Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, December 17, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/156/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6623202482
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kolcun
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6623202482.3

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: MUDr. S. K., nar. XX. XX. XXXX, G., J.S. N.
XXX/XX, právne zastúpený LOVÁSZ LEGAL s.r.o., Bratislava, Železničiarska 18, IČO: 54 626 048,
proti žalovanému: MONTESSORI KOLIBRÍK, Občianske združenie, odborová organizácia a organizácia
zamestnávateľov, Lučenec, Ulica Martina Rázusa 1719/47, IČO: 50 384 724, právne zastúpený Okenica
& Co. s. r. o., Bratislava, Pražská 11, IČO: 36 866 512, v konaní o návrhu žalobcu na nariadenie

neodkladného opatrenia, vedenom na Okresom súde Lučenec sp. zn. 12C/44/2023, o dovolaní žalobcu
proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 24. júna 2024 sp. zn. 17Co/55/2024, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 24. júna 2024 sp. zn. 17Co/55/2024 a uznesenie
Okresného súdu Lučenec z 26. júla 2024 č. k.: 12C/44/2023-218 v spojení s uznesením Okresného
súdu Lučenec z 24. septembra 2024 č. k. 12C/44/2023-254 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému
súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdLučenec(ďalejlen„súdprvejinštancie“)uznesenímč.k.12C/44/2023-30zodňa24.júla
2023 uložil žalovanému povinnosť zdržať sa konania, ktoré by malo za následok prijatie a poskytovanie
predškolského vzdelávania alebo akýchkoľvek aktivít maloletej X. K. v Detskom centre Montessori
Kolibrík, ktorého zriaďovateľom je žalovaný (I. výrok); (vo zvyšnej časti) návrh žalobcu na nariadenie
neodkladného opatrenia, ktorým sa domáhal uložiť žalovanému povinnosť odstrániť fotografie maloletej

X. K.H., ktoré boli zverejnené na sociálnej sieti Facebook prostredníctvom užívateľského účtu s názvom
"Montessori Kolibrík, občianske združenie":
a/ dňa 06. 06. 2023 o 13:32 hod., fotografia pod odkazom: E.:/..P..U.?P..XXXXXXXXXXXXXXX;
b/ dňa 09. 05. 2023 o 10:59 hod., fotografia pod odkazom: E.:/..P..U.?P..XXXXXXXXXXXXXXX;
c/ dňa 09. 05. 2023 o 10:59 hod., fotkografia pod odkazom: E.:/..P..U.?P..XXXXXXXXXXXXXXX, a to do
3 dní od vykonateľnosti uznesenia a ktorým sa domáhal uložiť žalovanému povinnosť zdržať sa konania,

ktoré by malo za následok zverejňovanie fotografií maloletej X. K. na akejkoľvek sociálnej sieti alebo na
webovej stránke zariadenia Detské centrum Montessori Kolibrík www.montekolibrik.sk zamietol (II. a III.
výrok) a vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania (IV. výrok).
1.2. Súd prvej inštancie mal na základe listín predložených žalobcom osvedčené nasledovné
skutočnosti. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. 39P/176/2021-233 zo dňa 29. 09. 2022 bola
schválená rodičovská dohoda ohľadne maloletej X. K., v zmysle ktorej bola maloletá zverená do osobnej

starostlivosti matky maloletej MUDr. E. A. a otcovi - žalobcovi bolo určené výživné a bol upravený styk s
maloletou. Dňa 16. 03. 2023 matka maloletej MUDr. E. A. udelila Detskému centru Montessori Kolibrík,
M. Rázusa 47, Lučenec, súhlas so spracovaním osobných údajov maloletej X. K., nar. XX. XX. XXXX,
okrem spracovania fotografií na účely dokumentácie a propagácie činnosti občianskeho združenia, ich
zverejnenia na oficiálnej webovej stránke občianskeho združenia a na Facebookom profile ako aj na
nástenke občianskeho združenia, taktiež okrem publikovania menoslovu detí na webovej stránke a

v priestoroch materskej školy. Matka maloletej ako zákonný zástupca žalovanému dňa 16. 03. 2023
vyplnila aj „Dotazníček dieťaťa“. Z emailovej komunikácie matky maloletej MUDr. E. A. adresovanejžalobcovi zo dňa 27. 03. 2023 vyplynulo, že mu emailom oznámila, že sa s maloletou presťahovali
do X., na J. XX a že maloletá bude chodiť do škôlky Kolibrík, na Ulici Martina Rázusa 47, v Lučenci.
Žalobca predložil aj fotografie maloletej, ktoré sa nachádzajú na facebookovej stránke žalovaného.

Žalobca pritom nedal súhlas, aby maloletá dcéra bola v zariadení žalovaného, svoj nesúhlas oznámil
žalovanému. Z pripojeného spisu Okresného súdu Lučenec vedeného pod sp. zn. 17P/72/2023 vyplýva,
že prebieha konanie na zmenu styku žalobcu s maloletou X. K..
1.3. Vzhľadom na vyššie uvedené a s poukazom na ust. § 59 ods. 1, 4 a 7 a § 144a ods. 1 až 3 veta
prvá zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v platnom znení (ďalej aj „školský zákon“) mal súd prvej inštancie za to, že sú dané dôvody na
nariadenie neodkladného opatrenia v zmysle § 325 ods. 1, 2 písm. d) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v platnom znení (ďalej aj „CSP“) vzhľadom na nesúhlas žalobcu ako druhého rodiča
s umiestnením maloletej dcéry v Detskom centre Montessori Kolibrík. Vzhľadom na tento nesúhlas
mala matka maloletej postupovať v zmysle § 35 Zákona o rodine, ak chcela, aby maloletá navštevovala
predmetnú materskú školu, zariadenie žalovaného, teda podať návrh na súd na nahradenie súhlasu

druhého rodiča - žalobcu, aby maloletá mohla navštevovať zariadenie žalovaného. Podotkol, že v
takomto prípade je obvyklým postupom vzdelávacích zariadení v prípade nesúhlasu jedného z rodičov
podmienečné prijatie dieťaťa do vzdelávacieho zariadenia, do momentu kým vo veci nerozhodne súd.
Riadny výkon rodičovských práv a povinností predpokladá konsenzus rodičov vo veciach súvisiacich
s týmto výkonom. V prípade ich nezhody ohľadne podstatnej veci týkajúcej sa mal. dieťaťa rozhodne

