Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 11, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3Tos/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122010832
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Hargaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:8122010832.3

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Hargaša a sudcov JUDr.
Tomáša Brinčíka a Mgr. Jána Odnogu v trestnej veci navrhovateľa A. A., nar. XX.XX.XXXX v B., bytom
XXXX A. C., A., D. C., E. XXX, F., na vyslovenie účasti na súdnej rehabilitácie navrhovateľa vo vzťahu
k zbaveniu osobnej slobody v dobe od 13.9.1960 do 13.3.1964, na neverejnom zasadnutí dňa 11.
februára 2025, prejednal sťažnosť navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Prešov zo dňa 19.

septembra 2024, sp. zn. 4Nt/5/2022 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sa sťažnosť navrhovateľa zamieta, pretože nie je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 19. septembra 2024, sp. zn. 4Nt/5/2022, bolo rozhodnuté
tak, že podľa § 33 ods. 1 zákona číslo 119/1990 Zb. v platnom znení sa zamieta návrh navrhovateľa
na vyslovenie, že navrhovateľ je účastný súdnej rehabilitácie vo vzťahu k jeho odsúdeniu rozsudkom

bývalého Vojenského obvodového súdu Košice zo dňa 13.9.1960, sp. zn. 1T 15/60 a s tým súvisiaceho
obmedzenia osobnej slobody od 13.9.1960 do 13.3.1964.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť obhajca navrhovateľa do zápisnice o verejnom zasadnutí ihneď
po vyhlásení uznesenia. Následne obhajca sťažnosť písomne odôvodnil. V dôvodoch podanej sťažnosti
obhajca poukázal na to, že okresný súd zamietol návrh podľa § 33 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb.

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 119/1990 Zb.“, ak nie je uvedené inak). V napadnutom
uznesení okresný súd odkázal na lehoty v § 33 ods. 1 a § 6 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb., ktoré sa však
podľanázorunavrhovateľanevzťahujúnakonaniepodľa§33ods.2zákonač.119/1990Zb.Navrhovateľ
vytýkal okresnému súdu, že odignoroval 42 rozhodnutí krajských súdov, ktorými bolo v nedávnej dobe
vyhovené návrhom podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. Tým súd úplne opomenul, že občania
v rovnakom postavení majú právo na rovnaké zaobchádzanie. Inak dochádza k porušeniu práva na

rovnosť podľa čl. 1 Listiny základných práv a slobôd. Pokiaľ okresný súd vytýka navrhovateľovi, že
nevyužil možnosť prieskumného konania podľa § 4 zákona č. 119/1990 Zb., navrhovateľ poukazuje na
to, že roky žije v F. a o nejakom prieskumnom konaní podľa zákona č. 119/1990 Zb. nemal ani potuchy.
Riešiť otázku prieskumného konania je v tejto chvíli bezpredmetné, pretože odsudzujúci rozsudok z roku
1960 bol zrušený v konaní o povolení obnovy. Aktuálne je situácia taká, že navrhovateľ bol v období
vymedzenom v § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. väznený bez dôvodu, a napriek tomu je mu

odopieraná účasť na súdnej rehabilitácii. Preto navrhovateľ navrhol, aby sťažnostný súd vyhovel jeho
sťažnosti tak, ako bolo rozhodnuté v uznesení zo dňa 8.10.2024, sp. zn. 2Tos/130/2024 v obdobnej veci.

K podanej sťažnosti sa písomne vyjadril prokurátor. Vo vyjadrení poukázal na obsah výrokovej časti
napadnutého uznesenia s tým, že okresný súd rozhodol podľa § 4 a 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb.
a navrhovateľa označil ako „odsúdeného“. Ďalej uviedol, že sa s napadnutým uznesením stotožňuje,

zktoréhodôvodusťažnosť„odsúdeného“považujezanedôvodnú.Pretonavrholsťažnosť„odsúdeného“
zamietnuť ako nedôvodnú podľa „§ 319“ Trestného poriadku.K vyjadreniu prokurátora sa vyjadril navrhovateľ prostredníctvom svojho obhajcu. Prokurátorovi vytkol
nepresnosti v jeho vyjadrení, spočívajúce v tom, že okresný súd vo výroku napadnutého uznesenia

