Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, August 15, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/118/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7114208861
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 08. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Terézia Mecelová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:7114208861.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu O.. C. T., B.., narodeného XX. M. XXXX, P. - J. E.,
Š.Á. XX, zastúpeného splnomocnenkyňou JUDr. T. Zaleta, advokát, s.r.o., Košice - mestská časť Juh,
Gemerská2068/3,IČO:36578291,protižalovanejD..O.J.,I.,T.-E.Á.Č.J.E.,C.F.XXXX/XE,zaúčasti
intervenienta na strane žalovanej Wüstenrot poisťovňa, a.s., Bratislava - mestská časť Petržalka, Digital
Park I, Einsteinova 21, IČO: 31 383 408, zastúpenej splnomocnenkyňou SEDLAČKO & PARTNERS,

s.r.o., Bratislava, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, o náhradu škody, vedenom pôvodne na Okresnom
súde Košice I pod sp. zn. 36C/51/2014, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach
z 26. augusta 2021 sp. zn. 5Co/204/2020, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie odmieta.

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanej a intervenientovi na strane žalovanej náhradu trov dovolacieho

konania vo výške určenej súdom prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Bývalý Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 27. februára 2020 č. k.
36C/51/2014-463 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca voči žalovanej domáhal náhrady škody vo výške
29.040 eur spôsobenej v súvislosti s výkonom advokácie. Intervenientovi priznal voči žalobcovi nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 2 ods. 1 a 2,

§ 18 ods. 1 až 3, § 22 ods. 1 prvá veta, § 26 ods. 1 a 4 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a
doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 586/2003 Z. z.“) a § 59 písm. b/, § 61 ods. 1 a 2, § 62 ods. 1 a 2, § 63
ods. 3 a 5, § 77, § 79 ods. 3 písm. a/, § 118 ods. 1 a 2 a § 129 ods. 1 a 3 zákona č. 311/2001 Z. z.
Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“). Vecne dôvodil, že žalobca v
spore poukazoval na konanie vedené pred Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 19C/14/2011, v ktorom

mala žalovaná ako advokátka žalobcu porušiť svoje povinnosti pri výkone advokácie tým, že nesprávne
označila žalovaného, nepodala podnet na podanie mimoriadneho dovolania na Generálnu prokuratúru
Slovenskej republiky, nepodala sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky pre porušenie základných
práv a slobôd žalobcu, neinformovala žalobcu o tom, že neuplatnila mimoriadne opravné prostriedky,
neupozornila žalobcu včas na to, aby si mimoriadne prostriedky uplatnil inou cestou, nevykonala žiadne
iné opatrenia na ochranu práv a záujmov žalobcu, neustanovila za seba zástupcu, ani žalobcu nepoučila

o potrebe oznámenia bývalému zamestnávateľovi, že žalobca trvá na pracovnom pomere a že žiada
o prideľovanie práce, a v dôsledku týchto porušení žalobcovi vznikla škoda 29.040 eur, pretože si
nemohol uplatniť nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Súd prvej
inštancie uviedol, že v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 19C/14/2011 sa žalobca
domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, pričom nepreukázal, že by
zamestnávateľovi oznámil, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával a prideľoval mu prácu, čím nebola

splnená zákonná podmienka pre priznanie nároku na náhradu mzdy na základe neplatného skončenia
pracovného pomeru. Požiadavka oznámiť zamestnávateľovi, že žalobca trvá na tom, aby ho ďalejzamestnával, nebola kompenzovaná ani podaním žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeruvýpoveďou.Žalobcataknepreukázalvznikavýškuškody,ktorámumalavzniknúťposkytovaním
advokátskych služieb žalovanou v pracovnoprávnom spore vedenom na Okresnom súde Trenčín pod

sp. zn. 19C/14/2011. Žaloba bola preto nedôvodná. Rozhodnutie o trovách konania právne odôvodnil
ustanovením § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“) a vecne úspechom žalovanej v konaní v plnom rozsahu, na strane ktorej
vystupoval intervenient majúci právny záujem na výsledku konania.

