Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, June 5, 2023

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 16C/160/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116219761
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Gabriela Chudovská

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2023:3116219761.40

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín v konaní pred sudkyňou Mgr. Gabrielou Chudovskou, v právnej veci žalobcov: 1/

A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom C. XXX/XX, D., 2/ E. E. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom: F.
XXXXX/XXX, G., žalobcovia 1/ a 2/ zastúpení splnomocnenou zástupkyňou: JUDr. Tatiana Prokopová,
bytom D. XX, H., 3/ H. E. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom I. XX, F., 4/ H. J. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale pobytom I. XX, F., žalobcovia 3/ a 4/ právne zastúpení: PhDr. JUDr. Jaroslava Balážiová,
advokátka,DolnéBašty2,Trnava,protižalovaným:1/GPAKováč,s.r.o.,sosídlomPartizánska1280/10,
Dubnica nad Váhom, IČO: 36 682 152, právne zastúpený: URBAN GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s.r.o.,
advokátska kancelária, so sídlom Havlíčkova 16, Bratislava – Staré mesto, 2/ Medicyt, s.r.o., so sídlom

Holubyho 35, Pezinok, IČO: 36 544 230, právne zastúpený: JUDr. Florián Karabinoš, advokát, so sídlom
Romanova 4, Bratislava, za účasti intervenienta na strane žalovaného 2/: Allianz – Slovenská poisťovňa,
a.s., so sídlom Dostojevského rad 4, 815 74 Bratislava, IČO: 00 151 700, o náhradu škody na zdraví
a o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 9.901,40 eur titulom náhrady škody, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalovaný 2/ je povinný zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 9.901,40 eur titulom náhrady škody, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku.

III. Žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 8.000,- eur, žalobcovi 2/ sumu 6.000,- eur, žalobcovi
3/ sumu 1.800,- eur a žalobkyni 4/ sumu 2.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku.

IV. Žalovaný 2/ je povinný zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 8.000,- eur, žalobcovi 2/ sumu 6.000,- eur, žalobcovi

3/ sumu 1.800,- eur a žalobkyni 4/ sumu 2.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku.

V. Vo zvyšku súd žalobu zamieta.
VI. Žalobkyňa 1/ má proti žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 12,27%.

VII.Žalobkyňa1/máprotižalovanému2/aintervenientovinastranežalovaného2/nároknanáhradutrov

konania v rozsahu 12,27 %, s tým, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť
druhého z nich.

VIII. Žalobca 2/ má proti žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 20%.

IX. Žalobca 2/ má proti žalovanému 2/ a intervenientovi na strane žalovaného 2/ nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 20 % s tým, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť

druhého z nich.X. Žalobca 3/ má proti žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 20 %.

XI. Žalobca 3/ má proti žalovanému 2/ a intervenientovi na strane žalovaného 2/ nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 20 %, s tým, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť
druhého z nich.

XII. Žalobkyňa 4/ má proti žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 20 %.

XIII. Žalobkyňa 4/ má proti žalovanému 2/ a intervenientovi na strane žalovaného 2/ nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 20 %, s tým, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť
druhého z nich.

o d ô v o d n e n i e :

104
16C/160/2016

1.Žalobou doručenou súdu dňa 07.11.2016 sa žalobkyňa 1/ domáhala voči pôvodným žalovaným (Alpha
medical, s.r.o., Patológia, s.r.o. a GPA Kováč s.r.o.) spoločne a nerozdielne náhrady škody 70.528,-
eur a náhrady nemajetkovej ujmy 160.000,- eur, žalobca 2/ náhrady nemajetkovej ujmy 160.000,-
eur, žalobcovia 3/ a 4/ náhrady nemajetkovej ujmy každý po 70.000,- eur. Po tom, čo súd rozhodol,
že v konaní ďalej pokračuje s Alpha medical, s.r.o. ako s právnym nástupcom spol. Patológia, s.r.o.

(uznesenímč.k.16C/160/2016-157z08.08.2018), potom,čosúdnanávrhžalobcovpripustilvstupspol.
Medicyt, s.r.o. do konania ( uznesením č.k. 16C/160/2016-552 z 13.05.2019, ktorým tiež súd pripustil
zmenu žaloby tak, že žalované sumy žiadajú žalobcovia už od všetkých troch žalovaných spoločne a
nerozdielne) a po tom, čo súd uznesením na základe späťvzatia žaloby voči spoločnosti Alpha medical,
s.r.o. (uznesením sp.zn. 16C/160/2016 zo dňa 15.12.2020 v spojení s uznesením Krajského súdu

v Trenčíne sp.zn. 6Co/10/2021 zo dňa 23.03.2021) konanie voči tejto spoločnosti zastavil, ustálil sa
okruh subjektov na strane žalovaných tak, ako je uvedené v záhlaví rozsudku, teda žalovanými sú spol.
GPA Kováč, s.r.o. ako žalovaný 1/ a spol. Medicyt, s.r.o. ako žalovaný 2/. Súčasne na strane žalovaného
2/ vystupuje poisťovňa ako intervenient. Na základe zmeny žaloby (poslednej) pripustenej uznesením
sp.zn. 16C/160/2016 zo dňa 04.10.2021 predmetom sporu je nárok žalobkyne 1/ na náhradu škody

70.957,- eur a náhradu nemajetkovej ujmy 160.000,- eur, nárok žalobcu 2/ na náhradu nemajetkovej
ujmy 160.000,- eur, nárok žalobcov 3/ a 4/ na náhradu nemajetkovej ujmy u každého po 70.000,- eur,
čoho sa všetci žalobcovia od žalovaných 1/ a 2/ domáhajú spoločne a nerozdielne.

2. Nárok žalobcov bol odôvodnený tak, že žalobcovia 1/ a 2/ sú od 05.09.2015 manželmi, v partnerskom

zväzku boli od roku 2010, zasnúbili sa vo februári 2014. Žalobkyňa 1/ sa stala pacientkou gynekologičky
H. H. D. k 01.11.2014 po tom, čo zmenila ošetrujúceho gynekológa, ktorým bol žalovaný 1/. K tejto
zmene pristúpila po tom, čo od poslednej kontroly v marci 2014 a opakovaných návštevách
v lete 2014 pri dlhodobo pretrvávajúcich bolestiach v podbrušku, pri krvácaní mimo menštruácie,
pri bolestiach po pohlavnom styku nebola identifikovaná príčina týchto obtiaží. Pri vyšetrení H.

D. dňa 07.11.2014 bol vykonaný cytologický odber, pričom boli z neho doručené výsledky dňa
10.11.2014 so záverom skvamocelulárny karcinóm (PAP V). H. D. vykonala biopsiu, kde výsledky
z nej zo dňa 11.11.2014 konštatovali invazívny nerohovatejúci skvamózny karcinóm, G2, nádorové
zmeny až po resekčné okraje. Následne žalobkyňa 1/ nastúpila liečbu a hospitalizáciu v Národnom
onkologickom ústave s diagnostickým záverom Carcinoma cervitis uteri pT1b2, pNX, pMX, WHO

Grade 2), kde sa podrobila urgentnej operácii kvôli tumoru 38x24 mm bez známky infiltrácie do
močového mechúra a rekta. Žalobkyni 1/ bola vykonaná kompletná hysterektómia, teda odstránená
bola celá maternica, vajcovody a profylakticky bolo nutné premiestniť vaječníky mimo pole plánovanej
rádioterapie a z dôvodu rozšírenia metastáz do jednej lymfatickej uzliny v malej panve, táto bola tiež
odstránená. Hospitalizovaná bola do 22.12.2014. Následne podstupovala rádioterapiu a chemoterapiu

v marci a apríli 2015, absolvovala vonkajšie ožarovanie malej panvy, súčasne 5 cyklov chemoterapie
a následne vnútornú rádioterapiu. Práceneschopná bola od 10.12.2014 do 22.12.2014, potom čerpala
dovolenku a opätovne bola práceneschopná od 23.03.2015 do 04.05.2015, keď onkologická liečba bola
ukončená dňa 16.04.2015. V nasledujúcich piatich rokoch však existuje riziko recidívy nádoru, a preto
je žalobkyňa 1/ sledovaná ako onkologický pacient na oddelení radiačnej onkológie NOÚ. Bola uznaná

invalidnou rozhodnutím Sociálnej poisťovne z 05.11.2015. Žalobkyňa 1/ si uplatnila nárok na náhraduškody na zdraví spôsobenej nesprávnym poskytnutím lekárskej starostlivosti na podklade lekárskeho
posudku titulom náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj jeho zvýšenia o 50%.
Začiatok rozhodného obdobia žalobkyňa 1/ spája s okamihom, keď pri návštevách lekárov na jeseň

2012 popisovala silné bolesti brucha, panvovej oblasti, absolvovala chirurgické a aj gynekologické
vyšetrenie u žalovaného 1/. Minimálne od roku 2012 uvádzala bolesti v podbrušku, nepravidelný
menštruačný cyklus sprevádzaný bolesťami, krvácanie medzi menštruáciami, sfarbený výrok, bolesti
v krížoch, celkovú únavu a chudnutie, bolesť pri pohlavnom styku a má za to, že jej ochorenie
nemohlo byť klinicky nepostrehnuteľné a nediagnostikovateľné minimálne v rokoch 2012-2014, kedy

jej gynekologické ťažkosti začali mať intenzívnejší charakter a kedy žalovaného 1/ na ne opakovane
upozorňovala. Na podklade podnetu žalobkyne 1/ adresovaného Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou, (ďalej len Úrad) Úrad konštatoval, že pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti zo strany
žalovaného 1/ a spol. Patológia, s.r.o. (právny predchodca spol. Apha medical, s.r.o.) boli zistené
nedostatky v zmysle porušenia § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. Žalobkyňa 1/ tvrdí, že došlo
k opakovanému pochybeniu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pri vyhodnocovaní cytologických

odberov vykonaných žalovaným 1/ pri preventívnych prehliadkach, kedy aj Úrad konštatoval, že odbery
vykonané v rokoch 2009, 2011 a 2013 boli hodnotené ako PAP II (bez prítomnosti nádorovo zmenených
buniek), pričom na základe odborných stanovísk konzultantov Úrad konštatoval, že v náteroch boli
už vtedy prítomné podozrivé bunky z nádorovej proliferácie. Úrad pri všetkých troch vzorkách potvrdil
prítomnosť podozrivých nádorových buniek. Žalovaný 1/ ako gynekológ nebol ani v jednom prípade

upozornený na nereprezentatívnosť vzoriek (a teda nemožnosť ich vyhodnotenia) a z dôvodu chybného
vyhodnotenia cytologického materiálu nebol upozornený na prítomnosť a rast nádorových buniek. Za
prioritnú príčinu vedúcu k poškodeniu jej zdravia a celkovej hysterektómii žalobkyňa 1/ považuje práve
pochybenie pri vyhodnocovaní vzoriek, kedy nález bol vždy PAP II (čo je normálny nález), pričom
v novembri 2014 je nález PAP V (jasné nádorové bunky v nátere). Je presvedčená, že konanie spol.

Alpha medical s.r.o. (a Patológie, s.r.o.) bolo non lege artis postupom, čo viedlo k nestanoveniu
správnej a včasnej diagnózy, nesprávnej stratégii liečby. Žalobkyňa 1/ absolvovala v rokoch 2009-2014
a u žalovaného 1/ preventívne gynekologické prehliadky, a to dňa 23.06.2009, 15.03.2011, 05.04.2012
a 06.05.2013. Žalovanému 1/ vyčítala nesprávne, nečitateľne vedenú zdravotnú dokumentáciu, pričom
má pochybnosti o jej originalite, keď jej na vyžiadanie pre účely vykonania výpisov a kópii bola

predložená nečitateľná nezviazaná dokumentácia s poznámkou z 10.10.2014 „zrušená od 31.10.2014,
BA? K. D.? Nevyžiadané“. H. D. potvrdila, že dokumentáciu žiadala, avšak jej bola predložená
len fotokópia jediného listu z tejto dokumentácie odoslaná H. L. obsahujúca výsledky laboratórnych
vyšetrení č. XXXXX/XX, ktorými bola prekrytá časť vlastnoručne vedenej zdravotnej dokumentácie, kde
bolo možné identifikovať záznam o zdravotnom stave z 06.05.2013, ktorý bol sčasti prekrytý a navyše

tento záznam má odlišnú formu úradného tlačiva a aj inú formu použitej dátumovky, narozdiel od tlačív,
z ktorých boli urobené kópie a odpisy právnym zástupcom žalobkyne 1/. Žalobkyňa 1/ si nevie vysvetliť,
čo lekára viedlo k vedeniu zdravotnej dokumentácie na dvoch rozdielnych tlačivách a rôznou formou.
Má za to, že aj žalovaný 1/ konal non lege artis, pretože aj napriek prijímaniu výsledkov cytologických
odberov na úrovni PAP II v rokoch 2009-2013, nediagnostikoval resp. nesprávne diagnostikoval

dlhodobo progredujúce rakovinové ochorenie, pričom mu to umožňoval komplex vyšetrovacích metód
tak, aby rast nádorových buniek nedosiahol z úrovne PAP II na PAP V, ktorá pri nenasadenej liečbe
vyústila do nezvratného poškodenia zdravia žalobkyne 1/. Nesprávna a včas nerealizovaná diagnostika
mala za následok nemožnosť určiť stratégiu liečby dostupnými liečebnými postupmi a ak by boli
vykonané všetky zdravotné úkony, ktoré mali a mohli byť vykonané, nedošlo by k totálnej hysterektómii,

odobratiu vajcovodov a lymfatickej uzliny a k zásahu do osobnostných práv všetkých žalobcov, najmä
žalobkyne 1/, ktorá vždy chcela byť matkou. Žalobcovia 1/ a 2/ utrpeli ťažkú ujmu na zdraví fyzickom
aj psychickom, depresie a pociťovanie strachu z recidívy ochorenia žalobkyne 1/ komplikuje jej životné
postoje a vnímanie svojej integrity. Strach z budúcnosti a trauma z bezdetného manželstva ohrozuje
stabilitu ich harmonického spolužitia. Ich nenaplnené očakávania založiť si vlastnú mnohodetnú rodinu

a vychovávať spoločné deti, sú dôsledkom protiprávneho zásahu do práva na ich život, súkromie, fyzické
aj psychické zdravie. Rodinná tragédia zasiahla aj žalobcov 3/ a 4/, ktorí sú rodičmi žalobcu 2/. Obaja
sú lekármi – žalobkyňa 4/ detská lekárka a žalobca 3/ primár ORL. Žalobca 2/ je ich jediným synom,
ktorého viedli tak, aby bol úspešný v práci a aby si založil rodinu. Žalobkyňu 1/ prijali ako vlastnú dcéru
aočakávali,žemladímanželiabudúrodičmiichvnukov,navýchovektorýchsachcelipodieľať.Pozistení

choroby žalobkyne 1/ mali ako lekári hneď vedomosť o priebehu a tragických dôsledkoch ochorenia,
bezprostredne prežívali aj následky na osobný život ich syna a jeho snúbenice. Žalobca 3/ sa dlhodobo
liečil na hypertenziu a ako uzavretý človek bol vystavený po zistení choroby žalobkyne 1/ extrémnej
psychickej záťaži. Náhle sa mu zhoršil zdravotný stav a hypertonická kríza vyústila k čiastočnej alenezvratnej strate videnia na jedno oko, v dôsledku čoho musel prejsť len k ambulantnej starostlivosti na
ORL bez možnosti vykonávať dovtedy pre neho bežné operačné zákroky. Následne sa stal invalidným.
Žalobkyňa 4/ vykonávala celý život profesiu pediatričky, vždy mala zvlášť blízky vzťah k deťom a ťažko

prežívala to, že nebude môcť naplniť predstavy o radosti z vlastných vnúčat. Túto psychickú záťaž
nevedela spracovať, a preto vyhľadala aj pomoc psychiatra, tento stav pretrváva. Neprofesionálny
prístup lekárov v starostlivosti o žalobkyňu 1/ zasiahol aj do ich osobnostných práv – do práva na
súkromie a na harmonický rodinný život.

3.V ďalšom konaní žalobcovia zhrnuli, že žalovaný 1/ nesprávne viedol zdravotnú dokumentáciu
a vykonával síce cytologické odbery, ale nesprávnou technikou. Ďalej tvrdili, že nevykonal všetky
dostupnéúkony,ktorénasprávneurčeniechorobyvykonaťmohol,majúzato,žeprítomnosťnádorových
buniek žalovaný 1/ predpokladať mohol, keď pacientka opakovane uvádzala objektívne gynekologické
obtiaže, pre ktoré nenašiel gynekológ žiadne vysvetlenie. Žalobkyňa 1/ vo vzťahu k špecifikácii zákrokov
a vyšetrení ako aj liečby doloženej žalovaným 1/ súdu, tieto spochybňovala ako vyfabrikované a

spracované ex-post. Napríklad na prehliadke dňa 16.3.2005, 24.1.2007, 28.9.2009, 15.03.2011 ako
aj 5.4.2012 je uvedené vyšetrenie „per rectum: negat.“, ktoré žalobkyňa 1/ u žalovaného 1/ nikdy
neabsolvovala. Tento druh vyšetrenia je obzvlášť nepríjemný a je zrejmé, že by si ho pamätala. Ďalej je
opakovane uvádzané vyšetrenie TVS, teda transvaginálna sonografia (ďalej len TVS), ktoré žalobkyňa
1/ u žalovaného 1/ mala podľa náplne preventívnej gynekologickej prehliadky tvoriacej prílohu č. 2

Zákona o rozsahu zdravotnej starostlivosti minimálne na preventívnych prehliadkach absolvovať, avšak
nikdy sa tak nestalo. Napriek tomu sú tieto v záznamoch uvedené v dňoch 16.3.2005, 24.1.2007,
24.6.2009, 15.3.2011, 5.4.2012 a 6.5.2013. Je zarážajúce, že TVS vyšetrenie, ktoré má vyššie bodové,
a teda aj finančné ohodnotenie než bežné úkony (kód 5305), si žalovaný 1/ nevykázal u zdravotnej
poisťovne žalobkyne 1/, čo umocňuje tvrdenie žalobkyne 1/, že uvedené zásadné vyšetrenia neboli

vykonané a do zdravotnej dokumentácie boli zaznačené až neskôr, inak by boli vykázané a boli by
zaznamenané na účte poistenca žalobkyne 1/. Poukazovali na to, že vzhľadom na veľkosť a druh nádoru
bola šanca, že v marci 2014 pri vykonaní transvaginálnej sonografie by bol nádor odhalený. Zdravotná
dokumentácia mohla byť dodatočne účelovo prepisovaná a doplňovaná. Nečitateľnosť a jej dodatočné
upravovanie ju takmer úplne diskvalifikujú pre použitie v súdnom konaní. Žalovaný 1/ sám realizoval

aj mikroskopické vyšetrenie steru pošvy žalobkyne 1/ najmenej v dvoch termínoch a to 05. 11. 2012
a 07.03.2014, avšak vôbec nie je jasné, či následne odobratá vzorka bola odoslaná na laboratórne
vyšetrenie ďalšiemu subjektu. Dá sa preto dôvodne tvrdiť, že mikroskopické vyšetrenie, ktoré žalovaný
1/ vykonal, následne vyhodnotil chybne ako negatívne, alebo zanedbal povinnosť odoslať túto vzorku
na vyšetrenie autorizovanému laboratóriu. Obidve vzorky natívneho preparátu – steru z pošvového/

cervikálneho sekrétu museli byť pozitívne, pretože pozitívna bola už predchádzajúca vzorka z 15. 03.
2011. Žalobkyňa 1/ tvrdila, že naposledy bola na vyšetrení u žalovaného 1/ v letných mesiacoch
2014 a opakovane sa sťažovala na gynekologické problémy t.j. v čase, kedy s pravdepodobnosťou
hraničiacou s istotou mohla mať a mala rozvinuté nádorové ochorenie, ktoré žalovaný 1/ ani v tomto
štádiu nebol schopný diagnostikovať. Mala zato, že klinickými metódami bolo v tom čase toto ochorenie

rozpoznateľné. Ak žalovaný 1/ tvrdil, že mu žalobkyňa 1/opakovane nekomunikovala udávané klinické
potiaže, uvádzala, že nie je v možnostiach pacienta zisťovať, čo z ním komunikovaných informácií lekár
zaznamená do zdravotnej dokumentácie a tiež ani to, aké záznamy vykoná. Je preto nemožné, aby
žalobkyňa 1 / mohla preukázať, že svoje potiaže opakovane pri svojich návštevách komunikovala, a to
preto, že ako bolo zistené, žalovaný 1/ riadne neviedol záznamy v zdravotnej dokumentácii. V takom

prípade práve porušenie povinnosti žalovaného 1/ sťažuje žalobkyni 1 / dokázať priebeh prehliadok.
Napriek tomu sa však v chorobopise žalobkyne 1/, predsa len určité klinické potiaže uvádzajú, ako napr.
krváca uprostred cyklu, krváca mimo menzes, bolesti v podbrušku, opakované uroinfekty, krváca po
styku a 2 týždne pre menzesom špinenie, takže na ich základe mal gynekológ možnosť vykonať všetky
dostupné diagnostické úkony za účelom včasnej diagnostiky. Súčasné obavy z recidív ochorenia sú

oprávnené, pretože nádor čiastočne metastázoval do okolitých tkanív, a preto chirurgický zákrok musel
byť podporený rádioterapiou a chemoterapiou. V dôsledku toho je žalobkyňa 1/ označená za invalidnú
a zostáva dlhodobo v sledovaní špecializovaného lekárskeho pracoviska. Poukazovali aj na potrebu
rozloženia dôkazného bremena v tomto spore a na potrebu upustiť od nutnosti 100%tného preukázania
príčinnej súvislosti. V kontexte námietok žalovaného 1/ uvádzali, že povinnosť poskytnúť správnu

zdravotnú starostlivosť má každý zdravotný pracovník bez ohľadu na to, či pacient vedie „zdravý“ život
alebo nie. Tiež poukazovali na rôzne rizikové faktory zvyšujúce pravdepodobnosť nákazy HPV, kde
sexuálny styk je len jeden z možných spôsobov prenosu popri iných. Namietali tiež proti tvrdeniu, že
žalovaný 1/ cytológiu neodobral v marci 2014 z dôvodu zápalu. Nová gynekologička H. D. na jeseň2014 napriek kontaktnému krvácaniu krčka maternice hneď pri prvom vyšetrení bola schopná vykonať
aj cytologický odber a prostredníctvom TVS zistiť „cervix zväčšený o 53 mm“ na krčku maternice. Dňa
12.03.2014 žalovaný 1/ vykonal odber mikroskopického vyšetrenia natívneho preparátu plus steru z

pošvového sekrétu, prípadne cervikálneho sekrétu, avšak tento odber nikde neodoslal, takže zostal bez
vyhodnotenia, prípadne ošetrujúci gynekológ mal a mohol mikroskopický nález vyhodnotiť a následne
stanoviť diagnózu s adekvátnou liečbou. Z chorobopisu je zrejmé, že žalobkyňa 1/ ho nenavštívila
titulom preventívnej kontroly, ale uvádzala jasné a vážne subjektívne ťažkosti, v zázname označené
ako „krvácanie po styku a 2 týždne pred menzesom špinenie“. Príznaky, ktoré žalobkyňa 1 / začala

pociťovať v roku 2011, pravdepodobne boli príznakmi rakovinového ochorenia krčka maternice v jeho
začínajúcej fáze, o čom svedčia aj vzorky steru z krčka maternice, ktoré boli pozitívne na rakovinové
bunky už od roku 2009. Žalovaný 1/ teda minimálne už od roku 2009 mohol správne odobratou
cytológiou a inými klinickými diagnostickými metódami identifikovať nádorové ochorenie, či už počas
preventívnych prehliadok alebo počas vyšetrení akútnych stavov, kedy sa žalobkyňa 1/ opakovane
sťažovala na gynekologické obtiaže. Celkovo týchto prehliadok u žalovaného 1/ od roku 2011 až do

roku 2014 bolo päť a jedna ďalšia v lete roku 2014, ktorá nie je zanesená v zdravotnej dokumentácii.
Poukázali tiež na to, že žalobkyňa 1/ nebola poučená lekárom o tom, že má prísť na kontrolné vyšetrenie
po vyšetrení v marci 2014. Zdôraznili, že žalobkyňa 1/ bola zodpovedná pacientka, chodila pravidelne
na preventívne gynekologické prehliadky, a preto odmietli akékoľvek spoluzavinenie žalobkyne 1/ ako
poškodenej. Z hľadiska minimalizácie následkov liečby rakovinového ochorenia však bolo podstatné

diagnostikovať ochorenie v jeho počiatočnej fáze teda medzi rokmi 2009, 2011-2013, kedy opakovane
uvádzala potiaže prítomné pri ochorení rakoviny krčka maternice, čo žalovaný 1/ prehliadal a tým
zapríčinil rozvoj rakovinového ochorenia krčka maternice, až do takmer terminálneho štádia. Okrem toho
žalovaný 1/ nezopakoval cytologický odber po 6 mesiacoch od jeho vykonania na základe odporúčania
spol. Medicyt vyhodnocujúcej vzorku z 05.04. 2012, čo mu tiež vytýkali. K náhrade nemajetkovej ujmy

uvádzali, že žalobkyňa 1/ utrpela ťažkú traumu z choroby a hrozby smrti, trpí tzv. post-traumatickým
syndrómom, ktorého hlavnými príznakmi sú znovu-prežívanie traumy formou úzkostných spomienok,
flashbackov, myšlienok, snov a pocitov. Vyhýba sa podnetom ako návšteve známych s malými deťmi,
myšlienkam a miestam, ktoré jej pripomínajú chorobu a jej následok. Neustále počuje otázky, prečo
ešte nemá s manželom deti. So žalobcom 2/ často pociťujú odcudzenie od okolitej spoločnosti a snažia

sa o traume veľmi nerozprávať, nakoľko je to pre nich obtiažne. Z tohto dôvodu žalobkyňa 1 / ani nie
je v starostlivosti psychiatra, nedokáže sa o svojej bolesti rozprávať s cudzím človekom. Má dlhodobo
nekľudný spánok a potiaže so zaspávaním. Tento stav má vplyv aj na jej pracovný, sociálny i rodinný
život. Klesol jej záujem o obľúbené činnosti a je často plačlivá a emocionálna. Žalobkyni 1/ sa zrútil
celý jej život a týmto stavom trpí celá rodina. Strata možnosti mať deti privodila rovnakú psychickú ujmu

aj žalobcovi 2/, pre oboch bolo samozrejmosťou mať deti. Za rozporné s dobrými mravmi považovali
tvrdenia o tom, že si žalobca 2/ mohol zvážiť vstup do manželstva so žalobkyňou 1/, ktorá nemôže mať
deti. Skutočnosť, že manželstvo so žalobkyňou 1/ napriek všetkému uzavrel, svedčí o hlbokej láske
medzi nimi, o vysokom morálnom kredite jeho a jeho rodiny, no aj bez uzavretia manželstva by pociťovali
ujmudruhémuakosvojuvlastnú.Žalobca2/podporovalžalobkyňu1/vtedyakosnúbenicuodstanovenia

diagnózy rakoviny vysokého stupňa, cez obdobie odstránenia reprodukčných orgánov žalobkyne 1/. Aj
žalobcovia 3/ a 4/ ujmu, ktorú utrpeli ich syn a vtedy jeho snúbenica, považovali za vlastnú. Títo ako
lekáriarodičiažalobcu2/ intenzívneriešiliaprežívalizistenéochorenieakoajnezvratnédôsledkyliečby.
Žalobkyňa 1/ a žalobkyňa 4/ spolu detailne riešili všetky štádiá liečby a to v čase, kedy mali prežívať ako
rodina šťastie z príprav svadby. Žalobcovia 3/ a 4/ tvorili so žalobkyňou 1/ rodinné spoločenstvo, pretože

ich syn so žalobkyňou 1/ tvorili pár a žili spolu rodinným životom. Všetci sa pravidelne navštevovali,
chodili na spoločné dovolenky, rodinné návštevy, pomáhali si, zdieľali spoločné problémy a radosti a
plánovali ďalšiu budúcnosť. Aj pred svadbou žili vrelým rodinným životom, pevné vzťahy sa vyvíjali
dávno pred svadbou. Psychické a fyzické problémy žalobcov 3/ a 4/ priamo súvisia s poškodením
žalobkyne 1/ a žalobcu 2/ a časovo priamo nadväzujú na vznik škody. Žalobkyňa 4/ po zistení diagnózy

snúbenice jej syna a jej operácii opakovane vyhľadala svojho známeho psychiatra H. M.. Odôvodňovali
tiež adekvátnosť uplatnených súm titulom náhrady nemajetkovej ujmy porovnaním s inými prípadmi
a argumentovali v prospech pasívnej solidarity žalovaných. Nesúhlasili s tým, že by nárok na náhradu
škody mal byť čo i len sčasti premlčaný. Žalobkyňa 1/ sa o prvom predpoklade pre začiatok plynutia
subjektívnejpremlčacejdobypreuplatnenienárokunanáhraduškodynazdraví,tedaoškodedozvedela

najskôr po hysterektómii, teda 10.12.2014, kedy bolo možné objektívne vykonať bodové ohodnotenie
bolesti a sťaženia jej spoločenského uplatnenia. Aj tento dátum však možno považovať za predčasný,
nakoľko ukončenie liečby možno konštatovať až po absolvovaní chemoterapie. Vedomosť o škode
získala definitívne dňa 26.09.2016, kedy bol spracovaný lekársky posudok o bolestnom. O zodpovednejosobe sa žalobkyňa 1/ dozvedela najskôr dňa 16.3.2016, kedy boli známe výsledky kontroly Úradu, ktorý
za zodpovedných určil žalovaného 1/ a N. H., B., teda o nich ako o osobe škodcov sa dozvedela dňa
16.03.2016. Voči nim začala premlčacia lehota plynúť od 27.09.2016, lebo až vtedy získala vedomosť

o všetkých predpokladoch vzniku škody. Avšak voči žalovanému 2/, ktorého Úrad za zodpovedný subjekt
neurčil, plynie premlčacia doba až od spracovania znaleckého posudku v tomto spore, a teda ani voči
nemu premlčacia doba ešte uplynúť nemohla. Zdôraznili, že žalobkyňa 1/ je laik, z dôvodu pochybností
o správnosti poskytnutia lekárskej starostlivosti podala podnet na Úrad, ktorý nekonštatoval pochybenie
u žalovaného 2/ napriek tomu, že mal k dispozícii zdravotnú dokumentáciu aj výsledky cytologických

vyšetrení. Žalobkyňa 1/ nemala až do roku 2018 k dispozícii spis Úradu, len obdržala od Úradu
oznámenie o vykonanom dohľade. Žalobcovia tak nemali možnosť sa dozvedieť o rozsahu vykonaného
dohľadu, subjektoch, ktorých dohľad Úrad zvažoval, resp. dôvodoch nerozšírenia dohľadu aj na ďalšie
subjekty. Po uskutočnení dohľadu mali žalobcovia odborne určený okruh zodpovedných subjektov
zistený dohľadom vykonaným na to povolaným štátnym orgánom. Aj keby v tom čase mali žalobcovia
vedomosť o tom, že vzorku z roku 2012 vyšetroval žalovaný 2/, tým, že Úrad určil žalovaného1/ a Alpha

medical, s.r.o. za osoby, ktoré konali non lege artis, žalobcovia nemali žiadny dôvod žalovať žalovaného
2/, nakoľko z informácií, ktoré mali k dispozícii v danom čase o šetrení Úradu, nevyplynulo, že by
pochybil. Ani preverované subjekty v dohľadovom konaní nenamietali, že spoluzodpovedným mal byť
aj žalovaný 2/. Zdravotnú dokumentáciu síce žalobcovia mali pred podaním žaloby k dispozícii, ale táto
bola nečitateľná. Výpis z účtu poistenca z jej poisťovne tiež žalobkyňa 1/ mala, avšak nemala ako

medicínsky laik dôvod nedôverovať záverom Úradu, pri určení okruhu zodpovedných osôb. Nakoľko
počas súdneho konania bola vznesená námietka, že aj žalovaný 2/ vykonal šetrenie jednej zo vzoriek
a je možné, že je spoluzodpovedný, žalobcovia v záujme zistenia pravdy požiadali znalecký ústav aj
o posúdenie, či žalovaný 2/ postupoval lege artis. Čo do náhrady nemajetkovej ujmy tiež nesúhlasili
s jej premlčaním, pretože nemajetková ujma mohla vzniknúť najskôr momentom hysterektómie, nie

už samotným vykonaním posledného nesprávneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti. Ak by žalobu
žalobcoviapodalipred10.12.2014(vykonanímhysterektómie),bolabypredčasná.Malizato,žeajvtejto
časti žaloba voči žalovanému 1/ bola podaná včas. V deň vykonania operácie bolo nezvrátiteľným a
trvalýmspôsobomzasiahnutédosúkromnéhoživotavšetkýchžalobcov.Nemajetkováujmažalobkyne1/
vychádza z nemožnosti počať, vynosiť a vychovať vlastné dieťa. Ujma nemusí pritom nastať v rovnakom

okamihu ako nastalo porušenie právnej povinnosti a až okamih vzniku ujmy je možné považovať
za zásah, ktorý pred okamihom straty možnosti mať dieťa (vnúča) neexistoval. Plynutie premlčacej
doby náhrady nemajetkovej ujmy voči žalovanému 2/ odvodzovali žalobcovia tiež až od vypracovania
znaleckého posudku v tomto spore, ktorým ako zodpovedný subjekt bol určený aj žalovaný 2/. Poukázali
na judikatúru, kedy sa trojročná premlčacia doba pri náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch počíta od

okamihu zásahu (hysterektómie), avšak to by podľa nich znamenalo, že by sa vyžadovalo uplatnenie
tohto nároku na súde v trojročnej objektívnej dobe, napriek tomu, že okruh zodpovedných osôb nebol
ešte určený. K neoprávnenému zásahu do ochrany osobnosti nemôže dôjsť skôr, ako sa dotknutá osoba
o protiprávnom zásahu dozvie. Aj tu by preto voči žalovanému 2/ mala plynúť premlčacia doba až od
dňa nasledujúceho po určení žalovaného 2/ kvalifikovanou osobou za osobu zodpovednú, lebo až vtedy

bolo možné voči nemu uplatniť nárok na súde prvýkrát. Žalobkyňa 1/ od Úradu neúspešne žiadala
sprístupnenie ďalších informácii. Nemožno jej teda vyčítať, že nežalovala aj žalovaného 2/, pretože
od laikov nemožno žiadať vynakladať väčšiu mieru odbornosti ako od Úradu. Okrem toho mali za
to s prihliadnutím na ťažké poškodenie zdravia žalobkyne 1/ a ťažkú ujmu všetkých žalobcov, že je
možné považovať námietku premlčania aj za rozpornú s dobrými mravmi. Argumentovali aj v prospech

toho, že ani pôvodný žalovaný – Alpha medical, s.r.o. (ďalej len Alpha medical) neposkytol zdravotnú
starostlivosť žalobkyni 1/ správne, a to vychádzajúc zo zistení dohľadovej činnosti Úradu a následne
aj zo spracovaného znaleckého posudku znaleckého ústavu O.. Zdôvodňovali aj to, prečo je možné
uplatňovať popri sebe nárok na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia a jeho zvýšenie a nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy. Mali za to, že každý z týchto inštitútov chráni iné nároky jednotlivca, ktoré

sú od seba nezávislé a nie je vylúčené, aby jedným protiprávnym konaním boli naplnené podmienky
zodpovednosti tak za zásah do osobnostných práv a aj zo zodpovednosti za škodu. Prvým následkom
je zásah do telesnej (fyzickej) integrity žalobkyne 1 / spôsobený stratou reprodukčného orgánu. V
tomto prípade ide o nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia kvantifikovaný
na základe objektívne daných kritérií pre všetky fyzické osoby, ktoré utrpeli rovnakú škodu na zdraví v

zmysle sadzby bodového ohodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia. Takéto hodnotenie však
nezohľadňuje zásah do osobnej integrity a vnútorného prežívania osoby. Druhým vyvolaným následkom
je teda následok v podobe zásahu do osobnostných práv žalobkyne 1/ a jej práva na súkromný a rodinný
život. Tento následok sa bezprostredne premieta do psychickej sféry žalobkyne 1/. Život žalobkyne 1/už nebude nikdy taký, aký bol predtým, najmä z dôvodu ujmy, ktorá sa premietla do jej psychického
stavu. Napriek jej veľkej túžbe po rodine, sa bude musieť do konca života vyrovnávať s pocitom, že
nebude schopná vynosiť vlastné dieťa, že svojmu manželovi, ktorého si vybrala ako milovanú osobu,

s ktorou si chcela založiť rodinu, nebude môcť porodiť potomka a rodičom vnúčatá. Tiež mali za to, že
žalobkyňa 1/ nie je povinná už vzniknutú ujmu odstraňovať na vlastné náklady a tiež nie je povinná
podstupovať experimentálne transplantácie maternice či adopčný proces, aby si zaobstarala iné ako
vlastné deti, alebo aby podstúpila surogačné materstvo, ktoré v SR ani nie je legálne. Nemožnosť
mať vlastné dieťa je nevykompenzovateľná iným spôsobom. Poukázali na to, že vo vzťahu k nároku

nemajetkovej ujmy žalobcu 2/ nie je manželstvo podstatné, pretože aj keby sa žalobcovia 1/ a 2/ rozhodli
vôbec neuzavrieť manželstvo, rovnako by dnes vzhľadom na svoj vzťah, vzájomné spolužitie a lásku,
trpelitým,ženemôžumaťspoludeti. Obsahomtohtoprávajeprávožiťazaložiťsirodinusosobou,ktorú
daný človek miluje. V dôsledku hysterektómie žalobkyne 1/ preto síce žalobca 2/ neprišiel o fyzickú
možnosť mať deti, avšak došlo k zásahu do jeho osobnostného práva na rodinný život s ním zvolenou
milovanou osobou. Žalobcovia 2/-4/ stáli pri žalobkyni 1/ ako rodina v jej ťažkých chvíľach a aj po

oznámení konečnej diagnózy. Žalobcovia 3/ a 4/ ako lekári a najbližšia rodina žalobcov 1/ a 2/ intenzívne
riešili a prežívali zistené ochorenie ako aj nezvratné dôsledky liečby nevesty. Ujma žalobcov 3/ a 4/
teda nie je sprostredkovaná cez žalobcu 2/, ich syna, je priama, nakoľko žalobcovia 3/ a 4 /sú zároveň
blízkymi osobami žalobkyne 1/ aj žalobcu 2/. Navyše došlo k priamemu porušeniu ich vlastného práva
na súkromie a rodinný život, pretože prišli o možnosť mať vnúčatá. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného

2/ o vlastnostiach cytologického skríningu poukázali žalobcovia na to, že tieto boli v znaleckom posudku
zohľadnené a navyše nie pri každom teste dochádza k nesprávnemu určeniu, ale štatisticky je tu určité
percento pravdepodobnosti, že pri niektorých vzorkách v určitých hraničných prípadoch dôjde k určeniu
falošnej pozitivity alebo negativity. Neznamená to však, že sa tak v skutočnosti stane pri každom teste. Aj
napriek tejto vlastnosti vyšetrenia ako takého aj pri sporných vzorkách existuje štandardný diagnostický

postup a musí byť možné vyhodnotiť, či aj pri zohľadnení prípustnej miery subjektivity bolo možné
danú vzorku hodnotiť tak, ako bola v danom prípade zhodnotená. Súčasne tvrdili, že ak sa žalovaný
2/ dovoláva vlastností cytologického vyšetrenia, ak je škoda spôsobená povahou použitého prístroja,
zodpovednosť je objektívna. Zdôraznili, že sa nejednalo o hraničný prípad pri hodnotení vzorky. Takisto
poukázali na to, že žalovaný 2/ úplne rozporne vo vzorke vyhodnotenej ako NILM odporučil opakovať

odber, čo vôbec nezodpovedná uvádzanej negativite vzorky, ktorý rozpor v spore vysvetlený nebol.
Poukázali na rozličný manažment pacientky v prípade, že by ním hodnotená vzorka bola vyhodnotená
nie ako NILM (nesprávne), ale ako ASCUS (indikácia HPV testu a zvýšené sledovanie pacientky),
a teda podľa nich žalobkyňa 1/ nesprávnym vyhodnotením vzorky prišla o šancu, aby bol žalovaný 1/
ostražitejší pri stanovení ďalšej liečby a jej pacientky, ako aj o šancu vyhodnocovať stery vo vzájomnej

súvislosti. Žalovaný 2/ zjavne postupoval rozporuplne a vzorku vyhodnotil nesprávnym spôsobom aj
bez ohľadu na vlastnosti cytologických vyšetrení a vzorku nesprávne vyhodnotil ako negatívnu (NILM),
hoci mala byť hodnotená ako H-SIL a pri prípustnej miere subjektivity H-SIL až ASCUS. Odôvodnili,
že pokiaľ sa tzv. prekancerózy nepovažujú už za ochorenie, tak je zrejmé, že žalobcovia dávajú
žalovaným za vinu to, že tieto prekancerózy, resp. prítomnosť HPV typu 16 alebo 18, ktoré sa považujú

za spúšťače ochorenia, neboli odhalené včas, čím sa nepredišlo ochoreniu, resp. rozvoju ochorenia.
Zo znaleckého posudku vyplynulo, že včasnou diagnostikou a liečbou by došlo k úplnému vyliečeniu
pacientky. Žalobcovia preto nedávajú za vinu žalovaným to, že žalobkyňa 1/ sa nakazila vírusom HPV,
avšak dávajú im za vinu to, že aj svojim konaním non lege artis zapríčinili rozvoj prekanceróz do rakoviny
krčka maternice. Ak má včasná diagnostika prekanceróz vplyv na pravdepodobnosť rozvoja ochorenia

rakoviny krčka maternice, rovnako má vplyv aj na jej recidívu po odliečení – a podľa znaleckého posudku
bolo možné ochoreniu úplne predísť. Znalecký posudok konštatoval, že v prípade správneho postupu
by sa aj hysterektómii, aj rozvoju ochorenia takmer s istotou predišlo. Mali za to, že šanca na odhalenie
prekancerózy, resp. HPV by sa zvýšila, ak by aj len samotné hodnotenie vzorky 2012 bolo ASCUS
a nie NILM. Aj žalovaný 2/ nesie vinu na oneskorenom zachytení ochorenia, avšak podiel ich viny

žalobcovia nevedia určiť a tento musí určiť súd po vyhodnotení vykonaných dôkazov. Poukázali na to,
že jednotlivé cytologické vyšetrenia na seba nadväzujú a ak by tieto boli vyhodnotené ako mali, šanca
na vyliečenie by sa zvýšila. Rovnako to mení ostražitosť gynekológa – ak od laboratória dostane vzorku
NILM namiesto iných nebezpečnejších, mení to celý kontext po sebe nasledujúcich vyšetrení, ktoré
má gynekológ vnímať ako celok. Žalobcovia nedávajú žalovaným za vinu to, že sa nakazila vírusom

HPV. Nakazenie vírusom HPV ale ani neznižuje povinnosť žalovaných poskytnúť zdravotnú starostlivosť
pacientke riadne a včas. Tvrdia, že nesprávnou diagnostikou žalovaní spôsobili, že žalobkyňa 1/
ochorela na rakovinu krčka maternice. Pokiaľ by diagnostika bola včasná, prekancerózy mohli byť úplne
odstránené a žalobkyňa 1/ by v prípade včasnej terapeutickej intervencie disponovala veľmi vysokoupravdepodobnosťou hraničiacou takmer s istotou na úplné vyliečenie, čo znamená, že by nedošlo ku
rozvoju karcinómu s nutnosťou hysterektómie. Rovnako tak žalovanému 1/ vytýkali, že do žiadaniek
o cytologické vyšetrenie zapisoval opakovane prítomnosť lézie na krčku, avšak tieto lézie nezapísal do

zdravotnej dokumentácie a ani ich dôsledne nedovyšetroval. V prípade dohody o urovnaní uzatvorenej
s Alpha medical, s.r.o. uviedli, že došlo k nahradeniu pôvodného záväzku novým záväzkom z dohody
ourovnaní,alepôvodnýzáväzokostatnýchsolidárnychdlžníkovtrvá.Urovnaniesjednýmznichnemôže
byť na ťarchu ani prospech ostatných solidárnych dlžníkov a títo nemali by byť zaviazaní tak, aby mohlo
dôjsť k dvojitému plneniu. Mali za to, že výška sumy, ktorá pripadne na ostávajúcich solidárnych dlžníkov,

by mala byť znížená o sumu, ktorá zodpovedá podielu urovnaného nároku. Výšku podielov na škode
a ujme by mal určiť podľa nich súd a následne o podiel Alpha medical, s.r.o. na zodpovednosti by mal
túto škodu/ujmu znížiť. Záverom tiež doplnili, že nerozporujú, že z ďalšieho dokazovania vyplynulo, že
cytologické vzorky boli dostatočné na hodnotenie, a teda aj keby mal žalovaný 1/ zlú techniku odberu,
vzorky sa dali zhodnotiť, a preto nie je daná príčinná súvislosť medzi nesprávnym odberom a škodou.
Opakovane zdôrazňovali zásadu, že sa strana nemôže dovolávať vlastnej nepoctivosti, a teda súd

by mal vo vzťahu k žalovanému 1/ dôkazné bremeno preniesť na neho vzhľadom na nedostatočne
vedenú zdravotnú dokumentáciu. Znalci vychádzali zo správnosti údajov v dokumentácii a súd preto
musí hodnotiť všetko to, čo vyšlo v konaní najavo. Tiež podľa žalobcov žalovaný 1/ nepreukázal, že vzal
do úvahy všetky anamnestické údaje uvádzané žalobkyňou 1/ a že vykonal všetky dostupné vyšetrenia,
čo nimi zistil, čo odporučil, akú diagnózu stanovil. Ak by viedol dokumentáciu správne, jeho postup by

bol preskúmateľný a dalo by sa nepochybne preukázať, že vykonal všetky úkony ktoré mal a že ich
vykonal správne. Podľa nich žalovaný 1/ ani neuniesol bremeno o tom, že škodu nezavinil. Mali za to,
že je daná zodpovednosť žalovaného 2/, ktorý nesprávne vyhodnotil vzorku z roku 2012, ak by bola
správne hodnotená, lekár by indikoval kolposkopiu s cielenou biopsiou, kryoterapiou alebo konizáciu,
čím by sa predišlo karcinómu krčka maternice. Čo do náhrady trov konania mali za to, že v prípade, ak

by súd žalobu zamietol, žiadajú aplikovať § 257 CSP a úspešnej strane náhradu trov konania nepriznať,
vzhľadom na charakter sporu a odborný deficit na strane žalobcov. A podľa nich súd v tomto spore bude
musieť určiť, do akej miery aj konanie Alpha medical s.r.o. bolo príčinou škody a má dve možnosti –
buď zvyšných žalovaných zaviaže solidárne na celú žalovanú sumu a títo budú mať regres voči Alpha
medical, s.r.o., alebo zodpovednosť všetkých subjektov rozdelí a určí diel zodpovednosti žalovaného

1/ a 2/

4. Žalovaný 1/ žiadal žalobu zamietnuť v celom rozsahu. Poukazoval na to, že žalovaný 1/ ako
gynekológ nebol nikdy upozornený na nereprezentatívnosť odobratých cytologických vzoriek a na
potrebu zmeny odberovej techniky. Úrad konštatoval, že jeho postup nie je možné vyhodnotiť ako

nesprávny. Zistené síce boli nedostatky vo vedení zdravotnej dokumentácie, ale to bolo postúpené
na doriešenie na Trenčiansky samosprávny kraj. Z jeho strany nedošlo k nesprávnemu poskytnutiu
zdravotnej starostlivosti, on vykonal všetky potrebné lekárske vyšetrenia vrátane cytologických odberov.
Žalovaný 1/ nemohol ani predpokladať, že všetky vzorky, ktoré boli vyhodnotené ako normálne, sú
chybné a naopak, nemohol predpokladať, že by v tele žalobkyne 1/ mohli byť prítomné nádorové bunky.

Tiež uviedol, že kŕčok sa zvonku môže zdať zdravý, na odberovom kartáčiku nemusia sa zachytiť
nádorové bunky a tieto sa môžu vyskytovať len niekde hlbšie v žľazách. Tiež tvrdil, že nedostatky
vo vedení zdravotnej dokumentácie nie sú skutočnosti, ktoré by boli v príčinnej súvislosti s vznikom
poškodenia zdravia žalobkyne 1/. Namietal predložený posudok H. L., ktorý určil bodové ohodnotenie
bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia a tvrdil, že čo do sumy uplatnenej škody na zdraví,

tentožalobkyňa1/riadnenešpecifikovala.Namietalnesprávnosťtohtoposudkučodopoužitýchpoložiek
a lekárom zvoleného zvýšenia bodového ohodnotenia a tiež čo do osoby, ktorá posudok vypracovala,
keďže táto osoba nebola oprávnená tento posudok spracovať. Podstatnou a rozhodnou skutočnosťou,
ktorá viedla k poškodeniu zdravia žalobkyne 1/, bola podľa neho tá skutočnosť, že nedošlo k správnemu
vyhodnoteniu cytologických nálezov a k žiadnemu upozorneniu žalovaného 1/ na nereprezentatívnosť

vzoriek. Poukázal na to, že žalobkyňa 1/ naposledy navštívila jeho ambulanciu 02.03.2014, kedy
žalovaný 1/ nevykonal preventívnu prehliadku, ale dostala od neho lieky (mala krvácanie po styku
a špinenie) a žalovaný 1/ naordinoval antibiotiká a žalobkyňa 1/ sa mala po preliečení dostaviť na
preventívnu lekársku prehliadku, avšak napriek výslovnému poučeniu v tomto smere na ňu neprišla.
Ak by bola bývala prišla na preventívnu lekársku prehliadku, možno by sa bolo dalo predísť zákroku

z novembra 2014. Sama pochybila, keď na prehliadku prišla až v novembri 2014. Namietal, že nie je
daný ani protiprávny úkon, ani príčinná súvislosť a ani jeho zavinenie, ktoré v akejkoľvek forme odmieta,
keďže ani hypoteticky nemohol predpokladať prítomnosť karcinogénnych buniek, keďže testy uvedené
opakovane nepotvrdili. Škodu na zdraví žalovaný 1/ nezavinil ani preto, že on nevyberal žalobkyni1/ maternicu. Tvrdil tiež, že prítomnosť rakovinových buniek nemal možnosť ovplyvniť, keďže na to
majú vplyv aj stravovanie, fyzická aktivita, psychická záťaž, vonkajšie vplyvy, genetické predispozície,
aj intímny život žalobkyne 1/, branie antikoncepcie aj to, že bola exfajčiarka. Žalovaný 1/ do jej tela ani

karcinogénne bunky nedal a nemá možnosť ovplyvniť to, ako bude telo na liečbu reagovať. Poukazoval
na to, že k hysterektómii došlo v roku 2014, ale žalobcovia 1/ a 2/ uzavreli manželstvo až v septembri
2015, a teda obaja mali možnosť zvážiť, či tento krok urobia napriek tomu, že žalobkyňa 1/ nebude môcť
mať deti. V čase operácie žalobkyne 1/ nebola táto ani so žalobcami 3/ a 4/ v žiadnom rodinnom vzťahu
a o tom, že žalobcovia 3/ a 4/ nebudú môcť mať vnúčatá, im tak bola známa ešte pred uzavretím

manželstva žalobcu 2/ so žalobkyňou 1/. Žalobca 2/ má možnosť mať potomstvo s inou ženou, to, že
zatiaľ nemá deti je výsledkom jeho slobodného rozhodnutia. Žalobkyňa 1/ má iné možnosti, ako sa stať
matkou, ktoré nevyužila. Príčinou zhoršeného zdravotného stavu žalobcov 3/ a 4/ je podľa neho výkon
ich povolania lekárov v kontexte spolupôsobenia ich genetickej výbavy a životného štýlu. Vo vzťahu
k žalobcom 3/ a 4/ nie je namieste žiadna satisfakcia, keďže do ich osobnostných práv nemohlo byť
vôbeczasiahnuté.Sožalobcami1/a2/vzájomnenemajúnatoľkootvorenývzťahanepoznajúprežívanie

predmetných skutočností u toho druhého, nežili a nežijú spolu v jednej domácnosti, majú oddelené
životy, navštevujú sa sporadicky. Mal za to, že na prežívanie treba nahliadať optikou roku 2014, kedy
vzťah medzi žalobkyňou 1/ a žalobcami 3/ a 4/ nebol natoľko blízky a k emočnému zblíženiu mohlo
dôjsť až plynutím času. Považoval čo do náhrady nemajetkovej ujmy za neprimeranú nielen výšku,
ale aj to, že žalobcovia požadujú náhradu ujmy v peniazoch bez požadovania ospravedlnenia. Navyše

žalobcovia 2/ až 4/ podľa neho nespĺňajú kritériá podľa § 13 ods. 2 OZ, lebo možnosť žalobcu 2/
mať vlastné potomstvo, (a od toho odvodené aj prípadné nároky žalobcov 3/ a 4/) nemohlo byť ani
hypoteticky dotknuté akýmkoľvek pričinením žalovaného 1/. Žalobkyňa 1/ nepreukázala existenciu post-
traumatickéhosyndrómu.Tiežuviedol,žeidevdanomprípadeoodškodnenieujmyhypotetickej,pretože
nie je vôbec dané, či by sa žalobkyni 1/ podarilo otehotnieť, vynosiť a porodiť dieťa, aj keby nedošlo k

hysterektómii. Žalovaný 1/ naposledy vykonal preventívnu prehliadku v máji 2013, a preto aj príčinná
súvislosť medzi tvrdeným porušením osobnostných práv a vznikom ujmy je potrebné hodnotiť nie vo
vzťahu k operačnému zákroku z novembra 2014, ale k procesu liečby žalobkyne 1/ u žalovaného 1/ do
poslednej preventívnej prehliadky v máji 2013. Mal za to, že nie je daná príčinná súvislosť ani vo vzťahu
k tvrdenej nemajetkovej ujme. Vykonávanie preventívnych prehliadok žalovaným 1/ nie je protiprávnym

zásahom, keďže ich vykonával lege artis. Namietal neprimeranosť uplatnenej náhrady nemajetkovej
ujmy a tiež to, že sa vyžaduje solidárne plnenie voči všetkým žalovaným, keď by podľa neho žalobcovia
malikonkretizovaťvýškupožadovanejškodyaujmyvovzťahukukaždémužalovanémuosobitne.Malza
to, že je nutné uplatniť delenú zodpovednosť. Vzniesol námietku premlčania uplatnenej náhrady škody
a nemajetkovej ujmy, keďže posledná preventívna prehliadka žalobkyne 1/ u žalovaného 1/ bola dňa

06.05.2013, kedy odobral posledný cytologický materiál. Počítajúc s 2 ročnou subjektívnou premlčacou
dobou od tohto dňa, žaloba v časti náhrady škody na zdraví bola podľa neho podaná oneskorene. Pri
náhrade nemajetkovej ujmy, počítal 3 ročnú premlčaciu dobu od 06.05.2013 a tiež dospel k záveru
o premlčaní tohto nároku voči všetkým žalobcom. Nepochybne dňa 13.07.2015, kedy žalobkyňa 1/
napísala podnet na Úrad, mala vedomosť o prípadnej zodpovednosti žalovaného 1/ a o výške škody,

a teda 2 ročná subjektívna lehota uplynula 13.07.2017. Nakoľko je nesprávne žalovaný 1/ označený
v žalobe, čo má za následok, že žalobcovia musia podať novú žalobu, aj tento nárok je premlčaný.
Tvrdil totiž, že nakoľko v žalobe žalobcovia jeho označili bez čiarky za slovom „Kováč“, takýto subjekt
neexistuje, nemá právnu subjektivitu, a teda ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky tohto konania,
čo znamená, že súd musí voči nemu konanie zastaviť. Odmietal, že by námietka premlčania mohla

byť v rozpore s dobrými mravmi. Žalobcom nič nebránilo uplatniť náhradu škody a nemajetkovej
ujmy včas a navyše nie je prítomné ani žiadne úmyselné nemravné konanie žalovaného 1/, ktoré by
spôsobilo, že by žalobu nemohli podať včas. Ak by bol prijatý záver, že premlčanie má plynúť od
výkonu hysterektómie, v takomto prípade by boli žalovaní vystavení neprimeranej právnej neistote,
keďže tvrdený následok by závisel len od vôle žalobkyne 1/, ktorá sa odhodlala navštíviť lekára až po

dlhšom časovom období. Súd by mal vziať do úvahy či aj žalobcovia nekonajú v rozpore s dobrými
mravmi (likvidačné výšky uplatnených náhrad, pasivita v spore a argumentácia týkajúca sa premlčania v
rozpore s dobrými mravmi vznesená až po dlhšom čase), keď mal za to, že žalobcovia svojím konaním
sa snažia zneužiť právo, čo nepožíva právnu ochranu. Trval na tom, že ak žalobkyňa 1/ uvádzala
akékoľvek ťažkosti, bola ním cielene vyšetrená na tieto ťažkosti a tiež na tie, ktoré mohol a vedel zo

svojho postavenia rozpoznať. Boli jej vykonané všetky vyšetrenia, vrátane kolposkopie a cytologických
odberov, vrátane všetkých ostatných potrebných diagnostických a terapeutických úkonov. Trval na
tom, že posledná preventívna prehliadka bola 06.05.2013, v marci 2014 bola žalobkyňa preliečená na
hnisavý zápal pošvy antibiotikami a liekmi na spevnenie ciev, pričom v marci 2014 nešlo o preventívnuprehliadku a vzhľadom na zápal nebolo možné vtedy zrealizovať cytologický odber a kolposkopiu, odber
mal byť realizovaný až po preliečení žalobkyne 1/, naň sa už ale nedostavila, keď toto vyšetrenie
v marci 2014 bolo posledným vyšetrením žalobkyne 1/ u žalovaného 1/. Nie sú pravdivé tvrdenia

o opakovaných návštevách žalobkyne 1/ v ambulancii žalovaného 1/ po tomto dátume. Zdôrazňoval,
že cytologické odbery žalobkyni 1/ robil nadštandardne často, nie každé 3 roky, ako káže zákon,
ale minimálne v ročných intervaloch v závislosti od periodicity návštev žalobkyne 1/. Priblížil, že dňa
05.11.2012 pri vyšetrení nerobil cytologický odber, ale mikrobiologický obraz pošvový, teda vzorka
zo steny vagíny, ktorá sa vyhodnocuje pod mikroskopom, čo je úplne iné vyšetrenie ako odber

cytológie z krčka maternice. V marci 2014 vyšetrenie mikrobiologického obrazu pošvového ukázalo
hnisavý bakteriálny obraz, a preto najprv bolo nutné žalobkyňu 1/ preliečiť, aby jej vôbec bolo možné
odobrať cytologický ster. Nakoľko žalobkyňa 1/ už do ambulancie po preliečení neprišla, iné cytologické
alebo diagnostické vyšetrenie už nebolo možné vykonať. Mal za to, že otázka správneho poskytnutia
zdravotnej starostlivosti zo strany žalovaného 1/ bola už preverená a vyriešená Úradom a súd je
týmto rozhodnutím viazaný. Žiadanky o cytologické vyšetrenie tiež vypisoval správne, nemal dôvod

upozorňovať na podozrenie z malignity, keďže žiadne takéto podozrenie v danom čase nebolo. Ním
vykonané kolposkopické vyšetrenia žiadne podozrenie z maliginity nezakladali, žiadne ťažkosti zjavne
viditeľné neboli. Argumentoval tiež tým, že rakovina krčka maternice je spôsobovaná HPV vírusmi
a predchádzanie nakazeniu sa vírusom HPV bolo v rukách žalobkyne 1/, ktorá zodpovedným sexuálnym
životom bola schopná ovplyvniť svoj zdravotný stav. Žalobkyňa 1/ bola v roku 2009 preliečená na

pohlavnú chorobu chlamýdie, v roku 2010 na mykoplazmy a ureaplazmy. Nikdy neprejavila záujem
o očkovanie proti vírusu HPV, ktorým mohla predísť vzniku ochorenia. Tiež u nej absentoval zodpovedný
sexuálny život, čo je preukázané liečeniami na vyššie uvedené pohlavné choroby. Žalobkyňa 1/ tak
podľa neho mala možnosť predísť nákaze HPV vírusom a to aj intímnym životným štýlom a poukazoval
na porušenie prevenčnej povinnosti žalobkyne 1/ v zmysle § 415 OZ a teda za vznik ochorenia môže

iba ona sama, resp. súd by mal podľa neho uplatniť spoluzavinenie poškodeného na vzniku škody (§
441 OZ). Jediná skutočná ochrana pred nakazením HPV vírusom je striedmy sexuálny život, vystríhanie
sa striedaniu partnerov, nechráneného sexu, swingers párty a pod, pričom práve žalobkyňa 1/ je podľa
neho sama zodpovedná za prepuknutie ochorenia. Opakovane sa domáhal uplatnenia sudcovskej
koncentrácie konania a namietal pasivitu žalobcov v spore. Poukazoval na to, že nie je pravdivé, že

by žalobkyňa 1/ bojovala po marci 2014 o zdravotnú dokumentáciu, keď pacient nemá nárok narábať
so zdravotnou dokumentáciou a túto si má vyžiadať nový lekár, poukázal na to, že žalobkyňa 1/
v podnete adresovanom Úradu uviedla, že o zmene lekára žalovaného 1/ informovala až v 03.10.2014,
čo vylučuje tvrdenia uvádzané v spore, že o kartu bojovala 2,5 mesiaca. Popieral, že by maily, ktorých
prílohoumalabyťneoverenákópiažiadankyozdravotnúdokumentáciu,bolimuniekedyodžalobkyne1/

doručené, namietal neautenticitu žiadanky. Poprel, že by mu bol doručený, že by ním bol mail prečítaný
a že by prevzal prílohu- žiadanku. Tiež uvádzal, že v prípade pacientiek nevyužíva mail a už vôbec
nie mail súkromný. Žiadanka mu nebola doručená osobne ani poštou, nedisponuje ňou. Odmietol
tvrdenia o tom, že žalobkyňa 1/ neabsolvovala niektoré vyšetrenia, ktoré sú zaznačené v zdravotnej
dokumentácii,ichexistenciupodľanehonepreukázala,on uniesolsvojedôkaznébremenoleboposkytol

súdu výpis zo zdravotnej karty žalobkyne 1/ kde sú zaznamenané všetky jej návštevy. Čo sa týka
transvaginálnej sonografie, ultrazvukový prístroj nie je povinným materiálno-technickým vybavením
gynekologickej ambulancie a lekár, resp. gynekologická ambulancia ani nie je povinná mať v súvislosti
s týmito vyšetreniami uzatvorenú zmluvu s poisťovňou. Žalovaný 1/ vykonal všetky potrebné zdravotné
úkony na určenie diagnózy v súlade s vtedajšími poznatkami lekárskej vedy pri zohľadnení spätnej

väzby žalobkyne 1/ a výsledkov cytologických sterov a nemal povinnosť vykonať akékoľvek ďalšie
diagnostické úkony, keďže správne a dostatočné diagnostické úkony vykonával. S ohľadom na prejavy
žalobkyne 1/ a výsledky cytologických vyšetrení – spätnú väzbu laboratórií nemohol predpokladať
potrebu vykonať aj prípadné náročnejšie či doplnkové diagnostické vyšetrenia. Preto ani prípadný omyl
v diagnóze nemožno považovať za porušenie povinnosti žalovaného 1/ . Vzhľadom na to, že výsledky

cytologických vyšetrení boli v každom prípade hodnotené ako PAP II, bez spätnej väzby laboratória
žalovaný 1/ nevedel a vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci ani nemal možnosť predpokladať
rozvinutie choroby žalobkyne 1/, pretože príznaky, ktoré žalobkyňa 1/ udávala (ak vôbec) a jej stav
v danom čase tomu nenasvedčovali. Žalovaný 1/ nemal možnosť ani dôvod vôbec uvažovať o tom,
že by cytologické odbery mohli byť vyhodnotené nesprávne, musel sa na výsledky, ktoré mu v tejto

veci dodali, spoľahnúť a vždy zvolil adekvátne postupy, ktoré mohli smerovať k odhaleniu ochorenia.
Odmietal akúkoľvek modifikáciu v dôkaznom bremene, pretože podľa Civilného sporového poriadku
tento spor nepatrí medzi spory s ochranou slabšej strany. Mal tiež za to, že súd postupuje pri vykonávaní
súkromného znaleckého posudku akoby išlo o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca len vtedy,ak je predložený spolu so žalobou, t.j. v čase začatia konania. V opačnom prípade sa takýto dôkaz
posudzuje len ako dôkaz listinou. K vytýkanému postupu, že nevykonal po 6 mesiacoch cytologický
ster po odbere z 05.04.2012 v zmysle odporúčania na výsledkovom liste, uviedol, že vzhľadom na

negatívne výsledky v zmysle intraepitálnej lézie a vzhľadom na vyhodnotenie PAP II nebol dôvod na
opakovanie odberov v tejto lehote a odber preto urobil po roku, kedy boli výsledky opäť rovnaké, teda
PAP II a žalovaný 2/ ani neuviedol adekvátne odôvodnenie, pre ktoré by sa mal odber opakovať o 6
mesiacov. Následne zdôrazňoval, že v tomto spore (na rozdiel od záveru Úradu) bolo preukázané,
že vzorky, ktoré odobral, boli reprezentatívne a vhodné na odčítanie výsledku teda ani v tomto smere

nepochybil a k uvedeniu údaju na žiadanke TZK2- Laesio portio ut. uviedol, že aj v tomto smere
bol jeho postup správny. Tvrdené následky nie sú následkom oneskorenej diagnostiky ochorenia.
V ďalšom konaní rozvinul tiež svoju argumentáciu týkajúcu sa premlčania nárokov tak, že podstata
inštitútov náhrady škody na zdraví a náhrady nemajetkovej ujmy je úplne odlišná a z tohto dôvodu
nie je možné náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch subsumovať pod náhradu škody na zdraví.
Jediným zásahom, s ktorým možno operovať v súvislosti so žalovaným 1/, je jedine preventívna lekárska

prehliadka vykonaná dňa 6.5.2013. Žalobkyňa 1/ sa ani po poučení nedostavila na ďalšiu preventívnu
prehliadku po marci 2014, vyhľadala iného gynekológa až v októbri 2014 a k následnej hysterektómií
došlo dňa 10.12.2014. Nie je zákonné vyvodzovať voči žalovanému 1/ plynutie premlčacej doby od
skutočností, na ktoré žalovaný 1/ nemal vplyv, keďže objektívne ich nijakým spôsobom ani nemohol
ovplyvniť, či a akým spôsobom bude žalobkyňa 1/ ďalej pristupovať k lekárskym vyšetreniam či iným

úkonom, z ktorých by mohla zásah do svojho súkromného života vnímať. Za zásah nemožno voči
nemu vnímať ani hysterektómiu, lebo táto nastala mimo vôle žalovaného 1/ a bez jeho aktívneho či
pasívneho konania, túto vykonal iný subjekt na základe rozhodnutia samotnej žalobkyne 1/ . On sám
sa žiadneho neoprávneného zásahu nedopustil, lebo pravidelne vykonával skríning rakoviny krčka
maternice spôsobom lege artis a pri zohľadnení všetkých súčasných poznatkov lekárskej vedy a so

zohľadnením individuálneho zdravotného stavu žalobkyne 1/ v danom čase. Predpokladá, že žalobkyňa
1 / pred výkonom hysterektómie dala informovaný súhlas k tomuto výkonu, pričom nie je rozhodujúce,
aké dôvody ju k tomu viedli. Súhlas dotknutej osoby je okolnosťou, ktorá vylučuje protiprávnosť zásahu.
Ak žalovaný 1/ v dobe pôsobenia zásahu (hysterektómie) sám tento úkon nevykonával, nemôže byť
pôvodcom tohto zásahu. Z tohto dôvodu žalovaný 1/ ani nemôže byť pasívne legitimovaným subjektom

v spore o náhradu nemajetkovej ujmy a nemôže byť zodpovedný, a to ani solidárne s iným zodpovedným
subjektom (napr. vykonávateľom hysterektómie). Takisto zdôraznil, že z medicínskeho hľadiska nie je
možné, aby sa cytologickým skríningom rakoviny krčka maternice dali vylúčiť absolútne všetky prípady
rakoviny krčka. Tieto sú kľúčovým nástrojom pre aktívne a organizované vyhľadávane rakoviny krčka
maternice, ktoré vykonáva gynekológ, pričom žalovaný 1/ vykonával tieto odbery nad rámec frekvencie

stanovenej právnym predpisom. Sám však nie je oprávnený tieto stery hodnotiť a rovnako tak nemá
možnosť zistiť, či vo vykonanom odbere sú zastúpené všetky bunky v dostatočnom počte a kvalite. Za
účelom minimalizácie možných rizík žalovaný 1/ spolupracuje s viacerými skríningovými laboratóriami.
Vo vzťahu k žalovanému 2/ žalovaný 1/ uvádzal, že vyhodnotenie cytologickej vzorky žalovaným 2/
malo tiež priamy vplyv na zvolené diagnostické postupy žalovaného 1/, keďže toto vyšetrenie bolo

súčasťou vtedajšieho klinického obrazu žalobkyne 1/, ktorý mu bol k dispozícii. Správne informácie
mohli ho naviesť k rozhodnutiu vykonať možno aj ďalšie vyšetrenia (napr. vyšetrenie na prítomnosť HPV
vírusu, zopakovanie odberu, kolposkopiu s cielenou biopsiou, kryoterapiu), čím by sa predišlo vzniku
karcinómu a hysterektómii. Zhrnul, že nebol preukázaný non lege artis postup ani šetrením Úradu,
nebol preukázaný nesprávny odber cytologických vzoriek, pretože tieto všetky boli reprezentatívne,

nedostatky vo vedení zdravotnej dokumentácie nie sú v príčinnej súvislosti so vznikom ujmy, odmietol
akúkoľvekformuzavinenia.Nebolopreukázanéanito,žebyvyšetreniez06.05.2023a02.03.2014viedlo
k vzniku škody na zdraví žalobkyne 1/. Tvrdil, že iné problémy, než tie, ktoré zapísal do dokumentácie,
žalobkyňa 1/ jemu neudávala. Argumentoval tak, že si žalobkyňa 1/ uplatňuje náhradu nemajetkovej
ujmy na rovnakom základe ako zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia a navyše žiadne dôvody

pre mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia neuviedla. Vo vzťahu k dohode o urovnaní
argumentoval tak, že súd by mal zobrať do úvahy pri ustaľovaní prípadnej sumy nemajetkovej ujmy už
vyplatenú sumu zo strany Alpha medical, s.r.o. Namietal nesplnenie podmienok pre aplikáciu § 257 CSP
s poukazom na pasivitu žalobcov v tomto spore, šikanózne vedenie sporu proti nemu aj vzhľadom na
už vyplatenú sumu z dohody o urovnaní, a teda ich aktuálne majetkové pomery. Naopak, § 257 CSP by

súd mohol aplikovať na prospech jeho klienta, ktorý by nemal platiť trovy, nakoľko sa musel brániť, čo
mal sťažené tým, že dôkazmi on nedisponoval, ale disponovala nimi Alpha medical, s.r.o. Na podklade
dohody o urovnaní bolo podľa neho žalobcom vyplatené všetko, na čo žalobcom čo i len teoreticky nárok
vznikol a Alpha medical, s.r.o. plnil za všetkých. Vyplatené bolo ďaleko viac, ako je priznávané a v tomtokonaní si podľa neho súd nemôže ustaľovať mieru zodpovednosti Alpha medical, s.r.o., pretože by šiel
nad rámec petitu, v dôsledku späťvzatia žaloby voči nemu bol vyčerpaný subjekt aj predmet sporu a súd
nemá právomoc sa týmto zaoberať ani len v odôvodnení rozsudku.

5. Žalovaný 2/ žiadal žalobu zamietnuť. Voči všetkým nárokom vzniesol námietku premlčania. Mal za
to, že premlčacia doba začala plynúť od 12.12.2014, tj. deň od poškodenia zdravia žalobkyne 1/, a teda
nárok na náhradu bolestného sa premlčal dňa 12.12.2016. Zdravotný stav žalobkyne 1/ vo vzťahu k
hodnoteniu sťaženia spoločenského uplatnenia bolo možné považovať za ustálený po uplynutí jedného

roka od hysterektómie, t.j. dňa 11.12.2015. Nasledujúci deň začala plynúť premlčacia doba vo vzťahu
k nároku na náhradu škody v podobe náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a tento nárok sa
premlčal dňa 12.12.2017. Voči žalovanému 2/ žalobkyňa uplatnila nárok na súde až dňa 30.04.2019, a
teda až po uplynutí 2-ročnej premlčacej doby. Pre účely náhrady nemajetkovej ujmy bolo právo možné
uplatniť prvýkrát dňa 12.12.2014, nárok sa premlčal dňa 12.12.2017, a teda aj tento nárok považuje
za premlčaný v celom rozsahu. Vedomosť o tom, že vzorku z 05.04.2012 hodnotil žalovaný 2/, mali

žalobcovia už v čase podania žaloby, resp. aj skôr – z výpisu poistenca zo dňa 13.06.2016, alebo z
nahliadnutia do zdravotnej dokumentácie žalobkyne 1/ zo dňa 30.09.2016. Keďže žalobcovia boli v
čase podania žaloby presvedčení o nesprávnosti záverov spol. Alpha medical s.r.o. z rokov 2009,
2011 a 2013, je logické, že mali dôvod byť presvedčení aj o nesprávnosti záverov žalovaného 3/ z
roku 2012, keďže dospel k rovnakému hodnoteniu. V priebehu súdneho konania nevyšli najavo žiadne

nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali rozšírenie okruhu žalovaných. Podklady, ktoré mali žalobcovia
k dispozícii, umožňovali nechať spracovať si posudok, ktorým by sa skúmal aj postup žalovaného 2/,
resp. absolvovať konzultáciu včas. Poukazovalo sa na to, že si žalobcovia nechali spracovať posudok
až po viac ako 4 rokov od hysterektómie, čo nemôže ísť na jeho vrub. Mal za to, že súd by mal aplikovať
ustálenú rozhodovaciu prax slovenských súdov a odmietal odkazy na rozhodnutia českých súdov.

Žalobcovia sami zavinili, že neuplatnili nárok voči nemu včas, a preto námietka premlčania nemôže
byť v rozpore s dobrými mravmi. Mal za to, že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti v súvislosti s
hodnotením cytologického preparátu žalobkyne 1/ zo dňa 05.04.2012 neporušil zákonnú povinnosť
stanovenú v § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. ani inú zákonnú povinnosť. Poukázal pritom na
skúsenosti, vysokú kvalitatívnu úroveň žalovaného 2/ a získané certifikáty kvality. Tvrdil, že cytologický

skríningový test, ako každý iný test má určité vlastnosti. Prvou vlastnosťou je citlivosť testu, teda aké
percento skutočne chorých ľudí sa testom podarí odhaliť. Ďalšou vlastnosťou testu je špecifickosť,
teda aké percento ľudí bez ochorenia test dokáže z podozrenia vylúčiť. Žiadny test nemá 100%-nú
citlivosť ani 100%-nú špecifickosť. Pri každom teste dochádza k nesprávnemu určeniu ochorenia, aj
keď tam v skutočnosti nie je (falošná pozitivita) alebo k nesprávnemu vylúčeniu ochorenia, aj keď

tam ochorenie v skutočnosti je (falošná negativita). Cytologický skríningový test na rakovinu krčka
maternice má úroveň falošnej negativity až 50%, teda nezachytí všetky prekancerózy. Pri hodnotení
vzorky žalobkyne 1/ zo dňa 05.04.2012, sa nedá hovoriť o jednoznačnom výsledku, pretože cytológia
nie je exaktná a jednoznačná, ale v určitých, najmä hraničných prípadoch sa v nej vyskytuje veľká
variabilita a vysoká miera rozdielnej interpretácie vzorky. Zároveň sa nedá hovoriť o tom, že len jeden

výsledokjesprávnyaostatnéhodnoteniasúnesprávne,nepresnosťtestubudevždyprítomná.Odlišnosť
v hodnotení konkrétnej vzorky nie je možné hodnotiť ako nesprávne poskytnutú zdravotnú starostlivosť,
pretože tieto odchýlky sú súčasťou súčasného poznania lekárskej vedy a súčasťou tohto druhu testu.
Výsledky skríningového cytologického testu preto lekár, ktorý si vyšetrenie objednal, musí interpretovať
s tým vedomím, že s vysokou mierou pravdepodobnosti (až 50 %) mohlo dôjsť k určeniu falošnej

negativity. S týmto vedomím má pristúpiť k ďalšiemu diagnostickému postupu, keďže má k dispozícii
viacero diagnostických metód. Hodnotenie cytologických skríningových sterov nie je exaktná veda, kde
sú výsledky jednoznačné a nespochybniteľné. Medzi rôznymi osobami, ktoré hodnotia cytologický ster,
sa vyskytuje veľká miera interpretačnej vôle. Jeden preparát môže niekto hodnotiť ako ASCUS a iný
hodnotiteľ dospeje k záveru o NILM a tretí ho zhodnotí ako HSIL. Preto v cytológii platí konsenzus, že

hodnotenie jedného konkrétneho steru je správne vtedy, ak sa na takom hodnotení zhodne väčšina z
viacerých hodnotiteľov a potrebných je aspoň 10 názorov, čo v tomto spore absentuje. Navyše súdny
znalec má na hodnotenie vzorky neobmedzené množstvo času. Skríner a lekár v bežnej cytologickej
praxi musí svoju činnosť vykonávať primerane efektívne, pozrie denne aj 50 vzoriek. Skríner a lekár
v bežnej praxi nemá za cieľ byť kritický a hodnotiť ster prísnejšie, ale jeho snahou je vyhnúť sa

falošnej negativite a zároveň aj vyhnúť sa falošnej pozitivite. Súdny znalec nie je pri svojom hodnotení
zdržanlivý, ale je kritickejší a prítomné zmeny ochotne hodnotí ako malignitu, a to najmä z dôvodu, že
má vedomosť o tom, že spracováva znalecký posudok pre súdne konanie. Doplnil, že vždy tu bude
určitá šedá zóna, hraničné prípady a medzi negatívnou vzorkou a výsledkom L-SIL, H-SIL nie je možnénájsť odpoveď, ktorý výsledok je správny, obzvlášť ak išlo o klasickú cytológiu a nie o tzv. modernejšiu
LBC cytológiu, ktorá má vyššiu mieru úspešnosti. Poukázal na to, že žalovaný 1/ na žiadanke
o cytologické vyšetrenie steru z 05.04.2012 uviedol, že v popise výsledkov kolposkopie - LAESIO

PORT. UT., čo je skratka pre lat. Laesio portio uteri, čo predstavuje léziu, teda poranenie, poškodenie,
poruchu na krčku maternice (časti viditeľnej pri kolposkopickom vyšetrení). Správnym medicínskym
postupom lekára v takom prípade je odobratie kompaktnej časti tkaniva na bioptické vyšetrenie, aby
bolo možné vykonať exaktné pomenovanie procesu, ktorý s léziou súvisí. Namietal tiež posudok
o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia predložený spolu so žalobou, pretože bol vypracovaný

neoprávnenou osobou. Namietal, že v súvislosti s uplatnením mimoriadneho zvýšenia náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia žalobkyňa 1/ nekonkretizovala, v čom majú spočívať dôvody hodné
osobitného zreteľa. Namietal tiež neaktuálnosť predloženého komplexného posudku Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny a posúdenia invalidity z roku 2015. Tvrdil tiež, že nie je možné priznať dva rôzne
nároky - mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a zároveň aj náhradu
nemajetkovejujmynazákladezhodnýchdôvodov.Namietalajneexistenciupríčinnejsúvislostiajepodľa

neho nutné rozlišovať následky elementárnej prítomnosti ochorenia rakoviny krčka maternice a následky
spojené s neskorším odhalením choroby. Recidíva ochorenia nijako nesúvisí so štádiom, v ktorom bolo
ochoreniezistené,rizikorecidívytujevždyaoneskorenádiagnostikarakovinynijakoneprispelaktomuto
negatívnemu následku ochorenia. Navyše on pri hodnotení vzorky dal podnet ošetrujúcemu lekárovi
na vykonanie opakovaného odberu po 6 mesiacoch, teda na vykonanie správneho postupu, a preto

nezadala žiadnu príčinu na rozvoj ochorenia. Poprel, že by nariadil opakovanie vyšetrenia v lehote 6
mesiacoch pre možnú zámenu vzoriek. Odporúčanie opakovať vyšetrenie bolo vydané z dôvodu, že
boli zistené vystupňované reaktívne zmeny, nezrelá metaplázia. Považoval za nutné dať ním hodnotenú
vzorku do súvisu s ostatnými vzorkami z roku 2009, 2011 a 2013. Ním vykonané vyšetrenie nebolo tou
okolnosťou, ktorá by mala viesť k odvráteniu negatívnych následkov, keďže tieto by mali byť odvrátené

už skôr v roku 2009, resp. v roku 2011. Poukazoval tiež na to, že zdravotný stav žalobkyne 1/ sa
medzi predchádzajúcim vyšetrením v roku 2011 do nasledujúceho vyšetrenia v roku 2013 na úrovni
cytologického vyšetrenia nezhoršil. Žalobkyńa 1/ v súvislosti s vyšetrením realizovaným žalovaným
2/ nestratila žiadnu šancu na lepší výsledok liečby jej ochorenia. Tvrdil tiež, že nie je možné priznať
náhradunemajetkovejujmyzatienásledky,ktorésúkrytéinštitútomsťaženiaspoločenskéhouplatnenia,

lebo nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je odôvodnený žiadnymi inými okolnosťami, než ktoré
už sú zahrnuté v hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia. Tvrdil tiež, že opisované následky na
osobnosti žalobkyne 1/ nemajú žiadny súvis s oneskorenou diagnostikou ochorenia, lebo by boli nastali
aj pri včasnej diagnóze. Žalobkyňa 1/ pritom nevyužila možnosti na zmiernenie následkov (najmä na
psychike), ktoré existujú, a preto bola povinná ich využiť. Ak ich dobrovoľne nevyužije, nemôže tieto

horšie následky pričítať komukoľvek inému, ale iba sebe samej a tiež spochybňoval tvrdenia o tom, že
nie je schopná s psychiatrom o svojich ťažkostiach hovoriť, pretože o svojej bolesti je schopná hovoriť
v tomto spore. Poprel existenciu post-traumatickej stresovej poruchy, nakoľko nebola preukázaná.
Žalobkyňa 1/ môže byť matkou dieťaťa na základe osvojenia, alebo si môže nechať vynosiť vlastné
dieťa v štáte, kde je to povolené, keďže si nechala v Česku uskladniť vajíčka a oplodnené embryá.

