Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, September 25, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/2/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4116226364
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Sluk
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:4116226364.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu N-ADOVA spol. s.r.o., Nitra, Krškanská 1, IČO:
31450296, zastúpeným Advokátskou kanceláriou JÁNSKY & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária,
Nitra, Štúrova 13, IČO: 47249650, proti žalovanému Mesto Nitra, Nitra, Štefánikova trieda 60, IČO:
00308307,zastúpenýmJUDr.MarekĎuran,advokát,Nitra,Štefánikova34,IČO:30788285,ozaplatenie
17.919,13 eura s príslušenstvom a zmluvnej pokuty s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Nitra

pod sp. zn. 15C/405/2016, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 24. marca 2022
sp. zn. 7Co/47/2020, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Nitre (ďalej aj „odvolací súd"), na odvolanie žalobcu, rozsudkom z 24. marca 2022 sp.
zn. 7Co/47/2020 potvrdil rozsudok Okresného súdu Nitra z 20. júna 2019 pod č. k. 15C/405/2016-413
o zamietnutí žaloby a náhrade trov konania, ako vecne správny aj keď z iných dôvodov (§ 387 ods. 1
CSP). Žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 1 CSP v spojení s
§ 262 ods. 1 CSP a § 255 CSP).
1.2. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav avšak z neho

nevyvodil správny právny záver o tom, že článok VI. bod 1. a článok VI. bod 19. nájomnej zmluvy zo
07. júna 2010 si navzájom odporujú, a preto ide o neplatný právny úkon. Odvolací súd posudzujúc
ustanovenia čl. III. bod 1. a čl. VI. bod 19. nájomnej zmluvy zo 07. júna 2010 dospel k záveru, že
zmluvné strany sa dohodli, že účinnosť nájomnej zmluvy nastane k 01. 10. 2010 za predpokladu, že
dôjde k odovzdaniu predmetu nájmu prenajímateľom, o čom sa spíše písomný protokol. Bolo potrebné
súhlasiť so žalovaným, že z dôvodu, že nikdy neprišlo k odovzdaniu a prevzatiu predmetu nájmu, nikdy

neprišlo k podpisu písomného protokolu o odovzdaní a prevzatí predmetu nájmu nájomcom, nenastal
zmluvne dohodnutý predpoklad k tomu, aby zmluva nadobudla účinky. Súd prvej inštancie v bode 24.
odôvodnenia rozsudku správne konštatoval, že právny predchodca žalovaného Mestské služby Nitra
ani žalovaný predmet nájmu nikdy neužívali. V bode 16. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej
inštancieuviedol,žeProtokoloodovzdaníaprevzatínehnuteľnostínebolnikdypodpísanýaniejemožné
z neho vychádzať. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že zmluvné strany boli povinné odovzdať a

prevziať predmet nájmu na základe písomného Protokolu o odovzdaní a prevzatí predmetu nájmu, a to
ku dňu účinnosti tejto zmluvy t. j. 1. 10. 2010 (čl. III. bod 1. nájomnej zmluvy). Čl. VI. bod 19. nájomnej
zmluvy upravuje situáciu, ak ku dňu 1. 10. 2010 nepríde k podpísaniu tohto protokolu. V takom prípade
sa zmluvné strany dohodli, že účinky zmluvy nastúpia až ku dňu podpísania protokolu. Je nesporné, že
protokol o odovzdaní a prevzatí predmetu nájmu nebol podpísaný právnym predchodcom žalovaného a
ani žalovaným a predmet nájmu títo neprevzali a ani neužívali. V konaní bolo podľa názoru odvolacieho

súdu preukázané, že žalobca reálne neodovzdal predmet nájmu žalovanému. Žalovaný resp. jeho
právny predchodca pre vytýkané nedostatky (nehnuteľnosti sa nachádzajú v dezolátnom stave) odmietolprotokol podpísať a predmet nájmu prevziať. Pretože zmluvnými stranami bol dohodnutý predpoklad
účinnosti zmluvy, a to podpísanie protokolu o odovzdaní a prevzatí predmetu nájmu k čomu nedošlo,
účinnosťnájomnejzmluvynenastala,pričomnatentozávernemalivplyvanistranamipodpísanédodatky

k nájomnej zmluve.
1.3. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v dôsledku
neúčinnosti zmluvy o nájme nemal žalovaný resp. jeho právny predchodca povinnosť platiť nájomné, a
to ani žalované nájomné za mesiac máj 2016. Pretože žalovaný ani jeho právny predchodca neporušil
svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy, nebol potom povinný zaplatiť ani zmluvnú pokutu, ktorú

