Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/81/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115230486
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1115230486.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu

JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: LIAISON MARKETING COMPANY
LIMITED, so sídlom P.O.Box 983, Victoria, Mahé, Republic of Seychelles, reg. number: 003809, proti
žalovanému: Slovenská republika - Generálna prokuratúra SR, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, o
náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15. februára 2019,
č.k. 4C/262/2015-181, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia
náhrady škody vo výške 2.700.000 eur s príslušenstvom podľa zák. č. 514/2003 Z.z. a žalovanému
náhradu trov konania nepriznal.

2. Vychádzal zo zistenia, že dňa 21.01.2002 boli štátnymi orgánmi Maďarskej republiky pri pokuse o ich
prevoz na územie Slovenskej republiky E. L. C. K. F. zaistené finančné prostriedky vo výške 1.167.280
eur. Dňa 02.12.2004 bolo Generálnou prokuratúrou SR prevzaté trestné konanie proti obvineným E.

L. C. K. F., pričom uznesením vyšetrovateľa PPZ, UBOK Košice, odbor Východ ČVS: PPZ-29/BOK-V-
I-2005 zo dňa 25.07.2005 bolo proti E. L. C. K. F. začaté trestné stíhanie. Na základe právnej pomoci
boli zaistené peňažné prostriedky vyžiadané z Maďarskej republiky, ktoré boli Krajskej prokuratúre
Košice I odstúpené dňa 01.06.2012. Dňa 15.10.2012 Krajská prokuratúra Košice I uznesením č.
1Kv 8/12-21, právoplatným dňa 10.11.2012, podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku trestné
stíhanie vedené proti obvineným E. L. C. K. F. zastavila. Uznesením Krajskej prokuratúry Košice I
č. 1Kv 8/12 zo dňa 14.11.2012, právoplatným dňa 04.12.2012, vrátila Krajská prokuratúra Košice I

zaistené finančné prostriedky vo výške 1.167.280,- eur žalobcovi. Žalobca žiadosťou zo dňa 16.10.2013
požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej
pri výkone verejnej moci. Jeho žiadosť bola opakovane odstúpená z Ministerstva spravodlivosti SR
Ministerstvu vnútra SR a Generálnej prokuratúre SR, s tým, že nárok žalobcu nebol uspokojený.
Vzhľadom k tomu, že podľa žalobcu nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom
štátnych orgánov bolo žalobcovi znemožnené v období od 21.01.2002 do 19.12.2012 nakladať a
disponovať so svojimi peňažnými prostriedkami vo výške 1.167.280 eur, žalobca uplatnil nárok na

náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., pričom výšku škody vyčíslil s poukazom na kurzové
rozdiely, v dôsledku ktorých sa hodnota jeho majetku za dané obdobie podľa jeho tvrdenia znížila o
469.492,52 eura a zároveň mu za dané obdobie patrí aj úrok z omeškania počnúc dňom 22.01.2002
vrátane, a to vo výške 15,5% ročne podľa § 3 vyhlášky MS SR č. 87/1995 Z.z., teda úrok z omeškaniavo výške 15,5% ročne zo sumy 1.167.280 eur od 22.01.2002 do 19.12.2012, čo predstavuje sumu vo
výške 1.973.404,84 eura. Celkovo si potom žalobca uplatnil náhradu škody vo výške 2.700.000 eur,
ktorá pozostáva zo skutočnej škody, ušlého zisku a nemajetkovej ujmy spolu s úrokom z omeškania vo

výške 8,75% ročne od 19.12.2012 do zaplatenia ako aj náhradu trov konania.

3. Takto ustálený skutkový stav veci po právnej stránke podľa § 1, § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods.
1, 2, 3, § 9 ods. 1, 2, 3, 4, § 17 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a dospel k záveru, že žaloba nie je

dôvodná. Poukázal na to, že v konaní nebolo sporné, že žalobcovi boli dňa 21.01.2002 zaistené finančné
prostriedky vo výške 1.167.280 eur štátnymi orgánmi v Maďarskej republike, ako ani že tieto finančné
prostriedky boli žalobcovi vrátené na základe uznesenia Krajskej prokuratúry Košice I č. lKv 8/12 zo dňa
14.11.2012, právoplatným dňa 04.12.2012. Spornou v konaní bola otázka, či žalobcovi vznikol nárok na
náhradu škody voči štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. z dôvodu zaistenia finančných prostriedkov
žalobcu vo výške 1.167.280,- eur v období od 21.01.2002 do 19.12.2012 a ak áno, v akej výške je tento

nárok žalobcu. Pri posudzovaní nároku žalobcu vychádzal predovšetkým zo zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Podľa tohto zákona štát zodpovedá za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zadržaním, zatknutím alebo iným obmedzením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo o väzbe alebo nesprávnym úradným postupom, pričom tejto zodpovednosti

sa štát nemôže zbaviť. Pri zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím ide o
objektívnu zodpovednosť štátu za škodu a to pri splnení troch podmienok, ktorými sú - nezákonné
rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, existencia škody ako majetkovej ujmy
vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím, pričom tieto
tri podmienky musia byť splnené kumulatívne. Základnou podmienkou podľa § 6 citovaného zákona

je teda existencia právoplatného alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľného rozhodnutia, ktoré
bolo ako nezákonné zrušené alebo zmenené, pričom právo na náhradu škody možno priznať iba
vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov. V prípade nesprávneho úradného postupu sa v zmysle § 9 citovaného zákona vyžaduje,
aby došlo k porušeniu povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom

ustanovenej lehote, alebo nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v
konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických
osôb, pričom pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti,
ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, alebo vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného
zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného
pracovníka finančnej správy prokurátorom. Žalobca však v konaní nešpecifikoval ani nekonkretizoval

