Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, January 16, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/54/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123451252
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Radomský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:6123451252.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov

senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Romana Lajoša v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XXX, XXX XX D., právne zastúpenej advokátom JUDr. Vladimírom Novákom, so sídlom
advokátskej kancelárie v Košiciach, Štúrova 8, 040 01 Košice, IČO: 42 101 981 proti žalovanej: E. F., nar.
XX.XX.XXXX,bytomG.C.XXXX/XX,XXXXXF.,právnezastúpenejadvokátomMgr.OndrejomBarnom,
so sídlom advokátskej kancelárie v Stropkove, D. XXX/XX, XXX XX C., IČO: 52 824 837, o zaplatenie
11.690,71 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k.
6C/17/2024-74 zo dňa 27.05.2024 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. M e n í rozsudok vo vyhovujúcej časti tak, že žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanej voči žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania
v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou, doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 8.3.2024 domáhala, aby
súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť jej 11.690,71 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne
zo sumy 11.690,71 eur od 1.9.2023 do zaplatenia a nahradiť trovy konania.

2. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) hore označeným rozsudkom rozhodol tak, že
cit.:

„I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni 11.690,71 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne
zo sumy 11.690,71 eur od 1.9.2023 do zaplatenia a to všetko v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. Žalovaná je povinná nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100%, o ktorých výške rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.“

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovenia § 149, § 150 ods. 1, § 151 ods. 1, § 151
ods. 2, § 215 ods. 1, § 215 ods. 2, článku 8 a článku 17 Civilného sporového poriadku a ustanovenia
§ 657 a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

4. Súd prvej inštancie vec skutkovo posúdil tak, že žalobkyňa poskytla žalovanej na základe jej žiadosti
dňa 11.8.2022 pôžičku vo výške 5.020 GBP a dňa 8.11.2022 vo výške 4980 GBP. Žalovaná bola v
tom čase družka syna žalobkyne, preto jej dôverovala a súhlasila s poskytnutím pôžičky. Pôžičku jejodovzdala osobne v hotovosti. Žalovaná si bola v uvedené dni zmeniť pôžičky na eurá, o čom priložila
doklad zo zmenárne. Na doklade zo zmenárne sa uvádzajú údaje klienta - žalovanej, čo je dôkazom
toho, že si dané sumy požičala žalovaná od žalobkyne. Žalobkyňa mala doma uvedenú hotovosť lebo

jej ju odovzdala jej dcéra, ktorá žije vo H. F.. Poskytnutie pôžičiek potvrdzovala čestným vyhlásením
manžela žalobkyne, ktorý o poskytnutí pôžičiek vedel. Keďže žalovaná neskôr odmietala pôžičky vrátiť
a nereagovala na ústne výzvy žalobkyne, žalobkyňa vyzvala žalovanú prostredníctvom advokáta na
vrátenie pôžičky v lehote do 31.8.2023, a to výzvou zo dňa 22.8.2023. Žalovaná na túto výzvu nijako
nereagovala. Od 1.9.2023 je tak žalovaná v omeškaní s vrátením pôžičky, preto žalobca žiada úrok z

omeškania od uvedeného dátumu a k tomuto dátumu je urobený aj prepočet pôžičiek na menu euro.
Okresný súd Banská Bystrica v upomínacom konaní vydal dňa 15.12.2023 platobný rozkaz sp.zn.
21Up/1846/2023, ktorým žalobe vyhovel v celom rozsahu. Žalovaná podala v zákonnej lehote odpor voči
platobnému rozkazu, preto na návrh žalobcu pokračovať v konaní na súde príslušnom na prejednanie
veci podľa Civilného sporového poriadku, Okresný súd Banská Bystrica postúpil vec Okresnému súdu
Bardejov, ktorému bola vec postúpená dňa 8.3.2024. Žalovaná prostredníctvom právneho zástupcu

v podaní doručenom Okresnému súdu Banská Bystrica označenom ako „Odpor proti platobnému
rozkazu“ uviedla, že výslovne popiera všetky tvrdenia produkované žalobcom v podanom návrhu.
Žalobkyňa ani nepreukázala, že jej vôbec riadne doručila predmetnú výzvu na zaplatenie dlžnej sumy,
ktorú prikladala k žalobnému návrhu. Žalobkyňa zároveň nepreukázala samotnú existenciu právneho
vzťahu, žiadnu relevantnú písomnú zmluvu ani žiaden relevantný dôkaz, ktorý by zakladal reálnosť jej

tvrdení. Predložené dôkazy, ktoré by mali preukazovať údajnú pôžičku je možné považovať jedine za
nedôveryhodné a účelové. Ide teda len o nepodložené tvrdenia. Z uvedeného vyplýva nepravdivosť
tvrdení žalobkyne, na ktorých zakladá preukazovanie svojho nároku, nesplnenie predpokladov podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka, resp. Civilného sporového poriadku. S poukazom na § 132 ods. 1 a
2 Civilného sporového poriadku uviedola, že v žalobe absentuje akékoľvek tvrdenie o tom, z čoho presne

pozostáva uplatňovaný nárok, zo splatnosti akých splátok odvodzuje svoju pohľadávku. Žaloba je teda
vnútorne rozporná a ako taká s poukazom na povinnú súladnosť tvrdení s obsahom a (ne)úplnosťou
navrhovaných dôkazov nemôže obstáť a už z týchto dôvodov, ale najmä z dôvodu nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie, ale aj pasívnej vecnej legitimácie, je potrebne´ žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
Nemožno poskytnúť súdnu ochranu právu, ktoré je uplatňované po použití nekalej obchodnej praktiky

