Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, September 30, 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Svk/8/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201434
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Matulník

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:1020201434.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala

Matulníka,PhD.(sudcaspravodajca)ačlenovsenátuJUDr.ViolyTakáčovej,PhD.,LL.M.aJUDr.Martina
Tisa, v právnej veci žalobcu: E.. E. S., E., adresa trvalého pobytu: T. XXXX/XX, XXX XX C. P., adresa
prechodnéhopobytu:T.XX,XXXXXH.X,dátumnarodenia:XX.D.XXXXprotižalovanému:Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, o preskúmanie zákonnosti fiktívneho
rozhodnutia o rozklade proti rozhodnutiu žalovaného č. KM-TO-2020/005267-005 zo dňa 16. júla 2020, v
konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2S/240/20-72
zo dňa 28. septembra 2022, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. septembra
2022, č. k. 2S/240/20-72 z r u š u j e a vec v r a c i a Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom zo dňa 28. septembra 2022,
č. k. 2S/240/20-72 (ďalej len „rozsudok“), postupom podľa § 191 ods. 1 písm. d) zákona č. 162/2015
Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil fiktívne rozhodnutie žalovaného o rozklade proti
prvostupňovému rozhodnutiu žalovaného č. KM-TO-2020/005267-005 zo dňa 16. júla 2020 (ďalej len

„prvostupňové rozhodnutie“), a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uvedeným prvostupňovým rozhodnutím
žalovaný v plnom rozsahu odmietol vyhovieť žiadosti žalobcu o poskytnutie informácií podľa zákona č.
211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám v rozhodnom znení (ďalej ako „zákon č. 211/2000
Z.z.“) v spojení s § 32 ods. 10, § 46 a § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení platnom v
rozhodnomobdobí(ďalejlen„správnyporiadok“alebo„zákonč.71/1967Zb.“)týkajúcejsa(okreminého)
počtu kontrol, ktoré príslušníci policajného zboru vykonali za účelom monitorovania a sankcionovania
konania, ktoré je znakom skutkovej podstaty trestného činu popísanej v § 305 ods. 2 Trestného zákona.

2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote rozklad, pričom
elektronické vyhotovenie rozkladu bolo povinnej osobe (žalovanému) doručené dňa 4. augusta 2020.
Listinné vyhotovenie bolo žalovanému doručené dňa 6. augusta 2020. Minister žalovaného, ako vedúci
ústredného orgánu štátnej správy, príslušný rozhodnúť o rozklade v lehote 15 dní stanovenej podľa §
19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z., v uvedenej lehote nerozhodol. Preto podľa žalobcu dňa 22. augusta
2020 nastala fikcia vydania negatívneho rozhodnutia o rozklade (ďalej len „fiktívne rozhodnutie“).

3. Dňa 16. septembra 2020 prijal minister vnútra ako vedúci ústredného orgánu štátnej správy
žalovanéhorozhodnutieč.SL-OLVS-2020/002414-002,ktorýmrozkladžalobcuzamietolaprvostupňové
rozhodnutie žalovaného v celom rozsahu potvrdil (ďalej len „rozhodnutie o rozklade“).4. Predmetom súdneho prieskumu krajského súdu bolo žalobcom tvrdené fiktívne rozhodnutie
žalovaného, ktoré žalobca označil v správnej žalobe ako „napadnuté rozhodnutie“ vydané na základe

zákonnej fikcie z dôvodu, že vedúci povinnej osoby (minister vnútra SR) nerozhodol o prvostupňovom
rozhodnutí č. KM-TO-2020/005267-005 zo dňa 16. júla 2020 v lehote stanovenej § 19 ods. 1 zákona č.
211/2000 Z.z. (pozn. súdu, zrejme omylom ide o nesprávne označenie § 19 ods. 3 uvedeného zákona).
V petite správnej žaloby žalobca žiadal, aby správny súd fiktívne rozhodnutie spolu s prvostupňovým
rozhodnutím zrušil.

5. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného fiktívneho rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového
rozhodnutia preskúmal v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP,
ako aj v intenciách ustanovení § 3 ods. 1, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1, § 18 ods. 2, ods. 3, § 19 ods. 1, ods.
2 a ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z., a dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby, pričom uvedený
záver odôvodňuje podľa krajského súdu existencia vady nepreskúmateľnosti a nezákonnosti samotného

fiktívneho rozhodnutia žalovaného pre nedostatok dôvodov, ako aj ostatných základných formálnych a
materiálnych náležitostí rozhodnutia.

6. Pokiaľ ide o rozhodnutie vydané žalovaným v prvom stupni, krajský súd videl prekážku v
jeho relevantnom posúdení práve kvôli existencii rozhodnutia vzniknuvšieho na základe zákonnej

fikcie, ktorého zákonnosť zároveň nebolo možné súdom preskúmať pre neexistenciu odôvodnenia
(nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov). Krajský súd vyhodnotil, že nevidí účel v zrušení aj
prvostupňového rozhodnutia a vysvetlil, že pokiaľ nedostatok dôvodov v prvostupňovom rozhodnutí je
možné konvalidovať v rozhodnutí o opravnom prostriedku, ktorým sa spravidla administratívne konanie
končí, pre neodôvodnené rozhodnutie v druhom stupni (v tomto prípade fiktívne rozhodnutie) nie je

možné preskúmať konanie ani rozhodnutie en bloc.

7.Krajskýsúdvodôvodnenísvojhorozsudkuvyjadrilajsvojprávnynázorkvýhradámžalobcuuvedeným
vjehožiadostiosprístupneniepožadovanýchinformácií,vrátaneichrozsahu.Krajskýsúdvodsekoch77
až 83 odôvodnenia rozsudku vysvetlil, že v predmetnom prípade je akceptovateľné tvrdenie žalovaného,

že žalobcom požadovanou informáciou (opísanou v odseku 18 odôvodnenia rozsudku) nedisponuje.
Krajský súd tak vyhodnotil, že nemá dôvod pochybovať o tomto tvrdení aj z dôvodu vysvetlenia, že ju
žalovaný pri plnení svojich zákonných úloh bezprostredne osobitne a v podobe špecifikovanej žalobcom
nevytvára. Krajský súd sa tiež plne stotožnil s vysvetlením žalovaného (opísaným v ods. 37 až 39
odôvodnenia rozsudku), z ktorého vyplýva, že žalobcom požadované informácie, pokiaľ nimi žalovaný

nedisponuje v podobe špecifikovanej žalobcom v jeho žiadosti o poskytnutie informácií, neznamenajú
ani nemožnosť zabezpečovania úloh Policajného zboru, na ktorú poukázal žalobca.

8. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že v konaní priznal
úspešnému žalobcovi ich plnú náhradu voči žalovanému.

II.

9. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný (ďalej aj ako „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú
sťažnosť.

