Rozsudok – Poistenie ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, January 29, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Co/35/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2121204006
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2121204006.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a členiek

senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a JUDr. Monika Vozárová, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom C. D. XX, zastúpený splnomocnenkyňou: JAVOR-TOKÁR advokátska kancelária, s.r.o.,
IČO:36264750,StaráVajnorskácesta37,Bratislava,protižalovanému:KOOPERATIVApoisťovňa,a.s.
Vienna Insurance Group, IČO: 00 585 441, Štefanovičova 4, Bratislava, zastúpený advokátom: JUDr.
Baltazár Mucska, so sídlom Vajnorská 55, Bratislava, o náhradu straty na zárobku, na odvolanie žalobcu
a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 39C/46/2021-209 zo dňa 21. decembra 2023,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v celosti a vo výroku II. v časti
náhrady straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti p o t v r d z u j e.

II. Vo výroku II. v časti náhrady straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti a vo výroku III. r u š
í a v zrušenom rozsahu v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 55.479,47 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 21.580,55 eur od
17.03.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.027,24 eur od 11.04.2021 do zaplatenia, 5,00 %

ročne zo sumy 1.027,24 eur od 11.05.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.027,24 eur od
11.06.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.027,24 eur od 11.07.2021 do zaplatenia, 5,00 %
ročne zo sumy 1.027,24 eur od 11.08.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.027,24 eur od
11.09.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.027,24 eur od 11.10.2021 do zaplatenia, 5,00 %
ročne zo sumy 1.027,24 eur od 11.11.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.027,24 eur od
11.12.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.027,24 eur od 11.01.2022 do zaplatenia, 5,00 %
ročne zo sumy 1.027,24 eur od 11.02.2022 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.027,24 eur od

11.03.2022 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.027,24 eur od 11.04.2022 do zaplatenia, 5,00 %
ročne zo sumy 1.027,24 eur od 11.05.2022 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.027,24 eur od
11.06.2022 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.027,24 eur od 11.07.2022 do zaplatenia, 5,50 %
ročne zo sumy 1.027,24 eur od 11.08.2022 do zaplatenia, 5,50 % ročne zo sumy 1.027,24 eur od
11.09.2022 do zaplatenia, 6,25 % ročne zo sumy 1.027,24 eur od 11.10.2022 do zaplatenia, 7,00 %
ročne zo sumy 1.027,24 eur od 11.11.2022 do zaplatenia, 7,00 % ročne zo sumy 1.027,24 eur od
11.12.2022 do zaplatenia, 7,50 % ročne zo sumy 1.027,24 eur od 11.01.2023 do zaplatenia, 8,00 %

ročne zo sumy 1.027,24 eur od 11.02.2023 do zaplatenia, 8,00 % ročne zo sumy 1.027,24 eur od
11.03.2023dozaplatenia,8,50%ročnezosumy1.027,24eurod11.04.2023dozaplatenia,8,75%ročne
zo sumy 1.027,24 eur od 11.05.2023 do zaplatenia, 8,75 % ročne zo sumy 1.027,24 eur od 11.06.2023
do zaplatenia, a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, a od 01.01.2024 povinnosť vyplácať žalobcovipravidelnú mesačnú dávku vo výške 1.027,24 eur splatnú vždy do 10. dňa príslušného kalendárneho
mesiaca, II. výrokom vo zvyšnej časti žalobu zamietol, III. výrokom rozhodol, že žalobca má voči
žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 8 %.

2. Právne rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil aplikáciou § 488, § 489, § 494, § 420 ods. 1, § 427
ods. 1, § 428, § 429, § 441, § 442 ods. 1 a 2, § 445, § 446 /v znení účinnom od 01.12.2019/, § 447 /v
znení účinnom od 01.12.2019/, § 449a, § 450, § 822, § 823, § 879w, § 517 ods. 2, § 100 ods. 1 a 2, § 101,
§ 106 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 134 ods. 1 veta prvá,

§ 134 ods. 2, 4 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (ďalej len „ZP“), § 4 ods. 1, 2 písm. a), ods. 4, §
11 ods. 6, 7, 8, § 15 ods. 1 a 2 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„ZoPZP“), § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka (ďalej len „nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z.“), s poukazom aj na procesné ustanovenia § 217
ods. 2, § 251, § 255 ods. 1 a 2, § 247, § 262 ods. 1, 2 § 217 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného

sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

3. Prvoinštančný súd vychádzal zo skutkového stavu, že z trestného rozkazu Okresného súdu Trnava
č.k. 1T/24/2019-241 zo dňa 30.04.2019, právoplatného dňa 25.05.2019 (na č.l. 9) vyplýva, že E. F., ako
vodič osobného motorového vozidla Škoda Felícia, EČ: D., spôsobil svojim konaním z nedbanlivosti

pri dopravnej nehode dňa 20.07.2018 ťažkú ujmu na zdraví žalobcovi, čím spáchal prečin ublíženia
na zdraví. V čase dopravnej nehody malo motorové vozidlo, prevádzkou ktorého bola škoda žalobcovi
spôsobená,uzatvorenépovinnézmluvnépoistenieužalovaného.Pasívnavecnálegitimáciažalovaného
je tak daná ustanovením § 15 ods. 1 ZoPZP, pričom v konaní ani nebola spochybnená. Z Potvrdenia
o dočasnej PN zo Sociálnej poisťovne č. G. (na č.l. 14) je zrejmé, že žalobca bol práceneschopný v

období od 20.07.2018 do 29.07.2019, pričom následne bol nezamestnaný, evidovaný na úrade práce.
Z Rozhodnutia ÚVTOS a ÚVV Leopoldov číslo: ÚVTOSaÚVV-86/14-2019 (na č.l. 12) vyplýva, že počas
PN bolo žalobcovi odňaté nemocenské dňom 30.04.2019 z dôvodu splnenia nároku na výsluhový
dôchodok, ako aj skutočnosť, že žalobca bol prepustený zo služobného pomeru v stálej štátnej službe
príslušníka ZVJS dňom 30.04.2019 personálnym rozkazom riaditeľa ústavu Leopoldov č. 37 zo dňa

19.02.2019. Z Rozhodnutia Generálneho riaditeľstva ZVJS číslo: GR ZVJS-d-16775/14-2019 zo dňa
22.05.2019 (na č.l. 189) vyplýva priznanie výsluhového dôchodku žalobcovi od 01.05.2019 vo výške
717,89 eur mesačne. Z Rozhodnutia Generálneho riaditeľstva ZVJS číslo: GR ZVJS-d-16775/14-2019
zo dňa 30.06.2019 (na č.l. 190) vyplýva zvýšenie výsluhového dôchodku žalobcovi od 01.07.2019 na
sumu 730,49 eur mesačne. Z Rozhodnutia Sociálnej poisťovne-ústredie č. XXX XXX XXXX X zo dňa

07.08.2019 (na rube č.l. 14) vyplýva, že žiadosť žalobcu o invalidný dôchodok bola zamietnutá, a to z
dôvodu, že žalobca nesplnil podmienku potrebného počtu rokov obdobia dôchodkového poistenia na
vznik nároku na invalidný dôchodok s tým, že dobu, ktorá bola zhodnotená pre priznanie nároku na
výsluhový dôchodok, nie je možné hodnotiť pre nárok na invalidný dôchodok. Z Odborného posudku o
invalidite zo dňa 12.06.2019 (na rube č.l. 15) vyplýva, že miera poklesu schopnosti žalobcu vykonávať

zárobkovú činnosť je 70% s tým, že kontrolná lekárska prehliadka nie je potrebná. Žalovaný dobrovoľne
uhradil žalobcovi iba náhradu za stratu na zárobku počas PN vo výške 5.569,07 eur. Uvedené nebolo
v konaní ani sporným.

4. Súd prvej inštancie právne uzavrel, že občianskoprávna zodpovednosť prevádzkovateľa motorového

vozidla je založená na objektívnej zodpovednosti za škodu bez ohľadu na zavinenie, pričom prípadná
liberácia alebo spoluzavinenie poškodeného (§ 441 OZ) môžu byť preukázané aj v rámci civilného
sporového konania. V konaní nebolo tvrdené, ani preukázané, že by tu bolo čo i len čiastočné zavinenie
poškodeného žalobcu na vzniku škody a takéto spoluzavinenie nevyplýva ani z trestného rozkazu.
Žalovaný je povinný podľa ZoPZP (§ 15 ods. 1) odškodniť poškodeného žalobcu, ktorý si voči nemu

náhradu škody za stratu na zárobku uplatnil, pričom sa ako poisťovňa z povinného zmluvného poistenia
nemôže brániť, že nie je daná jej objektívna zodpovednosť. Práve zavedenie inštitútu povinného
zmluvného poistenia má viesť k zaplateniu náhrady škody spôsobenej osobitnou povahou prevádzky
motorových vozidiel, aby tak poškodené osoby nečakali dlhú dobu na odškodnenie. V danom prípade
ide o zodpovednosť spočívajúcu na princípe objektívnej zodpovednosti, škoda bola vyvolaná osobitnou

povahou prevádzky dopravného prostriedku, pričom tejto zodpovednosti sa prevádzateľ nemôže zbaviť.
Žalovaný zároveň nepreukázal, že by ku škode na zdraví žalobcu došlo aj jeho zavinením.5. Žalovaný vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu na náhradu za stratu na zárobku počas
PN s poukazovaním na to, že žaloba bola podaná po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej
doby v zmysle § 106 ods. 1 OZ, keď o výške uvedeného nároku sa žalobca musel dozvedieť

pri výplate poslednej dávky náhrady príjmu/nemocenskej dávky, t.j. najneskôr v máji 2019, pričom
žaloba bola okresnému súdu doručená dňa 08.07.2021. Žalobca sa proti námietke premlčania bránil
tým, že jeho práceneschopnosť trvala až do 29.07.2019, a preto považoval námietku premlčania za
nedôvodnú. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že nárok za stratu na zárobku počas pracovnej
neschopnosti,resp.dočasnejpracovnejneschopnostipodľaterminológieužívanejsociálnymipredpismi,

je časovo vymedzený obdobím trvania práceneschopnosti. Náhrada sa teda poskytuje od prvého dňa
práceneschopnosti a končí buď dňom uznania za práceschopného alebo dňom, kedy sa poškodenému
priznal invalidný dôchodok. Poškodený tak má právo na náhradu straty zárobku počas celej doby
pracovnej neschopnosti, pričom nárok vzniká už od prvého dňa pracovnej neschopnosti a zaniká
ukončením pracovnej neschopnosti poškodeného. Zároveň poukázal na to, že pokiaľ ide o vyplácanie
nemocenského, podľa § 100 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov

a vojakov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z.z.“) sa dávky nemocenského zabezpečenia vyplácajú v
hotovostnej alebo bezhotovostnej forme v deň určený na výplatu služobného príjmu. V konaní iný
spôsob vyplácania tvrdený žalobcom nebol, pričom aj zo žaloby vyplýva, že žalobcovi bolo nemocenské
služobným úradom vyplácané mesačne. Z uvedeného tak vyplýva, že žalobca mal nárok na náhradu
straty na zárobku už za mesiac júl 2018, pričom o výške straty na zárobku sa dozvedel v nasledujúcom

mesiaci august 2018, kedy mu bolo vyplatené nemocenské za predchádzajúci mesiac. Žalobu na
náhradu straty na zárobku za mesiac júl 2018 tak žalobca mohol podať na súde už v mesiaci august
2018, avšak najneskôr do augusta 2020. Obdobne to platí aj pre nasledujúce mesiace až do ukončenia
práceneschopnosti v apríli 2019. O výške straty na zárobku počas PN za jednotlivé mesiace sa tak
žalobca v prípade obdobia od 20.07.2018 do 30.04.2019 dozvedel vždy nasledujúci mesiac po mesiaci,

v ktorom bol PN, čím je určený začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby náhrady
straty na zárobku počas PN za jednotlivé mesiace, ktorá najneskôr uplynula v máji 2021. V prípade
obdobia od 01.05.2019 do 30.06.2019, v tomto období žalobcovi nemocenské vyplácané nebolo, ale
bol mu vyplácaný výsluhový dôchodok, ktorý mu bol podľa Oznámenia o výplate v závere Rozhodnutia
Generálneho riaditeľstva ZVJS číslo: GR ZVJS-d-16775/14-2019 zo dňa 22.05.2019 (na rube č.l. 189)

poukázaný tak, že výsluhový dôchodok za mesiac máj 2019 a za mesiac jún 2019 mu boli poukázané
dňa 15.06.2019. Žalobca sa tak o výške straty na zárobku za mesiac máj a jún 2019 dozvedel dňa
15.06.2019. Žalobu na náhradu straty na zárobku počas PN za mesiace máj a jún 2019 tak žalobca
mohol podať na súde už 16.06.2019, avšak najneskôr do 16.06.2021. O škode (o výške straty na
zárobku počas PN za jednotlivé mesiace) a o tom, kto za ňu zodpovedá v zmysle § 106 ods. 1 OZ,

sa tak žalobca v prípade obdobia od 20.07.2018 do 30.04.2019 dozvedel vždy nasledujúci mesiac
po mesiaci, v ktorom bol PN, a za mesiace máj a jún 2019 dňa 15.06.2019, čím je určený začiatok
plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby náhrady straty na zárobku počas PN za obdobie od
20.07.2018 do 30.06.2019. Keďže žaloba bola podaná na okresný súd dňa 06.07.2021 (podľa el.
doručenky, nie pečiatky v spise), bola v prípade nároku na náhradu straty na zárobku počas PN za

mesiace júl 2018 až jún 2019 podaná až po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Súd
prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že z dôvodu, že do ukončenia PN nevedel, ako
dlho bude PN, nevedel ani vyčísliť výšku straty na zárobku počas PN. Náhrada straty na zárobku sa
uhradzuje peňažným dôchodkom (na rozdiel napr. od náhrady za bolesť a SSÚ, ktoré sa odškodňujú
jednorazovo), a teda vypláca sa ako mesačné plnenie. Znamená to, že sa môže na súde uplatniť za

jednotlivé mesiace, a nemusí sa uplatniť jednorazovo, a nie je preto potrebné čakať na ukončenie
obdobia PN. Je tiež nepochybné, že žalobca vedel, že v daný mesiac bol PN, vedel, aký príjem by mal
nebyť dopravnej nehody, a vedel tiež, aká dávka nemocenského/výsluhový dôchodok mu boli vyplatené,
a teda vedel urobiť výpočet výšky škody za daný mesiac. Žaloba podaná za ten-ktorý mesiac by súdom
nemohla byť zamietnutá ako predčasne podaná, s ohľadom na čo je potrebné posudzovať aj začiatok

plynutia premlčacej doby. Prvoinštančný súd konštatoval, že boli splnené podmienky v ustanovení §
106 ods. 1 OZ, s tým, že ak si žalobca nárok na náhradu straty na zárobku počas PN za obdobie od
júla 2018 do júna 2019 uplatnil na súde až dňa 06.07.2021, urobil tak až po uplynutí premlčacej doby.
Okresný súd mal za to, že v prípade posudzovania premlčania nároku na náhradu straty na zárobku
počas PN (§ 446 OZ) nie je možné vychádzať z toho, že by sa tento nárok premlčiaval ako jeden celok,

keďže tu nie je taký rozhodujúci okamih ako v prípade straty na zárobku po skončení PN (vedomosť o
priznaní/nepriznaní invalidného dôchodku) a nejde ani o opakujúce sa rovnaké nároky (ale ich výška
je rozdielna). Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tým, že by sa v tu prejednávanej veci mal začiatok
premlčacej doby pri náhrade straty na zárobku počas PN viazať na okamih vyplatenia poslednej dávkynemocenského (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČSR sp.zn. 1 Cz 10/72 zo dňa 29.06.1972). Táto
okolnosť nepredstavuje žiaden rozhodujúci okamih pre posúdenie výšky škody, keďže žalobca o výške
škody vedel vždy nasledujúci mesiac po mesiaci, v ktorom bol PN, resp. v prípade mesiacov máj a

jún 2019 dňa 15.06.2019, pričom každý prípad je potrebné posúdiť s prihliadnutím na jeho individuálne
okolnosti. Žalobca podal žalobu na súde dňa 06.07.2021 a teda v prípade nároku žalobcu na náhradu
straty na zárobku počas PN za obdobie od júla 2018 do júna 2019 až po uplynutí dvojročnej subjektívnej
premlčacej doby. Námietka premlčania vznesená žalovaným tak v časti tohto nároku bola vznesená
dôvodne, okresný súd na ňu prihliadol a z dôvodu premlčania nároku žalobcu vo výroku II. rozsudku

žalobu v tejto časti vrátane príslušného úroku z omeškania zamietol.

6. Pokiaľ ide o zvyšnú časť nároku na náhradu straty na zárobku počas PN za obdobie od 01.07.2019
do 29.07.2019, v tejto časti nárok premlčaný nebol. Podľa Oznámenia o výplate v závere Rozhodnutia
Generálneho riaditeľstva ZVJS číslo: GR ZVJS-d-16775/14-2019 zo dňa 22.05.2019 (na rube č.l. 189),
bol žalobcovi výsluhový dôchodok poukazovaný vždy 15. dňa v mesiaci, t.j. v prípade mesiaca júl 2019

bol poukázaný dňa 15.07.2019. Keďže žaloba bola na súd podaná dňa 06.07.2021, bola podaná v
rámci premlčacej doby. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že žalobca
má nárok na náhradu straty na zárobku počas PN iba za obdobie od 20.07.2018 do 30.04.2019, t.j.
do momentu odňatia nároku na nemocenské a priznania výsluhového dôchodku. Takýto výklad nemá
oporu v právnej úprave, keď nezodpovedá ustanoveniu § 446 OZ, podľa ktorého sa uhrádza náhrada

straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného. Tým je jednoznačne určené obdobie,
za ktoré poškodenému náhrada patrí, t.j. od začiatku práceneschopnosti do jej ukončenia. Nemocenské
dávky majú význam iba v tom smere, že sa pri výpočte peňažného dôchodku od priemerného zárobku
poškodeného dosahovaného pred vznikom škody odpočítavajú, ale ich poberanie nie je podmienkou
trvania nároku na náhradu straty na zárobku počas PN. Vzhľadom na to bol súd prvej inštancie názoru,

že žalobca má nárok na nepremlčanú náhradu straty na zárobku počas PN za obdobie od 01.07.2019 do
29.07.2019. Prvoinštančný súd vzhľadom na obranu žalovaného, že žalobcovi patrí nárok na náhradu
stratynazárobkupočasPNibazaobdobie,kedymubolovyplácanénemocenské(t.j.ibado30.04.2019),
vychádzal z toho, že žalovaný v rámci dobrovoľného plnenia v sume 5.569,07 eur žalobcovi na náhradu
straty na zárobku počas PN za mesiac júl 2019 nič neuhradil.

7. Súd prvej inštancie sa nestotožnil so žalobcom, že pri výpočte náhrady straty na zárobku (či už počas
PN alebo po skončení PN) nemožno brať do úvahy výsluhový dôchodok žalobcu, a teda, že by na neho
nemalo byť prihliadané. Z individuálnych okolností tohto prípadu (na ktoré je súd povinný prihliadať) je
totiž zrejmé, že v prípade, ak by ku škode na zdraví žalobcu nedošlo, žalobca by naďalej pracoval v

služobnom pomere príslušníka ZVJS, a teda výsluhový dôchodok by nepoberal. Okresný súd poukázal
na vyjadrenia samotného žalobcu, ktorý v žalobe uviedol, že „v prípade, ak by poškodený nemusel
byť prepustený z pracovného pomeru pre ZVJS Leopoldov, naďalej by pracoval v služobnom pomere
pre svojho vtedajšieho zamestnávateľa a poberal by svoj plat, ktorý by mu bol v zmysle zákonných
ustanovení každoročne valorizovaný a zvyšovaný. Taktiež ak by poškodený naďalej pracoval, nemusel

by poberať výsluhový dôchodok, a o výsluhový dôchodok by požiadal až po ukončení pracovného
pomeru.“ Z uvedeného je zrejmé, že ak by k dopravnej nehode nedošlo, žalobca by príjem vo forme
výsluhového dôchodku nemal, resp. že žalobca z tohto konania by mohol mať príjem buď v podobe
služobného platu príslušníka ZVJS alebo v podobe výsluhového dôchodku, keďže nárok na výsluhový
dôchodok vzniká podľa zákona až po skončení služobného pomeru (§ 38 ods. 1 zákona č. 328/2002

Z.z.), a teda služobný plat príslušníka ZVJS a výsluhový dôchodok bývalého príslušníka ZVJS popri
sebe poberané byť nemôžu. Iná situácia by bola, ak by žalobca v čase vzniku dopravnej nehody poberal
ako bývalý príslušník ZVJS výsluhový dôchodok a zároveň by vykonával prácu v pracovnoprávnom
vzťahu, pričom z dôvodu škody na zdraví by viac túto prácu vykonávať nemohol. V takom prípade by
poberanie výsluhového dôchodku výšku náhrady škody neovplyvnilo, avšak k takejto situácii u žalobcu

nedošlo. Uvedeným okresný súd nechcel povedať, že by sa v dôsledku dopravnej nehody situácia
žalobcu zlepšila. Avšak na druhej strane nemohol prehliadať to, že podľa vyjadrenia žalobcu by bez
dopravnej nehody naďalej pracoval ako príslušník ZVJS a poberal by služobný plat, z čoho je zrejmé,
že žalobca sa do výsluhového dôchodku nechystal a tento poberať nemal. Súd je pri rozhodovaní
povinný prihliadať na to, aby priznaný nárok nebol v rozpore s dobrými mravmi. V prípade, ak by okresný

súd na poberanie výsluhového dôchodku žalobcom pri výpočte náhrady škody neprihliadal, došlo by k
bezdôvodnému obohateniu na strane žalobcu, keďže žalobca by tak mal vyšší príjem ako pred vznikom
škody. Výklad zákonov musí byť v súlade s Ústavou SR, v tomto prípade s čl. Čl. 20 ods. 1, podľa ktorého
má každý právo vlastniť majetok, pričom vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonnýobsah a ochranu, a uvedené sa vzťahuje aj na vlastnícke právo žalovaného. V súvislosti s potrebou
prihliadať na výsluhový dôchodok žalobcu okresný súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČSR
sp.zn. 2 Cz 14/77 zo dňa 27.06.1977, podľa ktorého „je nutné teda za zárobok dosahovaný po poškodení

pokladať aj honoráre, ktoré boli žalobkyni preplatené v dobe po priznaní invalidného dôchodku, avšak
za umeleckú činnosť z doby pred škodnou udalosťou, a je teda nutné pri stanovení náhrady za stratu
na zárobku pripočítať ich k invalidnému dôchodku žalobkyne.“ S poukazom na uvedené, výsluhový
dôchodokžalobcujepotrebnépovažovaťzaplneniemajúcepovahunáhradystratypríjmužalobcupočas
aj po jeho práceneschopnosti, a preto okresný súd pri výpočte výšky náhrady straty na zárobku ako

počas PN, tak po jej skončení, prihliadal na výsluhový dôchodok poberaný žalobcom.

8. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalobca vyčíslil priemerný mesačný zárobok za rozhodné obdobie
na sumu 1.770,33 eur, avšak hoci poukazoval na potrebu jeho výpočtu podľa § 134 ZP, takýto výpočet
neurobil. Okresný súd vykonal výpočet priemerného mesačného zárobku analogicky podľa § 134 ZP,
keďže zákon č. 73/1998 Z.z. priemerný mesačný zárobok pre pracovnoprávne účely neupravuje. Pri

výpočte priemerného mesačného zárobku určil rozhodujúce obdobie na mesiace apríl až jún 2018,
pričom vychádzal z hrubého príjmu zúčtovaného na výplatu žalobcovi v rozhodujúcom období (v mesiaci
apríl 2018 vo výške 1.720 eur, v mesiaci máj 2018 vo výške 1.871 eur a v mesiaci jún 2018 vo výške
1.720 eur; spolu 5.311 eur) a z obdobia odpracovaného žalobcom v rozhodujúcom období (v apríli
2018 - 121,60 hodín, v máji 2018 - 148,80 hodín, v máji 2018 - 159,60 hodín; spolu 430 hodín), a to s

poukazom na Mzdový list za rok 2018 (na č.l. 191). V danom prípade mal žalobca 38-hodinový týždenný
pracovný čas. Priemerný počet pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac sa zisťuje z
priemerného počtu dní v roku - 365,25 dňa, z priemerného počtu týždňov v roku (365,25 dňa : 7 dní)
- 52,1785 týždňa, z priemerného počtu týždňov pripadajúcich v roku na jeden mesiac (52,1785 : 12) -
4,3482 týždňa v mesiaci a z týždenného pracovného času, čo je v danom prípade 38 hodín. Priemerný

počet pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac sa vypočíta ako súčin priemerného
počtu týždňov pripadajúcich v roku na jeden mesiac (4,3482 hod.) a týždenného fondu pracovného
času (38 hodín) - 4,3482 x 38 hod. = 165,23 hod., čo znamená, že pri 38-hodinovom týždennom
pracovnom čase je priemerný počet odpracovaných hodín, ktorý pripadá v roku na jeden mesiac, 165,23
hodiny. Priemerný hodinový zárobok žalobcu v rozhodujúcom období predstavuje 12,3512 eur (5.311

eur: 430 hodín). Vynásobením priemerného hodinového zárobku 12,3512 eur, priemerným počtom
pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden kalendárny mesiac 165,23 hodiny, vychádza priemerný
mesačný zárobok žalobcu 2.040,79 eur. V Expertnej správe o škode uplatnenej z povinne zmluvného
poistenia zodpovednosti vozidla EČV: D. zo dňa 29.04.2022, predloženej žalovaným (na rube č.l. 72),
bolo pri výpočte vychádzané z nesprávne zistených odpracovaných hodín a nesprávnej doby trvania

práceneschopnosti žalobcu. V prípade expertnej správy nejde o súkromný znalecký posudok, keďže
správa nemá náležitosti súkromného znaleckého posudku a zároveň nebola vypracovaná znaleckou
organizáciou. Žalobca spochybnil odbornosť spoločnosti, ktorá ju vypracovala, pričom žalovaný na
uvedené ani nereagoval. Preto nie je možné na závery tejto správy prihliadať ako na relevantné. Keďže
žalobca pri uplatnenom nároku vychádzal z priemerného mesačného zárobku 1.770,33 eur a tento si aj

uplatnil ako opakujúcu sa dávku, súd prvej inštancie nemohol prekročiť žalobu a priznať žalobcovi viac,
a preto vychádzal z výšky priemerného mesačného zárobku stanovenej žalobcom. Okrem uvedeného
žalovaný účinne nepoprel skutkové tvrdenie žalobcu v žalobe o výške priemerného mesačného zárobku,
keď neuviedol žiadne vlastné tvrdenia, z ktorého dôvodu výška priemerného mesačného zárobku
žalobcu ani nebola medzi stranami sporná.

9. Pokiaľ ide o nepremlčaný nárok žalobcu na náhradu straty na zárobku počas PN za obdobie od
01.07.2019 do 29.07.2019 súd prvej inštancie žalobcovi priznal celkom sumu 972,75 eur. Vychádzal z
toho, že žalovaný mal v mesiaci júl 2019 vyplatený výsluhový dôchodok vo výške 730,49 eur, na ktorý
je potrebné prihliadnuť. Priemerný zárobok žalobcu za obdobie 01.07.2019 - 29.07.2019 bola suma

1.656,11 eur, a to pri výpočte 1.770,33 eur: 31 dní v mesiaci júl 2018 = 57,1074 eur/deň x 29 dní =
1.656,11 eur. Príjem žalobcu za obdobie 01.07.2019 - 29.07.2019 bola suma 683,36 eur, a to pri výpočte
730,49 eur : 31 dní v mesiaci júl 2019 = 23,5642 eur/deň x 29 dní = 683,36 eur. Rozdiel predstavuje
sumu972,75eur(1.656,11eur-683,36eur),ktorúsumusúdprvejinštanciezaviazalžalovanéhozaplatiť
žalobcovi titulom náhrady straty na zárobku počas PN v rámci výroku I. rozsudku a vo zvyšku žalobu v

časti uplatnenej náhrady straty na zárobku počas PN vo výroku II. rozsudku zamietol.

10. Škoda, ktorá žalobcovi vznikla následkom dopravnej nehody spočíva o.i. aj v strate na zárobku
po skončení pracovnej neschopnosti, ktorú si žalobca v konaní uplatnil ako náhradu za obdobie od01.08.2019 do 30.06.2021 v sume 40.717,59 eur a za obdobie od 01.07.2021 ako pravidelnú mesačnú
dávku vo výške 1.770,33 eur splatnú vždy do 10. dňa príslušného kalendárneho mesiaca, a to vrátane
úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 33.750,48 eur od 17.03.2021 do zaplatenia a následne

5% ročne zo sumy 1.770,33 eur od 11.04.2021 do zaplatenia, ako aj z nasledujúcich mesačných platieb.
Hoci žalobca v žalobe vyčíslil stratu na zárobku po skončení PN aj za obdobie od 30.07.2019 do
31.07.2019 v sume 114,21 eur, v petite si tento nárok neuplatnil, a to ani v rámci zmeny žaloby, a preto
okresný súd na tieto dva dni neprihliadal, keďže by prekročil žalobu a priznal viac, ako žalobca zastúpený
právnym zástupcom výslovne žiadal. Okresný súd uviedol, že k strate na zárobku dochádza preto,

že pracovná schopnosť poškodeného bola následkom poškodenia jeho zdravia znížená alebo zanikla,
pričom účelom náhrady za túto stratu je poskytnúť primerané odškodnenie poškodenému, ktorý nie je
schopný kvôli svojmu zdravotnému postihnutiu, spôsobenému v tomto prípade dopravnou nehodou,
dosahovaťtakýzárobok,akýmalpredpoškodením.Ovzťahpríčinnejsúvislostimedzistratounazárobku
po skončení pracovnej neschopnosti a dopravnou nehodou ide vtedy, ak k poklesu alebo úplnej strate
zárobku došlo následkom dopravnej nehody, teda bez dopravnej nehody by strata na zárobku nevznikla

tak, ako vznikla. Škoda spočívajúca v strate na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri
invalidite je majetkovou ujmou, pričom náhrada za ňu sa v zmysle § 447 OZ stanoví vo výške rozdielu
medzi priemerným zárobkom, ktorý poškodený dosahoval pred vznikom škody, a súčtom zárobku,
ktorý poškodený dosahuje po skončení pracovnej neschopnosti a priznaného invalidného dôchodku
vyplácaného poškodenému podľa osobitných predpisov. Týmto spôsobom sú vyjadrené zníženie alebo

strata pracovnej spôsobilosti poškodeného a jeho neschopnosť dosahovať pre následky poškodenia
zdravia rovnaký zárobok ako pred poškodením. V prípade náhrady straty na zárobku po skončení PN
ide o vyplácanie pravidelnej mesačnej dávky, a teda sa uhrádza peňažným dôchodkom.

11. Prvoinštančný súd nesúhlasil s argumentáciou žalovaného, že žalobca má nárok len na sociálne

zabezpečenie upravené podľa zákona č. 328/2002 Z.z., keďže každý poškodený má právo domáhať
sa náhrady škody v rámci občianskoprávnej zodpovednosti za škodu. Nárok na invalidný výsluhový
dôchodok by žalobcovi v zmysle § 40 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. vznikol iba za predpokladu, ak
by sa invalidným stal v dôsledku služobného úrazu alebo choroby z povolania, o ktorý prípad však
v tu prejednávanej veci nešlo. Rovnako neplatí, že priznanie invalidného dôchodku poškodenému je

predpokladom pre vznik jeho práva na náhradu straty na zárobku po skončení PN, keďže vyplácanie
invalidného dôchodku má vplyv iba na výšku náhrady straty na zárobku po skončení PN. Z právnej
úpravy nevyplýva, že by podmienkou vzniku práva na náhradu straty na zárobku po skončení PN bolo,
aby poškodený po skončení PN dosahoval príjem či už vo forme zárobku alebo vo forme sociálnej dávky,
alebo oboje. Žalovaný ďalej tvrdil, že výsluhový dôchodok je len ekvivalent sociálneho zabezpečenia pre

špecifickúskupinupoistencovpodľazákonač.328/2002Z.z.,atedaobdobnýmkstarobnémudôchodku,
a preto Občiansky zákonník v § 447a plne pokrýva situáciu žalobcu, keďže žalobca poberá dôchodok.
Prvoinštančný súd poukázal na to, že žalobca si v konaní uplatnil nárok na náhradu straty na zárobku
počas PN a po skončení PN, a preto posudzoval, či mu vznikli tieto nároky, pričom dospel ku kladnému
záveru. Žalobca si nárok na náhradu za stratu na dôchodku podľa § 447a OZ v konaní neuplatnil,

a teda tento nárok nebol predmetom konania. Tento by mu ani nebolo možné v súčasnosti priznať,
keďže žalobcovi doposiaľ nevznikol nárok na starobný dôchodok. Nemožno súhlasiť so žalovaným, že
výsluhový dôchodok žalobcu je obdobným k starobnému dôchodku, keď takúto obdobnosť súdna prax
uznáva až po tom, čo poberateľ výsluhového dôchodku dovŕši vek potrebný pre odchod do starobného
dôchodku, ktorý vek žalobca nedovŕšil. Okresný súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.

9So/151/2016 zo dňa 27.06.2018, podľa ktorého sa výsluhový dôchodok po dovŕšení veku potrebného
pre odchod do starobného dôchodku svojou povahou považuje za starobný dôchodok.

12. Žalovaný v konaní ďalej argumentoval tým, že náhrada straty na zárobku v zmysle § 447 OZ je
nárokovateľná len pre poškodeného, ktorý po skončení pracovnej neschopnosti vykonáva zárobkovú

činnosť alebo sa o jej vykonávanie aktívne snažil, no z dôvodu poškodenia jeho zdravia sa mu to
nepodarilo, a/alebo mu bol priznaný invalidný dôchodok. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca
v konaní preukázal splnenie týchto podmienok, a preto mu nárok na náhradu straty na zárobku po
skončení PN vznikol. Žalobca v konaní preukázal, že si prácu hľadal a hľadá, a to ako prostredníctvom
úradu práce, tak aj z vlastnej iniciatívy, pričom v zamestnaní mu bráni jeho zdravotné postihnutie

spôsobené dopravnou nehodou, ktorým je jeho pracovná schopnosť znížená o 70%. Uvedená prekážka
v nájdení vhodného zamestnania vyplýva jednak z odpovede Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
Piešťany zo dňa 28.08.2023 (na č.l. 129), podľa ktorej žalobcovi nebolo ponúknuté voľné pracovné
miesto z dôvodu dlhodobého a nemenného nepriaznivého zdravotného stavu, ako aj z predloženýchpotvrdení od potencionálnych zamestnávateľov (na č.l. 103-105). Zároveň okresný súd poukázal na
to, že z výsluchu žalobcu na pojednávaní vyplynulo, že žalobca má od roku 1999 dlhoročnú prax
ako príslušník ZVJS, čo mu tiež neuľahčuje prístup k zamestnaniu v inom odbore. Ak sa žalobca

zaevidoval na úrade práce (a to už od 07.08.2019), na úrad práce sa podľa Kontrolného preukazu (na
č.l. 53) pravidelne dostavuje, pričom ani úrad práce za obdobie od 07.08.2019 až doposiaľ nenašiel pre
žalobcu žiadne vhodné zamestnanie zohľadňujúce jeho zdravotné znevýhodnenie, je možné uvedené
považovať za dostatočnú aktivitu žalobcu pri hľadaní si vhodného zamestnania. Úrad práce vedie
osobitnú evidenciu uchádzačov o zamestnanie, ktorí sú občanmi so zdravotným postihnutím, a to za

účelom začlenenia ich na trhu práce, a teda je to práve on, kto by mal byť schopný nájsť pre žalobcu
vhodné pracovné miesto. Zo žiadneho zo žalovaným navrhnutých dôkazov nebolo možné konštatovať,
že by žalobca odmietol akúkoľvek pracovnú ponuku. Ak si žalobca prácu nenašiel ani za pomoci
úradu práce, nepodarilo sa mu to nie z dôvodu jeho pasivity, ale z dôvodu poškodenia jeho zdravia.
V konaní teda bolo preukázané, že žalobca, aj keď sa snažil po skončení PN nájsť si zamestnanie,
nepodarilo sa mu to, a to ani za pomoci príslušného úradu práce. Na druhej strane, žalovaný v konaní

netvrdil ani nepreukázal, že by žalobca mal možnosť nastúpiť do práce u určitého zamestnávateľa (či
už ihneď po skončení PN alebo neskôr), a že by tak napriek tomu bez vážneho dôvodu neurobil a túto
možnosť nevyužil. Žalobca by si opomenul zarobiť určitý zárobok iba vtedy, ak by mal možnosť vlastnou
zárobkovou činnosťou získať určitý príjem, a napriek tomu by túto možnosť nevyužil, čo však v konaní
preukázané nebolo.

13. K poukazovaniu žalovaného na to, že žalobca vo voľnom čase napriek postihnutiu športuje, okresný
súd uviedol, že uvedené neznamená jeho pracovnú schopnosť, keď táto bola v rámci Odborného
posudku o invalidite zo dňa 12.06.2019 uznaná ako znížená o 70 %, pričom žalovaný odborný posudok
nespochybnil. Aktivity žalobcu, na ktoré poukazoval žalovaný sú voľnočasovými aktivitami, pri ktorých

môže žalobca využiť pomoc rodiny alebo tretích osôb, avšak v prípade pracovného pomeru by bol
žalobca každodenne odkázaný sám na seba, a teda nejde o porovnateľné situácie. Okresný súd
poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prahe sp.zn. 13Co 98/89 zo dňa 13.03.1989, z ktorého bola
v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk č. 6/1992 pod č. 28 publikovaná právna veta: „Ak požívateľ
invalidného dôchodku, ktorý je plne invalidný, je pre dlhodobý nepriaznivý zdravotný stav síce schopný

vykonávať sústavné zamestnanie, avšak len úplne neprimerané jeho predchádzajúcim schopnostiam a
spoločenskému významu doterajšieho zamestnania (§ 29 odst. 2 písm. c/ zákona č. 100/1988 Sb.), nie
je povinný po priznaní invalidného dôchodku vykonávať akúkoľvek zárobkovú činnosť. Náhrada škody
z pracovného úrazu patrí teda takému poškodenému bez prizerania na to, čo si opomenul zarobiť, a
bez prizerania na priemerný zárobok, ktorý by mohol dosiahnuť za prácu, ktorú by mohol vykonávať.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že po ukončení služobného pomeru, resp. po skončení PN,
žalobca okrem výsluhového dôchodku nemal žiaden príjem zo zárobkovej činnosti, čo potvrdzuje aj
odpoveď a potvrdenie zo Sociálnej poisťovne (na č.l. 118-119) a vyplýva to aj z výpovede žalobcu na
pojednávaní.

14. V konaní nebolo sporným skutkové tvrdenie žalobcu, že žalobca výsluhový dôchodok poberal od
01.07.2019 do 31.12.2019 v sume 730,49 eur mesačne a od 01.01.2020 ho poberá v sume 743,09 eur
mesačne. Vzhľadom na uvedené, žalobcovi vznikol nárok na náhradu straty na zárobku po skončení PN,
ktorý mu má byť vyplácaný v podobe opakujúceho sa peňažného dôchodku s odpočítaním výsluhového
dôchodku. Pokiaľ ide o obdobie od 01.08.2019 do 31.12.2019, žalobca mal voči žalovanému každý

mesiac nárok na dávku vo výške 1.039,84 eur (priemerný mesačný zárobok 1.770,33 eur mínus
výsluhový dôchodok 730,49 eur), t.j. za uvedené obdobie ide o sumu 5.199,20 eur (1.039,84 eur x 5
mesiacov). Pokiaľ ide o obdobie od 01.01.2020 do 31.12.2023 (pozn. keďže dňa 21.12.2023 ide o deň
vyhlásenia rozsudku, pričom dávka za mesiac 12/2023 bola splatná už dňa 10.12.2023, je možné vyčísliť
sumu vrátane mesiaca 12/2023), žalobca mal voči žalovanému každý mesiac nárok na dávku vo výške

1.027,24 eur (priemerný mesačný zárobok 1.770,33 eur mínus výsluhový dôchodok 743,09 eur), t.j. za
uvedené obdobie ide o sumu 49.307,52 eur (1.027,24 eur x 48 mesiacov). Celkovo ide o už splatné
opakujúce sa dávky v celkovej sume 54.506,72 eur (5.199,20 eur + 49.307,52 eur), ktorú sumu súd prvej
inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi titulom náhrady straty na zárobku po skončení PN v
rámci výroku I. rozsudku a vo zvyšku žalobu v časti uplatnenej náhrady straty na zárobku po skončení

PN vo výroku II. rozsudku zamietol. V nasledujúcom období potom okresný súd zaviazal žalovaného
vyplácať žalobcovi od 01.01.2024 pravidelnú mesačnú dávku vo výške 1.027,24 eur splatnú vždy do 10.
dňa príslušného kalendárneho mesiaca a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. V súvislosti s priznaním
náhrady straty na zárobku po skončení PN ako opakujúcej sa dávky dal do pozornosti napr. rozsudokNajvyššieho súdu ČR sp.zn. 21 Cdo 2805/99 zo dňa 01.12.2000, podľa ktorého „náhradu za stratu na
zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity (§ 195
zák. práce) možno podľa ustálenej judikatúry súdu priznať aj ohľadom plnení, ktoré sa stanú splatnými

ešte len v budúcnosti (tj. ako opakujúce sa dávky).“

15. K námietke žalovaného o vzniku prípadného bezdôvodného obohatenia na strane žalobcu v
budúcnosti prvoinštančný súd uviedol, že rozhodnutie o výške náhrady straty na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti nemusí byť definitívne. Pre takéto rozhodnutie je charakteristické, že sa vydáva

s tzv. klauzulou rebus sic stantibus, a teda ak dôjde k podstatnej zmene pomerov (väčšinou na strane
poškodeného), možno sa domáhať zmeny rozhodnutia v súlade s ustanovením § 231 CSP, podľa
ktorého rozsudok ukladajúci povinnosť plniť v budúcnosti splatné dávky alebo splátky možno na základe
žaloby zmeniť, ak sa podstatne zmenili pomery, ktoré sú rozhodujúce pre výšku a ďalšie trvanie dávok
alebo splátok s tým, že zmena rozsudku je prípustná od času, keď nastala podstatná zmena pomerov.
Rovnako to prichádza do úvahy aj v prípade valorizácie výsluhového dôchodku. Spravodlivým prístupom

by bolo, ak by sa v prípade valorizácie výsluhového dôchodku prihliadalo nielen na túto okolnosť, ale na
druhejstraneajnavalorizáciupriemernéhozárobkupoškodeného(porovnajnapr.rozsudokNajvyššieho
súdu SR sp.zn. 3Cdo/326/2006 zo dňa 26.06.2007).

