Rozsudok ,
Zmeňujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, December 5, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5To/119/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2119013432
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Žovinec

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2119013432.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.MartinaŽovincaasudcovMgr.Michala

Polláka a JUDr. Mgr. Martina Floriša, PhD., v trestnej veci obžalovaného: A. B., nar. XX.XX.XXXX v C.,
pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona v znení účinnom do
05.08.2024 s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona v znení účinnom do 05.08.2024, o odvolaní
obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 07.06.2024, č.k. 9T/52/2019–436, na
verejnom zasadnutí konanom dňa 05.12.2024 takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. d) a f), ods. 3 Trestného poriadku súd zrušuje napadnutý rozsudok vo
výrokoch o treste a spôsobe jeho výkonu.

II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa

Obžalovaný: A. B., nar. XX.XX.XXXX v C.,
trvale bytom D. XXX

odsudzuje

Podľa § 157 ods. 2, § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona v znení účinnom do 05.08.2024,
na trest odňatia slobody v trvaní 1 (jeden) rok.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v znení účinnom do 05.08.2024 súd obžalovanému výkon
trestu odňatia slobody podmienečne odkladá.

Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom do 05.08.2024 sa obžalovanému určuje skúšobná
doba v trvaní 18 (osemnásť) mesiacov.

III. Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie poškodenej E. F., nar. XX.XX.XXXX v D., zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Obžalovaný bol rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len ,,prvostupňový súd“ v príslušnom
gramatickom tvare) zo dňa 07.06.2024, č.k. 9T/52/2019-436 uznaný za vinného, že
dňa 08.02.2018 o 6.23 hod v Trnave po ulici Zelenečskej v smere na obec Zeleneč viedol osobné
motorové vozidlo značky Ford Mondeo evidenčné číslo: G., pričom sa dostatočne nevenoval vedeniu
vozidla a za hranicou križovatky s ulicou Nevädzou na vyznačenom priechode pre chodcov nedal

prednosť chodkyni E. F. H. I., prechádzajúcej cez priechod pre chodcov z pohľadu vodiča zľava -
doprava, následkom čoho pravou prednou časťou svojho vozidla narazil do chodkyne E. F., ktorá po
náraze spadla na vozovku na ľavú stranu tela, pričom utrpela zlomeninu vnútorného a vonkajšieho
členka vpravo s nutnosťou operačnej liečby, krvácanie do mozgových obalov (podpavúčnicové) vľavo,pomliaždenie pľúc vľavo, zlomeninu šiesteho až jedenásteho rebra vľavo, tržnú ranu na obočí vľavo
a tržnú ranu na brade, ktoré zranenia si u poškodenej E. F. vyžiadali celkovú dobu liečenia a
práceneschopnosti do 31.05.2018 a bola obmedzená na obvyklom spôsobe života počas hospitalizácie

nutnosťou pripútania na lôžku a s tým spojené obmedzené možnosti pri vykonávaní nevyhnutných
životných a hygienických úkonov, závažné obmedzenie mobility a obmedzenie v oblasti fyzickej
záťaže, odkázanosť na úplnú starostlivosť zdravotného personálu, nutnosť osobnej asistencie a počas
ambulantnej liečby obmedzenie nadmernej fyzickej záťaže, závažné obmedzenie mobility, obmedzenie
manuálnej a duševnej pracovnej činnosti a prác v domácnosti, obmedzenie šoférovania a kontaktu

so spoločenským prostredím, nutnosť osobnej asistencie a obmedzené možnosti pri vykonávaní
nevyhnutných životných a hygienických úkonov; obžalovaný A. B. svojim konaním porušil ustanovenie
§ 4 ods. 1 písm. e), písm. f) zákona číslo 8/2009 Z.z. o cestnej premávke znení neskorších predpisov,
teda inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví a uvedený čin spáchal závažnejším spôsobom
konania - porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona, čím spáchal prečin ublíženia na
zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného

zákona ( v znení účinnom do 05.08.2024).
Za to mu prvostupňový súd uložil podľa § 157 ods. 2 Trestného zákona, s prihliadnutím na § 36 písm.
j) Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 1 (jeden) rok,
výkon ktorého podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd obžalovanému podmienečne odložil.
Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona súd obžalovanému určil skúšobnú dobu v trvaní 18 (osemnásť)

mesiacov. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona súd obžalovanému uložil trest zákazu činnosti
vedenia motorových vozidiel akéhokoľvek druhu v trvaní 12 (dvanásť) mesiacov.
Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku bol obžalovaný zaviazaný povinnosťou nahradiť škodu :
• poškodenej E. F. vo výške 2.509,70 Eur;
• poškodenej spoločnosti Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., vo výške 3.560,08 Eur;

• poškodenej spoločnosti Sociálna poisťovňa vo výške 1.443,70 Eur.

Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd poškodenú E. F. so zvyškom uplatneného nároku na náhradu
škody odkázal na civilný proces.
2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný, a to proti všetkým jeho výrokom, ako aj

pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, pričom odvolanie bolo následne
predloženéKrajskémusúduvTrnave(ďalejlen,,odvolacísúd“vpríslušnomgramatickomtvare).Podané
odvolanie písomne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu, ktorý uviedol nasledovné (skrátene):
2.1. Napadnutý rozsudok vychádza z presvedčenia prvostupňového súdu, že bolo vykonaným
dokazovaním preukázané, že skutok uvedený v obžalobe sa stal a tento spáchal obžalovaný, pričom

súd poukázal najmä na :
a) Výpoveď obžalovaného, ktorú súd nepovažoval za vierohodnú,
b) Výpoveď poškodenej, ktorú súd považoval za vierohodnú, hoci osamotenú a napriek záverom znalca
z odboru dopravy,
c) Znalecký posudok z odboru dopravy, ktorý je posudzovaný súdom výlučne v prospech poškodenej

a neprospech obžalovaného,
d) Znalecký posudok z odboru zdravotníctva,
e) Porušenie povinnosti vodiča uvedenej v ustanovení § 4 ods. 1, písm. e) a f) zákona č. 8/2009 Z. z.
o cestnej premávke v účinnom znení.
Obhajoba poukazuje, že dokazovanie v predmetnej trestnej veci bolo vykonané zhodne tak v prípravnom

konaní ako aj v konaní pred prvostupňovým súdom, pričom už v prípravnom konaní na základe
verifikovanýchfaktovbolonazákladepokynuokresnéhoprokurátoratrestnéstíhanievočiobžalovanému
zastavené uznesením vyšetrovateľa zo dňa 4.10.2018.