Žalobkyňa má možnosť aj vynosiť vlastné dieťa a to v prípade, ak by využila možnosť experimentálnej
transplantácie maternice. Následky, ktoré uvádza žalobca 2/ nevznikli v priamej príčinnej súvislosti s
konaním či nekonaním žalovaných. Priama príčinná súvislosť je pretrhnutá tým, že žalovaný 2/ sa
slobodne rozhodol uzatvoriť manželstvo so žalobkyňou 1/, keďže ešte pred sobášom žalobkyňa 1/
absolvovala hysterektómiu, vstup do manželstva s ňou si teda mohol slobodne zvážiť. Žalobca 2/ nemá

obmedzenú možnosť mať deti, môže využiť tiež adopciu, môže mať vlastné dieťa pri absolvovaní
procesu tzv. surogačného materstva, a žalobkyňa 1/ mu môže vynosiť jeho vlastné dieťa po absolvovaní
experimentálnejtransplantáciematernice.Tiežmôžesplodiťdieťasinouženou. Ontedaomožnosťmať
deti neprišiel a ak sa rozhodol nemať deti, skutočnosť, že (zatiaľ) nemá deti je dôsledkom výlučne jeho
slobodného rozhodnutia a nie je v priamej a neprerušenej príčinnej súvislosti s akýmkoľvek konaním

či opomenutím žalovaných. O absencii priamej príčinnej súvislosti svedčí, že ak by sa žalobca 2/
rozhodol inak a žalobkyňu 1/ by si za manželku nevzal, objektívne by odpadli všetky následky, ktoré teraz
uvádza. Žalobca 2/ neuvádza, že by trpel ťažkou ujmou z choroby či hrozby smrti, neopisuje konkrétne
svoje následky tak ako žalobkyňa 1/ , a teda aj medzi nimi je v intenzite zásahu rozdiel. Mal za to,
že žalobcovia 3/ a 4/ nie sú vo veci aktívne vecne legitimovaní, keďže v čase vzniku ochorenia aj v

čase hysterektómie neboli v žiadnom rodinnom ani obdobnom vzťahu so žalobkyňou 1/, preto u nich
v danom čase nemohol nastať akýkoľvek následok v osobnom či rodinnom živote. Medzi akýmkoľvek
konaním či nekonaním žalovaných a následkami, ktoré údajne pociťujú žalobcovia 3/ a 4/, nie je priama
a neprerušená príčinná súvislosť, keďže tieto súvisia len so slobodným rozhodnutím žalobcu 2/ vstúpiťdo manželstva so žalobkyňou 1/. Ak v budúcnosti bude ich syn ma dieťa s inou ženou, dôvody, pre
ktoré žiadajú nemajetkovú ujmu odpadnú. Tiež poprel, že by nimi opisované zdravotné následky súviseli
s oneskorenou diagnostikou ochorenia u žalobkyni 1/. Uplatňovanú výšku nemajetkovej ujmy považoval

za neprimeranú a neproporciálnu. Žalobkyňa 1/ nie je odkázaná na starostlivosť inej osoby, pociťuje len
jediné obmedzenie „nemožnosť mať deti“. Takisto mal za to, že je namieste nie solidárna zodpovednosť
žalovaných, ale delená zodpovednosť, s prihliadnutím na to, že škoda nevznikla spoločným konaním
žalovaných, ale miera ich účasti je značne odlišná. O solidárnej zodpovednosti nie je možné hovoriť pri
nárokoch na náhradu nemajetkovej ujmy. K poškodeniu zdravia žalobkyne 1/ uvádzal, že predložené

posudky Sociálnej poisťovne pre účely invalidity a komplexný posudok Úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny nie sú aktuálne (posudkový lekár úradu práce určil termín opätovného posúdenia, na ktoré
sa žalobkyňa 1/ zrejme nedostavila) a navyše sociálne dôsledky zdravotného postihnutia u žalobkyne
1/ (znevýhodnenie v porovnaní s osobou bez zdravotného postihnutia) neboli ani zistené. Napokon
žalovaný 2/ doplnil, že má vedomosť, že celý žalovaný nárok bol v celom rozsahu uspokojený spol.
Alpha medical, s.r.o. a že niet žiadnej neuspokojenej časti ani v škode na zdraví ani v nemajetkovej

ujme voči žiadnemu žalobcovi. Vyplatené odškodnenie prekračuje nároky v porovnaní so sumami, ktoré
súdy v obdobných veciach priznávajú. Z rovnakých dôvodov ako žalovaný 1/ podľa neho súd nemá
oprávnenie riešiť podiel zodpovednosti Alpha medical, s.r.o. na škode v tomto spore. Taktiež nesúhlasil
s aplikáciou § 257 CSP, poukázal na to, že žalobcovia ani nevzali žalobu čiastočne späť čo do sumy
uspokojenej na základe dohody o urovnaní a navyše žalobcovia 3/ a 4/ ani nie sú laici, a teda nie sú

v nevýhodnejšom postavení oproti žalovaným.

6. Intervenient namietal pôvodne predložený posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia
H. L. z dôvodu, že je nepreskúmateľný, nemá náležitosti a vzhľadom na počet bodov, tento nebol
posúdený primárom či prednostom kliniky zdravotníckeho zariadenia. Mal za to, že neboli splnené

podmienky vzniku nároku na náhradu škody, a teda spochybňoval samotný základ nároku aj po
vykonanom znaleckom dokazovaní. Mal za to, že voči žalovanému 2/ (na koho podporu v spore
vystupoval po späťvzatí žaloby voči Alpha medical, s.r.o.) je nárok v celom rozsahu premlčaný
a pripojil sa k argumentácii žalovaného 2/ v tomto smere. Namietal, že žalobkyňa 1/ nezdôvodnila,
na základe akých konkrétnych skutočností si uplatňuje zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnenia o 50%. Neboli u nej zmarené mimoriadne aktivity vyplývajúce z akejkoľvek oblasti (športovec,
politik, herec, sudca, moderátor a pod.). Invalidita nie je jediná skutočnosť, od ktorej sa zvýšenie
odvíja a žalobkyňa 1/ nemá nárok na žiadne zvýšenie, pretože na jej odškodnenie slúži základné
bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia, v ktorom boli zohľadnené všetky obmedzenia.
Duplicitne používa rovnaké dôvody na odôvodnenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia

a náhrady nemajetkovej ujmy, čo nie je prípustné. U zvyšných žalobcov neboli zistené žiadne dôvody
na priznanie akejkoľvek nemajetkovej ujmy. Nebola im odňatá možnosť vychovávať dieťa, vnúča,
ale sťažená možnosť mať vlastné dieťa a nebola odňatá možnosť mať adoptívne dieťa/vnúča. Ide
o možnosť, ktorá nebola využitá a ktorá by im pravdepodobne vrátila radosť do života. Takmer všetky
depresívne stavy z bezdetného manželstva, nemožnosti výchovy detí a vnúčat sú do veľkej miery

odstrániteľné, pričom tieto možnosti žalobcovia z vlastného rozhodnutia nevyužili. Žalované sumy
nemajetkovej ujmy považoval za neúmerne vysoké, najmä ak nebolo preukázané, že k vzniku škody
došlo čo i len z nedbanlivosti. Argumentoval, že napr. pozostalí rodičia po zomrelých deťoch nemajú na
rozdiel od žalobkyne 1/ ani nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom žalobkyňa 1/ požaduje
všetky nároky popri sebe, čo treba vziať do úvahy pri určovaní výšky primeranej sumy nemajetkovej

ujmy. Poukazoval na určenie maximálneho finančného odškodnenia obete trestných činov podľa zákona
č. 215/2006 Z.z., z ktorého by súd podľa neho mal vychádzať a stanoviť oveľa nižšie odškodnenie.
Uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy vymykajúca sa čo do výšky judikatúre by mala byť potom
premietnutá do rozhodnutia o náhrade trov konania, pretože žalobcom musí byť od počiatku jasné,
že absolútna väčšina nároku ja odsúdená vopred na zamietnutie. Nárok uplatnený žalobcami je totiž

zjavne neprimeraný a súd by im nemal priznať 100% náhrady trov konania, ak im prizná čo i len časť
náhrady. Súd by mal prihliadať na výsledok sporu aj čo do výšky. V prípade preukázania zodpovednosti
žalovaných mal za to, že zodpovednosť treba rozdeliť a to tak, že ak by boli nesprávne hodnotené 4
vzorky a žalovaný 2/ z toho hodnotil len 1 vzorku, mal by byť pomer zodpovednosti žalovaného 2/ k Alpha
medical, s.r.o. 3:1. Súd konštatuje, že žalovaný 2/ súhlasil s prostriedkami procesnej obrany vznesenej

intervenientom v tomto spore dňa 09.03.2023 ( § 85 Civilného sporového poriadku- CSP), a preto súd
na ne prihliadal.7. Súd konštatuje, že v tejto časti zhrnul podstatné skutkové tvrdenia, argumenty strán, ale nepristúpil
k mechanickým prepisom výsluchov žalobcov, svedkov, zástupcov znaleckého ústavu, obsahu
znaleckých posudkov ani vyjadrení strán a intervenienta k znaleckým posudkom, a to vzhľadom

na obsiahlosť týchto podaní a prednesov. Ich podstatné časti bude súd uvádzať v nasledujúcich
častiach rozsudku, kde pristúpi k hodnoteniu konkrétnych dôkazov a kde sa vysporiada s jednotlivými
najpodstatnejšími skutočnosťami a námietkami.

8. V konaní nebolo sporné, že ambulantným gynekológom žalobkyne 1/ bol žalovaný 1/, ktorý v rokoch

2005, 2007, čo je pre spor ale čo do relevantného obdobia podstatnejšie, aj v rokoch 2009, 2011,
2012 a 2013 odobral žalobkyni 1/ cytologické vzorky na skríning rakoviny krčka maternice. Výsledky
laboratórnych vyšetrení týchto vzoriek žalovanému 1/ doručené boli nasledovné:
- vzorka I. vyhodnotená spol. Patológia, s.r.o. (právny predchodca Alpha medical, s.r.o.) dňa 06.07.2009
ako vhodná na interpretáciu, fyziologický normálny nález, negatívne – bez intraepiteliálnej lézie alebo
malignity (NILM), PAP II, bez odporúčaní

- vzorka I. vyhodnotená spol. Alpha medical, s.r.o. zo dňa 15.03.2011 (hodnotená dňa 16.03.2011) ako
vhodná na interpretáciu, fyziologický normálny nález, zápal, negatívne – bez intraepiteliálnej lézie alebo
malignity (NILM), PAP II, bez odporúčaní
- vzorka XXXXX/XX vyhodnotená žalovaným 2/ zo dňa 05.04.2012 (hodnotená dňa 10.04.2012) ako
dostačujúca na vyhodnotenie abnormalít epitelu, nenádorové zmeny (vystupňované reaktívne zmeny,

nezrelá metaplázia), negatívne – bez intraepiteliálnej lézie alebo malignity (NILM), PAP II, odporúčanie-
opakovať o 6 mesiacov.
- vzorka I. vyhodnotená spol. Alpha medical, s.r.o. zo dňa 06.05.2013 (hodnotená dňa 14.05.2013) ako
vhodná na interpretáciu, fyziologický normálny nález, zápal, negatívne – bez intraepiteliálnej lézie alebo
malignity (NILM), PAP II, bez odporúčaní.

9.Predložená bola súdu žalovaným 1/ vedená zdravotná dokumentácia žalobkyne 1/, ktorá je rukou
písaná a nie je čitateľná (žalovaný 1/ následne poskytol súdu jej čitateľný prepis), kde sú evidované
návštevy žalobkyne 1/ u tohto lekára v dňoch 16.3.2005, 24.01.2007, 24.06.2009, 28.09.2009,
20.01.2010, 15.03.2011, 05.04.2012, 05.11.2012, 06.05.2013, 12.03.2014 a posledným záznamom je
záznam z 10.10.2014 „zrušená registrácia od 31.10.2014, BA, DR. D.? Nevyžiadané“. Žalobkyni 1/ bola

na jej žiadosť sprístupnená zdravotná dokumentácia dňa 30.09.2016. Predložený bol email žalobkyne
adresovaný na A. z 09.10.2014, v ktorom oznamovala, že posiela v prílohe žiadanku na odhlásenie
(ktorú predložila) sa od neho z evidencie, keďže sa presťahovala do Bratislavy. Požiadala o poslanie
dokumentácie novej doktorke, resp. pýtala sa na postup v tomto prípade. Dňa 30.10.2014 opätovne
posielala mail na totožnú adresu s tým, že nová lekárka ešte správu od neho nedostala, a preto sa pýta,

či si môže výpis aj osobne u neho vyzdvihnúť a poprosila o informáciu, či je to možné aj takto vyriešiť.
H. H. D. súdu oznámila, že v priebehu októbra 2014 žalobkyňa 1/ z jej ambulancie obdržala žiadosť
o vyradenie a doručila ju sama ošetrujúcemu gynekológovi a oznámila, že zdravotnú dokumentáciu si
od ošetrujúceho gynekológa vyžiadala. V predloženej kópii žiadanky sa uvádza, že prosí o vyradenie
žalobkyne 1/ z evidencie, nakoľko prejavila záujem o registráciu v jej ambulancii a prosí o zaslanie

dokumentácie na adresu ambulancie.

10.V predloženom výpise z účtu poistenca – žalobkyne 1/ sú evidované dátumy a druh zdravotníckych
výkonov s popisom ako aj subjekty poskytovateľov zdravotnej starostlivosti žalobkyni 1/ v období
od 01.01.2009 do 30.04.2016, a to vrátane zaevidovania vyšetrení žalobkyne 1/ u žalovaného 1/.

V predloženom výpise sa pri hodnotení cytologických vzoriek z krčka maternice z rokov 2009, 2011,
2013 uvádzajú subjekty Patológia, s.r.o., resp. Alpa medical, s.r.o. a pri vzorke z roku 2012 žalovaný 2/.

11. V konaní nebolo sporné, že dňa 07.11.2014 žalobkyňa 1/ absolvovala gynekologické vyšetrenie
u H. H. D., pri ktorej jej bola odobratá vzorka na biopsiu, ktorá bola vyhodnotená dňa 11.11.2014

pod č. 24755/14 s výsledkom invazívny nerohovatejúci skvamózny karcinóm porcia - grade G2. Bol
jej vykonaný aj onkocytologický odber s výsledkom zo dňa 10.11.2014 pod č. 633371 a 633372
– skvamocelulárny karcinóm – orientačne zodpovedá PAP V. V dôsledku uvedeného karcinómu
krčka maternica žalobkyňa 1/ dňa 10.12.2014 bola hospitalizovaná v Národnom onkologickom ústave
v Bratislave, kde jej dňa 11.12.2014 bola vykonaná kompletná hysterektómia, teda bola jej odobratá celá

maternica, vajcovody, profylakticky jej boli premiestnené vaječníky mimo pole plánovanej rádioterapie
a bola odstránená jedna lymfatická uzlina v malej panve v dôsledku prítomnosti metastázy. Nebolo
sporné, že po absolvovaní uvedeného operačného výkonu jej bola indikovaná adjuvantná rádioterapia
a chemoterapia (od 04.03.2015-09.04.2015) -frakcionované vonkajšie ožiarenie malej panvy a 5cyklov chemoterapie a napokon v dňoch 14.04.2015-16.04.2015 absolvovala brachyterapiu (vnútornú
rádioterapiu).

12. Žalobkyňa 1/ predložila lekársky posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia
vyhotovený dňa 26.09.2016 H. P. L. (všeobecný lekár pre dospelých), kde sa uvádza ako deň začiatku
liečenia deň 10.12.2014, deň ukončenia liečenia 16.04.2015, s celkovým počtom bodov 360 za bolestné
a jeho dvojnásobné zvýšenie (180+zvýšenie 180 b) a sťaženie spoločenského uplatnenia s celkovým
počtom bodov 2.500 bodov vrátanej dvojnásobného zvýšenia (100 b+ 1.200 b + zvýšenie 1200 b).

13. Žalobca 3/ za účelom preukázania negatívnych následkov na zdraví predložil odborný posudok
o invalidite z 24.04.2015, na základe ktorého bol uznaný invalidným od 01.04.2015 pre chorobu
zrakového nervu (choroby zmyslových orgánov zrak- ťažké dlhotrvajúce, liečeniu vzdorujúce formy
poškodzujúce zrakové funkcie jednostranne) z 50% a pre chorobu obehovej sústavy (srdcové choroby
– hypertenzia) z 10% s možnosťou vykonávania povolania lekára bez možnosti realizovať operácie.

Žalobkyňa 4/ predložila ambulantnú správu H. A. M., Q. psychiatra z 18.11.2016 s informáciou o tom,
že doposiaľ psychiatra nekontaktovala, problémy trvajúce asi 2 roky súvisiace so zdravotným stavom
nevesty, ktorá po pochybení pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti absolvovala hysterektómiu. Snažila
sa neprenášať dôsledky na okolie, trápila sa sama, sporadicky konzultovala stav so psychiatrom na
priateľskej báze, bez užívania terapie. Opätovne rozjastrená problematika aj v súvislosti so súdnym

konaním, nedokáže o tom hovoriť, stále na to myslí, nespáva, akceptovala by aj medikamentóznu liečbu
–dg.záverprotrahovanáreakcianastres–reaktívnydepresívnysyndróm,predpísanáliečbaskontrolou
po novom roku.

14. Žalovaný 2/ za účelom preukázania kvality a kontroly kvality poskytovania zdravotnej starostlivosti

predložil osvedčenie o akreditácii č. M-016 na obdobie od 15.04.2015 do 15.04.2020 udelené
Slovenskou národnou akreditačnou službou, ktorá potvrdila, že je spôsobilý okrem iných vykonávať
gynekologické cytologické vyšetrenia a že plní tam uvedenú normu ISO. Predložil tiež za účelom
preukázania variability hodnotení vzoriek záznam z medzilaboratórneho porovnania gynekologických
cytologických vzoriek z 7.11.2014, kde po komparácii došlo k úplnej zhode v 2 prípadoch, k zhode

vrámci dif. diagnózy v 1 prípade a k nezhode v 0 prípadoch a z 14.12.2012, kde 56,5% zúčastnených
sa zhodli na zatriedení do Papanikolauovej škály, zhoda dosiahla až 82,7% pri rozdelení na kategóriu
benígne vs. malígne či suspektné a priemerná zhoda v presnej diagnóze bola cca 46%. Žalovaný
2/ dosiahol v 5 prípadoch zo 6 špecifickú zhodu (83,3%) a v 6. prípade zhodu v zatriedení dignity.
Nápravné opatrenia nebolo nutné prijať. Za účelom preukázania tvrdení žalovaného 2/ o vlastnostiach

cytologického gynekologického skríningu, o stupni jeho citlivosti, o jeho obmedzenej spoľahlivosti
a možných odchýlkach v hodnotení totožných vzoriek viacerými hodnotiacimi subjektmi, predložil
článok Papnicolaouov ster na súde z časopisu Feature, ďalej Charakteristiku skríningových testov
podľa príručky Medzinárodnej agentúry pre výskum rakoviny a Panamerickej zdravotníckej organizácie
- Plánovanie a implementácia programov prevencie a boja proti rakovine krčka maternice a tiež Pokyny

pre skríning na účely prevencie a včasnej detekcie rakoviny krčka maternice od Americkej spoločnosti
pre výskum rakoviny, Americkej spoločnosti pre kolposkopiu a cervikálnu patológiu a Americkej
spoločnosti pre klinickú patológiu, ktorých relevanciu a obsah bude súd hodnotiť v ďalších častiach.

15. Listom zo dňa 11.10.2016 žalobkyňa 1/ adresovala žalovanému 2/ a spol. Patológia, s.r.o. a Alpha

medical, s.r.o. žiadosť o zapožičanie vyššie uvedených cytologických vzoriek odobratých žalovaným 1/
žalobkyni 1/ z dôvodu potreby spracovania odborného posúdenia postupov poskytovateľov zdravotnej
starostlivosti, pretože na základe podnetu Úradu bolo konštatované poskytnutie zdravotnej starostlivosti
non lege artis, a preto má žalobkyňa 1/ záujem poznať ešte iný odborný názor. Žalobcovia následne
listom z 02.02.2017 požiadali forensic.sk. Inštitút forenzných medicínskych expertíz (ďalej len znalecký

ústav alebo forensic) o spracovanie posudku po konzultácii so zástupcom ústavu z 14.11.2016. Tento
znalecký ústav dňa 19.06.2017 žiadal od Alpha medical, s.r.o. zapožičanie cytologických vzoriek, na
čo spoločnosť dňa 15.08.2017 reagovala tak že požadovanými biologickými preparátmi žalobkyne 1/
nedisponuje, a preto ich nemôže predložiť. Na základe návrhu žalobcov z 23.01.2019 súd uznesením z.
24.01.2019 uložil Alpha medical, s.r.o. podľa § 189 CSP a § 210 CSP povinnosť predložiť znaleckému

ústavu identifikované cytologické vzorky (ktoré ale predložené neboli, pretože táto spoločnosť uviedla,
že nimi nedisponuje) a tiež súčasnému žalovanému 2/ povinnosť predložiť identifikovanú cytologickú
vzorku z 05.04.2012, ktorá bola znaleckému ústavu na skúmanie riadne predložená.16. Listami zo dňa 12.05.2016, adresovanými žalovanému 1/, spol. Patológia, s.r.o. a Alpha medical,
s.r.o. (túto spoločnosť aj doplneniami zo dňa 11.07.2016 a 05.10.2016) žalobkyňa 1/ žiadala uvedené
subjekty o komunikáciu za účelom určenia výšky nemajetkovej ujmy.

17. Predložená bola dohoda o mimosúdnom urovnaní zo dňa 09.12.2020 uzatvorená medzi žalobcami
1/ až 4/ a pôvodným tiež žalovaným – spol. Alpha medical, s.r.o., kde jej účastníci vyhlásili, že právo
žalobcov na v tomto spore uplatnené nároky voči tejto spoločnosti sú sporné a pochybné, a preto sa
dohodli na urovnaní vzájomných práv a záväzkov: podielu Alpha medical, s.r.o. na sporných záväzkoch,

ďalších vzájomných práv a záväzkov, ktoré vznikli na základe tohto súdneho konania, alebo vyplývajú
prípadne priamo či nepriamo súvisia s týmto súdnym konaním aj všetky sporné a pochybné ale aj
nesporné práva a nepochybné nároky, ktoré vznikli alebo mohli vzniknúť ktorémukoľvek žalobcovi voči
Patológia, s.r.o. alebo Alpha medical, s.r.o. . Alpha medical, s.r.o. dohodou neuznal svoju zodpovednosť
na zdraví žalobkyne 1/ a nemajetkovú ujmu žalobcov ani inú zodpovednosť voči žalobcom či tretím
osobám, neuznáva existenciu či povinnosť nahradiť žalobcom akékoľvek odškodnenie, ujmu či straty

alebo iný nárok a nejde o uznanie dlhu. Dohodli sa, že podľa tejto dohody zanikajú všetky urovnávané
práva a povinnosti v celom rozsahu, ktoré sa s konečnou platnosťou nahrádzajú právami a povinnosťami
tak, ako je uvedené v tejto dohode. Podľa dohody sa Alpha medical, s.r.o zaviazala zaplatiť žalobkyni
1/ sumu 91.000,- eur, žalobcovi 2/ sumu 35.000,- eur a žalobcom 3/ a 4/ každému po 7.000,- eur
a to tam dohodnutým spôsobom úhrady. Takisto vyhlásili, že očakávajú, že súd hodnotu plnenia

určenú rozhodnutím súdu voči zostávajúcim žalovaným (teraz žalovaní 1/ a 2/), stanoví výlučne
v miere zodpovedajúcej prípadnej zodpovednosti – podielu zostávajúcich žalovaných na uplatňovaných
nárokoch a že podiel Alpha medical, s.r.o. nebude zahrnutý v hodnote plnenia určeného rozhodnutím
súdu voči zvyšným dvom žalovaným. Súčasne si dohodli mechanizmus kompenzácie pre prípad, ak
v súvislosti s týmto súdnym konaním vznikla Alpha medical, s.r.o. povinnosť zaplatiť regres zvyšným

dvom žalovaným, resp. niektorému z nich.

18. Z pripojených spisov Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vyplynulo, že žalobkyňa 1/
podala dňa 15.07.2015 na pobočku Úradu v Trenčíne podnet na prešetrenie postupu poskytovateľa
zdravotnej starostlivosti – žalovaného 1/. Uviedla v podnete, že dňa 03.10.2014 mu oznámila, že je

rozhodnutá prestúpiť k inému gynekológovi, ktorého meno mu neoznámila. Okrem zmeny bydliska
sa pre zmenu rozhodla aj pre dlhodobo neriešený zdravotný gynekologický problém, ktorý pravidelne
žalovanému 1/ oznamovala. Prudké bolesti v podbrušku pociťovala na jeseň 2012, kedy žalovaný 1/
vylúčil gynekologický pôvod bolestí. Znova sa tieto problémy začali objavovať začiatkom roku 2014,
kedy žalovanému 1/ uvádzala neprimerané a neprirodzené krvácanie, nepravidelný menštruačný cyklus

spojený s výraznými bolesťami. Na jeseň 2014, kedy tieto jej zdravotné problémy napriek predošlým
návštevám u žalovaného 1/ neustupovali, konzultovala svoj zdravotný stav u iného gynekológa, kde
pri prvom sonografickom vyšetrení jej bol v novembri 2014 oznámený onkologický nález. Uviedla, že
v roku 2014 opakovane navštevovala ambulanciu žalovaného 1/, kedy lekárovi oznamovala svoje tieto
ťažkosti, ale bola liečená vitamínovými preparátmi, nakoľko malo ísť podľa žalovaného 1/ o oslabené

cievky na krčku maternice. Mala za to, že rakovina nebola včas diagnostikovaná, pretože proces vzniku
karcinómu v tak vysokom štádiu, v akom bol prvýkrát diagnostikovaný, nemohol trvať mesiac, ani
polroka a ochorenie nemohlo byť nepostrehnuteľné. Dňa 17.07.2015 bolo žalobkyni 1/ oznámené, že
Úrad preverí postup dotknutého poskytovateľa – žalovaného 1/, pričom Úrad si vyžiadal zdravotnú
dokumentáciu od žalovaného 1/, H. H. D. a H. P. L. ( všeobecná lekárska žalobkyne 1/). Žalovaný

1/ sa k podnetu vyjadril a okrem iného uviedol, že žalobkyňu 1/ dňa 02.03.2014 poučil, že má prísť
najneskôr v máji 2014 na kontrolu, kedy by mala mať preventívnu prehliadku. V roku 2014 podľa neho
žalobkyňa 1/ prišla len raz, a to 02.03.2014. H. D. vo vyjadrení uvádza okrem iného, že žalobkyňa 1/
prišla k nej na prvé vyšetrenie dňa 07.11.2014. Podľa obsahu spisu Úrad, pobočka F. žiadal o schválenie
výkonu dohľadu u poskytovateľa, ktorý nespadá do jej miestnej príslušnosti, čo odôvodnil tým, že

onkocytodiagnostické vyšetrenia boli realizované v rokoch 2011, 2012 ,2013 mimo miestnej príslušnosti
tejto pobočky a v záujme maximálnej objektivity považujú za potrebné vykonať dohľad aj u poskytovateľa
Patológia, s.r.o. (právny predchodca Alpha medical, s.r.o. – pozn. súdu), nakoľko uvedený poskytovateľ
vykonal posledné onkocytodiagnostické vyšetrenie z 14.05.2013. Dohľad bol rozšírený aj na tento
subjekt, ktorý bol požiadaný o zapožičanie materiálu z cytologických vyšetrení žalobkyne 1/ od

01.01.2011. Vrámci dohľadu bolo vypracované dňa 27.10.2015 odborné stanovisko konzultanta Q. H.
Q. G., I., podľa ktorého cytologické vyhodnotenie náterov realizované Patológiou, s.r.o. (potom Alpha
medical, s.r.o.) nekonštatovalo nereprezentatívnosť vzoriek, gynekológ nebol upozornený na zmenu
odberovej techniky – chyba sa opakovala. Vo všetkých troch hodnoteniach absentuje vyhodnoteniepozitívnehocytologickéhonálezu(všetkybolihodnotenéakonegatívne,naprotitomukonzultanthodnotil
pozitivitu vzoriek – prítomnosť podozrivých buniek z nádorovej proliferácie). Konzultant mal k dispozícii
cytologické vzorky (C09/20468, C11/08982, C13/14325) prakticky ako posledný hodnotiteľ (potom

sa vzorky už nedohľadali – pozn. súdu), opísal vzhľad buniek, zhodnotil reprezentatívnosť vzoriek
a vykonal ich vyhodnotenie z hľadiska Bethesda System, pričom jeho hodnotenia boli vo všetkých troch
prípadochpozitívne.Nazákladeuvedenéhokonštatoval,žeAlphamedical,s.r.o.neposkytolžalobkyni1/
zdravotnú starostlivosť správne. Vrámci dohľadu bolo vypracované dňa 07.11.2015 odborné stanovisko
konzultanta H. K. L., ktorá mala k dispozícii zdravotnú dokumentáciu žalobkyne 1/ aj stanovisko Q. G.

a konštatovala, že žalovaný 1/ realizoval všetky potrebné vyšetrenia vrátane odberu onkocytológie, ale
jeho odbery neboli reprezentatívne, avšak hodnotiace pracovisko ho na túto chybu ani v jednom prípade
neupozornilo. Týmto došlo k neskorej diagnostike základného ochorenia žalobkyne 1/ s následnou
potrebnou radikálnou operáciou. Nakoľko žalovaný 1/ realizoval odbery, aj keď nedostatočne, ale bez
spätnej väzby, jeho postup hodnotila ako bez pochybení – lege artis. Odporučila ho však preškoliť
v technike odberu a natierania cytológie, lebo v tomto prípade bol „krytý“ odberom cytológie, ktorú

nesprávne realizoval za tichého súhlasu cytologického pracoviska. Úrad v protokole č. 945/2015
o vykonanom dohľade na diaľku PO 1275/2015 zhrnul vyššie uvedené zistenia a konštatoval nesprávne
poskytnutie zdravotnej starostlivosti zo strany Alpha medical, s.r.o. (predtým Patológia, s.r.o.). Voči
uvedenému podala spol. Alpha medical, s.r.o. námietky, ktoré opätovne vyhodnotil Q. H. Q. G. I.,
zotrval na svojom stanovisku, zapracoval námietku o potrebe použitia Bethesda systému z r. 2004

a nie z roku 2015 (vzhľadom na čas odberu vzoriek – 2009, 2011 a 2013), čo však na konečnom
závere z dôvodov tam uvedených nezmenilo nič a zdravotná starostlivosť teda nebola poskytnutá
správne. Úrad v protokole č. 802/2015 o vykonanom dohľade na diaľku PO 1275/2015 zhrnul vyššie
uvedené zistenia a konštatoval, že u žalovaného 1/ nezistil postup non lege artis, ale zistil nedostatky vo
vedení zdravotnej dokumentácie, záznamy sú nečitateľné. Konštatoval vykonanie nereprezentatívnych

odberov, na čo však nebol cytologickým pracoviskom žalovaný 1/ upozornený, a preto sa nemôže jednať
o non lege artis postup, no považoval za nutné napriek tomu ho preškoliť v technike odberu a natierania
cytológie. Listom zo dňa 16.03.2016, doručeným dňa 23.03.2016 bol žalobkyni 1/ oznámený výsledok
šetrenia – boli zreprodukované závery sformulované vo vyššie uvedených dvoch protokoloch a zhrnul,
že jej nebola poskytnutá správne zdravotná starostlivosť (vo všetkých troch hodnoteniach absentuje

vyhodnotenie pozitívneho cytologického nálezu, hoci boli prítomné podozrivé bunky z nádorového
rastu, avšak vzhľadom na závery týchto odberov ako normálny nález, nemal gynekológ dôvod opakovať
vyšetrenie; odbery gynekológa neboli reprezentatívne, na čo ale nebol gynekológ upozornený; zistené
boli nedostatky vo vedení zdravotnej dokumentácie gynekológom- žalovaným 1/). Následne žalobkyňa
1/ dňa 07.10.2016 požiadala o nahliadnutie do spisu Úradu a vyhotovenie kópií dokumentácie, na

čo rozhodnutím z 13.10.2016 nebola jej dokumentácia Úradu sprístupnená. Z dokumentácie ďalej
vyplýva, že spoločnosti Patológia, s.r.o. (potom Alpha medical, s.r.o.) boli so sprievodným listom zo dňa
07.09.2016 vrátené sklíčka z cytologických sterov žalobkyne 1/ (podľa doručenky tieto boli prevzaté
splnomocnencom Patológie, s.r.o. dňa 13.09.2016). Listom zo dňa 19.12.2016 Alpha medical, s.r.o.
urgovalaÚrado vráteniesklíčok,načoimÚradodpísal,žeichprevzalidňa13.09.2016,podľadoručenky

v spise. Nebolo sporné, že tieto sklíčka sa následne už u Alpha medical, s.r.o. ( z neznámeho dôvodu)
nedohľadali a pre účely tohto sporu preto už neboli k dispozícii. Čo sa týka Alpha medical, s.r.o.
voči nemu bolo na základe výsledkov dohľadu začaté správne konanie dňa 01.03.2016, v ktorom
konaní H. G. spracoval ešte jedno odborné stanovisko z 12.04.2016, ktorým vyhodnotil námietky Alpha
medical, s.r.o. ako neopodstatnené. Úrad, pobočka Martin ako prvostupňový správny orgán uložil

rozhodnutím z 11.05.2016 č. R. XXX/XXXXX/XXXX Alpha medical, s.r.o. pokutu v sume 6.000,- eur za
opísané nedostatky v poskytnutí zdravotnej starostlivosti žalobkyni 1/. Vzhľadom na podanie rozkladu
proti tomuto rozhodnutiu rozkladová komisia konštatovala, že má dostatočne preukázané, že účastník
neposkytol správne žalobkyni 1/ zdravotnú starostlivosť dňa 24.06.2009, 15.03.2011 a 06.05.2013,
avšak z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty navrhol konanie zastaviť. Správne konanie z tohto dôvodu

bolo zastavené rozhodnutím z 19.05.2017. Čo sa týka žalovaného 1/ Trenčiansky samosprávny kraj
rozhodnutím č. F./R.—X zo dňa 12.05.2013 mu uložil pokutu 200,- eur, pretože zdravotná dokumentácia
žalobkyne 1/ nebola ním vedená v súlade so zákonom, zápisy lekára z vyšetrenia a ošetrenia pacientky
sú nedostatočného rozsahu, chýba uvedenie diagnózy slovom alebo podľa MKCH. Chýba návrh
ďalšieho vyšetrenia, následnej kontroly alebo iné odporúčanie a všetky zápisy sú nečitateľné.

19. Zákonné ustanovenia:Podľa § 420 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka, (1)Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil
porušením právnej povinnosti. (2) Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď
bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto

spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov
nie je tým dotknutá. (3) Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

Podľa § 438 Občianskeho zákonníka, (1) Ak škodu spôsobí viac škodcov, zodpovedajú za ňu spoločne
a nerozdielne. (2) V odôvodnených prípadoch môže súd rozhodnúť, že tí, ktorí škodu spôsobili,

zodpovedajú za ňu podľa svojej účasti na spôsobení škody.

Podľa § 441 Občianskeho zákonníka, Ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša
škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.
Podľa § 444 Občianskeho zákonníka, Pri škode na zdraví sa jednorazove odškodňujú bolesti
poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 Občianskeho zákonníka, (1) Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od

neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a
aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. (2) Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. (3) Výšku náhrady
podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k

porušeniu práva došlo.

Podľa § 116 Občianskeho zákonníka, Blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel;
iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by
ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.

Podľa § 100 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, (1) Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v
tomto )zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka.
Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. (2) Premlčujú sa všetky
majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva

sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, (1) Právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky
odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. (2) Najneskoršie sa právo
na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa,
keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka, Ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu je

ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov má
tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od
ktoréhokoľvek z nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne.

Podľa § 4 ods. 3 a 5 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s

poskytovaním zdravotnej starostlivosti, (3) Poskytovateľ je povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť
správne. Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na
správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo
zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy. (5) Neoddeliteľnou súčasťouposkytovania zdravotnej starostlivosti je vedenie zdravotnej dokumentácie (§ 2 ods. 6) a vytváranie
elektronických zdravotných záznamov v elektronickej zdravotnej knižke osoby.

Podľa § 2 ods. 6 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s
poskytovaním zdravotnej starostlivosti, Zdravotná dokumentácia je súbor údajov o zdravotnom stave
osoby, o zdravotnej starostlivosti a o službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti tejto
osobe.
Podľa § 12 ods. 10 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s

poskytovaním zdravotnej starostlivosti, Dohoda o poskytovaní zdravotnej starostlivosti zaniká smrťou
osoby, smrťou alebo zánikom poskytovateľa alebo po doručení písomného odstúpenia od dohody prvým
dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bolo doručené písomné
odstúpenie od dohody.

Podľa § 2 ods. a 2 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského

uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o
zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne
a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní (ďalej
len zákon č. 437/2004 Z.z.), (1) Bolesť je ujma spôsobená poškodením na zdraví, jeho liečením
alebo odstraňovaním jeho následkov. (2) Sťaženie spoločenského uplatnenia je stav v súvislosti s

poškodením na zdraví, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného,
na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh
(ďalej len „následok“).

Podľa § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 437/2004 Z.z., (1) Náhrada za bolesť sa poskytuje jednorazovo; musí byť

primeraná zistenému poškodeniu na zdraví, priebehu liečenia alebo odstraňovaniu jeho následkov. (2)
Náhrada za bolesť sa poskytuje na základe lekárskeho posudku (§ 7 a 8). Sadzby bodového hodnotenia
za bolesť sú ustanovené v prílohe č. 1 v I. a III. časti.

Podľa § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 437/2004 Z.z., (1) Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa

poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v
rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti. (2) Náhrada
za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje na základe lekárskeho posudku (§ 7 a 8). Sadzby
bodového hodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia sú ustanovené v prílohe č. 1 v II. a IV. časti.

Podľa § 5 ods. 1, 2, 5 zákona č. 437/2004 Z.z., (1) Pri určení výšky náhrady za bolesť a výšky
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa vychádza z celkového počtu bodov, ktorým sa
bolesť alebo sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotilo v lekárskom posudku (§ 7 a 8). (2) Výška
náhrady za bolesť a výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 2 % z
priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým

úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu
podľa odseku 1, za jeden bod a výsledná suma sa zaokrúhli na najbližšie celé euro smerom nahor. (5)
V prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity, môže súd náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 %.

Podľa § 7 ods. 1, 3 a 6 zákona č. 437/2004 Z.z., (1) Lekársky posudok spracúva posudzujúci lekár
a vydáva zdravotnícke zariadenie, ktorého posudzujúci lekár vypracoval lekársky posudok. Ak je
posudzujúcim lekárom lekár zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti, lekársky posudok posudzuje
primár príslušného oddelenia alebo prednosta príslušnej kliniky zdravotníckeho zariadenia alebo jeho
zástupca, ak rozsah následkov presahuje 200 bodov. (3) O vydanie lekárskeho posudku (odsek 1) môže

požiadať poškodený. (6) Ak vzniknú dôvodné pochybnosti o správnom hodnotení bolestného alebo o
správnom hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia v lekárskom posudku, môžu osoby uvedené v
odsekoch 3 a 4 požiadať o vydanie znaleckého posudku podľa osobitného predpisu

Podľa § 8 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z.z., Lekársky posudok sa vydáva, len čo zdravotný stav

poškodeného možno považovať za ustálený; ak ide o sťaženie spoločenského uplatnenia, spravidla až
po uplynutí jedného roka od poškodenia na zdraví.Podľa § 9 ods. 1 a 5 písm. b/, c/ zákona č. 437/2004 Z.z., (1) Posudzujúci lekár hodnotí bolesť podľa
sadzieb ustanovených v prílohe č. 1 v I. a III. časti. Pri určovaní bodového hodnotenia bolesti sa hodnotí
akútna fáza bolesti. (5) Bodové hodnotenie bolesti sa zvýši až o polovicu, ak poškodenie na zdraví

vyžadovalo bolestivejší spôsob liečenia alebo pri liečení nastali komplikácie; povaha poškodenia na
zdraví si vyžiadala operačný výkon, pričom za operačný výkon sa nepovažuje injekcia, punkcia kĺbu,
hrudníka a abscesu, infúzia a transfúzia; toto zvýšenie sa nevzťahuje na operačný výkon, ak je zahrnutý
v sadzbe pre príslušné poškodenie na zdraví.

Podľa § 10 ods. 1 a 4 vety prvej zákona č. 437/2004 Z.z., (1) Posudzujúci lekár hodnotí sťaženie
spoločenského uplatnenia podľa sadzieb ustanovených v prílohe č. 1 v II. a IV. časti. Pri určovaní
bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia sa hodnotí závažnosť poškodenia na zdraví
a predpokladaný vývoj následkov. (4) Bodové hodnotenie za sťaženie spoločenského uplatnenia môže
posudzujúci lekár primerane zvýšiť až na dvojnásobok vzhľadom na obmedzenie alebo stratu možnosti
poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti, ktorú mal vo veku, v ktorom utrpel poškodenie na

zdraví.

Podmienky konania

20. V prvom rade žalovaný 1/ tvrdil neodstrániteľný nedostatok podmienky konania na jeho strane,

z dôvodu chybného uvedenia obchodného mena v žalobe (chýbajúca čiarka v obchodnom mene),
z čoho vyvodzoval nutnosť zastavenia žaloby voči nemu, keďže subjekt bez čiarky v obchodnom
mene je podľa neho nonsubjektom (§ 62 CSP). S týmto tvrdením sa súd nestotožnil. Žalovaný 1/
bol v žalobe označený ako „GPA Kováč s.r.o.“, s uvedením sídla, IČO a údaja o oddelení a vložke
jeho zápisu v Obchodnom registri Okresného súdu Trenčín. Podľa obchodného registra jeho obchodné

meno je „GPA Kováč, s.r.o.“, tj. oproti označeniu v žalobe je rozdiel v čiarke, inak ostatné údaje
o právnej forme, sídle, IČO a o mieste zápisu tejto spoločnosti v obchodnom registri tunajšieho súdu
sú zhodné s tými, ktoré sú uvedené aj v žalobe. Za takýchto okolností, ak žalobcovia v žalobe označili
žalovaného 1/ bez čiarky v inak správne napísanom obchodnom mene a súčasne uviedli správne
aj všetky ostatné identifikačné údaje, na základe ktorých je možné takto žalovaný subjekt riadne a

nezameniteľne identifikovať, nie je možné konštatovať, že by sa jednalo o tzv. nonsubjekt, ktorý by
nemal procesnú subjektivitu. Je úplne jasné, ktorý subjekt má byť žalovaným a to i napriek chýbajúcej
čiarke v obchodnom mene, pri ktorej sa jedná o zjavnú chybu v písaní, ktorá nerobí takto označený
subjekt neidentifikovateľným ani neexistujúcim. Žalovaný 1/ je dostatočne jasne, jednoznačne a určito
označený, a preto neboli splnené ani podmienky na odstránenie vád žaloby v časti jeho označenia podľa

§ 129 CSP, nešlo o takú vadu, ktorá by prípadne bránila pokračovať v ďalšom konaní. Nie je dôvodom
k zastaveniu konania ani to, ak žalobca označí v žalobe účastníka (spoločnosť s ručením obmedzeným)
tak, že v názve, pod ktorým je spoločnosť zapísaná v obchodnom registri, uvedie namiesto malých
písmen veľké písmená, alebo ak použil k označeniu právnej formy inú prípustnú skratku pre označenie
spoločnosti s ručením obmedzeným, než ktorá bola zapísaná v obchodnom registri (napr. rozhodnutie

NSČR sp.zn. 2Cdon/1384/96), dokonca ani to, ak je žalovaný označený takým obchodným menom,
ktorý je ku dňu podania žaloby už vymazaný, ak z ostatných údajov je možné spoločnosť žalovaného
nezameniteľne identifikovať, dokonca ani vtedy, ak chýba IČO, ak ostatné údaje umožňujú žalovaného
riadne individualizovať. Potom o to viac len chýbajúca čiarka v obchodnom mene nerobí z existujúceho
a inak nepochybne určiteľného subjektu, subjekt neexistujúci a neidentifikovateľný. Súd preto konanie

voči žalovanému 1/ nezastavil.

Premlčanie nárokov

21. Ďalej žalovaní 1/ a 2/ namietali premlčanie všetkých uplatnených nárokov (aj na náhradu škody, aj

na náhradu nemajetkovej ujmy) vo vzťahu ku všetkým žalobcom.

22. Žalovaný 1/ odvíjal počiatok plynutia 2- ročnej subjektívnej premlčacej doby voči nároku na
náhradu škody od 06.05.2013, teda dňa, kedy žalovaný 1/ vykonal u žalobkyni 1/ poslednú preventívnu
prehliadku, na ktorej vykonal naposledy cytologický odber, a teda nárok žalobkyne 1/ na náhradu

škody voči nemu sa podľa neho premlčal v máji 2015. V prípade nároku na odškodnenie za bolesť
a sťaženie spoločenského uplatnenia platí, že žalobca sa dozvedel o škode v čase, kedy sa mu
zdravotný stav ustálil a bolo možné objektívne vykonať bodové ohodnotenie bolesti a od momentu,
kedy nadobudol vedomosť aj o osobe zodpovednej za vznik škody začala bežať subjektívna premlčaciadoba na uplatnenie nároku na náhradu za bolesť. Pri náhrade škody na zdraví platí, že o tom, kto
za škodu zodpovedá, sa poškodený dozvie, keď zistí skutkové okolnosti rozhodujúce pre vymedzenie
zodpovedného subjektu. O škode sa dozvie vtedy, keď zistí skutkové okolnosti, z ktorých je možné

dovodiť vznik škody a aspoň orientačne aj jej rozsah (nemusí byť rozsah či výška stanovená odborným
posudkom). Pri skúmaní, kedy sa poškodený dozvedel o škode a kto za ňu zodpovedá, je treba
vychádzať z preukázanej vedomosti poškodeného, pričom postačuje, aby skutkové vedomosti, ktorými
poškodený disponuje, boli spôsobilé záver o možnom vzniku škody a možnej zodpovednosti učiniť.
Judikatúra ustálila, že jednou z podmienok úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody na zdraví je

predpoklad, že došlo zo strany zdravotníckeho zariadenia k porušeniu právnej povinnosti, resp. k tomu,
že zdravotnícky pracovník porušil svoju povinnosť poskytovať zdravotnú starostlivosť v zmysle de lege
artis medicinae. Ďalej musí byť preukázaná existencia kauzálneho nexu medzi protiprávnym konaním a
vzniknutým škodlivým následkom. Už z toho vyplýva logický predpoklad, že slovné spojenie „vedomosť
o vzniknutej škode“ (v § 106 ods. 1 OZ) nezahŕňa vždy len informáciu o ustálenom zdravotnom stave,
resp. jeho stabilizácii, ale obsahuje tiež všetky ďalšie predpoklady pre možnosť uplatnenia nároku

v občianskom súdnom konaní. Bez týchto čiastkových vedomostí by totiž v tejto veci poškodený vôbec
nemohol nárok v súdnom konaní uplatniť (Ústavný súd ČR sp.zn. II. ÚS 2946/2013). Ak žalovaný 1/ ako
počiatok behu subjektívnej premlčacej doby počítal deň 16.05.2013, neučinil tento počiatok správne,
pretože jednak opomenul, že týmto dňom z jeho strany poskytovanie zdravotnej starostlivosti žalobkyni
1/ neskončilo (toto prebiehalo minimálne ešte aj v marci 2014) a predovšetkým, v máji 2013 nikto a ani

žalobkyňa 1/ nemala ešte vedomosť o tom, že došlo k poškodeniu jej zdravia. Rakovina krčka maternice
akopoškodeniezdravia,zktoréhojenárokvtomtosporevyvodzovaný, jejboladiagnostikovanáprvýkrát
dňa 10.11.2014 (k hysterektómii bolo pristúpené potom až v decembri 2014), a teda je nepochybné,
že skôr, ako po diagnostikovaní ochorenia v žiadnom prípade nemohla začať subjektívna premlčacia
doba plynúť. Vedomosť o škode nie je možné logicky nadobudnúť skôr ako k škode dôjde. Napokon,

ak by súd prijal argumentáciu žalovaného 1/, že premlčacia doba začala plynúť 06.05 2013, znamenalo
by to, že už 07.05.2013 by žalobkyňa 1/ mohla podať prvýkrát proti nemu žalobu o náhradu škody
na zdraví, čo by bola nepochybne predčasne podaná žaloba, pretože v tom čase nemohla žalobkyňa
1/ vedieť o ochorení, ktoré bolo prvýkrát odhalené až v novembri 2014 a nebolo si z tohto titulu čo
uplatňovať. Uvedený výklad nastolený žalovaným 1/ javí sa byť nelogickým o to viac, ak on sám

v konaní tvrdí, že nemohol ani on ako ošetrujúci lekár – odborník vedieť o ochorení – poškodení zdravia
žalobkyne ani v máji 2013, kedy obdržal od laboratória posledný negatívny výsledok z cytologického
steru. Aj z predložených listinných dôkazov vyplýva, že výsledky cytologického odberu z krčka maternice
žalobkyne 1/ vykonaného 07.11.2014, boli laboratóriom vyhodnotené ako Skvamocelulárny karcinóm
(PAP V) dňa 10.11.2014, zo zdravotného záznamu žalobkyne 1/ u H. D. vyplýva, že žalobkyňa 1/ mala

byť o tomto výsledku informovaná dňa 11.11.2014 (záznam z 10.11.2014 – „cytologické výsledky, zajtra
bude informovaná“). V žiadnom prípade skôr ako 11.11.2014 vedomosť o poškodení zdravia, z ktorého
je vymedzovaný žalovaný nárok, žalobkyňa 1/ nemohla získať. Nehovoriac o tom, že judikatúra je
nastavená tak, že na vedomosť o škode sa vyžaduje ustálenie zdravotného stavu, ku ktorému nemohlo
dôjsť skôr ako dňa 16.04.2015, ktorý deň bol samotnými žalobcami určený ako deň ukončenia liečby

tohto poškodenia zdravia žalobkyne 1/ (ktorý deň nikto účinne nepoprel ako nesprávne určený). Bez
toho, aby súd skúmal, ktorý neskorší deň bol ten deň, kedy definitívne došlo k ustáleniu zdravotného
stavu žalobkyne 1/ (skorší deň ako deň 16.04.2015 to byť nemohol) a kedy táto reálne nadobudla
vedomosť o žalovanom 1/ ako o zodpovednom subjekte (ako bude neskôr uvedené, súd má za to,
že túto vedomosť žalobkyňa 1/ nadobudla ešte neskôr, až v súvislosti s vyhodnotením jej podnetu

Úradom), aj keby súd odvíjal začiatok plynutia premlčacej doby od úplne najskoršieho možného do
úvahy prichádzajúceho dňa (11.11.2014, resp. 16.04.2015), ak bola žaloba podaná voči žalovanému
1/ na súd dňa 07.11.2016, táto je podaná voči nemu včas. Ak by súd uvažoval o okamihu ustálenia
zdravotného stavu pre účely sťaženia spoločenského uplatnenia v kontexte § 8 ods. 4 zákona č.
437/2004 Z.z., pre tento nárok by dokonca ustálenie zdravotného stavu bolo možné konštatovať až

po roku od poškodenia zdravia, teda až na konci roku 2015, čo by o to viac predstavovalo v prípade
žaloby podanej dňa 07.11.2016 včasné uplatnenie nároku. Súd uvádza, že napriek chýbajúcej čiarke
v obchodnom mene takto dňa 07.11.2016 na súd podanú žalobu považuje za žalobu podanú riadne aj
voči žalovanému 1/, nakoľko tento subjekt (ako bolo v predošlej časti zdôvodnené) bol jednoznačne,
zrozumiteľne a nezameniteľne určený.

23. Čo sa týka nároku na náhradu škody na zdraví uplatnenú voči žalovanému 2/, táto bola uplatnená
voči nemu neskôr ako voči žalovanému 1/, a to prvýkrát podaním doručeným súdu dňa 02.05.2019
(podanie žalobcov 1 a 2 a podanie žalobcov 3 a 4 doručené súdu v tento istý deň). Čo sa týkavedomosti žalobkyne 1/ o škode, tu súd zhodne ako v predošlom odseku konštatuje, že túto vedomosť
žalobkyňa 1/ nemohla mať skôr, ako k škode došlo, pričom súčasne je nutné konštatovať, že logicky
nemožno mať zdravotný stav za ustálený skôr, než dôjde k ukončeniu liečby tohto poškodenia (ku

ktorému ukončeniu došlo nesporne 16.04.2015), resp. pre účely sťaženia spoločenského uplatnenia
k ustáleniu zdravotného stavu dochádza až rok po poškodení zdravia. Vzhľadom na to, že sa vrámci
sťaženia spoločenského uplatnenia bodovala hysterektómia a jazva po operácii, tak sa musí vychádzať
z okamihu, kedy k operačnému zákroku, ktorého výsledkom bola hysterektómia, došlo, t.j. rok plynie
od decembra 2014. Rok by pre účely sťaženia spoločenského uplatnenia pripadol teda na december

2015, až odvtedy by plynuli 2 roky. Žalobkyňa 1/ uvádza, že jej skutočná subjektívna vedomosť o škode
sa viazala až na spracovanie posudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia H. L. zo dňa
26.09.2016. Či už by súd za okamih zistenia vedomosti žalobkyne 1/ o škode zobral rok 2015, alebo
2016, počítajúc dva roky do uplatnenia nároku voči žalovanému 2/ dňa 02.05.2019, by sa javil byť
nárok premlčaný. O škode mala žalobkyňa 1/ nepochybne vedomosť skôr, ako si uplatnila nárok voči
žalovanému 2/ v tomto konaní. Mala ju už aj v čase podania žaloby, od kedy - 07.11.2016 do uplatnenia

nároku voči žalovanému 2/ - 02.05.2019 uplynuli viac ako 2 roky. Súd však konštatuje, že len samotná
vedomosť žalobkyne 1/ o tom, že jej škoda na zdraví vznikla, nespôsobuje ešte sama osebe počiatok
plynutia 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby. Táto totiž začína plynúť od okamihu nadobudnutia
vedomosti o škode a súčasne aj o tom, kto za škodu zodpovedá. Počiatok behu subjektívnej premlčacej
doby sa teda viaže aj na vedomosť poškodeného o vzniknutej škode a škodcovi, tj. o tom, že

mu škoda vznikla a osobe, ktorá za ňu zodpovedá, pričom obe tieto podmienky musia byť splnené
kumulatívne a až po ich kumulatívnom naplnení začína premlčacia doba plynúť. Tieto vedomosti (o
škodeaškodcovi)pritomnemusípoškodenýzískaťvjedenokamih.Oosobe,ktorázodpovedázaškodu,
sa poškodený dozvie, akonáhle obdrží informáciu, na základe ktorej si môže učiniť úsudok o osobe
konkrétneho škodcu, teda keď získa vedomosť o skutkových okolnostiach, ktoré sú spôsobilé taký

záver o možnej zodpovednosti určitého subjektu učiniť. Je pritom potrebné vychádzať z preukázanej
vedomosti poškodeného. A práve ustálenie okamihu zistenia vedomosti o škodcovi - žalovanom 2/ je
pre posúdenie premlčania tohto nároku voči žalovanému 2/ kľúčové (sám žalovaný 2/ uvádzal, že nie
sú sporné okolnosti získania vedomosti o škode, preto sa im súd viac ani nevenoval). Ak sa žalovaný 2/
brániltým,žežalobkyňa1/oňomakozodpovednomsubjektemuselavedieťnajneskôrvčasepodávania

žaloby, kedy mala k dispozícii už aj výpis z účtu poistenca zabezpečený v júni 2016 a výpis zo svojej
zdravotnej dokumentácie z 30.09.2016, z ktorých vyplýva aj subjekt žalovaného 2/, s týmto tvrdením
sa súd nestotožnil. Vo výpise z účtu poistenca – žalobkyne 1/ je síce ako poskytovateľ zdravotnej
starostlivosti evidovaný aj žalovaný 2/, rovnako ako súčasťou zdravotnej dokumentácie je výsledkový
list žalovaného 2/, ktorý hodnotil cytologickú vzorku žalobkyne 1/ v roku 2012. To, že žalobkyňa 1/ z tejto

dokumentácie videla, ktoré všetky subjekty jej poskytovali v čase zdravotnú starostlivosť ešte neindikuje,
že o nich možno uvažovať ako o subjektoch zodpovedných za škodu na zdraví. V účte poistenca je
evidovaných v rozhodnom čase množstvo rôznych poskytovateľov zdravotnej starostlivosti z rôznych
medicínskych odborov a pacient ako laik len púhym nahliadnutím do tohto výpisu nemôže vedieť, kto je
potenciálnym škodcom. Ak by sme takýto záver prijali, potom by škodcom mohol byť prakticky hocikto

zo subjektov tam uvedených, keďže žalobkyňa 1/ v rozhodnej dobe navštevovala s množiacimi sa
subjektívnymi ťažkosťami viacero lekárov, pričom touto logikou by sme nútili pacienta, aby zažaloval
pre istou všetkých len s odkazom na to, že na začiatok plynutia premlčacej doby stačí, že si ich názvy
prečíta vo výpise z karty poistenca. Len vedomosť o tom, že aj žalovaný 2/ v konkrétnej fáze vstupoval
do procesu poskytovania zdravotnej starostlivosti žalobkyne 1/ sama osebe nepredstavuje vedomosť

pacienta o tom, že žalovaný 2/ je zodpovednou osobou, pretože na to, aby sa vôbec o nejakom subjekte
ako zodpovednom dalo hovoriť, musí len k vedomosti o názve subjektu (ktorý môže pacient vyčítať z
účtupoistencačizdokumentácie)pristúpiťajďalšiakonkrétnaskutkovávedomosť,ktorábudeindikovať,
že aj tento inak známy subjekt s najväčšou pravdepodobnosťou je tiež subjektom zodpovedným za
škodu na jeho zdraví. Takáto konkrétna skutočnosť, ktorá by čo i len zakladala možnosť sa domnievať,

že aj žalovaný 2/ je škodcom, len z účtu poistenca alebo zdravotného záznamu, nevyplýva. Žiadnu
takúto konkrétnu skutočnosť z týchto listín ani žalovaný 2/ neoznačil. Len opakovane uvádzal, že
žalobkyňa 1/ mala vedomosť už z účtu poistenca či z dokumentácie o tom, že aj on jej poskytoval
zdravotnú starostlivosť. Z čoho konkrétneho však mala usudzovať, že jej ju poskytol s najväčšou
pravdepodobnosťou tiež nesprávne, to už neuviedol. Nevyplýva z týchto dokumentov totiž nič iné len to,

že žalovaný 2/ vykonal jednorazovo konkrétny medicínsky výkon istého druhu v konkrétnom dni. Nič iné
sa vyvodiť z týchto dokladov nedá, obzvlášť nie žalobkyni 1/ ako pacientovi bez medicínskeho vzdelania.
Z týchto listín nie je možné vôbec ani len predpokladať, že poškodenie zdravia má súvisieť s konaním
či opomenutím aj žalovaného 2/, na ktoré, ako bude ďalej uvedené, neprišiel ani Úrad. Navyše, jeotázne, akú ucelenú, zmysluplnú a normálne zrozumiteľnú informáciu mohla žalobkyňa 1/ zo zdravotnej
dokumentácie vedenej žalovaným 1/ nadobudnúť, keď bolo preukázané, že táto nebola vedená riadne,
bola neúplná a nečitateľná. Teda nielenže bežný pacient nemá štandardne kapacitu na to, aby si sám

zo zdravotnej dokumentácie vyčítal skutočnosti potrebné pre ustálenie aspoň približnej zodpovednosti
kohokoľvek, ale nemôže mať ani kapacitu na to, aby si to mohol ustáliť na základe ťažko alebo vôbec
nečitateľnejzdravotnejdokumentácie,ktorásabez,dosporupredloženého, prepisuaninedalarozlúštiť.
Ak žalovaný 2/ uvádzal, že z výsledkového listu už v roku 2016 sa mohla žalobkyňa 1/ dozvedieť
tom, že aj on by mohol byť zodpovedným subjektom, pretože aj on vyhodnotil vzorku ako NILM (teda

negatívne zhodne ako Alpha medical, s.r.o.) súd uvádza, že z výsledkového listu síce toto zistiteľné byť
mohlo, ale súčasne táto vedomosť sama o sebe automaticky neznačí, že tento záver je pravdepodobne
aj výsledkom porušenia jeho povinnosti, čo je základom pre možnosť vytvorenia si úsudku o tom, že
vôbec je možné o ňom uvažovať ako o potenciálnom škodcovi. Napokon je podstatné, kedy žalobkyňa
1/ získala preukázanú skutočnú vedomosť o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Nestačí preto len
predpokladať, že poškodený pacient skutkové okolnosti mohol vedieť, alebo sa ich mohol alebo mal

dozvedieť, ak by vynaložil potrebnú starostlivosť (v kontexte námietky, že žalobkyňa 1/ sa mohla ísť
odborne poradiť skôr ešte aj pred podaním žaloby v roku 2016). Ak žalovaný 2/ uvádzal, že žalobkyňa 1/
musela byť presvedčená aj o nesprávnosti záverov žalovaného 2/, ak bola presvedčená o nesprávnosti
záverov spol. Alpha medical, s.r.o., súd uvádza, že na rozdiel od žalovaného 2/ o nesprávnosti záverov
Alpha medical, s.r.o. žalobkyňa 1/ mala nepochybnú vedomosť na podklade záverov vykonaného

dohľadu Úradu, ktorý konštatoval viacnásobné pochybenie na strane Alpha medical, s.r.o., keď jej
bol tento výsledok Úradom oznámený listom zo dňa zo dňa 16.03.2016, doručeným dňa 23.03.2016.
Avšak z tohto listu nebolo možné prijať žiadne podozrenie voči žalovanému 2/, prepojenosť činností
a postupov, či ich podmienenosť s činnosťou Alpha medical, s.r.o. z neho nevyplýva a nie je jasné, prečo
by kompetentným orgánom označený zodpovedný subjekt (Alpha medical, s.r.o) a jeho pochybenie

mali automaticky indikovať aj pochybenie úplne iného subjektu. To platí o to viac, ak žalovaného
2/ Úrad do svojho dohľadu nepoňal, hoci aj Úradu z predloženej zdravotnej dokumentácie muselo
byť zrejmé, že aj žalovaný 2/ podieľal sa na poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobkyni 1/. Ako
k potenciálnemu škodcovi sa k nemu teda nesprával ani Úrad, a preto je nelogické, aby sme takéto
správanie vyžadovali od pacienta. Úrad si pritom sám určuje rozsah dohľadu a sám postup žalovaného

2/ napriek tejto vedomosti nepreskúmaval a na základe podnetu žalobkyne 1/ rozšíril svoj dohľad
(nad rámec žalovaného 1/) len na Alpha medical, s.r.o. Nevedno, na základe čoho mala žalobkyňa 1/
byť potom objektívne presvedčená o tom, že ani postup žalovaného 2/ nemal byť správny, keď toto
podozrenie z nesprávneho postupu nevyplynulo ani z dohľadovej činnosti Úradu, ktorý celkom zrejme
nepovažoval za potrebné zaoberať sa postupom žalovaného 2/. Žalobkyňa 1/ napokon pred podaním

žaloby ani nemala prístup k spisu Úradu, keď jej tento bol odmietnutý rozhodnutím z 13.10.2016, kde by
sa konkrétnosti mohla dozvedieť, keď tieto spisy jej boli sprístupnené až v roku 2018 vrámci tohto sporu.
Napokon treba dodať, že ani žalovaný 1/ či Alpha medical, s.r.o. sa vrámci dohľadu Úradom nebránili tak,
že by aj nejaký tretí subjekt mal sa tiež prípadne podieľať na vzniku škody na zdraví, ktorého vznik Úrad
pripisujepráveim.Teoretickytakátonámietka,akbybolaodôvodnenákonkrétnymiskutočnosťami,ktoré

by nasvedčovali možnej zodpovednosti žalovaného 2/, by bola spôsobilá založiť vedomosť žalobkyne
1/ o tomto ďalšom zodpovednom subjekte. Nič také ani zo strany týchto poskytovateľov však vytýkané
nebolo, títo tiež k žalovanému 2/ nepristupovali ako k potenciálnemu škodcovi, hoci o ňom vedeli.
Prakticky nikto k nemu tak nepristupoval (ani poskytovatelia zdravotnej starostlivosti, ani Úrad), hoci
disponujú narozdiel od žalobkyne 1/ odborným aparátom, avšak len od žalobkyne 1/ sa vyžaduje,

aby len zo zle vedenej zdravotnej dokumentácie žalovaného 2/ za spoluzodpovedného považovala.
Navyše treba dodať, že vedomosť poškodeného o osobe zodpovedného subjektu nie je naplnená len
na základe predpokladu alebo podozrenia, a preto ak by aj akékoľvek viac či menej pravdepodobné
podozrenia žalobkyňa 1/ mala už aj na základe listu Úradu z marca 2016, na konštatovanie skutočnej
vedomosti žalobkyne 1/ o tom, že aj žalovaný 2/ je škodcom, by nebolo postačujúce. Obsah tohto

listu Úradu ale dáva celkom jednoznačnú odpoveď bez toho, aby len náznakom spomínal iné subjekty
ako žalovaného 1/ a Alpha medical, s.r.o. a bez toho, aby prípadne polemizoval so zodpovednosťou
ešte niekoho iného, preto ani žiadne podozrenie nebolo z čoho vyvodiť. Ak Úrad konštatoval v liste
z marca 2016 len pochybenia Alpha medical, s.r.o. a žalovaného 1/, tak potom ani v kontexte tejto
informácie žalobkyňa 1/, ak aj videla v neskôr zabezpečenom výpise z účtu poistenca z júna 2016

a v zdravotnej dokumentácii danej jej k nahliadnutiu dňa 30.09.2016, že aj žalovaný 2/ jednu zo
cytologických vzoriek skúmal, nemala prečo mať za to, že aj žalovaný 2/ by mal byť zodpovedným
subjektom, ak ani dohľadový orgán nezistil a žalobkyni 1/ neoznámil žiadne také skutkové okolnosti,
na základe ktorých by aj jeho mohla považovať za subjekt, ktorý jej privodil poškodenie zdravia.Nemožno vytýkať žalobkyni 1/, že sa spoľahla na závery Úradu pre dohľad a dôverujúc im podala
žalobu len voči tým subjektom, ktoré po vykonaní dohľadu ako zodpovedné subjekty, vyplynuli. Možnosť
a schopnosť pacienta označiť „na prvú“ zodpovedný subjekt je v tejto veci sťažená práve pluralitou

subjektov vstupujúcich do poskytovania zdravotnej starostlivosti. Nejedná sa o prípad štandardný, kedy
pacient je napr. hospitalizovaný len na jednom pracovisku, ktoré vykonáva všetky medicínske úkony, kde
niet koho iného žalovať ako len tento jeden do úvahy prichádzajúci subjekt. O to viac potom je namieste
akceptovať, aby skutočná vedomosť žalobkyne 1/ o tom, kto za škodu zodpovedá, bola odvodzovaná od
informácie, ktorú získala od subjektu, ktorý disponuje odbornými medicínskymi vedomosťami. Napriek

odbornému potenciálu takúto vedomosť nezískala od Úradu, ktorý k žalovanému 2/ ako k potenciálnemu
škodcovi sám nepristupoval. Rovnako ani z tvrdených listín (zdravotná dokumentácia, výpis z účtu
poistenca, spis Úradu) z vyššie uvedených dôvodov nebola preukázaná existencia skutočnej vedomosti
žalobkyne 1/ o tom, že aj žalovaný 2/ za škodu pravdepodobne zodpovedá. Vedomosť získanú skôr
ako až zo znaleckého posudku a inak ako z ním tvrdených listinných podkladov, (napr. ústne od
iného a pod), žalovaný 2/ konkrétne nepreukázal. Žiadna iná skoršia skutočná vedomosť, ako len

vedomosť získaná zo znaleckého posudku od forensic zo dňa 30.04.2019 preukázaná tak nebola.
Súd analogicky poukazuje aj na to, že napríklad aj v prípade spotrebiteľa (podobne ako u pacienta),
u ktorého je daný informačný deficit, aktuálna judikatúra umožňuje odvíjať počiatok plynutia subjektívnej
premlčacejdobypribezdôvodnomobohateníodzískaniaskutočnejvedomostiopodstatnýchskutkových
otázkach, ktorú spotrebiteľ získal momentom porady s advokátom (napr. NSSR sp.zn. 4Cdo/281/2021

z 24.08.2022). Prenesúc sa do medicínskeho sporu by potom nemalo by vylúčené, aby skutočná
vedomosť pacienta o takých skutkových otázkach, ktoré svedčia tomu, kto za škodu zodpovedá, bola
tiež naviazaná na získanie informácie, ktorú pacientovi poskytne v tomto smere odborne znalá osoba –
lekár znalec (podobne ako spotrebiteľovi odborník - advokát). Nedostatok odborných vedomostí pritom
nikdy nesmie byť ani pacientovi na ujmu. V danom prípade skutkové okolnosti, z ktorých sa dá uvažovať

aj o žalovanom 2/ ako o škodcovi (teda minimálne aj len zistenie, že aj vzorka hodnotená žalovaným
2/ môže vykazovať zrejme chybu v určení výsledku), žalobkyňa 1/ získala z informácie obsiahnutej v
znaleckom posudku ústavu zo dňa 30.04.2019. Súd preto ustálil získanie vedomosti o zodpovednom
subjekte k tomuto okamihu, a teda až vtedy boli splnené kumulatívne oba predpoklady pre začiatok
plynutia premlčacej doby (k skoršej vedomosti o škode sa pripojila neskoršia vedomosť o zodpovednom

subjekte). Ak potom bola žaloba voči žalovanému 2/ podaná v máji 2019, bola podaná včas. Súd uvádza,
že hodnotí všetky skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo a tiež nezistil, že by spracovanie posudku,
ktorý skúmal aj postup žalovaného 2/, žalobkyňa 1/ neodôvodnenie predlžovala (na margo námietky
žalovaného2/,žežalobcovianeprimeranedlhootáľalisospracovanímposudku).Totižsúdvzaldoúvahy
fakt, že to bol aj sám žalovaný 2/, ktorý neumožnil, resp. sťažil skoršie spracovanie posudku. Žalobcovia

adresovali žalovanému 2/ žiadosť o zapožičanie vzoriek zo dňa 11.10.2016, žalovaný 2/ nenamietal
túto skutočnosť ani netvrdil, že by mu nebola doručená. Tejto žiadosti odmietol vyhovieť listom zo dňa
15.11.2016 ( č.l. 259). V konečnom dôsledku vzorka hodnotená žalovaným 2/ bola k daná k dispozícii až
nazákladesúdomuloženejpovinnostivydaniavecipotrebnejprezistenieskutkovéhostavu(§189CSP).
Súčinnosť pritom nebola pre účely spracovania posudku poskytnutá ani spol. Alpha medical, s.r.o, kedy

sa ňou hodnotené vzorky stratili (o tom neskôr) a tieto neboli k dispozícii od vykonania dohľadu Úradom
už nikdy, napokon ani pre účely tohto súdneho konania. Boli tu teda aj dôvody na strane žalovaného 2/,
ktorý na žiadosť žalobcov nespolupracoval (učinil tak až na základe uznesenia súdu), a preto sa nejaví
byť adekvátnou námietka o tom, že by si žalobcovia sami zavinili, že by posudok bol vypracovaný až po
neprimerane dlhom čase a že by on bol neprimerane dlhú dobu vystavený právnej neistote.

24. Súd záverom uvádza, že najmä v sporoch o náhradu škody na zdraví platí, že v pochybnostiach
je treba postupovať v prospech poškodeného pacienta, hoci aj v tomto prípade ide o kontradiktórny
spor a tiež tu platí, že práva patria bdelým (rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp.zn. IV. ÚS 774/2018
z 27.02.2019). Je potrebné ustanovenia zákona vykladať tak, aby pacientovi bola zabezpečená

najvyššia možná miera ochrany a je potrebné vidieť pri posúdení otázok premlčania rozdiel medzi
bežným veriteľom v spore o zaplatenie zo záväzkového vzťahu a pacientom, ktorý je oproti
poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti v odbornej nevýhode a navyše žije v obave o svoje zdravie
( v prípade žalobkyne 1/ aj o svoj život). Súd si je vedomý, že ide o judikatúru českého súdu,
ale na podporu svojich záverov nie je vylúčené ju použiť, pričom súd má za to, že tento akcent na

špecifickosť postavenia pacienta a lekára nie je ani v rozpore s judikatúrou slovenských súdov (ktoré ju
konštatovali minimálne v súvislosti s modifikovanými požiadavkami na preukázanie príčinnej súvislosti
v prospech pacienta). Napokon, ak v uvedenom rozhodnutí Ústavný súd pripustil možnosť odvíjať
vedomosť pacienta o podstatných skutkových otázkach potrebných pre začiatok plynutia premlčacejdoby aj od informácie poskytnutej odbornou kapacitou (znalcom), potom to môže platiť tak pre
otázku okamihu ustálenia zdravotného stavu, ako aj pre skutkové otázky potrebné pre pravdepodobné
určenie zodpovedného subjektu. V tejto súvislosti súd ešte podporne poukazuje napr. na rozhodnutie

Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 25Cdo/2600/2019 zo dňa 12.05.2020, ktoré konštatovalo, že znalosť
poškodeného o osobe škodcu sa viaže k okamihu, kedy obdržal informáciu, na základe ktorej si môže
učiniť úsudok, ktorá konkrétna osoba je zodpovedná za škodu, ako náhle má také informácie, vo svetle
ktorýchsajavízodpovednosťkonkrétnejosobybyťdostatočnepravdepodobnou.Medziinformácie,ktoré
poškodený musí mať, patrí aj informácia o okolnostiach, svedčiacich o existencii príčinnej súvislosti

medzi vznikom škody a škodovou udalosťou. Pripustil pritom, že počiatok plynutia premlčacej doby je
prípustné viazať aj na vedomosť získanú zo znaleckého posudku odôvodňujúc to tým, že nie je možné
na žalobcu klásť z pohľadu vedomosti o osobe škodcu a existencie príčinnej súvislosti nároky, ktoré
presahovali možnosti laika zaujať dostatočne kvalifikovaný názor na stav veci. Napokon, ani judikatúra
slovenských súdov výslovne nevylúčila, aby preukázaná vedomosť pacienta o škode a škodcovi bola
vyvodená(akináskoršiaskutočnávedomosťpreukázanánebola)ajodjednoznačnejinformáciepodanej

odborníkom (napokon, ako to je možné aj v prípade už uvedenej judikatúry pri spotrebiteľovi, ktorého
vedomosť sa kľudne môže odvíjať od porady s advokátom ako odborníkom v danej oblasti bez toho,
aby sa vyžadovala takáto vedomosť od laika samotného). Napríklad tak, ako uvádzali aj žalobcovia,
vedomosť o škodcovi zo znaleckého posudku vyvodil aj Krajský súd v Nitre v rozhodnutí sp.zn.
9Co/718/2016. Tiež treba dodať, že judikatúra slovenských súdov, na ktorú poukazuje žalovaný 2/

(najmäR68/2003,II.US537/2011,IV.US305/2008čiIII.US399/2016)satýkavedomostioškode,ktorá
v danom prípade nebola kľúčovou otázkou a nebola sporná. Rozhodnutie NSSR sp.zn. 1MCdo/8/2008,
4 Cdo/152/2010 a R16/2014, netýkala sa vôbec medicínskeho sporu medzi lekárom - pacientom,
a preto ani nebola spôsobilá tieto špecifiká a okrem toho aj špecifickú komplikovanosť prejednávenej
veci spôsobenú okrem iného aj pluralitou zodpovednostných subjektov, zohľadniť. Súd má za to, že

v konaní nebolo preukázané, že by žalobkyňa 1/ mala aspoň pravdepodobnú vedomosť o tom, že
rakovinu krčka maternice a s tým súvisiacu hysterektómiu a následnú liečbu onkologického ochorenia
je možné dávať do súvisu s konaním či opomenutím žalovaného 2/ ako potenciálneho škodcu skôr,
ako to vyplynulo z informácie podanej jej znalcom v apríli 2019. Napokon, žalobcovia a znalecký ústav
si pred spracovaním znaleckého posudku vymenili korešpondenciu, ktorá je súčasťou spisu, z nej

však nevyplynula žiadna skutková okolnosť, ktorá by prípadne mohla založiť vedomosť žalobkyne 1/
o tom, že by malo byť poškodenie zdravia dávané aj do súvisu s jednorazovým zdravotníckym výkonom
žalovaného 2/ vykonaným v roku 2012.

