Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 29, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17CoPr/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6723201507
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šabla

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6723201507.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra

Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobkyne:
A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. X, D. E., zast. JUDr. Miriam Bitalovou, advokátkou, so sídlom
Svätoplukova 423/32, Rimavská Sobota, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so
sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie sumy 30 400,80 Eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 3Cpr/2/2023 – 166 zo dňa
21. októbra 2024 ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch
dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Odvolanímnapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancieuložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobkyni
sumu 30 400,80 eur brutto titulom náhrady funkčného platu spolu s úrokom z omeškania vo výške 5%
ročne zo sumy 503,80 eur od 11.11.2020 do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 1231,50 eur od 11.12.2020
do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 1231,50 eur od 11.01.2021 do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 1231,50
eur od 11.02.2021 do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 1231,50 eur od 11.03.2021 do zaplatenia, 5% ročne

zo sumy 1231,50 eur od 11.04.2021 do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 1231,50 eur od 11.05.2021 do
zaplatenia, 5% ročne zo sumy 1241,00 eur od 11.06.2021 do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 1241,00 eur
od 11.07.2021 do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 1241,00 eur od 11.08.2021 do zaplatenia, 5% ročne
zo sumy 1241,00 eur od 11.09.2021 do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 1241,00 eur od 11.10.2021 do
zaplatenia, 5% ročne zo sumy 1241,00 eur od 11.11.2021 do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 1241,00 eur
od 11.12.2021 do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 1241,00 eur od 11.01.2022 do zaplatenia, 5% ročne
zo sumy 1241,00 eur od 11.02.2022 do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 1241,00 eur od 11.03.2022 do

zaplatenia, 5% ročne zo sumy 1241,00 eur od 11.04.2022 do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 1241,00 eur
od 11.05.2022 do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 1250,00 eur od 11.06.2022 do zaplatenia, 5% ročne
zo sumy 1250,00 eur od 11.07.2022 do zaplatenia, 5,5 % ročne zo sumy 1279,00 eur od 11.08.2022
do zaplatenia, 5,5 % ročne zo sumy 1279,00 eur od 11.09.2022 do zaplatenia, 6,25 % ročne zo sumy
1279,00 eur od 11.10.2022 do zaplatenia, 7% ročne zo sumy 1279,00 eur od 11.11.2022 do zaplatenia,
všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (I. výrok) a uložil žalovanému povinnosť nahradiť
žalovanému trovy konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške rozhodne samostatným uznesením

po právoplatnosti rozsudku súdny úradník (druhý výrok).

2. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou domáhala od
žalovaného zaplatenia sumy 30 400,80 eur brutto titulom náhrady mzdy (služobného platu) z neplatnéhoskončenia štátnozamestnaneckého pomeru spolu s príslušným úrokom z omeškania z jednotlivých
čiastkových mesačných súm náhrady služobného platu.

3. K námietke miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Banská Bystrica na prejednanie a rozhodovanie
sporu vznesenej žalovaným v jeho vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne k jeho odporu proti platobnému
rozkazu vydanému vo veci, súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
ako súdu nadriadeného č. k. 17NcC/13/2023 – 94 zo dňa 28.09.2023 vydanom v spore o kauzálnu
príslušnosť medzi Okresným súdom Zvolen a Okresným súdom Banská Bystrica, ktorým vyslovil, že

nesúhlas Okresného súdu Banská Bystrica s postúpením sporu naň z Okresného súdu Zvolen nie
je dôvodný stotožňujúc sa s názorom Okresného súdu Zvolen, že v dôsledku zmeny právnej úpravy
uvedenej v Civilnom sporovom poriadku ohľadne kauzálnej príslušnosti okresného súdu pre obvod
Krajského súdu v Banskej Bystrici na prejednávanie a rozhodovanie individuálnych pracovnoprávnych
sporov s účinnosťou od 01.06.2023 a vzhľadom na princíp okamžitej aplikovateľnosti zmeny právnej
úpravy procesného predpisu vzhľadom na absenciu prechodného ustanovenia k nej je v zmysle §

24 písm. c) Civilného sporového poriadku v znení účinnom od 01.06.2023 kauzálne príslušný na
prejednanie a rozhodovanie sporu Okresný súd Banská Bystrica. Pre úplnosť k už v tom čase v konaní
predsúdomprvejinštancievznesenejnámietke žalovanéhoohľadnemiestnejnepríslušnostiOkresného
súdu Banská Bystrica nadriadený súd podotkol, že pre určenie príslušnosti nie je v tomto prípade
rozhodujúce sídlo žalovaného, pretože žalobkyňa využila možnosť výberu príslušného súdu (§ 19

písm. c) CSP), nakoľko miestom výkonu štátnej služby bol Okresný úrad Rimavská Sobota a aj
samotné (predchádzajúce) konanie o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru
výpoveďou bolo vedené na Okresnom súde Zvolen (v tom čase kauzálne príslušnom na prejednávanie
a rozhodovanie individuálnych pracovnoprávnych sporov pre obvod Krajského súdu v Banskej Bystrici
podľa § 23 písm. f) Civilného sporového poriadku v znení účinnom do 31.05. 3023 – poznámka

odvolacieho súdu), v ktorom žalovaný ako služobný úrad vystupoval na strane žalovaného.

4. Ohľadne námietky nedostatku vecnej pasívnej legitimácie vznesenej žalovaným v odpore proti
platobnému rozkazu súd prvej inštancie uviedol, že len pisárskou chybou zo strany súdu došlo k
nesprávnemuoznačeniužalovanéhovplatobnomrozkazeakoSlovenskejrepubliky-Ministerstvovnútra

Slovenskej republiky. Žalobkyňa totiž v žalobe označila ako pasívne legitimované zamestnávateľa -
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, nie Slovenskú republiku. Okresný súd Zvolen, ktorý platobný
rozkaz vydal nerozhodol o oprave uvedenej pisárskej chyby, nakoľko v dôsledku podania odporu
žalovaným bol platobný rozkaz (zo zákona) zrušený.

5. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že Že dňa 28.05.2020 žalovaný odovzdal
žalobkyni na pracovisku skončenie štátnozamestnaneckého pomeru štátneho zamestnanca výpoveďou
podľa § 71 ods. 1 písm. b) spojení s ustanovením § 75 ods. 1 písm. g) zákona číslo 55/2017 Z.z. o štátnej
službe za závažné porušenie služobnej disciplíny bližšie vo výpovedi popísané. Na základe uvedenej
výpovede málo služobný pomer žalobkyne už žalovaného skončiť dňom 31.07.2020. Žalobkyňa dňa

27.07.2020 listom oznámila žalovanému, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával. Žalovaný v
odpovedi na jej list zo dňa 29.07.2020 nevidel žiaden objektívny dôvod, pre ktorý by sa výpoveď mala
považovať za neplatnú, preto trval na tom, že jej štátnozamestnanecký pomer u neho skončí dňom
31.07.2020.

