Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 28, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/170/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7915219663
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Koščová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7915219663.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Koščovej a sudcov

JUDr. Jozefa Maruščáka a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcov: 1/ Slovenská republika,
zastúpená Slovenský pozemkový fond (ďalej len SPF) so sídlom v Bratislave, Búdkova 36, IČO:
17 335 345, 2/ - 149/ „neznámi vlastníci“ zastúpení SPF so sídlom v Bratislave, Búdkova 36, IČO:
17 335 345, všetci zastúpení A | K | J | K s. r. o., so sídlom Nové Mesto nad Váhom, Športová 2071/39,
IČO: 50 112 252, proti žalovanej: A. B., C. D., narodená XX.XX.XXXX, bytom XXXX E. A. F., G.,
H., I., zastúpenej Advokátska kancelária Bröstl & Čentík s.r.o., so sídlom v Košiciach, Rázusova 1,
IČO: 50 560 611, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcov proti rozsudku

Okresného súdu Trebišov zo dňa 27. marca 2024 sp. zn. 13C/491/2015

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Trebišov zo dňa 27. marca 2024 č.k. 13C/491/2015-1870.

Žalovaná má proti žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trebišov (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) rozsudkom zo dňa 27. marca 2024
č.k. 13C/491/2015-1870 žalobu zamietol (výrok I.), žalovanej voči žalobcom 1/ až 149/ priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.) a vyslovil, že štátu nepriznáva voči žalobcom 1/ až
149/ nárok na náhradu trov konania (výrok III.).

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcov, ktorou sa domáhali určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
vymedzeným v žalobe zo dňa 25.11.2015, a to žalobca 1/ titulom rozhodnutia konfiškačnej komisie
č. Kom.28/1948-VI zo dňa 22.11.1948, na základe ktorého ex lege v súlade s nar. č. 104/1945 Sb.
v znení nar. č. 64/1946 Sb. a nariadenia č. 89/1947 Sb. ku dňu 01.03.1945 sa stal štát vlastníkom
tých nehnuteľností, ktoré v žalobe presne špecifikuje v bode VI. a) a žiada určiť do vlastníctva štátu.
U neznámych vlastníkov sú titulom nadobudnutia ich vlastníckeho práva prídelové listiny - výmery o

vlastníctve pôdy, ktoré podľa § 1 ods. 2 nar. č. 104/46 Sb.n. SNR sú verejnou listinou dokazujúcou
vlastnícke právo prídelcu pridelenej poľnohospodárskej nehnuteľnosti, ktorá má slúžiť ako podklad na
zápis vlastníckeho práva neznámych vlastníkov do katastra nehnuteľností, teda nemali konštitutívny
charakter iba deklaratórny, lebo vlastníctvo k prideleným nehnuteľnostiam sa nadobúdalo dňom vydania
výmeru o vlastníctve pôdy. V tejto súvislosti poukázali na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 48/2008
a žiadali, aby nehnuteľnosti vymedzené v žalobe pod VI. b) boli určené do vlastníctva neznámych
vlastníkov. Zároveň žiadali priznať nárok na náhradu trov konania.

3. Po vykonanom dokazovaní právne vec posúdil podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, § 123, § 129
ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 137 písm.
c/ CSP.4. Súd konštatoval, že žalobca 1/ sa domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam citovaným
v žalobe, ktoré sú v KN toho času na liste vlastníctva zapísané do vlastníctva žalovanej, má aktívnu
vecnú legitimáciu a zároveň má aj naliehavý právny záujem na takomto určení a podaní určovacej

žaloby, ktorá smeruje voči žalovanej. Inak ako súdnym rozhodnutím nemôže dosiahnuť nápravu a
žiadať ochranu svojho vlastníckeho práva, ktoré by bez takéhoto určenia ostalo neisté. Poznamenal, že
Slovenský pozemkový fond (ďalej len „SPF“) je subjekt sui generis a má oprávnenie zastupovať štát ako
aj neznámych vlastníkov a toto oprávnenie mu vyplýva z ustanovenia § 34 ods. 14 z.č. 330/1991 Zb.
v platnom znení, a to aj v takom prípade, kde je vlastníctvo štátu a neznámeho vlastníka sporné, preto

nikto iný ako zákonom určený subjekt osobitného druhu by takúto žalobu v jeho mene podať nemohol,
o to viac, že na liste vlastníctva je toho času za vlastníka zapísaná žalovaná.

5.1 Pri žalobcoch 2/ až 149/ - neznámych právnych nástupcoch neznámych pozemnoknižných
vlastníkov, zast. SPF je situácia rovnaká, lebo zákon dáva Slovenskému pozemkovému fondu
oprávnenie zastupovať aj takýto subjekt. Žalobca v pôvodnej žalobe za žalobcu 2/ označil „neznámych

vlastníkov, v zast. Slovenským pozemkovým fondom“ bez toho, aby ich bližšie špecifikoval. V podaní
zo dňa 05.03.2019 žalobcu 2/ upresnil tak, že ho špecifikoval menom, priezviskom s uvedením na
neznámom mieste a rozšíril ich na 93. Podaním zo dňa 14.05.2019 žalobcu 2/ špecifikoval dátumom
narodenia, trvalým pobytom neznámeho vlastníka podľa Návrhu prídelového plánu zo skonfiškovaného
majetku v k. ú. J. K. po bývalom vlastníkovi E. D., ktorý vyhotovila Miestna roľnícka komisia vo J. K. dňa

20.03.1948 a rozšíril ich už na 123. Podaním zo dňa 29.05.2020 vzal späť označenie „neznámy vlastník“
špecifikovaný v podaní zo dňa 14.05.2019 a trval na jednotnom označení „neznámi vlastníci zast.
SPF“.Následnepodanímzodňa08.06.2022opäťoznačujeneznámychvlastníkovmenom,priezviskom,
dátumom narodenia na neznámom mieste, a to v počte 114 a v závislosti od toho upravil petit
žaloby. Následne podaním zo dňa 15.09.2022 rozšíril neznámych vlastníkov na 149 a podaním zo dňa

