Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 14, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/77/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2623010718
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Réves
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2623010718.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Révesa a sudcov JUDr.
Kataríny Stanislavskej a JUDr. Rastislava Kresla, v trestnej veci obžalovaného A. B., pre prečin ublíženia
na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Senica zo dňa 25.03.2024 pod sp. zn. 22T/37/2023, na verejnom zasadnutí konanom dňa
14.01.2025 v Trnave takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Senica uznal obžalovaného A. B. vinným zo spáchania prečinu
ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že
dňa 16.11.2022 v čase okolo 18.30 hod. na prízemí rodinného domu na adrese D. XXX pri dverách do
izby chytil poškodeného E. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. G. XXX za ľavú ruku a prostredník tejto

ruky, úmyselne mu pootočil a trhol týmto prstom, čím mu spôsobil zlomeninu bázy stredného článku III.
prsta ľavej ruky bez výraznejšieho posunu kostného úlomku s dobou liečenia minimálne 4 týždne, dobou
práceneschopnosti minimálne 4 týždne a obmedzením v bežnom spôsobe života vo fyzickej aktivite, v
náročnej manuálnej práci a činnosti vykonávanej ľavou rukou po dobu 4 týždňov,
Za túto trestnú činnosť okresný súd uložil obžalovanému A. B. podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona
s poukazom na § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 36 písm. j) Trestného zákona trest odňatia

slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov, pričom podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona výkon
trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona obžalovanému určil
skúšobnú dobu v trvaní 1 (jeden) rok. Zároveň podľa § 50 ods. 2 Trestného zákona obžalovanému uložil
povinnosť, aby v skúšobnej dobe podľa svojich schopností poškodenému nahradil škodu spôsobenú
trestným činom vo výške 968,80,- eur. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku obžalovanému uložil
povinnosť nahradiť poškodenému E. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. G. XXX škodu vo výške

726,60 eur titulom bolestného a škodu vo výške 242,20 eur titulom trvalých následkov. Podľa § 288 ods.
2 Trestného poriadku poškodeného E. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. G. XXX so zvyškom nároku
na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Prvostupňový súd napadnutý rozsudok odôvodnil v rozsahu č.l. 173-185 spisu.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie obžalovaný a to čo do výroku

o vine i výroku o treste, ako aj proti konaniu, ktoré tomuto rozsudku predchádzalo (č.l. 189 spisu), ktoré
odôvodnil prostredníctvom obhajcu osobitným písomným podaním v rozsahu č.l. 197-198 spisu.
Obžalovaný v písomnom zdôvodnení odvolania prostredníctvom obhajcu po úvodnej rekapitulácii
záverov napadnutého rozsudku namietal (skrátene), že v konaní boli porušené jeho práva ako
obvineného tým, že poverený príslušník odmietol vykonať dôkazy, ktoré na svoju obhajobu žiadal
vykonať, a to napriek tomu, že ich potrebu jasne odôvodnil, ako aj objasnil, ktoré skutočnosti sa

majú týmito dôkazmi preukázať. Policajt - poverený príslušník nepostúpil prokurátorovi jeho žiadosť
o preskúmanie postupu policajta, pretože poštovú zásielku si neprevzal v odbernej lehote. Prokurátorpodal obžalobu bez toho, aby sa touto žiadosťou zaoberal a súd túto skutočnosť ignoroval napriek tomu,
že tieto skutočnosti napadol v odpore proti trestnému rozkazu. Týmto legalizoval protiprávny postup a
svojvôľu orgánov v prípravnom konaní. V konaní pred súdom neboli zabezpečené dôkazy, ktoré navrhol

v odpore.

K tomu dodal, že na hlavnom pojednávaní boli vypočutí okrem neho a poškodeného dvaja svedkovia
a znalec, pričom svoju výpoveď ako aj výpoveď svedkyne G. B. a poškodeného aj bližšie rozviedol.
Poukázal na to, že sudca skonštatoval, že výpovede poškodeného a svedkyne G. B. boli počas

celého trestného konania konzistentné a navzájom koherentné. Naopak, videl rozpory v jeho výpovedi
a výpovedi jeho manželky H.. Jedným z rozporov malo byť údajne jeho tvrdenie, že poškodený si
držal svoju ľavú ruku vo vzduchu na úrovni pása, pričom jeho manželka tvrdila, že ju mal vo výške
jej hlavy. Bol toho názoru, že ak by pozorne čítal jej výpoveď, tento rozpor by nemohol byť zrejmý,
keďže jeho manželka bola v predklone, a to skoro celý čas incidentu, lebo musela vstať zo stoličky
a narovnanie do vzpriamenej polohy jej chvíľu trvá. Jeho manželka tiež tvrdila, že v predklone prešla

na druhú stranu. Tomu zodpovedá jej tvrdenie o ľavej ruke poškodeného na úrovni jej hlavy. Taktiež
rozpor v ich výpovediach o tom, kde stála dcéra G. počas incidentu (on tvrdil, že stála hore na schodoch
a manželka tvrdila, že stála na druhom schode), nie je rozporom, keďže obaja tvrdili to isté. Takéto
akože rozporné tvrdenia nemôžu zakladať záver sudcu o absurdnosti a rozporuplnosti jeho obrany.
Tvrdenie sudcu o absurdnosti jeho obrany v tom, že poškodený je fyzicky zdatnejší a nebolo možné,

aby sa pokúsil otvoriť polozatvorené dvere cez telo poškodeného, lebo otvoreniu dverí by bránilo telo
poškodeného, nie je založené na výpovedi jeho manželky z dôvodu, že nemožno veriť jej tvrdeniam
o vyťahovaní poškodeného z izby, lebo používa pri chôdzi barly, neobstojí. Túto manželkinu verziu
potvrdila aj svedkyňa G. B., o ktorej výpovedi sa sudca vyjadril, že bola konzistentná a koherentná s
výpoveďou poškodeného. Obžalovaný zastával názor, že ak by v prípravnom konaní bola vykonaná

rekonštrukcia alebo aspoň vyšetrovací pokus, takéto konštrukcie sudcu by neboli možné.