10. Namietal, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP.

11. Sťažovateľ v prvom rade namietal, že sa nestotožňuje s názorom krajského súdu ohľadom plynutia

lehoty na vydanie rozhodnutia o opravnom prostriedku, v tomto prípade rozklade žalobcu, kedy o
uvedenom opravnom prostriedku rozhoduje ten istý správny orgán, ktorý konal aj v prvom stupni.
Sťažovateľ je toho názoru, že uplynutím lehoty 15 dní stanovenej podľa § 19 ods. 3 zákona č.
211/2000 Z.z. od doručenia opravného prostriedku žalobcu žalovanému, nenastáva fikcia vydania
tzv. negatívneho rozhodnutia o rozklade, kedy sa predpokladá, že odvolací orgán vydal rozhodnutie,

ktorým odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil. Podľa sťažovateľa lehota na rozhodnutie
odvolacieho správneho orgánu je upravená v ustanovení § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií
jednoznačne tak, že sa nezačína počítať od doručenia odvolania (rozkladu) žiadateľa o sprístupnenie
informácií prvostupňovému správnemu orgánu, ale až od doručenia odvolania (rozkladu) odvolaciemusprávnemu orgánu povinnou osobou. V tomto prípade podľa sťažovateľa teda lehota začala plynúť
až odo dňa doručenia rozkladu prvostupňovým správnym orgánom Osobitnej komisii ministra vnútra
na prípravu návrhov rozhodnutí ministra o rozkladoch (ďalej len „osobitná komisia“). Takýto výklad má

oporu aj v znení § 19 zákona č. 211/2000 Z.z., ktorý obsahuje špecifickú úpravu procesného postupu
správnych orgánov pri vybavovaní žiadostí o informácie, a ktorý v prípade rozhodnutia ústredného
orgánu štátnej správy rozlišuje povinnú osobu, ktorá je prvostupňovým správnym orgánom a vedúceho
ústredného orgánu štátnej správy, ktorý rozhoduje o podanom opravnom prostriedku - rozklade.
Uvedené ustanovenie predpokladá doručenie opravného prostriedku nadriadenému orgánu povinnej

osoby ako odvolaciemu orgánu povinnou osobou, a nie priamo žiadateľom, a to aj v prípade, ak
ide o ústredný orgán štátnej správy. Sťažovateľ má za to, že názor krajského súdu je v rozpore s
touto špeciálnou úpravou. Na podporu svojho tvrdenia poukázal sťažovateľ aj na niekoľko rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sži 7/2011, sp. zn. 2 Sži 7/2012, sp. zn. 2 Sži/3/2013
a sp. zn. 6 Sžo/102/2015.

12. Sťažovateľ ďalej vo svojej kasačnej sťažnosti poukázal na to, že zákon č. 211/2000 Z.z. osobitne
nerieši dobu od podania odvolania (rozkladu) povinnej osobe do predloženia odvolania (rozkladu)
odvolaciemu orgánu, a preto je potrebné postupovať podľa ustanovenia § 57 správneho poriadku
v spojení s § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. Sťažovateľ zotrváva na tom, že povinná osoba
ako prvostupňový správny orgán má v súlade s § 57 správneho poriadku lehotu 30 dní odo dňa

podania odvolania (rozkladu) na jeho posúdenie, a to nielen z hľadiska možného uplatnenia inštitútu
autoremedúry, ale aj na prípadné doplnenie dokazovania a vyjadrenie sa k námietkam uvedeným
v odvolaní (rozklade) a následné predloženie odvolania (rozkladu) spolu so spisovým materiálom
odvolaciemu orgánu. Sťažovateľ zotrváva na názore, že odvolaciemu orgánu (v predmetnej veci
ministrovi vnútra Slovenskej republiky), začína plynúť 15-dňová lehota na rozhodnutie o odvolaní

(rozklade), zakotvená v § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií, až v okamihu predloženia veci
osobitnej komisii prvostupňovým správnym orgánom, ktorý už vykonal všetky potrebné úkony podľa §
57 správneho poriadku.

13. Na základe uvedených skutočností je zrejmé, že rozhodnutie ministra vnútra Slovenskej republiky

č. SL-OLVS-2020/002414-002 zo dňa 16. septembra 2020 bolo vydané v zákonnej lehote podľa § 19
ods. 3 zákona o slobode informácií, nakoľko žalobcov rozklad bol dňa 3. septembra 2020 predložený
osobitnej komisii a rozhodnutie ministra vnútra Slovenskej republiky o zamietnutí rozkladu a potvrdení
prvostupňového rozhodnutia povinnej osoby bolo odoslané formou centrálneho úradného doručenia dňa
18. septembra 2020 a žalobcovi doručené dňa 23. septembra 2020. Vzhľadom na to, nedošlo k vzniku

tzv. fiktívneho rozhodnutia o rozklade, pretože neboli splnené podmienky vyplývajúce z ustanovenia §
19 ods. 3 zákona o slobode informácií na jeho vznik.

14. Sťažovateľ vyjadril zásadný nesúhlas s názorom krajského súdu, že neskoršie vydanie písomného
rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu so všetkými obsahovými a formálnymi náležitosťami podľa

správneho poriadku už nemá vplyv na tú skutočnosť, že už došlo k vzniku tzv. fikcie rozhodnutia.
Sťažovateľ takýto prístup krajského súdu vyhodnotil za formalistický a skonštatoval, že je v rozpore
s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a aj v rozpore so zásadou rýchlosti a
hospodárnosti správneho konania. Sťažovateľ naviac uviedol, že prednosť má faktické vybavenie
žiadosti o informácie, prípadne vydané rozhodnutie so zákonnými náležitosťami (hoci aj po lehote

ustanovenej zákonom č. 211/2000 Z.z.) a v rámci preskúmavacieho konania je potrebné sa zaoberať
vecnou stránkou a právnym posúdením predmetu žiadosti, namiesto formálneho konštatovania fikcie s
následnou potrebou znova vydať už raz vydané rozhodnutie v tej istej veci. V tejto súvislosti sťažovateľ
poukázal vybranú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne sp. zn. 5Sži 1/2012,
podporne tiež odcitoval z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sži 8/2012, a

uviedol aj ďalšie rozhodnutia v obdobnej veci na podporu svojej argumentácie, a to sp. zn. 5 Sži 21/2013,
sp. zn. 3 Sži 19/2012, sp. zn. 6 Sži 3/2013, sp. zn. 5 Sži 13/2013.

15. Záverom sťažovateľ v kasačnej sťažnosti zosumarizoval, že krajský súd v konaní alebo pri
rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko

i/ rozhodnutie povinnej osoby č. KM-TO-2020/005267-005 zo dňa 16. júla 2020 bolo vydané v súlade
s platnými právnymi predpismi, ii/ v predmetnom prípade nedošlo k vzniku tzv. fiktívneho rozhodnutia
ministra vnútra Slovenskej republiky podľa § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z., nakoľko rozhodnutie
ministra vnútra Slovenskej republikyč. SL-OLVS-2020/002414-002 zo dňa 16. septembra 2020 bolovydané v zákonom ustanovenej lehote, iii/ rozhodnutie ministra vnútra Slovenskej republiky č. SL-
OLVS-2020/002414-002 zo dňa 16. septembra 2020 vydané v zákonom ustanovenej lehote, je správne
tak po vecnej stránke, ako aj v otázke plynutia lehôt. Na základe uvedeného navrhol, aby najvyšší

správny súd prijal rozhodnutie, ktorým sa zrušuje rozsudok krajského súdu č. k. 2S/240/20-72, zo dňa
28. septembra 2022 a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

III.

16. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti žalovaného vyjadril elektronicky podaním zo dňa 19. decembra
2022 a následne doplneným v písomnej podobe dňa 21. decembra 2022.

17. Žalobca považuje rozsudok krajského súdu č. k. 2S/240/20-72, zo dňa 28. septembra 2022 za
správny a plne sa s ním stotožňuje v rozsahu, v akom bolo napadnuté kasačnou sťažnosťou žalovaného.
Je toho názoru, že krajský súd správne zistil skutkový stav veci, na tento aplikoval správne právne

normy a takto aplikované normy aj správne vyložil. Na základe uvedeného má žalobca za to, že v
rozsahu sťažovateľom uplatnených kasačných dôvodov, tak ako sú vymedzené v kasačnej sťažnosti s
odkazom na § 440 ods. 1 písm. g) SSP, je napadnutý rozsudok krajského súdu v plnom rozsahu správny
a zákonný.

