Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 18, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/20/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8323202026
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8323202026.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členiek senátu

JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom D. E. B. F. XXXX/XX, XXX XX B., zastúpeného: Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka,
CSc, s.r.o., so sídlom Ku Potoku č. 4, 040 01 Košice, IČO: 54 725 542, proti žalovanému: Slovenská
republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova č. 2, 812 72 Bratislava, IČO:
00 151 866, o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie práva žalovaného podľa práva
EurópskejúnieSlovenskourepublikou,oodvolanížalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduHumenné
č.k. 13C/47/2023-101 zo dňa 11.01.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výrokoch I. a III.

II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
,,I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.900,00 Eur v lehote do 15 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Súd žalobu v prevyšujúcej časti z a m i e t a.

III. Súd žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanému v rozsahu 100%
z prisúdenej sumy s tým, že o samotnej výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením súdneho úradníka“

2. V odôvodnení súd prvej inštancie okrem iného uviedol, že žalobca si predmetnou žalobou uplatnil
nárok na náhradu škody (vo forme nemajetkovej ujmy) z dôvodu porušenia práva EÚ postupom
žalovaného, ktorý neúplne, resp. nesprávne prevzal do právneho poriadku SR Smernicu 2003/88/ES,

čím porušil právo žalobcu na smernicou stanovený maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48
hodín. V tejto súvislosti súd konštatoval, že právo na náhradu škody spôsobenej porušením práva
Únie, patrí medzi všeobecné zásady komunitárneho práva, vyplývajúce priamo z judikatúry SD EÚ bez
ohľadu na vnútroštátnu právnu úpravu, a odráža základné vlastnosti komunitárneho práva - zásadu
prednosti a priameho účinku, ako aj povinnosť vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho
práva ex officio. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú

škodu, ktorá sa vzťahuje na prípady: ad 1/ porušenia práva únie členským štátom pre absentujúcu
alebo nesprávnu transpozíciu smerníc, ad 2/ aplikáciu ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku
odporujúcu úniovému právu, ad 3/ vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s
právom Únie, ad 4/ na prijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore s právom Únie.Pre vznik nároku žalobcu na náhradu škody sa vyžaduje splnenie vyššie vymienených troch podmienok,
pričom súd prvej inštancie po preskúmaní okolností daného prípadu a s prihliadnutím na judikatúru
Súdneho dvora Európskej únie mal za to, že tieto podmienky sú v danej právnej veci splnené, a teda

nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je daný.
Súd prvej inštancie sa vyporiadal s námietkou žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie.
Poukázal na to, že z judikatúry Súdneho dvora jednoznačne vyplýva, že v prípade, ak sa fyzická osoba
domáha nároku na náhradu škody v dôsledku nesprávne transponovanej smernice, v dôsledku čoho
došlo k porušeniu práv tejto osoby, pričom predpisy komunitárneho práva neupravujú postup, akým

sa týchto nárokov môže fyzická osoba dovolať, táto má právo subsidiárne použiť právne predpisy
vnútroštátneho práva pri zachovaní princípov rovnocennosti (existencia rovnakých procesných pravidiel
a zásad rozhodovania ako sú tie, ktoré sa uplatňujú pri obdobných nárokoch s výlučne vnútroštátnou
povahou aj v prípade nárokov založených na práve EÚ) a princípov účinnosti (zabezpečenie, aby
vnútroštátne procesné pravidlá neznemožnili uplatňovanie nárokov, založených na práve EÚ alebo ich
neprimerane nesťažili). Keďže vnútroštátna právna úprava Slovenskej republiky neobsahuje špeciálne

ustanovenia o konaní o náhradu škody v dôsledku nesprávnej transpozície smernice, teda práva EÚ
do právneho poriadku SR, v dôsledku uvedeného súd prvej inštancie na vec aplikoval podľa zásady
analógie právnu úpravu, ktorá upravuje právne vzťahy obsahom a účelom najbližšie. Súd prvej inštancie
analogicky na vec aplikoval ustanovenie § 4 písm. e) zákona č. 513/2003 Z.z., ktoré upravuje okruh
štátnych orgánov, ktoré sú oprávnené konať v mene SR pri vzniku zodpovednosti za škodu, a to

poukazujúc na povinnosť vnútroštátneho súdu rešpektovať princípy rovnocennosti a účinnosti. Súd prvej
inštancie podotkol, že z judikatúry Súdneho dvora EÚ ako aj z princípov, na ktorých je založené právo
EÚ vyplýva, že členský štát zodpovedá za nesprávnu transpozíciu smernice do jeho vnútroštátneho
práva, a preto pasívna vecná legitimácia vyplývajúca z hmotného práva svedčí v danej právnej veci
práve Slovenskej republike ako členskému štátu, ktorý porušil povinnosti vyplývajúce z práva EÚ. V

mene štátu je oprávnené v danej veci konať Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého
spadá aj Hasičský a záchranný zbor SR, ktoré bolo garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č.
315/2001 Z.z.
Za nedôvodnú považoval súd prvej inštancie námietku žalovaného, že na štátnu službu hasičov
sa predmetná smernica nevzťahuje, pretože činnosti, ktoré vykonávajú príslušníci Hasičského a

záchranného zboru je možné subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice v čl. 2 ods. 2
Smernice 89/391/EHS. Súd pritom poukázal na judikatúru Súdneho dvora, ktorý sa predmetnou otázkou
zaoberal v rozhodnutiach vo veciach Fuß (C-429/09), Pfeiffer (C-397/01 až C-403/01), Personalrat
der Feuerwehr Hamburg (C-52/04). Poukazujúc na zámer smernice 89/391/EHS súd prvej inštancie
konštatoval, že táto nevylučuje z pôsobnosti všetky služby civilnej ochrany, ale len „určité osobitné

činnosti“ týchto služieb, a teda sa neuplatní len v prípadoch, ak nastane určitá vážna - kritická situácia,
pri ktorej sa vyžaduje zabezpečiť ochranu zdravia, verejnej bezpečnosti, a ak by za takejto situácie
uplatňovaním všetkých povinností, vyplývajúcich zo smernice, došlo k obmedzeniu alebo ohrozeniu
možnosti zabezpečiť uvedené činnosti. Jedná sa však o výnimočné situácie, a teda nejde o automatické
vylúčenie všetkých vzťahov v rámci civilnej ochrany, ktoré majú byť chránené predmetnou smernicou, a

v rámci ktorých taktiež má dôjsť k ochrane zdravia zamestnancov. Služobná činnosť žalobcu ako hasiča
tak patrí do pôsobnosti Smernice. Za nemenej významnú skutočnosť v predmetnej veci považoval súd
prvej inštancie to, že Súdny dvor Európskej únie už vo vzťahu k tejto problematike zaujal stanovisko v
rozhodnutí G. Fuß (C-429/09), kde výslovne uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani
hasiči. V bode 33 predmetného rozsudku Súdny dvor konštatuje, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88

predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý
pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia,
ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný
čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia
článku 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ

ide o také činnosti ako je činnosť hasičov, o ktorú ide v prejednávanej veci, hoci by k tomu došlo len
prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeifferai., C-397/01, body
98 a 100, ako aj G. Fuß, C-429/09, body 33 - 35 a 38). Otázku, či do rozsahu pracovného času možno
zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov (lekárov, hasičov) taktiež zodpovedal Súdny dvor
v rozsudku G. Fuß (C-429/09 týkajúci sa hasičov), J. Vorel (C-437/05 týkajúci sa lekárov) a Pfeiffer

