Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Friday, November 29, 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 6Ssk/19/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8022200031
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viola Takáčová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:8022200031.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy

Takáčovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Martina Tisa a JUDr. Michala Matulníka, PhD., v právnej
veci žalobcu: H.. V. Č., narodený XX. R. XXXX, bytom v V., Q. Č.. XXXX/X, právne zast.: JUDr. Mariánom
Ďurinom, advokátom so sídlom v Bratislave, Sibírska č. 4, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie,
so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8-10, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia
generálneho riaditeľa žalovanej zo 17. decembra 2021, Číslo: XXX XXX XXXX X, o starobný dôchodok,
o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach z 13. decembra 2023, č. k.
PO-7Sa/2/2022-51, t a k t o

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu z a m i e t a.

Účastníkom konania nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom z 13. decembra 2023, č. k.
PO-7Sa/2/2022-51 podľa § 190 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zamietol ako nedôvodnú
správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa

žalovanej zo 17. decembra 2021, Číslo: XXX XXX XXXX X, ktorým tento postupom podľa § 218 ods. 2
zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) v
celom rozsahu zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie z 09. septembra
2021, Číslo: XXX XXX XXXX. Uvedeným rozhodnutím prvostupňový správny orgán podľa § 65, § 274
ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. a § 21 ods. 1, § 132 ods. 1, § 174 a § 14 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb.
o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 100/1988 Zb.“) žalobcovi
zamietol žiadosť o prepočet starobného dôchodku.

2. Správny súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovanej preskúmal v intenciách § 274 ods.
1 zákona č. 461/2003 Z.z., § 21 ods. 1, § 14 ods. 4, § 174 ods. 1 písm. a/ v znení zákona č. 376/1997
Zb., § 174 ods. 2 v znení zákona č. 376/1997 Zb., § 174 ods. 1 písm. a/ v znení zákona č. 355/199
Zb., § 174 ods. 2 v znení zákona č. 355/1999 Zb., § 175, § 175g ods. 2, 3, § 94 ods. 1, 2 a § 119 ods.
1 zákona č. 100/1988 Zb. a postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v Tretej hlave Tretej časti
SSP upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach za primeraného použitia ustanovení o všeobecnej

správnej žalobe podľa Prvej hlavy Tretej časti SSP a dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej
žaloby.3. Správny súd mal preukázané, že služobný pomer žalobcu v I. kategórií funkcií bol ukončený dňom
04. júna 1999, pričom jeho služobný pomer nebol ukončený z dôvodu racionalizačných a organizačných
opatrení, čo napokon ani sám žalobca netvrdil. Tým žalobca nesplnil podmienku plynúcu z § 171 ods. 2

zákona č. 100/1988 Zb., podľa ktorého nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej
kategórie alebo služby do I. a II. kategórie funkcií sa priznávajú do 31. decembra 2023. K námietke
žalobcu, že na jeho prípad bola nezákonne aplikovaná právna úprava zákona č. 100/1988 Zb. v znení
platnom a účinnom až od 22. decembra 1999, pričom služobný pomer skončil pred týmto dátumom,
správny súd uviedol, že nárok na priznanie starobného dôchodku vzniká až splnením všetkých zákonom

stanovených podmienok. Vyžaduje sa teda, aby išlo o vzniknutý nárok na starobný dôchodok, t.j., aby
podmienka 19 rokov služby v I. kategórií funkcií a súčasne podmienka dovŕšenia veku 56 rokov boli
splnené pred 31. decembrom 1999. Z tohto dôvodu aj poukaz žalobcu na § 175g ods. 2 zákona č.
100/1988 Zb. vyhodnotil správny súd ako neopodstatnený. Rovnako ako nedôvodnú posúdil námietku
žalobcu ohľadom dvojnásobného započítania obdobia od 01. septembra 1981 do 30. septembra 1995,
počas ktorého žalobca pracoval ako príslušník Pohraničnej stráže ČSSR, keďže zákon č. 461/2003 Z.z.

neumožňuje dvojnásobné hodnotenie obdobia dôchodkového poistenia tak, ako to umožňoval zákon č.
100/1988 Zb. v § 41 ods. 2 pri hodnotení doby zamestnania výkonného letca podľa počtu nalietaných
hodín.

4. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznal.

II.

5. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.

6. Namietal, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym
procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP) a tiež, že
rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).
7. Konkrétne uvádzal, že dňa 19. októbra 2008 dosiahol fyzický vek 56 rokov a zároveň splnil podmienku

zamestnania najmenej 25 rokov s tým, že mal odpracovaných 20 rokov a 3 dni v I. kategórii funkcií
(základná vojenská služba od 30. septembra 1971 do 28. septembra 1973, vojak z povolania od 01.
septembra 1981 do 30. septembra 1986, doba služby v Policajnom zbore od 01. októbra 1986 do 30.
septembra 1995, doba služby v Slovenskej informačnej službe od 01. novembra 1995 do 04. júna 1999).
V III. pracovnej kategórii odpracoval 22 rokov a 141 dní (SOU stavebné od 01. septembra 1968 do

29. septembra 1971, VHS od 13. októbra 1973 do 22. júla 1974, Agrokomplex od 23. júla 1974 do 31.
augusta 1976, ISŠ pre pracujúcich od 01. septembra 1976 do 14. júna 1977, VŠE štúdium od 15. júna
1977 do 31. augusta 1981, NÚP - nezamestnaný od 05. júna 1999 do 30. júna 2000, Timberio Poprad
od 01. júla 2000 do 31. augusta 2000, NÚP - nezamestnaný od 01. septembra 2000 do 30. septembra
2000, Union Poisťovňa, a.s. od 01. októbra 2000 do 30. júna 2003, dobrovoľne poistený od 01. apríla

2002 do 30. júna 2003, samostatne zárobkovo činná osoba od 01.júla 2003 do 30. apríla 2008, UNION
ZP od 01. mája 2008 do 31. októbra 2010).

8. Žalobca tiež žiadal o posúdenie zvýhodneného zápočtu odslúženej doby výkonu funkcií osobitnej
povahy a osobitného režimu nebezpečnosti podľa Nariadenia č. 25 čl. 117 MV ČSSR zo 07. decembra

1983. Poukázal tiež na Zbierku nariadení a smerníc MNO ČSSR č. 22 zo 17. júla 1970, hl. II. čl. 3 písm.
a/, podľa ktorej obdobie výkonu služobnej doby príslušníkov Pohraničnej stráže ČSSR sa posudzuje
dvojnásobne. Namietal, že žalovaná žalobcovi obdobie od 01. septembra 1981 do 30. septembra 1986
(výkon príslušníka pohraničnej stráže) nezapočítala v dvojnásobnej výške.

9. Ďalej namietal postup žalovanej, ktorá argumentovala aj tým, že žalobca slúžil v I. kategórii funkcií iba
do 30. septembra 1999, pričom zákon č. 355/1999 Z.z. podmienku vzniku nároku na starobný dôchodok
podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb. viazal na trvanie služobného pomeru do 31. decembra 1999.
Žalobcovi teda chýbalo 92 dní do 31. decembra 1999, a to dokonca podľa zákona č. 355/1999 Zb.,
ktorý v rozhodnom čase nebol ešte vydaný. V žalobcovom prípade bolo potrebné aplikovať § 174 ods.

2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 376/1997 Z.z., ktorý ako podmienku vzniku nároku na
starobný dôchodok viazal k obdobiu 31. decembra 1998, ku ktorému žalobca túto podmienku splnil. V
tomto smere podporne poukázal aj na § 175g zákona č. 100/1988 Zb.10. Žalovaná žalobcovi v osobnom liste dôchodkového poistenia nezapočítala a ani nevyznačila reálne
odslúžené obdobia v Ozbrojených silách ČSSR v I. kategórii funkcií a všetky odpracované obdobia
v civilnom sektore v príslušnej pracovnej kategórii a III. pracovnej kategórii a nevyznačili dosiahnuté

ročné hrubé zárobky. Žalovaná porušila § 195, § 196 a § 216 zákona č. 461/2003 Z.z., nevykonala
riadnedokazovanie,žalobcuriadnenevypočula,konanímžalovanejdošlokzjavnejdiskrimináciižalobcu
oproti poberateľom starobných dôchodkov, čo je v rozpore so zákonom č. 365/2004 Z.z. o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších právnych predpisov.

11. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok správneho súdu tak,
že zruší správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení s prvostupňovým správnym
rozhodnutím.

III.

12. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadrila podaním z 02. februára 2024 majúc za to, že
správny súd správne zistil skutkový stav veci, náležite vec právne posúdil, pričom nezistil nezákonnosť
a nesprávnosť preskúmavaného rozhodnutia zo 17. decembra 2021. Navrhla, aby Najvyšší správny súd
Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

IV.

13. Vyjadrenie žalovanej bolo doručené žalobcovi dňa 06. februára 2024 na vedomie.

V.

14. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11
písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a
po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná.

15. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

16. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli

porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

17.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

18. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v

sociálnych veciach.

19. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.
20. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým súd zamietol

ako nedôvodnú správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia
generálneho riaditeľa žalovanej zo 17. decembra 2021, Číslo: XXX XXX XXXX X, ktorým tento
postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. v celom rozsahu zamietol odvolanie žalobcu a
potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie z 09. septembra 2021, Číslo: XXX XXX XXXX. Uvedeným
rozhodnutím prvostupňový správny orgán podľa § 65, § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. a § 21 ods.

1, § 132 ods. 1, § 174 a § 14 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb. žalobcovi zamietol žiadosť o prepočet
starobného dôchodku.21. Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol
dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek.

22. Podľa § 65 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z., dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca, ak tento
zákon v odsekoch 4 až 8, § 65a a 274 neustanovuje inak.

23. Podľa § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a
II. pracovnej kategórie sa zachovávajú.

24.Podľa§21ods.1zákonač.100/1988Zb.,občanmánároknastarobnýdôchodok,akbolzamestnaný
najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň
a/ 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a/ alebo
najmenej 10 rokov v takom zamestnaní v uránových baniach,
b/ 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b/, ak

bol z tohto zamestnania prevedený alebo uvoľnený z dôvodov uvedených v § 12 ods. 3 písm. d/ a e/,
c/ 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b/ až h/,
d/ 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. i/ až
l/, alebo
e/ 60 rokov.

25. Podľa § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., občan, ktorý vykonával pred 1. januárom 2000
zamestnanie I. pracovnej kategórie, prípadne službu I. alebo II. kategórie funkcií, má po 31. decembri
1999 nárok na starobný dôchodok tiež, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň
a/ 56 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 14 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a/,

prípadne 9,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 19 rokov v zamestnaní
uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b/ až h/ alebo 19 rokov v službe I. kategórie funkcií,
b/ 57 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 13 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm.
a/, prípadne 9 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 18 rokov v zamestnaní
uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b/ až h/ alebo 18 rokov v službe I. kategórie funkcií,

c/ 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 12 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm.
a/ prípadne 8 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 16 rokov v zamestnaní
uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b/ až h/ alebo 16 rokov v službe I. kategórie funkcií alebo 17,5 roka v
službe II. kategórie funkcií, alebo
d/ 59 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 11 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a/,

prípadne 7,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 15 rokov v zamestnaní
uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b/ až l/ alebo 15 rokov v službe I. alebo II. kategórie funkcií.

26. Podľa § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa
odseku 1 je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31.

decembru 1999; za zamestnanie sa na tieto účely považujú i náhradné doby a doby uvedené v § 5 ods.
1 a v § 6 ods. 1 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb.

27. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho ako aj primárne pripojeného dávkového spisu mal
preukázané, že

- žalobcovi bol priznaný od 05. júna 1999 výsluhový príspevok podľa zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej
službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže
SlovenskejrepublikyaŽelezničnejpolícievrozhodnomznenístým,žeprenároknavýsluhovýpríspevok
bola žalobcovi zhodnotená doba 19 rokov a 264 dní,
-žalobcovibolrozhodnutímz03.februára2017od19.októbra2014priznanýstarobnýdôchodokvsume