žalobca v tomto konaní uplatnil v sume 25.249,69 eura s príslušenstvom. Z uvedených dôvodov odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
1.4. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie nepostupoval vo veci podľa ustanovenia § 181 ods.
2 CSP a vec predbežne právne neposúdil a porušil tak toto zákonné ustanovenie. Vzhľadom na to,
žalobca navrhol vydať medzitímny rozsudok, ktorým by súd určil, že nájomná zmluva zo 07. júna 2010
vrátane jej dodatkov 1-14 je platný a činný právny úkon. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca písomným

podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 25. októbra 2017 navrhol, aby súd prvej inštancie vydal
medzitýmny rozsudok, ktorým súd rozhodne, či tu je alebo nie je právo, od ktorého celkom alebo sčasti
závisí rozhodnutie vo veci samej.
1.4.1. Odvolací súd zaoberajúc sa týmto odvolacím dôvodom dospel k záveru, že nedodržaním postupu
súdom prvej inštancie uvedeným v ust. § 182 ods. 2 CSP nedošlo k takému závažnému porušeniu

súdneho konania, ktoré by malo za následok nesprávnosť konečného rozhodnutia súdu. Podľa názoru
odvolaciehosúdunedodržaniepostupupodľa§181ods.2CSPnijakýmspôsobomneobmedziložalobcu
pri realizácii jeho procesných práv v tomto konaní.
1.4.2. Predpokladom vydania medzitýmneho rozsudku je účelnosť. Vydanie medzitýmneho rozsudku
bude účelné spravidla vtedy, keď by si určenie výšky nároku vyžadovalo podrobné a časovo náročné

dokazovanie, pričom sa javí byť účelné v prvom rade ustálenie otázky opodstatnenosti uplatneného
nároku. Pokiaľ je súd toho názoru, že je základ alebo dôvod žaloby opodstatnený, t. j. je tu právo, od
ktorého celkom alebo sčasti závisí rozhodnutie vo veci samej, vydá medzitýmny rozsudok, v ktorého
výroku konštatuje, že uplatnený základ alebo dôvod žaloby je opodstatnený, a zároveň uvedie, že o
výške nároku rozhodne v konečnom rozsudku. Do právoplatnosti medzitýmneho rozsudku súd nemôže

konať o žalobou uplatnenom procesnom nároku. Po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku už súd
nemôže v konaní o výške nároku posudzovať otázky týkajúce sa základu nároku, pretože tomu bráni
prekážka právoplatne rozhodnutej veci (pozri § 230 CSP). Záporný medzitýmny rozsudok nie je možné
vydať, keďže pokiaľ súd dospeje k záveru, že základ nároku nie je opodstatnený, zamietne celú žalobu
a takýto rozsudok je už rozsudkom konečným (Komentár ASPI k ust. § 214 CSP).

1.4.3. Z obsahu odvolania podaného žalobcom vyplýva, že žalobca v ňom namietal aj nesprávny
procesný postup súdu prvej inštancie v tom, že napriek jeho návrhu na vydanie medzitímneho rozsudku,
ktorým by súd určil, že nájomná zmluva zo 07. júna 2010 vrátane jej dodatkov je platný a účinný
právny úkon, súd prvej inštancie o tomto návrhu žalobcu nerozhodol. Z ustanovenia § 214 CSP vyplýva
oprávnenie (možnosť nie povinnosť) súdu, ak je to účelné rozhodnúť o základe uplatneného nároku

