Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 27, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/77/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120288163
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šabla

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6120288163.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra

Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobcu: 1/
A. B., nar. XX.XX.XXXX a 2/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, obaja trvale bytom C. D. XX, XXX XX C. D., obaja v
konaní právne zastúpení: URBÁNI & Partners s.r.o., so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica,
IČO: 36 646 181, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom Račianska ul. 71, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcov 1/ a 2/ a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Banská
Bystrica č. k. 14C/27/2020 – 146 zo dňa 22. apríla 2024 ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v I. výroku o zamietnutí žaloby potvrdzuje.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v II. výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania m
e n í tak, že žalobcovia 1/ a 2/ s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanej trovy
prvoinštančného konania v rozsahu 100% do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie
o výške náhrady trov prvoinštančného konania.

III. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom 1/ a 2/ nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia 1/ a 2/
(ďalej aj „žalobcovia“) domáhali od žalovanej náhrady škody a nemajetkovej ujmy (I. výrok) a žalovanej
náhradu trov konania voči žalobcom nepriznal (II. výrok).

2. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že súd prvej inštancie žalobu zamietol
z dôvodu, že vyhodnotil námietku premlčania práva žalobcov uplatneného žalobou na náhradu škody
a nemajetkovej ujmy vznesenú v konaní žalovanou ako dôvodnú. Mal za to, že žalobcovia neuplatnili

právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v subjektívnej trojročnej premlčacej
dobe v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z.z.“), pretože táto
začala plynúť dňom oznámenia na verejnom zasadnutí dňa 28.09.2016 uznesenia Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 3To/98/2016-639 o odmietnutí (správne zamietnutí – poznámka odvolacieho
súdu) odvolania prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 2T/1555/2012
– 620 zo dňa 26.04.2016 o oslobodení spod obžaloby podanej na žalobcov pre prečin porušovania

predpisu o štátnych technických opatreniach na označenie tovaru. Počiatok premlčacej doby súd prvej
inštancie odvíjal v zmysle § 179 ods. 1 Trestného poriadku od oznámenia (vyhlásenia) uznesenia
odvolacieho trestného súdu o zamietnutí odvolania prokurátora na verejnom zasadnutí v prítomnosti
žalobcov, nakoľko podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy je v tomtoprípadezrušenieprávoplatnéhonezákonnéhorozhodnutia(ovzneseníobvineniaaužalobcu1/ajovzatí
do väzby) v zmysle § 5 ods. 1 a § 8 ods. 5 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z., pričom s poukazom
na ustálenú súdnu prax najvyšších súdnych autorít (uvedenú v bode 8. odôvodnenia napadnutého

rozsudku) rovnaký význam ako zrušenie právoplatného nezákonného rozhodnutia má aj oslobodenie
spod obžaloby. Za nepodstatnú pre určenie počiatku plynutia premlčacej lehoty považoval súd prvej
inštancie skutočnosť, že podľa § 179 ods. 5 Trestného poriadku je potrebné uznesenie, ktorým sa
rozhodlo o opravnom prostriedku, zároveň doručiť prokurátorovi, osobe, ktorej sa rozhodnutie priamo
týka a osobe, ktorá svojím návrhom dala na uznesenie podnet. Žalobcovia sa totiž oboznámili s

rozhodnutím krajského súdu o zamietnutí odvolania prokurátora preukázateľne už dňa 28.09.2016,
spod obžaloby oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota v spojení s uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici o zamietnutí odvolania prokurátora bol teda právoplatný už dňa
28.09.2016. Keďže zákon č. 514/2003 Z.z. počíta plynutie premlčacej lehoty buď od doručenia alebo
oznámenia relevantného rozhodnutia, začína v tomto prípade plynúť premlčacia doba dňom oznámenia
rozhodnutia jeho vyhlásením za prítomnosti dotknutých osôb a len ak oznámeniu rozhodnutia týmto

spôsobom nedošlo, tak jeho doručením. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s námietkou žalobcov
1/ a 2/ vznesenou prostredníctvom ich právneho zástupcu, že premlčacia lehota by sa mala počítať
od najneskoršieho oznámenia relevantného rozhodnutia, pričom obhajcovi žalobcov 1/ a 2/ v trestnom
konaníbolouzneseniekrajskéhosúduozamietnutíodvolaniaprokurátoraoznámenéažjehodoručením,
resp. fikciou doručenia dňa 15.11.2016, nakoľko obhajca si uznesenie neprevzal a zásielka sa vrátila

súdu ako nedoručená dňa 15.11.2016. Súd prvej inštancie bol názoru, že v prípade premlčacej lehoty
podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. sa jedná o hmotnoprávnu lehotu, preto nie je rozhodujúce,
kedy došlo k najneskoršiemu oznámeniu rozhodnutia. Táto skutočnosť je relevantná len z hľadiska
plynutia procesných lehôt, napr. na podanie sťažnosti proti uzneseniu podľa § 187 ods. 1 Trestného
poriadku. Súd prvej inštancie mal za to, že ak by zákonodarca mienil počítať lehotu od doručenia

poslednej osobe, neuvádzal by obe možnosti oznámenia rozhodnutia, ale iba doručenie.

3. Napokon podľa súdu prvej inštancie na plynutie premlčacej doby nemalo v tomto prípade vplyv
ani podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko
táto podľa zhodného tvrdenia oboch strán sporu (nakoľko žiadosť v konaní nebola predložená) bola

podaná dňa 28.10.2019, t.j. po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty dňom 28.09.2019. Právo žalobcu
na náhradu škody a nemajetkovej ujmy teda súd prvej inštancie považoval za premlčané. Preto sa už
nezaoberal skúmaním primeranosti peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej žalobcom 1/ vo
výške 20 000 eur a žalobkyňou 2/ vo výške 10 000 eur.

4. Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody, súd prvej inštancie mal navyše za to, že žalobcami požadovaná
škoda po 7 500 eur spočívajúca v trovách trestného konania, a žalobcom 1/ naviac požadovaná škoda
- ušlý zisk za obdobie od novembra 2011 do októbra 2019 spočívajúci v náhrade platu vo výške 1 500
eur za 95 mesiacov, t.j. vo výške 142 500 eur neboli žiadnym spôsobom preukázané.

5. Pri rozhodovaní o nároku strán sporu na náhradu trov konania súd prvej inštancie vychádzal v zmysle
§ 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku v platnom znení (ďalej aj „CSP“) z plného úspechu žalovanej
v konaní, keďže žaloba bola zamietnutá. Náhradu trov konania jej však nepriznal vychádzajúc z toho,
že si v konaní žiadne trovy neuplatnila a ani zo súdneho spisu jej žiadne trovy konania nevyplývajú.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia 1/ a 2/, ako aj
žalovaná.

7. Žalobcovia podali odvolanie proti I. výroku rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie považovali za nesprávne z dôvodu uvedeného v § 365 ods. 1 písm.

h) CSP, t.j. z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Mali za to, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil námietku premlčania vznesenú žalovanou.
Nesúhlasili s ustálením počiatku plynutia premlčacej lehoty súdom prvej inštancie podľa § 19 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z.. Poukázali na to, že zákon v tomto ustanovení expressis verbis používa termín
„doručenia“ rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné nezákonné rozhodnutie. Hoci

v zátvorke hovorí aj o oznámení rozhodnutia, podľa ich názoru to platí len pri rozhodnutiach, ktoré sa
nedoručujú. Poukázali tiež na to, že samotné ust. § 19 zákona č. 514/2003 Z.z. neodkazuje na žiadny
ďalší predpis, preto je podľa ich názoru potrebné vykladať zákon tak, že premlčacia lehota začína plynúť
od doručenia rozhodnutia, nepostačuje jeho oznámenie. Uvedené podľa nich vyplýva aj zo znenia ust. §19ods.2zákonač.514/2003Z.z.,kdesauvádza,ženajneskôrsaprávonanáhraduškodypremlčíza10
rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená
škoda, pričom mali za to, že škoda bola spôsobená rozhodnutiami, ktoré sa doručovali a mali písomnú

podobu, preto ich zmena je možná len rovnako - písomne.

8. Podľa žalobcov by bolo nelogické, aby lehota začala, resp. končila oznámením v zmysle ústneho
prevedenia rozhodnutia, podľa nich by to odporovalo aj úprave Trestného poriadku. Poukázali na ust. §
172 Trestného poriadku, v zmysle ktorého bol rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota vyhotovený

písomne a v zmysle § 173 Trestného poriadku doručený všetkým, ktorým sa doručovať mal. V dôsledku
odvolania zo strany prokurátora rozsudok nenadobudol právoplatnosť a muselo dôjsť k rozhodnutiu
odvolacieho súdu - Krajského súdu v Banskej Bystrici. Ten na verejnom zasadnutí rozhodol uznesením
o zamietnutí odvolania prokurátora podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodného. Pokiaľ ide o
uznesenie, v zmysle § 178 Trestného poriadku netreba vyhotovovať len uznesenia, ktorými sa upravuje
priebeh konania alebo spôsob vykonania dôkazov, alebo ktorými sa nariaďuje alebo pripravuje hlavné

pojednávanie alebo zasadnutie súdu. V ostatných prípadoch teda uznesenie treba vyhotoviť, teda aj
uznesenie odvolacieho súdu o zamietnutí odvolania prokurátora.

9. S poukazom na ustanovenie § 179 ods. 1, 2 a 5 Trestného poriadku mali žalobcovia za to, že
Trestný poriadok ukladá povinnosť nielen písomne vyhotoviť uznesenie o odvolaní, ale toto aj doručiť

ako obžalovaným, tak aj obhajcovi. Podľa § 180 Trestného poriadku sa na uznesenie použijú primerane
ustanovenia o rozsudku, ak druhý diel (uznesenie) nehovorí výslovne niečo iné. Je pritom zrejmé, že
uznesenie je právoplatné, ak sa voči nemu nepripúšťa opravný prostriedok. Voči uzneseniu krajského
súdu o zamietnutí odvolania prokurátora voči rozsudku súdu prvého stupňa nie je prípustný opravný
prostriedok, preto je právoplatné, ak bolo oznámené tomu, komu je určené. Z obsahu trestného spisu

vyplýva, že žalobcovia síce prítomní pri vyhlásení uznesenia krajského súdu boli, ale ich obhajca nie.
Žalobcovia mali preto za to, že uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť až jeho oznámením
vo forme doručenia ich obhajcovi.

10. Navyše žalobcovia boli názoru, že sa nejednalo o „zmenové rozhodnutie“, nebola teda naplnené ani

zákonná podmienka, podľa ktorej plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia,
ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Za „zmenové rozhodnutie“ považovali
žalobcovia len prípady rozhodnutí správneho súdnictva, nie trestných vecí majúcich iný režim.

