Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 11, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/81/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1217205793
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1217205793.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu

JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Evy Mészárosovej, v spore žalobkyne: L. I., G.. XX.XX.XXXX, Č. XX, XXX
XX R. W., zastúpenej: Advokátska kancelária Beňová, s. r. o., Blumentálska 8, 811 07 Bratislava, proti
žalovaným: 1/ Bratislavský samosprávny kraj, so sídlom Sabinovská 16, 820 05 Bratislava, IČO: 36 063
606, 2/ Škola pre mimoriadne nadané deti a gymnázium, Teplická 7, 831 02 Bratislava, zastúpenému:
Čarnogurský ULC s.r.o., Tvarožkova 5, 814 99 Bratislava, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobkyne
proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo 24. mája 2023, č.k. 8C/20/2017-729, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný 2/ má proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

Žalovanému 1/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu proti žalovanému 1/ a 2/, žalovanému 2/
priznal voči žalobkyni nárok na plnú náhradu trov konania, žalovanému 1/ nepriznal nárok na náhradu
trov konania. Skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil podľa § 11,
§ 13 Občianskeho zákonníka, podľa § 2 ods. 1, § 2a ods.1, § 3 ods. 1, ods. 3, zákona č. 365/2004

Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou v spojení s §
31 ods. 1, § 106 ods.5 zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "školský zákon") a podľa § 10 ods. 1 vyhlášky Ministerstva
školstva Slovenskej republiky č. 307/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní žiakov s intelektovým nadaním,
a dospel k záveru, že žaloba žalobkyne nie je dôvodná. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že zo
strany žalovaných došlo k neoprávnenému zásahu v príčinnej súvislosti ktorého bolo zasiahnuté do
jej osobnostných práv, resp. že by bolo so žalobkyňou zaobchádzané inak ako v súlade so zásadou

rovnakého zaobchádzania. Žalobkyňa v konaní svoj nárok kvalifikovala ako nárok na ochranu osobnosti
a ochranu pred diskrimináciou. Vo vzťahu k nárokom na ochranu pred diskrimináciou žalobkyňa v
podanej žalobe a ani následne v konaní neprodukovala také skutkové tvrdenia, ktoré by nasvedčovali
tomu, že zo strany žalovaných bolo so žalobkyňou zaobchádzané v rozpore so zásadou rovnakého
zaobchádzania, a to v akejkoľvek oblasti, vrátane oblasti prístupu a poskytovania vzdelania. V konaní
sa nepreukázalo, že by bolo so žalobkyňou zaobchádzane rozdielne v porovnaní s inými žiakmi, resp. že
by bola žalobkyňa na škole u žalovaného 2/ z nejakého dôvodu diskriminovaná. Na základe vykonaného

dokazovania nebolo možné dospieť k záveru, že vo vzťahu k žalobkyne konali žalovaní v rozpore
so zásadou rovnakého zaobchádzania, najmä v oblasti prístupu a poskytovania vzdelania, keďže k
preradeniu žalobkyne došlo v súlade s ustanoveniami príslušného zákona. Nestotožnil sa s názorom
žalobkyne, že diskriminačné konanie žalovanej 2/ vo vzťahu k žalobkyni spočíva v jednostrannomvyradení z programu Aprogen v rozpore so zákonom aj vlastnou smernicou, keď takýto rozpor nezistil.
Žalobkyňavkonanítvrdila,žebolaprotiprávnevyradenázoškoly žalovaného2/poukončeníIV.ročníka,
keďže nebol naplnený žiadny z dôvodov uvedených v článkoch 1, 3, 7 Smernice výchove a vzdelávaní

intelektovo nadaných žiakov v Programe APROGEN ani v § 106 ods. 5 zákona č. 245/2008 Z. z. o
výchove a vzdelávaní (školského zákona) v spojitosti s Vyhláškou Ministerstva školstva Slovenskej
republiky č. 307/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní žiakov s intelektovým nadaním. Ani žalovaní
nepopierali tvrdenie žalobkyne o tom, že nebol naplnený žiaden z uvedených dôvodov vyradenia žiaka
zo školy. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa je znamenitá žiačka a dosahovala v škole výborné

výsledky. Z týchto dôvodov nevznikol dôvod na to, aby vzhľadom k ustanoveniam Smernice žalovaný
2/ mohol uvažovať o vyradení žalobkyne z dôvodu nezvládania náročnosti výučby, či z akýchkoľvek
iných dôvodov na strane žalobkyne. Z príslušných zákonných ustanovení školského zákona, vyhlášky
č. 307/2008 Z. z. a ani z interných predpisov žalovaného 2/, vrátane predmetnej Smernice nezistil, že
by vylúčenie, či vyradenie žiaka zo školy bol formálny proces výsledkom ktorého by bolo rozhodnutie
riaditeľa školy o tejto skutočnosti v takej forme, ktorá by bola prípadne preskúmateľná v správnom

konaní. Námietky žalovaného 2/ o tom, že žalobkyňa mala využiť takýto postup, preto vyhodnotil ako
nedôvodné. Uviedol, že žalobkyňa netvrdila a v konaní ani žiadnym dôkazom nepreukazovala, že by
žalovaný 1/ zasiahol do jej práv na ochranu osobnosti v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka,
resp., že by v dôsledku jeho konania bola akokoľvek diskriminovaná. Žalovanému 1/ preto nesvedčí
to, že by bol nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z uvedeného hmotného práva. Nárok na

