Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 27, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/161/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123362166
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Július Tóth

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:6123362166.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Júliusa Tótha a sudcov JUDr.

Mareka Kotoru a JUDr. Moniky Šabľovej v spore žalobcu: AB REAL, s.r.o., Košice, so sídlom Garbiarska
2, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 31 698 115, právne zastúpeného Advokátska
kancelária JUDr. Daniel Blyšťan s.r.o., so sídlom Thurzova 3367/6A, 040 01 Košice - mestská časť Staré
Mesto, IČO: 47 231 785, proti žalovanému: PEGU s.r.o., so sídlom Ostravská 1014/8, 040 11 Košice -
mestská časť Juh, IČO: 50 735 918, právne zastúpenému Vojčík & Partners, s.r.o., so sídlom Rázusova
13, 040 01 Košice - mestská časť Juh, IČO: 36 866 563, o zaplatenie 5.843,24 eura s príslušenstvom,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice č. k. 87Cb/12/2023-156 z 30. mája 2024,

takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice č. k. 87Cb/12/2023-156 z
30. mája 2024.

II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol takto:

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 5.843,24 eura s poplatkom z omeškania vo

výške 0,1 % denne:
zo sumy 660,15 eura od 12.10.2021 do zaplatenia,
zo sumy 684,59 eura od 26.12.2021 do zaplatenia,
zo sumy 684,59 eura od 17.04.2022 do zaplatenia,
zo sumy 684,59 eura od 18.06.2022 do zaplatenia,
zo sumy 684,59 eura od 24.09.2022 do zaplatenia,
zo sumy 814,91 eura od 28.12.2022 do zaplatenia,

zo sumy 814,91 eura od 23.03.2023 do zaplatenia,
zo sumy 814,91eura od 13.06.2023 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávok vo výške 40,- eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej
bude rozhodnuté samostatným uznesením súdom prvej inštancie.

2. Súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca v upomínacom konaní žiadal, aby

súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.843,24 eura s úrokom z omeškania a nahradiť
mu trovy konania. Tvrdil, že ako prenajímateľ uzavrel so žalovaným ako nájomcom dňa 10.1.2019
Zmluvu o prenájme nebytových priestorov, predmetom nájmu boli nebytové priestory nachádzajúce
sa na prízemí nehnuteľnosti na adrese Garbiarska 2, Košice, s číslom priestoru 196 o výmere 21,72m2. Výška nájomného za nebytový priestor bola dohodnutá v sume 1.629 eur/ročne, t.j. 407,25 eur/
kvartálne, pričom bolo dohodnuté, že táto sa bude v každom roku upravovať o percento zodpovedajúce
medziročnej miere inflácie vyhlásenej Štatistickým úradom SR. Výška nájomného za parkovacie plochy

bola dohodnutá v sume 30,- eur/mesačne za 1 parkovacie miesto. Splatnosť nájomného bola dohodnutá
štvrťročne vopred do 10. dňa predchádzajúceho kalendárneho mesiaca pred daným štvrťrokom, za ktorý
sa nájomné uhrádza. Súčasťou fakturovanej ceny bol aj podiel na spotrebe energií (teplo, elektrina)
a spotrebe vody. Žalobca uviedol, že pre prípad nezaplatenia faktúry v lehote splatnosti si dohodli
poplatok z omeškania vo výške 0,1 % z fakturovanej sumy za každý deň omeškania a voči žalovanému

eviduje neuhradené splatné nájomné v celkovej výške 5.843,24 eura vyúčtované faktúrou č. 210100026
vo výške 660,15 eura, so splatnosťou dňa 11.10.2021, faktúrou č. 210100036 vo výške 684,59 eura,
so splatnosťou dňa 25.12.2021, faktúrou č. 220100007 vo výške 684,59 eura, so splatnosťou dňa
16.4.2022, faktúrou č. 220100016 vo výške 684,59 eura, so splatnosťou dňa 17.6.2022, faktúrou č.
220100026vovýške684,59eura,sosplatnosťoudňa23.9.2022,faktúrouč.220100034vovýške814,91
eura, so splatnosťou dňa 27.12.2022, faktúrou č. 210200005 vo výške 814,91 eura, so splatnosťou dňa

22.3.2023, faktúrou č. 210100012 vo výške 814,91 eura, so splatnosťou dňa 12.6.2023. Žalobca sa tak
podanou žalobou domáhal zaplatenia nájomného vyúčtovaného uvedenými faktúrami, ako aj poplatku
z omeškania z jednotlivých fakturovaných súm, a to vo výške 0,1 % denne, ako aj paušálnej náhrady
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky a nahradenia trov konania.

3. Upomínací súd vydal vo veci platobný rozkaz sp. zn. 22Up/924/2023 zo dňa 28.7.2023. Žalovaný
podal voči nemu odpor, v ktorom uviedol, že dňa 29.4.2020 podal výpoveď z nájmu, pričom danú
výpoveď, ako aj e-mail zo dňa 29.4.2020 pripojil k odporu.

