Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, December 30, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Co/79/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2122200745
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2122200745.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a členiek
senátu: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Monika Vozárová, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX,
bytom Maďarsko, C., D. E. XX, zastúpeného spoločnosťou: Benkóczki, Baláž - advokáti, s.r.o., so sídlom
29. augusta 36A, Bratislava, IČO: 35 917 148, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, o zaplatenie 238.100,- eur

s príslušenstvom, na odvolanie strán voči rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 35C/8/2022-140 zo
dňa 19. júna 2023, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a v r a c i a na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu

40.000,- eur s 5 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 29.10.2020 do zaplatenia, do troch dní
od právoplatnosti rozhodnutia, II. výrokom vo zvyšku žalobu zamietol, III. výrokom priznal žalobcovi voči
žalovanej nárok na náhradu trov konania z prisúdenej sumy v plnej výške.

2. Právne rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil aplikáciou § 3 ods. 1 písm. a), c), ods. 2, § 4 ods.
1 písm. f), § 6 ods. 1, § 8 ods. 5 písm. b), ods. 6 písm. a), § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 až 5, §

27 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov v znení k 31.12.2012 (ďalej aj „ZoZŠ“), § 16 ods. 4 veta tretia, § 17 ods.
4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení od 1.1.2013, § 13 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „Občiansky zákonník“), s poukazom aj na procesné ustanovenia § 255
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).

3. Vecne prvoinštančný súd uzavrel, že v konaní bolo preukázané, a nebolo medzi stranami sporné,
že dňa 18.2.2011 bol žalobca zadržaný v Budapešti a dňa 20.4.2011 bol vydaný na Slovensko, kedy
ho sudca pre prípravné konanie vzal do väzby, v ktorej strávil celkovo 1381 dní (3 roky, 9 mesiacov
a 9 dní), až do 29.1.2015, keď ho Krajský súd v Trnave prepustil na slobodu. Trestné konanie od
vzneseniaobvineniauznesenímvyšetrovateľazodňa16.2.2011postupompodľa§206ods.1Trestného

poriadku až do právoplatnosti rozhodnutia súdu o oslobodení žalobcu spod obžaloby dňa 22.1.2019
trvalocelkovo2898dní(7rokov,11mesiacova7dní).UznesenímvyšetrovateľaPrezídiaPZ,Úraduboja
protiorganizovanejkriminalite,OdboruZápadTrnavabolodňa16.2.2011podČVS:PPZ-17/BOK-Z-2011
vznesené obvinenie spoločne so žalobcom aj F. G. a A. H. pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s
nimi podľa § 172 odsek 1 písm. a), b), c), d), odsek 2 písm. c) Trestného zákona s použitím §

138 písm. i) Trestného zákona s odôvodnením, že sa títo spolčili ako organizovaná skupina, svoju
činnosť plánovali a koordinovali za účelom výroby, prechovávania, prevážania a distribúcie konope,pričom si rozdelili úlohy tak, že obvinený F. G. na jar 2010 zabezpečil prenajatie hangáru v okrese
Dunajská Streda, za ktorého prenajatie obvinení F. G. a A. H. v nepravidelných splátkach uhrádzali
nájomné v dohodnutej výške 500,- eur za mesiac, po čom v lete 2010 obvinení F. G. a A. H. v

tomto hangári s doposiaľ neustálenými osobami zariadili vybudovanie drevenej miestnosti a zariadenia
slúžiaceho na indoorové pestovanie týchto rastlín, následne ich obvinený A. B. v tejto miestnosti
pestoval, uskladňoval i sušil a vysušené prevážal na územie Maďarskej republiky, za účelom distribúcie
doposiaľneustálenýmodberateľom.Priprehliadkepriestoruhangáruzaistilapolíciadňa15.2.2011rôzne
vývojové štádiá marihuany (zaradené do I. skupiny omamných látok) v celkovom zaistenom počte 1257

kusov o celkovej hmotnosti 32,8939 kg v čerstvom stave. Dňa 14.3.2011 bolo v danej veci pre uvedený
trestný čin vyšetrovateľom PZ vznesené obvinenie aj I. B., ktorý v rámci organizovanej skupiny mal
cez doposiaľ neustáleného príslušníka PZ zabezpečovať ochranu tejto trestnej činnosti pred políciou.
Dňa 8.2.2012 prokurátor Krajskej prokuratúry Trnava pod sp. zn. Kv 5/11 podal na obvinených A. H.,
A. B. a I. B. obžalobu pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c),

d), odsek 2 písm. c), odsek 3 písm. c) Trestného zákona s použitím § 138 písm. i) Trestného zákona
na tom skutkovom základe, že títo obžalovaní spolu s obvineným F. G. (vylúčený na samostatné
konanie) a ďalšími doposiaľ neustálenými osobami sa spolčili ako organizovaná skupina za účelom
nelegálneho dlhodobého pestovania, prechovávania, uskladňovania, sušenia, prevážania a následnej
distribúcie rastlín konope odberateľom pre zisk a pri páchaní tejto trestnej činnosti si rozdelili úlohy tak

ako to bolo opísané v obžalobe. V podanej obžalobe navrhol prokurátor Krajskej prokuratúry Trnava
proti žalobcovi tiež dôkazy výsluchom svedkov patriacich do zločineckej skupiny dunajskostredského
podsvetia, tzv. G. (J. H., K. K., L. M., M. N. a I. C.), väčšinou odsúdených v trestnej veci vedenej
na Špecializovanom trestnom súde pod sp. zn. C./X/XXXX pre obzvlášť závažný zločin založenia,
zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona. Vtedajší riaditeľ Úradu

boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru, odboru Západ (policajnej zložky, ktorej
vyšetrovateľ vzniesol žalobcovi dňa 16.2.2011 obvinenie a viedol voči nemu v prípravnom konaní trestné
stíhanie) bol dňa 22.10.2020 rozsudkom Špecializovaného trestného súdu pod sp. zn. PK-2T/20/2020
právoplatne uznaný vinným z pokračovacieho zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 Trestného
zákona, lebo bol podľa vlastného priznania najmenej od začiatku roku 2011 za rôzne úplatky činný pre

zločineckú skupinu tzv. G.; zároveň bolo preukázané, že pre zločineckú skupinu tzv. G. bol od roku
1997 činný tiež bývalý riaditeľ Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru,
odboru Západ (policajnej zložky, ktorej vyšetrovateľ vzniesol žalobcovi obvinenie a viedol voči nemu v
prípravnom konaní trestné stíhanie). Po vykonanom hlavnom pojednávaní bol žalobca spolu s ďalšími
obžalovanými dvakrát neprávoplatne odsúdený okresným súdom, avšak po tretíkrát boli všetci spod

obžaloby oslobodení vzhľadom na to, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý boli obžalovaní
stíhaní. V konaní tiež nebolo sporné, že nárok žalobcu bol v súlade s § 15 ods. 1 zákona o zodpovednosti
štátu vopred predbežne prerokovaný na základe písomnej žiadosti poškodeného na príslušnom orgáne
- Generálnej prokuratúre SR, ktorá ho neuspokojila ani čiastočne, čím je daná v zmysle § 16 ods. 1
zákona o zodpovednosti štátu aktívna vecná legitimácia žalobcu, teda právo poškodeného domáhať sa

uspokojenia svojho nároku súdnou žalobou. V odpovedi Generálnej prokuratúry SR, ktorou sa odmietla
žiadosť žalobcu o priznanie náhrady škody, sa argumentovalo tým, že nie je možné automaticky každé
uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré nevyústilo v právoplatný odsudzujúci rozsudok, pokladať za
nezákonné rozhodnutie. Súdna prax však dospela k záveru, že pri posudzovaní nároku na náhradu
škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia má rovnaké dôsledky ako zrušenie tohto uznesenia

pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zákona o zodpovednosti štátu) aj rozhodnutie o oslobodení (obvineného)
obžalovaného spod obžaloby (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/194/2010 alebo uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/145/2011). Z uvedeného vyplýva, že v dôsledku právoplatného
oslobodenia žalobcu spod obžaloby bolo možné dospieť k záveru, že uznesenie o vznesení obvinenia zo
16.2.2011 predstavuje nezákonné rozhodnutie. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti trestného konania

vedeného orgánom verejnej moci je totiž v danom prípade až jeho výsledok.

4. Pre vznik hmotnoprávneho nároku na odškodnenie však nebolo rozhodujúce doručenie odmietnutia
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku žalobcu zo strany Generálnej prokuratúry SR dňa 29.10.2020
(to bolo dôležité z hľadiska vzniku aktívnej legitimácie žalobcu a riešeného omeškania žalovanej), ale

podstatný bol okamih, kedy bol žalobca vzatý do väzby (t. j. za účinnosti zákona o zodpovednosti štátu
do 31.12.2012). Z uznesenia o vzatí žalobcu do väzby zo dňa 20.4.2011 vyplynuli dôvody väzby, podľa
ktorých hrozila obava, že prepustením obvineného na slobodu by sa vyhýbal svojmu trestnému stíhaniu
za obzvlášť závažný zločin, za ktorý mu hrozilo uloženie vysokého trestu odňatia slobody; na územíSlovenskej republiky bol nedosiahnuteľný; zároveň hrozila reálna obava, že bude pôsobiť na ďalších
obvinených, ktorí sú ešte na slobode (obvinený F. G. bol od 18.1.2000 na pátraní); že bude pôsobiť na
doteraz nestotožnených členov organizovanej skupiny, ako aj na svedkov jeho trestnej činnosti s cieľom

mariť objasňovanie skutočností dôležitých pre trestné stíhanie a hrozila tiež obava z toho, že ak by bol
žalobca stíhaný na slobode, bude na iných miestach pokračovať v páchaní obdobnej trestnej činnosti a
zadovažovať si tak prostriedky pre svoju potrebu, pričom sa zohľadňovalo, že trestná činnosť sa páchala
po dlhšie časové obdobie.

5. Z vyjadrenia žalobcu v priebehu vyšetrovania vyplynulo, že prvýkrát vypovedal dňa 18.5.2011, teda
mesiac po jeho vzatí do väzby a tri mesiace po začatí trestného stíhania, kedy uvádzal, že v januári 2010
sa v Budapešti v herni zoznámil s nejakým M., ktorému ostal dlžný peniaze, lebo ich tam prehral a dlh
splácal spočiatku v splátkach a neskôr na návrh M. pestovaním rastlín na Slovensku; žalobca si myslel
podľa toho, čo mu bolo uvedené, že tam vyrastajú nové stromové bonsaje, aké sa nachádzali vonku na
dvore pred budovou, kam nosil zeminu, krabice, ventilátory. Vo vnútri sa rastlinám darilo, vyzerali dobre;

potom neskôr žalobca zistil, že je to marihuana a nechcel s tým mať nič spoločné, lebo vedel, že ide
o trestný čin. M. ho viackrát zbil a vyhrážal sa mu zastrelením, preto zo strachu žalobca v pestovaní
pokračoval. V januári 2011 mu M. oznámil, že ho už nepotrebujú a nech na všetko zabudne; počas tohto
obdobia žalobca schudol 15 kíl, mal zdravotné problémy, bál sa; vyjadril sa tiež, že nepozná H., G., ani
B.;podľavýpovedežalobcuznovembra2011riadilpestovaniemarihuanyJ.H.aonmalztohoprospech.

Žalovaná v rámci procesnej obrany namietala, že týmito svojimi výpoveďami si mal žalobca sám zaviniť
väzbu i trestné stíhanie analogicky podľa § 8 ods. 6 písm. a) zákona o zodpovednosti štátu, teda mu
právo na náhradu škody nevzniklo. Zákon o zodpovednosti štátu bližšie nešpecifikuje, čo znamená
zavinenie si trestného stíhania alebo väzby samotnou osobou, preto treba každý prípad posudzovať
individuálne. V danej veci je zjavné, že najskôr došlo k začatiu trestného stíhania, potom k vzatiu žalobcu

do väzby a až následne k prvej výpovedi žalobcu v prípravnom konaní, kedy však opísal udalosti inak
ako sa mu kládli za vinu. Tiež treba prihliadnuť na skutočnosť, že spoluobvinený B. bol vo väzbe aj
napriek tomu, že nič nevypovedal, a že šéfovia policajnej zložky vyšetrujúcej túto trestnú vec žalobcu,
boli činní za rôzne úplatky pre zločineckú skupinu tzv. G., čím zámerne kryli ich trestnú činnosť. Uvedené
tvrdenie žalovanej o vlastnom zavinení žalobcu je vylúčené tiež porovnaním dôvodov väzby a opisom

skutku v uznesení o vznesení obvinenia s výpoveďami žalobcu, že G., H. ani B. nepozná, teda sa s nimi
nemohol spolčiť ako člen organizovanej skupiny, ďalej z jeho výpovede nevyplynulo, že by sa trestnému
stíhaniu vyhýbal, pričom mu žiadne predvolanie na políciu doručované nebolo, ani sám neuvádzal
nič, čo by svedčilo o páchaní obdobnej trestnej činnosti na iných miestach, keďže okolnosti opísané
žalobcom, za ktorých na územie Slovenska chodieval, neboli súhlasné s tými, pre ktoré bol stíhaný. Tu

sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti tvrdením o privodení si trestného stíhania resp. vzatia do väzby
samotným žalobcom, ktorý už v žalobe poukazoval na časovú následnosť udalostí, že najprv došlo k
vzneseniu obvinenia, potom k vzatiu žalobcu do väzby a až neskoršími výpoveďami sa mal žalobca
priznaťkpestovaniumarihuany,čomalopodľažalovanejzanásledokzánikjehooprávnenianapriznanie
odškodnenia. Žalobca sa však nikdy nepriznal ku skutku, ktorý mu bol kladený za vinu (obzvlášť

závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držanie a obchodovanie s nimi, ktorý mal spáchať spolčením sa s ostatnými spoluobvinenými ako
organizovaná skupina), čím sa v priebehu tohto konania aj bránil, a preto bol spod obžaloby oslobodený,
keďže skutok kladený mu za vinu, sa nepreukázal. Okresný súd jeho výpoveď v rámci vyšetrovania
nebral do úvahy v súvislosti posudzovaním zákonnosti trestného stíhania, či väzby, nakoľko trestné

konanie sa skončilo oslobodzujúcim rozsudkom, čo je v danej veci rozhodujúce, ani z hľadiska možnej
zodpovednosti samotného žalobcu za vlastné stíhanie či väzbu, čo vylúčil argumentáciou vyššie, ale
prihliadol na ňu v súvislosti s porovnaním života žalobcu pred obmedzením jeho osobnej slobody a
po prepustení z výkonu väzby, resp. po ukončení trestného stíhania. Predtým žalobca vypomáhal v
súkromnej materskej škole, ktorú vlastní jeho matka, zabezpečoval tam potrebný servis okolo detí a

vybavenia; mal priateľku, ktorá sa s ním počas dlhého pobytu vo väzbe rozišla; v tomto čase mu zomrela
stará mama, čo sa dozvedel až po prepustení; nemal prístup k vlastnému jazyku, odlúčený bol od svojej
domoviny, najbližšej rodiny, rodičov, sestry, priateľov; neskôr komunikoval s matkou prostredníctvom
listov, po roku si telefonovali, navštíviť ho rodičia neboli, lebo si to žalobca neželal. V súčasnosti
má žalobca fungujúci vzťah s manželkou, ktorú stretol pri absolvovaní psychoterapie a majú spolu

syna. Podniká v záhradníctve a pri montáži klimatizácii. Rodičia ho vo všetkom podporujú. Niektorí
priatelia sa mu doteraz vyhýbajú, lebo na základe medializovaných informácii o trestnom stíhaní žalobcu
spoločne so zločincami zo skupiny tzv. G. si nesprávne spojili výkon väzby s odsúdením žalobcu za
spáchanie trestného činu, z ktorého bol obžalovaný. Ani po jeho oslobodení spod obžaloby sa ichpriateľstvo už neobnovilo. Podľa vlastného vyjadrenia žalobcu prehral v kasíne peniaze a v súvislosti so
splácaním dlhu sa dostal do problémov. Počas obdobia väzby žalobca spočiatku nemal vôbec prístup
k svojmu rodnému jazyku, po slovensky nerozumel, neskôr sa učil po anglicky, po slovensky, čítal vo

väzbe veľa kníh. S rodinou komunikoval listami, potom aj telefonicky; rozhodol sa, že návštevy prijímať
nechce, aby svoju rodinu neohrozil. Pred okresným súdom vypovedal, že mu počas obdobia straty
slobody stroskotal štvorročný vzťah s priateľkou a prišiel o starú mamu, s ktorou mal doma vytvorené
blízke puto. Rodičia potvrdili, že z korešpondencie a telefonátov so žalobcom bolo cítiť negatívny vplyv
jednotvárneho režimu vo väzenskom prostredí na ich syna. Duševne ich jeho náhle uväznenie fakticky

položilo, spočiatku pred okolím túto udalosť tajili, lebo sa báli odmietavých reakcií. Po návrate domov
bol žalobca podráždený, výbušný, nervózny, mával unáhlené reakcie, čo predtým u neho nebývalo
zvykom. Svedkyňa O. potvrdila, že žalobca dodnes trpí post-traumatickým syndrómom jednoznačne
zapríčineným stratou slobody dlhým obdobím stráveným vo väzbe na Slovensku. Rodičia aj manželka
sú v súčasnosti žalobcovi nápomocní v začleňovaní sa do spoločnosti, čo sa mu aj úspešne darí. Má
dve zamestnania. Venuje sa záhradníctvu a obchodovaniu s klimatizáciami. Podaktorí známi z minulosti

sa doposiaľ so žalobcom nekontaktujú kvôli jeho trestnému stíhaniu so spoluobžalovanými osobami z
kriminálneho podsvetia, ktorých kauzy sa riešili na verejnosti nielen na Slovensku, ale aj v Maďarsku.
Trvalo ochladnuté vzťahy žalobcu s bývalými priateľmi sa v určitých prípadoch už nezlepšili.