ochranu osobnosti je postavený na objektívnom princípe, no pokiaľ ani samotná žaloba nesmeruje
voči žalovanému 1/ je vzhľadom na uvedené daný nedostatok jeho pasívnej legitimácie, čo viedlo aj
k zamietnutiu žaloby žalobkyne voči žalovanému 1/. Žalovaný 2/ postavil svoju procesnú obranu na
tom, že k nezapísaniu žalobkyne do ďalšieho ročníka došlo v súlade s uvedeným § 31 ods. 1 zákona
č. 245/2008 Z. z., nakoľko existovala zákonná prekážka, a to zapísanie žalobkyne do inej školy na

základe rozhodnutia riaditeľky Základnej školy s materskou školou B.na Q. C. A. A. I. XX, K. (ďalej len
"druhá škola") zo dňa 30.06.2016. Na rozdiel od vyradenia, či vylúčenia žiaka zo školy, jeho preradeniu
predchádza v zmysle rozhodnutie riaditeľa tej základnej školy, do ktorej má žiak prestúpiť, a to na
základe písomnej žiadosti zákonného zástupcu. Takémuto právnemu úkonu teda predchádza právny
úkon zákonného zástupcu, a to písomná žiadosť. Do tohto procesu ale nijako nevstupuje škola, z ktorej

má žiak prestúpiť. Tá má povinnosť iba do 15 dní od doručenia kópie rozhodnutia, zaslať riaditeľovi
základnej školy, do ktorej bol žiak prijatý prestupom, kópiu dokumentácie žiaka a túto zmenu nahlásiť do
centrálneho registra. Žalovaný 2/ v konaní predložil rozhodnutie riaditeľky Základnej školy s materskou
školou B. Q. C. A. A. I. XX, K. (ďalej len "druhá škola") zo dňa 30.06.2016. Predmetné rozhodnutie je
verejnou listinou, pričom žalobkyňa túto ani nerozporovala. Vzhľadom na to, že tento postup podľa § 31

ods.1školskéhozákonapredpokladápredchádzajúcupísomnúžiadosťzákonnýchzástupcovžalobkyne
oto,abybolatátoprijatádodruhejškoly,dospelkzáveru,žeakékoľvekďalšierozhodnutiežalovaného2/
o vylúčení, či vyradení žalobkyne by bolo z dôvodu, že žalobkyňa už bola prijatá do inej školy na základe
žiadosti a rozhodnutia jej zákonných zástupcov, neúčinné a v takomto prípade právne irelevantné.
Nepovažoval za dôvodné tvrdenie žalobkyne, resp. jej zákonných zástupcov, že ich rozhodnutie o tom,

že žalobkyňa bude preradená na inú školu bol len akýsi záložný plán, aby žalobkyňa nezostala bez
zápisu do školy. Vzhľadom k uvedenému preto dospel k záveru, že zo strany žalovaného 2/ v súvislosti
s preradením žalobkyne do inej školy nedošlo k takému neoprávnenému zásahu, ktorý by zasahoval
do práv žalobkyne na ochranu osobnosti, pričom zároveň nebola daná ani príčinná súvislosť medzi
zásahom a ujmou, ktorá mala žalobkyne vzniknúť. Nakoľko neboli splnené základné predpoklady vzniku

občianskoprávnej sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti
fyzickej osoby, žalobu žalobkyne aj voči žalovanému 2/ zamietol. O náhrade trov konania rozhodol
podľa § 255 ods. 1 C.s.p.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá sa domáhala

jeho zmeny tak, aby bolo jej žalobe vyhovené, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie, z dôvodov porušenia jej práva na spravodlivý proces, z dôvodu, že
rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci. Namietala porušenie základného práva na zákonného sudcu vyplývajúce z článku 48 ods. 1 Ústavy
slovenskej republiky a článku 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd z dôvodu, že rozsudok bol
vypracovaný iným sudcom, ako tým, ktorý vo veci konal a rozhodoval. Poukázala na to, že celé konanie
bolo poznačené značnými prieťahmi. Namietala, že rozsudok nie je riadne odôvodnený. Pokiaľ súdprvej inštancie založil svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby na formálnom dokumente - rozhodnutí
riaditeľky Základnej školy s materskou školou B. Q. C. A. A. na I. F. XX Z. K. zo dňa 30.06.2016 o
prijatí žalobkyne na štúdium, ide o osamotený dôkaz, navyše bolo preukázané, že rodičia žalobkyne k

nemu pristúpili v tiesni vyvolanou hrozbou konania žalovanej 2/, ktorým vylúčila žalobkyňu zo štúdia,
čo sa nakoniec ukázalo ako opodstatnená obava. Zdôraznila, že žalovaná 2/ pri svojom postupe proti
žalobkyni v rozhodnom čase (júl 2016) o uvedenom dokumente ani nemala vedomosť. Navyše, ak by
žalovaná2/umožnilažalobkyništúdiumvseptembri2016,čohosarodičiatakakovyplývazdokazovania
dožadovali, na uvedený dokument by sa neprihliadalo, nakoľko sa zápis žiakov do škôl reviduje k 15.09.

kalendárneho roka a ako je to aj v praxi bežné. Vo svetle skutočnosti potvrdenej žalovanou 2/, že škola
nevydáva osobitné formálne rozhodnutie o vyradení žiakov zo štúdia, toto svoje rozhodnutie iba rodičom
oznamuje, nemožno považovať mailovú komunikáciu zo dňa 09.09.2016 za súkromnú listinu a v tejto
súvislosti vytýkala súdu prvej inštancie, že ju pri dokazovaní nevzal do úvahy, a preto považovala jeho
závery za arbitrárne a nesprávne. Poukázala na existenciu dvoch mailov zo dňa 09.09.2016. Uviedla, že
samotná riaditeľka žalovanej 2/ vo svojich mailoch potvrdila, že žalobkyňu zo štúdia vyradila a rodičom

odporučila, aby našli pre dieťa inú školu, čo súd vôbec nezobral pri rozhodovaní do úvahy ani sa
argumentačne s uvedeným nevysporiadal. Zdôraznila, že výpoveď riaditeľky žalovaného 2/ potvrdzuje,
že o vyradení školy zo školy sa rozhodnutie nevydáva a oznamuje sa rodičovi, aby dieťa mohol preradiť
na inú školu. Z dôkazov predložených žalovaným 2/ i nepriamo vyplýva vôľa školy vyradiť maloletú
žalobkyňu zo štúdia pre minulé nedorozumenia vo finančnej oblasti v súvislosti s občianskym združením

