Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, June 30, 2023

Súd: Okresný súd Levice
Spisová značka: 6C/112/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4310205001
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miriam Pintová

ECLI: ECLI:SK:OSLV:2023:4310205001.36

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Levice vo veci strán sporu: žalobcu: A. B., XX.XX.XXXX, C. XXXX/XX, B., zastúpený Mgr.

Róbertom Kučerom, advokátom so sídlom Veľká Okružná 39, Žilina, IČO: 42070309, proti žalovanému
v 1. rade: D. E. F., X.X.XXXX, F. XXXXX/X, G., žalovanej v 2. rade: G. E., X.X.XXXX, H. XXX, I.,
žalovanej v 3. rade: J. K., XX.X.XXXX, J. XXX/X, C., za účasti intervenienta na strane žalovaných:
L. E., XX.X.XXXX, M. N. XXXX/XX, I., všetci žalovaní a intervenient na strane žalovaných zastúpení
HHB advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Andreja Kmeťa 13, Martin, IČO: 52 274 896, o určenie
neúčinnosti právnych úkonov, sudkyňou JUDr. Miriam Pintovou, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Súd návrh na prerušenie konania z a m i e t a.

III. Súd z r u š u j e uznesenie o nariadení neodkladného opatrenia sp. zn. 6C/112/2010 – 39 zo dňa
28.4.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/108/2010 – 123 zo dňa 30.6.2010.

IV. Žalovaným v 1., 2., 3. rade a intervenientovi sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov

prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie, po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca písomne podanou žalobou doručenou súdu dňa 26.4.2010 žiadal, aby súd po vykonanom
dokazovaní určil, že kúpne zmluvy uzatvorené medzi dlžníkom L. E. a žalovaným v 1. – 3. rade sú voči
žalobcovi právne neúčinné. V žalobe uviedol, že dlžník L. E. dňa 27.7.2005 vystavil navrhovateľovi
zmenku na sumu 1.228.162,76 eur s príslušenstvom. V právnej veci žalobcu A. B., bytom C. O.
XX, B., proti žalovanému L. E., vedenej na Okresnom súde v Žiline pod č.k. 11CbZm/1/2009 sa

žalobca domáha zaplatenia zmenkovej sumy 1.228.162,76 eur. Žalobca v žalobe uviedol, že dlžník
L. E. previedol kúpnymi zmluvami zo dňa 11.12.2009 na žalovaných v 1. – 3. rade nehnuteľnosti
tak, ako sú špecifikované na čl. 2 - 3 predmetnej žaloby, pričom tieto dlžník L. E. previedol na iné
osoby a to kúpnymi zmluvami o ktorých vklade vlastníckeho práva rozhodovala príslušná správa
katastra. Uvedené skutočnosti a konanie dlžníka L. E. preukazujú, že došlo k skomplikovaniu právneho
postavenia a situácie žalobcu, ktorý sa návrhom vo veci samej domáha zaplatenia zmenkovej sumy vo
výške 1.228.162,76 eur v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina sp. zn. 11CbZm/1/2009 a prípadný

výkon rozhodnutia, ako uviedol žalobca v žalobe po právoplatnom skončení konania vedeného na OS
Žilina č.k. 11CbZm 1/2009 môže byť preto zmarený práve skutočnosťou, že dlžník sa zbavil svojho
majetku v úmysle vyhnúť sa plneniu z prípadného exekučného titulu. Žalovaní v l. - 3. rade ako aj
intervenient na strane žalovaných v 1. - 3. rade žiadali žalobu v celom rozsahu zamietnuť.2. Okresný súd Levice rozsudkom sp. zn. 6C/112/2010 – 578 zo dňa 5.5.2017 (výrok
I. – III. rozsudku) žalobe vyhovel. Proti predmetnému rozsudku žalovaní v l. - 3. rade a intervenient

v zákonnej lehote podali odvolanie. Krajský súd v Nitre uznesením sp. zn. 9Co/400/2017 – 640 zo dňa
14.2.2019 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Odvolací súd v predmetnom uznesení (bod 30) uviedol, že súd prvej inštancie nevenoval
dostatočnú pozornosť pre rozhodovanie zásadnej skutočnosti a to dôslednému posúdeniu toho, či sa
v danom prípade nejednalo o tzv. ekvivalentné právne úkony a zároveň, že súd nedostatočne vyhodnotil

že žalovaní v 1. – 3. rade sú vo vzťahu k intervenientovi na strane žalovaných blízkymi osobami a to bez
toho,žebyzodôvodeniajehorozhodnutiabolozrejmé,zakýchkonkrétnychokolnostísúdprvejinštancie
tieto závery vyvodil (bod 26 uznesenia sp. zn. 9Co/400/2017), pričom zároveň odvolací súd upriamil
pozornosť súdu prvej inštancie na ustanovenie § 150 ods. 2 CSP a na možnosť súdu vyzvať strany
na doplnenie skutkových tvrdení, keď súd má oprávnenie vyzvať strany sporu na doplnenie skutkových
tvrdení bez ohľadu na to, či má strana sporu bremeno tvrdenia k predmetnej skutočnosti alebo či má

toto bremeno protistrana. Potom len na základe dostatočne substancovaných tvrdení strán je možno
vyvodiť i z hľadiska posúdenia tejto spornej otázky právne závery.

3. Na pojednávaní dňa 23.1.2020 právny zástupca žalobcu uviedol, že trvá na predmetnej žalobe,
pričom uviedol, že právne úkony, ktoré vykonal intervenient voči žalovaným v 1. – 3. rade nie sú

úkony ekvivalentné, čo vyplýva z dokazovania ohľadom skutočností údajného zaplatenia kúpnej ceny
za predaj nehnuteľností a v súvislosti s uznesením Krajského súdu v Nitre uviedol, že by chcel navrhnúť
doplneniedokazovaniavyhotovenímznaleckýchposudkovznalcomzodboruoceňovanianehnuteľností,
s poukazom na uzatvorené kúpne zmluvy uzatvorené medzi interventom ako predávajúcim a dlžníkmi
ako kupujúcimi, s tým, že uvedený dôkaz navrhol, s poukazom na uznesenie Krajského súdu v Nitre,

nakoľko týmito znaleckými posudkami chce žalobca preukázať, že kúpne ceny v zmysle kúpnych zmlúv
neboli ekvivalentnými právnymi úkonmi.

4. Právna zástupkyňa žalovaných uviedla, že trvá na zamietnutí žaloby a čo sa týka navrhnutého
dôkazu, ktorý navrhol právny zástupca žalobcu uviedla, že ako je súdu známe, v trestnej veci vedenej

proti intervenientovi na Okresnom súde Levice, resp. vo vyšetrovacom spise č.ORP-412/OEK-LV-2010
boli vypracované znalecké posudky, pričom uvedená skutočnosť podľa jej vedomostí je známa aj
právnemu zástupcovi žalobcu a z tohto dôvodu považovala navrhnutie tohto dôkazu za zbytočné
a zároveň uviedla, že v trestnom konaní boli predložené znalecké posudky a podľa jej vedomostí
kúpna cena uvedená v kúpnopredajných zmluvách bola vyššia, ako všeobecná hodnota nehnuteľností

konštatovaná znalcom v predmetných znaleckých posudkoch. Na návrh právneho zástupcu žalobcu
bol na pojednávaní vypočutý svedok P. L., ktorý vo svedeckej výpovedi uviedol, že nemá vedomosť
o predmetnom spore, žalobcu pozná len z videnia, pozná však žalovaného v l. rade, pozná žalovanú
v 2. rade, intervenienta a nepozná žalovanú v 3. rade. Na otázku právneho zástupcu žalobcu uviedol,
že intervenienta pozná asi od 80-tych rokov, spočiatku iba v súkromnej sfére, neskôr spolu podnikali

do roku 1998, kedy spoločné podnikanie ukončili z dôvodu jeho nepriaznivého zdravotného stavu.
Žalovaného v l. rade pozná z času, keď s intervenientom podnikali, zhruba roky 1994-1995 a podľa jeho
vedomostí boli medzi intervenientom a žalovaným v l. rade, ako aj ním samotným priateľské vzťahy,
pričom v tomto čase, ako sa ďalej vyjadril, vzťahy medzi intervenientom a žalovaným v l. rade boli vysoko
nadštandardné, myslí si, že spolu chodili na dovolenky, na ryby, pričom uviedol, že sa nevie vyjadriť, či sa

stretávali aj rodiny žalovaného v l. rade a intervenienta, osobne pri týchto prítomný nebol, ale určite sa
navštevovali. Uviedol, že sa nevie vyjadriť, či v roku 2009 mali a aké konkrétne spoločné podnikateľské
aktivity, t. j. žalovaný v l. rade a intervenient, vie len sprostredkovanie, čo mu povedal jeho kmotor, že
boli na rybách, bolo to trebárs aj v roku 2009. Žalovanú v 2. rade, ako uviedol svedok, pozná asi od roku
1985, presný termín uviesť nevedel, bolo to určite skôr, ako sa zoznámil s intervenientom a pozná ju

z mesta. Ďalej uviedol, že keď aj sa stretol so žalovanou v 2. rade náhodou v nákupnom centre, táto
mu povedala, že intervenient jej kúpil niekde byt, majú dobré vzťahy, primerane k tomu, že spolu nežijú.
Svedok ďalej uviedol, že žalovanú v 3. rade – súčasnú družku intervenienta nepozná. Ďalej uviedol, že
s intervenientom nie je v kontakte asi od roku 2000. Svedok ďalej uviedol, že ohľadne vzťahov medzi
intervenientom a žalovaným v 1. rade a medzi intervenientom a žalovanou v 2. rade, tieto skutočnosti

sú mu známe ešte spred roku 2000. V zmysle uznesenia Krajského súdu v Nitre súd vyzval právnych
zástupcov strán sporu v zmysle § 150 ods. 2 CSP na doplnenie skutkových tvrdení ohľadne osôb
blízkych intervenientovi – žalovaných v 1. – 3. rade, ako aj ohľadne ekvivalentnosti právnych úkonov,
t. j. zaplatenia kúpnej ceny v zmysle kúpnych zmlúv.5. Právny zástupca žalobcu podaním (čl. 720 – 724) uviedol, že podanou žalobou sa žalobca domáhal,
aby súd po vykonanom dokazovaní určil, že kúpne zmluvy uzavreté medzi dlžníkom L. E. a žalovanými

v 1.,2., 3. rade sú voči žalobcovi právne neúčinné, s tým, že svoj nárok žalobca odôvodnil tým, že
všetky kúpne zmluvy L. E. uzatvoril po vydaní a doručení zmenkového platobného rozkazu sp. zn.
11Zm/25/2009 – 13. Uvedené skutočnosti a konanie dlžníka L. E. preukazujú, že došlo k ukráteniu
veriteľa- žalobcu, ktorý sa v konaní na OS Žilina pod sp. zn. 11CbZm/1/2009 domáhal zaplatenia
zmenkovej sumy vo výške 1.228.162,76 eur s prísl. a prípadný výkon rozhodnutia v zmenkovom konaní

vedenom na OS Žilina pod sp. zn. 11CbZm/1/2009 by mohol byť zmarený práve skutočnosťou, že dlžník
L. E. sa zbavil svojho majetku v úmysle vyhnúť sa plneniu z prípadného exekučného titulu. Žalobca
počas súdneho konania tvrdil, že žalovaní 1.,2.,3. sú vo vzťahu k intervenientovi na strane žalovaných
blízkymi osobami a taktiež tvrdil, že sa nejedná o ekvivalentné právne úkony, nakoľko nebola zaplatená
kúpna cena, keďže v konaní nebolo preukázané, že by došlo k zaplateniu kúpnej ceny a to ani v jednom
prípade kúpnych zmlúv uzavretých medzi žalovanými 1.,2.,3. a intervenientom. Blízky vzťah žalovaného

l. s intervenientom vyplýva jednak zo statusu bývalých spoločníkov obchodnej spoločnosti TECHNOLIM,
spol. s.r.o. a jednak aj z výpovede samotného žalovaného v prípravnom konaní, kde sám žalovaný sa
vyjadril, že s L. E. sú priatelia, poznajú sa od roku 1995 alebo 1996, keď založili s.r.o., od tejto doby
boli stále v kontakte, čo potvrdil na pojednávaní dňa 23.1.2020 aj svedok P. L., ktorý sa vyjadril, že
žalovaný l. a intervenient okrem toho, že spolu podnikali, mali vysoko nadštandardné vzťahy, chodili

na dovolenky, na ryby, mali aj spoločnú loď. O účelovosti tvrdení žalovaného v l. rade o zaplatení
kúpnej ceny svedčia rozporné výpovede žalovaného l. a interventa, keď žalovaný na pojednávaní dňa
15.3.2016 uviedol, že kúpnu cenu vo výške 1.200.000 eur vyplatil v hotovosti, pred podpisom kúpnej
zmluvy, pričom intervenient v tej istý deň uviedol, že kúpna zmluva bola podpísaná v hoteli Golden
Eagle a kúpna cena bola zaplatená pri podpise kúpnej zmluvy. Tvrdenie intervenienta o vyplatení kúpnej

ceny pri podpise zmluvy, je v rozpore s textom samotnej kúpnej zmluvy a jeho tvrdenie o podpísaní
kúpnej zmluvy hoteli C. Q. je v rozpore s doložkou na samotnej zmluve. K ekvivalentnosti právneho
úkonu poukázal aj na výsluch žalovaného l., ktorý na pojednávaní konanom dňa 15.3.2016 uviedol,
že predmetná nehnuteľnosť sa prostredníctvom realitnej kancelárie ponúkala asi za 55.000.000,- Sk
a žalovanému bol dom aj s pozemkami odpredaný za 1.200.000 eur. Zaplatenie kúpnej ceny nebolo

v konaní preukázané, nakoľko nebol predložený žiadny doklad o zaplatení. V prípade, ak by žalovaný
l. preukázal aj zaplatenie kúpnej ceny, kúpnu cenu vo výške 1.200.000 eur nepovažuje za ekvivalentný
právny úkon, nakoľko jej výška nezodpovedá reálnej hodnote prevádzaného domu a pozemkov a teda
sa nejedná o plnenie ekvivalentnej hodnoty za prevod vlastníckeho práva k domu a pozemkov. Blízky
vzťah žalovanej 2. s intervenientom vyplýva, ako uviedol vo vyjadrení právny zástupca žalobcu jednak

zo statusu bývalej manželky, starostlivosti o spoločné deti a zo skutočností, že žalovaná 2. investovala
vlastné finančné prostriedky do nehnuteľnosti intervenienta a tak by ujmu, ktorá by postihla intervenienta
pociťovala ako ujmu vlastnú, pričom blízky vzťah žalovanej 2. a intervenienta potvrdil aj svedok P. L.,
ktorý sa vyjadril, že so žalovanou 2. sa stretol a táto povedala, že jej E. kúpil byt, stará sa o deti
a majú dobré vzťahy. Ako rozporné sa javí aj vyjadrenie žalovanej 2., ktorá sa počas svojho výsluchu

na pojednávaní vyjadrila, že ešte v roku 2009 pred uzatvorením kúpnej zmluvy začala byt prerábať,
trvalo to 3 - 4 mesiace, teda do výlučného vlastníctva intervenienta vkladala vlastné finančné prostriedky
a následne sa dohodli s intervenientom na predaji, pričom sám intervenient na pojednávaní konanom
dňa 15.3.2016 uviedol, že nevie vysvetliť, prečo predal byt bývalej manželke, ďalej uviedol, že zrejme
bývalá manželka hľadala nejaký byt, pričom toto vyjadrenie intervenienta je v rozpore s výpoveďou

žalovanej v 2. rade a je zvláštne, že intervenient sa počas výsluchu ani len nezmienil, že by jeho bývalá
manželka vkladala niekoľko mesiacov vlastné finančné prostriedky na prerábku jeho nehnuteľnosti.
K ekvivalentnosti právneho úkonu poukázal na vyjadrenie žalovanej 2. v prípravnom trestnom konaní,
kde sa počas výsluchu dňa 16.5.2011 vyjadrila, že kúpnu cenu vyplatila prostredníctvom právnika p. G.
a kúpna cena bola vyplatená už oveľa skôr, asi mesiac pred podpisom zmluvy a na súdnom pojednávaní

dňa 24.11.2016 sa vyjadrila, že kúpna cena bola vyplatená v hotovosti dávnejšie predtým, ako došlo
k uzatvoreniu kúpnej zmluvy a peniaze odovzdávala asi na byte priamo predávajúcemu E.. Právny
zástupca uviedol, že namieta tvrdenie o vyplatení kúpnej ceny, tvrdenie žalovanej v 2. rade sú iba
účelové, o čom svedčia výrazné rozpory v jej výpovedi a skutočnosť, že žiadny doklad o zaplatení kúpnej
ceny nebol predložený. Rovnako o účelovosti tvrdení žalovanej 2. svedčí aj výpoveď svedka G., ktorý

poprel, že by bola kúpna cena vyplatená pred ním a vyplatenie kúpnej ceny si riešil intervenient vo
vlastnej réžii a on iba odovzdal doklady. Aj keby v konaní žalovaná 2. preukázala vyplatenie kúpnej
ceny, kúpnu cenu vo výške 25.000 eur nepovažuje za ekvivalentný právny úkon, nakoľko jej výška
nezodpovedá reálnej hodnote prevádzaného bytu. Blízky vzťah žalovanej 3. s intervenientom vyplývajednak zo statusu družky, spoločného dieťaťa s intervenientom a z tvrdení samotnej žalovanej 3., ktorá
počas svojho výsluchu v prípravnom trestnom konaní dňa 16.4.2011 uviedla, že žije s L. E. na odľahlom
mieste v areáli F. R. pri S., kde spoločne chovajú exotické vtáky. K osobe intervenienta uviedla, že s

priateľom sa spoznala asi pred 4 rokmi, asi po 6 mesačnej známosti išli spolu do Austrálie, kde žili 7
mesiacov a 2 mesiace cestovali. V Leviciach spoločne bývali asi 3 mesiace, kým sa stavala drevenica,
kde bývajú. Asi tak minulý rok, nevedela presne kedy to bolo sa L. rozhodol, že pozemok aj haly,
čiže bytové aj nebytové priestory a zastavené plochy prepísal na žalovanú 3. z dôvodu, že keby sa
jemu niečo stalo, aby niečo mala, ale možno aj preto, že má súdny spor a aby neprišiel o majetok.

Žalovaná 3. uviedla, že aby nemusela ísť do roboty, začala sa starať o exotické vtáctvo, nakoľko
ich treba od vyliahnutia až po operenie ručne kŕmiť. Uviedla, že bola s intervenientom na dovolenke
na Jamajke. V zmysle vyjadrenia žalovanej 3. možno konštatovať, že medzi ňou a interventom bol
blízky vzťah, ktorý je podporený aj listinnými dôkazmi, ktoré predložil žalobca. Ako ďalej uviedol právny
zástupca žalobcu ako nepravdivé sa preukázalo aj tvrdenie žalovanej 3. na pojednávaní, na ktorom
uviedla, že k uzatvoreniu kúpnej zmluvy došlo v S., kde kúpnu zmluvu obaja podpísali, čo je v rozpore

s textom overovacej doložky. Zároveň uviedol, že namieta tvrdenie žalovanej o vyplatení kúpnej ceny
v hotovosti vo výške 16.000 eur, nakoľko žiadny doklad o zaplatení kúpnej ceny nebol predložený
a v prípade, ak by žalovaná 3. aj preukázala zaplatenie kúpnej ceny, kúpnu cenu vo výške 16.000
eur považuje za neadekvátnu, nakoľko žalovaná 3. nadobudla pozemky celkovo o rozlohe 28.639 m2,
čo by predstavovalo, vzhľadom na kúpnu cenu 16.000 eur cenu 0,5587 eur /m2 a nakoľko sa jedná aj

o stavebné pozemky, uvedená kúpna cena je podhodnotená. Právny zástupca uviedol, že z okolností
sporu možno vyvodiť, že kúpne zmluvy boli uzatvorené na podnet intervenienta, nie žalovaných, čo
preukázala aj výpoveď svedka L. G., ktorý sa vyjadril, že intervenient ho vyhľadal za účelom spísanej
predmetných zmlúv a že už sám svedok, ktorého dlžník bol aj klientom mal vedomosť o finančných
problémoch a tento sa pred súdom vyjadril, že pravdepodobne prišiel čas, aby si L. E. urobil poriadok

so svojím majetkom. Zároveň uviedol, že má za to, že v konaní bolo preukázané, ž žalovaní 1,2.3
sú voči interventovi osobami blízkymi, u ktorých sa vedomosť o dlžníkovom úmysle ukrátiť veriteľa
predpokladá a zároveň trvá na tom, že v konaní vo všetkých troch prípadoch nebolo preukázané, že by
došlo k reálnemu zaplateniu kúpnej ceny.

6. Právny zástupca žalobcu podaním čl. 740 – 741 navrhol výsluch svedkov - manželky žalovaného
v l. rade, starej matky žalovanej v 3. rade a zároveň žiadal výpis účtu žalovanej v 3. rade a výpis z účtu
žalovaného v 1 rade a žalovanej v 2. rade.

7. Právny zástupca žalobcu ( podanie čl. 782-783) predložil čestné vyhlásenie brata interventa H.

E., ktorý v predloženom dôkaze čestne vyhlásil skutočnosti, ktoré preukazujú, že žalovaný v l. rade
a intervenient na strane žalovaných sú blízkymi osobami, o čom predložil čestné vyhlásenie H. E. (čl.
784).

