Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, June 27, 2024

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 3T/90/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6113011265
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Barbora Hollá Sopková

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2024:6113011265.30

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

27 3T/90/2013

Okresný súd Banská Bystrica na hlavnom pojednávaní dňa 27. 06. 2024 v senáte zloženom z predsedu
senátu JUDr. Barbory Hollej Sopkovej a prísediacich A. A. B. a C. D. E. v trestnej veci obžalovaného
C. F. A., nar. XX. XX. XXXX v G., takto

r o z h o d o l :

27 3T/90/2013

obžalovaný: C. F. A., nar. XX. XX. XXXX v G., trvale bytom H. X, G.

sa podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku o s l o b o d z u j e spod obžaloby prokurátora Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. XIV I. XX/XX pre zločin marenia spravodlivosti spáchaný formou
spolupáchateľstva podľa § 20 k § 344 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona v bode 5. obžaloby na tom

skutkovom základe, že

spoluobžalovaná JUDr. K. D. a obžalovaný C. F. A. v období od 27. 04. 2010 do 29. 04. 2010 v Košiciach
pozmeňovali a marili dôkaz v trestnom konaní tak, že spoluobžalovaná JUDr. K. D. zabezpečila,
aby obžalovaný C. A. počas návštevy v prejednávanej veci už odsúdeného F. J. v Ústave na výkon
väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody Ilava ukázal tomuto fotografie C. A. pred vykonaním
rekognície tejto osoby, ktorá bola naplánovaná na deň 30. 04. 2010, čo obžalovaný C. F. A. dňa 29.
04. 2010 počas návštevy v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody Ilava

urobil a ukázal fotografie v prejednávanej veci už odsúdenému F. J. s upozornením, že nasledujúci deň
príde vyšetrovateľ urobiť rekogníciu tejto osoby, tak nech si fotografie pozrie a zároveň mu odovzdal
odkaz spoluobžalovanej JUDr. K. D., aby pri svojom výsluchu ako svedok vypovedal tak, ako sa spolu
dohodli, čím obžalovaný C. F. A. a spoluobžalovaná JUDr. K. D. pozmeňovali a marili dôkaz v trestnom
konaní, spoluobžalovaná JUDr. K. D. tak konala v úmysle zabezpečiť zastavenie trestného stíhania
voči v prejednávanej veci odsúdenému, inak v súčasnej dobe nebohému E. K. v trestnej veci pod
ČVS:PPZ-73/BOK-V-2009,

pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný C. F. A. stíhaný.

o d ô v o d n e n i e :

25 3T/90/2013Prokurátor Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, pracovisko Prešov podal dňa 30. 03. 2011
na Okresný súd Košice I obžalobu sp. zn. XIV GV 19/10 – 297 na obžalovaných E. K., C. A., A.
L., C. G. D., A. A., F. J., C. F. A., pre v bode 1. obžaloby zločin nedovoleného ozbrojovania a

obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods.1 písm. b), ods. 3 písm. c) Trestného zákona a zločin
nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods.1 písm. b), ods. 3 písm. c)
Trestného zákona vo forme pomoci podľa § 21 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, v bode 2. obžaloby
pre zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2, ods. 4 písm.
a) Trestného zákona s použitím § 138 písm. i) Trestného zákona, v bodoch 3., 4. a 5. obžaloby pre

pokračujúci zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. a) Trestného zákona
spáchaný sčasti samostatne, sčasti formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, zločin
marenia spravodlivosti spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 344 ods. 1 písm. b) Trestného
zákona v bode 3. a 6. obžaloby pre pokračujúci zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1
písm. b), písm. d), ods. 2 písm. a) Trestného zákona, ktorý spáchala z časti sama, sčasti formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, v bode 4. obžaloby pre zločin marenia spravodlivosti

podľa § 344 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. a) Trestného zákona spáchaný sčasti samostatne, sčasti
formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že

1. obv. E. K., obv. C. A. ml.
obvinený K. od presne nezistenej doby až do dňa 4. februára 2010 bez povolenia hromadil viacero

rôznych typov strelných zbraní, najmä hromadne účinné zbrane, a to samopal vzor 26 kalibru 9 mm
Luger, samopal vzor 26 kalibru 7,62 x 25 Tokarev, útočnú pušku vzor 58 V kalibru 7,62 mm, útočnú
pušku M 64 A kalibru 7,62 mm, samopal vzor 61 Škorpion kalibru 7,65 mm Browning, útočnú pušku vzor
58 V kalibru 7,62 mm a samopal PPŠ vzor 41 (Špagin) kalibru 7,62 x 25 Tokarev, strelivo v celkovom
počte 1711 ks nábojov, rôzne súčiastky zbraní a tiež komponenty nástražných výbušných systémov,

následne obv. E. K. požiadal o uskladnenie zbraní obv. C. A., ktorý mu na tento účel poskytol pivničné
priestory v G. K. M. C. N. XX, kde zbrane A. uložil do plechovej skrine a tieto prechovávali na uvedenom
mieste, až do dňa 4. februára, kedy boli zbrane zaistené príslušníkmi policajného zboru pri vykonávaní
prehliadky iných priestorov na uvedenom mieste,

2. obv. E. K. a obv. A. L.
obv. E. K. , obv. A. L. a C. A. ml. ako členovia organizovanej skupiny spolu s ďalšími doposiaľ
nestotožnenými osobami s presnou deľbou určených úloh medzi jednotlivými členmi skupiny previezli
pištoľ ČZ vz. 83, brokovnicu a revolver presne nezisteného typu, náboje do brokovnice a slznú rozbušku
tak, že obvinený E. K. dňa 08. 12. 2009 v Košiciach, pred OC Optima požiadal C. A. ml., aby tieto veci

dňa 09. 12. 2009 vybral z pivnice na ul. Jesennej č.20 v Košiciach, kde boli zbrane skladované a doniesol
ich na ul. L. B. G., C. A. ml. uvedené veci zabalil do vojenskej tašky vz. 85, následne uvedenú tašku aj
s vecami doniesol na ul. Turgenevovu v Košiciach, kde ich prevzal dňa 09. 12. 2009 v čase okolo 18.27
h obv. A. L., ktorého prítomnosť na tomto mieste za účelom prevzatia vecí zabezpečila JUDr. Katarína
Dušáková a následne obv A. L. túto tašku podľa pokynov previezol autom na ul. Jaltskú v Košiciach,

kde ju nechal v neuzamknutom aute s kľúčmi v zapaľovaní odkiaľ si ich prevzala doposiaľ nestotožnená
osoba , pričom na odovzdávanie a preberanie vyššie uvedených vecí na ul. Turgenevovej v Košiciach
dozeral obvinený E. K. spoločne s dvoma doposiaľ nestotožnenými osobami,

3. obv. C. G. D. a obv. A. A.

obv. C. G. D. odo dňa 04. 02. 2010 až do dňa 05. 05 .2010 na presne nezistených miestach na území
mesta Košíc pozmeňovala a marila dôkazy vo veci vedenej na odbore Východ ÚBOK PPZ pod sp. zn.
ČVS: PPZ-73/BOK-V-2009 proti obvinenému E. K. a spol. takým spôsobom, že nahovárala obvinenú A.
A., C. A. st. a obvineného C. A. A., aby ako svedkovia v uvedenej trestnej veci vo svojich svedeckých
výpovediach uviedli, že zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295

ods. 1 písm. b) Trestného zákona mal spáchať obvinený F. J. a nie E. K., pričom následne dňa 26. 03.
2010 obvinená A. A. a dňa 31. 03. 2010 C. A. st. počas výsluchu pred vyšetrovateľom ako svedkovia
vo veci ČVS:PPZ-73/BOK-V-2009 uviedli, že páchateľom vyšetrovaného zločinu nie je E. K. ale F. J.,
aj keď táto skutočnosť sa nezakladala na pravde a takýmto spôsobom falšovali a pozmeňovali dôkaz
v trestnom konaní, pričom obe obvinené sa tohto konania dopustili v úmysle zabezpečiť zastavenie

trestného stíhania voči obvinenému E. K. v trestnej veci pod ČVS:PPZ-73/BOK-V-2009,

4. obv. C. G. D. a obv. F. J.obvinená C. G. D. v čase od 16. 03. 2010 do 29. 04. 2010 v priestoroch Ústavu na výkon väzby a výkon
trestu odňatia slobody Ilava pozmeňovala a marila dôkaz vo vyšetrovaní takým spôsobom, že požiadala
obvineného F. J., aby v trestnej veci E. K. vedenej pod ČVS:PPZ-73/BOK-V-2009 napísal list advokátke

zastupujúcej E. K. v ktorom mal požiadať o výsluch a potom ako svedok mal vypovedal tak, že zločinu
nedovoleného ozbrojovania podľa § 295 ods. 1 písm. b) Trestného zákona sa nedopustil E. K., ale on
(F. J.) a presne ho inštruovala čo má do listu napísať a čo má ako svedok vypovedať (list mal poslať
advokátke v prípade, že nebude ako svedok vypočutý). Obvinený F. J. s tým súhlasil a v Ústave na výkon
väzby a výkon trestu v Ilave dňa 30. 04. 2010 v postavení svedka v trestnej veci ČVS:PPZ-73/BOK-

V-2009 vypovedal v intenciách pokynov C. D. tak, že ako páchateľa zločinu nedovoleného ozbrojovania
a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b) Trestného zákona označil seba, čím pozmenil
a maril dôkaz v trestnom konaní, pričom všetci obvinení sa tohto konania dopustili v úmysle zabezpečiť
zastavenie trestného stíhania voči obvinenému E. K. v trestnej veci pod ČVS:PPZ-73/BOK-V-2009,

5. obv. C. G. D., C. F. A.

obv. C. G. D. a obv. C. F. A. v období od 27. 04. 2010 do 29. 04. 2010 v Košiciach pozmeňovali a marili
dôkaz v trestnom konaní tak, že C. D. zabezpečila, aby obvinený C. A. počas návštevy F. J. v ÚVTOS
Ilava ukázal tomuto fotografie C. A. pred vykonaním rekognície tejto osoby, ktorá bola naplánovaná na
deň 30. 04. 2010, čo obvinený C. F. A. dňa 29. 04. 2010 počas návštevy v ÚVTOS Ilava urobil a ukázal
fotografie F. J. s upozornením, že nasledujúci deň príde vyšetrovateľ urobiť rekogníciu tejto osoby, tak

nech si fotografie pozrie a zároveň mu odovzdal odkaz obvinenej D., aby pri svojom výsluchu ako svedok
vypovedal tak, ako sa spolu dohodli, čím obvinený C. F. A. a obvinená C. G. D. pozmeňovali a marili
dôkaz v trestnom konaní, obv. C. D. tak konala v úmysle zabezpečiť zastavenie trestného stíhania voči
obvinenému E. K. v trestnej veci pod ČVS:PPZ-73/BOK-V-2009,

6. obv. A. A.
od 04. 02. 2010 až do 05. 05. 2010 v Advokátskej kancelárii C. E. na ul. Moldavskej č. 8 v Košiciach
a ďalších presne nezistených miestach na území mesta Košíc ovplyvňovala výpoveď svojho brata C. A.
ml,ktorýjestíhanýakoobvinenývtrestnejvecinedovolenéhoozbrojovaniaaobchodovaniasozbraňami
vedenejnaodboreVýchodÚBOKPPZpodČVS:PPZ-73/BOK-V-2009,kdeakoďalšíobvinenývystupuje

E. K. tak, že ho presviedčala, aby v tejto trestnej veci zmenil svoju výpoveď v prospech obvineného E. K.,
za čo mu sľúbila vyplatenie sumy 500 000,00 Sk a taktiež sa mu vyhrážala, že ak nebude spolupracovať,
tak sa postavia proti nemu, urobia mu veľké problémy a ukázala mu výpoveď napísanú advokátkou E. K.
s tým, že túto sa má naučiť a takto má vypovedať, pričom v zmysle tejto výpovede mal C. A. A.. označiť
za páchateľa zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami F. J. a nie E. K., čo ale

C. A. ml. neurobil, pričom A. A. sa tohto konania dopustila v úmysle zabezpečiť zastavenie trestného
stíhania voči obvinenému E. K. v trestnej veci pod ČVS:PPZ-73/BOK-V-2009.

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Ndt 7/2011 zo dňa 11. 05. 2011 bola
predmetná trestná vec Okresnému súdu Košice I pod sp. zn. 4T/34/2011 odňatá a prikázaná na

prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Nitra, ďalším rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Ndt/12/2013 zo dňa 06. 11. 2013 bola vec Okresnému súdu Nitra pod sp. zn.
21T/60/2011 odňatá a prikázaná na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Banská Bystrica.

Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 3T/90/2013 zo dňa 06. 12. 2018 boli v časti I.

výroku tohto rozsudku uznaní vinnými E. K., C. A. a A. L. zo zločinu nedovoleného ozbrojovania a
obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. c) Trestného zákona a iné.

V časti II. výroku tohto rozsudku boli obžalovaní A. A. a F. J. uznaní vinnými z pokračujúceho zločinu
marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. b), d), ods. 2 písm. a) Trestného zákona a iné.

V časti III. výroku tohto rozsudku boli obžalovaní C. G. D. O. C. F. A. podľa § 285 písm. a) Trestného
poriadku oslobodení spod obžaloby prokurátora Generálnej prokuratúry SR sp. zn. XIV Gv 19/10 zo
dňa 15. 03. 2011 pre skutky obžalobou kvalifikované u obžalovanej C. G. D. v bode 3., 4. a 5. obžaloby
ako pokračujúci zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. a) Trestného

zákona spáchaný z časti samostatne, z časti formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona
a u obžalovaného C. F. A. v bode 5. obžaloby ako zločin marenia spravodlivosti spáchaný formou
spolupáchateľstva podľa § 20 k § 344 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, pretože nebolo dokázané, že
sa stali skutky, pre ktoré sú obžalovaní stíhaní.Krajský súd v Banskej Bystrici po tom, čo mu bol trestný spis z Okresného súdu Banská Bystrica
predložený na rozhodnutie o odvolaniach procesných strán proti rozsudku sp. zn. 3T/90/2013 zo dňa 06.