2.2. V rámci dokazovania pred súdom bolo preukázané, že u obžalovaného v čase nehody nešlo o

vedomú nedbanlivosť, tak ako tvrdý prvostupňový súd, nakoľko tento neprekročil povolenú rýchlosť v
danom úseku cesty, kde došlo k dopravnej nehode a podľa znaleckého dokazovania obžalovaný išiel
rýchlosťou40km/hod.-včasestretnutúschodkyňouatedamenejako50km/hod..Takétokonštatovanie
prvostupňového súdu je neodôvodnené a aj nepreskúmateľné. Poškodená malá na základe vykonaného
dokazovania vedomosť, že z miesta odkiaľ videla prichádzajúce auto obžalovaného s prihliadnutím na

sťažené okolnosti dané počasím a premávkou vozidiel, nemohla bezpečne prejsť cez jazdný pruh,
po ktorom šiel obžalovaný. Poškodená aj na základe znaleckého posudku z odboru dopravy svojim
nesprávnymodhadomapohybomnapriechodevjehodruhejpolovicizapríčinilavznikdopravnejnehody,
pričomzrážkemohlazabrániťtak,žebynevstúpiladojazdnéhopruhuvozidlaobžalovaného.Poškodenáako chodkyňa sa nemohla spoliehať na to, že vodiči motorových vozidiel, zvlášť tie, ktoré prichádzajú z
jej pravej strany, začnú na jej pohyb po ceste reagovať, najmä ak bolo vozidlo od nej vzdialené 23 m. Zo
strany poškodenej došlo k porušeniu zákonnej povinnosti uvedenej v § 53 ods.1,2,4 zákona č. 8/2009

Z. z., čím je jednoznačne preukázané jej zavinenie na vzniku dopravnej nehody. Poškodená vytvorila
obžalovanému takú prekážku, na ktorú nedokázal včas zareagovať, čo potvrdzujú aj svedkovia nehody,
ktorí sedeli vo vozidle obžalovaného v čase nehody. Všetci zareagovali na prítomnosť poškodenej až po
náraze do vozidla. Obžalovaný vypovedal v predmetnej veci tak, ako to v čase nehody vnímal. Nemožno
dávať obžalovanému za vinu jeho pohlaď na priebeh nehody najmä s ohľadom na jeho procesné

postavenie a najmä nemožno toto vyhodnocovať v jeho neprospech. Nie je v súlade s objektívnym
hodnotením dôkazov, ak súd posudzuje vierohodnosť výpovedi len na základe osobných pocitov, najmä
vo vzťahu k poškodenej, neberúc do úvahy verifikované fakty zo znaleckého dokazovania.
2.3. Prvostupňový súd na jednej strane uveril tvrdeniu poškodenej, resp. neobjektívnemu a emotívnemu
vyjadreniu splnomocneného zástupcu poškodenej a na strane druhej konštatuje, že poškodená ako
chodkyňa porušila zákonné povinnosti uvedené v § 53 ods.1,2,4 zákona č. 8/2009 Z. z. a jej nesprávny

pohyb po priechode bol príčinou vzniku dopravnej nehody, čo je preukázané aj znaleckým dokazovaním.
Týmto sa stáva napadnutý rozsudok nepreskúmateľným, navyše ak je rozhodnuté v neprospech
obžalovaného, ktorému nebola jednoznačne a bez pochybností preukázaná vina. V tejto súvislosti treba
spomenúť neadekvátne zasahovanie splnomocneného zástupcu poškodenej do vykonávania dôkazov.
V rozpore s oprávneniami danými Trestným poriadkom zasahoval v jeho procesnom postavení do

vykonávania dôkazov na súde a suploval postavenie prokurátora. Pripustenie takéhoto postupu pri
vykonávaní dôkazov je porušením kontradiktórnosti konania a zásady rovnosti strán. Obhajca tento
postup namietal na hlavnom pojednávaní. Zo strany sudcu bola táto námietka zamietnutá. Takíto postup
považuje obhajoba za nesprávny a v rozpore s Trestným poriadkom. Trestný poriadok striktne upravuje
procesné postavenie účastníkov konania a ich oprávnenia.

2.4. Prvostupňový súd jednostranne posúdil zavinenie obžalovaného, pričom uviedol, že zavinenie
obžalovaného bolo jednoznačne preukázané na základe znaleckého posudku z odboru dopravy.
Takéto tvrdenie súdu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vo vzťahu k predmetnému znaleckému
posudku. Prvostupňový súd bez verifikácie uveril osamotenému tvrdeniu poškodenej, pričom zo záverov
znaleckého posudku vyplýva, že ak by bola poškodená dodržala povinnosti uložené jej zákonom,

k dopravne nehode by nedošlo. Znalecký posudok sa zaoberá 2 (dvomi) alternatívami priebehu
dopravnej nehody, pričom v každej z nich je pohyb poškodenej po prechode vyhodnotený znalcom
ako nesprávny. Z toho vyplýva, že vina obžalovanému nie je jednoznačne preukázaná tak ako to
tvrdí, naopak sú tu z pohľadu vykonaného dokazovania neodstrániteľne pochybnosti, ktoré sú v
prospech obžalovaného, pričom už prípravnom konaní boli tieto pochybnosti dôvodom na zastavenie

trestného stíhania voči obžalovanému. Dokazovanie pred súdom potvrdzuje jednoznačne existenciu
neodstrániteľných pochybností o zavinení obžalovaného na vzniku dopravnej nehody s následkami
ublíženia na zdraví. V takýchto prípadoch je zo zákona potrebné takéto pochybnosti prihliadať v
prospech obžalovaného a postupovať v zmysle 285 Trestného poriadku.
2.5. Výsluchom znalca z odboru zdravotníctva na hlavnom pojednávaní zistené skutočnosti len

znásobujú pochybnosti o tom, ako došlo k následkom zranenia poškodenej. Prvostupňový súd sa týmto
nezaoberal, iba jednostranne posúdil zavinenie na strane obžalovaného, čím opätovne dochádza k
neobjektívnemu hodnoteniu dôkazov a to v neprospech obžalovaného.
2.6.Prvostupňovýsúdporušeniepovinnostívodičauvedenýchvustanovení§4ods.lpísm. e),f)zákona
č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v účinnom znení, použil ako všeobecné ustanovenie, ktoré podlá

názoru obhajoby nie možné poučiť bez náležitého zdôvodnenia a na základe posúdenia konkrétnych
skutkových okolností. Pri hodnotení možného porušenia povinností obžalovaného ako vodiča súd pri
rozhodovaní o jeho vine nebral do úvahy porušenie povinností poškodenej ako chodkyne, čo viedlo k
nesprávnemu a neodôvodnenému rozhodnutiu.
2.7. Závery prvostupňového súdu o uznaní viny nezodpovedajú vykonanému dokazovaniu. Súd

nesprávne vyhodnotil dôkazy v neprospech obžalovaného, a to napriek tomu, že zjavne existujú
pochybnosti o okolnostiach vzniku dopravnej nehody. Prvostupňový súd konštatuje, že poškodená
má svoju mieru spolu zavinenia na poškodení jej zdravia pri dopravnej nehode. Z odôvodnenia
rozsudku nie je možné určiť a ustáliť mieru jej spolu zavinenia, preto aj v prípade posudzovania
miery zavinenia obžalovaného vzhľadom k spolu zavineniu poškodenej je možné vzhľadom na zistený

skutkový stav aplikovať zásadu in dubio pro reo. Zo zákona je preto potrebné zvoliť alternatívu, ktorá je
preobžalovanéhopriaznivejšia,najmäaksúdnepreukázalbezdôvodnýchpochybnostíjednuzmožných
alternatív priebehu skutkové deja. V prípade, že by súd ustálil spolu zavinenie poškodenej, je nutné
potom ustáliť mieru jej spolu zavinenia aj v kontexte tzv. materiálneho korektivu, s prihliadnutím naokolnosti daného prípadu. Z pohľadu obhajoby nedal prvostupňový súd jednoznačné odpovede na mieru
zavinenia poškodenej na vzniku dopravnej nehody vo vzťahu k výroku o vine obžalovaného. Trest,
ktorý uložil súd, je vo vzťahu k odstupu času a k bezúhonnosti obžalovaného neadekvátny a likvidačný,

nakoľko obžalovaný je vodič z povolania.
2.8. S poukazom na vyššie uvedené obžalovaný A. B. navrhuje odvolaciemu súdu, aby napadnutý
rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie.
3. Vyhlásený rozsudok prvostupňového súdu bol taktiež napadnutý odvolaním poškodenej, podaným
prostredníctvom jej právneho zástupcu a to v rozsahu, v akom bola poškodená so svojím nárokom na

