Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, December 16, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/138/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7616203045
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denisa Novotná Mlinárcsiková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7616203045.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej

a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a Mgr. Miloša Greguša v spore žalobcov v 1. rade A. B. C., nar.
XX.X.XXXX, bývajúcom v D. E. XX, zastúpeného na základe plnej moci žalobkyňou v 3. rade C. B., v 2.
rade mal. C. B., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcom v D. E. XX, zastúpeného zákonným zástupcom F. A. B.,
nar. X.XX.XXXX, bývajúcom v D. E. XX, v 3. rade C. B., nar. XX.X.XXXX, bývajúcej v D. E. XX proti
žalovanému Mestu Spišské Podhradie so sídlom v Spišskom Podhradí na Mariánskom námestí č. 37,
IČO: 00 329 622, právne zastúpeného JUDr. Mariánom Rušinom PhD., advokátom, so sídlom v G. H.
I. J. E. XX v konaní o vylúčenie veci z exekúcie a náhradu škody, o odvolaní žalobcov v 1., 2. a 3. rade

proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. 4C/64/2016-393 zo dňa 10.4.2024 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom v 1. až 3. rade
v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol (výrok I) a žalovanému voči žalobcom
v 1. až 3. rade priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých si súd prvej
inštancie vymienil rozhodnúť samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok II).

2. V odôvodnení uviedol, že žalobcovia v 1. až 3. rade (ďalej len žalobcovia) sa žalobou podanou
na súde dňa 25.2.2016, domáhali proti žalovanému Mestu Spišské Podhradie vylúčenia ich osobného
motorového vozidla Volvo V40, ev. č. K., rok výroby 1996, z exekúcie predajom hnuteľných vecí
vykonanej súdnym exekútorom Ing. Mgr. Radoslavom Kešeľakom, so sídlom Exekútorského úradu v
Spišskej Novej Vsi, pod č. EX XXXX/XXXX-X a zrušenia blokácie tohto vozidla na ODI. Zároveň si
uplatnili trovy konania. Žalobu odôvodnili tým, že súdny exekútor vykonal na základe poverenia súdu č.

EX 1911/2015R-7 exekúciu v prospech oprávneného Mesta Spišské Podhradie proti povinnému F. A.
B., o vymoženie pohľadávky 124,74 Eur s prísl. v rozpore s ust. daňového poriadku. Súdný exekútor
vykonáva exekúciu na základe výkazu daňových nedoplatkov č. 108/2015 Ma, ktorý vydalo Mesto
Spišské Podhradie dňa 21.12.2015. Poverenie na vykonanie exekúcie vydal Okresný súd Spišská Nová
Ves, č. 5810104272 zo dňa 21.1.2016. Výkaz daňových nedoplatkov nie je právoplatný a vykonateľný
a nie je exekučným titulom pre začatie exekúcie. Spoluvlastníkmi osobného motorového vozidla sú
C. B., A. B. ml. a mal. C. B., a to na základe úverovej zmluvy zo dňa 17.3.2014 a kúpnej zmluvy č.

1222013 z 20.3.2014. Osobné motorové vozidlo bolo zakúpené zo zdravotných dôvodov A. B. ml. a C.
B.. Na základe uvedeného žiadali žalobcovia vylúčenie osobného motorového vozidla z exekúcie. Dňa
26.2.2016 žalobcovia doplnili návrh. Žalobkyňa v 3. rade uviedla, že dňa 26.2.2016 prostredníctvom
bankomatu zistila, že účet manžela F. A. B. je zablokovaný súdnym exekútorom Ing. Mgr. RadoslavomKešeľakom na základe poverenia Okresného súdu Spišská Nová Ves č. 5810104272 z 21.1.2016. Bol
zablokovaný účet, na ktorý chodí jej príjem, ako aj príjem na dve maloleté deti. V zmysle exekučného
poriadku, nemožno zraziť z účtu povinného životné minimum, výživné pre manželku a výživné pre

dve maloleté deti. Tieto finančné prostriedky nepodliehajú exekúcii. Na základe uvedeného žiadali o
uvoľnenie týchto finančných prostriedkov. Dňa 15.3.2016 žalobcovia zaslali súdu zmenu návrhu na
vylúčenie veci z exekúcie a doplnenie návrhu na vylúčenie veci z exekúcie. Žalobu nazvali ako návrh
na vylúčenie veci z exekúcie a doplnenie návrhu na vylúčenie veci z exekúcie, a uplatnenie škody
tretích osôb proti nezákonnej exekúcii a spôsobenej škode touto exekúciou. Súčasne uviedli, že súdny

exekútor im zablokoval účet v A. B., a to bez ich vedomia a tým došlo k ohrozeniu ich rodiny, nakoľko
siahol na sumy, ktoré nepodliehajú exekúcii a tiež zablokovaním účtu nebola uhradená splátka 61,85
Eur mesačne za osobné motorové vozidlo Volvo V40. Rovnako preto nebolo zaplatené inkaso, škola,
stravné. Zablokovaním účtu vznikla predbežne škoda 2.230,21 Eur. Zablokovaním vozidla vznikla ďalšia
škoda, a to neuhradené poistky, oprava a servis vozidla, STK. Týmto konaním vznikla predbežne škoda
577,00 Eur. Svoj pôvodný návrh žalobcovia doplnili o výrok, že Mesto Spišské Podhradie je povinné

zaplatiť spôsobenú škodu v exekučnom konaní č. EX 1911/15R-7 v sume 2.807,21 Eur so 17,9 %
úrokom z omeškania s prísl., kde sa táto suma bude navyšovať. Žalovaný zastúpený primátorom mesta
na pojednávaní uviedol, že dlžníkmi mesta nie sú žalobcovia A. B. C., mal. C. B. a C. B., ale F. A. B..
Súdnyexekútorzastavilexekúciuanepodarilosavymôcťvymáhanúčiastku.Mestomápritompovinnosť
vymáhať nedoplatky. Má dva šanóny o tom, že majiteľom pozemkov je F. A. B.. Dňa 9.2.2024 bolo

