Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, November 27, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/125/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8719202152
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Brňák
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:8719202152.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu M. A., narodeného XX. Y. XXXX, Z., Q.. XX/X, P. P.,
zastúpeného STANĚK VETRÁK & PARTNERI, s.r.o., Bratislava, Dunajská 15, IČO: 36795038, v mene
ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Miriam Staněková, proti žalovaným 1/ AUTONOVA, s.r.o.,
Poprad, Priemyselná areál Východ, súp. č. 3406, IČO: 31649513, zastúpenej advokátom JUDr. Jurajom
Lukáčom, Poprad, Námestie sv. Egídia 11/6, IČO: 42421152, 2/ Slovenskej republike, zastúpenej

Správou Tatranského národného parku so sídlom v Tatranskej Lomnici, Tatranská Lomnica č. 14066,
Vysoké Tatry, IČO: 54435293, zastúpenej advokátom JUDr. Marekom Radačovským, Košice, Žriedlová
3, IČO: 35553961, za účasti Krajského prokurátora Prešov, Prešov, Masarykova 16, o určenie, že
nehnuteľnosti patria do dedičstva, vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 17C/15/2019, o
dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2022 sp. zn. 5Co/26/2021-1013,
takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaní 1/ a 2/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej aj „súd prvej inštancie" alebo „prvostupňový súd") rozsudkom z 22.
septembra 2020 č. k. 17C/15/2019-808 zamietol žalobu a žalovaným 1/ a 2/ (ďalej spolu aj „žalovaní")

priznal náhradu trov konania.
1.1. Uviedol, že žalobca sa domáhal určenia, že bližšie označené nehnuteľnosti v podiele 1/1 patria do
dedičstvaponebohejG.A.,rod.Q.,narodenejXX.B.XXXX,zomrelejXX.Q.XXXX,naposledybytomK.,
M.. Prvostupňový súd v podstatnom ustálil, že žalobe nebolo možné vyhovieť z dôvodu nepreukázania
naliehavého právneho záujmu, nedostatku vecnej legitimácie a napokon z dôvodu nepreukázania, že
nedošlo k strate vlastníckeho práva G. A. konfiškáciou.

1.1.1. Pri posudzovaní naliehavého právneho záujmu na určení, že veci patria do dedičstva po neb. G. A.
vychádzal z ust. § 137 písm. c) CSP a slovenských súdnych autorít (4Cdo/112/2016 a I. ÚS/482/2013) a
konštatoval, že pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide predovšetkým o posúdenie, či
podanážalobajevhodnýprocesnýnástrojochranyprávažalobcu,čisaňoumôžedosiahnuťodstránenie
spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude nasledovať iné súdne
konanie. V konaniach o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi i vyhovujúci výrok rozsudku

nemusí znamenať, že v čase vyhlásenia rozsudku nie je vlastníkom veci žalovaný (súčasný vlastník
veci zapísaný na liste vlastníctva). Uvedené sa teda podľa súdu prvej inštancie míňa účelu určovacej
žaloby, vytvára pocit neistoty, vytvára priestor na ďalšie súdne spory, pričom zmyslom určovacej žaloby
je vytvárať právnu istotu zbytočne nerušenú pretrvávajúcimi spormi. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že
žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na určení, že veci patria do dedičstva po nebohej G. A..
1.1.2. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu, ktorú považoval za

spornú, nakoľko žalobca nepreukázal, že je skutočne dedičom po poručiteľke, a tiež bolo sporné, či
neexistujú aj prípadní ďalší dedičia, ktorí by mali byť súčasťou tohto konania buď na strane žalobcov,alebo žalovaných, nakoľko v zmysle ustálenej judikatúry, musí byť rozsudok o určení, že vec patrí do
dedičstva záväzný pre všetkých dedičov poručiteľa.
1.1.3. Vo vzťahu k strate vlastníckeho práva konfiškáciou nehnuteľností súd prvej inštancie uviedol, že