náhradu škody odkázaná na civilný proces, pričom podané odvolanie bolo písomné odôvodnené dňa
07.08.2024, pričom z tohto podania vyplynulo najmä nasledovné:
3.1. Prvostupňový súd znížil poškodenou uplatnený nárok na náhradu škody o 10% s tým, že aj konanie
poškodenej sa podieľalo na vzniku predmetnej nehody v rozsahu 10%. Poškodená nemôže súhlasiť
s rozhodnutím prvostupňového súdu o určení 10% miery zavinenia na vzniku nehody na jej strane.
Prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza, že poškodená na priechod vstupovala

po tom, ako jej iné vozidlo z ľavej strany dalo prednosť a že prechádzala po priechode pre chodcov
až do miesta zrážky. Poukazuje na bod 31 odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde súd konštatuje,
že v svedeckých výpovediach poškodenej neboli zistené žiadne fabulácie, ani len v náznakoch a už
vôbec neboli zistené skutočnosti, pre ktoré by mala voči obžalovanému krivo svedčiť. Súd ďalej uviedol,
že výsluch poškodenej vnímal tak, že vypovedala spontánne, bez postranných úmyslov, pokojne a

nepôsobila útočne. Súd sa utvrdil vo vierohodnosti výpovede poškodenej.
3.2. Naproti tomu poškodená poukazuje na klamlivú až bezcharakternú obranu obžalovaného, ktorý sa
bránil tak, že klamal ( technicky neprijateľná výpoveď a v rozpore so svedkami, jeho spolujazdcami)
a celú zodpovednosť za vznik zranení poškodenej presúval len na poškodenú. Obžalovaný sa bránil
tak, že poškodená nešla po prechode, ale on zabrzdil ešte pred prechodom a dokonca tak, že

obžalovaný svojím vozidlom poškodenú vôbec nezrazil, pričom sa jej nikdy neospravedlnil. V bode
35 napadnutého rozsudku prvostupňový súd uvádza, že poškodená preukázateľne prechádzala po
priechode pre chodcov z ľavej strany ( z pohľadu obžalovaného ) a najprv prešla celý protiľahlý jazdný
pruh, preto je vylúčené, aby vytvorila obžalovanému náhlu prekážku. V tomto bode tiež súd uvádza, že
obžalovaný bol povinný brať ohľad na túto okolnosť a svoju jazdu mal prispôsobiť tejto okolnosti tak,

aby neohrozil žiadneho chodca prechádzajúceho cez priechod. V bode 36 rozsudku prvostupňový súd
uvádza, že obžalovaný nerešpektoval skutočnosť, že sa blíži k priechodu pre chodcov, ktorý bol riadne
označený.
3.3.Prvostupňovýsúdmaljasnepreukázané,žeobžalovanýnaprítomnosťpoškodenejnapriechodepre
chodcov (resp. na jej pohyb po priechode ) nereagoval, brzdil oneskorene, hoci ani výhľadové pomery

mu nebránili na poškodenú včas reagovať, dokonca už v momente, ako sa poškodená nachádzala v
protismernom pruhu ). Obžalovaný začal brzdiť a reagovať na vzniknutú situáciu až v momente, keď bol
na to upozornený zo strany svojich spolujazdcov ( bod 34 rozsudku ).
3.4.Vbode41odôvodnenianapadnutéhorozsudkuprvostupňovýsúduvádzal,žepriestorpriechodupre
chodcov a oblasť v jeho blízkosti požíva zvýšenú ochranu chodcov preto, lebo práve na priechode pre

chodcov osoby prechádzajúce cez tento priestor križujú cestu ostatným účastníkom cestnej premávky,
najmä vodičom.
3.5. S poukazom na skôr uvedené, nemôže poškodená súhlasiť, s rozhodnutím prvostupňového súdu
o 10% miere zavinenia na vzniku nehody na strane poškodenej a z toho dôvodu zníženia jej osobou
uplatneného nároku na náhradu škodu o 10 %. V bode 46 prvostupňový súd uvádza, že uplatnený nárok

pomerne krátil, nakoľko aj zo strany poškodenej došlo k porušeniu zákonnej prevenčnej povinnosti
nie úplným dodržiavaním povinnosti chodca v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1,2, 4 zákona č. 8/2009
Z.z.. Poškodená uvádza, že ani jedno z uvedených ustanovení pri vstupe na vozovku a ani následne
počas pohybu po priechode neporušila, preto nesúhlasí s určením 10% miery zavinenia na vzniku
nehody na jej strane. V bode 47 prvostupňový súd popisuje, že mal za preukázaný 10% mieru zavinenia

poškodenej, pričom uvádza, že táto mohla zrážke zabrániť tak, že by nevstúpila do jazdného pruhu
vozidla a že je možné dôvodne predpokladať z technického hľadiska, že sa chodec nemôže spoľahnúť
na to, že vodiči motorových vozidiel prichádzajúci z pravej strany chodca začnú na jeho pohyb reagovať
v situácii, keď je vozidlo vzdialené 23 m od priechodu. Preto je podľa prvostupňového súdu ( aj keď z
technického hľadiska) povinnosťou chodca vyhodnocovať celkovú situáciu aj v priebehu jeho pohybu po

ceste ( po priechode ) a tomu prispôsobiť techniku chôdze napriek tomu, že sa pohybuje po priechode.
Prvostupňový súd opakovane uvádza, že z technického hľadiska bolo dôvodné predpokladať, že chodec
sa má minimálne pred vstupom do druhého jazdného pruhu v smere jeho chôdze opakovane presvedčiťo tom, či tak môže urobiť bez nebezpečenstva. Na základe uvedeného prvostupňový súd vyhodnotil
mieru zavinenia na vzniku nehody na strane poškodenej v rozsahu 10%.
3.6. Poškodená nemôže súhlasiť s tým, že prvostupňový súd sa stotožnil s technickým hľadiskom

pohybu poškodenej pre prípad, kedy by zabránila vzniku nehody a súd toto technické hľadisko
vyhodnotil tak, že poškodená mala povinnosť počas chôdze po priechode pri vstupe do druhého
jazdného pruhu sa opakovane presvedčiť o tom, či môže pokračovať v chôdzi bez nebezpečenstva.
Nemôže súhlasiť s tým, že by po vstupe na vozovku z chodníka bola povinná opakovane v strede
vozovky vyhodnocovať, či prichádzajúce vozidlo znižuje rýchlosť a či jej dá prednosť ako chodcovi

pohybujúcemu sa po priechode pre chodcov. Povinnosti chodca upravené v ustanovení § 53 ods.
1,2,4 zákona č. 8/2009 Z.z. poškodená neporušila, správala sa presne podľa daných noriem a počas
pohybu sa spoliehala, že dostane prednosť. Poškodená zdôrazňuje, že pri vstupe na priechod z
chodníka, teda pri vstupe na vozovku poškodená v žiadnom prípade neohrozila žiadne vozidlo a ani
vozidlo obžalovaného, jednoznačne si splnila svoje povinnosti a na priechod — vozovku vstupovala
bez ohrozenia obžalovaného. Následne prechádzala po priechode normálnou chôdzou, pričom takto

