Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 15, 2024

Súd: Okresný súd Humenné
Spisová značka: 5C/124/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8323202690
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Hrehová

ECLI: ECLI:SK:OSHE:2024:8323202690.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Humenné sudkyňou JUDr. Annou Hrehovou v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,

bytom D. X, XXX XX E., právne zastúpený Advokátskou kanceláriou prof. JUDr. Ján Klučka, CSc.,
s.r.o., so sídlom Ku Potoku 4, 040 16 Košice, IČO: 54 725 542, proti žalovanému: Slovenská republika,
v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie
nemajetkovej ujmy 5000,- Eur, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2300,- eur v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta.

III. Súd priznáva žalobcovi vo vzťahu k žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100% z prisúdenej
sumy s tým, že o výške trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po nadobudnutí
právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou, podanou na tunajšom súde dňa 04.09.2023, domáhal proti žalovanému
zaplatenia sumy 5.000,- eur a náhrady trov konania. Svoju žalobu odôvodil tým, že žalobca si
svojou žalobou uplatňuje nárok na náhradu škody, spôsobenej žalovaným v dôsledku porušenia práva

Európskej únie. Žalobca poukázal na to, že Smernica Európskeho parlamentu a Rady č.2003/88/
ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „Smernica 2003/88/ES“ alebo
„Smernica“) v ustanovení 6 písm. b) určuje maximálnu dĺžku týždenného pracovného času a to
v rozsahu 48 hodín, pričom predmetná smernica bola nesprávne transponovaná do slovenského
právneho poriadku, nakoľko zákon č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore umožňuje
hasičovi vykonávať štátu službu aj nad rozsah 48 hodín. V tejto súvislosti žalobca poukázal na
jednotlivé týždne, v ktorých v období od 04.09.2020 do 03.09.2023 došlo k prekročeniu maximálneho

týždenného pracovného času. Žalobca v žalobe poukázal na rozvrhnutie služobnej pohotovosti, ktorú
žalobca trávil na pracovisku. Uviedol, že z dôvodu, že v mieste výkonu služby žalobcu sa strieda
niekoľko hasičských zmien, každý tretí deň odslúži každá pracovná zmena 24 hodín a následne majú
príslušníci v tejto zmene dva dni voľna. Ide o nerovnomerné rozvrhnutie služobného času. Z uvedeného
dôvodu žalobca odslúži 24 hodín a následne má dva dni voľna. Mesačne teda odslúži každá hasičská
zmena 10 pracovných zmien, pričom každý tretí mesiac je to až 11 zmien. Taktiež žalobca poukázal
na to, že na každú zmenu bezprostredne nadväzuje služobná pohotovosť, ktorú žalobca strávi na

pracovisku a v prípade potreby musí byť pripravený na výjazd do 1 minúty od jeho vyhlásenia, uvedená
pohotovosť sa mu nezarátava do fondu pracovného času. Taktiež žalobca poukázal aj na to, že na
pracoviskustrávilbežne240až264hodínmesačne,pričomfondpracovnéhočasuneodzrkadľujerealitu.
V tejto súvislosti poukázal napr. na mesiac február 2023, v ktorom žalobca strávil v práci 216 hodín,pričom v rámci fondu pracovného času má vykázaných len 160 hodín. V dôsledku uvedeného žalobca
nemá mať dostatok času na regeneráciu a odpočinok, je oddelený od svojho vlastného súkromného
sociálneho prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť venovať sa svojím vlastným

potrebám a organizovať si svoj súkromný čas je takmer vylúčená, resp. obmedzená. Uvedené podľa
názoru žalobcu vyvolalo zodpovednosť žalovaného podľa práva EÚ za škodu (nemajetkovú ujmu),
spôsobenú nesprávnou transpozíciou práva EÚ do vnútroštátneho práva. Má za to, že služobný
čas má byť rozvrhnutý tak, aby nedochádzalo k porušovaniu povinností, vyplývajúcich zo Smernice
2003/88/ES. V dôsledku porušenia práva Únie, došlo zo strany žalovaného k porušeniu práva žalobcu

na ochranu zdravia a zároveň aj k zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život, pretože
musel odpracovať viac, ako by bol povinný v zmysle ustanovení Smernice, a teda tento čas nemohol
venovaťrodine,priateľom,záľubám,resp.inýmaktivitám,ktorénesúvisiasjehopracovanýmzaradením.
Právna úprava zákona č. 315/2001 Z.z. podľa názoru žalobcu odporuje čl. 6 písm. b) ako aj čl. 2
Smernice. V súvislosti s aplikáciou predmetného ustanovenia smernice aj na prejednávaný prípad,
žalobca poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-429/09 G.Fuß, C-437/05 J.Vorel ako aj C-397/01

Pfeiffer, pričom Súdny dvor v týchto rozhodnutiach konštatoval, že pohotovosť, ktorá je vykonávaná
v režime fyzickej prítomnosti na mieste výkonu práce, tento čas je potrebné zahrnúť do týždenného
pracovného času, ktorý nemôže týždenne prekročiť rozsah 48 hodín. Prvé z uvedených rozhodnutí
sa dokonca týkalo režimu pohotovosti u nemeckých hasičov a Súdny dvor v ňom uviedol, že čl. 6
písm. b) Smernice má priamy účinok. Vo vzťahu k žiadanej výške nemajetkovej ujmy, žalobca uviedol,

že táto má byť primeraná, pričom poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ a to vo veci C-46/93,
kde tento súd zdôraznil, že spôsob náhrady škody má byť v súlade so zásadou rovnocennosti a to
s prihliadnutím na náhradu škody, ktorá je poskytovaná vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažnosti alebo
podobných žalôb, vychádzajúcich z vnútroštátneho práva. Žalobca taktiež uviedol, že z úniového práva
vyplýva, že je úlohou vnútroštátneho súdu, aby posúdil, či boli naplnené úniové podmienky vzniku

zodpovednosti členského štátu, pričom v zmysle stabilizovanej judikatúry ide konkrétne o to, či cieľom
porušenejprávnejnormyEÚbolopriznaťjednotlivcompráva,čiporušenietakejtonormybolodostatočne
závažné a či medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná
súvislosť. Žalobca má za to, že v jeho prípade boli splnené všetky podmienky založenia zodpovednosti
Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom vnútra SR, za porušenie jeho práva, garantovaného

čl.6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES, z čoho vyplýva jeho nárok na náhradu takto spôsobenej škody.
Čo sa týka prvej podmienky, tak v tejto súvislosti poukázal na to, že článok 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES upravuje maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť
ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, keďže uvedené ustanovenie predstavuje
pravidlo sociálneho práva EÚ, ktoré nemôže byť podrobené akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek

obmedzeniuaktoréjednotlivcompriznávapráva,ktorýchsamôžudovolávaťpriamopredvnútroštátnymi
súdmi. Vo vzťahu k druhej podmienke a to charakteru porušenia práva EÚ, v tejto súvislosti žalobca
poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ (bod 58 rozsudku G. Fuß), z ktorého vyplýva, že toto
porušenie práva EÚ je dostatočne závažné. Taktiež žalobca mal za splnenú aj príčinnú súvislosť medzi
porušením čl.6 písm. b) Smernice 2003/88/ES a škodou, keďže v dôsledku nedodržania maximálneho

týždenného pracovného času v danom prípade, žalobca stratil čas, ktorý mohol venovať odpočinku,
prípadne svojim voľnočasovým aktivitám. Vo vzťahu k samotnej výške uplatnenej nemajetkovej ujmy
žalobca poukázal na to, že vnútroštátne právo nemá osobitnú úpravu, obsahujúcu náležitosti konania
o náhrade škody, spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov, preto analogicky na vec navrhuje
aplikovať ustanovenia § 11 až 13 OZ, keďže tieto upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie

k náhrade škody žalobcu. Žalobca vo vzťahu k výške náhrady nemajetkovej ujmy poukázal na to, že
v prípade žalobcu dochádzalo k dlhodobému nerešpektovaniu úniovým právom určeného týždenného
pracovného času podľa Smernice 2003/88/ES, čo sa prejavilo v jeho osobnostnej sfére. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti žalobca predmetnou žalobou žiadal, aby mu súd priznal nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 5000,- Eur.