žiadne rozhodnutie, ktoré považuje za nezákonné a v dôsledku ktorého by mu mal vzniknúť nárok na
náhradu škody, ktorej sa v konaní domáha. Rovnako žalobca neuviedol ani žiadny konkrétny úradný
postup, ktorý považuje za nesprávny a ktorý by mal zakladať nárok na náhradu škody. Neuviedol ani
žiadneskutkovéokolnosti,zktorýchbybolomožnévyvodiť,ktoréhorozhodnutiepovažujezanezákonné
alebo ktorý postup považuje za nesprávny. Žalobca pritom neuviedol ani nekonkretizoval žiaden právny

titul napriek tomu, že bol opakovane vyzývaný na doplnenie žaloby a boli mu zaslané vyjadrenia
žalovaného, ako aj ostatných pôvodne žalovaných, v ktorých opakovane namietali, že žalobca neuviedol
základnú podmienku pre priznanie nároku na náhradu škody - právny titul. Už len z uvedeného dôvodu
nemohol nároku žalobcu uplatnenom v konaní vyhovieť a priznať žalobcovi náhradu škody voči štátu.
Vo vzťahu k žiadosti žalobcu, ktorou v konaní pred súdom žiadal o poskytnutie lehoty na vyjadrenie sa,

poukázal na to, že konanie je na súde vedené od roku 2015, t.j. viac ako tri roky, počas ktorých bol
žalobca opakovane vyzývaný na preukázanie svojho nároku a na uvedenie podstatných skutočností,
predovšetkým na konkretizovanie titulu, na základe ktorého sa domáha nároku na náhradu škody, avšak
žalobca nevedel počas celého konania svoj nárok odôvodniť a neuviedol ani len základnú náležitosť,
ktorou je špecifikácia právneho titulu, od ktorého svoj nárok odvodzuje. Návrhu žalobcu na poskytnutie

lehoty na vyjadrenie preto nemohol vyhovieť, a to predovšetkým s poukazom na ustanovenie § 153
C.s.p., podľa ktorého sú strany povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany
včas, pričom tieto prostriedky nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by
konala so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Keďže žalobca neuviedol doposiaľ riadnušpecifikáciu svojho nároku spočívajúcu v uvedení konkrétneho právneho titulu, od ktorého odvodzuje
svoj nárok, nemohol poskytnúť žalobcovi ďalšiu lehotu na vyjadrenie sa a doplnenie základných
náležitostí žaloby a z tohto dôvodu odročiť pojednávanie, nakoľko by tým neúmerne predlžoval súdne

konanie a spôsoboval neodôvodnené prieťahy v súdnom konaní, pričom poukázal na ustanovenie § 183
C.s.p., v zmysle ktorého súd môže pojednávanie odročiť len z dôležitých dôvodov, čo poskytnutie ďalšej
lehoty na uvedenie základnej náležitosti spočívajúcej v konkretizovaní právneho titulu odôvodňujúceho
uplatnený nárok rozhodne nemožno považovať, najmä ak žalobca už bol vyslovene súdom vyzvaný,
aby uviedol konkrétny právny titul, od ktorého svoj nárok odvodzuje. V konaní postupoval v zmysle

ustanovenia § 157 C.s.p., podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo
a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu veci. Rovnako nemohol
vyhovieť žiadosti žalobcu o poskytnutie lehoty na zvolenie si právneho zástupcu, nakoľko žalobca mal
viac ako tri roky čas a priestor na zvolenie si právneho zástupcu, avšak tak neučinil a navyše v konaní
za žalobcu konal ako osoba oprávnená konať za žalobcu advokát, ktorý je riadne zapísaný do zoznamu
advokátov vedený Slovenskou advokátskou komorou, pôsobiaci a vykonávajúci advokátsku prax. Z

uvedených dôvodov požiadavky žalobcu, za ktorého ako oprávnená osoba v mene spoločnosti konal
v súdnom konaní od počiatku advokát, spočívajúce v poskytnutí lehoty na vyjadrenie sa a na zvolenie
si právneho zástupcu, vyhodnotil ako účelové a zavádzajúce, preto im nevyhovel. Napriek skutočnosti,
že žalobca neuviedol žiadne konkrétne nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup, od
ktorého odvodzuje uplatnený nárok na náhradu škody, pre úplnosť posúdil rozhodnutia vydané v

rámci trestného konania ohľadom trestného stíhania a vrátenia zaistených finančných prostriedkov,
ktoré žalobca uvádzal ako aj postup orgánov činných v trestnom konaní, pričom dospel k záveru,
že žiadne z rozhodnutí, na ktoré žalobca v žalobe poukázal, t.j. rozhodnutie Generálnej prokuratúry
SR č. VGPt397/04-9 zo dňa 02.12.2004, uznesenie PPZ, ÚBOK, ČVS: PPZ-29/BOK-V-I-2005 ako
ani uznesenie Krajskej prokuratúry Košice I č. 1Kv/8/12-21 nebolo zrušené alebo zmenené pre jeho

nezákonnosť. Zdôraznil, že žiaden príslušný orgán nevyhodnotil zaistenie finančných prostriedkov ako
rozhodnutievrozporesozákonom.Navyšežalobcaaniprijednomzuvedenýchrozhodnutínepreukázal,
či podal proti takémuto podľa jeho názoru nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok
podľa osobitných predpisov, pretože len v takom prípade, t.j. v prípade podania riadneho opravného
prostriedku proti rozhodnutiu, je možné priznať nárok na náhradu škody s poukazom na § 6 ods. 2

