Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, November 21, 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/60/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116202262
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3116202262.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a členov

senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom C. XXX, D., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Ján Cáfal, s.r.o., so sídlom
Murgašova 3, Košice, IČO: 45 607 338, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu
škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trenčín
zo dňa 9. februára 2023, č.k. 11C/28/2016-201, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. mení tak, že žalovaná je p o v i n

n á zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 7 760,- eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku
a vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a .

II. Vo výroku III., v časti zamietnutia nároku žalobcu na úroky z omeškania z nemajetkovej ujmy, rozsudok
súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a vo zvyšnej zamietajúcej
časti rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

III. Vo výroku IV. o trovách konania, rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti prevyšujúcej žalovanú sumu
52 760 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 11.02.2016 do zaplatenia zastavil.
Výrokom II. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 17 240 eur do 30
dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom III. súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol a výrokom IV. súd
rozhodol, že žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v časti o náhradu nemajetkovej
ujmy v rozsahu 100 %, ktorý nárok patrí žalobcovi z prisúdenej sumy.

2. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 10.02.2016 v spojení s jej
doplneniami, čiastočnými späťvzatiami a zmenami domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v sume 52 760
eurspolusúrokomzomeškaniavovýške5,05%ročnezosumy71763eurod11.02.2016do18.02.2022
a zo sumy 54 420 eur od 19.02.2022 do zaplatenia, ktorá mu mala byť spôsobená nezákonným
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.06.2009, sp. zn. 2Tov/4/2009 v spojení s rozsudkom
Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 26.11.2008, sp. zn. 2T/2/2007, ktoré boli v časti výroku

o vine a treste zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 07.04.2011, sp. zn.
6Tdo/30/2010, ako aj ďalšími rozhodnutiami vydanými na podklade zrušených rozsudkov.3. Súd svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 488, § 489, § 494 Občianskeho zákonníka, §
3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 3, 4, § 25
ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorýchzákonovvaktuálnomznení,§17ods.4zák.č.514/2003Z.z.vzneníúčinnomdo31.12.2012.
V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby zo strany žalobcu
(doručené dňa 06.05.2022 a uskutočnené dňa 10.01.2023), konanie v časti prevyšujúcej žalovanú
sumu 52 760 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne z tejto sumy od 11.02.2016
do zaplatenia zastavil výrokom I. rozsudku. Pôvodne si žalobca uplatňoval právo na zaplatenie sumy

84 050,30 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne z tejto sumy od 11.02.2016 do zaplatenia.
Súd konštatoval, že nárok žalobcu bol riadne predbežne prerokovaný a preto sa žalobca môže podľa §
16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. domáhať uspokojenia nároku na súde. Po posúdení žaloby žalobcu
a jeho argumentácie súd zistil, že žalobca sa domáha jeho odškodnenia za nemajetkovú ujmu, ktorú
utrpel na jeho osobnej slobode, v jeho rodinnom živote, zahŕňajúcom najmä jeho rodičovský vzťah k jeho
rodičom a súrodencom a jeho vzťah k bývalej priateľke, a nakoniec v jeho pracovnom a občianskom

živote. Každú z uvedených ujm súd posudzoval podľa kritérií uvedených v § 17 ods. 3 citovaného
zákona. Prihliadal na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenému v súkromnom živote a v jeho spoločenskom uplatnení. Súd uviedol, že žalobca si v konaní
uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v sume 70 000 eur, na tejto výške náhrady zotrvával počas celého

konania, s prihliadnutím na čiastočné späťvzatie žaloby v dôsledku plnenia žalovanej. V časti 17 240
eur žalovaná žalobcovi priznala plnenie na základe predbežného prerokovania nároku. Žalovaná mala
za to, že náhrada zodpovedajúca sume 20 eur za deň výkonu trestu odňatia slobody v prípade žalobcu
a okolností jeho prípadu, je primeraná, a to za súčasného písomného ospravedlnenia sa ministerkou
spravodlivosti SR. Žalovaná takisto poukázala na to, že žalobcovi bola v jeho prípade súčasne vyplatená

aj náhrada nemajetkovej ujmy v sume 2 740 eur za vykonanie väzby a celková vyplatená náhrada
nemajetkovej ujmy je tak v sume 19 980 eur za väzbu a za vykonaný trest odňatia slobody. Žalovaná
uviedla, že náhrada sa blíži k maximálnemu limitu tejto náhrady podľa § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003
Z. z., ktorá je v danom prípade 29 000 eur a konštatovala, že vzhľadom k tomu, že nemajetková ujma
je viazaná na osobu poškodeného, jej zákonný limit kumuluje všetky tituly/zásahy spojené s daným

trestným konaním. Podľa názoru žalovanej nie je možné prijať taký výklad, že náhrada nemajetkovej
ujmy spôsobenej postupom v jednom trestnom konaní, sa môže saturovať niekoľkokrát, v súvislosti
s každým zásahom individuálne. V takom prípade by išlo o celkom jednoznačné obchádzanie § 17
ods. 4 cit. zákona. Za daného stavu považovala žalovaná vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcu
za saturovaný v plnom rozsahu. Súd prvej inštancie považoval argumentáciu žalovanej za čiastočne

dôvodnú, a to v časti, ktorá uvádza, že limit nemajetkovej ujmy je viazaný na osobu poškodeného a
trestného konania, a nie je možné dosiahnuť limit dvakrát pri náhrade nemajetkovej ujmy za trestné
stíhanie a väzbu a osobitne aj za nezákonne vykonaný trest odňatia slobody. Podľa názoru súdu je
nedôvodná argumentácia žalovanej v tom zmysle, že na prípad žalobcu sa vzťahuje limit podľa § 17
ods. 4 účinného zákona č. 514/2003 Z. z. Súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

6Cdo/38/2019 (neskôr napr. uznesenie sp. zn. 5Cdo/127/2019 z 29.06.2021), v ktorom sa najvyšší súd
vyslovil, že právny názor zastávajúci potrebu podrobnej špecifikácie dôsledkov vydania nezákonného
rozhodnutia, preskúmateľnosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy a náležité zohľadnenie iných
právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, je pevne zakotvený v
rozhodovacej praxi najvyššieho súdu prakticky od roku 2006. Tento právny názor predstavuje výklad

súladný so štandardom ochrany ľudských práv na európskej úrovni, eliminuje ľubovôľu pri stanovení
výšky náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch a zohľadňuje výšku priznaných náhrad pri
zásahoch do iných základných práv zaručených Ústavou SR. Tento prístup nepopiera princíp úplného
odškodnenia, keďže nevylučuje vo výnimočných prípadoch priznať vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy
za predpokladu riadneho odôvodnenia zvýšenej závažnosti zásahu do práva poškodeného v dôsledku

nezákonného rozhodnutia. Súd bol toho názoru, že o takýto prípad ide aj v prípade žalobcu v tomto
konaní. Uviedol, že pokiaľ ide o závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v súkromnom živote v
súvislosti s vykonaným nezákonným trestom je nesporné, že žalobca pri jeho zadržaní a následnom
dodaní do výkonu trestu utrpel šok zo spôsobu zadržania ráno pred pracoviskom pri nástupe do práce.
Následne bol po dobu 862 dní pozbavený osobnej slobody a došlo tak k narušeniu všetkých zložiek jeho

