Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, December 17, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8To/31/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117011236
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Sninský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8117011236.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Sninského a sudcov JUDr.
Moniky Halkociovej a JUDr. Rastislava Vargu, PhD., LL.M., MBA na verejnom zasadnutí konanom dňa
17.12.2024, v trestnej veci proti obžalovanému A. B. B., o odvolaní obžalovaného a prokurátora proti
rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 5T/65/2017 zo dňa 20.06.2024, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 320 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Prešov sp.

zn. 5T/65/2017 zo dňa 20.06.2024 v celom rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku, § 281 ods. 1 Trestného poriadku pre okolnosť uvedenú
v § 9 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku z a s t a v u j e trestné stíhanie obžalovaného A. B. B.,
nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. E., F. XXX/XX, okr. Prešov, pre skutok právne kvalifikovaný
napadnutým rozsudkom ako zločin skresľovanie údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa

§ 259 ods. 1 písm. c/, ods. 2 písm. b/, ods. 3 písm. c/ Trestného zákona s poukazom na § 140
písm. c/ Trestného zákona, ktorý je podľa Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024 prečinom
skresľovanie údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 259 ods. 1 písm. c/, ods. 2 písm. b/,
ods. 3 písm. c/ Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. c/ Trestného zákona, ktorého sa mal
dopustiť na tom skutkovom základe, že

- ako daňový subjekt vykonávajúci živnosť pod názvom A. B. B., A.M.A., ulica F. G. XX, D. E., IČO:
37259067 a zároveň ako osoba zodpovedná za vedenie účtovníctva v tomto daňovom subjekte toto
neviedla riadnym spôsobom tak, ako jej to ukladá zákon o účtovníctve č. 431/2002 Z.z. v platnom
znení, v dôsledku čoho k daňovej kontrole k dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku
2008 vykonanej u tohto subjektu v čase od 19.12.2013 do 30.10.2014 nepredložil doklady týkajúce sa

svojich príjmov z podnikania v roku 2008 v súvislosti s dovozom 133 ojazdených motorových vozidiel
zo zahraničia, čím bola objektívne zmarená táto daňová kontrola a Daňovým úradom Prešov mu bola
dodatočne vyrubená daň podľa protokolu č. 9701404/5/4788542/2014 vo výške 57.868,41 eur,

pretože trestné stíhanie je premlčané.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov rozsudkom sp. zn. 5T/65/2017 zo dňa 20.06.2024 rozhodol tak, že obžalovaný

A. B. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. E., F. G. XXX/XX, okr. C., t. č. v mieste bydliska, je
vinný, že ako daňový subjekt vykonávajúci živnosť pod názvom A. B. B., A.M.A., ulica F. G. XX, D. E.,
IČO:37259067 a zároveň ako osoba zodpovedná za vedenie účtovníctva v tomto daňovom subjekte
toto neviedla riadnym spôsobom tak, ako jej to ukladá zákonov účtovníctve č. 431/2002 Z. z. v platnom
znení, v dôsledku čoho k daňovej kontrole k dani z príjmov fyzickej osobe za zdaňovacie obdobie roku
2008 vykonávanej u tohto subjektu v čase od 19.12.2013 do 30.10.2014 nepredložil doklady týkajúce

sa svojich príjmov z podnikania v roku 2008 v súvislosti s dovozom 133 ojazdených motorových vozidiel
zo zahraničia, čím bola objektívne zmarená táto daňová kontrola a Daňovým úradom Prešov mu boladodatočne vyrubená daň podľa protokolu č. 9700104/5/4788542/2014 vo výške 57.868,41 Eur, teda
uviedol hrubo skresľujúce údaje v podkladoch slúžiacich na kontrolu účtovníctva, tieto podklady neviedol
a to úmysle zakryť iný trestný čin, čím spáchal zločin skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej

evidencie podľa § 259 ods. 1 písm. c/, ods. 2 písm. b/, ods. 3 písm. c/ Trestného zákona s poukazom
na § 140 písm. c/ Trestného zákona.