Taktiež namietal, že absurdná je argumentácia sudcu o rozpornosti jeho výpovede v prípravnom konaní
a na hlavnom pojednávaní z dôvodu, že raz ako možný pôvod úrazu poškodeného uviedol úraz v práci
a raz, že si prst zlomil o zakúpené dvere opreté o stenu na chodbe. Už samotné otázky najskôr policajta

v prípravnom konaní a potom prokurátora na hlavnom pojednávaní - ako inak mohlo dôjsť k poraneniu
prsta poškodeného - boli špekulatívne. V prípravnom konaní sa domnieval, že mu to mohla spôsobiť
vŕtačka, na HP pripustil aj inú verziu. Nevie, ako presne si zranenie poškodený privodil, mohol by v
odvolacom konaní uviesť aj ďalšie možné okolnosti vzniku zranenia. Avšak ani takéto ďalšie možné
ním predpokladané spôsoby by nemohli svedčiť o rozporuplnosti jeho výpovede. Podľa jeho názoru

sudca si vopred urobil obraz o vine a tomuto prispôsobil aj hodnotenie dôkazov. Ak by prísne hodnotil
konzistentnosťakoherentnosťvýpovedípoškodenéhoasvedkyneG.B.nahlavnompojednávaní,potom
by našiel podobné rozpory aj v ich výpovediach. Napr. poškodený tvrdil, že domov prišiel pred 17.00 hod.
a po krátkej dobe (30 - 40 min) začal krik, na čo aj so svedkyňou zišiel dole a zabúchal na ich dvere, ktoré
sa otvorili dovnútra a z nich vybehla po ňom svedkyňa H. B. spolu so ním, kedy on ho mal údajne chytiť

za ruky a točiť s nimi. Svedkyňa G. B. mala dobehnúť k nim (odkiaľ, keď údajne zišli spoločne dolu??)
a jeho manželku H. dala preč (kam ??). V tomto okamihu mal prechytiť ruku poškodeného (ako??) a
pootočiť a trhnúť prstom.

Poukázal i na to, že G. B. tvrdila, že krik začal až o 18.30 hod. a išli dole v dobrom úmysle situáciu

ukľudniť. Poškodený mal údajne klopať na dvere a potom spoza dverí ešte ohlásil, aby boli vnútri v
izbe ticho. Od poškodeného bola asi krok, dva. Po zaklopaní sa dvere otvorili, prvá vyšla manželka, on
mal stáť za ňou. V takejto pozícii mal údajne chytať poškodeného za ruky a prsty a vykrúcať mu ich.
Potom, čo pribehla jeden krok a odsunula manželku bokom, on mal údajne oboma rukami chytiť ľavú
ruku poškodeného a skrútiť mu a trhnúť prstom tak, až počula, ako mu v ňom ruplo. Už pred letom sa

začali zlé vzťahy (sudca uviedol, že poškodený mal tvrdiť, že až do incidentu boli vzťahy dobré). Peniaze
za predaný dom sa minuli už pred letom 2022 a vtedy sa začali problémy. Počas liečenia poškodeného
minuli všetky úspory.

Bol toho názoru, že rozpory sú aj vo výpovediach poškodeného a svedka na jeho strane. Nie je zrejmé,

aký krik počuli, dokonca ani nevysvetlili, prečo by mal on kričať na svoju manželku v izbe, navyše by
mali kričať nie jeden po druhom, ale údajne mali nadávať na poškodeného a ich dcéru, ktorí bývajú
na poschodí. Aj dôvod bol absurdný. Údajne (podľa poškodeného) mali nadávať preto, lebo švagriná
sotila tehotnú dcéru G., ktorá po tomto incidente začala krvácať, podľa svedkyne G. B. mali nadávaťjej a poškodenému z bližšie neurčených dôvodov. S fyzicky veľmi dobre disponovaným priateľom -
poškodeným - išli údajne situáciu ukľudniť. Pritom z výpovedí takmer všetkých vypočutých osôb vyplýva,
že vzťahy medzi ním a manželkou na jednej strane a poškodeným a ich dcérou na strane druhej sú

dlhodobo vážne narušené (zlé vzťahy ešte pred letom 2022). Situáciu ukľudňovali tým, že poškodený
klopal = búchal na dvere a spoza nich vykríkal, aby boli ticho. Nijako nevysvetlili tú časť svojej naučenej
verzie, prečo by jeho manželka (podľa sudcu odkázaná na chôdzu o barlách, podľa dcéry natoľko
telesne a duševne chorá, že bolo dôvodné jej podanie o pozbavenie spôsobilosti na právne úkony)
fyzicky zaútočila na poškodeného, ktorý je v najlepších rokoch a v plnej sile. Tiež nie je zrejmé, kam

mali chcieť vytlačiť poškodeného a prečo by mal on, fyzicky absolútne neporovnateľne slabší, napadnúť
poškodeného, ktorý sa mu ani nebránil a nechal si zlomiť prst. Pritom na ukončenie incidentu stačilo z
ich strany dvere neotvoriť, resp. po otvorení ich opäť zatvoriť. Dôvodil, že o verzii nevyprovokovaného
útoku na poškodeného zo strany jeho manželky a neho svedčia výpovede poškodeného a jeho družky
G. B.. Motív, prečo tak vypovedali, on a manželka uviedli v prípravnom konaní, aj na pojednávaní. Podľa
jeho názoru je to z dôvodu, že ich chcú dostať z domu. Manželke sa poškodený vyhrážal, že ju dajú do

blázninca, lebo je šibnutá a jemu povedal, že ho dostane do basy. Ak by bol k trestnému spisu pripojený
aj spis Okresného súdu Senica o návrhu G. B. na zbavenie spôsobilosti H. B. na právne úkony a spis
OS Senica o žalobe na vrátenie daru (rodinného domu), súd by zistil, že motív, ktorý on a jeho manželka
ako dôvod krivého obvinenia, alebo krivej výpovede uviedli, nie je ďaleko od pravdy. Poškodený a dcéra
G. dlhodobo vyvíjajú aktivity, aby im bývanie v dome sťažili. Bol toho názoru, že toto je príčina ich zlých

vzťahov. Dôvodil, že oni im pomohli v čase, keď v Česku predali dom a nemali kde bývať, následne na
G. prepísali celý dom, lebo boli v dobrej viere, že s nimi dožijú do smrti spoločne. Lenže po darovaní im
začali zavadzať a preto robia všetko pre to, aby sa ich ako príťaže zbavili a mohli si v dome robiť čo chcú.