zákona č. 514/2003 Z.z. Zároveň zdôraznil, že rozhodnutie o zaistení peňažných prostriedkov zo dňa
21.01.2002 bolo vydané štátnymi orgánmi Maďarskej republiky a preto Slovenská republika nemôže
niesť zodpovednosť za takéto rozhodnutie. Taktiež rozhodnutie o vznesení obvinenia voči osobám E.
L. C. K. F. bolo rozhodnutie štátnych orgánov Maďarskej republiky, za ktoré nie je možné uplatňovať si
nárok na náhradu škody voči Slovenskej republike podľa zákona č. 514/2003 Z.z. V zmysle citovaného

zákona Slovenská republika zodpovedá za nezákonné rozhodnutia a nesprávny úradný postup orgánov
verejnej moci pri výkone verejnej moci v Slovenskej republike a nie za nezákonné rozhodnutia a
nesprávny úradný postup orgánov verejnej moci iného štátu. K namietanému nesprávnemu úradnému
postupu poukázal na to, že žalobca v konaní namietaný postup žiadnym spôsobom nekonkretizoval
ani neuviedol, ktorý orgán sa vôbec mal dopustiť údajného nesprávneho úradného postupu, pričom

naviac ani z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by počas celého trestného konania, ktoré bolo
vedené voči osobám E. L. C. K. F. a v rámci ktorého boli zaistené finančné prostriedky žalobcu, bolo
skonštatované, že v trestnom konaní došlo k nečinnosti alebo k porušeniu povinnosti urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, k zbytočným prieťahom v konaní alebo k inému
nezákonnému zásahu do práv žalobcu. Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu pritom možno

vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti
na prieťahy, vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného zboru prokurátorom,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho
súdu pre ľudské práva alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a
žiadny takýto dôkaz z vykonaného dokazovania nevyplýva. Žalobca preto v konaní neuniesol dôkazné

bremeno a nepreukázal splnenie ani len prvej základnej podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. a to preukázanie existencie nezákonného rozhodnutia alebo
nesprávneho úradného postupu. Dospel preto k záveru, že v danej veci nie sú splnené podmienky
pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu a z dôvodu nepreukázania prvej podmienky vzniku
zodpovednosti štátu za škodu sa už podrobne nezaoberal výškou uplatnenej náhrady škody, nakoľko

to bolo neúčelné a logicky ani príčinnou súvislosťou medzi vznikom škody a existenciou nezákonného
rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1
C.s.p. avšak úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, keďže trovy konania neuplatnil a
zo súdneho spisu žiadne jeho trovy ani nevyplývajú.4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý
rozsudok zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť, alternatívne ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Odvolanie odôvodnil tým, že v konaní neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku,
ktoré neboli uplatnené, rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Namietal, že v konaní bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, bola mu odňatá možnosť
konať pred súdom, napadnuté rozhodnutie súdu je nezákonné, prekvapivé, postup súdu a napadnuté
rozhodnutie sú v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces a bolo porušené jeho právo na "rovnosť

zbraní", nakoľko pri rozhodovaní prihliadal na písomné podania vo veci samej zo dňa 23.02.2016,
10.03.2016 a 14.04.2016, ktoré samostatne predložili tri štátne orgány zastupujúce žalovaného, avšak
tieto vyjadrenia mu súd riadne nedoručoval a rozhodol na prvom pojednávaní vo veci samej. Vytkol
prvoinštančnému súdu, že v konaní nepostupoval podľa ustanovení § 168, § 170, § 171 ods. 1 C.s.p.,
o predbežnom prejednaní veci, pričom tento postup súd prvej inštancie v konaní náležíte nevysvetlil.

Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že až na prvom pojednávaní bol v krátkosti oboznámený, ktoré
skutkové a právne tvrdenia sú podľa súdu prvej inštancie v konaní sporné a vzhľadom na procesný
postupsúduprvejinštanciezdôvoduzložitostiveci,značnéhočasovéhoodstupu,nevyhnutnostipreveriť
a porovnať stav s rozsiahlym spisovým materiálom z trestného konania vedeného voči iným tretím
fyzickýmosobámajvmaďarskomjazyku,žiadalsúd,abymuposkytollehotunapredloženiepodrobného

písomného vyjadrenia vo veci samej, čo však súd prvej inštancie bez opodstatnenia neakceptoval a
bez legitímneho opodstatnenia mu tým odňal možnosť vyplývajúcu z ust. §181 ods. 4 C.s.p. riadne
prezentovať vec a efektívne uplatňovať práva v súdnom konaní. Nerešpektoval tiež jeho právo na
právnu pomoc a zastupovanie zvoleným advokátom, vyplývajúce z ustanovenia § 89 C.s.p. a ust. čl.
47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň namietal, že súd prvej inštancie nevykonal riadne

dokazovanie výsluchom, ktorý navrhoval vykonať v prítomnosti splnomocneného advokáta, a to za
účelom zabezpečenia ochrany a uplatňovania jeho legitímnych práv klásť otázky vyslúchanej osobe,
ktorá konala v jeho mene, namietať prípadné sugestívne a kapciózne otázky tak, aby bol riadne splnený
účel výsluchu a zabezpečená rovnosť strán pri vykonávaní dôkazného prostriedku výsluchu. Pokiaľ súd
prvejinštancieopodstatňujenevykonaniedôkazov,ktorésmenavrhovalivkonanívykonaťzaprítomnosti