2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 14.11.2023 uviedol, že Smernica 2003/88/ES, ktorá podľa
názoru žalobcu bola nesprávne transponovaná do slovenského právneho poriadku, v čl. 1 ods. 3
v rámci osobnej pôsobnosti, vymedzuje odvetvia, na ktoré sa táto smernica má vzťahovať, pričom
táto je vymedzená odkazom na článok 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 89/391/EHS

z 12.6.1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri
práci, pričom táto smernica v čl. 2 ods.2 obsahuje aj negatívny výpočet odvetví, na ktoré sa jej pôsobnosť
nevzťahuje, pričom sa jedná aj o odvetvia činností, ktorých charakteristiky, vlastné pre určité osobitné
činnosti verejných služieb, sú s ňou v rozpore, ako sú napr. ozbrojené sily, polícia alebo určité osobitnéčinnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter žalobcom vykonávaných činností (zásahová
činnosť) a s tým spojený rozvrh služobného času sa podľa názoru žalovaného Smernica 2003/88/
ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu,

preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak, ako to tvrdí žalobca. Žalovaný poukázal na to, že
oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom, štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov
(napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a pod.) a taktiež aj čo sa
týka úloh, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa názoru žalovaného,

odkazujúc na právne predpisy, týkajúce sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj
právnejúpravysamotnéhoHasičskéhoazáchrannéhozboru,tietočinnostibezakýchkoľvekpochybností
subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice
89/391/EHS. Žalovaný má za to, že Smernica č.2003/88/ES sa na žalobcu nevzťahuje, preto žalobcovi
nemohla vzniknúť škoda. Žalovaný poukázal na § 12 zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane
obyvateľstva, § 3 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., § 8 ods. 1 a § 12 ods. 1 zákona

č. 129/2002 Z. z. o integrovanom záchrannom systéme, a v súvislosti s tým uviedol, že nakoľko
príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj
úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, nemožno na nich aplikovať predmetnú smernicu v časti
rozvrhnutia služobného času ako aj odmeňovania. Žalovaný vo svojom vyjadrení vzniesol aj námietku
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, keďže podľa jeho názoru mal byť v predmetnom spore žalovaný

zamestnávateľ žalobcu, ktorý rozvrhoval žalobcovi týždenný pracovný čas. Žalovaný mal taktiež za to,
že bolo povinnosťou žalobcu podľa § 69 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. upozorniť svojho nadriadeného,
že mu zamestnávateľ určuje pohotovosť nad Smernicou povolený limit. Žalovaný poukázal na to,
že žalobca uvedenú povinnosť nesplnil a taktiež za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti,
vrátane tých hodín, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený Smernicou, mu boli riadne

vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno. Následne sa žalovaný
vyjadril k transpozícií jednotlivých článkov Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. V tejto
súvislosti žalovaný uviedol, že čl. 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES bol transponovaný do štvrtej hlavy
zákona č. 315/2001 Z.z., konkrétne do ustanovení § 85 a nasl., ktoré upravujú služobný čas hasičov,
služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku. Z uvedených ustanovení vyplýva, že okrem

štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná
pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia
služobného času podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z.z.. Uviedol, že ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods.
1 zákona č. 315/2001 Z. z. nepopierajú, že by služobná pohotovosť v štátnej službe bola výkonom
štátnej služby, ale účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe

(§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92
ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.). Poukázal na to, že pri nariadenej služobnej pohotovosti v
štátnej službe podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. ide o služobnú pohotovosť v štátnej
službe v mieste vykonávania štátnej služby ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo sa prejavuje aj
vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Žalovaný má za to,

že vyššie ustanovenia § 85, §91, §92 zákona č. 315/2001 Z. z. ako aj ustanovenia Kolektívnej zmluvy
2019 – 2020 (čl. 3) Kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru na rok 2021 (čl. 3) ako aj Kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru na rok 2022 (čl.3) plne transponujú článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES. Vo
vzťahu k transpozícií článku 6 Smernice 2003/88/ES, žalovaný poukázal na články 16 písm. b) a čl. 17

ods. 3 Smernice 2003/88/ES, pričom uviedol, že predmetná smernica pripúšťa výnimku z maximálneho
limitu počtu hodín za splnenia podmienok, ktorými sú písomný súhlas zamestnanca s výkonom práce
nad zákonom a smernicou povolený maximálny limit počtu hodín, zamestnávateľom vedený záznam
o všetkých zamestnancoch, ktorí vykonávajú takúto prácu a zároveň, ak zamestnávateľ dodržiava
všetky zásady ochrany bezpečnosti a zdravia zamestnancov pri práci a ak žiadnemu zamestnancovi

nevznikne zo strany zamestnávateľa ujma za to, že nie je ochotný súhlasiť s vykonávaním takejto práce.
Žalovaný taktiež uviedol, že Smernica 2003/88/ES (čl.16) umožňuje ustanoviť aj odlišné referenčné
obdobie a to v trvaní 4 mesiacov, čo prichádza do úvahy pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom
čase a zároveň v čl. 17 ods. 3 Smernice poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky
a určiť dlhšie referenčné obdobie na 6 mesiacov alebo ak je to uvedené v kolektívnej zmluve, tak na

celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia je, že príslušným
pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných prípadoch),
kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným pracovníkom
poskytne primeraná ochrana. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že zákon č. 315/2001 Z. z. upravujelimity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka
40 hodín týždenne v zmysle § 85 zákona č. 315/2001 Z. z., avšak v zmysle § 91 ods. 3 zákona č.
315/2001 Z. z. možno hasičovi prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín,

čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. Ustanovenie § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. umožňuje
zamestnávateľovi žalobcu rozvrhnúť služobný čas hasičov aj nerovnomerne, avšak dĺžka riadneho
služobného času nemôže byť v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín a s poukazom
na § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z. nemôže celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na
ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti prevýšiť 24 hodín v služobnom dni.

U žalobcu došlo k nerovnomernému rozvrhnutiu služobného času v referenčnom období 6 mesiacov,
čo umožňuje čl. 17 ods. 1 Smernice. Žalovaný dodal, že napriek tomu, že vnútroštátne právo explicitne
neupravuje maximálny priemerný týždenný služobný čas, tak zákon č. 315/2001 Z. z. a Kolektívne
zmluvy ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, preto má žalovaný za to, že právne predpisy
sú transponované v čl. 6 Smernice správne. Keďže sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát
neprevzal smernicu do zákona správne, preto neboli naplnené podmienky pre vznik nároku na náhradu