29.05.2023 zmenil označenie neznámeho vlastníka na pôvodne označenie (bez bližšej špecifikácie) a
žiadal určiť vlastnícke právo vymedzené v petite v časti VI.a/ žaloby v celosti do vlastníctva neznámych
vlastníkov v správe SPF.
5.2 Súd konštatoval, že SPF môže v konaní zastupovať aj neznámeho vlastníka. Vyplýva to aj z
rozsudku NS SR sp. zn. 7Cdo/238/2021 z 28.02.2022. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že stačí uviesť v

danom prípade meno a priezvisko, hoci z dátumu narodenia je zrejmé, že už táto osoba nežije (jeho
spôsobilosť mať práva a povinnosti zanikla). Procesnoprávna subjektivita je širšia ako hmotnoprávna,
keďže podľa § 61 CSP procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti, inak len
tak, komu ju zákon priznáva. Fikcia nezisteného vlastníka umožňuje procesnoprávne zabezpečiť identitu
vlastníckeho vzťahu ku konkrétnej nehnuteľnosti a zachovať veľkosť podielu zapísaných v KN. Súčasne

umožňuje zabezpečiť procesnoprávnu existenciu nezisteného vlastníka ako subjektu vlastníckeho práva
v KN. Táto fikcia však platí iba dovtedy, kým nezisteného vlastníka nemožno jednoznačne identifikovať
podľa vykonaných dôkazov (napr. rodné listy, úmrtné listy, prídelové listiny, iné verejné listiny), čím sa
konštatuje jeho subjektivita ako fyzickej osoby. V takomto prípade dochádza k zmene právneho subjektu
za konania.

5.3 V danom prípade došlo práve k takémuto jednoznačnému identifikovaniu neznámeho vlastníka, a to
viacerými podaniami žalobcu 2/, ktorými určoval neznámych vlastníkov menom, priezviskom, ich počty
rozširoval,neznámehovlastníkapomenovaltak,žebolozrejméokohoide.Vkonaní žalovanápredložila
dôkaz preukazujúci, že takmer každý takto označený neznámy vlastník neexistuje, pretože zomrel, čo
preukazuje aj zoznam vystavený obcou vo J. K. nachádzajúci sa na č.l. 522 a že tieto osoby skutočne

zomreli preukazuje aj to, že po mnohých z nich prebehlo dedičské konanie a sú známi ich dedičia (viď
bod 57.1 rozsudku). Preto súd konštatoval, že tak označení neznámi vlastníci - žalobcovia 2/ až 149/
nemajú vecnú aktívnu legitimáciu v konaní, o to viac, že súd šetrením zistil, že po mnohých z nich už
prebehlo aj dedičské konanie, teda sú známi dedičia, ktorí môžu takúto žalobu na súd podať vo vlastnom
mene, a preto žalobcovia 2/ až 149/ zast. SPF nemajú ani naliehavý právny záujem na takomto určení,

keďže žiadajú určiť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam bez toho, aby bolo zrejmé, či takýto neznámy
vlastník žije, nežije, či o takéto určenie má záujem.
5.4 V tejto súvislosti súd uviedol, že nakoľko právna skutočnosť, na základe ktorej žalobcovia 2/ až
149/ žiadajú určiť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam citovaných v žalobe, nastala za života právnych
predchodcov neznámych vlastníkov, bol zvolený nesprávny typ žaloby, a bolo treba žalovať, že vec

patrí do dedičstva po právnych predchodcoch týchto žalobcov a aktívne legitimovaní by boli iba dedičia
v postavení núteného spoločenstva (rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 267/2009 - možno žalovať len
určenie, že zomrelý bol v čase smrti vlastníkom nehnuteľnosti). K rovnakému názoru dospel NS SR v
rozsudku sp. zn. 6Cdo/90/2019, keď konštatuje: „že určovacou žalobou nemožno obchádzať dedičskékonanie, preto by bolo možné žalovať iba to, že vec patrí do dedičstva alebo to, že poručiteľ bol v čase
smrti vlastníkom nehnuteľnosti“. Slovenský pozemkový fond by v takomto konaní neznámeho vlastníka
nezastupoval ako zákonný zástupca ale bol by zástupcom neznámych dedičov pôvodných neznámych

vlastníkov. Žalobcovia 2/ až 149/ zastúpení SPF mali byť označení ako „neznámi právni nástupcovia po
posledných pozemnoknižných vlastníkoch zast. SPF“ a mali žalovať o určenie, že „vec patrí do dedičstva
po právnych predchodcoch žalobcov“, ktorí by v konaní vystupovali v postavení núteného procesného
spoločenstva a iba takto by boli vecne aktívne legitimovaní na podanie žaloby v tejto veci.
5.5 Ďalej súd konštatoval, že žalobcovia 2/ až 149/ nemajú naliehavý právny záujem na požadovanom

určení, lebo vyhovením ich žalobe by sa dosiahol pravý opak účelu sledovaného zákonom č. 180/1995
Z.z., a tým je usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom spôsobom, aby už v KN neboli evidovaní
nezistení a neznámi vlastníci pozemkov. Požadovaným určením by sa dosiahol pravý opak. Ak
neexistuje naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníckeho práva musí súd žalobu
zamietnuť bez ďalšieho dokazovania.

6.1 Vo vzťahu k právnemu titulu nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu 1/ súd uviedol, že v rámci
procesu konfiškácie na základe rozhodnutia konfiškačnej komisie č. 28/1948-VI. zo dňa 22.01.1948,
ktoré bolo vydané podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. vlastnícke právo prešlo na štát ex lege ku dňu
01.03.1945. Prechod vlastníckeho práva nebol viazaný na právoplatnosť konfiškačného rozhodnutia.
Konfiškačné rozhodnutie týkajúce sa majetku E. D. bolo vydané orgánom verejnej moci v rozsahu jeho

právomoci. Preukazuje konfiškáciu majetku E. D.. Ide o verejnú listinu, potvrdzuje pravosť toho, čo
z nej vyplýva, a to platí až do momentu, kým sa nepreukáže opak. Žalovaná v konaní nepredložila
dôkazy, ktoré by spochybňovali pravosť konfiškačného rozhodnutia, preto ho súd v konaní akceptoval.
Žalovaná spochybnila konfiškačné rozhodnutie tvrdiac, že nikdy nemohlo nadobudnúť právoplatnosť,
lebo nebolo doručené jej otcovi do vlastných rúk. V tejto súvislosti súd poukázal na ustálenú judikatúru

