Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 18, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18Co/14/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8323202156
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8323202156.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov

senátu JUDr. Viery Kandrikovej a JUDr. Michala Boroňa, v právnej veci žalobcu MO transport s.r.o.,
so sídlom Račianska 88B, 831 02 Bratislava, IČO: 47 660 520, právne zastúpeného Advokátskou
kanceláriou VASIĽ & partners, s.r.o., so sídlom Žižkova 4D, 040 01 Košice, IČO: 47 240 482, proti
žalovanému A. B., nar. XX. XX. XXXX, C. XXX, XXX XX C., právne zastúpeného JUDr. Ing. Zuzanou
Lodovou Amrichovou, advokátkou, so sídlom Námestie slobody 25, 066 01 Humenné, IČO: 42 341
396, o nahradenie prejavu vôle, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné sp.zn.
5C/99/2023 - 85 z 06. 11. 2023, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. P r i z n á v a žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % vo vzťahu
k žalobcovi, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol následovne:

„I. Žalobu zamieta.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne
súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.“

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 136 ods. 1, § 140, § 40a, § 603 ods. 3, § 605, § 606 O.z..
V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že ust. § 140 Občianskeho zákonníka upravuje zákonné predkupné
právo podielových spoluvlastníkov k určitej veci. V predmetnej právnej veci bolo nesporným, že zo strany
D. B., ako predávajúceho došlo pri predaji jeho spoluvlastníckych podielov k porušeniu predkupného

práva voči žalobcovi, ktorý je ako jedným zo spoluvlastníkov tých nehnuteľností, ktoré uviedol žalobca vo
výrokovej časti svojho návrhu. Nesporne táto okolnosť nastala a bola nesporná. Medzi stranami sporu, aj
v rámci súdneho konania ostala sporná tá okolnosť, či žalobca ako jeden z podielových spoluvlastníkov
má nárok len na pomernú časť podielov, na prevedených nehnuteľnostiach, a to podľa veľkosti jeho
vlastného spoluvlastníckeho podielu, alebo má nárok na celý podiel prevedený na žalovaného. V tejto
súvislosti súd prvej inštancie citoval rozhodnutie NS SR sp.zn. 2Cdo/91/2008 a 8Cdo/124/2018, ktorí sa
predmetnou problematikou zaoberali, rovnako rozhodnutie KS Nitra sp.zn. 9Co/131/2020. Preto dospel

k záveru, že žaloba nie je správne formulovaná a žalobca je neúspešný. Pokiaľ žalobca žaloval v petite
žaloby konkrétne nahradenie prejavu vôle špecifikáciou k nehnuteľnostiam podľa LV, kat. územia, čísla
parciel a veľkosti podielu, v tomto smere dospel súd prvej inštancie k záveru, že nemôže žaloba žalobcu
podľa toho, ako by súd prípadne v menšom rozsahu v tejto žalobe vyhovel. Súd prvej inštancie tiežuviedol, že nárok na podiel 89/864 k celku žalovaných nehnuteľností ani po matematickej stránke nie
je správne vyčíslený, pretože jednotlivé podiely sa líšili na listoch vlastníctva a nie je v danom prípade
určiť spoločný pomer k nehnuteľnostiam tak, ako to vyčíslil žalobca. Z týchto dôvodov dospel k záveru,

že žaloba nie je dôvodná a žalobe nevyhovel.

3. Výrok o trovách konania odôvodnil podľa ust. § 151, § 255 ods. 1, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP,
pri zohľadnení ust. § 257 ods. 2 CSP, s ktorým sa vyporiadal v článku 34 svojho rozsudku.

4. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Podstatou žalobcovho
odvolania spočíva v tom, že sa nestotožňuje s právnou argumentáciou súdu prvej a s tou skutočnosťou,
že žaloba bola zamietnutá. Odvolacie dôvody špecifikoval podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ a b/ CSP.
Pokiaľ súd prvej inštancie citoval uznesenia NS SR sp.zn. 2Cdo/91/2008 a 8Cdo/124/2018, tieto sú
priamo v rozpore s účelom samotnej právnej normy, teda ust. § 140 Občianskeho zákonníka. Vo
veci je nesporné, že žiaden z podielových spoluvlastníkov si svoje predkupné právo neuplatnil od

momentu, kedy spoluvlastnícke právo k spoluvlastníckemu podielu nadobudol žalovaný, teda neprejavil
žiaden záujem o uplatnenie svojho predkupného práva. Z týchto dôvodov aj žalobca poukázal na
rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v Českej republike, kde citoval rozhodnutia NS ČR sp.zn.
28Cdo/2783/2019, sp.zn. 33Cdo/603/2008. Z týchto rozhodnutí a výkladu ust. § 140 O.z., ktoré uviedli
v Českej republike, je zrejmé, že je potrebné dať prednosť ochrane práv ostatných spoluvlastníkov pred

právami tretích osôb, pritom nie je treba aby bola o neuplatnení uzavretá výslovná dohoda, postačí keď
spoluvlastník dá zreteľne, hoci i konkludentne najavo, že predkupné právo uplatniť nechce. Obdobne
tútoproblematikuriešiajSpolkovárepublikaRakúsko,kdepoukázalžalobcanarozhodnutienajvyššieho
súdneho a kasačného dvora č. RS 0020257. Z uvedeného potom žalobca rozhodnutia NS SR, na
ktoré poukázal súd prvej inštancie, považuje za nesprávne, nespravodlivé a to z dôvodu, že obsahujú

nesprávny výklad právnej normy. V tejto súvislosti citoval rozhodnutie ÚS SR sp.zn. IV.ÚS 71/2013, ktoré
sa týka výkladu právnych predpisov a ich inštitútov, kde nemožno vychádzať len z textu zákona, aj keď
tento text sa môže javiť ako jednoznačný a určitý, a je potrebné vychádzať zo zmyslu a účelu zákona.
Podľa názoru žalobcu preto bolo potrebné zamedziť porušeniu predkupného práva spoluvlastníka un
block v celom rozsahu, nielen v rozsahu výšky jeho podielu na nehnuteľnostiach, keďže z obsahu

konania je zrejmé, že ostatní spoluvlastníci v uvedených nehnuteľnostiach neprejavili záujem o toto
riešenie. Preto je potrebné vykladať právnu normu podľa účelu predkupného práva, nie podľa znenia
zákona. Je nereálne, aby sa vykonalo akési zhromaždenie podielových spoluvlastníkov, ktorí by sa mali
za týmto účelom vyjadriť k tomuto porušeniu práva, keďže množstvo občanov SR nejaví záujem o svoje
pozemky, a zástupca zo zákona, teda Slovenský pozemkový fond, nie je v zmysle platnej legislatívy

oprávnený nadobúdať spoluvlastnícke podiely v mene tých, ktorí sú nezistenými spoluvlastníkmi.