Sova a jej predstaviteľom, pánom I., s čím sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysporiadal
napriek tomu, že navrhované dôkazy výsluchom svedkov uskutočnil. Opakovane poukazovala na to, že
k prestupu na druhú školu pristúpili rodičia iba ako k "záložnému plánu" urobenému v tiesni z dôvodu
chystaného vylúčenia žalobkyne zo školy ako aj s prihliadnutím na skúsenosti iných rodičov zo školy a
na ich odporúčanie. Zdôraznila, že v konečnom dôsledku sa obava naplnila, keďže oznam o vylúčení

maloletej zo školy žalovaná 2/ uskutočnila telefonicky dňa 4. a 12.07.2016, teda v čase školských
prázdnin, kedy školy nepracujú v bežnom režime. Navyše toto riešenie mohlo byť aj po právnej rovine
záložným riešením, keď sa bežne dialo, že v septembri sa ustaľovali počty žiakov v školách, napríklad
z dôvodu sťahovania alebo toho, že si rodičia mohli vybrať medzi viacerými alternatívami, konečný
stav sa uzatváral 15. septembra. Ak by žalovaná 2/ netrvala na vylúčení žalobkyne tak by maloletá

mohla nastúpiť na škodu žalovanej 2/, čo by bolo možné formálne doriešiť, ak by bola ochota na strane
žalovanej 2/, čo nebola. Zdôraznila, že o prijatí žalobkyne na druhú školu žalovaná 2/ nemala vedomosť,
atedaaninemohlasúvisieťsvylúčenímžalobkynezoškolyžalovanej2/.Namietalahodnotenievýsluchu
svedkyne T.. V. I.. Mala za to, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s podstatnými argumentmi
predloženými žalobkyňou, čím porušil jej právo na spravodlivý proces. Svojou arbitrárnosť spôsobil inú

vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

3. Žalovaný 1/ vo svojom odvolaní uviedol, že súdy sú viazané zákonom, a preto je prvoradé a
smerodajné, či rozhodnutie zo dňa 30.06.2016 bolo vydané a aké má právne následky, žalobkyňa počas
konanianespochybňovalavydanierozhodnutiaoprestupe,apretosúdjeviazanýprávnymstavom,ktorý

nastal po jeho vydaní. Samotné skutočnosti, ktoré sa udiali po 30.06.2016 už nemajú vplyv na právny
stav. Tvrdenie, že bežne sa robia prestupy žiakov do 15.09. neobstojí, nakoľko aj tento postup musí
spĺňať určité zákonné predpoklady, pričom aj pri prestupoch do 15.09. je nutné podať žiadosť zákonného
zástupcu škole, ak má dieťa prestúpiť a až následne riaditeľ tejto konkrétnej školy do 15.09. je povinný
vydať rozhodnutie o prijatí žiaka. V danom prípade však žalobkyňa nepreukázala podanie žiadosti o

prestúpení na škodu žalovaného 2/ v období medzi 30.06. a 15.09.2016. Celá komunikácia, ktorá sa
tak odohrávala v tomto období sa týkala veci už bezpredmetnej. Akékoľvek poukazovanie žalobkyne v
odvolaní na komunikáciu, odporúčania známych v období od 30.06. do 15.09.2016 považoval za právne
irelevantné k posudzovanej veci. Z chronológie predloženej žalobkyňou vyplýva, že pred 30.06.2016
nedošlo k stretnutiu medzi zákonnými zástupcami žalobkyne a riaditeľkou školy žalovaného 2/ a ani k

telefonickej komunikácii, v ktorom by bolo oznámené vyradenie zo štúdia. Pre právny stav a posúdenie je
nevyhnutnépráverozhodnutieoprestupe,respektívenepodaniežiadostioprestupvobdobíod30.06.do
15.09.2016naškolužalovaného2/zostranyzákonnýchzástupcov,keďžežalobkyňabolaod30.06.2016
prijatá na inú školu. Rozsudok navrhol ako vecne správny potvrdiť.

4. Žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení poukázal na vzťah otca žalobkyne pána I. so školou, na to, že otec
žalobkyne dlží rodičom žiakov a škole viac než 11 000 eur, že otec žalobkyne nevrátil rodičom ani škole
peniaze a že spor je vyvolaný zo strany otca, nie zo strany žalobkyne. Zotrval na tom, že žalobkyňa
nebolazoškolyvylúčenáaniprotizákonnevyradená,alejejukončenieštúdianaškoležalovanej2/bolovdôsledku zákonnej prekážky, a to skutočnosti, že bola právoplatne prijatá na druhú školu, a to na základe
vlastného rozhodnutia, respektíve v tom čase na základe rozhodnutia jej rodičov, ktorí 26.06.2016
požiadalioprijatiežalobkynenadruhúškolu,atozlogistickýchdôvodov.Zákonnízástupcoviažalobkyne