6. Rozsudkom Okresného súdu Zvolen č. k. 15Cpr/7/2020-226 zo dňa 15.06.2021 v spojení
s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 11CoPr/4/2021
- 303 zo dňa 29.09.2022 a dovolanie odmietajúcim uznesením dovolacieho Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7 CdoPr/2/2023 zo dňa 30.03.2023 bolo určené neplatné skončenie
štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne výpoveďou zo strany žalovaného.

7. Z výsluchu žalobkyne na súdnom pojednávaní konanom dňa 21.10.2024 mal súd prvej inštancie za
preukázané, že po doručení výpovede sa žalobkyňa psychicky zrútila uvedomujúc si jej zlú situáciu,
do ktorej sa výpoveďou dostala, nakoľko bola povinná uhrádzať splátky hypotéky a žila v spoločnej
domácnosti s 86-ročnou ťažko zdravotne postihnutou matkou. Jej práceneschopnosť trvala 4 mesiace a

po jej ukončení sa zaevidovala na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Rimavská Sobota a všemožne
sa snažila nájsť si zamestnanie. Počas tejto doby si urobila aj kurz účtovníctva na Akadémii verejnej
správy v Rimavskej Sobote v snahe nájsť si v okrese s vysokou nezamestnanosťou, akým je okresRimavská Sobota primerané zamestnanie, čo sa jej však nepodarilo. Súd vykonal dokazovanie tiež
oznámením Sociálnej poisťovne zo dňa 15.06.2023.

8. Pokiaľ ide o matematický prepočet z uplatnenej náhrady funkčného platu, jeho správnosť žalovaný v
konaní nespochybňoval, výslovne uviedol v písomnom podaní zo dňa 11.10.2024, že tento je správny
vzhľadom na výšku funkčného platu žalobkyne a počet mesiacov, za ktoré si náhradu funkčného
platu uplatňuje. Žalobkyňa si žalobou uplatnila náhradu funkčného platu za obdobie od 01.08.2020
do 30.10.2022 (zo žaloby vyplýva, že od 20.10.2020 do 31.10.2022 - poznámka odvolacieho súdu) v

celkovej výške 30 400,80 eur brutto. Žalovaný písomným podaním zo dňa 17.09.2024 žiadal súd, aby
za čas presahujúci 12 mesiacov v súlade s § 79 ods. 2 Zákonníka práce žalobkyňou uplatnenú náhradu
mzdy tejto nepriznal, prípadne ju primerane znížil.

9. Na základe takto vykonaného dokazovania s poukazom na ust. § 96 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z.z.
o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej aj „zákon č. 55/2017

Z.z.“ alebo zákona o štátnej službe“), § 79 ods. 1 a 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v platnom
znení (ďalej aj „Zákonník práce“ alebo „ZP“), dospel súd prvej inštancie k nasledovným záverom:

10. Vzhľadom na právoplatné určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru mal súd
prvej inštancie za to, že žalobkyňa má nárok na náhradu služobného platu za ňou uplatňované obdobie

v zmysle § 96 ods. 1 zákona o štátnej službe od odo dňa neplatného skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru do dňa opätovného zaradenia do štátnej služby, pričom výška uplatnenej náhrady 30 400,80 eur
brutto v zmysle vyčíslenia spoločnosťou D. F. E. priloženého žalobkyňou k žalobe nebola medzi stranami
sporu sporná. K návrhu žalovaného na nepriznanie, resp. primerané zníženie žalobkyňou uplatnenej
náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce súd prvej

inštancie uviedol len toľko, že priznal žalobkyni náhradu funkčného platu za žalované obdobie v sume
30 400,80 eur brutto v súlade s vyčíslenou náhradou samotným žalovaným, ako aj v súlade s vyčíslením
ušlej mzdy spoločnosťou D. F. E. v zmysle § 96 ods. 1 zákona o štátnej službe.

11. S poukazom na ustanovenie § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Z.z. Občiansky zákonník v platnom

znení (ďalej aj „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“) a vykonávacie nariadenie vlády Slovenskej republiky
č. 87/1995 Z.z. mal súd prvej inštancie za to, že žalobkyňa má nárok aj na uplatnené úroky z omeškania
odo dňa nasledujúceho po splatnosti mzdy, t.j. od 11. dňa v mesiaci až do zaplatenia argumentujúc,
že zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s vyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy
pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym uplynutím výplatného termínu v nasledujúcom

kalendárnom mesiaci, t.j. nasledujúcim dňom vzniká zamestnancovi právo na úrok z omeškania z
príslušnej sumy náhrady mzdy. K námietke žalovaného, že ZP inštitút úrokov z omeškania neupravuje,
preto je jeho prípadné priznanie v rozpore so zákonom, nemá oporu v právnom systéme Slovenskej
republiky, súd prvej inštancie uviedol, že ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce nemožno vykladať
tak, že by bránilo priznaniu úroku z omeškania za subsidiárnej aplikácie Občianskeho zákonníka.

Zamestnávateľ sa môže dostať do omeškania rovnako ako každý iný dlžník a nie je dôvod, aby nebol
povinný platiť zamestnancovi za svoje omeškanie úrok z omeškania.

12. O nároku strán sporu na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 Civilného
sporového poriadku v platnom znení (ďalej aj „CSP“) vzhľadom na plný úspech žalobkyne vo veci.

13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie označil za nesprávne z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d)
a h) CSP, t.j. z dôvodov, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovalajepatriaceprocesnéprvávtakejmiere,žedošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces;

Konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navyše aj keď v odvolaní neoznačil
príslušné zákonné ustanovenie príslušným paragrafom, odsekom a písmenom, uviedol tiež, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím vlastne
citoval odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. f) CSP.

