Uznesenie Judgement was issued on Wednesday, January 30, 2025

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 37Ek/2048/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120443483
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Šablová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2025:6120443483.3

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica, v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Prievozská 2, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803, zastúpený Remedium
Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739, proti
povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. X, XXX XX C., zastúpený Mgr. Matúšom Mackom,
advokátom, so sídlom Karpatská 10, 089 01 Svidník, IČO: 50 424 777, o vymoženie pohľadávky vo

výške 3.000 Eur s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom: Mgr. Róbert Segľa, so sídlom
exekútorského úradu Baštová 44, 080 01 Prešov, pod sp. zn. 212EX 693/20, o sťažnosti povinného proti
uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 37Ek/2048/2020 zo dňa 15.01.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Súd sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 37Ek/2048/2020
zo dňa 15.01.2024 z a m i e t a .

II. Oprávnenému sa nárok na náhradu trov konania o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného
súdu Banská Bystrica sp. zn. 37Ek/2048/2020 zo dňa 15.01.2024 n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 26.11.2020 domáhal od
povinného vymoženia pohľadávky vo výške 3.000 Eur s príslušenstvom. Ako exekučný titul pripojil
platobný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.: 19Up/328/2020 zo dňa 04.03.2020, ktorý

nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 16.05.2020 (ďalej len „exekučný titul“). Súd vydal dňa
16.12.2020 poverenie na vykonanie exekúcie, ktorým poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora:
Mgr. Róbert Segľa, so sídlom exekútorského úradu: Baštová 44, 080 01 Prešov, ktorý ju vedie pod sp.
zn. 212EX 693/20.

2. Dňa 02.05.2023 podal povinný návrh na zastavenie exekúcie, ktorý odôvodnil tým, že súd je

povinný v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania skúmať zákonnosť exekučného titulu a to nielen v
súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ale aj pre účely zistenia
existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné prebiehajúce exekučné konanie zastaviť. Povinný ďalej
uviedol, že predmetná istina vo výške 3.000 Eur vyplývajúca z exekučného titulu 19Up/328/2020 zo
dňa 04.03.2020 bola upomínacím súdom priznaná bez posúdenia skutočnosti, že na výšku takejto
istiny malo vplyv plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok, ktorú povinný ďalej špecifikoval ako

neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá sa nachádzala v bode II. Poplatky, zmluvy o splátkovom úvere
č. 5061044886, z 18.08.2014 a to v podobe poplatku za upomienku. Povinný v návrhu ďalej namietal,
že platobný rozkaz bol v upomínacom konaní vydaný vyšším súdnym úradníkom, kde podľa slov
povinného cit. „dotknutý platobný rozkaz s účinkami rozsudku vydal administratívny zamestnanec súdu,
nie sudca.“ K uvedenému povinný ďalej uviedol, že spotrebiteľ má krátku lehotu na podanie odporu.
Povinný taktiež navrhol aby ho exekučný súd v danej veci vypočul a preveril tak jeho schopnosť

kvalifikovaného posúdenia existencie neprijateľnej zmluvnej podmienky. V ďalšom texte povinný citovalnálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Súdneho dvora
Európskej únie, a ustanovenia zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

3. Uznesením sp. zn. 37Ek/2048/2020 zo dňa 15.01.2024 súd návrh povinného na zastavenie exekúcie
podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku zamietol. Oprávnenému ani povinnému trovy konania
v súvislosti s návrhom na zastavenie exekúcie nepriznal. Predmetné uznesenie súd v osobe vyššieho
súdneho úradníka odôvodnil tým, že podľa § 5 písm. a) zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch
v občianskom súdnom konaní vyšší súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu o

návrhu na vydanie platobného rozkazu vrátane rozhodnutia o oneskorene podanom odpore, odpore
podanom bez odôvodnenia, odpore podanom neoprávnenou osobou a o zrušení platobného rozkazu.
Zároveň v zmysle rozvrhu práce Okresného súdu Banská Bystrica platného v čase vydania exekučného
titulu bol oprávnený vo veci pod sp. zn. 19Up/328/2020 konať a rozhodnúť vyšší súdny úradník Mgr.
Branislav Šebo. Súd sa preto nestotožnil s názorom povinného o nedostatku právomoci vyššieho
súdneho úradníka, ktorý bol oprávnený vo veci konať a rozhodnúť. Exekučný súd ďalej uviedol, že

povinný, toho času žalovaný bol v exekučnom titule poučený o skutočnosti, že súd rozhodoval iba na
základe skutočností tvrdených a osvedčených žalobcom a zároveň bol poučený o možnosti podať v
lehote 15 dní odpor proti platobnému rozkazu, ktorý v zákonom stanovenej lehote nevyužil. Vzhľadom
na uvedené exekučný súd uviedol, že upomínací súd nebol povinný v danom čase vypočuť žalovaného
a rovnako tak nebude konať ani exekučný súd s poukazom na skutočnosť, že zo spisového materiálu

ma súd dostatočne zistený skutkový a právny stav na vydanie rozhodnutia vo veci. Vzhľadom na dané
námietky povinného v návrhu na zastavenie exekúcie týkajúce sa neprijateľných zmluvných podmienok,
súd postupoval pri jeho posudzovaní v súlade s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. PLz. ÚS 1/2022 zo dňa 15.06.2022, podľa ktorého cit.: „S poukazom na bod 29 odôvodnenia
tohto uznesenia, majúc na zreteli záväzky Slovenskej republiky vyplývajúce jej z postavenia členského

