Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, December 12, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7CdoPr/8/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1423207378
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Brňák
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:1423207378.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Mjr. Ing. M. A., narodeného XX. B. XXXX, K. pod K.,
U. XXX/X, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Kubinom, spolupracujúcim s advokátskou kanceláriou
Dentons Europe CS LLP, Bratislava, Bottova 2A, IČO: 36861391, proti žalovanému Ministerstvu vnútra
Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00151866, o návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. 58Cpr/4/2023, o dovolaní žalobcu proti

uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 21. júna 2024 sp. zn. 6CoPr/6/2024, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV (ďalej aj „prvostupňový súd" alebo „súd prvej inštancie") uznesením z 29.

novembra 2023 č. k. 58Cpr/4/2023-67 nariadil neodkladné opatrenie v znení, že žalovaný je povinný
zdržať sa uplatňovania a výkonu bližšie označeného personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej
republiky voči žalobcovi (výrok I.), vo zvyšnej časti návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia
zamietol (výrok II.) a žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok III.). Výrokom
IV. prvostupňový súd poučil žalovaného, že môže podať žalobu proti žalobcovi, ktorou sa bude domáhať
určenia, že vydaním bližšie označeného personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky

neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k žalobcovi.
1.1. Právne vec posúdil podľa § 194 ods. 1, § 324 ods. 1, § 325 ods.1, 2 písm. a) a d), § 326 ods.1,
2, § 328 ods. 1, § 329 ods. 1 veta prvá a ods. 2, § 336 ods.1, § 337 ods.1 a 2 zák. č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP"), § 2 písm. e), § 7 ods. 1 a 8 zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane
oznamovateľov protispoločenskej činnosti (ďalej len „zákon č. 54/2019 Z.z."), § 2a ods. 1 a ods. 3, § 46
ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej

služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej len ,,zákon č.
73/1998 Z.z.") a § 2 ods. 1, § 9 ods. 1 a 2 zák. č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých
oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (ďalej len „zákon č. 365/2004 Z.z.") a dospel k záveru, že
návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia bol dôvodný v časti, v ktorej sa žalobca domáhal
uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra
Slovenskej republiky č. XXX z XX. U. XXXX . (ďalej len „personálny rozkaz") voči žalobcovi. Vo

zvyšnej časti nebola splnená podmienka bezprostredne hroziacej ujmy, a preto návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia vo zvyšnej časti zamietol.
1.2. Keďže predmetom tohto konania bol antidiskriminačný spor bola podľa názoru prvostupňového
súdu daná právomoc všeobecného (civilného) súdu. Ďalej uviedol, že v rámci antidiskriminačného sporu
ako civilného sporu je civilný súd oprávnený podľa § 194 CSP posúdiť predbežnú otázku, o ktorej
má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci, ak o nej ešte nebolo rozhodnuté, nesmie však ísť

o otázky upravené v § 193 CSP, ktoré nemôže súd sám predbežne posúdiť. Ako predbežnú otázku
teda môže posúdiť zákonnosť žalobcom namietaného personálneho rozkazu pre účely prebiehajúcehokonania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Predmetnú predbežnú otázku prvostupňový
súdposúdiltak,žepokiaľžalovanýnepožiadalopredchádzajúcisúhlasÚradnaochranuoznamovateľov
(ďalej len „Úrad"), konal v rozpore s § 7 ods. 1 zákona č. 54/2019 Z.z. Zo strany žalovaného ako

zamestnávateľa žalobcu potom došlo k diskriminácii žalobcu z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej
protispoločenskej činnosti, ktorá sa v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych
a obdobných právnych vzťahoch podľa § 2a ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. zakazuje. Tým, že v prípade
žalobcu žalovaný opomenul požiadať Úrad o súhlas s pracovnoprávnym úkonom, zaobchádzal so
žalobcom menej priaznivo, ako by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. Podľa