súdu doručené vyjadrenie žalovaného, v ktorom uviedol, že nesúhlasí s mimosúdnym riešením sporu a
súčasne súdu zaslal uznesenie mestského zastupiteľstva o zamietnutí mimosúdnej dohody v súdnom
spore. Exekučné konanie bolo zastavené, a preto odpadol dôvod konania o vylúčenie veci z exekúcie.
V časti nároku na náhradu škody žalovaný vzniesol námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie.
Uviedol, že za exekučné konanie v plnom rozsahu zodpovedá súdny exekútor a nie oprávnený v

exekučnom konaní. Vyplýva to z ust. § 31 exekučného poriadku. V prípade, ak žalobcovia majú pocit, že
im konaním súdneho exekútora v exekučnom konaní vznikla škoda, majú sa domáhať náhrady škody
voči exekútorovi. Naviac nárok na náhradu škody je absolútne nepreukázaný. Podľa názoru žalovaného
žalobcovia svoje skutkové tvrdenia nepodporili žiadnymi dôkazmi a neuniesli dôkazné bremeno v spore.
Preto navrhol žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalobcovia v

písomnom podaní, ktoré bolo prečítané na pojednávaní zákonným zástupcom žalobcu v 2. rade F. A. B.
uviedli, že nesúhlasia s vyjadrením žalovaného. Exekučné konanie bolo síce zastavené, ale neodpadol
dôvod konania o náhradu škody. Navrhli súdu, aby rozhodol v zmysle ich návrhu. Z listinných dôkazov
vyplynulo, že žalovaný vydal dňa 21.12.2015 výkaz daňových nedoplatkov č. 108/2015/Ma na základe
zákonač.582/2004Z.z.azákonač.563/2009Z.z.udaňovéhodlžníkaF.A.B.,atozajednotlivédaňové

nedoplatky uvedené v platobných výmeroch na daň z nehnuteľností na rok 2010 vo výške 19,78 Eur,
rok 2011 vo výške 16,78 Eur, rok 2012 v sume 16,78 Eur, rok 2013 v sume 18,10 Eur, rok 2014 v sume
18,10 Eur, rok 2015 v sume 18,10 Eur, rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania 10,05 Eur a 10,05
Eur, teda suma celkom 124,74 Eur. Nakoľko povinný F. A. B. nezaplatil uvedenú sumu, žalovaný podal
súdnemu exekútorovi Ing. Mgr. Radoslavovi Kešeľakovi dňa 22.12.2015 návrh na vykonanie exekúcie

pre 124,74 Eur pod č. 109/2015/Ma. Súdny exekútor dňa 17.2.2016 vydal upovedomenie o začatí
exekúcie EX 1911/15R-7. Z výkazu daňových nedoplatkov – zníženie zo dňa 6.2.2017 vyplynulo, že
suma daňových nedoplatkov sa znížila o sumu 18,10 Eur, teda z pôvodných 124,74 Eur na sumu 106,64
Eur. Uvedené vyplynulo i z pripojeného spisu sp.zn. 9Er/1180/2015, ktorého súčasťou sú uvedené
rozhodnutia, ako aj rozhodnutia Daňového riaditeľstva a Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky,

ktoré potvrdili vyššie uvedené vyrúbené sumy. Je teda zrejmé, že exekučným titulom bol výkaz daňových
nedoplatkov č. 108/2015/Ma. Z podania súdneho exekútora zo dňa 15.3.2021 vyplynulo, že súdny
exekútor zastavil starú exekúciu podľa § 5 zákona č. 233/2019 Z. z. v exekučnom konaní vedenom na
základe vykonateľného exekučného titulu – výkazu daňových nedoplatkov č. 108/2015/Ma vydaného
žalovaným dňa 21.12.2015 a došlo k zastaveniu exekúcie z dôvodu podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č.

233/2019 Z. z., pretože uplynula rozhodná doba piatich rokov. Výška vymoženej pohľadávky žalovaného
a výška vymožených trov exekútora je 0,00 Eur. Žalobcovia pozmenili svoj návrh a žiadali náhradu
škody, ktorá im vznikla v exekučnom konaní.

3. Súd prvej inštancie žalobu právne posúdil podľa ustanovení § 137, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2

zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), § 33 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995
Z. z. Exekučného poriadku v znení účinnom do 1.4.2017 (ďalej len EP), § 2, § 3 ods. 1, § 19 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci, § 106 ods.
1, 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) a žalobu zamietol. Dôvodil tým, žežalobcovia sa podanou žalobou domáhali voči žalovanému spočiatku vylúčenia veci z exekúcie, t.j.
osobného motorového vozidla a neskôr náhrady škody, ktorá im vznikla v exekučnom konaní. Exekučné
konanie bolo vedené zákonným spôsobom, na základe riadneho exekučného titulu a napokon bolo

zastavené, teda odpadol dôvod na vylúčenie veci z exekúcie. Žalobcovia žiadali náhradu škody od
žalovaného, ktorý vydal platobné výmere, a ktoré boli vydané zákonným spôsobom. Žalovaný vzniesol
námietku vecnej pasívnej legitimácie. Súd prvej inštancie sa touto otázkou zaoberal, nakoľko je povinný
ju skúmať „ex offo“. Ide o zákonnú povinnosť súdu v každom štádiu konania. Vecnou legitimáciou je
stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy žalobca je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v