(C-397/01 týkajúci sa lekárskych záchranárov).
Vo vzťahu k námietke žalovaného, v ktorej poukázal na čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES, súd
prvej inštancie konštatoval, že smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6
(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. V tejto súvislostipovažoval za nevyhnutné si uvedomiť, že na to aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo
nevyhnutné, aby bolo prevzaté do právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona č. 315/2001
Z.z. nevyplýva, že by Slovenská republika uvedené ustanovenie prevzala, a teda, že by maximálny

týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného obdobia 4 mesiacov,
resp. za splnenia smernicou stanovených podmienok, aj v dlhšom období. Keďže Slovenská republika
neprevzalavžiadnomsvojomustanovenízákonač.315/2001Z.z.aniinomzákone,upravujúcomprávne
postavenie príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, články smernice o stanovení maximálneho
týždenného pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že by prevzala, resp. že by do právneho

poriadku SR boli transponované ustanovenia smernice o možnosti určenia referenčného obdobia, v
ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ustanovenia § 86 zákona č. 315/2001
Z.z. sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené nesúvisí s maximálnym
obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice. Vzhľadom na uvedené, súd prvej inštancie
považoval námietku žalovaného o zisťovaní splnenia podmienok v rámci referenčného obdobia za
nedôvodnú,nakoľkoustanovenieoreferenčnomobdobí,súvisiacomsmaximálnouvýmeroutýždenného

pracovného času, taktiež nebolo do právneho poriadku SR riadne prevzaté, a preto sa žalovaný nemôže
dovolávať jeho aplikácie.
Poukazujúc na judikatúru Súdneho dvora EÚ, z ktorej jednoznačne vyplýva, že Smernica 2003/88/
ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne
a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám,

mal súd prvej inštancie za jednoznačne splnené predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu
spôsobenú porušením práva Únie, keďže v danej veci došlo k porušeniu práva žalobcu na oddych,
zabezpečený stanovením maximálneho týždenného pracovného času v trvaní 48 hodín, ktoré vyplýva
z ustanovenia čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, ktoré má priamy účinok, keďže je dostatočne jasné
a určené, a jeho cieľom bolo priznať jednotlivcovi práva. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že išlo

o porušenie dostatočne závažné a medzi týmto porušením a spôsobenou škodou jednotlivcovi existuje
priama príčinná súvislosť.
Čo sa týka námietky žalovaného, že žalobca nevykonal úkony, ktorými by upozornil zamestnávateľa
na porušenie práva, resp. úkony, ktorými by namietal rozvrhnutie pracovného času, súd prvej inštancie
konštatoval, že judikatúra Súdneho dvora EÚ, konkrétne rozsudky (C-429/09, C-445/06) takéto

podmienky neustanovujú, preto by bolo v rozpore so zásadou efektivity, aby žalovaný bol zvýhodnený
oproti žalobcovi, ktorého práva boli porušené. Nemožno ochraňovať žalovaného, ktorý porušil svoje
povinnosti vyplývajúce z komunitárneho práva, a prenášať zodpovednosť na žalobcu, aby sa tento
domáhal odstránenia protiprávneho stavu najprv u zamestnávateľa, nakoľko uvedeným postupom nie
je podmieňované vyvodzovanie zodpovednosti fyzickej osoby voči členskému štátu za nesprávne

transponovanie smernice, ktoré priamo upravuje práva pre tieto fyzické osoby.
Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca v priebehu troch rokov, za ktoré si uplatnil nárok na
náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy, odpracoval 25-krát vyšší počet hodín v rámci týždenného
pracovného času ako bol maximálny týždenný pracovný čas podľa čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES,
bol žalobca z uvedeného dôvodu ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť

s blízkymi, resp. fyzicky a psychicky regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho
a vnútroštátneho práva, súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy, priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s
§ 11 Občianskeho zákonníka, keďže v dôsledku konania, resp. nekonania žalovaného došlo k porušeniu
práva žalobcu na súkromný a rodinný život, práva na odpočinok, aj do práva na ochranu jeho zdravia,

a teda za tento zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie, pričom pri stanovení konkrétnej
výšky náhrady prihliadal na kritéria stanovené zákonom a rozhodovacou činnosťou súdov. Vzhľadom
na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď
ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu
fyzických síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve

peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Z podanej žaloby mal súd
za jednoznačne preukázané, že žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške
5.000,- eur.
V predmetnej právnej veci súd prvej inštancie z výsluchu žalobcu zistil, že tento vykonáva namáhavú
pracovnú činnosť, ktorá si vyžaduje plne sústredenie ako aj využívanie fyzických a psychických síl, v

dôsledku čoho potrebuje dostatočný čas na regeneráciu fyzických i psychických síl, pričom tento čas je
dlhodobo okliešťovaný, nakoľko žalobcovi je nariaďovaný výkon služobných povinnosti nad maximálny,
smernicou povolený limit týždenného pracovného času v trvaní 48 hodín. Z predloženého výpisu z
dochádzkového systému súd prvej inštancie zistil, že za 3 roky došlo u žalobcu 25-krát k prekročeniutýždenného pracovného času počas 21 mesiacov zo žalobou uplatneného celkového obdobia 3 rokov.
Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že uvedené má vplyv aj na možnosť plánovať si voľnočasové aktivity,
nakoľko nie vždy má dostatok času načerpať nové sily a budovať rodinné väzby, pomáhať svoje

invalidnej manželke, či venovať sa svojim vnukom a vnučkám, resp. času ktorý by mohol využiť na
odpočinok a regeneráciu síl, venovať sa svojim koníčkom, či prípadne pomáhať svojej matke vo vyššom
veku. Poukazujúc na uvedené okolnosti prejednávanej veci a prípadu, na dlhodobé porušovanie práva
žalobcu na dostatočný oddych, rozsah v akom dochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného
pracovného času (25 x počas 21 mesiacov za žalobcom uplatnené obdobie 3 rokov), ako aj na náhradu

nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú
ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca má nárok na
primeranú finančnú náhradu v sume 2.900,- eur, nakoľko porušením práva Únie bolo skutočne do jeho
osobnostnej sféry zasiahnuté. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol zohľadňujúc aj skutočnosť, v
akom rozsahu je priznávaná výška nemajetkovej ujmy žalobcom v obdobných súdnych sporoch v rámci
SR.

Vzhľadom na to, že v tomto prípade sa úvaha súdu sa týkala skutkových okolností, ktoré sú podstatné
pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia, nie čo do základu uplatneného nároku, súd prvej inštancie
priznal žalobcovi ako úspešnej strane nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% z prisúdenej
sumy (§ 255 v spojení s § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len
ako ,,CSP“.)

3. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov I. a III. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalovaný z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP navrhujúc zmenu rozsudku tak, že
žaloba bude zamietnutá. Uviedol, že súd prvej inštancie konštatoval, že obsah Smernice 2003/88/ES bol
do zákona č. 315/2001 Z.z. prebratý nesprávne. Ak sa však súd prvej inštancie chcel dostať do pozície

orgánu, ktorému je zverená právomoc posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne
záväzných právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky so smernicou Európskej únie,
tak toto právo bez akýchkoľvek pochybností nespadá do kompetencie súdu prvej inštancie, resp. do
kompetencie iného všeobecného súdu členského štátu Európskej únie. Podľa názoru žalovaného a v
zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky ako aj právneho poriadku Európskej únie súd prvej

inštancie nemá zverenú právomoc na porovnanie súladu, resp. právne záväznému vysloveniu nesúladu
zákona č. 315/2001 Z.z. (alebo len niektorých ustanovení tohto zákona) so Smernicou 2003/88/ES vo
všeobecnosti, ani v konkrétnom prejednávanom prípade žalobcu. Súd prvej inštancie si takýto záver
nemohol osvojiť ani ako predbežnú právnu otázku, nakoľko dôsledky a aplikácia takéhoto konštatovania
by presiahli predmet tohto súdneho sporu, kde sa posudzuje len individuálny nárok žalobcu na náhradu

škody či nemajetkovej ujmy. Aby mohol súd prvej inštancie skonštatovať, že došlo k porušeniu práva
únie Slovenskou republikou, musel by najskôr rozhodnúť, že zákon č. 315/2001 Z.z. nesprávne prebral
Smernicu 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku. Žalovaný dáva do pozornosti odvolacieho
súdu, že uvedené nie je v medziach právomocí vnútroštátnych súdov, a to ani pre individuálne posúdenie
prípadu.