11. Ak by sa výkladom aj dospelo k záveru, že „zmenou“ je oslobodenie v trestnom konaní, právoplatnosť

oslobodzujúceho rozsudku nastala podľa § 183 ods. 1 písm. b) bod 2. Trestného poriadku až
právoplatnosťou uznesenia krajského súdu o zamietnutí odvolania prokurátora. Uznesenie Krajského
súdu v Banskej Bystrici muselo by totiž vyhotovené v písomnej podobe a muselo byť doručené všetkým,
vrátane obhajcu, až vtedy a len vtedy je právoplatné. Preto nemožno považovať 28.09.2016 za deň, od
ktorého plynie premlčacia lehota podľa § 19 ods. 1 zákona číslo 514/2003 Z.z., táto ešte neuplynula ani

k 28.10.2016, nárok žalobcov teda premlčaný nie je.

12. Napokon boli žalobcovia názoru, že ust. § 19 ods. 1 týkajúce sa doručenia (oznámenia) rozhodnutia
je možné považovať jednoznačne za právne neurčitú normu pripúšťajúcu minimálne aj logické úvahy
nimi prezentované. V tejto súvislosti poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 8 Sžp 1/2010 z 01.07.2010, podľa ktorého je Slovenská republika právny štát, ktorý je založený na
princípoch právnej istoty a predvídateľnosti právnych noriem, pričom nejasné a neurčité právne normy
nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy - účastníka správneho konania, ale
vždy na ťarchu tvorcu právnej normy.

13. Žalobcovia 1/ a 2/ preto navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil
a vec mu vrátil na nové rozhodnutie.

14. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v jeho I. výroku
o zamietnutí žaloby ako vecne správny potvrdiť. Nesúhlasila so žalobcami v odvolaní prezentovaným

výkladom ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v spojení s nimi uvádzanými ustanoveniami
Trestného poriadku. Mala za to, že súd prvej inštancie správne ustálil počiatok plynutia premlčacej
lehoty s prihliadnutím na znenie § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. na deň 28.09.2016, kedy bolo
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3To/98/2016 verejne vyhlásené na verejnomzasadnutí dňa 28.09.2016 za prítomnosti žalobcov (čo vyplýva zo zápisnice z verejného zasadnutia).
Týmto dňom predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť, a preto premlčacia lehota márne
uplynula dňom 28.09.2019. Na tom podľa žalovanej nič nezmenilo ani podanie žiadosti o predbežné

prerokovanie nároku, nakoľko k nemu došlo po uplynutí premlčacej lehoty. Žalovaná považovala znenie
zákona definujúce počiatok plynutia premlčania za jasné, jednoznačné a nespochybniteľné a teda
nepripúšťajúce výklad prezentovaný žalobcami v odvolaní. Tento výklad je podľa nej aj irelevantný,
nereflektujúcinaosobitosťnárokovuplatňovanýchvsúvislostistrestnýmstíhanímvprípadoch,vktorých
nedochádza k formálnemu zrušeniu, resp. zmene nezákonného rozhodnutia. Judikatúra sa ustálila na

závere, že nárok vzniká právoplatným oslobodením, ku ktorému v tomto prípade došlo dňa 28.09.2019
(žalovaná mala zrejme na mysli 28.09.2016 - poznámka odvolacieho súdu) a túto skutočnosť vzali
daného dňa svojou prítomnosťou na verejnom zasadnutí žalobcovia na vedomie. Doručenie uznesenia
obhajcovi žalobcov je pre plynutie premlčacej lehoty irelevantné, nakoľko voči uzneseniu krajského
súdu nebol prípustný opravný prostriedok a toto uznesenie len realizovalo právny stav nastolený už
oslobodzujúcim rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 2T/155/2012 zo dňa 26.04.2016.

Aj v zmysle doložky právoplatnosti vyznačenej na predmetnom oslobodzujúcom rozsudku je dňom jeho
právoplatnosti práve deň 28.09.2016. Súd prvej inštancie tak na základe vykonaného dokazovania
správne skonštatoval, že žalobcami uplatnený nárok je premlčaný.

15. Názor žalobcov, že ust. § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je z hľadiska určenia počiatku

plynutia premlčacej lehoty právne neurčitou normou označila žalovaná za ničím nepodložený, mala za
to, že sa ním žalobcovia snažia ospravedlniť skutočnosť, že svojím konaním v rozpore so zásadou
„vigilantibus iura scripta sunt“ nevyužili trojročnú premlčaciu lehotu na uplatnenie svojho domnelého
práva na náhradu škody. Podľa žalovanej neexistuje jediný racionálny dôvod, pre ktorý by bolo možné
prijať záver, že žalobcovia sa vyhlásením rozhodnutia odvolacieho súdu nedozvedeli o tom, že sa môžu

svojho nároku domáhať, teda že sa nedozvedeli o vzniku škody. Nemožno pritom stotožňovať okamih
vedomosti poškodeného o škode a zodpovednom subjekte s okamihom, kedy sa o tejto skutočnosti
dozvedela osoba odlišná od poškodeného, napr. advokát. Žalovaná je preto presvedčená, že v tomto
prípade nemožno uvažovať o akejkoľvek „právne neurčitej norme“ obsiahnutej v zákone č. 514/2003 Z.z.