konaní ide, je aktívne vecne legitimovaný a žalovaný je subjektom hmotnoprávnej povinnosti, je pasívne
vecne legitimovaný. Súd prvej inštancie mal za to, že žalovaný nie je nositeľom subjektívnej povinnosti,
teda nemá pasívnu vecnú legitimáciu a preto súd žalobu zamietol. Žalovaný nevykonával exekúciu,
a teda nemôže zodpovedať za škodu spôsobenú pri vykonávaní exekúcie. Ak majú žalobcovia pocit,
že im bola spôsobená škoda v exekučnom konaní, na strane žalovaného má byť uvedený iný subjekt
ako Mesto Spišské Podhradie. Súd prvej inštancie preto nevykonával dokazovanie výsluchmi a rovnako

zamietol aj návrhy zákonného zástupcu žalobcu v 2. rade F. A. B. na vykonanie ďalších dôkazov, a
to výsluch súdneho exekútora, či vyžiadanie dokladov z ODI v Spišskej Novej Vsi, ako aj dokladov o
zrážaní z dôchodku, či prikázaní z účtu v banke, či prikázaní iných peňažných pohľadávok, nakoľko
ide o nadbytočné dôkazy. Navyše žalobcovia mali dostatok času predložiť tieto návrhy do konania a
nie pred skončením dokazovania. K výhradám právneho zástupcu žalobcu v 2. rade F. A. B., že súd

pojednával, nakoľko žiadali o právne zastúpenie a v súčasnosti ešte nie je právoplatne rozhodnuté o
právnomzastúpenížalobcuv2.rade,súdprvejinštanciepoukázalnanálezÚstavnéhosúduSRč.IV.ÚS
217/2021-55 v tejto veci. V náleze Ústavný súd SR prikázal súdu prvej inštancie konať bez zbytočných
prieťahov. V odôvodnení nálezu okrem iného uviedol, argumentácia súdu o tom, že zisťoval stav konania
vo veci právneho zastúpenia žalobcov a zisťovaním stavu konania o správnej žalobe manžela žalobkyne

F. A. B., ktorý ako zákonný zástupca mal. detí žiadal o právne zastúpenie o priznanie bezplatnej právnej
pomoci, avšak neúspešne, ktoré následne žaloval v rámci správneho súdnictva, Ústavný súd uznal len
čiastočne, a to vo vzťahu k žalobkyni C. B. a nie vo vzťahu k riešeniu zastúpenia mal. detí.

4. Rozsudok v celom rozsahu napadli včas podaným odvolaním žalobcovia a uplatnili odvolacie dôvody

§ 365 ods. 1 písm. a, b, c, d, e, f, g, h CSP. V danom prípade žalobcovia namietali nedostatok procesnej
podmienky, ktorú možno odstrániť tým, že súd vyčká do právoplatného rozhodnutia o právnom zastúpení
žalobcov, a za tým účelom preruší konanie. Poukázali na to, že rozhodnutie správneho súdu Košice o
právnom zastúpení bolo doručené 6.5.2024, t.j. 25 dní po vynesení rozsudku v tejto veci. Konaním súdu
prvejinštanciedošlokhrubémuporušeniučl.47ods.2ÚstavySR,kdekaždýmáprávonaprávnupomoc

v konaní pred súdmi. V ďalšom žalobcovia namietali, že súd im neumožnil uniesť dôkazne bremeno,
a to tým, že nijako nevyzýval žalobcov na predloženie či doručenie dôkazov vo veci, ako úverovú
zmluvu, doklady z ODI, exekučný spis, výpisy z banky, atď. Žalobcovia mali za to, že z doručeného
písomného rozsudku a jeho odôvodnenia je zrejmé, že ide o zaujatú sudkyňu. Nekompletne a útržkovito
odôvodnený, jednostranne argumentovaný rozsudok na obhajobu žalovaného je dôkazom zaujatosti

konajúcej sudkyne, kde o vznesenej námietke zaujatosti rozhodla sama a rozsudok je priamy dôkaz,
ako aj celý postup, resp. konanie vo veci samej, že ide o zaujatú sudkyňu a súd. V zmysle judikatúry
ESĽP už len takéto znaky sú dôvodom pre vylúčenie sudcu. Aj v odvolacom konaní žalobcovia namietajú
zaujatosť konajúcej sudkyne a celého súdu s poukazom na bod 4. odôvodnenia rozsudku. Týmto
nesprávnym, nestranným a nezákonným konaním zo strany súdu došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1, 2,

3 Ústavy SR. Poukázali na to, že disponujú písomnými dôkazmi, tak ako to uviedli v žalobe, ale súd
sa nimi vôbec nezaoberal a žalobu zamietol, čím ešte viac poškodil žalobcom a priznal i náhradu trov
konania. Súd prvej inštancie nevykonal žiadne dokazovanie, nevyzval žalobcov na preukázanie svojich
tvrdení. V odôvodnení rozsudku sa neuvádzajú dôležité skutočnosti, že v čase podania žaloby išlo a
stále ide aj o maloletých. Žalovaný ako oprávnený v exekučnom konaní mohol tomuto zabrániť, keďže

zo strany žalobcov bol nato písomne upozornený. Žalovaný mohol dať pokyn na zrušenie blokácie
osobného motorového vozidla a vrátenie finančných prostriedkov, ale tak neurobil. Poukázali na ust. §
70 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého povinnému sa nesmie zraziť z mesačnej mzdy (starobný
dôchodok) základná suma. Spôsoby jej výpočtu ustanoví nariadenie vlády SR. Ak žalovaný tvrdí, že
sa vymohlo 0,00 Eur, tak potom, kde sa stratili finančné prostriedky stiahnuté z účtu podľa výpisov,