osobitne splnomocneného advokáta, a neumožnenie vyjadriť sa k veci samej kvalifikovaným podrobným
písomným vyjadrením, a to z dôvodu, že sa predĺži súdne konanie, namietal, že po oboznámení sa
s obsahom súdneho spisu, tento argument súdu prvej inštancie nemožno akceptovať. Namietol, že
súd prvého stupňa postupoval arbitrárne, v rozpore so zásadou materiálnej podstaty ochrany práva.
V danom prípade, kedy bol ukrátený na svojich právach v dôsledku postupu a rozhodnutí štátnych

orgánov žalovaného, súd prvej inštancie nerešpektoval základné princípy súdneho konania vyplývajúce
z ust. čl. 6 ods. 1 C.s.p., pričom vzhľadom na časové súvislosti danej veci sa súd prvej inštancie vôbec
nevysporiadal s prípadným aplikovaním a posudzovaním veci podľa ust. zák. č. 58/1969 Zb., na ktoré
v konaní upozorňoval. Zdôraznil, že v konaní nebolo sporné, že v dôsledku úkonov orgánov verejnej
moci mu boli viac ako 10 rokov zadržiavané peňažné prostriedky vo výške 1.167.280 eur a rovnako

nebolo sporné, že trestné konanie, v rámci ktorého boli peňažné prostriedky zadržiavané, bolo skončené
zastavením z dôvodu, že tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Pri
objektívnom posudzovaní veci je nevyhnutné dospieť k záveru, že po pozbavení jeho práva disponovať
s majetkom, mať úžitok z tohto majetku počas obdobia viac ako 10 rokov, mu priamo v príčinnej súvislosti
s úkonmi orgánov verejnej moci, vznikla škoda. Závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k posudzovaniu

veci samej sú hypotetické, nepresvedčivé, predčasné a sú v rozpore so skutočným stavom veci. Pokiaľ
mu súd prvej inštancie vytýka, že v konaní nepreukázal svoje tvrdenia a nároky, namieta, že práve
súd prvej inštancie mu svojím postupom v konaní nezákonne zamedzil preukázanie jeho tvrdení v
rámci vykonania riadneho dokazovania. Súd prvej inštancie použité ustanovenia právnych predpisov
interpretoval nesprávne, v rozpore s ustálenou judikatúrou a v rozpore s princípmi spravodlivosti, teda

vec nesprávne právne posúdil a svojím postupom a napadnutým rozsudkom protiprávne poskytol širšiu
ochranu žalovanému, na úkor jeho legitímnych práv. Súd prvej inštancie preto postupoval a rozhodol
nezákonne,napadnutýrozsudokjevrozporesozákladnýmprincípomvšeobecnejspravodlivosti,apreto
žiadal odvolaniu v celom rozsahu vyhovieť.5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedol,
že sa nestotožňuje s dôvodmi podaného odvolania a tieto v celom rozsahu odmieta. V zhode so súdom

prvej inštancie je toho názoru, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie
ani len prvej základnej podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov,
a to preukázanie existencie nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, pričom
k namietanému zaisteniu peňažných prostriedkov došlo dňa 21.01.2002 zo strany štátnych orgánov

Maďarskej republiky, a z toho dôvodu nejde a nemôže ísť o rozhodnutie, resp. postup, za ktorý nesie
zodpovednosť Slovenská republika. Nesúhlasil ani s odvolacou námietkou žalobcu, že v konaní, ktoré
predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku malo byť porušené jeho právo na súdnu ochranu a mala
mu byť odňatá možnosť konať pred súdom. Za účelom zefektívnenia dokazovania v civilnom sporovom
konaní, C.s.p. zaviedlo novú koncepciu koncentrácie konania. Zmyslom tejto koncentrácie konania je
zabezpečiť, aby sa určité procesné úkony vykonali v určitej fáze sporového konania. C.s.p. tým zvýšil

procesnú zodpovednosť sporých strán a ich zodpovedný prístup k povinnosti tvrdenia a k dôkaznej
povinnosti. "Koncentrácia konania je nielen faktorom, ktorý stimuluje aktivitu účastníkov konania, ale
aj spôsobom, ako konanie zhospodárniť, pretože účastníci musia do istého, v zákone určeného
momentu uviesť všetko (skutkové tvrdenia a dôkazy), na čom chcú postaviť svoj nárok, resp. poprieť
nárok protistrany. Koncentrácia konania tak eliminuje negatíva rôznych procesných taktík účastníkov

a umožňuje súdu, aby do určitej doby skompletizoval skutkový aj dôkazový materiál." (Stevček, M.
Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 750 s.). Skutkové tvrdenie o tom, ktoré rozhodnutie alebo ktorý
úradnýpostuppovažuježalobcazanezákonnýaktorýjezároveňtitulomuplatnenéhonárokunanáhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, je nesporne prostriedkom procesného útoku. Označenie

tohto titulu je totiž predpokladom toho, aby súd vedel, čo má byť predmetom dokazovania pred tým,
ako vydá rozhodnutie v merite veci. Právny titul, na základe ktorého si žalobca uplatňuje nároky v
civilnom súdnom konaní, tak mal byť riadne špecifikovaný už v samotnej žalobe, avšak nestalo sa
tak ani do vydania napadnutého rozsudku, pričom uvedený nedostatok v priebehu konania žalovaná
strana, vrátane Generálnej prokuratúry SR konajúcej za štát, opakovane namietala a všetky písomné

vyjadrenia boli žalobcovi riadne doručené. Dňa 23.01.2019 sa predmetnej veci konalo pojednávanie,
na, ktorom bol za žalobcu prítomný E.. E. F.. Zo zápisnice z tohto pojednávania o.i. vyplýva, že po tom
čo namietal, že sa stále nevie kvalifikovane vyjadriť k podanej žalobe, nakoľko žalobca stále neoznačil,
ktorý úradný postup alebo ktoré rozhodnutie považuje za nezákonné, žalobca namietal, že podľa jeho
názoru je žaloba napísaná tak, aby z nej bolo skutkovo aj právne zrozumiteľné, čoho sa domáha.