normálneho každodenného života s jeho blízkymi. Táto skutočnosť nepochybne vyplýva z výpovede
žalobcu i svedeckých výpovedí brata, sestry a kamaráta žalobcu. Tým nepochybne došlo k zásahu
do jeho ľudskej dôstojnosti, osobnej slobody, v dôsledku čoho bol objektívne traumatizovaný, prežíval
stres, frustráciu, pocity neistoty. Narušené bolo jeho súkromie aj v oblasti širších sociálnych vzťahov.Pokiaľ ide o závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v spoločenskom uplatnení, je nepochybné, že
uloženie a výkon trestu odňatia slobody mali za následok morálne odsúdenie žalobcu jeho známymi,
priateľmi, spoluobčanmi a celkovo spoločnosťou, ktoré pociťuje žalobca a jeho rodina až doposiaľ.

Osoba žalobcu sa v negatívnom zmysle nevymyká jednotlivcovi, ktorý je riadne zaradený do spoločnosti,
plní si svoje pracovné povinnosti, teda je riadne zamestnaný a vedie riadny rodinný život. Opak nebol
žalovanou tvrdený. Žalovaná takisto nepoukazovala na nejaké negatívne stránky osobnosti žalobcu,
jeho rodiny alebo spôsobu života. Po návrate z výkonu trestu odňatia slobody sa žalobca mal problém
začleniť do pracovného života, stále prebiehalo jeho trestné stíhanie, ktoré nakoniec viedlo k jeho

oslobodeniuspodobžaloby.Žalobcabolajebezúhonným.Nikdynebolpozbavenýjehoosobnejslobody,
s výnimkou nezákonného rozhodnutia. Jeho frustrácia je preto pochopiteľná. Na základe nezákonného
rozhodnutia bol žalobca objektívne obratý o možnosť upevňovať svoj vzťah s partnerkou, byť prítomný
pri každodennom spolužití s rodičmi, súrodencami. Ide o významnú osobnú stratu, ktorá sa nedá ničím
nahradiť a je možné ju len kompenzovať. Súd vzhľadom na tieto skutočnosti a právne úvahy dospel k
záveru že je dôvodným žalobcovi ustáliť náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 34 480 eur, (čo zodpovedá

náhrade približne 40 eur za deň vykonaného nezákonného trestu odňatia slobody). Táto náhrada takisto
zodpovedá životnej úrovni žalobcu, zohľadňuje skutočnosť, že trest zasiahol aj do sféry jeho pracovného
života, zhoršil finančnú situáciu jeho rodičov a súrodencov. Súd vzal do úvahy aj okolnosti, za ktorých
došlo k nezákonnému rozhodnutiu, teda to, že v prípade odsúdenia žalobcu bol porušený zákon súdom
a iba z jeho iniciatívy došlo k zrušeniu nezákonného súdneho rozhodnutia. Nakoľko žalovaná už

žalobcovi poskytla čiastočné plnenie tejto náhrady v sume 17 240 eur, súd rozsudkom zaviazal žalovanú
na splnenie povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 17 240 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy. Pokiaľ
strany sporu poukazovali na judikáty, ktoré mali podporiť ich argumentáciu ohľadne priznanej výšky
nemajetkovej ujmy, súd uviedol, že je zrejmé, že v tejto oblastí sú súdmi priznávané rôzne výšky náhrad
nemajetkovej ujmy, vyššie, ale aj nižšie. Takýto stav je pochopiteľný a súvisí s jedinečnosťou každého

prípadu a od osobného nastavenia konkrétnych sudcov, ktorí v konaniach rozhodujú.

4. Pokiaľ ide o uplatnený nárok žalobcu na úroky z omeškania podľa § 16 ods. 4 cit. zákona súd uviedol,
že v zmysle tohto ustanovenia mohlo nastať omeškanie žalovanej dňom 18.10.2021, pretože definitívne
oznámenie ministerstva spravodlivosti zo dňa 01.02.2022, že čiastočne uspokojí nárok navrhovateľa,

bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené 03.02.2022. Podľa názoru súdu je potrebné na tento
prípad posúdenia dôvodnosti uplatnenia úrokov z omeškania aplikovať § 16 ods. 4 citov. zákona, v
znení účinnom od 01.01.2013, keďže žalobca si nárok na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy uplatnil v čase, kedy iné znenie nebolo platné a účinné. Taktiež je dôvodná
obrana žalovanej, že žalobcovi úroky z omeškania z priznanej nemajetkovej ujmy nepatria. Pri určení

výšky náhrady za nemajetkovú ujmu ide o konštitutívne rozhodnutie založené na úvahe súdu. Povinnosť
zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je
určená doba plnenia, a preto až uplynutím takto určenej lehoty plnenia sa dlžník dostáva do omeškania
(k tomu rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. júna 1998, sp. zn. 1Cdo/15/97, ako aj
novšie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn. 6Cdo/185/2011). Žalovaná sa tak

nemohla dostať do omeškania, a preto žalobcovi ešte nemohol vzniknúť nárok na úroky z omeškania.
Pre úplnosť súd uviedol, že uvedený právny názor nie v súdnej praxi jednotný, avšak podľa názoru súdu
je prevažujúci a súd sa s ním stotožnil.

5. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil ust. § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1, 2 CSP. Uviedol,

že čo do posúdenia úspechu o náhradu nemajetkovej ujmy, čo do základu tento nárok bol dôvodný, čo
do výšky však úspech žalobcu bol len čiastočný. Posúdenie výšky plnenia záviselo výlučne na úvahe
súdu. Zásadu úspechu vo veci je potrebné uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od
úvahy súdu. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola
priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž zaťažiť procesnou zodpovednosťou

za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné
rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho
práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Žalobcu v danej veci je preto
potrebné považovať za plne procesne úspešného, keďže mal plný úspech čo do základu uplatneného
nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu, závisela výlučne od

úvahysúdu.AjÚstavnýsúdSRvrozhodnutízodňa08.02.2017,sp.zn.I.ÚS56/2017konštatoval,žeani
nová právna úprava podľa CSP nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov
na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to
z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa úpravy v O.s.p., teda tak, ako to už súd načrtol vyššie(v O.s.p. na to dopadalo ustanovenie § 142 ods. 3). Z vyššie uvedeného potom možno vyvodiť záver, že
čo do nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pre účely trov bol žalobca plne úspešný, a teda mu patrí
proti žalovanej plná náhrada trov podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov

konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Nárok na plnú náhradu trov konania sa ale potom prizná iba
z prisúdenej sumy, čo súd aj vyjadril vo výroku rozsudku.

6. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie obe strany sporu.