z ich vlastnej iniciatívy našli žalobkyni v júni 2016 druhú školu, o čom svedčí rozhodnutie druhej školy
zo dňa 30.06.2016. Poukázal na § 31 ods. 1 školského zákona v zmysle, ktorého žalobkyňa prestala
byť dňa 30.06.2016 žiačkou žalovaného 2/. Keďže žalobkyňa prestúpila na druhú školu a tým pádom
prestala byť žiačkou žalovaného 2/, nebolo viac možné, aby ju žalovaný 2/ vyradil zo svojej školy, ide
o prípad tzv. právnej nemožnosti. Zdôraznil, že ak je žiačka raz vyradená zo školy z vlastnej vôle v

dôsledku svojich právnych úkonov, v dôsledku podanej vlastnej žiadosti o prestup na druhú školu, nie je
viac možné, aby ju žalovaný 2/ vyradil zo školy. Nie je možné, aby žalovaný 2/ znášal zodpovednosť za
súkromné rozhodnutia žalobkyne a jej rodičov, o ktorých navyše ho ani neinformovali. Každý žiak môže
byť v jednom okamihu žiakom iba na jednej škole, a na základe vlastného rozhodnutia sa žalobkyňa
stala žiačkou druhej školy od 30.06.2016. Opakovane zdôrazňoval, že žalobkyňa požiadala osobne, z
vlastnej vôle a z vlastného rozhodnutia o prestup na druhú školu. Žalobkyňa o svojom prijatí na druhú

školu vedela a vedela aj o právnych následkoch, ktoré toto rozhodnutie na jej štúdium už žalovanej
2/ malo. V konaní bolo preukázané, že zmenu školy žalobkyne na druhú školu a v tejto súvislosti o
vyradenie zo štúdia u žalovaného 2/ iniciovali zákonní zástupcovia žalobkyne, čím žalobkyňa prestala
byť žiačkou žalovaného 2/ a stala sa žiačkou druhej školy, avšak nie v dôsledku vylúčenia žalobkyne zo
strany žalovanej 2/, alebo v dôsledku rozhodnutia je zákonných zástupcov a jej vlastného rozhodnutia.

Uviedol, že zákon nepozná plán B a žalovaný 2/ sa riadi výlučne zákonom. Matka žalobkyne oznámila
žalovanému 2/ telefonicky v júli 2016 a následne i mailom z 31.08.2016 prestup žalobkyne na druhú
školu,žalovaný 2/topovažovalazauzavretúvec,nakoľkoniejemožnéabyžalobkyňanavštevovaladve
školy súbežne. Vyradenie nastalo výlučne v dôsledku právnych a faktických úkonov žalobkyne, žalovaný
2/ nikdy nevykonal žiaden právny úkon, ktorý by smeroval k vyradeniu žalobkyne zo školy predtým, ako

žalobkyňa sama zo školy prestúpila. Argumentoval, že dobrovoľný prestup žalobkyne na druhú školu
nemožno nazvať konaním v tiesni. Takzvané záložné riešenie v prípade povinnej školskej dochádzky
neexistuje a rozhodnutie, ktoré rodičia žalobkyne urobili v mene žalobkyne, mu nemožno dávať za
vinu, najmä ak sa sami, z vlastnej vôle a dobrovoľne rozhodli zapísať svoju dcéru na druhú školu.
Zodpovednosť za to, kam nastúpi žalobkyňa v uvedenom školskom roku na školu, bolo rozhodnutím

jej rodičov, nie rozhodnutím žalovaného 2/. Záložné riešenie v prípade povinnej školskej dochádzky
v zmysle zákona neexistuje, žiak môže študovať len na jednej základnej škole, alternatíva je preto
nemožná. Namietal, že by boli porušené procesné práva žalobkyne. Namietal, že v prípade tvrdenia
žalobkyne o diskriminácii neexistoval komparátor. Nemajetková ujma žalobkyni nevznikla a nebola
ani preukázaná. Záverom poukázal na rozpor v prednesoch samotnej žalobkyne a otca žalobkyne. Z

uvedených dôvodov navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť

5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým

stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie
je dôvodné.

6. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie posúdil žalobkyňou uplatňovaný nárok na priznanie
ospravedlnenia a náhradu nemajetkovej ujmy; ktorý jej mal vzniknúť neoprávneným zásahom do

jej osobnostných práv a diskriminačným konaním žalovaných; z hľadiska všetkých relevantných
prostriedkov procesného útoku, ktoré žalobkyňa predložila na preukázanie dôvodnosti podanej žaloby,
ako aj z hľadiska opodstatnenosti prostriedkov procesnej obrany žalovaného, jeho skutkové zistenia
majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z
vykonanýchdôkazovvyplynuliaprihliadolnavšetkoostatné,čovkonanívyšloinaknajavo,vrátanetoho,

čo uviedli strany, a zo skutkového stavu ustáleného na základe výsledkov vykonaného dokazovania
vyvodil správny záver, že po prijatí žalobkyne do druhej školy v júni 2016 akékoľvek ďalšie rozhodnutia
žalovaného 2/ o vylúčení/vyradení žalobkyne zo štúdia v júli 2016, je neúčinné a právne irelevantné. Súd
prvej inštancie správne oprel svoje právne závery o relevantné ustanovenia Občianskeho zákonníka,
antidiskriminačného zákona v spojení so školským zákonom, náležite tieto na zistený skutkový stav

aplikoval a v súlade s ustálenou súdnou praxou a konštantnou judikatúrou ich aj vyložil a svoje úvahy
vedúce k zamietnutiu žaloby náležite odôvodnil, keď svoj myšlienkový postup dôkladne vysvetlil
s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti a z nich vyplývajúce skutkové závery, a tiež s
poukazom na prijaté právne závery, podrobne rozviedol relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutiezaložil ako po stránke skutkovej, tak aj po právnej stránke a zároveň sa dôsledne vysporiadal so
všetkýmirelevantnýmiargumentmisporovýchstrán,dalpotrebnéodpovedenavšetkyprávneaskutkovo
relevantné námietky strán sporu súvisiace s predmetom konania. Obsah odvolania žalobkyne nie je

spôsobilý; z hľadiska ňou uplatňovaných odvolacích dôvodov a ich obsahového vymedzenia; spochybniť
správnosť záverov súdu prvej inštancie.