14. Žalovaný v odvolaní taktiež naďalej trval na svojej námietke miestnej nepríslušnosti súdu prvej
inštancie (Okresného súdu Banská Bystrica) prejednávajúceho a rozhodujúceho tento individuálny
pracovnoprávnysporonáhraduslužobnéhoplatu,čímvlastneuplatnilodvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.a)CSP,t.j,ženebolisplnenéprocesnépodmienkynavydanienapadnutéhorozsudkutýmtosúdom
prvej inštancie. Posúdenie, že Okresný súd Banská Bystrica je príslušný na prejednanie a rozhodnutie
tohto sporu vyvodené z ustanovenia § 24 písm. c) CSP v spojení s § 19 písm. c) CSP považoval za

nesprávne, nakoľko príslušnosť súdu daná na výber podľa § 19 písm. c) CSP je aplikovateľná, len ak sa
konkrétne súdne konanie týka organizačnej zložky zamestnávateľa, ktorá sa nachádza v obvode súdu.
Mal za to, že okresné úrady v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 180/2013 Z.z. o organizácii
miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sú len
miestnym orgánom štátnej správy a preddavkovou organizáciou žalovaného, avšak nemajú postavenie

organizačnej zložky tak, ako to predpokladá zákonodarca v ustanovení § 19 písm. c) CSP. Okresný
úrad ako preddavková organizácia má presne vymedzené svojej kompetencie a oblasti, v ktorých
môže samostatne konať, pričom do jeho kompetencie nepatria pracovnoprávne vzťahy. Prejednávaný
spor sa netýka činnosti a postavenia okresného úradu. Z ustanovenia § 15 ods. 3 zákona o štátnej
službe vyplýva, že služobným úradom štátneho zamestnanca na okresnom úrade je Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky. Žalovaný preto trval na tom, že Okresný súd Banská Bystrica nebol príslušný na

konanie v predmetnom spore (veci) a spor mal byť postúpený na Mestský súd Bratislava IV, ktorý je v
zmysle § 24 písm. a) CSP príslušný na konanie v individuálnych pracovnoprávnych sporoch pre obvod
Krajského súdu v Bratislave, v ktorom má žalovaný sídlo.

15. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b), resp. písm. d) CSP vymedzil žalovaný tým, že

napriek jeho návrhu na uplatnenie moderačného práva súdu ohľadne uplatňovanej náhrady služobného
platu súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neodôvodnil, z akého dôvodu tomuto návrhu nevyhovel
a priznal žalobkyni celú uplatnenú sumu. Navyše žalobkyni priznal náhradu služobného platu za
obdobie od augusta 2021, avšak predmetom žaloby bol nárok od 20.10.2024 (správne 20.10.2020
- poznámka odvolacieho súdu). Súd prvej inštancie sa taktiež žiadnym spôsobom nevysporiadal s

návrhom žalovaného na doplnenie dokazovania dopytom na Sociálnu poisťovňu. Ďalej mal žalovaný
za to, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnený aj ohľadne námietky
žalovaného, že z priznanej náhrady služobného platu nie je možné priznať úrok z omeškania. Napokon
podľa žalovaného z výrokovej časti napadnutého rozsudku nevyplýva, či súd prvej inštancie uložil
žalovanému ako zamestnávateľovi povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu služobného platu brutto, teda

či je povinný vykonať zákonné odvody alebo nie.

16. V ďalšom texte odvolania žalovaný poukázal na čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky článok 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ust. § 220 ods. 2 a 3 CSP a príslušnú
judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle

ktorej nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne
konanie, resp. práva na spravodlivý proces, prípadne inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

17. Z obsahu odvolania vyplýva, že nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie videl

žalovaný v tom, že súd prvej inštancie neuplatnil ním navrhované moderačného právo primerane znížiť,
resp. nepriznať žalobkyni nárok na náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov a v priznaní
úrokov z omeškania z priznanej náhrady služobného platu.

18. Pokiaľ ide o II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým rozhodol o nároku strán sporu na náhradu

trov prvoinštančného konania, žalovaný uviedol, že sa s týmto výrokom nestotožňuje vzhľadom na to,
že rozhodnutie súdu (vo veci samej) vykazuje vyššie uvedené vady, a preto výrok o trovách konania
ako závislý výroku musí byť zmenený v prospech žalovaného, resp. zamietnutý.

19. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

20. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil.

21. K námietke miestnej nepríslušnosti súdu prvej inštancie uviedla, že ako zamestnankyňa Okresného
úradu v Rimavskej Sobote využila svoje právo a žalobu podala v zmysle § 19 písm. c) CSP, čo bolo
potvrdené aj Krajským súdom v Banskej Bystrici. Navyše podľa jej názoru žalovaný neuplatnil námietku
miestnej nepríslušnosti včas, t.j. pri prvom procesnom úkone, ktorý mu patril - v odpore proti platobnémurozkazu, v ktorom namietal len nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie. V takom prípade sa
podmienka miestnej príslušnosti považuje pre ďalšie konanie za splnenú, aj keby bola žaloba podaná
na miestne nepríslušnom súde.

22. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namieta nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia rozsudku
súdom prvej inštancie, žalobkyňa mala za to, že súd prvej inštancie sa jasne, výstižne a stručne
vysporiadal so všetkými námietkami žalovaného. Navyše znova podotkla, že v odpore proti platobnému
rozkazu žalovaný namietal len nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie a až následne počas

konania ešte pred pojednávaním, ktorého sa nezúčastnil, podal na súd ďalšie písomné vyjadrenia, v
ktorých postupne uvádzal nové námietky. Žalobkyňa okrem žaloby podala len jedno písomné vyjadrenie
k odporu. Vzhľadom na princíp sudcovskej koncentrácie a hospodárnosti konania sa súd prvej inštancie
oneskorene podanými námietkami ani nemusel zaoberať, hoci sa s nimi napriek takejto možnosti
zaoberal a vysporiadal.

23. V konkrétnostiach žalobkyňa nesúhlasila s námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie
neodôvodnil, z akého dôvodu nevyhovel jeho návrhu na nepriznanie náhrady služobného platu za
obdobie nad 12 mesiacov. Podľa jej názoru súd prvej inštancie na strane 7 rozsudku zdôvodnil, prečo jej
priznal náhradu služobného platu za obdobie od 20.10.2020 do 31.10.2022, z čoho podľa nej zároveň
a contrario vyplýva, prečo súd moderačné právo neuplatnil. Súd prvej inštancie podrobne preskúmal

a zaoberal sa tým, či žalobkyňa po doručení výpovede bola zamestnaná a teda mala zárobok u iného
zamestnávateľa, či si hľadala aktívne prácu a ak nie, z akého dôvodu si prácu nájsť nevedela. Poukázala
na výsledky dokazovania, z ktorých vyplynulo, že po skončení práceneschopnosti bola evidovaná
na úrade práce, aktívne si hľadala zamestnanie a zúčastnila sa aj rekvalifikačného kurzu, avšak v
mieste bydliska, kde je dlhodobo najvyššia miera nezamestnanosti si adekvátnu prácu nájsť nevedela.