súdov, podľa ktorej tvrdenia o vadách v konfiškačnom konaní vydanom konfiškačným rozhodnutím samo
osebeniejespôsobiléspochybniťúčinkykonfiškácie,leboprávnymtitulomprechoduvlastníckehopráva
nebol právny akt, ale dekrét samotný. Skutočnosť, že upovedomenie o konfiškačnom rozhodnutí reálne
prebehlo dokazuje dôkaz na č.l. 311 súdneho spisu, kde sa nachádza listinný dôkaz, ktorý preukazuje,
že Okresnému národnému výboru v Trebišove, ako jednému zo subjektov, ktorý mal byť o konfiškačnom

rozhodnutí upovedomený, bola predmetná informácia o konfiškačnom rozhodnutí doručená a vzal ju na
vedomie. Ak by takéto upovedomenie o konfiškácii nebolo doručené, bolo by to bez právneho významu,
lebo rozhodnutie nemá charakter rozhodnutia správneho orgánu ale má iba charakter administratívneho
prípisu, čo potvrdzuje aj rozhodnutie NS SR zo dňa 29.09.2021 sp. zn. 1Cdo/65/2021. Odvolanie bolo
možné podať do 30 dní od vynesenia konfiškačného rozhodnutia, pričom nie je dôvod spochybňovať,

že predmetné konfiškačné rozhodnutie nebolo vynesené, resp. neboli o ňom upovedomené inštitúcie,
orgány a pod. keďže to vyplýva zo samotného konfiškačného rozhodnutia, v ktorom sú vymenované
štátne orgány, osoby atď., ktoré sa upovedomujú a zároveň to vyplýva už aj z uvedeného č. l. 311
súdneho spisu, v ktorom jeden z orgánov potvrdil, že bol o konfiškácii upovedomený.
6.2 V súvislosti so spochybnením procesu konfiškácie a správnosti konfiškačných rozhodnutí súd

poukázal na rozsudok KS BA sp. zn. 7Co/207/2019 zo dňa 28.10.2021, v ktorom sa konštatuje, že
tvrdenia žalovanej o prípadných vadách v konfiškačnom konaní vydaného rozhodnutia samo o sebe
nie je spôsobilé účinky konfiškácie spochybniť, lebo právnym titulom prechodu vlastníckeho práva
nebol právny akt ale dekrét samotný. V prípade ako je prejednávaný je v záujme spravodlivého
rozhodovania uplatňovanie všeobecného princípu, že extenzívnym prístupom nemožno spochybniť,

či otvárať záležitosti, ktoré pred mnohými desaťročiami založili právne vzťahy. V sporoch, v ktorých
časový odstup od rozhodnej skutočnosti podstatne prekračuje vydržacie lehoty alebo lehoty skartačného
konania je požiadavka preukazovať existenciu právnych úkonov rozhodnutí nepatričná, lebo aj tu v
pochybnostiach platí prezumpcia ich správnosti. K rovnakému záveru dospel aj Ústavný súd Slovenskej
republiky v náleze sp. zn. I.ÚS 379/2016 zo dňa 29.03.2017.

7. Žalovaná je momentálne na liste vlastníctva zapísaná ako výlučná vlastníčka predmetných
nehnuteľností, a to titulom dedičského rozhodnutia Okresného súdu Trebišov sp. zn. 23D/123/2005,
nakoľko tieto nehnuteľnosti zdedila po svojom nebohom otcovi E. D. v dedičskom konaní. Súd
konštatoval, že uznesenie o dedičstve má iba deklaratórnu povahu, lebo k nadobudnutiu dedičstva

dochádza smrťou poručiteľa. Je to uvedené vo viacerých rozhodnutiach, napr. aj v rozhodnutí NS
SR sp. zn. 5Cdo/135/2007. K dedeniu však dochádza iba za predpokladu, že poručiteľ v čase svojej
smrti bol subjektom majetkových práv a povinností, ktoré jeho smrťou nezanikli a sú dediteľné. E.
D. v čase svojej smrti, t.j. dňa 29.04.1987 nebol vlastníkom žalovaných nehnuteľností, lebo celý jehomajetok, vrátane žalovaných nehnuteľností, mu bol skonfiškovaný ku dňu 01.03.1945, čo potvrdzuje
aj konfiškačné rozhodnutie. Dedením nevzniká vlastnícke právo, ale existujúce vlastnícke práva iba
prechádzajú na dedičov, preto žalovanú nemožno považovať za právoplatnú vlastníčku predmetných

nehnuteľností titulom dedenia. V konečnom dôsledku to akceptovala aj žalovaná, ktorá v priebehu
konania zmenila argumentáciu, a kým na začiatku tvrdila, že ju za vlastníčku treba považovať titulom
dedenia, následne tvrdila, že pokiaľ titul na základe dedičského rozhodnutia nezakladá jej vlastnícke
právo k predmetným nehnuteľnostiam, tak ju treba považovať za vlastníka titulom vydržania, pretože
splnila všetky zákonné predpoklady v súlade s § 134 OZ. Tvrdila, že jej držba bola oprávnená, trvala

minimálne 10 rokov, a jej predmetom bola vec spôsobilá vydržania.

8.1 Pri skúmaní splnenia predpokladov nadobudnutia vlastníckeho práva žalovanej titulom vydržania
súd uviedol, že nehnuteľnosť je spôsobilým predmetom vydržania. Ohľadom nich možno nadobudnúť
vlastnícke právo vydržaním a požadované nehnuteľnosti v zmysle Ústavy Slovenskej republiky nie sú
nehnuteľnosťami, ktoré môžu byť iba vo výlučnom vlastníctve Slovenskej republiky, preto vo vzťahu k

nim možno vydržať vlastnícke právo, čo v prípade žalovanej bolo splnené.
8.2.1 Súd ďalej skúmal nepretržitosť držby, teda to, či držba bola oprávnená po celú desaťročnú
vydržaciu lehotu. Súd vychádzal z ustanovenia § 130 ods. 1 OZ a uviedol, že pri preukazovaní
oprávnenosti držby stačí, ak sa preukážu okolnosti, ktoré svedčia o poctivosti (v tom je rozdiel medzi
ochranou vlastníctva a ochranou držby). V danom prípade súd považoval za preukázané okolnosti

svedčiace o poctivosti nadobudnutia vlastníckeho práva žalovanou k predmetným nehnuteľnostiam, a
tou okolnosťou bolo podľa súdu vydanie dedičského rozhodnutia na základe údajov z KN, kde bol E. D.
zapísaný ako výlučný vlastník predmetných nehnuteľností a kde samotný štát, prostredníctvom svojich
orgánov a osôb povereným štátom, v rámci svojich kompetencií konštatoval, že mu vlastnícke právo
prislúcha a nakoľko už nežije, tento majetok môže byť predmetom dedičského konania.

