Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, January 7, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/59/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118010340
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Batisová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2118010340.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.KatarínyBatisovejačlenovsenátu

Mgr. Pavla Macháča a JUDr. Andrey Kondllovej, v trestnej veci obžalovanej A. B. C., nar. XX.XX.XXXX
v D., pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 4 Trestného zákona a prečin neposkytnutia prvej pomoci
podľa § 178 Trestného zákona, o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa
29.01.2019, sp. zn. 34T/11/2018, na verejnom zasadnutí konanom 07.01.2025 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e), ods. 2 Trestného poriadku z r u š u j e s a napadnutý
rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.

II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaná A. B. C., nar. XX.XX.XXXX v D., trvale bytom
X. XXXX XXX/XX, E.

o d s u d z u j e

podľa § 149 ods. 4 Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024 (ďalej len Trestný zákon), § 36
písm. j), písm. l), písm. p), § 37 písm. h) Trestného zákona, § 41 ods. 1 a § 39 ods. 5 Trestného zákona

na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona sa obžalovanej výkon trestu odňatia slobody podmienečne
odkladá.

Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona sa obžalovanej určuje skúšobná doba na 2 (dva) roky.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona sa obžalovanej ukladá trest zákazu činnosti viesť motorové

vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 8 (osem) rokov.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trnava (ďalej len okresný súd) rozsudkom zo dňa 29.01.2019, č. k. 34T/11/2018-271
uznal obžalovanú A. B. C. (ďalej len obžalovaná) za vinnú zo spáchania prečinu usmrtenia podľa § 149
ods. 4 Trestného zákona a prečinu neposkytnutia prvej pomoc podľa § 178 Trestného zákona na tom
skutkovom základe, že
dňa 04.06.2017 v čase o 06.35 hod. na ceste III/1301 v obci F. G., časť Paderovce na ul. Hlavnej,
ako vodička osobného motorového vozidla zn. Kia Rio, EČ: H. sa plne nevenovala vedeniu vozidla a

sledovaniu situácie v cestnej premávke, v dôsledku čoho vozidlom vyšla z cesty vpravo na chodník pre
cyklistov, kde pravou prednou časťou vozidla narazila do predného kolesa oproti po chodníku jazdiaceho
bicykla, ktoré riadil poškodený I. J., následkom čoho tento spadol na zem, pričom ako vodička vozidla
bez zastavenia pokračovala v jazde ďalej mimo miesta nehody,čím svojim konaním poškodenému I. J., spôsobila zranenia, a to pomliaždenie mozgu, krvácanie do
mozgových komôr, krvácanie pod tvrdú a mäkkú plenu mozgovú, ťažký opuch mozgu pri rozvíjajúcom
sa úrazovom šoku v dôsledku predchádzajúceho krvácania do brušnej dutiny pri roztrhnutí ľavej obličky,

ktorýmdňa06.06.2017o06.58hod.podľahol,pričomobžalovanejB.C.bolaprizadržanídňa04.06.2017
o 06.58 hod. dychovou skúškou na prístroji zn. AlcoQuant 6020 Plus nameraná hodnota 0,60 mg/l
alkoholu v dychu, v čase o 07.21 hod. hodnota 0,59 mg/l a v čase o 07.48 hod. hodnota 0,57 mg/l
alkoholu v dychu,
čím svojim konaním porušila ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c), ods. 2 písm. c), § 65 písm. a), § 66 ods.

2 písm. a) až e) zákona č. 8/2009 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách.
Okresný súd za to obžalovanej uložil podľa § 149 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 41 ods. 1
Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 36 písm. j), písm. l) Trestného zákona, § 37
písm. h) Trestného zákona, § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam, úhrnný trest
odňatia slobody v trvaní 3 (tri) roky, na výkon ktorého obžalovanú podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného
zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Súčasne

obžalovanej podľa § 61 ods. 1, ods. 5 písm. b) Trestného zákona uložil i trest zákazu činnosti viesť
motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na doživotie. Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku poškodených
B. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XX a Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a. s., IČO: 35 937 874,
so sídlom Panónska cesta 2, Bratislava odkázal so svojimi nárokmi na náhradu škody na civilný proces.
Vodôvodnenínapadnutéhorozsudkuokresnýsúdskonštatoval,žeobžalovanánahlavnompojednávaní

realizovala vyhlásenie o vine podľa § 257 písm. b) Trestného poriadku, ktoré bolo súdom prijaté,
preto bolo vykonané dokazovanie len čo do výroku o treste a náhrade škody. Následne okresný súd
v odôvodnení zrekapituloval výsledky dokazovania, ktoré ohľadom týchto výrokov vykonal.
K výroku o treste okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že pri určovaní druhu trestu
a jeho výmery sa riadil zásadami uvedenými v ustanovení § 34 ods. 4 Trestného zákona. Zohľadnil

pritom spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, poľahčujúce okolnosti (v danom
prípade zohľadnil skutočnosť, že sa obžalovaná priznala k spáchaniu trestnej činnosti, ktorá jej je
obžalobou kladená za vinu, túto úprimne oľutovala, urobila vyhlásenie podľa § 257 ods.1 písm. b)
Trestného poriadku, a taktiež skutočnosť, že pred spáchaním predmetného skutku viedla riadny život),
priťažujúce okolnosti, osobu páchateľky, jej pomery a možnosť nápravy, rešpektujúc pritom požiadavky

zákona na zabezpečenie účelu trestu hlavne v smere preventívneho pôsobenia a dospel k záveru, že v
danom prípade vzhľadom na povahu predmetnej trestnej činnosti a možnosť nápravy obžalovanej svoj
výchovný a preventívny účel splní trest odňatia slobody pod dolnú hranicu upravenej trestnej sadzby v
trvaní 3 (tri) roky ako i obligatórny trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na
doživotie. Trestná sadzba pre prečin /§ 10 ods.1 písm. a) Trestného zákona/ usmrtenia podľa § 149