8. Právny zástupca žalovaných a intervenienta po zániku plnomocenstva udeleného predchádzajúcej

právnej zástupkyni (vyjadrenie čl. 895-899) uviedol, že predmetom dokazovania je okrem iného aj
prevereniepravdivostitvrdeniažalovanýchotom,žeriadneuhradilikúpnucenuzanehnuteľnostikúpené
od intervenienta, pričom poukázal na to, že súd vyhodnotil všetky kúpne zmluvy za platné a stále
ich za také aj považuje. Nie je preto žiadny legitímny dôvod nepovažovať článok III. kúpnych zmlúv
za relevantný písomný dôkaz potvrdzujúci úhradu kúpnej ceny. Uviedol, že žalovaní tvrdia, že ich

výsluchmi, ako aj článkom III. kúpnych zmlúv sa dokázala úhradu príslušných kúpnych cien. Jediné, čo
sa doteraz nepodarilo preukázať a to aj napriek snahe žalobcu, je jeho tvrdenie, že k úhrade kúpnych
cien nikdy nedošlo. Ďalej uviedol, že ak sa týchto okolností súd príde k záveru, že kúpna cena nebola
žalovanými uhradená, podľa jeho názoru dôjde k porušeniu princípu právnej istoty, v širšom ponímaní
aj k porušeniu zásady rovnosti strán sporu. Princíp právnej istoty by bol porušený v súvislosti s konaním

vedeným na tunajšom súde pod sp. zn. 13C/47/2012. Ide o konanie, v ktorom si žalobca uplatnil
svoj nárok zo zmluvy o pôžičke voči intervenientovi, ktorý bol zabezpečenou zmenkou riešenou v
súdnom konaní pred Okresným súdom Žilina sp.zn. 11ZbZm/1/2009, z ktorého žalobca čerpá v tomto
konaní svoju aktívnu legitimáciu ako veriteľ intervenienta. V konaní o pôžičke musel žalobca súdu
dokázať, že pôžičku intervenientovi skutočne poskytol, nakoľko pôžička je reálny kontrakt a nevznikne,

ak k odovzdaniu peňazí v skutočnosti nedošlo. Napriek tomu, že intervenient celú dobu tvrdil, že nikdy
žiadne peniaze od žalobcu nedostal, nepotreboval ich, neexistuje dôkaz, že by ich na niečo reálne
použil, že žalobca nikdy v konaní o pôžičke nedokázal, že niekedy sumou vo výške 37 mil. Skk vôbec
disponoval a už vôbec nedokázal, ( inak ako listinou), že by ich reálne odovzdať intervenientovi, prektorého konanie o pôžičke dopadlo neúspešne. Súdy prvého aj druhého stupňa v konaní o pôžičke prišli
k záveru, že ak je v zmluve o pôžičke napísané, že dlžník svojím podpisom potvrdzuje, že pôžičku od
veriteľa ( žalobcu ) prevzal , pričom podpis dlžníka ( intervenienta) je znalecky jednoznačne potvrdený,

nie je dôvod pochybovať, že k poskytnutiu pôžičky reálne došlo. Právny zástupca uviedol, že vzhľadom
na vyššie uvedené, je toho názoru, že ak za súčasných okolností vyhodnotí súd vykonanie úhrady
kúpnych cien z kúpnych zmlúv za nepreukázané, bude jeho záver „odporovať pravidlám logického
myslenia“, a bude porušovať princíp právnej istoty s porovnaním s konaním o pôžičke, kde sa riešila
otázka obdobného charakteru (či došlo k peňažnému prevodu), a kde na jej zodpovedanie stačilo súdom

len potvrdenie uvedené v zmluve. Ak sa súdu v tomto konaní zdá málo pravdepodobné, že by žalovaní
dokázali uhradiť kúpne ceny v zmysle kúpnych zmlúv, uviedol, že aj žalovaným a intervenientovi sa
zdá málo pravdepodobné, že žalobca vôbec niekedy poskytol 37 mal. Skk ako pôžičku intervenientovi,
pričom ani sám žalobca účel pôžičky nikdy nedefinoval. Ďalej uviedol, že žalobca na svojom výsluchu
na hlavnom pojednávaní konanom v trestnom konaní na tunajšom súde pod sp. zn. 3T /179/2016 dňa
5.3.2019 uviedol, že sumu 37 mil. odovzdal intervenientovi v hotovosti v 5.000,- Sk bankovkách, ktoré

si intervenient pred ním osobe prepočítal a preto pravdivosť tohto tvrdenia žalobcu sa zdá značne
nepravdepodobná. Napriek tejto nepravdepodobnosti je dnes žalobca riadny judikovaným veriteľom
intervenienta, lebo súdy v konaní o pôžičke a v konaní vedenom na OS Žilina vyhodnotili dôkazy
tak, ako boli prítomné a predložené v týchto konaniach a preto ak súd má v tomto konaní niekoľko
dôkazov o tom, že kúpne ceny uvedené v kúpnych zmluvách boli uhradené a naopak , absentujú dôkazy

o opaku, nemal by bez ďalšieho prísť k záveru, že kúpne ceny uvedené v kúpnych zmluvách neboli
žalovanými uhradené. Poukázal zároveň na text obžaloby v súvislosti s trestným konaním vedenom
pod sp. zn. 3T/179/2016, kde je uvedené nasledovné: „ Vykonaným dokazovaním bolo preukázané,
že za predaj nehnuteľností bývalej manželke G. E. bývalému spoločníkovi D. E. F. a svojej priateľke,
s ktorou má spoločného syna, J. K., obvinený obdržal vyššiu sumu, ako je suma, na ktorú bola vystavená

zmenka, pričom hodnota týchto nehnuteľností bola podľa znaleckých posudkov bola v súhrne nižšia,
ako stanovená kúpna cena. Predajom nehnuteľností tak obvinený len pretransformoval svoj nehnuteľný
majetok na hotovostné finančné prostriedky. Skutočnosť, že kúpna cena mu bola v hotovosti vyplatená,
kupujúci potvrdili vo svojich výpovediach v tejto trestnej veci, ako aj v konaniach pred civilnými súdmi,
pričom doposiaľ zabezpečenými dôkazmi neboli ich výpovede spochybnené“. Z uvedeného vypláva, že

príslušný orgán činný v trestnom konaní na základe rovnakých dôkazov, aké má aj teraz súd v tomto
konaní prišiel k záveru, že kúpne ceny boli riadne uhradené. Právny zástupca ďalej uviedol, že žalovaný
v l. rade je dlhoročným priateľom s pánom L. H., ktorý dokáže zodpovedne popísať, aký vzťah bol
medzi žalovaným v l. rade a interventom a tohto navrhol vypočuť ako svedka. Ďalej uviedol, že žalobca
predložil v tomto konaní ako dôkaz o vzťahu medzi žalovaným l. a interventom čestné vyhlásenie brata

intervenienta H. E. zo dňa 30.9.2020. K okolnostiam podpísania tohto čestného vy hlásenia ako aj
osobnosti H. E. a jeho vzťahu s intervenientom, ktorý môže bližšie ozrejmiť konanie H. E., navrhol
vykonať výsluch rodičov intervenienta a H. E. a to L. E. a Q. E.. Právny zástupca žalovaných ďalej
uviedol, že už upozornil súd, že svedok L. T. G. pôsobil v pozícii advokáta, ktorý v súvislosti s týmto
konaním pripravil kúpne zmluvy pre interventa ako svojho klienta, ktorú skutočnosť potvrdil aj sám

svedok na pojednávaní. Právny zástupca uviedol, že intervenient svojho advokáta L. T. G. U. nezbavil
mlčanlivosti a preto tento dôkaz považoval za nezákonný a preto žiadal, aby súd na výsluch svedka
neprihliadal. Poukázal zároveň, že v prípade, ak by súd vykonal výsluch svedka, ktorý bol povinný
zachovávať mlčanlivosť, išlo by o nesprávny procesný postup súdu a získaný dôkaz by bol nezákonný.
Právny zástupca ďalej uviedol, že svedok L. T. G. vo svojom výsluchu uviedol, že ho prostredníctvom

p. P. L. sa snažil kontaktovať právny zástupca žalobcu. P. L. mu s právnym zástupcom žalobcu navrhol
stretnutie,ktorésaajzrealizovalo. Uvedenéjezaznamenanéajvzápisniciztohtopojednávania.Svedok
L. T. G. ďalej tvrdí, že právny zástupca žalobcu sa od neho snažil získať rôzne informácie o žalovaných
a intervenientovi. Poukázal na výsluch svedka P. L. konaný dňa 23.1.2020, ktorý sa na otázku právnej
zástupkyni, ktorá sa ho opýtala, v akom vzťahu je s právnym zástupcom žalobcu, keď sa na chodbe

pred pojednávacou miestnosťou s ním zvítal, uviedol, že prítomného právneho zástupcu nepozná
a v zápisnici uviedol, že právneho zástupcu žalobcu nepozná a nevie ani jeho meno. Napriek tomu, že
P. L. vypovedal ako svedok, ohľadom vyššie uvedeného zjavne klamal. L. T. G. už v roku 2017 povedal,
že bol kontaktovaný práve P. L., ktorý ho na stretnutie s právnym zástupcom žalobcu zavolal. Právny
zástupca ďalej uviedol, že čestné vyhlásenie H. E. je od začiatku až po koniec nepravdivé, tak ako aj

výpoveď P. L..

9. Na pojednávaní dňa 19.10.2021 právny zástupca žalobcu uviedol, že trvá na predmetnej žalobe a ním
navrhnutýchdôkazov.Právnyzástupcažalovanýchžiadalžalobuzamietnuť,pridržiavajúcsapísomnéhovyjadrenia a v rámci doplnenia dokazovania žiadal vypočuť svedkov L. H., rodičov intervenienta L. E.
a Q. E. a V. P., druha žalovanej v 2. rade, na preukázanie vzťahu medzi interventom a žalovanou v 2.
rade. Na pojednávaní bol opätovne vypočutý žalovaný v 1. rade, ktorý uviedol, že k veci sa už nechce

vyjadrovať, bol v predmetnej veci už viackrát vypočutý, ktorý zároveň na otázky právneho zástupcu
žalobcu viedol, že interventa pozná asi od roku 1995, pričom v roku 2009 uviedol, že v tomto roku nemal
s intervenientom žiadne spoločné záujmy, nechodili spolu na dovolenky, pričom zároveň uviedol, že
nevidí dôvod, prečo by v roku 2009 pomáhal intervenientovi v prípade núdze, choroby, zároveň uviedol,
s poukazom na predložené výpisy z účtu, že finančné prostriedky, tak, ako bolo preukázané, boli

použité na zaplatenie kúpnej ceny, zároveň uviedol, že ohľadne kúpy predmetnej nehnuteľnosti sa s
intervenientom dohadovali 2 roky pred jej uzatvorením, na uzatvorenie kúpnej zmluvy sa pripravoval,
čo už aj uvádzal. Zároveň uviedol, že časť kúpnej ceny vyplatil z účtu, ako sa vyjadroval aj na polícii,
na odstup času sa už viac nepamätá. Zároveň uviedol, že nehnuteľnosť, ktorú odkúpil od intervenienta
v súčasnosti nikto neužíva, nakoľko mu v tom bráni súd, túto nehnuteľnosť neužíva ani od roku 2009,
kedy bola uzatvorená kúpna zmluva. Na otázku právneho zástupcu žalobcu, aby uviedol, aký je vzťah

medzi intervenientom a žalovanou v 2. rade uviedol, že nevie, aký bol vzťah medzi intervenientom
a žalovanou v 2. rade, vie len to, že boli v roku 2009 rozvedení, pričom zároveň uviedol, že v roku 2009
žalovanúv2.radenepoznal. Na otázkuprávnehozástupcužalobcu, čibolsintervenientomvroku2008,
2009 na dovolenke uviedol, že si to nepamätá. Zároveň uviedol, že v roku 2000 sa s intervenientom
stretávali, takéto vzťahy udržiavali s intervenientom do rozvodu, resp. ešte pred rozvodovým konaním.

V rokoch 2008,2009 neoslavovali spolu žiadne narodeniny, meniny, nestarali sa o seba navzájom, keď
bol niekto v chorobe, núdzi, neriešili žiadne vzájomné vzťahy ani životné udalosti. Žalovaná v 3. rade
uviedla,ževšetkoužvypovedalavpredošlýchvýpovediach, odmietlaďalejvypovedať,zároveňodmietol
vypovedať aj intervenient, nakoľko je voči nemu vedené trestné stíhanie.

10. Svedkyňa W. F., manželka žalovaného v l. rade uviedla, že jej manžel podnikal a mal firmu
v Leviciach, z toho dôvodu sa rozhodli, že zakúpia nehnuteľnosť, čo sa aj uskutočnilo asi v roku 2007,
keď manžel kúpil rodinný dom od p. E., pričom aj zvažovali, že sa do nehnuteľnosti nasťahujú, ale
k tomu nedošlo práve pre tento súdny spor. Na otázku právneho zástupcu žalobcu, za akú kúpnu
cenu kúpil manžel rodinný dom, odpovedala, že nevie, avšak pravdepodobne finančné prostriedky na

kúpu nehnuteľností určite mal. Uviedla, že kúpnu zmluvu aj podpisovala, bolo to asi v roku 2009 a jej
podpis bol aj úradne overený. Na otázku, aký bol vzťah medzi žalovaným v l. rade a intervenientom,
v roku 2009, svedkyňa uviedla, že boli známy, poznali sa. Zároveň uviedla, že v uvedenom roku, nemali
jej manžel a intervenient žiadne spoločné záujmy, neboli na spoločnej do volenke, myslí si, že v tomto
období by manžel neposkytol intervenientovi o pomoc v núdzi a chorobe, zároveň uviedla, že netuší aký

bol vzťah medzi intervenientom a jeho bývalou manželkou v roku 2009, zároveň uviedla, že nevie aký
v roku 2009 mal intervenient vzťah so žalovanou v 3. rade vie, že sú partneri, avšak netuší, aký vzťah
mali v roku 2009. Svedkyňa ďalej uviedla, že s intervenientom chodili na dovolenky, bolo to dávno pred
17 a viac rokmi, vzájomné vzťahy ochladli po tom, ako sa intervenient s manželkou rozviedol a prestali
sa tak kontaktovať. Právny zástupca žalovaných na pojednávaní dňa 16.12.2021 uviedol, že trvá na

zamietnutí žaloby a vyjadreniach prezentovaných v priebehu konania, zároveň poukázal na uznesenie
NS SR sp. zn. 5Cdo/32/2017 a rozsudok NS ČR 3Cdo/2836/2010, v ktorých rozhodnutiach poukazuje,
že rozvedených manželkou, čo sa týka žalovanej v 2. rade nie je možné považovať za blízku osobu len
z dôvodu, že majú spoločné deti, nakoľko treba skúmať tento vzťah hlbšie. Zároveň uviedol, s poukazom
na znal. posudok č. 12/2011, ktorý bol vypracovaný v trestnom konaní ohľadne ceny nehnuteľnosti

bytu, ktorý zakupovala žalovaná v 2. rade, že znalec, ktorý znalec ktorý posudok vypracovával, bol
informovaný, že rekonštrukčné práce v byte boli skutočne vykonané žalovanou v 2. rade, avšak hodnota
týchto rekonštrukčných prác nebola v znaleckom posudku vyčíslená a znalec vychádzal zo stavu
v čase, keď uvedený byt obhliadol a bola tak stanovená cena 33.300 eur, pričom v kúpnej zmluve bola
dohodnutá kúpna cena bytu vo výške 25.000 eur, čiže pri stanovení tejto kúpnej ceny bola zohľadnená

hodnota rekonštrukčných prác vykonaných žalovanou v 2. rade, čím je preukázaná ekvivalentnosť tohto
právneho úkonu. Žalovaná v 2. rade, na uvedenom pojednávaní uviedla, že manželstvo s intervenientom
bolo rozvedené, teda v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy v roku 2009 boli s intervenientom rozvedení,
každý žil svoj vlastný život, nepomáhali si v čase núdze, nenavštevovali sa, neposkytovali si žiadnu
pomoc, ani materiálnu, ani inú. Zároveň uviedla, že do uvedeného bytu vložila finančné prostriedky

pre uzatvorením kúpnej zmluvy, nakoľko s bývalým manželom sa dohodli, že tento byt predá, čo sa aj
uskutočnilo, nemala dôvod bývalému manželovi neveriť, že k tomuto úkonu nedôjde. Zároveň uviedla,
že väčšinu rekonštrukčných prác na byte asi 90 % vykonala pred uzatvorením kúpnej zmluvy, zvyšnú
časť po uzatvorení kúpnej zmluvy, pričom kúpnu zmluvu uzatvárala v roku 2009 z dôvodu, že bývalýmanžel býval často v zahraničí. Deti pochádzajúce z manželstva z intervenientom v čase uzatvorenia
kúpnej zmluvy mali 22 rokov, ide o dvojičky. V čase uzatvorenia kúpnej zmluvy v roku 2009 bývala
v služobnom dome v Púchove, do Levíc dochádzala za deťmi navštevovala svoju matku, a potom sa

presťahovala do Bratislavy. Predmetný byt zrekonštruovala za účelom, že tento byt by chcela prenechať
deťom, neskôr ho odpredať. Po rozvode manželstva nadviazala známosť s V. P., táto pretrváva od
januára 2009, trvá aj v súčasnosti. Na pojednávaní bola vypočutá svedkyňa L. E., matka intervenienta,
ktorá na otázku právneho zástupcu žalovaných uviedla, že vzťah medzi intervenientom a H. E. nie je
dobrý, pričom vzťahy medzi intervenientom a synom H. sa výrazne zhoršili, keď začal syn L. podnikať.

H. mu závidel, robil mu napriek, tešil sa, keď sa L. niečo stane, dlhodobo sa nenavštevujú, syn H.
nenavštevuje ani ju a manžela, teda rodičov. Uviedla, že o obsahu čestného prehlásenia vie, aj ho čítala,
pričom telefonicky kontaktovala syna H., aby sa vyjadril k tomuto listu, pričom tento jej povedal, že on
o ničom nevie, tak ho požiadala, aby prišiel k ním do Kalnej, že ona mu tento list prečíta, avšak syn H.
už neprišiel. Ďalej uviedla, že čo sa týka čestného prehlásenia, môže povedať, že sa podľa nej jedná
o nečestné čestné prehlásenie, myslí si, že to čo v ňom je napísané, nie je pravda. Pravdivé podľa nej nie

je tvrdenie, že p. F. chodil s L. na dovolenky, sama p. F. poznala, keďže pracovala v PM Zbrojníky, avšak
poznala aj iných kamarátov syna L., s týmto bola aj trikrát na dovolenke, avšak p. F. tam nikdy nebol,
boli tam iní priatelia syna L.. Vzťah medzi pánom F. a L. vyhodnotila ako vzťah obchodný. Sama pozná
blízkych priateľov syna L., lebo títo k ním chodievali, avšak pán F. medzi nich nepatrí, nikdy ho nevidela
ani u syna, nepozná ani jeho rodinu. Svedkyňa ďalej uviedla, že o vzťahu intervenienta a žalovanej

v 2. rade vie toľko, že sa rozviedli, presný dátum neuviedla. Na otázku právneho zástupcu žalovaných
svedkyni, aký bol vzťah v roku 2009 medzi žalovanou v 3. rade a intervenientom, svedkyňa uviedla, že
pozná žalovanú v 3. rade, aký bol ich vzťah v uvedenom roku sa nevie vyjadriť, avšak potvrdila vzťah
medzi žalovanou v 3. rade a intervenientom v roku 2003, keď sa im narodil vnuk. Zároveň svedkyňa
uviedla, že vzťahy medzi intervenientom a synom H. sú rozvrátené dlhodobo, 15 rokov alebo aj viac.

Zároveň prehlásila, že syn L. nikdy sa o svojich rodinných alebo iných problémoch nezdôveroval H.,
lebo keď sú vzťahy medzi nimi zlé, nie je na to dôvod. Zároveň uviedla, že čestné prehlásenie dostala
od syna L. , lebo tomu neverila, že syn H. mohol niečo také napísať, sama to chcela vidieť a prečítať.
Svedkyňa ďalej uviedla, že o finančnej situácii intervenienta pred rokom 2009 ani teraz nemá vedomosť.

11. Vypočutý bol svedok Q. E. ktorý uviedol, že vzťah medzi intervenientom a bratom H. je zlý odkedy
začal intervenient podnikať, avšak syn H. je zákerný, čo podľa neho nie je normálne. Tento vzťah je
zlý až 20 rokov. Uviedol, že pozná obsah čestného prehlásenia, ktoré mu prečítala manželka, avšak
podľa neho uvedený obsah v čestnom prehlásení nemá logiku, boli tam uvedené také veci, ktoré syn
L., vzhľadom na jeho vedomosti nemohol ani napísať, nevedel by také slová ani uviesť. Svedok ďalej

uviedol, že žalovaného v l. rade pozná z videnia, keď chodil za synom L. do roboty, pričom si myslí, že
išlo o ich vzťahy ohľadom podnikania, videl žalovaného v l. rade len keď chodil za intervenientom do
práce, videl ho teda len v práci. Syn L. mal naozajstných priateľov, ktorí chodievali k nemu aj domov.
Svedok ďalej uviedol, že nevie uviesť, aké boli vzťahy medzi intervenientom a bývalou manželkou –
žalovanou v 2. rade, vie len, že sa rozišli, nevie prečo. Čo sa týka žalovanej v 3. rade uviedol, že túto

pozná, odkedy sa im narodil vnuk I., predtým žalovanú v 3. rade nepoznal.

12. Vypočutý bol svedok V. P., ktorý vo svedeckej výpovedi uviedol, že priateľský vzťah so žalovanou v 2.
radenadviazalvroku2009,trváajvsúčasnosti,žijúvspoločnejdomácnosti. Čosatýkaintervenientavie
len, že je to bývalý manžel žalovanej v 2. rade, nenavštevujú sa, iba náhodou, keď sa stretnú v obchode.

Svedok uviedol, že odkedy sa zoznámil so žalovanou v 2. rade, teda začiatkom roku 2009 nevie o tom,
že by jeho priateľka s bývalým manželom udržiavali vzťahy, resp. že by sa navštevovali, avšak vie, že
občas si zatelefonujú, ohľadne ich spoločných detí. Uviedol, že nemá žiadnu vedomosť o tom, že by
v roku 2009 poskytol intervenient žalovanej v 2. rade pomoc v núdzi, prípade materiálnu pomoc. Svedok
sa zároveň vyjadril, že nevie uviesť časový horizont, kedy sa byt rekonštruoval, toto realizovali hlavne

synovia žalovanej v 2. rade, avšak vie, že žalovaná v 2. rade tieto rekonštrukčné práce financovala,
k okolnostiam ohľadne kúpnej zmluvy k predmetnému bytu sa nevedel vyjadriť. Uviedol, že žalovaného
v l. rade pána F. vôbec nepozná, nepozná ani žalovanú v 3. rade. Zároveň uviedol, že v byte nikdy
nebol, všetky informácie o byte má len od žalovanej v 2 rade, v čase, keď sa zoznámili, začiatkom roku
2009 ho žalovaná neinformovala, nebolo nič hovorené ohľadne kúpy bytu, o tom, že byt bol zakúpený

sa dozvedel až v roku 2010, keď začal so žalovanou v 2. rade žiť v spoločnej domácnosti.

13. Vypočutý bol svedok L. H., ktorý uviedol, že žalovaného v l. rade pozná asi 20 rokov, chodil do školy
s jeho manželkou, sú rodinní priatelia, dlhoročne sa navštevujú, dá sa povedať, že sa stretávajú denne,doznal, že pozná žalovaného v l. rade, keďže je architekt, projektoval mu nejaké stavby. Svedok zároveň
uviedol, že viac ako 20 rokov chodí so žalovaným v l. rade na dovolenky, pozná aj priateľov žalovaného
v l. rade, do tejto skupiny intervenient nepatrí, nikdy s nimi na dovolenke nebol. Čo sa týka vzťahu medzi

žalovaným v l. rade a intervenientom, vie, že sa poznajú, keď intervenient pracoval v mäsopriemysle,
kde pracoval aj žalovaný v l. rade. Svedok uviedol, že dom, ktorý projektoval, odkúpil žalovaný v l. rade,
pričomonakoprojektanthoinformoval,žejetodobráinvestícia,kedydošlokuzatvoreniukúpnejzmluvy,
nevedel uviesť. O kúpe domu sa s D. F. rozprával, o konkrétnych svojich plánoch ho však neinformoval,
podľa neho motívom kúpy domu bolo dochádzanie žalovaného v l. rade do Levíc z dôvodu, že tu

mal obchodnú spoločnosť. Poznamenal, že podľa jeho vedomostí žalovaný v l. rade nebol bohatým
človekom, avšak jeho finančné možnosti boli také, že rodinný dom mohol kúpiť. Ďalej sa vyjadril, že vie
ajto,ževčase,keďprejavilžalovanývl.radezáujemokúpudomuvLeviciach,bolvlastníkomrodinného
domu v Bratislave, resp. vlastníkom rodinného domu v Bratislave bola jeho matka, toto nasvedčovalo
tomu, že má finančné prostriedky, preto bol oslovený, že je to dobrá investícia. Svedok ďalej uviedol, že
rodinný dom v Leviciach sám projektoval, jednalo sa o dlhodobejšiu záležitosť. Potom získal informácie,

že uvedený dom je na predaj a keďže o tomto dome mal vedomosti, bol projektantom, poskytol túto
informáciu možnosti kúpy domu žalovanému v l. rade. Sám sa vyjadroval nie k cene, ako investícii, ale
ku kvalite domu, lebo tento bol na vysokej kvalitatívnej úrovni. Uviedol, že nevie aký bol dôvod vlastníka
domu L. E. dom odpredať, avšak bežne sa stáva pri predaji nehnuteľnosti, že predávajúci sa obracajú
priamo aj na projektantov z dôvodu, že títo disponujú projektovou dokumentáciou a inými dokladmi

týkajúcich sa predávaných nehnuteľností. Zároveň uviedol, že bol prítomný keď sa L. E. a pán F. stretli
napr. v jeho interiéri, mali obchodný vzťah. O iných vzťahoch ako obchodných nemal žiadnu vedomosť.

14. V priebehu konania strany sporu zhodne predložili návrh na prerušenie konania z dôvodu, že
obe strany majú záujem postupovať vo veci hospodárne a ak to bude možné spor vyriešiť mimosúdne,

pričom po vzájomnej dohode došli k rozhodnutiu, že obe strany podávajú návrh na prerušenie konania.

15. Súd s poukazom na návrh strán sporu o prerušenie konania uznesením sp. zn. 6C/112/2010- 992
zo dňa 21.2.2022, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22.2.2022 konanie prerušil v zmysle § 163 ods.
1 Civilného sporového poriadku.

