Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 19, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11CoCsp/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6619201711
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6619201711.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Danice Kočičkovej a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Michala Tagaja ako členov senátu, v spore
žalobcu: DPS financial consulting, s. r. o., so sídlom Tamaškovičova 17/2742, 917 01 Trnava, IČO: 46
713 930, zast. advoconsulting s. r. o., so sídlom Tamaškovičova 17/2742, 917 01 Trnava proti žalovanej:
A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom ulica A. S. C. XXXX/X, XXX XX D., štátna občianka SR, o
zaplatenie 39.770,07 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k.
7Csp/38/2019-700 zo dňa 9. augusta 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu v celom rozsahu p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol (výrok
I.). Ďalej okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol (výrok II.). O trovách konania okresný súd
rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilného sporového poriadku (ďalej v texte
len „CSP“) tak, že žalovanej právo na náhradu trov konania nepriznáva (výrok III.).

1.1 V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa žalobou podanou voči

žalovanej domáhal zaplatenia sumy 39.770,07 Eur s príslušenstvom a náhrady trov konania. Žalobu
odôvodnil tým, že dňa 14.03.2014 uzavrela OTP Banka Slovensko, a. s. ako veriteľ so žalovanou ako
dlžníčkou Zmluvu o OTP refinanc úvere č. XXX/XXXX/XXXX (ďalej len „predmetná zmluva o úvere“),
na základe ktorej poskytla žalovanej „spotrebný úver“ zabezpečený nehnuteľnosťou v sume 42.120,-
Eur a žalovaná sa zaviazala úver vrátiť, zaplatiť úroky a poplatky. V poradí prvým rozsudkom sp. zn.
7Csp/38/2019-167 zo dňa 17.07.2020, vydaným v tejto veci, rozhodol Okresný súd Lučenec tak, že
žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 12.590,05 Eur spolu s úrokom z omeškania

vo výške 3 % p. a. zo sumy 7.742,39 Eur od 30.03.2019 do zaplatenia, a to všetko v lehote 3 dní od
právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania
voči žalobcovi v rozsahu 47,66 %. Proti uvedenému rozsudku súdu prvej inštancie sa žalobca odvolal.
Odvolací súd uznesením sp. zn. 13CoCsp/49/2020-311 zo dňa 15.12.2021 rozsudok okresného súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože po prejednaní odvolania dospel k záveru, že súd
prvej inštancie pri rozhodovaní nezohľadnil skutočnosť, že veriteľ pristúpil k výkonu záložného práva,
o ktorej mal na základe vykonaného dokazovania vedomosť, pričom ako súčasť priznanej sumy priznal

žalobcovi aj náklady súvisiace s dražbou vo výške 1.584,30 Eur. V nadväznosti na uvedené okresný
súd v odôvodnení predmetného rozsudku poukázal na to, že odvolací súd vo svojom zrušujúcom
uznesení tiež uviedol, že v danom prípade ide o spotrebiteľský spor, čo znamená, že súd môže vykonať
aj dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to potrebné pre rozhodnutie vo veci (§ 295 CSP), a pretosúd prvej inštancie mal skúmať platnosť úkonov žalobcu súvisiacich s predčasným zosplatnením úveru,
aj keď žalovaná neplatnosť predčasného zosplatnenia úveru nenamietala a zároveň vzhľadom na to,
že preukázateľne došlo k realizáciu záložného práva, mal sa zaoberať aj tým, v akom rozsahu došlo

k uspokojeniu pohľadávky žalobcu z výťažku dražby, ktorej náklady vo výške 1.584,30 Eur zahrnul do
celkovo žalobcovi priznanej sumy, avšak v akom rozsahu výťažok z dražby ovplyvnil výšku žalobcovi
priznanej sumy neskúmal a pri rozhodovaní nezohľadnil. Okresný súd v odôvodnení odvolaním
napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že v priebehu odvolacieho konania Krajský súd v Banskej Bystrici
uznesením sp. zn. 13CoCsp/49/2020-301 zo dňa 29.09.2021 pripustil na návrh zmenu na strane žalobcu

tak, že namiesto pôvodného žalobcu OTP Banka Slovensko, a. s. vstúpila do konania na strane žalobcu
spoločnosť DPS financial consulting, s. r. o.. Po zrušení v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie
odvolacím súdom a vrátení veci na ďalšie konanie, nariadil súd prvej inštancie vo veci na deň 11. 07.
2022 pojednávanie, kde právny zástupca žalobcu navrhol doplniť dokazovanie, a to vyžiadať z OTP
Banky Slovensko, a. s. výpis z interného bankového systému banky, z ktorého by malo byť zrejmé,
s ktorými splátkami bola žalovaná v omeškaní pred zosplatnením úveru a pre ktorú konkrétnu splátku

úveru pristúpil pôvodný veriteľ k zosplatneniu úveru, nakoľko mal za to, že súd prvej inštancie vo svojom
v poradí prvom rozhodnutí nesprávne vyhodnotil, ktorá splátka vyvolala zosplatnenie úveru tvrdiac, že
touto splátkou nebola splátka splatná 02/2016, ako uviedol v odôvodnení svojho v poradí prvého
rozhodnutia súd prvej inštancie, ale splátka splatná 03/2016, a teda súd prvej inštancie nesprávne
podľa žalobcu ustálil splátku, ktorá zosplatnenie úveru vyvolala. V uvedenej súvislosti okresný súd

v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že po zrušení jeho v poradí prvého rozsudku
odvolacím súdom doplnil dokazovanie, pretože považoval za kľúčové správne posúdenie účinnosti
predčasného zosplatnenia úveru, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že v prejednávanom spotrebiteľskom
spore došlo v priebehu konania k postúpeniu pohľadávky z bankového subjektu na nebankový subjekt,
preto je povinnosťou súdu posúdiť, či boli na postúpenie pohľadávky splnené podmienky v zmysle §

92 ods. 8 zákona č. 438/2001 Z. z. o bankách (ďalej „Zákon o bankách“), a teda či má žalobca aktívnu
vecnú legitimáciu v spore. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie vyzval OTP Banku Slovensko,
a. s. na doloženie výpisu žalovanej z interného bankového systému ohľadne všetkých vykonaných
úhrad zo strany žalovanej pred zosplatnením úveru, ako aj na oznámenie, pre ktorú konkrétnu splátku
pristúpila banka ako pôvodný veriteľ k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. V reakcii na uvedenú

výzvu ČSOB, a. s. (OTP Banka Slovensko, a. s. zanikla v dôsledku zlúčenia s ČSOB, a. s.) uviedla,
že banka pristúpila k zosplatneniu úveru pre splátku splatnú 13.03.2016 a zároveň súdu doručila aj
výpisy z bankového systému ohľadne všetkých vykonaných úhrad žalovanej pred zosplatnením úveru.
Uznesením sp. zn. 7Csp/38/2019-530 zo dňa 10.01.2023 okresný súd vyhovel návrhu žalobcu na
prerušenie konania a konanie prerušil do právoplatného skončenia súdneho konania vedeného na

Okresnom súde Lučenec, pod sp. zn. 13Csp/66/2022 o určenie neplatnosti dražby; v odvolacom konaní
odvolací súd uvedené uznesenie súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrh na prerušenie konania
z tam uvedených dôvodov zamietol. Po právoplatnosti predmetného uznesenia odvolacieho súdu vytýčil
okresný súd na deň 28.06.2023 ďalšie pojednávanie, ktorého termín konania žiadal právny zástupca
žalobcu písomným podaním doručeným okresnému súdu dňa 26. 06. 2023 zrušiť a konanie opätovne

žiadal prerušiť argumentujú tým, že dňa 03. 10.2022 sa uskutočnila dobrovoľná dražba nehnuteľností
pôvodne vo vlastníctve žalovanej, ktoré tvorili predmet záložného práva zabezpečujúceho pohľadávku
uplatnenúvtomtokonaní,pričomdražboudošlokspeňaženiupredmetudražbyakúplnémuuspokojeniu
žalovanej pohľadávky. Uviedol, že na Okresnom súde Lučenec sa pod sp. zn. 13Csp/66/2022 vedie
konanie o určenie neplatnosti držby na základe žaloby podanej žalovanou a keďže sa v konaní o určenie

neplatnosti dražby rieši otázka, ktorá má pre posúdenie stavu a rozsahu uspokojenia pohľadávky
uplatňovanej v tomto konaní význam, je daný podľa žalobcu dôvod na obligatórne prerušenie tohto
konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP. Súd prvej inštancie termín pojednávania nariadeného
na deň 28. 06. 2023 nezrušil, konanie neprerušil, pričom na na základe predbežného právneho
posúdenia sporu žalobcovi uviedol, že súd je povinný ex offo skúmať (nielen na námietku žalovanej),