a je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ). V danom prípade, pri takejto dôkaznej situácii nikdy
nemal byť vydaný platobný rozkaz, ktorý je exekučným titulom. Neuznáva preto peňažný nárok uvedený
v platobnom rozkaze v celom rozsahu. Žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu v písomnom
podaní zo dňa 7.3.2024 doručenom Okresnému súdu Banská Bystrica k odporu žalovanej uviedla,
že je účelový s cieľom oddialiť exekučné konanie. Návrh je v celom rozsahu dôvodný a žalobkyňa

trvá na všetkých skutkových a právnych dôvodoch návrhu. Dôvodnosť návrhu, ktorá bola preukázaní
potvrdením zo zmenárne, čestným prehlásením manžela žalobkyne a poskytnutie pôžičky môže potvrdiť
aj bývalý druh žalovanej, I. B.. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol pokračovanie v konaní na súde
príslušnom na prejednanie veci podľa Civilného sporového poriadku. Podanie právneho zástupcu
žalobkyne zo dňa 18.3.2024 bolo spolu s výzvou na vyjadrenie k nemu doručené právnemu zástupcovi

žalovanej dňa 18.3.2024, avšak tento sa k vyjadreniu žalobkyne nevyjadril. Súd na prejednanie a
rozhodnutie sporu nariadil pojednávanie na deň 23.5.2024, na ktorom sa oboznámil s podaniami strán
sporu, výsluchom žalobkyne a tiež vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov postupom
podľa § 204 CSP, a to: žaloba na č.l. 1-8, výzvu na vrátenie pôžičky na č.l. 12, doklady zo zmenárne
na č.l. 11, čestné vyhlásenie č.l. 14, odpor na č.l. 23-24, vyjadrenie k odporu a návrh na pokračovanie

v konaní na č.l. 35 a ďalším obsahom spisu a odročil pojednávanie za účelom výsluchu žalovanej,
ktorý realizoval na pojednávaní dňa 27.5.2024. Vykonaným dokazovaním zistil nasledovné: Žalobkyňa
na pojednávaní konanom dňa 23.5.2024 uviedla, že požičala žalovanej peniaze. Žalovaná mala záujem
o opravu chaty. Opravovali si oplotenie. Na uvedený účel boli poskytnuté prostriedky žalovanej. Vtedy
aj syn zobral pôžičku na chatu. Tie peniaze sa minuli. Aj svokor im dal peniaze na motorovú pílu 450

eur. Kvôli nezhodám nedošlo k podpisu písomnej zmluvy o pôžičke. Žalovaná iniciovala uzatvorenie
pôžičiek, prišla s papierom, že to chce mať na papieri. Chodila k nim pravidelne. Súhlasila s tým, že jej
požičia. Boli to peniaze ktoré patrili dcére, tieto požičala žalovanej a dcére peniaze vrátila. V zmenárni
boli na J. K.. Spolu boli meniť peniaze. Žalovaná na pojednávaní dňa 27.5.2024 uviedla, že požadované
peniaze pochádzajú zo spoločnej domácnosti. Syn žalobkyne bol zamestnaný, bol vysielaný do G., kde

pracoval a peniaze nosil domov. Takže je reálne, že peniaze, pokiaľ sú zmenené, tak sú pod jej menom.
Priniesol peniaze a tie následne zmenila. Na otázku, o akú sumu sa jednalo, nevedela odpovedať, len,
že sa jednalo asi o sumu uvedenú na dokladoch, predložených žalobkyňou. Peniaze menila dvakrát
a sama. Peniaze syn žalobkyne doniesol do spoločnej domácnosti po pracovnej ceste v danej firme.Podľa nej žaloba je podaná kvôli tomu, že sa rozišla so synom žalobkyne. Aj inokedy menila libry na
eurá, viackrát v roku 2020 a 2019. Syn žalobkyne pracoval v dvoch firmách a chodil domov každý
druhý víkend, pokiaľ pracoval vo C. firme. Nevedela uviesť odkiaľ peniaze pochádzali, syn žalobkyne ich

priniesol do spoločnej domácnosti. Povedal jej, že ich má odložiť a časom zmeniť, keď budú potrebné pre
domácnosť, keďže jeho výplata chodila na jej účet a na tieto prostriedky odkázaná nebola. Z čestného
vyhláseniaI.B.,nar.X.X.XXXX,trvalebytomXXXXXC.XXXzodňa20.11.2023vyplýva,žetentočestne
vyhlásil, že má vedomosť o tom a potvrdzuje, že jeho manželka A. B., bytom XXX XX C. XXX, nar.
XX.XX.XXXX požičala v auguste 2022 peniaze v sume 5.020 GBP a v novembri 2022 peniaze v sume

4980 GBP E. F., trvale bytom G. C. XX, XXX XX F., nar. XX.XX.XXXX a do dnešného dňa dlžnú sumu
nevrátila. Toto vyhlásenie urobil za účelom vymáhania dlžnej sumy v súdnom konaní. Z listu označenom
ako „Výzva na vrátenie pôžičky“ zo dňa 22.08.2023 vyplýva, že žalobkyňa zastúpená advokátom JUDr.
Vladimírom Novákom žiadala žalovanú o vrátenie pôžičky, ktorú jej poskytla dňa 11.8.2022 vo výške
5.020 GBP a dňa 8.11.2023 vo výške 4980 GBP, ktoré boli určené na rekonštrukciu chaty, keďže pôžičku
nevrátila. Pôžičku žiadala vrátiť do 31.08.2023 alebo ju mala kontaktovať za účelom dohody o splátkach.

V prípade, ak žalovaná uvedenej výzvy nevyhovie, bude žalobkyňa riešiť vec podaním oznámenia o
podozrení na spáchanie trestného činu, ako aj vymáhaním dlžnej sumy v súdnom konaní.

