Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 20, 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11CoCsp/16/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123362459
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marek Anovčin
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:6123362459.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mareka Anovčina a členiek senátu
JUDr. Aleny Radičovej a JUDr. Márie Vrtochovej, v spore žalobcu 365.bank, a. s., IČO: 31 340 890,
so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 4, zastúpeného Advokátskou kanceláriou RELEVANS s.
r. o., IČO: 47 232 471, so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8A, proti žalovanému A. A., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom B. C., o zaplatenie 14 837,64 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti

rozsudku Okresného súdu Trenčín, č. k. 80Csp/20/2023 – 126 zo dňa 14. júna 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny vo výške 14 801,64 eur, úroku z istiny vo
výške 2 801,40 eur, úroku z omeškania vo výške 17,91 eur, úroku z omeškania

vo výške 5 % ročne zo sumy 14 801,64 eur od 13.12.2022 do zaplatenia, poplatkov vo výške 36,- eur,
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 379,51 eur. Výrokom II. žalovanému
nepriznal náhradu trov konania voči žalobcovi. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou
domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny vo výške 14 801,64 eur, úroku z istiny vo
výške 2 801,40 eur, úroku z omeškania vo výške 17,91 eur, úroku z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 14 801,64 eur od 13.12.2022 do zaplatenia, poplatkov vo výške

36,- eur, nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 379,51 eur. Žalobca uviedol, že dňa
19.10.2018 uzatvoril v právnom postavení veriteľa so žalovaným v právnom postavení dlžníka Zmluvu
o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX. Žalobca na základe zmluvy poskytol žalovanému peňažné
prostriedky v sume 24 000,- eur. Žalovaný sa v zmysle zmluvy zaviazal vrátiť žalobcovi istinu a zaplatiť
mu úroky, poplatky a iné peňažné plnenia podľa zmluvných dokumentov. Žalovaný neplnil úver riadne a
včas. V dôsledku omeškania žalovaného s plnením úveru žalobca v zmysle ustanovenia
§ 565 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho

zákonníka upozornil žalovaného na možné vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru. Nakoľko žalovaný
na upozornenie nereagoval, žalobca vyhlásil dňa 12.12.2022 úver za predčasne splatný. Po vyhlásení
predčasnej splatnosti úveru žalovaný dlžnú sumu z úveru neuhradil, a to ani len čiastočne. Žalobca
si uplatnil nesplatenú istinu úveru, ktorá predstavuje rozdiel medzi poskytnutou sumou 24 000,- eur a
úhradami žalovaného, ktoré boli započítané na istinu, ako aj zákonné úroky z omeškania, zmluvné úroky,
poplatky a náklady spojené s uplatnením pohľadávky v súvislosti s predžalobnou výzvou na úhradu

dlžnej pohľadávky. Z vykonaného dokazovania súd zistil nasledovný skutkový stav: Žalobca ako veriteľ
a žalovaný ako dlžník uzatvorili dňa 19.10.2018 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX,
ktorej súčasťou boli Obchodné podmienky pre spotrebiteľské úvery. Žalobca na základezmluvy poskytol žalovanému peňažné prostriedky v sume 24 000,- eur, pričom žalovaný poskytnutý
úver nesplácal riadne a včas. Žalobca v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka v spojení s § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka upozornil žalovaného na možné vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru.

Žalovaný na upozornenia nereagoval, preto žalobca dňa 12.12.2022 vyhlásil úver za predčasne splatný.
Ku dňu podania žaloby žalovaný žiadnu ďalšiu splátku úveru neuhradil, a to aj napriek opätovnej výzve
žalobcu na úhradu dlžnej sumy pred podaním žaloby prostredníctvom právneho zástupcu. Žalobca pred
poskytnutím úveru overoval výšku príjmu žalovaného dopytom v Sociálnej poisťovni, vychádzajúc z
deklarovaného prímu žalovaného v žiadosti o úver žalobca po potvrdení príjmu zo Sociálnej poisťovne

vo výške 1 329,- eur akceptoval deklarovaný príjem žalovaného vo výške 1 209,- eur. Všetky peňažné
záväzky overoval žalobca dopytom v Spoločnom registri bankových informácii (SRBI), pričom bolo
zistené, že žalovaný v čase pred čerpaním úveru disponoval len jedným finančným záväzkom
vo forme splátkového úveru vo výške 6 037,- eur s mesačnou splátkou 100,- eur. Žalovaný vo
svojej žiadosti uvádzal počet vyživovaných detí 0. Žalobca vo vzťahu k nákladom na
zabezpečeniezákladnýchživotnýchpotriebspotrebiteľavychádzalzvýškyživotnéhominima.ZoZmluvy

o spotrebiteľskom úvere dobrá pôžička zo dňa 19.10.2018 mal súd za preukázané, že
strany sporu uzatvorili túto zmluvu - žalobca v postavení veriteľa a žalovaný v
postavení dlžníka, v zmysle, ktorej sa dohodli, že žalobca poskytne žalovanému spotrebiteľský úver
v celkovej výške 24 000,- eur. Účastníci tohto zmluvného vzťahu sa dohodli o tom,
že žalovaný bude tento úver spolu s úrokmi splácať v pravidelných mesačných splátkach po 345,18

eur v období od 15.11.2018 do 15.10.2026, t. j. 96 mesiacov s tým, že výška poslednej mesačnej
splátky bola dohodnutá v sume 344,04 eur. Ako celková čiastka, ktorú mal žalovaný zaplatiť, je v zmluve
uvedená suma 33 136,14 eur. Bola dohodnutá fixná úroková sadzba 8,5 % ročne a v zmluve sa uvádza
i údaj o priemernej RPNM 8,87 % ročne. V zmysle bodu 4.5 zmluvy bol žalobca v prípade riadneho
nesplácania úveru oprávnený vyhlásiť úver za predčasne splatný. Žalovaný uviedol ako adresu trvalého

pobytu, respektíve korešpondenčnú adresu D. XXX/X, E. F.. Listom zo dňa 15.11.2022 vyzval žalobca
žalovaného na úhradu dlžných splátok v tom čase vo výške 1 380,72 eur a poplatkov vo výške
27,- eur, t. j. celkovo 1 407,72 eur s upozornením, že v prípade neuhradenia bude oprávnený
vyhlásiť úver za predčasne splatný. Z listinného dôkazu ePotvrdenka v spojení so sledovaním zásielky
mal súd za preukázané, že uvedenú výzvu žalobca doručoval žalovanému na adresu C. XXX. Listom zo

dňa 12.12.2022 žalobca oznámil žalovanému, že z dôvodu podstatného porušenia ustanovení zmluvy o
úvere predčasne zosplatnil úverový záväzok ku dňu 12.12.2022. Zároveň vyzval žalovaného k
úhrade dlžnej sumy v celkovej výške 15 303,01 eur do 10 dní od doručenia výzvy. Z
listinného dôkazu - fotokópie doručenky a ePotvrdenky je zrejmé, že uvedený list žalobca doručoval
žalovanému na adresu Jasenica 391. Z listiny - aktuálny stav úveru ku dňu 31.05.2023 mal súd za

preukázané že žalovaný ku dňu rozhodnutia súdu splatil 45 splátok po 345,18 eur, t. j. celkovo
15 533,10 eur. Z listinného dôkazu - Dáta dopytu zo Sociálnej poisťovne mal súd za preukázané že
žalobca dňa 19.10.2018 zisťoval v Sociálnej poisťovni okrem iného aj to, či žalovaný je zamestnaný s
vymeriavacím základom aspoň 1 329,- eur, a to v predchádzajúcich troch mesiacoch, pričom
výsledok tohto dopytu bol kladný. Z listinného dôkazu - Dáta dopytu v SRBI mal

súd za preukázané, že ku dňu 19.10.2018 mal žalovaný existujúci 1 záväzok titulom osobného úveru
- spotrebiteľský úver vo výške (zostávajúca istina a príslušenstvo) 8 616,- eur s mesačnou splátkou
100,- eur. Z listinného dôkazu - žiadosti o spotrebiteľský úver mal súd za preukázané, že žalovaný do
žiadosti o poskytnutie úveru uviedol okrem osobných a kontaktných údajov (kde ako
adresu trvalého bydliska a korešpondenčnú adresu žalovaný uviedol D. XXX/X, E. F.) aj

to, že je ženatý, má 0 vyživovaných detí, býva vo vlastnom, je zamestnaný v Slovenskej republike u
zamestnávateľa A Group, Považská Bystrica od 01.09.2016 s čistým mesačným príjmom 1 209,- eur.
V kolónkach "Mesačné splátky iných úverov a pôžičiek ", "Iné príjmy a dôchodok ", "Zrážky,
výživné a iné výdavky" je uvedený údaj 0,- eur. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 497
Obchodného zákonníka, § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 9, § 565 Občianskeho zákonníka,

