Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, April 25, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3To/46/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8808010545
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Halkociová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8808010545.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Moniky Halkociovej a sudcov JUDr.

Lucie Bašistovej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 25.04.2024, v trestnej veci
proti obžalovanému A. B., pre trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1, 4 Tr. zákona
účinného do 31.12.2005 a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad
Topľou sp. zn. 12T/90/2008 zo dňa 30.09.2022 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. poriadku z r u š u j enapadnutý rozsudok vo výroku o treste.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

Obžalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., okr. D.
E. F., trvale bytom C. XX,
okr. D. E. F.

Podľa§37Tr.zákonaúčinnéhodo31.12.2005upúšťa oduloženiasúhrnnéhotrestu,pretožepovažuje

za dostatočný trest uložený rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. 16T/7/2021
zo dňa 22.11.2021, ktorým bol obžalovanému podľa § 225 ods. 4, § 36 písm. j), l), § 37 písm. h), § 38
ods. 3, § 39 ods. 2 písm. a), písm. d), § 41 ods. 2, § 42 ods. 1 Trestného zákona uložený súhrnný trest
odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov, výkon ktorého bol podľa § 51 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona
podmienečne odložený a súčasne uložený probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe v
trvaní 4 (štyroch) rokov, podľa § 51 ods. 4 písm. g) Trestného zákona mu bolo prikázané podrobiť sa
v súčinnosti s probačným úradníkom počas skúšobnej doby inému výchovnému programu spôsobom
jedného psychologického pohovoru a dvoch účastí na súdnych pojednávaniach Okresného súdu Vranov

nad Topľou o hospodárskych a majetkových trestných činov, podľa § 61 ods. 1 Trestného zákona mu bol
uložený aj trest zákazu činnosti vykonávať funkciu verejného činiteľa v orgánoch štátnej správy alebo
orgánoch samosprávy v Slovenskej republiky v trvaní 5 (piatich) rokov.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom uznal okresný súd obžalovaného A. B. za vinného v bode 1/ a 2/ rozsudku z
pokračujúceho trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1, ods. 4 Tr. zákona účinného
do 31.12.2005, v bode 3/ rozsudku z trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1,
ods. 3 Tr. zákona účinného do 31.12.2005 a v bode 4/ rozsudku z trestného činu neodvedenia dane a

poistného podľa § 148a ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona účinného do 31.12.2005 na tom skutkovom
základe, že1./ ako súkromný podnikateľ vykonávajúci živnosť na základe živnostenského listu G. XXX-XXXX v
daňovom subjekte s obchodným menom A. B. - A., C. H. XX, okr. D. E. F., IČO: XXXXXXXX za
zdaňovacie obdobie roku 2001 ako štvrťročný platca dane z pridanej hodnoty skrátil daň z pridanej

hodnoty ku škode I. J., zastúpenej K. L. D. E. F. po zohľadnení možnosti uplatnenia dane z pridanej
hodnoty na vstupe v celkovej výške 807.344,40 Sk obžalovaným v uvedenom období v celkovej sume
838.736,60 Sk / 27.840,95 eur a to tým, že uskutočnil zdaniteľné plnenie, na základe čoho mu vznikla
daňová povinnosť, daň z pridanej hodnoty však neodviedol a nepriznal tak vlastnú daňovú povinnosť,

2./ ako súkromný podnikateľ vykonávajúci živnosť na základe živnostenského listu G. XXX-XXXX v
daňovom subjekte s obchodným menom A. B. - A., C. H. XX, okr. D. E. F., IČO: XXXXXXXX za
zdaňovacie obdobie roku 2002 ako mesačný platca dane z pridanej hodnoty skrátil daň z pridanej
hodnoty ku škode I. J., zastúpenej K. L. D. E. F. po zohľadnení možnosti uplatnenia dane z pridanej
hodnoty na vstupe obžalovaným v uvedenom období vo výške 463.800,90 Sk v celkovej sume
257.436,10 Sk / 8.545,31 eur a to tým, že uskutočnil zdaniteľné plnenie dodaním tovaru a služieb pre

odberateľov, ale vlastnú daňovú povinnosť nepriznal,

3./ ako súkromný podnikateľ vykonávajúci živnosť na základe živnostenského listu G. XXX-XXXX v
daňovom subjekte s obchodným menom A. B. - A., C. H. XX, okr. D. E. F., IČO: XXXXXXXX za
zdaňovacie obdobie mesiaca august 2004 ako mesačný platca dane z pridanej hodnoty skrátil daň z

pridanej hodnoty ku škode I. J., zastúpenej K. L. D. E. F. v celkovej sume 193.369,- Sk / 6.418,67 eur a
to tým, že uskutočnil zdaniteľné plnenie predajom tovaru, ale vlastnú daňovú povinnosť nepriznal,

4./ ako súkromný podnikateľ vykonávajúci živnosť na základe živnostenského listu G. XXX-XXXX v
daňovom subjekte s obchodným menom A. B. - A., C. H. XX, okr. D. E. F., IČO: XXXXXXXX ako

zamestnávateľ neodviedol za obdobie od marca 2003 až do apríla 2004 poistné na nemocenské
poistenie, dôchodkové zabezpečenie, príspevok na poistenie v nezamestnanosti a zdravotné poistenie,
ktoré zrazil zamestnancom, čím takto určenému príjemcovi I. C. so sídlom v M. neuhradil poistné v
celkovej sume 176.148,- Sk / 5.847,04 eur, D. N. C. a. s. so sídlom v M. neuhradil poistné v celkovej
sume 69.482,- Sk / 2.306,37 eur, I. N. C. a. s. so sídlom v M., v súčasnosti právnemu nástupcovi D.

N. C., a. s. neuhradil poistné v celkovej sumu 17.042,- Sk / 565,69 eur a I. N. C. a. s., v súčasnosti
právnemu E. K. N. C., a. s. so sídlom v O. neuhradil poistné v celkovej sume 396,- Sk / 13,14 eur, t. j.
spolu vo výške 263.068,-Sk / 8.732,26 eur.

Za to okresný súd uložil obžalovanému podľa § 148 ods. 4 Tr. zákona účinného do 31.12.2005 v spojení

s § 35 ods. 2, 3 Tr. zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere štyroch rokov a šiestich mesiacov.
Podľa § 39a ods. 2 písm. a) Tr. zákona ho pre výkon trestu zaradil do prvej nápravnovýchovnej skupiny.
Podľa § 49 ods. 1 Tr. zákona uložil obžalovanému aj trest zákazu výkonu podnikateľskej činnosti na 3
roky. Podľa § 53 ods. 1 Tr. zákona okresný súd uložil aj peňažný trest vo výške 90.378,- Sk (3.000,- eur)
a pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený podľa § 54 ods. 3 Tr. zákona, uložil

náhradný trest odňatia slobody v trvaní šiestich mesiacov. Taktiež okresný súd obžalovanému uložil
podľa § 61 ods. 2 Tr. zákona účinného od 01.01.2006 trest zákazu činnosti vykonávať funkciu verejného
činiteľa v orgánoch štátnej správy alebo samosprávy Slovenskej republiky v trvaní piatich rokov. Podľa
§ 35 ods. 3 Tr. zákona účinného do 31.12.2005 zrušil výroky o treste a to v rozsudku Okresného súdu
Vranov nad Topľou zo dňa 23.07.2020 sp. zn. 2T/62/2020 a v rozsudku Špecializovaného trestného

súdu Pezinok zo dňa 22.11.2021 sp. zn. 16T/7/2021 ako aj všetky ďalšie výroky na tento výrok obsahovo
nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili svoj podklad.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovej lehote a to ihneď po jeho vyhlásení a poučení
o opravnom prostriedku, priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní, obžalovaný odvolanie, ktoré

