Rozsudok ,
Zmeňujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, November 28, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5To/92/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2318011061
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Žovinec

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2318011061.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.MartinaŽovincaasudcovMgr.Michala

Polláka a JUDr. Mgr. Martina Floriša, PhD., v trestnej veci obžalovaného: A. B., nar. XX.XX.XXXX, pre
prečin výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 06.03.2024, č.k. 2T/71/2018 - 258, na verejnom zasadnutí
konanom dňa 28.11.2024 takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 2 Trestného poriadku sa napadnutý rozsudok zrušuje vo výroku o
treste a spôsobe jeho výkonu.

II. Podľa § 322 ods. 2 Trestného poriadku sa

Obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX v C.,
trvale bytom D. XX/XX, E.,
t.č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov,

odsudzuje

Podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024, § 37 písm. m/, § 38 ods. 2, §
41 ods. 1 a § 42 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024, na súhrnný trest odňatia
slobody vo výmere 3 (tri) mesiace.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024 sa pre výkon trestu odňatia
slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa§42odsek2Trestnéhozákonavzneníúčinnomod06.08.2024 súdzrušujevýrokotresteuložený
trestným rozkazom Okresného súdu Galanta zo dňa 15.01.2020, sp. zn. 0T/12/2020, právoplatnom dňa
15.01.2020, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na
zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

o d ô v o d n e n i e :

1. Obžalovaný bol rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej len ,,prvostupňový súd“ v príslušnom
gramatickom tvare) zo dňa 06.03.2024, č.k. 2T/71/2018 - 258 uznaný za vinného, že
dňa 20.08.2017 v čase od 16:21 hod. do 16:30 hod. v meste Galanta na ulici Vajanského v herni Admiral,

pri barovom pulte svojim správaním bezdôvodne obťažoval a slovne urážal zákazníka herne F. G.,
ktorého po chvíli chytil pod krk, potiahol za vlasy, čo nakoniec pred herňou vyústilo do fyzického útoku
zo strany obžalovaného voči poškodenému F. G., ktorý sa útoku bránil a potom sa vrátil späť do herne,kde ho obžalovaný opätovne bezdôvodne obťažoval, kopol ho do oblasti nôh a sotil, čím poškodenému
F. G. vznikla škoda poškodením športovej bundy značky Napapijri vo výške 80,- eur,
teda dopustil fyzicky na mieste verejnosti prístupnom výtržnosti tým, že napadol iného.

Za to mu súd uložil podľa § 364 odsek 1 Trestného zákona, s použitím § 38 odsek 2, odsek 4 Trestného
zákona, § 37 písmeno h), písmeno m) Trestného zákona, § 42 odsek 1 Trestného zákona a § 41 odsek 1
Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) mesiacov a podľa § 48 odsek
2 písmeno b) Trestného zákona obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil do
ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Zároveň podľa § 42 odsek 2 Trestného zákona

súd zrušil výrok o treste uložený trestným rozkazom Okresného súdu Galanta zo dňa 15.01.2020,
sp. zn. 0T/12/2020, právoplatným a doručeným obžalovanému dňa 15.01.2020, ako aj všetky ďalšie
rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením,
stratili podklad.
2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie iba obžalovaný, a to proti všetkým jeho výrokom, pričom
odvolanie bolo následne predložené Krajskému súdu v Trnave (ďalej len ,,odvolací súd“ v príslušnom

gramatickom tvare). Podané odvolanie obžalovaný písomne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu,
ktorý uviedol nasledovné (skrátene):
2.1. Obhajoba podáva odvolanie z dôvodov:
a) nesprávneho právneho posúdenia skutku,
b) z dôvodu, že napadnutým rozsudkom boli porušené ustanovenia Trestného zákona,

c) z dôvodu, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie.
2.2. Objektívna stránka trestného stránka činu výtržníctva podľa 364 ods. 1 Trestného zákona spočíva v
dopustení sa hrubej neslušnosti alebo výtržnosti, a to buď slovne alebo fyzicky, alternatívne buď verejne
alebo na mieste verejnosti prístupnom. Nie každé fyzické napadnutie občana, i keď sa ho páchateľ
dopustil verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom, musí vždy napĺňať skutkovú podstatu trestného

činu výtržníctva. Aby išlo o trestný čin výtržníctva, či už konanie je nazvané hrubou neslušnosťou alebo
výtržnosťou, musí ísť o taký zásah do medziľudských vzťahov či zásad slušného správania, ktoré ich
narušuje hrubo, to znamená vo zvýšenej miere, pričom nestačia menej závažné, bežné alebo obvyklé
prejavy takéhoto rušenia.