313,50 eur mesačne (a zvýšený o na to nadväzujúce zákonné valorizácie za roky 2015, 2016, 2017),
- žalobca následne dňa 13. februára 2019 požiadal o prepočet starobného dôchodku majúc za to,
že spĺňa podmienky vzniku nároku na priznanie starobného dôchodku podľa § 174 ods. 1 zákona č.
100/1988 Zb.,
- prvostupňový správny orgán rozhodnutím zo 16. apríla 2019 príslušnú žiadosť žalobcu zamietol,

- na odvolanie žalobcu generálny riaditeľ žalovanej rozhodnutím z 01. júla 2019, v celom rozsahu
zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie zo 16. apríla 2019,
- Krajský súd v Prešove rozsudkom z 12. februára 2020, sp. zn. 6Sa/15/2019 žalobcom podanú správnu
žalobu proti rozhodnutiu z 01. júla 2019 ako nedôvodnú zamietol,- Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 30. júna 2021, sp. zn. 9Sk/15/2020 žalobcom následne
podanú kasačnú sťažnosť zamietol,
- žiadosťou z 05. júla 2021 žalobca opätovne požiadal o prepočet starobného dôchodku majúc primárne

za to, že žalobca splnil podmienku vzniku nároku na starobný dôchodok dovŕšením 56 rokov veku podľa
§ 174 ods. 1 písm. a/ zákona č. 100/1988 Zb.,
- prvostupňový správny orgán rozhodnutím z 09. septembra 2021 príslušnú žiadosť žalobcu zamietol
[zamietnutie žiadosti o prepočet starobného dôchodku odôvodnil s odkazom na § 174 ods. 1,2 zákona č.
100/1988Zb.majúczato,žežalobcatým,žeukončilslužobnýpomerk04.júnu1999nesplnilpodmienku

vzniku nároku na starobný dôchodok, ktorá tento vznik nároku viazala na trvanie služobného pomeru v
I. kategórií funkcií k 31. decembru 1999],
- na odvolanie žalobcu generálny riaditeľ žalovanej tu preskúmavaným rozhodnutím zo 17. decembra
2021, v celom rozsahu zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie z 09.
septembra 2021.

28. Na úvod považuje najvyšší správny súd za potrebné uviesť, že žalobca v tu prejednávanej veci žiadal
o prepočet už skôr priznaného starobného dôchodku, pričom v príslušnej (a pomerne neprehľadnej)
v poradí druhej žiadosti o prepočet uvádzal tak dosiahnutie veku 55 rokov, čo by mohlo evokovať, že
žiada prepočítať starobný dôchodok v súlade s § 14 ods. 4 a § 21 ods. 1 písm. c/ zákona č. 100/1988
Zb. a tiež dosiahnutie veku 56 rokov, čo je zase možné oprieť o § 174 ods. 1 písm. a/ zákona č.

100/1988 Zb. Prvostupňový správny orgán rozhodnutie z 09. septembra 2021 o zamietnutí žiadosti
žalobcu odôvodňoval s poukazom na § 174 ods. 1, ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., a teda nesplnením
kumulatívnej podmienky založenej na trvaní služby v I. kategórii funkcií k 31. decembru 1999, tak ako to
predpisuje § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 355/1999 Z.z. Z podaného odvolania
proti uvedenému rozhodnutiu z 09. septembra 2021 je však možné vyčítať, že žalobca žiadal o prepočet

starobného dôchodku v kontexte na dovŕšenie dôchodkového veku 56 rokov [cit.: „ (...) Nárok na skorší
odchod do starobného dôchodku vo veku 56 rokov odvolateľovi vznikol už v roku 2008, lebo už v tej
dobe získal viac ako 19 rokov služby v I. kategórií funkcií. Teda mu vznikol nárok na skorší odchod
do dôchodku vo veku 56 rokov (...)“]. Takto ustálený predmet konania žalobca nijakým spôsobom tak
v správnej žalobe, ako aj v kasačnej sťažnosti explicitne nerozporoval. Práve naopak, vo vyjadrení z

21. marca 2022 k vyjadreniu žalovanej, jasne uviedol, že priznanie starobného dôchodku požadoval
na základe ustanovenia § 174 ods. 1 písm. a/ zákona č. 100/1988 Zb. po dosiahnutí 56 rokov veku. Z
tohto dôvodu úlohou najvyššieho správneho súdu bolo potom sa zamerať predovšetkým na splnenie
podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok podľa § 174 ods. 1 písm. a/ zákona č. 100/1988 Zb.,
teda dovŕšením veku 56 rokov.

29. K veci samej najvyšší správny súd uvádza nasledovné. Zákon č. 100/1988 Zb., ktorý bol platný
do 31. decembra 2003, upravoval sociálne zabezpečenie pre všetkých občanov. Systém pracovných
kategórií bol do československého systému sociálneho zabezpečenia zavedený s účinnosťou od
01. januára 1957 zákonom č. 55/1956 Zb. s cieľom poskytovať vyššie dôchodkové nároky vybraným občanom, ktorí
pracovali v určených zamestnaniach. Uplatňovali sa ako preferencia vtedajších prioritných odvetví,
medzi ktoré boli zaradené hlavne baníctvo, hutníctvo a ťažké strojárstvo. Postupne v priebehu
rokov bol systém preferovaných pracovných kategórií rozširovaný aj na ďalšie odvetvia národného
hospodárstva, pri rešpektovaní zásady, že v preferovaných pracovných kategóriách mohlo byť

zaradených najviac 10% pracujúcich v národnom hospodárstve. Zavedením pracovných kategórií v
dôchodkovom zabezpečení štát v postavení zamestnávateľa uznával svoju zodpovednosť za výkon prác
vzdraviuškodlivomazdraviuohrozujúcomprostredí,t.j.zapracovnépodmienky,vktorýchzamestnanec
pre neho pracoval. Zákonom č. 235/1992 Zb. bola od 01. júna 1992 zrušená možnosť zaraďovania ďalších nových

zamestnaní do preferovaných pracovných kategórií, zrušené boli rezortné zoznamy zamestnaní
zaradených do preferovaných pracovných kategórií. Zároveň bolo umožnené do 31. decembra 1992
vykazovať zamestnania v I. a II. pracovnej kategórii na účely dôchodkového zabezpečenia, pričom
podľa výkladu Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí, v súvislosti s privatizáciou a zmenami
vlastníckych vzťahov mohli sa na účely zaraďovania zamestnaní do preferovaných pracovných kategórií

považovať aj tie organizácie, ktoré ku dňu 31. mája 1992 patrili do odboru pôsobnosti príslušného
ministerstva, používali jeho rezortný zoznam a po privatizácii aspoň časť akcií bola vo vlastníctve štátu,
iného štátneho podniku alebo Fondu národného majetku (bližšie pozri Dôvodovú správu k zákonu č.
355/1999 Z.z.).30. Prijatím zákonov Národnej rady Slovenskej republiky sa predlžovalo vykazovanie zamestnaní v
preferovaných pracovných kategóriách postupne od roku 1993 až do konca roka 1998 a súčasne sa aj

predlžovalo obdobie, v ktorom sa zachovávajú dôchodkové nároky získané z I. a II. pracovnej kategórie
a I. a II. kategórie funkcií, a to z roku 2015 až na rok 2022. Zákonom č. 355/1999 Z.z. sa novelizoval
zákon č. 100/1988 Zb., konkrétne sa opäť predĺžilo obdobie vykazovania a hodnotenia výkonu prác
zaradených do I. a II. pracovnej kategórie a výkonu služby zaradenej do I. a II. kategórie funkcií až do
31. decembra 1999, respektíve až do roku 2023 v príslušných ustanoveniach zákona č. 100/1988 Zb.

To sa následne premietlo v odseku 1 § 174 zákona č. 100/1988 Zb., z ktorého vyplynulo, že občan,
ktorý vykonával pred 01. januárom 2000 zamestnanie I. pracovnej kategórie, prípadne službu I. alebo
II. kategórie funkcií, má po 31. decembri 1999 nárok na starobný dôchodok tiež, ak bol zamestnaný
najmenej 25 rokov a dosiahol potrebný vek. Zároveň na odsek 1 nadväzovalo ustanovenie § 174 ods.
2 zákona č. 100/1988 Zb. bližšie určujúce, že podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa
odseku 1 je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31.

decembru 1999. Z toho jednoznačne vyplýva, že aby takýto nárok osobe mohol vzniknúť (za splnenia
ďalších kumulatívnych podmienok), muselo zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II.
kategórie funkcií trvať k 31. decembru 1999.