8.2.2 Žalovaná vychádzala z informácií vyplývajúcich z verejne prístupného registra, ktorým je kataster
nehnuteľností, kde táto skutočnosť bola zaznamenaná ešte na základe v minulosti prebiehajúceho
konania o ROEP v roku 1998 a 1999, kde v rámci konania o ROEP jej nebohého otca zastupoval
Slovenský pozemkový fond, teda subjekt, ktorý vystupuje aj v tomto konaní a zastupuje štát, resp.
neznámych vlastníkov. Ak teda v rámci konania o ROEP Slovenský pozemkový fond nevzniesol

námietky voči tomu, že právneho predchodcu žalovanej nemožno považovať za vlastníka týchto
nehnuteľností, nepodal námietky a na základe toho sa schválil ROEP v konkrétnych k.ú. B. K., J. K. a
D. a následne sa vlastnícke právo otca žalovanej deklarovalo na liste vlastníctva v KN, súd konštatoval,
že žalovaná zistiac tieto skutočnosti sa právom považovala za oprávnenú držiteľku nehnuteľností a od
tejto skutočnosti si odvodzovala svoje právo uplatniť si nárok na nehnuteľnosti, ktoré v tom čase boli

evidované vo vlastníctve jej nebohého otca.
8.2.3 Pre úplnosť súd dodal, že konfiškáciou majetku právneho predchodcu žalovanej mal štát
nadobudnúť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam v r. 1945, ale štát 70 r. neurobil nič pre
to, aby svoje vlastnícke právo ochránil, zabezpečil a garantoval zápisom v pozemkovej knihe (hoci v
tom čase zápis nebol povinný), ale ani neskôr nepožiadal o zápis do EN ani do KN. Žalobca sa počas

týchto rokov nesprával zodpovedne, nestrážil svoje práva a neriadil sa zásadou - práva patria bdelým-
to, že má právny titul na preukázanie svojho vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam nezistil
ani v r. 1998-1999 počas konania ROEP v dotknutých obciach, hoci v konaní SPF zastupoval E. D. a
vedel, že po schválení ROEP bol na list vlastníctva zapísaný za vlastníka predmetných nehnuteľností,
napriek tomu sa voči tomu nebránil, čo poukazuje na to, že o svojom vlastníckom práve vedomosti nemal

alebo tomu nevenoval náležitú pozornosť, čo však nemožno v žiadnom prípade vyhodnotiť na ťarchu
žalovanej.
8.2.4 Predpokladom vydržania je aj skutočnosť, že držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti je
dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv

držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t.j. či držiteľ pri
zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom
subjekte požadovať mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo
nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu
bol i domnelý právny dôvod (titulus putatívus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky

okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/287/2006).
Pri ústavne komfortnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť
presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce,
že pri tom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať takénadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, či držiteľ za držanú
vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar
alebo bezodplatné plnenie (viď nález ÚS SR sp. zn. II.ÚS 484/2015 zo 14.11.2018). K rovnakému záveru

dospel Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/210/2019 zo dňa 21.08.2021.
8.2.5 Súd konštatoval, že ak v r. 2005 štátne orgány SR informovali žalovanú (a jej matku ako
ďalšiu, do úvahy prichádzajúcu dedičku), že v KN existuje majetok po neb. E. D., ktorý nebol
prejednaný v dedičskom konaní a tento majetok bol zapísaný v KN, t.j. v štátom zriadenom a
spravovanom registri vlastníkov nehnuteľností, následne osoba poverená štátom - notár v rámci

svojej štátom zverenej kompetencii takýto majetok poručiteľa prejedná v dedičskom konaní, a to na
základe poverenia udeleného mu súdom, súd vydá dedičské rozhodnutie, ktorým ju určí za výlučnú
vlastníčku zdedeného majetku poručiteľa, všetko to v súhrne sú skutočnosti, ktoré mohli dôvodne
vyvolať v žalovanej presvedčenie, že koná v dobrej viere, ak si takýto majetok prisvojuje a uchopí sa
držby. Z ničoho nevyplynulo žiadne jej konanie, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi, preto súd
považoval dobromyseľnosť držby u žalovanej za dostatočne preukázanú. K dobromyseľnosti je potrebné

pripočítať aj stav, kedy bol E. D. zapísaný na podklade Rozhodnutí Okresného úradu Trebišov, odboru
katastrálneho č. 1a/98 a č. 1/999 z 20.04.1999 do KN za vlastníka predmetných nehnuteľností, E. D. bol
zastúpený SPF, ktorý neurobil, nenavrhol nič, čím by tento stav narušil, nabúral, nenamietal, nepopieral
existujúci právny stav vyplývajúci z KN, preto o dobromyseľnosti žalovanej nemožno mať pochybnosti.
8.2.6 S poukazom na konštantne ustálenú rozhodovaciu prax NS SR ohľadom problematiky

nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, ktorú súd vo svojom rozhodnutí v bode 80.6 až 80.8
konkretizoval, súd konštatoval, že predpokladom dobrej viery oprávneného držiteľa veci je jeho
presvedčenie, že mu vec patrí ako vlastníkovi. Toto presvedčenie musí byť podložené konkrétnymi
skutočnosťami, ktoré ho k tomu oprávňujú. Posúdenie, či držiteľ je v dobrej viere alebo nie je, treba vždy
hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka a

vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti
a dôvod daného prípadu od každého požadovať nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu
dôvodné pochybnosti o tom, že mu takéto právo patrí. Dobrá viera vyjadruje vnútorný (psychický) stav
držiteľa, ktorý sám o sebe nemôže byť predmetom dokazovania. No toto vnútorné presvedčenie, že
nekonábezprávnesanavonokprejavujejehokonkrétnymsprávaním,čoužalepredmetomdokazovania

a posudzovania môže byť. V danom prípade bola podľa súdu splnená podmienka dobromyseľnosti držby
aj vo vzťahu k dobromyseľnosti titulu, pretože žalovaná mohla byť objektívne presvedčená o tom, že
držanú vec poctivým spôsobom nadobudla.
8.3.1 Súd dospel k záveru, že žalovaná splnila aj ďalší predpoklad vydržania, a to desaťročnú
vydržaciu lehotu, teda počas celej desaťročnej vydržacej lehoty mala predmetné nehnuteľnosti vo svojej