2.3. Obhajoba má za to, že spáchaný skutok nedosahuje intenzitu takého zásahu do medziľudských
vzťahov alebo zásad slušného správania, ktorý by ich hrubo, vo zvýšenej miere narušoval.
V predmetnom prípade sa jedná o menej závažné konanie. S ohľadom na vykonané dokazovanie
uvádza, že je zrejmé, že medzi obžalovaným a poškodeným prišlo k drobnej výmene názorov, avšak
je toho názoru, že uvedený incident nie je možné kvalifikovať ako trestný čin výtržníctva. K svedeckej

výpovedi svedkyne B. uvádza, že táto v rámci svojej výpovede uviedla, že si obžalovaný s poškodeným
začali niečo vyčítať z minulosti, hádali sa a potom padli medzi nimi aj 2-3 facky. Podľa svedkyne to
nič vážne nebolo a obžalovaného policajti, ktorí ho zobrali, viac zbili, ako sa bil s poškodeným. Z tejto
výpovede vyplýva, že sa obžalovaný s poškodeným síce hádal a padli medzi nami aj facky, avšak o nič
vážne nešlo a obžalovaný nebol ani agresívny.

2.4. K svedeckej výpovedi svedka H. G. obhajoba uviedla, že tento v rámci svojej výpovede uviedol,
že v lete 2017 bol s F. G. v herni Admiral pri kruhovom objazde, ako sa ide na železničnú stanicu v
Galante. Po ich príchode do herne obžalovaný začal provokovať jeho kamaráta – poškodeného, začal
mu nadávať, hlavičkoval ho a volal ho von na „férovku". Svedok ďalej uviedol, že neskôr obaja vyšli

von pred herňu a tam sa pobili, dali si zopár faciek, nič vážne sa nikomu nestalo. Svedok pokračoval,
že žiadne tržné zranenia si nespôsobili, nakoniec si obaja podali ruky a vošli do vnútra. S ohľadom na
vykonané dokazovanie a poukazujúc na výpoveď svedkyne B. a poškodeného G. a kamerové záznamy
je zrejmé, že medzi obžalovaným a poškodeným prišlo k drobnej výmene názorov a má za to, že
uvedený incident nedosahuje zákonom predpokladanú závažnosť prečinu výtržníctva.

2.5. Obhajoba poukazuje, že poškodený nemal žiadne začervenanie a následky facky v podobe
závažného alebo menej závažného zranenia, ktoré by akokoľvek obmedzovali poškodeného v bežnom
spôsobe života na akýkoľvek čas. Poukazuje preto na to, že pri trestnom čine výtržníctva sa predpokladá
konanie závažnejšej povahy, nepostačuje preto neslušnosť menšieho významu. Aj z toho dôvodu je toho
názoru, že sa v konaní nepodarilo preukázať naplnenie znakov trestného činu výtržníctva. Rovnako tak

uvádza, že skutok svojou intenzitou nepôsobil v tomto kontexte mimoriadne nepriaznivo na účastníkov
a okolie, ktoré tento skutok vnímali svojimi zmyslami. Vzhľadom na vykonané dokazovanie má za to, že
spáchaný skutok nie je trestným činom. Napádané rozhodnutie je možné s poukazom na vyššie uvedené
skutočnosti považovať za nesprávne a nezákonné.2.6. Obhajoba namieta nesprávnosť právneho posúdenia materiálneho korektívu v zmysle § 10 ods.
2 Trestného zákona, pričom tento mal byť dôsledne skúmaný a malo byť vyhodnotené, či konaním
obžalovaného boli naplnené všetky formálne i materiálne znaky skutkovej podstaty prečinu výtržníctva

podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Znakmi sa pritom rozumejú znaky objektívnej a
subjektívnej povahy tvoriace skutkovú podstatu trestného činu. Len v prípade prítomnosti všetkých
znakov možno pokladať spáchaný skutok za trestný čin, ktorý podlieha trestnej zodpovednosti. Okrem
obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu, ktorými sú objekt, objektívna stránka, subjekt
a subjektívna stránka, sa na vyvodenie trestnej zodpovednosti pri prečine vyžaduje naplnenie tzv.

materiálneho korektívu v zmysle ustanovenia 10 ods. 2 Trestného zákona, podľa ktorého nejde o prečin,
ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru
zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. Jednou z podmienok, aby mohlo byť určité
protiprávne konanie kvalifikované ako prečin, je vyššia ako nepatrná závažnosť konania.
2.7. V zmysle Uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo/3/2022, zo dňa 13.09.2022 materiálny
korektív predstavuje výnimku z formálneho chápania kategórie trestných činov.(...) Kritériá, pomocou

ktorých sa určuje závažnosť prečinu, sa týkajú:
- konania, následku a okolnosti spáchania prečinu (test objektívnej stránky) a
- miery zavinenia a pohnútky k činu (test subjektívnej stránky).
2.8. Zmienené kritériá sú tak rôzne a premenlivé, že pomocou nich možno v konkrétnom prípade
dostatočne rozlíšiť stupeň závažnosti spáchaného prečinu, resp. činu vykazujúceho znaky prečinu.

