Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, December 12, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/67/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5619202176
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5619202176.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov

senátu - sudcov JUDr. Róberta Urbana a Mgr. Andreja Kekelyho, v spore žalobcu: A. A. B., C. C. D.
E., F. XXXX/XX, G.: XX XXX XXX, proti žalovaným: 1/ H. I., nar. X.XX.XXXX, bytom D. J., K. XXX/
XX, 2/ E. E., nar. XX.X.XXXX, bytom L., M. XXXX/XX, 3/ N. E., nar. XX.X.XXXX, bytom O., J. XXX,
všetky žalované právne zastúpené JUDr. Václavom Jaroščiakom, advokátom so sídlom L., E. P. XX,
o zaplatenie 4.944,25 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Liptovský Mikuláš č. k. 22C/14/2019-292 zo dňa 20.12.2022, takto

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok súdu prvej inštancie tak, že

žalované 1/ až 3/ sú povinné spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu eur 705,88 eur spolu
s 5%-ným úrokom z omeškania ročne z priznanej istiny od 29.7.2019 do zaplatenia, všetko do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku;
vo zvyšnej časti žalobu zamieta.

Žalované 1/ - 3/ m a j ú voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 71,44 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd (ďalej v texte aj ako súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom uložil žalovaným 1/, 2/
a 3/ povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 3.804,25 eur s 5 % úrokom z omeškania

ročne zo sumy 3.804,25 eur od 29.7.2019 do zaplatenia. Zároveň týmto rozsudkom vo zvyšnej časti
žalobu zamietol.
2. Primárne posúdil vzťah medzi stranami sporu ako spotrebiteľský. Nadväzne záväzok žalovaných
voči žalobcov vyhodnotil ako spoločný (pasívna solidarita). K uvedenému dospel na základe
výpovedí žalovaných v súvislosti s konaním o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a
predložených plnomocenstiev, z ktorých považoval za preukázané, že žalované sa zaviazali splniť svoj
záväzok – zaplatiť tarifnú odmenu žalobcovi, spoločne a nerozdielne.

3. K obrane žalovaných o nesplnení povinnosti žalobcu vyplývajúcu z § 18 ods. 4 zák. č. 586/2003
Z. z. o advokácii, informovať žalované o výške odmeny za úkon právnej služby, okresný súd uviedol,
že žalobca si túto povinnosť splnil. Uvedenú skutočnosť mal preukázanú najmä z výpovede svedkyne
A. M., ako aj zo spisového obalu advokátskej kancelárie žalobcu. Svedkyňa vypovedala, že žalované
boli o výške odmeny informované v deň, kedy priniesli do advokátskej kancelárie znalecký posudok,
z ktorého bola zrejmá cena nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom vyporiadania. Podľa výpovede
menovanej svedkyne boli žalovaným oznámené dve hodnoty za jeden právny úkon, vychádzajúce

jednak z ceny celej nehnuteľnosti, čo bola suma 25.900,- eur, ako aj z ceny podielu. Obe hodnoty
boli žalovaným oznámené z dôvodu, že súdy pri priznávaní odmeny nepostupujú jednotne a niekedy
priznávajú trovy konania z hodnoty celej nehnuteľnosti a niekedy z hodnoty podielu. Zo spisovéhomateriálu mal súd prvej inštancie preukázané, že na ňom boli pripojené lístky s výpočtami ceny úkonu,
vychádzajúcimi tak z celej nehnuteľnosti, ako aj z podielu.
4. K spornej skutočnosti, že žalobca pri výpočte tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzal

z hodnoty celej nehnuteľnosti vo vzťahu ku každej klientke, okresný súd poukázal na vyjadrenie
predsedu Najvyššieho súdu SSR uverejneného v odôvodnení stanoviska Najvyššieho súdu ČSFR,
sp. zn. Sc 2/82, R 33/1982, v ktorom bolo uvedené: „Podľa ust. § 142 Občianskeho zákonníka sa
pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva žiadnemu z účastníkov neprikazuje podiel iného, ale
prikazuje sa iba celá vec, prípadne jej reálna časť, alebo sa prisudzuje výplata. Súd rozhodujúci