Záveromuviedol,žetrvánatom,žepoškodenývtrholneoprávnenedoizby,ktorúonsmanželkouužívajú

ako obydlie. Len z dôvodu, aby dostali E. F. z ich izby, išli s ním do fyzického kontaktu. Aj vzhľadom na
fyzické predpoklady nemôžu dúfať, že by mohli akýkoľvek súboj s ním vyhrať. Dôvodil, že len zúfalstvo
a nevyhnutnosť chrániť si posledné miesto, kde majú aké také súkromie, ich donútilo pokúsiť sa vytlačiť
agresora F. z izby. Je podľa jeho názoru nemysliteľné, aby sa s ním pretláčali na chodbe, kde nemali
žiadny cieľ, ktorý by súbojom chceli dosiahnuť. Sudca v podstate prisvedčil poškodenému, že naňho

zaútočili bezdôvodne, len tak, asi aby si dokázali, že mu dokáže zlomiť prst. Uviedol, že ani z izby by
nemali šancu ho vytlačiť, keby si nebol vedomý, že prestrelil a nemá tam čo hľadať. Druhý motív, prečo
sa nechal dvomi starými ľuďmi vytlačiť z izby je ten, že prst už mal zlomený a incident len využil na
dosiahnutie svojho cieľa - dostať ho do väzenia, ako sa mu predtým vyhrážal.
Opätovne poukázal na to, že ako v prípravnom konaní, tak aj v konaní pred súdom neboli vykonané

ním navrhnuté dôkazy. Bol toho názoru, že tým boli porušené ním ústavou garantované práva, najmä
právo na spravodlivý proces. Nevykonaním ním navrhovaných dôkazov mohol súd voľne špekulovať
o neexistencii motívov na krivú výpoveď svedkyne G. B. a svedka poškodeného E. F.. Keďže pre
rozhodnutie vo veci je potrebné vzhľadom na dve a dve navzájom odporujúce si výpovede účastníkov
konfliktu vyriešiť si otázku dôveryhodnosti svedkyne G. B., bolo podľa jeho názoru nevyhnutné ním

navrhnuté dôkazy vykonať.
Preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na nové prejednanie, resp. sám
rozhodol vo veci tak, že ho oslobodí spod obžaloby.
K odvolaniu obžalovaného sa vyjadril poškodený E. F. prostredníctvom splnomocneného zástupcu
osobitným písomným podaním (č.l. 201 spisu), v ktorom poškodený uviedol, že sa plne stotožňuje s

názorom prvostupňového súdu. Poškodený sa stotožňuje aj s tým záverom uvedeným v odôvodnení
rozhodnutia,vzmyslektoréhosimajúvýpovedeobžalovanéhoasvedkyneH.B.rozporovať.Obžalovaný
v rámci svojej výpovede tvrdil, že v čase, kedy poškodeného začal vytláčať z miestnosti, mal mať
poškodený ľavú ruku vo výške pásu, avšak svedkyňa H. B. tvrdila, že túto ruku mal mať zodvihnutú vo
výške hlavy. Zároveň, na jednej strane obžalovaný tvrdí, že svedkyňa G. B. mala stáť hore na schodoch,

naopak svedkyňa H. B. tvrdila, že G. B. mala stáť v čase skutku na druhom dolnom schode.

K tomu uviedol, že v rámci vykonaného hlavného pojednávania bolo poukázaných na mnoho rozporov
vo výpovediach obžalovaného a svedkyne H. B.. Ich výpovede podľa jeho názoru správne prvostupňový
súd vyhodnotil ako rozporuplné a nekonzistentné či navzájom si odporujúce. Poškodený v rámci konania

doložil všetky lekárske správy preukazujúce vznik jeho zranenia na treťom prste ľavej ruky, ako aj všetky
podklady týkajúce sa jeho liečby a rekonvalescencie. V tomto kontexte poukázal na odborné vyjadrenie
znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia MUDr. Mariána Pamulu, ktorý v rámci uvedeného odborného
vyjadrenia potvrdil, že zranenie poškodeného bolo možné spôsobiť jednorazovým uchopením avytočením – rotáciou, prípadne ohybom III. prsta ľavej ruky poškodeného. Vznik zranenia poškodeného
bol potvrdený aj správou z urgentného príjmu, či inými lekárskymi správami, ktoré poškodený do konania
doložil. V kontexte vyššie uvedeného screenshotu z odborného vyjadrenia znalca MUDr. Pamulu

je možné vidieť, že zranenie poškodeného pri fyzických incidentoch vzniká rukou útočníka, prstom,
či dlaňou, ktoré tlakovo pôsobili na tretí prst ľavej ruky poškodeného. Podľa názoru poškodeného
prvostupňový súd správne poukázal na to, že je absurdnou argumentácia obžalovaného, že sa
poškodenýsnažíovládnuťnehnuteľnosť,ktorúobaja,takobžalovanýakoajpoškodenýobývajú,nakoľko
táto nehnuteľnosť bola v zmysle darovacej zmluvy darovaná svedkyni G. B., pričom na predmetnom

liste vlastníctva sa nachádza zapísané vecné bremeno doživotného bývania a užívania predmetnej
nehnuteľnosti v prospech obžalovaného a svedkyne H. B.. Argumentácia obžalovaného a svedkyne H.
B. bola počas celého trestného konania účelová a rozporuplná.

V zmysle vyššie uvedeného preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a odvolanie
obžalovaného zamietol ako nedôvodné.