či žalobca má aktívnu vecnú legitimáciu v spore, a to z toho dôvodu, že bankový úver bol postúpený
na nebankový subjekt, a teda súd sa musí prioritne zaoberať tým, či postúpenie pohľadávky z právneho
predchodcu žalobcu na žalobcu bolo platným postúpením pohľadávky, a to aj vzhľadom na splnenie
podmienok postúpenia, ktoré určuje ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Z uvedeného dôvodu vyzval
súd prvej inštancie právneho zástupcu žalobcu, aby doplnil svoje skutkové tvrdenia a preukázal svoju

aktívnu vecnú legitimáciu v spore a zároveň ho poučil o sudcovskej koncentrácii konania. Právny
zástupca žalobcu uviedol, že banka využila svoje právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru pre
splátku splatnú dňa 13.03.2016, následne výzvou zo dňa 17.05.2016, ktorá bola žalovanej doručená
dňa 20.05.2016 banka upozornila žalovanú ako dlžníčku na omeškanie so splácaním úveru a dňa26.06.2016 vyhlásila úver za predčasne splatný, ktoré oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti
úveru bolo žalovanej doručené dňa 29.06.2016. Na základe uvedeného mal žalobca za to, že boli
splnené podmienky pre platné postúpenie pohľadávky a že je v spore aktívne vecne legitimovaný. Súd

prvejinštancienazákladepredbežnéhoprávnehoposúdeniažalobcoviuviedol,žedosiaľnemázostrany
žalobcu preukázané splnenie druhej podmienky vyplývajúcej z § 92 ods. 8 Zákona o bankách, keďže
uvedené ustanovenie pre platné postúpenie bankového úveru na nebankový subjekt vyžaduje splnenie
dvochzákladnýchpodmienok,atojednakzosplatnenieúveru,resp.konečnúsplatnosťúveruanásledne
splnenie druhej podmienky, ktoré splnenie druhej podmienky doposiaľ nebolo žalobcom preukázané,

a to zaslanie kvalifikovanej výzvy žalovanej pred samotným postúpením pohľadávky. V reakcii na
uvedené právny zástupca žalobcu uviedol, že list zo dňa 26.06.2016 označený ako „Vyhlásenie úveru
za predčasne splatný a oznámenie o začatí výkonu záložného práva“ je výzvou v zmysle ust. § 92
ods. 8 Zákona o bankách, keďže ide o výzvu predchádzajúcu postúpeniu pohľadávky, ktorá bola
žalovanej ako dlžníčke doručená dňa 29.06.2016. Zároveň právny zástupca žalobcu uviedol, že inou
výzvou ako tou, ktorá bola žalovanej zasielaná dňa 26.06.2016 v súčasnosti nedisponuje a požiadal

o odročenie pojednávania za účelom zistenia, či nejaká ďalšia výzva pred postúpením pohľadávky
bola žalovanej zasielaná. Súd prvej inštancie uvedenej žiadosti žalobcu vyhovel a pojednávanie odročil
na deň 09.08.2023, kedy vo veci rozhodol. Uvedeného pojednávania sa žalovaná nezúčastnila, svoju
neúčasť na pojednávaní písomne ospravedlnila, súhlasila s prejednaním veci v jej neprítomnosti. Právny
zástupca žalobcu trval na tom, že podľa jeho názoru sú aj naďalej dané dôvody na prerušenie konania,

nakoľko prebieha súdne konanie (o určenie neplatnosti dražby), v ktorom sa rieši otázka, ktorú nie je súd
v tomto konaní oprávnený riešiť, pričom jej vyriešenie má pre rozhodnutie v tejto veci význam, pretože
podľa žalobcu priamo dopadá aj na aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, „ktorý v súčasnosti, vzhľadom
na aktuálny stav, aktívnu vecnú legitimáciu ani nemôže mať, nakoľko jeho pohľadávka v súčasnosti
neexistuje a nebolo zatiaľ rozhodnuté o tom, či pohľadávka zanikla, resp. nebolo zatiaľ rozhodnuté

o žalobe o určenie neplatnosti dražby, na základe ktorej došlo k uspokojeniu žalovanej pohľadávky“. Vo
vzťahu k požiadavke súdu prvej inštancie adresovanej žalobcovi, aby mu predložil výzvu adresovanú
bankou žalovanej pred postúpením pohľadávky, žalobca uviedol, že dňa 20.05.2016 bola žalovanej
doručená posledná výzva pred zosplatnením, v ktorej jeho právny predchodca vyzval žalovanú na
zaplatenie omeškaných splátok úveru a zároveň ju upozornil na možnosť využitia práva na zosplatnenie

úveru; táto výzva je podľa žalobcu výzvou podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách. „Následne právny
predchodca žalobcu opätovne vyzval žalovanú na plnenie aj dňa 26.06.2016, výzvou označenou ako
„Vyhlásenie úveru za predčasne splatný a oznámenie o začatí výkonu záložného práva“, pričom aj táto
výzva je v zmysle rozhodovacej praxe najvyššieho súdu výzvou pred postúpením pohľadávky“, a teda
sú podľa žalobcu splnené podmienky pre platné postúpenie pohľadávky z banky na nebankový subjekt.

V uvedenej súvislosti žalobca uviedol, že v súčasnosti nie je taká rozhodovacia prax najvyšších súdnych
autorít, ktorá by vyžadovala, aby bolo vo výzve v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách explicitne
uvedené, že ide o výzvu podľa ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách alebo, že táto výzva musí obsahovať
upozornenie na možnosť postúpenia pohľadávky, resp. na možnosť postúpenia pohľadávky z banky na
iný subjekt. Z uvedeného dôvodu bol žalobca presvedčený, že výzva obsiahnutá jednak v liste zo dňa

17.05.2016, ako aj výzva obsiahnutá v liste zo dňa 26.06.2016, ktorou došlo k zosplatneniu úveru, sú
výzvami podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Zároveň je za takúto výzvu (výzvu podľa ust. § 92 ods. 8
Zákona o bankách) možné podľa žalobcu považovať aj samotnú žalobu, ktorá bola žalovanej doručená.

1.2 V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol,

že postúpenie pohľadávky (cesia) je všeobecne upravené v ust. § 524 Občianskeho zákonníka a
spočíva v tom, že do existujúceho záväzku namiesto doterajšieho veriteľa (postupcu) vstúpi nový
veriteľ (postupník) na základe zmluvy, uzavretej medzi nimi. Postúpením pohľadávky teda dochádza
k zmene v osobe veriteľa tak, že novým veriteľom sa stáva postupník, ktorý nadobúda pohľadávku s
príslušenstvom a právami s ňou spojenými. Pri tzv. bankových úveroch, kde postupcom je banka, je pre

platné postúpenie pohľadávky zároveň potrebné dodržiavať podmienky upravené v § 92 ods. 8 Zákona
o bankách. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, môže
byť iba taká pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými (dospelé splátky), a to za predpokladu
predchádzajúcej výzvy banky adresovanej klientovi potom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako
90 kalendárnych dní v omeškaní. Tieto predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie

pohľadávky banky a musia byť v čase postúpenia pohľadávky banky splnené. Prvým predpokladom
platného postúpenia pohľadávky banky je teda splatnosť pohľadávky, či už v dôsledku konečnej
splatnosti úveru alebo účinného zosplatnenia úveru. Banka nemôže postúpiť nebanke živý úver, ale
len pohľadávku z ukončeného úveru a zo živého úveru môže banka postúpiť nebanke len splátky,ktoré sú už splatnými. Z uvedeného dôvodu sa súd prvej inštancie zaoberal najprv posúdením, či banka
zosplatnila úver v súlade so zákonom, nakoľko konečná splatnosť úveru do postúpenia pohľadávky
nenastala. Žalovaná mala uhradiť prvú splátku úveru v zmysle Zmluvy o OTP refinanc úvere zo dňa