7. Žalovaná podala odvolanie vo vyhovujúcom výroku II. a vo výroku IV. o trovách konania. Uplatnila
odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Uviedla, že zmenila svoj prístup,
keď aj v minulosti jej bolo súdmi vyčítané, že neodškodňuje nároky na náhradu nemajetkovej ujmy
dobrovoľne a preto aj v prípade žalobcu tohto odškodnila nielen sumou, ktorú judikatúra považuje
za spravodlivú (túto poskytla dobrovoľne a v primeranom čase), ale aj ďalšími nerelutárnymi formami
náhrady nemajetkovej ujmy - konštatovanie porušenia práva žalobcu a poskytnutie ospravedlnenia, ako

to predpokladá § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Túto skutočnosť podľa jej názoru je potrebné mať
na pamäti ako zásadnú pre aplikáciu judikatúry vzťahujúcej sa k primeranosti náhrady nemajetkovej
ujmy, či ostatnej súvisiacej rozhodovacej činnosti súdov doposiaľ, keďže žiadne súdne rozhodnutie
nereflektuje na skutočnosť dobrovoľného uspokojenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy ňou
(žalovanou) všetkými dostupnými prostriedkami pred uplatnením nároku v ostávajúcej časti na súde.

Túto skutočnosť nezohľadňuje ani napadnutý rozsudok, z dôvodu ktorého namietala, že priznanie
akejkoľvek ďalšej sumy náhrady nemajetkovej ujmy je podľa jej názoru absolútne neproporcionálne a
nespravodlivé k výške odškodnenia, ktorú právny poriadok priznáva pri odškodňovaní obetí trestného
činu osobe, ktorá pri takom čine prišla o život. Namietala, že odôvodnenie limitácie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy, resp. možnosti jej presiahnutia, je v danom prípade zo strany súdu založené

výlučne na použití jediného rozhodnutia dovolacieho súdu z roku 2016, ktoré v súčasnosti považuje
za prekonané, pretože je z hľadiska svojho obsahu v predmetnej otázke rozporné s celým radom
rozhodnutí dovolacieho súdu, obsahujúcich opačné právne posúdenie predmetnej otázky, na ktoré
ona odkazovala v priebehu sporu. Zdôraznila, že zavedenie limitácie maximálnej sumy poskytovanej
náhrady nemajetkovej ujmy zákonom č. 412/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003

Z. z., je len odrazom už v predchádzajúcom období judikatúrou Najvyššieho súdu SR akceptovanej
praxe, podľa ktorej bolo pri určovaní primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy potrebné zohľadňovať
aj iné právne predpisy, obsahujúce právnu úpravu odškodňovania, judikatúru Ústavného súdu SR, ako
aj judikatúru ESĽP. Toto konštatoval aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/19/2018
zo dňa 14.07.2018. Pre predmetné konanie sú preto irelevantné závery súdu prvej inštancie, že

„všetky podmienky vzniku nároku na náhradu škody žalobcu boli splnené ešte dávno pred stanovením
horného limitu pre náhradu nemajetkovej ujmy“ a naviac, tieto sú aj zjavne nesprávne. Rozsudok
Okresného súdu Prešov zo dňa 06.09.2019, sp. zn. VOS-2T/2/2007, v spojení s uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 28.10.2020, č. k. 3To/145/2019-1483, ktorým bol žalobca oslobodený spod
obžaloby, nadobudol právoplatnosť dňa 28.10.2020. Z uvedeného vyplýva, že oslobodenie žalobcu spod

obžaloby, ako posledná podmienka vzniku nároku, bola splnená nepochybne za účinnosti zákona č.
412/2012 Z. z. Napokon potrebu znalosti výsledku trestného konania (t. z. absenciu tejto podmienky)
verifikoval aj súd vydaním procesného uznesenia o prerušení konania. Potom podľa jej názoru zostáva
nepochopený aj odkaz súdu prvej inštancie na § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení do
31.12.2012, obsiahnutý v bode 43. odôvodnenia rozsudku. Namietala, že súd prvej inštancie v bode

55. odôvodnenia rozsudku citoval rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/127/2019, avšak
sám vybral poslednú vetu rozhodnutia, ktorú nesprávne vyložil a tým podporil ním prijatú argumentáciu
žalobcu, že „v zmysle poslednej vety citovaného rozhodnutia, aj keby súd na rozhodnutie aplikoval § 17
ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v aktuálne účinnom znení, teda za použitia limitu odškodnenia, nie je
nesprávne a nezákonné rozhodnutie súdu, ktorým by vo výnimočných prípadoch priznal vyššiu náhradu

nemajetkovej ujmy (ako je tam uvedená), za predpokladu riadneho odôvodnenia zvýšenia závažnosti
zásahu do práva poškodeného v dôsledku nezákonného rozhodnutia. O takýto prípade ide aj v prípade
žalobcu v tomto konaní “. Zdôraznila, že súd s výnimkou konštatovania o možnosti priznania náhrady
nemajetkovej ujmy aj vo vyššej výške vo výnimočných prípadoch, dôvody, pre ktoré v danej veci ide
práve o ten výnimočný prípad, vôbec neuviedol. Za závažné pochybenie súdu prvej inštancie, ktoré

sa premietlo v nesprávnom výklade poslednej vety predmetného rozhodnutia, považovala skutočnosť,
že súd opomenul aplikovanie hmotnoprávnych predpisov upravujúcich odškodňovanie obetí násilných
trestných činov, predovšetkým zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými
trestnými činmi (resp. zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov) a prijal rozhodnutie, žeujmu, ktorá vznikla žalobcovi ako ujma pociťovaná na povesti občana odškodní vyššou sumou ako ujmu
za stratu na živote (ako najzávažnejší dôsledok, za ktorý zákon priznáva maximálnu výšku náhrady
nemajetkovej ujmy). Tento jej záver vyplýva z výšky už žalobcovi priznanej náhrady nemajetkovej

ujmy, ktorá po vydaní napadnutého rozsudku v súčasnosti činní sumu 51 960 eur. Pre porovnanie
maximálna výška náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. bola v
roku 2020 vo výške 29 000 eur. Nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že by limitácia bránila
súdu zohľadňovať rozdiely v pomeroch na strane poškodených. Zodpovedným zohľadnením uvedených
kritérií súdom za súčasného rešpektovania limitácie je nemožné, aby výšky náhrad boli veľmi podobné

ako tvrdí súd. Takéto by boli iba v prípade, ak by súd rezignoval na aplikáciu § 17 ods. 3 citov. zákona
a iba mechanicky určil počet dní, ktoré žalobca strávil vo výkone trestu odňatia slobody bez toho,
aby individuálne zohľadnil predmetné kritéria v každom jednotlivom prípade. Za absolútne nesprávne
považuje tvrdenia súdu o tom, že odškodnenie obetí podľa zákona č. 274/2017 Z. z. nie je konečným
odškodnením a obeť podľa tohto zákona je v podstate „zvýhodnená“ oproti žalobcovi. Súd opomína
skutočnosť, že zákonodarca vypustil novelou (zákonom č. 217/2021 Z. z.) zo zákona č. 274/2017

Z. z. ustanovenie § 21, podľa ktorého bola obeť násilného trestného činu povinná ministerstvu vrátiť
poskytnuté odškodnenie, pričom z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva, že „V prípade priznania
odškodnenia prechádza nárok obete voči páchateľovi v časti vyplateného odškodnenia na štát. V
súvislosti s tým vznikla potreba vypustiť ustanovenie, podľa ktorého bola obeť násilného trestného
činu povinná ministerstvu vrátiť poskytnuté odškodnenie, ak sa domohla náhrady škody od páchateľa.