nerozhodol podľa § 4 a § 33 ods. 2, ale podľa § 33 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. Preto prokurátor
úplne mylne popisuje nielen navrhovateľov návrh, ale aj rozhodnutie súdu. Navrhovateľ namietal,
že prokurátor vôbec nevysvetlil, z akého dôvodu pokladá sťažnosť navrhovateľa za nedôvodnú
bez akejkoľvek argumentácie. Navrhovateľ namietol svoje označenie vo vyjadrení prokurátora ako
„odsúdený“, keďže k takému označeniu navrhovateľa neexistuje žiadny zákonný podklad. K uvedenému

vyjadreniu navrhovateľ pripojil kópie rozhodnutí troch rozhodnutí, a to:
- uznesenia Krajského súdu v Brne zo dňa 7.5.2019, sp. zn. 8To 149/2019,
- uznesenia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 8.10.2024, sp. zn. 2Tos/130/2024,
- uznesenia Krajského súdu v Hradci Králové zo dňa 10.10.2024, sp. zn. 4 Nt 851/2024.

Krajský súd v Trenčíne, ako nadriadený súd, na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 písm. a),

b) Tr.por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie predchádzajúce tomuto
výroku. Na základe svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že sťažnosť navrhovateľa nie je
dôvodná.

Na základe preskúmania postupu konania predchádzajúceho vydaniu napadnutého uznesenia krajský

súd nezistil existenciu chýb procesného charakteru, ktoré by samé osebe boli dôvodom na zrušenie
napadnutého uznesenia. Krajský súd v konečnom dôsledku konštatuje, že v dôvodoch sťažnosti nie je
ani namietaná existencia takýchto procesných chýb.

Pokiaľ ide o správnosť a zákonnosť napadnutého uznesenia, v prejednávanej veci sa navrhovateľ

podaným návrhom domáhal, aby súd v trestnom konaní rozhodol, že navrhovateľ je podľa § 33 ods.
2 zákona č. 119/1990 Zb. v platnom znení účastný rehabilitácie vo vzťahu k obmedzeniu jeho osobnej
slobody v dobe od 13.9.1960 do 13.3.1964.

V súvislosti s prejednávanou vecou krajský súd nad rámec správnych úvah okresného súdu považuje

za potrebné poukázať na nasledovné:

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 119/1990
Zb., ak nie je uvedené inak) účelom zákona je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré
v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody

zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách
zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených
v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v
používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané
hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné

zákony vedome alebo hrubo porušovali. V súvislosti s aplikáciou príslušných ustanovení zákona č.
119/1990 Zb. krajský súd považuje za nutné zdôrazniť účel tohto zákona, vymedzený v ustanovení §
1 ods. 1. Týmto ustanovením zákonodarca rámcovo stanovil postup, akým sa má dosiahnuť súdna
náprava nezákonností zo strany štátu voči dotknutým osobám. Z uvedeného ustanovenia vyplýva,
že podmienkou odškodnenia dotknutých osôb je (1.) zrušenie odsudzujúcich rozhodnutí, (2.) nové

preskúmanie prípadov osôb protiprávne odsúdených v trestnom konaní, v rámci ktorého (3.) sa
odstránia neprimerané tvrdosti represie. Až na základe výsledkov nového preskúmania vecí a nového
rozhodnutia v trestnom konaní môže potom nastúpiť (4.) zabezpečenie spoločenskej rehabilitácie
a hmotné odškodnenie neprávom odsúdených osôb. Táto zákonom stanovená postupnosť krokov,
podrobne upravených v ustanoveniach § 2 až § 28 zákona č. 119/1990 Zb., podľa názoru krajského

súdu vyjadruje jednoznačnú a s ústavou, ako aj s medzinárodnými zmluvami súladnú vôľu zákonodarcu,
ako sa má realizovať súdna rehabilitácia dotknutých osôb podľa zákona č. 119/1990 Zb.

Základnáúpravazákonač.119/1990Zb.(viďdruhýažsiedmyoddiel)satýkavýlučneprípadov,vktorých
došlo k právoplatnému odsúdeniu dotknutých osôb. S poukazom na ustanovenie § 24 ods. 1 zákona č.

119/1990 Zb. sa až nové právoplatné konečné rozhodnutie v trestnej veci stáva podkladom k uplatneniu
nárokov na odškodnenie postupom podľa zákona č. 58/1969 Zb. S poukazom na uvedené a na čl. 2 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky je nutné rozlišovať, o akých otázkach v súvislosti s aplikáciou zákona č.119/1990 Zb. má právomoc rozhodovať súd v trestnom konaní, súd v civilnom procese a aké konkrétne
rozhodnutia umožňuje vydať súdom uvedený zákon.