prešla až k stredu vozovky, kde počas prechádzania po priechode spozorovala z pravej strany vozidlo
obžalovaného a ďalej v chôdzi s vedomím, že má prednosť. Až keď vozidlo obžalovaného vôbec
nespomaľovalo tak reflexívne začala utekať a keď už bola takmer na konci priechodu tak vozidlo
obžalovaného bez brzdenia vrazilo do jej nôh. Svojím vstupom na vozovku z chodníka neohrozila
žiadneho účastníka cestnej premávky a ani obžalovaného. Následne prechádzala po priechode smerom

na druhú stranu cesty a jednoznačne mala dostať prednosť a obžalovaný mal predvídať, ( ak by aj
poškodenú nevidel), že po priechode pôjde chodec a musí mu dať prednosť. Poškodená má za to, že
žiadna právna norma neupravuje povinnosť chodcovi prechádzajúcemu po priechode pre chodcov, aby
v strede vozovky zastavil a vyhodnotil, či je videný . Chodec, ktorý vstúpi na priechod pre chodcov sa
na ňom nesmie zastavovať ( uvedené vyplýva aj z ustanovenia § 53 ods. 4 Zákona č. 8/2009 Z.z. o

cestnej premávke).
3.7. Podľa prvostupňového súdu mala poškodená opakovane v strede vozovky vyhodnotiť situáciu, teda
nielen pri vstupe na vozovku. Poškodená nechápe, prečo prvostupňový súd nevyhodnotil komplexne
aj výpoveď a obranu obžalovaného, ktorá bola úplne vyvrátená a bola vyhodnotená ako technicky
neprijateľná, naopak výpoveď poškodenej bola sudom vyhodnotená ako dôveryhodná a presvedčivá.

Ak súd vyhodnotil, že poškodená po prechode kráčala normálnou chôdzou a až na základe vzniknutej
situácie sa rozbehla, mal správne vyhodnotiť aj znalecké dokazovanie a výsluch znalca. Z uvedeného
dokazovania vyplýva, že pokiaľ sa poškodená pohybovala normálnou chôdzou, tak obžalovanému
nevytvorila ani nebezpečenstvo, teda nedonútila ho nebezpečne reagovať . Inak povedané, obžalovaný
mohol nenáhlym spôsobom, bezpečne, dať prednosť a zastaviť pred priechodom. Toto prvostupňový

súdnevyhodnotilapretonesúhlasí,žeprvostupňovýsúdvyhodnotilmieruzavinenianavznikudopravnej
nehody aj na strane poškodenej. Ak obžalovaný mohol na normálnu chôdzu poškodenej reagovať
nenáhle, bezpečne a zastaviť, poškodená nemohla predvídať, že obžalovaný nebude reagovať vôbec.
Pri prechádzaní cez stred vozovky sa domnievala, že obžalovaný bezpečne, nenáhle zastaví a dá jej
prednosť, čo mal a mohol urobiť aj z technického hľadiska, tak ako to popisoval aj pred súdom. Konanie

poškodenej preto nebola v žiadnej miere v príčinnej súvislosti so vznikom dopravnej nehody a teda
vznikom jej zranení, nakoľko príčinou vzniku môže byť iba také zavinené konanie, ktoré je protiprávne.
3.8. Ustanovenie § 53 ods. 2 zákona č. 8/2009 Z.z. uvádza, že chodec nesmie vstupovať na vozovku, a
to ani pri použití priechodu pre chodcov, ak vzhľadom na rýchlosť a vzdialenosť prichádzajúcich vozidiel
nemôže cez vozovku bezpečne prejsť. Táto povinnosť chodca je v zmysle zákona viazaná na okamih

vstupu na vozovku. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že poškodená túto povinnosť neporušila a v
okamihu vstupu na vozovku vzhľadom na rýchlosť a vzdialenosť prichádzajúceho vozidla obžalovaného
mohla bezpečne prejsť. Rovnako mohla cez vozovku bezpečne prejsť aj v okamihu vstupu do jazdného
pruhu obžalovaného, čo vyplýva aj zo znaleckého dokazovania. Podľa § 53 ods. 4 zákona č. 8/2009
Z.z. pred vstupom na vozovku sa chodec musí presvedčiť, že tak môže urobiť bez nebezpečenstva.

A ak vstúpi na vozovku sa tam nesmie bezdôvodne zdržiavať a ani zastavovať. To platí na priechode
pre chodcov i mimo neho. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že v okamihu vstupu na vozovku tak
poškodená mohla urobiť bez nebezpečenstva a v tomto okamihu mohol obžalovaný nenáhle zabrániť
zrážke. Rovnako tak mohla vstúpiť aj do jazdného pruhu obžalovaného, teda bez nebezpečenstva, čo
vyplýva aj z uvedeného znaleckého dokazovania.

3.9. Výklad zákona podľa ktorého by mala poškodená povinnosť opakovane vyhodnocovať rýchlosť a
vzdialenosť prichádzajúcich vozidiel, ako aj nebezpečenstvo nie len v okamihu vstupu na vozovku z
chodníka, ale po celú dobu jej pohybu po vozovke a až vstupom do ďalšieho jazdného pruhu, je v rozpore
so znením zákona. Dopravné situácia po vstupe chodca na vozovku sa mení, a tento nemôže priebežnevyhodnocovať pohyb ostatných účastníkov cestnej premávky a svojvoľne pobehovať po priechode z
jednej strany na druhú, najmä, keď chodec má pri pohybe cez vozovku pri priechode prednosť pred
ostatnými účastníkmi a dokonca je chodec priechodom pre chodcov chránený.

3.10. Z uvedeného dôvodu poškodená navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a sám
rozhodol vo výroku o náhrade škody tak, že obžalovaný je povinný nahradiť poškodenej škody vo výške
3.482,50 EUR.
4. Podaním zo dňa 20.08.2024 sa obžalovaný cestou právneho zástupcu vyjadril k odvolaniu podanému
poškodenou, pričom tento uviedol najmä (skrátene):

4.1. Obžalovaný v predmetnej trestnej veci podal odvolanie voči všetkým výrokom napadnutého
rozsudku a v odôvodnení namieta, že prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, a to
najmä s poukazom na závery znaleckého dokazovania z odboru dopravy. V znaleckom posudku sú
popísané 2 (dve) alternatívy príčin vzniku dopravnej nehody, z ktorých nemožno jednoznačne preukázať
vinu obžalovaného. Naopak správanie a pohyb poškodenej na priechode bol v oboch alternatívach
vyhodnotený ako nesprávny.

4.2. Obžalovaný má za to, že zníženie uplatneného nároku poškodenej len dokazuje skutočnosť,
že poškodená minimálne (spolu)zavinila dopravnú nehodu. Vzhľadom k tomu, že obžalovaný
podal odvolanie voči všetkým výrokom napadnutého rozsudku, považuje odvolanie poškodenej za
neopodstatnené a neadekvátne zdôvodnené.
4.3. S poukazom na vyššie uvedené obžalovaný navrhuje odvolaciemu sudu, aby odvolanie poškodenej

zamietol ako nedôvodné.
5. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu, ktoré bolo nariadené na rozhodnutie o odvolaní
obžalovaného,obhajcazotrvalnaskôrdoručenompísomnompodaníananávrhochvňomobsiahnutých
a vo vzťahu k odvolaniu poškodenej toto navrhuje ako nedôvodné zamietnuť. Zástupca poškodenej
F. uviedol, že navrhuje, aby súd rozhodol tak, že obžalovaný je povinný poškodenej nahradiť škodu v

plnej výške, t.j. 3.482,50 eur - bez krátenia nároku takým spôsobom, ako to urobil prvostupňový súd.
Prokurátornaverejnomzasadnutíuviedol,ževšetkyvýrokynapadnutéhorozsudkupovažujezasprávne
a uložený trest za zákonný a správny a preto navrhuje obe odvolania podľa § 319 Trestného poriadku
zamietnuť ako nedôvodné. Obžalovaný následne súhlasil s vyjadrením obhajcu.
6. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O

odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku:
1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou,
ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým
výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.