dodatočne prostredníctvom zvolených obhajcov písomne odôvodnil. V písomných dôvodoch odvolania
A. P. Q. uviedol, že rozsudok napadá tak vo výroku o vine ako aj vo výroku o treste, pričom poukázal na
záverečnú reč na hlavnom pojednávaní, kde zdôraznil, že orgány činné v trestnom konaní jeho trestnú
činnosť z roku 2001 až 2004 objasňovali do roku 2008, kedy bola vo veci podaná obžaloba. Okresný súd
ju prejednával do 30. septembra 2022, teda vyše 18 rokov od ich spáchania. V priebehu celého trestného

konaniabolsúčinnýpridokazovaní.Oobtiažnostivecisvedčípodľanázoruodvolateľavýsluchmnožstva
svedkov, najmä rozsiahle znalecké preskúmanie zabezpečených a dodatočne predkladaných listinných
dôkazov. Podané odvolanie proti v poradí prvému rozsudku bolo vrátené okresnému súdu, hlavné
pojednávania neboli zrušené pre jeho neprítomnosť. Na dĺžke trestného procesu bez jeho pričineniamá svoj podiel sčasti aj šíriaci sa koronavírus, obžalovaný má 75 rokov, má množstvo zdravotných
problémov, žije usporiadaným životom so svojou manželkou a dcérou, ktorá poberá invalidný dôchodok.
Poukázal na článok 6 bodu 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého

pri rozhodovaní o trestnom obvinení je každá dotknutá strana oprávnená na spravodlivé a verejné
prerokovanie svojej veci uskutočnené v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom. Dohovor síce presne nestanovuje dobu, ktorú trestné stíhanie od jeho začatia až po jeho
skončení môže najviac trvať. Judikatúra ESĽP, ktorý Dohovor poslednej inštancie aplikuje, sa zaoberá
termínmi, čo už v primeranej lehote nie je. Poukázal na článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,

ktorá zaručuje, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Má za to, že Okresný súd Vranov nad Topľou v priebehu celého jeho trestného stíhania nevzhliadol
naplnenie podmienky primeranosti dĺžky tohto konania, čo je všeobecne nežiaducim javom v súdnej
praxi. Cieľom trestného práva je represia v rozumnej miere, ale aj výchova odsúdeného. Potreba
ochrany spoločnosti pred takýmto konaním sa plynutím času nepochybne zmenšuje. Tresty, ktoré boli
obžalovanému uložené, sa podľa názoru odvolateľa vymykajú základným zásadám trestného práva.

Konanie na neho dlhodobo neúmerne negatívne vplýva a traumatizuje ho. Vyslovil názor, že došlo k
porušeniu jeho práva na spravodlivý proces z titulu neprimeranej extrémnej dĺžky konania. Okresný súd
toto vôbec nebral do úvahy, nezaoberal sa tým a rozhodol v rozpore s týmito zásadami. V právnom štáte
musia byť dôsledne dodržiavané princípy právneho štátu, dal do pozornosti odvolacieho súdu uznesenie
Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 2T/ 57/2013 zo dňa 20.06.2022, kde za približne rovnakých

podmienok a okolností, ten istý súd zastavil trestné stíhanie, pretože tak stanovuje medzinárodná
zmluva. Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby krajský súd ako odvolací súd zrušil napadnutý
rozsudok a rozhodol tak, že trestné stíhanie podľa § 320 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku zastaví.

Vo veci písomne odôvodnil na hlavnom pojednávaní podané odvolanie aj druhý zvolený obhajca A. A.

R., ktorý napádal len výrok o uložení nepodmienečného trestu odňatia slobody výmere 4 rokov a 6
mesiacov, ktorý považoval za neprimerane prísny, uložený v rozpore s ustanovením § 31 Tr. zákona,
ktorým sa Okresný súd Vranov nad Topľou pri ukladaní druhu trestu a jeho výmery podľa jeho názoru
neriadil. Taktiež namietal aj uloženie peňažného trestu. Poukázal aj na to, že od skutku v bode 1/
uplynulo viac ako 22 rokov, od skutku v bode 4/ uplynulo takmer 19 rokov. Obžalovaný je vo veku 75

rokov, je starobným dôchodcom s podlomeným zdravím, ktorý stav je konštatovaný aj v znaleckých
posudkoch. S manželkou žijú v usporiadanej rodine a žije s nimi aj 35-ročná invalidná dcéra, o ktorú
sa spolu s manželkou starajú. Poukázal na článok 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky,
podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov v jeho
prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa článku 6 ods. 1 prvá veta

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pri rozhodovaní o trestnom obvinení je každá
dotknutá strana oprávnená na spravodlivé a verejné prerokovanie svojej veci uskutočnené v primeranej
lehote nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Podľa § 2 ods. 10 Tr. poriadku orgány
činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné
pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti,

právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou
objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, v
oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Porušenie práva
na prejednanie veci v primeranej lehote je bezpochyby významným zásahom do princípov zaručujúcich
právo na spravodlivý proces. Neodôvodnené prieťahy a neprimeraná dĺžka trestného konania sú

závažným a nežiaducim javom, ktorý nielen odporuje zmyslu práva obvineného, ale i poškodeného na
spravodlivýproces,alejeivrozporesozákladnýmizásadamitrestnéhoprávaaodporujeúčelutrestného
konania. Porušenie tohto práva podľa odvolateľa samo o sebe nezakladá neprípustnosť trestného
stíhania. Článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je potrebné považovať
za pokyn, či apel signatárskym štátom, aby organizovali svoje súdnictvo tak, aby princípy súdnictva

v Dohovore zakotvené boli rešpektované. Štát prostredníctvom orgánov k tomu určených rozhoduje
o obvinených z trestných činov a zaisťuje prípadné potrestanie páchateľov. Rozhodovanie o vine a
treste v rámci trestného konania je nielen právom, ale predovšetkým povinnosťou týchto orgánov. Je
celkom v rozpore so zmyslom článku 6 Dohovoru, aby orgán činný v trestnom konaní, ktorý prieťahy
v konaní spôsobil, sa tejto svojej povinnosti zbavil bez toho, aby vyvinul iniciatívu k naplneniu účelu

trestného konania, ktorým je práve rozhodnutie o otázke viny a trestu. Účelom trestného konania je
predovšetkým to, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo
potrestaní, pričom je treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb.
Článok 6 ods. 1 Dohovoru vôbec nestanovuje žiadnu výslovnú sankciu, ktorou by stíhal porušenie právana spravodlivý proces, ktorý je v tomto článku zakotvený, a pod ktorým je uvedený celý rad čiastkových
práv a slobôd, ktorého súčasťou je aj právo na rozhodnutie v primeranej lehote. Primeranosť dĺžky
konania je judikatúrou ESĽP posudzovaná s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu s prihliadnutím

ku kritériám zakotveným v judikatúre súdu, akými sú zložitosť prípadu, chovanie sťažovateľa, chovanie
štátnych orgánov, poprípade čo je pre sťažovateľa v stávke. Porušenie pravidla plynúceho z článku
6 ods. 1 Dohovoru je sankcionované vyvodením zodpovednosti štátu voči obvinenému, kedy bolo v
rozhodnutiach súdu spravidla priznané sťažovateľovi spravodlivé zadosťučinenie vo forme peňažnej
náhradyakonštatovanéporušeniečlánku6ods.1Dohovoru.Podľauvedenéhočlánku6Dohovorudĺžka

