Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 5, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/83/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1218204315
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1218204315.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu

JUDr.OndrejaKrajčaaJUDr.MonikyHolickejvsporežalobkyne:Z.X.,Z..XX.XX.XXXX,B.Š.B.XXX,Š.
B., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o náhradu škody vo výške 5.000 Eur, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 01.marca 2023, č.k. 26C/31/2018-316,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému nárok na náhradu
trov konania voči žalobkyni nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že Okresné riaditeľstvo Policajného
zboru v Prešove listom zo dňa 11.09.2014 č. KRPZ-PO-SI-103/2014 označeným ako "Žiadosť o
poskytnutie informácií - odpoveď vyhovelo žiadosti o sprístupnenie informácii podľa zákona č. 211/2000
Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a poskytlo požadované informácie určeným spôsobom
- elektronickou poštou J..C. a to nasledovne: "1. Na základe žiadosti oddelenia dokladov odboru
poriadkovej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Prešove o zaujatie stanoviska týkajúceho

sa oprávnenia používania akademického titulu v skratke "JUDr." v prípade p. X., bolo oznámené
Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, že na predloženom doklade o
vzdelaní je uvedený iba profesijný titul "Právnik", nie akademický titul, a preto účastníčka konania (Z.
X.) nemá oprávnenie používať akademický titul a jeho skratku. Akademický titul v skratke "JUDr." je
slovenským titulom, ktorý sa udeľuje podľa zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách iba absolventom
slovenských vysokých škôl po úspešnom vykonaní rigoróznej skúšky a obhajobe rigoróznej práce. 2.
Oddelenie dokladov odboru poriadkovej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Prešove

predvolávaloZ.X.zaúčelomodovzdaniaobčianskehopreukazuresp.podaniavysvetleniaktejtoveci12
krát, z toho počtu 4 krát cestou Obvodného oddelenia Policajného zboru (Drieňov, Kysak, Košice - Staré
mesto). 3. Zamestnanec prijíma žiadosť o vydanie dokladu ústnym oznámením žiadateľa, zákonného
zástupcu, zákonného zástupcu maloletého, opatrovníka, iného občana. Pri žiadosti (ak ide o zapísanie
titulu) si zamestnanec vyžiada doklad o udelení akademického titulu, vedecko-akademickej hodnosti,
umelecko-akademickej hodnosti alebo vedeckej hodnosti absolventa vysokej školy. Pri doklade o
udelenie titulu alebo hodnosti vydanom zahraničnou vysokou školou alebo iným, na to oprávneným

orgánom sa predkladá rozhodnutie o uznaní, tohto dokladu za rovnocenný s dokladom o udelení titulu
alebo hodnosti vydaným vysokou školou v Slovenskej republike podľa osobitného predpisu. Osobitné
formulár o zapísanie titulu sa nevypisuje. 4. Termíny doručenia - 11.03.2013, 10.12.2013, 18.01.2014.
Neprevzaté listové zásielky - 27.05.2013, 24.06.2013, 26.07.2013, 26.08.2013, 28.10.2013, 06.04.2014,22.05.2014, 28.08.2014. 5. Formulár žiadosti o udelenie občianskeho preukazu žiadateľ nevypisuje
(postup je ako v bode 3)." Prokurátor Okresnej prokuratúry Prešov v liste zo dňa 07.05.2015 č. Pd
86/15/7707-7označenomako"Podnetzodňa11.03.2015-upovedomenieovybavenípodnetu",uviedol,

že po preskúmaní spisového materiálu bolo konštatované porušenie zákona v postupe Okresného
riaditeľstva PZ v Prešove, oddelenia dokladov pri vybavovaní žiadosti D.. X. K. o sprístupnenie informácií
zo dňa 06.08.2014. Na vzniknuté pochybenie spočívajúce v porušení ust. § 9 ods. 1 a 2, § 17 ods.
1 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a a § 5 ods. 1, § 6 ods. 4 zákona č.
122/2013 o ochrane osobných údajov reagované upozornením prokurátora podľa § 28 ods. 1 zákona o

prokuratúre. Ministerstvo vnútra SR listom zo dňa 17.10.2017 č. KM-OPS1-P-113/2017 označeným ako
"Predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody - odpoveď" uviedlo, že kancelárii ministra vnútra
Slovenskej republiky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky bola dňa 02.08.2017 doručená žiadosť
žiadateľky (žalobkyne) o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa zákona č.
514/2003 Z. z. Kancelária ministra vnútra Slovenskej republiky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
po preštudovaní žiadosti a doručení materiálov súvisiacich s predmetnou vecou oznámilo žiadateľke,

že v danom prípade neboli naplnené základné zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Kancelária ministra vnútra Slovenskej republiky Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky z uvedeného dôvodu predmetnú žiadosť považovala v plnom rozsahu za
nedôvodnú a uviedla, že nie je možné jej vyhovieť. Odpoveď bola žalobkyni doručená dňa 13.11.2017.
Takto zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa § 3 ods. 1, § 19 ods. 1, 2,3 zákona č.

514/2003 Z. z. a dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. V prvom rade sa zaoberal žalovaným
vznesenou námietkou premlčania. S poukazom na judikatúru sa nestotožnil s námietkou žalobkyne,
že premlčacia doba začala plynúť až doručením výsledku vybavenia podnetu o preskúmanie postupu
príslušníka PZ Okresnou prokuratúrou Prešov, listinou zo dňa 07.05.2015, doručenou žalobkyni dňa
15.05.2015, keďže až z výsledku vybavenia podnetu o preskúmanie postupu príslušníka PZ Okresnou

prokuratúrou dňom jeho doručenia (dňom 15.05.2015) sa dalo vychádzať z toho, že ide o nezákonný
postuporgánuverejnejmoci,ktorýkonalsporušenímpovinnostípriplnenívýkonuštátnejslužbyaplnení
služobných úloh a v priamej súvislosti s ním došlo k nezákonnému zásahu do práv a právom chránených
záujmov žalobkyne. S ohľadom na skutočnosť, že v danom prípade sa žalobkyňa domáhala náhrady
škody titulom nesprávneho úradného postupu (nie nezákonného rozhodnutia), pre začiatok plynutia

trojročnej subjektívnej premlčacej doby bol rozhodujúci okamih, kedy sa žalobkyňa dozvedela o škode,
t.j. vtedy, ak jej boli známe skutkové okolnosti, z ktorých možno zistiť vznik škody, preto nie je určujúce,
či napríklad (ne)správnosť úradného postupu bola v inom konaní zisťovaná. Pre začiatok plynutia
premlčacej doby teda nie je významné to, či a kedy sa žalobkyňa dozvedela výsledok šetrenia o jej
sťažnosti na nesprávny úradný postup, nakoľko výsledok konania o takejto sťažnosti nie je podmienkou