4. Žalobca vo vyjadrení k odporu žalovaného (replike) poprel, že by mu žalovaný doručil výpoveď

z nájmu zo dňa 29.4.2020, žalovaným tvrdená listina (výpoveď z nájmu) mu nebola zo strany
žalovaného nikdy doručená a o jej existencii nemal žalobca vedomosť. V tejto súvislosti žalobca ďalej
uviedol, že predmetnú výpoveď z nájmu zo dňa 29.4.2020 žalovaný žalobcovi nedoručil ani na vrátnicu
žalobcu na Garbiarskej 2 v Košiciach, ani listom, ani žiadnym iným spôsobom. Vo vzťahu k žalovaným
predloženému e-mailu žalobca uviedol, že e-mailová schránka označená ako adresát v predloženom

e-maili nie je e-mailovou schránkou žiadneho z konateľov žalobcu, pričom túto ani nikdy v minulosti
nepoužíval. Žalobca poukázal na to, že aj po žalovaným tvrdenej výpovedi z nájmu zo dňa 29.4.2020,
žalovanýuhradilžalobcovidňa05.10.2021nájomnézatretíštvrťrokroku2021,čojevlogickomrozpores
tvrdením žalovaného, že nájomný vzťah skončil predmetnou výpoveďou. Žalobca k svojej replike priložil
detail pohybu z bankového účtu vo vzťahu k prijatej platbe od žalovaného ku dňu 5.10.2021.

5. Žalovaný možnosť následného vyjadrenia nevyužil a dupliku nepodal.

6. Súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav: žalobca ako prenajímateľ uzatvoril dňa 10.1.2019
so žalovaným ako nájomcom, Zmluvu o prenájme nebytového priestoru, predmetom ktorej bolo

prenechanie žalovanému do užívania nebytový priestor č. 196 (staré číslo 123) o výmere 21,72 m2
nachádzajúceho sa na prízemí nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu na adrese Garbiarska 2, Košice,
stavba so súpisným číslom 1081, evidovaná na LV č. XXXXX, v katastrálnom území A. - B. (ďalej
len „nebytový priestor“). Zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú od 1.4.2019. Žalovaný sa zaviazal
platiť žalobcovi za predmet nájmu nájomné vo výške 1.629,- eur/ročne, t.j. 407,25 eur/kvartálne,

so splatnosťou štvrťročne vopred do 10. dňa predchádzajúceho kalendárneho mesiaca pred daným
štvrťrokom, za ktorý sa nájomné uhrádza. Výška nájomného za prenájom parkovacích plôch bola
dohodnutá v sume 30,- eur/mesačne za 1 parkovacie miesto. Súčasťou fakturovanej ceny nájmu za
dané obdobie bol aj podiel na spotrebe energií (teplo, elektrina) a spotrebe vody určený pre rok 2019
v sume 1,475 eura/m2, t.j. 17,70 eura/m2/rok. Pre prípad nezaplatenia faktúry v lehote splatnosti

si strany sporu dohodli poplatok z omeškania vo výške 0,1 % z fakturovanej čiastky za každý deň
omeškania. V uvedenej zmluve si strany sporu dohodli možnosť ukončenia tejto zmluvy výpoveďou, a
v prípade výpovede bez uvedenia dôvodu je výpovedná lehota pre prenajímateľa i nájomcu tri mesiace
a počíta sa od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po doručení písomnej výpovede. Žalobca vyúčtoval
žalovanému nájomné a platby za spotrebované energie tak ako sú uvedené v odseku 2 tohto rozsudku.

Z predloženej Výpovede z nájmu vzniknutého zo zmluvy o prenájme nebytových priestorov zo dňa
28.6.2019, ako aj podacieho lístka č. C. a informácie zo sledovania zásielky s podacím číslom C. súd
zistil, že žalobca dňa 28.6.2019 vyhotovil a žalobcovi adresoval výpoveď Zmluvy o prenájme nebytových
priestorov uzatvorenej dňa 10.1.2019 medzi žalobcom a žalovaným s predmetom nájmu - nebytovýpriestor č. 196 nachádzajúci sa na prízemí budovy na ul. Garbiarska 2, Košice. Uvedená výpoveď bola
žalobcovi doručená dňa 3.7.2019. Z listu „Zrušenie výpovede z nájmu vzniknutého zo zmluvy o prenájme
nebytových priestorov“ zo dňa 30.10.2019, ako aj priloženej e-mailovej komunikácie z rovnakého dňa

medzi D. a E. súd prvej inštancie zistil, že žalovaný uvedeným listom oznámil žalobcovi, že berie v celom
rozsahu späť výpoveď nájomnej zmluvy zo dňa 28.6.2019 a trvá na nájomnej zmluve so žalobcom. Z
Výpovede z nájmu vzniknutého zo zmluvy o prenájme nebytových priestorov zo dňa 29.4.2020 súd prvej
inštancie zistil, že žalobca dňa 29.4.2020 vyhotovil výpoveď Zmluvy o prenájme nebytových priestorov
uzatvorenej dňa 10.1.2019 medzi žalobcom a žalovaným a žalovaný dňa 29.4.2020 adresoval na e-mail

E. správu s predmetnou výpoveďou. Z detailov o pohyboch na bankovom účte žalobcu za obdobie od
08.12.2018 do 07.03.2022 súd prvej inštancie zistil úhrady nájomného a ich výšku, ktoré smerovali od
žalovaného žalobcovi za účelom zaplatenia nájomného.