kto sa obohatil na úkor tretích osôb a maloletých detí. Ako túto skutočnosť súd zistil. Týmto konaním
došlo k hrubému porušeniu čl. 20 ods. 1, čl. 19, čl. 16 Ústavy SR, kde rodina s maloletými deťmi,
takmer jeden rok, nemala na základné potreby a bol ohrozený život v tom čase 11-ročného syna A.,
ktorý potreboval nie malé finančné prostriedky na lieky, aj motorové vozidlo na prepravu. Žalovanýokrem uvedeného porušil aj ust. § 37 ods. 3 Exekučné poriadku a spoločne so súdnym exekútorom
porušili i ust. § 70, 104, 111 ods. 1, 2, § 115 ods. 1, 2 Exekučného poriadku. Konajúcemu súdu trvalo
8 rokov pokiaľ posúdil vecnú legitimáciu žalovaného, ktorá je v rozpore s ust. § 47 ods. 1 Exekučného

poriadku. Argumentácia súdu uvedená v bodoch 28, 29 a 30 odôvodnenia rozsudku s ohľadom na
judikatúru súdov neobstojí. Žalobu o vylúčenie veci z exekúcie podáva osoba odlišná od účastníkov
konania, ktorá tvrdí, že má právo na vec postihnutú exekúciou. Žaloba musí smerovať voči osobe
oprávneného v exekúcii, nakoľko finančné prostriedky stiahnuté z účtu v banke mali byť prevedené
na účet oprávneného, t.j. žalovaného. V takomto prípade ide o bezdôvodné obohatenie spočívajúce v

plnení, ktoré prijal bez právneho dôvodu. Žalovaný je plne pasívne legitimovaný v tejto právnej veci,
keďže podal návrh na vykonanie exekúcie. Žaloba nesmie smerovať voči súdnemu exekútorovi ani voči
povinnému, tieto osoby nie sú pasívne legitimované, pokiaľ by tretia osoba označila ako žalovaného
súdneho exekútora, príp. povinného, takáto žaloba by nebola úspešná a bola by zamietnutá. Konajúci
súd v odôvodnení rozsudku zavádza aj v časti týkajúcej sa nálezu Ústavného súdu, ktorý rozhodoval
o prieťahoch v konaní a nie o tom, ako uvádza konajúci súd. Tým hrubo porušil v čl. 47 ods. 2, čl. 46

ods. 1, 2, 3, čl. 20 ods. 1, 3 Ústavy SR a samotný nález. Súdu unikla skutočnosť, že v tomto konaní ide
o maloletého a invalidnú dôchodkyňu. Žalovaný je pasívne legitimovaný z dôvodu, že súdny exekútor
je len vykonávateľom povereným na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor po vymožení pohľadávky
odošle finančné prostriedky oprávnenému, čím sa zbavuje zodpovednosti. Konanie súdu, ako aj vydanie
rozsudku navodzuje dojem, že v tejto veci bude potrebné žalovať Ministerstvo spravodlivosti SR za

konajúci súd o náhradu škody spôsobenej v exekučnom konaní a za tento poškodzujúci rozsudok. Na
základeuvedenéhožalobcovianavrhlinapadnutýrozsudokzrušiťvcelomrozsahuavecvrátiťsúduprvej
inštancienanovékonaniearozhodnutie.Trvalinanáhradeškodyvcelomrozsahuztitulubezdôvodného
obohatenia sa žalovaným. Žiadali o oslobodenie od súdneho poplatku za podané odvolanie a priznanie
náhrady trov celého konania. Taktiež navrhli, aby trovy právneho zastúpenia uvedené vo výroku II.

napadnutého rozsudku uhradil konajúci súd z dôvodu, že žalobcovia nemajú finančné prostriedky.

5. K odvolaniu žalobcov podal vyjadrenie žalovaný. Odvolanie žalobcov považoval za nedôvodné v
plnom rozsahu. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcov, že súd mal vyčkať na rozhodnutie o priznaní nároku
na právnu pomoc. Uviedol, že žalobcovia po celý čas súdneho sporu (a napokon aj v ich odvolaní)

namietali nečinnosť súdu prvej inštancie a prieťahy v konaní, a to dokonca pred Ústavným súdom SR,
ktorý nálezom vydaným pod sp. zn. IV. ÚS 207/2021 - 55, uložil súdu povinnosť konať vo veci bez
prieťahov. Vyčkávanie na rozhodnutie iného súdu by preto bolo podľa žalovaného evidentne porušením
tejto povinnosti. Súd prvej inštancie teda konal správne, ak vo veci rozhodol. V súvislosti s tvrdením
žalobcov, že súd im neumožnil uniesť dôkazné bremeno, pretože ich nevyzýval na doručenie dôkazov,

predloženie dôkazov a pod., žalovaný poukázal na čl. 8 CSP - strany sporu sú povinné označiť skutkové
tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom
hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Žalobcovia v konaní neoznačili jediný dôkaz, ktorý by preukazoval
nimi uvádzané tvrdenia. Dôkazná povinnosť v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy a
svoje tvrdenia, pritom znamená, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách

sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takéhoto rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na
základe vykonaných dôkazov. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za
výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. „Dôkazné bremeno týkajúce
sa skutočnosti leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba

priaznivé dôsledky, ide teda o toho účastníka, ktorý existenciu takýchto skutočností tvrdí. Ak účastník
neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, vychádza súd pri zisťovaní skutkového
stavu z dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané, ako aj zo skutkových zistení založených na zhodnom
tvrdení účastníkov“ (II. ÚS 38/2015). Súd prvej inštancie preto nekonal protiprávne, ak nevykonal
„vlastné vyšetrovanie“, ktorého sa domáhajú žalobcovia. Dôkazná iniciatíva totiž bola v zásade v

