Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, December 30, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/60/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6623203004
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6623203004.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej
a sudcov JUDr. Amy Odalošovej a Mgr. Martina Štubniaka, v spore žalobcu A. B., narodeného
XX. XXXXXXX XXXX, C., D. E. XXX/XX, zastúpeného Advokátska kancelária BUGRI s.r.o., Zvolen,
Námestie SNP 14/23, IČO: 56 434 995, proti žalovanému Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 6.029,07

Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec z 5. marca 2024
č. k. 10C/53/2023-214, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec z 5. marca 2024 č. k. 10C/53/2023-214 p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Lučenec (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo ,,prvoinštančný súd“) odvolaním

napadnutým rozsudkom z 5. marca 2024 č. k. 10C/53/2023-214 (ďalej len „rozsudok súdu prvej
inštancie“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.029,07 Eur, v lehote troch dní od
právoplatnosti rozsudku (I. výrok). O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že
žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, do troch dní od právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške (II. výrok).
1.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal

zaplatenia sumy 6.029,07 Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť pri výkone
služby hasiča v dôsledku prekročenia limitu týždenného pracovného času stanoveného čl. 6 písm. b)
Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času (ďalej len „smernica 2003/88/ES“) v spornom období od júla 2020 do
mája 2023. Žalobca, vykonávajúci štátnu službu na F. G. H. I. J. J., odpracoval v žalovanom období
celkom 1.777,63 hodín služobnej pohotovosti (určenej a nariadenej), ktoré neboli započítané do fondu
pracovného (služobného) času. Od júla 2020 do mája 2023 pracoval na zmeny rozvrhnuté na 17 hodín

výkonu služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti (od 1. januára 2022 na 16 hodín výkonu služby
a 8 hodín určenej služobnej pohotovosti); priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v tomto období bol
50,04 hodín.
1.1.1. Žalobca argumentoval, že v dôsledku nesprávneho prebratia smernice 2003/88/ES do zákona
č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 315/2001 Z. z.“ alebo ,,zákon o Hasičskom a záchrannom zbore“) sa služobná pohotovosť hasičov

nezapočítava do služobného času, čím mu vznikla škoda v podobe nemajetkovej ujmy.
1.1.2. Analogicky vychádzajúc z ustanovenia § 122 ods.1, 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. určil výšku
nemajetkovej ujmy za kalendárny mesiac ako súčin odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovostiv daný kalendárny mesiac a 35 % alebo 20 % z príslušnej časti služobného platu za každú odpracovanú
hodinu služobnej pohotovosti v závislosti od toho, či hodiny služobnej pohotovosti boli odpracované
počas bežného služobného dňa (50 % - 15 % = 35 %) alebo v deň služobného pokoja (50 % - 30 %

= 20 %).
1.1.3. Nemajetkovú ujmu žalobca konkrétne vyčíslil za obdobie od júla 2020 do decembra 2020 v sume
1.061,90 Eur, za obdobie od januára 2021 do decembra 2021 v sume 2.025,45 Eur, za obdobie od
januára 2022 do decembra 2022 v sume 2.156,28 Eur a za obdobie od januára 2023 do mája 2023 v
sume 785,44 Eur. Na základe uvedeného výpočtu sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

v celkovej sume 6.029,07 Eur.
1.2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti súdu prvej inštancie. Mal
zato,žesmernica2003/88/ESsanahasičovnevzťahuje,pričomsmernica2003/88/ESboladoprávneho
poriadku prebratá správne. Podľa jeho názoru nie je pasívne vecne legitimovaný v spore. Namietal, že
žalobca neosvedčil vznik nároku na náhradu škody, nepreukázal výšku uplatneného nároku ani zásah
do súkromného a rodinného života. Náhradu nemajetkovej ujmy považoval za neprimeranú a vzhľadom

na výpočet nemajetkovej ujmy mal za to, že ide o mzdový nárok. Ďalej vzniesol námietku premlčania.
1.3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa čl.7 ods. 2, čl.19 ods. 2, čl. 36 ods. 1 písm. c),
d), e), čl. 40 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej
len ,,ústava“), čl. 1 ods.1, 2, 3, čl. 2, čl. 6 písm. b), čl. 17 ods.1, 3 písm. b) smernice 2003/88/ES, čl.
2 ods.1, 2 smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany

zdravia pracovníkov pri práci (ďalej len ,,smernica 89/391/EHS“), § 11, § 13, § 100 ods.1, 2, § 101, § 853
ods.1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky
zákonník“ alebo ,,OZ“), § 85 ods.1, 2, § 86 ods.1, § 91 ods.1, 3, § 92 ods.1, 2, § 97 ods.1 písm. h), §103
ods. 5, § 122 ods. 1, 2, 3, § 193 zákona č. 315/2001 Z.z., § 85 ods. 9, § 96 ods. 2 zákona č. 311/2001
Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“).

1.4. Súd prvej inštancie konštatoval svoju právomoc na prejednanie a rozhodnutie tohto sporu.
1.4.1. Poukázal na to, že spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Európskej
únie (ďalej aj ,,právo Únie“ alebo ,,úniové právo“) v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície)
smernice do vnútroštátneho právneho poriadku je možné zaradiť pod súkromnoprávny spor, o ktorom
v zmysle ustanovenia § 3 ods.1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších

predpisov (ďalej len „CSP“) rozhoduje súd.
1.4.2. Bez právneho významu je skutočnosť, že žalovaným v tomto spore je štát, keďže účastníkom
občianskoprávnych vzťahov môže byť aj štát, ktorý je v takom prípade právnickou osobou (§ 21 OZ).
1.4.3. Aj z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len ,,SDEÚ“) vyplýva, že spory o náhradu
škody spôsobenej porušením práva Únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné

vnútroštátne súdy.
1.5. Konštatoval, že je miestne príslušný na prejednanie a rozhodnutie sporu (§ 19 písm. b) CSP),
pretože škoda vznikla žalobcovi v mieste výkonu štátnej služby, ktorý patrí do územnej pôsobnosti súdu
prvej inštancie.
1.6. Pokiaľ žalovaný namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie v konaní, súd prvej inštancie

poukázal na čl. 29 smernice 2003/88/ES, v zmysle ktorého je daná smernica adresovaná členským
štátom, pričom žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát smernice 2003/88/ES je zodpovedný
za prijatie všetkých opatrení legislatívnej a faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice
2003/88/ES.
1.6.1. Keďže sa žalobca domáha náhrady škody spočívajúcej v nemajetkovej ujme z titulu porušenia

práva Únie jeho členským štátom, žalovaný, v mene ktorého koná Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky ako ústredný orgán štátnej správy, disponuje pasívnou vecnou legitimáciou.
1.7. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s námietkou žalovaného, že smernica 2003/88/ES sa na
služobný pomer žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru (ďalej aj ,,HaZZ“) nevzťahuje,
pričom vychádzal zo znenia smernice 2003/88/ES ako aj z príslušnej judikatúry SDEÚ.

1.7.1. SDEÚ rozhodol, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, pretože priznáva
jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (C-397/01 až
C-403/01 vo veci K., C-429/09 vo veci L., C-518/15 vo veci A.). 1.7.2. Podľa názoru súdu prvej
inštancie bez právneho významu bolo, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom pomere ako hasič
dobrovoľný, mestský alebo štátny. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v

akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá
musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho
práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré
jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09vo veci L., body 33 až 35). Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo
ho určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 vo veci K. bod 99, C-429/09 vo veci L., body 35 a 52).

1.7.3. SDEÚ tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01
vo veci K., bod 95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej
prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú
prácu skutočne pracovník vykonáva (C-437/05 vo veci M., bod 27).