Trestného zákona /trestný čin najprísnejšie trestný/ je trest odňatia slobody na 4 až 10 rokov, pričom
pri prevahe poľahčujúcich okolností / ako je to v tomto prípade/ znížil hornú hranicu trestnej sadzby o
jednu tretinu z 10 rokov na 8 rokov. Aj napriek skutočnosti, že v danom prípade sa obžalovaná dopustila
viacero trestných činov /prečinov/, okresný súd za neprimerane prísne ukladať trest už len v samej
spodnej hranici v dĺžke trvania 4/ štyroch/ rokov a preto prihliadol na stanovisko trestno-právneho kolégia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. Tpj 55/2016 zo dňa 27.06.2017, podľa ktorého je možné
v prípade uznania viny páchateľom podľa § 257 ods.1 písm. b), písm. c) Trestného poriadku (po prijatí
takého vyhlásenia súdom) ukladať trest za použitia ustanovenia § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného
zákona per analogiam, teda ako v prípade uzavretia schválenia dohody o vine a treste, preto okresný
súd využil toto ustanovenie a obžalovanej uložil trest pod dolnú hranicu takto zákonom ustanovenej

trestnej sadzby v dĺžke trvania 3/troch/ rokov nepodmienečne, ktorý /trest / odňatia slobody považoval
okresný súd za zákonný a primeraný k závažnosti spáchanej trestnej činnosti, k možnostiam nápravy a
prevýchovy obžalovanej, ako i v súlade s požiadavkami ako generálnej, tak i individuálnej prevencie.
V spojitosti s uloženým nepodmienečným trestom odňatia slobody okresný súd dodal, že obžalovaná
spáchala evidentne závažnú / aj keď nie úmyselnú/ trestnú činnosť tým, že jednak ako vodička

dopravného prostriedku spôsobila v stave vylučujúcom spôsobilosť /pod vplyvom alkoholu/ inému
z nedbanlivosti smrť, a tiež následne po dopravnej nehode, na ktorej mala účasť, neposkytla
poškodenému, ktorý pri nehode utrpel ujmu na zdraví potrebnú pomoc, hoci tak mohla urobiť bez
nebezpečenstva pre seba alebo iného. V danom prípade okresný súd pri ukladaní trestu pod dolnú
hranicu /aj keď jeho nepodmienečnou formou/ zohľadnil u obžalovanej i fakt, že v jej osobe sa jedná

o doposiaľ bezúhonného človeka, ktorý sa pred spáchaním skutku živil /paradoxne k prejednávanému
prípadu/ záslužnou činnosťou a to záchrannou životov a zdravia ľudí v oblasti dopravnej zdravotnej
služby.K výroku o zaradení obžalovanej na výkon uloženého nepodmienečného trestu okresný súd uviedol,
že vzhľadom na skutočnosť, že obžalovaná nebola v posledných desiatich rokoch pred spáchaním
trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý by jej bol uložený za úmyselný trestný čin, tak ju

zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
K ukladanému trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na doživotie
argumentoval, že postupoval obligatórne, bez ohľadu na ďalšie okolnosti prípadu, prípadne na osobu
páchateľky a jej doterajší život.
V rámci adhézneho konania okresný súd uviedol, že túto si poškodené osoby uplatnili už v prípravnom

konaní, a okresný súd ich s nárokmi na náhradu škody odkázal na civilný proces, pretože zisťovanie
podkladov potrebných pre rozhodnutie o náhrade škody by zjavne presiahlo rámec potrieb trestného
stíhania a neprimerane by ho predĺžilo.
Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní a poučení o opravnom prostriedku prokurátorka
Okresnej prokuratúry Trnava (ďalej len prokurátorka) zahlásila odvolanie čo do výroku o treste
v neprospech obžalovanej. Obžalovaná sa po porade s obhajcom JUDr. Jurajom Gavalcom (ďalej

len obhajca) k opravnému prostriedku nevyjadrila. Obžalovaná prostredníctvom svojho obhajcu však
v zákonom stanovenej lehote odvolanie podala, konkrétne proti výroku o treste, a to osobitným
písomným podaním zo dňa 12.02.2019, doručeným okresnému súdu 13.02.2019.
Následne prokurátorka zahlásené odvolanie zobrala späť, a to osobitným písomným podaním zo dňa
13.03.2019, doručeným okresnému súdu 14.03.2019. Okresný súd uznesením zo dňa 18.03.2019, č. k.

34T/11/2018-278 zobral na vedomie späťvzatie odvolania prokurátorky proti rozsudku okresnému súdu
zo dňa 29.01.2019, sp. zn. 34T/11/2018.
Obžalovaná podané odvolanie odôvodnila prostredníctvom svojho obhajcu osobitným písomným
podaním zo dňa 07.05.2019, doručeným okresnému súdu 07.05.2019, v ktorom namietala uložený trest.
Úvodomzhrnula,ženeboladoterazsúdnetrestanáaviedlariadnyživot(§36písm.j)Trestnéhozákona),

k spáchaniu skutku sa priznala a oľutovala ho (§ 36 písm. 1) Trestného zákona), čo konštatoval aj
okresný súd v napadnutom rozsudku.
Poukázala na to, že druh, kombináciu a intenzitu trestu musí súd v každom konkrétnom prípade určiť
tak, aby zodpovedal všetkým osobitostiam prípadu (zásada individualizácie trestu). Súčasne je potrebné
riadiť sa so všetkou dôslednosťou pravidlami pre ukladanie trestov, aby rozhodnutie súdu nebolo