rukách žalobcov. Mal za to, že dôvodom námietky zaujatosti vznesenej žalobcami je evidentne okolnosť
spočívajúca v procesnom postupe sudkyne – t. j. nevykonanie vlastného vyšetrovania (dokazovania),
„zlé“ odôvodnenie rozsudku a pod., súd prvej inštancie podľa názoru žalovaného konal správne, ak na
námietky neprihliadal. Navyše súd prvej inštancie nepriznal žalovanému trovy konania s aroganciou, ale
priznal ich žalovanému preto, pretože mu túto povinnosť stanovuje § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého

platí: „Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.“ Nakoľko mal žalovaný
plný úspech v spore, žalovaný má nárok na náhradu trov konania. K tvrdeniu, že súd prvej inštancie
sa nezaoberal daňovou povinnosťou F. A. B. žalovaný uviedol, že F. A. B. nebol stranou sporu; tou
boli jeho manželka a synovia, ktorí boli údajne vlastníkmi hnuteľných vecí, ktoré mali byť predmetomexekučného konania. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že exekučné konanie bolo vedené na základe
právoplatného rozhodnutia správcu dane. Civilný súd pritom nie je oprávnený preskúmavať rozhodnutia
v daňovom konaní, na to je príslušný (po vyčerpaní opravných prostriedkov) správny súd. Súd prvej

inštancie však preskúmal exekučné konanie a dospel k záveru, že toto exekučné konanie bolo vedené
správne. Aj tu však žalovaný dodal, že žalobcovia neuviedli ani jeden dôkaz, ktorým by bolo toto
tvrdenie vyvrátené. Podľa žalovaného podstata problému spočíva v tom, že F. A. B. ako manžel a
otec žalobcov, si neplnil povinnosti platiť dane. Naopak, žalovaný ako orgán verejnej moci bol povinný
nielenže dane vyrubiť ale aj ich vymáhať (§ 7 ods. 2 písm. c) zákona č. 138/1991 Zb. o majetku

obcí). Samotné vymáhanie pohľadávky však vykonáva súdny exekútor, a to bez toho, aby si vopred
žiadal súhlas veriteľa so stiahnutím peňazí z účtu dlžníka. Za exekučné konanie totiž v plnom rozsahu
zodpovedá súdny exekútor. To napokon vyplýva priamo z ust. § 31 Exekučného poriadku, ktorý upravuje
zodpovednosť súdneho exekútora v exekučnom konaní. V prípade, ak majú žalobcovia pocit, že im
konaním exekútora v exekučnom konaní vznikla škoda, nech sa domáhajú nároku na náhradu škody
voči exekútorovi. Pre úplnosť však žalovaný dodal, že skutočnosť, že žalobcom škoda v exekučnom

konaní vôbec vznikla, nebola žalobcami vôbec preukázaná. Podľa názoru žalovaného, žalobcovia
evidentne nerozlišujú pasívnu legitimáciu v i) konaní o vylúčenie veci z exekúcie a v ii) konaní o náhradu
škody. Pasívne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody spôsobenú exekučným konaním
je súdny exekútor (viď bod 23 -24). Pasívne legitimovaným subjektom v konaní o vylúčenie veci z
exekúciejeoprávnený.Počastohtokonaniavšakexekučnékonaniebolozastavené,atedasúdnemohol

rozhodovaťovylúčenívecizexekúcie.Preúplnosťjevšakpotrebnédodať,žeakbyajexekučnékonanie
nebolo zastavené, nakoľko žalobcovia neoznačili na podporu svojich tvrdení ani jeden dôkaz, žaloba
o vylúčenie veci z exekúcie by bola podľa názoru žalovaného aj tak zamietnutá. Súd prvej inštancie
podľa žalovaného dôkladne a precízne odôvodnil rozsudok. Poukázal tiež na rozhodnutie Ústavného
súdu SR (I. ÚS 736/2016) „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj ,,ESĽP“) pripomenul, že
súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz
c. Španielsku z 21.1.1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola

daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.“ (rovnako aj IV. ÚS 115/03-14). To, že súd prvej inštancie dal
stranám sporu odpovede na všetky otázky, ktoré majú podstatný význam, je podľa žalovaného absolútne
zrejmé zo samotného odôvodnenia rozsudku. S ohľadom na vyššie uvedené mal žalovaný za to, že
odvolanie žalobcov je nedôvodné. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať žalovanému
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

6. Žalobcovia v odvolacej replike v podstatnom zopakovali svoju argumentáciu a nad rámec toho uviedli,
že právny zástupca žalovaného sa vo vyjadrení k odvolaniu nezmienil o finančných prostriedkoch,
ktoré boli stiahnuté tretím osobám žalobkyni v 3. rade invalidný dôchodok a maloletým synom rodinné
prídavky. Právny zástupca a súd sa nevyjadrili ani k náhrade škody, ktorú spôsobili úmyselne žalovaný

so súdnym exekútorom.

7. Aj žalovaný vo svojej odvolacej duplike ťažiskovo zopakoval v odvolacom konaní už skôr
prezentované argumenty. Doplnil, že popiera tvrdenie žalobcov, že súd a ani právny zástupca
žalovanéhosanezaoberalináhradouškody.Toutoproblematikousatotižzaoberaltaksúdprvejinštancie

vo svojom rozsudku, ako aj žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 9.2.2024, v prednese na pojednávaní
dňa 11.3.2024 a vo vyjadrení zo dňa 27.5.2024. Žalovaný výslovne poprel i tvrdenie žalobcov, že
súd nerešpektoval právne zastúpenie žalobcov. Podľa neho súd prvej inštancie konal presne tak,
ako mu to prikázal nález Ústavného súdu SR, IV. ÚS 217/2021. Navyše bol toho názoru, že boli to
žalobcovia, ktorí svojou činnosťou zmarili existenciu akéhokoľvek právneho zastúpenia realizovaného

prostredníctvom Centra právnej pomoci. Takisto poprel tvrdenie žalobcov, že došlo k neoprávnenému
stiahnutiu finančných prostriedkov z účtu žalobcov. Mal za to, že exekúcia bola vykonaná podľa vtedy
platných právnych predpisov. Tomuto tvrdeniu dal za pravdu aj súd prvej inštancie, ktorý v konaní
preskúmal aj zákonnosť predmetnej exekúcie a dospel k záveru, že exekútor v exekučnom konaní
nepochybil. Podľa § 151 CSP žalovaný výslovne poprel i tvrdenie žalobcov, že súd a právny zástupca