1.7.4. Osobitne v prípade hasičov SDEÚ potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti
a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou
pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou
2003/88/ES (C-429/09 vo veci L., C-52/04 vo veci K. N. L. H.).
1.7.5. Pretože žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na
pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítať do pracovného času žalobcu, pričom

skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada podľa § 122 ods. 1 zákona o
HaZZ, nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES.
1.7.6. Zároveň poukázal aj na aktuálnu judikatúru SDEÚ (C-214/20 z 11. novembra 2021, C-580/19
z 9. marca 2021, C-107/19 z 9. septembra 2021, C-344/19 z 9. marca 2021).
1.8. Súd prvej inštancie konštatoval, že vnútroštátna právna úprava môže navodzovať dojem, že zákon

č. 315/2001 Z. z. je v súlade s právom Únie, nakoľko podľa prílohy č.4 bodu 5 zákona č. 315/2001 Z.
z. bola do jeho znenia smernica 2003/88/ES prebratá.
1.8.1. Vychádzajúc z obsahu ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., zákon oddeľuje vykonávanie
štátnej služby hasiča v rámci služobného času a vykonávanie štátnej služby v rámci určenej služobnej
pohotovosti. Výsledkom tejto úpravy je záver, že služobná pohotovosť hasiča sa nezapočítava do jeho

služobného času, a to napriek tomu, že podľa čl. 2 ods.1, 2 smernice 2003/88/ES je pracovným časom
akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju
činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou a naproti tomu čas
odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.
1.8.2. Podľa názoru súdu prvej inštancie vnútroštátna právna úprava umožňuje zamestnávateľovi

nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času (hoci príslušník je v službe
a k dispozícii služobnému úradu) a rozvrhnúť žalobcovi - príslušníkovi HaZZ služobný čas tak, že
tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú článkom 6 písm. b) smernice, a tak žalovaný v súlade
s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov doposiaľ neprijal opatrenia nevyhnutné na
zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas príslušníkov HaZZ definovaný v súlade s pojmom

pracovný čas podľa čl. 2 smernice 2003/88/ES, a aby nebola prekračovaná maximálna hranica
priemerného týždenného pracovného času stanovená čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES.
1.9. Pokiaľ ide o polemiku strán sporu ohľadne referenčného obdobia, súd prvej inštancie mal za to, že
s poukazom na ustanovenie § 86 ods. 1 zákona o HaZZ je referenčné obdobie 6 mesiacov. Bez ohľadu
na túto skutočnosť (jeho dĺžku), aj počas referenčného obdobia sú štáty povinné garantovať priemerný

48 hodinový týždenný pracovný čas podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Tento záväzok platí
v plnom rozsahu aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu, nakoľko žiadne ustanovenie smernice 2003/88/
ES nespája so zavedením referenčných období pre štáty možnosť nerešpektovať ich záväzok podľa
článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES.
1.10. Súd prvej inštancie následne skúmal predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú

žalobcovi porušením práva Únie, ktoré vyplývajú z judikatúry SDEÚ, podľa ktorej štát zodpovedá
jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva Únie, ak : 1/ porušená norma Únie priznáva právo
fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členské štáty, 2/ porušenie
práva Únie je dostatočne závažné, 3/ medzi porušením práva Únie členským štátom a vznikom škody
jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd.

1.10.1 Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd prvej inštancie zopakoval, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48
hodín. Toto ustanovenie smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu
priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nebol do
právneho poriadku Slovenskej republiky prebratý správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný

pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore
s článkom 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES žalobcovi nezapočítava čas služobnej pohotovosti, pričom
v konaní bolo preukázané listinnými dôkazmi, ktoré vyhotovil zamestnávateľ žalobcu, že za žalovanéobdobie opakovane dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval
hranicu 48 hodín.
1.10.2. Súd prvej inštancie považoval porušenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k

žalobcovi za dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá pokiaľ
ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor
na voľnú úvahu; súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v rozpore s judikatúrou SDEÚ.
1.10.3. Za splnenú považoval súd prvej inštancie aj podmienku príčinnej súvislosti medzi porušením
práva Únie členským štátom a vznikom ujmy u jednotlivca, pričom v príčinnej súvislosti s porušením

práva Únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody v dôsledku zásahu do jeho práva
na ochranu zdravia, pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo
zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného
rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe, spolupracovníkom alebo iným osobám a práva na súkromie
a rodinný život.
1.11. Vzhľadom na uvedené dospel súd prvej inštancie k názoru, že podmienky na priznanie

náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi boli splnené. Ustálil, že smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne
ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej porušenia, avšak náhrada škody spôsobená
jednotlivcovi porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť
skutočnú ochranu jeho práv.
1.11.1. Keďže právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje výslovnú úpravu ohľadne práva

jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva Únie, súd prvej inštancie
posudzoval uplatnený nárok žalobcu analogicky podľa zásad uvedených v ustanovení § 11 až 13
Občianskeho zákonníka.
1.12. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca preukázal
spôsobenú ujmu, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca v rozpore s článkom 6

písm. b) smernice 2003/88/ES v žalovanom období od júla 2020 do mája 2023 odpracoval 1.777,63
hodín služobnej pohotovosti (určenej a nariadenej služobnej pohotovosti), ktoré neboli započítané do
fondu pracovného (služobného) času, keď priemerný týždenný pracovný čas žalobcu za celé obdobie
predstavoval 50,04 hodín týždenne.
1.12.1. Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o počte odpracovaných hodín predložil doklady od

svojho zamestnávateľa, ktoré žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil.
1.13. Vykonaným dokazovaním bol preukázaný zásah do osobnosti žalobcu, konkrétne do jeho práva
na ochranu zdravia a súčasne do jeho práva na súkromie a rodinný život, pretože musel v skutočnosti
odpracovať viac, ako bol povinný podľa smernice 2003/88/ES, na úkor svojej rodiny musel tráviť čas
v práci a v dôsledku toho prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, najmä

manželke, maloletým deťom, ostatným príbuzným, záľubám, či iným aktivitám nesúvisiacim s pracovnou
činnosťou, ktoré by prispeli k jeho relaxácii a psychickej i fyzickej regenerácii.
1.14. Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy prihliadol súd prvej inštancie aj na dlhodobé trvanie takéhoto
protiprávneho stavu, keď žalobca potvrdil, že v HaZZ pracuje cca 22 rokov, pričom uvedenú situáciu sa
snažil riešiť aj komunikáciou s nadriadeným aj zamestnávateľom, avšak bezúspešne. Žalobca pritom

následkom dlhodobého trvania takýmto spôsobom nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času utrpel
ujmu vo svojom súkromnom živote, keď má menej času pre rodinu, najmä maloleté deti. Negatívny
vplyv uvedenej situácie pociťuje žalobca najmä na svojom vzťahu so staršími deťmi, kde cíti, že tento ich
vzťah by mohol byť lepší, ale ako keby niekedy nevedeli nájsť spoločnú reč. V dôsledku jeho pracovného
zaťaženia a nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času boli jeho dve staršie deti obmedzené v

navštevovaní krúžkov, na ktoré ich žalobca nemohol sprevádzať ani voziť, a preto 15-ročný syn ukončil
krúžok karate a 12-ročná dcéra musela zanechať klavír. Aj najmladšia 22-mesačná dcéra obzvlášť ťažko
znáša časté a v dôsledku povolávania do služby aj počas pracovného voľna neočakávané odlúčenie
od žalobcu. Zvlášť nepriaznivo vníma žalobca rozvrhnutie svojho pracovného času v otázke možností
trávenia voľného času so svojou rodinou. Keďže má voľný len jeden víkend v mesiaci, trávia ako rodina