Uvedenékritériánemožnohodnotiťizolovane,alevichsúhrnebeztoho,abyniektoréboli„preceňované”,
resp. „silnejšie" na úkor ostatných.
2.9. Obhajoba opätovne poukazuje na výpoveď svedkyne G. B. a svedka H. G., ktorí v rámci ich
výsluchov uviedli, že si obžalovaný s poškodeným dali facky, avšak o nič vážne nešlo a nikomu sa nič
vážne nestalo. Z výpovedí očitých svedkov je teda možné usudzovať, že z ich pohľadu sa predmetný

skutok nejavil ako zásah do medziľudských vzťahov či zásad slušného správania, ktorý by ich narušoval
hrubo - vo zvýšenej miere.
2.10. Spochybňujúc dôveryhodnosť poškodeného G. obhajoba poukazuje na inkonzistentnosť jeho
výpovedí, a to predovšetkým na rozpory v jeho výpovedi pred súdom v porovnaní s tými, ktoré učinil v
prípravnom konaní. K svedeckej výpovedi poškodeného obhajoba uvádza, že táto nie je dôveryhodná,

nakoľko svedok na pojednávaní konanom dňa 18.06.2019 uviedol, že k nemu obžalovaný prišiel, začal
do neho rýpať, že odkiaľ je, či ide hrať, preto sa pochytili, pričom nadávať na neho nenadával. Podľa
výpovede svedka začal do neho obžalovaný sácať, drgol do neho, pričom ho chytil za bundu, ktorá
sa poškodila na rukáve. Nakoľko do neho obžalovaný drgal a sácal, poškodený dal obžalovanému
facku a povedal, aby prestali, lebo sú tam kamery. Na to obžalovaný prestal, poškodený zostal sedieť

a potom prišli policajti, ktorých zavolala čašníčka a zobrali obžalovaného preč. Svedok pokračoval, že
ho obžalovaný neudrel, vonku spolu neboli pred herňou a v ten deň okrem konfliktu v herni sa inde
nestretli. Svedok v prípravnom konaní uviedol, že si sadol na stoličku pri barovom pulte a obžalovaný
ho začal provokovať, že čo tam sedí, že nech ide von, že sa nemá robiť frajer. Svedok pokračoval, že
ho potom udieral v herni, chytil okolo tela a dával mu päsťou do hlavy, to sa malo udiať v herni. Na

otázku, či ho obžalovaný fyzicky napadol a ak áno, tak ako a kde tento odpovedal, že v herni, sácal
ho rukami, poškodený sa nenechal, hádzal obžalovaného preč od seba rukami, odsacoval ho rukami.
V herni mal obžalovaný poškodeného udierať päsťami do hlavy a poškodený ho udieral naspäť, pričom
poškodený uviedol, že sa s obžalovaným mali biť aj vonku, pričom popísal, ako ho mal obžalovaný
biť. Vzhľadom na vyskytujúce sa rozpory vo výpovediach svedka, jeho tvrdenia nemožno považovať za

dôveryhodné, nakoľko tieto rozpory nevedel náležite vysvetliť. V súvislosti s uvedeným konajúci súd
nemohol považovať výpoveď poškodeného G. za dôveryhodnú a mal naložiť s uvedenými rozpormi tak,
že ich mal vyhodnotiť v súlade so zásadou in dubio pro reo v prospech obžalovaného.
2.11. Vzhľadom na okolnosti, za ktorých ku skutku došlo, ako aj na skutočnosť, že poškodený neutrpel
žiadne zranenia, je dôvodné konštatovať nepatrnú závažnosť činu a konanie obžalovaného posudzovať

nanajvýš ako priestupok proti verejnému poriadku alebo občianskemu spolunažívaniu. Obhajoba
poukazujenaprincíptrestnéhopráva„ultimaratio“,pričomtentoprincípplnífunkciušpecialityaspočívav
povinnostisúdudaťprednosťuplatňovaniuzodpovednostipodľanetrestnejprávnejnormypredpostihom
páchateľa pomocou noriem trestného práva. Súd mal zvážiť, či by nebolo možné využiť inštitúty iných
právnych odvetví v reakcii na porušenie práv.

2.12. Obhajoba má za to, že v predmetnom prípade pri správnej aplikácii materiálneho korektívu mal
súd hodnotiac spôsob vykonania prečinu výtržníctva, jeho následky, okolnosti, za ktorých k nemu došlo,
mieru zavinenia a pohnútku dospieť k záveru, že závažnosť konania je nepatrná. Predmetný skutok teda
nedosiahol potrebný stupeň spoločenskej škody, preto konanie obžalovaného nebolo možné právnekvalifikovať ako prečin výtržníctva v zmysle § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona práve v dôsledku
toho, že jeho závažnosť nie je vyššia ako nepatrná v intenciách § 10 ods. 2 Trestného zákona, pričom aj
v tomto možno pozorovať vytýkanú nesprávnosť rozsudku, keďže skutok, ktorý sa obžalovanému kladie

za vinu, nie je trestným činom.
2.13. Vyššie uvedené chyby konania majú, podľa názoru obhajoby vplyv na skutkový a následne právny
stav a bez ich odstránenia je nutné konštatovať pochybnosti o správnosti výroku o vine a o uloženom
treste a tým porušenie ustanovení Trestného zákona. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhuje
obhajoba, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo všetkých výrokoch zrušil podľa § 321 ods. 1 písm.