7. Rozsudok súdu prvej inštancie je zákonu zodpovedajúcim spôsobom a presvedčivo odôvodnený.
Z odôvodnenia možno zistiť, na akých skutkových a právnych záveroch je rozhodnutie súdu prvej

inštancie založené, teda je z neho zrejmé, k akým právnym záverom konajúci súd dospel a akými
úvahami sa pri rozhodovaní riadil. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne
závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje
v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p.

8. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je dostatočným podkladom pre
uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní z hľadiska správnosti zaujatých skutkových a právnych
záverov, proti týmto záverom súdu prvej inštancie mohla žalobkyňa náležite skutkovo a právne

argumentovať, a preto v tejto súvislosti bolo zachované jej právo na spravodlivý súdny proces, nebola
jej odňatá možnosť konať pred súdom len z dôvodu, že odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá jej
predstavám a očakávaniam, a preto žalobkyňou uplatnený odvolací dôvod založený na tvrdení, že bolo
porušené jej právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, nemôže obstáť.

9. Právo na zákonného sudcu je zaručené v čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého nemožno nikoho
odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon. Uvedený ústavný príkaz predstavuje
pre každého účastníka konania rovnakú záruku, že na rozhodovanie o jeho veci sú povolávané súdy
a sudcovia podľa vopred vybraných zásad (procesných pravidiel). Princíp nebyť odňatý zákonnému
sudcovi bol v civilnom sporovom konaní premietnutý aj do ustanovenia § 365 ods. 1 písm. c) C.s.p..

Podľa tohto ustanovenia je odvolanie možné odôvodniť len tým, že rozhodoval vylúčený sudca alebo
nesprávne obsadený súd. Súdna prax je pritom jednotná v tom, že súd treba považovať za nesprávne
obsadený aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca.

10. Koho treba považovať za zákonného sudcu a akým spôsobom možno vykonať jeho zmenu upravuje

ustanovenie § 3 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, podľa ktorého zákonný sudca je
sudca,ktorývykonávafunkciusudcunapríslušnomsúdeabolurčenývsúladesozákonomasrozvrhom
práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami
sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Zmenu v osobe
zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

11. Ústavný súd opakovane judikuje, že za zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy je zásadne
potrebné považovať toho, kto bol určený na prejednanie a rozhodnutie veci v súlade s rozvrhom práce
súdu(napr.I.ÚS52/97,II.ÚS47/99,II.ÚS118/02,III.ÚS46/04,III.ÚS46/2012,IV.ÚS161/08).Ústavný
súd pojem zákonného sudcu vykladá tak, že ním je sudca, ktorý bol pridelený na výkon funkcie na súd

toho stupňa súdnej moci, ktorý je vecne a miestne príslušný rozhodnúť za predpokladu, že podľa rozvrhu
práce ide o sudcu oprávneného konať a rozhodnúť určitý druh súdnej agendy. Je nutné dodať, že tu
nejde o rozvrh práce bez ďalšieho, ale rozvrh práce súladný so zákonom a nadzákonnými normami.

12. Na základe odvolacích námietok žalobkyne odvolací súd skúmal, či bol rozsudok vyhotovený

sudcom, ktorý bol v danej veci určený v súlade s rozvrhom práce a teda, či súd bol správne obsadený.

13. Podľa § 51 ods. 1, zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, ak tento zákon neustanovuje inak, veci
určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom alebo
samosudcom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov

schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

14. Podľa § 51 ods. 2 cit. zákona, podmienka náhodného výberu podľa odseku 1 je splnená vtedy, ak
sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo súdnych úradníkov.15. Podľa § 51 ods. 4, písm. b) cit. Zákona, ak odsek 5 neustanovuje inak, náhodným výberom pomocou
technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom sa podľa rozvrhu

práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade zmeny v obsadení súdu sudcami, a
to vrátane zmeny v dôsledku dočasného pridelenia sudcu; pri zmene v zložení senátu sa vec ponecháva
v pôvodnom senáte, alebo sa prerozdelí do iného senátu, kde sa zaraďuje sudca spravodajca tak, aby
prerozdelením veci bola zabezpečená rovnomerná zaťaženosť senátov na súde.

16. Odvolací súd zistil, že na základe Dodatku č. 4 k Rozvrhu práce na rok 2024 Mestského súdu
Bratislava IV účinnom dňa 01.03.2024 bol z dôvodu vzdania sa funkcie sudcu M.. P. O. s účinnosťou
od 01.03.2024 zastavený nápad v súdnom oddelení 23C, 23Cos, 23Cpr, 23Csp, 23Vyd, 23Cd, 23Ccud,
23Cn. Z dôvodu vymenovania JUDr. V. Č. za sudcu bez časového obmedzenia s pridelením na Mestský
súd Bratislava IV dňa 27.02.2024 mu bolo zriadené oddelenie 66C, 66Cos, 66Cpr, 66Csp, 66Vyd, 66Cd,
66Ccud, 66Cn. Nevybavené spisy, pridelené sudcovi M.. P. O., ktorý sa s účinnosťou od 01.03.2024

vzdal funkcie sudcu, v ktorých je potrebné vykonať neodkladný úkon, s poukazom na § 51 ods. 4
písm. b) zákona č. 757/2004 Z.z. boli prerozdelené pomocou technických prostriedkov a programových
prostriedkovnáhodnýmvýberomnavybavenieB..C.O.akozákonnejsudkynidooddelenia18C,18Cos,
18Cpr, 18Csp, 18Vyd, 18Cd, 18Ccud, 18Cn pomerovým číslom 1, B.. V. Č. ako zákonnému sudcovi
do oddelenia 66C, 66Cos, 66Cpr, 66Csp, 66Vyd, 66Cd, 66Ccud, 66Cn pomerovým číslom 1 a M.. B.