o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva nie je viazaný návrhom, pokiaľ ide o spôsob
vyporiadania. Z textu ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 116/1966 Zb. (teraz § 7 ods. 8 zákona č. 71/1992
Zb.) je zrejmé, že základom súdneho poplatku je iba cena podielu a nie cena celej veci, ktorá je
v spoluvlastníctve. Vzniká otázka, či „žiadaným podielom“ treba rozumieť podiel navrhovateľov, alebo
podiel odporcov. Celý svoj nárok na zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva navrhovateľ vyvodzuje
zo svojho spoluvlastníckeho podielu. Ten predstavuje hodnotu, z ktorej jeho návrh vyviera a celé

konanie v podstate rieši otázku, či sa hodnota predstavovaná týmto spoluvlastníckym podielom dostane
navrhovateľovi vo forme peňažnej výplaty, a či v kombinácii prikázania celej veci proti výplate ostatných
účastníkov. Čistá hodnota toho, čo sa navrhovateľovi dostane pri akomkoľvek druhu vyporiadania, bude
vždy zhodná s cenou jeho pôvodného spoluvlastníckeho podielu a navrhovateľ ani nemôže požadovať
žiadnu inú hodnotu, ani mu súd nemôže priznať žiadnu inú hodnotu. Za podiel „žiadaný“ navrhovateľom

(podľa zákona o súdnych poplatkoch) teda nemožno považovať iný podiel ako ten, o realizáciu ktorého
v konaní ide, teda o spoluvlastnícky podiel navrhovateľa“.
5. Súd prvej inštancie mal preukázané, že žalované vlastnili spoluvlastnícke podiely spolu 5/6-ách.
Keďže sa zaviazali vo vzťahu k žalobcovi splniť svoj záväzok spoločne a nerozdielne, okresný súd pri
výpočte tarifnej odmeny za jeden úkon vychádzal z ich podielov, ktoré spolu vlastnili, a teda z 5/6-ín zo

sumy 25.900,- eur a priznal žalobkyniam 1/ až 3/ trovy právneho zastúpenia podľa § 10 ods. 1, § 13 ods.
2, § 13a, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom ku dňu
uskutočnenia úkonu právnej služby, spolu vo výške 1.208,56 eur. Prihliadol pritom na skutočnosť, že
v konaní išlo o zastupovanie viacerých osôb a preto základnú sadzbu tarifnej odmeny znížil o 50 %, t.

j. z 386,74 eur na 193,37 eur. Vzhľadom na to, že šlo o zastupovanie troch osôb, odmenu za úkony
právnej služby vyčíslil v sume 3.625,69 eur (1.208,56 x 3) + 54,52 eur (náhrada výdavkov na miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné) + 736,04 (DPH 20 %); spolu vo výške 4.416,25 eur.
6. V súlade s § 255 ods. 2 CSP okresný súd priznal v spore úspešnejšiemu žalobcovi pomernú časť
náhrady trov konania, keď pomer úspechu a neúspechu žalobcu predstavoval 53,88 %.

7. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca a žalované 1/ až 3/.

8. Žalobca navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok zmenil, a to tak, že žalobe v celom rozsahu
vyhovie a prizná žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, vrátane trov odvolacieho konania.

9. Argumentoval, že okresný súd nesprávne určil výšku odmeny za 1 úkon právnej služby a následne tak
nesprávne rozhodol o celkovej výške uloženej povinnosti na zaplatenie. Za správny považoval pôvodný
rozsudok okresného súdu, keď boli žalované povinné spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu
4.944,25 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 29.7.2019 do zaplatenia. Rozhodnutie
okresného súdu považoval za rozporné s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

655/2004 Z. z. Taktiež poukázal na to, že okresný súd priznal odmenu za 7 úkonov právnej služby, ale
režijný paušál priznal len k 6-tim úkonom.
10. Za preukázané považoval, že medzi stranami sporu bola dohodnutá odmena za jeden právny úkon
z hodnoty celej nehnuteľnosti s dodatkom, že žalobca bude mať nárok na takú odmenu ako bude
žalovaným priznaná v súdnom konaní. V spore, ktorý žalobca zastupoval súd priznal trovy z celej výšky

hodnoty nehnuteľnosti a preto takéto trovy, t. j. výšku odmenu za úkon právnej služby vyúčtoval aj
žalovaným.