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil tak, že súd s poukazom na § 215 C.s.p. konštatuje, že
súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu, pričom úlohou súdu v klasickom sporovom

konaní nie je aktívne zisťovať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „materiálnej“ pravdy, ale
zistiť skutkový stav v miere zodpovedajúcej procesnej aktivite sporových strán. Súd v tejto súvislosti
poukazuje na Čl. 8 Základných princípov Civilného sporového poriadku. V zmysle uvedeného článku
sú strany povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia
dôkazmi a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Tento princíp, na ktorom

je postavené civilné sporové konanie bol premietnutý do paragrafového znenia Civilného sporového
poriadku. Z nich vyplýva, že strany sporu sú povinné pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu (§ 150 ods. 1 C.s.p.). Zároveň podľa § 151 ods. 1 a 2 C.s.p.
skutkové tvrdenia, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporené, pričom ak strana
poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, musí uviesť vlastné tvrdenia

o predmetných skutkových tvrdeniach, inak je popretie neúčinné. V civilnom sporovom konaní sa
uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť.
Následky spojené s nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu,
ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a medzi povinnosťou označiť dôkazy
na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže

splniť povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazné bremeno ako procesný inštitút v civilnom
sporovom konaní spočíva v zodpovednosti strany za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné
skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Ak neboli preukázané tvrdenia strany, tento dôkazné
bremeno neuniesol, čoho následkom je rozhodnutie súdu vo veci samej v jeho neprospech. Okruh
rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov na

preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu.
Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena. Súd
ma za to, že žalobkyňa v podanej žalobe uplatnila v rámci prostriedkov procesného útoku skutkové
tvrdenia (§ 149 C.s.p.) a to za účelom splnenia svojej procesnej povinnosti bremena tvrdenia (§ 150
ods. 1 C.s.p.). Podstatnými a rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami žalobkyne týkajúce sa sporu boli,

že žalobkyňa v auguste 2022 poskytla žalovanej pôžičku na rekonštrukciu chaty a že túto pôžičku
poskytla žalobkyňa žalovanej v hotovosti vo výške 5.020 GBP a následne v novembri 2022 v sume
4.980 eur s tým, že žalovaná poskytnutú pôžičku žalobcovi do podania žaloby nevrátila a to napriek
písomnej výzve na jej vrátenie do 31.08.2023. Z potvrdení na čl. 11 spisu plynie, že žalovaná dňa
8.11.2022 zmenila 4980 GBP na eurá a dňa 11.8.2022 sumu 5.020 GBP na eurá v zmenárni na

J. K. H. F., J. K. XX. Súd má za to, že žalovaná v priebehu súdneho konania riadne neuplatnila
prostriedky procesnej obrany a to popretie skutkových tvrdení protistrany, t.j. žalobkyne. Žalovaná v
podanom odpore uviedla, že popiera všetky tvrdenia žalobcu v žalobe. Z ustanovenia § 151 ods. 2
C.s.p. však vyplýva, že žalovaná strana musí na účinné popretie skutkový tvrdení žalobcu uviesť vlastné
skutkové tvrdenia, ak sa popierané skutkové tvrdenia týkajú jej konania alebo vnímania. Ak strana sporu

neunesie bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany, nastupuje ako procesný následok uplatnenie
domnienky, že skutkové tvrdenia protistrany sú nesporené. Zákonný sudca v tejto veci, napriek tomu,
že by mohli byť splnené podmienky skoncentrovania konania už vo fáze pojednávania konaného dňa
23.5.2024 a vyhovenie žalobe pre neúčinné a nedostatočné popretie skutkových tvrdení žalovanou,ustúpil od prepjatého formalizmu a konanie neskoncentroval a nechal priestor pre žalovanú, aby sa
osobne vyjadrila ku skutkovým tvrdeniam žalobkyne na pojednávaní dňa 27.5.2024 a uviedla vlastné
skutkové tvrdenia. Avšak aj po tomto výsluchu navrhovanom jej právnym zástupcom, závery súdu len

potvrdili, že nedošlo k riadnemu uplatneniu prostriedkov procesnej obrany a aj z materiálneho hľadiska
naplnenia spravodlivosti dospel k záveru o dôvodnosti žaloby. (rozdiely medzi formálnou a materiálnou
spravodlivosťou, viď napr. PERELMAN, Chaim. The idea of justice and the problem of argument. 1.
vyd. London: Routledge & Kegan Paul Limited Broadway House, 1963. K formálnej spravodlivosti viď
tiež: HOLLÄNDER, Pavel. Filosofie práva. 1. vyd. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství G. L., 2006, s.

263.) Súdu konštatuje, že žalovaná v zmysle § 151 ods. 2 C.s.p. účinne nepoprela skutkové tvrdenia
žalobkynevpodanejžalobe,žejejžalovanáposkytlapôžičku,atovhotovosti,2xatovovýške5020GBP
dňa 11.8.2022 a vo výške 4980 GBP dňa 8.11.2022, a že pôžičku v zmysle výzvy žalobkyni nevrátila.
Uvedené podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobkyne sa týkajú konania žalovanej, takže
táto v rámci popretia uvedených skutkových tvrdení musí uviesť vlastné skutkové tvrdenia. Žalovaná
však vo vyjadreniach k žalobe žiadne vlastné skutkové tvrdenia neuviedla. Vyslovene nepoprela, že

od žalobcu jej bola poskytnutá pôžička a že táto bola vo výške 5020 GBP dňa 11.8.2022 a vo výške
4980 GBP dňa 8.11.2022 a že ju nevrátila. Následne jej súd však aj na pojednávaní nad rámec
koncentrácie konania poskytol priestor na uvedenie vlastných skutkových tvrdení, avšak tie boli alogické
a účelové, pričom toto uvádzanie nebolo ani spontánne a ani zodpovedajúce logickému prirodzenému
úsudku. Žalovaná v odpore namietala, že žalobkyňa nepredložila dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,

