Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, December 16, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/153/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118334686
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Halmová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:6118334686.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu X.. Q. X., narodeného XX. F. XXXX, A., R. XX,
právne zastúpený Advokátskou kanceláriou Matoška, s. r. o., Bratislava, Rajecká 40, IČO: 46 372 857,
proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Slovenský vodohospodársky podnik, štátny
podnik, Banská Štiavnica, Radničné námestie 8, IČO: 36 022 047, o zaplatenie 12.748,61 eura s
príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 9C/47/2018, o dovolaní žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Prešove z 25. mája 2023 sp. zn. 18Co/25/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie odmieta.

Žalovanej p r i z n á v a náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdPrešov(ďalejlen„súdprvejinštancie“alebo„okresnýsúd“)rozsudkomz25.mája2020č.

k. 9C/47/2018-215 rozhodol tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť sumu 2.500 eur s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 30. augusta 2018 až do zaplatenia, vo zvyšku žalobu zamietol.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) uznesením z 28. októbra 2021 č.
k. 18Co/31/2020-347 rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

3. Okresný súd v poradí druhým rozhodnutím z 31. marca 2022 č. k. 9C/47/2018-358 rozhodol tak, že
žalobu zamietol (I.) a žalobca bol povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %
a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti súdu prvej inštancie vo výške týchto trov (II.).

4. Rozhodnutie odôvodnil čl. 10 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 100/1960 Zb., § 31 ods. 1
zákona č. 138/1973 Zb. o vodách (vodný zákon) (ďalej len „zákon č. 138/1973 Zb.“), § 39 ods. 1 a

2 zákona č. 184/2002 Z. z. o vodách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (vodný zákon) (ďalej
len „zákon č. 184/2002 Z. z.“), § 134 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb., Občianskeho zákonníka (ďalej len
„Občianskyzákonník“)adôvodovousprávouk§43zákonač.364/2004Z.z.ovodáchaozmenezákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon).
V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že k zoštátneniu koryta rieky Torysa, ktorá prechádza cez parcely
patriace do spoluvlastníctva žalobcu, došlo k 1. aprílu 1975, pričom pre pasivitu strán nebolo možné

určiť, či sa zoštátnenie týkalo celého pozemku. Aktivita bola potrebná aj na strane žalovaného, keďže
žalobca svoje vlastnícke právo preukázal rozhodnutiami katastrálneho orgánu a listami vlastníctva. K
zásadnej zmene ponímania koryta vodného toku došlo v roku 2002, kedy došlo k zmene v právnom
poriadku Slovenskej republiky v tom zmysle, že vodným tokom sa chápe už iba vodný prúd, a teda
vlastníctvo vodného prúdu je nepochybne štátnym vlastníctvom. Parcela, po ktorej tento prúd tečie, však
nemusí byť rovnako štátnym vlastníctvom. Ak aj vlastníctvo týchto parciel, po ktorých tečie vodný prúd,

bolo zapísané na určitých fyzických osobách, mohli ich právni nástupcovia byť dobromyseľní v tom, že
sú vlastníkmi týchto parciel, nehľadiac na to, že k 1. aprílu 1975 došlo k ich zoštátneniu. Je iluzórnemyslieť si, že štát bol schopný geodeticky zmapovať všetky vodné toky a zaviesť ich do evidencie
nehnuteľností, keďže ani vodný zákon uvedené nepožadoval a vzhľadom na, v roku 1975 existujúce
geodetické možnosti, to pravdepodobne nebolo. Preto sa domnieval, že právni predchodcovia žalobcu

sa stali vlastníkmi spoluvlastníckych podielov z dôvodu vydržania a v týchto konštatáciách sa žalovaný
neaktivoval. Poukázal aj na judikatúru slovenských a českých súdov. Ďalej konštatoval, že zmluvou
o postúpení pohľadávok právnych predchodcov žalobcu je zrejmé, že žalobca vedel, že predmetné
parcely sú parcelami, po ktorých tečie vodný tok, nemožno len na základe tejto vedomosti, vylúčiť jeho
dobromyseľnosť. Poukázal na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie z 24. júna 2020 bolo zrušené

odvolacím súdom a boli uvedené okolnosti zrušenia, s ktorými sa súd prvej inštancie nestotožnil, keďže
podľa jeho názoru nedospel k rozporuplným záverom, týkajúcim sa právnej úpravy a charakteru parciel,
ktoré sú v podielovom spoluvlastníctve žalobcov, teda či došlo k zoštátneniu na základe zákona č.
138/1973 Zb. alebo je potrebné použiť režim súčasnej právnej úpravy. Dospel k záveru, že strany sporu
boli pomerne pasívne a spor je charakterom taký, že nevidel dôvod vykonávať dôkazy ex offo. Riadil sa
však názorom odvolacieho súdu, a preto dospel k záveru, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný.