31. Námietku žalobcu, že jeho nárok na starobný dôchodok sa mal posúdiť podľa zákona č. 100/1988

Zb., avšak v znení zákona č. 376/1997 Z.z., teda v znení účinnom ku dňu skončenia výkonu služby,
t.j. k 30. septembru 1999, a nie podľa zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 355/1999 Z.z.
(znenie účinné k 31. decembru 1999, pozn. súdu), najvyšší správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
Ako bolo vyššie uvedené, ustanovenie § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. bolo od roku 1993
viackrát novelizované, pričom nadobudlo účinnosť až 01. januára 2000 na základe zákona č. 355/1999

Z.z. Spoločnou podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok je trvanie zamestnania I. pracovnej
kategórie a služby I. alebo II. kategórie funkcií až do 31. decembra 1999. V žalobcovom prípade však
služobný pomer skončil dňom 30. septembra 1999, preto nebola táto podmienka splnená. Zároveň je
potrebné uviesť, že žalobca dosiahol vek 56 rokov dňa XX. R. XXXX. Preto pri posudzovaní žalovaná
vychádzala z poslednej platnej právnej úpravy v zákone č. 100/1988 Zb. a nie z právnej úpravy,

ktorú požadoval žalobca. V súvislosti s posudzovaním nároku na starobný dôchodok je rozhodujúca
právna úprava platná v čase, keď vznikol nárok na dôchodkovú dávku a nie deň, kedy bola ukončená
niektorá z činností žiadateľa o starobný dôchodok. Z toho dôvodu bola nedôvodnou aj námietka žalobcu
súvisiaca s retroaktivitou, keďže v danom prípade to nenastalo. V tomto smere možno odkázať aj
na závery plynúce z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 14. februára 2017, sp. zn.

III. ÚS 88/2017, ktoré analogicky vecne priliehajú k tu prejednávanej veci a podľa ktorých cit.: „ (...)
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa nezákonnej aplikácie zákona č. 100/1988 Zb. na jeho
skutkový stav (tzv. retroaktivita zákona) z dôvodu, že sťažovateľ skončil služobný pomer v roku 1994,
pričom zákon č. 100/1988 Zb. platný v čase skončenia služobného pomeru ustanovoval v § 174 ods.
2 podmienku pre vznik nároku na skorší dôchodkový vek, okrem podmienok uvedených v odseku 1,

aj trvanie služby v I. kategórii funkcií k 31. decembru 1993, ústavný súd poznamenáva, že v danom
prípade išlo o splnenie len jednej z viacerých podmienok, ktorá nezaložila sťažovateľovi vznik nároku na
starobný dôchodok. Nárok na priznanie starobného dôchodku žiadateľovi vzniká až splnením všetkých
zákonom ustanovených objektívnych podmienok, pričom vznik takéhoto nároku sa posudzuje podľa
zákona platného a účinného v čase, kedy malo dôjsť k splneniu objektívnych podmienok, t. z. v danom

prípade podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ktorý v
§ 274 priznáva nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie do 31.
decembra 2023, poukazujúc na zákon č. 100/1988 Zb. Navyše podľa názoru ústavného súdu namietané
ustanovenie nevykazuje znaky pravej retroaktivity, v našom právnom poriadku neprípustnej, ale ide o
retroaktivitu nepravú, ktorá je prípustná. Okrem toho v právnom štáte platí princíp prezumpcie ústavnosti

právnych noriem, čo znamená, že na účinnú právnu normu sa orgán ju aplikujúci musí pozerať ako
na súladnú s ústavou dovtedy, kým ústavný súd predpísaným spôsobom nevysloví jej neústavnosť
(mutatis mutandis III. ÚS 274/07). Rovnako nebolo možné postup Sociálnej poisťovne považovať za
diskriminačný, keďže podmienka trvania služby vo zvýhodnenej kategórii funkcií k 31.decembru 1999
platí pre všetkých poistencov. Teda so sťažovateľom sa nezaobchádzalo inak ako s inými žiadateľmi o