medzitímnym rozsudkom. Ak súd z hľadiska účelnosti nezistí na takýto postup dôvod, rozhodne o nároku
uplatnenom žalobou s konečným rozsudkom. Súd prvej inštancie preto správne postupoval, keď riešil
otázku platnosti nájomnej zmluvy a jej dodatkov ako predbežnú otázku. Podľa názoru odvolacieho súdu
z hľadiska účelnosti nebolo potrebné rozhodovať o tejto otázke medzitímnym rozsudkom a súd prvej
inštancie svojím procesným postupom neporušil príslušné ustanovenia CSP.

1.5. Napokon odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie ani odvolací súd sa nezaoberal tvrdením
žalobcu, že dôvodom nepodpísania Protokolu zo strany žalovaného a odmietnutie prevzatia nájmu
žalovaným bolo tvrdenie žalovaného, že zmluvný záväzok založený nájomnou zmluvou zrušením
Mestských služieb na zriaďovateľa t. j. žalovaného neprešiel. Z dodatkov k nájomnej zmluve vrátane
dodatku č. 14 , ktorý bol podpísaný dňa 01. mája 2015 vyplýva, že tieto uzatváral právny predchodca

žalovaného Mestské služby, Nitra, pričom pred ich zrušením k podpísaniu Protokolu ani k reálnemu
odovzdaniu predmetu nájmu zo strany žalobcu nedošlo. Rovnako v konaní nebolo preukázané, že by
žalobca riadne splnil podmienky uvedené v čl. VI. bod 19. Nájomnej zmluvy a vytvoril tak podmienky
na nadobudnutie účinnosti nájomnej zmluvy. Napokon odvolací súd uviedol, že v súlade s ust. §
21 ods. 13 zák. č. 523/2004 Z. z. ak rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia zaniká

zrušením bez právneho nástupcu, práva a povinnosti prechádzajú dňom bezprostredne nasledujúcom
po dni zrušenia na zriaďovateľa, ak osobitný zákon neustanoví inak. Z výpisu z uznesení všeobecne
záväzných nariadení a ďalších rozhodnutí z 15. zasadania Mestského zastupiteľstva v Nitre, konaného
dňa 10. marca 2016 vyplýva, že uznesením č. 49/2016-MZ rozhodlo mestské zastupiteľstvo o zrušenípríspevkovej organizácie mesta Mestské služby Nitra, Tehelná 3, Nitra, IČO: 17643848, s účinnosťou
ku dňu 31. marca 2016 (č. l. 45 spisu). Mestské zastupiteľstvo zobralo na vedomie, že práva a
povinnosti príspevkovej organizácie uvedené v prílohe č. 1 k uzneseniu prešli ku dňu 31. marca 2016

na zriaďovateľa. Mestské zastupiteľstvo neurčilo právneho nástupcu pre prechod práv a povinností v
osobe nájomcu k záväzku založeného nájomnou zmluvou zo 07. júna 2010, ktorú nájomca (príspevková
organizácia) uzatvorila s obchodnou spoločnosťou N-ADOVA, spol. s.r.o., preto treba vychádzať z toho
záveru, že práva a povinnosti prešli na zriaďovateľa.
1.6. Odvolací súd sa v tomto konaní stotožnil s právnym záverom Krajského súdu v Nitre, ktorý

rozsudkom z 13. apríla 2021 č. k. 15Cob/132/2019-396 potvrdil rozsudok Okresného súdu v Nitre z 24.
júna2019č.k.23Cb/18/2018-329.VtomtokonanížalobcaSTAVDASs.r.o.sosídlomKrškanská1,Nitra,
na základe zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorú uzatvorila so spoločnosťou N-ADOVA, spol. s.r.o.,
so sídlom Krškanská 1, Nitra, uplatňoval voči Mestu Nitra, so sídlom v Nitre, Štefánikova 60, nárok na
zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 25.249,69 eura, pričom išlo o zaplatenie totožnej zmluvnej pokuty
ako v tomto konaní, a to za porušenie povinnosti žalovaného zaplatiť nájomné za mesiac máj 2016.

2. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, jeho prípustnosť odôvodnil v
zmysle § 420 písm. f) CSP a v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Navrhol zrušiť rozhodnutie odvolacieho
a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.
2.1. V dovolaní dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP ohľadom porušenia jeho práva na

spravodlivý proces vymedzil ako:
a/ prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý neoboznámil sporové strany s jeho iným právnym
názorom a neumožnil im sa k tomuto názoru vyjadriť. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie
aplikoval ustanovenie § 36 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ"),
b/ riadne neodôvodnil svoje závery ohľadom neúčinnosti zmluvy vo vzťahu ku konštatovaniu o

neodovzdaní a neprevzatí predmetu nájmu,
c/ nesprávne právne posúdil vec v zmysle § 36 OZ, ako aj v otázke zmluvnej pokuty.
2.2. V dovolaní dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP vymedzil konštatovaním ohľadne
nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom pri vyriešení týchto otázok, podľa dovolateľa
doposiaľ dovolacím súdom neriešených:

a/ neúčinnosti nájomnej zmluvy pre nesplnenie podmienky odovzdania predmetu nájmu prenajímateľom
nájomcovi,
b/ bezpodmienenosti nájomnej zmluvy (§ 36 ods. 3 OZ) v dôsledku účelového odmietnutia právneho
predchodcu žalovaného prevziať predmet nájmu,
c/ nároku žalobcu na zmluvnú pokutu v dôsledku porušenia zmluvnej povinnosti právneho predchodcu

žalovaného prevziať predmet nájmu,
d/povinnosti právneho predchodcu žalovaného platiť nájomné, keď predmet nájmu neužíval napriek
platnej a účinnej nájomnej zmluve.

3. Žalovanávovyjadreníuviedla,žeodvolacísúdvecsprávneprávneposúdil,keďvychádzalztoho,žek

odovzdaniu predmetu nájmu nedošlo, účinnosť nájomnej zmluvy nenastala, nároky uplatnené žalobcom
nie sú dôvodné, tvrdenia ohľadom porušenia práv na spravodlivý proces a vydania prekvapivého
rozhodnutia odvolacím súdom, nemožno považovať za dôvodné, navrhla preto dovolanie žalobcu
zamietnuť.

4. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427
ods. 1 CSP) žalobca zastúpený v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorého neprospech bolo
napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,
že dovolanie treba odmietnuť. Na odôvodnenie uvedeného záveru dovolací súd uvádza nasledovné:

5. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.

6. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným
spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade

je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných
prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a
slobôd.7. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním" a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia

inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z
akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.

8. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými

podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže
byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho;
namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.

9. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na

opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom
sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho
konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu.

10. Dovolací súd považuje za prospešné opakovane pripomínať, že dovolanie nepredstavuje opravný
prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci.
Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je
oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je
oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho

súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, nie je súdom skutkovým, je
súdom úlohy, ktorého súvisia so zabezpečením zjednotenia rozhodovacej praxe najvyššej súdnej
autority všeobecného súdnictva a tvorby judikatúry. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať
revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie ani prieskumu nimi vykonaného
dokazovania. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy

prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný
skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v
prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov.
I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie
je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní, (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,

porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), avšak len pri dovolacom dôvode (vade zmätočnosti) v zmysle §
420 písm. f) CSP, nie pri dovolacom dôvode v zmysle § 421 ods. 1 CSP.

11. V dôsledku viazanosti dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) dovolací súd neprejednáva (ex officio)
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatnený dovolací dôvod; ide o posilnenie
dispozičného princípu v dovolacom konaní (deetatizáciu dovolania), pri plnom rešpektovaní autonómie
a zodpovednosti dovolateľa, pri rozhodovaní o tom, či podá dovolanie, aký dovolací dôvod uplatní a
akým spôsobom ho vymedzí. S tým súvisí aj procesná pasivita dovolacieho súdu, ktorý pri prípadných

vadách dovolania tieto pri riadnom zastúpení dovolateľa nenapráva.