Taktiež poukázala na to, že ihneď po podaní výpovede, v zmysle ktorej mal jej služobný pomer skončí
31.07.2020 podala žalobu o určenie jej neplatnosti, ktorej Okresný súd Zvolen vyhovel rozsudkom
vydaným dňa 15.06.2021, t.j. po ôsmich mesiacoch odo dňa skončenia práceneschopnosti. Keďže mala
záujem po skončení súdneho sporu opätovne pracovať u žalovaného (kde aj v súčasnosti pracuje),
nikto ju nechcel zamestnať na dobu určitú, t.j. do času, kým jej žalovaný umožní opätovne nastúpiť

do práce. Súd prvej inštancie taktiež vyhovel návrhu žalovaného na vykonanie dopytu v Sociálnej
poisťovni, či bola žalobkyňa v žalovanom období zamestnaná, pričom výsledkom bola negatívna
odpoveď. Na pojednávaní pred súdom prvej inštancie poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 100/2016, z ktorého vyplýva: „právnu povinnosť možno uložiť iba
zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach. Interpretácia vychádzajúca z predpokladu

povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, zapojiť sa do práce u
iného zamestnávateľa, je v rozpore s uvedeným čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože
takáto povinnosť neexistuje. Z nejestvujúcej povinnosti preto nemožno vyvodzovať pre zamestnanca
nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy.“

24. Podporne mala žalobkyňa za to, že v zmysle § 96 ods. 1 a 2 zákona o štátnej službe ako lex specialis
voči Zákonníku práce súd prvej inštancie správne priznal žalobkyni nárok na náhradu funkčného platu
za čas od neplatného skončenia pracovného pomeru do opätovného zaradenia do štátnej služby.
Poukázala na to, že zákon o štátnej službe nelimituje tento nárok ani dobou 36 mesiacov ako ZP, z
nároku na náhradu mzdy sa má odpočítať len funkčný plat alebo mzda dosiahnutá podľa § 96 ods. 2

zákona o štátnej službe.

25. K námietke žalovaného, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že
priznal náhradu služobného platu „za obdobie od augusta 2021, avšak predmetom žaloby bol nárok
od 20.10.2024“, žalobkyňa uviedla, že z výroku napadnutého rozsudku, ako aj jeho odôvodnenia je

evidentné, že náhrada služobného platu bola priznaná za obdobie od 20.10.2020 do 31.10.2022. V
texte odôvodnenia napadnutého rozsudku došlo len k pisárskej chybe, keď sa uvádza obdobie od
01.08.2020, avšak napokon chyby v písaní sa dopustil aj samotný žalovaný v odvolaní, keď uviedol
dátum 20.10.2024. Uvedená pisárska chyba nemôže mať za následok nesprávnosť a nedôvodnosť
rozsudku.

26. Pokiaľ žalovaný namieta priznanie úroku z omeškania z náhrady služobného platu, žalobkyňa
poukázala na to, že dôvodnosť tohto nároku podrobne odôvodnila na pojednávaní pred súdom prvej
inštancie s odkazom na ustálenú judikatúru - uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. (III. ÚS) 460/2017, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/116/2008 a
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 494/2013. Občiansky zákonník ako lex generalis sa
týka aj pracovnoprávnych vzťahov, jeho § 517 nelimituje právo na úroky z omeškania len v niektorých

prípadoch. Keďže samotný ZP úroky z omeškania osobitne neupravuje, podľa jeho § 1 sa aplikuje v
pracovnoprávnych vzťahoch úprava úrokov z omeškania ustanovená v Občianskom zákonníku.

27. Za nedôvodnú napokon považovala žalobkyňa aj námietku žalovaného, že z výrokovej časti
rozsudku nevyplýva, či súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobkyni náhradu

mzdy (služobného platu) brutto, teda či je povinný vykonať zákonné odvody. Poukázala na znenie I.
výroku napadnutého rozsudku, v ktorom sa jednoznačne uvádza, že: „Žalovaný je povinný zaplatiť
žalobkyni sumu 30 400 eur brutto...“. Žalovaný možno uvedené prehliadol, nakoľko však povinnosť
odviesť zo mzdy odvody je zákonná povinnosť zamestnávateľa, žalovaný je povinný tak urobiť aj bez
takejto špecifikácie. Aj v samotnej žalobe sa uvedená suma uplatňuje brutto, tak ako je uvádzaná aj v
pracovných zmluvách.

28. Žalobkyňa preto považovala všetky odvolacie námietky žalovaného za nepodložené, napadnutý
rozsudok podľa nej obsahuje riadne a podrobné odôvodnenie, popis zisteného skutkového stavu a
aplikovaného práva.

29. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že na podanom odvolaní, ktoré dostatočne odôvodnil, trvá.

30. Žalobkyňa odvolaciu dupliku nepodala.

31. Krajský súd ako funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 ods. 1 CSP preskúmal vec v

rozsahu odvolania podľa § 379 CSP, z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 CSP a mimo
nich v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok, ktoré vady nezistil, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP z dôvodu, že pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci nebolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a prejednanie veci na
odvolacom pojednávaní nevyžadoval dôležitý verejný záujem. Odvolací súd po prejednaní veci dospel

k názoru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo
svojich výrokoch vecne správne, a preto je potrebné ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

32. V prvom rade sa odvolací súd zaoberal námietkou nepríslušnosti Okresného súdu Banská Bystrica
na konanie v tomto individuálnom pracovnoprávnom spore o náhradu služobného platu z dôvodu,

že príslušnosť súdu patrí medzi procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd spor prejednať
a rozhodnúť.

33. Podľa § 24 CSP na konanie v individuálnych pracovnoprávnych sporoch a v sporoch z kolektívnych
pracovnoprávnych vzťahov, štrajku a výluky sú príslušné

a) Mestský súd Bratislava IV pre obvod Krajského súdu v Bratislave,
b) Mestský súd Košice pre obvod Krajského súdu v Košiciach,
c) Okresný súd Banská Bystrica pre obvod Krajského súdu v Banskej Bystrici,
d) Okresný súd Nitra pre obvod Krajského súdu v Nitre,
e) Okresný súd Prešov pre obvod Krajského súdu v Prešove,

f) Okresný súd Trenčín pre obvod Krajského súdu v Trenčíne,
g) Okresný súd Trnava pre obvod Krajského súdu v Trnave,
h) Okresný súd Žilina pre obvod Krajského súdu v Žiline.

34. Podľa § 40 CSP súd aj bez námietky skúma vecnú príslušnosť, kauzálnu príslušnosť a funkčnú

príslušnosť počas celého konania; kauzálnu príslušnosť v obchodnoprávnych sporoch súd skúma iba
do otvorenia pojednávania alebo predbežného prejednania sporu.

35. Odvolací súd je názoru, že keďže kauzálna príslušnosť súdu sa odvíja od jeho miestnej príslušnosti
(§ 24 CSP), je namieste zaoberať sa príslušnosťou súdu v ktoromkoľvek štádiu konania ex offo, nielen

na námietku strany sporu (§ 40 CSP).

36. Podľa § 13 CSP na konanie v prvej inštancii je miestne príslušný všeobecný súd žalovaného, ak
nie je ustanovené inak.37. Podľa § 15 ods. 1 CSP všeobecným súdom právnickej osoby je súd, v ktorého obvode má právnická
osoba adresu sídla.

38. Podľa § 19 CSP popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj súd, v
ktorého obvode
a) má žalovaný miesto výkonu práce podľa pracovnej zmluvy,
b) nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody,

c) je umiestnená organizačná zložka právnickej osoby, ktorá je žalovaným, ak sa spor týka tejto zložky,
d) má adresu trvalého pobytu žalobca, ktorý je spotrebiteľom, ak ide o spotrebiteľský spor alebo o
konanie v sporoch týkajúcich sa spotrebiteľského rozhodcovského konania,
e) má adresu trvalého pobytu, adresu sídla, alebo ak ide o zahraničnú právnickú osobu organizačnú
zložku žalobca, ak ide o antidiskriminačný spor.

39. Senát odvolacieho súdu 17CoPr, ktorý bol aj senátom nadriadeného súdu 17NcC rozhodujúcim spor
dvoch súdov v jeho obvode o kauzálnu príslušnosť na konanie v tomto spore (aj keď mu predsedal
iný člen senátu) zotrváva na názore, že kauzálne príslušným súdom na konanie v tomto spore je
Okresný súd Banská Bystrica, nakoľko žalobkyňa využila svoje právo dané jej ust. § 19 písm. c) CSP
a žalobu podala na v tom čase kauzálne príslušný súd podľa § 23 písm. f) Civilného sporového poriadku

v znení účinnom do 31.05.2023, t.j. Okresný súd Zvolen a v dôsledku princípu okamžitej aplikovateľnosti
procesných noriem, keďže prechodné ustanovenie neurčilo inak, sa v priebehu konania zmenila
kauzálna príslušnosť na Okresný súd Banská Bystrica podľa § 24 písm. c) CSP, nakoľko v obvode
Krajského súdu v Banskej Bystrici (§ 2 ods. 25 v spojení s § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 371/2004 Z.z.
o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (v znení zákonov č. 428/2004 Z.z. a č. 757/2004 Z.z. v platnom
znení) má žalovaný zamestnávateľ ako právnická osoba umiestnenú organizačnú zložku – Okresný
úrad Rimavská Sobota, kde žalobkyňa vykonávala svoju prácu (štátnu službu), prednosta Okresného
úradu Rimavská Sobota (neplatne) skončil štátnozamestnanecký pomer so žalobkyňou výpoveďou
(viď obsah listu č. CPBB-OP-2020/001711-002 zo dňa 28.05.2020 ako súčasť spisu vedeného na

Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 15Cpr/7/2020), Okresný úrad Rimavská Sobota teda konal v mene
služobného úradu (Ministerstva vnútra SR), pričom tento spor sa týka náhrady služobného platu
žalobkyne z tohto neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, preto sa prejednávaný spor
týka Okresného úradu Rimavská Sobota, tejto organizačnej zložky žalovaného. Názor, že okresné úrady
nemajú postavenie organizačnej zložky tak, ako to predpokladá zákonodarca v ustanovení § 19 písm. c)

CSP žalovaný ničím nepodoprel, nepoukázal napr. na dôvodovú správu, ktorá by miestne orgány štátnej
správy z tohto pojmu vyčleňovala. Podľa názoru odvolacieho súdu preto v prípade pochybností pojem
„organizačná zložka právnickej osoby“ treba vykladať extenzívne v prospech zamestnanca ako slabšej
strany v individuálnom pracovnoprávnom spore. Z hľadiska naplnenia zákonného kritéria príslušnosti
podľa § 19 písm. c) CSP organizačná zložka nemusí mať vlastnú právnu subjektivitu, preto neobstojí

argumentácia žalovaného, že Okresný úrad Rimavská Sobota je miestny orgánom štátnej správy bez
právnej subjektivity, preddavkovou organizáciou napojenou na rozpočtovú kapitolu Ministerstva vnútra
SR a do jeho kompetencie nepatrí a nemôže samostatne konať v agende riešenia pracovnoprávnych
sporov. Žalovaným totiž nie je Okresný súd Rimavská Sobota, ale Ministerstvo vnútra SR ako
služobný úrad žalobkyne, ktoré právnu subjektivitu má a je jeho úlohou ako zamestnávateľa brániť sa

v pracovnoprávnom spore voči svojmu (bývalému) zamestnancovi. Napokon len pre úplnosť odvolací
súd dodáva, že námietku miestnej a tým aj kauzálnej príslušnosti vtedy príslušného Okresného súdu
Zvolen vzniesol žalovaný aj v predchádzajúcom spore o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru, od ktorého žalobkyňa odvodzuje svoj nárok na náhradu mzdy, Okresný súd Zvolen sa v bode
16. odôvodnenia rozsudku č. k. 15Cpr/7/2020 – 226 zo dňa 15.6.2021 s touto námietkou vysporiadal

obdobne ako v tomto konaní a jeho záver nebol v odvolacom konaní napadnutý.

40. K moderačnému právu súdu odvolací súd uvádza nasledovné:

41. Aj keď súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku výslovne neuviedol, z akého

dôvodu neaplikoval moderačného právo ohľadne náhrady služobného platu žalobkyne, z obsahu
odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že zisťoval okolnosti potrebné pre právny záver o tom, či sú dané
dôvody na primerané zníženie, resp. nepriznanie náhrady služobného platu za obdobie presahujúce 12
mesiacov, vyplývajúce najmä z výsluchu žalobkyne na pojednávaní a uvedené v bode 20 odôvodnenianapadnutého rozsudku (a v bode 7 odôvodnenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu), t.j. či bolo v
možnostiach a schopnostiach žalobkyne nájsť si primeranú prácu po uplynutí dvanástich mesiacov od
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru.

42. Vzhľadom na absenciu právneho záveru súdu prvej inštancie vyvedeného z vykonaného
dokazovania dávajúceho odpoveď na návrh žalovaného na uplatnenie moderačného práva súdu
odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 3 CSP tento právny záver dopĺňa:

43. V dôvodovej správe k ust. § 96 zákona č. 55/2017 Z.z. sa uvádza: „Pri nároku na doplatenie
funkčného platu štátneho zamestnanca môže služobný úrad využiť moderačné právo súdu. Inými
slovami ak čas, za ktorý je potrebné doplatiť štátnemu zamestnancovi funkčný plat je dlhší ako 12
mesiacov, môže súd na návrh služobného úradu doplatenie funkčného platu za čas presahujúci 12
mesiacov primerane znížiť, prípadne odpustiť. Obdobie za ktoré je služobný úrad povinný priznať
doplatok funkčného platu sa ustanovuje najviac za dobu 36 mesiacov. Uvedené vyplýva z delegovanej

pôsobnosti Zákonníka práce, a to konkrétne z § 78, 79 odseky 1, 4 (správne 2 – poznámka odvolacieho
súdu) a 5 a § 80 Zákonníka práce.“

44. Taktiež súdna prax ustálila, že aj na štátnozamestnanecký pomer podľa zákona o štátnej službe
sa subsidiárne použije ust. § 79 ods. 2 ZP, čo vyvodila zo znenia ust. § 171 zákona č. 55/2017

Z.z. (napr. uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/75/2020 zo dňa 27.01.2021, kde sa uvádza: „Vo vzťahu
k problematike aplikácie ustanovení Zákonníka práce na nároky z neplatného skončenia pracovného
pomeru, ktoré malo nastať v roku 2011, po nadobudnutí účinnosti zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej
službe (01.06.2017) dovolací súd poukazuje na ustanovenie § 171 zák. č. 55/2017 Z. z., podľa ktorého
na štátnozamestnanecké vzťahy sa primerane použijú ustanovenia § 10, § 11a ods. 1, § 12, § 15, § 16,

§ 17 ods. 1 a 3, § 19, § 20, § 33 až § 36, § 37, § 39, § 40 ods. 1, 2, 5 až 8, § 41 ods. 1, 2, 5 až 7 a 9, §
52, § 55 ods. 2 písm. c/ až f/, § 74, § 75 ods. 3 a 4, § 78 až 80, § 85 ods. 2 až 6, 8 a 9, § 85a, § 86, § 87,
§ 88 až 95, § 96 ods. 1, 2, 4, 6 a 7, § 96a, § 96b, § 97 ods. 1 až 11, § 98 až 102, § 104, § 104a, § 105
až 114, § 116 ods. 2 a 3, § 117, § 122a ods. 1, § 122b ods. 1, § 123 ods. 1, § 129 až 132, § 136 až 139,
§ 141, § 142 až 148, § 150, § 151, § 152 ods. 1, 2, 4 až 8, § 152a, § 156, § 157 ods. 3, § 158 až 160, §

161 ods. 1, § 164 až 170, § 177 až 185, § 187 až 189, § 191 ods. 2 až 4, § 192 až 198, § 217 až 222,
§ 230 až 236, § 239 písm. a/ a § 240 Zákonníka práce. Nový zákon o štátnej službe teda, rovnako ako
zákon č. 400/2009 Z. z., umožňuje primerané použitie o. i. ustanovení § 78 až § 80 Zákonníka práce,
teda aj ust. § 79 ods. 2 o práve súdu moderovať (znížiť) prisudzovanú náhradu mzdy. Irelevantné je, či
ustanovenie § 96 zák. č. 55/2017 Z. z. umožňuje alebo neumožňuje nepriznanie alebo krátenie náhrady

mzdy (funkčného platu) štátneho zamestnanca nerozlišujúc, či štátny zamestnanec počas tohto obdobia
vykonával činnosť pre iného zamestnávateľa.“).

45. V nadväznosti na uvedené odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Cdo/125/2018 zo dňa 26.03.2019 zaoberajúci sa okolnosťami rozhodujúcimi

pre uplatnenie moderačného práva súdu na primerané zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru podľa ZP: „Náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka
práce nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť v dôsledku toho, že mu
zamestnávateľ znemožnil vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy a ktorú bol aj
schopný a ochotný vykonávať, ale má povahu satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne aj sankcie voči

zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne pristúpil k skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom (por.
R 90/1970). Kým však táto náhrada mzdy má za čas 12 mesiacov odo dňa oznámenia zamestnanca
zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, satisfakčný a sankčný charakter, uplynutím tohto
obdobia táto satisfakčná a sankčná povaha náhrady mzdy ustupuje a zvýrazňuje sa jej sociálna
funkcia. Sociálna funkcia náhrady mzdy spočíva v zabezpečení peňažných prostriedkov na základné

životné potreby zamestnanca. Pri rozhodovaní o náhrade mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov súd
spravidla zisťuje okolnosti (subjektívne a objektívne), ktoré súvisia so zaisťovaním týchto základných
životných potrieb zamestnanca; okolnosti týkajúce sa pomerov zamestnávateľa pre rozhodnutie nie sú
významné. Súd je však oprávnený prihliadať len k okolnostiam, ktoré existovali po uplynutí 12 mesiacov
z celkovej doby, za ktorú zamestnancovi mala byť poskytnutá náhrada. Priznanie náhrady mzdy za

ďalšie obdobie má preto nadväznosť na správanie sa zamestnanca pri zaisťovaní si zabezpečenia
svojich základných životných potrieb. Súdna prax pri tomto posudzovaní zohľadňuje, či bol zamestnanec
medzitým zamestnaný inde, pokiaľ áno, za akých podmienok a zárobkových možností takúto prácu
konal, či vykonával prácu zodpovedajúcu svojej kvalifikácii, zdravotnému stavu a schopnostiam, čipracoval nadčas alebo s mimoriadnym vypätím, či dosahoval iný príjem ako príjem z pracovnoprávneho
vzťahu, prípadne z akého dôvodu nebol úspešný pri hľadaní zodpovedajúceho zamestnania alebo pre
aké okolnosti sa do práce vôbec nezapojil; krátenie alebo nepriznanie prichádza do úvahy v prípade, ak

zamestnanec vlastnou vinou zanedbal možnosť zarobiť si a tak si aspoň čiastočne nahradiť ušlý príjem
alebo naopak, ak niekde zarábal toľko, že žiadnu ujmu neutrpel.“

46. Odvolací súd s prihliadnutím na dokazovanie vykonané v konaní pred súdom prvej inštancie
(taktiež) nevidel dôvod na zníženie, resp. nepriznanie náhrady služobného platu žalobkyni za

obdobie presahujúce 12 mesiacov, nakoľko zo strany zamestnávateľa jednak neboli tvrdené okolnosti
odôvodňujúce uplatnenie moderačného práva súdu, a jednak takéto okolnosti ani vykonaným
dokazovaním zistené neboli, nebolo preukázané, že by žalobkyňa vlastnou vinou bola zanedbala
možnosť zarobiť si a tak si aspoň čiastočne nahradiť ušlý príjem alebo niekde zarábala toľko, že žiadnu
ujmu neutrpela, práve naopak, v konaní bolo preukázané, že si vo svojom regióne primeranú prácu nájsť
nevedela. Z oznámenia Sociálnej poisťovne zo dňa 15.06.2023 (oboznámením sa s obsahom ktorého

súd prvej inštancie dokazovanie vykonal – bod 13 napadnutého rozsudku) vyplýva, že žalobkyňa bola
vedená len ako zamestnanec žalovaného, inde nepracovala.