táto nepochybne bola preukázaná. Napriek tvrdeniam žalobcu, že ku konfiškácii platne nedošlo, žalobca
podľa záverov súdu prvej inštancie v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, naopak, z prostriedkov
procesnéhoútokuaprostriedkovprocesnejobrany,ktorébolivprevažnejčastitotožné,bolopreukázané,
že nebohá G. A. stratila vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam konfiškáciou podľa nariadenia
Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. SNR. Teda v čase smrti nebohej G. A. dňa XX. Q. XXXX

nebohá G. A. nebola vlastníkom sporných nehnuteľností, preto nemožno vyhovieť žalobe o určenie, že
nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej G. A..
1.2. Výrok o trovách konania odôvodnil tak, že úspešným žalovaným súd priznal náhradu trov konania
v plnom rozsahu. O výške trov konania súd rozhodne uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd") na odvolanie žalobcu rozsudkom z 30. júna 2022

sp. zn. 5Co/26/2021-1013 prvostupňový rozsudok potvrdil a priznal žalovaným náhradu odvolacích trov.
2.1. Najskôr uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základnéprávostranynaspravodlivýproces.Poukázalnaust.§387ods.2CSP auviedol,žesavcelom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto sa obmedzil len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.
2.2. Ďalej uviedol, že z listinných dôkazov založených v súdnom spise (č. l. 11, 19, 21) vyplýva, že
starým otcom žalobcu bol Q. A., ktorý síce bol ženatý s G. Q., no G. A., rod. Q., ktorá by mala byť,

ako uvádza žalobca v podanom návrhu, výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností, mala muža
menom K. a nie Q.. Vyššie uvedené skutočnosti tak vzbudzovali dôvodné pochybnosti, či je žalobca
skutočne potomkom zosnulej G. A., rod. Q.. Pokiaľ žalobca tvrdil, že dôkazy, ktoré súdu prvej inštancie
predložil sú poväčšine listinné dôkazy, u ktorých platí prezumpcia správnosti, odvolací súd uviedol, že
v zhode s prvostupňovým súdom nespochybňuje správnosť a pravdivosť údajov uvedených v týchto

listinách. Práve naopak, nakoľko súdy považujú údaje uvedené v týchto listinách za pravdivé, obaja v
zhode dospeli k záveru, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že je dedičom po nebohej G. A., rod.
Q., keďže zo spomínaných listín nie je možné vyvodiť ucelenú líniu rodu, resp. že otec žalobcu M. A. je
osobou totožnou so synom poručiteľky G. A., rod. Q. - M. A.. Aj keď ide o osoby s rovnakým menom,
s ohľadom na ďalšie skutočnosti, ktoré vyplynuli z priložených dôkazov, mal odvolací súd za to, že sa

nejedná o osoby totožné, a teda že žalobca nie je v príbuzenskom vzťahu s nebohou G. A., rod. Q..
2.3. Žalobcovi sa rovnako nepodarilo preukázať, že by mal byť jediným dedičom po nebohej G. A.,
rod. Q.. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že účastníkmi
konania, ktorého meritom je určenie, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, musia
byť všetci do úvahy prichádzajúci dedičia po poručiteľovi, a to buď na strane žalobcov alebo na strane

žalovaných, keďže rozsudok musí byť záväzný pre všetkých dedičov. Žalobca súdu prvej inštancie
predložil čestné prehlásenie z 27. septembra 2019, v ktorom prehlásil, že vzhľadom na vykonané
lustrácie „nemá vedomosť o iných dedičoch po poručiteľovi G. A., rod. Q. ... bola vykonaná lustrácia
v Archíve hlavného mesta K., výsledkom ktorej bolo zistené, že nie je evidovaný dokument týkajúci
sa dedičského konania po poručiteľovi G. A.", dôkazy o týchto lustráciach však nepredložil, pričom

na archiváciu dedičských konaní je príslušný súd a nie archív mesta K.. Žalobca najskôr síce tvrdil,
že je jediným dedičom po nebohej G. A., rod. Q. a aj čestne prehlásil, že nemá vedomosť o iných
dedičoch, avšak súdu prvej inštancie neskôr navrhol, aby zabezpečil dôkazy a vyžiadal si vo vzťahu
k A. W. M., A. W. O., A. M. N., A. M. prostredníctvom dožiadania cez Ministerstvo zahraničných vecí
Slovenskej republiky právoplatné dedičské rozhodnutie z príslušného súdu v Maďarsku a Rakúsku,

