Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 18, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18Co/15/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8323201713
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8323201713.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov

senátu JUDr. Viery Kandrikovej a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobcu: npráp. A. A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C., právne zastúpený Advokátskou kanceláriou prof. JUDr. Ján
Kľučka, CSc, s.r.o., so sídlom Ku Potoku 4, 040 16 Košice – mestská časť Myslava, IČO: 54 725 542,
proti žalovanému: SR – Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00
151 866, o zaplatenie nemajetkovej ujmy 5.000,- Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Humenné č.k. 5C/72/2023 – 104 z 09.01.2024, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch I. a III.

II. P r i z n á v a žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% vo vzťahu k
žalovanému, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom vyslovil, cit.:

„I Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.500,- eur v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta.

III. Súd priznáva žalobcovi vo vzťahu k žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100% z prisúdenej
sumy s tým, že o výške trov konania súd rozhodne samostatných uznesením po nadobudnutí
právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. V danej veci je predmetom žaloby nárok žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy voči žalovanému

z dôvodu, že žalovaný nesprávne transponoval Smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/
ES do zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, v dôsledku čoho predmetný zákon
neobsahuje maximálne vymedzenie týždenného pracovného času v rozsahu 48 hodín, ktoré nemôže
byť prekročené.

3. Žalobou doručenou súdu žalobca navrhol súdu, aby zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 5.000,-
eur a nahradiť mu trovy konania. Ako skutkové rozhodujúce skutočnosti uplatneného nároku uviedol,

že žalobca pracuje ako hasič Hasičského záchranného zboru Slovenskej republiky. Jeho týždenný
pracovný čas sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová
pohotovosť (t.j. 24 hodinovej zmeny) v takom rozsahu, že súhrn takto „naskladaného“ týždenného
pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Úprava dovoleného rozsahu týždenného pracovnéhočasu zamestnancov (vrátane hasičov) tvorí predmet úpravy práva Európskej únie, a to Smernica
2003/88/ES (ďalej len „Smernica“) o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, ktorá záväzne
určuje dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Akékoľvek jej porušenie členským štátom

Európskej únie vyvoláva jeho zodpovednosť podľa práva EÚ a pre osoby postihnuté takýmto porušením
zakladá právo na náhradu spôsobenej ujmy pred vnútroštátnymi súdmi členského štátu, čo je aj prípad
žalobcu.

4. V prípade žalobcu je tak pravidelne prekračovaná týždenná hranica pracovného času 48 hodín

stanovená únijným právom. K žalobcom uplatneného nároku poukázal opätovne na rozhodnutie ESD
G. Fuß (C-429/09), v ktorom ESD výslovne potvrdil právo na 48 hodinový pracovný čas pre príslušníkov
hasičských zborov, za ktoré im v prípade jeho porušenia patrí právo na náhradu škody uplatniteľné
pred súdnymi orgánmi členského štátu EÚ. V zmysle citovaného Rozsudku ESD má poškodená fyzická
osoba právo na náhradu škody za splnenia troch podmienok: 1. ak cieľom porušenej právnej normy
EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne závažné a 3. medzi týmto porušením a

škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. V prípade tohto sporu
má žalobca za to, že všetky podmienky splnené sú.

5. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil tento skutkový stav veci:
Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu na pojednávaní uviedol, že žaloba sa týka obdobia troch

rokov pred podaním žaloby z dôvodu premlčania starších nárokov, preto aj dokladuje tabuľku za
obdobie zhruba tých troch rokov (ale aj cez obdobie troch rokov, aby bolo zrejmé, že ten stav, ktorý
je toho porušovania, trvá). K porušovaniu smernice dochádza od momentu, od kedy žalobca nastúpil
do hasičského zboru, čiže to nie je nejaký nový moment alebo prvok, ktorý by tu vznikol pred rokom
alebo pred dvoma, tento stav trvá dlhodobo. Tento stav trval, nemenil sa, menila sa len časť služobnej

pohotovosti v pomere k služobnému času, niekedy to bolo 16,5 na 7,5; niekedy 16 na 8 a niekedy to
bolo 17 na 7. Momentálne podľa poslednej kolektívnej zmluvy bolo uzatvorené, je to 16 na 8, čiže 16
hodín služobný čas, 8 hodín služobná pohotovosť. Táto služobná pohotovosť nie je rátaná hasičom,
teda aj žalobcovi do fondu pracovného času. Nie je mu rátaná do fondu pracovného času. Reálne
zamestnávateľ vykazuje, že fond pracovného času má 160 hodín mesačne, lenže reálne hasič tam

odrobí 240 hodín, podľa toho, či mu vychádza 10 alebo 11 zmien, či podľa toho, koľko teda týždňov
v danom mesiaci, ako sa prekrývajú. Odpracuje zhruba 240 až 264 hodín, reálne mu však je rátané
do fondu pracovného času len 160 hodín. Tých 8 hodín, jednak nie je rátaných do fondu pracovného
času, ale sa ani nezohľadňuje v rámci výsluhového dôchodku, pretože zamestnávateľ stále eviduje len
pôvodný pracovný čas alebo služobný čas. Po úvahe a skúsenostiach dospeli k názoru, že sám žalobca

by si mal stanoviť ujmu, ktorú za to obdobie pociťuje alebo aká tá náhrada by mala byť, ktorá by bola pre
neho adekvátna. V tomto smere nie je správny výpočet vzhľadom na nejaké hodiny alebo dopočítavanie
do nejakej hodinovej mzdy, pretože únijná úprava vo viacerých rozsudkoch priznáva, že za služobnú
pohotovosť môže byť odmeňovaný hasič nižšou sumou ako je základná hodinová mzda. Už len z tejto
samotnej úpravy, ktorá vyplýva z únijného práva vyplýva dopad do sféry žalobcu ako takého, má to

dopad aj na jeho súkromnú integritu, rodinný život, na koníčky atď. Častokrát sa opakuje základná vec,
a to že oni aj počas tých dvoch dní, kedy majú voľno, musia byť po 8, resp. po 12 hodinách po 24-ke
ihneď k dispozícii zamestnávateľovi, resp. byť na telefóne, ak by bol nedostatočný počet na hasičskej
stanici alebo bol by potrebný veľký zásah, sú povinní prísť do práce. V čase osobného voľna sú im
nariaďované školenia, rôzne výcviky a podobne, sú sťahovaní z tohto voľna, nečerpá sa ani tých 48

hodín na regeneráciu. V prípade výjazdu, ktorý je nariadený, hasičská stanica musí byť opustená do
jednej minúty, to znamená fyzicky. Odpočinok, že tam bude reálne spať alebo čítať knihu nie je možný,
je to neustály stres. Zmyslom práva na odpočinok je aj to, aby nedochádzalo k tomu, že hasič pri výjazde
je v takom stave, že môže ohroziť sám seba a svoje zdravie, kvôli tomu, že ten odpočinok dostatočný
nemá, môže ohroziť zdravie svojich kolegov, resp. aj toho, koho zachraňovať má.