názoru súdu prvej inštancie žalobca v konaní dostatočne osvedčil existenciu subjektívneho nároku
(vyplývajúceho zo zákazu diskriminácie), ktorému sa má poskytnúť ochrana nariadením neodkladného
opatrenia.
1.3. Podľa názoru prvostupňového súdu nariadením uvedeného neodkladného opatrenia je možné
dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami vo vzťahu k spornému pracovnoprávnemu úkonu.
Preto súd neuložil žalobcovi povinnosť podať žalobu vo veci samej (§ 336 ods. 1 CSP) a keďže

neuložil žalobcovi povinnosť podať žalobu vo veci samej, poučil žalovaného v zmysle § 337 ods. 1
CSP o možnosti podať žalobu, nakoľko antidiskriminačný zákon vychádza z tzv. obráteného dôkazného
bremena, t.j. z povinnosti žalovaného zamestnávateľa preukázať, že neporušil zásadu rovnakého
zaobchádzania. Nariadené neodkladné opatrenie nebolo podľa názoru prvostupňového súdu ani v
rozpore s požiadavkou obsiahnutou v uznesení Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1SKomp/6/2021

z 08. decembra 2021, v zmysle ktorého síce právomoc na konanie o neodkladných opatreniach má
vo všeobecnosti súd podľa Civilného sporového poriadku, to však samo o sebe neznamená, že ak
sú splnené podmienky § 324 a 325 ods. 1 CSP, súd môže vydať neodkladné opatrenie s akýmkoľvek
obsahom alebo na ochranu akéhokoľvek práva, keďže judikatúra súdov už totiž dávnejšie vyslovila,
že neodkladným opatrením nemožno brániť vo výkone právomocí inému orgánu verejnej moci (napr.

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1Obo/240/98, judikát R 123/1999, alebo jeho uznesenie sp. zn.
7Cdo/59/2011).
1.4. Prvostupňový súd uzavrel, že náprava porušenia zákazu diskriminácie žalobcu v nadväznosti na
jemu priznanú ochranu oznamovateľa závažnej protispoločenskej činnosti podľa zákona č. 54/2019 Z.z.,
zákona č. 365/2004 Z.z. a v nadväznosti aj na zákon č. 73/1998 Z.z. (§ 2a ods. 3 zákona o štátnej službe

policajtov), zakladá právomoc civilných súdov podľa CSP, keďže ani zákon o štátnej službe policajtov a
ani Správny súdny poriadok neposkytuje žalobcovi možnosť získania účinnej a rýchlej právnej ochrany
v porovnateľnom rozsahu, obsahu a predovšetkým v porovnateľnom čase a s porovnateľnými účinkami
ako poskytuje inštitút neodkladného opatrenia podľa Civilného sporového poriadku.
1.5. O trovách konania rozhodol prvostupňový súd podľa § 255 CSP.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd") na odvolanie žalovaného uznesením 21. júna
2024 sp. zn. 6CoPr/6/2024 zmenil prvostupňové uznesenie vo vyhovujúcom výroku tak, že návrh na
nariadenie neodkladného opatrenia zamietol (výrok I.), zrušil výrok IV. napadnutého uznesenia (výrok
II.) a žalovanému nepriznal náhradu trov konania (výrok III.).

2.1. Po citovaní príslušnej procesnoprávnej i hmotnoprávnej úpravy, vzťahujúcej sa k danej veci a
interpretácii inštitútu neodkladného opatrenia (body 44 až 62 odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia)
odvolací súd uviedol, že «[z] hľadiska ochrany pred diskrimináciou neodkladným opatrením bolo na
žalobcovi osvedčiť „na prvý pohľad" prípad diskriminácie, teda, že s ním bolo zaobchádzané rozdielne
pri vydávaní personálneho rozkazu žalovaným pre tvrdený diskriminačný dôvod - podanie oznámenia

o závažnej protispoločenskej činnosti. Odvolací súd na základe tvrdení strán a predložených listinných
dôkazov dospel k záveru, že nemožno dostatočne spoľahlivo usúdiť, že zo strany žalovaného došlo
k diskriminačnému konaniu, teda k vydaniu personálneho rozkazu z dôvodu vykonania oznámenia
o protispoločenskej činnosti žalobcom. Pokiaľ ide o priamu súvislosť medzi vydaním personálneho
rozkazu a tvrdeným dôvodom diskriminácie, považoval odvolací súd za relevantné, že žalovaný