čo vzbudzuje dôvodné pochybnosti o pravdivosti tvrdení žalobcu o tom, že je jediným dedičom po
nebohej G. A., rod. Q.. Odvolací súd tiež pripomenul, že to bol práve žalobca, ktorý zdôrazňoval, že
súd nemôže suplovať a ani na seba preberať úlohu súdneho komisára, príslušného na prejednanie
dedičstvaaustáliťokruhdedičovzdôvodov,abyzistil,čiúčastníkmikonaniasúvšetcidedičia,pretožeby
takýmto svojím postupom zasiahol do princípu zákonného sudcu, keďže len sudca ustanovený v rámci

dedičského konania je oprávnený ustáliť okruh dedičov. Žalobca tiež v zmysle ustanovenia § 79 CSP
navrhol, aj keď mal za to, že na prejednanie sporu postačuje preukázanie, že žalobca je potenciálnym
oprávnenýmdedičompoporučiteľkeaajvzhľadomnato,žežalobcanemáprávomocisúdnehokomisára
vo vzťahu k prieskumu okruhu dedičov, aby súd pripustil na strane žalovaných nasledovné osoby, ktoréby mohli prichádzať do úvahy ako potenciálny dedičia po poručiteľke: O. M. A., Y. A.. Z bolo zrejmé,
že ani samotný žalobca nemal vedomosť o tom, či sa jedná o skutočných dedičov po poručiteľke
alebo nie. Navyše, v prípade osôb, ktoré žalobca navrhol pripustiť na stranu žalovaných, nebolo

zrejmé po akom konkrétnom potomkovi po poručiteľke by navrhované osoby mali byť. Pochybnosti
tiež vzbudzuje návrh žalobcu na pripustenie „len" dvoch osôb do konania na strane žalovaných, aj
keď samotný žalobca navrhoval vykonať dokazovanie vo vzťahu k štyrom osobám, ktoré by mohli byť
potencionálnymi dedičmi. V tejto súvislosti považoval odvolací súd vyššie uvedený postup žalobcu (keď
najskôr sám tvrdil, že je jediným dedičom a súčasne aj súdu doložil čestné prehlásenie o tom, že nemá

vedomosť o ďalších dedičoch po poručiteľke a následne žiadal súd prvej inštancie o zabezpečenie a
vykonanie dôkazov vo vzťahu k ďalším potencionálnym dedičom, pričom pritom vyslovene namietal, že
takýmto postupom by konajúci súd zasiahol do princípu zákonného sudcu a prekročil svoje právomoci)
za prinajmenšom rozporuplný, pričom žalobca súdu ani nijakým spôsobom nepreukázal príbuzenský
vzťah k týmto navrhovaným osobám, čo vzbudzovalo ďalšie pochybnosti o pôvode žalobcu a jeho
príbuzenskom vzťahu k nebohej G. A., rod. Q.. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie uzavrel,

že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ktoré leží práve na ňom ako na iniciátorovi sporu, keďže sa mu
nepodarilo jednoznačne, bez akýchkoľvek pochybností preukázať, že je skutočne vnukom zosnulej G.
A., rod. Q.. Žalobcom predložené dôkazy vzbudzovali dôvodné pochybnosti o pravdivosti jeho tvrdenia
o príbuzenskom vzťahu s nebohou W. G. A., rod. Q. a neustaľujú nespochybniteľný priebeh rodinnej
genézy, ktorá by jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukazovala legitímne nástupníctvo