škody. Taktiež žalovanému nie je zrejmé, aká škoda vznikla žalobcovi, keďže za vykonávanie pracovnej
pohotovosti bol žalobca odmeňovaný a to bez ohľadu na to, či došlo k výkonu práce žalobcom. Žalovaný
poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora C- 46/93 Brasserie du Pécheur (bod 84), v zmysle ktorého
by mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu odvrátiť škodu alebo
obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Keďže žalobca

neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. že výkon
služobnej pohotovosti považuje za ujmu, nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadnému
vzniku takejto ujmy alebo aspoň obmedzil jej rozsah. Žalovaný poukázal na to, že žalobca vykonáva
štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom v súlade s § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001
Z.z. tak, aby dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch nebola vyššia ako 18 hodín

a zároveň, aby určená služobná pohotovosť, ktorá nadväzuje na štátnu službu nepresahovala spolu so
štátnou službou 24 hodín v služobnom dni. Žalovaný taktiež uviedol, že žalobca nikdy voči plánovaným
rozvrhom služobného času nenamietal, teda konkludentne súhlasil s takýmto rozvrhnutím služobného
času. Zo strany žalobcu nedošlo k snahe upozorniť zamestnávateľa na porušovanie smernice, čím
by došlo k zmierlivému vyriešeniu problému, bez potreby súdneho konania. Následne v ďalšom texte

vyjadrenia žalovaný poukázal na to, že vo veci Günter Fuß, na ktorú poukazuje žalobca sa jednalo
o vec mestského hasiča, pričom výkon služby mestského hasiča sa odlišuje od služby príslušníka
Hasičského a záchranného zboru, ktorého zriaďovateľom je štát. Z predmetného rozhodnutia Súdneho
dvora následne žalovaný odcitoval odsek rozhodnutia, z ktorého vyplýva, že Smernica 2003/88/ES
neobsahuje nijaké ustanovenie, týkajúce sa náhrady škody, vzniknutej porušením jej ustanovení, preto

je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti
a efektivity určil, či škoda vzniknutá pracovníkovi v dôsledku porušenia právnej normy Únie, musí byť
nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a zároveň, aby
definoval pravidlá, týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
Okresného súdu Stará Ľubovňa sp.zn. 8C/25/2017 z 23.12.2019, potvrdeného rozsudkom Krajského

súdu v Prešove sp.zn. 15Co/6/2020 z 24.11.2020. Uviedol, že v konaní je potrebné preukázať, či žalobca
skutočne pracoval nad maximálny týždenný limit, nakoľko nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti
sú hodinami nad maximálny limit pracovného času a taktiež je v tejto súvislosti potrebné zohľadniť aj
nerovnomerné rozvrhnutie služobného času v referenčnom období. Vo vzťahu k výške žiadanej náhrady
nemajetkovej ujmy žalovaný uviedol, že túto považuje za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním

výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou
žalobcu podstatne vyššia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej
ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené
kráľovstvo), pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku
ujmy (napr. Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Európsky súd pre ľudské práva

vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady
priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch, týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr.
Público-ComunicacáoSocial,S.A.v.Portugalsko).NapokonEurópskysúdpreľudsképrávazdôrazňuje,
že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená aj výška náhrady,
ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom

náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných
dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr.
Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko). Následne žalovaný uviedol, že nestačí, aby zásah mohol vyvolať určitú
reakciu ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby vyvolať, čo v prípade žalobcu nie je žiadnymspôsobom preukázané, pričom súd musí posudzovať každý prípad jednotlivo. Žalovaný poukázal na
ustanovenie § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že žalobca je povinný zdôvodniť,
prečo nebola pre neho postačujúca iná forma zadosťučinenia. Záverom len doplnil, že z dôvodu, že zo

strany žalobcu nebol preukázaný zásah do súkromného, rodinného života, či nepriaznivosť zdravotného
stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady
nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje, nemožno žalobe vyhovieť, preto navrhol žalobu v celom
rozsahu zamietnuť a žalovanému priznal náhradu trov konania. Záverom podania vzniesol námietku
miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu a mal za to, že miestne príslušnom na konanie a rozhodnutie

je Mestský súd Bratislava IV.

3. V replike žalobcu zo dňa 23.12.2023 tento uviedol, že výkladom článku 2 ods. 2 Smernice
89/391/ES sa zaoberali viaceré rozhodnutia Súdneho dvora, pričom žalobca poukázal na rozhodnutie
Pfeiffer C-397/01 bod 53, v ktorom SD EÚ uviedol, že čl. 2 ods. 2 predmetnej smernice nevylučuje
z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb,

ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice.
Poukazujúc na uvedené konštatoval, že výnimka z čl.2 ods.2 tejto smernice bola prijatá len za účelom
zabezpečenia riadneho fungovania služieb, nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia
a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu, napríklad katastrofa,
prektorújetypické,ženiejemožnérozvrhnúťpracovnýčasprezásahovézáchrannétímy.Zrozhodnutia

C-52/04 (bod 57) Personalrat der Feuerwehr Hamburg je zrejmé, že na činnosti zásahových síl verejnej
hasičskej služby sa nevzťahuje výnimka, uvedená v čl. 2 ods. 2 smernice č. 89/131/EHS ale tieto
činnosti patria do pôsobnosti smernice, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok. Aj z rozhodnutia
C-518/15 R.Matzak vyplýva, že smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosť hasičského zboru
bez ohľadu na charakter vykonávanej činnosti. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na čl. 17 ods. 2

bod III) smernice, ktorá výslovne uvádza, že sa vzťahuje aj na protipožiarne služby a služby civilnej
ochrany. Z uvedených dôvodov žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že by sa predmetná smernica
nevťahovala na protipožiarne služby a na služby civilnej ochrany. Vo vzťahu k námietke pasívnej vecnej
legitimácie žalobca uviedol, že táto vyplýva zo zodpovednosti štátu za správnu transpozíciu smernice
do právneho poriadku, pričom za Slovenskú republiku koná Ministerstvo vnútra ako ústredný orgán

štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor podľa § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z.z.. V tejto
súvislosti poukázal žalobca aj na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 11Co/90/2022 zo dňa
31.5.2023. Žalobca taktiež poukázal na fakt, že slovenský zákonodarca rozhodol, že smernica 2003/88/
ES bude transponovaná do zákona č. 315/2001 Z.z., čo vyplýva z prílohy č. 4 v bode 6 tohto zákona,
pričom samotné rozvrhnutie pracovného času žalobcu prekračuje maximálny týždenný pracovný čas,

čo odporuje čl. 6 písm. b) Smernice, čo vyplýva z pripojeného prehľadu týždennej dochádzky žalobcu.
Napriek tvrdeniu žalovaného o správnej transpozícií smernice, praktický dôsledok aplikácie zákona
č. 315/2001 Z.z. negarantuje 48 hodinový týždenný pracovný čas pre členov Hasičského zboru SR
a rovnako z predmetného zákona nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu
služby bola považovaná za súčasť ich týždenného služobného času (§85 a § 92 zákona č. 315/2001

Z.z.). Práve naopak, iba v prípade, ak dôjde k výkonu počas tejto pohotovosti, uvedené sa považuje
za štátnu službu nadčas (§122 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z.). Žalobca poukázal na to, že smernica
2003/88/ES neupravuje žiadnu prechodnú kategóriu medzi pracovným časom a časom odpočinku vo
forme služobnej pohotovosti hasiča na pracovisku, preto je nevyhnutné považovať služobnú pohotovosť
za súčasť pracovného času. Keďže zo strany žalovaného k uvedenému nedochádza, pravidelne jeho

týždenný pracovný čas prekračuje dovolený limit 48 hodín, a teda porušuje ustanovenie čl. 6 písm.
b) Smernice 2003/88/ES. Opätovne žalobca poukázal na judikatúru SD EÚ, na ktorú poukazoval
už v žalobe, pričom konštatoval, že z týchto rozhodnutí je zrejmé, že pracovnú pohotovosť ako
hasičov, tak aj lekárov a lekárskych záchranárov, je nevyhnutné zaradiť do pracovného času a to bez
ohľadu na intenzitu činnosti pracovníka, keďže relevantnou skutočnosťou je dispozícia zamestnanca

zamestnávateľovi. Žalobca taktiež konštatoval, že žalovaný napriek tomu, že poukázal na jednotlivé
ustanovenia zákona č. 315/2001 Z.z. do ktorých bola transponovaná smernica 2003/88/ES, tento sa
nezaoberal tou skutočnosťou, či štát nie je povinný garantovať 48-hodinový týždenný pracovný čas aj
počas referenčného obdobia, keďže žiadne ustanovenie smernice nespája so zavedením referenčných
období možnosť nerešpektovať povinnosti vyplývajúce z čl. 6 písm. b) Smernice. V tejto súvislosti