A.V. ako zákonnému sudcovi do oddelenia 67C, 67Cos, 67Cpr, 67Csp, 67Vyd, 67Cd, 67Ccud, 67Cn
pomerovým číslom 1, z dôvodu, že je v nich potrebné vykonať neodkladný úkon. Medzi spisy určené na
prerozdelenie pre vykonanie neodkladných úkonov bol zaradený aj spis sp.zn. B2-8C/20/2017.

17. Podľa názoru odvolacieho súdu spôsob, akým bol v danom prípade posudzovaný spor pridelený

sudcovi B.. Č. v súvislosti s jeho nástupom na súd, nevybočuje z rámca rozvrhu práce Mestského súdu
Bratislava IV platného v danom čase, resp. z rámca zákona o súdoch, najmä tých jeho ustanovení, ktoré
sa týkajú spôsobu prideľovania vecí. Po tom, ako sa pôvodný zákonný sudca M.. O. vzdal funkcie sudcu,
nemohol už vypracovať ním vyhlásený rozsudok, preto bolo potrebné na vykonanie neodkladného
úkonu - vypracovania rozhodnutia po uplynutí zákonnej lehoty, vec náhodným výberom prerozdeliť

medzi sudcov (analogicky podľa § 222 C.s.p.). Žalobkyňa preto nedôvodne namieta, že rozhodnutie
nevypracoval sudca, ktorý rozsudok vyhlásil.

18. V posudzovanej veci sa žalobkyňa domáhala priznania písomného ospravedlnenia a zaplatenia
náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 16.000 eur za protiprávny zásah do jej osobnostných práv, ako aj

za diskriminačné konanie, a to z dôvodu neoprávneného vyradenia zo štúdia na Škole pre mimoriadne
nadané deti a gymnázia. Argumentovala tým, že pre jej vyradenie/vylúčenie zo štúdia žalovaným 2/
neboli splnené zákonné podmienky. Týmto svojvoľným jednostranným konaním tak žalovaní porušili
zásadu rovnakého zaobchádzania a zasiahli do jej práva na vzdelanie a do jej súkromia a cti, v dôsledku
čoho jej vznikla nemajetková ujma.

19. Subjektom zodpovedným za neoprávnenosť zásahu do osobnostných práv, a teda subjektom
pasívne legitimovaným v konaní o nárokoch vyplývajúcich z neoprávneného zásahu do osobnostných
práv, môže byť jedine pôvodca zásahu, teda fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila
protiprávneho konania spôsobilého privodiť ujmu na osobnostných právach. Rovnako v konaní

o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, je pasívne legitimovaným subjektom pôvodca
diskriminačného konania. V súlade s uvedeným sa správne súd prvej inštancie vysporiadal v konaní
s otázkou pasívnej legitimácie žalovaných 1/ a 2/ tak, že ustálil pasívnu legitimáciu žalovaného 2/
ako pôvodcu tvrdeného neoprávneného zásahu a žalobu pre nedostatok pasívnej legitimácie voči
žalovanému 1/ bez ďalšieho zamietol.

20. Zásada rovnakého zaobchádzania je v tej najširšej a najvšeobecnejšej rovine upravená
antidiskriminačným zákonom č. 365/2004 Z.z. (lex generalis), podľa ktorého sa uplatňuje len v spojení
s právami osôb, ktoré sú upravené osobitnými zákonmi ( lex specialis) v jednotlivých oblastiach, ktoré
vymedzuje antidiskriminačný zákon. Podľa antidiskriminačného zákona je potrebné pri dodržiavaní

zásady rovnakého zaobchádzania prihliadnuť aj na dobré mravy z hľadiska zabezpečenia ochrany pred
diskrimináciou. Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania podľa antidiskriminačného zákona sa
vzťahuje okrem iných aj na oblasť pracovnoprávnych vzťahov a zamestnávania, v ktorých sa zakazuje
diskriminácia z vymedzených diskriminačných dôvodov v § 2 ods. 1, a to len v spojení s konkrétnymiprávami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi v presne vymedzených oblastiach v ust. § 6 ods. 2
zákona. Osobitný zákon č. 400/2019 Z.z. o štátnej službe garantuje v ust. § 4 rovnaké zaobchádzanie
najmä pokiaľ ide o podmienky vykonávania štátnej služby, odmeňovanie a iné plnenia peňažnej

hodnoty a nepeňažnej hodnoty poskytované v súvislosti s vykonávaním štátnej služby, vzdelávanie,
príležitosti na funkčný postup v štátnej službe a o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru. V
štátnozamestnaneckých vzťahoch je zakázaná diskriminácia štátnych zamestnancov a občanov, ktorí
sa uchádzajú o štátnu službu, z dôvodu pohlavia, sexuálnej orientácie, náboženského vyznania
alebo viery, rasového pôvodu, národnostného pôvodu alebo etnického pôvodu, farby pleti, jazyka,

sociálneho pôvodu, majetku, rodu, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia,
veku,manželskéhostavu,rodinnéhostavu,povinnostíkrodine,členstvaalebočinnostivpolitickejstrane
alebo v politickom hnutí, v odborovej organizácii, v inom združení alebo z dôvodu iného postavenia.