poskytol objektívne zdôvodnenie namietaného konania, keď poukázal na to, že právnym základom
vydania personálneho rozkazu bol § 46 zákona ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe
príslušníkov Policajného zboru, ktorý mu ukladá povinnosť dočasne pozbaviť policajta výkonu služby,
ak by jeho ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo
priebeh objasňovania jeho konania a je dôvodne podozrivý, že spáchal trestný čin alebo porušil

služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom. Žalovaný náležite osvedčil, že práve uvedené zákonné
dôvody boli podkladom pre vydanie personálneho rozkazu. Odvolací súd sa v tomto smere stotožnil
s argumentáciou žalovaného, že postup podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe
príslušníkov PZ voči žalobcovi nemá žiadnu príčinnú súvislosť s oznámením žalobcu podľa zákonao ochrane oznamovateľov. Obligatórna povinnosť žalovaného postupovať podľa § 46 ods. 1 písm.
b) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ bola naviazaná na vznesenie obvinenia voči žalobcovi,
čo spochybňuje súvis vydania personálneho rozkazu s kvalifikovaným oznámením zo strany žalobcu.

Podkladom pre personálne opatrenie bola existencia vykonateľného uznesenia o vznesení obvinenia
voči žalobcovi, ktorá skutočnosť je nezávislá od vôle žalovaného ... V danom prípade tak nebolo
pre účely neodkladného opatrenia dostatočne presvedčivo osvedčené vydanie personálneho rozkazu
žalovaným z dôvodu podania oznámenia o protispoločenskej činnosti žalobcom ... účelom ochrany
podľa zákona o ochrane oznamovateľov je ochrana zamestnanca ako oznamovateľa protispoločenskej

činnosti voči zamestnávateľovi, ku ktorému je zamestnanec vo vzťahu podriadenosti. Na základe
žalovaným tvrdenej skutočnosti, že oznámenie žalobcu nesmerovalo priamo proti žalovanému, resp.
nadriadenému žalobcovi, nemožno považovať za dostatočne presvedčivé tvrdenie žalobcu o úmysle
žalovaného priamo diskriminovať žalobcu z dôvodu podania oznámenia o protispoločenskej činnosti ...
Pre úspech žalobcu v predmetnom konaní bolo tiež potrebné identifikovať skupinu, s ktorou sa
zaobchádzalo rozdielne a osvedčenie porovnateľnosti svojej situácie so situáciou v danej skupine. Je

totiž potrebné, aby existovali dve skupiny v porovnateľnej situácii, s ktorými je zaobchádzané rozdielne.
Žalobca na opodstatnenosť svojich tvrdení o diskriminačnom konaní neuviedol, že by sa s ním z
dôvodu podania oznámenia zaobchádzalo horšie ako s niekým iným, kto tento dôvod nemá, a je v
rovnakej či porovnateľnej situácii. Žalobca neoznačil iné osoby v porovnateľnej situácii, s ktorými by bolo
zaobchádzané odlišne, teda výhodnejšie. Naopak, žalovaný poukázal na to, že k rovnakému postupu -

dočasnémupozastaveniuvýkonuštátnejslužby,došloajuinýchpríslušníkovPolicajnéhozborudôvodne
podozrivých zo spáchania trestnej činnosti. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru,
žepokiaľsažalobcadomáhalochranypodľaantidiskriminačnéhozákona,neosvedčildôvodnosťnároku,
ktorému požaduje navrhovaným neodkladným opatrením poskytnúť súdnu ochranu".
2.2. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal otázkou, či si môže v civilnom sporovom konaní

ako predbežnú (§ 194 ods.1 CSP) vyriešiť otázku zákonnosti rozhodnutia vydaného ministrom
voči príslušníkovi Policajného zboru podľa zákona č. 73/1998 Z.z. v správnom konaní. V tejto
súvislosti uviedol, „že služobný pomer príslušníkov Policajného zboru nie je možné prirovnávať k
zamestnaneckému pomeru v intenciách právnej úpravy Zákonníka práce. Svojou povahou je inštitútom
verejného práva, ide o štátnozamestnanecký pomer. Takýto právny pomer nevzniká zmluvou, ale