12.2018,postupompodľa§21ods.1Trestnéhoporiadkunaurýchleniekonania,alebozinýchdôležitých
dôvodov vylúčil zo spoločného konania vedeného voči všetkým obžalovaným konanie obžalovaných C.
G. D. a C. F. A. na samostatné konanie s tým, že ďalej bude vedené pod novou spisovou značkou a to
v súvislosti s odvolaním prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky voči bodu III. výroku
rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 3T/90/2013 zo dňa 06. 12. 2018.

Potom, čo uvedená trestná vec obžalovaných C. G. D. a C. F. A. bola vylúčená zo spoločného konania
všetkých obžalovaných, vedených na krajskom súde pod sp. zn. 5To/42/2019, jej bola pridelená nová
spisová značka, a to sp. zn. 5To/1/2021 (4To). Krajský súd potom v samostatnom konaní ohľadne týchto
dvoch obžalovaných konal, pričom zistil, že Okresný súd Banská Bystrica vo svojom rozsudku sp. zn.
3T/90/2013 zo dňa 06. 12. 2018 svoje rozhodnutie ohľadne oslobodenia obž. C. G. D. a obž. C. F.

A. odôvodnil tým, že nemohol vykonať dôkaz na hlavnom pojednávaní prehratím obrazovo-zvukového
záznamu zo stretnutia obž. F. J. s C. G. D. O. C. F. A. ako obhajcami, ktorý bol vyhotovený v priestoroch
ÚVTOS Ilava v dňoch 16. 04. 2010, 23. 04. 2010 a 29. 04. 2010 z dôvodu nezákonnosti.

KrajskýsúdvBanskejBystriciuznesenímsp.zn.5To/42/2019zodňa24.03.2021podľa§319Trestného

poriadku odvolania prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a obžalovaných A. L., A.
A. a F. J. zamietol.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 5To/1/2021 zo dňa 14. 01. 2021 podľa § 321 ods. 1
písm.a),b)ac)TrestnéhoporiadkuzrušilrozsudokOkresnéhosúduBanskáBystrica,sp.zn.3T/90/2013

zo dňa 06. 12. 2018, a to v časti III. výroku tohto rozsudku, kde boli obžalovaná C. G. D. a obžalovaný
C. F. A. podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku oslobodení spod obžaloby prokurátora Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. XIV Gv 19/10 zo dňa 15. 03. 2011 pre skutky kvalifikované v
bodoch 3., 4. a 5. obžaloby, pretože nebolo dokázané, že sa stali skutky, pre ktoré sú obžalovaní stíhaní.
Podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku okresnému súdu uvedenú trestnú vec v zrušenej časti vracia s

tým, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

V odôvodnení krajský súd uviedol, že aj podľa názoru krajského súdu neobstojí záver prvostupňového
súdu o nezákonnosti vykonaného dôkazu, pretože okresný súd pre takýto záver neuviedol žiadne
relevantné skutočnosti. Príkaz na obrazovo-zvukový záznam bol vydaný príslušným okresným súdom,

zákonným spôsobom, na základe žiadosti príslušného prokurátora, o tomto rozhodol zákonný sudca
zákonným spôsobom. Nie je zrejmé krajskému súdu tak, ako to aj v odvolaní uvádza prokurátor, z akého
dôvodubytentopríkaznemalbyťzákonnýaprečopotomtakýtodôkaz,ktorýboltýmtopríkazomzískaný,
nemohol byť vykonaný v konaní. Argumentácia okresného súdu v tomto potrebnom rozsahu chýba a
len samotné konštatovanie prvostupňového súdu, že ide o nezákonný dôkaz, nepostačuje.

Nie je zrejmé krajskému súdu, z akého dôvodu spochybňoval prvostupňový súd miesto, kde malo dôjsť
k obrazovo-zvukovému záznamu v prostredí Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Ilava tak, ako to v
napadnutom rozsudku prvostupňový súd naznačil.

Takýto postup prvostupňového súdu sa javí byť krajskému súdu ako predčasný, nemajúci oporu v
zákone.

Prvostupňový súd sa dôsledne neriadil ustanoveniami § 2 ods. 10 a ods. 12 Trestného poriadku, a preto
potom ani nemohlo dôjsť k správnym a zákonným záverom.

V novom konaní bude potrebné, aby prvostupňový súd v prvom rade rozhodol, či ide o zákonné dôkazy,
teda obrazovo-zvukové záznamy zo stretnutí obž. F. J. s C. G. D. O. C. F. A.. Ak dôjde k záveru, že sú to
zákonné dôkazy, je jeho povinnosťou tieto dôkazy vykonať, vyhodnotiť a postupovať v zmysle § 2 ods.
10, resp. 2 ods. 12 Trestného poriadku. V opačnom prípade musí súd podrobne a najmä presvedčivo

uviesť dôvody, prečo malo ísť o nezákonný dôkaz.

Až po vykonaní týchto dôkazov bude môcť prijať potom prvostupňový súd jednoznačný záver či už o
vine alebo nevine oboch obžalovaných tak, aby nedošlo k spochybneniu jeho záverov.Dňom 01. 03. 2019 došlo k zmene zloženia senátu.

C. G. D. uviedla v podaní doručenom súdu dňa 28. 02. 2022, že nesúhlasí so zmenou predsedu senátu
a podaním doručeným súdu dňa 11. 03. 2022 doplnila, že žiada zopakovať všetky vykonané dôkazy.

C. F. A. navrhol, aby súd konal tak, ako by existoval procesný stav po podaní obžaloby a navrhol
predovšetkým vypočuť svedka C. A. G.. Teda taktiež nesúhlasil so zmenou predsedu senátu, a to všetko

oznámením doručeným súdu dňa 18. 03. 2022.

Hlavné pojednávanie sa malo konať v dňoch: 28. 02. 2023, 13. 06. 2023, 19. 09. 2023, 24. 10.
2023, 27. 10. 2023, 31. 10. 2023, 19. 03. 2024, 22. 03. 2024, 26. 03. 2024, 18. 06. 2024 a 27.
06. 2024. Pri doručovaní predvolania na hlavné pojednávanie, ktoré sa malo uskutočniť dňa 28.
02. 2023. Hlavné pojednávanie dňa 28. 02. 2023 nebolo možné vykonať, pretože súd nedisponoval

doručenkou, ktorá by preukazovala prevzatie predvolania obžalovanou, teda nedisponoval vedomosťou
o zachovaní zákonnej lehoty na prípravu na hlavné pojednávanie, t. j. 5 pracovných dní). Obžalovaná
C. G. D. súhlasila, aby sa v jej neprítomnosti konalo hlavné pojednávanie v dňoch 13. 06. 2023
a 19. 09. 2023. Dňa 18. 06. 2024 sa hlavné pojednávanie nekonalo z dôvodu nemožnosti zúčastniť
sa ho na strane predvolaného svedka. S výnimkou týchto štyroch termínov obžalovaná nesúhlasila

s tým, aby sa hlavné pojednávanie konalo v jej neprítomnosti, v dôsledku čoho bol o odročovaní vždy
upovedomený aj obžalovaný C. F. A., hoci tento po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní
v dňoch 13. 06. 2023 a 19. 09. 2023 žiadal vypočuť už len svedka C. A. G.. Keďže trestné konanie
trvá dlhú dobu, súd považoval za nehospodárne, neefektívne a nespravodlivé, aby pre nemožnosť
konať hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovanej C. G. D. nemohol konať a rozhodnúť vo vzťahu

k obžalovanému C. F. A., u ktorého naopak boli splnené podmienky na konanie hlavného pojednávania,
o to viac, ak vo vzťahu k nemu bolo vykonané dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie. Preto
uplatnil súd postup podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku s tým, že o skutkoch, ktoré sú kladené za
vinu C. G. D., rozhodne samostatným rozhodnutím.

Rešpektujúc právne záväzný názor prvostupňový súd určil termín hlavného pojednávania, na ktorom aj
v súlade s § 277 ods. 5 Trestného poriadku súd vykonal dokazovanie.

I.

Obžalovaný C. F. A. na hlavnom pojednávaní dňa 13. 06. 2023 vyhlásil, že je nevinný. Spontánne
vypovedal, že v roku 2006 po skončení vysokej školy nastúpil ako advokátsky koncipient do advokátskej
kancelárie C. G., kde sa ako advokátsky koncipient venoval predovšetkým civilnej agende, civilnému
úseku. C. G. ako advokát sa venoval trestným spisom, obzvlášť závažným zločinom, kde koncipienti
zasahovať nemôžu. Jedným z takých klientov, ktorých advokát zastupoval, bol aj H. O., ktorý sa

však veľmi aktívne venoval aj žalobám, ktoré sa ho týkali. Jeho podania boli rozsiahle, poukazoval
aj na rozsiahlu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Podrobne konzultoval postup celého
zastupovania, nenechával to len na advokátsku kanceláriu. Niekedy v apríli roku 2010, možno koncom
marca toho roku, sa H. O. domáhal stretnutia s C. G., najmä vo vzťahu k veciam, ktoré v tom čase
boli živé. Obžalovaný v novembri roku 2009 zložil advokátske skúšky a vo februári 2010 bol zapísaný

ako samostatný advokát. V tom období nemal žiadnych klientov, ktorých by mohol zastupovať. Bolo
pre neho možnosťou a príležitosťou ešte nejako spolupracovať alebo pracovať s C. G.. Koncom apríla,
konkrétne 28. 04. 2010, ho teda C. G. poveril na základe substitučného plnomocenstva, aby navštívil
H. O. za účelom porady v jeho civilných veciach, lebo sa blížili aj pojednávania a bolo potrebné zaujať
aj stanoviská v týchto veciach, ako sa bude v nich pokračovať. Telefonicky mu C. G. tiež oznámil, že

prevzal zastupovanie aj ďalšieho klienta F. J., pričom obžalovaný v tom čase nevedel, o koho sa jedná.
V krátkosti mu bolo vysvetlené, že C. G. poverila zastupovaním matka pána J. a jednalo sa o situáciu,
kedy F. J. v tom čase zastupoval aj iný obhajca, C. D.. Vzhľadom na okolnosti bol zvolený aj C. G. ako
ďalší obhajca. S ohľadom na efektívnosť, aby nedošlo k viacerým návštevám, bol požiadaný, aby popri
návšteve H. O. zároveň vykonal aj úvodnú, prvotnú, poradu s F. J.. Malo sa podľa pokynu C. G. jednať

o poradu rutinnú, lebo v tom čase sám nemal bližšie vedomosti o rozsahu spisu, o existencii nejakého
prípadného rozsudku či uznesenia a pod. To všetko bolo oznámené telefonicky s tým, že sekretariát
kancelárie C. G. ohlási jeho návštevu aj v príslušnom ústave, lebo v tom čase bola taká prax, že sa
žiadosť o návštevu posiela v určitom časovom predstihu. Obžalovaný sa pripravoval na poradu s H.O. a zároveň bol požiadaný, aby sa ráno, keď už za klientom pôjde, zastavil aj pre spis F. J., kde sa
budú nachádzať plné moci, substitučná plná moc pre osobu obžalovaného a nejaké pokyny pre poradu.
Spis si prevzal, nebolo v ňom nič, len plnomocenstvá. Pokiaľ si pamätá, bola tam aj faxová správa

o návšteve ústavu a boli tam popísané poznámky k obsahu porady. Do Ilavy prišiel okolo jedenástej
hodiny. Priamo na bráne predložil plné moci, o ktoré ho požiadali. Videl, že ústav disponuje aj faxom
o vykonaní návštevy z kancelárie C. G.. Bol upozornený, že je jedenásť hodín a postupne budú brať
väzňov na obed, preto aj obžalovaný povedal, že najprv vykoná poradu s pánom J.. Predložil všetky
plné moci, ktoré sa v spise nachádzali. Boli tri. Nevie, ktorú z týchto troch plných mocí vzal príslušník

a spravil si z nej kópiu do ich spisu. Bol odvedený do miestnosti, kde sa mala vykonať porada s pánom
J. v zmysle pokynov, ktoré mu boli písomne dané. Nahliadal do týchto poznámok, ktoré mal pripravené.
V uznesení mu je kladené za vinu, že zabezpečoval počas návštevy a robil nejaké úkony. Podotkol, že
s C. D. sa nielenže osobne nepoznal, osobne sa s ňou nestretol a dovtedy sa s ňou osobne nestretol
v rámci svojej praxe ani na žiadnom pojednávaní. O C. D. vedel len toľko, že v Košiciach pôsobí. S C.
D. sa nijako nestretol, ona ho na zastúpenie nepoverila. Príslušníkom ZVJS bol opakovane upozornený,

aby porada bola krátka pre ďalšie procesy, ktoré mali s obvinenými realizovať. Keďže mal vedomosť,
že F. J. zastupuje ďalší advokát, C. G. je len nový, doplňujúcu, obžalovaný využil to a použil nesprávnu
formuláciu, kto ho na úkon posiela. Avšak jediný, kým bol poverený, bol C. G. a vychádzal len z jeho
poznámok. Pokiaľ mu je kladené za vinu, že mal pôsobiť na pána J. a mariť nejaký dôkaz, k jeho veci
a v jeho spise advokáta nemal nič. Nemal žiadne podklady, žiadne rozhodnutia, rozsudky, uznesenia.

Nemal vykonanú žiadnu poradu s príbuznými, ktorí by mu mohli poskytnúť nejaké informácie, v akej veci
je stíhaný, obvinený alebo v akej pozícii pán J. vôbec vo veci vystupuje. Jedine, na čo sa spoliehal, bola
skutočnosť, že ho na úkon poslal C. G., ktorý bol jeho školiteľ, bol to jeho kolega. Ešte pred začatím
výkonu postavenia advokátskeho koncipienta bol to aj jeho rodinný známy, ktorý ho aj na základe toho
prijal do zamestnania. C. G. pôsobil ako prokurátor na Okresnej prokuratúre Košice, bol sudcom na

trestnomúsekuadomnievasa,žeajvsúčasnejdobejerenomovanýtrestnýprávnikaskutočnenemohol
maťaaninemalžiadnupochybnosťotom,žebymalopoverenieprekračovaťrámecTrestnéhoporiadku,
rámec obhajoby. Naďalej je toho názoru, že k žiadnemu pochybeniu nedošlo, hoci mu je kladené za
vinu niečo iné. Je presvedčený, že nemal žiadny úmysel mariť nejaký dôkaz, ani ho mať nemohol, lebo
nevedel, do čoho ide, v akej pozícii sa pán J. nachádza a o aké konanie ide. Uviedol ešte, že nepoznal

ani žiadnych zo spoluobžalovaných v tejto trestnej veci. C. A. videl prvýkrát na hlavnom pojednávaní na
Okresnom súde Banská Bystrica, preto popiera aj to, že by mal pánovi J. ukazovať fotku C. A..