Platná právna úprava je výhodná práve pre páchateľov, od ktorých si obeť po vyplatení odškodnenia
od štátu prestáva uplatňovať akýkoľvek nárok, keďže ak by aj akékoľvek (čiastočné) odškodnenie obeť
získala, bola by povinná ho vrátiť štátu.“ V tejto súvislosti zdôraznila, že obeť si po vyplatení od
štátu prestáva uplatňovať akýkoľvek nárok, teda poškodenému neostáva právo domáhať sa náhrady aj
prostredníctvom súkromnoprávnych žalôb v zmysle Občianskeho zákonníka. Z uvedeného je zrejmé, že

tak pre obeť, ako aj pre žalobcu platí limitácia podľa § 13 zákona č. 274/2017 Z. z. v spojení so zákonom
č. 663/2007 Z. z. o minimálnej mzde. Za nepochopiteľné je možné označiť odôvodnenie priznanej
výšky náhrady nemajetkovej ujmy „vývojom cien a stále klesajúcou hodnotou peňazí“. Nie je zrejmé,
prečo a ako súd zohľadňoval infláciu, ani na základe akej právnej úpravy, či úvahy dospel k záveru,
že pre priznanie primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy je cenový vývoj podstatný. Absolútne sa

nestotožňuje s neodôvodnením záverom súdu prvej inštancie, že prípad žalobcu je možné považovať
za výnimočný prípad, ktorý by odôvodňoval úvahy o dôvodnosti vyššej náhrady nemajetkovej ujmy, ako
je zákonom predpokladané maximum. Odôvodnenie zohľadnených následkov je príliš formalistické a
všeobecné, teda v podstate použiteľné na každý iný prípad odškodnenia nemajetkovej ujmy za výkon
trestu odňatia slobody, čo zakladá nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Z odôvodnenia rozsudku

pritom nezistila, aká skutočnosť bola takou výnimočnou okolnosťou prípadu, ktorou súd prvej inštancie
odôvodnil nerešpektovanie limitácie náhrady nemajetkovej ujmy. Súd neuviedol z čoho vychádzal, ak
určil, že náhrada má zodpovedať životnej úrovni žalobcu a napokon neodôvodnil, ako určil jeho životnú
úroveň. Zásah do pracovného života žalobcu je rovnako zo strany súdu bližšie neodôvodnený, keďže
opomína zjavnú skutočnosť tvrdenú samotným žalobcom, že mal možnosť sa po prepustení z

výkonu trestu zamestnať v spoločnosti E., C. a že nakoniec odišiel pracovať do SRN. Za zmätočné a
neodôvodnené považuje tvrdenie súdu o zhoršení finančnej situácie rodičov a súrodencov žalobcu ako
faktoru ovplyvňujúceho priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Za pozoruhodné považuje tvrdenie
súdu, že žalobca bol objektívne obratý o možnosť upevňovať svoj vzťah - známosť s partnerkou, keďže
tento je ženatý a je otcom maloletého syna, a preto nepovažuje založenie rodiny za negatívny následok

v rodinnom živote žalobcu. Súd rovnako posúdil závažnosť následkov u žalobcu aj zohľadnením, že
„stále prebiehalo jeho trestné stíhanie, ktoré nakoniec viedlo k jeho oslobodeniu spod obžaloby“. Trvanie
a vedenie trestného stíhania v prvom rade nie je predmetom tohto konania, v ktorom sa žalobca domáha
svojho nároku náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., keďže žalobca ako titul svojho nároku
označil rozhodnutie o treste, a teda je existencia príčinnej súvislosti medzi škodou/ujmou spôsobenou

vedením trestného konania vylúčená. Sekundárne poukázala na skutočnosť, že žalobca si v konaní
vedenom pod sp. zn. 19C/105/2016 na súde prvej inštancie (s rovnakou zákonnou sudkyňou) uplatnil
nárok titulom vedenia trestného stíhania samostatnou žalobou, čo iba podporuje jej argumentáciu o
nemožnosti zohľadňovania tvrdení žalobcu o negatívnych následkoch trestného stíhania v konaní o
náhradu nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o treste. Namietala taktiež nedostatočné

odôvodnenie a právne posúdenie uskutočnené v časti nároku na náhradu trov konania. Uviedla, že v
zmysle výroku IV. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie s poukazom na § 255 ods. 1 CSP rozhodol
výlučne v časti o náhradu nemajetkovej ujmy priznaním nároku na náhradu trov konania žalobcovi
v rozsahu 100 % zo súdom prisúdenej sumy. Poukázala na to, že žalobca sa pôvodne domáhal odžalovanej zaplatenia sumy 84 050,30 eur spolu s úrokom z omeškania, z čoho suma 70 000 eur
predstavovala nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a suma 14 050,30 eur náhradu majetkovej škody.
Po opakovaných čiastočných späťvzatiach žaloby zo strany žalobcu zostal predmetom jeho žaloby

nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 52 760 eur. Zastavenie konania v sume prevyšujúcej
52 760 eur, t. j. vo výške 31 290,30 eur bolo zavinené výlučne žalobcom, no napriek tomu súd prvej
inštancie pri rozhodovaní o trovách konania, okrem konštatovania predčasnosti podania žiadosti, tieto
skutočnosti neuviedol, nezohľadnil a opomína aplikáciu § 256 ods. 1 CSP, čo ona považuje za
neodôvodnené a nesprávne právne posúdenie veci. Nie je sporným, že v konaní bol žalobca čiastočne

úspešný čo do základu nároku vo veci požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy. Z okolností konania
je však zrejmé, že žalobcom v žalobe požadovaná suma náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 70 000
eur bola od počiatku neprimeraná a premrštená a žalobca na jej výške napriek tomu zotrval. Aj keď
žalobca následne zohľadnil priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v rámci predbežného prerokovania
nároku, celkovo sa stále domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v rovnakej výške. Preto bola toho názoru,
že žalobcu je za daných okolností potrebné zaťažiť zodpovednosťou za výsledok sporu, a to z dôvodu,

že žalobca nemohol dôvodne očakávať, že súd jeho žalobe vyhovie v celom rozsahu a prizná mu nárok
na úhradu nemajetkovej ujmy v ním požadovanej sume, resp. vo výške, ktorá by bola blízka k tejto
sume. Zároveň vzhliadla zmätočnosť výroku IV. rozsudku aj v tom, že žalobca si v konaní jednoznačne
uplatňoval aj náhradu majetkovej škody vo výške 14 050,30 eur, ktorá nezávisela od úvahy súdu,
pričom táto skutočnosť nebola súdom prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania vôbec uvedená

ani zohľadnená a ktorá nepochybne predstavuje jej úspech. Opomenutie tejto podstatnej skutočnosti
nielenže zakladá nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti o trovách konania, ale
predstavuje aj prvotné pochybenie, ktoré vyústilo v nesprávne právne posúdenie úspechu strán konania.
Z porovnania petitu v žalobe a výrokov napadnutého rozsudku je zrejmé, že žalobca bol úspešný
len čiastočne, v rozsahu 20,51 %, z čoho vyplýva záver o čiastočnom úspechu žalovanej v rozsahu

79,49 % a celkovom úspechu žalovanej 58,98 %. Ak by aj súd vychádzal iba z priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy, podľa jej názoru nesprávne opomínajúc jej argument o neprimeranosti takéhoto
nároku, žalobca bol v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy „plne“ úspešný vo výške 17 240 eur.
Nezohľadnenie skutočnosti, že ona bola reálne úspešná v žalobcom uplatnenom nároku na
náhradu majetkovej škody vo výške 14 050,30 eur vyústilo do popretia zásady pomeru úspechu strán.