V druhom bode odvolania žalovaný opätovne namietal svoju pasívnu legitimáciu, pričom zdôraznil, že
je nevyhnutné rozlišovať medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako
dvomi samostatnými subjektmi, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch
nemožno zamieňať. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi
„prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“. Poukázal tiež na to, že ak sa žalobca domnieval,

že Slovenská republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nesprávne prebrala
Smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z., musel práve žalobca preukázať, v čom vidí zásadné
pochybenie, pre ktoré by mohla vzniknúť škoda. Skutočnosť, že zákon č. 315/2001 Z.z. výslovne
neustanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich
služobného času, ani neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48

hodín, neznamená že by Smernica 2003/88/ES bola do zákona č. 315/2001 Z.z. prebratá nesprávne.
Nebolo povinnosťou žalovaného skopírovať doslovné znenie každého ustanovenia Smernice 2003/88/
ES do textu zákona č. 315/2001 Z.z., aj vzhľadom na priamy účinok Smernice Európskej únie.
Prípad nesprávnej aplikácie smernice môže byť spôsobený, ak si adresát účinkov smernice vyloží
jej ustanovenia v rozpore s jej obsahom, čo v inom ponímaní znamená, že smernica môže byť do

vnútroštátneho právneho poriadku prebratá správne, ale jej konkrétne použitie (t.j. aplikácia) môže byť
v konkrétnom prípade v rozpore s cieľom a obsahom smernice. Preto až nesprávna aplikácia smernice
by mohla v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok na náhradu škody. Žalovaný namietal nesprávne
prebratie Smernice 2003/88/ ES, nie však jej aplikáciu v individuálnom prípade žalobcu, pričomžalovaný pri preberaní Smernice de facto neporušil žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho
konania nemohla vzniknúť žiadna škoda a tým ani zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si
žalobca uplatňuje v tomto súdnom konaní, navyše, ide o nároky, ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho

vzťahu, pričom sa mzdový nárok „skrýva“ za náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Miera
zodpovednosti za prípadný vznik škody sa musí rozlišovať medzi dvomi samostatnými subjektmi
(Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským záchranným
zborom). Žalovaný teda nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu Smernice
2003/88/ES na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa. Preto aj keby súd prvej inštancie

konštatoval, že aplikácia smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť
nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia smernice do právneho poriadku
Slovenskej republiky. Preto súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného v tomto konaní.
V treťom bode odvolania žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj
pôsobnosť Smernice 2003/88/ES, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného

zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností a tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje
vplnomrozsahu.ŠtátnuslužbupríslušníkovHasičskéhoazáchrannéhozboruvykonávajúcichzásahovú
činnosť možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/
EHS v článku 2 ods. 2. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov policajného zboru

ako aj profesionálnych vojakov. Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru
plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného
záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru, bez
akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle
článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci vykonávajúci

zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto dôvodu
sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti práve
tými osobitnými činnosťami služieb civilnej obrany, na ktoré sa Smernica 89/391/EHS nevzťahuje.
Rozhodnutie vo veci V 429/09 G. Fuss sa týka „mestského hasiča“ - zamestnanca StadtHalle, preto

ho nie je možné považovať za smerodajné, nakoľko režim výkonu hasičských činností v takomto
zriadení a štruktúre mestských hasičov sú absolútne odlišné od režimu, v akom fungujú príslušníci
Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republike, ktorého zriaďovateľom je štát (nie obec) a sú
im poskytnuté rôzne osobitné výhody od „definitívy“ až po systém sociálneho zabezpečenia, tak ako v
prípade príslušníkov Policajného zboru

V štvrtom bode odvolania k nároku na náhradu škody žalovaný poukázal na všeobecné podmienky
vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie
si nároku na náhradu škody za porušenie práva únie nasledovne: 1) cieľom porušenej právnej normy
Európskej únie je priznať jednotlivcom práva, 2) porušenie je dostatočne závažné a 3) medzi týmto
porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje príčinná súvislosť. Žalobca neosvedčil, že by

mu vznikol nárok na náhradu škody nejakým spôsobom. Žalovanému nie je zrejmé, ako žalobcovi
mohla vzniknúť ním uplatnená škoda tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol
odmeňovaný. Počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa
alebo mimo neho, od žalobcu sa nevyžaduje „aktívna činnosť“, teda nemusí uskutočňovať žiaden výkon
práce z vlastnej iniciatívy, len na základe pokynu svojho zamestnávateľa, čo znamená, že žalobca

nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Pokiaľ súd prvej inštancie
napriek všetkým skutočnostiam dospel k záveru, že služobná pohotovosť je pracovným časom, a teda
má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na
náhradu škody. Čo sa týka posúdenia, či došlo v prípade žalobcu k porušeniu práva na maximálne
48 hodinový týždenný pracovný čas, bolo by potrebné zo strany žalobcu preukázať, či skutočne

pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie, keďže nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú
totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Takisto bolo potrebné zohľadniť nerovnomerné
rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov. Tabuľky priložené k žalobe
nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy. Dôkazné bremeno v sporovom konaní
zaťažuje žalobcu, pričom žalobca nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mu mala

byť spôsobená. Čo sa týka posúdenia, či (a v akej miere) došlo v prípade žalobcu k porušeniu práva
na maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, bolo by potrebné zo strany žalobcu preukázať, či
žalobca skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Žalobca totiž v žalobe nezohľadnil
reálne odpracované hodiny vzhľadom na pohotovosť a nadčasy alebo dovolenku a práceneschopnosť,počas ktorých žalobca reálne nebol k dispozícii zamestnávateľovi, teda v týchto prípadoch nemožno
hovoriť o vzniku škody, aj keď sa žalobcovi tento čas započítaval do odpracovaného času, ktorý
mal zaplatený. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit

pracovnéhočasu.Takistobolopotrebnézohľadniťnerovnomernérozvrhnutieslužobnéhočasuuhasičov
v referenčnom období 6 mesiacov, čím sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nezaoberal.
Žalobca v žalobe vychádzal len z priemerných hodnôt odpracovaného týždenného pracovného času
ako aj času odpracovanej pohotovosti, avšak z uvedeného vôbec nevyplýva, či za konkrétne obdobie
skutočne dochádzalo k prekročeniu maximálneho limitu pracovného času pri referenčnom období 6

mesiacov.
Keďže súd prvej inštancie právny nárok na náhradu škody subsumoval pod ustanovenia Občianskeho
zákonníka v podobe nemajetkovej ujmy, žalovaný zotrval na svojich tvrdeniach ohľadne určenia jej
výšky, ktorá je na zvážení súdu, pričom priznanú výšku považuje za neprimeranú, a to aj s porovnaním
výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou
žalobcu podľa jeho názoru podstatne vyššia. Žalobca doposiaľ nepreukázal zásah do súkromného,

rodinného života či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v
takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku súdom priznanej sumy. Náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať len ako sekundárnu
kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola možná, resp. ak by sa takáto satisfakcia nezdala
postačujúca, avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo

vážnosť v spoločnosti, čo v prípade žalobcu nebolo preukázané. Žalovaný poukázal aj na skutočnosť, že
žalobca sa žalobou nedomáha, aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“ do jeho práva na ochranu
jeho osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu, teda podaná žaloba tak vôbec nerieši
(údajný protiprávny) stav do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. V
súdnom konaní nebolo na základe výpovede žalobcu ani iným dôkazným prostriedkom preukázané, ako

súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu, ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej
ujmy.
Ak by aj súd prvej inštancie po vyhodnotení všetkých námietok žalovaného predsa len dospel k záveru,
že Smernica bola žalovaným (resp. zamestnávateľom žalobcu) uplatňovaná nesprávne, nemožno na
stranežalobcuhovoriťovznikuakejkoľvekškody,resp.nemajetkovejujmy,(keďžalobcanepreukázal,že

by ujma bola dostatočne závažná), čo je bez ďalšieho dôvodom na zamietnutie žaloby. Z tvrdení žalobcu
vyplynulo, čo konštatoval aj súd v bode 16 odôvodnenia rozsudku, že problémy žalobcu vyplývajú z
náročnosti jeho práce. Z výpovede žalobcu vyplýva, že pociťuje ujmu v súvislosti s únavou z práce,
nakoľko v práci ťahá 16 hodinovú zmenu, na ktorú nadväzuje 8 hodinová pracovná pohotovosť na
pracovisku, čo má vplyv na kvalitu jeho života. Tento stav však vyplýva z povahy a obsahu práce