Žalobca pracuje ako hasič v hasičskom záchrannom zbore. Predtým bol zamestnancom Okresného
úradu D., pod ktorý patrila Okresná správa Zboru požiarnej ochrany. Na základe zákona o hasičskom
a záchrannom zboru, počnúc 01.04.2002 vznikol Hasičský a záchranný zbor, ktorého sa stal žalobca
členom. V hasičskom záchrannom zbore pracuje ako hasič – technik - strojník. Pracovný čas má
rozvrhnutý nerovnomerne a to tak, že jeden týždeň pracuje 3 dni v týždni, nasledujúci týždeň 2 dni v

týždni, a ďalší týždeň opäť 2 dni v týždni, pričom ide zakaždým o iné 2 dni v týždni. Zakaždým pracuje
v 24 hodinovej zmene. Do práce nastupuje o 7.00 hod. do svojej pracovnej zmeny. O 22.00 hodine v
ten istý deň mu začína pracovná pohotovosť. V tejto pohotovosti musí byť fyzicky prítomný v hasičskej
stanici, nemôže nikam odísť ani sa vzdialiť, pretože v prípade vyhlásenia poplachu je povinný do jednejminúty ako hasič vyraziť na zásah. Pohotovosť mu končí o 6.00 hod. ráno nasledujúceho dňa. Medzi
6.00 hod. a 7.00 hod. je opätovne vo výkone služby, teda mu opätovne plynie riadna pracovná doba.
Mesačne má tak odpracovaných v priemere 240 hodín, pričom do riadnej pracovnej doby sa mu počíta

len 160 hodín mesačne. Jeho účasť pracovnej pohotovosti sa mu do tejto pracovnej doby nepočíta
za pracovnú pohotovosť. Poberá iba príplatok v sume cca 1,50 eur za hodinu, čo mu za 8 hodinovú
pracovnú pohotovosť vyjde na cca 12,- eur. V priemere pri nerovnomernom rozložení pracovného času
má tak týždenne odpracovaných 49,05 hodín, ak za referenčné obdobie považuje 60 mesiacov, resp. by
to bolo 49,7 hodín, ak by sa za referenčné obdobie považovala štvormesačná perióda. Takýto pracovný

harmonogram mu zasahuje do súkromného života, pretože čas strávený v práci ide na úkor jeho voľného
času,jehospolužitiasmanželkou,koníčkov,spoločenskéhoživota.Po24hodinovejzmenemáspravidla
48 hodín voľno, ale po 24 hodinovej zmene minimálne ďalších 24 hodín potrebuje na to, aby si normálne
oddýchol. Aj v tomto období sa ale pravidelne stáva, že je zamestnávateľom zavolaný do pracovnej
pohotovosti (mimo jeho vlastných pracovných pohotovosti), ak je na zmene menej hasičov a je ich
potreba viac, ak je hasičský poplach pre väčší zásah.

Námietka žalovaného o jeho nedostatku pasívnej vecnej legitimácie je nedôvodná: Súd o pasívnej
legitimácii Slovenskej republiky ako členského štátu zodpovedného za dodržiavanie, rešpektovanie a
zabezpečovanie dodržiavania a rešpektovania práva Európskej únie v tomto konaní nemal pochybnosti
(porovnaj čl. 3 ods. 1 CSP, v spojení s čl. 7, druhá a tretia veta Ústavy SR).

6. Na tom by nič nemenila ani prípadná možnosť žalobcu domáhať sa škody aj priamo od svojho
(verejnoprávneho zamestnávateľa) ako porušiteľa záväznej smernice Európskej únie s priamymi
účinkami, ktorou možnosťou sa však súd nezaoberal, keď ani taký záver by nemohol vylúčiť
zodpovednosť členského štátu. Rozsudok ES vo veci Fuß dáva v prípade porušenia práva na
dodržiavanie 48 hodinového pracovného času právo poškodenému domáhať sa náhrady škody proti

členskému štátu (bod 45, 46 a 61 Rozsudku ES Fuß).

7. V ďalšom súd prvej inštancie odkázal na rozsiahlu rozhodovaciu prax súdov, kde pri rozhodovaní o
merite veci pasívna legitimácia Slovenskej republiky nebola žiadnym spôsobom spochybnená (porovnaj
napr. R KS KE sp.zn. 3Co/229/2019, R KS KE sp.zn. 11Copr/1/2020, R KS KE sp.zn. 2Co/39/2021 atď.).

8. Súd prvej inštancie považuje v danom prípade za splnené predpoklady zodpovednosti žalovaného
za škodu spôsobenú porušením práva Únie, vyvodenú z judikatúry Súdneho dvora C- 429/09
Fuß, C-118/08Transportes Urbanos y Servicios Generales, C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pécheur
Factortame, ktorá zodpovednosť je daná, ak vyplýva z porušenia právnej normy Únie, ktorej cieľom bolo

priznaťjednotlivcovipráva,išlooporušeniedostatočnezávažnéamedzitýmtoporušenímaspôsobenou
škodou jednotlivcovi existuje priama príčinná súvislosť.

9. Služobná pohotovosť, ktorú žalobca vykonáva nie je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža
len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude

povolaný. Ustanovenie § 122 zákona č. 315/2001 Z.z. potom upresňuje, že ak počas doby trvania
služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, „takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou
službou nadčas“ (ods. 2) a § 91 ods. 1 zákona tiež uvádza, že „štátnou službou nadčas je aj služba,
ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 2“. Existujúca právna
kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý nemá

povahu služobného platu. Ustanovenie § 103 zákona o hasičskom zbore výslovne uvádza, že zatiaľ
čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platu a
jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe (ods.
5 ustanovenia § 103 v spojení s ustanovením § 122 ods. 1zákona č. 315/2001 Z.z.). V konaní pritom
nebolo sporné, že žalobca v posudzovanom období po zohľadnení služobného pracovného času a

nariadenej služobnej pohotovosti pracoval nad rámec 48 hodinového pracovného týždňa určeného Čl.
6 písm. b/ Smernice, čím dochádza k porušeniu práva Únie a toto porušenie je dostatočne závažné,
pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Z judikatúry Súdneho dvora
totižjasnevyplýva,žepracovnýčaszodpovedajúcipracovnejpohotovostiapohotovostnejslužbe,počas
ktorýchjedotknutýpracovníkfyzickyprítomnýnapracovisku,jesúčasťoupojmu„pracovnýčas“vzmysle

Smernice. Otázka súvisiaca s pojmom „pracovný čas“ v zmysle Smernice neponecháva priestor na
akékoľvek pochybnosti o tom, že žalobca pracoval nad stanovený limit v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice a
že medzi porušením článku 6 písm. b) Smernice a ujmou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času,na ktorý by mal žalobca nárok (ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením
dodržaný) a ktorý by mohol využiť podľa vlastnej vôle, existuje príčinná súvislosť.

10. Ak žalovaný tvrdil, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel, pretože
neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, a že to považuje za ujmu na
svojich právach, je opätovne nutné poukázať na ustálenú judikatúru SD EÚ, ktorá takúto požiadavku
nepredpokladá, a ani z predpisov komunitárneho práva nevyvodzuje. Aj keď Súdny dvor rešpektuje
zásadu spoločnú právnym systémom členských štátov, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama

bude musieť znášať škodu, musí tiež vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila výšku škody (rozsudky
C-104/89aC-37/90Mulder,C-46/93a48/93BrasserieduPécheurFactortame),súčasneberienazreteľ,
že výkon práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený
alebo sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu,
že nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti,
alebo by to nebolo od nich možné rozumne vyžadovať (rozsudok C-445/06 Danske Slagterier). SDEÚ

vo veci C-429/09 Fuß prihliadajúc na to, že Čl. 6 písm. b/ Smernice je pravidlom sociálneho práva s
osobitným významom, od ktorého sa nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi
ako je Fuß (hasič), zohľadňujúc tiež, že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu,
preto je nutné zabrániť tomu, aby mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať, dospel
k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia

nároku na získanie náhrady škody, najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by
bola v rozpore so zásadou efektivity (bod 76 až 87 C-429/09 Fuß). Z uvedených dôvodov nemožno
preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu
žalovaným pri implementácii noriem práva Únie. Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane
zamestnanca,ktorýpreduplatnenímnárokunasúdenepožiadalzamestnávateľao„dodržiavanienoriem

komunitárneho práva“, by bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva
Únie na jednotlivcov, a umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z
uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva (bod 83 C-429/09 Fuß). V
tejto súvislosti porovnaj napríklad rozsudky Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 2Co/54/2020 z 3.12.2020
a Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19.11.2020.

11. I napriek námietkam žalovanej strany, že nárok je nedôvodný ako aj jeho výška, súd prvej inštancie
konštatoval dôvodnosť uplatneného nároku judikovaného naprieč celou Slovenskou republikou súdmi
prvej, ale aj druhej inštancie a to z titulu tak ako bol uplatnený, teda z titulu náhrady nemajetkovej
ujmy za zásah do práv spojených s ochranou osobnosti podľa § 11 a nasl. V prvom rade súd dáva za

pravdu právnej argumentácii právneho zástupcu žalobcu, že i napriek tomu, že Slovenská republika bola
povinná transponovať európsku smernicu do vnútroštátneho poriadku, neurobila tak. Preto na základe
analógie ako výkladového pravidla je najbližším právnym inštitútom práve náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch.

12. Žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi, fyzicky a
psychicky regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva, súd
aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade
zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka zohľadniac pri
určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúrnej praxe.

13. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,
aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle § 13 ods. 2 OZ náhradu
nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú
ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje

sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ako to
tvrdí žalovaný, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca.
Žalobca svoj nárok spájal s porušením nároku na odpočinok, a preto súd posudzoval tento nárok
ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu Smernice rady 89/391/EHS a tiež
Smernice rady 2003/88/ES. Uvedené smernice boli prijaté v záujme zamedzenia výskytu pracovných

úrazov a chorôb z povolania, ich cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal
podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom
pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby sazabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz
ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia
zdravie. Žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Únie, prišiel

o voľný čas, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov i fyzickej a
psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného
času žalobcu, došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva
na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na
formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď

ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu
pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a
práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy ( porovnaj napríklad
rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 2Co/54/2020 z 03. 12. 2020, rozsudok Krajského súdu v
Košiciach sp.zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19. 11. 2020). Bolo na rozhodnutí žalobcu, aké právne prostriedky
ochrany osobnosti použije, či mu postačí konštatovanie porušenia jeho práv, alebo sa bude domáhať

stanovenia dodatočného náhradného voľna, prípadne náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z
podanej žaloby mal súd za jednoznačne preukázané, že žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch vo výške 5.000,- eur.

14. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby, a do

jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do
majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy vzniknutej ako
priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Náhrada nemajetkovej ujmy
poskytuje najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Súčasťou práva na ochranu

osobnosti je právo na súkromie a rodinný život. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy
súdu. Súd vo svojom rozhodnutí musí uviesť dôvody, pre ktoré bola priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy v konkrétnej výške. Aj keď výška nemateriálnej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, táto úvaha
sa musí opierať o preskúmateľné hľadiská. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými
zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za ktorých k

porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky
považuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, te
dato, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotná
závažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným

a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadnuť aj na
okolnosti za ktorých k porušeniu práva došlo.

15. Žalobca skutočne do súčasnej doby vykonáva náročnú prácu nad čas povolený právom únie, ktorá
vyžaduje aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi. Tým dochádza k

zásahu do jeho práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať,
udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Žalobca sa
objektívne nemôže venovať rodine v rozsahu v akom by chcel, ale najmä nemôže zo svojim časom
voľne nakladať, nemôže sa venovať svojim záľubám. Pre nedostatok času nemôže ani oddychovať,
hoci relax je vzhľadom na rizikovosť jeho práce nesmierne potrebný. Právo na odpočinok je u žalobcu

permanentne niekoľko rokov porušované, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy,
ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Súd považuje pracovnú pozíciu žalobcu za vysoko
zodpovednú, rizikovú a fyzicky aj psychicky náročnú.

16. Pri stanovení náhrady za zásahy žalovaného do nemajetkovej sféry žalobcu - práva na odpočinok,

súkromie a rodinný život, súd prihliadal na kritéria uvedené v bode 95 Rozsudku Fuß, a na závažnosť
ujmy, ktorá mu takým (dostatočne závažným) zásahom vznikla, na následky takým zásahom vyvolané,
okolnosti zásahu a v neposlednom rade aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná
všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka.

17. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalobca má na primeranú finančnú náhradu v sume
2 500,- eur nárok, nakoľko porušením práva Únie bolo skutočne do jeho osobnostnej sféry zasiahnuté.
Rozsah peňažnej náhrady vo výške 2 000,- eur považoval súd za primeraný charakteru a spôsobu, akým
k zásahu došlo a jeho následkom na živote žalobcu, a najmä vo väzbe na dobu, počas ktorej došlo kporušovaniu práva žalobcu na odpočinok vo voľnom čase, respektíve obdobiu troch rokov (presne od
28. 04. 2018 do 27. 04. 2021), za ktoré si náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil.

18. Pokiaľ ide o výšku súdom priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, súd tu poukazuje na množstvo
rozhodnutí predložených právnym zástupcom žalobcu, kde bola výška nemajetkovej ujmy spravidla
priznávané vo výške cca 2 000,- eur až 2 500,- eur.

19. Všeobecné okolnosti, za ktorých k porušeniu práva Európskej únie došlo, ktoré aj ESD v rozhodnutí

vo veci C - 429/09 Fuß považoval za vážne, zakladajú v spojitosti s objektom zásahu (vnútorné
prežívanie dôsledkov nerešpektovania limitu pracovného času žalobcom), intenzitou porušenia
(prekračovanie limitu 48 hodín pravidelne vždy o niekoľko hodín týždenne - priemerne okolo 5 až 10
hodín) a jeho trvanie (v posudzovanom období viac ako 3 roky), potrebu odškodniť tým vzniknutú ujmu
peňažnou náhradou.

20. Súd prvej inštancie konštatoval, že nemajetková ujma žalobcovi nevznikla tým, že pracovná
pohotovosť je ohodnotená nižšie ako výkon v rámci pracovného času (Smernica uvedené nerieši),
ale tým, že v dôsledku vnútroštátnej úpravy musel reálne fyzicky odpracovať viac, ako by bol povinný
v tom prípade, ak by bola Smernica prebratá do zákona správne. Akékoľvek matematické výpočty
vychádzajúce z výšky mzdy, resp. doplatku peňažnej náhrady, by preto neboli pre súd tým správnym

meradlom pre stanovenie výšky nároku. Pre rozhodnutie súdu bol dôležitý rozsudok ESD vo veci C
429/09 G. Fuß a jednoznačné znenie Smernice z ktorých vyplynula povinnosť žalovaného k náhrade
škody ako nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla.

21. Ako už bolo konštatované, práca žalobcu ako hasiča je nielen náročná a riziková, ale aj veľmi

dôležitá, nakoľko v súčasnosti okrem požiarov zasahujú hasiči aj pri dopravných nehodách, hromadných
haváriách, živelných pohromách, úniku nebezpečných, i rádioaktívnych látok, množstve rôznych
technických zásahov a rôznych záchranných prácach, pričom nezanedbateľná je aj ich osvetová činnosť
ohľadom poučenia obyvateľstva a kontroly požiarneho zabezpečenia budov. O to viac sa javí potreba,
aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný život, aby sa

mohol venovať svojim záľubám, príp. aj aktivitám ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho
povolania(vsúvislostisuvedenýmporovnajrozsudokOkresnýsúdSpišskáNováVessp.zn.5C/49/2018
z 15. 10. 2019).

22. Oproti zákonom ustanovenému týždennému 48 hodinovému pracovnému času žalobca robí navyše

o cca hodinu, prípadne ak by sme sa bavili o štvormesačnom referenčnom období, tak 49,7 hodín
týždenne, čiže zhruba o hodinu a trištvrte navyše. Ide o taký zásah do súkromia žalobcu, ktorý
nepochybne je spôsobilý zanechať stopu na jeho osobnom živote tak ako uviedol. Je to na úkor jeho
koníčkov, na úkor venovania sa rodine, manželke s tým, že prakticky tri, resp. dvakrát do týždňa
pravidelne v cykloch v noci nie je doma. Nepochybne po 24 hodinovej zmene si musí oddýchnuť a tak po

tom oddychu, kedy treba asi priznať, že po 24 hodinovej zmene, vrátane dňa a noci človek potrebuje aj
nejaký iný čas na regeneráciu a iný spôsob regenerácie, mu na tento osobný život veľa času neostáva.

23. Na druhej strane súd prvej inštancie vzal do úvahy to, že istým spôsobom je žalobca kompenzovaný
tým,žepohotovosťzaplatenúmávoformepríplatku,avšakvnižšejmiereakobežnúvýplatu.Uplatnenou

nemajetkovou ujmou je preto v zásade vhodné nahradiť zásah do osobnostných práv, kedy pracuje
viac ako by bežný človek pracoval mal a ako je to ustanovené príslušnou smernicou. Žalobca v konaní
nepreukázal, žeby sa tento zásah negatívne odrazil napr. v jeho medziľudských vzťahoch alebo žeby
mal dopad na jeho zdravotný stav.