V prípade ďalšieho výsluchu využil svoje právo a odmietol vypovedať.

Podľa § 277a ods. 3 a ods. 4 Trestného poriadku súd oboznámil zo zvukovým záznamom z výsluchu
svedkyne D. L..

Svedkyňa D. L., matka K. G., priateľky obžalovaného C. A. ml., vo svojej výpovedi uviedla, že A. A.
pozná ako sestru C. A. ml. a stretli sa spolu asi trikrát. Pozná aj C. A. st. a toho stretla asi dvakrát. A.

A. stretla vždy v kancelárii C. O. E., bolo to niekedy v mesiacoch marec a apríl v roku 2010 a stretnutia
iniciovala A.. Pri prvom stretnutí v kancelárii C. E. bol prítomný aj C. A. ml., jej dcéra K. a aj C. E.. Na
tomto stretnutí A. A. požiadala svojho brata, aby zmenil výpoveď na polícii tak, že zbrane, ktoré sa našli
na ul. Jesennej, boli jeho. V podstate robila na neho celý čas nátlak, aby to zobral na seba a Nigut ostal
čistý. A. tlmočila bratovi, že ak to zoberie na seba, tak mu K. dá pol milióna slovenských korún. A. ml.

toto odmietol a došlo medzi nimi k roztržke. Druhýkrát sa stretli v kancelárii C. E., tiež z iniciatívy A.
s tým, že má druhú alternatívu, ako vec vyriešiť. Povedala, že spolu s otcom sa dohodli na výpovedi,
že zbrane patrili pánovi J., ktorý je nevlastným bratom K. a je toho času vo väzbe. Pri tomto stretnutí
bola opätovne prítomná okrem C. E. aj jej dcéra K., ale aj A. P.. A. pri tomto stretnutí dala A. ml. list
formátu A4 a povedala, že advokátka K. napísala výpoveď, ktorú sa má A. ml. naučiť a jej dcéra ho

mala z toho vyskúšať. Celý obsah textu bol o tom, že zbrane patrili J. a nie K., že A. ml. a J. mali byť
priatelia a J. ho požiadal o uloženie zbraní. Ďalej tam bolo uvedené, že zbrane mal na ul. Jesennú nosiť
A. A.. a zbrane aj čistil. A. tlačila intenzívne na svojho brata a hovorila, že tak bude vypovedať aj ona
a otec, ktorého zase ona vyskúša a opakovala, že to musia urobiť. Došlo tam aj k ostrej výmene názorov
medzi A. ml. a A. st. a aj medzi A. ml. a A.. A. sa vyhrážala bratovi, že postavia proti nemu svedkov,

ktorí potvrdia, že zbrane patria A. ml. a takto ho zničia. Napriek tomu sa nedohodli. Neskôr sa ešte stretli
ona, jej dcéra K., A., C. E., pričom A. sa snažila presvedčiť K., aby ona presvedčila A. ml. k výpovedi,
ako od neho žiadajú. Hovorila, že ide od advokátky, nepovedala meno, ktorá ju žiadala, aby sa A. ml.tú výpoveď naučil a takto vypovedal. A. stále opakovala, že postavia proti A. ml. svedkov, ktorí potvrdia,
že zbrane sú jeho a tak ho zničia.

Svedok C. A. ml. vo výpovedi uviedol, že vie, že jeho výpoveď sa bude týkať papiera od C. D.. C. D.
pozná ako advokátku, pozná ju už dávnejšie. Od tohto prípadu, keď sa prejednával, ju už nevidel. C. A.
videl len na pojednávaní. C. D. ovplyvňovala jeho sestru A., aby ona potom ovplyvňovala svedka. Bolo
to kvôli zbraniam, čo sa našli v pivnici. Tie zbrane boli K., doniesol ich svedok. Aj to bolo tak, že mu
E. povedal, aby šiel dačo preniesť a to aj svedok urobil. Doniesol to do pivnice, vtedy zistil, že to boli

zbrane. Takže tak ich doniesol on. Svedok potom neskôr začal spolupracovať s policajtmi. Jedna akcia
sa policajtom nevydarila, ale potom sa už začalo dačo robiť, aby sa s tými zbraňami nepokračovalo.
C. D. bola právnička K.. Ona chodila a ovplyvňovala všetkých ľudí okolo seba, ovplyvňovala aj jeho
sestru A.. Túto informáciu, že D. chodila kade tade, má od svojej sestry A.. Boli všelijaké vyhrážky. Bola
verzia, že to má zobrať na seba aj svedok. Tiež bola verzia, aby to na seba zobral svedkov otec, potom
prišla ďalšia verzia, aby to vzal na seba F. J., ktorý mal za to dostať peniaze, pol milióna korún. Peniaze

nedostal, na seba to však zobral, že teda to mali byť J. zbrane. J. s tým ale popravde tiež nemal nič
spoločné. Podľa svedka C. D. bola hlava toho všetkého. Nevie presne, či jeho sestra chodila za D., alebo
D. chodila za ňou. Vie, že jeho sestra potom chodila za ním. Všetko je aj na diktafóne. Najprv to mal
vziať na seba. Potom to mal vziať na seba J., on sa s ním nestretol. J. stretol raz, keď viezol K.. Potom
vie, že mal za J. ísť C. A. s jeho fotkou, aby ho opoznal. Tých stretnutí so sestrou bolo viac.

Na prvom stretnutí bola sestra a K., kde mu bolo povedané, aby to zobral na seba, lebo inak budú
problémy, že bude zle, že sa K. pomstí. Svedok reagoval podráždene, bol tvrdohlavý, odmietol to.
Vypočul si ich, ale poslal ich potom preč. Potom mal advokátku C. E., boli u nej v kancelárii, aj s Natáliou,
bola tam aj D. L. a jeho sestra mu dala do ruky nejaký papier od D., kde bolo napísané, ako má

vypovedať. Trošku si ten text čítal, nakoniec to vzal na seba F. J.. Fakt si to nepamätá už presne. Ten
text mala napísať D., ale nevie to na milión percent. Prišla s textom sestra, že ide od D.. Na túto ponuku
nereagoval nijako, nevzal to a potom sa už so sestrou nerozprávali. Sestra mu ešte na parkovisku dačo
povedala, pred výsluchom si to prehrával z tej nahrávky, čo je v spise. Nepamätá si to presne, ale dačo
v tom zmysle, že budú mať problémy. Mali ešte jedno stretnutie, ale to už bolo o tom, že kto to zoberie

na seba. Niektoré stretnutia boli hodinové, niektoré 15 minútové. Keď si prečítal text, vedel, že F. J. je
brat E. K., J. už kvôli zbraniam sedel, tak by mal možno rok navyše. V base si mal spomenúť na tie
zbrane a že A. je jeho kamarát. Bolo to ináč dobre vymyslené. Tie verzie mal vymyslieť Robov advokát.
To mu bolo povedané. V tom čase bol určený advokát D.. Či to boli viacerí, to sa už teraz nedozvieme.
Brat mu dal USB, kde boli prepisy, boli tam odposluchy D., ako J. učila. Potom tam bola návšteva A.

a zistil, že tam on bol. J. bol vtedy v base. D. musela ísť do basy naučiť ho rozprávať a keďže J. nepoznal
svedka, bola mu predložená potom ešte aj jeho fotka. C. E. by mohla vypovedať v tejto veci, vie, že to
bude klasická formulka, že odmieta vypovedať. Ona sa bála. Ale nemá problém s tým, aby vypovedala.
Nevie, aký bol vzťah E. a D., myslí si, že sa nepoznali.

Informáciu, že C. A. ma ukázať Oravcovi fotku, dostal od brata. To bolo potom, čo už C. A. bol v base.
To už všetko bolo nahraté, on to dostal od brata na USB, boli už prepisy. Svedkov brat to mal mať od
doktora G.. To, že sa mala ukazovať tá fotka, to bolo odfotené. Bola tam fotka s rukou a prsteňom a taký
prsteň má pán G.. Podľa jeho názoru sa tam všetci poznajú. Nevie, kto to nafotil. Vie, že tá ruka je pána
G. a od koho to má on, nevie. USB si pozrel a potom, čo sa toho týka, neriešil absolútne nič. Nikomu

svedok nič nepovedal. Až teraz to hovorí. Jedine, čo spravil, vrátil USB bratovi. USB si neskopíroval.
Odposluchy tam boli aj telefonické. Dokonca, ako sa bavil svedok s manželkou, ako sa baví D..

Na jednom stretnutí s J. to bolo tak, že to bolo na sídlisku Nad Jazerom. K. Q. auta vystúpil, prišiel k nemu
nejaký pán, chvíľu sa rozprávali, nejaké štyri minúty. K. potom prišiel do auta a svedok ho odviezol

domov. Keď vystupoval, svedok sa ho opýtal, kto to bol a K. povedal, že jeho brat. To bolo všetko. Takže
tak ho videl. Svedok ho (J.) neviezol. To, ako to s F. J. bolo, že mal za svoju výpoveď dostať peniaze,
vie od sestry Martiny. Peťo je pre neho jeden hajzlík, tak mu preto nehovorí „pán F. J.“.

Svedkov brat sa volá E., nemá bezprostrednú vedomosť o tom, že by sa mal jeho brat poznať s C.

G.. Zopakoval, že mal odpovedať, odkiaľ mal USB. Odpovedal, že od brata, ktorý ho mal mať od pána
G.. Potom sa opravil, že USB brat mal mať od sestry, lebo pán G. jeho sestru zastupoval v tom čase,
poznajú sa. Ospravedlnil sa, že takto povedal. Uviedol, že sestra musela mať USB od pána G. a od
sestry ho potom dostal brat, ktorý mu ho ukázal. Svedok nebol pri tom, že by mal pán G. odovzdať USBjeho sestre. K. pozná asi odvtedy, keď zavraždili R. a ešte asi predtým rok alebo dva sa už poznali,
možno 2002, 2005 alebo 2006. Pozná K. dlhšie, vedel o jeho rodinných vzťahoch. F. J. je nevlastný
brat K.. K. o ňom nehovoril. K. býval u nich doma, keď tam svedok prišiel, tak K. videl, rozprával sa

s ním. Myslí si, že postoj jeho sestry k jeho výpovediam bol taký, ako jej kázali právnici – mlčať a klamať.
Rozhovory si nahrával pre vlastnú bezpečnosť. Pochopil, že proti nemu postavia svedkov a že budú
somariny rozprávať. Nikto mu neporadil, aby si to nahrával. Osobám, ktoré si nahrával, nepovedal, že si
ich nahráva. Tú nahrávku, čo si prehral pred pojednávaním, sa týkala stretnutia so sestrou o D.. (Svedok
ukázal na prítomného obhajcu C. A., že mu on mal povedať, že treba zničiť D., na čo sa prítomný obhajca

ohradil, že svedka vidí prvýkrát v živote a nemôže také tvrdenia hovoriť. Svedok bol upozornený, aby
nehovoril veci, ktoré môžu byť pochybné a má hovoriť iba to, čo vnímal svojimi vlastnými zmyslami.
Svedok sa následne ospravedlnil prítomnému obhajcovi.) Na nahrávke chcel zistiť a preveriť si, či on
(svedok) povedal, že D. treba zničiť. Len preto si to prehral, aby si bol istý, či to povedal. Povedal to.
S manželkou sa zoznámil v roku 2008 alebo 2009. Vedela, že K. je priateľ jeho sestry, že sa poznajú.
Manželke tajil len to o tých zbraniach, že bol požiadaný K., aby dačo preniesol a nepovedal jej to, že

už pol roka spolupracuje s políciou. Rozsudok v tejto trestnej veci ukázal aj manželke, skonštatoval, že
to policajti pokazili, lebo v tejto veci mal byť utajený svedok a vyšiel z toho ako najväčší somár. Voči
rozsudku sa neodvolal, čo s tým mal robiť. Svedok konkrétne D. nevidel, že chodí za každým kade tade,
mal to sprostredkované.

Stretnutie u C. E., kedy mu bol ukázaný list, bolo v jej kancelárii. Jeho postoj bol odmietavý. Po tomto
už nevie, ako reagoval. Nespomína si, či to dal vedieť policajtom. Chodil za ním operatívec, či je všetko
v poriadku, povedal mu to. Má za to, že vypovedal k tým veciam, nepamätá kedy. Určite vypovedal. Vie,
že bol aj ako obvinený vypovedať k nahrávkam, tam to muselo byť tiež.

Sestra chodila za ním a vďaka tomu vedel, ako to majú premyslené. Podľa neho boli s D. v kontakte,
veď sestra chodila za ním od nej.

Svedok si vypočul pre pojednávaním len jednu nahrávku z troch alebo piatich. Potvrdil, že nahrávané
osoby o tejto skutočnosti nevedeli. S týmto prípadom by mali byť spojené okrem C. D. iné mená

advokátov, vie ešte o pani B., ale nechce o nich viac vedieť, nebude o tom hovoriť. O tom prsteni, čo
videl na fotografii, doplnil, že išlo o prsteň, ktorý mal v minulosti pán G., teda myslí si, že taký prsteň –
obrúčku mohol mať aj pán G., ale nevie, či to bola skutočne ruka pána G.. (C. G. uviedol, že sa ženil
v roku 2006 a obrúčku nosil jeden rok. Považoval to za potrebné uviesť, aby nebol nesprávne spájaný
s touto vecou.) K zbaveniu mlčanlivosti uviedol, že také C. E. neuložil, teda ju nezbavil mlčanlivosti.

Nemá problém, aby hovorila o tejto veci, ale písomne ju mlčanlivosti nezbavil.