(ani prekážkou) pre uplatnenie nároku na náhradu škody a nemá vplyv na vedomosť žalobkyne o tom,
že vznikla škoda. Uviedol, že začiatok plynutia premlčacej lehoty je spojený s doručením rozhodnutia,
ktorým bolo konštatované porušenie zákona v prípade, ak ide o náhradu škody titulom nezákonného
rozhodnutia, nie však vtedy, ak ide o náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu - v takom
prípade pre začiatok plynutia doby je rozhodujúci okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode. Z

vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa sa o namietanom nesprávnom úradnom postupe
dozvedela už v októbri 2014. Žalobkyňa na pojednávaní konanom 14.12.2022 uviedla, že: "V roku 2014
som dostala zo špecializovaného trestného súdu dôkazy, ktoré predložil k veci trestne stíhaný p. Š.,
ktoré je označené ako "doplnenie stanoviska k obžalobe". V tomto predložil vyjadrenie A.. A., ktoré tvorí
základmojejžaloby.Volásatožiadosťoposkytnutieinformácií-odpoveď.Tátoodpoveďbolaposkytnutá

e-mailom na mail X.. K.." Zároveň žalobkyňa ako dôkaz súdu predložila čestné prehlásenia manžela
žalobkyne zo dňa 21.11.2018 a zo dňa 11.11.2022, v ktorých je uvedené: "Mojej osobe v októbri 2014
ŠTS doručil odpoveď PZ zo dňa 11.(12.)09.2014 na žiadosť o informáciu spolu s podaniami Š. T. K., kde
sa obhajovali nepravdivými napadnutiami na naše osoby." Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa sa už v
októbri 2014 dozvedela o namietanom nesprávnom úradnom postupe. Najneskôr začiatkom novembra

2014 (t.j. najneskôr 01.11.2014) teda začala plynúť 3-ročná premlčacia lehota, ktorá odo dňa podania
žiadosti do skončenia prerokovania (t.j. od 02.08.2017 do 13.11.2017), neplynula. Premlčacia lehota
uplynula v priebehu februára 2018. Žaloba však bola podaná až dňa 18.05.2018, a teda oneskorene.
Keďžežalovanýsapremlčaniadovolal,nebolomožnéžalobkynipriznaťpremlčanéprávo. Zvykonaného
dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa sa o namietanom nesprávnom úradnom postupe dozvedela v

októbri 2014, kedy jej boli známe skutkové okolnosti, z ktorých možno zistiť vznik škody. Vzhľadom
na uvedené, keďže sa žalovaný v súlade so zákonom dovolal premlčania, nemožno premlčané právo
žalobkyni priznať. Mal za to, že v danej veci sa nejedná o taký výnimočný prípad, že by bolo možné
žalovanému odoprieť právo uplatniť námietku premlčania z dôvodu rozporu s dobrými mravmi. Uviedol,žezjudikatúryvyplýva,ževznesenienámietkypremlčaniažalovanýmmôžebyťpovažovanézakonanie,
ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, iba vo výnimočných prípadoch. V rozpore s dobrými mravmi
môže byť však len taký výkon práva strany konania, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor

druhej strany konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len
vtedy, ak druhá strana konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinila. Žalobkyňa sa o údajnej
škode spôsobenej nesprávnym úradným postupom dozvedela už v októbri 2014. Dňa 02.08.2017 bola
doručená žiadosť žiadateľky (žalobkyne) o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom,
pričom táto žiadosť bola vybavená listom zo dňa 17.10.2017, doručeným žalobkyni dňa 13.11.2017.

Žalovaný žiadosť žalobkyne o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vybavil včas (v lehote
cca dva a pol mesiaca), pričom v odpovedi uviedol dôvody, pre ktoré považuje žiadosť za nedôvodnú, a
teda žalovaný svojim konaním žalobkyni sťažil, resp. znemožnil včas uplatniť jej práva podaním žaloby a
že by z jeho strany tak došlo k zneužitiu práva na jej úkor. Žalobkyňa neuviedla, z akého dôvodu žalobu
na súd podala až dňa 18.05.2018, keď so svojim nárokom sa mohla obrátiť na súd bezprostredne po
tom, čo je bola doručená odpoveď na jej žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. V

prípade, ak žalobkyňa podala žalobu na súd až dňa 18.05.2018 z dôvodu, že podľa jej názoru začiatok
premlčacej lehoty mal plynúť až doručením upovedomenia prokurátora Okresnej prokuratúry Prešov
o vybavení podnetu (pričom súd tento názor žalobkyne považoval za nesprávny), tak dovolávanie sa
rozporu s dobrými mravmi v prípade vznesenej námietky premlčania by nemalo zhojovať neznalosť
zákona - t. j. neznalosť plynutia premlčacích dôb. Ak žalobkyňa nevhodnou (resp. oneskorenou) voľbou

prostriedku ochrany svojich práv z objektívneho hľadiska vlastným zavinením vytvorila podmienky pre
neskoršie úspešné vznesenie námietky premlčania práva žalovaným, uplatnenie námietky premlčania
niejevrozporesdobrýmimravmivzmysle§3ods.1Občianskehozákonníka.Pokiaľideoargumentáciu
žalobkyne, že námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi vzhľadom na osobitný prípad danej
veci a jej netypické a špecifické okolnosti, ktoré nezbavujú štátny orgán zodpovednosti za škodu