16. Žalovaná podala odvolanie proti II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým jej nepriznal
náhradu trov konania. Rozhodnutie považovala za nesprávne z dôvodu uvedeného v § 365 ods.
1 písm. f) CSP, t.j. z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam. Za nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie považovala
jeho tvrdenia, že si v konaní žiadne trovy neuplatnila a ani zo súdneho spisu jej žiadne trovy

konania nevyplývajú. Poukázala na to, že zo zápisnice z pojednávania pred súdom prvej inštancie
zo dňa 28.02.2024, ako aj zo dňa 25.03.2024 jednoznačne vyplýva účasť poverenej zamestnankyne
zástupcu žalovanej na pojednávaniach na Okresnom súde Banská Bystrica; na prednes poverenej
zamestnankyne ministerstva spravodlivosti uskutočnený na pojednávaní konanom dňa 25.03.2024, z
ktorého explicitne vyplýva, že si žalovaná náhradu trov konania uplatňuje; ako aj na prejav vôle žalovanej

uplatniť si proti žalobcom náhradu trov konania vyplývajúci jednoznačne aj z vyjadrenia žalovanej k
žalobe zo dňa 24.07.2020. Z uvedeného vyplýva, že si náhradu trov konania opakovane uplatnila.
Poukázala tiež na to, že jej trovy konania vznikli, čo bolo možné zistiť z toho, že zástupca žalovanej
bol prítomný na dvoch pojednávaniach, ktoré sa uskutočnili v sídle súdu prvej inštancie, t.j. v Banskej
Bystrici, nie v Bratislave, teda v súvislosti s účasťou na týchto pojednávaniach žalovanej vznikli hotové

výdavky v podobe cestovných nákladov.

17. Žalovaná preto navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu
zmenil a žalovanej priznal proti žalobcom nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

18. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní podané neboli.

19. Krajský súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcov 1/ a 2/ a o odvolaní žalovanej
podľa § 34 ods. 1 CSP, preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385
ods. 1 CSP, len v rozsahu odvolania podľa § 379 CSP, z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa §

380 ods. 1 CSP a v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok v zmysle § 380 ods. 2 CSP,
ktoré vady nezistil a dospel k názoru, že odvolanie žalobcov 1/ a 2/ nie je dôvodné, preto je potrebné
rozsudok súdu prvej inštancie v jeho I. výroku o zamietnutí žaloby ako vecne správny potvrdiť podľa
§ 387 ods. 1 a 2 CSP (odvolací súd sa nestotožňuje len so záverom súdu prvej inštancie ohľadnekonca premlčacej lehoty, uvedené pochybenie však z dôvodov uvedených nižšie nemalo vplyv na záver
o márnom uplynutí premlčacej lehoty). Za dôvodné však považuje odvolanie žalovanej, preto pristúpil
k zmene ňou napádaného II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP majúc za to, že nie

sú splnené podmienky pre jeho potvrdenie ani zrušenie.

20. K odvolaniu žalovaného reagujúc na jeho odvolacie námietky odvolací súd uvádza nasledovné:

21. Podľa názoru odvolacieho súdu ust. § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nepredstavuje neurčitú

právnu normu, ale je odrazom rozdielnych skutočností, od ktorých procesné kódexy upravujúce civilné,
správne súdne a trestné konanie odvíjajú právoplatnosť rozhodnutí.

22. Podľa § 227 ods. 1 CSP doručený rozsudok, ktorý nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný.

23. Podľa § 227 ods. 2 CSP ak proti rozsudku nemožno podať odvolanie, je právoplatný doručením.

24.Podľa§238ods.1CSPdoručenéuznesenie,ktorénemožnonapadnúťodvolanímalebosťažnosťou,
je právoplatné.

25. Podľa § 238 ods. 2 CSP ak proti uzneseniu nemožno podať odvolanie alebo sťažnosť, je právoplatné

doručením.

26. Z vyššie citovanej právnej úpravy vyplýva, že v civilnom procese sa právoplatnosť rozhodnutia odvíja
od jeho doručenia v spojení s márnym uplynutím lehoty na podanie odvolania alebo sťažnosti, resp. ak
odvolanie alebo sťažnosť proti rozhodnutiu nie je prípustné, tak len od jeho doručenia.

27.Obdobnejetovsprávnomsúdnomkonaní,kdesavšakprávoplatnosťmôžeešteposunúťozákonom
stanovenú lehotu:

28. Podľa § 145 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v platnom znení (ďalej aj „SSP“)

doručený rozsudok je právoplatný, ak nie je ďalej ustanovené inak.

29. Podľa § 145 ods. 2 SSP rozsudok správneho súdu nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty
jedného mesiaca od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto
rozsudku, ak sa rozhodlo o

a) správnej žalobe, ak žalovaným orgánom verejnej správy je správca dane alebo orgán verejnej správy,
ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku podanom voči rozhodnutiu alebo opatreniu správcu
dane,
b) správnej žalobe, ak žalovaným orgánom verejnej správy je Úrad pre verejné obstarávanie, ktorý

rozhodol vo veciach týkajúcich sa výkonu dohľadu nad verejným obstarávaním,
c) správnej žalobe vo veciach správneho trestania,
d) správnej žalobe vo veciach administratívneho vyhostenia.

30. Podľa § 145 ods. 3 SSP rozsudok správneho súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda

právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti
v tej istej lehote proti tomuto rozsudku.