žalobcu, pričom sám žalobca konštatoval, že nemá v pláne meniť prácu. Žalovaný zároveň podotýka, že
príslušné všeobecne záväzné právne predpisy upravujú povinnosti Hasičského a záchranného zboru a
aj z obsahu povinností a pracovných úloh je táto služba psychicky aj fyzicky náročná. Z tvrdení žalobcu
nevyplýva, a teda žalobca ani nepreukázal, rozdiel, ktorý by nastal v prípade, ak by nedochádzalo k ním
tvrdenému prekračovaniu služobného pracovného času. Z priebehu pojednávania aj z obsahu rozsudku

je zrejmé, že žalobca nepreukázal také dôsledky vo svojom osobnom živote, ktoré by odôvodňovali vznik
a existenciu nemajetkovej ujmy. Z tvrdení žalobcu vyplýva, že v súvislosti s výkonom práce na zmeny s
nerovnomerne rozvrhnutým pracovným časom nemôže tráviť voľný čas vždy tak, ako by si predstavoval.
Tvrdenia žalobcu na pojednávaní dňa 11.01.2024 však nepreukazujú, že ním tvrdená ujma a problémy
existujú a vznikli v súvislosti s tým, že by mal podľa jeho tvrdení pracovať nad rámec Smernice, ale skôr

v súvislosti s prácou na zmeny (únava, nemožnosť venovať sa rodine, stretávať sa ľubovoľne s priateľmi
alebo venovať sa koníčkom) v nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase.
Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, že žalobu žalobcu v
celom rozsahu zamieta a žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4. K odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý v úvode zdôraznil, že predmetom konania je žaloba žalobcu o
zaplatenie nemajetkovej ujmy za porušenie práva EU Slovenskou republikou, pričom zo žaloby vyplýva,
že do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore (zákon č. 315/2001 Z.z.) sa v dôsledku nesprávneho
prebratia smernice nepremietlo ustanovenie jej Čl. 6 písmeno b) o 48-hodinovej týždennej pracovnej
dobe pre hasičov, čím došlo k porušeniu úniového práva žalobcu.

K námietke právomoci súdu žalobca uviedol, že každý vnútroštátny súd členského štátu EÚ je v rámci
svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo, povinný vykladať vnútroštátne
ustanovenia čo najviac v súlade s právom Únie. Ak takáto interpretácia nie je možná súd je povinný
bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby požiadal alebo vyčkalna predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu
s úniovým právom (C-231-233/06,C-128-131/07). Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť
úniového práva pred vnútroštátnym právom a vo svojej rozhodovacej činnosti sa nemôže zbaviť

povinnosti uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou normou.
K námietke nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného žalobca uviedol, že žalovaný ako člensky štát
a adresát smernice 2003/88/ES po jej vstupe do Európskej únie je zodpovedná za prijatie všetkých
opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. Nakoľko smernica
2003/88/ES je určená štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu, v konaní o náhradu škody

spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je pasívne vecne
legitimovaná práve žalovaná.
K pôsobnosti Smernice 2003/88/ES aj pre hasičov žalobca uviedol, že významom a výkladom článku
2 ods. 2 Smernice 89/391/ES, na ktorý odkazuje Smernica 2003/88/ES, sa zaoberali viaceré rozsudky
Súdneho dvora EÚ (tiež ako „SD EÚ“), výklad ktorých je všeobecne záväzný a s ktorými je tvrdenie
žalovanej v nesúlade. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Pfeiffer (C-397/01,bod 53 a 55),

rozhodnutie Personalrat der Feuerwehr Hamburg (C-52/04, bod 57) a na rozhodnutie R. Matzak
(C-518/15, bod 27).
Žalobca tiež nesúhlasil s argumentáciou žalovaného ohľadom výpisov z dochádzkového systému SAP,
ktoré žalovaný nepovažovala za dôkaz. Žalobca poukázal, že z predloženého výpisu z dochádzkového
systému SAP vyplýva evidencia pracovného času žalobcu uvedením plánovaných hodín (skratka “PH”)

ako aj skutočne odpracovaných hodín (skratka “OH“), pričom výpis z dochádzkového systému SAP za
ten-ktorýmesiacprestalbyťplánovanýmrozvrhomslužobnéhočasuhneďpoukončenídanéhomesiaca,
keď nadriadený žalobcu potvrdil do evidencie skutočne odpracované hodiny žalobcu za daný mesiac
(bez času služobnej pohotovosti), ktorý údaj o rozdiele medzi plánovaným a skutočne odpracovaným
časom (skratka “RO”) je uvedený v predloženom výpise za každý mesiac a potvrdzuje jeho reálne

odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti), a teda aj neopodstatnenosť námietky žalovanej.
Žalobca nesúhlasil s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže so zreteľom
na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené (právo na ochranu zdravia
a právo na súkromie), a jeho okolnosti nemožno podľa žalobcu podmieňovať možnosť uplatnenia

peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v
spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka sú podľa žalobcu uvedené len príkladom, právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba
použila aj iné prostriedky ochrany. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k
porušeniu došlo (t.j. žalovaná ako člensky štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie

požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času
podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES) je dôvodný taký záver, že žaloba na upustenie od
neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste vzhľadom
na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát) a rovnako podľa žalobcu neprichádza do
úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie,

odvolanie výrokov a podobne. Na postavenie žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného
zboru sa vzťahuje judikatúra SD EÚ (C-429/09 a C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore
so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne
prostriedky, ktoré sú im k dispozícii. keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich
nebolo možné rozumne vyžadovať. Podľa názoru SD EÚ by bol výkon práv priznaných jednotlivcom

priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od
žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva
voči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v
právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie. Článok 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa

o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Predpoklady zodpovednosti
žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené.
Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a
priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

5. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojho odvolania a všetkých
svojich vyjadrení a podaní. K výške nemajetkovej ujmy žalovaný dal do pozornosti súdu prvej inštancie
rozhodnutia Okresného súdu Humenné ako aj iných súdov.6. Žalobca v odvolacej duplike uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava všetkých svojich doterajších
vyjadrení a podaní.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal podané odvolanie v zmysle zásad
daných aplikáciou ust. § 378 a nasl. CSP. Žiada sa osobitne zdôrazniť, že odvolací súd pri prieskume
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie bol v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP viazaný
rozsahom odvolania i uplatnenými odvolacími dôvodmi (s výnimkou v § 380 ods. 2 CSP) tak, ako boli
uplatnené v zákonnej odvolacej lehote. Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia

pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, a preto je potrebné rozsudok
súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť.

8. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

9. So zreteľom na obsah odvolania žalovaného (§ 124 CSP) bol v odvolacom konaní preskúmavaný
výrok I. napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobu v časti priznanej sumy

2.900,- eur s príslušenstvom, ako aj súvisiaci výrok III. o trovách konania. Keďže výrok II., ktorým bola
žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá žalovaný odvolaním nenapadol, nebol preto v odvolacom konaní
predmetom preskúmavania a ako taký nadobudol právoplatnosť.

10. Žalovaný podal odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, t.j. že konanie má

inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Takéto dôvody z preskúmavanej veci
odvolací súd nezistil. Z procesného postupu súdu prvej inštancie nevyplývajú vady, ktorých dôsledkom
by bolo porušenie práva odvolateľa na spravodlivý proces. Súd zistil správne a zodpovedajúco procesnej
iniciatívestránskutkovýstavpotrebnýnarozhodnutieopodanejžalobeanapokonajvecsprávneprávne

posúdil. Preto rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP v napadnutej časti
potvrdil.

11. Odvolací súd sa podľa § 387 ods. 2 CSP, stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi
súduprvejinštancieavreakciinauplatnenéodvolaciedôvodyanazdôrazneniesprávnostipredmetného

rozhodnutia dodáva, že:

12. Predmetom prejednávaného sporu je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej v
dôsledku odpracovania priemerného týždenného pracovného času presahujúceho limit stanovený v čl.
6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.1.2003 o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času.