na návrh jedného z nich súdu. Za takúto nezhodu medzi rodičmi možno nepochybne považovať aj
prípad, keď sa rodičia nedohodli o podaní žiadosti na predprimárne vzdelávanie maloletého dieťaťa. Je
nepochybné, že žalovaný v tomto smere pochybil a maloletú X. K. prijal do svojho zariadenia na plnenie
predprimárneho vzdelávania bez súhlasu žalobcu, t. j. v rozpore so školským zákonom (§ 144a ods. 1 a
3 veta prvá, podľa ktorých na podaniach týkajúcich sa výchovy a vzdelávania, o ktorých sa rozhoduje v

správnom konaní sa vyžaduje podpis oboch zákonných zástupcov dieťaťa a rozhodnutia, ktoré sa týkajú
výchovy a vzdelávania vydané podľa Správneho poriadku sa doručujú obom zákonným zástupcom
dieťaťa), nakoľko nebol daný súhlas obidvoch rodičov s umiestnením dieťaťa do tohto zariadenia, a
ani nebolo vydané rozhodnutie súdu, ktorý by tento stav konvalidovalo. Preto bolo namieste nariadenie
neodkladného opatrenia o uložení povinnosti žalovanému, aby sa zdržal konania, ktoré by malo za

následok prijatie a poskytovanie predškolského vzdelávania, alebo akýchkoľvek aktivít maloletej X. K. v
Detskom centre Montessori Kolibrík, ktorého zriaďovateľom je žalovaný.
1.4. Súd prvej inštancie mal za to, že nariadením neodkladného opatrenia uvedeného v I. výroku
napadnutého uznesenia možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami sporu, preto neuložil
povinnosť žalobcovi podať žalobu vo veci samej v zmysle § 336 ods. 1 CSP. Žalovaný po splnení

povinnosti uvedenej vo výroku I. by mal rozhodnutie o prijatí maloletej X. K. doručiť aj žalobcovi,
ktorý má možnosť podať opravný prostriedok voči jeho rozhodnutiu, resp. dieťa prijať podmienečne
a požiadať matku o doručenie rozhodnutia súdu v prípade, ak otec nedá súhlas s prijatím maloletej
do zariadenia žalovaného, ktorým by schválil za otca maloletej súhlas s umiestnením maloletej do
zariadenia žalovaného v zmysle § 35 Zákona o rodine.

1.5. Vo zvyšnej (vyššie uvedenej) časti týkajúcej sa ochrany osobnosti maloletej X. K. súd prvej inštancie
návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol, vzhľadom na nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu, nakoľko tento nie je osobou, do ktorej osobnostných práv bolo zasiahnuté, je ním
maloleté dieťa, ktoré však nie je stranou tohto sporu. S poukazom na ustanovenie § 27 Občianskeho
zákonníka a § 28, § 31 ods. 1 Zákona o rodine dodal, že žalobca môže v spore o ochranu osobnosti

maloletej vystupovať len ako jej zákonný zástupca.
1.6. O nároku strán sporu na náhradu trov konania o nariadenie neodkladného opatrenia pred začatím
konania vo veci samej súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP s
prihliadnutím na to, že každá zo strán sporu mala v spore úspech len čiastočný.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) uznesením zo dňa 24. júna 2024 sp.
zn. 17Co/55/2024 zmenil uznesenie súdu prvej inštancie v I. výroku tak, že návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia v časti, ktorou sa žalobca domáha uloženia povinnosti žalovanému zdržať
sa konania, ktoré by malo za následok prijatie a poskytovanie predškolského vzdelávania alebo
akýchkoľvek aktivít maloletej X. K. v Detskom centre Montessori Kolibrík, ktorého zriaďovateľom je

žalovaný, zamietol. (I. výrok) Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu
100% do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania. (II.
výrok)2.1. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vzhľadom na (širšie) okolnosti prípadu, kde do popredia
vystupuje spor rodičov, ktoré zariadenie má maloletá navštevovať (materskú školu v Bratislave, či
súkromné zariadenie, resp. materskú školu v Lučenci), aj keď žalobca neoznačil ako účastníka konania

matku maloletej a samotnú maloletú, hoci sa ich vec evidentne dotýka, ale formuloval návrh na
nariadenie neodkladného opatrenia ako návrh podaný v civilnej sporovej veci medzi ním a žalovaným,
bol Krajský súd v Banskej Bystrici (senát 17Co) názoru, že v skutočnosti nejde o civilnú sporovú
vec, civilný spor, ale o civilnú mimosporovú vec - konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloleté
dieťa, konkrétne vo veci nezhody rodičov o (podstatnej) veci súvisiacej s výkonom rodičovských práv a

povinností k mal. dieťaťu. Preto postúpil vec Krajskému súdu v Žiline ako miestne a funkčne príslušnému
na rozhodnutie o odvolaní subjektu označeného žalobcom (otcom maloletej) ako žalovaný. Krajský súd v
Žiline sa s názorom Krajského súdu v Banskej Bystrici nestotožnil, preto vyslovil nesúhlas s postúpením
veci a predložil spor o (funkčnú) príslušnosť na rozhodnutie spoločne nadriadenému súdu - Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky, ktorý uznesením sp. zn. 1Ndc/2/2024 zo dňa 30. 04. 2024 rozhodol tak, že
nesúhlas Krajského súdu v Žiline s postúpením veci Krajským súdom v Banskej Bystrici je dôvodný.

Toto rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že: „Z obsahu návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
vyplýva, že sa nejedná o konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, upravené v CMP, nakoľko
nevychádzazhmotnéhoprávarodinného,upravujúcehovzťahypodľaZákonaorodine.Žalobcasasporí
vo svojom mene so žalovaným o právo, vyplývajúce z občianskeho hmotného práva. Návrh smeruje voči
žalovanému ako inštitúcii, ktorá porušila zákonné povinnosti takým konaním, ktoré by malo za následok

prijatie a poskytovanie predškolského vzdelávania alebo akýchkoľvek aktivít maloletej dcéry žalobcu.
Maloleté dieťa a ani iná osoba predpokladaná ust. § 7 ods. 1 a 2 CMP preto nie sú účastníkmi konania.“
2.2. Medzi stranami sporu nebolo sporné právne postavenie žalovaného ako súkromnoprávneho
subjektu - občianskeho združenia. Detské centrum Montessori Kolibrík, ktorého je zriaďovateľom, nie
je zaradené do siete škôl a školských zariadení Slovenskej republiky, ktorých zoznam vedie ústredný

orgán štátnej správy aktuálne pod názvom Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej
republiky (ďalej aj „Ministerstvo školstva Slovenskej republiky“), nemá teda postavenie (súkromnej)
materskej školy podľa školského zákona, ktorý sa vzťahuje len na školy a školské zariadenia zaradené
do siete škôl a školských zariadení Slovenskej republiky, ktorých zoznam vedie Ministerstvo školstva
Slovenskej republiky. Nevzťahuje sa teda na iné subjekty, teda ani na zariadenie - Detské centrum