štátu Európskej únie, v záujme dosiahnutia cieľov smernice 93/13/EHS a v záujme reálnej garancie
práva na súdnu ochranu ústavný súd akcentuje, že je nevyhnutné interpretovať predmetné ustanovenie
eurokonformne, a to tak, že za situáciu predpokladanú ustanovením § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného
poriadku („... v konaní, v ktorom nebolo možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné zmluvné
podmienky“) je nutné považovať aj stav, keď v konaní o vydanie platobného rozkazu síce bolo možné

namietať alebo preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky, avšak právomoc na vydanie platobného
rozkazu bola zverená vyššiemu súdnemu úradníkovi a vyšší súdny úradník platobný rozkaz vydal,
možnosť podania odporu bola limitovaná lehotou 15 dní od doručenia platobného rozkazu a právna
úprava vyžadovala, aby spotrebiteľ odpor vecne odôvodnil. Týmto spôsobom je možné zrevidovať
nedostatok, ktorým je postihnuté základné konanie - konanie o vydanie platobného rozkazu, resp.

upomínacie konanie (platobný rozkaz vydaný vyšším súdnym úradníkom, možnosť spotrebiteľa podať
odpor v lehote iba 15 dní od doručenia platobného rozkazu, nutnosť odpor vecne odôvodniť, čo v súhrne
vyvoláva stav nezabezpečenia možnosti skúmania neprijateľných zmluvných podmienok sudcom)
vytýkaný Súdnym dvorom tak, že priestor na ex offo kontrolu existencie neprijateľných zmluvných
podmienok je daný v štádiu vykonávacieho konania. Iba taká interpretácia § 53 ods. 3 písm. e)

Exekučného poriadku, podľa ktorej všeobecnému súdu v exekučnom konaní prináleží skúmať exekučný
titul - platobný rozkaz vydaný vyšším súdnym úradníkom z hľadiska posúdenia dôvodnosti vymáhania
nároku, ktorý má pôvod v spotrebiteľskej zmluve, teda skúmať, či spotrebiteľská zmluva neobsahuje
neprijateľné zmluvné podmienky a či netrpí vadami, ktoré majú vplyv na nárok vymáhaný v exekučnom
konaní, zodpovedá naplneniu cieľov sledovaných smernicou 93/13/EHS. Na základe uvedeného

všeobecný súd v rámci exekučného konania nemôže odmietnuť preskúmanie exekučného titulu -
platobného rozkazu, ktorý bol vydaný vyšším súdnym úradníkom na podklade spotrebiteľskej zmluvy,
pretože by tým rezignoval na princíp efektívnej ochrany spotrebiteľa, ktorý je súčasťou základného práva
na súdnu ochranu.“ Na základe vyššie uvedeného sa konajúci súd oboznámil s konaním vedenom na
Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 19Up/328/2020. Zistil, že prílohou k návrhu na vydanie

platobného rozkazu (exekučného titulu) boli nasledovné listiny: zmluva o postúpení pohľadávok č.
1059/2018/CE, Príloha k Zmluve o postúpení pohľadávok medzi Slovenská sporiteľňa, a.s. a EOS KSI
Slovensko, s.r.o. zo dňa 17.12.2018, zmluva o splátkovom úvere zo dňa 18.08.2014, oznámenie o
vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 23.11.2017 s doručenkou, všeobecné obchodné podmienky a
obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne, a.s., sadzobník poplatkov a náhrad Slovenskej sporiteľne,

a.s., výzva pred postúpením zo dňa 12.09.2018, výzva pred zosplatnením zo dňa 05.10.2017, platobná
história, oznámenie o postúpení zo dňa 03.01.2019, pokus o zmier zo dňa 31.01.2020. Súd tak potvrdil,
že predmetné exekučné konanie je vedené na vymoženie nároku zo spotrebiteľskej zmluvy, z ktorej v
zmysle článku I bodu 1. („Základné podmienky“) vyplýva, že povinnému bol poskytnutý úver vo výške6.000,- Eur s počtom splátok 120, pričom dátum prvej splátky je 20.09.2014 a dátum poslednej splátky
je 20.08. 2024, v 120 mesačných splátkach vo výške 112,67 Eur splatný v termíne a periodicite splátky
úveru. Výška úrokovej sadzby bola 15,21 % p. a. platná ku dňu uzatvorenia zmluvy. V bode 1. zmluvy

je uvedená špecifikácia ročnej percentuálnej miery nákladov vo výške 20,89 %. K povinným namietanej
skutočnosti neprijateľnej zmluvnej podmienky v podobe poplatku za upomienku súd uviedol, že zo
žalobného návrhu na vydanie platobného rozkazu mal súd za preukázané, že oprávnený, toho času
žalobca uviedol, že pohľadávka žalobcu predstavovala ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky sumu
vo výške 8 929,60 Eur, ktorá pozostávala z istiny vo výške 5 253,26 Eur, z riadneho úroku vo výške

3 201,79 Eur, z úroku z omeškania vo výške 474,55 Eur a z poplatkov vo výške 0,00 Eur. Súd sa na
základe týchto skutočností nestotožnil s názorom povinného, že na výslednú časť výpočtu istiny mala
zásadný vplyv neprijateľná zmluvná podmienka v podobe poplatku, keďže daný poplatok si žalobca v
žalobnom návrhu neuplatnil.

4. Proti uvedenému uzneseniu podal v zákonnom stanovenej lehote povinný sťažnosť, ktorú odôvodnil

tým,že súdprvejinštanciesanedostatočnevysporiadalsjehonámietkami,argumentmiarozhodnutiami
súdov, ktoré uviedol a zaťažil sťažnosťou napadnuté uznesenie vadou nepreskúmateľnosti
a arbitrárnosti. Súd sa nevyporiadal s elementárnou námietkou uvádzanou v návrhu na zastavenie
exekúcie, a to že exekučný titul, na základe ktorého je vedená táto exekúcia, je nezákonný, keďže bol
vydaný v rozpore so zákonnými ustanoveniami platnými a účinnými v čase vydania exekučného titulu.