12. Dovolací súd konštatuje aj to, že dovolacie konanie má od účinnosti Civilného sporového poriadku
povahu typického „advokátskeho procesu", a to nielen vzhľadom na znenie sporového poriadku.
Spracovaniu dovolania a celkovej kvalite zastupovania dovolateľa musí advokát, dovolateľ, ktorý má

vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, ale aj zamestnanec dovolateľa, ktorý je právnická osoba
nevyhnutne venovať zvýšenú pozornosť. Dovolací proces je v porovnaní s predchádzajúcou právnou
úpravou podstatne rigoróznejší a odborne náročnejší. Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania je
teda podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§ 431 až
§ 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.

Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania,
nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému preskúmaniu v
dovolacom konaní.13. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá
dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447
písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť

dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení
s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatnený dovolací dôvod.

14. Žalobca vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého

dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa
konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
14.1. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani

právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym

poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.
14.2. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3Cdo/41/2017,

3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto cez prizmu v dovolaní uplatnených
dovolacích námietok skúmal, či došlo k dovolateľom namietanej procesnej vade.
14.3. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú
a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

14.4. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a
ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených
so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu,

právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v
konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

15. Žalobca vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namieta prekvapivosť
rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý neoboznámil sporové strany s jeho iným právnym názorom pri
aplikácii ustanovenia § 36 OZ, ktoré ustanovenie nebolo pri doterajšom rozhodovaní aplikované;
namieta nesprávne právne posúdenie veci pri aplikácii ustanovenia § 36 OZ a posúdení vzniku nároku
na zmluvnú pokutu; nedostatočné zdôvodnenie záveru o neúčinnosti nájomnej zmluvy v dôsledku

neodovzdania a neprevzatia predmetu nájmu.
15.1. V posudzovanom prípade podľa názoru dovolacieho súdu obsah spisu nedáva podklad pre záver,
že odvolací súd by svojím postupom založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP
z hľadiska vydania prekvapivého rozhodnutia odvolacím súdom. Práva vo všeobecnosti vznikajú zo
zákonaalebozozmluvy(zprávnychúkonov).Odvolacísúdsvojrozhodnýprávnyzáveronenadobudnutí

účinnosti nájomnej zmluvy posudzoval z aspektu uzavretej písomnej nájomnej zmluvy (jej konkrétnych
ustanovení) vychádzajúc z obsahu dohodnutých vzájomných práv a povinností, teda na základe
dvojstrannéhokonsenzuálnehoprávnehoúkonu,akoprejavuslobodnejvôleúčastníkovneodporujúceho
kogentnej právnej úprave, čo je situácia zjavne odlišná od tej, kedy konkrétne práva a povinnosti
účastníkov vznikajú, zanikajú alebo sa menia priamo zo zákona, teda právnej normy, ako všeobecne

záväzného pravidla správania sa vydaného štátom stanovenej a uznanej forme. Dovolateľ v dovolaní
vyvodzuje prekvapivosť len s odvolaním sa na právo vyplývajúce z hmotnoprávneho ustanovenia
Občianskeho zákonníka (§ 36), čo nezodpovedá okolnostiam tohto prípadu, ide zjavne o nepriliehavú i
nepresnú argumentáciu, čo činní neopodstatnenosť takej dovolacej námietky i pre jej rozpor s tým, čoje obsahom súdneho spisu. Iná (odlišná) interpretácia (právny výklad) obsahu tej istej nájomnej zmluvy
súdom prvej inštancie a odvolacím súdu nezakladá prvok prekvapivosti, lebo v danom prípade bola
nájomná zmluva dôkazným prostriedkom, ktorý v spore predložil žalobca, a ku ktorému sa v konaní pred