žalobcapoukázalnarozsudokC-254/18z11.4.2019.Vovzťahukjednotlivýmnáležitostiamprepriznanie
nároku na náhradu škody žalobca poukázal na bod 59 rozhodnutia G.Fuß, pričom konštatoval, že
škoda žalobcovi mala vzniknúť v dôsledku straty času na odpočinok, nemožnosti voľne disponovať
so svojim časom, venovať sa sebe, rodine, oddychovať a regenerovať svoje sily. Keďže neexistujev slovenskom právnom poriadku úprava konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniových
práv, v dôsledku toho žalobca analogicky vychádzal z ustanovení § 11-13 OZ v spojení s § 17
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vo

vzťahu k výpisom z dochádzkového systému SAP žalobca uviedol, že evidencia pracovného času
obsahuje jednak plánovaného hodiny ale taktiež aj skutočne odpracované hodiny. Taktiež za nedôvodnú
považoval aj námietku žalovaného, že najskôr mal žalobca upozorniť svojho zamestnávateľa, nakoľko
by bolo v rozpore s princípom efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť využívať všetky právne
prostriedky, ktoré sú im k dispozícií, ak by im to spôsobilo neprimerané ťažkosti alebo by to nebolo

možné od nich rozumne vyžadovať. Uvedenú námietku vyhodnotil ako prenášanie zodpovednosti
členských štátov za dodržiavanie práva únie na jednotlivcov a umožňovalo by v prípade nesplnenia
povinnosti vyňať nároky z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva
(bod 83 C-429/09). Vo vzťahu k výške priznávaného nároku na náhradu škody žalobca poukázal, že
v obdobných prípadoch sú priznávané sumy od 2500,- Eur do 6167,21 Eur, pričom uviedol konkrétne
sumy a sp.zn. jednotlivých rozhodnutí. Vo vzťahu ku konkrétnym skutočnostiam, ktorými mala byť

žalobcovi spôsobená škoda, tento poukázal na stratu niekoľkých stoviek hodín voľného času a času
potrebného na regeneráciu pracovných síl, v dôsledku čoho len samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením. Žalobca dal do pozornosti závery, vyplývajúce z rozhodnutia
Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 2Co/20/2023 z 30.3.2023, v ktorých sa odvolací súd vysporiada
s totožnými námietkami žalovaného ako v predmetnom konaní. Žalobca v replike taktiež súdu predložil

výpočetpriemernéhotýždennéhopracovnéhočasužalobcu,vypracovanéhosčlánkom6písm.b)ačl.16
písm. b) Smernice, z ktorého je zrejmé, v ktoré mesiace došlo k prekročeniu maximálneho týždenného
pracovného času.

4. Žalovaný v duplike zo dňa 09.01.2024 zotrval na svojich argumentoch, uvedených vo vyjadrení

k žalobe, najmä trvá na svojom výklade pôsobnosti smernice, správnej transpozícií smernice,
neosvedčení existencie nároku na náhradu škodu, irelevancie plánu služieb hasičských jednotiek,
nakoľko relevantnou skutočnosťou je vykonanie štátnej služby v rámci referenčného obdobia. Žalovaný
považovalžalobcompožadovanúvýškunáhradzaneprimeranúatoajsporovnanímvýškynáhrad,ktoré
sú priznávané obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu vyššia.

Žalovaný uviedol, že má za to, že žalobca nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života ani
zásah do medziľudských vzťahov či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom
povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti
žalovaný poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp.zn. 6Co/159/2019, Krajského súdu
v Bratislave sp.zn. 5Co/192/2019 ako aj na nález Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 288/2017. Záverom

žalovaný uviedol, že aj zo samotných výpočtov odpracovaných hodín, ktoré predložil žalobca je zrejmé,
že v značnom počte mesiaca počas žalovaného obdobia k prekračovaniu maximálneho týždenného
pracovného času nedochádzalo a nie je pravdivé tvrdenie, že maximálny priemerný týždenný pracovný
čas bol prekračovaný neustále alebo pravidelne. Poukazujúc na uvedené žalovaný navrhol, že súd
žalobu zamietol.

5. Žalobca na pojednávaní dňa 15.2.2024 uviedol, že trvá na podanej žalobe v celom rozsahu,
pričom v rámci dokazovania žiadal, aby sa súd oboznámil s údajmi, vyplývajúcimi z predloženého
dochádzkového systému SAP a zároveň, aby súd vykonal výsluch žalobcu. Žalovaný na pojednávaní
uviedol, že sa pridržiava svojich argumentov, ktoré boli doručené v písomných podaniach. Namietal

existenciu samotného nároku ako aj výšku uplatneného nároku. Má za to, že žalobcom uplatnená suma
je premrštená. V prípade neúspechu žiadal o priznanie dlhšej paričnej lehoty na plnenie.

6. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s výpismi z dochádzkového systému SAP žalobcu za
obdobie od 9/2020 do 5/2023 a zároveň vykonal výsluch žalobcu, pričom zistil nasledovný skutkový stav:

7. Súd konštatuje, že predmetom žaloby je nárok žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy voči
žalovanémuzdôvodu,žežalovanýnesprávnetransponovalSmernicuEurópskehoparlamentuaRadyč.
2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, v dôsledku čoho predmetný
zákon neobsahuje maximálne vymedzenie týždenného pracovného času v rozsahu 48 hodín, ktoré

nemôže byť prekročené. Z tvrdení žalobcu v jeho písomných podaniach, ktoré neboli žalovaným
spochybnené, je zrejmé, že jeho týždenný pracovný čas sa skladal zo sedemnásť(17), resp. od roku
2022 zo šestnásť(16) hodinových pracovných zmien, po ktorých nasledovala osem (8), resp. od roku
2022 sedem (7) hodinová pohotovosť, počas ktorej bol žalobca v mieste výkonu štátnej služby kdispozícii zamestnávateľovi, pripravený na prípadný zásah, pričom však súhrn takto uvedených smien
v rámci týždenného pracovného času pravidelne prekračoval 48 hodín. U žalobcu došlo v priebehu
3 rokov, t.j.9/2020 - 9/2023 tridsaťdva krát k prekročeniu týždenného pracovného času nad 48 hodín.

Žalovaný žalobcom predložený rozpis pracovného času nerozporoval, teda nespochybňoval, že by sa
jednalo o nepravdivé informácie, preto súd z týchto údajov pri rozhodovaní vychádzal.