14.03.2014 dňa 13.06.2014 vo výške 203,96 Eur a druhú až 321. splátku úveru vo výške 203,94
Eur, vždy k 13. dňu v kalendárnom mesiaci, pričom konečná splatnosť úveru mala nastať až dňa
13.03.2041. V uvedenej súvislosti okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol,
že k mimoriadnemu zosplatneniu úveru môže veriteľ pristúpiť po splnení zmluvných podmienok, tzn. že
zosplatnenie úveru musí byť dojednané v zmluve, resp. v obchodných podmienkach, ktoré sú súčasťou

zmluvy a zároveň aj po splnení zákonných podmienok. Žalobca predložením predmetnej zmluvy o
úvere (čl. VII. bod 1 písm. a), bod 2 písm. e)) preukázal, že jeho právny predchodca bol ako veriteľ
oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, keď sa za podstatné porušenie zmluvných povinností
dlžníka (žalovanej) považovalo aj neuhradenie splatných peňažných záväzkov v termíne ich splatnosti
a následne vyhlásiť úver za predčasne splatný. Z výpisov z účtu žalovanej vyplýva, že žalovaná pred
zosplatnením úveru uhrádzala jednotlivé splátky úveru nepravidelne a v nižších sumách ako podľa

zmluvy mala, čím sa dostala do omeškania so splácaním úveru. Zákonnou podmienkou vyhlásenia
mimoriadnej splatnosti úveru je dodržanie postupu určeného v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka,
v zmysle ktorého veriteľ môže uplatniť svoje právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka najskôr po
uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, keď súčasne upozorní spotrebiteľa
v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Právny predchodca žalobcu „Poslednou

výzvou pred zosplatnením“ zo dňa 17.05.2016 upozornil žalovanú na omeškanie splátok úveru, ako
aj na možnosť vyhlásenia úveru za predčasne splatný v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.
K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru právny predchodca žalobcu pristúpil v zmysle výzvy zo
dňa 26.06.2016 (č. l. 18 spisu) v 10. deň odo dňa doručenia výzvy, pričom z pripojenej doručenky
vyplýva, že žalovaná si predmetnú výzvu prevzala dňa 29.06.2016, čo znamená, že mimoriadna

splatnosť úveru nastala 09.07.2016 (10. deň odo dňa doručenia výzvy žalovanej). Napriek tomu, že
listina „Vyhlásenie úveru za predčasne splatný a oznámenie o začatí výkonu záložného práva“ zo dňa
26.06.2016 nešpecifikuje, kvôli ktorej splátke úveru pristúpil právny predchodca žalobcu k zosplatneniu
úveru, pôvodný veriteľ v reakcii na výzvu súdu prvej inštancie vo svojom vyjadrení doručenom
súdu prvej inštancie dňa 25.07.2022 (č. l. 406 spisu ) uviedol, že k zosplatneniu úveru pristúpil pre

omeškanie splátky splatnej 13.03.2016. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že
k zosplatneniu úveru došlo postupom súladným s ust. § 53 ods. 9 v spojení s ust. § 565 Občianskeho
zákonníka, pretože ak splátkou, ktorá vyvolala mimoriadne zosplatnenie úveru bola (podľa tvrdenia
žalobcu a jeho právneho predchodcu) splátka splatná dňa 13.03.2016, bola žalovaná s uvedenou
splátkou v omeškaní počas mesiacov 04/2016, 05/2016, 06/2016 a do splatnosti najbližšej nasledujúcej

splátky, t. j. do 13.07.2016 veriteľ využil svoje oprávnenie úver zosplatniť (zosplatnenie nastalo dňa
09.07.2016 ). Následne sa súd prvej inštancie zaoberal posúdením splnenia druhej podmienky platnosti
postúpenia pohľadávky z banky na nebankový subjekt, a to najmä s ohľadom na spotrebiteľský charakter
právneho vzťahu medzi stranami sporu a zameral pozornosť na vysporiadanie sa s otázkou platnosti
postúpenia pohľadávky vyplývajúcej zo spotrebiteľskej zmluvy pri aplikácii osobitnej právnej úpravy, a

to zákona č. 483/2001 Zb. o bankách. Konštatoval, že žalobca v konaní tvrdil, že za výzvu v zmysle §
92 ods. 8 Zákona o bankách považuje jednak poslednú výzvu pred zosplatnením zo dňa 17.05.2016,
ako aj vyhlásenie úveru za predčasne splatný zo dňa 26.06.2016 a napokon aj samotné podanie žaloby.
V súvislosti s uvedeným tvrdením žalobcu okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku
uviedol, že výzva podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka nemôže byť výzvou v zmysle st.§ 92 ods.

8 Zákona o bankách a takouto výzvou nemôže byť ani samotné oznámenie o zosplatnení úveru, ale
predpokladá sa výlučná a samostatná písomná výzva banky, že klient je v omeškaní so splnením čo i len
časti svojho záväzku. Poukázal pritom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo/266/2020 zo dňa 31.3.2022 a
na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/75/2020 zo dňa 27.10.2022. Konštatoval, že hoci Zákon o bankách
nevyžaduje, aby banka vo výzve adresovanej klientovi pred postúpením pohľadávky presne citovala

ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ani banke neukladá povinnosť upozorniť klienta na možnosť
postúpenia pohľadávky na iný subjekt, účelom výzvy v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákon o bankách je však
ochrana klienta pred postúpením bankovej pohľadávky nebankovému subjektu, a preto je nevyhnutné,
aby bol klient banky (dlžník) na možnosť postúpenia pohľadávky v takejto výzve upozornený. Ide o
minimálnu požiadavku na splnenie účelu uvedeného v ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, pričom

táto výzva by mala nasledovať až po zosplatnení predmetného úveru. Okrem uvedených rozhodnutí
najvyššieho súdu, poukázal súd prvej inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku aj na
rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14CoCsp/12/2023-150 zo dňa 31.07.2023, v
ktorom Krajský súd v Banskej Bystrici - vychádzajúc z právnej úpravy ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách,ako aj z teleologického výkladu tohto zákonného ustanovenia, sledujúc účel a zmysel tejto právnej
úpravy uviedol, že „pred samotným postúpením pohľadávky banky na iný subjekt vyžaduje zákonná
úprava osobitnú a samostatnú písomnú výzvu banky, v ktorej banka v relevantnej časovej súvislosti

pred samotným uskutočnením postúpenia pohľadávky na iný subjekt, vyzve klienta na eventuálne
zaplatenie a splnenie si zameškaného záväzku voči banke s upozornením, že v súlade s dikciou ust.
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách, pokiaľ aj napriek tejto písomnej výzve banky zostane klient naďalej
nepretržite viac ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len časti peňažného záväzku
voči banke, môže využiť svoje oprávnenie a svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému

záväzku klienta postúpiť inému subjektu, a to aj bez súhlasu klienta. Práve takouto formou je ochrana
klientov účinne, nielen fiktívne zabezpečená“. V súvislosti s citovaným rozhodnutím Krajského súdu
v Banskej Bystrici, okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že v citovanom
rozhodnutí Krajský súd v Banskej Bystrici okrem iného poukázal aj na to, že medzi výzvou, ktorú pre
platné a účinné postúpenie pohľadávky nevyhnutne vyžaduje ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách a
samotným postúpením pohľadávky banky na iného veriteľa, musí byť nevyhnutne aj časová súvislosť,

pričom táto podmienka nie je naplnená, ak od výzvy banky po postúpenie pohľadávky uplynie
značné časové obdobie. V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého
rozsudku uviedol, že v súdenom prípade došlo k postúpeniu pohľadávky uzavretím Zmluvy o postúpení
pohľadávok zo dňa 23.06.2021, pričom výzva pred zosplatnením je datovaná k 17.05.2016, vyhlásenie
úveru za predčasne splatný je datované dňa 26.06.2016 a žaloba bola podaná na okresnom súde dňa

09.04.2019. Zdôraznil, že pokiaľ banka pristúpi k postúpeniu svojej pohľadávky po takmer piatich rokoch
od zosplatnenia úveru, nemožno považovať výzvu obsiahnutú v poslednej výzve pred zosplatnením,
ani vo vyhlásení úveru za predčasne splatný a napokon ani podanie žaloby z 09.04.2019 (viac ako
2 roky pred postúpením pohľadávky) za výlučnú a samotnú výzvu v časovej súvislosti so samotným
postúpením pohľadávky. Výzvu podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ani výzvu ktorou došlo k

zosplatneniu úveru, či samotné podanie žaloby, nemožno považovať za kvalifikovanú výzvu podľa § 92
ods. 8 Zákona o bankách. Konštatujúc, že keďže žalobca nepreukázal splnenie druhej podmienky podľa
§92ods.8prvej vetyZákonaobankách, ktoroujedoručeniesamostatnejvýlučnejvýzvybankyklientovi
(žalovanej) pred postúpením pohľadávky na iný subjekt, je v danom prípade postúpenie pohľadávky pre
nesplnenie zákonných podmienok potrebné považovať za absolútne neplatný právny úkon podľa ust. §

39 Občianskeho zákonníka, na neplatnosť ktorého je súd povinný prihliadať ex offo, a to aj bez námietky
žalovanej. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že keďže zo strany právneho
predchodcu žalobcu neboli na postúpenie pohľadávky splnené zákonné podmienky v zmysle § 92 ods.
8 Zákona o bankách, nemožno postúpenie pohľadávky považovať za platný právny úkon v zmysle ust.
§ 39 Občianskeho zákonníka, a preto konštatujúc, že žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu v spore,

žalobu zamietol.