11. Žalované 1/ až 3/ navrhli napadnutý rozsudok zmeniť tak, že súd žalobu zamietne a žalovaným
prizná voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

12. Poukázali na dôvody, ktoré viedli odvolací súd k zrušeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie
a zastávali názor, že z obsahu zrušovacieho uznesenia pre okresný súd vyplývala v ďalšom konaní
a novom rozhodnutí, (iba) povinnosť napraviť odvolacím súdom vytknuté porušenie základného práva
žalovaných na spravodlivý súdny proces riadnym a dostatočným odôvodnením súdneho rozhodnutia,a to na základe výsledkov vykonaného dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré bolo
zavŕšené zákonnou koncentráciou. To, že súd akceptoval návrh žalobcu na vykonanie navrhovaného
dokazovaniavýsluchomžalobcu,výsluchomjehoasistentkyavýsluchomžalovaných1/až3/,považovali

zo strany súdu za porušenie zákonnej koncentrácie konania. Nepopreli, že žalobca navrhol vykonanie
dokazovania svojím výsluchom, výsluchom asistentky a výsluchom žalovaných ešte pred vznikom
účinkov zákonnej koncentrácie konania, ale poukázali na to, že žalobca tento svoj návrh vzal fakticky
späť. Z obsahu odvolaním napadnutého rozsudku pritom vyplýva, že okresný súd svoje rozhodnutie
oprel práve o výsledky dokazovania, ktoré vyplynuli z uvedených výsluchov. Za paradoxné pritom

považovali tiež fakt, že konajúca sudkyňa odôvodňovala nutnosť a povinnosť vykonať žalobcom
navrhované dokazovanie skutočnosťou, že v právnej veci ide o spotrebiteľský spor. Za druhý paradox
považovali, že „nekvalifikované odôvodnenie prvotného rozsudku súdom, ktoré je príčinou jeho
zrušenia, cez jeho zrušenie dáva priestor žalobcovi navrhovať vykonanie dôkazov, a cez súdne
pripustenie vykonania navrhovaných dôkazov, dostáva žalobca možnosť na nápravu svojich pochybení
pri dokazovaní tak, aby uniesol svoje dôkazné bremeno. A to všetko umožňuje súd žalobcovi ako

dodávateľovi v spotrebiteľskom spore proti žalovaným 1/ až 3/ ako spotrebiteľkám“.
13. K právnemu záveru súdu prvej inštancie uviedli, že medzi stranami sporu vznikla spotrebiteľská
zmluva o poskytovaní právnych služieb v právnej veci zrušenia a vyporiadania podielového
spoluvlastníctva, v ktorom sa žalované 1/ až 3/ ako spoluvlastníčky nehnuteľnosti v postavení žalobkýň
domáhali proti štvrtej spoluvlastníčke zrušenia podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, keď každá

zožalobkýňsivkonanívočižalovanejuplatňovalaspoluvlastníckypodieloveľkosti1/18,čozodpovedalo
hodnote 1.438,89 eur. Ak medzi žalobcom a žalovanými 1/ až 3/ vznikli zmluvy tak ústne alebo
konkludentne, s ich neurčitým obsahom. Argumentovali, že každá samostatne udelila žalobcovi plnú
moc na svoje zastupovanie pre celé konanie. Uviedli, že v rámci stretnutí advokáta s klientkami pred
súdnym konaním nikdy nebola predmetom jednania otázka výšky odmeny advokáta, z hľadiska financií

bola riešená iba otázka poskytnutého preddavku na odmenu advokáta na začiatku spotrebiteľského
vzťahu. Okresný súd napriek tomu, že vychádzal z faktu, že predmetom konania je spotrebiteľský
spor, v odvolaním napadnutom rozsudku sa riadne nevysporiadal s otázkou obsahu spotrebiteľskej
zmluvy a v prípadných pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv neuplatnil výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší.