8. Z výsluchu žalobcu je zrejmé, že tento je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru od roku
XXXX, predtým pracoval na záchrannej brigáde civilnej obrany, ktorá sa následne transformovala na

hasičský zbor. V rámci hasičského zboru prešiel viacerými funkciami, konkrétne F., F.- G., H., H.- G.
a momentálne je nadriadený družstva, v rámci ktorého zabezpečuje chod mužstva, ktoré je tvorené z X
ľudí. Taktiež žalobca uviedol, že je súčasťou modulu B. ako chemik, a teda sa zúčastňuje na akciách ako
sú hokejové majstrovstvá, návšteva pápeža ale aj akcie ako sú odstraňovanie následkov po africkom
more ošípaných, ich likvidácia, likvidácia následkov po vtáčej chrípke, likvidácia PCB látok a podobne.
V rámci výkonu svojej funkcie sa taktiež zúčastňuje na rôznych školenia, ktoré vplývajú na skracovanie

jeho voľného času. Žalobca v rámci svojho výsluchu uviedol aj to, že jeho pracovná zmena začína
o 7 hod. ráno, avšak on ako vedúci zmeny, musí nastúpiť ešte skôr. Následne jeho pracovná zmena
pozostáva z viacerých častí, keď preberajú techniku, tejto robia údržbu, nasleduje výcvik a plnenie
naplánovaných úloh, ďalší výcvik, ošetrovanie techniky, telocvik a služobné voľno a potom nasleduje
služobná pohotovosť. V priebehu týchto činnosti, kedykoľvek môže byť nariadený zásah, kedy do 1

minúty musí žalobca opustiť pracovisko. Na otázku, ako často dochádza k prekračovaniu 48-hodinového
týždenného pracovného času, žaloba uviedol, že tieto skutočnosti záležia do toho, či je povinný sa
zúčastniť nejakých školení, pripadne, či je nejaký zásah. Po 24-hodinovej zmene by mali nasledovať
dva dni voľna, avšak prvý deň žalobca je v rámci služobnej pohotovosti v domácom prostredí a až druhý
deň má voľno, ale napriek tomu, sú v tomto čase nariaďované kurzy, školenia a pod. V tejto súvislosti

žalobca poukázal na to, že má viacero špecializácií (žeriavnik, pilčik, záchranár), pričom jednotlivé kurzy
sa robia pre každú špecializáciu zvlášť.
Čo sa týka voľnočasových aktivít, žalobca uviedol, že sa stará o svojho otca, ktorý trpí cukrovkou, je po
infarkte, a preto s ním musí navštevovať jednotlivé lekárske prehliadky, stará sa o otca aj v tom smere,
že mu zabezpečuje bežnú starostlivosť ako napr. príprava raňajok, trávi s ním voľný čas, prechádza

sa s ním. Vo vzťahu k sociálnemu zázemiu žalobca uviedol, že je ženatý a má dve dospelé deti a to
dcéru a syna. Jeho syn má už svoju rodinu, je otcom dvoch detí a toho času je na PN, nakoľko pri
výcviku v I. utrpel dvojitú zlomeninu nohy. Vzhľadom na uvedené žalobca pomáha aj svojmu synovi so
starostlivosťou o svoje vnúčatá, keďže napr. vnuka vodí do škôlky. Čo sa týka manželky žalobcu, táto
je tolerantná, nakoľko žalobca sa snaží zabezpečovať chod domácnosti a rodiny, avšak občas dôjde

ku konfliktom, keďže je to náročné skĺbiť zamestnanie s plnením povinností voči rodine. Konštatuje aj
to, že vo väčšine prípadov musí uprednostniť prácu pred rodinou Žalobca tiež uviedol, že ani svojím
koníčkom ako je beh, cyklistika a turistika sa nemôže pre nedostatok voľného času venovať.
Na otázku zástupkyne žalovaného, či tieto nedostatky riešil žalobca so svojim nadriadeným, tento
uviedol, že to riešil s veliteľom čaty, avšak jediný, kto je oprávnený to vyriešiť je Prezídium hasičského

a záchranného zboru, avšak k tomu doteraz nedošlo. Na otázku zástupkyne žalovaného, v čom žalobca
pociťuje ujmu, tento uviedol, že v tom, že od 7:00 rána do 7:00 ďalšieho rána je v práci, pričom má
zaplatených iba 16 hodín, ostatný čas sa mu nikde nezarátavaná, je to pre neho stratený čas, počas
tohto času však musí byť v zamestnaní fyzický prítomný. Nad zmenou zamestnania nerozmýšľal ale
rozmýšľa nad odchodom do dôchodku, nakoľko už má odslúžený potrebný počet rokov.

9. Na takto zistený skutkový stav súd následne aplikoval nasledovné zákonné ustanovenia:

10. Podľa článku 7, druhá, tretia veta Ústavy SR právne záväzné akty európskych spoločenstiev a
európskej únie majú prednosť pred zákonmi SR. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú

implementáciu sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa článku 120 ods. 5.

11. Podľa článku 144 ods. 1 Ústavy SR sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí, a pri rozhodovaní
sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa článku 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

12. Smernica 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“) podľa čl. 1 ods. 1 upravuje minimálne požiadavky
na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.13. Podľa článku 1 bod 2 smernice, táto smernica sa vzťahuje na: a) minimálnu dobu denného
odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na prvý týždenný pracovný
čas a b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

14. Podľa článku 1 bod 3 smernice, táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia, verejné a súkromné, v
zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.
Táto smernica sa nevzťahuje na námorníkov definovaných v smere 1999/63/ES bez toho, aby bol
dotknutý článok 2 ods. 8 tejto smernice.

15. Podľa článku 2 ods. 1 smernice, na účely tejto smernice platia tieto definície:1."pracovný čas" je
príslušnýčas,počasktoréhopracovníkpracujepodľapokynovzamestnávateľaavykonávasvojučinnosť
alebo povinnosti v súlade s príslušnými právnymi predpismi a/alebo praxou;

16. Podľa článku 2 ods. 9 smernice, primeraný odpočinok“ znamená, že pracovníci majú pravidelný čas

odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý a nepretržitý, aby
sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia
úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia
zdravie.

17. Podľa článku 6 smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že
v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný pracovný čas bude
obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi
zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi; b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

18. Podľa článku 16 písm. b) smernice, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6
(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Doby platenej
ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo
sú pri výpočte priemeru neutrálne.

19. V zmysle § 1 od. 2 zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom
v rozhodnom období ( ďalej len „zákon č.315/2001 Z.z.“) tento zákon upravuje aj štátnu službu a právne
vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru a príslušníkov Horskej záchrannej služby.

20. Podľa § 85 ods. l zákona č.315/2001 Z.z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

21. Podľa § 85 ods. 2 zákona č.315/2001 Z.z., služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie

týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

22. Podľa § 86 ods. 1 a 2 zákona č.315/2001 Z.z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných

dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne
nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v
služobnom dni.

23. Podľa § 91 ods. 1 až ods. 3 zákona č.315/2001 Z.z., štátnou službou nadčas je štátna služba

vykonávaná nad rámec určeného služobného času. Štátna služba nadčas sa môže písomne nariadiť v
naliehavom záujme štátnej služby, a to aj na dni služobného pokoja; ak ju nie je možné vopred písomne
nariadiť, nariadi sa ústne a po jej skončení sa bezodkladne o tom urobí písomný záznam. Nepretržitý
odpočinok medzi dvoma služobnými dňami sa nesmie pritom skrátiť na menej ako osem hodín. V
kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

24. Podľa § 92 ods. 1 zákona č.315/2001 Z.z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.25. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), fyzická osoba má právo
naochranusvojejosobnosti,najmäživotaazdravia,občianskejctiaľudskejdôstojnosti,akoajsúkromia,

svojho mena a prejavov osobnej povahy.

26. Podľa § 13 ods. 1 až ods. 3 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa

odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady
podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo.

27. Podľa § 1 písm. a) zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov, tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

28. Podľa § 4 ods. 1 písm. e) zákona č.514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods.1, koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej

správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice Európskej únie alebo ak v dôsledku nedodržania
lehoty určenej na jej prebratie vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí
do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy.

29. Podľa čl. 24 Všeobecnej Deklarácie ľudských práv, každý má právo na odpočinok a

zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej dovolenky.