O trovách konania rozhodol podľa § 251 a § 255 ods. 1 spolu s § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

5. Krajský súd v Prešove rozsudkom z 25. mája 2023 č. k. 18Co/25/2022-435 potvrdil rozsudok súdu
prvej inštancie (I.) a priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konanie proti žalobcovi v

rozsahu 100 % (II.). Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami čl. 4 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, § 31 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 138/1973 Zb. a vecne tým, že žalobca k žalobe pripojil ako
dôkaz v listinnej podobe, doklady o vlastníctve k nehnuteľnostiam, ktorým demonštroval nadobudnutie
vlastníctva od právnych predchodcov, ktoré podľa tvrdenia žalobcu z časti vytvárajú koryto rieky Torysa.
Žalovaný citoval právnu úpravu zákona č. 138/1973 Zb., nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že je vlastníkom

tejto nehnuteľnosti a odôvodnil svoju pozíciu tým, že štát je vlastníkom neupraveného koryta, po ktorom
preteká rieka Torysa, ktorý je prirodzeným tokom rieky bez zásahu do jej plynutia. Žalobca vo svojom
odvolaní poukázal na rad rozhodnutí vyšších súdnych inštancií ktoré citoval a ktoré pojednávali o
vlastníctve a ochrane vlastníka alebo dobromyseľného držiteľa s vylúčením možnosti, aby vzhľadom na
ústavný princíp ochrany vlastníckeho práva nadobudol štát pozemky znárodnením, vyvlastnením bez

náhrady, čo je ústavne neudržateľné. Žalovaný s poukazom na § 31 ods. 3 zákona č. 138/1973 Zb.
zotrval na tvrdení, že pozemky tvoriace prirodzené koryto rieky sú štátnym vlastníctvom a za také nepatrí
náhrada. Rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a ESĽP na ktoré poukázal žalobca sa síce
týkali ochrany základných práv a základných slobôd medzi ktoré patrí aj právo vlastniť majetok, týkali
sa však situácií, ktoré skutkovo neboli totožné s prejednávanou právnou vecou. Rozhodnutie Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 165/2011 rieši otázku úverových vzťahov veriteľa a dlžníka
v exekučnom konaní, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/71/2011 rieši
otázku vlastníckeho práva z pohľadu reštitučných zákonov a ich uplatnení v osobitných konaniach podľa
osobitných predpisov a rozhodnutie II. ÚS 77/2000 sa týka lehôt na podanie opravných prostriedkov a
rozhodnutia konajúceho súdu o odpustení zmeškanej lehoty. Žalovaný poukázal na okolnosti prípadu,

domnieval sa, že nedisponuje pasívnou legitimáciou v spore keďže je štátnym orgánom, ktorý je
hospodárom vodných tokov na Slovensku poverený štátom a z toho pohľadu nie je tým subjektom, ktorý
by mal štát zastupovať v obdobných konaniach. Zo samotnej povahy jeho predmetu činnosti vyplývajú
konkrétne okolnosti a konkrétne povinnosti voči vodám a vodným tokom na Slovensku, na základe
ktorého možno dospieť k záveru, že vo vzťahu k žalobcovi žalovaný sa nijakým spôsobom bezdôvodne

neobohatil, práve naopak zabezpečuje ochranu týchto tokov a vlastnícke právo jednoznačne pri
prirodzených tokoch riek, ako národného bohatstva štátu. Tieto vytvárajú vlastníctvo nielen v podobe
vodného toku, ale aj jeho koryta. Keďže vo veci sa predbežne riešila otázka vlastníctva obsahujúca
označenie žalovaného tak ako je to uvedené v záhlaví napadnutého rozsudku, žalovaný uviedol, že
rieka Torysa historicky preteká územím, v ktorom je podielový spoluvlastník podľa listu vlastníctva

aj žalobca a do tohto toku nijakým spôsobom nezasahoval. Ide o prirodzený tok rieky a žalobca
nepreukázal akýkoľvek zásah či už žalovaného štátu povereného iným orgánom do tohto prirodzeného
toku rieky. Podľa žalovaného dôkazné bremeno na preukázanie tvrdení žalobcu spočívalo práve na
žalobcovi. Pokiaľ právny predpis platiaci v roku 1973 poštátnil uvedené pozemky a nedošlo zo strany
žalobcu k predloženiu dôkazu, aby štát ako právny subjekt, ktorý rovnako môže nadobudnúť vlastnícke

právo, ako aj iné subjekty práva prišiel o toto vlastníctvo, teda že nejakým správnym aktom, zákonom,
alebo iným spôsobom bola táto časť pozemkov koryta rieky Torysa štátu odňatá, nemohol ani právny
predchodca žalobcu, ale ani žalobca samotný sa dobromyseľne domnievať, že je vlastníkom týchto
nehnuteľností, teda nespĺňa ani podmienky dobromyseľnej držby. Rovnako žalobca nemôže požívaťochranu ani v zmysle zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a
doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na
usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 503/2003 Z.