25. Čo sa týka rozšírenia nároku žalobkyne 1/ na náhradu škody v dôsledku pripustenia zmeny žaloby

uznesenímsp.zn.16C/160/2016zodňa04.10.2021(zosumy70.528eurrozšírenánasumu70.957eur),
súd uvádza, že ani táto dodatočne rozšírená časť nie je premlčaná. Rozšírenie žaloby v nadväznosti
na novovykonané obodovanie znaleckým posudkom predloženým v konaní bolo uplatnené podaním
doručeným súdu dňa 27.01.2020. Znalecký posudok forensic priznal bolestné v počte bodov 385b
(pôvodne uplatnené na základe posudku H. L. 360b), rozšírenie sa teda týkalo nároku na náhradu za

bolesť.Nároknabolestnésasíceuplatňujevsúdnomkonaníakojednakonkrétnavyčíslenásuma,avšak
pozostáva z jednotlivých dielčich položiek so samostatným bodovým ohodnotením, ktoré majú základ
v poškodení zdravia spôsobeného spravidla jednou škodovou udalosťou. Skutočnosť, že v priebehu
súdneho konania dôjde k zisteniu, že ustálený zdravotný stav žalobkyne 1/ bol nesprávne ohodnotený,
napríklad tým, že niektoré bolesti, ktorých náhrada dovtedy nebola predmetom konania, boli obodované

chybne, resp. neboli obodované vôbec, nemá to za následok začatie plynutia „novej“ subjektívnej
premlčacej doby vo vzťahu k týmto novo či viac obodovaným a následne i uplatneným položkám.
Pokiaľ žalobkyňa 1/ v priebehu konania v súlade so závermi znaleckého posudku (vyhotoveného v
prebiehajúcom konaní) upravila žalobu, neuplatňuje takýmto podaním žiaden nový nárok, ale uplatňuje
iba to, čo od začiatku konania predstavovalo predmet konania. Znalecký posudok vyhotovený vrámci

tohto sporu totiž obodoval rovnaké poškodenie zdravia odlišným spôsobom oproti posudku, ktorý
predložili žalobcovia spolu so žalobou. Celkový rozdiel v bodovom ohodnotení týchto posudkov je
napokon len 25 bodov naviac oproti pôvodne uplatnenej výške bolestného, čo nepredstavuje ani
podstatné zmeny. Aj v záujme zachovania spravodlivosti nie je možné len formalisticky prihliadnuť na to,
že v pôvodnom bodovom ohodnotení toto bolo nižšie a následne v priebehu konania sa výška bodového

ohodnotenia ustálila v prospech poškodenej žalobkyne 1/ a len na základe tejto skutočnosti potom takýto
nárok ako premlčaný zamietnuť, pretože bol uplatnený už až neskôr počas konania. Keďže ide stále
o jeden a ten istý uplatnený nárok, voči dodatočne rozšírenému nároku na náhradu za bolesť neplynie
nová premlčacia doba, iná ako voči náhrade za bolesť, ktorá bola uplatnená pôvodnou žalobou. A preto,vychádzajúc z toho, že nárok na náhradu za bolesť uplatnený pôvodnou žalobou voči žalovaným 1/ a 2/
súd vyhodnotil ako nepremlčaný, ani táto dodatočne rozšírená časť premlčaná nie je. Napokon, keďže
rozšírenie žaloby v priebehu konania v súlade so závermi znaleckého posudku nie je novým nárokom,

ale jedná sa od začiatku o ten istý nárok na náhradu škody za bolestné a za sťaženie spoločenského
uplatnenia, ktorý už bol skôr uplatnený, dá sa aj konštatovať, že podaním pôvodnej žaloby čo do toho
nároku spočívala premlčacia doba v súlade s § 112 veta prvá Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom
konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. Žalobkyňa 1/

nežiadala namiesto pôvodného práva iné právo. Predmetom konania bola stále tá istá náhrada škody.
Podaním žaloby teda spočívala premlčacia doba, pretože žalobkyňa 1/ riadne pokračovala v začatom
konaní. Teda nárok v časti „dodatočného rozšírenia“ by nebol premlčaný v zmysle ust. § 106 ods.1
Občianskeho zákonníka, pretože bola pôvodná žaloba podaná v dvojročnej subjektívnej premlčacej
lehote. (k tomu zhodne napr. rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 3Co/90/2019 z 25.06.2020,
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 13C/50/2021 z 19.01.2022, rozhodnutie Krajského súdu

v Košiciach sp.zn. 5Co/115/2019 z 26.11.2019).

26. Vychádzajúc zo všetkých týchto úvah súd vyhodnotil námietku premlčania vznesenú vo vzťahu
k náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia a jeho zvýšenie ako nedôvodnú voči obom
žalovaným. Ďalej žalovaní namietali aj premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy všetkých

žalobcov 1/-4/.

27. Žalovaný 1/ tvrdil, že premlčacia doba voči tomuto nároku všetkých žalobcov tiež začala plynúť
dňom 06.05.2013, tj. okamihom vykonania poslednej preventívnej prehliadky s posledným vykonaným
cytologickým odberom a aplikujúc všeobecnú 3 ročnú premlčaciu dobu, tento nárok sa podľa neho

premlčal v máji 2016. Súd sa s týmto tvrdením nestotožnil. V prvom rade súd uvádza, že deň 07.05.2013
nie je dňom, kedy si mohli žalobcovia uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému 1/
prvýkrát. Treba vychádzať z toho, čo žalobcovia označujú za zásah do osobnostných práv a z akého
titulu žiadajú náhradu nemajetkovej ujmy priznať. Všetci zhodne odvodzujú nemajetkovú ujmu z toho,
že v dôsledku nediagnostikovaného ochorenia s nutnou hysterektómiou žalobkyne 1/ stratili možnosť

splodiť, porodiť, vychovať vlastné dieťa (žalobcovia 1/ a 2/) a vychovať vlastné vnúča (žalobcovia 3/
a 4/), čo považujú za zásah do práva na súkromný, rodinný život. Imateriálna ujma im tak prvýkrát
mohla vzniknúť až okamihom, kedy prišli o možnosť mať vlastné dieťa či vnúča, teda najskôr vtedy,
keď žalobkyňa 1/ podstúpila hysterektómiu, pretože až po nej o túto možnosť definitívne prišli. Ak by
súd prijal záver načrtnutý žalovaným 1/ o tom, že už v máji 2013 začala im plynúť premlčacia doba

pre tento nárok, potom z toho nevyhnutne plynie aj to, už v máji 2013 žalobcovia mohli voči nemu
podať úspešne žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy, s čím nemožno súhlasiť. V tom čase totiž nielenže
žalobcovia nevedeli, že žalobkyňa 1/ by mohla trpieť nejakým ochorením, ale nepochybne v tom čase
nebolo možné hovoriť o strate možnosti vynosiť a vychovať vlastné dieťa, resp. vychovať vlastné vnúča,
pretože túto možnosť (pred vykonaním hysterektómie) žalobcovia ešte stále reálne mali. V tom čase

podaná žaloba by bola tak celkom nezmyselná, predčasná a zjavne bezúspešná. Premlčacia doba
tak, ako ju žiada počítať žalovaný 1/, by tak začala plynúť ešte skôr, ako k tvrdenému zásahu vôbec
došlo, čo nie je logické. Ak by žalobcovia vyvodzovali nemajetkovú ujmu priamo z ošetrenia vykonaného
žalovaným1/vmáji2013(čoalenečinia),potombypočiatokbehupremlčacejdobynastolenýžalovaným
1/ bol správny (súd si vie predstaviť uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyne 1/ priamo z tohto

ošetrenianapr.akbysadôvodilozásahomdotelesnejintegrityžalobkyne1/bezinformovanéhosúhlasu;
v takom prípade by zásahom bolo bez ďalšieho už len samotné ošetrenie bez jej súhlasu). Treba si
uvedomiť, že samotný protiprávny úkon z medicínskeho hľadiska nie je vždy možné považovať za zásah
do osobnostných práv, tieto časovo nemusia vždy splývať. Je možné, že napr. v dôsledku nesprávne
poskytnutej zdravotnej starostlivosti je osoba dlhodobo v kóme, potom zomrie a pozostalí si môžu

uplatniť náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenou smrťou blízkeho, ktorá má síce svoj pôvodný základ
v nesprávnej poskytnutej zdravotnej starostlivosti – protiprávnom úkone, ale prvýkrát tak môžu urobiť
až po smrti pacienta (zásahom do osobnostných práv je až smrť). Ani v tomto prípade tak ako ani
v prejednávanej veci potom nie je možné moment, kedy došlo k protiprávnemu úkonu (ktorý tvorí
základ pre zásah), považovať za totožný s momentom, kedy reálne došlo k neoprávnenému zásahu do

osobnostných práv a jeho prejavu v osobnostnej sfére žalobcov. Napokon, v spore žalovaní poukazovali
napr. na rozsudok Krajského súdu v Nitre sp.zn. 9Co/140/2014, ktorého obsah ale len potvrdzuje
to, že okamih zásahu do osobnostných práv nie je vždy totožný s okamihom zdravotníckeho úkonu
vykonaného non lege artis, nakoľko v danej veci protiprávny úkon príslušného lekára nastal ešte predpôrodom maloletého dieťaťa neskôr narodeného s poškodením zdravia, no odvolací súd konštatoval,
že právo mohlo byť uplatnené prvýkrát dňom, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných
práv maloletého žalobcu, tj. dňom nasledujúcim po jeho narodení s poškodením zdravia, z ktorého je

vyvodzovaná nemajetková ujma (teda tiež nie od okamihu skôr vykonaného non lege artis medicínskeho
výkonu). Súd preto považoval za potrebné ustáliť, že úplne najskoršie bolo možné uplatniť náhradu
nemajetkovej ujmy na súde po tom, čo k zásahu došlo a nie hneď po tom, kedy došlo k úkonu, či
udalosti,ktorákzásahu(atýmajkškodevimateriálnejrovine)viedla.Aktedakzásahudoosobnostných
práv došlo 11.12.2014 (hysterektómia a definitívna strata možnosti mať vlastné dieťa, resp. vnúča),

o dni 11.12.2014 možno uvažovať ako o úplne najskoršom možnom dni, od ktorého vôbec je možné
začať počítať 3 ročnú objektívnu premlčaciu dobu voči žalovanému 1/. Ak žaloba žalobcov bola voči
žalovanému 1/ podaná na súde dňa 07.11.2016, táto bola podaná v trojročnej objektívnej premlčacej
dobepočítajúcejodúplnenajskôrmožnéhodňa,atedavčas.Tobyplatiloajvtedy,akbysúdneskúmal,či
už v tom čase (alebo až neskôr) žalobcovia vôbec mali možnosť objektívne vnímať, že ide o zásah, ktorý
sa dá spojiť s konkrétnym subjektom ako pôvodcom zásahu, voči ktorému je možné podať žalobu, ktorý

prvok zásahu je podľa názoru súdu tiež podmienkou na to, aby bolo možné právo na súde vôbec reálne
uplatniť voči konkrétnemu subjektu, aby išlo o reálne vymožiteľný nárok v zmysle § 101 Občianskeho
zákonníka. Keďže ani pri uvažovaní o počiatku plynutia premlčacej doby od úplne najskôr možného
termínu nie je nárok žalobcov voči žalovanému 1/ premlčaný, nebolo hospodárne, aby súd skúmal, či by
bol premlčaný počítajúc ho od nejakého iného neskoršieho dňa, pretože by logicky tým viac premlčaný

byť nemohol (pozn. rovnako by súd počítal premlčaciu dobu aj voči Alpha medical, s.r.o. zažalovaného
pôvodne súbežne so žalovaným 1/).

28. Judikatúra sa doposiaľ ustálila na tom, že počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby
na náhradu nemajetkovej ujmy je nutné posudzovať podľa § 101 Občianskeho zákonníka a viaže sa

na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť či ohroziť osobnostné
práva. Ustálené bolo, že začína plynúť dňom nasledujúcom po dni, kedy došlo k neoprávnenému
zásahu. V danom prípade aj je nutné zohľadniť, že judikatúra takýto záver učinila v prípadoch, kedy
v momente zásahu do osobnostných práv oprávnený subjekt vedel a objektívne aj vedieť mohol hneď
aj o tom, kto je pôvodcom zásahu (dopravné nehody, pri ktorých dôjde k úmrtiu blízkej osoby, pričom

osoba,ktorásmrťprivodila, jeznámavmomentesmrti;resp.priprečítanídifamujúcehočlánku jemožné
tento hneď priradiť k jeho autorovi a pod), napr. rozhodnutie NSSR sp.zn. 5 Cdo/265/2009, R 58/2014.
Súdu nie je známy taký prípad, kedy by rovnaký záver najvyšších súdnych autorít o tom, že § 101
Občianskeho zákonníka je potrebné vykladať tak, že právo sa môže vykonať prvý raz deň po tom, kedy
došlo k zásahu, bol prijatý aj v skutkovo komplikovanejších prípadoch, a síce aj v prípade poskytovania

zdravotnej starostlivosti viacerými subjektmi, pri ktorej dôjde aj k zásahu do osobnostných práv pacienta
a je pomerne komplikované ustáliť, kto z viacerých subjektov je alebo môže byť pôvodcom zásahu,
pričomvčasevykonaniazásahautomatickyniejemožné(zvlášťbezodbornejintervencie)učiniťvýpočet
týchto do úvahy prichádzajúcich subjektov. Preto uvedená judikatúra, na ktorú aj poukazovali žalovaní,
podľa názoru súdu nie celkom reflektuje osobitosti prejednávanej veci, bola prijatá v prípadoch skutkovo

celkom odlišných, a preto ani nie je ju možné paušálne preklopiť na túto vec.

29. Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy uplatnenej žalobcami voči žalovanému 2/, počítajúc 3-ročnú
premlčaciu dobu od okamihu zásahu do osobnostných práv samotného (viažuc ju na hysterektómiu
z decembra 2014), len formalistickou aplikáciou záverov z predošlého odseku, javilo by sa, že tento

nárok by mohol byť premlčaný, a to v decembri 2017. Ako už však uviedol súd vyššie, to by platilo za
situácie, kedy by už v čase zásahu samotného mala oprávnená osoba možnosť objektívne vnímať, že
ide skutočne o zásah, ktorý sa dá spojiť s konkrétnym subjektom ako jeho pôvodcom. Podľa názoru
súdu totiž na to, aby bolo možné uplatniť právo prvýkrát v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka, okrem
existencie zásahu ako takého je nutné, aby právo sa stalo žalovateľným nárokom (actio nata) voči

konkrétnemu subjektu (dlžníkovi). Na to, aby bolo možné uplatniť právo na súde, totiž nevyhnutne
sa vyžaduje, aby bol dlžník – pôvodca zásahu známy. Napokon, na to aby sa dalo hovoriť vôbec
o ucelenom zásahu do osobnostných práv, je nutné, aby ho oprávnená osoba vôbec vnímala ako zásah
voči konkrétnej osobe, ktorá tento zásah spôsobila, aby sa tiež dalo vôbec ustáliť, v akom konaní či
opomenutí konkrétneho subjektu (ktorý teda z logiky veci musí byť známy) zásah vôbec spočíval. Je si

ťažkomožnépredstaviť,žebyniektovnímalakozásahdosvojichosobnostnýchprávnejakúskutočnosť,
ktorá sa mu udiala, ale ku ktorej nevie ešte (zatiaľ) nikoho priradiť ako pôvodcu zásahu. Zásah na to,
aby bol zásahom s konkrétnym obsahom, teda musí mať aj svojho pôvodcu a na to, aby si veriteľ vôbec
mohol na súde uplatniť nárok z tohto zásahu vyplývajúci, musí byť objektívne schopný zásah, jeho obsahajehopôvodcuidentifikovaťakonkretizovať.Ažvtedyjepodľanázorusúdumožnéhovoriťotom,žejeho
právo na náhradu nemajetkovej ujmy bolo objektívne možné uplatniť na súde ako žalovateľný nárok.
V prejednávanej veci žalobcovia síce 11.12.2014 zistili, že nebudú môcť mať vlastné deti, či vnúčatá,

avšak v danom momente nepochybne nebolo možné ustáliť, či túto okolnosť, ktorá sa im prihodila, je
možné vôbec považovať za zásah do ich práva na rodinný, súkromný život, či stratili možnosť mať deti
a vnúčatá v súvislosti s protiprávnym úkonom, za ktorý zodpovedá niekto iný a ak áno, kto konkrétny,
alebo či táto skutočnosť je len nešťastnou náhodou a nie je ju možné pripisovať na vrub nikomu tretiemu,
teda že sa ani len o potenciálnom zásahu do ich práv hovoriť nedá. V danom momente teda nepochybne

nebolo ešte čo uplatňovať na súde, pretože negatívny prejav v osobnej rovine síce už vnímať mohli,
ale na druhej strane tento negatívny jav nemohli pripísať na vrub nikomu konkrétnemu. Preto sa ešte
oplnomzásahudoosobnostnýchprávpodľanázorusúduaninedáhovoriť.Právotedaprvýkrátsamohlo
zhmotniť do žalovateľného nároku vtedy, keď k tomuto negatívnemu prejavu (k strate možnosti mať
dieťa, vnúča) bolo možné priradiť jeho pôvodcu, aby túto negatívnu skutočnosť vôbec mohli žalobcovia
považovať za neoprávnenú ujmu. Súd vychádzal pri zisťovaní okamihu, kedy bolo prvýkrát možné ustáliť

pôvodcu zásahu, zo skutočností, ktoré uvádzal pri posudzovaní námietky premlčania voči nároku na
náhradu škody voči žalovanému 2/ a dospel k záveru, že žalovaného 2/ ako subjekt, ktorý zásah
tiež spôsobil, bolo možné ustáliť až v apríli 2019 v nadväznosti na odborné závery prijaté po začatí
tohto sporu. Až týmto okamihom sa tak s negatívnym javom vo svojom rodinnom a súkromnom živote,
s konkrétnym obsahom (stratou možnosti mať vlastné dieťa a vnúča) pre žalobcov mohol spojiť aj

žalovaný 2/ ako pôvodca tohto zásahu, a teda zásah až vtedy bolo možné vnímať ako skutočný zásah
(okrem iných vtedy už známych pôvodcov) aj tejto ďalšej osoby, teda ujmu v pravom zmysle slova.
Zásah sa týmto stal prvýkrát „kompletným“ natoľko, aby bolo možné uplatniť nároky z neho aj voči
žalovanému 2/, prvýkrát až vtedy negatívny jav, ktorý sa im prihodil, mohli žalobcovia vnímať ako svoju
ujmu spôsobenú konkrétnym subjektom. Vychádzajú z uvedených záverov preto súd ani tento nárok

nehodnotí ako premlčaný. Súd v tejto súvislosti poukazuje, napríklad na rozhodnutie Krajského súdu
v Prešove sp.zn. 18Co/67/2018 z 11.09.2019, ktorý rovnako vzhľadom na individuálne okolnosti prípadu
pristúpil k tomu, že neposudzoval počiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade nemajetkovej ujmy voči
poisťovni od momentu dopravnej nehody, z ktorej uplatňovaná ujma vznikla, ale jej počiatok „posunul“
aj vzhľadom na špecifické okolnosti prípadu tak, že právo sa mohlo vykonať prvýkrát až od momentu

publikovania rozhodnutia ESD, v dôsledku ktorého došlo k zmene právneho posúdenia súdov v otázke
náhrady nemajetkovej ujmy krytej z povinného zmluvného poistenia. Uvedený prípad síce nie je totožný
s prejednávanou vecou, ale súd ňou chce ilustrovať to, že vždy je nutné prihliadnuť k individuálnym
okolnostiam, ktoré v spore vyšli najavo a starostlivo posúdiť, kedy najskôr si mohol žalobca svoj nárok
uplatniť na súde a nie len formalisticky rozhodnúť podľa iných prípadov, ktoré sú navyše skutkovo

neporovnateľné.

30. Súd ešte dodáva, že na rozdiel od judikatúry slovenských súdov, Najvyšší súd ČR v prípade náhrady
nemajetkovej ujmy vyvolanej non lege artis postupom zohľadnil špecifickosť takýchto prípadov a napr.
v rozhodnutí sp.zn. 30 Cdo/371/2017 z 21.02.2018 konštatoval ( a to tiež za takej praxe, kedy sa náhrada

nemajetkovej ujmy premlčiavala podľa § 101 vtedy platného českého Občianskeho zákonníka, ako aj
u nás), že vzhľadom k špecifickému charakteru nemajetkovej ujmy na zdraví (dané okrem iného aj
tým, že škodlivý následok sa môže prejaviť aj po dlhšom časovom úseku), sa tézy vyplývajúce z §
106 Občianskeho zákonníka analogicky vzťahujú aj na prípady, kedy sa poškodený domáha práva na
ochranu osobnosti a z nej prameniaceho práva na poskytnutie zadosťučinenia za neoprávnený zásah na

zdraví. Konštatoval, že jednou z podmienok úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody na zdraví je
predpoklad, že došlo zo strany zdravotníckeho zariadenia k porušeniu právnej povinnosti. Ďalej musí byť
preukázaná existencia škodlivého následku na strane poškodeného pacienta a existencia kauzálneho
nexu medzi protiprávnym konaním a škodlivým následkom. Už z toho plynie logický predpoklad, že
spojenie vedomosť o vzniknutej škode, nezahrňuje vždy len informáciu o ustálení zdravotného stavu,

ale tiež obsahuje všetky ďalšie predpoklady pre možnosť uplatnenia nároku v súdnom konaní. Bez
týchto dielčich vedomostí, by totiž poškodený vôbec nemohol nárok na súde uplatniť. Situácia je tu
odlišná od prípadov, kedy je príčina poškodenia zdravia známa poškodenému bezprostredne, ako je
tomu napríklad pri dopravných nehodách. Ustálil teda aj pre určenie počiatku plynutia premlčacej doby
pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, že je nutné skúmať, kedy sa prejavili následky non lege artis

postupu žalovaného, kedy sa zdravotný stav ustálil a zároveň tiež, kedy mal žalobca vedomosť, že non
lege artis postup žalovaného a ujma žalobcovi vzniknutá sú vo vzťahu príčiny a následku. Ak by súd
vychádzal aj z týchto téz, potom nepochybne okamihom vykonania hysterektómie žalobcovia nemali
ešte vedomosť o tom, že ich nemožnosť mať vlastné deti a vnúčatá môže byť dôsledkom nesprávneposkytnutej starostlivosti konkrétneho subjektu (nebolo možné mať objektívne teda ešte vedomosť, že
non lege artis postup žalovaného a ujma žalobcovi vzniknutá sú vo vzťahu príčiny a následku), ktorú
vedomosť (keďže iný skorší okamih preukázaný nebol) mohli nadobudnúť z informácií z posudku z apríla

2019. Aj v kontexte takéhoto náhľadu na danú veci by potom bolo nutné konštatovať, že nárok žalobcov
na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému 2/ (uplatnený v máji 2019) nie je premlčaný. Zrejme aj
v kontexte praktických problémov, v novom českom občianskom zákonníku reflektovali to, že právo na
náhradu škody a inej ujmy sa premlčuje (zhodne) za 10 rokov odo dňa, kedy škoda alebo ujma vznikla.

31. Vo vzťahu k žalovanému 2/ súd navyše konštatuje, že by boli vzhľadom na okolnosti prejednávanej
veci aj splnené podmienky pre nepriznanie účinku vznesenej námietky premlčania pre rozpor s dobrými
mravmi. Ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv nesmie byť v rozpore
s dobrými mravmi, platí aj pre výkon práva vzniesť námietku premlčania. Námietka premlčania zásadne
neodporuje dobrým mravom, no môžu nastať situácie, že uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia
práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nespôsobil a voči ktorému by bol

v takej situácii zánik nároku na zaplatenie dlhu v dôsledku uplynutia premlčacej doby neprimerane
tvrdým postihom. Uvedený záver súd konštatuje v nadväznosti na už uvedené, že aj žalovaný 2/
významne prispel k tomu, že vedomosť o ňom ako o zodpovednom subjekte (pre účely náhrady škody)
a ako pôvodcovi zásahu (pre účely náhrady nemajetkovej ujmy) žalobcovia nadobudli neskôr, ako voči
žalovanému 1/, ktorého zažalovali včas. To, že sa o ňom ako o zodpovednom subjekte nedozvedeli

z výsledkov dohľadu Úradu, nezavinili žalobcovia a tiež preto nie je spravodlivé im tento nedostatok,
resp. túto neúplnosť dávať za vinu. Ale to, že žalovaný 2/ neposkytol žalobcom súčinnosť v čase pred
podaním žaloby na žiadosť o zapožičanie cytologického preparátu potrebného pre ustálenie aj jeho
ako zodpovednostného subjektu zo strany žalobcov, a to až dokedy mu súd uznesením povinnosť ho
predložiť neuložil, mu ale na ťarchu dať nepochybne možno. O to viac sa potom nejaví byť spravodlivé,

aby omeškanie žalobcov s uplatnením práva voči nemu teraz vo svoj prospech namietal. Ak by aspoň
hľadal možnosti, ako súčinnosť poskytnúť, nepochybne by bolo v reálnych možnostiach žalobcov získať
definitívnu vedomosť o tom, že aj o žalovanom 2/ treba uvažovať ako o zodpovednom subjekte, skôr.
Navyše najmä žalobkyňa 1/ ako laik po prekonaní vážneho ochorenia bola v nevýhode a bez toho, aby
jej bola poskytnutá táto súčinnosť len z dostupných podkladov ani nebola schopná získať kvalifikovanú

vedomosť o tom, že aj žalovaný 2/ pravdepodobne by mal byť zodpovednou osobou. Aj preto by
konštatovanie premlčania nároku najmä vo vzťahu k nej bolo neprimerane tvrdým dôsledkom. Nakoľko
však súd konštatoval, že nároky žalobcov voči nemu premlčané nie sú, bolo nadbytočné sa viac touto
argumentáciou zaoberať.

32. Súd poukazuje ešte na to, že hoci najskôr stranám prezentoval predbežné právne posúdenie v tom
smere, že pripustil, že by niektoré nároky mohli byť premlčané, následne stranám (na pojednávaní
dňa 12.09.2019 a dňa 09.09.2021) doplnil a upravil toto posúdenie a konštatoval, že všetky nároky
sa mu javia byť nepremlčané, ku ktorému názoru sa napokon strany obsiahlo vo svojich podaniach
vyjadrovali. Preto posúdenie otázky premlčania súdom tak, ako ho učinil v rozsudku, pre strany nemôže

byť prekvapivé.

Náhrada škody na zdraví- zodpovednosť žalovaných

33. Žalobkyňa 1/ sa domáha v konaní náhrady škody na zdraví, ktorá má svoj základ v tvrdenej

nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti zo strany žalovaného 1/ a žalovaného 2/, vyčítajúc im
konkrétne pochybenia v procese záchytu, rozpoznania a diagnostiky liečby rakoviny krčka maternice,
ktorá diagnostika v štádiu, kedy sa dalo rozvoju onkologického ochorenia predísť, podľa jej názoru bola
vytýkanými pochybeniami žalovaných zmarená, čoho dôsledkom je záchyt onkologického ochorenia
až vo vysokom štádiu s nutnosťou kompletnej hysterektómie a onkologickej liečby (operačná liečb,a

rádioterapia, chemoterapia). V prvom rade sa súd vysporiadal s pasívnou vecnou legitimáciu žalovaných
1/ a 2/ čo do nároku na náhradu škody. Pod vecnou legitimáciou, či už aktívnou alebo pasívnou sa
vo všeobecnosti v civilnom spore rozumie oprávnenie alebo povinnosť strán sporu vyplývajúce z
hmotného práva. Vecnú legitimáciu má ten, komu svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom
subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z

hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. V konaní nebolo sporné,
že poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ktorý poskytoval žalobkyni 1/ gynekologickú zdravotnú
starostlivosť bol žalovaný 1/ a s tým súvisiace laboratórne diagnostické medicínske výkony -hodnotenie
odobratej cytologickej vzorky z krčka maternice vykonával žalovaný 2/. Ako právnická osoba činnosťvykonávali prostredníctvom iných osôb, ktoré sa podieľajú na plnení úloh – na poskytovaní zdravotnej
starostlivosti, bez ohľadu na to, na základe akého právneho vzťahu je vzťah medzi nimi založený (vzťah
medzi právnickou osobou a osobami použitými pri plnení úloh môže byť založený či už na základe

pracovnej zmluvy, alebo môže ísť o vzťah obchodnej spoločnosti a jej štatutára a pod.). Žalovaní 1/ a 2/
ako poskytovatelia zdravotnej starostlivosti sú v konaní pasívne vecne legitimovaní a ani oni v tejto časti
svoju pasívnu legitimáciu v spore nenamietali. V prípade vzniku škody v rámci plnenia úloh právnickej
osoby, konaním fyzickej osoby, ktorá plnila úlohy v jej mene, voči tretím osobám podľa § 420 ods.
2 Občianskeho zákonníka zodpovedá totiž výhradne táto právnická osoba. Žalobkyňa 1/ ako osoba,

ktorá bola ich pacientom, prijímateľom zdravotnej starostlivosti, u ktorej bolo diagnostikované tvrdené
onkologickéochorenie,jezasevtejtočastižalobouuplatnenéhonárokuaktívnevecnelegitimovaná.Súd
preto žalobu prejednal, pričom v konaní boli uplatnené viaceré čiastkové nároky na náhradu škody, kde
splnenie podmienok pre ich vznik súd musí vyhodnocovať vzhľadom na ich špecifickosť samostatne.
Súd nárok na náhradu škody na zdraví právne posúdil podľa ust. § 420 Občianskeho zákonníka,
pričom primárne sa zameral na to, či sú kumulatívne splnené všetky predpoklady vzniku nároku na

náhradu škody, a to existencia protiprávneho úkonu, existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym
úkonom a škodou, vznik škody a zavinenie (ktoré sa predpokladá). Pre posúdenie vzniku nároku
pacienta na náhradu škody na zdraví je nevyhnutné zistitˇ, cˇi poskytovateľ zdravotnej starostlivosti pri
poskytovaní zdravotnej starostlivosti postupoval správne (teda lege artis). Podstatným znakom postupu
lege artis je súlad s poznatkami medicíny a biomedicínskych vied. Za porušenie princípu de lege

artis možno v praxi považovať napríklad nevyčerpanie všetkých dostupných diagnostických možností
a postupov pri zisťovaní konkrétneho ochorenia, čím dochádza v mnohých prípadoch k omeškaniu
v zahájení terapie a poškodeniu zdravia pacienta; chybný diagnostický záver pri danom vyšetrení;
nerealizovanie všetkých dostupných diagnostických metód, postupov a výkonov na správne určenie
diagnózy; nepostupovanie v súlade so štandardnými terapeutickými postupmi; nevykonanie potrebných

kompletných laboratórnych vyšetrení; nesprávne posúdenie závažnosti zdravotného stavu pacienta a
následné neprivolanie lekára špecialistu na konziliárne vyšetrenie; napriek vykonaniu realizovaných
vyšetrovacích metód a laboratórnych vyšetrení nezistenie diagnózy dominantného ochorenia a z
toho dôvodu nerealizovanie adekvátnej liečby pacienta; podcenenie konkrétnych lekárskych nálezov;
nevyužitie všetkých dostupných možností diagnostiky a liečby v súvislosti s aktuálnym zdravotným

stavom pacienta; nezvolanie konzília príslušných odborníkov – lekárov špecialistov; hospitalizovanie
pacienta v závažnom zdravotnom stave v regionálnom zdravotníckom zariadení napriek nevyhnutnosti
urgentnej chirurgickej intervencie; nedostatočné zhodnotenie stavu daného ochorenia operatérmi a po
stabilizácii stavu okamžité neodoslanie pacienta na vyššie špecializované pracovisko; podcenenie
konkrétneho ochorenia, podcenenie príznakov daného ochorenia; nedostatočné venovanie pozornosti

vývoju zdravotného stavu pacienta po vykonaní invazívneho zákroku; nevhodné, neetické oznámenie
diagnózy; nedôstojné a nešetrné zaobchádzanie s pacientom; zlá organizácia práce zdravotníckych
pracovníkov, nedostatočné vedenie záznamov v zdravotnej dokumentácii, nedostatky vo vedení
zdravotnej dokumentácie; absencia objektívneho lekárskeho nálezu v zdravotnej dokumentácii, ktorý
indikoval dané vyšetrenie pacienta; nedostatočné zhodnotenie stavu pacienta vzhľadom na zhoršujúci

sa klinický nález a pretrvávanie ťažkostí, bolestí pacienta; podcenenie zdravotného stavu pacienta
napriek závažným klinickým príznakom; nepodloženie údajov v zdravotnej dokumentácii pacienta
objektívnymi nálezmi, t.j. nevyšetrenie pacienta lekárom a napriek tomu konštatovanie lekára, že
pacient zdravotné ťažkosti nemá; absencia objektívneho vyšetrenia zdravotného stavu pacienta
na zistenie odôvodnenosti indikácie hospitalizácie pacienta, porušenie povinnej mlčanlivosti zo

strany zdravotníckeho pracovníka, ako aj mnohé ďalšie špecifické prípady zlyhania zdravotníckych
pracovníkov pri výkone svojho povolania (K tomu bližšie: Zborník Medicína a právo, Zborník z
rovnomennej medicínsko-právnej Konferencie konanej dňa 18. novembra 2014 na Právnickej fakulte
UK v Bratislave).

34. Čo sa týka žalovaného 1/, žalobcovia argumentovali jeho pochybením vo viacerých rovinách, avšak
len niektoré boli v konaní preukázané. Žalovanému 1/ sa vytýkalo (odvolávajúc sa na Protokol Úradu),
že cytologické vzorky – stery z krčka maternice, ktoré žalobkyni 1/ odoberal, neboli reprezentatívne,
tj. nedostatočné, nevhodné na odčítanie a hodnotenie, poukazovalo sa v tomto smere na nevhodnú
odberovú techniku. Vykonaným dokazovaním sa však uvedené nepotvrdilo. Znalecký posudok

znaleckého ústavu forensic a aj zástupca ústavu na pojednávaní potvrdili, že vzorka z roku 2012
(hodnotená žalovaným 2/) bola uspokojivá na hodnotenie, ústav bez toho, aby konkretizoval nejakú
limitáciu tejto vzorky, vyhodnotil ju a odčítal z nej výsledok, vo vzťahu k nej sa problém s technikou
odberu nezistil. Čo do vzoriek z roku 2009, 2011 a 2013 (ktoré hodnotil Alpha medical), znaleckýústav uvádzal, že síce možno pripustiť problém s technikou odberu, keďže niektoré bunkové zložky
chýbali či neboli dostatočne zastúpené, ale preparát aj napriek uvedenému bol vhodný a uspokojivý
na hodnotenie, teda príslušné laboratórium (Alpha medical) z neho mohlo a malo odčítať výsledok

a dal sa z nich odčítať aj výsledok správny (tak, ako sa to udialo po spätnom prehodnotení vzorky
konzultantom úradu, na ktoré nadviazal znalecký ústav). Bolo vysvetlené, že ak je vo vzorke prítomný
akýkoľvek abnormálny nález, vzorka sa automaticky považuje za reprezentatívnu. Pri abnormálnom
náleze sa nedá konštatovať nereprezentatívnosť vzorky, pretože táto vzorka vykazuje abnormálny
záchyt, teda iným slovami, táto vzorka „splní svoj účel“ a ak sa z nej dá zistiť odchýlka od normy (čo

bolo splnené) je spôsobilá (ak je laboratóriom správne vyhodnotená) naviesť gynekológa na vykonanie
ďalších štandardných diagnostických a liečebných postupov podľa závažnosti zachytenej abnormality.
Napokon bolo konštatované, že aj pri sebelepšej technike odberu gynekológom nie vždy sa musí
podariť odber všetkých buniek, pričom je už úlohou laboratória, aby na prípadné nedostatky gynekológa
upozornila. Treba konštatovať, že napokon aj žalobcovia v spore uznali, že bolo preukázané, že
vzorky odobraté žalovaným 1/ boli reprezentatívne, teda že spôsob, akým ich žalovaný 1/ odobral,

umožňoval ich riadne hodnotenie ( v podaní z 02.03.2023 bod 1.3). Preto súd konštatuje, že zlyhanie
na strane žalovaného 1/, spočívajúce v tom, že by on sám tým, že odobral vzorky nevhodné na
vyhodnotenie, zmaril možnosť žalobkyne 1/ na včasný záchyt prípadne už aj predrakovinových štádií
vrámci onkocytologického skríngu, nebolo v spore preukázané. Z tohto tvrdeného pochybenia preto
nárok na náhradu škody/ujmy nemožno vyvodiť. Okrem toho sa spomínalo na ťarchu žalovaných,

že nebola vykonaná spätná korelácia cytologických vzoriek, teda ich spätné porovnanie za účelom
posúdenia vzájomného vzťahu medzi nimi, teda či výsledok z každej jednej vzorky odčítaný sa zlepšuje,
zhoršuje alebo je bez zmeny (tvrdilo sa, že ju mal vykonať aj žalovaný 1/ ako gynekológ – bod 10
podania žalobcov z 15.01.2019). Ani tento nedostatok však žalovanému 1/ nemožno dať na ťarchu,
vzhľadom na to, že žalovaný 1/ obdržal od laboratórií v rozmedzí rokov 2009 až 2013 štyri vzorky

a všetky s výsledkom negatívnym (NILM), teda vyhodnotené boli tak, že tieto vzorky nevykazujú
žiadnu atypiu buniek na krčku. Aj keby si tieto vzorky a ich výsledky žalovaný 1/ „postavil do radu“
a snažil sa ich porovnať, nemohol len na základe nich dospieť k inému záveru, ako len k tomu,
že ich výsledky o žiadnom predrakovinovom stave, ktorý by prípadne progredoval, nevypovedajú. Aj
keby spätnú koreláciu vzoriek teda vykonal, s najväčšou pravdepodobnosťou by pri takých výsledkoch,

aké z laboratórií obdržal, len na základe vzoriek žiadnu dynamiku prekanceróznych zmien nezistil.
Takto porovnávané (nesprávne ako negatívne hodnotené) vzorky by ho teda k žiadnej ďalšej „akcii“
sami osebe neprimäli. Znalecký ústav napokon konštatoval, že tak nemuseli (Alpha medical), resp.
nemohli (žalovaný 2/) urobiť ani laboratória, o to menej by sa tento postup potom mohol vyžadovať od
žalovaného 1/, ktorý si sám tieto vzorky nevie z patologického hľadiska vyhodnotiť. To, či ale žalovaný

1/ mal k dispozícii ďalšie podporné diagnostické metódy (nad rámec skríningu) a či ich dostatočne
pre určenie správnej diagnózy využil, súd odôvodní neskôr. Ďalej sa žalovanému 1/ vyčítalo aj to, že
nedodržal odporúčanie obsiahnuté vo výsledkovom liste žalovaného 2/ týkajúcom sa vzorky z roku
2012 (č. 14407/12), ktorú žalovaný 2/ vyhodnotil ako negatívnu, bez abnormalít (NILM), v ktorom bolo
žalovaným 2/ odporučené, aby odber opakoval o 6 mesiacov. Znalecký ústav sa vyjadril k uvedenému

tak, že ak výsledok z laboratória bol hodnotený ako NILM (negatívny), tak odporúčanie žalovaného 2/
opakovať odber o 6 mesiacov žalovaný 1/ mohol a nemusel prijať, keď bolo prijateľné vykonať odber
nie výlučne len o 6 mesiacov, ale aj po jednom roku. Bolo konštatované, že opakované cytologické
vyšetrenie mohlo byť vykonané fakultatívne pri návšteve žalobkyne 1/ u žalovaného 1/ dňa 05.11.2012.
Bolo vykonané v máji 2013, čo znalecký ústav (ktorý konštatoval, že adekvátne bolo aj opakovanie

odberu po 1 roku) vyhodnotil ako práve ten cytologický odber, ktorý žalovaný 1/ indikoval vzhľadom
na informáciu, ktorú v roku 2012 mal dostupnú z výsledkového listu žalovaného 2/. Zhrnúc uvedené
súd učinil na podklade tohto odborného stanoviska záver, že žalovaný 1/ nebol viazaný odporúčaním
žalovaného 2/ opakovať odber po pol roku za stavu, ak obdržal negatívny výsledok odberu z apríla 2012,
a bol tak namieste aj taký postup, že sa odber vykoná po roku, čo splnené bolo, keďže nasledujúci

odber bol realizovaný v máji 2013. Aj znalecký ústav dospel k záveru, že pri odporúčaní s opakovaním
odberu o 6 mesiacov mohol žalovaný 1/ postupovať tak, že sa odber vykonal o jeden rok tak, ako to aj
v skutočnosti bolo. Vychádzajúc z odborného usmernenia Ministerstva zdravotníctva SR na vykonávanie
laboratórnej diagnostiky infekcie onkogénnymi ľudskými papilomavírusmi v prevencii krčka maternice
z 24.05.2010 (zverejnené vo Vestníku č. 24/2010), v prípade negatívneho výsledku skríningu NILM sa

pokračuje v rutinnom skríningu, teda žalovaný 1/ ani v zmysle tohto odporúčania nebol povinný opakovať
odber o 6 mesiacov, napokon zopakoval ho o 1 rok (čo znalecký ústav považoval za dostatočné), a teda
súd má za to, že v tomto smere opakovaním odberu „až“ v máji 2013, žalovaný 1/ neporušil žiadnu
svoju povinnosť. Súd vzal do úvahy napokon aj fakt, že na pojednávaní dňa 30.01.2020 vypočul svedkaH. B. (zamestnanca žalovaného 2/, ktorý schválil podľa výsledkového listu záver hodnotenia vzorky
z roku 2012), práve aj k tomu, aby vysvetlil dôvod, pre ktorý bol odporúčaný opakovaný odber o 6
mesiacov. Dôvod tohto odporúčania (za stavu výsledku ako NILM) však vysvetliť nevedel. Súd má za

to, že ak subjekt, ktorý takéto odporučenie dal, opodstatnenosť tohto odporúčania vysvetliť sám nevie,
za stavu, keď aj znalecký ústav konštatoval, že dostatočné bolo opakovanie odberu aj po 1 roku (ako to
žalovaný 1/ zrealizoval), potom nedošlo zo strany žalovaného 1/ v tomto smere k porušeniu povinnosti,
ak odber nezrealizoval práve aj po 6 mesiacov (počítajúc od apríla 2012 cca v októbri 2012), ale až v máji
2013. Aj zástupca znaleckého ústavu napokon uviedol, že svoju základnú povinnosť vykonať pravidelné

odbery na onkocytologický skríning si žalovaný 1/ riadne splnil tak, ako mal. Napokon žalobcovia videli
pochybenie aj v tom, že žalovaný 1/ odobral nad rámec cytologických vzoriek z roku 2009, 2011, 2012
a 2013 aj ďalšie vzorky, ktoré ale v rozpore so svojimi povinnosťami, vyhodnotil sám pod mikroskopom
bez toho, aby ich zaslal laboratóriu, čím mal tiež prispieť k tomu, že sa nepodarilo zachytiť ochorenie
žalobkyne 1/ v skoršom predrakovinovom štádiu, kedy by sa rozvoj karcinómu ešte dal odvrátiť. Bolo
zistené, že žalovaný 1/ vykonal sám mikroskopické vyšetrenie steru pošvy (minimálne 05.11.2012

a 07.03.2014). Súd však konštatuje, že ak by aj došlo k nesprávnemu vyhodnoteniu vzorky odobratej
z pošvy žalobkyne 1/ (či už jednorazovo, alebo opakovane), toto pochybenie by nemalo žiadnu súvislosť
s poškodením zdravia (karcinómom krčka maternice). Ako bolo odborne zástupcom znaleckého ústavu
vysvetlené (potvrdená bola obrana žalovaného 1/), v danom prípade išlo o odber vzorky z pošvy za
účelom zistenia mikrobiologického- bakteriálneho obrazu v pošve, ktorým sa ale nevyšetruje stav na

krčku maternice. Aj zástupca znaleckého ústavu potvrdil, že v prípade cytologických sterov z krčka
maternice a v prípade vyššie uvedeného odberu steru z pošvy na mikrobiologické vyšetrenie sa jedná
o úplne dve rôzne skutočnosti. Mikrobiologickým odberom z pošvy sa zisťuje prípadný zápal pošvy,
ktorý však nie je spôsobilý indikovať zápal krčka, resp. stav na krčku maternice a ani prípadný pozitívny
ster z pošvy neindikuje akúkoľvek zmenu na krčku, keďže ide o dve odlišné veci. V danom prípade

uvedené dve skutočnosti si žalobcovia celkom zrejme zamieňali. V spore však nie je škoda vyvodzovaná
z toho, že žalobkyni 1/ bol nesprávne, či nedostatočne liečený zápal pošvy, ale to, že sa jej vyvinul
karcinóm na krčku maternice bez toho, aby ho žalovaní diagnostikovali v štádiu, v ktorom ešte nemusel
dospieť až do rozvinutia onkologického ochorenia. Ak by teda žalovaný 1/ aj nevyhodnotil stery z pošvy
žalobkyne 1/ tak, ako mal, nejde o tú príčinu, ktorá spôsobila oneskorenú diagnostiku rakoviny krčka

maternice, pretože ide o dve nesúvisiace veci a ani správne zhodnotenie mikrobiologického osídlenia
pošvy žalobkyne 1/ by nebolo spôsobilé zdiagnostikovať rozvíjajúcu sa (alebo prípadne už aj rozvinutú)
rakovinu krčka maternice. Ani z tejto skutočnosti preto nárok na náhradu škody/ujmy žalobcom vzniknúť
nemohol. Tiež súd nevyhodnotil ako porušenie právnej povinnosti žalovaného 1/ skutočnosť, že v marci
2014 nevykonal žalovaný 1/ cytologický ster. Znalecký posudok forensic uvádzal, že bolo namieste,

aby vykonal odber po roku od posledného odberu (tj. rok od mája 2013), pričom jeho zástupca na
pojednávaní doplnil, že vzhľadom na zápal prítomný v marci 2014 a vzhľadom na to, že išlo pacientku,
ktorá pravidelne chodila na prehliadky, správnym postupom by bolo aj to, že nevykonal cytologický
odber počas zápalu, ale až po jeho preliečení (o cca 14 dní, na ktorú kontrolu však už žalobkyňu
1/ neobjednal). Aj znalecká organizácia Lege artis potvrdila, že rozhodnutie, či odoberie ster počas

zápalu, bolo na gynekológovi, ktorý odôvodnil, prečo tak v tomto prípade neučinil, ale súčasne bolo
konštatované tiež, že tak následne mal urobiť po preliečení, na ktorú kontrolu však pacientku neobjednal
( o probléme s kontrolou neskôr). Preto samo osebe nevykonanie cytoodberu priamo na vyšetrení
12.03.2014počaszápalu,ktorýžalovaný1/vtedyliečil,niejepochybenímanipodľajednejzoznaleckých
autorít. Súd pri týchto záveroch vychádzal primárne zo znaleckého posudku znaleckého ústavu forensic,

ktoré boli potvrdené výsluchom zástupcov znaleckého ústavu, pričom tieto závery znaleckého ústavu
neboli vyvrátené ani znaleckým posudkom znaleckej organizácie Lege artis, ktorá pochybenie v tomto
smere rovnako nekonštatovala.

35. Ďalej sa žalovanému 1/ vytýkalo nesprávne vedenie zdravotnej dokumentácie. Nebolo sporné,

že v tomto smere žalovaný 1/ pochybil, keď žalovaný 1/ sám poukazoval opakovane na to, že síce
viedol nedostatočne či nečitateľne zdravotnú dokumentáciu, za čo bol aj sankcionovaný Trenčianskym
samosprávnym krajom v správnom konaní (rozhodnutie TSK/2016/03638/zdrav.-4 zo dňa 12.05.2016),
ale namietal, že toto pochybenie nie je v príčinnej súvislosti so škodou na zdraví žalobkyne 1/
a nemajetkovou ujmu žalobcov. Napokon, znalecký ústav forensic ako aj znalecká organizácia Lege

artis potvrdili zhodne tiež nedostatočné, neúplné a nesprávne zadokumentované zápisy v zdravotnej
dokumentácii. Súd má zhodne so žalovaným 1/ za to, že hoci pochybenie v tomto smere na strane
žalovaného 1/ bolo nesporne preukázané, absentuje príčinná súvislosť medzi týmto pochybením
a škodou (k tomu obdobne uznesenie NSČR z 20.09.2005 sp.zn. 25Cdo/465/2005, uznesenie NSSRz 28.04.2010 sp.zn. 4Szd/1/2009). Z tohto pochybenia nie je možné vyvodiť vznik škody na zdraví.
Napriek tomu však nie je možné toto pochybenie na strane žalovaného 1/ v tomto konaní vôbec (v
procesnej rovine – v rozložení dôkazného bremena) nezohľadniť. Podstatné totiž je, že v dôsledku

stručnosti, nedostatočnosti či neúplnosti zdravotnej dokumentácie sa pacient pre prípad sporu ocitá
zhoršenej dôkaznej pozícii, do ktorej sa sám nepriviedol. Hoci teda zásadne na pacientovi leží
dôkazné bremeno preukázania existencie všetkých predpokladov zodpovednosti za škodu (odhliadnuc
od toho, že už len z podstaty postavenia pacienta je tento v odbornej nevýhode oproti lekárovi), v
prípade nesprávne vedenej zdravotnej dokumentácie sa pacient ocitá v ešte zhoršenej situácii, kedy

nebude schopný za účelom preukázania zodpovednosti za škodu lekára uniesť dôkazné bremeno,
ak niektorý predpoklad tejto zodpovednosti môže a má byť preukázaný práve za pomoci zdravotnej
dokumentácie (na ktorej správnosť a úplnosť sa spoľahnúť nedá). Podstatné je to, že nikto (tu žalovaný
1/) nemôže ťažiť z nepoctivého, či protiprávneho činu, teda zo zanedbania svojej povinnosti viesť
riadne a odborne zdravotnú dokumentáciu. Hoci akúkoľvek formu modifikácie, či rozloženia dôkazného
bremena žalovaný 1/ opakovane vo svojich podaniach a prednesoch vylučoval s poukazom na to,

že v prípade medicínskeho sporu nejde v zmysle CSP o spor so slabšou zmluvnou stranou, kde by
sa k tomu súd mohol uchýliť, súd má za to, že spravodlivé usporiadanie procesných vzťahov medzi
stranami sporu v týchto špecifických sporoch si vyžaduje, aby slabšie postavenie poškodeného pacienta
(oslabeného naviac ešte tým, že sa nemôže oprieť a spoľahnúť na úplnosť zdravotnej dokumentácie)
bolo kompenzované, a to napríklad aj odklonom od základnej konštrukcie delenia bremena tvrdenia

alebo dôkazného bremena, napr. aj formou jej sekundárneho prenesenia na žalovaného - tu naviac
na toho žalovaného, ktorý nedostatky zdravotnej dokumentácie spôsobil (delenie a prenos dôkazného
bremena v medicínskom spore pripustil napr. aj Krajský súd v Trenčíne v uznesení sp.zn. 4Co/195/2018
z 15.08.2019). V tomto smere sa preto súd stotožnil s argumentáciou žalobcov, že pre nedostatky vo
vedenízdravotnejdokumentáciejemožnépristúpiťkvyvodeniunásledkuvprocesnejrovine- k tvrdenej

modifikácii, rozloženiu dôkazného bremena.

36. V súvislosti so zdravotnou dokumentáciou žalobcovia vytýkali žalovanému 1/ ešte jedno pochybenie,
a síce, že odhalenie jej onkologického ochorenia zdržalo aj to, že musela niekoľko mesiacov od
žalovaného 1/ pýtať zdravotnú dokumentáciu (aby mohla vyhľadať iného gynekológa), ktorú jej žalovaný

1/ odmietal vydať, keď túto získala od neho až v októbri 2014. Žalobkyňa 1/ pri svojom výsluchu
uvádzala, že nemohla od žalovaného 1/ asi 2,5 mesiaca dostať „kartu“ (hovorové označenie zdravotnej
dokumentácie). Doplnila, že kartu žiadala od žalovaného 1/ už v auguste 2014 osobne ako reakciu na
to, že ju žalovaný 1/ nevyšetril s odôvodnením, že si chce zabezpečiť iného gynekológa. Uviedla, že
vauguste2014muoznámila,žechceprestúpiťkinémugynekológovi.Opakovanedokumentáciužiadala

v septembri 2014 (to už s lekárom komunikovala len telefonicky, či emailom). Žalobkyňa 1/ v podnete
na preskúmanie poskytnutej zdravotnej starostlivosti adresovanej Úradu uviedla, že žalovanému 1/ dňa
03.10.2014 oznámila, že je rozhodnutá prestúpiť k inému gynekológovi. Doložený bol email žalobkyne
1/ z 09.10.2014 adresovaný na A. so žiadankou o odhlásenie a žiadosťou o doručenie zdravotnej
dokumentácie novej gynekologičke H. D.. Opakovane mail adresovala aj 30.10.2014. Zo správy H.

D. zo dňa 13.03.2019 vyplynulo, že žiadosť o vyradenie žalobkyňa 1/ obdržala od nej v októbri 2014
a doručila ju následne sama žalobkyňa 1/ žalovanému 1/. Žalovaný 1/ uvádzal, že žalobkyňa 1/ si kartu
vyžiadala od neho až v októbri 2014 (č.l. 227). Z ním vykonaného prepisu chorobopisu vyplýva že si
dňa 10.10.2014 zaznačil, že eviduje zrušenie registrácie žalobkyne 1/ od 31.10.2014. Uvedený zápis
z 10.10.2014 by teda korešpondoval s tým, že práve z emailu žalobkyne 1/ z toho predošlého dňa sa

žalovaný 1/ dozvedel o tom, že sa žiada o odhlásenie (podľa obsahu teda ide o odstúpenie od dohody
o poskytovaní zdravotnej starostlivosti zo strany pacienta) a žalobkyňa 1/ bude prihlásená ako pacientka
iného gynekológa. V tomto kontexte teda neobstojí obrana žalovaného 1/, že tento email a jeho prílohu
(žiadosť o odhlásenie) nikdy neprijal, že sa s nimi neoboznámil. Obsah a dátum zápisu v zdravotnej
dokumentácii (odhlásenie zaevidované dňa 10.10.2014) totiž v celom rozsahu korešpondujú s obsahom

emailu žalobkyne 1/ z predošlého dňa, a preto javí sa byť nanajvýš pravdepodobné, že email žalobkyne
1/ zo dňa 09.10.2014 bol práve zdrojom tejto informácie. Súd preto má za to, že najneskôr 10.10.2014
sa žalovaný 1/ o odhlásení a potrebe odovzdania zdravotnej dokumentácie dozvedel. To by napokon
skôr dátumovo sedelo s vyhlásením žalobkyne 1/ pre účely dohľadového konania v podnete, že práve
v októbri 2014 oznámila žalovanému 1/, že chce u neho ako pacientka skončiť a nájsť si iného

gynekológa. Nejavili sa preto súdu v kontexte tohto jej skoršieho tvrdenia ako presvedčivé jej neskoršie
tvrdenia produkované až v tomto spore, že zdravotnú dokumentáciu a úmysel prejsť k inému lekárovi
mu oznámila už v auguste 2014, na čo nemal dlhodobo reagovať, čím mal proces diagnostiky ochorenia
neprimerane predĺžiť. Súd má za to, že aj vzhľadom na túto protirečivosť tvrdení žalobkyne 1/ (októbervs. august) bolo namieste, aby ju zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať prípadnú skoršiu žiadosť
o zdravotnú dokumentáciu a ukončenie poskytovania zdravotnej starostlivosti (dohody o poskytovaní
zdravotnej starostlivosti u žalovaného 1/), ako tú, ktorá bola z októbra 2014. Toto sa v spore ale žalobkyni

1/ preukázať nepodarilo, k preukázaniu svojho tvrdenia o tom, že už v auguste 2014 osobne odstúpila
od dohody a žiadala dokumentáciu od žalovaného 1/, nenavrhla vykonať žiadne dôkazy. Napokon
aj z odpovede H. D. možno usudzovať skôr až na októbrový termín oznámenia žiadosti o zmenu
lekára zo strany žalobkyne 1/, keďže až v októbri jej bola vystavená žiadosť o vyradenie z evidencie
žalovaného 1/ zo strany novej lekárky. Ak teda preukázateľne žalobkyňa 1/ požiadala o ukončenie

registrácieužalovaného1/(tedaodstúpilaoddohodyoposkytovanízdravotnejstarostlivosti)aovydanie
zdravotnej dokumentácie v priebehu mesiaca október 2014, pacientkou H. D. sa stala od nasledujúceho
mesiaca, teda od 01.11.2014 ( § 12 ods. 10 zákona č. 576/2004 Z.z.) a odber u H. D., ktorý potvrdil
karcinóm, bol vykonaný 07.11.2014, súd nezistil na strane žalovaného 1/ v tomto smere (bránením
zmeny gynekológa) „prieťah“ v období medzi marcom až novembrom 2014, ktorý by oddialil definitívne
odhalenie onkologického ochorenia. V súvislosti s oddialením konečnej diagnostiky žalobkyňa 1/ tiež

namietala, že žalovaný 1/ poskytol pre účely poskytovania zdravotnej starostlivosti H. D. jej len neúplný
výpis zo zdravotnej dokumentácie. Bolo nadbytočné bližšie skúmať pravdivosť tohto tvrdenia. Uvedený
nedostatok sám osebe totiž nespôsobil žiaden následok (škodu), pretože aj napriek nemu (ak by
to aj bola pravda) bola po odbere zo dňa 07.11.2014, diagnostikovaná dňa 10.11.2014 rakovina
krčka maternice ako správna diagnóza, teda nijakým spôsobom tento tvrdený nedostatok nesťažil, či

neznemožnil dospieť dňa 10.11.2014 k správnej diagnóze a jej určenie neúplnosť poskytnutej zdravotnej
dokumentácie ani neoddialila. Napokon, rozsah dokumentácie poskytnutej H. D. celkom zrejme ani
ona nevnímala za primárny problém pre ďalšie jej zdravotnícke výkony, či prekážku v určení správnej
diagnózy, keď sa poskytnutia ďalších (chýbajúcich) častí dokumentácie v tom čase od žalovaného 1/
nedomáhala. V súvislosti s obdobím po marci 2014 napokon žalobcovia tvrdili, že žalobkyňa 1/ okrem

tých prehliadok, ktoré sú zapísané v zdravotnej dokumentácii, absolvovala ešte ďalšiu v lete 2014, ktorá
ale nie je zanesená v zdravotnej dokumentácii (č.l. 252). Pri výsluchu žalobkyňa 1/ uvádzala, že sa
v lete (auguste) 2014 dostavila k žalovanému 1/, ale gynekologické vyšetrenie jej nebolo žalovaným
1/ vykonané. Cieľom návštevy síce bolo, aby ju žalovaný 1/ vyšetril, ale nebola objednaná. Súčasne
uviedla, že po vyšetrení u žalovaného 1/ v marci 2014, bola gynekologicky vyšetrená až u H. D.

v novembri 2014. Z uvedených tvrdení samotnej žalobkyne 1/ pri výsluchu potom vyplýva, že v auguste
2014 nebola jej vykonaná gynekologická prehliadka u žalovaného 1/, hoci v predošlých podaniach
uvádzala, že jej v lete 2014 bola žalovaným 1/ vykonaná prehliadka, ktorá ale z dôvodov jej neznámych
nebola zapísaná v zdravotnej dokumentácii. V tomto súd vidí nekonzistentnosť jej vlastných tvrdení,
ktorý musí ísť na jej vrub. Žalovaný 1/ popieral od začiatku konzistentne akúkoľvek návštevu žalobkyne

1/ u neho a aj vykonanie prehliadky z jeho strany po marci 2014. Ak sa teda žalovanému 1/ dávalo za
vinu aj to, že mal a mohol objaviť ochorenie aj prehliadkou vykonanou v lete (auguste) 2014, potom súd
konštatuje, že žalobkyňa 1/ nepreukázala, že by vôbec takáto prehliadka bola vykonaná, keď sama pri
výsluchu potvrdila, že po marci 2014 žalovaným 1/ vyšetrená nebola. Nešlo pritom o odbornú otázku,
ktorú by nebolo v moci pacienta - laika preukázať, ale o skutkovú otázku, pri ktorej si napokon aj sama

žalobkyňa 1/ odporovala. V tomto smere, opäť aj vzhľadom na nekonzistentnosť tvrdení žalobkyne 1/
mala byť podľa názoru ona tou, ktorá by aspoň v rovine „bez rozumnej pochybnosti“ preukázala, že
absolvovala viac prehliadok, ako je zaznamenaných v zdravotnej dokumentácii, na ktorých potenciálne
mohlo dôjsť k skoršiemu odhaleniu jej ochorenia tak, ako tvrdí. Napokon ani nepreukázala, že by
(vzhľadom na to, že v auguste 2014 podľa jej tvrdení z výsluchu ako neobjednanej pacientke nebola

vykonaná prehliadka), sa bola objednala na vyšetrenie na iný termín, keď toto ani netvrdila. Následne po
auguste 2014 už mala podľa vlastných tvrdení komunikovať so žalovaným 1/ len telefonicky či emailom.
Napokon sami žalobcovia následne v spore argumentovali tým, že pre posúdenie veci nie je podstatné
zamieravať sa na obdobie po marci 2014, ale na obdobie skoršie, kedy by bolo podľa nich ešte možné
celkom predísť rozvoju karcinómu. Na toto obdobie preto sa súd zameral v ďalšej časti.

37. Čo sa týka namietaného ďalšieho porušenia povinnosti žalovaným 1/, súd v takéto porušenie predsa
len mal za preukázané. V prvom rade bolo zistené, že posledné gynekologické vyšetrenie vykonané
žalovaným 1/ žalobkyni 1/ sa uskutočnilo 12.03.2014, kedy žalovaný 1/ nasadil žalobkyni 1/ liečbu
antibiotikami. Stav žalobkyne 1/ zástupca znaleckého ústavu uzavrel ako zápal s liečbou a pri svojom

výsluchu zástupca ústavu konštatoval, že správnym postupom bolo poučiť ju, aby prišla po preliečení
na kontrolné gynekologické vyšetrenie, a to nielen preto, aby zistil, či ním naordinovaná liečba na zápal
zabrala,aleajpreto,abyjejmoholzrealizovaťcytologickýodberzkrčka.Súčasnebolonímkonštatované
(a vyplýva to aj so žalovaným 1/ prepísaného chorobopisu), že údaj o tom, že by bola žalobkyňa 1/ nímvýslovne poučená, že má prísť na kontrolné vyšetrenie, v ňom absentuje. Znalecký posudok znaleckej
organizácie Lege artis konštatoval zhodné pochybenie na strane žalovaného 1/, a síce tiež konštatoval,
že v chorobopise nie je údaj o tom, že by pacientku objednal na kontrolné vyšetrenie a súčasne toto

bolo doplnené tak, že ako nesprávny postup bolo hodnotené nevyzvanie pacientky na kontrolu po
preliečení po vyšetrení v marci 2014. Žalovaný 1/ síce trval na tom, že žalobkyňu 1/ o tejto potrebe poučil,
avšak žalobkyňa 1/ toto poprela, trvala na tom, že nebola o potrebe kontroly poučená. Ani zo zdravotnej
dokumentácie vedenej žalovaným 1/ nevyplýva, že by bola vôbec žalobkyňa 1/ poučená o potrebe
kontroly a už vôbec nie to, že by ju priamo dňa 12.03.2014 na kontrolu vopred objednal. Súd túto spornú

okolnosť vyhodnotil tak, že žalovaný 1/ splnenie tejto povinnosti voči žalobkyni 1/ nepreukázal, a to ani
obsahom zdravotnej dokumentácie (ktorej vedenie mal plne v svojej moci, a teda mu nič nebránilo, ak
takéto poučenie žalobkyni 1/ dal, aby si o tom urobil záznam v dokumentácii), ale ani žiadnym iným
dôkazom. Práve v tejto otázke aj nedostatočné vedenie zdravotnej dokumentácie musí ísť na vrub
žalovaného 1/. Obe znalecké autority sa zhodli, že absencia uvedenej povinnosti na strane žalovaného
1/predstavujezmedicínskehohľadiskanesprávnypostup.Žiadenrozporvznaleckomdokazovanítomto

smere po vykonaní aj v poradí druhého znaleckého dokazovania z odvetvia gynekológie nevznikol, keď
bol potvrdený záver zástupcu znaleckého ústavu formulovaný na pojednávaní. Aj z tohto hľadiska sa
potom súdu nejaví ako adekvátne, aby žalovaný 1/ pripisoval nedostavenie sa na kontrolné vyšetrenie
na vrub žalobkyne 1/ a zaťažoval ju spoluzavinením v tom zmysle, že ak by bola prišla, tak by mohol
karcinóm odhaliť o pár mesiacov skôr (možno aj v ľahšom štádiu než to, ktoré bolo zistené v novembri

2014). Z vlastného pochybenia podľa názoru súdu nemôže teraz žalovaný 1/ vyvodzovať pre seba
výhodu v podobe prenesenia zodpovednosti na pacientku (o zhodnotení tvrdeného spoluzavinenia
žalobkyne 1/ komplexnejšie súd pojednáva v inej časti).

38. Ďalej sa súd zaoberal tým, či žalovaný 1/ mal a mohol a ak áno, v ktorej časovej etape mohol

už odhaliť vznik nádoru prostredníctvo transvaginálnej sonografie (TVS), keď žalobkyňa 1/ uvádzala,
že napriek zápisom v zdravotnej dokumentácii jej toto vyšetrenie, ktoré bolo spôsobilé odhaliť jej
ochorenie, nevykonával. Na uvedené žalovaný 1/ reagoval tak ( č.l. 369), že nie je povinný TVS mať,
lebo tento prístroj nie je povinný v ambulancii mať a navyše tento prístroj ani neslúži na odhalenie
prekanceróz a kanceróz. V prvom rade súd vníma tvrdenie žalovaného 1/ o tom, že on vlastne ani nie

je povinný mať TVS, a preto nie je možné z jeho nevykonania nič vyvodzovať, za nepriliehavý argument
v kontexte toho, že z ním vedenej zdravotnej dokumentácie vyplýva, že s TVS prístrojom mal podľa
vlastného zápisu disponovať (keďže evidoval, že ju u žalobkyne 1/ opakovane používal). Na jednej
strane žalovaný teda tvrdí, že ju mal a použil (lebo veď to zaznamenal aj do dokumentácie) a na druhej
strane tvrdí, že ju mať nemusí (a preto nemožno vyvodzovať z tohto titulu voči nemu zodpovednosť). Je

pravdou, že v zmysle výnosu Ministerstva zdravotníctva SR č. 44/2008 Z.z. o minimálnych požiadavkách
na personálne zabezpečenie a materiálno – technické vybavenie jednotlivých druhov zdravotníckych
zariadení (účinného v rozhodnej dobe) nebola TVS medzi povinným materiálno – technickým vybavením
gynekologickej ambulancie. Súčasne však podľa prílohy č. 2 zákona č. 577/2004 Z.z. upravujúcej
náplň preventívnych gynekologických prehliadok je povinnou súčasťou preventívnej prehliadky aj výkon

označený ako transvaginálna ultrasonografia. Z uvedeného potom je nutné vyvodiť, že ak ju gynekológ
vo svojej ambulancii TVS sám nemá, je za účelom riadneho vykonania preventívnej prehliadky povinný
zabezpečiť,abybolaTVSvykonaná uinéhoposkytovateľa,ktorýTVSdisponuje.Inakbyneboloučinené
zadosť predpisu upravujúcemu povinnú náplň preventívnej gynekologickej prehliadky. Súd má za to, že
aj vzhľadom na a/ preukázanú nesprávnosť, neúplnosť vedenia zdravotnej dokumentácie, ktoré vady

oslabujú (na ťarchu žalovaného 1/) jej vierohodnosť, 2 / zápisy z vyšetrení TVS, ktoré obsahujú len veľmi
stručný údaj o vykonaní TVS (všade TVS- normálny nález bez bližšej konkretizácie zistenia a nálezu,
ktorá by tento zápis činila dôveryhodnejším), 3/ v kontexte toho, že žalobkyňa 1/ konzistentne popierala,
že by jej bol býval vrámci preventívnej prehliadky toto vyšetrenie vykonal (2009, 2011, 2012, 2013) a 4/
s prihliadnutím na to, že nebolo sporné, že si žalovaný 1/ ani neuplatnil voči poisťovni preplatenie toho

výkonu(toaninepopieral,lenargumentovaltým,ženiejenatopovinný),súdmázato,žebolonamieste,
abyžalovaný1/preukázal,akýmspôsobomvykonávalpreventívneprehliadkyažeučinilajtentopovinný
výkon,resp.žezabezpečilvykonanieTVSinýmposkytovateľom,ktorýTVSprístrojomdisponoval.Práve
tu súd uplatnil rozloženie dôkazného bremena a to aj na žalovaného 1/, ktorý mal v pochybnostiach
preukázať, že TVS realizoval konkrétnym spôsobom, v konkrétnych časových intervaloch a že jeho

využitím dospel ku konkrétnym popísaným výsledkom. To sa mu však preukázať nepodarilo, keď v tomto
smere neprodukoval žiadne dôkazy. Treba povedať, že ak žalovaný 1/ nepreukázal, že vôbec s TVS
vrámci preventívnych prehliadok žalobkyňu 1/ vyšetril, resp. zabezpečil toto vyšetrenie, potom súd
konštatuje, že porušil povinnosť zrealizovať predpísaným spôsobom preventívnu prehliadku žalobkyne1/. Posledná preventívna prehliadka bola vykonaná v máji 2013. Z vykonaného dokazovania znaleckým
ústavom forensic pritom vyplýva, že síce bunkové zmeny nie je možné zachytiť TVS, ale súčasne bolo
konštatované, že už v roku 2013 mohol nádor dosiahnuť také rozmery, ktoré by boli zachytiteľné aj

prostredníctvom TVS, a to aj vtedy, ak by sa bolo jednalo o rýchlo rastúci nádor. TVS má podľa znalca
význam pri zistení nádoru v takom štádiu, kedy nádor opustí sliznicu (s tým, že teoreticky sonda TVS
zachytí nádor aj o veľkosti od 5 mm, ale 100%ne musí byť viditeľný už 10- 12 mm nádor). Aj znalecká
organizácia Lege artis potvrdila, že síce TVS nie je primárnou metódou na odhalenie prekanceróz,
ale dokáže zachytiť nádorové zmeny prerastené na povrch krčka rádovo vo veľkosti od 5 až 10 mm

(zhodne ako forensic). Síce znalecká organizácia uviedla, že nie je výlučne prostredníctvom TVS možné
identifikovať malignitu a odhalenie karcinómu len prostredníctvom TVS je vysoko nepravdepodobné,
ale súčasne z jeho znaleckého posudku vyplýva, že TVS je spôsobilá identifikovať zmeny na krčku vo
veľkosti od 5 -10 mm, a odlíšenie zhubných zmien od nezhubných nie je možné len prostredníctvom
TVS, ale následne si to vyžaduje odobratie vzorky z takto nájdeného ložiska na histologické vyšetrenie.
Aj z uvedeného potom je nutné vyvodiť, že TVS je tiež pomocnou diagnostickou metódou na odhalenie

(síce nie prednádorových zmien na bunkovej úrovni), ale na záchyt zmien istej veľkosti prerastených
až cez povrch krčka, ktorá, ak je táto zmena zachytená, následne spolu s histologickým vyšetrením
je spôsobilá prispieť k riadnemu dodiagnostikovaniu zmien krčka a identifikácii prípadnej malignity.
Nie je preto podľa názoru súdu pravdivé tvrdenie žalovaného 1/, že TVS nezohráva žiadnu rolu pri
odhaľovaní nádorových zmien a že nemá preto žiadnu súvislosť s diagnostikou možných nádorov na

krčku. Je nepravdepodobné, že by sa výlučne len ňou diagnostikovala malignita, nakoľko na jej dôsledné
odhalenie je nutné ďalšie vyšetrenie, ale prvotný záchyt zmien od cca od 5 – 10 mm je spôsobilá učiniť
aj TVS. Toto nevylučuje ani znalecký posudok Lege artis. Podstatné preto nie je to, aby len za použitia
TVS bola identifikovaná malignita, ale to, že TVS je spôsobilá zachytiť zmeny prerastajúce tkanivo,
ktorúzmenujenáslednemožnébližšieidentifikovaťďalšímidiagnostickýmimetódami(Legeartisuvádza

biopsiutkanivashistologickýmvyšetrením).Ajztohtodôvodusúdkonštatuje,žeakneboložalovaným1/
preukázané, že ním bola počas prehliadky vykonaná TVS, v čase, kedy už pravdepodobne bolo možné
identifikovať zmenu na krčku (ktorá bola následne dodiagnostikovaná ako zhubná), teda (podľa forensic)
s najväčšou pravdepodobnosťou v máji roku 2013, uvedené podľa názoru súdu predstavuje pochybenie
v procese včasnej diagnostiky zmien na krčku maternice u žalobkyne 1/. Napokon, ak by súd uvedené

dal do kontextu s pochybením konštatovaným v predošlom odseku, a síce, ak by bol aj žalovaný 1/
zavolal žalobkyňu 1/ na kontrolu po preliečení v marci 2014, na ktorej by jej bol vykonal preventívnu
prehliadku,naktorúsamaladostaviť(sámpotvrdilnač.l.99rub,žebybolpreventívnuprehliadkuvykonal
na tejto kontrole po preliečení zápalu), tak ak nie aj v máji roku 2013, ale určite v marci 2014 (to, že
bol určite v marci viditeľný skonštatovala aj Lege artis) by nádor už bol viditeľný a bola by šanca, aby

zmenu zachytil už aj gynekológ svojimi metódami. Na tom sa zhodli obe znalecké autority. Súd učinil
záver, že ak žalovaný 1/ nevykonal TVS počas preventívnych prehliadok (opak nepreukázal žalovaný
1/, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno), potom nepoužitie tejto diagnostickej metódy (minimálne na
preventívnej prehliadke v máji 2013) predstavuje podľa názoru súdu porušenie jeho povinnosti využiť
dostupné diagnostické metódy, ktoré boli spôsobilé odhaliť už v tom čase zmeny na krčku. Ak by bol

vykonal preventívnu prehliadku s použitím TVS v roku 2014 (ktorá mala byť vykonaná po preliečení
zápalu v roku 2014, na ktorú ju ale nepozval a o jej potrebe ju nepoučil), v roku 2014 nepochybne bola
ešte väčšia šanca, že by prostredníctvom TVS bol zmeny na krčku (podľa oboch znaleckých autorít
v tom čase už určite viditeľné) aj žalovaný 1/ zachytil. Všetko vyššie uvedené platí za stavu, že TVS
nebola vykonaná vôbec, pretože jej vykonanie žalovaný 1/ v spore hodnoverne nepreukázal. Pre úplnosť

súd udáva, že ak by ale aj teoreticky vychádzal z neúplnej a nedostatočnej zdravotnej dokumentácie,
kde ani zápisy ohľadom TVS neboli úplné a vierohodné, a teda ak by aj vychádzal z toho, že TVS
bola pri preventívnych prehliadkach realizovaná žalovaným 1/, aj tak by súd musel dospieť k záveru, že
žalovaný 1/ porušil povinnosť, keď napriek už v roku 2013 s najväčšou pravdepodobnosťou viditeľným
nádorovým zmenám na krčku, túto zmenu neidentifikoval a ani nezdôvodnil, aká objektívna okolnosť

mu bránila v tom čase už s najväčšou pravdepodobnosťou viditeľnú zmenu identifikovať. Ak potom
niet takejto objektívnej prekážky, ktorá by žalovanému 1/ (ale ani žiadnemu inému lekárovi v rovnakom
postavení) neumožňovala identifikovať zmenu na krčku, potom je nutné ustáliť, že uvedené vyšetrenie
nebolo ním vykonané riadne, čo tiež predstavuje porušenie povinnosti. Ani zo zdravotnej dokumentácie
nevyplýva, čo žalovaný 1/ (ak vychádzame z toho, že ju robil) cez TVS videl, absentuje popis nálezu,

ktorý by umožňoval vyhodnotiť, či TVS žalovaný 1/ realizoval zodpovedne, absentuje prípadný popis
miesta pozorovania, z ktorého by sa dalo vyvodiť, že skutočne nebolo v možnostiach lekára toto
pozorovanie vykonať len inak, ako ho v skutočnosti vykonal. Bez ďalšieho preto nie je možné ustáliť,
že „prehliadnutie“ nádorovej zmeny v danom prípade bolo spôsobené objektívnou okolnosťou a nielen nedôslednosťou lekára. Hlavne zo zápisu v zdravotnej dokumentácii nie je spätne možné vyvodiť,
čo presne videl, keď nález je opísaný (nedostatočne) len ako normálny, teda zjavne nič podozrivé
nevidel, hoci vidieť mal a mohol, ak by TVS riadne použil. Rozlišovacia schopnosť (od 5-10 mm)

TVS prístroja uvedené už reálne umožňovala. Tak či onak by súd teda musel konštatovať, že došlo
k porušeniu povinnosti konať de lege artis zo strany žalovaného 1/. Napokon, znalecká organizácia Lege
artis výslovne formulovala aj ten záver, že pri pokročilom rozsahu nádoru, ktorý sa už prejavil rastom
navonok bol viditeľný aj bez bežnom gynekologickom vyšetrení a kolposkopii. Súčasne bolo uvedené,
že identifikácia zhubného nádoru krčka je možná aj výlučne kolposkopicky (ktoré vyšetrenie v zmysle

zápisu z 03/2014 žalovaný 1/ aj vykonal). Bolo zdôraznené, že dňa 12.03.2014 už nádor musel byť
pre gynekológa viditeľný. Súd uvádza, že žalovaný 1/ opäť nepreukázal okolnosť zabraňujúcu mu túto
zmenuvčasejejnajpravdepodobnejšejviditeľnostikolposkopickyidentifikovať(anáslednesmožnosťou
ďalšej diagnostiky aj presne špecifikovať). Vychádzajúc potom aj z týchto záverov je nutné dodať, že
žalovaný 1/ mal k dispozícii aj kolposkopické vyšetrenie, ktorým bolo možné nádorové zmeny v marci
2014 odhaliť, čo sa však nestalo. Aj kolposkopia tak bola ďalšia doplňujúca diagnostická metóda, ktorou

žalovaný 1/ mohol odhaliť nádorové zmeny skôr ako v 11/2014, a hoci kolposkopiu vykonal, nádorové
zmeny neodhalil ani v čase, kedy mu museli by viditeľné. Ak znalecká organizácia učinila poznámku,
že v marci 2014 by mohla byť táto inak viditeľná nádorová zmena prekrytá zápalom, potom opäť len
ťarchu žalovaného 1/ možno dať to, že nepoučil žalobkyňu 1/ o tom, aby prišla na kontrolné vyšetrenie po
preliečení zápalu, na ktorom by teda logicky viditeľnosť nádoru musela byť len lepšia a bola ešte väčšia

pravdepodobnosť, že by ho žalovaný 1/ bol býval odhalil. Súd preto zhrnúc uvedené dospel k záveru, že
žalovaný 1/ dôsledne nevyčerpal všetky dostupné diagnostické možnosti, ktoré by, ak by boli vykonané
a boli by vykonané riadne, boli spôsobilé odhaliť ochorenie žalobkyne 1/ skôr ako v novembri 2014, čím
sa zahájenie terapie omeškalo.

