Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, December 19, 2024

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-1S/219/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201379
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Jelinková Dudzíková, LL.M.

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2024:1019201379.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej,

LL.M.ačlenovsenátuJUDr.IngridyHudecovej(sudkyňaspravodajkyňa)aJUDr.LukášaGalla,vprávnej
veci žalobcu: BEST MEAT s.r.o., IČO: 46 645 217, so sídlom: Jenisejská 45A, 040 12 Košice, právne
zastúpeného: Advokátska kancelária Juristi s.r.o., IČO: 51 941 244, so sídlom: Krivá 3, 040 01 Košice, za
ktorú koná JUDr. Pavol Gombos, advokát a konateľ, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, IČO: 42 499 500, so sídlom: Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 101883669/2019 zo dňa 06.08.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. V rámci plnenia úloh podľa zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní,
poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 333/2011 Z. z.“) a zákona č.
652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 652/2004 Z. z.“) Kriminálny úrad finančnej správy (ďalej aj
„prvostupňový orgán“) podľa § 22 ods. 1, ods. 2 zákona č. 652/2004 Z. z. zaistil dňa 02.10.2018 účtovné
a daňové doklady žalobcu za zdaňovacie obdobia rokov 2015, 2016, 2017 a zdaňovacie obdobie január
2018 až august 2018. Na základe analýzy zaistených dokladov a operatívneho preverovania, po zistení
skutočností nasvedčujúcich možné porušenie daňových predpisov, rozhodnutím č. 100604616/2019 zo
dňa 11.03.2019 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) uložil žalobcovi podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona
č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) a v nadväznosti na § 160 ods. 5 Daňového poriadku
predbežné opatrenie z dôvodu existencie odôvodnenej obavy, že nesplatná daň alebo nevyrubená daň
nebude v dobe jej splatnosti uhradená alebo bude nevymožiteľná alebo že v tejto dobe bude vymáhanie
dane spojené so značnými ťažkosťami za využitia všetkých zákonom stanovených foriem. Predbežné
opatrenie uložil v rozsahu povinnosti zložiť peňažnú sumu vo výške 33 297,81 Eur na účet správcu dane
v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia, a to za zdaňovacie obdobia apríl 2016 a jún 2016.

2. Na základe odvolania žalobcu zo dňa 12.04.2019, podanému proti prvostupňovému rozhodnutiu,
žalovaný rozhodnutím č. 101883669/2019 zo dňa 06.08.2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) podľa
§ 74 ods. 4 Daňového poriadku prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Dospel k záveru,
že prvostupňové rozhodnutie obsahuje všetky zákonné náležitosti a odôvodnenie, ktoré je v súlade s§ 63 ods. 5 Daňového poriadku, pričom sa nestotožnil s odvolacími námietkami žalobcu a uzavrel, že
predbežné opatrenie bolo uložené na základe existujúcej obavy, že doteraz nevyrubená daň nebude
v dobe jej splatnosti uhradená, bude nevymožiteľná alebo jej vymáhanie bude spojené so značnými

ťažkosťami.

II.
Žaloba

3. Všeobecnou správnou žalobou doručenou dňa 09.10.2019, v zákonom stanovenej lehote, na Krajský
súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo „súd“), vedenou pôvodne pod sp. zn. 1S/219/2019, sa
žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení
s prvostupňovým rozhodnutím z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d) zákona č. 162/2015 Z. z.
Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), teda pre nepreskúmateľnosť
napadnutého rozhodnutia.

4. V bližšom odôvodnení žaloby žalobca poukázal na zásadu prednosti komunitárneho práva pred
vnútroštátnym právom členských štátov Európskej únie a zásadu priameho účinku únijného práva.
Zdôraznil, že povinnosť zabezpečiť prednosť komunitárneho práva sa vzťahuje na všetky vnútroštátne
orgány a sudca je povinný zabezpečiť úplnú účinnosť ustanovení komunitárneho práva z úradnej

moci a je povinný odmietnuť aplikovať akékoľvek vnútroštátne ustanovenie, aj neskoršie, ktoré je
s ním v rozpore. Priamy účinok znamená schopnosť komunitárnej normy byť platným prameňom
vnútroštátneho práva a byť predmetom súdnej aplikácie práva, pričom dovolateľnosť komunitárneho
práva je práve dôsledkom jeho priameho účinku.

5. V ďalšej časti svojej argumentácie žalobca žalovanému vytkol, že ako odvolací orgán nepreskúmal
napadnuté rozhodnutie v potrebnom rozsahu, k odvolacím námietkam sa vyjadril len okrajovo, v zmysle
potvrdenia názoru prvostupňového orgánu, a k niektorým sa nevyjadril vôbec, preto je napadnuté
rozhodnutie v rozpore s § 74 ods. 2, § 63 ods. 5 Daňového poriadku, je vydané bez odstránenia
pochybností a bez úvah o dôkazoch, preukazujúcich tvrdenia žalobcu a vyplývajúcich z právnych noriem

a vykonaných úkonov správcu dane. Žalovaný bez akéhokoľvek vysvetlenia dospel k protichodnému
právnemu záveru, ako preukazujú vykonané dôkazy a právne normy, preto je podľa žalobcu napadnuté
rozhodnutie arbitrárne a nepreskúmateľné.