31. Podľa § 151 ods. 1 SSP doručené uznesenie, ktoré už nemožno napadnúť sťažnosťou, je
právoplatné.

32. Podľa § 151 ods. 2 SSP ak proti uzneseniu nie je prípustná sťažnosť, je právoplatné doručením.

33. Ak by teda škoda bola spôsobená právoplatným rozhodnutím civilného súdu, resp. správneho súdu,
ktoré by bolo následne pre nezákonnosť (právoplatne) zmenené, resp. zrušené, premlčacia lehota na

uplatnenie nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci by v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. začala plynúť od doručenia
uznesenia zmeňujúceho, resp. zrušujúceho nezákonné právoplatné rozhodnutie.34. V trestnom procese je však situácia odlišná:

35. Podľa § § 183 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v platnom znení (ďalej aj „TP“)

rozsudok je právoplatný, a ak neustanovuje tento zákon niečo iné, aj vykonateľný, ak
a) zákon proti nemu nepripúšťa odvolanie,
b) zákon síce proti nemu pripúšťa odvolanie, ale
1. odvolanie v lehote podané nebolo,
2. oprávnené osoby sa odvolania výslovne vzdali alebo ho výslovne vzali späť, alebo

3. podané odvolanie bolo zamietnuté.

36. Podľa § 171 ods. 1 TP rozsudok treba vždy vyhlásiť verejne; vyhlasuje ho predseda senátu.

37. Rozsudok sa zároveň musí vždy doručiť osobám uvedeným v § 173 TP.

38. Trestný rozsudok sa teda vždy aj verejne vyhlasuje aj doručuje.

39.Podľa§309ods.1vetadruháoznámenímrozsudkujejehovyhlásenievprítomnostitoho,komutreba
rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie
rozsudku.

40. Podľa § 306 ods. 1 TP opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie.

41. Podľa § 309 ods. 1 veta prvá TP odvolanie sa podáva na súde, proti ktorého rozsudku smeruje, a
to do 15 dní od oznámenia rozsudku.

42. Podľa 184 ods. 1 TP uznesenie je právoplatné, a ak neustanovuje tento zákon niečo iné, aj
vykonateľné, ak
a) zákon proti nemu nepripúšťa sťažnosť,
b) zákon síce proti nemu pripúšťa sťažnosť, ale

1. sťažnosť v lehote podaná nebola,
2. oprávnené osoby sa sťažnosti výslovne vzdali alebo ju výslovne vzali späť, alebo
3. podaná sťažnosť bola zamietnutá.

43. Podľa § 179 ods. 1 TP uznesenie treba oznámiť osobe, ktorej sa priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá

naň dala svojím návrhom podnet; uznesenie súdu sa oznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí buď
vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho, komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu
uznesenia.

44. Podľa § 179 ods. 2 TP ak má osoba, ktorej treba uznesenie oznámiť, obhajcu, prípadne

splnomocnenca, postačí, ak sa uznesenie vyhlási buď tejto osobe, alebo jej obhajcovi, prípadne
splnomocnencovi; ak sa oznamuje uznesenie doručením rovnopisu, doručí sa len obhajcovi, prípadne
splnomocnencovi. Ak ide o osobu pozbavenú spôsobilosti na právne úkony alebo osobu, ktorej
spôsobilosť na právne úkony je obmedzená a ktorá obhajcu, prípadne splnomocnenca nemá, oznámi
sa uznesenie jej zákonnému zástupcovi.

45. Podľa § 179 ods. 3 TP ak sa však oznamuje obvinenému, ktorý je pozbavený spôsobilosti na právne
úkony alebo ktorého spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, uznesenie, proti ktorému môže podať
sťažnosť, treba ho oznámiť obvinenému, jeho obhajcovi a zákonnému zástupcovi. Ak je obvinený vo
väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave, treba uznesenie,

proti ktorému je prípustná sťažnosť, oznámiť obvinenému a jeho obhajcovi aj vtedy, ak obvinený nemá
obmedzenú spôsobilosť na právne úkony.

46. Podľa § 179 ods. 4 TP ak nebol zástupca orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately
prítomný pri vyhlásení uznesenia, proti ktorému je prípustná sťažnosť alebo ktorým bolo trestné stíhanie

zastavené alebo prerušené alebo vec postúpená, doručí sa orgánu sociálnoprávnej ochrany detí
a sociálnej kurately rovnopis tohto uznesenia, ak v čase vyhlásenia uznesenia mladistvý obvinený
nedovŕšil osemnásty rok svojho veku.47. Podľa § 179 ods. 5 TP uznesenie, ktorým sa rozhodlo o opravnom prostriedku, sa prokurátorovi,
osobe, ktorej sa rozhodnutie priamo týka, a osobe, ktorá svojím návrhom dala na uznesenie podnet,
vždy v rovnopise doručí.

48.Zvyššiecitovanejprávnejúpravyvyplýva,ževtrestnomprocesesaprávoplatnosťrozhodnutiaodvíja
od jeho oznámenia v spojení s márnym uplynutím lehoty na podanie odvolania alebo sťažnosti, resp. ak
odvolanie alebo sťažnosť proti rozhodnutiu nie je prípustné, tak len od jeho oznámenia.

49. Ak by teda škoda bola spôsobená právoplatným rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní,
resp. trestného súdu, ktoré by bolo následne pre nezákonnosť (právoplatne) zmenené, resp. zrušené,
premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej
orgánom verejnej moci pri jej výkone by v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. začala plynúť od
oznámenia rozhodnutia zmeňujúceho, resp. zrušujúceho nezákonné právoplatné rozhodnutie.