oprávnenej, nerušenej držbe a bola dobromyseľná počas celej desaťročnej vydržacej lehoty, že jej
takéto právo patrí. Začiatok plynutia vydržacej lehoty možno viazať minimálne na prejednanie dedičstva
v dedičskom konaní pred notárom L. M. N. dňa 23.10.2005, kedy právny zástupca žalovanej, ako
jednej z oprávnených dedičiek, prítomný pri predbežnom prerokovaní nároku, získal informácie o tom,
že existuje majetok poručiteľa, ktorý možno dediť a oznámil notárovi prejednávajúcemu dedičstvo, že

dedičky, medzi ktorými vystupovala aj žalovaná, dedičstvo neodmietajú. Minimálne od tohto momentu,
teda od predbežného prejednania a dedičského pojednávania 23.10.2005 podľa názoru súdu začala
plynúť desaťročná premlčacia lehota, ktorá uplynula 23.10.2015 a keďže žaloba na súd bola podaná až
26.11.2015 súd konštatoval, že bola podaná po desaťročnej vydržacej lehote, teda neskoro v čase, keď
žalovaná už bola vlastníčkou týchto nehnuteľností titulom vydržania.

8.3.2 V súvislosti s pretrhnutím vydržacej lehoty súd poznamenal, že žalobcovia nepreukázali súdu, že
pred podaním žaloby na súd doručili žalovanej písomne Oznámenie, že oni sú vlastníkmi predmetných
nehnuteľností a vyzvali ju na spoluprácu v záujme mimosúdneho vyriešenia sporu, v opačnom prípade
sa obrátia so žalobou na súd. Žalobcovia nepreukázali, že toto oznámenie bolo doručené žalovanej do
vlastnýchrúknajejpredchádzajúcejadresevUSA,anitozvykonanéhodokazovanianevyplynulo.Práve

naopak bolo preukázané, že v čase doručovania tejto písomnosti sa žalovaná na tejto adrese v O. P.
už dlhodobo nezdržiavala, pretože nehnuteľnosť, v ktorej predtým bývala, odpredala spolu so všetkými
náležitosťami (nábytok a príslušenstvo) a presťahovala sa na Floridu, kde preukázateľne aj žila v čase
doručovania týchto písomností. Žalobca nepredložil kvalifikovaný listinný dôkaz vo forme doručenky,
ktorú by bolo potrebné považovať za verejnú listinu, z ktorej by vyplývalo, že písomnosť bola doručená

žalovanej do vlastných rúk dňa 12.11.2015 (tak ako to tvrdia žalobcovia) a keďže tomu tak nebolo, súd
nemohol prezumovať doručenie Oznámenia žalovanej do vlastných rúk dňa 12.11.2015. Pokiaľ by aj
došlo k doručeniu tohto Oznámenia dňa 12.11.2015 žalovanej (čo v konaní nebolo preukázané), nemalo
by to právny význam, lebo k uplynutiu desaťročnej vydržacej lehoty došlo skôr, t.j. dňa 23.10.2015(10 r. po prejednaní dedičstva v dedičskom konaní pred notárom), resp. 09.11.2015 - 10r. od vydania
dedičského rozhodnutia, ktorým žalovaná zdedila všetok otcov majetok. K vydržaniu došlo teda skôr ako
by jej bolo Oznámenie doručené. Súd poukázal aj na námietky žalovanej ohľadom podpisu uvedeného

na doklade, ktorý má preukazovať, že jej bolo Oznámenie dňa 12.11.2015 doručené, lebo meno aj
priezvisko osoby, ktorá to podpísala sa začína na W.W., kým jej meno ani priezvisko W neobsahuje.
8.3.3 Má sa za to, že žalovaná sa prvýkrát o tom, že sa žalobca domáha svojich práv voči nej na
súde dozvedela až 18.05.2017, keď jej bola doručená žaloba s prílohami na vyjadrenie zo súdu.
Vydržacia lehota preto mohla začať plynúť od 23.10.2005 (dedičské pojednávanie) resp. od 09.11.2005

(vydanie dedičského rozhodnutia súdom, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 14.11.2015) a uplynula
dňa 23.10.2015 resp. 9.11.2015 (max. 14.11.2015), preto podanie žaloby dňa 26.11.2015 nemohlo mať
za následok pretrhnutie zákonnej 10r. vydržacej lehoty, lebo táto uplynula skôr. Vzhľadom k tomu nebolo
potrebné skúmať, či podanie žaloby malo za následok pretrhnutie vydržacej lehoty.

9. Konštatujúc vyššie uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná je vlastníčkou

predmetných nehnuteľností, pretože splnila všetky zákonné predpoklady podľa § 134 OZ k tomu, aby u
nej vzniklo vlastnícke právo vydržaním. Teda ak je za vlastníčku na listoch vlastníctva zapísaná titulom
dedenia, ide o nesprávne uvedený právny dôvod, pretože jej vlastnícke právo svedčí titulom vydržania.

10.1 Dospejúc k takémuto záveru ďalšie dokazovanie ohľadom legitímnosti, zákonnosti a správnosti

konfiškačného konania, vydania konfiškačného rozhodnutia a zákonnosti konfiškovania majetku jej
právneho predchodcu súd už nevykonával. Predložené listinné dôkazy s veľkou pravdepodobnosťou
nasvedčujú tomu, že proces konfiškácie prebehol v súlade s vtedy platnými zákonmi, nariadeniami
a na základe nich proces konfiškácie bol vedený spôsobom ako to zákon predvídal. To, či v čase
konfiškácie tento majetok patril skutočne E. D. alebo ho vlastnila spoločnosť Agrilabor, a preto konfiškácii

nepodliehal, v konaní zisťovaný už nebol, lebo toto zistenie vo vzťahu k vydržaniu vlastníckeho práva
k predmetným nehnuteľnostiam žalovanou by nemalo žiaden právny význam a nemenilo by nič na tom
zistení, že predpoklady vydržania u žalovanej splnené boli.
10.2 Žalovanou navrhované dokazovanie v tomto smere súd nepovažoval za potrebné ani účelné, a
tak od tohto dokazovania upustil. Nad rámec vyššie uvedeného ale súd konštatoval, že pokiaľ by

konfiškačnérozhodnutie,ktorébolovydanénavšetokmajetokgrófaE.D. malobyťlegitímnymtitulomna
konfiškovaniejehomajetkunaúzemíČeskoslovenskavminulosti,taknedoručenietakéhotorozhodnutia
vlastníkovi do vlastných rúk by nemalo za následok jeho neplatnosť, pretože z administratívneho pokynu
daného orgánom vydávajúceho takéto rozhodnutie vyplýva, že medzi orgánmi a osobami, ktorým sa
toto rozhodnutie malo doručiť a upovedomiť sa nachádzal aj vlastník E. D. a keďže jeho pobyt na území