konania mala byť pri rozhodovaní súdu o výške trestu zohľadnená ako mimoriadna okolnosť. Judikatúra
súdu je v tomto ohľade jednoznačná v tom smere, že zmiernenie trestu z dôvodu neprimeranosti
dĺžky konania v zásade zbavuje jednotlivca jeho postavenia obete v zmysle článku 36 Dohovoru za
predpokladu, že vnútroštátne orgány uznajú či už výslovne alebo v podstate veci, že išlo o porušenie
Dohovoru a uskutočnia nápravu. Okresný súd podľa názoru odvolateľa v týchto intenciách vôbec
nepostupoval, keď obžalovanému po takmer devätnástich rokoch od spáchania posledného skutku

uložil tak neprimerane prísny nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere štyroch rokov a šiestich
mesiacov. Čas, ktorý uplynul od spáchania skutku ako aj čas, po ktorý bolo vedené trestné stíhanie
po dobu viac ako 20 rokov, odôvodňuje poskytnúť obžalovanému satisfakciu v podobe mimoriadneho
zníženia trestu pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby. Okolnosti prípadu alebo pomery
páchateľa môžu odôvodniť aj aplikáciu § 40 ods. 1 Tr. zákona účinného do 31.12.2005 za predpokladu,

že použitie zákonom stanovenej trestnej sadzby odňatia slobody by bolo pre páchateľa neprimerane
prísne a že účel trestu možno dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania. Ustálená súdna prax slovenských
súdov v súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 40 ods. 1 Tr. zákona zohľadňuje predovšetkým, ak nie
výlučne tie okolnosti prípadu, ktoré súviseli so skutkom ako takým a s jeho právnym posúdením, teda
okolnosti, za ktorých bol spáchaný trestný čin, resp. rodinné a osobné pomery páchateľa, ktoré existujú

v čase rozhodovania o treste. Súdy pri ukladaní trestu zohľadňujú neprimeranú dĺžku konania, v rámci
posúdenia otázky, či uvedená skutočnosť je takou okolnosťou, ktorá odôvodňuje aj mimoriadne zníženie
trestu odňatia slobody pod zákonom stanovenú dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.
Odvolateľ mal za to, že dĺžka konania, ktoré s prihliadnutím na obťažnosť veci, postoj obvineného
k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní výrazne a neprimerane

presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach, je takou okolnosťou prípadu, ktorá odôvodňuje pri
ukladaní trestu použiť aj mimoriadne zmierňovacie ustanovenia, a preto nemal súd v tomto prípade
ukladať nepodmienečný trest. Čo sa týka uloženia peňažného trestu vo výške 3.000,- eur, mal odvolateľ
za to, že tento je taktiež neprimeraný, nezohľadňuje ustanovenie § 54 ods. 1 Tr. zákona účinného do
31.12.2005, nezohľadňuje jeho aktuálne majetkové pomery a okresný súd pri stanovení jeho výšky

vychádzal zo svojich domnienok, okresný súd sa vôbec nezaoberal jeho vyjadrením na hlavnom
pojednávaní dňa 06.06.2022, keď sa vyjadril tak, že priznáva, že spáchal trestný čin, ako je uvedený
v obžalobe, toto vôbec pri úvahách o výmere trestu podľa jeho názoru okresný súd nezohľadnil. Navrhol
preto, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a vo veci rozhodol tak, že upustí
od uloženia súhrnného trestu.

Na základe takto riadne a včas podaného odvolania, ktoré smeroval jeden obhajca proti výroku o vine
okrem výroku pod bodom 4/ rozsudku a druhý len proti výroku o treste, preskúmal krajský súd napadnutý
rozsudok v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku, podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne
odvolanie podľa § 316 ods. 1 Tr. poriadku alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. poriadku,

preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.
poriadku a dospel k nasledovným záverom.

Krajský súd konštatuje, že ide o v poradí druhé rozhodnutie krajského súdu vo veci samej, keď
uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3To/26/2014 zo dňa 22.06.2016 bol rozsudok Okresného
súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 12T/90/2008 zo dňa 08.11.2012 zrušený a vec bola vrátená tomuto
súdu na nové prejednanie a rozhodnutie, avšak len z toho dôvodu, že obžalovaný pripojil k v poradí
prvému odvolaniu účtovné doklady, ktoré podľa jeho názoru neboli zohľadnené pri predchádzajúcom

rozhodovaní okresného súdu. Je treba uviesť, že okresný súd vykonal dôkazy tak, ako mu nariadil
krajský súd v zrušujúcom uznesení a v tomto smere bolo dokazovanie vykonané okresným súdom
v potrebnom rozsahu. Na základe vykonaného dokazovania, ktoré bolo vykonané okresným súdom
mimoriadne dôsledne a podrobne, dospel aj krajský súd k záveru, že skutky tak, ako ich okresnýsúd ustálil, sa stali, a že ich spáchal obžalovaný, ktorý sa po vrátení veci na nové prejednanie
a rozhodnutie k ich spáchaniu na hlavnom pojednávaní dňa 06.06.2022 priznal v rámci vyjadrenia
k doposiaľ vykonanému dokazovaniu, okresný súd však obžalovaného na tomto pojednávaní napriek

zmene v jeho postoji nevypočul.

Obžalovaný tak v prípravnom konaní ako aj v konaní pred okresným súdom do 06.06.2024 popieral
spáchanie skutkov uvedených v obžalobe prokurátorky, keď uvádzal, že v roku 2005 bola v jeho
spoločnostivykonanákontrolanaDPHzarok2001,účtovnúevidenciuonneodovzdal,lebovpriestoroch

spoločnosti došlo 19.05.2004 k požiaru, ktorý značne poškodil účtovné doklady, o čom predložil
uznesenie o začatí trestného stíhania pre trestný čin poškodzovania cudzej veci. Následne daňový úrad
vykonal kontrolu na základe údajov od jeho obchodných partnerov, od ktorých boli vyžiadané doklady.
Keďže nemali doklady, daňový úrad im neuznal daň na vstupe, daň vypočítal iba z dokladov odberateľov.
V októbri 2004 bola v jeho spoločnosti vykonaná kontrola na DPH za rok 2002, kedy bol mesačným
platcom DPH, účtovníctvo mu viedla pani P. O. a pani M.. Aj účtovnú evidenciu za rok 2002 predložil

v obhorenom stave kvôli uvedenému požiaru. K DPH za rok 2004 uviedol, že vtedy prechádzali na novú
spoločnosť a zahrnuli daň do priznania za november 2004.

Vina obžalovaného však bola aj po zrušení veci a doplnení dokazovania podľa názoru krajského
súdu preukázaná predovšetkým samotnými daňovými priznaniami k DPH, ktoré obžalovaný podal na

príslušnom daňovom úrade ako platca DPH a to za prvý štvrťrok roku 2001 dňa 25.04.2001, keď vykázal
daň na vstupe vo výške 514 855,- Sk, daň na výstupe 512 557,- Sk a nadmerný odpočet 2 298,- Sk. Za
druhý štvrťrok roku 2001 podal daňové priznanie k DPH na príslušnom daňovom úrade dňa 25.07.2001,
vpriznanívykázaldaňnavstupevovýške540579,-Sk,daňnavýstupevsume517550,-Skanadmerný
odpočet vo výške 23 029,- Sk. Za tretí štvrťrok 2001 vykázal dňa 24.10.2001 daň na vstupe 663 154,-