1.3 Vo vzťahu k návrhu žalobcu na prerušenie konania, okresný súd v odôvodnení odvolaním
napadnutého rozsudku uviedol, že „procesná teória rozoznáva tzv. obligatórne a fakultatívne prerušenie
konania. Prerušenie konania prichádza do úvahy, ak počas konania nastane prekážka postupu konania,

ktoré je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. Súd v týchto prípadoch buď musí konanie
prerušiť, resp. v iných prípadoch konanie preruší alebo urobí iné vhodné opatrenie. Prerušenie konania
upravuje Civilný sporový poriadok v ustanovení § 162 a nasl.. V § 162 CSP sú uvedené 3 zákonné
dôvody pre obligatórne prerušenie konania na základe rozhodnutia súdu. V týchto prípadoch súd
rozhodne o prerušení konania aj bez dispozičného úkonu sporovej strany. Ustanovenie § 163 CSP

upravuje osobitný dôvod prerušenie konania, keď prerušenie navrhnú zhodne obe sporové strany a
podľa ustanovenia § 164 CSP súd môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v
ktorom sa rieši otázka majúca význam pre rozhodnutie súdu, teda ide o prejudiciálnu otázku od ktorej
závisí aktuálne konanie o ktorom súd rozhoduje. Ide teda o fakultatívne prerušenie konania a je na
zvážení súdu, či pristúpi k prerušeniu konania alebo vo veci naopak rozhodne“.

1.4 V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku
konštatoval, že nezistil dôvod na obligatórne, ani fakultatívne prerušenie konania. Zo strany právneho
zástupcu žalobcu mu neboli poskytnuté žiadne nové dôvody na prerušenie konania ako v čase, kedy
žalobca prvýkrát navrhol prerušenie konania, o ktorom návrhu rozhodol tak, že jeho návrhu vyhovel

a konanie prerušil. Odvolací súd s rozhodnutím prvoinštančného súdu nesúhlasil, s argumentáciou
súdu prvej inštancie o potrebe prerušenia konania do právoplatného skončenia konania vedeného na
Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 13Csp/66/2022 o určenie neplatnosti dražby sa nestotožnil,
rozhodnutie prvoinštančného súdu zmenil tak, že návrh žalobcu na prerušenie konania doprávoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Lučenec, pod sp. zn. 13Csp/66/2022
zamietol.

1.5 Ani podanie ústavnej sťažnosti žalobcom proti zmeňujúcemu uzneseniu o návrhu na prerušenie
konania nemá podľa okresného súdu odkladný účinok, v dôsledku čoho by súd musel konanie prerušiť
a počkať do rozhodnutia ústavného súdu o podanej sťažnosti žalobcu, obzvlášť ak po predbežnom
právnom posúdení súd niekoľkokrát žalobcu upozornil, že nemá v konaní preukázanú jeho aktívnu
vecnú legitimáciu z dôvodu postúpenia bankového úveru na nebankový subjekt a nesplnenia podmienok

stanovených podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Pokiaľ žalobca v konaní nepreukázal splnenie
podmienok pre platné postúpenie pohľadávky, a teda neuniesol dôkazné bremeno v súvislosti s
preukázaním svojej aktívnej vecnej legitimácie v tomto konaní, nie je aktívne legitimovaný ani na
podávanie návrhov na prerušenie konania a nemôže byť daný dôvod ani na obligatórne prerušenie
konania do rozhodnutia ústavného súdu, nakoľko nedostatok aktívnej legitimácie bráni súdu v konaní
ďalej pokračovať.

2. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie sa žalobca prostredníctvo svojho právneho
zástupcu odvolal a v odvolaní uviedol, že proti rozsudku súdu prvej inštancie podáva odvolanie,
nakoľko je presvedčený, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd
prvejinštancienevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,žesúdprvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (odvolacie dôvody uplatnené
žalobcom v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP). Žalobca prostredníctvom svojho právneho

zástupcu v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie zamietol návrh na prerušenie konania a tiež záver
súduprvejinštancieoabsenciijehoaktívnejvecnejlegitimácievtomtospore.Poukázalpritomnatiečasti
odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku, kde súd prvej inštancie odôvodnil zamietnutie návrhu
na prerušenie konania a záver o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu a uviedol,
že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je predčasný, pretože v predmetnom konaní

je žalobou na plnenie uplatnené právo veriteľa z porušenia povinnosti dlžníka zaplatiť dlh, ktorý však
po podaní žaloby zanikol z výťažku z dobrovoľnej dražby „(za predpokladu platnosti tejto dražby)“,
avšak on ako žalobca nemá istotu v tom, že jeho pohľadávka skutočne zanikla uspokojením z výťažku z
dobrovoľnejdražby,pretožežalovanánapadlaplatnosťpredmetnejdobrovoľnejdražbypodanímžaloby
nasúd(vedenejnaOkresnomsúdeLučenecpod sp.zn.13Csp/66/2022),pričomlenvkonaní ourčenie

neplatnosti dobrovoľnej dražby môže súd rozhodnúť o tom, či je predmetná dražba platná alebo nie
a keďže platnosť dobrovoľnej dražby je otázkou, od vyriešenia ktorej závisí rozhodnutie súdu v tomto
konaní (konaní o uloženie povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi žalovanú pohľadávku) a túto otázku
nie je súd prvej inštancie ani ako otázku prejudiciálnu v tomto konaní oprávnený riešiť, bolo a stále je
do vyriešenia tejto otázky toto konanie potrebné prerušiť, čo podľa žalobcu znamená, že nebolo možné

v tej tejto veci rozhodnúť.

2.1 V ďalšej časti odvolania žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo vzťahu k jednotlivým,
v odvolaní uplatneným odvolacím dôvodom uviedol závery súdu prvej inštancie spochybňujúcu
argumentáciu. Pokiaľ ide o v odvolaní tvrdené nesprávne právne posúdenie sporu súdom prvej

inštancie, žalobca uviedol, že napriek absencii riadneho odôvodnenia rozhodnutia, ako aj jeho
nezrozumiteľnosti je možné z odvolaním napadnutého rozsudku vyvodiť, že kľúčovou otázkou pre
rozhodnutievovecisamejzpohľadusúduprvejinštancieboloposúdeniesúladupostúpenímpohľadávky
právneho predchodcu žalobcu na žalobcu s ustanovením § 92 ods. 8 Zákona o bankách. V uvedenej
súvislostižalobcavodvolanísúduprvejinštancievytkol,žesazaoberalskúmanímpodmienokpre platné

postúpenie pohľadávky banky v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia Zákona o bankách (§ 92 ods. 8),
a to napriek tomu, že z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že žalobcovi aktívna legitimácia nemusí
svedčiť z iného preukázaného dôvodu, a to z dôvodu zániku ním uplatnenej pohľadávky uspokojením
výťažku z dobrovoľnej dražby, i keď v čase poznania tejto skutočnosti bol zánik jeho pohľadávky
neistý z dôvodu napadnutia platnosti dobrovoľnej dražby žalovanou, čo podľa žalobcu znamená, že do

vyriešenia tejto otázky (otázky platnosti dobrovoľnej dražby), ktorú súd v tomto konaní nie je oprávnený
riešiť, bolo nevyhnutné toto konanie prerušiť.2.2 V súvislosti so záverom súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane
žalobcu, žalobca v odvolaní súdu prvej inštancie vytkol, že nesprávne právne posúdil výzvu jeho
právneho predchodcu obsiahnutú v liste zo dňa 17. 05. 2016, označenom ako „Posledná výzva pred

zosplatnením“, doručenú žalovanej dňa 20. 05. 2016 (ďalej ako „Výzva 1“) a tiež výzvu obsiahnutú v liste
zo dňa 26. 06. 2016, označenom ako „Vyhlásenie úveru za predčasne splatný a Oznámenie o začatí
výkonu záložného práva“, doručenom žalovanej dňa 29. 06. 2016 (ďalej ako „Výzva 2“), ako aj žalobu
na plnenie, na základe ktorej bolo začaté toto sporové konanie. V nadväznosti na uvedené tvrdenie,
žalobca v odvolaní vo vzťahu k „Výzve 1“ uviedol, že podľa ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka

právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä podľa
vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Poukázal na
to, že na pojednávaní konanom na súde prvej inštancie dňa 09.08.2023 uviedol, že je presvedčený,
že vzhľadom na obsah „Výzvy 1“ je zrejmé, že jeho právny predchodca ako bankový veriteľ vyzval
žalovanúnazaplatenieomeškaniasosplácanímčastipeňažnéhozáväzku,keďzobsahutohtoprávneho
úkonu, v ktorom jeho právny predchodca použil slovné spojenie „nakoľko meškáte so splácaním úveru

viac ako 3 splátky žiadame vás o uhradenie dlžnej čiastky najneskôr do 15 dní od doručenia tejto
výzvy“ je nepochybne zrejmé, že jeho právny predchodca mienil vyzvať klienta v omeškaní (žalovanú)
na uhradenie tohto omeškania časti jeho peňažného záväzku a táto výzva bola žalovanej dlžníčke
preukázateľne doručená 20.05.2016. Prejav vôle vyzvať dlžníka na úhradu omeškanej časti peňažného
záväzku je z „Výzvy 1“ podľa žalobcu nespochybniteľný, pričom v predmetnej výzve navyše jeho

právny predchodca upozornil klientku (žalovanú) na eventuálne následky nesplnenia povinnosti, na
ktorej splnenie bola vyzvaná, a to na možnosť vyhlásenia úveru za predčasne splatný a následne na
možnosť využitia všetkých práv vyplývajúcich zo zmluvy, resp. z právnych predpisov na uspokojenie
pohľadávky, a to najmä na realizáciu zabezpečovacích prostriedkov, či súdne vymáhanie pohľadávky.
Vo vzťahu k „Výzve 2“ žalobca v odvolaní poukázal na to, že na pojednávaní konanom na súde prvej

inštancie dňa 09.09.2023 tiež uviedol, že je presvedčený, že za výzvu v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona
o bankách je potrebné považovať aj výzvu obsiahnutú v liste zo dňa 26.06.2016, označenom ako
„Vyhlásenie úveru za predčasne splatný a Oznámenie o začatí výkonu záložného práva.“ Zdôraznil,
že podľa konštantnej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít nie je vylúčené, aby do jednej
listiny bolo pojatých viac právnych úkonov (uznesenie NS ČR sp. zn. 33Odo/410/2006, uznesenie NS