§ 2 písm. a), b), d), § 7 ods. 1, 2, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej aj len
„zákon o spotrebiteľských úveroch“ alebo „zákon č. 129/2010 Z. z.“), § 2 ods. 1, 2, 3, 4, 5
Opatrenia Národnej banky Slovenska č. 10/2017 zo 14. novembra 2017, ktorým sa ustanovujú

podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (oznámenie č. 306/2017 Z.
z.) v znení opatrenia č. X/XXXX (oznámenie č. 168/2018 Z. z.). Uviedol, že niet sporu o tom, že medzi
žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom došlo k uzatvoreniu a realizácii záväzkového vzťahu
Zmluvy o spotrebiteľskom úvere dobrá pôžička zo dňa 19.10.2018, a to v zmysle § 497 Obchodnéhozákonníka. Uvedená zmluva je vzhľadom na povahu účastníkov právneho vzťahu v zmysle § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou. Na základe uvedenej zmluvy žalobca v rámci
predmetu svojej podnikateľskej činnosti poskytol žalovanému ako fyzickej osobe – nepodnikateľovi úver,

ktorý sa žalovaný zaviazal splácať spolu s úrokom v pravidelných mesačných splátkach. Predmetná
zmluva je zároveň aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 písm. d) zákona
č. 129/2010 Z. z. Z uvedeného zákona vyplývajú zmluvným stranám určité povinnosti,
medzi ktoré patrí i povinnosť veriteľa pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere
alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru posúdiť s odbornou

starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (§ 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.
z.). Pokiaľ totiž veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 cit. zákona, nie je oprávnený
vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a v
prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 cit. zákona sa úver považuje za
bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver
veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa, alebo bez

nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania jeho schopnosti
splácania úveru, rovnako tak aj porušenie ustanovení podľa § 7 ods. 19 až 42 cit. zákona (§ 11 ods. 2
zákona č. 129/2010 Z. z.). To, či veriteľ - žalobca pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere
posudzoval s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaného ako spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver, skúma súd ex offo (napr. rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-679/18, C-449/2013 a iné). Zákon

č. 129/2010 Z. z. vyžaduje skúmanie bonity klienta s odbornou starostlivosťou, t. j. vyžaduje vyšší
stupeň obozretnosti a odbornosti. Pre naplnenie podmienok uvedených v ustanovení § 7 ods. 1 zákona
o spotrebiteľských úveroch nepostačuje len formálne zistenie základných informácií o výške príjmov
a výdavkov spotrebiteľa, ale aj ich preukázanie a odborné posúdenie. Ak by pre splnenie zákonnej
podmienky „s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“

postačovalo len uvedenie výšky príjmov a výdavkov na splácanie úverov spotrebiteľa, bez
ich náležitého preukázania a vyhodnotenia, nedošlo by k naplneniu účelu tohto ustanovenia, ktorým
je predchádzanie vzniku spotrebiteľskej insolventnosti (rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
16CoCsp/1/2023 zo dňa 25.07.2023). Veriteľ v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.
z. je povinný posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom najmä na dobu,

na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne
aj účel spotrebiteľského úveru. Z ustanovenia § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. možno vyvodiť, že
rovnakodôležitésúajúdajeovýdavkocharodinnomstavespotrebiteľa,overovanieúdajovvpríslušných
databázach alebo registroch, ako i napr. overovanie príjmu cez interné alebo externé zdroje nezávislé
od spotrebiteľa (to s poukazom na § 7 ods. 27 cit. zákona). Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je

kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či
spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre
splácanie úveru. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet,
a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver.
Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.

Žalovaný v žiadosti uviedol čistý mesačný príjem vo výške 1 209,- eur. V zmysle §
7 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. je síce spotrebiteľ povinný uvádzať plné, presné a pravdivé údaje
potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, veriteľ je však povinný tieto
údaje získané od spotrebiteľa aj overiť, či už z externých alebo interných zdrojov, resp. prostredníctvom
Sociálnej poisťovne (§ 7 ods. 27 zákona č. 29/2010 Z. z.). V súdenom prípade žalobca takto

nepostupoval a žalovaným oznámený čistý príjem riadne neoveroval. Pokiaľ žalobca vychádzal z údaja
z lustrácie v Sociálnej poisťovni, k tomuto súd uviedol, že údaj o vymeriavacom základe žalovaného vo
výške 1 329,- eur (vyššia suma vymeriavacieho základu sa z tejto lustrácie nedá určiť) nie je relevantný
vo vzťahu k overeniu si čistého príjmu žalovaného. Je všeobecne známe, že vymeriavací
základ je suma, z ktorej sa počíta zdravotné a sociálne poistenie a tento vymeriavací základ sa spravidla

rovná výške hrubej mzdy. Žalobca na základe overenia v Sociálnej poisťovni teda mal
údaj zrejme o hrubej mzde žalovaného, z ktorej je však nevyhnutné odpočítať minimálne odvody na
zdravotné a sociálne poistenie a daň z príjmu, aby bolo možné dospieť k údaju o čistej mzde. V roku
2018 boli odvody zamestnanca na sociálne poistenie 9,4 % z vymeriavacieho základu,
na zdravotné poistenie 4 % z vymeriavacieho základu. Z toho je zrejmé, že odvody

žalovaného na toto poistenie zo sumy 1 329,- eur predstavovali sumu 178,09 eur, čo po odrátaní od
sumy 1 329,- eur je 1 150,91 eur. Už uvedená suma bola nižšia než žalovaným
uvádzaná čiastka 1 209,- eur v žiadosti o spotrebiteľský úver, a to ešte nebola z
jeho mzdy zrazená daň z príjmu, ktorá bola v roku 2018 vo výške 19 %. Podľa názoru súdu žalobcapred poskytnutím spotrebiteľského úveru dostatočným spôsobom neoveroval príjem žalovaného, na
základe čoho nemohol s odbornou starostlivosťou posúdiť jeho schopnosť splácať
úver. Z ustanovenia § 11 ods. 2 veta tretia zákona č. 129/2010 Z. z. vyplýva povinnosť veriteľa pred

uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere zisťovať údaje aj o výdavkoch spotrebiteľa
(žiadateľa o spotrebiteľský úver). Žalobca však v konaní nepreukázal, že by pred uzatvorením zmluvy
o spotrebiteľskom úvere zisťoval, aké sú výdavky žalovaného na jeho základné životné potreby napr.
náklady na bývanie, stravu, energie, cestovné, telefón, náklady na zdravotnú starostlivosť a pod., teda
na také základné a odôvodnené potreby, ktoré musí pravidelne vynakladať v priemere za mesiac. Bez

toho, aby žalobca ako veriteľ skúmal aj tieto aspekty, t. j. skutočné výdavky žalovaného, nemohol
si utvoriť reálny obraz o celkovej finančnej situácii žalovaného, ktorý je potrebný pre posúdenie jeho
schopnosti splácať úver. Každý potenciálny klient - žiadateľ o úver je vysoko individuálny, má rôzne
životné potreby a z toho vyplývajúcu rôznu výšku výdavkov potrebných na uspokojenie týchto svojich
potrieb, preto podľa názoru súdu veriteľ musí prihliadnuť na individuálne náklady každého potenciálneho
klienta a skúmať jeho reálne výdavky. Zo žiadneho ustanovenia či už zákona č.