Sk, daň na výstupe 665 239,- Sk, vlastnú daňovú povinnosť 2 085,- Sk. Za štvrtý štvrťrok roka 2001
vykázal daňovník dňa 22.01.2002 daň na vstupe vo výške 1 060 383,- Sk, daň na výstupe 1 059 114,-
Sk, nadmerný odpočet 1 269,- Sk. Súčasťou vyšetrovacieho spisu sú aj doklady o daňovej kontrole
k DPH za rok 2001 vykonanej miestne príslušným K. L. D. D. E. F., kde z protokolu číslo XXX/XXX/
XXXX/XX/XXXX plynie, že daňový úrad vyžiadal všetky faktúry od odberateľov a zistil, že v dôsledku

nezahrnutia všetkých faktúr za prvý štvrťrok 2001 na výstupe vznikol rozdiel dane na výstupe vo výške
138 990,- Sk, pričom časť daní na vstupe nebola priznaná daň a to vo výške 23 245,- Sk, rozdiel
dane bol 162 235,- Sk. Z uvedeného potom plynie, že výpoveď obžalovaného o tom, že daňový úrad
mu nepriznal vôbec daň na vstupe a vychádzal len z dane na výstupe, nezodpovedá protokolu, keď
na vstupe bola obžalovanému v prvom štvrťroku roku 2001 uznaná daň 491 610,- Sk. Za zdaňovacie

obdobie druhého štvrťroka 2001 bolo v rámci daňovej kontroly zistené, že daň na vstupe bola vyčíslená
správne, daň na výstupe podľa výsledkov miestneho zisťovania nebola priznaná správne, pretože časť
daňových dokladov nebola zahrnutá do daňového priznania, keď správne mala byť daň na výstupe
vo výške 1 160 262,- Sk, a preto mala byť daňová povinnosť 642 712,- Sk. Za zdaňovacie obdobie
tretieho štvrťroku 2001 priznal daňový úrad daň na vstupe len vo výške 314 137,- Sk, podľa miestneho

zisťovania do dane na výstupe neboli zahrnuté všetky faktúry, z ktorých DPH predstavovala daň na
výstupe 230 006,70 Sk, rozdiel dane na výstupe bol celkom 214 202,- Sk. Za zdaňovacie obdobie
štvrtéhoštvrťroku2001nebolavdaninavstupepriznanásuma551,-Sk,pretoženadaňovýchdokladoch
bol uvedený J. B. a do dane na výstupe neboli zahrnuté všetky daňové doklady, čím rozdiel dane za
zdaňovacie obdobie štvrtého štvrťroku 2001 predstavoval sumu 277 917,- Sk. Spolu za celý rok 2001

vznikol rozdiel na DPH vo výške 1 646 081,- Sk. Daňový úrad následne vydal dňa 01.04.2005 dodatočné
platobné výmery na daň z pridanej hodnoty, ktoré boli potvrdené K. J. I. J.. Faktúry na výstupe boli
vyžiadanéododberateľovobžalovanéhoajvyšetrovateľomvprípravnomkonaníasúsúčasťoutrestného
spisu, odberatelia boli k týmto faktúram vypočutí v postavení svedkov, samotný obžalovaný v priebehu
celého trestného konania nemal námietky k týmto daňovým dokladom a v zásade ani nenamietal daň

na výstupe, namietal len daň na vstupe.

Z protokolu o daňovej kontrole k dani z príjmov fyzických osôb za rok 2002 subjektu A. B. plynie, že
daňová kontrola začala 21.04.2004, kedy boli od daňového subjektu prevzaté daňovým úradom daňové
doklady, pričom daňová kontrola nezistila nedostatky pri dodržiavaní ustanovení zákona č. 563/1991 Zb.

o účtovníctve, ku kontrole bol predložený peňažný denník za rok 2002, príjmové a výdavkové doklady,
výpisy z účtov, záznamy o premávke osobných motorových vozidiel, odoslané a došlé faktúry. Daňová
kontrolazistila,žedopríjmovnebolizahrnutévšetkyfaktúry,kýmpriznanádaňovápovinnosťbolavsume194 996,- Sk, daňová povinnosť po kontrole bola vyčíslená na sumu 506 844,- Sk. Daňové doklady boli
daňovému subjektu po kontrole vrátené dňa 12.05.2004.

Vo veci bol vypracovaný znalecký posudok znaleckou organizáciou S. T. I.. I. J. R., za ktorú vystupoval
znalec P. U. V., z ktorého posudku plynie, že rozdiel na dani na vstupe za rok 2001 vznikol tak, že daňový
subjekt nemal daňový doklad od dodávateľa W. W., S.. a na nákup pohonných hmôt od dodávateľa
I. B. C. V., R. D. E. F.. Daňový úrad vykonal miestne zisťovanie a zistil, že časť daňových dokladov
vystavených pre jednotlivých odberateľov X., S., N. S., T. I. S.. O., A. K. D. F., D. R. C., B. C. a K. S.,

nebola zaevidovaná v účtovnej evidencii daňového subjektu A. B. –A. C., ani v knihe odoslaných faktúr,
anivevidenciiDPHaDPHztýchtodokladovnebolazahrnutádodaňovéhopriznaniaanebolaodvedená,
ajkeďdňomzdaniteľnéhoplneniamuvznikladaňovápovinnosť.Celkovýrozdieldanezpridanejhodnoty
za rok 2001 predstavoval sumu 1 646 081,- Sk.

Ku skutku 2/ rozsudku bolo vykonané dokazovanie prečítaním protokolu o daňovej kontrole na daň

z pridanej hodnoty za rok 2002, z ktorého plynie, že v mesiaci apríl 2002 nezahrnul daňový subjekt do
daňového priznania faktúru pre odberateľa R. D. E. F., čím vznikol rozdiel dane 20 624,- Sk, v máji 2002
nezahrnul tri faktúry, čím vznikol rozdiel dane 79 688,- Sk, v júli 2002 vznikol rozdiel na dani 69 438,-
Sk, v auguste 2002 rozdiel na dani z pridanej hodnoty vo výške 147 110,- Sk, v septembri 2002 vznikol
rozdiel na dani 200 094,- Sk, v októbri 2002 vznikol rozdiel vo výške 145 975,- Sk a v mesiaci november

2002 vznikol rozdiel 58 307,- Sk, spolu za rok 2002 bol rozdiel na DPH v sume 721 237,- Sk. Následne
K. L. D. E. F. vydal vo veci dodatočné platobné výmery dňa 03.11.2004. Uvedené plynie aj z podaných
daňových priznaní k DPH, pričom v roku 2002 bol A. B. mesačným platcom DPH, ako aj zo znaleckého
posudku podaného znaleckou organizáciou v prípravnom konaní. Za zdaňovacie obdobie apríla 2002
podal daňový subjekt daňové priznanie k DPH dňa 24.05.2002, daň na vstupe bola 200 594,- Sk, daň

na výstupe 201 199,- Sk, vlastná daňová povinnosť bola 1 405,- Sk. Zo znaleckého posudku znalca
z prípravného konania plynie, že daňový subjekt vykonal daňové plnenie pre R. D. E. F., ktoré bolo
preukázané faktúrou, ktoré plnenie nebolo podchytené v knihe odoslaných faktúr a knihe evidencie DPH,
čím neodviedol sumu 20 624,- Sk. Za obdobie máj 2002 bolo daňové priznanie k DPH podané dňa
25.06.2002, daň na vstupe bola uvedená vo výške 243 588,- Sk, daň na výstupe 244 445,- Sk, daňová