z.“), keďže v § 3 tohto právneho predpisu, sú taxatívne vymedzené dôvody navrátenia vlastníctva
k pozemkom, ktoré prešli na štát alebo na iné právnické osoby, z ktorých ani jeden dôvod však
nezodpovedá tvrdenému opísanému nároku žalobcu. Súd prvej inštancie, rovnako ako odvolací súd,
má k dispozícií predložené listy vlastníctva, ktorými žalobca preukazuje svoje podielové spoluvlastníctvo
k predmetu sporu a znalecký posudok na vyčíslenie hodnoty, ktorú uplatňoval v podanej žalobe. Iné

dôkazy týkajúce sa odňatia pozemku vo vlastníctve štátu na právnych predchodcov žalobcu, prípadne
dôkaz o regulácií toku rieky Torysa v uvedenom úseku tak aby preukázal, že vodný tok zabral aj
pozemky, ktoré by nevytvárali prirodzené koryto tejto rieky, žalobca nepredložil. Nepredložil ani dôkazy
o tom, čo v žalobe a v odvolaní tvrdí, že okrem koryta rieky sa má zasahovať do jeho vlastníctva aj vo
väčšom rozsahu ako je koryto rieky Torysa. Z týchto dôvodov odvolací súd vyjadril svoj právny názor
už v predošlom rozhodnutí, ktorým zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie. Na podporu tohto názoru

odvolací súd poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky so sp. zn 8Sžo/38/2007
a sp. zn. 2Sžo/1/2012. Považoval za dôležité zaoberať sa tým, či existuje dôkaz o odňatí vlastníctva
štátu k pozemkom, ktoré vytvárajú koryto rieky Torysa resp. či nový právny predpis na ktorý žalobca
poukázal, teda zákon č. 184/2002 Z. z. (ktorý zrušil zákon č. 138/1973 Zb.) v záverečných ustanoveniach
explicitne neupravuje, že sa zrušuje vlastníctvo štátu, ktorý ho nadobudol podľa § 31 zákona č. 138/1973

Zb. Tieto skutočnosti v konaní neboli žalobcom tvrdené, ani preukázané. Vodný prúd je teda vecou
nespôsobilej k vlastníctvu. Naopak, pozemok (koryto vodného toku), po ktorom tento vodný prúd odteká
je už vlastnícky spôsobilý. Pozemky tvoriace koryto rieky prešli zákonom č. 138/1973 Zb. (účinným od
1. apríla 1975) do vlastníctva štátu. Tento právny stav platí dones, hoci ide o porušenie tradičnej zásady
súkromného práva, že koryto vodného toku je vo vlastníctve vlastníkov pozemkov pozdĺž brehu vodného

toku. Aj podľa doktríny pozemky tvoriace koryto riek (riečište) mohli byť do 1. apríla 1975 v súkromnom
vlastníctve. Vlastníctvo riečišťa dotiaľ, dokiaľ je pod vodou, bolo viac len spočívajúcim (virtuálnym)
právom, pretože vykonávanie vlastníckeho práva bolo obmedzené zákonnými ustanoveniami vodného
zákona (zák. čl. XXIII/1885 a pozmeňujúci zák. čl. XVIII/1913). Najvyšší súd SR na základe toho bez
dostatočnej právnej argumentácie vyvodil, že koryto vodného toku nemôže byť samostatnou vecou a

nemožno ho preto podľa reštitučných predpisov vydať pôvodnému vlastníkovi (rozsudok NS SR, sp. zn.
8Sžo/38/2007). Keďže súd prvej inštancie bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, v poradí
druhým rozhodnutím správne žalobu zamietol ako nedôvodnú a v týchto intenciách odvolací súd potvrdil
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny. O trovách odvolacieho
konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

6. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť
a dôvodnosť odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom, znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces a tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa názoru dovolateľa rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne a presvedčivo odôvodnené,
súd sa nevysporiadal s podstatnými právnymi a skutkovými tvrdeniami žalobcu. Vôbec neodôvodnil že:
- z akého dôvodu mal za to, že žalobca nie je vlastníkom pozemkov,
- z akého dôvodu posvätil znárodnenie bez náhrady,
- prečo neprihliadol na skutočnosť, že počas minulého režimu sa porušovali základné práva a slobody

občanov a takýmto zásahom nemožno v súčasnosti priznať právnu ochranu,
- z akého dôvodu odignoroval relevantné ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky, ktoré neumožňujú
znárodnenie bez náhrady,
- prečo odignoroval, že vo veci neexistuje žiadne individuálne rozhodnutie, ktoré by sa týkalo
znárodnenia pozemkov žalobcu, hoci individuálny akt je na odňatie vlastníctva potrebný,

- prečo vychádzal z predpokladu, že rieka Torysa v čase údajného znárodnenia tiekla cez pozemky,
keď od údajného znárodnenia uplynulo niekoľko desaťročí a je všeobecne známe, že rieky menia svoje
koryto a v tejto súvislosti neboli produkované žiadne dôkazy,
- prečo považoval za správny postup súdu prvého stupňa, ktorý bez akéhokoľvek podkladu vychádzal
z toho, že koryto rieky Torysa prechádzalo cez pozemky žalobcu aj v čase údajného znárodnenia, v

konaní nebol produkovaný žiadny dôkaz, ktorý by uvedené preukazoval,
-prečosamajúpovažovaťzaznárodnenévšetkyacelépozemkyžalobcu,keďsavkonanínepreukázalo
a ani preukazovalo, že by cez pozemky žalobcu v celej ich výmere mal ku dňu údajného znárodnenia
pretekať vodný tok,- prečo by malo znárodnenie rozšíriť celú výmeru pozemkov žalobcu, keď je zrejmé, že pozemky
žalobcovi v celej ich výmere nemohli byť po vodným tokom Torysa,
- prečo sa nevyjadril k námietke žalobcu o tom, že neskorší zákon nemôže skryto novelizovať ústavu,