SR sp. zn. 4Cdo/93/2009, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/259/2015). Tak tomu je
podľa jeho názoru aj v prípade listiny právneho predchodcu žalobcu, adresovanej a riadne doručenej
žalovanej a označenej ako „Vyhlásenie úveru za predčasne splatný a Oznámenie o začatí výkonu
záložného práva.“ Do tejto listiny je poňatý okrem prejavu vôle právneho predchodcu žalobcu vyhlásiť
úver, poskytnutýžalovanejprávnympredchodcomžalobcuzapredčasnesplatnýajprejavvôleprávneho

predchodcu žalobcu vyzvať žalovanú na zaplatenie splatnej pohľadávky a navyše aj prejav vôle oznámiť
záložnému dlžníkovi (žalovanej) začatie výkonu záložného práva. Z prvej časti uvedenej listiny je podľa
žalobcu zrejmé, že právny predchodca žalobcu prostredníctvom tejto listiny na jednej strane prejavil vôľu
smerujúcu k zosplatneniu úveru (následkom čoho je strata možnosti dlžníčky splácať úver v splátkach),
pričom ide o samostatný a oddeliteľný právny úkon, nezávislý od právneho úkonu, ktorého cieľom bolo

vyzvať dlžníčku na zaplatenie dlhu, hoci sú oba úkony obsiahnuté v jednej listine. „To, že sa v listine
nachádza zároveň aj výzva veriteľa dlžníčke na zaplatenie peňažného dlhu, ktorou je prejavená vôľa
veriteľa vyzvať dlžníčku na splnenie si peňažného dlhu, je podľa žalobcu zrejmé z toho, že právny
predchodca žalobcu v texte listu (ods. 3 listu) uvádza, že ide (okrem iného aj) o výzvu, pričom podľa
žalobcu nemožno zároveň pochybovať o vôli konajúceho veriteľa, ak v listine adresovanej dlžníčke

uvedie, že ku dňu splatnosti dlhu je povinná dlh zaplatiť a za tým účelom jej ho špecifikuje a uvedie jej
všetky platobné údaje potrebné na splnenie dlhu“. V uvedenej súvislosti žalobca v odvolaní zdôraznil,
že to, že z pohľadu spôsobu jazykového vyjadrenia nie je v liste formulácia „vyzýva“, ale „ste povinný
zaplatiť,“ nemá vplyv na platnosť a dostatočnú určitosť prejavu vôle veriteľa a z neho plynúce právne
dôsledky, ktoré veriteľ takýmto svojím prejavom sledoval. Na podporu vyššie uvedenej argumentácie

žalobca v odvolaní uviedol, že typickou formou písomnej výzvy na zaplatenie peňažného dlhu je
napríkladajfaktúra,pričomtútopovahumáajnaprieksvojmubežnémujazykovémuvyjadreniu,vktorom
zvyčajne nie je expressis verbis obsiahnuté, že veriteľ dlžníka vyzýva na zaplatenie dlžnej sumy. Aj s
odkazom na uvedené a požiadavku výkladu právnych úkonov v súlade s prejavenou vôľou toho, kto
právny úkon robí, ako aj v súlade s ústavnoprávnymi princípmi, najmä v súlade s princípom preferencie

platnosti právneho úkonu (či požiadavkou zdržať sa expanzívneho výkladu právnych noriem v prospech
spotrebiteľa), žalobca v odvolaní uviedol, že má za to, že aj „Výzvu 2“ je potrebné považovať za výzvu
v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. V nadväznosti na uvedené žalobca v odvolaní uviedol,
že za výzvu v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách možno považovať aj žalobu, pričom vychádzajúcz písomného vyjadrenia žalovanej k žalobe, najneskôr vtedy, keď bola žalovanej žaloba doručená,
mala žalovaná objektívne možnosť plniť svoj peňažný záväzok v tam špecifikovanej výške, čo však do
postúpenia pohľadávky neurobila, pričom od oboznámenia sa žalovanej so žalobou uplynula doba

viac ako 90 kalendárnych dní od omeškania žalovanej so splnením peňažného záväzku. K postúpeniu
predmetnej pohľadávky došlo dňa 23.06.2021 a tak ako vyplýva z doposiaľ vykonaného dokazovania,
súčet všetkých omeškaní žalovanej s plnením jej peňažného záväzku voči právnemu predchodcovi
žalobcu v čase pred postúpením pohľadávky presiahol trvanie jedného roka. Uvedené vyplýva z
predloženej tabuľky úhrad, podľa ktorej žalovaná uskutočnila poslednú úhradu dlhu dňa 02.11.2006,

teda po doručení „Výzvy 2“, z čoho je podľa žalobcu zrejmé, že po tejto „Výzve 2“ žalovaná neuhradila
jej nesplnený peňažný záväzok v celom rozsahu s príslušenstvom viac ako rok, pričom tak neurobila
ani „po vyzvaní podaním žaloby na súd“, teda od 09.04.2019, resp. od momentu, kedy sa najneskôr
mohla o výzve obsiahnutej v žalobe dozvedieť, teda 09.09.2019. S ohľadom na vyššie uvedené je
podľa žalobcu potrebné považovať podmienky pre platné postúpenie pohľadávky za splnené, nakoľko
žalovaná dlžníčka bola opakovane (3-krát) písomne vyzvaná na zaplatenie nesplneného peňažného

záväzku, písomné výzvy jej boli preukázateľne doručené, z výziev bolo preukázateľne zrejmé, na aké
plnenie ju veriteľ vyzýva i aké následky bude mať eventuálne neplnenie zo strany žalovanej, ktorá
dobrovoľnou úhradou dlhu právnemu predchodcovi žalobcu mohla predísť postúpeniu pohľadávky,
avšak žalovaná ani napriek týmto skutočnostiam, najmä písomným výzvam a poskytnutiu dostatku
priestoru právnym predchodcom žalobcu na dobrovoľné plnenie, svoj peňažný záväzok neuhradila, a to

podobudlhšiuako1rokoddoručeniavýzvyobsiahnutejvpodanejžalobe,zčohopodľažalobcuvyplýva,
že od doručenia výzvy v podobe podanej žaloby uplynulo viac ako 90 kalendárnych dní nepretržitého
omeškania žalovanej. Na základe uvedeného je postúpenie pohľadávky na základe zmluvy zo dňa
23.06.2021 potrebné podľa žalobcu považovať za platné a aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore
za danú.

2.3 Žalobca v odvolaní ďalej (v časti označenej ako „K odkazovaným rozhodnutiam dovolacieho súdu“)
uviedol, že súd prvej inštancie odôvodnil „odmietnutie vyššie uvedených výziev („Výzvy1“, „Výzvy 2“
a žaloby) ako výziev vyžadovaných ustanovením § 92 ods. 8 Zákona o bankách s poukazom na
závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/266/2020 zo dňa 31.03.2022 a

tiež z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/75/2020 zo dňa 27.10.2022, v zmysle ktorých
mal Najvyšší súd SR, ako súd dovolací, dospieť k záverom, že výzva v zmysle § 53 ods. 9 zákona
č. 40/1964 Zb., Občianskeho zákonníka nesplnila funkciu výzvy v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o
bankách a zároveň, že zosplatnenie úveru v zmysle ust. § 565 Občianskeho zákonníka taktiež nemožno
považovať za výzvu v zmysle tohto ustanovenia. K uvedeným záverom súdu prvej inštancie, týkajúcim

sa „odmietnutia vyššie uvedených výziev“, vychádzajúcim z rozhodnutí dovolacieho súdu žalobca v
odvolaní uviedol, že má za to, že súd prvej inštancie tieto rozhodnutia dovolacieho súdu (a v nich
obsiahnuté závery) nesprávne interpretoval, keď vo vzťahu k výzve realizovanej právnym predchodcom
žalobcu v zmysle ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že takéto upozornenie
banky (upozornenie zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka) nie je výzvou zmysle ust. § 92

ods. 8 Zákona o bankách. Takýto záver súdu prvej inštancie nie je podľa žalobcu správny, nakoľko v
tam dovolacím súdom prejednávaných veciach sa na súdoch nižších inštancií nepodarilo žalobcom
(právnym nástupcom banky) preukázať, že by banka vôbec zaslala takéto upozornenie príslušnému
adresátovi (klientovi - dlžníkovi v omeškaní), preto podľa žalobcu nemohla takáto výzva plniť funkciu
výzvy v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách.

