Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 17, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/45/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121335847
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Tischlerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:6121335847.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov senátu

Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Petra Dumana, v právnej veci žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. D. XXX/XXX, C. E., 2/ F. G., nar. X.X.XXXX, bytom D. B. XXXX/X, H., 3/ I. J., nar. XX.X.XXXX,
bytom D. A. XXX/XX, H., zastúpených advokátkou: JUDr. Radka Paulínyová, so sídlom Štefanovičova
12, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, proti žalovanému: A. B., nar. X.X.XXXX, bytom D. J. XXXX/
XX, H., zastúpený splnomocnencom: Palkovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Kapitulská 20,
Trnava, IČO: 47 255 609, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Všeobecná úverová banka, a.s.,
so sídlom Mlynské Nivy 1, Bratislava, IČO: 31 320 155, o zaplatenie 150.000 eur s prísl., o odvolaní

žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 20. septembra 2023 č. k. 37C/69/2021-137, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti o zaplatenie istiny 50.000 eur spolu s
úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 50.000 eur od 17.9.2021 do zaplatenia každému zo
žalobcov 1/ až 3/ p o t v r d z u j e a v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
50.000 eur od 25.6.2020 do 16.9.2021 každému zo žalobcov 1/ až 3/ m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

II. Žalobcom 1/ až 3/ priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou uložil žalovanému povinnosť

zaplatiť žalobcovi 1/ sumu vo výške 50.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
50.000 eur od 25.6.2020 do zaplatenia, žalobkyni 2/ sumu vo výške 50.000 eur s úrokom z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 50.000 eur od 25.6.2020 do zaplatenia a žalobkyni 3/ sumu vo výške 50.000
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 50.000 eur od 25.6.2020 do zaplatenia, do
3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku; druhou výrokovou vetou priznal žalobcom nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2.Právnesvojerozhodnutieodôvodnilustanovením§3,§420ods.1,§424,§442ods.1,3,§488,§489,
§ 494, § 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo
„OZ“), § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka.

3. Vecne dôvodil tým, že žalobcovia sa žalobou podanou na súd dňa 17.5.2021, domáhali vydania
rozhodnutia, ktorým by súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť každému zo žalobcov sumu 50.000

eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 25.6.2020 do zaplatenia a zaplatiť trovy
konania. Uviedli, že dňa 21.5.2008 vydala JUDr. Anna Nováková, notárka ako súdna komisárka,
Osvedčenie o dedičstve č. 20D/1930/2007, 3Dnot 263/07-25 v dedičskej veci po A. B., K. H. - v
zmysle osvedčenia nadobudol vlastníctvo k nehnuteľnostiam v k.ú. L., zapísaným na LV č. XXX,parcela registra „E“ parc. č. 1091 o výmere 4.683 m2 a parc. č. 1092 o výmere 2.381 m2 dedič A. B.
(žalovaný), s povinnosťou vyplatiť žalobcov v prípade predaja nehnuteľností, resp. akejkoľvek ich časti,
alebo v prípade uzavretia nájomného vzťahu, alebo získania akéhokoľvek finančného výnosu sumou

zodpovedajúcou 1/4-ne prevzatého finančného výnosu. Podľa výpisu z katastra nehnuteľností žalovaný
dňa 21.5.2020 previedol darovacou zmluvou vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na svojich
synov (F. B. a F. B., každému v podiele 1/2 k celku) - následne obdarovaní dňa 9.6.2020 nehnuteľnosti
predali spoločnosti STAVLINE, s.r.o. a F. L., za kúpnu cenu 200.000 eur. Spoločnosť STAVLINE, s.r.o.
sa v mesiaci apríl 2020, t.j. pred uzatvorením darovacej zmluvy, dohodla so žalovaným na odkúpení

predmetných nehnuteľností, zároveň sa dohodli aj na kúpnej cene. Dňa 17.8.2020 podal žalobca 1/
trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu z dôvodu konania žalovaného
súvisiaceho s prevodom predmetných nehnuteľností - podľa výpovede žalovaného pred vyšetrovateľom
OR PZ Trnava zo dňa 7.9.2020 si tento bol vedomý, že keď nehnuteľnosti v budúcnosti predá alebo
prenajme, je povinný žalobcom 1/ a ž 3/ vyplatiť každému po 1/4-ne z finančného výnosu, a tiež tvrdil,
že až do dňa 5.5.2020 neriešil otázku odplatného prevodu nehnuteľností, ale už niekoľko mesiacov

pred 5.5.2020 uvažoval o tom, že pozemky daruje svojim synom; tvrdenia žalovaného pred OČTK
dňa 7.9.2020 boli klamlivé, zavádzajúce, v rozpore s úmyslom a konaním žalovaného. V súčasnosti
žalobca 1/ podal opätovne trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu s
poukazom na nové skutočnosti v danej veci. Žalovaný s cieľom vyhnúť sa povinnosti vyplatiť finančné
prostriedky žalobcom 1/ až 3/ v súlade s povinnosťou vyplývajúcou z osvedčenia o dedičstve zo

dňa 21.5.2008, sa dohodol so svojimi synmi na prevode nehnuteľností, aby finančný výnos z predaja
nehnuteľností nebol poukázaný priamo na účet žalovaného s povinnosťou úhrady 1/4 z ceny každému
zo žalobcov. Týmto žalovaný úmyselne obišiel zákon a konal v rozpore s dobrými mravmi, čím poškodil
žalobcov. Vedomému konaniu žalovaného svedčí aj skutočnosť, že po tom, čo dohodol kúpnu cenu
nehnuteľností so spoločnosťou STAVLINE, s.r.o. v mesiaci apríl 2020, previedol bez zbytočného odkladu

nehnuteľnosti darovacou zmluvou z 21.5.2020 na svojich synov, ktorí darovanú nehnuteľnosť 9.6.2020
odpredali spoločnosti STAVLINE, s.r.o. za žalovaným dohodnutú kúpnu cenu 200.000 eur. Žalovaný tak
zinkasoval prostredníctvom synov sumu 200.000 eur, čím žalobcom spôsobil škodu vo výške celkovo
150.000 eur (každému zo žalobcov vo výške 50.000 eur); finančný prospech z predaja nehnuteľností
preto jednoznačne možno považovať za finančný prospech žalovaného z predaja nehnuteľností. Dňa

25.3.2021 sa žalobcovia obrátili na žalovaného a jeho synov s návrhom na mimosúdnu dohodu, ku ktorej
však do dňa podania žaloby neprišlo.

4. Žalovaný so žalobu nesúhlasil a tvrdil, že dňa 21.5.2008 vydala JUDr. Anna Nováková osvedčenie o
dedičstve v dedičskej veci po A. B., žalovaný sa nikdy nestretol s F. M. K., ani s nikým zo spoločnosti

STAVLINE, s.r.o., nikdy s nikým z tejto spoločnosti nerokoval o predaji pozemkov nadobudnutých ako
dedičstvo po A. B., a tieto pozemky nepredal. Žalovaný spochybnil pravosť čestného prehlásenia F. M. K.
z 5.5.2021 a tvrdil, že nie je ním podpísané. Uviedol, že daroval pozemky nadobudnuté dedením svojim
synom z dôvodu, že ich chcel ako blízke osoby obdarovať a pomôcť im, a v čase darovania si vzhľadom
na časový odstup už nepamätal obsah osvedčenia o dedičstve z 21.5.2008, teda nemal vedomosť o

akomkoľvek záväzku voči žalobcom, ktorý by mal z osvedčenia vyplývať. Žalovaný nemal z predaja
pozemkov, ktorý realizovali jeho synovia, žiadny majetkový prospech a žalovanému nebola doručená
výzva žalobcov na mimosúdnu dohodu z 25.3.2020. Ďalej uviedol, že nie je zrejmé, či žalobcovia
uplatňujú nárok na náhradu škody alebo požadujú plnenie podľa osvedčenia o dedičstve z 21.5.2008.
Podľa žalovaného neexistuje záväzok z titulu náhrady škody, pretože žalovaný pri darovaní zdedených

nehnuteľností svojim synom nekonal v rozpore s dobrými mravmi, keď osvedčenie o dedičstve ho
žiadnym spôsobom neobmedzovalo v takomto konaní, a žalovaný sa nezaujímal ako jeho synovia s
darovanými nehnuteľnosťami naložia. Poprel, že by rokoval so spoločnosťou STAVLINE, s.r.o. o predaji
nehnuteľností, žalovaný ich nemal v úmysle predať, ale chcel ich darovať svojim synom. Žalobcovia
mohli v rámci dedičského konania požadovať, aby im bolo poskytnuté plnenie i v prípade bezodplatného

prevodu nehnuteľností – tým, že toto nepožadovali, súhlasili, že pri bezodplatnom prevode nebudú
mať nárok na poskytnutie akéhokoľvek plnenia. Pre vysvetlenie krátkeho času medzi darovaním a
následným predajom uviedol, že v roku 2016 informoval svojho syna F. B. o rozhodnutí darovať jemu a
druhému synovi F. zdedené nehnuteľnosti, pričom syn F. žalovaného požiadal, aby s darovaním počkali
do doby, kedy sa podarí tieto nehnuteľnosti zhodnotiť tým, že budú využiteľné na výstavbu, a nájde

osobu, ktorej ich s bratom predá, čo odôvodnil tým, aby nevznikla povinnosť zaplatiť daň z príjmu;
žalovaný nemal dôvod s takouto požiadavkou syna nesúhlasiť. Následne, počas niekoľkých rokov, syn
žalovaného F. vykonával úkony k tomu, aby nehnuteľnosti boli využiteľné na výstavbu, a po nájdení
záujemcu o kúpu prebehlo darovanie. Z predaja pozemkov nemal žalovaný žiadny finančný prospech.Žalovaný teda len realizoval svoje právo vlastníka a pozemky daroval svojim synom ako blízkym osobám
s úmyslom obdarovať ich. Ak by bola darovacia zmluva k zdedeným pozemkom uzatvorená medzi
žalovaným a jeho synmi v rozpore s dobrými mravmi, išlo by o právny úkon absolútne neplatný (§

39 OZ) - vlastnícke právo k pozemkom by teda zo žalovaného neprešlo na jeho synov, a následne
by neprešlo na F. L. a STAVLINE, s.r.o.; žalovaný by bol naďalej vlastníkom zdedených pozemkov a
právo žalobcov podieľať sa na finančných výnosoch z týchto pozemkov by nebolo dotknuté. Žalobcom
teda konaním žalovaného nemohla byť spôsobená škoda a nemôže existovať ani príčinná súvislosť
medzi konaním žalovaného a vznikom škody. V posudzovanej veci žalovaný nekonal v úmysle poškodiť

žalobcov, ani so vznikom možnej škody nebol uzrozumený, ale konal len s úmyslom obdarovať svoje
deti,pričomvčasedarovaniasivzhľadomnaodstupčasunepamätalnazáväzokobsiahnutývosvedčení
o dedičstve. Podľa žalovaného tiež neexistuje záväzok z osvedčenia o dedičstve z 21.5.2008, pretože
podľa tohto osvedčenia predpokladom vzniku povinnosti žalovaného poskytnúť plnenie žalobcom je
získanie finančného výnosu zo zdedených nehnuteľností. Žalovaný však nemal žiadny finančný výnos
z predaja zdedených pozemkov, pretože tento realizovali jeho synovia. Žalovanému tak nevznikla

povinnosť zaplatiť žalobcom 1/4-nu z prevzatého finančného výnosu. Podľa osvedčenia o dedičstve
nadobudol žalovaný predmetné nehnuteľnosti s povinnosťou vyplatiť žalobcov sumou zodpovedajúcou
1/4-ne prevzatého finančného výnosu. Ak by teda nehnuteľnosti predal za 200.000 eur, mal by povinnosť
zaplatiť žalobcom sumu 50.000 eur, pričom na každého zo žalobcov by pripadal podiel 16.666,66 eura;
žalovaný sa v osvedčení o dedičstve nezaviazal ani na plnenie vo výške 3/4-ny prevzatého finančného

výnosu, ani na plnenie 1/4-ny prevzatého finančného výnosu voči každému zo žalobcov, ale len na
plnenie v rozsahu 1/4-ny z prevzatého finančného výnosu dokopy pre všetkých žalobcov. Žalovaný tiež
nesúhlasil so stanovením dátumu od kedy má byť v omeškaní so zaplatením sumy 150.000 eur, pretože
nie je zrejmé ako žalobcovia stanovili dátum od 25.6.2020. K výpovedi žalovaného v trestnom konaní zo
dňa 7.9.2020 uviedol, že táto je ako dôkaz v civilnom konaní nepoužiteľná, a to vzhľadom na absenciu

právnej povinnosti podozrivého pravdivo a úplne uviesť všetko čo o veci vie (Trestný poriadok teda
podozrivému umožňuje, aby sa pred vznesením obvinenia bránil aj nepravdivými tvrdeniami).