- prečo sa relevantne nevyjadril k námietke žalobcu o nesprávnych skutkových zisteniach súdu prvého
stupňa,
- prečo by právny predchodcovia žalobcu alebo žalobca nemohli mať za to, že sú vlastníkmi pozemkov
žalobcu,
- z akého dôvodu by nemal použiť inštitút vydržania a z akého dôvodu sa neposkytuje žalobcovi ochrana

ako dobromyseľnému nadobúdateľovi pozemkov žalobcu,
- prečo súd odignoroval skutočnosť, že vlastníctvo k pozemkom žalobcu bolo okrem právoplatných
dedičských rozhodnutí potvrdené aj komisiou ROEP Prešov v roku 2010,
- k množstvu ďalších argumentov a námietok žalobcu uvedených v odvolaní a produkovaných počas
celého konania.
Dovolateľ je názoru, že z priebehu doterajšieho konania bolo zrejmé, že práve skutočnosť, či pozemky

žalobcu tvorili koryto Torysa k 1. aprílu 1975 sporná bola. K niektorým rozhodnutiam súdov na ktoré
poukázal žalobca, súd uviedol len to, že išlo o skutkovo odlišné prípady, avšak nevysvetlil, prečo by
sa v nich prezentovaný právny názor nemal vzťahovať na prejednávanú vec, resp. prečo by mal byť
nesprávny.

6.1. Je tiež názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, keď odvolací súde nesprávne, neodôvodnene a v rozpore s právnymi predpismi potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa ktorým žalobu zamietol ako nedôvodnú dospejúc k záveru, že vlastnícke právo
k pozemku žalobcu nepatrilo žalobcovi ale žalovanej, a teda žalobca údajne nie je vo veci aktívne
vecne legitimovaný. Súd nesprávne dospel k záveru, že prijatím zákona č. 138/1973 Zb. o vodách

sa pozemky pod vodnými tokmi stali ex lege, majetkom štátu. Tento názor je absolútne nesprávny.
Takýto právny názor predpokladá znárodnenie bez náhrady pričom v Slovenskej republike znárodnenie
bez náhrady nie je možné a znárodneniu bez náhrady ani nie je možné poskytnúť akúkoľvek právnu
ochranu. Takýto názor je ústavne nekonformný. Náš právny poriadok vychádza z toho, že znárodnenie
bez náhrady je majetkovou krivdou. Nie je preto možné v súčasnosti odňať žalobcovi jeho vlastnícke

právo odvolávajúc sa na právne predpisy. Žalobca a jeho právny predchodcovia boli po celý čas vedení
ako vlastníci v príslušných evidenciách. Dovolateľ poukázal na zákon č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a
protiprávnosti komunistického systému, podľa ktorého režim založený na komunistickej ideológii, ktorý
rozhodol o riadení štátu a osudoch občanov v bývalom Československu od 25. februára 1948 do 17.
novembra 1989, bol nemorálny, protiprávny, odsúdeniahodný a smeroval k potlačeniu základných práv

a slobôd. Nie je možný prechod vlastníckeho práva na štát, tobôž nie súdom poskytnutá ochrana
takémutoúdajnémuprechodu,akniesúsplnenémateriálnepodmienkyprenútenýprechodvlastníckeho
práva na štát. Jednou z materiálnych podmienok je aj poskytnutie primeranej náhrady osobe, do ktorej
vlastníckeho práva je tak vážne zasiahnuté. Na štát neprešlo vlastnícke právo k pozemkom žalobcu,
nakoľko za tieto pozemky nebola vlastníkom poskytnutá primeraná náhrada a navyše nebol ani vydaný

žiadny individuálny akt, ktorý by určoval kedy a presne ktorá časť pozemkov žalobcu mala prejsť na štát.
Dovolateľ zároveň poukázal na komentár Doc. JUDr. Jána Drgonca, DrSc. k článku 20 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Odvolací súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky so
sp. zn. 8Sžo/38/2007, k čomu dovolateľ uviedol, že išlo o inú právnu vec, reštitučnú, ktorá bola navyše
zamietnutá z dôvodu, že navrhovateľ nepreukázal, že pozemok bol zoštátnený. V prípade žalobcu

však k zápisu prechodu vlastníckych práv na štát nedošlo vôbec. Ďalej sa súd nezaoberal otázkou
primeranej náhrady za nútené odňatie vlastníckeho práva. Neriešil preto otázku komplexne a to aj s
poukazom na to, že bol iný dôvod na zamietnutie dovolania. Navyše odvolací súd k danému rozsudku
(8Sžo/38/2007) sám uvádza, že najvyšší súd na základe toho bez dostatočnej argumentácie vyvodil,
že koryto vodného toku nemožno podľa reštitučných predpisov vydať pôvodnému vlastníkovi. Dovolateľ