6. Žalobca spochybnil tvrdenie žalovaného, vychádzajúce zo záverov prvostupňového orgánu (ďalej

aj „rozhodujúce orgány“), že nevzniklo zdaniteľné plnenie v rámci obchodných transakcií s daňovým
subjektom, ktorý uplatnil právo na odpočítanie dane. Vysvetlil podmienky pre odpočítanie dane
a poukázal na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie vo veciach Stroj trans EOOD, Bonik EOOD,
a tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci HYDINA SLOVENSKO s.r.o., a iné,
pričom sa zaoberal aj podmienkami a judikatúrou v oblasti daňových podvodov. Zdôraznil, že v danej

veci nebolo preukázané, či došlo k podvodu na dani z pridanej hodnoty, ani vedomosť žalobcu o takomto
konaní. Žalobca sa nestotožnil ani s tvrdením rozhodujúcich orgánov, že rozhodovanie o uložení
predbežného opatrenia nie je meritórnym rozhodnutím, preto mu nepredchádza dokazovanie. Mal
za to, že rozhodnutie o uložení predbežného opatrenia, v ktorom absentuje akýkoľvek dôkaz alebo
úvaha o tom, že daňový subjekt porušil platné právne predpisy, je podľa žalobcu absolútne arbitrárnym

a nepreskúmateľným rozhodnutím, pričom táto skutočnosť platí aj pre napadnuté rozhodnutie.

7. Žalobca ďalej poukázal na to, že v rámci odvolania namietal porušenie § 22 a nasl. zákona č.
652/2004Z.z.,anatýchtoodvolacíchnámietkachzotrval.Podľajehonázoruprvostupňovýorgánporušil
zákonnú lehotu podľa § 22 zákona č. 652/2004 Z. z., čím porušil zákonné práva žalobcu a všetky

rozhodnutia prijaté na základe tohto porušenia sú postihnuté vadou nezákonnosti. Prvostupňový orgán
nemal zákonné oprávnenie na odpečatenie a analyzovanie zaistených dokladov, preto došlo k jeho
nezákonnému postupu a odôvodneniu napadnutého rozhodnutia na základe nepravdivej skutočnosti
o analyzovaní zaistených dokladov.

8. Žalobca namietal tiež závery rozhodujúcich orgánov o tom, že vykazuje vysokú zadlženosť vyjadrenú
91,6 % z miery financovania svojich aktív pomocou cudzích zdrojov, pohotovú platobnú neschopnosť
uhrádzať záväzky voči štátnym orgánom a evidované dlhy vo výške 25 390,20 Eur. V tejto súvislosti
poukázal na to, že daňové kontroly, ktorých výsledkom bolo dorubenie dane alebo inej povinnosti, sau žalobcu vykonávali viac ako 4 roky, pričom on sám uplatnil všetky prostriedky obrany, ktoré mal
k dispozícii. Zdôraznil, že má záujem plniť si všetky svoje povinnosti, nedoplatok vo výške 25 390,22 Eur
vznikol na základe uloženia pokuty zo strany správcu dane a bol uhradený v plnom rozsahu v daňovom

exekučnom konaní ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia. Podľa žalobcu preto nie je možné
predpokladať, že bude konať tak, ako to naznačil prvostupňový orgán, keďže na takéto podozrenie nikdy
nedal dôvod.

9. Podľa žalobcu bolo v konaní potrebné zohľadniť majetkový celok, ktorým v danom čase ako daňový

subjekt disponoval. V tejto súvislosti poukázal na nelogickosť záverov rozhodujúcich orgánov, ktoré na
jednej strane tvrdili nebezpečenstvo zmarenia účelu predbežného opatrenia, na druhej strane samé
konštatovali, že nepreverovali dlhodobý a nehnuteľný majetok žalobcu. Navyše nemožno konštatovať,
že by sa žalobca dobrovoľne a cielene zbavoval majetku, nakoľko všetky jeho záväzky voči štátnym
orgánom boli uhradené. Žalobca nikdy nevykonal úkon smerujúci k prevodu obchodného podielu na
nekontaktnú osobu a takýto záver nemá oporu ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

III.
Vyjadrenie žalovaného

10.Vrámcireakcienasúdomdoručenúžalobusažalovanývyjadrilpodanímdoručenýmkrajskémusúdu

dňa 23.01.2020, v ktorom zotrval na dôvodoch uvedených v napadnutom rozhodnutí a odkázal na v ňom
podrobne popísaný skutkový a právny stav a vyvodené závery k veci. K žalobným námietkam dodal,
že predmetom predbežného opatrenia nie je vykonávanie dokazovania z hľadiska zákona č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) a následne
eurokonformný výklad jeho porušení, ale zdôvodnenie obavy, že daň nebude vymožiteľná alebo jej

vymáhanie bude spojené s určitými ťažkosťami, čím sa žalovaný dôsledne riadil a obavu odôvodnil.
Navyše podľa žalovaného konkrétne dokazovanie, či žalobca vedel alebo mohol vedieť, že sa svojím
konaním zúčastňuje podvodu, je predmetom daňovej kontroly, ktorá začala 04.01.2019.

11. Žalovaný ďalej zdôraznil dočasný a zabezpečovací charakter vydaného predbežného opatrenia

a poukázal na to, že vykonaná analýza a operatívne zisťovanie v danej veci viedli k podozreniu, že
jednotliví dodávatelia zapojení v reťazci nepostupovali v zmysle ustanovení zákona o DPH, s dôrazom
nato,ženapadnutérozhodnutieniejemeritórnymrozhodnutímodaňovejpovinnostidaňovéhosubjektu.
Základomzisteníbolafinančno-ekonomickáanalýza,podľaktorejžalobcavykazovalvysokúzadlženosť,
platobnú neschopnosť, vysoké nedoplatky voči daňovému úradu vo výške 1 249 465 Eur, pokles

hotovosti v absolútnych číslach v zápornej hodnote 863 330 a tiež ďalšie zistené skutočnosti, ktoré boli
analyzované podľa posledných dostupných zdrojov.

12. Žalovaný uzavrel, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade s § 63 ods. Daňového poriadku
a je vecne správne. Vzhľadom na uvedené navrhol žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietnuť.