30. V prvom rade tunajší súd považuje za potrebné poukázať na charakter predmetného sporu. Žalobca
si predmetnou žalobou uplatnil nárok na náhradu škody (vo forme nemajetkovej ujmy) z dôvodu
porušenia práva EÚ postupom žalovaného, ktorý neúplne prevzal do právneho poriadku SR Smernicu

2003/88/ES, čím porušil právo žalobcu na smernicou stanovený maximálny týždenný pracovný čas
v rozsahu 48 hodín. V tejto súvislosti je nevyhnutné konštatovať, že právo na náhradu škody, spôsobenej
porušením práva Únie, patrí medzi všeobecné zásady komunitárneho práva, vyplývajúce priamo z
judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj ako SD EÚ) bez ohľadu na vnútroštátnu právnu
úpravu a odráža základné vlastnosti komunitárneho práva - zásadu prednosti a priameho účinku, ako aj

povinnosť vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex officio. Uvedené vyplýva aj
z právneho poriadku Slovenskej republiky, keďže čl.7 ods. 2, 5 a čl.144 Ústavy SR ustanovuje zásadu
prednosti a priameho účinku komunitárneho práva pred právom vnútroštátnym. V zmysle uvedeného
je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred
zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. V tejto

súvislosti je potrebné odkázať na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá vo veci zodpovednosti
členských štátov za porušenie práva Únie je založená na čl. 10 Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie
plnenia záväzkov, vyplývajúcich im zo Zmluvy alebo z činnosti Spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek
opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy, alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho

práva. Porušenia úniového práva sa môže dopustiť každý orgán, ktorý koná v mene členského štátu.
Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie
vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, ktorá sa
vzťahuje na prípady ad 1/ porušenia práva únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu
transpozíciu smerníc(prípad C 6/90 a 9/90 Francovich, C- 178,179 a 188 až 190/94 Dillenkofer), ad

2/ aplikáciu ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu (ČEZ C-115/08,
Simmenthal II C 106/77), ad 3./ vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s
právom Únie ( C 2/06 Kempter, vec C 453/00 Kühnne a Heitz), ad 4/ na prijatie alebo ponechanie v
platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore s právom Únie (C 46 a 48/93 Brasserie du Pěcheur a Factortame).
Zodpovednosť členského štátu za vzniknutú škodu podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie

nastáva, ak sú splnené tri predpoklady (bod 20 rozhodnutia C 445/06 Danske Slagterier, bod 51
rozhodnutia C 224/01 Köbler, bod 51 rozhodnutia C 46 a 48/93 Brasserie du Pěcheur a Factortame,
bod 40 rozhodnutia C 6/90 a 9/90 Francovich): 1/ porušená úniová norma priznáva právo fyzickým
alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát (napr. C 524/04 Test ClaimantsThin Cap), 2/ porušenie úniového práva je dostatočné závažné a 3/ medzi porušením úniového práva
členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť.
O výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. (pozri bod 26 a 27 rozsudku Krajského

súdu v Košiciach sp.zn. 9Co/66/2022 z 19.7.2023) Vzhľadom na uvedené pre vznik nároku žalobcu
na náhradu škody sa vyžaduje splnenie vyššie vymienených troch podmienok, pričom tunajší súd po
preskúmaní okolností daného prípadu a s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie má
za to, že tieto podmienky sú v danej právnej veci splnené, a teda nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy je daný.

31. V prvom rade tunajší súd považoval za potrebné vysporiadať sa s námietkou žalovaného,
spočívajúceho v nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, keďže podľa jeho vyjadrenia žalobu pre
netransponovanie, resp. nesprávnu transpozíciu smernice do právneho poriadku, môže podať Európska
komisia na Európsky súdny dvor alebo fyzická/právnická osoba, ktorá bola priamo dotknutá, na
vnútroštátny súd členského štátu s tým, že žalobca mal žalovať svojho zamestnávateľa. S uvedeným

sa tunajší súd nestotožnil. V tejto súvislosti uvádza, že z judikatúry Súdneho dvora jasne vyplýva,
že v prípade, ak sa fyzická osoba domáha nároku na náhradu škody v dôsledku nesprávne
transponovanej smernice, v dôsledku čoho, došlo k porušeniu práv tejto osoby, pričom predpisy
komunitárneho práva neupravujú postup, akým sa týchto nárokov môže fyzická osoba dovolať, táto má
právo subsidiárne použiť právne predpisy vnútroštátneho práva pri zachovaní princípov rovnocennosti

(existencia rovnakých procesných pravidiel a zásad rozhodovania ako sú tie, ktoré sa uplatňujú pri
obdobných nárokoch s výlučne vnútroštátnou povahou aj v prípade nárokov založených na práve EÚ)
a princípov účinnosti (zabezpečenie, aby vnútroštátne procesné pravidlá neznemožnili uplatňovanie
nárokov, založených na práve EÚ alebo ich neprimerane nesťažili). Keďže vnútroštátna právna
úprava Slovenskej republiky neobsahuje špeciálne ustanovenia o konaní o náhradu škody v dôsledku

nesprávnej transpozície smernice, teda práva EÚ do právneho poriadku SR, v dôsledku uvedeného
je nevyhnutné na vec aplikovať podľa zásady analógie, právnu úpravu, ktorá upravuje právne vzťahy
obsahom a účelom najbližšie. Otázku zodpovednosti štátu za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej
moci upravuje
zákon č. 514/2003 Z.z., kde je v § 4 písm. e) označený ako orgán, ktorý koná v mene SR v prípade

vzniku škody v dôsledku nesprávnej transpozície smernice, príslušné ministerstvo či iný ústredný orgán
štátnej správy, do pôsobnosti ktorého patrí výkon verejnej moci v danej oblasti. Keďže predmetný
zákon na vec nie je možné aplikovať a to z dôvodu, že do pôsobnosti tohto zákona patria iba právne
vzťahy založené na nesprávnom úradnom postupe alebo nezákonnom rozhodnutí štátu alebo orgánu
územnej samosprávy, pričom výslovne v §9 zákona č. 514/2003 Z.z. je vylúčená zodpovednosť štátu

v dôsledku nesprávneho zákonodarného a legislatívne procesu, tunajší súd analogicky na vec aplikoval
iba ustanovenie § 4 písm. e) zákona č. 513/2003 Z.z., ktoré upravuje okruh štátnych orgánov, ktoré
sú oprávnené konať v mene SR pri vzniku zodpovednosti za škodu a to poukazujúc na povinnosť
vnútroštátneho súdu rešpektovať princípy rovnocennosti a účinnosti. V danej právnej veci je nevyhnutné
konštatovať, že z judikatúry Súdneho dvora EÚ ako aj z princípov, na ktorých je založené právo EÚ

vyplýva, že členský štát zodpovedá za nesprávnu transpozíciu smernice do jeho vnútroštátneho práva,
a preto pasívna vecná legitimácia, vyplývajúca z hmotného práva, svedčí v danej právnej veci práve
Slovenskej republike ako členskému štátu, ktorý porušil povinnosti vyplývajúce z práva EÚ. V mene
štátu je oprávnené v danej veci konať Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj
HasičskýazáchrannýzborSR,ktorébologarantomprávnejúpravyvykonanejzákonomč.315/2001Z.z.