6. Za obdobie 1381 dní väzby (od 20.4.2011 do 29.1.2015) okresný súd žalobcovi v zmysle § 17

ods. 4 zákona o zodpovednosti štátu účinného od 1.1.2011 do 31.12.2012 (ku dňu, keď bol obvinený
žalobca vzatý do väzby), priznal nárok na odškodnenie vo výške 36.799,- eur, vychádzajúc z uvedeného
ustanovenia a údajov Štatistického úradu SR uskutočnil výpočet, podľa ktorého mal žalobca minimálny
nárok v roku 2011 za 256 dní pozbavenia osobnej slobody (11 dní za apríl, 31 dní za máj, 30 dní za
jún, po 31 dní za júl a august, 30 dní za september, 31 dní za október, 30 dní za november a 31 dní za

december) x 1/30 zo 769,- eur (priemerná mesačná mzda za rok 2010) na nemajetkovú ujmu vo výške
6.562,- eur; za rok 2012 t. j. 366 dní x 1/30 zo 786,- eur (priemerná mesačná mzda za rok 2011) vo výške
9.589,- eur; za rok 2013 t. j. 365 dní x 1/30 z 805,- eur (priemerná mesačná mzda za rok 2012) vo výške
9.794,- eur; za rok 2014 t. j. 365 dní x 1/30 z 824,- eur (priemerná mesačná mzda za rok 2013) vo výške
10.025,- eur a za 29 dní roku 2015 x 1/30 z 858,- eur (priemerná mesačná mzda za rok 2014) vo výške

829,- eur; teda spolu minimálne na 36.799,- eur bez toho, aby prihliadol na strop zavedený do zákona
o zodpovednosti štátu až ďalšou novelou účinnou od 1.1.2013. Táto výška nie je neprimeraná ako tvrdila
žalovaná vo svojej obrane, lebo je v súlade s právnou úpravou, ktorá bola účinná v rozhodnom čase,
kedy došlo k pozbaveniu osobnej slobody žalobcu, t. j. 20.4.2011. Ak by okresný súd v tomto prípade
prihliadal na limit zavedený neskôr, odňal by tým žalobcovi právo na odškodnenie, ktoré by mu patrilo za

obdobie spred účinnosti novely, čo nepovažuje za spravodlivé a súladné so zákazom spätnej účinnosti,
lebo v prechodných ustanoveniach zákon výnimku zo zákazu retroaktivity na predmetné ustanovenie
nevzťahuje. Zároveň túto sumu považoval okresný súd za primeranú a nestotožnil sa so žalobcom
požadovanou náhradou vo výške 138.100,- eur, lebo čiastočne sa svojim ľahkovážnym správaním v
kasíne sám priviedol do obrovských problémov, za ktoré bol vypočítanou sumou za pozbavenie slobody

dostatočne odškodnený. Nad rámec tejto vyčíslenej sumy mu bola v súlade s kritériami určenými v § 17
ods. 1 až 3 zákona o zodpovednosti za škodu priznaná suma 3.201,- eur, lebo žalobca sa riadne začlenil
do spoločnosti, darí sa mu v profesijnej i súkromnej oblasti; zohľadnila sa tiež skutočnosť, že žalobca
pred svojím vzatím do väzby nebol v spoločnosti váženou osobou, teda jeho meno nebolo v širších
kruhochznáme,apretoanijehopovesťmimooblasťbezprostrednéhookolianeutrpela.Okresnýsúdtiež

prihliadol na okolnosti, za ktorých sa dovtedy bezúhonný žalobca dostal do spojitosti s ľuďmi z podsvetia,
a ktoré žalobca opísal v zápisnici o výsluchu obvineného, že v kasíne v Budapešti prehral peniaze a svoj
dlh splácal pestovaním rastlín na Slovensku, najskôr dobrovoľne a keď zistil, že ide o nelegálnu činnosť,
tak z donútenia, no bál sa toto oznámiť na polícii. Žalobca však rozhodne nebol spolčený ako člen
organizovanejskupinystzv.G.,čosamukládlozavinuačobolonapokonvtrestnomkonaníajvyvrátené

oslobodzujúcim rozsudkom. S ohľadom na odlúčenie od domoviny spôsobené výkonom väzby, cudzie
jazykové prostredie, v ktorom sa žalobca ocitol zo dňa na deň a strávil v ňom takmer štyri roky, tiež
pre psychickú traumu, ktorá doposiaľ u žalobcu z obdobia celkového osemročného stíhania pretrváva,
mu okresný súd priznal okrem minimálnej sumy odškodného za väzbu navyše náhradu nemajetkovej
ujmy za trestné stíhanie do celkovej výšky 40.000,- eur aj so zákonným úrokom z omeškania, počnúc

dňom oznámenia negatívneho výsledku o jeho predbežnom prerokovaní; vo zvyšku žalobu zamietol,
lebo žalobca žiadal v súvislosti so zodpovednosťou štátu pri výkone verejnej moci náhradu vyčíslenú
na sumu až 238.100,- eur. Žalovaná sa dostala do omeškania od 29.10.2020, lebo týmto dňom doručila
oznámenie žalobcovi, že jeho nárok na odškodnenie neuspokojí, hoci bol sčasti dôvodný. Žalobcovitak vzniklo v súlade s § 16 ods. 4 zákona o zodpovednosti štátu účinného od 1.1.2013 (ku dňu vzniku
omeškania) právo na zaplatenie úrokov z omeškania z priznanej sumy až do zaplatenia vo výške podľa §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 citovaného nariadenia vlády, t. j. 5 % (5+0) ročne, lebo

základná úroková sadzba ECB bola v čase omeškania 0 % a veriteľovi patrí úrok z omeškania o 5 bodov
vyšší. Podľa § 232 ods. 3 CSP je lehota na plnenie tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže
v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. Podľa prvej vety tohto ustanovenia zaviazal súd žalovanú
na splnenie povinnosti žalobcovi v lehote do troch dní počnúc právoplatnosťou tohto rozhodnutia, lebo
žiadny dôvod na určenie dlhšej lehoty nezistil.

7. Na záver okresný súd uviedol, že jeho rozhodnutím sa končí konanie, preto sa podľa § 262 ods. 1 CSP
rozhoduje tiež o nároku na náhradu trov konania strán sporu. Prihliadnuc na zásadu, že žalobcu je vždy
nevyhnutné považovať za plne procesne úspešného, ak mal plný úspech čo do základu uplatneného
nároku a ak súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu závisela výlučne od
úvahy súdu, bola žalobcovi priznaná náhrada trov konania v plnom rozsahu, avšak iba z prisúdenej sumy

40.000,- eur, o ktorej presnej výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia podľa § 262 ods. 2
CSPsamostatnýmuznesenímvyššiehosúdnehoúradníka.Rozhodovanieotrováchštátusiokresnýsúd
vymienil podľa § 218 ods. 1 CSP samostatným uznesením až potom, čo bude právoplatne rozhodnuté
o všetkých trovách tlmočenia, nakoľko sa vo veci tlmočilo i na ostatnom pojednávaní, na ktorom bol
vyhlásený rozsudok, pričom tlmočné za tento úkon bolo uplatnené až následne.

8. Proti tomuto rozsudku žalovaná podala odvolanie výlučne voči I. a III. výroku, s návrhom na
zamietnutie žaloby v celom rozsahu s poukazom na § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP, resp. zrušenie
a vrátenie v napadnutej časti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V prípade
vyhovenia žalobe v niektorej časti s poukazom na § 232 ods. 3 veta druhá CSP navrhla určiť 30-dňovú

lehotu, pretože vo všeobecnej 3-dňovej lehote od právoplatnosti rozsudku nevie zabezpečiť plnenie z
dôvodu schvaľovacieho procesu úhrady a z dôvodu administratívno-časovej náročnosti tohto procesu.
I keď sa súd prvej inštancie nestotožnil s jej argumentáciou v otázke zavinenia trestného stíhania a
neakceptoval extenzívny výklad ustanovenia § 8 ods. 6 zákona o zodpovednosti štátu a to privodenie
si trestného stíhania zo strany žalobcu (judikát R 35/1991, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

1Cdo 64/2008), má za to, že otázka zavinenia si trestného stíhania obvineného má vzťah i k samotnej
existencii vzniku nemajetkovej ujmy v osobnostnej sfére žalobcu, preto zavinenie obvineného na začatí
trestného stíhania proti nemu (t. j. na vydaní uznesenia o vznesení obvinenia) znamená, že obvinený
svojím zavineným úkonom prispel k tomu, že trestné konanie proti nemu bolo či muselo byť začaté teda,
že jeho konanie bolo dôvodom začatia trestného stíhania proti nemu. Príčinnú súvislosť medzi začatím

či vedením trestného stíhania a zavinením obvineného je potrebné hľadať nie v jeho konaní, ktorým mal
podľa orgánov činných v trestnom konaní naplniť skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný
(to znamená, že podmienka, že poškodený si sám zavinil začatie trestného stíhania, nie je naplnená
už len samotnou okolnosťou, že sa dopustil skutku, pre ktorý bolo proti nemu začaté trestné stíhanie),
ale v jeho inom správaní pred začatím trestného stíhania, príp. v jeho priebehu, predovšetkým v jeho

postoji voči orgánom činným v trestnom konaní, teda v tom, či svojím konaním alebo úkonmi procesného
charakteru zapríčinil, že trestné konanie muselo byť začaté (alebo muselo byť v ňom ďalej pokračované).
Nejde o to, či sa obvinený dopustil, hoc aj zavinenia skutku, pre ktorý bol stíhaný a ktorým vyvolal
podozrenie, že bol spáchaný trestný čin, ale o to, či svojim iným alebo ďalším konaním ovplyvnil postup
orgánov činných v trestnom konaní pred začatím trestného stíhania alebo v jeho priebehu tak, že bez

tohto konania by k začatiu (pokračovaniu) trestného stíhania nedošlo, napr. uvádzaním nepravdivých
skutočností, či predstieraním, že voči nemu sú dôvody na trestné stíhanie (nepravdivé priznanie), aj
keď objektívne neexistovali. Žalobca svojím procesným postupom výpoveďami v prípravnom konaní po
vznesení obvinenia a vzatí do väzby sám ovplyvnil postup orgánov činných v trestnom konaní svojim
priznaním k páchaniu trestnej činnosti, čím zapríčinil, že sa muselo pokračovať v trestnom stíhaní, teda

v objasňovaní predmetnej trestnej činnosti v zmysle trestného obvinenia týkajúceho sa nelegálneho
dlhodobého pestovania, prechovávania, uskladňovania, sušenia, prevážania a následnej distribúcie
rastlín rodu Cannabis (konope) odberateľom, pretože potvrdzoval účasť na pestovaní marihuany.
Uvedené však zo strany okresného súdu prvej inštancie nebolo zohľadnené.

9. Okresný súd v zmysle § 17 ods. 4 zákona o zodpovednosti štátu účinného do 31.12.2012 (ku
dňu, keď bol obvinený žalobca vzatý do väzby), priznal nárok na odškodnenie vo výške 36.799,-
eur bez toho, aby prihliadol na strop zavedený do zákona č. 514/2003 Z. z. novelou účinnou od
1.1.2013. Priznanú sumu okresný súd nepovažoval za neprimeranú, lebo je v súlade s právnouúpravou, ktorá bola účinná v rozhodnom čase, kedy došlo k pozbaveniu osobnej slobody žalobcu, t.j.
20.4.2011. Tento postup odôvodnil tým, že ak by prihliadal na limit zavedený neskôr, odňal by tým
žalobcovi právo na odškodnenie, ktoré by mu patrilo za obdobie spred účinnosti novely, čo nepovažoval

za spravodlivé a súladné so zákazom spätnej účinnosti, lebo v prechodných ustanoveniach zákon
výnimku zo zákazu retroaktivity na prechodné ustanovenie nevzťahuje. Zároveň okresný súd súlade
s kritériami určenými v § 17 ods. 1 až 3 priznal náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie 3.201,-
eur. Poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/201/2007, sp. zn. 4Cdo/171/2005,
v ktorých sa konštatuje, že i keď je výška zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy súdu,

jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Nemožno priznávať
neprimerané sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré
by napríklad pri porovnaní „odškodnenia“ zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním“
zásahov do iných základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky mohli niektoré ujmy na
iných základných právach (napríklad ujmy na zdraví či živote) bagatelizovať. Ohľadom § 17 ods.
4 zákona o zodpovednosti štátu založené pred 1.1.2013 poukázala na rozhodnutie NS SR sp. zn.

9Cdo/155/2020, v ktorom Najvyšší súd SR poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax (rozhodnutia sp.
zn. 4Cdo/177/2005, sp. zn. 4Cdo/171/2005, sp. zn. 6Cdo/37/2012, sp. zn. 6MCdo/15/2012, ako aj
nadväzujúce rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/19/2018, sp. zn. 7Cdo/100/2017 a rozhodnutia sp. zn. 5Cdo
127/2019, sp. zn. 6Cdo/38/2019). Zároveň poukázala na závery uznesenia sp. zn. 5Cdo/127/2019
(konkrétne odseky 10 až 24). Konštatovala, že žalobcom neboli prezentované žiadne závažné

dôvody, ktoré by odôvodňovali prekročenie maximálnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Okresný
súd nekonštatoval žiadne dôvody umožňujúce postup spočívajúci v prekročení vymienenej zákonnej
hranice nemajetkovej ujmy a uspokojil sa so strohým konštatovaním o nedôvodnosti námietky žalovanej.
Nezaoberal sa argumentáciou žalovanej v tom smere, že výšku nemajetkovej ujmy a jej primeranosti
je potrebné posudzovať i v kontexte § 17 ods. 4 zákona o zodpovednosti štátu. Určil výšku náhrady

nemajetkovej ujmy (vo vzťahu k väzbe a trestnému stíhaniu žalobcu) bez uvedenia tých závažných
dôvodov (umožňujúcich prekročenie zákonného limitu), ktoré by existovali v prejednávanej veci,
nezohľadnilzáverynajvyššiehosúduuvedenévovyššieuvedenýchrozhodnutiachavýškunemajetkovej
ujmy určil bez zreteľa na právne predpisy slovenského právneho poriadku upravujúce odškodnenie
a bez zreteľa na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva; v dôsledku toho sa odklonil sa od

ustálenej praxe dovolacieho súdu. Náhrada nemajetkovej ujmy v sume 40.000,- eur (36.799 eur
väzba + 3.201,- eur trestné stíhanie) priznaná okresným súdom prekračuje maximálnu výšku náhrady
nemajetkovej ujmy v zmysle ust. § 17 ods. 4 zákona o zodpovednosti štátu o sumu 24.615,- eur.
Záver okresného súdu o priznaní úroku z omeškania spätne od 29.10.2020 považuje za nesprávny,
nakoľko k priznaniu výlučne nemajetkovej ujmy, ktorej vyčíslenie, ako konštatoval i súd prvej inštancie,

podlieha úvahe súdu. Náhrada nemajetkovej ujmy nie je majetkovou pohľadávkou zo záväzkového
právneho vzťahu a jej výška je určená až rozhodnutím súdu. Žalobcovi nie je možné priznať v prípade
nemajetkovej ujmy úroky z omeškania za obdobie predchádzajúce súdnemu rozhodnutiu, a to z
dôvodu, že „povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho
rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník

dostáva do omeškania“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/185/2011, ktorý
potvrdil rozhodovaciu prax vyplývajúcu z rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Co/15/1997 - R 45/2000). Okresný
súd nešpecifikoval žiadne skutkové alebo právne dôvody, pre ktoré by bolo odôvodnené odchýliť sa od
ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu v otázke priznávania úrokov z omeškania z priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy. Rovnako je nelogické na jednej strane tvrdiť, že výška nemajetkovej ujmy

závisela od úvahy súdu a na druhej strane z tejto sumy priznať úroky z omeškania spätne pred
okamih vyhlásenia rozsudku. Záver o priznaní nároku na náhradu trov konania z prisúdenej sumy
voči žalovanej v plnej výške je nesúladný so zákonom. Z ustanovenia § 255 ods. 1, 2 CSP vyplýva,
že právna úprava náhrady trov konania v sporovom konaní sa spravuje zásadou úspechu v konaní.
Rovnako na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy Civilný sporový poriadok už nemá ustanovenie

obdobné úprave obsiahnutej v § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré sa uplatňovalo ako
lex specialis vo vzťahu k úprave obsiahnutej v § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, a preto
pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sa podľa Civilného sporového poriadku zohľadňuje každý
neúspech. S poukazom na ustanovenie § 255 ods. 2 CSP žalobca mal v konaní úspech len čiastočný,
ak z požadovanej sumy 238.100,- eur mu bola súdom priznaná suma 40.000,- eur.