mocenským aktom služobného orgánu, čiže rozhodnutím o prijatí do služobného pomeru a po
celú dobu svojho trvania sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý je typickým pomerom
súkromnoprávnym, kde účastníci majú rovnaké postavenie. ... Právna povaha takéhoto služobného
pomeru príslušníkov Policajného zboru odráža osobitný charakter zamestnávateľa ako primárneho
nositeľa verejnej moci, potreba pevného začlenenia policajta do organizmu verejnej moci a účasť na

jej výkone, čo zvýrazňuje skutočnosť, že nemožno hovoriť o modifikácii súkromno-právneho pomeru,
ale o špecifickom štátnozamestnaneckom pomere verejného práva, ktorého právna úprava má formu
kódexu (...1Sžo/246/2009 ... 3Sžo/40/2013 ... 10Sžo/334/2015 ...). Príslušné ustanovenia zákona o
štátnejslužbepríslušníkovPZjepotrebnévykladaťsohľadomnaosobitnýcharakterslužobnéhopomeru
príslušníkov Policajného zboru (...II. ÚS 515/2016 ...) ... Vzhľadom na to, že služobný pomer príslušníkov

Policajného zboru je svojou povahou inštitútom verejného práva, dostávajú sa tu do kolízie prostriedky
ochrany podľa Civilného sporového poriadku s prostriedkami ochrany podľa správneho práva, resp.
Správneho súdneho poriadku. Kolízia týchto noriem je daná tým, že v prípade podania rozkladu,
príp. správnej žaloby, bude potrebné posudzovať zákonnosť personálneho rozkazu nielen z hľadiska
splnenia predpokladov podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ (lex generalis), ale i

z hľadiska získania predchádzajúceho súhlasu Úradu na vydanie rozhodnutia podľa § 7 ods. 1 zákona
o ochrane oznamovateľov (lex specialis). V danom prípade bolo preto potrebné vyriešiť otázku, či
súdy môžu posudzovať v civilnom sporovom konaní ako jednu z podmienok zákonnosti personálneho
rozkazu udelenie predchádzajúceho súhlasu Úradu na vydanie personálneho rozkazu podľa § 7 ods. 1
zákona o ochrane oznamovateľov, keď túto zákonnú podmienku súčasne zisťuje v rámci komplexného

posúdenia zákonnosti rozhodnutia aj správny orgán, resp. správny súd. Žalobca totiž, ako na to
poukazuje žalovaný v odvolaní, v podanom rozklade uplatňuje totožnú skutkovú a právnu argumentáciu,
keďže sa neuspokojil s tým, že správne rozhodnutie bolo vydané bez predchádzajúceho súhlasu
Úradu a je podľa jeho presvedčenia neplatné. ... odvolací súd v predmetnej veci zastáva názor, že
prednosť majú právne prostriedky ochrany v správnom konaní, resp. v správnom súdnom konaní podľa

Správneho súdneho poriadku. Nemožno totiž neodkladným opatrením odnímať účinky rozhodnutiam
alebo iným individuálnym správnym aktom vydaným pri výkone verejnej moci, prípadne meniť ich
obsah. Žalovaný dôvodne argumentuje, že v prípade vydania požadovaného neodkladného opatrenia
v Civilnom sporovom konaní by bola právomoc správneho súdu negovaná a vydanie jeho rozhodnutia,ktorým by správnej žalobe nevyhovel, by nevyvolalo žiadne právne ani faktické účinky, pokiaľ by popri
ňom existovalo rovnako právoplatné a vykonateľné vyhovujúce neodkladné opatrenie. Uprednostnenie
účinkovneodkladnéhoopatreniabypotomdefactoznamenalopodriadeniesasprávnehosúducivilnému

súdu, hoci civilný súd nie je funkčne príslušným vo veci správnej žaloby. Odvolací súd sa stotožnil so
žalovaným,žetakýtoprávnystavbybolnežiadúciaumožňovalbyneodkladnýmopatrenímobchádzanie
preskúmavania zákonnosti správneho aktu v rámci správneho súdnictva. Uprednostnením jedného z
prostriedkov ochrany bude zabezpečený aj princíp právnej istoty, podľa ktorého nie je žiadúce, aby popri
sebe existovali na určitú právne relevantnú otázku rôzne rozhodnutia pri aplikovaní rovnakej právnej