129/2010 Z. z. alebo Opatrenia NBS č. XX/XXXX nevyplýva, že výška nákladov na
zabezpečenie základných životných potrieb (ktorú veriteľ musí zisťovať pre účely výpočtu ukazovateľa
schopnosti splácať spotrebiteľský úver - § 7 ods. 19 zákona č. 129/2010 Z. z.) je paušálna a automaticky
sa rovná výške životného minima spotrebiteľa, prípadne osoby, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu
povinnosť. Pokiaľ sa v § 2 ods. 5 Opatrenia NBS č. 10/2017 spomína životné minimum,

v kontexte s ustanovením § 7 ods. 41 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. je zrejmé, že ide o minimálnu
výšku, ktorá musí byť bez ohľadu na údaje zistené od spotrebiteľa braná veriteľom do úvahy ako náklady
na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa pre potreby výpočtu ukazovateľa schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Uvedené ustanovenie § 2 ods. 5 Opatrenia NBS č. XX/XXXX
v žiadnom prípade nezbavuje veriteľa povinnosti zisťovať od každého žiadateľa informácie o

skutočnej výške výdavkov na zabezpečenie základných životných potrieb, a to v súlade s
ustanovením § 7 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., a neumožňuje veriteľovi pri posudzovaní schopnosti
spotrebiteľa splácať úver, resp. pri výpočte ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úvernamiestoúdajaoreálnychvýdavkochpoužiťautomatickyúdajrovnajúcisasumeživotnéhominima.
Zákon č. 129/2010 Z. z. vyžaduje skúmanie bonity s odbornou starostlivosťou, teda

vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti dodávateľa. Za posudzovanie schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s odbornou starostlivosťou nemožno považovať to, ak veriteľ
nezisťuje výdavky na zabezpečenie základných životných potrieb od spotrebiteľa a uspokojí sa len s
údajom o tom, že spotrebiteľ je ženatý bez vyživovaných detí, býva vo vlastnom, je zamestnaný od
9/2016 a s údajom o čistom príjme spotrebiteľa uvedenom v žiadosti o spotrebiteľský

úver bez jeho relevantného overenia a informáciou, že žalovaný spláca osobný úver vo výške 100,- eur.
Nemožno prehliadnuť ani tú skutočnosť, že žalovanému bol napokon poskytnutý úver v celkovej sume
24 000,- eur s dobou splácania 8 rokov po 345,18 eur mesačne, čo znamená, že žalovaný bol povinný
za účelom splácania svojich úverových záväzkov splácať každý mesiac celkovo 445,18 eur namiesto
pôvodných 100,- eur. Za týchto okolností mal súd za to, že žalobca pred poskytnutím úveru

žalovanému – spotrebiteľovi nekonal s odbornou starostlivosťou tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 7
ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., ale naopak, svoje povinnosti podľa tohto ustanovenia zákona porušil,
a to dokonca hrubo (okrem neoverovania príjmu a zisťovania výdavkov aj s poukazom na porušenie §
7 ods. 27 zákona č. 129/2010 Z. z.). V danom prípade boli naplnené predpoklady
uvedené v ustanovení § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., t. j. že žalobca nebol oprávnený vyžadovať

od žalovaného jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov. Predčasne zosplatniť úver nebol žalobca oprávnený aj z iného dôvodu, a síce, že
nebolo preukázané, že výzva pred zosplatnením - list zo dňa 15.11.2022 podľa § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka sa dostala do dispozície žalovaného. Totižto, tak zo žiadosti ako aj zo samotnej
úverovej zmluvy vyplýva, že žalovaný poskytol údaj o svojej adrese (či už trvalého pobytu alebo na

doručovanie) D. XXX/X, E. F.. Nevedno z akého dôvodu potom žalobca doručoval či už výzvu
pred zosplatnením zo dňa 15.11.2022 alebo aj samotné oznámenie o zosplatnení zo dňa 12.12.2022
žalovanému na adresu C. XXX. Zo žiadneho listinného dôkazu totiž nevyplýva, že by žalovaný požiadal
žalobcu o zmenu doručovania listín z adresy D. XXX/X, E. F. na adresu C. XXX. Pokiaľ aj
žalobca predkladal ePotvrdenky, fotokópiu obálky, resp. informáciu zo sledovania zásielky,

tieto listinné dôkazy nepotvrdzujú skutočnosť, že sa najmä (ale nielen) výzva pred zosplatnením dostala
do dispozície žalovanému. Pokiaľ neboli splnené podmienky podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka,
nemohlodôjsťanikplatnémuzosplatneniuúveru.Jezrejmé,žežalobcaúverpredčasnezosplatnil,atok
12.12.2022. Vzhľadom na uvedené je toto zosplatnenie neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka,nakoľko k zosplatneniu došlo v rozpore so zákonom (či už § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., ale aj §
53 ods. 9 Občianskeho zákonníka). Žalovaný mal teda aj naďalej pokračovať v splácaní, avšak len sumy
24 000,- eur vzhľadom na konštatovanú bezúročnosť a bezpoplatkovosť, a to v dohodnutých splátkach

po 345,18 eur v období 15.11.2018-15.08.2024. Je zrejmé, že žalovaný ku dňu rozhodnutia
súdu uhradil celkovo 15 533,10 eur, čo predstavuje 45 splátok po 345,18 eur splatných od
15.11.2018 do 15.07.2022. Ku dňu rozhodnutia súdu teda žalobcovi nezaplatil celkovo 7 593,96 eur (22
splátok po 345,18 eur splatných v období 15.08.2022-15.05.2024). Hoci je zrejmé, že žalovaný dlhuje
žalobcovi ku dňu vyhlásenia rozsudku sumu 7 593,96 eur, čo sú splatné splátky, nie je možné toto právo

žalobcovi priznať vzhľadom na ním tvrdené predčasné zosplatnenie. Podľa rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/85/2021 zo dňa 12.02.2024 by totiž išlo o prekročenie rámca
žalobcom vymedzeného petitu a priznanie plnenia z iného skutkového základu, než aký bol vymedzený
v žalobnom návrhu. V zmysle zásady „ne ultra petitum“ nemôže súd prisúdiť viac, než čoho sa strany
domáhajú. Súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom, čo znamená, že
plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než aký bol predmetom konania vymedzený

v žalobnom návrhu. Súd preto žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. Súd o nároku
na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Keďže súd žalobu zamietol, patrí nárok na
náhradu trov konania úspešnej strane sporu, čo je v tomto prípade žalovaný. Nakoľko však žalovanému
z obsahu spisu žiadne trovy konania nevyplývajú, súd mu nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, uplatniac odvolacie dôvody podľa
§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Uviedol, že so závermi súdu prvej inštancie ohľadne skúmania
bonity žalovaného sa nestotožňuje, považuje ich za vecne nesprávne a v rozpore s
platnou právnou úpravou v dôsledku ich extenzívneho výkladu, ktorý je v rozpore aj s
ustálenou judikatúrou odvolacích súdov. Žalobca pred poskytnutím úveru skúmal platobnú schopnosť

žalovaného, a to najmä v kontexte s prihliadnutím na účel úveru, dobru trvania úveru, pričom overoval
existujúce záväzky žiadateľa a výšku príjmu žiadateľa. Žalobca predložil počas konania súdu žiadosť
o úver, reporty zo SP a SRBI, ktoré preukazovali deklarovaný pracovný pomer a príjem žalovaného
a kompletné informácie o úverových záväzkoch žalovaného zo spoločného úverového
registra informácií. Žalobca pri skúmaní bonity žalovaného pracoval ďalej s informáciami,

ktoré mu boli poskytnuté zo strany žalovaného a vyplývali zo žiadosti o spotrebiteľský úver
– žiadne vyživované dieťa a rodinný stav: slobodný, bývanie: s rodičmi. Práve zo žiadosti o úver je
zrejmé, že žalobca skúmal osobný stav žalovaného, jeho prípadné vyživovacie povinnosti a okolnosti
jeho bývania, preto uvedené skutočnosti nie je možné vyhodnotiť tak, že žalobca žiadnym spôsobom
neskúmal výdavky žalovaného tak, aby nenaplnil ustanovenie § 7 ods. 27 zákona o spotrebiteľských