Montessori Kolibrík, ktoré nie je zaradené do siete škôl a školských zariadení, ani na jeho zriaďovateľa
- žalovaného a neupravuje teda jeho práva a povinnosti, ani práva a povinnosti rodičov dieťaťa, ktoré
bolo umiestnené v takomto zariadení. Odvolací súd súhlasí so žalovaným, že opačný záver súdu prvej
inštancie, že sa na žalovaného vzťahuje školský zákon a subsidiárne predpisy o správnom konaní je
nepreskúmateľný, nakoľko súd prvej inštancie nevysvetlil, z akého dôvodu sa aj na súkromné zariadenie

nezaradené do siete škôl a školských zariadení školský zákon aplikuje. Napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie teda trpí inou vadou, ktorá mohla mať (a aj mala) vplyv na nesprávne rozhodnutie vo veci.
Nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je totiž v zásade považované za vadu konania, ktorá
mohla mať vplyv na nesprávne rozhodnutie vo veci, len vo výnimočných, extrémnych prípadoch, kedy
rozhodnutie neobsahuje takmer žiadne odôvodnenie je považované za porušenie práva na spravodlivý

proces (v podrobnostiach odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR uverejnené v
Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod č. R 2/2022). Podľa § 43 ods. 2 CSP ak súd,
ktorému bol spor postúpený, s postúpením nesúhlasí, bezodkladne predloží súdny spis bez rozhodnutia
spoločne nadriadenému súdu na rozhodnutie o príslušnosti; ak ide o spor o miestnu príslušnosť, predloží
súdny spis svojmu nadriadenému súdu. Týmto rozhodnutím sú súdy viazané. V zmysle tohto zákonného

ustanovenia je Krajský súd v Banskej Bystrici viazaný uznesením NS SR sp. zn. 1Ndc/2/2024 zo dňa
30. 04. 2024, v zmysle ktorého je táto vec civilným sporom, v ktorom sa zákon o rodine neaplikuje,
aplikujú sa predpisy občianskeho hmotného práva, nakoľko žalobca sa sporí vo svojom mene so
žalovaným o právo vyplývajúce z občianskeho hmotného práva. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací
súd posudzoval vec len z hľadiska, či nejaký predpis občianskeho hmotného práva ukladá žalovanému

povinnosť vyžadovať pre umiestnenie dieťaťa v jeho zariadení súhlas oboch rodičov, pričom dospel k
záveru, že zo žiadneho predpisu občianskeho hmotného práva (vrátane Občianskeho zákonníka) takáto
povinnosť a jej zodpovedajúce právo rodiča (v tomto prípade žalobcu) nevyplýva. Ako už bolo uvedené
vyššie,školskýzákonsanasúkromnoprávnezariadenianezaradenédosieteškôlaškolskýchzariadení,
zriadené súkromnoprávnou právnickou osobou - žalovaným nevzťahuje, jedná sa o predpis verejného

práva, ktorý sa na súkromnoprávne (občianskoprávne) vzťahy neaplikuje. Pokiaľ ide o argumentáciu
strán sporu ohľadne toho, či umiestnenie mal. dieťaťa v takomto súkromnom zariadení je podstatnou
vecou podľa § 35 Zákona o rodine, či sa jedná o prípravu dieťaťa na budúce povolanie a s tým súvisiaci
poukaz na judikatúru poručenských súdov, resp. či zmena zariadenia, ktoré dieťa navštevuje, resp.navštevovalo oproti tomu, ktoré navštevovalo predtým, je podstatný zásahom do života mal. dieťaťa a
teda či je v jeho záujme, odvolací súd k tomu uvádza, že z týchto hľadísk vec neposudzoval, ani v zmysle
právneho názoru nadriadeného NS SR posudzovať nemohol, vzhľadom na to, že nadriadený súd ustálil,

že sa v tomto prípade jedná o civilnú sporovú vec, nie vec starostlivosti súdu o maloleté dieťa (civilnú
mimosporovú vec), mal. dieťa, ani jeho matka nie sú účastníkmi tohto konania a na túto vec sa preto
neaplikuje zákon o rodine. Preto odvolací súd nemohol vec posudzovať z hľadiska vyhodnocovania
záujmu mal. dieťaťa, či vyhodnocovať, či sa jedná o podstatnú vec súvisiacu s výkonom rodičovských
práv a povinností, nakoľko to sú inštitúty upravené v zákone o rodine, takéto vyhodnocovanie prichádza

do úvahy, ak mal. dieťa je účastníkom konania, na to je oprávnený poručenský súd (súd príslušný na
konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých), jemu prináleží aplikovať zákon o rodine. Krajský
súd v Banskej Bystrici podľa právneho stavu účinného od 01. 06. 2023 nie je poručenským (odvolacím)
súdom.
2.3. Na rozdiel od súdu prvej inštancie je preto odvolací súd názoru, že nie sú splnené predpoklady
pre nariadenie žalobcom požadovaného neodkladného opatrenia ani v časti, ktorou sa domáha

uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa konania, ktoré by malo za následok prijatie a poskytovanie
predškolského vzdelávania alebo akýchkoľvek aktivít maloletej X. K. v Detskom centre Montessori
Kolibrík, ktorého zriaďovateľom je žalovaný, nakoľko žalobca neosvedčil dôvodnosť nároku, ktorému sa
má neodkladným opatrením poskytnúť ochrana v zmysle § 326 CSP, neosvedčil porušenie povinnosti
žalovaného a jej zodpovedajúceho práva žalobcu vyplývajúcich z predpisov občianskeho hmotného