5. Intervenient vstúpil do konania z dôvodu, že je aktuálne záložným veriteľom na nehnuteľnostiach -
pozemkoch na parcelách registra C č. 1086/86, 1086/121 a 1086/163 spolu s rozostavaným rodinným

domom na parcele registra C č. 1086/163, ktoré sú zapísané na LV č. XXXX vedenom pre obec a k.ú.
L., pričom vlastníkmi predmetných nehnuteľností sú N. E. a O. E..

6. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že matka strán sporu A. B., zomr. X.X.XXXX, bola
vlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v obci a k.ú. L., zapísaných na LV č. XXX, parc. č. 1091,

orná pôda o výmere 4.683 m2, a parc. č. 1092, orná pôda o výmere 2.381 m2. Na základe Osvedčenia
o dedičstve (dodatočné prejednanie dedičstva) vydaného notárkou JUDr. Annou Novákovou pod č.k.
20D/1930/2007, 3Dnot 263/07-25 dňa 21.5.2008 nadobudol nehnuteľnosti nachádzajúce sa v obci a
k.ú. L., zapísané na LV č. XXX, parc. č. 1091, orná pôda o výmere 4.683 m2, a parc. č. 1092, orná
pôda o výmere 2.381 m2 do vlastníctva A. B. (žalovaný), „s povinnosťou vyplatiť F. G. (žalobkyňa 2/),

I. J. (žalobkyňa 3/), a A. B. (žalobca 1/), v prípade predaja nehnuteľností, resp. akejkoľvek ich časti,
alebo v prípade uzavretia nájomného vzťahu, alebo získania akéhokoľvek finančného výnosu sumou
zodpovedajúcou 1/4-ne prevzatého finančného výnosu, a to v lehote do 15 dní odo dňa prevzatia kúpnej
ceny, nájomného, alebo akéhokoľvek finančného výnosu.“ K tomu notárka (vypočutá ako svedkyňa
v konaní) uviedla, že predmetom dodatočného dedičského konania boli parcely - orná pôda (parcely

reg. E), pričom na nadobúdanie dedičstva v týchto prípadoch sa vzťahuje tzv. zákaz drobenia (zák. č.
180/1995 Z.z.). Vzhľadom k tomu, že dedičia boli štyria, mali zákonný nárok na podiel 1/4 z dedičstva,
avšak vzhľadom na zákaz drobenia nemohli nadobudnúť parcely v podiele 1/4, ale museli uzavrieť inú
dohodu, pričom o takejto situácii notárka vždy informuje účastníkov a navrhne riešenie. Z obsahu /
textu dohody vo veci sp. zn. 20D/1930/2007 je zrejmé, že predmetné pozemky nadobudol jeden z

dedičov, pričom sa zaviazal ostatným vyplatiť ich zákonný podiel, t.j. pre každého z ustupujúcich
spoludedičov 1/4-nu, a to v prípade predaja, prenájmu alebo získania iných finančných prostriedkov za
pôdu. Podľa notárky sa v žiadnom prípade sa nejednalo o text, z ktorého by malo vyplývať, že dedič,
ktorý nehnuteľnosti nadobudol, by mal vyplatiť všetkým ostatným ustupujúcim spoludedičom (v tomto
prípade trom) iba 1/4-nu z výťažku. Uviedla, že sa jedná o bežnú prax, a je zrejmé, že mala byť vyplatená

1/4-na každému z dedičov. V prípade, ak by bola vôľa dedičov taká, že ustupujúci spoludedičia by
mali spolu dostať iba 1/4-nu, text dohody by pokračoval ustanovením o tom, že v ďalšej časti svojich
dedičských podielov sa týchto vzdávajú bez povinnosti výplaty. Dlhoročná a nemenná prax notárky je
taká, že pred podpisom zápisnice vždy vysvetlí všetkým dedičom, o čo sa v zápisnici jedná - aj v tomtoprípade s určitosťou vec vysvetlila s tým, že nehnuteľnosti nadobúda jeden dedič, ktorý má povinnosť
rovnakým dielom 1/4-na vyplatiť ostatných spoludedičov. Aj samotný žalovaný pri výsluchu pred súdom
potvrdil, že v rodine bolo zaužívané, že pri predaji majetku vždy tento výťažok bol rozdelený rovnako

medzi štyroch súrodencov. Na základe darovacej zmluvy, ktorej vklad bol povolený dňa 21.5.2020,
previedolžalovanýpredmetnénehnuteľnostinasvojichsynovF.B.aF.B.,každémuvpodiele1/2,pričom
návrh zmluvy, ktorá mala byť uzavretá na základe vzájomných rokovaní so spoločnosťou STAVLINE,
s.r.o., bol žalovanému, resp. jeho synom predložený 30.4.2020, teda necelý mesiac pred tým ako
žalovaný nehnuteľnosti daroval synom. Následne na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený

dňa 9.6.2020, previedli F. B. a F. B. svoje spoluvlastnícke podiely na spoločnosť STAVLINE, s.r.o a F.
L., každému v podiele 1/2, za kúpnu cenu 200.000 eur. Tieto skutočnosti medzi stranami sporu neboli
sporné.

7. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že synovia žalovaného, minimálne s vedomím žalovaného
(ak nie podľa jeho inštrukcií) sa dlhšiu dobu zaujímali a rokovali s viacerými osobami o možnom predaji

predmetných pozemkov - táto skutočnosť je zrejmá z výpovede žalovaného, ktorý uviedol, že po tom
akosazačínalapripravovaťnapozemkochvýstavba,synoviažalovanéhooslovili,pretoimnehnuteľnosti
daroval; tiež z výpovede F. B. (syn žalovaného, synovec žalobcov), ktorý uviedol že v roku 2014 alebo
2015 zistil, že v uvedenej lokalite sa začína výstavba, resp. že realitné kancelárie ponúkajú pozemky
za účelom výstavby a následne sa snažil oslovil „nejaké iné osoby“ ohľadom odpredaja pozemkov,

rokovania však stroskotali. Nakoniec ostali ako jediní kupci spoločnosti STAVLINE a jeden ďalší subjekt,
ktorým predmetné nehnuteľnosti boli predané v roku 2020, a to mesiac až dva po tom ako pozemky on aj
s bratom nadobudli darovacou zmluvou od otca. Ohľadom odpredaja svedok komunikoval s pánom K.,
spoločníkom spoločnosti STAVLINE, niekedy v januári 2020. Kúpna zmluva bola uzatvorená v máji 2020,
za kúpnu cenu 200.000 eur. Dňa 30.4.2020 bol F. B. zaslaný návrh zmluvy, ktorý bol pripomienkovaný, o

tom aká mala byť hodnota nehnuteľností informoval otca (žalovaného) v čase darovania nehnuteľností.
V čase, keď si F. B. vymieňal návrhy kúpnych zmlúv, bol ešte stále vlastníkom nehnuteľností žalovaný,
k darovaniu prišlo až 21.5.2020. Predtým ako nehnuteľnosti boli darované, bol žalovaný informovaný o
tom, že na nehnuteľnosti existuje kupec, že rokuje o predaji, resp. že spolu s bratom by nehnuteľnosti
mienili predať - s tým žalovaný súhlasil, darovanie sa následne realizovalo. Komunikácia p. K. s F. B.

prebiehala na základe toho, že synovia žalovaného a žalovaný boli už vopred dohodnutí, že žalovaný
im nehnuteľnosti daruje a následne už ich predávať budú jeho synovia. Tiež z výpovede M. K. (osoba,
ktorá uzavrela so synmi žalovaného kúpnu zmluvu ohľadom predmetných pozemkov) vyplynulo, že
niekedy v roku 2020 rokoval s P. F. (vlastníkom susedného pozemku), ktorý tvrdil, že zastupuje vo veci
možného predaja pozemku aj vlastníka pána B. - rokovania neboli úspešné z dôvodu nedohody na

cene, následne svedok telefonicky oslovil žalovaného, s cenou navrhovanou žalovaným svedok súhlasil,
pričom žalovaný svedka odkázal s ďalšími rokovaniami na F. B.. Niekedy v apríli 2020 sa s F. B. dohodli
sa na podrobnostiach, následne čakali asi 2 týždne z dôvodu, že F. B. chcel, aby boli pozemky prepísané
na neho a jeho brata, a až potom by sa podpísala riadna kúpna zmluva. Pri prvom kontakte so žalovaným
jednal s ním svedok výlučne o cene, žalovaný trval na sume 200.000 eur - keď sa na tomto zhodli,

odkázal svedka s ďalšími jednaniami na F. B.. Aj z výpovede F. P. (majiteľ susedného pozemku v obci
L.) vyplynulo, že jednania medzi ním a pánmi B. trvali niekoľko rokov, s „mladými“ B. svedok rokoval z
dôvodu, že títo ho informovali, že ich otec, ktorý bol vlastníkom pozemku, ich rokovaním poveril; svedok
mal dojem, že o prevod pozemku má záujem otec B., že rodina je na tom dohodnutá a otec im dal
záležitosť na starosť. Tiež z čestného prehlásenia F. M. K. z 5.5.2021 vyplynulo, že rokoval so žalovaným

o odkúpení predmetných nehnuteľností v mesiaci apríl 2020 a následne A. B. previedol nehnuteľnosti
na svojich synov, od ktorých boli nehnuteľnosti odkúpené.

8. Po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že žaloba je dôvodná a oprávnená v celom
rozsahu. Súd prvej inštancie priznal nárok žalobcom, a uložil povinnosť žalovanému z titulu, že žalovaný

sa dopustil voči žalobcom protiprávneho konania, resp. konania proti dobrým mravom, a tým im
spôsobil škodu. Predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu je existencia 1/ protiprávneho úkonu
- konaním žalovaného bolo porušené právo / právom chránený záujem žalobcov (identifikovaný v
právoplatnom rozhodnutí - Osvedčení o dedičstve č.k. 20D/1930/2007, 3Dnot 263/07-25 vydanom
dňa 21.5.2008 notárkou JUDr. Annou Novákovou), pričom protiprávnosť bola spôsobená faktickým

správaním žalovaného, ktorým bola porušená právna povinnosť, bol ním spôsobený rozpor s právom
(do tejto kategórie je potrebné zaradiť aj zneužitie práva a konanie proti dobrým mravom), ktorého sa
žalovaný podľa názoru súdu dopustil; 2/ vzniku škody - tá vznikla z dôvodu nevyplatenia v rozhodnutí
notára ako súdneho komisára určeného výťažku z predaja nehnuteľností, ktoré žalovaný nadobudol poporučiteľke (matke strán sporu); 3/ príčinná súvislosť medzi právnym deliktom a škodou – je zrejmá,
pretože nesplnením povinnosti žalovaného došlo k majetkovej ujme žalobcov a 4/ zavinenie - žalovaný
svojím konaním (proti dobrým mravom) zavinil, že žalobcovia boli ukrátení na svojich právach, čím im

vznikla škoda.