ľubovoľné a nekontrolovateľné (zásada zákonnosti trestu). Z uvedeného vyplýva, že je nevyhnutné
dodržať všetky kritéria individualizácie trestu podľa § 34 ods. 4 Tr. zák., aby bol trest primeraný a
spravodlivý.
Dala do pozornosti súdu, že v danej veci dolná hranica trestnej sadzby umožňuje uložiť aj trest odňatia
slobody s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu, pričom sa domnievala, že takýto trest postačuje

na splnenie účelu trestu podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona v jej prípade.
Za danej situácie plní hlavnú úlohu trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na
doživotie. Práve tento trest ju bude postihovať citeľne po celý ďalší jej život, a to najmä v súvislosti s
pracovnými možnosťami, ktoré sú dnes v prevažnej miere závislé od používania motorového vozidla.
Nepodmienečnýtrestodňatiaslobodynaprevýchovuobžalovanejpotrebný,vzhľadomnajejosobnostné

predpoklady, nie je a plnil by len funkciu odplaty, čo podľa jej názoru nie je nevyhnutné.
Taktiež poukázala na ustanovenie § 34 ods. 3 Trestného zákona, podľa ktorého trest má postihovať iba
páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.
Doživotný trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu bude nevyhnutne postihovať
aj jej blízke osoby, nie je potrebné preto ani z tohto pohľadu vplyvu na blízke osoby ukladať

nepodmienečný trest odňatia slobody, ktorý by blízke osoby citeľne tiež zasiahol. Zdôraznila, že si plne
uvedomuje, čo spôsobila a osobné následky si ponesie celý život aj bez ohľadu na uložený trest. Životy
v práci zachraňovala a aj preto je pre ňu najmä následok, ktorý sa jej konaním stal, obzvlášť citeľný.
V rámci konečného návrhu žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. e)
Trestného poriadku zrušil a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol sám.

Prokurátorka sa k odvolacím námietkam obžalovanej vyjadrila prostredníctvom osobitného písomného
podania zo dňa 03.06.2016, doručeného okresnému súdu toho istého dňa, v ktorom úvodom
zrekapitulovala výrok napadnutého rozsudku.
Považovala odvolanie obžalovanej za nedôvodné, pričom sa v plnom rozsahu stotožnila s trestom
uloženým napadnutým rozsudkom a s jeho samotným odôvodnením.

K argumentácii obžalovanej naviac uviedla, že účelom trestu v zmysle ust. § 34 ods. 1 Trestného
zákona je prioritne ochrana spoločnosti pred páchateľom trestného činu, a to vo forme represie, čo iným
slovom znamená samotné potrestanie. Cieľom trestu je okrem prevýchovy páchateľa k tomu, aby viedol
riadny život, najmä uloženie trestu, ktorý by mal byť určitou formou odplaty spoločnosti za spáchanieprotiprávneho činu, prevažne vo forme ujmy na osobnej slobode, pričom ujma v tomto prípade nie je
účelom trestu, ale iba prostriedkom, ako ho dosiahnuť. V neposlednom rade pri trestaní okrem odplaty
voči páchateľovi trestného činu ide spoločnosti vo vyjadrenom treste aj o jej ochranu, teda o zabránenie

v páchaní trestnej činnosti a, samozrejme, o prevenciu, a to v podobe individuálnej prevencie, t. j.
pôsobenia na odsúdeného sankciou tak, aby v budúcnosti viedol riadny život, ako aj vo forme generálnej
prevencie, t. j. pôsobenia trestu smerom k ostatným členom spoločnosti tak, aby jednoznačne vnímali,
že za porušovanie spoločenských pravidiel môžu byť odsúdení.
Potom považovala potrebné poukázať aj na trestnú sadzu ustanovenú v § 149 ods. 4 Trestného zákona,

sadzba ktorá je v rozpätí 4 (štyri) roky až 10 (desať) rokov. Takto stanovená trestná sadzba je pritom
vyjadrením samotnej závažnosti činu, pričom s prihliadnutím na skutočnosť, že obžalovaná spáchala aj
ďalší trestný čin spočívajúci v neposkytnutí pomoci, možno konštatovať, že táto závažnosť je zostrená
práve spáchaním ďalšieho trestného činu závažného charakteru vo vzťahu k prečinu usmrtenia v zmysle
§ 149 ods. 4 Trestného zákona.
V zmysle ust. § 34 ods. 4 Trestného zákona teda okresný súd musel ukladať trest v rozpätí vyššie

uvedenej trestnej sadzby, ktorá určuje horné a dolné mantinely, v rámci ktorých sa súd môže
„pohybovať“, pričom prihliadol aj na spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, zavinenie,
priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na osobu páchateľa, jeho osobné pomery a možnosti jeho
nápravy, čo sa v konečnom dôsledku okrem iného odzrkadlilo aj v súdom aplikovanom mimoriadnom
znížení trestu podľa § 39 Trestného zákona.

Mala za to, že súd prihliadol na všetky okolnosti ustanovené v § 34 ods. 4 Trestného zákona, pričom
tieto aj náležite zohľadnil pri ukladaní trestu, v dôsledku čoho možno súdom uložený trest považovať za
zákonný a spravodlivý. V tomto smere netreba zabúdať na priorizovaný účel trestu, ktorým je samotné
potrestanie páchateľa za spáchanie protiprávneho konania, resp. uloženie trestu vo forme odplaty
spoločnosti za také jeho konanie.

V rámci konečného návrhu preto žiadala odvolanie obžalovanej podľa § 319 Trestného poriadku
zamietnuť, pretože odvolanie nie je dôvodné.
Spisový materiál bol Krajskému súdu v Trnave (ďalej aj krajský súd) za účelom rozhodnutia o odvolaní
obžalovanej predložený 28.05.2019.
Za účelom prejednania podaného odvolania nariadil krajský súd termín verejného zasadnutia

na 12.11.2019. Verejného zasadnutia sa zúčastnila prokurátorka krajskej prokuratúry a obhajca
obžalovanej. Verejné zasadnutie sa vykonalo v neprítomnosti obžalovanej (ktorá súhlasila s vykonaním
verejného zasadnutia v jej neprítomnosti) a taktiež v neprítomnosti poškodených osôb, ktoré sa na
tento procesný úkon súdu napriek riadne vykázanému doručeniu upovedomenia o termíne verejného
zasadnutia nedostavili.