tiež poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky z 18. mája 2000 sp. zn. III. ÚS 307/99, N 70/18
SbNU 121, k otázke potlačenia vlastníckeho práva, podľa ktorého na nútené odňatie vlastníckeho práva
nepostačovala samotná Ústava z roku 1960, ale bolo potrebné osobitné rozhodnutie. Dovolateľ tiež
upriamil pozornosť na ustanovenie § 120 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého stavby, vodné
toky a podzemné vody nie sú súčasťou pozemku. Toto ustanovenie podľa názoru dovolateľa vyjadruje

vôľu zákonodarcu oddeliť vlastníctvo vodného toku ako takého, od vlastníctva pozemku, pokiaľ de o
súkromnoprávne vzťahy. Ustanovenie čl. 8 ods. 2 Ústavy ČSSR z roku 1960 neobsahuje odkaz na
právne normy nižšej právnej sily, preto nemožno na definíciu vodného toku automaticky bez ďalšieho
vťahovať zákonnú úpravu nie to ešte neskoršiu. Pri prijatí Ústavy ČSSR z roku 1960 platila zásada, že naúzemí Slovenskej republiky bolo oddelené vlastníctvo vodného toku od vlastníctva pozemku, na ktorom
sa nachádzalo jeho koryto. Ústava ČSSR z roku 1960 v čl. 8 vyhlásila vodné roky na celom území štátu
zanárodnýmajetok.NaSlovenskuvdôsledkuzákonnéhočlánkuXXIII/1885nebolikorytávodnýchtokov

ich súčasťou a preto neboli ani národným majetkom. Podľa názoru dovolateľa došlo ku skrytej novelizácii
Ústavy ČSSR, hoci tento zákon nemal formu ústavného zákona. V právnom štáte je však neprípustné,
aby predpis nižšej právnej sily novelizoval predpisu vyššej právnej sily. Dovolateľ uviedol, že Ústava
ČSSR z roku 1960 a ani zákon č. 138/1973 Zb. neboli schopné spôsobiť prechod vlastníckeho práva k
pozemkom nachádzajúcim sa pod vodným tokom do vlastníctva štátu. V prípade núteného pozbavenia

majetku bez náhrady by sa vlastnícke právo nechránilo vôbec, čo je ústavne neudržateľné. Ak má
štát záujem nadobudnúť vlastnícke právo k určitému majetku, musí odškodniť jeho vlastníkov. Nútené
odňatie vlastníckeho práva bez náhrady bolo aj v rozpore s princípmi elementárnej spravodlivosti.
Takéto konanie nemôže požívať právnu ochranu. Dovolateľ tiež poukázal na § 31 ods. 3 zákona č.
138/1973 Zb., pričom toto ustanovenie aj keď bolo ústavne nekonformné nehovorí nič o tom, že pozemky
nachádzajúce sa priamo pod vodným korytom akejkoľvek rieky automaticky prechádzajú na štát a zo

znenia daného zákona ani nevyplýva, že by koryto malo byť totožné s pozemkom pod vodným tokom.
V prípade, ak žalovaná tvrdila, že pozemky dovolateľa mali na ňu prejsť bezodplatne je otázne, prečo
tento údajný bezodplatný prevod nebol do príslušnej pozemkovoknižnej vložky alebo listu vlastníctva
zapísaný. V § 4 ods. 2 zákona č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností sú taxatívne vymedzené
možnosti za akých je možné nadobudnúť vlastníctvo, pričom možnosť, že vlastníctvo pozemku prejde

na tretiu osobu priamo zo zákona absentuje. Toto ustanovenie bolo možné považovať za nespravodlivé
a preto neprípustné v demokratickom a právnom štáte rešpektujúcom základné ľudské práva a slobody.
Žalovaná nespresnila ku ktorému dátumu mala ktorá časť pozemkov dovolateľa bezodplatne prejsť na
štát, neuviedla presný dátum žiadneho individuálneho správneho aktu, ale len všeobecne sa odvoláva
na zákon o vodách v tom čase platný. Žiadny individuálny správny akt k pozemkom dovolateľa, na

základe ktorého by mali prejsť na štát vydaný nebol, mal za to, že vlastníctvo ostáva zachované a nie
je v tomto súdnom konaní relevantne spochybnené. Dovolateľ tiež poukázal na to, že údaje z katastra
sú záväzné a k dnešnému dňu opak iným relevantným rozhodnutím preukázaný nebol a z takýchto
právoplatných údajov by súd mal vychádzať. Bolo len na žalovanej, aby preukázala svoje tvrdenia, že
žalobca nie je údajne vlastníkom daných pozemkov. Ak tvrdí, že niektoré ich časti prešli na štát, bolo len