9. Tvrdeniu žalovaného, že v prípade povinnosti vyplatiť ostatných dedičov (žalobcov) im mal spolu
vyplatiť 1/4-nu výťažku súd prvej inštancie s odkazom na výsluch notárky neprisvedčil, a mal za
preukázané, že v prípade uvedenom v osvedčení o dedičstve mal žalovaný ostatným dedičom vyplatiť

každému z nich 1/4-nu výťažku z predaja, prenájmu...

10. Na základe darovacej zmluvy, ktorej vklad bol povolený dňa 21.5.2020, previedol žalovaný
predmetné nehnuteľnosti na svojich synov F. B. a F. B., každému v podiele 1/2. Tu súd prvej inštancie
poukázal na skutočnosť, že návrh zmluvy, ktorá mala byť uzavretá na základe vzájomných rokovaní so
spoločnosťou STAVLINE, s.r.o., bol žalovanému, resp. jeho synom predložený 30.4.2020 - teda necelý

mesiac pred tým ako žalovaný nehnuteľnosti daroval svojím synom; z uvedeného bolo podľa súdu
zrejmé, že žalovaný vedel ako sa s predmetnými nehnuteľnosťami bude ďalej nakladať, vedel, že za
ich predaj bude získaný majetkový prospech (kúpna cena). Následne, na základe kúpnej zmluvy, ktorej
vklad bol povolený dňa 9.6.2020, previedli F. B. a F. B. svoje spoluvlastnícke podiely na spoločnosť
STAVLINE, s.r.o a F. L., každému v podiele 1/2, za kúpnu cenu 200.000 eur (tieto skutočnosti medzi

stranami sporu neboli sporné). V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že mal za preukázané, že
synovia žalovaného minimálne s vedomím žalovaného (ak nie podľa jeho inštrukcií), sa dlhšiu dobu
zaujímali a rokovali s viacerými osobami o možnom predaji predmetných pozemkov - táto skutočnosť
je zrejmá z výpovede žalovaného, z výpovede svedka F. B., z výpovede svedka M. K. a z výpovede
svedka F. P., ktorí uviedli, že 1/ „po tom ako sa začínala pripravovať na pozemkoch výstavba, synovia

žalovaného oslovili, preto im nehnuteľnosti daroval“; 2/ „v roku 2014 alebo 2015 (syn žalovaného)
zistil, že v lokalite sa začína výstavba, resp. realitné kancelárie ponúkajú pozemky za účelom výstavby,
následne sa snažil osloviť iné osoby ohľadom odpredaja pozemkov, nakoniec ostali ako jediní kupci
spoločnosti STAVLINE a ďalší subjekt, ktorým predmetné nehnuteľnosti boli predané v roku 2020, a to
mesiac až dva po tom ako pozemky on aj s bratom nadobudli darovacou zmluvou od otca (žalovaného),

ohľadom odpredaja komunikoval so spoločníkom spoločnosti STAVLINE v januári 2020. Kúpna zmluva
bola uzatvorená v máji 2020, dňa 30.4.2020 bol F. B. zaslaný návrh zmluvy, ktorý bol pripomienkovaný, o
tom aká mala byť hodnota nehnuteľností informoval otca (žalovaného) v čase darovania nehnuteľností.
V čase keď si F. B. vymieňal návrhy kúpnych zmlúv bol ešte stále vlastníkom nehnuteľností žalovaný.
Predtým ako nehnuteľnosti boli darované, bol žalovaný informovaný o tom, že na nehnuteľnosti existuje

kupec, že rokuje o predaji, resp. že spolu s bratom by nehnuteľnosti mienili predať - s tým žalovaný
súhlasil, darovanie sa následne realizovalo, synovia žalovaného a žalovaný boli dohodnutí, že žalovaný
im (synom) nehnuteľnosti daruje a následne už ich predávať budú jeho synovia“; 3/ M. K. (osoba, ktorá
uzavrela so synmi žalovaného kúpnu zmluvu ohľadom predmetných pozemkov) „oslovil žalovaného, s
cenou navrhovanou žalovaným svedok súhlasil, pričom žalovaný svedka odkázal s ďalšími rokovaniami

na F. B. (svojho syna). V apríli 2020 sa s F. B. dohodli na podrobnostiach, následne čakali asi 2 týždne z
dôvodu, že F. B. chcel, aby boli pozemky prepísané na neho a jeho brata, a až potom aby sa podpísala
riadna kúpna zmluva.“ 4/ F. P. (majiteľ susedného pozemku v obci L.) uviedol, že jednania medzi ním a
pánmi B. trvali niekoľko rokov, s „mladými“ B. svedok rokoval z dôvodu, že títo ho informovali že ich otec,
ktorý bol vlastníkom pozemku, ich rokovaním poveril; mal dojem, že o prevod pozemku má záujem otec

B., že rodina je na tom dohodnutá a otec im dal záležitosť na starosť“; 5/ M. K. v prehlásení z 5.5.2021
potvrdil, že rokoval so žalovaným o odkúpení predmetných nehnuteľností v mesiaci apríl 2020, následne
A. B. previedol nehnuteľnosti na svojich synov, od ktorých boli nehnuteľnosti odkúpené.

11. Zo všetkých uvedených okolností mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný cielene,

úmyselne a efektívne smeroval svoje konanie tak, aby sa vyhol povinnosti vyplatiť svojim súrodencom
(žalobcom) plnenie za odpredaj nehnuteľností, ku ktorému sa zaviazal v osvedčení o dedičstve -
dlhodobo totiž rokoval, či už on sám, alebo prostredníctvom svojich synov (jemu veľmi blízkych osôb) o
odpredaji predmetných (zdedených) nehnuteľností s viacerými subjektami (hlavne po tom, ako obecné
zastupiteľstvo obce L. prekvalifikovalo predmetné pozemky na pozemky stavebné, teda bolo zrejmé,

že ich hodnota výrazne stúpla). Nakoniec, po tom, čo bol dohodnutý odpredaji nehnuteľností so
spoločnosťou STAVLINE, s.r.o. a F. L., pričom návrh kúpnej zmluvy mu / jeho synom bol doručený dňa
30.4.2020, po oboznámení sa s ním dňom 21.5.2020 (teda za tri týždne) previedol žalovaný darovacou
zmluvounehnuteľnostinasvojichsynovF.B.aF.B.,ktorínáslednedňom9.6.2020(tedazaďalšienecelétri týždne) odpredali nehnuteľnosti darované im žalovaným za sumu 200.000 eur spoločnosti STAVLINE,
s.r.o. a F. L.. Z uvedeného sledu a reťazenia udalostí mal súd za preukázané, že žalovaný úmyselne v
rozpore s dobrými mravmi konal tak, aby nemusel (vyhol sa) povinnosti svojim súrodencom (žalobcom)

vyplatiť z odpredaných nehnuteľností akúkoľvek sumu (tu súd pripomenul, že v konaní bolo preukázané,
že predtým sa vždy „majetky“ po rodičoch strán sporu delili spravodlivo tak, aby každé z detí dostalo na
neho pripadajúci podiel); v súdenom prípade sa teda žalovaný snažil svojich súrodencov „pripraviť“, z
pohľadu súdu jasne nekalým spôsobom, o ich podiel na zisku z predaja pozemkov, čím podľa názoru
súdu konal v rozpore s dobrými mravmi, s účelom a úmyslom nevyplatiť svojim súrodencom podiel, na

ktorého výplatu sa zaviazal. S poukazom na uvedené súd rozhodol tak, že návrhu žalobcov vyhovel a
žalovanému uložil povinnosť každému zo žalobcov zaplatiť sumu vo výške 50.000 eur (ako 1/4-nu zo
sumy, ktorú obdržali synovia žalovaného za predaj predmetných nehnuteľností účelovo im darovaných
s úmyslom žalovaného vyhnúť sa splneniu povinnosti voči svojim súrodencom / žalobcom).

12. Čo sa týka úroku z omeškania, na tento majú žalobcovia tiež nárok vo výške základnej úrokovej

sadzby Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu nimi uvádzaného omeškania (v období od
16.3.2016 do 27.7.2022 bola vo výške 0,00%) s plnením peňažného dlhu zvýšenej o 5 percentuálnych
bodov, preto súd rozhodol tak, že každému zo žalobcov priznal úrok z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 50.000 eur (prisúdená suma pre každého žalobcu) od 25.6.2020 (t.j. od 16. dňa nasledujúceho
po dni povolenia vkladu kúpnej zmluvy uzavretej medzi synmi žalovaného so spoločnosťou STAVLINE,

s.r.o. a F. L., v súlade so znením Osvedčenia o dedičstve č.k. 20D/1930/2007, 3Dnot 263/07-25 zo dňa
21.5.2008, kedy malo byť realizované plnenie žalovaného v prospech žalobcov) do zaplatenia.

13. Na záver súd prvej inštancie uviedol, že cieľom žaloby žalobcov nebolo určenie neplatnosti
darovacej zmluvy uzavretej žalovaným s jeho synmi, ani určenie neplatnosti následne uzavretej

kúpnej zmluvy synmi žalovaného so spoločnosťou STAVLINE, s.r.o. a F. L., ako sa to snažil
podsúvať žalovaný - neplatnosť uvedených zmlúv žalobcovia vôbec nenapádali (jednalo sa iba o
vymyslenú konštrukciu žalovaného), keďže žalobcovia nemali podanou žalobou záujem dosiahnuť
určenie neplatnosti uvedených zmlúv, mali záujem na vyplatení finančného výnosu z dedičstva; súd sa
preto nemal dôvod týmito okolnosťami vôbec zaoberať.

14. V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vecne plným procesným úspechom
žalobcov.

15. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný s návrhom na jeho zmenu zamietnutím žaloby
v celom rozsahu a priznaním nároku na náhradu trov konania žalovanému v plnom rozsahu. Odvolanie
odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP a posudzujúc ho podľa obsahu i ust. § 365 ods. 1 písm.
b/ CSP. Namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho obranou, že konaním špecifikovaným v
žalobe k vzniku škody prísť nemohlo, pretože súčasťou protiprávneho konania majú byť aj právne úkony

(darovacia zmluva a kúpna zmluva), ktoré by boli pre rozpor s dobrými mravmi absolútne neplatné, teda
žalovaný by nestratil vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam a žalobcom by zostalo zachované
právo na finančné plnenie pri ich predaji. Žalovaný v tejto súvislosti formuloval právnu otázku podstatnú
pre rozhodnutie vo veci, a to: Môže dôjsť k vzniku škody v dôsledku úmyselného konania v rozpore s
dobrými mravmi, ak konanie v rozpore s dobrými mravmi spočíva v právnych úkonoch a podmienkou

vzniku škody je to, že tieto právne úkony sú platné. Zároveň predniesol i svoj právny pohľad na riešenie
tejto otázky. Súd prvej inštancie sa s vyššie uvedenou obranou žalovaného nezaoberal vôbec, len v
závere odôvodnenia rozsudku poukázal na to, že cieľom žalobcov nebolo určenie neplatnosti darovacej
zmluvy a následnej kúpnej zmluvy. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s obranou žalovaného,
že ak je škoda spôsobená konaním viacerých osôb, zavinenie musí pokrývať konanie všetkých z nich.

Rozsah, v akom súd prvej inštancie odignoroval právnu obranu žalovaného, dosahuje taký rozmer, že
dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces.