13. Odvolateľove námietky vo vzťahu k nedostatku právomoci všeobecných súdov na posudzovanie
súladu vnútroštátneho práva s pravom únie, (pričom žalovaný má za to, že žalobca ani nepreukázal,
ktoré ustanovenia vnútroštátnej právnej úpravy sú v rozpore so Smernicou, resp. ktoré boli nesprávne

prevzaté do vnútroštátnej právnej úpravy), ako aj námietky o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie
Slovenskej republiky v spore, (tvrdiac že uvedená Smernica sa nevzťahuje na hasičov, resp. na žalobcu
ako príslušníka Hasičského záchranného zboru SR), považuje odvolací súd za nedôvodné.

14. Vo vzťahu k odvolacej námietke k nedostatku právomoci všeobecných súdov na posudzovanie

súladu vnútroštátneho práva s právom únie odvolací súd upriamuje pozornosť na ust. § 3 ods. 1 CSP,
podľa ktorého súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak
ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. V zmysle § 21 Občianskeho zákonníka,
pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou. Z ustanovenia § 73 CSP
vyplýva potreba určiť subjekt, ktorý za štát koná pred súdom. Aj s použitím ustanovenia § 135 ods. 1

CSP preto správne v predmetnom konaní je označený aj ústredný orgán štátnej správy, ktorý za štát v
predmetnej veci koná. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie v dôsledku
nesprávneho prebratia - transpozície smernice Európskej únie do vnútroštátneho právneho poriadku,
je potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory, pričom odvolací súd poukazuje na to, že z judikatúrySúdnehodvoravyplýva,žesporyonáhraduškodyspôsobenejporušenímprávaúniemedzijednotlivcom
a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Z týchto dôvodov preto súd prvej inštancie mal
právomoc prejednať a rozhodnúť prejednávaný spor žalobcu a žalovaného o náhradu škody, ktorej sa

domáhal ako nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie pri posudzovaní predmetu sporu musel posudzovať
zodpovednosť žalovaného za škodu žalobcovi, ktorá mu bola spôsobená porušením práva únie, pričom
jedným z predpokladov zodpovednosti je „dostatočne závažné porušenie právnej normy únie, ktorej
cieľom je priznanie práv jednotlivcom“, súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom
spore oprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva únie pri

preberaní Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky, a to konkrétne vo vzťahu
k zákonu č. 315/2001 Z.z., čo znamená, že v jednotlivostiach bol oprávnený a povinný skúmať, či
zákona č. 315/2001 Z.z. zodpovedá cieľom čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Z týchto dôvodov
preto argumentácia žalovaného v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie nebol oprávnený, a teda
nemal právomoc posudzovať súlad zákona č. 315/2001 Z.z. so Smernicou 2003/88/ES, podľa názoru
odvolacieho súdu je nedôvodná.

15. Odvolací súd tu poukazuje i na rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci
GünterFuß, ktorý vo svojom rozhodnutí citoval aj súd prvej inštancie, a ktorý sa zaoberal práve otázkou
výkladu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času v súvislosti s porušením čl. 6 Smernice, ustanovujúceho maximálny

týždenný pracovný čas. Uvedené konanie sa týkalo pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci
zásahovejslužbyspadajúcejdoverejnéhosektoraajehorozpisslužiebstanovovalvpriemernejdĺžke54
hodín týždenne a zahŕňal 24-hodinové zmeny, pričom každá 24-hodinová zmena, v rámci ktorej musel
byť hasič prítomný na pracovisku, pozostávala z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť
prerušená zásahovou činnosťou.

16. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným
významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou
na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-
hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že

zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť,
pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu
dotknutého pracovníka. Súdny dvor vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že členské štáty nemôžu
jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto
nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu,

budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.

17. So zreteľom na vyššie uvedené je potrebné urobiť záver, že vnútroštátna právna úprava v
zmysle zákona č.315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore umožňuje zamestnávateľovi, resp.
služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu

hranicu, stanovenú v čl. 6 písm. b) cit. Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES.
Povinnosťou členských štátov vyplývajúcou zo smernice je dosiahnuť výsledok stanovený smernicou,
ako aj ich povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie
splnenia tejto povinnosti. Vzťahuje sa to na všetky orgány členských štátov.

18. Zákon o hasičskom a záchrannom zbore č. 315/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Zákon“) v § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na pojmy týždenný
služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý
odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja,
štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod 6 cit. zákona bola

do jeho znenia prebratá Smernica č. 2003/88/ES. Napriek zdaniu, že vnútroštátna právna úprava je v
súlade s právom Únie, z ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov
v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, v čom spočíva rozpor s právom
Únie. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v Smernici 2003/88/ES
je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na

systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Čl. 2
ods.1a2Smernice2003/88/ESvymedzuje„pracovnýčas“ako„akýkoľvekčas,počasktoréhopracovník
pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas odpočinku“
ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 Villede Nivelles/Rudy Matzak zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov
prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení
smernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to, aby členské

štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v tejto
smernici. To potvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorým je neprekročenie maximálnej hranice priemerného
týždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6 písm. b) cit. Smernice.

19. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci D. J. proti Radio televizija Slovenija, sp.zn. C-344/19 z

9.3.2021, článok 2 bod 1 Smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že čas pracovnej pohotovosti
vo forme nepretržitej dostupnosti, počas ktorého musí byť pracovník len telefonicky zastihnuteľný a ak
je to potrebné, dostaviť sa na pracovisko v lehote jednej hodiny, pričom môže bývať v služobnom byte,
ktorý mu dal k dispozícii jeho zamestnávateľ v mieste tohto pracoviska, ale nemusí sa v ňom zdržiavať,
predstavujevcelomrozsahupracovnýčasvzmysletohtoustanovenia,lenpokiaľzcelkovéhoposúdenia
všetkých okolností veci, predovšetkým z dôsledkov takej lehoty, a prípadne z priemernej pravidelnosti

zásahovpočastejtodoby,vyplýva,žeobmedzeniauloženétomutopracovníkovipočasuvedenejdobysú
takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať
v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim
vlastným záujmom. Slabá dostupnosť voľnočasových aktivít v najbližšom okolí predmetného miesta nie
je na účely takéhoto posúdenia relevantná.

20. Na položené otázky vo veci C-580/19 z 9.3.2021, RJ a Stadt OffenbachamMain (mesto
OffenbachamMain, Nemecko) Súdny dvor EÚ odpovedal cit.: „článok 2 bod 1 smernice 2003/88 sa má
vykladať v tom zmysle, že čas pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej dostupnosti, počas ktorého
pracovník musí byť schopný so svojou zásahovou uniformou a služobným vozidlom, ktoré mu poskytol

zamestnávateľ, s využitím oprávnení spočívajúcich vo výnimkách zo Zákona o cestnej premávke a
v práve prednosti viažucich sa na toto vozidlo dostaviť sa na hranice mesta, v ktorom sa nachádza
jeho služobný útvar, v lehote 20 minút, predstavuje v celom rozsahu „pracovný čas“ v zmysle tohto
ustanovenia, len pokiaľ z celkového posúdenia všetkých okolností veci, predovšetkým z dôsledkov takej
lehoty, a prípadne z priemernej pravidelnosti zásahov počas tejto doby, vyplýva, že obmedzenia uložené

tomuto pracovníkovi počas uvedenej doby sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú
možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon
práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom.“

21.ObdobneSúdnydvorEÚvoveciC-107/19z9.9.2021(XRprotiDopravnípodnikhl.m.Prahy,akciová

společnost) rozhodol tak, že „ článok 2 smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4.
novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa má vykladať v tom zmysle,
že prestávka v práci, ktorá sa poskytuje pracovníkovi počas jeho denného pracovného času a počas
ktorej musí byť v prípade potreby schopný do dvoch minút odísť na výjazd, je „pracovným časom“ v
zmysle uvedeného ustanovenia, ak z celkového posúdenia všetkých okolností vyplýva, že obmedzenia

uložené tomuto pracovníkovi počas uvedenej prestávky v práci majú takú povahu, že objektívne a veľmi
významne ovplyvňujú možnosť pracovníka slobodne nakladať s časom, v rámci ktorého sa od neho
výkon práce nepožaduje, a venovať sa vlastným záujmom.“