21. Priama diskriminácia je aktívne konanie alebo opomenutie konania niečo urobiť, ktorým niekto
(diskriminujúci) znevýhodňuje inú osobu (diskriminovaný) z určitého dôvodu, ktorý je v zákone označený

ako diskriminačný, a teda neprípustný, zákonom zakázaný, čiže keď niekto zaobchádza s niekým
pre tento dôvod horšie ako s niekým iným, kto tento dôvod nemá, v rovnakej či porovnateľnej
situácii v zákonom stanovených oblastiach, bez súčasnej existencie k tomu ospravedlniteľných
dôvodov. Diskriminácia znamená vylúčenie alebo obmedzenie reálneho prístupu k právam, k ich
efektívnemu uplatňovaniu, ak s dvoma skupinami v porovnateľnej situácii je zaobchádzané odlišne

na základe zakázaných diskriminačných dôvodov. Pri priamej diskriminácii je potrebné porovnať
spolu aspoň dve konania či zaobchádzania, a až vo vzťahu k druhému, odlišnému - výhodnejšiemu
zaobchádzaniu, možno vyhodnotiť konanie ako diskriminačné. Je potrebné preukázať, že situácia, v
ktorej sa nachádza diskriminovaný, je podobná situácii osôb, s ktorými bolo lepšie zaobchádzané. Podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, možno za diskrimináciu považovať iba také rozdielne

zaobchádzanie, ktoré nemá objektívne a rozumné zdôvodnenie, nesleduje legitímny cieľ a zároveň
neexistuje primeraná proporcionalita medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom. Právna
úprava je koncipovaná tak, že z hľadiska diskriminácie je irelevantné, či dôvody, ktoré k nej viedli,
vychádzali zo skutočnosti alebo z mylnej domnienky, teda nezáleží na tom, či diskriminovaná osoba aj
v skutočnosti spĺňa určitý diskriminačný dôvod, pre ktorý je diskriminovaná alebo či ide v tomto ohľade

o omyl diskriminujúceho; je nerozhodné, či ten kto sa dopustil diskriminácie si počínal úmyselne, či z
nedbanlivosti.

22. Nepriama (skrytá) diskriminácia je navonok neutrálne zaobchádzanie (vyzerajúce ako
zaobchádzanie založené na princípe rovnosti), ktoré má znevýhodňujúci (nepriaznivý) efekt na osobu

alebo skupinu osôb v spojení s určitou (zakázanou diskriminačnou) charakteristikou. Môže to byť nejaký
predpis, rozhodnutie, pokyn alebo aj zaužívaný postup, ktorý bez objektívnej príčiny znevýhodňuje
nejakého človeka alebo určitú skupinu ľudí, hoci na prvý pohľad nie je proti nikomu namierený.
Diskriminácia osôb so zdravotným postihnutím má prevažne podobu fyzických prekážok v dostupnosti
práce, informácií, vzdelávania, či iných aktivít.

23. Osobitosťou procesného konania je, že dôkazné bremeno sa prenáša na diskriminujúcu osobu
v štádiu, keď je dosť pravdepodobné, že zásada rovnakého zaobchádzania bola porušená, ktoré
podozrenie musí diskriminujúci vyvrátiť, resp. preukázať ospravedlniteľné dôvody pre nerovnaké
zaobchádzanie, čo znamená preukázanie legitímneho cieľa , teda objektívnej súvislosti medzi

sledovaným cieľom a rozdielnym zaobchádzaním a prijateľne proporčný vzťah medzi rozdielnym
zaobchádzaním a legitímnym cieľom. Európsky súdny dvor vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol,
že je na žalobcovi najskôr preukázať na základe pravdepodobnosti skutočností, podľa ktorých
môže súd usúdiť, že došlo k namietanému diskriminačnému konaniu a žalovaný musí potom čo
žalobca preukáže prima facie zásahu, poskytnúť objektívne zdôvodnenie namietaného rozdielneho

zaobchádzania. Navrhujúca strana teda musí preukázať "na prvý pohľad" prípad diskriminácie, teda ,
že s ňou bolo zaobchádzané rozdielne pre niektorý z diskriminačných dôvodov. Nemusí tak žalobca s
úplnou istotou preukázať, že došlo k diskriminácii, postačuje len určitá miera pravdepodobnosti. Len
samotný pocit či vnútorné presvedčenie žalobcu nemožno považovať bez ďalšieho na prvý pohľad za
porušenie zásady rovnakého zaobchádzania.

24. V preskúmavanej veci žalobkyňa postavila svoj žalobný návrh na tvrdení o porušení zásady
rovnakého zaobchádzania žalovaným 2/ v súvislosti s jej právom na vzdelanie. Žalobkyňa však
bola zároveň povinná identifikovať skupinu, s ktorou sa zaobchádzalo rozdielne a musela preukázaťporovnateľnosť svojej situácie so situáciou danej skupiny. Je totiž potrebné, aby existovali dve skupiny
v porovnateľnej situácii, s ktorými je zaobchádzané rozdielne. Žalobkyňa na opodstatnenosť svojej
žaloby vôbec neuviedla, že by sa s ňou z dôvodu správania jej otca zaobchádzalo horšie ako s

niekým iným, kto tieto dôvody nemá, a je v rovnakej či porovnateľnej situácii. Žalobkyňa neoznačila iné
osoby v porovnateľnej situácii, s ktorými by bolo zaobchádzané odlišne, teda výhodnejšie. Žalobkyňa
nepreukázala, že situácia, v ktorej sa nachádzala, bola podobná situáciám osôb, s ktorými bolo
lepšie zaobchádzané. Žalobkyňa bola povinná tvrdiť rozdiel v zaobchádzaní s inou porovnateľnou
osobou, teda znevýhodnenie vo vzdelávaní oproti ostatným žiakom. Z tvrdení žalobkyne pri absencii

označenia vhodného komparátora tak nebolo možné usudzovať, že k porušovaniu zásady rovnakého
zaobchádzania došlo; tvrdenia žalobkyne neboli spôsobilé objektívne vyvolať dôvodné presvedčenie,
že došlo zo strany žalovaného 2/ k porušeniu povinnosti zaobchádzať so žalobkyňou rovnako.