16. Pokiaľ ide o výpočet náhrady straty na zárobku počas PN a po skončení PN, súd prvej inštancie

poukázal na prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01.12.2019 obsiahnuté v § 879w OZ, podľa
ktorého sa ustanoveniami § 446, § 447, § 447b a § 448 spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred
01.12.2019, pričom iba vznik týchto právnych vzťahov a vznik nárokov z týchto právnych vzťahov sa
posudzujú podľa OZ v znení účinnom do 30.11.2019. S poukazom na citované prechodné ustanovenie
bolo potrebné použiť na určenie výšky náhrady škody ustanovenia § 446 a § 447 OZ v aktuálnom znení,

t.j. použiť ich aj na právny vzťah, ktorý je predmetom tohto konania, hoci vznikol pred 01.12.2019. Podľa
prechodného ustanovenia sa iba vznik týchto právnych vzťahov a vznik nárokov z nich posudzuje podľa
OZvzneníúčinnomdo30.11.2019,atedavýškanárokovsaposudzujepodľaaktuálnehozneniazákona.
Pri inom výklade by citované prechodné ustanovenie nedávalo žiaden zmysel, pretože by nebolo možné
novelizované znenie § 446 a nasl. OZ aplikovať v žiadnom smere na právne vzťahy vzniknuté pred

01.12.2019 (ak sa podľa nich neurčí výška, tak niet otázky, ktorá by sa mala podľa tohto znenia riešiť).
Rovnako by bolo nezmyselné, aby zákonodarca, ktorý vedel, že skoršie znenie § 446 OZ bolo nálezom
Ústavného súdu SR sp.zn. PL. ÚS 10/2016 zo dňa 10.10.2018 (v Zbierke zákonov SR pod č. 25/2019
Z.z.) vyhlásené ako nesúladné s čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, chcel, aby sa pri určení výšky
náhrady straty na zárobku v právnych vzťahoch vzniknutých pred 01.12.2019 stále vychádzalo z tohto

protiústavného znenia zákona. S poukazom na uvedené mal okresný súd za to, že pri určení výšky
náhrady straty na zárobku v žiadnom prípade nebolo možné vychádzať zo znenia § 446 a § 447 OZ v
znení do nálezu Ústavného súdu SR, a síce pri náhrade za stratu na zárobku počas PN vychádzať z
úrazového príplatku (§ 446 OZ) a pri náhrade za stratu na zárobku po skončení PN vychádzať z úrazovej
renty (§ 447 OZ). Tiež okresný súd poukázal na skutočnosť, že z aktuálneho znenia ustanovení § 446

a § 447 OZ vychádza aj výpočet škody v rámci Expertnej správy o škode, ktorú predložil žalovaný.

17. V konaní bolo sporným, či má žalobca nárok na úrok z omeškania, pričom bolo sporným, či
žalobca znemožňoval riadne ukončenie šetrenia poistnej udalosti. Peňažná sankcia v podobe úrokov z
omeškania upravená v § 11 ods. 8 ZoPZP je viazaná na nesplnenie nepeňažnej povinnosti vyjadrenej

v § 11 ods. 6 písm. a) alebo b) ZoPZP v 3 mesačnej lehote a jej účelom je ochrana poškodeného
v tom, aby poisťovňa pod následkom tejto peňažnej sankcie nezostala nečinná a aby bola nútená
oznámiť najneskôr v lehote 3 mesiacov poškodenému spôsob vybavenia jeho poistnej udalosti. Z dikcie
ustanovenia § 11 ods. 6 písm. a) a b) ZoPZP je pritom zrejmé, že zákonodarca povinnosti poisťovateľa
viaže vo vzťahu k prešetrovaniu poistnej udalosti. Súd prvej inštancie mal z predloženej predžalobnej

komunikácie medzi stranami za preukázané, že žalovaný porušil povinnosť uloženú mu ustanovením
§ 11 ods. 6 písm. b) ZoPZP, pretože do troch mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného žalobcu o
škodovejudalostimuneposkytolpísomnévysvetleniekuplatnenémunárokunanáhraduškody,vktorom
nebol podľa jeho názoru preukázaný rozsah jeho povinnosti ako poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie
a výška poistného plnenia. Žalobca pred podaním žaloby doručil žalovanému predžalobnú výzvu, ktorej

prílohou boli Potvrdenie o dočasnej PN zo Sociálnej poisťovne č. G., Rozhodnutie ÚVTOS a ÚVV
Leopoldov č. ÚVTOSaÚVV-86/14-2019, Rozhodnutie Generálneho riaditeľstva ZVJS zo dňa 22.05.2019
č. GR ZVJS-d-16775/14-2019, Rozhodnutie Generálneho riaditeľstva ZVJS zo dňa 30.06.2019 č. GR
ZVJS-d-16775/14-2019, Mzdové listy za rok 2018 a 2019, Rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa07.08.2019 č. XXXXXXXXXXX o zamietnutí invalidného dôchodku s Odborným posudkom o invalidite.
Žalovaný na uvedené reagoval listom zo dňa 29.12.2020 (č.l. 174), kde si vyžiadal už skôr zaslané
doklady. Následne žalobca e-mailom zo dňa 07.01.2021 (na č.l. 175) žalovanému opätovne zaslal

požadované doklady. Dňa 06.07.2021 podal žalobca žalobu na súd. Žalovaný v konaní ani netvrdil
ani nepreukázal, že pre poskytnutie poistného plnenia potreboval od žalobcu ešte iné doklady, resp.
nepreukázal, že by mu žalobca neposkytol potrebnú súčinnosť. Žalovaný ani listom pred začatím
konania, ani podaním v priebehu tohto konania, neuviedol, aké konkrétne doklady mu chýbali k tomu,
aby poistnú udalosť riadne prešetril. Sám žalovaný v konaní predložil expertnú správu, ktorá vypočítava

nárok žalobcu, a to aj bez predloženia ďalších dokladov. Zároveň žalovaný relevantne nevysvetlil, čo
mu bránilo ukončiť šetrenie poistnej udalosti a oznámiť výsledok šetrenia žalobcovi. Podľa § 11 ods.
6 písm. a) ZoPZP bol žalovaný povinný skončiť prešetrovanie do troch mesiacov odo dňa oznámenia
poškodeného o škodovej udalosti a v prípade neposkytnutia poistného plnenia poskytnúť v zmysle §
11 ods. 6 písm. b) ZoPZP poškodenému aspoň písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré ho odmietol
poskytnúť, čo sa však v tu prejednávanej veci nestalo. V zmysle § 11 ods. 6 písm. b) za bodkočiarkou

ZoPZP, písomné vysvetlenie sa považuje za doručené dňom, keď ho poškodený prevzal, odmietol
prevziať, alebo dňom, keď ho pošta vrátila ako nedoručené, avšak ani jedna z týchto skutočností v
konaní žalovaným tvrdená ani preukázaná nebola. Žalovaný v rozpore s § 11 ods. 6 písm. b) ZoPZP
neposkytol poškodenému žalobcovi žiadne vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol poskytnúť poistné
plnenie, ktoré nároky žalobcu považuje za dôvodné a preukázané, ktoré nie a prečo. Žalovaný neuviedol

na predžalobnú výzvu žalobcu zo dňa 27.11.2020 v zákonnej trojmesačnej lehote žiadne relevantné
stanovisko k uplatnenému nároku v zmysle § 11 ods. 6 ZoPZP, čo má znaky nečinnosti poisťovne. V
konaní teda bolo preukázané, že žalobca žalovanému riadne preukázal svoj nárok na náhradu škody za
stratu na zárobku svojim podaním zo dňa 27.11.2020 vrátane príloh, ktoré podľa poznámky na listinnom
dôkaze predloženom žalobcom (na č.l. 176) bolo žalovanému doručované poštou, a podľa pečiatky

na listinnom dôkaze predloženom žalovaným (na č.l. 61) bolo žalovanému doručené dňa 01.12.2020.
Žalovaný však plniť odmietol bez toho, aby na to boli dané právne relevantné dôvody, pričom žalobcovi
ani neposkytol písomné vysvetlenie k uplatnenému nároku na náhradu škody. Keďže žalovaný nesplnil
povinnosť uloženú mu v ustanovení § 11 ods. 6 písm. b) ZoPZP v lehote troch mesiacov, je v zmysle §
11 ods. 8 ZoPZP povinný žalobcovi zaplatiť úrok z omeškania.

18. Pokiaľ ide o začiatok nároku na úrok z omeškania, žalovaný mal povinnosť v lehote 3 mesiacov
ukončiť šetrenie na zistenie rozsahu povinnosti plniť a v lehote 15 dní odo dňa ukončenia tohto šetrenia
poskytnúť poškodenému žalobcovi náhradu škody (§ 11 ods. 6 a 7 ZoPZP). V konaní bolo preukázané,
že žalobca žalovanému doručil predžalobnú výzvu zo dňa 27.11.2020 dňa 01.12.2020, ktorým dňom

začala plynúť 3-mesačná lehota na ukončenie šetrenia poistnej udalosti, ktorá lehota uplynula dňa
01.03.2021. Následne dňom 02.03.2021 začala žalovanému plynúť 15-dňová lehota na vyplatenie
náhrady škody, ktorá lehota uplynula dňa 16.03.2021 a žalovaný sa tak dostal do omeškania s plnením
svojho peňažného záväzku dňa 17.03.2021. Následne sa žalovaný dostal do omeškania aj s plnením
ostatných, doposiaľ splatných dávok, a to vždy od 11. dňa toho-ktorého mesiaca, keďže splatnosť dávok

bola súdom určená na 10. deň v mesiaci, keď proti žalobnému návrhu v časti určenia dňa splatnosti
opakujúcej sa dávky žalovaný nič nenamietal. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie žalobcovi
priznal úrok z omeškania zo sumy náhrady za stratu na zárobku počas PN za obdobie 01.07.2019 -
29.07.2019 vo výške 5% ročne zo sumy 972,75 eur od 17.03.2021 do zaplatenia, úrok z omeškania
zo sumy náhrady za stratu na zárobku po skončení PN za obdobie 01.08.2019 - 31.03.2021 vo výške

5% ročne zo sumy 20.607,80 eur ((1.039,84 eur x 5 mesiacov 8/2019-12/2019)+(1.027,24 eur x 15
mesiacov 1/2020-3/2021)) do zaplatenia. Okresný súd tak žalobcovi priznal úrok z omeškania vo výške
5% ročne z celkovej sumy 21.580,55 eur (972,75 eur + 20.607,80 eur) od 17.03.2021 do zaplatenia
(keďže s uvedenou sumou bol žalovaný v omeškaní pred 17.03.2021) a následne príslušné úroky z
omeškania z jednotlivých dávok, ktoré sa stali splatnými až po 17.03.2021, a to vždy od 11. dňa toho-

ktorého mesiaca (vzhľadom na určenú splatnosť dávok na 10. deň v mesiaci) s tým, že poslednou
dávkou, pri ktorej si žalobca zmenou petitu uplatnil úrok z omeškania, je dávka splatná v júni 2023.
Úroky z omeškania súd žalobcovi priznal v uplatnených výškach, keďže boli uplatnené v súlade s § 3
nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., keď základná úroková sadzba ECB bola v období od 16.03.2016
do 26.07.2022 vo výške 0,00%, v období od 27.07.2022 do 13.09.2022 vo výške 0,50%, v období od

14.09.2022 do 01.11.2022 vo výške 1,25%, v období od 02.11.2022 do 20.12.2022 vo výške 2,00%, v
období od 21.12.2022 do 07.02.2023 vo výške 2,50%, v období od 08.02.2023 do 21.03.2023 vo výške
3,00%, v období od 22.03.2023 do 09.05.2023 vo výške 3,50%, v období od 10.05.2023 do 20.06.2023
vo výške 3,75%. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie vo výroku I. rozsudku priznal žalobcovi odžalovaného nárok na zaplatenie celkom sumy 55.479,47 eur (náhrada straty na zárobku počas PN v
sume 972,75 eur + náhrada straty na zárobku po skončení PN v sume 54.506,72 eur) vrátane úrokov
z omeškania a následne od 01.01.2024 nárok na opakujúcu sa mesačnú dávku vo výške 1.027,24 eur

splatnú vždy do 10. dňa príslušného kalendárneho mesiaca, pričom vo zvyšnej časti súd žalobu vo
výroku II. rozsudku zamietol.

19. Napriek námietke žalovaného, okresný súd prihliadal na listinný dôkaz Kontrolný preukaz (na
č.l. 53), doručený súdu žalobcom dňa 11.05.2023, keďže išlo o reakciu na žalovaným až neskôr

(na pojednávaní dňa 04.05.2023) spochybňovanú snahu žalobcu nájsť si zamestnanie a zároveň pre
vykonanie tohto dôkazu nebolo potrebné odročiť pojednávanie. Obdobne okresný súd, napriek námietke
žalovaného, prihliadol aj na listinné dôkazy predložené žalobcom na pojednávaní dňa 03.08.2023, a
síce na Potvrdenie ÚPSVaR zo dňa 25.07.2023, ako aj na tri potvrdenia o uchádzaní sa o zamestnanie
(na č.l. 102-105), keďže nešlo o veľký rozsah listín, ich vykonanie nezabralo veľa času a nebolo kvôli
tomu potrebné odročiť pojednávanie. K namietaniu zo strany žalovaného, že došlo k porušeniu princípu

rovnosti zbraní tým, že okresný súd vyzval žalobcu na doloženie listinných dôkazov, ktoré žalobca ako
prílohy uviedol v žalobe a replike, prvoinštančný súd uviedol, že skutočnosť, že žalobca v žalobe a v
replike označil ako prílohy listinné dôkazy podľa textu (žaloba), resp. uviedol, že ich k svojmu podaniu
priložil (replika), avšak niektoré z týchto listinných dôkazov zrejme nedopatrením priložené neboli, bolo
potrebné považovať za vadu žaloby a repliky, a síce neúplne podania podľa § 129 ods. 1 CSP, ktoré

vady bol súd povinný odstraňovať.

20.Včastiotrováchkonaniasúdprvejinštancierozhodnutieodôvodnilaplikáciou§251,§255ods.1a2,
§247,§262ods.1,2CSPvychádzajúcztoho,žekudňuvyhláseniarozsudkudňa21.12.2023sižalobca
uplatnil celkom sumu 102.581,65 eur /8.754,16 eur + 40.717,59 eur + 53.109,90 eur (1.770,33 eur x 30

mesiacov za obdobie 7/2021-12/2023)/, pričom ku dňu vyhlásenia rozsudku bol žalobca úspešný celkom
v sume 55.479,47 eur. Z uvedeného vyplýva hrubý úspech žalobcu 54 % a hrubý úspech žalovaného
46 %, a teda konečný čistý úspech žalobcu je 8 % (54 - 46). To v konečnom dôsledku znamená nárok
žalobcu voči žalovanému na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu 8 %, o čom
okresný súd rozhodol vo výroku III. rozsudku. V konaní pritom nebol tvrdený a súd sám nezistil dôvod

pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Nešlo o konanie, kde by výška plnenia závisela od znaleckého
posudku alebo bola výsledkom voľnej úvahy súdu, ale išlo o otázku právneho posúdenia. Žalobca sám
mal vplyv na rozsah svojho úspechu v konaní tým, že na rozdiel od predsúdneho uplatnenia nároku
listom zo dňa 27.11.2020 (na č.l. 176), kde pri vyčíslení mesačnej renty sám prihliadal na výsluhový
dôchodok, v rámci konania trval na tom, že výsluhový dôchodok nie je možné pri určení výšky náhrady

zohľadniť, ktoré právne posúdenie (v neprospech žalobcu) malo vplyv na jeho celkový úspech v konaní.

21. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca výlučne II. a III. výroku a navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok v jeho zamietajúcej časti zmenil a rozhodol v súlade so žalobou a priznal žalobcovi
náhradu trov konania v rozsahu 100 % s poukazom na § 365 ods. 1 písm. b), d), h) CSP. Argumentoval

tým, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku tak v prípade straty na zárobku počas PN, ako
aj po PN postupoval pri stanovení ich výšky tak, že od zisteného priemerného zárobku poškodeného
pred vznikom škody odpočítal výsluhový dôchodok, ktorý mu je vyplácaný. Súd prvej inštancie síce
v napadnutom rozsudku (69 až 74) dôvodil, prečo pri výpočte týchto práv na náhradu škody žalobcu
od zistenej výšky priemerného zárobku pred poškodením jeho zdravia výsluhový dôchodok, ktorý mu

je vyplácaný odpočítaval, avšak toto odôvodnenie je bez akejkoľvek súvislosti so znením právnych
noriem. Z napadnutého rozsudku nie je zrejmé ako súd prvej inštancie pri posudzovaných nárokoch
vyššie citované právne normy § 446 a § 447 OZ vyložil a na prejednávanú vec aplikoval. Pokiaľ súd
prvej inštancie od zisteného priemerného zárobku žalobcu odpočítal výsluhový dôchodok, ktorý mu je
vyplácaný, musel ho považovať za - náhradu, ktorá bola poškodenému vyplatená v dôsledku choroby

alebo úrazu podľa osobitných predpisov. Akým výkladom ustanovenia § 446 OZ a § 38 a nasl. zákona č.
328/2002 Z. z. súd prvej inštancie prišiel k záveru, že pod náhradu, ktorá bola poškodenému vyplatená
v dôsledku choroby alebo úrazu podľa osobitných predpisov, podľa § 446 OZ subsumoval aj výsluhový
dôchodok vyplácaný podľa § 38 a nasl. zákona č. 328/2002 Z. z. z napadnutého rozsudku, nie je
zrejmé. Žalobca má za to, že výsluhový dôchodok, ktorý je žalobcovi vyplácaný nepredstavuje náhradu

ktorá bola poškodenému vyplatená v dôsledku choroby alebo úrazu podľa osobitných predpisov.
Výsluhový dôchodok je žalobcovi vyplácaný podľa § 38 a nasl. zákona č. 328/2002 Z. z. Podľa §
1 ods. 1 zákona, tento zákon upravuje sociálne zabezpečenie policajtov a profesionálnych vojakov,
ktoré tvorí a) nemocenské zabezpečenie, b) úrazové zabezpečenie, c) výsluhové zabezpečenie a d)služby sociálneho zabezpečenia. Už z uvedeného je zrejmé, že výsluhové zabezpečenie je odlíšené
od nemocenského zabezpečenia i úrazového zabezpečenia a nie je dávkou poskytovanou v súvislosti
s poškodením zdravia. Dávky nemocenského poistenia sú upravené systematicky v druhej časti tohto

zákona a dávky úrazového poistenia sú upravené v jeho tretej časti. Z napadnutého rozsudku vlastne
nie je zrejmé, či súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci vôbec § 446 OZ aplikoval, keď iba všeobecne
odkazuje na čl. 20 ods. 1 Ústavy SR s tým, že ak by súd prvej inštancie na poberanie výsluhového
dôchodku žalobcu neprihliadal, prišlo by k bezdôvodnému obohateniu na jeho strane, a preto ho
je potrebné považovať za plnenie majúce povahu náhrady straty príjmu žalobcu počas aj po jeho

práceneschopnosti. Avšak nevedno prečo.

