Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, December 27, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21CoP/99/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7124210029
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:7124210029.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členiek
senátu JUDr. Elišky Har Tzvi a JUDr. Moniky Tobiašovej, v právnej veci maloletého dieťaťa: T. J.,
narodený X.X.XXXX, bytom u matky, zastúpený v konaní kolíznym opatrovníkom Úradom práce,
sociálnych vecí a rodiny J., v konaní na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do cudziny , pri
neoprávnenom premiestnení alebo zadržiavaní na návrh otca: N. J., narodený XX.XX.XXXX, bytom C.

XXX, XXX XX W., F. W., štátna príslušnosť: F. W., zastúpený v konaní: JUDr. Juraj Ferenčík, PhD.,
advokát so sídlom Krivá 23, Košice, proti tomu, kto podľa navrhovateľa porušuje právo (matka) : U. F.,
narodená XX.XX.XXXX, C. XX, I. R. C., zastúpená Advokátskou kanceláriou: Liška & Partners s.r.o., so
sídlom Brezová 10, Košice, o odvolaní matky proti uzneseniu Mestského súdu Košice, č. k.:79P/78/2024
- 160, z 23.7.2024 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje uznesenie.

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Predmet konania

1. Mestský súd Košice (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým uznesením rozhodol o

návrhu, ktorým navrhovateľ žiadal, aby súd nariadil návrat maloletého a uložil porušovateľke (matke
maloletého) zabezpečiť navrátenie maloletého dieťaťa do F. republiky.

II. Obsah napadnutého rozhodnutia

2. Súd napadnutým uznesením rozhodol, tak, že cit.:

„I. Nariaďuje návrat maloletého T. J., narodeného X.X.XXXX do krajiny jeho obvyklého pobytu, do F.
republiky.

II. Nariaďuje matke, U. F., narodenej XX.X.XXXX, aby maloletého T. J., narodeného X.X.XXXX navrátila

na územie F. republiky, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

III. V prípade, že matka v súlade s výrokom II. tohto uznesenia maloletého na územie F. republiky nevráti,
je otec maloletého, N. J., narodený XX.X.XXXX, oprávnený po uplynutí stanovenej lehoty maloletého
prevziať za účelom jeho návratu do krajiny obvyklého pobytu, na územie F. republiky a matka je povinná
za týmto účelom otcovi maloletého odovzdať.

IV. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.“3. V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že otec svoj návrh o
navrátenie maloletého do miesta jeho obvyklého pobytu, do F. republiky odôvodnil tým, že miesto

obvyklého pobytu maloletého je mesto W.. Maloletý sa tam narodil a žije tam. Dňa 13.2.2024 matka
neoprávnene maloletého premiestnila na Slovensko. Dňa 16.2.2024 matka zmenila bez jeho súhlasu
synovi dovtedajšieho pediatra. Na príslušnom súde v W. sa otec domáhal úpravy výkonu rodičovských
práv a povinností, o únose informoval tiež orgán sociálnoprávnej ochrany detí a zároveň sa obrátil aj
na Úrad pre medzinárodnoprávnu ochranu detí v D.. Styk so synom má aktuálne upravený predbežným

opatrením, ktoré nariadil Okresný súd W. a ktoré matka nerešpektuje. Otec má so synom dobré vzťahy,
dokážesaoňhoplnohodnotnepostarať.MatkapredodchodomžilavF.republikeXXrokov,jeveterinárka
a v W. má dobré postavenie. Vlastní tam dom a pozemok. Pracovala jeden deň v týždni ako veterinárka
vo firme C. a od júna mala nastúpiť na 3 až 4 dni v týždni. Sú spolu skoro X rokov, spoluvlastnia dom,
ktorý je plne zrekonštruovaný. Návratom syna do F. republiky mu nehrozí žiadna ujma tak po fyzickej,
ani po psychickej stránke.

4. Súd po vykonanom dokazovaní ustálil skutočný stav a konštatoval , že maloletý sa narodil 2.4.2022
v W. v F. republike. Dňa 5.4.2022 mu vystavili český rodný list, dňa 24.5.2022 ho zapísali do knihy
narodení osobitnej matriky D. Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a vystavili mu slovenský rodný
list. Trvalé bydlisko mal maloletý od narodenia evidované na adrese I. XXXX, W., XXXXX, F. republika

a od 27.7.2022 na adrese C. XXXX/XX, I. R. C.. Otec je štátny občan F. republiky, Matka je štátna
občianka Slovenskej republiky. Rodičia žili pred narodením maloletého, aj po jeho narodení v spoločnej
domácnostivobciW..Matkasosúhlasomotcanapravidelnejbázenavštevovalaspolusmaloletýmsvoju
rodinu v I. R. C., absolvovali niekoľkomesačnú dovolenku v B. a v O.. Maloletý bol v W. riadne evidovaný
u detského lekára K.. C.. Je zdravý. Bol prihlásený a navštevoval kurzy v hudobnej školičke „Hrátky s

hudbou“,atovprvompolrokuškolskéhoroku2022/2023odjanuáradojúnaavprvompolrokuškolského
roka 2023/2024 od septembra do januára 2024. Školička dňa 4.7.2024 vystavila matke potvrdenie, že
maloletýnávštevukurzovukončildňa16.11.2023,zdôvodunávratudosvojhotrvaléhobydliska.Maloletý
zároveň dochádzal na lekcie „Cvičenie rodičov s deťmi“ v roku 2023 do N. F. K. v W.. Na toto cvičenie bol
opäť zapísaný aj v roku 2024, prvá lekcia bola absolvovaná dňa 13.2.2024 za účasti matky. V W. vlastnia

rodičia maloletého rodinný dom a pozemok. Aj počas materskej dovolenky a rodičovskej dovolenky
pracovala W. v spoločnosti C., a to raz do týždňa ako veterinárka lekárka, od júna 2024 mala nastúpiť
na úväzok 3 až 4 dni v týždni. Otec je samostatne zárobkovo činná osoba, pracuje v oblasti realít. Dňa
13.2.2024 matka maloletého premiestnila do miesta svojho trvalého bydliska, k svojim rodičom do I.
R. C. na Slovensku. Otec podal na Okresný súd v W. návrh na úpravu pomerov k maloletému dňa