úveroch. Rovnako v žiadosti o úver sú uvedené informácie týkajúce sa mesačných splátok
iných úverov resp. zrážok a iných výdavkov dlžníka. Uvedené skutočnosti konajúci súd v odôvodnení
žiadnym spôsobom nevyhodnotil. Z predloženia reportu zo spoločného registra bankových informácií
sú zrejmé všetky záväzky žalovaného vrátane ukončených alebo predčasne ukončených výdavkov
a aj prípadná delikvencia žalovaného. Žalobca skúmal záväzky žalovaného z dostupných registrov,

pričom ďalšie výdavky žalovaného v čase posúdenia bonity fakticky nie je možné relevantne posúdiť,
nakoľko tieto výdavky mohol deklarovať len žalovaný, ten však dobrovoľne neoznámil žiadne iné
ďalšie výdavky. Ak by tak žalovaný aj dobrovoľne urobil, žalobca by tieto nemohol objektívne posúdiť,
nakoľko by nemal k dispozícii zdroj, ktorý by tvrdenia žalovaného potvrdil alebo vyvrátil. V dôsledku
vyššie uvedeného preto došlo k precizovaniu právnej úpravy a zaviedla sa metodika výpočtu skúmania

bonity, aby boli jasné dané zákonné limity a predpoklady výpočtu platobnej schopnosti dlžníkov a
predišlo sa tým svojvoľnému zneužívaniu uvedeného inštitútu. V tejto súvislosti žalobca poukázal na
ustanovenia § 7 ods. 41 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. a Opatrenie Národnej banky Slovenska
zo 14. novembra 2017, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver (ďalej len „Opatrenie č. 10/2017“). S poukazom na túto právnu úpravu postupoval aj

žalobca, pričom práve táto právna úprava v sebe subsumuje aj iné životné náklady dlžníkov, ktoré sa
majú zohľadňovať percentuálnym zvýšením rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa
aživotnýmminimomspotrebiteľa,čovyplývazosamotnéhozneniaOpatreniaNBS.Žalobcatedanemusí
zisťovať ďalšie skutočnosti od dlžníkov, ktoré by nemuseli byť ani relevantne preukázateľné,
tak ako to uvádzal v odôvodení konajúci súd. Potreba zisťovania iných nákladov (ako to uvádzal

konajúci súd) na život v kontexte právnej úpravy je priam absurdná a nezákonná požiadavka. Žalobca
postupoval teda v súlade s platnou právnou úpravou, čo deklaroval aj uvedením presného výpočtu
skúmaniabonityzapodmienokavýchodísk,ktoréprevýpočetpresnepoužil vosvojomvyjadrení
zo dňa 27.02.2024. K otázke skúmania výšky príjmu a dosadenia jeho hodnoty uvedenej žalovaným vžiadosti o úvere do vzorca na výpočet ukazovateľa platobnej schopnosti, ako hodnoty čistého príjmu,
má žalobca zato, že postupoval v súlade s platnou úpravou. Žalobca v súlade s ustanovením § 5 ods. 2
písm. g) opatrenia NBS overoval výšku čistého príjmu žalovaného. K jeho overovaniu dochádza v súlade

s ustanovením § 170 ods. 19 č. 406/2003 Z. z. o sociálnom poistení, pričom dopytom veriteľa Sociálna
poisťovňa poskytne odpoveď na súbor otázok súvisiacich s príjmom spotrebiteľa. Dopyt do Sociálnej
poisťovne ako relevantný zdroj informácii o príjme podľa opatrenia NBS spolu so žiadosťou o úver
dlžníka predstavuje súbor informácií o čistom príjme dlžníka. Žalobca overoval 110 % čistej uvádzanej
mzdy žalovaného v sociálnej poisťovni, čím si overoval hodnovernosť jeho tvrdení o čistom príjme a

zároveň získal informácie na overenie uvedených skutočností z nezávislého zdroja akým je bezpochyby
Sociálna poisťovňa. Žalobca má teda zato, že na účely metodiky výpočtu platobnej schopnosti v časti
výšky určenia čistého príjmu žalovaného postupoval správne. Ak by žalobca do vzorca dosadil výšku
čistého príjmu vypočítanú spôsobom ako to uvádzal konajúci súd, kedy výšku vymeriavacieho základu
považoval za hrubý príjem žalovaného (čo však žalobca v konaní nikdy netvrdil), tak výška čistej mzdy
vypočítaná z uvedenej hrubej mzdy by predstavovala sumu 992,- eur a aj pri tejto výške

čistej mzdy by ukazovateľ platobnej schopnosti bol vo výške 0,91, čo je menej ako hodnota 1, tak ako
to požaduje opatrenie NBS. K určeniu výdavkovej stránky výpočtu žalobca už skôr uviedol, že
do vzorca dosadil životné minimum navýšené o 20 % tak, ako to ustanovuje opatrenie NBS, preto nie
je pravdou tvrdenie konajúceho súdu, že na účely výdavkov vo výpočte vychádzal žalobca iba zo sumy
životného minima. Žalobca tak má vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti za to, že dostatočne

preukázal splnenie si povinnosti v zmysle ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. a odôvodnenie
konajúceho súdu je v rozpore s platnou právnou úpravou v čase uzavretia zmluvy medzi žalobcom
a žalovaným. Konajúci súd nemôže arbitrárne posudzovať a vyžadovať plnenie podmienok, ktoré nie
sú stanovené platnou právnou úpravou. Prezentovaná argumentácia a právne posúdenie veci súdom
prvej inštancie sú teda neudržateľné. Rozhodnutím o zamietnutí žaloby v časti bol žalobca flagrantným

spôsobom ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch. Právny názor konajúceho
súdu nie je podložený žiadnym rozhodnutím vyššej inštancie, preto jeho extenzívny výklad zákonných
ustanovení v prospech spotrebiteľa možno z pohľadu žalobcu vnímať ako odklon od doktrinálneho
výkladu citovaných zákonných ustanovení, najmä v kontexte úmyslu zákonodarcu,
ktorého snahou nebola administratívna záťaž veriteľov, ale nastavenie jasných a funkčných

pravidiel skúmania bonity dlžníkov. Žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 22CoCsp/13/2023 z 27.03.2024, v ktorom odvolací súd v obdobnej veci žalobcu sa
stotožnil s jeho výkladom zákonných ustanovení a stanovenými postupmi v otázke
skúmania bonity. Taktiež poukázal na rozhodnutie NS SR zo dňa 25.04.2024, sp. zn. 4Cdo/84/2023,
v ktorom súd uviedol, že „žalobcovi zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť preukázať

dodržanie zákonného procesu skúmania bonity bez relevantnej námietky protistrany; nešlo ani len o
rozhodujúce skutkové tvrdenie, z ktorého by žalobca odvodzoval uplatnený nárok. Aj podľa
odbornej spisby strana nie je povinná tvrdiť, objasňovať a dokazovať skutočnosti, ktoré nesúvisia s jej
procesným postavením a slúžia výlučne procesnému záujmu protistrany. Nakoľko je žalovaný v konaní
pasívny, skúmanie bonity zo strany súdu ex offo možno považovať za porušenie zásady rovnosti strán

a kontradiktórnosti konania, nakoľko konajúci súd vykonával dôkazy, ktoré slúžili výlučne procesnému
záujmu žalovaného, hoci ten je v konaní pasívny. Skutkové tvrdenia a listinné dôkazné prostriedky,
predložené žalobcom v súdnom konaní, boli plne spôsobilé privodiť žalobcovi procesný úspech. Je preto
absurdné, aby takéto konanie zo strany dlžníka bolo v právnom štáte chránené súdnom
mocou. Súd svojím rozhodnutím vytvoril pre žalovaného „ideálnu“ pozíciu, v ktorej mu umožnil zmariť

vymoženie pohľadávky, pričom vôbec nezohľadnil zjavne nespravodlivé dôsledky svojho rozhodnutia
vo vzťahu k žalobcovi. Z tohto hľadiska stráca postup súdu akýkoľvek účel a deformuje samotný zmysel
a podstatu súdneho konania. Absolútne a nekritické favorizovanie spotrebiteľa, ktorého sa súd zjavne
dopustil, sa vo všeobecnosti vymyká kontrole, je iracionálne a nelegitímne. Je potrebné zdôrazniť, že
aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno pojať ako obranu

pred jeho ľahkomyseľnosťou a nezodpovednosťou. Žalobca ďalej poukázal
na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 11/2016 zo 7. februára 2018, odlišné
stanovisko JUDr. Rudolfa Tkáčika k uzneseniu zo dňa 20.9.2017, sp. zn. III. ÚS
572/2017 a na princíp právnej istoty a s tým súvisiace rozhodnutia ústavného súdu. Podľa žalobcu sú
právne závery súdu prvej inštancie zjavne arbitrárne, v dôsledku čoho neudržateľne zasahujú do jeho