V rámci konečných návrhov prokurátorka navrhla odvolanie obžalovanej zamietnuť ako nedôvodné.
Obhajca obžalovanej sa pridržal všetkých skutočností uvedených v odvolaní a navrhol tomuto vyhovieť.
Natomtoverejnomzasadnutíkrajskýsúdrozhodoluznesenímzodňa12.11.2019,č.k.6To/59/2019-314,
v rámci ktorého podľa § 320 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku bol zrušený napadnutý rozsudok
vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a súčasne bolo prerušené trestné stíhanie obžalovanej

vedené pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 4 Trestného zákona a prečin neposkytnutie prvej
pomoc podľa § 178 Trestného zákona na skutkovom základe, ktorý bol uvedený v tomto rozsudku
okresného súdu. Krajský súd sa domnieval, že § 61 ods. 5 písm. b) Trestného zákona ako všeobecne
záväzného právneho predpisu nižšej právnej sily, ktorého použitie je v danej trestnej veci rozhodujúce
pre rozhodovanie o treste, je v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky, teda s predpisom vyššej právnej sily, a z toho dôvodu podá návrh na začatie konania pred
ústavným súdom, pričom tak mal urobiť už súd prvého stupňa podľa § 283 ods. 5 Trestného poriadku.
Následne krajský súd návrhom zo dňa 04.12.2019, doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky
09.12.2019 podľa čl. 144 ods. 2, 130 ods. 1 písm. d), 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s § 18 ods. 1 písm. d) a § 37 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, inicioval začatie konania o súlade ustanovenia § 61 ods. 5 písm. b) Trestného
zákona, ktoré je v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Obsahom tohto návrhu krajského súdu bol popis skutkového stavu, znenie napadnutého ustanovenia,
namietaný nesúlad napadnutých ustanovení s Ústavou a Dohovorom a záverečný návrh, aby Ústavný
súd Slovenskej republiky na základe skutočností uvedených krajským súdom nálezom rozhodol, že

ustanovenie § 61 ods. 5 písm. b) Trestného zákona nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 35
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 08.07.2020, č. k. PL. ÚS 18/2020-7 rozhodol tak,
že návrh krajského súdu prijal na ďalšie konanie v celom rozsahu.Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zo dňa 25.09.2024, č. k. PL. ÚS 18/2020-31, doručeným
krajskému súdu dňa 19.11.2024, rozhodol, že ustanovenie § 61 ods. 5 písm. b) Trestného zákona nie
je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Vo zvyšnej časti návrh nevyhovel.

Z odôvodnenia nálezu skrátene vyplynulo, že ustanovenia § 61 ods. 7 a § 92 Trestného zákona
neumožňujú trest doživotného zákazu činnosti zahladiť. Účelom zahladenia odsúdenia je odstrániť
všetky nepriaznivé dôsledky jeho uloženia. Ak sa odsúdený páchateľ napravil, bola naplnená nápravná
funkcia trestu a na odsúdeného sa hľadí, akoby nebol odsúdený. To má rozmer v spoločenskom živote
odsúdeného a v možnostiach jeho uplatnenia v povolaní a podnikaní. V množstve pracovných pozícií sa

vyžaduje bezúhonnosť, ktorej predpokladom je zahladenie odsúdenia. Vzhľadom na to, že trest zákazu
činnosti na doživotie zahladiť nemožno, na osobu, ktorej bol uložený tento trest, sa do konca života
hľadí ako na odsúdeného. Pre kohokoľvek bude mať doživotný trest zákazu činnosti doživotný následok
v tom, že sa na neho bude hľadieť ako na odsúdeného. Nemožnosťou zahladenia odsúdenia sa bez
splnenia podmienky nevyhnutnosti zvýrazňuje odvetná funkcia trestu. To platí osobitne s ohľadom na to,
že aj pri podstatne závažnejších trestných činoch možno odsúdenie zahladiť. V dôsledku doživotného

trestu to však pri trestnom čine usmrtenia pod vplyvom návykovej látky nie je možné. Nemožno však
dospieť k tomu, že by takýto zásah bol nevyhnutný. Ústavnej zásade primeranosti trestu ako zásahu
do základných práv a slobôd slúži jeho individualizácia. Jej naplnenie nie je len úlohou zákona, ale aj
súdov, ktoré podľa čl. 50 ods. 1 ústavy rozhodujú o vine a treste, aj keď podľa zákona (čl. 49 ústavy) a pri
viazanosti sudcu zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Primeranosť a s tým spojená potreba individualizácie

trestu v právnom štáte od zákona vyžaduje takú mieru trestu, ktorá súdu umožní uložiť primeraný
a individualizovaný trest, a to práve v situácii nevyhnutnej kumulácie s obligatórnym uložením trestu
odňatia slobody (§ 34 ods. 6 Trestného zákona, bližšie PL. ÚS 1/2021, bod 76). Obligatórny doživotný
trest zákazu činnosti pri akomkoľvek páchateľovi trestného činu usmrtenia podľa § 149 ods. 4 a 5
Trestného zákona túto požiadavku nespĺňa, keďže konštrukcia zákona súdu ako zložke štátnej moci

priamo zasahujúcej do základných práv rozhodovaním o vine a treste upiera možnosť individualizovať
trest, a to v rámci sankčného súbehu s najprísnejším trestom, ktorým je trest odňatia slobody. Podľa
zákona obligatórne ukladaný doživotný trest tak nad primeranú mieru zasahuje do základného práva
podľa čl. 19 ods. 2 ústavy. To vedie k rozporu nielen so základným právom podľa čl. 19 ods. 2 ústavy,
ale aj k rozporu s čl. 1 ods. 1 ústavy. Z pohľadu potreby trestania ako prostriedku ochrany základných

práv a slobôd iných možno cieľ doživotného trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá dosiahnuť aj
šetrnejšími prostriedkami. Preto obligatórny doživotný trest zákazu činnosti popri treste odňatia slobody
nie je nielen primeraným, ale ani nevyhnutným zásahom do základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy.
Vo všeobecnosti možno aj na základe nálezu ústavného súdu označeného v predchádzajúcom bode
zhrnúť, že ak je za trestný čin Trestným zákonom ustanovený obligatórny trest odňatia slobody (§ 34