normy. ... odvolací súd dospel k záveru, že ... uprednostniť je potrebné prostriedky právnej ochrany
podľa Správneho súdneho poriadku pred prostriedkami právnej ochrany podľa Civilného sporového
poriadku. So zreteľom na uvedené, považoval odvolací súd záver súdu prvej inštancie o potrebe
predbežného posúdenia zákonnosti personálneho rozkazu ministra vnútra o dočasnom pozbavení
výkonu štátnej služby žalobcu za nesprávny, nakoľko podľa názoru odvolacieho súdu postupom v
civilnom sporovom konaní súd prvej inštancie takýmto posúdením zákonnosti rozhodnutia žalovaného

vydaného v správnom konaní neprípustne zasiahol do právomoci orgánu verejnej správy, čím by bol
oslabený princíp právnej istoty. ... vyslovený právny záver v prejednávanej veci je plne konformný aj so
závermi rozhodnutia Krajského súdu vydaného v obdobných veciach sp. zn. 8CoPr/15/2023 a sp. zn.
8CoPr/14/2023 vyslovenými v skutkovo a právne obdobných veciach". Odvolací súd podporne poukázal
na súdne rozhodnutia 6CdoPr/2/2023, II. ÚS 145/2019, I. ÚS 53/2018 a IV. ÚS 13/2020.

2.3. Odvolací súd uzavrel, že „[p]oskytnutie súdnej ochrany nariadením navrhovaného neodkladného
opatrenia tak nespadá pod oblasť právnych vzťahov, ktorým je možné poskytnúť ochranu neodkladným
opatrením. S ohľadom na špecifický charakter služobného pomeru príslušníka Policajného zboru by
nariadenie neodkladného opatrenia predstavovalo neprípustný zásah, bolo by popretím osobitného
verejnoprávneho charakteru služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, v rámci ktorého má

minister vnútra zverené oprávnenie na vydanie personálneho rozkazu policajtovi, ktorým sa realizuje
a zabezpečuje plnenie úloh Policajného zboru SR. ... Vzhľadom na vyššie uvedené dospel odvolací
súd k záveru, že žalobca neosvedčil základné predpoklady odôvodňujúce nariadenie neodkladného
opatrenia obmedziť výkon práv žalovaného vyplývajúcich mu voči žalobcovi zo služobného pomeru, z
ktorého dôvodu vyhovujúci výrok uznesenia súdu prvej inštancie ... zmenil tak, že návrh v tejto časti

zamietol ... Odvolací súd zároveň ... zrušil IV. výrok napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie ...
nakoľko zmenou prvého výroku tohto rozhodnutia odvolacím súdom, výrok IV. napadnutého uznesenia
súdu prvej inštancie stratil svoje opodstatnenie, zanikli dôvody jeho vydania (stal sa nadbytočným)".
2.4. V konaní plne procesne úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne
trovy nevznikli.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, a to podľa § 420 písm. f) CSP.
V rozsahom obsiahlom dovolaní (na 38 stranách, pozn.), po opise priebehu konania, predovšetkým
polemizoval s právnymi závermi odvolacieho súdu, spochybňoval správnosť jeho rozhodnutia
resp. kritizoval prístup odvolacieho súdu k právnemu posudzovaniu veci. Jadro žalobcových

námietok dielčie i súhrnne spočívalo v nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom pri
opakovanom tvrdení žalobcu, že v posudzovanej veci došlo k jeho diskriminácii a že rozhodnutím
odvolacieho súdu bol vylúčený zo súdnej ochrany. V tejto súvislosti ďalej namietal nesprávnu
interpretáciu zákona (zákona č. 54/2019 Z.z., zákona č. 73/1998 Z.z., zákona č. 365/2004 Z.z.) a
arbitrárnu interpretáciu judikatúry Súdneho dvora EÚ a ESĽP. V podstatnom, pre účely dovolania

podľa § 420 písm. f) CSP uviedol, že „krajský súd sa pri rozhodovaní adekvátne nevysporiadal s
jeho odvolacou argumentáciou, jeho rozhodnutie je neodôvodnené, nepreskúmateľné, arbitrárne, v
zjavnom rozpore s princípmi spravodlivého procesu ...". Vyčítal odvolaciemu súdu, že „... založil takmer
celú svoju argumentáciu na doslovne skopírovaných argumentoch z uznesenia ... vydaného iným
senátom(8CoPr/15/2023a6CoPr/2/2024,pozn.)...nereagujenaargumentáciuprvostupňovéhosúdu...