Obžalovaný C. F. A. poukázal na nezrovnalosť vo výpovedi vo vzťahu k osobe F. J., o ktorom v pozícii
svedka C. A. povedal, že ho len videl, pričom v postavení obvineného pri jeho výpovedi v roku 2010
uviedol, že s F. J. išiel v aute min. 10 minút. Je toho názoru, že výpoveď z roku 2010 bola s ohľadom na

plynutie času presnejšia. Vo vzťahu ku skutku, z ktorého je obvinený uviedol, že svedok A. vypovedal,
že informácie o ukázaní fotografie vo výkone trestu získal až následne, čo podľa jeho názoru významne
spochybňuje výpoveď svedkyne G., ktorá uviedla, že sa o tejto informácii o ukázaní fotografii dozvedela
ešte predtým.

Svedkyňa K. G. vypovedala, že nevie, kto je C. A., nepozná ho a ani ho nevidela. Nevie, či je
v pojednávacej miestnosti. Je to už dlhá doba, presné dátumy si nepamätá. Predpokladá, že v roku 2010
bol jej manžel obvinený z nedovoleného ozbrojovania. S tým potom súvisel veľký sled udalostí, ktoré
sa odohrali. Prebiehalo ovplyvňovanie, aj jej osoby, aby vplývala na svojho manžela. Tiež vplývali na jej
manžela. V tejto veci bol napísaný nejaký text, ktorý sa mal manžel naučiť naspamäť, aby vypovedal

tak, ako to bolo v texte napísané advokátkou E. K.. Následne dochádzalo k mnohým návštevám polície.
Svedkyňa bola na polícii vypovedať raz. Jej manžel je C. A.. Advokátkou E. K. v tom čase bola C. G. D..
Ovplyvňovanie prebiehalo prostredníctvom sestry jej manžela A. A..

K tomu ovplyvňovaniu vo výsluchu doplnila, že si pripadala ako v 90. rokoch, lebo jej manželovi bolo

povedané, že bude vypovedať tak, ako je dané, ako je prikázané, lebo inak bude proti nemu postavených
x svedkov. Bolo to povedané sestrou A.. Svedkyňa so svojím manželom s C. D. v osobnom kontakte
nikdy neboli. Všetko sprostredkovala sestra A.. Bolo tam vyhrážanie, prostredníctvom Martiny. Nevie,
či to bola pani D., čo ovplyvňovala, svedkyňa to potvrdiť nemôže. Manžel mal na seba zobrať vinu,že zbrane sú jeho, že on je vlastníkom týchto zbraní a pán K. s tým nemá nič spoločného. Motívom
konania bol asi to, aby pán K. toho mal viac, aby nebola uložená ďalšia vina. Svedkyňa to však len
predpokladá. Ďalšie okolnosti nevie. Vie, že pán K. je zastupovaný C. D.. Jej manželovi bola poskytnutá

finančná odmena, ak to na seba zoberie, bolo to asi 150 tisíc alebo 250 tisíc korún. Vzťah pána K. a A.
bol partnerský. A. mala mať peniaze na svojom účte, nevie povedať, či peniaze boli určené na vyplatenie
spomínanej odmeny. V tom čase jej manžela zastupovala C. E.. Text, ktorý sa mal jej manžel naučiť,
donieslaA..VtedybolivkanceláriiC.E.aboltamešteajnebohýotecmanželaaA..Bolopovedané,žeje
to od pani C. D.. Povedala to Martina, že ten text je od C. D.. Martina bola prostredník všetkých udalostí.

Bolo tam napísané, že ako sa jej manžel kamaráti s pánom J.. Svedkyňa videla pána J. raz na jednom
pojednávaní v Nitre, kedy bol eskortovaný. To pojednávanie vtedy ani neprebehlo. V tom texte bolo teda
niečo v tom zmysle, ako sa s manželom kamarátia. Presný obsah nevie, nepamätá si. Pamätá si, že sa
mali spolu kamarátiť, stretávať. Svedkyňa vypovedala, že jej manžel sa s J. nekamarátil, nestretával sa
s ním, nebola to pravda. Nemá o tom vedomosť. Text nebol pravdivý, bol vymyslený účelovo. Jej manžel
sa mal text naučiť naspamäť a potom podľa neho vypovedať na polícii. V kancelárii C. E. asi boli len oni,

ktorých už uviedla, nevie, či tam bola aj jej mama, v tom čase mala kanceláriu s pani E.. Otec manžela
mala tlačiť na city. Domnieva sa, že pán J. mal doniesť jej manželovi akože zbrane na tú danú ulicu, do
tej danej pivnice a takým spôsobom sa mal vyviniť pán K., dostať sa z toho. Zdá sa jej, že sa pán K.
nenachádzal už v tom čase v Košiciach.

S manželom sa pozná od roku 2009. S určitosťou nevie povedať, s kým sa jej manžel poznal a stretával,
keďže sa tieto udalosti odohrali v roku 2009 a 2010. Vie len to, čo jej manžel povedal. Tiež vie, že
v tom čase mal ísť niekto sa pánom J., aby mu ukázal fotku jej manžela, aby ho vedel opoznať, keďže
sa s jej manželom nepoznal. S C. D. sa nestretla. Rozsudok na manžela v tejto veci nečítala, vie, že
bol odsúdený. Na stretnutí v kancelárii u C. E. C. manžel odmietol vypovedať podľa textu. Nevie, či

potom jej manžel nejako vypovedal na polícii. Predpokladá, že jej manžel je odsúdený za nedovolené
ozbrojovanie. Manžela pozná od roku 2009 a začali žiť spolu v roku 2010, o týchto veciach nevedela,
že by páchal trestnú činnosť. Riešili to, keď sa viedlo konanie. Predpokladá, že by sa jej zdôveril o jeho
priateľoch.

Text, ktorý sa mal jej manžel naučiť, čítala. Ale keďže odmietli takto postupovať, text im neostal. Mohli si
ho len prečítať v tej kancelárii, tam sa rozhodli, že podľa neho nebude manžel vypovedať. Potom stále
pokračovali návštevy A. a aj presviedčanie jej manžela. Väčšinou sa snažil jej manžel stretávať s A. za
prítomnosti svedkyne, snažil sa vyhýbať samostatne sa stretávať s A..

K tej fotke, na ktorej bol manžel, uviedla, že to súviselo s pánom J.. Mal ísť za ním advokát C. A., ktorého
nikdy svedkyňa nevidela, aby mu fotku manžela v ústave ukázal. Túto informáciu dostali od A.. Išlo
o sprostredkované informácie od A..

O mene C. A. vedela, nedozvedela sa o ňom len zo samotnej trestnej veci. Má informáciu od manžela, že

za pánom J. mal ísť s jeho fotkou C. A.. Presný časový sled si nepamätá. Možno to bolo aj od A.. V tom
čase bolo vedené konanie voči jej manželovi v tejto trestnej veci, bol obvinený vo veci nedovoleného
ozbrojovania. Jej manžel o veci komunikoval, rozprávali sa spolu. Mala vedomosť ešte aj, že C. A. bol,
predpokladá, obvinený v súvislosti s tou fotkou.

Nevie odpovedať na to, aký čas uplynul od toho, kedy sa dozvedela, že niekto má ísť za pánom J. ukázať
mu fotku, po samotné ukázanie fotky.

Svedok C. A. G. vypovedal, že C. A. a dokonca jeho rodičov poznal roky predtým. To, čo sa stalo, celý
ten víkend predtým, domnieva sa, že v súvislosti s tým určite zostarol o 5 rokov, pretože si nedokázal

predstaviť, čo sa mohlo stať. Mal nesmierne výčitky svedomia, pretože tento úkon, teda návštevu, ktorá
sa vykonala, na tú obžalovaného poveril on. Od začiatku tvrdí a trvá na tom, lebo je to fakt, že C. A. ani
nepoznal C. D.. Nebol s ňou v nijakom kontakte. Bol to jeho (svedkov) koncipient a s plnou vážnosťou
môže povedať, že nerobil až tak trestné veci, ktorými sa svedok zaoberá, ale bol z jeho pohľadu skôr
na obchodné a civilné veci. Samozrejme, že táto návšteva, ktorá bola na požiadavku klienta H. O.,

a podotkol, aspoň si to tak pamätá, že oni sa v ten týždeň ani nestretli, pretože už aj v tej dobe bol
dosť intenzívne rozcestovaný. Takže malo sa jednať o návštevu F. J. v súvislosti s návštevou H. O., na
ktorú vyslal C. A.. Takže toľko k tomu vie povedať. Čo sa týka otázok, ktoré na neho kládol vyšetrovateľ,
stále od prvopočiatku trval na tom, že je to predmetom advokátskej mlčanlivosti, nevie, čo tam robili,v tej miestnosti, či tam niečo hovorili alebo nehovorili, alebo čokoľvek iné robili, nechce byť vulgárny,
na čo pomyslel a povedal aj kolegom veľakrát, je to predmetom advokátskej mlčanlivosti a tento úkon,
ktorý sa tu bude prehrávať alebo ktorý je zaznamenaný, určite nie je zákonný. Nemá so zákonom nič

spoločné, nedá sa použiť ako dôkaz.

Svedok odpovedal, že obžalovaného C. A. telefonicky poveril, lebo bol niekde mimo Košíc, na návštevu
F. J.. Mal viac plnomocenstiev vo veci pána J., tak to hodnotí tak, že sa mohlo jednať o nejakú
zdvorilostnú návštevu vo vzťahu k tomu, že prevezme obhajobu, a poslal C. A., pretože išiel tam na

návštevu. Telefonicky obžalovaného informoval, že teda sú tam nejaké zastupovania a je tam potrebné
s ním sa stretnúť, nič viac. S obžalovaným sa v podstate ani nestretli. Svedok si nepamätal, v akom
stave bol jeho spis o F. J.. Zdá sa mu, že vo veci nedovoleného ozbrojovania ešte ani nebolo vznesené
obvinenie, ale nehovorí to na sto percent. V podstate vie, že išlo o plné moci súvisiace s obnovou
konania, s nedovoleným ozbrojovaním, ale tam neboli žiadne podklady. Toto vlastne slúžilo k tomu, že
poveril C. A. tou návštevou a teda obvykle to robí tak, že keď ide prvýkrát za klientom, tak vlastne si

vyžiada cez pracovníka justičnej stráže, aby všetky uznesenia, súdne rozhodnutia, všetko doniesol, keď
ich nemá a evidentne jeho matka nemala žiadne podklady. V tomto prípade išlo o plnomocenstvo matky
F. J.. Poradu ohľadom skutkového stavu s matkou F. J. nevykonal, nebolo kedy.

Svedok spontánne doplnil, že zastupoval H. O. a to boli tie začiatky, ktoré sa teraz preklopili do

rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý povedal, že absolútne všetky dôkazy boli
protiprávne a protizákonné, teda tú tendenciu a tú prax orgánov činných v trestnom konaní prežil na
vlastnej koži, že tú zvrhlú alternatívu sa snažili preklopiť vyšetrovatelia aj operatívci priamo do praxe
asi takým spôsobom, že tu konkrétne v Banskej Bystrici ale aj v Leopoldove a aj v Ilave, si pýtali plnú
moc a teda pravda bola taká, že v tej plnej moci, v ktorej vykoná advokát tie návštevy, predloží ju,

je predmetom advokátskej mlčanlivosti, teda sa týka aj porady, ktorej sa nemôže nikto zúčastniť, ale
zároveň o tom, o čom sa budú baviť, to je priamo použiteľné ako dôkaz. S takouto zvrhlou myšlienkou
zápasil niekoľko rokov. To, ako keby pri hraní kariet niekomu pozeral do postupky a potom povedal, no
tak vyložíme teraz karty, ale tu akože nič nepoužil, ani nevedel aké má ten druhý karty. Takže toto je
úplne choré. A k tej situácii, ktorú absolvoval C. A., a to si pamätá, že vyšetrovateľ mu predkladal nejakú

plnú moc, tak nevedel o tej plnej moci, že ktorá bola predložená, či to bolo pre obnovu konania alebo
vo veci nedovoleného ozbrojovania, ale na tom nič nemení fakt, že to, čo vykonali na tej krátkej porade,
bolo predmetom advokátskej mlčanlivosti a tajomstva, k čomu sa nemá ani on oprávnenie vyjadrovať
a hovorí, že C. A. ani nepoznal C. D., svedok obžalovanému žiadny pokyn nedával.