Za to mu súd uložil podľa § 259 ods. 3 Trestného zákona, § 36 písm. j/ Trestného zákona, § 38 ods. 2,
ods. 3 Trestného zákona, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. e/ Tr. Zákona trest odňatia slobody na 1 (jeden) rok.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona súd výkon tohto trestu podmienečne odložil. Podľa § 50
ods. 1 Trestného zákona súd určil skúšobnú dobu na 3 (tri) roky.

Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný odvolanie, ktoré prostredníctvom svojho obhajcu odôvodnil.
Obžalovaný trval na to, že sa cíti byť nevinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe. V predmetnej
veci išlo, podľa názoru obžalovaného, o odlišný právny názor správcu dane a obžalovaného ako

daňového subjektu vo vzťahu k otázke oprávnenosti nákupu motorových vozidiel fyzickou osobou, ktorá
má síce, ako podnikateľ v živnostenskom registri, zapísaný predmet činnosti nákup a predaj tovaru,
avšak zároveň uskutočňuje nákupy ojazdených motorových vozidiel zo zahraničia oslobodené od dane
aj na rodné číslo, resp. občiansky preukaz ako nepodnikateľ. Obžalovaný sa dôvodne domnieval, že je
oprávnený nakupovať predmetné ojazdené motorové vozidlá ako fyzická osoba - nepodnikáteľ mimo

svojho predmetu činnosti ako fyzickej osoby - podnikateľa zapísaného v živnostenskom registri, a
keďže tieto nemá zahrnuté vo svojom obchodnom majetku a predáva ich bez zisku, sú oslobodené od
dane z príjmov. Časť skutkovej vety, v zmysle ktorej konaním obžalovaného bola objektívne zmarená
daňová kontrola dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2008, nie je pravdivá.
Konaním obžalovaného nedošlo k následku uvádzanému v skutkovej vete obžaloby. V prípade zmarenia

daňovej kontroly by správca dane, namiesto daňovej kontroly, využil inštitút určovania dane podľa
pomôcok v zmysle ustanovenia § 48 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v
znení neskorších predpisov, V prípade obžalovaného bola riadne vykonaná daňová kontrola, ukončená
doručením protokolu z daňovej kontroly, v ktorom správca dane vyčíslil daňovému subjektu rozdiel
dane z príjmov fyzickej osoby. Následne správca dane rozhodnutím vyrubil daňovému subjektu rozdiel

dane v sume 57.868,41 eur. Ak sa daňový úrad domnieval, ako vyplýva zo skutkovej vety obžaloby,
obžalovaný neviedol účtovníctvo riadnym spôsobom tak, ako mu to ukladá zákon o účtovníctve, mohol
mu uložiť pokutu za správny delikt podľa § 38 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších
predpisov. Podľa názoru obžalovaného, jeho konanie nebolo spôsobilé vyvolať potrebu prekročenia
administratívnoprávnej roviny daňového konania a uplatnenia právnych inštitútov trestného práva. Ak

by obžalovaný konal v úmysle spáchať trestný čin skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej
evidencie, mohol by motorové vozidlá dovezené zo zahraničia prihlasovať na okresnom dopravnom
inšpektoráte priamo na mená nových kupujúcich tak, ako to často v praxi robia iné autobazáre.
Obžalovanýnaopak,celýprocesdovozumotorovýchvozidielzozahraničiarealizovaltransparentne,bez
skresľovania údajov a s absenciou úmyslu spáchať trestný čin. Obžalovaný rozporuje aj časť skutkovej

vety, v zmysle ktorej k daňovej kontrole nepredložil doklady týkajúce sa jeho príjmov z podnikania v roku
2008 v súvislosti s dovozom 133 ojazdených motorových vozidiel zo zahraničia. Obžalovaný popiera,
že v roku 2008 doviezol na Slovensko zo zahraničia 133 ojazdených vozidiel. Skutočnosť, že boli na
okresný dopravný inšpektorát prihlásené v roku 2008, ešte neznamená, že ich v tomto roku priviezol
na Slovensko. Veľkú časť z predmetných motorových vozidiel priviezol obžalovaný na Slovensko už