IV.
Replika žalobcu

13. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným krajskému súdu dňa 27.02.2020.
Zotrval na svojej žalobnej argumentácii, ktorú v rozsahu podanej správnej žaloby zopakoval,
a na existencii vady nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, ktoré spolu s prvostupňovým
rozhodnutím žiadal zrušiť v zmysle žalobného návrhu.

14. Duplika zo strany žalovaného nebola podaná.

V.
Relevantná právna úprava

15. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona
v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.16. Podľa § 6 ods. 2 písm. a) SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách.

17. Podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu

verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov.

18. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

19. Podľa § 168 SSP žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi
právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu
štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.

20. Podľa § 50 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku správca dane môže počas daňovej kontroly, počas

určovania dane podľa pomôcok alebo pri miestnom zisťovaní na zabezpečenie ich účelu alebo ak je
odôvodnená obava, že nesplatná daň alebo nevyrubená daň nebude v dobe jej splatnosti uhradená
alebobudenevymožiteľnáaleboževtejtodobebudevymáhaniedanespojenésoznačnýmiťažkosťami,
v rozsahu nevyhnutne potrebnom uložiť rozhodnutím daňovému subjektu, aby niečo vykonal, niečoho
sa zdržal alebo niečo strpel, a to najmä, aby zložil peňažnú sumu na účet správcu dane.

21. Podľa § 160 ods. 5 Daňového poriadku na úkony, ktoré je oprávnené vykonávať finančné riaditeľstvo
a Kriminálny úrad finančnej správy podľa osobitného predpisu (zákona č. 333/2011 Z. z. – pozn. súdu)
a ktoré podľa tohto zákona patria do pôsobnosti správcu dane, sa ustanovenia tohto zákona vzťahujú
rovnako.

22. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon
neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia,
vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov
a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

23. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 333/2011 Z. z. Kriminálny úrad finančnej správy vykonáva pôsobnosť na
celom území Slovenskej republiky. Sídlom Kriminálneho úradu finančnej správy je Bratislava.

24. Podľa § 5 ods. 3 písm. j) bod 3. zákona č. 333/2011 Z. z. Kriminálny úrad finančnej správy robí úkony,

ktoré inak patria do pôsobnosti daňových úradov alebo colných úradov, ak na dosiahnutie
cieľa sledovaného daňovými predpismi alebo colnými predpismi je potrebný bezprostredný zákrok.

25. Podľa § 5 ods. 3 písm. j) bod 6. zákona č. 333/2011 Z. z. Kriminálny úrad finančnej správy robí úkony,
ktoré inak patria do pôsobnosti daňových úradov alebo colných úradov, ak je potrebné vydať rozhodnutie

o predbežnom opatrení podľa osobitného predpisu (Daňového poriadku – pozn. súdu).

26. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 652/2004 Z. z. ak je dôvodné podozrenie, že vec, tovar alebo
písomnosti súvisia s trestným činom alebo priestupkom spáchaným v súvislosti s porušením colných
predpisov alebo s colným deliktom podľa osobitného predpisu, priestupkom alebo iným správnym

deliktom podľa osobitného predpisu, alebo s porušením daňových predpisov alebo súvisia s trestným
činom, priestupkom alebo iným správnym deliktom spáchaným v súvislosti s porušením predpisov
o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty a ak je to potrebné na zistenie skutkového stavu, colník je
oprávnený ich zaistiť na vykonanie potrebných úkonov; zaistenie môže trvať len do rozhodnutia orgánov
činných v trestnom konaní vo veci, pri priestupku alebo colnom delikte najviac 60 dní odo dňa zaistenia.

VI.
Posúdenie veci správnym súdom

27. Podľa § 3 ods. 1, ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o

zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov začal Správny súd v Bratislave
dňa 01.06.2023 svoju činnosť a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave,
Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny
súd“ alebo „súd“) vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov.V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec, pôvodne vedená pred
Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 1S/219/2019, v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, náhodným

výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 5S správneho súdu, kde je vedená pod sp. zn.
BA-1S/219/2019.

28. S ohľadom na požiadavku účastníkov konania v zmysle § 107 ods. 1 písm. a) SSP správny súd

nariadil pojednávanie na deň 19.12.2024, na ktoré sa žiaden z účastníkov konania nedostavil (žalovaný
sa ospravedlnil e-mailovým podaním zo dňa 17.12.2024). Po splnení podmienok podľa § 137 ods. 3 veta
druhá SSP správny súd rozsudok verejne vyhlásil formou vyvesenia skráteného písomného vyhotovenia
bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu po dobu 14 dní (§ 137 ods. 3, ods. 4 SSP). Dňom vyhlásenia
rozsudku v zmysle § 137 ods. 3 SSP je deň 19.12.2024.

29. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v danej veci podľa § 10, § 13 ods. 1
SSP a § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. preskúmal v rámci žalobných bodov napadnuté
rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vrátane konania, ktoré predchádzalo ich vydaniu,
v rozsahu žalobných bodov, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

30. Predmetom tohto konania bolo posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného
v spojení s prvostupňovým rozhodnutím (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutia“), ktorými bolo žalobcovi
uložené predbežné opatrenie zložiť peňažnú zábezpeku vo výške 33 297,81 Eur podľa § 50
ods. 1 písm. a) Daňového poriadku z dôvodu existencie obavy, že daň z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobia apríl 2016 a jún 2016 nebude v dobe jej splatnosti žalobcom uhradená, bude

nevymožiteľná alebo že vymáhanie dane bude spojené so značnými ťažkosťami. Žalobca sa správnou
žalobou domáhal vyslovenia nezákonnosti a zrušenia preskúmavaných rozhodnutí s poukazom na
ich nepreskúmateľnosť, resp. arbitrárnosť, spočívajúcu najmä v nedostatočnom vysporiadaní sa
s odvolacími námietkami žalobcu uplatnenými v odvolacom konaní a s podmienkami pre postup podľa
§ 50 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku.