čas najmä kratšími výletmi v prírode. Na chaty v G. sa dostanú len trikrát do roka, aj to na jeden deň. Pri
mori bol žalobca s rodinou len raz. Svoj koníček (motorku) predal pred dvoma rokmi tiež pre nedostatok
času. Pracovné nasadenie sa prejavuje aj na žalobcovom zdraví ako únava a stres, najmä pri nočných
výjazdoch.
1.15. Vzhľadom na povahu porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (žalovaný

neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica
priemerného týždenného pracovného času podľa čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES), považoval súd
prvej inštancie za dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, či žaloba naodstránenietrvalýchnásledkovaanimorálnasatisfakcia(ospravedlnenie,odvolanievýrokovapodobne)
nie je namieste.
1.16. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca

počas služobnej pohotovosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, má vymedzený priestor na
odpočinok (spánok) a nevyžaduje sa jeho aktívna činnosť, keďže žalobca vykonáva službu na mieste
určenom zamestnávateľom (služobný úrad), musí byť fyzicky prítomný v budove hasičskej stanice, ktorú
nemôže opustiť, musí byť ustrojený a pripravený do jednej minúty od ohlásenia vykonať výjazd.
1.17. Súd prvej inštancie uviedol, že si osvojil pri rozhodnutí vo veci spôsob výpočtu náhrady škody ako

nemajetkovej ujmy uvedenej žalobcom v žalobe. Počas trojročného obdobia, ktorého sa tento spor týka,
žalobca odpracoval 1.777,63 hodín služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného
času, čo predstavuje nemajetkovú ujmu v sume 3,39 Eur za hodinu (6.029,07 Eur : 1.777,63 hodín),
ktorú musel v rámci služobnej pohotovosti nezahrnutej do pracovného času stráviť v práci a nemohol sa
venovať rodine, priateľom, svojim koníčkom, či odpočinku.
1.17.1. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal súd prvej inštancie aj z právoplatných rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky v skutkovo a právne porovnateľných veciach [napr. rozsudok Okresného
súdu Zvolen sp. zn. 12C/15/2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
14Co/36/2022 (priznaná suma 6.167,21 Eur); rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 19C/14/2021 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/46/2022 (priznaná suma 5.520,77
Eur); rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 16C/3/2023 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v

Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/66/2022 (priznaná suma 5.279,95 Eur); rozsudok Okresného súdu Zvolen
sp. zn. 16C/7/2023 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/78/2023
(priznaná suma 6.435,23 Eur), atď.].
1.18. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do práv žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie
zásahu nepovažoval súd prvej inštancie za vhodné porovnanie s inými prípadmi zásahu, ako to

navrhovalžalovaný(napr.náhradanemajetkovejujmypozostalýchpríbuzných,príp.náhradypriznávané
obetiam trestných činov). Aj v tejto súvislosti však možno konštatovať, že žalobcovi priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy neprevyšuje náhrady priznávané v takýchto prípadoch.
1.19. Vo vzťahu k žalovaným vznesenej námietke premlčania súd prvej inštancie uviedol, že nárok
žalobcu premlčaný nie je. Počiatok plynutia trojročnej premlčacej doby (§ 101 OZ) pri náhrade

nemajetkovejujmybolviazanýnaokamih,kedydošlokneoprávnenémuzásahuobjektívnespôsobilému
porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby.
1.19.1. K nemajetkovej ujme dochádzalo v tých mesiacoch, v ktorých nebol dodržaný limit maximálneho
týždenného pracovného času podľa čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES a v priamej príčinnej súvislosti
s porušením smernice 2003/88/ES potom boli porušené osobnostné práva žalobcu.

1.19.2. Žalobca si uplatnil nárok počnúc splatnosťou mzdy za mesiac júl 2020, t. j. 10.
augusta 2020, žaloba bola podaná na súde prvej inštancie dňa 8. augusta 2023, preto mal súd prvej
inštancie za to, že jednotlivé nároky žalobcu premlčané neboli.
1.20. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa §255 ods.1 v spojení s §
262 ods.1 CSP a žalobcovi, ktorý bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal voči žalovanému nárok

na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie žalovaný podal včas odvolanie.
2.1. Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP.
2.2. V súvislosti s namietanou pasívnou vecnou legitimáciou poukázal na nevyhnutnosť rozlišovania

medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, ktoré sú dva samostatné
subjekty a ich postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať.
2.2.1. Mal za to, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím
smernice“ a „aplikáciou smernice.“ Prebratie smernice je premietnuté do textu právneho predpisu,
ktorý musí byť s obsahom a znením smernice v súlade. Ak sa žalobca domnieval, že Slovenská

republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nesprávne prebrala smernicu 2003/88/
ES do zákona č. 315/2001 Z. z., musel preukázať, v čom dané pochybenie spočíva. Na konštatovanie
nesprávneho prebratia smernice 2003/88/ES bolo nevyhnutné vykonať porovnanie znenia zákona č.
315/2001 Z. z. pred a po účinnosti smernice 2003/88/ES.
2.2.2. K porušeniu smernice môže dôjsť až aplikáciou jej jednotlivých ustanovení, ak si adresát účinkov

smernice (napr. zamestnávateľ) vyložil ustanovenia v rozpore s jej obsahom. Prípadný nárok na náhradu
škody by tak mohla založiť len nesprávna aplikácia smernice.
2.2.3. Dodal, že Slovenská republika (žalovaný) pri preberaní smernice 2003/88/ES neporušila de facto
žiadnepredpisy,pretopriabsenciiprotiprávnehokonanianemohlavzniknúťžiadnaškoda,atýmani jehozodpovednosť za nároky, ktoré si žalobca v tomto konaní uplatnil. Navyše ide o nároky, ktoré vyplývajú
z pracovnoprávneho vzťahu, pričom žalobca za nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy
skryl svoj mzdový nárok.

2.2.4. Podotkol, že žalobca namietal nesprávne prebratie smernice 2003/88/ES, nie jej aplikáciu v
individuálnom prípade. On nie je zamestnávateľom žalobcu a nie je ani orgánom, ktorá by sa na aplikácii
smernice 2003/88/ES podieľala.
2.2.5. Podľa jeho názoru sa miera zodpovednosti za prípadný vznik škody musí medzi dvomi
samostatnými subjektmi (B. G. I. A. M. B. G., G.. H.) rozlišovať.

2.3. Čo sa týka pôsobnosti smernice 2003/88/ES, podľa jeho názoru sa na služobný pomer príslušníkov
HaZZ nevťahuje vzhľadom na charakter vykonávaných činností, a s tým spojený rozvrh služobného
času.
2.3.1. Mal za to, že rozsah pôsobnosti smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods.1
smernice 89/391/EHS a negatívne vymedzený v jej čl. 2 ods.2. Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje
na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Úlohy, ktoré plnia

príslušníci HaZZ, možno podľa jeho názoru subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej
ochrany“ v zmysle čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS.
2.3.2. Rozhodnutie SDEÚ C-429/09 vo veci L. nepovažoval za relevantné, nakoľko sa týka mestského
hasiča, výkon činnosti ktorého je odlišný od režimu, v akom fungujú príslušníci HaZZ v Slovenskej
republike.

2.4. Čl. 17 ods.1 smernice 2003/88/ES, ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od
uplatňovania čl. 6 za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia
pracovníkov. Jedným z dôvodov neuplatnenia daného článku je situácia, že sa jedná o protipožiarne
služby a služby civilnej ochrany.
2.4.1. Poukázal na z judikatúry SDEÚ vyplývajúcu povinnosť kumulatívneho splnenia všeobecných

podmienok nevyhnutných na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva Únie.
2.4.2. Mal za to, že žalobca vznik nároku na náhradu škody žiadnym spôsobom neosvedčil. Jemu nebolo
zrejmé, ako mohla žalobcovi vzniknúť uplatnená škoda. Žalobca nejasným spôsobom stanovil škodu,
ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle
platnej legislatívy odmeňovaný.