5. Podľa názoru žalobcu by tak zo strany súdov nemalo dochádzať k výkladu právnej normy takým
spôsobom, ktorý motivuje adresátov k správaniu sa v rozpore s touto normou, ale práve naopak, pôsobiť
na adresátov normy tak, aby predmetnú právnu normu rešpektovali. Žalobca sa domnieva, že práve

takýto výklad práva je v súlade so základnými princípmi demokratického právneho štátu, a navyše do
budúcna zabezpečuje, že adresáti právnej normy nebudú mať úmysel normu porušiť, čím podľa nášho
názoru môže dôjsť aj k odbremeneniu súdov od potreby rozhodovania v konaniach, predmetom ktorých
je náprava takto porušených práv oprávnených spoluvlastníkov.

6. Ohľadom žaloby v zmysle § 137 písm. d) zákona č. 160/2015 platí, že ňou možno požadovať, aby
sa rozhodlo najmä o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. V súčasnosti je
už zo strany najvyšších súdnych autorít (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR evidované v zbierke
súdnych rozhodnutí pod R 14/2021) judikované, že ustanovenie § 140 Občianskeho zákonníka v spojení
sustanovením§40aObčianskehozákonníkaniejeosobitnýmprávnympredpisom,napodkladektorého

možno žalobou požadovať určenie právnej skutočnosti – neplatnosti kúpnej zmluvy.

7. Naproti tomu, žaloba v zmysle ust. § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku pre žalobcu
taktiež nie je vhodným nástrojom, nakoľko podľa záverov uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Cdo/28/2009 z 26. 05. 2010 je v prípade požadovania spätného určenia, že právny predchodca

žalovaného je vlastníkom veci potrebné ponúknuť alternatívne riešenie, kto má miesto porušiteľa do
spoluvlastníctva nastúpiť, pričom žalobca je povinný preukázať, z akého dôvodu nemá záujem na
podielovom spoluvlastníctve s osobou žalovaného. S ohľadom na znalosť miestnych pomerov žalobcu
je takéto preukázanie pre žalobcu takmer nemožné. Navyše je potrebné vziať do úvahy, že takátožaloba by bola v rozpore so zmyslom a účelom Civilného sporového poriadku, ktorý je možný vyvodiť
napríklad z dôvodovej správy, v zmysle ktorej bolo úmyslom zákonodarcu najmä zamedziť nepotrebným
a nezmyselným žalobám. Z textu dôvodovej správy k ust. § 137 CSP vyplýva:

8. Žaloba v zmysle ust. 137 písm. c) CSP by bola preto sporná (najmä čo do potreby preukázania
naliehavého právneho záujmu) tak z dôvodu, že vyvstáva otázka, či má žalobca naliehavý právny
záujem na jej podaní, ak ňou nepožaduje definitívne vyriešenie porušeného práva ale len navrátenie
do pôvodného stavu, ktoré nijakým spôsobom nevylučuje možnosť opätovného prevodu porušujúceho

predkupné právo žalobcu. K dnešnému dňu tak neexistuje žiadne riešenie, ktoré by v nastolenom
prípade docielilo zachovanie pôvodného okruhu podielových spoluvlastníkov veci.

9. Judikatúra Najvyššieho súdu SR v oblasti predkupného nijakým spôsobom nereagovala na zmenu
procesnej právnej úpravy, a to prijatie Civilného sporového poriadku, ktorý má aj napriek skutočnosti
že predkupné právo je hmotnoprávnym ustanovením, veľmi významný vplyv na uplatňovanie práv z

porušeného predkupného práva. Sme preto názoru, že v súčasnosti nie je možné bez detailnejšieho
rozboru aktuálneho právneho stavu aplikovať závery súdnych rozhodnutí v oblasti predkupného práva,
ktoré nadväzovali na rozdielnu procesno-právnu úpravu, a preto si myslíme, že je potrebné prehodnotiť
závery rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Cdo/91/2008, takým spôsobom, že žalobcovi bude priznané
právo domáhať sa nahradenia prejavu vôle k celému spoluvlastníckemu podielu, ktorý bol predmetom

prevodu. Akýkoľvek výklad ustanovenia opačným spôsobom bude preto len naďalej bude zvýhodňovať
porušiteľov práva a penalizovať tých, ktorí sa správajú v súlade s právom a majú záujem na uplatnení
svojich práv, ktoré im z porušenia týchto práv vyplývajú.

10. Súd prvej inštancie sa náležite a použitím teleologického výkladu nezaoberal a neposúdil

argumentáciu žalobcu, s poukázaním na judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorá je podľa názoru žalobcu
nesprávna a nespravodlivá.

11. Z tohto dôvodu žalobca trvá na podanej žalobe a žiada odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil, žalobe vyhovel, respektíve ho zrušil a vrátil na ďalšie konanie.

12. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Ten uviedol, že citujem:

„Žalovaný považuje napadnutý Rozsudok za správny po vecnej aj právnej stránke a plne sa stotožňuje
s jeho odôvodnením. Žalovaný trvá na svojom právnom názore, že predkupné právo žalobcu môže

žalobca uplatniť len v rozsahu pomeru veľkosti jeho spoluvlastníckeho podielu na podiele žalovaného
na sporných parcelách. Predkupné právo žalobcu môže žalobca uplatniť len vo vzťahu k podielu 23/480
k celku na žalovaného podiele o veľkosti 16/2160 k celku na nehnuteľnostiach vedených na listoch
vlastníctva č. 213 a č. 886, k.ú. C., k podielu 23/480 k celku na žalovaného podiele o veľkosti 1/4320
k celku na nehnuteľnostiach vedených na liste vlastníctva č.XXX, k.ú. C., a v podiele 9/24 k celku na

žalovaného podiele o veľkosti 1/216 k celku na nehnuteľnostiach vedených na liste vlastníctva č. XXX,
k.ú. C. a v podiele 9/24 k celku na žalovaného podiele o veľkosti 1/12 k celku na nehnuteľnostiach
vedených na liste vlastníctva č. XXX, k.ú. C., s čím sa stotožnil aj konajúci súd.“ Preto žalovaný navrhol
potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

13. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý považoval za podstatné, že tieto závery sú v
priamom rozpore s účelom samotnej právnej normy – ust. § 140 Občianskeho zákonníka. Ak by sme
pripustili výklad súdu, v zmysle ktorého by mal žalobca nárok iba na pomernú časť spoluvlastníckeho
podielu žalovaného v prípade, ak si predkupné právo uplatnil sám, stratilo by akékoľvek opodstatnenie a

relevantný zmysel aj samotné ustanovenie § 140 Občianskeho zákonníka a inštitút predkupného práva.
Účelom a zmyslom samotného inštitútu predkupného práva je totiž to, aby na príslušný list vlastníctva
nevstupovala žiadna tretia osoba ako ďalší nový spoluvlastník podielov, na ktoré majú primárne nárok
ostatní podieloví spoluvlastníci.

14. Opačný výklad súdu – právo len na pomernú časť, popiera samotný zmysel a podstatu nielen
predkupného práva, ale aj základné právne princípy a zásady, a to najmä zásadu právo patrí bdelým
– Vigilantibus iura scripta sunt.15. Akýkoľvek iný výklad ustanovenia § 140 Občianskeho zákonníka (teda aj ten, ktorý sa snaží presadiť
súd v napádanom rozhodnutí) je podľa nášho názoru v jednoznačnom rozpore s účelom právnej normy,
a teda ho nie je možné pripustiť.

16. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, podľa ust. § 34 CSP prejednal rozhodnutie, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 378, § 379 a § 380 CSP, a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvej inštancie dôsledne zistil skutkový stav a vec aj správne
právne posúdil. Na týchto skutkových a právnych zisteniach sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho

konania.

17. Podľa ust. § 140 OZ, ak sa spoluvlastnícky podiel prevádza, majú spoluvlastníci predkupné právo,
ibaže ide o prevod blízkej osobe (§ 116, 117). Ak sa spoluvlastníci nedohodnú o výkone predkupného
práva, majú právo vykúpiť podiel pomerne podľa veľkosti podielov.

18. Podľa § 603 ods. 3 OZ, ak sa predkupné právo porušilo, môže sa oprávnený buď od nadobúdateľa
domáhať, aby mu vec ponúkol na predaj, alebo mu zostane predkupné právo zachované.

19. Z obsahu spisu nateraz vyplýva, že žalovaný uzatvoril dňa 14.1.2021 kúpnu zmluvu, na základe
ktorej nadobudol od predávajúceho D. B. vlastnícke právo k spoluvlastníckym podielom predávajúceho

a to konkrétne spoluvlastnícky podiel 115/10800 k pozemkom na LV č.XXX a to parcelám CKN č.XXX,
XXX, XXX, XXX E. XXX, spoluvlastnícky podiel 16/2160 k pozemkom na LV č.XXX a to k parcele CKN
č. XXX, spoluvlastnícky podiel 1/216 k pozemkom na LV č.XXX a to k parcele EKN č. XXX, XXX/X,
XXX/X, spoluvlastnícky podiel 1/12 k pozemkom na LV č.XXX a to k parcele EKN č. XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX, spoluvlastnícky podiel 1/4320 k pozemkom

na LV č.XXX a to k parcele EKN č. XXX, spoluvlastnícky podiel 2/24 k pozemkom na LV č.XXX
a to k parcele EKN č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
spoluvlastnícky podiel 115/10800 k pozemkom na LV č.XXX a to k parcele EKN č. XXXX/X, XXXX/
X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX, spoluvlastnícky podiel 1/12 k pozemkom na LV č.XXX a to k
parcele EKN č. XXX/X, XXX/X , spoluvlastnícky podiel 16/2160 k pozemkom na LV č.XXX a to k

parcele CKN č. XXX a spoluvlastnícky podiel 115/10800 k pozemkom na LV č.XXX a to k parcele
CKN č. XXX E. XXX. Predmetné nehnuteľnosti žalovaný nadobudol od predávajúceho za kúpnu cenu
1,- Euro. Žalobca bol v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy dňa 14.1.2021 podielovým spoluvlastníkom
k nehnuteľnostiam na LV č. XXX s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 23/480, k nehnuteľnostiam
na LV č. XXX spoluvlastníckom s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 9/24, k nehnuteľnostiam na LV

č. XXX spoluvlastníckom s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 23/480, k nehnuteľnostiam na LV č.
XXX spoluvlastníckom s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 9/24 a k nehnuteľnostiam na LV č. XXX
spoluvlastníckom s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 23/480. Zo strany predávajúceho D. B. nebola
voči žalobcovi vykonaná ponuka na predaj spoluvlastníckych podielov k nehnuteľnostiach na LV č. XXX,
XXX, XXX, XXX E. XXX za totožných podmienok, za akých tieto nehnuteľnosti odpredal žalovanému.

Uvedené skutočnosti neboli medzi stranami sporné.