18. Žalobca bližšie svoj postoj k argumentácii sťažovateľa vyjadrenej v kasačnej sťažnosti rozdelil
do dvoch hlavných oblastí, a to (i) do časti týkajúcej sa začiatku plynutia lehoty podľa § 19 ods.
3 zákona č. 211/2000 Z.z., v ktorej jednoznačným spôsobom vyjadril svoj názor, že lehota podľa
uvedeného ustanovenia začína plynúť od momentu doručenia rozkladu (ktorý na rozdiel od odvolania
nemá devolutívny účinok) orgánu verejnej moci, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V takomto prípade

nedochádza k presunu rozhodovacej príslušnosti na odlišný orgán verejnej moci, ale na rozhodnutie
o opravnom prostriedku je príslušná len funkčne špecificky určená osoba tvoriaca súčasť samotného
orgánu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Podporne pre svoju argumentáciu žalobca uviedol aj odkazy
naodbornúliteratúru,akoajrozhodovaciupraxNajvyššiehosprávnehosúduČeskejrepubliky,konkrétne
rozhodnutie so sp. zn. 6A/89/2000-40 zo dňa 25. februára 2004. Druhou oblasťou (ii), na ktorú žalobca

poukázal, je posúdenie následkov márneho uplynutia lehoty podľa § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000
Z.z. V tejto časti žalobca vyjadruje svoj výslovný nesúhlas s názorom žalovaného odprezentovaným
v kasačnej sťažnosti, podľa ktorého povinná osoba môže vydať zamietavé rozhodnutie o žiadosti o
poskytnutí informácií podľa zákona č. 211/2000 Z.z. prakticky kedykoľvek a pravidlo fikcie vydania
negatívneho rozhodnutia stanoveného v § 19 uvedeného zákona sa efektívne neuplatní. Naopak

žalobca je toho názoru, že ak orgán verejnej moci nesplní svoju povinnosť stanovenú v § 19 ods. 3
zákona č. 211/2000 Z.z. a v súlade s týmto zákonným ustanovením dôjde k uplatneniu fikcie vydania
negatívneho rozhodnutia, je jediným relevantným rozhodnutím práve toto rozhodnutie vydané na
základe uplatnenej zákonnej fikcie. Akékoľvek následne vydané rozhodnutia sú duplicitnými správnymi
aktami, bez právneho obsahu, vyjadrujúcimi sa k predmetu konania, ktorý bol vyčerpaný, a teda

rozhodnutiami bez zákonného podkladu (nulitnými správnymi aktami). K nulitnému správnemu aktu nie
je správny súd povinný akokoľvek prihliadať, je však oprávnený (ak to uzná za vhodné, napr. z dôvodu
procesnej ekonómie) sa vyjadriť k obsahu nulitného aktu. Záverom žalobca zosumarizoval, že postup
krajského súdu v tejto časti bol v súlade s § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z., kedy (i) krajský súd
považoval za jediné správne rozhodnutie vydané na základe zákonnej fikcie, (ii) uvedené rozhodnutie v

súlade so zákonom zrušil a (iii) napokon v záujme rešpektovania zásady procesnej ekonómie, prihliadol
k nulitnému (duplicitnému) rozhodnutiu a formou obiter dictum sa k nemu po meritórnej stránke vyjadril.

19. Na základe vyššie uvedeného žalobca vo svojom vyjadrení navrhol, aby kasačný súd kasačnú
sťažnosť žalovaného zamietol ako nedôvodnú.

IV.

20.VecbolanáhodnýmspôsobompridelenádoštvrtéhosenátuNajvyššiehosprávnehosúduSlovenskej
republikyavtomtosenátebolapridelenáakosudkynispravodajkyniJUDr.ZuzaneMališovej.Nazáklade

§ 27b rozvrhu práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v znení jeho opatrenia č. 5
bola vec prerozdelená do šiesteho senátu najvyššieho správneho súdu, ktorý o nej rozhodol v zložení
uvedenom v záhlaví tohto rozsudku pod pôvodnou spisovou značkou.21. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) (ďalej len
„najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj
konanie predchádzajúce jeho vydaniu postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej

preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovaného je dôvodná.

22. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

23. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

24.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

25. Podľa § 6 ods. 2 písm. a) SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o?správnych?žalobách.

26. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

27. Podľa § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá?o?sebe tvrdí,
že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením
orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo?právom chránených záujmoch.

28. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok krajského súdu č. k.

2S/240/20-72 zo dňa 28. septembra 2022, ktorým súd postupom podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP
zrušil fiktívne rozhodnutie žalovaného o rozklade proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaného č. KM-
TO-2020/005267-005 zo dňa 16. júla 2020, a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uvedeným prvostupňovým
rozhodnutím žalovaný v plnom rozsahu odmietol vyhovieť žiadosti žalobcu o poskytnutie informácií
podľa zákona č. 211/2000 Z.z. v spojení s § 32 ods. 10, § 46 a § 47 správneho poriadku týkajúcej sa

(okrem iného) počtu kontrol, ktoré príslušníci policajného zboru vykonali za účelom monitorovania a
sankcionovania konania, ktoré je znakom skutkovej podstaty trestného činu popísanej v § 305 ods. 2
Trestného zákona.

29. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. v znení platnom v rozhodnom období, každý má právo

na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Právo na prístup k informáciám sa
nevzťahujenainformácie,ktoréniesúkdispozícii,najmänavytváranievýkladovýchstanovísk,rozborov,
analýz, referátov, odborných stanovísk, politických stanovísk, prognóz a výkladov právnych predpisov
a na vytváranie názorov.

30. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. v znení platnom v rozhodnom období, informácie sa
sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia
požaduje.

31. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. v znení platnom v rozhodnom období, k povinná osoba, ku

ktorej žiadosť smeruje, nemá požadované informácie k dispozícii a ak má vedomosť o tom, kde možno
požadovanúinformáciuzískať,postúpižiadosťdopiatichdníododňadoručeniažiadostipovinnejosobe,
ktorá má požadované informácie k dispozícii, inak žiadosť odmietne rozhodnutím.

32. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. v znení platnom v rozhodnom období, žiadosť

o sprístupnenie informácií povinná osoba vybaví bez zbytočného odkladu, najneskôr do ôsmich
pracovných dní odo dňa podania žiadosti alebo odo dňa odstránenia nedostatkov žiadosti podľa § 14
ods. 2 a 3 a do 15 pracovných dní, ak sa sprístupňuje informácia nevidiacej osobe v prístupnej forme
podľa § 16 ods. 2 písm. a), ak tento zákon neustanovuje inak.33. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. v znení platnom v rozhodnom období, ak povinná osoba
žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie.

Rozhodnutie nevydá v prípade, ak žiadosť bola odložená (§ 14 ods. 3).

34. Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. v znení platnom v rozhodnom období, ak povinná
osoba v lehote na vybavenie žiadosti neposkytla informácie či nevydala rozhodnutie a ani informáciu
nesprístupnila, predpokladá sa, že vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu. Za deň

doručenia rozhodnutia sa v tomto prípade považuje tretí deň od uplynutia lehoty na vybavenie žiadosti
(§ 17).

35. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. v znení platnom v rozhodnom období, proti rozhodnutiu
povinnej osoby o odmietnutí požadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od
doručenia rozhodnutia alebo márneho uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti podľa § 17. Odvolanie

sa podáva povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať.

36. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. v znení platnom v rozhodnom období, o odvolaní
proti rozhodnutiu povinnej osoby rozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo
mala rozhodnúť. Ak ide o rozhodnutie obecného úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce (primátor).

Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy možno podať rozklad, o ktorom rozhoduje vedúci
ústredného orgánu štátnej správy.

37. Podľa § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. v znení platnom v rozhodnom období, odvolací orgán
rozhodne o odvolaní do 15 dní od doručenia odvolania povinnou osobou. Ak odvolací orgán v tejto lehote

nerozhodne, predpokladá sa, že vydal rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie
potvrdil; za deň doručenia tohto rozhodnutia sa považuje druhý deň po uplynutí lehoty na vydanie
rozhodnutia.

38. Podľa § 57 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení platnom v rozhodnom období,

ak nerozhodne správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, o odvolaní, predloží ho spolu s
výsledkami doplneného konania a so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu najneskôr do 30 dní
odo dňa, keď mu odvolanie došlo, a upovedomí o tom účastníka konania.

39. Podľa § 61 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení platnom v rozhodnom období,

o rozklade rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy na základe návrhu ním ustanovenej
osobitnej komisie. Proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať.

40. Podľa § 61 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení platnom v rozhodnom období,
ustanovenia o odvolacom konaní sa primerane vzťahujú aj na konanie o rozklade.

41. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho spisu, ako aj pripojeného administratívneho spisu
žalovaného mal preukázané, že žalobca dňa 6. júla 2020 doručil žalovanému písomnú žiadosť o
sprístupnenie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z.z., v ktorej požiadal o sprístupnenie dokumentov,
resp. informácií v nasledujúcom znení:

„Vážené dámy, vážení páni,

1) s odkazom na:

a) môj email z dňa 18. mája 2020 (ktorý pre prehľadnosť prikladám k elektronickej verzii tejto žiadosti)
(ďalej len „Pôvodné podanie“); a

b) ustanovenie § 3 ods. 1 zák. č. 211/2000 Z. z. - zákona o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) (ďalej len „ZoSI“),

2) týmto opakovane žiadam o poskytnutie nasledujúcich informáciíc) počte kontrol a/alebo zákrokov zameraných na represiu neoprávnených vjazdov motocyklov a/alebo
štvorkoliek do prírody (ďalej len „Kontrol“), ktoré boli príslušníkmi Policajného zboru vykonané:
i. na území Slovenskej republiky; a

ii. v okrese Dolný Kubín,

za rok 2020 k dátumu Pôvodného podania (tj. do dňa 18. mája 2020).

Ďalej v súlade s vyššie uvedeným ustanovením ZoSI žiadam o poskytnutie nasledujúcich informácií:

d) počet osôb, vo vzťahu ku ktorým bolo na základe Kontrol zahájené konanie týkajúce sa:
i) priestupku alebo iného správneho deliktu; a/alebo
ii) trestného činu
(s rozlíšením týchto počtov podľa kategórií uvedených pod bodmi (i) a (ii) vyššie);

e) počte konaní uvedených pod bodom (d) vyššie, ktorých výsledkom bolo: i) udelenie sankcie (vrátane
rozhodnutí o ochranných opatreniach); ii) negatívne rozhodnutie o vine (zbavení viny); a/alebo
iii) ukončenie konania procesným rozhodnutím (zastavením, odstúpením od trestného stíhania alebo
iným spôsobom odlišným od meritórneho rozhodnutia).
3) Mám za to, že vo vzťahu k informácii popísanej pod bodom (c) vyššie Pôvodné podanie splňuje

všetky obsahové náležitosti žiadosti o informáciu v zmysle ZoSI. K dnešnému dňu si nie som vedomý,
že by mi táto informácia bola v súlade so ZoSI poskytnutá. Pokiaľ táto informácia bola v súlade so ZoSI
poskytnutá a jej neregistrovanie nastalo mojím pochybením, považujte prosím túto žiadosť vo vzťahu k
informácii uvedenej pod bodom (c) vyššie za vybavenú.“

42. Žalovaný o vybavení predmetnej žiadosti rozhodol rozhodnutím o odmietnutí sprístupnenia
informácie č. KM-TO-2020/005267-005 zo dňa 16. júla 2020, doručeným žalobcovi dňa 23. júla 2020.
Voči uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote rozklad,
pričom elektronické vyhotovenie rozkladu bolo povinnej osobe (žalovanému) doručené dňa 4. augusta
2020 a listinné vyhotovenie bolo žalovanému doručené dňa 6. augusta 2020. Rozklad bol dňa 3.

septembra 2020 doručený osobitnej komisii ministra vnútra Slovenskej republiky na prípravu návrhov
rozhodnutí ministra o rozkladoch ako poradnému orgánu podľa § 61 ods. 2 správneho poriadku s
návrhom na rozhodnutie vo veci. Dňa 16. septembra 2020 prijal minister vnútra ako vedúci ústredného
orgánu štátnej správy žalovaného rozhodnutie č. SL-OLVS-2020/002414-002, ktorým rozklad žalobcu
zamietol a prvostupňové rozhodnutie žalovaného v celom rozsahu potvrdil. Žalobca rozhodnutie o

rozklade prevzal dňa 23. septembra 2020.

43. Vzhľadom na to, že minister žalovaného, ako vedúci ústredného orgánu štátnej správy, príslušný
rozhodnúť o rozklade v lehote 15 dní stanovenej podľa § 19 ods. 3 infozákona, neprijal nijaké
rozhodnutie, podľa žalobcu nastala dňa 22. augusta 2020, t.j. márnym uplynutím lehoty 15-ich dní odo

dňa doručenia jeho rozkladu žalovanému, fikcia vydania negatívneho rozhodnutia o rozklade v súlade
s uvedeným § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. Žalobca uvedené fiktívne rozhodnutie žalovaného
napadol správnou žalobou doručenou krajskému súdu dňa 15. októbra 2020, o ktorej krajský súd
rozhodol v konaní vedenom pod sp. zn. 2S/240/20-72 rozsudkom zo dňa 28. septembra 2022 tak, že
súd zrušil žalobcom takto označené fiktívne rozhodnutie žalovaného o rozklade a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Voči rozsudku krajského súdu podal žalovaný dňa 29. novembra 2022 kasačnú sťažnosť, v
ktorej vyslovene namietal nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom podľa § 440 ods. 1 písm. g)
SSP. Žalovaný zároveň vo svojej kasačnej sťažnosti poukázal na rozsiahlu judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky prijatú v obdobných veciach, ako v tu prejednávanom prípade, ktorá predstavuje
odklon správneho súdu pri rozhodovaní od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Na základe

uvedeného žalovaný navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu v Bratislave sp. zn.
2S/240/20-72 zo dňa 28. septembra 2022 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

44. Primárnou úlohou kasačného súdu je v?medziach podanej kasačnej sťažnosti posúdiť, či sa
krajský súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď žalobcom označené fiktívne rozhodnutie

žalovaného, potvrdzujúce rozhodnutie povinnej osoby o?nesprístupnení informácií, považoval za
nezákonné a pre nedostatok dôvodov za nepreskúmateľné, a preto toto svojím rozhodnutím, napriek
existencii následného rozhodnutia ministra vnútra žalovaného č. SL-OLVS-2020/002414-002 zo dňa16. septembra 2020 o rozklade žalobcu, zrušil a či sa pri svojom rozhodovaní neodklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe kasačného súdu, na ktorú poukázal sťažovateľ.