súdomprvejinštanciepoprávnejaskutkovejstránkevyjadrili(malimožnosťvyjadriť)obesporovéstrany.
15.2. Žalobca vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namieta správnosť
právneho posúdenia veci odvolacím súdom v otázke (ne)nadobudnutia účinnosti nájomnej zmluvy a
nároku na zmluvnú pokutu. Dovolací súd k tomu uvádza, že už podľa predchádzajúcej procesnej
úpravy dospel najvyšší súd k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje

právnym posúdením veci (viď R 54/2012 a tiež 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011,
4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 7Cdo/26/2010, 8ECdo/170/2014). Podľa právneho názoru najvyššieho
súdu nie je ani v súčasnosti (po 1. júli 2016) žiadny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného
chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci (nesprávneho vyriešenia niektorej právnej
otázky súdom) na možnosť strany civilného sporového konania uskutočňovať jej patriace procesné
oprávnenia. Na tom, že ani prípadné nesprávne právne posúdenie veci nezakladá dovolateľom

tvrdenú vadu zmätočnosti, zotrval aj judikát R 24/2017 a tiež viaceré rozhodnutia najvyššieho
súdu (lCdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017,
8Cdo/76/2018, 9Cdo/86/2020). V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 6. marca
2019 sp. zn. I. ÚS 61/2019 aj v právnych veciach, na ktoré sa vzťahuje CSP, je opodstatnený názor,
podľa ktorého nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP.

Skutočnosť, že dovolateľ má odlišný právny názor než konajúci odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá
ním tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP. Sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu
alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu či kritika jeho prístupu zvoleného
pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 420 písm. f) CSP
(9Cdo/248/2021, 9Cdo/73/2020, 9Cdo/121/2020). Napokon k dovolacej námietke o nedostatočnom

odôvodnení záveru o neúčinnosti nájomnej zmluvy v dôsledku neodovzdania a neprevzatia predmetu
nájmu odvolacím súdom je potrebné uviesť, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne
relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania v zmysle § 420
písm. f) CSP nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s

právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Podľa názoru dovolacieho súdu
dovolateľ v tomto dovolacom konaní náležite nevníma a dôsledne nerozlišuje medzi nedostatočným
odôvodnením rozhodnutia a v rozhodnutí uvedeným nesprávnym právnym posúdením veci, dôsledkom
toho je, že vada odôvodnenia je ním vymedzená dôvodmi, ktoré zakladajú podľa neho správne právne

posúdenie veci, čím by prichádzalo do úvahy vymedzenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods.
1 CSP, nie však v zmysle § 420 písm. f) CSP. Podľa dovolacieho súdu, odvolací súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu (vrátane záveru ohľadom
neúčinnosti nájomnej zmluvy); jeho postup nemožno považovať za neodôvodnený, či rozporuplný. Tým
nie je dotknutá otázka (ne)správneho právneho posúdenia veci, ktorou sa dovolací súd pri uplatnenom

dovolacom dôvode v zmysle § 420 písm. f) CSP nemá možnosť zaoberať.

16. Na základe vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa §
420 písm. f) CSP prípustné, preto ho v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.

17. Dovolateľvdovolaníuplatnildovolacídôvodyvzmysle§421ods.1písm.b)CSP,avšakhozákonom
požadovaným spôsobom obsahovo náležite nevymedzil.
17.1. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
17.2. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného
skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach
účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu
predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne

posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa
právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne
vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávne právne posúdenie veci
nemožno preto vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu. Ani sama polemikas rozhodnutím odvolacieho súdu alebo jednoduché spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú
kritériám uvedeným v § 432 ods. 2 CSP.