16. Žalovaný ďalej namietal nedostatky výsluchu svedka A. M. Q., ktorá bola vypočutá na pojednávaní
súdu prvej inštancie ako notár prejednávajúci vec dodatočného dedičského konania po A. B., ktorý

vydal osvedčenie o dedičstve z 21.5.2008, pričom bola vypočúvaná práve k priebehu dodatočného
dedičskéhokonania.Skutočnosti,ktorésvedkyňaprisvojomvýsluchuuvádzala,sadozvedelaprivýkone
notárskej činnosti a na tieto skutočnosti sa vzťahuje povinnosť mlčanlivosti podľa § 39 ods. 1 Notárskeho
poriadku. Výsluch tejto svedkyne by bol možný len v prípade, ak by ju podľa § 39 ods. 2 písm. a/Notárskeho poriadku zbavili povinnosti zachovávať mlčanlivosť písomným vyhlásením všetci účastníci
dodatočného dedičského konania, čo sú v posudzovanom prípade žalobcovia a žalovaný. K takému
zbaveniu mlčanlivosti však nedošlo, čo potvrdila samotná svedkyňa-notárka pri svojom výsluchu dňa

7.6.2023. Dôkazy získané výsluchom svedkyne A. M. Q. sú tak dôkazmi získanými v rozpore so
zákonom (s § 203 CSP) a nebolo možné z nich pri rozhodovaní súdu prvej inštancie vychádzať. Súd
prvej inštancie vykonaním výsluchu notárky JUDr. Anny Novákovej v postavení svedka bez toho, aby
bola zbavená zákonnej povinnosti zachovávať mlčanlivosť, zaťažil konanie inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, pretože práve skutočnosťami vyplývajúcimi z výsluchu

tejto svedkyne súd prvej inštancie odôvodnil svoj záver, že z osvedčenia o dedičstve vyplýva povinnosť
vyplatiť 1/4 výnosu z predaja pozemkov každému zo žalobcov, nie 1/4 všetkým dokopy.

17. Žalovaný nesúhlasil ani s právnym záverom súdu prvej inštancie o konaní žalovaného v rozpore
s dobrými mravmi. Mal za to, že z osvedčenia o dedičstve nevyplýva žiadne obmedzenie žalovaného,
pokiaľ ide o nakladanie s nehnuteľnosťami. Vyplýva z neho len záväzok, v prípade nájmu, predaja alebo

získania akéhokoľvek finančného výnosu zaplatiť časť finančného výnosu žalobcom. Žalovaný teda
nebol obmedzený v tom, že by nemohol zdedené pozemky previesť alebo nechať do užívania inej osobe
bezodplatne, prípadne naložiť s nimi iným spôsobom, s ktorým nie je spojený priamy finančný výnos.
Tým, že účastníci dedičského konania dohodli právo na finančné plnenie len pri nakladaní, s ktorým je
spojený priamy finančný výnos, súhlasili s tým a dohodli sa tak, že pri inom nakladaní s pozemkami,

pri ktorých nevzniká priamy finančný výnos, žalobcovia právo na finančné plnenie nemajú. Žalovaný
tak bol oprávnený bez povinnosti výplaty žalobcov napr. nehnuteľnosti darovať, zameniť alebo vložiť
do základného imania obchodnej spoločnosti, zaťažiť záložným právom. Takéto oprávnenie mu vyplýva
priamo z dohody v osvedčení o dedičstve v spojení s ustanovením § 123 OZ. Konanie žalovaného,
ktorého výsledkom bola strata jeho vlastníckeho práva, tak nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi,

pretože išlo len o realizáciu jeho vlastníckeho práva, v ktorej nebol nijako obmedzený a žalobcovia si boli
vopred vedomí toho, že žalovaný takto konať môže a pri takomto konaní nebudú mať právo na žiadne
finančné plnenie. Naviac nejde tu o situáciu, kedy by mal žalovaný sprostredkovane akýkoľvek finančný
výnos zo zdedených pozemkov. V konaní nebolo preukázané, že by žalovanému jeho synovia vyplatili
kúpnu cenu za pozemky. Žalovaný sa vzdal finančného prospechu z pozemkov a prenechal ho svojim

synom, pričom osvedčenie o dedičstve mu v tom nebránilo, teda žalovaný takéto právo ako vlastník mal
a žalobcovia museli počítať s tým, že môže nastať i taká situácia, keď žalovaný stratí svoje vlastnícke
právo k zdedeným pozemkov bez finančného výnosu a v takom prípade nebudú mať voči žalovanému
právo na akékoľvek plnenie.

18. Ďalej žalovaný namietal i nesprávnosť právneho záveru súdu prvej inštancie o vzniku škody, keď za
konanie v rozpore s dobrými mravmi považoval súd prvej inštancie aj dva právne úkony, a to darovaciu
zmluvumedzižalovanýmajehosynmiakúpnuzmluvumedzisynmižalovanéhonastranepredávajúcich
a spoločnosťou STAVLINE s.r.o. a F. L. na strane kupujúcich. Pre rozhodnutie vo veci má potom zásadný
význam i riešenie právnej otázky, ktorá doposiaľ v rozhodovacej praxi súdov nebola vyriešená, či môže

dôjsť k vzniku škody v dôsledku úmyselného konania v rozpore s dobrými mravmi, ak konanie v rozpore
s dobrými mravmi spočíva v právnych úkonoch a podmienkou vzniku škody je to, že tieto právne úkony
sú platné. Podľa názoru žalovaného je túto právnu otázku potrebné zodpovedať tak, že v prípade, ak
úmyselné konanie v rozpore s dobrými mravmi spočíva v právnych úkonoch, pričom podmienkou vzniku
škody je platnosť týchto právnych úkonov, k vzniku škody dôjsť nemôže. V posudzovanom prípade

je podmienkou vzniku škody platnosť darovacej zmluvy uzatvorenej žalovaným a súčasne i platnosť
kúpnej zmluvy medzi synmi žalovaného na strane predávajúcich a spoločnosťou STAVLINE s.r.o. a
F. L. na strane kupujúcich. Len v prípade platnosti týchto právnych úkonov by totiž žalobcovia stratili
právonapeňažnévyrovnaniepodľaosvedčeniaodedičstve.Vprípadezáveru,žeuzatvoreniedarovacej
zmluvy a kúpnej zmluvy (ako nedielna súčasť celého konania, ktoré súd prvej inštancie vyhodnotil ako

konanie v rozpore s dobrými mravmi) je konaním v rozpore s dobrými mravmi, ide o právne úkony
absolútne neplatné podľa § 39 OZ, a tak žalovaný zostal vlastníkom zdedených pozemkov a žalobcovia
nestratili svoj peňažný nárok vyplývajúci z osvedčenia o dedičstve. Žalobcovia tak zvolili nesprávny typ
žaloby, pretože v záujme ochrany svojich práv založených dohodou dedičov sa mohli domáhať určenia,
že žalovaný je vlastníkom zdedených pozemkov, a nie náhrady škody, ktorá im nevznikla. Konaním

žalovaného, tak ako ho súd skutkovo vymedzil, vôbec nemohlo dôjsť k vzniku škody podľa ustanovenia
§ 424 OZ.19. Podľa žalovaného nesprávny je tiež právny záver súdu prvej inštancie ohľadom preukázania úmyslu
ako predpokladu vzniku nároku na náhradu škody podľa § 424 OZ, keďže z toho, ako súd prvej inštancie
skutkovo vymedzil konania, ktoré posúdil ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, je zrejmé, že

škoda nemohla vzniknúť len konaním žalovaného, ktorý sa napr. na uzatvorení kúpnej zmluvy žiadnym
spôsobom nezúčastnil, ale muselo by ísť o spoločné konanie viacerých škodcov. Keďže § 424 OZ
vyžaduje úmyselné zavinenie, je potrebné skúmať úmysel nielen u žalovaného, ale i pri zmluvných
stranách kúpnej zmluvy. Zavinenie totiž musí pokrývať celé konanie všetkých škodcov. Žalobcovia v
konaní nepreukázali, ani netvrdili, že by niektorý z účastníkov kúpnej zmluvy úmyselne konal v rozpore

s dobrými mravmi. I z tohto dôvodu je potrebné žalobu zamietnuť.

20. Zároveň žalovaný považoval za nesprávny aj právny záver o rozsahu vzniknutej škody. Podľa
osvedčenia o dedičstve z 21.5.2008 nadobudol žalovaný predmetné pozemky s povinnosťou vyplatiť
žalobcov sumou zodpovedajúcou 1-ine prevzatého finančného výnosu. Ak by tieto nehnuteľnosti predal
žalovaný za 200.000 eur, mal by povinnosť zaplatiť žalobcom sumu 50.000 eur, pričom v súlade s

ustanovením§512ods.1OZbynakaždéhozožalobcovpripadalrovnakýdiel16.666,66euraalentento
diel by bol každý zo žalobcov oprávnený požadovať. Každému zo žalobcov tak nemohla vzniknúť škoda
vo výške 50.000 eur. Svoje iné právne posúdenie obsahu dohody dedičov obsiahnutej v osvedčení o
dedičstvesúdprvejinštancieoprelovýpoveďsvedkyneA.M.Q.,ktorejvýsluchbolrealizovanývrozpore
s § 203 CSP, pričom skutočnosti zistené z jej výsluchu nebolo možné pri rozhodovaní vôbec použiť.

21. Súd prvej inštancie tiež podľa žalovaného dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že žalovaný je
v omeškaní so zaplatením žalovanej sumy od 25.6.2020, t.j. od 16. dňa nasledujúceho po dni povolenia
vkladu vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy v prospech spoločnosti STAVLINE, s.r.o. a F. L.,
pretože podľa názoru súdu prvej inštancie podľa osvedčenia o dedičstve mal v lehote 15 dní poskytnúť

žalovaný plnenie žalobcom. Ak by aj mali žalobcovia právo na náhradu škody, toto právo je potrebné
odlíšiť od práva na plnenie podľa osvedčenia o dedičstve. Osvedčenie o dedičstve splatnosť práva
žalobcov na náhradu škody nerieši a splatnosť práva na náhradu škody (ak by existovalo) je podľa §
563 OZ potrebné viazať na výzvu žalobcov na zaplatenie.

22. Podľa žalovaného súd prvej inštancie dospel tiež k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že v konaní
bolo preukázané, že predtým sa vždy „majetky“ po rodičoch strán sporu delili spravodlivo tak, aby každé
z detí dostalo na neho pripadajúci podiel. Tento skutkový záver súdu prvej inštancie nemá oporu vo
vykonanom dokazovaní. K majetkovému vysporiadavaniu po rodičoch medzi stranami sporu žalovaný
uviedol, že výpisom z LV č. XXX kat. úz. L., bolo preukázané, že žalobkyňa 2/ rodinný dom po matke

spolu s pozemkami nepredala svojmu synovi za 1.000.000,- Sk, ale ich v roku 2007 svojmu synovi
darovala. Žalobcovia nepreukázali, že by suma 1.000.000,- Sk bola reálnou trhovou cenou darovaných
nehnuteľností a naviac žalovaný z tejto dostal len 1/5 (nie 1/4), s čím opäť nesúhlasil. Taktiež nebolo
preukázané rovnaké vyplatenie súm zinkasovaných pri predaji poľnohospodárskej pôdy. Určité plnenia
sporné neboli, avšak nebolo preukázané, že by žalobcovia poskytli žalovanému toľko, koľko si sami

rozdelili medzi sebou. Žalobca 1/ tvrdil, že z predaja poľnohospodárskych pozemkov dostal 200.000,-
Sk. Žalobkyňa 3/ dokonca tvrdila, že každému súrodencovi vyplatia za poľnohospodárske pozemky
250.000,- Sk, čo spochybnil nielen žalovaný, ale i žalobca 1/. Skutkový záver súdu prvej inštancie
o rovnakom delení „majetkov“ po rodičoch je teda nesprávny. Z vykonaného dokazovania vyplýva,
že žalobcovia si nechali vždy viac a žalovanému nechali len toľko, koľko uznali za vhodné. Synovi

žalobkyne 2/ zostal rodičovský dom s pozemkami, pričom žalobcovi bola vyplatená suma svojvoľne
určená žalobkyňou 2/. Synovi žalobcu 1/ zostali pozemky v intraviláne obce využiteľné ako stavebné
(zapísané na LV XXX), ktoré mu mala darovať žalobkyňa 2/, ktorý sa len v prípade ich predaja ústne
zaviazal poskytnúť stranám sporu nejaké plnenie. Žalobkyňa 3/ zas získala finančné plnenie z predaja
poľnohospodárskej pôdy, pričom v konaní nebolo preukázané, že by žalovanému zaplatila 1/4 výnosu.