žalovaného sa zaoberali len časťou žaloby. Žalovaný uviedol, že celou žalobou sa zaoberal tak súd
prvej inštancie vo svojom rozsudku ako aj žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 9.2.2024, v prednese na
pojednávaní dňa 11.3.2024 a vo vyjadrení zo dňa 27.5.2024. Poprel, že by konal účelovo a úmyselne s
cieľom poškodiť žalobcov. Konal v súlade so zákonom, keď podal návrh na začatie exekučného konania.Samotný priebeh exekúcie mal v rukách súdny exekútor. Ak súdny exekútor pochybil, nech za to znáša
následky. Žalovaný však s tým nemá nič spoločné. V konaní sa však preukázalo, že exekútor nepochybil
a postupoval v súlade so zákonom. Podľa § 151 CSP žalovaný výslovne poprel tvrdenie žalobcov, že

súd porušil ich práva na spravodlivý proces. Dodal, že toto konanie je vedené od roku 2016 (a to z
dôvodu ne/činnosti žalobcov). Žalobcovia mali preto dostatok času, aby uplatnili všetky svoje práva a
uniesli dôkazné bremeno v tomto súdom spore. Nesúhlasil ani s tvrdením žalobcov, že robil to, čo by
robiť nemal a nerobil, to čo robiť mal. Zdôraznil, že ako orgán verejne moci vždy striktne dodržiaval
zákon a konal len na základe zákona v jeho medziach. Mal za to, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so

všetkými relevantnými skutočnosťami, čoho dôkazom je rozsudok. Navrhol konajúcemu súdu, aby súd
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

8. Žalobcovia vo vyjadrení ako reakcii na tvrdenia uvedené žalovaným v duplike, zotrvali na už
uvedenom.

9. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.

10. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcov ako podané včas
(§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§
355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP), v rozsahu vyplývajúcom

z ust. § 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1
písm. a, b, c, d, e, f, g, h CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné. Rozsudok
odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 16.12.2024 o 10,05 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dv 207/2. poschodie. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku od
9.12.2024 boli zverejnené na úradnej tabuli a tiež na webovej stránke odvolacieho súdu ( § 219 ods.

1 a 3, za použitia § 378 CSP ).

11. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

12.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

13. Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné

podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval
vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie
prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

14. Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, ktorý vecne správne rozhodol.

Na vecnej správnosti napadnutého rozsudku nič nemení ani podané odvolanie a žalobcami uplatnené
odvolaciedôvodypodľaust.§365ods.1písm.a,b,c,d,e,f,g,hCSP,námietkyaargumenty,ktoréniesú
spôsobiléspochybniťsprávnosťskutkovéhozákladurozhodnutia,právnychzáverovsúduprvejinštancie
a ani dôvodov, na ktorých je preskúmavané rozhodnutie založené a neumožňujú prijať rozhodnutie v
prospech žalobcov ako odvolateľov.

15. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.3.2017
( ďalej len EP ), exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu
exekučných titulov (ďalej len "exekučná činnosť").

16. Podľa § 5 ods. 1 a 2 citovaného zákona, v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má exekútor
postavenie verejného činiteľa (ods. 1). Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci (ods.
2).17. Podľa § 33 ods. l citovaného zákona, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekútor zodpovedá za
škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona.

18. Podľa § 37 ods. 1 citovaného zákona, účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú
účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o
trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

19. Podľa § 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z o zodpovednosti za škodu, tento zákon upravuje

zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

20. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) až d) citovaného zákona, štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo
iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím

o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť
(ods. 2).

21. Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 3. citovaného zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky, ak škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia
súdu podľa osobitného predpisu.

22. Podľa § 137 CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o
a) splnení povinnosti,

b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami
vyplýva z osobitného predpisu,
c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie
je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo
d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

23.Zobsahupripojenéhospisusp.zn.9Er/1180/2015vyplýva,žeexekučnékonanieoprávnenéhoMesta
Spišské Podhradie so sídlom v Spišskom Podhradí na Mariánskom námestí č. 37, IČO: 00 329 622, proti
povinnému F. A. B. sa začalo dňa 23.12.2015, kedy bol súdu doručený návrh na vykonanie exekúcie,
a to na základe exekučného titulu - výkazu daňových nedoplatkov č. 108/2015/Ma zo dňa 21.12.2015,

vykonateľný dňa 21.12.2015. Dňa 21.1.2016 bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi Mgr. Ing. Radoslavovi Kešeľakovi so sídlom v Spišskej Novej Vsi na Mlynskej ulici č. 2, ktorý
viedol predmetnú exekúciu pod sp. zn. EX 1911/2015R. Tento vydal dňa 17.2.2016 upovedomenie o
začatí exekúcie pre vymoženie pohľadávky oprávneného Mesta Spišské Podhradie vo výške 124,74 Eur
s prísl. Uznesením súdu sp.zn. 9Er/1180/2015 zo dňa 17.2.2017 bola predmetná exekúcia v časti 18,10

Eur zastavená. Dňa 1.1.2020 nadobudol účinnosť zákon č. 233/2019 Z. z. ktorý upravil postup ukončenia
exekučných konaní začatých pred 1.4.2017 a vedených podľa predpisov účinných do 31.3.2017, teda
aj predmetnej exekúcie. Podľa tohto zákona sa niektoré staré exekúcie zastavili priamo nadobudnutím
účinnosti zákona, a to podľa § 2 ods. 1 ZoUNEK. Súdny exekútor zaslal súdu upovedomenie o zastavení
starej exekúcie, nakoľko aj v tejto veci bola splnená podmienka na zastavenie starej exekúcie podľa ust.