žalobcu.
2.4. Odvolací súd interpretujúc inštitút dôkazného bremena zdôraznil, že predmetom tohto konania je
určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke, v ktorom ako v civilnom sporovom konaní
platí princíp kontradiktórnosti konania, a teda nie je úlohou súdu, ale procesných strán a ich procesnej
diligencie, aby zabezpečili dôkazy na podporu svojich tvrdení. Odvolací súd preto v otázke aktívnej

vecnej legitimácie dospel k rovnakému záveru ako aj súd prvej inštancie, a to že táto v danom konaní
nie je daná.
2.5. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255
ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ") rozsahom obsiahle
dovolanie (na 19 stranách), a to podľa § 420 písm. f) CSP. Navrhol, aby dovolací súd zrušil obe
rozhodnutia nižších súdov a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Po rekapitulácii priebehu
súdneho konania v podstatnom namietal arbitrárnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ktorý sa
dostatočne nevysporiadal s argumentami uvádzanými žalobcom v odvolaní, ako aj nesprávne zistený

skutkovýstav.Cezprizmujehopredsúdnejskutkovejaprávnejargumentáciepolemizoval soskutkovými
a právnymi závermi nižších súdov a spochybňoval správnosť súdneho rozhodnutia. V tejto súvislosti
vytýkal odvolaciemu súdu, „že sa v plnom rozsahu stotožnil s Rozsudkom prvostupňového súdu:
a)Prvostupňovýsúddošielknesprávnemuprávnemuposúdeniuootázkenaliehavéhoprávnehozáujmu
na podaní žaloby, čím zo strany Prvostupňového súdu došlo k odopretiu spravodlivosti Dovolateľovi ;

b) Prvostupňový súd nesprávne právne posúdil otázku vecnej legitimácie;
c) zo strany Prvostupňového súdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu o otázke konfiškácie
majetku - Nehnuteľností Poručiteľa;
d) Prvostupňový súd nevykonal potrebné navrhované dôkazy potrebné na zistenie podstatných
skutočností - okruhu dedičov Poručiteľa, čím zo strany súdu došlo k odopretiu spravodlivosti Dovolateľa;

e) Prvostupňový súd nepripustil do konania ďalších účastníkov konania, čím porušil právo Dovolateľa
na spravodlivý proces;
f) Prvostupňový súd svoje podstatné závery o konfiškácií majetku Poručiteľa riadne neodôvodnil,
čo vzbudzuje obavu z nepreskúmateľnosti Rozhodnutia prvostupňového súdu a k tomu sa viažucu
nepreskúmateľnosť Rozsudku Odvolacieho súdu a tým k porušeniu práva na spravodlivý proces;

g) Prvostupňový súd nezohľadnil okolnosti na strane Dovolateľa a svojím formalistickým prístupom mu
zamedzil prístupom k súdu - čím zasiahol do práva Dovolateľa na spravodlivý proces.
h) Prvostupňový súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam"

4. Žalovaná 1/ vo svojom stanovisku k dovolaniu žalobcu navrhla, aby dovolací súd dovolanie odmietol

resp. zamietol, nakoľko považuje napadnutý rozsudok za správny, zákonný, náležite odôvodnený a za
spravodlivý. Uviedla, že „[p]rejavy snahy žalobcu preniesť zodpovednosť za svoj neúspech v spore
na súd prvej inštancie a na žalovaného považujeme za neprípustné". Ďalej uviedla, že meritórnydôvod zamietnutia žaloby spočíval v neunesení dôkazného bremena preukázania žalobcovho platného
právneho nástupníctva s úplným okruhom dedičov v konaní, na čo dovolateľ nereagoval.

5. Žalovaná 2/ vo svojom stanovisku k dovolaniu žalobcu navrhla, aby dovolací súd odmietol dovolanie
a priznal jej náhradu dovolacích trov. V podstatnom poukázala na to, že rozhodnutia nižších súdov sú
„riadne odôvodnené, zákonné a správne". Uviedla, že žalobca „nepreukázal okruh dedičov po W. A.,
ba dokonca ani hodnoverne nepreukázal skutočnosť, že by mal byť jej dedičom. ... Žalobca žiadosť o
lustráciu a odpoveď na túto žiadosť podľa našich vedomostí do súdneho spisu nedoložil ... Dávame

do pozornosti súdu, že zamietnutie žaloby z dôvodu, že žalobca neoznačil ako účastníkov konania
všetkých potenciálnych dedičov, bolo rozhodnutie správne a zákonné. Toto naše tvrdenie opierame o
genealogickú tabuľku rodokmeňa W. A., ktorú do spisu doložil žalovaný 1. K tomuto dôkazu sa žalobca
v dovolaní nevyjadruje, je však jednoznačným dôkazom toho, že dedičov po G. A. je oveľa viac, ako
tvrdí žalobca, pričom jeho tvrdenie obsiahnuté v Čestnom vyhlásení zo dňa 27. 09. 2019 (že žalobca
má byť jediným dedičom po G. A.) je jednoducho nezmysel ...". V ďalšom zopakovala jej predsúdnu

argumentáciu.