práva. Umiestnením mal. X. K. v zariadení žalovaného totiž nedošlo k porušeniu žiadneho predpisu
občianskeho hmotného práva, nakoľko z neho nevyplýva povinnosť žalovaného žiadať súhlas oboch
rodičov s umiestnením mal. dieťaťa v jeho zariadení, ani povinnosť o prijatí a umiestnení mal. dieťaťa do
toho zariadenia rozhodnúť a rozhodnutie doručiť obom rodičom. Dieťa je do zariadenia umiestnené na
základe súkromnoprávnej dohody uzatvorenej medzi žalovaným a jedným z rodičov maloletej - matky

ako zákonného zástupcu maloletej. Touto dohodou sa v podstate maloleté dieťa zastúpené zákonným
zástupcom - matkou so žalovaným dohodlo na poskytovaní služieb, starostlivosti maloletému dieťaťu v
zariadení žalovaného. Nejedná sa o prípad správy majetku maloletej, preto sa na túto vec neaplikuje
ust. § 28 OZ, ktoré vyžaduje zo strany (poručenského) súdu schválenie právneho úkonu - nakladania
s majetkom zastúpeného (v tomto prípade mal. dieťaťa) učineného jeho zákonným zástupcom, aj to

len v prípade, ak nejde o bežnú vec nakladania s majetkom. Podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR každý môže
konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
Pokiaľ zákon nezakazuje poskytovanie starostlivosti o mal. dieťa iným súkromnoprávnym subjektom
mimo tých zaradených do siete škôl a školských zariadení, nemožno a priori konštatovať, že takáto
činnosť súkromného zariadenia je zakázaná. Ako už bolo uvedené vyššie, v civilnom sporovom konaní

nie je súd oprávnený posudzovať, či došlo k porušeniu Zákona o rodine, resp. či umiestnenie mal.
dieťaťa v zariadení žalovaného je v jeho (najlepšom) záujme, a teda či bol na umiestnenie mal. dieťaťa
do zariadenia žalovaného potrebný súhlas oboch rodičov, resp. nahradenie súhlasu jedného z rodičov
rozhodnutím súdu. Rozhodnutie o podstatnej veci súvisiacej s výkonom rodičovských práv a povinností
v prípade nezhody rodičov vrátane posúdenia, či sa jedná o podstatnú vec patrí do kompetencie

poručenského súdu. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd bol na rozdiel od súdu prvej inštancie
toho názoru, že nie sú dané predpoklady na vydanie neodkladného opatrenia podľa § 325 ods. 1, 2
písm. d) CSP v spojení s § 326 CSP.
2.4. Krajský súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s 262 ods. 1 CSP per analogiam o nároku
na náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacieho), pretože zmenil prvoinštančné rozhodnutie (§

396 ods. 2 CSP) a keďže konanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa týmto rozhodnutím
končí (návrh na nariadenie neodkladného opatrenia nebol podaný v rámci konania vo veci samej).
Nakoľko žalovaný mal v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia plný úspech, keďže
návrh žalobcu bol v konečnom dôsledku zamietnutý v celom rozsahu, v zmysle § 255 ods. 1 CSP
odvolací súd uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy (prvoinštančného aj odvolacieho)

konania v rozsahu 100%. O výške a prijímateľovi náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
samostatnýmuznesenímpoprávoplatnostiII.výrokutohtorozhodnutiaonárokunanáhradutrovkonania
v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal otec maloletej (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie.

Prípustnosť dovolania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP argumentujúc tým, že
nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu mu bolo znemožnené, aby uskutočňoval jemu
patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.3.1. V dovolaní namietal, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na jedinej skutkovej okolnosti,
na nepotrebnosti súhlasu obidvoch rodičov pri umiestnení dieťaťa do určitého zariadenia, pritom
absolútne odignoroval osobitosti daného prípadu a vôbec sa nevysporiadal s argumentáciou strán,

dokonca nereflektoval ani argumentačnú líniu súdu prvej inštancie. Za príklad nesprávneho procesného
postupu, ktorého dôsledkom je porušenie práva na spravodlivý proces, možno považovať aj vydanie
prekvapivých rozhodnutí súdom. Odvolací súd svojim rozhodnutím znemožnil žalobcovi uskutočňovať
jemu patriace procesné práva. Predmetné konštatovanie je založené na úvahe krajského súdu, že „v
civilnom sporovom konaní nie je súd oprávnený posudzovať, či došlo k porušeniu Zákona o rodine,

resp. či umiestnenie mal. dieťaťa v zariadení žalovaného je v jeho (najlepšom) záujme, a teda či bol na
umiestnenie mal. dieťaťa do zariadenia žalovaného potrebný súhlas oboch rodičov, resp. nahradenie
súhlasu jedného z rodičov rozhodnutím súdu. Na základe uvedeného dospel krajský súd k záveru, že
rozhodnutie o podstatnej veci súvisiacej s výkonom rodičovských práv a povinností v prípade nezhody
rodičov vrátane posúdenia, či sa jedná o podstatnú vec patrí do kompetencie poručenského súdu. (bod
48. Uznesenia odvolacieho súdu). Podľa názoru dovolateľa argumentácia krajského súdu v napadnutom

uznesení odporuje zmyslu a účelu príslušných ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v
znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) v otázke zákonného zastúpenia maloletej
osoby. Navyše, krajský súd celkom zjavne odignoroval právny názor Najvyššieho súdu SR vyjadrený v
uznesení sp. zn. 1Ndc/2/2024 zo dňa 30. 04. 2024, v ktorom Najvyšší súd SR uviedol: Návrh smeruje
voči žalovanému ako inštitúcii, ktorá porušila zákonné povinnosti takým konaním, ktoré by malo za

následok prijatie a poskytovanie predškolského vzdelávania alebo akýchkoľvek aktivít maloletej dcéry
žalobcu. Maloleté dieťa a ani iná osoba predpokladaná ust. § 7 ods. 1 a 2 CMP preto nie sú účastníkmi
konania. Maloleté dieťa zastupujú obidvaja rodičia. Pokiaľ zápis maloletej urobila matka a otec s takýmto
postupom nesúhlasil, matka mala v zmysle ust. § 35 Zákona o rodine, keď chcela, aby maloletá
navštevovala predmetnú materskú školu žalovaného, podať návrh na súd a nahradiť súhlas druhého

rodiča,t.j.otcastým,abymaloletámohlanavštevovaťzariadeniežalovaného.Platítoobzvlášťvsituácii,
keď sa dieťa zveruje do rúk súkromného zariadenia fungujúceho mimo rámec štátnych zariadení. Otec
ako rodič má právo vyjadriť nesúhlas s tým, aby maloletému dieťaťu poskytovalo akékoľvek aktivity
súkromné zariadenie. V takomto prípade je obvyklý postup v prípade nesúhlasu jedného z rodičov
podanie na súd za účelom nahradenia súhlasu s umiestnením dieťaťa do konkrétneho zariadenia.