3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné

podmienky.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali

podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj
a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,

b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových
zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie
treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,

e) ak je uložený trest neprimeraný.
7. Odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 316
Trestného poriadku a zistil, že vo vzťahu k odvolaniam obžalovaného a poškodenej nie je dôvod na ich
zamietnutie v zmysle § 316 ods. 1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa§ 316 ods. 3 Trestného poriadku. Odvolanie podalo obžalovaný a poškodená ako oprávnené osoby,
v zákonnej lehote a proti výrokom, proti ktorým je tento opravný prostriedok prípustný.
8. Po preskúmaní napadnutých výrokov a konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, dospel odvolací súd

k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.
9. Skutkové zistenia prvostupňového súdu vo vzťahu k správaniu sa obžalovaného, ktoré naplnilo všetky
zákonné znaky trestného činu, zo spáchania ktorého bol uznaný za vinného, považuje odvolací súd
za správne. Prvostupňový súd v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal základné zásady
trestného konania uvedené v ustanovení § 2 Trestného poriadku, najmä však zásady zákonného

procesu (§ 2 ods. 7), práva na obhajobu (§ 2 ods. 9), voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 12), ako
i rovnosti strán trestného konania (§ 2 ods. 14). Odvolací súd teda konštatuje, že prvostupňový súd
dospel k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými procesnými
ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú.
10. Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol
zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich

rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako
ajokolnosti,ktorésvedčiavjehoprospech,avobochsmerochvykonávajúdôkazytak,abyumožnilisúdu
spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd
hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom, ako aj dôkazy prípustné podľa § 119 ods. 5 podľa svojho

vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v
ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
11. Prvostupňový súd v preskúmavanom prípade postupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový
stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Starostlivo objasňoval okolnosti svedčiace
proti obžalovanému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech. Vykonané dôkazy hodnotil podľa

svojho vnútorného presvedčenia, založeného na uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich
súhrne. V odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a prečo, ako
ja to, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia. Rovnako uviedol, akými úvahami sa spravoval pri
hodnotení vykonaných dôkazov. Vysporiadal sa i s obhajobou obžalovaného, pričom pred ukončením
dokazovania strany doplnenie dokazovania ani nenavrhovali. Tým si splnil svoju zákonnú povinnosť

odôvodniť napadnuté rozhodnutie v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku. Skutočnosť,
že obžalovaný sa nestotožnil so skutkovými a právnymi názormi prvostupňového súdu, uvedenými
v napadnutom rozsudku, nemôže sama o sebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti záverov vyslovených prvostupňovým súdom.
12. Nakoľko rozhodnutia v prvostupňovom a v odvolacom konaní tvoria jednotu, nie je potrebné na tomto

mieste opakovať všetky zistenia a závery prvostupňového súdu, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o vine
obžalovaného a ktoré považuje odvolací súd za vecne správne.
13. Podľa odvolacieho súdu stačí zopakovať, že o vine obžalovaného svedčia priame i nepriame dôkazy,
vykonané na hlavnom pojednávaní, vrátane výpovede samotného obžalovaného. Sú to predovšetkým
svedecké výpovede poškodenej, svedkov J., G., K., F. ako aj texty znaleckých posudkov Ing. Lukášika

a MUDr. Köröcza , doplnené o ich výpoveď na hlavnom pojednávaní. Štruktúra vyššie uvedených
usvedčujúcich priamych aj nepriamych dôkazov vytvára silný usvedčujúci dôkazný stav, z ktorého
vyplýva jednoznačný a presvedčivý záver, že obžalovaný sa dopustil trestnej činnosti, pre ktorú bol
uznaný vinným.
14. Pokiaľ ide o ustálenie skutkového deja, prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

veľmi podrobne rozviedol skutočností, ktoré mal z vykonaných dôkazov preukázané a zároveň sa
podrobne vysporiadal s rozsiahlou obhajobnú argumentáciu obžalovaného, ktorú vzniesol pred vydaním
napadnutého rozsudku. Prvostupňový súd v tejto časti z odôvodnenia napadnutého rozsudku dal
odpovede na všetky obhajobné námietky obžalovaného, ktoré sa z prevažnej časti obsahovo kryjú s
jeho odvolacími námietkami. Odvolací súd sa s argumentáciou prvostupňového súdu v plnom rozsahu

stotožňuje a preto na tomto mieste, v odvolacom konaní, nepovažuje za potrebné opakovať odpovede,
ktoré dal obžalovanému už prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku.
15. V predmetnej veci bolo nesporné miesto a čas vzniku dopravnej nehody. Okrem poškodenej
možno samotný fakt, že vozidlo obžalovaného narazilo do tela poškodenej vyvodiť z výpovedí svedkov
K. a G.. Samotný fakt, že znalec z odboru zdravotníctvo nevylúčil aj potenciálny mechanizmus

zranenia pri páde nie je pre posúdenie veci podstatný, nakoľko ako vysoko pravdepodobné vyhodnotil
mechanizmus zranenia pri náraze tela poškodenej do karosérie vozidla, čo potvrdzuje výpoveď
poškodenej a uvedených svedkov.16. Pokiaľ obhajoba namieta, že súd neuveril procesnej obrane obžalovaného, naopak nekriticky uveril
výpovedi poškodenej, k tomuto je nutné dodať, že procesnej obrane sa podrobne venoval prvostupňový
súd, ktorý tiež uviedol, prečo neuveril svedkovi G. ako príbuznému obžalovaného. Možno tiež prisvedčiť

faktu, že verzia obžalovaného o tom, že zastavil ešte pred prechodom a poškodená musela ísť pred
týmto prechodom bolo vylúčená znaleckým dokazovaním. Ak obhajoba hovorí o ospravedlniteľnom
omyle, uvedené nemôže mať vplyv na reálne zníženie vierohodnosti výpovede obžalovaného. V situácií
keď o samotnom priebehu skutku vypovedali de facto 2 osoby, pričom výpoveď poškodenej bola ako
technicky akceptovateľná vyhodnotená aj znalcom, naproti tomu výpoveď obžalovaného bola vylúčená

znaleckým dokazovaním ako technicky neprijateľná, za situácie, keď u poškodenej neboli zistené žiadne
determinanty podmieňujúce zníženie vierohodnosti jej výpovede, je potrebné vyvodiť právny záver
zhodný s tým, ktorý vykonal prvostupňový súd. Nie je pritom nutné klásť osobitný dôraz na fyzický prejav
osoby poškodenej na hlavnom pojednávaní, hoci aj tento aspekt je v konaní možné zohľadniť (ale nie
preceniť).
17. Okolnosťou, ktorá má pre právne posúdenie veci zásadný význam, je teda zistenie, či mal

obžalovaný (vzhľadom k faktu, že z vykonaného dokazovania nevyplýva záver, že by obžalovaný videl
poškodenú) povinnosť predvídať jej existenciu a pohyb poškodenej po priechode pre chodcov. Bolo
nepochybne preukázané (pričom uvedené ani žiadny dôkaz nevyvracia), že poškodená vstúpila na
vozovku v súbežnom (protismernom) jazdnom pruhu. Z výpovede poškodenej je zrejmé, že dostala
v tomto pruhu prednosť, pričom obžalovaný ako aj svedkovia zhodne vypovedali, že premávka v danom

úseku bola pomerne hustá, čo potvrdzuje aj výpoveď poškodenej. Aj napriek obmedzeným rozhľadovým
pomerom (najmä vplyvom počasia) a hustoty premávky teda obžalovaný mal možnosť zaregistrovať
vstup poškodenej na vozovku a na tento v zmysle ustanovení § 4 ods. 1 písm. e), písm. f) zákona číslo
8/2009 Z.z. o cestnej premávke znení neskorších predpisov reagovať minimálne vhodným znížením
rýchlosti.