32. Ďalšia námietka žalovaného spočívala v tom, že na štátnu službu hasičov sa predmetná Smernica
nevzťahuje, pretože činnosti, ktoré vykonávajú príslušníci Hasičského a záchranného zboru je možné
subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS.
S týmto tvrdením žalovaného sa tunajší súd nestotožňuje, pričom poukazuje na judikatúru Súdneho

dvora, ktorý sa predmetnou otázkou zaoberal v rozhodnutiach vo veciach Fuß (C-429/09), Pfeiffer
(C-397/01 až C-403/01), Personalrat der Feuerwehr Hamburg (C-52/04). V tejto súvislosti je potrebné
upriamiť pozornosť na znenie čl.1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES, ktorý definuje rozsah pôsobnosti
predmetnej smernice a to tak, že táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné
a súkromné v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18

a 19 tejto smernice. Smernica 89/391/EHS upravuje svoju pôsobnosť v ustanovení čl. 2 ods. 1 tak,
že sa uplatňuje na všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo,
obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.), pričom ods. 2, prvá veta smernice
89/391/EHS ustanovuje, že predmetná smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozporecharakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napr. v oblasti služieb civilnej
ochrany. Poukazujúc na zámer predmetnej smernice 89/391/EHS je nevyhnutné konštatovať, že táto
nevylučuje z pôsobnosti všetky služby civilnej ochrany, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb

ako uviedol aj žalobca vo svojom vyjadrení, a teda sa neuplatní len v prípadoch, ak nastane určitá
vážna - kritická situácia, pri ktorej sa vyžaduje zabezpečiť ochranu zdravia, verejnej bezpečnosti a ak by
za takejto situácie uplatňovaním všetkých povinností, vyplývajúcich zo smernice, došlo k obmedzeniu
alebo ohrozeniu možnosti zabezpečiť uvedené činnosti. Jedná sa však o výnimočné situácie, a teda
nejde o automatické vylúčenie všetkých vzťahov v rámci civilnej ochrany, ktoré majú byť chránené

predmetnou smernicou a v rámci ktorých taktiež má dôjsť k ochrane zdravia zamestnancov. Služobná
činnosť žalobcu ako hasiča, tak na základe vyššie uvedených záverov patrí do pôsobnosti Smernice.
Nemenej významnou skutočnosťou v predmetnej veci je to, že Súdny dvor Európskej únie už vo
vzťahu k tejto problematike zaujal stanovisko a to v rozhodnutí G. Fuß, kde výslovne uviedol, že
z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči. V bode 33 predmetného rozsudku Súdny
dvor konštatuje, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s

osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou
určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť
stanoviť 48- hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne
stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto smernice do
vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť

hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého
pracovníka (rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeifferai., C-397/01, body 98 a 100, ako aj G.Fuß, C-429/09,
body 33 - 35 a 38). Otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti
pracovníkov (lekárov, hasičov) taktiež zodpovedal Súdny dvor v rozsudku G.Fuß (C-429/09 týkajúci sa
hasičov), J.Vorel (C-437/05 týkajúci sa lekárov) a Pfeiffer (C-397/01 týkajúci sa lekárskych záchranárov),

pričom dospel k záveru, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť týždenného pracovného času v
spojení s ďalším "riadnym" pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas
a rovnako túto pracovnú pohotovosť je nevyhnutné považovať za pracovný čas, ak je zamestnanec
povinný byť na pracovisku. Súdny dvor EÚ v rozhodnutí G.Fuß taktiež konštatoval, že právo Únie bráni
vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa

obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6
písm. b) uvedenej smernice (bod 25 rozsudku G. Fuß C-429/09). Zároveň vyslovil aj to, že členské štáty
nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES tak, že uplatnenie
tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu
hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Vyslovil, že čl. 6

písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo
uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky Pfeiffera a i., už citovaný, body 103 až 106, ako
aj Fuß, body 56 až 59). V bode 38 je uvedené, že za týchto podmienok má pracovník, ako je G. Fuß,
ktorého v zásahovej službe zamestnáva Stadt Halle, právo sa priamo dovolávať ustanovení čl. 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva na

priemerný pracovný čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia. Z jednotlivých častí
rozhodnutí Súdneho dvora, na ktoré tunajší súd poukázal je zrejmé, že na žalobcu sa ustanovenie čl.6
písm. b) Smernice vzťahuje, a teda jeho maximálny týždenný pracovný čas nemôže prekročiť 48 hodín,
pričom do tohto služobného času je nevyhnutné započítavať aj služobnú pohotovosť žalobcu, ktorá
automaticky nasleduje po 16-hodinovej službe v trvaní ďalších 8 hodín a ktorú žalovaný do týždenného

pracovného času nezapočítava, čo vyplýva jednak z vyjadrení oboch strán sporu ale zároveň aj zo
samotného zákona č.315/2001 Z.z., ktorý § 86 rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na
ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie vyplýva z §
122 ods. 3 zákona o HaZZ, pretože ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu výjazdu,
až takéto vykonávanie je štátnou službou. Podľa citovanej smernice je pracovný čas aj čas pracovnej

pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorej je pracovník fyzicky prítomný na pracovisku a 48-
hodinová hranica pre priemerný týždenný pracovný čas zahŕňa nadčasy aj pracovnú pohotovosť. Zákon
č.315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu
časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi služobný pracovný čas tak, že
tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b) smernice.

33. Vo vzťahu k námietke žalovaného, v ktorej poukazuje na čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES,
tunajší súd konštatuje, že smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6
(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. V tejto súvislostije nevyhnutné si uvedomiť, že na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné,
aby bolo prevzaté do právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona č. 315/2001 Z.z. nevyplýva,
že by SR uvedené ustanovenie ako aj ustanovenie čl. 6 písm. b) Smernice prevzala do vnútroštátneho

poriadku, a teda, že by maximálny týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci
referenčného obdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia smernicou stanovených podmienok, aj v dlhšom
období. Keďže Slovenská republika neprevzala v žiadnom svojom ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z.
ani inom zákone, upravujúcom právne postavenie príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, články
smernice o stanovení maximálneho týždenného pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že by

prevzala, resp. že by do právneho poriadku SR boli transponované ustanovenia smernice o možnosti
určenia referenčného obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval.
Ustanovenia § 86 zákona č. 315/2001 Z.z. sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času,
avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice.
Vzhľadom na uvedené, námietka žalovaného o zisťovaní splnenia podmienok v rámci referenčného
obdobia bola nedôvodná, nakoľko ustanovenie o referenčnom období, súvisiacom s maximálnou

výmerou týždenného pracovného času, taktiež nebolo do právneho poriadku SR riadne prevzaté, a preto
sa žalovaný nemôže dovolávať jeho aplikácie.

34. Súd sa okrem toho nestotožňuje ani so záverom žalovaného, že článok 17 ods. 1 Smernice
2003/88/ES umožňuje odklon od článku 6 Smernice 2003/88/ES v prípade príslušníkov Hasičského a

záchranného zboru. Tento článok sa vzťahuje sa len na a) vrcholových riadiacich pracovníkov alebo
iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania, b) rodinných pracovníkov alebo c) pracovníkov
slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách. Pracovníkov protipožiarnej
službyaslužbycivilnejochranysatýkačlánok17ods.3Smernice2003/88/ES,ktorýneumožňujeodklon
od článku 6 Smernice 2003/88/ES).

35. Poukazujúc na judikatúru Súdneho dvora EÚ, z ktorej jednoznačne vyplýva, že Smernica 2003/88/
ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne
a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám,
má tunajší súd za jednoznačne splnené predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú

porušením práva Únie, keďže v danej veci došlo k porušeniu práva žalobcu na oddych, zabezpečený
ustanovením maximálneho týždenného pracovného času v trvaní 48 hodín, ktoré vyplýva z ustanovenia
čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, ktoré má priamy účinok, keďže je dostatočne jasné a určené a
jeho cieľom bolo priznať jednotlivcovi práva, z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že išlo o porušenie
dostatočne závažné a medzi týmto porušením a spôsobenou škodou jednotlivcovi existuje priama

príčinná súvislosť.