24. Z uvedených dôvodov za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy súd považoval sumu
2 000,- eur, ktorú žalobcovi priznal týmto rozsudkom a v prevyšujúcej časti nárok zamietol.

25. Zohľadnil pri tom aj skutočnosť, v akom rozsahu je priznávaná výška nemajetkovej ujmy žalobcom
v obdobných súdnych sporoch (napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 9CoPr/1/2019,

6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019, 1CoPr/8/2019, 11Co/222/2020). O nároku na náhradu trov konania súd
rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že svedčí plne úspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %, keď súd
uplatnil zásadu úspechu, pretože stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu.26. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný navrhujúc zmenu rozsudku tak, že žaloba
bude zamietnutá. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie konštatoval, že obsah Smernice 2003/88/ES bol
do zákona č. 315/2001 Z.z. prebratý nesprávne. Ak sa však súd prvej inštancie chcel dostať do pozície

orgánu, ktorému je zverená právomoc posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne
záväzných právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky so smernicou Európskej únie,
tak toto právo bez akýchkoľvek pochybností nespadá do kompetencie súdu prvej inštancie, resp. do
kompetencie iného všeobecného súdu členského štátu Európskej únie. Podľa názoru žalovaného a v
zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky ako aj právneho poriadku Európskej únie súd prvej

inštancie nemá zverenú právomoc na porovnanie súladu, resp. právne záväznému vysloveniu nesúladu
zákona č. 315/2001 Z.z. (alebo len niektorých ustanovení tohto zákona) so Smernicou 2003/88/ES vo
všeobecnosti, ani v konkrétnom prejednávanom prípade žalobcu. Súd prvej inštancie si takýto záver
nemohol osvojiť ani ako predbežnú právnu otázku, nakoľko dôsledky a aplikácia takéhoto konštatovania
by presiahli predmet tohto súdneho sporu, kde sa posudzuje len individuálny nárok žalobcu na náhradu
škody či nemajetkovej ujmy. Aby mohol súd prvej inštancie skonštatovať, že došlo k porušeniu práva

únie Slovenskou republikou, musel by najskôr rozhodnúť, že zákon č. 315/2001 Z.z. nesprávne prebral
Smernicu 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku. Žalovaný dáva do pozornosti odvolacieho
súdu, že uvedené nie je v medziach právomocí vnútroštátnych súdov, a to ani pre individuálne posúdenie
prípadu.

27. Žalovaný k námietke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného uvádza, že je nevyhnutné rozlišovať
medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako dvomi samostatnými
subjektmi, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať.
Súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou
smernice“ a následne nesprávnym právnym posúdením aplikoval tento záver na vznik zodpovednosti

kompetentných orgánov za porušenie predpisov v procese preberania a následnej aplikácie smernice.

28. Žalovaný poukázal na všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, ktoré musia
byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva Únie.
Tieto podmienky sú definované nasledovne:

1) cieľom porušenej právnej normy Európskej únie je priznať jednotlivcom práva,
2) porušenie je dostatočne závažné a
3) medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje príčinná súvislosť.

29. Čo sa týka posúdenia, či (a v akej miere) došlo v prípade žalobcu k porušeniu práva na maximálny

48 hodinový týždenný pracovný čas, bolo by potrebné zo strany žalobcu preukázať, či žalobca skutočne
pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Žalobca totiž v žalobe nezohľadnil reálne odpracované
hodinyvzhľadomnapohotovosťanadčasyalebodovolenkuapráceneschopnosť,počasktorýchžalobca
reálne nebol k dispozícii zamestnávateľovi, teda v týchto prípadoch nemožno hovoriť o vzniku škody,
aj keď sa žalobcovi tento čas započítaval do odpracovaného času, ktorý mal zaplatený. Nie všetky

hodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Takisto bolo
potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 6
mesiacov, čím sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nezaoberal. Žalobca v žalobe vychádzal
len z priemerných hodnôt odpracovaného týždenného pracovného času ako aj času odpracovanej
pohotovosti, avšak z uvedeného vôbec nevyplýva, či za konkrétne obdobie skutočne dochádzalo k

prekročeniu maximálneho limitu pracovného času pri referenčnom období 6 mesiacov.

30.Žalovanýmalzato,žetabuľkypriloženékžalobenemožnopovažovaťzadôkaz,ktorýbypreukazoval
výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje. Je potrebné podotknúť, že dôkazné bremeno v sporovom konaní
zaťažuje žalobcu a s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu, resp. jeho právneho

zástupcu, pokiaľ je v konaní zastúpený, označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s
princípom hospodárnosti, a teda na začiatku konania. Žalovaný má za to, že žalobca nepreukázal a ani
riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mala byť spôsobená žalobcovi.
Žalovaný mal za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym
relevantným spôsobom. Žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda.

Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával
nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej
legislatívy odmeňovaný.Žalovanýzdôraznil,žezostranyžalobcuneboložiadnymspôsobompreukázané,žebyutrpelujmu,ktorá
by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť resp. vážnosť v spoločnosti. Súčasne žalovaný poukazuje
aj na skutočnosť, že žalobca sa žalobou nedomáha aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“ do

jeho práva na ochranu jeho osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu. Podaná žaloba
tak vôbec nerieši (údajný protiprávny) stav do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre opätovné
čiastkové žaloby.
Žalovaný mal za to, že v tomto súdnom konaní nebolo ani na základe výpovede žalobcu ani iným
dôkazným prostriedkom preukázané ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako

základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Z obsahu podanej žaloby vyplýva skutočnosť, že
žalobca vidí problém vo svojom (nedostatočnom) finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti,
keď sa žalobou domáha len (sekundárneho) finančného plnenia od Slovenskej republiky. Otáznym
zostáva, akú inú činnosť by chcel žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť
prítomný na pracovisku, keď tento čas pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na
spanie a je objektívne (takmer) vylúčené, aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou

činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou. V zmysle zásady kontradiktórnosti je však
povinnosťou žalobcu preukázať vznik ako aj intenzitu zásahu do jeho osobnostných práv, ak takýto
zásah na strane žalobcu existuje. Žalovaný má za to, že uvedené riadne preukázané nebolo.
Žalobca nijako bližšie nepopísal a nešpecifikoval, ako zvykol tráviť voľný čas s rodinou a v akých ich
spoločných aktivitách mu jeho práca bráni, resp. ho obmedzuje. Práca žalobcu však nie je tým faktorom,

ktorý by negatívne zasahoval do vzťahu otec - dcéra, pričom žalobca žiaden rozvrat vzájomných
vzťahov neuviedol. Žalobca iných rodinných príbuzných ani priateľov či známych neoznačil, nepopísal
ich spoločné aktivity ani neuviedol, ako by jeho práca mala do týchto medziľudských vzťahov negatívne
zasahovať. Žalovaný nevidí žiadnu priamu príčinnú súvislosť medzi vzniknutým stavom a nemožnosťou
stráveniavoľnéhočasusrodinoužalobcu.Uvedenéjenepreukázanéatvrdeniažalobcuanineosvedčujú

žiaden negatívny vplyv jeho práce na jeho rodinu a rodinné vzťahy.
Žalovaný tiež poukazuje na vcelku značné zníženie hodnovernosti podanej žaloby, t.j. uplatneného
nároku, keď samotný žalobca nemal vedomosť o tom, resp. nevedel vysvetliť, prečo si predmetnou
žalobou uplatnil práve nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 000,- eur. Žalovaný zastáva
názor, že za predpokladu, že žalobca ako osoba poškodená postupom žalovaného, ktorý má mať

negatívny dopad na jeho osobnostnú sféru a tento zásah si chce kompenzovať vyplatením náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, by celkom určite mal osvedčiť svoj právny záujem na riadnom
odôvodnení výšky tejto náhrady, ktorej sa od žalovaného domáha. Tvrdenie žalobcu, že sumu náhrady
nemajetkovej ujmy určil jeho právny zástupca, absolútne nezohľadňuje utrpenú ujmu žalobcu (ak táto
skutočne utrpená bola), nakoľko nie je prejavom žalobcom utrpenej morálnej ujmy, ale len číselným

nepreukázaným odhadom jeho právneho zástupcu, t.j. osoby odlišnej od žalobcu, ktorý ujmu utrpieť mal.
V tejto súvislosti žalovaný namieta preukázanie dôvodnosti a výšky utrpenej morálnej ujmy žalobcom.
Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamieta a
žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
V rámci kontradiktórnych reakcií strany sporu zotrvali na svojich postojoch v konaní.

31. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal podané odvolanie v zmysle zásad
daných aplikáciou ust. § 378 a nasl. CSP. Žiada sa osobitne zdôrazniť, že odvolací súd pri prieskume
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie bol v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP viazaný
rozsahom odvolania i uplatnenými odvolacími dôvodmi (s výnimkou v § 380 ods. 2 CSP) tak, ako boli

uplatnené v zákonnej odvolacej lehote. Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia
pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, a preto je potrebné rozsudok
súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť.
Odvolací súd pritom konštatuje, že odvolaním žalovaného je napadnutý výrok týkajúci sa priznanej sumy
2 000,- eur a súvisiaci výrok o náhrade trov konania.

32. Žalovaný podal odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, t.j. že konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Takéto dôvody z preskúmavanej veci
odvolací súd nezistil. Z procesného postupu súdu prvej inštancie nevyplývajú vady, ktorých dôsledkom

by bolo porušenie práva odvolateľa na spravodlivý proces. Súd zistil správne a zodpovedajúco procesnej
iniciatívestránskutkovýstavpotrebnýnarozhodnutieopodanejžalobeanapokonajvecsprávneprávne
posúdil. Preto rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP v napadnutej časti
potvrdil.33. Odvolací súd sa podľa § 387 ods. 2 CSP, stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi
súduprvejinštancieavreakciinauplatnenéodvolaciedôvodyanazdôrazneniesprávnostipredmetného

rozhodnutia dodáva, že:
Predmetom prejednávaného sporu je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej v
dôsledku odpracovania priemerného týždenného pracovného času presahujúceho limit stanovený v čl.
6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES
z 04. 01.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času.

34. Odvolateľove námietky vo vzťahu k nedostatku právomoci všeobecných súdov na posudzovanie
súladu vnútroštátneho práva s pravom únie, (pričom žalovaný má za to, že žalobca ani nepreukázal,
ktoré ustanovenia vnútroštátnej právnej úpravy sú v rozpore so Smernicou, resp. ktoré boli nesprávne
prevzaté do vnútroštátnej právnej úpravy), ako aj námietky o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie
Slovenskej republiky v spore, (tvrdiac že uvedená Smernica sa nevzťahuje na hasičov, resp. na žalobcu

ako príslušníka Hasičského záchranného zboru SR), považuje odvolací súd za nedôvodné.

35. Vo vzťahu k odvolacej námietky k nedostatku právomoci všeobecných súdov na posudzovanie
súladu vnútroštátneho práva s právom únie odvolací súd upriamuje pozornosť na ust. § 3 ods. 1 CSP,
podľa ktorého súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak

ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. V zmysle § 21 Občianskeho zákonníka,
pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou. Z ustanovenia § 73 CSP
vyplýva potreba určiť subjekt, ktorý za štát koná pred súdom. Aj s použitím ustanovenia § 135 ods. 1
CSP preto správne v predmetnom konaní je označený aj ústredný orgán štátnej správy, ktorý za štát v
predmetnej veci koná. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie v dôsledku

nesprávneho prebratia - transpozície smernice Európskej únie do vnútroštátneho právneho poriadku,
je potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory, pričom odvolací súd poukazuje na to, že z judikatúry
Súdnehodvoravyplýva,žesporyonáhraduškodyspôsobenejporušenímprávaúniemedzijednotlivcom
a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Z týchto dôvodov preto súd prvej inštancie mal
právomoc prejednať a rozhodnúť prejednávaný spor žalobcu a žalovaného o náhradu škody, ktorej sa

domáhal ako nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie pri posudzovaní predmetu sporu musel posudzovať
zodpovednosť žalovaného za škodu žalobcovi, ktorá mu bola spôsobená porušením práva únie, pričom
jedným z predpokladov zodpovednosti je „dostatočne závažné porušenie právnej normy únie, ktorej
cieľom je priznanie práv jednotlivcom“, súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom
spore oprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva únie pri

preberaní Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky, a to konkrétne vo vzťahu
k zákonu č. 315/2001 Z.z., čo znamená, že v jednotlivostiach bol oprávnený a povinný skúmať, či
zákona č. 315/2001 Z.z. zodpovedá cieľom čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Z týchto dôvodov
preto argumentácia žalovaného v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie nebol oprávnený, a teda
nemal právomoc posudzovať súlad zákona č. 315/2001 Z.z. so Smernicou 2003/88/ES, podľa názoru

odvolacieho súdu je nedôvodná.

36. Odvolací súd tu poukazuje i na rozsudok Súdneho dvora C-429/09 z 25. 11. 2010 vo veci Günter
Fuß, ktorý vo svojom rozhodnutí citoval aj súd prvej inštancie, a ktorý sa zaoberal práve otázkou
výkladu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES z 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času v súvislosti s porušením čl. 6 Smernice, ustanovujúceho maximálny
týždenný pracovný čas. Uvedené konanie sa týkalo pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci
zásahovejslužbyspadajúcejdoverejnéhosektoraajehorozpisslužiebstanovovalvpriemernejdĺžke54
hodín týždenne a zahŕňal 24-hodinové zmeny, pričom každá 24-hodinová zmena, v rámci ktorej musel
byť hasič prítomný na pracovisku, pozostávala z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť

prerušená zásahovou činnosťou.

37. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným
významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou
na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-

hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že
zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť,
pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu
dotknutého pracovníka. Súdny dvor vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že členské štáty nemôžujednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto
nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu,
budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.

38. So zreteľom na vyššie uvedené je potrebné urobiť záver, že vnútroštátna právna úprava v
zmysle zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore umožňuje zamestnávateľovi, resp.
služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu
hranicu, stanovenú v čl. 6 písm. b) cit. Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES.

Povinnosťou členských štátov vyplývajúcou zo smernice je dosiahnuť výsledok stanovený smernicou,
ako aj ich povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie
splnenia tejto povinnosti. Vzťahuje sa to na všetky orgány členských štátov.

39. Zákon o hasičskom a záchrannom zbore č. 315/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Zákon“) v § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na pojmy týždenný

služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý
odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja,
štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod 6 cit. zákona bola
do jeho znenia prebratá Smernica č. 2003/88/ES. Napriek zdaniu, že vnútroštátna právna úprava je v
súlade s právom Únie, z ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov

v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, v čom spočíva rozpor s právom
Únie. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v Smernici 2003/88/ES
je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na
systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Čl. 2
ods.1a2Smernice2003/88/ESvymedzuje„pracovnýčas“ako„akýkoľvekčas,počasktoréhopracovník

pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas odpočinku“
ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 Ville
de Nivelles/Rudy Matzak zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov
prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení
smernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to, aby členské

štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v tejto
smernici. To potvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorým je neprekročenie maximálnej hranice priemerného
týždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6 písm. b) cit. Smernice.

40. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci D. J. proti Radiotelevizija Slovenija, sp.zn. C-344/19 z 09.