2.4.3. Zdôraznil, že v čase služobnej pohotovosti nie je od žalobcu vyžadovaná aktívna činnosť, a teda
môže odpočívať, alebo venovať sa inej činnosti. Skutočnosť, že služobná pohotovosť žalobcu, za ktorú
je odmeňovaný, je pracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, ešte samo o sebe nie je
dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. 2.5. Žalobca bol povinný preukázať, že u neho došlo k
porušeniu práva nad maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, a že skutočne pracoval nad takýto

limit za rozhodné obdobie. Takisto bolo potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času
u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov. Pri výpočte týždenného pracovného času treba počítať na
základe referenčných období, a nie každý mesiac jednotlivo.
2.5.1. Žalobca vo svojom písomnou vyjadrení z 9. novembra 2023 zdôraznil, že nežaluje nemajetkovú
ujmu vyčíslenú za presný počet hodín odpracovaných nad 48 hodín týždenne. 2.5.2. Podľa jeho názoru

pre účely tohto konania je právne irelevantné, koľko hodín služobnej pohotovosti žalobca odpracoval
(relevantné je iba to, či a v akej miere bol prekročený maximálny 48 hodinový pracovný čas), a preto
nemôže žalobca pri výpočte žalovanej sumy vychádzať z počtu hodín služobnej pohotovosti.
2.5.3. Zároveň mu nie je zrejmé, prečo si žalobca svoju údajnú nemajetkovú ujmu „ohodnotil“ sumou
3,48 Eur za každú hodinu, počas ktorej malo dochádzať k porušovaniu jeho práv. Konštatoval, že zásah

do osobnostných práv a rozsah nemajetkovej ujmy je u každého jednotlivca individuálny, posudzuje sa v
každom prípade osobitne, a to aj s ohľadom na preukázateľný zásah do súkromného života. Za žiadnych
okolností teda nemožno nemajetkovú ujmu vypočítať „tabuľkovo“ na základe akéhosi univerzálneho
vzorca, ktorý vo svojom výsledku zodpovedá mzdový nárokom.
2.5.4. Podľa jeho názoru žalobca nárokom na nemajetkovú ujmu vzniknutú porušením

smernice ,,maskuje“ svoje mzdové nároky, preto na jeho strane je nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie, keďže mzdových nárokov je možné domáhať sa len od žalobcovho služobného úradu,
ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a nie žalovaná Slovenská republika v zastúpení
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.
2.6. Mal za to, že výška škody (6.029,07 Eur) je neprimeraná v porovnaní s výškou náhrad, ktorá je

priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s ujmou žalobcu podstatne vyššia.
2.6.1. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) náhrada nemajetkovej
ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy
treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. K. B., B.I. M. K.).2.6.2. Výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže presiahnuť výšku odškodnenia obete násilného
trestného činu, nakoľko v prípadoch obetí násilných trestných činov môže dôjsť aj k závažnému zásahu
do zdravia, či dokonca života, je možné považovať za primerané, aby odškodnenie za škodu spôsobenú

pri tomto prejednávanom prípade nebolo vyššie ako odškodňovanie za trvalé následky na zdraví či
dokonca za život. V opačnom prípade by vznikal rozpor s poukazovaním na ľudský život ako najvyššiu
hodnotu, od ktorej sa odvodzujú ostatné hodnoty. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. 4Cdo/171/2005, 4Cdo/19/2020 a rozsudok
Krajského súdu v Trnave z 30. júna 2021 sp. zn. 26Co/94/2020.

2.6.3. Podľa § 13 ods. 2 OZ žalobca doposiaľ nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života
či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napríklad v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivom
zdravotnom stave žalobcu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by
odôvodňovala výšku priznanej sumy súdom prvej inštancie.
2.6.4. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t. j. materiálnej satisfakcie) je
vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencie závažnej ujmy, ktorú treba

riadne a konkrétne preukázať. Tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by
preukazovalvýškuujmypožadovanúžalobcom.2.6.5.Akbyvdôsledkunesprávnehoprebratiasmernice
neoprávnený zásah do práv žalobcu skutočne existoval, tak tento zásah by v súčasnosti stále pretrvával,
potom by bolo celkom prirodzené, aby sa žalobca v prvom rade domáhal upustenia od takéhoto zásahu
u svojho zamestnávateľa v zmysle § 13 ods. 1 OZ, čo však žalobca vo svojej žalobe nežiadal, ale naopak

sa domáhal len finančného plnenia, ktoré má slúžiť len ako akási kompenzácia, bez toho aby bol tento
údajný protiprávny stav do budúcna napravený. Aj z tohto dôvodu nemožno hovoriť o vzniku škody, či
nemajetkovej ujmy, ktorá má byť kompenzovaná v peniazoch.
2.6.6. Zároveň poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) z 5.
decembra 2017 sp. zn. III.ÚS 288/2017.

2.7. Uviedol, že odvolanie podal aj voči výroku o trovách konania (II. výrok), keďže nárok žalobcu bol
nesprávne uplatnený a v danom prípade sa jedná o nesprávne právne posúdenie veci, preto v prípade
vyhovenia jeho odvolaniu aj výrok o trovách konania (ako závislý výrok) musí byť v celom rozsahu
zmenený v prospech neho.
2.8. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len ,,krajský súd“

alebo ,,odvolací súd“) zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol
a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že považuje rozsudok súdu prvej inštancie za
vecne správny a zákonný, pričom považoval odvolanie žalovaného za nedôvodné a neopodstatnené.

3.1. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nemal právomoc posudzovať súlad
slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov so smernicou Európskej
únie zdôraznil, že SDEÚ vo svojej konštantnej judikatúre výslovne vyžaduje od vnútroštátnych súdov,
aby správnosť prebratia smerníc kontrolovali. Vnútroštátny súd pri rozhodovaní o nároku jednotlivca
na náhradu škody vzniknutej porušením úniového práva má a musí mať právomoc posudzovať, či

vnútroštátna právna norma je v súlade s predpismi úniového práva, a teda posudzovať aj to, či konkrétna
smernica bola do vnútroštátnej právnej úpravy transponovaná správne. V tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutia SDEÚ C-106/89 z 13. novembra 1990, C-456/98 z 13. júla 2000, C-429/09 z 25.
novembra 2010 a C-243/09 zo 14. októbra 2010.
3.2. Za nedôvodnú a neopodstatnenú považoval námietku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, ktorý

neuviedol žiadne nové skutkovo či právne relevantné argumenty, s ktorými by sa nevysporiadal už
súd prvej inštancie. Doplnil, že danosť pasívnej vecnej legitimácie žalovaného vyplýva z dlhoročnej
konštantnej judikatúry SDEÚ.
3.3. Za nepochybnú považoval skutočnosť, že smernica 2003/88/ES sa v celom rozsahu a bez
obmedzenia vzťahuje na činnosť hasičov, pričom činnosť hasičov v žiadnom prípade nespadá pod

„osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ tak, ako to účelovo a zavádzajúco tvrdil žalovaný.
3.4. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uviedol, že v čase služobnej pohotovosti nie je od hasičov vyžadovaná
aktívna činnosť, a teda môžu odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, poukázal na to, že ako hasič
vykonáva určenú služobnú pohotovosť (ktorá mu nie je započítavaná do fondu odpracovaného času
a žalovaný ju za pracovný čas nepovažuje) výlučne na pracovisku, ktoré nemôže opustiť, musí byť

v pracovnej pohotovosti v služobnej rovnošate pripravený v prípade potreby do jednej minúty opustiť
stanicu a vykonať služobný zákrok.
3.4.1. K výške uplatnenej nemajetkovej ujmy uviedol, že vydelením žalovanej sumy (6.029,07 Eur) s
celkovým počtom odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti (1.731,92 hodín) a následnýmporovnaním výslednej sumy 3,66 Eur so zákonnými minimálnymi mzdovými nárokmi, ktorých priemer
za žalované obdobie predstavoval 3,66 Eur za hodinu, je zrejmé, že prisúdená suma náhrady škody
v žiadnom prípade nemôže byť „zjavne neprimeraná“ tak, ako to namietal žalovaný. On protiprávny

stav ,,znášal“ 35 mesiacov, pričom pri takomto porovnaní predstavuje odškodnenie sumu zaokrúhlene
172,- Eur.
3.5. V kontexte správnej transpozície smernice a jej reálneho dodržiavania žalobca zdôraznil, že
transpozícia smernice je súladná s právom Únie len vtedy, ak sa ňou reálne dosahuje výsledok
smernicou sledovaný.