Z predmetnej zápisnice ďalej vyplýva, že žalobca v nadväznosti na uvedený argument žalovaného
uviedol, že prichádzame do situácie, že žalobca by mal byť vypočutý ako účastník konania a v tom
prípade poukázal na tú skutočnosť, že žalobca nemá právneho zástupcu, a v prípade, že by sa súd
rozhodol vypočuť žalobcu - tento nemôže sám sebe klásť otázky okrem kladenia otázok žalovanej aj
právny zástupca žalobcu má právo klásť otázky vypočúvajúcemu žalobcovi. Na otázku súdu, prečo

si žalobca doposiaľ nezvolil právneho zástupcu žalobca uviedol, že ku dnešnému dňu žalobca nevie,
ktoré okolnosti a skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné a ktoré nie. Následne po tom, ako súd
prvej inštancie strany sporu oboznámil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, žalobca
požiadal, aby mu bola poskytnutá lehota na vyjadrenie a na zvolenie si právneho zástupcu v zmysle
toho, čo bolo súdom uvedené. Zdôraznil, že dôkazné bremeno v spore znáša žalobca. Žalobca mal

pritom s poukazom na ust. § 181 ods. 1 C.s.p. na prvom pojednávaní vo veci predniesť podstatný
obsah žaloby, a to súčasne s vyjadrením sa k námietkam žalovanej k podanej žalobe, tak ako boli
uvedené vo vyjadrení sa žalovanej k žalobe. Žalobcovi bolo pritom od roku 2016 známe stanovisko
všetkých pôvodne troch zástupcov Slovenskej republiky, ktorý v zhode namietali o.i. aj nedostatočnú
špecifikáciu titulu, z ktorého si žalobca uplatňuje nárok na súde. To znamená, že žalobca s poukazom na

ust. § 181 ods. 1 C.s.p. mal byť pripravený a na pojednávaní dňa 23.01.2019 sa mal riadne k uvedenej
námietke vyjadriť. Žalovaný mal pritom na prípravu na pojednávania dostatok času, keďže od roku
2016 mu bolo známe stanovisko žalovanej a mal teda aj dostatok času zvoliť si právneho zástupcu.
Na pojednávaní konanom dňa 23.01.2019 neuviedol nič nové a keďže žalobca sa žiadnym spôsobom
nevysporiadal s jej ostatným vyjadrením sa k žalobe, vyzval ho, aby tak urobil. Žalobca napriek tomu,

že jeho zástupca prítomný na pojednávaní má právnické vzdelanie a pritom je zapísaný aj v zozname
advokátov Slovenskej advokátskej komory, sa odmietol vyjadriť k vyjadreniu žalovanej, ktoré mu pritom
bolo niekoľko rokov známe a ktoré naviac bolo podstatné pre ďalšie konanie súdu. Žalobca v konaní
postupoval v rozpore so zásadou hospodárnosti konania vyjadrenou v čl. 8 C.s.p. a pokiaľ by súd prvejinštancie poskytol žalobcovi lehotu na vyjadrenie a na zvolenie si právneho zástupcu, takýto postup
súdu by viedol k prieťahom v konaní. Súd pritom aj s poukazom na čl. 5 C.s.p. môže odmietnuť procesné
úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo vedú k nedôvodným prieťahom. Takýto

postup súdu by bol súčasne v rozpore so zásadou koncentrácie konania, ktorej účelom a zmyslom je
práve prispieť k rýchlosti konania a zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu,
aby procesné úkony vykonávali včas. Žalobcovi nič nebránilo vysporiadať sa s jeho námietkami, ktoré
mu boli známe od roku 2016 tak, aby sa k nim mohol relevantne vyjadriť na pojednávaní dňa 23.01.2019.
Pokiaľ tak žalobca neurobil, nemožno dospieť k inému záveru, ako takému, že nekonal starostlivo so

zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. S poukazom na vyššie uvedené konštatoval, že rozsudok
zo dňa 15.02.2019 o zamietnutí žaloby je vecne správny.

6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaného
odvolania, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, a preto rozsudkom zo dňa 24.11.2020,
č.k. 8Co/265/2019-254, tento rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p. potvrdil.

7. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, pričom Najvyšší súd SR svojim uznesením
zo dňa 15. decembra 2022, sp. zn. 4Cdo/216/2021, rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 24.11.2020, č.k.
8Co/265/2019-254, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Jediným dôvodom zrušenia druhoinštančného
rozsudku a vrátenia veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie bolo zistenie porušenia práva žalobcu na

spravodlivý proces, ktorého sa podľa dovolacieho súdu odvolací súd dopustil tým, že pri rozhodovaní vo
veci samej zohľadnil aj tvrdenia žalovaného, ktoré boli obsahom jeho vyjadrenia k odvolaniu žalobcu,
žalobcovi síce doručenému, avšak bez výzvy na vyjadrenie a tiež bez stanovenia lehoty na vyjadrenie,
čím sa odvolací súd dopustil takého nesprávneho procesného postupu, ktorý mal za následok porušenie
zásady kontradiktórnosti konania a preto v ďalšom konaní bude potrebné, aby odvolací súd žalobcu

vyzvalnajehovyjadreniekvyjadreniužalovaného,ktorémuužbolodoručené,atosostanovenímlehoty.