2.4.2024 spolu s návrhom na vydanie predbežného opatrenia, ktorým mu bude upravený do rozhodnutia
vo veci samej styk s maloletým. Uznesením č.j. 0 Nc 37/2024-17 Okresný súd v W. upravil styk otca s
maloletým každý týždeň vo štvrtok od 14:30 do 18:00 hodiny a každú nedeľu párneho týždňa od 9:00
do 18:00 hodiny. Matka je povinná maloletého otcovi odovzdať a po skončení styku s otcom maloletého
riadne prevziať v určenom čase v mieste bydliska otca. Matka je povinná maloletého na styk s otcom

riadne vybaviť a pripraviť. Opatrovníkom maloletého pre konanie o predbežnom opatrení je mesto W..
Uvedené rozhodnutie o úprave styku potvrdil Krajský súd v Prahe, uznesením č.j. 32 Co 13O/2024 -
93. Matka podala na Okresný súd Spišská Nová Ves návrh na úpravu rodičovských práv a povinností
k maloletému dňa 12.4.2024. Uznesením č.k. 14P/64/2024 - 88 zo dňa 20.6.2024 súd návrh matky na
prerušenie konania do času skončenia vedeného na Mestskom súde pod sp. zn. 79P/78/2024 zamietol,

vyhlásil nedostatok právomoci na konanie vo veci úpravy rodičovských práv a povinností k maloletému
a konanie o úprave práv a povinností k maloletému začaté na návrh matky zo dňa 12.4.2024 zastavil.
Rozhodnutie zatiaľ nie je právoplatné. Otec sa z dôvodu nesúhlasu s premiestnením maloletého na
územie Slovenskej republiky obrátil o pomoc pri zabezpečení návratu maloletého dieťaťa do krajiny
obvyklého pobytu, ktorou je F. republika na Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže

(CIPC). CIPC matku písomne dňa 13.5.2024 vyzvalo na návrat maloletého do krajiny obvyklého pobytu,
ktorým je F. republika. Zároveň matke ponúkli možnosť uskutočnenia zmierovacieho konania s otcom
za účelom dosiahnutia dohody. Matka výzvu nerešpektovala.

5. Súd prijal záver , že v konaní o návrat maloletého súd rozhoduje výlučne o tom, či bude maloleté dieťa

(v zmysle článku 4 Haagskeho dohovoru mladšie ako 16 rokov), do miesta obvyklého pobytu navrátené
alebo nie. Z uvedeného dôvodu súd argumenty matky spočívajúce v nezhodách a narušených vzťahoch
medzi rodičmi, predchádzajúcom nedostatku záujmu a neschopnosti otca postarať sa o maloletého v
minulosti považoval za irelevantné, pretože prevažná miera matkou namietaných skutočností a obávmá relevanciu výlučne v konaní vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností, o ktorom bude
rozhodovať príslušný súd v F. republike.

6. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že návrh bol podaný aktívne legitimovaným
navrhovateľom, včas a dôvodne. Uzavrel , že maloletý bol matkou bez súhlasu otca, ako vykonávateľa
opatrovníckeho práva, vyplývajúceho mu priamo zo zákona, neoprávnene premiestnený z miesta svojho
obvyklého pobytu, ktorým je F. republika, konkrétne mesto W., na územie Slovenskej republiky, do
I. R. C.. Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť miesto obvyklého bydliska dieťaťa s prihliadnutím ku

všetkým konkrétnym skutkovým okolnostiam v každom jednotlivom prípade. Súd sa však nestotožnil
so spôsobom, akým si matka túto definíciu vykladá. V zmysle cit. definície je zrejmé, že obvyklý pobyt
maloletého bol v čase jeho premiestnenia v F. republike, pretože jeho pobyt vykazoval všetky tam
uvedené znaky. Skutočnosť, že sa matka pokúša plne integrovať dieťa na území Slovenskej republiky
po jeho neoprávnenom a svojvoľnom premiestnení nemôže byť predpokladom na skonštatovanie, že
dieťa má na území Slovenskej republiky obvyklý pobyt. Súd bol toho názoru, že absolvované pobyty v

B. a v O. boli dovolenkovými pobytmi, resp. návštevou príbuzných, a nemôžu byť prekážkou posúdenia
pre obvyklý pobyt v F. republike, rovnako tak ani pravidelne absolvované návštevy takmer na mesačnej
báze v domácnosti rodičov krátkodobého charakteru so súhlasom otca, a to z toho dôvodu, že rodina a
aj sama matka so synom sa vždy do F. republiky vrátili s úmyslom trvalo tam žiť ako rodina, čo napokon
potvrdila aj sama matka, keď na pojednávaní uviedla, že sa k otcovi vždy vrátila s tým, že chcela,

aby boli úplná rodina. Maloletý mal v F. republike vytvorené rodinné prostredie, zázemie, primerane
veku vytvorené sociálne väzby a spoločenské aktivity. Skutočnosť, že sa na týchto s ním zúčastňovala
v prevažnej miere matka rovnako svedčí záverom súdu. Matka vo svojom písomnom vyjadrení pre
CIPC podrobne popísala, ako vopred plánovala premiestnenie maloletého na Slovensko, ako pritom
utajene postupovala, a to aj za pomoci otcovho otca, svojej sestry a svojho otca. Súd posúdil všetky

zistenéskutočnostijednotlivoajvovzájomnýchsúvislostiachavyhodnotilichtak,žeobvyklýmbydliskom
maloletého bol W. v F. republike. Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že rodičia majú
v W. v spoluvlastníctve rodinný dom, ktorý aktuálne už je riadne zrekonštruovaný, čo otec preukázal
predloženými fotografiami a čo matka ani nespochybňovala, napokon sama matka tvrdí, že rešpektuje
predbežné opatrenie nariadené Okresným súdom v W. (správne v „W.“) a potvrdené Krajským súdom v

Prahe a tento styk sa realizuje v mieste bydliska otca. Matka tiež tvrdí, že návrat maloletého by spôsobil
prekážky na jeho riadny vývin. Ani takéto tvrdenie žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala a
argumentuje len tým, že na Slovensku má širšie rodinné zázemie, čo však nemôže súd akceptovať ako
relevantný dôvod. Ani samotný fakt ukončenia partnerského vzťahu rodičov a nezvládnutie konfliktov
tým ktorým rodičom nemožno považovať za ohrozenie dieťaťa. Niet pochýb o tom, že matka v danom

prípade zamieňa najlepší záujem dieťaťa so svojim záujmom (ostať na Slovensku) a tento vníma cez
optiku narušeného vzťahu s otcom.