sa odvolací súd vôbec nezaoberal osvedčenými skutkovými okolnosťami z Návrhu ... odvolací súd
neuviedol svoje vlastné posúdenie veci ... Takéto odôvodnenie Napadnutého uznesenia je absolútne
nepresvedčivé a nepreskúmateľné ... Odvolací súd sa nijakým spôsobom nevyrovnal a nevyvrátil
podrobne rozpracovanú právnu argumentáciu prvostupňového súdu ... Odvolací súd svojvoľne a
ústavne neudržateľne (ne)vyhodnotil otázku neosvedčenia diskriminačného konania žalovaného voči

žalobcovi, v dôsledku čoho je Napadnuté uznesenie v tejto časti nepreskúmateľné ... Odvolací súd na
základe arbitrárnych a nepreskúmateľných dôvodov odmietol poskytnúť žalobcovi právnu ochranu, na
ktorú má ako chránený oznamovateľ závažnej protispoločenskej činnosti právo, čím naplnil dovolací
dôvod podľa § 420 písm. f) CSP.". Žalobca navrhol, aby dovolací súd zmenil odvolacie rozhodnutie tak,že nariadi bližšie určené neodkladné opatrenia, prizná žalobcovi náhradu odvolacích a dovolacích trov
a poučí žalovaného o možnosti podať žalobu proti žalobcovi, alternatívne zruší napadnuté odvolacie
rozhodnutie a vec mu vráti na ďalšie konanie.

4. Žalovaný vo svojom stanovisku k dovolaniu žalobcu navrhol dovolanie zamietnuť. V podstatnom
uviedol, že „civilný súd nemá právomoc rozhodovať v tejto veci ... žalobca má právo na súdnu ochranu
jedine podaním riadneho opravného prostriedku (rozkladu) proti personálnemu rozkazu ... a následne
podaním správnej žaloby ..., v rámci ktorej môže navrhnúť aj priznanie odkladného účinku správnej

žaloby.". V ďalšom sa stotožnil s právnou argumentáciou odvolacieho súdu.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§ 35
CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade
so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),
skúmal bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), či sú dané procesné predpoklady pre uskutočnenie

meritórneho dovolacieho prieskumu a dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

6. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
7.1. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo
k vade uvedenej v tomto ustanovení (ods. 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v
čom spočíva táto vada (ods. 2).

8. Dovolací súd už na tomto mieste považuje za podstatné uviesť, že z obsahu podaného dovolania
nepochybne vyplýva (§ 124 ods. 1 CSP), že jadrom žalobcom podaného dovolania je jeho nesúhlas s
právnym posúdením veci zo strany odvolacieho súdu (bod 3). Jeho rozsiahla dovolacia argumentácia,
cez prizmu ním prezentovaného právneho stavu, smerovala proti právnym záverom odvolacieho súdu,

ktoré podrobil kritike. Podľa jeho názoru - v zhode s právnymi závermi prvostupňového súdu - malo
byť v jeho veci nariadené neodkladné opatrenia tak, ako to požadoval. V tejto súvislosti dovolací súd
konštatuje,žeprávneaspektyposudzovaniadanejvecizostranyodvolaciehosúdu(ktoréhorozhodnutie
bolo predmetom dovolacieho prieskumu v limitovanom rozsahu ustanovenia § 420 písm. f) CSP) neboli
zásadného významu pri skúmaní opodstatnenosti žalobcom namietaných zmätočností podľa § 420