45. V prejednávanej veci bolo pri aplikácii ustanovenia § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. rozhodné
posúdiť dve skutočnosti: (i) otázku plynutia lehoty na vydanie rozhodnutia o opravnom prostriedku
žalobcu (o rozklade) voči prvostupňovému správnemu rozhodnutiu žalovaného, kedy o opravnom
prostriedku žalobcu rozhoduje ten istý správny orgán, ktorý koná aj v prvom stupni a zároveň,
(ii) následky márneho uplynutia lehoty podľa predchádzajúceho bodu (i) za predpokladu vydania

následnéhorozhodnutiažalovaného,resp.ministravnútraakovedúcehoústrednéhoorgánužalovaného
o opravnom prostriedku žalobcu.

46. Kasačný súd poukazuje zároveň na to, že medzi účastníkmi nie je sporné a rovnako tieto skutočnosti
vyplývajú zo súdneho ako aj administratívneho spisu, že v predmetnom administratívnom konaní bolo
dňa 16. septembra 2020 vydané rozhodnutie ministra vnútra č. SL-OLVS-2020/002414-002, ktorým

minister ako vedúci ústredného orgánu žalovaného rozhodol o podanom rozklade žalobcu, a to tak, že
rozklad žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie žalovaného v celom rozsahu potvrdil. Uvedené
rozhodnutie č. SL-OLVS-2020/002414-002 zo dňa 16. septembra 2020 bolo žalobcovi doručené v
listinnej podobe dňa 23. septembra 2020.

47. Vzhľadom na to, že v tu prejednávanej veci žalobca tvrdil, že dňa 22. augusta 2020 došlo k
vydaniu fiktívneho rozhodnutia žalovaného podľa § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. a krajský súd
sa s týmto názorom stotožnil, považuje kasačný súd za primárne v tejto veci posúdiť predovšetkým
spornú otázku plynutia lehoty na vydanie rozhodnutia o rozklade podľa ustanovenia § 19 ods. 3 veta
prvá zákona č. 211/2000 Z.z. Uvedené ustanovenie spája povinnosť odvolacieho orgánu rozhodnúť

o odvolaní do 15 dní od právnej skutočnosti, ktorá je vymedzená ako „doručenie odvolania povinnou
osobou“. Ide o jednoznačné určenie lehoty, ktorá sa nezačína počítať od doručenia odvolania žalobcu
odvolaciemu orgánu, ale až od doručenia odvolania odvolaciemu orgánu povinnou osobou, v tomto
prípade prvostupňovým správnym orgánom žalovanému, resp. v tomto prípade jeho osobitnej komisii
na prípravu návrhov rozhodnutí o rozkladoch. Zákon č. 211/2000 Z.z. osobitne nerieši dobu od podania

odvolania (rozkladu) povinnej osobe do predloženia odvolania (rozkladu) odvolaciemu orgánu, preto
je potrebné postupovať v zmysle ustanovenia § 57 ods. 2 správneho poriadku v spojení s § 22 ods.
1 zákona č. 211/2000 Z.z. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z., ak nie je v tomto zákone
ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy v správnom konaní.
Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že na právne situácie neupravené zákonom č. 211/2000 Z.z. sa

subsidiárne aplikuje správny poriadok a odvolacie konanie je takýmto spôsobom subsidiárne upravené
práve v správnom poriadku. Najvyšší správny súd v prvom rade poukazuje na ustanovenie § 54 ods.
1 správneho poriadku, podľa ktorého odvolanie sa podáva na správnom orgáne, ktorý napadnuté
rozhodnutie vydal. Rovnako ustanovenie § 19 ods. 3 veta prvá zákona č. 211/2000 Z.z. predpokladá
podanie opravného prostriedku povinnej osobe, t.j. subjektu, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Vychádza

sa tu z predpokladu, že konanie sa vedie v administratívnom spise a administratívny spis vedie a má
ho k dispozícii prvostupňový orgán, preto sa odvolanie podáva na správnom orgáne prvého stupňa. V
nadväznosti na podané odvolanie správny orgán má v zmysle § 57 ods. 1 správneho poriadku možnosť
vybaviť vec autoremedúrou a o odvolaní sám rozhodnúť, ak odvolaniu v plnom rozsahu vyhovie.
Následne, ak nezvolí tento procesný postup v zmysle ustanovenia § 57 ods. 2 správneho poriadku,

predložíodvolaniespolusvýsledkamidoplnenéhokonaniasospisovýmmateriálomodvolaciemuorgánu
najneskôr do 30 dní odo dňa, keď odvolanie došlo a upovedomí o tom účastníka konania. Až v tomto
okamihu, po predložení veci odvolaciemu orgánu, začína odvolaciemu orgánu plynúť 15- dňová lehota
na rozhodnutie o odvolaní (rozklade) zakotvená v § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z., pretože až
v tomto štádiu odvolacieho konania sa uplatní zásada lex specialis derogat legi generali (osobitný

zákon alebo ustanovenie ruší všeobecný zákon alebo ustanovenie). Inak povedané, odvolací správny
orgán je povinný o odvolaní (rozklade) rozhodnúť v lehote 15 dní od jeho doručenia od prvostupňového
správneho orgánu, ktorý už vykonal potrebné úkony v zmysle § 57 ods. 1 Správneho poriadku v spojení
s § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z.

48. V tomto kontexte kasačný súd dospel k záveru, že ustanovenie § 19 ods. 3 prvá veta zákona
č. 211/2000 Z.z. počíta s týmto procesom predkladania spisu prvostupňovým správnym orgánom, a
preto sa ustanovuje 15 dňová lehota na rozhodnutie od doručenia odvolania povinnou osobou, tzn.
od doručenia odvolania spolu so spisovým materiálom. Tento postup sa primerane aplikuje aj nakonanie o rozklade (§ 61 ods. 3 správneho poriadku). Rozhodnutiu o rozklade predchádza procesný
postuprozkladovejkomisieavyhotovenienávrhurozkladovoukomisiou,ktorávykonávaprocesnéúkony
spojené s predložením veci na rozhodnutie o rozklade, obdobne ako správny orgán prvého stupňa.

Rozkladová komisia preto tieto úkony robí najneskôr v lehote podľa § 57 ods. 2 správneho poriadku
v spojení s § 61 ods. 3 správneho poriadku. Podľa názoru najvyššieho správneho súdu zmienená
subsidiárna aplikácia správneho poriadku aj na konanie podľa zákona č. 211/2000 Z.z. je v súlade s
princípom dobrej verejnej správy. Z tohto dôvodu najvyšší správny súd dospel k záveru, že lehota na
rozhodnutieministrovipodľa§19ods.3prvávetazákonač.211/2000Z.z.plynieodpredloženiarozkladu

spolu so spisom, ktoré v danom prípade bolo vykonané prípisom zo dňa 3. septembra 2020 (č. KM-
TO-2020/005267-011). Rovnako v tento deň, t.j. 3. septembra 2020 bol žalobca informovaný o postupe
žalovaného podľa § 61 ods. 3 v spojení s § 57 ods. 1 a 2 a predložení jeho rozkladu spolu s ostatným
materiálom na rokovanie Osobitnej komisii ministra vnútra na prípravu návrhov rozhodnutí ministra o
rozkladoch ako poradnému orgánu ministra vnútra Slovenskej republiky podľa § 61 ods. 2 správneho
poriadku na ďalšie konanie vo veci. Rozhodnutie ministra vnútra Slovenskej republiky bolo vydané v

13. deň odo dňa predloženia rozkladu povinnou osobou osobitnej komisii ministra vnútra Slovenskej
republiky. Podľa názoru kasačného súdu minister vnútra Slovenskej republiky ako vedúci ústredného
orgánu štátnej správy vydaním rozhodnutia dňa 16. septembra 2020 postupoval a rozhodol v súlade
s § 19 ods. 2 a 3 zákona o slobode informácií, keďže o rozklade žalobcu rozhodol v 13. deň odo dňa
doručenia rozkladu povinnou osobou.