ods. 6 Trestného zákona, materiálne bez určujúceho vplyvu výnimky v závere tohto ustanovenia), ďalší
trest v sankčnom súbehu nemá byť, pre ústavný súlad s čl. 1 ods. 1 ústavy v spojení so zásahom do
konkrétneho základného práva alebo slobody podľa ústavy, ustanovený ako obligatórny, ak je zároveň
absolútny a zároveň od jeho výkonu, čo je pre posudzovaný prípad, nie je možné upustiť. Aj po vyslovení
rozporu namietaného ustanovenia s ústavou možno uložiť páchateľovi podľa § 61 ods. 2 Trestného

zákona trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlo na jeden až desať rokov. Vzhľadom na principiálny
záver vyslovený v predchádzajúcom bode ústavný súd nerozoberá problematiku mimoriadneho zníženia
trestu v kontexte osobných pomerov páchateľa a prísnosti trestnej sadzby ustanovenej Trestným
zákonom. V tejto, a je na úvahe zákonodarcu, či možno aj vo vyššej trestnej sadzbe vedľajšieho trestu
zákazu činnosti môže byť popri uložení trestu odňatia slobody splnená funkcia trestu, ktorý však musí

byť proporcionálny a individualizovaný. Takýto prístup trestného zákonodarstva umožní to, že tomu či
onému páchateľovi za tých či oných podmienok spáchania trestného činu bude uložený primeraný trest.
Obligatórny doživotný trest zákazu činnosti ako kumulovaný trest takým trestom nie je.
Následne krajský súd na neverejnom zasadnutím rozhodol uznesením zo dňa 10.12.2024, č. k.
6To/59/2019 - 404 tak, že podľa § 318 ods. 2 Trestného poriadku sa pokračuje v trestnom stíhaní

obžalovanej vedenom na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 6To/59/2019 pre prečin usmrtenia podľa
§ 149 ods. 4 a prečin neposkytnutie pomoci podľa § 178 Trestného zákona na skutkovom základe, ako
je uvedený v napadnutom rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 29.01.2019, č. k. 34T/11/2018-271.
V prejednávanej trestnej veci bol nariadený termín verejného zasadnutia na 07.01.2025, ktorého
predmetom bolo rozhodnúť o odvolaní obžalovanej voči napadnutému rozsudku, čo do výroku o treste.

Verejného zasadnutia sa zúčastnila prokurátorka krajskej prokuratúry a obhajca obžalovanej. Verejné
zasadnutie sa vykonalo v neprítomnosti obžalovanej, ktorá žiadala o vykonanie v jej neprítomnosti.
Po otvorení verejného zasadnutia obhajca zotrval na podanom odvolaní. Po podaní správy o stave veci,
zameranej na otázky, ktoré treba riešiť, bol oboznámený podstatný obsah spisu a aktualizované lustráciena obžalovanú. Pokiaľ ide o oboznámené relácie na obžalovanú, tam k žiadnym zmenám oproti konaniu
pred okresným súdom nedošlo.
Následne sa pristúpilo ku konečným návrhom. Prokurátorka krajskej prokuratúry bola toho názoru, že

okresný súd bol pri ukladaní trestu k obžalovanej zhovievavý, keď využil inštitút mimoriadneho zníženia
trestu a vymeral jej úhrnný nepodmienečný trest v trvaní 3 rokov, pričom i samotný trest zákazu činnosti
bol obžalovanej uložený v súlade so zákonom. V tejto súvislosti poukázala na to, že obžalovaná svojim
konaním naplnila nielen znaky trestného činu usmrtenia, ale jej konanie bolo o to závažnejšie ako to,
ktorébysamoosebepostačovalanauloženietrestuzákazučinnostinadoživotiepodľa§61ods.5písm.

b) Trestného zákona, keďže osobe, do bicykla ktorej vozidlom narazila a spôsobila jej vážne zranenia,
ktorým následne podľahla, úmyselne a bezdôvodne neposkytla žiadnu potrebnú pomoc, hoci tak mohla
urobiť bez akéhokoľvek nebezpečenstva. Odvolacie námietky obžalovanej považovala za nedôvodné,
a keďže bol výrok o treste v napadnutom rozsudku pre obžalovanú krajský súdom zrušený, navrhla
obžalovanej uložiť totožné tresty, aké jej už uložené boli v napadnutom rozsudku. Obhajca obžalovanej
navrhol napadnutý rozsudok zrušiť vo výroku o treste a uložiť obžalovanej trest podmienečný a to aj

vzhľadom na čas, ktorý uplynul od spáchania skutku a aj na to, že obžalovaná odvtedy vedie riadny,
preto sa účel trestu dá dosiahnuť aj takýmto spôsobom. K trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
navrhol postupovať podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Podľa § 317 ods.1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých

výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku, odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj

a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,
b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových
zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie

treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,
e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo
f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.
Podľa § 321 ods. 2 Trestného poriadku, ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 3,

odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací
súd zruší hoci i len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré
majú vo výroku o vine svoj podklad.
Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno
nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne

zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže
odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané
v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania
poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.
Podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného

v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú
účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre
páchateľa priaznivejší.
KrajskýsúdvTrnave akosúdodvolací,nazákladeriadneavčaspodanéhoodvolania natooprávnenou
osobou – obžalovanou, postupom podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a

odôvodnenosť výroku o treste, proti ktorému obžalovaná podala odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadal len vtedy, ak by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.
Krajský súd vzhľadom na dôvody odvolania obžalovanej smerujúce len čo do výroku o treste a spôsobe
jeho výkonu obmedzil svoju prieskumnú povinnosť len na tento výrok. Po preskúmaní predloženého

spisového materiálu, po náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý bol kľúčový pre posúdenie
dôvodnosti odvolania v časti trestu zákazu činnosti, krajský súd zistil, že odvolanie obžalovanej dôvodné.
Pokiaľ ide o správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo výroku o treste, v tomto smere treba
uviesť, že zo zápisnice z hlavného pojednávania vyplýva, že okresný súd dokazovanie ohľadom tohtovýroku vykonal zákonným spôsobom a v rozsahu dostatočnom na spravodlivé, stavu veci a zákonu
zodpovedajúce rozhodnutie.
Pokiaľ ide o napadnutý výrok o treste, krajský súd považuje za potrebné na úvod pripomenúť niektoré

teoretické východiská rozhodné pre ukladanie trestu.
K samotnému trestu je potrebné uviesť, že je právnym následkom trestného činu, a preto musí byť
úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného
určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd
vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t. j.