16. Dňa 14.4.2022 (čl. 997 – 1001) bol podaný návrh na pokračovanie v konaní s odôvodnením,
že strany sporu nedospeli k mimosúdnemu vyriešeniu predmetnej veci. Zároveň spolu s návrhom na
pokračovanie v konaní zaslal právny zástupca žalobcu vyjadrenie v znení:
Žalobca sa podanou žalobou doručenou súdu dňa 26.04.2010 domáha, aby súd po vykonanom

dokazovaní určil, že kúpne zmluvy uzatvorené medzi dlžníkom L. E. a žalovanými 1,2,3 (špecifikované
v žalobnom návrhu) sú voči žalobcovi právne neúčinné. Svoj návrh žalobca odôvodnil tým, že
všetky kúpne zmluvy L. E. uzatvoril po vydaní a doručení Zmenkového platobného rozkazu sp. zn.
UZm 25/2009-13. Uvedené skutočnosti a konanie dlžníka L. E. preukazujú, že došlo k ukráteniu
veriteľa - žalobcu, ktorý sa v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. llCbZm/1/2009

domáhal zaplatenia zmenkovej sumy vo výške 1.228.162,76-Eur s prísl.; následný výkon rozhodnutia
- zmenkového platobného rozkazu bol zmarený práve skutočnosťou, že dlžník L. E. sa zbavil svojho
majetku v úmysle vyhnúť sa plneniu z exekučného titulu. Žalobca počas súdneho konania tvrdil, že
žalovaní 1,2 a 3 sú vo vzťahu k intervenientovi na strane žalovaných blízkymi osobami, tvrdil, že sa
nejedná o ekvivalentné právne úkony, nakoľko nebola zaplatená kúpna cena, a taktiež tvrdil, že žalovaní

1,2 a 3 mali vedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa. V konaní nebolo preukázané, že by došlo k
zaplateniu kúpnej ceny a to ani v jedinom prípade kúpnych zmlúv uzatvorených medzi žalovanými 1,2,3
a intervenientom na strane žalovaných.
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR z 18. mája 2011, sp. zn. 30 Cdo 1412/2009:
„ I. Predpokladom odporovateľnosti právneho úkonu je:

1. veriteľova pohľadávka,
2. vymáhateľnosť pohľadávky,
3. ukrátenie veriteľa (právny úkon, ktorému možno odporovať, musí byť úkonom urobeným in fraudem
creditoris), ktoré predstavuje objektívnu stránku odporovateľnosti,
4. úmysel autora právneho úkonu ukrátiť veriteľa (animus fraudandi), čo je subjektívna stránka

odporovateľnosti.
II. Na uplatnenie práva odporovať právnym úkonom dlžníka, ktoré ukracujú veriteľa (urobeným v úmysle
ukrátiť veriteľa), stačí, aby dlžník svojím konaním sledoval ukrátenie akejkoľvek pohľadávky svojho
veriteľa. Pre uplatnenie odporu je z toho hľadiska významné len to, že veriteľ skutočne má voči dlžníkovipohľadávku ( teda že je jeho veriteľom) a že dlžník urobil právny úkon v úmysle ukrátiť jej uspokojenie
(t.j. že svojím právnym úkonom nastolil taký stav, ktorý veriteľovi znemožňuje alebo sťažuje uspokojenie
jehopohľadávkyzmajetkudlžníka).Esenciálnymvkonaníoodporovacejžalobejeto,abyžalujúciveriteľ

nielen tvrdil, ale aj preukázal (ak má byť jeho žaloba úspešná), že odporovaný právny úkon (právny úkon
napadnutý odporovacou žalobou) dlžníka ukracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky."
V konaní bolo preukázané, že žalobca ako veriteľ disponuje voči dlžníkovi (intervenientovi na strane
žalovaných) vymáhateľnou pohľadávkou - priznanou Zmenkovým platobným rozkazom Okresného súdu
Žilina sp. zn. 11 Zm 25/2009-13 zo dňa 24.08.2009, ktorá pozostáva z priznanej zmenkovej sumy vo

výške 1.228.162,76 Eur, 6 % úroku zo sumy 1.228.162,76 Eur od 03.02.2009 do zaplatenia, odmeny vo
výške 4.093,87 Eur, trov konania a trov právneho zastúpenia. Aj keď bol uznesením Okresného súdu
Nitra sp. zn. 31OdK/279/2020 - 20 zo dňa 30.11.2020, uverejneným v Obchodnom vestníku č. 234/2020
pod K087581 dňa 04.12.2020, súdom vyhlásený konkurz na majetok dlžníka – intervenienta na strane
žalovaných L. E., podľa § 166h ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, cit.:
„Oddlženímzostávanedotknutéprávoveriteľa,vrozsahusvojejpôvodnejpohľadávkydomáhaťsapodľa

Občianskeho zákonníka jej uspokojenia z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho
majetku, a to aj vtedy, ak pohľadávka veriteľa je premlčaná, nevymáhateľná alebo nevykonateľná. Veriteľ
má právo odporovať právnemu úkonu aj vtedy, ak by v konkurze vyhlásenom podľa druhej časti prvej
hlavy bol inak oprávnený odporovať správca.“
Úmysel dlžníka (intervenienta na strane žalovaným) bol v konaní preukázaný viacerými skutočnosťami a

súvislosťami, a tento úmysel bol druhej strane známy. V konaní bolo preukázané, že dlžník všetky kúpne
zmluvy, vo vzťahu ku ktorým sa žalobca domáha určenia neúčinnosti, boli zo strany dlžníka podpísané
v jeden deň a to 12.11.2009 v Leviciach u notára P. L. D., teda po tom, čo mu bol doručený Zmenkový
platobný rozkaz, nakoľko námietky voči nemu dlžník podal na súd dňa 14.09.2009. Súčet kúpnych cien
zo všetkých troch kúpnych zmlúv (1.200.000 Eur + 25.000 Eur + 16.000 Eur) účelovo predstavoval

čiastku 1.241.000 Eur, ktorá len nepatrne prevyšovala istinu pohľadávky žalobcu na základe zmenky
vo výške 1.228.162,76 Eur bez príslušenstva (rozdiel: 12.837,24 Eur). Skutočnosť, že intervenient sa
zbavoval majetku s úmyslom ukrátiť žalobcu ako veriteľa, potvrdila počas svojho výsluchu v trestnom
konaní ČVS: ORP-201/OVK-LV-2011 konanom dňa 16.04.2011 aj žalovaná 3/, ktorá uviedla, že majetok
prepísal na ňu z dôvodu, že keby sa jemu niečo stalo, aby niečo mala, ale možno aj preto, že má súdny

spor a aby neprišiel o majetok, tak to radšej prepísal na ňu.
Trváme na tom, že blízky vzťah žalovaného 1/ s intervenientom vyplýva jednak zo statusu bývalých
spoločníkov obchodnej spoločnosti TECHNOLIM spol. s r.o. (v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy
12.11.2009 boli spoločníkmi spoločnosti TECHNOLIM spol. s r.o.), a jednak aj z výpovede samotného
žalovaného 1/, ktorý sa v prípravnom trestnom konaní CVS: ORP- 412/OEK-LV-2010 (OR PZ Levice)

počas svojho výsluchu konanom dňa 03.11.2011 vyjadril, že s L. E. sú priatelia a poznajú sa od roku
1995 alebo 1996, kedy sa dohodli, že založia s.r.o.-čku TECHNOLIM a od tej doby boli stále v kontakte aj
v osobnom aj v obchodnom. Blízky vzťah žalovaného 1/ s intervenientom potvrdil počas svojho výsluchu
napojednávaníkonanomdňa23.01.2020ajsvedokp.P.L.,ktorýsavyjadril,žežalovaný1/aintervenient
okrem toho, že spolu podnikali, mali vysoko nadštandardné vzťahy, chodili spolu na dovolenky, na ryby a

mali aj spoločnú loď. Tieto nadštandardné vzťahy trvajú dodnes, nakoľko žalovaný 1/ je spolu so synom
intervenienta L. E. a U. K. (príbuznou žalovanej 3/) v dozornej rade spoločnosti Golden Eagle Levice a.
s.,ICO:46455566.Blízkyvzťahžalovaného1/aintervenienta,akoajvedomosťžalovaného1/oúmysle
intervenienta poškodiť svojho veriteľa bol preukázaný aj čestným vyhlásením brata intervenienta p. H.
E. (dôkaz predložený písomným podaním zo dňa 23.10.2020), ktorý dôkaz žalovaný 1/ nespochybnil

a ani nerozporoval.
O účelovosti tvrdení žalovaného 1/ o zaplatení kúpnej ceny svedčia rozporné výpovede žalovaného 1/
a intervenienta ako predávajúceho. Žalovaný 1/ na pojednávaní konanom dňa 15.03.2016 uviedol, že
kúpnu cenu vo výške 1.200.000-Eur vyplatil v hotovosti pred podpisom kúpnej zmluvy. Intervenient na
pojednávaní toho istého dňa uviedol, že kúpna zmluva bola podpísaná v hoteli C. Q. a kúpna cena bola

zaplatená pri podpise kúpnej zmluvy. Tvrdenie intervenienta o vyplatení kúpnej ceny pri podpise zmluvy
je v rozpore s textom samotnej kúpnej zmluvy a jeho tvrdenie o podpísaní kúpnej zmluvy v hoteli C.
Q. je v rozpore s doložkou na samotnej kúpnej zmluve. Ako nepravdivé bolo preukázané aj tvrdenie
žalovaného 1/, ktorý na pojednávaní konanom dňa 15.03.2016 uviedol, že jeho podpis na kúpnej zmluve
bol riadne overený u notára, avšak ako vyplýva z predmetnej kúpnej zmluvy, na zmluve mala overený

podpis iba manželka žalovaného 1/. Žalobca poukazuje aj na rozpory vo výpovediach žalovaného 1/ a
svedka p. L. H.. Svedok p. L. H. na pojednávaní konanom dňa 16.12.2021 uviedol, že on ako projektant
rodinného domu intervenienta v Leviciach informoval žalovaného 1/ o možnosti kúpy tohto domu a o tom,
že je to dobrá investícia. Žalovaný 1/ však v rozpore s výpoveďou svedka p. H. na pojednávaní konanomdňa 15.03.2016 uviedol, že o tom, že predmetná nehnuteľnosť je na predaj sa dozvedel prostredníctvom
internetu, nakoľko ponuka na predaj bola asi v štyroch realitných kanceláriách a on následne jednu z
nich kontaktoval.

Z detailov pohybu na účte žalovaného 1/, ktoré sa nachádzajú v súdnom spise vyplýva, že žalovaný
1/ v období mesiacov marec-október 2009 siedmimi výbermi z účtu (výbery v neobvyklých výškach pri
kúpnej cene 1.200.000 Eur) vybral spolu sumu vo výške 14.530 Eur. Z predložených detailov pohybov
na účte nevyplýva z akého titulu uvedené sumy žalovaný 1/ vyberal, resp. na čo uvedené finančné
prostriedky použil, a preto nemožno v žiadnom prípade predloženým listinám - detailom pohybov na

účte žalovaného 1/ pripísať akúkoľvek dôkaznú sila ohľadom údajnej úhrady kúpnej ceny.
K ekvivalentnosti právneho úkonu opätovne poukazujeme na výsluch žalovaného 1/, ktorý na
pojednávaní konanom dňa 15.03.2016 uviedol, že predmetná nehnuteľnosť (dom) sa prostredníctvom
realitnej kancelárie ponúkala za asi 55 mil. Sk, žalovanému 1/ bol však dom s pozemkami odpredaný za
1.200.000-Eur. Zaplatenie kúpnej ceny nebolo v konaní preukázané, nakoľko nebol predložený žiadny
doklad ojej zaplatení, čo je vzhľadom aj na výšku kúpnej ceny veľmi neobvyklé. Vo vzťahu k výške kúpnej

ceny a vyjadrení žalovaného v rade 1/ na pojednávaní konanom dňa 19.10.2021, na ktorom uviedol, že
nehnuteľnosť v takejto hodnote kupoval len raz za život, je absurdné, aby žalovaný v rade 1/ nevedel
uviesť, ako doplatil kúpnu cenu, nakoľko sa nejedná o nepatrnú čiastku.
V súvislosti s dôkazným bremenom žalobcu - a to preukázaním nezaplatenia kúpnej ceny žalobca
poukazujenaUznesenieNajvyššiehosúduSRz31.mája2010,sp.zn.6Cdo81/2010,vktoromnajvyšší

súd uviedol:
„ Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho-ktorého účastníka treba rešpektovať tzv.
negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne
nepreukazuje. Od nikoho totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej
právnej skutočnosti."

Žalobca tvrdí, že úmysel dlžníka (intervenienta) musel byť žalovanému 1/ známy a to s poukazom na
vyššie uvedené nepriame prejavy tejto vedomosti a to najmä – niekoľkoročný nadštandardne blízky
vzťah, spoločné podnikanie, spoločné aktivity, záujmy, okolnosti uzatvorenia kúpnych zmlúv medzi
žalovanými 1,2 a 3 a intervenientom (napr. rovnaký deň uzatvorenia), absencia potvrdenia o úhrade
kúpnej ceny ako aj s poukazom na rozpory vo výpovedi žalovaného 1/, intervenienta a svedkov.

Blízky vzťah žalovanej 2/ s intervenientom vyplýva jednak zo statusu bývalých manželov, starostlivosti o
spoločné deti (ktorá starostlivosť nebola upravená súdnym rozhodnutím), a zo skutočnosti, že žalovaná
2/ investovala vlastné finančné prostriedky do nehnuteľnosti intervenienta, a tak by ujmu, ktorá by
postihla intervenienta pociťovala ako ujmu vlastnú. Blízky vzťah žalovanej 2/ a intervenienta potvrdil aj
svedok p. P. L., ktorý sa na pojednávaní konanom dňa 23.01.2020 vyjadril, že sa so žalovanou 2/ stretol

a táto povedala, že jej p. E. kúpil byt, stará sa o deti a majú dobré vzťahy. Taktiež z výpovede žalovanej
2/ na pojednávaní konanom dňa 16.12.2021 vyplynulo, že väčšiu časť rekonštrukčných prác na byte,
asi 90 % vykonala pred uzatvorením kúpnej zmluvy. Žalobca má za to, že aj toto vyjadrenie preukazuje
skutočnosť, že žalovaná 2/ a intervenient mali nadštandardne blízky vzťah, nakoľko nie je absolútne
bežné, aby kupujúci ešte pred uzatvorením samotnej kúpnej zmluvy vykonával už rekonštrukčné práce

na nehnuteľnosti, ktorá nie je v jeho vlastníctve.
Ako rozporné sa javí aj vyjadrenie žalovanej 2/, ktorá sa opakovane počas svojich výsluchov na
pojednávaniach konaných dňa 24.11.2016 a dňa 16.12.2021 vyjadrila, že ešte v roku 2009 pred
uzatvorením kúpnej zmluvy začala byt prerábať, teda do výlučného vlastníctva intervenienta vkladala
vlastné finančné prostriedky, a následne sa dohodli s intervenientom na predaji. Intervenient na

pojednávaní konanom dňa 15.03.2016 uviedol, že nevie vysvetliť, prečo predal byt práve bývalej
manželke. Ďalej uviedol, že zrejme bývalá manželka hľadala nejaký byt, tak jej ho odpredal. Uvedené
vyjadrenie intervenienta je v rozpore s výpoveďou žalovanej v rade 21, a je nanajvýš zvláštne, že
intervenient sa počas svojho výsluchu ani len nezmienil, že by jeho bývala manželka niekoľko mesiacov
vkladala vlastné finančné prostriedky na prerábku jeho nehnuteľnosti.

Žalovaná 2/ v úvode svojej výpovede na pojednávaní konanom dňa 24.11.2016 uviedla, že pred
uzatvorením kúpnej zmluvy začala predmetný byt prerábať, trvalo to 3-4 mesiace, a následne sa dohodla
s intervenientom na odpredaji. Počas kladenia otázok však na otázku právneho zástupcu žalobcu už
protichodne so svojou úvodnou výpoveďou uviedla, že najskôr si obhliadla byt, vedela, že bude musieť
investovať fin. prostriedky, s poukazom na stav nehnuteľnosti bola ochotná vyplatiť len 25.000 Eur s čím

predávajúci súhlasil.
K ekvivalentnosti právneho úkonu poukazujeme na vyjadrenie žalovanej 2/ v prípravnom trestnom
konaní (ČVS: ORP-412/OEK-LV-2010), kde sa počas výsluchu dňa 16.05.2011 vyjadrila, že kúpnu cenu
vyplatila prostredníctvom právnika p. G. a kúpna cena bola vyplatená už oveľa skôr, asi mesiac predpodpisom zmluvy. Na súdnom pojednávaní konanom dňa 24.11.2016 sa vyjadrila, že kúpna cena bola
vyplatená v hotovosti dávnejšie predtým, ako došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy a peniaze odovzdávala
asi na byte priamo predávajúcemu p. E.. Ďalej sa na pojednávaní vyjadrila, že kúpnu cenu vyplácala

možno v deň uzavretia kúpnej zmluvy, možno predtým.
Namietame, že jej tvrdenia o vyplatení kúpnej ceny sú iba účelové, o čom svedčia výrazné rozpory v
jej tvrdeniach, a tiež skutočnosť, že žiadny doklad o zaplatení kúpnej ceny nebol v konaní predložený.
Rovnako o účelovosti tvrdení žalovanej 2/ svedčí aj výpoveď svedka p. G., ktorý na pojednávaní
konanom dňa 06.04.2017 poprel, že by bola kúpna cena vyplácaná pred ním a uviedol, že vyplatenie

kúpnej ceny si riešil intervenient vo vlastnej réžii, on iba odovzdal doklady.
Žalobca tvrdí, že úmysel dlžníka (intervenienta) musel byť žalovanej 2/ známy a to s poukazom na vyššie
uvedené nepriame prejavy tejto vedomosti a to najmä – nadštandardne blízky vzťah medzi žalovanou
2/ a intervenientom ako rozvedenými manželmi, bezodplatné užívanie a úprava bytu pred uzatvorením
kúpnej zmluvy, okolnosti uzatvorenia kúpnych zmlúv medzi žalovanými 1,2 a 3 a intervenientom
(napr. rovnaký deň uzatvorenia),

dojednanie neprimerane nízkej kúpnej ceny a absencia potvrdenia o úhrade kúpnej ceny, ako aj s
poukazom na rozpory vo výpovedi žalovanej 21, intervenienta a svedkov.
Blízky vzťah žalovanej 3/ s intervenientom vyplýva jednak zo statusu družky, spoločného dieťaťa s
intervenientom (výkon rodičovských práv a povinností nebol upravený súdnym rozhodnutím) a z tvrdení
samotnej žalovanej 31. Počas svojho výsluchu v prípravnom trestnom konaní ČVS: ORP-201/OVK-

LV-2011 dňa 16.04.2011 uviedla, že žije s L. E. na odľahlom mieste v areáli F. R. pri obci S., kde spoločne
chovajú exotické vtáky. K osobe L. E. uviedla, že s priateľom sa spoznala asi pred 4 rokmi, pričom asi
po 6 mesačnej známosti išli spolu do Austrálie, kde žili 7 mesiacov a 2 mesiace cestovali. V Leviciach
spoločne bývali asi tak 3 mesiace, kým sa stavala drevenica v F. R., kde bývajú dodnes. Asi tak minulý
rok, nevedela presne kedy to bolo, sa L. rozhodol, že pozemok a aj haly, čiže bytové a nebytové priestory

a zastavané plochy prepísal na žalovanú 3/ a to z dôvodu, že keby sa jemu niečo stalo, aby niečo
mala, ale možno aj preto, že má súdny spor a aby neprišiel o majetok, tak to radšej prepísal na ňu.
Tiež na ňu prepísal aj nejaké exotické vtáctvo. Žalovaná 3/ uviedla, že aby nemusela ísť do roboty, tak
sa začala starať o exotické vtáctvo, nakoľko ich treba od vyliahnutia až po operenie ručne kŕmiť. Ďalej
uviedla, že bola s intervenientom na dovolenke na Jamajke. V zmysle vyjadrení samotnej žalovanej 3/

jednoznačne možno konštatovať, že medzi ňou a intervenientom bol blízky vzťah, ktorý je podporený aj
listinnými dôkazmi - fotografiami, ktoré žalobca predložil súdu písomným podaním zo dňa 18.11.2016
(súdudoručenomdňa21.11.2016),ktorésvedčiaospoločnýchdovolenkáchžalovanej3/aintervenienta.
Žalovaná 3/ rozporne so svojou výpoveďou v trestnom konaní CVS: ORP-201/OVK-LV- 2011 na súdnom
pojednávaníkonanomdňa15.03.2016uviedla,žesintervenientomnikdyvzťahnemali,boliibakamaráti,

nikdy nežili v spoločnej domácnosti, ďalej rozporne uviedla, že ona navrhla intervenientovi uzatvoriť
kúpnu zmluvu, nakoľko mala záujem o pozemky. K posúdeniu svedeckej výpovede v inom súdnom
konaní žalobca poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2008, sp. zn. 5 Cdo 125/2007,
v ktorom najvyšší súd uviedol:
„ Svedeckú výpoveď fyzickej osoby obsiahnutú v inom spise súdu (hoci aj pripojenom), nie je možné

v prebiehajúcom konaní pred súdom hodnotiť ako svedeckú výpoveď v zmysle § 126 OSP, ale len
ako listinný dôkaz v zmysle § 129 OSP. Vykonanie takéhoto listinného dôkazu musí preto vyplývať zo
zápisnice o pojednávaní."
Ako nepravdivé sa preukázalo aj tvrdenie žalovanej 3/ na pojednávaní, na ktorom uviedla, že k
uzatvoreniu kúpnej zmluvy došlo v Ondrejovciach na pozemkoch, ktoré tvorili predmet kúpnej zmluvy,

kde kúpnu zmluvu podpisovali obaja, čo je však v rozpore s textom overovacej doložky samotnej kúpnej
zmluvy.
Z uvedeného vyplýva, že tvrdenia žalovanej 3/ produkované v predmetnom súdnom konaní sú výlučne
účelové. Namietame aj tvrdenia žalovanej o vyplatení kúpnej ceny v hotovosti vo výške 16.000-Eur,
nakoľko žiadny doklad o zaplatení kúpnej ceny nebol v konaní predložený.

V prípade, ak by žalovaná v rade 3/ v konaní preukázala zaplatenie kúpnej ceny (čo sa však nestalo),
kúpnu cenu vo výške 16.000-Eur považujeme za neadekvátnu, nakoľko žalovaná 3/ nadobudla od
intervenienta pozemky celkovo o rozlohe 28.639 m, čo by predstavovalo vzhľadom na kúpnu cenu
16.000-Eur, cenu 0,5587-Eur/m .
Žalobca tvrdí, že úmysel dlžníka (intervenienta) musel byť žalovanej 3/ známy a to s poukazom na vyššie

uvedené nepriame prejavy tejto vedomosti a to najmä – nadštandardne blízky vzťah medzi žalovanou 3/
a intervenientom, spoločné dieťa, spoločné záujmy (exotické vtáctvo), spoločné dovolenky, spolužitie,
vedomosti žalovanej 3/ o majetkových pomeroch intervenienta, okolnosti uzatvorenia kúpnych zmlúv
medzi žalovanými 1,2 a 3 a intervenientom (napr. rovnaký deň uzatvorenia), dojednanie neprimeranenízkej kúpnej ceny a absencia potvrdenia o úhrade kúpnej ceny, ako aj s poukazom na rozpory vo
výpovedi žalovanej 3/, intervenienta a svedkov.
Žalobca má za to, že z okolností sporu možno jednoznačne vyvodiť, že kúpne zmluvy medzi

intervenientom a žalovanými 1,2,3 boli uzatvorené na podnet samotného intervenienta ako dlžníka a nie
na podnet žalovaných ako kupujúcich, čo žalovaní účelovo a opakovane tvrdili. Ocom svedčí aj výpoveď
svedka L. G. na pojednávaní konanom dňa 06.04.2017, ktorý sa vyjadril, že intervenient ho vyhľadal za
účelom spísania predmetných zmlúv a že už sám svedok, ktorého dlžník bol klientom mal vedomosť
o finančných problémoch a tento sa pred súdom vyjadril, že pravdepodobne prišiel čas, aby si L. E.

urobil poriadok so svojím majetkom. Žalobca má za to, že v konaní bolo preukázané, že žalovaní 1,2,3
sú voči intervenientovi osobami blízkymi u ktorých sa vedomosť o dlžníkovom úmysle ukrátiť veriteľa
predpokladá, resp. úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa musel byť žalovaným známy.
Žalobca naďalej trvá na tom, že nedošlo k ekvivalentnému plneniu, teda, že nedošlo k reálnemu
zaplateniu kúpnej ceny.
V súvislosti s uvedeným žalobca poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 4254/2010

zo dňa 30.08.2011, v ktorom Najvyšší súd ČR uviedol, že o tzv. ekvivalentný právny úkon dlžníka ide
iba vtedy, ak za prevedené veci, práva alebo iné majetkové hodnoty dlžník naozaj (reálne) dostal ich
obvyklú cenu alebo inú skutočne primeranú (rovnocennú) náhradu.
Žalobca tvrdí, že zo všetkých okolností prejednávaného sporu a ich vzájomných súvislostí vyplýva, že
úmysel dlžníka (intervenienta) ukrátiť veriteľa (žalobcu) musel byť žalovaným známy, lebo všetky kúpne

zmluvy boli podpísané v jeden deň, kúpne ceny mali byť vyplatené údajne v hotovosti, v hoteli C. Q.,
(žalovaná 3/ tvrdí, že v S.), ani jeden zo žalovaných nemá potvrdenie o zaplatení kúpnej ceny, súčet
kúpnych cien zo všetkých troch kúpnych zmlúv (1.200.000 Eur + 25.000 Eur + 16.000 Eur) účelovo
predstavoval čiastku 1.241.000 Eur, ktorú si intervenient údajne prevzal v jeden deň, zobral si tieto
finančné prostriedky domov, a tieto peniaze postupne minul aj následne nevhodne investoval. Svedok