2.4 Žalobca sa v odvolaní dotkol aj „ústavných princípov nevyhnutných pre ústavne súladný výklad
a aplikáciu práva v predmetnej veci“ a uviedol, že za účelom výkladu výziev právneho predchodcu
žalobcu, smerujúceho k posúdeniu jeho súladu s požiadavkami príslušných ustanovení právnych
predpisov je nevyhnutné, aby súd pri výklade a aplikácii týchto ustanovení a pri posudzovaní obsahu

predmetných výziev neopomenul ústavné princípy majúce za účel zabezpečiť správne a spravodlivé
rozhodnutie,atonajmäprincíplegality,princíppreferencieplatnostiprávnehoúkonu,princípodmietnutia
prílišného formalizmu, či princíp odmietnutia expanzívneho výkladu právnej úpravy zameranej na
ochranu spotrebiteľa. Zdôraznil, že z vyššie uvedených princípov je zrejmé, že od všeobecného
súdu sa pre spravodlivé usporiadanie vzťahov sporových strán vyžaduje, aby v prípade možnosti

takého výkladu, ktorý umožňuje záver o platnosti určitého právneho úkonu, použil tento výklad
pred výkladom smerujúcim k jeho neplatnosti, pričom uvedené platí o to viac, ak zákon nevyžaduje
určité konanie od jednej zo zmluvných strán, no súd napriek tomu sankcionuje zmluvnú stranu za
také (ne)konanie, ktoré jej zákon neukladá. Na uvedenom nič podľa žalobcu nemení ani skutočnosť,že v danom prípade ide o spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu, a to najmä s poukazom
na požiadavku neinterpretovať ochranu spotrebiteľa nad rámec interpretačných štandardov, vrátane
teleologického výkladu právnej normy; v uvedenej súvislosti poukázal žalobca v odvolaní na závery

Ústavného súdu SR, formulované v náleze sp. zn. I. ÚS 332/2019-41 zo dňa 04. 02. 2020, v ktorom
Ústavný súd SR okrem iného konštatoval, že „Aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou
súčasného súkromného práva, postavenie spotrebiteľov je nutné interpretovať triezvo, neutrálne ako
akékoľvek iné inštitúty s tým, že táto ochrana je už súčasťou zákonnej normy ako účel právnej normy
a už nepotrebuje osobitnú expanzívnu interpretáciu nad rámec interpretačných štandardov vrátane

teleologického výkladu. Koncept ochrany spotrebiteľa v klasickom poňatí nie je v napätí s ústavou,
ale to neznamená, že je priamo ústavným princípom (PL. ÚS 11/2016, rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C-42/15 z 9. 11. 2016 vo veci Home Credit Slovakia, a. s. proti Kláre Bíróovej)“.
V nadväznosti na uvedené žalobca v odvolaní uviedol, že má za to, že i napriek skutočnosti, že
predmetný spor má základ v spotrebiteľskej zmluve, nie je potrebné vykladať akékoľvek príslušné
ustanovenia právnych predpisov smerujúcich k ochrane spotrebiteľa (ako slabšej zmluvnej strany) nad

rámec výkladových štandardov, preto ani v predmetnej veci nie je v súlade s ústavnými princípmi žiadať
od veriteľa také konanie, ktoré mu zákon neukladá, a to pod následkom neplatnosti právneho úkonu.

2.5 V časti odvolania označenej ako „K nesprávnym skutkovým záverom a k nedostatočnému
dokazovaniu“, žalobca uviedol, že je presvedčený, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie za

účelom zistenia doručovania žaloby ako výzvy, keďže len stručne konštatoval, že žalobca poukázal na
skutočnosť,žežalobamábyťpovažovanázapísomnúvýzvuvzmysleust.§92ods.8Zákonaobankách
a obmedzil sa na konštatovanie jej podania dňa 09. 04. 2019. Súd prvej inštancie už ďalej neskúmal kedy
došla žaloba do dispozičnej sféry žalovanej, prípadne kedy jej bola doručená. V súvislosti s uvedeným
sa súd prvej inštancie nezaoberal ani skúmaním kedy došlo k uplynutiu zákonom požadovanej lehoty

90 kalendárnych dní od nepretržitého omeškania so zaplatením peňažného záväzku, na zaplatenie
ktorého bola žalovaná výzvou v žalobe vyzvaná. Obdobné podľa žalobcu platí i ku skúmaniu nákladov
spojených s neúspešným výkonom záložného práva. Súd prvej inštancie teda podľa žalobcu dospel na
základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým záverom, keď dospel k záveru, že neboli
preukázané písomné výzvy právneho predchodcu žalobcu v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách.

V súvislosti s porušením práva na spravodlivý proces pre absenciu riadneho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia, žalobca v odvolaní uviedol, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
neposkytuje odpovede na vyššie naznačené otázky, ktoré však majú pre správne rozhodnutie súdu
prvej inštancie vo veci samej zásadný význam, rovnako ako majú podľa žalobcu zásadný význam
i pre správne rozhodnutie o možnom prerušení konania. Súd prvej inštancie vydal podľa žalobcu

prekvapivé a arbitrárne rozhodnutie, keďže sa nevysporiadal so základnou argumentáciou žalobcu,
príliš expenzívne a formalisticky hodnotil skutočnosti zásadné pre rozhodnutie vo veci samej i pre
prerušenie konania v prospech žalovanej ako spotrebiteľa, pričom nesprávne a nedostatočne odkazoval
na rozhodovaciu prax dovolacieho súdu a najmä svoje rozhodnutie oprel o nesprávnu rozhodovaciu
prax odvolacieho súdu, ktorý nie je najvyššou súdnou autoritou, čo podľa žalobcu vyústilo do podania

rozhodnutia, ktorým bolo porušené právo žalobcu na súdnu ochranu i právo žalobcu na spravodlivý
proces. Vo vzťahu k „inej vade konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“,
žalobca v odvolaní uviedol, že z vykonaného dokazovania ako i zo skutkových a právnych tvrdení
žalobcu vyplýva, že opakovane v tomto konaní poukazoval na skutočnosť, že „si nemôže byť istý svojou
aktívnou legitimáciou v tomto konaní o uloženie povinnosti, a to z toho dôvodu, že jeho pohľadávka

po podaní žaloby v celom rozsahu zanikla uspokojením z výťažku z dobrovoľnej dražby, pričom však
zároveň platí, že platnosť tejto dražby bola napadnutá žalobou o určenie neplatnosti dražby, vedenej na
Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 13Csp/66/2022 a otázku platnosti tejto dražby (ako predpokladu
pre zánik pohľadávky uspokojením z jej výťažku) je oprávnený riešiť výlučne súd v konaní o určenie
neplatnosti dražby, preto sú dané dôvody na prerušenie tohto konania aj bez návrhu“. V uvedenej

súvislosti žalobca v odvolaní uviedol, že neprerušením tohto konania, zaťažil súd prvej inštancie toto
konanie inou vadou, ktorá viedla k nesprávnemu (ne)rozhodnutiu o prerušení konania bez návrhu
a následne aj k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci samej z dôvodu jeho predčasnosti.

2.6 V závere odvolania žalobca uviedol, že na základe všetkých skutočností uvedených v odvolaní má za

to, že závery súdu prvej inštancie, formulované v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku, o ktoré
súd prvej inštancie oprel svoje rozhodnutie, nie sú správne, súd prvej inštancie k ním dospel najmä na
základe nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj na základe nesprávnych skutkových záverov
vyplývajúcich z nedostatočného dokazovania a z nesprávneho postupu súdu, a preto navrhol, abyodvolací súd pred rozhodnutím o druhom výroku zmenil prvý výrok odvolaním napadnutého rozsudku
Okresného súdu Lučenec č. k. 7Csp/38/2019-700 zo dňa 09. 08. 2023 tak, že pred rozhodnutím vo veci
samej konanie preruší do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Lučenec pod

sp. zn. 13Csp/66/2022 (o určenie neplatnosti dražby) a by po pominutí dôvodov na prerušenie konania
druhý výrok odvolaním napadnutého rozsudku zmeniltak, že žalobe vyhovie a uloží žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 39.770,07 Eur, úroky (z úveru) za obdobie do 29. 03. 2019 vo výške
3.514,16 Eur, úroky z omeškania za obdobie do 29. 03. 2019 vo výške 3.248,57 Eur, úrok v sadzbe 2,5 %
ročne zo sumy 39.770 Eur od 30. 03. 2019 do zaplatenia, ale najviac do 13. 03. 2041, úroky z omeškania

v sadzbe 3 % ročne zo sumy 39.770,07 Eur za obdobie od 30. 03. 2019 do zaplatenia a poplatky
za dražobné konanie vo výške 1.584,30 Eur („náklady neúspešného výkonu záložného práva), a to
všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a prizná žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu
trov konania pred súdom prvej inštancie i odvolacieho konania v plnom rozsahu; pre prípad, že odvolací
súd potvrdí zamietnutie návrhu na prerušenie konania, žalobca navrhol, aby odvolací súd toto konanie
(vedené na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 7Csp/38/2019) prerušil do právoplatného skončenia

konania vedeného na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 13Csp/66/2022, pretože podľa jeho názoru
je daný dôvod na obligatórne prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP, čo podľa žalobcu
znamená, že tunajší súd musí konanie prerušiť, a to bez návrhu (§ 162 ods. 2 CSP).