Povinný poukázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa 06.04.2001 v zmysle ktorého „Za porušenie
práva na spravodlivé súdne konanie treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia, pričom súčasťou práva na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia je aj právo účastníkov súdneho konania, aby sa súd vyrovnal s ich argumentmi a
návrhmi.“ Povinný zdôraznil, že zastavenia exekúcie sa domáha z dôvodu nezákonnosti exekučného

titulu, na základe ktorého je vedená táto exekúcia. Skutočnosť, či voči exekučnému titulu podal
alebo nepodal odpor nemá na zákonnosť exekučného titulu žiaden vplyv. V zmysle § 299 ods. 2
CSP „Ak sa uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy zo spotrebiteľskej zmluvy a žalovaným
je spotrebiteľ, súd nevydá platobný rozkaz, ak spotrebiteľská zmluva alebo iné zmluvné dokumenty
súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou obsahujú zmluvnú podmienku, ktorá je neprijateľná“. Rovnako

ako iné súdy, aj súd v upomínacom konaní je povinný z úradnej moci skúmať existenciu neprijateľných
podmienok v spotrebiteľskej zmluve a dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou. Ak
by si súd v rámci upomínacieho konania túto povinnosť splnil, dospel by k záveru, že v danom
konaní nie je možné vydať platobný rozkaz. To, že zmluva o spotrebiteľskom úvere, prípadne
dokumenty súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou, ktoré boli predmetom upomínacieho konania

obsahujú neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré mali vplyv na plnenie vymáhané v exekučnom konaní,
preukázal v návrhu na zastavenie exekúcie zo dňa 02.05.2023 (poplatok za upomienku, k čomu
dal do pozornosti aj právoplatné rozhodnutie Krajského súdu Prešov, ktorým bola totožná zmluvná
podmienka v spotrebiteľskej zmluve určená za neprijateľnú). Nakoľko o neprijateľnosti predmetnej
zmluvnej podmienky bolo právoplatne rozhodnuté, dal do pozornosti publikáciu: Števček, M., Dulak,

A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 – 450.
Komentár. Praha : C. H. Beck, 2015, 635 – 636 s.: „Ak by však dodávateľ opätovne uplatnil žalobou
plnenie na základe tej istej neprijateľnej podmienky, pre ktorú mu už súd raz plnenie z takejto zmluvnej
podmienky nepriznal, súd mu žalobu bez ďalšieho môže zamietnuť a nemusí už opätovne zdôvodňovať
neprimeranosť zmluvnej podmienky. Stačí poukázať už na právoplatný rozsudok súdu. Súd nemôže

priznať ochranu dodávateľovi, ak sa domáha plnenia v rozpore so zákonom.“, čo podľa názoru
povinného, analogicky platí aj v prípadoch, ak súd už o neprijateľnosti danej zmluvnej podmienky
rozhodol, na základe žaloby podanej spotrebiteľom. Z uvedeného bez akýchkoľvek pochybností vyplýva
skutočnosť, že existencia vyššie uvedenej neprijateľnej zmluvnej podmienky má vplyv na vymáhaný
nárok, ktorý vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. Existencia vyššie uvedenej neprijateľnej

zmluvnej podmienky v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola základom pre vydanie exekučného
titulu a skutočnosť, že v rámci vydávania exekučného titulu nebola uskutočnená ex offo kontrola
neprijateľných zmluvných podmienok spôsobuje rozpor exekučného titulu so zákonom (§ 299 CSP). V
súvislosti s aplikáciou ust. § 53 ods. 3 písm. e/ Exekučného poriadku poukázal na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky PLz. ÚS 1/2022, z 15.06.2022 v zmysle ktorého „ak právna úprava umožňuje

spotrebiteľovi podať proti platobnému rozkazu vydanému vyšším súdnym úradníkom odpor v lehote
15 dní od jeho doručenia, pričom odpor musí byť vecne odôvodnený, potom výklad a uplatnenie §
53 ods. 3 písm. e/ Exekučného poriadku nie je v súlade so základným právom spotrebiteľa na súdnu
ochranu podľa § 46 ods. 1 ústavy SR, ak súd v exekučnom konaní odmietne preskúmať existenciuneprijateľných zmluvných podmienok, ktoré mali vplyv na vymáhaný nárok, vzniknutý v súvislosti so
spotrebiteľskou zmluvou z dôvodu, že spotrebiteľ proti platobnému rozkazu odpor nepodal.“ Ďalej
poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 456/2011 z 23.11.2011, v zmysle ktorého

„okresný súd je nielen oprávnený ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek
štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie, a to napríklad aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté
exekučné konanie zastaviť.“ Ďalej poukázal na rozhodovaciu činnosť NS SR vo viacerých prípadoch,
ktorý judikoval, že súd je povinný zastaviť nezákonnú exekúciu v ktoromkoľvek štádiu (rozsudok NS

SR z 27.01.1997 vo veci 3Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R
58/1997). Ďalej poukázal na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu ČR v náleze II. ÚS 3194/18 zo dňa
01.04.2019. Povinný ďalej poukázal na uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 18CoE/7/2021 zo dňa
27.04.2021 podľa ktorého „povinný paradoxne správne poučil exekučný súd o záveroch prejudiciálneho
konania vyvolaného práve odvolacím súdom vo veci C 448/17, napokon tieto závery boli pretavené
do nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 344/2020. Povinný ďalej poukázal na rozhodovaciu

činnosť Súdneho dvora EÚ, a to rozsudok C – 488/17 „Smernica 93/13 sa má vykladať v tom zmysle,
že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá, napriek
tomu, že v štádiu vydania platobného rozkazu proti spotrebiteľovi stanovuje preskúmanie nekalej
povahy podmienok uvedených v zmluve uzatvorenej medzi podnikateľom a spotrebiteľom, na jednej
strane priznáva právomoc vydať tento platobný rozkaz súdnemu úradníkovi, ktorý nemá postavenie

sudcu, a na druhej strane stanovuje pätnásťdňovú lehotu na podanie odporu a vyžaduje, aby bol tento
odpor vecne odôvodnený, za predpokladu, že takéto ex offo preskúmanie nie je stanovené v štádiu
výkonu uvedeného platobného rozkazu, čo musí preveriť vnútroštátny súd.“, rozsudok Súdneho dvora
C-448/17:„... účinnú ochranu práv vyplývajúcich z tejto smernice možno zaručiť iba pod podmienkou,
že vnútroštátny procesný systém upravuje v rámci konania o vydanie platobného rozkazu alebo v

rámci konania o výkon platobného rozkazu ex offo preskúmanie potenciálnej nekalej povahy zmluvných
podmienok uvedených v predmetnej zmluve sudcom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. februára
2016, Finanmadrid EFC, C-49/14, EU:C:2016:98, body 45 a 46). Preto v prípade, ak v štádiu výkonu
platobného rozkazu nie je upravené žiadne ex offo preskúmanie potenciálne nekalej povahy podmienok
obsiahnutých v dotknutej zmluve sudcom, vnútroštátna právna úprava sa musí považovať za právnu