E. L. G. sa počas svojho výsluchu na pojednávaní dňa 06.04.2017 vyjadril, že „ pravdepodobne prišiel
čas, aby si intervenient urobil poriadok so svojím majetkom".
Žalobca má za to, že pri posúdení všetkých okolností prejednávanej veci, ktoré opakovane vyšli najavo,
skutočnosť, že druhá strana (žalovaní) o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa vedela alebo vedieť
mala a mohla, je preukázaná aj nepriamymi dôkazmi týkajúcimi sa napadnutého právneho úkonu, a

to okolnosťami, za ktorých boli právne úkony uskutočnené ako aj správaním samotných žalovaných a
intervenienta.
S poukazom na uvedené žalobca dáva do pozornosti, že žalovaní a intervenient sa v predmetnej právnej
veci na pojednávaniach konaných dňa 19.10.2021 a dňa 16.12.2021 účelovo odmietli vyjadrovať a
zaujali negatívny postoj, a pokiaľ odpovedali na položené otázky, tieto odpovede boli veľmi strohé,

všeobecné a odmietavé.
Žalobca v súvislosti s unesením svojho dôkazného bremena ohľadom preukázania vedomosti
žalovaných o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 3Obdo/10/2020 zo dňa 20. augusta 2020 (uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 6/2021 pod č. 64), ktorého právna veta znie :

„ Zákonná podmienka odporovateľnosti podľa ustanovenia § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka je
splnená aj vtedy, ak osoba, s ktorou dlžník odporovateľný právny úkon uskutočnil, o úmysle dlžníka
ukrátiťsvojhoveriteľanevedela,avšakvzhľadomnaokolnosti,zaktorýchbolprávnyúkonuskutočnenýa
svoje pomery, o tomto úmysle dlžníka vedieť mala a mohla. Keďže veriteľ je osoba odlišná od účastníkov
odporovaného právneho úkonu, môže svoju argumentáciu o ukracujúcom úmysle dlžníka a skutočnosti,

že druhá strana o tomto úmysle vedela alebo vedieť mala a mohla, založiť aj len na nepriamych
dôkazoch, týkajúcich sa napadnutého právneho úkonu alebo okolností, za ktorých bol uskutočnený. "
Najvyšší súd SR v predmetnom rozhodnutí poukázal aj na inú judikatúru týkajúcu sa žalôb o určenie
neúčinnosti právneho úkonu, z ktorej vyplýva, že:
„ Na strane dlžníka musí ísť o úmyselné konanie s cieľom ukrátiť svojho veriteľa (veriteľov) a súčasne

druhej strane odporovateľného právneho úkonu (žalovanému) musí byť úmysel dlžníka odparovaným
právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy (žalovaný o tomto úmysle dlžníka v čase, kedy bol právny
úkon urobený, vedel alebo musel vedieť). Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno v tomto smere je
na veriteľovi (žalobcovi). Treba zdôrazniť, že úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť
druhej strany o tomto úmysle, sú v obidvoch prípadoch psychickým stavom (podobne ako napr, dobrá

viera). To znamená, že samy o sebe nemôžu byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania
môžubyťlenskutočnostivonkajšiehosveta,prostredníctvomktorýchsavnútornépresvedčeniesubjektu
(jeho vnútorné zámery) prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno existenciu tohto úmyslu, či
vedomosť o ňom dôvodiť. "(rozsudok najvyššieho súdu z 27.mája 2008, sp. zn. 2Cdo/l 09/2007 a obdobne rozsudok Najvyššieho
súdu ČR z 21.decembra 2000, sp. zn. 21Cdo/2426/1999).
V odôvodnení svojho uznesenie Najvyšší súd SR uviedol, cit.:

„ K samotnému ustanoveniu § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka dovolací súd poukazuje na to,
že jedinou podmienkou pre vyhovenie žalobe nie je preukázanie toho, že osoba, s ktorou dlžník
uskutočnil napadnutý právny úkon, o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa vedela, ako to uviedol vo
svojom rozsudku okresný súd. Zo znenia predmetného ustanovenia naopak ako podmienka úspešnej
odporovateľnosti vyplýva, že tento úmysel musel byť druhej strane známy, a nie že tento úmysel bol

druhej strane známy. Z uvedeného legislatívneho pojmu tak vyplývajú dve rôzne situácie, ktoré majú byť
zo strany žalujúceho veriteľa preukázané, a to buď:
že táto osoba o úmysle dlžníka vedela, alebo
že táto osoba o úmysle dlžníka subjektívne nevedela, ale z objektívneho hľadiska
o ňom vedieť musela.
Pod slovným obratom „tento úmysel musel byť druhej strane známy" sa rozumie situácia, kedy táto

osoba zo svojej viny o úmysle dlžníka nevedela. Druhá strana (t. j. žalovaný) tak zodpovedá za zavinenú
nevedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Predmetné pokrýva situácie, kedy táto osoba o
úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa nevedela, avšak vzhľadom na okolnosti a svoje pomery o ňom
vedieť mala a mohla.
O situáciu, ktorú pokrýva slovný obrat „tento úmysel musel byť druhej strane známy", sa jedná vtedy, ak

by akákoľvek iná osoba v postavení osoby, s ktorou (alebo v prospech ktorej) dlžník napadnutý právny
úkon uskutočnil, úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa
(predovšetkým právnym úkonom, ktorým sa dlžník zbavuje svojho majetku) rozpoznala. Zároveň
pri posudzovaní otázky, či úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa musel byť druhej strane známy,
je nevyhnutné prihliadať, či touto druhou stranou je podnikateľský subjekt, prípadne subjekt s

vysokoškolským vzdelaním, u ktorých možno opodstatnene očakávať, že vzhľadom na dosiahnuté
vzdelanie alebo profesionálne skúsenosti vedia vyhodnotiť konanie osoby, s ktorou uzatvárajú právny
úkon (t.j. dlžníka), a jej skutočný úmysel (prípadne motiváciu).
Dovolací súd taktiež poukazuje na to, že úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť
druhej strany o tomto úmysle, predstavujú psychický stav osôb uzatvárajúcich právny úkon, ktorý sa

sám o sebe nedokazuje. Priamo preukázaný úmysel a vedomosť druhej strany o tomto úmysle by mal
súd jedine vtedy, ak by dlžník (v postavení svedka) na pojednávaní uviedol, že odporovateľný právny
úkon uskutočnil v úmysle ukrátiť svojho veriteľa a že zároveň o tomto úmysle oboznámil druhú stranu,
prípadne ak žalovaný súdnom konaní uviedol, že o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa vedel. Avšak
vzhľadom na charakter konania je zrejmé, že k takejto situácii môže dôjsť len výnimočne, prakticky

vôbec. Dovolací súd však dáva do pozornosti, že pozícia veriteľa pri unesení bremena tvrdenia a
dôkazného bremena v súdnom konaní je veľmi obmedzená, keďže odporovateľný právny úkon je z
pohľadu veriteľa cudzím súkromnoprávnym úkonom.
Je tak zrejmé, že argumentácia žalujúceho veriteľa môže byť postavená v zásade len na nepriamych
dôkazoch (a iných nepriamych skutočnostiach).

Dovolací súd zároveň uvádza, že pri rozhodovaní o žalobe o neúčinnosť právneho úkonu je neprípustné,
aby rozhodujúce súdy prijali výklad, ktorý by viedol k tomu, že právna ochrana, ktorá je veriteľovi
poskytovaná ustanoveniami § 42a a § 42b Občianskeho zákonníka, by bola len iluzórna, keďže na jednej
strane by formálne mal právnu možnosť brániť sa proti právnym úkonom dlžníka, ktoré znižujú alebo
maria uspokojenie jeho pohľadávky, na druhej strane by však nemal reálny prístup k tejto ochrane (k

tomu viď aj 3Obdo/90/2019). "
S poukazom na vyššie citované uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 30bdo/l0/2020 zo dňa 20.
augusta 2020, je prinajmenšom v prípade žalovaného 1/ a žalovanej 2/ potrebné pri posudzovaní ich
vedomostí o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa prihliadať aj na dosiahnuté vysokoškolské vzdelanie a
profesionálne skúsenosti, vzhľadom ku ktorým títo žalovaní vedia vyhodnotiť konanie osoby, s ktorou

uzatvárajú právny úkon (t. j. dlžníka) a jeho skutočný úmysel (prípadne motiváciu).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca tvrdí, že žalovaní 1/ - 3/ s poukazom na ich vzťah s
intervenientom, okolnosti a súvislosti za ktorých boli kúpne zmluvy uzatvorené ako aj s poukazom na
skutočnosti,ktorévyplynulizvykonanéhodokazovania,vedelialebovedieťmaliamohlioúmysledlžníka
ukrátiť svojho veriteľa.

Žalobca navrhuje, aby konajúci súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal žalobcovi voči žalovaným
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.17. Okresný súd Levice dňa 20.4.2022 vydal uznesenie o pokračovaní v konaní č.k. 6C/112/2010 –
1006, ktoré nadobudlo právoplatnosť 20.5.2022.

18. Právny zástupca žalovaných a intervenienta dňa 6.9.2022 zaslal vyjadrenie ( čl. 1030 – 1039)
v znení: I.
1. Posledným podaním v tejto právnej veci urobeným zo strany Žalobcu, doručeným Žalovaným
Intervenientovi dňa 05.05.2022, je vyjadrenie Žalobcu zo dňa 14.04.2022 (ďalej len „Vyjadrenie"). Keďže
ide o rozsiahlejšie Vyjadrenie a keďže odvtedy nastali aj niektoré nové právne skutočnosti, Žalovaní a

Intervenient považujú za potrebné sa k Vyjadreniu vyjadriť informovať konajúci súd o nových právnych
skutočnostiach a predložiť mu niekoľko nových právnych argumentácií, dôkazov a návrh na doplnenie
dokazovania. Žalovaní a Intervenient považujú za potrebné na Vyjadrenie reagovať aj z toho dôvodu, že
mnohé argumenty sú v ňom uvedené účelovo a navodzujú závery, ktoré z prezentovaných predpokladov
vyplývať nemôžu a ani nevyplývajú.
II.

Úhrada kúpnych cien a ekvivalentnosť úkonov
2. Jednou z najvýznamnejších nových právnych skutočností, ktoré po podaní Vyjadrenia nastali, je
právoplatné odsúdenie Intervenienta za trestný čin poškodzovania veriteľa (Žalobcu), a to rozsudkom
Okresného súdu Levice zo dňa 14.06.2022 vo veci vedenej pod spis. zn. 3T 179/16 (ďalej len „Trestný
rozsudok").

3. V Trestnom rozsudku je pri popise skutku Intervenienta uvedené, že Intervenient „... predal svoj
nehnuteľný majetok spolu za sumu 1.241.000 eur, ktorá mu bola kupujúcimi pri podpise zmlúv
odovzdaná v hotovosti..." a že Intervenient „... naložil s nimi neznámym spôsobom, tak aby sa stali pre
veriteľa nedosiahnuteľnými, keďže následne zatajoval ich existenciu ...". Z citovaných pasáží vyplýva,
že súd, ktorý vydal Trestný rozsudok, po posúdení všetkých dôkazov zabezpečených orgánmi činnými v

trestnom konaní dospel k právnemu záveru, že Intervenient reálne dostal kúpnu cenu za nehnuteľnosti,
ktoré predal Žalovaným ako kupujúcim a prevody ktorých sú predmetom tohto konania. Orgány činné v
trestnomkonanískúmali,čiŽalovanímaliobjektívnumožnosťdeklarovanúúhradukúpnychcienvykonať
a zistili, že každý jeden z nich túto možnosť mal. Iba vďaka tomu, že Intervenient skutočne získal peniaze
od Žalovaných vo výške 1 241 000,00 EUR, mohol spáchať skutok, ktorý bol popísaný v Trestnom

rozsudku a za ktorý bol Intervenient aj právoplatne odsúdený.
4. Objektívnu možnosť vykonať deklarovanú úhradu kúpnej ceny za byt kupovaný od Intervenienta
Žalovanou 2 preukazujeme aj novým dôkazom, a to preukázaním príjmov Žalovanej 2 od roku 2004 do
roku 2009 prostredníctvom dokumentu vyhotoveným pre tento účel Sociálnou poisťovňou, kde v kolónke
„Vymeriavací základ" je možné vidieť hrubé príjmy Žalovanej 2 za obdobie rokov 2004 - 2009. Ako je

možné z týchto príjmov vidieť, Žalovaná 2 nemala v roku 2009 problém uhradiť Intervenientovi 25 000,00
EUR za kupovaný byt.
5. Ďalej opätovne pripomíname, že úhrada kúpnych cien za nehnuteľnosti prevádzané Intervenientom
bola písomne potvrdená osobitne každým signatárom kúpnych zmlúv z 12.11.2009, teda Intervenientom
a Žalovanými, a to priamo v týchto zmluvách v ich článku III. Úhrada kúpnych cien bola ďalej

niekoľkonásobne zhodne potvrdená vo viacerých výsluchoch Žalovaných a Intervenienta, ale nepriamo
aj prostredníctvom iných osôb (napr. starou mamou Žalovanej 3, ktorá peňažné prostriedky požičala
Žalovanej 3). Išlo pritom o výsluchy konané v tomto súdnom konaní aj v trestnom konaní, ktorého
výsledkom je Trestný rozsudok.
6. Keď si všetky tieto skutočnosti zhrnieme, príde nám tvrdenie Žalobcu uvedené vo Vyjadrení o tom,

že kúpne ceny reálne neboli uhradené, lebo neexistuje žiaden písomný doklad o ich úhrade a jeho
pripomenutie, že nie je jeho úlohou dokazovať negatívnu skutočnosť (neúhradu kúpnych cien), za
zbytočné a ignorujúce všetky vyššie spomenuté dôkazy. Dôkazov o úhrade kúpnych cien je hneď
niekoľko a samotný Trestný rozsudok úhradu kúpnych cien Žalovanými potvrdzuje.
7. Keďže Žalobca odvodzuje neekvivalentnosť svojou odporovacou žalobou napadnutých kúpnych

zmlúv len od toho, že kúpne ceny neboli zaplatené, hoci zaplatené zjavne boli, možno prísť k záveru, že
tieto úkony sú ekvivalentné, nemožno im teda úspešne odporovať a nemožno ich tunajším súdom
vyhlásiť za právne neúčinné voči Žalobcovi.
8. V tejto súvislosti len pre istotu pripomíname, že v trestnom konaní vedenom pred Okresným súdom
Levice, spis. zn. 3T 179/16, ktorého spis bol pripojený k tomuto konaniu a my naďalej navrhujeme, aby

pripojeným zostal, boli vyhotovené znalecké posudky na:
a) rodinný dom kupovaný Žalovaným 1 - znalecký posudok č. 15/2011 z 21.12.2011 + znalecký posudok
č. 13/2011 z 09.11.2011 (na parcelu reg. „X." č. XXXX, k.ú. I.),
b) byt kupovaný Žalovanou 2 - znalecký posudok č. 12/2011 z 15.11.2011,c) pozemky kupované Žalovanou 3 - znalecký posudok č. 5/2012 zo 16.02.2012.
9. Rodinný dom s parcelou reg. „X." č. XXXX, k.ú. I., kupované Žalovaným 1, boli znaleckými posudkami
ohodnotené na sumu 983 940,00 EUR. Žalovaný 1 za ne zaplatil 1 200 000,00 EUR, čiže tento úkon

urobil Intervenient veľmi výhodne pre Žalobcu a o jeho ekvivalentnosti tu nemôže byť pochýb.

10. Byt kupovaný Žalovanou 2 bol už ako zrekonštruovaný ohodnotený na sumu 33 300,00 EUR.
Žalovaná 2 zaň zaplatila 25 000 EUR, avšak to išlo o cenu, ktorú mal daný byt v nezrekonštruovanom
stave. Rekonštrukciu bytu nespochybňuje ani sám Žalobca, ktorý na strane 5 Vyjadrenia dokonca

odvodzuje od tohto faktu blízkosť vzťahu Intervenienta a Žalovanej 2. Rozdiel medzi kúpnou cenou bytu
a znaleckou cenou bytu je teda jasne vysvetlený a možno prísť k záveru, že išlo takisto o ekvivalentné
úkony. Kúpna cena zodpovedala tomu, čo za ňu Žalovaná 2 dostala a čo jej Intervenient previedol do
jej vlastníctva.

11. Pozemky kupované Žalovanou 3 boli ohodnotené na sumu 29 400,00 EUR. Ich kúpna

cena bola 16 000,00 EUR. Žalobca poukazuje na absenciu ekvivalentnosti v tomto
prípade tiež tým, že kúpna cena uhradená nebola. Lenže ako sme uviedli vyššie, to nie
je pravda, k úhrade kúpnej ceny došlo, a preto aj v tomto prípade možno prísť k záveru,
že Intervenient dostal toľko peňazí, ktoré v daných trhových podmienkach mohol
získať. Ekvivalentnosť je tak prítomná aj v prípade tretej kúpnej zmluvy a v prípade

pozemkov kupovaných Žalovanou 3.
III.
Úmysel Intervenienta ukrátiť Žalobcu
12. Žalobca uviedol vo svojom Vyjadrení, že Intervenient sa zbavil svojich nehnuteľností, keď ich
previedol na Žalovaných, pričom tak robil v úmysle vyhnúť sa plneniu Žalobcovej pohľadávky. Toto jeho

tvrdenie je nepravdivé a popierame ho. Nie je v súlade ani s Trestným rozsudkom.
13. Ako už bolo viackrát uvedené v tomto konaní, Intervenient nemal úmysel ukrátiť Žalobcu, lebo v
čase uzavretia kúpnych zmlúv dňa 12.11.2009 vôbec nepovažoval Žalobcu za svojho oprávneného
veriteľa, čo dokazuje aj jeho rozsiahla a vytrvalá procesná obrana proti pohľadávke Žalobcu. Keďže ho
nepovažoval za oprávneného veriteľa, nemohol ho vedome a úmyselne ukracovať.

14. Uzavretím kúpnych zmlúv dňa 12.11.2009 nemohlo dôjsť k ukráteniu Žalobcu ani z toho dôvodu,
lebo svoj nehnuteľný majetok (dom, byt a pozemky) ocenený znalcom spolu v hodnote 1038 340,00 EUR
premenil na peňažnú hodnotu v sume 1241000,00 EUR. Práve naopak, Intervenient uzavretím kúpnych
zmlúvdňa12.11.2009vytvorilzosebabonitnejšiehočloveka,nežbolaznaleckácenajehodovtedajšieho
majetku (ak vezmeme do úvahy hodnotu jeho majetku, ktorá je predmetom tohto konania). Ako môže byť

prítomný u Intervenienta úmysel ukrátiť Žalobcu úkonmi, z ktorých Intervenient premení svoj majetok v
hodnote 1 038 340,00 EUR na majetok v hodnote 1 241 000,00 EUR? Jediná rozumná odpoveď znie, že
úmysel ukrátiť Žalobcu v takejto situácii nemôže byť u Intervenienta prítomný a Žalobca nikdy nemôže
byť úspešný v dokazovaní jeho existencii.
15. Žalobcova pohľadávka, ktorá odôvodňuje jeho aktívnu vecnú legitimáciu v tomto konaní, sa stala

vykonateľnou až v roku 2013. Až vtedy aj sám Intervenient musel definitívne uznať, že Žalobca je
jeho veriteľom. Otázka znie, čo urobil so sumu 1 241 000,00 EUR. Odpoveď na túto otázku nám
prináša Trestný rozsudok. Neobjasnil ich použitie a neposkytol ich Žalobcovi, v dôsledku čoho bol
odsúdený za trestný čin poškodzovania veriteľa. Z týchto okolností je podstatná pre vec tá skutočnosť,
že úmysel Intervenienta ukrátiť uspokojenie Žalobcovej pohľadávky nastal až po uzavretí kúpnych zmlúv

zo dňa 12.11.2009, a to pri nakladaní so sumou 1 241 000,00 EUR, t.j. pri úplne iných úkonoch,
než sú jednotlivé uzavretia kúpnych zmlúv dňa 12.11.2009. Samotný Trestný rozsudok tento fakt
potvrdzuje, pretože netrestá Intervenienta za predaj svojho majetku (teda domu, bytu a pozemkov),
hoci skutková podstata trestného činu poškodzovania veriteľa vie trestať aj samotný predaj1, ale „len"
konanie Intervenienta týkajúce sa peňazí vo výške 1241000,00 EUR, s ktorými naložil neznámym

spôsobom a ktoré pred Žalobcom zatajil. Keďže aj podľa Trestného rozsudku úmysel Intervenienta
ukrátiť uspokojenie Žalobcovej pohľadávky nastal až pri nakladaní so sumou 1 241 000,00 EUR a nie
pri uzavretí kúpnych zmlúv zo dňa 12.11.2009, je potrebné Žalobcovu žalobu zamietnuť.
16. Z vyjadrenia je zrejmé, že existenciu úmyslu Intervenienta ukrátiť svojho veriteľa hľadá žalobca na
rôznych miestach, avšak podľa nášho názoru je táto jeho snaha neúspešná.

17. V prvom rade upozorňujeme, že v judikáte citovanom na 2. strane Vyjadrenia (NS ČR, sp. zn. 30 Cdo
1412/2009) mu medzi predpokladmi úspešnosti v spore chýba vedomosť tretej osoby o úmysle autora
ukracujúceho úkonu, resp. bezúspešne dokázanie blízkej osoby ojej náležitej starostlivosti zistiť úmyselautora ukracujúceho úkonu a nezistenie tohto úmyslu. Až splnením týchto 2 predpokladov (jedného
alebo druhého) a predpokladov uvedených v citovanom judikáte môže byť Žalobca úspešný.

18. Ďalšie tvrdenie Žalobcu na 3. strane Vyjadrenia o tom, že je veľmi zvláštne, že svoje
nehnuteľnosti predal práve za sumu 1 241000 EUR, ked' žalobcova pohľadávka mala
hodnotu 1228 162,76 EUR, a tým akoby chcel Žalobca potvrdiť prítomnosť
ukracujúceho úmyslu Intervenienta, považujeme za nezmyselné. Žalobca je osobou,
ktorá určuje predmet sporu a bol to on, kto odporovacou žalobou napadol len prevod

nehnuteľností. Ako vyplýva aj z Trestného rozsudku, Intervenient si v rokoch 2009 a
2010 riešil úpravu svojich majetkov vo viacerých oblastiach (previedol svoj obchodný
podiel v spoločnosti TECHNOLIM, spol. s r.o. a zlikvidoval spoločnosť Presburg, s.r.o.).
Keby Žalobca napadol aj tieto úkony, možno by suma 1 241 000 EUR bola podstatne iná.
Faktom však stále ostáva, že blízkosť súm 1 241 000 EUR a 1 228 162,76 EUR sama o
sebe nie je spôsobilá absolútne nič dokázať a pre zákonné znaky odporovateľnosti úkonu

nemá vôbec žiadny význam. Rovnako, ako ani ďalšie tvrdenie Žalobcu o tom, že všetky
3 kúpne zmluvy boli podpísané v jeden deň 12.11.2009. Tento fakt automaticky v sebe
nenesie ukracujúci úmysel na strane Intervenienta. Mimochodom, táto skutočnosť už bola
vysvetlená - Intervenient bol v zahraničí, vrátil sa v dané dni na územie Slovenska a
zorganizoval si svoje povinnosti tak, aby ich vedel efektívne a rýchlo vyriešiť. Zhodou

okolností sa mu podarilo dojednať uzavretie kúpnych zmlúv so Žalovanými v jeden deň,
a to 12.11.2009.
IV.
Žalovaný 1 a Intervenient
19. Žalobca odvodzuje blízkosť vzťahu medzi Žalovaným 1 a Intervenientom:

a) opakovane z ich statusu spoločníkov v spoločnosti TECHNOLIM spol. s r.o., k čomu už zaujal
negatívny postoj odvolací súd v tomto konaní,
b)zvýsluchuŽalovaného1zodňa03.11.2011,ktorýtupotvrdilpriateľskývzťahsIntervenientom-ktomu
uvádzame, že priateľský vzťah nie je vzťahom blízkej osoby v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka.
Priateľov má bežný človek viac, ale status blízkej

osoby, teda osoby, ktorá by pociťovala ujmu druhého ako svoju vlastnú, nemusí dosiahnuť žiadny z nich.
Zároveň je potrebné uviesť, že priateľstvo môže mať rôznu intenzitu a tá z výsluchu Žalovaného 1 zo
dňa 03.11.2011 nijako nevyplýva. Ďalšie dôkazy v tomto spore (najmä výsluch svedka L. H., svedkyne
W. F., Žalovaného 1 a Intervenienta) potvrdili, že medzi Žalovaným 1 a Intervenientom nikdy nedosiahol
ich vzťah intenzitu blízkeho vzťahu podľa § 116 Občianskeho zákonníka, pretože nikdy obaja medzi

sebou nepociťovali ujmu jedného ako ujmu vlastnú a žiadne objektívne pozorovateľné skutočnosti niečo
takéto potvrdzujúce (napr. návštevy v nemocnici, spoločné bývanie v jednej domácnosti po nejakú dobu,
vzájomné pomáhanie si v ťažkých životných situáciách) neboli Žalobcom tvrdené ani dokázané;
c) z výsluchu svedka P. L. zo dňa 23.01.2020 - uvedený svedok bol usvedčený zo zjavného klamstva
(viď naše vyjadrenie zo dňa 12.10.2021, odsek 18. a 19.), preto jeho výpoveď nemôžeme považovať

za plne vierohodnú. Okrem toho, tento svedok v závere svojej výpovede uviedol, že blízkosť vzťahu
Žalovaného 1 a Intervenienta, ktorú popisoval vo svojej výpovedi, sa netýka roku 2009, ale skoršieho
obdobia (spred roku 2000). Svedok konkrétne uviedol: „to, čo som uviedol ohľadne vzťahov medzi p. E.
a D. F. a medzi p. E. a G. E., sú skutočnosti mne známe ešte spred roku 2000";
d) z prítomnosti Žalovaného 1 v dozornej rade v spoločnosti Golden Eagle Levice, a.s. - korporátne

vzťahy v rámci obchodných spoločností nie sú dôkazom o blízkom vzťahu podľa § 116 Občianskeho
zákonníka. Uvedené už konštatoval aj odvolací súd v tomto spore;
e) z čestného vyhlásenia H. E., ktoré Žalovaný 1 vraj doteraz nespochybnil ani nerozporoval - tento
dôkaz Žalovaný 1 spochybnil aj rozporoval (viď naše vyjadrenie zo dňa 12.10.2021, odsek 20.). Ide o
úplne vymyslený komplot tvrdení zo strana H. E., v ktorom nie je štipka pravdy. H. E. sa týmto svojim

úkonom chcel zjavne len osobne pomstiť Intervenientovi, čo potvrdili aj svedkovia L. E. a Q. E., ktorí
bližšie objasnili vzťah ich synov, ktorý je dlhodobo vážne narušený. Keby bol H. E. uvedené skutočnosti
tvrdil ako svedok, určite by bolo za takéto jeho konanie podané trestné oznámenie. Keďže nepravdivosť
čestného vyhlásenia nie je trestná (na rozdiel od nepravdivosti svedeckej výpovede), mohol H. E. uviesť
v čestnom vyhlásení prakticky čokoľvek. Preto súd žiadame, aby tento dôkaz vyhodnocoval v týchto

súvislostiach.