spôsobenú nesprávnym zásahom štátu proti žalobkyni, v tejto súvislosti konštatoval, že nie je vylúčené,
aby žalovaný dôvodne vzniesol námietku premlčania aj v konaniach o náhradu škody spôsobenej
pri výkone moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (ako to vyplýva napr. z rozsudku Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 15Co/56/2019 zo dňa 27.10.2021). Napokon pokiaľ ide o argumentáciu žalobkyne, že
námietka premlčania žalovaným je s poukazom na koncentráciu konania procesne neakceptovateľná

ako omeškaný procesný úkon strany, stotožnil sa s názorom žalovaného, že na námietku premlčania
sa nevzťahuje koncentračná zásada a môže byť uplatnená v ktoromkoľvek štádiu konania až do
právoplatného skončenia veci (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 01.10.2011, pod sp. zn. 4Obdo
39/2008). Súd je povinný na námietku premlčania prihliadať a ak je právne opodstatnená nemôže
premlčané právo priznať. S ohľadom na uvedené považoval argumentáciu žalobkyne vo vzťahu k

námietke premlčania za nedôvodnú. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá sa domáhala
jeho zmeny tak, aby bolo žalobe vyhovené, z dôvodov podľa ust. 355 ods. 1), 365 ods. 1. písm. b), 365
ods. 1 . písm. d), 365 ods. 1 . písm. e), § 365 ods. 1 . písm. f), § 365 ods. 1. písm. h) C.s.p. Mala za

to, že skutočnosť nesprávneho úradného postupu žalovaného bola pred súdom označená a osvedčená
dôkazmi ako "Žiadosť o poskytnutie informácii - odpoveď" zo dňa 11.09.2014, podpísaná riaditeľom
OR PZ Prešov, Listina zo dňa 07.05.2015, Vybavenie podnetu OPr. Prešov, doručená žalobkyni
dňa 15.5.2015, Obžaloba Úradu Špeciálnej prokuratúry pred ŠTS zo dňa 14.06.2013. Skutočnosť
o doručení žaloby súdu v príslušnej lehote bola označená a osvedčená dôkazmi ako Listina zo

dňa 07.05.2015 Okresnej prokuratúry Prešov, doručená žalobkyni dňa 15.5.2015, - Žiadosť zo dňa
02.08.2017 o predbežnom prejednaní nároku vo veci nesprávneho úradného postupu Ministerstvu
vnútra SR, Zamietavá odpoveď Ministerstva vnútra SR zo dňa 17.10.2017, doručená žalobkyni
15.11.2017. Žalovaný v rozpore s dobrými mravmi, na úkor právnej istoty a právam žalobkyne zjavne
bez sledovania akéhokoľvek legitímneho cieľa na súdnom pojednávaní zo dňa 14.12.2022 požiadal

konanie veci žaloby z 15.5.2015 zastaviť pre nedostatok legitimity, pre litispendenciu s iným konaním
č. 58050/2017, a pre premlčanie nároku. Namietala, že súd tým, že uznal námietku premlčania
žalovaného za dôvodnú a preto žalobu zamietol, zaťažil svoje rozhodnutie ústavnou neudržateľnosťou,
čo predstavuje to porušenie práva na úrovni 365 ods. 1 písm. d), f), h) C.s.p. Namietala, že súd
nesprávne odôvodnil svoje rozhodnutie judikátom z uznesenia NS SR z 20.3.2012 SP. zn. 5MCdo

13/2010, čo nemá nič spoločné s právnymi a skutkovými okolnosťami veci žalobkyne, čo predstavuje
to porušenie práva na úrovni § 365 ods. 1 písm. d), h) C.s.p. Namietala, že súd nevybavil a žiadnym
spôsobom sa nevysporiadal s jej dôkazným návrhom, hoci tento mal preukázať okolnosti, ktoré pre
meritórne posúdenie žalobného nároku ako aj pre posúdenie návrhu žalovaného na zastavenie konania,bol rozhodujúci. Predstavuje to porušenie práva na úrovni § 365 ods. I písm. b). e) C.s.p. Súd
porušil ústavnú zásadu rovnosti strán a rovnosti zbraní, základne právo žalobkyni na spravodlivosť a
na predvídateľnosť rozhodnutia ako aj právo na súdnu ochranu. Vytýkala, že judikát, z ktorého súd

vychádza, bol zneužitý súdom v neprospech žalobkyne tak, že z uznesenia NS SR zo dňa 20.3.2012
sa zásadne líši od originálu. Z originálneho citátu uznesenia NS SR z 20.3.2012 SP. zn. 5MCdo
13/2010, ktorý súd suploval v znení ad abstracti, je preukázateľne, že tento "judikát", sa vzťahoval na
prípad uplatnenia a výkladu príslušných ustanovení neplatného zákona č. 58/1969 Zb., ktorý nemá
retroaktívne pôsobenie na vec žalobkyne. Vec pod sp.zn. 5MCdo 13/2010, nemá nič spoločné s

právnymi a skutkovými okolnosťami veci žalobkyne. Súd v odôvodnení napadnutého rozsudku taktiež
aplikoval aj judikatúru cudzieho štátu, čo v okolnostiach prípadu žalobkyne nezodpovedá ústavnej
konformnosti slovenského práva. Pretože zistenie skutkových okolností veci žalobkyne nemôžu byť
pod zohľadnením relevantnej judikatúry súdnych orgánov cudzieho štátu, keď nebol ustálený účel a
zmysel takejto judikatúry. Súd namietaným nepredvídateľným odôvodnením napadnutého rozsudku
založil jeho arbitrárnosť, čím zásadným spôsobom porušil základné práva žalobkyne na rovnosť strán,

narovnosťzbraní,naspravodlivosťanapredvídateľnosťrozhodnutia,čomáústavnoprávnyrozmer.Súd
vydaním nesprávneho rozsudku nenaplnil legitímne očakávania žalobkyne, že jej spor bude rozhodnutý
spravodlivo. Zastávala názor, že žalobu predložila súdu v zákonnej lehote, k premlčaniu v jej veci
nedošlo, ale bolo jej odňaté právo konať pred súdom a právo na spravodlivosť. Pre hľadanie práva je
vždy nevyhnutné vychádzať z individuálnych rozmerov každého jednotlivého prípadu, ktoré sú založené