17.3. Okrem toho nevyhnutným predpokladom, aby dovolací súd mohol posúdiť prípustnosť dovolania
v zmysle § 421 ods. 1 CSP je, že dovolateľ uvedie právnu (nie skutkovú) otázku, ktorú odvolací súd
riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Otázka relevantná v zmysle § 421
ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní a to jasným, určitým a zrozumiteľným
spôsobom. Inak dovolací súd nemá možnosť posúdiť, či ide skutočne o právnu otázku, či ide o právnu

otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a či sú splnené osobitné podmienky uvedené
v jednotlivých prípadoch, v ktorých citované ustanovenie dovolanie pripúšťa.
17.4. V danom prípade žalobca vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1
písm. b) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. V

dovolaní,ktoréhoprípustnosťsavyvodzujez§421ods.1písm.b)CSP,bymaldovolateľa/konkretizovať
právnu otázku riešenú odvolacím súdom, b/ uviesť, ako ju riešil odvolací súd, c/ dôvodiť, že právna
otázka v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená a d/ uviesť, ako by mala byť táto
otázka správne riešená. Dovolateľ uvedeným spôsobom dovolací dôvod nevymedzil. Dovolateľ nesplnil
podmienku konkretizácie právnej otázky riešenej odvolacím súdom pokiaľ ide o dovolateľom položené

otázky:
- o bezpodmienenosti nájomnej zmluvy (§ 36 ods. 3 OZ) v dôsledku účelového odmietnutia právneho
predchodcu žalovaného prevziať predmet nájmu; lebo odvolací súd nedospel k zisteniu o účelovom
neprevzatí predmetu nájmu právnym predchodcom žalobcu.
- o nároku žalobcu na zmluvnú pokutu v dôsledku porušenia zmluvnej povinnosti právnym predchodcom

žalovaného prevziať predmet nájmu; lebo odvolací súd vychádzal z toho, že účinnosť nájomnej zmluvy
nenastala, preto nemohlo dôjsť k porušeniu z nej vyplývajúcej povinnosti zakladajúcej vznik nároku na
zmluvnú pokutu.
- povinnosti právneho predchodcu žalovaného platiť nájomné, keď predmet nájmu neužíval napriek
platnej a účinnej nájomnej zmluve; lebo odvolací súd vychádzal zo zistenia, že prenajímateľ zmluvne

dohodnutým spôsobom neodovzdal predmet nájmu nájomcovi, ten ho nemal možnosť užívať a pokiaľ
nebola nájomná zmluva účinná nebolo možné z nej vyvodiť zmluvnú povinnosť platiť dohodnuté
nájomné. Uvedené znamená, že dovolateľom formulované otázky stoja mimo skutkového a právneho
rámca rozhodnutia odvolacieho súdu, ide o otázky, ktoré odvolací súd neriešil, a na ktorých nezaložil
svoje rozhodnutie; pre daný spor ich možno označiť za otázky akademické. Dovolateľ formuláciou

otázok v podstate namieta, že súd nesprávne ustálil rozhodnú skutkovú okolnosť, keď vychádzal z
toho, že prenajímateľ zmluvne dohodnutým spôsobom neodovzdal nájomcovi predmet nájmu, s čím
nájomná zmluva spájala nenadobudnutie jej účinnosti, a teda neaktiváciu vzájomných záväzkových
práv a povinností, napríklad práva (možnosti) užívať vec, povinnosť platiť nájomné, práva na zmluvnú
pokutu v dôsledku porušenia zmluvy. Odlišnosťou skutkových otázok však nemožno úspešne vymedziť

nesprávnosť právneho posúdenia veci, lebo zmena rozhodných skutkových okolností sama osebe môže
viesť k inému právnemu posúdeniu veci. Dovolateľovi sa relevantným spôsobom nepodarilo spochybniť
právne závery dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. Otázku ohľadom (ne)účinnosti
nájomnej zmluvy odvolací súd riešil na základe interpretácie konkrétnych ustanovení nájomnej zmluvy,
ide tu o záväzkovo právny vzťah, obsah ktorého bol individuálne dohodnutý konsenzuálne prejavenou

vôľousubjektovsúkromnéhopráva.Nešlotuoprípadvýkladuzákona(právnejnormy)odvolacímsúdom.
Pokiaľ dovolateľ nekonkretizoval takú právnu otázku, ktorú riešil odvolací súd, objektívne nemohol splniť
ani ďalšie podmienky a - uviesť, ako ju riešil odvolací súd, - naplniť podmienku o opodstatnenosti
tvrdenia, že právna otázka v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená a - ani uviesť
to, ako by mala byť táto otázka správne riešená.