Ak by mal popísať vo všeobecnosti postup pri prevzatí právneho zastupovania na základe plnej moci
rodinného príslušníka, tak obvykle, ak príde rodinný príslušník, väčšinou nemá žiadne podklady. Vzal
do úvahy alternatívu, že klient je vo vyšetrovacej väzbe, väčšinou nemá uznesenie vyšetrovateľa, nemá
ani súdne uznesenie, ani od prokurátora, čiže svedok mal nejaké podklady od rodinných príslušníkov.
Pripravil si plnú moc, lebo rodinní príslušníci zväčša vedia osobné údaje klienta a následne klient pri

návšteve pred príslušníkom ZVJS podpísal tú plnú moc. Toto už ale roky neplatí, musí mať plnú moc
podpísanú buď od rodinného príslušníka alebo od toho obvineného alebo obžalovaného. Robí to tak,
že keď má požiadavku, pošle mu ju, on mu to pošle späť a potom ide. Ak teda nemá žiadne podklady,
tak akonáhle ide na prvú návštevu, to je zdvorilostná návšteva, tak v podstate nemá žiadne informácie.
Svedok požiada toho človeka, ktorý ho predvádza, aby povedal klientovi, nech donesie všetko, čo má

so sebou. On mu to odovzdá a svedok väčšinou nemá ani čas, ani chuť, aby to študoval, väčšinou
urobí krátku analýzu a zoberie to so sebou a potom to klientovi vráti. Buď pri ďalšej návšteve alebo to
prefotené pošle späť. Vyžiada si spis a naštuduje ho. V súvislosti s udelením plnej moci od klienta alebo
rodinného príslušníka sa zakladá spis, pričom zastupovanie je relevantné zvyčajne momentom, keď už
je klientovi vznesené obvinenie, pokiaľ nehovoríme o novele Trestného poriadku od 15. 03. 2024, ale

sú aj výnimočné prípady, kedy klient požiada napr. o zastupovanie na hlavnom pojednávaní, tak mu
dá vyplnenú plnú moc, založí si spis a plnú moc predloží už len na súde. Môže byť povedané, že spis
sa zakladá momentom udelenia plnej moci Dá pokyn kancelárii. Ešte odlišuje situáciu, kedy sa príde
niekto len poradiť v štádiu podozrivého, spíše si poznámky, tieto si ponechá, ale mnohí sa ani potom
už nevracajú, v takých prípadoch potom nezakladá spis. Pokiaľ už ale dôjde k vzneseniu obvinenia, tak

spis zakladá. Aj v prípade, že disponuje viacerými plnými mocami na jednu osobu, tak sa zakladá len
jeden spis. Rozlišuje ale situácie, aj keď ide o jedného klienta, či sa jedná o civilnú alebo trestnú vec. Ak
má klient rozvodové konanie, je to civilná vec, založí jeden spis. Ak má ten istý klient aj trestné stíhanie,
založí druhý spis. Ale ak ten istý klient má ešte aj pocit, že ešte urobil niečo zlé a má dostať nejaképredvolanie ako svedok alebo ako podozrivý, tak ďalší (tretí) spis nezakladá, ale túto skutočnosť už má
len v tom druhom (trestom) spise. Jeden trestný spis si zakladá aj v tom prípade, ak má klient rôzne
trestné veci. Teda aj prípade F. J. mal takto tri plné moci. To je jeho štýl práce a tento sa mu osvedčil. Tu

v tejto trestnej veci a vo všeobecnosti, ak je to, že má viac problémov, tak zakladá len jeden spis, lebo
z toho možno bude, že má jedno zastupovanie, možno tri, možno ani jedno. Ak sa preklopí do uznesenia
obvinenia alebo do trestného rozkazu, tak samozrejme to dá zaevidovať, lebo je to jednoduchšie. Svoj
spis zakladá na meno klienta. Konkrétne pri F. J. nevie uviesť, z akého dôvodu jeho matka, pani K.,
udelila plnú moc vo veci nedovoleného ozbrojovania. Musel by fabulovať, čo povedala, keď za ním

vtedy prišla, nepamätá si to. Už si dokonca nevie ani vybaviť, ako vyzerala. Vôbec by ju tu nespoznal
a vôbec si nepamätá, že ako to bolo. Ale mal viacero tých plných mocí, lebo ten problém tam bol. Či
už z komunikácie medzi ním a matkou, ona mu to prerozprávala, pretože s J. sa dovtedy nestretol. To
bol ten dôvod, že tam poslal C. A.. Svedok s J. nebol vtedy. Toto bol účel z jeho pohľadu, nech zistí, čo
vlastne ten človek chce. Ale vylučuje, že v tej dobe by sa C. A. P. C. D. stretol. Nie že sa s ňou poznal
alebo dohodol nejako. V čase, keď mu pani K. udelila plnú moc vo veci nedovoleného ozbrojovania, sa

mu zdá, že F. J. bol podozrivý, nebol obvinený. V tom čase určite nebol v Trestnom poriadku upravený
termín podozrivého, ale vie, o čom rozpráva. Ale tie oprávnenia, stále hovorí, to povedal na margo tej
podľa jeho názoru chorej koncepcie C. S., že proste má jednu plnú moc, v tom lepšom prípade, že
klient má trestné stíhanie a ohľadne toho je porada ako keby tabu. Ale ostatné, keď bude rozoberať,
tak všetko v poriadku, že si to môžu vyšetrovatelia nahrávať, zaznamenávať to. Dokonca by povedal

a teraz to naozaj možno prestrelí, bude sa stíhať možno advokát, že neoznámi a neprekazí trestný čin.
Keď budeme rozprávať, že niečo chcel, má teraz oznamovaciu povinnosť, že ho zastaví a podá trestné
oznámenie, však to je absolútne. To je jeho pohľad. Robí to celý život, takže vie, o čom rozpráva.

Ak za ním príde rodinný príslušník, teoreticky vychádza z informácii od neho, o akú vec sa jedná. Niektorí

klienti sú jednoduchší, nerozlišujú, či je to podvod, krádež, lúpež, čiže dáva podpisovať plnomocenstvo
v stave, kedy vyplní údaje splnomocniteľa a údaje rodinného príslušníka, ktorého sa vec týka. Potom,
keď už vie o vznesení obvinenia, čísle konania, tak kancelária mu prefotí spis a on doplní údaje do plnej
moci. V prípade F. J., keďže je v predmete zastupovania uvedené aj číslo konkrétneho konania, nevie,
nepamätá si, ako to bolo.

Podľa § 269 Trestného poriadku boli oboznámené listinné dôkazy:
- zápisnica o vydaní vecí a plné moci od C. A. G. (č. l. 1067 – 1071)
- správy z ÚVV a ÚVTOS (č. l. 1122 – 1124, 1130 – 1132, 1141– 1150)

Obžalovaný k dôkazu uviedol, že ak si pamätá, tak na bráne v ÚVV a ÚVTOS v Ilave odovzdal
príslušníkovi ZVJS všetky 3 plné moci, ktorými disponoval, vrátane substitučného plnomocenstva.
Príslušník niekam odbehol a on čakal, pričom nevie, kam príslušník išiel, či si vyhotovil kópiu z ním
predložených listín, nevie, ani čo si založil z toho do spisu, či to bola jedna plná moc alebo aj iné. Jeho
po návrate s týmto neoboznámil, trvá však na tom, že mu odovzdal všetky plnomocenstvá, ktorými

disponoval. Vo vzťahu k oficiálnej odpovedi ÚVV a ÚVTOS Ilava uviedol, že ústav tvrdí, že navštívil F.
J. v čase od 11.14 h do 11.16 h, pričom v spise sa nachádzajúci prepis z nahrávky v miestnosti v ÚVV a
ÚVTOS Ilava uvádza, že sa malo jeho stretnutie začať už o 11.11 h, teda skôr ako prišiel navštíviť klienta.
Poukázal, že sa jedná o oficiálne záznamy ÚVV a ÚVTOS Ilava, ktoré oznámili v prípravnom konaní a z
tohto dôvodu má aj pochybnosti o autenticite nahrávky nachádzajúcej sa v spise z ÚVV a ÚVTOS Ilava.

Na doplňujúce otázku obhajcu obžalovaný uviedol, že pred neho predvedený F. J. bol oblečený vo
väzenskom oblečení, avšak z tohto nevedel usúdiť, či je vo výkone väzby alebo vo výkone trestu. O
tom, že už bol odsúdený, sa dozvedel až neskôr. Avšak v čase, keď ho bol navštíviť, o F. J. žiadne
informácie nemal, teda v akej pozícii bol príp. z akej trestnej činnosti bol obvinený či odsúdený. Jedná

sa o ústav, kde sa vykonáva aj väzba aj trest. Pamätá si, že bol v štandardnej miestnosti, kde prebiehajú
výsluchy orgánov činných v trestnom konaní. V tej istej miestnosti následne v poobedňajších hodinách
sa uskutočnila aj porada s ďalším klientom H. O..

- vyrozumenie o úkonoch: C. E. zo dňa 27. 04. 2010 (č. l. 1413 – 1415)

- vyrozumenie o úkonoch: C. B. zo dňa 27. 04. 2010 (č. l. 1416 – 1418)
- výpoveď svedka F. J. (č. l. 1114 – 1117)Obžalovaný doplnil, že ešte neodznelo, že rekognícia C. A. ml. sa tak, ako to malo byť naplánované,
neuskutočnila, takáto zápisnica sa vo vyšetrovacom spise nenachádza, preto by prokuratúra mala uviesť
aj túto skutočnosť a nielen oboznámiť s plánovanými úkonmi.

Súd zamietol námietku obžalovaného C. F. A. vo vzťahu k oboznamovaniu so zvukovým záznamom
podľa § 114 Trestného poriadku. Obžalovaný namietal, že dôkaz je nezákonný.

Podľa § 269 Trestného poriadku a § 270 Trestného poriadku sa oboznamujú listinné a zvukové dôkazy:

- prepisy záznamu z telekomunikačnej prevádzky vrátane ich prehratia z CD nosiča (č. l. 958 – 959)
Obžalovaný zotrval na nezákonnosti dôkazu, ako to vyplýva aj z písomného vyjadrenia zo dňa 18.
06. 2024. V čase rozhodovania okresného alebo krajského súdu nebol známy rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva vo veci Q. B. a taktiež ďalšia z predložených relevantných skutočností a síce,
že Okresný súd Košice I v danom čase nemal oprávnenie takýto príkaz vydať. Z uvedeného plynie,
že od vydania príkazu vrátane jeho samotného vydania je postup orgánov činných v trestnom konaní

nezákonný, na čom od počiatku trvá a taktiež znova opakuje, že podľa prepisu sa mal stretnúť s F. J.
skôr (v čase o 11.11 h), ako do ústavu podľa ich vyjadrenia vstúpil (v čase 11.14 h).

Súd prerušil hlavné pojednávanie za účelom oboznámenia utajovanej prílohy Okresného súdu Košice
I sp. zn. 1Ntt/35/2010 o 10.40 h

Podľa § 269 Trestného poriadku boli oboznámené listinné dôkazy:
- podanie obžalovaného zo dňa 18. 06. 2024 podaného prostredníctvom obhajcu JUDr. Jána Gerega
(č. l. 4340 – 4357)

Prokurátor reagoval na predloženú odpoveď Mestského súdu Košice, kde aj v nadväznosti na
predložený rozsudok vo veci Q. B. proti Slovenskej republike, teda, že príkazy alebo súhlasím mali byť
vyhotovené na certifikovanom zariadení, je argumentáciou použitou sťažovateľom Q. B. a ani Európsky
súd pre ľudské práva, ani Ústavný súd nekonštatovali v dôsledku tejto argumentácii sťažovatelia
nezákonnosť či protiústavnosť využitých príkazov.

Obžalovaný nesúhlasil s tvrdením prokurátora, že by neexistenciu certifikovaného zariadenia
nepovažoval Európsky súd pre ľudské práva za rozhodujúcu v prípade Q. B.. Má za to, že uvedené
jednoznačne vyplýva z bodov 156 až 159 rozsudku. Aj, keď sa jedná o prípad, kedy bol podnet
spracovaný Slovenskou informačnou službou, v tomto prípade súd konštatoval, že návrh na vydanie

príkazu vrátane samotného príkazu spracovala prokuratúra, čo nespĺňa zásadu legality. Európsky súd
pre ľudské práva konštatoval, že týmto postupom nebola zachovaná kontrola zákonnosti príkazu. V tejto
veci po oboznámení sa s utajovanou prílohou je možné konštatovať, že aj návrh a príkaz vypracovala
prokuratúra, pričom vychádza z toho, že aj návrh, aj príkaz sú obsahovo totožné, nie je zmenená vetná
skladba a súd sa zrejme ani len nezamyslel nad návrhom. Príkaz neobsahuje úvahy súdu. Má za to, že

tomuto postupu nasvedčujú aj dátum jej podania návrhu a vydanie príkazu, obidva zo dňa 08. 04. 2010,
pričom z utajovanej prílohy nevyplýva, ako tieto písomnosti boli časovo zaevidované. Obžalovaný je toho
názoru, že súd nevykonal žiadnu kontrolu zákonnosti a preto sa domnieva, že rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva vo veci Q. B. je možno aplikovať aj v prejednávanej veci.

- lustrácia v Centrálnej evidencii správnych deliktov a priestupkov (č. l. 4374)
- lustrácia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (č. l. 4375)
- odpis registra trestov (č. l. 4376)

II.

Zločinu marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. b) Trestného zákona v znení účinnom v čase
spáchania skutku sa dopustí ten, kto v konaní pred súdom alebo v trestnom konaní falšuje, pozmení
alebo marí dôkaz, alebo bráni v získaní dôkazu, a potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až šesť6
rokov.

Obžalovaný C. F. A. počas celého konania svoju vinu zo skutku, ktorý mu je kladený za vinu, popieral
a poukazoval na nezákonnosť niektorých dôkazov (predovšetkým zvukový záznam z Ústavu na výkon
väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Ilava a jeho prepis a tiež na nezákonnosť príkazuOkresného súdu Košice I podľa § 114 Trestného poriadku). Tvrdil, že obžalovanú C. D. nepozná, a teda
nemohol mať úmysel ovplyvňovať F. J. v tom, ako má v trestnom konaní vypovedať. Tvrdil, že tohto
navštívil v ústave za účelom rutinnej porady, na ktorú ho splnomocnil C. A. G.. Mal za to, že pri vstupe

do ústavu riadne predložil všetky plnomocenstvá, ktorými disponoval a na základe ktorých mal vykonať
s F. J. poradu. Ako advokát nemôže zodpovedať za to, či si príslušník ZVJS vyhotoví a založí do spisu
všetky fotokópie alebo len niektorú z nich. Obžalovaný tiež poukazoval na časové nezrovnalosti, ktoré
obsahovali oficiálne odpovede Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Ilava
v porovnaní s prepisom zvukovej nahrávky z jeho porady s F. J..

Naopak prokuratúra trvala predovšetkým na tom, že zabezpečené a vykonané dôkazy sú zákonné a vo
vzájomných súvislostiach ako aj jednotlivo preukazujú vinu obžalovaného.

Možno konštatovať, že vykonané dôkazy (výsluch obžalovaného, výsluch svedkov, prehratie zvukového
záznamu z výpovede svedka, oboznámenie listinných dôkazov a prehratie zvukového záznamu spolu

sprepisomzáznamutelekomunikačnejprevádzkynazákladevydanéhopríkazuOkresnéhosúduKošice
I) možno rozdeliť na tri skupiny:
a) dôkazy, ktoré vylučujú vinu obžalovaného (jeho výpoveď, výpoveď svedka C. A. G.);
b) dôkazy, ktoré sa môžu javiť ako nepriame dôkazy podporujúce skutkovú vetu obžaloby, že obžalovaný
mal potom, čo mu to predtým mala zabezpečiť obžalovaná JUDr. K. D., ísť na návštevu za F. J., aby mu

ukázal fotografie dôležité pre rekogníciu inej osoby (výpovede svedkov D. L., C. A., ml. a K. G.);
c) dôkazy, ktoré sa môžu javiť ako priame dôkazy preukazujúce vinu obžalovaného (prehratie zvukového
záznamu spolu s prepisom záznamu telekomunikačnej prevádzky na základe vydaného príkazu
Okresného súdu Košice I sp. zn. 1Nt/35/2010, tiež aj sp. zn. OSKEI-V-61/1/2010-6Ntt, ďalej v texte
označovaný len pod sp. zn. 1Nt/35/2010).