39. Ďalej sa žalovanému 1/ dávalo na ťarchu, že zanedbal diagnostiku lézie na krčku maternice
(laesio portio uteri), ktorú opakovane udával na žiadankách pre laboratóriá o vyšetrenie cytologických
sterov z krčka. Údaj o lézii na krčku maternice žalovaný 1/ uvádzal na žiadankách z roku 2011, 2012
(zistené z prepisu údajov zo žiadanky do výsledkového listu) a 2013. Údaj bol znalecky vysvetlený
ako nešpecifický nález na krčku, iný od normálneho nálezu. O takomto náleze nie je v zdravotnej

dokumentácii žalobkyne 1/ zmienka, takýto nález nebol v nej ani uvedený ani nijako bližšie opísaný,
pričom ak žalovaný 1/ uvádzal takýto údaj do žiadanky, mal to zapísať aj do zdravotnej dokumentácie.
Opakovane je teda uvedený len v žiadankách o laboratórne vyšetrenie cytologických sterov. Znalecký
ústav konštatoval, že v prípade voľným okom viditeľného nálezu bolo namieste špecifikovať tento
nález, prípadne spresniť ho pomocou kolposkopie, ak treba aj biopsie. Poukázal na to, že vzhľadom

na uvádzanie lézie na krčku samotným žalovaným 1/ bolo namieste v prípade vzorky vyšetrovanej
žalovaným 2/ (vzorka z roku 2012) aj pri výsledku, aký prišiel z laboratória (NILM), aby vykonal
kolposkopiu a cielený odber z miesta uvádzanej lézie na biopsiu, najmä, ak sa uvádzal údaj o lézii
v čase viac ako dvoch rokov. Ak lézia prítomná nebola, potom nebol dôvod uvádzať ju ani v žiadankách
pre laboratóriá. Zástupca znaleckého ústavu na pojednávaní dovysvetlil, že vzhľadom na chýbajúci

záznam v dokumentácii, nedá sa spätne zistiť, čo konkrétne žalovaný 1/ mienil, keď uvádzal, že na
krčku sa nachádza lézia, pretože to je všeobecný pojem, ktorý zahŕňa stav od rakoviny po bežnú ranu.
Znalecky sa vzhľadom na to, že ju zápisy v zdravotnej dokumentácii nijako nepopisujú, nedá určiť, či na
krčku lézia bola alebo nebola, nedá sa vyhodnotiť, či tento stav opísaný ako lézia nasvedčoval nejakým
prekanceróznym zmenám. Nič iné (okrem obsahu žiadanky), teda žiadne iné zápisy, prítomnosti lézii

nenasvedčujú. Okrem toho opísal aj rutinu z praxe, že sa udáva na žiadanku pojem lézia pre účely
poisťovní. Znalecká organizácia Lege artis k tejto problematike uviedla, že pojem laesio portio uteri
označuje stav na krčku maternice, keď je prítomný akýkoľvek iný stav ako hladký povrch, ktorý sa zistí
počas gynekologického vyšetrenia v zrkadlách voľným okom alebo kolposkopiou. Znamená odchýlku
od normy a väčšina nálezov je benígnych. Ak sa vyskytne tento stav, mal by ju gynekológ zaznamenať

do nálezu, o akú léziu ide, jej lokalizáciu, charakter a rozsah a následne by mala byť dovyšetrená
cytologicky a kolposkopicky. Zo samotného slova lézia nemožno ešte robiť žiaden konkrétny záver
a tiež nie z toho, keď je uvedená v žiadanke o cytologické vyšetrenie. Slovo lézia samo osebe ešte
nehovorí nič o tom, či nález je zhubný, nezhubný či ide o prekancerózu. Aj znalecká organizácia
Lege artis uviedla, že je možné, že išlo o pracovné použitie slova (možno aj sestričkou) pri vypisovaný

žiadanky. Nie je teda sporné, že v zdravotnej dokumentácii žiadna lézia na krčku opísaná nebola, táto
bola uvedená (opakovane) na žiadanke o vyšetrenie, z dokumentácie nevyplýva, že by lézia takto
na žiadanke opakovane uvádzaná bola cielene žalovaným 1/ vyšetrovaná (napr. na léziu zameranou
kolposkopiou či biopsiou zameranou na odber vzorky z tohto miesta), aby bolo zistené, aký druhodchýlky od normálu, akého rozsahu a závažnosti boli zistený. Znalci zhodne uviedli, že len z uvedenia
tohto nálezu na žiadanke nie je vôbec možné vyvodiť konkrétny záver a spätne uviesť, či lézia bola
či nebola zhubná, či sa jednalo o prekancerózu, resp. iný stav. Žalovaný 1/ sa bránil tým, že nie je

možné automaticky predpokladať, že lézia na krčku bola prekancerózou. Uviedol, že lézia znamená
akékoľvek bližšie neurčené poškodenie či poruchu, nie je to synonymom prekancerózy a je možné, že
takýto nález- akákoľvek lézia vplyvom vlastnej imunity zmizne a potom sa zase objaví. Ak by teda
aj žalovaný 1/ mal a mohol vedieť o lézii na krčku, uvedené neznamená, že gynekológ zároveň mal
a mohol aj vedieť o prekanceróze či inom štádiu rakoviny krčka maternice. V prvom rade súd uzavrel, že

pokiaľ žalovaný 1/ na žiadanke uvádzal prítomnosť lézie na krčku, potom musí byť prijatý taký výklad,
že lézia na krčku prítomná bola, hoci záznam v zdravotnej dokumentácii o jej prítomnosti nesvedčí
(vlastne žiaden iný zápis ju nepopisuje). Opačný výklad potom nemá oporu v logike, pretože ak lézia na
krčku žalobkyne 1/ nebola, potom ani nie je rozumný dôvod, aby ju v žiadankách o vyšetrenie po dobu
viac ako 2 rokov lekár uvádzal, pričom žalovaný 1/ ani sám nevysvetlil, aký iný dôvod, než len ten, že
léziu – odchýlku od normy na krčku skutočne videl, ho viedol k uvedeniu tohto nálezu do žiadanky po

dobu viac rokov opakovane za sebou. Navyše sám v bode 7 svojho podania z 27.03.2020 žalovaný 1/
uvádzal, že ak laboratóriá informáciou o lézii disponovali, pokiaľ bola uvedená na žiadankách, mali ju
zohľadniť. Aj z tejto jeho obrany potom vyplýva, že lézia na krčku (vo význame odchýlky od normy) na
žiadanke uvedená, hoci nebola nijako ním opísaná v zdravotnej dokumentácii, skutočne bola odrazom
toho, že léziu žalovaný 1/ na krčku maternice aj zistil. V opačnom prípade (ak by lézia na krčku nebola

a aj napriek tomu by ju bol býval žalovaný 1/ do žiadanky vpísal) by potom nemohol sám tvrdiť, že
jej prítomnosť mali laboratóriá zohľadniť. Ak by na krčku totiž nič „zvláštne“ nebolo, potom by ani
nebolo čo zohľadňovať. Tento údaj bol na žiadanke z roku 2011, 2013 vypísaný v rubrike „anamnéza /
klinika“ ( v roku 2012 prepísaný do výsledkového listu v rubrike klinický nález), čo značí, že mal ísť
o údaj obsahujúci zistenia gynekológa. Sám žalovaný 1/ uvádzal (napr. bode 11 podania z 31.10.2018),

že žiadanky vždy vypĺňal správne a adekvátne, a teda aj z toho možno usudzovať, že prítomnosť
lézie uvedená na žiadanke aj zodpovedala predtým zistenému stavu na krčku. Aj v dôsledku tejto
argumentácie žalovaného 1/ samotného potom súd úplne vylučuje tú znaleckým ústavom a znaleckou
organizáciou uvádzanú možnosť, že sa jednalo len o akýsi rutinne uvádzaný údaj do žiadanky pre účely
poisťovni, či akýsi pracovný údaj bez zreteľa na skutočný stav, vpísaný napr. aj zdravotnou sestrou.

Ak by tomu tak aj bolo, ani takýto postup, hoc odôvodňovaný bežnou praxou, by súd nemohol prijať
za akceptovateľný. Nie je možné totiž podľa názoru súdu prijať taký záver, že v medicínskej praxi
sa do akéhokoľvek záznamu, ktorý má smerovať k diagnostike, z rôznych administratívnych dôvodov
uvádzajú vymyslené nálezy len preto, aby sa takáto žiadosť o vyšetrenie dala lepšie administratívne
spracovať napr. v zdravotnej poisťovni. Ak by sme prijali takúto prax ako prijateľnú, v absurdnom

prípade by sa akýkoľvek nález zapísaný v procese poskytnutia zdravotnej dokumentácie dal spätne
odôvodniť ako „len pracovne“ uvedený, nie myslený vážne, ale len nález napísaný, pretože sa tak
zdravotnícky výkon z akýchkoľvek dôvodov (ktoré pacienta nemusia zaujímať) lepšie administratívne
spracuje. Napokon, aj žiadanka o vyšetrenie a následný na ňu nadväzujúci výsledkový list je súčasťou
zdravotnejdokumentáciepacienta,apretoajnaňusavzťahujúpovinnosťuvádzaťvtýchtodokumentoch

pravdivé informácie. Ak teda lekár raz zapíše existenciu nálezu (nech je dôvod jeho zaznamenania do
dokumentácie pacienta akýkoľvek), nie je možné spätne tvrdiť, že taký nález v skutočnosti nezodpovedá
realite a že taký nález pacientovi vôbec nezistil. Súd preto vychádzal z toho, že na krčku maternice
žalobkyňa 1/ mala zistenú léziu v rokoch 2011, 2012, 2013. Žalovaný 1/ sa bránil tým, že tento nález
sám osebe ešte neznamenal prekancerózu, a preto pre účely tohto konania tomuto nálezu význam

nepripisoval. Neexistuje žiaden záznam, popis či iné zachytenie tohto útvaru v rozhodnej dobe, ani
žalovaný 1/ v tomto konaní súdu nepredniesol žiaden opis tohto nálezu, tejto lézie, len tvrdil, že lézia
automaticky neznamená prekancerózny, resp. už kancerózny stav. V tomto konaní nie je možné spätne
znalecky zistiť, a to výlučne z dôvodu uvedených nedostatkov zdravotnej dokumentácie, či lézia na krčku
bola len bežná nie nebezpečná odchýlka od normálu, ktorá s neskôr diagnostikovaným onkologickým

ochorením nesúvisí alebo táto lézia už predstavovala počiatočné štádium neskoršej rakoviny, keďže
nebola popisom ani graficky zaznamenaná čo do rozsahu, tvaru, vzhľadu, charakteristiky, prejavov
a pod. Zdravotná dokumentácia nepreukazuje žiadnu z predostretých verzií možnej lézie (bežná ranka,
benígna zmena, malígna zmena, a pod), a preto ani znalecké dokazovanie v tomto smere nebolo
prínosné, pretože znalci sa spätne nevedeli vyjadriť k tomu, čo za léziu to bolo, a teda ani neboli spôsobilí

nepochybne objasniť v tejto otázke skutkový stav. Zhodne sa pritom obe znalecké autority vyjadrili,
že ak je lézia zistená, má byť riadne zaznamenať do nálezu, o akú léziu ide, jej lokalizáciu, charakter
a rozsah a následne by mala byť dovyšetrená. Keďže nič z uvedeného žalovaný 1/ si nesplnil (neopísal
vôbec nijako nález, cielene ho nevyšetroval), a to napriek tomu, že zjavne nešlo o jednorazovú zmenu,ale minimálne po viac ako 2 roky pretrvávajúci nález, súd a ani znalci sa z takto vedenej zdravotnej
dokumentácie o tejto lézii vlastne nič nedozvedeli a je logické, že v tomto smere ani nemohli učiniť žiaden
jednoznačný znalecký záver. Za nedostatočné, neúplné a nečitateľné zápisy v zdravotnej dokumentácii

bol napokon žalovaný 1/ právoplatne sankcionovaný, a súčasne, tieto nedostatky potvrdili obe znalecké
autority v tomto konaní. Za takéhoto stavu preto súd musel vychádzať práve z toho, že nie je možné teraz
dať na ťarchu pacienta, že nepreukázal, že jemu diagnostikovaná lézia bola zmenou nasvedčujúcou
budúcemu onkologickému ochoreniu, keď objektívne tento záver nie je možné spätne jednoznačne
učiniť z dôvodu, že lekár porušil svoju povinnosť viesť riadne zdravotnú dokumentáciu. Súd má za to,

že pre úspech žalovaného 1/ bolo preto potrebné, aby práve on preukázal, že šlo len o léziu takého
charakteru, akou sa teraz bráni v tomto spore, teda o bežnú zmenu na krčku, ktorá nepredstavovala
žiadne riziko, ktorá teda z týchto dôvodov vzhľadom na svoje vlastnosti v rovine istej rozumnej miery
pravdepodobnosti s neskorším onkologickým ochorením súvisieť preto ani nemohla, prípadne taká,
s ktorou si mohol poradiť aj len imunitný systém žalobkyne 1/, ktorá bola spôsobilá raz zmiznúť a potom
sa znovu objaviť, čo sa navyše javí ako nanajvýš nepravdepodobné, keďže bola popisovaná lekárom

kontinuálne viac ako 2 roky po sebe, teda aj z tohto vyplýva, že počas tohto obdobia celkom zrejme
ani len dočasne nezmizla. Súd má za to, že žalovaný 1/ v tomto smere dôkazné bremeno neuniesol,
keď len tvrdil, že tento nález automaticky prekanceróze nenasvedčuje, uvedené však nepodoprel ani
žiadnymi tvrdeniami, ktoré by práve u žalobkyne 1/ (nie len v rovine všeobecných tvrdení) potvrdzovali,
že sa jednalo práve o ním uvádzanú bežnú a nezávažnú zmenu na krčku. Ako vyplynulo z dokazovania,

tento nález môže znamenať celkom bežný, ale aj malígny stav, a nebolo ani potvrdené (aspoň v rovine
pravdepodobnosti), že sa nemohlo jednať o zmenu, ktorá smerovala k neskoršiemu onkologickému
nálezu. Súd preto dospel k záveru, že v danom prípade sa jednalo o taký nález odchýlny od normálu,
ktorý si vyžadoval okrem už uvedeného riadneho popisu tohto nálezu aj ďalšie dovyšetrenie, na čom
sa zhodli obe znalecké autority (kolposkopicky, biopticky), ktorý však žalovaný 1/ nepodrobil nijakému

cielenému ďalšiemu vyšetreniu, keď žalovaný 1/ ani netvrdil, že by práve túto léziu ďalej práve na mieste,
kde sa nachádzala, vyšetroval, a to hlavne ak táto pretrvávala niekoľko rokov. Ak sa žalovaný 1/ bránil
tým, že ak aj vedel o lézii, nemohol vedieť o prekanceróze, alebo kanceróze, uvedené samozrejme
na prvý pohľad po zbadaní lézie ani nie je mu možné dávať na ťarchu, podstatné je, že nevykonal
žiadne ďalšie šetrenie, ktoré by bolo spôsobilé zistiť, a teda bolo aj spôsobilé privodiť mu vedomosť

o tom, o aký charakter odchýlky od normy sa jedná, či ide o nezávažnú zmenu, ktorú stačí napr. len
sledovať, alebo o zmenu, ktorá si vyžaduje prípadný ďalší zásah, aby sa nerozvinula do vážnejšieho aj
onkologického ochorenia. Za pochybenie sa teda mu dá pripísať to, že nevyužil dostupné diagnostické
metódy (cielená kolposkopia, biopsia v zmysle záverov oboch posudkov), ktoré k dispozícii v roku 2011,
2012 aj 2013 mal, a ktorými mal možnosť túto dlhotrvajúcu abnormalitu dovyšetriť, čím by sa zvýšila

šanca na to, aby sa predišlo budúcemu karcinómu. Súvislosť s budúcim karcinómom vylúčiť nemožno,
pretože v konaní ním nebolo preukázané, že sa jednalo o takú nezávažnú, bežnú zmenu krčka (akou
sa bránil žalovaný 1/), ktorej charakter by vylučoval možnosť dávať ju do spojitosti s karcinómom krčka
maternice diagnostikovaným v novembri roku 2014. Nevyužitím všetkých dostupných metód diagnostiky
žalovaný 1/ porušil povinnosť poskytnúť zdravotnú starostlivosť správne.

40. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov súd právne uzatvára, že absencia poučenia žalobkyne
1/ o potrebe prísť na kontrolné vyšetrenie po prvotnom vyšetrení v marci 2014 (na ktorom by o.i. podľa
vlastných tvrdení žalovaného 1/ bola vykoná ďalšia preventívna prehliadka s cytologickým odberom),
riadne nevyužitie dostupných diagnostických metód (transvaginálna sonografia a kolposkopia)

umožňujúcich odhalenie nádorových zmien skôr ako v novembri 2014 a napokon absencia diagnostiky
lézie na krčku maternice, predstavujú porušenie právnej povinnosti poskytovať správnu zdravotnú
starostlivosť v súlade so súčasnými dostupnými poznatkami lekárskej vedy (§ 4 ods. 3 zákona č.
576/2004 Z.z.). Ide postup tzv. non lege artis. Postup non lege artis je porušením právnej povinnosti
podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

41. Súd ďalej skúmal, či je daná príčinná súvislosť medzi vyššie konštatovaným porušením právnej
povinnostižalovaným1/aškodounazdraví.Ajkeďvprípadeškodynazdravítradičnájudikatúrabazíruje
na bezpečnom preukázaní príčinnej súvislosti medzi konaním škodcu a spôsobeným následkom a
nestačí len konštatovanie o možnosti či pravdepodobnosti, podľa ktorého príčinná súvislosť medzi

liečebným postupom, ktorý nebol lege artis a škodou na zdraví pacienta musí byť bezpečne preukázaná,
súd eviduje aj najnovšie náhľady na túto problematiku, ktorá od tohto nazerania postupne upúšťa. Podľa
takýchto novších prístupov (k tomu viď pomerne aktuálny nález ÚSSR II. ÚS 716/2016-92 z 24.10.2017)
v medicínsko-právnych sporoch nie je v mnohých prípadoch možné jednoznačne určiť skutočnú príčinuvzniku škodlivého následku, ale túto možno stanoviť len s určitou mierou jej pravdepodobnosti. V
prípade, ak má za takejto situácie poškodený pacient, ako slabšia strana v priebehu súdneho konania
dokázať stopercentnú príčinnú súvislosť medzi určitými právne relevantnými javmi, má v priebehu

dokazovania pred sebou pomerne náročnú úlohu. Preto sa má upustiť od preukázania kauzality s
absolútnou istotou a je potrebné v takýchto sporoch posudzovať mieru pravdepodobnosti poškodenia
zdravia v dôsledku protiprávneho úkonu. Najvypuklejšie sa to prejavuje v medicínskych sporoch, kedy
ide o opomenutie lekára, keď lekár nezvolí postup, ktorý zvoliť mal a mohol podľa vtedajších poznatkov
z medicíny a v podstate je nemožné preukázať, že práve a len toto opomenutie tvorí so škodlivým

následkom ničím nenarušený vzťah. Aj preto by súd mal prijať namiesto vyžadovania stopercentnej
príčinnej súvislosti s cieľom vyrovnať slabšie postavenie pacienta adekvátnejší a realistickejší výklad pri
hodnotení daností príčinnej súvislosti, aspoň v rovine pravdepodobnosti (k tomu napr. aj rozhodnutie
Ústavného súdu ČR sp.zn. I. ÚS 1919/2008 z 12.08.2008). Súd preto pristúpil k vyhodnoteniu príčinnej
súvislosti týmto náhľadom a nestotožnil sa s argumentáciou žalovaného 1/, že príčinná súvislosť musí
byť vždy nepochybne a bezpečne s istotou preukázaná. Súd vzhliadol existenciu príčinnej súvislosti

medzi porušením právnej povinnosti spočívajúcej v povinnosti žalovaného 1/ poučiť žalobkyňu 1/, aby
sa dostavila na kontrolné vyšetrenie (po poslednom vyšetrení marci 2014) a vznikom škody. Sám
žalovaný 1/ uviedol, že by jej bol na tomto kontrolnom vyšetrení vykonal preventívnu prehliadku, tj.
okrem cytologického steru, aj kolposkopiu a TVS. Na tomto kontrolnom vyšetrení (nie je dôvod sa
domnievať, že by naň žalobkyňa 1/ neprišla, ak chodila do marca 2014 k žalovanému 1/ na ošetrenia

aj častejšie ako len vo frekvenciách preventívnych prehliadok) by podľa oboch znaleckých autorít už
bola nádorová zmena krčku určite viditeľná, vzhľadom na to, že dosahovala už také rozmery, ktoré ju
činili viditeľnou dostupnými zobrazovacími metódami. Navyše po preliečení zápalu už by viditeľnosť
bola určite vyššia ako v marci 2014, nakoľko by nebola zmena už ani teoreticky prekrytá zápalom.
Súčasne, keďže by bol vykonaný cytologický ster, je možné predpokladať, že by boli tiež na stere

zachytené a zistené minimálne podozrivé bunky z malignity, čo konštatovala znalecká organizácia
Lege artis. Táto organizácia takmer s určitosťou konštatovala, že by bol na tomto kontrolnom vyšetrení
diagnostikovaný zhubný nádor krčka, teda, že by sa odhalenie karcinómu urýchlilo. Taktiež konštatovala,
že možno tiež hypoteticky predpokladať, že by sa tak odhalil karcinóm v skoršom štádiu. Všetky tieto
výkony, ktoré by boli bývali zrealizované, ak by bol žalovaný 1/ stanovil termín kontrolného vyšetrenia

a žalobkyňu 1/ poučil o potrebe kontroly, by boli spôsobilé zvýšiť šance žalobkyne 1/ na včasnejší
záchyt nádorového procesu, teda skôr, ako v novembri 2014. Nie je vylúčené, že by sa týmito úkonmi
dosiahlo odhalenie ochorenia aj vo včasnejšom štádiu (ako možné to pripustila Lege artis). To isté súd
konštatuje aj vo vzťahu k nevyužitiu metód, ktoré v čase, kedy už nádor bol viditeľný, umožňovali jeho
záchyt (aj skôr ako v novembri 2014). Bolo konštatované, že žalovaný 1/ nepreukázal, že realizoval

vrámci preventívnych prehliadok TVS (resp. že ju nerealizoval riadne), pričom už v máji 2013 podľa
forensic bola pravdepodobnosť, že nádor bol takých rozmerov, že by ho zachytila aj TVS. Znalecká
organizácia Lege artis konštatovala, že určite v marci 2014 bol nádor viditeľný- zachytiteľný TVS
(následne by sa vyžadovalo ďalšie vyšetrenie za účelom dovyšetrenia druhu takto nájdenej zmeny)
aj kolposkopicky. Kolposkopiu žalovaný 1/ robil aj v roku 2013, aj v roku 2014, napriek tomu však

nespozoroval nádorovú zmenu, hoci v tom čase pravdepodobne nádor už týmito metódami zachytený
musel byť. Nádor žalobkyne 1/ pritom bol nádorom, ktorý prerástol krčok navonok a aj z tohto dôvodu
znalciuvádzali,žeodmomentujehoprerastenianapovrch,užtakátozmenaviditeľnáreálneje.Žalovaný
1/ pritom nezdôvodnil, čo mu objektívne zabraňovalo v tom, aby túto zmenu od tohto momentu videl. Súd
preto uzavrel, že bolo reálne možné, aby riadnym využitím diagnostických postupov žalovaný 1/ odhalil

nádorovú zmenu kolposkopicky, resp. TVS aj pred novembrom 2014. Správne a včasné vykonávanie
najmä kolposkopie, ale aj TVS (najmä v pokročilejšom štádiu) pritom podľa znalcov môže zvýšiť šance
na odhalenie nádorového rastu, je teda daná súvislosť medzi využitím týchto diagnostických metód
a odhaľovaním abnormálnych zmien na krčku, a to aj nádorového charakteru. Napokon tým, že žalovaný
1/ opomenul riadnu diagnostiku lézie, ktorej prítomnosť na krčku uvádzal v rokoch 2011-2012-2013, vo

vzťahu ku ktorej nebolo v spore vylúčené, že sa mohlo už jednať o počiatok nádorových zmien neskôr
vyúsťujúcich do karcinómu, rovnako tak toto pochybenie prispelo k tomu, že nádor bol odhalený až
v novembri 2014 a nie skôr, a to ešte aj v štádiu, kedy by sa rozvoju karcinómu dalo predísť, resp.
kedy by sa liečenie karcinómu dalo realizovať so zachovaním reprodukčnej schopnosti žalobkyne 1/.
I keď nie je možné teraz s úplnou istotou spätne určiť, ako daný nádor, resp. prednádorová zmena

vyzerala v tom - ktorom čase, ako rýchlo rástla v roku 2012, 2013 či v marci 2014 (znalecký ústav opísal
rast nádoru len teoreticky podľa určitého modelu, znalecká organizácia Lege artis uviedla tiež, že sa
to dá len experimentálne podľa zvieracích modelov), obe autority sa však zhodli na tom, že čím skôr
dôjde k záchytu, tým menej radikálny spôsob liečenia sa určí, prípadne aj so zachovaním maternice.Žalobkyňa 1/ však aj z dôvodu pochybenia žalovaného 1/ ani len nedostala možnosť na takýto menej
radikálny spôsob liečby nádorového ochorenia krčku (prišla o šancu na konzervatívnejší postup) a už
vôbec nie na to, aby bolo ochorenie zachytené v štádiu, v ktorom, pri adekvátnom riešení zistenej

abnormality (lézie) nádor sa ani nemusel rozvinúť. Ak by bol býval žalovaný 1/ léziu nechal bioticky
vyšetriť a výsledok by bol pozitívny (prekanceróza, resp. karcinóm) bolo reálne možné konizáciou krčka
maternice predísť neskoršiemu vývoju karcinómu, resp. bolo možné existujúci karcinóm odstrániť so
zachovaním reprodukčnej schopnosti žalobkyne 1/. Nakoľko takýto postup žalovaný 1/ bez rozumného
dôvodu nezvolil, žalobkyňa 1/ stratila šancu na včasný záchyt zmien na krčku, ktorým záchytom by

sa dalo ešte predísť rozvoju karcinómu, resp. stratila možnosť záchytu karcinómu v skoršom štádiu
ako v tom, v ktorom bol reálne zachytený. Aj znalecký ústav sa vyjadril, že v prípadne, ak by žalovaný
1/ pristúpil k diagnostike ním uvádzanej lézie (čo ale neurobil), rozumne sa dá z odborného hľadiska
predpokladať, že by to zvýšilo šance na včasnú diagnostiku prekancerózy alebo karcinómu a bolo
by možné ešte aj odvrátenie hysterektómie. Uvedené potom korešponduje základnej v tomto konaní
formulovanej premise, že čas je podstatný faktor, a teda každý skorší záchyt zmien pacientovi dáva

jednak väčšiu šancu na menej radikálne riešenie stavu (tu so zachovaním reprodukčných orgánov),
vyššiu šancu na vyliečenie (a šancu, že pacient vôbec prežije) a tým aj vyššiu šancu, že nedôjde
krecidíveochorenia.Znaleckýústavtotižjednoznačnekorelovalvzťahmedzištádiomzáchytuochorenia
a rizikom recidívy ochorenia (teda, čím skorší záchyt v nižšom štádiu onkologického ochorenia, tým
nižšie riziko recidívy rakoviny), čo napokon zodpovedá práve základnému pravidlu, že časový faktor

zohráva významnú rolu. Žalovaný 1/ pritom nepreukázal, že aj keby riadne vykonal všetky dostupné
úkony, ktorých nevykonanie súd hodnotil ako porušenie jeho právnej povinnosti, ani tak by sa nedal
odvrátiť vznik karcinómu krčka s nutnosťou hysterektómie. Práve naopak, spomínaný časový faktor skôr
umožňuje prijať taký pravdepodobný záver, že každá akcia vedúca k skoršiemu záchytu predstavuje
pre pacienta lepšie vyhliadky na úspešnú liečbu, vyššiu pravdepodobnosť, že nebude nutné pristúpiť

kradikálnymriešeniam(hysterektómii)acelkovoznižujeriziká(komplikácií,úmrtiačirecidívy).Napokon,
vzhľadom na to, že karcinóm krčka sa nevyvíja zo dňa na deň, ale niekoľko rokov, ako bolo zistené,
žalovaný 1/ mal v prípade diagnostikovania viac rokov uvádzanej lézie na krčku dostatočne dlhý čas na
to,abydôslednoudiagnostikouanáslednýmvyužitímďalšíchdostupnýchmetód(napr.konizácioukrčka)
celkom predišiel rozvoju karcinómu. V neskorších štádiách, ale stále ešte skôr ako v novembri 2014,

mal napokon reálnu možnosť prvotne zachytiť cez krčok prerastený nádor aj inak (TVS, kolposkopiou).
Žalovaný 1/ mal tak celý rad diagnostických metód, ktoré mu umožňovali tiež prispieť k skoršej
diagnostike, ktorá ešte dávala žalobkyni 1/ reálnu šancu na to, aby sa karcinóm nerozvinul, resp. ak
sa už aj rozvinul, aby o maternicu neprišla. Išlo vychádzajúc aj z obsahu znaleckých posudkov, ktoré
do popredia stavali čas a rýchlosť záchytu, o šancu určite vyššiu ako v prípade, ktorý reálne nastal,

kedy kvôli onkologickým nálezom diagnostikovaným až v novembri 2014 v pokročilom štádiu nič iné
ako radikálne riešenie do úvahy už neprichádzalo. Vychádzajúc preto z porovnania pravdepodobnosti
vzniku škody (v prípade, ak žalovaný 1/ opomenul vykonať dostupné výkony a v prípade, ak by riadne
vykonal, to čo opomenul), je možné dospieť k záveru, že pravdepodobnosť, že by škoda na zdraví
žalobkyne (invazívny nerohovatejúci skvamózny karcinóm portia Grade 2) vznikla, ak by bol žalovaný

1/ vykonal riadne a včas všetko, čo mal, je výrazne nižšia ako v prípade, keď postupy, ktoré k dispozícii
mal, nevyužil vôbec. Súčasne včasná akcia by v prípade, ak by k porušeniu povinnosti nedošlo, tiež
znižovala pravdepodobnosť nutnosti celkovej hysterektómie s odobratím lymfatickej uzliny napadnutej
metastázou, keď toto najmä pri včasnej a dôslednej diagnostike lézie konštatoval výslovne aj znalecký
ústav(žebybolomožnéajodvrátiťhysterektómiu). Užomeškanieo3mesiacesozačatímliečbyzvyšuje

pritom riziko zväčšenia nádoru, matastázovania do lymfatických uzlín a možnosť rozvoja závažných
komplikácií, ktorý záver podopretý odbornou štúdiou bol prezentovaný znaleckým ústavom, a teda
jednoznačne je možné prijať záver, že je vysoko pravdepodobne by už aj o niekoľko mesiacov skorší
záchyt (teda už aj vykonaný v marci 2014) znamenal zachytenie nádoru v menšom rozsahu a s menšími
komplikáciami. To napokon pripustila ako možné aj znalecká organizácia, ktorá v odpovedi na otázku

13 potvrdila, že je možné uvažovať hypoteticky tak, že ak by sa odhalil karcinóm vtedy, kedy musel byť
už určite žalovanému 1/ viditeľný (teda v marci 2014), bol by nádor v skoršom štádiu. Tieto dva závery
sú teda vo vzájomnom súlade a potvrdzujú, že má zmysel skúmať nielen možné pochybenia subjektov
v prekaneróznych štádiách na bunkovej úrovni (ktoré je treba dať na ťarchu hlavne laboratóriám, ktoré
hodnotia cytologické stery), ale aj neskoršie štádiá, kedy má nádor už určitú veľkosť a je zobraziteľný

diagnostickými metódami, pretože ešte aj vtedy je reálna šanca, že jeho skorší záchyt bude znamenať
pre pacienta menej komplikácií, či prípadne aj menej invazívny zákrok. Jednoznačne je preto daná aj
príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti včasnej diagnostiky na strane žalovaného 1/ a škodou i
jej rozsahom spôsobenou týmto porušením. Žalovaný sa napokon bránil tým, že príčinná súvislosť nie jedaná, lebo on nedal do tela žalobkyne 1/ HPV vírus, ktorý zväčša spôsobuje karcinóm krčka, resp. že jej
do tela nevložil rakovinové bunky, túto argumentáciu súd považuje za úplne nenáležitú, nakoľko škoda
sa vyvodzuje nie z toho, že by žalovaný 1/ mal nakaziť žalobkyňu 1/ vírusom zvyšujúcim riziko vzniku

nádorov krčka maternice, ale z nesprávne zvoleného postupu lekára v procese liečby. Tiež sa bránil
tým, že on za škodu na zdraví nezodpovedá, pretože nebol tým subjektom, ktorý vybral žalobkyni 1/
maternicu a ktorý by ju teda pripravil o možnosť mať deti, z ktorého dôvodu tiež mala absentovať príčinná
súvislosť medzi poškodením zdravia a škodou, ktorú argumentáciu tiež súd nevyhodnotil ako dôvodnú,
pretože hysterektómia už bola len následkom skôr nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti aj zo

strany žalovaného 1/. Takýto výklad by viedol k absurdným záverom, že by sa ktokoľvek, kto spôsobí
poškodenie zdravia porušením svojej povinnosti (napr. kto spôsobí autonehodu a vážne zraní iného,
v dôsledku čoho mu je nutné amputovať končatinu) mohol zbaviť zodpovednosti za škodu na zdraví
spôsobenú stratou končatiny s odôvodnením, že on nebol tým, kto končatinu fyzicky odrezal. O to viac
to platí pre argumentáciu žalovaného 1/, v zmysle ktorej mala žalobkyňa 1/ súhlasiť s hysterektómiou,
a teda si sama zodpovedá za škodu na zdraví (za stratu reprodukčného orgánu), ktorú argumentáciu súd

považuje nielen za právne nerelevantnú, ale navyše aj za celkom necitlivú. Odstránenie reprodukčných
orgánov a uzliny bol život zachraňujúci zdravotnícky výkon, ku ktorému by nebolo nutné pristúpiť, ak by
bolzdravotnýstavžalobkyne1/včasaadekvátneriešený.Nepochybnebyhožalobkyňa1/nepodstúpila,
ak by mala po zvážení všetkých dostupných rizík na výber, a preto ani skutočnosť, že hysterektómii
predchádzal informovaný súhlas žalobkyne 1/, nemôže vylučovať zodpovednosť žalovaného 1/ za

porušenie svojej povinnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť odborne a včas, keďže nebyť škodcov (aj
žalovaného 1/) a nebyť ich porušení povinností, nebolo by vôbec nutné ani uvažovať o hysterektómii ako
takej. Súd vychádzajúc zo všetkého vyššie uvedeného dospel k záveru, že je daná aj príčinná súvislosť
medzi porušením povinnosti žalovaného 1/ a škodou, pričom vznik škody na zdraví žalobkyne 1/, nebol
ani sporný -nikto v spore nepopieral existenciu škodlivého následku a kategorizáciu toho následku ako

invazívny nerohovatejúci skvamózny karcinóm portia Grade 2, nebolo sporné, že žalobkyni 1/ bola
odobratá jedna lymfatická uzlina a bola vykonaná hysterektómia.

42. Čo sa týka zavinenia žalovaného 1/, toto sa v prípade škody posudzovanej podľa § 420
Občianskeho zákonníka predpokladá a škodca (žalovaný 1/) musí preukázať, že škodu nezavinil,

teda musí preukázať také okolnosti, z ktorých možno spoľahlivo usúdiť, že škoda nebola spôsobená
jeho zavinením. Súd má za to, že existencia okolností, z ktorých by sa dalo nepochybne vyvodiť, že
žalovaný 1/ škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré bolo od neho možné
požadovať, nebola v spore preukázaná. Žalovaný 1/ sa bránil tým, že nemohol škode zabrániť,
pretože mu žalobkyňa 1/ neavizovala žiadne obtiaže, ktoré mohli nasvedčovať prekanceróze, resp.

karcinómu, a on môže reagovať len na to, čo mu pacient zdelí a na všetko takto zo strany žalobkyne
1/ oznámené vždy adekvátne reagoval. Odhliadnuc od toho, že uvedené tvrdenie ani nezodpovedá
jeho vlastným záznamom v zdravotnej dokumentácii, už aj len z ktorých (napriek ich skromnému
rozsahu) vyplýva, že dňa 24.06.2009, 28.09.2009 uvádzala krvácanie uprostred cyklu, 05.11.2012
uvádzala bolesti v podbrušku vpravo, 12.03.2014 uvádzala krvácanie po styku a špinenie 2 týždne pred

menzesom, niet žiadneho rozumného zdôvodnenia, prečo by žalobkyňa 1/ navštevovala gynekológa
v intervaloch častejších ako sú predpísané preventívne prehliadky raz ročne (opakované návštevy v roku
2009, roku 2012 a skôr ako po roku od poslednej preventívnej prehliadky návšteva aj v roku 2014),
ak by nepociťovala žiadne subjektívne gynekologické ťažkosti a ak by lekára nežiadala, aby jej od
týchto ťažkostí uľavil. Nie je možné logicky zdôvodniť taký záver, že žalobkyňa 1/ by sa dožadovala

gynekologických vyšetrení častejšie než je predpísaná frekvencia bežnej prevencie, ak by súčasne
žalovanému 1/ neuvádzala, prečo tieto častejšie vyšetrenia absolvuje. Napokon, pacient (najmä ten,
ktorý lekára navštevuje opakovane) ho navštevuje preto, aby mu vyslovil, čo ho ťaží, nie preto, aby mu
svoje ťažkosti zámerne zatajoval. Aj len tie ťažkosti, ktoré sú zaznamenané v zdravotnej dokumentácii
(aj keby súd len z nich vychádzal, opomenúc to, že zdravotná dokumentácia bola vyhodnotená ako

neúplná), všetky tieto príznaky tam zapísané môžu okrem iných svedčať rozvíjajúcemu sa karcinómu
krčka maternice. V tomto kontexte sa žalovaný 1/ bránil tým, že ak by aj bol súdom zistený diagnostický
omyl (teda napr. že by na základe týchto opisovaných ťažkostí stanovil inú diagnózu), nevedie to
k vyvodeniu zodpovednosti za škodu voči nemu. Je pravda, že pre právne hodnotenie postupu ako
non lege artis chyba v diagnóze sama o sebe ešte nie je tak podstatná, no podstatné je, ak táto

chyba spočíva v porušení lekárskych postupov pri jej určovaní, teda napr. aj nevyužitím dostupných
diagnostických metód. Práve takýto záver možno vyvodiť nielen z rozhodnutia, na ktoré poukazoval
žalovaný 1/ (NSSR sp.zn. 6Cdo/168/2010), ale napríklad aj z obdobného rozhodnutia NSČR sp.zn, 7
Tdo 219/2005 z 22. 3. 2005. A práve v riadnom nevyužití dostupných diagnostických metód spočívapochybenie žalovaného 1/. Nepreukázal, že žalobkyni 1/ vrámci preventívnych vyšetrení riadne vykonal,
resp. zabezpečil vykonanie TVS, ktorá metóda síce nie je metódou prvej voľby pri diagnostike karcinómu
krčka, avšak je spôsobilá tiež odhaliť nádorovú zmenu krčka vyššie špecifikovanej veľkosti a spolu

s nasledovnými ďalšími metódami tiež je spôsobilá odhaliť malignitu takto zistenej zmeny. To isté platí
aj o kolposkopii, ktorá je navyše aj sama osebe spôsobilá odhaliť už aj malígne zmeny na krčku (podľa
organizácie Lege artis), toto vyšetrenie žalovaný 1/ robil a to aj v čase, kedy sa znalci zhodli, že nádor
bol s najväčšou pravdepodobnosťou už viditeľný (2013-do marca 2014), napriek tomu nádorovú zmenu
žalovaný 1/ neodhalil, čo svedčí nedbalému vykonaniu tohto vyšetrenia. Žalovaný 1/ ani neodôvodnil,

aká konkrétna okolnosť mu prípadne objektívne práve u žalobkyni 1/ bránila v tom, aby kolposkopiou
odhalil nádorovú zmenu na krčku v čase jej viditeľnosti, teda nepreukázal, že by mu v odhalení nádorovej
zmeny objektívne bránila akákoľvek ospravedlniteľná prekážka, pre ktorú by ani pri vynaložení všetkého
úsilia nemohol zmenu zistiť a následne zvoliť ďalšie postupy (napr. biopsiu), ktorá by charakter takto
zistenej zmeny ďalej konkretizovala. Podstata teda spočíva nie v tom, že sa žalovaný 1/ prípadne
pomýlil v diagnóze, ale v tom, že napriek vtedy dostupným metódam, ktoré ale v celom rozsahu riadne

nevyužil, neodhalil ochorenie, ktoré, bolo v danom čase už viacerými metódami viditeľné a malo svoje
príznaky. Rovnako tak pri už spomínanej lézii, nebolo preukázané, že by vôbec využil cielené metódy,
ktoré by ďalej diagnostikovali túto abnormalitu, hoci sa znalci zhodli, že ak je zistená, je treba ju ďalej
diagnosticky riešiť (na léziu cielená kolposkopia, prípadne biopsia). Túto metódu žalovaný 1/ nevyužil
vôbec (opak preukázaný nebol). Nejde teda o prípad, že by lekár vykonal všetko, čo vzhľadom na

vtedajšie poznatky vedy vykonať mal a mohol, a napriek tomu stanovil nesprávnu diagnózu, ale o to,
že príslušné postupy k dispozícii boli, len ich lekár riadne nevyužil. Žalobkyňa 1/ pritom uvádzala až
do roku 2014 také ťažkosti, ktoré mohli svedčať aj onkologickému ochoreniu, a preto bolo povinnosťou
žalovaného 1/ dôsledne pristupovať k diagnostike, najmä ak žalobkyňa 1/ (aj len vychádzajúc zo
záznamov v dokumentácii) opakovane po dlhšiu dobu (2009-2012-2014) uvádzala prakticky rovnaké

ťažkosti. Ak sa žalovaný 1/ bránil tým, že škode zabrániť nemohol, lebo robil cytologické odbery dokonca
v intervaloch častejších, ako bol povinný, súd uvádza, že mu nie je dané za vinu to, že by zanedbal
realizovať stery z krčka maternice v predpísaných časových intervaloch, keď toto pochybenie zistené
na jeho strane nebolo a z neho súd škodu ani nevyvodzoval. Pochybenie spočívalo v absencii iných
vyššie uvedených dostupných diagnostických výkonov, ktoré súd vyhodnotil ako tie, ktoré v súhrne tiež

viedli k zníženiu šance žalobkyne 1/ na včasnejší záchyt abnormalít. Bránil sa tiež tým, že nemohol
predpokladať prítomnosť prekanceróznych stavov v tele žalobkyne 1/, nakoľko všetky cytologické stery
boli inými subjektmi vyhodnotené ako negatívne, a teda ani nemohol predpokladať potrebu ďalších
náročnejších a doplnkových diagnostických vyšetrení. Opäť tu súd uvádza, že sa žalovanému 1/ nedáva
za vinu, že žalobkyni 1/ nevykonal náročné doplnkové vyšetrenia (ktoré napríklad sú vykonávané

špecializovanými pracoviskami), ale to, že riadne nevyužil diagnostické vyšetrenia, ktoré bežne mal
k dispozícii vo svojej ambulancii a ktoré počas preventívnych gynekologických prehliadok (kolposkopia,
TVS), resp. aj počas vyšetrení absolvovaných žalobkyňou 1/ nad rámec preventívnych prehliadok
(kolposkopia) mal vykonať na úplnú diagnostiku, pričom obe tieto metódy boli podľa dokazovania (sami
alebo spoločne a s inými) spôsobilé odhaliť aj nádorové stavy. Prekancerózy v začiatočných štádiách

na bunkovej úrovni TVS či kolposkopia neboli spôsobilé odhaliť, ale to sa mu za vinu ani nedáva. Aj
keď žalovaný 1/ uvádza, že vzhľadom na to, aké výsledky mu opakovane chodili z laboratórií (NILM)
nemoholpredpokladať,žebyvýsledkymalibyťiné(pozitívnyzáchyt),súhlasísúdsožalovaným1/potiaľ,
pokiaľ sa tvrdí, že automaticky nemal dôvod počítať s tým, že vzorky sú hodnotené nesprávne. Ak by bol
žalovaný 1/ vykonal riadne všetky diagnostické výkony, ktoré mal a mohol vykonať a ktoré boli spôsobilé

odhaliť zmeny, potom by stanovenie inej diagnózy vychádzajúc aj z výsledkov cytosterov, aké mu chodili
z laboratórií, nebolo možné pripísať na jeho ťarchu. Ak však sám opomenul vykonať to, čo vykonať mal
a čo bolo spôsobilé odhaliť abnormality skôr, ako boli už až v štádiu nádoru reálne odhalené, potom nie
je možné sa zbavovať zodpovednosti poukazom na pochybenie iných subjektov, ktoré tiež spolu s ním
do procesu poskytovania zdravotnej starostlivosti vstupovali. Ak zmeny, ktoré mohol odhaliť aj sám (cez

TVS, kolposkopia), boli už viditeľné (roky 2013-2014), potom aj bez znalosti hodnotenia cytologických
preparátov bolo v jeho možnostiach učiniť včasnejší záchyt tohto ochorenia a tým mal možnosť zvýšiť
šancu žalobkyne 1/ na menej radikálny spôsob liečby, než aký musel byť zvolený v novembri 2014.
Rovnako tak, ak by splnil svoju povinnosť využiť ďalšie metódy zamerané na cielenú diagnostiku jemu
viditeľnej abnormality na krčku – lézie, napr. znalcami spomínanú biopsiu, bolo aj len v možnostiach

žalovaného 1/ odhaliť zmeny na krčku, ktoré (ak by boli riadne zistené, diagnostikované a následne
riešené)nemuselivyústiťdozáchytukarcinómukrčkasmetastázouvstupni,ktorýsivyžadovalradikálne
riešenie. Napokon, aj druhý znalecký posudok Lege artis konštatoval, že ani opakovaný negatívny
výsledok cytologického vyšetrenia neznamená pre gynekológa istotu, že pacientka nemá prekancerózualebo karcinóm, a teda podľa názoru súdu ani výsledok cytologického skríningu nemôže gynekológa
zbaviť obozretnosti v hľadaní diagnózy, ak sú opisované ťažkosti pacientky, a ani mu nezužuje priestor
prerozhodovanie,ktorémetódyvyužijenaodhaleniepríčintýchtoťažkostíasámmámožnosť,akomôže

zvýšiť mieru záchytu prekancerózy, či karcinómu (kolposkopiou). Jednoznačne teda sám má možnosti
ďalšej diagnostiky, ktoré v tejto veci žalovaný 1/ opomenul riadne využiť. Súd má za to, že žalovaný 1/
nepreukázal žiadnu okolnosť, ktorá by bola spôsobilá vylúčiť jeho zavinenie, ktoré sa prezumuje, a preto
súd konštatuje, že zavinenie žalovaného 1/ (v rovine nedbanlivosti, samozrejme, nikto mu nedáva za
vinu, že škodu spôsobil úmyselne) je dané.

43. Súd sa nestotožnil ani s jeho argumentáciou, že nakoľko sa stratili preparáty vyšetrované Alpha
medical, musí súd voči nemu žalobu zamietnuť, pretože mal žalovaný 1/ znemožnené sa v spore riadne
brániť. Súd uvádza, že vyššie uvedené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu boli jednoznačne
preukázané aj bez toho, aby k dispozícii boli fyzicky pre toto konanie uvedené preparáty a jednoznačne
vyplynuli z vykonaného dokazovania, a to najmä z tej jeho časti, ktoré bolo zamerané na gynekologickú

časť tohto sporu. Žalovaný 1/ ani nekonkretizoval, aká konkrétna skutočnosť v jeho prospech, ktorá
by ho jeho dielu zodpovednosti mohla zbaviť, mohla byť preukázaná výlučne a len tak, že by pre účely
tohto sporu museli byť k dispozícii tieto vzorky. Neuviedol konkrétne, akému ďalšiemu znaleckému
dokazovaniu v jeho prospech (nad rámec toho, ktoré v spore bolo vykonané) by prípadne chcel na
preukázanie (akých konkrétnych) ním tvrdených skutočností vzorky (ak by boli dostupné) podrobiť.

Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru, že zodpovednosť žalovaného 1/ za škodu je daná.

44. K znaleckému posudku znaleckého ústavu forensic č. 99027/2019 (cytologická časť) žalovaný
1/ namietal predovšetkým to, že na základe neho bolo preukázané, že vzorky ním odoberané boli
reprezentatívne a vhodné na odčítanie, s čím sa súd stotožnil a nesprávne vykonanie cytosterov ako

porušenie právnej povinnosti žalovaného 1/ ani nevyhodnotil. Napokon zástupca znaleckého ústavu
H. C. na pojednávaní aj ústne potvrdil tieto závery o tom, že vzorky bol vhodné na hodnotenie (lebo
umožňovali záchyt abnormálnych buniek), a preto o týchto odborných záveroch nebolo dôvodné mať
rozumné pochybnosti, keď boli odborne logicky a konzistentne obhájené. Takisto sa súd stotožnil
s argumentáciou žalovaného 1/ o tom, že nebol povinný cytovzorky spätne vzájomne korelovať

(v procese liečby by to vzhľadom na opakovane nesprávne rovnaký výsledok nič neprinieslo), ktorú
argumentáciu súd vyhodnotil ako dôvodnú a z týchto pôvodne tiež vytýkaných pochybení súd náhradu
škody voči žalovanému 1/ nevyvodil, čo už vyššie zdôvodnil. Rovnako tak ako ani nebolo zistené
pochybenie v frekvencii odoberania cytologických sterov z jeho strany, keď táto frekvencia bola
hodnotená ako správna a tiež z nej súd žiadne pochybenie nevyvodil, vyčíta sa mu však dôvodne

zanedbanie lekárskej starostlivosti spočívajúce v nevyužití iných metód. Ak by popri tom ešte aj
neodoberal cytologické stery, šlo by len o ďalšie porušenie radu jeho povinností, ktoré by bolo tou úplne
primárnou chybou. Takúto elementárnu chybu žalovaný 1/ síce nespravil, ale súčasne z iného dôvodu
neposkytol zdravotnú starostlivosť riadne, pretože dôsledne nevyčerpal iné lekárske postupy, a to je
to, čo tvorí podstatu jeho non lege artis postupu, z ktorého je vyvodená škoda. Napokon namietal, že

ak by bol mal také hodnotenia laboratórií, aké mal mať, prispôsobil by tomu aj ďalší postup a liečbu
a k následkom na zdraví žalobkyne 1/ by nemuselo dôjsť, avšak ich nemal. Súd sa ale už vyššie
podrobne vyjadril k tomu, že žalovaný 1/ mal aj svoje štandardné metódy diagnostiky, ktoré, keby
v danom čase riadne bol použil, mal objektívnu možnosť odhaliť abnormálne zmeny na krčku aj sám,
a to bez ohľadu na to, aké výsledky mu z laboratória prišli. Ani také výsledky, aké z laboratórií prišli,

nevylučovali povinnosť tieto diagnostické postupy (TVS, kolposkopia, ďalšia diagnostika lézie) využiť
a ich využitím by vedomosť o abnormálnych zmenách na krčku bol spôsobilý nadobudnúť aj žalovaný
1/ a tejto vedomosti následne by mohol prispôsobiť ďalší menežment pacientky. Riadne nevyužitie
týchto odborných diagnostických postupov tak možno dať len na ťarchu žalovaného 1/. Žalovaný 1/
tiež v znaleckom posudku od forensic poukazoval na to, že na str. 48 gynekologického posudku sa

uvádza, že pri pozitívnej cytológii sa realizuje diagnostika CIN kolposkopiou, biopsiou podozrivých ložísk
a liečbou, čo ale nebol povinný vykonať, lebo žiadna cytológia ako pozitívna hodnotená nebola. Súd
uvádza, že sa mu nedáva za vinu to, že nevykonal na cytologické výsledky nadväzujúce adekvátne
výkony, ktoré sú rozdielne podľa toho, aké štádium zmien je cytológiou zistené. Preukázané však bolo,
že bez ohľadu na výsledky cytológie mal možnosť TVS a kolposkopiou pri bežnom vyšetrení aj sám zistiť

nádor ( v pokročilejšom štádiu) a to, že vôbec neriešil léziu ním opísanú, u ktorej vždy musí nasledovať
ďalší postup opísaný obomi znaleckými autoritami bez ohľadu na výsledky vzoriek. Teda podozrivé
ložisko, ktoré videl (inak by ho do žiadanky nepísal) nijako nedovyšetroval a tento svoj postup aninezdôvodnil, prečo nepovažoval za potrebné tak učiniť, pričom tak bol povinný bez ohľadu na pozitivitu
alebo negativitu cytologického skríningu.

45.Súdpovyhodnotenívykonanéhoznaleckéhodokazovaniamázato,žeporušenieprávnejpovinnosti,
ktoré súd u žalovaného 1/ konštatoval, má oporu v celom vykonanom dokazovaní. Čo sa týka porušenia
povinnosti stanoviť čas kontroly a poučiť o potrebe kontrolného vyšetrenia žalobkyne 1/ v marci 2014,
na tomto sa zhodli aj znalecký ústav, potvrdené to bolo aj zástupcom ústavu na pojednávaní aj znalecká
organizácia Lege artis, v tomto nedošlo k rozporu v odbornom závere. Znalecká organizácia pritom

doplnila, že ak by bola realizovaná kontrola, je možné predpokladať, že pri tam vykonanom odbere
by boli prítomné podozrivé bunky z malignity, súčasne konštatoval, že nádor v tom čase už musel byť
viditeľný. Znalecký ústav s potvrdením jeho zástupcu na pojednávaní tiež jednoznačne súdu vysvetlili,
kedy a akou metódou s najväčšou pravdepodobnosťou mohol byť pre žalovaného 1/ abnormálny nález
na krčku viditeľný a že tak bolo možné učiniť aj TVS sa zhodli obe autority, rovnako oba písomné
posudky uviedli, od akej veľkosti uvedené je možné (5-10mm). Znalecký posudok Lege artis pritom

celkom jednoznačne tiež pripúšťa možnosť, že abnormalita na krčku je odhaliteľná aj TVS, pričom
podľa názoru súdu žalovaný 1/, ak uvádza, že z posudku vyplýva, že to vôbec nie je možné, tak
závery nesprávne interpretuje. Organizácia Lege artis neuviedla nič iné ako len to, že abnormalita na
krčku ktorá už prerastie krčok navonok, je viditeľná aj TVS (zhodne ako forensic), akurát dodáva, že
je nepravdepodobné, že by už aj len samotnou TVS (výlučne ňou) bola aj diagnostikovaná malignita,

pretože na jej zistenie je nutný odber bioptickej vzorky, čo napokon rovnako zhodne potvrdil aj forensic,
ktorý tiež uviedol, že každý takýto nález je nutné diagnostikovať ďalej. To znamená, TVS síce neodhalí či
ide o zhubný alebo nezhubný nádor, ale odhalí pri veľkosti od 5-10 mm nejaký nádor, ktorého zhubnosť
je možné odhaliť ďalšou vyšetrovacou metódou, biopsiou vzorky. Podstatné je, že obe znalecké autority
potvrdili, že prostredníctvom TVS je možné dosiahnuť záchyt už viditeľnej zmeny na krčku (zhodne

uviedli, že je to možné už až v pokročilejších, keď nádor vyjde na povrch krčka o veľkosti cca 5-10
mm) a následne už sú k dispozícii ďalšie metódy, ktoré sú schopné naisto potvrdiť, či ide o zmeny
benígne, alebo o malignitu. Zhodne teda z oboch posudkov vyplýva, že ak je robená korektne, tak
nález od veľkosti 5-10 mm je schopná zachytiť, lekárovi zobraziť a ten má potom možnosť a povinnosť
ďalej konať. Ak teda Lege artis uvádzal, že cez TVS výlučne nedá sa zistiť malignita, uvedené je

potrebné v kontexte ďalších jeho záverov vykladať v tom zmysle, že je spôsobilá učiniť abnormálny
záchytamalignitupotvrdínaistoďalšievyšetrenie.Nedošlotukrozporomvtomzmysle,žejednaautorita
by uvádzala, že je možné cez TVS zistiť aj skoré prekancerózne zmeny na bunkovej úrovni a druhá by
uvádzala, že je to možné až neskôr, keď obe zhodne uvádzali, že TVS je využiteľná v tomto smere až
v pokročilejších nádorových a nie prednádorových štádiách na bunkových úrovniach (čo sa žalovanému

1/ na ťarchu ani nekladie). Aj žalovaný 1/ pri svojom výsluhu uviedol, že TVS je metódou, ktorou sa
dá odhaliť nádor v neskorých štádiách, v prvom rade je metódou na odhalenie záchytu kolposkopia,
čo je v súlade s tým, čo uviedli znalecké autority, teda sám potvrdil, že existovala metóda na záchyt
abnormality. Čo sa týka presnosti a úplnosti záznamov o vyšetrení TVS v zdravotnej dokumentácii, aj
keď po výsluchu zástupcu ústavu súd mal pochybnosť, či tieto sú alebo nie sú dostatočné (lebo posudok

ústavu uviedol, že nie sú, Q. R. ako zástupca ústavu ich považoval za dostatočné pre gynekológa
prvého kontaktu), posudok Lege artis potvrdil, že tieto záznamy sú strohé, neúplné, nedostatočné,
nesprávne zdokumentované. Zhodne sa obe autority v písomných posudkoch vyjadrili aj v tom, že
i kolposkopiou tiež v už pokročilejšom nádorovom procese je možné tieto zmeny odhaliť, znalecká
organizácia Lege artis uviedla, že kolposkopia napokon patrí aj medzi základné metódy, ktoré ma

obvodný gynekológ k dispozícii na odhalenie rakoviny krčka maternice, pričom dospel k záveru, že
nádor už bol viditeľný určite 12.03.2014 aj pri bežnom gynekologickom vyšetrení a kolposkopii, čo
zodpovedá záverom forensicu o tom, že kolpokopia tiež umožňuje záchyt opäť ale až v pokročilejšom
štádiu a nie teda v úplných počiatkoch zmien na bunkovej úrovni. Ani v tomto závere teda súd nevidí
vôbec žiaden rozpor medzi týmito dvomi autoritami. Aj keď nie je z logických dôvodov dnes celkom

možné uviesť dátum, kedy presne už tieto metódy umožňovali žalovanému 1/ nádorovú zmenu na krčku
objaviť, zhodne možno uzavrieť, že je tomu tak až v pokročilejších štádiách (forensic uvádzal cca rok
2013, lege artis s istotou už marec 2014). Je teda riadne odborne podopretý záver, podľa ktorého aj
kolposkopia (popri TVS) bola už skôr ako v novembri 2014 (pravdepodobne nie skôr ako v roku 2013,
keďže aj forensic uviedol, že až tento rok je tým, kedy sa zrejme už mohol nádor pozorovať s najväčšou

pravdepodobnosťou najskôr) metódou spôsobilou prvotne odhaliť abnormalitu a ďalej umožnila skúmať
po príčine abnormality, jej charaktere a závažnosti a to v štádiu, kedy už nádor žalobkyne rástol na
cervixe smerom von (potvrdil zástupca ústavu na pojednávaní, keď opísal, že väčšinou sa na krčku
urobí akoby kráter, ktorý vypadne). Napokon, čo sa týka hodnotenia prítomnosti či neprítomnosti léziena krčku a povinnosti ju ďalej vyšetriť, súd už vyššie opísal, prečo sa nemohol prikloniť k záveru
organizácie Lege artis, ktorá počítala s tým, že v prípade uvedenia lézie na žiadanke ide len o akýsi
pracovný rutinný zápis, ktorý ničomu nesvedčí a nie je z neho nič možné vyvodiť, keď súd uviedol

dôvody,prektoréajvkontexteostatnýchvykonanýchdôkazovtakýtozávernemôžeobstáťanemôžebyť
odborne nepodopretá prax lekárov a sestier z administratívnych dôvodov prehliadaná, resp. vykladaná
na neprospech pacienta (v odseku 39). Závery znaleckého ústavu, ktoré naopak považovali za nutné
lézii venovať pozornosť, boli v tomto ohľade presvedčivejšie, keď jasne vysvetľovali, prečo je nutné aj
takejto lézii venovať pozornosť, ako mohla a mala byť ďalej vyšetrovaná a aký mohol byť ďalej osud

žalobkyne 1/, ak by si povinnosť sa lézii dôsledne venovať žalovaný 1/ splnil. Aj zástupca znaleckého
ústavu na pojednávaní vysvetlil, že ak by bola lézia vyšetrená (kolposkopicky, odber bioptickej vzorky)
mohlo dopadnúť všetko inak. Naopak znalecká organizácia Lege artis ani nijako neobjasnila, prečo sa
domnieva,želézianažiadankeneznamenalažiadenskutočnýnález,ktorýbymalnadväznosťnaneskôr
diagnostikovaný karcinóm a z jej záverov nemožno vyvodiť, na podklade akých odborných premís lézii
uvádzanej na žiadankách neprikladala v procese poskytovania zdravotnej starostlivosti žiadnu váhu,

najmä ak na druhej strane v rozpore s týmto prístupom jednoznačne formulovala záver, že ak sa
lézia na krčku vyskytne, je povinnosťou gynekológa ju dovyšetriť, čo potvrdzuje záver forensicu o tom,
že každej lézii, najmä ak sa vyskytuje dlhodobo, je nutné sa dôsledne diagnosticky venovať. Z toho
teda možno usudzovať, že aj Lege artis jednoznačne považovala za nutné ju vyšetriť, hoci v tejto
časti nekonštatovala odborné medicínske pochybenie žalovaného 1/. Napokon však súd uvádza, že

otázka, či lekár porušil v rámci liečebnopreventívnej starostlivosti o pacienta určitú konkrétnu právnu
povinnosť alebo nie, je otázkou právneho posúdenia veci, zodpovedanie ktorej patrí výlučne súdu a nie
znalcovi, a preto súd zohľadniac všetky vykonané dôkazy hodnotil aj toto opomenutie ako pochybenie
žalovaného 1/ s dosahom na oneskorenie diagnostiky ochorenia. Súd pripúšťa, že po výsluchu zástupcu
znaleckého ústavu Q. R. ku gynekologickej časti problematiky mal isté pochybnosti o tom, či, kedy

a aký veľký útvar prerastajúci krčok a akým spôsobom je v možnostiach gynekológa odhaliť (TVS,
kolposkopiou),pretoženapojednávanísatiežtentozástupcavyjadriltak(niecelkomvsúladesozávermi
písomného posudku ústavu), že lekár podľa neho poskytol potrebnú starostlivosť (až na vytýkanú
nezaznamenanú kontrolu) a nevedel presne definovať či bolo alebo nebolo nádor možné vidieť, avšak
súd o správnosti záverov písomného znaleckého posudku ústavu utvrdil aj znalecký posudok Lege artis,

ktorý pripustil záchyt aj TVS a ku kolposkopii uviedol, že je tiež metódou záchytu kanceróz krčka a musel
byť ňou nádor už určite v marci 2014 pri vyšetrení viditeľný, v prípade prekrytia zápalom musel byť
viditeľný po jeho preliečení (na ktorú kontrolu však žalovaný 1/ žalobkyňu nepozval). Napokon vyjadrenia
zástupcu znaleckého ústavu na pojednávaní, kedy uvádzal, že gynekológ podľa neho nespravil fatálnu
chybu a že kruciálnym pochybením boli práve pochybenia laboratórií hodnotiacich vzorky, nevylúčili

akékoľvek pochybenie na strane žalovaného 1/, ale možno ich vykladať ako snahu zástupcu ústavu
pomerovať závažnosť pochybení na strane gynekológa a laboratórií v neprospech laboratórií, ktorých
miera a závažnosť pochybení je v globále vyššia, čo sa napokon prejavilo na určení veľkosti podielov
jednotlivých škodcov (z celku vo väčšej časti v neprospech laboratórií). Aj znalecká organizácia
uvádzala, že nevidí „vážne“ pochybenia, ale poukazovala na už s veľkou pravdepodobnosťou zistiteľné

známky nádorového ochorenia dňa 12.03.2014, ktoré ale gynekológ neodhalil, čiže pochybenia sama
detekovala. Ak sa tiež zástupca znaleckého ústavu Q. R. vyjadril tak, že si myslí, že vzhľadom na to, aké
výsledky obdržal z laboratórií, mohol gynekológ v hlave vypustiť karcinóm, uvedené súd nepresvedčilo
v kontexte jeho ostatných vyjadrení, že gynekológ vždy musí mať v hlave onkologický reflex a vždy
musí myslieť na rakovinu a tiež v kontexte záverov znaleckého posudku organizácie Lege artis, ktorá

jednoznačne konštatovala, že ani pri opakovanom negatívnom výsledku cytologického vyšetrenia nie je
možné mať istotu, že pacientka nemá prekancerózu alebo karcinóm a že sám gynekológ má možnosť,
ako zvýšiť mieru záchytu použitím kolposkopie, ktorú v danom prípadne napokon, ako bolo uzavreté,
v čase umožňujúcom záchyt nádorového procesu žalovaný 1/ celkom zrejme riadne nevykonal, keď
abnormalitu nevidel a nepreukázal dôvody, ktoré by mu záchyt znemožnili. Niet preto logického dôvodu

tvrdiť, že gynekológ už nemal dôvod na možné riziko onkologického ochorenia myslieť, ak sa žalobkyňa
1/ do ambulancie opakovane vracala s ťažkosťami. To musí podľa názoru platiť ešte o to viac, ak
sám lekár našiel na krčku léziu pretrvávajúcu viac ako 2 roky, ktorú nijako nevyšetril (opak preukázaný
nebol), hoci tak urobiť mal. Bez toho, aby sám zistil pôvod a charakter tejto ním samým zistenej
abnormality, nebolo možné rozumne tvrdiť, že urobil všetko preto, aby úvahy o malignite mohol z hlavy

vytesniť a týmto smerom sa neuberať. Tiež podľa názoru súdu musel a mal myslieť aj na malignitu
a v tomto smere nemohol ju celkom vylúčiť, ak znalecká organizácia Lege artis uviedla, že žalobkyňou
1/ udávané ťažkosti mohli svedčať celému radu gynekologických ochorení ale aj malignite. Súčasne to
bol žalovaný 1/, ktorý strohým a neúplným vedením zdravotnej dokumentácie znemožnil teraz spätneurčiť, do akej miery si sám tieto obtiaže interpretoval správne alebo nesprávne, či a do akej miery
ich vôbec vzal do úvahy, ako ich posúdil a vyhodnotil, a či sa pri úvahách o postupe, ktorý volil,
udávanými ťažkosťami dôsledne riadil tak, ako tvrdí. Aj tieto okolnosti súd vzal do úvahy na ťarchu

žalovaného 1/ pri konštatovaní toho, že jednoznačne nebolo preukázané, že by sa jednalo len o ním
opakovane uvádzaný diagnostický omyl, ktorému sa nedalo vyhnúť. Čo sa týka odpovede na otázku
č. 15 z posudku Lege artis, tou sa súd musel vysporiadať osobitne. Organizácia robí záver, podľa
ktorého cytologické vyšetrenia boli vykonané v správnych časových odstupoch, nebola konštatovaná
nereprezentatívnosť, lekár mal k dispozícii výsledok, ktorý nekonštatoval prítomnosť patologických

buniek a treba vziať do úvahy, aké nálezy mu boli z laboratórií poskytnuté. To, že frekvencia odberov
zo strany žalovaného 1/ bola správna, že odoberal reprezentatívne stery vhodné na odčítanie a to,
že mal vo všetkých prípadoch k dispozícii negatívne hodnotenie vzoriek, nie je sporné a v súvislosti
s týmito okolnosťami ani súd nekonštatuje jeho pochybenie (vo frekvencii odberov, technike odberu)
anevyvodzuješkodu.Takistosaznaleckáorganizáciazaoberalatým,čijealeboniejemožnérozhodnúť,
že nátery boli správne hodnotené, lebo sa v cytológii vyskytuje vysoká variabilita a vysoká miera

rozdielnej interpretácie, odchýlky vyplývajú s charakteru testu a individuálnych schopností hodnotiteľa.
S touto časťou odpovede sa súd vysporiada v časti týkajúcej sa žalovaného 2/, ale tu súd primárne
uvádza, že úlohou znaleckej organizácie nebolo hodnotiť správnosť vyhodnotenia cytologických vzoriek,
ktoré ( v prípade vzorky z roku 2012) ani nemala k dispozícii a znalecká organizácia nie je zapísaná
v odvetví patológia, aby bola spôsobilá robiť závery týkajúce sa správnosti či nesprávnosti hodnotení

cytologických vzoriek, a teda ani posudzovať, či hodnotenie cytovzoriek v danom čase prebehlo
podľa vtedy platných poznatkov lekárskej vedy v patológii. Pre časť týkajúcu žalovaného 1/ súd skôr
upriamuje pozornosť na poslednú časť tohto odborného záveru, v ktorom sa konštatuje, že znalec
si nemyslí, že by akýkoľvek faktor, ktorý bol počas dokazovania hodnotený, významne znížil šancu
žalobkyne 1/ na včasné odhalenie prekancerózy, predídenie vzniku karcinómu, včasnejšie odhalenie

karcinómu alebo zachovanie reprodukčných orgánov, keďže nádorové ochorenie prebiehalo dlhú dobu
pravdepodobne skryte, a preto všetky využité konvenčné metódy diagnostiky alebo ich kombinácia
nedokázali stav zachytiť. Tu súd vníma viacero nedostatkov, ktoré robia tento záver nelogickým a tiež
rozporným s predošlými závermi učinenými tou istou organizáciou, a teda neudržateľným v kontexte
ostatných dôkazov. V prvom rade znalecká organizácia, ako vyplýva z odpovede, berie do úvahy pri

formulovaní tohto záveru len tie metódy diagnostiky, ktoré boli využité a nie tie, ktoré mali byť použité
a neboli. Takou je práve už spomínaná diagnostika lézie na krčku, ktorá nebola dovyšetrovaná vôbec
a znalecká organizácia sa touto časťou problému (ako už bolo vyššie uvedené) nezaoberala podrobne
a presvedčilo, keď uviedla, že šlo len o rutinný zápis a nie nález a to bez bližšieho vysvetlenia. Sama
pritom uviedla v odpovedi na otázku 1, že lézia mala byť dovyšetrovaná, avšak jej cielené vyšetrenie

(kolposkopia, cytológia, forensic uviedol že aj biopsia), zistené nebolo, keďže ani záznamy v zdravotnej
dokumentácii k tomu podklad neposkytli. Za takýchto okolností preto nemôže organizácia formulovať
záver o pravdepodobnosti vplyvu postupov a úkonov žalovaného 1/ na zdravotný stav žalobkyne 1/
len s prihliadnutím na tie metódy, ktoré boli využité a nezohľadniť tie, ktoré využité mali byť a neboli.
Napokon znalecká organizácia vychádzala len z toho, že TVS žalovaný 1/ robil, hoci ako bolo vyššie

uvedené, ani to nebolo nepochybne preukázané. Na jednej strane pritom v predošlých záveroch tvrdila,
že TVS je možné zachytiť zmenu na krčku od veľkosti cca 5-10 mm, tu na druhej strane uvádza, že
nebolo možné daný stav žiadnou metódou zachytiť. To isté vo vzťahu ku kolposkopii, o ktorej sa výslovne
vpredošlýchčastiachznaleckáorganizáciavyjadrilatak,žejemetódouzáchytunádoru,ažetentomusel
ňou byť zachytený určite minimálne v marci 2014, a tu v rozpore s uvedeným konštatuje, že dostupné

metódy diagnostiky zachytiť stav nedokázali. Tieto diagnostické metódy nedokázali zachytiť daný stav,
ale ako sa skôr zhodli obe znalecké autority, len v prekanceróznych štádiách, ale nádorový proces
prerastený už cez krčok von už boli spôsobilé zachytiť. Rovnako znalecká organizácia nevzala do úvahy
to, či existovala akákoľvek okolnosť, ktorá prípadne bránila žalovanému 1/ napr. pri kolposkopii, aby už
cez krčok prerastenú abnormalitu videl (keď musela byť viditeľná podľa nich už určite v marci 2014)

a či táto okolnosť spočívala v objektívnych parametroch alebo v subjektívnych okolnostiach na strane
žalovaného 1/. Žalovaný 1/ pritom nepreukázal ani netvrdil žiaden objektívny ospravedlňujúci dôvod, pre
ktorý nemohol vidieť nádor vtedy, keď už určite viditeľný bol. Ak by takýto dôvod bol zistený, v takom
prípade nebolo by možné dať mu na ťarchu objektívnu nemožnosť abnormalitu vidieť, ale keďže žiaden
taký dôvod nebol preukázaný, musí ísť neodhalenie na jeho vrub. Ak by totiž súd uvedený následok

tejto okolnosti nepripísal, znamenalo by to, že (aj nedbalé) použitie nejakej metódy, ktorým mohla byť
odhalená abnormalita, ale zistená nebola, by šlo neprípustne na vrub pacienta. Preto ani neobstojí
logicky záver, že konvenčné metódy nedokázali daný stav zachytiť. Súd zo všetkých vyššie uvedených
dôvodov tento záver nemohol (po zhodnotení a daní do súvisu s ostatnými skutočnosťami, ktoré v sporevyšlinajavo)prebrať.Čosatýkaposlednejodpovede,súduvádza,žeznaleckáorganizáciaučinilazáver,
že nádorové ochorenia sú nevyspytateľné, vyvíjajú sa skryte často mnoho rokov, s nerovnakým tempom
šírenia rôznym spôsobom. Aj keď mnohé z nich majú vypracovaný dobrý skríning, ten neznamená

100%nú záchytnosť vo včasnom období, resp. v čase prekancerózy. Odhliadnuc od toho, že ide
o odpoveď len všeobecne široko koncipovanú týkajúcu sa nádorov všeobecne bez zreteľa na konkrétny
prípad a pomery žalobkyne 1/ a žalovaných, súd uvádza, že z odpovede vyplýva len to, že ani skríning
neznamená 100%nú záchytnosť (čo už konštatované bolo zhodne aj v odpovedi na otázku 10, s čím sa
súd vyššie už vysporiadal) a vo vzťahu k žalovanému 1/ súd uvádza, že nezachytenie skríningom sa mu

nedáva na vrub. Podstatné je ale, že on sám mal metódy nezávislé na skríningu, ktorými mohol aj sám
odhaliť už pokročilejší nádorový proces (kolposkopia, TVS), alebo aj počiatočný stav (ak by sa bol býval
dôslednevenovalvyšetreniulézienakrčku).Pretoanitentopomernevšeobecnýzáverbezzameraniana
konkrétny druh karcinómu nič nemôže zmeniť na už sformulovaných a vyššie odôvodnených záveroch.
Súd záverom dodáva, že žalovaný 1/, ak mal za to, že závery znaleckého posudku organizácie Lege
artis je potrebné ďalej dovysvetliť, prípadne ak chcel súd presvedčiť o tom, že ich je treba interpretovať

tak, ako ich prezentoval vo svojom vyjadrení k tomuto posudku, či a inak ako ich vykladali žalobcovia
vo svojom vyjadrení k posudku, mohol navrhnúť výsluch zástupcu znaleckej organizácie. Po predložení
tohto posudku však tak neučinil, a to ani vo svojom vyjadrení k tomuto posudku č. 32/2022. Naopak
vyzýval súd, aby už vyhlásil dokazovanie za skončené a „konečne vykonal sudcovskú koncentráciu
konania“, z čoho teda nepochybne vyplýva, že nemal záujem doplniť dokazovanie v žiadnom smere.

Platí pritom prejednacia zásada, teda súd môže vykonať len tie dôkazy, ktoré strany sporu navrhnú
(s výnimkami v § 185 ods. 2 a 3 CSP, o ktoré tu nejde). Výsluch zástupcu znaleckej organizácie žalovaný
1/ (napokon ani žalobcovia) nenavrhol vykonať a pri dodržaní zásady rovnosti zbraní medzi sporovými
stranami súdu takáto povinnosť vypočuť ho bez návrhu zo zákona nevyplývala.