S poukazom na uvedené krajský súd považuje za potrebné konštatovať, že ustanovenia § 33 ods. 1,
2 zákona č. 119/1990 Zb. predstavujú benefit zo strany zákonodarcu nad rámec účelu tohto zákona,
uvedeného v § 1 ods. 1. Podľa názoru krajského súdu zákonodarca ustanoveniami § 33 ods. 1, 2 zákona
č. 119/1990 Zb. znovu otvoril možnosť obetiam trestného stíhania, ktoré bolo zastavené (§ 33 ods. 1)
a obetiam svojvôle vtedajších štátnych orgánov mimo rámec trestného stíhania (§ 33 ods. 2) nanovo

sa domáhať satisfakcie za vzniknutú ujmu, ktoré právo na satisfakciu týmto obetiam patrilo a mohli
ho aj využiť podľa platného právneho poriadku, účinného v čase vzniku ujmy týmto obetiam. V tejto
súvislostikrajskýsúdpovažujezapotrebnédodať,žekaždáprávnaúpravanáhradyškodyzanezákonné
obmedzenie osobnej slobody a nezákonné zbavenie majetku v dobe vymedzenej zákonom č. 119/1990
Zb. obsahovala priznanie nároku na náhradu škody, ak bolo trestné stíhanie zastavené alebo obvinený
bol oslobodený spod obžaloby. To isté platí a pre zbavenie osobnej slobody alebo majetku mimo rámca

vedenia trestného stíhania, čo konštatuje aj samotné znenie ustanovenia § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990
Zb. formuláciou zákonnej podmienky na jeho použitie „... pokiaľ nedošlo k plnému odškodneniu podľa
prv platných predpisov“.

Keďže zákon č. 119/1990 Zb. je zákonom súladným s ústavou (viď vyvrátiteľná zákonná fikcia

súladu zákona s ústavou, pokiaľ ústavný súd nevysloví neústavnosť), je podľa názoru krajského súdu
základnou povinnosťou súdu v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupovať striktne
podľa ustanovení uvedeného zákona. Ak zistené skutkové okolnosti prípadu sú subsumovateľné pod
konkrétne ustanovenie uvedeného zákona, je neprípustné aplikovať iné normatívne ustanovenie alebo
používať analógiu.

Z vykonaného dokazovania okresný súd správne ustálil, že trestná vec navrhovateľa, vedená na
bývalom Vojenskom obvodovom súde Košice pod sp. zn. 1 T 15/60, sa týkala trestného stíhania
navrhovateľa pre trestný čin nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 265 ods. 1 zákona č.
86/1950 Zb. V uvedenom trestnom stíhaní bol navrhovateľ právoplatne odsúdený rozsudkom bývalého

Vojenského obvodového súdu Košice zo dňa 13.9.1960, sp. zn. 1T 15/60, v spojení s uznesením
bývalého Vyššieho vojenského súdu Trenčín zo dňa 4.10.1960, sp. zn. To 103/60. Správne sú aj
skutkové zistenia okresného súdu, podľa ktorých navrhovateľ bol v rámci uvedeného trestného stíhania
obmedzený na osobnej slobode väzbou a výkonom trestu odňatia slobody od 13.9.1960 do 13.3.1964.
V súlade s vykonaným dokazovaním je tiež zistenie, podľa ktorého uznesením Okresného súdu Prešov

zo dňa 10.3.2020, sp. zn. 15Nt/13/2019, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
15.6.2020, sp. zn. 23Tos/59/2020, bolo právoplatne rozhodnuté o povolení obnovy konania podľa
ustanovení Trestného poriadku vo veci vedenej na bývalom Vojenskom obvodovom súde Košice pod
sp. zn. 1T 15/60 za súčasného zrušenia odsudzujúcich rozhodnutí. Uznesením Okresného súdu Prešov
zo dňa 16.3.2022, sp. zn. 33Tv/1/2020, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 6.4.2022, bolo rozhodnuté

o zastavení trestného stíhania navrhovateľa pre skutok spáchaný 20.7.1960 a obžalobou právne
posúdený ako trestný nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 265 ods. 1 zákona č. 86/1950 Zb.
pre neprípustnosť trestného stíhania podľa § 9 ods. 1 písm. e) Tr. por.