8. V intenciách zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu odvolací súd vyzval žalobcu výzvou zo dňa
19.3.2024, doručenou mu dňa 4.4.2024, na vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu.
Žalobca v reakcii na túto výzvu doručil odvolaciemu súdu písomné podanie, v ktorom poukázal na to, že

písomné vyjadrenie žalovaného k odvolaniu zo dňa 24. januára 2020 bolo podané až niekoľko mesiacov
po márnom uplynutí 15 dňovej lehoty na vyjadrenie žalovaného k odvolaniu, stanovenej v uznesení č. k.:
40262/2015-229 zo dňa 14. augusta 2019, a teda pri rešpektovaní ust. § 373 ods. 4 C.s.p. už nemožno
obsah predmetného vyjadrenia akceptovať, pričom sám žalovaný v predmetnom vyjadrení rozsiahle
poukazuje na nutnosť uplatňovania zásad koncentrácie v civilnom sporovom konaní. Odhliadnuc od

uvedeného, v záujme zabezpečenia ochrany jeho práv, uviedol, že s obsahom predmetného vyjadrenia
nesúhlasí, argumentáciu uplatnenú v predmetnom vyjadrení v celom rozsahu popiera a potvrdzuje,
že v celom rozsahu trvá na všetkých jeho doterajších tvrdeniach o skutkovom, hmotno-právnom a
procesnoprávnom stave veci a na všetkých dôvodoch odvolania. Namieta, že súd prvej inštancie v
konaní nepostupoval podľa ustanovení C.s.p. o predbežnom prejednaní veci, pričom tento postup

v konaní náležite nevysvetlil a rozhodol na prvom pojednávaní vo veci samej. Pokiaľ žalovaný v
predmetnom vyjadrení poukazuje na vyjadrenia troch štátnych orgánov zastupujúcich žalovaného,
poukazujeme na to, že stanoviská troch štátnych orgánov boli rôzne, navzájom si odporovali. Po
ustálení štátneho orgánu zastupujúceho žalovaného, v konaní nebolo zrejmé, na ktorej argumentácii
ktorého štátneho orgánu žalovaného žalovaný trvá, a ani na ktorom obsahu vyjadrenia ktorého štátneho

orgánu žalovaného, ktoré mu súd prvej inštancie ani riadne nedoručoval (čím súd prvej inštancie porušil
jeho základné právo na spravodlivý proces a základné princípy kontradiktórnosti civilného sporového
konania, vyplývajúce z čl. 9 C.s.p.), bude súd prvej inštancie prihliadať. Pre prezentovanie zodpovednej
argumentácie ich spoločnosti v súdnom konaní, je nevyhnutné jednoznačne ustáliť obsah argumentácie
žalovaného, čo sa v danom prípade riadne a včas neudialo. Trvá na námietke, že v danom prípade, kedy

kompletný spisový materiál z trestného konania vedeného voči iným tretím fyzickým osobám, ktorý je aj
v maďarskom jazyku, mal vo svojej dispozícii žalovaný, tým, že nebol súdom zabezpečený predmetný
spisový materiál žalovaného, bol nielen v dôsledku postupu a rozhodnutí štátnych orgánov žalovaného
ale napokon aj postupom súdu ukrátený na svojich právach. Zotrval na námietke, že súd prvej inštancie
nerešpektoval základné princípy súdneho konania vyplývajúce z ust. čl. 6 ods. 1 C.s.p. V danom prípade

mu súd prvej inštancie bez legitímneho opodstatnenia na prvom a jedinom pojednávaní odňal možnosť
vyplývajúcuzust.§181ods.4C.s.p.aodňalmuprávonasúdnuochranu.Vzhľadomnaprocesnýpostup
súdu prvej inštancie, z dôvodu zložitosti veci, značného časového odstupu, nevyhnutnosti preveriť
a porovnať stav s rozsiahlym spisovým materiálom z trestného konania vedeného voči iným tretímfyzickým osobám aj v maďarskom jazyku, opodstatnene žiadal súd prvej inštancie, aby mu poskytol
lehotu na predloženie podrobného písomného vyjadrenia vo veci samej, čo však súd prvej inštancie
bez opodstatnenia neakceptoval. Preto trvá na námietke, že súd prvej inštancie mu odňal právo riadne

prezentovať vec a efektívne uplatňovať jeho práva v súdnom konaní, čím mu obmedzil a odňal právo
na spravodlivý súdny proces. Žalobca zotrval aj na všetkých svojich ostatných námietkach uvedených
v odvolaní, ktorých podstatu zopakoval, zdôraznil a žiadal odvolaniu v celom rozsahu vyhovieť, keďže
po preskúmaní obsahu súdneho spisu, je podľa neho nevyhnutné dospieť k záveru, že argumentácia
žalovaného neobstojí, vyjadrenie žalovaného neobsahuje žiadne také argumenty, ktoré by relevantne

spochybnili správnosť a dôvodnosť jeho odvolania.