6. Krajský prokurátor sa k dovolaniu nevyjadril.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací

(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník zastúpený
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorého neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané
(§ 424 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné
predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania,
ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolací súd nie je súdom tretej
inštancie, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu
(viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 2Cdo/165/2017, 3Cdo/14/2017, 4Cdo/157/2017, 5Cdo/155/2016,

8Cdo/67/2017). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť
dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (1Cdo/6/2014, 3Cdo/209/2015,
3Cdo/308/2016, 5Cdo/255/2014).

9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty

strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami
prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne
prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je
skôr reštriktívny výklad (1Cdo/26/2017, 2Cdo/154/2017, 3Cdo/42/2017, 4Cdo/209/2017, 5Cdo/12/2017,
7Cdo/163/2017, 8Cdo/73/2017).

10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho

súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

11. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.
11.1. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

12. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,
2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto aj vdanom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobcu, že v konaní došlo k nim tvrdeným vadám
zmätočnosti.

13. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti
dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným
dovolacím dôvodom. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442
CSP).

14. V danom prípade žalobca vyvodzujú prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP,
keď v podstate namietal arbitrárnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ktorý sa dostatočne
nevysporiadal s argumentami uvádzanými žalobcom v odvolaní, ako aj nesprávne zistený skutkový
stav. Vytýkal nižším súdom, že nesprávne právne posúdili otázku naliehavého právneho záujmu, otázku
vecnej legitimácie, otázku konfiškácie majetku, že prvostupňový súd nevykonal navrhované dôkazy
potrebné na zistenie okruhu dedičov, že nepripustil do konania ďalších účastníkov konania, že riadne

neodôvodnil závery o konfiškácií majetku, že nezohľadnil okolnosti na strane žalobcu a na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (bod 3.)

15. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných

ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu v prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na

relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae
(odmietnutie spravodlivosti).

16. Dovolací súd v súvislosti s namietanými vadami v procese zisťovania skutkového stavu a v procese
dokazovaniauvádza,žedovolanienepredstavujeopravnýprostriedok,ktorýbymalslúžiťnaodstránenie

nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať
nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení,
už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od
súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie.
Dovolaním sa preto v zásade nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi

prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie
skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako
skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako
ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového
stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto

kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi
závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady
voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak tieto

vady v prejednávanej veci nezistil.

17. Z hľadiska obsahu podaného dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) žalobca výhradami k právnym záverom
nižších súdov a polemikou s nimi (pozri body 3. a 14.) spája svoje presvedčenie, že súdy zasiahli do jeho
práva na spravodlivý súdny proces (§ 420 písm. f) CSP), hoci v skutočnosti tieto jeho výhrady smerujú

prevažne k namietaniu nesprávneho právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti najvyšší súd uvádza, že
realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi v zásade neznemožňuje právnym posúdením. Právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený
skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci preto v zásade
nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP (viď aj R 24/2017).18. Podľa názoru vec prejednávajúceho dovolacieho senátu i keď nepreskúmateľnosť, arbitrárnosť
resp. nedostatok dôvodov je takým nesprávnym procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť
sporovej strane, aby uplatňovala svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie

práva na spravodlivý proces, v prejednávanej veci o taký prípad nešlo. Dovolaním napádaný rozsudok
totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k
prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i rozhodujúce skutočnosti, na
základe ktorých vyvodil svoje právne závery vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie
pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku

odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Odvolací
súd za nosné dôvody pre potvrdenie prvostupňového rozsudku považoval predovšetkým nedostatok
vecnej legitimácie na strane žalobcu a v tejto súvislosti aj nesplnenie podmienky účasti všetkých
subjektov právneho vzťahu, ktoré skutočnosti podrobnejšie v okolnostiach posudzovanej veci rozviedol
(pozri body 20. až 33. odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia). V ďalšom nie právne nekonformným
spôsobom interpretoval inštitút dôkazného bremena, komu svedčí, princíp kontradiktórnosti konania a

s poukazom na dovolacie rozhodnutie 2Cdo/205/2009 aj súdny prieskum vecnej legitimácie (body 34.
až 40. odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia).
18.1. Najvyšší súd už v uznesení z 27. marca 2019 sp. zn. 8Cdo/28/2019 okrem iného uviedol, že „ak na
jednej strane sporu vystupuje viac subjektov, hovoríme o procesnom spoločenstve, o tzv. subjektívnej
kumulácii v civilnom procese. Táto môže vzniknúť už podaním žaloby, keď žalobu podá viac subjektov

na strane žalobcu alebo žalobca v žalobe žaluje viac subjektov na strane žalovaného, alebo až počas
konania postupom podľa § 79 C.s.p. (pristúpenie ďalšieho subjektu do konania) alebo § 166 C.s.p.
(spojenie vecí). Zákon rozlišuje procesné spoločenstvo samostatné (pozri § 76 C.s.p.), nerozlučné
spoločenstvo (pozri § 77 C.s.p.) a nútené spoločenstvo (pozri § 78 C.s.p.). O nútené procesné
spoločenstvo ide vtedy, keď hmotnoprávna vecná legitimácia svedčí v spore viacerým subjektom, a

teda ak je z hľadiska hmotného práva potrebné a nevyhnutné, aby žalobu uplatnilo viacero subjektov
spoločne, alebo ak je pre úspech v spore nevyhnutné žalovať viacero subjektov. Ak súd zistí, že nie je
splnená podmienka účasti všetkých subjektov právneho vzťahu, žalobu zamietne (súd nemôže návrhu
vyhovieť pre nedostatok vecnej legitimácie vyplývajúcej z hmotného práva). Preskúmavanie vecnej
legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia

tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd
vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania (strán
sporu) nenamieta. ... Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby
v zmysle § 137 písm. c) C.s.p. (predtým § 80 písm. c) O.s.p.), musí byť naliehavý. Pri skúmaní
existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne

zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti
práva a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné
(ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by
bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne
postavenie neistým (porovnaj R 17/1972). Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ

neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovacia
žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah strán sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je
možná (prípadne) aj iná žaloba (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/1996). Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania
súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto

určenia domáha (žalobcu). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej
strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi stranami a
k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že
práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu
sporových strán alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie). Rešpektujúc zásadu hospodárnosti

konania sa súd musí zaoberať otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe
už po začatí konania, pričom naliehavý právny záujem na požadovanom určení musí byť daný aj
v čase rozhodovania (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/264/2007,
5Cdo/31/2011, 4Cdo/111/2008) ... Súd je ... povinný skúmať vecnú legitimáciu (a tým aj splnenie
podmienky účasti všetkých subjektov právneho vzťahu v spore) aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden

z účastníkov konania (strán sporu) v konaní nenamietal. Súd žalobu (bez ďalšieho) zamietne, ak nie je
splnená podmienka účasti všetkých týchto subjektov v spore (§ 78 ods. 2 C.s.p.). Pokiaľ ide o naliehavý
právny záujem na žalovanom určení, tento je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v
zmysle § 137 písm. c) C.s.p. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že tzv. určovacia žaloba [na rozdielod ostatných typov žalôb uvedených v § 137 písm. a), b), d) C.s.p.] má miesto iba za predpokladu, že
žalobca má naliehavý právny záujem o požadovanie určenia existencie alebo neexistencie právneho
vzťahu alebo práva. Je preto primárnou povinnosťou všeobecných súdov, aby sa pri rozhodovaní o

určovacej žalobe vysporiadali najprv s otázkou (ne) existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu.
O vecnej opodstatnenosti žaloby môžu rozhodovať až po zistení, že naliehavý právny záujem je daný.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej doterajšej judikatúre už vyslovil právny názor, podľa ktorého
ak všeobecné súdy postupujú tak, že rozhodnú o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez toho,
aby dospeli k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu, porušia tým základné právo