14. Žalované zastávali názor, že prvotným a základným hmotnoprávnym právnym predpisom pri
rozhodovaní o advokátom uplatnenom nároku na odmenu voči klientovi je ustanovenie § 18 ods. 4
zákona o advokácii, ktoré jednoznačne upravuje, kedy advokátovi patrí a kedy nepatrí odmena za
poskytnutie právnych služieb. Predmetné ustanovenie vo vzťahu k inej všeobecnej právnej úprave
otázok odmeňovania advokátov za poskytovanie právnych služieb považovali za „lex specialis“

a zdôraznili, že ak si žalobca ako advokát svoju informačnú povinnosť voči žalovaným nesplnil,
odmena mu nepatrí. Z obsahu vykonaného dokazovania, ani z okolnosti súdneho konania, podľa
ich názoru, nevyplýval žiadny číselný údaj o cene za poskytnutie jedného úkonu právnej služby.
Skutočnosti opisované žalobcom podľa žalovaných neboli nikdy vykonané a výška odmeny za jeden
úkon právnej služby v jej číselnom vyjadrení nebola nikdy predmetnom vzájomného rokovania. Na

druhej strane, keby aj bolo pravdou vyjadrenie žalobcu, žalované zastávali názor, že aj tak tým by
nebola naplnená zákonná požiadavka podľa § 18 ods. 4 zákona o advokácii. To, čo žalobca opisuje
vo svojom vyjadrení označili ako formu právnej osvety, nie však oznámenie o výške odmeny za jeden
úkon právnej služby. Informovanie žalobcom, že by to mohlo byť 629,91 eur alebo možno 241,52 eur
považovalizaalternatívneinformovanie,alenespornenieurčité.Vtejtosúvislostiopakovanespochybnili

hodnovernosť a pravosť údajných lístkov, na ktorých boli napísané hodnoty odmien advokáta „materiál
lístkov bol rozdielny, údaje boli napísané farebne rozdielnym atramentom, jeden z lístkov bol pôvodom
z kalendára a na jeho rube bol uvedený dátum 1.1 s označením utorok (podľa zistenia utorok bol Novým
rokom v rokoch 2013 a 2019, od tej doby utorok ešte Novým rokom nebol“. Preto tvrdenie žalobcovej
asistentky, že lístky vyhotovila dňa 9.6.2017 považovali za nehodnoverné, pretože by to mohlo byť

najskôr z kalendára roku 2013.
15. Uzavreli, že ak by žalobca postupoval s odbornou starostlivosťou, tak by nemohol účtovať výšku
odmeny z hodnoty celej nehnuteľnosti, pretože tarifnou hodnotou požadovaného podielu, bude vždy iba
toľko, čo je menej ako celok.
16. K celkovému obsahu plnomocenstva uviedli, že sa na jeho formulácii nepodieľali a nemali naň žiaden

vplyv. Taktiež zdôraznili, že až do tohto konania nevedeli, čo presne znamená spoločný a nerozdielny
záväzok resp. povinnosť plniť spoločne a nerozdielne. Domnievali sa, že vystavením samostatných
faktúr jednotlivým klientkam žalobca osobitne preukazuje, že nejde o spoločný záväzok. Právo žalobcu
na plnenie „spoločne a nerozdielne“ podľa ich názoru nevyplýva z právneho predpisu, ani rozhodnutiasúdu, ani z povahy plnenia. Toto právo mohlo vzniknúť iba dohodou účastníkov, ktorá v konaní nebola
preukázaná. Slová „spoločne a nerozdielne“ uvedené v plnomocenstve sa podľa názoru žalovaných
vzťahovali k vyúčtovaniu a nie k zaplateniu.

17. Záverom konštatovali, že súd prvej inštancie rozhodol v rozpore so stanoviskom NS ČSFR sp.
zn. Sc 2/82, R 33/1982, na ktoré sám poukázal. Stanovisko považovali za zrozumiteľné a nebolo
im zrejmé, na základe čoho dospel okresný súd k záveru, že výpočtovým základom by mala byť
hodnota nehnuteľností zodpovedajúca spoluvlastníckemu podielu o veľkosti 5/6-in na nehnuteľnosti.
Čiastočne súhlasili s odôvodnením súdu v bode 51, avšak domnievali sa, že uvedené bude potrebné

modifikovať na podmienky danej právnej veci v prípade, kde na strane žalobcu je viac žalobcov, z ktorých
každý samostatne uplatňuje konkrétnu časť spoluvlastníckeho podielu patriaceho žalovanému. Preto za
nevyhnutné považovali rozlišovať otázku, čo je základom pre vyrubenie súdneho poplatku, a čo bude
základom pre výpočet odmeny advokáta, bez ohľadu na skutočnosť, či zaplatenie odmeny advokáta
bude solidárnym záväzkom alebo nie. Aj v prípade, že taký záväzok bude solidárny, suma celkového
záväzku zastupovaných voči zástupcovi musí zodpovedať súčtu záväzkov jednotlivých zastupovaných,

keď výška odmeny advokáta od zastupovaného musí vychádzať z výpočtového základu, ktorým je
hodnota ním uplatňovaného podielu.