Z hľadiska aplikácie zákona č. 119/1990 Zb. na prejednávaný prípad je nepochybné, že nadobudnutie

účinnosti uvedeného zákona dňa 1.7.1990 poskytlo navrhovateľovi účinný právny prostriedok
k dosiahnutiu účelu zákona podľa § 1 zákona č. 119/1990 Zb. vo vzťahu k jeho právoplatnému
odsúdeniu rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu Košice zo dňa 13.9.1960, sp. zn. 1T
15/60, v spojení s uznesením bývalého Vyššieho vojenského súdu Trenčín zo dňa 4.10.1960, sp.
zn. To 103/60. Týmto účinným právnym prostriedkom bola možnosť podania návrhu na vykonanie

prieskumného konania v trestnom konaní podľa § 4 a nasledujúcich zákona č. 119/1990 Zb., keďže
v danom prípade išlo o trestný čin, uvedený v § 4 ods. 1 písm. c) uvedeného zákona. Zákonodarca
na podanie návrhu na vykonanie prieskumného konania v ustanovení § 6 uvedeného zákona ustanovil
prekluzívnu lehotu dvoch rokov od účinnosti zákona (od 1.7.1990) s možnosťou navrátenia zmeškania
uvedenej prekluzívnej lehoty z dôležitých dôvodov najneskôr do troch rokov od účinnosti zákona (§ 6

ods.1,2).Navrhovateľvtomtokonanínielenženeosvedčil,aleaninetvrdil,ževprekluzívnejlehotepodľa
§ 6 zákona č. 119/1990 Zb. by bol podaný návrh na prieskumné konanie vo veci vedenej pred bývalým
Vojenským obvodovým súdom Košice pod sp. zn. 1T 15/60. Keďže neznalosť zákona neospravedlňuje,sťažnostnú argumentáciou navrhovateľa, že žil v F. a nevedel o svojich právach, vyplývajúcich mu zo
zákona č. 119/1990 Zb., nie je možné v prejednávanej veci považovať za rozhodnú.

Z obsahu vykonaného dokazovania tiež vyplýva, že v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 119/1990
Zb. neboli splnené zákonné podmienky na konanie z úradnej povinnosti podľa druhého oddielu
uvedeného zákona (Zrušenie rozhodnutí zo zákona), keďže trestný čin nenastúpenia služby v brannej
moci podľa § 265 ods. 1 zákona č. 86/1950 Zb. sa nenachádza medzi deliktmi taxatívne vymenovanými
v ustanovení § 2 zákona č. 119/1990 Zb. Z uvedeného teda vyplýva, že z hľadiska zákonom č. 119/1990

Zb. vymedzenej právomoci súdov v trestnom konaní v čase nadobudnutia účinnosti tohto zákona
v trestnej veci proti navrhovateľovi, vedenej na bývalom Vojenskom obvodovom súde Košice pod sp. zn.
1T 15/60, existovalo právoplatné odsudzujúce rozhodnutie, voči ktorému mohol byť v trestnom konaní
naplnený účel podľa § 1 zákona č. 119/1990 Zb., teda zrušenie odsudzujúceho súdneho rozhodnutia
proti navrhovateľovi a odstránenie prípadných neprimeraných tvrdostí právoplatného odsudzujúceho
rozhodnutia. Z obsahu vykonaného dokazovania vyplýva, že márnym uplynutím prekluzívnej lehoty

podľa § 6 zákona č. 119/1990 Zb. na podanie návrhu na vykonanie prieskumného konania zanikla
právna možnosť dosiahnuť účel uvedeného zákona vo vzťahu k trestnému stíhaniu navrhovateľa vo veci
vedenej pred bývalým Vojenským obvodovým súdom Košice pod sp. zn. 1T 15/60.

V súvislosti s právomocou súdu konať a rozhodovať v trestnom konaní podľa ustanovení zákona č.