starobný dôchodok, ktorí sa ocitli v podobnej situácii.“ V prerokúvanej veci je zrejmé, že žalobca v čase
skončenia svojho služobného pomeru k 30. septembru 1999 mal iba 46 rokov, pričom podľa § 174 ods.
1 písm. a/ zákona č. 100/1988 Zb. v znení účinnom v danom čase (teda do 21. decembra 1999) nárok
na starobný dôchodok mohol vzniknúť len občanovi, ktorý bol zamestnaný aspoň 25 rokov a dosiaholvek aspoň 56 rokov. Žalobca podmienku plynúcu z § 174 ods. 1 písm. a/ zákona č. 100/1988 Zb. a
spočívajúcu v získaní aspoň 19 rokov služby v I. kategórii funkcií splnil, avšak v danom čase vek 56
rokov nedosiahol, v dôsledku čoho mu nevznikol nárok na starobný dôchodok.

32. K poukazu žalobcu na § 175g zákona č. 100/1988 Zb. najvyšší správny súd uvádza, že podľa §
175g ods. 1, ak konanie o nároku na dôchodok a o jeho výške nebolo právoplatne skončené pred
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona a hodnotenie zamestnania v I. a II. pracovnej kategórii alebo
v I. a II. kategórii funkcií má vplyv na vznik nároku na dôchodok alebo na jeho výšku, o nároku na

dôchodok a o jeho výške sa rozhodne podľa predpisov účinných po dni nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, ak nie je ďalej ustanovené inak. Podľa odseku 2, ak o nároku na starobný dôchodok podľa
§ 174 nebolo právoplatne rozhodnuté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, o nároku na
starobný dôchodok sa rozhodne podľa predpisov účinných do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
Podľa odseku 3, ak konanie o nároku na dôchodok a o jeho výške bolo právoplatne skončené ku dňu
nadobudnutia účinnosti tohto zákona a hodnotenie zamestnania v I. a II. pracovnej kategórii alebo v I. a

II. kategórii funkcií má vplyv na vznik nároku na dôchodok alebo na jeho výšku, na žiadosť občana sa o
nároku na dôchodok a o jeho výške rozhodne podľa predpisov účinných po dni nadobudnutia účinnosti
tohto zákona. Z týchto ustanovení je zrejmé, že všetky nároky na dôchodok, o ktorých sa právoplatne
nerozhodlo do 21. decembra 1999 a pri ktorých je podstatné zaradenie zamestnania (funkcie) do
kategórie, sa podriaďujú režimu novej právnej úpravy, takže sa o nich má rozhodovať podľa úpravy

účinnej od 22. decembra 1999 (§ 175g ods. 1). Naopak, v právoplatne skončených veciach sa podľa
novej úpravy bude postupovať len na žiadosť občana (§ 175g ods. 3). Ustanovenie § 175g ods. 2
zákona č. 100/1988 Zb. na druhej strane zavádza z týchto pravidiel výnimku pre nárok na starobný
dôchodok podľa § 174, na ktorý sa má použiť právny režim účinný do 21. decembra 1999, ak o ňom
ešte nebolo právoplatne rozhodnuté. Podľa odôvodnenia pozmeňujúceho návrhu, ktorým bolo citované

ustanovenie vložené do pôvodného vládneho návrhu zákona (Národná rada Slovenskej republiky, II.
volebné obdobie, tlač 377; porov. aj § 96 ods. 1 zákona č. 350/1996 Z.z.), bolo cieľom zabezpečiť
zachovanie nároku na starobný dôchodok už vzniknutého podľa § 174 účinného do 21. decembra
1999, aj keď sa o ňom právoplatne nerozhodlo (porov. národná rada, II. volebné obdobie, zápisnica
z 25. schôdze, rokovanie 07. decembra 1999). Ustanovenie § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb.