20. Žalobca adresoval žalovanému list z 02. 05. 2023, ktorý označil ako návrh na mimosúdne urovnanie
veci, v ktorom si uplatnil nároky z porušeného predkupného práva, keď oznámil žalovanému, že žalobca
je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností na LV č. XXX, XXX, XXX, XXX E. XXX a keďže došlo k

porušeniu jeho predkupného práva zo strany žalovaného ako aj zo strany predávajúceho, tak žalobca
žiada o uzatvorenie kúpnej zmluvy k žalovaným nadobudnutému spoluvlastníckemu podielu o veľkosti
89/864 k celku na nehnuteľnosti a prevod tohto vlastníckeho práva k predmetnému podielu o veľkosti
89/864 k celku na predmetných nehnuteľnosti na žalobcu a to za rovnakých podmienok, ako žalovaný
tento podiel nadobudol, teda za kúpnu cenu vo výške 0,44 Eur. Čo sa týka podielu 89/864 k celku, k

uvedenémužalobcadospeltak,žesajednáospoločnúvýškuspoluvlastníckehopodielukcelku,nakoľko
žalovaný nadobudol spoluvlastnícke podiely 16/2160 k celku na LV č. XXX, spoluvlastnícky podiel 1/216
k celku na LV č. XXX, spoluvlastnícky podiel 1/4320 k celku na LV č. XXX, spoluvlastnícky podiel 2/24 k
celku na LV č. XXX a spoluvlastnícky podiel 16/2160 k celku na LV č. XXX. V predmetnom liste žalobca
taktiež uviedol, že na základe kúpnej zmluvy žalovaný nadobudol nehnuteľnosti, resp. spoluvlastnícke

podiely na nehnuteľnostiach v rozsahu 7661,38 m2 za kúpnu cenu vo výške 1,- Eur, čomu zodpovedá
kúpna cena vo výške 0,00013 Eur /1m2, preto poukazujúc na spoluvlastnícke podiely na VL, kde je
podielovým spoluvlastníkom žalobca zodpovedajú výmere 3398,83 m2, čomu zodpovedá kúpna cenavo výške 3398,83 m2 x 0,00013 = 0,44 Eur. Predmetná zásielka bola žalovanému podľa informácie o
sledovaní zásielky doručená dňa 05. 05. 2023.

21. Žalovaný na predmetný list žalobcu reagoval podaním z 10. 05. 2023, v ktorom uviedol, že svoje
spoluvlastnícke podiely na parcelách od predávajúceho D. B. nadobudol v dobrej viere, že predávajúci
rešpektoval svoje zákonné povinnosti, vyplývajúce z ustanovení o predkupnom práve. Zároveň uviedol,
že ak to tak nebolo, tak uvedené rešpektuje a prijíma dôsledky z toho vyplývajúce. V snahe
predísť prípadnému súdnemu sporu je ochotný previesť pomerne, podľa veľkosti spoluvlastníckeho

podielu žalobcu, jemu prislúchajúcu časť na žalovaným nadobudnutých spoluvlastníckych podieloch,
pričom jednotlivé podiely vyčíslil tak, že podľa názoru žalovaného pomerná časť prislúchajúca
spoluvlastníckemu podielu žalobcu predstavuje 1070,25 m2, ktorú bol žalovaný ochotný na žalobcu
previesť kúpnou zmluvou za rovnakých podmienok, za akých ju nadobudol žalovaný, teda za kúpnu
cenu 0,14 Eur s tým, že žalobca by znášal všetky náklady za prevod vlastníckeho práva k pomernej časti
spoluvlastníckeho podielu rovnako ako to znášal žalovaný v prípade kúpnej zmluvy z 14. 01. 2021. V

ostatnom rozsahu uviedol, že sa jedná o nároky ostatných podielových spoluvlastníkov týchto parciel. V
predmetnompodanížalovanýtaktiežvyslovilajexistenciuinýchmožnostíusporiadaniavzájomnýchpráv
a povinností ako napr. odkúpenie spoluvlastníckeho podielu žalobcu za predpokladu kúpnej ceny, bežnej
v danej lokalite, v ktorej sa parcela nachádza, prípadne uzatvorenie nájomnej zmluvy na spoluvlastnícky
podiel žalobcu.

22. Žalobca na predmetný list žalovaného reagoval tak, že oznámil žalovanému, že s jeho ponukou
na odpredaj len pomernej časti ním nadobudnutých spoluvlastníckych podielov nesúhlasí, nakoľko má
za to, že mu vzniklo právo na nahradenie prejavu vôle k celému nadobudnutému spoluvlastníckemu
podielu žalovaným a to aj s poukazom na to, že žiaden z ostatných podielových spoluvlastníkov si

neuplatnil svoje predkupné právo. Čo sa týka možnosti odkúpenia spoluvlastníckych podielov žalobcu,
k tomuto návrhu žalobca uviedol, že ponúka na odkúpenie podiely na pozemkoch zastavaných areálmi
a v bezprostrednej blízkosti areálov a to k pozemkom na LV č. XXX a LV č. XXX s tým, že cena za
1m2 je 6,- Eur, a teda za odkúpenie podielov žalobcu v spoločne zodpovedajúcej výmere 522,08 m2 pri
kúpnej cene vo výške 6,- Eur za 1m2 by kúpna cena predstavovala sumu 3132,48 Eur. Predmetný list

bol žalovanému doručený dňa 07. 06. 2023.

23. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd prejednáva vec v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadom akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený, ale aj
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

24. Odvolací súd v konaní relevantne posudzuje konkrétne dôvody uvádzané v odvolaní, a to či bol
zistený skutkový stav správne a úplne a či sa aplikovali správne príslušne právne predpisy, pričom v

odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument, ale na tie, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd SR II. ÚS/78/2005).
25. Nosné odvolacie dôvody žalobcu spočívali vtom, že súd prvej inštancie poukázal pri svojom
rozhodovaní o veci, na judikatúru vyšších súdnych autorít NS SR, ktoré podľa názoru žalobcu,
dostatočným spôsobom nereagujú na zmenu právnej úpravy, a to prijatie CSP napriek tomu, že

predkupné právo je upravované v Občianskom zákonníku ako hmotnoprávne ustanovenie. V tejto
súvislosti výlučne sa žalobca opieral o rozhodnutia NS ČR a ÚS ČR, ktorý k ust. § 140 O.z., v spojení
s ust. § 603 ods. 3 O.z., zaujali iné stanovisko, ktoré by zodpovedalo podanej žalobe, právnej
argumentácií žalobcu, tak vo vzťahu k rozsahu nároku na spoluvlastnícky podiel v predkupnom práve,
ktorý uplatnil žalobca, a tak aj vo vzťahu k zmene možnosti zaslať do navrhovaného žalobného petitu.

26. Ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo
rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov SR. Do tohto pojmu možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo
viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj jednotlivo v doposiaľ

nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne
na ne nadviazali (rozhodnutie NS SR,sp. zn 3Cdo/6/2017).27. S prihliadnutím na čl. 3 C. s. p. do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba
zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho
dvora Európskej únie. Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR

a Najvyššieho súdu ČR pod tento pojem nespadajú. Ak teda dovolateľka v dovolaní poukázala na
rozhodnutia Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 1206/2009 a sp. zn. II. ÚS 1835/2014 ako na rozhodnutia
spadajúce pod ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa odvolací súd pri riešení
právnej otázky zachovania súrodeneckých väzieb pri rozhodovaní o zverení maloletého dieťaťa do
osobnej starostlivosti niektorého z rodičov odklonil, tak uvedenú argumentáciu dovolateľky nemožno

považovať za súladnú s ust. § 421 ods. 1 písm. a) CSP. (Uznesenie NS SR, sp. zn. 6 Cdo 129/2017).

28. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí 10. októbra 2018
prijalo ako judikát rozhodnutie z 24. januára 2018 sp. zn. 6 Cdo 29/2017,právna veta ktorého znie: „Do
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku
treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané

civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných
Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a
stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov,
ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974,
1980 a 1986.“ Na túto argumentačnú líniu nadviazal NSSR aj v ďalšom rozhodnutí (Uznesenie NSSR,

sp. zn. 3 Cdo 165/2018 z 22. 11. 2018), kde uvádza, že cit. “Pod pojem ustálenej súdnej praxe a pod
pojem dovolací súd v zmysle § 421 ods. 1 CSP teda nemožno zahrnúť rozhodnutia Najvyššieho súdu
Českej republiky, na ktoré žalobca poukazuje vo svojom dovolaní, ani Najvyšší súd Českej republiky.”

29. Súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t.j. aj rozhodnutia iných sudcov (resp. senátu) toho istého

súdu a túto judikatúru musí zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu samotné strany sporu poukazujú.
Naopak, postoj všeobecných súdov, vyznačujúci sa odlišnosťou prístupu k prejednávaným veciam, ktoré
sú v podstate identické, bez toho, aby svoj odklon odôvodnili, je prejavom svojvôle, ktorá odporuje
spomínanému základnému princípu materiálneho právneho štátu (Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. III.ÚS 289/2017).

30.NazákladevyššieuvedenýchrozhodnutíNSSRaajÚSSRvovzťahukustálenejrozhodovacejpraxi
na území SR možno konštatovať, že súd prvej inštancie správnym spôsobom sa riadil pri rozhodovaní
v predmetnej veci judikatúrou slovenských súdov a správne nárok žalobcu posúdil aj po právnej stránke.
Odvolací súd nezistil dôvody, pre ktoré by sa mal konajúci súd odkloniť od ustálenej judikatúry platnej

na Slovensku.

31.Odvolacísúdpoukazujevovzťahukďalšímodvolacímnámietkamžalobcutýkajúcimsatoho,vakom
rozsahu mohol žalobca uplatniť svoj nárok na predkupné právo na rozhodnutia NS SR, ktoré pochádzajú
z obdobia rokov 2020 až 2024, ktoré sú :

32. Dovolateľ k namietanému odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri
riešení posúdenia otázky uvedeného spoluvlastníckeho podielu v nesprávnej výške, poukázal na
rozsudok najvyššieho súdu z 12. 05. 2009 sp. zn. 2Cdo/91/2008. Z jeho odôvodnenia vyplýva, že
dovolací súd zamietol dovolanie navrhovateľky, ktorá sa domáhala nahradenia prejavu vôle z dôvodu

porušenia jej predkupného práva aj nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, t. j. celého podielu
zodpovedajúceho predmetu prevodu, pričom bola podielovou spoluvlastníčkou len v rozsahu 1/4 - iny a
predmetom prevodu nehnuteľností bol spoluvlastnícky podiel v rozsahu 2/4 - ín. Dovolaciemu prieskumu
v danej veci podliehala otázka, či v prípade porušenia predkupného práva, keď nebol daný žiadny
priestor na dohodu ostatných spoluvlastníkov o výkone predkupného práva, sa môže jeden z nich

domáhať prevodu celého podielu - predmetu prevodu, pokiaľ ostatní spoluvlastníci (v danom prípade
jeden) zostávajú pasívni v obrane svojich práv. K tomu dovolací súd poznamenal, že ,,keďže mlčanie a
pasivitanemôževžiadnomprípadeznamenaťsúhlas,máspoluvlastník,ktorýsadomáhasvojhonároku,
právo len na pomernú časť podielu a nadobúdateľovi pripadá len taký spoluvlastnícky podiel, ktorý by
inak patril tým spoluvlastníkom (spoluvlastníkovi), ktorí by sa prevodu nedomáhali. Z toho vyplýva, že

navrhovateľka má právo vykúpiť kúpnou zmluvou prevedené spoluvlastnícke podiely len pomerne, teda
z každého predaného spoluvlastníckeho podielu 1 len polovicu, t. j. potom 1 z celku, ako správne uzavrel
odvolací súd. (Rozsudok NS SR sp.zn. 6Cdo/164/2022).33. Ak sa podieloví spoluvlastníci, ktorých predkupné právo bolo porušené, chcú odchýliť od základného
pravidla o pomernom uplatňovaní nárokov z predkupného práva, musia sa dohodnúť o výkone
predkupného práva (§ 140 veta druhá Občianskeho zákonníka). Predpokladom úspešnosti žaloby,

ktorou sa jeden z viacerých spoluvlastníkov, ktorých predkupné právo bolo porušené, domáha, aby bol
rozsudkom súdu nahradený prejav vôle žalovaného ponúknuť mu v celosti na predaj ním nadobudnutý
spoluvlastnícky podiel (§ 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka), je preto preukázanie existencie
dohody všetkých oprávnených spoluvlastníkov, obsah ktorej zodpovedá požiadavke uplatnenej žalobou.
(Rozsudok NS SR sp.zn. 6Cdo/83/2021).