Za stavu nastoleného súdom prvej inštancie by tak predmetom sporu bol nárok žalobcu vo výške 31
290,30 eur (17 240 eur + 14 050,30 eur) a jeho čiastočný úspech by predstavoval 55,10
% a celkový úspech 10,2 %, čo by odôvodňovalo aplikáciu § 255 ods. 2 CSP, ku ktorej však súd prvej
inštancie z neznámych a nevysvetlených príčin nepristúpil. Vzhľadom na tieto pochybenia súdu prvej
inštancie navrhla, aby odvolací súd rozsudok vo výrokoch II. a v nadväzujúcom výroku IV. podľa § 389

ods. 1 písm. b) CSP zrušil a v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne,
aby v súlade s § 388 CSP napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a prizná
jej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu

odvolanie aj žalobca, a to vo výroku II. a III. rozsudku. Uviedol, že súd prvej inštancie v odôvodnení
rozsudku sa síce vyjadril v tom smere, že limitácia výšky náhrady nemajetkovej ujmy je rozhodovacou
činnosťou súdov SR už čiastočne prekonaná, avšak on je toho názoru, že jemu priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy je neprimerane nízka a nereflektuje všetky osobitosti jeho prípadu. Poukázal na
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/38/2019, ako aj zhodný názor vyslovený v uznesení

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/127/2019, pričom citoval ods. 56 a čiastočne ods. 57 rozsudku
súdu prvej inštancie ohľadne odôvodnenia limitu na odškodnenie. Zdôraznil, že priznaná výška
náhrady nemajetkovej ujmy nezodpovedá jeho životnej úrovni pred výkonom trestu odňatia slobody
a nezohľadňuje to, akým spôsobom v jeho konkrétnom prípade výkon trestu zasiahol do jeho osobného,
rodinného, pracovného a spoločenského života. Zdôraznil, že výkon trestu odňatia slobody zasiahol do

jeho života a života jeho rodiny aj finančne, pretože pravidelne prispieval rodičom
na chod domácnosti, najmä po tom, ako jeho otec utrpel úraz. V odvolaní v celom rozsahu odkázal
na jeho tvrdenia a vykonané dôkazy ohľadom toho, ako výkon trestu odňatia slobody zasiahol do jeho
osobného, rodinného, pracovného a spoločenského života. Bol toho názoru, že všetky tieto zásahy
súd prvej inštancie nevyhodnotil správne, resp. ich považoval za nie až také závažné, a to vzhľadom k

výške priznanej nemajetkovej ujmy. Zároveň odkázal na všetky súdne rozhodnutia, ktoré už vo svojich
písomných podaniach v konaní pred súdom prvej inštancie uvádzal. Namietal taktiež rozhodnutie súdu
prvej inštancie ohľadne nepriznania úrokov z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy. V tomto smere
poukázal na Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 2149/17, ktorý prelomil ustálenú judikatúru súdova vyjadril názor, že nárok na úroky z omeškania je daný aj pri náhrade
nemajetkovej ujmy, pričom citoval ods. 55 a 56 nálezu. Zároveň uviedol, že aj keď sa predmetný prípad
z Českej republiky týkal iného prípadu a iného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, považuje závery

tohto nálezu za správne a aplikovateľné aj v podmienkach právneho poriadku SR. Zároveň vzniesol
námietku zaujatosti voči sudcom Krajského súdu v Trenčíne z dôvodu, že funkčne príslušným súdom
na prejednanie odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie je Krajský súd v Trenčíne, ktorý spolu
s právnym predchodcom - Vyšším vojenským súdom rozhodnutiami na vzniku jeho škody rozhodujúcim
spôsobomparticipovalanaktoromnaviacdodnespôsobísudcavtedajšiehosenátu„2Tov“JUDr.Roman

Hargaš. Keďže mal za to, že Krajský súd v Trenčíne nemôže o odvolaní konať, pretože všetci jeho
sudcovia sú vylúčení, navrhol, aby najvyšší súd podľa § 39 CSP rozhodol o prikázaní veci na rozhodnutie
o odvolaní inému súdu tej istej inštancie. Súčasne navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil a priznal mu celú ním požadovanú sumu, tak ako ju špecifikoval pred súdom prvej
inštancie.

9. K odvolaniu žalobcu podala písomné vyjadrenie žalovaná, ktorá zotrvala na svojom odvolaní. Uviedla,
že pokiaľ žalobca napáda výrok II. rozsudku, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi
nemajetkovú ujmu vo výške 17 240 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, v tejto časti na podanie
odvolania nie je oprávnený. V zmysle § 359 CSP môže totiž odvolanie podať
strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Výrok II. teda nie je v neprospech žalobcu

a v tejto časti podľa jej názoru by bolo dôvodné odvolanie žalobcu podľa § 386 písm. b) CSP
odmietnuť.Ďalejuviedla,žeargumentáciažalobcuvjehoodvolanípôsobízmätočne,keďžeabsentujejej
odôvodnenie, resp. je vnútorne si odporujúca. Ako hlavná myšlienka odvolania žalobcu sa javí priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v nízkej sume. K absencii odôvodnenia uviedla, že žalobca vo svojom
odvolaní pristúpil k doslovnému prevzatiu častí odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Trenčín, pričom

správnosť a zákonnosť tohto svojim odvolaním sám napáda. Za zmätočné považuje aj to, že žalobca
na strane 2 odvolania s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 127/2019 uvádza,
že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy „nereflektuje osobitosti môjho prípadu“, pričom na strane 3
odvolania, toto jednovetové tvrdenie neguje odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo
232/2010, podľa ktorého rozhodujúce pri posudzovaní nemajetkovej ujmy je považovanie tejto ujmy za

značnú každou fyzickou osobou. Akým spôsobom malo prísť k skĺbeniu „osobitosti“ žalobcovho prípadu
so všeobecným vnímaním „každej osoby“ jej nie je zrejmé a ani žalobca, ktorý tento rozpor vniesol
do svojho vyjadrenia, neponúka prostriedky na jeho uchopenie, nieto ešte vyriešenie. Po oboznámení
sa s odvolaním žalobcu ona nenachádza relevantné argumenty, na ktoré by mohla kvalifikovane
reagovať a vzhľadom na prebratie argumentácie súdu prvej inštancie zo strany žalobcu v odvolaní,