18. Žalované 1/ až 3/ sa vo vyjadrení k odvolaniu so žalobcom zhodli, že okresný súd nesprávne určil
výšku odmeny za jeden úkon právnej služby. Na rozdiel od neho však tvrdia, že súdom určená výška

odmeny je nadhodnotená v prospech žalobcu. Zopakovali svoje tvrdenia o ich procesnom postavení
samostatných a o nesplnení povinnosti žalobcu informovať klienta o výške odmeny.

19. Napokon, žalobca vo vyjadrení k odvolaniu a tiež k vyjadreniu žalovaných 1/ až 3/ uviedol, že
listinnými dôkazmi, výsluchom svedkyne A. M. a aj samotných žalovaných bolo preukázané, že žalobca

ako advokát si splnil informačnú povinnosť a poučil žalované o výške odmeny za jednotlivý úkon.
Odmena za jeden právny úkon bola žalobcom vyrátaná z hodnoty nehnuteľnosti a jednotlivo z hodnoty
podielu protistrany za použitia vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., t. j. zastupovanie dvoch a viacerých
osôb. Postupoval tak z dôvodu nejednotnosti rozhodovacej činnosti súdov. Tvrdil, že uvedenú povinnosť
si splnil pri prevzatí zastúpenia, o čom svedčí aj podpísané plnomocenstvo žalovanými a pri doručení

znaleckého posudku, keď už vedel presne vypočítať výšku odmeny.
20. To, že v predmetnej veci ide o spoločný záväzok vyplýva podľa žalobcu z povahy veci, ktorá
bola predmetom poskytnutia právnych služieb – zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
k nehnuteľnostiam, zo žaloby a jej petitu, dohody medzi žalobcom a žalovanými a z udeleného
plnomocenstva na zastupovanie.

21.Krajskýsúdakosúdodvolacívec(§34CSP),pozistení,žeodvolaniepodalisubjektívnelegitimované
strany sporu (§ 359 CSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal podľa § 379 a §
380 ods. 1 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario za použitia §
219 ods. 3 v spojení s 378 ods. 1 CSP) rozsudok okresného súdu zmenil podľa § 388 CSP (fakticky ho

v časti zmenil a vo zvyšku zamietajúceho výroku potvrdil) tak, ako to vyplýva z výrokovej časti.

22. Primárne je náležitou úvaha súdu prvej inštancie o opodstatnenosti základu (žalobou uplatneného)
nároku vo vzťahu k (namietanej) aplikácii § 18 ods. 4 (informačná povinnosť advokáta o výške
odmeny) zákona o advokácii. Odvolací súd sa stotožnil s hodnotením zisteného/ustáleného skutkového

stavu (o preukázaní riadneho poučenia zo strany advokáta), tak ako ho predostrel okresný súd
avpodrobnostiachnaňodkazuje.Zaúčelomzdôrazneniajehosprávnostidodáva,žezadanejprocesnej
situácie – tvrdenie proti tvrdeniu (ohľadne ne/splnenia povinnosti advokáta/žalobcu poučiť klientky/
žalované o hodnote úkonu právnej služby) – je na mieste posudzovať širšie súvislosti prípadu. V tejto
spojitosti je ako hodnoverný potrebné vyhodnotiť (zhodný) obsah výpovede žalobcu a svedkyne M.

o praktických detailoch (zaevidovanie hodnoty sporu asistentkou advokáta v počítači, výpočet hodnoty
tarifnej odmeny asistentkou, vyznačenie hodnoty na „lístku“, odovzdanie advokátovi a následné
oboznámenie klientov s týmito údajmi) spôsobu, akým sa v danej advokátskej kancelárii realizuje
poučovacia povinnosť klientov. Vierohodne označená svedkyňa vysvetlila aj skutočnosť, prečo sú
poznámkové lístky (na ktorých bol predmetný výpočet) staršieho dáta.

23. Okrem toho, odhliadnuc od „natískajúcej sa“ úvahy, keď sa nejaví pravdepodobným, že by advokát
nepoučením klientov vedome „ohrozoval“ nárok na odmenu za svoju činnosť, ktorá (úvaha) však
z hľadiska presvedčivosti sama osebe pochopiteľne nepostačuje, žalobcom tvrdený/preukazovaný
„scenár“ korešponduje aj výpovedi samotných žalovaných, ktoré potvrdili, že advokát od nich najprvžiadal znalecký posudok o hodnote spornej nehnuteľnosti a až po jeho zabezpečení (logicky) došlo ku
konkrétnemu výpočtu tarify (ktorej základom je práve hodnota vyplývajúca zo znaleckého posudku).
24. Zároveň je nevyhnutné zdôrazniť, že pokiaľ sami žalované na inom mieste pripúšťajú, že ak aj

došlo k poučeniu (zo strany žalobcu/advokáta), jednalo sa „len o akúsi osvetu“ (nakoľko žalobca
mal argumentovať rôznym prístupmi súdov k výpočtu tarifnej sumy), túto účelovú konštrukciu (na
základe ktorej žalované odmietajú platiť akúkoľvek odmenu, napriek tomu, že na základe poskytnutia
právnych služieb žalobcom vyhrali súdny spor) krajský súd odmieta/neakceptuje. Naopak, opísaný
postup advokáta v plnej miere reflektuje známu realitu aplikačnej činnosti súdov (v danom/relevantnom

období), kedy skutočne existoval rozdielny prístup k určovaniu základu tarifnej odmeny, za ktorý
(základ v sporoch o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva) považovali súdu v niektorých
prípadoch hodnotu celej nehnuteľnosti, inokedy hodnotu žalobcom vlastneného podielu alebo hodnotu
požadovaného podielu. Priam učebnicovým dôkazom týchto diferencií je samotná posudzovaná vec (t.
j. toto konanie vedené pod sp. zn. 22C/14/2019), kde zo strany sporových strán, resp. i konajúcich súdov
bolo prezentovaných niekoľko rôznych metodík výpočtu tarifnej odmeny. Z tohto pohľadu rozoberanému

postupu advokáta nie je čo vytknúť.
25. Možno teda čiastkovo uzavrieť, že vykonanie informačnej povinnosti žalobcom spôsobom, že
upozornil na v rozhodovacej činnosti súdov existujúce/možné alternatívy výpočtu/stanovenia tarifnej
odmeny nie je excesom z riadneho splnenia tejto zákonnej povinnosti, naopak, je naplnením jeho
zmyslu. Súčasne však konštatované vyvracia tvrdenie (nepodložené a nachádzajúce sa v rozpore so

znením predložených plnomocenstiev) samotného žalobcu, že bola dohodnutá odmena z ceny celej
nehnuteľnosti. V tom prípade by totiž poučenie o iných alternatívach výpočtu postrádalo akýkoľvek
zmysel.

26. Následne, čo sa týka (už) samotnej výšky odmeny za poskytovanie právnych služieb, náležitý

výpočet tarifnej odmeny vychádza z ceny (explicitné znenie § 10 ods. 5 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb, ďalej v texte aj ako „vyhláška“) požadovaného podielu.
27. Celková cena (vyporiadavaných) nehnuteľností bola určená znalcom vo výške 25.900 eur,
hodnota žalovanými (v konaní o vyporiadanie PS ako žalobkyňami) požadovaného podielu 1/6-ina tak

predstavuje 4.316,67 eur. Každá zo žalovaných sa domáhala 1/3-iny z predmetného podielu (t. j.
celkovo X/XX-XXX), preto výpočtovým základom vo vzťahu ku každej z nich (žalobkýň) je jedna tretina
zo sumy 4.317,67 eur, t. j. čiastka l.438,89 eur.
28. Pri takto stanovenom základe činí suma odmeny za 1 úkon právnej služby pre žalovanú 1/ čiastku
71,37 eur (41,49 eur + 3 x 9,96 eur, § 10 ods. 1 vyhlášky). Nakoľko ide o zastupovanie (§ 13 ods. 2

vyhlášky) „dvoch alebo viacerých osôb“, kedy sa základná sadzba znižuje o 50 %, činí pri žalovanej 2/
hodnota odmeny za 1 úkon právnej služby čiastku 35,69 eur (71,37 : 2) a pri žalovanej 3/ taktiež 35,69
eur. Súhrnná/celková hodnota jedného úkonu právnej služby vo vzťahu ku všetkým trom žalovaným tak
tvorí sumu 142,74 eur (71,37 + 35,69 + 35,69).
29. Nadväzne, jednotlivé žalobcom požadované úkony právnej služby žalované v konkrétnostiach