10. Proti tomuto rozsudku žalobca podal odvolanie výlučne voči II. výroku, s návrhom na zmenu
vyhovením žalobe v celom rozsahu a priznaním nároku na náhradu trov odvolacieho konania
z prisúdenej sumy s poukazom na § 365 ods. 1 písm. e), f), h) CSP. Ohľadom napadnutej zamietajúcejčasti poukázal na čl. 1 ods. 1 prvej vety, čl. 152 ods. 4, čl. 19 ods. 1, 2, čl. 46 ods. 3, čl. 51 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, § 17 ods. 2, 3 zákona o ZoZŠ, ktorými sa prvoinštančný súd dôsledne
neriadil. Určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch bolo v podstate predmetom voľnej úvahy s tým,

že vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcovi nezákonnou väzbou bol obmedzený
iba dolnou hranicou, ktorú zákon o zodpovednosti štátu v znení účinnom do dňa 31.12.2012 (teda do
účinnosti zákona č. 412/2012 Z. z.) vymedzil ako jednu tridsatinu priemernej nominálnej mesačnej mzdy
zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj
začatý deň väzby (pozbavenia osobnej slobody). Okresný súd nemal priznať len minimálnu zákonom

predpísanú náhradu, ale mal výšku určiť v požadovanej sume, ktorá je nielen v medziach aprobovaných
zákonom, ale odráža aj všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. Práve z pohľadu všeobecne
zdieľaných predstáv o spravodlivosti bolo pri určení výšky nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné
stíhanie a nezákonnú väzbu v peniazoch nevyhnutné ako nosné kritérium závažnosti vzniknutej ujmy
a okolností, za ktorých k nej došlo, hodnotiť neprimeranú dĺžku tak samotného nezákonného trestného
stíhania (celkovo 2.898 dní, teda 7 rokov, 11 mesiacov a 7 dní), ako aj ozaj extrémnu dĺžku nezákonnej

väzby (1.381 dní, teda 3 roky, 9 mesiacov a 9 dní). Skutočnú predstavu o neuveriteľne dlhom trvaní
uvedených skutočností možno nadobudnúť ich komparáciou s aktuálnou strednou dĺžkou života mužov,
ktorá predstavuje zhruba 71,16 roka, čo znamená, že v prípade, ak sa za predpokladanú dĺžku života
zoberie aktuálna stredná dĺžka života mužov, potom bol nezákonne trestne stíhaný zhruba 11,15 %
života a v nezákonnej väzbe som strávil 5,31 % života. Obdobne ilustratívny je prepočet dĺžky trvania

nezákonnej väzby na aktuálny vek v čase prepustenia z nezákonnej väzby, teda dňa 29.01.2015, z
ktorého vyplýva, že k uvedenému dňu bol nezákonne väzobne stíhaný 10,26 % svojho dovtedajšieho
života, teda v nezákonnej väzbe strávil viac ako desatinu dovtedajšieho života. A ak sa analogický
prepočet vykoná na trvanie nezákonného trestného stíhania, potom pri zohľadnení aktuálneho veku v
deň, kedy bol právoplatne oslobodený spod obžaloby, teda dňa 22.01.2019, mal za sebou nezákonné

trestné stíhanie trvajúce 19,43 % dovtedajšieho života, teda takmer jednu pätinu života bol nezákonne
trestne stíhaný. Už len uvedené skutočnosti plne odôvodňovali priznanie podstatnej vyššej náhrady
nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu aj za nezákonné trestné stíhanie, pričom suma za nezákonné
trestné stíhanie 3.201,- eur je zjavne určená tak, aby výsledná suma nemajetkovej ujmy predstavovala
sumu 40.000,- eur. Ďalej bolo potrebné zohľadniť aj doterajší život, prostredie, v ktorom žil a pracoval,

ako aj závažnosť následkov, ktoré mi vznikli v súkromnom živote žalobcu. Z miesta, kde žalobca
prežil celý život, v ktorom sa hovorilo iba jeho materinským jazykom, kde bol plne zžitý s kultúrnym
i sociálnym prostredím, sa zo dňa na deň ocitol vo väznici v cudzom štáte, ktorého jazyku vôbec
nerozumel, bez rodiny, bez priateľov, bez akejkoľvek blízkej osoby, počas viac ako troch rokov prakticky
bez akéhokoľvek kontaktu s okolitým svetom, pričom sa rozpadol fungujúci vzťah, odvrátili sa odo neho

takmer všetci priatelia a známi, prišiel o zamestnanie, celý život sa mu od základov zmenil k horšiemu.
Podobný osud nepochybne postretol aj iných väzobne stíhaných obvinených bez ohľadu na to, či boli
následne právoplatne odsúdení alebo bolo ich trestné stíhanie právoplatne zastavené, prípadne boli
spod obžaloby právoplatne oslobodení. Ale iba ich nepatrný zlomok musel všetky tieto negatíva, ktoré
so sebou výkon väzby zákonite prináša, prežívať v jazykovo cudzom prostredí, v cudzej krajine, bez

kontaktu s domovinou. Navyše, vo výkone väzby sú väčšinou obvinení, ktorí už v minulosti prišli do
konfliktu so zákonom a mnohí z nich už vo výkone väzby alebo vo výkone trestu odňatia slobody boli,
preto sa ho ako celoživotne bezúhonného človeka výkon väzby dotkol o to viac, keďže bol nútený 3
roky, 9 mesiacov a 9 dní zdieľať „strechu nad hlavou“ s ľuďmi, s ktorými by sa mimo múrov väznice
nepochybne nikdy nestýkal a neudržiaval by s nim žiadne spoločenské ani iné medziľudské kontakty. Za

týchto okolností zanechal výkon nezákonnej väzby v živote žalobcu hlbokú nezmazateľnú stopu, ktorá
ho bude podľa všetkého sprevádzať až do smrti, preto mal súd prvej inštancie pri voľnej úvahe o výške
nemajetkovej ujmy v peniazoch túto ustáliť vysoko nad minimálnou sumou, ktorú v rozhodnom čase
určoval zákon pre bežné prípady. Nemenej dôležitý je aj ďalší osud trestného stíhania po prepustení z
nezákonnej väzby dňa 29.01.2015, ktoré trvalo až do dňa 22.01.2019, teda ďalšie 4 roky, počas ktorých

bol v napätí, neistote a strese, čo je nesporne dôvodom na priznanie primeranej náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch, v sume podstatne vyššej ako je suma 3.201,- eur, ktorú mu z tohto titulu priznal
okresný súd. Pri rozhodovaní mal okresný súd zohľadniť i dĺžku trestného stíhania, ktorá podstatným
spôsobom prehlbuje závažnosť vzniknutej ujmy a predstavuje zároveň osobitnú okolnosť, za ktorej k
tejto ujme došlo; ide teda o kritérium predvídané v § 17 ods. 3 zákona o zodpovednosti štátu, pričom

aj ustálená judikatúra (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/107/2009, publikovaný pod R
19/2014) vychádza zo záveru, že ujma spôsobená prieťahmi v konaní spadá do rámca zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, preto pokiaľ okresný súd nepovažoval namietané kritériá
pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch za dostačujúce na to, aby mu priznal náhradunemajetkovej ujmy v peniazoch v požadovanej výške 238.100,- eur, jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.

11. V rámci návrhov na vykonanie dokazovania poukázal aj na civilný spor niekdajšieho
spoluobvineného, neskôr spoluobžalovaného I. B., ktorý bol počas trestného stíhania rovnako ako
žalobcavoväzbe,hoci„iba“200dní,tedaoveľakratšíčasakožalobca,ktorýsivočižalovanémurovnako
uplatnil nárok na náhradu vzniknutej nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom rozsudkom okresného
súdu č. k. 19C/15/2021-156 mu bol priznaný nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy za jeho

nezákonnú väzbu v sume 20.000,- eur, teda v sadzbe 100,- eur za každý deň väzby, a za jeho
nezákonné trestné stíhanie v sume 10.000,- eur (oproti priznanej náhrade v sume 3.201,- eur). Okresný
súd sa však s návrhmi žalobcu v tomto smere nijak nevysporiadal, so spomenutým rozsudkom sa
neoboznámil a v navrhovanom smere ani nevykonal žiadne dokazovanie, pričom ani v odôvodnení
napadnutého rozsudku dôvody tohto postupu nijako nevysvetlil. Pokiaľ súd prvej inštancie uvádza, že
sa s požadovanou náhradou vo výške 138.100,- eur za nezákonnú väzbu nestotožnil z dôvodu, že

čiastočne sa svojim ľahkovážnym správaním v kasíne žalobca sám priviedol do obrovských problémov,
zaktorébolvypočítanousumouzapozbavenieslobodydostatočneodškodnený,tentozávernemáoporu
v pozitívnom práve, nakoľko okresným súdom uvádzaný fakt nebol dôvodom neskorších nezákonných
rozhodnutí pri výkone verejnej moci a súvisiaceho nezákonného pozbavenia osobnej slobody, za ktoré
plne objektívne zodpovedá žalovaná, a nebola medzi nimi preukázaná ani tvrdená žiadna príčinná

súvislosť, preto ho nemožno v tomto spore medzi ním a štátom pričítať na jeho ťarchu a tak na prospech
štátu. Okresný súd pochybil, keď nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností.

12. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že odvolanie nie je dôvodné v časti

namietanej skutočnosti, že žalobca si trestné stíhanie zavinil sám, keďže svojim procesným postupom
výpoveďami v prípravnom konaní po vznesení obvinenia a vzatí do väzby sám ovplyvnil postup
orgánov činných v trestnom konaní svojim údajným priznaním k páchaniu trestnej činnosti, pretože
potvrdzoval účasť na pestovaní marihuany, keďže z vykonaného dokazovania pred súdom prvej
inštancie je nesporné, že sa nikdy k žiadnej trestnej činnosti nepriznal a ani dôvodom väzobného

stíhania neboli žalovanou tvrdené skutočnosti, čo v odôvodnení napadnutého rozsudku vyhodnotil
aj súd prvej inštancie (najmä odseky 7, 23, 48, 49 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Pokiaľ ide
o tvrdený odklon súd prvej inštancie od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a z neho
plynúce priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume, ktorá prevyšuje najvyššiu prípustnú
výšku náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci o celkovú sumu 24.615 eur, súd prvej inštancie sa pri
rozhodovaní od (žalovanou citovanej) ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nijako ani len
sčasti neodklonil a svoje rozhodnutie v danom smere v súlade s ňou náležite odôvodnil (viď. najmä
odsek 50 až 53 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Peňažná náhrada nemajetkovej ujmy, ktorá bola
priznaná, je s prihliadnutím na právnu úpravu, na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít

a na okolnosti prípadu výrazne nižšia ako by mala byť, ak by boli správne aplikované kritériá podľa
dikcie § 17 ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu štátu, a zároveň by boli zohľadnené i ďalšie
kritéria, ktoré korešpondujú s požiadavkou účinného odškodnenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu v
peniazoch, tak, aby jej výška vždy verne odrážala všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti.
Nemajetková ujma, ktorá bola spôsobená vznesením obvinenia, následným ozaj extrémne dlhým

väzobným stíhaním a nadväzujúcim mnohoročným trestným stíhaním na slobode, bola ujmou trvajúcou
po celú dobu trestného stíhania, pričom počas trestného stíhania bol žalobca povinný podrobovať
sa úkonom trestného konania, predkladať argumenty na svoju obhajobu a po celú dobu som žil s
vedomím trestného stíhania, ktoré sa dotýkalo všetkých stránok môjho života. Vedomosť o trestnom
stíhaní bola pritom známa v okruhu rodinných príslušníkov, priateľov a známych. Uvedené skutočnosti

mali dopad na súkromný život, psychické zdravie a rodinnú pohodu. Žalobca bol nepretržite dlhých
1381 dní väzobne stíhaný za skutok, ktorý nespáchal, v cudzom štáte, v pre neho úplne cudzom a
tak neprirodzenom spoločenskom, jazykovom i kultúrnom prostredí, čo malo preukázateľne doslova
katastrofálne dopady na kvalitu jeho života, a v dôsledku samotného trestného stíhania mu psychická
záťaž spojená s hrozbou trestu spôsobila taktiež značné následky, ktoré výrazne umocňoval čas, ktorý

strávil vo väzbe. Pri vymedzení predpokladov zodpovednosti štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.
z. ako nositeľa verejnej moci za škodu pritom zo strany každého poškodeného stačí v zásade len
preukázať, že vzniknutá škoda je výsledkom výkonu verejnej moci (tzv. zodpovednosť za výsledok)
bez potreby dokazovať súvisiace zavinenie štátu. Je nesporné, že pokiaľ by žalobca nebol dlhé rokynezákonne (1381 dní i väzobne) stíhaný, zjavne by u neho nedošlo k žiadnej ujme v zmysle § 17 ods.
2 ZoZŠ, teda je zrejmá príčinná súvislosť medzi stíhaním a ujmou, ktorú utrpel a za ktorú zodpovedá
žalovaná. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý

bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch vznikol priamo nezákonným trestným stíhaním žalobcu, ktoré skončilo právoplatným
oslobodením spod obžaloby. Žalovaná sa tak do omeškania s plnením náhrady nemajetkovej ujmy
nedostane až márnym uplynutím lehoty na plnenie ustanovenej v napadnutom rozsudku, ale je v ňom
už od uplynutia lehoty na plnenie podľa § 16 ods. 4 ZoZŠ (v znení účinnom odo dňa 01.01.2013),

konkrétne odo dňa 29.10.2020, od ktorého má žalobca nárok i na úrok z omeškania (poukaz uznesenia
NS SR sp. zn. 2Cdo/48/2010, sp. zn. 7Cdo/253/2013, sp. 4Cdo/48/2017, sp. zn. 4Cdo/257/2019, sp. zn.
7Cdo/243/2019, sp. zn. 8Cdo/191/2020). Odvolanie žalovanej nie je dôvodné (ani) v časti namietaného
priznania nároku na plnú náhradu trov konania z priznanej sumy. Argument žalovanej o administratívno-
časovej náročnosti zabezpečiť plnenie je všeobecný, nie je ničím konkrétnym preukázaný, preto nejde o
odôvodnený prípad podľa § 232 ods. 3 druhej vety CSP a je teda namieste určenie všeobecnej lehoty na

plnenie súdneho rozhodnutia podľa § 232 ods. 3 prvej vety CSP. Ak má súd za to, že v určitom prípade
je na mieste určiť na plnenie dlhšiu lehotu, uvedené musí byť podložené zistením všetkých potrebných
skutočností, ktoré by presvedčivo zdôvodnili záver súdu, že vzhľadom na povahu danej veci, na povinný
nárok a osobné pomery strán sporu je vhodné určiť na splnenie lehotu dlhšiu než tri dni od právoplatnosti
rozsudku (R 87/1966), poukaz na závery vyslovené v rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn.

13Co/190/2019 (odsek 37. odôvodnenia). Žalovaná v odvolaní žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali predĺženie lehoty na plnenie súdneho rozhodnutia podľa § 232 ods. 3 druhej vety CSP
neuplatnila (a ani nepreukázala), preto ich podľa § 365 ods. 3 CSP, § 366 a § 373 ods. 4 CSP už ani
uplatniť nemôže.

13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolania boli podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektami – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa
(§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363
CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1), preskúmal napadnuté

rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, a to bez potreby ďalej
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že odvolania súd dôvodené, preto postupom podľa §

365 ods. 1 písm. b) v spojení s § 391 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie (v celom rozsahu)
zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

14. Žalobca sa žalobou doručenou okresnému súdu dňa 7.2.2022 domáhal voči žalovanej náhrady
nemajetkovej ujmy v sume 238.100,- eur (pozostávajúca zo sumy 138.100,- eur nemajetková ujma za

nezákonnú väzbu vyčíslená v sume 100,- eur/deň x 1381,- dní + 100.000,- eur nemajetková ujma za
nezákonné trestné stíhanie v trvaní od 16.2.2011 do 22.1.2019) s príslušenstvom (úrok z omeškania 5
% ročne zo sumy 238.100,- eur od 29.10.2020 do zaplatenia).

15. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolaní strán bolo

posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak I. výrokom žalobe (čiastočne) vyhovel
(sumu 40.000,- eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania od 29.10.2020 do zaplatenia, do
troch dní od právoplatnosti rozhodnutia), II. výrokom vo zvyšku žalobu zamietol (suma 198.100,- eur
s príslušenstvom), III. výrokom priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania z
prisúdenej sumy v plnej výške.

16. Z obsahu spisu vyplýva, že Uznesením vyšetrovateľa Prezídia PZ, Úradu boja proti organizovanej
kriminalite, Odboru Západ Trnava bolo dňa 16.2.2011 pod ČVS: PPZ-17/BOK-Z-2011 vznesené
obvinenie žalobcovi spoločne s F. G. a A. H. pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172

ods. 1 písm. a), b), c), d), ods. 2 písm. c) Trestného zákona s použitím § 138 písm. i) Trestného
zákona s odôvodnením, že sa títo sa spolčili ako organizovaná skupina, svoju činnosť plánovali a
koordinovali za účelom výroby, prechovávania, prevážania a distribúcie konope, pričom si rozdelili
úlohy tak, že obvinený F. G. na jar 2010 zabezpečil prenajatie hangáru v okrese Dunajská Streda, zaktorého prenajatie obvinení F. G. a A. H. v nepravidelných splátkach uhrádzali nájomné v dohodnutej
výške 500,- eur za mesiac, po čom v lete 2010 obvinení F. G. a A. H. v tomto hangári s doposiaľ
neustálenými osobami zariadili vybudovanie drevenej miestnosti a zariadenia slúžiaceho na indoorové

pestovanie týchto rastlín, následne ich obvinený A. B. v tejto miestnosti pestoval, uskladňoval i sušil
a vysušené prevážal na územie Maďarskej republiky, za účelom distribúcie doposiaľ neustáleným
odberateľom. Pri prehliadke priestoru hangáru zaistila polícia dňa 15.2.2011 rôzne vývojové štádiá
marihuany (zaradené do I. skupiny omamných látok) v celkovom zaistenom počte 1257 kusov o celkovej
hmotnosti 32,8939 kg v čerstvom stave. Uznesením č. k. Tp/402/2011 z dňa 20.4.2011 (na čl. 118)

Okresný súd Trnava rozhodol o vzatí žalobcu do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného
poriadku. Uznesením č. k. 6To/146/2014-3435 zo dňa 29.1.2015 Krajský súd v Trnave uznesením
podľa § 79 ods. 1, 2 Trestného poriadku žalobcu (aj A. H.) prepustil ihneď z väzby na slobodu. Podľa
výpisu registra trestov zo dňa 19.1.2023 (na čl. 85) žalobca súdne trestaný nebol, nie je právoplatne
odsúdený na trest zákazu činnosti spočívajúci v zákaze výkonu verejných funkcií, nie je právoplatne
odsúdenýnatrestzákazučinnostispočívajúcivzákazevýkonupovolaniaalebočinnosti.Podľazápisnice

o výsluchu obvineného (žalobcu) na čl. 94, že bol dňa 14.11.2011 vypočutý vo veci ČVS: PPZ-17/BOK-
ZA-2011. Podľa zápisnice o výsluchu obvineného (žalobcu) na čl. 106 bol dňa 18.5.2011 vypočutý vo
veci ČVS: PPZ-17/BOK-ZA-2011. Podľa oznámenia Štatistického úradu SR zo dňa 3.3.2011 dosiahla
priemerná mesačná nominálna mzda zamestnanca hospodárstva SR v roku 2010 sumu 769,- eur.
Podľa oznámenia Štatistického úradu SR zo dňa 6.3.2012 dosiahla priemerná mesačná nominálna

mzda zamestnanca hospodárstva SR v roku 2011 sumu 786,- eur. Podľa oznámenia Štatistického
úradu SR zo dňa 6.3.2013 dosiahla priemerná mesačná nominálna mzda zamestnanca hospodárstva
SR v roku 2012 sumu 805,- eur. Podľa oznámenia Štatistického úradu SR zo dňa 5.3.2014 dosiahla
priemerná mesačná nominálna mzda zamestnanca hospodárstva SR v roku 2013 sumu 824,- eur. Podľa
oznámenia Štatistického úradu SR zo dňa 6.3.2015 dosiahla priemerná mesačná nominálna mzda

zamestnanca hospodárstva SR v roku 2014 sumu 858,- eur. Listom zo dňa 20.7.2020 žalobca žiadal
Generálnu prokuratúru SR o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej mu pri
výkone verejnej moci v sume 238.100,- eur. Listom zo dňa 27.10.2020 Generálna prokuratúra SR nároky
žalobcu v zmysle žiadosti o predbežné prerokovanie ako nedôvodné odmietla.

17. V prejednávanej veci (aj) podľa odvolacieho súdu nebolo medzi stranami sporné, že Uznesením
vyšetrovateľa Prezídia PZ, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odboru Západ Trnava bolo dňa
16.2.2011 pod ČVS: PPZ-17/BOK-Z-2011 vznesené obvinenie žalobcovi aj F. G. a A. H. pre obzvlášť
závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c), d), ods. 2 písm. c) Trestného zákona

s použitím § 138 písm. i) Trestného zákona, že dňa 18.2.2011 bol žalobca zadržaný v Budapešti na
základe uznesenie Okresného súdu Trnava č.k. Tp/402/2011 zo dňa 18.2.2011, ktorým bol vydaný
európsky zatýkací rozkaz a dňa 20.4.2011 bol vydaný na Slovensko, kedy ho sudca pre prípravné
konanie Uznesením Okresného súdu Trnava č. k. Tp/402/2011 zo dňa 20.4.2011 (na čl. 118) v spojení
s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 3Tpo/31/2011 zo dňa 5.5.2011 rozhodol o vzatí žalobcu do

väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného poriadku s tým, že lehota väzby sa mu započítava
od 20.4.2011, keď žalobca pred sudcom pre prípravné konanie odmietol vypovedať. Proti uzneseniu
vyšetrovateľa zo dňa 16.2.2011 o vznesení obvinenia podal žalobca v zákonnej lehote sťažnosť,
ktorú neodôvodnil, a ktorú Krajská prokuratúra Trnava uznesením sp. zn. Kv/5/11 zo dňa 26.4.2011
zamietla ako nedôvodnú. Dňa 10.5.2011 boli obvinení žalobca (aj A. H. a I. B.) upozornení na zmenu

právnej kvalifikácie skutku s tým, že skutok, pre ktorý im bolo vznesené obvinenie, bude ďalej právne
kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov
alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), písm. b), písm.
c), písm. d), ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. c) Trestného zákona s použitím § 138 písm. i) Trestného
zákona. Dňa 8.2.2012 prokurátor Krajskej prokuratúry Trnava pod sp. zn. Kv 5/11 podal na obvineného

žalobcu (aj A. H. a I. B.) obžalobu pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a
psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1
písm. b), c), d), ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. c) Trestného zákona s použitím § 138 písm. i) Trestného
zákona na tom skutkovom základe, že títo obžalovaní spolu s obvineným F. G. (vylúčený na samostatné
konanie) a ďalšími doposiaľ neustálenými osobami sa v jarných mesiacoch roku 2010 spolčili ako

organizovaná skupina za účelom nelegálneho dlhodobého pestovania, prechovávania, uskladňovania,
sušenia, prevážania a následnej distribúcie rastlín rodu Cannabis (konope) odberateľom pre zisk, pri
páchaní tejto trestnej činnosti si rozdelili úlohy tak, že obvinený F. G. v jarných mesiacoch roku 2010
zabezpečil prenajatie hangáru bývalej znáškovej haly č. 4, nachádzajúceho sa v areáli spoločnostiMytos, s. r. o. B. C., okres Dunajská Streda, za prenajatie tohto hangára F. G. a A. H. v nepravidelných
splátkach uhrádzali dohodnuté nájomné vo výške 500 eur mesačne, v letných mesiacoch roku 2010
potom F. G. a A. H. s doposiaľ neustálenými osobami zabezpečili vybudovanie drevenej miestnosti a

technického zariadenia na pestovanie rastlín rodu Cannabis (konope) umelo vytvárajúceho prirodzené
podmienky pre rast a umožňujúceho vypestovanie konope s vysokým obsahom účinnej látky (tzv. indoor
spôsob), následne po dovezení semien a vyrastení mladých sadeníc konope obžalovaný A. B. tieto
pestoval, zberal z nich úrodu, uskladňoval ju, sušil a takto vysušené časti rastlín rodu Cannabis (konope)
prevážal na územie Maďarskej republiky, kde obžalovaný A. H. zabezpečoval ich distribúciu a predaj

odberateľom, pričom obžalovaný I. B. ako bývalý policajt, zabezpečoval nerušenú prevádzku a ochranu
tejto nelegálnej plantáže pred jej odhalením políciou a to tak, že z policajného prostredia získaval
informácie o pripravovaných policajných protidrogových akciách a pre prípad odhalenia prevádzky
mal za úlohu zariadiť premiestnenie rastlín rodu Cannabis (konope) a technického zariadenia na ich
pestovanie z prenajatého hangára na iné miesto; túto nelegálnu činnosť obžalovaní A. H., A. B. a I. B.
vykonávali až do 15.2.2011, kedy pri prehliadke iných priestorov a pozemkov bolo v uvedenom objekte

okrem technického zariadenia na pestovanie rastlín rodu Cannabis (konope) nájdených a zaistených
dovedna 1257 kusov rastlín rodu Cannabis (konope) v rôznom vývojovom štádiu. Po vykonanom
hlavnom pojednávaní Okresný súd Trnava rozsudkom sp. zn. 2T/8/2012 zo dňa 25.10.2013 uznal
obžalovaných (vrátane A. B.) za vinných z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi. Uznesením

Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6To/9/2014 zo dňa 10.4.2014 na základe odvolania obžalovaných
A. H., A. B. a I. B. bol uvedený rozsudok podľa § 321 odsek 1 písm. a), b), c) Trestného poriadku
zrušený v celom rozsahu z dôvodu, že súd rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového
stavu a nevykonal všetky dostupné dôkazy potrebné pre objektívne a zákonné rozhodnutie o obžalobe
prokurátora a nepreveril v dostatočnej miere obhajobu obžalovaných. Po doplnenom dokazovaní

Okresný súd Trnava (ďalším) odsudzujúcim rozsudkom sp. zn. 2T/8/2012 zo dňa 16.10.2014 uznal
obžalovaných (vrátane A. B.) za vinných z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi na skutkovom
základe uvedenom v obžalobe. Uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6To/146/2014 zo dňa
29.1.2015 na základe odvolania obžalovaných A. H., A. B. a I. B. bol uvedený rozsudok okresného

súdu zrušený v celom rozsahu, pričom v odôvodnení rozhodnutia krajský súd vyslovil názor, že
vzhľadom na pochybnosti o správnosti skutkových zistení a stav dôkaznej núdze bolo potrebné zrušiť
napadnutý rozsudok a obžalovaných bude potrebné spod obžaloby oslobodiť, pričom sám obžalovaných
neoslobodil z dôvodu, aby neodňal právo prokurátorovi vyjadriť sa k odlišnému právnemu názoru
odvolacieho súdu. Následne rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 2T/8/2012 zo dňa 7.4.2016

boli obžalovaní A. H., A. B. a I. B. podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku (t. j. z dôvodu, že nebolo
dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý sú obžalovaní stíhaní) oslobodení spod obžaloby. Proti tomuto
rozsudku podala prokurátorka Krajskej prokuratúry odvolanie, ktoré Krajský súd v Trnave uznesením
sp. zn. 5To/40/2017 zo dňa 22.1.2019 zamietol. Žalobca strávil vo väzbe celkovo 1381 dní (3 roky,
9 mesiacov a 9 dní). Trestné konanie od vznesenia obvinenia zo dňa 16.2.2011 až do právoplatnosti

rozhodnutia súdu o oslobodení žalobcu spod obžaloby dňa 22.1.2019 trvalo celkovo 2898 dní (7 rokov,
11 mesiacov a 7 dní, teda od 16.2.2011 do 22.1.2019). Žalobca žiadal Generálnu prokuratúru SR
o predbežné prejednanie nároku v sume 238.100,- eur žiadosťou zo dňa 20.7.2020, ktorej nebolo
Generálnou prokuratúrou SR v zmysle listu zo dňa 27.10.2020 vyhovené (list doručený žalobcovi dňa
29.10.2020).

18. Žalovaná uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) v súvislosti s napadnutým I. výrokom (čiastočné
vyhovenie), žalobca uplatnil dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP v súvislosti s II. (zamietajúcim)
výrokom.

19. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak

použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a
použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenémuskutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad
o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil
zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného

skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto
vec rozhodnutá.

20. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) ZoZŠ štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej

mocinezákonnýmrozhodnutím,písm.c)rozhodnutímotreste,oochrannomopatreníaleborozhodnutím
o väzbe, ods. 2 zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

21. Podľa § 4 ods. 1 písm. f) ZoZŠ vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci
podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil
štátny orgán podľa osobitného predpisu 4) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo

správnom konaní.

22. Podľa § 5 ods. 1 ZoZŠ právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník
konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

23. Podľa § 6 ods. 1 ZoZŠ ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

24. Podľa § 8 ods. 5 písm. b) ZoZŠ právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten,
kto bol vzatý do väzby, ak bol oslobodený spod obžaloby.

25. Podľa § 8 ods. 6 písm. a) ZoZŠ právo na náhradu škody nevznikne ak si osoba uloženie trestu,
ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama.

26.Podľa§15ods.1ZoZŠnároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím,nezákonným
zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom
opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o

predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

27. Podľa § 16 ods. 1 ZoZŠ ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť
do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo
jeho neuspokojenej časti na súde.

28. Podľa § 17 ods. 1 ZoZŠ v znení (účinnom do 31.12.2012) uhrádza sa skutočná škoda a ušlý
zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak, ods. 2 v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je

možné uspokojiť ju inak, ods. 3 výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje
s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a
pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení, ods. 4 výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7

a 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve
Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej
slobody, ods. 5 v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a pri uplatnení nároku na súde je poškodený
povinný uviesť požadovanú výšku úhrady podľa odsekov 1 a 2.

29. Podľa § 17 ods. 1 ZoZŠ v aktuálnom znení (účinnom od 1.1.2013) uhrádza sa skutočná škoda
a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak, ods. 2 v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, aknie je možné uspokojiť ju inak, ods. 3 výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s
prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli

poškodenémuvsúkromnomživote,d)závažnosťnásledkov,ktorévzniklipoškodenémuvspoločenskom
uplatnení, ods. 4 výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako
výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu
(podľa poznámky 8a - zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými
činmi v znení zákona č. 79/2008 Z. z.).

30. Podľa § 25 ods. 1 ZoZŠ ak nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto
zákone osobitným predpisom.

31. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je
vomeškaní,ods.2akideoomeškaniesplnenímpeňažnéhodlhu,máveriteľprávopožadovaťoddlžníka

popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku
úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

32. Ťažisko odvolania oboch strán sa týka určenia výšky nemajetkovej ujmy, keď obe nie sú spokojné
s jej priznanou výškou (žalobca požaduje viac, žalovaná menej, resp. nič), pričom esenciálnou je z

hľadiska povahy ich námietok spor o samotnú výšku prisúdenej náhrady v zmysle, či je primeranou
v okolnostiach danej veci na pozadí riešenia otázky, či výška prisúdenej náhrady musela podliehať
hornému limitu (keďže ho presahuje), zavedenému od 1.1.2013 a inkludovanému do ust. § 17 ods. 4
ZoZŠ prostredníctvom zákona č. 412/2012 Z. z. Žalovaná namietala, že súd prvej inštancie nesprávne
právne posúdil primeranosť priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy pre neposúdenie v zmysle

§ 17 ods. 4 ZoZŠ v znení od 1.1.2023, nezohľadnenie iných hmotnoprávnych predpisov tuzemského
právneho poriadku upravujúcich odškodňovanie, jednak judikatúry ESĽP, teda rozdielne od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, čo odôvodňovala poukazom na niektoré rozhodnutia najvyššieho
súdu s dôrazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/127/2019. Žalobca okresným súdom
priznanú len minimálnu náhradu označoval za neprimerane nízku, pričom ním žalovaná suma odráža

všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti pri zohľadnení nosného kritéria závažnosti vzniknutej
ujmy a to neprimeranú dĺžku samotného nezákonného trestného stíhania (celkovo 2.898 dní, teda 7
rokov, 11 mesiacov a 7 dní), ako aj ozaj extrémnu dĺžku nezákonnej väzby (1.381 dní, teda 3 roky,
9 mesiacov a 9 dní), ako skutočnosť, že žalobca sa ocitol vo väznici cudzieho štátu, ktorého jazyku
nerozumel.