povinnosťbola857,-Sk.Napodkladedožiadaniadaňovýúradzistil,žedaňovníknezahrnuldodaňového
základu tri faktúry odberateľov T. I. Y. S.. a T. I. C. S., čím rozdiel v dani bol 79 688,50 Sk, ktorá nebola
odvedená, k rovnakým záverom dospel aj znalec v prípravnom konaní. Za zdaňovacie obdobie mesiaca
júl2022daňovníkpodaldaňovépriznaniedňa26.08.2002,priznaldaňovúpovinnosťvsume49424,-Sk,
v knihe evidencie DPH vykázal uskutočnené zdaniteľné plnenie v sume 1 620 913,- Sk, k tomu daň na

výstupe predstavovala sumu 303 422,- Sk, daň na vstupe bola 253 998,- Sk, daňová kontrola zistila, že
daňovník nezahrnul do dane na výstupe dva daňové doklady pre odberateľa Y. V. S. a T. I. C. S., pričom
rozdiel predstavuje sumu 69 438,- Sk. Za zdaňovacie obdobie august 2002 podal daňovník daňové
priznanie k DPH dňa 25.09.2002, pričom uskutočnil zdaniteľné plnenia v sume 1 611 410,- Sk pri dani na
výstupe 294 547,- Sk, daň na vstupe bola daňovníkom vykázaná v sume 225 709,- Sk, daňovník priznal

vlastnú daňovú povinnosť 68 838,- Sk. Podľa záverov znalca ako aj podľa záverov daňovej kontroly
daňovník nezahrnul do uskutočnených plnení sedem daňových dokladov od odberateľov Y. V. S. I., T.
I. Y. S., a R. D. E. F., rozdiel v nepriznaných daňových povinnostiach bol v sume 147 109,45 Sk. Za
zdaňovacie obdobie september 2002 podal daňovník daňové priznanie dňa 25.10.2002, kde priznal
daňovú povinnosť vo výške 3 553,- Sk, uskutočnil zdaniteľné plnenia v sume 1 528 986,- Sk pri dani na

výstupe 318 339,- Sk, daň na vstupe bola daňovníkom uvedená v sume 314 786,- Sk. Daňová kontrola
zistila, že do daňového priznania neboli zahrnuté faktúry od odberateľov Y. V. S., T. I. Y. S., T. I. C. S. a R.
D. E. F., pričom rozdiel predstavuje sumu 200 094,20 Sk. Za zdaňovacie obdobie október 2002 podal
daňovník daňové priznanie k DPH dňa 25.11.2002. Podľa knihy evidencie DPH daňovník uskutočnil
zdaniteľné plnenie bez dane celkom 1 803 225,- Sk, pri dani na výstupe v sume 394 400,- Sk, prijal

zdaniteľné plnenie 1 680 844,- Sk, priznal daň na vstupe v sume 387 791,- Sk, priznal vlastnú daňovú
povinnosť 6 609,- Sk. Sumu 145 975,- Sk daňovník neodviedol a nezahrnul do evidencie DPH, išlo o
odberateľov T. I. C. S., X. S.. O., a R. D. E. F.. Uskutočniteľné zdaniteľné plnenia sú preukázané kópiou
faktúr, zostavou dodávateľov a evidenciou došlých faktúr. Za zdaňovacie obdobie novembra 2002 podal
daňový subjekt daňové priznanie k DPH dňa 23.12.2002, podľa daňového priznania daňovník uskutočnil

zdaniteľné plnenie celkom v cene 1 550 315,- Sk bez DPH, DPH bola 318 092,- Sk na výstupe a prijal
zdaniteľné plnenie v cene 12 581 895,- Sk pri dani na vstupe 288 150,- Sk, priznal daňovú povinnosť
v sume 29 942,- Sk. Kontrolou evidencie DPH správca dane zistil, že daňovník nezahrnul do svojich
zdaniteľných plnení spolu tri faktúry, dve od odberateľa T. I. C. S. a jednu od odberateľa X. S., čím vznikolrozdiel dane na výstupe v sume 58 306,80 Sk. V ostatných mesiacoch roka 2002, okrem apríla, mája,
júna, augusta, septembra, októbra a novembra neboli zistené porušenia, celkovo za rok 2002 daňovník
neodviedol daň na výstupe v sume 721 237,- Sk.

Z daňového priznania k DPH za obdobie august 2004 podaného dňa 24.09.2004 plynie, že daňový
subjekt v uvedenom období nedodal žiadny tovar ani služby, daň na vstupe predstavovala sumu 79 514,-
Sk, daňový subjekt si preto uplatnil nadmerný odpočet v takejto výške. Dňa 29.9.2004 podal daňový
subjekt dodatočné daňové priznanie za obdobie august 2004, kde už priznal zdaniteľné obchody v sume

73 000,- Sk, daň 13 870,- Sk a daň z tovarov a služieb kúpených v tuzemsku v sume 75 505,- Sk,
nadmerný odpočet predstavoval sumu 61 635,- Sk. Napokon dňa 10.11.2004 podal daňovník dodatočné
daňové priznanie k DPH za august 2004, kde uplatnil nadmerný odpočet v sume 26 081,- Sk. Zo
záverov daňovej kontroly plynie, že daňový subjekt predal a previedol dopravné prostriedky, pričom
toto nezahrnul do daňového priznania, čím došlo k rozdielu na DPH vo výške 201 033,- Sk. Daňovník
vauguste2004uskutočnilzdaniteľnéplnenieprespoločnosťE.D.E.F.aK.R.,H.,pričomuskutočniteľné

zdaniteľné plnenie nezahrnul do daňového priznania DPH za mesiac august 2004 a tieto vystavil až
v mesiaci november 2004. Skutočná daňová povinnosť na DPH za mesiac august bola 201 033,- Sk,
v zdaniteľnom plnení je zahrnuté plnenie pre K. R. v sume 40 336,- Sk, pri dani na výstupe v sume
7 664,- Sk, ktorá bola priznaná v daňovom priznaní DPH za mesiac august 2004. Znalec k veci uviedol,
že síce nemal k dispozícii účtovníctvo obžalovaného, ale mal k dispozícii daňové priznania za príslušné

obdobia, evidenciu došlých a odoslaných faktúr, nevychádzal pri určení správnosti vyčíslenia dane iba
z podkladov daňového úradu.

Dňa 11.12.2009 boli okresnému súdu do spisu doručené I. V. S. daňové doklady a to 57 faktúr za rok
2001 a 34 faktúr za rok 2002, z ktorých plynie, že odberateľom paliva pre dieslové motory bol odberateľ

A. B.. Znalec P. U. V. doplnil znalecký posudok podaný ešte v prípravnom konaní tak, že v prípade
uplatnenia DPH na vstupe ustálil nedoplatok na DPH za prvý štvrťrok 2001 vo výške 44 419,- Sk, za
druhý štvrťrok 2001 na sumu 357 501,- Sk, tretí štvrťrok 2001 sumu 331 367,20 Sk a štvrtý štvrťrok 2001
sumu 105 449,40 Sk, spolu neodvedená daň z pridanej hodnoty za rok 2001 by bola v takomto prípade
v sume 838 736, 60 Sk. V zdaňovacom období roku 2002 rozdiel na DPH bol 257 436,10 Sk, pričom

okresný súd pri ustálení skutkov v bodoch 1/ až 3/ rozsudku vychádzal z takto doplneného znaleckého
posudku a to tak v poradí prvom rozsudku ako aj pri druhom rozsudku.