Nie je tak zrejmé, ako súd prvej inštancie mohol dospieť k záveru o rovnakom (spravodlivom) delení
iných „majetkov“.

23. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhli rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť. Uviedli, že žalovaný sa počas celého konania snaží podsúvať súdu nesprávnu

domnienku s poukazom na § 39 OZ, že uzatvorená darovacia a kúpna zmluva sú absolútne neplatné,
a preto žiada, aby odvolací súd žalobu zamietol. Žalovaný ignoruje skutočnosť, že žalobcovia nikdy
platnosť darovacej ani kúpnej zmluvy nenamietali. Konanie žalovaného vždy definovali ako konanie
v rozpore s dobrými mravmi, cieľom ktorého bolo vyhnúť sa povinnosti vyplatiť finančné prostriedkyžalobcom 1/ až 3/ v súlade s povinnosťou vyplývajúcou z osvedčenia o dedičstve z 21.5.2008,
čím spôsobil žalobcom škodu, každému vo výške 50.000 eur. Žalovaný sa počas celého konania
nevyjadroval k argumentu žalobcov, že finančný výnos z predaja nehnuteľností zapísaných na LV č.

XXX, kat. úz. L., možno považovať za finančný výnos žalovaného, keďže žalovaný cielene obišiel
svoju povinnosť vyplatiť žalobcov každého po 1 z finančného výnosu tak, že tento nebol poukázaný na
jeho účet, ale na účet jeho synov F. a F. B.. V prospech argumentácie žalobcov svedčí aj skutočnosť,
že darovacou zmluvou, ktorej vklad bol povolený dňa 21.5.2020, previedol žalovaný predmetné
nehnuteľnosti na svojich synov, každému v podiele 1/2, pričom návrh zmluvy, ktorá mala byť uzavretá

na základe vzájomných rokovaní so spoločnosťou STAVLINE, s.r.o., bol žalovanému, resp. jeho synom
predloženýuž30.4.2020.Následnenazákladekúpnejzmluvy,ktorejvkladbolpovolenýdňa9.6.2020,t.j.
len 3 týždne po darovaní nehnuteľností, previedli F. a F. B. svoje spoluvlastnícke podiely na spoločnosť
STAVLINE, s.r.o a F. L., každému v podiele 1/2, za kúpnu cenu 200.000 eur. Žalovaný mal teda v čase
darovania predmetných nehnuteľností vedomosť o cene a o odpredaji nehnuteľností, resp. rokovaní
svojich synov o predaji nehnuteľností, a teda získaní finančného výnosu z dedičstva. Uvedené vyplýva

aj z výsluchov F. B., p. M. K., Čestného prehlásenia spoločnosti STAVLINE, s.r.o. z 5.5.2021 a výsluchu
svedka P. F., ktorý vypovedal tak, že „rokoval s mladými B., ktorí ho informovali, že otec ich rokovaním
poveril“aďalejmalsvedokzato,že„opredajmázáujemvlastníkpozemku,t.j.žalovaný“.Niejepravdou,
že sa zákonný sudca nevysporiadal riadne s obranou žalovaného. Obrana žalovaného je počas celého
súdneho konania rovnaká, odvoláva sa na neplatnosť darovacej a kúpnej zmluvy, pričom zákonný sudca

usmerňoval žalovaného, že predmetom súdneho sporu nie je neplatnosť zmlúv, ale náhrada škody.

24. Súd prvej inštancie sa podrobne zaoberal predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu a správne
konštatoval, že finančný prospech z predaja nehnuteľností na LV č. XXX jednoznačne možno považovať
za finančný prospech žalovaného z predaja nehnuteľností. Taktiež správne konštatoval, že podľa

osvedčenia o dedičstve bol žalovaný v prípade získania akéhokoľvek finančného výnosu povinný
vyplatiť 1 prevzatého finančného výnosu každému z dedičov – žalobcov, a to v lehote 15 dní odo dňa
prevzatia akéhokoľvek finančného výnosu. Túto svoju povinnosť žalovaný nepoprel ani pri výsluchu
na pojednávaní dňa 14.12.2022, kedy tvrdil, že „je pravdou, že v rodine bolo zaužívané, že pri predaji
majetku po matke, vždy tento výťažok bol rozdelený rovnako medzi 4 súrodencov...“ ako ani pri výsluchu

pred vyšetrovateľom OR PZ Trnava dňa 7.9.2020, kedy vypovedal tak, že si je vedomý povinnosti, že
„keď nehnuteľnosti v budúcnosti predá alebo prenajme, je povinný žalobcom 1/ až 3/ vyplatiť každému
po 1 z finančného výnosu“. Žalovaným spochybňovaný výklad osvedčenia o dedičstve by bol naviac
v rozpore s v tom čase platnou právnou úpravou, kedy sa na takýto prípad nadobúdania dedičstva
vzťahoval tzv. zákaz drobenia v zmysle zákona č. 180/1995 Z.z., a teda akýkoľvek iný spôsob dedenia

by bol v rozpore s ustanoveniami zákona č. 180/1995 Z.z. Povinnosť výplaty 1 z finančného výnosu
každému zo žalobcov – súrodencov, okrem obsahu osvedčenia o dedičstve, potvrdil žalovaný vo svojich
výpovediach pred orgánmi činnými v trestnom konaní, ako aj žalobcovia a ďalší svedkovia. Súd taktiež
poukázalnasamotnúpraxnotárovakosúdnychkomisárov,ževprípade,akbynemalabyťvyplatená1/4-
na finančného výnosu každému z dedičov ako tvrdí žalovaný, text dohody by pokračoval ustanovením

o tom, že v ďalšej časti svojich dedičských podielov sa týchto vzdávajú bez povinnosti výplaty, čo však
predmetné osvedčenie o dedičstve neobsahovalo. Žalovaný, vedomý si svojej povinnosti, cielene konal
tak, aby obišiel obsah osvedčenia o dedičstve a vyhol sa povinnosti vyplatiť 1 finančného výnosu z
predaja nehnuteľností každému zo žalobcov. Žalovaný vedome konal tak, aby finančný výnos z predaja
nehnuteľností nebol cielene poukázaný na účet žalovaného, ale na účet jeho synov, a preto výnos z

predaja nehnuteľností možno považovať za finančný výnos v prospech žalovaného.

25. Žalobcovia nikdy netvrdili, tak ako uvádza žalovaný v odvolaní, že by z osvedčenia o dedičstve
vyplývali žalovanému obmedzenia týkajúce sa nakladania s nehnuteľnosťou. Žalobcovia takéto právo
žalovaného nenapadli, nespochybnili platnosť takéhoto úkonu, t.j. darovacej zmluvy. Žalobcovia

opakovane poukazovali na konanie žalovaného, že tento daroval nehnuteľnosť na LV č. XXX synom dňa
21.5.2020 s úmyslom vyhnúť sa svojej povinnosti podľa osvedčenia o dedičstve aj napriek tomu, že o
obsahu už pripravenej kúpnej zmluvy vedel a kúpnu cenu sám navrhol.

26. Výklad ustanovení § 424 a § 512 ods. 1 OZ zo strany žalovaného je podľa žalobcov nesprávny.

Súd správne posúdil konanie žalovaného ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, teda konanie,
ktorým žalovaný spôsobil žalobcom škodu, za ktorú žalovaný podľa § 424 a nasl. OZ zodpovedá
a je povinný ju uhradiť a v tejto súvislosti správne poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo
78/2009. Skutkové zistenia, ktoré žalovaný uvádza vo svojom odvolaní ako súdom nesprávnezistené skutočnosti, sú žalovaným vyfabulovanými závermi, ktoré nijakým spôsobom nevyvracajú
povinnosť žalovaného vyplatiť finančný výnos o veľkosti 1 každému zo žalobcov, nijakým spôsobom
nespochybňujú skutočnosť, že predmetné pozemky podľa osvedčenia o dedičstve nadobudol jeden

z dedičov - žalovaný, pričom sa zaviazal ostatným vyplatiť ich zákonný podiel, t.j. pre každého z
ustupujúcich spoludedičov 1/4, a to v prípade predaja, prenájmu alebo získania iných finančných
prostriedkov za pôdu. Podľa výpovede notárky, ako aj bežnej notárskej praxe, sa v žiadnom prípade
nejednalo v osvedčení o dedičstve z 21.5.2008 o text, z ktorého by malo vyplývať, že dedič, ktorý
nehnuteľnosti nadobudol, by mal vyplatiť všetkým ostatným ustupujúcim spoludedičom (v tomto prípade

trom) iba 1/4-nu z výťažku. Žalovaný nepredložil v odvolaní žiadne nové dôkazy, ktoré by svedčili v jeho
prospech ako ani tvrdenia a argumenty, s ktorými by sa súd v odôvodnení rozsudku už nevysporiadal.
Žalovaný úmyselne obišiel zákon, konal v rozpore s dobrými mravmi, aby sa tak vyhol povinnosti vyplatiť
finančný výnos z predaja nehnuteľností o veľkosti 1 každému zo žalobcov.

27. Žalovaný v replike zopakoval svoju odvolaciu argumentáciu a nad rámec nej uviedol, že relatívne

novými právnymi otázkami (strany sporu sa k nim podrobnejšie v konaní pred súdom prvej inštancie
nevyjadrovali) v rámci odvolacieho konania sú: vykonanie výsluchu notárky JUDr. Anny Novákovej
v postavení svedka bez toho, aby bola zbavená zákonnej povinnosti zachovávať mlčanlivosť a
otázka vzniku omeškania žalovaného so zaplatením uplatňovaného práva na náhradu škody. K
týmto čiastkovým problémom sa však žalobcovia vo svojom vyjadrení nevenujú vôbec. Žalovaný

neignoruje skutočnosť, že žalobcovia nikdy platnosť darovacej ani kúpnej zmluvy nenamietali, avšak
považuje nedostatok námietky (dovolávania sa) neplatnosti týchto zmlúv zo strany žalobcov za právne
bezvýznamné. V prípade neplatnosti právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 OZ) ide
o neplatnosť absolútnu, na ktorú musia súdy prihliadať z úradnej povinnosti. Finančný výnos z
predaja dotknutých pozemkov nemožno považovať za výnos žalovaného, keď počas celého konania

nebolo preukázané, že by mal žalovaný z predaja pozemkov akýkoľvek výnos. Ak žalobcovia vo
svojom vyjadrení zdôrazňujú, že súd prvej inštancie mal konštatovať, že finančný prospech z predaja
nehnuteľností, ktorý mali synovia žalovaného, možno jednoznačne považovať za finančný prospech
samotného žalovaného, žalovaný uviedol, že takéto konštatovanie súdu prvej inštancie sa v odôvodnení
napadnutého rozsudku nenachádza. Takáto veta sa v ods. 1 odôvodnenia napadnutého rozsudku síce

nachádza, nejde však o konštatovanie súdu prvej inštancie, ale o skutkové tvrdenie žalobcov, ktoré
žalovaný v priebehu ďalšieho konania výslovne poprel.

28. Žalobcovia v duplike zopakovali svoju predchádzajúcu argumentáciu. Doplnili, že výsluch notárky
JUDr. Anny Novákovej ako súdnej komisárky bol len jedným z vykonaných dôkazov a v tejto súvislosti

poukázali na zákon o zákaze drobenia pozemkov č. 180/1995 Z.z., ktorý by iný výklad osvedčenia
o dedičstve ako predniesla na pojednávaní notárka, ani nepripúšťal. Žalovaný počas celého konania
riadne nevysvetlil dôvody postupu žalovaného a jeho synov, ktorí len 3 týždne po darovaní nehnuteľností
žalovaným, previedli svoje spoluvlastnícke podiely na spoločnosť STAVLINE, s.r.o a F. L., za kúpnu
cenu 200.000 eur, pričom z vykonaných dôkazov je nepochybné, že o kúpnej cene žalobca už v

čase prevodu nehnuteľnosti vedel, na kúpnej cene dokonca trval. Z konania žalovaného a vykonaných
dôkazov súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že žalovaný si bol vedomý povinnosti vyplatiť žalobcov
1/ až 3/, cielene konal tak, aby obišiel obsah osvedčenia o dedičstve a finančný výnos z predaja
nehnuteľností nebol cielene poukázaný na účet žalovaného, ale na účet jeho synov, a preto výnos z
predaja nehnuteľnosti možno považovať za finančný výnos v prospech žalovaného.

29. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil

zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP), preskúmal rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP),
súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo
doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1

CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a
na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť
každému zo žalobcov sumu 50.000 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 50.000eur od 17.9.2021 do zaplatenia, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle §
387 ods. 1 CSP, pričom v časti priznaného príslušenstva bolo potrebné napadnuté rozhodnutie čiastočne
zmeniť, keďže neboli splnené podmienky pre jeho potvrdenie ani zrušenie v tejto časti.

30. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodneniepreskúmavanéhorozsudkuboloposúdiť,čisúdprvejinštancienazákladenímvykonaného
dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobcov
domáhajúcich sa zaplatenia sumy spolu 150.000 eur, každému zo žalobcov po 50.000 eur s úrokom

z omeškania 5% ročne od 25.6.2020 do zaplatenia titulom náhrady škody spôsobenej úmyselným
konaním proti dobrým mravom, vyhovel.

31. Žalovaný v podanom odvolaní namietal nesprávne zistenie skutkového stavu súdom prvej inštancie,
nesprávne právne posúdenie, inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, ako aj nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, keď sa nedostatočne vysporiadal s jeho

argumentáciou.

32. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený
vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú
intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne

pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

33. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku možno
napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať
len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť

žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

34. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku
odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

35. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý odvolací súd preberá, vyplýva, že

na základe Osvedčenia o dedičstve (dodatočné prejednanie dedičstva) vydaného notárkou JUDr.
Annou Novákovou pod č.k. 20D/1930/2007, 3Dnot 263/07-25 dňa 21.5.2008 nadobudol nehnuteľnosti
nachádzajúce sa v k.ú. L., zapísané na LV č. XXX, parc. č. 1091, orná pôda o výmere 4.683 m2, a parc.
č. 1092, orná pôda o výmere 2.381 m2 do vlastníctva žalovaný s povinnosťou vyplatiť žalobkyňu 2/,
žalobkyňu 3/ a žalobcu 1/, v prípade predaja nehnuteľností, resp. akejkoľvek ich časti, alebo v prípade

uzavretia nájomného vzťahu, alebo získania akéhokoľvek finančného výnosu sumou zodpovedajúcou
1/4-neprevzatéhofinančnéhovýnosu,atovlehotedo15dníododňaprevzatiakúpnejceny,nájomného,
alebo akéhokoľvek finančného výnosu. Notárka vypočutá ako svedkyňa v konaní uviedla, že sa v
žiadnom prípade sa nejednalo o text, z ktorého by malo vyplývať, že dedič, ktorý nehnuteľnosti
nadobudol, by mal vyplatiť všetkým ostatným ustupujúcim spoludedičom (v tomto prípade trom) iba 1/4-

nu z výťažku. Uviedla, že sa jedná o bežnú prax, a je zrejmé, že mala byť vyplatená 1/4-na každému z
dedičov a v prípade ak by bola vôľa dedičov taká, že ustupujúci spoludedičia by mali spolu dostať iba 1/4-
nu, text dohody by pokračoval ustanovením o tom, že v ďalšej časti svojich dedičských podielov sa týchto
vzdávajú bez povinnosti výplaty. Aj samotný žalovaný pri výsluchu pred súdom potvrdil, že v rodine bolo
zaužívané, že pri predaji majetku vždy tento výťažok bol rozdelený rovnako medzi štyroch súrodencov.

Na základe darovacej zmluvy, ktorej vklad bol povolený dňa 21.5.2020, previedol žalovaný predmetné
nehnuteľnosti na svojich synov F. a F. B., každému v podiele 1/2, pričom návrh zmluvy, ktorá mala byť
uzavretá na základe vzájomných rokovaní so spoločnosťou STAVLINE, s.r.o., bol žalovanému, resp.
jeho synom predložený 30.4.2020, teda necelý mesiac pred tým ako žalovaný nehnuteľnosti daroval
synom. Následne na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený dňa 9.6.2020, previedli F. B. a

F. B. svoje spoluvlastnícke podiely na spoločnosť STAVLINE, s.r.o a F. L., každému v podiely 1/2, za
kúpnu cenu 200.000 eur. Súd prvej inštancie tiež zistil, že návrh zmluvy, ktorá mala byť uzavretá na
základe vzájomných rokovaní so spoločnosťou STAVLINE, s.r.o., bol žalovanému, resp. jeho synom
predložený 30.4.2020 - teda necelý mesiac pred tým ako žalovaný nehnuteľnosti daroval svojím synom.Následne, na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený dňa 9.6.2020, previedli F. B. a F. B. svoje
spoluvlastnícke podiely na spoločnosť STAVLINE, s.r.o a F. L., každému v podiele 1/2, za kúpnu cenu
200.000 eur (tieto skutočnosti medzi stranami sporu neboli sporné). Synovia žalovaného minimálne

s vedomím žalovaného sa dlhšiu dobu zaujímali a rokovali s viacerými osobami o možnom predaji
predmetných pozemkov, čo vyplynulo z výpovede žalovaného a z výpovedí svedkov F. B., M. K. a F.
P., ktorí uviedli, že po tom ako sa začínala pripravovať na pozemkoch výstavba, synovia žalovaného
oslovili, preto im nehnuteľnosti daroval, v roku 2014 alebo 2015 (syn žalovaného) zistil, že v lokalite sa
začína výstavba, resp. realitné kancelárie ponúkajú pozemky za účelom výstavby, následne sa snažil

osloviť iné osoby ohľadom odpredaja pozemkov, nakoniec ostali ako jediní kupci spoločnosti STAVLINE
a ďalší subjekt, ktorým predmetné nehnuteľnosti boli predané v roku 2020, a to mesiac až dva po tom
ako pozemky on aj s bratom nadobudli darovacou zmluvou od otca (žalovaného), ohľadom odpredaja
komunikoval so spoločníkom spoločnosti STAVLINE v januári 2020. Kúpna zmluva bola uzatvorená v
máji 2020, dňa 30.4.2020 bol F. B. zaslaný návrh zmluvy, ktorý bol pripomienkovaný, o tom aká mala
byť hodnota nehnuteľností informoval otca (žalovaného) v čase darovania nehnuteľností. V čase keď

si F. B. vymieňal návrhy kúpnych zmlúv bol ešte stále vlastníkom nehnuteľností žalovaný. Predtým ako
nehnuteľnosti boli darované, bol žalovaný informovaný o tom, že na nehnuteľnosti existuje kupec, že
rokuje o predaji, resp. že spolu s bratom by nehnuteľnosti mienili predať - s tým žalovaný súhlasil,
darovanie sa následne realizovalo, synovia žalovaného a žalovaný boli dohodnutí, že žalovaný im
(synom)nehnuteľnostidarujeanásledneužichpredávaťbudújehosynovia.M.K.(osoba,ktoráuzavrela

so synmi žalovaného kúpnu zmluvu ohľadom predmetných pozemkov) oslovil žalovaného, s cenou
navrhovanou žalovaným svedok súhlasil, pričom žalovaný svedka odkázal s ďalšími rokovaniami na F.
B. (svojho syna). V apríli 2020 sa s F. B. dohodli na podrobnostiach, následne čakali asi 2 týždne z
dôvodu, že F. B. chcel, aby boli pozemky prepísané na neho a jeho brata, a až potom aby sa podpísala
riadna kúpna zmluva. F. P. (majiteľ susedného pozemku v obci L.) uviedol, že jednania medzi ním a

pánmi B. trvali niekoľko rokov, s „mladými“ B. svedok rokoval z dôvodu, že títo ho informovali že ich
otec, ktorý bol vlastníkom pozemku, ich rokovaním poveril; mal dojem, že o prevod pozemku má záujem
otec B., že rodina je na tom dohodnutá a otec im dal záležitosť na starosť. M. K. v prehlásení z 5.5.2021
potvrdil, že rokoval so žalovaným o odkúpení predmetných nehnuteľností v mesiaci apríl 2020, následne
A. B. previedol nehnuteľnosti na svojich synov, od ktorých boli nehnuteľnosti odkúpené.

36. Žalovaný v odvolaní namietal nesprávne zistený stav súdom prvej inštancie, podľa ktorého v konaní
bolo preukázané, že predtým sa vždy „majetky“ po rodičoch strán sporu delili spravodlivo tak, aby každé
z detí dostalo na neho pripadajúci podiel. V tejto súvislosti tiež namietal skutkový záver ohľadom rozsahu
vzniknutejškody,keďsúdprvejinštancievykonanímvýsluchunotárkyJUDr.AnnyNovákovejvpostavení

svedka bez toho, aby bola zbavená zákonnej povinnosti zachovávať mlčanlivosť, zaťažil konanie inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, pretože práve skutočnosťami
vyplývajúcimi z výsluchu tejto svedkyne súd prvej inštancie odôvodnil svoj záver, že z osvedčenia o
dedičstve vyplýva povinnosť vyplatiť 1/4 výnosu z predaja pozemkov každému zo žalobcov, nie 1/4
všetkým dokopy. Podľa žalovaného tak súd prvej inštancie zistený skutkový stav nesprávne vyhodnotil,

a teda nesúhlasí s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie.

37. Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke odvolací súd konštatuje, že CSP vychádza zo zásady voľného
hodnotenia dôkazov. Záver, ktorý si sudca urobí o vykonaní dôkazov z hľadiska pravdivosti a dôležitosti
pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a logického myšlienkového postupu. Voľnosť

hodnotenia dôkazu neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti
rozhodnutia, naopak konečné meritórne rozhodnutie by malo vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú
zhodu s priebehom konania. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu teda neznamená ľubovôľu pri hodnotení
dôkazov a hodnotiaca úvaha súdu musí zodpovedať zásadám formálnej logiky a musí vychádzať zo
zisteného skutkového stavu veci. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti (relevancia

vo vzťahu zisťovaným skutočnostiam), zákonnosti (a to z pohľadu jeho získania, ako aj vykonania) a
pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Pri
tomto hodnotení už pravdivosť dôkazu posudzuje aj v súvislosti s prípadným rozporom s inými dôkazmi.
K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym hodnotením
dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Výsledky hodnotenia

dôkazov sú pritom imanentnou súčasťou odôvodnenia rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP). V tomto smere
súd prvej inštancie dôsledne postupoval v zmysle § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku stručne,
jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancieneodporuje zásadám logiky a ani zistenému skutkovému stavu. Námietky žalovaného vo vzťahu k
hodnoteniu dôkazov súdom prvej inštancie preto odvolací súd nepovažoval za dôvodné.