33. Odvolací súd konštatuje, že postup súdov pri posudzovaní náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím (tiež rozhodnutím o väzbe) sa v minulosti vyznačoval (a stále v určitom ohľade
aj vyznačuje) nejednotnosťou a predmetom vývoja (ustaľovania) bola a je tiež otázka rozsahu náhrady
nemajetkovej ujmy v závislosti aj na zmenách, ku ktorým došlo v tejto otázke v zákone č. 514/2003.

Aktuálne platná právna úprava uvádza, na čo treba pri určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadať (§ 17
ods. 3), a že výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia, ako výška určená podľa zákona č.
215/2006 Z. z. ako osobitného predpisu (§ 17 ods. 4). Zároveň táto otázka rezonovala postupne tiež v
rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP"), nosné dôvody ktorých si do svojej
rozhodovacej činnosti postupne aproboval aj najvyšší súd (príkladmo Winkler proti Slovenskej republike,

Tolstoy proti Spojenému kráľovstvu, Flux proti Moldavsku, Steel a Morris proti Spojenému kráľovstvu,
Público-Comunicacáo, S. A. proti Portugalsku, Iltalehti a Karhuvaara proti Fínsku).

34. Otázkou, či sa ustanovenie § 17 ods. 4 ZoZŠ môže/nemôže vzťahovať na právne vzťahy založené
pred 1. januárom 2013, sa najvyšší súd zaoberal vo viacerých rozhodnutiach, keď v rozhodnutí pod

sp. zn. 7Cdo/262/2015 zo dňa 16.3.2016, vyslovil názor, že v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím vydaným pred účinnosťou zavedenia
horného limitu náhrady, t.j. pred 1.1.2013, nie je možné obmedzovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy
hornými limitami náhrad poskytovaných osobám poškodenými trestnými činmi.

35. Identický názor v tejto otázke vyplýva však tiež z Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016
zo dňa 24.1.2017, kde bolo konštatované, že „ ...s účinnosťou od 1. januára 2013 bolo do zák. č.
412/2012 Z.z., ktorým sa mení zákon č. 514/2003 Z.z., doplnené § 17 ods. 4 limitujúce hornú hranicu
výšky náhrady nemajetkovej ujmy, podľa ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia,ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného
predpisu, ktorým je zák. č. 215/2006 Z.z. Vzhľadom na to, že kritériá ustanovené v § 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z.z. a že limitáciu výšky náhrady nemajetkovej ujmy nemožno aplikovať na prípady, keď

uznesenieozačatítrestnéhostíhaniabolovydanépredodňomnadobudnutiaichúčinnosti(t.j.vovzťahu
k § 17 ods. 3 pred 1. januárom 2009 a vo vzťahu k § 17 ods. 4 pred 1. januárom 2013), súdy týmito
viazané neboli a preto bolo vecou všeobecných súdov, aby z právneho poriadku vymedzili kritériá, podľa
ktorých posúdia výšku náhrady nemajetkovej ujmy na základe výsledkov vykonaného dokazovania a
preto bolo vecou všeobecných súdov, aby z právneho poriadku vymedzili kritériá, podľa ktorých posúdia

výšku náhrady nemajetkovej ujmy na základe výsledkov vykonaného dokazovania...“.

36. Na vyššie uvedenom názore týkajúcom sa dotknutej právnej otázky, vyplývajúceho z citovaného
rozhodnutia ústavného súdu, založil aj niektoré svoje rozhodnutia tiež Najvyšší súd SR. Takto v
rozhodnutí pod sp. zn. 7Cdo/143/2020 zo dňa 27.5.2021 dovolací súd nevyhodnotil ako odklon od
rozhodovacej praxe najvyššieho súdu prisúdenú výšku nemajetkovej ujmy presahujúcu ust. § 17 ods.

4 zavedené horné limity náhrady na nemajetkovú ujmu (v okolnostiach tej veci nárok žalobcu na
odškodnenie väzby v prejednávanej veci vznikol na základe zákona č. 58/1969 Zb.) odkazom práve na
názor ústavného súdu (odvolací súd uvádza, ktorý dopadá tiež na zákon č. 524/2003 Z. z. pred 1.1.2013)
a tiež poukazom na rozhodnutie sp. zn. 4Cdo/177/2005 z 31. mája 2007 (R 13/2009) vychádzajúc z toho,
že Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, výšku tejto náhrady nelimituje maximálnou

prípustnou hornou hranicou, ale jej konkrétne vyjadrenie (určenie) ponecháva na úvahe súdu tak, aby
spĺňala svoje predpokladané funkcie. Táto úvaha však nemôže byť svojvoľná, ale musí vychádzať z
predvídateľných kritérií a tiež musí zohľadňovať iné právne predpisy upravujúce obdobnú problematiku
a relevantné súdne rozhodnutia, aby odškodnenia za iné, vážnejšie ujmy za zásahy do iných základných
práv a slobôd neboli v porovnaní s ňou bagatelizované (viď 4 Cdo 80/2019).

37. V zhode s touto názorovou líniou vyznieva tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn.
7Cdo/339/2021 zo dňa 31.1.2022, ktoré identicky poukazom na vyššie identifikovaný nález ústavného
súdu odobril náhradu nemajetkovej ujmy nad zavedený horný limit dôvodiac, že nakoľko bolo
rozhodované v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., súdy neboli viazané obmedzením, že priznaná suma

nesmie prevyšovať 50-násobok minimálnej mzdy, na základe čoho bolo dostačujúce ak odvolací súd
toto len zohľadnil.

38. Je potrebné poukázať na to, že v aktuálnej rozhodovacej praxi najvyššieho súdu je prítomný
aj názor odlišný. Príkladmo v rozhodnutí pod sp. zn. 7Cdo/24/2020 zo dňa 29.3.2021 sa kolíziou

názorov týkajúcich sa vyššie uvedenej právnej otázky zaoberal najvyšší súd poukazom na dovolacie
rozhodnutia zaoberajúce sa (vysporiadavajúce sa) skoršími fázami účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z.,
t.j. pred zavedením horného limitu náhrady (3Cdo/19/2018, 6Cdo/38/2019, 7Cdo/100/2017) uzavrúc,
že jednotiacou líniou medzi nimi bol názor vyslovený v dovolacom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/19/2018 z
24. júla 2018, vychádzajúc z ktorého „... na záveroch najvyššieho súdu o povinnosti všeobecného súdu

určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych
predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu
a ESĽP, ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb., nezmenili neskôr nič ani zákon č. 517/2008
Z. z, ani zákon č. 412/2012 Z. z., ktorými bol novelizovaný zákon č. 514/2003 Z. z. Stanovenie

zákonných predpokladov pri určení výšky nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 517/2008 Z. z. a určenie
maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona
č. 412/2012 Z. z. tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete
trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí
Európskeho súdu pre ľudské práva. Najvyšší súd vo veci sp. zn. 6Cdo/38/2019 tiež explicitne (a vo

veciachsp.zn.3Cdo/19/2018a7Cdo/100/2017implicitne)odmietolojedinelúodlišnúpraxprezentovanú
v rozhodnutiach sp. zn. 7Cdo/262/2015 a 4Cdo/48/2017, ktorú nepovažoval za spôsobilú narušiť jasnú
judikatórnu líniu zaveden rozhodnutiami najvyššieho súdu citovanými vyššie...“, s ktorým názorom sa
zároveň v identifikovanej veci aj stotožnil.

39. V rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/37/2012 z 31. júla 2012 najvyšší súd dospel k záveru, že súd je povinný
vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti
odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných, prejednávanej veci obdobných veciach;v tomto rozhodnutí poukázal na nález ústavného súdu zo 6. decembra 2006 sp. zn. III. ÚS 147/06 a tiež
na rozsudok ESĽP zo 17. júla 2012 v prípade Winkler proti Slovenskej republike.

40. V rozhodnutí sp. zn. 6MCdo/15/2012 z 30. septembra 2013 najvyšší súd dospel k záveru, že určenie
výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala
žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na
určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým vzali do úvahy
aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z. z.

41. Podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva, náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných
prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené
kráľovstvo). Európsky súd pre ľudské práva tiež konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy
treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v.
Spojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška

náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v
iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social, S.
A. v. Portugalsko). Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných
práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia, alebo ktorá je
priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala

bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú
za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).

42. Odvolací súd poukazuje aj na závery uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/127/2019,
odseky 10 až 24 (na ktoré poukázala aj žalovaná vo svojom odvolaní). „Dovolateľka v dovolaní stanovila

právnu otázku určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie vydané pred
nadobudnutím účinnosti zákona č. 412/2012 Z. z. účinného od 1. januára 2013 , ktorým sa menil zákon
č. 514/2003 Z. z., v ustanovení § 17 ods. 4. Z obsahu dovolania vyplýva, že uvedená právna otázka sa
týka správnosti posudzovania primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným
rozhodnutím a nevyhnutnosti zohľadnenia iných hmotnoprávnych predpisov tuzemského právneho

poriadku upravujúcich odškodňovanie a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Podľa názoru
dovolateľky sa odvolací súd odklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu, pričom označila rozhodnutia
najvyššieho súdu, od ktorých sa mal odvolací súd v napadnutom rozhodnutí odkloniť pri riešení
vymedzenej právnej otázky. Ide o uznesenie najvyššieho súdu z 24. júla 2018 sp. zn. 3Cdo/19/2018 a
uznesenie najvyššieho súdu zo 17. októbra 2018 sp. zn. 7Cdo/100/2017. V rozhodnutí z 24. júla 2018

sp. zn. 3Cdo/19/2018 sa najvyšší súd zaoberal otázkou, či sa ustanovenie § 17 ods. 4 môže, resp.
nemôže vzťahovať na právne vzťahy založené pred 1. januárom 2013. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí
dospelkzáveru,ženazáverochnajvyššiehosúduopovinnostivšeobecnéhosúduurčiťprimeranúvýšku
náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského
právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu

pre ľudské práva, ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb., nezmenili neskôr nič ani zákon
č. 517/2008 Z. z., ani zákon č. 412/2012 Z. z. Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej
ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 412/2012 Z. z. tak, aby priznaná
náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je pokračovaním v už

nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva.
Rovnakú právnu otázku riešil aj senát 7C najvyššieho súdu v rozhodnutí zo dňa 17. októbra 2018 sp.
zn. 7Cdo/100/2017. Senát 7C sa stotožnil s právnym názorom vysloveným v citovanom rozhodnutí
senátu 3C a považoval ho za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Pri riešení nastolenej
otázky je potrebné pripomenúť aj staršiu judikatúru, ktorá sa týkala sporov, v ktorých išlo o náhradu

nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., ktorý zákon neupravoval náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu. K záveru o možnosti priznať túto náhradu v zmysle
zákona č. 58/1969 Zb. dospela prax všeobecných súdov Slovenskej republiky až v súvislosti s právnym
názorom najvyššieho súdu obsiahnutým v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája
2007 sp. zn. 4Cdo/177/2005, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdovSlovenskejrepublikyakojudikátRc13/2009.Vrozhodnutíz31.mája2007sp.zn.4Cdo/177/2005,
pri riešení nastolenej otázky (odškodnenie väzby) najvyšší súd vyslovil záver, podľa ktorého nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), i keď nárok na odškodnenie väzby vznikolpodľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.). Najvyšší súd zdôraznil, že
ustanovenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru obsahuje tzv. neurčitý právny pojem, ktorý vyžaduje jeho aplikáciu na

konkrétne skutkové okolnosti prípadu. Neurčité právne pojmy v žiadnom prípade nie sú ustanoveniami,
ktoré by súdu umožňovali ľubovôľu, alebo ktoré by umožňovali súdu absolútne neobmedzenú úvahu.
Ich aplikáciu a výklad je súd povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými
argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných,
prejednávanej veci obdobných veciach (najvyšší súd v tomto rozhodnutí poukázal na rozsudok ESĽP

zo 17. júla 2012 v prípade Winkler proti Slovenskej republike). V nadväznosti na to sa judikatúra
začala zaoberať určením výšky odškodnenia, keďže právna úprava v tomto smere úplne absentovala.
V rozhodnutí z 27. apríla 2006 sp. zn. 4Cdo/171/2005 najvyšší súd konštatoval, že i keď je výška
zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne
a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou
súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané či dokonca tak premrštené

sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by napríklad pri
porovnaní „odškodnenia“ zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním“ zásahov do iných
základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky mohli niektoré ujmy na iných základných
právach (napríklad ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať. V rozhodnutí z 31. júla 2012 sp.
zn. 6Cdo/37/2012 najvyšší súd dospel k záveru, že súd je povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a

vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na
rozsah odškodnenia v iných, prejednávanej veci obdobných veciach; v tomto rozhodnutí poukázal na
nález ústavného súdu zo 6. decembra 2006 sp. zn. III. ÚS 147/06 a tiež na rozsudok ESĽP zo 17. júla
2012 v prípade Winkler proti Slovenskej republike. Rovnako v rozhodnutí z 30. septembra 2013 sp.
zn. 6MCdo/15/2012 najvyšší súd dospel k záveru, že určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej

ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je
zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných
súvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým vzali do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce
odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z. z., v zmysle ktorého v prípade, že trestným činom bola
spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej

mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú
morálnu škodu stanovuje limit odškodnenia vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Súd sa musí
zaoberať napríklad aj otázkami, v čom je nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom,
rodinnom živote spôsobená nezákonným rozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným následkom
trestného činu, respektíve s morálnou škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho

násilia alebo sexuálneho zneužívania. V danom prípade žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý na rozdiel od zákona č. 58/1969 Zb. upravuje možnosť
priznať aj túto náhradu. Zákon č. 514/2003 Z. z. bol od svojho vydania viackrát novelizovaný. Výšky
náhrady nemajetkovej ujmy sa týkala novela vykonaná zákonom č. 517/2008 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a o zmene a

doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 517/2008 Z. z.“) účinným od 1. januára 2009 a ďalej
zákonom č. 412/2012 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 412/2012 Z. z.“) účinným od 1. januára 2013. V zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.
v znení zákona č. 517/2008 Z. z. sa výška nemajetkovej ujmy určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu

poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Ustanovením §
17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 Z. z. bol stanovený minimálny limit
výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami uvedenými v § 7 a § 8 tohto zákona

(tak, že jej výška je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v
hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň
pozbavenia osobnej slobody). V zmysle § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012
Z.z. výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa § 17 ods. 2 tohto zákona nemôže byť vyššia
ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného

predpisu (pričom osobitným predpisom sa tu podľa poznámky pod čiarou rozumie zákon č. 215/2006
Z. z.). Zákonom č. 412/2012 Z. z. bol teda stanovený maximálny limit výšky náhrady nemajetkovej
ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada
nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti(napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo). Európsky súd pre ľudské práva tiež konštatoval, že
pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad
Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva

vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady
priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad
Público - Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky
náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za
telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných

osobnostnýchprávbynemalabezexistenciezávažnýchadostatočnýchdôvodovprevyšovaťmaximálnu
výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).
Vyššie citované rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/177/2005, 4Cdo/171/2005, 6Cdo/37/2012,
6MCdo/15/2012, na ktoré nadviazali dovolateľkou označené rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/19/2018 a
7Cdo/100/2017 predstavujú ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu. Otázkou, ktorú vymedzila
dovolateľka v dovolaní, sa priamo zaoberali ostatne dve citované rozhodnutia. Rovnaký právny názor

na túto otázku zaujal najvyšší súd aj v ďalšom rozhodnutí zo dňa 24. júna 2020 sp. zn. 6Cdo/38/2019.
Uvedený právny názor formuloval najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/19/2018 nasledovne: „na
záveroch najvyššieho súdu o povinnosti všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej
nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku
upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva,

ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb., nezmenili neskôr nič ani zákon č. 517/2008 Z.
z., ani zákon č. 412/2012 Z. z. Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 412/2012 Z. z. tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia
ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom trende

legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva“. Uvedený názor bol
opakovane potvrdený a neskôr nebol prekonaný. Napriek iným právnym názorom vysloveným najmä
v rozhodnutiach najvyššieho súdu zo 16. marca 2016 sp. zn. 7Cdo/262/2015 a z 30. júla 2019 sp.
zn. 4Cdo/48/2017 (spočívajúcich v tom, že aplikácia ustanovenia § 17 v znení zákona č. 412/2012 Z.
z. na prípady vzniku škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia vydaného pred 1. januárom

2013 by znamenala pripustiť, že poškodenému zaniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
presahujúcej limít zavedený zákonom č. 412/2012 Z. z., by znamenala popretie princípu úplného
odškodnenia, ale aj neprípustné odňatie už existujúceho práva, ďalej zásah do legitímnej nádeje
poškodeného na satisfakciu, a napokon aj porušenie zákazu retro aktivity), predmetné rozhodnutia
nie sú spôsobilé narušiť jasnú judikatúrnu líniu zavedenú citovanými rozhodnutiami najvyššieho súdu,

nie sú teda rozhodnutiami, v dôsledku ktorých by uvedené rozhodnutia najvyššieho súdu stratili
povahu ustálenej rozhodovacej praxe. V rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/38/2019 najvyšší súd vyslovil, že
právny názor zastávajúci potrebu podrobnej špecifikácie dôsledkov vydania nezákonného rozhodnutia,
preskúmateľnosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy a náležité zohľadnenie iných právnych predpisov
slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, je pevne zakotvený v rozhodovacej

praxi najvyššieho súdu prakticky od roku 2006. Tento právny názor predstavuje výklad súladný so
štandardom ochrany ľudských práv na európskej úrovni, eliminuje ľubovôľu pri stanovení výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch a zohľadňuje výšku priznaných náhrad pri zásahoch do iných
základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky. Uvedený prístup nepopiera princíp úplného
odškodnenia, keďže nevylučuje vo výnimočných prípadoch priznať vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy

za predpokladu riadneho odôvodnenia zvýšenej závažnosti zásahu do práva poškodeného v dôsledku
nezákonného rozhodnutia. Nejde teda o retroaktívnu aplikáciu ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č.
514/2003 Z. z., pričom poukazuje na rozdiel medzi priamou aplikáciou predmetného ustanovenia
(ku ktorej nedochádza) a zohľadnením iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku
a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako kritérií pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej

ujmy (ku ktorému dochádza)“.