2. Krajský súd v Košiciach (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie
súdy“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 26. augusta 2021 sp. zn. 5Co/204/2020 rozsudok súdu prvej
inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, stranám sporu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania
a intervenientovi priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
Potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie odôvodnil jeho vecnou správnosťou. Uviedol, že žalovaná ako
advokátka zastupovala žalobcu v konaní na Okresnom súde Trenčín o určenie neplatnosti skončenia

pracovného pomeru výpoveďou danou žalobcovi, ktoré bolo zastavené z dôvodu neodstrániteľného
nedostatku procesnej podmienky, a to spôsobilosti byť účastníkom konania na žalovanej strane, keďže
advokátka žalobcu v žalobe nesprávne označila žalovaného (subjekt bez právnej subjektivity). Okresný
súd Trenčín teda žalobu vecne neprejednal a otázku, či bol daný výpovedný dôvod (disciplinárny
delikt žalobcu), neriešil. V dôsledku tvrdeného porušenia povinností žalovanou advokátkou si žalobca

nemohol uplatniť nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, v príčinnej
súvislosti s čím mu mala vzniknúť škoda vyčíslená žalobcom ako súčet tridsiatich mesačných platov,
ktoré by mu boli zamestnávateľom vyplatené v prípade, ak by zotrval v pracovnom pomere do doby
dohodnutej v pracovnej zmluve. Predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú advokátom
pri výkone advokácie je výkon advokácie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi výkonom advokácie

a vznikom škody. Žalobca v spore nepreukázal vznik tvrdenej škody a jej výšku, pretože nebol splnený
základný predpoklad pre uplatnenie nároku z neplatného skončenia pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa, ktorým je oznámenie zamestnanca (žalobcu) zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho
zamestnávateľ ďalej zamestnával, a to kedykoľvek potom, ako s ním zamestnávateľ (neplatne) skončil
pracovný pomer, najneskôr však do rozhodnutia súdu, ktorým bolo konanie o žalobe zamestnanca o

určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru právoplatne skončené. Rovnako nebolo preukázané,
že bolo povinnosťou žalovanej advokátky upozorniť žalobcu na potrebu oznámiť zamestnávateľovi, že
trvá na ďalšom zamestnávaní, nakoľko žalobca splnomocnil žalovanú advokátku iba vo veci neplatnosti
skončenia pracovného pomeru výpoveďou, a nie aj na uplatnenie nároku žalobcu na náhradu mzdy z
neplatného skončenia pracovného pomeru. Tento záver vyplynul z obsahu plnomocenstva udeleného

žalobcom žalovanej advokátke na zastupovanie v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru
výpoveďou, z pracovného listu žalovanej advokátky, z jej výpovede, že žalobcovi sa nejednalo o
mzdu, ale o česť, ako aj z ostatných v spore vykonaných dôkazov. Zamestnanec má nárok na mzdu
iba v prípade, ak oznámi zamestnávateľovi, že pracovný pomer považuje za neplatne skončený a
aj naďalej trvá na zamestnávaní. Ak zamestnancovi práca prideľovaná nie je, má nárok na náhradu

mzdy v sume jeho priemerného zárobku, a to od momentu oznámenia zamestnávateľovi až do času,
keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo do rozhodnutia súdu. Splatnosť nároku na
náhradu mzdy nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale od momentu oznámenia zamestnávateľovi, že
zamestnanec naďalej trvá na zamestnávaní. Deň učinenia oznámenia zamestnanca, že trvá na tom,
aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával a prideľoval mu prácu, je pritom významný len z hľadiska

náhrady mzdy, nie je podmienkou pre podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru. Z tvrdenia žalobcu, že požiadal žalovanú o poskytovanie právnych služieb s cieľom vrátiť sa
späť na fakultu a dokončiť prácu v rozpracovaných vedeckých projektoch a v prípade neúspešnosti
žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru by požadoval náhradu škody vo forme ušlej mzdy
ako aj náhradu škody za zmarené projekty, nemožno vyvodiť záver o existencii dohody žalobcu so

žalovanou advokátkou vo forme príkaznej zmluvy v tomto smere a udelení plnomocenstva, a z toho
vyplývajúcej povinnosti žalovanej doručiť zamestnávateľovi žalobcu oznámenie, že žalobca trvá na
ďalšom zamestnávaní a prideľovaní práce alebo poskytnúť o tom poučenie žalobcovi. Rozhodnutie o
trovách odvolacieho konania právne odôvodnil ustanovením § 396 ods. l a § 255 ods. 1 CSP a vecne
úspechom žalovanej v odvolacom konaní, na strane ktorej vystupoval intervenient, pričom samotnej

žalovanej trovy odvolacieho konania nevznikli.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj len „dovolateľ“) dovolanie. Dovolanie
odôvodnil ustanovením § 420 písm. f/ CSP, t. j. nesprávnym procesným postupom súdu znemožňujúcimstrane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivýproces.Navrholzrušiťrozsudokodvolaciehosúduavecmuvrátiťnaďalšiekonanie.Uviedol,
že súd nevzal do úvahy ustanovenia § 415, § 420 ods. 1 a § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb.

Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) a § 193, § 382 a
§ 387 ods. 3 CSP. Odvolací súd odignoroval povinnosť riešenia predbežnej otázky, t. j. či by klient uspel
pri nepochybení advokátky. Ak by žalovaná advokátka podala riadnu žalobu, tá by bola úspešná a potom
by ku škode nebolo došlo. Škoda by sa mohla stať nenárokovanou (žalobcovi by išlo iba o česť) alebo
vymožiteľnou žalobcom v osobitnom civilnom súdnom konaní voči zamestnávateľovi. Žalobca nemusel

trvať na pracovnom pomere ani na náhrade mzdy v zmysle ustanovenia § 79 Zákonníka práce, zákon
takúto povinnosť zamestnancovi neukladá. To ale neznamená, že škoda neexistuje a že nebolo možné
trvať na jej náhrade podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, ako škody nevyplývajúcej výlučne z
ušlej mzdy. Príčinná súvislosť je daná v tom, že žalovaná advokátka v konaní pred Okresným súdom
Trenčín vo veci neplatnosti výpovede danej zamestnávateľom formálnym pochybením (nesprávnym
označením pasívne vecne legitimovaného subjektu) preukázateľne nepresadila ani neuplatnila právo

na súdnu ochranu, a tým aj zodpovednosť za nárokovateľnú škodu a tiež možnosť vylepšenia žaloby
v rámci dispozičného práva na procesné úkony pre svojho klienta (dovolateľa), vznikla tak definitívne
strata možnosti nápravy v tejto veci súdom. Výpoveď sa stala definitívne platnou a vznikla objektívna,
fakticky existujúca, už nenárokovateľná škoda nenaplnením zmluvy žalobcu so zamestnávateľom,
t. j. to, čo poškodenému ušlo, a to pochybením advokátky. Nezaoberajúc sa argumentmi v rovine

porušení ustanovení Občianskeho zákonníka došlo zo strany odvolacieho súdu k porušeniu procesných
ustanovení hraničiacemu s porušením práv na spravodlivý súdny proces v zmysle ustanovenia § 387
ods. 3 CSP.

4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že dovolanie nespĺňa zákonné náležitosti, nie je

vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP. Navrhla dovolanie ako neprípustné odmietnuť.

5. Intervenient na strane žalovanej vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že žalobca príliš neurčito a vágne
vyvodzuje prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP a nevymedzuje riadne dovolací
dôvod. Navrhol dovolanie ako neprípustné odmietnuť.

6. Dovolateľ zotrval na podanom dovolaní a dôvodoch v ňom uvedených.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej

neprospech bolo vydané napadnuté rozhodnutie (§ 424 CSP), za splnenia tiež podmienok zastúpenia
takejto strany a spísania jej dovolania v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia
pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné
odmietnuť.

8. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna
úpravajehoprípustnosti.Vzmysle§419CSPjeprotirozhodnutiuodvolaciehosúdudovolanieprípustné,
(len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-
ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť
dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v

ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

9. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne

konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/
rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, a/alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

10. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxedovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

11. Žalobca vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania ust. § 420 písm. f/ CSP (vytýkal nižším súdom, že
sa nevysporiadali so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami) a vo všeobecnosti namietal i nesprávne
právne posúdenie (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolací súd, vychádzajúci z konštrukcie dovolacieho konania v
podmienkach aktuálnej právnej úpravy civilného sporového procesu a tiež z ostatného záveru veľkého
senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu o prípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov

podľa§420a§421CSP(vtejtosúvislostiporovnajuznesenienajvyššiehosúduz21.marca2018sp.zn.
1VCdo/1/2018), preto pristúpil ku skúmaniu existencie dovolacích dôvodov (a tiež dôvodov prípustnosti
dovolania), uplatnených dovolaním v tejto veci, podľa chronológie priradenej im ustanoveniami zákona,
ktorého sú súčasťou.

12. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP nie je významný subjektívny názor

dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,
2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/ 2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto
posudzovalopodstatnenosťargumentáciežalobcu,ževkonaní(prednižšímisúdmi)došloknímtvrdenej
vade zmätočnosti.

13. Pojmovým znakom vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení § 420 písm. f/ CSP je, že k nej
došlo nesprávnym „procesným“ postupom súdu, ktorý znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pojem „procesný
postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie

faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama
procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie), znemožňujúca strane sporu (skôr a dnes
ešte v mimosporových konaniach stále účastníkovi konania) realizáciu jej procesných oprávnení a
mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (tu por. R 129/1999 a 1Cdo/202/2017, 2Cdo/162/2017,
3Cdo/22/2018, 4Cdo/87/2017, 5Cdo/112/2018, 7Cdo/202/2017 a 8Cdo/85/2018). Podstatou práva na

spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.

14. K odôvodneniu rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd uvádza, že jedným z aspektov práva
na spravodlivý proces, ktorý je chránený v čl. 46 ods. 1 Ústavy (ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v
znení neskorších ústavných zákonov) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (príloha oznámenia FMZV ČSFR č. 209/1992 Zb., ďalej len ,,Dohovor“), je okrem práva domáhať
sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) aj právo na určitú kvalitu súdneho

konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia síce neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď
na každý argument účastníka konania, avšak z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre
rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia.

15. Včlenením formulácie o práve na spravodlivý súdny proces do textu zákona (§ 420 písm. f/ CSP) sa
požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia neliberalizovali, ale naopak, sprísnili (IV. ÚS 314/2020, ZNaU
69/2020).

16. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí podrobne uviedol (odsek 12 až 36 odôvodnenia rozsudku

súdu prvej inštancie), prečo žalobu zamietol. Uviedol, že žalobca nepreukázal vznik a výšku škody, ktorá
mu mala vzniknúť poskytovaním advokátskych služieb žalovanou v pracovnoprávnom spore vedenom
na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 19C/14/2011. Žalobca sa domáhal určenia neplatnosti skončenia
pracovného pomeru výpoveďou, pričom nepreukázal, že by zamestnávateľovi oznámil, že trvá na tom,
aby ho ďalej zamestnával a prideľoval mu prácu, čím nebola splnená zákonná podmienka pre priznanie

nároku na náhradu mzdy (ktorej výška v danom konaní má predstavovať škodu) na základe neplatného
skončenia pracovného pomeru. Požiadavka oznámiť zamestnávateľovi, že žalobca trvá na tom, aby
ho ďalej zamestnával, nebola kompenzovaná ani podaním žaloby o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru výpoveďou. Odvolací súd dodal, že žalobca v spore nepreukázal vznik tvrdenejškody a jej výšku, pretože nebol splnený základný predpoklad pre uplatnenie nároku z neplatného
skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, ktorým je oznámenie zamestnanca (žalobcu)
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, a to kedykoľvek potom, ako

s ním zamestnávateľ (neplatne) skončil pracovný pomer, najneskôr však do rozhodnutia súdu, ktorým
bolo konanie o žalobe zamestnanca o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru právoplatne
skončené. Rovnako nebolo preukázané, že bolo povinnosťou žalovanej advokátky upozorniť žalobcu
na potrebu oznámiť zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, nakoľko žalobca splnomocnil
žalovanú advokátku iba vo veci neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, a nie aj na

uplatnenie nároku žalobcu na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Tento záver
vyplynul z obsahu plnomocenstva udeleného žalobcom žalovanej advokátke na zastupovanie v konaní
o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, z pracovného listu žalovanej advokátky, z jej
výpovede, že žalobcovi sa nejednalo o mzdu, ale o česť, ako aj z ostatných v spore vykonaných dôkazov.
Zamestnanec má nárok na mzdu iba v prípade, ak oznámi zamestnávateľovi, že pracovný pomer
považuje za neplatne skončený a aj naďalej trvá na zamestnávaní. Námietka dovolateľa o neriešení

predbežnej otázky nebola dôvodná, keď nižšie súdy sa s možným ne/úspechom v konaní vyššie
uvedeným spôsobom vysporiadali. V rámci svojich rozhodnutí uviedli všetky rozhodujúce skutočnosti
podstatné pre ich záver o nedôvodnosti žaloby.