poukazuje na svoje odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie. K otázke možnosti priznania úrokov
z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy uviedla, že žalobcove tvrdenie, že v tejto otázke
„nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 2149/1 prelomil ustálenú judikatúru súdov“, nepovažuje za
správne. Uvedený nález sa zaoberal deklaratórnosťou rozhodnutia o priznaní náhrady nemajetkovej
ujmy pozostalým a je v ňom vyslovený názor, že „nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

je potom nutné považovať za nárok majetkovej povahy, t. j. za peňažitý dlh, plynúci z osobnostných
práv“. Tento nález nie je okrem iného v tomto konaní aplikovateľný, ani relevantný, keďže v uvedenom
konaní išlo o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy pozostalým po zomrelom v dôsledku nevydareného
operačného zákroku. Zdôraznila, že jej hlavným argumentom o nemožnosti prihliadnuť na predmetný
nález Ústavného súdu ČR je vymedzenie pojmu ustálená rozhodovacia prax v uznesení Najvyššieho

súdu SR zo dňa 31.10.2017, sp .zn. 6Cdo 129/2017, ako aj v uznesení Najvyššieho súdu SR zo
dňa 06.03.2017, sp. zn. 3Cdo 6/2017, podľa ktorých ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je
vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR. Dala do pozornosti, že súd
prvej inštancie v predmetnom rozsudku odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24.06.1998, sp. zn.

1Cdo 15/97, ktorý sa na rozdiel od judikatúry predloženej žalobcom, považuje za ustálenú rozhodovaciu
prax Najvyššieho súdu SR, keďže je zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov SR, zošit 3 pod poradovým č. 45/2000.

10. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej písomne nevyjadril.

11. V dôsledku vznesenej námietky zaujatosti žalobcom v odvolaní zo dňa 24.03.2023 sa touto
námietkou zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý uznesením zo dňa 02.08.2023, č. k. 1Nc
3/2023 sudcov Krajského súdu v Trenčíne - F. G. F., H. I. J. a H. D. K. nevylúčil z prejednávaniaa rozhodovania sporu vedeného na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 17Co/60/2023, ktorému
senátu vec napadla na rozhodnutie o podaných odvolaniach strán sporu náhodným výberom.

12. Následne krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné v napadnutom výroku II. podľa § 388 CSP zmeniť, vo výroku III. ohľadne nároku
žalobcu na úroky z omeškania, ako aj výroku IV. podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec vrátiť podľa
§ 389 ods. 2 CSP súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V zostávajúcej časti zamietavého výroku III.

ohľadne nemajetkovej ujmy odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

13. Odvolaním strán sporu nebol napadnutý výrok I., ktorým súd konanie v časti prevyšujúcej žalovanú
sumu 52 760 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 11.02.2016 do zaplatenia
zastavil, preto je v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho
súdu nedotknutý (§ 367 ods. 2 CSP).

14. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu z dôvodu podaných odvolaní sa tak stal výrok II., III.
a IV. rozsudku, keďže žalovaná napadla výrok II. rozsudku a žiadala v tomto výroku rozsudok zmeniť
a žalobu zamietnuť; žalobca napadol odvolaním výrok III. rozsudku, ktorým bola vo zvyšnej časti žaloba
zamietnutá, nakoľko požadoval náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššom rozsahu, vrátane zaplatenia

úrokov z omeškania z nemajetkovej ujmy a žalovaná taktiež v odvolaní namietala rozhodnutie súdu prvej
inštancie vo výroku IV. o trovách konania.

15. V predmetnej veci sa žalobca domáhal podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov náhrady škody a

nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nezákonným rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 23.06.2009, sp. zn. 2Tov 4/2009 v spojení s rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov
zo dňa 26.11.2008, sp. zn. 2T 2/2007, ktoré boli v časti výroku o vine a treste zrušené rozsudkom
Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.08.2012, sp. zn. 6Tdo 27/2012 a vec bola vrátená Okresnému súdu
Prešov na ďalšie konanie. Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 06.09.2019, sp. zn. VOS-2T/2/2007

v spojení s uznesením Krajského súdu Trenčín zo dňa 28.10.2020, č.k. 3To/145/2019-1483, oslobodil
žalobcu spod obžaloby, pričom uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 28.10.2020.

16. Ako vyplýva z obsahu spisu, žalobca bol na základe predmetných rozsudkov vo výkone trestu
odňatia slobody od 07.07.2009 do 15.11.2011, t.j. 862 dní. Podanou žalobou si žalobca pôvodne uplatnil

titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 70 000 eur, titulom náhrady skutočnej škody spôsobenej
uhradením peňažného trestu sumu 1 666 eur, titulom náhrady ušlej mzdy za obdobie od 07.07.2009 do
18.03.2012 sumu 11 107,60 eur, titulom náhrady trov konania spojených s dovolaním 206 eur a titulom
trov, spojených s trestným konaním sumu 1 070,70 eur. Išlo o sumu 84 050,30 eur spolu s úrokom
z omeškania z tejto sumy vo výške 5,05% ročne od 11.02.2016 do zaplatenia.

17. Na základe žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 05.08.2021,
uplatnenej u žalovanej zhodne ako podanou žalobou zo dňa 08.02.2016 v tejto veci, bola žalobcovi
na základe oznámenia o výsledku predbežného prerokovania nároku zo dňa 01.02.2022 priznaná
a následne aj vyplatená titulom náhrady nemajetkovej ujmy za výkon trestu odňatia slobody suma 17 240

eur (862 dní po 20 eur za deň trvania VTOS), suma 103 eur titulom majetkovej škody (za podané
dovolanie). V dôsledku zaplatenia uvedených súm žalovanou, žalobca podaním zo dňa 06.05.2022 vzal
žalobu v časti zaplatenia nemajetkovej ujmy za VTOS v sume 17 240 eur, (ako aj majetkovej škody /
trovy dovolania/ v sume 103 eur) späť a trval na náhrade nemajetkovej ujmy v časti zaplatenia sumy
52 760 eur (70 000 - 17 240) vrátane úrokov z omeškania.

18. Výška priznanej nemajetkovej ujmy žalobcovi bola namietaná oboma stranami sporu. Žalobca
podaným odvolaním namietal rozhodnutie prvoinštančného súdu, pokiaľ mu nepriznal nemajetkovú
ujmu nad sumu 17 240 eur (zamietnutá časť do 52 760 eur - výrok III. rozsudku) a žalovaná podaným
odvolaním namietala vyhovujúci výrok rozsudku v sume 17 240 eur (výrok II. rozsudku). Obe strany

v rámci svojich podaní argumentovali v súvislosti s výškou náhrady nemajetkovej ujmy viacerými
rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR.19. V zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 Z. z., sa výška
nemajetkovej ujmy určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život
a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Ustanovením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.
v znení zákona č. 517/2008 Z. z. bol stanovený minimálny limit výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonnými rozhodnutiami uvedenými v § 7 a § 8 tohto zákona (tak, že jej výška je najmenej 1/30
priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny

rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody).