základného práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces a práva vlastniť majetok. Ak súd prvej
inštancie v napadnutom rozsudku nezohľadnil vyššie uvedené východiská, potom jeho
prístup nemožno hodnotiť inak, ako tendenčný. Konajúci súd uviedol ako dôvod neplatnosti zosplatnenia
úveru aj nepreukázanie doručenia listín podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ktoré sa nedostalido dispozície žalovaného, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že zo žiadosti ako aj
zo samotnej úverovej zmluvy vyplýva, že žalovaný poskytol údaj o svojej adrese (či už trvalého pobytu
alebo na doručovanie) D. XXX/X, E. F. a nevedno z akého dôvodu potom žalobca

doručoval či už výzvu pred zosplatnením zo dňa 15.11.2022 alebo aj samotné oznámenie o zosplatnení
zo dňa 12.12.2022 žalovanému na adresu C. XXX. Zo žiadneho listinného dôkazu totiž nevyplýva, že
by žalovaný požiadal žalobcu o zmenu doručovania listín z adresy D. XXX/X, E. F.
na adresu C. XXX. Podľa žalobcu uvedené tvrdenie konajúceho súdu nie je správne a v tejto časti
je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, nakoľko na preukázanie svojich tvrdení súd nevykonal žiadne

dokazovanie. Ak by tomu tak bolo a vyzval by žalobcu na preukázanie uvedených skutočností, žalobca
by predložil konajúcemu súdu žiadosť o zmenu údajov zo strany žalovaného zo dňa 19.04.2021 a
Potvrdenie o aktuálnosti údajov zo dňa 20.10.2022, v zmysle ktorých došlo k zmene údajov na strane
žalovaného vrátane adresy na doručovanie. Žalobný návrh obsahoval všetky potrebné skutočnosti resp.
opis tých rozhodujúcich. Otázka doručovania nemusí byť z pohľadu žalobcu imanentnou súčasťou
žalobného návrhu. Ak mal teda súd zato, že návrh obsahuje nedostatočné informácie týkajúce sa

uplatneného nároku, mal povinnosť žalobcu na túto skutočnosť upozorniť a vyzvať ho na odstránenie
nedostatkov podania. Pritom súd na základe žiadnej inej skutočnosti nemohol dospieť k takému záveru,
že by žalobca nedoručil listiny žalovanému. Žiadne dôkazy konajúci súd na objasnenie podľa neho
spornej otázky doručovania nevykonal. Súd tak s ohľadom na vyššie uvedené porušil právo žalobcu na
spravodlivý proces. Žalovaný totiž nenamietal tvrdenia týkajúce sa doručovania listín.

Platí teda domnienka, že skutkové tvrdenie sa považuje za pravdivé. Súdy skúmajú ex offo splnenie
procesných podmienok konania a v konaniach so slabšou stranou aj splnenie podmienok premlčania,
nie otázku doručovania. Uvedená povinnosť nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia. Pokiaľ by
teda súd mal pochybnosti o skutočnostiach týkajúcich sa doručovania zo strany
žalobcu, bol povinný o svojich pochybnostiach procesnú stranu poučiť. Súd je totiž podľa § 150 ods. 2

CSP oprávnený vyzvať procesnú stranu, aby uviedla ďalšie skutkové tvrdenia. Súd je pritom povinný
vopred oboznámiť procesné strany, okrem iného aj tom, ktoré skutkové tvrdenia považuje za sporné.
Túto povinnosť má v prípade nariadenia pojednávania, ako aj v prípade, ak pojednávanie nenariadi.
Žalobca tvrdí, že súd je povinný o týchto skutočnostiach informovať procesnú stranu vopred písomne,
alebo iným vhodným spôsobom, tak ako to urobil v otázke skúmania bonity, no v otázke doručovania

už nie. Tento záver vyplýva z primeranej aplikácie § 300 CSP. Súd však svoju povinnosť
informovať žalobcu o tom, že považuje skutočnosť dourčovania za spornú, nesplnil. Odňal tým žalobcovi
právo riadne uplatňovať jeho procesné práva a možnosť preukázať skutočnosť, ktorú súd považoval za
spornú. Od žalobcu pritom nebolo možné objektívne očakávať, že túto skutočnosť má považovať za
spornú. Žalobca totiž riadne listiny doručoval na adresu uvedenú žalovaným. Počas trvania zmluvného

vzťahu žalovaný nespochybnil tú skutočnosť. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 CSP zrušil a vec mu vrátil na nové prejednanie,
alebo aby podľa § 388 CSP napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe žalobcu v plnom rozsahu
vyhovie a zaviaže žalovaného na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods.
1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po

skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 127 a § 363 CSP),
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
385 ods. 1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý
verejný záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je

potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

5. Súd prvej inštancie zamietol žalobu na tom právnom závere, že žalobca ako veriteľ pred uzavretím
zmluvy o spotrebiteľskom úvere neposúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa –
žalovaného splácať spotrebiteľský úver, a preto nebol oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové

splatenie spotrebiteľského úver. Predčasne zosplatniť úver nebol žalobca oprávnený aj z dôvodu, že
nebolo preukázané, že výzva pred zosplatnením - list zo dňa 15.11.2022
sa dostala do dispozície žalovaného, z ktorých dôvodov nemohlo dôjsť ani k platnému zosplatneniu
úveru. Žalobcovi, ktorý si uplatňoval nárok na peňažné plnenie na tom skutkovom základe, že úver bolpredčasne zosplatnený, nebolo možné priznať uplatnený nárok ani v časti – v rozsahu už splatných
splátok, pretože v tomto prípade by išlo o prekročenie rámca žalobcom vymedzeného petitu a priznanie
plnenia z iného skutkového základu, než aký bol vymedzený v žalobnom návrhu.

6. Žalobca vo svojom odvolaní uplatnil odvolacie dôvody spočívajúce v tom, že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP). Odvolacie námietky žalobcu
boli koncentrované najmä na tvrdenia o riadnom skúmaní platobnej schopnosti žalovaného, na tvrdenia
o postupe veriteľa v súlade s ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z. z. a opatrenia
Národnej banky Slovenska zo 14. novembra 2017 s tým, že žalobca nemusí zisťovať
ďalšie skutočnosti od dlžníkov, ktoré by nemuseli byť ani relevantne preukázateľné, ďalej na tvrdenia,
že skúmanie bonity zo strany súdu ex offo možno považovať za porušenie zásady rovnosti

strán a kontradiktórnosti konania, nakoľko konajúci súd vykonával dôkazy, ktoré slúžili
výlučne procesnému záujmu žalovaného, hoci ten je v konaní pasívny, na tvrdenia o nepreskúmateľnosti
napadnutého rozsudku a napokon na tvrdenia o absencii dôkazov pre závery o nedoručení listín
smerujúcich k zosplatneniu úveru žalovanému a s tým súvisiace porušenie procesných práv žalobcu.

7. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku

všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na
relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae
(odmietnutie spravodlivosti).

8. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v
nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je,
že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené,
prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov.

Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s
osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

9. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

10. V odvolacom konaní preskúmal odvolací súd vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP

(viazanosť rozsahom odvolania), viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP, vrátane svojho
oprávnenia preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok z úradnej povinnosti
podľa § 380 ods. 2 CSP, a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, čo do veci
samej a čo do nároku na náhradu trov konania, je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1
CSP potvrdiť. V odvolacom konaní nezistil dôvody na zmenu alebo zrušenie odvolaním napadnutého

rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP alebo podľa § 389 ods. 1 CSP.

11. Žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzatvorili dňa 19.10.2018 Zmluvu o
spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanému peňažné
prostriedky v sume 24 000,- eur. Žalovaný poskytnutý úver nesplácal riadne a včas. Listom zo dňa

15.11.2022 vyzval žalobca žalovaného na úhradu dlžných splátok v tom čase vo výške 1 380,72 eur
a poplatkov vo výške 27,- eur, t. j. celkovo 1 407,72 eur s upozornením, že
v prípade neuhradenia bude oprávnený vyhlásiť úver za predčasne splatný. Listom zo dňa 12.12.2022
žalobcaoznámilžalovanému,žezdôvodupodstatnéhoporušeniaustanovenízmluvyoúverepredčasnezosplatnil úverový záväzok ku dňu 12.12.2022. Zároveň vyzval žalovaného k úhrade dlžnej sumy v
celkovej výške 15 303,01 eur do 10 dní od doručenia výzvy. Žalobca pred poskytnutím úveru overoval
výšku príjmu žalovaného dopytom v Sociálnej poisťovni a peňažné záväzky overoval žalobca dopytom v

Spoločnom registri bankových informácii (SRBI). Žalobca dňa 19.10.2018 zisťoval v Sociálnej poisťovni
okrem iného aj to, či žalovaný je zamestnaný s vymeriavacím základom aspoň 1 329,- eur, a
to v predchádzajúcich troch mesiacoch, pričom výsledok tohto dopytu bol kladný. Z dát dopytu v SRBI
mal súd za preukázané, že ku dňu 19.10.2018 mal žalovaný existujúci jeden záväzok titulom osobného
úveru - spotrebiteľský úver vo výške (zostávajúca istina a príslušenstvo) 8 616,-

eur s mesačnou splátkou 100,- eur. V žiadosti o spotrebiteľský úver žalovaný uviedol okrem osobných
a kontaktných údajov aj to, že je ženatý, má 0 vyživovaných detí, býva vo vlastnom, je
zamestnaný v Slovenskej republike u zamestnávateľa A Group, Považská Bystrica
od 01.09.2016 s čistým mesačným príjmom 1 209,- eur. V kolónkach "Mesačné splátky iných úverov a
pôžičiek ", "Iné príjmy a dôchodok ", "Zrážky, výživné a iné výdavky" je uvedený údaj 0,- eur.

12. Podľa § 383 odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem
prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

13. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že vyššie uvedený skutkový stav tak, ako ho zistil
súd prvej inštancie (bod 11. tohto rozsudku), je správny a bol zistený zákonným spôsobom z listinných

dôkazov.

14. Podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľ je pred uzavretím zmluvy o
spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru
povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom

berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru,
príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

15. Podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou
podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského

úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný
a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie
schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave
spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa

považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42.
16. Odvolací súd uvádza, že vyššie uvedené ustanovenie § 7 ods. 1 zákona o
spotrebiteľských úveroch ukladá povinnosť veriteľom v predzmluvnom vzťahu so
spotrebiteľom skúmať s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.
Účelom predmetného ustanovenia je zabrániť v poskytovaní úverov spotrebiteľom ako slabšej zmluvnej

strane, ktorých finančné možnosti neumožňujú splácanie úveru. Veriteľ, ktorý poskytuje spotrebiteľský
úver je povinný vynaložiť aktívne úsilie, posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver, a to na základe relevantných a aktuálnych informácií získaných jednak
od spotrebiteľa a jednak získaných vlastnou činnosťou, napr. z bankového/nebankového registra,
dopytom na Sociálnu poisťovňu. Toto ustanovenie by malo zabezpečiť záujem veriteľov správne

odhadnúť schopnosť spotrebiteľa splácať úver a správať sa tak obozretne z pohľadu návratnosti úveru
a z pohľadu dôsledkov nezodpovedného požičiavania na strane spotrebiteľov (účelom citovaného
ustanovenia je tak ochrániť spotrebiteľa ako slabšieho účastníka zmluvy a vyrovnať
tak faktickú nerovnováhu vznikajúcu v právnom vzťahu medzi spotrebiteľom a dodávateľom).
Žalobca v predzmluvnom vzťahu so žalovaným takto nepostupoval.

17. V prvom rade je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie správne skúmal, či žalobca ako veriteľ
posudzoval pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere s odbornou starostlivosťou schopnosť
žalovaného ako spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a v tomto smere neobstojí argumentácia
žalobcu o porušení princípu rovnosti strán sporu, princípu kontradiktórnosti konania a o nekritickom

favorizovaníspotrebiteľa.Rovnakotaksúvpredmetnejvecinepoužiteľnéargumentyžalobcuomožnosti
skúmať uvedené iba v prípade, že to žalovaný namieta, a to ani s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republike uvádzané žalobcom, ani jeho odkazy na odbornú literatúru, prípadne iné
rozhodnutie.Povinnosťsúduexoffoskúmať,čižalobcaakoveriteľposudzoval preduzavretímzmluvy o spotrebiteľskom úvere s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaného ako spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver totiž vyplýva z rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie, ktorej je Slovenská
republika členom, a ktorého rozhodnutia majú prednosť pred rozhodnutiami vnútroštátnych súdov.

18. V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti rozhodnutie Súdneho dvora EÚ (druhá komora)
zo dňa 05.03.2020 vo veci C-679/2018 (OPR-Finance s.r.o. c/a GK), zo záverov ktorého
vyplýva, že čl. 8 a 23 Smernice č. 2008/48/ES sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnym súdom
ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v čl. 8 predmetnej

smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa a vyvodiť
dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve pod podmienkou, že
sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného čl. 23. Čl. 8 a 23 Smernice č. 2008/48/ES sa majú ďalej
vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej úprave, podľa ktorej sa sankcia za porušenie povinností
veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá spočívajú v neplatnosti zmluvy
o úvere spojenej s povinnosťou spotrebiteľa vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu istiny v dobe primeranej

jeho možnostiam uplatní len pod podmienkou, že daný spotrebiteľ túto neplatnosť namietne.

19. Odvolací súd v tomto smere navyše poukazuje podporne aj na závery uznesenia Ústavného súdu
SR sp. zn. I. ÚS 246/2019 zo dňa 11.06.2019, z ktorých vyplýva, že pasivita žalovaného v konaní
nemôže mať za následok povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok. Všeobecný

súd nemôže vyvodzovať právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti
protistrany popri tvrdeniach žalobcu, ak žalobca samotný zanedbal svoju povinnosť tvrdenia. Povinnosť
strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného
procesu (čl. 8 CSP – procesné povinnosti a procesné bremená).

20. Sankcia za porušenie povinnosti skúmať bonitu spotrebiteľa bola do zákona o
spotrebiteľskýchúverochzavedenánovelouúčinnoukudňu01.01.2013,pričomvzmysle §11ods.
2 zákona o spotrebiteľských úveroch je sankcia odstupňovaná podľa závažnosti porušenia povinnosti
poskytovateľom spotrebiteľského úveru, a to, ak veriteľ nekoná s odbornou starostlivosťou,
sankciou je strata oprávnenia veriteľa vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského

úveru, a v prípade, že konanie veriteľa má intenzitu hrubého porušenia povinností (§7 ods. 1 zákona o
spotrebiteľských úveroch), sankciou je bezúročnosť a bez poplatkovosť úveru.

21. Pod pojmom odborná starostlivosť je potrebné rozumieť úroveň osobitnej schopnosti a
starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od veriteľa pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi. Pod

pojmom hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch je
v zmysle § 11 ods. 2 tohto zákona potrebné rozumieť posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom
bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia
do príslušnej databázy údajov alebo registra o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti
splácania úverov. Za hrubé porušenie povinnosti možno považovať taktiež posudzovanie schopnosti

splácať úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa a účelové použitie údajov
o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať
úver, ako tomu v skutočnosti je. Vzhľadom na uvedené ustanovenie možno od žalobcu ako veriteľa
požadovať preukázanie bonity klienta, teda v uvedenom prípade bolo na žalobcovi ako veriteľovi, aby
preukázal, že si svoje povinnosti vyplývajúce z právnych predpisov splnil, teda, že si v uvedenom

prípade splnil povinnosť vyplývajúcu mu z § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch.

22. Odvolací súd v predmetnej veci vzhľadom na odvolaciu námietku žalobcu preskúmal splnenie
povinnosti žalobcu v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, či žalobca ako veriteľ
postupoval s odbornou starostlivosťou, resp. či v danom prípade nešlo o hrubé porušenie

povinností podľa uvedeného ustanovenia.