18. Správnym je aj záver súdu o spolu zavinení poškodenej, avšak v miere nižšej ako v prípade
obžalovaného. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že v prípade ublíženia na zdraví vzniknutého
z dôvodu tzv. dopravných nehôd, je nutné vyhodnotiť aj prípadnú mieru spolu zavinenia poškodenej,
pričom presne týmto spôsobom prvostupňový súd postupoval. Spoluzavinenie na tomto miestne nie
je možné stotožniť s ,,jednoduchým“ plnení právnych povinností (navyše izolovane posudzovaných).

V zmysle § 3 ods. 2 písm. a) zákona číslo 8/2009 Z.z. o cestnej premávke je aj chodec povinný správať
sa disciplinovane a ohľaduplne tak, aby neohrozil bezpečnosť alebo plynulosť cestnej premávky, pritom
je povinný prispôsobiť svoje správanie najmä stavebnému, dopravno-technickému stavu cesty, situácii
v cestnej premávke, poveternostným podmienkam a svojim schopnostiam, pričom ani ustanovenie § 53
ods. 4 citovaného predpisu neukladá chodcovi povinnosť pokračovať v prechádzaní cez cestu v prípade

hrozby vzniku kolíznej situácie (viď slovo ,,bezdôvodne“). Ak teda obhajoba namieta, že poškodená
nemá povinnosť vyhodnocovať situáciu v cestnej premávke od momentu vstupu na vozovku až po jej
opustenie,ideovýklad,sktorýmsaodvolacísúdnestotožňuje.Budezávisieťodokolnostíprípadu,akým
spôsobom bude obsah tejto povinnosti aplikovaný, nakoniec aj samotné ustanovenie zákona o cestnej
premávke nie sú úzko koncipované, inak by nevyhovovali aplikačnej praxi. V tejto súvislosti možno mieru

spolu zavinenia poškodenej ustáliť ako nízku, presne tak, ako to de facto vykonal aj prvostupňový súd.
Práve z tohto titulu nevylučuje naplnenie kvalifikačných znakov skutkovej podstaty stíhaného trestného
činu, navyše v danom čase, priestore a podmienkach v cestnej doprave možno hovoriť o tzv. dôležitej
povinnosti v zmysle § 138 písm. h) Trestného zákona, nakoľko pri jej porušení je riziko vzniku ujmy na
života a zdraví neprimerane vysoké.

19. Ak obhajoba namieta postup prvostupňového súdu, ktorému podľa názoru obhajoby bol poskytnutý
priestor nad rámec upravený Trestným poriadkom až do tej miery, že suploval prácu prokurátora, v tejto
súvislosti je nutné uviesť, že predmetná otázka bola aplikačnou praxou zodpovedaná v tom smere, že
poškodený má možnosť v rozsahu úplatných práv realizovať svoje oprávnenia, vrátane práva navrhovať
dôkazy, klásť otázky svedkom a znalcom, ako aj právo vyjadriť sa k dôkazom a právo záverečnej reči.

Tieto oprávnenia má nielen v rozsahu výroku o náhrade škody, ale aj v rozsahu výroku o vine (nie
však výroku o treste), k tomu viď napr. Nález Ústavného súdu SR, sp. zn.: II. ÚS 655/2013 zo dňa
18.06.2014. Prvostupňový súd teda postupoval správne, keď poškodenej umožnil realizovať jej práva
cestou splnomocneného zástupcu.
20. Ak teda obhajoba namieta nesprávne skutkové a právne vyhodnotenie vykonaných dôkazov,

odvolací súd uvádza, že pokiaľ sa skutkové závery prvostupňového súdu zakladajú na vnútornom
presvedčení získanom po starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu a tieto závery boli vyvodené
na podklade úplného zistenia skutočného stavu veci a úvahám, ktorými sa k takýmto záverom došlo,
nemožno vytknúť nedôslednosť alebo vnútorné rozpory, nemožno im potom v prospech obžalovanéhoúspešne odporovať odvolaním len preto, že súd mohol dospieť aj k iným záverom, keby sa bol
spravoval inými úvahami. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu
chybu v zmysle zákonných ustanovení. V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho

presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy
hodnotil prvostupňový súd.
21. Odvolací súd po preskúmaní hodnotenia dôkazov vykonaných prvostupňovým súdom nezistil, že by
súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa zákona v zmysle § 2 ods. 12 Trestného
poriadku a vykonané dôkazy by vyhodnotil jednostranne v neprospech obžalovaného. Hodnotenie

dôkazov zároveň neodporuje základným princípom logického myslenia.
22. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou
navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07,
II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04).
23. Vzhľadom na skutočnosť, že u obžalovaného ide o prečin, je nutné posudzovať skutok aj v zmysle
ustanovenia § 10 ods. 2 Trestného zákona, čo prvostupňový súd nevykonal v dostatočne miere,
preto je nutné túto argumentáciu doplniť. V predmetnej veci dospel odvolací súd k nepochybnému

záveru, že závažnosť skutku nie je nepatrná, pričom v neprospech osoby obžalovaného svedčia najmä
následky ujmy na zdraví poškodenej trvajúce od 08.02.2018 do 31.05.2018, prameniace z ťažkej povahy
zranenia dolných končatín. V prípade miery zavinenia obžalovaného, tento dopravnú nehodu zavinil
v zmysle vykonaného dokazovania v prevažnej miere a spolu zavinenie nebolo v tomto smere významné
a zásadné. Hoci v prospech osoby obžalovaného svedčia spôsob vykonania činu (nedbanlivostný)

a okolnosti (sťažené rozhľadové a poveternostné podmienky), za ktorých bol čin spáchaný, nemožno
prijať záver o nepatrnej závažnosti skutku.
24. Vo vzťahu k rozhodnutiu o treste, neuviedol obžalovaný konkrétne žiadne námietky okrem námietok
vo vzťahu k výroku o treste zákazu činnosti, pričom pri osobe obžalovaného bol uložený trest pri dolnej
hranici trestnej sadzby, s uložením skúšobnej doby opäť pri dolnej hranici zákonnej výmery. V prípade

osoby obžalovaného ani odvolací súd nevidel dôvod pre uloženie alternatívneho trestu a to s poukazom
na osobu obžalovaného, ktorý je osobou vyššieho veku, pri ktorom nebolo súladné so zásadou
primeranosti uložiť mu trest postihujúci majetok, osobnú slobodu alebo ukladajúci pracovnú povinnosť.
Na druhej strane alebo bolo nevyhnutné, aj v zmysle zásad individuálnej a generálnej prevencie, uložiť
aspoň symbolický trest (a neupustiť od potrestania) a to s ohľadom na okolnosti prípadu, ako aj na

postoj obžalovaného, ktorý zastával názor o správnosti vlastného postupu aj v situácii, keď nebol súdu
schopný konzistentne a uveriteľne uviesť, ako vlastne sám konal (aj konfrontovaný závermi znaleckého
dokazovania z odboru cestnej dopravy). V prípade ale trestu zákazu činnosti odvolací súd akceptoval
vyjadrenia obhajoby, nakoľko aj z vykonaného dokazovania vyplýva, že obžalovaný je vodič z povolania,
jeosoboublížiacousadôchodkovémuveku,priktorombystratazamestnaniapostihlanielenjehoosobu,

ale aj príslušníkov jeho rodiny, navyše by sťažovala realizáciu či už priamych alebo regresných nárokov
poškodenej na náhradu škody. Žiada sa dodať, že pri osobe obžalovaného, u ktorého bola doposiaľ
zistená výborná disciplína vo vzťahu k vedeniu riadneho života (vrátane absencie priestupkov), sa javí
uloženie trestu zákazu činnosti ako neprimerané aj z tohto dôvodu. Trest zákazu činnosti musí byť
striktne primeraný aj z dôvodu, že tento je v tomto prípade fakultatívny (§ 61 ods. 2 Trestného zákona).