3.5.1. Vo vzťahu k smernici 2003/88/ES uviedol, že táto bola do právnej úpravy zákona č. 315/2001 Z.z.
transponovaná len formálne, pretože ciele ňou sledované nie sú a ani neboli dosiahnuté, nakoľko ciele
smernicou 2003/88/ES sledované, t. j. reálne rešpektovanie vymedzenia pojmu „pracovný čas“ (čl. 2
ods. 1 v spojení s ods. 2 smernice 2003/88/ES) a zároveň aj neprekračovanie maximálne 48 hodinového
priemerného týždenného pracovného času (čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES), nie sú dosahované
a vnútroštátna právna úprava (zákon č. 315/2001 Z. z.) tieto ustanovenia smernice 2003/88/ES

nerešpektuje.
3.5.2. On vyjadril neochotu naďalej bez náhrady znášať porušovanie jeho práv, preto podal žalobu.
3.6. V súvislosti so spochybňovaním vzniku ujmy v dôsledku porušovania smernice 2003/88/ES
opätovne poukázal na rozsudok SDEÚ C-243/09 zo 14. októbra 2010 vo veci O. L., podľa ktorého
už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku

na náhradu škody porušením článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, a to bez toho, aby k tomuto
následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na jeho osobnostných právach z
hľadiska vnútroštátneho práva (v tomto prípade následky demonštratívne uvedené v § 13 ods. 2 OZ).
Zároveň už len samotná strata času odpočinku znamená zásah a ujmu do základného práva na
ochranu života a zdravia opätovne bez potreby preukazovania akéhokoľvek iného (ďalšieho) následku v

tomto smere. 3.6.1. V dôsledku dlhodobého a fakticky takmer sústavného prekračovania maximálneho
týždenného pracovného času stratil a stále stráca veľké množstvo času, ktorý by som mohol venovať
aktivitám nesúvisiacim s jeho pracovným zaradením. Sústavným a dlhoročne trvajúcim prekračovaním
maximálneho pracovného času stratil čas, ktorý reálne mal byť jeho voľným časom, a ktorý by inak
mohol a chcel venovať najmä mojim najbližším. Zdôraznil, že náročnosť jeho práce si vyžaduje nielen

dostatok času na fyzický odpočinok, ale aj na odreagovanie sa mimopracovnými aktivitami a tak aj
psychickým oddychom, keďže počas služby zažívam aj také tragické a psychicky náročné chvíle, ktoré
musí vnútorne spracovať a vysporiadať sa s nimi.
3.6.2. Žalovaný absolútne neprihliadal na vykonané dokazovanie a len paušálne spochybňuje akúkoľvek
ujmu napriek tomu, že táto bola aj dokazovaním preukázaná. V tomto smere poukázal aj na jeho výsluch

na pojednávaní a všetky skutočnosti, ktoré som počas neho prezentoval.
3.7. Súd prvej inštancie sa stotožnil s jeho výpočtom výšky žalobného nároku a v tejto súvislosti zvažoval
práve primeranosť požadovanej náhrady so všetkými skutkovo a právne relevantnými okolnosťami,
za ktorých škoda vznikla, a taktiež prihliadal na následky protiprávneho stavu zisteného vykonaným
dokazovaním. Pokiaľ ide o výšku prisúdenej relutárnej náhrady, má náhrada nemajetkovej ujmy v

peniazoch plniť nielen samotnú satisfakčnú funkciu, ale aj preventívno-sankčnú funkciu, čo sa má
napokon prejaviť aj vo výške relutárnej náhrady
3.8. Za správny považoval aj odvolaním napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách
konania (II. výrok).
3.9. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny

potvrdil a priznal mu voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

4. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu namietol, že ním v konaní prezentovaná argumentácia
nebola zo strany súdu prvej inštancie aplikovaná správne.
4.1. Zotrval na podanom odvolaní a svojich predchádzajúcich podaniach a vyjadreniach.

5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v medziach
daných § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1, 2 CSP a contrario a rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

6.Podľa§387ods.1,2CSPodvolacísúdrozhodnutiesúduprvejinštanciepotvrdí,akjevovýrokuvecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie i konania, ktoré mu
predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav

v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne
právne posúdil. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie
neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna
relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil

súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

8. Súd prvej inštancie je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku
koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok súdu prvej inštancie je presvedčivý, premisy
zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací
súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce

a zodpovedá kritériám uvedeným v § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na
argumenty žalovaného v odvolaní.

9. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, okolnosti alebo

argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu, a s ktorými by sa prvoinštančný
súd náležite nevysporiadal. Dokonca možno konštatovať, že neuviedol ani žiadny konkrétny relevantný
právny dôvod a ani žiadny konkrétny relevantný skutkový dôvod, spochybňujúci správnosť napadnutého
rozhodnutia.

10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom

vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu

11. V posudzovanej veci žalobca svoj nárok vyvodzoval z prekročenia maximálneho limitu týždenného
pracovného času určeného článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v období od júla 2020 až do mája
2023 v dôsledku jej nesprávnej transpozície do zákona č. 315/2001 Z. z..

12. Podľa § 3 ods. 1 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne
veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.

13. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie v dôsledku nesprávneho

prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi
súkromnoprávne spory.
13.1. Skutočnosť, že žalovaným v takomto spore je štát je bez právneho významu. Účastníkom
občianskoprávnych vzťahov môže byť aj štát a v takom prípade je podľa § 21 OZ právnickou osobou.
13.2. Z judikatúry SDEÚ jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva

Únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy.
13.3. Pretože jedným z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu žalobcovi spôsobenú
porušením práva Únie je „dostatočne závažné porušenie právnej normy Únie, ktorej cieľom je priznanie
práv jednotlivcom“, súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a
povinnýskúmať,čizostranyžalovanéhodošloktvrdenémuporušeniuprávaÚniepripreberanísmernice

2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky (do zákona č. 315/2001 Z. z.), to znamená
skúmať, či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedá cieľom článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Bez
posúdenia tejto otázky by nebolo možné rozhodnúť prejednávaný spor.
13.4. Vzhľadom na uvedené žalovaný nedôvodne vytýkal v odvolaní chýbajúcu právomoc súdu
posudzovať súlad zákona č. 315/2001 Z. z. so smernicou 2003/88/ES.

14. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že cieľ článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
(t. j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane
nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený).14.1.Vovšeobecnostiplatí,žesmernicaakošpecifickýprameňprávaÚnievyžadujeodčlenskýchštátov,
aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku.
Na tento účel musia byť ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná,

aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice do vnútroštátneho
práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v
členskom štáte.
14.2. Z hľadiska posudzovaného sporu článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje,
že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

14.3. Žalovaný prebral smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z..

15. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

15.1.Podľa§85ods.2vetaprvázákonač.315/2001Z.z.služobnýčaspríslušníkaje40hodíntýždenne.

15.2. Podľa § 86 ods. 1, 2 zákona č. 315/2001 Z. z. služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných
dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne

nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v
služobnom dni.

15.3. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie

štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

16.Zuvedenýchustanovenízákonač.315/2001Z.z.vyplýva,žezákonoddeľuje:a)vykonávanieštátnej
služby príslušníka HaZZ v rámci služobného času, b) vykonávanie štátnej služby príslušníka HaZZ
v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť príslušníka HaZZ bezprostredne

nadväzuje na jeho služobný čas.
16.1. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby,
služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného času príslušníka HaZZ.
16.2. Smernica 2003/88/ES v článku 2 ods. 1 a 2 ustanovuje, že pracovný čas predstavuje akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo

povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a (alebo) praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý
nie je pracovným časom.
16.2.1. Z uvedeného vyplýva, že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka HaZZ má byť súčasťou
služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z. z. tak jednoznačne v rozpore
so smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času príslušníka HaZZ vyčleňuje čas určenej

služobnej pohotovosti. Smernica 2003/88/ES pritom neumožňuje, aby členské štáty ponechali v
platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v smernici.
16.2.2. Posudzované ustanovenia § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2 a § 92 ods. 1 boli prakticky v
totožnom znení súčasťou zákona č. 315/2001 Z. z. už v pôvodne prijatom znení účinnom od 1.
apríla 2002. Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie dňa 1. mája 2004 došlo k zmene

uvedených ustanovení zákonom č. 82/2009 Z. z. s účinnosťou od 1. apríla 2009, kedy sa v ustanovení
§ 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov
je rozvrhnutý na obdobie štyroch mesiacov (z pôvodného rozvrhnutia na obdobie celého kalendárneho
roka) a v ustanovení § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. sa rozčlenil výkon služobnej pohotovosti na služobnú
pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a

služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.).
16.2.3. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 82/2009 Z. z. dôvodom úpravy malo byť zosúladenie
s právom Únie.
16.3. K ďalšej zmene uvedených ustanovení došlo zákonom č. 400/2011 Z. z. s účinnosťou od 1.
januára 2012, kedy sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne

rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov (z dôvodovej správy
k zákonu č. 400/2011 Z. z. nevyplýva dôvod tejto zmeny).
16.3.1. Z toho vyplýva záver, že žalovaný v rámci preberania smernice 2003/88/ES po vstupe do
Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje pracovný(služobný) čas pracovníka. Neobstojí preto tvrdenie žalovaného, že nebolo preukázané nesprávne
prebratie (transpozícia) smernice 2003/88/ES, resp. že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie
je v rozpore so smernicou 2003/88/ES.

16.4. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice
2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky. Skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľa
na aplikácii smernice 2003/88/ES, resp. zákona č. 315/2001 Z. z. vo vzťahu k žalobcovi, je podľa
odvolacieho súdu z hľadiska prejednávaného sporu bez právneho významu.
16.4.1. Odvolací súd poukazuje na článok 29 smernice 2003/88/ES, podľa ktorého je táto smernica

adresovaná členským štátom Európskej únie. Žalovaný (Slovenská republika) ako členský štát a adresát
smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie
všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade
nesplnenia tejto povinnosti je štát zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ
k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku.
16.4.2. Pretože smernica 2003/88/ES je určená žalovanému, ktorý zodpovedá za jej správne prebratie,

v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho
poriadku je pasívne vecne legitimovaná Slovenská republika ako štát.
16.4.3. Námietka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného nie je dôvodná.

17. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na žalobcu

ako príslušníka HaZZ.
17.1. Žalovaný nedôvodne namietal, že v prípade žalobcu nejde o mestského hasiča (ako vo veci
C-429/09), resp. že smernica 2003/88/ES sa na žalobcu nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože to
neumožňuje charakter vykonávaných činností a rozvrh služobného času (činnosť žalobcu patrí medzi
odvetvia a činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany).

17.1.1. Súd je povinný plne uplatňovať výklad práva Únie, ktorý podal SDEÚ (rozsudok C-261/21
zo 7. júla 2022).
17.2. Obrana žalovaného je založená na všeobecnej polemike so závermi súdu prvej inštancie bez
dopadu na záväznosť rozhodnutí SDEÚ, od ktorých niet dôvod (ani možnosť) sa odchýliť vzhľadom na
obdobné skutkové okolnosti prípadu.

17.2.1. SDEÚ rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, teda priznáva
jednotlivcompráva,ktorémôžuuplatniťpriamovkonanípredvnútroštátnymisúdmi.SDEÚtiežrozhodol,
že smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými
silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci
iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj

vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu
vystaviť pracovníkov určitým rizikám.
17.2.2. Na účely smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa
vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka
sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha

pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie
pracovníka v zmysle práva Únie.
17.2.3. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič, nie je
relevantná na účely charakteristiky pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia smernice 2003/88/
ES (C-397/01 až C-403/01 vo veci K., body 52 a 55, C-429/09 vo veci L., bod 27 až 30, C-518/15 vo

veci A.).
17.3. Vzhľadom na uvedené je nedôvodná odvolacia námietka, že smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje
na žalobcu ako príslušníka HaZZ a bez právneho významu je aj fakt, či takýto príslušník plní svoje úlohy
v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny.
17.3.1. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským

štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna
požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno
podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva,
ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09 vo veci L., body 33 až 35).
17.3.2. Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88/

ES tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým
spôsobom obmedzovali (C-397/01 vo veci K. bod 99, C-429/09 vo veci L., body 35 a 52).
17.3.3. SDEÚ tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 voveci K., bod 95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej
prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú
prácu skutočne pracovník vykonáva (C-437/05 vo veci M., bod 27).

17.3.4. Osobitne v prípade hasičov SDEÚ potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený
smernicou 2003/88/ES (C-429/09 vo veci L., C-52/04 vo veci K. N. L. H.).
17.3.5. Pretože žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi

na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítať do pracovného času žalobcu. Bez
vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú
pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada (§ 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.).
17.3.6. Záver, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do jeho pracovného
času vyplýva aj z aktuálnej judikatúry SDEÚ, podľa ktorej ak povaha a rozsah povinností a režim
zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu

práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto
pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú
možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon
práce nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej
pohotovosti pracovný čas pracovníka (pozri rozsudky C-214/20 z 11. novembra 2021, C-580/19

z 9. marca 2021, C-107/19 z 9. septembra 2021 a C-344/19 z 9. marca 2021). Tento záver sa
vzhľadom na skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahuje aj na žalobcu.
17.3.7. Odvolací súd osobitne poukazuje na záver uvedený v uznesení SDEÚ C-52/04 vo veci K. N. L.
H., podľa ktorého jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom odseku smernice
89/391/EHS, na ktorú žalovaný poukázal, bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných

na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku v prípade závažných a svojím
rozsahom mimoriadnych okolností (napríklad v prípade katastrofy), pre ktoré je charakteristická najmä
tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich
bezpečnosť a/alebo zdravie a ktoré, vzhľadom na ich povahu nie je možné zohľadniť pri rozvrhu
pracovného (služobného) času zásahových a bezpečnostných zložiek. V konaní pritom žiadnou zo strán

sporu nebolo tvrdené a preukázané, že by v rozhodnom období (neaktívna) časť určenej služobnej
pohotovosti zahŕňala výkon takejto činnosti.
17.3.8. Nesprávny je názor žalovaného, že článok 17 ods. 1 smernice 2003/88/ES umožňuje odklon od
článku6smernice2003/88/ESvprípadepríslušníkovHaZZ,keďže tentočlánoksanapríslušníkovHaZZ
nevzťahuje. Vzťahuje sa len na: a) vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb s právomocou

nezávislého rozhodovania, b) rodinných pracovníkov, alebo c) pracovníkov slúžiacich náboženské
obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách. Pracovníkov protipožiarnej služby a služby civilnej
ochrany, na ktorých poukazuje žalovaný v podanom odvolaní, sa týka článok 17 ods. 3 smernice
2003/88/ES, ktorý však na druhej strane neumožňuje odklon od článku 6 smernice 2003/88/ES (len
odklon od článkov 3, 4, 5, 8 a 16 smernice 2003/88/ES).