22.Znapadnutéhorozsudkusúduprvejinštancietaktiežniejezrejméakýmvýkladomustanovenia§447
OZ a § 38 a nasl. zákona č. 328/2002 Z. z. súd prvej inštancie prišiel k záveru, že výsluhový dôchodok
vyplácaný podľa § 38 a nasl. zákona č. 328/2002 Z. z. o je možné považovať za a) zárobok, ktorý
poškodený dosahuje po skončení pracovnej neschopnosti alebo b) za invalidný dôchodok vyplácaný

poškodenému podľa osobitných predpisov a nie je zrejmé ani to, či súd prvej inštancie pri rozhodovaní
vo veci vôbec § 447 OZ aplikoval. Naopak, vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie dokázal od
zisteného priemerného zárobku žalobcu pred poškodením jeho zdravia odpočítať výsluhový dôchodok,
ktorý mu je vyplácaný tak v prípade náhrady straty na zárobku počas PN ako aj po PN, buď vyššie
citované právne normy neaplikoval vôbec, alebo istým dosial nezisteným spôsobom prišiel k tomu,

že vyplácaný výsluhový dôchodok žalobcu je na jednej strane - náhradou, ktorá mu bola vyplatená
v dôsledku choroby alebo úrazu podľa osobitných predpisov a zároveň je zárobkom, ktorý žalobca
dosahuje po jeho poškodení zdravia alebo jeho invalidným dôchodkom. Súd prvej inštancie tak pri
stanovení výšky nároku žalobcu na stratu na zárobku počas PN podľa § 446 OZ a po PN podľa
§ 447 OZ postupoval v rozpore so znením týchto právnych noriem, z odôvodnenia napadnutého

rozsudku nie je zrejmé, ako ich vyložil a či vôbec ich na prejednávanú vec aplikoval. Pri stanovení
výšky týchto nárokov súd prvej inštancie postupoval svojvoľne, na základe vlastného uváženia a bez
zohľadnenia relevantnej právnej úpravy spôsobom, ktorý zakladá inú vadu konania, pričom miera
svojvôle a absencia akéhokoľvek odôvodnenia vo vzťahu k právnym normám upravujúcim spôsob
stanovenia výšky požadovaných nárokov žalobcu (aj v prípade odchýlenia sa od znenia zákona by

sa žiadalo aspoň stručné odôvodnenie) je natoľko výrazná, že môže ísť o skutočnosť ktorá zakladá
porušenie práva na spravodlivý proces. Ak súd prvej inštancie dospel k skutkovému zisteniu, že
priemerný mesačný zárobok žalobcu pred poškodením zdravia predstavoval sumu 2040,79 eur (resp.
vychádzal zo žalobcom stanovenej výšky 1.770,33 eur a následne od nej odpočítal vyplácaný výsluhový
dôchodok v sume 730,49 eur), buď postupoval priamo v rozpore so znením ust. § 447 OZ, alebo

vyplácaný výsluhový dôchodok považoval za invalidný dôchodok, alebo za zárobok žalobcu. Výsluhový
dôchodok nie je zárobkom, ktorý poškodený dosahuje po skončení svojej pracovnej neschopnosti. Je to
dávka sociálneho zabezpečenia. Žalobca ďalej nemusí vykonávať a ani nevykonáva žiadnu pracovnú
činnosť pre to, aby uvedenú dávku dostával a teda nemá povahu zárobku. Pojmovým znakom zárobku
je, že je dosahovaný v dôsledku vykonávania určitej pracovnej činnosti (ktorá nemusí mať nevyhnutne

charakter závislej práce). Naopak, pre dosahovanie príjmu vyplácaním výsluhového dôchodku žalobca
nemusí vykonávať vôbec žiadnu pracovnú činnosť (napr. zákon č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov
radí dôchodky a podobné opakujúce sa požitky, medzi tzv. ostatné príjmy a nie medzi príjmy zo
závislej činnosti alebo príjmy z podnikania či z inej zárobkovej činnosti). Výsluhový dôchodok nie
je možné podradiť pod invalidný dôchodok. V prípade invalidného dôchodku jedná sa o konkrétnu

sociálnu dávku a nárok na jej vyplácanie vzniká na základe vydania rozhodnutia o priznaní invalidného
dôchodku príslušným orgánom. Znenie § 447 OZ na túto osobitnú právnu úpravu invalidného dôchodku
dokonca výslovne odkazuje. Výsluhový dôchodok preto nie je a nemôže byť invalidným dôchodkom.
Spoločné majú len toľko, že je to dávka sociálneho zabezpečenia, avšak má úplne inú podstatu a jej
priznane a vyplácanie nemá na rozdiel od invalidného dôchodku žiaden súvis s poškodením zdravia,

zmenenou pracovnou schopnosťou poškodeného a je vyplácaná úplne nezávisle od zdravotného stavu
a (zmenenej) pracovnej schopnosti jej poberateľa. Súd prvej inštancie pri odôvodnení napadnutého
rozsudku opomenul skutočnosť, že žalobcovi je vyplácaný výsluhový dôchodok z dôvodu, že pred
vznikom škodovej udalosti splnil predpoklady pre jeho priznanie a že sa jedná o dávku sociálneho
zabezpečenia. Výsluhový dôchodok nepredstavuje náhradu straty na zárobku počas PN ani po PN

žalobcu a nemá spojitosť s poškodením jeho zdravia. Je zákonnou sociálnou dávkou, ktorá je žalobcovi
vyplácaná bez ohľadu na to, že utrpel škodu na zdraví a je mu vyplácaná preto, lebo splnil zákonné
predpoklady pre jej výplatu. Žalobca mohol kedykoľvek požiadať o výplatu výsluhového dôchodku a
tento by mu bol priznaný bez ohľadu na poškodenie jeho zdravia. Nebyť poškodenia zdravia však poprivyplácaní tejto sociálnej dávky mohol byť plne práceschopný a dosahovať zárobok. Z tohto dôvodu však
nie je možné v rozpore so zákonom a znením § 446 a § 447 Občianskeho zákonníka od zisteného
priemerného zárobku žalobcu odpočítavať výsluhový dôchodok, ktorý nemá súvislosť s poškodením

zdravia, nie je dávkou vyplácanou v súvislosti s poškodením jeho zdravia, nie založený na zníženej
pracovnej schopnosti, neplní účel náhrady straty príjmu žalobca naň mal zákonný nárok z dôvodu
splnenia zákonných predpokladov na jeho výplatu bez ohľadu na utrpené poškodenie zdravia a zníženú
pracovnú schopnosť.

23. Odvolateľ ďalej vytkol súdu prvej inštancie, že pochybil, keď stanovil vznik práva žalobcu na náhradu
škody počas PN vždy ako mesačné práva netvoriace jeden celok s ohľadom na čo následne dospel k
záveru o čiastočnom premlčaní týchto práv. Jednotlivé nároky na náhradu škody na zdraví (náhrada na
stratu na zárobku počas PN, náhradu na stratu na zárobku po PN, bolestné, sťaženie spoločenského
uplatnenia, nárok na náhradu nákladov spojených s liečením) sú samostatnými nárokmi, ktorým plynie
samostatná premlčacia doba. Uvedené práva sa však premlčujú ako celok. Začiatok subjektívne

premlčacej doby sa viaže k okamihu, kedy sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.
V prípade straty na zárobku po dobu pracovnej neschopnosti už súdna prax jednoznačne ustálila, že
toto sa premlčuje ako jeden celok a síce, že poškodený sa o tom, aká škoda na strate na zárobku mu
vznikla dozvie okamihom vyplatenia poslednej dávky (nasledujúcej po ukončení PN) nemocenského,
kedy môže stratu na zárobku špecifikovať. Až v tejto dobe sa poškodený dozvie o škode podľa § 446

OZ a až od tejto doby mu začína plynúť premlčacia doba podľa § 106 OZ. Stanovenie počiatku plynutia
premlčacej doby straty na zárobku počas PN vychádza zo znenia ust. § 106 ods. 1 OZ, podľa ktorého
právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto
za ňu zodpovedá. Uvedené odôvodnenie vychádza zo skutočnosti, že dávky nemocenského poistenia
sú vyplácané spravidla spätne za dané obdobie práceneschopnosti, nakoľko ani orgán sociálneho

zabezpečenia nevie vopred určiť, ako dlho potrvá práceneschopnosť poškodeného. Poškodenému
môže začať podľa § 106 ods. 1 OZ plynúť subjektívna doba až okamihom, kedy sa dozvie o výške
škody, nikdy nie skôr. O výške škody sa poškodený dozvedá jednak ukončením práceneschopnosti –
vtedy je zrejmé, po akú dobu nebol schopný v dôsledku poškodenia svojho zdravia dosahovať príjem
a následne vyplatením poslednej dávky sociálneho zabezpečenia (nemocenskej) nakoľko predtým už

síce jeho práceneschopnosť bola ukončená, avšak nevedel ešte stanoviť výšku škody podľa § 106 ods.
1 OZ. Citovaná judikatúra tak reaguje na prípady, keď síce u poškodeného už príde k ukončeniu jeho
práceneschopnosti, avšak ešte mu nie je vyplatená posledná dávka nemocenského poistenia, keď až
jej vyplatením sa dozvedá skutočnú výšku škody. V prejednávanej veci žalobca až ukončením jeho
práceneschopnosti mohol získať subjektívnu vedomosť o výške škody, nakoľko až týmto okamihom sa

mohol dozvedieť o dĺžke obdobia, po ktoré v dôsledku svojej práceneschopnosti nemohol dosahovať
príjem, a teda až týmto okamihom mohol nadobudnúť subjektívnu vedomosť o skutočnej výške škody.
Judiaktúra v tomto smere je pomerne ustálená a celkom jednoznačne pre stratu na zárobku počas PN
ako aj pre stratu na zárobku po PN stanovuje, že tieto jednotlivé práva na náhradu škody na zdraví
sa premlčujú samostatne, avšak vždy ako jeden celok. Ustanovenie § 445 OZ upravuje, že tieto sa

hradia peňažným dôchodkom, uvedené ustanovenie umožňuje súdu pri rozhodovaní tej časti straty na
zárobku,ktorásastalasplatnoueštepredprávoplatnosťourozsudkurozhodnúťjednorazovoakoocelku,
a zároveň rozhodnúť aj o do budúcna sa opakujúcich dávkach. Z uvedeného ustanovenia však nie je
možné vyvodiť ten záver, ako učinil súd prvej inštancie, že ide vždy v prípade každej opakujúcej sa
dávky o samostatné práva vznikajúce v prípade straty na zárobku počas PN vždy dňom nasledujúcim po

vyplatení náhrady, ktorá bola poškodenému vyplatená v dôsledku choroby alebo úrazu podľa osobitných
predpisov a samostatne sa premlčujúce. Právo na náhradu škody na zdraví počas PN je samostatným
právom na náhradu škody, avšak premlčuje sa ako jeden celok. Tento záver je v súlade s už ustálenou
judikatúrou, podľa ktorej sa právo na náhrady stratu na zárobku sa premlčuje ako jeden celok a o výške
škody spočívajúcej v strate na zárobku počas PN dozvie v okamihu, kedy mu bola vyplatená posledná

dávka nemocenského, a kedy môže stratu na zárobku bližšie špecifikovať (napr. rozsudok NS ČSR sp.
zn. 1Cz 10/72, publikovaný v Sborníku stanovisek, zpráv a rozhodování soudů a soudních rozhodnutí
Nejvyššíchsoudůzlet1970-1983,rozhodnutieNSČRsp.zn.25Cdo1089/2006,KSBB12Co/232/2016,
KS BA 10Co/29/2020, KS PO 22Co/19/202, R 10/1976, R 28/1970). Žalobca poukázal aj na uznesenie
ÚS SR II. ÚS 198/2019, nakoľko ust. § 445 OZ je spoločným ustanovením vo vzťahu k § 446 a § 447 OZ.

Zároveň v časti trov konania namietol žalobca nesprávnosť výroku závisiaceho od rozhodnutia vo veci
samej, ako aj skutočnosť, že tento nezohľadňuje samostatnosť jednotlivých zložiek práva na náhradu
škody.24. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný výlučne voči výroku I. a III. a navrhol,
aby odvolací súd napadnuté výroky rozsudku zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná voči
žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % s poukazom na § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP.

Argumentoval tým, že výrok I. napadnutého rozsudku zakladá do budúcna aj možné obohatenie nad
rámec oprávnených nárokov, nakoľko nárok žalobcu uznaný súdom sa v zmysle § 447 OZ uhrádza
peňažným dôchodkom vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom, ktorý poškodený dosahoval pred
vznikom škody a súčtom zárobku, ktorý poškodený dosahuje po skončení pracovnej neschopnosti a
priznanéhoinvalidnéhodôchodkuvyplácanéhopoškodenémupodľaosobitnýchpredpisov. Rozhodnutie

nezohľadňuje možnú zmenu pomerov do budúcna. Žalobcovi priznaný výsluhový dôchodok sa časom
valorizuje a zvyšuje, čim sa jeho rozdiel vo vzťahu k priemernému zárobku žalobcu pred vznikom
škody zmenšuje. Rovnako, vzhľadom na pripravovanú právnu úpravu, kedy by bolo možne započítanie
výsluhových rokov podľa zákona č. 328/2002 Z. z. do všeobecného systému sociálneho poistenia podľa
zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení ako aj na možné iné budúce zmeny, tieto skutočnosti
konajúci súd vo svojom rozhodnutí nereflektuje. Žalobca by tak mal nárok aj na invalidný dôchodok,

ktorý mu nebol priznaný len z dôvodu nedostatočnej doby trvania poistenia vo všeobecnom systéme
sociálneho zabezpečenia, nedosahujúcej 15 rokov, čím by v konečnom dôsledku dosahoval vyšší príjem
v rozpore s ust. 447 OZ na úkor žalovaného. Pri výsluhových dôchodkoch určuje ich výšku a valorizáciu
konkrétne ministerstvo alebo služobný úrad, ktorý ich vypláca. Žalovaný sa však k týmto informáciám
nemá ako dostať, nakoľko mu ministerstvo či služobný úrad, túto informáciu nie je povinný poskytnúť a

zároveň žalobca nemá povinnosť mu tieto informácie poskytnúť. V zmysle § 231 CSP je možne podať
žalobu na zmenu rozsudku až po momente kedy nastane podstatná zmena pomerov. Právo žalovaného
je tak v dôsledku rozsudku, ktorý vyššie uvedene nereflektuje a neupravuje povinnosť žalobcu poskytnúť
tuto informáciu, či právo žalovaného vyžadovať túto informáciu od príslušného ministerstva, alebo
služobného úradu oslabene do takej miery, že je v praxi nevykonateľne. Obdobne platí aj v prípade

navrhovanej zmeny legislatívy, kedy žalovaný nebude mať možnosť zistiť, či žalobcovi vznikol nárok na
invalidný dôchodok, alebo či mu bol priznaný. Oprávnený nárok žalobcu v zmysle § 447 OZ predstavuje
len rozdiel medzi jeho priemerným zárobkom dosahujúcim pred škodovou udalosťou a príjmom
po skončení pracovnej neschopnosti vrátane invalidného dôchodku. Pri zvýšení jeho výsluhového
dôchodku, alebo pri priznaní invalidného dôchodku, by tak žalobcovi v zmysle rozsudku patrilo viac ako

je jeho oprávnený nárok. Priznaný nárok bez povinnosti žalobcu oznamovať zmenu pomerov, alebo
práva žalovaného zisťovať zmenu pomerov, je tak v rozpore s dobrými mravmi a ohrozuje aj žalovaného
právo na majetok, ktoré mu garantuje Ústavou SR v čl. 20 ods. 1. Nárok na náhradu straty na zárobku
je podľa žalovaného ohraničený dôchodkovým vekom, resp. momentom, kedy poškodenému vzniká
nárok na dôchodok. Opačný výklad ustanovenia § 447 OZ, teda že táto dávka je časovo neobmedzená,

tak ako ju určil konajúci súd popiera zmysle ustanovenia § 447a OZ. Nárok podľa § 447 OZ nie je
časovo neohraničený, čo vyplýva aj z ustanovenia § 447a OZ, ktorý stanovuje výšku náhrady straty na
dôchodku v situácii, kedy poškodenému je v dôsledku vzniknutej škody a s tým súvisiacim zníženým
príjmom vyplácaný nižší dôchodok. Žalovaný preto považuje rozsudok za neurčitý, nejasný a materiálne
nevykonateľný, je dôsledkom nesprávneho postupu súdu a nezohľadnenia rozhodujúcich právnych

predpisov. Konajúci súd sa nedostatočne zaoberal tou skutočnosťou, že žalovaný nemá objektívne
možnosti na kvalifikované uplatnenie výhrad zmeny pomerov na strane žalobcu bez uloženia takejto
povinnosti priamo rozhodnutím.

25. Žalovaný nesúhlasí ani s právnou argumentáciou súdu vzhľadom na jazykový výklad pojmov

„zárobok“ a „dôchodok“, ktorý súd vykladal nesprávne, čo malo zásadný vplyv na samotne rozhodnutie.
Žalovaný zastáva názor, že žalobca nespĺňal zákonne predpoklady na priznanie nároku podľa § 447 OZ,
súčasne podľa názoru žalovaného by mohol spĺňať zákonné predpoklady na priznanie nároku podľa
§ 447a OZ, čo však v konečnom dôsledku nepreukázal. Žalobca síce určil výšku svojho priemerného
zárobku pred vznikom škody, no nenapĺňa ďalšie predpoklady na výpočet a priznanie peňažného

dôchodku. Náhrada straty na zárobku v zmysle § 447 OZ je nárokovateľná len pre poškodeného, ktorý
po skončení pracovnej neschopnosti vykonáva zárobkovú činnosť, a/alebo mu bol priznaný invalidný
dôchodok, či už podľa zákona o sociálnom poistení alebo podľa zákona č. 328/2002 Z. z. Žalobca
nenapĺňa zákonné predpoklady na priznanie jeho nárokov podľa § 447 OZ preto je evidentne, že
svoj nárok zle vyhodnotil a uplatnil si nárok na peňažný dôchodok, na ktorého vyplatenie nespĺňal

zákonne predpoklady. Zákonné znenie § 447 OZ jasne uvádza, čo sa uhrádza, ako náhrada straty
na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, ako sa vypočítava a čo sú zákonné podmienky na
jej priznanie ad 1: zárobok, ktorý poškodený dosahuje po skončení pracovnej neschopnosti, ad 2:
priznaný invalidný dôchodok. Konajúci súd podľa názoru žalovaného nesprávne vyhodnotil splneniezákonných predpokladov na priznanie nároku podľa § 447 OZ a vychádzal z vlastného extenzívneho
výkladu zákona. S účinnosťou od 01.12.2019 došlo v dôsledku nálezu Ústavného sudu sp. zn. PL.
US 10/2016-53 k zmene § 447. V zákonnom znení sa explicitne uvádza, že takáto strata sa uhrádza

peňažným dôchodkom, ďalšie zmeny sa týkajú výpočtu výšky tejto náhrady, pričom zákonodarca, ako aj
všetka odborná literatúra pracuje s pojmom zárobok. Zárobok je podľa krátkeho slovníka slovenského
jazyka: zarobené peniaze, plat, mzda. Zárobok podľa slovníka slovenského jazyka: peniaze získane
ako odmena za prácu; plat, mzda, prijem; peniaze získane obchodom, zisk. Dôchodok je podľa krátkeho
slovníka slovenského jazyka pravidelný príjem osôb, ktorý nemôžu hradiť náklady na živobytie z

pracovného príjmu. Vzhľadom na uvedene možno konštatovať, že žalobcu nemá žiaden zárobok, teda
nemá ani žiadnu stratu na zárobku. Dôchodok je pravidelná peniazmi vyplácaná suma poskytovaná
jednotlivcom v dôsledku dosiahnutia určitého veku, invalidity, vyslúženia rokov, alebo iných okolnosti,
ktoré oprávňujú k príjmu peňazí zo sociálnych, dôchodkových alebo iných podobných programov. Je
to forma sociálneho zabezpečenia, ktorá má za cieľ poskytovať finančnú podporu jednotlivcom v ich
neskoršomvekualebovprípade,žesúneschopnípracovaťzdôvoduzdravotnýchproblémov.Dôchodok

v zmysle jazykového výkladu nie je možné na účely § 447 OZ považovať za zárobok a zároveň zákonný
pojem uvedený v 447a OZ zahŕňa aj výsluhový dôchodok. Žalobca teda nemá žiaden zárobok a ani
invalidný dôchodok, nakoľko je poberateľom výsluhového dôchodku, teda je výsluhovým dôchodcom
na základe splnenia podmienok podľa osobitného zákona, a jeho sociálna situácia je riešená v zmysle
zákona č. 328/2002 Z. z. Jediný potenciálny nárok žalobcu, na ktorý by mu mohol vzniknúť nárok,

vzhľadom na skutočnosť že žalobca nemá príjem ale je poberateľom dôchodku, je náhrada straty na
dôchodku v zmysle § 447a OZ. Konajúci súd tak nesprávne právne vec posúdil, keď mal za to, že
žalobca spĺňa podmienky na priznanie nároku podľa § 447 OZ, a zároveň že nie je možne priznať
žalobcovi nárok podľa § 447a OZ, nakoľko žalobca požadoval iný nárok. Posúdenie či žalobcovi vznikol
nárok podľa § 447 alebo § 447a OZ je otázka právnej kvalifikácie nároku a tu môže a podľa názoru

žalovaného konajúci súd aj mal zmeniť. V kontexte popísaných skutočností má žalovaný za to, že
od priznania výsluhového dôchodku žalobcovi nárok na náhradu straty na zárobku podľa § 447 OZ
neprislúcha. Náhrada straty na zárobku kompenzuje znížený zárobok, resp. invalidný dôchodok, patrí
teda len do priznania v tomto prípade výsluhového dôchodku, ktorý sa stal novým zdrojom príjmu
žalobcu. V prípade výsluhového dôchodku preto do úvahy už nepripadá možnosť o zníženie jeho

zárobku po skončení práceneschopnosti, nakoľko zásadne výsluhový dôchodca nie je zaradený do
pracovného procesu, zdrojom jeho príjmu je dôchodok a nie zárobok, ktorého zníženie by bolo možne
ďalej kompenzovať v zmysle ustanovenia § 447a OZ. Žalovaný mal ďalej za to, že konanie má i inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to odňatie sudu prvej inštancie konať
pred súdom a nedostatočné a chybné odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd sa v odôvodnení rozsudku

nevyporiadal s argumentáciou žalovaného, nevyhodnotil správne vykonané dokazovanie a nesprávne
právne vec posúdil, v rozpore so zákonom neuviedol aké skutočnosti považoval za preukázane, ktoré za
preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil.
Odôvodnenie je teda podľa žalovaného nepreskúmateľne. Vada konania spočívajúca v nedostatočnom
odôvodnení rozsudku je v zmysle ustálenej judikatúry vo svojej podstate porušením základného práva

účastníka na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej
republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.