03. 2021, článok 2 bod 1 Smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že čas pracovnej pohotovosti
vo forme nepretržitej dostupnosti, počas ktorého musí byť pracovník len telefonicky zastihnuteľný a ak
je to potrebné, dostaviť sa na pracovisko v lehote jednej hodiny, pričom môže bývať v služobnom byte,
ktorý mu dal k dispozícii jeho zamestnávateľ v mieste tohto pracoviska, ale nemusí sa v ňom zdržiavať,
predstavujevcelomrozsahupracovnýčasvzmysletohtoustanovenia,lenpokiaľzcelkovéhoposúdenia

všetkých okolností veci, predovšetkým z dôsledkov takej lehoty, a prípadne z priemernej pravidelnosti
zásahovpočastejtodoby,vyplýva,žeobmedzeniauloženétomutopracovníkovipočasuvedenejdobysú
takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať
v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim
vlastným záujmom. Slabá dostupnosť voľnočasových aktivít v najbližšom okolí predmetného miesta nie

je na účely takéhoto posúdenia relevantná.
Na položené otázky vo veci C-580/19 z 09. 03. 2021, RJ a Stadt Offenbach am Main (mesto Offenbach
am Main, Nemecko) Súdny dvor EÚ odpovedal cit.: „článok 2 bod 1 smernice 2003/88 sa má
vykladať v tom zmysle, že čas pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej dostupnosti, počas ktorého
pracovník musí byť schopný so svojou zásahovou uniformou a služobným vozidlom, ktoré mu poskytol

zamestnávateľ, s využitím oprávnení spočívajúcich vo výnimkách zo Zákona o cestnej premávke a
v práve prednosti viažucich sa na toto vozidlo dostaviť sa na hranice mesta, v ktorom sa nachádza
jeho služobný útvar, v lehote 20 minút, predstavuje v celom rozsahu „pracovný čas“ v zmysle tohto
ustanovenia, len pokiaľ z celkového posúdenia všetkých okolností veci, predovšetkým z dôsledkov takej
lehoty, a prípadne z priemernej pravidelnosti zásahov počas tejto doby, vyplýva, že obmedzenia uložené

tomuto pracovníkovi počas uvedenej doby sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú
možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon
práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom.“ObdobneSúdnydvorEÚvoveciC-107/19z09.09.2021(XRprotiDopravnípodnikhl.m.Prahy,akciová
společnost) rozhodol tak, že „ článok 2 smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4.
novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa má vykladať v tom zmysle,

že prestávka v práci, ktorá sa poskytuje pracovníkovi počas jeho denného pracovného času a počas
ktorej musí byť v prípade potreby schopný do dvoch minút odísť na výjazd, je „pracovným časom“ v
zmysle uvedeného ustanovenia, ak z celkového posúdenia všetkých okolností vyplýva, že obmedzenia
uložené tomuto pracovníkovi počas uvedenej prestávky v práci majú takú povahu, že objektívne a veľmi
významne ovplyvňujú možnosť pracovníka slobodne nakladať s časom, v rámci ktorého sa od neho

výkon práce nepožaduje, a venovať sa vlastným záujmom.“
V rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-214/20 z 11. 01. 12020 (MG a Dublin City Council (mestská
rada v Dubline, Írsko) súdny dvor odpovedal na položené otázky cit.: „článok 2 bod 1 Smernice
2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že doba pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej dostupnosti
zabezpečovanej hasičom v zálohe, počas ktorej tento pracovník vykonáva so súhlasom svojho
zamestnávateľa samostatnú zárobkovú činnosť, ale v prípade tiesňového volania sa musí dostaviť na

hasičskú stanicu, na ktorú je pridelený, v lehote najviac desiatich minút, nepredstavuje „pracovný čas“
v zmysle tohto ustanovenia, ak z celkového posúdenia všetkých okolností prejednávanej veci, najmä
z rozsahu a spôsobu, akým môže pracovník vykonávať inú zárobkovú činnosť, a skutočnosti, že nie
je povinný zúčastniť sa na všetkých zásahoch zabezpečovaných z tejto hasičskej stanice, vyplýva, že
obmedzenia kladené na pracovníka počas tejto doby nemajú takú povahu, aby objektívne a vo veľmi

významnej miere ovplyvnili schopnosť tohto pracovníka slobodne nakladať počas danej doby s časom,
v rámci ktorého sa od neho výkon profesionálnej služby hasiča v zálohe nevyžaduje.“
Vo vzťahu k pôsobnosti cit. Smernice na žalobcu, t.j. na hasičov, resp. príslušníkov Záchranného a
hasičského zboru, jej výklad bol uvedený aj v rozsudku Súdneho dvora v spojených veciach C-397/01
až C-403/01 zo dňa 05. 10. 2004 Pfeiffer a i., ako aj v uznesení Súdneho dvora vo veci C-52/04

zo dňa 14. 07. 2005 Personalrat der Feuerwehr Hamburg. V prejednávanom spore sa na činnosť,
vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru, táto výnimka nevzťahuje. Cieľom Smernice 89/391
je podpora zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Z čl. 2 ods. 1 vyplýva, že
rozsah pôsobnosti je nutné chápať širšie, teda výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom
pododseku je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku nevylučuje z pôsobnosti

smernice služby civilnej ochrany en bloc, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb. Rozsah
pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje smernica členským
štátom chrániť. Jej účelom bolo zabezpečenie riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu
verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného
rozsahu - napríklad katastrofa, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre

zásahové a záchranné tímy. Taká služba civilnej ochrany v užšom zmysle sa odlišuje od štandardnej,
základnej náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Záchranného a hasičského zboru.
Nevyznačuje sa žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem Spoločenstva v
oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z
pôsobnostiuvedenévčlánku2ods.2prvompododsekuSmernice89/391.Najednejstranezákonodarca

SpoločenstvasícevychádzalzozásadypoužiteľnostiSmernice2003/88/ESnatakétočinnosti,nastrane
druhej, dal možnosť členským štátom odchýliť sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení
smernice (článok 17). V článku 17 ods. 3 písm. b) iii) Smernice 2003/88/ES sa uvádza, že v súlade s
odsekom2tohtočlánkusamôžuvykonaťodchýlkyčlánkov3,4,5,8až16vprípadečinnostíspojenýchs
potrebounepretržitejslužbyalebovýroby,najmäprotipožiarneslužbyaslužbycivilnejochrany.Odchýlku

od článku 6 však Smernica nepripúšťa ani v prípade takéhoto charakteru činností.
Zo záverov uznesenia Súdneho dvora vo veci C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva,
že článok 2 smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a
ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj článok 1 ods. 3 Smernice Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané

zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, ako je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci
samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok 6 bod 2 Smernice 2003/88/ES
v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný
čas, vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade výnimočných
okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho

fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok,
zdravie, bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov
pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť v
čo najväčšom rozsahu zachované ciele Smernice 89/391. Čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/EHS definujesvoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činností, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na
článok 2 Smernice 89/391/EHS. Smernica 89/391 sa v zmysle čl. 2 ods. 1 uplatňuje „na všetky odvetvia
činnosti a to verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného patria všeobecne uvedené činnosti služieb

(priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.) Ako
vyplýva z ods. 2 prvého pododseku, neuplatňuje sa uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutne v
rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb
civilnej ochrany.

41. V prejednávanom spore sa na činnosť, vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru, táto
výnimka nevzťahuje. Je potrebné poukázať na cieľ smernice 89/391, ktorý je zameraný na podporu
zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Rovnako aj zo znenia jeho čl. 2 ods.1
vyplýva, že rozsah jej pôsobnosti je nutné chápať širšie. Z toho vyplýva, že výnimky z pôsobnosti
uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku, je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 prvý pododsek
Smernice 89/391 nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité

osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu
ustanovení tejto smernice. Táto výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391
sa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov,
ktoré dovoľuje smernica členským štátom chrániť. Z tohto hľadiska bola výnimka uvedená v čl. 2
ods. 2 prvom pododseku Smernice 89/391 prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb

nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia
alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť
pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Takto popísaná služba civilnej ochrany v užšom zmysle
slova, na ktorú sa vzťahuje uvedené ustanovenie, sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej obsahovej
náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Záchranného a hasičského zboru.