17. V posudzovanom prípade odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v

zmysle § 387 ods. 1 CSP. Z odôvodnení rozhodnutí nižších súdov, chápaných v ich organickej jednote
ako celok (I. ÚS 259/2018), je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali,
akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k
jeho právnemu posúdeniu. Odvolací súd a pred ním súd prvej inštancie odôvodnili svoje rozhodnutia
spôsobom zodpovedajúcim zákonu. S potrebnou presvedčivosťou vysvetlili tak všeobecné právne

úvahy,ktorémalinazreteliprirozhodovaní,akoajindividuálneokolnostipreskúmavanéhoprípadu,ktoré
boli preukázané dokazovaním vykonaným súdom prvej inštancie.

18. Dovolací súd považuje za potrebné ešte poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV.
ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní

a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je
predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

19. Pre úplnosť sa uvádza, že pokiaľ má nesprávny procesný postup odvolacieho súdu spočívať v tom,
že sa nevysporiadal s niektorou podstatnou odvolacou námietkou, musí dovolateľ v dovolaní uviesť,

o ktorú konkrétnu odvolaciu námietku išlo a prečo ju považuje za podstatnú pre rozhodnutie vo veci.
Dovolací súd nemôže vykonávať komplexný prieskum všetkých odvolacích námietok (de facto nové
odvolacie konanie).

20. Za procesnú vadu konania uvedenú v § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa (keď sa dovolateľ nestotožňuje so závermi
odvolacieho súdu).

21. Prípustnosť dovolania teda z § 420 písm. f/ CSP vyvodiť nemožno.

22. V danom prípade žalobca namietal nesprávne právne posúdenie bez bližšej špecifikácie a bez
vymedzenia akejkoľvek právnej otázky. Pokiaľ žalobca polemizoval s právnymi závermi odvolacieho
súdu, spochybňoval správnosť jeho rozhodnutia, či kritizoval prístup odvolacieho súdu k právnemu
posudzovaniu veci, uvedené námietky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení §
421 ods. 1 CSP. V zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. I. ÚS 51/2020, III.

ÚS 387/2021) v prípade posudzovania prípustnosti dovolania je dovolací súd viazaný vymedzením
právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolateľ pri namietanom nesprávnom
právnom posúdení veci nezadefinoval, nekonkretizoval právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu, v nadväznosti na to (logicky) ani nemohol uviesť, v čom nesprávnosťriešenia takej otázky odvolacím súdom podľa jeho názoru spočíva a ako mala byť táto otázka správne
vyriešená.

23. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (questio iuris), teda v žiadnom prípade
nie o skutkovú otázku (questio facti). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva,
že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od
interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o

rodine alebo iného predpisu považovaného za súčasť tzv. hmotného práva), ako aj procesnoprávna
(ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť pritom o právnu
otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napádané dovolaním (ktoré
by pri inom riešení otázky vyznelo inak). Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie
odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i
keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z

hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou
nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom).

24. Otázkou relevantnou v zmysle § 421 ods. 1 CSP je iba právna otázka majúca pre rozhodnutie
odvolacieho súdu kľúčový význam, teda ktorá by v prípade, že by ju odvolací súd vyriešil inak (než v

dovolaním napadnutom rozhodnutí), nevyhnutne viedla k rozhodnutiu odvolacieho súdu odlišnému od
rozhodnutia napadnutého dovolaním.

25. Dovolací súd uvádza, že dovolanie žalobcu posudzoval podľa jeho obsahu a snažil sa dovolateľovi
porozumieť, pričom však nebolo možné vyabstrahovať otázku, na ktorej rozhodnutie odvolacieho

súdu stálo a súčasne odpoveď na ňu by mohla mať vplyv na rozhodnutie nižších súdov v prospech
žalobcu. V danej veci vzhľadom na skutkové okolnosti tohto prípadu dovolateľ v dovolaní „naznačenými“
otázkaminiejeschopnýpreklenúťnedostatokpredmetnéhooznámenia,pretotietozostávajúlenvrovine
akademických otázok.

26. Najvyšší súd preto dovolanie žalobcu podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP (ako neprípustné)
odmietol.

27. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
256 ods. 1 CSP per analogiam tak, že žalovanej (a intervenientovi na strane žalovanej) ako procesnému

súperovi žalobcu, ktorý zavinil výsledok dovolacieho konania obdobný jeho zastaveniu, priznal nárok
na ich plnú náhradu. O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 262
ods. 2 CSP).

28. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.