46. Vo vzťahu k žalovanému 2/ bolo tiež podľa názoru súdu jednoznačne preukázané porušenie
povinnosti poskytnúť zdravotnú starostlivosť lege artis. V konaní bolo vykonaným znaleckým
dokazovaním znaleckým ústavom forensic preukázané, že cytologická vzorka odobratá žalobkyni 1/
v apríli 2012, ktorej hodnotenie vykonal žalovaný 2/, nebola korektne vyhodnotená. Zrozumiteľne a
podrobnebolavysvetlenástupnicahodnoteniaajspopisom,akovyzerajúaprejavujúsabunkyprikaždej

z kategórií, pričom výsledky onkocytologického skríningu krčka maternice (podľa Bethesda systému
v revízii platnej v roku 2012) sa hodnotili : NILM (neprítomnosť intraepitelových lézií a malignity), tj. nález
bez abnormality buniek a následne kategórie abnormalít buniek od najľahšej po najťažšiu (ASCUS, L-
SIL, H-SIL a karcinóm). Hodnotenie žalovaného 2/ z roku 2012, ktoré bolo poskytnuté žalovanému 1/,
bolo NILM (neprítomnosť intraepitelových lézií a malignity), tj. neboli žalovaným 2/ detekované žiadne

bunky podozrivé z nádorovej proliferácie. Znalecký ústav po tom, čo mal k dispozícii vzorku a vykonal
sám jej hodnotenie, dospel k záveru, že preparát bol uspokojivý na hodnotenie s vhodnou technikou
odberu a hodnotenie ústavu bolo H-SIL – high grade dysplázia skvamóznych buniek – CIN III, PAP
III (podľa stupnice PAP). Táto kategória podľa vysvetlenia obsiahnutého v posudku zahŕňa strednú
a ťažkú dyspláziu. Hodnotenie vykonané patológom ústavu bolo vykonané zaslepeným spôsobom,

teda tak, že hodnotiaci lekár nemal okrem preparátu k dispozícii žiadne informácie a bol požiadaný, aby
popísal a vyhodnotil nález, pričom záver takto zaslepeného hodnotenia nemodifikoval ani po tom, čo sa
oboznámil s celým prípadom. Znalecký ústav konštatoval, že aj pri vzatí na vedomie miery subjektivity
hodnotenia vzorky pri danom druhu vyšetrenia, záver učinený žalovaným 2/ NILM nepovažuje ústav za
správny záver a nejedná sa o záver v zmysle lege artis. Uvedený obraz, ak by aj nebol hodnotený ako

H-SIL dysplázia, mohol byť pri zohľadnení subjektivity prípustne hodnotený ako ASCUS, ASC-H alebo
L-SIL. Z uvedeného vyplýva, že aj pri pripustení istej miery relativity záverov skrínerov určite nemal
byť preparát hodnotený ako normálny nález bez abnormality NILM. Nie je preto pravdou, že znalecký
ústav hodnotil prípad „čierno – bielo“, ako to tvrdil žalovaný 2/, ale zohľadnil aj prípadné limitujúce
faktory. Súd na základe uvedených odôvodnených odborných podkladov dospel k záveru, že žalovaný

2/ nevyhodnotil vzorku správne, pričom túto hodnotil ako NILM – bez abnormalít, hoci v danom stere boli
abnormality jasne zreteľné. Ak sa žalovaný 2/ bránil tým, že tento test nemá 100%nú citlivosť ani 100%
špecificitu, a teda vždy ostáva určité zostatkové množstvo pacientiek so zvyškovým rizikom rakoviny,
ktoré sa testom neodhalí a že súčasne je hodnotenie ovplyvnené subjektívnymi vlastnosťami na
strane hodnotiteľa, podľa názoru súdu takéto argumenty nemôžu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti

ospravedlniť. Je pravdou, že špecificita a citlivosť cytologického skríningu nie je 100%ná, čo potvrdil
aj znalecký posudok forensic aj Lege artis. Znalecký ústav ale skonštatoval, že vzal do úvahy aj limity
a subjektivitu hodnotenia a ani pri takomto (menej kritickom) náhľade nebolo možné vzorku hodnotiť
ako negatívnu. Berúc tak do úvahy aj všetky úskalia tohto testu tak či onak znalecký ústav konštatoval,že vzorka nebola vyhodnotená lege artis, a teda správne v súlade s vtedy dostupnými poznatkami
lekárskej vedy. Nielenže nebola vzorka hodnotená ako ľahšie abnormálna, ale táto bola hodnotená ako
nález v poriadku, NILM, pričom zástupca znaleckého ústavu na pojednávaní potvrdil, že obraz, ktorý

skríner vidí, je pri vzorke H-SIL natoľko odlišný, že nie je možné, aby bola vyhodnotená ako vzorka
NILM, pričom to laicky prirovnal k farbám, kedy odtiene tej istej farby môže viac ľudí vnímať rôzne (tj.
abnormalitu vidíme, len nie každý rovnako intenzívne), ale rôzne farby sa zameniť nedajú (nedá sa
pomýliť jedna farba od celkom inej). Preto pripustil, že vzorka síce mohla teoreticky byť vyhodnotená
žalovaným 2/ ako ľahšie abnormálna (oproti H-SIL), ale v prejednávanej veci sa nestalo ani to. S

najväčšou pravdepodobnosťou by ale už aj detekovanie ľahšej abnormality bolo viedlo k akcii, ktorá by
sa na dodiagnostikovanie a liečbu abnormality sústredila. V žiadnom prípade ale nebolo možné, aby
abnormality neboli skrínerom vôbec viditeľné, pretože boli zjavné. V danom prípade nešlo o hraničný
prípad (na ktorý sa odvolával žalovaný 2/), kedy by aj žalovaný 2/ potenciálne nebezpečnú abnormalitu
hodnúpozornostizistilaboloby„len“otázkou,čijeľahšiehoalebozávažnejšiehocharakteruoprotitomu,
aké hodnotenie vykonal ústav. Napokon na kategorizáciu abnormalít a určenie hranice medzi normou

a abnormou slúžia už vyššie uvedené Bethesda kritériá, kde jednotlivé bunky podľa toho, ako vyzerajú,
aké majú vlastnosti, sú zatrieďované do uvedených skupín, pričom zatriedenie vykonané žalovaným 2/
týmto kritériám zjavne nezodpovedalo. V danom prípade hodnotil žalovaný 2/ vzorku tak, že už viditeľné
potenciálne závažné zmeny (ktoré sa mohli zvrhnúť na karcinóm tak, ako sa to aj stalo) vôbec nezistil
a to je možné hodnotiť za non lege artis postup. Aj preto sa nedala primárne použiť podľa názoru súdu

zodpovednosť podľa § 421a Občianskeho zákonníka (na ktorú tiež žalobcovia podružne poukazovali),
pretože príčinou vedúcou k poškodeniu zdravia tu je nesprávne vykonaný výkon ako taký (tu nesprávne
vykonané hodnotenie vzorky, hoci správne vykonanie hodnotenia v zmysle vtedy dostupných vedeckých
poznatkov bolo objektívne možné) a nie povaha použitej veci ako takej. Ak by ale teoreticky príčinou
neodhalenia abnormality bola výlučne a len nedokonalosť vlastností žalovaným 2/ použitej metódy, vecí

potrebných na posúdenie vzorky a nie porušenie povinnosti na strane skrínera, tak či onak by bola
daná (dokonca ešte prísnejšia) zodpovednosť žalovaného v zmysle § 421a Občianskeho zákonníka.
V takom prípade by totiž aj pri riadne vykonanom odčítaní vzorky zo strany skrínera v súlade so
všetkými jeho pravidlami bola daná zodpovednosť žalovaného 2/, pretože škodlivý účinok bol vyvolaný
v dôsledku rizík, ktoré s použitím tejto veci (testu) sú tiež (aj keď by len úplne ojedinele) spojené.

Ak sa žalovaný 2/ bránil tým, že skríner musí konať efektívne a rýchlo, lebo nemá neobmedzené
množstvo času a jeho cieľom nie je byť kritický a hodnotiť prísnejšie (na rozdiel od znalca), toto je
úplne nepriliehavá argumentácia, ktorá už vôbec nemôže žalovaného 2/ zodpovednosti zbaviť, nakoľko
rýchlosť a snaha byť efektívny v žiadnom prípade nemôže byť na úkor kvality poskytovanej zdravotnej
starostlivosti a na úkor zdravia pacienta. Je vecou vnútornej organizácia laboratória, aby zorganizovala

prácu tak, aby počet hodnotených vzoriek pripadajúcich na skrínera a čas, ktorým skríner disponuje
na hodnotenie každej z nich, bol adekvátny a aby sa aj pri danom počte dali dodržať všetky pravidlá,
ktoré zaručia ich adekvátne hodnotenie. Súd samozrejme nespochybňuje kvalitu laboratória ako takého,
ale ani predložené certifikáty kvality dokladajúce úroveň žalovaného 2/ nie sú spôsobilé celkom vylúčiť
zavinenie žalovaného 2/ za škodu v tomto individuálnom (aj keď možno celkom ojedinelom) prípade.

Súd považuje tvrdenia žalovaného 2/ o tom, že pri každom teste dochádza k nesprávnemu určeniu
ochorenia, aj keď tam v skutočnosti nie je (falošná pozitivita) alebo nesprávnemu vylúčeniu ochorenia,
aj keď tam v skutočnosti je (falošná negativita), ako priveľmi zovšeobecňujúce. Nie totiž pri každom teste
dochádza k nesprávnemu určeniu, ale zo štatistického hľadiska je tu isté percento pravdepodobnosti,
že pri niektorých vzorkách v určitých hraničných prípadoch dôjde k určeniu falošnej pozitivity alebo

negativity, avšak vzorka hodnotená žalovaným 2/ napokon ani nebola hraničným prípadom, keďže
hodnotenie žalovaného 2/ (NILM) sa od hodnotenia ústavu (H-SIL) líšilo o niekoľko stupňov. Že nešlo
o hraničný prípad potvrdil aj zástupca ústavu na pojednávaní. Zástupca ústavu potvrdil, že je možné, že
obraz by mohol byť určitými okolnosťami modifikovaný alebo podobný s iným, ale v prejednávanej veci
to neplatilo, pretože obraz bol jednoznačný. Hoci sa v stere nachádzali aj zápalové bunky, tieto však

nezmenili obraz natoľko, aby sa nedal adekvátne odčítať. Neboli teda zistené ani žiadne také objektívne
prekážky, ktoré by správnej diagnostike vzorky bránili. Napokon, ak by bol býval mal v danej veci skríner
žalovaného 2/ akékoľvek pochybnosti o tom, ako má znieť definitívny nález, bolo zistené, že existujú
rôzne doplnkové metódy, ktoré istotu správnosti záveru zvyšujú. Nebolo pritom tvrdené ani preukázané,
či a aké doplnkové metódy (konzultáciu) by bol býval žalovaný 2/ pre zistenie definitívneho záveru

hodnotenia vzorky využil. Zástupca ústavu sa vyjadril jednoznačne tak, že vzorka z roku 2012 pozitivitu
vykazovala, boli v nej jednoznačne viditeľné zmeny, jasná dyplázia, teda odklon od normálneho delenia
buniek po ich nekontrolovateľný rast. Pričom uvedené bolo zreteľné aj bez toho, aby poznal anamnézu
pacientky v čase vyšetrenia steru. Bolo pritom vylúčené, že by zmeny smerujúce k malignite nastali až poposlednom cytologickom odbere (teda až po máji 2013), tieto teda boli prítomné už skôr a vyvíjali sa, ako
boloznaleckypodložené,niekoľkorokov.Jednoznačnetedaajtotočasovékritériumsvedčítomuzáveru,
ževčasehodnoteniavzorkyvroku2012abnormalityvstereprítomnéboli.Žalovaný2/predkladalčlánky

z odborných časopisov, ktoré poukazovali na to, že výsledok testu na cytologický skríning je závislý od
ľudského úsudku, a ktorými dokladá mieru falošnej pozitivity a falošnej negativity testu. Ako už bolo
vyššie uvedené, tieto limitujúce faktory boli zohľadnené pri znaleckom skúmaní a súčasne, ako už bolo
uvedené, ani nedokonalosť testu nemôže ísť na úkor pacienta, ale je rizikom poskytovateľa zdravotnej
starostlivosti. Žalovaný 2/ snažil sa napokon spochybniť závery posudku znaleckého ústavu tvrdiac,

že nie je možné cytologické hodnotenie podrobiť spätne štandardnému znaleckému skúmaniu, pretože
nejdeoexaktnúvedu,kdevýsledkysúnespochybniteľnéaževcytológiiplatí,žejesprávneto,načomsa
zhodla väčšina. Preto aj navrhoval, aby súd vyžiadal odborné vyjadrenie ( č.l. 589) spočívajúce v tom, že
cytologickú vzorku ním hodnotenú z roku 2012 predloží súd na posúdenie 8 znalcov z odboru patológie
spolu s ďalšími aspoň 9 inými cytologickými vzorkami (ktoré zabezpečí) bez toho, aby títo hodnotitelia
maliakúkoľvekinformáciuoprebiehajúcomspore.Totodokazovaniesúdnevykonal.Odhliadnucodtoho,

že uvedený požadovaný počet znalcov v danom odbore ani nie je ku dňu rozhodnutia súdu zapísaný
v zozname aktívnych znalcov (čo by sa však dalo preklenúť znalcom ustanoveným ad hoc vzatým
do sľubu), súd uvádza, že aj keby toľko znalcov k dispozícii bolo, i tak by k takémuto znaleckému
skúmaniu nepristúpil. Neviedlo by totiž vôbec k eliminácii tých „nedostatkov“, ktoré žalovaný 2/ vytýka
vo vzťahu ku štandardnému znaleckému dokazovaniu. Jednak aj títo znalci by vedeli, že ich o skúmanie

vzoriek žiada súd (súd by musel v tejto veci vydať uznesenie, ktorým by nariadil túto formu dokazovania
a v ktorom by definoval úlohu, ktorú treba splniť a účel, pre ktorý tak treba učiniť), teda v konkrétnom
spore, tiež by mohli byť teda „ostražitejší a prísnejší“ či mali by „viac času ako je v laboratóriách
bežný na hodnotenie jednej vzorky“, čiže by sa objektívne nedalo vyhnúť tým „nedostatkom“, ktoré
žalovaný 2/ vytýka znaleckému ústavu. V rozpore s CSP by bolo, aby súd za týmto účelom neposkytol

žiadne informácie o veci, ako žiada žalovaný 2/, nakoľko znalec má právo a aj povinnosť v záujme
komplexného vyhodnotenia poznať skutkový stav veci, má právo mať k dispozícii spis, resp. jeho
podstatné časti, a to aj ak ide o znalca, ktorý spracúva súkromný znalecký posudok ( § 209 ods. 3 CSP).
Napokon relevanciu tohto dokazovania žalovaný 2/ vyvodzuje podľa názoru súdu z nesprávnej premisy,
že správne hodnotenie cytovzorky je také hodnotenie, na ktorom sa zhodne väčšina skrínerov (preto

ich navrhuje poňať do dokazovania väčší počet), čo by ale bez ďalšieho znamenalo, že by za správne
mohlo byť vzaté prakticky akékoľvek hodnotenie väčšiny (hlavne, že je väčšinové), bez dôrazu na
odbornú správnosť a presvedčivosť odôvodnenia ich hodnotenia, teda napr. ak sa z 10 patológov 7
zhodne na určitom výsledku, tento má byť podľa žalovaného 2/ bez ďalšieho pre súd smerodajný
bez ohľadu na to, či zodpovedá záväzným kritériám Bethesda systému, bez ohľadu na to či je riadne

zdôvodnený a obhájiteľný alebo nie, čo v žiadnom prípade nemôže obstáť. Treba dodať, že znalecký
ústav sám pri formulovaní svojich záverov bral do úvahy vlastnosti onkocytologického skríningu a aj
možný subjektívny prvok v hodnotení vzorky, a preto pre súd bolo presvedčivé toto znalecké skúmanie
bez potreby ho dopĺňať takto žalovaným 2/ navrhovaným znaleckým „experimentom“. Napokon, ak na
jeho vykonaní žalovaný 2/ trval, mohol ho zrealizovať v rovine súkromného znaleckého posudku, resp.

súkromného odborného vyjadrenia a nie celú ťarchu tohto „projektu“ prenášať na súd, ktorý strany
oboznámil s tým, že nemieni nariadiť túto formu dokazovania vzhľadom na to, že závery doposiaľ
v konaní vykonaného znaleckého dokazovania (v patologickej časti) považuje za riadne odôvodnené,
logické, presvedčivé a bez formálnych nedostatkov. Už len pre úplnosť súd uvádza, že pri navrhovanom
spôsobedokazovania(kedysavzorkaodžalobkyne1/mala„zamiešať“medziinécytovzorkyinýchosôb,

ktoré mienil žalovaný 2/ pre tento účel poskytnúť súdu) žalovaný 2/ ani nepreukázal, že by disponoval
súhlasmi žien - pacientiek, od ktorých boli biologické vzorky odobraté s tým, aby tieto boli žalovaným 2/
poskytnuté ďalej súdu a následne ďalším osobám, ktoré ich podrobia vedeckému hodnoteniu a s tým,
aby boli použité aj na iný účel, než je ten, pre ktorý boli ženám vrámci preventívneho onkocytologického
skríngu odoberané (teda aj pre iný účel než je ich vlastná diagnostika). Tejto otázke sa žalovaný 2/

vôbec nevenoval a nepreukázal, že by bol ním navrhovaným dokazovaním dodržaná ochrana práv
tretích osôb. Súd je jednoznačne toho názoru, že posudzovanie správnosti poskytovania zdravotnej
starostlivosti v onkocytológii krčka maternice musí podliehať tiež pravidlám a je štandardným znaleckým
dokazovaním preskúmateľné,pretožeajpreneexistuještandardnýdiagnostickýpostupamusíbyťvždy
možné vyhodnotiť, či aj pri zohľadnení prípustnej miery subjektivity bolo možné danú vzorku hodnotiť tak,

ako bola hodnotená, alebo mala byť zhodnotená inak. Na to predsa slúžia záväzné Bethesda kritériá,
na základe ktorých je možné posúdiť, do ktorej kategórie v danom čase podľa vtedy záväzných kritérií
vzorka mala byť zaradená, či jej zaradenie týmto kritériám zodpovedalo alebo nie a či nález bol určený
správne alebo nesprávne. A ak jej zatriedenie týmto kritériám nezodpovedalo, hoci objektívne vzorka sadala prezrieť, vyhodnotiť a dal sa z nej odčítať záver, a teda bolo možné ju podradiť pod tieto záväzné
kritériá, potom nepochybne ide o postup non lege artis, pretože bol stanovený nesprávny hodnotiaci
záver v rozpore s vtedy platiacimi odbornými kritériami. Aj zástupca znaleckého ústavu na pojednávaní

uviedol, že tieto kritériá jasne špecifikujú, do ktorej kategórie je nález potrebné zaradiť a ide o záväzné
prijaté štandardy. Nie je možné sa preto podľa súdu zbavovať zodpovednosti tým, že každý hodnotiteľ by
vyhodnotil vzorku inak, ale nedá sa povedať, ktoré hodnotenie je správne a ktoré nesprávne. Napokon
potom by žiadne odborné záväzné štandardy ani nemuseli existovať, ak by si hodnotil každý hodnotiteľ
vzorku podľa svojho uváženia (a nikdy by sa odborne nedalo zhodnotiť, či činil správne alebo nesprávne)

a ak by správne bolo to, ako vzorku vyhodnotí väčšina. Logikou žalovaného 2/ by sa totiž vylučovalo
zisťovanie možných pochybení prakticky pri všetkých výkonoch obdobného druhu. Preto ani doložené
články, ktoré mali preukázať mieru nespoľahlivosti a nemožnosť prijať podľa žalovaného 2/ kategorické
závery, mieru falošných výsledkov súd nevyhodnotil ako skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé závery
zistené znaleckých dokazovaním spochybniť či dokonca zvrátiť. Napokon, javí sa byť paradoxným
tvrdenie žalovaného 2/, že sa vzorka nedá podrobiť štandardnému znaleckému skúmaniu (aké vykonal

forensic), avšak na druhej strane sám (okrem už spomínaného odborného vyjadrenia 8 patológov)
navrhoval, aby súd nariadil (prakticky zopakoval) znalecké dokazovanie z odvetvia patológia (bod 13
podania z 30.09.2021), ktorý by opakovane odpovedal na otázky č.1 až 5, ktoré už boli zodpovedné
v znaleckom posudku z odvetvia patológia znaleckého ústavu forensic, teda aj otázka č. 3, ktorou
sa nariaďoval popis a vyhodnotenie vzorky z roku 2012. Sám pritom tvrdil, že takéto „štandardné“

znalecké dokazovanie jedným znalcom „ktorý má neobmedzený čas, je ochotne kritickejší“ sa nedá
nikdy objektívne vykonať a ak je vykonané, nebude vierohodné, pretože v cytológii platí, že správne
je to, na čom sa zhodne väčšina. Dôvody, prečo súd nevykonal toto dokazovanie ako nadbytočné
sú uvedené na inom mieste. Tu však súd poukazuje na zjavnú rozpornosť jeho argumentácie, kedy
vykonanie znaleckého skúmania posudzujúceho vzorku spätne znaleckým ústavom na jednej strane

má byť neprípustné, neobjektívne a nevierohodné a na druhej strane (na jeho návrh) opäť len jedným
subjektom je prípustné a opodstatnené. Súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov nevyhodnotil
námietky žalovaného 2/ ako dôvodné, vychádzal zo znaleckého posudku znaleckého ústavu forensic
č. 99027/2019, ktorý jednoznačne dospel k riadne odôvodnenému záveru, že žalovaný 2/ vykonal
nesprávne hodnotenie cytologickej vzorky odobratej v roku 2012, ktorej priradil nesprávny záver- nález,

to v rozpore s vtedy záväznými kritériami Bethesda systému, čo bolo z tohto dôvodu vyhodnotené
ako poskytnutie zdravotnej starostlivosti non lege artis v rozpore s § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z.
Znalecký posudok bol konzistentne, bez logických nezrovnalostí a presvedčivo obhájený zástupcom
ústavu na pojednávaní a v tejto časti nemal po výsluchu zástupcu znaleckého ústavu súd vôbec
žiadne pochybnosti o jeho vysokej odbornej úrovni. Práve preto nepristúpil už k ďalšiemu znaleckému

dokazovaniu, ktoré by patologickú časť problematiky (a teda na odborné preskúmanie správnosti
poskytnutia zdravotnej starostlivosti zo strany žalovaného 2/) opakovane odborne skúmalo.

47. Súd nevykonal žalovaným 2/ navrhované dokazovanie výsluchom svedkyne H. S., patologičky,
ktorá mala súdu objasniť vlastnosti cytologického skríningu. Vlastnosti cytologického skríningu totiž

boli zrozumiteľne objasnené posudkom znaleckého ústavu forensic v spojení s výsluchom zástupcu
ústavu H. C., ktorý sa vyjadroval k citlivosti a špecifickosti týchto cytologických hodnotení a vplyvu
týchto vlastností na výsledok hodnotenia skrínera, vyjadrovali sa k dostupným pomocným metódam,
ktoré má skríner k dispozícii a vzali do úvahy a objasnili aj to, že pri hodnotení vzoriek sa nemožno
vyhnúť istej miere subjektivity, a to najmä v hraničných prípadoch vrámci Betestda stupnice. Zákonitosti

onkocytologického skríningu tak jednoznačne vysvetlili a súdu ozrejmili. Výsluch svedkyne v tomto
smere nebol spôsobilý ani spochybniť takto formulované závery znaleckého ústavu. Treba dodať, že
svedkovi, aj keď je lekárom a nikdy sa „neodprostí“ od svojich odborných znalostí, neprislúcha odborne
hodnotiť čiastkové otázky týkajúce sa poškodenia zdravia, či odborne hodnotiť to, či a z akých dôvodov
poskytovateľ zdravotnej starostlivosti poskytol zdravotnú starostlivosť tak či onak a či konal správne

alebo nesprávne a poskytovať k tomu svoje názory, pretože k tomu je oprávnený len znalec. Takéto
odborné vývody svedka by zasahovali do oblasti dokazovania znalcom a súd by nemohol na ne
i tak prihliadať. Svedok totiž nemá súdu prednášať svoje odborné stanoviská, pretože z titulu svojho
postavenia nie je k tomu oprávnený a je oprávnený „len“ reprodukovať, ako sa stali (ako on vnímal svojim
zmyslami) určité okolnosti, ktoré sa udiali ( k tomu napr. Lekár ako svedok a znalec v občiansko-právnom

atrestnomkonaní,B.H.,Q.L.,Viapractica,2005,roč.2(3),str.167-170).Pretoaninebolatátosvedecká
výpoveď osoby, ktorá nie je oprávnená na odborné závery, spôsobilá spochybniť znalecké dokazovanie
vykonané v tomto spore. Napokon, ako už bolo uvedené, ani nedokonalosť použitej metódy, ak aj bola
preukázaná, ho nezbavuje zodpovednosti. Okrem toho trval žalovaný 2/ aj na tom, aby súd nariadil(prakticky zopakoval) znalecké dokazovanie z odvetvia patológia ( bod 13 podania z 30.09.2021), ktoré
by opakovane odpovedalo na otázky, ktoré už boli zodpovedané v znaleckom posudku z odvetvia
patológia znaleckého ústavu forensic. Súd k uvedenému dokazovaniu v tejto časti nepristúpil, nakoľko,

znalecký posudok od forensic v časti patologickej (v poradí prvý posudok predložený žalobcami),
ktorý hodnotil práve činnosť žalovaného 2/, bol pre súd v celom rozsahu presvedčivý, potvrdený
výsluchom zástupcu znaleckého ústavu, úplný, vychádzajúci z komplexných podkladov, bez formálnych
nedostatkov a s logickými a jednoznačnými závermi, ktoré si vzájomne neodporovali a súčasne jeho
vierohodnosť a správnosť nenarušil ani znalecký posudok znaleckej organizácie Lege artis (toto všetko

odôvodnené v ďalších častiach). Nebolo nutné zopakovať celé dokazovanie v tomto smere, pretože
závery posudku znaleckého ústavu žiaden z iných dôkazov relevantne nespochybnil. Napokon ďalšie
znalecké dokazovanie by už aj tak dlhoročné konanie predlžovalo a definitívne rozhodnutie odsúvalo.
Nie je cieľom súdneho konania dookola vykonávať znalecké dokazovanie, kým nebude jedna zo strán
z jeho závermi spokojná, pričom žalovanému 2/ nič nebránilo, aby si v priebehu konania prípadne
nechal vyhotoviť súkromný znalecký posudok rovnako, ako si súkromný znalecký posudok, s ktorým sa

žalovaný 2/ nestotožnil, nechali spracovať žalobcovia ( k tomu napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 7Cdo/298/2021 z 24.08.2022). Závery znaleckého posudku od forensic v predmetnej patologickej
časti neboli relevantne spochybnené ani znaleckým dokazovaním znaleckou organizáciou Lege artis.
Žalovaný 2/ pritom opakovane ako na záver, ktorý podľa neho spochybňuje závery znaleckého ústavu,
poukazoval na vyjadrenie znaleckej organizácie k otázke č. 15, podľa ktorej posudzovanie vzoriek bolo

vykonané v súlade so zohľadnením v tom čase dostupných a platných poznatkov lekárskej vedy a že
s odstupom času nie je možné rozhodnúť, či boli cytologické nátery správne hodnotené a že konvečnými
skríningovými metódami nebolo možné stav zachytiť. Súd uvádza, že tento záver nie je možné prijať
ako základ pre rozhodnutie súdu (najmä vo vzťahu k zodpovednosti laboratórií), a preto ani nebol
záverom, ktorý by závery znaleckého ústavu úspešne spochybnil. V prvom rade znalecká organizácia

nemá oprávnenie podávať posudky v odvetví patológia, hodnotiť, či vzorka bola alebo nebola hodnotená
správne, podľa vtedy platných poznatkov vedy. Tento formálny nedostatok teda bráni tomu, aby mohla
prijať takýto odborný záver, pričom, ak mala takúto čiastkovú otázku odborne pokryť, mohla si pribrať
konzultanta z príslušného odboru podľa § 16 ods. 6 zákona č. 382/2004 Z.z., čo však neurobila. Na
rozdiel od znaleckého ústavu nemala k dispozícii ani vzorku z roku 2012 posudzovanú žalovaným 2/,

ani ju nežiadala predložiť na to, aby ju mohla sama preskúmať a takýto záver prijať, nevedno teda čo ju
viedlo k formulovaniu takéhoto záveru nad rámec svojej odbornej spôsobilosti, keď na inom mieste (str.
29 posudku) naopak uvádza, že znalecká organizácia nevie posúdiť, či laboratóriá pochybili. Napokon
odpoveďou na túto otázku sa prakticky celkom neguje znalecké dokazovanie v medicínskych sporoch,
pretože vždy medzi časom poskytovania zdravotnej starostlivosti, ktorý sa znalecky skúma a okamihom,

kedy sa k skúmaniu v spore pristupuje, uplynie určitý čas, počas ktorého je prirodzené, že aj znalci,
ktorí hodnotia správnosť zdravotnej starostlivosti, nadobudnú ďalšie skúsenosti a odborné vedomosti
(možnomedzičasomspraviaväčšípočetposudkov,ajsamiväčšípočetvýkonovatď.),aletoneznamená,
že sa nedá posúdiť zdravotná starostlivosť z pohľadu ex ante. To je základné pravidlo, ktoré v týchto
sporoch platí a súd má za to, že znalecký ústav ho dôsledne dodržal, zvlášť ak sa hodnotil preparát

bez neskoršieho kontextu (zaslepené hodnotenie), ktorý by mohol hodnotenie ovplyvniť (s vedomím
toho, čo sa neskôr žalobkyni 1/ stalo). Znalecký ústav napokon vychádzal z kritérií platiacich v roku
2012 (vtedy platiaca revízia Bethesda systému), nie z revidovaných znení kritérií platiacich dnes, čo
by bol skutočne taký nedostatok, pre ktorý by súd nebol na posudok ústavu prihliadať. Ak by platila
premisa uvedená v odpovedi na otázku č. 15, resp. tiež uvedená na str. 28 v časti 1.4, že sa nedá

pre odstup času a vývoja v medicíne posúdiť zdravotná starostlivosť spätne, potom by tým prakticky
znalecká organizácia spravila aj svoje ostatné závery nepoužiteľnými, pretože by priznala, že na tento
konkrétny prípad sama pohľadom ex ante nenahliadala, lebo sa to ani nedá. Ak znalecká organizácia
robí záver, že správnosť hodnotenia preparátov sa nedá už preskúmať z dôvodu vlastností testu či
individuálnych schopností hodnotiaceho lekára, s touto (totožnou argumentáciou žalovaného 2/) sa už

súd vysporiadal vyššie a uviedol, prečo nemôže obstáť. Napokon, znalecký ústav vzal do úvahy aj tieto
špecifiká aj prípadný subjektívny prvok hodnotiteľa a aj napriek týmto „poľahčujúcim okolnostiam“ dospel
k záveru, že vzorka nebola správne vyhodnotená. Ak znalecká organizácia uvádza, že každé ďalšie
zhodnotenie prinesie spochybnenie predošlých záverov z hodnotenia vzoriek, znalecká organizácia tým
úplne popiera princíp znaleckého dokazovania v medicínskych sporoch a je otázne, ako inak, než len

znaleckým dokazovaním by sa dala v prípade nesprávneho hodnotenia cytológie pri skrínigu krčka
maternice preskúmať z odborného hľadiska poskytnutá zdravotná starostlivosť. Učiniť záver, že to nie je
možné, jednoducho neobstojí, o to viac bez toho, aby sa znalecká autorita vyjadrila k tomu, ako inak by
teda bolo možné zabezpečiť pacientom v takejto situácii možnosť domáhať sa svojich práv, na podkladečoho iného, ako len znaleckého dokazovania by potom súd mal rozhodnúť. Prečo by súd nemohol
rozhodnúť na podklade „názoru väčšiny hodnotiteľov“, už bolo uvedené. Napokon treba dodať, že
znalecká organizácia Lege artis ostala v názore o nemožnosti spätného skúmania vzoriek v tomto spore

celkom osamotená, nakoľko nielen znalecký ústav sa vyjadril tak, že uvedené je možné a z pohľadu
ex ante to aj učinil a svoj postup riadne zdôvodnil, ale vo vzťahu k rovnakým vzorkám rovnakého
typu hodnoteným rovnakým spôsobom odobratým žalobkyni 1/ len v inom období presne k rovnakému
prístupu ako znalecký ústav pristúpil aj Úrad, keď hodnotil vzorky od Alpha medical spätne a to tiež za
pomoci príslušnej odbornej autority - konzultanta Q. G., o ktorého odbornej spôsobilosti nikto ani v tomto

spore nepochyboval. Ani Úrad ani jeho odborný konzultant neprijal také stanovisko, podľa ktorého by
sa preskúmanie vzoriek spätne nedalo učiniť, pretože ich sám preskúmal. Zo všetkých týchto dôvodov
nemohol logicky obstáť tento čiastkový záver znaleckej organizácie (javiaci sa byť skutočne v rozpore so
všetkými v spore použitými metódami ostatných odborných autorít), ktorý navyše nebol nijako odborne
podložený (konštatovaný mimo odvetvia, ktoré znalecká organizácia má zapísané, bez konzultanta)
a v porovnaní s ostatnými skutočnosťami bol celkom nepresvedčivý. Nie je možné ani konštatovať, že je

nutné vždy brať do úvahy tie nálezy, ktoré boli lekárovi poskytnuté, pretože ak by sme takýto kategorický
záver prijali, znamenalo by to, že by tieto nikdy nemohli byť spätne z medicínskeho hľadiska podrobené
testu správnosti, vždy by sa museli považovať za správne a žiadne iné (bez ohľadu na dodržanie alebo
nedodržanie záväzných štandardov), čo nemôže logicky ani právne obstáť. Napokon, ako už bolo
uvedené aj v časti týkajúcej sa žalovaného 1/, ak mal za to, že závery znaleckého posudku organizácie

Lege artis je potrebné ďalej dovysvetliť, prípadne ak chcel súd presvedčiť o tom, že ich je treba
interpretovať tak, ako ich prezentoval vo svojom vyjadrení k tomuto posudku, mohol navrhnúť výsluch
zástupcu znaleckej organizácie, pričom tento vo vyjadreniach po spracovaní posudku organizáciou Lege
artis výsluch zástupcu organizácie nenavrhol. V záverečnej reči poukázal na to, že ak sú niektoré závery
v rozpore s ostatnými, súd by mal vypočuť znalca, ale takýto návrh na výsluch zástupcu znaleckej

organizácie Lege artis nik neučinil, pričom súd môže vykonať len dôkazy, ktoré strany navrhnú. Uviedol
len, že je potrebné vykonať kontrolný znalecký posudok (celkom bez bližšej konkretizácie), pričom k jeho
návrhom na doplnenie dokazovania znaleckým dokazovaním sa súd už vyjadril vyššie. Nebol dôvod
nariaďovať ani ďalšie znalecké dokazovanie z dôvodov už uvedených v tomto odseku. Vychádzajúc zo
všetkého vyššie uvedeného preto súd uzavrel, že pochybenie žalovaného 2/ spočívajúce v nesprávnom

hodnotení cytologickej vzorky krčka maternice žalobkyne 1/ z roku 2012 bolo preukázané ako non lege
artis postup.

48. Príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti žalovaného 2/ a škodou na zdraví žalobkyne
1/ je podľa názoru súdu tiež daná v rovine vysokej pravdepodobnosti. Súd pritom vychádzal zo

znalecky podloženého záveru, že ak by mal žalovaný 1/ k dispozícii hodnotenia zhodné s tým, aké bolo
hodnotenie Úradu (vo vzťahu k vzorkám Alpha medical) a hodnotenie znaleckého ústavu (vo vzťahu
k žalovanému 2/), bol by prístup k žalobkyni 1/ intenzívnejší, absolvovala by častejšie kolposkopické
a cytologické vyšetrenia. Bolo konštatované, že v prípade včasnej terapeutickej intervencie pri výsledku
H-SIL (tj. správny výsledok vzorky 2012), ktorým by bola kolposkopia, cielená biopsia a odstránenie

postihnutého tkaniva – konizácia, je veľmi vysoká pravdepodobnosť hraničiaca takmer s istotou na
úplné vyliečenie, teda by nedošlo k rozvoju karcinómu s nutnosťou hysterektómie a so zachovaním
reprodukčnej schopnosti žalobkyne 1/. Súčasne bolo konštatované, že ak stav zodpovedajúci H-SIL nie
je adekvátne riešený, môže vzniknúť karcinóm krčka maternice, pričom H-SIL ešte neznamená, že ide
o karcinóm, ale znamená to, že je prítomné vysoké riziko ochorenia, pričom len u približne 2% žien

s nálezom H-SIL je už v tom čase prítomný karcinóm. Túto odbornú premisu obsiahnutú v znaleckom
posudku podloženú štúdiou pritom nikto nespochybnil. Inými slovami povedané, v čase hodnotenia
vzorky v roku 2012 s najväčšou pravdepodobnosťou žalobkyňa 1/ ešte nemala rozvinutý karcinóm
krčka, ktorý by si vyžadoval hysterektomické riešenie. Teda stav na krčku v tom čase zodpovedal
s najväčšou pravdepodobnosťou teda ešte iba prekanceróze a pri adekvátnom riešení sa dalo v zmysle

znaleckých záverov predísť rozvoju karcinómu. Preto bolo aj nadbytočné, aby sa súd zaoberal vo vzťahu
k žalovanému 2/ bližšie tým, akú veľkosť v čase hodnotenia vzorky v roku 2012 nádor pravdepodobne
mal, pretože s najväčšou pravdepodobnosťou ešte o karcinóm nešlo, len bolo prítomné už pomerne
vysoké riziko tohto ochorenia. Nemožno preto tvrdiť, že v roku 2012 v čase hodnotenia vzorky už bol
naisto rozvinutý nádor, a teda že by sa karcinómu už v žiadnom prípade nedalo zabrániť. Naopak,

v tom čase boli dostupné také štandardné liečebné metódy, vďaka ktorým (ak by bolo hodnotenie vzorky
správne) sa karcinóm ani nemusel rozvinúť. Ak sa žalovaný 2/ bránil tým, že sa mu nedáva za vinu, že sa
rozvinulo ochorenie rakoviny krčka, ale to, že rakovina nebola zistená v skoršom štádiu, kedy nemuselo
dôjsť k hysterektómii, tu súd uvádza, že tento jeho záver vychádza z nesprávneho predpokladu, žev čase hodnotenia vzorky (2012) už rakovina bola prítomná a že by sa rakovina teda bola vyvinula tak či
onak, akurát zrejme (ak by vzorku dobre vyhodnotil) by ju nebolo nutné riešiť hysterektómiou. Uvedené
ale nie je pravdivé, pretože, ako bolo vyššie odborne zdôvodnené, ak by bol konal žalovaný 2/ správne,

záchyt by bol realizovaný ešte v štádiu, ktoré by sa dalo úspešne terapeuticky zvládnuť bez toho, aby
sa vôbec žalobkyni 1/ karcinóm vyvinul. Onkologickému ochoreniu (karcinómu) ako takému by sa teda
bolo dalo predísť, ak by aj žalovaný 2/ vzorku vyhodnotil ako H-SIL, a to kolposkopiou, cielenou biopsiou
a konizáciou. Navyše jeho tvrdenie o tom, čo sa mu dáva a nedáva za vinu ani nie je správne, pretože
žalobkyňa 1/ naopak tvrdila, že postupmi non lege artis bolo zapríčinené to, že prekancerózy sa vôbec

rozvinuli do karcinómu, hoci tomu tak nemuselo byť. Existenciu príčinnej súvislosti podľa žalovaného
2/ vylučoval fakt, že ak by bola vzorka ním hodnotená ako ASCUS až L-SIL, čo považoval tiež za
prípustné hodnotenie, menežment liečenia žalobkyne 1/ by podľa neho nebol iný, ako bol, a teda by sa
nič v postupe gynekológa nezmenilo. S touto argumentáciou sa súd nestotožnil. V prvom rade treba
vychádzať z toho, že ani záveru ASCUS či L-SIL vzorka z roku 2012 celkom nezodpovedala, znalecký
ústav konštatoval, že to by bolo pri zohľadnení subjektivity ešte možné hodnotenie, nie však to, že

by zodpovedalo Bethesda kritériám ako záväzným štandardom a že by bolo lege artis. Pri hodnotení
L-SIL a H-SIL bolo potvrdené znalecky a následne aj výsluchom zástupcu znaleckého ústavu, že by
nasledovala kolposkopia, ale nie bežná (o akej tvrdí žalovaný 2/, že bola robená tak či onak a teda, že
by sa nič nezmenilo), ale ako vysvetlil Q. R., bola by to expertná (rozšírená) kolposkopia s odberom
materiálu na histologické vyšetrenie (biopsiou), pričom potvrdil, že toto ako „best practice“ platilo aj

v čase, o ktorý v tomto spore ide. Ak by sa biopsiou potvrdila prítomnosť tkaniva s potenciálom sa
zvrhnúť do karcinómu, následnou konizáciou/kryoterapiou by sa celkom predišlo rozvoju karcinómu,
ako to vyplýva aj z odpovede na otázku č. 12 posudku ústavu týkajúcej sa i vzorky z roku 2012.
V prípade hodnotenia NILM (aké žalovaný 2/ poskytol) takýto postup štandardne nenasleduje a na
takýto postup žalovaný 2/ ani nedal odporúčanie, pretože za takúto potenciálne nebezpečnú vzorku

ani sám nepovažoval. Už len týmto žalovaný 2/ svojím nesprávnym hodnotením vzorky znížil šancu
žalobkyne 1/ na možný skorší záchyt jej chorobného stavu v čase, kedy jej stav ešte umožňoval také
terapeutické riešenia, ktoré by karcinómu pravdepodobne zabránili. Už len tým, že nebola detekovaná
žiadna abnormalita, sa šance žalobkyne 1/ na ďalší správny terapeutický postup, ktorý mohol karcinómu
predísť, znížili, pretože gynekológ nedostával takú spätnú väzbu, ktorá ho bola spôsobilá nasmerovať

na adekvátne úkony, aké sú štandardné pri cytologickom záchyte abnormality. Ak poukazoval žalovaný
2/ na fakt, že bolo prípustné aj hodnotenie ASCUS a vtedy by tiež postup gynekológa nebol iný ako
len taký, aký bol, ani s týmto sa súd nestotožnil. Ak by aj žalovaný 2/ uvoľnil vzorku z roku 2012
s výsledkom ASCUS, ani tak by postup gynekológa nebol taký, ako v skutočnosti bol, pretože zástupca
znaleckého ústavu na pojednávaní potvrdil, že by bolo štandardným postup buď opakovaný odber (o

tom ďalej), alebo vyšetrenie na vírus HPV vírus, ktorý by v prípade, ak by bol pozitívny, opäť viedol
k ďalším terapeutickým postupom, pretože pozitivita HPV lekára posunie do roviny hroziacej budúcej
malignity. U žalobkyni 1/ bolo potvrdené, že na 100% musela mať pri tomto type karcinómu HPV vírus,
a to vedeli zástupcovia znaleckého ústavu potvrdiť aj bez toho, aby jej takýto test niekto niekedy robil.
To znamená, že výsledok ASCUS by opäť bol býval viedol k pátraniu po víruse HPV, ktorý by bol

teda u žalobkyni 1/ s najväčšou pravdepodobnosťou pozitívny, a preto by žalovaný 1/ smeroval ďalšie
výkony podľa tohto zistenia, čo sa však nestalo, pretože nebola indikácia na to, aby žalobkyni 1/ test
na HPV vírus pri výsledku NILM urobil. Zástupca znaleckého ústavu pritom potvrdil, že test na HPV
sa robil u žien bez ohľadu na vek (korigoval údaj z písomného znaleckého posudku obsiahnutý na
str. 68 pod písm. a/ gynekologickej časti posudku), čo napokon zodpovedá ostatným údajom v tomto

posudku, kde sa opakovane uvádza, že test na HPV má význam a vykonáva sa vtedy, ak je výsledkom
cytológie ASCUS. Nie je teda pravdou, že výsledok ASCUS (ktorý by, ak by aj bol žalovaným 2/ prijatý,
nebol v súlade s Bethesda kritériami) by viedol len k pozorovaniu a opakovaniu cytologických vyšetrení,
pretože by pravdepodobne smeroval k ďalšej akcii (test na HPV), ku ktorej pri výsledku NILM ale
nedošlo, ale ktorá bola spôsobilá spolu s ďalšími terapeutickými výkonmi zabrániť rozvoju karcinómu.

Bolo pripustené, že aj len opakovane vyšetrenia o 3-6 mesiacov by bolo tiež jedným z možných riešení
ďalšieho postupu pri výsledku ASCUS. A tu sa žalovaný 2/ bránil tým, že na výsledkovom liste k vzorke
z roku 2012 hodnotenej ako NILM on predsa dal odporúčanie na opakovanie odberu po 6 mesiacoch,
a ak ho žalovaný 1/ neakceptoval, nie je súvislosť medzi konaním žalovaného 2/ a škodou, pretože
adekvátny postup, ktorý mohol zvrátiť stav (opakovanie odberu), bol zmarený konaním žalovaného 1/

a nie konaním žalovaného 2/, ktorý dal správne odporúčanie. Ani s týmto sa súd nestotožnil. V prvom
rade žalovaný 2/ úplne opomína skutočnosť, že dal odporúčanie na opakovanie odberu o 6 mesiacov
pri negatívnom výsledku NILM, ktorá skutočnosť si odporuje, pretože pri hodnotení NILM platí základná
schéma odberov (1-1-3 roky), ako bolo zistené a nie je dôvod, aby gynekológ takéto odporúčanierealizoval, ak laboratórium nevykáže žiadne podozrenie z abnormality. Ani svedok H. B. ako lekár, ktorý
schválil tento výsledok, nevedel odôvodniť opodstatnenosť takéhoto odporúčania pri danom výsledku.
Znalecký posudok ústavu potvrdil, že pri takom výsledku, aký od žalovaného 2/ v roku 2012 gynekológ

dostal, aj napriek odporúčaniu opakovania odberu o 6 mesiacov, bolo korektné, že žalovaný 1/ odber
opakoval až po 1 roku (v máji 2013), toto nebolo hodnotené ako nesprávny postup žalovaného 1/
(otázka č. 8 gynekologického posudku ústavu). Neplatí preto, že žalovaný 2/ dal správne odporúčanie
zodpovedajúce ním uvoľnenému výsledku (NILM), pretože toto odporúčanie nekorešpondovalo s týmto
výsledkom – nebol správny ani výsledok hodnotenia vzorky a k tomuto nesprávnemu hodnoteniu bolo

priradené ešte aj nesprávne odporúčanie. Javí sa byť potom celkom neprijateľným, aby teraz žalovaný
2/ z týchto svojich nesprávnych a pre gynekológa zmätočných záverov a odporúčaní vyvodzoval pre
seba výhodu v podobe okolnosti, ktorá ho má zbaviť zodpovednosti na úkor žalovaného 1/ ale aj na úkor
žalobkyne 1/. Opakovanie skôr ako po roku by teda bolo namieste, ak by gynekológ obdržal hodnotenie
ASCUS, a k nemu by teda pravdepodobne bolo v takom prípade aj došlo (resp. alternatívne alebo spolu
s tým by sa v takom prípade urobil HPV test, ktorý by zas už gynekológa posunul v diagnostike). Ale

takýmto zmätočným odporúčaním, ktoré ani sám žalovaný 2/ nevedel odôvodniť a ktoré pri NILM ani
gynekológ nebol povinný realizovať v danom časom intervale, tak či onak žalovaný 2/ prispel k tomu,
že záchyt nebol realizovaný včasnejšie. Ak by bol žalovaný 2/ obdržal výsledok ASCUS s odporúčaním
na opakovanie odberu a ak by ho žalovaný 2/ pri takomto výsledku nezopakoval o 3-6 mesiacov (a
ani by neurobil HPV test), potom by sa až dalo hovoriť o tom, že pochybil žalovaný 1/ tým, že odber

neopakoval, napriek odporúčaniu, ktoré korešpondovalo výsledku ASCUS a súd si vie predstaviť, že
v takom prípade by argumentácia žalovaného 2/ mala svoje logické opodstatnenie. Nie však v prípade,
ak dá k zlému výsledku nepriliehavé odporúčanie, ktoré z tohto dôvodu ani nie je gynekológ (narozdiel
od rovnakého odporúčania pri výsledku ASCUS) povinný v danom časovom intervale dodržať. Žalovaný
2/ ďalej tvrdil, že príčinnú súvislosť vylučuje to, že ním zle hodnotená vzorka nebola tou okolnosťou,

ktorá mohla viesť k odvráteniu následkov (vzniku karcinómu), keďže abnormality boli zistené už v roku
2009 a 2011 a mali byť odvrátené už vtedy. Je pravdou, že prvé abnormality (tiež neodhalené) mali byť
pozorované už v roku 2009 a 2011 (laboratóriom Alfa medical). Avšak rovnako mali byť tieto abnormality
pozorovanéaneboliajvroku2012,kedysterzodpovedalH-SIL,uktorého,akobolouvedené,eštenejde
o rakovinu a len cca 2% žien v tom čase už karcinóm má. Stále teda ešte aj v roku 2012 išlo s najväčšou

pravdepodobnosťou o taký stav, ktorý sa ešte, ak by žalovaný 2/ adekvátne vzorku popísal a zhodnotil,
dal zvrátiť bez toho, aby sa karcinóm vyvinul. Na odhalenie abnormalít v roku 2009 a 2011 žalovaný
2/ samozrejme dosah nemal, ale sám bol povinný ich odhaliť v roku 2012 a ak by ešte aj v roku 2012
odhalené boli, stále boli tieto zmeny ešte v takom štádiu, kedy ešte stále nie že nemusela byť indikovaná
hysterektómia, ale nemusel sa rozvinúť ani karcinóm ako taký (ak by nasledovali biopsia + konizácia,

resp. iné dostupné liečebné výkony). Keďže sa ešte aj v roku 2012 dal karcinóm zvrátiť, potom je daná
príčinná súvislosť medzi non lege artis konaním žalovaného 2/ v roku 2012 a samotným onkologickým
ochorením zisteným v roku 2014. Tiež nie je pravdivé tvrdenie žalovaného 2/, že by choroba žalobkyne
1/ nijako neprogredovala, čoho dôkazom má byť fakt, že výsledok v roku 2012 mal byť H-SIL (ťažší
stupeň) a v roku 2013 mal byť výsledok lepší „len“ L-SIL (o stupeň ľahšia abnormalita). Na tomto

mieste súd poukazuje najprv na istý paradox, kedy sám žalovaný 2/ žiada súd, aby vychádzal z toho,
že v roku 2012 ešte vzorka mohla byť prípustne hodnotená len ako ASCUS, pri logike čoho by potom
do roku 2013 do L-SIL choroba jasne progredovala. Bez ohľadu na toto ale súd uvádza, že tento jav
zástupcovia znaleckého ústavu jasne vysvetlili a uviedli, že sa nedá z neho vyvodzovať žiadna progresia
ani regresia ochorenia, pretože domnelé zlepšenie je možné pripisovať s najväčšou pravdepodobnosťou

len tomu, že na odberovej kefke sa jeden rok zachytili bunky zodpovedajúce H-SIL a na druhý rok kefka
učinila odber z miesta, kde boli bunky L-SIL, pretože nikdy nie sú na krčku všetky bunky úplne rovnaké
a nikdy sa nepodarí vziať odber z tohto istého miesta. Nasvedčuje to teda pravdepodobne iba tomu, že
v roku 2013 sa podarilo gynekológovi odobrať bunky s menej výraznou dyspláziou. Nie je teda možné
z tejto skutočnosti spraviť taký záver, že choroba sa po roku 2012 (teda po hodnotení žalovaným 2/)

zlepšovala a potom zase zhoršila až do štádia karcinómu, pretože sa do štádia karcinómu vyvíjala dlhú
dobu, niekoľko rokov (na tom sa zhodli obe znaleckého autority). Napokon tomu svedčí fakt, že v roku
2009 zmeny zodpovedali najľahšiemu stupňu ASCUS, pričom v roku 2014 už šlo o karcinóm, a teda nič
ani logicky nenasvedčuje tomu, že by priebežne dochádzalo k zlepšeniu, práve naopak. Prekancerózy
siahali do obdobia pred rokom 2012, ale aj do roku 2012, kedy len cca 2% žien s takým výsledkom,

aký mala žalobkyňa 1/ už majú karcinóm (viď údaj v znaleckom posudku podložený odbornou štúdiou).
Preto sa dá jednoznačne uzavrieť, že v čase odberu vzorky v roku 2012 s vysokou pravdepodobnosťou
šlo stále ešte len o abnormalitu, ktorá sa až do karcinómu vyvinula postupne, hoc i jeho vývoju sa dalo
teda zabrániť ešte aj v roku 2012 (čo napokon potvrdil znalecký posudok, a by nasledovala expertnákolposkopia s bioptickým odberom a vyšetrením vzorky tkaniva na histológii a ak by došlo k následnej
konizácii, resp. inému zákroku s cieľom postihnuté tkanivo lokálne odstrániť). Žalobkyňa 1/ teda mala
šancu ešte aj v roku 2012 na úplné vyliečenie abnormalít (už uvedenými metódami), jej stav nemusel

vôbec dospieť až do štádia karcinómu. Ak sa nemusel vyvinúť karcinóm vôbec, potom o to viac platí,
že sa karcinóm nemusel riešiť radikálnym odstránením maternice. Ako nadbytočné sa potom aj javilo
nariaďovať znalecké dokazovanie ním navrhované, aby bolo zistené, či ku dňu vykonania steru v roku
2012 bolo treba vykonať hysterektómiu. Sám žalovaný 2/ uvádza pritom, že predísť vzniku karcinómu,
a teda aj hysterektómii sa dalo ešte aj v roku 2013 a že celkom určite sa dalo jej predísť aj v roku

2012 (napr. odsek 47 záverečnej reči). O to viac potom platí, že ak táto možnosť tu bola aj v čase,
keď on sám poskytoval (nesprávnu) zdravotnú starostlivosť, potom táto možnosť a jej nevyužitie, ku
ktorému nevyužitiu došlo aj pre nesprávny postup žalovaného 2/, musí ísť na vrub aj jemu. Inými slovami
povedané, ak by bol konal žalovaný 2/ správne tak, ako mal, bola vysoká pravdepodobnosť, že sa
karcinómnevyvinieaženebudetrebaanihysterektómiu,pretožesprávnypostupžalovaného2/byviedol
pravdepodobne k takej akcii na strane žalovaného 1/, ktorá by bola spôsobilá prítomnú abnormalitu

ďalej bližšie a presne diagnostikovať a po zistení jej rozsahu vyriešiť lokálne skôr, ako by sa vyvinul
karcinóm. Príčinnú súvislosť medzi non lege artis postupom žalovaného 2/ a nepovšimnutým rozvojom
abonrmalít do karcinómu podľa názoru súdu nevylučuje ani fakt, že aj dôsledné nedovyšetrovanie lézie
na krčku žalovaným 1/ tiež viedlo k rovnakému škodlivému následku. V tomto prípade ide totiž o dve
príčiny,ktoréobežalobkynivzalimožnosťnavčasnýzáchytabnormality.Tietosavzájomnenevylučovali.

Ak by bol postupoval žalovaný 1/ lege artis, žalobkyni by to zvýšilo šancu na predídenie karcinómu (to
už bolo zdôvodnené v predošlej časti), pričom túto šancu by zvýšilo aj to, ak by bol býval žalovaný 2/
vzorku správne vyhodnotil, na čo by zákonite bol nadväzoval ďalší diagnostický postup žalovaného 1/,
ktorý by bol spôsobilý tiež vyriešiť jej chorobný stav skôr, ako sa rozvinul karcinóm. Otázku príčinnej
súvislosti ďalej žalovaný 2/ zameral aj na otázku recidívy ochorenia a tvrdil, že bez ohľadu na to, v akom

štádiu je rakovina zistená, hrozí vždy pacientke recidíva, ktorý následok preto nesúvisí s nesprávne
poskytnutou zdravotnou starostlivosťou. Súd má za to, že bolo primárne potrebné hľadať príčinnú
súvislosť medzi non lege artis postupom žalovaného 2/ a vznikom karcinómu s hysterektómiou, nie
medzi non lege artis postupom a rizikom recidívy karcinómu. Napriek tomu, otázku recidívy spracoval
ústav komplexne v posudku. V čase hodnotenia vzorky žalovaným 2/ v roku 2012 karcinóm ešte nebol

rozvinutý a ani sa rozvinúť nemusel, dalo sa mu zabrániť takmer s istotou, ako bolo znalecky podložené.
Ak by sa karcinóm ani nebol býval vyskytol, potom o riziku recidívy karcinómu je nadbytočné uvažovať.
Napriek tomu súd uvádza, že ak by sa ale už aj bol karcinóm vyvinul, riziko jeho recidívy sa zvyšuje so
zvyšujúcim sa štádiom ochorenia, čo bolo aj znalecky potvrdené, tj. čím skôr sa už aj rozvinutý karcinóm
zachytí, tým je menšie riziko, že sa objaví znovu, je tu preto aj korelácia medzi včasnosťou záchytu

karcinómu a mierou rizika jeho recidívy. Preto sa súd stotožnil s argumentáciou žalobcov, že znížením
pravdepodobnosti rozvoja choroby sa recidíva stáva menej pravdepodobnou, nakoľko choroba samotná
spoluvytvára podmienky pre recidívu. Uvedený argument má znaleckým posudkom odôvodnený základ.
Napokon používal žalovaný 2/ ako argument v prospech neexistencie príčinnej súvislosti odpoveď
znaleckej organizácie Lege artis na otázku č. 15. S tým, prečo nepovažoval súd tento čiastkový záver

za udržateľný, sa v celom rozsahu vysporiadal v predošlom odseku, kde súd uviedol viacero dôvodov,
pre ktoré nie je tento záver presvedčivý. Tu súd už len doplní, že znalecká organizácia uviedla, že
k zníženiu šancí žalobkyne 1/ na včasný záchyt ochorenia podľa jej názoru nedošlo, pretože ochorenie
prebiehaloskrytedlhúdobuavyužitékonvenčnémetódyjunebolischopnéodhaliť.To,ženainommieste
vrozporestutvrdenou„neviditeľnosťou“nádorutvrdí,ženádorbolviditeľnýurčiteužskôrakovnovembri

2014 kolposkopicky či TVS, súd už odôvodnil vo vzťahu k žalovanému 1/, voči ktorému tiež aj z tohto
dôvodu nie je tento záver presvedčivý. Rovnako tak ale tiež nepresvedčivo tvrdí, že ani cytologický
skríning nebol spôsobilý zvýšiť šancu žalobkyne 1/ na včasný záchyt, hoci znalecká organizácia vzorku
(aspoň tú z roku 2012) nevyšetrila ani prostredníctvom konzultanta, uviedla, že nie je schopná posúdiť, či
hodnotenie vzoriek bolo vykonané korektne alebo nie a celkom nelogicky prezumovala, že je nutné vždy

vychádzať len z takého hodnotenia vzoriek, aké bolo vykonané bez možnosti skontrolovania správnosti
hodnotení (čo súd odôvodnil v predošlom odseku prečo nie je možné prijať, keď aj všetky ostatné
autority vstupujúce do tohto sporu konali opačne – znalecký ústav, Úrad, Prof. G.). Tieto základné tézy,
z ktorých bol formulovaný záver o tom, že nie je možné žiaden faktor považovať za ten, ktorý znížil
šancu žalobkyne 1/ na včasný záchyt a predídenie karcinómu či hysterektómie, tak obstáť nemôžu

a na základe nich takto formulovaný záver potom nevychádza z objektívnych, logických a odborne
podloženýchpredpokladov.Anitátookolnosťpretonemohlavylúčiťpríčinnúsúvislosťpreukázanúvyššie
uvedenými skutočnosťami.49. Ku príčinnej súvislosti so vznikom škody súd súhrnne uvádza, že v danom prípade existuje viacero
príčin, ktoré sa vzájomne nabaľovali, jedna na druhú a čím viac príčin (non lege artis postupov) sa
v procese poskytovania zdravotnej starostlivosti vyskytlo, tým menšiu šancu mala žalobkyňa 1/ na to:

a/abyzáchytabnormalítboleštevčase,kedysadalopredísťkarcinómuasnímspojenejhysterektómiia
b/ najmä vo vzťahu k žalovanému 1/ (ktorý mal svoje metódy ako zachytiť už aj nádorový proces-
teda samotný karcinóm, ktoré na jeho záchyt nevyužil), aby sa už rozvinutý karcinóm dal zachytiť
v jeho skoršom štádiu, teda v čase, kedy sa síce už karcinómu ako takému predísť nedalo, ale dalo
sa znížiť riziko komplikácií, riziko recidívy karcinómu a dala sa zvýšiť šanca na konzervatívny prístup

pri liečbe karcinómu (znížiť pravdepodobnosť nutnej hysterektómie), keďže riziko recidívy, komplikácii
a pravdepodobnosť hysterektómie sú menšie tým viac, čím skôr sa karcinóm zachytí a lieči.

50.Čosatýkazavinenia,totosapredpokladáažalovaný2/nepreukázal,žeškodunezavinil.Sovšetkými
okolnosťami, ktorými sa žalovaný 2/ snažili vyviniť (najmä nedokonalosť vlastností testov, subjektívny
prvok hodnotenia, obmedzený čas skrínerov, a iné) sa už súd vysporiadal v predošlých častiach, tak,

že tieto nie sú dôvodné.

K ďalším námietkam strán voči znaleckým posudkom

51. Žalovaní snažili sa spochybniť závery znaleckého posudku znaleckého ústavu forensic č. XXXXX/

XXXX (gynekologická časť) ale aj č. XXXXX/XXXX (patologická časť) predovšetkým tým, že namietali,
že bol vykonaný znalcami v nesprávne zapísaných odvetviach odboru zdravotníctvo a farmácia. Súd
k tomu uvádza, že znalecký ústav forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o., ktorý
ho vypracoval, je znaleckým ústavom, ktorý je oprávnený vykonávať znalecké úkony vo všetkých
odvetviach odboru zdravotníctvo a farmácia, a teda pokrýva okrem iných aj odvetvie patológia aj

odvetvie gynekológia a pôrodníctvo. Pri znaleckom ústave sa preto aj v zmysle § 4 ods. 6 písm. c/
zákona č. 382/2004 Z.z. v súčasnosti zapisuje do zoznamu len odbor a nie aj jeho jednotlivé odvetvia.
Ak sa obomi žalovanými namietalo, že na spracovaní posudku za ústav sa podieľal H. T. C., ktorý
v čase spracovania posudku nebol znalcom, súd si k uvedenému vyžiadal stanovisko znaleckého ústavu
a z neho bolo zistené, že H. C. v procese spracovania posudku nemal postavenie konzultanta podľa

§ 16 ods. 6 zákona o znalcoch, ale ide o zamestnanca ústavu, ktorý realizuje odbornú konzultačnú
činnosť v odvetví patológia a bolo zistené, že ide o osobu s odbornou spôsobilosťou zdravotníckeho
pracovníka pre patologickú anatómiu, ktorý navyše podieľal sa na spracovaní posudku bez toho, aby
mal bližšie vedomosti o spise a aby nebol ovplyvnený pri vlastnom hodnotení znalosťou výsledku.
Nakoľko H. C. nebol konzultant, ale odborne spôsobilý zamestnanec ústavu poverený spracovaním

posudku, nevzťahuje sa na neho § 16 ods. 6 zákona o znalcoch, a teda nedostatkom posudkov nebolo
neodôvodnenie pribratia konzultanta, pretože žiaden konzultant pribratý byť nemusel práve preto, že
ústav môže vykonávať znaleckú činnosť vo všetkých odvetviach odboru zdravotníctvo a farmácia, a teda
niettakejčiastkovejotázky,ktorúbysivrámcisvojejštruktúrynemoholčinevedelústavsámzodpovedať.
Súd uvádza, že spôsob, akým poveruje znalecký ústav svojich znalcov a odborných zamestnancov

vykonávaní znaleckej činnosti v mene znaleckého ústavu, je otázkou jeho vnútornej organizácie práce.
Za konečný výsledok – znalecký úkon nesie zodpovednosť znalecký ústav, ktorý v tomto prípade bol
riadne zapísanou osobou odborne spôsobilou podať znalecký úkon, aký podal. Znalecký ústav je pritom
znaleckou autoritou, zo zákona je špecializovaným vedeckým a odborným pracoviskom. Neobstoja
preto námietky týkajúce sa nedostatočnej odbornej spôsobilosti subjektu, ktorý podal znalecký úkon.

Platí, že ak podá znalecký posudok znalecký ústav, vždy ho vypracúvajú konkrétne poverené osoby –
zamestnanci ústavu, ktorí môžu mať rovnakú, dlhšiu ale aj kratšiu odbornú prax ako znalci zapísaní
v zozname. Znalecký ústav dostatočne objasnil odbornú spôsobilosť povereného zamestnanca H. C.,
ktorý napokon od 26.02.2020 je sám ako fyzická osoba už zapísaný ako znalec v odvetví patológia.
O jeho odbornej spôsobilosti preto súd nemá dôvod pochybovať. Znalcom teda už bol v čase, keď

ho súd ústne vypočúval k posudku ústavu (09.09.2021), a teda toto doplňujúce vyjadrenie podával
ako zamestnanec ústavu poverený takéto vysvetlenie podať a súčasne už v pozícii znalca. Aj ako
znalec (teda v čase kedy o jeho odbornej spôsobilosti už vôbec nemôžu byť pochybnosti) v celom
rozsahu ústne potvrdil skutočnosti uvedené v posudkoch spadajúce do odvetvia patológie, a teda ani
v tomto ohľade nevznikli pochybnosti. Ako znalec pri výsluchu ústne neznegoval ani inak nekorigoval

skutočnosti, ktoré skôr ako zamestnanec ústavu (ešte neznalec) do posudku ústavu spracoval, a preto
ani nie je rozumný dôvod sa domnievať, že v čase, kedy sa podieľal na spracovaní posudku, nemal
potrebnú odbornú kapacitu byť súčasťou skupiny spracovateľov znaleckého posudku ústavu a že by túto
spôsobilosťnadobudolažpotom,čosastalznalcom,keďženaodbornýchzáverochkonzistentnezotrvala bol schopný tieto aj náležite, zrozumiteľne a bez logických nezrovnalostí súdu objasniť. Napokon
požiadavky, ktoré kladie najmä žalovaný 2/ na osobu H. C., ktorý sa spolupodieľal na tvorbe znaleckého
posudku znaleckého ústavu, že nemá cytologickú rutinu, pretože nevykonal hodnotenie minimálne

10.000 sterov nemajú žiadnu oporu v právnom predpise, pretože zákon na znalcov ale ani na znalecké
ústavy takéto požiadavky nekladie. Treba si uvedomiť, že subjektom, ktorý podáva posudok, nesie zaň
zodpovednosť a garantuje jeho odbornú (pri znaleckých ústavoch až vedeckú) úroveň vrámci všetkých
odvetví daného odboru, je znalecký ústav, ktorý je pre súd dostatočnou odbornou autoritou. Zástupca
poverený jeho ústnym prezentovaním následne konzistentne tieto závery potvrdil. Tiež najmä žalovaný

2/ namietal, že posudok od forensic týkajúci sa hodnotenia cytologických vzoriek nemôže byť objektívny,
nakoľko hodnotiteľ vzorky pôvodne hodnotenej žalovaným 2/ (vzorka z 2012), mal hodnotenie robiť
s vedomím, že už o niečo ide, že je tu problém, keď prebieha spor, a teda podľa žalovaného 2/
mal byť viac obozretný, prípadne mal mať tendenciu hodnotiť vzorku kritickejšie ako klinik v bežnej
praxi. S touto námietkou sa súd nestotožnil. Dopytom na ústav aj samotným vyjadrením hodnotiteľa
H. C. bolo potvrdené, že predtým, ako pristúpil k hodnoteniu vzorky, nemal žiadnu inú vedomosť

o veci, čím teda obavy žalovaného 2/ z prípadného ovplyvnenia hodnotenia inými dnes známymi
skutočnosťami boli rozptýlené. Napokon znalec vždy musí hodnotiť vec ex ante bez zreteľa na neskôr
známe skutočnosti. Postup, ktorý by bol v rozpore s touto povinnosťou vo veci posudkov od forensic
ale zistený nebol. Okrem toho námietka o tom, že znalec, ktorý by pristúpil k hodnoteniu veci, bude
obozretnejší, pretože bude predpokladať, že už nastal vo veci problém, by v podstate spochybňovala

akékoľvek znalecké dokazovanie v medicínskych sporoch v akejkoľvek veci, pretože vždy znalec, ktorý
hodnotí odborné postupy pre účely sporu, už má väčšiu či menšiu vedomosť o tom, že spor vznikol,
že sú tu isté sporné okolnosti týkajúce sa správnosti poskytnutia zdravotnej starostlivosti (ak by nebolo
sporu, posudok by nebolo treba robiť). V takom prípade by sa potom nedalo vychádzať ani z posudkov,
ktoré hodnotia pre účely sporu napr. správnosť operačnej techniky, pretože logikou žalovaného 2/ by

potomhodnotiaciznalecmalmaťtendenciubyťneprimeranekritickývhodnotenítýchtopostupovsvojich
„kolegov“ lekárov (inými slovami logikou žalovaného 2/ by potom znalec mal hľadať kritickým okom
chyby aj tam, kde by ich bežný klinik nenašiel). Takto na znalecké dokazovanie nemožno nahliadať,
pretože by bolo celkom znemožnené medicínske spory rozhodovať. Napokon, ak navrhoval ďalšie
znalecké dokazovanie znaleckých posudkom iných znalcov, aj to by bolo postihnuté rovnako „vadou“,

akú teraz vytýka posudku predloženému žalobcami. Vierohodnosť znaleckého posudku napokon podľa
žalovaných mala znižovať skutočnosť, že znalecký ústav nemal k dispozícii sklíčka s nátermi hodnotené
Alpha medical (2009, 2011 a 2013). Túto špecifickú situáciu však v tejto veci nemožno dať na ťarchu
objektivity znaleckého skúmania, pretože tieto vzorky k dispozícii neboli, nevedno, kde sa nachádzajú,
pretože sa stratili a nebolo objektívne v možnostiach žiadnej zo strán sporu nechať preskúmať tieto

vzorky. Nič iné preto sa ani nedalo učiniť, ako len to, že podkladom pre znalecké skúmanie týchto vzoriek
bol ich popis učinený konzultantom Úradu Q. G., ktorý ich ako posledný odborne hodnotil. Fyzicky
ich teda ústav k dispozícii nemal a nemohol vykonať ich skúmanie vlastným priamym pozorovaním.
Znalecký ústav vyhodnotil ich popis učinený Q. G. ako dostatočný a ním skôr prijaté závery ako
zodpovedajúce popisu týchto vzoriek. Znalecký ústav nezistil porovnaním ich popisov a záverov

vykonaných na podklade popisov vzoriek žiadnu nezrovnalosť, a teda nekonštatoval žiadnu takú
skutočnosť, ktorá by správnosť hodnotenia týchto vzoriek vykonaného Q. G. vylučovala. Napokon
odbornú spôsobilosť Q. G., ktorého odborné stanovisko bolo podkladom pre znalecké dokazovanie,
nikto v spore relevantne nespochybnil. Treba tiež povedať, že znalecký ústav skoršie závery Q. G.
len tak mechanicky neprebral, ale ich aj odborne korigoval, a to čo do záveru o nereprezentatívnosti

vzoriek, keď sa konštatovalo, že tieto boli napriek miernym nedostatkom uspokojivé na hodnotenie
a dali sa z nich abnormality jednoznačne zistiť. Nemožnosť opätovného preskúmania vzoriek z rokov
2009, 2011 a 2013 bol spôsobilý ak tak priťažiť nanajvýš pôvodnému žalovanému Alpha medical, nie
však žalovanému 2/, ktorého vzorka k dispozícii na riadne skúmanie bola a tiež nie žalovanému 1/,
u ktorého sa konštatovali pochybenia, ktoré nemali priamy súvis s hodnotením cytovzoriek. Ďalej

žalovaný 1/ namietal, že na znalecký posudok znaleckej organizácie forensic súd nemôže prihliadať ako
na súkromný znalecký posudok, ale len ako na listinný dôkaz, nakoľko nebol súdu predložený spolu
so žalobou, ale až počas konania. Takéto závery však z Civilného sporového poriadku nevyplývajú,
naopak, súkromný znalecký posudok len ako dôkaz listinou bolo možné hodnotiť za účinnosti OSP,
nie však za súčasnej právnej úpravy, ktorá znalecký posudok predložený stranou zrovnoprávnila so

znaleckým posudkom nariadeným súdom, bez ohľadu na to, kedy je súdu predložený. Napokon je za
súčasnej súdnej praxe celkom bežné, že strany nielen spolu so žalobou ale i počas konania predkladajú
súkromné znalecké posudky, ktoré sa ako znalecké posudky (ak majú zákonné náležitosti) aj hodnotia.
Ak by sa za súkromný znalecký posudok mal považovať len posudok predložený spolu so žaloboua nie aj ten, ktorý strana predloží neskôr, takýto výklad by sa priečil dôvodom, pre ktoré bol súkromný
znalecký posudok do civilného konania zavedený. Žalovaní tiež namietali, že žalobcovia vopred
konzultovali otázky so znaleckým ústavom a tieto prípadne aj doplnili, čím sa snažil poukázať zrejme

na zaujatosť znaleckého ústavu vo vzťahu k žalobcom. V prvom rade súd uvádza, že žiadna konkrétna
okolnosť, pre ktorú by mali byť pochybnosti o nezaujatosti znaleckého ústavu, resp. osôb, ktoré za
ústav posudok spracúvali, nebola žalovaným 1/ prezentovaná, nebola prezentovaná taká okolnosť,
ktorá by mohla svedčať tomu, že znalecký ústav má alebo by mohol mať motiváciu z konkrétneho
dôvodu vypracovať neobjektívny znalecký posudok. Navyše oba znalecké posudky obsahujú doložku,

podľa ktorej je si ústav vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku, na čo nadviazali
aj jeho zástupcovia, keď to isté vyhlásili vo vzťahu k ústne podanému doplneniu. Žiaden pomer
k stranám či k ich zástupcom, alebo k veci ako takej nebol preukázaný, okolnosti týkajúce sa tvrdenej
zaujatosti ústavu ostali len v rovine všeobecných tvrdení o „nadmernej komunikácii (nevedno akého
druhu) medzi žalobcami a ústavom. O zaujatosti znaleckého ústavu, ktorá by ho diskvalifikovala
z možnosti znalecký úkon spracovať v zmysle § 11 zákona č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch

a prekladateľoch, súd preto nemal dôvod uvažovať. Zadávateľ, ktorým je fyzická osoba alebo právnická
osoba, je pritom oprávnený pred zadaním úkonu znaleckej činnosti zistiť možnosti uskutočnenia úkonu
znaleckej činnosti včas, ozrejmiť znalcovi obsah a rozsah znaleckého dokazovania, zistiť predpokladanú
výšku znalečného a prerokovať uplatnenie nároku na preddavok (v čase spravovania posudku § 16
ods. 8 zákona o znalcoch), a teda nie je výnimočné, ak sa pred spracovaním posudku zadávateľ

vopred kontaktuje a dohodne na možnostiach spracovania posudku, odprezentuje znalcovi predmet
a rozsah znaleckého skúmania a vzájomne si dohodnú rozsah tém, ktoré je potrebné odborne posúdiť.
To, že sa tak stane, však samo osebe nie je okolnosťou, pre ktorú by mal byť znalec vylúčený
z prejednania veci. Že by prípadne žalobcovia využili konzultačné služby ústavu, dávali ústavu pokyny,
ako má pristupovať k zodpovedaniu úloh a čo sa má posudkom docieliť, nebolo preukázané, keď

nebolo zistené, ani to, že by sa žalobcovia s ústavom kontaktovali nad rámec uvedeného zákonného
ustanovenia. Žalovaný 1/ žiadal, aby žalobcovia preukázali, že konzultačné služby ústavu nevyužili,
čo však nie je v ich možnostiach, keďže negatívne skutočnosti sa objektívne dokázať nedajú. Ak mal
žalovaný 1/ vedomosť o iných ako štandardných profesionálnych vzťahoch medzi žalobcami a ústavom
nadviazaných pre účely tohto sporu, ktoré by mohli mať vplyv na vierohodnosť posudku, uvedené mal

tvrdiť a preukázať, čo by teoreticky bol dôvod na spochybnenie objektivity takto vykonaného znaleckého
skúmania. Rovnako tak, ak žalovaný 2/ poukázal na neprimeranú mieru komunikácie s potenciálom
ovplyvniť objektivitu znaleckého ústavu, žiadnu takú konkrétnu komunikáciu neoznačuje. Uvedené sa
teda preukázať nepodarilo. Rovnako tak znalecký posudok z použitia v tomto spore nediskvalifikuje
ani to, že žalobcovia prípadne dodatočne doplnili znaleckú úlohu znaleckému posudku (teda rozšírili

rozsah úkonu), čo napokon nie je výnimočné ani v prípadoch znaleckých posudkov, ktorých spracovanie
je nariadené súdom, kedy súd môže dodatočne upraviť či doplniť otázku pre znalca. Napokon, znalec
následne ak je vypočutý, dostáva ďalšie doplňujúce otázky už až počas sporu, ktoré reagujú aj na
ďalší vývoj sporu, a teda takmer vždy v prípade znaleckých posudkov sa prvotne stanovený okruh
otázok dopĺňa aj počas sporu (len nie písomne, ale ústne). Práve naopak, doplnenie znaleckých

otázok dodatočne je žiaduce aj preto, aby spracúvaný posudok reflektoval na to, čo sa prípadne
postupom času stalo sporným. Na čo by bol potom taký posudok, ktorý by nereagoval na vývoj a stav
sporu, napokon, ak by žalobcovia nedoplnili otázky v priebehu spracúvania posudku, ale až po jeho
spracovaní (ak by potom vyplynulo niečo, čo pôvodne známe nebolo), nič by im nebránilo žiadať
o spracovanie doplnku k posudku, čo by napokon spor zbytočne predlžovalo. Objektivitu znaleckého

skúmania znaleckým ústavom ďalej malo podľa žalovaného 2/ znižovať to, že žalobcovia zabezpečili,
aby sa do posudku nedostali otázky, ktoré im nevyhovovali a položili len také otázky, ktoré žalobcom
vyhovovali. S týmto sa súd vôbec nestotožnil. Obsah otázok obsiahnutých v oboch posudkoch od
forensic súdu sa javí vhodne vybratý, vyvážený a pokrývajúci problematiku komplexne. Nie je pravdou,
že by všetky položené otázky boli len na prospech žalobcov, napokon, odpovede na mnohé z nich

nepotvrdili to, čo sa žalovaným vytýkalo ako pochybenie (nereprezentatívnosť vzoriek, nesprávna
odberová technika, porušenie povinnosti vzájomnej korelácie vzoriek, nerešpektovanie odporúčania na
výsledkovom liste z roku 2012, neposlanie vzoriek odobratých z pošvy na mikrobiologický rozpor do
laboratória, nevykonanie odberu cytológie v marci 2014). Aj z toho vyplýva, že tieto neboli položené
jednostranne, keď výsledky tohto dokazovania vyzneli aj v prospech žalovaných. Napokon, zástupcovia

znaleckého ústavu boli predvolaní na pojednávanie, strany mali možnosť ich konfrontovať so závermi,
pokladať im aj svoje doplňujúce otázky, na všetky bolo odpovedané a teda aj týmto spôsobom bolo
zabezpečené, aby aj druhá strana mohla položiť svoje doplňujúce otázky, na ktoré aj dostala odpovede.
Vierohodnosť posudku neznižuje ani zjavný preklep (chyba v písaní) vyhlášky MSSR č. 228/2018 Z.z.ktorou sa vykonáva zákon č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, keď je nesprávne uvedené číslo vyhlášky
ako 228/2019, keď napokon ani nebolo povinnosťou znaleckého ústavu, aby odkaz na konkrétne znenie

tejto vyhlášky vôbec v posudku uvádzal. Postačilo len uviesť, kto posudok vypracoval a kto môže podať
vysvetlenie k nemu a potvrdiť jeho správnosť. Ak sa nevierohodnosť posudku vyvodzovala z toho, že
na úvodnej strane je zadávateľom JUDr. Prokopová a v úvode sa uvádza, že žiadosť o spracovanie
posudku podala J. G., ani tento formálny nedostatok nemá vplyv na odbornosť záverov, keď napokon
žalobkyňa 1/, poskytnutie zdravotnej starostlivosti ktorej bolo predmetom znaleckého skúmania, bola

najskôr ( v roku 2017, na ktorý sa odkazuje v úvode, že vtedy dostal ústav žiadosť od JUDr. Balážiovej
o spracovanie posudku) právne zastúpená JUDr. Balážiovou a následne došlo k ukončeniu právneho
zastúpenia z jej strany a zastúpenie prevzala zástupkyňa JUDr. Prokopová, ktorá bola zástupkyňou
žalobkyne 1/ v čase spracovania posudku. V období od začatia spracúvania posudku do jeho ukončenia
došlo teda k zmene zástupcu žalobkyne 1/, a údaj na úvodnej strane reflektuje osobu, ktorá za žalobkyňu
1/ konala v čase, ku ktorému je znalecký posudok spracúvaný. Táto okolnosť napokon ale nemá žiaden

relevantný vplyv na odbornú kvalitu posudku. Ak sa vytýkala nezrozumiteľnosť znaleckého posudku
forensic pre použitie skratiek (MKCH, TZK2 a pod.), všetky tieto boli vysvetlené ústne zástupcom
ústavu, a teda niet žiadnej nezrozumiteľnej skratky, ktorá by robila posudok nepreskúmateľným. Žiaden
posudok z tých, ktoré boli spracované v tomto konaní, nemá vyššiu váhu a prednosť pred tým druhým
len z titulu toho, že jeden bol spracovaný na zadanie súdu a druhý na zadanie žalobcov, napokon

ustanovenia CSP zrovnoprávňujú oba tieto dôkazy bez ohľadu na osobu zadávateľa. Súd sa vyššie
v častiach týkajúcich sa zodpovednosti žalovaného 1/ a žalovaného 2/ osobitne vysporiadal s vecnými
námietkami voči všetkým posudkom a zdôvodnil, ktoré závery boli podkladom pre závery súdu a naopak,
ktoré z nich a z akých dôvodov neobstáli v procese hodnotenia dôkazov v kontexte s ostatnými
zisteniami. Súd podrobil znalecké posudky teda riadnemu hodnoteniu, samozrejme nie z odbornej

stránky, ale z hľadiska úplnosti, presvedčivosti, formálnosti, logickosti, ne/rozpornosti s inými závermi
(vrámci toho istého posudku aj posudkov navzájom) v kontexte ostatných zadovážených dôkazov.
Z formálnych hľadísk posudky od forensic a aj od Lege artis majú všetky náležitosti, sú úplné, ani jeden
z nich v tomto ohľade nemá bez ďalšieho pred iným prednosť. Aj oba predložené súkromné znalecké
posudky od ústavu podľa nálezovej časti disponovali potrebným penzom informácií a skutkových

podkladov, a teda niet dôvodu konštatovať, že by ich odborné závery mohli byť prípadnými nedostatkami
v podkladoch skreslené. Všetky posudky sú logicky usporiadané. Ani jeden z nich nemožno ako celok
diskvalifikovať a jednoducho naň neprihliadať en bloc. Napokon treba dodať, že znalecký posudok od
forensic (gynekologická časť) a znalecký posudok Lege artis boli čo do odborných (gynekologických)
záverov v podstatných častiach v súlade a neodporovali si (možnosti záchytu abnormality cez TVS+

kolposkopiou, význam faktoru času pri záchyte a jeho vplyv, veľkosť nádoru zachytiteľný cez TVS, úloha
kolposkopie pri vyhľadávaní nádorov, čas pravdepodobnej viditeľnosti nádoru, opomenutie kontroly
a jeho dôsledky, neúplnosť, nedostatočnosť zápisov v zdravotnej dokumentácii, prejavy onkologického
ochorenia krčka). Posudok Lege artis preto rozptýlil pochybnosti súdu, ak tu tieto v čiastkových otázkach
po výsluchu zástupcu ústavu v gynekologickej časti pretrvali. Súčasne súd zdôvodnil, prečo sa priklonil

k hodnoteniu znaleckého ústavu v časti potreby diagnostikovania lézie na krčku žalovaným 1/ a prečo
v tejto časti posudok Lege artis oproti posudku forensic pred súdom neobstál. Rovnako tak súd zdôvodnil
nedostatky a skutočnosti, ktoré neboli zohľadnené v odpovedi na otázku č. 15 znaleckého posudku Lege
artis aj to, prečo si z tento čiastkový záver odporuje aj s inými konkrétnymi závermi formulovanými v tom
istom posudku, z ktorého dôvodu nemôže byť tento čiastkový záver (ani voči žalovanému 1/ ani voči

žalovanému 2/) zohľadnený ako logický, presvedčivý, nerozporný, a teda udržateľný.