Ostatné (výslovne) nezaradené a vykonané dôkazy možno označiť za dôkazy, ktoré ozrejmujú niektoré
súvislosti či už vzťahov medzi svedkami, medzi (v tejto trestnej veci) už odsúdenými osobami, prípadne
okolnosti možných vzťahov alebo možných prepojení obžalovaného s takými osobami, prípadne
aj s osobou spoluobžalovanej JUDr. K. D. Tieto dôkazy však podľa názoru súdu v trestnej veci,

ktorá sa týkala obžalovaného C. F. A., nemajú taký zásadný význam, že by sami o sebe, ale aj
vo vzájomných súvislostiach mohli nasvedčovať vine alebo nevine obžalovaného. Pre prehľadnosť
a zrozumiteľnosť úvah súdu, ktoré ho viedli k rozhodnutiu vo výrokovej časti, týmto nebola pridelená
samostatná kategória označená písmenom, pretože tieto dôkazy dokázali niektoré skutočnosti, ktoré
vyšli najavo, len spresniť.

O dôkazoch zaradených do skupiny „a)“ je možné bez pochýb tvrdiť, že išlo o dôkazy získané zákonným
spôsobom a rovnakým spôsobom boli aj vykonané. Tieto dôkazy sú v rozpore so skutkovou vetou
obžaloby, pretože jednak je ich vykonaním popreté, že by obžalovaný poznal JUDr. K. D. (v tejto trestnej
veci spoluobžalovaná, pričom vo vzťahu k jej osobe nebolo právoplatne rozhodnuté), že by sa s ňou

stretol či inak kontaktoval predtým, ako v ústave dňa 29. 04. 2010 navštívil F. J., ktorý bol v danom
čase klientom advokáta C. A. G. na základe plnomocenstva udeleného mu pani T. K. (matkou F. J.)
a tiež vyplynulo, že obžalovaný nepoznal ani osobu F. J. a nemal vedomosť o ďalších súvislostiach
a o osobách E. K., C. A., A., C. A., st. či A. A..

Napriek tomu mal obžalovaný podľa obžaloby doniesť do ústavu F. J. fotografiu C. A., ml., aby túto
fotografiu pri neskoršej plánovanej (ale nakoniec neuskutočnenej, porovnaj vyrozumenia o úkonoch z č.
l. 1413 – 1418 s obsahom spisu, kde sa nenachádza údaj o vykonaní rekognície) rekognície F. J. opoznal
a mal takto potvrdiť verziu, že zbrane, ktoré sa našli u E. K. patrili C. A., ml. K tejto hypotéze možno
priradiťskupinudôkazov„b)“,vrámciktorejsvedkoviaD.L.,K.G.aajC.A.,ml.potvrdili,žeF.J.nakoniec

„zobral na seba“ obvinenie, že zbrane nájdené u E. K. patrili jemu. Ani jeden z týchto svedkov však
netvrdil, že by poznali osobu obžalovaného priamo. Svedkyňa G. a aj svedok A., ml. videli obžalovaného
C. A. prvýkrát až na súde. Z počutia alebo sprostredkovane sa títo dvaja svedkovia mali dozvedieť od
A. A., že niekto za F. J. v ústave bol. Táto skupina dôkazov teda nie je spôsobilá bez pochýb preukázať
vinu obžalovaného C. F. A..

Poslednú skupinu dôkazov označenú ako „c)“ tvorí prepis telekomunikačnej prevádzky vrátane
zvukového záznamu, ktorý mal byť nahratý v priestoroch Ústavu na trestu odňatia slobody a Ústavu na
výkon väzby Ilava dňa 29. 04. 2010. Má sa jednať o rozhovor F. J. s obžalovaným C. F. A..Obhajoba tvrdí, že ide o dôkaz nezákonne získaný. Tvrdí, že obžalovaný sa pri návšteve ústavu
preukázal tromi plnými mocami. Konkrétne išlo o tri plné moci z toho istého dňa 27. 04. 2010 (č. l. 1069

– 1071), ktorými T. K. splnomocnila C. A. G., aby tento zastupoval jej syna F. J.:
1. vo veci vedenej Prezídiom Policajného zboru, Úradom boja proti organizovanej kriminalite odborom
Východ, pod ČVS: PPZ-73/BOK-V-2009 pre trestný čin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania zo
zbraňami podľa § 295 Trestného zákona,
2. vo veci podania dovolania voči právoplatnému rozsudku súdu,

3. vo veci podania obnovy konania.

Všetkytriplnémociobžalovanýprivstupedoústavupredložilpríslušníkomačakalnapovolenienavštíviť
klienta F. J., s ktorým mal obžalovaný urobiť úvodnú poradu (porovnaj výpoveď obžalovaného). Podľa
dokladov, ktoré do vyšetrovacieho spisu predložil Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na
výkon väzby Ilava, príslušníci ZVJS mali mať k dispozícii len plnú moc na zastupovanie F. J. vo veci

podaniaobnovykonania(č.l.1123–1124,1130–1132).Podľatohoistéhopísomnéhovyjadreniaústavu
mala návšteva F. J. obžalovaným trvať v čase od 11.14 h do 11.16 h. Obžalovaný dal do pozornosti,
že dôkaz (prepis z nahrávky), ktorý je podľa neho nezákonný, uvádza, že sa stretnutie malo začať už
o 11.11 h (a trvať do 11.15 h) a teda vyslovil pochybnosť o autenticite nahrávky.

Súd si dovolí uviesť, že pochybnosti o autenticite nahrávky pre nesprávny časový údaj (pri predpoklade,
že len veľmi málo zvukových, obrazových či zvukovo – obrazových záznamoch – najmä kamerové
záznamy zobrazuje skutočný čas) sú domnienkami, ktoré nie je možné ani vyvrátiť a ani potvrdiť, no pre
rozhodnutie súdu v konečnom dôsledku nemajú až taký význam.
Prepis zvukového záznamu sa nachádza na č. l. 958 – 959 spisu (IV. zväzok) vrátane CD nosiča.

Zvukový záznam z miestnosti v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby
Ilava bol vyhotovený na základe príkazu Okresného súdu Košice I sp. zn. 1Ntt/35/2010 zo dňa 08. 04.
2010. Príkaz je súčasťou utajovanej prílohy, ktorá nebola doteraz odtajnená, preto súd nie je oprávnený
oboznamovať s jeho obsahom v písomnom vyhotovení. Je možné uviesť, že príkaz bol vydaný na
základe návrhu oprávnenej osoby (prokurátor) a bol vydaný s náležitosťami, ktoré má podľa Trestného

poriadku obsahovať.

Obhajoba k obsahu príkazu uviedla a konštatovala, že sa domnieva, že obsah príkazu je skopírovaným
návrhom prokurátora, no o tejto námietke súd nie je oprávnený rozhodovať, pretože nie je oprávnený
preskúmavať zákonnosť vydaného príkazu (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS

274/05).

Na druhej strane (aj podľa vyššie označeného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky) je
odlišná situácia v súvislosti so skutočnosťou, že na základe súhlasu či príkazu odpočúvaný telefonický
rozhovor sa môže stať dôkazným prostriedkom v trestnom konaní. Dotknutá osoba, ktorej hovor

bol takto odpočúvaný, môže v trestnom konaní pred súdom namietať nezákonnosť odpočúvania
a z toho vyplývajúcu nepoužiteľnosť odpočúvaného rozhovoru ako dôkazu. Môže však tak urobiť len pri
súčasnom splnení dvoch podmienok: trestná vec musí dospieť do štádia súdneho konania a dotknutá
osoba musí byť stranou v trestnom konaní či už ako obžalovaná alebo ako poškodená.

Preto súd aj v kontexte uvedeného súd skúmal zákonnosť dôkazu, ktorým je zvuková nahrávka zo dňa
29. 04. 2010, ktorý bol vyhotovený v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a v Ústave na výkon väzby
Ilava (č. l. 958 – 959 spisu). Súdu nebol predložený žiadny dôkaz, ktorý by spochybňoval, že nahrávka
nebola vyhotovená v ústave. Taktiež nebol vykonaný a ani navrhnutý dôkaz, ktorý by potvrdil alebo
vyvrátil jej pravosť či autenticitu. Preto súd svoje úvahy nebude rozvíjať smerom spochybňujúcim alebo

potvrdzujúcim tento dôkaz, teda či je spôsobilý preukázať vinu alebo nevinu obžalovaného.

Je ale nevyhnutné podrobiť aj tento dôkaz skúmaniu, či je zákonný alebo nezákonný. Nielen preto, že
uvedené namietal aj samotný obžalovaný, ale predovšetkým preto, že na zvukovom zázname má byť
nahratá porada alebo stretnutie klienta a advokáta.

Obžalovaný a aj svedok C. G. tvrdili, že dňa 29. 04. 2010 mal C. F. A. navštíviť F. J. za účelom prvotnej
porady, pretože dva dni predtým matka F. J. udelila C. A. G. plnú moc na zastupovanie jej syna v troch
konaniach. Niet pochýb o tom, že C. A. G. disponoval troma plnými mocami. [Žiada sa pripomenúť, žeaj obžalovaný aj svedok C. G. vypovedali, že obžalovaný advokátku JUDr. K. D. nepoznal, nestretol sa
s ňou. Keďže v konaní nebol vykonaný dôkaz, ktorý by preukazoval opak (teda, že by C. A. poznal JUDr.
K. D.), súd vychádza z toho, že obžalovaný hovoril pravdu.] Aj obžalovaný, aj svedok potvrdili, že so

všetkými (troma) plnými mocami prišiel C. A. do ústavu v Ilave, ktoré predložil a čakal na ďalšie pokyny
príslušníkov ZVJS. Ústav v listinnej podobe do spisu doručil potvrdenie o tom, že disponuje len plnou
mocou, predmetom ktorej je návrh na povolenie obnovy konania. Ústav tak eviduje, že obžalovaný C.
A. prišiel za F. J. ako advokát, ktorý ho má zastupovať v konaní o obnove konania ako klienta (stranu
v konaní). Nie je ani zrejmé, či malo ísť o obnovu konania v civilnom sporovom alebo trestnom konaní,

preto nie je vôbec isté, či obžalovaný aj skutočne nemohol navštíviť F. J. ako odsúdeného.

Teda aj obžaloba sa domnieva, že porada advokáta s klientom, v tomto prípade podľa listín predložených
ústavom kvôli návrhu na povolenie obnovy konania, nie je chránená Trestným poriadkom, konkrétne
ustanovením § 114 ods. 4, v zmysle ktorého ak sa pri vyhotovovaní obrazových, zvukových alebo
obrazovo-zvukových záznamov zistí, že obvinený komunikuje so svojím obhajcom, takto získané

informácie nemožno použiť na účely trestného konania a musia byť predpísaným spôsobom bez
meškania zničené; to neplatí, ak ide o informácie, ktoré sa vzťahujú na vec, v ktorej advokát nezastupuje
obvineného ako obhajca.

Obžaloba teda tvrdí, že zvukový záznam je zákonným dôkazom, lebo C. F. A. nezastupoval F. J. ako

obhajca obvineného.

K tomu je potrebné zdôrazniť, že rešpektovanie zákonnosti pri vykonávaní dôkazov nie je abstraktnou
a formalistickou požiadavkou, ale má základný význam pre spravodlivosť trestného procesu, dôsledkom
čoho je, že dôkaz získaný nezákonným spôsobom nemožno brať do úvahy bez toho, aby súčasne došlo

k poškodeniu riadneho výkonu spravodlivosti. Uvedené vyplýva aj z ustanovenia § 2 ods. 1 Trestného
poriadku, v zmysle ktorého nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných dôvodov
a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon. Zákonnosť dôkazu predpokladá, že bol získaný z prameňa,
ktorýstanovujealebopripúšťazákon,azabezpečenýavykonanýprocesnýmsubjektomktomuzákonom
oprávnený, a to zodpovedajúcom štádiu trestného konania a postupom, ktorý je v súlade s právnymi

predpismi.

Úvahu, že Trestným poriadkom je chránený len (pojmovo užší) vzťah obhajca – obvinený a aj to len
v prípade prebiehajúceho prípravného konania (najneskôr do skončenia veci pred súdom) a nie je
zároveň chránený (pojmovo širší) vzťah advokát – klient, považuje súd za nesprávnu.

Vzťah medzi advokátom a klientom je upravený vo viacerých zákonoch, pričom v každom (osobitnom)
zákone je bližšie špecifikovaný, tiež vymedzený oprávneniami a povinnosťami vo vzťahu k tomu ktorému
druhu konania.

Základný rámec práv a povinností vyplývajúcich zo vzťahu advokát – klient upravuje zákona č.
586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“). Upravuje (o.
i.) povinnosť zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti
s výkonom advokácie, ak osobitný predpis na úseku predchádzania a odhaľovania legalizácie príjmov

z trestnej činnosti a financovania terorizmu neustanovuje inak. Rámcová úprava dôvodov a podmienok
zachovávania mlčanlivosti vychádza z medzinárodných dokumentov, najmä z Rezolúcie VZ OSN
o základných princípoch výkonu advokácie.

V podmienkach výkonu trestu odňatia slobody alebo výkonu väzby platia predovšetkým nasledovné

právne predpisy: zákon č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže (ďalej len „zákon o Zbore
väzenskej a justičnej stráže“), zákon č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby (ďalej len „zákon o výkone väzby“)
a zákon č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o výkone trestu odňatia slobody).