43. Zároveň však najvyšší súd aj pri dodržaní vyššie uvedenej názorovej línie (o potrebe rešpektovania
zavedeného horného limitu náhrady) tiež vo svojej najnovšej rozhodovacej činnosti (príkladmo
rozhodnutie sp. zn. 7Cdo/155/2021 zo dňa 13.12.2022) odobril názor, že ani strop uvedený v ustanovení

§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. - vzhľadom na súdnu prax nie je možné považovať za absolútne
nemenný (poukazom aj na prax najvyššieho súdu napr. 6Cdo/38/2019, 5Cdo/127/2019), ktorá pripúšťa
(aj) princíp úplného odškodnenia, teda nevylučuje vo výnimočných prípadoch priznať vyššiu náhradunemajetkovej ujmy za predpokladu riadneho odôvodnenia zvýšenej závažnosti zásahu do práva
poškodeného v dôsledku nezákonného rozhodnutia.

44. V rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/31/2021 zo dňa 24.1.2024 Najvyšší súd SR konštatoval, že
rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/177/2005, 4Cdo/171/2005, 6Cdo/37/2012, 6MCdo/15/2012, na ktoré
nadviazali rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/19/2018 a tiež aj sp. zn. 7Cdo/100/2017 predstavujú ustálenú
rozhodovaciu prax najvyššieho súdu. Otázkou, ktorú vymedzila dovolateľka v dovolaní (a to určenia
výšky náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie vydané pred nadobudnutím účinnosti

zákona č. 412/2012 Z. z. účinného od 1. januára 2013, ktorým sa menil zákona č. 514/2003 Z. z., v
ustanovení § 17 ods. 4) sa priamo zaoberali ostatné dve citované rozhodnutia. Rovnaký právny názor
na túto otázku zaujal najvyšší súd aj v ďalšom rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/38/2019. Uvedený právny názor
formuloval najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/19/2018 nasledovne: „na záveroch najvyššieho súdu
o povinnosti všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím
po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie,

ako aj judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, ku ktorým dospel najvyšší
súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa
zákona č. 58/1969 Zb., nezmenili neskôr nič ani zákon č. 517/2008 Z. z., ani zákon č. 412/2012
Z. z. Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v
zmysle zákona č. 412/2012 Z. z. tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú

utrpeli obete trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom
rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva“. Uvedený názor bol opakovane potvrdený a neskôr
nebol prekonaný. Napriek iným právnym názorom vysloveným najmä v rozhodnutiach najvyššieho súdu
zo 16. marca 2016 sp. zn. 7Cdo/262/2015 a z 30. júla 2019 sp. zn. 4Cdo/48/2017 (spočívajúcich
v tom, že aplikácia ustanovenia § 17 v znení zákona č. 412/2012 Z. z. na prípady vzniku škody

spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia vydaného pred 1. januárom 2013 by znamenala pripustiť,
že poškodenému zaniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške presahujúcej limit zavedený
zákonom č. 412/2012 Z. z., by znamenala popretie princípu úplného odškodnenia, ale aj neprípustné
odňatie už existujúceho práva, ďalej zásah do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu, a
napokon aj porušenie zákazu retroaktivity) predmetné rozhodnutia nie sú spôsobilé narušiť jasnú

judikatórnu líniu zavedenú citovanými rozhodnutiami najvyššieho súdu, nie sú teda rozhodnutiami,
v dôsledku ktorých by uvedené rozhodnutia najvyššieho súdu stratili povahu ustálenej rozhodovacej
praxe. V rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/38/2019 najvyšší súd vyslovil, že právny názor zastávajúci potrebu
podrobnej špecifikácie dôsledkov vydania nezákonného rozhodnutia, preskúmateľnosti výšky náhrady
nemajetkovej ujmy a náležité zohľadnenie iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku

upravujúcich odškodnenie, je pevne zakotvený v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu prakticky
od roku 2006. Tento právny názor predstavuje výklad súladný so štandardom ochrany ľudských
práv na európskej úrovni, eliminuje ľubovôľu pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v
obdobných prípadoch a zohľadňuje výšku priznaných náhrad pri zásahoch do iných základných práv
zaručených Ústavou Slovenskej republiky. Uvedený prístup nepopiera princíp úplného odškodnenia,

keďže nevylučuje vo výnimočných prípadoch priznať vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy za predpokladu
riadneho odôvodnenia zvýšenej závažnosti zásahu do práva poškodeného v dôsledku nezákonného
rozhodnutia.Nejdetedaoretroaktívnuaplikáciuustanovenia§17ods.4zákonač.514/2003Z.z.,pričom
poukazuje na rozdiel medzi priamou aplikáciou predmetného ustanovenia (ku ktorej nedochádza) a
zohľadnením iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku a judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva ako kritérií pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy (ku ktorému dochádza). S
týmto názorom sa plne stotožňuje aj vec prejednávajúci senát (viď tiež rozhodnutie najvyššieho súdu z
29. júna 2021 sp. zn. 5Cdo/127/2019).

45. Vychádzajúc z prehľadu vyššie uvedenej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR sa javí

(vezmúc do úvahy tiež novšie rozhodnutia), že sú v nej naďalej prítomné dve názorové línie týkajúce
sa potreby rešpektovania zavedeného horného limitu náhrady vo vzťahu k nárokom na náhradu
nemajetkovej ujmy v závislosti od toho, či právo na túto vzniklo pred/po 1.1.2013, t.j. pred/po zavedení
stropu tejto náhrady ust. § 17 ods. 4 ZoZŠ, rozhodujúcim však je, že obe zastávajú jednotný názor
v tom, že pri posudzovaní takéhoto nároku je potrebné docieliť čo možno najplnohodnotnejšie a

najspravodlivejšie odškodnenie dotknutých osôb bez ohľadu na to, či je vznik ich nároku datovaný pred,
alebo po zavedení tohto limitu, avšak so zreteľom na ich udržateľnosť vo svetle zákonom určených, ako
aj súdnou praxou dovodených, tejto problematiky sa týkajúcich objektívnych kritérií. Zatiaľ čo prvá línia
(má svoj pôvod o.i. aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/262/2015 zo dňa 16.03.2016 a jepodporená tiež názorom vysloveným Ústavným súdom SR v náleze súdu zo dňa 24. januára 2017 III.
ÚS 754/2016, na závery ktorého sa odvolávajú aj niektoré novšie rozhodnutia najvyššieho súdu) zastáva
názor, že na nároky vzniknuté pred 1.1.2013 (t.j., či už za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. alebo skoršej

fázy zákona č. 514/2003 Z. z.) sa obmedzenie dané § 17 ods. 4 v aktuálnom znení nevzťahuje, tak druhá
názorová línia reprezentovaná príkladmo rozhodnutiami pod sp. zn. 6Cdo/38/2019, 5Cdo/127/2019,
7Cdo/155/2021 zastáva síce názor, že zavedenie tohto limitu bolo v princípe len pokračovaním už
dovtedy nastolenej rozhodovacej činnosti v tom zmysle, že pri stanovení jej výšky bolo potrebné sa
vysporiadať s určitými kritériami, ktoré ju v princípe obmedzovali, zároveň však pripúšťa, že ani strop

uvedený v ust. § 17 ods. 4 zákona nie je možné považovať za absolútne nemenný tiež po jeho zavedení,
t.j. po 1.1.2013 a ani tento nevylučuje, aby vo výnimočných prípadoch bolo možné priznať náhradu
nemajetkovej ujmy vyššiu za predpokladu, že súd prvej inštancie zvýšenú závažnosť zásahu do práv
poškodeného zistí a takýto svoj záver aj riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia vyargumentuje. Ani
jedna názorová línia však zároveň nepopiera, že pri stanovení výšky primeranej náhrady nemajetkovej
ujmy je potrebné prihliadnuť tak na európsku legislatívu, komparáciu obdobných prípadov, primeranosť

takejto ujmy tiež v porovnaní s odškodnením podľa osobitného zákona, či ďalších kritérií, ktoré vyplynuli
vývojom zo súdnej praxe a ktoré bez ohľadu na to, kedy nárok na časovej osi vznikol, je potrebné pri
rozhodovaní súdmi rešpektovať.

46. Odvolací súd konštatuje, že záver súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého priznal žalobcovi náhradu

nemajetkovej ujmy za väzbu vo výške 36.799,- eur v zmysle § 17 ods. 4 ZoZŠ v znení k 31.12.2012,
avzvyškužalobuzamietol,jeprinajmenšompredčasný,sohľadomnaobsahodôvodnenianapadnutého
rozsudku.

47. Pokiaľ okresný súd určil výšku náhrady nemajetkovej ujmy (za väzbu) nezohľadňujúc závery

najvyššieho súdu uvedené vo vyššie uvedených rozhodnutiach a výšku nemajetkovej ujmy určil iba
výpočtom odvolávajúc sa na § 17 ods. 4 ZoZŠ v znení k 31.12.2012 bez zreteľa na relevantné
právne predpisy slovenského právneho poriadku upravujúce odškodnenie a bez zreteľa na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva a rozhodovaciu prax v iných, obdobných veciach; v dôsledku toho
sa odklonil sa od ustálenej praxe dovolacieho súdu. Odvolaniami napadnutý rozsudok (práve v riešení

predmetnejprávnejotázky,odktorejzáviselorozhodnutieprvoinštančnéhosúdu) spočívavnesprávnom
právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. c/ CSP). Pričom uvedené platí aj v spojení pre určenie
náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie.

48. Súd prvej inštancie pri riešení otázok odškodnenia väzby, náležite nezdôvodnil a nevyrovnal sa

s relevantnými argumentmi účastníkov konania o primeranosti odškodnenia, aj s prihliadnutím na rozsah
odškodnenia v iných obdobných veciach. Úvaha súdu prvej inštancie sa tak neopiera o konkrétne
a preskúmateľné hľadiská (porov. R 13/2009).

49. Predovšetkým je potrebné uviesť, že stanoviť presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy

za deň či iné časové obdobie, výkonu väzby, vopred pre všetky prípady nie je možné, pretože
primeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu,
ktorých rozmanitosť nemožno vopred postihnúť. Rovnako tak nie je možné ani mechanicky prevziať
závery rozhodovacej praxe súdov, berúc do úvahy aj limity v zmysle hmotnoprávnych predpisov
upravujúcich odškodnenie (porov. § 17 ods. 4 ZoZŠ).

50. Všeobecné súdy disponujú pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
širokou mierov uváženia a tieto úvahy nemožno limitovať mechanickým porovnávaním odškodňovania
iných prípadov upravených v iných právnych normách. V prípadoch náhrady nemajetkovej ujmy
podľa osobitného právneho predpisu (ZoZŠ), upravujúceho objektívnu zodpovednosť štátu za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci, však zákonodarca stanovil zákonné kritéria určovania výšky
nemajetkovej ujmy v peniazoch, na ktoré bol povinný súd prihliadať a vyhodnocovať.

51. Ustanovenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru pokiaľ ide o spôsob a rozsah odškodnenia uvedených prípadov,
nestanovuje žiadne hľadiská, jeho ustanovenie teda obsahuje tzv. neurčitý právny pojem, ktorý vyžaduje

aplikáciu tohto pojmu na konkrétne skutkové okolnosti prípadu a hodnotiace naplnenie (výklad) tohto
pojmu vo svetle týchto skutkových okolností (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 37/2012). Aplikáciu
a výklad tohto neurčitého právneho pojmu vo svetle skutkových okolností je súd povinný vždy vo
svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranostiodškodnenia, aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných, prejednávanej veci obdobných veciach
(napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 147/06 zo 6. decembra 2006 a na neho nadväzujúci
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo 17. júla 2012 v prípade Winkler proti SR, uznesenie NS

SR sp. zn. 6Cdo 37/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove z 3. februára 2016 sp. zn. 3Co 378/2015
za 28 dní výkonu väzby 1.000 eur, t.j. 35,71 eur denne, poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 30Cdo 2357/2010, rozhodnutím NS SR sp. zn. 3Cdo 95/2016 bolo dovolanie odmietnuté).

52. V zmysle záverov Ústavného súdu SR (porov. napr. rozhodnutie III. ÚS 754/2016) bola konštatovaná

potreba zohľadnenia osobitných okolností prípadu, aj s odkazom na rozhodovaciu prax v Českej
republike, rozhodnutie NS ČR sp. zn. 30Cdo 2357/2010 a v ňom uvedenú komparáciu rozhodovacej
praxe Európskeho súdu pre ľudské práva a súdov iných štátov Európy, ktoré nepovažujú za neprimerané
odškodnenie väzby vo výške 1.000 eur za mesiac jej trvania (t. j. 32,79 eur denne).

53. Základné právo na osobnú slobodu je jedným z najdôležitejších ľudských práv. Osoba, proti ktorej je

vedené trestné stíhanie, je v porovnaní s orgánmi štátu v značnej nevýhode už len z toho titulu, že štát
disponuje na tento účel osobitne zriadeným odborným aparátom s rozsiahlym profesionálnym zázemím.
Niet preto racionálneho dôvodu nepriznať fyzickej osobe právo i na nemajetkovú ujmu, ak štát voči nej
neopodstatnene viedol trestné stíhanie a nebol jej spôsobilý preukázať vinu, t.j. potvrdiť právoplatným
odsúdením aj materiálnu dôvodnosť vzatia do väzby. Odvolací súd konštatuje, že (osobitne) pri takmer

štvorročnom trvaní väzby obmedzenia plynúce zo samotnej podstaty väzby sú dostatočné na záver o
vzniku nemajetkovej ujmy. Tým, že osoba je vo výkone väzby, nemôže prakticky vôbec naplniť právo na
svoj súkromný, resp. rodinný život, nemôže podľa svojej vôle vstupovať do bežných interpersonálnych
vzťahov,zásadnýmspôsobommáobmedzenéprávonaprijímanieašírenieinformácií,narozvojvlastnej
osobnosti, pretrhnuté sú všetky dovtedajšie aktivity a kontakty atď. Naopak, je vystavená stresu z

absolútne zásadného obmedzenia osobnej slobody, v spoločnosti osôb, ktoré sú pre ňu úplne neznáme,
nutnosti podrobenia sa striktnému a prísnemu dennému režimu. Za takéhoto stavu - predovšetkým
pri zohľadnení trvania nepretržitej väzby žalobcu 1381 dní - je nevyhnutné dospieť k záveru, že
už bezprostredne samotná väzba so všetkými svojimi dôsledkami predstavuje zásah vyžadujúci si
odškodnenievnemateriálnejsfére.Nakoľkonemajetkováujmavzniklažalobcovinásledkomrozhodnutia

o väzbe (ktoré sa v dôsledku oslobodenia žalobcu ako obžalovaného spod obžaloby stalo z hľadiska
vnútroštátnej úpravy nezákonným) a nebyť jeho vydania k vzniku nemajetkovej ujmy by nedošlo, bol
naplnený aj atribút zodpovednostného vzťahu, a to kvalifikovaná príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci a vznikom nemajetkovej ujmy. Odvolací súd má za to, že vzhľadom
na vyššie uvedenú nemajetkovú ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím by vzhľadom na jej

nezvrátiteľnosť samotné konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením, a preto
je namieste, aby žalovaná žalobcovi uhradila nemajetkovú ujmu v peniazoch, keďže nie je možné ju
uspokojiť inak.