50. Vzhľadom na bod 8. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie neobstojí námietka žalobcov, že
nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia, resp. o vzatí do väzby nebolo zmenené, ani zrušené,
„zmenové rozhodnutia“ sú len prípady rozhodnutí správneho súdnictva, nie trestných vecí majúcich
iný režim. Rovnaký význam judikatúra prisudzuje aj (právoplatnému) oslobodzujúcemu rozsudku. Táto
judikatúra je na prospech poškodeného, pretože ak by tomu tak nebolo, skúmanie premlčacej doby

by ani nemalo zmysel, nakoľko existencia právoplatného zmeňujúceho, resp. zrušujúceho rozhodnutia
je zákonným predpokladom uplatnenia práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci, bez jeho existencie by sa teda ani nedalo domáhať náhrady škody, resp.
nemajetkovej ujmy. Nedá sa teda na jednej strane tvrdiť, že právoplatný oslobodzujúci rozsudok
trestného súdu má povahu, resp. účinky zmeňujúceho, resp. zrušujúceho rozhodnutia pokiaľ ide

o splnenie predpokladov na uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
podľa zákona č. 514/2003 Z.z., avšak na druhej strane pri skúmaní plynutia premlčacej lehoty na
uplatnenie tohto práva tvrdiť, že nie je splnená podmienka, že nezákonné rozhodnutie nebolo zmenené,
resp. zrušené, nakoľko trestné stíhanie sa skončilo právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom.

51. Neobstojí ani argumentácia žalobcov, že počiatok premlčacej lehoty nebol v tomto prípade
deň vyhlásenia uznesenia krajského súdu o zamietnutí odvolania prokurátora proti oslobodzujúcemu
rozsudku prvostupňového súdu v prítomnosti žalobcov na verejnom zasadnutí konanom dňa
28.09.2016, ale až deň, kedy sa uznesenie v dôsledku fikcie doručenia považuje za doručené ich
obhajcovi v trestnom konaní, t.j. 15.11.2016. Z ust. § 179 ods. 1 TP totiž vyplýva, že uznesenie

sa oznamuje buď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho, komu treba uznesenie oznámiť, alebo
doručením rovnopisu uznesenia. Forma, resp. spôsob a teda aj právne účinky oznámenia uznesenia
teda závisia od toho, či osoba, ktorej treba uznesenie oznámiť, je alebo nie je prítomná pri vyhlasovaní
uznesenia. Ak je prítomná, oznámením uznesenia je už vyhlásenie uznesenia (a teda jeho prípadné,
hoc aj povinné doručenie už nie je oznámením uznesenia takejto osobe) a len ak nie je pritom prítomná,

oznámením uznesenia je až jeho doručenie. Uznesenie sa teda oznamuje len jedným z týchto spôsobov
v závislosti od (ne)prítomnosti osoby, ktorej treba uznesenie oznámiť, na jeho vyhlásení. Ust.§ 179 ods.
5 TP síce (na rozdiel od ust. § 179 ods. 2 TP) stanovuje povinnosť uznesenie, ktorým sa rozhodlo o
opravnom prostriedku vždy doručiť prokurátorovi, osobe, ktorej sa rozhodnutie priamo týka, a osobe,
ktorá svojím návrhom dala na uznesenie podnet, nestačí ho teda týmto osobám len oznámiť vyhlásením

na verejnom zasadnutí, resp. nestačí ho oznámiť doručením len obhajcovi, prípadne splnomocnencovi
(ak nebola osoba, ktorej sa má uznesenie oznámiť a ktorá má obhajcu, resp. splnomocnenca, prítomná
na vyhlásení uznesenia), modifikuje teda len povinnosť týkajúcu sa doručovania uznesenia, netýka sa
však spôsobu a účinkov oznamovania uznesenia, nemodifikuje ho, nie je lex specialis vo vzťahu k §
179 ods. 1 TP, ale len vo vzťahu k § 179 ods. 2 TP, aj to len v tej časti, ktorá sa týka doručovania.

Proti uzneseniu odvolacieho krajského súdu o zamietnutí odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa
nie je prípustná sťažnosť, tá je totiž v prípade súdneho uznesenia v zmysle § 185 ods. 2 TP prípustná
len v prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa, a ak súd rozhoduje vo veci v prvom stupni.
Preto sa neuplatní ust. § 187 ods. 1 veta druhá TP, podľa ktorého ak sa uznesenie oznamuje tak
obvinenému, ako aj jeho zákonnému zástupcovi alebo obhajcovi, plynie lehota od toho oznámenia,

ktoré bolo vykonané najneskoršie. Ako správne poznamenal súd prvej inštancie ust. § 187 TP upravuje
podmienky plynutia procesnej lehoty na podanie sťažnosti, nie hmotnoprávnej premlčacej lehoty na
uplatnenie nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z. Z hľadiska nastania účinkov oznámenia uznesenia preto v zmysle § 179 ods. 2 TP postačovalouznesenie o zamietnutí odvolania vyhlásiť v prítomnosti žalobcov, ktorí nie sú osobami pozbavenými,
resp. obmedzenými v spôsobilosti na právne úkony, ani mladistvými. Preto je bez právneho významu
z hľadiska plynutia premlčacej lehoty na uplatnenie nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy

spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z.z., kedy a akým spôsobom bolo
predmetné uznesenie oznámené obhajcovi žalobcov v trestnom konaní.

52. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
25 Cdo 1029/2008 zo dňa 29. apríla 2010, podľa ktorého: „Subjektívna premlčacia doba pri nároku na

náhradu škody spôsobenej trestným stíhaním, ktoré neskončilo odsudzujúcim trestným rozhodnutím,
začína plynúť od okamihu, kedy obžalovanému (obvinenému) bolo oznámené rozhodnutie, ktorým bol
oslobodený spod obžaloby, alebo ktorým bolo trestné stíhanie zastavené.“

53. Keďže právoplatnosť uznesenia, ani rozsudku v trestnom konaní sa nevyhnutne neodvíja od jeho
doručenia (na rozdiel do civilného, či správneho súdneho konania), ale od oznámenia, neobstojí ani

námietka žalobcov, že uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici muselo byť vyhotovené v písomnej
podobeamuselobyťdoručenévšetkým,vrátaneobhajcu,ažvtedyalenvtedyjeprávoplatné.Vtrestnom
konanímôžerozsudok,resp.uznesenienadobudnúťprávoplatnosťskôr,akobudúvyhotovenépísomne.
Odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti opätovne na ust. § 309 ods. 1 TP, podľa ktorého odvolanie sa
podáva na súde, proti ktorého rozsudku smeruje, a to do 15 dní od oznámenia rozsudku. Oznámením

rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť v spojení s ust. § 172 ods. 3
TP, podľa ktorého rozsudok treba písomne vyhotoviť vo väzobných veciach najneskôr do 10 pracovných
dní, v ostatných veciach do 30 pracovných dní odo dňa jeho vyhlásenia; ak ho zo závažných dôvodov
nemožno v tejto lehote vyhotoviť, predseda súdu môže povoliť dlhšiu lehotu, najviac však dvojnásobok
uvedených lehôt; o tomto súd upovedomí strany. TP teda v prípade osôb, ktorým sa má rozsudok

v zmysle § 173 TP doručiť, ktoré sú prítomné na verejnom vyhlásení rozsudku ako jednom zo spôsobov
oznámenia rozsudku týmto dáva len lehotu 15 dní na podanie odvolania plynúcu od oznámenia –
verejného vyhlásenia rozsudku, avšak súd má danú lehotu až 30 dní (ak nejde o väzobnú vec) na
písomné vyhotovenie rozsudku. V ideálnom prípade, ak sú všetky oprávnené osoby (osoby, ktorým sa
má rozsudok doručiť) prítomné na verejnom vyhlásení rozsudku a žiadna z nich nepodá v zákonnej

lehote odvolanie, tak rozsudok v zmysle § 183 ods. 1 písm. b) bod 1. TP nadobudne právoplatnosť dňom
nasledujúcim po márnom uplynutí lehoty na podanie odvolania, resp. ak sa všetky oprávnené osoby
ihneď po verejnom vyhlásení rozsudku vzdajú práva odvolania, tak rozsudok v zmysle § 183 ods. 1 písm.
b) bod 2. TP nadobudne právoplatnosť už dňom jeho verejného vyhlásenia bez ohľadu na to, kedy bude
písomne vyhotovený rozsudok oprávneným osobám doručený.

54. Obdobne to platí v prípade uznesenia. V prípade, ak zákon neustanovuje na jeho písomné
vyhotovenie inú lehotu, postačí ho vyhotoviť v zmysle § 180 TP v rovnakej lehote ako rozsudok.
Právoplatnosť uznesenia sa však odvíja od jeho oznámenia, pričom sťažnosť voči uzneseniu súdu
prvého stupňa možno v zákonom vymedzených prípadoch podať len v lehote troch pracovných dní od

oznámenia uznesenia, ak sťažnosť nie je prípustná, uznesenie je právoplatné už jeho oznámením (ako
aj v tomto prípade uznesenie odvolacieho krajského súdu o zamietnutí odvolania prokurátora).

55. Dôvodná nie je ani námietka žalobcov, že škoda im bola spôsobená rozhodnutiami, ktoré sa
doručovali a mali písomnú podobu, preto ich zmena je možná len rovnako - písomne. Je len logické,

že uznesenie orgánu činného v trestnom konaní o vznesení obvinenia, resp. o vzatí do väzby sa
oznamuje doručením, nakoľko prípravné trestné konanie (na rozdiel od súdneho konania) je neverejné.
Ust. § 19 ods. 1 ani 2 zákona č. 514/2003 Z.z. neodvíja počiatok plynutia (subjektívnej a objektívnej)
premlčacej lehoty od písomného vyhotovenia zmeňujúceho, resp. zrušujúceho rozhodnutia. Na rozdiel
od oznámenia rozhodnutia jeho doručením, jeho oznámenie vyhlásením nevyžaduje jeho písomné

vyhotovenie. Vzhľadom na dôvody uvedené vyššie v prípade rozhodnutí vydaných v trestnom konaní
premlčacia lehota plynie od oznámenia rozhodnutia. V konečnom dôsledku sa uznesenie o opravnom
prostriedku musí vyhotoviť aj písomne, nakoľko sa v zmysle § 179 ods. 5 TP doručuje tam uvedeným
osobám, avšak neodvíja sa od neho nevyhnutne počiatok plynutia premlčacej lehoty na uplatnenie práva
na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci.

56. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd považuje za správny záver súdu prvej inštancie, že
subjektívna trojročná premlčacia lehota podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. na uplatnenie
nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím o vzneseníobvinenia,resp.užalobcu1/ajnezákonnýmuznesenímovzatídoväzbyzačalaplynúťdňomoznámenia
uznesenia odvolacieho Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 3To/98/2016-639 zo dňa 28.09.2016
na verejnom zasadnutí jeho vyhlásením v prítomnosti žalobcov (v pozícii obžalovaných), ktorým bolo

zamietnuté odvolanie prokurátora proti oslobodzujúcemu rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota
č. k. 2T/155/2012-620 zo dňa 26.04.2016, t.j. dňom 28.09.2016. Nesprávny je len záver súdu prvej
inštancie o poslednom dni tejto lehoty, nakoľko jej posledný deň v zmysle § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z. v spojení s § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka v platnom znení (ďalej aj „OZ“) pripadol na sobotu
28.09.2019, preto posledným dňom lehoty bol v zmysle § 122 ods. 3 OZ najbližší nasledujúci pracovný

deň, t.j. pondelok 30.09.2019. Nakoľko však žiadosť o predbežné prejednanie nároku bola podaná po jej
uplynutí (28.10.2019), nespôsobila teda jej spočívanie a žaloba bola podaná na súd až dňa 06.05.2020,
jesprávnyzáversúduprvejinštancieopremlčanínárokužalobcovnanáhraduškody,resp.nemajetkovej
ujmy.