sa tak vzťahuje len na nárok na starobný dôchodok vzniknutý do 21. decembra 1999. Podľa vyššie
citovaných ustanovení § 21, § 174 ods. 1 (ale aj § 135) zákona č. 100/1988 Zb. nárok na starobný
dôchodok nevznikal len získaním určitého počtu rokov v zamestnaní určitej kategórie, ale až okamihom
dosiahnutia určitého veku (a získania 25 rokov zamestnania celkovo). Ustanovenie § 175g ods. 2
menovaného zákona sa tak mohlo týkať len tých osôb, ktoré pred 22. decembrom 1999 splnili všetky

podmienky nároku na starobný dôchodok podľa § 174, teda dosiahli aj príslušný vek. Naopak, z tohto
ustanovenia nemožno vyvodiť, že by sa aj do budúcna mal vznik prípadných nárokov posudzovať podľa
predchádzajúcich znení zákona č. 100/1988 Zb. (pozri rozsudok najvyššieho správneho súdu z 15.
augusta 2024, sp. zn. 7Ssk/135/2023). S ohľadom na to, že o nároku žalobcu nebolo k 22. decembru
1999 právoplatne rozhodnuté, vzťahoval sa naňho § 175g ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., na základe

ktoréhosavšetkynárokymaliposudzovaťpodľaprávnychpredpisovúčinnýchod22.decembra1999.To
znamená, že nárok žalobcu sa musel posudzovať len podľa § 174 ods. 2 účinného od tohto dátumu (t.j.
v znení zákona č. 355/1999 Z.z.), na základe ktorého bolo možné odsek 1 aplikovať len za predpokladu,
že zamestnanie (funkcia) trvali k 31. decembru 1999. Pretože žalobcov služobný pomer v I. kategórii
funkcií k tomuto dátumu netrval, nemohol sa naňho aplikovať § 174 ods. 1. V dôsledku toho žalobcovi z

tohto ustanovenia nevznikol žiaden nárok, ktorý by sa mu na základe § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003
Z.z. mohol zachovať aj po 31. decembri 2003.
33. V súvislosti s namietanou otázkou dokazovania, najvyšší správny súd uvádza, že v správnom
súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné
na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva

(§ 119 SSP). Je to tak preto, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť
správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu dopĺňaním rozsiahleho dokazovania, ale preskúmať
zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených
žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy, t.j. preskúmať aj postup,
ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí s prihliadnutím na záväznosť zisteného skutkového stavu,

ktorý tu bol v čase ich právoplatnosti. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu
správneho orgánu v konkrétnej právnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z
ktorých správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo
pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazylogicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Odhliadnuc od toho,
možno len dodať, že skutočnosť, že žalobcov služobný pomer netrval k 31. decembru 1999, ale iba do
30. septembra 1999, nebola sporná; sám žalobca túto skutočnosť potvrdil, a to opakovane. Nadväzne

na to, potom žalovaná bola povinná sa s týmto (nesporným) faktom vo svetle relevantnej právnej úpravy
(§ 174 zákona č. 100/1988 Zb.) riadne vysporiadať, čo je však už otázka právneho posúdenia veci a nie
otázka týkajúca sa zisťovania skutkového stavu veci.

34. Možno teda uzavrieť, že pokiaľ žalobca žiadal o prepočet starobného dôchodku a v podstate o jeho

skoršie priznanie, k dovŕšeniu veku 56 rokov, žalovaná správne postupovala, keď predmetnú žiadosť
žalobcu zamietla. Žalobcov poukaz na možný dvojnásobný zápočet dôb aj s ohľadom na nesplnenie
kumulatívnej podmienky plynúcej z § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Z.z. v znení zákona č. 355/1999 Z.z.
(trvanie služby I. alebo II. kategórie funkcií k 31. decembru 1999) je v tomto prípade (rozumej výlučne na
účely posúdenia vzniku nároku na starobný dôchodok podľa § 174 ods. 1 písm. a/ zákona č. 100/1988
Zb.) neopodstatnený.

35. Senát najvyššieho správneho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci správnym
súdom za správne a súladné so zákonom. Z týchto dôvodov potom najvyšší správny súd kasačnú
sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

36. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto
konaní nemal úspech, nárok na ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 167 ods.
1 SSP) a žalovanej ich nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP analogicky
podľa § 168 SSP).

37. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá
SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.