26. Žalobca k odvolaniu žalovaného uviedol, že vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods.

1 písm. f) CSP z podaného odvolania nie je zrejmé, ktoré konkrétne vykonané dôkazy súdom prvej
inštancie má žalovaný na mysli, ani to, aké majú byť nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie,
ku ktorým mal z takýchto vykonaných dôkazov dospieť. Žalovaný sa domáha odvolacím petitorn
zamietnutia žaloby ako celku, avšak z podaného odvolania nie je zrejmá jediná námietka (v zmysle
odvolacíchdôvodovuvedenýchvpodanomodvolanísvýnimkouvyslovenevšeobecnejargumentácievo

vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia) pokiaľ sa jedná o stratu žalobcu na zárobku počas PN. K námietke
žalovaného, že výrok I. rozsudku zakladá do budúcna aj možné obohatenie žalobcu a nezohľadňuje
možnú zmenu pomerov do budúcna, pričom žalovaný poukazuje na možnú valorizáciu výsluhového
dôchodku žalobcu v budúcnosti, ako aj možnú zmenu právnej úpravy invalidného dôchodku, žalobca
uviedol, že podľa znenia § 447 OZ výsluhový dôchodok sa od zárobku poškodeného, ktorý dosahoval

pred poškodením zdravia vôbec neodpočítava; podľa § 217 ods. 1 CSP pre rozsudok je rozhodujúci stav
v čase jeho vyhlásenia; uloženie do budúcna splatnej povinnosti plniť je v súlade so znením § 445 OZ, §
217 ods. 2, § 231 CSP. Žalobca zopakoval svoje tvrdenia ohľadne odpočítavania výsluhového dôchodku
odzárobkuuvedenévodvolaníadoplnil,žepreto,pokiaľžalovanýnamietaprípadnéobohateniežalobcuvplyvom valorizácie jeho výsluhového dôchodku, tento zo svojej podstaty vôbec nemá a nemôže mať
vplyv na určenie výšky straty na zárobku, nakoľko je sociálnou dávkou vyplácanou bez ohľadu na
poškodenie zdravia žalobcu, ku ktorému prišlo. Súd pri vyhlasovaní rozsudku nevie a ani nemaže

odhadnúť, že by v budúcnosti mohli nastať hypotetické situácie uvádzané žalobcom, čo však nebráni na
základeexistujúcehoazistenéhoskutkovéhostavuveci,zaexistencieprávnehovzťahumedzižalobcom
a žalovaným, rozhodnúť o v budúcnosti splatných splátkach opakujúcej sa dávky. Práve žalovaným
uvádzané hypotetické skutočnosti, ktoré môžu v budúcnosti nastať nie sú dôvodom, pre ktorý by súd pri
rozhodovaní o nároku na peňažné plnenie v opakujúcich sa dávkach nemohol uplatniť postup podľa §

217 ods. 2 CSP, ani dôvodom, ktorý by mohol zakladať bezdôvodné obohatenie žalobcu. Nič nebráni
tomu, aby sa žalovaný pri podstatnej zmene pomerov domáhala rozhodnutia súdu podľa § 231 CSP.
K tvrdeniu žalovaného, že žalobca nespĺňal zákonné predpoklady pre priznanie nároku podľa § 447 OZ,
nakoľkotátojenárokovateľnálenprepoškodeného,ktorýposkončenípracovnejneschopnostivykonáva
pracovnú činnosť alebo mu bol priznaný invalidný dôchodok, žalobca uviedol, že je celkom zrejmé, že
stratu na zárobku v dôsledku poškodenia zdravia môže utrpieť aj tá osoba, ktorá po poškodení svojho

zdravia a v príčinnej súvislosti s ním nie je spôsobilá vykonávať akúkoľvek činnosť (napríklad pacient
nepohyblivý vo vegetatívnom stave), ako aj taká osoba, ktorá nesplní zákonné podmienky sociálneho
zabezpečenia v dôsledku čoho jej nie je vyplácaný invalidný dôchodok. Uvedené príjmy (z ďalšej
pracovnej činnosti po poškodení zdravia, prípadne invalidný dôchodok) netvoria predpoklady vzniku
nároku na stratu na zárobku po PN, ale iba sa odpočítavajú od príjmu, ktorý poškodený dosahoval pred

poškodením zdravia a predstavujú zákonom ustanovený spôsob výpočtu výšky náhrady škody v zmysle
§ 447 Občianskeho zákonníka. Predpokladmi vzniku práva na náhradu stratu na zárobku sú: škodová
udalosť (dopravná nehoda, pri ktorej prišlo k trvalému poškodeniu zdravia žalobcu), vznik škody (strata
príjmu zo zamestnania), príčinná súvislosť medzi vznikom škody a škodovou udalosťou (strata príjmu
v dôsledku trvalého poškodenia zdravia, vznik invalidity, nemožnosť dosahovania ďalšieho zárobku

v dôsledku zmenenej pracovnej schopnosti). Dosahovanie zárobku vykonávaním ďalšej pracovnej
činnosti po poškodení zdravia a zmene pracovnej schopnosti a vzniku invalidity žalobcu, ako ani
priznanie a vyplácanie invalidného dôchodku nie sú predpokladmi vzniku práva na stratu na zárobku
po PN, ako mylne uvádza žalovaný. Prípadný zárobok alebo priznaný invalidný dôchodok sa od
príjmu poškodeného pred poškodením zdravia pri strate na zárobku odpočítavajú preto, lebo v prípade

schopnosti poškodeného po vzniku trvalého poškodenia jeho zdravia dosahovať určitý, aj keď nižší
príjem, ako file_0.jpg

file_1.wmf

aj v prípade vyplácaného invalidného dôchodku, sa odškodňuje iba skutočná škoda „strata”. Teda
dosahovaný príjem po poškodení, prípadne jeho náhrada vyplácaná podľa zákona o sociálnom poistení
majú vplyv na určenie výšky „straty” poškodeného, teda výšky skutočnej škody. Nejedná sa však o
predpoklady vzniku jeho práva. Právo na stratu na zárobku môže vzniknúť aj osobe, ktorá na jednej
stranemápredpoškodenímzdraviapríjemavšakutrpítaképoškodeniezdravia,ktoréjejúplneznemožní

výkon akejkoľvek zárobkovej činnosti a zároveň napriek tomu, že pred poškodením file_2.jpg

file_3.wmf

zdravia dosahuje zárobok, ku dňu vzniku škodovej udalosti nesplní podmienku potrebného počtu rokov

dôchodkového poistenia na vznik nároku na invalidný dôchodok poistenca podľa § 72 ods. 1 zákona
č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Podľa právnej argumentácie žalovaného by takáto osoba bola
vylúčená z akéhokoľvek vzniku práva na stratu na zárobku, hocaký zárobok z hocakého právneho
dôvodu by pred poškodením jej zdravia dosahovala a hocaká by jej vznikla škoda. Pre vznik práva
na stratu na zárobku nie je podstatná skutočnosť, či poškodený dosahuje zárobok po poškodení jeho

zdravia, ale skutočnosť, že zárobok dosahoval pred poškodením zdravia. Žalobca síce po poškodení
zdravia poberá výsluhový dôchodok, na ktorý mu vznikol zákonný nárok, avšak uvedená dávka nemá
spojitosť s poškodením jeho zdravia. Nebyť škodovej udalosti, žalobca napriek vzniku nároku na
výsluhový dôchodok ešte nedosiahol dôchodkový vek, mohol byť naďalej zárobkovo činný a dosahovať
zárobok primeraný jeho možnostiam a schopnostiam (tak ako ho dosahoval aj pred poškodením

zdravia). Poškodený, ktorý si uplatňuje stratu na zárobku síce musí preukázať výšku príjmu dosahovanú
pred poškodením zdravia, z ktorej sa strata na zárobku vypočítava, pričom zákon na účely výpočtu výšky
skutočnej škody stanovuje fikciu, že takýto príjem by bol poškodený schopný dosahovať po celú dobu,až do dosiahnutia starobného dôchodku. Z odvolania žalovaného nie je zrejmé, v čom konkrétne vidí
nedostatky v odôvodnení napadnutého rozsudku.

27. Žalovaný k odvolaniu žalobcu uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny v časti,
vktorejsaokresnýsúdvysporiadalsnámietkoupremlčania.Nárokžalobcunanáhradustratynazárobku
počas PN bol uplatnený z časti oneskorene. Odôvodnenie rozsudku v tejto časti je presvedčivé, súd
premlčanie správne právne posúdil a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, čím prijal zákonné, jasné a zrozumiteľné rozhodnutie, keď mal nárok žalobcu za čiastočne

premlčaný. Žalobca v rámci svojho odvolania uvádza argumentáciu v zmysle ktorej má za to, že jeho
nárok nie je premlčaný, nakoľko by sa mal nárok na náhradu straty na zárobku počas pracovnej
neschopnosti premlčiavať ako jeden celok, nie ako samostatné nároky. Poukázal pritom na niektoré
súdne rozhodnutia, ktoré vychádzali ešte z predošlej právnej úpravy, o ktorej Nálezom Ústavný súd
Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 10/2016 z 10. októbra 2018 rozhodol ako o nesúladnej s čl. 12
ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Rozhodnutie Ústavného súdu II. ÚS 198/2019 zo

dňa 26.07.2019, na ktoré sa žalobca odvoláva však nepojednáva o tejto problematike. V predmetnom
rozhodnutísaÚstavnýsúdzaoberalnámietkousťažovateľky,žepremlčanievjejprípadeniejevzhľadom
na účel dávky (kompenzácia postupných strát na zárobku do budúcna) možné posudzovať ako celok.
Konajúci súd sa v napádanom rozhodnutí, s námietkou premlčania dostatočne a pomerne obšírne
vysporiadal, pričom jasne zdôvodnil prečo má nárok v časti za premlčaný. Preto žalovaný považuje

odvolanie žalobcu v časti premlčania za účelové a nedôvodné. Žalobca vo svojom odvolaní má za to, že
konajúci súd nesprávne, alebo vôbec neaplikoval na daný prípad ustanovenia § 446 a § 447 OZ, s čím
sa žalovaný stotožňuje. Má však za to, že žalobcovu životnú situáciu tieto ustanovenia OZ nepokrývajú,
resp. nárok podľa § 446 OZ do priznania výsluhového dôchodku vznikol, no nie je možné ho priznať
z dôvodu premlčania. Z argumentácie žalobcu vyplýva, že podľa jeho názoru výsluhový dôchodok nie

je možné považovať za náhradu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, nakoľko tá
nemá spojitosť s poškodením jeho zdravia. Žalovaný zastáva názor, že žalobcovi ako výsluhovému
dôchodcovi nevznikla strata na zárobku, nakoľko žiadnu zárobkovú činnosť nevykonáva a ani mu nebol
priznaný invalidný dôchodok, tak ako to predpokladá zákon. Žalobca dovŕšil potrebný počet vyslúžených
rokov na priznanie výsluhového dôchodku t.j. 25 rokov, jeho ďalšie prípadne trvanie služobného pomeru

by viedlo len k navýšeniu výsluhového dôchodku a napriek jeho tvrdeniam nie je preukázané, že by
bol býval zotrval vo výkone služby a už vôbec nie to, ako dlho. Spravidla sa na výsluhový dôchodok
odchádza skôr ako na starobný dôchodok s výnimkou príslušníkov vo vyšších funkciách. Žalobca
poberá nadpriemerný výsluhový dôchodok, výrazne prevyšujúci priemerný starobný dôchodok a takmer
dvojnásobok priemerného invalidného dôchodku. Zákon jasne uvádza čo sa uhrádza, ako náhrada

straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, ako sa vypočítava a čo sú zákonné podmienky
na jej priznanie ad 1: zárobok, ktorý poškodený dosahuje po skončení pracovnej neschopnosti, ad 2:
priznaný invalidný dôchodok. Žalobca a aj prvoinštančný súd opomenul zohľadniť zákonné predpoklady
na priznanie nároku podľa § 447 OZ a vychádzali z nadmerne extenzívneho výkladu zákona. Žalobca
nenapĺňa predpoklady na výpočet a priznanie peňažného dôchodku. Priznanie žalobcovho nároku je

postavené na tak extenzívnom výklade právnej normy, že uznanie jeho nároku vedie až k dotvoreniu
práva v neprimeranej miere, ktorá je navyše aj neúčelná a nezmyselná, nakoľko sa dotváralo právo tam
kde už existuje, konkrétne zákonné znenie § 447a OZ, plne pokrýva oprávnené nároky žalobcu, nakoľko
výsluhový dôchodok, ktorý poberá žalobca je len ekvivalentom sociálneho zabezpečenia pre špecifickú
skupinu poistencov podľa zákona 328/2002 Z. z., a teda obdobným starobnému alebo predčasnému

dôchodku, ktorý sa poskytuje z verejného sociálneho systému. V slovenskej súdnej praxi doposiaľ
neexistuje prípad, kedy by bol priznaný nárok v zmysle § 447 OZ osobe, ktorá by nevykonávala
zárobkovú činnosť, nebol jej priznaný invalidný dôchodok a zároveň file_4.jpg

file_5.wmf

by jej sociálna situácia bola plne pokrytá dôchodkom podľa osobitných predpisov

28. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zotrval na svojej predchádzajúcej argumentácii a
doplnil, že nebyť škodovej udalosti, bol by naďalej práceschopný. Priemerný zárobok žalobcu pred PN

nie je viazaný výlučne na preukázanie existencie jeho služobného pomeru do budúcnosti. Vyjadruje
všeobecnú a objektivizovanú schopnosť žalobcu dosahovať svojou zárobkovou činnosťou majetkový
prospech, o ktorú v dôsledku poškodenia zdravia prišiel. Žalobca by o túto svoju schopnosť dosahovať
majetkový prospech zárobkovou činnosťou neprišiel priznaním výsluhového dôchodku, na ktorý muvznikol zákonný nárok. Nebyť škodovej udalosti, napriek priznaniu výsluhového dôchodku by bol naďalej
práceschopný, v produktívnom veku a priznanie výsluhového dôchodku by mu nebránilo popri ňom
dosahovať zárobok, ktorý je objektívne vyjadrený ako priemerný zárobok, ktorý dosahoval pred vznikom

škody.Pretoukončeniejehoslužobnéhopomeruapriznanievýsluhovéhodôchodkunemajúžiadnyvplyv
na stratu schopnosti žalobcu dosahovať zárobok, a to v príčinnej súvislosti s poškodením jeho zdravia.
Žalobca, nebyť škody na zdraví, ktorú utrpel a za ktorú žalovaná objektívne zodpovedá, mohol popri
výplate výsluhového dôchodku, ktorý nie je dávkou poskytovanou v súvislosti s poškodením zdravia,
naďalej dosahovať svojou pracovnou činnosťou príjem vo výške objektívne vyjadrenej zárobkom, ktorý

dosahoval pred poškodením zdravia. Naďalej by bol plne práceschopný a výkon pracovnej činnosti popri
výplate výsluhového dôchodku nie je nijak zákonom obmedzený. Naopak, žalobca by, nebyť poškodenia
zdravia, mohol popri výsluhovom dôchodku splniť aj predpoklady pre vznik nároku a výplatu starobného
dôchodku. Judikatúra priznáva vznik práva na stratu na zárobku aj osobe nezamestnanej, ktorá sa
preukázane po skončení pracovnej neschopnosti chcela stať zárobkovo činnou, ale nemohla tak urobiť
len v dôsledku úrazu, prípadne osobe maloletej, ktorá utrpela úraz vo veku, keď ešte nedosahovala

zárobok, prípadne manželke pracujúcej v domácnosti, ktorá v dôsledku úrazu ďalej nemohla vykonávať
prácu v domácnosti. Rovnako tak u osoby, ktoré by dosahovala pred poškodením zdravia zárobok v
pracovnom pomere na dobu určitú by nebolo možné stratu na zárobku limitovať dobou, po ktorú mal
pracovný pomer trvať.

29. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu uviedol, že trvá na doterajších argumentoch a doplnil, že žalobca
si môže spätne doplatiť dobrovoľné sociálne poistenie a po doplatení chýbajúcej časti zodpovedajúcej
chýbajúcemu obdobiu sociálneho poistenia, mu vznikne dodatočne nárok na invalidný dôchodok zo
všeobecného sociálneho systému. Žalobca si môže po právoplatnosti rozhodnutia nájsť zamestnanie,
alebo môže dôjsť k inej zmene pomerov. Okresný súd vo svojom rozhodnutí však na tieto skutočnosti

neprihliadal a strohý odkaz na právo žalovaného iniciovať konanie, ak k zmene pomerov dôjde
nepovažuje žalovaný za spravodlivý, nakoľko žalobca nemá žiadnu notifikačnú povinnosť vo vzťahu
k žalovanému v prípade, ak na jeho strane dôjde k zmene pomerov a žalovaný nemá žiadnu legálnu
možnosť dozvedieť sa, že k zmene pomerov na strane žalobcu došlo. Právo žalovaného uplatniť postup
v zmysle § 231 CSP je tak oslabené do takej miery, že je prakticky nevykonateľné. Žalobca dovŕšil

potrebný počet vyslúžených rokov na priznanie výsluhového dôchodku t.j. 25 rokov, jeho ďalšie prípadne
trvanie služobného pomeru by viedlo len k navýšeniu výsluhového dôchodku, nárok ako taký mu už
vznikol a aj napriek jeho tvrdeniam nie je preukázané, že by bol býval zotrval vo výkone služby a už
vôbec nie to, ako dlho.

30. Žalobca v ďalšom podaní poukázal na rozsudok Okresného súdu Pezinok č.k. 8C/1/2023-127 zo
dňa 26.06.2023 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 2Co/10/2024-166 z 09.10.2024,
v ktorom bol rovnaký žalovaný, pričom súd sa v predmetnom konaní zaoberal totožnou námietkou
premlčania vznesenou žalovaným vo vzťahu k premlčaniu nároku na stratu na zárobku počas PN,
keď žalovaný namietal premlčanie straty na zárobku počas PN po jednotlivých mesiacoch, kedy bolo

žalobkyni vyplatené nemocenské ako okamihu, kedy sa žalobkyňa mohla dozvedieť o výške škody ako
aj o tom, kto za ňu zodpovedá.

31. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávnenými subjektmi – zároveň stranami, v ktorých neprospech bol rozsudok vydaný

(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase ich podaní
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a §
363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.
1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§

380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je nedôvodné a odvolanie
žalobcu je čiastočne dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
v I. (vyhovujúcom) výroku v celosti a v II. (zamietajúcom) výroku v časti náhrady straty na zárobku po

skončení pracovnej neschopnosti podľa § 387 CSP ako vecne správny potvrdiť a v II. (zamietajúcom)
výroku v časti náhrady straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti vrátane závislého III. výroku o
náhrade trov konania zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP) a vec mu v zrušenom rozsahu vrátiť na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).32. Predmetom konania na súde prvej inštancie bol nárok žalobcu na náhradu straty na zárobku počas
práceneschopnosti (§ 446 OZ) za obdobie od 20.07.2018 do 29.07.2019 vo výške 8.754,16 eur a nárok

žalobcunanáhradustratynazárobkupoukončenípráceneschopnosti(§447OZ)vyčíslenýžalobcomza
obdobie od 01.08.2019 do 30.06.2021 vo výške 40.717,59 eur a od 01.07.2021 ako pravidelná mesačná
dávka vo výške 1.770,33 eur s príslušenstvom.

33. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeného rozsahom a dôvodmi odvolaní bolo posúdiť,

či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak I. výrokom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 55.479,47 eur (sumu 972,75 eur z titulu nároku na náhradu straty na zárobku počas
PN a sumu 54.506,27 eur z titulu nároku na náhradu straty na zárobku po ukončení PN vyčísleného
01.08.2019 do 31.12.2023) spolu s príslušným úrokom z omeškania do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku, a od 01.01.2024 povinnosť vyplácať žalobcovi pravidelnú mesačnú dávku vo výške 1.027,24
eur splatnú vždy do 10. dňa príslušného kalendárneho mesiaca, II. výrokom vo zvyšnej časti (nároku na

náhradu straty na zárobku počas PN aj nároku po ukončení PN) žalobu zamietol, III. výrokom rozhodol,
že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 8 %.

34. Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že žalovaný síce odvolaním napadol celý I. výrok
rozsudku, avšak vo vzťahu k nároku na náhradu straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti (§

446 OZ) priznanému súdom prvej inštancie za obdobie od 01.07.2019 do 29.07.2019 vo výške 972,75
eur spolu s úrokom z omeškania, neuviedol žiadnu odvolaciu argumentáciu (nenamietal ani splnenie
predpokladov pre vznik nároku žalobcu na náhradu straty na zárobku počas PN podľa § 446 OZ
a rovnako neuviedol žiadne argumenty ani vo vzťahu k výške tohto nároku priznaného súdom prvej
inštancie v napadnutom rozsudku), čím uvedeným postupom žalovaný odvolaciemu súdu prakticky

znemožnil prieskum tejto časti napadnutého I. výroku, preto odvolaciemu súdu nezostalo nič iné, ako
napadnutý I. výrok v uvedenej časti nároku na zaplatenie náhrady straty na zárobku počas pracovnej
neschopnosti (za obdobie od 01.07.2019 do 29.07.2019) vo výške 972,75 eur s príslušenstvom,
postupom podľa § 387 CSP ako vecne správny potvrdiť.