úpravu, ktorá môže narušiť účinnosť ochrany požadovanej smernicou 93/13, ak neupravuje takéto
preskúmanie v štádiu vydania platobného rozkazu, alebo ak je takéto preskúmanie stanovené jedine
v štádiu odporu proti vydanému platobnému rozkazu, ak existuje nezanedbateľné riziko, že dotknutý
spotrebiteľ nepodá požadovaný odpor buď z dôvodu osobitne krátkej lehoty stanovenej v tejto súvislosti,
alebo vzhľadom na trovy, ktoré by vznikli v dôsledku podania žaloby v porovnaní s výškou sporného

dlhu, alebo z dôvodu, že vnútroštátna právna úprava nestanovuje povinnosť, aby mu boli oznámené
všetky informácie potrebné na to, aby mohol určiť rozsah svojich práv. Ďalej na nález Ústavného súdu
SR sp. zn. III. ÚS 344/2020-47 to dňa 23.02.2021, podľa ktorého, cit.: ,,...z rozsudku súdneho dvora
C-448/17 vyplýva, že súdny dvor na rozdiel od krajského súdu a okresného súdu v štádiu vykonávacieho
konania a priori nevylučuje preskúmanie exekučného titulu - platobného rozkazu vydaného vyšším

súdnym úradníkom z hľadiska existencie neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve,
ktorá bola podkladom na jeho vydanie, a teda vecnej správnosti exekučného titulu. Práve naopak, súdny
dvor (za situácie, keď vnútroštátna právna úprava zveruje právomoc vydať platobný rozkaz vyššiemu
súdnemu úradníkovi, pričom stanovuje iba 15-dňovú lehotu na podanie odporu - o takúto situáciu
ide aj v prípade sťažovateľky, keďže platobný rozkaz bol vydaný podľa § 172 OSP, pozn.) považuje

za nevyhnutné takúto kontrolu existencie neprijateľných zmluvných podmienok uskutočniť ex offo (za
podmienky, že to vnútroštátna právna úprava umožňuje), pretože len vtedy možno považovať ciele
sledované smernicou 93/13/EHS za naplnené. V zmysle záverov súdneho dvora musí vnútroštátny súd
posúdiť, či vnútroštátna právna úprava takýto prieskum v štádiu vykonávacieho konania umožňuje..“ V
prejednavanej veci je podľa názoru povinného viac ako jasné, že súd nielen porušil explicitný zákaz

vydania platobného rozkazu (172 ods. 9 OSP), ktorým priznal mnohonásobne judikované plnenie z
neprijateľnej podmienky, ale navyše stal sa nástrojom na vymáhanie tohto plnenia aj napriek existencii
citovaného rozsudku súdneho dvora. Aj právo sprostredkované kasačným súdnym rozhodnutím nemusí
byť len bezduchým formalistickým aktom, ale môže predstavovať tlak na presadzovanie ekvít a
naplnenie doktríny legitímneho očakávania. Rezignácia na ústavné hodnoty vo svojej podstate vedie

k odmietnutiu spravodlivosti a k zásahu do podstaty základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie s účinkami denegatio iustitiae, čo okresný súd v plnej miere naplnil.
Javí sa preto, že súd prvej inštancie pochybil, keď sa nezaoberal vyššie uvedeným skutočnosťami a
neposkytol povinnému ako spotrebiteľovi ochranu pri jeho nečinnosti v nachádzacom konaní o vydanieplatobného rozkazu a v štádiu vykonávacieho konania nevykonal možnú ex offo kontrolu existencie
neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve medzi oprávneným a povinným. Súdy
sú ex offo povinné skúmať existenciu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách v každom

štádiu konania, teda aj v exekučnom konaní. Keďže zmluva, ktorá bola predmetom upomínacieho
konania preukázateľne obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, v zmysle § 299 CSP konajúci súd
nemal vydať platobný rozkaz. Ak sa žalobca od žalovaného v upomínacom konaní domáha vymoženia
peňažného plnenia, súd môže za splnenia zákonných podmienok o uplatnenom nároku rozhodnúť v
tzv. skrátenom konaní. Z uvedeného jasne vyplýva, že súd môže rozhodnúť v upomínacom konaní, len

ak sú splnené zákonné podmienky na takýto postup. Podľa názoru povinného neboli v danom prípade
splnené zákonné predpoklady na to, aby mohol byť vydaný platobný rozkaz v upomínacom konaní.
Okresný súd Banská Bystrica pri vydávaní platobného rozkazu neposúdil zmluvu, ktorá bola predmetom
konania v zmysle platných ustanovení spotrebiteľského práva, znemožnil vykonanie dokazovania vo
veci, a to tým, že nerešpektoval rozhodovaciu prax Súdneho dvora EÚ (rozhodnutia uvedené v návrhu
na zastavenie exekúcie zo 04.05.2022). Exekučný titul – platobný rozkaz Okresného súdu Banská

Bystrica sp. zn. 19Up/328/2020 zo 04.03.2020, nemal byť vzhľadom na existenciu neprijateľných
zmluvných podmienok nikdy vydaný. Jeho vydaním súd porušil zákon (§ 299 CSP) a európske právo
na ochranu spotrebiteľa, najmä Smernicu Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách. Pokiaľ sa jedná o vznesenú námietku, že oprávnený v postavení veriteľa
nepostupoval pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere s odbornou starostlivosťou, súd sa s touto

námietkou vôbec nezaoberal. V zmysle viacerých rozhodnutí Súdneho dvora EÚ súdy sú povinné
ex-offo skúmať, či nedošlo k porušeniu povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej
veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z
porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve. Povinný opätovne poukázal na závery
vyplývajúce z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-679/2018 z 05.03.2020 a vo veci C-303/2020 z