§ 2 ods. 1 písm. a) ZoUNEK a v zmysle § 8 ods. 1 tohto zákona došlo k ukončeniu exekučného konania.
Z upovedomenia o zastavení starej exekúcie zo dňa 15.3.2021 zároveň vyplynulo, že výška vymoženej
pohľadávky a trov oprávneného v uvedenom exekučnom konaní činí 0,00 Eur a výška vymožených trov
exekútora v exekučnom konaní predstavuje obdobne sumu 0,00 Eur.

24. Za týchto okolností mal odvolací súd za to, že je potrebné súhlasiť s argumentáciou súdu prvej
inštancie, v zmysle ktorej zastavením starej exekúcie odpadol dôvod na vylúčenie veci z exekúcie.

25. Odvolací súd sa rovnako stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný nie je v konaní o
náhradu škody spôsobenej výkonom predmetnej exekúcie pasívne vecne legitimovaný.

26. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu (niekedy aj v
procesnoprávnom vzťahu), ktoré v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní.
Vecnú legitimáciu má ten z účastníkov, komu svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľomsubjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z
hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Vecná legitimácia sa na
začiatku konania tvrdí. Súd návrhu na začatie konania vyhovie len vtedy, ak navrhovateľ uplatní svoj

návrh proti osobe, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáže, súd návrh
zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporcu bez ohľadu na prípadné zistenie,
že nositeľom pasívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorého ale navrhovateľ za odporcu neoznačil.
O nedostatok vecnej legitimácie na strane odporcu pritom vo všeobecnosti ide v tom prípade, ak niekto
o kom navrhovateľ v návrhu tvrdí, že je výlučným nositeľom hmotnoprávnej povinnosti alebo oprávnenia

o ktoré v konaní ide, týmto nositeľom nie je, prípadne nie je nositeľom výlučným.

27. K tomu odvolací súd ďalej uvádza, že v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 49/03
právne postavenie exekútora je determinované tým, že vykonáva úlohy (orgánu) verejnej (štátnej) moci
a z tohto dôvodu sa naň vzťahujú iné kritériá než právne postavenie subjektov, ktoré nevykonávajú
verejnú (štátnu) moc (súdnu moc). Exekútor vykonáva v zásade úlohy štátneho orgánu. Z toho vyplýva

aj to, že právne postavenie práv a povinností a obmedzenia zákon ustanovuje v úzkej spojitosti s
týmto jeho osobitným postavením. Právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby
verejnej (štátnej) moci sa exekútor podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR v rozsahu
stanovenom zákonom. Toto postavenie exekútora potvrdzuje aj § 3 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 1 písm. a/

bod 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov. Z týchto ustanovení vyplýva, že exekútor zodpovedá za škodu spôsobenú výkonom
exekučnej činnosti ako štátny orgán. Súčasne to potvrdzuje, že štát preberá na seba zodpovednosť
nahradiť škodu, ktorá vznikne ako dôsledok výkonu exekučnej činnosti súdnym exekútorom.

28. Podľa konštantnej judikatúry v prípade porušenia zákonnej povinnosti súdneho exekútora ide o
zodpovednosť objektívnu bez možnosti liberácie. Podľa rozsudku NS SR sp. zn. 9Cdo/298/2020 zo dňa
27.4.2022, zodpovednosť štátu v danom prípade stojí na objektívnej zodpovednosti, čo znamená, že
štát zodpovedá za výsledok (za škodu, ktorá je dôsledkom protiprávneho stavu - protiprávnej udalosti),
subjektívny prvok - zavinenie - u orgánov konajúcich v mene štátu sa nevyžaduje (nerozhoduje).

Princíp objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej
moci je nevyhnutný, pretože je potrebné, aby sa vo vzťahu k poškodenému napravili všetky dôsledky
porušenia zákona. Pri tomto druhu zodpovednosti za škodu je vylúčená možnosť liberácie, teda
zbavenie sa objektívnej zodpovednosti za vzniknutú škodu v prípade preukázania niektorého zo zákona
predpokladaného liberačného dôvodu. Vylúčená je i možnosť exkulpácie (t.j. zbavenie sa zodpovednosti

vyvinením), napríklad zodpovednosti za škodu sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil. Zákon o
zodpovednosti štátu takéto dôvody nepozná.

29. K časti odvolacej argumentácie žalobcov týkajúcej sa bezdôvodného obohatenia odvolací súd
dodáva, že pokiaľ ide o vzťah súdneho exekútora a účastníka exekučného konania, súdna prax dospela

k záveru, že medzi nimi nejde o súkromnoprávny vzťah, a preto na strane súdneho exekútora nemôže
dôjsť k vzniku bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 451 Občianskeho zákonníka na úkor účastníka
exekučného konania (porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu SR sp zn. 3Cdo/58/2009 zo dňa 14.1.2010,
sp. zn. 3 Cdo/199/2009, sp. zn. 4Cdo/41/2009 zo dňa 25.3.2010, sp. zn. 2MCdo/19/2010 zo dňa
28.2.2011, alebo sp. zn. 6MCdo/4/2011 zo dňa 8.8.2012), avšak to neplatí, pokiaľ ide o nároky na