3.Žalovanávovyjadreníkodvolaniužalobcu,ktorébolodoručenéOkresnémusúduLučenecdňa29.02.

2024 (č. l. 780-782 spisu) okrem iných skutočností uviedla, že „predpokladá, že odvolací súd podriadi
konanie žalobcu a jeho právneho predchodcu testu existencie, splatnosti a preukázania pohľadávky
čo do dôvodu a výšky ako aj testu splnenia všetkých hmotnoprávnych podmienok pre postúpenie
pohľadávky na žalobcu“.

4. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP) prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu a z dôvodov
daných ust. § 379 a ust. § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP (a
contrario) a odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vo
výroku vecne správny v celom rozsahu potvrdil.

5. Po prejednaní odvolania žalobcu odvolací súd uvádza, že z obsahu odvolania žalobcu vyplýva,
že žalobca prostredníctvom odvolacích dôvodov uplatnených v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b),
d), e), f) a h) CSP v odvolaní v zásade namietal dva závery súdu prvej inštancie, a to a) záver súdu
prvej inštancie premietnutý do výroku I. odvolaním napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie
návrh žalobcu na prerušenie konania (do právoplatného skončenia konania o určenie neplatnosti

dražby, vedeného na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 13Csp/66/2022) zamietol a b) záver súdu
prvej inštancie premietnutý do výroku II. odvolaním napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie
žalobu zamietol, vychádzajúc zo záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu
z dôvodu, že postúpenie pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu na žalobcu je neplatný právny
úkon, pretože „nebola splnená druhá podmienka na postúpenie pohľadávky banky na nebankový

subjekt, vyplývajúca z ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, a to výlučná a samostatná výzva banky
v časovej súvislosti so samotným postúpením“. Pokiaľ ide o žalobcom namietané zamietnutie návrhu na
prerušenie konania, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého
rozsudku jasne a zreteľne vysvetlil dôvody zamietnutia návrhu na prerušenie konanie, keď v odseku
22. odôvodnenia rozsudku, na strane 11. v poslednom odstavci uvedeného odseku uviedol, že „pokiaľ

žalobca v konaní nepreukázal splnenie podmienok pre platné postúpenie pohľadávky, a teda neuniesol
dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním svojej aktívnej vecnej legitimácie v tomto konaní, nie je
aktívne legitimovaný ani na podávanie návrhov na prerušenie konania a nemôže byť daný dôvod ani na
obligatórne prerušenie konania do rozhodnutia ústavného súdu, nakoľko nedostatok aktívnej legitimácie
žalobcu bráni súdu v konaní ďalej pokračovať“. V nadväznosti na uvedené odvolací súd uvádza, že

podľaodbornejspisbyaustálenejsúdnejpraxenajvyššíchsúdnychautorít,sa„vecnoulegitimáciou,čiuž
aktívnou alebo pasívnou vo všeobecnosti rozumie oprávnenie alebo povinnosť strán sporu, vyplývajúce
z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má tá zo strán sporu, ktorej svedčí stav vyplývajúci z hmotného
práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo kto je nositeľom
subjektívnejpovinnosti(pasívnavecnálegitimácia),oktorýchsavkonanírozhoduje“.Žalobcavodvolaní

na jednej strane namieta, že dôvody absencie jeho aktívnej vecnej legitimácie v spore, uvádzané súdom
prvej inštancie neobstoja, zároveň však v odvolaní v rámci nesúhlasu so zamietnutím jeho návrhu na
prerušenie konania, v časti týkajúcej sa inej vady konania, argumentuje tým, že až do právoplatného
skončenia konania o určenie neplatnosti dražby, si nemôže byť istý svojou aktívnou legitimáciou v tomtospore, a preto mal súd prvej inštancie podľa jeho presvedčenia konanie prerušiť, či na inom mieste
odvolania súdu prvej inštancie vytýka, že posudzoval jeho aktívnu vecnú legitimáciu z hľadiska platného
postúpenia pohľadávky v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, napriek tomu, že z vykonaného

dokazovania bolo zrejmé, že žalobcovi aktívna legitimácia nemusí svedčiť z iného preukázaného
dôvodu, a to z dôvodu zániku ním uplatnenej pohľadávky uspokojením z výťažku z dobrovoľnej
dražby s tým, že ak by bol súd prvej inštancie posudzoval jeho aktívnu vecnú legitimáciu v spore
z uvedeného hľadiska dospel by k záveru, že je potrebné konanie prerušiť. Po prejednaní odvolania
žalobcu odvolací súd uvádza, že uvedenú odvolaciu argumentáciu žalobcu nemožno považovať za

opodstatnenú, pretože nekorešponduje s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít,
konkrétne s rozhodnutím NS SR sp. zn. 4Cdo/162/2020 z 27. 10. 2021, uverejneným v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 2/2022 pod R 6, ktorého
právna veta znie: „V sporoch s ochranou slabšej strany súd skúma vecnú legitimáciu z úradnej
povinnosti. Dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8, vety prvej Zákona
o bankách pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepoprel

s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa“) a tiež s rozhodnutím NS SR publikovaným v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018 pod R 60/2018, ktorého právna veta
znie: „Postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách je neplatný právny úkon“. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie postupoval
správne – v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, keď vzhľadom na to,

že v danom prípade došlo k postúpeniu žalovanej pohľadávky z banky na nebankový subjekt skúmal
dannosť aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu primárne z hľadiska toho, či žalovaná pohľadávka
bola z právneho predchodcu žalobcu postúpená na žalobcu platne, t. j. v súlade s ust. § 92 ods. 8 Zákona
o bankách, čo znamená, že ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nie je nositeľom práva,
o ktorom sa v konaní rozhoduje, pretože z dôvodov uvedených v odôvodnení odvolaním napadnutého

rozsudku nebola na neho žalovaná pohľadávka platne postúpená, nemal žiadny právne relevantný
dôvod posudzovať otázku aktívnej legitimácie žalobcu z iného, žalobcom tvrdeného dôvodu a následne
rozhodol správne, keď návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol, pretože vzhľadom na dôvod
zamietnutia žaloby – nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, nebol daný dôvod na prerušenie
konania, a to ani dôvod na prerušenie konania opakovane uvádzaný v odvolaní žalobcom. V uvedenej

súvislosti len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že uspokojenie žalovanej pohľadávky po podaní žaloby
niektorým zo spôsobov jej splnenia, vrátane uspokojenia žalovanej pohľadávky z výťažku z dobrovoľnej
dražby, je dôvodom na zamietnutie žaloby, pretože v priebehu konania odpadol predmet sporu a nie
preto, že v dôsledku uspokojenia žalovanej pohľadávky po podaní žaloby nastala absencia aktívnej
vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý by bol inak (v prípade platného postúpenia pohľadávky)

v spore aktívne vecne legitimovaný, tak ako to účelovo, vo vzťahu k prerušeniu konania prezentuje
v odvolaní žalobca.