v roku 2007. Daňový úrad mal o tejto skutočnosti vedomosť, keďže v administratívnom spise mal k
dispozícii kúpne zmluvy na predmetné motorové vozidlá aj s dátumami uzatvorenia tej ktorej kúpnej
zmluvy na konkrétne motorové vozidlo. Obžalovaný odhaduje, že motorových vozidiel dovezených v
roku 2008 bolo minimálne o 30 menej, ako to tvrdil daňový úrad, orgány činné v trestnom konaní v
uznesení o vznesení obvinenia a obžalobe, aj ako je uvedené v skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a na absenciu následku uvedeného v skutkovej vete rozsudku
súdu prvého stupňa sa, podľa názoru obžalovaného, skutok nestal tak, ako je popísaný v skutkovej
vete napadnutého rozsudku. Obžalovaný namieta zmätočné a nedostatočné vyhodnotenie výpovede
svedkyne, pracovníčky daňového úradu H. I. na strane 8 napadnutého rozsudku. Prvostupňový súd v
rozsudku dôrazne poukazuje najmä na časť výpovede svedkyne, ktorá na otázku, ako mohol obžalovaný

zaevidovať do svojho účtovníctva podnikateľa, kde podnikal na základe IČO, faktúry alebo kúpne zmluvy
áut, ktoré kúpil na rodné číslo, uviedla, že daňový subjekt mal v živnostenskom oprávnení uvedený
nákup a predaj tovaru, tzn. že všetko, čo nakupoval a predával (motorové vozidlá), má znaky podnikania
a bolo zdaňované podľa § 6 ods. 1 písm. b/ zákona o dani z príjmov. Obžalovaný namieta vyhodnotenietejto výpovede ako kľúčového dôkazu svedčiaceho o vine obžalovaného. Citovaný záver svedkyne
predstavuje ničím nepodložené úvahy zamestnanca správcu dane. Nie je pravdou, že v prípade, ak má
podnikateľ v živnostenskom registri zapísaný predmet podnikania nákup a predaj tovaru, automaticky

platí, že všetko, čo nakupuje a predáva, má znaky podnikania a musí sa zdaňovať podľa § 6 ods. 1 písm.
b/ zákona o dani z príjmov. Prvostupňový súd sa s citovanou časťou výpovede svedkyne bez ďalšieho
v celom rozsahu stotožnil, pričom žiadnym spôsobom tento dôkaz neobjasnil. Obhajoba opakovane
poukazuje na skutočnosť, že spornou otázkou celého konania je, či mal obžalovaný právo doviezť zo
zahraničia ojazdené motorové vozidlá alebo nie, a ak áno, aký maximálny počet. Ak daňová legislatíva

chce určitým spôsobom limitovať zdaňovanie daňových subjektov, vždy to v zákone expressis verbis
ustanoví. Obhajoba pripomína, že v minulosti bol napríklad stanovený maximálny limit na odpisovanie
osobných automobilov na 750.000,- Sk, avšak v súčasnosti už takýto maximálny limit v daňovej
legislatíve neexistuje. Obhajoba presadzuje v trestnom konaní právny názor, že ak daňová legislatíva
chce limitovať maximálny počet alebo percento tovaru, pri ktorom je možné uplatniť oslobodenie od
dane, vždy to taxatívne stanoví. V tomto prípade takéto obmedzenie v zákone absentuje. Napriek

tomu, že 133 automobilov je relatívne vysoký počet, obžalovaný poukazuje na to, že maximálny limit
počtu automobilov dovezených na rodné číslo zákon neurčuje. Skutočnosť, že takýto maximálny limit
zákon nestanovuje, potvrdila aj vyššie špecifikovaná svedkyňa, keď pri výsluchu potvrdila, že zákon
umožňuje, aby fyzická osoba doviezla za rok aj viac ako jedno vozidlo, a potvrdila, že neexistuje
obmedzenie na to, koľko takých vozidiel môže doviezť. V zmysle čl. 2 ods. 3 Ústavy SR pritom platí,