7. Opatrovnícke právo v danom prípade vzniklo otcovi priamo narodením maloletého a tento ho v
čase neoprávneného premiestnenia maloletého riadne vykonával. Vykonaním dokazovaním súd nezistil

žiadne skutočnosti v zmysle článku 13 Haagskeho dohovoru, ktoré by bránili nariadeniu návratu
maloletého do miesta obvyklého pobytu. Otec svoje opatrovnícke právo vykonával, matka bez jeho
súhlasu nebola oprávnená dieťa natrvalo premiestniť a zmeniť mu tak bydlisko. Otec s premiestnením
maloletého nesúhlasil ani sa s ním nezmieril. Nebolo žiadnym spôsobom preukázané a de facto ani
tvrdené, že by maloletý po návrate bol vystavený fyzickej alebo duševnej ujme alebo bol inak privedený

do neznesiteľnej situácie. Nemožno akceptovať tvrdenia matky, že otec by maloletého akokoľvek
ohrozoval, pretože tieto skutočnosti žiadnym spôsobom nepreukázala a sú v priamom rozpore s jej
tvrdením, že otec má s maloletým dobrý vzťah, že mu v stretávaní sa s otcom nechce brániť ani nebráni,
ba priam ho k tomu nabáda, pretože chce, aby dieťa malo otca. Je však podmienkou matky, aby sa tak
dialo na Slovensku.

8. Záverom súd uviedol, že ustanovený kolízny opatrovník zastupuje v konaní dieťa, je však celkom
zjavné, že z jeho strany zjavne nebol pochopený predmet konania a nie je oboznámený s príslušnou
zákonnou úpravou. Záujem maloletého kolízny opatrovník celkom zjavne zhodnotil len z pohľadu úpravy
rodičovských práv a povinností (o ktorých súd v tomto konaní nerozhoduje), nie v kontexte práv

maloletého garantovaných Dohovorom o právach dieťaťa a Haagskym Dohovorom .

9. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky; čl. 1, čl. 3, čl. 4,
čl. 12, čl. 13, čl. 14, čl. 19 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalejaj „Haagsky dohovor“ alebo „Dohovor“); čl. 2 ods. 9, čl. 2 ods. 11, čl. 27 ods. 1, 3, 4 Nariadenia Rady (EÚ)
č. 1111/2019 o právomoci a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv
a povinností a o medzinárodných únosoch detí (ďalej aj „nariadenie Rady“); ustanovenia § 2 zákona č.

97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom; § 123 CMP.

10. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 52 CMP.

11. Súd predĺžil zákonom určenú lehotu na plnenie § 232 ods. 3 CSP na 15 dní, pretože 3 dni sú podľa

názoru súdu s ohľadom na predmet konania lehotou príliš krátkou. Lehota 15 dní je podľa názoru súdu
v danom prípade s ohľadom na všetky okolnosti lehotou dostatočnou.

III. Obsah odvolania a vyjadrení k odvolaniu

12. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podala matka odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1,
písm. b), e), f), h) CSP. S napadnutým uznesením v celom rozsahu nesúhlasí, keďže vôbec nereflektuje
vykonané dokazovanie, respektíve vychádza zo záverov opomínajúc potrebu doplnenia dokazovania a
náležitého zistenia skutočného stavu. Ako vyplýva z odôvodnenia uznesenia, konajúci súd v bodoch
1. až 24. sumarizuje vykonané dokazovanie, predložené listinné dôkazy a výsluchy účastníkov, pričom

v bode 14. poukazuje na repliku otca na vyjadrenie matky, ktorá mala byť konajúcemu súdu doručená
dňa 22.07.2024. Na uvedené poukazuje práve z dôvodu, že predmetná replika otca jej nebola nikdy zo
strany súdu doručená a ani nebola s jej obsahom zo strany súdu oboznámená. Ako vyplýva z obsahu
elektronického súdneho spisu, predmetná replika mala byť konajúcemu súdu doručená dňa 18.07.2024
a nie dňa 22.07.2024, kde konajúci súd mal vzhľadom na nariadený termín pojednávania, ktoré sa

konalo dňa 23.07.2024 dostatok času, aby túto doručoval a umožnil tak vyjadriť sa k jej obsahu. Konajúci
súd však predmetnú repliku nielen že nedoručoval. Súd zhodnotil, že maloletý ako aj matka majú pobyt
na území F. republiky, kde trvalo žili, kam sa mali vracať z dovoleniek a návštev rodiny, čo má vyplývať
aj z evidencie orgánov sociálneho zabezpečenia, ktoré jej mali vyplácať príslušné sociálne dávky. Súd
rovnako v predmetnom uznesení vyhodnotil jej tvrdenie o tom, že od otca mala súhlas s vycestovaním s

maloletým synom na územie Slovenskej republiky za fakticky dôkaz toho, že obvyklým pobytom dieťaťa
je územie F. republiky, kde v opačnom prípade by súhlas od otca nežiadala. Opätovne poukazuje na
rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci A(C-523/7) v zmysle ktorého: „Obvyklé bydlisko
zodpovedá miestu, ktoré vykazuje určitú integráciu dieťaťa v rámci sociálneho a rodinného prostredia.
Za týmto účelom musí byť prihliadnuté najmä k trvaniu, pravidelnosti, podmienkam a dôvodom pobytu

na území členského štátu a presťahovania rodiny do tohto štátu, k štátnej príslušnosti dieťaťa, k
miestu a podmienkam školskej dochádzky, k jazykovým znalostiam, ako aj rodinným a sociálnym
väzbám dieťaťa v uvedenom štáte. Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť miesto obvyklého bydliska
s prihliadnutím ku všetkým konkrétnym skutkovým okolnostiam v každom jednotlivom prípade.“ V
návratovýchkonaniachvnútroštátnesúdysúpovinnénáležitepreskúmaťajcelúrodinnúsituáciu(faktory

skutkové, citové, psychologické, materiálne či zdravotné) vrátane tvrdení o „vážnej ujme“, ktorá by
dieťaťu v prípade návratu mala hroziť. Berúc do úvahy predovšetkým požadovaný rozsah dokazovania,
štruktúru dôkazných prostriedkov, vykonanie ktorých je nevyhnutné na zistenie skutočného stavu veci
(napr. výsluch účastníkov konania, znalecké dokazovanie, prípadne vykonávanie aj iných listinných
dôkazných prostriedkov a pod.). Konajúci súd v danej veci nevykonal žiadne dokazovanie, ktoré by

ustaľovalo ním konštatovaný záver. Na účely posúdenia obvyklého pobytu maloletého dieťaťa nie je
rozhodujúca len dĺžka pobytu v tej ktorej krajine, ale predovšetkým jeho integrácia, sociálne väzby,
rodinné prostredie a samotná identifikácia dieťaťa, ako súčasť tej ktorej rodiny, ktorá ho bezvýhradne
miluje a podporuje. Konajúci súd však neumožnil vykonať dokazovanie výsluchom jej rodičov, kde
rovnako odignoroval potrebu hlbšieho skúmania citových väzieb dieťaťa, jeho identifikácie ako člena

rodiny a fakticky aj existencie nebezpečenstva vážnej ujmy najmä v oblasti citovej, ktorá maloletému
dieťaťu po návrate do F. republiky, kde fakticky mimo otca nemá žiadne väzby reálne hrozí. Na uvedený
účel odvolaciemu súdu následne predloží znalecký posudok, ktorého úlohou je predovšetkým zhodnotiť
psychický stav maloletého dieťaťa, jeho identifikáciu, sociálne a rodinné väzby, ako aj vzťah k členom
rodiny, ktorý je v súčasnosti v štádiu rozpracovanosti.