22. V rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-214/20 z 11.1.12020 (MG a Dublin City Council

(mestská rada v Dubline, Írsko) súdny dvor odpovedal na položené otázky cit.: „článok 2 bod 1
Smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že doba pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej
dostupnosti zabezpečovanej hasičom v zálohe, počas ktorej tento pracovník vykonáva so súhlasom
svojho zamestnávateľa samostatnú zárobkovú činnosť, ale v prípade tiesňového volania sa musí
dostaviť na hasičskú stanicu, na ktorú je pridelený, v lehote najviac desiatich minút, nepredstavuje

„pracovný čas“ v zmysle tohto ustanovenia, ak z celkového posúdenia všetkých okolností prejednávanej
veci, najmä z rozsahu a spôsobu, akým môže pracovník vykonávať inú zárobkovú činnosť, a skutočnosti,
že nie je povinný zúčastniť sa na všetkých zásahoch zabezpečovaných z tejto hasičskej stanice, vyplýva,
že obmedzenia kladené na pracovníka počas tejto doby nemajú takú povahu, aby objektívne a vo veľmi
významnej miere ovplyvnili schopnosť tohto pracovníka slobodne nakladať počas danej doby s časom,

v rámci ktorého sa od neho výkon profesionálnej služby hasiča v zálohe nevyžaduje.“

23. Vo vzťahu k pôsobnosti cit. Smernice na žalobcu, t.j. na hasičov, resp. príslušníkov Záchranného a
hasičského zboru, jej výklad bol uvedený aj v rozsudku Súdneho dvora v spojených veciach C-397/01až C-403/01 zo dňa 5.10.2004 Pfeiffer a i., ako aj v uznesení Súdneho dvora vo veci C-52/04 zo dňa
14.7.2005 Personalrat der Feuerwehr Hamburg. V prejednávanom spore sa na činnosť, vykonávanú
žalobcom v rámci služobného pomeru, táto výnimka nevzťahuje. Cieľom Smernice 89/391 je podpora

zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Z čl. 2 ods. 1 vyplýva, že rozsah
pôsobnosti je nutné chápať širšie, teda výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku
je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku nevylučuje z pôsobnosti smernice služby
civilnejochranyenbloc,alelen„určitéosobitnéčinnosti“týchtoslužieb.Rozsahpôsobnostisaobmedzuje
na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje smernica členským štátom chrániť. Jej účelom

bolo zabezpečenie riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia
a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa,
pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Taká
služba civilnej ochrany v užšom zmysle sa odlišuje od štandardnej, základnej náplne činnosti a plnenia
úloh žalobcu ako príslušníka Záchranného a hasičského zboru. Nevyznačuje sa žiadnymi osobitosťami,
ktoré by odporovali použitiu právnych noriem Spoločenstva v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany

zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z pôsobnosti uvedené v článku 2 ods. 2
prvom pododseku Smernice 89/391. Na jednej strane zákonodarca Spoločenstva síce vychádzal zo
zásady použiteľnosti Smernice 2003/88/ES na takéto činnosti, na strane druhej, dal možnosť členským
štátom odchýliť sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení smernice (článok 17). V článku 17
ods. 3 písm. b) iii) Smernice 2003/88/ES sa uvádza, že v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu

vykonať odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 až 16 v prípade činností spojených s potrebou nepretržitej služby
alebo výroby, najmä protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Odchýlku od článku 6 však Smernica
nepripúšťa ani v prípade takéhoto charakteru činností.

24. Zo záverov uznesenia Súdneho dvora vo veci C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva,

že článok 2 smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a
ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj článok 1 ods. 3 Smernice Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané
zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, ako je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci
samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok 6 bod 2 Smernice 2003/88/ES

v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný
čas, vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade výnimočných
okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho
fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok,
zdravie, bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov

pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť v
čo najväčšom rozsahu zachované ciele Smernice 89/391. Čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/EHS definuje
svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činností, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na
článok 2 Smernice 89/391/EHS. Smernica 89/391 sa v zmysle čl. 2 ods. 1 uplatňuje „na všetky odvetvia
činnosti a to verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného patria všeobecne uvedené činnosti služieb

(priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.) Ako
vyplýva z ods. 2 prvého pododseku, neuplatňuje sa uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutne v
rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb
civilnej ochrany.

25. V prejednávanom spore sa na činnosť, vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru, táto
výnimka nevzťahuje. Je potrebné poukázať na cieľ smernice 89/391, ktorý je zameraný na podporu
zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Rovnako aj zo znenia jeho čl. 2 ods.1
vyplýva, že rozsah jej pôsobnosti je nutné chápať širšie. Z toho vyplýva, že výnimky z pôsobnosti
uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku, je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 prvý pododsek

Smernice 89/391 nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité
osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu
ustanovení tejto smernice. Táto výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391
sa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov,
ktoré dovoľuje smernica členským štátom chrániť. Z tohto hľadiska bola výnimka uvedená v čl. 2

ods. 2 prvom pododseku Smernice 89/391 prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb
nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia
alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť
pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Takto popísaná služba civilnej ochrany v užšom zmysleslova, na ktorú sa vzťahuje uvedené ustanovenie, sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej obsahovej
náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Záchranného a hasičského zboru.

26. Aj keď služba žalobcu okrem plnenia úloh pri zdolávaní požiarov zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva, najmä pri poskytovaní priameho výkonu záchranárskych činností pri haváriách,
živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach a teda, musí čeliť udalostiam, ktoré prirodzene
fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok,
zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov

pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť
v čo najväčšom rozsahu zachované ciele Smernice 89/391. Súdny dvor aj v tomto uznesení dospel k
záveru, že jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku Smernice
89/391,bolozabezpečenieriadnejčinnostislužiebnevyhnutnýchnaúčelyochranybezpečnosti,zdravia,
ako aj verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností - napríklad
v prípade katastrofy. Odvolací súd na základe vyššie uvedeného tak uzatvára, že služobná činnosť

žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES

27. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nedôvodnosť námietky
žalovaného o zisťovaní splnenia podmienok v rámci referenčného obdobia podľa čl. 16 písm. b)
Smernice 2003/88/ES, nakoľko ustanovenie o referenčnom období, súvisiacom s maximálnou výmerou

týždenného pracovného času, nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky riadne prevzaté, a
preto sa žalovaný nemôže dovolávať jeho aplikácie.

28.Knámietkenedostatkuvecnejpasívnejlegitimácieštátusažiadauviesť,žeSúdnydvortiežrozhodol,
že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré

môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v
prípade, ak by nebolo možné vykladať a uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami
práva Únie, vnútroštátne súdy a správne orgány majú povinnosť uplatňovať právo Únie v celom rozsahu
a chrániť práva, ktoré toto právo Únie priznáva jednotlivcom, pričom v prípade potreby neuplatnia
nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore s právom Únie. Je potrebné vziať na zreteľ

aj ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené
jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých
je Únia založená. Z uvedenej judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia
práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a
bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť

túto škodu nahradiť. Uplatnenie podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov
za škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať
podľa usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie. Náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi môže
zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát. Právo Únie nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť
verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má

samotný členský štát. Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody,
keď sú splnené tri podmienky, t.j. 1. že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom
práva a porušenie je dostatočne závažné, 2. existencie škody a 3. priama príčinná súvislosť medzi
porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Za splnenie týchto troch podmienok musí
štát napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za

spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách
nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy
(zásada ekvivalencie) a nemôže byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému
sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity).

29. Žalobca ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora,
odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený
v článku 6 písm. b) Smernice 2003/88. Preto sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti
orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia
tohto ustanovenia.

30. Prvá podmienka priznania uplatneného nároku je v danom prípade splnená, pretože článok 6 písm.
b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má
mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnostia ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od
ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom

prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k
tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Uvedené dôležité pravidlo sociálneho
práva nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu.

31. Vo vzťahu k druhej podmienke, judikatúra Súdneho dvora za dostatočne závažné porušenie práva

Únie považuje zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré
majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej
normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym orgánom.
Porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora
v danej oblasti.