Podstatnými dôkazmi boli aj výpovede svedkov, ktorí vykonávali ako kontrolóri daňového úradu daňové
kontroly, a ktorí boli vypočutí aj v trestnom konaní. Svedkyňa P. O. O., kontrolórka K. L. D. D. E. F.

uviedla, že od 11.10.2004 do 31.03.2005 bola u obžalovaného vykonávaná daňová kontrola na daň
z pridanej hodnoty a to za obdobia prvého, druhého, tretieho a štvrtého štvrťroku roku 2001. Daňový
subjekt, teda obžalovaný im oznámil, že je vedené trestné stíhanie pre prečin poškodzovania cudzej
veci, pretože došlo k požiaru, pri ktorom boli zničené daňové doklady, načo daňový úrad nariadil vykonať
rekonštrukciu daňových dokladov. Pri daňovej kontrole zistili u daňového subjektu porušenia na vstupe,

keď si v prvom a treťom štvrťroku 2001 uplatnil nárok na odpočet dane na vstupe, ale nemal daňový
doklad a za štvrtý štvrťrok si uplatnil nárok na odpočet z daňového dokladu znejúceho na meno J.
B.. Na výstupe porušil daňový subjekt ustanovenie § 13 a § 14 zákona č. 289/1995 Z. z. o DPH, keď
uskutočnil zdaniteľné plnenie, vznikla mu daňová povinnosť dňom uskutočnenia zdaniteľného plnenia,
ale DPH nebolo odvedené. Porušenia správca dane zistil na základe dožiadaní zaslaných na miestne

príslušné daňové úrady, kde boli vo veci zdaniteľných plnení u odberateľov miestne zisťovania a to
v spoločnosti X. S.. O., N. S.. Y., T. I., S.. O., A. K. D., F. F., C., D. R. C. C. a v spoločnosti K.
S.. Okrem týchto spoločností boli vykonané dožiadania aj v iných spoločnostiach, kde neboli zistené
porušenia.Preverenímdokladovodvšetkýchodberateľovaichporovnanímsevidenciouuskutočnených
zdaniteľných plnení, ktorá súhlasila s podanými daňovými priznaniami DPH za jednotlivé zdaňovacie

obdobia roku 2001 bolo zistené, že daňový subjekt A. B. neodviedol daň na výstupe z faktúr uvedených
v protokole o daňovej kontrole č. XXX/XXX/XXXX/XX dňa 10.03.2005 a to za prvý štvrťrok roka 2001
v sume 138.990,- Sk, za druhý štvrťrok roka 2001 v sume 642.712,- Sk, za tretí štvrťrok roka 2001
v sume 214.202,- Sk a za štvrtý štvrťrok roka 2001 v sume 277.366,- Sk. Celkovo rozdiel na dani na
vstupe a na výstupe oproti daňovým priznaniam bol vo výške 1.646.081,- Sk. Po ukončení kontroly boli

vydané dodatočné platobné výmery.

Svedkyňa Z. C. ako kontrolórka K. L. D. D. E. F. začala dňa 21.04.2004 vykonávať daňovú kontrolu na
daň z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2002, pričom na vstupe zistili nedostatky, keďdaňový subjekt v rozpore s ust. § 7 písm. b) z. č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov nezaúčtoval do
príjmov faktúru č. 36/2002 zo dňa 26.4.2002 v sume 89.670,- Sk, faktúru č. 21/2002 zo dňa 12.03.2002
v sume 29.740,- Sk a faktúru č. 32/2002 zo dňa 08.04.2002 v sume 20.000,- Sk. Pri faktúrach č.

50/2002 zo dňa 17.05.2002 a č. 53/2002 zo dňa 20.05.2002 bolo zistené, že bola zaúčtovaná len
časť príjmu a rozdiel sa nenachádzal v inventúre pohľadávok, z čoho daňový úrad vyvodil, že boli
uhradené, ale nezaúčtované v príjmoch celkom. Do príjmov neboli zaúčtované ani úroky na účtoch,
celkový rozdiel bol 145.859,- Sk. Do výdavkov bol neoprávnene zaúčtovaný nákup pohonných hmôt,
ktorý nebol prepočítaný podľa počtu ubehnutých km a cien platných v čase nákupu PHM, a normovanej

spotreby uvedenej v technickom preukaze. Pri nákladných vozidlách bol zistený rozdiel 136.909,- Sk, pri
autobusoch 32.755,- Sk a pri osobných vozidlách 5.228,- Sk. Taktiež bol započítaný výdavok 12.190,- Sk
na cudzie meno. Do výdavkov boli započítané aj výdavky na stavebné materiály, ktoré je možné zahrnúť
do výdavkov až po kolaudácii stavby, k čomu v danom prípade nedošlo, išlo o sumu 225.405,- Sk.
Výdavky boli celkovo znížené o sumu 412.487,- Sk. Po daňovej kontrole bola zistená daňová povinnosť
506 649,- Sk, nie strata ako uvádzal daňový subjekt. Pri daňovej kontrole im daňový subjekt predložil

riadne účtovníctvo.

Svedok C. Q. vykonal u obžalovaného ako kontrolór K. L. D. D. E. F. kontrolu DPH za rok 2002,
daňová kontrola začala dňa 26.06.2004. Daňová kontrola zistila porušenia zákona, keď daňový subjekt
uskutočnil zdaniteľné plnenia dodaním služieb pre odberateľov, ale vlastnú daňovú povinnosť nepriznal,

rozdiel predstavoval sumu 721 237,- Sk a to za obdobie mesiacov apríl, máj, júl, august, september
a november 2002. Správca dane dožiadaniami miestne príslušných daňových úradov a spoločností
preveril zdaniteľné plnenia, kde zistil, že medzi A. B. a danými spoločnosťami došlo k obchodnému styku
a tieto mali jednotlivé spoločnosti podchytené vo svojom účtovníctve a tieto spoločnosti si uplatňovali
odpočet DPH z uvedených faktúr. O kontrole bol spísaný protokol, kde daňový subjekt uviedol, že súhlasí

s uvedenými faktúrami, kde nepriznal DPH a zápisnicu podpísal.

Svedok A. O. vykonal ako kontrolór daňového úradu kontrolu u obžalovaného na DPH za rok 2003 a za
august 2004, kde zistil, že v auguste 2004 obžalovaný vystavil kúpnopredajné zmluvy, ale nepriznal daň
v zmysle zákona, kontrolou bol zistený rozdiel 227 114,- Sk, faktúry vyhotovil daňovník až v novembri

2004.

Obžalovaného zo spáchania skutkov uvedených v obžalobe v bodoch 1/ až 3/ usvedčila aj svedkyňa
V. M., ktorá uviedla, že u obžalovaného pracovala ako účtovníčka od augusta 2001 do júla 2004 a do
konca roka 2004 ešte dokončovala daňové veci. Všetky doklady, ktoré jej predložil obžalovaný, riadne

zaúčtovala v účtovníctve, ona spracovávala aj daňové priznania k dani z príjmov a dane z pridanej
hodnoty. Keď niekedy vychádzala vysoká daňová povinnosť, na príkaz obžalovaného takúto faktúru do
účtovníctva resp. do evidencie nepojala. Po požiari v máji 2004 boli daňové doklady značne zničené,
ona vykonala rekonštrukciu účtovníctva na požiadanie daňového úradu. Vo vzťahu k I. C. a zdravotným
poisťovniam ona účtovníctvo neviedla. K DPH za mesiac august 2004 uviedla, že v tomto mesiaci

došlo k uskutočnenému zdaniteľnému plneniu predajom tovaru pre spoločnosť E. V., tieto faktúry boli
pojaté do účtovníctva bez DPH na príkaz obžalovaného. Ďalej uviedla, že nebolo možné vykonať úplnú
rekonštrukciu dokladov, lebo niektoré doklady boli nečitateľné, chýbali alebo zhoreli. Svedkyňa pritom
vypovedala v priebehu celého konania konzistentne a na tejto výpovedi zotrvala aj pri konfrontácii
s obžalovaným. Ani krajský súd nezistil dôvod, pre ktorý by neuveril výpovedi tejto svedkyne, keď navyše

jej výpoveď je v súlade s ďalšími vo veci vykonanými dôkazmi.