42. Aj keď služba žalobcu okrem plnenia úloh pri zdolávaní požiarov zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva, najmä pri poskytovaní priameho výkonu záchranárskych činností pri haváriách,
živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach a teda, musí čeliť udalostiam, ktoré prirodzene
fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok,

zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov
pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť
v čo najväčšom rozsahu zachované ciele Smernice 89/391. Súdny dvor aj v tomto uznesení dospel k
záveru, že jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku Smernice
89/391,bolozabezpečenieriadnejčinnostislužiebnevyhnutnýchnaúčelyochranybezpečnosti,zdravia,

ako aj verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností - napríklad
v prípade katastrofy. Odvolací súd na základe vyššie uvedeného tak uzatvára, že služobná činnosť
žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

43.Knámietkenedostatkuvecnejpasívnejlegitimácieštátusažiadauviesť,žeSúdnydvortiežrozhodol,

že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré
môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v
prípade, ak by nebolo možné vykladať a uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami
práva Únie, vnútroštátne súdy a správne orgány majú povinnosť uplatňovať právo Únie v celom rozsahu
a chrániť práva, ktoré toto právo Únie priznáva jednotlivcom, pričom v prípade potreby neuplatnia

nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore s právom Únie. Je potrebné vziať na zreteľ
aj ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené
jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých
je Únia založená. Z uvedenej judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia
práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a

bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť
túto škodu nahradiť. Uplatnenie podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov
za škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať
podľa usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie. Náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi môže
zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát. Právo Únie nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť

verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má
samotný členský štát. Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody,
keď sú splnené tri podmienky, t.j. 1. že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom
práva a porušenie je dostatočne závažné, 2. existencie škody a 3. priama príčinná súvislosť medziporušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Za splnenie týchto troch podmienok musí
štát napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za
spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách

nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy
(zásada ekvivalencie) a nemôže byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému
sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity).

44. Žalobca ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora,

odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený
v článku 6 písm. b) Smernice 2003/88. Preto sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti
orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia
tohto ustanovenia.

45. Prvá podmienka priznania uplatneného nároku je v danom prípade splnená, pretože článok 6 písm.

b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má
mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti
a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od
ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom

prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k
tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Uvedené dôležité pravidlo sociálneho
práva nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu.

46. Vo vzťahu k druhej podmienke, judikatúra Súdneho dvora za dostatočne závažné porušenie práva

Únie považuje zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré
majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej
normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym orgánom.
Porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora
v danej oblasti.

47. Žalobcovi boli rozvrhované služby takým spôsobom, že na 16,5-hodinovú riadnu službu v služobný
deň nadväzovala určená 7,5-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku (niekedy 17 na 8) tak, že
súhrn takto rozvrhnutého týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín.

48. Žalovaný vo svojom odvolaní argumentoval s poukazom na rozsudok Súdneho dvora C-46/93 a
C-48/93 vo veci Brasserie du pecher a Factortame a namietal, že žalobca nepreukázal, že vyvinul
primerané úsilie, aby sa vyhol škode alebo obmedzil jej rozsah, resp. že by využil dostupné prostriedky
na svoju ochranu, ktoré mal k dispozícii, žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že
odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, že výkon služobnej pohotovosti pociťuje ako výraznú ujmu.

Odvolací súd však považuje za potrebné poukázať na neskoršiu judikatúru Súdneho dvora,
predovšetkým na rozsudok vo veci G. Fuß v spojení s rozsudkom C-445/06 vo veci Danske Slagterier.
Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným
osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď
by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Súdny

dvor už teda rozhodol, že výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami
práva Únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené
na porušení práva Únie museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa
jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva právo Únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel.
Pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť

tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať. Vzhľadom na toto slabšie
postavenie môže byť totiž takýto pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči
zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré
môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka. Okrem toho treba zdôrazniť,
že v takej veci ako vo veci samej, ktorá sa týka porušenia ustanovenia práva Únie s priamym účinkom zo

strany zamestnávateľa vo verejnom sektore, vyžadovanie splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci
najprv požiadali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania práva Únie na účely získania náhrady
škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia by malo za následok, že orgánom dotknutého členského
štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržovanie takýchto noriem systematicky prenášanána jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti
vyňaté z ich dodržovania. Vyžadovanie takejto podmienky by totiž znamenalo spochybnenie práva na
náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť

jeho dodržovanie bez toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88
nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržovanie minimálnych
požiadaviek upravených týmto ustanovením, ale naopak, zamestnávateľovi nariaďuje, aby v prípade,
ak je do vnútroštátneho práva prebratá výnimka upravená v článku 22 tej istej smernice, získal osobný,
výslovný a slobodne vyjadrený súhlas uvedeného pracovníka s tým, že sa vzdáva práv priznaných týmto

článkom 6 písm. b), čo v danom prípade preukázané nebolo.

49. V posudzovanej veci vznikla žalobcovi nemajetková ujma, ktorú je možné posúdiť podľa zásad
upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti.
Predmetom ochrany podľa tohto ustanovenia sú osobné práva občana, ktoré ovplyvňujú rozvoj jeho
osobnosti a sú s ním úzko späté. Jedná sa o nehmotné hodnoty ľudskej osobnosti v jej fyzickej (telesnej),

ako aj psychicko - morálno - sociálnej integrite. Funkciou práva na ochranu osobnosti je zabezpečenie
dôstojnej existencie a slobodného rozvoja osobnosti fyzickej osoby.

50. Jedným z najvýznamnejších osobnostných práv je, o.i., právo na súkromný a rodinný život,
ako aj právo na ochranu zdravia. Odvolací súd odkazuje na závery súdu prvej inštancie o vzniku

nemajetkovej ujmy u žalobcu, ktorej podstatou je skutočnosť, že tento namiesto času, ktorý mohol tráviť
s rodinou, prípadne inak ako v zamestnaní, tento čas trávil práve v zamestnaní. Je potrebné dodať, že
žalobca má aj právo na ochranu zdravia podľa Čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, že uvedený článok
zaväzuje štát zabezpečiť jeho realizáciu predovšetkým prostredníctvom právnej úpravy materiálnych
a inštitucionálnych predpokladov nevyhnutných na jeho efektívny výkon. V pracovnoprávnej oblasti je

právonaochranuzdraviazabezpečovanépredovšetkýmzavádzanímopatrenínazlepšeniebezpečnosti
a ochrany zdravia pracovníkov, vrátane úpravy pracovných podmienok, medzi ktoré patrí aj organizácia
pracovného času a odpočinku. Každý má právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného
vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej dovolenky (článok 24 Všeobecnej Deklarácie
ľudských práv). Z úvodných ust. Smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia

bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj Smernice Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, vyplýva, že normotvorca vychádzal z faktu, že je ešte stále
príliš vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a musia sa preto bezodkladne zaviesť alebo
zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší
stupeň ich ochrany, pričom tento cieľ by sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci

by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem „odpočinok“ sa musí vyjadriť v jednotkách času,
t.j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný,
týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť
maximálnu hranicu týždenného pracovného času; primeraný odpočinok" znamená, že pracovníci majú
pravidelný čas odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý

a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia
práce nespôsobia úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani
dlhodobo nepoškodia zdravie.

51. Vychádzajúc aj z vyššie uvedených skutočností, je potrebné sa stotožniť so záverom súdu, že

žalobcovi nepochybne vznikla nemajetková ujma. Uvedená ujma u žalobcu spočíva v porušení jeho
základného osobnostného práva - práva na súkromný a rodinný život, právo na ochranu zdravia, telesnej
a psychickej integrity, spočívajúca predovšetkým v porušení práva na primeranú dobu odpočinku.
Nemožno sa stotožniť s argumentáciou žalovaného, že nebola splnená podmienka pre uplatnenie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, že v

zmysle uvedeného ustanovenia je možné žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce
zadosťučineniepodľaods.1§13aženeoprávnenýmzásahombolavznačnejmierezníženádôstojnosť,
resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti.

52. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené (právo na

ochranu zdravia) a jeho okolnosti, nemožno podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie
požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti.
Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti vymenované v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
sú uvedené príkladmo, teda právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedkyochrany, a ktoré z týchto právnych prostriedkov dotknutá osoba použije, závisí predovšetkým na jej
vôli, ktorá bude ovplyvnená povahou a intenzitou neoprávneného zásahu. Fyzická osoba má právo
najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto

zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie
morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa odseku 1
nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu
došlo, t.j., že žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky,
aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, resp. prijala

vnútroštátnu právnu úpravu v zmysle zák. č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore, ktorý
umožňuje zamestnávateľovi resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že
tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu
a rady 2003/88/ES, neprichádza do úvahy morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie
predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie difamujúcich výrokov a pod. Uvedené prostriedky nápravy
podľa § 13ods.1 Občianskeho zákonníka za takýchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v

takomto prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie.

53. K argumentácii žalovaného, podľa ktorej pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca
odpočívaťalebosavenovaťinejčinnosti,žeprinariadenejslužobnejpohotovostijevmiestevykonávania
štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok zamestnanca a teda, sa od neho

nevyžaduje aktívna činnosť, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej
pohotovosti, je potrebné odkázať na opakované konštatovanie Súdneho dvora, že pojem „pracovný
čas“ treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je
zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po
prvé pracovník musí byť „v práci“, po druhé musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí

vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti. Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo
nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého
poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť
počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to, či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine.

54. Preto odvolací súd aj tieto námietky žalovaného považoval za nedôvodné. Žalobca vykonáva službu
na mieste určenom zamestnávateľom, musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí
byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych
resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si
svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a

spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim
vlastným potrebám, je nielen výrazne obmedzená, ale priam vylúčená.

55. Právo na odpočinok u žalobcu bolo niekoľko rokov porušované, pričom žalobca plní v spoločnosti
veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, že je o to viac dôležité,

aby mal možnosť si po práci aj odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu
aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania. Jeho pracovná pozícia je vysoko
zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná. Vzhľadom na odpracované hodiny nad týždenný limit
dovolený právom Európskej únie za obdobie od 6/2020 do 4/2023 výška priznanej nemajetkovej ujmy
2.500,-eurstýmsúvisiacaniejeneprimeraná(ajvzhľadomužnapredchádzajúcuúvahu).Prácažalobcu

ako hasiča je nielen náročná, riziková, nezameniteľná a veľmi dôležitá. Preto je potrebné zabezpečiť,
aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný život.

56. Odvolací súd výšku peňažnej náhrady priznanú súdom prvej inštancie považuje za minimálne
primeranú. Vzhľadom na špecifickosť uplatňovaného nároku a čas, ktorý žalobca nestrávil odpočinkom,

nevenoval sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia
s výkonom jeho povolania, nemožno považovať záver súdu prvej inštancie za nesprávny. Súd totiž
pri posudzovaní tejto výšky je viazaný právnym predpisom len v tom, že má posúdiť primeranosť
uplatňovanej výšky ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácie normy Európskej únie utrpel.
Spôsob určenia je na úvahe súdu a táto úvaha nie je podľa záveru odvolacieho súdu neprimeraná,

zjavne nevybočujúca z pravidiel primeranej náhrady.

57. Odvolací súd sumarizačne poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov Slovenskej
republiky v skutkovo a právne totožných prípadoch náhrady nemajetkovej ujmy požadovanejpríslušníkmi hasičského a záchranného zboru podporujúce závery tohto rozhodnutia: rozsudok
Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 6Co/24/2024 z 05. 03. 2024 (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského
súdu v Košiciach sp.zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019, 6Co/244/2019, 1CoPr/8/2019,

6Co/60/2022,6Co/69/2022,6Co/102/2022,6Co/89/2022,6Co/60/2022a6Co/35/2022a6Co/129/2022),
rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 27. 02. 2024, sp.zn. 14Co113/2023, rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici, sp.zn. 15Co/161/2023 z 31. 01. 2024. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp.zn.
6Co/113/2023 z 17. 10. 2023, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 12Co/59/2022 z 11.
10. 2023). Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 2Co/152/2022 z 17. 08. 2023. Odvolací súd

poukazuje na rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19.11.2020, sp.zn.
2Co/54/2020 z 03. 12. 2020 a tiež rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 15Co/86/2022
z 10. 05. 2023, sp.zn. 16Co/36/2022
z 23. 03. 2023. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 10Co/15/2023 zo dňa 10. 08. 2023,
rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp.zn. 9Co/66/2022 z 13. 04. 2023, rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp.zn. 16Co/11/2022 z 22. 02. 2023, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici,

sp.zn. 14Co/2/2023 z 13. 02. 2023, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 17Co/82/2022
zo dňa 13. 12. 2022, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 14Co/7/2022 zo dňa 12. 10. 2022.
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 6Co/129/2022 zo dňa 10. 10. 2022, rozsudok Krajského
súdu v Košiciach, sp.zn. 9CoCsp/4/2020 z
04. 05. 2021, rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp.zn. 5CoPr/3/2020 z 18. 03. 2021) (por. napr.

rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 11CoPr/1/2020, 11CoPr/4/2019, 3CoPr/229/2019).
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 11Co/222/2020 z 16. 12. 2020, rozsudok Krajského súdu
v Prešove, sp.zn. 15Co/6/2020 zo dňa 16. 11. 2020, rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp.zn.
9CoPr/1/2019 z 12. 05. 2020.

58. Aj cez prizmu uvedených právoplatných záverov všeobecných súdov Slovenskej republiky nemal
odvolací súd v predmetnej veci dôvod na opodstatnené pochybnosti o existencii základu i výšky nároku,
akú žalobcovi priznal súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsahom.

59. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného vo vzťahu k trovám konania je potrebné poukázať

na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24. 05. 2022 č.k. II. ÚS/233/2022-18. V tomto
rozhodnutí sa Ústavný súd stotožnil s názorom krajského súdu, ako i názorom prezentovaným v
komentári k Civilnému sporovému poriadku, z ktorého jednoznačne vyplýva, že pokiaľ príslušný súd
skonštatuje zásad do osobnostných práv, má žalobca plný úspech v spore, teda patrí mu plný nárok na
náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásady úspechu. Z tohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne

v akej výške bola priznaná nemajetková ujma v peniazoch.

60. V danom prípade predmetom konania bol nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy. Výška
uplatňovaného nároku teda bez akýchkoľvek pochybností závisela od úvahy súdu. Aj keď Civilný
sporový poriadok už nemá ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej v ust. § 142 ods. 3 O.s.p., uvedené

neznamená, aby nová právna úprava vylučovala osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a
nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od úvahy súdu. Pri uplatňovaní nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy bolo povinnosťou žalobcu v žalobe uviesť jeho požadovanú výšku. Z
povahy tohto nároku však vyplýva, že presné stanovenie výšky plnenia je závislé od úvahy súdu. V
sporovom konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov,

čomu zodpovedá aj systematické začlenenie ustanovenia § 255 CSP. Podľa tohto kritéria môže súd
priznať náhradu trov konania v plnej výške aj vtedy, ak súd priznal nárok úspešnej strane, nie však v
požadovanej výške. Ide o prípady, keď výška nároku závisí od úvahy súdu.

61. Do pozornosti odvolací súd dáva, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č.k. II. ÚS

225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republikypodč.31/2020konštatovalcit.:„Vtýchtoprípadochvšakžalobcu,ktorémubolapriznanáaspoň
časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o
náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje

rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“

62. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok vo vyhovujúcej časti, t.j. vo výroku I. a vo výroku III. o
trovách konania v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny, s odôvodnením rozhodnutiasúdom prvej inštancie sa stotožňuje a tak, ako je už uvedené vyššie s poukazom na ustanovenie §
387 ods. 2 CSP na neho odkazuje. Odvolací súd sa pritom neodchýlil od praxe akú pri rozhodovaní o
obdobných nárokoch zvolili iné odvolacie súdy, či aj iný senát tunajšieho súdu.

63. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1
CSP a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

64. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).