31. Správny súd po preskúmaní žalobných dôvodov a obsahu súdneho i administratívneho spisu
dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutia netrpia vadou nepreskúmateľnosti (nezrozumiteľnosťou
či nedostatkom dôvodov), a nevykazujú známky arbitrárnosti. Žalovaný i prvostupňový orgán sa v
preskúmavaných rozhodnutiach, ktoré tvoria jeden celok, riadne zaoberali a vysporiadali so všetkými

podstatnými skutkovými a právnymi otázkami nastolenými v danej veci, so zameraním sa na splnenie
predpokladov ustanovenia § 50 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku, ako aj s námietkami žalobcu
vznesenými v odvolacom konaní. Vychádzajúc zo zabezpečených podkladov (najmä zaistených
účtovných a daňových dokladov, operatívneho preverovania a finančno-ekonomickej analýzy u žalobcu)
dospeli k záveru, že existujú dôvody na postup podľa § 50 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku a

je potrebné vydať predbežné opatrenie za účelom zabezpečenia vymožiteľnosti daňovej povinnosti
žalobcu. Závery preskúmavaných rozhodnutí sú pritom logické, zrozumiteľné a presvedčivé, založené
na racionálnej a dostatočne odôvodnenej úvahe, a nevykazujú znaky arbitrárnosti či svojvôle tak, ako
tvrdí žalobca.

32. Rozhodujúce orgány pri vykonávaní dokazovania v danej veci postupovali v súlade s § 50 ods.
1 písm. a) Daňového poriadku, ktorý mieru nevyhnutnosti dokazovania limituje na osvedčenie určitej
pravdepodobnosti, a to vo forme odôvodnenej obavy, že nevyrubená daň nebude v dobe jej splatnosti
vymožiteľná, prípadne že jej vymáhanie bude spojené so značnými ťažkosťami. Znížené požiadavky
na rozsah dokazovania vyplývajú z charakteru inštitútu predbežného opatrenia, ktoré už podľa svojho

označenianaznačujepredbežnýaznehovyplývajúcidočasnýzabezpečovacícharakter,ktoréhoúčelom
je zabrániť zmareniu splnenia daňovej povinnosti. Na osvedčenie odôvodnenej obavy pri vydávaní
predbežného opatrenia sa kladú menšie nároky týkajúce sa zisťovania skutkového stavu veci, na rozdiel
odrozhodnutívydanýchvdaňovomkonaní,ktorýmisameritórnerozhodujeouloženídaňovejpovinnosti.
Námietky žalobcu týkajúce sa nevysporiadania sa so základnými otázkami daňového podvodu a ďalších

skutočností, týkajúcich sa samotnej daňovej povinnosti žalobcu, sú tak neopodstatnené.

33. Rozsah dokazovania pri aplikácii inštitútu predbežného opatrenia striktne nevyžaduje ani posúdenie
celkovej majetkovej situácie daňového subjektu či jeho konkrétne (nežiaduce) správanie tak, ako touvádza žalobca. Postačuje obava, ktorej existencia je na výlučnom posúdení konajúceho orgánu a jeho
úvahy (ide o fakultatívnu možnosť správcu dane, resp. iného konajúceho orgánu), s tým, že táto
obava musí byť logicky odôvodnená. Správny súd považuje žalovaným zistené skutočnosti, spočívajúce

v existencii predpokladov pre uloženie daňovej povinnosti žalobcovi a jeho finančno-majetkovej situácii,
za dostatočné pre konštatovanie existencie dôvodnej obavy a postup podľa § 50 ods. 1 písm. a)
Daňového poriadku a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v tomto smere za zodpovedajúce § 63
ods. 5 Daňového poriadku.

34.Pokiaľideonámietkužalobcuvovzťahukporušeniuustanovenia§22zákonač.652/2004Z.z.,ktoré
ustanovenie sa týka oprávnenia na zaistenie vecí, správny súd poukazuje na to, že otázka zákonnosti
úkonu zaistenia (vrátane existencie zákonných oprávnení konajúceho orgánu a dodržania zákonných
lehôt) nie je predmetom konania v tejto veci, ale ide o samostatne spôsobilý predmet správneho súdneho
prieskumu. Navyše táto námietka bola zo strany žalobcu neurčito obsahovo vymedzená, keď žalobca v
žalobe neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, z ktorých by bolo možné v súvislosti s touto námietkou

dospieť k záveru o nezákonnosti preskúmavaných rozhodnutí. Pokiaľ ide o kompetencie rozhodujúcich
orgánov, správny súd pri ich posudzovaní vychádzal z ustanovení § 160 ods. 5 Daňového poriadku, § 5
ods. 1, ods. 3 zákona č. 333/2011 Z. z. a zákon č. 652/2004 Z. z., na ktoré v plnom rozsahu poukazuje.