9. Odvolací súd následne, po tom, ako žalobcu riadne vyzval na vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného a
žalobcanatotovyjadrenieajreagoval,akobolovyššiezhrnuté,tedazastavu,keďpredmetnýnedostatok
vytýkaný dovolacím súdom už bol odstránený, opätovne preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v medziach dôvodov podaného odvolania podľa § 380 C.s.p., opätovne bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a podľa § 378 ods. 1 C.s.p., keď na iný postup neboli
splnené podmienky, pričom opätovne dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a napadnutý
rozsudok je v celom rozsahu vecne správny.

10. Žalobca v preskúmavanej veci podanou žalobou uplatnil proti žalovanému nároky zo zodpovednosti

za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci podľa zák. č. 514/2003 Z.z., pričom vznik uplatnených
nárokov odvodzoval od toho, že dňa 21.01.2002 boli štátnymi orgánmi Maďarskej republiky pri pokuse
o ich prevoz na územie Slovenskej republiky E. L. C. K. F. zaistené jeho finančné prostriedky vo výške
1.167.280 eur, ktoré mu, po tom, ako bolo dňa 02.12.2004 Generálnou prokuratúrou SR prevzaté trestné
konanie proti obvineným E. L. C. K. F., uznesením vyšetrovateľa PPZ, UBOK Košice, odbor Východ

ČVS: PPZ-29/BOK-V-I-2005 zo dňa 25.07.2005 bolo proti E. L. C. K. F. začaté trestné stíhanie, na
základe právnej pomoci boli zaistené peňažné prostriedky vyžiadané z Maďarskej republiky, ktoré boli
Krajskej prokuratúre Košice I odstúpené dňa 01.06.2012, pričom dňa 15.10.2012 Krajská prokuratúra
Košice I uznesením č. 1Kv 8/12-21, právoplatným dňa 10.11.2012, podľa § 215 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku trestné stíhanie vedené proti obvineným E. L. C. K. F. zastavila a uznesením

KrajskejprokuratúryKošiceIč.1Kv8/12zodňa14.11.2012,právoplatnýmdňa04.12.2012,boliKrajskou
prokuratúrou Košice I zaistené finančné prostriedky vo výške 1.167.280,- eur vrátené žalobcovi. Takto
bol skutkový stav veci ustálený aj súdom prvej inštancie.

11. Odvolací súd opätovne vzhľadom na doterajší priebeh konania a obsah spisu v danej veci dospel k

záveru, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci dostatočne a správne ustálil skutkový stav, ktorý
správne posúdil aj po právnej stránke, keď dospel k záveru že nie sú splnené zákonom stanovené
predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z., nakoľko tu absentuje
rozhodnutie orgánu štátu, ktoré by bolo na základe opravného prostriedku uplatneného žalobcom pre
nezákonnosť zrušené a rovnako tak nemožno postup orgánov činných v trestnom konaní v Slovenskej

republike považovať za nesprávny úradný postup, ktorý by mohol viesť k vzniku zodpovednosti za
škodu uplatnenej podanou žalobou. Prvoinštančný súd správne poukázal aj na to, že žalobca doposiaľ
dostatočne konkrétne neoznačil nezákonné rozhodnutie ani nesprávny úradný postup, ktoré majú
zakladať ním uplatnený nárok na náhradu škody. To však nič nemení na tom, že bez ohľadu na uvedené
žiadne zo žalobcom označených rozhodnutí a postupov zodpovednosť žalovaného za tvrdenú škodu

založiť nemôže. Odvolací súd sa bez ďalšieho v celom rozsahu stotožnil so závermi súdu prvej inštancie,
ktoré sú podrobne zhrnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom náležite sú vysvetlené aj úvahy,
ktoré k týmto záverom viedli, na ktoré odvolací súd v podrobnostiach odkazuje s tým, že vzhľadom na
obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré bez akýchkoľvek pochybností spĺňa všetky náležitosti
rozsudku vyplývajúce z ust. § 220 C.s.p., naďalej považuje za nadbytočné dopĺňať ďalšie dôvody.

12. Pokiaľ žalobca v odvolaní a tiež v replike na vyjadrenie žalovaného k odvolaniu zotrval na námietke,
že v konaní bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, bola mu odňatá možnosť konať pred súdom
a bolo porušené jeho právo na "rovnosť zbraní", nakoľko pri rozhodovaní súd prihliadal na písomné
podania vo veci samej zo dňa 23.02.2016, 10.03.2016 a 14.04.2016, ktoré mu neboli riadne doručené,

pričom prvoinštančný súd v konaní nepostupoval podľa ustanovení § 168, § 170, § 171 ods. 1 C.s.p.,
o predbežnom prejednaní veci a k oboznámeniu, ktoré skutkové a právne tvrdenia sú podľa súdu
prvej inštancie v konaní sporné, došlo až na prvom pojednávaní, na ktorom mu súd neposkytol lehotu
na predloženie podrobného písomného vyjadrenia vo veci samej a nerešpektoval ani jeho právo naprávnu pomoc a zastupovanie zvoleným advokátom, v prítomnosti ktorého mal byť vykonaný aj ním
navrhovaný výsluch, odvolací súd tieto námietky považuje za neopodstatnené. Pokiaľ ide o písomné
vyjadrenia žalovaného, z obsahu spisu vyplýva, že tieto boli žalobcovi riadne doručené ešte v roku