49. Uvedený právny názor je totožný aj s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako
„NS SR“) vyjadrený v jeho rozsudkoch sp. zn. 2Sžo- KS/259/2004 zo dňa 28. septembra 2005, sp. zn.
2Sži/7/2011 zo dňa 21. marca 2012, sp. zn. 8Sži/4/2012 z 30. januára 2013, sp. zn. 2Sži/7/2012 z 27.
marca 2013, 2Sži/3/2013 z 1. augusta 2013, 6Sžo/102/2015 z 27. júla 2016, na ktoré poukázal vo svojej

kasačnej sťažnosti aj žalovaný, ale aj v ďalších rozhodnutiach NS SR, napr. v rozhodnutiach so sp.
zn. 6Sži/5/2011, sp. zn. 5Sži/13/2013, sp. zn. 5Sži/8/2012, sp. zn. 3Sži/1/2013, sp. zn. 6Sži/3/2013, sp.
zn. 5Sži/21/2013, sp zn. 3Sži/19/2012. Pokiaľ žalobca poukazuje v tejto veci na judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, kasačný súd vo vzťahu
k judikatúre Najvyššieho správneho súdu Českej republiky uvádza, že rozhodnutiami Najvyššieho

správneho súdu Českej republiky nie je viazaný. K rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6Sži/6/2013 z 19. marca 2014 odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že s týmto rozhodnutím
vychádzajúcim iba z judikatúry Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sa nestotožnil, a to s
poukazom na prevažujúcu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedenú vyššie. Z novšej
judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky poukazuje kasačný súd aj na jeho uznesenie sp. zn.

2Sžik/4/2019 zo dňa 27. januára 2021, v ktorom NS SR v obdobne posudzovanej veci vyhodnotil postup
povinnej osoby pri rozhodovaní o opravnom prostriedku voči prvostupňovému správnemu rozhodnutiu
podľa § 19 ods. 3 prvá veta zákona č. 211/2000 Z.z. a v spojení s § 22 ods. 1 a § 57 správneho poriadku
za správny a zákonný, rovnako ako vo všetkých vyššie uvedených rozhodnutiach.

50. Vychádzajúc z uvedených skutočností, zmienenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a citovaných zákonných ustanovení, sa kasačný súd nestotožňuje s právnym posúdením plynutia lehoty
podľa § 19 ods. 3 veta posledná zákona č. 211/2000 Z.z. podľa záverov krajského súdu a takýto
postup správneho súdu považuje za nesprávny. Kasačný súd má za to, že krajský súd nesprávne
právne vec vyhodnotil, keď posúdil, že v tu prejednávanej veci, t.j. ministerstva vnútra ako ústredného

orgánu štátnej správy nedochádza k predloženiu opravného prostriedku nadriadenému orgánu, pretože
oba stupne konania prebiehajú pred tým istým správnym orgánom, kedy právny predpis upravuje len
osobitnú funkčnú príslušnosť, a teda 15-dňová lehota na rozhodnutie o opravnom prostriedku plynie
od okamihu doručenia tohto opravného prostriedku žalovanému. Podľa názoru krajského súdu, o
rozklade žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaného rozhodoval v tu prejednávanej veci

totožný orgán (minister žalovaného), a preto opravný prostriedok žalobcu nemal devolutívny účinok,
a ani lehota na rozhodnutie nemohla začať plynúť odo dňa postúpenia nadriadenému orgánu, keďže
takýto nadriadený orgán do procesu rozhodovania nevstupoval. Podľa názoru krajského súdu lehota na
vydanie rozhodnutia o rozklade podľa § 19 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. začala žalovanému plynúť
odo dňa 7. augusta 2020 (t.j. dňa nasledujúceho po dni, kedy bol žalovanému doručený rozklad) a

uplynula 21. augusta 2020. Nakoľko však žalovaný v uvedenej 15-dňovej lehote o rozklade nerozhodol,
má krajský súd za to, že na druhý deň nastala fikcia vydania negatívneho rozhodnutia o rozklade podľa
§ 19 ods. 3 posledná veta zákona č. 211/2000 Z.z.51. Vo vzťahu k?uvedeným záverom kasačný súd dáva do pozornosti, že povinná osoba ako správny
orgán predchádza vydávaniu fiktívneho rozhodnutia, ktoré sa označuje za?nezákonné rozhodnutie,
najmä dôsledným dodržiavaním zásady legality podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku, zmyslom ktorej

je povinnosť postupovať v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a § 32 ods. 1 až 3
správneho?poriadku, podľa ktorého správne orgány sú povinné zistiť presne a úplne skutočný?stav
veci, a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Fiktívnemu?rozhodnutiu správny
orgán predchádza aj dôslednou aplikáciou § 46 správneho?poriadku pojednávajúcom o konformite
rozhodnutia správneho orgánu v súlade so?zákonmi a ostatnými právnymi predpismi a jeho vydaní

príslušným orgánom, ako aj povinnosti podľa § 47 ods. 1 až 3 správneho poriadku uvádzať formálne a
obsahové náležitosti pri vydávaných rozhodnutiach (výrok, odôvodnenie a poučenie).

52. Fiktívne rozhodnutie je upravené v § 18 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. Ak?povinná osoba
v lehote na vybavenie žiadosti neposkytla informácie či nevydala rozhodnutie a ani informáciu
nesprístupnila, predpokladá sa, že vydala rozhodnutie, ktorým?odmietla poskytnúť informáciu (vydala

tzv. fiktívne rozhodnutie). Za deň doručenia rozhodnutia sa v tomto prípade považuje tretí deň od
uplynutia lehoty na vybavenie žiadosti. Ak povinná osoba ako prvostupňový správny orgán v?zákonom
ustanovenej lehote nevybaví žiadosť o informácie a zostane nečinná (t. j. nesprístupní informácie, ani
nevydá písomné?rozhodnutie o zamietnutí žiadosti), predpokladá sa, že vydala rozhodnutie, ktorým?
požadovanú informáciu odmietla sprístupniť. Po uplynutí zákonnej lehoty teda?automaticky vzniká tzv.

fikcia zamietavého rozhodnutia, hoci riadne písomné rozhodnutie povinná osoba nevydala. Platí to
aj vtedy, ak povinná osoba sprístupnila iba niektoré požadované informácie, avšak o nesprístupnení
požadovaných informácií nevydala v?zákonnej?lehote žiadne písomné rozhodnutie. V takom prípade
vzniká fiktívne rozhodnutie o?nesprístupnení žiadaných informácií, proti ktorému má právo sa žiadateľ
o informácie odvolať.