35. Správny súd poukazuje taktiež na rozhodnutia vydané v skutkovo a právne obdobných veciach

žalobcu, v ktorých došlo k zamietnutiu žaloby (pričom nebola podaná kasačná sťažnosť proti vydanému
rozhodnutiu), a s ktorými sa správny súd stotožňuje: Krajský súd v Bratislave v rozsudku č. k.
2S/198/2019-70 zo dňa 22.06.2022 vyslovil:
„31. Inštitútom predbežného opatrenia v zmysle § 50 Daňového poriadku správca dane obmedzuje
dispozičné právo daňového subjektu s jeho majetkom, a to najmä aby - zložil peňažnú sumu na účet

správcu dane; - nenakladal s vecami alebo právami určenými v rozhodnutí. Predbežné opatrenie môže
správca dane uložiť len formou procesného rozhodnutia, ktoré musí mať všetky predpísané náležitosti
(§ 63 Daňového poriadku ). Na jeho vydanie je príslušný správca dane, ktorý vykonáva daňovú kontrolu
alebo miestne zisťovanie. Vydaniu rozhodnutia o predbežnom opatrení nepredchádza dokazovanie.
Podstatné pritom je, že stačí - ak skutočnosti, ktorých sa predbežné opatrenie týka, sú osvedčené

a v takej miere, aby odôvodňovali použitie predbežného opatrenia, teda ak je odôvodnená obava,
že nesplatná daň alebo nevyrubená daň bude v dobe jej splatnosti a vymáhateľnosti nevymožiteľná,
alebo že v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so značnými ťažkosťami. Výrok rozhodnutia musí
byť formulovaný tak, aby predbežné opatrenie bolo vykonateľné. Predbežné opatrenie možno uložiť
v ktoromkoľvek štádiu daňovej kontroly alebo miestneho zisťovania, alebo v procese určovania dane

podľa pomôcok, spravidla však vtedy, keď správca dane zistí porušenie povinností daňovým subjektom
a predpokladá sa, že správca dane rozhodnutím vyrubí daň alebo rozdiel dane.
32. Riadny chod spravodlivosti v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd ako aj čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, zaväzuje súdy a orgány verejnej správy na
odôvodňovanie rozhodnutí. Nepreskúmateľné rozhodnutia zakladajú protiústavný stav a tento postup

je nezlučiteľný so zásadou spravodlivého konania. Správny orgán má povinnosť nielen rozhodnúť, ale
tiež vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a
akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Ak tak neurobia, zaťažia svoje rozhodnutie vadou spočívajúcou v tom, že rozhodnutia sú
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a účastníkovi konania sa postupom či už správneho orgánu

alebo súdu odníme možnosť konať pred týmto orgánom a súčasne tieto orgány postupujú aj v rozpore
s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd.
Perfektnosť rozhodnutia akéhokoľvek správneho orgánu, teda i žalovaného, spočíva v tom, že je vydané
v písomnej forme, príslušným orgánom, v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí
vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci, musí obsahovať náležitosti určené všeobecnou právnou

úpravou správneho konania i náležitosti ustanovené osobitnými právnymi predpismi. Odôvodnenie
zahŕňa a hodnotí všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia, podáva celkový
prehľad o priebehu konania, reakcia na pripomienky, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania. Medzi
výrokom a odôvodnením musí byť logická zhoda. Odôvodnenie musí byť presvedčivé. Právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá ústavnému i zákonného rámcu. Nevyžaduje sa síce, aby na každú

zistenú skutočnosť alebo každý argument účastníka konania, aj na také, ktoré sú pre rozhodnutie
bezvýznamné, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o skutočnosť alebo argument,
ktoré sú pre rozhodnutie rozhodujúce, odpoveď špecifická k danej skutočnosti či argumentu sa vyžaduje.33. Tiež je potrebné uviesť, že správny orgán svoje rozhodnutie dostatočne zdôvodnil s uvedením
konkrétnych skutočností, ktoré jeho rozhodnutie odôvodňujú. Všeobecné konštatovanie bez bližšej
špecifikácie nie je dostatočným pre akékoľvek rozhodnutie. Osoby dotknuté rozhodnutím správneho

orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Absenciu dôvodov
v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci rozhodol, je treba považovať za
prejav arbitrárnosti znamenajúci porušenie ústavou garantovaného základného práva. S uvedeným
právom je v rozpore úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, extrémny nesúlad

medzi právnymi závermi a skutkovými zisteniami, len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie a
vyhodnotenia jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené, alebo situácia, kedy
právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú. Absencia takéhoto
odôvodnenia má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Osobe dotknutej takýmto rozhodnutím
oprávnenej proti nemu podať opravný prostriedok, resp. žalobu, je tým odňatá možnosť skutkovo či
právne argumentovať proti záverom rozhodnutia. Treba pritom zdôrazniť, že súd nie je povinný a v

podstate ani oprávnený nahrádzať činnosť správnych orgánov, pričom vecne preskúmať zákonnosť
správneho rozhodnutia je možné len za predpokladu jeho náležitého odôvodnenia, keď správny orgán
náležitým spôsobom vyhodnotí námietky účastníka správneho konania. Pri akomkoľvek rozhodnutí
možno polemizovať o jeho odbornej úrovni, či správny orgán mohol svoje argumenty vysvetliť
podrobnejšie, alebo sa precíznejšie vysporiadať s tvrdeniami účastníka konania, ktoré možno považovať

za právne významné. Súd však hodnotí preskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu len v miere
jeho minimálnej argumentačnej kvality a interpretačnej schopnosti, na základe akých logických úsudkov
a zvážení všetkých dôkazov správny orgán vydal meritórne rozhodnutie. Skutočnosti, ku ktorým správny
orgán dospel na základe voľnej úvahy, treba v rozhodnutí dostatočne odôvodniť, aby bolo zrejmé, čo
bolo podkladom rozhodnutia a ako sa vyhodnotili vykonané dôkazy.

34. V prvom rade správny súd nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že sa žalovaný nevysporiadal s jeho
námietkami v odvolaní a porušil ust. § 74 ods. 2 a § 63 ods. 5 Daňového poriadku... Táto námietka
súvisela s tou časťou, kedy žalobca spochybnil operatívne zistenia Kriminálneho úradu finančnej správy
ohľadne zdaniteľného plnenia od dodávateľa C. C., R..K..S.. A.: XX XXX XXX, ktorý sa mal nachádzať
v podvodnom reťazci so spoločnosťou E., R..K..S.., ktorá nepriznala a neodviedla daňovú povinnosť.