13. Súd napriek uvedenému čo do posúdenia otázky návratu maloletého syna na územie F. republiky
konštatuje, že otec svoje opatrovnícke právo k synovi vykonával, pričom s premiestnením maloletého
na územie Slovenskej republiky nesúhlasil. Opätovne poukazuje na skutočnosť, že dôvodom odchodu zF. republiky boli jednak absolútne nevyhovujúce bytové podmienky, v ktorých otec nútil žiť ju ako aj syna
a rovnako správanie otca, ktorý sa venoval len svojím potrebám, pričom o maloletého syna prejavoval
minimálny záujem. Rovnako jeho vzťah k synovi dokresľuje aj konanie otca zo dňa 17.04.2024 kedy bolo

realizované stretnutie s otcom za asistencie príslušníkov Policajného zboru F. republiky, keďže po jej
príchode do W. približne okolo 20:00 hod. zistila, že otec vymenil zámky na dome a následne ju odmietal
pustiť do nehnuteľnosti, kde následne musela dojčiť maloletého syna na chodníku pred nehnuteľnosťou
a kde došlo k mnohým neprimeraným útokom zo strany otca. Má za to, že záujem maloletého dieťaťa,
ktorého bazálnou citovou väzbou je ona, je žiť v milujúcom prostredí tak, aby malo vytvorené dokonalé

podmienky pre svoj telesný a duševný rozvoj a bolo s ľuďmi, s ktorými sa identifikuje ako člen rodiny.
Na strane druhej by návrat do F. republiky, kde dieťa nemá žiadne väzby a vzťah s otcom je len v
počiatočnom štádiu, znamenal reálnu hrozbu ujmy pre maloleté dieťa. Navrhuje, aby odvolací súd v
zmysle § 388 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrh otca na návrat maloletého do
cudziny zamieta, eventuálne, aby odvolací súd v zmysle § 389 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

14. Otec vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že odvolanie je v celom rozsahu nedôvodné a matka sa
ním snaží zhojiť svoju dôkaznú núdzu. Obsah repliky bol oboznámený na pojednávaní, matka mala
priestor na vyjadrenie k nemu a pokiaľ má za to, že tento je nebol daný, mohla a mala namietať túto
skutočnosť priamo na pojednávaní, nie až následne v odvolaní. Obsahovo replika nepriniesla žiadne

nové informácie, na ktoré by bolo potrebné reflektovať, dokonca aj predložené rozhodnutia KS N. sú
matkeznáme,keďžebolaúčastníčkouuvedenýchkonaníabolijejdoručené.Dokazovanienasúdeprvej
inštancie bolo vykonané riadne a dôsledne. Otázky dôležité pre vyhodnotenie opodstatnenia podaného
návrhu boli zodpovedané a domnienky matky považuje žalobca za nedôvodné a účelové. Obvyklý pobyt
maloletého bol objektívne súdom zhodnotený, tak otec, ako aj matka vyčerpali všetky možnosti ako

preukázať svoje tvrdenia, ktoré by dokazovali skutočnosti z minulosti. Podané odvolanie je nedôvodné.

15. Matka doručila súdu prvej inštancie psychologický nález z 6.9.2024 vo veci vyšetrenia maloletého
syna, vypracovaný N.. J. C., klinickým psychológom. V súvislosti s predloženým listinným dôkazom
uvádza, že ako vyplýva zo záverov predmetného dôkazu maloletý svojej matke plne dôveruje a považuje

ju za najdôležitejšiu osobu a oporu vo svojom živote. Psychológ zároveň v časti „Diagnostická úvaha“
opisuje celkovo 4 fázy formovania citovej väzby maloletého dieťaťa a vytváranie bazálnych citových
väzieb k rodičovi, pričom určuje, že maloletý sa z hľadiska vývoja nachádza v 3. fáze, čo je vyhradené
citové priľnutie. Psychológ zároveň ustaľuje, že predmetné obdobie má zásadný význam na formovanie
detskej psychiky a samotnú socializáciu dieťaťa, kde hlavnú úlohu v uvedenom procese hrá v tomto

prípade matka, ako bazálna citová väzba, ako aj opisuje závažné dôsledky možného odcudzenia dieťaťa
v prípade, že toto bude násilím vytrhnuté zo svojho bezpečného zázemia v podobe emočnej poruchy,
prípadne abnormálnym vývinom štruktúry osobnosti dieťaťa, ako aj narušením pocitu bezpečia a istoty,
pri nedobrovoľnom, náhlom a fyzickom oddelení dieťaťa od jeho matky. S prihliadnutím na predmetný
listinný dôkaz uvádza, že závery súdu konštatované v uznesení o tom, že maloletému v prípade návratu

do F. republiky nič nehrozí a má byť len na slobodnom rozhodnutí matky, či sa s maloletým na územie F.
republiky vráti alebo tohto odovzdá do starostlivosti otca, je nevyhnutné považovať za mylné a doslova
vyslovené bez náležitého posúdenia všetkých okolností a dôsledkov.

16. V odvolacej replike matka uviedla, že v plnom rozsahu sa pridržiava podaného odvolania, ako aj

skutočností v ňom uvádzaných, pričom toto považuje v plnej miere za dôvodné. K vyjadreniu pripojila
zmluvu o poskytovaní starostlivosti o dieťa z 20.9.2024 a pracovnú zmluvu z 1.9.2024.