35. Žalovaný v odvolaní zopakoval námietku týkajúcu sa nesplnenia zákonných predpokladov pre
priznanie nároku na náhradu straty na zárobku po ukončení PN podľa § 447 OZ dôvodiac, že žalobca
po skončení pracovnej neschopnosti nevykonáva zárobkovú činnosť a nebol mu priznaný ani invalidný
dôchodok, z ktorého dôvodu podľa žalovaného súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil.

36. Pretože odvolací súd preberá ohľadom nároku na náhradu straty na zárobku v celom rozsahu súdom
prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v
danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom, pokiaľ
ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací
súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie o vzniku nároku na náhradu

straty na zárobku po ukončení práceneschopnosti (§ 447 OZ), s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2
CSP odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku (v časti vzniku
tohto nároku). Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie
odchýliť v napadnutom rozsahu a nemôže preto dať za pravdu žalovanému, ktorý vo svojom odvolaní
neuvádza žiadne nové podstatné skutkové či právne argumenty než tie, ktoré uviedol už pred súdom

prvej inštancie, ktorý sa s nimi primerane vysporiadal. Odvolací súd sa s týmto odôvodnením v plnej
miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať iba nasledovné.

37. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl

súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

38. Podľa § 447 OZ náhrada straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite

sa uhrádza peňažným dôchodkom vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom, ktorý poškodený
dosahoval pred vznikom škody, a súčtom zárobku, ktorý poškodený dosahuje po skončení pracovnej
neschopnosti a priznaného invalidného dôchodku vyplácaného poškodenému podľa osobitných
predpisov.39. Citované ustanovenie neviaže poskytovanie náhrady za stratu na zárobku z dôvodu občiansko-
právnej zodpovednosti za škodu na zdraví na priznanie invalidného dôchodku alebo dosahovanie

zárobku poškodeným. Výklad žalovaného nemá oporu v právnej úprave, keď nezodpovedá ustanoveniu
§ 447 OZ a ani jeho účelu. Náhrada straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo
pri invalidite sa podľa § 447 OZ uhrádza peňažným dôchodkom vo výške rozdielu medzi priemerným
zárobkom, ktorý poškodený dosahoval pred vznikom škody, a súčtom zárobku, ktorý poškodený
dosahuje po skončení pracovnej neschopnosti a priznaného invalidného dôchodku vyplácaného

poškodenému podľa osobitných predpisov. Priznanie invalidného dôchodku ani dosahovanie zárobku
nie je predpokladom pre vznik predmetného nároku, čo bolo opakovane judikované aj v rozhodnutiach
najvyšších súdnych autorít.

40. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/113/2016 zo dňa 06.12.2018 uviedol, že: „Spoločnými
predpokladmi pre priznanie straty na zárobku podľa Občianskeho zákonníka je to, že : 1/ došlo ku škode

na zdraví, 2/ na strane poškodeného sa strata prejaví v jeho majetkovej sfére v podobe zmenšenia
príjmu alebo v podobe zvýšenej námahy na dosiahnutie príjmu, 3/ príčinná súvislosť medzi škodou
na zdraví a zmenšením príjmu poškodeného alebo potrebou jeho zvýšenej námahy na dosiahnutie
príjmu. Podľa názoru dovolacieho súdu právna úprava straty na zárobku v Občianskom zákonníku alebo
Zákoneosociálnomzabezpečení(úrazovýpríplatok,úrazovárenta)súšpecificképrávneúpravy,ktorých

základ je nezávislý. Preto aj vznik nárokov ako takých podľa uvedených právnych úprav je nezávislý a
podmienený iba právnou úpravou v tom-ktorom zákone. So zreteľom na uvedené dovolací súd zastáva
názor, že právna úprava v Občianskom zákonníku (§ 446 a § 447) odkazuje na právnu úpravu v Zákone
o sociálnom zabezpečení len vo vzťahu k určeniu výšky odškodnenia. Vzhľadom na to, že predpoklady
vzniku nároku na náhradu straty na zárobku podľa Občianskeho zákonníka (§ 447) a predpoklady vzniku

nároku na úrazovú rentu podľa zák.č. 461/2003 Z.z. (§ 88) sú rozdielne, nemožno odmietnuť priznať
nárok podľa Občianskeho zákonníka len preto, že poškodenému nevznikne nárok na niektorú z dávok
(a teda mu nemožno zistiť výšku prípadnej dávky, pričom len v niektorých prípadoch je možné zistiť tzv.
fiktívnu výšku) len preto, že nedošlo k stanoveniu dávky podľa Zákona o sociálnom zabezpečení (ktorej
výplata sa má inak zohľadniť pri stanovení výšky škody)“.

41. Z uvedeného vyplýva, že zákonnými predpokladmi pre vznik oboch nárokov (§ 446 a § 447
OZ) sú škoda na zdraví, strata na zárobku a príčinná súvislosť medzi škodou na zdraví a stratou
na zárobku. Priznanie dávok sociálneho zabezpečenia podľa osobitných predpisov ani dosahovanie
zárobku podmienkou jeho vzniku nie sú, sú to len položky použité pre výpočet výšky straty na zárobku,

ktoré sa v prípade ich poberania od priemerného zárobku odpočítavajú. Odvolací súd odkazuje na
odseky 86, 88 až 95 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorých sa súd prvej inštancie vysporiadal
s posúdením splnenia predpokladov pre vznik nároku podľa § 447 OZ, pričom dospel k správnemu
záveru, že žalobca v konaní preukázal splnenie týchto podmienok. V konaní ani nebolo sporným, že
žalobca pri dopravnej nehode utrpel také poškodenie zdravia, následkom ktorého bola jeho pracovná

schopnosť znížená a bol uznaný za invalidného, pričom zamestnávateľ s ním následne ukončil služobný
pomer pre nespĺňanie podmienok zdravotnej spôsobilosti. Nesporným bolo aj to, že žalobca po skončení
služobného pomeru nemal žiaden príjem zo zárobkovej činnosti a že mu nebol priznaný invalidný
dôchodok, ale výsluhový dôchodok, ktorý ale poberal v nižšej výške, ako bol jeho priemerný zárobok
pred poškodením. Žalobcovi tak v dôsledku poškodenia zdravia vznikla strata na zárobku. Žalobca preto

splnil predpoklady vzniku nároku na náhradu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti
podľa § 447 OZ a námietka žalovaného o ich nesplnení tak nebola dôvodná.

42. Žalovaný namietal, že konajúci súd nesprávne právne vec posúdil, keď mal za to, že nie je možné
priznať žalobcovi nárok podľa § 447a OZ, len preto, že žalobca požadoval iný nárok. Posúdenie či

žalobcovi vznikol nárok podľa § 447 alebo § 447a OZ je otázka právnej kvalifikácie nároku a tú môže
a aj mal súd zmeniť. Jediný potenciálny nárok žalobcu je náhrada straty na dôchodku v zmysle § 447a
OZ, lebo od priznania výsluhového dôchodku žalobcovi nárok na náhradu straty na zárobku podľa §
447 OZ neprislúcha. Náhrada straty na zárobku kompenzuje znížený zárobok, resp. invalidný dôchodok,
patrí teda len do priznania v tomto prípade výsluhového dôchodku, ktorý sa stal novým zdrojom príjmu

žalobcu. V prípade výsluhového dôchodku preto do úvahy už nepripadá možnosť o zníženie jeho
zárobku po skončení práceneschopnosti, nakoľko zásadne výsluhový dôchodca nie je zaradený do
pracovného procesu, zdrojom jeho príjmu je dôchodok a nie zárobok, ktorého zníženie by bolo možne
ďalej kompenzovať v zmysle ustanovenia § 447a OZ.43. Podľa § 447a OZ náhrada za stratu na dôchodku patrí v sume rovnajúcej sa rozdielu medzi výškou
dôchodku, na ktorý poškodenému vznikol nárok, a výškou dôchodku, na ktorý by mu vznikol nárok, ak

by do priemerného mesačného zárobku, z ktorého bol vymeraný dôchodok, bola zahrnutá náhrada za
stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti, ktorú fyzická osoba poberala v období rozhodnom
pre vymeranie dôchodku.

44. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že aj s touto námietkou žalovaného sa súd prvej inštancie

dostatočnevysporiadalatovodseku87odôvodnenianapadnutéhorozhodnutia,sktorouargumentáciou
sa odvolací súd stotožňuje a na zvýraznenie správnosti dodáva, že ustanovenie § 447a OZ upravuje
náhradu straty na starobnom alebo invalidnom dôchodku. Uvedené vyplýva zo samotnej podstaty a
účelu tohto ustanovenia.

45. Ustanovenie § 447a OZ rieši nárok poškodeného na kompenzáciu škody nazývanej strata na

dôchodku. K takejto strate dochádza vtedy, ak poškodený poberá nižší dôchodok, pretože pre vymeranie
dôchodku sa vychádzalo z priemerného mesačného zárobku zníženého v dôsledku škody na zdraví.
Úprava straty na dôchodku tak súvisí s nárokom na náhradu straty na zárobku, je však nárokom
upraveným samostatne. Pri jeho uplatnení sa vyžaduje dôkaz o strate na starobnom alebo invalidnom
dôchodku. Momentom priznania starobného dôchodku poškodený stráca nárok na náhradu za stratu na

zárobku (pozri Rc 35/1996). (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič,
M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, 1683-1684)

46. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca si v konaní uplatnil nárok na náhradu straty na zárobku
počas PN (§ 446 OZ) a po skončení PN (§ 447 OZ), a preto prvoinštančný súd posudzoval, či mu

vznikli tieto nároky. Zo žiadneho úkonu žalobcu nevyplýva, že by si uplatnil nárok na náhradu za stratu
na dôchodku podľa § 447a OZ a preto tento nárok nebol predmetom sporu. Napriek tomu súd prvej
inštancie konštatoval, že nárok na náhradu straty na dôchodku podľa § 447a OZ by nebolo možné
v súčasnosti žalobcovi priznať, nakoľko žalobcovi doposiaľ nevznikol nárok na starobný dôchodok.
Odvolací súd dodáva, že ak žalobca ako poberateľ výsluhového dôchodku dovŕši dôchodkový vek,

potrebný pre odchod do starobného dôchodku, bude môcť byť jeho nárok posudzovaný aj podľa § 447a
OZ. Výsluhový dôchodok po dovŕšení veku potrebného pre odchod do starobného dôchodku sa svojou
povahou považuje za starobný dôchodok (viď. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9So/151/2016
zo dňa 27.06.2018). Žalobcovi však nárok na starobný dôchodok nevznikol, preto nebolo dôvodné
posudzovať nárok žalobcu aj podľa § 447a OZ, ako správne konštatoval súd prvej inštancie. Námietka

žalovaného o nesprávnom právnom posúdení nároku žalobcu majúceho byť posúdený podľa § 447a
OZ tak nebola dôvodná.

47. Žalovaný v odvolaní ďalej vytýkal, že napadnuté rozhodnutie nezohľadňuje možnú zmenu pomerov
do budúcna, lebo výsluhový dôchodok žalobcu sa časom valorizuje, čím sa jeho rozdiel k priemernému

zárobku zmenšuje. Rovnako súd nezohľadnil pripravovanú právnu úpravu, podľa ktorej by žalobca
mal nárok aj na invalidný dôchodok ako aj iné možné budúce zmeny. Žalovaný sa nemá ako dostať
kinformáciiovýškevýsluhovéhodôchodkužalobcu,anivprípadenavrhovanejzmenylegislatívynebude
mať možnosť zistiť, či žalobcovi vznikol nárok na invalidný dôchodok. Právo žalovaného podľa § 231
CSP je tak v dôsledku rozsudku, ktorý uvedené nereflektuje a neupravuje povinnosť žalobcu poskytnúť

túto informáciu, či právo žalovaného vyžadovať túto informáciu od ministerstva alebo služobného
úradu oslabené do takej miery, že je nevykonateľné. Pri zvýšení výsluhového dôchodku alebo priznaní
invalidného dôchodku by tak žalovanému patrilo viac, ako jeho oprávnený nárok. Priznaný nárok bez
povinnosti oznamovať žalovanému zmenu pomerov alebo práva žalovaného zisťovať zmenu pomerov,
je tak v rozpore s dobrými mravmi a ohrozuje aj právo žalovaného na majetok.

48. Podľa § 217 ods. 1 veta prvá CSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

49. Podľa § 217 ods. 2 CSP ak ide o opakujúce sa dávky alebo splátky, možno uložiť povinnosť i na
plnenie dávok alebo splátok, ktoré sa stanú splatnými až v budúcnosti.

50. Podľa § 231 CSP rozsudok ukladajúci povinnosť plniť v budúcnosti splatné dávky alebo splátky
možno na základe žaloby zmeniť, ak sa podstatne zmenili pomery, ktoré sú rozhodujúce pre výšku aďalšie trvanie dávok alebo splátok. Zmena rozsudku je prípustná od času, keď nastala podstatná zmena
pomerov.

51. Nárok na náhradu straty na zárobku podľa § 447 OZ je opakujúcou sa dávkou, ktorú s poukazom na
§ 217 ods. 2 CSP možno priznať aj ohľadne plnení, ktoré sa stanú splatnými až v budúcnosti, preto súd
prvej inštancie rozhodol správne, ak žalovanému uložil povinnosť vyplácať žalobcovi pravidelnú dávku
vo výške 1.027,24 eur mesačne. Priznávanie pravidelne sa opakujúcich mesačných dávok je v súlade
s ustálenou judikatúrou všeobecných súdov a najvyšších súdnych autorít (napr. uznesenie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 8Cdo/48/2019 zo dňa 30.09.2019, 3Cdo/326/2006 zo dňa 26.06.2007 - R 29/2014),
pričom žalovaný nepredložil argumenty odôvodňujúce možný a aj dôvodný odklon od tejto praxe.

52. Vznik prípadného bezdôvodného obohatenia v budúcnosti namietal žalovaný už v konaní pred
súdom prvej inštancie, s ktorou námietkou sa prvoinštančný súd vysporiadal v odseku 100 odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia, s ktorým záverom sa odvolací súd stotožňuje a rovnako poukazuje na §

231 CSP, podľa ktorého rozsudok ukladajúci povinnosť plniť v budúcnosti splatné dávky alebo splátky
možno na základe žaloby zmeniť, ak sa podstatne zmenili pomery, ktoré sú rozhodujúce pre výšku
a ďalšie trvanie dávok alebo splátok. Zmena rozsudku je prípustná od času, keď nastala podstatná
zmena pomerov. Takouto zmenou môže byť aj valorizácia výsluhového dôchodku (avšak musí byť
podstatná) a aj priznanie iných dôchodkových dávok v budúcnosti. Za takúto podstatnú zmenu pomerov

odôvodňujúcu zmenu v úprave nároku považuje Najvyšší súd SR priznanie starobného dôchodku (R
44/2002). Pre súd prvej inštancie však bol rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku, z ktorého
správne vychádzal (§ 217 ods. 1 CSP). Odvolací súd poukazuje na to, že uloženie povinnosti žalobcovi
oznamovať žalovanému informácie ani priznanie práva žalovanému nejaké informácie vyžadovať,
nebolo predmetom tohto sporu a zároveň uloženie takejto povinnosti ani priznanie takého práva

nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia. Právo žalovaného podať žalobu v prípade zmeny
pomerov nie je ničím obmedzené a prípadná nesúčinnosť žalobcu pri oznamovaní potrebných informácií
môže byť zohľadnená až v budúcom konaní. Prvoinštančný súd naviac správne poznamenal, že
spravodlivým prístupom by bolo, ak by sa v prípade valorizácie výsluhového dôchodku prihliadalo nielen
na túto okolnosť, ale na druhej strane aj na valorizáciu priemerného zárobku poškodeného (porovnaj

napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/326/2006 zo dňa 26.06.2007), ktorú rovnako nebolo
možné v tomto konaní zohľadniť.

53. Žalovaný v odvolaní označil za odvolací dôvod aj § 365 ods. 1 písm. d/ CSP a uviedol, že má za to, že
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a to odňatie možnosti

konať pred súdom a nedostatočné a chybné odôvodnenie rozhodnutia s poukazom na § 220 ods. 2 CSP.

54. V prvom rade odvolací súd uvádza, že odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP dopadá na
akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie
dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Jedná sa

teda o vadu v procesnom postupe súdu, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia, nie o vadu samotného
rozhodnutia. Žalovaný k tomuto odvolaciemu dôvodu namietal odňatie možnosti konať pred súdom
a avšak bez uvedenia konkrétnych odvolacích argumentov týkajúcich sa tohto dôvodu. Odvolací súd
poukazuje na to, že odvolanie musí byť odôvodnené, čo znamená, že nestačí formálne citovať v zákone
uvedený dôvod, ale je potrebné ho identifikovať, t. j. v akom konkrétnom pochybení (vade, skutočnosti)

odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu. Odvolací súd je viazaný využitými odvolacími dôvodmi,
a to nielen nominálne, ale aj pokiaľ ide o odvolateľom použitú odvolaciu argumentáciu (konkrétne
pochybenia, vytýkané súdu prvej inštancie v rámci daného odvolacieho dôvodu). Takto odvolateľ
vymedzuje konkrétny predmet, resp. hĺbku odvolacieho prieskumu. Žalovaný v odvolaní neuviedol,
akú konkrétnu vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, malo konanie na

súde prvej inštancie, teda v akom konkrétnom pochybení prvoinštančného súdu vidí naplnenie tohto
odvolacieho dôvodu, preto v tejto časti odvolania absentovalo jeho obsahové vymedzenie, čo vylučovalo
možnosť jeho prieskumu odvolacím súdom.

55.Vodvolanížalovanýďalejvytýkalajnedostatočnéachybnéodôvodnenierozhodnutia.Prvoinštančný

súd sa podľa neho v odôvodnení rozsudku nevysporiadal s argumentáciou žalovaného, nevyhodnotil
správne vykonané dokazovanie, v rozpore so zákonom neuviedol aké skutočnosti považoval za
preukázane, ktoré za preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil. Odôvodnenie je teda podľa žalovaného nepreskúmateľne.56. Porušenie práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia je obsahom práva na spravodlivý proces,
porušenie ktorého môže byť odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, preto odvolací súd

posudzujúc odvolanie žalovaného aj podľa obsahu, sa zaoberal aj týmto odvolacím dôvodom. Podľa §
220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil,
aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké
prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy

vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe,
odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

57. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že

rozsudok súdu prvej inštancie (v žalovaným napadnutom rozsahu) zodpovedá požiadavkám kladeným
na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle 220 ods. 2 CSP. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku
vyplýva, že súd prvej inštancie v odseku 10 uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal, v odseku 46
uviedol, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a zároveň konštatoval, že uvedené skutočnosti
neboli sporné. Za sporné neoznačil súd prvej inštancie žiadne skutkové tvrdenia, pričom aj z vyjadrení

žalobcu a žalovaného v konaní ako aj z ich odvolaní vyplýva, že sporným bolo len právne posúdenie
veci. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol zistený skutkový stav, stanoviská
procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a uviedol právne predpisy,
ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Zistenia súdu prvej
inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery

sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou (s výnimkou pochybení uvedených
nižšie).Žalovanývodvolaníneuviedol,sktoroujehoargumentáciousasúdprvejinštancienevysporiadal
a ktoré dôkazy nesprávne vyhodnotil, preto uvedené námietky nemohli byť podrobené odvolaciemu
prieskumu.

58. Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi
závermi, tým nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Do práva na
spravodlivý proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania

(t. č. strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I.
ÚS 50/04).

59. Nedôvodnými tak boli námietky žalovaného o nepreskúmateľnosti a o nedostatočnom odôvodnení
rozsudku súdu prvej inštancie v ním napadnutom rozsahu, súd prvej inštancie sa v jeho odôvodnení

vysporiadal so všetkými právne a skutkovo relevantnými otázkami, aj so špecifickými námietkami
žalovanéhoatým,žesúdneodôvodnilsvojerozhodnutiepodľapredstávžalovaného,ktorýjenespokojný
s právnymi závermi, nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces.

60. Žalovaný v odvolaní označil za odvolací dôvod aj § 365 ods. 1 písm. f/ CSP a toto ustanovenie

odcitoval, avšak ďalej v odvolaní už neuviedol, na základe ktorých dôkazov mal dospieť súd prvej
inštancie k nesprávnym skutkovým zisteniam a ktoré skutkové zistenia sú podľa žalovaného nesprávne.
Žalovaný teda neuviedol, v akom konkrétnom pochybení prvoinštančného súdu vidí naplnenie tohto
odvolacieho dôvodu, preto aj v tejto časti odvolania absentovalo jeho obsahové vymedzenie, čo
vylučovalo možnosť jeho prieskumu odvolacím súdom.