20. Podľa nášho názoru zo žiadneho z vyššie spomenutých dôkazov nevyplýva, že Žalovaný 1 a
Intervenient si boli blízkymi osobami dňa 12.11.2009.21. Na strane č. 4 Vyjadrenia rozoberá Žalobca dôvody, pre ktoré podľa neho nemohlo dôjsť k úhrade
kúpnej ceny 1 200 000,00 EUR zo strany Žalovaného 1. Tu si v prvom rade dovoľujeme odkázať na naše
argumenty uvedené v I. časti toho podania. Ďalej sa vyjadrujeme k jednotlivým argumentom Žalobcu:

a) z rôznych rozporných výpovedí (predovšetkým) Žalovaného 1 a niektorých svedkov vraj vyplýva, že
Žalovaný 1 si celú úhradu vymýšľa - k tomuto uvádzame, že jedinec si môže pamätať detaily priebehu
nejakej udalosti z minulosti v rôznom čase odlišne, a teda nemusí vždy poskytnúť rovnaký opis detailov
priebehu tej istej udalosti z minulosti, najmä ak ho žiadame o opis s niekoľkoročným odstupom od
opisovanej udalosti, ako sa to stalo pri Žalovanom 1. Určité rozpory vo viacerých výpovediach jednej

osoby sú v takýchto prípadoch úplne bežné a pre potvrdenie vierohodnosti opisu základných bodov deja
dokonca žiaduce. Túto skutočnosť potvrdzuje vo svojom stanovisku aj L. E. J., neurológ, ktorý k tejto
téme uvádza:

„ Epizodická pamäť je pamäť na udalosti prežité, na rozdiel od sémantickej („faktografická " pamäť) sa
líši tým, že je výraznejšie ovplyvňovaná pocitmi. Pamäť na udalosti v minulosti prežité sú závislé od hĺbky

emócií. Hrubá štruktúra zapamätaného deja sa však nemení. Avšak podrobnosti môžu byť s odstupom
rokov ľahko zameniteľné, je to jav bežný. Podozrenie by skôr nastalo, keby opisované podrobnosti boli
identické, skôr by to svedčalo pre memorovanie v daného deja."

Z uvedeného vyplýva, že ak Žalovaný 1 potvrdil, že dom od Intervenienta kúpil v roku 2009 a uhradil

mu sumu 1 200 000 EUR v hotovosti, ale v podrobnostiach tohto deja už vznikajú určité rozpory pri
jednotlivých výpovediach Žalovaného 1, jeho výpoveď v základných bodoch deja, teda o kúpe domu a
uhradení kúpnej ceny, je pravdivá.
b) z predložených výberov z osobného účtu nevyplýva, na aký účel boli vyberané, preto nemohli byť
vyberané na kúpu domu -tu musíme položiť otázku, či si Žalobca pri každom výbere zo svojho účtu

zapíše, na aký účel si peniaze vyberá. Predpokladáme, že prakticky pri žiadnom výbere tak nerobí.
Nerobí tak ani ďalších takmer 100% iných ľudia nerobí tak ani Žalovaný la nikdy tak nerobil. Zapisovať
si účel použitia vlastných peňazí pri ich výbere z osobného účtu nie je žiadny štandardom, zvykom, ani
praxou, a preto sa nedá prijať záver, že absencia tejto poznámky automaticky znehodnocuje predložený
dôkaz. Mimochodom, vyžiadal si ho sám Žalobca a Žalovaným 1 mu bol len predložený.

22. Záverom na strane č. 4 Vyjadrenia prichádza Žalobca k záveru, že Žalovaný 1 musel vedieť o
ukracujúcom úmysle Intervenienta, lebo:
a) mali niekoľkoročný nadštandardne blízky vzťah, spoločné aktivity a záujmy - toto tvrdí jedine klamúci
brat Intervenienta, H. E., čo podľa nášho názoru nestačí popri prítomnosti iných svedeckých výpovedí
dokazujúcich opak (vrátane výpovede svedka P. L., o ktorú sa Žalobca tiež mylne opiera);

b) spoločné podnikanie - tento fakt bez ďalšieho nedokazuje vedomosť Žalovaného 1 o ukracujúcom
úmysle Intervenienta;
c) okolnosti uzatvorenia kúpnych zmlúv dňa 12.11.2009 (uzavretie v jeden deň) - tento fakt bez ďalšieho
nedokazuje vedomosť Žalovaného 1 o ukracujúcom úmysle Intervenienta; okrem toho, Žalovaní o sebe
dňa 12.11.2009 vzájomne ani nevedeli;

d) absencia potvrdenia o úhrade kúpnej ceny - Žalobca tu zámerne ignoruje článok III. kúpnej zmluvy;
e) rozpory vo výpovediach Žalovaného 1, Intervenienta a svedkov-ako sme už uviedli vyššie v súvislosti
so stanoviskom L. E. J., charakter a rozsah týchto rozporov len potvrdzuje vierohodnosť hlavných bodov
deja uvedených v rámci výsluchov: predaja nehnuteľností a úhrady kúpnej ceny za ne v hotovosti.
V.

Žalovaná 2 a Intervenient
23. Žalobca odvodzuje blízkosť vzťahu medzi Žalovanou 2 a Intervenientom:

a) opakovane z ich statusu bývalých manželov a spoločnej starostlivosti o deti, k čomu už zaujal
negatívny postoj odvolací súd v tomto konaní a k čomu sme predložili v tomto konaní aj zodpovedajúcu

judikatúru, ktoré potvrdzuje, že tieto dve skutočnosti pre blízkosť vzťahu v zmysle § 116 Občianskeho
zákonníka nie sú dostatočné,

b) z výsluchu svedka P. L. zo dňa 23.01.2020 - uvedený svedok bol usvedčený zo zjavného klamstva
(viď naše vyjadrenie zo dňa 12.10.2021, odsek 18. a 19.), preto jeho výpoveď nemôžeme považovať

za plne vierohodnú. Okrem toho, tento svedok v závere svojej výpovede uviedol, že blízkosť vzťahu
Žalovanej 2 a Intervenienta, ktorú popisoval vo svojej výpovedi, sa netýka roku 2009, ale skoršieho
obdobia (spred roku 2000). Svedok konkrétne uviedol: „to, čo som uviedol ohľadne vzťahov medzi p. E.
a D. F. a medzi p. E. a G. E., sú skutočnosti mne známe ešte spred roku 2000".c) zo skutočnosti, že Žalovaná 2 vykonávala na vlastné náklady rekonštrukciu bytu, hoci daný byt patril
vtom čase ešte Intervenientovi - tento fakt potvrdzuje, že Žalovaná 2 aj Intervenient boli podstatne
dávnejšie dohodnutí na predaji bytu do vlastníctva Žalovanej 2, než došlo k doručeniu zmenkového

platobného rozkazu vydanému voči Intervenientovi dňa 24.08.2009 a k uzavretiu kúpnej zmluvy na byt
dňa 12.11.2009, čo obaja vo svojich výsluchoch uviedli a dlhodobo tvrdia. Ďalej tento fakt potvrdzuje,
že Žalovaná 2 a Intervenient mali medzi sebou dôveru. Dôvera ale nie je jediným atribútom pre blízkosť
vzťahu v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka, iba jedným z viacerých. Dôveru majú medzi sebou
štandardne aj spoločníci v rámci jednej spoločnosti, a preto nemusia byť aj blízkymi osobami. Dôveru

má štandardne aj klient voči svojmu advokátovi alebo pacient voči svojmu lekárovi, ale preto nemusia
byť tieto osoby aj blízkymi osobami. Záver Žalobcu o tom, že vďaka investovaniu Žalovanej 2 do (vtedy
ešte) bytu Intervenienta by Žalovaná 2 pociťovala ujmu Intervenienta ako svoju vlastnú, je nesprávny a
nie je v súlade s významom uvedeným v § 116 Občianskeho zákonníka. Pociťovaním ujmy iného ako
svojej vlastnej sa v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka myslí psychický stav, psychická ujma, nie ujma
majetková, o ktorú by išlo v prípade, ak by byt Intervenienta bol po rekonštrukcii financovanej Žalovanou

2 právne postihnutý a Intervenient by oň prišiel pred prevodom bytu na Žalovanú 2.
24. Žalobca na strane č. 5 Vyjadrenia ďalej poukazuje na viaceré rozpory v detailoch skutkového deja
popisovaného vo výsluchoch Žalovanej 2 a iných osôb vypočúvaných v tomto konaní. Týmto chce
zrejme preukázať, že Žalovaná 2 si úhradu kúpnej ceny za byt vo výške 25 000,00 EUR len vymýšľa.
Ako sme už uviedli v odseku 21. písm. a) tohto podania, je úplne bežné, ak si konkrétny jedinec

nepamätá presné detaily skutkového deja a zamieňa si ich, najmä ak ich opakovane opisuje s odstupom
niekoľkýchrokov.Ľudskápamäťtaktoprirodzenefunguje.TototvrdeniepreukazujemestanoviskomL.E.
J., neurológa, ktoré je prílohou tohto podania. Len samotná prítomnosť rozporov v detailoch skutkového
deja popisovaného vo výsluchoch Žalovanej 2 a iných osôb vypočúvaných v tomto konaní teda nie je
spôsobilá preukázať, že Žalovaná 2 klame ohľadom úhrady kúpnej ceny 25 000,00 EUR. Vzhľadom

na záver stanoviska L. E. J. možno dokonca povedať, že prítomnosť týchto rozporov skôr potvrdzuje
autentickosť výpovedí Žalovanej 2 a ďalších osôb vypočúvaných v tomto konaní.
25. Žalobca považuje tiež za nanajvýš zvláštne, že Intervenient počas svojho výsluchu nezmienil fakt,
že Žalovaná 2 do bytu investovala pred jeho kúpou. Toto tvrdenie Žalobcu možno podľa nás vnímať
skôr len ako prejav jeho subjektívneho názoru. Intervenient nie je osobou, ktorá hovorí viac, než na

čo sa ho pýtajú. Preto ak nedostal otázku ohľadom rekonštrukcie bytu (ktorú, mimochodom, mohol
položiť kedykoľvek aj sám Žalobca), nemal dôvod sa k nej vyjadrovať. Vzhľadom na uvedené nevidíme
v nevyjadrení sa Intervenienta k rekonštrukcii bytu vôbec nič zvláštne.
26. Záverom na strane č. 5 Vyjadrenia prichádza Žalobca k záveru, že Žalovaná 2 musela vedieť o
ukracujúcom úmysle Intervenienta3, lebo:

a) mali nadštandardne blízky vzťah ako rozvedení manželia - status rozvedených manželov nerobí zo
Žalovanej 2 a Intervenienta blízke osoby, k čomu sa už vyjadril aj odvolací súd v tomto konaní;
b) bezodplatné užívanie a úprava bytu pred uzavretím kúpnej zmluvy - tento fakt bez ďalšieho nemá
spôsobilosť dokázať vedomosť Žalovanej 2 o ukracujúcom úmysle Intervenienta;
c) okolnosti uzatvorenia kúpnych zmlúv dňa 12.11.2009 (uzavretie v jeden deň, neprimerane nízka cena)

- tento fakt bez ďalšieho nedokazuje vedomosť Žalovanej 2 o ukracujúcom úmysle Intervenienta; okrem
toho, Žalovaní osebe dňa 12.11.2009 vzájomne ani nevedeli a Žalobca nijako bližšie nezdôvodňuje,
prečo by mala byť dojednaná kúpna cena neprimeraná, pričom Žalovaná 2 presne vysvetlila jej výšku
a dôvody pre jej určenie;
d) absencia potvrdenia o úhrade kúpnej ceny - Žalobca tu zámerne ignoruje článok III. kúpnej zmluvy;

e) rozpory vo výpovediach Žalovanej 2, Intervenienta a svedkov - ako sme už
uviedli vyššie v súvislosti so stanoviskom L. E. J., charakter a
rozsah týchto rozporov len potvrdzuje vierohodnosť hlavných bodov deja
uvedených v rámci výsluchov: predaja nehnuteľností a úhrady kúpnej ceny za ne
v hotovosti.

VI.
Žalovaná 3 a Intervenient
27. Žalobca odvodzuje blízkosť vzťahu medzi Žalovanou 3 a Intervenientom:
a) z jej statusu ako družky Intervenienta a zo skutočnosti, že s Intervenientom majú spoločné dieťa -
áno, dnes sú Žalovaná 3 s Intervenientom blízke osoby. Avšak neboli blízkymi osobami v roku 2009,

neboli vtedy vo vzťahu druha a družky a nemali ani spoločné dieťa, čo Žalobca vo Vyjadrení zámerne
opomína a skresľuje;
b) z výsluchu Žalovanej zo dňa 16.04.2011 - v tomto výsluchu nie je nič také uvedené, čo by dokazovalo
blízkosťvzťahuŽalovanej3sIntervenientomvroku2009,kedybolauzavretákúpnazmluvanapozemky.Slovo „priateľ", ktoré na strane č. 6 Vyjadrenia Žalobca aj zvýraznil, nemá taký intenzívny význam, ako
slovo „partner" alebo „druh" a každý, kto je niekomu priateľom, nemôže byť bez ďalšieho označený za
blízku osobu v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka. Žalobca okrem toho zámerne ignoruje mnohé

ďalšie výpovede Žalovanej 3, Intervenienta a svedkov, ktoré potvrdili, že Žalovaná 3 s Intervenientom
neboli v roku 2009 blízke osoby.
28. Žalobca v závere strany č. 6 Vyjadrenia svojim prepočtom kúpnej ceny 16 000,00 EUR na jeden m2
pozemkov (vyšla mu suma 0,5587 EUR/m2) poukazuje na to, že ide o neadekvátnu cenu. Tu je potrebné
povedať, že predaj bol uskutočnený v roku 2009 a ešte aj dnes sú ceny poľnohospodárskej pôdy bežne

0,50 EUR/m2 a dokonca aj nižšie. Konkrétna cena pozemku závisí od druhu pôdy (pozemku), lokality
a pod. Preto toto tvrdenie Žalobcu musíme vnímať ako čisto subjektívne, nesprávne, bez konkrétnej
relevancie pre spor a bez potrebného dôkazu.
29. Na strane č. 7 Vyjadrenia prichádza Žalobca k záveru, že Žalovaná 3 musela vedieť o ukracujúcom
úmysle Intervenienta4, lebo:
f) mali nadštandardne blízky vzťah - uvedené nie je reálne ničím dokázané k roku 2009, vzťah Žalovanej

3 a Intervenienta sa rozvinul a prešiel do blízkeho vzťahu až neskôr;
g) vedomosť Žalovanej 3 o majetkových pomeroch Intervenienta - túto vedomosť Žalobca abstrahuje
zrejme z výsluchu Žalovanej 3 zo dňa 16.04.2011. K tomu musíme opakovane uviesť (vyjadrovali sme
sa k tomuto na pojednávaní dňa 06.07.2021), že výsluch Žalovanej 3 zo dňa 16.04.2011 je vnímaný
Žalobcom tendenčné a nie v kontexte celého výsluchu. Žalovaná 3 uviedla, že Intervenient „možno"

na ňu previedol majetok, aby oň neprišiel. Ale možno aj preto, aby niečo mala, keby sa jemu čokoľvek
stalo. Žalovaná 3 teda informovala konajúceho vyšetrovateľa len o svojej domnienke a polemike. Nešlo
ojej faktické tvrdenie. Tiež treba vnímať tento jej výsluch v časových súvislostiach. Dňa 16.04.2011 už
vďaka predbežnému opatreniu vydanom v tomto spore a výsluchom na polícii vedela alebo určite aspoň
musela vedieť o problémoch Intervenienta so Žalobcom. Preto dňa 16.04.2011 už mohla polemizovať

nad dôvodmi, pre ktoré jej boli pozemky Intervenientom predané. Lenže pre Žalobcu je podstatné, aby
takúto vedomosť mala alebo aspoň musela mať dňa 12.11.2009, kedy došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy
na pozemky. My sme toho názoru, že výsluch Žalovanej 3 zo dňa 16.04.2011 nie je schopný nič takéto
potvrdiť, t.j. že Žalovaná 3 mala alebo aspoň musela mať vedomosť dňa 12.11.2009 o Žalobcovi, jeho
pohľadávke a majetkových problémoch Intervenienta;

h) okolnosti uzatvorenia kúpnych zmlúv dňa 12.11.2009 (uzavretie v jeden deň, neprimerane
nízka cena) - tento fakt bez ďalšieho nedokazuje vedomosť Žalovanej 3 o ukracujúcom úmysle
Intervenienta; okrem toho, Žalovaní o sebe dňa 12.11.2009 vzájomne ani nevedeli a Žalobca nijako
bližšie nezdôvodňuje, prečo by mala byť dojednaná cena neprimeraná (argument o cene 0,5587 EUR/
m2 bez ďalších dôkazov neobstojí); v tomto smere je dôležité uviesť, že ide o špecifické pozemky, na

ktoré sa bežný kupec nedá na trhu nájsť, preto znalecky určená cena pozemkov je len vysoko orientačná
a môže byť značne odlišná od reálnej trhovej ceny
i) absencia potvrdenia o úhrade kúpnej ceny - Žalobca tu zámerne ignoruje článok III. kúpnej zmluvy;
j) rozpory vo výpovediach Žalovanej 3, Intervenienta a svedkov - ako sme už uviedli vyššie v súvislosti
so stanoviskom L. E. J., charakter a rozsah týchto rozporov len potvrdzuje vierohodnosť hlavných bodov

deja uvedených v rámci výsluchov: predaja nehnuteľností a úhrady kúpnej ceny za ne v hotovosti.
VII.
Ďalšie vyjadrenia Žalobcu a naše stanovisko k nim
30. Žalobca na strane č. 7 Vyjadrenia ďalej opakuje, že určite to bol Intervenient, ktorý dal podnet na
predaj svojich nehnuteľností a nie Žalovaní, hoci oni všetci tvrdia opak. K tomu uvádzame, že Žalobca

nemá dôkaz o takomto svojom tvrdení, o to viac, ak všetci tvrdili a na výsluchoch potvrdili opak toho, čo
uvádza sám Žalobca. Ak sa Žalobca v tomto smere opiera o svedka L. G., musíme pripomenúť, že tento
svedok bol v rozhodnom čase advokátom Intervenienta a nebol ním nikdy zbavený mlčanlivosti, preto
akékoľvek vyjadrenia svedka L. G. nemožno v tomto konaní prijať, inak by súd prijal nezákonne získaný
dôkaz. Napriek tomu však musíme uviesť, že Žalobca opätovne zavádza, keď tvrdí, že svedok L. G.

uviedol, že vedel o finančných problémoch Intervenienta. Svedok L. G. nič také nikdy neuviedol. Uviedol
len toľko, že nepoznal pohnútku Intervenienta, ktorá ho viedla k predaju nehnuteľností, ale vedel, že
Intervenient chcel predať svoje nehnuteľnosti a usporiadať si svoj majetok. To, mimochodom, uviedol
aj sám Intervenient vo svojom výsluchu dňa 15.03.2016, ktorý potvrdil, že po ukončení rozsiahleho
podnikania, rozpade manželstva a rodiny a zdravotných problémoch chcel svoj život zmeniť a „upratať".

Nie je preto vôbec zvláštne, že pri takomto „upratovaní" života Intervenient aj predával nehnuteľnosti.
Žalobca a jeho pohľadávka voči Intervenientovi preto nemala dňa 12.11.2009 s postupom Intervenienta
a predajom nehnuteľností Žalovaným vôbec nič spoločné.31. Žalobca v závere strany č. 7 Vyjadrenia dáva do pozornosti, že Žalovaní a Intervenient odmietli
odpovedať na viaceré položené otázky v rámci ich výsluchu konanom na pojednávaní v tejto veci
dňa 19.10.2021 a dňa 16.12.2021, čím sa asi má dokázať nekalosť ich konania v tejto veci (to len

dedukujeme, lebo Žalobca vo Vyjadrení jasne neuvádza, čo presne týmto argumentom sleduje).
Je dôležité uviesť, že nevidíme žiadny dôvod pre opakované výsluchy Žalovaných a Intervenienta, o
ktoré požiadal Žalobca a nariadil súd. Takýto postup je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania
ako aj so zásadou koncentrácie konania. Okrem toho, Žalovaní a Intervenient v tomto konaní už raz
plnohodnotne odpovedali na všetky otázky súdu aj Žalobcu. Nevideli dôvod pre opakovanie takéhoto

úkonu a Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP") im dáva právo odpovedať na položené otázky v
rozsahu, vakom chcú, resp. vôbec neodpovedať. Žalovaní a Intervenient teda postupovali plne v súlade
so zákonom, preto podľa nášho názoru nie je možné ich zákonný postup vykladať v ich neprospech.
Ak strana sporu o niečom nepodá výpoveď, nemožno túto absenciu výpovede brať ako potvrdenie
správnostitvrdenípodanýchopačnoustranousporu(vtomtoprípadeŽalobcu).Tiežjedôležitéuviesť,že
dňa 19.10.2021, kedy Žalovaná 3 a Intervenient úplne odmietli vypovedať, sa rozhodli takto postupovať

najmä kvôli vtedy stále aktívnemu trestnému konaniu vedenému voči Intervenientovi na tunajšom súde
pod spis. zn. 3T 179/16.
VIII.
Náležitá starostlivosť Žalovaných
32. Ďalej by sme chceli pripomenúť náš argument uvedený na pojednávaní dňa 06.07.2021. Ak by súd

v tejto veci prijal záver, že (i) prevod nehnuteľností z Intervenienta na Žalovaných podľa kúpnych zmlúv
z 12.11.2009 nebol ekvivalentný, a tým došlo k ukráteniu Žalobcu, (ii) Intervenient mal prostredníctvom
kúpnych zmlúv z 12.11.2009 úmysel ukrátiť Žalobcu a že (iii) Žalovaní a Intervenient sú blízkymi osobami
v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka, Žalobcova žaloba môže byť stále zamietnutá, ak Žalovaní
v zmysle § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka preukážu, že nemohli úmysel Intervenienta ukrátiť

Žalobcu prostredníctvom kúpnych zmlúv z 12.11.2009 poznať, pretože vykonali náležitú starostlivosť,
aby sa o jeho úmysle dozvedeli, ale napriek tomu vedomosť o jeho ukracujúcom úmysle nenadobudli
a ani nemohli nadobudnúť. Žalovaní tvrdia, že potrebnú náležitú starostlivosť, aby sa o prípadnom
ukracujúcom úmysle Intervenienta dozvedeli, vykonali, no napriek tomu sa o ňom nedozvedeli a ani
nijako objektívne sa o ňom nemohli dozvedieť. Nie dňa 12.11.2009, resp. pred týmto dátumom.