na súdnu ochranu ďalšieho účastníka konania [spravidla žalovaného (II. ÚS 382/2010)]. Ak žalobca
neosvedčí svoj naliehavý právny záujem o ním požadované určenie, ide o samostatný a prvoradý
dôvod zamietnutia žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že tá-ktorá určovacia žaloba nie je z
dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu o požadované určenie spôsobilým alebo prípustným
prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu bez toho (a bez ohľadu na to, či neexistenciu naliehavého
právneho záujmu žalovaný namietal), aby sa zaoberal meritom veci (pozri rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/241/2008).
18.2. V podobných procesných súvislostiach postupovali aj nižšie súdy, ktoré (iba) reflektovali na obsah
žaloby a správanie sa žalobcu v priebehu konania, ktorý najskôr tvrdil, že je jediným oprávneným
dedičom po G. A., pričom explicitne uviedol, že súd nie je oprávnený v konaní zisťovať a vyhodnocovať
okruh dedičov, to nie je úlohou súdu, ale procesných strán a vecou ich procesnej diligencie, aby

zabezpečili dôkazy na podporu svojich tvrdení. Súdu tiež doložil čestné prehlásenie o tom, že nemá
vedomosť o ďalších dedičoch po poručiteľke, avšak neskôr žiadal súd prvej inštancie o zabezpečenie
a vykonanie dôkazov vo vzťahu k ďalším potencionálnym štyrom dedičom, pričom voči dvom z nich
navrhol ich pripustenie do konania na strane žalovaných, hoci nebolo zrejmé po akom konkrétnom
potomkovi po poručiteľke by navrhované osoby mali byť. S návrhom žalobcu sa prvostupňový súd

dňa 22. septembra 2020 procesne vysporiadal tak, že ho zamietol s tým, že nie je úlohou súdu, aby
zabezpečoval pre žalobcu dôkazy, ktoré ako prostriedky procesného útoku má predkladať súdu sám
žalobca, navyše žalobca sám explicitne popieral takúto úlohu súdu. Podľa názoru dovolacieho súdu
v danej veci zistené skutkové a právne závery nemožno považovať za celkom zjavne nedôvodnené,
či arbitrárne. Dovolateľ preto nedôvodne argumentoval, že rozhodnutie odvolacieho (prvostupňového)

súdu je nepreskúmateľné, arbitrárne, či nedostatočne odôvodnené. Dovolací súd pripomína, že za
vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne
uspokojivým spôsobom.

19. Nad rámec veci dovolací súd dodáva, že v otázke okruhu sporových strán v konaní o určenie, že vec
patrí do dedičstva, panuje v rámci slovenskej súdnej rozhodovacej praxe zhoda v tom, že stranami sporu
musia byť všetci dedičia po poručiteľovi, a to z dôvodu, že až do vyporiadania dedičstva sú všetci dedičia
považovaní za vlastníkov tejto veci a majú postavenie tzv. nerozlučných, resp. nútených spoločníkov
podľa § 78 CSP (R 49/1982, 8Cdo/94/2018, 8Cdo/28/2019, III. ÚS 93/2019). Ak pre uvedený nedostatok

vecnej legitimácie dôjde k zamietnutiu žaloby podľa uznesenia Ústavného súdu SR z 09. júna 2011 sp.
zn. II. ÚS 260/2011 neúspešnému žalobcovi nič nebráni podať správne novú žalobu o určenie, že sporná
vec, resp. nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi, a to tak, že stranami sporu budú (už) všetci
do úvahy prichádzajúci dedičia, ktorých procesné postavenie pritom reálne bude závisieť od toho, či
majú rovnaký alebo odlišný názor vo veci samej.

20. Dovolací súd odmietne dovolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané neoprávnenou
osobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d/ nemá náležitosti podľa
§ 428, e/ neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f/ nie je odôvodnené prípustnými dovolacími
dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435 CSP.

21. Najvyšší súd vzhľadom na vyššie uvedené odmietol dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. c) CSP.

22. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.