IV. Hodnotenie odvolacieho súdu

17. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods.
1 CSP), oprávneným subjektom - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods.
2 v spojení s § 357 písm. d/, g/ CSP) po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti
(§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal napadnuté

rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 329 ods. 1 CSP), keď deň vyhlásenia uznesenia bol zverejnený minimálne
5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň,
ako sa vyvesil na úradnej tabuli a dospel k záveru, že boli splnené podmienky na potvrdenie uzneseniapodľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP. Odvolací súd konštatuje, že v postupe súdu prvej inštancie nezistil
žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok, na ktoré je z úradnej povinnosti povinný prihliadať ( §
2 ods.1 CMP, § 380 ods. 2 CSP).

18. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

19. Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, pretože jeho argumentácia bola
vecne správna. Má za to, že všetky dôvody, ktoré odvolateľka uvádza v odvolaní, vyriešil už súd prvej
inštancievnapadnutomuznesení,pričomrozhodnutiaprvoinštančnéhoaodvolaciehosúduniejemožné
posudzovať izolovane, pretože tvoria jeden celok. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený
skutočný stav veci a nenašiel dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov odchýliť, preto napadnuté

uznesenie považuje odvolací súd za vecne správne. K námietkam odvolateľky udáva nasledovne.

20. Podľa § 123 ods. 1 CMP v konaní o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení
alebo zadržaní podľa osobitného predpisu alebo medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika
viazaná, súd rozhoduje, či premiestnenie alebo zadržanie maloletého bolo neoprávnené a či je daný

niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletého.

21. Podľa článku 1 Haagskeho dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov
detí (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR č. 119/2001 Z. z. Dohovor o občianskoprávnych
aspektoch medzinárodných únosov detí), cieľom tohto Dohovoru je a) zabezpečiť okamžitý návrat detí,

ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané a b)
zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu
sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch.

22. Podľa článku 3 Haagskeho dohovoru, premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za

neoprávnené, ak a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná
právnická osoba buď spoločne alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území
malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a b) v čase jeho
premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne,
alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu, či zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené

v písm. a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo
správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.

23. Podľa článku 5 Haagskeho dohovoru „opatrovnícke právo“ zahŕňa práva týkajúce sa starostlivosti o
osobu dieťaťa a najmä právo určiť miesto jeho pobytu.

24. Podľa článku 13 Haagskeho dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný
alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná
právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením preukáže, že a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická
osoba, ktorá mala v osobnej starostlivosti v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo

skutočne nevykonávala alebo, že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním,
alebo b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo
ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat
dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom
je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne

orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo
iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.

25. Podľa článku 3 bod 1. Dohovoru o právach dieťaťa (oznámenie č. 104/1991 Zb., ďalej aj „Dohovor
o právach dieťaťa“), záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa

detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi,
správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.26. Podľa čl. 2 bod 9 Nariadenia rady (EÚ) č. 2019/1111 z 25.06.2019, pojem opatrovnícke právo zahŕňa
práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou dieťaťa, najmä právo určiť miesto obvyklého
pobytu dieťaťa.

27. Podľa čl. 2 bod 11 Nariadenia, pojem neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie znamená
premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa, ak:
a/ je porušením opatrovníckeho práva nadobudnutého rozsudkom, zo zákona alebo dohodou, ktorá má
právne účinky, podľa práva členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred

premiestnením alebo zadržaním;
b/ a za predpokladu, že v čase premiestnenia alebo zadržania sa toto opatrovnícke právo aj skutočne
vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa bolo takto vykonávalo, ak by nedošlo k
premiestneniualebozadržaniu.Opatrovníckeprávosapovažujezavykonávanéspoločne,aknazáklade
rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste
pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností. V zmysle Nariadenia,

pojem opatrovnícke právo zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä
právo určiť miesto obvyklého pobytu dieťaťa.

28. Podľa čl. 11 bod 4 Nariadenia súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa článku 13 písm. b)
Haagskeho dohovoru, ak sa preukáže že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany

dieťaťa po jeho návrate.

29. Podľa čl. 27 bod 3 Nariadenia, ak súd zvažuje, že odmietne návrat dieťaťa výlučne na základe
článku 13 ods. 1 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980, nesmie odmietnuť' návrat dieťaťa, ak
účastník žiadajúci návrat dieťaťa dostatočne preukáže súdu alebo ak sa súd inak presvedčí, že boli

prijaté primerané opatrenia na ochranu dieťaťa po jeho návrate.

30. Predmetom konania sa stalo posúdenie dôvodnosti návrhu otca na nariadenie návratu
maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu, súd prvej inštancie správne postupoval v zmysle
právneho predpisu záväzného pre Slovenskú republiku, t.j. Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch

medzinárodných únosoch detí, ktorý v spojení čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky má prednosť
pred vnútroštátnym predpismi, čo znamená, že súdy sa nimi musia riadiť a rozhodovať v súlade s nimi.
Cieľ Dohovoru vyjadrený v čl. 1 je záväzný pre všetky štáty, ktoré k Dohovoru pristúpili, pričom postup
orgánov štátu, t.j. postup, ako zabezpečiť účel Dohovoru už Dohovor ponecháva na vnútroštátnu právnu
úpravu jednotlivých zmluvných štátov. V právnom poriadku Slovenskej republiky ide o procesný kódex

- Civilný mimosporový poriadok, ktorý osobitne upravuje dokazovanie a podmienky konania o návrat
maloletého do cudziny pri jeho neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní (oddiel VI.).

31. Konanie o návrat maloletého do cudziny vo veci neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§
123 o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí. Cieľom je zabezpečenie primárnej

ochrany dieťaťa a jeho status quo, t.j. zabezpečiť okamžitý návrat dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene
premiestnené do iného zmluvného štátu alebo v ňom zadržiavané, aby o dieťati rozhodoval súd
štátu jeho obvyklého pobytu, aby boli dodržiavané práva dieťaťa nebyť oddelené od svojich rodičov
a premiestnené a zadržiavané proti jeho vôli, ako prevencia pred zneužitím získania priaznivejšieho
rozhodnutia výberom rozhodného práva.

32. Rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahuje všetky zákonné náležitosti, súd prvej inštancie sa v ňom
dostatočne vysporiadal s vymedzeným predmetom konania a jeho účelom, pričom v rámci neho skúmal
výlučne aspekty relevantné pre rozhodnutie v návratovom konaní.

33. Z rozhodnutia súdu je zrejmé akými úvahami sa súd riadil pri prijatej úvahe o skutočnostiach
majúcich podstatný význam pri posúdení aká je krajina obvyklého pobytu maloletého , či otec nadobudol
a vykonával opatrovnícke právo k maloletému dieťaťu, či bolo v danom prípade premiestnenie alebo
zadržanie maloletého neoprávnené, a či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu podľa čl.
13 písm. b/ Dohovoru.