18. Správny je aj záver súdu prvej inštancie o zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi
porušením jeho práva vyplývajúceho z noriem Európskej únie. Súd prvej inštancie správne uviedol, že
tieto predpoklady vyplývajú z judikatúry SDEÚ, ktorú v odôvodnení rozsudku citoval. Podľa judikatúry
SDEÚ štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva Únie, ak: a) porušená norma

práva Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo zakladá povinnosti pre
členský štát, b) porušenie práva Únie je dostatočne závažné a c) medzi porušením práva Únie členským
štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy
rozhoduje vnútroštátny súd.
18.1. Aj podľa názoru odvolacieho súdu boli predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu

spôsobenú žalobcovi v dôsledku porušenia práva Únie splnené, pretože článok 6 písm. b) smernice
2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v
rozsahu 48 hodín.
18.1.1. Uvedené ustanovenie článku smernice 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva
jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ako bolo uvedené

vyššie, ustanovenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nebolo do právneho poriadku Slovenskej
republiky prebraté správne, pretože slovenský právny poriadok umožňuje, aby priemerný týždenný
pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín. Porušenie článku 6 písm. b) smernice
2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnejnormy Európskej únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času
neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je
v zjavnom rozpore s judikatúrou SD EÚ (napr. C-429/09).

19. V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody
(nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy Slovenskej
republiky; ďalej len ,,ústava“), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného
času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník

(žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe
ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a
súčasne v dôsledku zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 ústavy),
pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich
blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším,
rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením.

20. V rozpore s judikatúrou SDEÚ je odvolacia argumentácia žalovaného, že medzi porušením práva
Únie a vznikom škody žalobcu nie je príčinná súvislosť, keď žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa
na porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu škody (t. j. nevyvinul primerané úsilie na
zamedzenie vzniku škody).

20.1. Na postavenie žalobcu ako príslušníka HaZZ sa vzťahuje judikatúra SDEÚ (C-429/09 a
C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám
povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo
nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať.
20.1.1. Podľa názoru SDEÚ by bol výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými

ustanoveniami práva Únie znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od žalobcov ako slabšej
strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi.
Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku
Európskej únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie.
20.1.2. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali

svojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením.
Predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené.

21. Žalobca sa domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 6.029,07 Eur, ktorá mu mala
vzniknúť v dôsledku výkonu služby v rozsahu priemerného týždenného služobného času presahujúceho

limit stanovený v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v období od júla 2020 do mája 2023.
21.1. Odvolací súd nesúhlasí s názorom žalovaného, že v skutočnosti sa pod týmto nárokom skrýva
mzdový nárok, pretože o uplatnenie mzdového nároku by išlo v prípade, ak by ho žalobca odvodzoval
z konkrétnych ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., alebo z ustanovení smernice, či iných právnych
aktov Európskej únie, podľa ktorých by na takýto mzdový nárok mal právo a práve v takom prípade by

žalovaným musel byť jeho zamestnávateľ a nie štát.
21.2. Pretože súd určuje výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy voľnou úvahou s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu osobnostného práva došlo, spôsob jej
výpočtu zvolený žalobcom nie je pre jej určenie rozhodujúci, čo však nevylučuje, že súd voľnou úvahou
môže dospieť k rovnakej, resp. porovnateľnej výške náhrady (ale môže dospieť aj k nižšej či vyššej

výške s tým limitom, že nemôže žalobcovi priznať viac, než čoho sa žalobným návrhom domáha).

22. Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej
porušenia.NáhradaškodyspôsobenájednotlivcoviporušenímprávaÚniemusíbyťprimeranávzniknutej
škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je na vnútroštátnom práve členských štátov,

aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity štáty určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť
vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak
definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.
22.1. Ani právny poriadok Slovenskej republiky nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na
náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva Únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani

zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
22.1.1. Súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu
najbližšie k zásahu do jeho osobnosti (analógia podľa § 11 až § 13 OZ).22.1.2. Žalovaný nesprávne namietal, že žalobca nepreukázal spôsobenú ujmu, pretože z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že žalobca v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v žalovanom
období od júla 2020 do mája 2023 odpracoval v priemere viac ako 48 hodín týždenne. Žalobca na

preukázanie svojho tvrdenia o počte odpracovaných hodín predložil doklady od svojho zamestnávateľa,
ktoré žalovaný žiadnym spôsobom v konaní pred súdom prvej inštancie nespochybnil a nenavrhol
vykonať žiadne dokazovanie.

23. Zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že v rozhodnom období pracoval priemerne viac ako 48

hodín týždenne (a súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 veta prvá zákona č. 315/2001
Z. z.) v konaní pred súdom prvej inštancie preukázaný bol. Žalobca nielenže pracoval nad maximálne
prípustný rozsah týždenného pracovného času, ale v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES v spojení s článkom 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES mu odpracované hodiny určenej služobnej
pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času.
23.1. Spôsob plánovania zmenných služieb a pohotovosti na pracovisku má opakovane v priemere za

následok prekročenie maximálne prípustného rozsahu týždenného pracovného času podľa smernice
2003/88/ES. Z oddeleného vykazovania počtu odpracovaných hodín služobnej činnosti a pohotovosti
na pracovisku v mzdovom liste žalobcu je preukázané, že hodiny strávené na pracovisku počas určenej
pracovnejpohotovostipodľa§92ods.1zákonač.315/2001Z.z.sadoslužobnéhočasunezapočítavajú.

24. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca ako príslušník HaZZ v služobnom
pomere v rozhodnom období od júla 2020 až do mája 2023 mal služobný čas rozvrhnutý nerovnomerne
tak, že týždenný pracovný čas sa skladal zo 17-hodinových pracovných zmien výkonu služby, po
ktorých nasledovala 7-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, resp. s účinnosťou od 1. januára
2022 zo 16-hodinových pracovných zmien výkonu služby, po ktorých nasledovala 8-hodinová služobná

pohotovosť na pracovisku, t. j. v rámci jednej zmeny strávil žalobca na pracovisku sústavne minimálne
24 hodín.
24.1. Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá bola
odmeňovaná ako nadčasová práca a jej trvanie sa započítavalo do fondu odpracovaného času a
neaktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá sa do fondu pracovného času nezapočítavala.

24.1.1. Vo vykazovanom období od júla 2020 do mája 2023 odpracoval žalobca cca 1.777,63 hodín
určenej služobnej pohotovosti, ktorá priamo nadväzovala na výkon 17/16 hodinovej služobnej činnosti,
žiadna z nich ale do počtu odpracovaných hodín započítaná nebola, preto sa môže javiť vychádzajúc
iba z údajov zamestnávateľa o počte odpracovaných hodín, že limit týždenného pracovného času podľa
smernice prekročený nebol.