36. Čo sa týka námietky žalovaného, že žalobca nevykonal úkony, ktorým by upozornil zamestnávateľa
na porušenie práva, resp. úkony, ktorými by namietal rozvrhnutie pracovného času, súd konštatuje,
že judikatúra Súdneho dvora EÚ, konkrétne rozsudky (C-429/09, C-445/06) takéto podmienky

neustanovujú, preto by bolo v rozpore so zásadou efektivity, aby žalovaný bol zvýhodnený oproti
žalobcovi,ktoréhoprávaboliporušené.Nemožnoochraňovaťžalovaného,ktorýporušilsvojepovinnosti,
vyplývajúce mu z komunitárneho práva a prenášať zodpovednosť na žalobcu, aby sa tento domáhal
odstránenia protiprávneho stavu najprv u zamestnávateľa, nakoľko uvedeným postupom nie je
podmieňované vyvodzovanie zodpovednosti fyzickej osoby voči členskému štátu za nesprávne

transponovanie smernice, ktoré priamo upravuje práva pre tieto fyzické osoby.

37. Keďže ako už bolo vyššie uvedené, súd mal za preukázané, že žalobca v priebehu takmer troch
rokov, za ktoré si uplatnil nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy, odpracoval 32-krát
vyšší počet hodín v rámci týždenného pracovného času ako bol maximálny týždenný pracovný čas

podľa čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, žalobca bol z uvedeného dôvodu ukrátený v nemajetkovej
sfére o čas odpočinku, ktorý mohol tráviť venovaním sa svojím koníčkom, resp. fyzicky a psychicky
regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva, súd aplikoval
ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu
do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka, keďže v dôsledku

konania, resp. nekonania žalovaného došlo k porušeniu práv žalobcu na súkromný a rodinný život ako
aj práva na ochranu zdravia (právo na odpočinok), pričom pri stanovení konkrétnej výšky náhrady súd
prihliadal na kritéria stanovené zákonom a rozhodovacou činnosťou súdov.38. Súd konštatuje, že nemajetková ujma žalobcovi nevznikla tým, že pracovná pohotovosť je
ohodnotená nižšie ako výkon v rámci pracovného času (Smernica uvedené nerieši), ale tým, že v
dôsledku vnútroštátnej úpravy musel reálne fyzicky odpracovať viac, ako by bol povinný v tom prípade,

akbybolaSmernicaprebratádozákonasprávne.Akékoľvekmatematickévýpočtyvychádzajúcezvýšky
mzdy, resp. doplatku peňažnej náhrady, by preto neboli pre súd tým správnym meradlom pre stanovenie
výšky nároku. Pre rozhodnutie súdu bol dôležitý rozsudok ESD vo veci C 429/09 G. Fus a jednoznačné
znenie Smernice, z ktorých vyplynula povinnosť žalovaného k náhrade škody ako nemajetkovej ujmy,
ktorá žalobcovi vznikla.

39. Vo vzťahu k samotnej výške náhrady súd konštatuje, že zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, pričom samotná výška závisí od
úvahysúduaodposúdeniazávažnostivzniknutejujmy,dĺžkyčasu,poktorúdochádzalokprotiprávnemu
konaniu, intenzity zásahu, vniknutých dôsledkov ako aj od posúdenia špecifických okolnosti, toho
ktorého prípadu. V predmetnej právnej veci z výsluchu žalobcu vyplynulo, že tento vykonáva namáhavú

pracovnú činnosť, ktorá si vyžaduje plne sústredenie ako aj využívanie fyzických a psychických síl,
v dôsledku čoho potrebuje dostatočný čas na regeneráciu, pričom tento čas je dlhodobo okliešťovaný,
nakoľko žalobcovi je nariaďovaný výkon služobných povinnosti nad maximálny, smernicou povolený,
limit týždenného pracovného času v trvaní 48 hodín. Z predloženého výpisu z dochádzkového systému
vyplýva, že za necelé 3 roky došlo u žalobcu 32-krát k prekročeniu týždenného pracovného času.

Z výsluchu žalobcu taktiež vyplývalo, že uvedené má vplyv na jeho voľnočasové aktivity, na ktoré mu
nezvyšuje takmer žiadny voľný čas, nakoľko žalobca sa snaží všetok voľný čas, ktorý mu zostáva
venovať rodine, keďže sa stará o svojho otca, ktorý je po infarkte a zároveň sa stará aj o svoje vnúčatá,
keďže jeho syn je toho času PN a to pre dvojitú zlomeninu nohy. Žalobca taktiež konštatoval, že vo
väčšine prípadov musí dať prednosť svojej práci pred svojou rodinou. Z výsluchu žalobcu bolo zrejmé,

že tento uvažuje o skončení štátnej služby a o odchode do dôchodku, keďže pri výkone svojej práce
nemá dostatok času na to, aby sa mohol venovať svojej rodine a voľnočasovým aktivitám. Poukazujúc
na uvedené okolnosti predmetného prípadu, na dlhodobé porušovanie práva žalobcu na dostatočný
oddych, rozsah v akom dochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času (32 x
za žalobcom uplatnené obdobie) ako aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými

súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka, z uvedených
dôvodov súd dospel k záveru, že žalobca má nárok na primeranú finančnú náhradu v sume 2.300,- Eur,
nakoľko porušením práva Únie bolo skutočne do jeho osobnostnej sféry zasiahnuté.

40. Ako už bolo konštatované, práca žalobcu ako hasiča je nielen náročná a riziková, ale aj

veľmi dôležitá, nakoľko v súčasnosti okrem požiarov zasahujú hasiči aj pri dopravných nehodách,
hromadných haváriách, živelných pohromách, úniku nebezpečných, rádioaktívnych látok, množstve
rôznychtechnickýchzásahovarôznychzáchrannýchprácach,pričomnezanedbateľnájeajichosvetová
činnosť ohľadom poučenia obyvateľstva a kontroly požiarneho zabezpečenia budov. O to viac sa javí
potreba, aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný život,

aby sa mohol venovať svojim záľubám, príp. aj aktivitám ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom
jeho povolania (v súvislosti s uvedeným porovnaj rozsudok Okresný súd Spišská Nová Ves sp.zn.
5C/49/2018 z 15. 10. 2019).

41. V prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcu zamietol, pretože žalobca nepreukázal, že by sa tento

zásah negatívne odrazil napr. v jeho medziľudských vzťahoch alebo že by mal dopad na jeho zdravotný
stav, a to konkrétne v období, za ktoré si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Súd v tomto
konkrétnom prípade prihliadol aj na fakt, že žalobca sa v období, za ktoré si uplatnil nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy, nemusel už venovať výchove svojich detí, nakoľko tieto boli už plnoleté. Vzhľadom
na žalobcom uvedené skutočnosti o jeho rodinných pomeroch (potreby zabezpečovania starostlivosti

o otca žalobcu a vnúčatá žalobcu) a rovnako aj s poukazom na to, že žalobca okrem nedostatku voľného
času na venovanie sa voľnočasovým aktivitám, neuvádzal žiadne ďalšie skutočnosti, ktoré by odôvodnili
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy nad sumu 2.300,- Eur, súd túto sumu považoval za primeranú.
Zohľadnil pri tom aj skutočnosť, v akom rozsahu je priznávaná výška nemajetkovej ujmy žalobcom v
obdobných súdnych sporoch.

42. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Poukazujúc
na dôvodovú správu k predmetnému ustanoveniu je možné priznať náhradu trov konania v plnej výške aj
v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške, keď výška nároku závisíod úvahy súdu ako je tomu aj v prejednávanej veci. Úvaha súdu sa teda týkala skutkových okolností,
ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia, nie čo do základu uplatneného nároku.
Odkazujúc na § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s článkom 3 ods. 1 a 2 Civilného

sporového poriadku, je v danom prípade potrebné priznať náhradu trov konania v plnej výška, avšak
zo sumy, ktorá bola súdom priznaná. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným
uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku postupom podľa § 262
Civilného sporového poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší

súd, písomne, v príslušnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol
založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a

čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania
môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť
a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.