54. Odvolací súd konštatuje, že nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím

o väzbe, v dôsledku jeho oslobodenia spod obžaloby (ktorá skutočnosť medzi stranami konania nebola
sporná), je daný a uvedené platí aj vo vzťahu k trestnému stíhaniu.

55. Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani rámcové
čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy, smerujúca k naplneniu požiadavky účinného primeraného

zadosťučinenia za vzniknutú ujmu, ale i k požiadavke nezneužívania tohto právneho prostriedku
na neprípustné obohacovanie. Vodiacim parametrom proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je
atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel
kompenzácie. Rozhodujúcim je preto zvažovanie individuálnych okolností prípadu, ktorými v danej veci
podľa odvolacieho súdu sa javia dĺžka trvania väzby (1381 dní) v kontexte dĺžky trestného stíhania

(2898 dní), ako aj výkon väzby žalobcom na území cudzieho štátu bez znalosti jazyka, čo okresný súd
náležite nezohľadnil. Zároveň je nutné poukázať na to, že kritérium primeranosti dopadá tak na náhradu
nemajetkovej ujmy aj trestného stíhania.

56. Žalovaná v odvolaní argumentovala aj tým, že otázka zavinenia si trestného stíhania obvineného

má vzťah i k samotnej existencii vzniku nemajetkovej ujmy v osobnostnej sfére žalobcu, preto zavinenie
obvineného na začatí trestného stíhania proti nemu (t. j. na vydaní uznesenia o vznesení obvinenia)
znamená, že obvinený svojím zavineným úkonom prispel k tomu, že trestné konanie proti nemu bolo, či
muselo byť začaté, teda že jeho konanie bolo dôvodom začatia trestného stíhania proti nemu. Príčinnúsúvislosť medzi začatím či vedením trestného stíhania a zavinením obvineného je potrebné hľadať
nie v jeho konaní, ktorým mal podľa orgánov činných v trestnom konaní naplniť skutkovú podstatu
trestného činu, pre ktorý bol stíhaný (to znamená, že podmienka, že poškodený si sám zavinil začatie

trestného stíhania, nie je naplnená už len samotnou okolnosťou, že sa dopustil skutku, pre ktorý bolo
proti nemu začaté trestné stíhanie), ale v jeho inom správaní pred začatím trestného stíhania, príp.
v jeho priebehu, predovšetkým v jeho postoji voči orgánom činným v trestnom konaní, teda v tom, či
svojím konaním alebo úkonmi procesného charakteru zapríčinil, že trestné konanie muselo byť začaté
(alebo muselo byť v ňom ďalej pokračované). Nejde o to, či sa obvinený dopustil, hoc aj zavinenia

skutku, pre ktorý bol stíhaný a ktorým vyvolal podozrenie, že bol spáchaný trestný čin, ale o to, či
svojim iným alebo ďalším konaním ovplyvnil postup orgánov činných v trestnom konaní pred začatím
trestného stíhania alebo v jeho priebehu tak, že bez tohto konania by k začatiu (pokračovaniu) trestného
stíhania nedošlo, napr. uvádzaním nepravdivých skutočností, či predstieraním, že voči nemu sú dôvody
na trestné stíhanie (nepravdivé priznanie), aj keď objektívne neexistovali. Žalobca svojím procesným
postupom výpoveďami v prípravnom konaní po vznesení obvinenia a vzatí do väzby sám ovplyvnil

postup orgánov činných v trestnom konaní svojim priznaním k páchaniu trestnej činnosti, čím zapríčinil,
že sa muselo pokračovať v trestnom stíhaní, teda v objasňovaní predmetnej trestnej činnosti v zmysle
trestného obvinenia týkajúceho sa nelegálneho dlhodobého pestovania, prechovávania, uskladňovania,
sušenia, prevážania a následnej distribúcie rastlín rodu Cannabis (konope) odberateľom, pretože
potvrdzoval účasť na pestovaní marihuany. Uvedené však zo strany okresného súdu prvej inštancie

nebolo zohľadnené.

57. Podľa § 8 ods. 6 písm. a) ZoZŠ právo na náhradu škody nevznikne ak si osoba uloženie trestu,
ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama.

58. V zmysle ustanovenia uvedeného v odseku 57 ide o skutočnosti vylučujúce vznik práva na
náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o uložení trestu, ochranného opatrenia, či väzbe. Právo na
náhradu škody nevznikne, ani keby boli inak splnené podmienky vzniku práva na náhradu škody
spôsobenej takýmto rozhodnutím. Preukazná povinnosť vo vzťahu k zavineniu je na strane štátu.
Unesenie dôkazného bremena je zásadným prvkom spôsobujúcim priaznivý výsledok konania pre

stranunesúcutotobremeno.Keďžezavinenieväzbyzákonbližšienešpecifikuje,interpretáciaaaplikácia
tohto ustanovenia zostáva na všeobecných súdoch. V zmysle uznesenia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS
444/2012 pri takomto rozhodovaní vychádzajú súdy vždy z konkrétnych okolností každého prípadu,
zistených z riadne vykonaného dokazovania, vychádzajúc z ktorého im prislúcha urobiť právny záver
o zavinení, resp. nezavinení väzby osobou žiadajúcou náhradu škody. Pri tomto rozhodovaní sa,

samozrejme, musia vyvarovať svojvôle a svoje skutkové a právne závery riadne odôvodniť. Podľa
dovolacieho súdu je nepochybná potreba riadneho odôvodnenia každého záveru súdu, nevynímajúc
závery o zavinení ako podklad rozhodnutia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonnou väzbou. Zavinenie obvineného na vzatí do väzby v zmysle ustanovení Trestného poriadku
predpokladá v širšom význame jeho zavinené konanie (aspoň v podobe nevedomej nedbanlivosti), ktoré

bolo dôvodom na podanie návrhu na vzatie obvineného do väzby, alebo rozhodnutia o ďalšom trvaní
väzby, prípadne rozhodnutia o väzbe aj bez návrhu v konaní pred súdom. Zavinenie obvineného na vzatí
do väzby nemožno však stotožňovať so zavinením začatia trestného stíhania v zmysle § 199 Trestného
poriadku alebo vznesenia obvinenia podľa § 206 Trestného poriadku, pretože skutočnosti odôvodňujúce
vzatie obvineného do väzby sú skutkovo odlišné od tých, pre ktoré možno začať trestné stíhanie, alebo

vzniesť obvinenie. Z tohto hľadiska teda nie je významné, či konanie páchateľa vyvolalo podozrenie,
že bol spáchaný trestný čin, či naplnilo skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, ale to
či jeho správanie, alebo iné skutočnosti vyvolali dôvodnú obavu zakladajúcu niektorý z dôvodov väzby.
Zavinenie osoby na vzatí do väzby treba skúmať z hľadiska dôvodov, pre ktoré bol do väzby vzatý, a
to vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam, ktoré súd rozhodujúci o väzbe zvažoval, a ktorým odôvodnil

vzatie obvineného do väzby. Ak bol obvinený vzatý do väzby z viacerých dôvodov, postačuje k záveru, že
si väzbu zavinil sám, ak zavinil splnenie aspoň jedného z nich (rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo/86/2022).

59. Ďalšou významnou skutočnosťou je okolnosť „priznania“ sa osoby uplatňujúcej si náhradu škody
zo skutku, ktorý sa jej v súvislosti s väzbou kladie za vinu. Priznanie má v trestnom konaní kľúčový

význam a ovplyvňuje ďalší priebeh trestného konania. Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. zaraďuje v § 36
písm. l) priznanie sa k spáchaniu trestného činu a jeho úprimné oľutovanie medzi poľahčujúce okolnosti
spáchaného skutku a neskôr v § 40 ods. 1 písm. a) je priznanie sa k spáchaniu prečinu, jeho oľutovanie
a prejav účinnej snahy po náprave, ak samotné prejednanie veci pred súdom, vzhľadom na doterajšíživot páchateľa, postačí na nápravu páchateľa jednou z možností upustenia od potrestania páchateľa.
Priznanie však musí spĺňať zákonom predpísané náležitosti. V zmysle § 257 ods. 1 až 8 zákona č.
301/2005 Z. z. upravuje Trestný poriadok podmienky prijatia alebo neprijatia vyhlásenia obžalovaného o

jeho vine, resp. nevine sudcom na hlavnom pojednávaní. Obžalovaný má právo vyhlásiť, že je nevinný
alebo vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe alebo že spáchanie
takého skutku nepopiera. Vyhláseniu predchádza poučenie a následne po vyhlásení obžalovaného a
vyžiadaní si stanoviska prokurátora (a iných) súd rozhodne, či také vyhlásenie prijíma alebo neprijíma.
V prípade prijatia vyhlásenia o vine už ďalej nie je predmetom dokazovania rozsah, v ktorom prišlo k

priznaniu zo spáchania skutku. V prípade osobitného spôsobu konania, v konaní o dohode o vine a
treste v zmysle § 333 ods. 3 Trestného poriadku predseda senátu na verejnom zasadnutí zisťuje formou
otázok, okrem otázok súvisiacich s významom, účelom a následkom konania o dohode o vine a treste aj,
či obvinený rozumie, čo tvorí podstatu skutku, ktorý sa mu kladie za vinu (c), právnej kvalifikácii skutku
ako trestného činu (f), či bol oboznámený s trestnými sadzbami, ktoré zákon ustanovuje za trestné
činy jemu kladené za vinu (g), či sa dobrovoľne priznal a uznal vinu za spáchaný skutok, ktorý sa v

návrhu dohody o vine a treste kvalifikuje ako určitý trestný čin (h), či súhlasí s navrhovaným trestom,
trest prijíma a v stanovených lehotách sa podriadi výkonu trestu a ochrannému opatreniu a nahradí
škodu v rozsahu dohody (i). Forma a predpoklady nevyhnutné pre prijatie vyhlásenia obžalovaného
predsedom senátu je kľúčovým predpokladom pre relevantnosť takého vyhlásenia. K použiteľnosti
priznania sa obvineného mimo konania o dohode o vine a treste sa najvyšší súd ustálil v rozhodnutí

publikovanom v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR (ďalej aj „Zbierka“) č. 2/2015, pod č. R
15/2015, keď v časti II. právnej vety „Priznanie obvineného je podmienkou začatia konania o dohode
o vine a treste (§ 232 ods. 1 Tr. por.); priznaniu však musí v zmysle označeného ustanovenia
zodpovedaťajcelkovádôkaznásituácia.Vtomtokonaníjetedapredbežnýzáverovinelenvýchodiskom
pre uzavretie dohody o vine a treste. Ak ku konaniu o dohode o vine a treste nedôjde alebo ak v jeho

rámci nedôjde k uzavretiu dohody o vine a treste (§ 232 ods. 9 Tr. por.), pôvodné priznanie obvineného
je použiteľné ako podklad pre rozhodovanie prokurátora a súdu. Dôkazná nepoužiteľnosť priznania
obvineného učineného v konaní o dohode o vine a treste (§ 331 ods. 1 písm. b/, ods. 4, § 333 ods. 4
Tr. por.) sa netýka procesne relevantného priznania, ku ktorému došlo mimo dohodovacieho konania.“.
Následne v poslednej časti III. tejto právnej vety sa ustálil najvyšší súd aj vo vzťahu k otázke poľahčujúcej

okolnosti priznania sa páchateľa, keď uvádza „Na priznanie sa páchateľa k spáchaniu trestného činu ako
na poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l/ Tr. zák. môže súd prihliadnuť, ak sa priznanie týka všetkých
skutkových okolností, ktoré sú kvalifikačným momentom súdom použitej právnej kvalifikácie, vrátane
okolností, ktoré podmieňujú použitie vyššej trestnej sadzby.“. Podľa stanoviska publikovaného v Zbierke
č. 5/2017 evidovaného pod č. R 44/2017 (Tpj 55/2016, tretia až šiesta veta stanoviska) „....Poľahčujúca

okolnosť podľa § 36 písm. l/ Trestného zákona predpokladá okrem priznania sa páchateľa aj úprimné
oľutovanietrestnéhočinu.Čiktakémuoľutovaniudošlo,jepotrebnéposúdiťpodľakonkrétnychokolností
prípadu, vrátane procesných prejavov páchateľa (procesne ako obžalovaného) po prijatí vyhlásenia o
uznaní viny podľa § 257 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku (najmä pri využití práva záverečnej
reči a posledného slova). Analógia je pri aplikácii Trestného zákona neprípustná v zmysle rozširovania

podmienok trestnosti činu nad rámec zákona. V iných smeroch je prípustná, ak v prospech páchateľa
odstraňuje medzeru v zákone a zodpovedá zmyslu a významu riešenej otázky vo vzťahu k analogicky
použitému ustanoveniu. .....“.

60. Priznanie osoby ku skutku podľa vyššie naznačených pravidiel nemôže v žiadnom ponímaní

predstavovať dôvod zavinenia si väzby v zmysle § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. Priznanie
ku skutku nemôže byť dôvodom pre väzbu (§ 71 Trestného poriadku) a z logiky veci by ani nemal
taký postup v konečnom dôsledku opodstatnenie. Na rad by nastúpili polemiky, či je vôbec potom
reálna hrozba z úteku, ovplyvňovania svedkov, či skrývania sa takej osoby, ktorá sa ku skutku priznala,
avšak také úvahy patria do iného konania a nemôžu byť predmetom občianskoprávneho posúdenia

nároku na náhradu škody. Je preto zrejmé, že priznanie je kľúčová skutočnosť určujúca ďalší postup
v trestnoprávnej rovine, avšak netýka sa zavinenia na úrovni občianskoprávneho konania pri náhrade
škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Ak bola osoba prepustená z väzby a oslobodená spod obžaloby
pre účely zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci je irelevantné prejavenie
ľútosti takej osoby pred sudcom pre prípravné konanie. Významný je výsledok, s ktorým konanie

skončilo, a za ktorý následne nesie štát nepopierateľne zodpovednosť, ktorú nemožno presunúť na inú
osobu akýmkoľvek zbavením sa zodpovednosti, konkrétne v tomto prípade tvrdením o zavinení si väzby
žalobcu priznaním sa, resp. oľutovaním skutku. K takému následku môže dôjsť výhradne na základe
dôvodov vylučujúcich zodpovednosť uvedených v § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. Z uvedenéhojednoznačne vyplýva záver, ktorý je zároveň aj odpoveďou pre otázku č. 1. žalovanej o nemožnosti
naplnenia § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. priznaním osoby pred sudcom v prípravnom
konaní (pozri uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/86/2022).

61. Odvolací sú v súvislosti s námietkou žalovanej v odseku poukazuje na odsek 56 odôvodnenia
napadnutého rozsudku, v ktorom sa okresný súd zaoberal procesnou obranou žalovanej v súvislosti s
§ 8 ods. 6 písm. a) ZoZŠ, ktorú nepovažoval za dôvodnú. Okresnému súdu nemožno vytknúť, že by
sa obranou žalovanej nezaoberal a ani to, že ju v konečnom dôsledku nezohľadnil, keďže ju považoval

za nedôvodnú. Pokiaľ žalovaná v odvolaní poukazuje na to, že žalobca svojím procesným postupom,
výpoveďami v prípravnom konaní po vznesení obvinenia a vzatí do väzby sám ovplyvnil postup orgánov
činných v trestnom konaní svojim priznaním k páchaniu trestnej činnosti, čím zapríčinil, že sa muselo
pokračovať v trestnom stíhaní, teda v objasňovaní predmetnej trestnej činnosti v zmysle trestného
obvinenia týkajúceho sa nelegálneho dlhodobého pestovania, prechovávania, uskladňovania, sušenia,
prevážania a následnej distribúcie rastlín rodu Cannabis (konope) odberateľom, pretože potvrdzoval

účasť na pestovaní marihuany, odvolací súd konštatuje, že žalovaná nekonkretizovala aké konkrétne
výpovedežalobcumalanamysli.Zobsahuspisuaodôvodnenianapadnutéhorozsudkuvšakvyplýva,že
žalobca prvýkrát vypovedal dňa 18.5.2011 (čl. 94) a tiež dňa 14.11.2011, obsah jeho výpovedí uviedol aj
okresný súd v odseku 27 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Zároveň ich vyhodnotil, pričom správne
poukázal na to, že k prvej výpovedi (dňa 18.5.2011 – pozn. odvolacieho súdu) došlo až potom ako

došlo k začatiu trestného stíhania (a následnému vzatiu do väzby) a tiež, že žalobca opísal udalosti
inak ako sa mu kládli za vinu, nikdy sa nepriznal k skutku, ktorý mu bol kladený za vinu (obzvlášť
závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držanie a obchodovanie s nimi, ktorý mal spáchať spolčením sa s ostatnými spoluobvinenými ako
organizovaná skupina), pričom bol spod obžaloby oslobodený, keďže skutok, ktorý sa mu kládol za

vinu, sa nepreukázal. Bez ohľadu na to, že okresný súd správne uzavrel, žalobca sa nepriznal ku
skutku, pre ktorý bol v konečnom dôsledku oslobodený spod obžaloby, ale aj v prípade priznania (čo
však preukázané nebolo), uvedené by sa netýkalo zavinenia na úrovni občianskoprávneho konania pri
náhrade škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. (odsek 35 rozsudku NS SR sp. zn. 1Cdo/86/2022).