Riadny výkon rodičovských práv a povinností predpokladá konsenzus rodičov vo veciach súvisiacich s
týmto výkonom. Ak sa však rodičia z akýchkoľvek dôvodov nevedia dohodnúť o podstatných veciach
súvisiacich s výkonom ich rodičovských práv a povinností, rozhodne o takejto spornej podstatnej veci
na návrh niektorého z rodičov, súd. Predpokladom je, aby rodičia mali rodičovské práva, aby ich neboli
pozbavení, alebo, aby nešlo o právo, ktoré rodičom nepatrí, lebo v ňom boli obmedzení. Za takúto

nezhodu medzi rodičmi možno nepochybne považovať aj prípad, keď sa rodičia nedohodli o podaní
žiadosti na predprimárne vzdelávanie maloletého dieťaťa v špeciálnom zariadení. Odvolací súd nijak
nevysvetlil svoju úvahu, na základe akého titulu môže zariadenie poskytujúce výchovný program prijať
dieťa na zmluvnom základe, bez súhlasu jedného zo zákonných zástupcov. Podľa názoru žalobcu práve
súkromnoprávna povaha žalovaného vyžaduje zvýšenú pozornosť pri posúdení, či je správne nechať

na svojvôľu iba jedného rodiča umiestnenie dieťaťa do zariadenia. Odvolací súd vo svojej úvahe vylúčil
aplikáciu Zákona o rodine z dôvodu, že sa nejedná o poručenskú vec. K tomu v bode 45 uznesenia
uviedol, že vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd posudzoval vec len z hľadiska, či nejaký predpis
občianskeho hmotného práva ukladá žalovanému povinnosť vyžadovať pre umiestnenie dieťaťa v jeho
zariadenísúhlasobochrodičov,pričomdospelkzáveru,žezožiadnehopredpisuobčianskehohmotného

práva (vrátane Občianskeho zákonníka) takáto povinnosť a jej zodpovedajúce právo rodiča (v tomto
prípade žalobcu) nevyplýva. Ďalej v nadväznosti na predchádzajúce tvrdenie, v bode 46 uznesenia
súd ďalej uviedol, že z týchto hľadísk vec neposudzoval, ani v zmysle právneho názoru nadriadeného
NS SR posudzovať nemohol, vzhľadom na to, že nadriadený súd ustálil, že sa v tomto prípade jedná
o civilnú sporovú vec, nie vec starostlivosti súdu o maloleté dieťa (civilnú mimosporovú vec), mal.

dieťa, ani jeho matka nie sú účastníkmi tohto konania a na túto vec sa preto neaplikuje zákon o
rodine. Podľa ust. § 27 ods. 1 OZ, kto je zákonným zástupcom maloletého dieťaťa, upravuje Zákon o
rodine. Základnou úlohou súdov bolo v predmetnom prípade sa vysporiadať s otázkou zastúpenia a či
žalovaný postupoval správne, keď uzatvoril zmluvu iba s jedným rodičom. Podotýkame, že ako uvádza
aj Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 1Ndc/2/2024 zo dňa 30. 04. 2024 nejedná sa o spor medzi

rodičmi, avšak otázku zastúpenia maloletého dieťaťa je potrebné vyriešiť vo vzťahu k žalovanému. Na
túto otázku dáva odpoveď priamo Občiansky zákonník, poukazujúc na zákon o rodine ako lex specialis
upravujúci zastúpenie maloletých detí. Zákonnými zástupcami maloletého dieťaťa sú predovšetkým
obidvaja rodičia (§ 28 ZR). Rodičia zastupujú maloleté dieťa pri právnych úkonoch, na ktoré nie jespôsobilé § 31 ods. 1 ZR. Zastupovanie maloletého dieťaťa je súčasťou rodičovských práv a povinností.
Podľa ustanovenia § 34 ods. 1 ZR majú rodičovské práva a povinnosti obaja rodičia. Pritom nie je
rozhodujúce, či rodičia žijú spolu alebo každý zvlášť, či sú rozvedení alebo či žijú v manželskom

spoločenstve, príp. u ktorého z rodičov je dieťa podľa rozhodnutia súdu vo výchove. Vo všetkých
týchto prípadoch zostávajú rodičom rodičovské práva zachované. V prvom rade žalobca konštatoval,
že krajský súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia nijakým relevantným spôsobom nevysporiadal
s presvedčivým záverom okresného súdu, že na základe predložených dôkazov a tvrdení možno
považovať za osvedčené dostatočným spôsobom pre nariadenie neodkladného opatrenia, aby súd

uložil povinnosť žalovanému, aby sa zdržal konania, ktoré by malo za následok prijatie a poskytovanie
predškolského vzdelávania, alebo akýchkoľvek aktivít maloletej X. K. v Detskom centre Montessori
Kolibrík, ktorého zriaďovateľom je žalovaný, nakoľko v súčasnosti je maloleté dieťa umiestnené v
zariadení Detské centrum Montessori Kolibrík v rozpore so zákonom, nakoľko nebol daný súhlas
obidvoch rodičov s umiestnením dieťaťa do tohto zariadenia. Úvaha súdu o tom, že každý môže konať,
čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá je namieste

právevprejednávanejveci.Anižalobcanepopieraoprávnenieposkytovaťstarostlivosťmaloletýmdeťom
v súkromných zariadeniach. Žalobca však počas celého sporu poukazuje na skutočnosť, že žalovaný
prijal do svojho zariadenia maloleté dieťa žalobcu a to napriek jeho výslovnému nesúhlasu (dôkazy sú
súčasťou spisu) a napriek tomu, že so žalovaným neuzatvoril ako zákonný zástupca žiadnu zmluvu.
Súd sa teda argumentačne zameral na zákonnosť existencie žalovaného, ktorú však počas konania

nikto nespochybňoval a aj v tomto bode odvolaciemu súdu unikla podstata sporu, nezákonný postup
žalovaného, nedodržanie a ignorovanie základných predpokladov zastúpenia a uzatvárania zmlúv.
Ak dieťa zastupujú obaja rodičia (čo je v konaní nesporné) a dieťaťu sa má poskytovať akákoľvek
starostlivosť (či už ide o poskytnutie zdravotnej starostlivosti, alebo sa jedná o dennú starostlivosť (na
zmluvnom základe), nie je zákonne možné vynechať rodiča z právneho vzťahu.