61. Žalobca v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie premlčania nároku na
náhradu straty na zárobku počas práceneschopnosti, lebo súd nesprávne stanovil vznik práva žalobcu
na náhradu škody počas PN vždy ako mesačné práva netvoriace jeden celok, s ohľadom na čo následne
dospel k záveru o čiastočnom premlčaní týchto práv. V prejednávanej veci žalobca až ukončením jeho

PN mohol získať subjektívnu vedomosť o výške škody, nakoľko až týmto okamihom sa mohol dozvedieť
o dĺžke obdobia, po ktoré v dôsledku svojej PN nemohol dosahovať príjem, teda až týmto okamihom
mohol nadobudnúť vedomosť o skutočnej výške škody.62. V preskúmavanej veci založil okresný súd svoje rozhodnutie na právnom názore, podľa ktorého
nárok žalobcu na náhradu straty na zárobku počas PN za mesiac júl 2018 až jún 2019 je premlčaný, lebo
nárok na náhradu straty na zárobku sa nepremlčiava ako jeden celok, ale žalobca si mohol tento nárok

na súde uplatniť za jednotlivé mesiace a keďže žalobca si uplatnil nárok na súde až dňa 06.07.2021,
urobil tak až po uplynutí premlčacej doby.

63.Suvedenýmprávnymzáveromsaodvolacísúdnestotožnilazamietnutiežalobyvtejtočastipovažuje
za predčasné s ohľadom na obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku.

64. Podľa § 446 OZ náhrada straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného sa uhrádza
peňažným dôchodkom vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom poškodeného, ktorý dosahoval
pred vznikom škody, a náhradou, ktorá bola poškodenému vyplatená v dôsledku choroby alebo úrazu
podľa osobitných predpisov.

65. Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej
(§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

66. Podľa § 106 ods. 1 a 2 OZ, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa

poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá (1). Najneskoršie sa právo na náhradu škody
premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti,
z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. (2).

67. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno

odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo
nezaniká, iba sa závažne oslabuje a trvá ďalej vo forme naturálneho záväzku, čo znamená, že jeho
uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu. Uplatnenie námietky
premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže
priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby

v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby
neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Ak uplynula zákonom ustanovená
premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo
nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa
oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky

premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe
právo (nárok) priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta Občianskeho zákonníka). Pritom zásada hospodárnosti
konaniamusíviesťkonajúcisúdktomu,abyvkonaníprednostneposúdilvznesenúnámietkupremlčania
vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo
veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov. Otázka, kedy začína plynúť premlčacia doba je

otázkou právnou, nie skutkovou.

68. Jednotlivé nároky na náhradu škody na zdraví sú samostatnými nárokmi (strata na zárobku po dobu
pracovnej neschopnosti, strata na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, nárok na bolestné,
nárok za sťaženie spoločenského uplatnenia a nárok na náhradu účelne vynaložených nákladov na

liečenie poškodeného), pri ktorých plynie vlastná premlčacia doba v trvaní dva roky. Otázka premlčania
práva na náhradu za stratu na zárobku, ku ktorej došlo pri škode na zdraví (§ 446 OZ), sa posudzuje
podľa ustanovenia § 106 OZ v spojení s ustanovením § 100 ods. 1 OZ. Začiatok jej plynutia je stanovený
okamihom, kedy sa poškodený dozvie o škode a zodpovednej osobe (§ 106 ods. 1 OZ). Ide o tzv.
subjektívnu premlčaciu lehotu, pričom tzv. objektívna premlčacia lehota sa v prípade nároku na náhradu

škody na zdraví neuplatňuje (§ 106 ods. 2 OZ). Uvedený nárok sa premlčuje ako celok. Náhrada za
stratu na zárobku je totiž jednou zo zložiek práva na náhradu škody, ktorá vzniká poškodenému pri škode
na zdraví, pri ktorej je podľa ustanovenia § 106 ods. 2 veta za bodkočiarkou OZ objektívna premlčacia
doba vylúčená.

69. V prípade straty na zárobku po dobu pracovnej neschopnosti je judikatúra súdov ohľadne plynutia
premlčacej doby ustálená a pre stratu na zárobku počas PN stanovuje, že tento nárok na náhradu škody
nazdravísapremlčujesamostatne(nezávisleodinýchnárokovnanáhraduškodynazdraví),avšakvždy
ako jeden celok. Stanovenie počiatku plynutia premlčacej doby straty na zárobku počas PN vychádzazo znenia ust. § 106 ods. 1 OZ, podľa ktorého právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Poškodenému môže začať podľa §
106 ods. 1 OZ plynúť subjektívna premlčacia doba až okamihom, kedy sa dozvie o výške škody, nikdy

nie skôr. Poškodený sa o tom, aká škoda na strate na zárobku mu vznikla dozvie okamihom vyplatenia
poslednej dávky nemocenského nasledujúcej po ukončení PN (resp. dávky sociálneho zabezpečenia
vyplatenej v súvislosti s práceneschopnosťou), prípadne dňom ukončenia PN (ak posledná dávka
nemocenského predchádzala tomuto dňu), kedy môže stratu na zárobku špecifikovať. Až v tejto dobe
– ukončením práceneschopnosti – je zrejmé, po akú dobu nebol poškodený schopný v dôsledku

poškodenia svojho zdravia dosahovať príjem a až vyplatením poslednej dávky sociálneho zabezpečenia
sa poškodený dozvie o škode podľa § 446 OZ, preto až od tejto doby mu začína plynúť premlčacia
doba podľa § 106 OZ. Dôvodom je, že dávky nemocenského poistenia sú vyplácané spravidla spätne
za dané obdobie práceneschopnosti, nakoľko ani orgán sociálneho zabezpečenia nevie vopred určiť,
ako dlho potrvá práceneschopnosť poškodeného a zároveň nie sú vyplácané v rovnakej výške za každý
mesiac. Takýto výklad potom zohľadňuje aj prípady, keď síce u poškodeného už príde k ukončeniu jeho

práceneschopnosti, avšak ešte mu nie je vyplatená posledná dávka nemocenského poistenia, keď až
jej vyplatením sa dozvedá skutočnú výšku škody.

70. Preto pokiaľ súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu na náhradu škody počas PN vždy ako
mesačné práva netvoriace jeden celok, ktoré si mal žalobca uplatniť na súde za jednotlivé mesiace, s

ohľadom na čo následne dospel k záveru o čiastočnom premlčaní týchto práv, dospel k nesprávnemu
právnemu záveru. Súd prvej inštancie svoj odklon od ustálenej súdnej praxe neodôvodnil a jeho
argumenty popierajú konštantnú judikatúru súdov v danej problematike. Odvolací súd v tejto súvislosti
poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČSR z 29.06.1972, sp. zn. 1 Cz 10/72, publikovaný v Zborníku
IV stanovísk, správ a rozhodovania súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov z rokov 1970 – 1983,

s. 625, alebo rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 29.11.2006, sp. 1089/2006, v ktorých bol vyslovený
právny názor, že o tom, aká škoda vznikla na strate na zárobku po dobu pracovnej neschopnosti
poškodeného, sa poškodený dozvie spravidla v okamihu, keď mu bola vyplatená posledná dávka
nemocenského a kedy teda môže stratu na zárobku bližšie špecifikovať, t.j. vyčísliť pevnou sumou. Až
v tejto dobe sa poškodený dozvie o škode podľa ustanovenia § 446 OZ a až od tejto doby začína plynúť

premlčacia doba podľa ustanovenia § 106 OZ. Najvyšší súd ČR vysvetlil, že opačný názor, že tento
nárok by mohol byť uplatnený už mesiac po tom, čo žalobca obdržal nemocenské dávky, by vo svojich
dôsledkoch znamenal, že by bolo nutné tento nárok uplatňovať za každý jednotlivý mesiac. Odvolací
súd poznamenáva, že obe rozhodnutia vychádzali z právnej úpravy, podľa ktorej náhrada za stratu na
zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného je rozdiel medzi jeho priemerným zárobkom pred

poškodením a nemocenským.

71. Z tohto právneho názoru vychádza súdna prax aj v súčasnosti, napr. Krajský súd v Bratislave
v rozsudku č.k. 2Co/10/2024-166 zo dňa 09.10.2024 konštatoval, že pri nároku na náhradu škody
spočívajúcej v strate na zárobku počas pracovnej neschopnosti jeho jednorazové vyčíslenie musí

vychádzať z trvania práceneschopnosti. Inak povedané, keďže ide o jednorazový nárok, a jeho výška
sa odvíja od doby trvania práceneschopnosti je treba konštatovať, že premlčacia doba začína plynúť pri
tomto nároku spravidla dňom ukončenia práceneschopnosti. K obdobnému záveru dospel aj Krajský súd
v Banskej Bystrici v rozhodnutí sp. zn. 12Co/232/2016 zo dňa 29.06.2017 v ktorom uviedol, že nárok na
náhradu za stratu na zárobku sa premlčuje ako jeden celok, nie iba ako nároky na jednotlivé mesačné

sa opakujúce sa plnenia z neho vyplývajúce. Krajský súd v Bratislave v rozsudku sp. zn. 10Co/29/2020
rovnako konštatoval, že súdna prax je v posudzovaní začiatku plynutia premlčacej doby pre uplatnenie
nároku za stratu na zárobku počas PN dávno ustálená a odkázal na rozsudok NS ČSR sp. zn. 1Cz
10/72. Aj odborná literatúra uvádza, že premlčacia doba pre právo na náhradu straty na zárobku po
dobu pracovnej neschopnosti začína plynúť až po vyplatení poslednej dávky nemocenského (§ 106 OZ).

V tomto momente sa vlastne poškodený dozvie o škode (Fekete, I.: Občiansky zákonník. 2 zväzok /
Vecné práva, Zodpovednosť za škodu a za bezdôvodné obohatenie/. Veľký komentár, 2. aktualizované
a rozšírené vydanie. Bratislava: Eurokódex 2015, s 799). O konkrétnej výške nároku na náhradu za
stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti sa poškodený spravidla dozvie až pri výplate poslednej
náhrady príjmu alebo poslednej dávky nemocenského poistenia. Od tejto doby začína plynúť premlčacia

doba (§ 106 OZ) (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol.
Občiansky zákonník I. § 1 - 450. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 1673). Z uvedeného
vyplýva, že nárok na náhradu za stratu na zárobku počas práceneschopnosti sa premlčuje ako jeden
celok, nie iba ako nároky na jednotlivé mesačné sa opakujúce sa plnenia z neho vyplývajúce.72. Odvolací súd tak uzatvára, že subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu za
stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti (§ 446 OZ) začína plynúť zásadne od okamihu, kedy

bola poškodenému vyplatená posledná nemocenská dávka (resp. dávka sociálneho zabezpečenia),
prípadne od okamihu, kedy bola ukončená práceneschopnosť, a to podľa toho, ktorá udalosť nastane
neskôr. Nárok na náhradu za stratu na zárobku sa premlčuje ako jeden celok, nie iba ako nároky na
jednotlivé mesačne sa opakujúce plnenia z neho vyplývajúce.

73. V prejednávanej veci bola žalobcovi vyplatená posledná dávka sociálneho zabezpečenia za obdobie
PN dňa 10.07.2019 a k ukončeniu PN prišlo dňa 29.07.2019, preto žalobca až ukončením jeho
práceneschopnosti mohol získať subjektívnu vedomosť o výške škody, nakoľko až týmto okamihom sa
mohol dozvedieť o dĺžke obdobia, po ktoré v dôsledku svojej práceneschopnosti nemohol dosahovať
príjem. V danom prípade sa žalobca o svojej strate na zárobku počas pracovnej neschopnosti dozvedel
v deň ukončenia práceneschopnosti, t.j. dňa 29.07.2019, dvojročná subjektívna premlčacia doba na

uplatnenie nároku na náhradu straty na zárobku počas trvania PN mu začala plynúť dňom 30.07.2019,
kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 v spojení s § 106 OZ ) a uplynula dňa 30.07.2021.
Žaloba na súd prvej inštancie bola podaná dňa 06.07.2021, teda pred uplynutím premlčacej doby a preto
uvedený nárok nemožno považovať za premlčaný. Nakoľko nárok žalobcu na stratu na zárobku počas
pracovnej neschopnosti bol uplatnený včas, bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti zamietnutia

tohto nároku (za obdobie od 20.07.2018 do 30.06.2019) z dôvodu jeho premlčania, nesprávne.

74. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a
účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych

autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať,
že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové
a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie
tohto odklonu. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí svoj odklon od ustálenej rozhodovacej
praxe súdov vôbec neodôvodnil a v tomto smere bolo jeho rozhodnutie nepreskúmateľné, čím došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie okresného súdu tak bolo potrebné v napadnutom
rozsahu zrušiť v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP a vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie
a rozhodnutie. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu
opätovne posúdi nárok žalobcu na náhradu straty na zárobku počas PN za obdobie od 20.07.2018 do
30.06.2019.

75. Žalobca v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci aj z dôvodu, že pri stanovení výšky
náhrady žalobcu na stratu na zárobku počas PN ako aj po PN od zisteného priemerného zárobku
žalobcu, ktorý dosahoval pred poškodením zdravia, súd prvej inštancie odpočítal výsluhový dôchodok,
ktorý mu je vyplácaný. Okresný súd síce dôvodil, prečo výsluhový dôchodok odpočítaval, ale toto

odôvodnenie je bez súvislosti so znením právnych noriem, rozsudok nie je vo vzťahu k aplikácii § 446
a § 447 OZ náležite odôvodnený, čím zároveň podľa žalobcu došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Podľa žalobcu výsluhový dôchodok nepredstavuje náhradu, ktorá mu bola vyplatená v dôsledku
choroby alebo úrazu podľa osobitných predpisov a nie je ani zárobkom, ktorý poškodený dosahuje po
skončení PN a nie je ho možné podradiť ani pod invalidný dôchodok, preto nemal byť pri výpočte výšky

náhrady straty na zárobku ako počas PN, tak po jej skončení, zohľadnený.

76. Podľa § 445 OZ strata na zárobku, ku ktorej došlo pri škode na zdraví, uhradzuje sa peňažným
dôchodkom; pritom sa vychádza z priemerného zárobku poškodeného, ktorý pred poškodením
dosahoval.

77. Podľa § 446 OZ náhrada straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného sa uhrádza
peňažným dôchodkom vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom poškodeného, ktorý dosahoval
pred vznikom škody, a náhradou, ktorá bola poškodenému vyplatená v dôsledku choroby alebo úrazu
podľa osobitných predpisov.

78. Podľa § 447 OZ náhrada straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite
sa uhrádza peňažným dôchodkom vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom, ktorý poškodený
dosahoval pred vznikom škody, a súčtom zárobku, ktorý poškodený dosahuje po skončení pracovnejneschopnosti a priznaného invalidného dôchodku vyplácaného poškodenému podľa osobitných
predpisov.

79. Ustanovenia § 446 a § 447 OZ upravujú nároky poškodeného na náhradu straty na zárobku, ku
ktorej došlo pri škode na zdraví. V rámci náhrady straty na zárobku sa odškodňuje zníženie zárobku
tak, aby poskytnutím relutárnej náhrady došlo k reštitúcii k stavu pred škodnou udalosťou. Z formulácie
ustanovenia § 445 OZ vo všeobecnosti vyplýva, že relutárnou reštitúciou sa má nahradiť strata na
zárobku, ktorou sa rozumie rozdiel medzi zárobkom po poškodení zdravia a priemerným zárobkom pred

poškodením. Túto stratu má vyrovnávať poskytnutý peňažný dôchodok.

80. Náhrada straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného podľa § 446 OZ sa uhrádza
peňažným dôchodkom vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom poškodeného, ktorý dosahoval
pred vznikom škody a náhradou, ktorá bola poškodenému vyplatená v dôsledku choroby alebo úrazu
podľa osobitných predpisov.

81. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu straty na zárobku počas PN za obdobie od 01.07.2019
do 29.07.2019 v sume 972,75 eur vypočítanú ako rozdiel priemerného zárobku žalobcu v sume 1.656,11
eur a výsluhového dôchodku v sume 683,36 eur a vo zvyšku (v sume 683,36 eur s príslušenstvom)
žalobu v časti uplatnenej náhrady straty na zárobku počas PN zamietol.

82. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku pri výpočte výšky oboch nárokov (aj nároku na náhradu
straty na zárobku počas PN aj po ukončení PN) zhodne konštatoval, že výsluhový dôchodok žalobcu
v tu prejednávanej veci je potrebné považovať za plnenie majúce povahu náhrady straty príjmu žalobcu
počas aj po jeho práceneschopnosti, a preto pri výpočte výšky náhrady straty na zárobku ako počas

PN, tak po jej skončení, prihliadal na výsluhový dôchodok poberaný žalobcom (a tento od priemerného
zárobku odpočítal), avšak bližšie odôvodnenie toho, prečo výsluhový dôchodok možno považovať za
náhradu straty príjmu, sa týkalo len nároku na náhradu straty príjmu po ukončení PN. Dôvodnou
potom bola námietka žalobcu, že napadnuté rozhodnutie v tejto časti neobsahuje vysvetlenie dôvodov
podstatnýchprerozhodnutie,niejezneho zrejmé,akoprivýpočtevýškynárokusúdaplikoval§446OZa

prečo odpočítal výsluhový dôchodok, preto je napadnuté rozhodnutie v časti, v ktorej súd prvej inštancie
žalobu vo zvyšku uplatnenej náhrady straty na zárobku počas PN (v sume 683,36 eur s príslušným
úrokom z omeškania za obdobie od 01.07.2019 do 29.07.2019) zamietol, nepreskúmateľné, ktorého
dôvodu ho bolo potrené v napadnutom rozsahu zrušiť v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP a vrátiť súdu
prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.

83. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že ustanovenie § 446 OZ presne nešpecifikuje,
aká náhrada sa má od priemerného zárobku poškodeného odpočítať. Uvádza len, že sa má jednať
o náhradu, ktorá bola poškodenému vyplatená v dôsledku choroby alebo úrazu podľa osobitných
predpisov. Z uvedeného ustanovenia nemožno reštriktívne vyvodiť, že sa má jednať len o nemocenské

dávky. Pojem náhrada je pojmom širším, môže ísť teda aj o iné dávky, ktoré sú poškodenému vyplácané
v dôsledku choroby alebo úrazu namiesto zárobku.

84. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že v konaní bolo nesporné, že práceneschopnosť žalobcu trvala
od 20.7.2018 do 29.7.2019, pričom v období od 20.07.2018 do 30.04.2019 poberal nemocenské dávky,

ku dňu 30.04.2019 skončil jeho služobný pomer príslušníka ZVJS a od 01.05.2019 poberal výsluhový
dôchodok.

85. Súd prvej inštancie správne vychádzal zo skutočnosti, že výsluhový dôchodok je dávkou
sociálneho zabezpečenia, čo vyplýva priamo z § 1 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. podľa ktorého

tento zákon upravuje sociálne zabezpečenie policajtov a profesionálnych vojakov, ktoré tvorí a)
nemocenské zabezpečenie, b) úrazové zabezpečenie, c) výsluhové zabezpečenie a d) služby
sociálneho zabezpečenia.

86.Vdanomprípadevšakbolopotrebnézohľadniťajďalšieskutočnostisúvisiacescitovanýmosobitným

predpisom a to, že v prípade žalobcu sa jedná o zamestnanca pracujúceho v štátnej službe, ktorého
sociálne zabezpečenie je prednostne upravené osobitnými predpismi a to najmä zákonom č. 328/2002
Z.z.,aplikáciaktoréhozamestnávateľomžalobcumalazanásledokuprednostnenienárokunavýsluhový
dôchodok pred nemocenskými dávkami. Pri posudzovaní, či výsluhový dôchodok vyplácaný počas PNmôže mať charakter náhrady, ktorá bola poškodenému vyplatená v dôsledku úrazu podľa osobitných
predpisov, bolo potrebné vyhodnotiť, prečo boli žalobcovi odňaté nemocenské dávky, keď bol naďalej
práceneschopný a či ich odňatie malo súvis s priznaním výsluhového dôchodku, resp. aká dávka mala

nahrádzať príjem žalobcu počas práceneschopnosti aj v období od 01.05.2019 do 29.07.2019 s či
v prípade, ak by žalobcovi nevznikol nárok na výsluhový dôchodok, by naďalej poberal nemocenské
dávky počas trvania PN.

87. V tejto súvislosti je potrebné vychádzať aj z Rozhodnutia ÚVTOS a ÚVV Leopoldov číslo:

ÚVTOSaÚVV-86/14-2019 (na č.l. 12), ktorým bolo žalobcovi odňaté nemocenské dňom 30.04.2019, z
dôvodu splnenia nároku na výsluhový dôchodok a prepustenia žalobcu zo služobného pomeru dňom
30.04.2019, ktoré rozhodnutie bolo odôvodnené § 7 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/2002 Z.z., ktoré
ustanovenie je potrebné v tu prejednávanej veci tiež aplikovať. Až po zohľadnení aj tohto zákonného
ustanovenia bude možné dospieť k záveru o charaktere výsluhového dôchodku počas trvania PN, teda
či mohol mať povahu náhrady vyplatenej v dôsledku úrazu podľa osobitných predpisov.