Okresný prokurátor odvolanie nepodal a k odvolaniu obžalovaného sa v primeranej lehote aj napriek
výzve okresného súdu nevyjadril.
Konanie na odvolacom súde
Krajský súd vykonal verejné zasadnutie za účasti zástupcu Krajskej prokuratúry v Trnave, obžalovaného

A. B., obhajcu obžalovaného, poškodeného E. F. a splnomocneného zástupcu poškodeného.
Po prednese odvolania obžalovaného, obhajoba odvolaciemu súdu predložila vecný dôkaz - latentne
nahrávacie zariadenie – diktafón Esonic MQ-L500N V-powerbance 16 GB, ktorý našiel v kuchyni
obžalovaný, ktoré tam nainštaloval podľa jeho názoru poškodený. K tomu obhajoba uviedla, že tento
dôkaz svedčí o tom, že poškodený využíva v dome miestnosti bez vedomia iných osôb ako aj jeho.

Uvedené tiež nasvedčuje skutočnosti, že aj v kritickom čase poškodený skutočne vstúpil do miestnosti
a teda narušil tzv. obydlie obžalovaného a porušil i jeho ústavné práva na nedotknuteľnosť obydlia.

K tomu sa vyjadril poškodený tak, že nemá vedomosť o žiadnom takomto zariadení, ktorý predkladá
obžalovaný súdu.

Obhajoba zároveň doplnila do spisu zápisnicu o pojednávaní vo veci vrátenia daru, pričom z tejto
zápisnice vyplýva obsah výpovede svedka I. B., ktorý je bratom obžalovaného A. B., pričom z jeho
výpovede vyplýva skutočnosť, že tento bol v šope a bol svedkom udalosti, keď sa svedkyňa G. B.
s partnerom rozprávali: „starú dáme do ústavu, starého dáme do lochu, spodok baráku prerobíme, dáme

do prenájmu“, bolo to asi v lete 2022.

K tomu sa poškodený vyjadril, že predmetná výpoveď je tendenčná. Svedok je obžalovanému bratom,
manželka obžalovaného ich taktiež ohovára a podáva trestné oznámenia, všetko je to s jediným cieľom,
aby došlo k vráteniu daru.

Zástupca Krajskej prokuratúry v Trnave na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu v konečnom
návrhu navrhol odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné, nakoľko uvedené veci sa týkajú
predmetného konania iba okrajovo.

Obhajca obžalovaného v konečnom návrhu uviedol, že skutočnosti, ktoré prezentoval na verejnom

zasadnutí, sú natoľko závažné, že výpovede poškodeného a svedkyne G. B. sú nedôveryhodné
z prezentovaných dôvodov podrobne rozvedených v písomnom odvolaní. Navrhol, aby krajský súd
obžalovaného oslobodil v plnom rozsahu, pretože skutok sa nestal tak, ako je uvedené v obžalobe.

Obžalovaný v konečnom návrhu súhlasil s návrhom obhajcu, s tým, že poukázal na podrobné dôvody

odvolania a navrhol, aby bol oslobodený. Dodal, že všetko, čo uvádza poškodený, nie je pravda.

Krajský súd, ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaného odvolania, podľa § 317 odsek l
Trestného poriadku, preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
podal odvolateľ odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a tak zistil, že

odvolanie obžalovaného A. B. je nedôvodné.
Po preskúmaní obsahu spisového materiálu krajský súd dospel k záveru, že okresný súd v konaní,
ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, postupoval v súlade s Trestným poriadkom, na hlavnom
pojednávaní vykonal všetky dostupné dôkazy v rozsahu potrebnom pre náležité zistenie skutočnéhostavu veci nevyhnutného pre zákonné a objektívne rozhodnutie. Okresný súd tiež dodržal všetky
zákonné ustanovenia, zmyslom ktorých je zabezpečenie práva obžalovaného na obhajobu, následne
v súlade s ustanovením § 2 odsek 12 Trestného poriadku vykonané dôkazy vyhodnotil po uvážení

všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a dospel tak ku správnym skutkovým zisteniam,
ktoré zodpovedajú vykonaným dôkazom.
V odôvodnení napadnutého rozsudku potom okresný súd v súlade s ustanovením § 168 odsek 1
Trestného poriadku jasne vyložil, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých
skutočností pokladal so zreteľom na výsledky dokazovania za vylúčenú alebo pochybnú, akými úvahami

sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä pokiaľ si vzájomne odporujú. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku je tiež zrejmé, ako sa prvostupňový súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného
aakýmiprávnymiúvahamisariadil,keďposudzovaldokázanéskutočnostipodľapríslušnýchustanovení
zákona v otázke viny a trestu a náhrady škody.

K výroku o vine:

Krajský súd vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému a ustálenému okresným súdom v napadnutom
rozsudku nemá žiadne výhrady, závery okresného súdu si v celom rozsahu osvojuje a v podrobnostiach
odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.

S ohľadom na obsah odvolacích námietok obžalovaného sa žiada podotknúť, že krajský súd zhodne,
ako súd I. stupňa nemal pochybnosti o vine obžalovaného tak, ako mu to kladie za vinu obžaloba
a prvostupňový rozsudok. Dôkazy, ktoré boli vo veci vykonané, vytvárajú vo svojom súhrne ucelenú
reťaz priamych i nepriamych dôkazov, ktoré obžalovaného zo spáchaného skutku bez akýchkoľvek
pochybností usvedčujú.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu
prvéhoadruhéhostupňatvoriajednotu,avprípade,aksaodvolacísúdstotožnísúvahamisúdunižšieho
stupňa a tieto považuje za zákonné a správne nie je potrebné, aby tieto opakoval vo svojom rozhodnutí,
ale stačí, aby na tieto len stručne poukázal (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/2/2018

z 23. januára 2018).