10.06.2021, že je povinnosťou súdu zistiť, či dodávateľ pri poskytovaní úveru postupoval s odbornou
starostlivosťou pri skúmaní bonity spotrebiteľa. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-679/2018
z 05.03.2020: „Články 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008
o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom
zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti

stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú
bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom
práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23. Články 8 a 23
smernice 2008/48 sa majú ďalej vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa
ktorej sa sankcia za porušenie povinnosti veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu

spotrebiteľa, ktorá spočíva v neplatnosti zmluvy o úvere spojenej s povinnosťou spotrebiteľa vrátiť
veriteľovi poskytnutú sumu istiny v dobe primeranej jeho možnostiam, uplatní len pod podmienkou, že
daný spotrebiteľ túto neplatnosť namietne, a to v trojročnej premlčacej dobe.“ Rovnako poukázal aj na
rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-303/20 z 10.06.2021: „Vzhľadom na všetky predchádzajúce
úvahy je potrebné na položenú otázku odpovedať tak, že článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v

tom zmysle, že preskúmanie účinnej, primeranej a odrádzajúcej povahy sankcií ustanovených v tomto
článku za porušenie najmä povinnosti posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa uloženej v článku 8 tejto
smernice sa musí vykonať tak, že sa v súlade s článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ zohľadní nielen
ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré bolo prijaté osobitne na účely prebratia uvedenej smernice,
ale takisto všetky iné ustanovenia tohto práva, pričom sa musia vykladať v čo najväčšej možnej miere

s ohľadom na znenie a ciele tejto smernice tak, aby uvedené sankcie splnili požiadavky stanovené v
článku 23 tejto smernice.“

5. Oprávnený sa k podanej sťažnosti povinného písomne vyjadril. Vo svojom stanovisku uviedol, že
pohľadávka oprávneného predstavovala ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky sumu vo výške

8.929,60 eur, ktorá pozostávala z istiny vo výške 5.253,26 eur, z riadneho úroku vo výške 3.201,79 eur,
úroku z omeškania vo výške 474,55 eur a poplatku vo výške 0 eur. Povinný čerpal peňažné prostriedky
v celkovej výške 6.000 eur. Povinný z poskytnutého úveru uhradil sumu v celkovej výške 2.597,26 eur,
ktorá suma bola započítaná nasledovne: na istinu sumu 746,74 eur, na zmluvný úrok suma 1.687,52 eur,
na úrok z omeškania suma 21,40 eur, na poplatky suma 141,60 eur. Sumu vo výške 3.000 eur, ktorú si

oprávnený uplatňuje v tomto exekučnom konaní na základe právoplatného a vykonateľného platobného
rozkazu vydaného v upomínacom konaní dňa 04.03.2020 pozostáva len z neuhradenej istiny úveru.
Zvyšnú časť dlžnej sumy si žalobca v tomto konaní neuplatňuje.6. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje,
ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho
súdneho úradníka.

7. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

8. Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalejlen„CSP“),protiuzneseniusúduprvejinštancievydanémusúdnymúradníkom,ktorétrebadoručiť,
je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

9. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

10. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

11. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná
včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie
vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po

skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal
napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia
pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná
dôvodne, a preto ju zamietol.

12. V prvom rade súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 483/2023-13 zo
dňa 24. októbra 2023, v ktorom (konkrétne v bode 15. odôvodnenia) vyslovil záver: „Koncentrácia
konania vyplývajúca z ust. § 61k ods. 2 Exekučného poriadku sa prejavuje v tom, že povinný musí
v návrhu na zastavenie exekúcie s odkladným účinkom t.j. v návrhu podanom do 15 dní od doručenia
upovedomenia o začatí exekúcie uviesť všetky právne skutočnosti, ktoré nastali ku dňu podania návrhu.

V ďalšom návrhu na zastavenie exekúcie môže povinný uplatniť iba právne skutočnosti, ktoré nastali
po podaní predchádzajúceho návrhu. Ak právna skutočnosť tvrdená v návrhu na zastavenie exekúcie
nie je predložená včas, exekučný súd na ňu neprihliadne s výnimkou skutočností, ktoré objektívne bez
svojejvinynemoholuplatniťskôr.Ústavnýsúdplnerešpektujepostaveniespotrebiteľavspotrebiteľských
sporoch ako strany požívajúcej vyššiu súdnu ochranu z hľadiska jeho slabšieho právneho postavenia

v spotrebiteľskom vzťahu, rovnako aj doktrínu ochrany spotrebiteľa vytvorenú medzinárodnými aj
vnútroštátnymisúdmi.Nadruhejstranepovažujezanevyhnutné,abyajspotrebiteľdôslednerešpektoval
procesné limity práv a povinností ustanovených zákonom (v danom prípade Exekučným poriadkom, IV.
ÚS 106/2023).“

13. Aj napriek skutočnosti, že návrh na zastavenie exekúcie podal povinný po zákonnom stanovenej
lehote (uvedenú skutočnosť vyšší súdny úradník konštatoval v bode 3 a 5 napadnutého uznesenia), súd
preskúmal návrh povinného na zastavenie exekúcie a vecne sa argumentami povinného zaoberal.

14. Po preskúmaní napadnutého uznesenia v nadväznosti na podanú sťažnosť treba konštatovať, že

vyšší súdny úradník správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj
správny právny záver a svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil.

15. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka súd prvej inštancie nad rámec
opakuje a zdôrazňuje, že predmetná exekúcia sa vedie na podklade platobného rozkazu Okresného

súdu Banská Bystrica sp. zn. 19Up/318/2020 zo dňa 04.03.2020, ktorý nadobudol právoplatnosť a stal
sa vykonateľným dňa 16.05.2020 (ďalej len „exekučný titul“); platobný rozkaz bol vydaný vyšším súdnym
úradníkom. Exekučný titul bol vydaný na podklade Zmluvy o splátkovom úvere č. 5061044886 zo
dňa 18.08.2014, ktorej súčasťou boli aj obchodné podmienky v znení ich dodatkov, pričom predmetom
zmluvy bolo poskytnutie finančných prostriedkov formou spotrebného úveru na čokoľvek vo výške 6.000

eur (tzv. bezúčelový spotrebiteľský úver).

16. Povinný ako dôvod pre zastavenie exekúcie v návrhu na zastavenie exekúcie a v sťažnosti poukázal
na neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá sa nachádza v bode II. Poplatky, zmluvy o splátkovom úvereč. 5061044886, z 18.08.2014, a to v podobe poplatku za upomienku vo výške 25 eur, ktorá mala mať
podľa neho vplyv na plnenie vymáhané v exekučnom konaní a ktorá podľa názoru povinného zakladá
nemožnosť vydania exekučného titulu. Povinný ďalej poukázal aj na skutočnosti o nedostatku aktívnej

vecnej legitimácie na strane žalobcu, keďže pôvodným veriteľom bola banka (SLSP, a.s.) a z dôvodu,
že žalobca nepreukázal dodržanie povinností podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ (úverovú bonitu) nemohlo dôjsť
k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, a teda nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky zo
SLSP,a.s.(banky)nažalobcuEOSKSISlovensko,s.r.o.(nebanku),keďženebolisplnenépodmienkyna
platné postúpenie pohľadávky podľa § 17 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských

úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej aj „ZoSÚ“).

17.Naprieknesúhlasupovinnéhosozamietnutímnávrhunazastavenieexekúciemusíajsťažnostnýsúd
konštatovať, že v danom prípade nezistil dôvody pre zastavenie exekúcie (ani len čiastočné). Naopak,
zohľadniac opakovanú obranu povinného sťažnostný súd dospel k záveru, že predmetná exekúcia sa

začala a je vedená dôvodne, pričom sťažnostný súd v plnom rozsahu súhlasí s právnymi názormi
prezentovanými vyšším súdnym úradníkom v napadnutom uznesení.

18. Nad rámec skutočností uvádzanými vyšším súdnym úradníkom v napadnutom uznesení súd
konštatuje, že prípadné nedodržanie zákonných a im zodpovedajúcich zmluvných podmienok

v úverovom vzťahu (t.j. za predpokladu, ak by aj dodržané neboli) nespadá pod skúmanie
neprijateľnosti zmluvných podmienok tak, ako to na mysli ust. § 53 Exekučného poriadku (napríklad
ak spotrebiteľ argumentuje tým, že veriteľ neskúmal bonitu dlžníka, neboli dodržané podmienky pre
zosplatnenie úveru a na postúpenie pohľadávky, argumentuje vlastne tým, že neboli dodržané zákonné,
resp. im zodpovedajúce zmluvné podmienky pre zosplatnenie úveru, resp. postúpenie pohľadávky.

Neprijateľnosť zmluvných podmienok sa posudzuje z hľadiska, či už v čase uzatvorenia spotrebiteľskej
zmluvy zmluvné podmienky tam uvedené boli alebo neboli prijateľné. T.j. absolútna neplatnosť zmluvnej
podmienky je daná už v čase vzniku spotrebiteľského zmluvného vzťahu. Ak je zmluvná podmienka
neprijateľná, tak je neprijateľná od počiatku, nakoľko následkom jej neprijateľnosti je v zmysle § 53 ods.
5 Občianskeho zákonníka jej absolútna neplatnosť (ktorá nastáva od počiatku, ex tunc), nemôže sa stať

neprijateľnou dodatočne. Vyplýva to napokon aj z ustanovenia § 53 ods. 12 Občianskeho zákonníka,
kde sa okrem iného hovorí, že neprijateľnosť zmluvných podmienok sa hodnotí vzhľadom na všetky
okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy, ako aj z článku 4 bod 1. smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách obsahujúcom
obdobné ustanovenie.

19. Povinný po doručení platobného rozkazu nekonal v súlade so zásadou „vigilantibus iura scripta
sunt“ t.j. „právo patrí bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa
aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas
a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Brániť sa povinný začal až v štádiu exekúcie,

v ktorom sú už možnosti jeho obrany obmedzené. Totiž aj keď i pri exekučných tituloch vydaných
všeobecnými súdmi SR (ust. § 45 ods. 1 Exekučného poriadku) možno v exekučnom konaní uplatňovať
ochranu spotrebiteľa, jej rozsah je v zmysle ust. § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku, oproti
základnému konaniu značne zúžený. Podľa ust. § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku totiž
nie je možné viesť exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý bol vydaný v konaní, v ktorom

nebolo možné namietať alebo preskúmať neprijateľné zmluvné podmienky a existencia neprijateľnej
podmienky má vplyv na vymáhaný nárok, ktorý vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou.
Možnosť nelimitovaného vecného prieskumu právoplatného platobného rozkazu vydaného vyšším
súdnym úradníkom v upomínacom konaní v spotrebiteľských veciach by v konečnom dôsledku spôsobil
zbytočnosť inštitútu odporu v daných veciach. Tak široký (neobmedzený) záber posudzovaných

skutočností, ktoré uvádzal povinný, nevyplýva ani z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2022
zo dňa 15.06.2022, ani z právnych viet rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 20.09.2018 sp. zn. C –
488/2017. Ani na základe jedného z uvedených prameňov aplikácie práva nemožno vyvodiť povinnosť
exekučného súdu preskúmať platobný rozkaz, resp. spotrebiteľský vzťah, na základe ktorého vznikol
exekučný titul, v inom rozsahu než v tom, že prípadná existencia neprijateľnej zmluvnej podmienky musí

mať vplyv na samotný vymáhaný nárok (len existencia neprijateľnej zmluvnej podmienky sama o sebe
nie je spôsobilou skutočnosťou k zastaveniu exekúcie).20. Posúdenie záväzkovo-právneho vzťahu oprávneného a povinného ako vzťahu spotrebiteľského
má zrejmý význam pre samotný postup súdu - vyššieho súdneho úradníka, ktorý je však
v rámci preskúmavania návrhu na vykonanie exekúcie viazaný postupom upraveným v jednotlivých

ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. ustanovením § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku,
ktorými zákonodarca reflektoval vývoj judikatúry vnútroštátnych súdov aj Súdneho dvora EÚ, pokiaľ ide
o možnosti ochrany spotrebiteľa aj na úrovni prebiehajúceho exekučného konania a z ktorého vyplýva
existencia zákonného dôvodu na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie po zistení, že predmetný
exekučný titul bol vydaný v konaní, v ktorom nebolo možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné

zmluvné podmienky a existencia neprijateľných podmienok má vplyv na vymáhaný nárok, ktorý vznikol
v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. Týmto ustanovením je určený rozsah prieskumu exekučného
titulu (platobného rozkazu) vydaného v spotrebiteľskom spore zo strany exekučného súdu, ktorý je
na rozdiel od základného súdneho konania značne limitovaný. Povinný preto nemôže v exekučnom
konaní uplatňovať všetky hmotnoprávne a formálno-právne námietky, ktoré mohol a mal v zmysle vyššie
uvedeného uplatniť v pôvodnom základnom konaní, a to z dôvodu, že vo vykonávacom konaní je

predmetom rozhodovania nútené uskutočnenie výkonu príslušného vykonateľného rozhodnutia.

21. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, a to uznesenie sp. zn.
III. ÚS 354/2024 zo dňa 11.07.2024 v ktorom Ústavný súd konštatoval: „Sťažovateľ požadoval prieskum
splnenia ďalších povinnosti pôvodného veriteľa, ako je posúdenie úverovej bonity spotrebiteľa, splnenie

informačnejpovinnostiveriteľa,aposúdenieotázky,čiveriteľmoholvyhlásiťpredčasnúsplatnosťúverua
pohľadávku postúpiť. Tieto povinnosti však nemajú charakter zmluvných podmienok, ktoré by mali vplyv
na vymáhaný nárok. Pravna úprava obsiahnutá v § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku je limitovaná
na posúdenie neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré mali vplyv na vymáhaný nárok, ktoré však
zistene neboli.“ Ďalej poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu - uznesenie sp. zn. I. ÚS 455/2024-46

zodňa21.08.2024„Sťažovateľkapritomodokresnéhosúdupožadovalavykonanieprieskumuvovzťahu
k splneniu ďalších povinností pôvodného veriteľa, a to posúdenie úverovej bonity spotrebiteľa, splnenie
informačnej povinnosti veriteľa, a posúdenie otázky, či veriteľ mohol vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru
a pohľadávku postúpiť. Tieto povinnosti však nemajú charakter zmluvných podmienok, ktoré by mali
vplyv na vymáhaný nárok. Právna úprava obsiahnutá v § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku

je limitovaná na posúdenie neprijateľných zmluvných podmienok majúcich vplyv na vymáhaný nárok,
ktoré však v prípade sťažovateľky zistené neboli. Okresný súd výslovne konštatoval, že skúmanie bonity
spotrebiteľa (dlžníka) je predzmluvnou povinnosťou veriteľa a nemožno ju vyhodnotiť ako podmienku
majúcu vplyv na vymáhaný nárok (bod 26 napadnutého uznesenia).“

22. Súd ďalej dáva do pozornosti uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 619/2023 zo dňa
23. 11. 2023, a to, že: „Hoci možno súhlasiť s tým, že ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými
zmluvnými podmienkami je za určitých podmienok realizovateľná aj v exekúcii, hranica posúdenia
neprijateľných zmluvných podmienok musí byť naviazaná na ich jasné vyjadrenie zo strany spotrebiteľa
v jeho podaniach v exekučnom konaní.“ „V konečnom dôsledku kvalita súdnej ochrany vždy nevyhnutne

musí v istej miere zodpovedať tomu, v akej kvalite sa hoc aj spotrebiteľ takejto ochrany domáha.
Obdobne záväzok vysokej ochrany spotrebiteľa neznamená, že táto ochrana sa má poskytnúť aj vtedy,
ak spotrebiteľ svoje námietky či už voči neprijateľnej zmluvnej podmienke alebo vôbec voči svojej
povinnosti plniť svoj záväzok celkom nekonkretizovane formuluje až v exekučnom konaní alebo dokonca
až obdobne nesústredene v konaní o ústavnej sťažnosti. Opačný prístup by popieral subsidiaritu

poskytovania súdnej ochrany v jej jednotlivých štádiách.“ V intenciách tohto rozhodnutia Ústavného súdu
SR tak nie je úlohou exekučného súdu aktívne „hľadať“ v spotrebiteľskej zmluve neprijateľné zmluvné
podmienky, ale túto povinnosť má práve povinný, ktorý musí označiť neprijateľné zmluvné podmienky
majúce vplyv na vymáhaný nárok. Totiž len tieto neprijateľné zmluvné podmienky môžu byť dôvodom
pre zastavenie exekúcie (v celom rozsahu alebo v časti).