2016, pričom žalobcovi bola súdom prvej inštancie na jeho žiadosť vyhotovená kópia celého spisu
podľa stavu do 31.12.2017 a táto mu bola doručená. Žalobca tak mal nepochybne v priebehu konania
dostatok príležitostí oboznámiť sa s obranou žalovaného a vyjadriť sa k nej. Pokiaľ ide o neuplatnenie
inštitútu predbežného prejednania veci, v tomto smere je na úvahe súdu, či sa mu jeho využitie
javí ako vhodné a hospodárne, pričom procesný postup súdu prvej inštancie v danej veci nemožno

považovať za nesprávny. V kontexte s právom na spravodlivý proces pritom možno v tomto smere
poukázať na to, že súd prvej inštancie žalobcovi v priebehu celého konania ktoré začalo dňa 03.12.2015,
vrátane pojednávania uskutočneného dňa 23.01.2019, nepochybne poskytol dostatočný priestor na
uplatnenie jeho tvrdení a argumentácie (prostriedkov procesného útoku), a preto o porušení jeho
práva na spravodlivý proces nemožno ani len uvažovať. Nedôvodne v tomto smere žalobca vytýka
súdu prvej inštancie aj to, že mu odňal možnosť konať pred súdom tým, že mu neposkytol časový

priestor na zabezpečenie splnomocnenia advokátom. Štatutárny orgán (riaditeľ) žalobcu E.. E. F. je totiž
sám advokátom, pričom naviac o poskytnutie času na splnomocnenie advokáta žiadal na pojednávaní
konanom dňa 23.01.2019, teda po viac než troch rokoch po podaní žaloby a za daného stavu nemožno
jeho žiadosť hodnotiť inak, než ako účelovú s prvkami zneužitia práva. Na základe uvedeného dospel
odvolací súd k záveru, že žiadne procesné práva žalobcu v preskúmavanej veci neboli porušené.

13. Nedôvodne tiež žalobca naďalej namieta, že súd prvého stupňa postupoval arbitrárne, v rozpore
so zásadou materiálnej podstaty ochrany práva a nerešpektoval základné princípy súdneho konania
vyplývajúce z ust. čl. 6 ods. 1 C.s.p., pričom sa vzhľadom na časové súvislosti danej veci nevysporiadal
s prípadným aplikovaním a posudzovaním veci podľa ust. zák. č. 58/1969 Zb., na ktoré v konaní

upozorňoval, hoci v konaní nebolo sporné, že v dôsledku úkonov orgánov verejnej moci mu boli viac
ako 10 rokov zadržiavané peňažné prostriedky vo výške 1.167.280 eur a rovnako nebolo sporné, že
trestné konanie, v rámci ktorého boli peňažné prostriedky zadržiavané, bolo skončené zastavením z
dôvodu, že tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci a nakoľko nemohol
disponovať so svojim majetkom a mať z neho úžitok počas obdobia viac ako 10 rokov mu priamo v

príčinnej súvislosti s úkonmi orgánov verejnej moci, vznikla škoda. Samotná existencia rozhodnutia
alebo postupu orgánu štátu, ktorou mohlo byť potenciálne nepriaznivo zasiahnuté do majetkovej sféry
dotknutej osoby, totiž na vznik zodpovednosti za prípadnú vzniknutú ujmu nepostačuje, keď pre jej
vznik je v súlade s platnou právnou úpravou nevyhnutné, aby išlo o zásah nezákonný, za ktorý možno
považovať výlučne rozhodnutie orgánu štátu zrušené pre nezákonnosť alebo kvalifikovaný nesprávny

úradnýpostup.Ichexistenciavšakvdanejvecipreukázanánebola,pretonebolisplnenéanipredpoklady
pre vznik zodpovednosti za škodu tvrdenú žalobcom a nemôže preto obstáť ani argumentácia žalobcu
potrebou kompenzácie ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku dočasnej straty možnosti dispozície
s peňažnými prostriedkami.

14. Napokon, neopodstatnene žalobca v odvolaní (hoci len všeobecne) namieta i to, že súd prvej
inštancie použité ustanovenia právnych predpisov interpretoval nesprávne, v rozpore s ustálenou
judikatúrou a v rozpore s princípmi spravodlivosti, a teda vec nesprávne právne posúdil. Súd prvej
inštancie v danom prípade aplikoval správne interpretované ustanovenia zák. č. 514/2003 Z.z., nakoľko
z tvrdení samotného žalobcu vyplýva, že škoda uplatnená podanou žalobou mu mala vzniknúť až po

nadobudnutí účinnosti citovaného zákona. Pre úplnosť však v tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že
vzhľadom na absenciu nezákonného rozhodnutia orgánu štátu a nesprávneho úradného postupu by
neboli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu ani v prípade aplikácie zákona č. 58/1969
Zb.

15. Napokon, len pre úplnosť, odvolací súd uvádza, že žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k
odvolaniu iba zopakoval a zdôraznil odvolacie dôvody uvedené už v odvolaní, ktorého rozsah, či v ňom
uvedené dôvody, po uplynutí odvolacej lehoty už nie je možné rozširovať ani meniť, a preto nepovažuje
za potrebné a hospodárne podrobnejšie sa nimi zaoberať. Z hľadiska dôvodnosti podaného odvolania
a vecnej správnosti napadnutého rozsudku sú totiž bez právneho významu, keď z neho nevyplynuli ani

také skutočnosti, na ktoré by bol odvolací súd povinný prihliadať ex offo.

16. Súdu prvej inštancie teda nemožno v preskúmavanej veci vytknúť žiadne procesné pochybenie ani
pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení otázky vzniku nároku žalobcu na náhradu škody podľazák. č. 514/2003 Z.z., pričom žalobca ani vo svojom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom. Vzhľadom na uvedené odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. §
396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p., avšak úspešnému žalovanému nepriznal
náhradu trov odvolacieho konania, keď je celkom zjavné, že mu v konaní žiadne trovy nevznikli.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval

ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo

pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohtozákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).