25. K zisteniu pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností prvostupňový súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku uviedol, že u obžalovaného zistil poľahčujúcu okolnosť (vedenie riadneho života
- § 36 písm. j) Trestného zákona) a nevzhliadol žiadnu priťažujúcu okolnosť. Vzhľadom na prevažujúci
pomer poľahčujúcich okolností súd v zmysle § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona pristúpil k modifikácii
hornej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby v § 157 ods. 2 Trestného zákona (60 mesiacov)

a túto znížil o jednu tretinu (na 44 mesiacov).
26. Postup prvostupňového súdu pri zohľadnení poľahčujúcej okolnosti v zmysle § 36 písm. j) Trestného
zákonabolsprávny.Obžalovanémubolopotrebnézohľadniťakopoľahčujúcuokolnosťvedenieriadneho
života pred skutkom. Vo vzťahu k uloženému trestu odňatia slobody, spôsobu jeho výkonu, ako aj vo
vzťahu k uloženému výroku o náhrade škody, prvostupňový súd opäť komplexne a vecne správne

uviedol dôvody, ktoré ho k uloženiu uvedených sankcií viedli, pričom tieto považuje odvolací súd za
správne.
27. Dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku nebola ani skutočnosť, že s účinnosťou od 06.08.2024
nadobudol účinnosť zákon č. 40/2024 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z.z. Trestnýzákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, v znení uznesenia
Ústavného súdu SR, uverejneného pod č. 41/2024 Z.z. Novelizácia Trestného zákona sa dotkla aj
ustanovení, ktoré bolo potrebné v tomto prípade aplikovať pri rozhodovaní o treste pre obžalovaného.

Podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného
v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú
účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre
páchateľa priaznivejší.
28. Postupujúc podľa vyššie uvedeného ustanovenia § 2 ods. 1 Trestného zákona odvolací súd však

dospel k záveru, že použitie ustanovení Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024 nie je pre
obžalovaného ako páchateľa trestnej činnosti priaznivejšie, ako použitie Trestného zákona účinného v
čase, keď spáchal trestný čin.
29. V prípade obžalovaného bolo vykonaným dokazovaním zistené, že pri rozhodovaní o treste je
potrebné zohľadniť mu jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písmeno j) Trestného zákona, teda, že
pred spáchaním skutku viedol riadny život. Priťažujúcu okolnosť súd nenašiel. Pri prevahe poľahčujúcich

okolností nad priťažujúcimi okolnosťami bol povinný súd podľa Trestného zákona v znení účinného do
05.08.2024 uplatniť ustanovenie § 38 ods. 3 Trestného zákona a na základe neho upraviť hornú hranicu
zákonom ustanovenej trestnej sadzby, v tomto prípade trestnej sadzby uvedenej v ustanovení § 157
ods. 2 Trestného zákona tak, že túto hornú hranicu znížil o jednu tretinu.
30. Podľa ustanovení Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024, aplikujúc ustanovenia § 36

až 38 Trestného zákona, sa obžalovanému síce rovnako zohľadňuje jedna poľahčujúca okolnosť podľa
§ 36 písm. j) Trestného zákona (toto ustanovenie nebolo novelizáciou Trestného zákona dotknuté),
avšak neaplikuje sa vyššie uvedené ustanovenie Trestného zákona, ktoré prikazuje znížiť hornú hranicu
trestnej sadzby o jednu tretinu. Prevaha poľahčujúcich okolností nad priťažujúcimi okolnosťami, nemá v
prípade posudzovania trestného činu, ktorý je prečinom (§ 10 ods. 1 písm. b) Trestného zákona) podľa

Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024 žiaden vplyv na určenie výšky hornej hranice trestnej
sadzby, v rámci ktorej súd ukladá trest. Trestný zákon v znení účinnom od 06.08.2024 neobsahuje
ustanovenie, ktoré by v prípade spáchania prečinov prikazovalo znížiť hornú hranicu trestnej sadzby o
jednu tretinu ak prevažuje pomer poľahčujúcich okolností.
31. Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací súd postupoval podľa znenia Trestného zákona účinného

v čase, keď bol čin spáchaný a postupoval rovnako ako prvostupňový súd pri vydávaní napadnutého
rozsudku, teda uplatnil ustanovenie § 38 ods. 3 Trestného zákona a hornú hranicu trestnej sadzby
uvedenú v ustanovení § 157 ods. 2 Trestného zákona vo výške 60 mesiacov (5 rokov) znížil na 44
mesiacov. Trest potom ukladal v trestnej sadzbe 12 až 44 mesiacov. Podľa znenia Trestného zákona
účinného od 06.08.2024 by súd obžalovanému ukladal trest v rámci sadzby uvedenej v § 157 ods. 2

Trestného zákona, teda na 1 až 5 rokov (12 až 60 mesiacov). Pri konkurencii dvoch znení ustanovení
Trestného zákona, ktoré rôznym spôsobom upravujú stanovenie trestnej sadzby, v rámci ktorej súd
ukladá trest, je pre páchateľa priaznivejšie to ustanovenie Trestného zákona, ktoré súdu umožňuje
páchateľovi trestnej činnosti uložiť trest odňatia slobody, ktorého horná hranica je nižšia (keďže dolné
hranice sú rovnaké).

32. Preto odvolací súd nevidel dôvod pre zrušenie napadnutého rozsudku v rozsahu výroku o vine
a v prípade výroku o vine rozhodol de facto identicky ako prvostupňový súd, s výnimkou uloženia trestu
zákazu činnosti, ktorý odvolací súd považoval za neprimerane prísny.
24. V predmetnej veci napadla poškodená odvolaním výrok o krátení priznaného nároku na náhradu
škody,resp.oodkázanípoškodenejzozvyškomnázorunacivilnýproces.Vrozsahuvýrokuonahradene

škody, odvolací súd poukazuje predovšetkým na fakt, že rozsiahle odvolanie poškodenej je (rovnako ako
odvolanie inej zo strán) založené na tzv. obmedzenom revíznom princípe. Odvolací súd sa pri prieskume
napadnutého výroku o náhrade škody zameral na skúmanie toho, či prvostupňový súd vykonal všetky
navrhované dôkazy, ktoré môžu prispieť k objasneniu stíhaného skutku, či pri hodnotení vykonaného
dokazovania bral do úvahy všetky relevantné a zároveň zákonné dôkazy, resp. skutočnosti z nich

vyplývajúce, či tieto hodnotil samostatne, ako aj vo ich vzájomných súvislostiach a či pri hodnotení
dôkazovpoužillogickysprávnepostupy.Pokiaľsúvšetkyuvedenéaspektytvorbyrozhodnutiadodržané,
nemožno súdu vytknúť správnosť záveru, ku ktorému dospel a to aj v prípade, ak by odvolací súd sám
vyhodnotil zistené skutočnosti iným spôsobom. Takto sa prejavuje zásada voľného hodnotenia dôkazov,
vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku.