Spoluzavinenie žalobkyne 1/

52. Napokon súd sa nestotožnil s argumentáciou o tom, že škoda na zdraví žalobkyne 1/ bola spôsobená

výlučnej resp. aj jej vlastným zavinením ( § 441 Občianskeho zákonníka). V prípade žalobkyne 1/
išlo o pacientku, ktorá pravidelne absolvovala preventívne gynekologické prehliadky a aj mimo ne
absolvovala vyšetrenia u gynekológa (v zmysle zdravotnej dokumentácie 16.03.2005, 24.01.2007,
24.06.2009, 28.09.2009, 20.01.2010, 15.03.2011, 05.04.2012, 05.11.2012, 06.05.2013, 12.03.2014),
z jej správania teda nemožno vyvodiť, že by prevenciu rakoviny krčka maternice zanedbala, práve

naopak, tieto disciplinovane absolvovala, lekára- gynekológa navštevovala v niektorých rokoch aj
častejšie ako v odporúčaných ročných intervaloch, z čoho tiež možno nepochybne usudzovať, že sa
snažilasvojegynekologické zdravotnéťažkostiaktívneriešiťaneskoršímproblémomskôrpredchádzať.
V prípade, ak by šlo o pacientku, ktorá na preventívne gynekologické prehliadky nechodila, súd by sivedel predstaviť, že by takáto pacientka bola tiež spoluzodpovedná za svoju neskoro diagnostikovanú
diagnózu, ktorú bolo možné včas odhaliť, ak by odporúčania odborníkov týkajúce sa prevencie riadne
dodržiavala. Ak žalobkyni 1/ bolo zo strany žalovaného 1/ vytýkané a dávané na ťarchu, že po

poslednej návšteve u neho dňa 12.03.2014 sa už na kontrolu nedostavila, čím si tiež mala spoluzaviniť
ochorenie, súd odkazuje na to, že čo už bolo skôr uvedené, že znalci sa zhodli na tom, že bolo
povinnosťou žalovaného 1/ ju o potrebe kontroly po preliečení poučiť. Poučenie o kontrole však nebolo
ani zaznamenané v zdravotnej dokumentácii žalobkyne 1/, ani nebolo nijak inak preukázané, pričom
žalobkyňa 1/ uvádzala, že takéhoto poučenia sa jej nedostalo. Ak sám žalovaný 1/ si nesplnil svoju

povinnosťpoučiťjuopotrebegynekologickejkontrolyvurčenomintervale,naktorejbydošlosnajväčšou
pravdepodobnosťou aj k vykonaniu cytologického steru, pri ktorom bola vysoká šanca, že by už bol býval
odhalilkancerózu,potomniejemožnéztakéhotovlastnéhopochybeniaterazvyvodzovaťskutočnostivo
svoj prospech a tvrdiť, že nedostavenie sa na kontrolu má predstavovať dôvod, pre ktorý by žalobkyňa 1/
mala tiež za škodu spoluzodpovedať. Napokon, ako to vyplýva z výpisu z účtu poistenca, v medziobdobí
od marca 2014 do najbližšieho gynekologického vyšetrenia začiatkom novembra 2014 žalobkyňa 1/

absolvovala rôzne iné vyšetrenia (neurologické, CT, MR), čo zodpovedá jej tvrdeniam, že v tom čase
riešilaakútneťažkostischrbticou,ktorévtomčasevnímalasubjektívneakobežnýživotobmedzujúce,to
znamená, že ani v danom období ako laik nerezignovala celkom na riešenie svojho zdravotného stavu,
ale vyhľadala rôznych špecialistov. Na druhej strane sa jej ako pacientovi nemožno diviť, že pokiaľ ani po
opakovaných gynekologických vyšetreniach u žalovaného 1/ príčina jej pretrvávajúcich gynekologických

potiaží nebola odhalená a lekári, nie to ešte ona ako pacient ani len neuvažovali s vážnou a život
ohrozujúcou diagnózou, tieto pretrvávajúce ťažkosti pod vplyvom iného akútneho zdravotného problému
vošli dočasne do úzadia a s týmito ťažkosťami ďalej fungovala tak, ako s nimi fungovala už nejakú
dobu pred marcom 2014. Okrem toho ako dôvod pre založenie spoluzavinenia žalobkyne 1/ žalovaný
1/ uvádzal, že vzhľadom na fakt, že karcinóm krčka maternice je spôsobovaný predovšetkým HPV

vírusmi (znalec ústavu konštatoval, že u žalobkyne 1/ bol prítomný takmer so 100%-tnou istotou, čo
konštatuje, aj keď jej test na HPV nebol robený), žalobkyňa porušila prevenčnú povinnosť, pretože
sa nedala zaočkovať proti HPV a súčasne, zanedbala prevenciu (neviedla striedmy sexuálny život,
mala dbať na voľbu sexuálnych partnerov, nemala viesť nechránený pohlavný styk, mala sa vystríhať
účasti na skupinovom sexe) a dôkazom zanedbania prevencie v striedmosti sexuálneho života majú byť

odhalené pohlavné choroby. Čo sa týka tvrdení o tom, že sa žalobkyňa 1/ nedala zaočkovať proti HPV
vírusom, tu treba vziať do úvahy, že ide o nepovinné očkovanie, ktoré nebolo a stále ani v súčasnosti
nie je pre vekovú kategóriu, v akej bola žalobkyňa 1/ v rozhodnom čase rokov 2009-2014, hradené
z verejného zdravotného poistenia. Nemožno dať na ťarchu pacienta, že ak tento z rôznych dôvodov
nepodstúpi nepovinné nadštandardné očkovanie, ten si za chorobu, ktorá sa neskôr vyvinie, môže sám,

najmä za stavu, ak ani zo zdravotnej dokumentácie nevyplýva, že by žalovaný 1/ žalobkyni 1/ ako
svojej pacientke toto očkovanie bol býval vôbec niekedy ponúkol alebo odporučil. Uvedené by sa dalo
od neho očakávať o to viac za stavu, ak o nej teraz v spore tvrdí, že viedla rizikový sexuálny život
a za stavu, ak znalec uviedol, že pokiaľ pacientku gynekológ ako rizikovú vníma, jednak si toto má do
dokumentácii zaznačiť (čo v nej absentuje), a jednak jej má venovať zvýšenú pozornosť, čoho prejavom

by nepochybne malo a mohlo byť poučenie, odporúčanie či vysvetlenie benefitov takéhoto očkovania.
Toto všetko však zo strany žalovaného 1/ absentovalo, preto nemožno teraz dávať na ťarchu žalobkyne
1/, že takúto možnosť nevyužila. Ak sa argumentovalo „neviazaným“ sexuálnym životom žalobkyne
1/, súd túto argumentáciu žalovaného 1/ nepovažuje za adekvátnu, najmä za stavu, ak sám žalovaný
1/ sa k žalobkyni 1/ nesprával v čase poskytovania zdravotnej starostlivosti tak, že by ju za osobu

rizikovú vo vedení sexuálneho života vôbec považoval, pretože zdravotná dokumentácia žiadnu takúto
zmienku neobsahuje. Aj znalec uviedol, že ak gynekológ má k dispozícii údaj o tom, že pacientka vedie
rizikový sexuálny život (pričom konateľ žalovaného 1/ potvrdil, že údajne takúto vedomosť mal mať),
treba to zapísať do zdravotnej dokumentácie, čo však ale neučinil, naproti tomu sa teraz bráni tým, že
žalobkyňa 1/ takouto pacientkou bola, snažiac si privodiť úspech v spore. Okrem toho sa nepotvrdili ani

argumenty žalovaného 1/ o tom, že absenciu prevencie v striedmosti sexuálneho života majú dokladať
diagnostikované pohlavné choroby (ureoplazmy, mykoplazmy, chlamýdie). Ako vyplynulo zo znaleckého
posudku forensic.sk, prítomnosť chlamýdií bola zistená z krvi žalobkyne 1/ a ide len o nepriamy dôkaz
prítomnosti infekcie z protilátok v krvi, pričom však, čo je podstatné, laboratórny výsledok vykázal
negatívny dôkaz antigénov chlamydie trachomatis (ako pohlavne prenosnej infekcie) v stere z krčka

maternice, z čoho možno jasne vyvodiť, že táto sexuálne prenosná infekcia v rodidlách žalobkyne 1/
nebola zistená. Okrem toho znalci potvrdili, že prítomnosť mykoplazmy hominis nemožno považovať
za prítomnosť patogénu, pretože neexistuje dôkaz o tom, že tento mikroorganizmus je vaginálnym
patogénom dospelých a napokon ureoplazma urealyticom býva prítomná na krčku maternice väčšinyzdravých žien, u niektorých môže viesť k zápalom. Ani z uvedeného vyhodnotenia preto nemožno prijať
záver, že sa jedná o pohlavné choroby, ktoré by mali indikovať nezodpovedné správanie žalobkyne 1/,
ako tvrdí žalovaný 1/. Súd napokon dodáva, že aj v prípade, ak sa žalobkyňa 1/ aj nakazila HPV vírusom

(bez ohľadu na to, či od stáleho partnera alebo nie), nemožno to chápať ako porušenie jej prevenčnej
povinnosti, ktoré viedlo k vzniku škody, pretože ak by jej bola poskytnutá správna zdravotná starostlivosť
a bola by od počiatku správne menežovaná ako pacientka s prítomným HPV vírusom zvyšujúcim riziko
vzniku rakoviny krčka, s najväčšou pravdepodobnosťou (najmä za stavu, ak chodila pravidelne na
preventívne prehliadky) by sa bola rakovine krčka maternice vyhla. Logikou nastavenou žalovaným 1/

by potom napr. v sporoch, kde po páde na bicykli si žalobca zlomí ruku, ktorá je nesprávne zoperovaná
a liečená, by žalobca jazdiaci na bicykli mal byť spoluzodpovedný za škodu spolu s lekármi nesprávne
poskytujúcimi zdravotnú starostlivosť, argumentujúc tak, že ak by nebol býval žalobca spadol, tak by
k zraneniu, ktoré bolo treba liečiť, nedošlo a teda takouto logikou by bolo treba skúmať napríklad aj to, či
sa žalobca vedel dobre bicyklovať, či nebicykloval rizikovo, príliš rýchlo, v nerovnom teréne, spôsobom,
ktorý zvýšil jeho šancu na pád a možný úraz a pod. Takáto logika obstáť v medicínskom spore nemôže.

Každý pacient, aj ten, ktorého ochorenie bolo spôsobené akoukoľvek vírusovou infekciou, primárne má
nárok na správne a úplne poskytnutú zdravotnú starostlivosť, a to bez ohľadu na okolnosti, za akých
sa vírus, ktorého pôsobenie môže pravdepodobne vyvolať ochorenie, do jeho tela dostal. Problémom
vedúcim k škode tak nie je primárny vírus (ktorý sa v štandardnej situácii dá menežovať bez toho, aby na
konci viedol k rozvinutiu rakoviny), ale chybná diagnostika stavov krčka a s tým spojená absencia ďalších

zdravotníckych výkonov vedúcich k riešeniu postupne zhoršujúceho sa zdravotného stavu žalobkyne
1/. Z tohto dôvodu súd nepripustil pri výsluchu žalobkyne 1/ otázky žalovaného 1/ týkajúce sa spôsobu
vedenia sexuálneho života žalobkyne 1/, z ktorých malo byť preukázané jej nezodpovedné správanie
vedúce k nakazeniu vírusom HPV, keďže skúmanie týchto skutočností pre rozhodnutie súdu bolo
irelevantné a na záveroch súdu nemohli nič zmeniť. Rovnako tak súd nevyhovel ani v záverečnej reči

produkovanémunávrhužalovaného1/,ktorýsaopakovanedomáhalumožneniapoloženiatýchtootázok
týkajúceho sa sexuálneho života žalobkyne 1/. Súd vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel k záveru,
že spoluzavinenie žalobkyne 1/ (v niektorých podaniach uvádzané aj výlučné zavinenie žalobkyne 1/)
nie je dané.

Charakter zodpovednosti viacerých subjektov

53. Keďže je zistených viacero škodcov, súd sa ďalej musel vysporiadať s tým, akým spôsobom budú
žalovaní zodpovední za škodu, tj. či súd uplatní solidárnu alebo delenú zodpovednosť. V súlade s tým,
čo prezentoval vrámci predbežného právneho posúdenia, sa súd priklonil k zodpovednosti delenej

ako výnimky z pravidla o solidárnej zodpovednosti viacerých škodcov, kedy zaviazal žalovaných podľa
účasti na spôsobení škody. Súd môže o delenej zodpovednosti rozhodnúť aj vtedy, ak to žalobca
výslovne nepožaduje, pričom ak žaloba požaduje solidárne plnenie, ale súd ho rozdelí medzi viacerých
žalovaných, neprekročí tým žalobný návrh. V podstate každý zo žalovaných uhradí takto menej, ako
keby bol zaviazaný solidárne s ostatnými, kedy by z podstaty pasívnej solidarity vyplývala povinnosť

každého z nich zaplatiť celé plnenie a nielen na neho pripadajúci diel. Súd sa k delenej zodpovednosti
priklonil zohľadniac aj charakter činností jednotlivých žalovaných, kedy títo nie sú nijako prepojení, nešlo
o spoločnú, vzájomne dohodnutú súčinnosť (kde by sa dala odôvodniť jedine solidarita), ale o od seba
nezávislú a nekoordinovanú činnosť viacerých škodcov, a to aj takých, ktorí nie sú ku dňu rozhodnutia
súdu vo veci účastníkmi tohto konania ( o tom ďalej). Každý z nich poskytoval zdravotnú starostlivosť

na inom úseku a mal k dispozícii iné diagnostické a liečebné metódy. Rovnako tak v prospech delenej
zodpovednosti zohľadnil najmä to, že miera účasti žalovaných na škode, ako bude ďalej uvedené,
je rozličná a to oveľa nižšia, ako je diel zodpovednosti ďalšieho škodcu, ktorý v spore nevystupuje.
Súčasne súd nepovažuje za rozumné, aby za stavu, kedy (ako bude ďalej uvedené) je tu ešte ďalší
škodca, ktorý nie je ku dňu rozhodnutia súdu stranou sporu (Alpha medical, s.r.o.) a ktorého podiel na

celkovej škode je oproti žalovaným majoritný, žalovaní s oveľa menším podielom na celkovej škode
boli zaviazaní na celkové plnenie, ktoré z väčšej časti práve je následkom pochybení tretieho subjektu.
V prospech delenej zodpovednosti argumentovali žalovaní prakticky počas celého konania. Ak žalovaní
argumentovali neskôr po oboznámení sa s dohodou o urovnaní uzatvorenou medzi Alpha medical,
s.r.o. a žalobcami zo dňa 09.12.2020, že Alpha medical, s.r.o. plnil za všetkých, teda aj za žalovaných,

uvedené nie je pravdivé. Alpha medical, s.r.o. by teoreticky mohol plniť za všetkých škodcov iba vtedy,
ak by bola medzi škodcami založená pasívna solidarita (kedy každý plní náhradu škody za všetkých),
čo ale potom by vylučovalo skoršiu argumentáciu žalovaných o tom, že pasívna solidarita je v danej veci
vylúčená či neprípustná. Ak žalovaní sami argumentujú delenou zodpovednosťou, potom nikto za nikohoplniťnemoholakaždýškodcaplníabudeplniťibasámzaseba,nanehopripadajúcidielškody.Vprípade
delenej zodpovednosti žiadna úhrada zo strany ktoréhokoľvek škodcu nemá na povinnosť ostatných
škodcov žiadny vplyv. Pasívnu solidaritu medzi škodcami dohoda o urovnaní založiť pritom nemohla,

pretože žalovaní neboli jej stranami. V tomto smere preto argumentáciu žalovaných po oboznámení sa
s dohodou o urovnaní súd nepovažuje za konzistentnú. V danej veci istá miera rozdelenia bola privodená
práve dohodou o urovnaní podpísanou žalobcami, ktorí sa separátne s Alpha medical, s.r.o. dohodli
na sume, ktorú od neho príjmu za účelom ukončenia tohto sporu voči nemu. V bode 5.8 tejto dohody
o urovnaní sami žalobcovia aj Alpha medical, s.r.o. vyhlásili, že očakávajú také súdne rozhodnutie, že

súd hodnotu plnenia určenú rozhodnutím súdu voči ostávajúcim žalovaným stanoví výlučne v miere
zodpovedajúcej prípadnej zodpovednosti/podielu/účasti participácie ostávajúceho žalovaného 2/ (teraz
1/) a žalovaného 3/ (teraz 2/) na uplatnených nárokoch, tj. že podiel Alpha medical, s.r.o. na sporných
záväzkoch nebude zahrnutý v hodnote plnenia určeného rozhodnutím súdu voči žalovanému 2/ (teraz
1/) a žalovanému 3/ (teraz 2/). To znamená, že ani žalobcovia sami neočakávali (a tomu zrejme aj
prispôsobili obsah dohody), že by zaviazal súd žalovaných 1/ a 2/ na celú vzniknutú škodu (ktorú chceli

predtým od troch, teraz ju podľa petitu chcú ďalej od dvoch škodcov), ktorá je aj výsledkom činnosti
ďalšieho škodcu, ale očakávajú, že súd každého z nich zaviaže len na plnenie, ktoré na nich podľa ich
miery účasti na škode pripadá. Ak by mala byť zodpovednosť všetkých zistených škodcov solidárna
(teda súčasných žalovaných aj škodcu Alpha medical, s.r.o.), potom by sa nedalo aplikovať ani to, čím
argumentovali žalobcovia (napr. v podaní zo dňa 14.09.2021), že súd by mal žalovaných 1/ a 2/ zaviazať

spoločne a nerozdielne na plnenie znížené o podiel Alpha medical, s.r.o. na škode. Z režimu solidarity
by tak vypadol tretí škodca (Alpha medical, s.r.o.), a teda stalo by sa to, že žalovaní 1/ a 2/ by boli
síce solidárne zaviazaní na plnenie, ale len na plnenie ponížené o podiel Alpha medical, s.r.o., ktorého
zodpovednosť takto sami žalobcovia oddeľujú od zodpovednosti žalovaných. V navrhovanom prípade
by teda šlo o kombináciu solidarity (medzi žalovanými 1/ a 2/) a delenej zodpovednosti (voči Alpha

medical s.r.o.), pretože na škode, ktorú solidárne žiadajú priznať voči žalovaným, by sa nepremietal
podiel ďalšieho škodcu, ktorý k nej tiež prispel. Súd má však za to, že voči všetkým škodcom by mal
byť uplatnený rovnaký režim zodpovednosti, všetci škodcovia zodpovedajú buď oddelene (každý za svoj
diel zodpovednosti), alebo všetci solidárne (tj. každý za všetkých). Platí tiež, že ak sa na vzniku škody
podieľalo viacero škodcov (čo je tento prípad), z ktorých je len proti jednému, resp. niektorým z nich

podaná žaloba (čo je tiež tento prípad), povinnosť takto zažalovaných subjektov na náhrade škody sa
neznižuje o podiely pripadajúce sa ostatných (nezažalovaných) škodcov, za situácie, že sa nejedná
o prípad delenej zodpovednosti. Ak však sa aplikuje delená zodpovednosť, platí opak, tj. k zníženiu
sa pristupuje. Aj z toho vyplýva, že ak by sa malo uvažovať o solidárnej zodpovednosti škodcov,
potom by súd nemal dôvod aplikovať to, čoho sa žalobcovia v podaní z 14.09.2021 domáhali, pretože

poníženieškodyopodieloAlphamedical,s.r.o.skôrnasvedčujeaplikáciizodpovednostidelenej.Delená
zodpovednosť je pritom vždy skôr na škodu poškodeného, avšak ak na základe tejto dohody bola
im vyplatená nezanedbateľná suma rádovo v desiatkach tisíc eur, potom nemožno hovoriť ani to, že
v dôsledku toho, že od žalovaných budú môcť žiadať len na nich pripadajúce plnenie, budú ekonomicky
ohrození, pokiaľ im už skôr bolo tak vysoké plnenie jedným zo zodpovedných subjektov vyplatené

(žalobkyni 1/ -91.000,- eur, žalobcovi 2/ - 35.000,- eur a žalobcom 3/ a 4/ po 7.000,- eur). Nebola zistená
taká skutočnosť, ktorá by dokladala, že rozdelením zodpovednosti bude uspokojenie nárokov žalobcov
ohrozené.

54. Vychádzajúc z toho, čo súd uviedol v predošlom odseku o aplikovaní delenej zodpovednosti a

v nadväznosti na tvrdenia strán sporu, že je tu okrem žalovaných aj ďalší možný škodca, ktorý sa na
škodlivom následku tiež spolupodieľal, potom súd musí posúdiť, či sa na škodlivom následku (škode
na zdraví, resp. nemajetkovej ujme) mohol teda reálne podieľať ešte niekto tretí a ak áno, v akej
miere. V rozsahu, v akom by škodu spôsobil iný škodca, by totiž za ňu nemohli v režime delenej
zodpovednosti zodpovedať žalovaní. Žalovaní namietali, že súd nesmie posudzovať zodpovednosť

niekoho iného, kto nie je stranou sporu. Súd však uvádza aj v nadväznosti na už vyššie uvedené
teoretické východiská, že v prípade delenej zodpovednosti je nutné povinnosť žalovaných škodcov
znížiť o podiel nezažalovaného škodcu, že tak učiniť musí. To samozrejme neznamená, že tento
rozsudok bude záväzný pre nezažalovaného škodcu, pretože nie je stranou sporu, ale pre účely
úpravy vzťahov medzi stranami sporu, pre ne súd uvedené záväzne posúdiť musí. Napokon takýto

postup nie je ojedinelý, keď napríklad v rozhodnutí NS ČR sp.zn. 25Cdo/2891/2012 zo dňa 18.02.2014
o náhradu škody spôsobenej požiarom domu súd dospel k záveru, že za škodu zodpovedá žalovaný
ako spracovateľ projektovej dokumentácie a zhotoviteľ stavby, ale v tomto spore súčasne súd dospel
k záveru, že za škodu zodpovedá aj (nezažalovaný) revízny technik a po porovnaní miery ichzodpovednosti ustálil zodpovednosť žalovaného na 20%, pričom odôvodňoval aj to, prečo nezažalovaný
kominár zodpovedá väčšou mierou ako zažalovaný zhotoviteľ. Dovolací súd pritom posúdil tento postup
za správny, prisvedčil tomu, že je v tejto veci jednak dôvodné založiť delenú zodpovednosť medzi

žalovaným a druhým nezažalovaným škodcom, a jednak potom aj potrebné skúmať mieru zavinenia
oboch z nich (20%:80%). To isté napr. aj v rozsudku NSČR sp.zn. 25Cdo/2659/2013 z 28.07.2015,
kde súd posudzoval zodpovednosť žalovaných a súčasne bolo v spore zistené, že na škode s podieľal
aj ďalší páchateľ, ktorý v spore ako žalovaný ale nevystupoval a bolo ustálené, že tento tretí škodca
za škodu zodpovedá tiež istou mierou, ktorú pre účely tohto sporu aj súdy pri založení delenej

zodpovednosti pre účely určenia miery zodpovednosti žalovaného, ustaľovali. Súd sa preto musel
zaoberať aj zodpovednosťou do úvahy prichádzajúceho ďalšieho tvrdeného škodcu- Alpha medical,
s.r.o. a určiť diel, pomer, akým sa po zohľadnení miery jeho škodlivého konania, na celkovej škode
podieľali zažalovaní škodcovia. Súd dodáva, že napokon sa v záverečnej reči k aplikácii delenej
zodpovednosti prihlásili aj žalobcovia 1/ a 2/.

55. Súd pritom dospel k záveru, že aj konanie ďalšieho (aktuálne nežalovaného) subjektu Alpha medical,
s.r.o. viedlo k vzniku škody na zdraví žalobkyne 1/. Súd tak konštatuje s poukazom na obsah Protokolu
č. 945/2015 o vykonanom dohľade na diaľku (PO 1275/2015), v ktorom Úrad zhrnul svoje zistenia
a konštatoval nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti žalobkyne 1/ zo strany Alpha medical,
s.r.o. (predtým Patológia, s.r.o.). Voči uvedenému podala spol. Alpha medical, s.r.o. aj námietky, ktoré

vyhodnotil Q. H. Q. G. I., zotrval na svojom stanovisku, zapracoval námietku o potrebe použitia Bethesda
systému z r. 2004 a nie z roku 2015 (vzhľadom na čas odberu vzoriek – 2009, 2011 a 2013), čo
však na konečnom závere z dôvodov tam uvedených nezmenilo nič a zdravotná starostlivosť podľa
Úradu zo strany Alpha medical, s.r.o. nebola poskytnutá žalobkyni 1/ správne. Výsledok dohľadu sa
opieral o odborné stanovisko Q. H. G., ktorý jednak konštatoval pochybenie spočívajúce v tom, že

Alpha medical, s.r.o. nekonštatovalo a gynekológa neupozornilo na nereprezentatívnosť vzoriek (toto
pochybenie však v spore nebolo znalecky preukázané – o tom neskôr), a jednak po preskúmaní
(vtedy ešte fyzicky dostupných) cytologických vzoriek žalobkyne 1/ (C09/20468, C11/08982, C13/14325)
konštatoval pochybenie spočívajúce v tom, že tieto boli nesprávne hodnotené ako negatívne (teda
v norme, bez abnormalít), hoci vo všetkých už vtedy boli prítomné podozrivé bunky z nádorovej

proliferácie, a teda boli pozitívne, ktoré pochybenie bolo v spore jednoznačne preukázané aj znaleckým
dokazovaním znaleckým posudkom znaleckého ústavu O.. Ak sa v spore argumentovalo tým, že nie
je k dispozícii žiadne právoplatné rozhodnutie Úradu, ktoré by konštatovalo pochybenie Alpha medical,
s.r.o. súd uvádza, že pre vyvodenie vyššie uvedeného záveru o existencii pochybenia v poskytnutí
zdravotnej starostlivosti bolo možné vychádzať aj len z Protokolu o vykonanom dohľade. Zákonodarca

zákonom č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a
o zmene a doplnení niektorých zákonov zriadil Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou ako
právnickú osobu, do právomoci ktorej v oblasti verejnej správy zveril vykonávanie dohľadu nad verejným
zdravotným poistením a dohľadu nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti. V zmysle ustanovenia §
18 ods. 1 písm. b) zákona č. 581/2004 Z. z. úrad okrem iného vykonáva dohľad nad poskytovaním

zdravotnej starostlivosti tým, že dohliada na správne poskytovanie zdravotnej starostlivosti podľa
ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti a službách súvisiacich
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, a za podmienok ustanovených zákonom ukladá sankcie,
podáva návrhy na uloženie sankcie, ukladá opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov alebo
ukladá povinnosť prijať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov. Výkon dohľadu nad zdravotnou

starostlivosťou je upravený v ust. § 43 a nasl. zákona č. 581/2004 Z. z., kde sa upravuje spôsob ako
i postup výkonu uvedeného dohľadu. Výkonom dohľadu nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti sa
zisťuje, či táto bola správne poskytnutá, a teda, či boli vykonané všetky zdravotné výkony na správne
určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia
stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy. Výkon dohľadu je teda osobitný proces

upravený v piatej časti zákona č. 581/2004 Z. z., ktorý ustanovuje aj spôsob zisťovania skutkového stavu
pri posudzovaní správneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti Úradom. Upravuje práva a povinnosti
Úradu ako i poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, pričom zistené nedostatky úradu vedie v protokole
o dohľade. Ustanovenie § 193 CSP, na ktoré sa poukazovalo, len taxatívnym spôsobom vymedzuje
prípady, ktoré ako prejudiciálne otázky súd v civilnom konaní nemôže riešiť sám, pričom nie je vylúčené,

aby súd vychádzal a prihliadol na závery Úradu vo vypracovanom protokole o vykonanom dohľade nad
zdravotnoustarostlivosťou,ktorémubolzákonomč.581/2004Z.z.doprávomocizverenývýkondohľadu
nad zdravotnou starostlivosťou, ktoré poskytujú súdu odpovede na otázky z oblasti medicíny v spojení
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, na ktoré súd nemá odborné znalosti. Súdu preto nič nebránilovychádzať ako z jedného z dôkazov aj z protokolu, a to najmä za stavu, ak pochybenie týkajúce sa
nesprávneho hodnotenia vzoriek, bolo následne aj v spore znalecky jednoznačne potvrdené, pričom
súd sa na inom mieste tohto rozsudku vysporiadal s tým, prečo znalecký posudok z odvetvia patológie

č. 99027/2019 považoval v kontexte s výsluchom zástupcu ústavu k nemu za presvedčivý, a prečo
z neho v celom rozsahu vychádzal, a prečo ani závery znaleckého posudku znaleckej organizácie
Lege artis, s.r.o. (najmä odpoveď na otázku č. 15 a 16 ) neboli spôsobilé závery znaleckého ústavu
relevantne spochybniť. Napokon Úrad sa pri formulovaní svojich záverov vysporiadal aj s námietkami
Alpha medical, s.r.o., dokonca jednu z nich zapracoval a odborné stanovisko napriek tomu nezmenil

a konštatoval, že zotrváva na stanovisku, že všetky tri cytologické stery hodnotené Alpha medical,
s.r.o. neidentifikovali dysplastické zmeny v epiteli krčka, čo v konečnom dôsledku viedlo k rozvoju
karcinómu krčka maternice. Súd protokol hodnotil v kontexte znaleckého posudku č. 99027/2019, ktorý
však nepotvrdil, že by uvedené vzorky boli nereprezentatívne, čo bolo napokon logicky zdôvodnené
tým, že pokiaľ konzultant Úradu vedel tieto vzorky popísať a vyvodiť z nich výsledok, potom nemôžu byť
hodnotené ako nereprezentatívne, nevhodné na hodnotenie. Znalecký posudok sa vysporiadal aj s tým,

akésúkritériánahodnotenievzoriekakoneuspokojivýchnahodnotenieavzorkyvkontextetýchtokritérií
posúdil ako na vyhodnotenie uspokojivé. Toto pochybenie, ktoré Úrad pripísal na ťarchu Alpha medical,
s.r.o. (že sa hodnotili nereprezentatívne vzorky a laboratórium na to lekára neupozornil), teda zistené
nebolo,čonapokonuznaliajžalobcovia,ktoríuviedli,ženepopierajú,žebolozistené,ževzorkyodobraté
žalobkyni 1/ boli reprezentatívne, a teda uspokojivé na vyhodnotenie. Znalecký ústav pri vypracúvaní

znaleckého posudku č. 99027/2019 nemal k dispozícii 3 vzorky hodnotené Alpha medical, s.r.o., čo
však nemožno dať na ťarchu ani žalobcom ani žalovaným 1/ a 2/. Bolo totiž zistené, že tieto vzorky boli
kdispozíciiešteÚraduvrámcidohľadu(konzultantÚraduprof.Babálbolposledný,ktorýichodborneešte
mohol zhodnotiť), následne podľa doručenky založenej v spise Úradu dňa 13.09.2016 tieto preparáty
boli doručené Alpha medical, s.r.o. (vtedy Patológia, s.r.o.) a následne sa ich už nepodarilo u tejto

spoločnosti dohľadať, a teda nemohli byť predložené z dôvodov dosiaľ podrobne nevysvetlených pre
účely znaleckého skúmania v tomto spore (odôvodňované administratívnym pochybením na niektorom
stupni manipulácie). Vzorky pritom neboli predložené ani na základe uznesenia súdu s odôvodnením,
že sa ich nepodarilo dohľadať. Znalecký ústav preto ani nemal v danej situácii inú možnosť, ako len
vychádzať z popisu vzoriek uskutočneného konzultantom Úradu (bez toho, aby ich mohol opätovne

vidieť a preskúmať), čo síce bola objektívna limitácia znaleckého skúmania, ale za daného stavu
uvedený postup bol jediným možným východiskom zo situácie, ktorú žalobcovia, žalovaní a ani znalecký
ústav nezavinili. Takáto situácia podľa názoru súdu môže ísť jedine na vrub tohto škodcu bez ohľadu na
to,akýboldôvodnedohľadaniavzorieknastraneAlphamedical,s.r.o.Vopačnomprípadebypoškodená
strana a prakticky aj žalovaní 1/ a 2/ (logicky v záujme ktorých je v režime delenej zodpovednosti

tiež časť zodpovednosti „preniesť“ na ďalšieho škodcu) úplne stratili šancu preukázať nimi tvrdené
skutočnosti o zodpovednosti aj ďalšieho škodcu z dôvodov, na ktoré nemali dosah. Preto súd ani v tomto
ohľade nemôže konštatovať nevierohodnosť tohto posudku ústavu, napokon, ako už bolo uvedené,
tento bol znalcom H. C. v celom rozsahu presvedčivo doplnený a dovysvetlený. Napokon síce znalecký
ústav vychádzal z opisu cytologických vlastností preparátu, opísaného vzhľadu a charakteristiky buniek

vykonaného konzultantom úradu, ale podľa tohto popisu (keďže ich osobne prezrieť nemohol) vykonal
sám zatriedenie do jednotlivých skupín Bethesda systému (s výsledkom zatriedenia zhodným, ako ich
zatriedil konzultant úradu), tj. :
- vzorka C09/20468 pôvodne hodnotená ako fyziologický normálny nález, negatívne – bez
intraepiteliálnej lézie alebo malignity (NILM), PAP II, bez odporúčaní bola zatriedená do kat. ASCUS (tj.

nie negatívna)
- vzorka C11/08982 pôvodne vyhodnotená ako fyziologický normálny nález, zápal- bakteriálna vyginóza,
negatívne – bez intraepiteliálnej lézie alebo malignity (NILM), PAP II, bez odporúčaní bola zatriedená
do H-SIL
- vzorka C13/14325 pôvodne vyhodnotená fyziologický normálny nález, zápal, reaktívne a reparatívne

zmeny, negatívne – bez intraepiteliálnej lézie alebo malignity (NILM), PAP II, bez odporúčaní bola
zatriedená do L-SIL
56.Následne ústav závery konzultanta odborne vyhodnotil ako adekvátne k popisu nálezu v jednotlivých
vzorkách.Mechanickytaklennepreberalto,čoskôruviedolkonzultant,alevrámcimožnostílimitovaných
fyzickou nedostupnosťou vzoriek, tieto sám odborne vyhodnotil a zatriedil. Napokon nebolo ani zistené,

že by popis vykonaný H. G. nezodpovedal reálnemu stavu vzoriek. Ďalej tiež bolo preukázané, že
menežment pacientky v prípade, ak by vzorky boli hodnotené tak, ako hodnotené mali byť, by bol iný
ako v prípade nálezu nesprávne určeného spoločnosťou Alpha medical, s.r.o. ako NILM. V dôsledku
uvedeného potom žalobkyňa 1/ prišla o možnosť byť menežovaná ako pacientka s pozitivitou, u ktorejv zmysle odporúčaní by sa bol býval mal v prípade, ak by vzorka z roku 2009 bola vyhodnotená správne
ako ASCUS, opakovať odber v stanovenom intervale, resp. vykonať HPV test, v prípade, ak by vzorka
z roku 2011 bola vyhodnotená správne ako H-SIL a vzorka z roku 2013 ako L-SIL sa mala vykonať

v prípade oboch z nich rozšírená kolposkopia, cielená histológia, s opakovaním odberu v stanovenom
intervale. Následne s indikáciou k odstráneniu postihnutého tkaniva (opísané rôzne metódy – konizácia,
kryoterapia, metóda LEEP, laserová ablácia tkaniva). Z uvedeného možno vyvodiť, že v prípade, ak by
boli vzorky vyhodnotené adekvátne, následný prístup gynekológa k nej by bol diametrálne iný, prísnejší
a pozornejší a za použitia vyššie opísaných ďalších diagnostických a liečebných metód (stanovených

podľa stupňa prekancerózy) by sa boli zmeny na bunkovej úrovni nielenže zachytili včas, ale tieto zmeny
by boli riešiteľné a liečiteľné, čo s najväčšou pravdepodobnosťou by vylúčilo situáciu, že by sa bez
povšimnutia rozvinula rakovina krčka maternice s nutnosťou hysterektómie s metastázou do uzliny.
Žalobkyňa 1/ však aj vinou Alpha medical, s.r.o. prišla o inak štandardnú možnosť, aby sa k nej ako
k pacientke s abnormálnym stavom na krčku maternice intenzívnejšie pristupovalo. Gynekológ teda
pre takýto opakovaný nedostatok v hodnotení cytosterov svoju pozornosť „nezbystril“. Ak by vzorky

boli hodnotené ako pozitívne, s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou by tento výsledok viedol
k takým ďalším diagnostickým a liečebným postupom, že by sa výrazne znížilo riziko nepovšimnutého
rozvoja rakoviny krčka maternice. V danom prípade teda neplatí, že sa nedá kvantifikovať miera príčinnej
súvislosti medzi opakovane nesprávnym hodnotením vzoriek a nepovšimnutým rozvojom karcinómu
krčka maternice. Práve naopak, znalci ústavu sa (správne) nevyhli určeniu miery pravdepodobnosti a to

až v rovine hraničiacej s istotou. Závažnosť pochybenia Alpha medical, s.r.o. je zvýšená aj tým, že
všetky tri vzorky boli hodnotené prakticky ako normálne, negatívne. Vychádzajúc z vysvetlení znalcov
ústavu by na osobitý, intenzívnejší prístup k nej snáď bolo postačovalo, aj keby nie všetky tri, ale čo
už aj len niektorá z nich bola hodnotená Alpha medical, s.r.o. ako pozitívna. Už takýto výsledok by
gynekológa bol býval nasmeroval na iný menežment - menežment pacientky s abnormalitou na krčku

podľa znalcami načrtnutých odporúčaní (aj v závislosti od stupňa abnormality) s pravdepodobnosťou
dôslednejšieho vyšetrenia za účelom konkretizácie rozsahu a závažnosti zistených abnormalít ďalšími
metódami, keďže cytológia predstavuje len prvotný skríning, akýsi „nástrel“ slúžiaci na odseparovanie
normy od abnormality. Pacientkam s abnormalitou sa potom indikujú ďalšie vyšetrenia, aby sa výsledok
skríngu vylúčil, alebo potvrdil, aby sa zistila dôslednejšie jeho závažnosť a zvážilo riziko progresu

stavu k horšiemu. Samozrejme, čím skôr by sa tak stalo, tým lepšie vyhliadky na vyriešenie zistenej
abnormality bez následkov by žalobkyňa 1/ získala, pričom znalec ústavu konštatoval, že je vysoko
pravdepodobné, že už v roku 2011 by bol skríning pozitívny, ak by bol korektne hodnotený. Už vtedy teda
smerovanie ďalšieho liečenia žalobkyne 1/ mohlo a malo byť iné s uplatnením ďalších diagnostických
a liečebných metód, ktoré by pravdepodobne zabránili rozvoju karcinómu. Žalobkyňa 1/ však ani len

šancu na akýkoľvek včasný prvotný záchyt možných zmien na krčku nedostala, a to napriek pravidelne
podstupovanému skríningu. Napokon závažnosť tiež zvyšuje fakt, že v danom prípade, minimálne
čo do vzoriek z roku 2011 a 2013 nešlo o prípady na hranici normy či ľahkej abnormality (NILM –
ASCUS) , ale o jasnú dyspláziu buniek (H-SIL, L-SIL), v prípade H-SIL až ťažkú dyspláziu buniek.
Pri týchto dyspláziách, viditeľných zmenách buniek by sa podľa znalca ústavu nemali vôbec stávať

zámeny s negatívnym obrazom vo vzorke, aj keby sa pripustila istá miera variability hodnotenia, ktorá
je reálne možná medzi susednými kategóriami, (napr. NILM- ASCUS). Rovnako tak znalecky bolo
zistené aj to, že pre osobu skrínera nie je podstatný obsah žiadanky, ale obsah hodnoteného preparátu,
od ktorého sa odvíja výsledok, a preto spôsob vyplnenia žiadanky nemá vplyv na plnenie povinnosti
riadneho popisu a hodnotenia vzorky hodnotiacim laboratóriom, pretože pre laboratórium je podstatné

to, čo vo vzorke vidí a na závere z preskúmania vzorky ani žiadna informácia na žiadanke nemôže
nič ovplyvniť. Súd teda mal za zistené aj pochybenie Alpha medical, s.r.o spočívajúce v nesprávnom
hodnotení 3 cytologických vzoriek žalobkyne 1/ (2009,2011, 2013), ako aj príčinnú súvislosť (určenú
takmer s istotou), v zmysle ktorej v prípade korektných hodnotení by žalobkyňa 1/ bola bývala podstúpila
také ďalšie diagnostické a liečebné metódy, ktoré by takmer s istotou predišli rozvoju rakoviny krčka

maternice s nutnou hysterektómiou. Z indikácie týchto, na pozitívne výsledky onkoskríngu, inak bežne
nadväzujúcich liečebných metód však bola žalobkyňa 1/ vylúčená, nakoľko bola nesprávne opakovane
spol. Alpha medical, s.r.o. označená ako pacientka bez abnormality na krčku, a to v čase, kedy tieto
abnormality v tele žalobkyne 1/ s najväčšou pravdepodobnosťou už prítomné boli (minimálne od roku
2011) a navyše už aj progredovali (z ASCUS až na dyspláziu H-SIL, L-SIL). Zavinenie pri tomto type

zodpovednosti (§ 420 Občianskeho zákonníka) sa predpokladá, a nebola zistená žiadna taká okolnosť,
ktorá by zavinenie na strane Alpha medical, s.r.o. celkom vylučovala, ale samozrejme, vzhľadom na
delenú zodpovednosť je zohľadnený podiel všetkých škodcov na celkovej škode. Zodpovednosť Alpha
medical, s.r.o. nevylučujú ani limity cytologického skríningu (špecificita, senzitivita), k čomu sa súd užvyjadril v inej skoršej časti odôvodnenia. Pre úplnosť súd uvádza, že ak sa namietal postup pri výsluchu
Q. G., ktorý odborne hodnotil ako jediný cytovzorky od Alpha medical, s.r.o., súd konštatuje, že pre
ustálenie zodpovednosti Alpha medical, s.r.o. v danom prípade nešlo o rozhodujúci dôkaz, keď súd jeho

spoluzodpovednosť popri žalovaných 1/ a 2/ ustálil primárne na základe vyhodnotenia obsahu Protokolu
Úradu a výsledkov znaleckého dokazovania tak, ako to súd odôvodnil v tejto časti vyššie. Výsluch Q.
G. len potvrdil to, čo bolo obsahom Protokolu Úradu a jeho odborných vyjadrení vypracovaných pre
účely dohľadu Úradom a tieto nijakým spôsobom nenegoval ani neoslabil. Napokon, ak by aj súd na
túto jeho výpoveď neprihliadol a z nej nevychádzal (čo by mohlo byť len na prospech zodpovedného

subjektu, ktorý namietal spôsob vedenia výsluchu a domáhal sa neprihliadanutia naň), tak či onak by
súd dospel nevyhnutne k záveru o spoluzodpovednosti Alpha medical opierajúc sa o závery Úradu
a znaleckých posudkov, ktoré zhodne pochybenie tohto subjektu v rovnakom rozsahu jednoznačne
konštatovali. Prečo nie je možné vziať do úvahy záver z odpovede č. 15 posudku od Lege artis súd už
odôvodnil na inom mieste, preto ani tento čiastkový záver nie je spôsobilý prijať iný záver, než len taký,
že aj N. medical bol ďalší škodca.

57. Súd pre účely delenej zodpovednosti vyjadril podiel zodpovednosti Alpha medical, s.r.o. v rozsahu
60%. Vzal do úvahy to, že sa dopustil opakovaného pochybenia v hodnotení 3 vzoriek, pričom znalci
ústavu vyhodnotili, že pochybenie v hodnotení cytovzoriek v súhrne (aj s pochybením žalovaného
2/) bolo „kruciálne“, teda nepochybne mu treba „priradiť“ najväčší podiel na celkovom škodlivom

následku. Alpha medical, s.r.o. hodnotila vzoriek najviac, a preto ide o najviacnásobné pochybenie
v procese poskytovania zdravotnej starostlivosti, pričom aj jeho zodpovednosť bude preto vyššia ako
zodpovednosť žalovaného 2/, ktorý hodnotil len jednu vzorku. Súčasne toto pochybenie súd hodnotí
aj ako závažnejšie oproti pochybeniu žalovaného 1/, ktorého pochybenie síce bolo tiež preukázané,
ale na druhej strane, primárnou chybou, ktorá viedla k nesprávnemu menežmentu pacientky, bolo,

že Alpha medical, s.r.o. (a žalovaný 2/) žalovanému 1/ poskytovali nesprávnu informáciu o stave na
krčku po dobu niekoľkých rokov. Aj v dôsledku toho gynekológ o predrakovinových zmenách zrejme
neuvažoval ako o prvej možnosti. Vzhľadom na hodnotenie 3 vzoriek súd ustálil zodpovednosť Alpha
medical, s.r.o. na 60%, z čoho 15% priradil k nesprávnemu hodnoteniu prvej vzorky, zohľadňujúc to,
čo bolo zistené, že stále šlo o stav na hranici normy pripúšťajúci istú mieru zámeny s ešte normálnym

stavom (označené zástupcom ústavu ako „riziková šedá zóna“), pričom stav ASCUS síce už mohol
nasmerovať starostlivosť v roku 2009 o žalobkyňu 1/ inak, ale stále šlo ešte len o ľahšiu formu
abnormality, u ktorej bol predpoklad, že bude zachytená (ak sa sama nevyhojí znova do režimu NILM),
keď nie v tom roku, tak pri nasledujúcom odbere. Znalec potvrdil, že najpravdepodobnejšie od roku 2011
museli byť vzorky už určite jasne pozitívne (v roku 2011 hodnotené znalecky ako HSIL, v roku 2013

ako LSIL), a preto závažnosť nesprávnosti hodnotenia takto už jasne dysplatických buniek ešte stále
ako normálnych, napriek tomu že stav buniek už nasvedčoval vyššiemu a nebezpečnejšiemu štádiu
abnormality, je vyššia ako v prípade hodnotenia vzorky (ASCUS) z roku 2009 z kategórie hraničiacej
s normou. Ako najvážnejšie aj znalec ústavu označil pochybenie pri hodnotení vykonanom konzultantom
úradu potvrdenom znalcom ústavu ako HSIL, čomu súd preto priradil až 25%. Tretia vzorka takisto

hodnotená nesprávne ako LSIL rovnako s viditeľnou dyspláziou buniek (aj keď ľahšou ako pri HSIL)
zaberá zvyšných 20% (na pomedzí medzi hraničným ASCUS s 15% a celkom jednoznačne vážnym
nálezom HSIL – 25%). Spolu na Alpha medical, s.r.o. pripadá 60% účasť na celkovej zodpovednosti
za vzniknutú škodu. Miera účasti žalovaného 2/ bola súdom ustálená na 20%. Súd zohľadnil to, že
oproti Alpha medical žalovaný 2/ hodnotil len jednu vzorku, a teda javí sa byť spravodlivým rozdelenie

v pomere 60% za 3 vzorky a 20% za jednu vzorku. Žalovaný 2/ hodnotil vzorku ako NILM, mala byť
správne hodnotená ako H-SIL a vzhľadom na to, že sa pripúšťala teoretická možnosť hodnotenia aj
ako ľahšej abnormality (pri zohľadnení subjektívneho prvku, teda pri menej kritickom náhľade), 20% je
v porovnaní s ostatnými spoluškodcami adekvátny pomer. Súčasne je zachované, že gro pochybení
aj podľa znaleckého ústavu v súčte padá na vrub laboratórií (spolu 80%), pretože ich pochybenia boli

tie, ktoré boli kľúčové. Čo sa týka miery účasti žalovaného 1/ na spôsobenej škode, túto súd ustálil
na 20%, pričom vzal do úvahy charakter pochybení, ich počet aj časový úsek, kedy k nim došlo.
Žalovaný1/porušilpovinnosťtým,ženediagnostikovalléziuuvádzanúnímvrokoch2011-2013,nevyužil
riadne diagnostické metódy, ktoré umožňovali záchyt nádoru na krčku (TVS, kolposkopia), nestanovil
kontrolu a nepoučil žalobkyňu 1/ o povinnosti kontroly, na ktorej mal vykonať také postupy, ktoré by

s najväčšou pravdepodobnosťou zachytili už prítomnosť malignity. Posledné dve menované pochybenia
(nezachytenie nádoru dostupnými diagnostickými metódami a opomenutie kontroly) sa viazali už až
na čas, kedy nádor s najväčšou pravdepodobnosťou bol nádorom a nie na prekancerózne štádiá (na
bunkovej úrovni). Karcinómu ako takému teda sa zabrániť využitím týchto metód vzhľadom na to, že išlouž až o rok 2014 (marec 2014, resp. najskôr niekedy v roku 2013) s najväčšou pravdepodobnosťou už
celkom nedalo, len sa dal záchyt karcinómu učiniť teoreticky v skoršom štádiu a docieliť tak jednoduchší
postup liečby s nižším rizikom metastáz a komplikácií (toto je už pri záchyte skoršom o 3 mesiace).

Takéto pochybenie je svojou závažnosťou z pohľadu následkov ale podľa súdu menšie ako pochybenie
ostatných subjektov v čase, kedy sa záchytom abnormality v prekanceróznom štádiu dalo ešte celkom
zabrániť, aby karcinóm vznikol (a teda sa tento ani nemusel vôbec vyvinúť). Ako vážnejšie súd vníma
pochybenie nediagnostikovania lézie, ktoré sa viaže na skoršie obdobie (2011-2013), lebo dôslednou
diagnostikou a prípadným ďalším ošetrením a liečením bola šanca ešte aj celkom predísť neskoršiemu

vyvinutiu karcinómu (čo v predošlom prípade pochybenia žalovaného 1/ zrejme už nebola), resp. by
bolo v skorších štádiách možné karcinóm celkom odstrániť (opäť s menším rizikom komplikácií). Obaja
zástupcovia znaleckého ústavu potvrdili, že pochybenia laboratórií boli oproti tomu ale „kruciálne“.
Z tohto dôvodu súd prihliadnuc na vyššie uvedené východiská ustálil mieru zodpovednosti žalovaného
1/ na škode v rozsahu 20%. Síce sa mu dávalo za vinu pochybenie vo viacerých smeroch (diagnostika,
kontrola, lézia), avšak elementárnym pochybením bolo nesprávne vyhodnotenie cytovzoriek (mimo

rámca dosahu žalovaného 1/) a väčšina pochybení lekára (diagnostika, kontrola) sa viazala už až
k neskorším štádiám (kde bola už vysoká pravdepodobnosť, že by sa karcinómu zabrániť už celkom tak
či onak nedalo, akurát by sa mohol zachytiť v skoršom štádiu so šancou na nižšie riziká a komplikácie).
Takéto rozdelenie škody súdu sa javí v porovnaní s ostatnými pochybeniami ako spravodlivé. Súd preto
rozhodol, že žalovaný 1/ a žalovaný 2/ zodpovedajú za škodu v rozsahu každý po 20%. Na N. medical

potom pre účely tohto konania pripadá 60%. Uplatnenie delenej zodpovednosti pritom nebolo dôvodom
na zamietnutie žaloby, ako sa toho domáhal žalovaný 1/, keďže spôsob žiadaného plnenia „spoločne a
nerozdielne“ v sebe subsumuje aj plnenie jednotlivé. Žalobkyni 1/ nebolo teda titulom škody priznané
celé plnenie (celá sumy žalovanej náhrady škody) a na základe tohto rozhodnutia nebude možné od
každého zo žalovaných žiadať celé solidárne (vyššie) plnenie, ale len na nich (menšiu) pripadajúcu časť.

Petit tak prekročený nebol. Vo zvyšku žiadanej škody súd preto žalobu žalobkyne 1/ zamietol.

Výška škody na zdraví

58. Výšku škody na zdraví žalobkyne 1/ súd neodvodzoval od znaleckého posudku o bolestnom

a sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 26.09.2016 spracovaného H. P. L. (obvodnou lekárkou
žalobkyne 1/), a to z dôvodu jeho formálnych nedostatkov, na ktoré poukazovali aj žalovaní. Súd má
za to, že ho nevypracoval oprávnený subjekt, nakoľko podľa § 2 ods. 3 písm. d/ zákona č. 437/2004
Z.z. posudzujúcim lekárom je lekár, ktorý naposledy liečil poškodeného v súvislosti s poškodením
na zdraví. V tomto prípade podľa názoru súdu malo ísť o lekára Národného onkologického ústavu,

kde bol realizovaný operačný zákrok s hysterektómiou, rádioterapia, chemoterapia, kde žalobkyňa
1/ absolvovala v súvislosti s onkologickým ochorením jednotlivé kontroly a kde doteraz podľa jej
vlastných tvrdení je v dispenzárnej starostlivosti v súvislosti s týmto poškodením zdravia. Nadbytočné
bolo preto vysporadúvať sa s ostatnými námietkami týkajúcimi sa posudku H. L., nakoľko z neho súd
vôbec vzhľadom na uvedený formálny nedostatok nevychádzal, a teda ani obsahovo neposudzoval.

Zrejme uvedomujúc si námietky žalovaných žalobcovia vrámci predloženého súkromného znaleckého
posudku znaleckého ústavu forensic č. 99027/2019 v zmysle § 7 ods. 6 zákona č. 437/2004 Z.z.
nechali spracovať tiež nové ohodnotenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, pričom
sami následne upravili žalobu v zmysle tohto nového obodovania, a teda je jasné, že sami sa týmto
novým znalecky spracovaným bodovým ohodnotením riadili. Čo sa týka námietok voči ohodnoteniu

bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vykonanému znaleckým ústavom forensic.sk, žalovaní
konkrétne námietky voči bodovému ohodnoteniu obsiahnutému v posudku znaleckého ústavu forensic
(jeho správnosti či nesprávnosti) nevznášali. K tejto časti posudku sa žalovaný 1/ osobitne nevyjadril
ani v podaní, ktorým sa vyjadroval k tomuto posudku (30.05.2019), ani intervenient vo vyjadrení
k posudku (29.08.2019), ani žalovaný 2/ vo svojom prvom vyjadrení, ktoré bolo zároveň aj vyjadrením

k posudku (04.09.2019), v ktorom sa venoval jedine námietkam proti posudku H. L.. Žalovaný
1/ v podaní z 11.09.2019 uviedol, že znalecký posudok v odpovedi na otázku 9 nespĺňa zákonné
náležitosti pre určenie výšky škody, ale nekonkretizoval, aké zákonné náležitosti chýbajú, keď ich
absenciu nevzhliadol ani súd. Žalovaní (pôvodný Alpha medical, ale aj žalovaný 1/ a žalovaný 3/) na
pojednávaní dňa 12.09.2019 doplnili argumentáciu len v tom smere, že nie je jasné, či posudok od

znaleckého ústavu forensic je posudkom v zmysle § 7 ods. 6 zákona č. 437/2004 Z.z., alebo či ide
o individuálny návrh tak, ako sa uvádza v posudku, a to vyvoláva pochybnosť o naplnení ustanovenia §
7 ods. 6 zákona č. 437/2004 Z.z. Iné konkrétne námietky proti posudku od forensic v časti bolestného
a sťaženia spoločenského uplatnenia neprodukovali počas celého konania. Súd považoval určenievýšky bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia učinené znaleckým ústavom forensic č. XXXXX/
XXXX za riadny znalecký posudok. Na tom nemôže nič meniť ani to, že znalecký ústav tak činil vrámci
odpovede na otázku č. 9, aby znalecký ústav vykonal návrh bodového ohodnotenia, čo napokon

je celkom bežne používaná formulácia v znaleckých posudkoch tohto typu. Táto úvodná veta nerobí
posudok nepoužiteľným, nakoľko bodové ohodnotenie vykonané forensicom je riadne a ucelené, vo
všetkých položkách odôvodnené a vykonané na to odborne spôsobilou osobou, a teda v celom rozsahu
použiteľné. Napokon akékoľvek obsahové nedostatky k odpovedi na otázku č. 9 znaleckého posudku č.
XXXXX/XXXX žalovaní nevytýkali, nenamietali čo do správnosti bodové ohodnotenie učinené ústavom.

Námietky produkovali len voči posudku H. L., ale túto aktivitu už žalovaní 1/ a 2/ nevyvinuli po predložení
posudku od forensic voči posudku tohto znaleckého ústavu. Nie je v režime kontradiktórneho procesu
žiadneho dôvodu, aby námietky voči posudku H. L., na ktorý súd en bloc neprihliadal, prenášal sám súd
bez aktivity žalovaných aj na posudok znaleckého ústavu, voči ktorému sa v tejto časti okrem vyššie
namietanej formálnej okolnosti („návrh bodového ohodnotenia“) konkrétne nebránili (napokon motivácia
nespochybňovať konkrétnymi námietkami aj výšku určeného bolestného a sťaženia spoločenského

uplatnenia učinenú posudkom od forensicu môže byť rôzna). Žalovaný 2/ napokon navrhoval, aby súd
nariadil znalecké dokazovanie pre účely zistenia výšky bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia
argumentujúc tým, že žalobcami predložený posudok H. L. nemôže byť podkladom pre priznanie
týchto nárokov. Súd však už vyššie odôvodnil, prečo nevychádzal z posudku priloženého k žalobe
spracovaného H. L. a prečo vychádzal z určenia výšky bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia

obsiahnutéhovznaleckomposudkuodznaleckéhoústavuforensic.Žalovaný2/odôvodňovalnariadenie
tohto dokazovania tým, že na posudok o bolestnom vypracovaný H. P. L. nemožno prihliadať, ale súd
naň ani neprihliadal a ani z neho nevychádzal. Naopak, nič mu nebránilo vychádzať z určenia výšky
bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v posudku od forensic č.XXXXX/XXXXX, keďže voči
tomu vyčísleniu (jednotlivým diagnózam, či počtu bodov za ne) žalovaní 1/ a 2/ ani nevzniesli konkrétne

námietky, nevyčítali žiadne obsahové či odborné nesprávnosti tejto časti posudku (odpoveď na otázku
č. 9 posudku), neuviedli, ktoré položky mali byť obodované inak a prečo, resp. ktoré položky nemali byť
do vyčíslenia poňaté, resp. mali byť poňaté a neboli. Súd vzhľadom na to nemal za potrebné opakovane
zadávať inému znalcovi vypracovanie posudku pre účely zistenia bodového hodnotenia bolestného
a sťaženia spoločenského uplatnenia a vychádzal z posudku o bolestnom a sťažení spoločenského

uplatnenia znaleckého ústavu forensic.

59. Znalecký ústav vyčíslil náhradu za bolesť v zmysle § 9 ods. 1 zák.č. 437/2004 Z.z. vrátane
jeho navýšenia podľa § 9 ods. 5 písm. b/ a c/ tohto zákona celkovo na 385 bodov, z toho na
hysterektómiu so saplingektómiou a transpozíciu vaječníkov pre zhubný nádor 180 bodov a ďalších 180

bodov ako 100%né zvýšenie pre rádioterapiu a chemoterapiu (bolestivejší spôsob liečby) a operačný
výkon, a ďalej za operačnú ranu brušnej steny 25 bodov (bez zvýšenia). Znalecký ústav pritom
uviedol zdôvodnenie zvýšenia podľa § 9 ods. 5 písm. b/ a c/ tohto zákona aj to, ku ktorému
inému poškodeniu zdravia je možné diagnózu žalobkyne 1/ z hľadiska bolesti najlepšie prirovnať
( §3 ods. 3 zákona). Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z.z. výška náhrady za bolesť a výška

náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 2 % z priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky
za kalendárny rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu podľa odseku 1, za jeden
bod a výsledná suma sa zaokrúhli na najbližšie celé euro smerom nahor. Nárok na náhradu za bolesť a
sťaženie spoločenského uplatnenia vzniká dňom, keď zdravotný stav poškodeného možno považovať

za ustálený. Až po ustálení zdravotného stavu poškodeného možno totiž vykonať bodové ohodnotenie
bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia. Pre vznik nároku na bolestné a sťaženie spoločenského
uplatnenia nie je rozhodujúca len škodová udalosť (deň úrazu), ale tiež okamih, kedy sa poškodený
dozvedel o škode (jej výške). Táto býva poškodenému zrejmá až po ustálení zdravotného stavu, ktorý
umožňuje posúdiť mieru preukázateľných nepriaznivých dôsledkov, čo je východiskovou bázou pre

stanovenie výšky náhrady lekárskym posudkom vychádzajúc zo základného počtu bodov, ktorými bolo
bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotené (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
3Cdo/295/2009 z 05.08.2010). Logicky nemožno mať zdravotný stav za ustálený skôr, než dôjde
k ukončeniu liečby tohto poškodenia, ku ktorému ukončeniu došlo podľa tvrdení v žalobe 16.04.2015
(iný dátum ustálenia nebol preukázaný). Vychádzajúc z vyššie uvedeného rozhodnutia tak nárok na

bolestné vznikol v roku 2015 a rozhodujúca je tak suma 2 % z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
v hospodárstve SR zistenej Štatistickým úradom SR za rok 2014. 1 bod činil 17,16 eur (2% priemernej
mzdy zamestnanca hospodárstva v r.2014 v sume 858,- eur). Žalovaný 1/ tak v podaní zo dňanedôvodne namietal, že výška bodu je 16,48 eur. Bolestné v súčte činí 385 bodov x 17,16 eur, spolu
6.606,60 eur, po zaokrúhlení (podľa § 5 ods. 2 zákona) spolu 6.607,- eur.

60. Znalecký ústav vyčíslil náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 10 ods. 1 zák. č.
437/2004 Z.z. vrátane jeho zvýšenia podľa § 10 ods. 4 tohto zákona celkovo na 2500 bodov, z toho A/
pol. 320b1/ karcinóm krčka maternice s následnou nutnosťou hysterektómie u bezdetnej ženy mladšej
ako 45 rokov + 100%tné zvýšenie pre vek, bezdetnosť a stratu reprodukčnej schopnosti : 1200 bodov
+ 1200 bodov a B/ pol. 433a/ keloidná jazva po operácii na brušnej stene 5 cm2 povrchu tela 100 bodov.

Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia je náhrada za stav spojený s poškodením zdravia,
ktorý má negatívne následky na život poškodeného. Poškodenie zdravia žalobkyne 1/ a negatívy
stav z neho plynúci, je priamym následkom nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti, ako už
bolo uvedené, pričom netrpela ani žiadnymi inými chorobnými stavmi, ktoré by sa na zhoršení trvalých
následkov podieľali a ktoré by k nim prispeli. V danom prípade je tak zrejmé, že následky poňaté
do bodového ohodnotenia v rámci sťaženia spoločenského uplatnenia vznikli ako následok postupu

non lege artis. Súd teda vychádzal z tohto (nesporného) bodového ohodnotenia na 2.500 bodov. Pre
účely sťaženia spoločenského uplatnenia k ustáleniu zdravotného stavu dochádza až rok po poškodení
zdravia. Vzhľadom na to, že sa vrámci sťaženia spoločenského uplatnenia bodovala hysterektómia
a jazva po operácii, tak sa musí vychádzať z okamihu, kedy k operačnému zákroku, ktorého výsledkom
bola hysterektómia, došlo, t.j. rok plynie od decembra 2014. Rok by pre účely sťaženia spoločenského

uplatnenia pripadol teda na december 2015. Vychádzajúc už zo zásad uvedených v predošlom
odseku, pre určenie výšky bodu je podstatná suma 2 % z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v
hospodárstve SR zistenej Štatistickým úradom SR za rok 2014. 1 bod tak činí sumu 17,16 eur . Bolestné
v súčte činí 2.500 bodov x 17,16 eur (podľa § 5 ods. 2 zákona), spolu 42.900 eur.

61. Žalobkyňa 1/ si ďalej uplatnila nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia z dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z.
a to vo výške 50% zo sumy 42.900,- eur, čo je 21.450,-eur. Sťažením spoločenského uplatnenia
je potrebné rozumieť jednak vylúčenie či obmedzenie účasti poškodeného na plnom osobnom a
rodinnom, spoločenskom, politickom, kultúrnom a športovom živote, jednak sťaženie či dokonca

priamo znemožnenie výkonu či voľby povolania, voľby životného partnera, prípadne možnosti ďalšieho
sebavzdelávania. Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia má slúžiť na to, aby si poškodený
mohol obstarať náhradné pôžitky na vyrovnanie prežitých a prežívaných utrpení, strastí a obmedzení
v živote. Už samo základné odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia je vo svojej podstate
náhradou za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného a pre uspokojovanie

jeho životných a spoločenských potrieb a úloh. Pri vypracovaní bodového ohodnotenia lekárom v
súlade s § 10 ods. 4 zákona 437/2004 Z.z. je primerané zvýšenie základného počtu bodov umožnené
už touto zákonnou úpravou, a to až na dvojnásobok. Primerané zvýšenie podľa tohto ustanovenia
predpokladáexistenciuskutočnostíumožňujúcichzáver,žeobmedzeniepoškodenéhonemožnovyjadriť
len základným odškodnením. Avšak postup podľa ustanovenia § 5 ods. 5 zákona 437/2004 Z.z. je

svojou povahou výnimočný, lebo kvalitatívne predstavuje zmenu podmienok vyjadrenú pojmom dôvody
hodné osobitného zreteľa, ktorými môžu byť zmarenie alebo podstatné sťaženie životného snaženia
alebo podstatné obmedzenie uspokojovania životných potrieb. Dôvody hodné osobitného zreteľa nie sú
v právnych predpisoch definované, ani taxatívne alebo demonštratívne uvedené, a teda ide o neurčitý
pojem, ktorého obsah aj rozsah sa mení v závislosti od individuálnych okolností konkrétneho prípadu.

Posúdenie, či v konkrétnej veci je potrebné použiť ustanovenie § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z., závisí
od stupňa a rozsahu obmedzenia alebo straty predpokladov pre uplatnenie poškodeného v živote a v
spoločnosti, pričom rozsah, intenzita obmedzených alebo stratených predpokladov v prípadoch hodných
osobitného zreteľa podstatne prevyšuje rozsah a intenzitu predpokladanú v ustanovení § 10 ods. 4
zákona 437/2004 Z.z. Súd musí skúmať, aké mal poškodený predpoklady pre životné a spoločenské

uplatnenie pred vzniknutou ujmou a vo výnimočných prípadoch hodných osobitného zreteľa môže sumu
zodpovedajúcu základnému počtu bodov, ktorými bolo sťaženie spoločenského uplatnenia v posudku
hodnotené, zvýšiť až o 50 %, ak sú možnosti poškodeného veľmi výrazne obmedzené alebo úplne
stratené v porovnaní s úrovňou jeho osobných, kultúrnych, športových a iných aktivít v dobe pred
vznikom škody.

62. Žalobkyňa 1/ tento nárok zdôvodnila tým, že je následkom prekonaného karcinómu krčka maternice
invalidná. V podstate jediným v žalobe ale aj počas konania tvrdeným dôvodom hodným osobitného
zreteľa, pre ktorý sa žalobkyňa 1/ domáha mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia,je jej invalidita, pre účely tohto nároku v žalobe skutočne neuviedla žiadne iné osobité okolnosti, ktoré
považuje za dôvody hodné osobitého zreteľa (čl. IV žaloby venovaný náhrade škody) a aj počas
konania (bod 121 podania z 24.01.2020) tento nárok odôvodňovala len invaliditou. Ostatné nepriaznivé

dopadynásledkovnesprávneposkytnutejzdravotnejstarostlivostinajejsúkromnýživotopisujepreúčely
priznania náhrady nemajetkovej ujmy a v súvislosti s týmto iným nárokom. Dopady do jej osobnostných
práv v dôsledku bezdetnosti, ktorú si nevybrala (čo je ale iná okolnosť, ktorá sa odškodňuje iným titulom,
než samotná „fyzická“ strata možnosti mať deti odškodňovaná sťažením spoločenského uplatnenia)
sú kompenzované náhradou nemajetkovej ujmy, a preto nie je dôvod premietnuť ich tiež vrámci tohto

zvýšenia (v súvislosti s mimoriadnym zvýšením to nakoniec žalobkyňa 1/ ani zohľadniť nežiadala).
Sama žalobkyňa 1/ žiadala kompenzovať mimoriadnym zvýšením len invaliditu a sama neuvádzala
iné dôvody hodné osobitného zreteľa, na ktoré by súd mal tiež prihliadnuť, o to menej potom platí,
že by tieto iné dôvody, ak neboli tvrdené, mal súd iniciatívne za ňu vyhľadávať. Súd pritom uvádza,
že ani uznanie invalidity samo osebe nevedie vždy automaticky k mimoriadnemu zvýšeniu, keď aj
citovaný zákon v § 5 ods. 5 uvádza, že súd v takomto prípade môže pristúpiť k zvýšeniu, z čoho

nemožno vyvodiť, že by každá invalidita musela viesť k akémukoľvek zvýšeniu, a teda to neznamená,
že ak došlo k uznaniu invalidity, je nutné automaticky prikročiť k zvýšeniu tejto náhrady (obdobne
napr. Krajský súd v Žiline sp.zn. 10Co/317/2017 z 30.05.2018). Uvedené musí platiť o to viac, ak
žalobkyňa 1/ v tomto smere nebola tak aktívna, ako by sa dalo očakávať a neprodukovala žiadne
ďalšie skutkové tvrdenia k existencii prípadných ďalších dôvodov hodných osobitného zreteľa a ani

nezdôvodnila, prečo práve v jej prípade by už aj len samotné uznanie invalidity (aj to nie úplnej)
bolo takým výnimočným dôvodom, pre ktorý by súd skutočne mal pristúpiť (nad rámec už lekárom
vykonaného zvýšenia) ešte k ďalšiemu zvýšeniu. Neuvádzala, aké konkrétne obmedzenia z priznanej
čiastočnejinvalidityplynúcesúobmedzujúce,doakejmieryavakýchkonkrétnychsférachjuobmedzujú,
akosatoprejavujevpraktickejrovine,včomprepriznanúinvalidituvidípotrebuďalšiehozvyšovania. Už

vôbec nezdôvodnila to, z akého dôvodu sa domnieva, že práve najvyššie možné požadované zvýšenie
až na 50% je práve v tomto konkrétnom prípade dôvodné a aké vážne okolnosti by súd mali viesť
k tomu, aby sa k tejto miere, najmä ak sa ani nejedná o celkovú invaliditu, súd priklonil. Žalobkyňa 1/
bola na základe odborného posudku o invalidite z 12.05.2015 uznaná invalidnou s poklesom schopnosti
vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70%, následne podľa novšieho odborného posudku o invalidite

z 22.10.2019 došlo k zníženiu miery poklesu jej schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť na 50%.
Ďalšia lekárska prehliadka je naplánovaná na jún 2023 (do vyhlásenia dokazovania za skončené tak
nebola absolvovaná). Podľa novšieho Komplexného posudku vypracovaného Úradom práce sociálnych
vecí a rodiny Piešťany z 21.07.2016 žalobkyňa 1/ sa pohybuje samostatne bez potreby kompenzačnej
pomôcky, prepravuje sa osobným motorovým vozidlom, ktoré sama riadi alebo hromadnou verejnou

dopravou. Odkázanosť na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom nebola preukázaná,
potrebuje však pri kontakte so spoločenským prostredím sprievod inej osoby. Schopnosť komunikovať
s inými nemá narušenú, kompenzácia v oblasti zvýšených výdavkov nie je potrebná, na pomoc inej
osoby nie je odkázaná, úkony sebaobsluhy zvláda sama. Ak žalovaný 2/ vytýkal k tomuto rozhodnutiu,
že žalobkyňa 1/ sa svojvoľne nemala zúčastniť opätovného posúdenia zdravotného stavu, treba uviesť,

že vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, je uvedené, že termín opätovného posúdenia nebol určený.
Je síce pravda, že v odôvodnení je uvedené, že tento termín bol určený na máj 2021, čo je však
v zrejmom rozpore s výrokom tohto rozhodnutia, pričom len výrok rozhodnutia je záväzný, a preto
súd z neho vychádzal. Súd zohľadnil, že žalobkyňa 1/ ani po prekonaní onkologického ochorenia
nie je v súčasnosti obmedzená vo výkone povolania a v možnostiach ďalšieho vzdelávania. Je

zaradená do pracovného procesu a netvrdila, že by po prekonaní onkologického ochorenia bola
nútená z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu zvoliť z rôznych dôvodov iný druh práce, pre by
ju prípadne profesijne nenapĺňal. Je osobou zdravotne ťažko postihnutou, avšak nie je obmedzená vo
voľbe partnera (vstúpila do manželstva) a v súčasnosti nie je odkázaná ani na výlučnú starostlivosť
inej osoby, sebaobsluhu, hygienu, bežné úkony zvláda. Nebolo tvrdené, že by nezvládala starostlivosť

o seba a domácnosť, nie je obmedzená v možnosti pohybu, vie sama viesť motorové vozidlo, na
ktoré ani nie je nutne odkázaná. Nepoužíva žiadne zdravotnícke pomôcky na uľahčenie bežného
fungovania, môže absolvovať ľubovoľné voľnočasové aktivity (fyzické obmedzenia neuvádzala). Môže
sa zúčastňovať spoločenského, kultúrneho života či politického života, ako bolo zistené posudkom
potrebuje v spoločenskom kontakte sprievod inej osoby, nebolo však preukázané, že ho aj skutočne

využívaavakýchkonkrétnychprípadochjejjesprievodnápomocný. Súdmázato,žetietodôvody,ktoré
nepoukazujúnapraktickyžiadneobmedzeniavbežnomživotežalobkyne1/,svedčiavprospechtoho,že
len samotná invalidita nie je v tomto prípade dôvodom na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského
uplatnenia. Žalobkyňa 1/ žila predtým život bežnej mladej ženy, ktorá nedosahovala mimoriadne výkonyči už v osobnej, pracovnej, kultúrnej alebo športovej oblasti. Bola zamestnaná, mala partnera (žalobcu
2/), ktorý sa stal jej manželom, plánovala svadbu (ktorá sa uskutočnila), mala bežné záujmy. Nemožno
ju preto - z hľadiska vyššie uvedených ustanovení - považovať za osobu, ktorá by pred úrazom

dosahovala mimoriadne výsledky v rôznych oblastiach života. Žalobkyňa 1/ nie je vyradená z bežných
činností, nie je nesebestačná, nie je odkázaná na iných, nestratila perspektívu zamestnania, nemusela
si nájsť (prípadne menej ohodnotené) zamestnanie nezodpovedajúce jej kvalifikácii, môže športovať
(rekreačne, nebola a ani nie je profesionálnou športovkyňou), môže cestovať, môže viesť rodinný život,
partnerský aj sexuálny život. Nemôže mať deti, táto okolnosť fyzickej nemožnosti mať vlastné deti,

bola zohľadnená v sťažení spoločenského uplatnenia a jeho základného a zvýšenia a nezvrátiteľný
zásah do rodinného a súkromného života, do práva na plánovanie rodičovstva v dôsledku tejto straty
je zase odškodňovaný vrámci náhrady nemajetkovej ujmy a týmito dôvodmi ani mimoriadnej zvýšenie
sťaženia spoločenského uplatnenia žalobkyňa 1/ neodôvodňovala, duplicitne ich ani z oboch titulom
samanežiadalazohľadniťaanibyichsúd(akbyajboliodôvodňovanérovnakýmiskutkovýmitvrdeniami)
nemohol priznať duplicitne aj titulom mimoriadneho zvýšenia aj titulom náhrady nemajetkovej ujmy.

Žalobkyňa 1/ nebola poškodená na mentálnej úrovni (vo význame mentálneho hendikepu- retardácie),
nebola postihnutá ani estetická stránka tela (jazva je odškodnená vrámci základného ohodnotenia),
žalobkyňa 1/ nebola živiteľkou rodiny, o ktoré živobytie by teraz prišla, jej kariérne napredovanie nebolo
zmarené, rovnako ako ani realizácia rutinných každodenných úkonov. Za takéhoto stavu, keď zásah
do osobných práv je odškodnený osve, keď samotná „fyzická“ nemožnosť mať vlastné deti a zásah do

telesnej integrity, boli odškodnené vrámci základného bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského
uplatnenia a jeho zvýšenia, ktoré bolo až 100%né oproti základnej položke, a keď aj len sama žalobkyňa
1/ uvádzala ako jediný dôvod priznania tohto nároku čiastočnú invaliditu bez bližšieho opisu konkrétnych
obmedzení z invalidity plynúcich, nejaví sa byť súdu spravodlivým žiadať mimoriadne zvýšenie tejto
náhrady. Ak si žalobkyňa 1/ nárokovala maximálne mimoriadne zvýšenie až 50%, toto súd považoval za

úplne neprimerané, pretože takéto zvýšenie sa v praxi viaže na prípady oveľa závažnejších poškodení
zdravia, ktoré sú mu známe z rozhodovacej činnosti súdov (prípady úplného ochrnutia bez schopnosti
akéhokoľvek pohybu, resp. prípady ležiacich osôb, osôb bez akejkoľvek komunikácie, pripadne osôb
vyžadujúcich podávanie umelej výživy a ich polohovanie). Takéto zvýšenie je podľa súdu vyhradené
prípadom straty životných príležitostí po celý zvyšok života, v ktorých je poškodený takmer vyradený

zo života a kedy jeho predpoklady pre plnenie životných funkcií sú bezmála alebo celkom zmarené.
U žalobkyne 1/ v žiadnom prípade o takýto prípad nejde, a preto o požadovanom maximálnom navýšení
už vonkoncom nemožno uvažovať. Vychádzajúc zo všetkého vyššie uvedeného súd dospel k záveru,
že nie je daný žiaden dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by bolo spravodlivé pristúpiť k zvýšeniu
podľa § 5 ods. 5 cit. zákona. V tejto časti preto žalobu zamietol.