119/1990 Zb. v prípade existencie trestného stíhania, ale neexistencie právoplatného odsudzujúceho
rozhodnutia,krajskýsúdpoukazujenato,ževtakýchtoprípadochbolasúdomvtrestnomkonanízverená
právomoc konať a rozhodnúť iba podľa ustanovenia § 33 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. Uvedené
ustanovenie poskytlo možnosť oprávneným osobám právo požiadať, aby sa pokračovalo v trestnom
stíhaní, ak bolo trestné stíhanie zastavené alebo prerušené. Zákonodarca uvedeným ustanovením dal

možnosťpoškodenýmosobámvprípadezastavenéhoaleboprerušenéhotrestnéhostíhaniak 1.7.1990,
teda k momentu nadobudnutia účinnosti uvedeného zákona, dosiahnuť získanie oslobodzujúceho
rozsudku, ako podkladu pre odškodnenie podľa § 23 ods. 3 uvedeného zákona. Tento právny záver
vyplýva aj z obsahu prechodných ustanovení § 30 zákona č. 119/1990 Zb., upravujúcich postup
v prebiehajúcich konaniach o mimoriadnych opravných prostriedkoch k momentu účinnosti uvedeného

zákona.Vustanovení§33ods.1uvedenéhozákonazákonodarcalimitovalmožnosťvyužitiatohtopráva
poškodených prekluzívnou lehotou do dvoch rokov od účinnosti tohto zákona.

Pokiaľ ide o ustanovenie § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., toto ustanovenie predpokladá situáciu,
keď došlo k nezákonnému zbaveniu osobnej slobody alebo majetku v súvislosti s trestnými činmi,

uvedenými v § 2 a § 4 uvedeného zákona, aj keď sa nezačalo trestné stíhanie. Z hľadiska právomoci
súdu v trestnom konaní v zmysle § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. konať a rozhodovať primerane
podľa ustanovení uvedeného zákona je nutné konštatovať, že ak nedošlo k začatiu trestného stíhania,
v rámci trestného konania podľa ustanovení uvedeného zákona nemôže prichádzať do úvahy obdobná
aplikácia ustanovení o zrušení právoplatných odsudzujúcich rozhodnutí zo zákona a ani aplikácia

ustanovení upravujúcich zrušenie právoplatných odsudzujúcich rozhodnutí v prieskumnom konaní.
Do úvahy prichádza jedine konanie a rozhodovanie o odškodnení podľa šiesteho oddielu zákona č.
119/1990 Zb., spadajúce do právomoci súdu v civilnom procese.

Z hľadiska právomoci súdu konať a rozhodovať podľa zákona č. 119/1990 Zb. krajský súd považuje za

potrebné zdôrazniť, že riešenie otázok odškodnenia v zmysle ustanovení šiesteho oddielu uvedeného
zákona je zverené súdom v rámci návrhového civilného procesu.

Hoci navrhovateľ sa podaným návrhom v tomto trestnom konaní výslovne domáhal aplikácie ustanovení
zákona č. 119/1990 Zb. na podklade § 33 ods. 2 tohto zákona, podľa právneho názoru krajského

súdu okresný súd v súlade s ustanovením § 62 ods. 1 Tr. por. správne ustálil, že zistené nepochybné
skutkové okolnosti súčasného stavu trestného stíhania navrhovateľa v tomto trestnom konaní oprávňujú
súd konať a rozhodovať v trestnom konaní jedine podľa 33 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb., keďže voči
menovanému sa viedlo trestné stíhanie pre trestný čin uvedený v § 4 zákona č. 119/1990 Zb. a toto
trestné stíhanie bolo právoplatne zastavené v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.

33Tv/1/2020. Je tomu tak preto, že aktuálny stav výsledku trestného stíhania navrhovateľa je podľa
čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky podkladom pre určenie, o čom a akým spôsobom môže súd
konať a rozhodovať v trestnom konaní alebo civilnom procese podľa ustanovení zákona č. 119/1990 Zb.
Ako bolo už vyššie uvedené, stav trestného stíhania (právoplatné zastavenie trestného stíhania) nedávapodklad ku konaniu a rozhodovaniu súdu v trestnom konaní podľa § 2 ods. 2 (zrušenie právoplatných
odsudzujúcich rozhodnutí zo zákona) a § 14 a nasl. (zrušenie právoplatných odsudzujúcich rozhodnutí
v prieskumnom konaní) zákona č. 119/1990 Zb. Uvedený aktuálny stav výsledku trestného stíhania

nedáva podklad ani k rozhodovaniu súdu v trestnom konaní podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990
Zb., keďže proti navrhovateľovi sa nepochybne viedlo trestné stíhanie. Z uvedených dôvodov v tomto
prípade okresnému súdu v trestnom konaní zákon č. 119/1990 Zb. zveroval právomoc posudzovať návrh
navrhovateľa iba z hľadiska naplnenia zákonných podmienok podľa § 33 ods. 1 tohto zákona. Preto sa
krajský súd nemohol stotožniť s názorom obhajoby, podľa ktorého okresný súd v tomto trestnom konaní

napadnutým uznesením nerozhodol o podanom návrhu navrhovateľa.