Československa bol v tom čase už známy, rozhodnutie sa mu doručovalo vo forme verejnej vyhlášky, t.j.
spôsobom, ktorý v tom čase zákon dovoľoval a predvídal hlavne pre takéto prípady. Spochybňovať preto
platnosť a právoplatnosť rozhodnutia v situácii, kedy už nie sú dohľadateľné archívne doklady z toho
obdobia by nebolo správne a pokiaľ by neexistovali skutočnosti preukazujúce vydržanie vlastníckeho
právaknehnuteľnostiamžalovanou,konfiškačnérozhodnutiebysúdmuselakceptovaťakokvalifikovaný

právny titul, na základe ktorého by tieto nehnuteľnosti v minulosti nadobudol do svojho vlastníctva štát,
ak by sa nesporne preukázalo, že v čase konfiškácie bol E. D. vlastníkom predmetných nehnuteľností
a nepatrili inému, napr. spoločnosti A..
10.3 V súvislosti s prídelovými listinami, od ktorých odvodzovali titul na určenie vlastníckeho práva
neznámi vlastníci zast. SPF v tomto konaní súd uviedol, že výmery o vlastníctve pôdy alebo prídelové

listiny sa považovali za kvalifikovaný titul preukazujúci vlastníctvo k nehnuteľnosti tých osôb, ktorým
sa nehnuteľnosti na základe nich prideľovali do vlastníctva. Žalobcovia 2/-149/ zastúpení SPF takéto
listinné dôkazy predložili v konaní, preto možno usudzovať, že skonfiškovaný majetok grófa E. D. sa
na základe nich zrejme (po rozparcelovaní na základe geometrického plánu a určitého prídelového
plánu) prerozdeľoval prídelencom, ktorí ich užívali ale táto skutočnosť nemení nič na tom, že v katastri

nehnuteľnosti sa to nedeklarovalo a v konečnom dôsledku to nemení nič na skutočnosti, že v roku 1998
až 1999 v konaní o ROEP v jednotlivých dotknutých katastrálnych územiach sa žiadna z osôb, či už
prídelenec alebo jeho právny nástupca nedomáhali vlastníckeho práva k tým nehnuteľnostiam, ktoré im
boli na základe prídelových listín pridelené, a tak sa vlastnícke právo k nim opäť zapísalo v prospech
grófa E. D., ktorá skutočnosť umocňuje presvedčenie žalovanej, že konala v dobrej viere, ak si zdedené

nehnuteľnosti prisvojila a považovala dôvodne za svoje. Pre všetky tieto dôvody rozhodol súd tak, že
žalobu zamietol, lebo konštatoval, že žalovaná je vlastníčkou nehnuteľností titulom vydržania.11.1 O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a žalovanej priznal nárok na náhradu trov
konania voči žalobcom v rozsahu 100 %.
11.2 O trovách štátu súd rozhodol podľa ust. § 155 ods. 1 veta prvá a § 101 ods. 3 prvá veta CSP

a uviedol, že v konaní vznikli trovy štátu, lebo písomnosti doručované žalovanej do USA sa museli
preložiť do jazyka anglického v čase, keď nebola zastúpená právnym zástupcom. Strana sporu má právo
konať pred súdom v materinskom jazyku, preto trovy s tým súvisiace znáša štát, a tak súd štátu nepriznal
nárok na náhradu trov konania voči žalobcom, hoci v konaní úspech nemali.

12.1 Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia z dôvodov podľa §
365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP a navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie, alternatívne, aby odvolací súd vyhovel ich žalobnému
návrhu.
12.2 Žalobcovia považujú rozsudok za nesprávny z dôvodu, že súd nesprávne vyhodnotil nedostatok
aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcov 2/-149/. Zároveň dospel k nesprávnemu záveru, že

žalobcovia 2/-149/ nemajú naliehavý právny záujem na podanom žalobnom návrhu, súd dospel
k nesprávnemu záveru o splnenie podmienok vydržania žalovanou vo vzťahu k dobromyseľnosti
žalovanej a k nesprávnemu záveru o splnení podmienok vydržania vo vzťahu k uplynutiu 10-ročnej
vydržacej lehoty. Súd sa neodôvodnene odklonil od vysloveného právneho záveru, čím porušil
princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia a právnej istoty, čím došlo k porušeniu práva žalobcov

na spravodlivý proces a rozsudok je vnútorne rozporný, neudržateľný, nedostatočne odôvodnený,
postihnutý vadami zmätočnosti, čím došlo k porušeniu práva žalobcov na spravodlivý proces.
12.3 Žalobcovia sa stotožnili s právnym názorom súdu, že žalobca 1/ je v spore aktívne vecne
legitimovaný a má na požadovanom určení naliehavý právny záujem. Slovenský pozemkový fond
(ďalej len SPF) ako subjekt sui generis zriadený zákonom, vykonáva svoju činnosť v zmysle

zákona vo verejnom záujme, disponuje zákonným splnomocnením zastupovať Slovenskú republiku
za zákonom splnených okolností poukazujúc na zákon č. 330/1991 Zb. a zároveň disponuje aj
vo vzťahu k osobitnej kategórii subjektov právnych vzťahov zavedených zákonom č. 330/1991 Zb.
tzv. neznámym vlastníkom, resp. nezisteným vlastníkom podľa zákona č. 180/1995 Z.z., ktorými sú
žalobcovia 2/ - 149/. Cieľom zavedenia inštitútu neznámych vlastníkov bola a je ochrana aktuálnych

neznámych vlastníkov pozemkov, ktorí majú právom priznaný status neznámeho, resp. nezisteného
vlastníka. V tomto smere poukázal na právne názory v súdnych rozhodnutiach Krajského súdu v
Banskej Bystrici zo dňa 26.07.2023 sp. zn. 17Co/115/2022, uznesenie NS SR zo dňa 15.04.2019 sp.
zn. 8Cdo/31/2018 a uznesenie NS SR zo dňa 31.05.2021 sp.zn. 2Cdo/75/2020, z ktorých citoval.
Žalobcovia 2/ až 149/ sú nezistenými vlastníkmi, t.j. neznámymi (nezistenými) právnymi nástupcami