7. Súd prvej inštancie v rozsudku vyhodnotil výpovede konateľa žalobcu a konateľa žalovaného na
pojednávaní.

8. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 261 ods. 1, § 365, § 369 ods. 1 a 369c
ods. 1 zákona číslo 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len Obchodný zákonník alebo ObZ),
upravujúcich omeškanie dlžníka a nároky z toho plynúce a § 3 ods.1 a ods. 3, § 7 a 12 Zákona o nájme
a podnájme nebytových priestorov upravujúcich náležitosti zmluvy o nájme, výšku a úhradu nájomného

a výpovednú lehotu.

9. Súd prvej inštancie posúdil predmetný zmluvný vzťah medzi stranami sporu ako obchodnoprávny
vzťah a vo vzťahu k skutkovým tvrdeniam žalobcu obsiahnutých v žalobe žalobcu uviedol, že žalovaný
nerozporoval žalobcom prezentované skutkové tvrdenia o tom, že strany sporu uzatvorili dňa 10.1.2019

Zmluvu o prenájme nebytového priestoru, vrátane dohody na obsahu tejto zmluvy, preto súd prvej
inštancie vychádzal z toho, že žalobcom uvádzané skutkové tvrdenia sú v tejto časti nesporné a zameral
sa na zodpovedanie otázky, či a kedy došlo k ukončeniu zmluvy o prenájme nebytového priestoru zo
dňa 10.1.2019, ako otázky podstatnej pre rozhodnutie vo veci samej.
9.1 Súd prvej inštancie poukázal na obranu žalovaného, keď žalovaný spočiatku tvrdil, že predmetný

nájomný vzťah skončil na základe jeho výpovede zo dňa 29.4.2020, pričom následne po replike žalobcu
(o tom, že mu táto výpoveď nebola doručená) trval na tom, že nájomný vzťah skončil už na základe
výpovede zo dňa 28.6.2019.
9.2 Výpoveď žalovaného zo dňa 28.6.2019, bola žalobcovi doručená dňa 3.7.2019, pričom v zmysle
Zmluvy o prenájme nebytového priestoru zo dňa 10.1.2019 začala výpovedná doba plynúť dňa 1.8.2019.

Keďže medzi stranami sporu bola v uvedenej zmluve dohodnutá trojmesačná výpovedná doba, jej
koniec pripadol na deň 31.10.2019. Žalovaný dňa 30.10.2019 vyhotovil list „Zrušenie výpovede z nájmu
vzniknutého zo zmluvy o prenájme nebytových priestorov“ a tento v ten istý deň ho doručil konateľovi
žalobcu na e-mailovú adresu E. s oznámením, že berie v celom rozsahu späť výpoveď nájomnej zmluvy
zo dňa 28.6.2019 a trvá na nájomnej zmluve so žalobcom. Uvedené späťvzatie výpovede zo dňa

28.6.2019 súd prvej inštancie posúdil ako platné a spôsobilé odvrátiť účinky ukončenia predmetného
nájomného vzťahu, keďže prejav žalovaného bol jasný, určitý a zrozumiteľný a v kontexte § 266 ods.
1 Obchodného zákonníka úmysel žalovaného vyjadrený v „Zrušení výpovede z nájmu vzniknutého zo
zmluvy o prenájme nebytových priestorov“ zo dňa 3.10.2019 bol, resp. musel byť žalobcovi z jeho textu
známy. Zároveň ako podstatné súd prvej inštancie vyhodnotil to, že prejav vôle žalovaného zrušiť (vziať

späť) výpoveď a tým zotrvať v uvedenom nájomnom vzťahu so žalobcom bol žalobcovi doručený dňa
30.10.2019, teda ešte v čase, keď nájomný vzťah trval, pred uplynutím výpovednej doby. Žalovaný
následne riadne ďalej platil žalobcovi za nájom s nezameniteľnými správami pre žalobcu pri jednotlivých
bankových prevodoch. Súd prvej inštancie uzavrel, že predmetný nájomný vzťah medzi stranami sporu
neskončil na základe výpovede žalovaného zo dňa 28.06.2019.

9.3 K výpovedi žalovaného zo dňa 29.4.2020, súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný neuniesol
dôkazné bremeno zaťažujúceho ho v preukázaní jeho tvrdenia, keďže sám uviedol, že uvedenú výpoveď
zaslal na e-mail, ktorý (sám žalovaný uznal), že nepatrí konateľovi žalobcu a akokoľvek nepreukázal, že
by žalobcovi doručil uvedenú výpoveď ani na vrátnicu do nehnuteľnosti žalobcu, ktoré doručovanie mali
strany sporu medzi sebou obvyklé. K ukončeniu nájomného vzťahu založeného medzi stranami sporu

Zmluvou o prenájme nebytového priestoru zo dňa 10.1.2019 nedošlo. Žalovaný, napriek ním tvrdeným
výpovediam predmetnej zmluvy, riadne platil žalobcovi nájomné za celý rok 2019, celý rok 2020 a tri
štvrťroky roku 2021 s nezameniteľnými správami pre žalobcu pri jednotlivých bankových prevodoch,
že sa jedná o nájomné, prípadne aj náklady na spotrebované energie. Tvrdenie žalovaného o tom,že vlastne platil za niekoho iného, komu mal sprostredkovať nájom uvedeného nebytového priestoru
namiesto seba, vyhodnotil súd prvej inštancie, rovnako ako výpoveď konateľa žalovaného za účelové,
navyše bez konkrétneho skutkového tvrdenia, ktoré by bolo v konaní preukázané.