20. V zmysle ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., výška
náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa § 17 ods. 2 tohto zákona nemôže byť vyššia ako výška
náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu
(pričom osobitným predpisom tu je zákon č. 215/2006 Z. z.). Zákonom č. 412/2012 Z.z. bol teda

stanovený maximálny limit výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím.

21. Je potrebné uviesť, že podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), náhrada
nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti
(napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho ESĽP tiež uviedol, že výška náhrady

v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných
prípadoch, týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr. Público – Comunicacáo Social, S. A. v-
Portugalsko). Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv
musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná
obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez

existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za
telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).

22. Ohľadne určenia primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy sa vyslovil Najvyšší súd Slovenskej
republiky v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/19/2018 a uviedol, že „ na záveroch najvyššieho súdu o povinnosti

všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení
iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry
ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už
v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969
Z. z., nezmenili nič ani zákon č. 517/2008 Z. z., ani zákon č. 412/2012 Z. z. Určenie maximálnej hranice

náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 412/2012 Z. z.
tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je
pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí ESĽP“.

23. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/127/2019 zo dňa 29.06.2021 k vyššie

uvedenémurozhodnutiuuviedol,že„uvedenýnázorbolopakovanepotvrdenýaneskôrnebolprekonaný.
Napriek iným právnym názorom vysloveným najmä v rozhodnutiach najvyššieho súdu zo 16.03.2016,
sp. zn. 7Cdo/262/2015 a z 30.07.2019, sp. zn. 4Cdo/48/2017 (spočívajúcich v tom, že aplikácia ust. § 17
v znení zákona č. 412/2012 Z. z. na prípady vzniku škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia
vydaného pred 1. januárom 2013 by znamenala pripustiť, že poškodenému zaniklo právo na náhradu

nemajetkovej ujmy vo výške presahujúcej limit zavedený zákonom č. 412/2012 Z. z., by znamenala
popretie princípu úplného odškodnenia, ale aj neprípustné odňatie už existujúceho práva, ďalej zásah do
legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu, a napokon aj porušenie zákazu retroaktivity), predmetné
rozhodnutia nie sú spôsobilé narušiť jasnú judikatórnu líniu, zavedenú citovanými rozhodnutiami
najvyššieho súdu, nie sú teda rozhodnutiami, v dôsledku ktorých by uvedené rozhodnutia najvyššieho

súdu stratili povahu ustálenej rozhodovacej praxe“.

24. Ďalej Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí poukázal na rozhodnutie sp. zn. 6Cdo/38/2019,
v ktorom najvyšší súd vyslovil, že „právny názor zastávajúci potrebu podrobnej špecifikácie dôsledkov
vydania nezákonného rozhodnutia, preskúmateľnosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy a náležité

zohľadnenie iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, je
pevne zakotvený v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu prakticky od roku 2006. Tento právny názor
predstavuje výklad súladný so štandardom ochrany ľudských práv na európskej úrovni, eliminuje
ľubovôľu pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch a zohľadňuje výškupriznaných náhrad pri zásahoch do iných základných práv zaručených Ústavou SR. Uvedený princíp
nepopiera princíp úplného odškodnenia, keďže nevylučuje vo výnimočných prípadoch priznať vyššiu
náhradu nemajetkovej ujmy za predpokladu riadneho odôvodnenia zvýšenej závažnosti zásahu do

práva poškodeného v dôsledku nezákonného rozhodnutia. Nejde teda o retroaktívnu aplikáciu ust. § 17
ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom poukazuje na rozdiel medzi priamou aplikáciou predmetného
ustanovenia (ku ktorej nedochádza) a zohľadnením iných právnych predpisov slovenského právneho
poriadku a judikatúry ESĽP ako kritérií pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy (ku ktorej
dochádza)“.

25. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry subjektu a jej zmyslom je
zmiernenie nepriaznivého následku neoprávneného zásahu a poskytnutie účinnej ochrany osobnosti,
najmä jej dôstojnosti, dobrej povesti, súkromia a rodinného života. Náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. môže súd priznať vtedy, ak by sa samotné
konštatovanie porušenia práva nejavilo ako dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na ujmu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím, čo je dané intenzitou zásahu okolností, za ktorých k nemu došlo, ako
aj stupňa negatívnych dôsledkov dopadu zásahu na chránené práva v individuálnych okolnostiach
každého prípadu, pričom vychádzajúc zo súdnej praxe, za závažnú ujmu je možno považovať takú ujmu,
ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva, intenzitu zásahu, jeho
trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú, kedy rozhodujúcim je objektívne hľadisko,

teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom čase a mieste (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom
postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Je teda potrebné zvážiť, či vzhľadom ku
konkrétnym okolnostiam prípadu by sa iná osoba v obdobnom postavení mohla cítiť byť dotknutá
v zložkách tvoriacich v ich súhrne nemajetkovú sféru jednotlivca. Nemajetková ujma je ujmou morálnou.
Ide teda o zásah a ujmu na tých nehmotných hodnotách, ktoré sa týkajú morálnej integrity poškodenej

osoby, predovšetkým jej dôstojnosti, cti, dobrej povesti, ale tiež iných hodnôt, ktoré sa spravidla
premietajú vo vnútornom živote človeka, ako je rodinný život, neistota a pod. ak ktorákoľvek z týchto
zložiek, prípadne kumulatívne aj všetky mohli byť významným spôsobom v dôsledku nezákonného
rozhodnutia negatívne dotknuté, je namieste záver o tom, že k spôsobeniu nemajetkovej (morálnej)
ujmy došlo. Intenzita zásahu do týchto hodnôt priamo ovplyvňuje výšku poskytnutého zadosťučinenia.

Pritom je potrebné vychádzať z toho, že prípadná výška nemajetkovej ujmy nemôže byť v rozpore so
všeobecne zdieľanou predstavou spravodlivosti, pričom okolnosti odôvodňujúce výšku nemajetkovej
ujmy z hľadiska ich tvrdenia a dokazovania jednoznačne zaťažujú žalobcu.

26. V posudzovanej veci súd prvej inštancie, vychádzajúc zo záveru o splnení zákonných predpokladov

pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú žalobcovi nezákonným rozhodnutím pri výkone
verejnej moci, ako aj záveru o tom, že zistená intenzita zásahu do osobnostných práv žalobcu
odôvodňuje priznanie nemajetkovej ujmy, za primeranú intenzite zisteného zásahu a tiež charakteru
osobnostných práv, ktoré boli zásahom dotknuté, považoval výšku nemajetkovej ujmy v sume 17 240
eur, na náhradu ktorej aj žalovanú napadnutým rozhodnutím zaviazal. Tak žalobca, ako aj žalovaná však

s výškou priznanej nemajetkovej ujmy nesúhlasili.

27. Otázka výšky priznanej nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych,
jedinečných skutkových okolností, a to v každej jednej posudzovanej veci, ktoré sú predmetom
posudzovania súdom z hľadiska zákonom ustanovených východísk na určenie výšky náhrady

nemajetkovej ujmy.