3.2. Vzhľadom na uvedené, navrhoval dovolaciemu súdu, aby rozhodnutie odvolacieho súdu vo výroku
I. zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

4. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že považuje rozhodnutie odvolacieho súdu za zákonné, vychádza zo
správneho právneho posúdenia, a preto navrhol, aby dovolací súd dovolanie odmietol ako neprípustné a

priznal žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. V prípade, že dovolací
súd dospeje k inému právnemu záveru o prípustnosti predmetnej veci, žalovaný navrhol, aby dovolací
súddovolanieakonedôvodnézamietolapriznalžalovanémunároknanáhradutrovdovolaciehokonania
v plnom rozsahu.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že
dovolaniepodalastranasporuvzákonnejlehote(§427ods.1CSP),vktorejneprospechbolonapadnuté
rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a
predpoklady prípustnosti dovolania, a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že
dovolaniejeprípustnéavzhľadomnauplatnenýdovolacídôvod[§420písm.f)CSP]zároveňajdôvodné.

Ak totiž dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie
končí z dovolacieho dôvodu uvedeného v § 420 CSP, potom existencia tohto dôvodu, t. j. existencia
niektorej z vád uvedených v tomto ustanovení (spôsobujúcich tzv. „zmätočnosť“ rozhodnutia) znamená
nielen splnenie podmienky prípustnosti dovolania, ale zároveň zakladá aj jeho dôvodnosť.

6. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na

nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)

tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazomsvojvoľného postupu, a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

7. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok
a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej
Civilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak

zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,
nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.

8. V danom prípade dovolateľ vyvodil prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 420 písm. f)
CSP, z ktorého vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. Z hľadiska obsahového (§ 124 ods. 1 CSP) žalobca v dovolaní nenamietal chyby a nesprávnosti v
procese prejednania sporu (v procedúre jeho vedenia) zo strany odvolacieho súdu, ale naopak zreteľne
namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu.

10. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu

pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody,
na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými
stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie
týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v.
Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). Judikatúra ESĽP síce nevyžaduje, aby na

každý argument strany bola v odôvodnení rozhodnutia súdu daná odpoveď, trvá však na tom, že ak ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď súdu práve na tento
argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).

11. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,

ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou
všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie
založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení
v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie

považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný
záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy
zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu

právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a
presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

12.Ajnajvyššísúdužvminulostivoviacerýchsvojichrozhodnutiach,právepodvplyvomjudikatúryESĽP
a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva účastníka civilného procesu na zabezpečenie

spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom
práva účastníka/strany konania na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu,ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatneného návrhu, ako aj špecifickými
námietkami účastníka konania. Porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a
povinnosti súdu na strane druhej, sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách

rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať
protirozhodnutiusúduvrámcivyužitiaprípadnýchriadnychalebomimoriadnychopravnýchprostriedkov.
Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne
konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

13. Práve priblížený výpočet samozrejme nemôže byť (ani mať ambíciu byť) úplným, keďže sa v
konkrétnom prípade môžu vyskytnúť i iné nedostatky v argumentácii (podľa okolností buď súdu prvej
inštancie, odvolacieho súdu alebo aj oboch takýchto súdov - pri nahliadaní na problém optikou súdu
dovolacieho), ktorých prítomnosť rovnako spôsobí nerešpektovanie čiastkového práva na spravodlivý
súdny proces reprezentovaného právom na objektívne presvedčivé (uspokojivé) odôvodnenie výsledku
rozhodovacej činnosti súdu.

14. Podľa názoru dovolacieho súdu sa v prejednávanej veci nedostatky v argumentácii, vedúce (nateraz)
kneakceptovateľnostiprijatýchzáverov(skutkovýchajprávnych)vrozhodnutíodvolaciehosúduvyskytli.

15. Odvolací súd v zmysle argumentácie dovolateľa nezaujal relevantné stanovisko k jeho zásadnej

argumentácii, podľa ktorého k porušeniu práva na proces podľa § 420 písm. f) CSP došlo postupom
odvolacieho súdu pri vydaní rozhodnutia o odvolaní, keď porušil práva na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia a na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom
svojvoľného postupu. Namietal, že odvolací súd nijak nevysvetlil svoju úvahu, na základe akého titulu
môže zariadenie poskytujúce výchovný program prijať dieťa na zmluvnom základe, bez súhlasu jedného

zo zákonných zástupcov. Podľa názoru žalobcu práve súkromnoprávna povaha žalovaného vyžaduje
zvýšenú pozornosť pri posúdení, či je správne nechať na svojvôľu iba jedného rodiča umiestnenie
dieťaťa do zariadenia. Odvolací súd vo svojej úvahe vylúčil aplikáciu Zákona o rodine z dôvodu, že
sa nejedná o poručenskú vec. K tomu v bode 45 uznesenia uviedol, že vzhľadom na vyššie uvedené
odvolací súd posudzoval vec len z hľadiska, či nejaký predpis občianskeho hmotného práva ukladá

žalovanému povinnosť vyžadovať pre umiestnenie dieťaťa v jeho zariadení súhlas oboch rodičov,
pričom dospel k záveru, že zo žiadneho predpisu občianskeho hmotného práva (vrátane Občianskeho
zákonníka) takáto povinnosť a jej zodpovedajúce právo rodiča (v tomto prípade žalobcu) nevyplýva.
15.1. V súvislosti s predmetnou dovolacou námietkou žalobcu dovolací súd poukazuje na ustanovenie
§ 26 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého pokiaľ fyzické osoby nie sú spôsobilé na právne úkony,

konajú za ne ich zákonní zástupcovia.
15.2. Podľa § 27 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto je zákonným zástupcom maloletého dieťaťa,
upravuje Zákon o rodine.
15.3. Podľa § 28 Zákona o rodine súčasťou rodičovských práv a povinností sú najmä a) sústavná a
dôslednástarostlivosťovýchovu,zdravie,výživuavšestrannývývojmaloletéhodieťaťa,b)zastupovanie

maloletého dieťaťa, c) správa majetku maloletého dieťaťa. Rodičovské práva a povinnosti majú obaja
rodičia. Pri ich výkone sú povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa.
15.4. Podľa ustanovenia § 31 Zákona o rodine rodičia zastupujú maloleté dieťa pri právnych úkonoch,
na ktoré nie je spôsobilé. Žiadny z rodičov nemôže zastupovať svoje maloleté dieťa, ak ide o právne
úkony, pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom alebo