53. Fiktívne rozhodnutie sa spája s nečinnosťou správneho orgánu ako povinnej osoby na
sprístupňovanie informácií podľa zákona o slobode informácií. Nečinnosť povinnej osoby môže byť
vo forme omisívneho konania (nekonaním opomenutím) alebo komisívneho konania (úmyselným
nekonaním), keď povinná osoba z určitého dôvodu tají požadovanú informáciu pred žiadateľom. Pri

omisívnom a komisívnom konaní povinná osoba porušuje zákon o slobode informácií, pričom nezriedka
sa stáva, že aj po zažalovaní týchto fiktívnych rozhodnutí na?správnom súde a spravidla vydaného
rozsudku, ktorým tieto fiktívne rozhodnutia boli zrušené, môže z dôvodu uplynutia dlhého časového
obdobia pominúť význam informácie, pre?ktorý žiadateľ požadoval o jej sprístupnenie povinnú osobu.
Taktiežniesúojedineléprípady,kedypovinnáosobanerešpektujeprávnynázorsúduuvedenýv?obsahu

rozsudku, konať vo veci a vydať zákonné rozhodnutie, čím žiadateľovi opakovane fiktívnym rozhodnutím
vo veci odoprie právo na sprístupnenie informácií, resp. právo na vydanie zákonného?rozhodnutia o
odmietnutí žiadosti o informácie.

54. Účelom ustanovenia inštitútu fiktívneho rozhodnutia v zmysle § 18 ods. 3 zákona o?slobode

informácií nebolo legalizovať nečinnosť povinných osôb pri rozhodovaní o?žiadostiach podľa tohto
zákona, ale práve naopak, jeho účelom bolo poskytnúť ochranu žiadateľovi, ktorý sa obrátil so žiadosťou
na povinnú osobu v prípade jej nečinnosti vedúcej až?k vydaniu negatívneho rozhodnutia. Inštitút
fiktívnehorozhodnutiaumožňuježiadateľovidomáhaťsanaprieknečinnostipovinnejosobysvojhopráva
a podať proti fiktívnemu rozhodnutiu odvolanie, opravný prostriedok, resp. žalobu na súd. Povinným

osobám však zákon o slobode informácií neumožňuje zostať nečinný, naopak výslovne im v § 18 ods.
2 ukladá povinnosť vždy o nesprístupnení informácií vydať písomné rozhodnutie. Nečinnosť povinnej
osoby a spoliehanie sa na vznik fiktívneho rozhodnutia je vždy porušením zákona zo strany povinnej
osoby. Každé fiktívne rozhodnutie je nezákonné a musí byť odvolacím orgánom alebo súdom zrušené,
pretože neobsahuje odôvodnenie (je nepreskúmateľné). Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach

dospel k záveru, že zákon č. 211/2000 Z.z. síce predpokladá vydanie fiktívneho rozhodnutia ako
následok nečinnosti povinnej osoby, ale takýto postup povinnej osoby nie je zákonom dovolený a je
nezákonný. Povinná osoba musí vždy vydať písomné rozhodnutie podľa § 18 ods. 2. Ak nevydá písomné
rozhodnutie, ide o nezákonný postup a porušenie ústavného práva žiadateľa. Rovnaké pravidlo platí aj
preprípadnevydaniarozhodnutiaodvolacímorgánom.Akodvolacíorgánnerozhodnevpríslušnejlehote

o odvolaní, podľa § 19 ods. 3 č. 211/2000 Z.z. sa predpokladá vydanie rozhodnutia, ktorým odvolanie
zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil.55. Podľa názoru kasačného súdu v tu prejednávanej veci avšak k vzniku stavu právnej fikcie tzv.
fiktívneho negatívneho rozhodnutia, žalobcom označeného ako „napadnuté rozhodnutie“ podľa § 19
ods. 3 veta posledná zákona č. 211/2000 Z.z. nedošlo, a to (i) z dôvodu uvedeného už vyššie,

t.j., že krajský súd nesprávne právne posúdil aplikáciu § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. v časti
týkajúcej sa plynutia tam uvedenej lehoty a (ii) ak by aj kasačný súd pripustil, že v danom prípade
krajský súd súhlasne s názorom žalobcu vyhodnotil napadnuté rozhodnutie ako tzv. fiktívne, nakoľko
v zákonom stanovenej lehote nebolo vydané žiadne rozhodnutie (bez ohľadu na nesprávne právne
posúdenie správnym súdom uplynutia zákonnej lehoty v tu posudzovanej veci), je zo súdneho ako aj

administratívneho spisu zrejmé, že tak obaja účastníci, ako aj samotný správny súd mali už v čase
podania správnej žaloby doručenej správnemu súdu dňa 15. októbra 2020 v tu prejednávanej veci
vedomosť, že minister vnútra ako vedúci ústredného orgánu žalovaného dňa 16. septembra 2020 prijal
rozhodnutie č. SL-OLVS-2020/002414-002, ktorým rozhodol o podanom rozklade
žalobcu. S poukazom na judikatúru citovanú v tomto rozhodnutí kasačný súd konštatuje, že takéto
údajné fiktívne rozhodnutie žalovaného v čase podania žaloby neexistovalo, keďže zaniklo vydaním

rozhodnutia žalovaného č. SL-OLVS-2020/002414-002 zo dňa 16. septembra 2020 ako faktického
písomného rozhodnutia žalovaného v predmetnej veci. Kasačný súd sa tak nestotožňuje s právnym
posúdením veci správnym súdom, ktorý vo svojom odôvodnení skonštatoval, že vznikom fiktívneho
rozhodnutia o rozklade sa konanie končí a ani neskoršie písomné vyhotovenie rozhodnutia tento stav
neovplyvní.

56. V minulosti síce prevládal názor, že vydanie rozhodnutia po uplynutí zákonnej lehoty nemá
právne účinky, avšak judikatúra Najvyššieho súdu SR sa priklonila k výkladu, že rozhodnutie, ktoré
bolo povinnou osobou vydané, hoci aj po lehote na vydanie rozhodnutia, má vždy podľa zákona č.
211/2000 Z.z. pred fiktívnym rozhodnutím prednosť. Kasačný súd tak k druhej spornej otázke v tu

posudzovanej veci uvádza, že márnym uplynutím lehoty ustanovenej v § 19 ods. 3 veta prvá zákona č.
211/2000 Z.z. (bez ohľadu na právne posúdenie povahy jej plynutia) za predpokladu vydania faktického
rozhodnutia žalovaného o opravnom prostriedku žalobcu voči prvostupňovému správnemu rozhodnutiu,
nastane zánik údajného fiktívneho rozhodnutia žalovaného, nakoľko faktické rozhodnutie žalovaného
má prednosť pred fiktívnym rozhodnutím. Právne nazeranie správnych súdov na inštitút tzv. fiktívneho

rozhodnutia sa v Slovenskej republike zastabilizovalo v logickom právnom závere o prednosti existencie
reálneho, skutočne vydaného rozhodnutia povinnej osoby alebo odvolacieho orgánu pred rozhodnutím
fiktívnym, strácajúcim tým svoje opodstatnenie a právnu existenciu. Preto pre preskúmavanú právnu
vec a jej posúdenie aj v kasačnom konaní má zásadný význam právny názor (prezentovaný v konaní
aj žalovaným), poukazujúci na relevantnú judikatúru NS SR k otázke právnych následkov vydania

faktického rozhodnutia odvolacieho orgánu podľa § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií. K tejto otázke
je vhodné zmieniť nasledovné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Podľa uznesenia
NS SR zo dňa 15. augusta 2012, sp. zn. 5 Sži/8/2012: „...faktické vybavenie žiadosti, či už formou
poskytnutia informácie, alebo formou odmietnutia, má vždy prednosť pred konštatovaním existencie
fiktívneho rozhodnutia.“