23. Tvrdenia žalobcu, že predložil počas konania súdu žiadosť o úver, reporty zo SP a
SRBI, ktoré preukazovali deklarovaný pracovný pomer a príjem žalovaného a kompletné informácie
o úverových záväzkoch žalovaného zo spoločného úverového registra informácií, a že zo žiadosti

žalovaného o spotrebiteľský úver vyplývalo, že nemá vyživované dieťa, je slobodný a bývanie: s rodičmi,
nie sú úplne pravdivé. Zo žiadosti o úver vyplýva, že žalovaný bol ženatý a ako druh bývania uviedol
vlastné bývanie. Zo samotného podania si žiadosti o úver žalovaným ešte nie je
zrejmé, ako to tvrdí žalobca, že žalobca skúmal osobný stav žalovaného, jeho prípadné vyživovaciepovinnosti a okolnosti jeho bývania, a preto uvedené skutočnosti nie je možné vyhodnotiť tak, že
žalobca žiadnym spôsobom neskúmal výdavky žalovaného tak, aby nenaplnil ustanovenie § 7 ods. 27
zákona o spotrebiteľských úveroch. Nedôvodná je aj námietka, že uvedené skutočnosti konajúci súd

v odôvodnení žiadnym spôsobom nevyhodnotil. Skutočnosť, že súd ich vyhodnotil nie podľa predstáv
žalobcu neznamená, že ich nevyhodnotil, prípadne že by jeho rozhodnutie bolo nepreskúmateľné.
Naopak, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie všetky údaje, ktoré mal žalobca k dispozícii
pred poskytnutím úveru žalovanému, vyhodnotil. Zároveň ich vyhodnotil správne, komplexne, vo
vzájomných súvislostiach a následne vykonal aj správne právne posúdenie.

24. Žalovaný v žiadosti o úver neuviedol absolútne žiadne výdavky, dokonca ani splátky iných úverov
a pôžičiek, pričom zo spoločného úverového registra informácií žalobca zistil jeden jeho záväzok
v rozsahu 100,- eur mesačne. Za situácie, že žalovaný býval vo vlastnom a neuvádzal žiadne výdavky
(napr. na elektrinu, vodu, kúrenie) a žalobca sa vôbec o tieto výdavky nezaujímal, že žalovaný bol
ženatý a žalobca sa nezaujímal, či manželka žalovaného pracuje a aký je jej príjem, a to z dôvodu, že

vyživovaciapovinnosťneexistujeibamedzirodičmiadeťmi,aleajmedzimanželminavzájom,anapokon
za situácie, že tvrdenie žalovaného o splátkach iných úveroch v jeho žiadosti sa ukázalo ako nepravdivé,
a napriek týmto okolnostiam žalobca poskytol žalovanému úver, žalobca jednoznačne nepostupoval
s odbornou starostlivosťou pri skúmaní bonity žalovaného, dokonca hrubo porušil svoje povinnosti, keď
si ani len žiadne údaje o výdavkoch nevyžiadal napriek tomu, že tieto žalovaný vzhľadom na vlastné

bývanie mať musel. Odvolací súd je tohto názoru, že uvedenú žiadosť o úver a v nej uvedené údaje
žalobca nielenže nevyhodnotil s odbornou starostlivosťou, ale bral ju iba ako formalitu, keď napriek
údajom v nej uvedeným s týmito ďalej nepracoval a nežiadal ich doplnenie, keď bol zrejmé, že žalovaný
v prípade údaja o splátkach neuvádzal pravdu a z ďalších údajov mu muselo byť pri vynaložení čo i len
minimálneho úsilia zrejmé, že ani nulové výdavky nemôžu byť pravdivé.

25. Tvrdenia žalobcu, že výdavky (nad rámec tých, ktoré vie overiť z príslušných registrov) fakticky nie
je možné relevantne posúdiť, nakoľko tieto výdavky mohol deklarovať len žalovaný, považuje odvolací
súd za ničím nepodložené a účelové v snahe navodiť dojem, že sú nezistiteľné. Žalobca však neurobil
nič pre to, aby ich vôbec zistil a nedôvodne sa uspokojil s tým, že žalovaný uviedol nulové

výdavky. Pokiaľ má predsa niekto vlastné bývanie, mal by platiť za elektrinu, vodu, kúrenie. Všetky takéto
výdavky sú overiteľné či už zo zálohových platieb jednotlivým dodávateľom alebo z vyúčtovacích faktúr.
Žalobca si však neoveroval nič.

26. Pokiaľ ide o zisťovanie príjmu žalovaného, tak aj z tohto hľadiska nemožno hodnotiť postup žalobcu

pri skúmaní bonity žalovaného ako postup s odbornou starostlivosťou. Formálne síce žalobca naplnil
literu zákona, keď si overil príjem žalovaného v Sociálnej poisťovni, avšak je nespochybniteľným faktom,
že týmto spôsobom nie je možné zistiť čistý príjem dlžníka, ale len vymeriavací základ, čo zistil aj
žalobca, avšak len v tom rozsahu, či tento je aspoň 1 329,- eur, na čo dostal kladnú odpoveď. Pri takomto
vymeriavacom základe nemohol byť čistý príjem žalovaného 1 209,- eur, ako tento uvádzal vo svojej

žiadosti. Žalobca tak nezisťoval skutočný príjem žalovaného, dokonca ani jeho skutočný vymeriavací
základ, ale len ten, ktorý mu postačoval pre účely výpočtu ukazovateľa platobnej schopnosti. Žalobca
tiež tvrdil, že ak by do vzorca dosadil výšku čistého príjmu vypočítanú spôsobom ako to uvádzal súd
prvej inštancie, tak aj pri tejto výške čistej mzdy by ukazovateľ platobnej schopnosti bol vo výške 0,91,
čo je menej ako hodnota 1, tak ako to požaduje opatrenie NBS. Takýto postup veriteľa pred poskytnutím

úveru nemožno hodnotiť inak, ako čisto formálny, nespĺňajúci požiadavku zákona o spotrebiteľských
úveroch zistiť skutočný príjem budúceho dlžníka.

27. Odvolací súd má za to, že len z údajov uvedených v žiadosti o úver a overením si len
vymeriavacieho základu žalovaného a pri zistení jedného záväzku žalovaného nemohol žalobca ako

veriteľ úplne zistiť finančnú situáciu na strane žalovaného a teda takýto postup nemožno považovať
za náležité skúmanie bonity s odbornou starostlivosťou, pretože bez toho, aby žalobca skúmal aj iné
aspekty a okolnosti na strane žalovaného, ako napr. jeho čistý príjem, mesačné výdavky, výdavky na
zabezpečovanie ubytovania, stravy, atď., si žalobca nemohol utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii
žalovaného potrebnej pre posúdenie jeho schopnosti splácať dlh zo zmluvy. Z uvedeného teda možno

konštatovať správny záver súdu prvej inštancie o nesplnení si povinnosti žalobcom posúdiť s odbornou
starostlivosťou schopnosť žalovaného splácať úver. Smerodajné pre posúdenie splnenia povinnosti
ustanovenej v § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch je, akým spôsobom veriteľ (žalobca)
pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity spotrebiteľa.28. Odvolací súd uvádza, že zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje skúmanie bonity klienta s
odbornou starostlivosťou, t. j. vyžaduje vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti. Pre naplnenie

podmienok uvedených v ustanovení § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch nepostačuje len
formálne zistenie základných informácií o výške príjmov a výdavkov spotrebiteľa, ale aj ich preukázanie
a odborné posúdenie. Ak by pre splnenie zákonnej podmienky „s odbornou starostlivosťou posúdiť
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ postačovalo len uvedenie výšky príjmov a výdavkov
nasplácanieúverovspotrebiteľa,bezichnáležitéhopreukázaniaavyhodnotenia,nedošlobyknaplneniu

účelu tohto ustanovenia, ktorým je predchádzanie vzniku spotrebiteľskej insolventnosti.

29. Veriteľ v zmysle ustanovení § 7 a § 11 zákon o spotrebiteľských úveroch je pri posúdení
úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy
a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s
vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať (napr. predpokladaný príjem z prejednávaného dedičského

konania, predaja nehnuteľnosti, poistného plnenia a pod.). Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je
pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho,
či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná
pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa
vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde pritom o získanie

stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr. možné s istotou vylúčiť, že
spotrebiteľdostanevýpoveďzpracovnéhopomeru,dlhodoboochorie apod.Cieľomzákonodarcu
bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať.
Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o
tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver.

Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ
vychádza z informácií dodaných spotrebiteľom a samozrejme ním aj preukázaných a z
informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie
zhromaždiť,vyhodnotiťichdostatočnosťarozhodnúť,čiaktoréinformáciejenevyhnutnéďalejoverovať.
Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je

veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť
veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať
s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne
si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané
informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako

situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho
osobnomadomácomrozpočtedostatokfinančnýchprostriedkov,abymoholbezakýchkoľvekproblémov
a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať
spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu
ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k

posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.