že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo
zákon neukladá. Obžalovaný namieta, že v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje zdôvodnenie
právnej kvalifikácie skutku podľa ustanovenia § 259 ods. 3 písm. c/ Trestného zákona s poukazom
na §140 písm. c/ Trestného zákona, teda, že obžalovaný mal trestný čin spáchať v úmysle zakryť
iný trestný čin. V odôvodnení napadnutého rozsudku nie je žiadnym spôsobom špecifikované, aký iný

trestný čin sa mal svojím konaním obžalovaný snažiť zakryť. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
nevyplýva dostatočné preukázanie úmyslu obžalovaného konať spôsobom ustanoveným v § 140 písm.
c/ Trestného zákona. Obžalovaný od začiatku konania tvrdí, že dôvodom nepredloženia dokladov
o dovoze, v skutkovej vete rozsudku tvrdených 133 ojazdených motorových vozidiel, bolo presvedčenie,
že je ako fyzická osoba oprávnený dovážať ojazdené motorové vozidlá aj mimo svojho živnostenského

podnikania, tzn. na svoje rodné číslo, resp. občiansky preukaz. Obžalovaný pritom poukazuje aj na
odôvodnenie na strane 9 napadnutého rozsudku, kde prvostupňový súd konštatuje, že zobral do
úvahy aj okolnosti prípadu, kedy si obžalovaný myslel, že môže dovážať autá na svoje rodné číslo,
resp. na občiansky preukaz, zabúdajúc potom na to, že v živnostenskom oprávnení má nákup a
predaj tovaru, tzn. že všetko, čo nakupoval a predával (motorové vozidlá), má znaky podnikania.

Citovaná argumentácia súdu, týkajúca sa v zmysle odôvodnenia napadnutého rozsudku úvahy súdu pri
rozhodovaní o výmere trestu, má podľa názoru obžalovaného vplyv aj na posúdenie viny obžalovaného
za kvalifikovanú skutkovú podstatu trestného činu podľa § 259 ods. 3 písm. c/ Trestného zákona,
keďže z vyššie citovanej argumentácie prvostupňového súdu možno vyvodiť, že podľa súdu obžalovaný
konal nanajvýš vo vedomej nedbanlivosti podľa § 16 písm. a/ Trestného zákona, teda vedel, že môže

spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, ale bez
primeraných dôvodov sa spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí. Obžalovanému nie je
v žiadnom prípade možné pričítať úmyselné naplnenie kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu
skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 259 ods. 3 písm. c/ Trestného zákona.
Vpredmetnejtrestnejvecinebolapreukázanáexistenciaokolnostipodmieňujúcejpoužitievyššejtrestnej

sadzby v zmysle ustanovenia § 140 písm. c/ Trestného zákona. Pochybenie sa prejavilo najmä pri
rozhodovaní súdu o výmere trestu odňatia slobody, pri ktorom súd vychádzal podľa § 259 ods. 3 písm.
c/ Trestného zákona účinného v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku z trestnej sadzby ustanovenej
pre kvalifikovanú skutkovú podstatu v rozsahu 3 roky až 8 rokov. Uvedené rozpory majú za následok
nepreskúmateľnosť rozsudku pre jeho nedostatočné odôvodnenie. Obžalovaný zároveň poukazuje na

skutočnosť, že na možnosť zmeny právnej kvalifikácie skutku pre nepreukázanie prítomnosti okolnosti
podmieňujúcej použitie vyššej trestnej sadzby, poukázal aj Krajský súd v Prešove zrušujúcim uznesením
sp. zn. 8To/43/2023 zo dňa 30.11.2023. Obžalovaný poukazuje na skutočnosť, že došlo k zníženiu
trestnej sadzby pre kvalifikovanú skutkovú podstatu trestného činu skresľovanie údajov hospodárskej a
obchodnej evidencie podľa § 259 ods. 3 písm. c/ Trestného zákona z trestnej sadzby 3 roky až 8 rokov