25. Odvolací súd zdôrazňuje, že voľné hodnotenie dôkazov sa opiera okrem iného tiež o povinnosť
súdu vyhodnotiť všetky vykonané dôkazy bez zreteľa na to, či potvrdzujú, alebo vyvracajú tvrdenia
účastníkov a v neposlednom rade tiež o zásady formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov
však má svoje limity. Súd je totiž pri hodnotení dôkazov viazaný skutkovým stavom veci, a teda nieje prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada
voľného hodnotenia dôkazov je limitovaná požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu
získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi

závermi. (viď. III. ÚS 332/2009)
26. Pri hodnotení jednotlivých dôkazov je potrebné zaoberať sa závažnosťou (vylúčenie dôkazov, z
ktorých nie je možné odvodiť informácie o predmete dokazovania), vierohodnosťou (najmä existencia
pomeru k páchateľovi a schopnosť vnímať a reprodukovať prežité udalosti) a pravdivosťou (či je obsah
vykonanéhodôkazujednotlivoajvsúhrnesostatnýmidôkazmipravdivý)jednotlivýchdôkazovazároveň

uviesť, čo z dôkazov ku stíhanej trestnej činnosti vyplýva, v akej kvalite, a ktoré dôkazy preukazujú tú –
ktorú dokazovanú skutkovú okolnosť. Ak má súd vyhodnotiť vierohodnosť dvoch v podstatných bodoch
odlišných dôkazov, nemôže nevierohodnosť jedného z tých dôkazov odôvodniť len okolnosťami, ktoré
svedčia o vierohodnosti druhého dôkazu (viď. R 6/1970). Je nevyhnutné zamerať sa na skutočnosti,
ktoré sú súčasťou skutkovej podstaty stíhaného trestného činu, nakoľko tieto majú primárny význam
pre posúdenie, či sa obžalovaný trestného činu skutočne dopustil. Súd je tak povinný abstrahovať tie

skutkové okolnosti, ktoré majú trestnoprávnu relevanciu a zrozumiteľne odôvodniť, či tieto skutočnosti
boli v trestnom konaní preukázané, teda či prokurátor uniesol dôkazné bremeno. Je však potrebné
vyvarovať sa domnienkam a predpokladom, a v prípade ak zostane nejaká skutková okolnosť sporná,
je potrebné aplikovať zásadu „in dubio pro reo“.
27. Odvolací súd nepovažuje za potrebné v tomto svojom rozhodnutí opakovať obsah svedeckých

výpovedí a iných vykonaných dôkazov, keďže tak v dostatočnom rozsahu urobil prvostupňový súd.
Rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu tvoria jednotu, preto nie je potrebné na tomto
mieste opakovať odôvodnenie, ktoré prvostupňový súd uviedol v napadnutom rozsudku vecne správne,
zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu.
28. Odvolanie poškodenej voči napadnutému výroku o náhrade škody je primárne založené na inom

hodnotení vykonaných dôkazov, než ako to urobil prvostupňový súd. Rozsah vykonaného dokazovania,
ani zákonnosť, či procesnú použiteľnosť iných dôkazov, o ktoré oprel prvostupňový súd napadnuté
rozhodnutie, poškodená nenamieta. Zároveň odvolací súd sám nezistil iné chyby, v zmysle ustanovenia
§ 317 ods. 1 Trestného poriadku, ktoré neboli v odvolaní vytýkané, a na ktoré by bol povinný prihliadať
z úradnej povinnosti.

29. Odvolací súd, rešpektujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov prvostupňový súdom, dospel
k záveru, že rozsah a spôsob hodnotenia vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom nevykazuje
žiadne také vady, pre ktoré by bolo namieste zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie a rozhodnutie. Prvostupňový súd vyhodnotil vykonané dôkazy tak jednotlivo ako aj vo
vzájomnom súhrne, použil správne logické postupy, a preto nemožno konštatovať nesprávnosť záverov

prvostupňového súdu uvedených v napadnutom rozsudku.
30. Poškodenou uplatnené námietky smerujú voči kráteniu uplatneného nároku na náhradu škody
titulom spolu účasti poškodenej, ktorú prvostupňový súd ustálil v rozsahu 10 %. Poškodená popísala, že
v predmetnej veci svojim postupom neporušila ustanovenia zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke
v znení neskorších predpisov. Poškodená argumentuje predovšetkým faktom, že (ako vyplynulo aj

z vykonaného dokazovanie) jej vstup na vozovku aj pobyt na vozovke bol súladný s ustanoveniami
zákona, pričom nemala právnu povinnosť vyhodnocovať, či jej vozidlo obžalovaného dá prednosť
s poukazom na fakt, že musela prezumovať práve danie prednosti obžalovaným, keďže chodec nesmie
na priechode pre chodcov bezdôvodne zastavovať, čím bola teda zákonne nútená pokračovať v ceste,
kde svoju rýchlosť zvýšila až v momente zaregistrovania hrozby kolíznej situácie v snahe vyhnúť sa jej.

31. V prípade nároku poškodenej sa žiada dodať, že rozhodnutie v zmysle § 287 ods. 1 Trestného
zákona je rozhodnutím v prípade právoplatnosti konečné, ergo musí vychádzať z jednoznačného
a preukázaného stavu veci. Ak poškodená namieta, že nesprávnosť jej pohybu s technického hľadiska
v zmysle znaleckého posudku nemá za následok a nie je možné právne stotožňovať so spolu zavinením
pre účely krátenia náhrady škody, tento záver je pravdivým len čiastočne. V predmetnej veci totiž

prvostupňový súd dospel k správnemu právnemu názoru o spornosti krátenej časti uplatneného nároku.
Argumentácia poškodenej totiž nie je spôsobilá privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia, nakoľko je
zrejmé, že pre rozhodnutie o spornej časti nároku na náhradu škody bude nutné vykonať rozsiahlejšie
dokazovanie,ktorépresahujerámectrestnéhokonania.Vpredmetnomkonaníbudevrozsahusporného
nároku analyzované nielen správanie obžalovaného, ktoré bolo predmetom tohto trestného konania,

ale aj správanie poškodenej nielen v kontexte osobitných ustanovení, na ktoré poukazuje vo svojom
podaní, ale aj všeobecných povinností v zmysle § 3 ods. 2 písm. a) zákona číslo 8/2009 Z.z. o cestnej
premávke v znení neskorších predpisov a tieto zohľadniť v kontexte doplneného dokazovania. Práve
preto dospel odvolací súd k názoru, že krátenú časť uplatneného nároku nie je možné označiť zanespornú a preto rozhodnutie o odkázaní poškodenej v danej časti je vecne správne. Keďže výrok
o priznanej časti náhrady škody nebol samostatne napadnutý odvolaním, resp. voči tomuto nesmerovali
konkrétneformulovanéodvolacienámietkyaodvolacísúdnezistilexistenciuvád,vovzťahukuktorýmby

musel prihliadať aj bez návrhu, výrok o priznanej časti nároku na náhradu škody preskúmal len v takomto
(úzko vymedzenom) rozsahu a nezistil skutočnosťou odôvodňujúce potrebu zmeny takto napadnutých
výrokov.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.