ostatných pozemkovoknižných vlastníkov, pričom títo boli riadne v podaní žalobcov zo dňa 05.12.2023
špecifikovaní v súlade s požiadavkou konajúceho súdu, konkrétne označení ako neznámy právny
nástupca/neznámi právni nástupcovia ostatných vlastníkov nehnuteľností zapísaných na prídelovej
listine č. ..., zastúpení Slovenským pozemkovým fondom. Súd nesprávne konštatoval, že takto označení
neznámi vlastníci, žalobcovia v 2/ až 149/ nemajú vecnú aktívnu legitimáciu, keďže žiadajú určiť

vlastnícke právo k nehnuteľnostiam bez toho, aby bolo zrejmé, či takýto neznámy vlastník žije, nežije,
či o takéto určenie má záujem. Pokiaľ súd poukázal na rozsudok NS SR sp.zn. 7Cdo/238/2021 a bod
76. žalobca uviedol, že súd už opomenul uviesť ďalšiu časť citovaného rozsudku, a preto dospel
k nesprávnemu právnemu záveru, že SPF ako zákonný zástupca údajne identifikoval neznámeho,
resp. nezisteného vlastníka tým, že zistil a uviedol vo svojich podaniach údaje o ich menách,

priezviskách a podobne. K tomuto však v spore nedošlo. Konajúci súd si veľmi reštriktívne a v rozpore
s ustálenou judikatúrou vyložil pojem neznámy, resp. nezistený vlastník, keď za neho považoval
výlučne konkrétneho podielnika. Tým dospel súd k nesprávnemu právnemu záveru o nedostatku
aktívnej legitimácie na strane žalobcov 2/ až 149/. Žalobcovia poukázali na závery v uznesení NS
SR sp.zn. 8Cdo/31/2018 zo dňa 15.04.2019, ktorý veľmi podrobne vysvetlil a odôvodnil potrebu

zavedenia inštitútu neznámeho, resp. nezisteného vlastníka ako nositeľa osobitného právneho statusu
do právneho poriadku SR. Neznámy, resp. nezistený vlastník ako osobitný inštitút nosiaci určitú formu
hmotnoprávnej a procesnoprávnej subjektivity nie je, resp. nemusí byť totožný výlučne s osobou
pôvodného vlastníka zapísaného na prídelových listinách. SPF síce zistil v rámci súdneho sporu
konkrétne údaje o pôvodných prídelcoch, a to z údajov uvedených v konkrétnych prídelových listinách

predložených v súdnom konaní, výlučne len títo pôvodní prídelci však nie sú označovaní pojmom
neznámi, resp. nezistení vlastník. Pod inštitútom nezistený vlastník je potrebné rozumieť i aktuálneho
vlastníka dotknutého majetku - pozemku, napríklad neznámy dedič/dediči pozemku, ktorí však fyzicky
nie sú známi, t.j. jedná sa o hmotnoprávne aj procesnoprávne fiktívnu osobu, ktorá v právnych vzťahochnahrádza aktuálneho vlastníka, resp. aktuálnych vlastníkov pozemkov, prípadne po zistení všetkých
relevantných skutočností presné meno, priezvisko, trvalého pobytu, adresu, atď. aj pôvodného vlastníka,
ak oprávnená osoba katastru nehnuteľností predloží všetky relevantné údaje. SPF tak počas konania

označoval žalobcov 2/ až 149/ ako neznámych vlastníkov v súlade i s názorom konajúceho súdu prvej
inštancie a aktuálnou rozhodovacou praxou NS SR a označil ich ako neznámych právnych nástupcov po
ostatnýchprídelcoch,pričomtýchtoprídelcovkonkretizovalpodľaúdajovzprídelovýchlistínspriradením
konkrétneho pozemku na základe v súdnom spore predloženej identifikácie parciel pôvodných prídelcov
s aktuálnou evidenciou dotknutých pozemkov v katastri nehnuteľností. Táto formulácia je tá zhodná

s formuláciou uvedenou Najvyšším súdom SR v uznesení zo dňa 31.05.2021 sp. zn. 2Cdo/75/2020
„neznámy (nezistený) právny nástupca ostatného pozemkovoknižného vlastníka menom ..., zastúpený
Slovenským pozemkovým fondom“. Správnosť označenia žalobcov súd deklaroval aj v napadnutom
rozsudku v bode 77., v ktorom uviedol, že žalobcovia 2/ až 149/ zastúpení SPF mali byť označení
ako neznámi právni nástupcovia po posledných pozemnoknižných vlastníkoch, zastúpených SPF.
K takémuto označeniu žalobcov pritom došlo podaním zo dňa 05.12.2023, ako aj v podaní zo dňa

21.02.2024. Závery súdu v odôvodnení v bode 76. tak odporujú záverom uvedeným v bode 77.
napadnutého rozsudku. K zisteniu údajov o žalobcoch v rámci súdneho konania však nedošlo, a tým
nedošlo k presnému zisteniu nezisteného vlastníka – identifikácii aktuálnych vlastníkov dotknutých
pozemkov, preto zostalo dôvodným, aby na strane všetkých žalobcov 2/ až 149/ zostali figurovať
fiktívne osoby ako nezistení vlastníci s takýmto označením (neznámi právni nástupcovia po prídelcovi

s príslušnou konkretizáciou) ako fikcia vlastníka pozemku. Konajúci súd síce zistil spisové značky
určitých dedičských konaní po niektorých prídelcoch a to nie po všetkých, avšak ani z týchto zistení
nedošlo k ustáleniu aktuálnych vlastníkov, ich mien či priezvisk, či údajov o potencionálnych vlastníkoch
ako dedičoch, ktorí by nahradili fiktívneho nezisteného vlastníka, preto ponechanie inštitútu fiktívneho
tzv. neznámeho vlastníka v tomto prípade bolo nielen dôvodné, ale aj nevyhnutné z titulu povinností