62. K námietke žalovanej v súvislosti s (priznaným) úrokom z omeškania súdom prvej inštancie
(stanovisko k námietke žalovanej označenej v odseku 23), odvolací súd konštatuje, že je pravdou, že
existujú skoršie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, napr. R45/2000, prípadne 4Cdo/48/2017, z ktorých
vyplýva, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho
rozhodnutia,vktoromjeurčenádobaplnenia,ažuplynutímtaktourčenejlehotyplneniasadlžníkdostáva

do omeškania. Na druhej strane však táto judikatúra bola prekonaná novšími rozhodnutiami Najvyššieho
súdu SR, ktoré považuje aj odvolací súd za ustálenú súdnu prax pri riešení otázky úrokov z omeškania
z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, v rámci ktorých bol
prekonaný názor uvedený v rozhodnutí dovolacieho súdu pod sp. zn. 1Co/15/1997. Rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/257/2019 ustálilo, že čo sa týka úroku z omeškania, nárok žalobcu

voči žalovanej vzniká samotnou existenciou väzobného trestného stíhania a rozsudku, ktorým bola
osoba pozbavená osobnej slobody a následne oslobodená spod obžaloby. Preto rozhodnutie, ktorým sa
priznávatátonáhradaškodyvoformenemajetkovejujmyvpeniazochvkonkrétnejvýškeužlendeklaruje
existenciu tejto zákonom priznanej právnej skutočnosti a nárokom z nej vyplývajúcich. Podľa § 563
Občianskeho zákonníka, ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený

v rozhodnutí je dlžník povinný plniť prvého dňa po tom čo ho veriteľ o plnenie požiadal. Z tohto je možné
ďalej vyvodiť, že k vzniku omeškania s plnením nemajetkovej ujmy nedochádza márnym uplynutím
lehoty stanovenej v rozhodnutí súdu, ale márnym uplynutím 6 mesačnej lehoty na plnenie podľa § 16
ods. 1 zákona o ZoZŠ. Tento názor je podporený aj novelou zákona č. 412/2012 Z. z. zo dňa 1.1.2023, v
ktorej bolo ustanovenie § 16 ods. 4 ZoZŠ zmenené tak, že ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná

poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom
oznámenia, že neuspokojil nárok na náhradu škody alebo uplynutím 6 mesačnej lehoty na predbežné
prerokovanie nároku ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. Na podporu uvedeného odvolací súd
poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/31/2021 zo dňa 24.1.2024, z ktorého
vyplýva, že v otázke omeškania s náhradou nemajetkovej ujmy najvyšší súd ale poukazuje na svoju

doterajšie rozhodnutia k predmetnej problematike napr. sp. zn. 7Cdo/243/2019 (obdobne tiež sp. zn.
4Cdo/257/2019).Krozhodnutiunajvyššiehosúdusp.zn.7Cdo/243/2019dovolacísúdpoznamenáva,že
toto rozhodnutie bolo tiež predmetom prieskumu zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý
vo svojom uznesení z 29. júna 2021 č. k. I. ÚS 273/2021 označil závery všeobecných súdov za ústavneakceptovateľné. Žiada sa tiež poukázať na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovené v
náleze z 5. decembra 2023 sp. zn. II. ÚS 236/2023-35 (viď bod 25. a 28. predmetného nálezu) k otázke
priznávania úrokov z omeškania pri náhrade nemajetkovej ujmy. A zároveň na odsek 25 a 28 nálezu

ÚS SR sp. zn. II. ÚS 236/2023-35 zo dňa 5.12.2023 „25. Ústavný súd v uvedenom náleze v súvislosti
s otázkou vzniku nároku na zaplatenie úroku z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy identifikoval
jednotlivé relevantné rozhodnutia najvyššieho súdu (rozsudok najvyššieho súdu č. k. 1Co/15/97 z 24.
júna 1998, uznesenie najvyššieho súdu č. k. 2Cdo/48/2010 z 21. decembra 2010, rozsudok najvyššieho
súdu č. k. 6Cdo/185/2011 zo 14. marca 2012, rozsudok najvyššieho súdu č. k. 7Cdo/253/2013 z 10.

decembra 2014, uznesenie najvyššieho súdu č. k. 7Cdo/100/2017 zo 17. októbra 2018, uznesenie
najvyššieho súdu č. k. 4Cdo/48/2017 z 30. júla 2019, uznesenie najvyššieho súdu č. k. 4Cdo/257/2019
z 26. februára 2020, uznesenie č. k. 7Cdo/243/2019 z 28. októbra 2020 a napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu z 30. júna 2022) a dospel k týmto záverom: Posledné rozhodnutie najvyššieho súdu,
podľa ktorého je štát v omeškaní s náhradou nemajetkovej ujmy až v prípade, ak neplní podľa súdneho
rozhodnutia, ktorým je nemajetková ujma priznaná, bolo rozhodnutie č. k. 7Cdo/100/2017 - a aj to

bolo neskôr zrušené. Odhliadnuc však od tohto rozhodnutia, je posledné rozhodnutie z tohto „tábora“
rozhodnutie č. k. 6Cdo/185/2011. V uznesení č. k. 4Cdo/257/2019 najvyšší súd poukázal na novelu
zákona č. 514/2003 Z. z. – zákon č. 412/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, ktorým bol s účinnosťou od 1. januára 2013 § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003

Z. z. zmenený tak, že podľa poslednej vety tohto ustanovenia ak súd rozhodnutím o náhrade škody
prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr
dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na
predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. Je tak zrejmé, že najvyšší
súd po tomto uznesení už nenasledoval len právny názor v ňom prezentovaný, ale aj zmenu právnych

predpisov, pretože po 1. januári 2013 bola (s výnimkou už spomínaného neskôr zrušeného uznesenia
č. k. 7Cdo/100/2017) judikatúra najvyššieho súdu k posudzovanej otázke konštantná (ustálená), 28.
Vychádzajúc z uvedených východísk, ústavný súd pri rozhodovaní o aktuálnej ústavnej sťažnosti
sťažovateľky dospel (rovnako ako už predtým ústavný súd v náleze č. k. III. ÚS 443/2022 z 11. mája 2023
pri rozhodovaní o predchádzajúcej ústavnej sťažnosti sťažovateľky) k záveru, že od prijatia rozhodnutia

najvyššieho súdu č. k. 4Cdo/257/2019 z 26. februára 2020 sa najvyšší súd od vlastnej rozhodovacej
praxe neodchýlil a rozhodoval v súlade s touto rozhodovacou praxou, a to aj v posudzovanej veci“.
Obdobne pozri uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo/191/2020 - odsek 41. S ohľadom na uvedené podľa
odvolaciehosúduokresnýsúdpostupovalsprávne,akvodseku55odôvodnenianapadnutéhorozsudku,
určil začiatok vzniku omeškania žalovanej dňom 29.10.2020 (v zmysle požiadavky žalobcu), ktorý je

dňom doručenia oznámenia žalobcovi zo strany žalovanej, že neuspokojí nárok na náhradu škody, a to
v zmysle § 16 ods. 4 ZoZŠ účinného od 1.1.2013.

63. Pokiaľ žalobca namietal postup okresného súdu v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) CSP (súd
prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností), odvolací

súd poukazuje na to, že nestačí len formálne citovať v zákone uvedený dôvod, ale je potrebné ho
identifikovať, t. j. v akom konkrétnom pochybení (vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho
dôvodu. Týmto postupom sa však žalobca neriadil, keď o odvolaní neuviedol, ktoré konkrétne dôkazy
ním navrhnuté okresný súd nevykonal. Pokiaľ ide o poukaz na rozsudok okresného súdu vo veci sp.
zn. 19C/15/2021, odvolací súd poukazuje na to, že zo zápisnice z pojednávania okresného súdu zo dňa

13.4.2023 (na čl. 125) vyplýva, že žalobca (iba) upriamil pozornosť okresného súdu na neprávoplatný
rozsudok č. k. 19C/15/2021-156, ktorým bolo rozhodnuté o obdobných nárokoch, avšak nenavrhol ako
dôkaz tento rozsudok vykonať, resp. nenavrhol ani pripojiť spis okresného súdu sp. zn. 19C/15/2021,
a v prípade, že by tak aj učinil, bolo by na súde prvej inštancie, či by takýto dôkaz vykonal (keďže išlo
o neprávoplatné rozhodnutie okresného súdu, ktorého stranou sporu žalobca ani nebol).

64. Podľa § 232 ods. 2 CSP, ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný márnym
uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak, ods. 3 lehota na plnenie je 3 dni a plynie od
právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

65. Z citovaného ustanovenia Civilného sporového poriadku vyplýva, že ak súd pristupuje
k autoritatívnemu rozhodnutiu (rozsudkom) o žalobe na plnenie (o aký prípad ide aj v prejednávanej
veci), zákonnou lehotou plnenia a zároveň pravidlom je lehota troch dní počítaná od právoplatnosti
rozsudku. Štandardne preto súd ukladá splnenie povinnosti v takejto lehote. Na každú jednu výnimkuspravidla musia potom existovať dôvody, ktoré je potrebné riadne odôvodniť, čo platí aj pri odôvodňovaní
rozhodnutia, a to aj v prípade určenia dlhšej než trojdňovej lehoty na plnenie povinnosti.

66. Rozhodnutie o dlhšej lehote na plnenie ako tri dni patrí medzi procesné úkony súdu, ktoré sú
zákonom zverené do jeho voľnej úvahy, pretože ustanovenie § 232 ods. 3 (aj ods. 4) CSP je tzv. pružné
(flexibilné) ustanovenie a súdu je umožnené, aby sám nezávisle od návrhu strany sporu zvážil, či je
uloženie dlhšej lehoty na plnenie vhodné. Na základe ustálenej súdnej praxe je pri úvahe o určení
lehoty na splnenie povinnosti, nutné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu; súd musí prihliadnuť

na povahu uloženej povinnosti, osobné a majetkové pomery sporových strán, pričom súd musí lehotu
na plnenie určiť tak, aby jej dĺžka nepoprela samotný účel súdneho konania a v konečnom dôsledku
viedla k odstráneniu právnej neistoty medzi sporovými stranami; záver súdu o splnení podmienok na
určenie dlhšej lehoty na vykonanie plnenia ako tri dni od právoplatnosti rozsudku musí byť vždy náležite
odôvodnený.

67. Žalovaná napadla odvolaním aj III. výrok súdu prvej inštancie, ktorým prvoinštančný súd priznal
žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v plnej výške z prisúdenej sumy. Pričom
žalovaná namietala, že záver o priznaní nároku na náhradu trov konania z prisúdenej sumy voči
žalovanej v plnej výške je nesúladný so zákonom. Z ustanovenia § 255 ods. 1, 2 CSP vyplýva, že právna
úprava náhrady trov konania v sporovom konaní sa spravuje zásadou úspechu v konaní/spore. Rovnako

na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy CSP už nemá ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej v
§ 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k úprave
obsiahnutej v § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, a preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu
trov sa podľa CSP zohľadňuje každý neúspech. S poukazom na ustanovenie § 255 ods. 2 CSP žalobca
mal v konaní úspech len čiastočný, ak z požadovanej sumy 238.100,- eur mu bola súdom priznaná suma

40.000,- eur.

68. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

69. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

70. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

71. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie do 60 dní
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

72. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v súdnom konaní je poskytnúť úspešnému účastníkovi

náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel vynaložiť. Pomerovať
úspech a neúspech vo veci však nemožno len tým, ako bolo o konkrétnom návrhu rozhodnuté, ale je ich
treba posudzovať v širších súvislostiach. V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 1/04 Ústavný súd Českej republiky
zdôraznil, že rozhodovanie o trovách konania nesmie byť len mechanickým posudzovaním výsledkov
sporu, bez komplexného zhodnotenia rozhodnutia v merite veci.

73. Civilný sporový poriadok však nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa
uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP (ak výška plnenia závisela od úvahy súdu,
prípadne znaleckého posudku). Zásadu úspechu vo veci je treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška
plnenia závisela od úvahy súdu (alebo znaleckého posudku). V týchto prípadoch však nejde o procesne

neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, pretože nemožno
ho ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu
alebo znaleckej činnosti (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 926 s.).

74. Zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia
závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž
ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu aleboznaleckej činnosti (porovnaj nálezy ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 142/2014, II. ÚS 399/2019). Pri rozhodovaní
o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.

Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá napr.
výškuškody„iba“odhaduje.Ajtujeprimárnyfakt,žeškodabolaspôsobená;jejvýškanasleduje.Žalobcu
v predmetnej veci preto bolo nevyhnutné považovať za plne procesne úspešného, keďže mal plný
úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jej procesného
úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu.

75. Na podporu vyššie uvedeného odvolací súd poukazuje na odsek 23.4 uznesenia NS SR sp. zn.
4Cdo/31/2021 zo dňa 24.1.2024 „23.4 Čo sa týka dovolania žalobcu proti výroku rozsudku odvolacieho
súdu o trovách konania najvyšší súd, aj napriek tomu, že dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) CSP
uplatneným aj žalobcom (a tiež aj žalovanou) sa výslovne nezaoberal (viď bod 14. tohto rozhodnutia),
považuje za potrebné (nad rámec dôvodov tohto rozhodnutia) poukázať v súvislosti s problematikou

rozhodovaniaonáhradetrovkonaniavsporeoposkytnutieprimeranéhozadosťučineniazanemajetkovú
ujmu spôsobenú pri výkone verejnej moci rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, aj na
stanoviská odbornej literatúry k aplikácii ustanovenia § 255 CSP (viď Veľké Komentáre; Števček-
Ficová-Baricová-Mesiarkinová-Bajánková-Tomašovič a kol.; Civilný sporový poriadok, str. 926-927).
Podľa predmetných názorov „zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška

plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž
ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo
znaleckej činnosti....Vhodným riešením potom bude, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania,
avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej).“ V kontexte uvedeného dovolací súd dáva

do pozornosti tiež rozhodnutie najvyššieho súdu z 30. júla 2019 sp. zn. 4Cdo 34/2018, v zmysle ktorého
„...neexistuje žiadna exaktná metóda, v akej výške ho určiť, uplatní sa preto prirodzená zásada v zmysle
čl. 4 ods. 2 CSP - pri neexistencii adekvátneho ustanovenia Civilného sporového poriadku, akým bolo
ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p. - ako keby žalobca mal plný úspech vo veci, aj keď mu súd prizná
náhradu podľa svojej úvahy. Žalobca totiž nemôže byť v rámci náhrady trov konania sankcionovaný za

nie celkom priliehavý odhad budúceho priznaného nároku súdom. Rozhodnutie o výške primeraného
zadosťučinenia, na rozdiel od posudzovania existencie ujmy, totiž predstavuje iba úvahu súdu...“.

76. Námietka žalovanej s ohľadom na vyššie uvedené nebola dôvodná.

77. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené (s dôrazom na odsek 30 až 32) podľa § 389 ods. 1 písm.
c) CSP zrušil rozsudok súdu prvej inštancie (I., II., III. výrok) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie (odvolacie konanie nenahrádza konanie pred súdom prvej inštancie).

78. Povinnosťou súdu prvej inštancie, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391

ods. 2 CSP), tak bude v ďalšom konaní opätovne posúdiť nárok žalobcu (v celom rozsahu), za tým
účelom vykonať dokazovanie (jeho posúdenie postupom podľa § 191 CSP a s poukazom na princíp
voľného hodnotenia dôkazov zakotveného v čl. 15 Základných princípov CSP), sústrediť sa aj na
odvolacie argumenty strán sporu, a potom vo veci znova rozhodnúť. V odôvodnení rozhodnutia je
rozhodne nevyhnutné uviesť aj citáciu aplikovaných právnych noriem, vysvetlenie, ktoré zo skutkových

zistení odôvodňujú aplikáciu práve týchto právnych noriem a dostatočnú argumentáciu pri ich výklade.
Rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku
odôvodniť, keď rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie
spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán konania.

79. Svoj právny záver zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a
stranám konania, vrátane žalobkyne, dá odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie
konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia Ústavného súdu napr.
sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

80.Ipodľaužkonštantnejjudikatúrytaknárodných,akoajnadnárodnýchsúdovsúdnemusídaťodpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkmi konania (akt. stranami), ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia taknemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania (akt. strany), ktorý
ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov
konania (akt. strán) (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09

a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľov, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu
prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

81. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. V novom

rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie i o náhrade trov konania, vrátane trov tohto odvolacieho
konania

82. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.