28. Každý prípad je osobitý, skutkové okolnosti nie sú nikdy úplne totožné, preto nestačí iba vychádzať
zrozhodnutívobdobnýchveciach,alejezároveňnevyhnutné,abyvýškaprisúdenejnáhradyvychádzala
práve z okolností danej veci, aby v konkrétnej veci vo vzťahu k žalobcovi súd zohľadnil danú závažnosť

vzniknutej ujmy. Priznané finančné zadosťučinenie musí zohľadňovať konkrétne okolnosti danej veci.

29. V kontexte žalobcom špecifikovaných skutkových okolností, z dôvodu ktorých požadoval priznanie
nemajetkovej ujmy (v tomto konaní vo výške 52 760 eur), odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie
nepovažoval za dôvodné a primerané priznať žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 17 240 eur.

30. Ako správne v danej veci citoval súd prvej inštancie z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Cdo/127/2019, výnimočný prípad priznania vyššej náhrady nemajetkovej ujmy vyžaduje predpoklad
riadneho odôvodnenia zvýšenej závažnosti zásahu do práva poškodeného v dôsledku nezákonnéhorozhodnutia, čo podľa názoru odvolacieho súdu v prípade žalobcu nebolo splnené. Súd prvej inštancie
akceptovanie výnimočnosti prípadu u žalobcu vo svojom rozhodnutí naviac ani nezdôvodnil.

31. Odvolací súd nepochybuje, že nezákonným výkonom trestu u žalobcu v trvaní 862 dní došlo u neho
k zásahu do jeho osobného, rodinného, pracovného a spoločenského života, avšak v tomto konkrétnom,
individuálnom prípade žalobcu nejde o taký výnimočný prípad, ktorý by bolo dôvodné odškodniť na
nemajetkovej ujme v súdom prvej inštancie priznanej výške.

32.Akovyplývazvýsledkovvykonanéhodokazovania,žalobcamalvčasevýkonutrestuodňatiaslobody
25 rokov, bol slobodný, bezdetný. Žil s rodičmi v spoločnej domácnosti, nebol súdne trestaný, viedol
usporiadaný život, bol pozitívne hodnotený v zamestnaní, pracoval pri rozvoze tovaru, nevlastnil žiaden
nehnuteľný alebo hnuteľný majetok. Mal priateľku, s ktorou plánoval spoločnú budúcnosť, avšak vzťah
sa rozpadol. Žalobca mal problém nájsť si zamestnanie a pociťoval pohŕdanie od známych a bývalých
priateľov.

33. V danom prípade odvolací súd s poukazom k zisteným okolnostiam veci považoval za dôvodné
priznať žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 7 760 eur, ktorá s priznanou a vyplatenou
nemajetkovou ujmou v rámci predbežného prejednania nároku žalobcu v sume 17 240 eur, tvorí celkovo
25 000 eur, čo predstavuje za jeden deň výkonu trestu odňatia slobody 29 eur. V kontexte všetkých

okolností odvolací súd túto sumu považoval za primerané finančné zadosťučinenie v konkrétnom
prípade žalobcu, ako aj za súladné s požiadavkami, vyplývajúcimi z ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z. z., zodpovedajúce zákonným kritériám a odzrkadľujúce aj vývoj súčasnej rozhodovacej praxe, za
súčasného zohľadnenia, že žalovaná v rámci predbežného prejednania nároku žalobcu konštatovala
porušenie jeho práv a za zásahy do jeho práv sa ospravedlnila. V súlade s týmto rozhodnutím sa

odvolací súd nestotožňuje s námietkou žalovanej, že žalobcovi nie je dôvodné priznať už žiadnu
nemajetkovú ujmu, keďže bol v tomto nároku v plnom rozsahu uspokojený pri predbežnom prejednaní
nároku.

34. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. podľa § 388

CSP zmenil, uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7 760 eur a vo zvyšnej časti žalobu
zamietol. V súvislosti s týmto rozhodnutím odvolací súd zároveň potvrdil zvyšnú zamietajúcu časť výroku
III. rozsudku, ktorý v sebe zahŕňal zamietnutie žaloby žalobcu v nemajetkovej ujme nad sumu 17 240
eur (do sumy 52 760 eur).

35. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu v časti zamietnutia žaloby ohľadne úrokov z omeškania (výrok III.
rozsudku), toto odvolací súd považuje za dôvodné.

36. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/257/2019 ustálil, že nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy voči žalovanej vzniká už samotnou existenciou väzobného stíhania a rozsudku,

ktorým bola poškodená osoba následne oslobodená spod obžaloby. Preto rozhodnutie, ktorým sa
priznáva náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch už len deklaruje existenciu tejto
zákonom priznanej právnej skutočnosti a nárok z nej vyplývajúci.

37. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym

predpisomalebourčenývrozhodnutí,jedlžníkpovinnýplniťodprvéhodňapotom,čohoveriteľoplnenie
požiadal.

38. Z uvedeného vyplýva, že k vzniku omeškania s plnením nemajetkovej ujmy nedochádza márnym
uplynutím lehoty stanovenej v rozhodnutí súdu, ale márnym uplynutím 6 - mesačnej lehoty na plnenie

v zmysle ust. § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z Uvedený názor je podporený aj novelou zákona
č. 412/2012 Z. z., účinnou od 01.01.2013, v ktorej bolo ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.
zmenené tak, že ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania,
lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojil nárok na
náhradu škody alebo uplynutím 6 - mesačnej lehoty na predbežné prejednanie nároku, ak súd neurčí

začatie jej plynutia neskôr.

39.SpoukazomnauvedenéskutočnostiodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievovýrokuIII.,včasti
zamietnutia nároku žalobcu na úroky z omeškania z nemajetkovej ujmy, podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSPzrušil a podľa § 389 ods. 2 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude
povinnosťou súdu prvej inštancie o nároku žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania z nemajetkovej
ujmy opätovne rozhodnúť.

40. Nakoľko v danej veci došlo k zrušeniu rozsudku súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti ohľadne
úrokov z omeškania, bolo potrebné zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie aj v súvisiacom výroku o trovách
konania a v tejto časti vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň odvolací súd uvádza,
že v časti rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania podala žalovaná odvolanie. Dôvodne žalovaná

namietala, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania nezohľadnil, že
v časti nad sumu 52 760 eur s prísl. došlo k späťvzatiu žaloby a zastaveniu konania, pričom v tejto
zastavujúcej časti bola zahrnutá nielen časť sumy za nemajetkovú ujmu, ale aj majetková škoda v sume
14 050,30 eur, ktorá na rozdiel od nároku na nemajetkovú ujmu, nezávisela od úvahy súdu. Súd prvej
inštancie v rozsudku na uvedenú skutočnosť žiadnym spôsobom neprihliadol a svoje rozhodnutie riadne
nezdôvodnil.

41. Z týchto dôvodov odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

42. Podľa § 396 ods. 3 CSP o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom
rozhodnutí o veci.

43. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).