32. Žalobcovi boli rozvrhované služby takým spôsobom, že na 16,5-hodinovú riadnu službu v
služobný deň nadväzovala určená 7,5-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku tak, že súhrn takto
rozvrhnutého týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín.

33. Žalovaný vo svojom odvolaní argumentoval s poukazom na rozsudok Súdneho dvora C-46/93 a

C-48/93 vo veci Brasserie du pecher a Factortame a namietal, že žalobca nepreukázal, že vyvinul
primerané úsilie, aby sa vyhol škode alebo obmedzil jej rozsah, resp. že by využil dostupné prostriedky
na svoju ochranu, ktoré mal k dispozícii, žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že
odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, že výkon služobnej pohotovosti pociťuje ako výraznú ujmu.

34. Odvolací súd však považuje za potrebné poukázať na neskoršiu judikatúru Súdneho dvora,
predovšetkým na rozsudok vo veci G. Fuß v spojení s rozsudkom C-445/06 vo veci Danske Slagterier.
Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným
osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď
by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Súdny

dvor už teda rozhodol, že výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami
práva Únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené
na porušení práva Únie museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa
jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva právo Únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel.
Pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť

tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať. Vzhľadom na toto slabšie
postavenie môže byť totiž takýto pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči
zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré
môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka. Okrem toho treba zdôrazniť,
že v takej veci ako vo veci samej, ktorá sa týka porušenia ustanovenia práva Únie s priamym účinkom zo

strany zamestnávateľa vo verejnom sektore, vyžadovanie splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci
najprv požiadali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania práva Únie na účely získania náhrady
škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia by malo za následok, že orgánom dotknutého členského
štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržovanie takýchto noriem systematicky prenášaná
na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti

vyňaté z ich dodržovania. Vyžadovanie takejto podmienky by totiž znamenalo spochybnenie práva na
náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť
jeho dodržovanie bez toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88
nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržovanie minimálnych
požiadaviek upravených týmto ustanovením, ale naopak, zamestnávateľovi nariaďuje, aby v prípade,

ak je do vnútroštátneho práva prebratá výnimka upravená v článku 22 tej istej smernice, získal osobný,
výslovný a slobodne vyjadrený súhlas uvedeného pracovníka s tým, že sa vzdáva práv priznaných týmto
článkom 6 písm. b), čo v danom prípade preukázané nebolo.

35. V posudzovanej veci vznikla žalobcovi nemajetková ujma, ktorú je možné posúdiť podľa zásad

upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti.
Predmetom ochrany podľa tohto ustanovenia sú osobné práva občana, ktoré ovplyvňujú rozvoj jeho
osobnosti a sú s ním úzko späté. Jedná sa o nehmotné hodnoty ľudskej osobnosti v jej fyzickej (telesnej),ako aj psychicko - morálno - sociálnej integrite. Funkciou práva na ochranu osobnosti je zabezpečenie
dôstojnej existencie a slobodného rozvoja osobnosti fyzickej osoby.

36. Jedným z najvýznamnejších osobnostných práv je, o.i., právo na súkromný a rodinný život,
ako aj právo na ochranu zdravia. Odvolací súd odkazuje na závery súdu prvej inštancie o vzniku
nemajetkovej ujmy u žalobcu, ktorej podstatou je skutočnosť, že tento namiesto času, ktorý mohol tráviť
s rodinou, prípadne inak ako v zamestnaní, tento čas trávil práve v zamestnaní. Je potrebné dodať, že
žalobca má aj právo na ochranu zdravia podľa Čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, že uvedený článok

zaväzuje štát zabezpečiť jeho realizáciu predovšetkým prostredníctvom právnej úpravy materiálnych
a inštitucionálnych predpokladov nevyhnutných na jeho efektívny výkon. V pracovnoprávnej oblasti je
právonaochranuzdraviazabezpečovanépredovšetkýmzavádzanímopatrenínazlepšeniebezpečnosti
a ochrany zdravia pracovníkov, vrátane úpravy pracovných podmienok, medzi ktoré patrí aj organizácia
pracovného času a odpočinku. Každý má právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného
vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej dovolenky (článok 24 Všeobecnej Deklarácie

ľudských práv). Z úvodných ust. Smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj Smernice Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, vyplýva, že normotvorca vychádzal z faktu, že je ešte stále
príliš vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a musia sa preto bezodkladne zaviesť alebo
zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší

stupeň ich ochrany, pričom tento cieľ by sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci
by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem „odpočinok“ sa musí vyjadriť v jednotkách času,
t.j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný,
týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť
maximálnu hranicu týždenného pracovného času; primeraný odpočinok" znamená, že pracovníci majú

pravidelný čas odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý
a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia
práce nespôsobia úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani
dlhodobo nepoškodia zdravie.

37. Vychádzajúc aj z vyššie uvedených skutočností, je potrebné sa stotožniť so záverom súdu, že
žalobcovi nepochybne vznikla nemajetková ujma. Uvedená ujma u žalobcu spočíva v porušení jeho
základného osobnostného práva - práva na súkromný a rodinný život, právo na ochranu zdravia, telesnej
a psychickej integrity, spočívajúca predovšetkým v porušení práva na primeranú dobu odpočinku.
Nemožno sa stotožniť s argumentáciou žalovaného, že nebola splnená podmienka pre uplatnenie

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, že v
zmysle uvedeného ustanovenia je možné žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce
zadosťučineniepodľaods.1§13aženeoprávnenýmzásahombolavznačnejmierezníženádôstojnosť,
resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti.

38. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené (právo na
ochranu zdravia) a jeho okolnosti, nemožno podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie
požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti.
Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti vymenované v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
sú uvedené príkladmo, teda právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky

ochrany, a ktoré z týchto právnych prostriedkov dotknutá osoba použije, závisí predovšetkým na jej
vôli, ktorá bude ovplyvnená povahou a intenzitou neoprávneného zásahu. Fyzická osoba má právo
najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto
zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie
morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa odseku 1

nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu
došlo, t.j., že žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky,
aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, resp. prijala
vnútroštátnu právnu úpravu v zmysle zák. č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore, ktorý
umožňuje zamestnávateľovi resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že

tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu
a rady 2003/88/ES, neprichádza do úvahy morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie
predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie difamujúcich výrokov a pod. Uvedené prostriedky nápravypodľa § 13ods.1 Občianskeho zákonníka za takýchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v
takomto prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie.

39. K argumentácii žalovaného, podľa ktorej pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca
odpočívaťalebosavenovaťinejčinnosti,žeprinariadenejslužobnejpohotovostijevmiestevykonávania
štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok zamestnanca a teda, sa od neho
nevyžaduje aktívna činnosť, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej
pohotovosti, je potrebné odkázať na opakované konštatovanie Súdneho dvora, že pojem „pracovný

čas“ treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je
zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po
prvé pracovník musí byť „v práci“, po druhé musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí
vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti. Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo
nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého
poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť

počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to, či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine.

40. Preto odvolací súd aj tieto námietky žalovaného považoval za nedôvodné. Žalobca vykonáva službu
na mieste určenom zamestnávateľom, musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí
byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych

resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si
svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a
spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim
vlastným potrebám, je nielen výrazne obmedzená, ale priam vylúčená.

41. Za neopodstatnenú považoval námietku žalovaného, že tabuľky priložené k žalobe nemožno
považovať za dôkaz (výpis z dochádzkového systému SAP žalobcu na č.l. 14 až 22 spisu). Z
predloženého výpisu z dochádzkového systému SAP, evidencia pracovného času žalobcu obsahuje
plánované hodiny (skratka “PH”) ako aj skutočne odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti
- skratka “OH“).Výpis z dochádzkového systému SAP predložený súdu zo strany žalobcu za ten-ktorý

mesiac prestal byť plánovaným rozvrhom služobného času hneď po ukončení daného mesiaca, keď
nadriadený žalobcu potvrdil do evidencie softvéru SAP skutočne odpracované hodiny žalobcu za daný
mesiac (bez času služobnej pohotovosti). Údaj o rozdiele medzi plánovaným a skutočne odpracovaným
časom (skratka “RO”), ktorý je uvedený v predloženom výpise za každý mesiac odpracovaný žalobcom,
potvrdzuje jeho reálne odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti), a teda neopodstatnenosť

odvolacej námietky žalovaného. Tento dôkaz nebol žalovaným v konani pred súdom prvej inštancie
spochybnený.

