Uznesenie – Neplatnosť právnych úkonov ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, February 12, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/91/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3118202049
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3118202049.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr.
Viery Škultétyovej a JUDr. Zuzany Slušnej v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom
Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, právne zastúpený: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom
Štefánikova 8, Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovaným: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/
XX, D., právne zastúpený: A3 advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom: Partizánska 25, Trenčín,

IČO: 36 735 311, 2/ C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, D., právne zastúpený: Advokátska
kancelária JUDr. Róbert Mendel s.r.o., so sídlom: Sidónie Sakalovej 190, Bytča, IČO: 47 256 591, o
odporovateľnosť právneho úkonu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k.
15C/11/2018-263 zo dňa 11. júna 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým súd žalobu zamietol a vo výroku III., ktorým rozhodol
o trovách konania z r u š u j e a v rozsahu zrušenia v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom vo výroku I. zamietol návrh na prerušenie konania do
právoplatného skončenia konania o dovolaní podanom proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.
k. 4CoZm/2/2022-305 zo dňa 28.09.2023, vo výroku II. žalobu zamietol a vo výroku III. rozhodol, že
žalovaní 1/ a 2/ majú proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd určil, že darovacia
zmluva, ktorou boli prevedené nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. E., zapísané na LV č. XXX – KNC
parc. č. XXX/X– záhrady o výmere 1151 m2, KNC parc. č. XXX/X – záhrady o výmere 21 m2, KNC parc.
č. XXX/X – záhrady o výmere 18 m2 a KNC parc.č. XXX/X – zastavané plochy a nádvoria o výmere
1123 m2 (ďalej aj ako „nehnuteľnosti“) z darcu F. G. B., nar. XX.XX.XXXX na žalovaných 1/ a 2/ ako
obdarovaných, je proti žalobcovi právne neúčinná.

2.Nevyhovenienávrhunaprerušeniekonania,ktorýpodalvpriebehukonaniažalovaný1/odôvodniltým,
že v dovolacom konaní sa nerieši žiadna taká otázka, ktorá by mohla mať vplyv na posúdenie dôvodnosti
predmetu konania. Nezistil zákonný dôvod na prerušenie obligatórneho konania podľa § 162 ods. 1 CSP,
ani zákonné dôvody na fakultatívne prerušenie konania podľa § 164 CSP. Vo veci samej rozhodol podľa
§ 42a ods. 1, 2, § 42b ods. 1, 2 a 4, § 100 ods. 1, § 110 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, §

116, § 628 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 408 Obchodného zákonníka. S poukazom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2007 sp .zn. 4Cdo 44/2007 (uverejnenom pod č. R 5/2008) vyslovil, že
odporovacia žaloba nie je určovacou žalobou podľa § 80 Občianskeho súdneho poriadku (teraz § 137
písm. c) CSP), preto žalobca nemusí preukazovať naliehavý právny záujem na požadovanom určení.
Uviedol, že súd v skutočnosti neurčuje existenciu alebo neexistenciu právneho pomeru, ale rozhoduje
konštitutívne, keď vyhlasuje právny úkon za neúčinný. Právna neúčinnosť odporovateľného právneho

úkonu je neúčinnosťou relatívnou, t. j. táto neúčinnosť patrí iba veriteľovi, ktorý sa úspešne domáhal
odporovateľnosti právneho úkonu. Vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu zakladá veriteľovi priamynárok domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky voči tomu, kto má z odporovateľného úkonu prospech,
a to výlučne z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku. Odporovacia
žaloba ako osobitný typ žaloby je preto procesne prípustná. V prejednávanej veci sa odporuje darovacej

zmluve, bezodplatnému právnemu úkonu, ktorého odporovanie je prípustné. Aktívna vecná legitimácia
žalobcu na podanie tejto žaloby je daná, keďže ju môže podať veriteľ dlžníka (42b ods. 1 Občianskeho
zákonníka) a rovnako je daná pasívna vecná legitimácia žalovaných, keďže žaloba smeruje proti
osobám, ktoré mali z úkonu dlžníka, ktorému sa odporuje, prospech – žalovaní nadobudli vo svoj
prospech bezodplatne vlastnícke právo od dlžníka (§ 42b ods. 2 Občianskeho zákonníka). Dlžník, ktorý