33. Žalovaní požadovali od Intervenienta, aby im dal písomné prehlásenie, že príslušná nehnuteľnosť
je prevádzaná na nich bez záložných práv, vecných bremien, akejkoľvek ťarchy alebo bez akýchkoľvek
iných práv tretích osôb a že Intervenient nevykonal žiadne kroky, ktoré by mohli mať za následok
vznik akýchkoľvek tiarch alebo práv tretích osôb voči nehnuteľnostiam v budúcnosti. Takéto písomné

prehlásenie Intervenienta sa objavilo v druhej odrazke článku IV kúpnych zmlúv z 12.11.2009.
Tvrdíme, že Žalovaní v roku 2009, kedy neexistovali žiadne verejne prístupné registre poverení na
vykonanie exekúcií alebo iné verejne dostupné registre pohľadávok a záväzkov súkromných osôb,
nemali objektívnu, ako inak zistiť, či Intervenient má alebo nemá veriteľov, ktorí môže potencionálne
ohroziť prevod nehnuteľností (napr. práve odporovacou žalobou). Ani v súčasnosti kupujúci - fyzické

osoby nepodnikatelia pri kúpe nehnuteľnosti od predávajúcich - fyzických osôb nepodnikateľov nevedia
štandardne urobiť pre ochranu nadobudnutia ich vlastníctva k nehnuteľnosti viac, než urobili Žalovaní
v roku 2009. Možno teda prijať záver, že obsah druhej odrazky článku IV kúpnych zmlúv z 12.11.2009
dokazuje, že Žalovaní vykonali náležitú starostlivosť, aby sa o prípadnom ukracujúcom úmysle
Intervenienta dozvedeli, avšak napriek tomu sa o ňom nedozvedeli a ani nijako objektívne dozvedieť

nemohli. Je tiež dôležité na tomto mieste pripomenúť, že Intervenient dňa 12.11.2009 sám nepovažoval
pohľadávku Žalobcu zo zmenky za oprávnenú (čo viackrát potvrdil vo svojich výsluchoch), preto ani
nepotreboval Žalovaných na žiadne prípadné riziko vyplývajúce z tejto skutočnosti upozorňovať, lebo
si ho nebol ani vedomý.

34. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. marca 2017, sp. zn. 5Obdo/4/2016
vyplýva:
„K účinnému vyvráteniu tejto zákonnej domnienky (v záujme vlastného procesného úspechu) je preto
nevyhnutné jednak tvrdenie žalovanej blízkej osoby dlžníka, že dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj
pri náležitej starostlivosti nemohla poznať, ale najmä preukázanie (splnenie dôkaznej povinnosti)

konkrétnych úkonov vynaloženia náležitej starostlivosti. Za týmto účelom musí žalovaná blízka osoba
hodnoverným spôsobom v konaní preukázať, že v súvislosti s odporovaným právnym úkonom vynaložila
takú relevantnú činnosť, aby ukracujúci úmysel z výsledkov tejto činnosti rozpoznala, alebo sa o ňom
aspoň mohla dozvedieť."35. Z vyššie uvedeného podľa nášho názoru jasne vyplýva, že všetci Žalovaní sa v rámci svojich
objektívne dostupných možností aktívne snažili zistiť, či Intervenient má alebo nemá nejaké záväzky,
ktoré by mohli prevádzané nehnuteľnosti a vlastnícke právo Žalovaných k nim ohroziť alebo nie. Napriek

tejto snahe (náležitej starostlivosti), vďaka ktorej sa mohli o záväzkoch Intervenienta dozvedieť, keby
ich ten zodpovedne informoval o riziku vyplývajúcom zo zmenky Žalobcu, sa o záväzkoch Intervenienta
nedozvedeli a nemali sa o nich ako inak dozvedieť. Nemali vedomosť o súdnom konaní týkajúcom
sa zmenky Žalobcu a neexistovali žiadne verejne dostupné registre, kde by si Žalovaní mohli tieto
skutočnosti vierohodne overiť. Sme toho názoru, že predpoklad uvedený v závere § 42a ods. 2

Občianskeho zákonníka je naplnený a žalobu Žalobcu je potrebné (aj) z tohto dôvodu zamietnuť.

36. Keďže je možnosť, že súd nemusí mať za preukázané, že vyžadovanie písomného vyhlásenia
predávajúceho v kúpnej zmluve zo strany kupujúcich, že príslušná nehnuteľnosť je prevádzaná na nich
bez akejkoľvek ťarchy alebo bez akýchkoľvek iných práv tretích osôb, je dostatočným úkonom na to,
aby ten mohol byť považovaný za náležitú starostlivosť v zmysle § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka,

navrhujeme, aby si súd vyžiadal v zmysle § 206 CSP odborné vyjadrenie aspoň od dvoch realitných
kancelárií existujúcich v roku 2009, ktoré by zodpovedali nasledovnú otázku:

- aké úkony štandardne robili kupujúci -fyzické osoby nepodnikateiia v roku 2009, aby sa presvedčili,
že predávajúci - fyzické osoby nepodnikateiia nedisponujú takými záväzkami, ktoré by mohli akokoľvek

ohroziť prevádzanú nehnuteľnosť a budúce vlastnícke právo kupujúcich k tejto nehnuteľnosti?

37. Dávame súdu na zváženie potrebu vykonania tohto navrhnutého dôkazu z hľadiska princípu
hospodárnosti konania. Jeho vykonanie ale z opatrnosti navrhujeme a sme pripravení znášať prípadné
trovy na jeho zaobstaranie.

IX.
Princípy civilného sporového konania a ich možné porušenie v tomto konaní
38. Uznesením odvolacieho súdu č. k.: 9Co/400/2017 - 640, zo dňa 14.02.2019 (ďalej len „Uznesenie"),
bol rozsudok tunajšieho súdu č. k.: 6C/112/2010 - 578, zo dňa 05.05.2017 (ďalej len „Rozsudok"),
zrušený a vec bola súdu prvej inštancie vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

39. Máme pochybnosti, či odvolací súd v tomto prípade zvolil naozaj správny postup, ak Rozsudok zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie, keď odvolací súd uzavrel, že Rozsudok je pre nedostatok dôvodov jeho
odôvodnenia nepreskúmateľný a takýmto postupom došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čo
odôvodňuje postup v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP.
40. Podľa § 391 ods. 3 CSP je odvolací súd povinný v odôvodnení svojho rozhodnutia uviesť, ako

má súd prvej inštancie po vrátení veci ďalej postupovať. Jednoznačné a jasné pokyny nevzbudzujúce
pochybnosti sme v odôvodnení Uznesenia však neidentifikovali, čím sa práve toto odôvodnenie javí
ako nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Zo znenia odôvodnenia Uznesenia je možné pokyny len
predpokladať, i to nie jednoznačne.
41. Odôvodnenie Uznesenia je aj vnútorne rozporné. V bode 26. Uznesenia je uvedené, že len

konštatovanie súdu prvej inštancie, že Žalovaný 1 až 3 sú vo vzťahu k Intervenientovi osobami
blízkymi bez toho, že by z odôvodnenia Rozsudku bolo zrejmé, z akých konkrétnych okolností súd
prvej inštancie tieto závery vyvodil, je nedostatočné a spôsobuje nepreskúmateľnosť Rozsudku. Pritom
hneď v nasledujúcom bode 27. Uznesenia sa uvádza, že postavenie Žalovaného 1 ako blízkej
osoby Intervenienta bolo súdom prvej inštancie ustálené z jeho postavenia spoločníka spoločnosti

TECHNOLIM spol. s r.o., v ktorej bol spoločníkom aj Intervenient. V bode 28. Uznesenia sa uvádza,
že súd prvej inštancie ustálil postavenie Žalovanej 2 ako blízkej osoby Intervenienta zo skutočností,
nie je jeho bývalou manželkou a do dotknutej nehnuteľnosti Intervenienta investovala vlastné finančné
prostriedky, a postavenie Žalovanej 3 ako blízkej osoby Intervenienta z jej postavenia matky dieťaťa
Intervenienta, pričom nedošlo

k úprave práv a povinností k tomuto dieťaťu súdnym rozhodnutím. Odvolací súd teda na jednej
strane konštatoval, že vo vzťahu k postaveniu všetkých Žalovaných ako blízkych osôb Intervenienta
je odôvodnenie Rozsudku nepreskúmateľné, pretože ich vzťah ako blízkych osôb Intervenienta je
vyhodnotený bez náležitého odôvodnenia, ale na druhej strane pri každom jednom zo Žalovaných
odvolací súd zhrnul, z čoho toto ich postavenie súd prvej inštancie ustálil. Uznesenie je z tohto

dôvodu vnútorne rozporné a nelogické. Odvolací súd ďalej konštatoval, že na vyhodnotenie postavenia
Žalovaných ako blízkych osôb Intervenienta je to, čo uviedol súd prvej inštancie a z čoho toto ich
postavenie vyvodil, nepostačujúce. Podľa nášho názoru preto zo strany súdu prvej inštancie nešlo o
nedostatok odôvodnenia Rozsudku, ale o nesprávne posúdenie, keď súd prvej inštancie zo skutkovýchtvrdení a vykonaných dôkazov vyvodil, že Žalovaní sú blízkymi osobami Intervenienta, ale odvolací
súd jednoznačne uviedol, že zo skutočností zistených súdom prvej inštancie tieto závery byť vyvodené
nemôžu. Dôkazné bremeno preukázania postavenia Žalovaného 1 až 3 ako blízkych osôb Intervenienta

pritom bolo na strane Žalobcu.
42. Odvolací súd ďalej v odôvodnení Uznesenia okrem konštatovania, že súd prvej inštancie sa náležité
nevysporiadal s postavením Žalovaného 1 až 3 ako blízkych osôb Intervenienta, uviedol, že bolo na
mieste zvoliť postup podľa § 150 ods. 2 CSP. Predpokladáme, že toto má byť identifikované ako jeden
z pokynov, ktoré dal odvolací súd v odôvodnení Uznesenia súdu prvej inštancie. Ak je to tak, čo z

neskoršiehopostuputunajšiehosúduvyplýva,žeáno,potompovažujemezadôležitéuviesťnasledovné.

43. Strany sporu sú povinné v spore tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti. Podľa
komentáru k CSP (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomášovia, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, 1540
s., ďalej len „Komentár")

„povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti znamená, že je potrebné uviesť
všetko to, čo je obsiahnuté v skutkovej podstate hmotnoprávnej normy (skutočnosti
spôsobilé na základe hmotného práva privodiť úspech strany v spore). Hmotné právo určuje, ktoré
skutočnosti sú podstatné a rozhodujúce." Komentár ďalej uvádza, že „substancovane tvrdenie je také

skutkové tvrdenie, ktoré je možné subsumovať pod konkrétnu hmotnoprávnu normu a je k nemu možné
vykonať dokazovanie. Následkom porušenia povinnosti žalobcu substancovane tvrdiť je zamietnutie
žaloby bez dokazovania. Rovnako platí, že následkom porušenia povinnosti žalovaného substancovane
tvrdiť je, že súd bez toho, aby vykonal dokazovanie, nezohľadní jeho procesnú obranu. Súd nemá
čo dokazovať, ak tvrdenie nie je substancovane. Nesubstancované tvrdenie sa nedá substancovane

poprieť." K oprávneniu súdu uvedenému v § 150 ods. 2 CSP Komentár uvádza, že „toto oprávnenie
umožňuje súdu korigovať situácie, keď strana sporu nesplní povinnosť substancovane tvrdiť, ktorej
nesplnenie by inak malo príliš drakonicky následok. ... Súd vyzýva stranu sporu, ktorá má bremeno
tvrdenia, na doplnenie tvrdení najmä vtedy, keď strana sporu predložila nedostatočne substancovane
tvrdenia. Výzva na doplnenie tvrdení musí byť formulovaná tak, aby ustanovenie § 150 ods. 2 plnilo

svoj účel, ktorým je poskytnutie materiálnej a nielen formálnej ochrany práv." Komentár ako príklady
nedostatočne substancovaných tvrdení pri výklade ustanovenia § 150 CSP uvádza holé tvrdenie,
že zmluva je neplatná, alebo tvrdenie, že žalobca všetkými prostriedkami bránil tomu, aby došlo k
odovzdaniu a prevzatiu diela. Takéto nedostatočne substancovane tvrdenia však neboli v konaní pred
súdom prvej inštancie pred vyhlásením Rozsudku uvedené, keďže z odôvodnenia Rozsudku je zrejmé,

z akých skutočností súd prvej inštancie ustálil status Žalovaného 1 až 3 ako blízkych osôb Intervenienta,
ako uvádzame vyššie. Podľa nás neboli v konaní poskytnuté nedostatočne substancovane tvrdenia,
ktoré je postupom podľa § 150 ods. 2 CSP potrebné doplniť, ale Žalobca jednoducho neuniesol bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno vo vzťahu k postaveniu Žalovaného 1 až 3 ako blízkych osôb Intervenienta.
Aplikácia § 150 ods. 2 CSP podľa nášho názoru preto nie je na mieste, keďže by išlo o neprípustné

nahrádzanie procesnej aktivity Žalobcu, smeruje k iniciatívnemu zisťovaniu „skutočného stavu", nie
skutkového stavu súdom, a zároveň sa takýmto postupom porušuje princíp hospodárností konania.
Takisto je paradoxné, že odvolanie proti Rozsudku bolo podané Žalovaným 1 až 3 a Intervenientom,
ale súd prvej inštancie si má podľa odôvodnenia Uznesenia vyžiadať ďalšie skutkové tvrdenia, ktorými
sa má preukázať postavenie Žalovaného 1 až 3 ako blízkych osôb Intervenienta (ktoré v konaní podľa

odvolacieho súdu dovtedy preukázané nebolo), čo je v konečnom dôsledku na prospech Žalobcu,
pretože preukázaním vzťahu blízkych osôb sa dôkazné bremeno v spore presúva zo strany Žalobcu na
stranu Žalovaných 1 až 3.

44. Navyše v prípade, ak majú byť v konaní uvádzané nové skutkové tvrdenia,

automaticky to znamená, že tieto skutkové tvrdenia, je potrebné dokazovať.
Vzhľadom na to musíme z odôvodnenia Uznesenia odvodiť, že odvolací súd dal súdu
prvej inštancie sekundárne aj pokyn na doplnenie dokazovania. Komentár v časti
výkladu § 391 CSP uvádza, že „príkaz prvostupňovému súdu na doplnenie
dokazovania by tak mohol byt odôvodnený iba tým, že bol naplnený dôvod na zrušenie

rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. c), a to iba v rozsahu úspešných odvolacích
námietok odvolateľa, prípadne tým, že boli v odvolacom konaní úspešne uplatnené
nové prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany podľa § 366. V sporovom
konaní je vylúčené prikázať prvostupňovému súdu vykonanie dokazovania bez návrhusporovej strany nad rámec ustanovenia § 185 ods. 2 a 3." Ani jeden z uvedených
prípustných dôvodov v tomto prípade naplnený nebol.
Podľa nášho názoru takýmto postupom súdy suplujú procesnú

aktivitu Žalobcu, čím dochádza k neprijateľnému porušeniu princípu kontradiktórnosti
a rovnosti zbraní strán v spore.
45. Vyššie uvádzané je možné rovnako aplikovať na ďalší nedostatok vytýkaný v odôvodnení Uznesenia
odvolacím súdom súdu prvej inštancie v bode 30. Odvolací súd tu uvádza, že súd prvej inštancie
nevenoval dostatočnú pozornosť ani dôslednému posúdeniu toho, či sa v danom prípade nejednalo o

tzv. ekvivalentné právne úkony, a že ustálenie záveru súdom prvej inštancie, že nebolo preukázané, že
by v danom prípade došlo k ekvivalentnému plneniu, postráda dostatočné odôvodnenie vychádzajúce
z relevantných skutkových zistení. Pritom v konaní boli predložené listinné dôkazy preukazujúce, že
k zaplateniu kúpnej ceny Žalovanými 1 až 3 došlo, a rovnako to zhodne tvrdili Žalovaný 1 až 3 a
Intervenient vo svojich výpovediach, a teda skutkové zistenia mali potvrdiť uskutočnenie úhrady kúpnej
ceny. Odvolací súd v tejto súvislosti opäť odkazuje súd prvej inštancie na § 150 ods. 2 CSP, k čomu

platí zhodne to, čo uvádzame vyššie.
46. Čo nám z vyššie uvedených skutočností vyplýva pre toto konanie? Spôsob, akým konal odvolací
súd vydaním Uznesenia a ďalej v zmysle jeho inštrukcií postupuje prvoinštančný súd, má za následok,
že dochádza k porušeniu viacerých základných princípov civilného sporového konania vyjadrených v
článkoch 1 až 18 CSP. Porušenie týchto základných princípov má zatiaľ negatívny dopad najmä na

Žalovaných a Intervenienta. Preto si konajúci súd dovoľujeme na tieto nami identifikované nedostatky
včas upozorniť, kým súd má ešte možnosť vedenie konania dať do súladu so základnými princípmi
civilného sporového konania, a to aj tak, že nebude plne rešpektovať pokyny odvolacieho súdu (nejasne)
obsiahnuté v Uznesení, ktoré podľa nášho názoru nie sú udelené v súlade s CSP.
47. Ak si rozdelíme toto konanie na časť pred vydaním Rozsudku a časť po vydaní Uznesenia, zistíme,

že Žalobca poskytol o tom, že Žalovania Intervenient sú si navzájom blízke osoby, v časti konania
zrealizovaného pred vydaním Rozsudku nasledovné substancované tvrdenia:
a) Žalovaný 1 je s Intervenientom kamarát a súčasne boli obaja v roku 2009 spoločníkmi v spoločnosti
TECHNOLIM spol. s r.o.
Vzťah kamarátov ani vzťah spoločníkov v jednej obchodnej spoločnosti automaticky nezakladá

postavenie blízkych osôb podľa § 116 Občianskeho zákonníka pred bodkočiarkou. Aby nimi boli, musel
by Žalobca dokázať, že Žalovaný 1 a Intervenient mali vzťah napĺňajúci definíciu uvedenú v § 116
Občianskeho zákonníka za bodkočiarkou. Žalobca však nijako bližšie v konaní pred vydaním Rozsudku
netvrdil a ani len nedokazoval, prečo by mali byť Žalovaný 1 a Intervenient blízkymi osobami v zmysle
definície uvedenej v § 116 Občianskeho zákonníka za bodkočiarkou. Absenciu tvrdení Žalobcu o tom,

prečo by mali byť Žalovaný 1 a Intervenient blízkymi osobami v zmysle definície uvedenej v § 116
Občianskeho zákonníka za bodkočiarkou, pritom nemožno nahradiť postupom podľa § 150 ods. 2
CSP, na ktorý nabáda odvolací súd v Uznesení. Žalobca totiž v konaní neuviedol, že Žalovaný 1 a
Intervenient sú si blízke osoby bez ďalšieho vysvetlenia. Takéto bližšie nevysvetlené tvrdenie by mohlo
byť považované za nesubstancované. Žalobca ale vysvetlil, prečo si myslí, že Žalovaný 1 a Intervenient

sú si blízkymi osobami, podal substancované tvrdenia, súd mohol jeho tvrdenia a vykonané dôkazy
vyhodnotiť a rozhodnúť o nich. Výsledkom mal byť Žalobcov neúspech v otázke preukázania toho, že
Žalovaný 1 a Intervenient sú si blízke osoby.
b) Žalovaná 2 je s Intervenientom manželka a matka jeho detí. Z písomných záznamov v súdnom
spise sa nenachádza zmienka o tom, že by Žalobca zmenil svoje tvrdenie vo vzťahu k Žalovanej 2 ako

manželky Intervenienta, hoci z dokazovania vyplynulo, že je jeho exmanželkou.
Postavenie manželky je bezpochyby také postavenie, vďaka ktorému by Žalovaná 2 bola označená
za blízku osobu Intervenienta v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka pred bodkočiarkou. Lenže v
čase uzavretia kúpnych zmlúv dňa 12.11.2009 už bola exmanželkou. Ďalej bola v postavení matky
Intervenientových detí. Žiadne z týchto postavení (exmanželka, matka detí) ale automaticky nezakladá

postavenie Žalovanej 2 a Intervenienta ako blízkych osôb podľa § 116 Občianskeho zákonníka pred
bodkočiarkou. Aby nimi boli, musel by Žalobca dokázať, že Žalovaná 2 a Intervenient mali vzťah
napĺňajúci definíciu uvedenú v § 116 Občianskeho zákonníka za bodkočiarkou. Žalobca však nijako
bližšie v konaní pred vydaním Rozsudku netvrdil a ani len nedokazoval, prečo by mali byť Žalovaná
2 a Intervenient blízkymi osobami v zmysle definície uvedenej v § 116 Občianskeho zákonníka za

bodkočiarkou. Absenciu tvrdení Žalobcu o tom, prečo by mali byť Žalovaná 2 a Intervenient blízkymi
osobami v zmysle definície uvedenej v § 116 Občianskeho zákonníka za bodkočiarkou, pritom nemožno
nahradiť postupom podľa § 150 ods. 2 CSP, na ktorý nabáda odvolací súd v Uznesení. Žalobca totiž v
konaníneuviedol,žeŽalovaná2aIntervenientsúsiblízkeosobybezďalšiehovysvetlenia.Takétobližšienevysvetlené tvrdenie by mohlo byť považované za nesubstancované. Žalobca ale vysvetlil, prečo si
myslí, že Žalovaná 2 a Intervenient sú si blízkymi osobami, podal substancované tvrdenia, súd mohol
jeho tvrdenia a vykonané dôkazy vyhodnotiť a rozhodnúť o nich. Výsledkom mal byť Žalobcov

neúspech v otázke preukázania toho, že Žalovaná 2 a Intervenient sú si blízke osoby.
c) Žalovaná 3 je s Intervenientom priateľka/družka a matka jeho dieťaťa.
Žalobca nedokázal, že by v čase uzavretia kúpnych zmlúv dňa 12.11.2009 bola Žalovaná 3 priateľka/
družka Intervenienta a matka jeho dieťaťa. Okrem toho, žiadne z týchto postavení automaticky
nezakladá postavenie Žalovanej 3 a Intervenienta ako blízkych osôb podľa § 116 Občianskeho

zákonníka pred bodkočiarkou. Aby nimi boli, musel by Žalobca dokázať, že Žalovaná 3 a Intervenient
mali vzťah napĺňajúci definíciu uvedenú v § 116 Občianskeho zákonníka za bodkočiarkou. Žalobca
však nijako bližšie v konaní pred vydaním Rozsudku netvrdil a ani len nedokazoval, prečo by mali byť
Žalovaná 3 a Intervenient blízkymi osobami v zmysle definície uvedenej v § 116 Občianskeho zákonníka
za bodkočiarkou. Absenciu tvrdení Žalobcu o tom, prečo by mali byť Žalovaná 3 a Intervenient blízkymi
osobami v zmysle definície uvedenej v § 116 Občianskeho zákonníka za bodkočiarkou, pritom nemožno

nahradiť postupom podľa § 150 ods. 2 CSP, na ktorý nabáda odvolací súd v Uznesení. Žalobca totiž v
konaníneuviedol,žeŽalovaná3aIntervenientsúsiblízkeosobybezďalšiehovysvetlenia.Takétobližšie
nevysvetlené tvrdenie by mohlo byť považované za nesubstancované. Žalobca ale vysvetlil, prečo si
myslí, že Žalovaná 3 a Intervenient sú si blízkymi osobami, podal substancované tvrdenia, súd mohol
jeho tvrdenia a vykonané dôkazy vyhodnotiť a rozhodnúť o nich. Výsledkom mal byť Žalobcov neúspech

v otázke preukázania toho, že Žalovaná 3 a Intervenient sú si blízke osoby.
48. V časti konania realizovanom po vydaní Uznesenia Žalobca poskytol o tom, že Žalovaní a
Intervenient sú si navzájom blízke osoby, nasledovné substancované tvrdenia:
a) Žalovaný 1 je s Intervenientom kamarát a súčasne boli obaja v roku 2009 spoločníkmi
v spoločnosti TECHNOLIM spol. s r.o., spoločne podnikali a boli si vzájomne obchodní

partneri.
V zásade možno skonštatovať, že Žalobca netvrdí nič nové oproti časti konania
realizovanej pred vydaním Rozsudku.
b) Žalovaná 2 je Intervenientova exmanželka, matka jeho detí a investovala do bytu v čase, kedy ešte
nebola jeho vlastníkom a jeho vlastníkom bol Intervenient.

Žalobca mierne rozšíril svoje tvrdenia súvisiace s investíciami do bytu, aby tým podporil vzťah Žalovanej
2 a Intervenienta ako blízkych osôb podľa § 116 Občianskeho zákonníka za bodkočiarkou.
c) Žalovaná 3 je s Intervenientom priateľka/družka.
49. Okrem týchto tvrdení Žalobca rozšíril svoje tvrdenia o niekoľké skutkové okolnosti, z ktorých má
vyplývať, že Žalovaní a Intervenient majú byť blízkymi osobami v zmysle definície uvedenej v § 116

Občianskeho zákonníka za bodkočiarkou. Samozrejme, Žalobca využil časť konania realizovanú po
vydaní Uznesenia aj na rozsiahle doplnenie dokazovania, ktoré v časti konania realizovanom pred
vydaním Rozsudku chýbalo. To viedlo Žalovaných k potrebe reagovať na takýto postup Žalobcu a
navrhnúť vlastné dôkazy podporujúce tvrdenia Žalovaných, resp. vyvracajúce nové tvrdenia a dôkazy
Žalobcu.