24.2. Žalovaný žalobcom predložený výkaz o pracovnej činnosti nespochybňoval, preto tvrdenia žalobcu
o rozsahu jeho prítomnosti v práci za žalované obdobie považuje odvolací súd podľa § 151 ods. 1 CSP
za nesporné skutkové tvrdenia.
24.2.1. Výkazom o služobnej činnosti (tabuľkami) žalobca preukazoval, že v období od júla 2020 do
mája 2023 bolo porušované jeho právo na 48 hodinový týždenný pracovný čas vyplývajúci z článku 6

písm. b) smernice 2003/88/ES, právo na primeraný odpočinok po práci, za čo požaduje od Slovenskej
republiky ako členského štátu Európskej únie nahradiť nemajetkovú ujmu vo forme finančného plnenia.
24.2.2. I keď žalovaný žalobcom predložený plán vykonaných služieb príslušníkmi HaZZ na Okresnom
riaditeľstve HaZZ v Lučenci v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nerozporoval, v odvolaní
už tvrdil, že nebolo preukázané prekročenie limitu 48 hodinového priemerného týždenného pracovného

času podľa smernice 2003/88/ES.
24.2.3. Žalobca predložil súdu prvej inštancie výkaz o jeho služobnej (pracovnej) činnosti za obdobie
od júla 2020 do mája 2023 s podrobným rozpisom vykonaných služieb, odpracovaných hodín služobnej
pohotovosti, práce nadčas, čerpania dovolenky a náhradného voľna, z ktorého vyplýva, že priemerný
týždenný pracovný čas určený smernicou 2003/88/ES na 48 hodín týždenne bol v tom ktorom mesiaci

opakovane prekračovaný. Ide o záznamy z dochádzkového systému používaného zamestnávateľom
žalobcu, ktorých hodnovernosť účinným spôsobom spochybnená nebola.
24.2.4. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z.,
smernice 2003/88/ES, smernice 89/391/EHS a poukázal na judikatúru SDEÚ k výkladu pojmu pracovný
čas, čas odpočinku, pohotovostná služba na pracovisku a aplikačný rozsah smerníc. Nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňoval žalobca práve za prekročenie maximálneho limitu týždenného
pracovného času určeného článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vykazovanom období (od júla
2020 do mája 2023).24.3. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že žaloba bola
dôvodná čo do základu aj výšky.

25. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca
počas služobnej pohotovosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, má vymedzený priestor na
odpočinok (spánok) a nevyžaduje sa jeho aktívna činnosť, nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky
trvania služobnej pohotovosti.
25.1. Žalobca totiž vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný úrad), musí tam

byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej
pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a
pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného
prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a
program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je prakticky vylúčená. Právo na odpočinok žalobcu bolo
dlhodobo niekoľko rokov porušované napriek tomu, že žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné

úlohy, a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť.
25.1.1. Z tohto dôvodu považuje odvolací súd priznanú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú.
Služobný čas žalobcu mal byť rozvrhnutý tak, aby nedochádzalo k porušovaniu jeho práv vyplývajúcich
zo smernice 2003/88/ES. K porušeniu práv žalobcu pritom dochádzalo práve výkonom služobnej
pohotovosti. Nemajetkovú ujmu nie je ani podľa názoru odvolacieho súdu možné nahradiť inak z dôvodu,

že uplynutý čas žalobcovi vrátiť možné nie je a nemôže ho stráviť inak.

26. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie
zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov, ako to namietal žalovaný
v podanom odvolaní (v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena

rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti).
26.1. Navyše prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznávané v týchto
prípadoch, resp. obetiam trestných činov.
26.1.1. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu z 27. mája 2024 sp. zn.
9Cdo/47/2023, z ktorého vyplýva záver, že pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých

obete dopravnej nehody nie je dôvodné túto náhradu obmedziť najvyšším prípustným odškodnením
podľa zákona o obetiach trestných činov. 26.1.2. Tento právny záver možno aplikovať analogicky aj pri
určovaní výšky peňažnej náhradu nemajetkovej ujmy inej osoby, do ktorej osobnostných práv (najmä
práva na súkromný a rodinný život) bolo neoprávnene zasiahnutého iným spôsobom.

27. Odvolací súd nesúhlasí ani s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého možno žiadať
peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ.
27.1. Z ustanovenia § 13 ods. 1 OZ vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané

primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia.
27.1.1. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13 ods. 1 OZ nejavila
ako postačujúca.
27.1.2. Vychádzajúc z povahy porušeného osobnostného práva (práva na ochranu zdravia a práva
na súkromie) a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t. j. žalovaný ako členský štát Európskej únie

neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica
priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES), je dôvodný
záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov
nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát).
27.1.3. Taktiež neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie

predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne.

28. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne prihliadol na okolnosti, za ktorých
k vzniku ujmy došlo (nesprávna transpozícia smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z.), na
následky, ktoré žalobcovi vznikli (zásah do súkromného života žalobcu, strata práva na odpočinok);

zohľadnil aj žalobcom predložený výpočet, na základe ktorého dospel k výške žalovanej sumy.
28.1. Odvolací súd považuje uplatnený nárok za primeraný, a to s ohľadom aj na súdom prvej
inštancie uvedenú rozhodovaciu činnosť súdov v obdobných veciach, pričom ide napr. o rozhodnutia:
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/36/2022 (priznaná suma 6.167,21 Eur), sp. zn.16Co/46/2022 (priznaná suma 5.520,77 Eur), sp. zn. 11Co/66/2022 (priznaná suma 5.279,95 Eur), sp.
zn. 11Co/78/2023 (priznaná suma 6.435,23 Eur), sp. zn. 14Co/88/2023 (priznaná suma 6.265,33 Eur),
sp. zn. 13Co/61/2023 (priznaná suma 5.543,76 Eur), sp. zn. 17Co/59/2022 (priznaná suma 3.879,45

Eur), sp. zn. 14Co/34/2022 (priznaná suma 4.196,09 Eur), sp. zn. 17Co/16/2022 (priznaná suma
5.160,35 Eur), sp. zn. 17Co/47/2022 (priznaná suma 3.758,36 Eur), sp. zn. 16Co/26/2022 (priznaná
suma 4.335,71 Eur), sp. zn. 16Co/11/2022 (priznaná suma 4.965,- Eur), sp. zn. 16Co/36/2022 (priznaná
suma 4.629,59 Eur), sp. zn. 16Co/53/2022 (priznaná suma 4.169,77 Eur), sp. zn. 11Co/48/2022
(priznaná suma 5.642,41 Eur), 11Co/53/2022 (priznaná suma 6.404,56 Eur), sp. zn. 17Co/141/2023

(priznaná suma 4.981,06 Eur) a iné.

29. Vzhľadom na uvedené odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako rozsudok súdu prvej inštancie
v odvolaním napadnutom výroku (I. výrok) a v závislom výroku o trovách konania (II. výrok) ako
vecne správne podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť.

30. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z §
396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“
30.1. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania aplikoval
zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z § 255 ods. 1 CSP.

30.2. V predmetnom prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalobca, preto mu podľa § 255 ods.
1 CSP vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100%.
30.3. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie
do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.

Podľa ustanovenia § 447 CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo
podané neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné,
d) nemá náležitosti podľa § 428, e) neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f) nie je odôvodnené
prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným

v § 431 až 435.

Odvolací súd poučuje strany v zmysle ustanovenia § 160 CSP o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej
pomoci so žiadosťou a o možnosti požiadať Centrum právnej pomoci o predbežné poskytnutie právnej
pomoci v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytnutí právnej pomoci osobám v materiálnej

núdzi a o zmene a doplnení ďalších zákonov.