V konaní boli vypočutí aj obchodní partneri obžalovaného, ktorí na požiadanie daňového úradu predložili
faktúry vystavené obžalovaným a to svedkovia P. C. H., zamestnanec spoločnosti K. S.. C., ktorý
potvrdil, že spoločnosť obžalovaného mala podpísané objednávky na realizáciu dopravných výkonov

motorovými vozidlami na prácach, pričom k výsluchu pripojil kópie faktúr a výpisy z bánk preukazujúce
platby pre obžalovaného na základe daňových dokladov faktúr v rokoch 2001-2002. Svedok P. Q. M.,
zamestnanec spoločnosti N. S.. Y., uviedol, že spoločnosť obžalovaného mala v roku 2001 zmluvu na
prepravu zvozu mlieka z jednotlivých poľnohospodárskych družstiev, na základe čoho boli vystavené
obžalovaným faktúry, ktoré si spoločnosť N. uplatnila na vstupe, svedok predložil fotokópie spomínaných

faktúr. Svedok A. A. B., splnomocnený zástupca spoločnosti Z. T. S. uviedol, že spoločnosť T. I. S.
v roku 2001 a 2002 obchodovala s obžalovaným, na základe zmluvy obžalovaný vykonával pre ich
spoločnosť prepravu, za ktorú im vystavil daňové doklady faktúry, ktoré boli riadne uhradené a to
prevodným príkazom z účtu v banke. Svedok P. F. I., splnomocnenec spoločnosti X. O. potvrdil, že v roku2001 a 2002 obchodovali so spoločnosťou obžalovaného, ktorý vykonával prepravu cukrovej repy podľa
zmluvne dohodnutých podmienok, o čom boli vystavené faktúry, ktoré boli uhradené a uplatnili si z nich
DPH na vstupe. Svedok C. M. splnomocnenec I. S. L. T. Prešovského samosprávneho kraja uviedol,

že spoločnosť obžalovaného pre nich vykonávala prepravu na nákladných vozidlách, v roku 2002
obžalovaný vystavil spolu 13 faktúr za poskytnutie služieb, ktoré boli uhradené bankovým prevodom,
uhradená bola celá suma aj s DPH. Svedok P. J. O. potvrdil, že spoločnosť obžalovaného vykonávala
pre V. Y. v roku 2002 prepravu tovaru, spolu vystavil 31 faktúr, ktoré boli uhradené vrátane DPH v sume
3 203 835,60 Sk a v priebehu roka 2003 boli uhradené aj zvyšné 471 800,40 Sk, spolu bolo uhradených

3 675 636,- Sk.

Po zrušení veci krajským súdom bola do konania pribratá znalkyňa z odboru ekonómia a manažment,
odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo, P. N. S., ktorá uviedla, že obžalovaný podal daňové priznania
k dani z pridanej hodnoty formálne správne, správca dane správne vyčíslil obžalovanému rozdiely
v jednotlivých zdaňovacích obdobiach z dôvodu nepriznania dane z uskutočnených zdaniteľných

obchodov obžalovaným v riadnych daňových priznaniach, obžalovaný argumentoval tým, že doklady
preukazujúce nárok na odpočítanie dane za rok 2001 nemá preto, že zhoreli. Ku skutočnosti, že
nepriznal daň na výstupe z uskutočnených zdaniteľných plnení sa obžalovaný nevyjadril. Znalkyňa
v podstate vypracovala dva varianty správnej daňovej povinnosti obžalovaného. Podľa variantu A by
rozdiel dane z pridanej hodnoty za rok 2001 predstavoval sumu 1 645 900,- Sk, za rok 2002 by rozdiel

predstavoval sumu 721 236,-Sk a za zdaňovacie obdobie august 2004 by rozdiel predstavoval sumu
219 450,- Sk. Znalkyňa nepovažovala za správne priznať odpočítanie dane obžalovanému na základe
dodatočne predložených dôkazov pred okresným súdom z dôvodu, že nemá k dispozícii evidenciu
DPH, z ktorej by bolo jasné, z ktorých dokladov si obžalovaný uplatnil odpočítanie dane v riadnych
daňových priznaniach a nebolo to možné následne porovnať s dodatočne predloženými dokladmi.

Žiadny z dodatočne predložených dokladov za rok 2001 nie je uvedený v zisteniach správcu dane ako
nepreukázané odpočítanie dane. Vzhľadom na to, že nie je možné overiť evidenciu DPH za jednotlivé
zdaňovacie obdobia, môže sa jednať o duplicitné priznanie odpočítania dane alebo o predloženie
zatajených dokladov. V roku 2002 nenastal prípad, že by správca dane nepriznal odpočítanie dane
z dôvodu nepredložených dokladov, a preto predloženie ďalších dokladov za rok 2002 dokumentujúcich

nárok na odpočítanie dane je bezdôvodné a nesprávne. Zistenia správcu dane považovala znalkyňa
za správne a rozdiel dane upravila znalkyňa len v jednom prípade a to v zdaňovacom období augusta
2004 o sumu 7 664,- Sk, keď mal obžalovaný správne postupovať tak, že mal podať dodatočné daňové
priznanie za november 2004 a o túto sumu (7 664,- Sk) znížiť sumu dane.

Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnosťou záverov, ku ktorým dospela znalkyňa
v prípade variantu A. Keďže odvolanie vo veci nepodal v predchádzajúcom prípade prokurátor, nie je
možné v tomto konaní upraviť skutok v neprospech obžalovaného v dôsledku zásady zákazu zmeny
k horšiemu, tzv. reformationis in peius, a preto má krajský súd zato, že skutok okresný súd ustálil
správne, pokiaľ ide o zistenia v rozdiele na daniach z pridanej hodnoty v jednotlivých obdobiach tak,

ako je to uvedené v bodoch 1/ až 3/ napadnutého rozsudku. Vzhľadom na to, že samotný obžalovaný
v podaných daňových priznaniach vyčíslil daň na vstupe, ktorú nespochybňoval, nepovažoval krajský
súd za potrebné a hospodárne doplniť dokazovanie ďalšími výsluchmi svedkov, kontrolórov daňového
úradu.

Pokiaľ ide o variant B znaleckého posudku vypracovaného znalkyňou z odboru ekonómia a manažment,
odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo, P. N. S., keď by brala do úvahy, že doklady, ktoré boli predložené do
súdnehospisu,súrelevantnéanebolizaúčtovanévpôvodnomkonaní,rozdielnadanizpridanejhodnoty
za rok 2001 by bol vo výške 85 059,- Sk, za rok 2002 by mal daňovník nárok na nadmerný odpočet
v sume -1 653 299,- Sk a za august 2004 by bol v sume 219 450,- Sk. Krajský súd sa nestotožnil s týmto

variantom, pretože ako uviedla znalkyňa, ani samotný obžalovaný v priebehu celého konania netvrdil, že
by snáď mala byť ním uvedená daň na vstupe v jednotlivých daňových priznaniach vyčíslená nesprávne,
namietal len, že daňový úrad mu niektoré položky neuznal. Naopak práve svedkyňa M. uvádzala, že
obžalovaný jej dal v niektorých prípadoch, keď im vyšla vysoká daňová povinnosť, pokyn, aby do
daňového priznania nezahrnula všetky faktúry, teda daň na výstupe, s čím plne korešpondujú závery

daňových kontrol a napokon aj závery vyšetrovania, keď boli od jednotlivých odberateľov vyžiadané
faktúry, pričom bolo jednoznačne zistené, že nie všetky faktúry boli obžalovaným ako daňovníkom
zahrnuté do daňového priznania, čím došlo k zníženiu daňovej povinnosti obžalovaného.Správne zistenému skutkovému stavu potom odpovedá aj správna právna kvalifikácia trestných činov
v bodoch 1/až 3/ napadnutého rozsudku, keď obžalovaný v bodoch 1/ a 2/ rozsudku okresného súdu
v značnom rozsahu skrátil daň, čím spáchal pokračujúci trestný čin skrátenia dane a poistného podľa

§ 148 ods. 1, ods. 4 Tr. zákona účinného do 31.12.2005. V bode 3/ rozsudku obžalovaný vo väčšom
rozsahu skrátil daň, čím spáchal trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1, ods. 3 Tr.
zákona účinného do 31.12.2005. V bode 4/ rozsudku sa obžalovaný dopustil trestného činu neodvedenie
dane a poistného podľa § 148a ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona účinného do 31.12.2005.

