Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, February 20, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/30/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122203199
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8122203199.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu
JUDr. Mariána Hoffmanna, PhD. a JUDr. Eduarda Valenčina, v spore žalobcu: SR - Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, proti žalovanému: A. B.,
nar.X.X.XXXX,bytomA.XXX,XXXXXA.,zastúpený:JUDr.AdrianaKrajníková,advokátka,Advokátska
kancelária, C. D. XX, C., o zaplatenie 127,- eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného

súdu Prešov, č.k. 19C/23/2022-58 zo dňa 9.8.2022 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vracia vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie prvoinštančnému súdu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 127 eur
s 5 % úrokom z omeškania ročne od 20.11.2020 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Náhradu trov konania žalobcovi nepriznal.

2. Prvoinštančný súd tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 127 eur s 5 %
úrokom z omeškania od 20.11.2020 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že žalovanému vystavil faktúru
1060066120 vo výške 127 eur, splatnú 19.11.2020 za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie
v karanténnom zariadení SOŠPaS Svidník za obdobie od 10.4.2020 do 19.4.2020, ktorú žalovaný aj
napriek výzvu neuhradil.

Právne žalobca svoju žalobu odôvodnil ust. § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane a podpore
a rozvoji verejného zdravia. Poukázal aj na Nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. PL.ÚS 4/2021.
Vo veci bol vydaný platobný rozkaz, ktorým bolo žalobe vyhovené. Proti tomuto platobnému rozkazu
žalovaný podal odpor, v ktorom namietal, že jeho umiestnenie v izolácii bolo dobrovoľné. Proti svojej
vôli bol odvedený do karanténneho zariadenia. Namietal dôvodnosť svojej izolácie a poukázal na Nález
Ústavného súdu SR pod sp. zn. PL.ÚS 4/2021, ktorým určil, že § 4 ods. 1 písm. g/ zákona č. 355/2007

Z.z. nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 Ústavy SR. Namietal
opatrenie Úradu verejného zdravotníctva zo dňa 17.4.2020 a svoju pasívnu vecnú legitimáciu.
Prvoinštančný súd vo veci nariadil verejné vyhlásenie rozsudku bez prejednania veci.
Prvoinštančný súd skutkovo ustálil, že žalobca dňa 20.10.2020 vystavil žalovanému faktúru, ktorou mu
vyfakturoval náklady za stravu počas nariadenej karantény v zariadení SOŠPaS Svidník za obdobie
od 10.4.2020 do 19.4.2020 v celkovej sume 127 eur, s dátumom splatnosti 19.11.2020. Žalobca vyzval

žalovaného na dobrovoľnú úhradu nedoplatku, avšak bezvýsledne.
Prvoinštančný súd vec právne posúdil podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. a citoval Nález
Ústavného súdu SR PL.ÚS 4/2021-136 o charaktere ust. § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného
zdravia.Dospelkzáveru,žepriposúdeníochranyzákladnéhoprávavlastniťmajetokaverejnéhozáujmu
na ochrane života a zdravia obyvateľstva predchádzaním vzniku a šírenia prenosných smrteľných
ochorení, nie je objektívne možné zachovať obidva chránené záujmy popri sebe bez akéhokoľvek

obmedzenia jedného z nich. Intenzita zásahu do základného práva vlastniť majetok je na prvý pohľad
podstatná, hoci nie vždy nevyhnutne. Zákon ukladá množstvo rôznych povinností, plnenie ktorýchvyžaduje vynaloženie nákladov, no s väčšinou z nich nie sú spojené náklady podstatne prevyšujúce
bežné náklady jednotlivca v danej životnej situácii. V kombinácii s obmedzením rozsahu povinnosť
jednotlivca znášať náklady ich skutočnou výškou nie je narušená požiadavka zachovania maxima

z oboch práv. Ide tak o obmedzenie základného práva vlastniť majetok, ktoré je skutočne potrebné
a nevedie k podstatne väčšej ujme, ale naopak, k naplneniu sledovaného podstatného cieľa, a to
ochrany verejného zdravia, ktorá zahŕňa aj jeho vlastnú ochranu. Prvoinštančný súd dospel k záveru,
že s poukazom na závery Ústavného súdu SR pod sp. zn. PL.ÚS 4/2021 bolo poskytnuté dostatočné
odôvodnenie jednak pasívnej vecnej legitimácie žalovaného a odpovede aj na ostatné námietky

žalovaného, ktoré vzniesol v tomto konaní. Preto prvoinštančný súd žalobe vyhovel a priznal žalobcovi
aj nárok na úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po splatnosti faktúry do zaplatenia.
O trovách konania rozhodol podľa § 255 a § 262 CSP. Rozhodol v závislosti od úspechu v spore.

3. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Žalovaný v odvolaní
žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu zrušil a vrátil na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie. Uplatnil si trovy konania. Žalovaný uviedol, že odvolanie je odôvodnené podľa §
365 ods. 1 písm. e/, f/ a h/ CSP.
Žalovaný v odvolaní citoval relevantnú právnu úpravu a existujúce rozhodnutia, ktoré sa týkajú riešenia
obdobných problémov. Poukázal na spôsob rozhodnutia prvoinštančného súdu a uviedol, že opatrenie,
ktorým Úrad verejného zdravotníctva SR nariadil karanténu, nie je všeobecne záväzný právny predpis

a je v rozpore s ústavným názorom. Žalovaný namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu, keď nútená
izolácia žalovaného bola nariadená násilne na základe opatrenia Úradu verejného zdravotníctva SR
zo dňa 4.4.2020 č. OLP/3012/2020, s tým, že sa vzťahuje na všetky osoby vstúpiace od 6.4.2020 od
7.00 hod. na územie Slovenskej republiky a izolácia sa vykoná v zariadení štátu. Izolácia je oddelenie
osôb chorých na prenosné ochorenie počas ich infekčnosti od iných osôb na účely zamedzenia šíreniu

prenosného ochorenia. Tým, že žalovaný netrpel žiadnym prenosným ochorením, voči jeho osobe sa
izolácia nevzťahovala. Karanténa sa ho netýkala a ani týkať nemohla, pretože nebol chorý a opatrenie
nebolo nariadené voči zákonnému subjektu.
Ďalej žalovaný namietal, že keďže opatrenie žalovaného nezaväzovalo, nie je povinný z titulu realizácie
opatrenia nič plniť. Izolácia bola vykonaná v rozpore so zákonom, proti vôli žalovaného, preto si žalobca

nemôže uplatňovať žiadne nároky.
To, že izolácia bola nezákonná, nárok na náhradu za stravu nebol zákonný. Prvoinštančný súd sa však
týmito námietkami, ktoré boli vznesené už pri podávaní odporu proti platobnému rozkazu nezaoberal,
svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, keď neuviedol právny dôvod pre izoláciu žalovaného
v rozhodnom čase a neuviedol jeho pasívnu vecnú legitimáciu a tým aj povinnosť úhrady za stravu.

Prvoinštančný súd námietky žalovaného v odôvodnení bližšie nerozobral a neposkytol žiadnu odpoveď.
Preto žalovaný žiadal, aby rozsudok bol zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. K odvolaniu sa žalobca písomne nevyjadril.

5. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal napadnutý rozsudok
prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania podľa
§ 385 CSP a contrario a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné.

6. Nedostatočné alebo nesprávne odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu je vadou

rozhodnutia, ktorá predstavuje porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia je totiž jednou z ďalších podmienok, ktoré musia byť pre splnenie práva na
spravodlivý súdny proces dodržané. Nie každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces je
takej intenzity, že nevyhnutne vedie k zrušeniu rozhodnutia nadriadeným súdom. Ak však dôjde
k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces spôsobom, ktorý nie je možné konvalidovať v odvolacom

konaní, keď dochádza k porušeniu kogentných procesných ustanovení, je to vždy dôvod pre zrušenie
napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu a na vrátenie veci za účelom odstránenia týchto
pochybení prvoinštančným súdom.

7. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva uvádza, že súdy musia v rozsudkoch

jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia. Musia sa zaoberať
najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu, uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie
týchto argumentov a nedodržanie týchto požiadaviek je v rozpore s ideou práva na spravodlivý súdny
proces. Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany bola v odôvodnení rozhodnutiadaná súdom odpoveď. Trvá však na tom, že ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď súdu práve na tento argument.

8. Rovnako ako ESĽP, aj Ústavný súd SR stabilizoval judikatúru v otázke riadneho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Aj
Ústavný súd SR vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal
so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné
a právne významné. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné

dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať
tak skutkovej, ako aj právnej stránky rozhodnutia. V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných
skutkových zistení zo žiadnej možnej interpretácie odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba
takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, resp. s čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii v odôvodnení
koherentný,t.j.jehorozhodnutiemusíbyťkonzistentnéajehoargumentymusiapodporiťpríslušnýzáver.

Súčasne súd musí dbať na celkovú presvedčivosť rozhodnutia, ktoré musí byť prijateľné pre laickú aj
právnickú verejnosť, racionálne a spravodlivé.