6. Pokiaľ ide o žalobcom v odvolaní namietané posúdenie splnenia predpokladov na platné postúpenie
pohľadávky právneho predchodcu žalobcu na žalobcu z hľadiska ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách

súdom prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že z obsahu odôvodnenia odvolaním napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd prvej inštancie, potom čo si na základe výzvy
adresovanej právnemu predchodcovi žalobcu ustálil, že splátkou, pre omeškanie s úhradou ktorej
pristúpil právny predchodca žalobcu k zosplatneniu úveru (splátka, ktorá vyvolala zosplatnenie úveru)
bola splátka splatná dňa 13. 03. 2016 skúmal, či boli v danom prípade splnené podmienky na platné

postúpenie pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu na žalobcu (z banky na nebankový subjekt)
vyplývajúce z ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, teda skúmal to, či predmetom postúpenia bola splatná
pohľadávka právneho predchodcu žalobcu (prvá podmienka) a či právny predchodca žalobcu postúpil
pohľadávku až po tom, čo vyzval žalovanú ako dlžníčku na plnenie dlžných splátok úveru kvalifikovanou
výzvou podľa§92ods.8Zákonaobankách(druhá podmienka).Súdprvejinštancie dospelkzáveru,že

prvá podmienka platného postúpenia pohľadávky z banky na nebankový subjekt bola v danom prípade
splnená (viď odsek 15. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie), pokiaľ však ide o druhú podmienku
platného postúpenia pohľadávky banky na nebankový subjekt, tu súd prvej inštancie dospel k záveru, že
za výzvu v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemôže byť v danom prípade považovaná výzva
právneho predchodcu žalobcu pred zosplatnením úveru zo dňa 17. 05. 2016 (označovaná žalobcom

v odvolaní ako „Výzva 1“), ani výzva právneho predchodcu žalobcu zo dňa 26. 06. 2016, ktorou bol
úver právnym predchodcom žalobcu vyhlásený za predčasne splatný (označovaná žalobcom v odvolaní
ako „Výzva 2“), či samotné podanie žaloby a keďže žalobca nepreukázal splnenie druhej podmienky
vyžadovanej ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách - samostatnú a výlučnú výzvu podľa § 92 ods. 8Zákona o bankách pred postúpením pohľadávky, adresovanú a doručenú do dispozičnej sféry žalovanej
v časovej súvislosti so samotným postúpením, dospel k záveru, že postúpenie pohľadávky je potrebné
považovať za absolútne neplatný právny úkon podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, na neplatnosť

ktorého je súd povinný ex offo prihliadať, a to aj bez námietky žalovanej a žalobu pre nedostatok aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu zamietol.

7. Po prejednaní odvolania žalobcu z hľadiska uvedenej odvolacej námietky žalobcu, odvolací súd
uvádza, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje pokiaľ ide o výrok týkajúci sa zamietnutia žaloby

za vo výroku vecne správne, pretože v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu
SR (rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/2/2023 zo dňa 25. 01. 2024 a rozhodnutie NS SR sp. zn.
5Cdo/ 197/2022 zo dňa 26. 06. 2024) v zmysle ktorej „pre platný úkon zosplatnenia je zo strany
veriteľa nevyhnutné, aby v tomto úkone presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo
a predčasne zosplatnil dlh“ dospel k záveru, že žalobca nepreukázal už splnenie prvej podmienky na
platné postúpenie pohľadávky z banky na nebankový subjekt, a to že predmetom postúpenia bola

splatná pohľadávka banky. Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca žalobcu vyzval žalovanú
na zaplatenie dlžnej sumy s upozornením na možnosť zosplatnenia úveru listinou zo dňa 17. 05. 2016,
označenou ako „Posledná výzva pred zosplatnením“, ktorá je výzvou v zmysle ust. § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka. Z obsahu uvedenej listiny je zrejmé, že veriteľ OTP Banka Slovensko, a. s.
dlžníčke(žalovanej)oznamuje,že„nakoľkomeškáso splácanímúveruvyplývajúcehozoZmluvyoúvere

č. 004/4005/14SU viac ako 3 splátky, žiada ju o uhradenie dlžnej čiastky, ktorá je k 16. 5. 2016 vo výške
1 139,94 Eur na účet vedený v OTP Banka Slovensko, a. s. (tam špecifikovaný), najneskôr do 15 dní
od doručenia výzvy; uvedenie splátky, pre ktorú veriteľ zvažuje zosplatnenie úveru v predmetnej listine
absentuje. Z listiny označenej ako „Vyhlásenie úveru za predčasne splatný a oznámenie o začatí výkonu
záložného práva“ zo dňa 26. 06. 2016 vyplýva, že veriteľ OTB Banka Slovensko, a. s. oznamuje dlžníčke

(žalovanej), že s účinnosťou v 10. deň odo dňa doručenia výzvy vyhlasuje mimoriadnu splatnosť úveru,
ktorý jej bol poskytnutý na základe Zmluvy o úvere č. 004/4005/14SU vo výške 42 120 Eur, pričom k 25.
06. 2016 dlžná suma vyplývajúca z uvedenej zmluvy predstavuje sumu 1 215,67 Eur a celý záväzok
vyplývajúci z uvedenej zmluvy predstavuje k 25. 06. 2016 sumu 41 465,82 Eur, ktorú je povinná zaplatiť
v deň účinnosti zosplatnenia úveru s tým, že v prípade nevyrovnania záväzkov do stanoveného termínu

má považovať uvedený list za oznámenie o začatí výkonu záložného práva; uvedenie splátky, pre ktorú
veriteľ zosplatnil úver v predmetnej listine absentuje.

8. Po prejednaní odvolania žalobcu odvolací súd, stotožňujúc sa so závermi uvedenými v rozhodnutiach
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/2/2023 a sp. zn. 5Cdo/ 197/2022 dospel k záveru, že neuvedenie

splátky, pre ktorú veriteľ zosplatnil dlh v listine, ktorou veriteľ oznámil dlžníkovi predčasné zosplatnenie
úveru a ani vo výzve na zaplatenie, realizovanej v zmysle ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, má
za následok neplatné zosplatnenie úveru. Neuvedenie splátky, pre ktorú došlo k vyhláseniu predčasnej
splatnosti úveru umožňuje veriteľom modifikovať skutkový stav (tak ako v tomto prípade, kde až na
základe výzvy súdu prvej inštancie veriteľ oznámil súdu prvej inštancie, že splátkou, ktorá vyvolala

zosplatnenie úveru bola splátka splatná dňa 13. 03. 2016) tak, aby podmienky pre vyhlásenie predčasnej
splatnosti úveru boli splnené, čo je z hľadiska ochrany spotrebiteľa neakceptovateľné, pretože priemerný
spotrebiteľ, často v konaní nezastúpený právnym zástupcom, spravidla nie je spôsobilý na takúto
modifikáciu skutkového stavu relevantne reagovať, čím okrem iného dochádza k narušeniu princípu
rovnostizbranívkonaní.Vuvedenejsúvislostiodvolacísúduvádza,žeuvedeniesplátky,prektorúveriteľ

pristúpil k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru vyplýva z požiadavky ochrany spotrebiteľa ako slabšej
strany sporu. Uvedenie splátky, pre ktorú veriteľ mieni dlh zosplatniť už vo výzve na zaplatenie podľa
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, resp. v oznámení o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru totiž
veriteľovi neumožňuje následne dotvárať skutkový stav takým spôsobom, aby bolo možné polemizovať
pre ktorú splátku veriteľ k zosplatneniu úveru pristúpil. Uvedenie splátky, pre ktorú došlo k predčasnému

zosplatneniu úveru pri aplikácii podmienok uvedených v ustanovení § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho
zákonníka dáva jednoznačnú odpoveď na otázku, či veriteľ úver predčasne zosplatnil platne. Bez
uvedenia splátky, pre ktorú veriteľ mieni dlh zosplatniť nie je výzva na zaplatenie dostatočne určitá
a bez uvedenia splátky, pre ktorú veriteľ dlh zosplatnil, nie je dostatočne určitý ani právny úkon, ktorým
veriteľ realizoval predčasné zosplatnenie úveru. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd

k záveru, že pokiaľ právny predchodca žalobcu v „Poslednej výzve pred zosplatnením“ zo dňa 17. 05.
2016 neuviedol splátku, pre ktorú mieni dlh zosplatniť a vo „Vyhlásení úveru za predčasne splatný
a oznámení o začatí výkonu záložného práva“ zo dňa 26. 06. 2016 neuviedol splátku, pre ktorú dlhzosplatnil, uvedené jednostranné právne úkony žalobcu nie sú dostatočne určité, a preto ich nemožno
z dôvodu ich neurčitosti (§ 37 Občianskeho zákonníka) považovať za platné.

9. Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
podľa ust. § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu potvrdil konštatujúc, že zotrvávanie žalobcu na požiadavke
prerušenia tohto konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Lučenec
pod sp. zn. 13Csp/66/2022 nemá relevantné opodstatnenie okrem iného aj z toho dôvodu, že konanie
vedené na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 13Csp/66/2022 je uznesením Okresného súdu Lučenec

sp. zn. 13Csp/66/2022-415 zo dňa 14. marca 2023 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 13CoCsp/11/2023 zo dňa 28. februára 20254 prerušené „do nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej v spore vedenom na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn.
7Csp/38/2019“, t. j do právoplatného skončenia tohto konania, čo znamená, že pokiaľ by aj boli
v danom prípade splnené podmienky na prerušenie tohto konania (čo z vyššie uvedených dôvodov nie
sú), vznikla by vzhľadom na prerušenie konania vedeného na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn.

13Csp/66/2022 (až do právoplatného skončenia tohto konania) zacyklená situácia, keď by bolo toto
konanie prerušené do právoplatného skončenia tiež prerušeného konania.

10. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva, pretože jej

preukázateľne žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

11. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 393 ods.
2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,

d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky

tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej

pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.