34. Pokiaľ sa žalobca v dôsledku porušenia jeho predkupného práva domáha nahradenia prejavu vôle
žalovaného uzavrieť s ním kúpnu zmluvu o prevode dvoch samostatných pozemkov, ktoré v rámci
zistených skutkových okolností nemusia podliehať spoločnému režimu, a žalobný petit je perfektný iba
vo vzťahu k jednému pozemku (z hľadiska všetkých podstatných náležitostí kúpnej zmluvy), súd nemôže
žalobu ako celok zamietnuť; jej zamietnutie prichádza do úvahy iba v časti týkajúcej sa pozemku, vo

vzťahu ku ktorému žalobný návrh nie je perfektný. (Uznesenie NS SR sp.zn. 4Cdo/20/2021).

35. „V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje uznesenie sp. zn. III. ÚS 633/2023, v ktorom
podrobil ústavnému prieskumu rozsudok krajského súdu sp. zn. 9Co/131/2020 a uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 7Cdo/183/2021 v obdobnej veci, pričom ako ústavne udržateľný vyhodnotil konajúcimi

súdmi prijatý právny záver, že aktívny spoluvlastník (ten, ktorý si uplatnil predkupné právo) má právo
vykúpiť kúpnou zmluvou prevedený spoluvlastnícky podiel len pomerne, teda len jeho časť pripadajúcu
na jeho podiel v pomere k podielom ostatných spoluvlastníkov. Ústavný súd zdôraznil, že «zákon
spoluvlastníkov nezaväzuje k akejkoľvek postupnosti využívania regulovaných nástrojov. Ani v prípade,
ak si zvolia variantu uvedenú v § 603 ods. 3 OZ na prvom mieste a povinný spoluvlastník im

nehnuteľnosť neponúkne na predaj, štát od nich neočakáva, že prípadnú žalobu nahradzujúcu prejav
vôle nadobúdateľa musia podať všetci. Skutočnosť, že sa niektorí z opomenutých spoluvlastníkov k
žalobe nepripoja, je vecou ich slobodného rozhodnutia, tým však spôsobia, že do okruhu spoluvlastníkov
vstúpi tretia osoba (nadobúdateľ). „Cenou“ za obmedzenie prvku ochrany vlastníckej štruktúry je v
takom prípade iná dôležitá črta spoluvlastníckeho vzťahu, a to obmedzenie práva každého podielového

spoluvlastníka právom ostatných spoluvlastníkov. Z popísaného konceptu právnej úpravy vyplýva, že
presadenie záujmu na ochrane vlastníckej štruktúry, je v prvom rade vecou rozhodovania samotných
spoluvlastníkov, nie vecou vôle štátu, resp. verejnej moci. Preto nadväzujúca súdna interpretácia a
uplatnenie relevantných pravidiel Občianskeho zákonníka sú v rozhodujúcej miere determinované
dispozíciami opomenutých podielových spoluvlastníkov, nie kogentnou zákonnou reguláciou.“

36. „Od týchto prijatých záverov pritom ústavný súd nenašiel dôvod odchýliť sa ani v prejednávanej
(obdobnej) veci sťažovateľa. Na základe uvedeného preto uzatvára, že nemá pochybnosť o ústavnej
konformite napadnutého rozsudku, pričom iba samotná skutočnosť, že sťažovateľ má na kvalitu
odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu odlišný názor, resp. že výsledok konania nie je taký, aký

si želal, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práva na spravodlivé súdne konanie a
nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.
Ústavný súd totiž stabilne judikuje, že právo na spravodlivé súdne konanie nie je možné vykladať
tak, že by sťažovateľovi garantovalo úspech v konaní alebo sa ním zaručovalo právo na rozhodnutie
zodpovedajúce jeho predstavám. Obsahom tohto ústavne zaručeného práva je zabezpečenie práva na

také súdne konanie, v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi za
súčasnej aplikácie ústavných princípov (napr. I. ÚS 417/2022, IV. ÚS 672/2022, I. ÚS 177/2023). To v
prejednávanom prípade sťažovateľa naplnené bolo. Ústavný súd preto odmietol ústavnú sťažnosť aj v
tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.“ (Uznesenie
ÚS SR, sp.zn. IV.ÚS 493/2024).

37. Krajským súdom uprednostnenú výkladovú alternatívu ústavný súd nepovažuje za svojvoľnú,
nelogickú či excesívnu v miere, ktorá by odôvodňovala prijatie ústavnej sťažnosti v tejto časti na ďalšie
konanie. Sťažovateľka absolutizuje význam ochrany vlastníckej štruktúry pred vstupom tretích osôb,
avšak samotná právna úprava naznačuje, že ide o jeden z faktorov tvoriacich súčasť teleologického

základu zákonného predkupného práva opomenutého podielového spoluvlastníka. Už len koncept
relatívnejneplatnostipredajaspoluvlastníckehopodieluvprípadeporušeniaponukovejpovinnosti(§40a
OZ), ktorý svojou podstatou predpokladá legálnu možnosť vstupu tretej osoby do doterajšej vlastníckej
štruktúry, je dôkazom, že účel spočívajúci v ochrane pred vstupom tretích osôb je limitovaný. Ústavnýsúd si je vedomý aj odlišného pohľadu na riešenie spornej právnej otázky (rozhodnutie Najvyššieho
súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/2358/2010), rozdielnosť oboch náhľadov však podľa jeho názoru
v podmienkach existencie predvídateľnej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu nedosahuje ústavnú