či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu
o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom
poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a
výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti.
Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia
v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a

ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia
(represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom
treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou.
Trestný zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti
pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok

na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen
odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu
právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva
ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce,
varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu.

Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie,
pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi
prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa
trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie, negatívne

ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické.
Ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho
zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Ak sú dolné hranice
trestných sadzieb trestov odňatia slobody rôzne, je dolnou hranicou úhrnného trestu najvyššia z nich. V
stručnostitrebauviesť,žeprincípukladaniaúhrnnéhotrestupodľa§41ods.1Trestnéhozákonaspočíva

v tom, že páchateľovi dvoch alebo viacerých trestných činov je ukladaný trest v rámci trestnej sadzby
činu najprísnejšie trestného, pričom sa musí v tomto výroku odraziť aj skutočnosť, že nejde iba o trest
za tento trestný čin, ale i za ďalšie, zbiehajúce sa trestné činy. To sa premietne v priznaní priťažujúcej
okolnosti podľa § 37 písm. h) Trestného zákona, teda že páchateľ spáchal viac trestných činov, čo ale
neplatí, ak sa trest ukladá aj s použitím tzv. asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona.

Vychádzajúc z vyššie uvedených teoretických východísk krajský súd konštatuje, že okresný súd správne
ustálil, že obžalovanej je potrebné ukladať trest úhrnný vzhľadom na to, že svojim protiprávnym konaním
naplnila skutkové podstaty dvoch trestných činov (usmrtenie a neposkytnutie prvej pomoci), z ktorých
najprísnejší trestný je práve prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 4 Trestného zákona so základnou
trestnou sadzbou v rozpätí 4 – 10 rokov. Následne okresný súd u obžalovanej správne preskúmaval

pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a pokiaľ by krajský súd rozhodoval
o odvolaní obžalovanej do 06.08.2024 (kedy ešte nenadobudla účinnosť novela Trestného zákona pod
č. 40/2024), tak by ani iné poľahčujúce a priťažujúce okolnosti vlastným prieskumom nezistil. V čase
rozhodovania teda okresný súd správne u obžalovanej zistil dve poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm.
l)Trestnéhozákona-žesapriznalakspáchaniutrestnýchčinovatrestnéčinyúprimneoľutovala,podľa§

36 písm. j) Trestného zákona - že viedla pred spáchaním trestných činov riadny život a jednu priťažujúcu
okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona – že spáchala viac trestných činov (hoci okresný súd
nesprávne v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žiadnu priťažujúcu okolnosť nevzhliadol, čo
bolo v rozpore s výrokom napadnutého rozsudku, ktorý je záväzný). Správne potom okresný súd ustálil
pomer poľahčujúcich okolností nad tými priťažujúcimi okolnosťami (2:1) a postupom podľa § 38 ods. 3

Trestného zákona účinného v čase rozhodovania znížil o 1/3 hornú hranicu zákonom stanovenej trestnej
sadzby podľa § 149 ods. 4 Trestného zákona (ako najprísnejšie trestného podľa zásad na ukladanie
úhrnného trestu v zmysle ust. § 41 ods. 1 Trestného zákona) z 10 rokov na 8 rokov.Aj podľa názoru krajského súdu by ale ukladanie trestu čo i len na samej dolnej hranici 4
rokov bolo pre obžalovanú neprimerane prísne a účel trestu je možné v jej prípade dosiahnuť aj trestom
kratšieho trvania ukladaným pod dolnú hranicu, a to s použitím mimoriadneho zmierňujúceho ust. § 39

ods. 5 Trestného zákona.
Preto pokiaľ ide o samotnú výmeru trestu, okresným súdom uložený úhrnný trest odňatia slobody vo
výmere 3 roky je trestom zákonným z pohľadu správne stanovenej trestnej sadzby, pričom je uložený
ako mimoriadne znížený, teda pod dolnú hranicu zákonnej trestnej sadzby. Rovnako je aj trestom
spravodlivým a primeraným, najmä vo vzťahu k osobe obžalovanej, okolnostiam trestnej činnosti a

následku, ktorý bol trestným činom spôsobený. Takto uložený trest v sebe obsahuje prvky individuálnej,
ako aj generálnej prevencie, vrátane morálneho odsúdenia konania obžalovanej.
Podstata odvolacích námietok obžalovanej tkvela v namietaní spôsobu výkonu uloženého trestu, v rámci
ktorých sa obžalovaná dožadovala podmienečného odkladu, ktorý podľa jej názoru postačuje na
splnenie účelu trestu.
Krajský súd sa stotožnil s predostretou odvolacou argumentáciou obžalovanej a dospel k záveru, že

nie je nevyhnutné na obžalovanú vplývať nepodmienečným trestom odňatia slobody, nakoľko si to
nevyžaduje ani ochrana spoločnosti ani náprava obžalovanej ako páchateľky trestnej činnosti. Tento
záver krajský súd ustálil po komplexnom posúdení osoby obžalovanej, ktorá doposiaľ nebola súdne
trestaná (je bezúhonná), v minulosti sa dopustila protiprávneho konania v podobe dvoch priestupkov
(12.07.2013 v čase o 00:00 hod. priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa §

22 ods. 1 písm. k) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, za ktorý jej
bola uložená bloková pokuta vo výške 5 eur a následne 12.07.2013 v čase o 10:40 hod. priestupok
vzmyslezákonač.8/2009ocestnejpremávkeaozmeneadoplneníniektorýchzákonov,zaktorýjejbola
uložená pokuta Mestskou políciou Trnava vo výške 5 eur), čiže možno skonštatovať, že u obžalovanej
sa nejedná o kriminálne narušenú osobu, a to ani na úseku cestnej premávky, keďže sa jedná o menej

závažné priestupkové excesy, od ktorých spáchania ubehol značný čas (takmer 12 rokov), aktuálne
nemá v Centrálnej evidencii správnych deliktov a priestupkov MS SR evidovaný žiaden priestupok a od
spáchania trestného činu uplynul značný časový odstup.
Preto pokiaľ ide o spôsob výkonu trestu odňatia slobody do popredia treba dať tie fakty, že sa
jedná o prvé trestnoprávne konanie obžalovanej, ktorého sa dopustila počas svojho života, pred jeho

spáchaním a i po jeho spáchaní viedla riadny život, k spáchaniu trestnej činnosti sa priznala, túto
úprimne oľutovala, u jej osobe prevládali poľahčujúce okolnosti nad tými priťažujúcimi, hoci svojim
protiprávnym konaním spôsobila fatálny následok v podobe smrti, stále sa jedná o nedbanlivostné
konanie, a v neposlednom rade krajský súd zohľadnil časové hľadisko, kedy od spáchania žalovaného
skutku uplynula značná doba takmer ôsmych rokov. U obžalovanej bol krajský súdom vzhliadnutý

predpoklad, že už samotné odhalenie trestných činov, ich odstíhanie, negatívne zhodnotenie osoby
obžalovanej a jej protiprávneho konania odsudzujúcim rozsudkom majú z hľadiska individuálnej, ako
i generálnej prevencie také účinky, aké sleduje účel trestu, pričom budú znásobené potencionálnou
hrozbou premeny trestu pri nevedení riadneho života v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia.
Z hľadiska ochrany spoločnosti je oveľa účinnejší práve trest zákazu činnosti, ktorý obžalovanú vylúči

ako vodičku motorového vozidla z cestnej premávky, a ktorý bude pre ňu naviac citeľný. Krajský súd
reflektujúc i na vyjadrenie prokurátorky o uložení trestu pre obžalovanú vo forme odplaty spoločnosti za
také jej správanie dodáva, že pri rozhodovaní o druhu treste je okrem povahy a závažnosti spáchaných
trestných činov potrebné zohľadniť možnosti nápravy páchateľky, zvlášť u tzv. prvopáchateľky. A práve
táto ostatná zákonná podmienka, teda predpoklad možnosti napravenia páchateľky trestom odňatia

slobody nespojeným s jeho výkonom, v prípade obžalovanej podľa názoru krajského súdu splnená je,
čo vytvára prekážku pre jej potrestanie nepodmienečným trestom odňatia slobody.
Hoci obžalovaná v podanom odvolaní proti doživotnému trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
nebrojila, pretože sa jednalo o obligatórny postup konajúceho súdu, krajský súd v rámci plnenia si
svojej prieskumnej povinnosti nadobudol pochybnosti o súlade kľúčového hmotnoprávneho ust. § 61

ods. 5 písm. b) Trestného zákona účinného v čase rozhodovania (ako všeobecne záväzného právneho
predpisu nižšej právnej sily) s článkom 1 ods. 1, článkom 19 ods. 2, článkom 35 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ako právneho predpisu vyššej právnej sily), v dôsledku čoho prerušil trestné
stíhanie obžalovanej a s touto právnou otázkou sa obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky.
Podľa § 283 ods. 5 Trestného poriadku, súd preruší trestné stíhanie aj vtedy, ak sa domnieva,

že všeobecne záväzný právny predpis nižšej právnej sily, ktorého použitie je v danej trestnej veci
rozhodujúce pre rozhodovanie o vine a treste, je v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom
vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, a podá návrh na začatie konania pred ústavným
súdom. Nález ústavného súdu je pre súd záväzný.Vzhľadom na krajským súdom vyššie popísaný priebeh odvolacieho konania a konanie na Ústavnom
súde s následným vydaním nálezu zo dňa 25.09.2024, č. k. PL. ÚS 18/2020-31, ktorým bol vyslovený
nesúlad ust. § 61 ods. 5 písm. b) Trestného zákona s článkom 1 ods. 1 a článkom 19 ods. 2 Ústavy

Slovenskej republiky, v dôsledku čoho bolo hmotnoprávne ust. § 61 ods. 5 písm. b) Trestného zákona
zrušené, krajskému súdu nezostávalo nič iné ako rozhodnúť o treste zákazu činnosti sám, pretože
obžalovanej za žalovanú trestnú činnosť tento druh trestu rozhodne patrí (keďže protiprávne konanie
obžalovanej ako vodičky motorového vozidla malo fatálne následky) a prostredníctvom ktorého bude
obžalovaná na určité časové obdobie eliminovaná z cestnej premávky, čím bude zaručená účinná

ochrana spoločnosti.
Krajský súd zohľadnil, že v priebehu odvolacieho konania došlo k zmene zákona, preto trest ukladal
v zmysle ustanovení Trestného zákona účinného od 06.08.2024 (v zmysle ust. § 2 ods. 1 Trestného
zákona), ktorý posúdil ako priaznivejší pre obžalovanú. Krajský súd preto o treste pre obžalovanú
rozhodol sám, a to takým spôsobom, že pokiaľ ide o ukladanie úhrnného trestu (§ 41 ods. 1 Trestného
zákona), tento ukladal podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich

najprísnejšie trestný. Tým je prečin usmrtenia podľa § 194 ods. 4 Trestného zákona s trestnou sadzbou
trestuodňatiaslobodyvovýmereod4rokovdo10rokov.Krajskýsúdpriukladanítrestuobligatórne(§38
ods. 2 Trestného zákona) preskúmal pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolnosti
u obžalovanej, pričom u obžalovanej vzhliadol poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. l), písm. j)
Trestného zákona v zhode s názorom okresného súdu, navyše po novelizácii hmotnoprávneho predpisu

obžalovanej priznal i poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. p) Trestného zákona – že spáchala trestný
čin, trestné stíhanie pre ktorý bolo vedené neprimerane dlho, a túto skutočnosť nemožno spravodlivo
pričítať na vrub obžalovanej ani jej obhajcovi. V súvislosti s touto poľahčujúcou okolnosťou krajský súd
dodáva, že trestné stíhanie sa vedie neprimerane dlho vzhľadom na skutočnosť, že vina obžalovanej
bola právoplatne uznaná na podklade učineného vyhlásenia o vine, vykonávalo sa dokazovanie len čo

do výroku o treste a náhrade škody, nejednalo sa o zložitú trestnú vec a dĺžku konania nemožno pripísať
na vrub obžalovanej či jej obhajcovi, pretože konanie bolo predĺžené o čas na zodpovedanie otázky
ohľadom súladnosti právnych predpisov. V zhode s názorom okresného súdu u obžalovanej i krajský súd
identifikoval priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona. U obžalovanej teda prevažovali
poľahčujúceokolnostinadpriťažujúcimiokolnosťamivpomere3:1.Krajskýsúdtiežustálil,žebybolopre

obžalovanú neprimerane prísne ukladať jej trest čo i len na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej
sadzby a postačí i trest kratšieho trvania, preto pristúpil k aplikácii mimoriadne zmierňujúceho ust. § 39
ods. 5 Trestného zákona. Krajský súd k takému záveru dospel nielen po zohľadnení, že obžalovaná
sa k trestnej činnosti priznala a úprimne ju oľutovala a na hlavnom pojednávaní urobila vyhlásenie
o vine, ktoré bolo súdom prijaté, ale aj tým, že obžalovaná nebola doposiaľ súdne trestaná, pričom boli

zohľadnené aj jej osobné pomery (vek, doterajší spôsob života, pracovné návyky, rodinné pomery) a
v neposlednom rade aj možnosti jej nápravy takýmto kratším trestom.
K samotnej výmere trestu odňatia slobody, krajský súd uvádza, že v zhode s názorom okresného súdu
uložil obžalovanej úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky. Avšak pokiaľ ide o samotný
spôsob výkonu trestu odňatia slobody, krajský súd vyhovel odvolaniu obžalovanej a výkon uloženého

trestu jej podmienečne odložil. Skúšobná doba na úrovni 2 rokov je dostatočne dlhá na to, aby
obžalovaná spôsobom svojho života preukázala polepšenie. Je vysoko pravdepodobné, že obžalovaná
si nesprávnosť svojho konania uvedomila a i napriek závažnosti súdenej trestnej činnosti, počtu
spáchaných trestných činov má reálny potenciál viesť do budúcna normálny život bez páchania trestnej
činnosti, na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu obžalovanej výkon trestu odňatia slobody nie

je nevyhnutný.
Keďže obžalovaná spáchala žalované trestné činy v súvislosti s vedením motorového vozidla, krajský
súd jej uložil i trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu podľa § 61 ods. 1,
ods. 2 Trestného zákona (tu s poukazom na zrušenie ust. § 61 ods. 5 písm. b) Trestného zákona
vdôsledkuvyššiezmienenéhonálezuÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky).Navyšejenepochybné,že

uloženie práve tohto druhu trestu si v tomto prípade nepochybne vyžaduje účinná ochrana spoločnosti,
tu najmä ostatných účastníkov cestnej premávky pred páchateľmi tohto druhu trestnej činnosti. Pokiaľ
ide o samotnú výmeru trestu zákazu činnosti, krajský súd ustálil jeho 8-ročnú výmeru, ktorú považuje
za primeranú nielen okolnostiam prípadu (vedenie motorového vozidla pod vplyvom alkoholu, plne sa
nevenovala vedeniu vozidla a sledovaniu situácie v cestnej premávky, čím porušila pravidlá cestnej

premávky, neposkytla poškodenému prvú pomoc napriek tomu, že pracovala v oblasti zdravotníctva),
ale aj osobe obžalovanej, najmä s poukazom na fatálne následky spáchaných trestných činov v podobe
smrti poškodeného. V neposlednom rade krajský súd zohľadnil i ten fakt, že obžalovanej bola zakázaná
ďalšia jazda bezprostredne po spáchaní žalovaných trestných činov, t. j. od 04.06.2017.Nazákladeprezentovanýchúvahkrajskýsúdvyhodnotilodvolanieobžalovanejakodôvodné,vdôsledku
čoho zrušil postupom podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e), ods. 2 Trestného poriadku napadnutý
rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a následne podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku

sám rozhodol o treste pre obžalovanú, keďže výsledky dokazovania vykonaného pred okresným súdom
to umožňovali.
Krajský súd je presvedčený, že na obžalovanú je potrebné pôsobiť práve uloženým podmienečným
trestom odňatia slobody posilneným o dlhší trest zákazu činnosti, ktoré vo svojej kombinácii považoval
za zákonné a správne s prihliadnutím na závažnosť i charakter žalovaných trestných činov, okolnosti

prípadu, a mieru kriminálneho narušenia obžalovanej, s presvedčením, že takto uložené tresty budú
dostačujúce na jej nápravu a prevýchovu, a zároveň budú plniť účel aj z hľadiska generálnej prevencie
ako aj individuálnej prevencie tak, ako to predpokladá zákonné ustanovenie § 34 ods. 1 Trestného
zákona. Obžalovanej tak bola poskytnutá príležitosť, aby dokázala, že to so svojou nápravou myslí
skutočne vážne a že skutok zo dňa 04.06.2017 bol len ojedinelým vybočením z rámca inak riadneho
života.

Tento rozsudok bol prijatý jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.