Náhrada nemajetkovej ujmy

63. Žalobkyňa 1/ odôvodnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zásahom do práva na súkromný
a rodinný život. Odôvodňovala ho nielen fyzickými ale aj psychickými útrapami, strachom z budúcnosti,

kedy riziko recidívy ochorenia vzbudzuje u nej obavy o ňu a osud jej partnerského života, ďalej
komplikáciami vo vnímaní svojej integrity, ale aj nenaplneným očakávaním založiť si mnohodetnú rodinu
a nemožnosťou vychovávať vlastné deti k radosti svojej a svojich blízkych. Žalobkyňa 1/ tvrdila, že
trpí post- traumatickým syndrómom prejavujúcim sa úzkostnými spomienkami, snami a vracajúcimi
sa negatívnymi pocitmi. Pre zlé prežívanie sa vyhýba stretnutiam so známymi s malými deťmi aj

miestam, ktoré jej chorobu pripomínajú, pripravuje sa tak o možnosť tráviť čas priateľmi. Nevie sa zmieriť
s pocitom, že nebude môcť mať s manželom deti a ťažko nesie otázky na to, kedy už konečne deti
budú mať od známych aj rodiny. Pociťuje preto aj odcudzenie a je ťažké pre ňu o traume rozprávať,
teda popisovala negatívne následky aj na jej sociálny život. Zrútil sa jej svet a týmto trpí celá rodina.
Nie je v starostlivosti psychológa ani psychiatra, pretože nevie sa o tejto bolesti rozprávať s cudzím

človekom.Poukázalanato,žeuvedenéprežívavďakasvojmumanželovi,ktorýprinejstálodoznámenia
diagnózy, odkedy sa im začal život vyvíjať inak, ako si plánovali. Diagnostika ochorenia a liečba zasiahla
do obdobia plánovania svadby, pretože sa zasnúbili vo februári 2014 a dátum svadby bol stanovený
na september 2015. Poukázala na to, ako ju psychicky aj fyzicky negatívne zasiahla rádioterapia
a chemoterapeutická liečba, ťažké prežívanie stavov po chemoterapii a prostredie onkologického

ústavu, kam doposiaľ chodí na kontroly. Ona ani jej partner napriek vedomosti o tom, že nebude môcť
mať deti, nikdy nezvažovali, že by svadbu zrušili, táto negatívna skúsenosť ich spojila. Vždy chceli mať
aspoň dve deti, jej sestry aj kamarátky majú deti, ona deti miluje, no ich prítomnosť jej priťažuje, uzatvára
sa. Kamaráti aj rodina im pomohli a aj vďaka nim ochorenie lepšie zvládla.64. Súd sa musel najskôr vysporiadať s otázkou, či je možné, aby žalobkyňa 1/ žiadala popri
náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia aj náhradu nemajetkovej ujmy, pričom túto súd posúdil

kladne. Náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia (ani jeho mimoriadne zvýšenie, ktoré súd ale
nepriznal) a náhradu nemajetkovej ujmy nežiada žalobkyňa 1/ za účelom odčinenia totožných ujem.
Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je
dosiahnuť vyváženosť miery ujmy na hodnotách ľudskej dôstojnosti s konkrétnym vyčíslením finančnej
náhrady takej nemajetkovej ujmy a s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, prípadne

účinne vyvážiť a zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu a poskytnúť čo najúplnejšiu a
najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Na rozdiel od toho zmyslom náhrady
ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby ako to predpokladá §
444 Občianskeho zákonníka je pokúsiť sa poskytnúť náhradu za ujmu spôsobenú poškodením zdravia
žalobkyne 1/, ktoré má nepriaznivé následky pre jej životné úkony, pre uspokojovanie jej základných,
životných a spoločenských potrieb alebo plnenie spoločenských úloh. Podľa § 2 ods. 2 zákona č.

437/2004 Z.z., sťaženie spoločenského uplatnenia je stav v súvislosti s poškodením na zdraví, ktorý má
preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného na uspokojovanie jeho životných
a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh. Z predmetného potom vyplýva, že
zmyslom náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia je poskytnúť peňažnú náhradu za
ujmu spôsobenú zásahom do telesnej integrity fyzickej osoby. Ani zo zásad na hodnotenie bolesti a

sťaženia spoločenského uplatnenia, ani zo sadzieb bodového ohodnotenia, nie je možné vyvodiť, že
by sa náhrada za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia poskytovali za ujmu, ktorá sa premieta
do psychického stavu osoby, ochranu dôstojnosti dotknutej neoprávneným zásahom a do práva na
súkromný a rodinný život (rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 5Co/45/2018 zo dňa 25.10.2018).
Čo sa týka žiadaného mimoriadneho zvýšenia náhrady nemajetkovej ujmy, ako už bolo uvedené,

toto odôvodňovala iba priznaním invalidity, teda celkom iným následkom ako sťaženie spoločenského
uplatnenia ako takého a náhradu nemajetkovej ujmy. Čo sa týka toho, aké následky sa tu konkrétne
odškodňujú priznanou náhradou za sťaženie spoločenského uplatnenia, ide o následky vo sfére telesnej
integrity, teda „fyzickú“ stratu reprodukčného orgánu, zásah do práva na zdravie, a to objektívne
podľa zdravotnej dokumentácie podľa stanovených „tabuľkových“ kritérií pre všetky osoby, ktoré utrpeli

rovnakú škodu. Napokon, touto stratou maternice sa obmedzila možnosť žalobkyne 1/ uplatniť sa
a realizovať v živote a spoločnosti ako matka a plniť spoločenskú úlohu matky, keďže treba dodať, že
spoločnosť stále všeobecne očakáva, že žena bude aj matkou (a možno niekedy až tak ďaleko, že bude
matkounaprvommiesteaažpotomvšetkýmostatným).Toutoformouodškodneniasaaleneodškodňujú
zásahy do súkromného, rodinného života. Odškodnenie tejto ujmy je potom vyhradené inštitútom

vyplývajúcim z nárokov na právo na ochranu osobnosti. Nie je preto pravdivé tvrdenie žalovaných, že by
žalobkyňa 1/ uplatňovala oba nároky na základe totožných tvrdení, pretože skutkové tvrdenia v tomto
ohľade rozlišovala vo vyššie uvedenom smere opakovane vo všetkých podaniach, kde sa k tomuto
nároku a námietkam o duplicite vyjadrovala. Ak žalovaní a intervenient poukazovali na uznesenie
Ústavného súdu SR, sp.zn. I. ÚS 426/2014, v ktorom ústavný súd uzavrel, že všeobecné súdy vyložili

ústavne akceptovateľným spôsobom ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a ustanovenia zák.č.
437/2004Z.z.ažalobunaochranuosobnostizamietli, súdktomutorozhodnutiuuvádza,ževňom nešlo
o také absolútne následky na zdraví poškodenej sťažovateľky ako v prípade žalobkyne 1/ (poškodená
sťažovateľka utrpela zlomeninu tela stavcov, otras mozgu, pomliaždeninu pravej strany hrudníka s
práceneschopnosťou v trvaní 10 mesiacov). Pri takomto (oproti žalobkyni 1/ neporovnateľne menej

závažnom) poškodení zdravia sa dá prijať spravodlivý záver, že náhrada za sťaženie spoločenského
uplatnenia určená podľa zák.č. 437/2004 Z.z. pokrýva aj odčinenia následkov v spoločenskom živote.
Napokon z nálezu Ústavného súdu I. ÚS 426/2014 zverejneného pod č. 15/2015 by sa mohlo javiť,
že súbeh, či konkurencia nároku z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia a náhrady nemajetkovej
ujmy pri ochrane osobnosti v zásade nie je možný, avšak pokiaľ vychádzame zo samotnej vety nálezu

Ústavného súdu, ktorý uvádza, že nemožno duplicitne uplatňovať na základe rovnakých skutkových
tvrdení súbežne právo na náhradu škody z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia podľa § 444
Občianskeho zákonníka a právo na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 OZ, v prejednávanej
veci z hľadiska skutkového, ako už bolo vyššie odôvodnené, nejde o duplicitné uplatňovanie si toho
istého nároku na základe rovnakých skutkových tvrdení. Nároky majú síce svoj základ v jednom

skutkovom deji (non lege artis postupe), ale každý nárok je samostatný. Napokon aj Najvyšší súd
SR v rozsudku sp.zn. 7Cdo 65/2013 zo dňa 28.05.2014 vyslovil záver, že ten istý skutkový dej môže
v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského
uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostnýchprávach; tieto nároky treba dôsledne rozlišovať a pri ich posudzovaní mať na zreteli nielen odlišnosť
vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej úpravy, ktorá sa na ne vzťahuje. Zo žiadneho
ustanovenia zákona č. 437/2004 Z.z. nemožno vyvodiť, že by sa v rámci odškodňovania bolesti

a sťaženia spoločenského uplatnenia mal zohľadniť aj zásah do dôstojnosti, súkromia alebo rodinného
života poškodeného. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sa súd zaoberal dôvodnosťou žaloby v
časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy zásah do práva žalobkyne 1/ na súkromie a na rodinný
život.
65. Žalovaní namietali, že neboli splnené podmienky na priznanie nároku na náhradu ujmy, a síce že

nebola splnená podmienka existencie zásahu, ktorý bol spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení
osobnostných práv, protiprávnosť tohto zásahu a existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a ujmou.
Súd má naopak za to, že všetky tieto predpoklady naplnené boli. Ide o zodpovednosť objektívnu
(danú bez ohľadu na zavinenie). Neoprávneným zásahom v danom prípade je vyššie opísaný
a preukázaný non lege artis postup pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobkyni 1/ zo strany
oboch žalovaných a N. medical. U žalobkyni 1/ sa vyvinul karcinóm krčka maternice, ktorého liečba

si vyžadovala operačný zákrok spočívajúci nielen v odstránení karcinómom postihnutej časti, ale
v celkovej hysterektómii, tj. odobratí maternice, oboch vajcovodov, pričom vaječníky jej boli ponechané
a transponované mimo oblasť malej panvy. Ako bolo preukázané znaleckým posudkom, v súčasnosti
žalobkyňa 1/ nie je schopná byť oplodnená prirodzenou cestou, nie je možná u nej ani gravidita ako
taká. Takto spôsobená praktická neplodnosť a neschopnosť donosiť a porodiť dieťa z dôvodu nutnosti

vykonania hysterektómie, bola preukázateľne trvalým následkom nesprávne poskytnutej zdravotnej
starostlivosti podrobne zdôvodnenej vyššie, nakoľko žalovaní (a Alpha medical) z dôvodu porušenia
svojich povinností nezachytili abnormality na krčku maternice v čase, kedy sa ešte dalo úplne predísť
karcinómu a s ním spojenej nutnej hysterektómii a ani už rozvinutý karcinóm nezachytili v štádiu, kedy
by sa ešte dala znížiť pravdepodobnosť nutnej hysterektómie spôsobujúcej trvalú neplodnosť. Súd

mal preto naplnenú aj podmienku príčinnej súvislosti medzi zásahom a škodou. Ak sa žalovaný 1/
bránil tým, že jeho konanie nemôže byť zásahom do osobnostných práv v príčinnej súvislosti s ujmou,
pretože on žalobkyni 1/ nevyberal maternicu a že hysterektómia mala byť dobrovoľným rozhodnutím
žalobkyne 1/, pre toto platí to, čo už bolo odôvodnené v časti týkajúcej sa predpokladov zodpovednosti
za škodu žalovaného 1/. Súd ale uvádza aj tu stručne, že hyseterktómia už bola prakticky život

zachraňujúci zákrok, ktorý už bol len následkom nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti aj zo
strany žalovaného 1/, pričom by k nemu nemuselo dôjsť, ak by bol zdravotný stav žalobkyne 1/ včas
a adekvátne riešený. Tiež sa žalovaný 1/ domáhal, aby pre účely náhrady nemajetkovej ujmy (ale
aj pre účely náhrady škody) dával súd do pomeru príčiny a následku len naposledy ním vykonanú
preventívnu prehliadku v máji 2013 a následne vzniknutú ujmu, pričom toto nemá logické opodstatnenie,

pretože poskytovanie zdravotnej starostlivosti zo strany žalovaného 1/ bolo posudzované ako celok
a nebolo jasné, z akých rozumných dôvodov by súd mal vyselektovať z nej len jedno vyšetrenie
a iba toto zohľadňovať o to viac, pokiaľ porušenie právnej povinnosti, ktoré je v príčinnej súvislosti so
škodou, bolo preukázané na strane žalovaného 1/ aj pred týmto dátumom aj po ňom. Žalovaný 2/
zase ponúkal taký výklad, podľa ktorého by žalobkyňa 1/ rovnako mala traumu z choroby, hrozby smrti

aj pri včasnej diagnóze rakoviny, a teda tieto následky nesúvisia s tým, čo sa mu dáva za vinu, teda
oneskorená diagnostika rakoviny. Aj s týmto sa súd už vysporiadal aj pre účely náhrady škody ako
s nedôvodnou argumentáciou, a preto už len stručne uvádza, že žalobkyňa 1/ dávala žalovanému 2/ za
vinu to, že vôbec ochorela na rakovinu krčka maternice, hoci sa táto choroba ani nemusela (pri správne
poskytnutej zdravotnej starostlivosti) vyvinúť. Preto nie je správna taká konštrukcia, že rakovina by sa

bola vyvinula tak či onak, a teda že tak či onak by žalobkyňa 1/ trpela jej negatívnymi dôsledkami. Pokiaľ
by bolo poskytnutie zdravotnej starostlivosti od počiatku adekvátne, následky spojené s onkologickým
ochorením vôbec nemuseli žalobkyňu 1/ postihnúť a dalo sa im (a ujme s nimi spojenej) s vysokou
pravdepodobnosťou predísť. Napokon žalovaní namietali s cieľom zbaviť sa zodpovednosti z titulu
ochrany osobnosti to, že žalobkyňa 1/ (a s ňou teda ani žalobca 2/) ani nemá zmarenú možnosť mať deti,

iba sťaženú možnosť mať deti, pričom predostierali možnosti surogačného materstva, transplantácie
maternice a adopcie. Túto argumentáciu súd považuje za značne necitlivú až nevhodnú, pretože
znalecky bolo jednoznačne preukázané a aj žalovaní ako poskytovatelia zdravotnej starostlivosti si
musia byť vedomí toho, že možnosť transplantácie maternice je stále len experimentálna záležitosť, nie
štandardnáaanibežnámetódanaobnovenieplodnosti.Zástupcaznaleckéhoústavu vedeluviesťjeden

prípad vo Švédsku, kde úspešne transplantovali maternicu, pričom tento zákrok sa robí, ako uviedol,
napokon väčšinou len u žien, ktorým sa maternica nevyvinula a nie u žien po karcinóme. Žalobkyňa
1/ nie že reálne túto možnosť nemá, ale aj keby ju mala, nie je povinná riziká experimentálneho
zákroku s neistým výsledkom podstupovať akokoľvek veľmi by vlastné dieťa chcela. Hoci aj žalobkyňa1/ so žalobcom 2/ podstúpili pred zahájením jej liečby na klinike asistovanej reprodukcie zmrazenie 4
oplodnených embryí, tieto nie je schopná vynosiť. Ak sa odkazovalo na surogačné materstvo, pri ktorom
by sa dali tieto embryá použiť, žalovaní musia vedieť, že toto nie je v slovenskom právnom poriadku

upravené ako možné a žalobkyňa 1/ by musela vycestovať (najbližšie do Česka), aby vôbec mohla
uvedené podstúpiť, čím by sme ju vlastne nútili obchádzať náš právny poriadok, čo nie je možné od
nej spravodlivo žiadať. Nehovoriac o tom, že žalovaní neponúkajú už odpovede na to, ako by následne
mali byť vyriešené právne vzťahy medzi takto cudzou ženou vynoseným dieťaťom a žalobkyňou 1/
v podmienkach nášho právneho poriadku. Napokon táto otázka naráža aj na otázku náboženského

či filozofického presvedčenia a nie je pre každého a podľa názoru súdu táto možnosť je preto skôr
iluzórnou, no nie reálnou možnosťou, ako sa žalobkyňa 1/ môže dopracovať v podmienkach Slovenskej
republiky k vlastnému dieťaťu. Stále by ale bola žalobkyňa 1/ ukrátená o možnosť dieťa sama vynosiť
a porodiť a budovať si k nemu už v tomto procese vzťah. Napokon ako možnosť, ktorým by žalobkyňa
1/ (ale aj žalobca 2/) mohla negatívne dôsledky hysterektómie zvrátiť, je žalovanými uvádzaná adopcia,
ktorú, ako bolo preukázané, žalobkyňa 1/ so žalobcom 2/ doposiaľ nevyužili a nie sú zapojení do procesu

osvojenia. Ani týmto spôsobom by však podľa názoru súdu ujma žalobkyne 1/ (ani žalobcovi 2/) už
vzniknutá nezmizla. Nemožnosť mať vlastné deti totiž podľa názoru nie je vykompenzovateľná tým, že
si žalobkyňa 1/ s manželom jednoducho iba zabezpečí iné dieťa iným spôsobom a všetko sa tým vráti
„do normálu“. Napokon tiež nie je podľa názoru súdu možné vykladať nepodstúpenie procesu osvojenia
tak, že žalobkyňa 1/ si za ujmu môže sama, resp. že žalobkyňa 1/ sa nesnaží si ujmu sama dostatočne

zmierňovať. Žalobkyňa 1/ hlavne nie je povinná si sama ujmu zmierňovať a už vôbec nie spôsobmi,
o ktorých ani nemusí byť vnútorne presvedčená, že sú správne. Z ustanovení § 11 až 13 Občianskeho
zákonníka dopadajúce sa tento nárok nevyplýva, že predtým, než sa rozhodne si poškodená osoba
uplatniť svoj nárok, by sa mala snažiť sama si zmierovať ujmu, ktorú jej spôsobil niekto iný. Rovnako
nepodstúpenie tohto procesu nič nehovorí o tom, do akej miery po deťoch v skutočnosti túži či netúži,

alebo do akej miery ju stav spôsobený nemožnosťou mať vlastne deti vnútorne trápi. Ak by sme to takto
vykladali, išlo by o zjednodušený náhľad na vec. Proces osvojenia je totiž náročný a zdĺhavý proces,
ktorý nemusí byť v súlade s presvedčením jednotlivca, nie každý musí mať silu ho podstúpiť a súd si
dokáže predstaviť, že každý sa nemusí cítiť na to, aby prijal za svoje cudzie dieťa a ani nie je povinný si
toto bremeno na svoje plecia vziať. Napokon v procese adopcie sa skúma aj zdravotný stav osvojiteľov

ako budúcich rodičov (§ 104 zákona o rodine), pretože tento nesmie byť v rozpore s účelom osvojenia
a vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa 1/ je po prekonaní onkologického ochorenia, nie je možné ani
predpokladať, či a do akej miery by bol jej zdravotný stav vyhodnotený ako súladný s účelom osvojenia.
Anipotenciálnamožnosťmaťcudziedieťaakovlastnébyvšakpodľasúdunezmiernilizávažnosťujmyuž
nastalej, a preto vyššie uvedené náznaky, ktoré sa snažia vzniknutú ujmu relativizovať ba až znegovať,

hodnotí súd ako právne irelevantné. Žalovaní tiež poukazovali na to, že vzniknutú ujmu zmierňuje aj
čas, a teda týmto výkladom by zrejme plynutie času malo byť na prospech pôvodcu zásahu (lebo by
mal menej platiť) a čím neskôr by súd o žalobe rozhodol, tým menšia ujma a teda aj jej odškodnenie
by malo byť. Toto je úplne absurdný výklad, najmä za stavu, kedy sa nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy premlčuje a každé otálanie s jej uplatnením (a vyčkávanie či čas ujmu zmenší či nie) ide na vrub

poškodeného. Ani odškodnenie pozostalých po úmrtiach ich blízkych nie je závislé na tom, aký čas od
úmrtia uplynul, a preto ani v prípade straty možnosti mať vlastné dieťa nie je možné hovoriť, že ujma,
ktorá nastala, bude o pár rokov iná, menej závažná, ako bola bezprostredne po strate, pretože táto
strata je absolútna a nenahraditeľná. Žalovaní sa ďalej bránili tým, že na základe dohody o urovnaní
žalobkyňa 1/ ale aj zvyšní žalobcovia dostali už viac, než na čo mali nárok a sumu vyššiu, než akou

sa obdobné ujmy odčiňujú, a preto mali za to, že im už žiadna náhrada nemajetkovej ujmy z ich strany
nemá patriť. Je pravda, že žalobkyňa 1/ a zvyšní žalobcovia sa dohodli na urovnaní s Alpha medical,
avšak toto urovnanie ak tak môže predstavovať len odškodnenie nárokov plynúcich z jeho vlastného
protiprávneho konania, nie však z protiprávneho konania ostatných spoluškodcov – žalovaných 1/ a 2/,
apretoanisumaurovnaniaužposkytnutážalobcomnepredstavujesumu,ktorábynahrádzalapovinnosť

žalovaných plniť. Suma uhradená žalobkyni 1/ z dohody o urovnaní (91.000,- eur) by mala predstavovať
urovnanie pokrývajúce tak náhradu škody ako aj náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyne 1/ od Alpha
medical, a preto ani nie je možné na podklade dohody vymedziť práve a len koľko zo sumy 91.000,- eur
pripadá na náhradu škody a koľko na náhradu nemajetkovej ujmy a aká časť žalovanej sumy titulom
ochrany osobnosti bola vlastne žalobkyni 1/ zo strany Alpha medical zaplatená. Platí pritom delená

zodpovednosť, a teda každý škodca plní iba na neho pripadajúcu časť a neplní za ostatných. Alpha
medical plnil toľko, koľko uznal za vhodné, ale to nezbavuje povinnosti súd v tomto konaní určiť, aká
je primeraná suma náhrady nemajetkovej ujmy a povinnosti zaviazať žalovaných na zaplatenie takej
náhrady, aká pripadá na nich dvoch, a to nezávisle na tom, koľko platil Alpha medical. Plnením zo stranyAlpha medical nedošlo k uspokojeniu nárokov žalovaného 1/ a žalovaného 2/ ani v časti a ich povinnosť
plniť na nich adekvátne pripadajúcu časť trvá.

66. Napokon žalovaný 1/ tvrdil, že niet dôvodu priznať náhradu relutárnej náhrady, pretože si
žalobkyňa 1/ ani ostatní žalobcovia neuplatňuje aj niektorú z foriem morálneho zadosťučinenia, napr.
ospravedlnenie. Ani s touto argumentáciou sa súd nestotožnil. Z obsahu § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka nevyplýva, že by priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bolo podmienené
súčasným priznaním primeraného zadosťučinenia, tzv. morálnej satisfakcie. Podmienkou relutárnej

náhrady je predovšetkým skutočnosť, že morálna satisfakcia sa vzhľadom na okolnosti prípadu javí
ako nepostačujúca. Súd musí posúdiť, či by v konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu do
osobnosti došlo, vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom na jej intenzitu, rozsah a trvanie ako závažnú
pociťoval každý, kto by sa nachádzal na mieste a v postavení postihnutej osoby (uznesenie Ústavného
súdu SR sp.zn. III. ÚS 145/2011 z 13.04.2011). Súd má za to, že nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy vo vzťahu k žalobkyni 1/ je daný, pretože len konštatovanie súdu, že k zásahu došlo, nie je

spôsobilé pri tomto charaktere zásahu s nezvrátiteľnými následkami byť dostatočným zadosťučinením,
a takým by nebolo vzhľadom na nezvratnosť následkov, ktoré zásah vyvolal, ani ospravedlnenie. Súd
by uvedené formy zadosťučinenia vnímal ako celkom nedostatočné závážnosti situácie. Žalovaní sa
doteraz neospravedlnili, ani neprejavili záujem sa ospravedlniť ani akoukoľvek inou formou následky
ich konania odčiniť, a teda ani ich doterajšie konanie neposkytlo čo i len čiastočné zadosťučinenie

v morálnej rovine. V danom prípade sa jednalo o pôvodcov zásahu, ktorými sú poskytovatelia zdravotnej
starostlivosti, teda miesto, kam pacienti prichádzajú s dôverou, že im bude poskytnutá adekvátna
lekárska starostlivosť, že lekári sú dostatočne kvalifikovaní, čo závažnosť okolností, za ktorých k ujme
došlo, tiež zvyšuje. Preto by mal byť akcentovaný nielen sankčný, ale aj preventívny prvok, ktorý sa
podľa súdu môže dosiahnuť len povinnosťou k náhrade nemajetkovej ujmy. Na strane žalobkyne 1/

zase šlo o pacientku, ktorá pravidelne chodila na preventívne gynekologické prehliadky a absolvovala
gynekologické vyšetrenia aj nad rámec nich, čo svedčí tomu, že zodpovedne pristupovala k prevencii
a k riešeniu už vzniknutých zdravotných problémov, a preto závažnosť ujmy aj vzhľadom na tento prístup
je o to väčšia. Ujma, ktorá vznikla, je nezvratná, a preto ani ospravedlnenie nebolo by adekvátnym
zadosťučinením vzhľadom na trvalosť ujmy bez prognózy zmeny k lepšiemu. Súd uvedené konštatuje

aj vo vzťahu k žalobcom 2/ až 4/, nakoľko vo vzťahu k žalobcovi 2/ je intenzita zásahu do súkromia
rovnako extrémna a žalobca 2/ rovnako bol nútený zmeniť zameranie svojho života oproti svojim
plánom so žalobkyňou 1/, zamerať sa tiež na iné sféry partnerstva ako na rodičovstvo, pričom so
žalobkyňou1/akososobou,ktorúsivybralzaživotnúpartnerkuamatkusvojichdetíeštepredsamotným
zásahom, definitívne nikdy nesplodí biologické dieťa, čo súd považuje za taký zásah, kde by ujmu žiadne

ospravedlnenie nebolo spôsobilé plnohodnotne odčiniť. Aj vo vzťahu k žalobcom 3/ a 4/ ide o ujmu
vážne zasahujúcu do ich súkromných životov, ktorá bola a je psychicky náročná, ako bude ďalej opísané
a vzniknutý smútok a emocionálnu záťaž nie je možné odčiniť morálnou satisfakciou. Súd však vníma
rôznu závažnosť ujmy (u všetkých je ale natoľko závažná, že si vyžaduje relutárnu náhradu) a tomu
adekvátne odstupňuje priznanú náhradu.

67. V danom prípade jednoznačne došlo k zásahu do práva na súkromie, pričom v náleze
Ústavného súdu ČR I. ÚS 1586/09 ústavný súd definoval, čo je potrebné rozumieť pod právom na
rešpektovanie súkromia. Toto právo zahŕňa garanciu sebaurčenia v zmysle rozhodovania o sebe samom
vrátane usporiadania vlastného života (aktívna zložka osobného sebaurčenia) a vnútornú potrebu

sociálnehokontaktuasociálnehozačleneniaakoimanentnejsúčastiľudskosti(pasívnazložkaosobného
sebaurčenia). Ústavný súd SR v náleze I. ÚS 12/01 vyslovil, že rešpektovanie súkromnej sféry života
musí zahŕňať aj právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s inými ľudskými bytosťami, pričom súčasťou
práva na súkromie je rodinný život, zahrňujúca vzťahy medzi blízkymi príbuznými. Predmetné práva a
princíp predstavujú istú vnútornú sféru, v ktorej môže jednotlivec žiť podľa vlastných predstáv a vylúči

z nej vonkajší svet, sféru, v ktorej sa môže jednotlivec slobodne rozvíjať, realizovať svoju osobnosť,
vstupovať do vzťahu ako aj rozvíjať vzťahy s inými osobami. Právo na súkromie a ochranu súkromného
životavspojenísprincípomslobodyvtomnajzákladnejšomvymedzeníopierajúcsaozákladnéprávona
ľudskú dôstojnosť garantuje jednotlivcovi možnosť autonómneho sebaurčenia. V prípade žalobkyne 1/
išlo v čase zásahu o mladú, bezdetnú, pracujúcu ženu v perspektívnom partnerstve, ktorá sa plánovala

zadlhoročnéhopriateľa,sktorýmbolazasnúbená, vydať(čosanáslednepodarilo)azaložiťsnímrodinu
(čosanepodarilo),čojenapokonbežnápredstavapraktickytakmerkaždejmladejženyvporovnateľnom
veku a v porovnateľnej životnej situácii. Táto vízia bola zmarená nesprávne poskytnutou zdravotnou
starostlivosťou, následkom ktorej definitívne prišla o možnosť dieťa splodiť, porodiť, vychovať, a tedažiť podľa takých predstáv a v súlade s hodnotami, na akých sa so svojím životným partnerom zhodli.
Navyšekhysterektómii, atedakdefinitívnejstratemaťvlastnédieťa, prišlovčaseplánovaniasvadbyso
žalobcom 2/, kedy žalobkyňa 1/ nepochybne ani nebola schopná prežívať naplno radosť z nastávajúcej

šťastnej životnej udalosti, akú človek prežíva, keď sa chystá vstúpiť do manželstva s dlhoročným
partnerom. Definitívne tak stratila možnosť rozvíjať svoje ďalšie vzťahy nad rámec vzťahov s partnerom,
následne už s manželom a ostatnou blízkou rodinou, a to vzťahy s deťmi, ktoré do rodiny plánovali
s láskou prijať, stratila možnosť budovať si svoju rodinu podľa svojich predstáv. Do práva na súkromie
napokon podľa názoru súdu možno zahrnúť aj právo na plánovanie vlastného biologického potomstva

(plánovanie rodičovstva), pretože je výlučne vnútornou vecou každého, či vôbec, kedy, s kým a v akom
počte deti chce mať a toto subjektívne a intímne právo nikto iný nemá oprávnenie protiprávne zmariť.
Žalobkyňa 1/ nielenže stratila možnosť plánovať svoje biologické potomstvo, ale musela sa prispôsobiť
novej realite a zmieriť sa s tým, že svoje vlastné dieťa skôr, než nejaké vôbec stihla mať, nevynosí,
neporodí a nevychová, hoci ho s dlhoročným partnerom (teraz už manželom) plánovala. Samozrejme,
dá sa argumentovať tak, že nikde nie je garantované, že by nejaké dieťa s partnerom mala, aj keby

nemusela podstúpiť hysterektómiu. To sa objektívne už teraz dokázať nedá, pretože možnosť mať dieťa
žalobkyňa 1/ stratila skôr, než vôbec nejaké porodila. V tejto otázke preto súd nahliadal na vec tak,
že v čase zásahu nič nenasvedčovalo tomu, že by (keby nedošlo k hysterektómii) nemohla mať dieťa,
keďže nebolo tvrdené ani preukázané, že by ju alebo jej partnera trápili v danom čase také problémy,
ktoré by svedčali možnej neplodnosti, ani jeden z nich sa na neplodnosť neliečil, ani nenavštevovali

pre účely riešenia s plodnosťou žiadne zdravotnícke zariadenie. Teda zásahom spočívajúcim v non
lege artis postupe stratila aj tú pravdepodobnosť, že bude matkou, ktorú v danom čase mala. Ak by
táto aj nebola 100%tná (čo sa reálne dokázať teraz nedá), pravdepodobnosť, že bude matkou svojho
biologického dieťaťa po hysterektómii sa rovná nule, a preto aj v tomto prípade ide o zásah do súkromia,
keďže stratila právo budovať si svoj ďalší rodinný život nielen vo vzťahu s manželom, ale aj s dieťaťom

(či deťmi), ktoré by sa jej pravdepodobne narodili. Úplne stratila možnosť realizovať sa v súkromí ako
matka svojho biologického dieťaťa, stratila možnosť sa nielen oň fyzicky starať, vychovávať ho podľa
svojho najlepšieho presvedčenia, zažívať s ním trápenia i radosti, ktoré rodiča bežne postretnú, bola
ochudobnená o zážitky s ním, ale prišla aj o možnosť emočne sa so svojím biologickým dieťaťom spojiť,
milovať ho a zažiť rozvoj svojej osobnosti v takom rozmere, aké len rodičovstvo vie priniesť. Prišla o takú

neprenositeľnú skúsenosť mať svoje vlastné biologické dieťa, ktorá sa nedá sprostredkovať, kým ho
žena nezažije a ktoré sa nedá ani nahradiť vzťahom s iným dieťaťom, či už synovcami, či neterami alebo
deťmisvojichpriateľovaznámych.Žalobkyňa1/napokonprišlaomožnosťrozvíjaťajsvojeďalšievzťahy
ako matka, vzťahy s ostatnými matkami - kamarátkami a rovesníčkami, s ktorými by si mohla vymieňať
skúsenosti, absolvovať spoločné aktivity s deťmi, tráviť spolu s deťmi čas a tieto kamarátske vzťahy

by mohla rozvíjať zase v inom rozmere, aké by spoločné materstvo týchto kamarátok prinieslo a so
všetkým, čím by materstvo tieto vzájomné vzťahy spájalo. Namiesto toho, ako uvádza, jej prítomnosť
kamarátok s deťmi skôr priťažuje, čo je pre súd pochopiteľné, vzhľadom na to, aké ťažké musí byť pre
ženu zmieriť sa s tým, že ona sama matkou nebude, hoci veľmi chcela. Uvedené potom má negatívny
vplyv na budovanie celkových spoločenských vzťahov, o ktoré je žalobkyňa 1/ ochudobnená a ktorým sa,

v snahe sa viac vnútorne nezraňovať, skôr stráni, ako ich vyhľadáva. Napokon ľahšiemu vysporiadaniu
sa s touto psychickou záťažou logicky nepridávajú ani otázky okolia na to, či má dieťa a či a kedy ho
bude mať, pričom stáva sa, že tieto otázky kladú ženám osoby, s ktorými žena nemá žiaden blízky vzťah
a ktoré ani nemusia vedieť, pre aké dôvody žena dieťa nemá. Žalobkyňa 1/ potvrdila, že tieto otázky
dostávaažejurozlaďujú,čotiežsvedčítomu,žežalobkyňa1/niejesujmousamaeštecelkompsychicky

vysporiadaná. Žalobkyňa 1/ musela svoj život prispôsobiť inej situácii, zamerať sa nedobrovoľne na iné
sféry osobného života a hľadať nové naplnenie života v bezdetnom partnerskom zväzku. Žalobkyňa 1/
opisovala, ako ťažko prežívala a dodnes prežíva to, že prišla o možnosť byť matkou, na ktorú možnosť
sa veľmi tešila a ako jej robí problém sa s týmto zmieriť a obáva sa, že sa to nikdy nepodarí. Uvedené
prežívanie je podľa názoru prirodzené a takto by uvedenú stratu ako obrovskú vnímala každá žena, ak

by sa ocitla v totožnej situácii, bez ohľadu na to, či je viac či menej emočne stabilná. Každá žena by
musela vyvinúť úsilie, aby sa s touto situáciou vnútorne vyrovnala. Nehovoriac o tom, že neschopnosť
mať dieťa aj keď nie vlastným zavinením úzko súvisí aj s vnútorným prežívaním a vnímaním samej
seba ako plnohodnotnej ženy, pričom aj tento uhol vnímania samého seba je tiež zložkou intímnych
osobnostných práv. To, že svoju ujmu ťažko znáša, bolo možné badať aj pri jej výsluchu na pojednávaní.

Žalobkyňa 1/ nemá diagnostikovanú v súvislosti s uvedeným zásahom žiadnu psychiatrickú diagnózu,
nevyhľadalapsychológaanipsychiatra,pričomnatoaniniejepovinná.Absenciapsychiatrickejdiagnózy
ale neneguje jej tvrdenie, že sa zásah a jeho následky prejavili negatívne aj v jej psychickom prežívaní.
Ak sa žalovaný 2/ snažil súd presvedčiť, že to, že žalobkyňa 1/ nanavštevuje psychológa či psychiatraznačí, že ujma nie je vážna, resp. že sa nesnaží si sama ujmu zmierňovať týmto spôsobom, súd to
považujezairelevantné,pretožeakoužbolouvedené,niejepovinnosťoužalobkyne1/snažiťsazmierniť
ujmu a už vôbec nie práve tým prostriedkom, ktorý za najvhodnejší považuje žalovaný 2/. Je každého

voľba, ako sa rozhodne s traumou vysporiadať, niekto využije psychológa, iný rodinu a priateľov, ďalší
snaží sa viac pracovať, iný sa upne na vieru a tak je to normálne, pretože každý je individuálny a každý
prežíva svoje emócie po svojom a uľaví sa mu pri inej činnosti. Zásah, aký privodil žalobkyni 1/ ujmu
a charakter privodenej ujmy bol objektívne spôsobilý žalobkyni 1/ aj psychickú bolesť a trápenie a aj
bez toho, aby jej bola určená konkrétna diagnóza, musí byť táto ujma odškodnená. Ak by mala ešte aj

z toho vyvinutú psychiatrickú diagnózu, ktorú dovtedy nemala, súd by považoval za potrebné priznanú
nemajetkovú ujmu ešte navýšiť. Napokon náporom na psychiku je nielen samotné vysporiadanie sa
so stratou, ale bolo ním aj absolvovanie liečby onkologického ochorenia a strach o to, aký bude jej
ďalší osud a či liečba bude úspešná, čo nepochybne vo svojom súhrne prispelo k tomu, že prežívanie
situácie bolo v negatívnom zmysle slova intenzívnejšie. Napokon stále je prítomná obava z relapsu
nádorového ochorenia (že existuje riziko recidívy bolo znalecky doložené), a teda rušivých myšlienok

nie je sa možné celkom zbaviť ani po rokoch. Zásah do práva na súkromie a rodinný život žalobkyne
1/ je nezvratný, následky sú evidentné a súd nemá žiadne pochybnosti o existencii tohto zásahu. Hoci
vnímanie a prejavy takejto psychickej ujmy sú individuálne, možno ich dôvodne predvídať, a preto
sa žalobkyňou 1/ opisované prejavy a intenzita ich prežívania nejavia ako emočne prehnané, resp.
vykresľované len s cieľom si v tomto konaní privodiť lepšie postavenie. Bolo ešte otázkou, aká výška

náhrady nemajetkovej ujmy je adekvátna.

68. V prípade zdravotnej starostlivosti je opodstatnená požiadavka, že pri nej nesmie dochádzať
k zásadným pochybeniam alebo triviálnym omylom. Tieto musia byť vylúčené pre mimoriadny význam
zdravia pre každého človeka a s tým spojená požiadavka na vysokú profesionálnu odbornosť

zdravotníckych pracovníkov. Ak k zásadným pochybeniam dôjde, musia následky s tým spojené
akcentovať aj sankčný aj prevenčný charakter, to v zásade vo vyššej miere ako následky ujmy vzniknutej
v doprave. Preto po porovnaní náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej pri poskytovaní zdravotnej
starostlivosti s poškodením zdravia pri doprave je v zásade namieste vyššia náhrada pri poskytovaní
zdravotnej starostlivosti než pri poškodení zdravia pri doprave (rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne

sp.zn. 17Co/37/2021 z 10.02.2022). Argumentácia týkajúca údajne pripravovanej novely zákona č.
381/2001 Z.z., ktorá má stanoviť limity náhrad pri ujmách týkajúcich sa dopravy, okrem toho, že takáto
právna úprava doposiaľ nie je súčasťou nášho právneho poriadku, ani by nebola smerodajná pri určení
výšky náhrady ujmy v tomto prípade. Súd má za to, že ani poukazovanie na výšky odškodňovaní
obetí násilných trestných činov v zmysle zákona č. 215/2006 Z.z platného v čase vzniku ujmy, nie

sú vodítkom pre súd, nakoľko ani okolnosti, za akých sa obete trestných činov odškodňujú štátom,
nie sú porovnateľné s prejednávanou vecou ani čo do okolností, za akých ujma vzniká, ako čo do
subjektov, ktoré odškodňujú a ktoré sa odškodňujú. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je vždy závislá
popri zákonných predpokladoch a ustálenej praxe, od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných
skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými

v iných veciach. Je treba dodať, že prípady, obdobné prejednávanej veci (tj. non lege artis postupom
privodená definitívna strata možnosti mať vlastné dieťa), s ktorými by súd mohol porovnať adekvátnosť
náhrady nemajetkovej ujmy v tejto veci, nie sú v slovenskej justičnej praxi všeobecne známe. Najbližšie
je teda možno pre účely odôvodnenia toho, že nedochádza k svojvôli súdu a excesu pri určení výšky
náhrady, vziať pre porovnanie prípady, kedy dieťa zomrie (aj pri pôrode) v dôsledku non lege artis

poskytnutej zdravotnej starostlivosti. Aj keď si súd uvedomuje, že ani to nie je identický prípad, pretože
v takom prípade na jednej strane je istota, že deti žena mať môže, aj dieťa vynosí, a počas tehotenstva
či počas jeho života si s ním vytvorí už určitý vzťah, o ktorý príde, no na druhej strane je to teoreticky
nižšia ujma tým, že môže mať pravdepodobne ďalšie dieťa (aj to je ale individuálne). Tu je situácia iná,
pretože žalobkyňa 1/ vlastné mať dieťa celkom zrejme nikdy definitívne nebude, čo je strata absolútna,

no na druhej strane nestratila dieťa, ku ktorému už mala vzťah vytvorený a ani nebola 100%tná istota,
že by dieťa mala, ak by k hysterektómii nedošlo. Súd sa nechce púšťať do filozofických úvah, čo je
horšie, pretože obe situácie sú rovnako tragické a spôsobilé natrvalo ženu negatívne ovplyvniť. Súd len
poukazuje na nuansy tohto prípadu, ktoré sú veľmi špecifické a ktoré musí vziať do úvahy pri určení
výšky náhrady tak, aby bola adekvátna. Tu súd poukazuje príkladmo na rozsudok Okresného súdu

Trenčín sp.zn. 18C/41/2019-88 zo dňa 07.12.2020 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
sp.zn. 19Co/88/2021-183 z 23.11.2022, kde súd každému z rodičov priznal sumu 25.000, -eur za zásah
do osobnostných práv spôsobený úmrtím prvého dieťaťa pri pôrode, na rozsudok Krajského súdu
v Košiciach sp.zn. 5Co/152/2020 zo dňa 23.09.2021, ktorým bola potvrdená náhrada nemajetkovejujmy za zásah do osobnostných práv spôsobený úmrtím dieťaťa pri pôrode matke v sume 30.000,-
eur, na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 9Co/489/2013 zo dňa 19.11.2015, ktorým bola
potvrdená náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv spôsobený úmrtím dieťaťa pri

pôrode matke v sume 23.333,- eur, ďalej rozsudok Krajského súdu v Nitre sp.zn. 25Co/18/2013, kde za
úmrtie maloletého syna matke v dôsledku non lege artis postupu bola priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy 20.000,- eur, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/168/2010, kde za úmrtie maloletej
dcéry v dôsledku non lege artis postupu rodičom bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy po 33.194,-
eur či rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 5Co/70/2021 z 27.04.2022, kde za úmrtie maloletej

dcéry rodičom v dôsledku non lege artis postupu bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy po 30.000,-
eur. Aktuálna rozhodovania prax čo sa týka výšok nemajetkovej ujmy pozostalým rodičov detí je
prevažne dosahujúca o niečo viac ako 30.000,-eur (napr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn.
17Co/22/2021 zo dňa 24.11.2022). Vo vzťahu k niektorým starším rozhodnutiam, na ktoré súd vyššie
poukázal, súd uvádza, že nie je možné na sumy nimi priznané len mechanicky prihliadnuť bez toho, aby
súd zohľadnil, že cena peňazí je v súčasnosti tiež iná, ako tomu bolo niekoľko rokov dozadu, a teda

aj efekt inflácie pri hodnotení tejto praxe je potrebné zohľadniť. Uplatnená suma náhrady nemajetkovej
ujmy zo strany žalobkyne 1/ v sume 160.000,- eur tak napriek tomu, že súd nezľahčuje vzniknutú ujmu
a jej následky, nejaví sa byť v porovnaní s vyššie uvádzanými prípadmi súdu adekvátna, a to ani pri
zohľadnení toho, že ide trvalú nemožnosť mať deti. Súd zohľadnil fakt znižujúci závažnosť, že bolo len
pravdepodobné, že by dieťa mohla so žalobcom 2/ mať a že by ho mala a tiež to, že žalobkyňa 1/ neprišla

pochybením iného už o trvalo a pevne vybudovaný vzťah s vlastným dieťaťom. Závažnosť ujmy ale zase
výrazne zvyšuje fakt, že ide o ujmu absolútnu, trvalú, bez možnosti zlepšenia, o to väčšiu v čase, kedy
žalobkyňa 1/ ešte žiadne dieťa nemala a o ujmu, ktorá sa podľa súdu zrejme nedá zmieriť, len sa s ňou
dá naučiť žiť. Súd zohľadniac uvedené kritériá, rozsah a závažnosť ujmy, ktorú zdôvodnil, ale tiež na
vrub žalovaných to, že ujma bola nimi spôsobená ako subjektmi, do moci ktorých sa pacient obracia

s dôverou v ich profesionalitu a v nádeji, že mu pomôžu, súd ako primeranú určil náhradu nemajetkovej
ujmy v sume 40.000,- eur. Nemožno opomenúť, že v danom prípade ide o odškodnenie už „len“ zásahov
do súkromia a rodinného života, pričom ostatné aspekty (možnej realizácie a plnenia úloh v spoločnosti)
boli popritom odškodnené sťažením spoločenského uplatnenia, ktoré tiež predstavuje istú kompenzáciu
určitých, aj keď iných, čiastkových aspektov života žalobkyne 1/. Analogicky ako pri náhrade škody súd

postupoval pri určení miery, akou sa budú žalovaní podieľať na úhrade tejto náhrady, a preto určil, že
každý zo žalovaných je povinný zaplatiť žalobkyni 1/ náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 20% zo
sumy 40.000,- eur, čo je 8.000,- eur.

69. Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy žiadanej žalobcom 2/, žalobca 2/ na odôvodnenie

tohto nároku uvádzal vo svojich podaniach, že bolo pre neho samozrejmosťou, že budú mať so
žalobkyňou 1/, s ktorou bol od roku 2010 v dlhoročnom vzťahu, s ktorou žil v spoločnej domácnosti
a s ktorou bol od februára 2014 zasnúbený, viacpočetnú rodinu, pretože on sám nemá súrodencov.
Poukázal na to, že známi v ich veku si zakladajú rodiny a veľmi ťažko sa mu vysvetľuje, prečo
nemajú deti, veľmi o tom ani nerozprávajú. Časť rodiny ani nie je informovaná o tomto probléme,

v podstate im klamú. Táto tragédia mu privodila obrovskú psychickú bolesť, napriek tomu neoľutoval
rozhodnutie, vziať si žalobkyňu 1/ za manželku. Pri žalobkyni 1/ stál od počiatku, počas celého
ťažkého obdobia, od oznámenia diagnózy, po odstránenie reprodukčných orgánov, cez následku
chemoterapiu až doposiaľ. Žalovaný 1/ vo vzťahu nároku žalobcu 2/ (ale aj žalobcov 3/ a 4/)
poukazoval na nedostatok ich aktívnej vecnej legitimácie s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho

súdu ČR sp.zn. 31Cdo/2376/2021 z 09.02.2022, v zmysle ktorého porušenie povinnosti poskytovateľa
zdravotnej starostlivosti lege artis môže byť zásahom do osobnostných práv odčiniteľných aj podľa
§ 13 Občianskeho zákonníka, ale tento nárok nenáleží pozostalým po zomrelom pacientovi. Súd
tvrdí, že toto rozhodnutie ani skutkovo celkom nedopadá na prejednávanú vec, pretože tu pacient
(žalobkyňa 1/) nezomrel, ale žije. Odhliadnuc od toho súd poukazuje na ustálenú prax slovenských

súdov, kedy odškodňované v režime ochrany osobnosti sú aj druhotné obete, tj. väčšinou pozostalí
po pacientovi, ktorý zomrel následkom non lege artis poskytnutej zdravotnej starostlivosti, teda osoby
– rodinní príslušníci, ktorí boli nesprávne poskytnutou zdravotnou starostlivosťou svojmu blízkemu
negatívne zasiahnutí na svojich osobnostných právach. V tomto smere je možné poukázať na množstvo
rozhodnutí slovenských súdov, ktorými boli odškodňované náhradou nemajetkovej ujmy aj druhotné

obete, napr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 17Co/22/2021 z 24.11.2022 (úmrtie otca
a manžela po nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti, priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
manželke a dcére), rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/168/2010 (úmrtie maloletej dcéry
po nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti, priznaná náhrada nemajetkovej ujmy rodičom),rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp.zn. 25Co/18/2013 (úmrtie syna po nesprávne poskytnutej
zdravotnej starostlivosti, priznaná náhrada nemajetkovej ujmy matke), rozhodnutie Krajského súdu
v Trnave sp.zn. 9Co/17/2012 (úmrtie dcéry po nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti, priznaná

náhrada nemajetkovej ujmy matke), rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp.zn. 23Co/168/2019 (úmrtie
otca a manžela po nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti, priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy manželke a dcére), rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 17Co/160/2018 (úmrtie matky
a manželky po nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti, priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
manželovi a deťom) – tieto všetky odškodňovali blízke osoby po úmrtí pacienta, ale napr. rozhodnutie

Krajského súdu v Nitre sp.zn. 9Co/330/2012 alebo Okresného súdu Trenčín sp.zn. 12C/86/2010 zo
dňa 29.11.2017, kde boli odškodňované blízke osoby po nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti
ich rodinnému príslušníkovi, ktorí prežil, avšak dôsledky jeho nepriaznivého zdravotného stavu sa
premietli negatívne aj do súkromia a rodinného života jeho najbližších rodinných príslušníkov- žalobcov.
Vo všeobecnosti podľa názoru súdu nie je možné v zmysle ustálenej súdnej praxe slovenských súdov
automaticky vylúčiť z ochrany podľa § 13 Občianskeho zákonníka sekundárne obete (tu žalobcovia 2/ až

4/),atolenpreto,žeoninebolipacientmi,ktorýmbolaposkytovanázdravotnástarostlivosť.Títovzmysle
judikatúry sú vecne legitimovanými na uplatnenie nároku voči poskytovateľom zdravotnej starostlivosti,
hoci oni sami neboli ich pacientmi a náhrada nemajetkovej umy (za splnenia ostatných zákonných
podmienok) je tak slovenskými súdmi priznávaná aj voči poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ktorí
sú považovaní za pôvodcov tohto zásahu (a teda pasívne vecne legitimované subjekty), nakoľko nebyť

non lege artis výkonu, nebolo by ani zásahu od osobnostných práv týchto ďalších osôb. Ďalej žalovaní
namietali nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu 2/ poukazujúc na to, že si ujmu privodil žalobca
2/ sám sebe, tým, že si dobrovoľne vzal žalobkyňu 1/ (už ako neplodnú) za manželku, hoci vedel, že
deti mať nemôže, a tak nemusel učiniť. Z tohto teda vykladali, že fakt, že ani on nemá deti, je výsledkom
jeho vlastného rozhodnutia oženiť sa so žalobkyňou 1/, a preto tvrdili, že táto skutočnosť (ujma) nie

je ani v priamej príčinnej súvislosti s konaním žalovaných. Podľa žalovaných totiž platí premisa, že
ak by si nebol žalobkyňu 1/ vzal, tento následok (že nebude mať deti) by nebol býval nastal. Súd sa
s takto načrtnutým výkladom nestotožnil. V prvom rade na to, aby žalobcovi 2/ vznikla ujma a aby ju
ako ujmu sám vnímal, nebolo potrebné uzavretie manželstva so žalobkyňou 1/, pretože aj bez uzavretia
manželstva so žalobkyňou 1/, by žalobca 2/ ako vtedajší jej snúbenec bol vo vzťahu k žalobkyni 1/

blízkou osobou (rovnako, ako ňou jej aj po uzavretí manželstva) podľa § 116 Občianskeho zákonníka,
v zmysle ktorého blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere
rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela
jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Žalobca 2/ a žalobkyňa 1/ boli v roku 2014
dlhoročnými partnermi (od roku 2010), žili spolu v spoločnej domácnosti, trávili spolu čas, vo februári

2014 sa zasnúbili, v novembri 2014 (v čase diagnostikovania onkologického ochorenia žalobkyni 1/) už
ako snúbenci plánovali svadbu, ktorej termín bol stanovený na september 2015. V septembri 2015 sa
zosobášili. Z uvedeného je zrejmé, že títo boli už v roku 2014 vzájomne v pevnom partnerskom zväzku,
ktorý obaja považovali za perspektívny a harmonický natoľko, že chceli vstúpiť spoločne do manželstva,
spoločne prežiť život a založiť si rodinu. Súd je toho názoru, že aj keby žalobcovia 1/ a 2/ v roku 2015

(po hysterektómii) nevstúpili do manželstva a žili by doteraz tak ako predtým bez sobáša ako druh
a družka v spoločnej domácnosti v dlhodobom partnerskom zväzku, ktorý by sa ničím od manželstva
faktickynelíšil,vzhľadomnadĺžkutohtovzťahu,vzájomnéspolužitie,čináklonnosť,starostlivosťjedného
o druhého, by žalobca 2/ pociťoval ujmu, že nemôže mať deti so žalobkyňou 1/ úplne rovnako, ako
po tom, čo si ju vzal za manželku. Súd v tomto smere podotýka, že zákon o rodine v čl. 2 uvádza, že

okrem manželstva spoločnosť chráni všetky druhy rodiny, a žalobkyňa 1/ a žalobca 2/ by boli rodinou
a blízkymi osobami aj bez uzavretia manželstva. V tomto prípade svadba ako taká na tom, či a ako môže
žalobca 2/ pociťovať túto ujmu, nič nezmenila. Žalovaní teda vykladajú postavenie žalobcu 2/ tak, že
dôvodom, prečo ujmu cíti, je to, že si vzal žalobkyňu 2/ za manželku (aj keď v tom čase už vedel, že
deti s ňou nesplodí). Ak by mal pristúpiť súd na takýto výklad, má za to, že by prijal výklad v rozpore

s elementárnou slušnosťou, kedy by samotné uzavretie sobáša so žalobkyňou 1/ malo byť žalobcovi 2/
v tejto veci vlastne na škodu. Súd by sa nemohol s prihliadnutím na morálku prikloniť k takému záveru,
že by teraz žalobcovi 2/ dával na ujmu, že si žalobkyňu 1/, s ktorou tvoril v čase, kedy stratila možnosť
mať dieťa, stabilný a perspektívny pár, vlastne vzal, že si to nerozmyslel, že po tom, čo sa jej stalo,
ju neopustil a „nevymenil“ za inú - plodnú ženu. Takýto výklad by mohol platiť akurát tak v spoločnosti

bez morálnych pravidiel, tradícií, vybudovaných partnerských väzieb, lásky, náklonnosti a ľudských
citov. Súd má z vyššie uvedených dôvodov za to, že žalobca 2/ ako blízka osoba žalobkyne 1/ je bez
ohľadu na to, či v čase zásahu bol alebo nebol jej manželom, aktívne vecne legitimovaným subjektom
na uplatnenie 1/ náhrady nemajetkovej ujmy a súd má za to, že nesprávne poskytnutou zdravotnoustarostlivosťou jeho životnej partnerke, bolo zasiahnuté aj do jeho práva na súkromie a rodinný život.
Právo na súkromie totiž zahŕňa, ako už súd vyššie uviedol, aj právo plánovať si rodičovstvo v súlade so
svojimi hodnotami, predstavami s vybranou osobou, ale okrem toho aj právo slobodne si vybrať svojho

životného partnera, žiť s ním a zahŕňa aj slobodné rozhodnutie, že s milovanou osobou chce a bude
mať deti. Ak je zasiahnuté do týchto čiastkových práv, je to ujma, ktorá vznikla priamo žalobcovi 2/, je to
jeho vlastná ujma a nie je ani nikým alebo ničím sprostredkovaná, je to ujma, škoda na úkor rodinného
života žalobcu 2/. Žalovaní sa tiež bránili tým, že žalobcovi 2/ žiadna ujma nevznikla, pretože on je
plodný a môže mať dieťa s inou ženou. Teoreticky samozrejme, pravdepodobne dieťa s inou ženou

by mať mohol. Ale žalovaní opomínajú podstatu problému, a to je fakt, že dieťa nie vlastnou vinou
nemôže mať (nie s hocijakou ženou), ale práve a len s tou ženou, s ktorou on sám chcel, ktorú si ako
matku svojich detí vybral celkom zrejme dávno predtým, než si ju vzal za manželku a než sa stala
neplodnou,ajvzhľadomnato,žejuorukupožiadalvofebruári2014.Právetotvorípodstatujehovlastnej
ujmy spôsobenej zásahom do súkromia a rodinného života - že si vybral životnú partnerku, s ktorou
chcel mať deti a táto vízia bola definitívne zmarená pochybením poskytovateľa zdravotnej starostlivosti.

Problémom teda nie je to, že žalobca 2/ (bez žalobkyne 1/) nemôže mať deti, lebo ich pravdepodobne
mať môže a na takto založenej konštrukcii si náhradu za nemajetkovú ujmu ani neuplatňuje a toto za
ujmu ani nepovažuje. Ujmou je to, že dieťa mať nemôže s milovanou osobou. Súd sa preto nestotožnil
ani s týmto tvrdením spochybňujúcim aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu 2/ a relativizujúcim jeho vlastnú
ujmu, pretože žalovaní do úvahy berú len „fyzickú“ možnosť splodiť dieťa s hocikým. Ak by napokon

žalobca 2/ aj dieťa s hocikým iným čisto teoreticky mal, nezmiernilo by to jeho ujmu plynúcu z nemožnosti
mať dieťa s tým, s kým ho chcel a chce mať, teda s milovanou ženou a životnou partnerkou, ktorú si
vybral ako matku svojich detí. Opačný výklad, teda ak by súd aj pripustil, že žalobca 2/ vlastne ujmu
neutrpel, lebo môže dieťa splodiť s inou, by znamenal, že by súd inými slovami povedal, že sa má rozísť/
rozviesť so ženou, s ktorou chce prežiť svoj život, alebo že s ňou vlastne môže ostať, ale dieťa si má

„vyrobiť“ s inou ženou. Tento náhľad je neprijateľný, neetický a absolútne ignorujúci realitu ľudských
citov a náklonnosti. Čo sa týka toho, že žalovaní tvrdili, že žalobca 2/ by ujmu neutrpel, resp. že by sa
ujma zredukovala či stratila tým, ak by žalobcovia 1/ a 2/ podstúpili surogačné materstvo, adopciu, alebo
ak by žalobkyňa 1/ podstúpila transplantáciu maternice, k tomu sa súd už vyjadril podrobne v časti
týkajúcej sa žalobkyne 1/ a toto platí plne aj pre žalobcu 2/. Takéto „náplaste“ čo sa týka vynosenia

dieťaťa náhradnou matkou a transplantácie maternice sú len teoretickou a vzdialenou, prakticky celkom
nereálnou alternatívou, ktorá by i tak nezmiernila ujmu už nastalú.

70. Súd má zo všetkých vyššie uvedených dôvodov za to, že v dôsledku non lege artis postupu
žalovaných (aj Alpha medical), pre ktorý žalobkyňa 1/ prišla o možnosť mať dieťa, nakoľko bola nútená

podstúpiť hysterektómiu, prišlo k zásahu do práva na súkromie a rodinný život žalobcu 2/, nakoľko
prišiel definitívne o možnosť mať dieťa so žalobkyňou 1/ (aj o tú pravdepodobnosť, že bude s ňou
mať dieťa, ktorú mal) ako s osobou, ktorú miluje a ktorú si vybral ako svoju životnú partnerku, matku
svojich detí. Závažnosť tohto zásahu zvyšuje fakt, že túto možnosť stratil v čase, kedy už žalobkyňa
1/ bola jeho stabilná partnerka, kedy boli zasnúbení a plánovali svadbu, ktoré radostné momenty boli

poznačené smútkom so zistenia, že prišli o možnosť spoločne mať dieťa. Závažnosť zvyšuje tiež fakt,
že žalobca 2/ so žalobkyňou 1/ ani s inou ženou iné dieťa nemal a nemá, zostal bezdetný. V dôsledku
ochorenia žalobkyne 1/ s následkom hysterektómie tak aj žalobca 2/ prišiel o možnosť realizovať sa
ako otec dieťaťa, ktoré by mal so žalobkyňou 1/, o rozvíjanie vzťahov s dieťaťom, ktorého matka by
bola žalobkyňa 1/ a o rozvíjanie vzťahu aj so žalobkyňou 1/, a to nielen ako svojou partnerkou, ale

aj ako spolurodičom. Prišiel o možnosť zdieľať so žalobkyňou 1/ radosti a starosti rodičovstva, a tým
aj o možnosť nadobudnutia spoločných rodičovských zručností a zážitkov. Spoločne so žalobkyňou
1/ prežíva aj on smútok z toho, že sa mu nepodarí mať vlastné dieťa so svojou už manželkou, hoci
ich priatelia a rovesníci zakladajú rodiny, čo ich spoločne trápi a stretnutiam s nimi sa aj vyhýbajú,
ako obaja prezentovali. Tým je negatívne poznačená aj jeho interakcia, udržiavanie či upevňovanie

vzťahovspriateľmiaznámymi,atedaajrozvíjanievzťahovmimonajužšejrodiny.Okremtoho,vzhľadom
na skutočnosť, že bol prirodzene žalobkyni 1/ oporou v čase odhalenia onkologického ochorenia,
hysterektómie a následnej liečby, pomáhal jej prekonať toto náročné obdobie, tak ako to žalobkyňa
1/ opisovala, aj toto bolo nepochybne pre neho samého stresujúcim obdobím, s ktorým sa musel
vnútorne vysporiadať a aj pre neho bolo psychickou záťažou, že sa musel prispôsobiť nečakanej realite,

teda tomu, že dieťa so žalobkyňou 1/ mať nebude, hoci ho plánoval. Aj on rovnako ako žalobkyňa
1/ bol nútený zamerať svoju pozornosť na iné roviny partnerského života ako na rodičovstvo. Ako
najbližší človek žalobkyne 1/ tiež doposiaľ ho negatívne ovplyvňuje aj možnosť, že sa onkologické
ochorenie jeho manželke vráti, a teda aj neistota, ktorú by recidíva vniesla do ich manželskéhoživota. Prežívanie všetkých opísaných negatívnych javov a neistôt predstavuje psychickú záťaž aj pre
žalobcu 2/, ktorú, nebyť ochorenia jeho manželky, by nemusel pociťovať. Aj tu súd konštatuje, že hoci
vnímanie a prejavy sú vysoko individuálne, je možné dôvodne predvídať, že išlo aj pre žalobcu 2/

o závažnú citovú ujmu, ktorú utrpel, a jej závažnosť neznižuje ani fakt, že nevyhľadal psychológa či
psychiatra. Nemožnosť mať dieťa so svojou životnou partnerkou, hoci po tom túžil a potreba byť jej
v náročnom období oporou, predstavuje vo všeobecnosti vážnu emocionálnu ranu, ktorej intenzita je
značná a nebolo nutné, aby súd nútil žalobcov, aby opisovali úplne podrobne prejavy s tým, aby sa
k traumatizujúcemu zážitku opakovane detailne vracali. Vylíčenie tvrdení, tak, ako bolo uskutočnené,

súd považoval pre svoje rozhodnutie za celkom dostatočné. Napokon, nie sú rozhodujúce subjektívne
pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu v danom mieste a čase (v tej istej situácii,
prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba (uznesenie Najvyššieho
súdu SR zo dňa 25.12.2012, sp. zn. 4 Cdo 81/2011, totožne i uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa
13.4.2011, sp. zn. III. ÚS 154/2011). Zohľadniac teda vyššie uvedené aspekty súkromného a rodinného
života súd dospel k záveru, že žalobcom 2/ uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy 160.000,- eur je

neadekvátna. Závažnosť ujmy síce zvyšuje fakt, že ide zásah, ktorý utrpel žalobca 2/ v čase, kedy nemal
ešte žiadne dieťa, v mladom, produktívnom veku a v stabilnom partnerstve, ktorého vážnosť a stabilita
bola potvrdená sobášom, pričom to, že si žalobca 2/ vzal žalobkyňu 1/ aj napriek tomu, že nebude môcť
mať s ňou dieťa, po ktorom túžil, je jednoznačným prejavom jeho hlbokých citov a náklonnosti k nej.
V porovnaní so žalobkyňou 1/ však musí byť podľa názoru súdu náhrada nemajetkovej ujmy nižšia, a to

z dôvodu, že na rozdiel od žalobkyne 1/, žalobca 2/ nestratil celkom definitívne možnosť mať dieťa, čím
súd nezľahčuje túto tragédiu, ale porovnáva, že situácia žalobkyne 1/ je oveľa bezútešnejšia a jasne
absolútna, pretože ona nikdy s nikým dieťa definitívne nebude môcť mať. Oproti žalobkyni 1/ je nutné
znížiť náhradu nemajetkovej ujmy aj z dôvodu, že hysterektómia, ako už bolo uvedené, negatívne
zasahuje mladú ženu aj v rovine vnímania svojho ženstva, a toho, čo ju ako ženu tiež spoludefinuje,

kdežto takýto zásah do vnútorného prežívania u žalobcu 2/ ako u muža súd objektívne nevidí. Súd
zohľadniac tieto kritériá považoval za spravodlivé a adekvátne aj v porovnaní so sumou náhrady
priznanej žalobkyni 1/, na odčinenie ujmy žalobcu 2/ priznať náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
30.000,- eur, ktorá je tiež porovnateľná so sumou stabilne rodičom priznávaných náhrad nemajetkovej
ujmy po strate dieťaťa. Vzhľadom na zodpovednosť žalovaných u každého v pomere 20% z celku, tak

u každého 20% zo sumy 30.000,- eur náhrada predstavuje sumu 6.000,- eur.

71. Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy žalobcov 3/ a 4/, títo ako svokrovci žalobkyne 1/ a rodičia
žalobcu 2/, žiadali každý po 70.000,- eur. Svoj nárok odôvodňovali tým, že sú lekári, žalobca 2/ je ich
jediným synom. Svoje predstavy vždy spájali s predstavami o tom, že budú mať vnúča, na starostlivosti,

o ktoré sa chceli plnohodnotne ako starí rodičia podieľať. Žalobkyňu 1/ prijali už pred zásnubami ako
vlastnú dcéru, ktorú nemali. Poukazovali na to, že bezprostredne prežívali ochorenie žalobkyne 1/ a jeho
následky. Žalobca 3/ ako hypertonik po prepuknutí ochorenia žalobkyne 1/ bol vystavený extrémnej
psychickej záťaži, zhoršil sa mu zdravotný stav, ktorý vyústil do straty videnia na jedno oko, v dôsledku
čoho viac nemohol vykonávať operačné zákroky na ORL a musel prejsť do ambulancie ORL a bol mu

priznaný invalidný dôchodok. Žalobkyňa 4/ je pediatričkou, má preto blízky vzťah k deťom, poznanie,
že jej syn a nevesta nebudú mať deti, ťažko prežívala až na toľko, že musela vyhľadať psychiatra,
ktorý stav pretrváva do súčasnosti. Žalovaní sa bránili tým, že v čase hysterektómie žalobkyne 1/ nebol
medzi žalobkyňou 1/ a jej svokrovcami žiaden rodinný vzťah a to, že nemôže mať deti im bolo známe
ešte pred uzavretím manželstva, nemohla preto u nich nastať žiadna ujma na rodinnom či súkromnom

živote, namietali preto ich aktívnu vecnú legitimáciu. Tiež tvrdili, že následky, ktoré pociťujú, sú jedine
v príčinnej súvislosti s rozhodnutím ich syna vziať si neplodnú žalobkyňu 1/ za manželku, nie s konaním
žalovaných. Ak by sa totiž bol žalobca 2/ rozhodol inak a do manželstva so žalobkyňou 1/ by nevstúpil,
odpadli by všetky nimi uvádzané následky. Z dôvodu, že žalobca 2/ môže mať deti, nie je dotknutá ani
ich možnosť mať vnúčatá. Tvrdili, že extrémnu psychickú záťaž im spôsobilo nie ochorenie žalobkyne 1/,

ale ich náročné povolanie lekárov v kontexte genetickej výbavy a životného štýlu. Žalovaný 2/ popieral,
že by popisované následky boli dôsledkom oneskorenej diagnostiky ochorenia žalobkyne 1/, mal za to,
že tieto súvisia výlučne s tým, že žalobkyňa 1/ vôbec ochorela na rakovinu a nesúvisia s oneskorenou
diagnostikou tohto ochorenia. Ich následky sú odvodené od toho, že žalobcovia 1/ a 2/ odmietajú využiť
dostupné prostriedky nápravy (adopcia, surogačné materstvo, transplantáciu maternice), ak by tieto

možnosti využili, odpadli by aj následky vo sfére žalobcov 3/ a 4/. Navyše nie je vylúčené, že žalobca 2/
bude mať niekedy deti, napr. s inou ženou, čím by odpadli následky popisované žalobcami 3/ a 4/.72. Čo sa týka námietok o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie s poukazom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 31Cdo/2376/2021 z 09.02.2022 o nemožnosti odškodňovať inštitútmi
ochrany osobnosti druhotné obete, platí všetko to, čo súd uviedol v časti o žalobcovi 2/, a teda je

možné, aby títo žiadali od poskytovateľov zdravotnej starostlivosti náhradu nemajetkovej ujmy, aj keď
sami neboli ich pacientmi. Ak sa ďalej namietal nedostatok ich legitimácie v tom zmysle, že v čase,
kedy žalobkyňa 1/ prišla o možnosť mať dieťa, neboli v žiadnom rodinnom zväzku s ňou, súd uvádza,
že ich považuje za blízke osoby vo vzťahu k žalobkyni 1/ (§ 116 Občianskeho zákonníka), a to či už
v čase straty možnosti mať dieťa (koniec roka 2014), resp. odvtedy až do súčasnosti, nakoľko ide

o osoby, ktoré ujmu, ktorú utrpela žalobkyňa 1/ dôvodne pociťujú ako ujmu vlastnú. V čase, kedy došlo
k strate možnosti mať dieťa u žalobkyne 1/, táto bola dlhoročnou družkou syna žalobcov 3/ a 4/, jeho
snúbenica, s ktorým tvorila pevný pár, obaja udržiavali pozitívne a čulé vzťahy so žalobcami 3/ a 4/,
navonok sa napokon javili prakticky už ako manželia žijúci v spoločnej domácnosti, z čoho možno
usudzovať, že kvalita vzťahov medzi žalobkyňou 1/ a žalobcami 3/ a 4/ bola vzájomne veľmi pozitívna
a vrúcna. Postavenie navzájom blízkych osôb (žalobkyňa 1/ - žalobcovia 3/ a 4/) sa pritom posudzuje

bez ohľadu na to, či tieto osoby žijú v spoločnej domácnosti ( k tomu zhodne napr. Fekete. I: Občiansky
zákonník, I. zväzok. Všeobecná časť, Veľký komentár, 3. aktualizované a rozšírené vydanie. Bratislava.
Eurokódex, 2017 str. 949). Ako už bolo uvedené aj pri žalobcovi 2/, svadba ako taká nemá vplyv na
postavenie žalobcov 3/ a 4/, pretože podľa názoru súdu títo boli k žalobkyni 1/ blízkymi osobami už
pred ňou. Súd existenciu vzájomnej blízkosti žalobkyne 1/ a žalobcov 3/ a 4/ vyvodil z toho, že bolo

z výsluchov zistené, že žalobcovia 3/ a 4/ žalobkyňu 1/ spoznali v čase, kedy s ich synom chodila,
niekedy od roku 2009, navštevovali sa pravidelne, prijali ju ako budúcu nevestu a opisovali svoj vzťah
k nej ako vzťah k dcére, ktorú nikdy nemali. Nešlo teda o krátku známosť ich syna, ktorú by im ani
nepredstavil, ale už v tom čase o plnohodnotnú súčasť rodiny, ktorú žalobca 2/ prezentoval aj rodičom
ako svoju stálu partnerku, s ktorou sa chce zosobášiť a ktorá sa následne už aj formálne sobášom

s ich synom súčasťou rodiny žalobcu 2/ stala. Žalobca 3/ uviedol, že ju od začiatku mal rád, od začiatku
dobre vychádzali a vychádzajú, prijali ju hneď do rodiny, hoci žalobcovia 1/ a 2/ bývali v samostatnej
domácnosti. Už vtedy sa ale pravidelne navštevovali, trávili spolu voľný čas a chodili spoločne na
chalupu, vzťahy sa zintenzívňovali po tom, ako oznámili, že by sa chceli vziať, spoločne sa stretávali
na oslavách, opisovala sa oslava 60tky oboch žalobcov 3/ a 4/, na ktorých bola účastná aj žalobkyňa

1/ v októbri 2014 a príprava na svadbu žalobcov 1/ a 2/, na ktorých sa aj žalobcovia 3/ a 4/ podieľali.
Prejavom toho, že žalobkyňa 1/ mala intenzívne vzťahy aj s vtedy budúcimi svokrovcami, je aj to, že
s nimi riešila svoje vtedajšie zdravotné problémy, zmenu gynekológa, ako to opísala hlavne žalobkyňa
4/, pričom, ak by k nim nemala dôverný vzťah, tak by sa im so zdravotnými problémami nezdôverovala
a nežiadala ich o pomoc, obzvlášť, ak išlo o pomerne intímne gynekologické problémy. Žalobcovia 3/ a 4/

boli v danom období roku 2014 zainteresovaní do pomoci žalobkyni 1/ aj tým, že boli lekári a pomáhali
žalobkyni 1/ so zabezpečením zdravotnej starostlivosti, a to nielen s množiacimi sa problémami pred
zistením diagnózy (problémy s chrbticou, bolesti brucha – vybavenie vyšetrenia u chirurga a neurológa),
ale aj po jej zistení (urgentná magnetická rezonancia, liečenie v onkologickom ústave). Ak by žalobkyňa
1/ tiež nemala blízky a dôverný vzťah žalobkyni 4/, zrejme by nebola tou, ktorej by po odhalení diagnózy

volala, že nález zistený H. D. je vážny. Podľa opisu následných udalostí, obaja žalobcovia 3/ a 4/ ťažko
znášali diagnózu žalobkyne 1/ už po jej zistení, kedy títo plakali spoločne v ordinácii žalobkyne 4/ po tom,
čo žalobcovi 3/ prišiel výsledok z magnetickej rezonancie žalobkyne 1/ odhaľujúci závažnosť ochorenia.
Je zrejmé, že žalobcovia 3/ a 4/ boli osobne hlboko zainteresovaní v pomoci a podpore žalobkyne
1/ v náročnom období. Ak by jej ujmu nevnímali ako vlastnú, takáto emočná zainteresovanosť, aká

bola nimi opísaná, by nebola prítomná. Žalobkyňa 4/ opisovala, ako prežívala náročné obdobie v čase
operácie žalobkyne 1/, utiekala sa k viere, modlila sa o zdravie žalobkyne 1/, čo tiež svedčí tomu, že
jej na nej záležalo tak, ako keby ujmu utrpela ktorákoľvek iná osoba z najbližšej rodiny. Opakovane
žalobkyňu 1/ navštevovali počas jej pobytu v nemocnici, spoločne prežívali chorobu, žalobcovia 3/ a 4/
logicky o to viac, že ako lekári si vedeli vzhľadom na svoje odborné vedomosti predstaviť, čo všetko

žalobkyňu 1/ v liečbe čaká a aké sú riziká, psychicky ju podporovali, čo predstavovalo na ich strane tiež
emocionálnu záťaž. Ak by šlo o osoby, ktoré medzi sebou nemajú blízky vzťah, nebol by tento vzťah
k žalobkyni 1/ definovaný ich pomocou, podporou, starostlivosťou, dôverou a citovou zaangažovanosťou
do zdravotných problémov žalobkyne 1/ a rovnako tak by žalobcovia ani intenzívne neprežívali spolu s
ňou jej liečbu a rekonvalescenciu. O blízkosti vzťahu predovšetkým žalobkyne 1/ a žalobkyne 4/ svedčí

aj fakt, že spoločne vyberali svadobné šaty v svadobných salónoch, čo skutočne nie je štandardné,
ani v iných rodinách s usporiadanými príbuzenskými vzťahmi, aby budúca nevesta vyberala svadobné
šaty s budúcou svokrou. To podľa názoru súdu tiež svedčí o intenzívnom a blízkom vzťahu medzi nimi.
Dokonca žalobkyňa 4/ opísala, ako ju žalobkyňa 1/ volala „mami“ ( viď časť zápisnice z 21.10.2021 nač.l. 1284), pričom nie je si možné logicky zdôvodniť taký prístup, kedy by žalobkyňa 1/ volala osobu,
s ktorou nemá veľmi blízky vzťah, mamou a že by osoba, ktorá by bola oslovovaná ako mama, prijala
takéto oslovenie od osoby, ku ktorej nemá vrúcny pozitívny vzťah. Súd má aj z opisu vyššie uvedených

skutočností preukázané, že vzťah žalobkyne 1/ a žalobcov 3/ a 4/ bol natoľko blízky a intenzívny, že tento
aj z objektívneho hľadiska odôvodňoval, aby ujmu žalobkyne 1/ pociťovali ako ujmu svoju, ktorú ako
svoju aj subjektívne pociťovali, ako to obaja zhodne opisovali. Tento vzťah tu pritom bol už v čase vzniku
ujmy, ako to vyplynulo z vyššie uvedeného opisu vzájomných vzťahov v danom minulom období, nejde
o prípad, že by blízky vzťah sa vyvinul až po tom, čo k zásahu došlo, resp. po uzavretí sobáša, resp.

až počas tohto konania, ako to vykresľovali žalovaní tvrdiac, že tieto vzťahy sa zintenzívnili až plynutím
času. Nič totiž nenasvedčuje tomuto výkladu, práve naopak, opis vzájomných vzťahov svedčí tomu, že
sa o blízke osoby jednalo už aj v čase pred sobášom žalobkyne 1/ a žalobcu 2/, kedy žalobkyňa 1/ ako
dlhoročná družka syna žalobcov 3/ a 4/ mala svoje pevne včlenené miesto v ich rodine. To objektívne
musí platiť o to viac, ak išlo o družku a už snúbenicu ich jediného syna, čo pevnosť väzieb na syna a jeho
partnerku zvyšuje viac, ako keby mali žalobcovia 3/ a 4/ viac detí, viac neviest či zaťov, alebo v tom čase

už aj vnúčatá, kedy by sa ich pozornosť a náklonnosť delila medzi viac blízkych osôb súčasne. Súd preto
uzavrel, že žalobcovia 3/ a 4/ ako blízke osoby spĺňajúce kritériá podľa § 116 Občianskeho zákonníka
sú aktívne vecne legitimovaní na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy ako druhotné obete nesprávne
poskytnutej zdravotnej starostlivosti žalobkyni 1/. Súd má pritom za to, že títo v dôsledku nesprávne
poskytnutej zdravotnej starostlivosti žalobkyni 1/ utrpeli svoju vlastnú ujmu na práve na súkromie, ktorá

nie je len sprostredkovaná sobášom ich syna so žalobkyňou 1/, pretože (tak ako to platilo pri žalobcovi
2/), či by k sobášu došlo alebo nedošlo, či by sa žalobkyňa 1/ stala ich formálnou nevestou, alebo by bola
naďalej„len“životnoupartnerkou–družkouichsyna,ichujmabybolavzhľadomnaužvtedyvybudované
vzájomné vzťahy a pevné väzby rovnaká, pretože platí v tomto smere všetko, čo súd uviedol u žalobcu
2/. Spolužitie žalobkyne 1/ a žalobcu 2/ spĺňalo všetky znaky riadneho dlhodobého partnerského zväzku

a navonok sa aj ako manželstvo už mohlo javiť a ako k členke svojej najbližšej rodiny žalobcovia 3/ a 4/
v danom čase už k žalobkyni 1/ pristupovali. V danom prípade je tiež daná aj priama príčinná súvislosť.
Nebyťtotižnesprávneposkytnutejzdravotnejstarostlivostižalobkyni1/atýmspôsobenejhysterektómie,
žalobcovia 3/ a 4/ by nestratili ani možnosť, aby ich jediný syn so svojou životnou partnerkou splodil
dieťa, a teda ich biologické vnúča. Nestratili by teda ani tú pravdepodobnosť mať vnúča, ktorú v danom

čase mali, ako už bolo vyššie uvedené, nič nenasvedčovalo tomu, že by žalobcovia 1/ a 2/ neboli
mohli mať predtým dieťa spoločne, a teda pravdepodobnosť, že by dieťa (žalobcovia 3/ a 4/ vnúča)
mali, nebola žiadnou objektívnou skutočnosťou pred hysterektómiou znížená. Nemožnosť mať svoje
biologické vnúča, teda ujma, nie je spôsobená tým, že sa ich syn oženil so žalobkyňou 1/, pretože táto
by tu bola aj bez sobáša. Napokon, ako už súd odôvodnil vyššie, ak by súd mal prijať taký výklad, že

si žalobca 2/ mal po zistení následkov karcinómu krčka svojej snúbenice a v čase plánovania svadby,
rozmyslieť svoju „voľbu“ v záujme toho, aby mal deti a jeho rodičia vnúčatá, čím sa podľa žalovaných
mala ujma stratiť, takýto výklad je v ponímaní súdu v príkrom rozpore s morálnymi zásadami, kedy by
teda súd mal preniesť celú zodpovednosť za to, že rodičia nemajú biologicky vlastné vnúča, na žalobcu
2/, ktorý napriek zdravotným problémom svojej vtedy snúbenice, rozhodol sa ju napriek všetkému

vziať za manželku, čo je prejav hlbokej náklonnosti, lásky a morálneho kreditu žalobcu 2/. Prijať iný
výklad by znamenalo poprieť všetky piliere, na ktorých stojí vzájomná náklonnosť, láska a dôvera dvoch
ľudí a uprednostniť voľbu vymeniť svoju životnú partnerku, vzdať sa už vybudovaného partnerského
zväzku na počkanie v záujme možnosti sa „rozmnožiť“. Žalovanými nezodpovedanou otázkou je, prečo
by uvedeným spôsobom mal žalobca 2/ sanovať porušenie povinností zo strany žalovaných na úkor

svojich citov, energie vloženej do vybudovania perspektívneho partnerského zväzku so žalobkyňou 1/,
ktorú miloval. Čo sa týka náhradných možností formou adopcie, náhradného materstva a transplantácie
maternice, platí všetko, čo už uviedol vyššie, keďže nejde o formy, ktoré by ujmu znegovali a navyše
nie je možné ani z dôvodov už uvedených spravodlivo žiadať, aby takéto procesy (neisté a riskantné
v už skôr odôvodnenom význame) žalobcovia 1/ a 2/ podstupovali. Tiež nie je pravdivé tvrdenie, že tieto

následky nie sú v súvislosti s oneskorenou diagnostikou ochorenia žalobkyne 1/, lebo by ich pociťovali,
aj keby rakovina žalobkyne 1/ bola diagnostikovaná včas, pričom s touto argumentáciou sa už súd
vysporiadal vyššie pri náhrade škody aj ujmy žalobkyne 1/ a tu len stručne dodáva, že nebyť nesprávne
poskytnutej starostlivosti, rakovina sa u žalobkyne 1/ nemusela vôbec rozvinúť. Neplatí teda premisa,
že by na onkologické ochorenie bola ochorela tak či onak za akýchkoľvek okolností.