42. Právo na odpočinok u žalobcu bolo niekoľko rokov porušované, pričom žalobca plní v spoločnosti
veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, že je o to viac dôležité,

aby mal možnosť si po práci aj odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu
aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania. Jeho pracovná pozícia je vysoko
zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná. Vzhľadom na odpracované hodiny nad týždenný limit
dovolený právom Európskej únie za obdobie od 6/2020 do 6/2023 výška priznanej nemajetkovej ujmy
2.900,-eurstýmsúvisiacaniejeneprimeraná(ajvzhľadomužnapredchádzajúcuúvahu).Prácažalobcu

ako hasiča je nielen náročná, riziková, nezameniteľná a veľmi dôležitá. Preto je potrebné zabezpečiť,
aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný život.

43. Odvolací súd výšku peňažnej náhrady priznanú súdom prvej inštancie považuje za minimálne
primeranú. Vzhľadom na špecifickosť uplatňovaného nároku a čas, ktorý žalobca nestrávil odpočinkom,

nevenoval sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia
s výkonom jeho povolania, nemožno považovať záver súdu prvej inštancie za nesprávny. Súd totiž
pri posudzovaní tejto výšky je viazaný právnym predpisom len v tom, že má posúdiť primeranosť
uplatňovanej výšky ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácie normy Európskej únie utrpel.
Spôsob určenia je na úvahe súdu a táto úvaha nie je podľa záveru odvolacieho súdu neprimeraná,

zjavne nevybočujúca z pravidiel primeranej náhrady. Rozhodnutie je konzistentné aj s výškou náhrad
priznaných v obdobných súdnych sporoch (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp.zn.
1Co/11/2024 (2.000,- eur), 1Co/13/2024, 9Co/20/2024 (2.400,- eur), 25Co/25/2024 (2.400,- eur) so
zreteľom na legitímne očakávanie a princíp právnej istoty strán sporu.44. Odvolací súd sumarizačne poukazuje na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov Slovenskej
republiky v skutkovo a právne totožných prípadoch náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej

príslušníkmi hasičského a záchranného zboru podporujúce závery tohto rozhodnutia: rozsudok
Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 6Co/24/2024 zo dňa 5.3.2024 (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského
súdu v Košiciach sp.zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019, 6Co/244/2019, 1CoPr/8/2019,
6Co/60/2022,6Co/69/2022,6Co/102/2022,6Co/89/2022,6Co/60/2022a6Co/35/2022a6Co/129/2022),
rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27.2.2024, sp.zn. 14Co113/2023,rozsudok Krajského

súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 15Co/161/2023 zo dňa 31.1.2024.Rozsudok Krajského súdu v
Košiciach, sp.zn. 6Co/113/2023 zo dňa 17.10.2023, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn.
12Co/59/2022 zo dňa 11.10.2023).Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 2Co/152/2022 zo dňa
17.8.2023. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 2Co/1/2020
zo dňa 19.11.2020, sp.zn. 2Co/54/2020 z 3.12.2020 a tiež rozhodnutia Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp.zn. 15Co/86/2022 zo dňa 10.5.2023, sp.zn. 16Co/36/2022 zo dňa 23.3.2023.Rozsudok

Krajského súdu v Prešove sp.zn. 10Co/15/2023 zo dňa 10.08.2023, rozsudok Krajského súdu v
Košiciach, sp.zn. 9Co/66/2022 zo dňa 13.4.2023, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn.
16Co/11/2022 zo dňa 22.2.2023, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 14Co/2/2023 zo
dňa 13.2.2023, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 17Co/82/2022 zo dňa 13.12.2022,
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 14Co/7/2022 zo dňa 12.10.2022. Rozsudok Krajského súdu

v Košiciach sp.zn. 6Co/129/2022 zo dňa 10.10.2022, rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp.zn.
9CoCsp/4/2020 zo dňa 4.5.2021, rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp.zn. 5CoPr/3/2020 zo dňa
18.3.2021) (por. napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 11CoPr/1/2020, 11CoPr/4/2019,
3CoPr/229/2019).Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 11Co/222/2020 zo dňa 16.12.2020,
rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 15Co/6/2020 zo dňa 16.11.2020, rozsudok Krajského súdu

v Košiciach, sp.zn. 9CoPr/1/2019 zo dňa 12.5.2020.

45. Aj cez prizmu uvedených právoplatných záverov všeobecných súdov Slovenskej republiky nemal
odvolací súd v predmetnej veci dôvod na opodstatnené pochybnosti o existencii základu i výšky nároku,
akú žalobcovi priznal súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsahom.

46. Odvolací súd pripomína princíp právnej istoty, ktorý je imanentným znakom právneho štátu (napr.
PL. ÚS 36/95), a ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri
opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II.
ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za

rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je
ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Obsahovým komponentom
princípu právnej istoty je veľmi zjednodušene povedané rovnaká odpoveď na právnu otázku za
rovnakého alebo analogického skutkového stavu. Z uvedeného zároveň vyplýva, že pokiaľ je splnená
podmienka existencie rovnakého alebo analogického skutkového stavu, je splnený základný predpoklad

na to, aby súd na účel dodržania princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia musel
dať na určitú právnu otázku rovnakú odpoveď.

47. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného vo vzťahu k trovám konania je potrebné poukázať
na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.5.2022 č.k. II. ÚS/233/2022-18. V tomto

rozhodnutí sa Ústavný súd stotožnil s názorom krajského súdu, ako i názorom prezentovaným v
komentári k Civilnému sporovému poriadku, z ktorého jednoznačne vyplýva, že pokiaľ príslušný súd
skonštatuje zásad do osobnostných práv, má žalobca plný úspech v spore, teda patrí mu plný nárok na
náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásady úspechu. Z tohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne
v akej výške bola priznaná nemajetková ujma v peniazoch.

48. V danom prípade predmetom konania bol nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy. Výška
uplatňovanéhonárokutedabezakýchkoľvekpochybnostízáviselaodúvahysúdu.AjkeďCivilnýsporový
poriadok už nemá ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej v ust. § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku, uvedené neznamená, aby nová právna úprava vylučovala osobitný režim posudzovania

úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od úvahy súdu.
Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bolo povinnosťou žalobcu v žalobe uviesť jeho
požadovanú výšku. Z povahy tohto nároku však vyplýva, že presné stanovenie výšky plnenia je závislé
od úvahy súdu. V sporovom konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovanianáhrady trov, čomu zodpovedá aj systematické začlenenie ustanovenia § 255 CSP. Podľa tohto kritéria
môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj vtedy, ak súd priznal nárok úspešnej strane, nie
však v požadovanej výške. Ide o prípady, keď výška nároku závisí od úvahy súdu.

49. Do pozornosti odvolací súd dáva, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. k. II. ÚS
225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republikypodč.31/2020konštatovalcit.:„Vtýchtoprípadochvšakžalobcu,ktorémubolapriznanáaspoň
časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho

zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o
náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“

50. Judikatúra súdov, vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997, sťažnosť

č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III.). Odvolací súd preto so zreteľom na vyššie
uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj inými odvolacími námietkami.

51. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok vo vyhovujúcej časti, t.j. vo výroku I. a vo výroku III. o
trovách konania v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny, s odôvodnením rozhodnutia

súdom prvej inštancie sa stotožňuje a tak, ako je už uvedené vyššie s poukazom na ustanovenie §
387 ods. 2 CSP na neho odkazuje. Odvolací súd sa pritom neodchýlil od praxe akú pri rozhodovaní o
obdobných nárokoch zvolili iné odvolacie súdy, či aj iný senát tunajšieho súdu.

52. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1

CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči neúspešnému žalovanému v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

53. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP)