Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, December 30, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/25/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6923202924
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6923202924.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej

a sudcov JUDr. Amy Odalošovej a Mgr. Martina Štubniaka, v spore žalobcu A. B., narodeného XX.
XXXXXXX XXXX, C., D. E. XXX/X, zastúpeného advokátom Mgr. Martinom Jankovičom, Revúca,
Železničná 257/19, proti žalovanému Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova č. 2, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 5.884,70 Eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota z 5. januára
2024 č. k. 17C/17/2023-125, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota z 5. januára 2024 č. k. 17C/17/2023-125 v časti výroku,

ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,- Eur (časť I. výroku) a v závislom
výroku o trovách konania (III. výrok), p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota z 5. januára 2024 č. k. 17C/17/2023-125 v časti výroku,
ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy
2.000,- Eur od 22. septembra 2023 do zaplatenia (časť I. výroku), m e n í tak, že v tejto časti žalobu
z a m i e t a.

III. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, do
troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rimavská Sobota (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) odvolaním
napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,- Eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 2.000,- Eur od 22. septembra 2023 do zaplatenia,
všetko do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (I. výrok) a vo zvyšnej časti súd prvej inštancie žalobu
zamietol (II. výrok). O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobca má

nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % zo súdom prvej inštancie priznanej
náhrady (III. výrok).
1.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia
sumy 6.091,62 Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy (škody) spôsobenej žalobcovi porušením práva
Európskej únie (ďalej aj ,,právo Únie“ alebo ,,úniové právo“) žalovaným (B. C.), ktorý podľa žalobcu
nesprávnetransponovaldovnútroštátnehoprávnehoporiadkusmernicuEurópskehoparlamentuaRady
2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len

„smernica 2003/88/ES“ alebo „smernica“), a preto žalobcovi čas výkonu služobnej pohotovosti nebol
služobným úradom započítavaný do jeho služobného času hasiča vykonávajúceho štátnu službu na F.
C. G. H. I. I. J. C..1.1.1. Čas pohotovosti v období v období od júla 2020 do júla 2023 predstavoval u žalobcu 1.797,26
hodín, čím bolo porušené jeho právo na maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín určený článkom
6 písm. b) smernice 2003/88/ES.

1.2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 3, § 9, § 10 ods. 1, § 13, § 19 ods. 1 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), čl. 1 ods. 2 a 3,
článok 2 ods. 1, 2 a 9, čl. 6 písm. b), článok 16 písm. b), článok 17 ods. 1, 2 a 3 písm. c) bod iii), čl. 19 a čl.
22 smernice 2003/88/ES, čl. 2 smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej len ,,smernica 89/391/EHS“), § 1 ods. 2, §

12 ods. 1 a 6, § 85 ods. 1 a 2, § 86, § 88 ods. 1, § 89 ods. 1 a 2, § 91, § 92 ods. 1 a 2, § 103 ods. 5, §
122 ods. 1 až 3 a § 193 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „zákon č. 315/2001 Z. z.“ alebo „zákon o HaZZ“), § 85 ods. 5 a 13, § 86, § 87 ods.
1 a 2 a § 96 ods. 2 Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Zákonník práce“), § 11, §
13, § 100, § 101, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), §
3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho

zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,nariadenie č. 87/1995 Z. z.“).
1.3. Súd prvej inštancie uviedol, že v posudzovanej veci ide o súkromnoprávny spor medzi štátom a
fyzickou osobou z titulu nemajetkovej ujmy spôsobenej štátom, ktorý patrí do právomoci súdu.
1.3.1. Súdny dvor Európskej únie (ďalej len ,,SDEÚ“) judikoval, že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby
v rámci vnútroštátnych právnych predpisov týkajúcich sa zodpovednosti zabezpečil právo na náhradu

škody voči členskému štátu, ktorá bola jednotlivcovi spôsobená neprebratím smernice s priamym
účinkom (C 6/90 a C 9/90). Spor teda patrí do právomoci súdu, súd je oprávnený a povinný v takomto
súdnom konaní posúdiť zodpovednosť členského štátu za škodu vrátane posúdenia, či skutočne došlo
k neprebratiu alebo nesprávnemu prebratiu smernice do právneho poriadku členského štátu.
1.3.2. Miestne príslušným súdom na prejednanie takejto veci je všeobecný súd žalovaného, ako aj súd,

v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody.
1.3.3. Miestom, kde nastala skutočnosť zakladajúca právo na náhradu škody, je miesto, kde nastala
nemajetková ujma, teda miesto, kde žalobca vykonával prácu. Toto miesto je v obvode súdu prvej
inštancie, preto je miestne príslušný na prejednanie a rozhodnutie predmetnej veci.
1.4. Ďalej mal za to, že pasívne vecne legitimovaným subjektom zo zodpovednosti za škodu spôsobenú

porušením práva Únie v dôsledku neúplnej alebo nesprávnej transpozície smernice je členský štát, teda
Slovenská republika (žalovaný).
1.5. Podľa názoru súdu prvej inštancie smernica 2003/88/ES sa vzťahuje na všetky odvetvia činností,
verejné a súkromné v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS, podľa ktorého sa uvedená smernica
vzťahuje na všetky odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod,

administratívu, služby, vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.) a neuplatňuje sa tam, kde sú s ňou
nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú
napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.
1.5.1. Ak nie sú splnené podmienky výnimky podľa čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS, činnosť žalobcu
spadá do pôsobnosti smernice 2003/88/ES, ktorá sa vzťahuje na všetky ostatné odvetvia činnosti.

1.5.2. Súd prvej inštancie mal za to, že výnimky podľa čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS v prípade
služobného pomeru žalobcu nie sú splnené. Žalobca je hasičom v Hasičskom a záchrannom zbore
(ďalej aj ,,HaZZ“).
1.5.3. Práca, ktorú žalobca vykonával ako hasič HaZZ počas obdobia júl 2020 až júl 2023, za ktoré
sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy, nenapĺňa požiadavku osobitne vážnej situácie, pre ktorú bola

stanovená uvedená výnimka. Išlo o prácu hasiča v obvyklých podmienkach, ktorú bežne vykonával
v rámci svojho služobného pomeru niekoľko rokov, počas celého tohto obdobia bolo možné riadne
rozvrhnúť jeho pracovný čas. Žalobca si neuplatnil náhradu za obdobie určitej mimoriadnej udalosti.
1.5.4. Súd prvej inštancie zdôraznil, že SDEÚ už posúdil ako činnosť spadajúcu do pôsobnosti smernice
2003/88/ES činnosť profesionálnych hasičov, mestských hasičov, dobrovoľných hasičov i podnikových

hasičov, vykonávajúcich činnosť za obvyklých podmienok (C-397/01 až C-403/01; C-52/04; C-151/02;
C-429/09; C-518/15; C-107/19; C-344/19).
1.5.5. Podľa názoru súdu prvej inštancie pracovná činnosť žalobcu spadá do pôsobnosti smernice
2003/88/ES, je v súlade s judikatúrou SDEÚ a nie je žiaden dôvod sa v danej veci od nej odchýliť. Z
vyššie uvedeného možno urobiť záver, že činnosť vykonávaná žalobcom v rámci služobného pomeru v

HaZZ spadá do pôsobnosti smernice 2003/88/ES.
1.6. Zákon o HaZZ umožňuje prekročiť maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín stanovený
v čl. 6 bod 2 smernice 2003/88/ES, v dôsledku čoho možno konštatovať, že Slovenská republika
netransponovala smernicu 2003/88/ES správne, teda porušila právnu normu Európskej únie.1.6.1. To, že sa má započítavať do služobného času i služobná pohotovosť vykonávaná na pracovisku,
i keď pracovník reálne úkony nevykonáva, je len pripravený ich v prípade potreby začať vykonávať, čo
do značnej miery ovplyvňuje jeho možnosti venovať sa iným činnostiam, vyplýva z judikatúry SDEÚ

(C-151/02, C-397/01 až C-403/01, C- 429/09, C- 518/15, C-107/19, C-344/19).
1.6.2. Zákonník práce síce stanovil v súlade so smernicou 2003/88/ES maximálny priemerný týždenný
pracovný čas 48 hodín, referenčné obdobia, za ktoré sa priemer určuje (pri rovnomernom rozvrhnutí
pracovného času 4 týždne, pri nerovnomernom 4 mesiace, v prípade dohody v kolektívnej zmluve
12 mesiacov), ako aj to, že neaktívna časť pracovnej pohotovosti sa považuje za pracovný čas, tieto

ustanovenia Zákonníka práce sa však na služobný pomer žalobcu nevťahujú vzhľadom na § 12 ods.
6 a § 193 zákona o HaZZ.
1.6.3. Samotný zákon č. 315/2001 Z. z. výslovný maximálny limit týždenného služobného času
neustanovuje a ustanovenia tohto zákona upravujúce služobný čas nebránia tomu, aby služobný
čas vrátane pohotovosti prekročil 48 hodín týždenne. Také obmedzenia pracovného času ako sú v
Zákonníku práce v zákone č. 315/2001 Z. z. nie sú.

1.6.4. Podľa zákona č. 315/2001 Z. z. je služobný čas príslušníka časový úsek, v ktorom príslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný čas príslušníka je 40 hodín
týždenne. V prípade nerovnomerne rozvrhnutého služobného času sa služobný čas rozvrhuje na
obdobie šiestich mesiacov, dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch nesmie byť vyššia
ako 18 hodín. Služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste

vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86
ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z v rámci rozvrhnutia služobného času. Celková dĺžka vykonávania štátnej
služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej
služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. Služobný úrad je povinný rozvrhnúť služobný čas tak, aby
príslušník mal medzi koncom služobného dňa a začiatkom nasledujúceho služobného dňa nepretržitý

odpočinok aspoň 12 hodín raz za týždeň nepretržitý odpočinok v trvaní aspoň 32 hodín, raz týždenne
mal dva po sebe nasledujúce dni nepretržitého odpočinku. V kalendárnom roku možno príslušníkovi
prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.
1.6.5. Pri takejto právnej úprave môže byť služobný čas príslušníka HaZZ rozvrhnutý nerovnomerne tak,
že odpracuje týždenne viac ako 48 hodín. I pri dodržaní uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z.

môže dochádzať k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času stanoveného smernicou
2003/88/ES. Príslušníkovi HaZZ v prípade nerovnomerného rozvrhnutia služobného času je určovaný
výkon štátnej služby max. 18 hodín denne a následne služobná pohotovosť max. 6 hodín denne, ktorá
nie je započítavaná do služobného času a je odmeňovaná osobitne. Pokiaľ počas služobnej pohotovosti
vznikne potreba zásahu, ide o prácu nadčas. Následne má príslušník čas odpočinku minimálne 12 hodín

minimálne raz do týždňa 2 dni po sebe. Pri rozvrhovaní služobného času zákonným spôsobom môže
teda príslušník odpracovať i niekoľko týždňov v mesiaci, v rámci ktorých súčet jeho služobného času
a služobnej pohotovosti bude presahovať 48 hodín. Žiadne ustanovenie zákona o HaZZ tomu nebráni.
Napr. ak je príslušníkovi HaZZ rozvrhnutý čas v rámci jedného týždňa tak, že odslúži 24 hodín, potom
má 2 dni voľna, opäť odslúži 24 hodín, opäť má 2 dni voľna a znova odslúži 24 hodín, jeho služobný čas

(vrátane pohotovostí) je rozvrhnutý v súlade so zákonom, ale presahuje 48 hodín (príslušníkov služobný
čas vrátane pohotovosti je v takom prípade 72 hodín).
1.6.6. Smernica 2003/88/ES umožňuje, aby si štát určil referenčné obdobie, v rámci ktorého v priemere
pracovný čas (vrátane pohotovosti) nepresiahne 48 hodín týždenne. V prípade, ak si štát takéto
referenčné obdobie určí, môže sa v súlade so smernicou v rámci 7 dní prekročiť pracovný čas

zamestnanca 48 hodín, neskôr musí však pracovník odpracovať menej, aby v priemere za štátom
stanovené obdobie pracovník neodpracoval viac ako 48 hodín. Smernica 2003/88/ES určuje, v akom
rozpätí môže štát toto referenčné obdobie určiť. Čím dlhšie obdobie sa nastaví, tým flexibilnejšie sa
môže pracovný čas rozvrhovať (napr. ak je referenčné obdobie 1 mesiac, prekročenie v jednom týždni
sa musí hneď v nasledujúcich 3 týždňoch kompenzovať znížením odpracovaných hodín, aby priemer za

mesiac bol menej ako 48 hodín. Ak je ale referenčné obdobie 6 mesiacov, môže dochádzať v prípade
potreby k prekračovaniu aj opakovane v rámci i 2 - 3 mesiacov a do konca 6 mesiacov je dostatočný
časový priestor na kompenzovanie znížením odpracovaných hodín, aby priemer za polrok bol menej
ako 48 hodín).
1.6.7. Súd prvej inštancie zdôraznil, že referenčné obdobie nie je stanovené smernicou 2003/88/ES (ako

tvrdil žalovaný), táto len určuje limity, v ktorých si ho členské štáty môžu upraviť.
1.6.8. Slovenská republika však v zákone č. 315/2001 Z. z. nestanovila, aký je maximálny priemerný
týždenný pracovný čas príslušníkov HaZZ, preto zo zákona nevyplýva ani to, že by sa mal robiť nejaký
priemer a za aké obdobie sa má priemer vypočítavať. Toto je stanovené len v Zákonníku práce, ktorýsa však v tejto časti na príslušníkov HaZZ nevťahuje. Za týchto okolností (nestanovením možnosti
určovania priemeru za určité referenčné obdobie), ak zákon č. 315/2001 Z. z. nebráni prekračovaniu 48-
hodinovéhopracovnéhočasuprekaždéobdobiesiedmichdní,jetovrozporesosmernicou 2003/88/ES.

1.6.9.Pokiaľžalovanýtvrdil,žeslužobnápohotovosťpodľazákonač.315/2001Z.z. patrídoslužobného
času, nakoľko za služobný čas sa považuje časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a
je k dispozícii služobnému úradu (aj keď odporujúc si na inom mieste zase tvrdí, že služobná pohotovosť
sa nemôže započítavať do odpracovaného služobného času, pretože v tomto čase sa môže venovať
aj iným činnostiam ako práci), s uvedeným sa súd prvej inštancie nestotožnil, pretože obe podmienky

musia byť splnené zároveň, teda služobná pohotovosť by musela byť štátnou službou, čo v zmysle
zákona nie je, nejde totiž o plnenie úloh príslušníkov na úseku riadenia, rozhodovania, kontroly, odbornej
prípravy rozhodnutí, odbornej prípravy návrhov zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych
predpisov, odbornej prípravy podkladov na vykonávanie štátnych záležitostí a uplatňovania právnych
vzťahov v osobnom úrade podľa tohto zákona a osobitných predpisov, ani o čas v zmysle § 97 zákona
č. 315/2001 Z. z..

1.6.10. Súd prvej inštancie zopakoval, že referenčné obdobie nie je stanovené smernicou 2003/88/
ES, táto len určuje limity, v ktorých si ho členské štáty môžu upraviť. Zákon č. 315/2001 Z. z.
nestanovil maximálny priemerný týždenný pracovný čas ani referenčné obdobie, za ktoré sa má priemer
vypočítavať.
1.6.11. Obdobie, na ktoré sa rozvrhuje pracovný čas a obdobie, za ktoré sa vypočítava priemerný

týždenný pracovný čas, sú odlišné inštitúty, môžu sa zhodovať a nemusia. Napríklad v Zákonníku
práce je určené, že pri nerovnomernom rozvrhnutí pracovného času sa čas rozvrhuje nerovnomerne na
jednotlivé týždne a referenčné obdobie maximálneho priemerného týždenného času sú štyri mesiace.
To, že zákonodarca stanovil, na aké obdobie sa služobný čas rozvrhuje, neznamená stanovenie
referenčného obdobia pre výpočet priemeru týždenného pracovného času v zmysle smernice. To by aj

bolo nelogické, ak sa nestanoví maximálny priemerný limit, nie je dôvod určovať obdobie, za ktorý sa
priemer určuje.
1.6.12. Súd prvej inštancie mal za to, že v prípade nestanovenia limitu maximálneho priemerného
týždenného pracovného času pre príslušníkov HaZZ a referenčného obdobia, za ktorý sa priemer má
vypočítavať, čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (s priamym účinkom) priznáva príslušníkom HaZZ

právo, aby ich služobný čas (vrátane služobnej pohotovosti a nadčasov) pre každé obdobie siedmich
dní neprekročil 48 hodín.
1.7. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobcovi bol v žalovanom období rozvrhovaný
služobný čas nerovnomerne v súlade s pravidlami stanovenými zákonom č. 315/2001 Z. z., v žalovanom
období sa opakovane stávalo, že odpracoval obdobia siedmich dní, v ktorých jeho služobný čas (vrátane

služobnej pohotovosti a nadčasov) prekročil 48 hodín.
1.7.1. Súčet odpracovaných hodín (vrátane služobnej pohotovosti a práce nadčas), ktoré boli
odpracované žalobcom v rozpore so smernicou 2003/88SE (spočítanie odpracovaného času, ktorý v
rámci každých 7 dní presahoval 48 hodín), predstavoval u žalobcu za žalované obdobie od júla 2020
do júla 2023 cca 1.300 hodín.

1.7.2. Súd prvej inštancie podotkol, že tento čas je iný ako tvrdil žalobca, pretože nesprávne vychádzal
z fondu pracovného času a robil priemer za obdobie 1 mesiaca. Súd prvej inštancie vychádzal z počtu
odpracovaných hodín podľa prehľadov o dochádzke, ktoré sa zhodujú so skutočným stavom.
1.8. V dôsledku porušenia práva Únie žalovaným (Slovenskou republikou) dochádzalo u žalobcu v
žalovanom období k výkonu práce nad maximálny smernicou stanovený limit, v príčinnej súvislosti s čím

došlo u žalobcu k zásahu do jeho práva na odpočinok, na súkromný a rodinný život, čím mu vznikla
nemajetková ujma.
1.8.1. Žalobca v žalobe i vo svojej výpovedi uvádzal dopad porušenia práva Únie na jeho život, že v
dôsledku prekračovania pracovného času pociťoval únavu, musel v rámci svojho voľna viac odpočívať a
menej sa venoval rodine, sebe a svojim záujmom. Súd prvej inštancie vyhodnotil výpoveď žalovaného

ako dostatočne presvedčivú a preukazujúcu vznik ujmy, pokiaľ počas dlhého obdobia (v tomto prípade
troch rokov) dochádza opakovane k prekračovaniu maximálneho pracovného času, je zrejmé, že to musí
mať dopad na pracovníka a jeho život.
1.8.2. Ak by zákon č. 315/2001 Z. z. bol v súlade so smernicou, žalobca by odpracoval menej a tento
čas by mohol využiť na iné aktivity podľa vlastného uváženia.

1.8.3. Vykonaným dokazovaním teda bolo preukázané, že nerešpektovaním čl. 6 písm. b) smernice
2003/88/ES došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na
ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. V zmysle judikatúrySDEÚ ide o závažný zásah do práv, nevratný stav straty hodín voľného času a času potrebného na
regeneráciu pracovných síl.
1.9. Podľa názoru súdu prvej inštancie, náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch je spôsobom

odškodnenia porušenia právnej normy Únie, ktorý je v súlade so zásadou ekvivalencie, keďže pre
podobné nároky na základe vnútroštátneho práva (napr. náhrada škody spôsobená pri výkone verejnej
moci, či zásahy do osobnostných práv) je možné náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch priznať.
Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa nepeňažná satisfakcia nejavila ako postačujúca.
1.9.1. Vzhľadom na rozsah ujmy žalobcu, dlhú dobu opakovaného porušovania i postoj žalovaného,

ktorý nerobí adekvátne kroky k tomu, aby do budúcna k porušovaniu nedochádzalo, nepovažoval
súd prvej inštancie za postačujúcu nepeňažnú kompenzáciu len samotným konštatovaním porušenia
práva, uložením, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, či primeraným zadosťučinením, napr.
ospravedlnením sa. Peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie ujmy, ktorá žalobcovi
porušením práva Únie vznikla.
1.9.2. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy určil súd prvej inštancie voľnou úvahou s prihliadnutím na

závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Pokiaľ ide o rozsah
spôsobenej ujmy, súd prvej inštancie prihliadol na to, že k prekročeniu 48 odpracovaných hodín v rámci
7 dní došlo u žalobcu takmer v každom mesiaci žalovaného trojročného obdobia, pričom často išlo aj o
dva či tri týždne za sebou s takýmto prekročením.
1.9.3. Súčet odpracovaných hodín (vrátane služobnej pohotovosti a práce nadčas), ktoré boli

odpracované žalobcom v rozpore so smernicou 2003/88/ES, predstavuje u žalobcu za žalované obdobie
od júla 2020 do júla 2023 cca 1.300 hodín.
1.9.4.Súdprvejinštancievzal doúvahyvýškunáhradnemajetkovejujmyvpeniazochvinýchprípadoch,
pri rôznych porušeniach osobnostných práv, či rozsah odškodňovania obetí trestných činov, keďže rôzne
porušenia práv majú rôzne intenzívne dopady, čo by sa malo odzrkadľovať v priznávaných náhradách.

1.9.5. Žalobca svoj nárok na náhradu škody spájal s odňatím práva na odpočinok, so zásahom do
voľného času tráveného s rodinou. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, aby sa
zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz
ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia
zdravie. Žalobca v dôsledku rozvrhnutia pracovného času v rozpore s právom Únie bol ukrátený o

voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov ako aj
fyzickej a psychickej relaxácii. 1.10. Primeranou náhradou je podľa súdu prvej inštancie náhrada
nemajetkovej ujmy vo výšky 2.000,- Eur, a to po zohľadnení dĺžky doby porušenia práva žalobcu a
charakteru následkov porušenia jeho práva (skrátenie žalobcovho času na odpočinok, ktorý nebyť tohto
porušenia, mohol využiť na svoju fyzickú alebo psychickú regeneráciu, resp. tráviť ho s rodinou).

1.11. Pokiaľ ide o námietku premlčania, túto nepovažoval súd prvej inštancie za dôvodnú. 1.11.1.
Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je majetkovým právom, ktoré sa premlčuje uplynutím
všeobecnej trojročnej premlčacej doby, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz,
kedy nastal okamih neoprávneného zásahu do práv poškodeného.
1.11.2. Žaloba bola podaná na súde prvej inštancie dňa 9. augusta 2023. Žalobca sa síce domáhal

náhrady za obdobie od 1. júla 2020 do 31. júla 2023, náhrada mu však bola súdom prvej inštancie
priznaná vzhľadom na obdobie, kedy mu skutočne ujma vznikla, kedy u neho dochádzalo k porušovaniu
práv, pričom v mesiacoch júl a august 2020 bol žalobca práceneschopný, nepracoval vôbec a za toto
obdobie mu teda náhrada nebola priznaná.
1.12. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi

sumu 2.000,- Eur a vo zvyšnej časti o zaplatenie 3.884,70 Eur žalobu žalobcu zamietol.
1.13. Vo vzťahu k úrokom z omeškania súd prvej inštancie uviedol, že neexistuje ustálená rozhodovacia
prax najvyšších súdnych autorít ohľadne práva na úroky z omeškania pri zodpovednosti za škodu
spôsobenú porušením práva Únie.
1.13.1. Mal za to, že i pri úrokoch z omeškania z plnenia za porušenie práva Únie je nutné aplikovať

SDEÚ koncipovanú zásadu ekvivalencie.
1.13.2. V prípade náhrady nemajetkovej ujmy za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (čo je
najpodobnejšínárokkuplatnenémunároku)patriapoškodenémuúrokyzomeškaniazpriznanejnáhrady
najskôrododňaoznámeniapríslušnéhoorgánu,ženeuspokojínároknanáhraduškody,alebouplynutím
šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

1.13.3.Vsúladesozásadouekvivalenciejenutnépoškodenémupriznaťúrokyzomeškaniaznáhradyza
porušenie práva Únie obdobným spôsobom. Súd prvej inštancie mal za to, že keďže v prípade porušenia
práva Únie sa nevyžaduje predbežné prejednanie nároku. Žalovaný sa dostal do omeškania obdobne
ako pri zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci dňom oznámenia príslušnéhoorgánu, že neuspokojí nárok na náhradu škody. V predmetnej veci to bol deň 22. september 2023, kedy
žalovaný doručil súdu prvej inštancie vyjadrenie k žalobe, v ktorom celý uplatnený nárok neuznal čo
do základu i výšky. Od tohto dňa preto žalobcovi patria úroky z omeškania zo súdom priznanej náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch.
1.13.4. Základná úroková sadzba K. k prvému dňu omeškania bola 4,5 %, preto žalobcovi patria úroky
z omeškania vo výške 9,5 % ročne. Vzhľadom na vyššie uvedené a skutočnosť, že žalobca si úroky z
omeškania uplatnil v nižšej percentuálnej výške 9,25 % ročne, súd prvej inštancie uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť úroky z omeškania vo výške 9,25 % ročne od 22. septembra 2023 do zaplatenia

z priznanej sumy 2.000,- Eur a vo zvyšnej časti uplatnených úrokov z omeškania súd prvej inštancie
žalobu zamietol.
1.14. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP
vzhľadom na plný úspech žalobcu v spore ohľadne základu nároku, kedy len výška plnenia závisela
od úvahy súdu. Preto mu priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z
prisúdenej sumy.

2.Protirozsudkusúduprvejinštancie,konkrétnedovýroku,ktorýmsúdprvejinštancieuložilžalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.000 Eur s príslušenstvom (I. výrok) a do závislého výroku o trovách
konania (III. výrok), podal žalovaný včas odvolanie.
2.1. Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP.

2.2. V súvislosti s namietanou pasívnou vecnou legitimáciou poukázal na nevyhnutnosť rozlišovania
medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, ktoré sú dva samostatné
subjekty a ich postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať.
2.2.1. Mal za to, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím
smernice“ a „aplikáciou smernice.“ Prebratie smernice je premietnuté do textu právneho predpisu,

ktorý musí byť s obsahom a znením smernice v súlade. Ak sa žalobca domnieval, že Slovenská
republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nesprávne prebrala smernicu 2003/88/
ES do zákona č. 315/2001 Z. z., musel preukázať, v čom dané pochybenie spočíva. Na konštatovanie
nesprávneho prebratia smernice 2003/88/ES bolo nevyhnutné vykonať porovnanie znenia zákona č.
315/2001 Z. z. pred a po účinnosti smernice 2003/88/ES.

2.2.2. K porušeniu smernice môže dôjsť až aplikáciou jej jednotlivých ustanovení, ak si adresát účinkov
smernice (napr. zamestnávateľ) vyložil ustanovenia v rozpore s jej obsahom. Prípadný nárok na náhradu
škody by tak mohla založiť len nesprávna aplikácia smernice.
2.2.3. Dodal, že Slovenská republika (žalovaný) pri preberaní smernice 2003/88/ES neporušila de facto
žiadnepredpisy,pretopriabsenciiprotiprávnehokonanianemohlavzniknúťžiadnaškoda,atýmani jeho

zodpovednosť za nároky, ktoré si žalobca v tomto konaní uplatnil. Navyše ide o nároky, ktoré vyplývajú
z pracovnoprávneho vzťahu, pričom žalobca za nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy
skryl svoj mzdový nárok.
2.2.4. Podotkol, že žalobca namietal nesprávne prebratie smernice 2003/88/ES, nie jej aplikáciu v
individuálnom prípade. On nie je zamestnávateľom žalobcu a nie je ani orgánom, ktorý by sa na aplikácii

smernice 2003/88/ES podieľal.
2.2.5. Podľa jeho názoru sa miera zodpovednosti za prípadný vznik škody musí medzi dvomi
samostatnými subjektmi (B. C. H. L. J. B. C., C.. G.) rozlišovať.
2.3. Čo sa týka pôsobnosti smernice 2003/88/ES, podľa jeho názoru sa na služobný pomer príslušníkov
HaZZ nevťahuje vzhľadom na charakter vykonávaných činností, a s tým spojený rozvrh služobného

času.
2.3.1. Mal za to, že rozsah pôsobnosti smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods.1
smernice 89/391/EHS a negatívne vymedzený v jej čl. 2 ods.2. Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje
na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Úlohy, ktoré plnia
príslušníci HaZZ, možno podľa jeho názoru subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej

ochrany“ v zmysle čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS.
2.3.2. Rozhodnutie SD EÚ C-429/09 vo veci M. nepovažoval za relevantné, nakoľko sa týka mestského
hasiča, výkon činnosti ktorého je odlišný od režimu, v akom fungujú príslušníci G. J. B. C..
2.4. Čl. 17 ods.1 smernice 2003/88/ES, ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od
uplatňovania čl. 6 za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia

pracovníkov. Jedným z dôvodov neuplatnenia daného článku je situácia, že sa jedná o protipožiarne
služby a služby civilnej ochrany.
2.4.1. Poukázal na z judikatúry SDEÚ vyplývajúcu povinnosť kumulatívneho splnenia všeobecných
podmienok nevyhnutných na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva Únie.2.4.2. Mal za to, že žalobca vznik nároku na náhradu škody žiadnym spôsobom neosvedčil. Jemu nebolo
zrejmé, ako mohla žalobcovi vzniknúť uplatnená škoda. Žalobca nejasným spôsobom stanovil škodu,
ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle

platnej legislatívy odmeňovaný.
2.4.3. Zdôraznil, že v čase služobnej pohotovosti nie je od žalobcu vyžadovaná aktívna činnosť, a teda
môže odpočívať, alebo venovať sa inej činnosti. Skutočnosť, že služobná pohotovosť žalobcu, za ktorú
je odmeňovaný, je pracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, ešte samo o sebe nie je
dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. 2.5. Žalobca bol povinný preukázať, že u neho došlo k

porušeniu práva nad maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, a že skutočne pracoval nad takýto
limit za rozhodné obdobie. Takisto bolo potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času
u hasičov v referenčnom období 4 mesiacov. Podotkol, že žalobca si pri svojich výpočtoch stanovil dlhšie
referenčné obdobie (teda za každý kalendárny rok, t. j. referenčné obdobia v trvaní až 12 mesiacov),
čo je v rozpore so smernicou 2003/88/ES.
2.5.1. Podľa jeho názoru pre účely tohto konania je právne irelevantné, koľko hodín služobnej

pohotovosti žalobca odpracoval (relevantné je iba to, či a v akej miere bol prekročený maximálny 48
hodinový pracovný čas), a preto nemôže žalobca pri výpočte žalovanej sumy vychádzať z počtu hodín
služobnej pohotovosti.
2.5.2. Konštatoval, že zásah do osobnostných práv a rozsah nemajetkovej ujmy je u každého jednotlivca
individuálny, posudzuje sa v každom prípade osobitne, a to aj s ohľadom na preukázateľný zásah do

súkromného života. Za žiadnych okolností teda nemožno nemajetkovú ujmu vypočítať „tabuľkovo“ na
základe akéhosi univerzálneho vzorca, ktorý vo svojom výsledku zodpovedá mzdový nárokom.
2.5.3. Podľa jeho názoru žalobca nárokom na nemajetkovú ujmu vzniknutú porušením
smernice ,,maskuje“ svoje mzdové nároky, preto na jeho strane je nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie, keďže mzdových nárokov je možné domáhať sa len od žalobcovho služobného úradu,

ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a nie žalovaný (Slovenská republika v zastúpení
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky).
2.6. Mal za to, že výška náhrady nemajetkovej ujmy je neprimeraná v porovnaní s výškou náhrad, ktorá
je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s ujmou žalobcu podstatne vyššia.
2.6.1. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) náhrada nemajetkovej

ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy
treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. N. B., B.H. J. N.).
2.6.2. Výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže presiahnuť výšku odškodnenia obete násilného
trestného činu, nakoľko v prípadoch obetí násilných trestných činov môže dôjsť aj k závažnému zásahu
do zdravia, či dokonca života, je možné považovať za primerané, aby odškodnenie za škodu spôsobenú

pri tomto prejednávanom prípade nebolo vyššie ako odškodňovanie za trvalé následky na zdraví či
dokonca za život. V opačnom prípade by vznikal rozpor s poukazovaním na ľudský život ako najvyššiu
hodnotu, od ktorej sa odvodzujú ostatné hodnoty. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. 4Cdo/171/2005, 4Cdo/19/2020 a rozsudok
Krajského súdu v Trnave z 30. júna 2021 sp. zn. 26Co/94/2020, Krajského súdu v Žiline z 27. mája 2020

sp. zn. 6Co/159/2019, atď.
2.6.3.Poukazujúcnaustanovenie§13ods.2OZžalovanýkonštatoval,žežalobcadoposiaľnepreukázal
zásah do súkromného, rodinného života či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napríklad v
medziľudských vzťahoch, či nepriaznivom zdravotnom stave žalobcu v príčinnej súvislosti s výkonom
povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy súdom prvej inštancie.

2.6.4. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t. j. materiálnej satisfakcie) je
vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencie závažnej ujmy, ktorú treba
riadne a konkrétne preukázať.
2.6.5. Podotkol, že žalobca sa nedomáhal upustenia od neoprávneného zásahu do jeho práva na
ochranu osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu.

2.7. Ďalej nesúhlasil ani s priznaním úroku z omeškania z priznanej peňažnej náhrady nemajetkovej
ujmy.
2.7.1. Uviedol, že na jednej strane súd prvej inštancie konštatoval, že neexistuje ustálená súdna prax
najvyšších súdnych autorít ohľadne práva na úroky z omeškania pri zodpovednosti za škodu spôsobenú
porušením práva Únie a na druhej strane uvádzal, že v tomto prípade je potrebné aplikovať zásadu

ekvivalencie vyplývajúcu z judikatúry SDEÚ. V nadväznosti na túto úvahu analogicky aplikoval právnu
úpravu zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon č. 514/2003 Z. z.“), podľa ktorej prináleží žalobcovi právona úroky z omeškania momentom oznámenia príslušného orgánu, že neuspokojí uplatnený nárok na
náhradu škody.
2.7.2. Podľa jeho názoru mal súd prvej inštancie aplikovať právnu úpravu a ustálenú súdnu prax týkajúcu

sa ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl. OZ, nie právnu úpravu zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci.
2.7.3. Uplatnený úrok z omeškania je rozporný so zákonom, ako aj s ustálenou judikatúrou súdov
Slovenskej republiky, a preto žalobcovi nárok na úroky z omeškania nepatrí (viď rozsudok najvyššieho
súdu zo 14. marca 2012 sp. zn. 6Cdo/185/2011).

2.8. Poukázal na to, že odvolanie podal aj voči výroku o trovách konania (III. výrok), keďže nárok
žalobcu bol nesprávne uplatnený a v danom prípade sa jedná o nesprávne právne posúdenie veci,

preto v prípade vyhovenia jeho odvolaniu aj výrok o trovách konania (ako závislý výrok) musí byť v
celom rozsahu zmenený v prospech neho.
2.9. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len ,,krajský súd“
alebo ,,odvolací súd“) zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol
a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že súd prvej inštancie ako všeobecný súd má právomoc
na prejednanie tohto sporu. S poukazom na § 3 ods. 1 CSP a § 21 OZ konštatoval, že spor o náhradu
škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície)
smernice Európskej únie do vnútroštátneho právneho poriadku je súkromnoprávnym sporom.

3.1. Z judikatúry SDEÚ vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie medzi
jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy.
3.1.1.Súdprvejinštanciepriposudzovanípredmetusporumuselposudzovaťzodpovednosťžalovaného
za škodu spôsobenú porušením práva Únie, a teda aj jeden z jeho predpokladov, a to dostatočne
závažné porušenie právnej normy Únie, ktorej cieľom je priznanie práv jednotlivcom.

3.2. K námietke žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie poukázal na čl. 29 smernice
2003/88/ES, podľa ktorého je smernica adresovaná členským štátom, pričom žalovaný ako členský
štát Európskej únie a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do Európskej
únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia
účelu smernice 2003/88/ES. V prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát zodpovedný aj za nesprávnu

aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nej došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho
poriadku Slovenskej republiky.
3.2.1. Keďže smernica 2003/88/ES je určená štátu, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym
prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je pasívne vecne legitimovaným žalovaný
(Slovenská republika).

3.3. Poukázal na to, že pri výklade smernice 2003/88/ES je potrebné vychádzať z príslušnej judikatúry
SDEÚ, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad práva Únie, ktorý podal SDEÚ (rozsudok
C-261/2021 zo 7. júla 2022). Nie je preto dôvodu sa odchýliť od rozhodnutí SDEÚ vzhľadom na obdobné
skutkové okolnosti prípadu. SDEÚ rozhodol, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok,
priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi, pričom

smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými
silami v teréne, pričom nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo na poskytnutie
pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a
to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné
a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám.

3.3.1. Na účely smernice 2003/88/ES pojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa právnych
predpisov jednotlivých členských štátov Európskej únie. Pracovníkom je každý, kto vykonáva skutočné
a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska
vnútroštátneho práva nemôže mať žiaden dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva Únie.
Skutočnosť, či niekto je podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným hasičom alebo profesionálnym

hasičom, nie je vo vzťahu k posudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná a na takéhoto
pracovníka sa vzťahujú ustanovenia smernice 2003/88/ES (rozsudky C-397/01 až C-403/01, C-429/9,
C-518/15), je teda bez právneho významu, či si hasič plní svoje úlohy v pracovnom, resp. služobnom
pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny.3.3.2. Čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským
štátom, maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna
požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno

podrobiť akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré jednotlivcom priznáva práva,
ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudok C-429/09 body 33. až 35.)
3.3.3. Členské štáty teda nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice
2003/88/ES tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo určitým
spôsobom obmedzovali (C-397/01 bod 99., C-429/09 body 35. a 52.) SDEÚ opakovane judikoval, že

časť pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho
denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod 95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť
vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako
celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva (rozsudok C-437/08
bod 27.). 3.3.4. SDEÚ osobitne v prípade hasičov potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,

je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený
smernicou 2003/88/ES (rozsudok C-429/09, C-52/04).
3.3.5. Skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je mu vyplácaná náhrada v zmysle § 122 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z. z., nemá vplyv na porušenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES.
3.3.6. Aj z aktuálnej judikatúry SDEÚ vyplýva, že do pracovného času sa má započítavať aj doba

služobnej pohotovosti (C-214/20, C-580/19, C-344/19).
3.3.7. Neobstojí ani žalovaným namietaná možnosť odchýliť sa od uplatňovania niektorých článkov
smernice v prípadoch uvedených v čl. 17 smernice 2003/88/ES, nakoľko tento článok v súlade s
odsekom 2 odchýlku od článku 2 alebo 6 smernice nepripúšťa.
3.3.8. Zákon č. 315/2001 Z. z. v prílohe č. 4 bod 6 preberá smernicu 2003/88/ES, preto možno dospieť

k záveru, že v danom prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti smernice 2003/88/ES.
3.4. K námietke žalovaného o nejasnosti stanovenia škody uviedol, že zo žaloby je zrejmé, že si
uplatnil nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu, že u neho došlo v príčinnej súvislosti
s porušením práva Únie zo strany žalovaného k vzniku škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu
do jeho práva na ochranu zdravia (čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky; ďalej len ,,ústava“) z dôvodu,

že účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice
2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník v dôsledku vyčerpania alebo iného
nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom, alebo iným osobám, a
aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do jeho práva na súkromie
a rodinný život (čl. 19 ods. 2 ústavy), pretože reálne musel odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle

smernice 2003/88/ES a musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine,
záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením.
3.4.1.Výškunárokuodvodilodpočtuhodínslužobnejpohotovosti,ktoréreálneodslúžil,aktorémuneboli
započítané do služobného času a hneď v úvode žaloby uviedol svoj rodinný stav a rodinné zázemie,
voľnočasové aktivity, a teda svoje záujmy, prípadne záujmy detí, ktorým sa vo voľnom čase venuje a toto

uviedol aj na pojednávaní v rámci svojho výsluchu. 3.4.2. Podľa jeho názoru uniesol bremeno tvrdenia a
dôkazné bremeno ohľadne predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu vyplývajúcich z judikatúry
SDEÚ.
3.4.3. Poukázal na to, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nebol do právneho poriadku Slovenskej
republiky prebratý správne, pretože právny poriadok umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas

žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do služobného času sa mu v rozpore s čl. 2 ods.
1 smernice 2003/88/ES nezapočítava čas služobnej pohotovosti. 3.4.4. V žalobe preukázal listinnými
dôkazmi, že za sporné obdobie od júla 2020 do júna 2023 jeho priemerný týždenný služobný čas
presahoval hranicu 48 hodín. Žaloba obsahuje aj tabuľku, z ktorej vyplýva počet odpracovaných hodín
pracovnej pohotovosti. Vo vzťahu k nemu bolo porušené ustanovenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/

ES dostatočne závažným spôsobom, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Európskej
únie, ktorá neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu ohľadne hornej hranice priemerného
týždenného pracovného času a súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s
judikatúrou SDEÚ (rozsudok C-429/09).
3.4.5. Splnená je aj podmienka príčinnej súvislosti medzi porušením práva Únie členským štátom a

vznikomujmyujednotlivca,keďvpríčinnejsúvislostisporušenímprávaÚniezostranyžalovanéhodošlo
u neho k vzniku škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia, práva
na súkromie a rodinný život, keďže reálne musel odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice2003/88/ES, a to na úkor svojich blízkych ako aj seba, čas ktorý musel stráviť v práci, mohol venovať
rodine, priateľom, svojim záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením.
3.4.6. Podotkol, že vo vyjadrení riadne identifikoval obdobia jednotlivých kalendárnych týždňov, v ktorých

dochádzalo k prekračovaniu 48 hodinového priemerného týždenného pracovného času.
3.5. Podľa žalobcu nie je dôvodná ani námietka žalovaného, že nie je daná príčinná súvislosť medzi
porušením práva Únie a vznikom škody.
3.5.1. Poukázal na judikatúru SDEÚ, z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity
uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k

dispozícii,keďbytospôsobilonadmernéťažkosti,alebobytoodnichnebolomožnérozumnevyžadovať,
výkonprávpriznanýchjednotlivcompriamouplatniteľnýmiustanoveniamiprávaÚniebybolznemožnený
alebo nadmerne sťažený, ak by návrhy na náhradu škody založené na porušení práva Únie museli
byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im
priznáva právo Únie, a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel.
3.5.2. Zdôraznil, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali

svojho zamestnávateľa o dodržanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením, a preto
nemožno považovať za primerané požadovať od neho, aby na účely uplatnenia nároku na získanie
náhrady tejto škody najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi. Predpoklady
zodpovednosti žalovaného za škodu boli preto splnené.
3.6. Za nedôvodnú považoval aj námietku žalovaného, že nepreukázal spôsobenú ujmu, keďže

preukázal v rozhodnom období odpracovanie celkovo v žalobe presne uvedený počet hodín služobnej
pohotovosti, ktoré mu v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice č. 2003/88/ES neboli započítané do pracovného
času a zároveň opakovane dochádzalo u neho k prekračovaniu limitu 48-hodinového týždenného
služobného odpracovaného času, keď jednotlivé kalendárne týždne, kedy k tomu dochádzalo, riadne
identifikoval.

3.7. Podotkol, že smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej
porušenia.NáhradaškodyspôsobenájednotlivcoviporušenímprávaÚniemusíbyťprimeranávzniknutej
škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv jednotlivca. 3.7.1. Vnútroštátne právo členských
štátov musí určiť, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektívnosti bolo stanovené, či sa náhrada
škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného

odškodnenia a tiež definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.
3.7.2. Ani právny poriadok Slovenskej republiky nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na
náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva Únie. Ani zákon č. 514/2003 Z. z. takúto právnu
úpravu neobsahuje, preto mal za to, že jeho ujma má najbližšie k zásahu do práva na ochranu osobnosti
(§ 11 až 13 OZ).

3.7.3. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené (právo
na ochranu zdravia a právo na súkromie) a okolnosti porušovania práva, sú splnené podmienky na
aplikáciu § 13 ods. 2 OZ, t. j. na priznanie zadosťučinenia v peniazoch, keďže žalovaný neprijal opatrenia
nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného
týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES a aby do pracovného času

neboli započítané nadčasy služobnej pohotovosti.
3.7.4. Podľa jeho názoru do úvahy neprichádza ani morálna satisfakcia (ospravedlnenie, odvolanie
výrokov a pod.).
3.8.Námietkažalovaného,žepokiaľniejenariadenýslužobnýzákrok,môžeodpočívaťalebosavenovať
inej činnosti, neobstojí, pretože vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom, musí tam byť

fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej
pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a
pripravený okamžite plniť svoje povinnosti, pričom je oddelený od svojho sociálneho, súkromného
prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a možnosti organizovať si svoj súkromný čas a program,
venovať sa svojim vlastným potrebám.

3.8.1. Jeho práva vyplývajúce zo smernice 2003/88/ES neboli štátom dodržiavané, pričom zároveň
bolo pomerne dlhé obdobie porušované jeho právo na odpočinok, napriek tomu, že v spoločnosti plní
zodpovedné úlohy.
3.8.2. Keďže nemajetkovú ujmu nie je možné nahradiť inak, nie je primerané porovnávanie s inými
obdobnými prípadmi zásahov.

3.8.3. Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznané v prípadoch zásahov do
osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny alebo obetiam trestných činov.
3.8.4. Podotkol, že k zásahu dochádzalo počas dlhšieho časového obdobia, t. j. v priebehu troch rokov
spätne pred podaním žaloby na súd prvej inštancie.3.9. K priznaným úrokom z omeškania uviedol, že v podanej žalobe poukázal na novšiu rozhodovaciu
súdnu prax (uznesenie najvyššieho súdu z 27. januára 2022 sp. zn. 8Cdo/191/2020), preto rozsudok
najvyššieho súdu zo 14. marca 2012 sp. zn. 6Cdo/185/2011 možno považovať za prekonaný. V tej

súvislosti odkázal aj na nález Ústavného súdu Českej republiky z 10. decembra 2019 sp. zn. II. ÚS
2149/17.
3.9.1. Súd prvej inštancie pritom správne pri priznávaní úroku z omeškania z priznanej istiny vychádzal
aj zo zásady ekvivalencie.
3.10. Vzhľadom na uvedené navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých výrokoch

(I. a III. výrok) ako vecne správne potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči
žalovanému v rozsahu 100%.

4. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu namietol, že ním v konaní prezentovaná argumentácia
nebola zo strany súdu prvej inštancie aplikovaná správne.
4.1. Zotrval na podanom odvolaní a svojich predchádzajúcich podaniach a vyjadreniach.

5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v medziach
daných § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1, 2 CSP a contrario a rozsudok
súdu prvej inštancie v časti odvolaním napadnutého výroku o zaplatenie sumy 2.000,- Eur (časť I.
výroku) a v závislom výroku o trovách konania (III. výrok) ako vecne správne podľa § 387 ods. 1, 2 CSP

potvrdil a v časti odvolaním napadnutého výroku o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9,25% zo
sumy 2.000,- Eur od 22. septembra 2023 do zaplatenia (časť I. výroku) zmenil podľa § 388 CSP.

6.Podľa§387ods.1,2CSPodvolacísúdrozhodnutiesúduprvejinštanciepotvrdí,akjevovýrokuvecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,

môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci (okrem príslušenstva pohľadávky) zistil skutkový

stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj
správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie
neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna
relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil

súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

8. Súd prvej inštancie je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku
koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok súdu prvej inštancie je presvedčivý, premisy
zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací

súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce
a zodpovedá kritériám uvedeným v § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na
argumenty žalovaného v odvolaní.

9. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, okolnosti alebo
argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu, a s ktorými by sa prvoinštančný
súd náležite nevysporiadal. Dokonca možno konštatovať, že neuviedol ani žiadny konkrétny relevantný
právny dôvod a ani žiadny konkrétny relevantný skutkový dôvod, spochybňujúci správnosť napadnutého
rozhodnutia.

10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj

dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu11. V posudzovanej veci žalobca svoj nárok vyvodzoval z prekročenia maximálneho limitu týždenného
pracovného času určeného článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v období od júla 2020 až do júla
2023 v dôsledku jej nesprávnej transpozície do zákona č. 315/2001 Z. z.

12. Podľa § 3 ods. 1 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne
veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.

13. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie v dôsledku nesprávneho

prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi
súkromnoprávne spory.
13.1. Skutočnosť, že žalovaným v takomto spore je štát je bez právneho významu. Účastníkom
občianskoprávnych vzťahov môže byť aj štát a v takom prípade je podľa § 21 OZ právnickou osobou.
13.2. Z judikatúry SDEÚ jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva
Únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy.

13.3. Pretože jedným z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu žalobcovi spôsobenú
porušením práva Únie je „dostatočne závažné porušenie právnej normy Únie, ktorej cieľom je priznanie
práv jednotlivcom“, súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a
povinnýskúmať,čizostranyžalovanéhodošloktvrdenémuporušeniuprávaÚniepripreberanísmernice
2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky (do zákona č. 315/2001 Z. z.), to znamená

skúmať, či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedá cieľom článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Bez
posúdenia tejto otázky by nebolo možné rozhodnúť prejednávaný spor.
13.4. Vzhľadom na uvedené žalovaný nedôvodne vytýkal v odvolaní chýbajúcu právomoc súdu
posudzovať súlad zákona č. 315/2001 Z. z. so smernicou 2003/88/ES.

14. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že cieľ článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
(t. j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane
nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený).
14.1.Vovšeobecnostiplatí,žesmernicaakošpecifickýprameňprávaÚnievyžadujeodčlenskýchštátov,
aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku.

Na tento účel musia byť ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná,
aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice do vnútroštátneho
práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v
členskom štáte.
14.2. Z hľadiska posudzovaného sporu článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje,

že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.
14.3. Žalovaný prebral smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z..

15. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

15.1.Podľa§85ods.2vetaprvázákonač.315/2001Z.z.služobnýčaspríslušníkaje40hodíntýždenne.
15.2. Podľa § 86 ods. 1, 2 zákona č. 315/2001 Z. z. služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných
dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne

nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v
služobnom dni.
15.3. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

16.Zuvedenýchustanovenízákonač.315/2001Z.z.vyplýva,žezákonoddeľuje:a)vykonávanieštátnej
služby príslušníka HaZZ v rámci služobného času, b) vykonávanie štátnej služby príslušníka HaZZ
v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť príslušníka HaZZ bezprostredne
nadväzuje na jeho služobný čas.

16.1. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby,
služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného času príslušníka HaZZ.
16.2. Smernica 2003/88/ES v článku 2 ods. 1 a 2 ustanovuje, že pracovný čas predstavuje akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebopovinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a (alebo) praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý
nie je pracovným časom.
16.2.1. Z uvedeného vyplýva, že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka HaZZ má byť súčasťou

služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z. z. tak jednoznačne v rozpore
so smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času príslušníka HaZZ vyčleňuje čas určenej
služobnej pohotovosti. Smernica 2003/88/ES pritom neumožňuje, aby členské štáty ponechali v
platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v smernici.
16.2.2. Posudzované ustanovenia § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2 a § 92 ods. 1 boli prakticky v

totožnom znení súčasťou zákona č. 315/2001 Z. z. už v pôvodne prijatom znení účinnom od 1. apríla
2002. Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie dňa 1. mája 2004 došlo k zmene uvedených
ustanovení zákonom č. 82/2009 Z. z. s účinnosťou od 1. apríla 2009, kedy sa v ustanovení § 86
ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je
rozvrhnutý na obdobie štyroch mesiacov (z pôvodného rozvrhnutia na obdobie celého kalendárneho
roka) a v ustanovení § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. sa rozčlenil výkon služobnej pohotovosti na služobnú

pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a
služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.).
16.2.3. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 82/2009 Z. z. dôvodom úpravy malo byť zosúladenie
s právom Únie.
16.3. K ďalšej zmene uvedených ustanovení došlo zákonom č. 400/2011 Z. z. s účinnosťou od 1. januára

2012, kedy sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý
služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov (z dôvodovej správy k zákonu č.
400/2011 Z. z. nevyplýva dôvod tejto zmeny).
16.3.1. Z toho vyplýva záver, že žalovaný v rámci preberania smernice 2003/88/ES po vstupe do
Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje pracovný

(služobný) čas pracovníka. Neobstojí preto tvrdenie žalovaného, že nebolo preukázané nesprávne
prebratie (transpozícia) smernice 2003/88/ES, resp. že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie
je v rozpore so smernicou 2003/88/ES.
16.4. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice
2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky. Skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľa

na aplikácii smernice 2003/88/ES, resp. zákona č. 315/2001 Z. z. vo vzťahu k žalobcovi, je podľa
odvolacieho súdu z hľadiska prejednávaného sporu bez právneho významu.
16.4.1. Odvolací súd poukazuje na článok 29 smernice 2003/88/ES, podľa ktorého je táto smernica
adresovaná členským štátom Európskej únie. Žalovaný (B. C.) ako členský štát a adresát smernice
2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých

opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade nesplnenia
tejto povinnosti je štát zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej
aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku.
16.4.2. Pretože smernica 2003/88/ES je určená žalovanému, ktorý zodpovedá za jej správne prebratie,
v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho

poriadku je pasívne vecne legitimovaná B. C. H. O..
16.4.3. Námietka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného nie je dôvodná.

17. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na žalobcu
ako príslušníka HaZZ.

17.1. Žalovaný nedôvodne namietal, že v prípade žalobcu nejde o mestského hasiča (ako vo veci
C-429/09), resp. že smernica 2003/88/ES sa na žalobcu nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože to
neumožňuje charakter vykonávaných činností a rozvrh služobného času (činnosť žalobcu patrí medzi
odvetvia a činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany).
17.1.1. Súd je povinný plne uplatňovať výklad práva Únie, ktorý podal SDEÚ (rozsudok C-261/21 zo

7. júla 2022).
17.2. Obrana žalovaného je založená na všeobecnej polemike so závermi súdu prvej inštancie bez
dopadu na záväznosť rozhodnutí SDEÚ, od ktorých niet dôvod (ani možnosť) sa odchýliť vzhľadom na
obdobné skutkové okolnosti prípadu.
17.2.1. SDEÚ rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, teda priznáva

jednotlivcompráva,ktorémôžuuplatniťpriamovkonanípredvnútroštátnymisúdmi.SDEÚtiežrozhodol,
že smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými
silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci
iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to ajvtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu
vystaviť pracovníkov určitým rizikám.
17.2.2. Na účely smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa

vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka
sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha
pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie
pracovníka v zmysle práva Únie.
17.2.3. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič, nie je

relevantná na účely charakteristiky pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia smernice 2003/88/
ES (C-397/01 až C-403/01 vo veci N., body 52 a 55, C-429/09 vo veci M., bod 27 až 30, C-518/15 vo
veci L.).
17.3. Vzhľadom na uvedené je nedôvodná odvolacia námietka, že smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje
na žalobcu ako príslušníka HaZZ a bez právneho významu je aj fakt, či takýto príslušník plní svoje úlohy
v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny.

17.3.1. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským
štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna
požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno
podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva,
ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09 vo veci M., body 33 až 35).

17.3.2. Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým
spôsobom obmedzovali (C-397/01 vo veci N. bod 99, C-429/09 vo veci M., body 35 a 52).
17.3.3. SDEÚ tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 vo

veci N., bod 95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej
prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú
prácu skutočne pracovník vykonáva (C-437/05 vo veci J., bod 27).
17.3.4. Osobitne v prípade hasičov SDEÚ potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,

je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený
smernicou 2003/88/ES (C-429/09 vo veci M., C-52/04 vo veci N. P. M. G.).
17.3.5. Pretože žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi
na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítať do pracovného času žalobcu. Bez
vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú

pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada (§ 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.).
17.3.6. Záver, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do jeho pracovného
času vyplýva aj z aktuálnej judikatúry SDEÚ, podľa ktorej ak povaha a rozsah povinností a režim
zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu
práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto

pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú
možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon
práce nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej
pohotovosti pracovný čas pracovníka (pozri rozsudky C-214/20 z 11. novembra 2021, C-580/19 z 9.
marca 2021, C-107/19 z 9. septembra 2021 a C-344/19 z 9. marca 2021). Tento záver sa vzhľadom na

skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahuje aj na žalobcu.
17.3.7. Odvolací súd osobitne poukazuje na záver uvedený v uznesení SDEÚ C-52/04 vo veci N. P. M.
G., podľa ktorého jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom odseku smernice
89/391/EHS, na ktorú žalovaný poukázal, bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných
na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku v prípade závažných a svojim

rozsahom mimoriadnych okolností (napríklad v prípade katastrofy), pre ktoré je charakteristická najmä
tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich
bezpečnosť a/alebo zdravie a ktoré, vzhľadom na ich povahu nie je možné zohľadniť pri rozvrhu
pracovného (služobného) času zásahových a bezpečnostných zložiek. V konaní pritom žiadnou zo strán
sporu nebolo tvrdené a preukázané, že by v rozhodnom období (neaktívna) časť určenej služobnej

pohotovosti zahŕňala výkon takejto činnosti.
17.3.8. Nesprávny je názor žalovaného, že článok 17 ods. 1 smernice 2003/88/ES umožňuje odklon od
článku6smernice2003/88/ESvprípadepríslušníkovHaZZ,keďže tentočlánoksanapríslušníkovHaZZ
nevzťahuje. Vzťahuje sa len na: a) vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb s právomocounezávislého rozhodovania, b) rodinných pracovníkov, alebo c) pracovníkov slúžiacich náboženské
obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách. Pracovníkov protipožiarnej služby a služby civilnej
ochrany, na ktorých poukazuje žalovaný v podanom odvolaní, sa týka článok 17 ods. 3 smernice

2003/88/ES, ktorý však na druhej strane neumožňuje odklon od článku 6 smernice 2003/88/ES (len
odklon od článkov 3, 4, 5, 8 a 16 smernice 2003/88/ES).

18. Správny je aj záver súdu prvej inštancie o zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi
porušením jeho práva vyplývajúceho z noriem Európskej únie. Súd prvej inštancie správne uviedol, že

tieto predpoklady vyplývajú z judikatúry SDEÚ, ktorú v odôvodnení rozsudku citoval. Podľa judikatúry
SDEÚ štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva Únie, ak: a) porušená norma
práva Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo zakladá povinnosti pre
členský štát, b) porušenie práva Únie je dostatočne závažné a c) medzi porušením práva Únie členským
štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy
rozhoduje vnútroštátny súd.

18.1. Aj podľa názoru odvolacieho súdu boli predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu
spôsobenú žalobcovi v dôsledku porušenia práva Únie splnené, pretože článok 6 písm. b) smernice
2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v
rozsahu 48 hodín.
18.1.1. Uvedené ustanovenie smernice 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom

práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ako bolo uvedené vyššie,
ustanovenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky
prebraté správne, pretože slovenský právny poriadok umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas
žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín. Porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo
vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Európskej

únie,ktorápokiaľideohornúhranicupriemernéhotýždennéhopracovnéhočasuneponechávačlenským
štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s
judikatúrou SD EÚ (napr. C-429/09).

19. V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody

(nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy Slovenskej
republiky; ďalej len ,,ústava“), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného
času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník
(žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe
ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a

súčasne v dôsledku zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 ústavy),
pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich
blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším,
rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením.

20. V rozpore s judikatúrou SDEÚ je odvolacia argumentácia žalovaného, že medzi porušením práva
Únie a vznikom škody žalobcu nie je príčinná súvislosť, keď žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa
na porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu škody (t. j. nevyvinul primerané úsilie na
zamedzenie vzniku škody).
20.1. Na postavenie žalobcu ako príslušníka HaZZ sa vzťahuje judikatúra SDEÚ (C-429/09 a C-445/06),

z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť
systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné
ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať.
20.1.1. Podľa názoru SDEÚ by bol výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými
ustanoveniami práva Únie znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od žalobcov ako slabšej

strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi.
Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku
Európskej únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie.
20.1.2. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali
svojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením.

Predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené.

21. Žalobca sa domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 5.884,70 Eur, ktorá mu mala
vzniknúť v dôsledku výkonu služby v rozsahu priemerného týždenného služobného času presahujúceholimit stanovený v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v období od júla 2020 do júla 2023. Súd prvej
inštancie žalobe čiastočne vyhovel, keď žalobu vyhodnotil ako dôvodnú čo do základu a výšky v rozsahu
2.000,- Eur a vo zvyšku žalobu zamietol.

21.1. Odvolací súd nesúhlasí s názorom žalovaného, že v skutočnosti sa pod týmto nárokom skrýva
mzdový nárok, pretože o uplatnenie mzdového nároku by išlo v prípade, ak by ho žalobca odvodzoval
z konkrétnych ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., alebo z ustanovení smernice, či iných právnych
aktov Európskej únie, podľa ktorých by na takýto mzdový nárok mal právo a práve v takom prípade by
žalovaným musel byť jeho zamestnávateľ a nie štát.

21.2. Pretože súd určuje výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy voľnou úvahou s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu osobnostného práva došlo, spôsob jej
výpočtu zvolený žalobcom nie je pre jej určenie rozhodujúci, čo však nevylučuje, že súd voľnou úvahou
môže dospieť k rovnakej, resp. porovnateľnej výške náhrady (ale môže dospieť aj k nižšej či vyššej
výške s tým limitom, že nemôže žalobcovi priznať viac, než čoho sa žalobným návrhom domáha).

22. Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej
porušenia.NáhradaškodyspôsobenájednotlivcoviporušenímprávaÚniemusíbyťprimeranávzniknutej
škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je na vnútroštátnom práve členských štátov,
aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity štáty určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť
vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak

definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.
22.1. Ani právny poriadok Slovenskej republiky nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na
náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva Únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani
zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

22.1.1. Súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu
najbližšie k zásahu do jeho osobnosti (analógia podľa § 11 až § 13 OZ).
22.1.2. Žalovaný nesprávne namietal, že žalobca nepreukázal spôsobenú ujmu, pretože z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že žalobca v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v žalovanom
období odpracoval v priemere viac ako 48 hodín týždenne. Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia

o počte odpracovaných hodín predložil doklady od svojho zamestnávateľa, ktoré žalovaný žiadnym
spôsobom v konaní pred súdom prvej inštancie nespochybnil a nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie.

23. Zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že v rozhodnom období pracoval priemerne viac ako 48
hodín týždenne (a súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 veta prvá zákona č. 315/2001

Z. z.) v konaní pred súdom prvej inštancie preukázaný bol. Žalobca nielenže pracoval nad maximálne
prípustný rozsah týždenného pracovného času, ale v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES v spojení s článkom 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES mu odpracované hodiny určenej služobnej
pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času.
23.1. Spôsob plánovania zmenných služieb a pohotovosti na pracovisku má opakovane v priemere za

následok prekročenie maximálne prípustného rozsahu týždenného pracovného času podľa smernice
2003/88/ES. Z oddeleného vykazovania počtu odpracovaných hodín služobnej činnosti a pohotovosti
na pracovisku v mzdovom liste žalobcu je preukázané, že hodiny strávené na pracovisku počas určenej
pracovnejpohotovostipodľa§92ods.1zákonač.315/2001Z.z.sadoslužobnéhočasunezapočítavajú.

24. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca ako príslušník HaZZ v služobnom
pomere v rozhodnom období od júla 2020 až do júla 2023 mal služobný čas rozvrhnutý nerovnomerne
tak, že týždenný pracovný čas sa skladal zo 17-hodinových pracovných zmien výkonu služby, po
ktorých nasledovala 7-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, resp. s účinnosťou od 1. januára
2022 zo 16-hodinových pracovných zmien výkonu služby, po ktorých nasledovala 8-hodinová služobná

pohotovosť na pracovisku, t. j. v rámci jednej zmeny strávil žalobca na pracovisku sústavne minimálne
24 hodín.
24.1. Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá bola
odmeňovaná ako nadčasová práca a jej trvanie sa započítavalo do fondu odpracovaného času a
neaktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá sa do fondu pracovného času nezapočítavala.

24.1.1. Vo vykazovanom období od júla 2020 do júla 2023 odpracoval žalobca cca 1.300 hodín určenej
služobnej pohotovosti, ktorá priamo nadväzovala na výkon 17/16 hodinovej služobnej činnosti, žiadna z
nich ale do počtu odpracovaných hodín započítaná nebola, preto sa môže javiť vychádzajúc iba z údajovzamestnávateľa o počte odpracovaných hodín, že limit týždenného pracovného času podľa smernice
prekročený nebol.
24.2. Žalovaný žalobcom predložený výkaz o pracovnej činnosti nespochybňoval, preto tvrdenia žalobcu

o rozsahu jeho prítomnosti v práci za žalované obdobie považuje odvolací súd podľa § 151 ods. 1 CSP
za nesporné skutkové tvrdenia.
24.2.1. Výkazom o služobnej činnosti (tabuľkami) žalobca preukazoval, že v období od júla 2020 do júla
2023 bolo porušované jeho právo na 48 hodinový týždenný pracovný čas vyplývajúci z článku 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES, právo na primeraný odpočinok po práci, za čo požaduje od Slovenskej republiky

ako členského štátu Európskej Únie nahradiť nemajetkovú ujmu vo forme finančného plnenia.
24.2.2. I keď žalovaný žalobcom predložený plán vykonaných služieb príslušníkmi HaZZ v C. v priebehu
konaniapredsúdomprvejinštancienerozporoval,vodvolaníužtvrdil,ženebolopreukázanéprekročenie
limitu 48 hodinového priemerného týždenného pracovného času podľa smernice 2003/88/ES.
24.2.3. Žalobca predložil súdu prvej inštancie výkaz o jeho služobnej (pracovnej) činnosti za obdobie
od júla 2020 do júla 2023 s podrobným rozpisom vykonaných služieb, odpracovaných hodín služobnej

pohotovosti, práce nadčas, čerpania dovolenky a náhradného voľna, z ktorého vyplýva, že priemerný
týždenný pracovný čas určený smernicou 2003/88/ES na 48 hodín týždenne bol v tom ktorom mesiaci
opakovane prekračovaný. Ide o záznamy z dochádzkového systému používaného zamestnávateľom
žalobcu, ktorých hodnovernosť účinným spôsobom spochybnená nebola.
24.2.4. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z.,

smernice 2003/88/ES, smernice 89/391/EHS a poukázal na judikatúru SDEÚ k výkladu pojmu pracovný
čas, čas odpočinku, pohotovostná služba na pracovisku a aplikačný rozsah smerníc. Nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňoval žalobca práve za prekročenie maximálneho limitu týždenného
pracovného času určeného článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vykazovanom období (od júla
2020 do júla 2023).

25. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca
počas služobnej pohotovosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, má vymedzený priestor na
odpočinok (spánok) a nevyžaduje sa jeho aktívna činnosť, nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky
trvania služobnej pohotovosti.

25.1. Žalobca totiž vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný úrad), musí tam
byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej
pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a
pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného
prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a

program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je prakticky vylúčená. Právo na odpočinok žalobcu bolo
dlhodobo niekoľko rokov porušované napriek tomu, že žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné
úlohy a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť.
25.1.1. Z tohto dôvodu považuje odvolací súd priznanú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú.
Služobný čas žalobcu mal byť rozvrhnutý tak, aby nedochádzalo k porušovaniu jeho práv vyplývajúcich

zo smernice 2003/88/ES. K porušeniu práv žalobcu pritom dochádzalo práve výkonom služobnej
pohotovosti. Nemajetkovú ujmu nie je ani podľa názoru odvolacieho súdu možné nahradiť inak z dôvodu,
že uplynutý čas žalobcovi vrátiť možné nie je a nemôže ho stráviť inak.

26. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie

zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov ako to namietal žalovaný
v podanom odvolaní (v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena
rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti).
26.1. Navyše prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznávané v týchto
prípadoch, resp. obetiam trestných činov.

26.1.1. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu z 27. mája 2024 sp. zn.
9Cdo/47/2023, z ktorého vyplýva záver, že pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých
obete dopravnej nehody nie je dôvodné túto náhradu obmedziť najvyšším prípustným odškodnením
podľa zákona o obetiach trestných činov. 26.1.2. Tento právny záver možno aplikovať analogicky aj pri
určovaní výšky peňažnej náhradu nemajetkovej ujmy inej osoby, do ktorej osobnostných práv (najmä

práva na súkromný a rodinný život) bolo neoprávnene zasiahnutého iným spôsobom.27. Odvolací súd nesúhlasí ani s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého možno žiadať
peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ.

27.1. Z ustanovenia § 13 ods. 1 OZ vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané
primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia.
27.1.1. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13 ods. 1 OZ nejavila
ako postačujúca.

27.1.2. Vychádzajúc z povahy porušeného osobnostného práva (práva na ochranu zdravia a práva
na súkromie) a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t. j. žalovaný ako členský štát Európskej únie
neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica
priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES), je dôvodný
záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov
nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát).

27.1.3. Taktiež neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie
predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne.

28. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne prihliadol na okolnosti, za ktorých
k vzniku ujmy došlo (nesprávna transpozícia smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z.), na

následky, ktoré žalobcovi vznikli (zásah do súkromného života žalobcu, strata práva na odpočinok);
zohľadnil aj žalobcom predložený výpočet, na základe ktorého dospel k výške žalovanej sumy.

29. Vzhľadom na uvedené odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako rozsudok súdu prvej inštancie
v časti odvolaním napadnutého výroku o zaplatenie sumy 2.000,- Eur (časť I. výroku) a v závislom

výroku o trovách konania (III. výrok) ako vecne správne podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť.

30. Podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ ide o žalobou uplatnený úrok z omeškania z peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy, ak nemožno analogicky aplikovať zákon č. 514/2003 Z. z. na samotnú
škodu (istinu peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy) spôsobenú nesprávnou transpozíciou smernice

2003/88/ES, nemožno tento zákon analogicky, resp. primerane aplikovať ani na jej príslušenstvo, preto
nie je použiteľná ani judikatúra (na ktorú poukazoval žalobca), riešiaca moment počiatku omeškania
so zaplatením peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci odvíjajúca
sa od § 16 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2012 (kedy toto ustanovenie
počiatok omeškania ešte osobitne neriešilo; viď rozsudok najvyššieho súdu zo 14. marca 2012 sp.

zn. 6 Cdo 185/2011) a v znení účinnom od 1. januára 2013 (viď rozhodnutia najvyššieho súdu z 27.
januára 2022 sp. zn. 8Cdo/191/2020, z 30. júla 2019 sp. zn. 4Cdo/48/2017, z 26. februára 2020 sp. zn.
4Cdo/257/2019, z 28. októbra 2020 sp. zn. 7Cdo/243/2019).
30.1. Keďže peňažná náhrada nemajetkovej ujmy bola žalobcovi priznaná na základe analogickej
aplikácie § 11 a § 13 OZ, je na mieste analogicky aplikovať aj judikatúru najvyššieho súdu riešiacu otázku

omeškaniasplnenímpeňažnejnáhradynemajetkovejujmyvprípadochpriznaniatejtonáhradyzdôvodu
neoprávneného zásahu do ochrany osobnosti, najmä ak priznanie peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy
je v tomto prípade založené na tom, že v dôsledku nesprávnej transpozície smernice 2003/88/ES došlo
k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu (práva na ochranu zdravia, práva na súkromie,
či práva na rodinný život).

30.1.1. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu z 24. júna 1998 sp. zn.
1Co 15/97, zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. R 45/2000, ktorého právna veta o. i. znie: „Povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím
takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania.“ Tento záver vychádza z názoru: „Pokiaľ

žalovaná v odvolaní namietala, že úrok z omeškania nemôže žalobcovi patriť od 22. marca 1992,
pretože sa k uvedenému dňu ešte nemohla dostať do omeškania a nebolo isté, či vôbec bude povinná
zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch alebo nie, odvolací súd sa stotožnil s jej názorom.
Ustanovenie § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka považuje úroky z omeškania za príslušenstvo
pohľadávky.Keďžepredmetnápohľadávkanemohlavtomto(dosiaľprávoplatneneskončenom)súdnom

konaní ešte vzniknúť, nebolo možné žalovanú zaviazať na zaplatenie úrokov z omeškania.“
30.1.2. Pokiaľ žalobca poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky z 10. decembra 2019 sp.
zn. II. ÚS 2149/2017 riešiaci otázku počiatku omeškania s plnením peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy
odlišne, odvolací súd k tomu uvádza, že v súlade s čl. 2 ods. 2 časť vety pred bodkočiarkou základnýchprincípov CSP, podľa ktorého právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, rozhodol
spor podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu. Ústavný súd Českej republiky nie je v

podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky najvyššou súdnou autoritou.
30.1.3. Z aktuálnej judikatúry najvyššieho súdu odvolací súd poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu
z 15. augusta 2023 sp. zn. 4Cdo/174/2021, v ktorom zotrval na záveroch judikátu R 45/2000, hoci sa
v danom konaní argumentovalo aj názorom vysloveným v náleze Ústavného súdu Českej republiky z
10. decembra 2019 sp. zn. II. ÚS 2149/2017.

29.1.4. Aj v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) z 12. júna 2024 č.
k. I. ÚS 22/2024 - 56 ústavný súd zotrval na názore o konštitutívnom charaktere súdneho rozhodnutia o
priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu neoprávneného zásahu do práv na ochranu
osobnosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka.

31. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v časti odvolaním napadnutého výroku o zaplatenie úroku

z omeškania vo výške 9,25% zo sumy 2.000,- Eur od 22. septembra 2023 do zaplatenia (časť I. výroku)
zmenil podľa § 388 CSP a žalobu v tejto časti zamietol.

32. Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie (II. výrok) zostal nedotknutý (§ 367
ods. 2 CSP).

33. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z §
396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“
33.1. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania aplikoval

zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z § 255 ods. 1 CSP.
33.2. V predmetnom prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalobca, preto mu podľa § 255 ods.
1 CSP vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100%.
33.3. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie
do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník.

34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád

neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.

Podľa ustanovenia § 447 CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo
podané neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné,
d) nemá náležitosti podľa § 428, e) neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f) nie je odôvodnené

prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným
v § 431 až 435.

Odvolací súd poučuje strany v zmysle ustanovenia § 160 CSP o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej
pomoci so žiadosťou a o možnosti požiadať Centrum právnej pomoci o predbežné poskytnutie právnej

pomoci v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytnutí právnej pomoci osobám v materiálnej
núdzi a o zmene a doplnení ďalších zákonov.