na nej preukázať ktoré časti, kedy a na základe akých právnych skutočností. Ich vlastníctvo bolo okrem
dedičských rozhodnutí potvrdené aj komisiou ROEP Prešov v roku 2010. Navyše aj keby bola pravda,
že vlastnícke právo k pozemkom žalobcu prešlo v roku 1975 na štát, vlastnícke právo dovolateľa by bolo
dané už len na základe skutkovej podstaty vytvorenej judikatúrou súdov, či už Slovenskej republiky alebo
Českej republiky a to do nadobudnutia vlastníctva dobromyseľným nadobúdateľom od osoby zapísanej

do katastra nehnuteľností, ktorá by napriek tomuto zápisu vlastníkom nebola. Odvolací súd preto nijako
v rozsudku neodôvodnil, prečo nemožno uplatniť ochranu dobromyseľného nadobúdateľa. Dovolateľ
tiež poukázal na právnu argumentáciu JUDr. Martina Buzingera, PhD. v zmysle ktorej nadobúdateľovi
vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana,
pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým svojím vlastníctvom, čo by bolo v rozpore

s poňatím materiálneho právneho štátu a v prípade pochybenia štátu v evidencii nehnuteľností má
niesť zodpovednosť za škodu spôsobenú pôvodnému (skutočnému) vlastníkovi štát, nie dobromyseľný
nadobúdateľ vlastníckeho práva. Súd by nemal svojim rozhodnutím v prospech pôvodného vlastníka
vytvárať z dobromyseľného vlastníka ďalšieho poškodeného. Štát nie je uvedený ako vlastník na žiadnej
pozemkovoknižnej vložke ani len v podiele a ani nie je odkaz na akékoľvek vyvlastňovacie rozhodnutie

v prospech štátu alebo jeho organizácii. Dovolateľ ďalej poukázal na bod 19. rozsudku Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 6Co/106/2017 a na rozsudok Okresného súd Stará Ľubovňa sp. zn. 6C/240/2009
a uviedol, že kým pozemky pod vodným tokom nie sú riadne vysporiadané zo strany štátu (najmä za
primeranú náhradu), ich vlastníkom patria všetky oprávnenia vlastníka vrátane práva ich platne scudziť,
ako aj požadovať náhradu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ich užíva bez právneho dôvodu.

Žalovaná počas celého konania nepreukázala kadiaľ tieklo koryto rieky Torysa k 1. aprílu 1975, prípadne
ako sa menilo jej koryto neskôr. Teda vôbec nepreukázala akú časť pozemkov dovolateľa mala údajne
neodbudnúť údajným znárodnením bez náhrady. Súd preto nemal na základe akých skutočností dospieť
k názoru, že by pozemky žalobcu mali prejsť na štát na základe znárodnenia, nakoľko v konaní vôbec
nebolo preukázané kadiaľ tiekla rieka Torysa v čase, keď údajne malo dôjsť k znárodneniu. Nie je teda

možné bez akéhokoľvek relevantného dokazovania ustáliť, že cez celé pozemky dovolateľa od roku
1975 až do súčasnosti bez zmeny pretekal vodný tok Torysa. Uvedené tvrdenie by bolo nezmyselné
a ničím nepodložené. Navyše z vykonaného dokazovania vyplýva, že pozemky žalobcu v období, a
ktoré si žalobca uplatňuje náhradu bezdôvodného obohatenia ležali nielen v mieste koryta vodnéhotoku, ale išlo aj o pobrežné pozemky. Rozhodnutie súdu nebolo teda podporené relevantnými dôkazmi.
Tieto skutkové zistenia síce súd explicitne v odôvodnení rozsudku neuviedol, ale ak by k nim nedospel,
nemohol by rozhodnúť tak, ako rozhodol. Súd preto rozhodol arbitrárne bez relevantných podkladov.

Zároveň dovolateľ poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky III. ÚS 2049/21, podľa ktorého
bolo možné vyvodiť aj v aktuálnej prejedávanej veci zo žiadneho právneho predpisu, z Ústavy ani z
princípov elementárnej spravodlivosti nemožno vyvodiť, že by pozemky zabrané štátom na verejné účely
boli bezcenné a nepredajné a štát by mal mať garantované ich bezplatné užívanie na úkor vlastníkov a
to prípadne aj vrátane dosahovania príjmov z ich užívania.

6.2. Na základe uvedeného dovolateľ navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu z
25. mája 2023 č. k. 18Co/25/2022-435 zrušil v celom rozsahu, a aby zároveň zrušil rozsudok súdu prvej
inštancie z 31. marca 2022 č. k. 9C/47/2018-358, nakoľko nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením
rozhodnutia odvolacieho súdu, a aby vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s tým, aby
dovolateľovi priznal nárok na náhradu trov konania (vrátane trov dovolacieho konania) v plnom rozsahu.

7. K podanému dovolaniu sa vyjadrila aj žalovaná, ktorá uviedla, že súd postupoval procesne správne
a neporušil právo žalobcu na spravodlivý proces a správne vec posúdil. Naďalej zotrval na všetkých
svojich tvrdeniach a žiadal dovolací súd aby potvrdil rozhodnutie nižších súdov a rozhodol, že žalobca
je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov konania.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35
CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade
so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorého neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),
bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

9. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421

CSP.

10. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť

samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

11. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

12. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

13. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

14. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťoudovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva

dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

15. Dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania (posudzujúc podanie podľa jeho obsahu - čl. 11 ods. 1
a § 124 ods. 1 CSP) z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietajúc nedostatky v odôvodnení rozsudku
odvolacieho súdu.

16. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv

na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované
právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady
súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na
spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu

spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj
porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo
na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie

rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a
na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia
spravodlivosti).

17. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá

rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

18. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v
zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil
vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho
súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,

8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti
argumentácie dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na
spravodlivý proces.

19. Pokiaľ dovolateľ namietal vady zmätočnosti spočívajúce v nepresvedčivom odôvodnení, dovolací

súd v prvom rade uvádza, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na
odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového (resp. skutočného) stavu veci. Dovolací súd nemôže v
dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť
a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané
dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá

možnosť vykonávať dokazovanie - porov. ustanovenie § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd je
viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi
vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie jepostihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,
porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva

na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f)
CSP, avšak dovolací súd takúto vadu v posudzovanom spore nezistil.

20. Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, že odvolací súd nedostatočne a nepresvedčilo odôvodnil
svoje rozhodnutie, pričom poukázal na jednotlivé vady, ktorými sa podľa dovolateľa odvolací súd

nezaoberal. K uvedenému najvyšší súd uvádza, že námietky, ktoré dovolateľ uviedol vo svojom dovolaní
sú námietky, ktorými sa odvolací súd zaoberal v bode 17., 18., 19., 23., 24., 25 a 27., kde sa zaoberal
aktívnou legitimáciou žalobcu (bod 17.) ale aj pasívnou legitimáciu žalovanej (bod 18.), dostatočným
spôsobom vysvetlil, prečo dovolateľ nenadobudol vlastníctvo pozemkov držbou a prečo nemohlo dôjsť k
navráteniu vlastníctva v zmysle § 3 zákona č. 503/2003 Z. z. (bod 19). V bode 23. rozsudku sa odvolací
súd zaoberal aj námietkami dovolateľa ohľadom zásahu do pozemkov v celom rozsahu, kde odvolací

súd okrem iného uviedol aj to, že to žalobca (teda dovolateľ) nepredložil dôkazy, ktoré by preukazovali,
že došlo k zásahu do jeho vlastníctva vo väčšom rozsahu, ako je koryto rieky Torysa. Dovolateľ v konaní
netvrdil a ani nepreukázal, či existuje dôkaz o odňatí vlastníctva štátu k pozemkom, ktoré vytvárajú
koryto rieky Torysa (bod 24.) a odvolací súd tiež uviedol, čo považuje za koryto rieky a akým spôsobom
je spôsobilé byť predmetom vlastníctva (bod 25.) a prečo nebol nárok dovolateľa uplatnený dôvodne

(bod 27.).

21. Dovolateľ tiež namietal, že k judikatúre na ktorú poukázal, súdy uviedli, že išlo len o skutkovo
odlišné prípady. Podľa názoru najvyššieho súdu je z bodu 16. rozsudku odvolacieho súdu zrejmé, že
keď odvolací súd uviedol, že sa jedná o skutkovo odlišné otázky, je zrejmé, že ani ich závery nie je

možné použiť na predmetné konanie.

22. Dovolateľ ako ďalší dovolací dôvod uviedol, že „rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci“. K danému najvyšší súd uvádza, že takto formulovaný nie je
ani jeden dovolací dôvod či už v zmysle § 420 CSP alebo v zmysle § 421 CSP a nie je ho možné ani z

významového hľadiska subsumovať pod niektorý z existujúcich dovolacích dôvodov. Zároveň najvyšší
súd poukazuje na tú skutočnosť, že v danej časti dovolania takmer v celom rozsahu dovolateľ skopíroval
svoje odvolanie. Avšak aj napriek tomu najvyšší súd preskúmal jeho dovolanie v tom smere, či nie je
možné z jeho obsahu vyvodiť aj iný dovolací dôvod.

23. Dovolateľ poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky z 18. mája 2000 so sp. zn. III. ÚS
307/99 (N 70/18 SbNU 121), komentár JUDr. Jána Drgonca, DrSc k čl. 20 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, na článok JUD. Martina Buzingera, PhD., rozsudok Krajského súdu v Prešove so sp. zn.
6Co/106/2017 a rozsudok 6C/240/2009 a na právne závery, ktoré sú v nich uvedené. K danému najvyšší
súd uvádza, že ak dovolateľ takýmto spôsobom uvádzal prípustnosť dovolania aj v zmysle § 421 CSP,

urobil tak nesprávnym spôsobom. V zmysle judikátu R - 71/2018 do ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu nemožno zahrnúť rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky (2Cdo/56/2017.,
6Cdo/79/2017). Ani rozsudky krajských súdov nepatria do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, pretože sú rozhodnutiami súdov nižšej inštancie a nemôžu formovať ustálenú prax dovolacieho
súdu.Môžubyťcitovanévkonkrétnychprípadochakoargumenty,noniesúprávnezáväznépreNajvyšší

súd. Rozhodnutia krajských súdov či nálezy zahraničných ústavných súdov (vrátane českého) môžu byť
použité ako inšpirácia alebo sekundárny argument.