K výroku o treste okresný súd správne poukázal na odpis registra trestov obžalovaného, v ktorom
mal obžalovaný tri záznamy. Rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 1T/162/2003
zo dňa 21.12.2005 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove bol obžalovaný uznaný vinným
z trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 3 Tr. zákona účinného do 31.12.2005, za
čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov, ktorého výkon bol podmienečne odložený
na skúšobnú dobu 1 rok a 6 mesiacov, v skúšobnej dobe sa osvedčil. Rozsudkom Okresného súdu

Vranov nad Topľou sp. zn. 2T/62/2020 zo dňa 23.07.2020 bola schválená dohoda o vine a treste,
obžalovaný bol uznaný vinným zo zločinu subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1, ods. 4 písm. a)
Tr. zákona, ktorého sa dopustil ako starosta obce C. v období od 21.03.2018 do 04.04.2018, za čo mu
bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 24 mesiacov, ktorého výkon bol podmienečne odložený
na skúšobnú dobu 36 mesiacov a zároveň bol uložený aj trest zákazu činnosti vykonávať funkciu

verejného činiteľa v orgánoch štátnej správy alebo orgánoch samosprávy v trvaní 5 rokov. Uvedený
rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 23.07.2020. Napokon rozsudkom Špecializovaného trestného
súdu v Pezinku sp. zn. 16T/7/2021 zo dňa 22.11.2021 bola schválená dohoda o vine a treste uzavretá
na Úrade Európskej prokuratúry s obžalovaným, uvedeným rozsudkom bol obžalovaný uznaný vinným
zo zločinu poškodzovania finančných záujmov Európskej únie podľa § 261 ods. 1, ods. 3 Tr. zákona

účinného do 31.07.2019 v jednočinnom súbehu so zločinom subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1,
ods.4písm.a)Tr.zákonavštádiupokusu,začomuboluloženýsúhrnnýtrestodňatiaslobodyvovýmere
3 rokov, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 4 rokov, zároveň bol uložený aj
probačný dohľad nad obžalovaným v skúšobnej dobe, ako aj povinnosť podrobiť sa inému výchovnému
programu. Zároveň bol uložený aj trest zákazu vykonávať funkciu verejného činiteľa v orgánoch štátnej

správy alebo v orgánoch samosprávy na území Slovenskej republiky po dobu piatich rokov. Zároveň bol
týmto rozsudkom zrušený výrok o treste uložený obžalovanému rozsudkom Okresného súdu Vranov
nad Topľou sp. zn. 2T/62/2020.

Správne okresný súd v napadnutom rozsudku uviedol, že stíhanej trestnej veci sa obžalovaný dopustil

predtým, než bol odsúdený vo veci Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 2T/62/2020, ako aj
rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. 16T/7/2021, preto bolo namieste ukladať
mu súhrnný trest podľa ustanovenia § 35 ods. 3 Tr. zákona účinného do 31.12.2005. Správne okresný
súd uviedol aj to, že najprísnejšie trestným činom v danom prípade bol trestný čin skrátenia dane
a poistného podľa § 148 ods. 4 Tr. zákona, za ktorý je možné uložiť trest odňatia slobody vo výmere

od troch do desiatich rokov odňatia slobody. Na druhej strane sa krajský súd nestotožnil s okresným
súdom, pokiaľ nepovažoval dĺžku konania v prejednávanej veci za neprimeranú a na túto neprihliadal
ako na mimoriadny dôvod pre zníženie trestu odňatia slobody. Na dĺžke konania mala svoj podiel
aj práceneschopnosť obžalovaného, za účelom preskúmania zdravotného stavu obžalovaného pribral
okresný súd do konania znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, ktorý skonštatoval, že nebola zistená

taká dynamika ochorenia, ktorá by bránila obžalovanému v ďalšej účasti na hlavnom pojednávaní.
Zdravotná stav obžalovaného bol znalecky skúmaný aj v prípravnom konaní, kedy bolo zistené, že
obžalovaný vykonával funkcie v obci, kým v trestnom konaní predkladal doklady o práceneschopnosti.
Krajský súd napriek tomu konštatuje, že obžaloba vo veci bola podaná prokurátorom na Okresný súd
Vranov nad Topľou dňa 16.12.2008 a k skutkom došlo od roku 2001 do augusta 2004. Za takejto

situácie bol potom krajský súd toho názoru, že takáto celková dĺžka konania ani s poukazom na zložitosť
veci ako aj na skutočnosť, že okresnému súdu nemožno uprieť, že vo veci vykonal veľmi dôkladné
dokazovanie, nie je primeraná. Bolo preto nutné obžalovanému ako satisfakciu za dĺžku konania znížiť
trest pod zákonom stanovenú trestnú sadzbu. Za takejto situácie potom považoval krajský súd za
primerané upustiť od uloženia súhrnného trestu, vzhľadom na trest uložený obžalovanému rozsudkom

Špecializovaného trestného súdu.

K návrhu odvolateľa na zastavenie trestného stíhania pre neúmernú dĺžku konania krajský súd uvádza,
že Trestný poriadok v súčasnosti platný a účinný zastavenie trestného stíhania obvineného z uvedenéhodôvodu neupravuje. Porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote je bezpochyby
významným zásahom do princípov zaručujúcich právo na spravodlivý proces. Neodôvodnené prieťahy
a neprimeraná dĺžka trestného konania sú závažným nežiadúcim javom, ktorý nielen odporuje zmyslu

práva obvineného, ale i poškodeného na spravodlivý proces, ale je i v rozpore so základnými zásadami
trestného práva a odporuje účelu trestného konania. Súčasne je však nutné konštatovať, že porušenie
tohto práva samo o sebe nezakladá neprípustnosť trestného stíhania. Zastavením trestného stíhania
by bola nežiadúcim spôsobom modifikovaná zásada oficiality, ktorá stanovuje, že každý orgán činný
v trestnom konaní má povinnosť z vlastnej iniciatívy urobiť všetko pre naplnenie účelu trestného

konania, a zároveň by sa tak oslabovala funkcia trestného práva vo všeobecnom zmysle, predovšetkým
funkcia ochranná. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, zmiernenie trestu z dôvodu
neprimeranosti dĺžky konania v zásade zbavuje jednotlivca jeho postavenia obete v zmysle článku 36
Dohovoru za predpokladu, že vnútroštátne orgány uznajú, či už výslovne alebo v podstate veci, že
šlo o porušenie Dohovoru a uskutočnia nápravu. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
2TdoV/9/2019 zo dňa 05.10.2020).

Z týchto dôvodov potom krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a upustil od uloženia
súhrnného trestu obžalovaného, čím obžalovanému poskytol satisfakciu za neprimeranú dĺžku konania.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.

jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.