v pozícii darcu realizoval odporovanú darovaciu zmluvu so žalovanými, je F. G. B.. Ten bol v čase
vykonania odporovaného právneho úkonu zmenkovým ručiteľom – avalistom, ktorý týmto spôsobom
zabezpečoval pohľadávku žalobcu ako veriteľa zo zmluvy o úvere proti spol. GUZEP, s.r.o. ako dlžníkovi.
Nakoľko teda F. G. B. je z titulu zmenkového ručenia povinný popri dlžníkovi tiež uspokojiť pohľadávku
žalobcu ako veriteľa, právnemu úkonu ním realizovanému je tiež možné odporovať. Žaloba bola
uplatnená v súlade s ust. § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka. V dôsledku vykonaného dokazovania

ustálil, že žalobca má vymáhateľnú pohľadávku proti avalistovi v sume 24.768,89 eur. Darovacia
zmluva bola uzatvorená medzi darcom – otcom a obdarovanými – synmi, ktorí sa navzájom považujú
za blízke osoby podľa § 116 Občianskeho zákonníka. Je preto postačujúce pre splnenie podmienok
odporovateľnosti právnych úkonov v zmysle § 42a Občianskeho zákonníka preukázať ich urobenie
v určenej dobe a ukrátenie veriteľa (uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/163/2007 zo dňa 17.12.2008).

Úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa a vedomosť blízkej osoby o tomto úmysle v takýchto prípadoch zákon
predpokladá. Ubrániť sa odporovacej žalobe preto žalovaná osoba, ktorá je osobou blízkou dlžníkovi
môže,lenakpreukáže,žeúmyselukrátiťodporovanýmprávnymúkonomveriteľanemohlaajprináležitej
starostlivosti poznať. Žalovaní náležitú starostlivosť v tomto smere zanedbali (opak preukázaný nebol),
a preto súd konštatoval, že uvedená podmienka úmyslu ukrátenia veriteľa zo strany avalistu bola

splnená.

3. Pokiaľ ide o ukrátenie veriteľa, podľa názoru súdu, žalobca nepreukázal, že odporovaný právny
úkon ukracuje uspokojenie jeho pohľadávky. Uviedol, že v konaní o odporovateľnosť právneho úkonu
leží na žalobcovi dôkazné bremeno, že sa zmenšil majetok dlžníka do takej miery, že to ohrozilo

aspoň čiastočne uspokojenie veriteľovho nároku, teda, že došlo ku kvalifikovanému zmenšeniu jeho
majetku. Žalobca poukazoval na to, že z vlastníctva avalistu sa odčerpal darovacou zmluvou majetok,
ktorý nebol zaťažený záložným právom, v dôsledku čoho sa výrazne zhoršilo jeho postavenie v
procese uspokojenia jeho vymáhateľnej pohľadávky, a preto je vysoko pravdepodobné, že táto jeho
pohľadávka uspokojená nebude, keďže avalistovi vo vlastníctve ostal majetok zaťažený záložným

právom a aktuálne sa voči avalistovi vedú ešte aj dve exekúcie. Mal preukázané, že majetok avalistu
v dôsledku uzatvorenia darovacej zmluvy sa zmenšil, nakoľko sa jednalo o bezodplatný prevod,
a teda za prevedené pozemku avalista nedostal žiaden adekvátny majetkový ekvivalent, ktorý by
potenciálne mohol slúžiť tiež ako podstata, z ktorej by žalobca mohol uspokojiť svoju pohľadávku.
Podľa názoru súdu žalobca neprodukoval v konaní také dôkazy, ktoré by boli spôsobilé konštatovať, že

ostávajúce nehnuteľnosti nepostačovali na uspokojenie pohľadávky žalobcu, najmä, ak žalovaní tvrdili,
že prevedené štyri pozemky sú z hľadiska hodnoty v porovnaní so zvyšnými nehnuteľnosťami, ktoré
avalista nepreviedol, zanedbateľné a že ostatné avalistove nehnuteľnosti postačujú na uspokojenie
všetkých jeho dlhov. Žalobca neprodukoval žiaden taký dôkaz, ktorý by umožňoval posúdiť hodnotu
majetku, ktorý po spornom právnom úkone avalistovi ostal, v dôsledku čoho súd nemôže prijať záver, že