že nepreukázala doručenie výzvy na vrátenie pôžičky, teda v zásade namietala neunesenie bremena
dôkazu žalobkyňou. Žalovaná však v priebehu celého súdneho konania a predovšetkým pojednávania
konaného dňa 27.5.2024 neuviedla logicky akceptovateľné vlastné skutkové tvrdenia, ktorými by
účinné poprela podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobkyne, že jej poskytla pôžičku a že
túto pôžičku nevrátila. Ešte z hľadiska hodnotenia vierohodnosti výpovede žalovanej treba spomenúť,

že súd postupoval v súlade s tzv. doktrínou RAVEN a mal s ohľadom na inkonzistenciu výpovede
za to, že výpoveď žalovanej nezodpovedá pravdivým skutkovým tvrdeniam, s tým, že skutočnosti
uvádzané v súvislosti s použitím finančných prostriedkov a hospodárenia s finančnými prostriedkami
sú absolútne nevierohodné. Žalovaná nevedela v detailoch rozumne vysvetliť spôsob nakladania s
prostriedkami a hlavne tieto detaily pri posudzovaní spontánnosti a vierohodnosti výpovede neuviedla,

čo zodpovedá podľa názoru súdu záverom o dôvodnosti žaloby. Žalovanej tvrdenia pri výsluchu si
vzájomne rozporovali. V prvom rade treba uviesť, že ani pri výsluchu spontánne nevypovedala vo
vzťahu ku skutkovým tvrdeniam žalobkyne a rozumne logicky uspokojivým spôsobom neuviedla vlastné
pravdivéskutkovétvrdenia.Jejvýpoveďbolavnútornerozporná,keďnajednejstranetvrdila,žeuvedené
finančné prostriedky nepotrebovala a nebola na ne vôbec odkázaná, lebo jej syn žalobkyne posielal

svoju výplatu na jej osobný účet a zároveň tvrdila, že tieto prostriedky v takom veľkom objeme použila
na aktuálnu spotrebu domácnosti (toto vysvetlenie v rozsahu 10.000 libier v hotovosti na bežnú spotrebu
domácnosti súd ako rozumné a presvedčivé vysvetlenie neakceptoval), pričom ešte spomenúc, že túto
skutočnosť sama nepovažovala za extra podstatnú, preto to neuviedla ani v odpore. Ďalej uviedla,
že keď prišiel syn žalobkyne domov, tak keď potreboval peniaze, tak si z nich vzal. Ona hospodárila

s jeho výplatou na bežné normálne výdavky, preto logicky nezdôvodniteľným a nezodpovedaným
zo strany žalovanej je použitie naraz takého objemu peňazí, pričom z hľadiska účinného popretia
skutkových tvrdení a logickej prijateľnosti takého vysvetlenia, toto súd neakceptoval. S poukazom na
zistený skutkový stav, súd po právnej stránke právny vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou posúdil
ako vzťah veriteľa a dlžníka v zmysle zmluvy o pôžičke upravenej v § 657 a § 658 Občianskeho

zákonníka. Z ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka vyplýva, že pre platné uzavretie zmluvy o
pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, teda zmluva o pôžičke môže byť uzavretá i ústne. Podstatnými
náležitosťami zmluvy o pôžičke sú: a) prenechanie veci veriteľom dlžníkovi, b) povinnosť dlžníka vrátiť
veci rovnakého druhu, c) vymedzenie požičiavaných vecí, d) dočasnosť zmluvy. Keďže táto zmluva je
reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky

veriteľom dlžníkovi. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala od žalovanej zaplatenia sumy 11.690,71
eur titulom nevrátenej peňažnej pôžičky, pričom zo zisteného skutkového stavu bolo preukázané, že
žalobkyňa žalovanej dňa 11.8.2022 poskytla pôžičku vo výške 5020 GBP a dňa 8.11.2022 vo výške
4980 GBP a žalovaná uvedené finančné prostriedky žalobkyni nevrátila a to ani do 31.08.2023 v zmysle
písomnej výzvy žalobkyne na jej vrátenie. Svoju povinnosť žalovaná do dnešného dňa nesplnila, a to ani

čiastočne, preto jej súd v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami uložil povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu 11.690,710 eur. Z prisúdenej istiny súd postupom podľa § 517 Občianskeho zákonníka
v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. priznal aj úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po
uplynutí lehoty na jej vrátenia, t.j. vo výške 9,25 % ročne zo sumy 11.690,71 eur od 01.09.2023 dozaplatenia. Ešte záverom na margo námietky právneho zástupcu žalovaného, ktorý až na pojednávaní
namietal pasívnu legitimáciu, že malo ísť o prostriedky dcéry žalobkyne, avšak v danom prípade podľa
názoru súdu síce došlo k zaslaniu prostriedkov od dcéry žalobkyne, avšak prostriedky požičiavala

žalobkyňaapôžičkabolavychádzajúczoskutkovýchtvrdeníposkytnutážalovanejnaúčelystavbychaty,
nie ako uvádzala žalovaná na chod domácnosti. Aj pokiaľ by z vykonaného dokazovania malo dôjsť k
nepreukázaniu titulu pôžičky, resp. jej neplatnosti, bez pochýb by bolo možné nárok žalobkyne posúdiť
ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 451, § 457, § 458 OZ) a teda iné právne posúdenie
by viedlo k obdobnému záveru o priznaní žalovanej sumy žalobkyni. Avšak treba uviesť, že súd mal

za preukázané, že došlo k pôžičkám, ktoré žalobkyni vrátené neboli, preto tento nárok priznal titulom
nevrátenej pôžičky.

6. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 a
§ 255 ods. 1 CSP s tým, že žalobkyňa bola v konaní v celom rozsahu úspešná, preto priznal žalobkyni
voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

7. Voči rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná, ktorá
uviedla, že jej odvolanie smeruje voči všetkým výrokom rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolanie
podáva z dôvodu nesprávnych skutkových zistení a z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia súdom
prvej inštancie. Základné tvrdenia žalobkyne, ktoré súd považoval za preukázané sú uvedené v bode

25 napádaného rozsudku. Tieto tvrdenia majú byť preukázané najmä tým, že žalovaná mala zmeniť
údajne požičané peňažné prostriedky patriace žalobkyni, a to spolu dvakrát o čom majú svedčiť
dôkazy uvedené v bode 26 napádaného rozsudku. Uvedené dôkazy však nesvedčia o vzniku žiadneho
právneho vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou. Podľa názoru odvolateľky nedošlo k vzniku zmluvy
o pôžičke. Zároveň poukázala na možnosť tzv. generálneho popretia skutkových tvrdení protistrany

teda, že „en bloc“ uviedla dokonca už aj v samom odpore, že tvrdené skutočnosti popiera a že podľa
jej prežitých udalostí a nadobudnutých vedomostí vie, že ide o nepravdivé skutočnosti, ktoré sa nikdy
nestali. Išlo by taktiež o prílišný formalizmus, ak by odvolateľka z pozície žalovanej mala výslovne
popierať jednotlivé tvrdenia. Ak už tvrdenia žalobkyne označila za nepravdivé, nič ďalšie ani nemohla
uviesť, lebo sa jedná jednoducho o klamlivé tvrdenia s cieľom pomstiť sa jej a zároveň tým z pozície

žalovanej uviedla vlastné tvrdenia, že žalobkyňa klame, inak povedané netvrdí pravdu a zavádza súd.
Vo výsluchu jej osoby sama uviedla a poskytla súdu iný a odlišný a hlavne skutočný motív podania
žaloby. Súd napriek uvedeným skutočnostiam vyhodnotil jej výpoveď ako nepravdivú, dokonca uviedol,
že si vo výpovedi mala odporovať. Súd prvej inštancie však neriešil absenciu reálnosti poskytnutia
peňažných prostriedkov. Práve kľúčový problém v podobe iracionálneho tvrdenia žalobkyne o požičaní

peňazí, ktoré ani nemali patriť jej, ale jej dcére, táto si ich mala dať k matke do úschovy, nie na účely
pôžičky darovať matke. Pokiaľ teda súd chcel aplikovať doktrínu RAVEN mal ju aplikovať rovnako na
tvrdenia oboch strán sporu. Odvolateľka považuje za zvláštne aj to, že žalobkyňa mohla predkladať
súdučestnéprehlásenianapojednávaní,ktorémaladoslovapripravenévoverziáchpodľaargumentácie
protistrany. Išlo o úradne neoverené podpisy a obsah prehlásení bol taktiež nepravdivý, súd sa však

ich obsahom nezaoberal. V predmetnej súdenej veci nemožno vyžadovať od žalovanej, aby uvádzala
okrempopretiavlastnéskutkovétvrdenia,akskutkovétvrdenianemožnoprodukovať,lebožiadnyskutok
v danom prípade neexistuje. Spravidla, že každý preukazuje iba svoje vlastné skutkové tvrdenia existuje
výnimka vychádzajúca zo skutočnosti, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval
reálne neexistenciu určitej skutočnosti tzv. negatívnu skutočnosť teda niečo čo sa nestalo respektíve čo

neexistuje. Preukazovanie takejto skutočnosti je spravidla objektívne nemožné. V takýchto prípadoch sa
hovorí o presune dôkazného bremena na protistranu. V civilnej procesualistike sa pre túto skutočnosť
používa termín negatívna dôkazná teória. Táto teória sa uplatní vtedy, keď nie je možné neexistenciu
určitej skutočnosti dokázať prostredníctvom tvrdenia iných pozitívnych skutočností, ktoré v konečnom
dôsledku vedú k záveru o tom, že určitá negatívna skutočnosť je daná. Z uvedených dôvodov navrhla

rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

8. Žalobkyňa napriek výzve súdu, aby sa vyjadrila k odvolaniu podanému žalovanou, pričom výzva
bola datovaná dňom 23.07.2024 nevyužila svoju možnosť písomne sa k odvolaniu žalovanej vyjadriť

a z uvedeného dôvodu neboli následne realizované ani odvolacie repliky a dupliky.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP, po
zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenouosobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovanou a preskúmal rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl.
CSP, pričom nariadil odvolacie pojednávanie, na tomto pojednávaní zopakoval dokazovanie vykonané

prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť
skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého
rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento
rozsudokpreskúmavaťzinýchdôvodov,nežktorébolivýslovneuvedenévpodanomodvolaní.Výnimkou
by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích

dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie
uvedených zásad dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovanej je plne dôvodné.

10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s
namietaným nesprávnym zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym zistením, teda, či súd prvej

inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní.

12. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že
dokazovanie je procesný postup založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom
a ich následnom zhodnotení. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je
jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom

vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný aj z hľadiska posúdenia
správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti,
a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Vyhodnotenie
vykonaných dôkazov súd musí uviesť v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP. Voľné hodnotenie
dôkazov súdom pritom neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho

dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy
vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje
nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej
logiky. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť
výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p.