34. S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažuje za potrebné dôvody v napadnutom
prvoinštančnom rozhodnutí už vyslovené opakovať (§ 387 ods.2 CSP) a len v záujme doplnenia dôvodov
a vysporiadania sa s odvolacími námietkami matky dopĺňa nasledovné.35. Právna úprava Haagskeho dohovoru si kladie za cieľ zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré sú
neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané, jej účelom je

stanoviť pravidlá návratu detí v týchto prípadoch. Dohovorom sledovaný cieľ, bezodkladné navrátenie
dieťaťa, posilňuje postavenie dieťaťa v konaní a jeho participačné práva. Táto právna úprava vychádza
zo zásady, že nikto nesmie ťažiť zo svojho protiprávneho konania, preto svoje ustanovenia koncipuje na
princípe predchádzania svojpomoci, resp. ochrany detí pred negatívnymi dôsledkami svojpomoci, ich
aplikácia však nesmie byť mechanická, vždy treba vziať do úvahy hľadisko najlepšieho záujmu dieťaťa

zakotvené v Dohovore o právach dieťaťa a celkový kontext úniového práva i medzinárodného práva
verejného, vrátane jeho ľudskoprávnej dimenzie. Preto je namieste, že Dohovor určuje aj pravidlá pre
nevydanie dieťaťa, ktoré však musia byť interpretované reštriktívne. Účelom tohto osobitného konania
je najprv určiť, či došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu dieťaťa a v kladnom prípade
posúdiť, či je daný niektorý z dôvodov, pre ktoré možno návrat dieťaťa odmietnuť podľa osobitných
predpisov.

36. Primárnou otázkou v tomto konaní, ako súd prvej inštancie uzavrel, bolo posúdenie ne/oprávnenosti
premiestnenia dieťaťa do cudziny. Právny záver o neoprávnenom premiestnení dieťaťa vyžaduje
splnenie troch predpokladov, a to: a) existenciu opatrovníckeho práva, b) výkon opatrovníckeho práva
v čase premiestnenia, a to buď spoločne alebo samostatne a c) porušenie opatrovníckeho práva.

V prejednávanom prípade je podmienka existencie opatrovníckeho práva rodičov splnená. Odvolací
súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že premiestnenie maloletého na Slovensko bolo
neoprávnené. Následné kroky matky v podobe zmeny detského lekára, starostlivosť poskytovaná
dieťaťu v predškolskom zariadení a jej nové zamestnanie na tomto závere nič nemenia. Listinné
dôkazy, ktoré odvolateľka predložila (psychologický nález, zmluva o poskytovaní starostlivosti o dieťa z

20.9.2024 a pracovná zmluva z 1.9.2024), boli vyhotovené až po vydaní napadnutého uznesenia, čiže
súd prvej inštancie sa ani nemohol nimi zaoberať.

37. Pokiaľ ide o psychologický nález predložený matkou odvolací súd konštatuje, že klinický psychológ
vychádzal iba z informácií matky, vyšetrenie prebiehalo v jej prítomnosti, neskúmal (keďže ani nemohol)

interakciu dieťaťa aj s druhým rodičom a v závere nálezu uvádza, že dieťa evidentne potrebuje oboch
rodičov, ktorí by sa v záujme dieťaťa mali dohodnúť na výkone svojich rodičovských práv a povinností. V
tejto súvislosti treba pripomenúť, že v F. republike prebieha poručenské konanie, v rámci ktorého bude
súd posudzovať všetky relevantné aspekty pre prijatie záveru o úprave výkonu rodičovských práv a
povinností . V súčasnosti nie je možné predikovať, akú formu starostlivosti o dieťa súd zvolí, či dieťa

zverí do striedavej starostlivosti oboch rodičov alebo do výlučnej starostlivosti jedného z nich. Záujem
dieťaťa je prioritný v každom konaní, ktoré sa dieťaťa týka, teda aj v návratovom konaní, ale v rámci
krátkej šesťtýždňovej lehoty na rozhodnutie nie je v možnostiach súdu rozhodovať aj o úprave výkonu
rodičovských práv a povinností a nie je to ani predmetom tohto typu konania.

38. K námietke posúdenia otázky obvyklého pobytu dieťaťa, odvolací súd zdôrazňuje, že pod miestom
obvyklého pobytu dieťaťa na účely konania o jeho navrátení treba rozumieť, kde dieťa bývalo na základe
zhodnej vôle rodičov (vykonávajúcich spoločne opatrovnícke právo) bezprostredne pred protiprávnym
premiestnením alebo zadržaním. Podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci C-523/07 treba vykladať pojem
„obvyklý pobyt“ ako „miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného

prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu
na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a
podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava
v danom štáte. Je na vnútroštátnom súde, aby určil kde má dieťa obvyklý pobyt, majúc na pamäti všetky
osobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu“ (porovnaj aj rozsudok Súdneho dvora vo veci

C 497/10 PPU).

39. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že maloleté dieťa nemôže získať bydlisko, a teda ani
obvyklý pobyt oddelene od tých, ktorí sa o neho starajú. Všeobecne platí, že obvyklý pobyt rodičov je
rovnaký ako ich dieťaťa a žiadny z rodičov bez výslovného súhlasu druhého rodiča alebo rozhodnutia

súdu by tento pobyt nemal zmeniť. Nemožno tak prisvedčiť odvolacej námietke matky o nedôslednom
zaoberaní sa otázkou obvyklého pobytu maloletého súdom prvej inštancie Vychádzajúc z jeho obsahu
je možné konštatovať, že ustálenie obvyklého pobytu maloletého v F. republike súdom prvej inštancie
nie je založené len na tom, že matka ho v priebehu konania nedokázala spochybniť, ale i na skutkovýchzisteniachvyplývajúcichzriadnevykonanéhodokazovaniavsúlades§123ods.2CMP. Nazdôraznenie
správnosti záverov súdu prvej inštancie v otázke ustálenie miesta obvyklého pobytu maloletej v F.
republike, z hľadiska jeho účelu a charakteru sa odvolací súd zhoduje so súdom prvej inštancie, že

v F. republike maloletý na základe rozhodnutia oboch rodičov bezprostredne po svojom narodení
žil a kde si rodičia, ako partneri bez uzavretia manželstva, založili centrum svojho rodinného života
(vybudované rodinné zázemie v podobe bývania, ako aj pracovných aktivít) Je nesporné, že maloletý
sa bezprostredne po narodení zdržiaval a vyrastal v W.. Skutočnosť, že maloletý mal obvyklý pobyt pred
premiestnením na Slovensko W. konštatovali aj súdy v svojich rozhodnutiach, Krajský súd v Prahe a

Okresný súd Spišská Nová Ves, ktorý poukázal aj na skutočnosť, že nielen maloletý mal obvyklý pobyt
v W., ale bolo to aj bydlisko matky, čo vyplýva aj z evidencie orgánov sociálneho zabezpečenia, ktoré
matke vyplácali príslušné štátne sociálne dávky súvisiace s rodičovstvom.