38. Vykonaným dokazovaním sa i podľa názoru odvolacieho preukázali skutočnosti, na základe ktorých
bolo možné dospieť k záveru o povinnosti žalovaného, ku ktorej sa zaviazal v osvedčení o dedičstve,
vyplatiť každému zo spoludedičov 1 z výnosu z predaja nehnuteľností. Je síce pravdou, že súd prvej
inštancie vykonal výsluch notárky bez toho, aby bola zbavená povinnosti mlčanlivosti, avšak v časti
výsluchu, kde notárka vypovedala o bežnej notárskej praxi, bol jej výsluch ako dôkaz použiteľný i bez

toho, aby bola zbavená zákonnej povinnosti mlčanlivosti. Notárka tu totiž vypovedala o notárskej praxi,
na ktorú sa nevzťahuje povinnosť mlčanlivosti, keď uviedla, že v prípade, ak by bola vôľa dedičov taká,
že ustupujúci spoludedičia by mali spolu dostať iba 1/4, text dohody by pokračoval ustanovením o tom,
že v ďalšej časti svojich dedičských podielov sa týchto vzdávajú bez povinnosti výplaty. Rovnako sa
povinnosť notára zachovávať mlčanlivosť nevzťahuje ani na prípady, ak ide o poskytnutie formácie, či
úkon bol alebo nebol vykonaný. Odvolací súd v tejto súvislosti tiež pripomína, že samotný žalovaný

na pojednávaní dňa 14.12.2022 uviedol, že v rodine bolo zaužívané, že pri predaji majetku po matke
vždy tento výťažok bol rozdelený rovnako medzi 4 súrodencov, a rovnako tak vypovedal aj svedok F. B.
pri svojom výsluchu na pojednávaní dňa 7.6.2023. Zároveň žalovaný i v trestnom konaní vedenom na
ORPZ v Trnave, OKP pod ČVS: ORP-1142/2-VYS-TT-2020 Ek vypovedal dňa 7.9.2020, že v osvedčení
o dedičstve bola zachytená dohoda medzi ním a jeho súrodencami A. B., F. G. a I. J., ktorú navrhla

notárka a oni s ňou jednohlasne súhlasili, podľa ktorej pozemky v L. po jeho matke prejdú do jeho
vlastníctva a v prípade, že sa rozhodne ich v budúcnosti predať alebo prenajať, tak má po 1 z výnosu
vyplatiť každého z jeho súrodencov. Žalovanému tak bola celkom zrejmá povinnosť, ku ktorej sa
v osvedčení o dedičstve zaviazal, a to vyplatiť každého zo súrodencov po 1 z finančného výnosu zo
zdedených nehnuteľností. Súd prvej inštancie teda správne zistil skutkový stav a vykonané dokazovanie

správne vyhodnotil, pričom opačné námietky žalovaného nemohli z vyššie uvedených dôvodov obstáť.

39. Žalovaný v odvolaní prioritne namietal nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie, keď mal
za to, že v prípade, ak úmyselné konanie v rozpore s dobrými mravmi spočíva v právnych úkonoch,
pričom podmienkou vzniku škody je platnosť týchto právnych úkonov, k vzniku škody dôjsť nemôže.

Podmienkou vzniku škody je podľa žalovaného platnosť darovacej zmluvy uzatvorenej žalovaným a
súčasne i platnosť kúpnej zmluvy medzi synmi žalovaného na strane predávajúcich a spoločnosťou
STAVLINE s.r.o. a F. L. na strane kupujúcich. Len v prípade platnosti týchto právnych úkonov by totiž
žalobcovia stratili právo na peňažné vyrovnanie podľa osvedčenia o dedičstve. V prípade záveru, že
uzatvorenie darovacej zmluvy a kúpnej zmluvy je konaním v rozpore s dobrými mravmi, ide o právne

úkony absolútne neplatné podľa ustanovenia § 39 OZ a tak žalovaný zostal vlastníkom zdedených
pozemkov a žalobcovia nestratili svoj peňažný nárok vyplývajúci z osvedčenia o dedičstve.

40.Podľa§424Občianskehozákonníkazaškoduzodpovedáajten,ktojuspôsobilúmyselnýmkonaním
proti dobrým mravom.

41. Zodpovednosť za škodu podľa § 424 je typickou subjektívnou zodpovednosťou, pretože vznik
zodpovednosti sa tu viaže na úmyselné konanie. Na rozdiel od iných prípadov zodpovednosti za škodu
tu nemusí byť porušená určitá právna povinnosť. Stačí, keď sa dokáže, že išlo o úmyselné konanie
proti dobrým mravom. V súvislosti so zodpovednosťou za škodu podľa § 424 je potrebné uviesť, že za

konanie proti dobrým mravom treba považovať také konanie, ktoré síce priamo neodporuje zákonu, ani
ho neobchádza (§ 39), ale ktoré poškodzuje záujmy tretích osôb (fyzických alebo právnických) tým, že
ide o konanie, ktoré sa medzi slušnými občanmi považuje za neprípustné a ktoré by sa preto ani nemalo
vyskytovať. Podmienkou vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 424 je teda úmyselné konanie proti
dobrým mravom, ktorým bola tretej osobe spôsobená škoda. Medzi úmyselným konaním proti dobrým

mravom a škodou spôsobenou týmto konaním musí byť príčinná súvislosť.

42. Prípady osobitnej zodpovednosti za škodu, rovnako ako prípady všeobecnej zodpovednosti za
škodu, majú vo vzťahu k § 424 OZ aplikačnú prioritu. Ak určitým správaním dochádza k porušeniu
konkrétnej právnej povinnosti a zároveň je takéto konanie možné považovať za rozporné s dobrými

mravmi, sankcionuje sa takéto správanie na základnej konkrétnej zodpovednostnej skutkovej podstaty
predvídajúcej porušenie konkrétnej právnej povinnosti. Až v prípade, ak nie je možné identifikovať
porušenie konkrétnej právnej povinnosti, možno sankcionovať dané konanie v súlade s § 424 OZ.
Východiskom na účely aplikácie ustanovenia § 424 OZ je posúdenie, či určité konanie škodcu napĺňaznaky rozporu s dobrými mravmi. Konanie škodcu musí predstavovať porušenie dobrých mravov z
objektívneho hľadiska, pričom za takýto rozpor s dobrými mravmi možno považovať stav, ktorý sa
prieči morálnym normám všeobecne uznávaným v spoločnosti presadzujúcej slušnosť, ohľaduplnosť,

porozumenie a vzájomný rešpekt. Zo strany škodcu teda ide o porušenie spoločensky viac-menej
všeobecne akceptovaného štandardu správania, ktoré svojou povahou síce nie je v rozpore s právnou
normou ustanovujúcou konkrétny príkaz alebo zákaz, nenapĺňa však očakávaný štandard súladu s
minimálnymiprávno-teoretickýmiasociálno-etickýmipožiadavkamispoločenskéhosprávaniasa.Takéto
správanie je následne z právnej sily normy, ktorá odkazuje na rozpor z dobrými mravmi, sankcionované

právnymi prostriedkami v rámci § 424 OZ povinnosťou nahradiť spôsobenú škodu. Aj z ustanovenia
§ 424 OZ možno vyabstrahovať právne pravidlo správania sa, ktorým je z uvedeného ustanovenia
implicitne vyplývajúca povinnosť nekonať v rozpore s dobrými mravmi. Explicitne vyjadrený príkaz
konať v súlade s dobrým mravmi možno identifikovať v § 3 ods. 1 OZ, podľa ktorého výkon práv a
povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv
a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Ustanovenie § 3 ods. 1 OZ má

v oblasti občianskeho práva závažný interpretačný i aplikačný dosah. Ide predovšetkým o ustanovenie
zakazujúce taký výkon práv a povinností, ktorý by bol v rozpore s pravidlami demokratickej spoločnosti
a jej morálky, s princípmi právneho štátu a občianskej spolupatričnosti. Ak tieto zásady premietneme do
vzájomného vzťahu subjektov občianskeho práva, ide o elementárnu slušnosť, vzájomné rešpektovanie
sa a potrebnú mieru tolerancie, a to všetko v spoločensky vhodnej miere a únosnosti. Konkrétne

posúdenie individuálneho prípadu v uvedenom význame umožní objektivizovať hodnotenie z hľadiska
interpretačného pokynu obsiahnutého v ustanovení odseku 1. Konanie v rozpore s dobrými mravmi
teda indikuje protiprávnosť, ktorá je po posúdení ďalších relevantných faktorov, ustálená. To, či v danom
prípade ide o konanie v rozpore s dobrými mravmi je otázkou právnou, ktorej posúdenie vyplýva so
zistených skutkových okolností.

43. Škodou je v prípade konania v rozpore s dobrým mravmi predovšetkým majetková ujma. Keďže
je vznik zodpovednosti viazaný na úmyselné konanie škodcu, súd nemôže použiť pri rozhodovaní o
výške náhrady škody moderačné oprávnenie podľa § 450 OZ. Medzi úmyselným konaním proti dobrým
mravom a škodou musí existovať vzťah kauzality, t.j. škoda vznikla ako priamy dôsledok úmyselného

konania proti dobrým mravom. Úmysel škodcu môže mať charakter tak priameho úmyslu, kedy škodca
vedel, že svojím konaním spôsobí škodu a súčasne chcel tento následok spôsobiť, ako aj nepriameho
úmyslu, ak škodca vedel, že svojím konaním môže spôsobiť škodu a pre prípad, že ju spôsobí, bol
s týmto dôsledkom uzrozumený. V oboch prípadoch je rozhodujúcim znakom úmyslu predchádzajúca
vedomosť zodpovedného subjektu o tom, že jeho konanie je spôsobilé spôsobiť škodu inému. O

nepriamy úmysel by však mohol ísť aj vtedy, ak by ľahostajnosť konajúceho k tomu, či škoda nastane
alebo nenastane, vyjadrovala jeho kladné stanovisko k obom týmto možnostiam. V tomto prípade by
bolo možné usudzovať na uzrozumenie so vznikom škody, a tým na nepriamy úmysel. Úmysel škodcu sa
musí vzťahovať na samotné konanie škodcu, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, t.j. u škodcu musí byť
zastúpená tak rozumová, ako aj vôľová zložka vedúca k danému konaniu. Nevyžaduje sa však, aby sa

úmysel škodcu vzťahoval aj na samotnú skutočnosť rozporu s dobrými mravmi, t.j. škodca chcel a konal
daným spôsobom, avšak nemusel mať vôľu a vedomosť o tom, že koná v rozpore s dobrými mravmi.
Úmysel škodcu sa okrem konania musí vzťahovať aj na z takéhoto konania vyplývajúci následok, ktorým
je vznik škody. Uvedená podmienka predpokladá, že spôsobenie škody je buď želaným následkom
škodcu alebo síce neželaným následkom, s ktorým je však škodca pre prípad jeho vzniku uzrozumený.

Pre vznik zodpovednosti bude stačiť, ak úmysel škodcu zahŕňa škodu rovnakého alebo obdobného
druhu ako je tá, ktorá ako následok jeho konania vznikla, pričom sa nevyžaduje, aby úmysel zahŕňal
rozsah takejto škody.

44. Vychádzajúc z vyššie uvedených teoretických východísk má odvolací súd za to, že odvolacia

argumentácia žalovaného ohľadom neplatnosti darovacej a kúpnej zmluvy je v okolnostiach
prejednávanej veci nepriliehavá. Samotný prevod nehnuteľností žalovaným darovacou zmluvou na
jeho synov nebol v rozpore so zákonom, ani porušením žiadnej jeho povinnosti, ku ktorej sa zaviazal,
a rovnako tak ani následné uzatvorenie kúpnej zmluvy synmi žalovaného s ďalšími nadobúdateľmi
(spoločnosťou STAVLINE s.r.o. a F. L.). Sám žalovaný i vo svojom odvolaní tvrdí, že z osvedčenia

o dedičstve nevyplýva žiadne obmedzenie žalovaného, pokiaľ ide o nakladanie s nehnuteľnosťami a
účastníci dedičského konania dohodli právo na finančné plnenie len pri nakladaní, s ktorým je spojený
priamy finančný výnos. Žalovaný tak bol oprávnený bez povinnosti výplaty žalobcov napr. nehnuteľnosti
darovať, zameniť alebo vložiť do základného imania obchodnej spoločnosti, zaťažiť záložným právom.Rovnakosámžalovanýuvádza,žekonaniežalovaného,ktoréhovýsledkombolastratajehovlastníckeho
práva, tak nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi, pretože išlo len o realizáciu jeho vlastníckeho práva,
vktorejnebolnijakoobmedzenýažalobcoviasiboli(muselisibyť)vopredvedomítoho,žežalovanýtakto

konať môže a pri takomto konaní nebudú mať právo na žiadne finančné plnenie. Ani súd prvej inštancie
v žiadnej časti odôvodnenia rozsudku nekonštatuje, že by darovacia či kúpna zmluva boli v rozpore
s dobrými mravmi. Niet preto dôvodu, aby sa tieto úkony považovali za neplatné. V rozpore s dobrými
mravmi je však konanie žalovaného, ktorým vo výsledku obišiel dedičskú dohodu tým, že žalobcovia
1/ až 3/ nezískali finančný výnos za scudzené pozemky. Toto konanie jednoznačne možno kvalifikovať