medzi maloletými deťmi zastúpenými tým istým rodičom navzájom; v takom prípade súd ustanoví
maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorý ho bude v konaní alebo pri určitom právnom úkone zastupovať
(ďalej len „kolízny opatrovník“). Kolízneho opatrovníka súd ustanoví aj v prípadoch, ak maloleté dieťa
nemá zákonného zástupcu alebo ak zákonný zástupca nemôže z vážneho dôvodu maloleté dieťa
v konaní alebo pri určitom právnom úkone zastupovať. Na ustanovenie kolízneho opatrovníka sa

primerane použijú ustanovenia § 60 a 61. Funkcia kolízneho opatrovníka zaniká ukončením konania
alebo vykonaním právneho úkonu, na ktorého účely bol ustanovený.

16. V súvislosti s predmetnou námietkou vzhľadom na vyššie citované ustanovenia dovolací uvádza, že
právu povinnosti rodičov zastupovať svoje maloleté dieťa je osobitne venovaný § 31 Zákona o rodine,

ktorý nadväzuje na výslovný odkaz uvedený v ustanovení § 27 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý
výslovne určuje, že zákonné zastúpenie maloletého dieťaťa upravuje práve Zákon o rodine. Rodič musí
svoje dieťa zastúpiť pri tých právnych úkonoch, na ktoré dieťa nemá samo spôsobilosť. Maloleté dieťa je
buď s ohľadom na svoj vek a rozumovú a vôľovú vyspelosť spôsobilé na konkrétny právny úkon, alebonie je. Ak nie je, potom za neho konajú rodičia ako zákonní zástupcovia. Na správu majetku dieťaťa
sa vzťahuje jednak všeobecná úprava daná § 28 OZ a jednak úprava podľa § 32 a nasl. ZR (správa
majetku maloletého dieťaťa). Aj zastupovanie, aj správu majetku maloletého dieťaťa realizujú rodičia

alebo jeden z nich na základe rozhodnutia, resp. dohody rodičov. O bežných veciach môže rozhodovať
každý z rodičov samostatne, pričom zároveň samostatne za dieťa v zmysle tohto rozhodnutia aj koná. V
podstatných veciach môže rovnako konať aj len jeden z rodičov, avšak zásadne len na základe dohody
s druhým rodičom. Do úvahy prichádza aj možnosť, že rodičia urobia právny úkon za dieťa spoločne.
16.1. Rodičovské práva a povinnosti ako komplex všetkých zložiek patria obom rodičom od narodenia

do plnoletosti dieťaťa, okrem výnimočných prípadov uvedených v zákone (§ 28 ods. 3). Patria osobám,
ktoré sú podľa zákona považované za rodičov. Teda žene, ktorá dieťa porodila - matke, a mužovi,
ktorému svedčí domnienka otcovstva. Pre oboch platí podmienka plnej spôsobilosti na právne úkony,
inak im výkon rodičovských práv a povinností nepatrí. Výkon rodičovských práv a povinností nie je
závislý od skutočnosti, či sú rodičia maloletého manželia, alebo nie, a ani od skutočnosti, či spolu žijú
alebo nežijú, resp. či jeden z nich žije s dieťaťom v spoločnej domácnosti a druhý nie. Rodičia sú pri

ich výkone zásadne rovnoprávni. V zmysle Dohovoru o právach dieťaťa má dieťa právo na starostlivosť
oboch rodičov. Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, musia vynaložiť všetko úsilie na to, aby sa
uznalazásadaspoločnejzodpovednostirodičovzavýchovuavývojdieťaťascieľomzabezpečiťochranu
jeho najlepších záujmov. Rozvodom manželstva ani jeden z rodičov nestráca žiadnu časť výkonu
rodičovských práv. Trvajú v plnom rozsahu naďalej, súd je však povinný upraviť v rozsudku, ktorým

manželstvo rozvádza, ich výkon na čas po rozvode. Toto ustanovenie nemožno vykladať tak, že súd má
oprávnenie niektorému z rodičov časť výkonu rodičovských práv a povinností odobrať. Zásahy do ich
výkonu možno robiť len v súvislosti s konaním menovaným v ust. § 38 (pozastavenie, obmedzenie alebo
pozbavenie rodičovských práv a povinností). Pre aplikáciu tohto ustanovenia však musí rodič naplniť
niektoré zo zákonom kvalifikovaných konaní. Bez splnenia tejto podmienky do výkonu rodičovských práv

a povinností rodiča zasahovať nie je možné. Preto súd počas konania o rozvod manželstva rodičov
maloletého dieťaťa upravuje výkon rodičovských práv a povinností na čas po rozvode v tom zmysle, že
rozhodne okrem iného o práve zastupovať a spravovať majetok dieťaťa na čas po rozvode tak, že toto
právo ponechá obom rodičom bez obmedzenia.
16.2. Matka aj otec sú pri výkone rodičovských práv a povinností rovnoprávni. To ale predpokladá,

že obaja musia byť známi, čiže, že sú v zmysle práva uznaní za rodičov dieťaťa a sú ako rodičia
dieťaťa zapísaní v knihe narodení. Ak nedošlo ešte k určeniu otcovstva, potom vykonáva rodičovské
práva a povinnosti výlučne matka. Nerozlišuje sa, či ide o biologických rodičov alebo právnych rodičov
(osvojiteľov).Zákonpredpokladá,žesaobajarodičiaprivýkonerodičovskýchprávapovinnostívzáujme
maloletého dieťaťa dohodnú. V bežných veciach môže rozhodovať každý z rodičov aj samostatne. V

podstatnýchsamusiaobajadohodnúť.Aksanedohodnú,potomrozhodnenanávrhniektoréhozrodičov
súd. Obom rodičom zákon zároveň ukladá povinnosť vykonávať tieto práva a povinnosti tak, aby boli
chránené najlepšie záujmy maloletého dieťaťa. Pritom sú rodičia povinní rešpektovať názor dieťaťa (§
43 ods. 1) s ohľadom na jeho vek a rozumovú a vôľovú vyspelosť. Pokiaľ sa týka sankcií za neplnenie
povinnosti chrániť záujmy dieťaťa, potom prichádza do úvahy aplikácia § 37 a 38 Zákona o rodine.