a/, alebo písm. b/, alebo písm. c/ Trestného poriadku, a postupom podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku
vrátil vec prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie alebo podľa § 322 ods. 3 Trestného
poriadku rozhodol sám rozsudkom vo veci tak, že oslobodí obžalovaného spod obžaloby alebo vydá
podľa § 280 ods. 2 Trestného poriadku uznesenie, ktorým sa vec postúpi na prejednanie priestupku.
2.14. Obžalovaný svoje odvolanie doplnil cestou podania obhajcu zo dňa 14.06.2024, v ktorom opätovne
poukázal na nepatrnú závažnosť konania obžalovaného a povinnosť konajúcich súdov vyhodnotiť tzv.

materiálny korektív, pričom opätovne poukázal na skôr namietané rozpory vo výpovediach a ďalej
poukázal na fakt, že prvostupňový súd na str. 7 napadnutého rozsudku uviedol, že obžalovaného zo
spáchania skutku usvedčuje výpoveď poškodeného, ktorú súd vyhodnotil ako vierohodnú, keďže ako
v prípravnom konaní, tak aj v konaní pred súdom vypovedal zhodne a zároveň nebol zistený žiadny
motív, ktorý by poškodeného viedol k tomu, aby obžalovaného lživo obvinil zo spáchania predmetného

trestného činu. S uvedeným konštatovaním súdu sa obhajoba nestotožňuje a to jednak spochybňujúc
dôveryhodnosť poškodeného G., na ktorú už skôr obhajoba poukázala. Vzhľadom na vyskytnuté rozpory
vo výpovediach poškodeného G., jeho tvrdenia nemožno považovať za dôveryhodné. Vzhľadom na
nedostatočne vyhodnotené skutkové okolnosti, s poukazom na materiálny korektív a na nesprávny
právny záver o jeho neaplikácii, je napádané rozhodnutie možné považovať za nesprávne a nezákonné,

keďže obhajoba má za to, že skutok, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu, nie je trestným činom.
Obhajoba ďalej zotrvala na svojom skoršom návrhu a žiada o rozhodnutie v zmysle tohto.
3. Dňa 24.06.2024 doručil obžalovaný prvostupňovému súdu vlastné odvolanie, v ktorom uviedol, že
sa nestotožňuje s napadnutým rozsudkom, nakoľko bol týmto uznávaný vinným a v zmysle § 41 ods.
1 a § 42 ods. 1 Trestného zákona mu bol uložený navýšený súhrnný trest odňatia slobody, pričom

obžalovanýmázato,žeprijehoosobepostačujeužskôruloženýtrest(bezjehonavýšenia).Obžalovaný
namieta, že sa prvostupňový súd nedostatočne vysporiadal so zistenými rozpormi v svedeckých
výpovediach vykonaných jednak v prípravnom konaní a jednak v konaní pred súdom. Poškodený
napríklad popiera tvrdenia obžalovaného, že sa títo mali stretnúť ešte pred skutkom na autobusovej
stanici, pričom tvrdenie obžalovaného potvrdzuje aj svedok H. G., ktorý poškodeného navyše dlhodobo

pozná. Obžalovaný poukazuje na fakt, že to bol on, ktorý bol prvý napadnutý poškodeným, ktorý po
verbálnej komunikácii s obžalovaným, dal tomuto facku prvý a až následne mu ju obžalovaný vrátil.
Zo zabezpečeného kamerového záznamu z priestoru pre herňou je vidieť ako poškodený ako prvý
udiera (fackuje) obžalovaného. Zo strany súdu je neadekvátne a neprofesionálne, keď závažnosť skutku
dedukujezpsychickéhorozrušeniaosobyvolajúcejpolíciu,pričomtentoargumentvyznievaažteatrálne,

z vyššie uvedeného má obžalovaný za to, že prvostupňový súd postupoval nesprávne, keď právne
vyhodnotil celú vec a dospel k nesprávnym záverom, dôsledkom čoho bolo vydanie nesprávneho
rozsudku. Obžalovaný poukazuje aj na neprimeranosť dĺžky celého trestného konania, ktoré je vedené
od 20.08.2017, kedy sa stal skutok a rozsudok bol vydaný až 06.03.2024, čo obžalovaný považuje za
neprimerane dlhý čas a aj z tohto titulu žiada o upustenie od potrestania, keďže ide o nepatrnú vec, s

nepatrným následkom, ktorá sa prejednávala neprimerane dlho, navyše skončila s odsúdením na tak
vysoký trest (čím namieta aj výšku uloženého trestu). Vzhľadom na uvedené obžalovaný žiada, aby
odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo všetkých bodoch a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie
alebo aby ho oslobodil spod obžaloby, resp. aby vec postúpil na priestupkové konanie.
4. Obžalovaný doplnením podania zo dňa 26.11.2024 a 27.11.2024 predložil odvolaciemu súdu lekársku