na trestnú sadzbu 1 rok až 5 rokov a že súd použil ustanovenie § 39 ods. 1 Trestného zákona, pričom ale
aj s ohľadom na zníženie trestnej sadzby pre trestný čin skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej
evidencie podľa § 259 ods. 3 písm. c/ Trestného zákona je, podľa názoru obžalovaného, trest odňatia
slobody vo výmere 1 roka pre obžalovaného neprimerane prísny. Zároveň poukázal na to, že došloaj k zmene v dĺžke premlčacej doby trestnosti činu, za ktorý bol obžalovaný napadnutým rozsudkom
uznaný za vinného. Odkázal na znenie skutkovej vety dodajúc, že podľa jeho názoru nemohol predložiť
k daňovej kontrole doklady týkajúce sa jeho príjmov z podnikania v roku 2008 v súvislosti s dovozom

133 ojazdených motorových vozidiel zo zahraničia, ktoré v dôsledku nesprávne vedeného účtovníctva
vôbec neviedol.
Obžalovaný mal za to, že vyššie uvedené rozpory majú za následok nepreskúmateľnosť rozsudku
pre jeho nedostatočné odôvodnenie. Obžalovaný zároveň poukazuje na skutočnosť, že na možnosť
zmeny právnej kvalifikácie skutku pre nepreukázanie prítomnosti okolnosti podmieňujúcej použitie

vyššej trestnej sadzby poukázal aj Krajský súd v Prešove zrušujúcim uznesením sp. zn. 8To/43/2023
zo dňa 30.11.2023. Dodal, že aj z výroku napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že obžalovaný
svojím skutkom uviedol hrubo skresľujúce údaje v podkladoch slúžiacich na kontrolu účtovníctva, tieto
podklady neviedol, a to v úmysle zakryť iný trestný čin. Vyšetrovateľ Policajného zboru obžalovanému
za predmetný skutok vzniesol obvinenie uznesením pod ČVS: ORP-87/3- VYŠ-PO-2016 zo dňa
12.10.2016. Od spáchania trestného činu, tzn. od konca účtovného a zdaňovacieho obdobia roka 2008

(31.12.2008), uplynulo do momentu vznesenia obvinenia takmer 8 rokov. V zmysle ustanovenia § 87
ods. 3 písm. a/ Trestného zákona, premlčanie trestného stíhania sa prerušuje vznesením obvinenia pre
trestný čin, o ktorého premlčanie ide, ako aj po ňom nasledujúcimi riadnymi úkonmi orgánu činného v
trestnom konaní, sudcu pre prípravné konanie alebo súdu smerujúcimi k trestnému stíhaniu obvineného,
okrem prípadu, ak obvinenie bolo následne zrušené. Podľa názoru obžalovaného, trestnosť činu,

ktorý sa obžalovanému kladie za vinu, v zmysle ustanovenia § 87 ods. 1 písm. d/ Trestného zákona,
zanikla uplynutím premlčacej doby 5 rokov od konca účtovného a zdaňovacieho obdobia roka 2008
(31.12.2008). Na základe vyššie uvedených právne relevantných skutočností obžalovaný navrhol, aby
Krajský súd v Prešove ako odvolací súd zmenil rozsudok prvostupňového súdu tak, že obžalovaného
spod obžaloby v plnom rozsahu oslobodí alebo alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Odvolanie podal v zákonnej lehote aj prokurátor, ktorý v jeho odôvodnení uviedol, že podľa jeho názoru,
okresný súd rozhodol nesprávne, ak použil v tomto konkrétnom prípade inštitút o mimoriadnom znížení
trestu. Odvolateľ tu mal za to, že u obžalovaného na jednej strane bolo preukázané, že konal úmyselne

tak, že neviedol údaje k 133 vozidlám, keďže ich nepredložil príslušnému daňovému úradu na kontrolu
účtovníctva, no na druhej strane okresný súd vyhodnotil jeho doterajšiu bezúhonnosť a priznanie ku
skutku v tom smere, že obžalovaný si myslel, že môže dovážať auta zo zahraničia na svoje rodné číslo,
respektíve na občiansky preukaz, zabúdajúc potom na to, že v živnostenskom oprávnení má nákup
a predaj tovaru, tzn. že všetko, čo nakupoval a predával, tomto prípade celkovo 133 kusov osobných

motorových vozidiel, má znaky podnikania. Prokurátor navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý
rozsudok a postupom podľa § 322 ods. 2 Trestného poriadku vrátil vec prvostupňovému súdu, aby
predmetnú vec znova prejednal a rozhodol.