Podľa § 2 odsek 10 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol
zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány

činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili
súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 odsek 12 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy

získané zákonným spôsobom, ako aj dôkazy prípustné podľa § 119 ods. 5 a 6 podľa svojho vnútorného
presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne
nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Vzhľadom na uplatnené odvolacie námietky obžalovaného, v ktorých primárne hodnotí výpovede
vypočutých svedkov vo svoj prospech, krajský súd v prvom rade konštatuje, že vina obžalovaného

bola jednoznačne preukázaná tak výpoveďou samotného obžalovaného, ktorý síce vyhlásil, že je
nevinný a poprel spáchanie skutku kladeného mu za vinu, avšak taktiež vo svojej výpovedi na hlavnom
pojednávaní uviedol, že po vtrhnutí poškodeného do jeho izby a po jeho slovnom útoku, obžalovaný
k nemu pristúpil a požiadal ho, aby odišiel, pričom poškodený na neho zaútočil tak, že pravou
rukou mu chytil ľavú ruku, ktorú zodvihol a roztrhol mu rukáv, následne sa začali rukami pritláčať

a obžalovaný pravou rukou zohnutou v lakti začal vytláčať poškodeného z izby, na to poškodený zakričal
na dcéru, aby volala políciu, že mu zlomil ruku, ako i výpoveďou poškodeného E. F., ktorý bol priamo
zainteresovaný do incidentu, pričom jeho výpoveď hodnotí aj odvolací súd v zhode s právnym názorom
okresného súdu, ako hodnovernú, jednoznačne a nespochybniteľne usvedčujúcu obžalovaného zo
spáchania predmetného skutku tak, ako to ustálil na hlavnom pojednávaní okresný súd. Menovaný

poškodený jasne a zrozumiteľne popísal skutočnosti, ktoré mal za dôležité a ktoré sa týkajú žalovaného
skutku. Taktiež sa obžalovanému nepodarilo presvedčiť odvolací súd o nedôveryhodnosti výpovedí
poškodeného E. F., pretože jeho výpoveď je podporená aj výpoveďou svedkyne J. G. B., ktorá potvrdila,
že obžalovaný poškodenému začal chytať ruky, prsty, vykrúcať mu ich, následne obžalovaný si prechytilobe ruky na poškodeného ľavú ruku a skrútil a trhol mu prstom, pričom počula, ako mu v prste ruplo.
Z uvedeného nepochybne vyplýva, že obžalovaný skutočne použil fyzické násilie voči poškodenému,
čo napokon korešponduje a je v dobrom logickom súlade aj s ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi

– odborným vyjadrením znalca MUDr. Mariána Pamulu pod č. 030/2023 zo dňa 09.04.2023 a jeho
dodatku zo dňa 02.08.2023, z ktorého okrem iného vyplýva, že u poškodeného došlo k jednoduchej
zlomenine článku prsta v počiatočnom štádiu bez výraznejšieho posunu úlomkov, následne počas
fixácie došlo k posunu kostného úlomku, pričom k tomu dodal, že mechanizmus vzniku zranenia je
tlakové pôsobenie rúk prstov útočníka na oblasť prstov, hlavne III. prsta poškodeného, s nefyziologickým

ohybomarotáciouIII.prstapoškodeného,pričomdošlokuzlomeninebázyprostrednéhočlánku.Uviedol
tiež, že na vznik zlomeniny bola potrebná prevažne silná intenzita vedeného násilia. Rovnako je táto
podporená aj lekárskou správou J. F. K., z ktorej vyplýva, že poškodený bol dňa 16.11.2022 ošetrený vo
Fakultnej nemocnici AGEL Skalica pre úraz po napadnutí III. prsta ľavej ruky ako aj ďalšími lekárskymi
správami založenými v spise. V kontexte uvedeného potom možno jednoznačne konštatovať, že v
rámci celého trestného konania nebol vykonaný žiaden taký dôkaz, ktorý by podstatným spôsobom

spochybňoval tvrdenie poškodeného. V kontexte uvedených dôkazov preto ani krajský súd neuveril
obhajobnýmnámietkamobžalovaného,nakoľkotietopovažovalzatendenčnéaúčelové,vsnahevyhnúť
sa trestnej zodpovednosti.

Pokiaľ teda ide o ďalšie odvolacie námietky obžalovaného, ich podstata spočívala v kritike spôsobu,

akým okresný súd vyhodnotil vykonané dôkazy, najmä výpoveď poškodeného E. F. a svedkyne J. G.
B.. V odôvodnení odvolania následne obžalovaný polemizoval s odôvodnením rozsudku a presadzoval
vlastnú verziu, ktorá je založená na inom, pre neho priaznivejšom hodnotení vykonaných dôkazov
(napríkladžerozporysúvovýpovediachpoškodenéhoasvedkanajehostrane,akbysúdprísnehodnotil
konzistentnosťakoherentnosťvýpovedípoškodenéhoasvedkyneG.B.nahlavnompojednávaní,potom

by našiel podobné rozpory aj v ich výpovediach., a pod.).
Ku kritike obžalovaného ohľadne spôsobu, akým okresný súd hodnotil vykonané dôkazy, najmä
výpovede poškodeného E. F. a svedkyne J. G. B. ako aj ďalšie zabezpečené dôkazy (výpoveď
obžalovaného, svedkyne H. B., odborné vyjadrenie znalca a ďalšie) v tomto konaní, je potrebné vo
všeobecnosti uviesť, že v trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového

stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu
nevyhnutnomprerozhodnutie.Trestnýporiadoknestanovuježiadnepravidlá,pokiaľideomierudôkazov
potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Inak povedané, Trestný
poriadok neupravuje otázku minimálneho množstva a kvality dôkazov potrebných na preukázanie viny
obžalovaného. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a

súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich
obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
V súvislosti s hodnotením dôkazov platí aj druhé pravidlo, podľa ktorého ak okresný súd postupoval pri
hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, teda že ich hodnotil na základe

vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo
i v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zistenia, krajský súd nemôže napadnutý
rozsudok zrušiť len preto, že by sám na základe svojho presvedčenia hodnotil tie isté dôkazy s iným do
úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť
žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia (porovnaj R 53/1992).