Zákon o výkone väzby upravuje styk s obhajcom a inými osobami, a to osobný ako aj telefonický.
Osobne sa obvinený s obhajcom môže stretávať bez prítomnosti tretej osoby. Rovnako sa môže
stýkať aj s advokátom. Nie je totiž vylúčené, že obvinený potrebuje obhajcu vo svojej trestnej veci, ale
rovnako môže vystupovať aj v iných konaniach (nielen v trestných). Aj v rámci nich môže byť zastúpenýadvokátom na základe ústavne garantovaného práva na právnu pomoc. S advokátom, ktorý väzobne
stíhaného obvineného zastupuje v inej právnej veci, sa má obvinený právo stýkať. Toto oprávnenie
môže bez akéhokoľvek obmedzenia uplatňovať obvinený. Styk obvineného väzobne stíhaného a jeho

advokáta prebieha bez prítomnosti tretej osoby, teda aj príslušníka zboru. Ani príslušník zboru nie je
oprávnený počuť rozhovor advokáta a obvineného, môže ho len sledovať – vidieť. Telefonický hovor
obvineného je možné monitorovať a zaznamenávať, ale uvedené sa nevzťahuje na hovor obvineného
s jeho obhajcom alebo advokátom, ktorý ho zastupuje v inej právnej veci, ak obhajca alebo advokát
preukáže, že mu telefónne číslo patrí. Takéto práva má garantované aj odsúdený (zákon o výkone trestu

odňatia slobody). Tretie osoby nemajú právo oboznamovať sa s obsahom komunikácie.

Zákon o Zbore väzenskej a justičnej stráže upravuje, že informačno-technické prostriedky sa môžu
v zbore použiť pri odhaľovaní trestnej činnosti, ak by bolo zabezpečovanie nevyhnutných dôkazov pre
trestné konanie iným spôsobom neúčinné alebo podstatne sťažené. Informačno-technické prostriedky
sa nesmú použiť, ak ide o styk obvineného alebo odsúdeného s obhajcom. Obdobne je zákaz použitia

prostriedkov pri styku obhajcu s obvineným upravený aj v Trestnom poriadku.

Uvedeným popisom chcel súd ozrejmiť, aký je vzťah medzi advokátom a klientom v podmienkach väzby
atrestu,kedyanisamotnézákonyneuvádzajú,želenobhajcamôženavštíviťčikontaktovaťodsúdeného
alebo obvineného. Taktiež označené zákony výslovne neuvádzajú, že vzťah obhajcu/advokáta je

viazaný na konkrétne trestné konanie obvineného/odsúdeného/klienta, pre ktoré môže advokát navštíviť
klienta v ústave. Naopak aj označené zákony hovoria o advokátovi, teda ani zákonodarca nechráni len
vzťah medzi obhajcom a obvineným, ale akýkoľvek vzťah medzi advokátom a klientom bez rozdielu
a bez ohľadu na to, pre akú konkrétnu trestnú vec je obvinený vo výkone väzby alebo odsúdený vo
výkone trestu odňatia slobody. Advokát totiž môže obvineného či odsúdeného zastupovať nielen vo

veciach trestných, ale aj občianskych či obchodných, pričom je vylúčené, aby dôvera medzi advokátom
a klientom bola chránená len vtedy, ak je klient obvineným/odsúdeným a advokát je len jeho obhajcom
v zmysle Trestného poriadku.

Ak by súd pripustil, že ak sa nejaký klient obráti na advokáta a nejedná sa o trestnú vec a klient nemá

postavenie obvineného či odsúdeného (dokonca viazané aj na konkrétne trestné konanie), znamenalo
by to, že taký rozhovor advokáta s klientom a jeho obsah možno použiť ako dôkaz v akomkoľvek konaní.
Túto úvahu možno ešte rozvinúť aj v tom smere, že klient by spáchal nejaký trestný čin, no nebol by
v postavení podozrivého či obvineného. Povedal by to však svojmu advokátovi a taký rozhovor by bol
zaznamenaný.Jemožnétakétopriznanieklientapovažovaťzazákonnezískanýdôkaz,keďnavyšeplatí

zásada, že obvinený nie je povinný sebaobviňovať a nemusí sa ani usvedčiť či priznať? Za predpokladu,
že by súd prijal hypotézu obžaloby, že vzťah advokáta s klientom nie je chránený Trestným poriadkom,
musela by byť odpoveď na predchádzajúcu otázku kladná. Podľa názoru súdu je ale uvedená hypotéza
nesprávna.

Hoci aj výslovne Trestný poriadok výslovne nemyslí na situácie, kedy by bol predmetom použitia
informačno-technických prostriedkov rozhovor advokáta s klientom, neznamená to, že taká komunikácia
nepodlieha ochrane. Zmluva o poskytovaní právnych služieb upravuje vzťah medzi advokátom a jeho
klientom. Obsah takej zmluvy nie je oprávnený skúmať príslušník zboru pri vstupe advokáta do ústavu
a nie je oprávnený vyhodnocovať, či advokát navštevuje klienta ako obhajca obvineného alebo „len“ ako

advokát svojho klienta. V zmysle zákona o výkone väzby a zákona o výkone trestu odňatia slobody je
kontakt advokáta s obvineným alebo odsúdeným (v inom postavení sa osoba v ústave na výkon väzby či
ústave na výkon trestu odňatia slobody totiž nachádzať nemôže) vždy chránený bez ohľadu na to, v akej
veci advokát obvineného alebo odsúdeného zastupuje. Teda bez ohľadu na to, ktorú plnú moc (z troch)
príslušník zboru pri vstupe obžalovaného C. A. do ústavu za účelom návštevy F. J. založil do spisu na

preukázanie oprávnenia navštíviť ho, bol a mal byť taký rozhovor dňa 29. 04. 2010 chránený. Nahratie
rozhovoru a jeho prepis je v rozpore so zákonom, je získaný v rozpore so spôsobom, ako predpokladá
Trestný poriadok pri zabezpečení zákonného dôkazu.

Skúmanie, či obžalovaný navštívil F. J. ako advokát v nejakej veci, v nejakej konkrétnej trestnej veci,

a či v nejakej veci bol už F. J. obvinený alebo odsúdený, a teda obžalovaný mohol byť v pozícii
obhajcu, rozlišovať štádiá trestného konania a od toho následne rozvíjať úvahy, či je možné ich rozhovor
nahrávať a použiť ako dôkaz v trestnom konaní, je nesprávne a podľa názoru súdu aj formalistické.
Jedná sa o jazykový výklad ustanovenia § 114 ods. 4 Trestného poriadku, ktorý vychádza predovšetkýmz analýzy slov a ich etymológie, rozmanitých gramatických foriem, sémantiky, lexiky a objasňovania
noriem pomocou pravidiel gramatiky, štylistiky, syntaxe a morfológie. Jazykový výklad možno spolu
s logickým a systematickým zaradiť medzi štandardné metódy interpretácie práva. K nadštandardným

metódam možno radiť výklad historický, komparatívny a teologický.

Slovenská judikatúra či rozhodovacia činnosť neprináša odpoveď na to, ako interpretovať časť druhej
vety v ustanovení § 114 ods. 4 Trestného poriadku za bodkočiarkou: Vyhotovovanie obrazových,
zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov vykonáva príslušný útvar Policajného zboru. Ak

sa pri vyhotovovaní obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov zistí, že obvinený
komunikuje so svojím obhajcom, takto získané informácie nemožno použiť na účely trestného konania
a musia sa predpísaným spôsobom bez meškania zničiť; to neplatí, ak ide o informácie, ktoré sa
vzťahujú na vec, v ktorej advokát nezastupuje obvineného ako obhajca. Príkladmo, súdy sa už venovali
výkladu § 115 ods. 1 a ods. 2 Trestného poriadku a pri vysvetľovaní pojmu „použitie záznamu ako
dôkazu v inej veci, ako je tá, v ktorej sa odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vykonal“

nedospeli k jednoznačnému záveru (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2To
5/2011, publikované pod č. 35/2012). Využili práve výklad gramatický (jazykový), ktorý súdy (napr.
v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4To/2/2016) ďalej rozvinuli, čiže bez ďalšieho
neprijali len jeden konkrétny jazykový výklad právnej normy.

Javí sa preto aj v tejto veci súdu, že použitie len jednej z metód výkladu práva nie je dostatočné. Možno
doplniť, že aj systematickým či logickým výkladom (prihliadnuc na štylizáciu ustanovenia „neplatí, ak
ide o informácie, ktoré sa vzťahujú na vec, v ktorej advokát nezastupuje obvineného ako obhajca“
aj v prípade príkazov podľa § 113 alebo § 115 Trestného poriadku) by bolo možné sa domnievať,
že je Trestným poriadkom je chránený len vzťah obhajca – obvinený, čomu v zásade nasvedčuje

samotný predmet zákona, keďže upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak,
aby trestné činy boli náležite zistené, ich páchatelia boli podľa zákona spravodlivo potrestaní a výnosy
z trestnej činnosti boli odňaté, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a
právnických osôb. Nezabúda však (aj v základných zásadách), že základné práva a slobody fyzických
osôb a právnických osôb treba rešpektovať. Nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo

zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon (§ 2 ods. 1). Do základných práv a slobôd
osôb v prípadoch dovolených zákonom možno zasahovať len v miere nevyhnutnej na dosiahnutie účelu
trestného konania, pričom treba rešpektovať dôstojnosť osôb a ich súkromie (§ 2 ods. 2). Preto, podľa
názoru súdu, nemožno využiť len štandardné metódy výkladu práva, ale je potrebné normu vykladať
aj použitím výkladu historického, komparatívneho a teologického. Tieto výklady nemajú význam len

z pohľadu ústavného práva ale aj z pohľadu únijného práva, keďže Slovenská republika je členským
štátom Európskej únie. Rovnako možno vnímať aj novely Trestného poriadku, ktoré taktiež v priebehu
takmer dvoch desaťročí reflektovali na potreby procesu tak, aby bol vedený aj v súlade s právnymi
normami, ktoré zaväzujú Slovenskú republiku ako člena medzinárodných či nadnárodných organizácií.
Aj historicky sa teda Trestný poriadok vyvíjal a je možné ho vykladať aj v porovnaní s inými právnymi

normami štátov v rámci Európskej únie či Rady Európy (Európsky súd pre ľudské práva).

Teleologická metóda výkladu práva je úzko spojená s predstavami o spravodlivosti alebo správnej
právnej úprave, za teleologický výklad býva niekedy označovaný taký postup (najmä postup ústavných
súdov), kedy dochádza k uplatneniu základného ľudského práva alebo právneho princípu ako

základného argumentu pre určitý výkladový záver. V tomto teda možno pripomenúť, že ustanovenie §
2 ods. 1 a ods. 2 Trestného poriadku sa radí medzi vodiace línie zákonne vedeného trestného procesu
nielen pre účely výklady jazykového, systematického či logického, ale predstavuje aj základ pre úvahy
o spravodlivosti a správnej právnej úpravy. Teda účelom zákona nie je len trestne stíhať a potrestať
páchateľov bez ohľadu na použité prostriedky, ale účelom je trestne stíhať a potrestať páchateľov

v súlade so zákonom na základe zákonne vykonaných a aj získaných dôkazov.

Hoci súd nemôže konkrétnejšie popísať príkaz na vyhotovovanie zvukových záznamov z miestnosti
v ústave v Ilave, je možné ešte uviesť, že sa tento príkaz týkal osoby F. J., ktorého mala kontaktovať
osoba, ktorá riadi a koordinuje ďalšie osoby (osoba „A“), alebo taká osoba „A“ mala za F. J. poslať inú

osobu (osobu „B“), ktorej F. J. dôveruje a ktorá je dostatočne informovaná. Teda orgány činné v trestnom
konaní vedeli len o jednej osobe „A“, ktorá mala F. J. kontaktovať v čase trvania príkazu a ani orgány
činné v trestnom konaní, ani súd, ktorý príkaz vydával, v čase rozhodovania (dňa 08. 04. 2010) nemohli
ani len tušiť, že matka F. J. splnomocní dňa 27. 04. 2010 aj iného advokáta (C. A. G.), ktorý F. J. navštíviv čase, kedy tohto už mal intenzívne navštevovať aj iný obhajca. Síce sa predpokladalo, že môže prísť
za F. J. aj iná osoba „B“, avšak označená za takú, ktorú za ním pošle osoba „A“, ktorá riadi a koordinuje
ďalšie osoby Takýto príkaz by potom mohol postihnúť akéhokoľvek advokáta, ktorý by za F. J. prišiel

azáviselobylenodvôleorgánovčinnýchvtrestnomkonaní,čísaimprípadnýzvukovýzáznamzporady/
rozhovoru advokáta s F. J. pre účely trestného konania hodí alebo nie.

V tejto súvislosti nie je bez významu ani tá skutočnosť, že príkaz bol bez pochýb vyhotovený na počítači,
pričom podľa odpovede Mestského súdu Košice zo dňa 20. 05. 2024 (č. l. 4342) vyplýva, že v danom

čase (dňa 08. 04. 2010) Okresný súd Košice I nedisponoval technickým prostriedkom na vytváranie
utajovaných skutočností. Takým prostriedkom disponoval až od 09. 08. 2010.

Podľa zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení
niektorých zákonov sa technickým prostriedkom rozumie zariadenie alebo systém určený na vytváranie,
spracúvanie, prenos, ukladanie a ochranu utajovaných skutočností. Vymedzenia pojmov sa nedotkla

žiadna z noviel citovaného zákona. Technický prostriedok možno používať iba v súlade s podmienkami
a pravidlami používania technického prostriedku, ktoré sú určené v certifikáte technického prostriedku
(§ 55 ods. 2).

Nie je vylúčené, že Okresný súd Košice I disponoval zariadením, na ktorom bolo možné vyhotoviť príkaz

na vyhotovenie zvukového záznamu (napr. mohol taký príkaz vydať v podobe napísanej rukou), avšak
je zrejmé, že tak nemohol urobiť na počítači.

Ako už bolo spomenuté vyššie, súd nie je oprávnený preskúmavať zákonnosť vydaného príkazu (nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 274/05), no zároveň nemožno rezignovať na

skúmanie, či na jeho základe bol vyhotovený zákonný dôkaz.