40. V danom posudzovanom prípade súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj nadobudnutie a výkon
opatrovníckeho práva obidvoma rodičmi. Po ustálení obvyklého pobytu maloletého a konštatovaní, že

otec bol nositeľom opatrovníckeho práva k maloletému synovi ,ktoré aj vykonával, správne súd prvej
inštancie postupoval, keď vyhodnocoval podmienky pobytu maloletého dieťaťa na území Slovenskej
republiky od 13.2.2024 z pohľadu udelenia súhlasu otca. V rámci výkonu opatrovníckych práv,
vysťahovanie maloletého dieťaťa do inej krajiny, treba považovať za podstatnú vec súvisiacu s výkonom
opatrovníckych práv, čo znamená, že súhlas na vysťahovanie maloletého dieťaťa na územie iného štátu

musia dať obaja rodičia. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že otec súhlas
matke k vysťahovaniu maloletého z F. republiky nedal a matka s takýmto súhlasom nedisponovala ani
na základe rozhodnutia príslušného súdu.

41. Po prijatí právneho záveru, že v konkrétnom prípade došlo k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa

do cudziny, je povinnosťou súdu skúmať, či v danom prípade je možné aplikovať výnimky, ktoré v
súlade s čl. 13 a 20. dohovoru umožňujú nenariadiť návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. V tomto
momente súd skúma najlepší záujem dieťaťa v širšom kontexte, nielen z pohľadu, či premiestnenie bolo
neoprávnené, pričom výnimky musí posudzovať reštriktívne. Tvrdenie účastníka konania, že dieťaťu
po návrate hrozí psychická ujma musí byť dostatočne preukázané a súd musí posúdiť vzájomnú

rovnováhu kolidujúcich záujmov dieťaťa a jeho rodičov. Touto otázkou sa zaoberal aj Ústavný súd SR, z
ktorého nálezu III. ÚS 87/2024 cit.: „Namietaný zásah do súkromného a rodinného života sťažovateľov
podľa čl. 19 ods. 2 ústavy je nutné posudzovať spolu s možným zásahom do práva na rešpektovanie
súkromnéhoarodinnéhoživotapodľačl.8dohovoruvnadväznostinajudikatúruESĽP,ktorásaosobitne
zaoberá čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru. Túto judikatúru následne prevzal aj ústavný súd (IV. US

100/2014), pričom jej závery interpretoval tak, že vo veciach rodičovských únosov sa čoraz častejšie
prejavuje názor, že návrat dieťaťa nemá byť v prípadoch, keď je Haagsky dohovor aplikovateľný,
nariadený automaticky alebo mechanicky a najlepší záujem dieťaťa musí byť posudzovaný v každom
jednotlivom prípade a závisí od škály individuálnych okolností, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti,
prítomnosti alebo absencie rodičov, okolia a skúseností. Z procesného hľadiska má národný orgán

konať na základe úplného preskúmania celkovej rodinnej situácie a faktorov materiálnej, emocionálnej,
zdravotnej, psychologickej a podobnej povahy. V tejto súvislosti ústavný súd odkázal na rozsudok ESĽP
(Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku zo 6.7.2010 o sťažnosti č. 41615/07), z ktorého vyvodil, že ESĽP
vyžaduje preskúmanie najlepšieho záujmu dieťaťa v širšom kontexte ako len vo vzťahu k posúdeniu,
či nie sú dané okolnosti podľa čl. 13 a čl. 20 Haagskeho dohovoru, teda výnimky z povinnosti nariadiť

návrat (obdobne I. ÚS 298/2018).Uvedený názor je však potrebné doplniť o vývoj judikatúry ESĽP,
a to najmä s ohľadom na to, že dochádza k rozširovaniu výnimiek z nariadenia návratu maloletého,
hoci judikatúra ESĽP smeruje k ich reštrikcii. Rozširovanie dôvodov na nenariadenie návratu bez
jasne vymedzenej hranice, keď sa len vychádza „z potreby širšieho kontextu“, môže viesť k rozporu
s Haagskym dohovorom. Z rozsudku ESĽP vo veci X. proti Lotyšsku (sťažnosť č. 27853/09) vyplýva,

že dohovor a Haagsky dohovor treba vykladať vo vzájomnom súlade, pričom rozhodujúcim faktorom je
najlepší záujem dieťaťa. Pri posudzovaní žiadostí o návrat dieťaťa podľa Haagskeho dohovoru sa musí
najlepší záujem dieťaťa posudzovať s ohľadom na výnimky stanovené v čl. 12, čl. 13 písm. a) a b) a
čl. 20. ESĽP ďalej objasnil, že jeho záver v bode 139 rozsudku Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku,
podľa ktorého sú „vnútroštátne súdy povinné pri posudzovaní žiadosti o návrat dieťaťa podľa Haagskeho

dohovoru dôkladne preskúmať rodinnú situáciu a celý rad ďalších faktorov“, nie je sám osebe zásadou
uplatňovania Haagskeho dohovoru (bod 105). ESĽP upresnil, že vzájomne súladný výklad dohovoru
a Haagskeho dohovoru sa dosiahne za splnenia dvoch predpokladov. Po prvé, faktory, ktoré môžu
odôvodniť uplatnenie výnimiek z pravidla návratu dieťaťa podľa čl. 12 a čl. 13 písm. a) a b) a čl. 20Haagskeho dohovoru, budú súdmi dôkladne zvážené, a to najmä vtedy, ak na ne upozorní niektorý
z účastníkov konania. Súdy zároveň musia o týchto skutočnostiach rozhodnúť a svoje rozhodnutie
dostatočneodôvodniť.Druhýpredpokladje,žetietofaktorymusiabyťposúdenévosvetlečl.8dohovoru,

ktorý ukladá súdu rozhodujúcemu o žiadosti o návrat dieťaťa podľa Haagskeho dohovoru špecifickú
procesnú povinnosť posúdiť obhájiteľné tvrdenie, že dieťaťu po návrate hrozí vážna ujma. Preto musí
byť rozhodnutie konkrétne zdôvodnené. ESĽP tiež pripomenul, že výnimky z pravidla návratu treba
vykladať striktne. Súdy sa musia zároveň presvedčiť o tom, že v krajine návratu sú skutočne k dispozícii
zodpovedajúce záruky a že v prípade, že je im známa existencia rizika, boli prijaté ochranné opatrenia.