Žalobca považoval rozhodnutie o uložení opatrenia, v ktorom absentuje akýkoľvek dôkaz, alebo úvaha o
tom, že daňový subjekt porušil právne predpisy za arbitrárne a nepreskúmateľné. Správny súd uvádza,
že zo stany žalobcu nebolo na mieste argumentovať a odvolávať sa na rovnakú mieru dokazovania
- teda v rozsahu, ako sa vykonáva pri uplatnení nadmerného odpočtu a aplikácii ust. § 49 až § 51
zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Príslušné ustanovenie § 50 ods. 1 Daňového

poriadku stanovuje ako predpoklad vydania predbežného opatrenia dôvodnú obavu, že nesplatná daň
alebo nevyrubená daň nebude v dobej jej splatnosť uhradená alebo bude nevymožiteľná alebo že v
tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so značnými ťažkosťami. Z uvedeného vyplýva aj miera
nevyhnutnosti dokazovania skutočností, ktoré sú relevantné pre vydanie procesného rozhodnutia podľa
Daňového poriadku, t. j. miera dokazovania a zistení z neho vyplývajúcich má osvedčiť dôvodnú

obavu orgánu verejnej správy. Vychádza sa pritom z istej miery pravdepodobnosti osvedčovaných
skutočností s tým, že na náležitosť zistenia skutkového stavu sa kladú omnoho menšie nároky, ako pri
meritórnomprejednávanídaňovejveci.Vždyjemožnépolemizovaťsdôvodmiuvedenýmivnapadnutom
rozhodnuté, ale podstatná je tá skutočnosť, či sú/nie sú závery prezentované v napadnutom rozhodnutí
arbitrárne.

35. Správny súd po preskúmaní žalobných námietok musel konštatovať, že tieto neboli dôvodné, aby
súd mohol konštatovať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, resp. konania, ktoré predchádzalo jeho
vydaniu. Nebolo možné ani vyvodiť záver, že úvahy žalovaného vykazujú znaky arbitrárnosti a sú v
rozpore s obsahom administratívneho spisu. Žalovaný svoju správnu úvahu a závery podložil analýzou
informácií, ktoré vychádzali z účtovných a daňových dokladov daňového subjektu. Závery orgánov

verejnej správy vychádzali z daňových kontrol a zo skutočnosti, že žalobca si za zdaňovacie obdobie
máj a jún 2017 odpočítal daň z faktúr od dodávateľa C. C., R..K..S.., ktorý vykazoval vysoké nedoplatky.
Dôvodne spochybnený bol aj ďalší dodávateľ v reťazci - spoločnosť E., R..K..A., ktorý bol vymazaný z
obchodného registra dňa 18.03.2017. Stačí pritom, že išlo o podozrenie z podvodného konania. Orgány
verejnej správny uvedenú obchodnú situáciu náležite zdôvodnili. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí

riadne vysporiadal s interpretáciou príslušných ustanovení Daňového poriadku, existenciou dôvodnej
obavy, rovnako svoje úvahy oprel aj o logický okruh indícií nižšej intenzity, ktoré svedčili v danom
prípade o nedobrej ekonomickej situácii žalobcu a táto vyvolala obavu o schopnosti daňového subjektu
daň v dobe jej vymáhania uhradiť. V neposlednom rade sa orgány verejnej správy zaoberali finančno-ekonomickým stavom s poukazom na vysokú mieru zadlženia, poklesu hotovosti v absolútnych číslach
a stavom súvahového účtu s nárastom záväzkov, atď. Žalobca poukazoval porušenie stanovenej lehoty
a absenciu kompetencie na odpečatenie a analyzovanie dokladov zaistených v zmysle ustanovenia § 22

zákona č. 652/2004 Z. z. Z obsahu žaloby a námietky, ktorá sa vzťahovala k porušeniu cit. ustanovenia
správny súd nevedel identifikovať, ako malo dôjsť k porušeniu zákona zo strany Kriminálneho úradu
finančnej správy, ktorý bol v zmysle daného ustanovenia oprávnený zaistiť účtovné a daňové doklady
žalobcu. Žalobca v danej časti neuvádzal žiadne konkrétne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť
záver o nezákonnom postupe orgánov verejnej správy. Iné skutočnosti a zistenia pre správny súd

nevyplývali ani zo žalobcovho odvolania voči prvostupňovému rozhodnutiu zo dňa 12.04.2019, ktoré sa
nachádza v administratívnom spise. Počas konania pred Kriminálnym úradom finančnej správy žalobca
nenamietal žiadne relevantné skutočnosti a podľa úradného záznamu č. XXXXXX/XXXX zaistené veci
prevzal v neporušenom stave.
36. Súd nezistil žiadne porušenia zákona zo strany orgánov verejnej správy, daňové orgány vykonali
dokazovanie v zodpovedajúcom rozsahu a náležite zistili skutkový stav veci. Napadnuté rozhodnutia

obsahujú všetky zákonom naň kladené náležitosti a sú riadne odôvodnené. Žalovaný sa v rozhodnutí
vyrovnal so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v odvolaní žalobcu, rozobral predložené
dôkazyajskutkovýstav,ktorýsprávneprávnevyhodnotil.Spoukazomnavyššieuvedenédôvodydospel
súdkzáveru,ženapadnutérozhodnutiežalovaného,akoajrozhodnutiesprávcudane,jevecnesprávne,
a preto žalobu ako nedôvodnú v súlade s § 190 SSP zamietol.“

36. Obdobné právne závery prijal správny súd v rozsudku č. k. BA-1S/220/2019 zo dňa 06.11.2024,
v ktorom vyslovil:
„24. Žalobca v rámci podanej žaloby namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, túto
žalobnú argumentáciu však správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Tvrdenú nepreskúmateľnosť