Na základe týchto odvolaní postupoval Krajský súd v Prešove, ako odvolací súd, v intenciách

ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie
podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy,
ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku a dospel pri preskúmavaní

napadnutých výrokov rozsudku k nasledovným zisteniam a záverom.
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným
súdomúspešný,teda,abybolorozhodnutévsúladesjehopožiadavkami,resp.sjehoprávnyminázormi.
Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za
porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. ( I. ÚS

19/02, I. ÚS 50/04, I. ÚS 59/04)

Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08)

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktorésa preskúmava v odvolacom konaní. (z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS
78/05 zo 16. marca 2005)

Aj z judikatúry Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že v odôvodnení
rozhodnutia všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené obžalovaným, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných procesnými stranami
konania.

V zmysle nálezu Ústavného súdu PL. ÚS 3/2024-761 zverejneného v zbierke zákonov pod č. 215/2024
Z. z. dňa 06.08.2024 bodu 391., premlčanie predstavuje zložku trestnosti činu a v prípade, že dôjde k
jeho zmierneniu, čo sa prejaví v skrátení premlčacích dôb, toto zmiernenie pôsobí aj na vzťahy pred
schválením novej priaznivejšej úpravy, čo znamená, že otázku premlčania je potrebné preskúmať z
pohľadu týchto nových kratších premlčacích dôb, čím sa napĺňa Článok 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej

republiky, podľa ktorého, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase,
keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Stále totiž platí ustanovenie § 2 ods. 1 Trestného zákona, podľa ktorého, trestnosť činu sa posudzuje a
trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a

vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá
podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.

V období od spáchania predmetného trestného činu, do rozhodnutia odvolacieho súdu, nadobudli
účinnosť ďalšie, pre páchateľa priaznivejšie ustanovenia Trestného zákona, ktoré je potrebné na tento

prípadaplikovať.DošlokzmenezneniaTrestnéhozákona(zákonč.300/2005Z.z.Trestnýzákonvznení
neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony), v dôsledku jeho novely zákonom
č. 40/2024 Z. z. zo dňa 08.02.2024, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v
znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (pri dočasnom pozastavení
účinnosti na podklade uznesenia Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 3/2024-112 z 28.02.2024 uverejneného

pod č. 41/2024 Z. z.) v znení vychádzajúcom z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS
3/2024-761 z 03.07.2024 uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 215/2024 Z. z..

Zmena spočíva v ustanovení § 259 Trestného zákona, keď tento trestný čin sa zo zločinu skresľovania
údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 259 ods. 1 písm. c/, ods. 2 písm. b/, ods. 3

písm. c/ Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. c/ Trestného zákona (trestná sadzba trestu
odňatia slobody bola v čase údajného spáchania skutku 3 až 8 rokov) stal prečinom skresľovania údajov
hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 259 ods. 1 písm. c/, ods. 2 písm. b/, ods. 3 písm. c/
Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. c/ Trestného zákona (trestná sadzba trestu odňatia
slobody je v čase rozhodovania odvolacieho súdu 1 až 5 rokov).

To je zjavne právny stav, s akým počíta ustanovenie § 2 ods. 1 Trestného zákona a je nutné použitie
znenia Trestného zákona účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu.

Z predloženého spisu vyplynulo, že obžalovaný mal daňovej kontrole k dani z príjmov fyzickej osobe za

zdaňovacie obdobie roku 2008, vykonávanej v čase od 19.12.2013 do 30.10.2014, nepredložiť doklady
týkajúce sa svojich príjmov z podnikania v roku 2008, pričom uznesenie o vznesení obvinenia mu bol
vznesené až dňa 12.10.2016 (na čl. 522 spisu) a oznámené dňa 28.10.2016, teda po viac ako 5 rokoch.