9.4. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy je ako nárok
na zaplatenie nájomného a platieb za spotrebované energie dôvodný, keď k zániku nájomného vzťahu
spôsobom prezentovaným zo strany žalovaného nedošlo.

10. Žalobca sa domáhal priznania poplatku z omeškania z ním uplatnenej sumy, a to jednotlivo vo vzťahu

k jednotlivým čiastkovým nárokom tvoriacim žalovanú sumu. Žalovaný sa nezaplatením jednotlivých
faktúr žalobcu z titulu nájomného a platieb za spotrebované energie dostal do omeškania, preto
ho súd prvej inštancie zaviazal zaplatiť aj poplatok z omeškania, ktorý bol stranami sporu zmluvne
dohodnutý vo výške 0,1 % denne zo sumy nezaplatenej faktúry. Vo vzťahu k začiatku omeškania s
úhradou jednotlivých nárokov súd prvej inštancie uviedol, že smerodajné je dojednanie v zmluve, podľa
ktorého bol žalovaný povinný platiť žalobcovi nájomné štvrťročne vopred do 10. dňa predchádzajúceho

kalendárneho mesiaca pred daným štvrťrokom. Žalovaný sa do omeškania s úhradou nájomného
dostal vždy 11. dňa kalendárneho mesiaca predchádzajúceho štvrťroku, za ktorý sa malo nájomné
uhrádzať. Súd prvej inštancie nemohol priznať viac než sa žalobca domáhal, priznal žalobcovi poplatok
z omeškania tak, ako si ho tento uplatnil (zohľadňujúc splatnosť vystavených faktúr) a priznal žalobcovi
aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.

11. Súd prvej inštancie uviedol, že ďalšie argumenty sporových strán považoval pre rozhodnutie vo veci
samej už za nerozhodné, bez potreby sa s nimi osobitne zaberať a rozhodol tak, že žalobe ako dôvodnej
vyhovel v celom rozsahu.

12. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, § 255
ods. 1 a 2 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol plne úspešný, priznal proti žalovanému náhradu trov konania
v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku.

13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný v celom rozsahu.
Podľa § 365 ods. 1 CSP, žalovaný rozsudok a postup súdu prvej inštancie považuje za nesprávny z
nasledujúcich dôvodov: f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

14. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi rozsudkom okrem žalovanej istiny aj
poplatok z omeškania vo výške 0,1 % denne, tak ako je uvedené vo výroku I. rozsudku. Vychádzajúc
z návrhu na vydanie platobného rozkazu zo dňa 18. 7.2023, a teda aj samotnej žaloby v tomto konaní,
si žalobca uplatnil okrem istiny vo výške 5.843,24 eura aj príslušenstvo pohľadávky, a to - poplatok

z omeškania 0,1 ‰ denne z jednotlivých súm do zaplatenia. Žalobca žalobným návrhom uplatnil
príslušenstvo pohľadávky vo výške 0,1 ‰, čo po premene na jednotku percent predstavuje poplatok z
omeškania vo výške 0,01 % a nie 0,1 %, ktorý v I. výroku rozsudku priznal žalobcovi konajúci súd. Priznal
tak žalobcovi vyšší poplatok z omeškania, aký si žalobca uplatňoval v tomto spore, čo s poukazom na
ustanovenia CSP a rozhodovaciu prax súdov nie je procesne správne. Uvedené tak odôvodňuje podľa

žalovaného uplatnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, nakoľko takýto postup
súdu je neprípustný a samotný rozsudok je v tomto rozsahu nepreskúmateľný. V prípade, ak odvolací
súd dospeje k záveru, že predmetné pochybenie súdu prvej inštancie je možné konvalidovať postupom
podľa § 224 CSP, žalovaný žiadal, aby došlo k vydaniu opravného uznesenia, ktorým dôjde k oprave
zjavnej chyby v I. výroku rozsudku.

15. Žalovaný zároveň uviedol, že nebolo sporné, že sporové strany uzatvorili zmluvu o prenájme
nebytových priestorov, ktorej predmetom bol nájom nebytového priestoru s číslom 196 o výmere 21,72
m2, ktorý sa nachádza v stavbe so súpisným č. 1081, zapísanej na liste vlastníctva č. XXXXX pre k. ú.
F., obec A. – B. G., okres Košice I. Z predmetného listu vlastníctva č. XXXXX pre k. ú. F., obec A. – B.

G., okres Košice I, na ktorom je zapísaná nehnuteľnosť, vyplýva skutočnosť, že sa k nehnuteľnosti viaže
obmedzujúca poznámka, v zmysle ktorej Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky Uznesením č. VII/2 Gv 268/17/1000-118, zaistil majetok žalobcu a zakázal mu nakladať so
zaisteným majetkom. K nehnuteľnosti sa viaže aj obmedzujúca poznámka, v zmysle ktorej Krajskáprokuratúra Žilina, uznesením č. Kv 22/23/5500-4 opätovne zaistila majetok žalobcu a zakázala mu
nakladať s nehnuteľnosťou, previesť, zaťažiť, poškodiť alebo zničiť túto nehnuteľnosť.
15.1 Žalovaný v odvolaní tvrdil, že zmluva o prenájme nebytových priestorov je absolútne neplatná

z dôvodu zapísaných obmedzujúcich poznámok Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky a Krajskej prokuratúry v Žiline. Poukázal na § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka
(ďalej aj OZ) podľa ktorého, „Právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný.“
Absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí priamo zo zákona (ex lege), a to od počiatku (ex tunc),
bez ohľadu na to, či sa tejto neplatnosti niekto dovolal, a tak právne účinky, t.j. subjektívne občianske

práva a občianskoprávne povinnosti z takto absolútne neplatného právneho úkonu, nevzniknú. Na
absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd prihliada z úradnej povinnosti, a tak nie je potrebné, aby sa
tejto neplatnosti v rámci sporu žalovaný dovolával. Pre danosť absolútnej neplatnosti právneho úkonu
je splnená aj podmienka týkajúca sa skutočností zakladajúcich absolútnu neplatnosť právneho úkonu,
ktoré musia počas súdneho konania vyjsť najavo. Obmedzujúce poznámky sú zapísané na príslušnom
liste vlastníctva v katastri nehnuteľností, kataster nehnuteľností je verejným registrom a konštatoval, že

skutočnosti zakladajúce absolútnu neplatnosť zmluvy o prenájme nebytových priestorov boli sporovým
stranám a súdu známe počas celého sporu.
15.2 Žalovaný dôvodil, že v čase uzatvárania zmluvy o prenájme nebytových priestorov bol predmet
tohto právneho úkonu neuskutočniteľný a nemožný z dôvodu, že žalobcovi bol uložený zákaz nakladať
s nehnuteľnosťou, pod čo možno subsumovať aj prenechanie nehnuteľnosti, resp. jej časti, do nájmu

žalovanému. Žalovanému tak bola zmluvou o prenájme nebytových priestorov prenechaná časť
nehnuteľnosti do užívania, čím došlo k reálnemu nakladaniu žalobcu s nehnuteľnosťou a postup žalobcu
je v rozpore s uloženým zákazom nakladania s nehnuteľnosťou. Pri zákaze nakladania s majetkom je
uložený aj zákaz disponovania s majetkom v rozsahu prenechania majetku do nájmu tretej osobe, v
tomto prípade žalovanému.

15.3 Žalovaný sa vyjadril, že absolútne neplatný právny úkon nemôže vyvolávať žiadne právne účinky,
a tak ani pohľadávka, ktorú si žalobca uplatnil v tomto konaní, nemá žiaden právny základ, a teda
žalobcovmu nároku nemôže byť priznaná súdna ochrana.
15.4. Žalovaný poukázal na § 575 ods. 1 OZ, „Ak sa plnenie stane nemožným, povinnosť dlžníka plniť
zanikne.“ Nemožnosť plnenia je jedným z inštitútov zániku záväzkov podľa OZ, v zmysle ktorého pri

nemožnosti plnenia dochádza k zániku existujúceho záväzku. Ide teda o následnú, resp. dodatočnú
nemožnosť plnenia, ktorá nastala po vzniku záväzku, a ktorej právne následky sú s riadnymi obligačnými
účinkami dotknutého záväzku nezlučiteľné. Žalovaný má za to, že právoplatnosťou Uznesenia č.
VII/2 Gv 268/17/1000-118 Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a
Uznesenia č. Kv 22/23/5500-4 Krajskej prokuratúry Žilina, ktorými došlo k uloženiu zákazu žalobcovi

nakladať s nehnuteľnosťou, previesť, zaťažiť, poškodiť alebo zničiť túto nehnuteľnosť, nastala právna
skutočnosť, ktorá robí pôvodné plnenie (prenechanie nehnuteľnosti do užívania za dohodnutú odplatu)
objektívne neuskutočniteľným, a teda dochádza tým k nemožnosti plnenia a k zániku povinnosti žalobcu
plniť podľa zmluvy o podnájme nebytových priestorov.
15.5 Žalovaný navrhol odvolaciemu súdu, aby vykonal dokazovanie v rozsahu oboznámenia sa

s Uznesením č. VII/2 Gv 268/17/1000-118 Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky a Uznesením č. Kv 22/23/5500-4 Krajskej prokuratúry Žilina.
15.6 Žalovaný žiadal, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil vec prvoinštančnénu súdu na ďalšie
konanie. Navrhol, aby mu boli priznané trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

16. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že súd prvej inštancie na základe vykonaných
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a preto považuje
rozsudok Mestského súdu Košice, za vecne správny, zákonný, dostatočne odôvodnený a vydaný na
základe náležite zisteného skutkového stavu.
16.1. Žalobca ďalej k namietanému nesprávne priznanému príslušenstvu uviedol, že si uplatňoval svoje

nárokyvočižalovanémuvupomínacomkonaní,pričomnávrhnavydanieplatobnéhorozkazujekonaním
formulárovým. Vo formulári v jeho časti „D- Uplatňovaný peňažný nárok“ si žalobca voči žalovanému
uplatnil okrem istiny aj zmluvne dojednaný poplatok z omeškania. Uviedol, že v tejto časti formulára
jednotku sadzby nie je možné meniť, ale táto je fixne nastavená na jednotku promile - ‰. Zároveň
žalobca v rovnakej časti formulára slovne ozrejmil okolnosti a dôvody, pre ktoré si tento nárok voči

žalovanému uplatňuje, pričom jednoznačne uviedol: „Zmluvné strany si pre prípad nezaplatenia faktúry
v lehote splatnosti dojednali zmluvný poplatok z omeškania a to vo výške 0,1 % z fakturovanej čiastky
za každý deň omeškania.“Následnevoformulárivčastioznačenejako„G-Žalobnýnávrh(Petit)“sanachádzataktiežautomaticky,
systémom generovaný petit, v ktorom je uvedené nasledovné: „Na základe skutočností uvedených v
časti D) a v prílohách pripojených k tomuto návrhu na vydanie platobného rozkazu žiadam(e) o priznanie

uplatneného peňažného nároku a trov konania vyčíslených v časti E).“ Žalobca v časti D) návrhu
uviedol, že sa domáha úhrady zmluvne dojednaného poplatku z omeškania v %, čo následne podporil
aj pripojenou prílohou - Zmluvou o prenájme nebytových priestorov, z ktorej tento nárok vychádzal.
16.2. Žalobca ďalej k tvrdenej absolútnej neplatnosti zmluvy o prenájme časti nehnuteľnosti, na ktorú
sa žalovaný odvolával, uviedol že absolútnu neplatnosť zmluvy o prenájme nebytových priestorov

žalovaný odvodzuje od rozhodovacej praxe súdov o nariadení neodkladného opatrenia podľa § 365
ods. 2 písm. c) CSP. V danom prípade sa nejedná o neodkladné opatrenie súdu, ale o zaistenie
nehnuteľnosti podľa ustanovení Trestného poriadku, pričom základom takéhoto zaistenia je dočasný
zákaz prevodu, zničenia alebo premeny majetku, nakladania s majetkom alebo presunu majetku, alebo
dočasné prevzatie majetku do úschovy či prevzatie kontroly nad majetkom, a to za účelom možného
budúceho uloženia napr. zhabania (časti) majetku. Uzavretie zmluvy o nájme nebytových priestorov

podľa žalobcu nespadá pod zákaz nakladania s majetkom. Obmedzujúce poznámky uvedené na LV č.
XXXXX tak nemajú podľa žalobcu vplyv pre rozhodnutie v tomto spore.
16.3 Žalobca vo vyjadrení tvrdil, že obmedzujúce poznámky zapísané na LV č. XXXXX nespôsobujú
prenechanie do nájmu neuskutočniteľným a teda nedochádza k nemožnosti plnenia a zániku povinnosti
žalobcu plniť podľa zmluvy o prenájme nebytových priestorov.

16.4. Žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny
a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.

17. Žalovaný odvolaciu repliku nedoručil.

18. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané
v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 - §
385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

19. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne
vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

20. Predmetom odvolacieho konania je prejednanie odvolania žalovaného, ktorý v odvolaní poukázal:

20.1. na nesprávny I. výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým priznal žalobcovi okrem žalovanej
istiny aj poplatok z omeškania vo výške 0,1% denne a nie poplatok z omeškania 0,1 ‰ denne
z jednotlivých súm do zaplatenia, tak ako bolo uvedené v návrhu na vydanie platobného rozkazu
20.2. na absolútnu neplatnosť Zmluvy o prenájme nebytových priestorov
20.3. na nemožnosť plnenia na základe Zmluvy o prenájme nebytových priestorov

21. Žalovaný podanie odvolania odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písmeno f/ a h/ CSP. Odvolací
súd zastáva názor, že tieto odvolacie dôvody vo vzťahu k napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie,
nie sú naplnené.

22. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, posúdil, či súd prvej inštancie na zistený skutkový
stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s
prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

23. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností dospel k
správnemu právnemu záveru. Odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

24. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalovaného a k
podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd udáva:25. Odvolací súd k odvolaniu žalovaného proti I. výroku napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej
inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť istinu 5.843,24 eura s príslušenstvom udáva, že toto odvolanie
nie je dôvodné.

26. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie aplikáciou čl. 11 CSP správne posúdil podanie
žalobcu (žaloba) a prílohy podľa obsahu a tak výrok I. rozsudku Mestského súdu Košice, sp.
zn. 87Cb/12/2023 je správny, riadne odôvodnený, vychádzajúci z uplatňovaného nároku žalobcu,
skutkových tvrdení ako aj z dôkazov, predložených žalobcom v spore. Žalobca svoje nároky uplatňované

v spore doložil pripojenými prílohami k návrhu na vydanie platobného rozkazu, a to Zmluvou o prenájme
nebytových priestorov zo dňa 10.1.2019, uzavretou medzi žalobcom a žalovaným a faktúrami, ktorými
bolo vyúčtované nájomné. Z článku IV bodu 4 zmluvy o prenájme nebytových priestorov jasne vyplýva,
akú sankciu si zmluvné strany pre prípad porušenia záväzku uhrádzať nájomné včas dohodli. Dojednali
si poplatok z omeškania vo výške 0,1% z fakturovanej čiastky za každý deň omeškania. V návrhu na
vydanie platobného rozkazu nezameniteľne pri vypisovaní formulárového návrhu na vydanie platobného

rozkazu žalobca odkázal na článok IV bod 4 zmluvy o prenájme nebytových priestorov, aj ho citoval,
ktorý znie „Nezaplatenie faktúry v lehote splatnosti, sa považuje za porušenie záväzku. Poplatok z
omeškania bude činiť 0,1% z fakturovanej čiastky za každý deň omeškania. Nájomca je povinný si
úrok o omeškania sám vypočítať.“ Zmluva o prenájme nebytových priestorov tvorila prílohu návrhu na
vydanie platobného rozkazu. Vysvetlenie žalobcu v súvislosti s vypisovaním formulára pri podaní návrhu

na Okresný súd Banská Bystrica v rámci upomínacieho konania tak ako je uvedené v odseku 16.1 tohto
rozsudku odvolací súd považuje za zrozumiteľné a jednoznačné. Súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi
nárok nad rámec žalobného petitu, nie je dôvod na postup súdu prvej inštancie podľa § 224 CSP. Výška
príslušenstva nebola žalovaným počas vedenia sporu na súde prvej inštancie spochybňovaná a obe
sporové strany ako aj konajúci sudca vedeli bez pochybností v akej výške je príslušenstvo uplatňované.

27. Odvolací súd ďalej udáva, že žalovaný odvolaním napadol rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu
nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho vyhodnotenia uskutočneného súdom prvej
inštancie. Odvolací súd vo všeobecnosti k námietke týkajúcej sa nesprávnych skutkových zistení súdu

prvej inštancie uvádza, že ak žalovaný v podanom odvolaní namietal skutkové závery súdu prvej
inštancie, jeho námietka vo svojej podstate smeruje proti výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov
zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu
SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého „...dôkazy hodnotí súd podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada

na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP).“ Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri
ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd
pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom
má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade
spožiadavkamiaprávnyminázormistránsporu(I.ÚS50/04).Doobsahutohtozákladnéhoprávanepatrí
aniprávoúčastníkakonaniavyjadrovaťsakspôsobuhodnotenianímnavrhnutýchdôkazovsúdomalebo
dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

28. Zákon nepredpisuje, a ani predpisovať nemôže pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie
jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu preto, že hodnotenie dôkazov
je zložitý myšlienkový postup, ktorého podstatou sú jednak dielčie, jednak komplexné závery sudcu o
vierohodnosti správ získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré

skutočnosti stranami tvrdené, má sudca za preukázané, a ktorými tvorí zistený skutkový stav. Základom
hodnotiaceho postupu sudcu sú okrem ľudských a odborných skúseností, pravidlá logického myslenia,
ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Je na zvážení súdu, ktorému dôkaznému
prostriedku prizná väčšiu vypovedaciu schopnosť a vierohodnosť. Pritom súd nie je viazaný žiadnym
poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.29. Odvolací súd zistil z obsahu spisu aj to, že žalovaný tvrdil, že zmluva o prenájme nebytových
priestorov je absolútne neplatná z dôvodu zápisu obmedzujúcich poznámok na liste vlastníctva
prenajatej nehnuteľnosti.

30. Žalovaný splnenie odvolacieho dôvodu § 365 ods. 1 písm. f/ CSP preukazoval tým, že súd
prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav, keď dospel k záveru, že obmedzujúce poznámky na
LV č.XXXXX nespôsobujú absolútnu neplatnosť zmluvy o nájme nebytových priestorov a nie je tu

dôvod konštatovať, že dochádza k nemožnosti plnenia a zániku povinnosti žalobcu plniť podľa zmluvy
o prenájme nebytových priestorov.

31. Podľa článku 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo
veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

32. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

33. Základnou procesnou povinnosťou sporových strán je povinnosť uviesť skutkové tvrdenia podstatné
pre rozhodnutie vo veci a povinnosť označiť a doložiť dôkazy na preukázanie týchto tvrdení. Žalobca je
povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho porušené alebo ohrozené právo alebo

právom chránený záujem a žalovaní sú povinní tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré právo žalobcu
vylučujú. Dokazovať je povinný každý, kto v spore niečo tvrdí.