Krajský súd tiež opakovane vo svojich rozhodnutiach prízvukuje, že právo na spravodlivý proces
neznamená právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva
strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. Rovnako súd
neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných

dôkazov, lebo proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov,
ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní
logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho
rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo
vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov,

prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je
zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány postupujú tak, aby
bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom narozhodnutie (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.08.2015, sp. zn.
4Tdo/36/2015).
Potom v súhrne námietky obhajoby k obsahu a rozsahu vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých

dôkazných prostriedkov a námietky k hodnoteniu dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám
obžalovaného, svojim obsahom nenapĺňajú žiadny odvolací dôvod podľa § 321 Trestného poriadku.
Všetkyvykonanédôkazytotižtvoriauzavretúreťazjednotlivýchdôkazov,logickynasebanadväzujúcich,
povyhodnoteníktorýchniejemožnéprijaťinýlogickýaprávnyzáver,nežten,ževinaobžalovanéhobola
preukázaná. Preto hodnotenie vykonaných dôkazov v prospech obžalovaného by bolo nie len v príkrom

rozpore so spravodlivosťou, ale hlavne s pravidlami logického úsudku, keďže krajský súd rovnako ako
súd prvého stupňa nemal o vine obžalovaného žiadne rozumné dôvodné pochybnosti.

Navyše k tým odvolacím námietkam obhajoby, v ktorých opakovane poukazuje na nedôveryhodnosť
výpovedí poškodeného E. F. a svedkyne J. G. B., k týmto námietkam krajský súd poukazuje na
vyššie uvedené základné pravidlá v súvislosti s hodnotením dôkazov ako i na to ustálenú judikatúru,

v zmysle ktorej pri hodnotení vierohodnosti svedka je súd povinný prihliadnuť najmä k vnútornej
štruktúre výpovede svedka, teda či si neodporuje v podstatných okolnostiach, o ktorých vypovedal, k
logickým súvislostiam o okolnostiach, o ktorých svedok vypovedá, či výpoveď svedka je v súlade aj
s ostatnými dôkazmi zadováženými v trestnom konaní, pričom nie menej podstatná bude aj okolnosť
vzťahu svedka k obžalovanému, teda či svedok s obžalovaným je v príbuzenskom vzťahu, resp.

(ne)priateľskom, susedskom, či zamestnávateľskom vzťahu, príp. v inom vzťahu podriadenosti alebo
nadriadenosti.Taktiežjepotrebnéprihliadaťnaexistenciuvlastného(častohmotného)záujmusvedkana
výsledku trestného konania, v prípade, že v trestnom konaní vyjde najavo motív a príčiny (vyplývajúce,
či už z pozitívneho alebo negatívneho pomeru medzi svedkom a obžalovaným alebo svedkom a
poškodeným), ktoré by mohli mať na výpoveď svedka vplyv. Je úlohou súdu, aby po zvážení všetkých

týchto dôkazov a okolností prípadu, postupom v zmysle ust. § 2 ods. 12 Trestného poriadku podľa
vnútorného presvedčenia rozhodol, ktorá skupina dôkazov je vierohodná a ktorá vierohodná nie je
(uznesenie Krajského súdu v Žiline sp.zn. 1To/97/2009 zo dňa 3.9.2009). Keďže výpoveď poškodeného
E. F. bola podporená nielen výpoveďou svedkyne J. G. B., ale aj odborným vyjadrením znalca
a lekárskymi správami, ako je uvedené vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia, ani krajský súd tak ako

súd prvostupňový nemal dôvod z nej nevychádzať, ale práve naopak, správne prvostupňový súd založil
na nej svoje rozhodnutie.

Pokiaľ obhajoba vytýkala okresnému súdu, že neboli vykonané obhajobou navrhnuté dôkazy o existencii
motívov na krivú výpoveď svedkyne J. G. B. a svedka poškodeného E. F., odvolací súd k tomu uvádza,

že menovaní svedkovia vo veci boli vypočutí a pokiaľ okresný súd už nepovažoval za nutné pre
náležité objasnenie ich opätovne vypočuť, pričom je treba dodať, že doplnenie dokazovania opätovným
vypočutím menovaných svedkov obhajoba na hlavnom pojednávaní pred skončením dokazovania
a udelením slova na záverečné reči napokon ani nežiadala, o čom svedčí zápisnica z hlavného
pojednávania na č. l. 169 spisu, nie je mu čo vytknúť. V tomto smere tiež treba uviesť, že ani

krajský súd nemal dôvod pochybovať o pravdivosti výpovede poškodeného, ktorú vyhodnotil v súvislosti
s výpoveďou svedkyne G. B. a ďalšími dôkazmi ako presvedčivú, vierohodnú, ktorá nebola inými
dôkazmi vyvrátená. Na strane tak poškodeného ako aj svedkyne J. G. B. nebol zistený žiadny dôvod,
prečo by mali nepravdivo vypovedať proti obžalovanému, navyše keď menovaná svedkyňa bola riadne
poučená o trestnoprávnych následkoch krivej výpovede a krivej prísahy, ako aj krivého obvinenia.

Nebolpreukázanýžiadnymotívpoškodenéhoamenovanejsvedkynebezdôvodneobviniťobžalovaného
z prečinu ublíženia na zdraví. V okolnostiach danej veci nie je dôležité, že vzťahy v domácnosti
obžalovaného, poškodeného a svedkýň sú napäté, ani že poškodený ako prvý vyvolal slovnú hádku
s obžalovaným, nakoľko neprimeraná reakcia obžalovaného smerovala k ublíženiu na zdraví a k
následku, ktorý je popísaný vo výrokovej časti rozsudku.

Okrem toho možno doplniť, že v prípade, ak sú vytvorené dve skupiny dôkazov, pričom sa okresný
súd prikloní k určitej verzii z hľadiska dôveryhodnosti, je zrejmé, že nejde zo strany okresného súdu
o pochybenie, a to aj v tom prípade, ak takéto hodnotenie je v rozpore so subjektívnym pocitom
obžalovaného. Tvrdenie o nesprávnosti skutkových zistení bez ďalšieho nemožno považovať za
nesprávne, resp. rozporné so zákonom. Potom tvrdenia obhajoby vyhodnotil krajský súd len ako

tvrdenia, ktoré neboli v dostatočne miere podložené relevantnými skutočnosťami zo strany obhajoby.