Je možné poukázať na širšiu (v kontexte počtu) judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“ alebo „súd“), napr.:
a) rozhodnutie vo veci Dragojević proti Chorvátsku (č. 68955/11) zo dňa 15. 01. 2015, ktorého

predmetom riešenia bola otázka prípustnosti záznamov z odpočúvania vykonaného na základe
nedostatočneodôvodnenéhopríkazusudcupreprípravnékonanieavýsledkomktoréhobolovyslovenie,
že bol porušený čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), teda
práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života. Možno ešte doplniť, že na rozdiel od Slovenskej
republiky (porovnaj aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 274/05, ktorý za takmer

20 rokov nereagoval na odlišne sa vyvíjajúcu judikatúry ESĽP či ústavných súdov iných krajín), Ústavný
súd Českej republiky (II. ÚS 615/06 zo dňa 23. 05. 2007) a tiež Najvyšší súd Českej republiky (v trestnej
veci A. D. E. a spol.) dospel k tomu, že iba záznam z odpočúvania, ktorý bol vykonaný na základe
príkazu plne vyhovujúcemu vyššie uvedeným požiadavkám, je v súlade s ústavným poriadkom procesne
použiteľným dôkazom v trestnom konaní, v ktorom bol vydaný.

b) rozhodnutie vo veci Pruteanu proti Rumunsku (č. 30181/05) zo dňa 03. 02. 2015, podľa ktorého senát
tretej sekcie súdu rozhodol jednomyseľne, že došlo k porušeniu práva sťažovateľa na rešpektovanie
súkromného života a korešpondencie chráneného článkom 8 Dohovoru, pretože sťažovateľ, advokát,
nemal k dispozícii žiadny prostriedok nápravy, kedy by mohol svojím menom namietať zákonnosť,
neodkladnosť a primeranosť zásahu do svojich práv, ku ktorému došlo zabezpečením záznamu

odposluchu telefonickej komunikácie medzi ním a jeho klientkou, nakoľko telefón bol odpočúvaný, a jeho
následného použitia v trestnom konaní proti tretím osobám.
c) rozhodnutie vo veci Laurent proti Francúzsku (č. 28798/13) zo dňa 24. 05. 2018, kedy súd
jednomyseľne dospel k záveru, že došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru tým spôsobom, že počas
pojednávania advokát svojmu klientovi napísal na kúsok papiera nejaký text, ktorý prítomný príslušník

vzal a prečítal nahlas, pretože článok 8 chrániť dôvernosť komunikácie bez ohľadu na obsah danej
korešpondencie a bez ohľadu na jej formu, dokonca aj keď je odosielateľ alebo prijímateľ väzeň. V
tomto rozhodnutí súd poukázal aj na svoje predchádzajúce, iné rozhodnutia, napr. Campbell v Spojené
kráľovstvo č. 13590/88. Michaud v. Francúzsko č. 12323/11.
d) rozhodnutie vo veci Campbell proti Spojenému kráľovstvu (č. 13590/88) zo dňa 25. 03. 1992, v,

ktorom súd konštatoval, že styk advokáta s klientom požíva „privilegovaný režim“ (bod 46), pritom nie
je dôvod rozlišovať (obvineného) s advokátom. Nech je ich účel akýkoľvek, ide o otázky dôverné a
súkromné. Aj v tomto odkázal na prípad S. proti Švajčiarsku č. 12629/89 zo dňa 28. 11. 1991, podľa
ktorého právo obvineného na styk s advokátom (obhajcom) mimo dosah počutia treťou osobou patrímedzi základné požiadavky na spravodlivý proces v demokratickej spoločnosti a vyplýva z čl. 6 ods. 3
Dohovoru. Keby advokát (obhajca) nemohol hovoriť so svojím klientom bez dozoru a dostávať od neho
dôverné inštrukcie, potom by jeho pomoc značne strácala na svojej užitočnosti; účelom Dohovoru je

chrániť konkrétne a efektívne práva (bod 48).

Aby sa ale súd vrátil a poukázal na súvislosti týchto rozhodnutí ESĽP s prejednávanou vecou, žiada
sa pripomenúť, že ani orgány činné v trestnom konaní, ani súd nemohli mať pri vydaní príkazu dňa 08.
04. 2010 vedomosť o tom, že F. J. okrem (pravdepodobne konkrétnej) osoby „A“ navštívi nejaká ďalšia

(neistá, neurčitá, nekonkrétna) osoba „B“ alebo „C“ či „D“. Aj keď v príkaze túto možnosť uviedli, no táto
možnosť bola len hypotetická bez konkrétneho súvisu s trestnou vecou osoby F. J., pretože uvedené
sa v odôvodnení príkazu neuvádza a nie je predmetom ani samotného návrhu prokurátora na vydanie
príkazu. Nie je dokonca ani zrejmé, či takou osobou, ktorý má F. J. v ústave kontaktovať má byť obhajca
či advokát alebo osoba bez takéhoto profesijného zaradenia. Súd uvedené môže demonštrovať aj na
príklade lovu: Poľovník sa rozhodne uloviť jeleňa, má na to aj povolenie, pretože je to nevyhnutné pre

zákonný lov, no pri love (pretože vylúčené to nie je) zastrelí aj diviaka či srnca (už bez oprávnenia).
Nevadí mu, že mal povolenie na lov jeleňa, je spokojný s tým, že môže spracovať aj diviaka alebo
srnca. To isté sa v podstate udialo aj pri odhaľovaní trestnej činnosti, ktorá sa mala týkať F. J.. Orgány
činné v trestnom konaní mali záujem objasniť trestnú činnosť a súvisel s tým aj príkaz na vyhotovenie
zvukových záznamov, avšak keď sa u F. J. objavila iná osoba (ako osoba „A“), neprekážalo to, bolo

dôležité, že aspoň niekto k nemu prišiel. Takýto spôsob „lovenia“ dôkazov súd nepovažuje za súladný
s Trestným poriadkom. Totiž až do 27. 04. 2010, resp. 29. 04. 2010 nebolo nikomu známe, že F. J. má
v nejakých konaniach zastupovať aj advokát C. A. G., ktorý splnomocnil obžalovaného C. F. A., pretože
v deň 29. 04. 2010 mali (ako advokátska kancelária) naplánované aj stretnutie s ďalším klientom, ktorý
bol v ústave v Ilave. Podľa schémy, akou orgány činné v trestnom konaní po vydaní príkazu postupovali,

mohol byť okrem osoby „A“ trestne stíhaný akýkoľvek človek, ktorý by F. J. navštívil a orgány činné
v trestnom konaní by na základe takto vyhotoveného zvukového záznamu zistili, že sa F. J. s niekým baví
o veci, pre ktorú ani nie je možno začaté trestné stíhanie „vo veci“, avšak by zistili, že sa takto zistené
informácie „hodia“ na niečo, na niekoho alebo na nejakú trestnú vec. Bez toho, aby súd preskúmaval
príkaz na vyhotovenie zvukového záznamu je nutné konštatovať, že jeho obsah umožňoval trestne

stíhať v podstate akúkoľvek osobu, ktorá navštívila F. J. a s ktorou sa tento bavil o nejakej (v príkaze
nekonkretizovanej) trestnej činnosti.

V neposlednom rade je v súčasnej dobe možné podporne k rozhodovacej činnosti ESĽP označiť aj
rozsudok Varga proti Slovenskej republike (č. 58361/12) zo dňa 20. 07. 2021, ktorý sa taktiež zaoberá

aj situáciou, kedy súd, ktorý nemal k dispozícii technický prostriedok, na ktorom by bol oprávnený
vyhotoviť príkaz na použitie informačno-technického prostriedku. Súd po vykonanom dokazovaní nemal
za preukázané, že by príkaz vyhotovila iná osoba ako súd (tak, ako to uvádzala obhajoba či obžalovaný
v záverečných rečiach), preto nebude uvádzať domnienky o tom, či príkaz skutočne vyhotovil súd alebo
iná osoba (ako je to aj naznačené v intenciách rozsudku v bode 156.).

Je však podstatné zistenie, že súd nielenže nedisponoval technickým prostriedkom, ktorým by mohol
taký príkaz vyhotoviť (č. l. 4342), ale aj to, že dôkaz získaný na podklade príkazu Okresného súdu
Košice I sp. zn. 1Ntt/35/2010 zo dňa 08. 04. 2010, konkrétne zvukový záznam a prepis tohto záznamu,
ktorý sa má týkať rozhovoru F. J. a C. F. A. v ústave v Ilave dňa 29. 04. 2010, považuje za nezákonný

z dôvodov, ktoré súd rozvinul na stranách 20 – 25 tohto rozhodnutia.

Ako už bolo uvedené, súd vykonané dôkazy rozdelil do troch skupín (a, b, c), pričom len dôkazy zo
skupiny „c)“ mali byť podľa obžaloby usvedčujúce (zvuková nahrávka zo dňa 29. 04. 2010). Obžalovaný
a svedok C. G. vypovedali v rozpore s tvrdeniami obžaloby a v zásade popreli spáchanie skutku.

Svedkovia G., L. a A., ml. nevypovedali taktiež o tom, že by sa mal obžalovaný dopustiť trestnej činnosti,
ktorá mu je kladená za vinu. Zabezpečenie zvukovej nahrávky považuje súd za nezákonný dôkaz, ktorý
nie je možné hodnotiť a brať do úvahy.

Z takto vykonaného dokazovania potom nevyhnutne vyplynuli významné pochybnosti o skutku, ktorý bol

obžalovanému kladený za vinu a tiež aj o jeho právnej kvalifikácii, keďže žiadnym z vykonaných dôkazov
nebolo bez pochýb preukázané, že obžalovaný mal úmyselne mariť dôkaz (plánovanú rekogníciu), ktorý
počas celého prípravného konania a ani v konaní pred súdom vykonaný nebol.Teda, z predložených dôkazov, ktoré zabezpečili a vykonali orgány činné v trestnom konaní, ako aj
súd na hlavnom pojednávaní, jednoznačne nevyplynulo, že sa obžalovaný dopustil konania opísaného
vskutkovejvete.Niejemožnéabystrana,ktorájestíhaná(obžalovaný),malavprávnomštáteočakávať,

že za všetko, čo mu bude pričítané za vinu, bude hneď aj odsúdený, a to bez ohľadu na to, aké dôkazy
a akým spôsobom boli vykonané. Je potrebné zistiť skutkový stav riadne. Pri vážnych pochybeniach
vzbudzujúcichpochybnostiojednoznačnejvineobžalovanéhosúdmuseltohtospodobžalobyoslobodiť.

Súd s prihliadnutím na uvedené skutočnosti a pri vyhodnotení vyššie uvedených dôkazov konštatuje, že

dôkazy v predmetnej veci vykonané na hlavnom pojednávaní nepreukazujú bez dôvodných pochybností
skutočnosti uvedené v podanej obžalobe, teda že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Je nevyhnutné spomenúť aj reflektovanie ústavnej zásady (a teda základného práva každého na
prezumpciu neviny formulovaného v článku 50 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky) do
ustanovenia § 2 ods. 2 Trestného poriadku, z ktorej okrem iného vyplýva, že obvinený (obžalovaný) nie

je povinný dokazovať svoju nevinu a nesmie byť donucovaný k priznaniu. Z ústavnej zásady prezumpcie
neviny ďalej vyplýva, že obvinenému je potrebné vinu dokázať a v prípade pochybnosti o skutkovej
otázke významnej pre rozhodnutie sa musí rozhodnúť v prospech obvineného. Zásada „in dubio pro
reo“ (v pochybnostiach v prospech obvineného) je jednou z kľúčových zásad aplikujúcich sa v rámci
trestného konania, pričom táto zásada, ktorá vychádza z právnych myšlienok rímskeho práva, je ako

taká neoddeliteľne spätá so zásadou prezumpcie neviny. Prezumpcia neviny teda vyjadruje objektívny
stav, podľa ktorého o vine obvineného môže rozhodnúť len súd, pričom jeho rozhodnutie musí vychádzať
z vykonaného dokazovania, v rámci ktorého existuje jednoznačný záver, že žalovaný skutok spáchala
určitá osoba.

V základnom práve na prezumpciu neviny garantovanom Ústavou Slovenskej republiky je teda
implikovaných niekoľko pravidiel, ktoré patria k obsahu práva na prezumpciu neviny:
1. Dokázaná vina má ten istý význam ako dokázaná nevina.
2. Pravidlo „in dubio pro reo“ znamená, že ak sú o otázke viny pochybnosti, ktoré nemožno rozptýliť
dôkazmi, obžalovaného nemožno odsúdiť, ale treba rozhodnúť v jeho prospech a spod obžaloby ho

oslobodiť; toto sa však vzťahuje len na zisťovanie skutočného stavu, teda len na otázky skutkového
charakteru.
3. Obvinený (obžalovaný) nie je povinný dokazovať svoju nevinu.

Pretože zásada zistenia náležitého skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti

vyžaduje, aby súd svoje rozhodnutie oprel o fakty, ktoré sú jednoznačné a nepochybné (a to nielen
v rovine pravdepodobnosti), súd obligatórne v zmysle vyššie rozvedenej zásady „in dubio pro reo“
musel vychádzať zo skutkových okolností pre obžalovaného priaznivejších, v konkrétnom prípade z jeho
tvrdenia, že skutku, ktorý mu je kladený za vinu, sa nedopustil.

Podmienka náležite zistiť skutkový stav veci znamená, že v trestnom konaní musia byť všetky okolnosti
trestného činu zistené v takom rozsahu, aby bolo možné vzhľadom na konkrétne štádium trestného
konania rozhodnúť. Súd je názoru, že v danom prípade dôkazné bremeno obžaloba neuniesla,
nepredložila súdu dostatok nespochybniteľných dôkazov, ktoré by bez dôvodných pochybností dokázali,
že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný C. F. A. stíhaný, preto ho podľa § 285 písm. a) Trestného

poriadku spod obžaloby oslobodil.

Na základe uvedených skutočností a zisteného skutkového stavu súd rozhodol tak, ako je uvedené vo
výrokovej časti rozsudku.

Poučenie:

2 3T/90/2013

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od jeho vyhlásenia alebo oznámenia.

Odvolanie má odkladný účinok.Vprospechobžalovanéhomôžupodaťodvolaniepríbuznívpokolení priamom,jehosúrodenci,osvojiteľ,
osvojenec, manželka a družka ale nie proti jeho vôli. Poškodený môže podať odvolanie iba pre
nesprávnosť výroku o náhrade škody.

Odvolanie nemôže podať ten, kto sa ho výslovne vzdal.