(teraz § 191 ods. 1 CSP), pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z
prednesov nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení
dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov konania, alebo ktoré vyšli najavo
inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický

rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p., resp. teraz § 192 a 193 CSP.
Na základe vykonaných dôkazov súd prvej inštancie síce dospel v prevažnom rozsahu k správnym
skutkovým zisteniam o okolnostiach posudzovanej veci, avšak nie v plnom rozsahu (pozri nižšie), čo
zakladá naplnenie aj tohto odvolacieho dôvodu.

13. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. h) CSP, t.j. že napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak

síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Vo vzťahu
k aplikácii práva všeobecnými súdmi odvolací súd uvádza, že výklad a aplikácia zákonných predpisov
zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštancie) musí byť preto v súlade s účelomzákladného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom
týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej

inštancie, obmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS
214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

14. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v danom prípade zistil skutkový stav v dostatočnom
rozsahu tak, aby bolo možné súdenú vec riadne právne posúdiť. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie

opísané hlavne v bodoch 2 až 11 odôvodnenia napadnutého rozsudku zodpovedajú medzi stranami
v zásade sporným a nesporným skutočnostiam, a preto niet žiadnych prekážok k tomu, aby v ďalšom
konaní nemohli byť prevzaté za podklad pre rozhodnutie o podanom odvolaní. Odvolací súd ohľadne
skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplývajúcich z napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na
tieto zistenia poukazuje, okrem tých ktoré sú špecifikované v odstavci 15 tohto rozhodnutia.

15. Okrem vyššie uvedeného tak je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie dospel na základe
na vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ohľadne výpovede samotnej žalobkyne
o pôvode a spôsobu presunu finančnej hotovosti a z dôvodu, že predmetné skutkové zistenia bolo
potrebné opätovne preveriť, a to najmä ohľadne skutkových okolností hmotnoprávneho postavenia
žalobkyne voči žalovanej, odvolací súd za účelom zopakovania dokazovania v zmysle ustanovenia

§ 384 ods. 1 CSP na pojednávaní konanom na odvolacom súde dokazovanie v potrebnom rozsahu
zopakovalsám.Zopätovnéhovýsluchužalobkynepredodvolacímsúdomdošlokuskutkovýmzisteniam,
že žalobkyňa spolu so žalovanou boli meniť libry. Pred senátom odvolacieho súdu žalobkyňa počas
výsluchu potvrdila, že tieto libry dostala žalobkyňa od svojej dcéry iba do úschovy. Zároveň bolo zistené,
že peniaze v žalovanej výške, ktoré sú predmetom tohto sporu boli vo vlastníctve dcéry žalobkyne.

Zároveň z výsluchu žalobkyne na odvolacom súde vyplynulo, že dcérine peniaze požičala žalobkyňa
žalovanej bez vedomia dcéry a s finančnou hotovosťou sa tak rozhodla nakladať „na vlastnú päsť“. Túto
skutočnosť podporne preukazuje aj ďalší dôkazný prostriedok a to čestné prehlásenie dcéry žalobkyne
z ktorého vyplýva, že žalobkyňa nebola vlastníčkou finančnej hotovosti, ktorá je predmetom tohto
súdneho sporu.

16. Z výsluchu žalovanej pred súdom prvej inštancie na pojednávaní dňa konanom 27.05.2024 (č.l. 62
a nasledujúce súdneho spisu) vyplýva, že žalovaná k tvrdeniam žalobkyne uviedla, že žalobkyňa od
nej žiada finančnú hotovosť, ktorá pochádza zo spoločnej domácnosti žalovanej a jej druha, ktorý je
synom žalobkyne. Syn žalobkyne pracoval a bol zamestnaný, pričom bol vysielaný do G. a následne sa

pravidelne vracal domov a nosil so sebou finančnú hotovosť. V kontakte s J. B. teda dcérou žalobkyne
nikdy v priamom kontakte nebola a žiadne peniaze si od nej nepožičiavala. K listinným dôkazom
svedčiacich o zapožičaní finančných prostriedkov zo strany žalobkyne žalovanej, ktoré predstavujú
doklady o zmene peňazí, žalovaná uviedla, že predmetné peniaze priniesol jej partner z pracovnej
cesty domov, kde bol zamestnaný u zamestnávateľa M. N., pričom priniesol túto peňažnú sumu domov

a tú následne aj žalovaná zmenila a použila predmetné finančné prostriedky okrem iného aj na chod
domácnosti respektíve tieto finančné prostriedky využíval aj samotný syn žalobkyne ak potreboval
finančnú hotovosť.

17. Nech by už bola pravdivá výpoveď žalobkyne alebo žalovanej, výsledkom posúdenia týchto

rozporných výpovedí je, že oba opísané skutky nemohli z hmotnoprávneho pohľadu viesť k úspešnosti
žalobou uplatňovaného nároku a to vzhľadom na nižšie uvedené právne posúdenie veci odvolacím
súdom.