na konkrétnych skutkových zisteniach. Prípad danej veci a jej netypické a špecifické okolnosti, však
nezbavuje štátny orgán zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym a nezákonným zásahom
štátu proti žalobkyni a ani súd, aby urobil všetko pre spravodlivé riešenie pri posúdení namietaného
premlčania uplatneného nároku. Vznesenie námietky premlčania za špecifických okolností prípadu
žalobkyne, ktoré zakladajú uplatnené nároky na náhradu ujmy, možno považovať za konanie, ktoré je

v rozpore s dobrými mravmi, pretože žalobkyňa uplynutie premlčacej doby nezavinila a ani nedošlo
k premlčaniu na podanie žaloby na súd. Vznesením námietky premlčania a návrhom na zastavenie
predmetného konania, ktoré v skutočnosti vytvára priestor na dosiahnutie spravodlivého usporiadania
veci žalobkyne, žalovaný evidentne aproboval konanie, ktoré je v okolnostiach daného prípadu contra
bonos mores. Názor súdu by znamenal, že úradné a oficiálne sprístupnenie policajnými príslušníkmi

na dožiadanie o informáciu ľubovoľnej fyzickej osobe vedomosti o osobných údajoch inej osoby, ako
aj vedomosti o inej osobe, ako aj vedomosti nadobudnutých policajtom pri výkone svojej činnosti, to
nie je v právnom štáte ničím výnimočným a ani svojvoľným, a teda podľa logiky súdu je normálnym,
bežným a obvyklým. Mala za to, že pre posúdenie jej veci súd nevychádzal z konkrétnych okolností
jej prípadu, nebral do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo bolo

uplatnené. Okolnosti prípadu, kde svojvoľný postup policajného príslušníka z rezortu Ministerstva vnútra
SR, ktorý sa prejavil v sprístupnení údajov o osobe žalobkyne, ako aj vedomosti nadobudnutých pri
výkone policajným príslušníkom policajnej činnosti, a to na nerelevantnú žiadosť fyzickej osoby, (v
tomto konkrétnom období trestne stíhanej), preukazuje zjavné zneužitie práva a nemá oporu v právnom
poriadku SR. V okolnostiach daného prípadu zjavného zneužitia práva žalovaným, bolo v právomoci

súdu v rozsahu stanovenom zákonom odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne
slúžia na zneužitie práva a na bránenie právam žalobkyni. Názor súdu v napadnutom rozhodnutí, že
v predmetnej veci nejde o rozpor s dobrými mravmi a nejedná sa o výnimočný prípad, nie je v súlade
s právnym poriadkom SR a rozporuje ust. čl. 1 ods. l Ústavy SR, čl. 19 Ústavy SR, čl. 22 Ústavy SR,
zákonom o ochrane údajov, zákonom o PZ Imperatív rešpektovania princípu materiálneho právneho

štátu kladie zásadné požiadavky na obsah rozhodnutia súdu. Zdôraznila, že chýbajú napadnutému
rozsudku aspekty spravodlivosti a právnej logiky. Namietala, že podľa skutkových okolností veci a v
zmysle právneho poriadku SR, k premlčaniu jej žaloby nedošlo, čo je zrejme z nasledovného. Odpoveď
OR PZ zo dňa 11.9.2014 na žiadosť o informáciu bola doručená na dožiadanie trestne stíhanému P.T.
Túto odpoveď P.T. a spoluobžalovaný JUDr. J. Š. predložili Špecializovanému trestnému súdu vo veci

SP. zn. BB-4T/32/2013, ako dôkaz nedôveryhodnosti svedka poškodenej (v tomto žalobkyni). Následne
predmetnú odpoveď ŠTS doručil žalobkyni. Odpoveď OR PZ zo dňa 11.9.2014 na žiadosť o informáciu,
predložená na oficiálnom tlačive OR PZ, podpísaná riaditeľom OR PZ Prešov, de jure mala znaky
úradnej listiny, a teda aj formálnu legitimitu. Zakladalo to právo na legitímne používanie tejto úradnej
listiny a nachádzajúcej sa v tejto informácii pre úradné a iné účely určitými osobami. V tomto prípade

žalobkyňa doručením ŠTS jej osobe predmetnej odpovedi zistila o úradnom postupe OR PZ. V zmysle
9 ods. 1 zák. 514/2003 Z.z., v spojení s § 9 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z., rozhodujúcim meradlom
opodstatnenosti žalobou namietaného postupu, je výsledok vybavenia podnetu o preskúmanie postupu
príslušníka PZ Okresnou Prokuratúrou Prešov. Len v dôsledku uznania príslušným orgánom (v tomtoprípade Okresnou prokuratúrou Prešov) listinou zo dňa 07.05.2015, doručenou žalobkyni dňa 15.5.2015
toho, že OR PZ porušilo zákon, sa dá konštatovať, že žalobkyňa sa dozvedela o nesprávnom úradnom
postupe. V prípade keby Okresná prokuratúra vyhodnotila, že OR PZ konalo správne a v súlade

so zákonom, nebol by právny dôvod pre podanie predmetnej žaloby na súd. Z výsledku vybavenia
podnetu o preskúmanie postupu príslušníka PZ Okresnou Prokuratúrou dňom jeho doručenia dňom
15.5.2015 sa dalo vychádzať, že žalovaný konal s porušením povinností pri plnení výkonu štátnej služby
a plnení služobných úloh a preto v priamej súvislosti s týmto došlo k nezákonnému zásahu do práv a
právom chránených záujmov žalobkyne. Žalobkyňa tak získala vedomosť o skutkových okolnostiach

spôsobilých urobiť takýto záver rozhodujúci pre vymedzenie možnej zodpovednosti určitého subjektu.
Následne ex offo mala a musela byť splnená orgánom verejnej moci povinnosť uložená ust. § 69
ods. 5) veta 5) zákona o policajnom zbore a ust. § 18 ods. l) zák. č. 122/2013 Z. z. Opomenutie
uskutočniť povinnú nápravu uloženú zákonom zo strany orgánu verejnej moci naďalej trvá, ako aj trvajú
následky pre nesplnenie tejto povinnosti a to ani po vybavení podnetu Okresnou prokuratúrou Prešov,
a ani po podaní žiadosti žalobkyňou na predbežné prerokovanie veci podľa § 15 zák. 514/2003 Z.z.