odmenu súdneho exekútora, v ktorom prípade Ústavný súd SR vo svojom náleze II. ÚS 165/2012 zo dňa
13.2.2013 uzavrel, že: „Čo sa týka postavenia súdneho exekútora, výkon exekučnej činnosti predstavuje
zverený výkon štátnej moci. Z tohto dôvodu sa na súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti
vzťahuje aj právny režim náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Pri realizácii úkonov exekučného
konania nie je súdny exekútor nositeľom základných práv a slobôd, ale naopak, ako predstaviteľ

verejnej moci sa podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základných
práv účastníkov exekučného konania. Avšak čo sa týka postavenia súdneho exekútora v súvislosti s
rozhodovaním súdu o trovách exekúcie a o jeho odmene je jeho postavenie odlišné. Exekučný poriadok
v ustanovení § 37 ods. 1 priznáva súdnemu exekútorovi postavenie účastníka konania, ak súd rozhoduje
o trovách exekúcie. Trovami exekúcie sú podľa ustanovenia § 200 ods. 1 Exekučného poriadku odmena

exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie. Pokiaľ ide
postavenie súdneho exekútora vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania, prevažuje aspekt jeho
postavenia ako osoby vykonávajúcej slobodné povolanie, ktorá má ekonomický záujem na priebehu a
výsledku exekučného konania a ktorej majetkové práva môžu byť rozhodovaním orgánov verejnej mocidotknuté (II. ÚS 4/2012). Súdny exekútor vykonáva súdno-exekútorskú činnosť ako slobodné povolanie
(obdobne I. ÚS 199/07, III. ÚS 26/8), a teda aj ako podnikateľskú činnosť na účely tvorby zisku (IV. ÚS
236/08). V tomto postavení je súdny exekútor nositeľom základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 417/08,

II. ÚS 475/2010, IV. ÚS 236/08, IV. ÚS 38/08, III. ÚS 269/08). Ako nositeľ základných práv a slobôd
a osoba vykonávajúca slobodné podnikanie však v tejto pozícii nemôže byť súdny exekútor zároveň v
postavení nositeľa štátnej moci, a preto sa ústavný súd nestotožňuje s argumentáciou krajského súdu o
tom, že v štádiu exekučného konania, keď exekučný súd autoritatívne rozhodoval o trovách exekučného
konania, a teda aj o odmene exekútora, vystupoval exekútor voči sťažovateľke (povinná, pozn.) ako

nositeľ verejnej zvrchovanej moci a bol oprávnený jednostranne zakladať práva a povinnosti. V tomto
štádiu konania má aj súdny exekútor postavenie účastníka konania a o jeho právach a povinnostiach
rozhoduje exekučný súd. Ústavný súd nespochybňuje svoje predchádzajúce závery vyplývajúce z
nálezu sp. zn. PL. ÚS 49/03, v zmysle ktorých sa zodpovednosť za škodu pri výkone exekučnej činnosti
súdneho exekútora prenáša na štát a aplikuje sa naň režim zákona č. 514/2003 Z. z. V posudzovanom
prípade je však potrebné odlíšiť náhradu škody od bezdôvodného obohatenia. Sťažovateľ si v konaní

pred všeobecným súdom (z titulu bezdôvodného obohatenia) vymáhal vrátenie sumy trov exekúcie
pozostávajúcej najmä z odmeny súdneho exekútora a DPH, ktorú súdnemu exekútorovi zaplatil na
základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, ktoré bolo neskôr zrušené ako nezákonné
nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 207/2010. V záujme poskytovania materiálnej ochrany práv
je podľa ústavného súdu potrebné posudzovať postavenie súdneho exekútora v exekučnom konaní

v súvislosti s rozhodovaním o trovách exekúcie alebo odmene súdneho exekútora odlišne od jeho
postavenia vykonávateľa verejnej moci, ktoré má pri realizácii úkonov exekučného konania. V konaní,
v ktorom exekučný súd rozhoduje o trovách exekúcie a odmene exekútora, je exekútor účastníkom
exekučného konania tak, ako je ním aj povinný z exekúcie, je nositeľom základných ľudských práv a
slobôd, je vykonávateľom slobodného povolania na účely vytvárania zisku a v posudzovanom prípade

je platcom DPH. Čo sa týka odmeny, súdny exekútor koná vo vlastnom mene a na vlastný účet, preto
záver, že v tomto postavení nemôže byť subjektom zodpovedným z bezdôvodného obohatenia, je podľa
ústavného súdu nesprávny a nelogický.“

30. Záverom odvolací súd dodáva, že žalobcovia svoje tvrdenia o im spôsobenej škode prednesené

jednak v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní, žiadnym spôsobom
nepreukázali a zostali iba v rovine tvrdení. Pritom účastníka konania v civilnom sporovom konaní, ktoré
má po prijatí CSP charakter kontradiktórneho konania nezaťažuje iba bremeno tvrdenia, ale aj bremeno
dôkazné, ktoré znamená, že na preukázanie svojich tvrdení musí pre úspech v spore tieto tvrdenia aj
náležite preukázať.

31. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcov odvolací súd považoval pri rozhodnutí za nerozhodné, bez
potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať

odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 251/04, III ÚS 209/04, II ÚS 200/09 a pod.).

32. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne

správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v zmysle § 387 ods. 2 CSP na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.

33. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

34. Podľa § 255 ods. 1,2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

35. Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 v
spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na

náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalobcom v 1. až 3. rade, ktorí neboli v odvolacom úspešní.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

37. V súvislosti s odvolacou námietkou žalobcov voči vec prejednávajúcej sudkyne, odvolací súd

poznamenáva, že vychádzajúc z obsahu ust. § 53 ods. 1 a 3 CSP nebol daný dôvod o takto vznesenej
námietke zaujatosti rozhodovať, pretože žalobcovia v nej namietali procesný postup konajúcej sudkyne
v tomto spore, pričom na takúto námietku súd neprihliada.

38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie jepodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu
spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o
ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za
ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).