24. Pre procesnú situáciu, v ktorej § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam
obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní.

Otázkou relevantnou z hľadiska citovaného zákonného ustanovenia môže byť pritom len otázka
právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto
ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku
procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

25. Dovolací súd rovnako uvádza, že otázka relevantná v zmysle § 421 ods. l CSP musí byť
procesnou stranou (účastníkom konania) v dovolaní vymedzená jasným, určitým, zrozumiteľným
spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj dôvodnosť) dovolania. Pokiaľ dovolateľ vdovolaní nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach
(predpokladoch) o tom, ktorú otázku mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie
mohlo minúť zákonom určený cieľ. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky nemôže dovolací

súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred
ním riešili prvoinštančný a odvolací súd; v opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný
bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania
a dovolacieho konania zvolenej v Civilnom sporovom poriadku (napr. rozhodnutia dovolacieho súdu sp.
zn. 1Cdo/98/2017, 3Cdo/94/2018, 4Cdo/95/2017). Treba zdôrazniť, že úlohou dovolacieho súdu nie je

vymedziť právnu otázku; zákonodarca túto povinnosť ukladá dovolateľovi.

26. V preskúmavanej veci dovolateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom) sa
vyššie uvedenými kritériami pre náležité uplatnenie dovolacieho dôvodu podľa § 421 CSP neriadil,
keď zodpovedajúcim spôsobom nevymedzil nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom tak,
ako to predpokladá ustanovenie § 432 ods. 2 CSP v spojení s § 421 CSP. Dovolateľ naprieč celým

dovolaním vyjadroval z rôznych pohľadov nespokojnosť s právnym posúdením odvolacím súdom a
vyjadroval svoje právne posúdenie, avšak bez toho, aby jasne a zrozumiteľne sformuloval konkrétnu
právnu otázku, ktorej riešenie viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu
a ktorej odlišné posúdenie by ovplyvnilo rozhodnutie vo veci samej v prospech dovolateľa. Takéto
odôvodnenieprípustnostidovolaniapodľa§421ods.1CSPnemôžepodľanázorudovolaciehosúducez

prizmu ustanovenia § 432 ods. 2 CSP obstáť bez toho, aby bola znevýhodnená procesná protistrana.

27. Relevantný je v tomto smere aj judikovaný právny záver ústavného súdu (sp. zn. II. ÚS 172/03),
v zmysle ktorého „ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu
vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípade zrušil, porušil by základné

právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane“. Aj z ďalších rozhodnutí ústavného
súdu (napr. nálezy sp. zn. I. ÚS 115/2020, I. ÚS 336/2019) vyplýva požiadavka na náležité posúdenie
dovolania vo vzťahu k jeho prípustnosti - „pri posudzovaní toho, či dovolateľ dostatočne vymedzí právnu
otázku, je potrebné, aby sa najvyšší súd pokúsil autenticky porozumieť dovolateľovi - jeho textu ako
celku, ale druhej strane nesmie ani dotvárať vec na úkor procesnej protistrany. Ide o dialóg, ale nie o

právnu pomoc. Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi
dokonalú formuláciu právnej otázky“.

28. V tomto kontexte aj ústavný súd vyžaduje, aby právna otázka z dovolania jasne vyčnievala a takisto
aby z dovolania vyčnievalo aj právne posúdenie veci, ktoré pokladá dovolateľ za nesprávne s uvedením

toho, v čom má spočívať táto nesprávnosť; preto musí pripraviť jasné, vecné a zmysluplné vymedzenie
namietaného nesprávneho právneho posúdenia spornej právnej otázky. V náleze I. ÚS 51/2020 ústavný
súd výslovne uviedol, že „povinnosť dovolateľa vymedziť a konkretizovať prípustnosť dovolania podľa
§ 421 CSP treba vnímať ako jeho povinnosť predostrieť vlastnú argumentáciu v prospech prípustnosti
dovolania, a tak napomôcť preskúmaniu rozhodnutia dovolacím súdom“.

29. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že pri skúmaní prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP sa
dovolací súd zameriava na zistenie a posúdenie vzťahu medzi dovolateľom označeným existujúcim
rozhodnutím dovolacieho súdu (judikátom), ktoré tvorí súčasť jeho ustálenej rozhodovacej praxe
najvyšších súdnych autorít, a novým prípadom. Za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych

autorít však nemožno považovať rozhodnutie okresného alebo krajského súdu a už vôbec nie komentár,
prípadne článok publikovaný v periodiku (ako bolo uvedené vyššie).

30.Dovolacísúdnauvedenomzákladedospelkzáveru,žežalobcaneopodstatnenenamietalnesprávny
procesný postup súdov nižších inštancií, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jeho procesných práv

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Prípustnosť
dovolania z tohto ustanovenia nevyplýva. Dovolací súd preto dovolanie odmietol podľa § 447 písm.
c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Dovolanie v časti, v ktorej namietal nesprávne právne posúdenie odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako
neodôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.

31. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).32. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.