18. Možno tak konštatovať, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov čiastkovo dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré následne mali za následok nesprávne právne posúdenie
veci. Po zopakovanom dokazovaní odvolacím súdom došlo ku skutkovým zisteniam, že ak by aj malo
dôjsť k údajnému fyzickému presunu finančných prostriedkov medzi dcérou žalobkyne, žalobkyňou a
následne samotnou žalovanou, tak v zmysle skutkových tvrdení samotnej žalobkyne, ktoré vyplynuli
aj z jej výsluchu je zrejmé, že predmetné finančné prostriedky „peniaze“ neboli nikdy vo vlastníctve

žalobkyne, ale boli vo vlastníctve jej dcéry. Teda možno konštatovať, že podľa skutkových tvrdení
samotnej žalobkyne finančné prostriedky vo vlastníctve dcéry odovzdala samotnej žalovanej žalobkyňa,
a to dokonca bez vedomia dcéry ako vlastníčky týchto finančných prostriedkov. Tieto skutkové tvrdenia
následne boli jednoznačne popreté žalovanou, ktorá k predmetným finančným prostriedkom uviedla inýbeh skutkového deja, keď konštatovala, že listinné dôkazy svedčiace o zmene finančných prostriedkov
z libier na eurá nie sú dôkazmi o žalobkyni tvrdiacej osobnej transakcii finančných prostriedkov
medzi dcérou žalobkyne, žalobkyňou a žalovanou, ale že sa jedná o potvrdenia o zmene finančných

prostriedkov, ktoré do spoločnej domácnosti doniesol jej partner a ktoré boli použité na fungovanie
spoločnej domácnosti prípadne na potreby finančných úhrad zo strany jej partnera, s ktorým zdieľala
spoločnú domácnosť. Možno tak konštatovať, že tvrdenia o skutkovom priebehu pôžičky, ktoré uvádzala
žalobkyňa boli žalovanou riadne popreté, čo nesprávne vyhodnotil súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia, a preto bolo potrebné pristúpiť k prieskumu rozporných skutkových tvrdení.

Ohľadne poskytnutia finančných prostriedkov a uzatvorenia zmluvy o pôžičke podľa ustanovenia §
657 Občianskeho zákonníka je z hypotézy tejto hmotnoprávnej normy zrejmé, že dôkazné bremeno
je v prípade sporu na strane žalobkyne. V rámci popretia skutkových tvrdení ako aj predložených
dôkazovzostranyžalobkynesamotnoužalovanoubolotedanažalobkyni,abyuniesladôkaznébremeno
ohľadne uzatvorenia zmluvy o pôžičke medzi žalobkyňou a žalovanou a reálnom odovzdaní hotovosti
v jej vlastníctve. Možno však konštatovať, že tak skutkové tvrdenia ako aj predložené listinné dôkazy

nesvedčili o uzavretí zmluvy o pôžičke. V prvom rade nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o pôžičke
v dôsledku platnej hmotnoprávnej zásady nemo plus iuris transfere potest, quam ipse habet a druhým
dôvodom pre nepreukázanie uzavretia zmluvy o pôžičke bola tá skutočnosť, že samotné listinné dôkazy
ohľadne zmeny finančných prostriedkov z libry na eurá osobou samotnej žalovanej ešte sami o sebe
nepreukazovali, že by predmetné finančné prostriedky pochádzali pôvodne od žalobkyne ako vlastníčky

a boli predmetom zapožičania zo strany žalobkyne pre žalovanú. K takémuto záveru nebolo možné
dospieť ani v kontexte zostávajúcich, žalobkyňou predložených dôkazných prostriedkov, ktoré boli
vykonané pred súdom prvej inštancie a zopakované odvolacím súdom.

19. K predmetu zmluvy o pôžičke, práv a povinností zmluvných strán odvolací súd uvádza, že

predmetnom záväzku zo zmluvy o pôžičke je plnenie zmluvných strán, ktorými sú veriteľ a dlžník. Veriteľ
takto odovzdáva druhovo určené veci dlžníkovi a dlžník sa zaväzuje, že vráti veci rovnakého druhu, nie
však tie isté veci, preto je prirodzenou súčasťou zmluvy o pôžičke prevod vlastníckeho práva k objektu
pôžičky z veriteľa na dlžníka. Dlžník sa stáva vlastníkom požičaných vecí okamihom prevzatia veci
a veriteľ ním prestáva týmto okamihom byť. Z uvedeného je zrejmé, že dlžník môže požičané veci

ďalej scudziť, pretože sa stal ich výlučným vlastníkom, môže využívať triádu vlastníckych oprávnení to
znamená veci užívať, vecami disponovať a veci držať. Okamih prenechania veci prechádza na dlžníka aj
nebezpečenstvo škody na veci. Avšak predpokladom, aby dlžník nadobudol vlastníctvo je rozhodujúce
a podstatné vlastníctvo veriteľa v zmysle zásady nemo plus iuris transfere potest, quam ipse habet.
Ak veriteľ nie je vlastníkom objektu pôžičky, nemôže sa ním logicky stať ani dlžník a zmluva tak nie

je platne uzavretá (okrem prípadu pokiaľ by nešlo o niektorý z mála prípadov, keď možno nadobudnúť
vlastníctvo aj od nevlastníka § 132 a § 133 Občianskeho zákonníka). Ak k prevodu vlastníctva nedôjde,
chýba jedna zo základných pojmových náležitosti zmluvy o pôžičke. Teda možno konštatovať, že zmluva
nevznikla a takáto okolnosť spôsobuje absolútnu neplatnosť tejto zmluvy. Tento nedostatok nebude
možné zhojiť ani konvalidáciou, pretože skutočnej vôli strán nezodpovedá ani uzavretie inej zmluvy či

zmluvy o budúcej zmluve.