ako rozporné s dobrými mravmi, keďže zo strany žalovaného išlo o porušenie spoločensky všeobecne
akceptovaného štandardu správania, ktoré svojou povahou síce nebolo v rozpore s právnou normou
ustanovujúcou konkrétny príkaz alebo zákaz, nenaplnilo však očakávaný štandard súladu s morálnymi
požiadavkami spoločenského správania sa, teda sa prieči slušnosti, ohľaduplnosti a vzájomnému
rešpektu. V tomto konkrétnom prípade ide o porušenie štandardu konať poctivo vo vzťahu k súrodencom
(spoludedičom) a splniť dohodu uzavretú s nimi v dedičskom konaní. Je tiež potrebné poukázať na

skutočnosť, že v čase, keď bola uzatváraná dedičská dohoda, predmetné poľnohospodárske pozemky
nebolo možné deliť vzhľadom na zákon č. 180/1995 Z.z., avšak v čase, keď žalovaný prevádzal sporné
pozemky na svojich synov darovacou zmluvou, tieto pozemky už boli klasifikované ako stavebné.
Z vykonaného dokazovania pritom vyplynulo, že o všetkých týchto okolnostiach mal žalovaný vedomosť,
rovnako ako o pripravovanej kúpnej zmluve a kúpnej cene prevádzaných nehnuteľností, pričom na

základe sledu a reťazenia udalostí nemožno nesúhlasiť so súdom prvej inštancie, že žalovaný úmyselne
konal tak, aby sa vyhol povinnosti svojim súrodencom (žalobcom) vyplatiť z odpredaných nehnuteľností
akúkoľvek sumu.

45. Aplikácia § 424 OZ nevyžaduje, aby zo strany škodcu došlo priamo k porušeniu zmluvného

záväzku, teda k porušeniu právnej povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy, pretože v takom prípade nastupuje
zodpovednosť za porušenie právnej povinnosti podľa § 420 OZ. Zodpovednosť za úmyselné konanie
proti dobrým mravom zahŕňa tak prípady právom neupraveného konania, ako aj prípady oprávneného
výkonu práva, ktorý smeruje k poškodeniu iného, neodporuje síce priamo zákonu a nedosahuje intenzitu
protiprávnosti, ale je v rozpore s dobrými mravmi. Znamená to, že aj keď škodca vykonáva svoje

právo, avšak spôsobom, ktorý poškodzuje iného a vedie k neprimeraným dôsledkom, ide o taký výkon
práva, ktorý je sankcionovaný práve ustanovením § 424 OZ. Úmyselné konanie proti dobrým mravom,
ktoré má za následok vznik škody, je predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu. Zásada, že nikto
nesmie zneužívať svoje právo konaním proti dobrým mravom platí práve v prípadoch, keď ide o konanie
dovolené, nie protiprávne, avšak v konkrétnych súvislostiach napĺňajúce znaky nemravného konania

(por. rozsudok NS ČR sp. zn. 25 Cdo 874/2005 z 31.1.2007).

46. Neobstojí ani námietka žalovaného, že škoda nemohla vzniknúť len konaním žalovaného, ktorý sa
napr. na uzatvorení kúpnej zmluvy žiadnym spôsobom nezúčastnil, ale muselo by ísť o spoločné konanie
viacerých škodcov, pričom bolo potrebné skúmať úmysel nielen u žalovaného, ale i pri zmluvných

stranách kúpnej zmluvy, keďže zavinenie musí pokrývať celé konanie všetkých škodcov. Žalovaný
tu ale opomína skutočnosť, že synovia žalovaného (a rovnako ani kupujúci) žiadnu morálnu ani inú
povinnosť voči spoludedičom žalovaného nemali, preto nebol žiadny dôvod skúmať úmysel u zmluvných
strán kúpnej zmluvy. Ako už uviedol odvolací súd vyššie, povinnosť vyplatiť spoludedičov mal jedine
žalovaný, ktorý práve svojím konaním v rozpore s dobrými mravmi sofistikovane obišiel svoju povinnosť

vyplývajúcu mu z dedičskej dohody.

47. Pokiaľ žalovaný namietal, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovanému jeho synovia vyplatili
kúpnu cenu za pozemky, táto skutočnosť s prihliadnutím na okolnosti prejednávanej veci nebola právne
významná.Vdanomprípadejepodstatné,žežalobcomvzniklaškoda(voformeušléhozisku)vdôsledku

úmyselného konania žalovaného proti dobrým mravom. V konaní bolo preukázané, že žalovaný na
základe darovacej zmluvy, ktorej vklad bol povolený dňa 21.5.2020, previedol nehnuteľnosti (v tom čase
užstavebnépozemky,niepoľnohospodárske,priktorýchplatízákazdrobenia)nasvojichsynovF.aF.B.,
každému v podiele 1/2, pričom návrh zmluvy, ktorá mala byť uzavretá na základe vzájomných rokovaní
so spoločnosťou STAVLINE, s.r.o., bol žalovanému, resp. jeho synom predložený 30.4.2020, teda necelý

mesiac pred tým ako žalovaný nehnuteľnosti daroval synom. Následne na základe kúpnej zmluvy, ktorej
vklad bol povolený dňa 9.6.2020, previedli F. B. a F. B. svoje spoluvlastnícke podiely na spoločnosť
STAVLINE, s.r.o a F. L., každému v podiele 1/2, za kúpnu cenu 200.000 eur. Synovia žalovaného tak len
3 týždne po darovaní nehnuteľností žalovaným, previedli svoje spoluvlastnícke podiely na spoločnosťSTAVLINE,s.r.oaF.L.,zakúpnucenu200.000eur,pričomzvykonanýchdôkazovvyplynulo,žeokúpnej
cene žalovaný v čase prevodu nehnuteľností vedel, na kúpnej cene dokonca trval. Súd prvej inštancie
správne vyhodnotil vykonané dokazovanie tak, že žalovaný si bol vedomý povinnosti vyplatiť žalobcov 1/

až 3/ a cielene konal tak, aby obišiel obsah osvedčenia o dedičstve a týmto konaním spôsobil žalobcom
1/ až 3/ škodu. Následne zistený skutkový stav i správne právne posúdil podľa § 424 OZ ako úmyselné
konanie žalovaného v rozpore s dobrými mravmi, ktorým spôsobil žalobcom 1/ až 3/ škodu.

48. Odvolací súd dodáva, že pod pojmom škoda v zmysle § 442 ods. 1 OZ sa chápe ujma, ktorá

nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j.
peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí,
ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. Náhrada škody, ak má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, má
zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy, nie však viac. Rozlišujú sa dva druhy
škody, a to skutočná škoda a ušlý zisk. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení
majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby

došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. To, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk), je ujmou spočívajúcou
v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci
sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku
poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu).
Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri

pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený
dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu
(škodnej udalosti). Pre výšku ušlého zisku je rozhodujúce, akému prospechu, ku ktorému malo reálne
dôjsť, zabránilo konanie škodcu (škodná udalosť), teda konkrétne o aký reálne dosiahnuteľný príjem
poškodený prišiel (por. rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 M Cdo 23/2008).

49.Vsúladesvyššieuvedeným,tedapripravidelnombehuvecí(nebyťúmyselnéhokonaniažalovaného
v rozpore s dobrými mravmi), mohli žalobcovia ako poškodení dôvodne očakávať zväčšenie svojho
majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania žalovaného. V danom prípade, keďže zdedené
pozemky boli predané za sumu 200.000 eur, každý zo žalobcov 1/ až 3/ prišiel v dôsledku konania

žalovaného o reálne dosiahnuteľný príjem vo výške 50.000 eur. Súd prvej inštancie tak správne zaviazal
žalovaného na zaplatenie sumy istiny 50.000 eur každému zo žalobcov 1/ až 3/, a preto odvolací súd
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.

50. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že zásada súladu práv, resp. ich výkonu s dobrými mravmi
predstavuje významný princíp, ktorý v odôvodnených prípadoch dovoľuje sociálne citlivo reagovať na
konkrétne sociálne fakty tak, aby právo skutočne mohlo pôsobiť v súlade so spravodlivými predstavami,
ktoré v spoločnosti panujú, a neuzatváralo sa do normatívnej, životu odcudzenej veže zo slonoviny.
Aplikácia princípu dobrých mravov teda dáva sudcovi priestor na uplatnenie pravidiel slušnosti. Pojem

dobrémravynemožnovykladaťibaakosúbormravnýchpravidielpoužívanýchakokorektív,čidoplňujúci
obsahový faktor výkonu subjektívnych práv a povinností, ale ako príkaz sudcovi rozhodovať v súlade
s ekvitou, čo vo svojich dôsledkoch znamená nastúpenie cesty nachádzania spravodlivosti (por.
rozhodnutie Ústavného súdu ČR IV. ÚS 2162/10, obdobne nález sp. zn. I. ÚS 643/04).

51. Ako dôvodnú však vyhodnotil odvolací súd námietku žalovaného týkajúcu sa priznaného úroku
z omeškania. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že
žalovaný je v omeškaní so zaplatením žalovanej sumy od 25.6.2020, t.j. od 16. dňa nasledujúceho po
dni povolenia vkladu vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy v prospech spoločnosti STAVLINE,
s.r.o. a F. L., pretože podľa osvedčenia o dedičstve mal v lehote 15 dní poskytnúť žalovaný plnenie

žalobcom. Žalovaný mal za to, že osvedčenie o dedičstve splatnosť práva žalobcov na náhradu škody
nerieši a splatnosť práva na náhradu škody (ak by existovalo) je podľa ustanovenia § 563 OZ potrebné
viazať na výzvu žalobcov na zaplatenie.

52. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym

predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie
veriteľ požiadal.53. Úroky z omeškania možno žalobcom priznať iba od toho času, keď sa dlžník (žalovaný) dostal
do omeškania. Keďže v Občianskom zákonníku pri nároku na náhradu škody nie je ustanovený čas
splnenia, podľa ustanovenia § 563 OZ treba vychádzať z toho, že škodca (žalovaný) je povinný nahradiť

škodu prvý deň po tom, čo ho veriteľ požiadal o splnenie. Ak nedošlo požiadanie dlžníkovi už skôr, treba
za kvalifikované požiadanie považovať žalobu; dňom zročnosti pohľadávky uplatnenej v žalobe však
nebude deň nasledujúci po podaní žaloby na súde, ale deň po doručení tejto žaloby žalovanému (por.
R 19/1972).

54. V prejednávanej veci žalobcovia nepreukázali doručenie výzvy žalovanému pred podaním žaloby.
Žalovaný sa tak dostal do omeškania až dňa 17.9.2021, t.j. odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby
žalovanému. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok v časti príslušenstva – úrokov z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 50.000 eur, ktoré je žalovaný povinný každému zo žalobcov zaplatiť
od 17.9.2021 do zaplatenia podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a vo zvyšku uplatneného nároku na
príslušenstvo pohľadávky, t.j. úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 50.000 eur každému zo

žalobcov 1/ až 3/ od 25.6.2020 do 16.9.2021 zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalobu v tejto časti zamietol.

55. Zmenou napadnutého rozsudku vznikla podľa § 369 ods. 2 CSP odvolaciemu súdu povinnosť
rozhodnúť o celom nároku na náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania. Tento nárok
tvorí jeden celok. O nároku na náhradu trov celého konania potom odvolací súd rozhodol podľa §

255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 2 CSP tak, že žalobcom 1/ až 3/ priznal proti
žalovanému nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného aj odvolacieho) v plnom rozsahu, pretože
mali neúspech len v nepatrnej časti príslušenstva pohľadávky. O výške náhrady trov konania rozhodne
podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

56. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie
môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa

§ 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do
konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).