písm. f) CSP, nakoľko
(i) podľa ustálenej praxe dovolacieho súdu nesprávne právne posúdenie veci v zásade nezakladá vadu
zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, resp. prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,
(ii) prípadné právne posúdenie veci dovolateľom formálne podriadené pod § 420 písm. f) CSP síce môže
dovolací súd vecne preskúmať, avšak iba v rozsahu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 421

ods. 1 CSP („autentické porozumenie dovolateľovi"), ktoré však v okolnostiach danej veci bolo ex lege
vylúčené (§ 357 písm. d) a e) v spojení s § 421 ods. 2 CSP) a
(iii) prípadné právne posúdenie veci sa síce môže premietnuť (aj) do porušenie práva na spravodlivý
proces, ak právne závery súdu boli celkom zjavne nedôvodné, či arbitrárne, čo však v danej veci nebolo
zistené (pozri bod 15).

9. Inštitút neodkladného opatrenia upravuje CSP v § 324 a nasl. ako tzv. osobitný procesný postup,
ktorému zodpovedá zjednodušený a zrýchlený postup pri rozhodovaní o návrhu na jeho nariadenie.
Cieľom inštitútu neodkladného opatrenia je poskytnúť rýchlu ochranu porušeným alebo ohrozeným
právam subjektu, ktorý podal návrh na jeho nariadenie, prípadne eliminovať nepriaznivé následky, ktoré

by mohli v priebehu konkrétneho civilného sporového konania nastať. Za týmto účelom zákonodarca
zakotvil zjednodušený procesný postup súdu pri rozhodovaní o návrhu na jeho nariadenie. Súd spravidla
rozhoduje v lehote 30 dní bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. Táto krátka
zákonná lehota neumožňuje, aby súd vykonal riadne dokazovanie a nariaďoval pojednávanie. Inakpostupuje iba vo výnimočných a odôvodnených prípadoch. Riadne dokazovanie v zmysle § 185 a
nasl. CSP súd nevykonáva a pri rozhodovaní vychádza z obsahu návrhu a zo skutočností, ktoré boli
v súvislosti s podaným návrhom osvedčené (k tomu sa obdobne vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej

republiky v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 04. augusta 2020, sp. zn. III. ÚS
294/2020).

10. V podstatnom žalobca v súvislosti s dovolaním podľa § 420 písm. f) CSP namietal, že odvolací
súd sa dostatočne nevysporiadal s jeho odvolacou argumentáciou, jeho rozhodnutie je neodôvodnené,

nepreskúmateľné, arbitrárne, v zjavnom rozpore s princípmi spravodlivého procesu (bod 3).

11. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa odvolací súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia;
rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolací súd preto aj v danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobcu, že v konaní došlo

k ním tvrdeným vadám zmätočnosti.

12. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej

miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť

rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

13. Žalobcom namietané vady napadnutého odvolacieho rozhodnutia (bod 10) majú priamu spojitosť

predovšetkým s riadnym odôvodnením súdneho rozhodnutia. Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako
súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava") vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal
so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a

právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a
relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa
musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne
závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho
rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t.j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho
argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda
inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto
premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom

rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

14. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý

proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkamistrany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci

využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá
i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

15. Najvyšší súd uvádza, že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu nedáva

podklad pre tvrdenie dovolateľa, že nespĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia,
resp., že toto rozhodnutie je nepreskúmateľné, či arbitrárne. Dovolaním napádané rozhodnutie totiž
primerane dostatočným spôsobom (vzhľadom k osobitostiam konania o nariadení neodkladného
opatrenia - pozri bod 9) uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská
strán sporu v rámci odvolacieho konania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory
vysvetlené v odôvodnení. Úlohou všeobecného súdu pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení je

zistiť na základe dostupných dôkazných prostriedkov najvýznamnejšie relevantné skutočnosti, a to bez
potreby dodržania formalizovaného postupu štandardného procesného dokazovania, a na podklade
osvedčených skutočností následne vo veci rozhodnúť. Najvyšší súd konštatuje, že argumentácia
odvolacieho súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam CSP týkajúcim sa predpokladov vydania
neodkladného opatrenia pre potrebu bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami (§ 325 ods. 1