25. Súd prvej inštancie pre posúdenie právnej relevancie vylúčenia/vyradenia žalobkyne zo štúdia u
žalovaného 2/ v júli 2016 správne vzal na zreteľ rozhodnutie o prijatí žalobkyne na druhú školu zo dňa

30.06.2016 na základe písomnej žiadosti jej rodičov a správne dospel k záveru, že sporné vyradenie/
vylúčenie žalobkyne zo štúdia u žalovaného 2/ v júli 2016 bolo neúčinné a právne irelevantné, a nemohlo
žalobkyni privodiť žiadne právne následky v podobe ukončenia štúdia. V tejto súvislosti je nepodstatné,
že žalovaný 2/ nemal v júli 2016 vedomosť o prijatí žalobkyne na druhú školu k 30.06.2016 a bez
právneho významu je rovnako skutočnosť, či matka žalobkyne v júli 2016 telefonicky oznámila svedkyni

T.. I., tajomníčke školy, že žalobkyňa bude študovať na inej škole. Konajúci súd preto nepochybil, pokiaľ
sa podrobne nevenoval dôkazom predkladaných žalobkyňou na preukázanie vyradenia či vylúčenia
žalobkyne zo štúdia vzhľadom na to, že s týmto konaním žalovaného 2/ nemohli byť spojené žiadne
právne následky. Žalobkyňa ukončila štúdium u žalovaného 2/ dobrovoľne na základe prestupu do
druhej školy v júni 2016, a preto ďalšie úkony žalovaného 2/ v júli 2016 nemohli mať žiaden relevantný

vplyv na ukončenie štúdia žalobkyne u žalovaného 2/. Zhodne so súdom prvej inštancie dospel odvolací
súd k záveru, že nie je daná príčinná súvislosť medzi vyradením/vylúčením žalobkyne zo štúdia u
žalovaného 2/ v júli 2016 so vznikom ujmy, ktorá mala žalobkyni vzniknúť ukončením štúdia. Za právne
bezvýznamné považoval odvolací súd tvrdenie žalobkyne, že jej rodičia pristúpili k zápisu na druhej
škole v tiesni a že malo ísť o "záložný plán" z dôvodu očakávania vylúčenia žalobkyne zo štúdia

riaditeľkou žalovaného 2/. Ako bolo správne ustálené, k vylúčeniu žalobkyne žalovaným 2/ nedošlo v júni
2016 a informovanie rodičov žalobkyne svedkom M.. M. o chystanom vylúčení žalobkyne nepovažoval
odvolací súd za podstatné. Pokiaľ rodičia žalobkyne v júni 2016 prihliadli na skúsenosti rodičov iných
žiakov, uvedená skutočnosť; rovnako ako tvrdenie žalobkyne o konaní v tiesni; nemá žiaden vplyv na
posúdenie právnych účinkov rozhodnutia o prijatí žalobkyne na druhú školu. Odvolací súd sa stotožnil

so žalovaným, že právoplatné rozhodnutie o prijatí žalobkyne do druhej školy zo dňa 30.06.2016
predstavovalo zákonnú prekážku pre štúdium na škole u žalovaného 2/ ako i pre zaradenie žalobkyne
do zoznamu žiakov v septembri 2016, keďže žiak nemôže byť zapísaný súčasne na dvoch školách.
Argumenty žalobkyne, že žalovaný 2/ nemusel v septembri 2016 prihliadať na rozhodnutie o prijatí do
druhej školy z 30.06.2016, nepovažoval odvolací súd za podstatné. Takáto povinnosť žalovanému 2/

nevyplývala zo žiadneho právneho predpisu a navyše tomu bránilo rozhodnutie o prijatí žalobkyne na
druhúškoluvjúni2016.Ničímnebolapodloženátakábežnáprax,že vprípadeexistujúcehorozhodnutia
o prijatí na inú školu bolo možné žiaka zaradiť do zoznamu inej školy, bez potreby podania písomnej
žiadosti a vydania rozhodnutia o prestúpení. Zo skutočnosti, že zápis žiakov do škôl sa reviduje k 15.9.,
nevyplývala pre žalovaného 2/ žiadna povinnosť vo vzťahu k zapísaniu žalobkyne na zoznam žiakov na

naliehanie jejrodičovvseptembri2016;pokiaľžalovaný2/nebolochotnýžalobkyňuzapísaťdozoznamu
žiakov v septembri 2016, nedopustil sa vo vzťahu k žalobkyni žiadneho neoprávneného konania.

26. Odvolací súd tak nepovažoval námietky žalobkyne uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď
súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a riadne vykonaných dôkazov

dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke, žalobkyňou
uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovanému 2/, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok

na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). V odvolacom konaní úspešnému žalovanému 1/ vznikol síce
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, podľa obsahu spisu mu žiadne trovynevznikli, je preto v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim
procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že žalovanému 1/ sa náhrada trov odvolacieho konania
nepriznáva (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.februára 2018 sp.zn. 7Cdo 14/2018 uverejnené pod

R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018).

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca

alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods.

2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok

minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická

osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).