Vychádzajúczobsahuustanovenia§33ods.1zákonač.119/1990Zb.bolokresnýsúdvprejednávanom
prípade zákonom zmocnený na podnet navrhovateľa posudzovať v trestnom konaní len to, či sú v danom
prípade splnené zákonné podmienky na pokračovanie právoplatne zastaveného trestného stíhania
navrhovateľa. Okresný súd dospel k správnemu právnemu záveru, podľa ktorého návrh navrhovateľa,

podaný na okresný súd až dňa 23.5.2022, bol podaný po uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty dvoch
rokov od účinnosti zákona č. 119/1990 Zb.

V súvislosti s uvedeným právnym záverom o uplynutí prekluzívnej lehoty podľa § 33 ods. 1 zákona
č. 119/1990 Zb. si krajský súd uvedomuje, že vzhľadom na právoplatnosť rozhodnutia o zastavení

trestného stíhania navrhovateľa dňa 6.4.2022 v dôsledku právoplatného povolenia obnovy konania dňa
15.6.2020 nebolo objektívne možné dodržať prekluzívnu lehotu na podanie žiadosti, aby sa pokračovalo
v trestnom stíhaní. Túto situáciu si však nepochybne zavinil navrhovateľ, pretože v zákonných
prekluzívnych lehotách nevyužil zákonom poskytnutú možnosť domáhať sa ochrany svojich práv v
návrhovom trestnom (prieskumnom) konaní podľa § 4 a nasl. zákona č. 119/1990 Zb.

Krajský súd v súvislosti s prejednávaným prípadom poukazuje tiež na to, že platný právny poriadok,
účinný v čase právoplatného zastavenia trestného stíhania, poskytoval navrhovateľovi účinný právny
prostriedok na odškodnenie za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe alebo treste aj v prípade
zastavenia trestného stíhania. Spory o nároku na náhradu spôsobenej škody rozhodnutím o väzbe

alebo treste však nie je oprávnený riešiť súd v trestnom konaní, ale jedine súd v rámci civilného
procesu. Právnym prostriedkom na riešenie sporu medzi štátom a osobou, ktorá mala byť poškodená
činnosťou štátu, je žaloba v civilnom procese, ktorá musí byť podaná v zákonom stanovenej lehote.
Preto pre posúdenie predmetnej trestnej veci je nevýznamné, že navrhovateľ osvedčil existenciu sporu
medzi štátom a navrhovateľom ohľadne uplatneného nároku na náhradu škody voči štátu na podklade

právoplatného zastavenia trestného stíhania.

S poukazom na uvedené ostatnú argumentáciu navrhovateľa nielen v dôvodoch sťažnosti, ale aj v celom
tomto trestnom konaní, považoval krajský súd za nevýznamnú pre rozhodnutie v tomto trestnom konaní.
Krajský súd nad rámec vyššie uvedených úvah, rozhodných pre posúdenie prejednávaného prípadu,

považuje za potrebné dodať, že súhlasí s tým, že samotné ustanovenie § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990
Zb. výslovne neustanovuje žiadnu lehotu. V uvedenom ustanovení uložená povinnosť „obdobne použiť
ustanovenia“ uvedeného zákona však bez akýchkoľvek pochybností znamená povinnosť súdu, či
v trestnom konaní alebo civilnom procese, obdobne aplikovať zákonné ustanovenia aj o lehotách. Z
hľadiska lehôt podľa ustanovení zákona č. 119/1990 Zb. krajský súd konštatuje, že návrh navrhovateľa

na vykonanie trestného konania v prejednávanom prípade, podaný na Okresný súd Prešov až dňa
23.5.2022, bol podaný po uplynutí všetkých zákonom č. 119/1990 Zb. ustanovených lehôt, upravujúcich
povinnosť vykonať prieskumné trestné konanie na návrh oprávnenej osoby.

Pokiaľ ide o poukazy navrhovateľa na argumentáciu v iných súdnych rozhodnutiach súdov Českej

republiky a súdov Slovenskej republiky, v prvom rade krajský súd poukazuje na to, že rozhodnutia súdov
Českej republiky z hľadiska platného a účinného právneho poriadku Slovenskej republiky nie sú záväzné
na území Slovenskej republiky a nemôžu byť ani prameňom ustálenej súdnej praxe súdov Slovenskej
republiky. Vyplýva to z princípu suverenity Slovenskej republiky.