47. Vzhľadom na danie odpovede na podstatnú otázku žalovaného má odvolací súd za to, že postupom
podľa § 387 ods. 3 CSP došlo k náprave nedostatku spočívajúceho v nesprávnom procesnom postupe

súdu prvej inštancie, ktorým znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, preto nebol daný dôvod na zrušenie rozsudku
súdu prvej inštancie (§ 389 ods. 1 písm. b) CSP).

48. Zhodne so žalobkyňou odvolací súd uvádza, že len v dôsledku chyby v písaní došlo v bode 21

odôvodnenia k nesprávnemu označeniu obdobia, za ktoré bola žalobou uplatnená a priznaná náhrada
služobného platu (01.08.2020 do 30.10.2022), keď ešte v tom istom bode sa uvádza správne, že: „Súd
priznal žalobkyni náhradu funkčného platu za obdobie od 20.10.2020 do 31.10.2022 v sume 30400,80
Eur brutto v súlade s vyčíslenou náhradou samotným žalovaným, ako aj v súlade s vyčíslením ušlej
mzdy spoločnosťou D. F. E....“

49. K namietanému priznaniu úroku z omeškania, resp. nedostatočnému odôvodneniu napadnutého
rozhodnutia v tejto otázke ako inej vade konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci odvolací súd uvádza nasledovné:

50. Prezentovaný právny názor žalovaného v konaní pred súdom prvej inštancie, že všeobecné
ustanovenia Občianskeho zákonníka sa aplikujú subsidiárne len na prvú časť Zákonníka práce mohol
mať oporu v znení ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce len do jeho novelizácie zákonom č. 257/2011 Z. z.
účinným od 01. 09. 2011. Dovtedy ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce znelo: „Ak tento zákon v
prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na tieto právne vzťahy všeobecné ustanovenia Občianskeho

zákonníka.“ Od 01. 09. 2011 vzhľadom na aplikačné problémy došlo k upresneniu predmetného
zákonného ustanovenia nasledovne: „Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na
právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.“ Podľa ust. § 1 ods.
1 Zákonníka práce tento zákon upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom
závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne

vzťahy. Z uvedeného vyplýva, že nielen na prvú časť, ale na individuálne pracovnoprávne vzťahy
v celosti, ktorým je aj štátnozamestnanecký pomer vzniknutý v roku 2017 sa aplikujú všeobecné
ustanovenia Občianskeho zákonníka. Názov všeobecné ustanovenia nemá len prvá časť Občianskeho
zákonníka, ale aj prvá hlava ôsmej časti Občianskeho zákonníka, v ktorej sú obsiahnuté aj ustanovenia
o omeškaní s plnením peňažného dlhu (§ 517 ods. 1 a 2 OZ). Navyše je odvolací súd názoru, že nebolo

úmyslom zákonodarcu na individuálne pracovnoprávne vzťahy stanoviť subsidiárnu aplikáciu len prvej
časti OZ, ale celého OZ a len nedopatrením v dôsledku terminologických nepresností noviel ZP, kedy
sa síce odstránila vyššie uvedená nepresnosť, ale spôsobila ďalšia (v pôvodnom znení ZP účinnom
do 31.08.2007 v § 1 ods. 2 a v znení účinnom do 31.12.2008 sa uvádzalo, že ak tento zákon (ZP) v
prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník, teda nielen jeho

všeobecné ustanovenia).

51.Navyšenapriekdoslovnémuzneniuust.§1ods.4ZPsúdnapraxnajvyššíchsúdnychautorítnevidela
rozumný dôvod, pre ktorý by sa na pracovnoprávne vzťahy v otázkach neupravených Zákonníkom prácenemohli aplikovať ustanovenia OZ o omeškaní dlžníka. Pokiaľ žalovaný v konaní pred súdom prvej
inštancie na podporu svojho názoru, že zamestnancovi úroky z omeškania z náhrady mzdy nepatria
poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 11Cpr/7/2013 zo dňa 10.10.2016, závery

tohto rozhodnutia sú v rozpore so závermi ustálenej súdnej praxe najvyšších súdnych autorít. Podľa čl. 2
ods. 2 základných princípov CSP právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej
ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý spravodlivo. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít vyplýva, že právna

úprava úroku z omeškania podľa Občianskeho zákonníka a vykonávacieho nariadenia vlády SR č.
87/1995 Z.z. sa aplikuje aj na omeškanie zamestnávateľa s plnením peňažnej pohľadávky zamestnanca
vyplývajúcej z pracovnoprávnych vzťahov, t.j. aj v prípade omeškania s plnením náhrady mzdy.

52. V uznesení Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 460/2017 – 10 zo dňa 04. 07. 2017 sa v odsekoch
18 – 21 ústavný súd vysporiadal s uvedenou problematikou, ako aj s rozhodnutím ÚS SR sp. zn. II.

ÚS 494/2013, na ktoré poukazuje žalovaný, keď uviedol, že: „Ústavný súd sa stotožňuje so záverom
krajského súdu, podľa ktorého zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania s peňažným plnením
voči zamestnancovi, je povinný platiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania podľa §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Ustanovenie § 1 ods. 4

Zákonníka práce nemožno vykladať tak, že by tomuto záveru bránilo. Ostatne ústavný súd k opačnému
záveru nedospel ani vo veci sp. zn. II. ÚS 494/2013, na ktorú poukázali všeobecné súdy. Tu dôvodom
nepriznania úroku z omeškania zamestnancovi z náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného
pomeru všeobecnými súdmi nebol záver o tom, že zamestnancovi právo na úroky z omeškania vo
všeobecnosti nepatrí (resp. že ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka na vec nedopadá),

ale konkrétne okolnosti veci, keď všeobecné súdy úroky z omeškania z náhrady mzdy zamestnancovi
nepriznali s ohľadom na výšku priznanej náhrady mzdy, ktorú považovali za primerané zadosťučinenie
a dostatočnú sociálnu ochranu pre zamestnanca a zároveň i dostatočnú sankciu pre zamestnávateľa.
Naopak, ústavný súd aj v tejto veci (stotožniac sa s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo
116/2008 zo 17. decembra 2009) dospel k záveru, podľa ktorého „nevyplatenie náhrady mzdy v lehote

splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej
pre občianskoprávne vzťahy. Pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného rozviazania (skončenia)
pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená nariadením vlády Slovenskej republiky
č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších
predpisov pre omeškanie s plnením peňažného dlhu (nariadenie v § 3 a § 4 je vykonávacím predpisom k