34. Odvolací súd dodáva, že vo všeobecnosti uzavretie zmluvy o nájme nebytových priestorov nespadá

pod zákaz nakladania s majetkom ako tvrdí žalovaný v odvolaní nakoľko prenájom nehnuteľnosti
nevediekzničeniu,scudzeniu,poškodeniuanikzaťaženiunehnuteľnosti.Povydanípríkazunazaistenie
nehnuteľnosti ako je to uvedené v § 96a ods. 3 Trestného poriadku, ktorý je vydaný písomne s
odôvodnením a okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať náležitosti verejnej listiny, ktorá je
spôsobilá na zápis práva do katastra nehnuteľností sa vlastník nehnuteľnosti poučí o tom, že nesmie

nakladať s nehnuteľnosťou, teda po oznámení príkazu nesmie nehnuteľnosť previesť na niekoho iného,
zaťažiť, poškodiť alebo zničiť.

35. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké

skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovanýaaképrostriedkyprocesnejobranypoužil.Súdjasne avýstižnevysvetlí,akoposúdilpodstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

36. Rozhodnutie súdu musí obsahovať odôvodnenie v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami,
pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany sporu na dostatočné a

presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vysporiada i so špecifickými námietkami
strany sporu. V odôvodnení sa súd rozhodujúci o uplatnenom nároku musí vysporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na
právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Súdne rozhodnutie musí preto

obsahovať stručný a jasný výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku. Súd
by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na to, aby závery,
ku ktorým na základe predložených dôkazov dospel, boli racionálne a presvedčivé. Odôvodnenie mábyť prostriedkom kontroly správnosti rozhodnutia nielen pre súd, ktorý ho vydal, ale aj pre súd, ktorý ho
bude preskúmavať v dôsledku opravného prostriedku, t. j. musí byť preskúmateľné.

37.Kodvolaciemudôvodupodľa§365ods.1písm.h)CSPodvolacísúduvádza,žeprávnymposúdením
je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. z. vyvodzuje zo
skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu.
Nesprávnymprávnymposúdenímvecijeomylsúdupriaplikáciiprávanazistenýskutkovýstav(skutkové

zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav
inak nesprávne aplikoval.

38. Odvolací súd konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku zreteľne vyplývajú dôvody, pre

ktoré súd prvej inštancie žalobe vyhovel. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno považovať za
svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov vo veci neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel
a význam.

39. Odvolací súd udáva, že v prejednávanom spore bolo preukázané, že so zánikom zmluvného
vzťahu medzi žalobcom a žalovaným sa súd prvej inštancie v rozsudku dostatočne vysporiadal a riadne
odôvodnil, keď zistil, že k zániku nájomného vzťahu spôsobom prezentovaným zo strany žalovaného
nedošlo a nájomný vzťah trval aj počas súdneho sporu vedenom na Mestskom súde Košice. Zistenému

záveru súdu prvej inštancie, že k zániku nájomného vzťahu nedošlo svedčí aj to, že žalovaný uhrádzal
nájomné za roky 2019, 2020 a za časť roku 2021, ako aj výpoveď konateľa žalovaného, ktorý na
pojednávaní dňa 30.5.2024 uviedol, že v roku 2021 priestory (predmet nájmu) poskytol do užívania
svojmu priateľovi. Záver súdu prvej inštancie, že záväzok zmluvných strán nezanikol ani jednou z
výpovedí, ani nemožnosťou plnenia po právoplatnosti obmedzujúcich poznámok odvolací súd hodnotí

ako správny. Žalovaný predmet nájmu po tejto dobe užíval, mal priestor k dispozícií na užívanie
na základe platne uzavretej a trvajúcej nájomnej zmluvy. Žalovaný bol povinný zaplatiť nájomné
špecifikované v jednotlivých faktúrach vystavených zo strany žalobcu pre žalovaného.

40. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne posúdil, že žalobca dôkazmi
predloženými v spore preukázal trvanie zmluvy o prenájme nebytových priestorov a jej platnosť medzi
sporovými stranami v rozhodnej dobe, za ktorú si žalobca uplatňoval zaplatenie faktúr, ktoré žalovaný
neuhradil.

41. Súd prvej inštancie rozhodol správne, ak žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
v celkovej výške 5.843,24 eura na základe faktúr vystavených zo strany žalobcu a zároveň súd prvej
inštancie správne uložil žalovanému povinnosť zaplatiť aj poplatok z omeškania v dohodnutej výške
podľa zmluvy.

42. Odvolací súd z obsahu napadnutého rozsudku zistil, že súd prvej inštancie vec správne právne
posúdil, keď na zistený skutkový stav aplikoval správne právne normy.

43. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny, pretože odvolanie nebolo dôvodné. Taktiež potvrdil závislý výrok rozsudku súdu prvej inštancie
o trovách konania, ktorým súd úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %
proti žalovanému s poukazom na úplný úspech žalobcu v spore.

44. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v tomto odvolacom konaníúspešný v celom rozsahu, priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť
neúspešný žalovaný. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd
prvej inštancie samostatným uznesením.

45.Totorozhodnutie prijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
v ustanovení § 419 CSP.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto

rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.) Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota
plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1
CSP.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C. s. p.

V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).