Pokiaľ ide o otázku viazanosti súdu rozhodnutiami súdov Slovenskej republiky o obdobnej otázke
v iných veciach, právny poriadok Slovenskej republiky takúto viazanosť nezakotvuje. To, čím je sudca
Slovenskej republiky viazaný, upravuje článok 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktoréhosudcoviasúprivýkonesvojejfunkcienezávislíaprirozhodovanísúviazaníústavou,ústavnýmzákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Pokiaľ obhajoba poukazovala na inú súdnu prax všeobecných súdov v obdobných prípadoch, krajský
súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v konkrétnych prípadoch, na ktoré obhajoba poukázala, sa súdy
vôbec nezaoberali vyššie uvedenými, podľa názoru tohto senátu pre posúdenie tejto veci rozhodnými
otázkami. Týmto rozhodnutím tento senát dáva zároveň aj odpoveď na to, prečo nemohol súhlasiť
argumentáciou v rozhodnutiach súdov, na ktorú obhajoba poukázala v dôvodoch podanej sťažnosti.

Tento senát krajského súdu v súvislosti s argumentáciou obhajoby v tomto konaní a jej snahou dosiahnuť
odstránenie krívd, ku ktorým podľa jej názoru malo dôjsť v minulosti nerešpektovaním základnej slobody
náboženského vyznania, vyjadruje nesúhlas s názorom obhajoby, podľa ktorého medzinárodné zmluvy,
týkajúce sa základných práv a slobôd, vylučujú právo štátu aj prostriedkami trestného práva nútiť
dotknutú osobu k výkonu vojenskej služby v rozpore s jej náboženským vyznaním. Členovia senátu

po oboznámení sa s obsahom podaní navrhovateľa a aj s obsahom rozhodnutí, na ktoré obhajoba
poukazovala, konštatujú, že uvedené podania a ani súdne rozhodnutia neobsahujú žiadny poukaz na
konkrétne ustanovenie medzinárodnej alebo vnútroštátnej právnej normy, účinnej v dobe od 5.5.1945
do 1.1.1990, ktoré by štátu v uvedenej dobe zakazovalo vyžadovať plnenie povinnosti vykonať službu
vojenského charakteru z dôvodu výhrady svedomia alebo náboženského presvedčenia. V tejto súvislosti

krajský súd pripomína, že Listina základných práv a slobôd bola do platného a účinného právneho
poriadku zavedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb. s účinnosťou až od 9.1.1991, bez spätnej
účinnosti.

Krajský súd poukazuje na to, že obhajoba ani v rámci tohto konania neoznačila konkrétnu medzinárodnú

zmluvu, ktorá by v dobe od 5.5.1945 do 1.1.1990 vylučovala právo štátu aj prostriedkami trestného
práva nútiť dotknutú osobu k výkonu vojenskej služby bez ohľadu na jej náboženské vyznanie. Pokiaľ by
obhajoba vychádza z čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor),
krajský súd pripomína, že táto medzinárodná zmluva začala byť pre štát záväzná až od 18.3.1992,
bez spätnej účinnosti. Preto v dobe od 5.5.1945 do 1.1.1990 na území Slovenskej republiky nemohlo

dochádzať k porušovaniu záväzkov štátu, vyplývajúcich z Dohovoru. Tento záver vyplýva aj z ustálenej
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (odmietanie sťažností na porušenie práv podľa Dohovoru
v dobe pred účinnosťou Dohovoru na území vysokej zmluvnej strany).

Odhliadnuc od platnosti a účinnosti Dohovoru na území Slovenskej republiky je nutné konštatovať,

že samotné znenie článku 9 Dohovoru nedáva každému absolútne právo odmietnuť výkon služby
vojenského charakteru z dôvodu výhrady svedomia alebo náboženského presvedčenia. Vyplýva to z čl.
4 ods. 2, 3 Dohovoru.

Podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával nútené alebo povinné práce.

Podľa čl. 4 ods. 3 písm. b) Dohovoru za „nútenú alebo povinnú prácu“ sa na účely tohto článku
nepovažuje služba vojenského charakteru alebo v prípade osôb, ktoré odmietajú vojenskú službu
z dôvodov svedomia v krajinách, kde sa takéto odmietanie vojenskej služby uznáva (!!!), iná služba
vyžadovaná namiesto povinnej služby (obdobne viď aj čl. 8 ods. 2, 3 písm. c/ ii/ Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach, čl. 9 ods. 1, 2 písm. b/ Listiny základných práv a slobôd).