30. Ustanovenia § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úverov sa má vykladať tak, že
bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov a výdavkov ako aj jeho lustráciu cez
príslušné databázy, pričom nevykonanie jedného z týchto postupov znamená hrubé porušenie odbornej

starostlivosti. Keďže žalobca v súvislosti s overovaním bonity žalovaného pri poskytnutí predmetného
úveru nemal k dispozícii všetky relevantné údaje o jeho čistom príjme a výške celkového
objemu jeho výdavkov, došlo tak k naplneniu hypotézy právnej normy uvedenej v ustanovení § 11
ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, na základe ktorej je potrebné posúdiť konanie žalobcu ako
hrubé porušenie jeho povinností overiť si schopnosť veriteľa splácať spotrebiteľský úver, v dôsledku

čoho nemohol požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Konečná splatnosť predmetnej
zmluvyoúveremalanastaťaždňa15.10.2026.Vpredmetnejvecižalobcavyhlásilmimoriadnusplatnosť
úveru, ktorú však podľa odvolacieho súdu nie je možné na základe vyššie uvedených skutočností
považovať za platnú.

31.Vkontextevyššieuvedenéhovýkladuustanovení§7ods.1a§11zákonaospotrebiteľskýchúveroch
považuje odvolací súd námietku žalobcu, že potreba zisťovania iných nákladov spotrebiteľa (ako
uvádzal súd prvej inštancie) na život v kontexte právnej úpravy je absurdná a nezákonná požiadavka,
za nedôvodnú. Dokonca uvedená námietka žalobcu aj s ďalšou jeho argumentáciou sa vo svetlezákonnej úpravy potreby skúmania bonity spotrebiteľa javí ako absurdná. Pokiaľ zákon ukladá veriteľovi
skúmať schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, t. j. povinnosť skúmať schopnosť každého
spotrebiteľa v nadväznosti na jeho individuálne príjmy, výdavky a ďalšie faktory ovplyvňujúce schopnosť

splácať úver, nemožno sa stotožniť s tým výkladom, že výdavky nemožno overiť a postačujúce je
overiť si oba niektoré z potrebných údajov a vo zvyšku dosadiť do vzorca údaje odvíjajúce sa od výšky
životného minima. Ustanovenie § 7 ods. 41 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. a Opatrenie Národnej
banky Slovenska zo 14. novembra 2017, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, nemožno vykladať spôsobom, ako ho prezentuje žalobca, t.

j. že by zbavovali veriteľa povinnosti skúmať konkrétne výdavky konkrétneho spotrebiteľa. Ak by tomu
tak bolo, potom by definícia hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch uvedená v ustanovení § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch zbytočne obsahovala
formuláciu „bez akýchkoľvek údajov o výdavkoch spotrebiteľa“.

32. Keďže žalobca pred poskytnutím úveru žalovanému – spotrebiteľovi nekonal s odbornou

starostlivosťou tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., ale
naopak, svoje povinnosti podľa tohto ustanovenia zákona hrubo porušil, nebol oprávnený vyžadovať od
žalovaného jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov. Keďže žalobca si svoj nárok uplatňoval na tom skutkovom základe, že úver
zosplatnil, pričom súd vyhodnotil zosplatnenie ako neplatné, nemožno žalobcovi priznať ani len časť

uplatneného nároku v rozsahu už splatných a neuhradených splátok, pretože tomu bráni rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/85/2021 zo dňa 12.02.2024, podľa ktorého by išlo
o prekročenie rámca žalobcom vymedzeného petitu a priznanie plnenia z iného skutkového základu,
než aký bol vymedzený v žalobnom návrhu. Na základe týchto dôvodov odvolací súd zhodnotil, že súd
prvej inštancie správne žalobu ako nedôvodnú zamietol a na tomto skutkovom a právnom základe je

rozhodnutie súdu prvej inštancie dostatočne zrozumiteľne a presvedčivo zdôvodnené.

33. Súd prvej inštancie ďalej ako dôvod neplatnosti zosplatnenia úveru uviedol aj
nepreukázanie doručenia listín podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka žalovanému. Podľa žalobcu
uvedené tvrdenie konajúceho súdu nie je správne a v tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné,

nakoľko na preukázanie svojich tvrdení súd nevykonal žiadne dokazovanie. Žalobca tiež namietal, že
otázka doručovania nemusí byť z pohľadu žalobcu imanentnou súčasťou žalobného návrhu, a ak mal
súd zato, že návrh obsahuje nedostatočné informácie týkajúce sa uplatneného nároku, mal povinnosť
žalobcu na túto skutočnosť upozorniť a vyzvať ho na odstránenie nedostatkov podania. Žalovaný
nenamietal tvrdenia týkajúce sa doručovania listín. Pritom súd na základe žiadnej inej skutočnosti

nemohol dospieť k takému záveru, že by žalobca nedoručil listiny žalovanému. Žiadne dôkazy konajúci
súd na objasnenie podľa neho spornej otázky doručovania nevykonal. Súd tak s
ohľadom na vyššie uvedené porušil právo žalobcu na spravodlivý proces. Pokiaľ by súd mal pochybnosti
o skutočnostiach týkajúcich sa doručovania zo strany žalobcu, bol povinný o svojich pochybnostiach
procesnú stranu poučiť. Súd je totiž podľa § 150 ods. 2 CSP oprávnený vyzvať procesnú stranu, aby

uviedla ďalšie skutkové tvrdenia. Súd je pritom povinný vopred oboznámiť procesné strany, okrem iného
aj tom, ktoré skutkové tvrdenia považuje za sporné.

34. K uvedenému odvolací súd uvádza, že vzhľadom na to, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že
žalobca nebol oprávnený vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru z dôvodu, že pri posudzovaní

schopnosti žalovaného splácať spotrebiteľský úver nepostupoval s odbornou starostlivosťou, a preto
je vyhlásenie predčasnej splatnosti neplatné, bolo nadbytočné zaoberať sa tým, či výzva podľa § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka a vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru boli alebo neboli žalovanému
doručené. Či už uvedené listiny boli, alebo neboli žalovanému doručené, nemá to žiaden relevantný
význam, pretože žalobca zanedbal svoju povinnosť skúmať s odbornou starostlivosťou schopnosť

žalovaného splácať úver, v dôsledku čoho nemalo vôbec význam uvedené listiny ani len vyhotovovať
a ani ich prípadne doručenie žalovanému nemôže nič zmeniť na vecnej správnosti napadnutého
rozsudku z dôvodov uvedených vyššie.

35. Pre úplnosť však odvolací súd uvádza, že podaná žaloba neobsahovala skutkové tvrdenia o tom, na

akú adresu a prečo práve na konkrétnu adresu boli uvedené listiny žalovanému doručované. Súd prvej
inštancie vykonal dokazovanie oboznámením listín predložených žalobcom a z týchto zistil, že adresa,
na ktorú doručoval žalovanému písomnosti súvisiace so zosplatnením, bola odlišná od adresy uvedenej
v zmluve o úvere. Žalovaný skutočne nenamietal akúkoľvek skutočnosť súvisiacu s doručovanímuvedených listín, a preto je záver súdu prvej inštancie o nedoručení uvedených listín prekvapivý.
Pokiaľ súd prvej inštancie zistil rozpor v adrese žalovaného uvedenej v zmluve a v adrese použitej
žalobcom na doručovanie uvedených listín, bol by správny ten postup, že by žalobcu vyzval na doplnenie

skutkových tvrdení ohľadne doručovania uvedených písomností. Nesprávny postup súdu prvej inštancie
prihodnotenídoručovaniavýzvypredzosplatnenímasamotnéhooznámeniaozosplatnenívšaknemôže
pre žalobcu privodiť iné rozhodnutie a nemá vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej
inštancie a ani neodôvodňuje iný postup odvolacieho súdu (napr. zrušenie napadnutého rozsudku, jeho
zmenu, alebo nariadenie pojednávania a doplnenie dokazovania), pretože súd prvej inštancie zamietol

žalobu aj z dôvodu, že žalobca vôbec nebol oprávnený vyhlásiť úver za predčasne splatný,
keďže neskúmal bonitu žalovaného s odbornou starostlivosťou, a z tohto istého dôvodu odvolací súd
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

36. Na základe uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je vene správny, a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

37. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, a preto mu odvolací súd
priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania.
38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).