žiadnym spôsobom nespochybnili. Priznanými preto boli trovy právneho zastúpenia pozostávajúce zo
7-ich úkonov právnej služby, a to :

- prevzatie a príprava vrátane prvej porady – 9.5.2017 (§ 13a ods. 1 písm. a./ vyhlášky),
- žaloba – 19.7.2017 (§ 13a ods. 1 písm c./ vyhlášky)

- predžal. výzva – 12.6.2017 (§ 13a ods. 1 písm c./ vyhlášky)
- vyjadrenie k vyjadreniu žalovanej strany – 12.3.2018 (§ 13a ods. 1 písm c./ vyhlášky)
- predbežné prejednanie sporu - 11.9.2018 (§ 13a ods. 1 písm d./ vyhlášky)
- účasť na pojednávaní, 12.30 - 12.55 hod. (1/4 úkonu, § 13a ods. 4/ vyhlášky)
- účasť na pojednávaní, 12.30 - 15.40 h. (2 úkony, § 13a ods. 1 písm d./ vyhlášky)

t. j. 5 x 142,74 eur + 1 x 35,69 eur (1/4 úkonu za účasť na odročenom pojednávaní) + 1 x 285,48 eur
(účasť na pojednávaní za každé 2 začaté hodiny), celkovo 1.034,87 eur.

30. Ďalej žalobcovi patrí režijný paušál (1/100 výpočtového základu, § 16 ods. 3 vyhlášky) prináležiaci

ku každému úkonu právnej služby, t. j. 3 x 8,84 eur (úkony za r. 2017, spolu 26,52 eur) a 4 x 9,21 eur
(úkony za r. 2018, spolu 36,84 eur), dokopy 63,36 eur + DPH (20 %) zo sumy 1.098,23 eur (1.034,87
eur + 63,36 eur) činí 219,65 eur, celkovo odmena predstavuje 1.317,88 eur (1.098,23 eur + 219,65 eur).31. Po odpočítaní žalovanými uhradenej zálohy 612 eur výsledný dôvodne uplatnený nárok žalobcu
na náhradu odmeny za poskytovanie právnych služieb žalovaným v konaní vedenom pred Okresným
súdom Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 5C/13/2017 činí sumu 705,88 eur, ktorú čiastku mu odvolací súd

týmto rozsudkom priznal.
32. Nad bezprostredne nevyhnutný rámec krajský súd dodáva, že takto stanovená čiastka
nekorešponduje sume priznanej žalovaným (voči žalobkyni v konaní vedenom pod sp. zn. 5C/13/2017)
uznesením č. k. 5C/13/2017-119 zo dňa 3.5.2019, táto disproporcia je však daná/vyvolaná nesprávnym
výpočtom odmeny v označenom uznesení, ktorým (výpočtom) súd v tejto/posudzovanej veci (t. j. v inom/

odlišnom vzťahu medzi advokátom a jeho klientmi) nie je viazaný.

33. Pokiaľ ide o trovy konania, v dôsledku zmeny prvoinštančného rozhodnutia rozhodoval krajský súd
v zmysle § 396 ods. 2 CSP (v spojení s § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 2 CSP) o nároku na náhradu
trov celého (prvoinštančného i odvolacieho) konania.
34. Žalobca sa v spore domáhal zaplatenia sumy 4.944,25 eur s príslušenstvom, súdom mu bolo

priznaná čiastka 705,88 eur s príslušenstvom. V percentuálnom vyjadrení úspech žalobcu predstavuje
14,28 %, jeho neúspech, resp. úspech žalovaných 85,72 %. Nadväzne čistý úspech žalovaných v spore
činí 71,44 % (85,72 – 14,28). V tomto rozsahu preto krajský súd priznal žalovaným voči žalobcovi nárok
na náhradu trov konania.

35. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj

vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.