K citovaným ustanoveniam krajský súd považuje za potrebné uviesť, že na základe jednoduchého
jazykového výkladu „a contrario“ čl. 4 ods. 2, 3 písm. b) Dohovoru je nutné bez akýchkoľvek pochybností
vyvodiť záver, podľa ktorého každá z vysokých zmluvných strán Dohovoru má právo na základe

zákona nútiť občanov ku službe vojenského charakteru, ktorou je aj povinná vojenská služba a iba
ak sa vysoká zmluvná strana sama slobodne rozhodne uznávať odmietnutie výkonu vojenskej služby
z dôvodov svedomia (vrátane náboženského), je oprávnená nútiť takéto osoby len k výkonu inej
služby namiesto povinnej vojenskej služby. Uvedené ustanovenia teda podľa názoru krajského súdu
nedávajú vysokým zmluvným stranám žiadne normatívne podmienky, ktoré by ich limitovali v možnosti

slobodne sa rozhodnúť, či odmietanie vojenskej služby z dôvodu svedomia budú uznávať alebo
nie. Posúdenie tejto otázky je na zodpovednej úvahe vysokých zmluvných strán, determinovanej
vyhodnotením medzinárodnej situácie (aj na základe utajovaných informácií a analýz bezpečnostných
hrozieb vo vzťahu k zabezpečeniu obrany štátu – viď. napr. súčasná bezpečnostná situácia v Európe,kde v súčasnosti v susednom štáte prebieha rozsiahly vojenský konflikt)) vo vzťahu k plneniu si jednej
z najzákladnejších funkcií štátu, ktorou je zabezpečenie obrany a územnej celistvosti štátu. Vysoké
zmluvné strany teda ani na základe medzinárodných zmlúv, platných a účinných v súčasnosti nemajú

právnu povinnosť uznávať odmietanie vojenskej služby z dôvodov svedomia a je len na ich slobodnej
vôli, či takéto odmietanie vojenskej služby budú alebo nebudú uznávať. Tomuto zodpovedá aj judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá vo svojich v rozhodnutiach len vyzýva štáty, aby prehodnotili
aktuálne právne poriadky, týkajúce sa výhrady svedomia vo vzťahu k vojenskej službe. Naviac ide
o výzvy, vykonané v čase, kedy v Európe bola úplne iná bezpečnostná situácia, ako je tomu v súčasnosti.

Ak teda štát v dobe od 5.5.1945 do 1.1.1990 nemal prijatý záväzok uznávať odmietnutie výkonu
vojenskej služby z dôvodov svedomia, vrátane náboženského, vynucovaním plnenia výkonu vojenskej
služby aj prostriedkami trestného práva nemohol porušovať ani ľudské práva a základné slobody
priznané Dohovorom, prevzaté v tej dobe inými demokratickými a právnymi štátmi. V súdnych
rozhodnutiach, na ktoré obhajoba poukazovala, absentuje označenie konkrétnej medzinárodnej alebo

vnútroštátnej právnej normy, platnej a účinnej na území súčasnej Slovenskej republiky v dobe od
5.5.1945 do 1.1.1990, ktorá právna norma by v tej dobe mala zaväzovať štát, aby uznával odmietnutie
výkonu vojenskej služby z dôvodu svedomia a náboženského vyznania. Z uvedeného dôvodu podľa
názoru tohto senátu závery súdov v obhajobou uvádzaných rozhodnutiach, podľa ktorých záverov
použitie prostriedkov trestného práva na vynútenie splnenia povinnosti vykonať vojenskú službu v

dobe od 5.5.1945 do 1.1.1990, by malo zakladať porušenie ľudského práva alebo základnej slobody
u osoby, ktorá odmietala túto službu vykonávať z dôvodu svojho náboženského vyznania, vykazuje
znaky arbitrárnosti pri aplikácii rozhodných platných a účinných medzinárodných alebo vnútroštátnych
právnych noriem.

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná. Keďže s
poukazom na vyššie uvedené krajský súd dospel k záveru, že sťažnosť navrhovateľa nie je dôvodná,
bolo rozhodnuté tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasmi členov senátu v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný
prostriedok.