Jedným zo základných predpokladov pre posudzovanie trestnosti žalovaného skutku, a teda aj samotnej

dôvodnosti trestného konania, je tak v čase údajného spáchania predmetného skutku, ako aj v čase
vyhlásenia napadnutého rozsudku, či v čase tohto rozhodovania odvolacieho súdu, preskúmanie
skutočnosti, či trestné stíhanie je prípustné, pričom jedným z dôvodov neprípustnosti trestného stíhania
je, že nie je premlčané, pretože podľa § 9 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku. Trestné stíhanie nemožno
začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak je trestné stíhanie

premlčané.

Podľa § 87 ods. 1 písm. d, e/ Trestného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, trestnosť činu zaniká
uplynutím premlčacej doby, ktorá je päť rokov, ak ide o prečin, za ktorý tento zákon v osobitnej častidovoľuje uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou tri roky, tri roky
pri ostatných prečinoch.

Podľa § 87 ods. 2 Trestného zákona, do premlčacej doby sa nezapočítava a) doba, po ktorú nebolo
možné páchateľa postaviť pred súd pre zákonnú prekážku, b) doba, po ktorú sa páchateľ zdržiaval
v cudzine s úmyslom vyhnúť sa trestnému stíhaniu, c) skúšobná doba podmienečného zastavenia
trestného stíhania, d) doba, po ktorú bolo dočasne odložené vznesenie obvinenia, alebo e) doba, po
ktorú bolo prerušené trestné stíhanie.

Podľa§87ods. 3Trestnéhozákona,premlčanietrestnéhostíhaniasaprerušujea)vznesenímobvinenia
pre trestný čin, o ktorého premlčanie ide, ako aj po ňom nasledujúcimi riadnymi úkonmi orgánu činného v
trestnom konaní, sudcu pre prípravné konanie alebo súdu smerujúcimi k trestnému stíhaniu obvineného,
okrem prípadu, ak obvinenie bolo následne zrušené, alebo b) ak páchateľ spáchal v premlčacej dobe
nový trestný čin, za ktorý tento zákon ustanovuje trest rovnaký alebo prísnejší.

Odvolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by predstavovali právne skutočnosti odôvodňujúce aplikáciu §
87 ods. 2 Trestného zákona, ani právne skutočnosti, ktoré by znamenali prerušenie plynutia premlčacej
doby v trvaní 5 rokov od údajného spáchania predmetného prečinu, a tak musel uzavrieť, že došlo
k premlčaniu predmetného trestného stíhania. K vzneseniu obvinenia došlo až po premlčaní trestného

stíhania, a teda nedošlo k začiatku novej premlčacej doby, ako to zákonodarca uznáva v rámci zásady
uvedenejv§87ods.4Trestnéhozákona,podľaktorejprerušenímpremlčaniasazačínanovápremlčacia
doba.

Uvedené zmeny nemohli byť, samozrejme, súdu prvého stupňa v čase jeho rozhodovania známe, no

odvolací súd na nich v dôsledku vyššie uvedeného prihliadal a musel konštatovať rozpor napadnutého
rozsudku s Trestným zákonom.

Bolo potom už bezpredmetné zaoberať sa vecnými pripomienkami odvolateľov k samotnej dôvodnosti
výrokov napadnutého rozsudku o vine, či treste.

Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, teda jednomyseľne.
jednohlasne

Poučenie:

Podľa § 9 ods. 4 Trestného poriadku, v trestnom stíhaní, ktoré bolo zastavené z dôvodu uvedeného v

odseku 1 písm. a/ (trestné stíhanie je premlčané), sa však pokračuje, ak vyhlási obvinený do troch dní
odvtedy, čo mu bolo uznesenie o zastavení trestného stíhania oznámené, že na prejednaní veci trvá. O
tom treba obvineného poučiť. Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.