K ďalším odvolacím námietkam obžalovaného treba uviesť, že obžalovaný jednak nepredložil
skutočnosti, z ktorých by sa dali identifikovať iné skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k zraneniupoškodeného, a žiaden z vykonaných dôkazov nepotvrdil, že by mechanizmus vzniku zranenia
poškodeného bol potvrdený niektorým z tvrdení obžalovaného. Obžalovaný síce poukazoval na, podľa
neho, možnosť, že zistené zranenia mohol poškodený utrpieť pri inej, ako so skutkom nesúvisiacej

udalosti (napr. poškodený si spôsobil zranenie v práci vŕtačkou,...), avšak vykonaným dokazovaním
žiadna taká udalosť nebola preukázaná a nebolo preukázané ani to, že by znalec inú možnosť vzniku
zranenia poškodeného aj pripustil. Naopak z odborného vyjadrenia znalca jednoznačne vyplýva, že
zistené zranenia u poškodeného boli spôsobené tlakovým pôsobením rúk prstov útočníka na oblasť
prstov poškodeného, pričom na vznik zranenia bola potrebná prevažne silná intenzita vedeného násilia.

Navyše, obžalovaný nepredložil žiadne porovnateľne kvalifikované dôkazy, ktoré by tak komplexne ako
odborné vyjadrenie podané už v tejto veci, pomenovali príčiny vzniku zranení u poškodeného. Z toho
vyplýva, že išlo len o účelové tvrdenia obžalovaného, ktoré mali podporiť jeho verziu o absencii násilia z
jehostrany,verziu,ktoráalevykonanýmdokazovanímnebolaanilensčasti,hocilenvstupnipochybností
o jej možnej prítomnosti, preukázaná. Preto im ani odvolací súd neuveril.

Ak aj obhajoba v odvolaní zotrvala na tvrdení, že poškodený vtrhol neoprávnene do izby, ktorú
obžalovaný s manželkou užívajú ako obydlie, k tomuto tvrdeniu obhajoby sa vyjadril už okresný súd
v napadnutom rozsudku tak, že nebolo preukázané, že by poškodený vošiel do izby tak, ako to tvrdia
obžalovaný so svedkyňou H. B. s poukazom na rozpornosť ich výpovedí, a teda následne posudzovanie,
či mohlo dôjsť k prípadnej aplikácii okolností vylučujúcich protiprávnosť, s ktorým vyjadrením sa krajský

súd v plnej miere stotožňuje. Vo všeobecnosti sa potom len žiada doplniť, že aj v prípade, ak by
poškodený vošiel do izby obžalovaného bez jeho súhlasu tak, ako predostrela obhajoba v námietkach,
poškodený E. F. a obžalovaný A. B. užívajú dom, ktorý je vo výlučnom vlastníctve J. G. B., pričom
menovaná je povinná strpieť užívanie domu obžalovaným z vecného bremena. Naopak poškodený
užíva predmetnú nehnuteľnosť so súhlasom menovanej ako vlastníčky nehnuteľnosti. To znamená,

že tak obžalovaný ako aj poškodený majú právo užívať nehnuteľnosť rovnakým spôsobom, teda aj
prípadným vstupom poškodeného do izby obžalovaného bez jeho súhlasu sa nejedná o porušenie
nedotknuteľnosti obydlia. Je síce pravdou, že obžalovaný by mohol vstup inej osoby do svojej izby
bez jeho súhlasu považovať za neoprávnený zásah do súkromia, toto konanie by však nebolo možné
posudzovať v trestnoprávnej rovine.

Odvolacísúdsavzhľadomnavyššieuvedenédôkazynemoholstotožniťsnávrhomobhajobyvpodanom
odvolaní v tom, že je nevyhnutné obžalovaného oslobodiť spod obžaloby (aplikovať zásadu in dubio pro
reo). Uplatnenie tejto zásady je totiž náležité len v prípadoch, ak súd, po vyhodnotení všetkých do úvahy
prichádzajúcich dôkazov, dospeje k záveru, že nie je možné sa jednoznačne prikloniť k žiadnej z dvoch

rozporných výpovedí alebo k žiadnej zo skupiny odporujúcich si dôkazov, takže zostávajú pochybnosti
o tom, ako sa skutkový dej odohral. Pokiaľ však súd dôjde k záveru, že jedna z výpovedí alebo jedna zo
skupín výpovedí je pravdivá, že jej vierohodnosť nie je ničím podstatným spochybnená, nie sú splnené
podmienky na uplatnenie zásady in dubio pro reo. Odvolací súd je názoru, že skutkové okolnosti,
uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, boli preukázané v rozsahu nevzbudzujúcom žiadne

rozumné pochybnosti.
V súhrne potom krajský súd uzatvára, že so zreteľom na vykonané dokazovanie vo veci a jednotlivé
dôkazy, na ktoré súd prvého stupňa podrobne poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku a ktoré na
seba nadväzujú, navzájom sa podporujú a dopĺňajú, nemal ani odvolací súd pochybnosti o vierohodnosti
a správnosti skutkových zistení, ale i záverov okresného súdu vo vzťahu k právnej kvalifikácii konania

obžalovaného A. B., ktoré majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Na dôvažok odvolací súd uvádza,
že vyššie uvedené dôkazy (výpovede obžalovaného, poškodeného, svedkov) v spojení s odborným
vyjadrením a lekárskymi správami odvolací súd považuje za dostatočné na vyslovenie záveru o vine
obžalovaného A. B.. Vyššie uvedené skutočnosti sú len tie najdôležitejšie, ktoré viedli odvolací súd k
záveru o neopodstatnenosti a nedôvodnosti odvolacích námietok obžalovaného vo vzťahu k výroku o

vine, pričom s ďalším odôvodnením v tomto smere v plnej miere odkazuje na odôvodnenie rozsudku
súdu prvého stupňa a v podrobnostiach naň poukazuje.
Záverom sa žiada krajskému súdu len doplniť, že aj keď obhajoba pred odvolacím súdom predložila
vecný dôkaz - diktafón Esonic MQ-L500N V-powerbance 16 GB, ktorý má podľa jej názoru svedčiť o tom,
že poškodený využíva v dome miestnosti bez vedomia iných osôb ako aj obžalovaného, týmto dôkazom

sa odvolací súd nezaoberal, pretože tento dôkaz nemá (vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti)
súvis so žalovaným skutkom, a teda vykonanie tohto dôkazu nie je pre objektívne rozhodnutie vo veci
potrebné.
K výroku o treste:Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie trestu, pričom obe tieto zložky sa
navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu
odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie

ostatných potencionálnych páchateľov od spáchania trestných činov, ale má viesť i k utvrdeniu pocitu
právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi
prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na páchateľa trestného
činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácia tak
núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému

postupu súdu pri rozhodovaní o treste (obdobne pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR z 13. mája 2014,
sp. zn. 4 To 7/2013).
Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby
viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potencionálnych
páchateľov od spáchania trestných činov, ale má viesť i k utvrdeniu pocitu právnej istoty a spravodlivosti
u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti

najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest je protiprávne a nežiaduce. Varuje ich pred páchaním
trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty
individuálnej a generálnej prevencie trestu, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú.
Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému
pôsobeniu trestu tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest

samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa celou spoločnosťou. V treste je teda
obsiahnuté spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, a to tak právne ako
aj etické (obdobne pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Tost/19/2015 zo dňa
23.6.2015).