Zároveň v prípade keby OR PZ reagovalo na výsledky previerky Okresnej prokuratúry v Prešove a
na Upozornenie prokurátora a následne odvolalo od neoprávnenej osoby P.T. neoprávnene poskytnutú
informáciu, čo zahŕňa aj zákaz používať takúto informáciu, tak ku škodlivým následkom na osobnosti
žalobkyne, ktoré majú pretrvávajúci charakter by nedošlo. V období od 02.08.2017 do 15.11.2017 počas
prerokovania MV SR predbežného nároku žalobkyne, lehota pre uplatnenie práva na náhradu škody

neplynula. Súd sa v napadnutom rozsudku pri posúdení námietky premlčania nevysporiadal s ust.
§ 9 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. príslušným k okolnostiam danej veci v zmysle konformnosti práva
a účelu zákona pri jednotlivom texte zákona. Stav právnej neistoty žalobkyne založený nesprávnym
postupom orgánu verejnej moci a jeho rušivé následky trvajú do dnešného dňa a potenciujú aj ďalšími
zásahmi, ujmami a škodami. Podľa názoru žalobkyni skutočnosť, že škody spôsobené jej nesprávnym

úradným postupom majú trvajúci charakter a ohrozujú jej osobnosť aj do budúcna, taktiež je zásadnou
pri posúdení námietky premlčania. Neoprávnená informácia o osobe žalobkyni poskytnutá na úradnej
listine a doposiaľ neodvolaná, bola viac krát opakovane použitá jej na ujmu a spôsobila škody aj v 2016
aj v 2022. Žalobný návrh podaný žalobkyňou na pošte dňa 15.05.2018 bol doručený Okresnému súdu
Bratislava II dňom 18.5.2018, teda nepopierateľne s dodržaním subjektívnej a objektívnej lehoty, ktorá v

okolnostiach prípadu trvala až do dňa 27.8.2018. Súd nevybavil a sa žiadnym spôsobom nevysporiadal
sa s dôkazným návrhom žalobkyne, hoci tento mal preukázať okolnosti, ktoré pre meritórne posúdenie
žalobného nároku ako aj pre posúdenie rozporu s dobrými mravmi návrhu žalovaného na zastavenie
konania, bol významný a dokonca aj rozhodujúci, znamená to vo svojich dôsledkoch aj porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Postup konajúceho súdu znamená

porušenie princípu rovnosti zbraní, ktorej cieľom je dosiahnutie "spravodlivej rovnováhy" medzi stranami
sporu. Súd napadnutým rozhodnutím poskytol ochranu rušiteľovi práva a nenaplnil legitímne očakávania
žalobkyne, ktorá sa domáhala ochrany práva porušeného v mene štátneho orgánu a pri výkone verejnej
funkcie.SúdvrozporesozákladnýmiprincípmiC.s.p.neposkytolžalobkynispravodlivúaúčinnúochranu
ohrozených a porušených práv a právom chránených záujmov, a nenaplnil princíp právnej istoty. Súd

nesprávnym rozhodnutím prehĺbil stav právnej neistoty žalobkyne. Súd pri vydaní a odôvodňovaní
napadnutého rozsudku postupoval nedôsledne, formalisticky a arbitrárne, v dôsledku čoho došlo k
porušeniu označených práv žalobkyne.

3.Žalovanývosvojomvyjadreníkodvolaniužalobkynepoukázalnato,žežalobkyňasadomáhanáhrady

škody z titulu údajného nesprávneho úradného postupu listinou vydanou Okresným riaditeľstvom
Policajného zboru v Prešove označenou ako "žiadosť o poskytnutie informácií - odpoveď" zo dňa
11.09.2014. Žalobkyňa podala žalobu na Okresnom súde Bratislava II dňa 18.05.2018. Žalovaný
preukázal, že právo žalobkyne na náhradu škody je v súlade so zákonom premlčané. Žalovaný v
konaní riadne vzniesol námietku premlčania. Súd prihliadol na námietku premlčania, pretože bola

opodstatnená. Na námietku premlčania sa nevzťahuje koncentračná zásada a môže byť uplatnená v
ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatného skončenia veci (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo
dňa 01.10.2011, pod sp. zn. 4Obdo 39/2008). Poukázal na § 191 ods. 1 C.s.p., na uznesenie Ústavného
súdu SR, sp. zn. II. ÚS 625/2014, zo dňa 30.09.2014, na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.
4Co 563/2013, zo dňa 01.04.2015, na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 52/2003.

Navrhoval rozsudok potvrdiť ako vecne správny.

4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolaciehopojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne
nie je dôvodné.

5. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie posúdil žalobkyňou uplatňovaný nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy; ktorý jej mal vzniknúť nesprávnym úradným postupom policajného príslušníka pri
vybavení žiadosti o sprístupnenie informácie; z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného
útoku, ktoré žalobkyňa predložila na preukázanie dôvodnosti podanej žaloby, ako aj z hľadiska

opodstatnenosti prostriedkov procesnej obrany žalovaného, jeho skutkové zistenia majú oporu vo
vykonanomdokazovaní,keďvzaldoúvahyvšetkyrozhodujúceskutočnosti,ktorézvykonanýchdôkazov
vyplynuli a prihliadol na všetko ostatné, čo v konaní vyšlo inak najavo, vrátane toho, čo uviedli strany, a
zo skutkového stavu ustáleného na základe výsledkov vykonaného dokazovania vyvodil správny záver,
že žalobkyňa sa dozvedela o namietanom nesprávnom úradnom postupe; a tým aj o vzniku nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy; v októbri 2014. Súd prvej inštancie správne oprel svoje právne závery

o relevantné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z., náležite tieto na zistený skutkový stav aplikoval a
v súlade s ustálenou súdnou praxou a konštantnou judikatúrou ich aj vyložil a svoje úvahy vedúce k
zamietnutiu žaloby náležite odôvodnil, keď svoj myšlienkový postup dôkladne vysvetlil s poukazom na
zistené rozhodujúce skutočnosti a z nich vyplývajúce skutkové závery, a tiež s poukazom na prijaté
právne závery, podrobne rozviedol relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po

stránke skutkovej, tak aj po právnej stránke a zároveň sa dôsledne vysporiadal so všetkými relevantnými
argumentmi sporových strán, dal potrebné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné námietky
strán sporu súvisiace s predmetom konania. Obsah odvolania žalobkyne nie je spôsobilý; z hľadiska
ňou uplatňovaných odvolacích dôvodov a ich obsahového vymedzenia; spochybniť správnosť záverov
súdu prvej inštancie.