50. Postup súdu, ktorý po zrušení Rozsudku a vrátení veci späť na ďalšie konanie, umožnil
žalobcovi kompletne zopakovať celé dokazovanie, doplniť tvrdenia, rozšíriť ich a k nim doplniť ďalšie
nové dôkazy, ktoré objektívne mohli byť súdu predložené už v časti konania realizovanom pred vydaním
Rozsudku, spôsobuje podľa nášho názoru porušenia týchto základných princípov:
• princíp kontradiktórnosti a princíp rovnosti zbraní strán v spore - civilné sporové konanie je postavené

na preskúmaní skutkových tvrdení strán sporu, ktoré súdu strany sporu samé predložia. Ak súd Žalobcu
vyslovene nabáda, aby svoje skutkové tvrdenia doplnil a tieto primerane podporil dôkazmi, lebo inak
neuspeje vo svojom spore, je tento princíp výrazným spôsobom porušený. Obe strany tohto sporu
vedeli, že svoje tvrdenia a na ne nadväzujúce dôkazy majú predložiť súdu vlastnou iniciatívou do
skončenia dokazovania v spore podľa § 182 CSP. To bolo v tomto konaní ukončené uznesením dňa

06.04.2017. Následne mali súdy tvrdenia strán a vykonané dôkazy vyhodnotiť a definitívne rozhodnúť
spor. Podľa nášho názoru boli k tomu vytvorené všetky potrebné podmienky. V Uznesení odvolací
súd v podstate jasne uviedol, že Žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení, ale
namiesto toho, aby jeho žalobu zamietol, vymenoval nedostatky Žalobcovho postupu a umožnil mu tieto
nedostatky odstrániť, t. j. doplniť tvrdenia ako aj k nim prislúchajúce dôkazy. Okrem porušenia princípu

kontradiktórnosti týmto došlo vo vzťahu k Žalovaným aj k porušeniu ich práva na spravodlivý proces,
ktorývsebeobsahujeajprincíprovnostizbranístránvspore.Uznesenímsatotižbezzákonnéhodôvodu
umožnilo Žalobcovi sanovať nedostatky jeho procesného útoku, a to na úkor práv Žalovaných, ktorílegitímne očakávali, že niečo takéto nebude Žalobcovi umožnené. Keby odvolací súd Žalobcovi takýto
priestor neutvoril (čo utvoriť ani nemal), Žalovaní by podľa všetkého už dávno boli v tomto spore úspešní.
• princíp arbitrárneho poriadku a princíp koncentrácie konania - umožniť Žalobcovi v časti konania

realizovanom po vydaní Uznesenia, aby doplnil všetky pre neho potrebné tvrdenia a tiež doplnil všetky
dôkazy, ktoré sa mu podarí získať, je tiež porušením pravidiel CSP, podľa ktorých má každá strana
sporu možnosť tvrdiť a dokazovať svoje tvrdenia len do skončenia dokazovania v zmysle § 182 CSP.
Ak uznesenie súdu o skončení dokazovania bolo vydané (v tomto konaní bolo vydané dňa 06.04.2017),
možnosti prípadného ďalšieho dokazovania sú síce prípustné, ale prísne limitované (k tomuto uvádzame

viac v bode 44. tohto podania). Ak sa tieto limity nedodržia, čo sa podľa nášho názoru v tomto konaní
už stalo, súd poruší zákonnú koncentráciu konania, ktorá platí vo vzťahu k pravidlám daným pre včasné
predkladanie tvrdení a ich dokazovanie. Nedodržanie limitov daných pre včasné predkladanie tvrdení
a ich dokazovanie môže mať negatívny vplyv na jednu zo sporových strán. V našom prípade sú touto
stranou Žalovaní. Tým, že sa v Uznesení uviedli nedostatky Žalobcovho vedenia sporu a umožnilo sa mu
tieto nedostatky kompletne opraviť a doplniť, pričom nešlo o prípustné dokazovanie spomínané v bode

44. tohto podania, súd prekročil hranice zákonom danej koncentrácie konania. Súd svojim konaním,
kedy v podstate „daroval Žalobcovi druhý pokus na výhru v spore", postupoval podľa nášho názoru
procesné nesprávne, pričom tento jeho nesprávny procesný postup má za následok vážne porušenie
práva Žalovaných na spravodlivý proces.
• princíp hospodárnosti konania -vyššie popisované procesné porušenia majú sekundárne vplyv aj na

princíp hospodárnosti konania. Ten tiež nie je dodržaný, čo umocňuje správnosť našej argumentácie, t. j.
že Žalobcovi nemá byť v aktuálnej fáze konania umožnené odstrániť všetky nedostatky jeho procesného
útoku, ktoré mal prítomné v časti konania realizovaného do vydania Rozsudku. Tým, že odvolací súd
Uznesením takúto možnosť Žalobcovi vytvoril, výrazne navyšuje trovy konania a celkovú nákladovosť
vedenia spor aj pre Žalovaných, ktorá spočíva napríklad aj vtom, že Žalovaní nemôžu (minimálne) do

skončenia tohto sporu plne nakladať so svojimi nehnuteľnosťami kúpenými od Intervenienta.
51. Ako sme už uviedli, konajúci súd sme si na tieto nedostatky vedenia sporu vyvolané Uznesením
dovolili upozorniť ešte pred vydaním nového rozhodnutia vo veci, aby sa s našimi argumentmi vedel v
rozhodnutí riadne vysporiadať. Myslíme si, že súd môže pripustiť niektoré nové dôkazy predložené v
tomto konaní, ak sú v medziach limitov a podmienok spomenutých v odseku 44. tohto podania. Medzi

ne určite patrí Trestný rozsudok (viď § 366 písm. d) CSP). Nepatrí sem ale podľa nášho názoru žiadny
dôkaz, ktorý Žalobca navrhol vykonať alebo predložil súdu po dátume 06.04.2017, kedy súd vydal
uznesenie o skončení dokazovania podľa § 182 CSP. Dôkazy ako čestné vyhlásenie H. E. z 30.09.2020,
výsluch svedka p. P. L. z 23.01.2020, výsluchy strán sporu realizované po 06.04.2017 a ani navrhovaný
a ešte nevykonaný výsluch svedka p. C. H. nemôžu byť prijaté ako zákonné, a to z dôvodov, ktoré

popisujeme v predošlých odsekoch poslednej časti tohto podania.
19. Právny zástupca žalobcu dňa 17.4.2023 spolu s vyjadrením čl. 1086 – 1099 doručil ďalší návrh na
prerušenie konania, s odôvodnením, že uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 31OdK/279/2020 – 20
zo dňa 30.11.2020 Okresný súd vyhlásil konkurz na majetok dlžníka: L. E., nar. XX.X.XXXX, bytom M.
N. XXXX/XX, XXX XX I. (t. j. intervenienta), začal hlavné insolvenčné konanie a dlžníka zbavil všetkých

dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze.
Žalobca dňa 29.3.2023 podal na Okresný súd Nitra návrh na zrušenie oddlženia pre nepoctivý
zámer podľa § 166 f) zákona č. 7/2005 Z.z. Konanie o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer proti
intervenientovi je vedené na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 32Odi/2/2023. V návrhu na prerušenie
konania ďalej uviedol, že podstatou žaloby o neúčinnosť právnych úkonov je naplnenie požiadavky

vymáhateľnosti pohľadávky veriteľa – žalobcu voči dlžníkovi, pričom poukázal na ustanovenie § 166 e/
ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. Uvedeným uznesením, ktorým súd zbavil dlžníka všetkých dlhov, ktoré
môžu byť uspokojené iba v konkurze, v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze, pohľadávka
žalobcu ako veriteľa prestala spĺňať jeden z predpokladov pre úspešné odporovateľnosť právnych
úkonov podľa Občianskeho zákonníka, ktorou je vymáhateľnosť pohľadávky veriteľa. Pohľadávka

veriteľa sa oddlžením dlžníka stáva nevymáhateľnou. Ďalej poukázal, že zákonodarca nešpecifikuje,
že na účely odporovateľnosti podľa ustanovenia § 166 h/ ZKR sa predmetné pohľadávky považujú za
vymáhateľné. Hovorí iba o práve veriteľa domáhať sa podľa OZ určenia relatívnej neúčinnosti právneho
úkonu dlžníka aj v prípade, že je pohľadávka premlčaná, nevymáhateľná alebo nevykonateľná. Veriteľ
tak má na jednej strane právo podať návrh na určenie relatívnej neúčinnosti právneho úkonu, na druhej

strane nie je jasné, či sa má jeho nevymáhateľná pohľadávka považovať v tomto konaní automaticky
za vymáhateľnú alebo nie. Existencia vymáhateľnej pohľadávky je podmienkou, bez ktorej nemôže
byť veriteľ v konaní na základe aplikácie ust. § 42a/ O.Z. úspešný. Vzhľadom na veľmi zvláštnu
procesnú situáciu, ktorá jednak ( za určitých okolností) bráni viesť konanie , v ktorom by bolo veriteľovipriznaná pohľadávka voči dlžníkovi, ktorý bol oddlžený, avšak na druhej strane nie je nikde v zákone
uvedené, aká pohľadávka sa má považovať v tomto prípade za vymáhateľnú, žalobca sa tak dostal
do neistej pozície a preto ako ďalej uviedol právny zástupca žalobcu v návrhu na prerušenie konania,

žiadal konanie prerušiť do právoplatného skončenia konania o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer,
vedeného na Okresnom súde Nitra sp. zn. 32Odi/2/2023, keďže podľa výsledkov tohto konania, teda
konania vedeného na Okresnom súde Nitra sp. zn. 31Odi/2/2023 bude zrejmé, či oddlženie dlžníka
bude zrušené a tým pádom nebudú žiadne pochybnosti ohľadom vymáhateľnosti pohľadávky žalobcu,
alebo nebude zrušené a vtedy bude nutné zaujať právny názor k vymáhateľnosti pohľadávky veriteľa,

v prípade oddlženia dlžníka.
20. Právny zástupca žalovaných a intervenient v návrhu na prerušenie konania uviedol, že žalovaní
a intervenient sú presvedčení, že žalobcove postavenie v tomto spore nie je nijako dotknuté oddlžením
intervenienta stratou atribútu vymáhateľnosti ohľadom jeho pohľadávky. Ustanovenie § 166 h/ ods.
1 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii jednoznačne vyjadruje zámer zákonodarcu
neodňať veriteľovi postavenie už raz získané atribútom vymáhateľnosti jeho pohľadávky pre potreby

vedenia sporov ohľadom odporovateľných právnych úkonov tým, že dlžníka dosiahne oddlženie.
Žalobcovu obavu zo straty atribútu vymáhateľnosti jeho pohľadávky vo vzťahu k tomuto konaniu
tak považoval za iluzórnu a akademicky hypotetickú. Akýkoľvek právny výklad, ktorý by súd použil
s cieľom zamietnuť žalobcu veriteľa ohľadom odporovacích úkonov z toho dôvodu, že dlžník dosiahol
oddlženie apohľadávkaveriteľa týmstratilasvojuvymáhateľnosťbynarážalanaúplnýzákladmyšlienky

sformulovanej v § 167 h/ ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. a bol by teda v zjavnom rozpore s týmto zákonným
ustanovením. Ďalej právny zástupca uviedol, s poukazom na presné znenie § 162 ods. 1 CSP, ktoré
upravuje dôvody, kedy súd musí prerušiť súdne konanie. Dôvod uvedený v písmene a/ ustanovenia
§ 162 ods. 1 CSP dáva súdu povinnosť prerušiť konanie, ak konajúci súd nie je oprávnený riešiť
otázku podstatnú pre rozhodnutie v tejto veci. Aká je to otázka ? Žalobca ju sformuloval približne

nasledovne: „ ak dôjde k oddlženiu dlžníka má veriteľ právo domáhať sa uspokojenia svojej pôvodne
vymáhateľnej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku ?
„ Právny zástupca uviedol, že je toho názoru, že túto právnu otázku je oprávnený riešiť tunajší súd a on
sa musí s ňou vysporiadať a nie je preto dôvod na prerušenie konania vyjadrený v § 162 ods. 1 písm. a/
CSP. Ďalej uviedol, že ak by tunajší súd prerušil toto konanie a čakal by na výsledok konania o zrušení

oddlženia, otázka položená by konaním o zrušení oddlženia nebola nijako zodpovedaná. Buď by len
odpadla ( ak by oddlženie intervenienta bolo zrušené), alebo by ostala aj naďalej prítomná ( ak by
oddlženie intervenienta zostalo zachované) a tunajší súd by sa aj tak musel ňou zaoberať.
21. Právny zástupca žalovaných a intervenienta žiadal návrh na prerušenie konania zamietnuť, ktoré
vyjadrenie bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu, ktorý uviedol, že s uvedeným názorom

nesúhlasí a trval na návrhu na prerušenie konania. Na pojednávaní dňa 1.6.2023 právny zástupca
žalobcuuviedol,žetrvánažalobevzmyslepísomnýchvyjadrení,ďalejuviedol,žestranysporusasnažili
predmetný spor ukončiť dohodou o urovnaní, prebiehali mimosúdne rokovania, čo bol aj dôvod návrhov
na prerušenie konania zo strany oboch strán sporu, pričom zo strany intervenienta bolo ponúknuté
finančné plnenie vo výške 300.000 eur, s ktorou výškou žalobca nesúhlasil, preto k mimosúdnej dohode

nedošlo. Právny zástupca žalovaných a intervenienta uviedol, že je pravdou, že prebiehali mimosúdne
rokovania, uvedená ponuka bola realizovaná zo strany žalovaných a intervenienta, nielen zo strany
intervenienta, k dohode nedošlo, nakoľko žalobca trval na zaplatení sumy 800.000 eur, s čím zas
nesúhlasili žalovaní a intervenient. Právny zástupca žalovaných a intervenienta na pojednávaní ďalej
uviedol, že dopĺňa svoje písomné podanie v tom, že voči odsudzujúcemu trestnému rozsudku sa

intervenientneodvolal,čovšakpovažuje zanepodstatné,lebovtomtoprebiehajúcomsporesúprimárne
jeho výsledkom postihnutí žalovaní a nie intervenient. Ďalej uviedol, že keď už trestný rozsudok
existuje, nie je možné ho odignorovať, nie je možné ani odignorovať skutočnosť že aj ním sa potvrdili
okolnostipodstatnépretotosúdnekonanie,keďžejednouznajpodstatnejšíchjefakt,žežalovaníuhradili
kúpne ceny intervenientovi za nehnuteľnosti, ktoré od neho kúpili. K ďalšiemu argumentu žalobcu, kde

hovorí ohľadom ekvivalentnosti úkonu žalovanej v 2. rade, za byt ktorý si odkúpila od intervenienta,
že vkladanie jej finančných prostriedkov titulom rekonštrukcie do bytu pred tým, než ho sama kúpila
vraj nemôže ovplyvniť výšku kúpnej ceny za tento byt, pretože žalovaná v 2. rade takýmto konaním
pre seba vyvodzuje neoprávnený prospech. Uviedol, že ak niekto investuje do cudzej nehnuteľnosti,
zhodnotí ju a vznikne mu nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Tento nárok žalovaná v 2. rade

voči intervenientovi v danom čase mala, keď to obaja zohľadnili v rámci kúpnej ceny.
22. Právny zástupca žalobcu v záverečnej reči uviedol, že trvá na predmetnej žalobe, bolo preukázané,
že intervenient sa dopustil trestného činu. Poukázal na účelové správanie intervenienta, ktorý po celú
dobu trestného konania, ako aj počas tohto konania popieral spáchanie trestného činu, násl. sa účelovovzdal odvolania proti rozsudku v trestnej veci, aby privodil sebe aj žalovaným neoprávnenú výhodu
zo svojho protiprávneho konania. Ďalej uviedol, že kúpna cena zo strany žalovaného v l. rade nebola
zaplatená, a žalovaní v 1. rade a intervenient iba na oko predstierali túto skutočnosť. Žalovaný v l. rade

nedisponoval finančnými prostriedkami, podľa predložených dokladov vybral v rozhodnom období z účtu
14.350 eur, odmietol preukázať a označiť svoje ďalšie prostriedky na úhradu, pričom kúpna cena za
ktoré bola predaná nehnuteľnosť kúpnou zmluvou medzi intervenientom a žalovaným v l. rade bola
ponúknutá za 55 mil. Sk, t.j. viac ako 1.800.000 eur, pričom kúpna cena podľa kúpnej zmluvy bola len
1.200.000 eur, teda nebola ekvivalentná. Nezaplatenie kúpnej ceny žalovaného v l. rade vyvodzuje aj

z účelových tvrdení žalovaného v l. rade a intervenienta, o podpise zmluve aj spôsobe jej zaplatenia.
Zároveň poukázal na to, že žalovaný l. si nesplnil svoju povinnosť, t.j. predložiť výpis z účtu za obdobie
predchádzajúce uzavretiu kúpnej zmluvy. V konaní bolo preukázané, že kúpna ceny v kúpnej zmluve
medzi intervenientom a žalovanou v 2. rade nie je ekvivalentný právny úkon, keď kúpna cena bola
stanovená na 25.000 eur, pričom znaleckým posudkom bola cena nehnuteľnosti určená na 33.000
eur. Ako uvádza právny zástupca žalovaných a intervenienta, že žalovaná v 2. rade mala nárok na

bezdôvodné obohatenie z titulu rekonštrukcie nehnuteľnosti, takúto pohľadávku nemožno započítať,
lebo tým by bol zvýhodnený kupujúci oproti ostatným veriteľom a práve to potvrdzuje neekvivalentnosť
tohto právneho úkonu. Poukázal na rozpory žalovanej v 2. rade ohľadne zaplatenia kúpnej ceny, kde
tvrdila, že ju vyplatila L. G., že peniaze odovzdala E., tieto rozpory svedčia, že kúpna cena nebola
zaplatená vôbec. Rovnako m možno prijať záver, že kúpna zmluva medzi intervenientom a žalovanou

v 3. rade nebolo ekvivalentný právny úkon, keď v kúpnej zmluve bola uvedená suma 16.000 eur, pričom
nehnuteľnosti boli ocenené na 29.400 eur. Ďalej uviedol, že bolo preukázané, že žalovaným bol známy
úmysel intervenienta ukrátiť svojho veriteľa, čo potvrdila žalovaná v 3. rade počas výsluchu v trestnom
konaní, toto možno vyvodiť aj z výsluchu svedka L. G., ktorý uvádzal, že E. si urobil poriadok so svojím
majetkom. V rámci testu proporcionality súd musí vyhodnotiť predmetný dôkaz, teda svedeckú výpoveď

L. G. R. zákonný, pretože je potrebné ho vykonať v zmysle vyššieho princípu spravodlivosti. V konaní
bolo ďalej preukázané, že intervenient a žalovaný l. majú blízke vzťahy ohľadom svojho priateľstva,
podnikateľských aktivít, trávenie spoločného času ako aj podnikateľských aktivít syna intervenienta a U.
K., žalovanej v 3. rade so žalovaným v l. rade. O týchto skutočnostiach bol vykonaný aj dôkaz čestné
vyhlásenie H. E.. O nadštandardných vzťahoch medzi intervenientom a žalovaným v l. rade svedčí

aj skutočnosť, že žalovaný v l. rade intervenientovi údajne vrátil doklad o zaplatení sumy 1.200.000
eur, predtým, ako mohol inak preukázať zaplatenia tejto sumy, čo svedčí o vzťahoch, ktoré nie sú ani
medzi pokrvnými príbuznými. Blízky vzťah žalovanej 2. a intervenienta vyplýva z toho, že sa jedná
o bývalých manželov, ktorí majú spoločné deti, o ktoré sa spoločne starajú a teda by ujmu jedného
z nich pociťovali ako ujmu vlastnú. O blízkych vzťahoch svedčí aj skutočnosť, že po rozvode manželstva

žalovaná investovala do bytu vo vlastníctve intervenienta peňažné prostriedky, v tomto byte bývali
synoviažalovanej2.aintervenienta.Blízkyvzťahžalovanej3.aintervenientabolpreukázanýsvedeckou
výpoveďou žalovanej 3., ktorá uvádzala, že v rozhodnom období bývali spoločne s intervenientom kde
bývajú dodnes a majú spoločné dieťa. Naopak nebolo preukázané, že by žalovaní ako osoby blízke,
vynaložili starostlivosť a sami rozporovali, že sa jedná o ukracujúci úkon.

23. Právny zástupca žalovaných a intervenienta v záverečnej reči uviedol, že úlohou súdu v tomto
konaní bolo preukázať, že právne úkony, ktoré žalobca žalobcu napadol, nemali zákonné náležitosti
odporovateľných právnych úkonov. Ak by kúpne zmluvy mohli byť rozsudkom určené ako odporovateľné
právne úkony, teda za právne neúčinné voči žalobcovi, musel žalobca v tomto konaní preukázať: 1/
neexistenciu ekvivalentnosti právnych úkonov a tá by tu bola prítomná vtedy, ak by žalovaní nezaplatili

kúpnu cenu, alebo by zaplatili neprimerane nízku cenu. Kúpne ceny však boli zaplatené, čo potvrdzuje
aj článok III. v kúpnych zmluvách a to vyplýva aj z výpovedí žalovaných, ako aj ich výpovede
ako svedkov v trestnom konaní, kde vypovedali pod prísahou. Úhradu kúpnych cien potvrdzuje aj
trestný rozsudok, ktorý odsúdil intervenienta pre spáchanie trestného činu poškodzovania veriteľa.
Primeranosť zaplatených kúpnych cien bola potvrdená aj znaleckými posudkami, ktoré sa nachádzajú

v trestnom spise. Poukázal ďalej na to, že znalecká cena nie je absolútnou a jedinou správnou hodnotou
ohodnocovania nehnuteľnosti. Skutočná trhová cena je daná až na základe reálnej ponuky a dopytu.
Reálna trhová cena nemusí zodpovedať kúpnej cene 1:1 , hoci zásadne by sa odchyľovať nemali, avšak
ktakémutozásadnémuodklonu,anivjednomprípadeužalovanýchnedošlo.Nimizaplatenékúpneceny
odrážali reálnu trhovú hodnotu v danom čase a na danom mieste. Kúpne zmluvy tak boli ekvivalentnými

úkonmi a už po splnení tohto znaku, je potrebné žalobu zamietnuť. V predmetnej veci sa skúmali aj
ďalšie náležitosti odporovateľných právnych úkonov, ktoré musel žalobca preukázať a medzi ne patrí
úmysel intervenienta poškodiť žalobcu ako veriteľa prostredníctvom uzavretia kúpnych zmlúv. Tento
úmysel na strane intervenienta bol žalobcom len tvrdením predpokladaným, nebol ničím relevantnepreukázaný. Práve naopak intervenient od začiatku tvrdil, že uzavretie kúpnych zmlúv nemalo žiadny
súvis so žalobcovými pohľadávkami a prevody nehnuteľností boli prekonzultované ešte predtým než
sa intervenient dozvedel o existencii žalovaných pohľadávok, keďže o ich existencii sa intervenient

dozvedel až na základe doručeného zmenkového platobného rozkazu. Pravdou je, že intervenient bol
odsúdený pre trestný čin poškodzovaniu žalobcu ako svojho veriteľa, nebolo to v súvislosti s uzavretím
kúpnych zmlúv, ale zo spôsobom, ako naložil s peniazmi, ktoré získal z predaja nehnuteľností a preto
z toho vyplýva, že ak súd v trestnom konaní identifikoval úmysel intervenienta poškodiť žalobcu
ako svojho veriteľa v spôsobe naloženia so svojimi peniazmi, nemohol byť tento úmysel prítomný pri

uzatváraní kúpnych zmlúv, nemohol byť prítomný hlavne preto, že tieto kúpne zmluvy boli ekvivalentnými
právnymi úkonmi. Právny zástupca ďalej uviedol, že žalobca sa snažil preukázať prítomnosť statusu
blízkych osôb medzi žalovanými a intervenientom ku dňu uzatvorenia kúpnych zmlúv. Tento status však
žalobca nepreukázal do rozhodnutia odvolacieho súdu v tomto konaní a po jeho vrátení späť na OS
Levice svoje dokazovanie už nemohol dopĺňať a preto súd ďalšie dôkazy považoval právny zástupca
za nezákonné a nepoužiteľné. ďalej uviedol, že čo sa týka výpovede bývalého advokáta intervenienta

p. G., tento nie je zákonný z dôvodu, že advokát nebol zbavený mlčanlivosti svojím klientom. Právny
zástupca ďalej uviedol, že napriek aj ďalšiemu dokazovaniu ani jeden dôkaz nedokázal preukázať ,
že žalovaní a intervenient boli dňa 12.11.2009 blízkymi osobami. Keďže žalobca status blízkych osôb
nepreukázal, bol povinný preukázať, že žalovaní úmyselne uzavreli s intervenientom kúpne zmluvy
s cieľom poškodiť žalobcu. Žalobca takýto úmysel v tomto konaní netvrdil, ani nedokazoval. Ak by

žalobca podľa názoru súdu predsa len uspel ohľadom dokazovania statusu blízkych osôb pre svoj
úspech v spore by stále potreboval, aby žalovaní nevykonali náležitú starostlivosť ohľadne uzavretia
kúpnych zmlúv s intervenientom. Žalovaní náležitú starostlivosť vykonali a to vyhláseniami uvedenými
v článku IV. druhá odrážka kúpnych zmlúv. Viac zo svojej pozície ako súkromných fyzických osôb
nedokázali voči intervenientovi ako ďalej súkromnej fyzickej osobe, urobiť preto, aby spoznali majetkový

stav intervenienta uistili sa, že uzavretie kúpnych zmlúv je z pohľadu právnej úpravy odporovacích
úkonov alebo z akéhokoľvek iného pohľadu pre nich bezpečné. Pri prevode nehnuteľností bežné
súkromné fyzické osoby nemajú relevantné nástroje ako o sebe vzájomne zistiť bonitu alebo majetkovú
rizikovosť. Na nehnuteľnostiach intervenienta v čase uzatvorenia kúpnych zmlúv neboli zapísané žiadne
poznámky, ťarchy. Intervenient nebol účastníkom exekučného konania a tak náležitá starostlivosť

žalovaných preto bola pri uzatváraní kúpnych zmlúv prítomná v maximálnom možnom rozsahu.