S poukazom na vyššie uvedené základné zásady ukladania trestov teda krajský súd zameral svoju
pozornosťprirozhodovaníoodvolaníobžalovanéhoA.B.naskutočnosť,čivdanomkonkrétnomprípade
bol uložený trest tak, ako to konštatoval prvostupňový súd, primeraný a či spĺňa všetky zákonné kritéria.
Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd konštatuje, že okresný súd nepochybil pri postupe
v konaní, ktorým dokazoval skutočnosti potrebné pre ukladanie sankcie. V tomto smere vykonal na

hlavnom pojednávaní dostatočne rozsiahle dokazovanie, správne zohľadnil všetky skutočnosti k osobe
obžalovaného, ktoré svedčili v prospech aj v neprospech obžalovaného. V tomto smere okresný súd
správne poukázal na osobu obžalovaného, jeho predchádzajúci spôsob života, prostredie, v ktorom žije
ako i na možnosti nápravy, nakoľko obžalovaný nebol doposiaľ odsúdený, čo mal preukázané odpisom
z registra trestov GP SR a zároveň nebol ani priestupkovo prejednávaný, čo preukázal výpis ústrednej

evidencie priestupkov MV SR.

Pokiaľ potom ide o výmeru trestu, krajský súd konštatuje, že okresný súd správne u obžalovaného
skúmal pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a správne zistil jednu
poľahčujúcu okolnosti, že obžalovaný dosiaľ viedol riadny život (§ 36 písm. j) Trestného zákona). Iné

poľahčujúce a priťažujúce okolnosti ani krajský súd nezistil. Aj keď novelou Trestného zákona účinnou
od 06.08.2024 bolo vypustené znenie ustanovenia § 38 ods. 3 Trestného zákona, ktorým sa znižovala
horná hranica trestnej sadzby, ak prevažoval pomer poľahčujúcich okolností, o jednu tretinu, a ktoré
ustanovenie uplatnil v danom prípade aj okresný súd, avšak vzhľadom k tomu, že odvolanie bolo
podané v prospech obžalovaného a Trestný zákon v znení účinnom do 05.08.2024 je pre obžalovaného

priaznivejší, táto skutočnosť nemenila nič na záveroch okresného súdu, že u obžalovaného v zmysle §
38 ods. 3 Trestného zákona v znení účinnom do 05.08.2024 prevažoval pomer poľahčujúcich okolností
nad priťažujúcimi okolnosťami, čo malo vplyv na zníženie hornej hranici trestnej sadzby ustanovenia §
156 ods. 1 Trestného zákona, podľa ktorého sa obžalovanému ukladal trest.

Vzhľadom na skutočnosti uvedené okresným súdom v napadnutom rozsudku potom aj podľa názoru
krajského súdu účel trestu sa po zhodnotení všetkých určených kritérií v prípade obžalovaného dosiahne
trestomodňatiaslobodyvovýmere6mesiacov,ktoréhovýkonbudepodmienečneodloženýnaskúšobnú
dobu 1 rok, za súčasného uloženia povinnosti obžalovanému, aby v skúšobnej dobe podľa svojich
schopností nahradil poškodenému E. F. škodu spôsobenú trestným činom.

Takto uložený trest odňatia slobody na samej spodnej hranici trestnej sadzby pri zohľadnení všetkých
zákonných hľadísk odvolací súd považuje za zákonný a spravodlivý, ktorý je objektívnym vyjadrením
spáchanej trestnej činnosti a ktorý dostatočne naplní funkciu tak individuálnej ako aj generálnej
prevencie.K výroku o náhrade škody:
Odvolací súd nezistil pochybenie okresného súdu ani v adhéznom konaní, t.j. vo výroku, ktorým
okresný súd zaviazal obžalovaného A. B. uhradiť poškodenému E. F. škodu vo výške 726,60 eur

titulom bolestného a škodu vo výške 242,20 eur titulom trvalých následkov, ako aj vo výroku, ktorým
poškodeného E. F. so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces. Napokon
v odôvodnení odvolania obžalovaného žiadne chyby voči týmto výrokom vytýkané neboli a ani krajský
súd odvolacím prieskumom žiadne porušenie zákona nezistil.
Záverom krajský súd uzatvára, že v rámci odvolacieho konania bola venovaná dostatočná pozornosť

všetkýmpodstatnýmodvolacímnámietkamobžalovaného,ktorévšaknebolomožnéakceptovaťvtakom
rozsahu, ktorý by viedol k inému rozhodnutiu vo veci, než k akému dospel súd prvého stupňa. Aj podľa
názoru krajského súdu, výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade spoľahlivo preukazovali
vinu obžalovaného zo spáchania skutku uvedeného vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. V súlade
so zákonom postupoval prvostupňový súd aj pri ukladaní trestu obžalovanému. Prihliadal pritom ku
všetkým okolnostiam, ktoré sú rozhodujúce z hľadiska naplnenia účelu trestu a jeho výmery, pričom

starostlivo a uvážene prihliadol na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku,
priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti nápravy.
Keďže krajský súd potom nezistil žiadne dôvody pre zmenu prvostupňového rozhodnutia, odvolanie
obžalovaného A. B. ako nedôvodné v zmysle § 319 Trestného poriadku zamietol.
Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.