CSP). Odvolací súd v rozsahu svojich nosných dôvodov uviedol, že v posudzovanej veci nebolo
pre účely neodkladného opatrenia dostatočne presvedčivo osvedčené vydanie personálneho rozkazu
žalovaným z dôvodu podania oznámenia o protispoločenskej činnosti žalobcom, teda nebolo možné
dostatočne spoľahlivo usúdiť, že zo strany žalovaného došlo k diskriminačnému konaniu, keďže
personálny rozkaz bol vydaný z iného dôvodu uvedeného v § 46 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. Vzhľadom

k tomu, že oznámenie žalobcu o protispoločenskej činnosti (zákon č. 54/2019 Z.z.) nesmerovalo
priamo proti žalovanému, resp. jeho nadriadenému, nepovažoval odvolací súd ani za dostatočne
presvedčivé tvrdenie žalobcu o úmysle žalovaného priamo diskriminovať žalobcu z dôvodu podania
oznámenia o protispoločenskej činnosti. K samotnému prieskumu zákonnosti personálneho rozkazu (v
súvislosti s udelením predchádzajúceho súhlasu Úradu v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 54/2019 Z.z.,

pozn.) odvolací súd uviedol, že tento je realizovateľný právnymi prostriedkami ochrany v správnom
konaní, resp. v správnom súdnom konaní podľa Správneho súdneho poriadku, ktorým smerom žalobca
súbežne postupoval. „Nemožno totiž neodkladným opatrením odnímať účinky rozhodnutiam alebo
iným individuálnym správnym aktom vydaným pri výkone verejnej moci, prípadne meniť ich obsah".
Odvolací súd uzavrel, že pokiaľ sa žalobca domáhal ochrany podľa antidiskriminačného zákona,

neosvedčil dôvodnosť nároku, ktorému požaduje navrhovaným neodkladným opatrením poskytnúť
súdnu ochranu. V tomto ohľade poukázal na viaceré súdne rozhodnutia. Podľa názoru najvyššieho
súdu uvedené závery odvolacieho súdu nemožno považovať za celkom zjavne nedôvodné, či arbitrárne,
a to o to viac, že žalobcovi zamietnutím jeho návrhu v medziach civilného sporového poriadku
nebol odňatý prístup k súdu, keďže súbežne z jeho iniciatívy prebieha súdny prieskum zákonnosti

personálneho rozkazu v rámci správneho súdneho konania. Myšlienkový postup odvolacieho súdu
je teda v odôvodnení primerane vysvetlený nielen s poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti
zistené v konaní, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Odvolací súd odôvodnil svoje
rozhodnutie spôsobom zodpovedajúcim zákonu, navyše procesne limitovaným konaním o neodkladnom
opatrení. Dovolateľ preto nedôvodne argumentoval, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne

odôvodnené (nepreskúmateľné, či arbitrárne).
15.1. Dovolací súd zdôrazňuje, že za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP v žiadnom prípade
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany,
ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom. Aj stabilná rozhodovacia činnosť
ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno

právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich
dôvodov a námietok.

16.Knámietkežalobcuoprevzatí(kopírovaní)argumentácieodvolaciehosúduzinéhojehorozhodnutia,

v rozsahu potrebnom dovolací súd uvádza, že posudzovaný prípad bol totožný/podobný s ďalšími piatimi
prípadmi, v ktorých vystupoval ten istý právny zástupca a bola v podstate tá istá skutková a právna
argumentácia. Preto, pokiaľ odvolací súd v tejto veci vychádzal (na čo aj sám poukázal, pozn.) z inýchpodobných (skutkovo i právne) odvolacích rozhodnutí, nemožno na tom základe založiť dostatočnú
intenzitu porušenia práva na spravodlivý proces.

17. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalobca neopodstatnene namietal, že
odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Prípustnosť
dovolania z tohto ustanovenia preto nevyplýva.

18. Dovolací súd odmietne dovolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané neoprávnenou
osobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d/ nemá náležitosti podľa
§ 428, e/ neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f/ nie je odôvodnené prípustnými dovolacími
dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435 CSP.

19. Najvyšší súd vzhľadom na vyššie uvedené odmietol dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. c) CSP.

20. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.