6.Žalobkyňavosvojomodvolaníneuviedla žiadnepodstatné námietkyaargumenty,sktorýmibysasúd
prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal. Súd prvej inštancie podrobne poukázal
na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny
základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So

zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne
a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,
ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na
ne odkazuje. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny

potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p.

7. Súd prvej inštancie správne postupoval, pokiaľ sa s poukazom na konštantnú judikatúru, prednostne
zaoberal žalovaným vznesenou námietkou premlčania.

8. Ak ale podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody je nesprávny úradný postup, potom pre
začiatok plynutia trojročnej subjektívnej premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 vety prvej
zákona č. 58/1969 Zb. je rozhodujúci okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode, v takom prípade na
rozdiel od škody uplatňovanej vydaním nezákonného rozhodnutia, pre plynutie premlčacej doby nemá
právny význam zrušenie rozhodnutia, ktorému prípadne i predchádzal nesprávny úradný postup ani

deň jeho doručenia (oznámenia) poškodenému. Predpoklad hypotézy právnej normy § 22 ods.1 zákona
č. 58/1969 Zb. (pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej doby práva na náhradu škody v dôsledku
nesprávneho úradného postupu) sa totiž nespája s vedomosťou poškodeného o tom, kto za škodu
zodpovedá ale ani s jeho vedomosťou o tom, či a prípadne kedy nesprávnosť úradného postupu bola
vyslovená (konštatovaná) príslušným orgánom; teda nevyžaduje sa, aby poškodený mal vedomosť o

tom, kto za škodu zodpovedá - v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. za škodu je zodpovedný vždy štát (§ 18 a
§ 25 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.). Jediným predpokladom začiatku plynutia premlčacej doby je okamih,
kedy sa poškodený dozvedel o škode. Poškodený sa dozvie o škode vtedy, ak sú mu známe skutkové
okolnosti, z ktorých možno zistiť vznik škody (v predpokladanej výške) zakladajúcej jej uplatnenie v
zmysle zákona č. 58/1969 Zb., preto nie je určujúce, či napríklad (ne)správnosť úradného postupu

bola v inom konaní zisťovaná, prípadne vzniknuté následky mohli byť v takom konaní reparovateľné
a či výsledky takéhoto konania (jeho právne závery) boli poškodenému známe; v uvedenom okamihu
teda nemusí byť daná (napr. z rozhodnutia súdu vyplývajúca) nespochybniteľná istota poškodeného o
zodpovednosti povinného subjektu (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5MCdo 13/2010).9. Na tieto závery vyslovené v tomto rozhodnutí najvyššieho súdu (ale aj v iných napr. sp. zn.
8Cdo/28/2018) poukázal aj Ústavný súd SR v uznesení z 15. decembra 2016 sp. zn. II. ÚS SR 907/2016,

keď konštatoval, že právny záver založený na aplikácii § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. vo vzťahu
k začiatku plynutia premlčacej doby zodpovedá rozhodovacej praxi všeobecných súdov. Uviedol, že
obdobné závery vyplývajú aj z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu ČR v rámci aplikácie a výkladu
§ 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. NS ČR napr. v uznesení sp. zn. 25Cdo/754/2003 z 22. apríla
2004 uviedol: "ustanovenie § 22 ods. 1 prvej vety zákona č. 58/1969 Zb. neuvádza ako predpoklad

začiatku plynutia premlčacej doby vedomosť poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá, resp.
ktorý orgán škodu spôsobil. Pre začiatok plynutia premlčacej doby nie je významné ani to, či a kedy
sa poškodený dozvedel výsledok šetrenia o jeho sťažnosti na nesprávny úradný postup. Výsledok
konania o takejto sťažnosti nie je podmienkou (ani prekážkou) pre uplatnenie nároku na náhradu
škody a nemá vplyv na vedomosť poškodeného o tom, že vznikla škoda". Rovnaké právne závery
vyplývajú aj z rozsudku NS ČR sp. zn. 25Cdo/1793/2004 z 30. augusta 2006, resp. z uznesenia sp. zn.

28Cdo/479/2009 z 5. apríla 2011. Na rozhodnutie sp. zn. 5 MCdo/13/2010 z 20. marca 2012 (a bližšie
k plynutie objektívna premlčacia doba podľa zákona č. 58/1969 Zb. v súvislosti s nesprávny úradným
postupom) nadviazalo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. decembra 2018 sp. zn.
3Cdo/3/2018 (R 26/2019) s právnou vetou: " Pri nárokoch na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným

postupom, vyvodzovaných z nesprávneho úradného postupu, sa právo môže premlčať len uplynutím
subjektívnej trojročnej premlčacej doby podľa § 22 ods. 1 vety prvej tohto zákona, plynúcej odo dňa
získania poškodeným vedomosti o škode (o tom, že už vznikla) (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
Zn. 4Cdo/217/2021).