§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pri rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce,
či žalovaný omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania; na vznik nároku na úrok z omeškania stačí, že
zákonom ustanovená lehota plnenia uplynula.“ Ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 494/2013 nakoniec
konštatoval i to, že „zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s vyplatením jednotlivých mesačných
náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym uplynutím výplatného termínu v

nasledujúcom kalendárnom mesiaci, z čoho vyplýva i to, že nasledujúcim dňom vzniká zamestnancovi
právo na úrok z omeškania z príslušnej sumy náhrady mzdy“. Ostáva už len dodať, že pokiaľ tieto
závery dopadajú na prípady náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru, o to viac sa
vzťahujú na prosté nevyplatenie mzdy zamestnancovi zamestnávateľom vôbec alebo v správnej výške.
Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z

ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne.
Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď
to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne
súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4
ústavy). Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a

bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.
Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a
účelom zákona. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu
(umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a
účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad

e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom (napr. III. ÚS 341/07).“

53. K námietke žalovaného týkajúcej sa úroku z omeškania z náhrady mzdy spočívajúcej v tom,
že právo na náhradu mzdy nemá povahu opakujúcej sa dávky, priznanie úroku z omeškania saviaže na právoplatné rozhodnutie súdu; dňom, od ktorého by si mohol zamestnanec nárokovať úrok
z omeškania z náhrady mzdy je deň, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie súdu o neplatnosti
skončenia pracovného pomeru dal odvolací súd odpoveď v predchádzajúcom bode citáciou rozhodnutia

ústavného súdu (podčiarknutá veta). Zároveň poukazuje na odôvodnenie uznesenia NS SR sp. zn.
1Cdo/116/2008 zo dňa 17.12.2009, kde sa o. i. uvádza: „Podľa § 129 ods. 1 ZP mzda je splatná
pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa
v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak. Toto ustanovenie o splatnosti mzdy
sa podľa § 132 ZP vzťahuje rovnako aj na náhradu mzdy. Zamestnanec, ktorý sa domáha na súde

určenia, že rozviazanie pracovného pomeru je neplatné, môže v žalobe zároveň (súčasne) uplatniť
aj nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru (porovnaj napr. R 36/1979).
Prisúdenie tohto nároku však nie je možné skôr, než súd rozhodol o neplatnosti rozviazania pracovného
pomeru (uvedené rozhodnutie o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru predstavuje nevyhnutnú
podmienku, bez splnenia ktorej nie je možné rozhodnúť o nároku na náhradu mzdy)... Pre náhradu
mzdy (bez rozlišovania, či ide o náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru alebo o

inú náhradu mzdy) – ako to vyplýva zo zákonnej úpravy – je ale stanovená uvedená mesačná splatnosť,
rovnako ako u mzdy. To, že súd náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru môže
prisúdiťibazapodmienky,žetentonárokvznikol-ododňa,keďzamestnanecoznámilzamestnávateľovi,
že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, a za stavu, že už rozhodol (hoci aj v tom istom - jednom
- rozsudku) o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, ako už bolo napísané v predošlom texte

tohto odôvodnenia, neznamená, že súd tu určuje splatnosť náhrady mzdy. Aby súd mohol rozhodnutím
určovať splatnosť tejto náhrady mzdy, musela by k tomu jestvovať konkrétna hmotnoprávna úprava;
takáto úprava však nejestvuje. To, že splatnosť náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného
pomeru sa neurčuje súdnym rozhodnutím, má zásadný právny rozmer, súd ako štátny orgán so zreteľom
na článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach

a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Splatnosť tejto náhrady mzdy stanovenej právnym
predpisom (v Zákonníku práce, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak)
si nemožno zamieňať s oprávnením súdu podmieneným žiadosťou zamestnávateľa (žalovaného), kedy
môže znížiť, resp. nepriznať náhradu mzdy od času vymedzeného v § 61 ods. 2 Zákonníka práce z
roku 1965, resp. v § 79 ods. 2 Zákonníka práce z roku 2001. Rozsudok priznávajúci náhradu mzdy z

neplatného rozviazania pracovného pomeru má povahu deklaratórneho rozsudku, t.j. iba potvrdzuje už
jestvujúce hmotné práva a povinnosti [priznaním náhrady mzdy sa nekonštituuje žiadny nový právny
stav, ale hmotnoprávnemu vzťahu sa iba (procesne) dodáva kvalita vykonateľného práva]. Len ako
upozornenie na terminologickú odlišnosť dáva dovolací súd do pozornosti, že zák. č. 65/1965 Zb. hovorí
o nároku z neplatného rozviazania pracovného pomeru a zák. č. 311/2001 Z.z. o nároku z neplatného

skončenia pracovného pomeru. Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z
neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru - a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady -
teda nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z citovaných ustanovení hmotného práva.“

54. Odvolací súd k tomu uvádza, že sa s právnymi závermi uvedenými v uznesení Ústavného súdu

SR č. k. III. ÚS 460/2017 – 10 zo dňa 04. 07. 2017 a v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo
116/2008 zo 17. decembra 2009 plne stotožňuje.

55. Napokon nie je dôvodná ani odvolacia námietka žalovaného, že z výrokovej časti napadnutého
rozsudku nevyplýva, či súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť uhradiť žalobkyni náhradu

služobného platu brutto. V I. výroku sa uvádza, že: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu
30400,80 Eur brutto titulom náhrady funkčného platu...“ Pokiaľ pri jednotlivých čiastkach náhrady nie je
slovo brutto už uvedené (pričom ich súčet predstavuje náhradu služobného platu vo výške 30 400,80 eur
v hrubom), je evidentné, že žalovaný sa dostal do omeškania z náhradou služobného platu v hrubom,
preto žalobkyni patrí úrok z omeškania z týchto čiastok náhrady.

56. Odvolací súd na základe podaného odvolania ako závislý výrok (§ 379 písm. a) CSP) preskúmal aj
II. výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania.
Súd prvej inštancie rozhodol v napadnutom rozsudku v II. závislom výroku o nároku žalobkyne na
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 CSP) v súlade s ustanoveniami

Civilného sporového poriadku a z tohto dôvodu bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený v zmysle §
387 ods. 1 CSP aj v tejto časti. Lehota na plnenie vyplýva zo zákona.57. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %, pretože odvolanie žalovaného nie je dôvodné, v odvolacom konaní bola plne

úspešná žalobkyňa. Aj o výške a prijímateľovi náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v zmysle §
262 ods. 2 a § 263 ods. 1 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník, z toho dôvodu určil odvolací súd začiatok
lehoty na plnenie podľa § 232 ods. 2 CSP od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške
náhrady trov konania.

58. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať účastník konania, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.

1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,

c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis
(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania

lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11
ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 CSP, resp. dovolanie má vady podľa § 429 CSP napriek

riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 CSP v odvolacom konaní, resp. napriek
výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch
neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) CSP v spojení s § 436
ods. 1 CSP).