žalobca namietal vo všeobecnej rovine, pričom nekonkretizoval v čom konkrétne by mali nedostatky v
rozhodovaní žalovaného zakladajúce uvádzanú vadu spočívať. Na rozdiel od názoru prezentovaného
žalobcom, správny súd po preskúmaní administratívneho spisu (vrátane obsahového znenia písomne
vypracovaného prvostupňového aj napadnutého rozhodnutia) dospel k záveru, že žalovaný sa v
rámci odvolacieho konania dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými podstatnými odvolacími

námietkami žalobcu smerujúcimi voči postupu a rozhodnutiu KÚFS. Tvrdenia žalobcu o žalovaným
vykonanom vyhodnocovaní odvolacích námietok vznesených v administratívnom konaní len „okrajovo“
či o úplnom odignorovaní niektorých námietok zostali v rovine všeobecných žalobných tvrdení, kedy nie
je zrejmé, ktorých konkrétnych odvolacích námietok sa malo popísané (ne)vyhodnocovanie zo strany
žalovaného týkať. Napadnuté rozhodnutie žalovaného ako výsledok administratívneho odvolacieho

konania zodpovedá na všetky podstatné odvolacie námietky vznesené žalobcom v administratívnom
konaní, pričom samotné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky náležitosti uvedené v § 63
ods. 5 v spojení s § 74 ods. 2 daňového poriadku.
25. Správny súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj žalobnú argumentáciu žalobcu v časti týkajúcej
sa ním vnímanej arbitrárnosti napadnutého a jemu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia.

Podľa žalobcu v rámci odôvodnenia dotknutých rozhodnutí správnych orgánov absentovali úvahy
vychádzajúce zo skutkového zisťovania ohľadne porušenia právnych predpisov majúcich za následok
nielen aplikáciu procesného inštitútu predbežného opatrenia, ale aj úvahy, ktoré by mali následne v
daňovej kontrole a vyrubovacom konaní viesť k vydaniu rozhodnutia o dovyrubení dane z dôvodu
nesplnenia podmienok podľa § 49 až § 51 zákona o DPH, pričom sa nestotožnil so závermi správnych

orgánov o nevykonávaní dokazovania. Z predloženého administratívneho spisu ako aj z odôvodnenia
prvostupňového (a následne aj napadnutého) rozhodnutia je podľa názoru správneho súdu dostatočne
zrejmé, z akých konkrétnych skutkových zistení KÚFS pri rozhodovaní o predbežnom opatrení
vychádzal, keď v rámci osvedčovania vyhodnocoval jednak okolnosti zakladajúce dôvodné pochybnosti
o zákonnosti uplatneného nároku žalobcu na odpočet DPH (stručný opis okolností zisťovaných a

vyhodnocovaných správnymi orgánmi obsiahnutý v odseku 2. odôvodnenia tohto súdneho rozhodnutia),
ako aj okolností týkajúcich sa finančno-ekonomickej situácie daňového subjektu (stručný opis okolností
zisťovanýchavyhodnocovanýchsprávnymiorgánmiobsiahnutývodseku3.odôvodneniatohtosúdneho
rozhodnutia) s následnou odôvodnenou obavou o úhradu resp. vymožiteľnosť pre prípad vymáhania
daňovej povinnosti, ktorý stav by mohol potenciálne nastať (stručný opis okolností zisťovaných a

vyhodnocovaných správnymi orgánmi obsiahnutý v odseku 3. odôvodnenia tohto súdneho rozhodnutia).
26. K žalobcom namietanej vade arbitrárnosti prvostupňového ako aj napadnutého rozhodnutia
spôsobenej postupom správnych orgánov, ktoré v rámci rozhodovania o predbežnom opatrení
„nevykonali plnohodnotné dokazovanie“, správny súd uvádza, že ust. § 50 ods. 1 daňového poriadkustanovuje ako predpoklad vydania predbežného opatrenia dôvodnú obavu, že nesplatná daň alebo
nevyrubená daň nebude v dobe jej splatnosti uhradená alebo bude nevymožiteľná alebo že v tejto dobe
bude vymáhanie dane spojené so značnými ťažkosťami. Z uvedeného vyplýva aj miera nevyhnutnosti

zisťovania a hodnotenia skutočností relevantných pre vydanie procesného rozhodnutia podľa daňového
poriadku. Pri rozhodovaní o predbežnom opatrení správne orgány vychádzajú z miery pravdepodobnosti
osvedčovaných skutočností s tým, že na zisťovanie relevantných skutočností sa kladú de facto
menšie nároky ako pri meritórnom prejednávaní daňovej veci v rámci daňovej kontroly či následného
vyrubovacieho konania, kedy sa vykonáva „plnohodnotné“ dokazovanie. Práve uvádzaná osobitosť

osvedčovania ako postupu kvalitatívne rozdielneho od dokazovania podľa § 24 daňového poriadku
predstavuje pre naplnenie účelu tohto procesného inštitútu efektívnu možnosť jeho uplatnenia. Je
zrejmé, že následkom vydania predbežného opatrenia vychádzajúceho „len“ zo stavu osvedčeného
môže byť zvýšená miera polemiky o dôvodoch uvedených vo vydanom rozhodnutí, správny súd však
v danom prípade existenciu žalobcom namietanej vady arbitrárnosti prvostupňového a napadnutého
rozhodnutia, vzťahujúcej sa práve na postup správnych orgánov pri zisťovaní a vyhodnocovaní

skutkových okolností, nemal preukázanú.
27. Čo sa týka samotných skutkových zistení, ich komplexného posúdenia a naviazania na právnu
úvahu KÚFS a žalovaného, aj podľa názoru správneho súdu v čase vydania dotknutých rozhodnutí
boli splnené zákonom stanovené podmienky pre možnosť (a aj vhodnosť) aplikovania procesného
inštitútu predbežného opatrenia podľa § 50 ods. 1 písm. a) daňového poriadku. Daňové orgány náležite