16.3. Dovolací súd vzhľadom na obsiahlo vyššie uvedené konštatuje, že pokiaľ odvolací súd vo svojom
odôvodnení v bodoch 44 - 45 a 47 uviedol:
„44. V zmysle tohto zákonného ustanovenia je Krajský súd v Banskej Bystrici viazaný uznesením NS
SR sp. zn. 1Ndc/2/2024 zo dňa 30. 04. 2024, v zmysle ktorého je táto vec civilným sporom, v ktorom sa
zákon o rodine neaplikuje, aplikujú sa predpisy občianskeho hmotného práva, nakoľko žalobca sa sporí

vo svojom mene so žalovaným o právo vyplývajúce z občianskeho hmotného práva.
45. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd posudzoval vec len z hľadiska, či nejaký predpis
občianskeho hmotného práva ukladá žalovanému povinnosť vyžadovať pre umiestnenie dieťaťa v
jeho zariadení súhlas oboch rodičov, pričom dospel k záveru, že zo žiadneho predpisu občianskeho
hmotného práva (vrátane Občianskeho zákonníka) takáto povinnosť a jej zodpovedajúce právo rodiča

(v tomto prípade žalobcu) nevyplýva. Ako už bolo uvedené vyššie, školský zákon sa na súkromnoprávne
zariadenia nezaradené do siete škôl a školských zariadení, zriadené súkromnoprávnou právnickou
osobou - žalovaným nevzťahuje, jedná sa o predpis verejného práva, ktorý sa na súkromnoprávne
(občianskoprávne) vzťahy neaplikuje.
47. Na rozdiel od súdu prvej inštancie je preto odvolací súd názoru, že nie sú splnené predpoklady

pre nariadenie žalobcom požadovaného neodkladného opatrenia ani v časti, ktorou sa domáha
uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa konania, ktoré by malo za následok prijatie a poskytovanie
predškolského vzdelávania alebo akýchkoľvek aktivít maloletej X. K. v Detskom centre Montessori
Kolibrík, ktorého zriaďovateľom je žalovaný, nakoľko žalobca neosvedčil dôvodnosť nároku, ktorému samá neodkladným opatrením poskytnúť ochrana v zmysle § 326 CSP, neosvedčil porušenie povinnosti
žalovaného a jej zodpovedajúceho práva žalobcu vyplývajúcich z predpisov občianskeho hmotného
práva. Umiestnením mal. X. K. v zariadení žalovaného totiž nedošlo k porušeniu žiadneho predpisu

občianskeho hmotného práva, nakoľko z neho nevyplýva povinnosť žalovaného žiadať súhlas oboch
rodičov s umiestnením mal. dieťaťa v jeho zariadení, ani povinnosť o prijatí a umiestnení mal. dieťaťa do
toho zariadenia rozhodnúť a rozhodnutie doručiť obom rodičom. Dieťa je do zariadenia umiestnené na
základe súkromnoprávnej dohody uzatvorenej medzi žalovaným a jedným z rodičov maloletej - matky
ako zákonného zástupcu maloletej. Touto dohodou sa v podstate maloleté dieťa zastúpené zákonným

zástupcom - matkou so žalovaným dohodlo na poskytovaní služieb, starostlivosti maloletému dieťaťu v
zariadení žalovaného. Nejedná sa o prípad správy majetku maloletej, preto sa na túto vec neaplikuje
ust. § 28 OZ, ktoré vyžaduje zo strany (poručenského) súdu schválenie právneho úkonu - nakladania
s majetkom zastúpeného (v tomto prípade mal. dieťaťa) učineného jeho zákonným zástupcom, aj to
len v prípade, ak nejde o bežnú vec nakladania s majetkom. Podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR každý môže
konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Pokiaľ zákon nezakazuje poskytovanie starostlivosti o mal. dieťa iným súkromnoprávnym subjektom
mimo tých zaradených do siete škôl a školských zariadení, nemožno a priori konštatovať, že takáto
činnosť súkromného zariadenia je zakázaná.“ nedospel k správnemu záveru, nakoľko to, že ide o
civilný spor neznamená, že nemožno aplikovať ustanovenia Zákona o rodine ako hmotnoprávneho
predpisu. Základnou úlohou súdu prvej inštancie a súdu odvolacieho bolo v predmetnom prípade,

kedy sa jedná o umiestnenie a poskytovanie predškolského vzdelávania maloletého dieťaťa v detskom
zariadení MONTESSORI KOLIBRÍK, vysporiadať sa s otázkou zastúpenia a posúdenia správnosti
postupu žalovaného, keď uzatvoril zmluvu iba s jedným z rodičov. Vzhľadom na uvedené dovolací súd
opätovne akcentuje, že o umiestnení dieťaťa, resp. uzatvorení zmluvy vzhľadom na vek dieťaťa musia
rozhodnúť v súlade s ustanovením § 28 Zákona o rodine zákonní zástupcovia, expresis verbis obaja

rodičia, a teda žalovaný svoje povinnosti porušil.

17. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že v kontexte celého súdneho konania ide o tak
závažné pochybenie odvolacieho súdu, ktoré znemožnilo dovolateľovi uskutočňovať jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm.

f) CSP. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa do 30. júna 2016 ustálila na tom, že ak v konaní došlo
k procesnej vade zmätočnosti uvedenej v § 237 ods. 1 OSP (teraz § 420 písm. f) CSP), dovolaním
napadnuté rozhodnutie treba zrušiť; najvyšší súd v týchto prípadoch zrušoval napadnuté rozhodnutia
bez toho, aby sa zaoberal správnosťou v nich zaujatých právnych záverov (por. napr. rozhodnutia
sp. zn. 1Cdo/44/2015, 2Cdo/111/2014, 3Cdo/4/2012, 4Cdo/263/2013, 5Cdo/241/2013, 6Cdo/591/2015,

7Cdo/212/2014, 8Cdo/137/2015).

18. Vzhľadom na dovolateľom dôvodne vytýkané vady zmätočnosti a tým dôvodnosť dovolacieho
dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP, dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie je prípustné a zároveň
dôvodné a preto už bez potreby zaoberania sa s ďalšími dovolacími dôvodmi (§ 421 ods. 1 písm. b)

CSP) rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

19. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací
súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí

(§ 450 CSP). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec
mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

20. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšiekonanie,rozhodnetentosúdotrováchpôvodnéhokonaniaaotrováchdovolaciehokonania(§453

ods. 3 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.