57. V tejto súvislosti dáva kasačný súd do pozornosti aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.?zn. 5Sži/21/2013 zo dňa 21. novembra 2013, v?ktorom tento vyslovil, že „fiktívne
rozhodnutie v konaní podľa zákona o slobode informácií má svoje opodstatnenie pre ochranu práv
žiadateľa na informácie len dovtedy, dokiaľ nedošlo k?faktickému vydaniu rozhodnutia vo?veci. Takéto

fakticky vydané rozhodnutie má totiž prednosť pred fiktívnym rozhodnutím, je?aktom výkonu verejnej
správy spôsobilým ovplyvniť práva a právom chránené záujmy žiadateľa. Účelom zákona o slobode
informácií je totiž nielen to, aby bola žiadosť o?ich?sprístupnenie vybavená v čo najkratšom čase, ale
v prvom rade, aby bola vybavená. Účelom právnej úpravy obsiahnutej v zákone o slobode informácii
je zabezpečenie a?regulácia sprístupňovania informácií a ochraňovanie oprávnených žiadateľov pred

bezdôvodným upieraním informácií. Fiktívne rozhodnutie je nástrojom dočasnej ochrany žiadateľa a?je?
nástrojom „urgovania“ vydania faktického rozhodnutia vo veci. Faktické vybavenie žiadosti, aj po lehote
ustanovenej zákonom, má vždy prednosť.“

58. Podporne poukazuje kasačný súd v tejto veci aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

5Sži/1/2012, ktorý konštatoval, že „najvyšší súd uvádza, že právna teória charakterizuje inštitút fikcie
rozhodnutia ako nástroj na eliminovanie negatívnych dôsledkov nečinnosti správnych orgánov, a preto
vychádzazprincípu,žeakuplynulazákonomustanovenálehotaasprávnyorgánbolnečinnýmásazato,
že účastníkovi konania sa nevyhovelo. Avšak použitie tohto inštitútu prichádza do úvahy iba v prípadeúplnej nečinnosti správneho orgánu, v opačnom prípade by striktné použitie fikcie vydania rozhodnutia
len v závislosti od splnenia podmienky márneho uplynutia lehoty na vydanie rozhodnutia spôsobovalo
nezákonnosť takého pozitívneho rozhodnutia v prípade keď správny orgán odstraňuje vady podania,

vykonáva dôkazy, zabezpečuje podklady pre vykonanie rozhodnutia, ktoré má vychádzať zo spoľahlivo
zisteného skutkového stavu a vykonaného dokazovania. O tom, že správny orgán nebol vo veci úplne
nečinný svedčí najmä skutočnosť, že vo veci vydal rozhodnutie, a to aj napriek tomu, že nebolo vydané
v zákonnom stanovenej lehote. V prípade, že vo veci správny orgán vydá aj po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty rozhodnutie a účastník správneho konania nevyužije možnosť napadnutia fiktívneho

rozhodnutia nie je možné odobrať účastníkovi konania možnosť podania opravného prostriedku proti
rozhodnutiu,ktorýmsarozhodloojehopráve,pričomtrebavychádzaťzprincípulegitímnehoočakávania
účastníkov konania na vydanie zákonného rozhodnutia, ktoré na základe odôvodnenia poskytuje
účastníkovi konania možnosť ďalšieho kvalifikovaného postupu v správnom konaní keď zákon v prípade
negatívneho rozhodnutia umožňuje účastníkovi konania podať opravný prostriedok v ktorom môže
reagovať na dôvody nevyhovenia uvedené v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu.“

59. Zhrnúc uvedenú právnu argumentáciu a obsah konštantnej judikatúry NS SR, kasačný súd uvádza,
že pre posúdenie dôvodov kasačnej sťažnosti žalovaného bolo podstatným zistenie, že k vydaniu
žalobcom označeného fiktívneho rozhodnutia o rozklade žalobcu nedošlo, nakoľko žalovaný reálne
o podanom opravnom prostriedku žalobcu rozhodol dňa 16. septembra 2020. A aj bez ohľadu na

právne posúdenie lehoty podľa § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z., je podstatné pre ochranu práv
žalobcu to, že faktické rozhodnutie o rozklade žalobcu bolo žalovaným prijaté dňa 16. septembra 2020
a žalobcovi doručené už dňa 23. septembra 2020. V krátkom časovom slede po vydaní a pred podaním
správnej žaloby mal teda k dispozícii reálne rozhodnutie žalovaného. Takýmto postupom žalovaného
došlo k dôslednému naplneniu úpravy § 51 Správneho poriadku. V čase podania správnej žaloby

(15. októbra 2020) teda vzhľadom na existenciu a doručenie faktického rozhodnutia žalovaného zo
dňa 16. septembra 2020, nebol žiaden dôvod na existenciu tvrdeného fiktívneho rozhodnutia. Treba
opakovane zdôrazniť, že inštitút fiktívneho rozhodnutia je subsidiárnym, umelo vytvoreným inštitútom,
existencia ktorého je podmienená neexistenciou reálneho a objektívne rozpoznateľného rozhodnutia, a
táto podmienka v prejednávanej veci splnená nie je.

60. Najvyšší správny súd v žiadnom prípade nepopiera právo žalobcu na informácie, avšak je
nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované účelne (nie účelovo) a efektívne, a to nielen vo vzťahu
k povinným osobách, ale i vo vzťahu k súdu. V opačnom prípade sa právo na informácie a právo na
zákonné rozhodnutie stávajú zámienkou pre formalistické a bezúčelné spory, predstavujúce zbytočnú

záťaž vo vzťahu nielen k hospodáreniu, ale aj k časovej angažovanosti subjektov zúčastnených na
takom konaní. Reálnym prostriedkom práv žalobcu by bola správna žaloba smerujúca proti skutočnému
rozhodnutiu žalovaného o rozklade žalobcu zo dňa 16. septembra 2020.

61. V tomto smere sa kasačný súd nezhoduje s právnou argumentáciou krajského súdu obsiahnutou

v záveroch jeho rozhodnutia a kasačnú sťažnosť žalovaného považuje za dôvodnú. Podľa názoru
kasačného súdu, napadnuté fiktívne rozhodnutie, na ktoré poukázal žalobca v správnej žalobe,
nespĺňalo požiadavku spôsobilého predmetu prieskumu správnym súdom, a preto mal krajský súd podľa
ustanovenia § 99 písm. b) SSP konanie zastaviť.

62. Z dôvodov uvedených vyššie najvyšší správny súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 462
ods. 1 v spojení s § 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP zrušil a vec vrátil Správnemu súdu v Bratislave na
ďalšie konanie. V tejto súvislosti najvyšší správny súd uvádza,
že od 1. júna 2023 nadobudol účinnosť zákon č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (reforma súdnictva), ktorým boli zriadené Správny súd v Banskej Bystrici,

Správny súd v Bratislave a Správny súd v Košiciach (ďalej len „správne súdy“). V zmysle § 3 ods. 1
zákona č. 151/2022 Z.z., správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. Výkon súdnictva prechádza
od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná
právomoc správnych súdov.

63. V novom rozhodnutí vo veci rozhodne správny súd aj o nároku na náhradu trov kasačného konania
(§ 467 ods. 3 SSP).

64. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho správneho súdu v pomere hlasov 3:0(§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.