17.5. V dovolaní žalobca, spĺňajúci podmienku zastúpenia kvalifikovaným právnym zástupcom v zmysle
§ 429 ods. 1 CSP, síce označil dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP avšak, ako
je z vyššie uvedeného zrejmé, ho nevymedzil náležitým zákonu zodpovedajúcim spôsobom (§ 432
CSP). Dovolací súd uvádza, že vymedzenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP
nezodpovedá právnej úprave. Ex officio ingerencia dovolacieho súdu majúca za následok reštauráciu

dovolacieho dôvodu s novým vymedzením jeho obsahu, patričným komentárom i hľadaním a označením
vhodnej judikatúry dovolacieho súdu, by mohla byť neprípustným súdnym zásahom narúšajúcim samú
materiálnu podstatu spravodlivého súdneho procesu, najmä princípu rovnosti (vrátane „rovností zbraní")
a kontradiktórnosti civilného sporového konania. Z uvedeného plynie, že dovolací súd nemôže svojerozhodnutie založiť na vlastných domnienkach alebo predpokladoch, nemôže nahradzovať kvalifikovaný
servis poskytovaný právnym zástupcom, lebo vymedzenie predmetu a rozsahu dovolania patrí do
výlučnej sféry dovolateľky (porovnaj IV. ÚS 372/2020). Dovolací súd sa pokúsil autenticky porozumieť

dovolateľovi - jeho textu ako celku, ale na druhej strane, nemožno dotvárať vec na úkor procesnej
protistrany. Má ísť o dialóg, ale nie o právnu pomoc. Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať", čo povedal
dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu uplatneného dovolacieho dôvodu (porovnaj III.
ÚS 223/2021).
17.6. Cieľom pravidiel týkajúcich sa prípustnosti dovolania je zaistiť riadny výkon spravodlivosti a

zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté
osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Posúdenie splnenia zákonných
predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru
o porušení práv dovolateľov v prípade, ak bolo toto posúdenie vykonané v súlade so zákonom.
Ústavný súd v uznesení sp. zn.: I. ÚS 215/2022-15 zo 14. apríla 2022, bod 15. odôvodnenia (tiež
I. ÚS 214/2022-14 zo 14. apríla 2022 bod 20.) k odmietnutiu dovolania pre nesplnenie náležitostí

zadefinovaniadôvoduprípustnostimimoriadnehoopravnéhoprostriedkuuviedol,žeajkeďjehosúčasná
judikatúra uprednostňuje materiálny prístup k vymedzeniu dovolacích dôvodov zo strany najvyššieho
súdu (I. ÚS 336/2019, IV. ÚS 479/2021), dovolací súd si bez náležitého vymedzenia právnej otázky
dovolateľom nemôže túto otázku vyabstrahovať z dovolania sám (II. ÚS 291/2021). Ústavne konformné
riešenie vyžaduje, „aby právna otázka z dovolania jasne vyčnievala a takisto, aby z dovolania vyčnievalo

aj právne posúdenie veci, ktoré pokladá dovolateľ za nesprávne s uvedením toho, v čom má spočívať
táto nesprávnosť..." Sťažovateľ, resp. jeho advokát „preto musí pripraviť jasné, vecné a zmysluplné
vymedzenie namietaného nesprávneho právneho posúdenia spornej právnej otázky" (I. ÚS 115/2020).

18. Z uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie žalobcu, ktorým prípadne mienil namietať nesprávne

právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 CSP (resp. v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP)
odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie, v ktorom dovolací dôvod nie je vymedzený spôsobom
uvedeným v § 431 až § 435 CSP.

19. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 CSP tak, že

žalovanému priznal nárok na ich plnú náhradu, pretože výsledok dovolacieho konania obdobný jeho
zastaveniu z procesného hľadiska zavinil žalobca (§ 256 ods. 1 CSP).

20. Toto uznesenie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.