23. Povinný v návrhu na zastavenie exekúcie konkretizoval jednu neprijateľnú podmienku nachádzajúcu
sa v bode II. predmetnej spotrebiteľskej zmluvy „poplatky“, v zmysle ktorého poplatok za upomienku je
vo výške 25 eur za každý vystavenú upomienku.“

24. V tejto súvislosti súd udáva:

25. Povinný (hoci v postavení spotrebiteľa) nemôže očakávať, že prostredníctvom právnych predpisov
na ochranu spotrebiteľa sa úplne zbaví svojho záväzku aj v tom rozsahu, že vráti aspoň to, čo mu boloposkytnuté (požičané). Poskytnutiu takejto bezhraničnej ochrany spotrebiteľovi napokon nezodpovedá
ani § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku, ktorý nehovorí o akýchkoľvek neprijateľných zmluvných
podmienkach, ale len o tých, ktoré majú vplyv na vymáhaný nárok. Inak povedané, exekučný súd

je povinný prihliadnuť na neprijateľnosť zmluvnej podmienky len za stavu, že na jej základe bol
oprávnenému priznaný nárok, ktorý následne vymáha v exekúcii. Pokiaľ by teda exekučný súd
aj zistil prítomnosť neprijateľnej zmluvnej podmienky v rámci zmluvy o úvere, na podklade ktorej
bol vydaný platobný rozkaz a pokiaľ by túto neprijateľnú podmienku bolo možné kvantifikovať, t.j.
oddeliť od ostatných nárokov uplatňovaných na základe exekučného titulu v exekúcii, v záujme

spravodlivého posúdenia veci by to viedlo k zastaveniu exekúcie len v tej časti nároku, ktorý bol
uplatnenýzneprijateľnejzmluvnejpodmienky.Inakpovedané,zistenieneprijateľnejzmluvnejpodmienky
neznamená automaticky zastavenie celej exekúcie, ako sa toho domáha povinný. Neprijateľná zmluvná
podmienka v podobe upomienky vo výške 25 eur nemala v danom prípade vplyv na vymáhaný nárok zo
strany oprávneného, nakoľko oprávneným nebola uplatnená, nebol uplatnený nárok na zaplatenie sumy
25 Eur titulom upomienky ako príslušenstva pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka

(náklad spojený s uplatneným pohľadávky).

26. V zmysle predloženej zmluvy o splátkovom úvere je zrejmé, že povinnému bol poskytnutý úver vo
výške 6.000 eur (uvedenú okolnosť povinný nenamietal). Z predmetného úveru mala byť do okamihu
postúpenia pohľadávky uhradená zo strany povinného suma vo výške 2.597,26 eur (uvedenú okolnosť

povinný namietal). Táto síce bola pôvodne rozpočítaná na istinu, zmluvný úrok, úrok z omeškania a na
poplatky s tým, že oprávnený nadobudol pohľadávku na základe zmluvy o postúpení od pôvodného
veriteľa pohľadávku vo výške 8.929,60 eur. V predmetnom konaní si však oprávnený na základe
vydaného exekučného titulu uplatňuje od povinného výlučne nárok na úhradu istiny vo výške 3.000 eur
(nie aj príslušenstva – poplatku za upomienku), ktorá suma je nižšia, ako by oprávnenému prináležala

s poukazom na výšku poskytnutého úveru a realizované úhrady zo strany povinného, dokonca aj
v prípade, ak by sa spotrebiteľský úver považoval za bezúročný a bez poplatkov a veriteľ by započítal
celú sumu úhrad len do istiny úveru. Zmluvná podmienka spočívajúca v dojednaní o záväzku dlžníka
vrátiť veriteľovi istinu úveru nemôže byť neprijateľnou zmluvou podmienkou, pretože sa týka hlavného
predmetuplneniaúverovejzmluvy(§53ods.1vetadruháObčianskehozákonníka)majúcehosvojodraz

v zákonnom ust. § 497 Obchodného zákonníka, podľa ktorého zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ,
že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa
zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Povinný v konaní nenamietal, že by
úver preplatil, t.j. že ním realizované úhrady značne presahujú poskytnutý úver. Povinný sa domáha
zastavenia exekúcie ako celku z dôvodu existencie neprijateľnej zmluvnej podmienky nachádzajúcej

sa v zmluve o splátkovom úvere. V tejto súvislosti súd opätovne zdôrazňuje, že ak sa aj v rámci zmluvy
o úvere „objaví“ zmluvná podmienka, ktorá sa javí ako neprijateľná, ešte neznamená, že oprávnený
podľa tejto podmienky aj postupuje. Sťažnostný súd tak konštatuje, že povinný nepreukázal, že by
zmluvná podmienka obsiahnutá v bode II zmluvy o úvere mala vplyv na vymáhaný nárok.

27. Ďalej je potrebné zdôrazniť, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie nie je právo na úspech v spore, resp. právo na rozhodnutie v súlade s
právnym názorom strany sporu, ani záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy
strán sporu. Tu súd poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (napr. sp. zn. II.
ÚS 4/94, sp. zn. II. ÚS 3/97, sp. zn. I. ÚS 204/2010), ktorý konštantne uvádza, že „nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a
námietok. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať
povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov
a rozhodovať podľa nich.“ Ďalej je potrebné uviesť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj
Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces
zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že

na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť
rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko
z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva teda tiež pripomína, že právo na
spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený vsúdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho
rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a
HiroBalani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). Aj podľa

judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
právo na spravodlivé súdne konanie (k tomu pozri bližšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky vo veciach sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. IV. ÚS 112/05, sp. zn. I. ÚS 380/08, sp. zn. III. ÚS
172/2010, či sp. zn. II. ÚS 537/2010).

28. Uvedenými úvahami preto sťažnostný súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej sťažnosti
povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 37Ek/2048/2020 zo dňa
15.01.2024, a preto túto sťažnosť zamietol v celom rozsahu.

29. O trovách sťažnostného konania súd prvej inštancie rozhodoval s poukazom na ust. § 255 ods.

1 CSP v spojení s ust. § 199d ods. 1 Exekučného poriadku. Pretože súd prvej inštancie sťažnosť
povinného zamietol, nárok na náhradu trov konania o sťažnosti by sťažnostný súd priznal oprávnenému
ako úspešnej strane. Nakoľko však z exekučného spisu vyplýva, že oprávnenému žiadne trovy
v súvislosti s konaním o sťažnosti povinného nevznikli (v rámci vyjadrenia k sťažnosti si žiadne trovy
neuplatnil) súd v súlade s princípom uvedeným v článku 17 CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu

rozhodol tak, že oprávnenému náhradu trov konania o sťažnosti nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).