57. K odvolaniu žalovanej odvolací súd uvádza nasledovné:

58. Odvolací súd z obsahu spisu zistil skutočnosti tvrdené žalovanou v odvolaní, t.j. že poverená
zamestnankyňa štátneho orgánu konajúceho v mene žalovanej (štátu) – Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky (ďalej aj „zamestnankyňa ministerstva“) bola prítomná na pojednávaniach pred
súdom prvej inštancie konaných dňa 28.02.2024 a 25.03.2024 (viď č. l. 110 a č. l. 119 súdneho spisu),

teda z obsahu spisu vyplývajú jej trovy spočívajúce v cestovných výdavkoch, resp. náhradách zo sídla
ministerstva (Bratislava) do sídla súdu prvej inštancie (Banská Bystrica) a späť. Taktiež z obsahu
spisu vyplýva, že žalovaná si uplatnila nárok na náhradu trov konania už v písomnom vyjadrení
k žalobe zo dňa 24.07.2020 (viď č. l. 49 súdneho spisu), ako aj na pojednávaní pred súdom prvej
inštancie konanom dňa 25.03.2024 (viď strana 4 zápisnice o súdnom pojednávaní, resp. č. l. 122

súdneho spisu). Navyše v zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí aj bez návrhu. Odvolací dôvod uplatnený žalovanou v odvolaní –
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam je teda
uplatnený dôvodne. Nakoľko žalovaná mala v prvoinštančnom konaní plný úspech, odvolací súd zmenil
II. výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a priznal jej voči žalobcom nárok na náhradu trov

prvoinštančného konania. Neúspešní žalobcovia sú čo do povinnosti na náhradu trov konania žalovanej
solidárnymi dlžníkmi žalovanej, jedná sa o spoločný dlh žalobcov voči žalovanej. Preto odvolací súd
uložil žalobcom povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanej trovy prvoinštančného konania,
teda v rozsahu, v akom trovy konania nahradí žalovanej jeden zo žalobcov, zanikne aj dlh druhého
žalobcu vo vzťahu k žalovanej. O výške a prijímateľovi náhrady trov prvoinštančného konania rozhodne

v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z tohto dôvodu určil odvolací súd začiatok lehoty
na plnenie podľa § 232 ods. 2 CSP od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady
trov konania.

59. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že aj keď sa odchýlil od skutkového stavu (nesprávne) zisteného
súdom prvej inštancie, nenariadil za tým účelom pojednávanie majúc za to, že pojednávanie je
nutné nariadiť, len ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vo veci samej, nie v prípade
rozhodovania o procesnom nároku – nároku na náhradu trov konania. Na podporu tohto názoru
poukazuje na odbornú literatúru: „Pojednávanie svojou koncepciou zabezpečuje efektívne a precízne

prejednanie a rozhodnutie vo veci samej. Podstata princípu priamosti vychádza z požiadavky, aby súd
rozhodoval vo veci samej na základe bezprostredne získaných poznatkov a opieral sa len o dôkazy
vykonané pred ním.“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič,
M.akol.Civilnýsporovýporiadok.Komentár.Praha:C.H.Beck,2016,strana1285). Navyšeskutočnosti
ohľadne toho, či si strana sporu uplatnila náhradu trov konania a či je trovy v konaní vznikli sú

súdu známe z úradnej činnosti, nakoľko vyplývajú z priebehu súdneho konania. Takéto skutočnosti sa
v zmysle § 186 ods. 1 CSP nedokazujú. Odvolací súd opätovne poukazuje na odbornú literatúru: „Ide
o skutočnosti, o ktorých sa súd dozvedel v rámci svojej činnosti. Najčastejšie pôjde o skutočnosti, ktoré
sú zachytené v súdnych spisoch; najmä rôzne skutočnosti dôležité pre procesné rozhodnutia.“ (Števček,
M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový

poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, strana 710).

60. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Podľa § 255 ods. 1 CSP by bola vznikla žalobcom povinnosť zaplatiťžalovanej náhradu aj trov odvolacieho konania z dôvodu plného úspechu žalovanej v odvolacom konaní
(odvolanie žalobcov je nedôvodné, odvolanie žalovanej dôvodné). Nárok na náhradu trov odvolacieho
konania však žalovanej odvolací súd nepriznal z dôvodu, že na rozdiel od konania pred súdom prvej

inštancie jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, resp. z obsahu spisu jej žiadne trovy odvolacieho
konania nevyplývajú. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 7Cdo 14/2018 zo dňa 28.02.2018 uverejnené v Zbierke stanovísk NSSR a rozhodnutí súdov SR pod
č. R 72/2018, ktorého právna veta znie: „Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je
v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu,

rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.“

61. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.

1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,

c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis
(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania

lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11
ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 CSP, resp. dovolanie má vady podľa § 429 CSP napriek

riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 CSP v odvolacom konaní, resp. napriek
výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch
neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) CSP v spojení s § 436
ods. 1 CSP).