24. Na základe vykonaného doplneného dokazovania, v zmysle pokynov odvolacieho súdu súd zistil
nasledovný skutkový a právny stav :
Dlžník L. E. – intervenient vystavil žalobcovi zmenku na sumu 1.228.162,76 eur s príslušenstvom.

V právnej veci žalobcu A. B. proti žalovanému- intervenientovi vedenej na Okresnom súde v Žiline pod
č.k. 11CbZm/1/2009 sa žalobca domáhal zaplatenie zmenkovej sumy 1.228,162,76 eur, pričom Okresný
súdŽilinarozsudkomč.k.11CbZm/1/2009–497rozhodol,žesúdzmenkovýplatobnýrozkazOkresného
súdu Žilina č.k. 11Zm/ 25/2009 – 13 zo dňa 24.8.2009 ponecháva v platnosti. Krajský súd v Žiline
rozsudkom č.k. 14CoZm/2/2012 zo dňa 21.3.2013 rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 11CbZm/1/2009

– 497 zo dňa 2.12.2011 potvrdil, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.5.2013.
Voči rozsudku Krajského súdu v Žiline bolo podané dovolanie, pričom Najvyšší súd SR uznesením
sp. zn. 5Obdo/96/2018 zo dňa 25.9.2019 dovolanie žalovaného odmietol ( čl. 692 – 699). Dlžník
L. E., ako vyplýva z predložených listinných dôkazov uzatvoril so žalovanými kúpne zmluvy a to so
žalovaným v l. rade kúpnu zmluvu, ktorej predmetom boli nehnuteľnosti vedené na liste vlastníctva

č. XXXX okr. Levice, obec Levice, kat. územie I., špecifikované v článku I. bod l. a 2. predmetnej
zmluvy za kúpnu cenu 1.200.000 eur, pričom podľa článku sa III. zmluvné strany dohodli, že kupujúci
dohodnutú kúpnu cenu uhradí predávajúcemu v hotovosti pred podpisom tejto zmluvy. Kúpnu cenu
1.200.000 eur kupujúci zaplatil predávajúcemu pred podpísanej tejto zmluvy, pričom predávajúci túto
skutočnosť potvrdzuje svojím podpisom na tejto zmluve. Podľa obsahu uvedenej zmluvy č.l. 118 kúpna

zmluva bola datovaná dňa 9.11.2009 s dátumom overenia podpisov kupujúceho a manželky kupujúceho
dňa 10.11.2009 a predávajúceho dňa 12.11.2009, pričom vklad bol povolený Správou katastra Levice
rozhodnutím zo dňa 11.12.2009 ( čl. 114-115). Dlžník L. E. ako predávajúci uzatvoril so žalovanou
v 2. rade kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bola nehnuteľnosť špecifikovaná v článku I. za dohodnutú
kúpnu cenu 25.000 eur. Podľa článku III. predmetnej zmluvy ( čl. 105 – 107), sa zmluvné strany dohodli,

že kupujúci dohodnutú kúpnu cenu uhradí predávajúcemu v hotovosti pred podpisom tejto zmluvy.
Kúpnu cenu 25.000 eur kupujúci zaplatil predávajúcemu pred podpisom tejto zmluvy, pričom predávajúci
túto skutočnosť potvrdzuje svojím podpisom na tejto zmluve. Podľa obsahu zmluvy čl. 107 je kúpna
zmluva datovaná dňom 9.11.2009 , pričom podpis predávajúceho bol overený dňa 12.11.2009 a vkladvlastníckeho práva bol povolený Správou katastra Levice rozhodnutím č. vkladu H. XXXX/XX W. dňa
XX.XX.XXXX ( čl. 95 – 96). Dlžník L. E. ako predávajúci uzatvoril so žalovanou v 3. rade ako kupujúcou
kúpnu zmluvu datovanú dňom 9.11.2009, ktorej predmetom sú nehnuteľnosti špecifikované v článku I.

predmetnej kúpnej zmluvy
25. Podľa článku III. kúpna cena za predmetné nehnuteľnosti bola dohodou zmluvných strán
stanovená na celkovú sumu 16.000 eur. Zmluvné strany sa dohodli, že kupujúci dohodnutú kúpnu
cenu uhradí predávajúcemu v hotovosti pred podpisom tejto zmluvy. Kúpna cenu 16.000 eur kupujúci
zaplatil predávajúcemu pred podpisom tejto zmluvy, pričom predávajúci túto skutočnosť potvrdil svojím

podpisom na zmluve. Zo spisu Okresného súdu Levice 3T/179/2016 bolo zistené, že v predmetnom
trestnom konaní vedenom proti dlžníkovi L. E. pre zločin poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods.
1 písm. a/ ods. 5 písm. a / Tr. zákona boli v predmetom trestnom konaní vypracované znalecké
posudky na stanovenie ceny nehnuteľností, ktoré znalecké posudky vypracovával znalec Ing. Éder a to
konkrétne znalecký posudok č. 12/2011 čl. 300-324 trestného spisu, v ktorom znaleckom posudku
znalec stanovil všeobecnú hodnotu bytu č. 1 na prízemí a podiel priestoru na spoločných častiach

a zariadeniach bytového domu s.č. XXXX a spoluvlastnícky podiel na pozemku parc. č. XXXX k.ú. I.
( kúpna zmluva uzatvorená so žalovanou v 2. rade), v ktorom znaleckom posudku znalec stanovil
všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti a to vo výške 33.300 eur ku dňu 9.11.2009. V znaleckom posudku
č. 13/2011 znalec stanovil všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti – pozemku parc. č. XXXX vo výške
940 eur a znaleckom posudku č. 5/2012 stanovil všeobecnú hodnotu nehnuteľností vedených na

LV č. XXX kat. úz. S. ku dňu 9.11.2009 vo výške 29.400 eur ( ku kúpnej zmluve uzatvorenej so
žalovanou v 3. rade). V znaleckom posudku č. 15/2011 ( čl. 338 – 361) znalec stanovil všeobecnú
hodnotu rodinného domu s.č. XXXX s príslušenstvom a pozemkami ku dňu 9.11.2009 v sume 983.000
eur. Predmetné nehnuteľnosti v zmysle kúpnych zmlúv uzatvorené medzi dlžníkom a žalovanými
v 1. – 3. rade tak boli ocenené ku dňu uzatvorenia všetkých kúpnych zmlúv v zmysle uznesenia

čl. 362 trestného spisu , kedy bo la uvedenými znaleckými posudkami určená všeobecná hodnota
predmetných nehnuteľností a to s poukazom na vyhodnotenie ekvivalentnosti predmetných právnych
úkonov. Právny zástupca žalobcu žiadal v civilnom konaní pribrať do konania znalca na určenie
všeobecnej hodnoty nehnuteľností, ku ňu uzatvorenia kúpnych zmlúv, ktorý navrhnutý dôkaz súd
považoval za nadbytočný, vzhľadom na vypracované znalecké posudky v trestnom konaní, ktorými

znaleckými posudkami bola stanovená všeobecná hodnota nehnuteľností ku dňu uzatvorenia kúpnych
zmlúv. V zmysle vykonaného a doplneného dokazovania súd opätovne posudzoval ekvivalentnosť
právnych úkonov, ako neekvivalentnosť právnych úkonov ako jednu z podmienok na úspech žalobcu
v predmetnom konaní. Z predložených listinných dôkazov a obsahu kúpnych zmlúv vyplýva, že zo
strany kupujúcich došlo k úhrade kúpnych cien za nehnuteľnosti prevádzané dlžníkom, čo bolo aj

písomne potvrdené samotným predávajúcim, ako vyplýva z článku III. predmetných zmlúv. Uvedená
skutočnosť bola potvrdená v rámci výpovede žalovaných v civilnom konaní, ako aj v trestnom konaní,
kde žalovaní vystupovali v procesnom postavení svedkov. Uvedená skutočnosť, t.j. vyplatenie kúpnych
cien zo strany kupujúcich priamo vyplýva aj z konečného rozhodnutia v trestnom konaní, v ktorom
trestnom konaní dlžník ako obžalovaný bol rozsudkom Okresného súdu Levice uznaný vinným na

skutkovom základe, že dňa 27.7.2005 uzatvoril zmluvu o pôžičke s veriteľom A. B., predmetom ktorej
bolo požičanie sumy 37.000.000,- Sk, ktorú sa predmetnou zmluvou zaviazal vrátiť do 2.2.2009 a
na zabezpečenie vrátenia pôžičky vystavil rovnakého dňa dlžník veriteľovi zabezpečovaciu zmenku
na sumu 37.000.000,- Sk, avšak nakoľko nedošlo k vráteniu pôžičky na základe návrhu A. B. bol
vydaný Okresným súdom Žilina dňa 24.8.2009 zmenkový platobný rozkaz č.k. 11Zm/25/2009 – 13 na

zaplatenie zmenkovej sumy 1.228.162,76 eur s príslušenstvom, po ktorého doručení L. E. dňa 9.11.2009
uzatvoril tri kúpne zmluvy s G. E., J. K. a D. E. F., na základe ktorých im predal svoj nehnuteľný
majetok za sumu 1.241.000 eur, ktorá mu bola kupujúcimi pri podpise zmlúv odovzdaná v hotovosti
( úsek odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Levice č.k. 3T/179/2016 – 444 zo dňa 14.6.2022 ).
Z uvedeného trestného rozsudku tak jednoznačne vyplýva, že kúpne ceny zo strany kupujúcich boli

vyplatené priamo predávajúcemu, za ktorý skutok bol dlžník L. E. uznaný vinným, nakoľko z uvedeného
rozsudku vyplýva, že dlžník kúpnu cenu prevzal, avšak finančné prostriedky z predaja nehnuteľností
nepoužil na úhradu pohľadávky A. B., ale naložil s nimi neznámym spôsobom. Rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 14.6.2022. Súd sa stotožňuje s vyjadrením právneho zástupcu žalobcu, ktorý
poukázal na rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 13C/47/2012 ( konanie o pôžičke) medzi žalobcom

a žalovaným – intervenientom, v ktorom konaní si žalobca uplatnil svoj nárok zo zmluvy o pôžičke
voči intervenientovi , ktorý bol zabezpečený práve zmenkou riešenou v konaní na Okresnom súde
Žilina pod sp. zn. 11CbZm/1/2009, na základe ktorej žalobca podal aj žalobu o neúčinnosť právnych
úkonov, t.j. ako veriteľ intervenienta. S poukazom na uvedené konanie žalobca v konaní o pôžičkebol povinný preukázať, že pôžičku intervenientovi skutočne poskytol, pričom v uvedenom konaní sa
intervenient bránil, že žiadne peniaze od žalobcu nedostal, v tomto konaní tiež žalobca nedokázal,
že sumou 37.000.000,-Sk reálne disponoval, tiež nepreukázal, že by tieto finančné prostriedky aj

intervenientovi poskytol. Odvolací súd po odvolaní voči predmetnému rozsudku uviedol, že v prípade,
ak zmluva o pôžičke obsahuje vyhlásenie dlžníka, že prevzatie pôžičky od veriteľa podpisuje svojím
podpisom na zmluve, odporuje pravidlám logického myslenia uveriť bez ďalšieho obrane dlžníka, že
predmet pôžičky od veriteľa neprevzal, resp. vyvodzovať, že zmluva o pôžičke nie je dostatočným
dôkazom na preukázanie opaku. S poukazom k uvedenému, mal súd za to, že aj v danom prípade,

keď kúpne zmluvy jednoznačne udávajú (článok III. zmlúv), že kúpna cena bola zo stany kupujúcich
uhradená, a finančné prostriedky, teda kúpnu cenu predávajúci prevzal, je tak absolútne logické, že
aj v uvedenom konaní je nadbytočné preukazovať opak, t. j. preukázanie, že kúpne ceny vyplatené
neboli, resp. že kupujúci finančnými prostriedkami tvoriacich kúpnu cenu nedisponovali, nakoľko
ani v konaní vedenom na tunajšom súde 13C/47/2012 nebolo preukazované, že veriteľ disponoval
finančnýmiprostriedkami,ktorémalzapožičaťdlžníkovi,resp.nebolopreukazované,žepredmetpôžičky

bol aj reálne odovzdaný. Z tohto dôvodu tak ako konštatoval aj právny zástupca žalovaných, by bolo
nespravodlivé, ak by v predmetnom konaní súd postupoval inak, a to aj z dôvodu právnej istoty. V danom
prípade tak súd vyhodnotil, že predmetné právny úkony sú ekvivalentnými právnymi úkonmi, pričom aj
čo sa týka kúpnej ceny, ktorá bola vyplatená kupujúcimi, v každom jednom prípade súd vyhodnotil, berúc
do úvahy aj princíp zmluvnej voľnosti, že kúpna cena nebola podhodnotená, keďže súd zohľadnil jednak

znalecké posudky, ktorými bola určená všeobecná hodnota nehnuteľností ku dňu uzatvorenia kúpnych
zmlúv, zároveň zohľadnil, ktorá skutočnosť nebola sporná, že žalovaná v 2. rade – bývalá manželka
intervenientainvestovalafinančnéprostriedkydonehnuteľnosti,ktorátvorilapredmetkúpnejzmluvy ato
ešte pred uzatvorením kúpnej zmluvy, takže suma stanovená v kúpnej zmluve medzi intervenientom
a kupujúcou v 2. rade je absolútne primeraná a tiež súd vyhodnotil za primeranú aj kúpnu cenu v zmysle

kúpnych zmlúv uzatvorených medzi kupujúcim v l. rade a kupujúcou v 3. rade. Žalobca poukazoval, že
predmetné kúpne ceny sú neprimerané. Vzhľadom na trhovú hodnotu nehnuteľností v čase uzatvorenia
kúpnych zmlúv, avšak žiaden dôkaz o tom, že by tieto kúpne ceny boli podhodnotené, nepredložil,
žiadal síce vypracovanie znaleckých posudkov, avšak súd opakuje, že potrebné bolo určiť všeobecnú
hodnotu nehnuteľností ku dňu uzatvorenia uvedených právnych úkonov, ktoré, ako už bolo uvedené,

bolo teda všeobecná hodnota nehnuteľností vyhodnotená v rámci trestného konania, ktoré znalecké
posudky súd vyhodnotil ako dôkazy listinou a preto vychádzal súd z uvedeného dôkazu predloženého
v rámci trestného konania. Z dôvodu, že bolo preukázané, že v danom prípade všetky kúpne zmluvy
sú ekvivalentnými právnymi úkonmi, už z tohto dôvodu považoval súd žalobu za nedôvodnú, nakoľko
žaloba mohol úspešne odporovať len neekvivalentným právnym úkonom.

26. Súd sa však zaoberal aj postavením žalovaných v 1. – 3. rade, pričom opätovne sa zaoberal
tak, ako konštatoval aj odvolací súd, či sú žalovaní v1. - 3. rade osobami blízkymi intervenientovi,
s poukazom na ustanovenie § 116 O.Z. Z vykonaného dokazovania svedeckých výpovedí však nebolo
preukázané, že žalovaní v 1. – 3. rade sú osobami blízkymi, pričom tento vzťah nebol preukázaný ani
na strane jedného zo žalovaných. Súd poukazuje na to, že je potrebné uvedenú skutočnosť vyhodnotiť

ku dňu uzatvorenia právnych úkonov, teda v čase uzatvorenia kúpnych zmlúv. Ani z jedného dôkazu,
ktorý bol predložený a vykonaný po rozhodnutí odvolacieho súdu však uvedené preukázané nebolo.
Svedkovia, ktorí boli v konaní vypočutí, uvádzali síce určitý vzťah medzi intervenientom a žalovaným
v l. rade, intervenientom a žalovanou v 2. rade - bývalou manželkou a intervenientom a žalovanou v 3.
rade, ako matkou spoločného mal. dieťaťa a priateľkou, resp. družkou intervenienta. Z výpovedí svedkov

síce vyplynuli určité vzťahy priateľské, kolegiálne medzi intervenientom a všetkými troma žalovanými,
avšak ani z jedného dôkazu nebolo preukázané, že by intervenient a žalovaní boli osobami blízkymi
v čase uzatvorenia kúpnych zmlúv. V prípade, že by bolo vyhodnotené, že sú žalovaní v 1 .– 3.
rade osobami blízkymi, bolo povinnosťou žalovaných preukazovať, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa
nemohli aj pri náležitej starostlivosti poznať, teda v tomto prípade by dôkazné bremeno bolo na strane

žalovaných. V prípade, že by žalovaní neboli osobami blízkymi, čo aj súd vyhodnotil, bolo dôkazné
bremeno na strane žalobcu, ktoré dôkazné bremeno žalobca neuniesol. Súd opätovne poukazuje
na to, že odporovateľnými nikdy nemôžu byť tzv. ekvivalentné právne úkony, pri ktorých nedochádza
k objektívnemu zmenšeniu majetku dlžníka. To, že napadnutý právny úkon je ekvivalentným, musí byť
preukázané. V danom prípade, tak ako už súd vyššie vyhodnotil všetky tri kúpne zmluvy

uzatvorené medzi intervenientom a žalovanými sú ekvivalentnými právnymi úkonmi, nakoľko, ako už
bolo uvedené, intervenient získal z predaja nehnuteľností v jeho výlučnom vlastníctve primeranú kúpnu
cenu, ktorá bola vyplatená kupujúcimi, takže v tomto prípade nedošlo k zmenšeniu majetku dlžníka
a podľa názoru súdu je irelevantné a nemôže v tomto prípade súd brať zreteľ na to, akým spôsoboms týmito finančnými prostriedkami intervenient naložil, a už v žiadanom prípade táto skutočnosť nemôže
byť na ťarche žalovaných, teda kupujúcich.
27. S poukazom i na doplnené dokazovanie má súd za to, že žaloba nie je dôvodná, nakoľko, ako súd

vyhodnotil, všetky tri právne úkony, uzatvorené medzi intervenientom a žalovanými sú ekvivalentnými
právnymi úkonmi, ktorým nemožno úspešne odporovať, čo bolo preukázané z výpovedí žalovaných
v tomto konaní, ako aj v trestnom konaní, čo bolo vyhodnotené aj v rozsudku Okresného súdu Levice
č.k. 3T/179/2016, ako aj zo znaleckých posudkov nariadených v predmetnom trestnom konaní. Nakoľko
tak neboli splnené podmienky za ktorých veriteľ môže právnym úkonom dlžníka odporovať, s poukazom

na ustanovenie § 42 a/ ods. 2 O.Z. predovšetkým konštatujúc, že odporovateľnými nikdy nemôžu byť
ekvivalentné právne úkony, čo bolo preukázané aj v tomto konaní, súd žalobe ako nedôvodne podanej
po doplnenom dokazovaní nevyhovel a žalobu v celom rozsahu zamietol.

28. Podľa § 42a ods. 1/ O.Z., veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa
odsekov 2-5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné.

Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už
vymáhateľný, alebo ak už bol uspokojený.

29. Podľa § 42a ods. 2/ O.Z., odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch
rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy a právnemu

úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom
a osobami jemu blízkymi ( § 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech
týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej
starostlivosti nemohla poznať.

30. Podľa § 42b ods.1/ O.Z., právo odporovať právnym úkonom môže uplatniť veriteľ žalobou.

31. Podľa § 42 b/ ods. 2 O.Z., právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti tomu, kto mal
z odporovateľného právnemu úkonu dlžníka prospech.

32. Podľa § 42b/ ods. 4 O. Z., právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je právne neúčinný
a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom
ušlo z dlžníkovho majetku., ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu
prospech.

33. Podľa § 42a ods. 1 O.Z., sa veriteľ môže domáhať na súde určenia (nejde o určovaciu žalobu
a preto nie je potrebné preukazovať naliehavý právny záujem), že právne úkony dlžníka, ktoré ukracujú
jeho vymáhateľnú pohľadávku, boli súdom vyhlásené za právne neúčinné.

34. Podľa § 116 O.Z., blízkou osobu je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel, iné osoby

v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú
utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala, ako vlastnú ujmu. Blízkymi osobami teda sú príbuzní,
manželia, a iné osoby ak sú splnené ďalšie podmienky uvedené v ustanovení § 116.
35. Podľa § 162 ods. 1 CSP § 162, súd konanie preruší, ak a) rozhodnutie závisí od otázky,
ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť, b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú

splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) návrh na začatie konania, c) podal návrh na začatie
prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je
Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne
doručí ministerstvu spravodlivosti.

36. Žalobca v priebehu konania podal ďalší návrh na prerušenie konania (čl. 1086), ktorým návrhom
žiadal prerušiť konanie do právoplatného skončenia konania o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer
vedeného na OS Nitra pod sp. zn. 32Odi/2/2023, s poukazom na ustanovenie § 166e/ ods. 2 zákona
č. 7/2005 Z.z. a § 166 h/ ods. 1 uvedeného zákona, ktorý návrh žalobca odôvodňoval tým, že pre
jeho úspech v žalobe v tomto konaní je jednou z podstatných náležitostí, aby jeho pohľadávka voči

intervenientovi mala atribút vymáhateľnosti a keďže došlo k oddlženiu intervenienta, jeho pohľadávka –
atribút vymáhateľnosti stratila, čo podľa názoru žalobcu ohrozuje jeho úspešný výsledok v tomto spore.
Súd má za to, že predmetný návrh na prerušenie konania je absolútne nedôvodný a súd konštatuje, že
samotné ustanovenie § 166 h/ ods. 1 zákona č. 7/2005 vyjadruje podľa znenia tohto ustanovenia zámerneodňať veriteľovi postavenie už raz získané atribútom vymáhateľnosti jeho pohľadávky pre potreby
vedenia sporov a preto sa súd stotožňuje s vyjadrením právneho zástupcu žalovaných, že žalobcova
obava zo straty atribútu vymáhateľnosti jeho pohľadávky vo vzťahu k tomuto konaniu je iba iluzórna

a hypotetická. Súd má za to, že v danom prípade návrh na prerušenie konanie je absolútne nedôvodný
a z tohto dôvodu návrh na prerušenie konania zamietol.
37. Podľa § 335 ods. 1 CSP, neodkladné opatrenie nariadené po začatí konania vo veci samej súd
prvej inštancie aj bez návrhu zruší rozhodnutím, ktorým žalobu odmieta alebo zamieta alebo ktorým
konanie vo veci samej zastavuje.

38. Súd žalobu zamietol a v zmysle citovaného ustanovenia § 335 ods. 1 CSP zrušil neodkladné
opatrenie nariadené tunajším súdom tak, ako je uvedené vo výroku III. rozsudku.

39. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

40. Podľa§262ods.1CSP, onárokunanáhradutrovkonaniarozhodneajbeznávrhusúdvrozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

41. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

42. Žalovaní v 1.- 3. rade a intervenient boli procesne úspešní v celom rozsahu, súd im tak priznal nárok
na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 % v zmysle § 255 ods. 1 CSP
a § 262 ods. 1 CSP, o ktorej výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku vo
veci samej, v zmysle citovaného ustanovenia § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa
jeho doručenia v 2-och písomných vyhotoveniach prostredníctvom podpísa-
ného súdu na Krajský súd v Nitre ( § 355 ods. 1 a § 362 ods. 1 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie; proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh ) (§ 363 CSP).

Podľa 365 ods. 1 odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky
procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť

a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné
rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie
podľa osobitného zákona (zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom znení

– Exekučný poriadok).