zvyšný majetok v jeho vlastníctve by na uspokojenie jeho pohľadávky celkom isto nestačil, a nemá tak
preukázané, či a v akom konkrétnom rozsahu by uspokojenie jeho pohľadávky malo byť zmarené tak,
ako to žalobca tvrdil. Uviedol, že spôsobilosť ukrátiť uspokojenie pohľadávky veriteľa musela darovacia
zmluva spĺňať v dobe, kedy bola uzatvorená (jej účinky nastali vkladom do katastra nehnuteľností
k 13.09.2017). K tomuto dňu sa uskutočňuje aj zisťovanie iného majetku avalistu, z ktorého by sa

žalobca ako veriteľ mohol uspokojiť. To znamená, že rozhodujúce je preukázať prípadnú, čo i len
čiastočnú nemožnosť uspokojenia pohľadávky k tomuto okamihu, nie ku dňu rozhodnutia súdu, preto
nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že nie je potrebné skúmať majetkové pomery avalistu k tomuto
dňu – k vykonaniu úkonu, na ktorú potrebu poukazovali žalovaní. To, že následne v r. 2023 a 2024
sa voči žalovanému začali viesť dve exekučné konania, ktorých vedením žalobca tiež argumentoval

v prospech preukázania sťaženia aktuálneho vymoženia svojej pohľadávky, podľa názoru súdu nie
je rozhodujúce. Nakoľko nebola preukázaná podmienka úspešnej odporovateľnosti právnemu úkonu
a síce, že odporovaný právny úkon ukracuje uspokojenie žalobcovej vymáhateľnej pohľadávky, súd
žalobu v celom rozsahu zamietol.4. Proti tomuto rozsudku, v časti II. výroku a v časti III. výroku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca,
ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná

žalobcovi voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu z dôvodu, že napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm.
h/ CSP). Zhrnul (zostručnil) skutkové okolnosti, v zmysle ktorých právny predchodca žalobcu uzavrel
s obchodnou spoločnosťou
GUZEP s.r.o., Súvoz 1/632, Trenčín dve úverové zmluvy: zmluvu o úvere zo dňa 21.05.2009, na

základe ktorej jej bol poskytnutý úver 173.000 eur a zmluvu o úvere zo dňa 03.08.2009, na základe
ktorej jej poskytol úver vo výške 180.000 eur. Na zabezpečenie pohľadávok z poskytnutých úverov
vystavil dlžník v prospech žalobcu vlastné zmenky, ktorými sa zaručil pre celú zmenkovú sumu avalista
F. G. B.. Keďže úverové záväzky neboli splnené v stanovenej lehote žalobca blankozmenky vyplnil
a pristúpil k vymáhaniu pohľadávok na súde. Zmenkovým platobným rozkazom zo dňa 07.05.2015
č. k. 3Zm/865/2014-15 bola avalistovi uložená povinnosť zaplatiť zmenkovú sumu 24.768,89 eur

a náhradu trov konania v celkovej sume 2.473,32 eur. Vo veci bolo rozhodnuté v prvoinštančnom
a odvolacom konaní a prebieha dovolacie konanie o dovolaní podanom dňa 19.12.2023. Avalista
zjavne motivovaný hroziacim postihom svojho majetku bezodplatne previedol počas prebiehajúcich
súdnych sporov na svoje deti (žalovaných) darovacou zmluvou nehnuteľnosti vo svojom výlučnom
vlastníctve.Pobezodplatnomprevodeostalivmajetkovejsféreavalistunehnuteľnosti,ktorésúzaťažené

záložnými právami iných veriteľov a voči avalistovi sú momentálne vedené dve exekúcie na sumu
22.950 eur a 1.685,46 eur. Napriek prezentovaným skutočnostiam súd prvej inštancie konštatoval, že
„nebol preukázaný kvalifikovaný ekonomický dopad napadnutého právneho úkonu v majetkovej sfére
avalistu a ani to, že práve v dôsledku odporovaného právneho úkonu došlo k takému úniku majetkových
hodnôt z majetku avalistu, ktorý znížil alebo zmaril možnosť uspokojenia žalobcovej pohľadávky“ (ods.

21). Ukrátenie veriteľa ako jeden z predpokladov odporovateľnosti právneho úkonu súd prvej inštancie
posudzoval v čase vkladu do katastra nehnuteľností (13.09.2017) a nie k momentu vyhlásenia rozsudku,
keď žalobca jednoznačne ukrátený bol. Z hľadiska dokazovania teda súd prvej inštancie ad absurdum
zaťažil žalobcu (nesplniteľnou) povinnosťou preukázať, aké boli majetkové pomery dlžníka pred 7 rokmi
a že tento jeho majetok na uspokojenie žalobcu nepostačoval. Paradoxne nepovažoval za významné,

že v rámci exekúcií vedených voči dlžníkovi bola ku dňu vydania tohto rozsudku (u prednostných
exekúciách) vymožená iba suma 7.034,36 eur. Nesprávne tiež uviedol, že existencia exekučných
konaní nie je rozhodujúca, keďže nastala až niekoľko rokov po rozhodnom okamihu. Tento prístup
súdu nemožno akceptovať. V odporovacom súdnom konaní je rozhodujúcim časovým okamihom,
ku ktorému sa posudzuje ukrátenie veriteľa, moment vydania rozhodnutia. Uvedené potvrdzuje už

prvorepubliková judikatúra, napr. rozsudok NS ČSR zo dňa 11.04.1931 sp. zn. Rv II 108/31. S poukazom
naprincípyodporovéhoprávauviedol,žeukracujúcicharakterprávnehoúkonusavždyposudzujevčase
odporovania (vyhlásenia rozsudku) a nie spätne ku dňu jeho realizácie. Nemožno opomenúť, že v tomto
prípade ide doslova o „učebnicový príklad“ odporovateľného právneho úkonu, keď dlžník v omeškaní
počas prebiehajúceho súdneho sporu o zaplatenie, účelovo daruje jediný svoj relevantný majetok svojim

synom.

5. Žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu k argumentácii žalobcu o potrebe použitia
prvorepublikového judikátu, ku ktorému sa má prikláňať aj odborná prax oponoval, že by sa súd mal
zaoberať v predmetnej veci prvorepublikovou judikatúrou, pokiaľ sa v konkrétnej kauze na základe

aktivity žalobcu nedosiahne taký zistený skutkový stav, na ktorý by bolo možné nejakú judikatúru
aplikovať V konaní dokazovanie nedospelo do takého spoľahlivého stavu, aby bol aplikovateľný hlavne
Občiansky zákonník v ust. § 42a a nie to nejaký judikát cca 80 rokov starý. Navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok potvrdil.

6. Žalovaný 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu zrekapituloval odôvodnenie rozsudku súdu
prvej inštancie, pričom zdôraznil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tom, že odporovaný právny
úkon (teda darovacia zmluva) ukracuje uspokojenie žalobcovej vymáhateľnej pohľadávky a preto bola
žaloba zamietnutá. Je potom z uvedeného dôvodu bezvýznamné k akému momentu súd prvej inštancie
uvedenú okolnosť posudzoval, pretože žalobca v zmysle uvedeného neprodukoval žiadne dôkazy,

a to ani ku dňu uzatvorenia darovacej zmluvy, resp. jej vkladu do katastra nehnuteľností ani ku dňu
vyhlásenia rozsudku súdom prvej inštancie, teda žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Vymožená suma
v exekučných konaniach nemá podľa žalovaného 2/ žiadnu výpovednú hodnotu na účely rozhodovania
súdu prvej inštancie o tom, či došlo alebo nedošlo k ukráteniu veriteľa.7. V odvolacej replike žalobca zotrval na tom, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia, nakoľko rozhodujúcim časovým okamihom, ku ktorému sa

posudzuje ukrátenie veriteľa, je moment vyhlásenia odporového rozsudku (§ 217 ods. 1 CSP) a nie
vkladu do katastra nehnuteľností (13.09.2017). Ak by súd správne posudzoval ukrátenie veriteľa, bolo
by mu zrejmé, že došlo ku kvalifikovanému zmenšeniu darcovho majetku, čo žalobca v konaní náležite
preukázal.

8. K odvolacej replike žalovaný 1/ poukázal na argumentáciu prvoinštančného súdu, s ktorou sa
stotožňuje.

9. Žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení uviedol, že pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno o tom, že odporovaný právny úkon ukracuje uspokojenie žalobcovej
vymáhateľnej pohľadávky, to k akému momentu súd prvej inštancie uvedenú okolnosť posudzoval, je

potom z uvedeného dôvodu bezvýznamné, pretože žalobca neprodukoval žiadne dôkazy a to ani ku
dňu uzatvorenia darovacej zmluvy, resp. jej vkladu do katastra nehnuteľností a ani ku dňu vyhlásenia
rozsudku súdom prvej inštancie. Uviedol, že nie je si vedomý toho, že by vo svojom vyjadrení k odvolaniu
potvrdil, že bezodplatným prevodom vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam došlo k takému
zmenšeniu majetku darcu, že sa postavenie žalobcu výrazne zhoršilo. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že

„bez úspešného odporovania nebude žalobcova pohľadávka (24.769,89 eur) ani čiastočne uspokojená“,
zopakoval, že takýto záver žalobcu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.

10. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel

k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť podľa
§ 389 ods. 1 písm. c) CSP.

11. Právna úprava odporovateľnosti právnych úkonov je obsiahnutá v ustanoveniach § 42a a 42b
Obč. zák. Z hľadiska jej systematiky treba rozlišovať medzi aktívnou vecnou legitimáciou na uplatnenie

odporovateľnosti (§ 42a ods. 1 Obč. zák.), podmienkami odporovateľnosti (§ 42a ods. 2 až 5 Obč. zák.),
spôsobom uplatnenia odporovateľnosti (§ 42b ods. 1 Obč. zák.), pasívnou vecnou legitimáciou (§ 42b
ods. 2 a 3 Obč. zák.) a právnymi následkami spojenými s úspešným odporovaním právnemu úkonu (§
42b ods. 4 Obč. zák.).

12. Právo odporovať, teda subjektívne odporové právo veriteľ realizuje formou žaloby, ktorej znenie
má smerovať na vyslovenie neúčinnosti konkrétne určeného právneho úkonu. Odporovacia žaloba nie
je žalobou určovacou, preto žalobca nemusí preukazovať naliehavý právny záujem na požadovanom
určení. Odporovateľný právny úkon sa stáva neúčinný až tým, že ho súd za neúčinný vyhlási. Zmyslom
žaloby je dosiahnutie súdneho rozhodnutia, ktorým je určené, že právny úkon dlžníka, ukracujúci

uspokojenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky je voči veriteľovi neúčinný. Súd v skutočnosti neurčuje
existenciu alebo neexistenciu právneho pomeru, ale rozhoduje konštitutívne, keď vyhlasuje právny úkon
za neúčinný. Právna neúčinnosť odporovateľného právneho úkonu je neúčinnosťou relatívnou, t. j. táto
neúčinnosť patrí iba veriteľovi, ktorý sa úspešne domáhal odporovateľnosti právneho úkonu.

13. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca nepreukázal ukrátenie jeho pohľadávky v tom smere,
že by práve v dôsledku odporovanej darovacej zmluvy došlo k takému odčerpaniu majetkových hodnôt
avalistu, že by tento po tom ako nastali účinky odporovanej darovanej zmluvy nemal dostatok majetku
na uspokojenie jeho pohľadávky. Bez poznania a následného vyhodnotenia hodnoty tohto majetku
a prípadnej výšky pohľadávok ostatných veriteľov voči avalistovi majúcich tiež potenciálnu možnosť

sa z tohto ostatného majetku uspokojiť, nie je možné nedostatok majetku na uspokojenie pohľadávky
žalobcu konštatovať. Nakoľko nebola preukázaná podmienka úspešnej odporovateľnosti právnemu
úkonu, a síce, že odporovaný právny úkon ukracuje uspokojenie žalobcovej vymáhateľnej pohľadávky,
súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

14. V podanom odvolaní žalobca namieta záver súdu prvej inštancie založený na tom, že spôsobilosť
ukrátiť uspokojenie pohľadávky veriteľa musela darovacia zmluva spĺňať v dobe, kedy bola uzatvorená
(jej účinky nastali vkladom do katastra nehnuteľností k 13.09.2017). K tomuto dňu sa podľa názoru súdu
prvej inštancie uskutočňuje aj zisťovanie iného majetku avalistu, z ktorého by sa žalobca ako veriteľmohol uspokojiť, čo znamená , že rozhodujúce je preukázať prípadnú čo i len čiastočnú nemožnosť
uspokojenia pohľadávky k tomuto okamihu, nie ku dňu rozhodnutia súdu. Žalobca v podanom odvolaní
namieta, že ukrátenie veriteľa ako jeden z predpokladov odporovateľnosti právneho úkonu súd prvej

inštancie posudzoval v čase vkladu do katastra nehnuteľností a nie k momentu vyhlásenia rozsudku,
keď žalobca jednoznačne ukrátený bol.

15. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

16. Odvolací súd pri meritórnom rozhodovaní o odvolaní žalobcu považuje za potrebné poukázať na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/32/03 z 31. marca 2005 s tým, že dôvody uvedené

v tomto rozhodnutí najvyššieho súdu rešpektujú požiadavku takej interpretácie a aplikácie zákona,
ktorá je súladná s ústavnou zásadou materiálnej ochrany uplatňovaných práv a oprávnených záujmov
účastníkov konania (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/05 zo dňa 5. októbra 2005).
Najvyšší súd SR v rozhodnutí posudzoval otázku zásadného právneho významu, pre ktorú bolo
pripustené dovolanie, ktorou išlo v podstate o riešenie otázky časového momentu, ku ktorému je

rozhodujúci stav majetku dlžníka v súvislosti s rozhodovaním o neúčinnosti právneho úkonu, ktorú
odvolací súd sám riešil tak, že nie je rozhodujúci stav majetku v čase uskutočnenia právneho úkonu.

17. V uvedenom rozhodnutí najvyššieho súdu bolo konštatované, že kým citované ustanovenie § 42a
ods. 2 Obč. zák. v platnom znení vymedzuje podmienky odporovateľnosti právneho úkonu dlžníka, ods.

1 tohto ustanovenia upravuje aktívnu legitimáciu na podanie odporovacej žaloby (pasívnu legitimáciu
upravuje citované ustanovenie § 42b ods. 2 a 3
Obč. zák.). Aktívne legitimovaným na podanie odporovacej žaloby je veriteľ, ktorému dlžníkove
právne úkony ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky. Je preto potrebné rozlišovať medzi
subjektívnou podmienkou odporovateľnosti právneho úkonu vyplývajúceho z § 42a ods. 2 Obč. zák.,

ktorou je úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa (t. j. svojím právnym úkonom úmyselne nastoliť taký stav, ktorý
veriteľovi znemožňuje alebo sťažuje uspokojenie jeho pohľadávky z dlžníkovho majetku) a ktorá musí
byť daná v čase uskutočnenia právneho úkonu a požiadavkou vymedzujúcou aktívnu legitimáciu na
podanie odporovacej žaloby, ktorou je ukrátenie veriteľa uspokojiť svoju vymáhateľnú pohľadávku. Pre
posúdenie aktívnej legitimácie žalobcu v konaní o odporovacej žalobe, t. j. pre posúdenie, či žalobca

je nositeľom práva odporovateľnosti, je rozhodujúci stav v čase rozhodovania súdu v zmysle ust. §
217 ods. 1 CSP. Ak by v čase rozhodovania súdu pohľadávka veriteľa ešte nebola alebo už nebola
vymáhateľná, nebola by daná jeho aktívna legitimácia na podanie odporovacej žaloby. Rovnako tak by
táto aktívna legitimácia nebola daná ani v prípade, ak by právny úkon dlžníka urobený v úmysle ukrátiť
veriteľa neukracoval v čase rozhodovania súdu uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, pretože

by tu bol dostatok iného majetku umožňujúceho uspokojenie veriteľa. Otázka, či dlžníkov právny úkon
ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, je otázkou právnou. Jej posúdenie vyžaduje
zistenie majetku dlžníka z hľadiska jeho spôsobilosti dosiahnuť z neho uspokojenie vymáhateľnej
pohľadávky veriteľa, a to, z už uvedených dôvodov, podľa stavu v čase rozhodovania súdu. Ak by
uvedená právna otázka vymedzujúca aktívnu legitimáciu žalobcu mala byť posudzovaná podľa stavu

majetku dlžníka v čase urobenia právneho úkonu, bolo by to v rozpore s ust. § 217 ods. 1 CSP a nebol
by zabezpečený ani účel inštitútu odporovateľnosti, t. j. občianskoprávna ochrana veriteľa. V čase
uskutočnenia právneho úkonu dlžníka, urobeného v úmysle ukrátiť veriteľa, veriteľ totiž ešte nemusí mať
vymáhateľnú pohľadávku a nemusí mať ani vedomosť o právnom úkone dlžníka, o ktorom sa obvykle
dozvie až následne. Nemusí mať teda reálnu možnosť, domáhať sa už v čase urobenia odporovateľného

právneho úkonu uspokojenia svojej pohľadávky z ostatného majetku dlžníka.