intenzitu. Dôvodom tohto záveru je aj ďalšia črta dotvárajúca koncepciu príslušnej právnej úpravy
spočívajúca v tom, že porušenie predkupného práva otvára opomenutým spoluvlastníkom priestor na
úvahu, ktorý z troch zákonom aprobovaných spôsobov uplatnenia svojho predkupného práva (popísané
v bode 14 odôvodnenia rozsudku krajského súdu) si zvolia. Zákon spoluvlastníkov nezaväzuje k
akejkoľvek postupnosti využívania regulovaných nástrojov. Ani v prípade, ak si zvolia variantu uvedenú

v § 603 ods. 3 OZ na prvom mieste a povinný spoluvlastník im nehnuteľnosť neponúkne na predaj, štát
od nich neočakáva, že prípadnú žalobu nahradzujúcu prejav vôle nadobúdateľa musia podať všetci.
Skutočnosť, že sa niektorí z opomenutých spoluvlastníkov k žalobe nepripoja, je vecou ich slobodného
rozhodnutia, v zmysle sťažovateľkou kritizovaného postoja krajského súdu však tým spôsobia, že
do okruhu spoluvlastníkov vstúpi tretia osoba (nadobúdateľ). „Cenou“ za obmedzenie prvku ochrany
vlastníckej štruktúry je v takom prípade iná dôležitá črta spoluvlastníckeho vzťahu, a to obmedzenie

práva každého podielového spoluvlastníka právom ostatných spoluvlastníkov. Z popísaného konceptu
právnej úpravy vyplýva, že presadenie záujmu na ochrane vlastníckej štruktúry, ktorý sťažovateľka
kladie do popredia, je v prvom rade vecou rozhodovania samotných spoluvlastníkov, nie vecou vôle
štátu, resp. verejnej moci. Preto nadväzujúca súdna interpretácia a uplatnenie relevantných pravidiel
Občianskeho zákonníka sú v rozhodujúcej miere determinované dispozíciami opomenutých podielových

spoluvlastníkov, nie kogentnou zákonnou reguláciou.

38.Ústavnýsúdzuvedenéhovyvodzuje,žehociotázka,ktorúsťažovateľkasvojouústavnousťažnosťou
nastolila, môže podnecovať diskusie na úrovni uplatňovania podústavného práva, o zásahu do
základného práva vlastniť majetok či práva na pokojné užívanie majetku tu uvažovať nemožno.

Krajský súd svojím zmeňujúcim rozsudkom (odhliadnuc od zamietnutia žaloby z procesných dôvodov,
ktoré sťažovateľka v ústavnej sťažnosti nenamietla) nespochybnil sťažovateľkino spoluvlastníctvo
na dotknutých nehnuteľnostiach ani jej právo domáhať sa prípustnými prostriedkami ochrany jej
spoluvlastníctva. Svojím právnym názorom kvalitu jej spoluvlastníctva zmenil (je len vecou hypotetickej
úvahy, či zhoršil) iba pripustením tretej osoby do okruhu podielových spoluvlastníkov. Uvedená zmena

je však dominantne výsledkom podstaty spoluvlastníckeho vzťahu, v ktorom sa o otázkach týkajúcich
sa spoluvlastnenej veci rozhodujú všetci spoluvlastníci. Ak by napriek tomu ústavný súd právny názor
sťažovateľky pretláčal vyhovením ústavnej sťažnosti, staval by sa do pozície vykladača podústavného
práva, a teda ďalšej inštancie všeobecného súdnictva, ktorá mu podľa ústavy neprináleží.“ (Uznesenie
ÚS SR sp.zn. III.ÚS 633/2023).

39. Naviac k obdobnej problematike zaujal stanovisko aj ÚS SR, ktorý prijal rozhodnutia v roku 2023
a 2024. Z týchto rozhodnutí poukazuje odvolací sú na :

40. „V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje uznesenie sp. zn. III. ÚS 633/2023, v ktorom

podrobil ústavnému prieskumu rozsudok krajského súdu sp. zn. 9Co/131/2020 a uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 7Cdo/183/2021 v obdobnej veci, pričom ako ústavne udržateľný vyhodnotil konajúcimi
súdmi prijatý právny záver, že aktívny spoluvlastník (ten, ktorý si uplatnil predkupné právo) má právo
vykúpiť kúpnou zmluvou prevedený spoluvlastnícky podiel len pomerne, teda len jeho časť pripadajúcu
na jeho podiel v pomere k podielom ostatných spoluvlastníkov. Ústavný súd zdôraznil, že «zákon

spoluvlastníkov nezaväzuje k akejkoľvek postupnosti využívania regulovaných nástrojov. Ani v prípade,
ak si zvolia variantu uvedenú v § 603 ods. 3 OZ na prvom mieste a povinný spoluvlastník im
nehnuteľnosť neponúkne na predaj, štát od nich neočakáva, že prípadnú žalobu nahradzujúcu prejav
vôle nadobúdateľa musia podať všetci. Skutočnosť, že sa niektorí z opomenutých spoluvlastníkov k
žalobe nepripoja, je vecou ich slobodného rozhodnutia, tým však spôsobia, že do okruhu spoluvlastníkov

vstúpi tretia osoba (nadobúdateľ). „Cenou“ za obmedzenie prvku ochrany vlastníckej štruktúry je v
takom prípade iná dôležitá črta spoluvlastníckeho vzťahu, a to obmedzenie práva každého podielového
spoluvlastníka právom ostatných spoluvlastníkov. Z popísaného konceptu právnej úpravy vyplýva, že
presadenie záujmu na ochrane vlastníckej štruktúry, je v prvom rade vecou rozhodovania samotných
spoluvlastníkov, nie vecou vôle štátu, resp. verejnej moci. Preto nadväzujúca súdna interpretácia a

uplatnenie relevantných pravidiel Občianskeho zákonníka sú v rozhodujúcej miere determinované
dispozíciami opomenutých podielových spoluvlastníkov, nie kogentnou zákonnou reguláciou.“41. „Od týchto prijatých záverov pritom ústavný súd nenašiel dôvod odchýliť sa ani v prejednávanej
(obdobnej) veci sťažovateľa. Na základe uvedeného preto uzatvára, že nemá pochybnosť o ústavnej
konformite napadnutého rozsudku, pričom iba samotná skutočnosť, že sťažovateľ má na kvalitu

odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu odlišný názor, resp. že výsledok konania nie je taký, aký
si želal, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práva na spravodlivé súdne konanie a
nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.
Ústavný súd totiž stabilne judikuje, že právo na spravodlivé súdne konanie nie je možné vykladať
tak, že by sťažovateľovi garantovalo úspech v konaní alebo sa ním zaručovalo právo na rozhodnutie

zodpovedajúce jeho predstavám. Obsahom tohto ústavne zaručeného práva je zabezpečenie práva na
také súdne konanie, v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi za
súčasnej aplikácie ústavných princípov (napr. I. ÚS 417/2022, IV. ÚS 672/2022, I. ÚS 177/2023). To v
prejednávanom prípade sťažovateľa naplnené bolo. Ústavný súd preto odmietol ústavnú sťažnosť aj v
tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.“ (Uznesenie
ÚS SR, sp.zn. IV.ÚS 493/2024).

42. Krajským súdom uprednostnenú výkladovú alternatívu ústavný súd nepovažuje za svojvoľnú,
nelogickú či excesívnu v miere, ktorá by odôvodňovala prijatie ústavnej sťažnosti v tejto časti na ďalšie
konanie. Sťažovateľka absolutizuje význam ochrany vlastníckej štruktúry pred vstupom tretích osôb,
avšak samotná právna úprava naznačuje, že ide o jeden z faktorov tvoriacich súčasť teleologického

základu zákonného predkupného práva opomenutého podielového spoluvlastníka. Už len koncept
relatívnejneplatnostipredajaspoluvlastníckehopodieluvprípadeporušeniaponukovejpovinnosti(§40a
OZ), ktorý svojou podstatou predpokladá legálnu možnosť vstupu tretej osoby do doterajšej vlastníckej
štruktúry, je dôkazom, že účel spočívajúci v ochrane pred vstupom tretích osôb je limitovaný. Ústavný
súd si je vedomý aj odlišného pohľadu na riešenie spornej právnej otázky (rozhodnutie Najvyššieho

súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/2358/2010), rozdielnosť oboch náhľadov však podľa jeho názoru
v podmienkach existencie predvídateľnej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu nedosahuje ústavnú
intenzitu. Dôvodom tohto záveru je aj ďalšia črta dotvárajúca koncepciu príslušnej právnej úpravy
spočívajúca v tom, že porušenie predkupného práva otvára opomenutým spoluvlastníkom priestor na
úvahu, ktorý z troch zákonom aprobovaných spôsobov uplatnenia svojho predkupného práva (popísané

v bode 14 odôvodnenia rozsudku krajského súdu) si zvolia. Zákon spoluvlastníkov nezaväzuje k
akejkoľvek postupnosti využívania regulovaných nástrojov. Ani v prípade, ak si zvolia variantu uvedenú
v § 603 ods. 3 OZ na prvom mieste a povinný spoluvlastník im nehnuteľnosť neponúkne na predaj, štát
od nich neočakáva, že prípadnú žalobu nahradzujúcu prejav vôle nadobúdateľa musia podať všetci.
Skutočnosť, že sa niektorí z opomenutých spoluvlastníkov k žalobe nepripoja, je vecou ich slobodného

rozhodnutia, v zmysle sťažovateľkou kritizovaného postoja krajského súdu však tým spôsobia, že
do okruhu spoluvlastníkov vstúpi tretia osoba (nadobúdateľ). „Cenou“ za obmedzenie prvku ochrany
vlastníckej štruktúry je v takom prípade iná dôležitá črta spoluvlastníckeho vzťahu, a to obmedzenie
práva každého podielového spoluvlastníka právom ostatných spoluvlastníkov. Z popísaného konceptu
právnej úpravy vyplýva, že presadenie záujmu na ochrane vlastníckej štruktúry, ktorý sťažovateľka

kladie do popredia, je v prvom rade vecou rozhodovania samotných spoluvlastníkov, nie vecou vôle
štátu, resp. verejnej moci. Preto nadväzujúca súdna interpretácia a uplatnenie relevantných pravidiel
Občianskeho zákonníka sú v rozhodujúcej miere determinované dispozíciami opomenutých podielových
spoluvlastníkov, nie kogentnou zákonnou reguláciou.

43.Ústavnýsúdzuvedenéhovyvodzuje,žehociotázka,ktorúsťažovateľkasvojouústavnousťažnosťou
nastolila, môže podnecovať diskusie na úrovni uplatňovania podústavného práva, o zásahu do
základného práva vlastniť majetok či práva na pokojné užívanie majetku tu uvažovať nemožno.
Krajský súd svojím zmeňujúcim rozsudkom (odhliadnuc od zamietnutia žaloby z procesných dôvodov,
ktoré sťažovateľka v ústavnej sťažnosti nenamietla) nespochybnil sťažovateľkino spoluvlastníctvo

na dotknutých nehnuteľnostiach ani jej právo domáhať sa prípustnými prostriedkami ochrany jej
spoluvlastníctva. Svojím právnym názorom kvalitu jej spoluvlastníctva zmenil (je len vecou hypotetickej
úvahy, či zhoršil) iba pripustením tretej osoby do okruhu podielových spoluvlastníkov. Uvedená zmena
je však dominantne výsledkom podstaty spoluvlastníckeho vzťahu, v ktorom sa o otázkach týkajúcich
sa spoluvlastnenej veci rozhodujú všetci spoluvlastníci. Ak by napriek tomu ústavný súd právny názor

sťažovateľky pretláčal vyhovením ústavnej sťažnosti, staval by sa do pozície vykladača podústavného
práva, a teda ďalšej inštancie všeobecného súdnictva, ktorá mu podľa ústavy neprináleží.“44. Na základe vyššie zistených skutočností odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne
správne potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

45. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods.
1 CSP, a to v zmysle zásady úspechu. V odvolacom konaní úspech žalobca nemal. Z týchto dôvodov
odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania úspešnej strane, teda žalovanému.

46. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).