správu preukazujúcu, že dňa 20.08.2017 utrpel zlomeninu sánky a povrchové zranenia hlavy, preto sa
cíti poškodený on a žiada o zohľadnenie uvedených skutočností.
5. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu, ktoré bolo nariadené na rozhodnutie o odvolaní
obžalovaného, obhajoba poukázala na predloženú lekársku správu, z ktorej vyplýva, že to mal byť
obžalovaný, ktorý utrpel úraz hlavy a navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo všetkých

výrokoch zrušil podľa § 321 ods. 1 písm. a), b) alebo c) Trestného poriadku a podľa § 322 ods. 1
Trestného poriadku vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie, alternatívne, aby odvolací súd po zrušení
napadnutého rozsudku sám rozhodol o oslobodení obžalovaného spod obžaloby, prípadne postúpil vecna prejednanie priestupku. Prokurátor navrhol odvolanie ako nedôvodné zamietnuť v zmysle § 319
Trestného poriadku.
6. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O

odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku:
1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou,
ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým
výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.

3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné
podmienky.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj
a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,
b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových

zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie
treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,
e) ak je uložený trest neprimeraný.

7. Odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 316
Trestného poriadku a zistil, že vo vzťahu k odvolaniu obžalovaného nie je dôvod na jeho zamietnutie
v zmysle § 316 ods. 1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods.
3 Trestného poriadku. Odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená osoba, v zákonnej lehote a proti
výrokom, proti ktorým je tento opravný prostriedok prípustný.

8. Po preskúmaní napadnutých výrokov dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie obžalovaného nie
je dôvodné.
9. Skutkové zistenia prvostupňového súdu vo vzťahu k správaniu sa obžalovaného, ktoré naplnilo všetky
zákonné znaky trestného činu, zo spáchania ktorého bol uznaný za vinného, považuje odvolací súd
za správne. Prvostupňový súd v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal základné zásady

trestného konania uvedené v ustanovení § 2 Trestného poriadku, najmä však zásady zákonného
procesu (§ 2 ods. 7), práva na obhajobu (§ 2 ods. 9), voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 12), ako
i rovnosti strán trestného konania (§ 2 ods. 14). Odvolací súd teda konštatuje, že prvostupňový súd
dospel k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými procesnými
ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú.

10. Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol
zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako
ajokolnosti,ktorésvedčiavjehoprospech,avobochsmerochvykonávajúdôkazytak,abyumožnilisúdu

spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd
hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom, ako aj dôkazy prípustné podľa § 119 ods. 5 podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v
ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
11. Prvostupňový súd v preskúmavanom prípade postupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový

stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Starostlivo objasňoval okolnosti svedčiace
proti obžalovanému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech. Vykonané dôkazy hodnotil podľa
svojho vnútorného presvedčenia, založeného na uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich
súhrne. V odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a prečo, akoja to, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia. Rovnako uviedol, akými úvahami sa spravoval pri
hodnotení vykonaných dôkazov. Vysporiadal sa i s obhajobou obžalovaného, pričom pred ukončením
dokazovania strany doplnenie dokazovania ani nenavrhovali. Tým si splnil svoju zákonnú povinnosť

odôvodniť napadnuté rozhodnutie v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku. Skutočnosť,
že obžalovaný sa nestotožnil so skutkovými a právnymi názormi prvostupňového súdu, uvedenými
v napadnutom rozsudku, nemôže sama o sebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti záverov vyslovených prvostupňovým súdom.
12. Nakoľko rozhodnutia v prvostupňovom a v odvolacom konaní tvoria jednotu, nie je potrebné na tomto

mieste opakovať všetky zistenia a závery prvostupňového súdu, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o vine
obžalovaného a ktoré považuje odvolací súd za vecne správne.
13. Podľa odvolacieho súdu stačí zopakovať, že o vine obžalovaného svedčia priame i nepriame dôkazy,
vykonané na hlavnom pojednávaní, vrátane výpovede samotného obžalovaného. Sú to predovšetkým
svedecké výpovede svedkov F. G. (poškodeného), G. B., H. G., I. J. a A. J., ako aj na obsah
obrazových a zvukových záznamov, resp. odborné vyjadrenie a listinné dôkazy. Štruktúra vyššie

uvedených usvedčujúcich priamych aj nepriamych dôkazov vytvára silný usvedčujúci dôkazný stav, z
ktorého vyplýva jednoznačný a presvedčivý záver, že obžalovaný sa dopustil trestnej činnosti, pre ktorú
bol uznaný vinným.
14. Pokiaľ ide o ustálenie skutkového deja, prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
veľmi podrobne rozviedol skutočností, ktoré mal z vykonaných dôkazov preukázané a zároveň sa