18. Z uvedeného je vo vzťahu k namietanému právnemu názoru zrejmá potreba rozlišovať medzi
subjektívnou podmienkou odporovateľnosti právneho úkonu vyplývajúcou z § 42a ods. 2 Občianskeho
zákonníka, ktorou je úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa a ktorá musí byť daná v čase uskutočnenia právneho

úkonu a požiadavkou vymedzujúcou aktívnu legitimáciu na podanie žaloby, ktorou je ukrátenie veriteľa
uspokojiť svoju vymáhateľnú pohľadávku (§ 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka.)19. Podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ právna podstata odporovateľnosti právneho úkonu spočíva
v tom, že odporovaný právny úkon, ktorý je platným právnym úkonom, stráca na základe právoplatného
rozsudku súdu v stanovených prípadoch účinnosť a pokiaľ rozhodnutie súdu o odporovacej žalobe

veriteľa má konštitutívny účinok, musí sa ukrátenie veriteľa posudzovať ku dňu vyhlásenia rozsudku
(§ 217 ods. 1 CSP). Pre posúdenie, či dlžníkov právny úkon ukracuje uspokojenie vymáhateľnej
pohľadávky veriteľa, sa vyžaduje zistenie majetku dlžníka z hľadiska jeho spôsobilosti dosiahnuť z neho
uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, a to podľa stavu v čase rozhodovania súdu.

20. S prihliadnutím na argumentáciu žalobcu, odvolací súd poukazuje na to, že súčasná právna
úprava odporovateľnosti je obdobná minulým právnym úpravám, nie však celkom totožná (rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/32/03 z 31.3.2005, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 5Cdo/101/2017 z 27.02.2020). V nadväznosti na princípy odporového práva, vymedzené už
prvorepublikovou judikatúrou, je nevyhnutné zdôrazniť, že ukracujúci charakter právneho úkonu sa
vždy posudzuje v čase odporovania, a nie spätne ku dňu jeho realizácie. V čase uskutočnenia

odporovateľného úkonu je spravidla dlžník ešte solventný a pohľadávka veriteľa nemusí byť eventuálne
ani splatnou, čo však bez ďalšieho nebráni účinnému odporovaniu tomuto úkonu v budúcnosti.
Rozhodujúcou je skutočnosť, či za splnenia iných zákonných podmienok odporovateľnosti vytvára
relatívna neúčinnosť odporovaného úkonu aktuálne priestor na zlepšenie právneho postavenia veriteľa
v tom zmysle, že umožňuje úplné alebo čiastočné uspokojenie jeho inak neuspokojenej pohľadávky.

(ŠTEVČEK, Marek, DULAK, Anton, BAJÁNKOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián, SEDLAČKO, František,
TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Občiansky zákonník I. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 349)

21. Nakoľko súd prvej inštancie pri riešení namietanej právnej otázky svoje rozhodnutie založil na vecne
nesprávnom právnom názore, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.

22. V ďalšom konaní súd prvej inštancie zo zreteľom na vyššie uvedené preskúma najmä
to, či odporovaný úkon dlžníka ukrátil uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Objektívna stránka
odporovateľnosti spočíva totiž v reálnom úbytku v majetkovej sfére dlžníka. Zmenšenie majetku dlžníka

v dôsledku určitého právneho úkonu nepredstavuje dôvod jeho neúčinnosti v prípade, ak aj takto
zmenšený majetok dlžníka postačuje na uspokojenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky. Ukracovanie
uspokojenia veriteľovej pohľadávky je podmienkou aktívnej legitimácie a musí existovať najneskôr
v čase, keď súd rozhoduje o odporovacej žalobe (§ 217 ods. 1 CSP).

23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).