20. Zo skutkových okolností tak je zrejmé, že dlžník teda žalovaná od žalobkyne nemohla nikdy
nadobudnúť vlastníctvo k finančným prostriedkom spôsobom ako ho opisuje žalobkyňa, a to z dôvodu,
že žalobkyňa nebola vlastníkom predmetu pôžičky, keď sama potvrdila, že finančné prostriedky vlastnila

jej dcéra. Zároveň tu platia vyššie uvedené závery odvolacieho súdu o neunesení dôkazného bremena
žalobkyňou. Možno tak konštatovať, že všetky závery zhrnuté v odstavci č. 32 rozhodnutia súdu
prvej inštancie sú v rámci právneho posúdenia veci v celku nesprávne. K uzavretiu pôžičky medzi
žalobkyňou a žalovanou teda v rámci tvrdeného a preukázaného skutkového stavu v sporovom konaní
nikdy nedošlo. Nesprávny bol aj právny záver súdu prvej inštancie, ktorý v odstavci 32 okrem iného

uviedol: „Aj pokiaľ by z vykonaného dokazovania malo dôjsť k nepreukázaniu titulu pôžičky respektíve
jej neplatnosti bez pochýb by bolo možné nárok žalobkyne posúdiť ako nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia a teda iné právne posúdenie by viedlo k obdobnému záveru o priznaní žalovanej sumy
žalobkyni“. Tento právny záver súdu prvej inštancie je právne nesprávny a zároveň aj právne nelogický.
Pokiaľ finančné prostriedky, ktoré sú predmetom tohto konania aj podľa tvrdenia samotnej žalobkyne

nikdy neboli v jej osobnom vlastníctve, nikdy by nemohlo vzniknúť bezdôvodné obohatenie žalovanej
na úkor žalobkyne. Toto bezdôvodné obohatenie by nemohlo vzniknúť z toho dôvodu, že aj keby
skutočne došlo k preukázaniu presunu finančných prostriedkov medzi dcérou žalobkyne, žalobkyňou
a žalovanou nemohol by súd dospieť k záveru, že presun týchto finančných prostriedkov znamenalukrátenie majetkovej sféry na strane žalobkyne. Zároveň vrátenie predmetných finančných matkou späť
dcére „zo svojho“, nebolo žalobkyňou v sporovom konaní riadne preukázané.

21. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že po vykonaní odvolacieho prieskumu v medziach
žalovanou označených ako aj zopakovania dokazovania na nariadenom pojednávaní pred odvolacím
súdom zistil naplnenie najmä odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ CSP t.j., že
prejednávaný prípad bol súdom prvej inštancie nesprávne právne posúdený, z dôvodu ktorého súd vo
veci nesprávne rozhodol. Súčasne bolo zistené, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní čiastkovo

vychádzal z niektorých nesprávnych skutkových zistení relevantných pre posúdenie prípadu v zmysle
ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ CSP. Odvolacie dôvody označené žalovanou v podanom odvolaní
zodpovedajúce ustanoveniu § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP tak možno považovať vo veci za naplnené.
Preto odvolací súd postupom v zmysle ustanovenia § 388 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
vo vyhovujúcom výroku zmenil tak, že žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol.

22. Nové listinné dôkazy a návrhy na dokazovanie zo strany žalovanej, či už predložené
alebo prednesené pred a počas pojednávania na odvolacom súde (počas odvolacieho konania) boli
senátom odvolacieho súdu zamietnuté s ohľadom na skutočnosť, že nespĺňali ani jedno z kritérií CSP
normované pre „novoty v odvolacom konaní“. Uvedené bolo zrejmé z prednesu právnej zástupkyne
žalovanej na pojednávaní pred odvolacím súdom, v ktorom podrobne opisovala dôvody, ktoré viedli

žalovanúkpredloženiudôkazovanávrhovnanichažvodvolacomkonaní.Opisovanédôvodysanetýkali
procesných podmienok, netýkali sa vylúčenia sudcu, nebolo nimi preukazované že v konaní pred súdom
prvej inštancie dochádzalo k vadám a najmä právna zástupkyňa neuviedla žiadnu konkrétnu okolnosť
ktorá by bránila v ich uplatnení pred súdom prvej inštancie bez zavinenia žalovanej ako odvolateľky.
V zásade je možné zhrnúť, že uvádzané dôvody spočívali v tom, že žalovaná si až v dlhšej časovej

následnostispomenulanaskutkovéokolnostipoužitiafinančnýchprostriedkovktorésúpredmetomtohto
konania a až v dlhšej časovej následnosti sa jej podarilo zabezpečiť si k tomu listinné dôkazy. Uvedená
argumentácia však v kontexte podmienok normovaných ust. § 366 CSP nemôže v odvolacom konaní
obstáť. Zároveň zopakovanie dokazovania opätovným výsluchom žalovanej, tak ako to na pojednávaní
pred odvolacím súdom navrhovala právna zástupkyňa žalovanej bolo zamietnuté z dôvodu rýchlosti

a hospodárnosti konania, keďže výsluch žalovanej by nebol spôsobilý privodiť iné právne posúdenie
veci s ohľadom na aplikáciu zásady nemo plus iuris transfere potest, quam ipse habet a neunesenie
dôkazného bremena žalobkyňou.

23. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.

decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou

proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval
za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez významu.

24. S ohľadom na zmenu napádaného rozsudku súdu prvej inštancie bol odvolací súd v zmysle

ustanovenia § 396 ods. 2 CSP povinný rozhodnúť aj o náhrade trov konania na súde prvej inštancie
a súčasne aj o trovách odvolacieho konania. Pre rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania
považoval odvolací súd za aplikovateľný § 255 ods. 1 a 2 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd
náhradu trov konania pomerne rozdelí prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov

konania právo. Keďže žalujúca strana bola v súdnom konaní napokon v plnom rozsahu neúspešná
a úspešnou bola strana žalovaná, odvolací súd súvisiacim výrokom priznal žalovanej voči žalobkyni
nárok na náhradu všetkých trov konania t.j. ako konania prvoinštančného tak aj konania odvolacieho,a to v plnom rozsahu 100 % s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).