9. Aj Najvyšší súd SR vychádza z judikatúry ESĽP a Ústavného súdu SR. Podľa Najvyššieho
súdu SR povinnosťou súdu je rozhodnutie náležite odôvodniť. Súd sa musí zaoberať všetkými

právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, špecifickými námietkami strán sporu. Pokiaľ súd sa
s týmito argumentami nevysporiada, odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti
rozhodnutiu súdu v rámci využitia riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

10. Aj odvolací súd v celom rozsahu zotrváva na súdnej praxi, z ktorej jednoznačne vyplýva

nevyhnutnosť riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, pričom skutkové a právne závery
prvoinštančného súdu musia byť formulované jasne a zrozumiteľne, tak, aby boli v prípadnom
odvolacom prieskume zistiteľné okolnosti skutkového charakteru, z ktorých prvoinštančný súd dospel
k právnemu posúdeniu veci. Odvolací súd je totiž skutkovým stavom zisteným prvoinštančným súdom
viazaný pri svojom rozhodovaní a pri hľadaní odpovedí na argumentáciu strán sporu.

Prvoinštančný súd v svojom rozhodnutí sa musí zaoberať základnými námietkami strán sporu
vznesenými počas konania a dať na ne jednoznačné odpovede tak, aby právne posúdenie bolo
dostatočne konzistentné, komplexné a zohľadňujúce všetky relevantné okolnosti prejednávanej veci.

11. Pri odôvodňovaní súdneho rozhodnutia v prejednávanej veci prvoinštančný súd sa náležitým

spôsobom nevysporiadal so všetkými tvrdenými okolnosťami a argumentami strán sporu.
Skutkovýstavtak,akohozistilprvoinštančnýsúdjenedostatočný,pretožeobsahujelenopísanieobsahu
faktúry, ktorú mal žalobca žalovanému vystaviť a výzvou žalobcu po tom, čo žalovaný odmietol faktúru
uhradiť.
Uvedené okolnosti sú významné pre posúdenie právneho nároku žalobcu. Významnejšie však sú

skutočnosti, ktoré prvoinštančný súd nezistil, a ktoré majú zásadný vplyv aj na právne posúdenie veci,
a to okolnosti, ktoré tvrdil aj žalovaný spočívajúce v okolnostiach, za ktorých vznikla tvrdená povinnosť
žalovaného, teda umiestnenie žalovaného do karantény v období od 10.4.2020 do 19.4.2020. K týmto
okolnostiam prvoinštančný súd žiadne skutkové okolnosti nemal zistené, hoci žalovaný tieto okolnosti
tvrdil a namietal a žalobca len na základe týchto okolností vystavil spornú faktúru.

12. Prvoinštančný súd právne vec neposúdil dostatočným spôsobom, keď sa nevysporiadal
s uplatneným nárokom žalobcu a námietkami žalovaného spočívajúce v tom, že žalovaný nie je pasívne
vecne legitimovaný na úhradu fakturovanej sumy, keď podľa žalovaného tento nemal byť subjektom
realizácie karanténnych opatrení a naviac, opatrenie, ktorému sa podrobil, bolo nulitné. Obyčajnou

citáciou rozhodnutia Ústavného súdu, a to Nálezu Ústavného súdu PL.ÚS 4/2021, aj keď má zásadný
význam, nie je možné bez ďalšieho považovať rozhodnutie prvoinštančného súdu za dostatočne
odôvodnené. Naopak, ani odborná právna verejnosť si z citácie týchto ustanovení zrejme nevyvodí
jednoznačný právny názor na argumenty vznesené žalovaným počas konania.

13. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP
zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Úlohou prvoinštančného súdu bude vo veci nariadiť pojednávanie, vypočuť strany sporu, náležite zistiť
skutkový stav, vec zákonným spôsobom právne posúdiť a vyvodiť zo skutkových a právnych zistení takézávery, ktoré budú mať za následok správne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd len pripomína, že na
právnom úkone, ktorý je v rozpore s právom nie je možné budovať legálny právny vzťah a zakladať
iné práva. Štátne orgány môžu konať iba v intenciách Ústavy SR a v rozsahu a spôsobom určeným

zákonom.

14. Prvoinštančný súd podľa § 396 ods. 3 CSP rozhodne aj o trovách celého konania.
Pri rozhodovaní o trovách konania súd bude rozhodovať o nároku na náhradu trov konania tej strany
sporu, ktorá bola v konaní úspešnou podľa § 255 CSP.

Zároveň rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený

advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).