Obdobný prípad ako vec sťažovateľov bol posudzovaný v rozsudku ESĽP K. J. proti Poľsku, (sťažnosť
č. 30813/14), ktorý sa týkal sťažnosti otca, ktorý spolu s matkou a dieťaťom do veku jeho dvoch rokov žil
v Spojenom kráľovstve a po presťahovaní matky s dieťaťom do Poľska na poľských súdoch neúspešne
žiadal o návrat dieťaťa do Spojeného kráľovstva. ESĽP rozhodol, že došlo k porušeniu pozitívnych
záväzkov štátu podľa čl. 8 dohovoru, a stanovil, že matka namiesto toho, aby zdôvodnila konkrétne
riziká pre dcéru v prípade jej návratu do Spojeného kráľovstva, uviedla len rozpad svojho manželstva a

svoje obavy, že dieťaťu nebude umožnené opustiť Spojené kráľovstvo. Poľské súdy však podľa ESĽP
nesprávne uznali jej dôvody za dostatočne presvedčivé na to, aby dospeli k záveru, že návrat dieťaťa
do Spojeného kráľovstva či už s matkou, alebo bez nej bude viesť k neznesiteľnej situácii maloletej.
Vnútroštátny súd tak má v prípade posudzovania splnenia pozitívnych záväzkov vyplývajúcich z čl. 8
dohovoru (X. proti Lotyšsku, bod 95 a K. J. proti Poľsku, bod 57) povinnosť posúdiť, či bola dodržaná

spravodlivá rovnováha medzi záujmami dieťaťa a každého z rodičov.“

42. Odvolací súd prisvedčuje súdu prvej inštancie, že v konaní neboli zistené žiadne eliminujúce
dôvody návratu maloletého do štátu, na ktorého území mala svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred
premiestnením podľa čl. 13 písm. b/ Dohovoru , za ktoré nie je možné považovať prípadné odlúčenie

maloletého od matky, ani zmena miesta pobytu maloletého a ani zvažovanie, kde bude maloletý
spokojnejší , alebo kde (podľa tvrdenia matky) má vytvorené lepšie podmienky. F. republika ako
členská krajina Európskej únie, dokáže v prípade nevyhnutnej potreby maloletého zabezpečiť riadnu
ochranu (či už prostredníctvom súdnych rozhodnutí alebo opatrení orgánov sociálnoprávnej ochrany
detí). Rodičovský konflikt sa nemá riešiť neoprávneným premiestnením maloletého iba na základe

rozhodnutia jedného z rodičov (matky), ale prostredníctvom príslušných štátnych orgánov štátu jej
obvyklého pobytu. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie uzatvára,
že v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (a ani odvolania odvolacieho súdu), nebola preukázaná
existencia vážneho nebezpečenstva, že návrat maloletého do F. republiky by ho vystavil fyzickej alebo
duševnej ujme alebo ho priviedol do neznesiteľnej situácie, dôsledkom ktorého by vyvstala potreba

zabezpečenia primeraných opatrení na zabezpečenie ochrany maloletého po jeho návrate (§ 11 ods.4
Nariadenia). Každá zmena sociálneho a kultúrneho prostredia pri návrate predstavuje určité riziko vzniku
sociálnych záťaží pre dieťa, avšak s týmto rizikom je potrebné objektívne počítať a táto nenapĺňa znaky
článku 13 Dohovoru (uznesenie ÚS SR II. ÚS 445/2018-40 zo dňa 19.09.2018). Záverom odvolací
súd konštatuje, že matka v odvolaní s poukazom na jej skutkové a právne argumenty v žiadnom

smere vážnu ujmu, ktorá by maloletému mala hroziť nariadením jeho návratu do Českej republiky ani
nekonkretizovala.

43. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou matky o tom, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
je v rozpore s najlepším záujmom maloletého dieťaťa. Najlepším záujmom dieťaťa je nebyť neoprávnené

premiestnené,sčímsúvisípovinnosťzmluvnéhoštátuHaagskehodohovoruzabezpečiťokamžitýnávrat
dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu. Z uvedeného dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že
uznesenie súdu prvej inštancie plne korešponduje s najlepším záujmom maloletého , ktorej záujmom
je ochrániť ho na medzinárodnej úrovni pred nepriaznivými účinkami neoprávneného premiestnenia a
zabezpečiť bezpečný návrat do štátu jeho obvyklého pobytu.

44. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v predmetnom konaní, v zmysle vykonaného dokazovania podľa§
123CMP,zodpovedádostatočnému posúdeniurozhodnýchokolnostiv rodinezohľadnenímzachovania
najlepšieho záujmu maloletého a zachovania jeho práv garantovaných Dohovorom o právach dieťaťa.

45. Odvolateľka vytýka rozhodnutiu súdu prvej inštancie, že ju neoboznámil s vyjadrením navrhovateľa,
takže zasiahol do jej procesných práv. V tejto súvislosti odvolací súd súhlasí s argumentáciou
navrhovateľa, že po obsahovej stránke predmetné vyjadrenie otca neprinieslo nijaké nové údaje alebo
tvrdenia, ktoré by matka nepoznala z obsahu iných podaní alebo prednesov účastníkov, či už v tomtoalebo iných konaniach, navyše napadnuté uznesenie nie je založené len na tomto dôkaze. Na vadu
konania súdu prvej inštancie by odvolací súd prihliadol v situácii, keby vada konania viedla k nesprávnym
skutkovým alebo právnym záverom a mala by za následok nesprávne rozhodnutie, čo sa však v

prejednávanom prípade nenaplnilo.

46. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dôvody napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
potvrdil ako vecne správne postupom podľa § 387 CMP.

47. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 52 CMP, podľa ktorého žiaden
z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. Odvolací súd
zároveň nevzhliadol dôvod, pre ktorý by bolo spravodlivé priznať náhradu trov konania niektorému z
účastníkov v zmysle ust. § 55 CMP.

48. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona číslo

757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov; § 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Podľa § 376 ods. 1 CMP v spojení s § 370 ods. 1 CMP ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá

vykonateľný exekučný titul, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná
ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu
rozhodnutia.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, ktorým bola upravená

vyživovacia povinnosť, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).