zdôvodnili svoje úvahy o tom, prečo spochybnili deklarované obchodné transakcie a uvádzali pri
jednotlivých spoločnostiach konkrétne a relevantné skutočnosti, ktoré v danom štádiu daňového konania
dôvodne spochybňovali právo žalobcu na odpočet DPH. Správne orgány konajúce v oboch stupňoch
administratívneho konania sa riadne vysporiadali s interpretáciou príslušných ustanovení daňového
poriadku, so zistenou existenciou dôvodnej obavy a svoje úvahy opreli o logický okruh indícií nižšej

intenzity, ktoré svedčili v danom prípade o nedobrej ekonomickej situácií žalobcu, ktorá vyvolala obavu o
schopnosti daňového subjektu prípadne uloženú daňovú povinnosť v budúcnosti splniť. V neposlednom
rade sa daňové orgány zaoberali finančno-ekonomickým stavom žalobcu, kedy primárne poukázali
na rizikové ukazovatele vyplývajúce z vykonanej analýzy, ale aj na hypotetické následky zisteného
stavu, ktorý vo všetkých logických súvislostiach mohol u žalobcu do budúcna nastať a javil sa ako

pravdepodobný (stručný opis okolností zisťovaných a vyhodnocovaných správnymi orgánmi obsiahnutý
v odseku 2. až 4. odôvodnenia tohto súdneho rozhodnutia).
28. Za argumentáciu samostatne nespôsobilú privodiť záver správneho súdu o nezákonnosti
prvostupňového rozhodnutia KÚFS a následne aj napadnutého rozhodnutia žalovaného je potrebné
v danom prípade považovať tvrdenia žalobcu týkajúce sa nezohľadnenia všetkých zložiek majetku

spoločnosti pri vykonaní finančno-ekonomickej analýzy či žalobcom vznesené, avšak žiadnym
spôsobom nepreukázané tvrdenie o neexistencii daňového nedoplatku vo výške 25.390,22 eur v
rozhodnom čase. Pre účely právnej úvahy daňových orgánov boli podľa názoru správneho súdu
dostatočnýmiindíciamiosituáciižalobcuukazovatelevysokejzadlženostivrozsahu91,6%financovania
aktív pomocou cudzích zdrojov, zistenie o vysokom úverovom zadlžení žalobcu v rozsahu 75,7%, (výška

všetkých úverov a výpomocí v pomere ku vlastnému imaniu), pokles hotovosti v absolútnych číslach v
zápornej hodnote 863.330 či existencia záložného práva evidovaného v Notárskom centrálnom registri
záložných práv na majetok úverového dlžníka (žalobcu) vo výške 2.400.000 eur (stručný opis okolností
zisťovanýchavyhodnocovanýchsprávnymiorgánmiobsiahnutývodseku3.odôvodneniatohtosúdneho
rozhodnutia).

29. Napokon správny súd za dôvodnú nepovažoval ani námietku žalobcu o porušení § 22 zákona č.
652/2004 Z. z. zo strany KÚFS. Z obsahu žaloby správny súd nevedel identifikovať, ako konkrétne
malo dôjsť k nezákonnému konaniu zo strany KÚFS, ktorý bol v zmysle daného ustanovenia oprávnený
zaistiť účtovné a daňové doklady žalobcu. Iné skutočnosti a zistenia pre správny súd nevyplývali
ani zo žalobcovho odvolania voči prvostupňovému rozhodnutiu, ktoré tvorí súčasť predloženého

administratívneho spisu. Len na doplnenie správny súd uvádza, že žalobca v tejto súvislosti
počas konania pred KÚFS nenamietal žiadne relevantné skutočnosti a podľa úradného záznamu č.
210539/2019 zaistené veci prevzal v neporušenom stave. Zároveň boli všetky úkony vykonávané
prvostupňovým orgánom podľa § 22 zákona č. 652/2004 Z. z. v priebehu konania riadnym spôsobom
zaevidované a v tejto súvislosti neboli zistené žiadne nedostatky.

30. Vzhľadom na uvedené správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného
v spojení s prvostupňovým rozhodnutím KÚFS boli vydané v súlade so zákonom, vychádzajú z
dostatočne zisteného (osvedčeného) skutkového stavu, sú riadne odôvodnené a v súlade s obsahom
administratívneho spisu, pričom nevykazujú rozpor s relevantnými zákonnými ustanoveniami (najmädaňového poriadku). Správny súd po vykonaní prieskumu zákonnosti nezistil žalobcom namietané
dôvody pre zrušenie preskúmavaných rozhodnutí, následkom čoho správnu žalobu ako nedôvodnú
podľa § 190 SSP zamietol.“

37. Vzhľadom na uvedené správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie v spojení
s prvostupňovým rozhodnutím je zrozumiteľné, presvedčivé a dostatočne odôvodnené, a nemožno
prisvedčiť žiadnej zo žalobcom vznesených žalobných námietok v zmysle § 191 ods. 1 písm. d) SSP.
Správny súd preto žalobu ako nedôvodnú postupom podľa § 190 SSP zamietol.

38. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal právo
na náhradu trov konania, pretože nezistil dôvod, pre ktorý by bolo možné od žalobcu takúto náhradu
spravodlivo požadovať.

39. Toto rozhodnutie prijal správny súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať oprávnený subjekt (§ 442
SSP), a to v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Zmeškanie lehoty nemožno
odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na
preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti.

Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440 SSP, ak sa opiera

o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, alebo ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu.
Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred
správnym súdom.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ
aleboopomenutýsťažovateľ,jehozamestnanecalebočlen,ktorýzanehonakasačnomsúdekonáalebo
ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe

podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.