podrobne vysporiadal s obhajobnou argumentáciou obžalovaného, ktorú sčasti vzniesol už pred
vydaním napadnutého rozsudku. Prvostupňový súd v tejto časti z odôvodnenia napadnutého rozsudku
dal odpovede na všetky obhajobné námietky obžalovaného, ktoré sa z prevažnej časti obsahovo kryjú s
jeho odvolacími námietkami. Odvolací súd sa s argumentáciou prvostupňového súdu v plnom rozsahu
stotožňuje a preto na tomto mieste, v odvolacom konaní, nepovažuje za potrebné opakovať odpovede,

ktoré dal obžalovanému už prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku.
15. Správanie sa obžalovaného v priestoroch herne Admiral na Vajanského ul. v Galante podrobne
popísali svedkovia, ale predovšetkým detailne vyplýva zo zabezpečeného kamerového záznamu, ktorý
bol v konaní riadne vykonaný a voči obsahu ktorého neboli vznesené žiadne námietky a ktorý aj odvolací
súd považuje za dostatočne určitý a zreteľný, s vysokou výpovednou hodnotou. Žiada sa dodať, že

prevažná časť zisteného skutkového stavu, bola ustálená na základe kamerového záznamu, ktorý je
v tomto smere spoľahlivým nástrojom reprodukcie skutkového deja. Pokiaľ obžalovaný namieta, že pred
herňou bol napadnutý on poškodeným, z kamerového záznamu je zrejmé, že to bol práve obžalovaný,
ktorý verbálne aj fyzicky obťažoval a napádal poškodeného, pričom aj sám priznal, že pred herňou mal
sácať do poškodeného. Je teda bez právnej relevancie, ,,kto koho prvý vonku napadol“.

16. Okolnosťou, ktorá má pre právne posúdenie veci zásadný význam, teda nie, či bol poškodený
zranený, keďže aj z obsahu spisu vyplýva, že tento zranený byť nemal. Rovnako nie je podstatné, či
poškodený mal dať obžalovanému prvý úder, hoci z kamerového záznamu je zrejmé, že potom, ako
obžalovaný inicioval verbálny konflikt, v predmetný deň čase 16:21:54 hod. chytil poškodeného pod
krk a v čase 16:22:13 hod. obžalovaný poškodeného ťahal za vlasy. Ak obžalovaný (aj prostredníctvo

lekárskych správ) namieta, že práve on mal utrpieť lekárske zranenia, je nutné dodať, že trestné
konanie je vedené voči jeho osobe pre skutok, ktorý mal spáchať obžalovaný (nie pre skutok, ktorý
mal byť spáchaný na obžalovanom), tým skôr, že podľa vyjadrenia obžalovaného tieto zranenia mal
obžalovaný utrpieť až pri zásahu príslušníkov PZ; ide teda o skutkové tvrdenie pre právne posúdenie
veci nepodstatné.

17. Pokiaľ obhajoba namieta nesprávnosť výroku o tzv. materiálnom korektíve (§ 10 ods. 2 Trestného
zákona), aj tento záver prvostupňového súdu je vecne správny (viď stranu 9 posledný odsek
napadnutého rozsudku). Výtržníctvo v zmysle § 364 Trestného zákona je začlenené medzi tzv. trestné
činy proti iným právam a slobodám (desiata hlava osobitnej časti Trestného zákona) a v konkrétnom
prípade chráni nielen záujem poškodeného, ale taktiež aj záujmy prítomných osôb, ktorí boli daného

konfliktu účastní. Je zrejmé, že ku skutku prišlo za plnej prevádzky herne, v momente, kedy sa
v priestoroch nachádzalo viacero osôb, ktoré konflikt pozorovali a neignorovali (napr. reagovali na zrejmý
hluk počas hádky, ale reagovali aj na presunutie sa obžalovaného s poškodeným pred budovu herne,
keďodišlizmiestadívalisavonoknom,pričomichrečtelabolaprinajmenšomnervózna).Akobžalovaný
poukazuje na následok vo forme žiadnej ujmy na zdraví, následkom je aj ujma poškodených vo forme

obáv, či pohoršenia. Táto je zosilnená aj o fakt, že obžalovaný vykazoval známky agresívneho konania,
už pred príchodom obžalovaného agresívne gestikuloval, pričom obsah jeho komunikácie nie je zrejmý.
Celkový záver ako vyššej ako nepatrnej závažnosti skutku je preto plne opodstatnený a vyplýva aj zo
zabezpečených kamerových záberov.18. Ak teda obhajoba namieta nesprávne skutkové a právne vyhodnotenie vykonaných dôkazov,
odvolací súd uvádza, že pokiaľ sa skutkové závery prvostupňového súdu zakladajú na vnútornom
presvedčení získanom po starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu a tieto závery boli vyvodené

na podklade úplného zistenia skutočného stavu veci a úvahám, ktorými sa k takýmto záverom došlo,
nemožno vytknúť nedôslednosť alebo vnútorné rozpory, nemožno im potom v prospech obžalovaného
úspešne odporovať odvolaním len preto, že súd mohol dospieť aj k iným záverom, keby sa bol
spravoval inými úvahami. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu
chybu v zmysle zákonných ustanovení. V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho

presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy
hodnotil prvostupňový súd.
19. Odvolací súd po preskúmaní hodnotenia dôkazov vykonaných prvostupňovým súdom nezistil, že by
súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa zákona v zmysle § 2 ods. 12 Trestného
poriadku a vykonané dôkazy by vyhodnotil jednostranne v neprospech obžalovaného. Hodnotenie
dôkazov zároveň neodporuje základným princípom logického myslenia.

20. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou
navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07,
II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04).
21. Vo vzťahu k rozhodnutiu o treste, obžalovaný uviedol, že tento je neprimerane prísny aj vzhľadom na
odstup času. V tomto smere je námietka obžalovaného čiastočne dôvodná, avšak uvedená skutočnosť
nedosahovala tak zásadný rozmer, aby bola dôvodom pre mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods.

1 Trestného zákona. Žiada sa dodať, že súd uložil trest obžalovanému za právneho stavu účinného do
05.08.2024, keď od 06.08.2024 mohol súd predmetnú vec v rozsahu primeranosti trestu vyhodnotiť aj
miernejšie (v rozsahu tzv. základnej trestnej sadzby). Práve z tohto titulu namietaná vada odpadá práve
titulom zmeny právnej úpravy.
22. K zisteniu pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností prvostupňový súd v odôvodnení

napadnutého rozsudku uviedol, že u obžalovaného nevzhliadol žiadnu poľahčujúcu okolnosť, vzhliadol
však jednu priťažujúcu okolnosť v zmysle § 37 písm. m) Trestného zákona, teda že obžalovaný bol už
za trestný čin odsúdený a v zmysle § 37 písm. h) Trestného zákona – spáchal viac trestných činov.
Vzhľadom na prevažujúci pomer priťažujúcich okolností súd v zmysle § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného
zákona pristúpil k modifikácii dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby v § 364 ods. 1

Trestného zákona a túto zvýšil o jednu tretinu na dvanásť mesiacov. Postup prvostupňového súdu pri
zohľadnení priťažujúcich okolností a ich prevahy hodnotí aj odvolací súd ako správny.
23. Vo vzťahu k uloženému trestu odňatia slobody a spôsobu jeho výkonu, prvostupňový súd opäť
komplexne a vecne správne uviedol dôvody, ktoré ho k uloženiu uvedených sankcií viedli, pričom tieto
považuje odvolací súd za správne.

24. Dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku v rozsahu výroku o treste a nadväzujúcich výrokoch,
je výlučne skutočnosť, že s účinnosťou od 06.08.2024 nadobudol účinnosť zákon č. 40/2024 Z.z., ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia
a dopĺňajú niektoré zákony, v znení uznesenia Ústavného súdu SR, uverejneného pod č. 41/2024 Z.z.
25. Novelizácia Trestného zákona sa dotkla aj ustanovení, ktoré bolo potrebné v tomto prípade aplikovať

pri rozhodovaní o treste pre obžalovaného. Podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona trestnosť činu sa
posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi
spáchanímčinuavynesenímrozsudkunadobudnúúčinnosťviacerézákony,trestnosťčinusaposudzuje
a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.
26. Postupujúc podľa vyššie uvedeného ustanovenia § 2 ods. 1 Trestného zákona odvolací súd dospel k

záveru, že použitie ustanovení Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024, je pre obžalovaného
ako páchateľa trestnej činnosti priaznivejšie, ako použitie Trestného zákona účinného v čase, keď
spáchal trestný čin.
27. V prípade obžalovaného bolo vykonaným dokazovaním zistené, že pri rozhodovaní o treste je
potrebné zohľadniť mu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písmeno m) Trestného zákona (teda, že už

bol za trestný čin odsúdený) a priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona (teda že
spáchal viac trestných činov). Poľahčujúcu okolnosť súd nenašiel. Pri prevahe priťažujúcich okolností
nadpoľahčujúcimiokolnosťamibolpovinnýsúdpodľaTrestnéhozákonavzneníúčinnéhodo05.08.2024
uplatniť ustanovenie § 38 ods. 4 Trestného zákona a na základe neho upraviť dolnú hranicu zákonomustanovenej trestnej sadzby, v tomto prípade trestnej sadzby uvedenej v ustanovení § 364 ods. 1
Trestného zákona tak, že túto dolnú hranicu zvýšil o jednu tretinu (z rozdielu medzi hornou a dolnou
hranicou trestnej sadzby).