10. Súd prvej inštancie nepochybil, pokiaľ ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít,
zaoberajúcu sa premlčaním nároku na náhradu škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., aplikoval aj vo vzťahu k výkladu § 19 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z., podľa ktorého sa rovnako právo na náhradu škody spôsobenej neprávnym úradným
postupom premlčuje za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Podľa právneho názoru

odvolacieho súdu je názor zaujatý v otázke premlčania judikatúrou vzťahujúcou sa k zákonu č. 58/1969
Zb. plne opodstatnený aj pri posudzovaní premlčania v prejednávanej veci podľa zákona č. 514/2003
Z.z. a odvolací súd tak v danom prípade nemal dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Správne preto
konajúci súd zameral dokazovanie na zistenie, kedy sa žalobkyňa dozvedela o škode, teda kedy jej
boli známe skutkové okolnosti, z ktorých mohla zistiť vznik škody. Správne poukázal na to, že nie je

podstatné, či a kedy bola nesprávnosť úradného postupu v inom konaní zisťovaná, a preto nebolo
možné považovať za dôvodnú ani argumentáciu žalobkyne, že premlčacia doba začala plynúť až
doručením výsledku vybavenia podnetu prokuratúrou dňa 07.05.2015. Odvolací súd zhodne so súdom
prvej inštancie nepovažoval za rozhodujúci okamih výsledku šetrenia sťažnosti žalobkyne na nesprávny
úradný postup, keď tento; ako na to správne poukázal súd prvej inštancie; nebol podmienkou a ani

prekážkou pre uplatnenie nároku na náhradu škody žalobkyňou. Na základe vykonaného dokazovania
súdprvejinštanciesprávneskutkovoustálil,žeonesprávnomúradnompostupesažalobkyňadozvedela
v októbri 2014, kedy odpoveď na žiadosť o poskytnutie informácie zo dňa 11.09.2014 získala ako dôkaz
v trestnom konaní.

11. V zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nesmie byť výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov v rozpore s dobrými mravmi. Toto ustanovenie je všeobecným ustanovením
hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s
dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť, bez ohľadu na to, aby sa
tým niečo zmenilo na existencii tohto práva.

12. Podľa ustálenej súdnej a výkladovej praxe dobré mravy (boni mores) patria k zásadám súkromného
práva, bývajú používané ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie
obmedzujúce výkon subjektívnych práv. Dobré mravy hoci sú zákonným pojmom, a teda majú funkciu
normotvornú, nie sú zákonom definované. Ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky,

pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania. Za dobré mravy treba považovať súhrn
spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť
(stálosť), sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Ide teda
o súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, zabezpečujúcich, aby každé konaniebolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti (slušnosti, poctivosti,
čestnosti, tolerancie, dôvery, vzájomnej úcty).

13. Úvaha súdu o tom, či výkon práv a povinností je v rozpore s dobrými mravmi, musí byť podložená
konkrétnymi zisteniami v konaní. Súlad výkonu práv a povinností s dobrými mravmi musí vychádzať z
komplexného hodnotenia konkrétnej situácie, a to na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej
určité právo, ale aj osoby týmto dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a miestne a
časové súvislosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva.

Postačuje, že výkon práva je - objektívne posudzované, v rozpore s dobrými mravmi a zavinenie zo
strany konajúceho, resp. jeho vedomosť tohto rozporu s dobrými mravmi, nie je relevantná.

14. Za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi sa považuje aj šikanózny výkon, ktorým sa nesleduje
dosiahnutie určitého predpokladaného hospodárskeho cieľa a účelu sledovaného právnou normou, ale
výkonprávasazneužívazámernenapoškodenieiného,naoslabeniejehopostaveniačiznevýhodnenie.

15. Vo všeobecnosti nemožno opodstatnene vznesenú námietku premlčania považovať za konanie,
ktorébyzakladalokonanievrozporesdobrýmimravmi,keďžeinštitútpremlčaniajezákonnýminštitútom
a prispieva k právnej istote v právnych vzťahoch. Výnimočne však; za špecifických okolností; môže
byť považovaný výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku konaním v rozpore s dobrými

mravmi, teda konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý však márne
uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by bol zánik uplatňovaného nároku v dôsledku
plynutia premlčacej doby neprimerane tvrdým postihom so zreteľom na rozsah a charakter ním
uplatňovanéhonárokuadôvody,prektorésvojeprávoneuplatnilvčas.Znakykonaniavykazujúcepriamy
úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka

premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku
odvodzovaný, inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov námietky premlčania sú
okolnosti, ktoré existovali v čase uplatnenia námietky premlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené
v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým je
neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. júla 2015

sp.zn. 2Cdo 249/2014).

16. Súd prvej inštancie starostlivo posúdil rozpor žalovaným vznesenej námietky premlčania s dobrými
mravmi. Nesprávny postup pri vybavovaní žiadosti o sprístupnenie informácií nepredstavuje takú
relevantne výnimočnú okolnosť, za ktorej bola námietka premlčania žalovaným uplatnená a na ktorú

by z hľadiska posudzovania rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi bolo
možné; z pohľadu vyššie uvedených záverov ustálenej súdnej praxe; v tomto konaní prihliadnuť.
Vznesenie námietky premlčania v zásade neodporuje dobrým mravom a v danom prípade poukaz
žalobkyne na charakter uplatneného práva na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu sprístupnenia
údajov o jej osobe svojvoľným postupom policajného príslušníka, nepredstavuje okolnosť výnimočnej

intenzity odôvodňujúcu odopretie práva žalovanému uplatniť námietku premlčania. Uplatnenie námietky
premlčania žalovaným treba považovať za postup legitímny a nie šikanózny. Žalobkyni žiadna
objektívna, ňou nepredvídateľná a neovplyvniteľná, prekážka vo včasnom uplatnení si nároku na
súde nebránila. Z hľadiska plynutia premlčacej doby ako i rozporu námietky premlčania s dobrými
mravmi považoval odvolací súd za neopodstatnenú námietku žalobkyne, že následky nesprávneho

úradného postupu pretrvávajú. Žalovaný žiadnym spôsobom neprispel k zmeškaniu lehoty žalobkyňou,
nevytvoril žiaden stav, ktorý by jej bránil v spôsobilosti na včasné uplatnenie práva na súde. Neznalosť
plynutia premlčacích lehôt a s tým spojená nedostatočná miera starostlivosti a opatrnosti žalobkyne
nemôžu byť na ujmu práva žalovaného uplatniť v spore prostriedky procesnej obrany. Navyše námietka
rozporu s dobrými mravmi, ktorou sa sleduje iný cieľ ako je odstránenie neprimeranej tvrdosti; teda

napr. konvalidovanie zjavného pochybenia; sama o sebe predstavuje výkon práva v rozpore s dobrými
mravmi.

17. Žalobkyňa nevyvodzuje rozpor v konaní žalovaným vznesenej námietky premlčania s dobrými
mravmi zo žiadnych relevantných skutkových okolností týkajúcich sa jej uplatnenia, ktoré by vzhľadom

na svoju intenzitu zakladali dôvod na výnimočné odopretie právnych účinkov vznesenej námietky
premlčania na úkor princípu právnej istoty. Tvrdeniam žalobkyne nebolo možné prikladať v konaní
takú relevanciu, ktorú z nich požadovala vyvodzovať. So zreteľom na uvedené odvolací súd zastávanázor, že zo skutočnosti, že žalovaný vzniesol námietku premlčania nemožno vyvodiť znaky konania
vykazujúceho úmysel žalovaného poškodiť žalobkyňu.

18. Odvolací súd ďalej považuje za potrebné zdôrazniť, že žalovaný, ktorý nakladá s verejnými
prostriedkami,pripoužití ktorých muzákonukladá zachovávaťhospodárnosť,efektívnosťaúčinnosť,je
povinný v záujme dodržania tohto zákonného príkazu brániť sa kedykoľvek v konaní účinnými právnymi
prostriedkami proti nemu uplatňovanému nároku. Žalovaný teda vzniesol námietku premlčania v záujme
dosiahnutia zmyslu a účelu sledovaného právnou normou, ktorá spája s dôvodne vznesenou námietkou

premlčania nepriznanie uplatňovaného práva (§ 100 ods. 1 Obč.zák.); vznesenie námietky premlčania
žalovanýmtakvyplývalozpotrebyochranyverejnýchprostriedkovanebolanímzneužitáakoprostriedok
slúžiacinapoškodeniežalobkyne.Sozreteľomnauvedenéodvolacísúd uzavrel,ževznesenienámietky
premlčania nepredstavuje v okolnostiach danej veci zneužitie práva žalovaným na úkor žalobkyne, keď
táto sama márne uplynutie lehoty na podanie žaloby zavinila.

19. K námietke týkajúcej sa sudcovskej koncentrácie odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu
SR sp.zn. II. ÚS 530/2018 uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení pod č. 89/2018 podľa ktorého,
sudcovskú koncentráciu konania uplatňuje príslušný sudca podľa vlastnej úvahy, a preto spadá do jeho
kompetencie rozhodnúť, či na prostriedok procesného útoku či obrany, ktorý strana mohla predložiť už
skôr, ako by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, bude prihliadať.

20. Podstata kontradiktórnosti sporového konania spočíva v tom, že strany musia dostať reálnu možnosť
využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na protiargumenty protistrany; a zásada
rovnosti, resp. princíp rovnosti zbraní, má v kontradiktórnom spore garantovať strane, aby jej bola
poskytnutározumnámožnosťobhajovaťsazapodmienok,ktoréjupodstatneneznevýhodňujúvovzťahu

k protistrane. Súd prvej inštancie postupoval v súlade so zásadou kontradiktórnosti konania a neporušil
rovnosť strán, keďže žalobkyni poskytol rovnaký priestor v konaní navrhnúť a predložiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení a vyjadriť sa k dôkazom predkladaných protistranou. Porušenie zásady
rovnosti nemožno vyvodiť zo skutočnosti, že súd prvej inštancie na námietku premlčania vznesenú
žalovaným na prvom pojednávaní po prednese žalobkyne v ktorom poukazovala na skutkové okolnosti

týkajúce sa oboznámenia s namietaným nesprávnym úradným postupom, prihliadol. V okolnostiach
danej veci možno zhrnúť, že súd prvej inštancie nevybočil pri uplatňovaní sudcovskej koncentrácie z
medzí základných zásad a princípov, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok a postup súdu prvej
inštancie, na základe ktorého dospel ku konečnému verdiktu, zodpovedá kontradiktórnosti sporového
konania, v rámci ktorého bolo za rovnakých procesných podmienok obom stranám umožnené uplatniť

svoj vplyv na konečné meritórne rozhodnutie súdu realizáciou ich procesných práv navrhovať a
predkladať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, a nadväzne
na uvedenú zásadu konajúci súd zákonným spôsobom vyhodnotil procesnú aktivitu oboch strán a
túto následne náležite premietol do svojich záverov, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Súd prvej
inštancie umožnil na pojednávaní žalobkyni predniesť otázky na zástupcu žalovaného, a pokiaľ sa

žalovaný dištancoval od odpovedí a na otázky neodpovedal, realizoval tým len svoje procesné právo, a
konajúci súd v tomto smere nijako nepochybil. Zo strany žalobkyne nešlo o dôkazný návrh, ktorý by súd
nepripustil v konaní. Žalobkyňa nedôvodne namieta, že nesplnenie vysvetľovacej povinnosti žalovaným
malo za následok hodnotenie dôkazov v jej neprospech. Splnenie alebo nesplnenie vysvetľovacej
povinnosti žalovaným nemalo vplyv na správnosť skutkových záverov súdu prvej inštancie a ani na jeho

úvahy týkajúce sa posúdenia rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi. Z práva na spravodlivý
súdny proces pre žalobkyňu nevyplývalo právo na to, aby sa okresný súd stotožnil s jej názormi
a predstavami o uplatňovaní sudcovskej koncentrácie v rámci súdneho konania, preberal podstatu
jej argumentácie a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Súd prvej inštancie tak posúdil a
uplatnil zodpovednosť strán za unesenie dôkazného bremena na základe prípustných, t.j. riadne a včas

uplatnených prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany a postupom zlučiteľným s princípom
rovností zbraní.

21. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalobkyňou uplatňované odvolacie
dôvody nebolipodloženétakýmirelevantnýmiargumentmi,ktorébybolispôsobiléspochybniťsprávnosť

skutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie.

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p.
v spojení s 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého v odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárokna náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa obsahu spisu žalovanému žiadne trovy
nevznikli, je preto v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim
procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania

nepriznáva (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.februára 2018 sp.zn. 7Cdo 14/2018 uverejnené pod
R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018).

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už

prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou

na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou aleboodborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).