73. Čo sa týka ujmy žalobcov 3/ a 4/ a zásahu do súkromného a rodinného života žalobcov 3/a 4/,
súd konštatuje, že porušením práva jednej osoby, môže dôjsť aj k nedovolenému zásahu do práva
na súkromie druhej osoby, ktorá je k nej vo vzťahu osoby blízkej, čo je aj prípad žalobcov 3/ a 4/.Oni sami sa nedočkali vlastného potomstva – vnúčat, ktoré zdedí ich gény, nebudú môcť prežívať
s tým spojené radostné udalosti narodenia dieťaťa, ďalších radostných udalostí a životných míľnikov,
boli ochudobnení o zážitky s vlastným vnúčaťom a o možnosť sa ako starí rodičia spolupodieľať na

jeho výchove, ale aj možnosť ďalej rozvíjať vzťahy so žalobcami 1/ a 2/ už ako rodičmi a možnosť
im predávať svoje skúsenosti v starostlivosti o dieťa, čo súd vidí zvlášť u žalobkyne 4/, ktorá je
pediatrička. Je možné pritom dôvodne predpokladať, že by boli ako starí rodičia účastní všetkých
týchto aktivít, vzhľadom na to, že vzťahy v rodine so žalobcami 1/ a 2/ sú usporiadané a intenzívne
a že by aj dieťa bolo do takto dobre vybudovaných vzťahov s babkou a dedkom prirodzene včlenené.

Pre akéhokoľvek rodiča – potenciálneho starého rodiča, ktorý udržuje so svojím potomkom blízke
vzťahy, by zistenie, že nie z vlastnej vôle jeho dieťa so životným partnerom nebude môcť splodiť dieťa
z dôvodu nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti, a teda že sa ani nedočkajú vlastných vnúčat,
bolo spôsobilým objektívne privodiť psychickú bolesť a nutnosť túto neočakávanú negatívnu informáciu
vnútorne spracovať. Žalobcovia 3/ a 4/ sa teda museli nedobrovoľne vzdať svojich plánov realizovať
sa v seniorskom veku ako starí rodičia v pomoci synovi a jeho partnerke s výchovou a starostlivosťou

o vnúča a zamerať svoj život na iné aspekty trávenia svojho času vo vyššom veku ako na zážitky
svnúčatamiastarostlivosťone.Súčasneprežívalispolusožalobcami1/a2/psychickynáročnéobdobie
od zistenia diagnózy žalobkyne 1/ počnúc, po podporu a pomoc pri liečbe a jej zotavovaní, ktoré by
inak neboli nútení prežiť, ak by ním neboli bezprostredne zasiahnutí, čo posilnilo fakt, že výsledkom
ochorenia ich nevesty je to, že prišla definitívne o možnosť mať dieťa a oni o možnosť mať vlastné

vnúča. Aj táto psychická záťaž bola objektívne spôsobilá negatívne zasiahnuť do života žalobcov 3/
a 4/ každého osobitne, pretože každý sa s ňou musel vyrovnať sám, ale aj ich dvoch ako manželov,
ktorí spoločne poskytovali pomoc a podporu vtedy snúbenici svojho jediného syna a museli si byť aj
vzájomne oporou. Skutočnosť, že táto udalosť ich výrazne negatívne psychicky (a to hlavne u žalobkyne
4/) zasiahla a museli sa s ňou psychicky vyrovnávať, je zrejmá aj z toho, ako emotívne prebiehalo

pojednávanie, na ktorom bol realizovaný ich výsluch. Ujmu na práve na súkromný a rodinný život tak
z vyššie uvedených dôvodov súd vzhliadol u oboch žalobcov 3/ a 4/, pričom však ale súd je toho názoru,
že intenzita zásahu nebola u oboch z nich celkom rovnaká, a preto ani nemôže byť odčinená rovnakou
sumou. U oboch žalobcov 3/ a 4/ je prítomný približne rovnaký vek, to, že ani jeden z nich nemal
v čase zásahu žiadne vnúča a doposiaľ žiadne vnúča nemajú, pretože žalobca 2/ je ich jediným synom.

Obaja si prežili vyššie opísané negatívne skutočnosti, emočnú záťaž a nutnosť sa psychicky vysporiadať
s novou s neočakávanou situáciu a definitívne novou realitou prežitia seniorského veku. Vychádzajúc zo
situácie, aká nastala a aká pretrváva ku dňu rozhodnutia súdu, vnúčaťa od žalobcu 2/ a žalobkyne 1/ ako
svojej nevesty sa definitívne žalobcovia 3/ a 4/nedočkajú, hoci ho plánovali a na túto úlohu sa tešili o to
viac, keď mali len jedného syna. Súd ale na strane žalobkyne 4/ vzhliadol ale fakt, že prirodzene mala

so žalobkyňou 1/ v čase zásahu pevnejšie puto ako žalobkyňa 1/ so žalobcom 3/, čo vyplynulo najmä
zvýsluchužalobkyne4/,ktorávnímalažalobkyňu1/akosvojudcéru,pretožejunikdynemala,hociponej
túžila, ktorá intenzívne prežívala aj ako matka stratu, ktorú utrpela žalobkyňa 1/ stratou možnosti stať sa
matkou (keď sama žalobkyňa 4/ uvádzala, že o 2 deti prišla, preto nemali viac detí) a ktorá vnímala aj ako
žena stratu ženstva žalobkyne 1/. Súčasne mala a má ako pediatrička nadmieru pozitívne vybudovaný

vzťah k deťom, s ktorými je dennodenne v úzkom kontakte, čo výrazne jatrí rany a smútok z toho, že
ona svoje vnúča mať nebude a jej ujmu aj z dôvodu jej pozitívneho vzťahu k deťom ako takým je nutné
vnímať ako výraznejšiu. Sama uvádzala, ako mala pre svoje vnúča už odložené hračky, Lego a knižky,
ktoré zbalila s vedomím, že ich nebude potrebovať, čo je tiež prejav toho, že na to, že bude mať vnúča,
sa aj tešila a pripravovala. Súčasne bolo aj výsluchom strán preukázané, že psychickú záťaž žalobkyňa

4/ niesla ťažšie ako žalobca 3/, kedy sa najskôr snažila zvládať ju voľne dostupnými prípravkami na
ukľudnenie, ale následne musela vyhľadať aj psychiatrickú pomoc, a hoci sa snažila vysadiť predpísané
antidepresíva, musela sa k nim vrátiť a užíva ich doposiaľ. Z uvedeného je zrejmý výrazne negatívny
následok na psychickom zdraví žalobkyne 4/. Súčasne bolo zistené a nebolo spochybnené tvrdenie,
že pred ochorením žalobkyne 1/ sa žalobkyňa 4/ nikdy neliečila u psychiatra, v tomto smere žiadne

psychickéťažkostipredtýmnepociťovala,apretojavísabyťúčelovýmtvrdeniežalovaných,žezatietojej
zdravotné problémy by malo byť zodpovedné výlučne jej náročné povolanie či bližšie nekonkretizovaný
životný štýl, ako to uvádzal žalovaný 1/. Ak by aj povolanie bolo spôsobilé akékoľvek problémy spustiť,
nutnosť vysporiadať sa s poškodením zdravia žalobkyne 1/ bolo objektívne spôsobilé nepochybne
ich zhoršiť. V tomto kontexte súd uvádza, že nevykonal žalobcami navrhovaný výsluch psychiatra H.

M., nakoľko bola doložená lekárska správa z psychiatrického vyšetrenia žalobkyne 4/ a nie je sporu
o tom, že ho žalobkyňa 4/ vyhľadala a bola ním ošetrená. Žalovaní namietali to, že ho žalobkyňa 4/
vyhľadala účelovo len pre potreby tohto konania (až po jeho začatí), avšak vnútornú pohnútku žalobkyne
4/, resp. tvrdený špekulatívny úmysel žalobkyne 4/, s ktorým mala vyhľadať psychiatra len preto, abysi pre účely tohto konania zabezpečila priaznivejšie postavenie, by výsluch ošetrujúceho lekára nebol
aj tak spôsobilý preukázať. Nakoniec, žalovaní síce namietali špekulatívnosť konania žalobkyne 4/,
ktoré videli v návšteve psychiatra až po začatí konania, avšak neprodukovali žiadne dôkazy, ktorými

by sa nečestný úmysel žalobkyne 4/ preukázal. Špekulatívny úmysel žalobkyne 4/ sa nepreukázal ani
výsluchom žalobkyne 4/, práve naopak, táto je podľa jej vyjadrenia stále psychiatricky ambulantne
liečená a nastavená na užívanie antidepresív. To, že doposiaľ užíva antidepresíva, nebolo sporné. Teda
celkom zrejme, bola a je na psychiatrickú liečbu odkázaná. Nie je si rozumne totiž možné odôvodniť,
aby užívala antidepresíva niekoľko rokov len preto, aby pre účely tohto konania „obhájila“ svoju údajne

podľa žalovaných účelovú návštevu psychiatra. Napokon, pre posúdenie nároku žalobkyne 4/ nie je ani
podstatnéto,čijejbolatýmtopsychiatromstanovenákonkrétnavlekárskejspráveuvedenádiagnózaači
táto bola správna, podstatné je posúdenie toho či zásah bol objektívne spôsobilý negatívne zasiahnuť
do psychického stavu žalobkyne 4/, čo súd vyhodnotil kladne, pričom už aj len z výsluchu žalobkyne
4/ vyplynulo, ako situáciu negatívne prežívala, a to vcítiac sa do žalobkyne 1/ nielen ako jej budúca
svokra, ale aj ako žena a matka. O zásah by sa teda jednalo aj v takom prípade, ak by žalobkyňa

4/ psychiatra nevyhľadala. Ak žalovaný 2/ uvádzal, že za návštevu psychiatra nemôže ochorenie ako
také, ale to, že sa musela žalobkyňa 4/ k okolnostiam vrátiť v súvislosti s konaním pred Úradom či
súdom, súd uvádza, že nebyť primárneho poškodenia zdravia, nebolo by nutné, aby sa žalobkyňa
4/ opakovane vracala k nemu v tomto spore a oživovala svoje myšlienky, ktoré jej logicky priťažujú
tak, ako by na psychickej pohode nepridali akékoľvek negatívne spomienky komukoľvek. Aj to, že jej

samotný tento spor priťažil, je prejavom toho, že má problém túto záťaž stále spracovať a prejavom
toho, že ujma v jej psychickej sfére je zjavná a aktuálna. Pri určení výšky ujmy súd prihliadol na fakt,
že u žalobcov 3/ a 4/ ujma nepochybne musí byť odčinená výrazne nižšou sumou, akou súd odčinil
ujmu žalobcov 1/ a 2/ vzhľadom na nižšiu závažnosť, čo si napokon zrejme sami uvedomujú, keď si
uplatnili sumu nižšiu. Ujma žalobcov 1/ a 2/ je totiž vyššia ako ujma potenciálnych starých rodičov, keďže

ide síce o blízke osoby, ale kvalita ich vzťahu je výrazne iná a väzba na žalobkyňu 1/ je podstatne
slabšia, ako v prípade vzťahu medzi žalobkyňou 1/ a žalobcom 2/. S prihliadnutím na všetky vyššie
uvedené kritériá súd určil ako primeranú výšku náhradu nemajetkovej ujmy na strane žalobkyne 4/
v sume 10.000,- eur, z čoho 20% pripadá na každého žalovaného, tj. na každého žalovaného to činí
2.000,- eur. Súd dohľadal rozhodnutia, ktorým sa odškodňovala nemajetková ujma spôsobená úmrtím

vnúčat pri dopravnej nehode, napr. rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp.zn. 24Co/142/2018, kde za
úmrtie plnoletého vnuka bola starej mame priznaná náhrada v sume 5.000,- eur, rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp.zn. 22Co/25/2022, kde za úmrtie plnoletého vnuka bola starým rodičom priznaná
náhrada v sume každému po 5.000,- eur, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn.8Co/19/2021, kde
za úmrtie plnoletého vnuka bola starej matke priznaná náhrada v sume 5.000,- eur. Súd ale zohľadnil,

že v daných prípadoch išlo o úmrtie plnoletého vnúčaťa a nie o nemožnosť mať biologické vnúča, čo je
následok kvalitatívne mierne iný (súd tieto rozhodnutia uvádza len pre orientačné porovnanie týkajúce
sa vzťahu starý rodič – vnúča), a tiež to, čo už bolo uvedené, že je dôvodné, aby ujmy spôsobené
profesijným zlyhaním poskytovateľa zdravotnej starostlivosti boli odškodňované sumou vyššou ako
následky privodené pri prevádzke motorového vozidla. S prihliadnutím na vrúcny vzťah žalobkyne 4/

so žalobkyňou 1/ (ako matka- dcéra), vysokú mieru negatívneho prežívania na strane žalobkyne 4/
posilnenú tým, že jej povolaním je pomáhať deťom, čo naviazanosť na deti a aj smútok objektívne
zvyšuje,súdsumu10.000,-eurhodnotilakoprimeranúzistenejujme,jejrozsahuazávažnosti.Vovzťahu
k žalobcovi 3/ súd hodnotil, že jeho vzťah so žalobkyňou 1/ je vzájomným vzťahom dvoch blízkych
osôb, ale z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa 4/ mala so žalobkyňou 1/ bližší vzťah

ako so žalobcom 3/, čo plynulo aj z toho, že žalobkyňa 4/ sa vedela vcítiť viac do situácie žalobkyne 1/
ako žena a matka súčasne, o to viac intenzívne ujmu na jej strane vnímala a túto aj súdu hodnoverne
zreprodukovala a opísala. Taký extrémne blízky vzťah so žalobkyňou 1/, aký mala jeho manželka však
z výsluchu žalobcu 3/ nevyplynul. Súd teda videl istú kvalitatívnu odlišnosť medzi vzťahom žalobkyne
1/ k obom z nich, ktorú odlišnosť zohľadnil pri výške náhrady. Žalobcovi 3/ ujma tiež vznikla rovnaká,

ako žalobkyni 4/ v súkromnom a rodinnom živote (už opísané vyššie), ale nebolo zistené, že by mu
privodila taký zásah do jeho psychického stavu, takú emočnú nestabilitu ako žalobkyni 4/, čo sa musí
prejaviť aj v mierne nižšej výške náhrady nemajetkovej ujmy. Bolo zistené, že žalobca 3/ trpel vysokým
krvným tlakom aj pred odhalením ochorenia žalobkyne 1/, po jej odhalení a zistení následkov sa prejavilo
zhoršenie zdravotného stavu (poškodenie očného nervu). To, že ani na psychickom ani fyzickom zdraví

uvedená by situácia nikomu nepridala, ale práve naopak, je objektívnym faktom. Každý uvedenou
tragickou okolnosťou postihnutý človek by vnímal danú situáciu ako stresujúcu. Negatívny vplyv na
celkovú pohodu a stav žalobcu 3/ je nepochybný, a preto ho na prospech žalobcu 3/ zohľadnil najmä,
ak bolo uvádzané, že žalobca 3/ je skôr uzavretej povahy, a preto sa dá predpokladať, že vnútornéprežívanie všetkých (aj negatívnych) emócií je u neho ako u introverta pomerne silné. Nie je ale možné
celkom presne vymedziť, do akej miery boli tragické udalosti v rodine príčinou zhoršenia jeho stavu a do
akej miery toto súviselo s jeho primárnym ochorením a nie je možné ani konštatovať, pretože to nebolo

preukázané, že by zhoršenie zdravia súviselo výlučne len s prežívaním tejto ťažkej rodinnej udalosti.
Súd zohľadnil tieto odlišnosti na strane žalobcu 3/ oproti žalobkyni 4/, zohľadnil, že aj on musel spracovať
výraznenegatívnyastresujúciemočnýzážitok,sktorýmsamuselnaučiťžiť,muselnájsťnovénaplnenie,
namiesto toho byť starým rodičom, pričom rovnako ako jeho manželka, prišli o možnosť rozvíjať svoje
vzťahy s vnúčaťom, ktoré by pravdepodobne boli mali a v tomto smere zažiť aktívny seniorský vek cítiac

sa byť užitočným v pomoci s výchovou vlastného vnúčaťa. Vzhľadom na uvedené odlišnosti súd mierne
znížil náhradu nemajetkovej ujmy žalobcu 3/ oproti žalobkyni 4/, a to na sumu 9.000,- eur, z čoho na
každého zo žalovaných pripadá 20% vo výške 1.800, -eur.

74. Zhrnúc tak jednotlivé nároky, výsledok tohto sporu je nasledovný:
- výsledná suma bolestného je 6.607,- eur + náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia 42.900,- eur

spolu 49.507 eur, z čoho 20% na každého žalovaného je po 9.901,40 eur; súd žalobu zamietol v zvyšnej
časti (60% týchto nárokov pripadajúcich na tretieho škodcu) a v časti celého mimoriadneho zvýšenia
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia,
- výsledná suma náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyne 1/ je 40.000,- eur, z čoho 20% na každého
žalovaného je po 8.000,- eur, súd žalobu zamietol v zvyšnej časti (60% tohto nároku),

- výsledná suma náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu 2/ je 30.000,- eur, z čoho 20% na každého
žalovaného je po 6.000,- eur, súd žalobu zamietol v zvyšnej časti (60% tohto nároku),
- výsledná suma náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu 3/ je 9.000,- eur, z čoho 20% na každého
žalovaného je po 1.800,- eur, súd žalobu zamietol v zvyšnej časti (60% tohto nároku),
- výsledná suma náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyne 4/ je 10.000,- eur, z čoho 20% na každého

žalovaného je po 2.000,- eur, súd žalobu zamietol v zvyšnej časti (60% tohto nároku).
Ostatné procesné námietky

75. Žalovaný 1/ namietal zaujatosť sudkyne v nadväznosti na to, že táto nevyhovela jeho návrhu na
odročenie pojednávania (námietka vznesená v podaní z 06.08.2021, opakovaná námietka zaujatosti

v podaní z 23.08.2021 a 08.09.2021 z rovnakých dôvodov). Namietal v nich zaujatosť sudkyne z dôvodu,
že dovtedy sudkyňa vždy odročila pojednávanie, len žiadosti žalovaného 1/ o odročenie pojednávania
nevyhovela, že sudkyňa z tohto dôvodu porušuje rovnosť strán, z čoho vyvodzoval jej zaujatosť.
Súd na túto námietku zaujatosti neprihliadal a nepredkladal ju na rozhodnutie nadriadenému súdu
z dôvodu, že sa týka iba procesného postupu sudkyne v konaní (§ 49 ods. 3 CSP v spojení s § 53

ods. 3 CSP), teda dôvodom bol iba spôsob jej rozhodovania o tom, či pojednávanie odročí alebo nie,
o čom bol žalovaný 1/ súdom informovaný. Súd nepristúpil k odročeniu pojednávania nariadeného
na deň 09.09.2021 na základe žiadosti žalovaného 1/ zo dňa 26.07.2021. Žalovaný 1/ tvrdil kolíziu
pojednávania s pojednávaniami na Okresnom súde Bratislava I (sp.zn. 16C/24/2018) a Okresnom súde
Malacky (sp.zn. 32C/309/2018), opakovane žiadal o odročenie pojednávania z toho istého dôvodu aj

podaním zo dňa 06.08.2021. Súd mal za to, že v oboch žiadostiach absentovalo riadne zdôvodnenie,
keď síce predvolaniami na pojednávania na iných súdoch bola preukázaná kolízia, avšak nebolo
nijako zdôvodnené, prečo sa žiadalo o odročenie pojednávania práve v prejednávanej veci, ktorá bola
najstaršia (a v ktorej sám žalovaný 1/ už v tom čase namietal neprimeranú dĺžku konania), neodôvodnil,
z akého dôvodu sa dáva prednosť iným pojednávaniam v iných mladších veciach (obe kolidujúce

konania začaté až v roku 2018), ktoré zdôvodnenie súd považoval za nutné najmä za situácie, že na
pojednávaní bol dlhšie plánovaný, advokátovi žalovaného 1/ známy a na koordináciu zúčastnených
znalcov náročný program tohto pojednávania. Rovnako tak nebolo vôbec zdôvodnené, aká relevantná
skutočnosť bránila alternatívnym riešeniam zastúpenia na jednotlivých pojednávaniach, ktoré vzájomne
časovo kolidujú a či a aká snaha bola vyvinutá na to, aby bolo zabezpečené prejednanie tejto najstaršej

veci. To všetko najmä za stavu, ak advokát žalovaného 1/ pôsobil v advokátskej kancelárii s vtedy 4
činnými advokátmi a 10 advokátskymi koncipientmi, vo vzťahu ku ktorej personálnej obsadenosti by
sa dali očakávať rôzne možnosti, ako kolíziu vyriešiť. Ak skutočne nebolo možné vzniknutú situáciu
ohľadom kolízie efektívne zvládnuť napriek uvedenému, vždy je nutné súdu aspoň zdôvodniť, z akých
dôvodov tomu tak je. Tejto otázke sa však v žiadosti o odročenie pojednávania (napriek tomu, že o týchto

nedostatkoch bol advokát žalovaného 1/ súdom oboznámený) vôbec nevenoval a ich nezdôvodnil.
Nebolo ani preukázané, že strany vo všetkých kolidujúcich pojednávaniach trvajú práve a len na
osobnej účasti advokáta JUDr. Ondreja Urbana, pričom § 183 ods. 2 CSP výslovne vyžaduje aj
náležité preukázanie tejto skutočnosti, nielen všeobecné tvrdenie toho, že strana odôvodnene trvá najeho osobnej účasti na pojednávaní a tiež by malo byť preukázané, že táto osobná účasť jedného
advokáta je vyžadovaná zároveň vo všetkých kolidujúcich veciach. Napriek uvedenému vysvetleniu
dôvodov, pre ktoré súd neodročil pojednávanie, právny zástupca žalovaného 1/ podaním zo dňa

23.08.2021 opakovane tretíkrát žiadal o odročenie pojednávania, v ktorom súdu oznámil, že všetci
klienti odmietajú substitúciu, ktorá tak nie je možná (opäť bez preukázania tejto skutočnosti), na čo
mu súd oznámil, že na svojom stanovisko ohľadom neodročenia súd trvá. Poslednou štvrtou žiadosťou
o odročenie pojednávania zo dňa 08.09.2021 právny zástupca žalovaného 1/ zopakoval rovnaký dôvod
pre odročenie pojednávania (bez bližšej konkretizácie a preukázania už skôr tvrdených skutočností)

a súčasne doplnil ďalší dôvod, že ani štatutár žalovaného 1/ sa nemôže zúčastniť pojednávania, nakoľko
má naplánované neodkladné medicínske úkony vo svojej ambulancii. Tento dodatočný dôvod nebol ani
od počiatku tvrdený, nebol ani ničím podložený, preukázaný, keď nebola preukázaná žiadna prekážka,
ktorá by bránila štatutárovi žalovaného 1/ zúčastniť sa tohto pojednávania, tieto neodkladné úkony
neboli ani konkretizované. Ani nie je jasné, kedy sa o tomto dôvode žalovaný 1/ dozvedel, najmä, keď
od doručenia predvolania (09.07.2021) až do 08.09.2021 tento dôvod ani netvrdil (napriek tomu, že

dovtedy súdu adresoval tri skoršie žiadosti o odročenie toho istého pojednávania), čím ani nebolo možné
posúdiť splnenie povinnosti strany oznámiť dôvod odročenia pojednávania bezodkladne, čo sa o ňom
dozvedela ( § 183 ods. 3 CSP). Vždy je nutné preukázať, že od advokáta nemožno žiadať, aby sa
nechal zastúpiť iným advokátom, čo však nebolo preukázané ani v jednej zo štyroch žiadostí o odročenie
pojednávania. Ak sa argumentovalo tým, že na žiadosť iných zúčastnených subjektov súd pojednávanie

vždy odročil, len žalovanému 1/ nie, čím súd mal porušiť rovnosť strán, uvedené nie je pravdivé a navyše
každá žiadosť o odročenie pojednávania je individuálna. Súd opakovane nevyhovel ani iným žiadostiam
o odročenie pojednávania (napr. žiadosť H. K. ako zástupcu Alpha medical, s.r.o. zo dňa 19.10.2020,
žiadosti intervenienta zo dňa 18.12.2019, pôvodne nevyhovel ani žiadosti právnej zástupkyne žalobcov
3/ a 4/ zo dňa 29.03.2023, ktorá doplnila žiadosť a túto riadne zdôvodnila a preukázala vyhlásením

klientov, že títo z konkrétne tam uvedených dôvodov trvajú na účasti advokátky na pojednávaní a súd
vyhovel až tejto opakovanej doplnenej žiadosti spĺňajúcej predpoklady podľa § 183 CSP). Napokon,
ak by bol býval právny zástupca žalovaného 1/ svoju žiadosť o odročenie pojednávania doplnil a táto
by bola úplná a súčasne by boli preukázané už vyššie uvedené skutočnosti a dôvody pre odročenie
pojednávania (to, čo jej chýbalo mu súd oznámil), súd by jej nemohol nevyhovieť (a ani by nemal

dôvod jejnevyhovieť)vzáujmezachovaniasprávnehoprocesnéhopostupu.Pojednávaniasaodročovali
v danej veci z dôvodov náhleho zhoršenia zdravotného stavu právnych zástupcov (na strane žalobcov 3/
a 4/ a Alpha medical, s.r.o), ktoré nastali krátko pred pojednávaniam, tieto boli preukázané a podložené
lekárskymi správami, v zmysle ktorých bola preukázaná jednak bezprostrednosť zhoršenia zdravotného
stavu pred pojednávaním, a jednak nemožnosť zúčastniť sa pojednávania, pričom ide o inú situáciu, pri

ktorejjelogické,ženiejemožnézodňanadeňnájsťsubstitútavskutkovozložitejveci,pokiaľkzhoršeniu
zdravotného stavu dôjde deň či dva pred pojednávaním. To však podľa názoru súdu nemožno zrovnávať
so situáciou, kedy je advokát spolupôsobiaci s inými advokátmi a koncipientmi v jednom subjekte na
pojednávanie predvolaný 2 mesiace vopred, počas ktorých je možné od neho žiadať, aby vykonal úkony
na zabezpečenie účasti advokáta na pojednávaní a ak sa mu to nepodarí, aby túto svoju snahu súdu

riadne zdôvodnil, vysvetlil dôvody márnej snahy a tieto dôvody súdu následne aj preukázal. Odročovalo
sa tiež pojednávanie z riadne preukázaných osobných dôvodov na strane splnomocnenej zástupkyne
žalobcov 1/ a 2/, avšak tu súd musel pristúpiť k odročeniu, pretože ak by vyžadoval, aby sa nechal takýto
splnomocnený „občiansky“ zástupca zastúpiť inou osobou, porušil by tým § 89 ods. 1 CSP, v zmysle
ktorého sa občiansky zástupca zastúpiť substitučne dať nemôže a nemôže si popri ňom strana ani zvoliť

advokáta (§ 89 ods. 3 CSP). Tiež sa odročovalo pojednávanie v tejto veci z objektívnych procesných
dôvodov, pretože bolo pred pojednávaním potrebné mať ustálený okruh žalovaných, s ktorými má súd
konať (pred pojednávaním doručené návrhy na pristúpenie ďalšieho žalovaného do konania, o čom
by sa nebolo stihlo do pojednávania rozhodnúť, nestihli by sa doručiť novému žalovanému všetky
potrebné podania, zabezpečiť jeho stanovisko k nim a riadne a včas ho na pojednávanie predvolať; tiež

z dôvodu potreby rozhodnúť o odvolaní žalovaného 1/ proti uzneseniu o zastavení konania voči Alpha
medical, s.r.o. ešte do pojednávania, aby bolo jasné, s kým súd má alebo nemá konať). Tieto dôvody
pre odročenie pojednávania vyplynuli z procesnej situácie, pre ktoré súd, či chcel či nechcel, musel
pojednávania odročiť. Tiež odročenie pojednávania spôsobila nemožnosť zabezpečiť účasť znalcov na
pojednávaní, ktorí mali byť naraz vypočutí vzhľadom na ich iné pracovné povinnosti, bez čoho súd

nemohol pokračovať ďalej. Uvedeným exkurzom chcel súd odôvodniť to, že každá žiadosť o odročenie
pojednávania bola osobitá, dôvody, pre ktoré sa žiadalo o odročenie pojednávaní boli rôzne, súd ich
preto nemohol hodnotiť paušálne, všetky rovnako. Preto súd nemohol a nikdy nemôže postupovať tak,
žeakužrazniektorejžiadosti vyhovel,vyhovievždyajvšetkýmďalšímanaopak,akniektorejnevyhovel,nevyhovie aj všetkým neskorším žiadostiam tých istých či iných subjektov. Uvedené však podľa názoru
súdu neznamená, že takýmto individuálnym vyhodnotením každej žiadosti konal v rozpore so zásadou
rovnosti strán.

76. Ďalej sa žalovaný 1/ opakovane počas celého konania domáhal uplatnenia sudcovskej koncentrácie
konania (na ťarchu žalobcov), keď najmä argumentoval tým, že títo neskoro predložili súkromné
znalecké posudky znaleckého ústavu forensic. V tejto súvislosti súd konštatuje, že pripustil a prihliadol
na predložené znalecké posudky od forensic, pričom neaplikoval sudcovskú koncentráciu vo vzťahu

k týmto dôkazom. Treba uviesť, že predloženie súkromného znaleckého posudku žalobcovia avizovali
už v žalobe, súčasne ako dôkazný návrh sa objavil aj v podaní z 15.01.2019, ktoré na výzvu súdu
v záujme sumarizácie svojej dovtedajšej argumentácie a dôkazov po prvom pojednávaní adresovali.
Žalobcovia preukázali, že v tom čase už zadali spracovanie súkromného znaleckého posudku. Nešlo
teda o prípad, kedy by až po dlhom čase od začatia konania strany prvýkrát navrhli dôkaz, ktorý
predtým nenavrhovali, práve naopak, od počiatku sporu žalobcovia vykonávali kroky smerujúce k jeho

predloženiu. Znalecký ústav rozpracoval dva posudky vzhľadom na to, že problematika spadala do
viacerých medicínskych znaleckých odvetví. Tieto boli predložené súdu dňa 02.05.2019 a 27.01.2020.
Súd má za to, že s prihliadnutím aj na špecifickú procesnú situáciu, aká v spore nastala, a síce, že
pre účely spracovania týchto posudkov bola potrebná súčinnosť tretích strán, ktorá súčinnosť nebola
na ich výzvy adresované im ešte pred začatím konania (doložené spolu so žalobou) poskytnutá,

nebolo by spravodlivé sankcionovať žalobcov tým, že posúdi ich dôkaznú aktivitu v tomto smere za
oneskorene vyvinutú. Treba dodať, že cytologická vzorka od žalovaného 2/ bola predložená pre účely
zabezpečenia súkromného znaleckého posudku až na základe uznesenia súdu zo dňa 24.01.2019.
Vzorky hodnotené spol. Alpha medical sa z dôvodov, ktoré nemožno pripísať na ťarchu žalobcov,
nepodarilo do dnešného dňa dohľadať, čo objektívne spôsobilo tiež zdržanie so spracovaním posudku

a celkové sťaženie jeho spracovania. Tieto nebolo možné žalobcom pre účely spracovania posudku
vydať preto vôbec. Nejavilo sa preto súdu adekvátne, aby zdržanie pripísal na ťarchu žalobcov. Ak sa
namietalo v tomto smere, že bolo v možnostiach žalobcov si zaobstarať posudok a k tomu potrebné
vzorky skôr, ale túto možnosť nevyužili, s týmto sa súd celkom nestotožnil. Vzorky spol. N. medical
naposledy preukázateľne mal Úrad, ktorý ich dňa 07.09.2016 vrátil Alpha medical, ktorá ich mala podľa

doručenky prevziať dňa 13.09.2016. Listom zo dňa 23.12.2016 Alpha medical urgovala vrátenie týchto
preparátov, (napriek tomu, že ich už v septembri 2016 mala prevziať od Úradu do svojej dispozície),
pričom jej bolo oznámené, že už ich od Úradu prevzala dňa 13.09.2016. Alpha medical s najväčšou
pravdepodobnosťou v decembri 2016 prišla na to, že vzorky nevie dohľadať (inak by ich zrejme
spoločnosť nepýtala, ak by ich mala). Žalobcovia do spisu Úradu prístup nemali (tento im bol odmietnutý

rozhodnutím Úradu), teda ani nemali dôvod domnievať sa, že akýkoľvek problém so vzorkami môže byť
prítomný a nemohli predpokladať, že vzorky viac k dispozícii nebudú. Na list adresovaný N. medical so
žiadosťou o vzorky zo dňa 11.10.2016 im nebolo ani len odpovedané. Alpha medical oznámila, že nimi
nedisponuje až listom zo dňa 15.08.2017 adresovanému znaleckému ústavu a ani tu nekomunikovala,
že by vzorky nevedela dohľadať (že sa stratili), len uviedla, že nimi nedisponuje, z čoho ani nebolo

možné jednoznačne vyvodiť, že či tieto sú nenávratné stratené, alebo sa len dočasne nachádzajú mimo
jeho dispozície. Listom zo dňa 04.02.2019 Alpha medical oznámila súdu, že tieto vzorky nevie napriek
šetreniu vo svojom archíve dohľadať, až z čoho bolo zrejmé, že tieto zrejme nie sú a ani už nebudú
k dispozícii pre účely ďalšieho preskúmania. Nemožno preto ani tvrdiť, že ak by boli bývali žalobcovia
podali návrh na zabezpečenie dôkazu, tak by sa bolo tejto situácii predišlo, pretože pred podaním

žaloby ani nebolo možné predpokladať, že v prípade cytopreparátov spol. Alpha medical ide o dôkaz,
ktorý nebude možné s najväčšou pravdepodobnosťou neskôr vykonať (§ 345 CSP), čo je základný
predpoklad pre úspešnosť tohto návrhu. Táto obava v tom čase nebola známa. Ak by ich aj žiadali
zabezpečiť napr. krátko pre podaním žaloby (po septembri 2016),je otázne, či ešte objektívne vôbec
bolo možné vzorky zabezpečiť u kohokoľvek, keď nie je jasné, ako s nimi bolo naložené po tom, čo

podľa doručenky ich N. medical mala prevziať poštou dňa 13.09.2016. Ide o špecifickú a neštandardnú
situáciu, ktorú žalobcovia nespôsobili, a preto sankcionovať zdržanie posudku, ktoré bolo predovšetkým
spôsobené tým, že chýbali podklady pre jeho spracovanie, súd hodnotí ako nenáležité, najmä za
stavu, keď jeho predloženie navrhovali už v samotnej žalobe, teda včas. Súd dodáva, že uplatnenie
sudcovskej koncentrácie je v zmysle § 153 CSP dané ako možnosť a nie ako povinnosť súdu, pričom

v danom prípade nevidel dôvod neprihliadnuť na predložené súkromné znalecké posudky. Teda aj
to, že súd tiež počas konania stanovuje určité poriadkové lehoty, dokedy očakáva prípadnú aktivitu
strán, automaticky tiež neznamená, že musí uplatniť sudcovskú koncentráciu konania a že nemôže
ospravedlniť napr. aj dodatočne produkované prostriedky procesného útoku a obrany ak sú na to danédôvody, ktoré tu vzhľadom na vyššie opísané okolnosti boli, a tiež to neznamená, že už poskytnuté
lehoty nemôže predĺžiť, ak omeškanie konkrétneho úkonu spôsobili objektívne okolnosti (napr. ako
v prípade súkromného znaleckého posudku z odvetvia gynekológia, voči ktorému súd primerane predĺžil

lehotu na jeho predloženie, keď omeškanie so spracovaním posudku opäť nezapríčinili žalobcovia,
ale k omeškaniu došlo k dôvodov na strane znaleckého ústavu tak, ako tieto boli oznámené v správe
znaleckého ústavu (email zo dňa 14.01.2020 na č.l. 892). Napokon ak by aj k akémukoľvek omeškaniu
zo strany ktorejkoľvek strany došlo, súd ho môže ospravedlniť, napr. aj právnou či skutkovou zložitosťou
veci, ktoré znaky prejednávaná vec nepochybne vykazuje (napr. uznesenie NSSR sp.zn. 9Cdo/2/2021

z 30.01.2023). Navyše ide o spor, kde žalobcovia (najmä žalobkyňa 1/) má oproti profesionálnym
poskytovateľom zdravotnej starostlivosti na strane žalovaných istú nevýhodu spočívajúcu v odbornom
deficite, ide o istú formu sporu so slabšou stranou, ktoré postavenie by bolo touto sankciou navyše
neadekvátne oslabované, najmä za stavu, ak súd ani nezistil na strane žalobcov žiadnu dlhodobejšiu
pasivitu v tom zmysle, že by títo v ktoromkoľvek štádiu konania rezignovali na svoju povinnosť tvrdenia
alebo dôkaznú povinnosť, keď (rovnako ako žalovaní) produkovali množstvo tvrdení aj dôkazných

návrhov od začiatku až do konca sporu. Nejavilo sa teda ani za tejto situácie adekvátne sudcovskú
koncentráciu uplatniť. Napokon, súd ju neuplatnil ani vo vzťahu k žalovaným, ktorí na pojednávaní dňa
09.03.2023 doplnili svoju argumentáciu o dovtedy neprodukované tvrdenia týkajúce sa rozsahu splnenia
záväzku zo strany Alpha medical (že tento sám mal zaplatiť všetko, čo je žalované) a navrhovali
predloženie dohody o urovnaní, ku ktorému dokazovaniu súd ešte pristúpil a vysporiadal sa vyššie

s aj takto dodatočne produkovanou argumentáciou týkajúcou sa ich vzťahu k Alpha medical, ktorá
plnila na základe dohody o urovnaní. Ak sa súdu vytýkalo, že poskytol žalobcom neprimeranú výhodu,
že vyvinul neprimeranú aktivitu v prospech žalobcov, v tom smere, že na základe uznesenia zo
dňa 24.01.2019 uložil dotknutým subjektom povinnosť predložiť cytologické vzorky, ako vec potrebnú
pre znalecké skúmanie, ani v tomto smere súd nevidí porušenie rovnosti strán. Tento postup navyše

predpokladá § 210 a § 189 CSP, pričom v danom prípade uvedené bolo jediné možné riešenie za stavu,
ak žalovaný 2/ dobrovoľne vzorku na základe žiadosti žalobcov neposkytol. Hoci sa týmto uznesením
nepodarilo získať vzorky od Alpha medical, na základe neho táto spoločnosť aspoň v tomto spore
jednoznačne formulovala záver, že vzorky vo svojom archíve nedohľadala, čo doplnila neskôr tak,
že pravdepodobne z dôvodu chyby na niektorej úrovni manipulácie s nimi tieto nie je možné zabezpečiť

(podanie z 04.02.2019), čo bol tiež určitý posun s tým, že na podklade tejto informácie znalecký ústav
musel prispôsobiť svoj postup tejto okolnosti. Bolo jasné, že na vzorky nie je dôvod viac vyčkávať,
pretože nie je možné ich preskúmať a napokon aj zvyšné strany tejto objektívnej skutočnosti prispôsobili
svoju argumentáciu. Naopak, ak by takúto súčinnosť súd neuložil, pravdepodobne vôbec by nebolo
možné preskúmať vzorku od žalovaného 2/, ktorú znalecký ústav považoval za potrebné tiež opätovne

vyhodnotiť a ktorú žalovaný 2/ predtým dobrovoľne nezapožičal. Žalobcovia nemali k dispozícii iné
inštitúty na vynútenie súčinnosti od dotknutých subjektov ako návrh na vydanie tohto uznesenia, ktorý
podali a ktorému súd vyhovel. Nešlo teda o situáciu, kedy by súd toto uznesenie vydal ex offo bez
iniciatívneho návrhu žalobcov, ktorí znalecké dokazovanie, ku ktorému sa vyžadovali dané vzorky,
navrhli a sami aj zabezpečovali. Ak žalovaný 1/ v záverečnej reči navrhoval doplniť dokazovanie tak, aby

súd uložil Alpha medicalu doložiť chýbajúce cytologické vzorky, uvedené dokazovanie súd nevykonal
a objektívne sa ani vykonať nedalo, nakoľko vzorky k dispozícii nie sú počas celého konania, nie je
možné identifikovať, kde sa tieto nachádzajú, ale N. medical ani iný známy subjekt nimi nedisponuje.
Napokon takúto povinnosť súd už skôr uznesením spol. Alpha medical uložil, ale bezvýsledne. Preto
akékoľvek ďalšie návrhy na ich zabezpečenie nie je objektívne možné vykonať. Ani žalovaný 1/ napokon

netvrdil, že by vedel, kde, od koho a akým spôsobom je tieto možné reálne zabezpečiť, netvrdil, že by sa
situácia ohľadom vzoriek zmenila, a že by tieto už boli k dispozícii pre prípadné doplnenie dokazovania,
kedy by jeho návrh bol pochopiteľný. Za nezmeneného stavu, kedy cytologické vzorky sú stratené,
bez toho, aby sa dal identifikovať subjekt, ktorý by ich mal vo svojej dispozícii, nie je možné tento
dôkaz zabezpečiť a objektívne sa vzorky nedali ani znalecky v tomto spore preskúmať. Tiež žalovaný 1/

namietal (podanie z 03.11.2021) aj to, že súd ešte pripustil návrh na doplnenie dokazovania znaleckým
dokazovaním na gynekologickú časť (znalecké dokazovanie znaleckou organizáciou Lege artis). Súd
konštatuje, že uvedené pripustil a to v reakcii na vyvstalé nezrovnalosti medzi znaleckým posudkom
znaleckého ústavu forensic a ústne doplnenie tohto znaleckého posudku z odvetvia gynekológie, ktoré
sa vyskytli až počas konania po výsluchu znalcov, a teda stranám musel dať ešte priestor na takéto

vyvstalé okolnosti dôkazne zareagovať. Takýto dôkaz pritom navrhol pôvodne žalovaný 2/, pričom sa
k nemu pripojili aj všetci žalobcovia, preto aj títo spoločne znášali trovy tohto dôkazu. Súd by toto
znalecké dokazovanie nariadil aj len na návrh žalovaného 2/ aj bez toho, aby sa k nemu pripojili
žalobcovia. Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného 1/, že žalovaný 2/ vzal späť návrh na toto dokazovanie,keďajprávnyzástupcažalovaného2/sanapojednávanídňa21.10.2021ohradilvočitakejtointerpretácii
jeho vyjadrenia zo strany právneho zástupcu žalovaného 1/, keď žalovaný 2/ svoj nesúhlas ohľadom
tohto dokazovania, ktoré navrhol, vyjadril len v otázke tej, že by len on sám mal znášať náklady

naň. Nepovedal však výslovne, že takýto návrh na dokazovanie ním skôr prednesený berie späť. Ak
by to aj bol povedal na pojednávaní dňa 21.10.2021 a vzápätí hneď uviedol, že na svojom skoršom
návrhu trvá, nie je to dôvodom na nepripustenie tohto dôkazného návrhu. Nikde nie je napísané, že
strany nemôžu prehodnotiť svoje dôkazné návrhy a vzhľadom na okolnosti navrhnúť aj taký dôkaz, na
ktorom skôr výslovne netrvali (čo ale nie je tento prípad, pretože žalovaný 2/ na znaleckom dokazovaní

trval sústavne), najmä ak by sa takto žalovaný 2/ vyjadril na tom istom pojednávaní vzápätí, vrámci
jedného prednesu, čo ďalší postup súdu nijako nekomplikuje. Ako už bolo uvedené, to či a do akej
miery súd pripustí dokazovanie stranami, alebo či konanie skoncentruje a ak áno v ktorej fáze, je
výlučne na úvahe súdu, pričom v danej situácii bolo nevyhnutné, aby stranám súd dal priestor reagovať
na vzniknutú situáciu, pričom strany na ňu reagovali na bezprostredne nasledujúcom pojednávaní po
výsluchu zástupcov znaleckého ústavu. Sudcovskú koncentráciu nemožno uplatniť vtedy, ak by sa jej

aplikáciou stranám zabránilo reagovať na okolnosti, ktoré vyplynuli až počas konania, pretože vopred
nikto nemôže predvídať, ako sa skutkový stav vyvinie a aké procesné situácie nastanú. Je možné
reagovať na ne prvýkrát až vtedy, keď nastanú, čo splnené bolo. To všetko platí najmä za stavu, ak
k tomuto znaleckému dokazovaniu iniciatíva išla ako od žalobcov, tak aj od žalovaného 2/ (a nedá
nespomenúť aj to, že to bol aj žalovaný 1/, ktorý tiež využil príležitosť formulovať aj svoje otázky

na znalca, hoci sa proti tomuto znaleckému dokazovaniu ohradil ako proti neprípustnému a neskoro
navrhnutému a ani sa na úhrade jeho nákladov nepodieľal).

77. Ďalej žalovaný 1/ namietal (napr. v podaní na č.l.382), že v podaniach, ktoré žalobcovia adresovali
súdu, dopĺňali skutkové tvrdenia, čím podľa neho sa jednalo o zmenu žaloby, o ktorej pripustení súd

mal (ak chcel na tieto tvrdenia prihliadať), rozhodnúť. Súd sa ani s touto argumentáciou nestotožnil.
Je pravdou, že podľa § 140 ods. 2 CSP zmenou žaloby je aj podstatná zmena alebo doplnenie
rozhodujúcich skutočností uvedených v žalobe. O takýto prípad sa však v danej veci nejednalo, nakoľko
žalobcovia si od počiatku uplatňujú totožný nárok z totožného skutkového deja, bez toho, aby sa
zmenil skutkový stav rozhodný pre posúdenie tohto nároku. Súd v tejto veci od počiatku subsumuje

ten istý skutkový stav (vyvodzovaný z tvrdenej nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti) pod
právnu normu a nedošlo k takému odchýleniu sa od v žalobe vylíčených skutočností, ktoré by bolo
možné označiť za podstatnú zmenu alebo doplnenie skutkových tvrdení. Od počiatku tvrdia, že došlo
ku konaniu žalovaných non lege artis (podstatu nesprávnosti bolo logicky možné vzhľadom na potrebu
odborných záverov ustáliť definitívne až na podklade znaleckého dokazovania), ktorého následkom

je stále totožná škoda na zdraví totožných osôb, z ktorého stále totožného pochybenia vyvodzujú od
počiatku žalobcovia rovnaké nároky. To, že strany počas sporu rozvíjajú svoju argumentáciu zhrnutú
v žalobe, neznamená, že sa vždy jedná o zmenu žaloby, ak súčasne skutkové tvrdenia v takto rozvitej
argumentácii stále vychádzajú z toho istého skutkového vylíčenia, ktoré opísali v žalobe. V opačnom
prípade (optikou žalovaného 1/) by strany nemohli v ďalšom priebehu sporu do svojich ďalších podaní

obsiahnuť „ani vetu naviac“ oproti žalobe, čo samozrejme nie je možné, najmä ak žalobcovia majú
právo reagovať na tvrdenia protistrany, ktoré aj v tejto veci neboli v písomných podaniach vždy celkom
zhodné, ale ich argumentácia sa tiež postupne rozvíjala a na ňu vo svojich podaniach žalobcovia
pochopiteľne postupne reagovali. Podstatné je, že od počiatku do konca sa táto argumentácia týkala
stále rovnakého skutkového deja, ktorý tvorí od počiatku základ pre všetky uplatnené nároky. S tým,

potom súvisí aj ďalšia námietka produkovaná v záverečnej reči žalovaného 1/, že žalobcovia vo
svojich podaniach neuviedli právnu normu, ktorú mal žalovaný 1/ porušiť. Odhliadnuc od toho, že
toto tvrdenie nie je pravdivé, keď žalobcovia poukazovali už v žalobe na priliehajúce právne normy,
medzi nimi aj na § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z., ktorá tvorí základ tohto sporu, súd uvádza,
že strany nemusia citovať žiadne právne normy, sú povinné „len“ vylíčiť skutkový stav a až súd je

povinný podradiť tento skutkový stav pod konkrétnu právnu normu, čo súd aj urobil. Aj keby teda
strana žalobcov žiadnu právnu normu neidentifikovala, keďže to ani nie je jej procesnou povinnosťou,
nemohlo by to samo osebe viesť k neúspechu v spore. Z tohto dôvodu túto námietku súd vyhodnotil
ako nedôvodnú. Tiež žalovaný 1/ namietal, že žalobcovia si nesplnili povinnosť vymedziť protiprávny
úkon žalovaného 1/, ktorým mala byť im spôsobená škoda a nemajetková ujma, čo rovnako nie je

pravdivé tvrdenie, pretože všetky vytýkané pochybenia, s ktorými sa súd vyššie zaoberal vo vzťahu
k žalovanému 1/, označili sami žalobcovia. Už v žalobe vytýkali (okrem nesprávneho vedenia zdravotnej
dokumentácie a vykonania nereprezentatívneho odberu vzoriek) to, že gynekológ konal non lege artis,
keď nepoužil iné pomocné diagnostické metódy, ktoré mal k dispozícii na odhalenie príčin ťažkostí,s ktorými ho opakovane navštevovala, nediagnostikoval progredujúce rakovinové ochorenie, napriek
tomu, že mal k dispozícii celý komplex vyšetrovacích metód. V nadväznosti na uvedené vytýkané
pochybenia tieto žalobcovia snažili sa preukázať znaleckým dokazovaním, ktoré odborným spôsobom

hodnotilo jednotlivé úkony gynekológa, správnosť ich vykonania, či ich absenciu. Tak, ako bol vylíčený
skutkový stav umožňoval súdu o žalobe žalobcov konať. Ďalej sa namietala nulita uznesenia na č.l. 552,
ktorou súd pripustil vstup žalovaného 2/ do konania a ktorou pripustil zmenu žaloby, pretože procesný
návrh, o ktorom súd rozhodol týmto uznesením, nemali podať všetci žalobcovia. Návrh na vstup spol.
Medicyt s.r.o. do konania a s tým spojenú zmenu žaloby podali žalobcovia 3/ a 4/ podaním doručeným

súdu dňa 02.05.2019 ( č.l. 468) a žalobcovia 1/ a 2/ podaním doručeným súdu dňa 02.05.2019 (č.l.
470). Obe podania boli riadne podpísané zástupcami strán zaručeným elektronickým podpisom, a teda
išiel o návrh všetkých žalobcov, o ktorom súd uvedeným uznesením rozhodol. Táto námietka tiež
tak nebola opodstatnená. Ďalej sa namietalo, že súd poskytol strane žalobcov neprimeranú „právnu
pomoc“ na pojednávaní dňa 11.12.2018, keď ich súd upozornil na povinnosť tvrdiť a navrhovať dôkazy
(námietka vznesená na pojednávaní dňa 11.12.2018 potom aj v podaní na č.l. 368). Súd uvádza,

že žiadne neprípustné poučenie súd na tomto pojednávaní nepodal. Žalovaný 1/ touto námietkou
reagoval na doplňujúcu otázku súdu smerom k právnej zástupkyni žalobcov týkajúcej sa okolností
uvedených v žalobe, súd žalobcov teda vyzval na vysvetlenie, doplnenie čiastkových skutkových tvrdení,
čo mu zákon výslovne umožňuje v § 150 ods. 2 CSP. Napokon porušením rovnosti zbraní by bolo
poučovanie strany sporu o hmotnom práve, k čomu sa súd neuchýlil, nie však ani prípadnou všeobecnou

konštatáciou súdu na pojednávaní o tom, že strany (a teda aj žalovaní) majú povinnosť tvrdiť a navrhovať
dôkazy. To isté platí aj o námietke žalovaného 1/ vo vzťahu k pojednávaniu zo dňa 21.10.2021,
kde súd sa žalobcov pýtal pre vylúčenie všetkých pochybností na to, čo sa sleduje podaním zo dňa
15.10.2021( č.l. 1263-1264), či uvedené je len vyjadrením vo veci, resp. či toto vyjadrenie má súd chápať
ako späťvzatie či zmenu žaloby. Je totiž povinnosťou súdu, ak mu nie je celkom jasné, čo mienila

strana určitým podaním učiniť, aby pre vylúčenie všetkých pochybností a najmä za účelom dosiahnutia
správneho procesného postupu, vyzval stranu, aby svoje podanie vysvetlila. Môže to by formou
uznesenia, resp. tu vzhľadom na okolnosti (kedy podanie bolo doručené krátko pred pojednávaním,
na ktoré sa dostavili osoby, ktoré ho podali), súd túto výzvu učinil priamo na pojednávaní. Tým, že
žalobcovia jednoznačne vymedzili, že toto podanie má súd chápať len ako vyjadrenie vo veci a nie

ako procesný návrh, o ktorom by sa malo rozhodovať, súd uvedenému vysvetleniu prispôsobil svoj
ďalší procesný postup. Podľa názoru súdu takýto postup je prípustný a žiaduci a napokon výslovne
predpokladaný (§ 129 CSP). Súd týmto postupom nepoučoval strany ani žalobcov o hmotnom práve.
Nakoniec o tom, akým spôsobom mieni posudzovať zodpovednosť v tejto veci (ako delenú) a z akých
dôvodov, súd strany informoval opakovane vrámci predbežného právneho posúdenia (§ 181 ods. 2

CSP), a teda ak žalovaný 1/ myslel ako poučenie o hmotnom práve, to, že toto svoje právne posúdenie
súd stranám (všetkým rovnako) prezentoval, v tomto prípade si súd plnil svoju povinnosť uviesť, ako
mieni túto čiastkovú otázku právne kvalifikovať, a to tiež preto, aby strany prípadne mohli prispôsobiť
svoju ďalšiu aktivitu a aby rozhodnutie súdu nebolo prekvapivé. Napokon žalovaný 1/ namietal, že
súd je viazaný tým, ako posúdil správnosť poskytovania zdravotnej starostlivosti Úrad v protokole, v

ktorom Úrad konštatoval, že žalovaný 1/ realizoval všetky potrebné lekárske vyšetrenia vrátane odberu
onkocytológie a neboli zistené nedostatky, ktoré by bolo možné hodnotiť ako non lege artis postup
(s výnimkou nesprávne vedenej zdravotnej dokumentácie). Podľa neho bola správnosť poskytnutia
zdravotnej starostlivosti riešená Úradom ako príslušným orgánom a súd je týmto rozhodnutím viazaný.
Inými slovami tvrdil, že súd nemôže dospieť vykonaným dokazovaním k inému výsledku ako len k tomu,

že žalovaný 1/ postupoval lege artis a jediné pochybenie sa týkalo vedenia zdravotnej dokumentácie. Ani
s touto argumentáciou sa súd nestotožnil. Protokol Úradu nepredstavuje právoplatné rozhodnutie súdu
alebo iného príslušného orgánu, ktorým by súd bol viazaný v zmysle § 193 CSP, z tohto dôvodu súdu
nič nebráni, aby sám vykonával dokazovanie smerujúce k posúdeniu správnosti poskytnutia zdravotnej
starostlivosti zo strany žalovaného 1/, čo súd aj učinil. Protokol je jeden z dôkazov v medicínskom

spore, ale nie jediným dôkazom a súd ho vyhodnotí v kontexte s inými zadováženými dôkazmi.
Konečný výsledok po vykonanom dokazovaní však nemusí byť zhodný s tým, aký bol záver obsiahnutý
v protokole, ktorý nie je rozhodnutím. Napokon nie je preto vylúčené (a v súdnej praxi sa to stáva),
že Úrad v protokole o vykonanom dohľade skonštatuje, že k postupu non lege artis nedošlo, avšak
v súdnom spore po vykonaní a zhodnotení zadovážených dôkazov súd pochybenie zistí. Nakoniec,

žalovaný 1/ vychádzal z toho, že protokol má byť pre súd záväzný v tom smere, že iné pochybenie, ako
nesprávne vedenie zdravotnej dokumentácie nemôže súd v tomto spore vyvodiť. Opomína však fakt, že
v protokole bolo tiež konštatované, že žalovaný 1/ realizoval opakovane odbery, ktorých výsledkom bola
nereprezentatívna vzorka (nedostatočná, nevhodná na odčítanie výsledku). Ak by súd mal byť viazanýprotokolom (pri logike prezentovanej žalovaným 1/,s ktorou sa súd nestotožnil), nevyhnutne by musel
byť viazaný aj tým, že technika odberu žalovaného 1/ nebola správna, odbery neboli robené technicky
celkom správne a dostatočne, čo by tiež súd musel pričítať na ťarchu žalovaného 1/. V tomto konaní

však táto nesprávnosť na strane žalovaného 1/ nebola znalecky dokázaná, a preto ju súd na ťarchu
žalovaného 1/ nepričítal, hoci by tak musel súd urobiť, ak by vychádzal z teórie prezentovanej žalovaným
1/ o záväznosti záverov protokolu.

Nevykonanie ostatných dôkazov

78. S niektorými dôkazmi, ktoré súd nevykonal a dôvody, prečo tak súd neučinil, sa už vysporiadal
v predošlých častiach. Čo sa týka zvyšných návrhov na dokazovanie, súd nevykonal dokazovanie
navrhované žalobcami, a to výsluch H. D., ktorý navrhli v žalobe k okolnostiam uvedeným v čl. III žaloby,
teda k priebehu zdravotnej starostlivosti poskytnutej žalobkyni 1/ od času, kedy sa stala žalobkyňa
1/ pacientkou H. D., cez zistenie rakoviny krčka maternice, následnú hospitalizáciu v Národnom

onkologickom ústave a následné liečenie po operačnom riešení zisteného nádoru na krčku maternice.
Súd uvádza, že uvedené skutočnosti neboli sporné, a preto ani nebolo nutné vypočuť k nim prípadných
svedkov, keď žalovaní nerozporovali ani zistenie karcinómu ani podstúpenie následnej operácie a liečby,
ani formu liečby či dobu jej trvania tak, ako boli opísané v čl. III žaloby. Žalobcovia ďalej navrhovali
výsluch žalobcov, žalobkyňa 1/ bola vypočutá na pojednávaniach dňa 05.02.2019 a 14.02.2019,

žalobcovia 3/ a 4/ boli vypočutí na pojednávaní dňa 21.10.2021. Žalobca 2/ sa vyjadril k veci na
pojednávaní, na ktorom bol prítomný, na jeho podrobnejšom výsluchu zástupcovia žalobcov ale
následne už netrvali tak, ako to uviedli na pojednávaní dňa 21.10.2021, súd preto ho už viac
nevypočúval. Žalobcovia ďalej navrhovali zabezpečiť vnútorné predpisy spol. N. medical upravujúce
nakladanie s cytologickými preparátmi ( č.l. 405), ale ani toto dokazovanie súd nevykonal, nakoľko

nebolo spôsobilé objasniť žiadnu okolnosť potrebnú pre rozhodnutie vo veci. To, ako mala N. medical
nastavené vnútorné predpisy a procesy pri nakladaní, či archivácii vzoriek, nie je nutné skúmať, pretože
podstatné je, že vzorky nie sú k dispozícii pre toto konanie z dôvodov na strane Alpha medical a nie
skúmanie toho, či vnútorné predpisy boli vydané, ak áno s akým znením a či tieto vnútorné predpisy
boli nastavené dostatočne. Nič by tieto zistenia nemohli zmeniť na závere, že vzorky nie sú pre

toto konanie k dispozícii z dôvodov, za ktoré nezodpovedajú súčasné strany spory ani intervenient.
Ďalej žalobcovia navrhovali ( č.l. 1012), aby súd zisťoval, či žalovaný 1/ disponoval transvaginálnou
sonografiou a akým druhom tohto prístroja, ani toto dokazovanie súd nepovažoval za potrebné vykonať.
Ak tento prístroj aj žalovaný 1/ v ordinácii mal, čo by súd týmto navrhovaným dokazovaním zistiť mohol,
by nič nehovorilo o tom, či ho aj použil a či ho aj použil riadne práve pri vyšetrovaní žalobkyne 1/,

pričom práve a len táto otázka je pre rozhodnutie súdu podstatná. Primárne však nie žalobcov ale
žalovaného1/zaťažovalodôkaznébremenovpreukázanítoho,žeTVSprivyšetrenížalobkyne1/použil,
pričom tento dôrazne nesúhlasil s vykonaním dôkazov v tomto smere, pričom to bol práve on, ktorý
sa dôrazne ohradzoval voči vykonaniu ďalšieho dokazovania týkajúceho sa preukázania toho, či mal
TVS s odôvodnením, že ani nie je povinný TVS prístrojom disponovať. Žalovaný 1/ navrhol vykonať

dôkaz zistením zoznamu lekárov, ktorých žalobkyňa 1/ navštevovala od roku 2009 až 2014, čo súd
však považoval za nadbytočné, pretože prehľad poskytovateľov zdravotnej starostlivosti žalobkyni 1/
vyplýval za dané obdobie komplexne z výpisu z účtu poistenca. Ďalej žiadal zabezpečiť dôkaz ( č.l.
387), aby súd zistil od bývalého zamestnávateľa žalobkyne 1/, či bola v roku 2014 na dovolenke, bola
PN alebo či pracovala, avšak týmto dôkazom by sa nepreukázalo nič relevantné pre tento spor, ak

by aj bolo zistené, či a kedy bola alebo nebola žalobkyňa 1/ práceneschopná alebo dovolenkovala,
nič by to nepreukázalo vo vzťahu k zodpovednosti žalovaných, či Alpha medical (teda nemá to vplyv
na posúdenie predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody) ani pre účely posúdenia namietanej
spoluzodpovednosti žalobkyne 1/. Napokon ani žalovaný 1/ nekonkretizoval, aká sporná skutočnosť by
sa týmto dôkazom mala objasniť. Ďalej žalovaný 1/ navrhoval (č.l. 243), aby si súd vyžiadal odborné

vyjadrenie, z ktorého by vyplýval vzťah HPV vírusu a rakoviny krčka maternice, čo súd považoval
za nadbytočné, keďže z vykonaného znaleckého dokazovania tento vzťah dostatočne vyplynul, bolo
znalecky preukázané, že väčšinu karcinómov krčka maternice spôsobujú rizikové typy HPV vírusov,
ktorých prenos sa realizuje pohlavným stykom, pričom zástupca znaleckého ústavu sa vyjadril tak,
že takmer so 100%nou istotou tvrdí, že žalobkyňa 1/ mala v tele takýto HPV vírus, a to aj bez toho,

aby jej bol vykonaný test na jeho prítomnosť. Nebolo nutné tieto skutočnosti osobitne preukazovať
ďalšími dôkazmi. K iným návrhom na dokazovanie sa už súd vyjadril v predošlých odsekoch. Ostatné
dôkazy zo strany súdu neboli vykonané z dôvodu hospodárnosti konania, nakoľko buď nepreukazovaliskutočnosti, relevantné pre rozhodnutie v predmetnom konaní alebo preukazovali skutočnosti, ktoré už
boli preukázané inými dôkazmi, a preto ich vykonanie by iba neúmerne predlžovalo predmetné konanie.

Náhrada trov konania

79. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

80. Žalobou bola po poslednej pripustenej zmene žaloby voči obom žalovaným zo strany žalobkyne 1/
uplatnená titulom náhrady škody suma 70.957 eur a náhrada nemajetkovej ujmy v sume 160.000,- eur.
Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy, súd uvádza, že úspech strany v tejto časti žaloby nie je možné
hodnotiť mechanicky len porovnaním toho, akú sumu si ako náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyňa 1/
uplatnila podanou žalobou a aká suma jej týmto titulom bola v konečnom rozhodnutí priznaná. Ak sa

domáhala ochrany osobnosti s priznaním nemajetkovej ujmy, súd vyhodnotil žalobu v tejto časti ako
dôvodnú, avšak s použitím úvahy (sudcovského práva) považoval za primerané prisúdiť inú čiastku, než
ktorej sa žalobkyňa 1/ domáhala. Bola tak procesne úspešná čo sa týka základu, avšak výška závisela
od úvahy súdu, ktorú nemohla predvídať, pretože to objektívne nie je ani možné a to zvlášť v prípade, ak
judikatórne ani celkom obdobné prípady (strata možnosti mať dieťa) nie sú ustálené tak, aby bolo možné

pred podaním žaloby určiť, aká je primerane žalovateľná výška náhrady. Časť zamietnutého nároku tejto
náhrady teda podľa súdu nemôže byť prejavom procesného úspechu žalovaných, ale iba dôsledkom
úvahy súdu. Súd konštatuje, že základ tohto nároku bol dôvodný, a preto nemôže ísť o procesne
neúspešnú žalobkyňu 1/, ak jej bola priznaná aspoň časť tejto náhrady. Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do jej práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Žalobkyňu

1/ v takejto veci preto treba považovať za plne procesne úspešnú, keďže mala plný úspech čo do
základu uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z
tohto procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu ( k tomu pozri napr. rozsudok Krajského
súdu v Trnave z 13. 12. 2017, sp. zn. 10Co/191/2017. Aj Ústavný súd SR v rozhodnutí zo dňa 8.
februára 2017, sp. zn. I. ÚS 56/2017 konštatoval, že ani nová právna úprava podľa CSP nevylučuje

osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška
plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne
ako podľa úpravy v OSP, teda tak, ako to už súd načrtol vyššie (v OSP na to dopadalo ustanovenie §
142 ods. 3). Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že čo do nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
pre účely trov bola žalobkyňa 1/ plne úspešná, a teda pri výpočte úspechu za 100% bude považované

plnenie 40.000, -eur a nie 160.000,- eur. Čo sa týka náhrady škody, tam bola žalobkyňa 1/ úspešná
v časti bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v celkovej sume 49.507 eur (6.607 eur + 42.900
eur). Pri mimoriadnom zvýšení sťaženia spoločenského uplatnenia však nebol nárok opodstatnený ani
len čo do základu. Súd konštatoval, že toto mimoriadne zvýšenie žalobkyni 1/ vôbec nepatrí (iné by
to bolo, keby súd povedal, že jej patrí, ale nie v žalovanom rozsahu 50%, ale nižšom, kedy by základ

obstál a výška závisela od úvahy súdu). Základ tu však nebol daný, a potom časť takto zamietnutej
žaloby je neúspechom žalobkyne 1/ (lebo od základu nebol uplatnený vôbec dôvodne). Súd preto rátal
zhrňujúco nasledovne: 70.957 eur + 40.000 eur je 110.957 eur, čo by sa dalo považovať za 100%-
ný úspech žalobkyne 1/. Úspešná však bola v časti 49.507 eur (6.607+42.900)+ 40.000,- eur, čo je
89.507 eur, teda úspech žalobkyne 1/ je 80,67%. Neúspech žalobkyne 1/ (spôsobený nedôvodným

základom mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia) predstavuje potom 19,33%. Jej
čistý úspech (úspech – neúspech) je potom 61,34%. Z tohto percenta je však potrebné zohľadniť to, že
žalovaní 1/ a 2/ nesú zodpovednosť každý iba v rozsahu 20%, teda v rozsahu, v akom sa na celkovej
škode a nemajetkovej ujme podieľali. Preto len v tomto rozsahu ich z čistého úspechu žalobkyne 1/
môže zaťažovať povinnosť nahradiť trovy konania (zvyšok pripadá na Alpha medical, voči ktorému vzali

žalobu späť a o náhrade trov sa s ním dohodli osobitne tak, že sa náhrady vzdali). Počítajúc 20% (1/5)
z 61,34% tak na každého zo žalovaných pripadá časť v rozsahu 12,27%. V tomto rozsahu preto súd
zaviazal každého zo žalovaných povinnosťou náhrady trov konania žalobkyni 1/.

81. Čo sa týka nárokov žalobcov 2/ až 4/ na náhradu nemajetkovej ujmy, aj tu platí, že základ nároku bol

daný, výška bola len sprevádzajúca, a preto vychádzajúc z toho, čo bolo o náhrade nemajetkovej ujmy
uvedené v predošlom odseku, je potrebné ich úspech hodnotiť ako plný. Zamietnutie žaloby vo zvyšku
žalovanej náhrady bolo prejavom úvahy súdu, ktorý inak vyhodnotil adekvátnosť výšky náhrad, nie však
ich procesným neúspechom, lebo podstatné je, že bolo konštatované, že k zásahu do ich osobnostnýchpráv došlo. Ak súd teda vo vzťahu k žalobcovi 2/ uviedol, že adekvátna náhrada je 30.000,- eur, pri
žalobcovi 3/ 9.000,- eur a pri žalobkyni 4/ 10.000,- eur, ich úspech bol plný. Aj tu súd ale zohľadnil, že
každý zo žalovaných 1/ a 2/ sa na ujme takto odškodnenej podieľal len v rozsahu 20%, a preto súd

určil, že títo zvyšní žalobcovia majú proti žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu
20% proti každému (nebolo treba uvádzať, že výška trov sa vypočíta z priznanej sumy, lebo vyhláška
MSSR č. 655/2004 Z.z. osobitne upravuje základ, z ktorého sa výška tarifnej odmeny advokáta pri
ochraneosobnostisnáhradounemajetkovejujmypočíta).Ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdny
úradník po právoplatnosti rozsudku podľa § 262 ods. 2 CSP. Súd vo vzťahu k nárokom na náhradu

nemajetkovej ujmy uvádza, že všetky žalované výšky boli síce o dosť vyššie ako tie, ktoré súd vyhodnotil
ako adekvátne, ale na druhej strane je potrebné vychádzať z toho, že žalovaný prípad nemá (ani podľa
vedomosti súdu, ani strany obdobný prípad nereferovali) judikatórne ustálenie, kedy by bolo aspoň
približne definované, aká je primeraná výška odškodnenia straty možnosti mať dieťa/vnúča, a teda o to
ťažšie bolo predvídať, ako túto otázku posúdi súd. Rovnako tak súd nevzhliadol, že by tieto sumy boli
uplatňované žalovanými v záujme šikanózneho uplatnenia práva, resp. so špekulatívnym úmyslom.

82. Na strane žalovaného 2/ vystupoval aj intervenient. Aj s ním súd koná rovnako ako so stranou sporu,
doručuje mu listiny, predvoláva ho na pojednávania a pod. Intervenient má rovnaké práva a povinnosti
ako strana sporu, má tiež právo na náhradu trov konania, ak je strana ním podporovaná úspešná.
V opačnom prípade je intervenient povinný so stranou, na podporu ktorej vystupoval, zaplatiť náhradu

trov konania úspešnej strane sporu. Tento záver vyplýval z rozhodnutí vydaných za OSP, a ani po prijatí
CSP, ktorý tento inštitút prevzal len s iným názvom, nie je dôvod odchýliť sa od tejto rozhodovacej praxe.
Ak teda má mať intervenient nárok na náhradu trov konania tak, ako úspešná strana, na podporu ktorej
v spore vystupoval, musí byť aj naopak v prípade neúspechu tejto strany, spolu s ním podporovanou
stranou k náhrade trov konania aj zaviazaný. V danom prípade žalovaný 2/ a jeho intervenient netvorili

nerozlučné procesné spoločenstvo, preto ich podľa súdu nemožno zaviazať k náhrade trov spoločne
a nerozdielne. Pri rozhodovaní o trovách súd nemôže založiť solidaritu, pokiaľ nevyplýva z hmotného
práva. Solidarita vo vzťahu k povinnosti nahradiť trovy konania je možná len vtedy, ak ide o procesné
spoločenstvo, ktorého členovia sú spoločne a nerozdielne zaviazaní aj vo vzťahu k meritórnemu nároku.
Keďže medzi žalovaným 2/ a jeho intervenientom nie je založené nerozlučné procesné spoločenstvo,

súd ich nezaviazal k povinnosti náhrady trov žalobcom solidárne, ale tak, že plnením jedného zanikne
v rozsahu plnenia povinnosť druhého z nich.

83. Súd nevzhliadol žiaden dôvod uplatnenia § 257 CSP, ktorého dôsledkom by malo byť oslobodenie
žalovaných či intervenienta od povinnosti nahradiť trovy konania úspešnejším žalobcom v zmysle vyššie

uvedených pravidiel, aj keď sa jeho aplikácie žalovaní domáhali. Dôvodom nie je skutočnosť uvádzaná
žalovaným 1/, že on bol žalovaným, musel sa brániť a trpieť podanie žaloby a vedenie sporu, keď nejde
o žiadnu výnimočnú okolnosť, ale štandardný dôsledok podania žaloby, kedy si žalovaný nikdy nevyberá
či bude žalovaným a musí/môže sa brániť a musí strpieť, že bola voči nemu podaná žaloba. O to viac
by to bolo nedôvodné v prípade, ak súd uznal i zodpovednosť žalovaných, bez pochybenia ktorých

by tento spor nebolo dôvodné iniciovať. Za tejto situácie nemožno konštatovať, že by vedenie sporu
voči nemu bolo šikanózne s cieľom mu škodiť, ako tvrdí, a to navyše, keď konanie bolo skomplikované
nedostupnosťou preparátov, ktorú žalobcovia ani nezavinili. To, že súd neumožnil žalovanému 1/ klásť
určité intímne otázky žalobkyni 1/, súd už odôvodnil v príslušnej časti a ide o otázku procesného postupu
súdu a nie o otázku, ktorá by mohla na ťarchu hociktorej strany zakladať uplatnenie § 257 CSP, ak sa

v tejto súvislosti žalovaný 1/ na túto okolnosť odvolával. Dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania
žalobcom nemôže byť ani to, že N. medical žalobcom už vyplatila sumu odškodnenia, pretože tento
záväzok nijako nesúvisí s povinnosťou na nich pripadajúceho plnenia zo strany zvyšných žalovaných.
Napokon, to, že dostali žalobcovia časť odškodnenia od tretieho škodcu vo výške, akú im bol ochotný
vyplatiť, tiež nemožno vykladať tak, že vzhľadom na sumy im už vyplatené, by ich finančná situácia mala

byť natoľko dobrá oproti žalovaným, že by si mohli ťarchu náhrady trov niesť sami. Úlohou § 257 CSP
totiž nie je vyrovnávať majetkové nerovnosti medzi stranami sporu a žalovaní by nemali ťažiť z toho,
že ďalší škodca sa rozhodol splniť si svoj záväzok dobrovoľne voči žalobcom, ktorí dostali to, čo im
podľa dohody s Alpha medical patrí, bez ohľadu na to, že ide o nie nezanedbateľnú výšky urovnania.
To, že nielen žalovaní boli škodcami, ale že je tu aj ďalší škodca podieľajúci sa na vzniku škody a ujmy,

sa prejavilo v tom, v akom rozsahu žalovaných súd zaviazal na náhradu trov konania (len 20% na
každého), a preto táto okolnosť nie je duplicitne aj dôvodom, ktorý by opodstatňoval rozhodnutie celkom
nič na trovách žalobcom nepriznať, hoci sa v časti vyplatenej sumy žaloba späť nevzala. Súd nevzhliadol
žiadnu takú výnimočnú okolnosť na strane niektorej zo strán či intervenienta, ktorá by opodstatňovalanepriznanie náhrady trov konania. Išlo o medicínsky spor síce s osobitným predmetom sporu a so
zložitosťou vzťahov medzi viacerými škodcami navzájom a ich vzťahom k jednotlivým žalobcom, avšak
žiadna procesná situácia nerezonovala natoľko, aby mala byť na ťarchu či na prospech ktorejkoľvek

strany zohľadnená pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov. Súd preto neaplikoval § 257 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Trenčín.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ( t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh).

Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré
neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí,
návrh na súdny výkon rozhodnutia.