28. Podľa ustanovenia Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024, aplikujúc ustanovenia § 36
až 38 Trestného zákona, sa obžalovanému síce rovnako zohľadňujú iba 2 priťažujúce okolnosti (§ 37
písm. h) a m) Trestného zákona - tieto ustanovenie neboli novelizáciou Trestného zákona dotknuté),
avšak neaplikuje sa vyššie uvedené ustanovenie Trestného zákona, ktoré prikazuje zvýšiť dolnú hranicu
trestnej sadzby o jednu tretinu. Prevaha priťažujúcich okolností nad poľahčujúcimi okolnosťami, nemá v

prípade posudzovania trestného činu, ktorý je prečinom (§ 10 ods. 1 písm. b) Trestného zákona) podľa
Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024 žiaden vplyv na určenie výšky dolnej hranice trestnej
sadzby, v rámci ktorej súd ukladá trest. Trestný zákon v znení účinnom od 06.08.2024 neobsahuje
ustanovenie, ktoré by v prípade spáchania prečinov prikazovalo zvýšiť do hranicu trestnej sadzby o
jednu tretinu ak prevažuje pomer priťažujúcich okolností.
29. Z vyššie uvedeného vyplýva, že pokiaľ by odvolací súd postupoval podľa znenia Trestného zákona

účinného v čase, keď bol čin spáchaný, postupoval by rovnako ako prvostupňový súd pri vydávaní
napadnutého rozsudku, teda uplatnil by ustanovenie § 38 ods. 4 Trestného zákona a dolnú hranicu
trestnej sadzby uvedenú v ustanovení § 364 ods. 1 Trestného zákona zvýšil na 12 mesiacov. Trest by
potom ukladal v trestnej sadzbe 12 mesiacov až 3 roky. Podľa znenia Trestného zákona účinného od
06.08.2024 súd obžalovanému ukladá trest v rámci sadzby uvedenej v § 364 ods. 1 Trestného zákona,

teda až na 3 roky. Pri konkurencii dvoch znení ustanovení Trestného zákona, ktoré rôznym spôsobom
upravujú stanovenie trestnej sadzby, v rámci ktorej súd ukladá trest, je pre páchateľa priaznivejšie to
ustanovenie Trestného zákona, ktoré súdu umožňuje páchateľovi trestnej činnosti uložiť trest odňatia
slobody, ktorého dolná hranica je nižšia.
30. Preto odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v rozsahu výroku o treste a sám rozhodol, nakoľko boli

na takýto postup splnené zákonné podmienky uvedené v ustanovení § 322 ods. 3 Trestného poriadku.
31. O treste pre obžalovaného rozhodol s použitím ustanovení § 36 až 38 Trestného zákona v znení
účinnom od 06.08.2024. Pokiaľ ide o druh trestu a spôsob jeho výkonu, v týchto otázkach sa odvolací
súd v plnej miere stotožnil so závermi prvostupňového súdu. Vo vzťahu k výške trestu a vychádzal
odvolací súd z toho, že trestná sadzba, v rámci ktorej ukladá obžalovanému trest odňatia slobody, sa

oproti napadnutému rozsudku zmenila v prospech obžalovaného, keď dolná hranica trestnej sadzby
určená podľa ustanovení Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024, nie je stanovená, horná
hranica trestnej sadzby sa nezmenila, táto jej 3 roky. Reflektujúc uvedené zníženie dolnej hranice
trestnej sadzby, rozhodol odvolací súd o uložení trestu odňatia slobody v nižšej výmere ako bol uložený
napadnutým rozsudkom. Na dosiahnutie účelom trestu, ktorý sleduje ustanovenie § 34 ods. 1 Trestného

zákona, považoval odvolací súd za potrebné uložiť obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 3
mesiace, ktorý podľa názoru súdu je spôsobilý naplniť účel ochrany spoločnosti pred obžalovaným,
ako recidivujúcim páchateľom trestnej činnosti tým, že mu vyšle dostatočný signál o nielen nevhodnosti
jeho správania, ale aj o jeho trestnoprávnom charaktere a riziku nesenia trestu ako legálneho dôsledku
porušenia zákona. Sekundárne má uložený trest aj účel takzvanej generálnej prevencie, teda ambíciu

odradiť iných od páchania trestných činov. V prípade obžalovaného, keďže (ako správne uzavrel aj
prvostupňový súd) bolo nutné obžalovanému ukladať súhrnný trest a zrušiť výrok o treste uloženom
trestným rozkazom Okresného súdu Galanta, sp. zn. 0T/12/2022 zo dňa 15.01.2020, pričom tento bolo
nutné navýšiť, avšak v minimálnej miery (pôvodne uložený trest vo výmere 2 mesiace nepodmienečne
na trest 3 mesiace nepodmienečne), keďže je nutné konanie obžalovaného negatívne ohodnotiť, avšak

je nutné prisvedčiť aj správnosti tvrdenia obžalovaného, že závažnosť skutku bola zjavne nízka (hoci
nie nepatrná) a aj záveru o neprimeranej dĺžke trestného konania, ktoré od momentu spáchania, do
rozhodnutia odvolacieho súdu trvalo viac ako 6 rokov, hoci nejde o právne zložitú vec a oneskorenie
nie je spôsobené cielenými a razantnými obštrukčnými aktivitami obžalovaného. Je preto nutné ukladať
trest aspoň v symbolickej forme a to presne takým spôsobom, ako to vykonal odvolací súd.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.