88. Vo vzťahu k nároku na náhradu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti súd prvej inštancie
vodôvodnenírozsudkucitovalustanovenie§447OZvodseku22atútoprávnunormuvyložilvodsekoch
84 až 86, v odsekoch 69 až 74 súd prvej inštancie podrobne vysvetlil, prečo pri výpočte tohto nároku
na náhradu škody od zistenej výšky priemerného zárobku pred poškodením zdravia žalobcu odpočítal

výsluhový dôchodok a z odsekov 88, 97 a 98 je zrejmé, ako citované právne predpisy na prejednávanú
vec aplikoval. V ďalších odsekoch sa vysporiadal aj so špecifickými argumentami strán sporu. Námietka
žalobcu o absencii právneho posúdenia veci a nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia ohľadne
určenia výšky nároku na náhradu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti (v zamietajúcej
časti) tak nebola dôvodná.

89. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nielen konštatoval, že výsluhový dôchodok žalobcu v
tu prejednávanej veci je potrebné považovať za plnenie majúce povahu náhrady straty príjmu žalobcu
po jeho práceneschopnosti, a preto súd pri výpočte výšky náhrady straty na zárobku po jej skončení
prihliadal na výsluhový dôchodok poberaný žalobcom, ale uvedený názor aj odôvodnil v odsekoch 69 až

73, s ktorým odôvodnením sa odvolací súd stotožňuje a na podporu jeho správnosti uvádza nasledovné.

90. Náhrada straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite sa podľa § 447
OZ uhrádza peňažným dôchodkom vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom, ktorý poškodený
dosahoval pred vznikom škody, a súčtom zárobku, ktorý poškodený dosahuje po skončení pracovnej

neschopnosti a priznaného invalidného dôchodku vyplácaného poškodenému podľa osobitných
predpisov.

91. Odvolací súd zdôrazňuje, že problematika náhrady straty na zárobku nie je dostatočne riešená
právnymi predpismi, nie je dokonale prepracovaná a nemyslí na všetky prípady, ktoré sa môžu v praxi

vyskytnúť, pričom prejednávaná vec je tiež príkladom situácie, na ktorú právna úprava nemyslela.
Preto je nutné v záujme spravodlivej ochrany práva žalobcu ale aj žalovaného vychádzať nielen z
gramatického výkladu predmetného zákonného ustanovenia (447 OZ), ale najmä jeho zmyslu a účelu,
ako aj osobitných predpisov s ním súvisiacich, čím bude možné nastoliť vo veci podľa možností čo
možno najspravodlivejšie usporiadanie práv a povinností medzi stranami sporu.

92. Výklad ustanovenia 447 OZ len za pomoci gramatického výkladu požadovaného žalobcom
v odvolaní (vo vzťahu k položkám, ktoré sa môžu odpočítať od priemerného zárobku) nemohol obstáť.
Súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákonného ustanovenia a jazykový výklad je len
prvotným priblížením sa k aplikovanej právnej norme, je len východiskom pre objasnenie a ujasnenie

si zmyslu a účelu právnej normy, a preto jej mechanická aplikácia abstrahujúca zmysel a účel právnej
normy, činí z práva nástroj odcudzenia a absurdity (porov. napr. rozhodnutie Ústavného súdu ČR, sp. zn.
Pl.ÚS33/97,rozhodnutieÚstavnéhosúduČR,sp.zn.Pl.ÚS21/96,rozhodnutieÚstavnéhosúduSR,sp.
zn. I. ÚS 243/07, rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 308/2012). Súd pri posudzovaní nároku
žalobcu musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému

výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov,
ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho ktorého záujmu
chráneného príslušnou normou.93. Strata na zárobku je osobitným druhom majetkovej ujmy, ku ktorej dochádza pri škode (ujme)
na zdraví. Náhrada straty na zárobku je typickou relutárnou reštitúciou. Za stratu na zárobku treba
považovať rozdiel medzi príjmami, ktoré poškodený dosahoval pred poškodením a príjmami, ktoré má,

alebo môže dosahovať po poškodení zdravia. Strata na zárobku sa uhrádza peňažným dôchodkom
vo forme opakujúcich sa peňažných plnení prepočítaných na určité mesačné splátky v závislosti
od priemerného zárobku poškodeného pred poškodením zdravia (Fekete, I.: Občiansky zákonník.
2 zväzok /Vecné práva, Zodpovednosť za škodu a za bezdôvodné obohatenie/. Veľký komentár, 2.
aktualizované a rozšírené vydanie. Bratislava: Eurokódex 2015, s 793).

94. V danom prípade zmyslom a účelom oboch ustanovení (§ 446 a § 447 OZ) priznávajúcich
poškodenému právo na náhradu škody bolo zaistiť, aby mu v plnej miere bola kompenzovaná majetková
ujma. Doktrína i judikatúra zastáva názor, že strata na zárobku je širší pojem ako len strata na mzde,
resp. inom príjme z pracovnoprávneho vzťahu. Tento názor vychádza z toho, že Občiansky zákonníka
neviaže poskytnutie náhrady za stratu na zárobku na existenciu pracovného pomeru alebo iného

pracovnoprávneho vzťahu v čase, keď došlo k poškodeniu zdravia. Právny poriadok a súdna prax práve
naopak vychádzajú z možnosti poskytnúť náhradu za stratu na zárobku aj po takú dobu, počas ktorej sa
zárobková činnosť iba predpokladala. Účelom ustanovení upravujúcich stratu na zárobku (tak počas PN
ako aj po jej ukončení) je nahradiť poškodenému príjem, ktorý by poškodený dosiahol, ak by nedošlo
k poškodeniu zdravia (Rc 64/2003). Súdna prax spresnila, že z hľadiska príčinnej súvislosti je nárok na

náhradu straty na zárobku daný len vtedy, ak poškodený nie je schopný pre svoje zdravotné postihnutie
(za ktoré škodca zodpovedá) vykonávať doterajšiu prácu (prácu rovnakého druhu) a dosahovať tak
zárobok, ktorý predtým mal, prípadne keby bol uznaný invalidným alebo čiastočne invalidným (Rc
64/2003).

95. Ustanovenie § 447 OZ nie je možné vykladať zužujúcu a len v zmysle gramatického výkladu
jednotlivých slov, ale práve naopak, je potrebné ho vyložiť podľa jeho účelu tak, aby podľa neho bolo
možné posúdiť aj prípady, na ktoré zákonodarca pri jeho tvorbe nemyslel, pričom opačný prístup by
znamenal odmietnutie spravodlivosti. V prvom rade pri výklade tejto normy je teda potrebné vychádzať
z toho, čo bolo jej účelom. Zmyslom ustanovenia § 447 OZ je nahradiť poškodenému stratu, ktorá mu

vzniklavdôsledkuškodynazdravítak,abydosahovalpríjemrovnakýakopredškodovouudalosťou.Inak
povedané, úlohou je zabezpečiť dorovnanie príjmu poškodeného do výšky sumy, ktorú by dosahoval,
ak by nedošlo k spôsobeniu škody. V kontexte výkladu účelu tohto ustanovenia je potom za stratu
na zárobku potrebné považovať rozdiel medzi príjmom dosahovaným pred vznikom škody a príjmom
dosahovaným po vzniku škody po poškodení zdravia, ktorým v danom prípade je výsluhový dôchodok.

96. Ako bolo uvedené, zákonodarca ani v prípade tohto ustanovenia neobsiahol všetky prípady ktoré
sa môžu v praxi vyskytnúť, preto v záujme spravodlivého posúdenia aj takýchto prípadov sa uvedené
ustanovenie vykladá a dotvára v súdnych rozhodnutiach, ktoré potom priznávajú nárok na náhradu
straty na zárobku aj v prípadoch, v ktorých by inak podľa striktného gramatického výkladu ustanovenia

tento nárok ani nevznikol, resp. jeho výšku by nebolo možné určiť, napr. ak poškodený v dobe
úrazu nepracoval, ale preukázateľne mal do zamestnania nastúpiť (R 10/1991), ak poberal podporu
v nezamestnanosti (R 3/2003), ak bol pred poškodením zdravia študentom bez akéhokoľvek príjmu (R
29/2004), alebo poberal iné druhov príjmov (R 31/1979), maloletému nezaradenému do pracovného
procesu (R 98/1958), ak žiadny príjem po skončení PN nepoberá, prípadne poberá príspevky hmotného

zabezpečenia (rozsudok NS ČR sp. zn. 21Cdo/2805/1999) a pod. Súdna prax ďalej ustália, že do
zárobku dosahovaného po poškodení patria všetky druhy mzdy, všetky obdobné príjmy, honoráre a to aj
tie, ktoré boli vyplatené po poškodení, avšak za činnosť pred poškodením (R 31/1979). V rozhodnutiach
súdov je teda uvedené ustanovenie vykladané extenzívne a k takému výkladu bolo potrebné pristúpiť
aj v tu prejednávanej veci.

97. V danom prípade je potrebné zohľadniť individuálne okolnosti daného prípadu a skutočnosť,
že v prípade žalobcu sa jednalo o zamestnanca pracujúceho v štátnej službe, ktorého sociálne
zabezpečenie je prednostne upravené osobitnými predpismi a to zákonom č. 328/2002 Z.z., aplikácia
ktorého služobným úradom mala za následok priznanie výsluhového dôchodku. V konaní bolo

nesporné, že žalobca bol následkom úrazu uznaný za invalidného a požiadal Sociálnu poisťovňu
o priznanie invalidného dôchodku, ale tento mu nebol priznaný. Dôležitým podľa odvolacieho súdu
bol dôvod, pre ktorý nebol žalobcovi priznaný invalidný dôchodok. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne-
ústredie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 07.08.2019 (na rube č.l. 14) súd prvej inštancie zistil, že žiadosťžalobcu o invalidný dôchodok bola zamietnutá z dôvodu, že žalobca nesplnil podmienku potrebného
počtu rokov obdobia dôchodkového poistenia na vznik nároku na invalidný dôchodok s tým, že dobu,
ktorá bola zhodnotená pre priznanie nároku na výsluhový dôchodok, nie je možné hodnotiť pre nárok

na invalidný dôchodok. Z uvedeného vyplýva, že časť obdobia dôchodkového poistenia žalobcu bola
v prvom rade zhodnotené pre nárok na výsluhový dôchodok a zvyšný počet rokov dôchodkového
poistenia nepostačoval aj na priznanie invalidného dôchodku. To isté obdobie dôchodkového poistenie
nebolo možné zhodnotiť pre dve dávky sociálneho poistenia. V danom prípade malo prednosť
priznanie výsluhového dôchodku. Ak by žalobcovi nevznikol nárok na výsluhový dôchodok, celé obdobie

dôchodkového poistenia by bolo zhodnotené pre invalidný dôchodok, ktorý z hľadiska potrebného počtu
rokov dôchodkového poistenia by bol priznaný.

98. Výsluhový dôchodok je dávkou sociálneho zabezpečenia (§ 1 ods. 1 písm. c) zákona č. 328/2002
Z.z.). Z dôvodovej správy k návrhu zákona o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (č. 1379 z 20. februára 2002) vyplýva, že účelom výsluhového dôchodku

je kompenzácia straty na zárobku v dôsledku skončenia služby. Riešenie otázky súbehu výsluhového
dôchodku s dôchodkom zo všeobecného sociálneho poistenia je podľa dôvodovej správy zásadné
v tom, že výkon služby ako poistená doba sa bude zhodnocovať len raz pre nárok na výsluhový
dôchodok. Návrh zákona bol vypracovaný tak, aby (okrem iného) pre nárok na dávky a ich výšku
bola rozhodujúcou len doba služby v ozbrojených zboroch (princíp výsluhy) a kvalifikovaný príjem

a aby bol tento systém kompatibilný so systémom všeobecného sociálneho poistenia (ak policajt
nesplní podmienky na dlhodobo poskytované dávky výsluhového zabezpečenia, bude prevedený do
všeobecného systému sociálneho poistenia).

99. Z uvedeného vyplýva, že výsluhový dôchodok v danom prípade jednak kompenzuje stratu žalobcu

na zárobku v dôsledku skončenia služobného pomeru a zároveň nahrádza invalidný dôchodok, ktorý
nebol žalobcovi priznaný len z dôvodu už priznaného výsluhového dôchodku. Výsluhový dôchodok
je teda príjmom, ktorý žalobca pred poškodením zdravia nepoberal, tento bol mu priznaný až
v dôsledku škodovej udalosti, preto je potrebné ho považovať za plnenie majúce povahu náhrady
straty príjmu žalobcu po jeho práceneschopnosti, z ktorého dôvodu súd prvej inštancie správne pri

výpočte náhrady straty na zárobku po skončená PN naň prihliadal. V opačnom prípade by došlo
k bezdôvodnému obohateniu na strane žalobcu ako správne uviedol aj súd prvej inštancie, nakoľko
v prípade nezohľadnenia výsluhového dôchodku by žalobca mal vyšší príjem ako pred vznikom škody.

100. Žalobca v odvolaní uviedol, že nebyť poškodenia zdravia, popri vyplácaní výsluhového dôchodku

mohol byť plne práceschopný a dosahovať zárobok.

101. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že takáto situácia u žalobcu ale pred poškodením zdravia
nebola. Žalobca bol zamestnaný v ÚVTOS a ÚVV Leopoldov a poberal len služobný plat od
tohto zamestnávateľa. Poberanie výsluhového dôchodku popri služobnom plate je vylúčené, keďže

podmienkou priznania výsluhového dôchodku je ukončenie služobného pomeru (§ 38 ods. 1 zákona
č. 382/2002 Z.z.). Výsluhový dôchodok by teda žalobca nemohol poberať počas trvania služobného
pomeru s ÚVTOS a ÚVV Leopoldov, v čase poškodenia zdravia nebol zamestnaný aj u iného
zamestnávateľa, vo vzťahu ku ktorému by bolo možné zohľadňovať priemerný zárobok pred vznikom
škody. Žalobca pri výsluchu uviedol, že ak by nemusel byť prepustený zo služobného pomeru, naďalej

by pracoval pre ZVJS Leopoldov a poberal by svoj plat, preto bolo správne, ak súd prvej inštancie
vychádzal z pomerov a zárobku žalobcu pred poškodením, ktoré boli nesporné a nie z potenciálnej
možnostipoberaniavýsluhovéhodôchodkupoprizárobkuodinéhozamestnávateľavbudúcnosti(naviac
bez uvedenia konkrétnych skutkových tvrdení žalobcom).

102. Žalobca namietal, že výsluhový dôchodok mu je vyplácaný z dôvodu, že pred vznikom škodovej
udalosti splnil predpoklady na jeho priznanie.

103. S uvedeným tvrdením žalobcu nebolo možné súhlasiť, žalobca pred vznikom škodovej udalosti
nesplnil všetky podmienky pre priznanie výsluhového dôchodku, nakoľko podmienkou priznania

výsluhového dôchodku je skončenie služobného pomeru (§ 38 ods. 1 zákona č. 382/2002 Z.z.), ktorá
podmienka pred vznikom škody splnená nebola. Žalobca pri výsluchu uviedol, že ak by k úrazu nedošlo,
ďalej by u zamestnávateľa pracoval. Ku skončeniu služobného pomeru došlo zo strany zamestnávateľa
z dôvodu, že následkom úrazu žalobca stratil zo zdravotných dôvodov spôsobilosť vykonávať akúkoľvekfunkciu v zbore a služobný pomer s ním musel byť ukončený. Z uvedeného vyplýva, že nebyť úrazu,
k ukončeniu služobného pomeru zo strany zamestnávateľa (a ani zo strany žalobcu vychádzajúc z jeho
výpovede) by nedošlo, služobný pomer by trval ďalej a žalobca by výsluhový dôchodok nepoberal.

V konaní nebolo sporné, že pred škodovou udalosťou výsluhový dôchodok žalobcovi nebol priznaný
ani vyplácaný. V dôsledku poškodenia zdravia došlo ku skončeniu služobného pomeru a priznaniu
výsluhového dôchodku, preto priznanie výsluhového dôchodku má spojitosť s poškodením zdravia.
Inak povedané, nebyť poškodenia zdravia, žalobca by výsluhový dôchodok nepoberal a mohol zotrvať
v služobnom pomere až do dovŕšenia veku potreného pre priznanie starobného dôchodku.

104. Námietka žalobcu, že výsluhový dôchodok nie je plnením majúcim povahu náhrady straty príjmu
žalobcu po ukončení práceneschopnosti tak nebola dôvodná a postup súdu prvej inštancie, keď pri
výpočte výšky straty na zárobku po ukončení PN zohľadnil aj výsluhový dôchodok, bol správny.
Z uvedeného dôvodu potom súd prvej inštancie správne zamietol žalobu vo zvyšnej časti nároku na
náhradu straty na zárobku po skončení PN.

105. S poukazom na všetko vyššie uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie vo výroku I. rozsudku priznal
žalobcovi od žalovaného nárok na zaplatenie celkom sumy 55.479,47 eur (náhrada straty na zárobku
počas PN za obdobie od 01.07.2019 do 29.07.2019 v sume 972,75 eur + náhrada straty na zárobku
po skončení PN v sume 54.506,72 eur) vrátane úrokov z omeškania a následne od 01.01.2024

nárok na opakujúcu sa mesačnú dávku vo výške 1.027,24 eur splatnú vždy do 10. dňa príslušného
kalendárneho mesiaca a vo výroku II. vo zvyšnej časti nároku na náhradu straty na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti žalobu zamietol, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd po vysporiadaní
sa s podstatnými tvrdeniami odvolateľov, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok
v uvedených častiach potvrdil (I. výrok v celosti a II. výrok v časti náhrady straty na zárobku po skončení

pracovnej neschopnosti).

106. Vo výroku II. v časti zamietnutia náhrady straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti (za
obdobie od 20.07.2018 do 29.07.2019 vo výške 7.781,41 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,00 %
ročne zo sumy 7.781,41 eur od 17.03.2021 do zaplatenia /žalovaná suma 8.754.16 eur mínus priznaná

suma 972,75 eur/) a vo výroku III. (o náhrade trov konania) s poukazom na vyššie vytknuté pochybenia
všakmuselodvolacísúdpodľa§389ods.1písm.b)CSPnapadnutýrozsudoksúduprvejinštanciezrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, keď prvoinštančný súd nepostupoval v súlade s § 220 ods. 2 CSP
(z celkového kontextu odôvodnenia napadnutého rozsudku týkajúceho sa nároku na náhradu straty na
zárobku počas práceneschopnosti vyplýva absencia presvedčivého a výstižného vysvetlenia dôvodov

rozhodnutia, ktoré považuje odvolací súd za predčasné), čím žalobcovi znemožnil uskutočnenie jeho
patriacich základných procesných práv a takýmto nesprávnym procesným postupom došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím
súdom, ktoré nenahrádza prvoinštančné konanie. Došlo by ním totiž k znemožneniu stranám plnej
realizácie ich procesných práv, keďže by im bola odopretá možnosť odvolacieho prieskumu nových

právnych záverov, čím by stranám bola odňatá možnosť konať pred súdom.

107. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, súc pritom viazaný právnym názorom
odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 CSP, v intenciách jeho vyššie uvedených záverov, na základe
vykonaného dokazovania, opätovne posúdiť nárok na náhradu straty na zárobku počas pracovnej

neschopnosti (vo zvyšnej časti) a námietku premlčania vznesenú žalovaným (odsek 69 až 74 tohto
rozhodnutia odvolacieho súdu) a pri určovaní výšky náhrady zohľadniť povahu výsluhového dôchodku
vyplácaného počas pracovnej neschopnosti ako možnej náhrady vyplatenej žalobcovi v dôsledku
úrazu na základe osobitného právneho predpisu a to zákona č. 328/2002 Z.z. (odseky 83 až 87
tohto rozhodnutia odvolacieho súdu) a postupovať v zmysle ostatných vyššie uvedených záverov

odvolacieho súdu.

108. Svoj právny záver súd prvej inštancie zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali
do úvahy a stranám konania poskytne odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie
konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia Ústavného súdu SR

napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

109. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, v intenciách vyššie
uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanovením § 220 CSPa preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil
a rozhodol. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými

námietkami strán konania.

110. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

111. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o nároku na náhradu trov konania
pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku),
pričom sa vysporiada aj s argumentáciou žalobcu uvedenou v odvolaní o nezohľadnení samostatnosti
jednotlivýchzložiekprávananáhraduškodyprirozhodovaníonárokunanáhradutrovkonania.Odvolací
súd poukazuje na to, že hoci predmetom konania boli dva nároky, oba nároky sa týkali plnenia rovnakého
druhu - peňažnej sumy, ktorá bola žalobcom v žalobe vyčíslená (zároveň nezávisela od úvahy súdu ani

znaleckéhodokazovania)asúdprvejinštancieuložilžalovanémupovinnosť zaplatiťžalobcoviposčítaní
plnení z oboch nárokov jednu sumu, ktorý postup potom umožnil zistiť pomer úspechu a neúspechu
u každej sporovej strany a zároveň zistiť čistý úspech žalobcu, preto sa námietka žalobcu nejaví ako
opodstatnená.

112. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo

reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS
251/04, III. ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľov, už nespôsobilú
ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval
za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

113. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).