SPF týchto vlastníkov zo zákona chrániť a ochraňovať ich práva a oprávnené záujmy v rovine ochrany
vlastníckych práv k dotknutým pozemkom. Žalobcovia 2/ až 149/ v zastúpení SPF práve z titulu ich
zákonného postavenia a právnej fikcie, že sú aktuálnymi vlastníkmi dotknutých pozemkov, boli aktívne
vecne legitimovaní práve na podanie žaloby o určenie ich vlastníckeho práva, a preto súd nesprávne
aplikoval aj závery rozsudku NS SR sp. zn. 4Cdo/267/2009 ak uviedol, že správny petit žaloby mal

znieť o určenie, že vec patrí do dedičstva po právnych predchodcoch žalobcov. Žalobcovia ako neznámi
vlastníci nie sú dedičmi, a preto za žiadnych okolností nemožno prijať záver o tom, že by sa obchádzalo
nejaké dedičské konanie a mali preto žalovať, že vec patrí do dedičstva a už vôbec nie je prípustné,
aby žalobným návrhom žiadali, že vec patrí do dedičstva po nich samých ako žalobcoch. Žalobcovia
zastavajú názor, že v tomto konkrétnom prípade sa neznámy právny nástupca po podielnikovi má

domáhať určenia svojho vlastníctva. V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nedostatku aktívnej
legitimácie žalobcov 2/ až 149/ súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru o tom, že nemajú naliehavý
právny záujem na určení ich vlastníckeho práva k dotknutým pozemkom.
12.4.1 Žalobcovia sa nestotožnili so záverom súdu, že boli splnené všetky zákonom stanovené
podmienky vydržania žalovanou, stotožnili sa však so záverom súdu, že právny predchodca žalovanej

- otec E. D. v čase svojej smrti dňa 29.04.1987 nebol vlastníkom dotknutých žalovaných pozemkov,
dôvodiac platnou konfiškáciou celého jeho majetku, podľa Nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR ku dňu
01. marca 1945. Splnenie všetkých podmienok vydržania pritom musí preukázať vždy ten, kto tvrdí,
že majetok vydržal. Bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno vo vzťahu k vydržaniu t. j. splneniu
predpokladovvydržaniavpredmetnomsúdnomsporezaťažovaloprocesnústranužalovanej.Vznesenie

námietky vydržania vo forme procesnej obrany proti žalobe žalobcov mala byť žalovanou nielen tvrdená,
ale v konaní aj dostatočne hodnoverne a bez akýchkoľvek pochybností preukázaná, t. j., žalovaná
mala preukázať, že právny omyl, že jej majetok skutočne patrí je dôvodným, že majetok nadobudla
a uchopila jeho držbu v dobrej viere, že je jeho vlastníčkou a v tejto viere vo svoje vlastníctvo držala
majetok počas zákonom 10 ročnej lehoty, k čomu v tomto súdnom spore nedošlo. K dobromyseľnosti

ako podmienky pre vydržanie žalobcovia poukázali na rozhodnutie Ro NS ČR z 09.11.2000 sp. zn.
22Cdo/1253/1999, Ro NS ČR z 10.10.2002, sp. zn. 22Cdo/490/2001, rozhodnutie NS ČR z 29.03.2006
sp. zn. 22Cdo/1659/2005 a sp. zn. 22Cdo/3264/2015 zo dňa 08.09.2015. Ďalej rozsudok NS ČR sp.
zn. 22Cdo/3264/2015, uznesenie NS ČR sp. zn. 22Cdo/807/2005, Ro NS ČR sp. zn. 22Cdo/490/2001.
Z obsahu spisu vyplynulo, že došlo k platnej konfiškácii majetku E. D. – otca žalovanej a vlastníkom

tohto majetku sa stal Československý štát ku dňu 01.03.1945. Niektoré z dotknutých pozemkov boli
následne v súlade s rozhodnutím č. Kom. 28/1948-VI pridelené do vlastníctva fyzických osôb (prídelci).
Obyvatelia v okolí, ako aj všetky štátne orgány v rámci procesu konfiškácie a následného prideľovania
mali jednoznačnú vedomosť o tom, že majetok bol právnemu predchodcovi žalovanej skonfiškovaný.Túto vedomosť musela mať jednoznačne matka žalovanej ako manželka E. D., žalovaná síce mala
v čase konfiškácie jeden rok, avšak v čase prebiehajúceho dedičského konania bola už dospelá žena,
pričom musela mať vedomosť, resp. z objektívneho hľadiska so zreteľom na všetky okolnosti mohla

nadobudnúť vedomosť o tom, že po druhej svetovej vojne tieto majetky boli jej otcovi skonfiškované na
základe Benešových dekrétov, ktoré doposiaľ neboli zrušené. Z objektívneho hľadiska tak musela, resp.
mohla mať pochybnosti o tom, že jej majetok získaný dedičstvom nepatrí. Túto skutočnosť namietali
žalobcovia počas celého konania, a tieto pochybnosti neboli rozptýlené žiadnym dôkazom na strane
žalovanej, ktorá ani len raz v súdnom spore nevypovedala ako strana sporu, nezúčastnila sa ani jedného

pojednávania, nepodala ani len písomné tvrdenia o tom, či skutočne nadobudla svoj majetok v dobrej
viere a tento aj v dobrej viere obdržala. Žalovaná tak nesplnila podmienky oprávnenej držby. Žalovaná
nenadobudla, resp. nemohla bez akýchkoľvek pochybností nadobudnúť subjektívne presvedčenie o
tom, že jej dotknuté pozemky patria. Konfiškácia majetku jej otca síce nastala, keď bola žalovaná ešte vo
veku dieťaťa, avšak v čase, kedy prebiehalo súdne konanie už bola v zrelom veku, subjektívne musela
byť oboznámená o skutočnostiach, ktoré sa udiali po roku 1945, resp. túto subjektívnu pochybnosť

mohlanadobudnúťodsvojejmatky.Žalovanásohľadomnavšetkyskutočnostinemohlabezpochybností
uchopiť v rozhodnom čase dobromyseľnú držbu a ani presvedčenie, že jej pozemky patria. V tom
čase jej nebolo ani len známe, kto z prípadných oprávnených dedičiek pozemky nadobudne, navyše
žalovaná sa ani osobne nezúčastnila predbežného prejednania dedičstva, takže v konaní nebolo
preukázané, že žalovaná mala vedomosť o tom, že nadobudne dedením pozemky. Dňa 23.10.2015 tak

neuchopila dobromyseľnú držbu k pozemkom. S ohľadom na okolnosti prípadu pri zachovaní náležitej
opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu od každého subjektu práva
vyžadovať, mala alebo mohla mať žalovaná objektívne pochybnosti o existencii vlastníckeho práva
poukazujúc na konfiškáciu na základe Benešových dekrétov, ktoré neboli zrušené, boli všeobecne
známou skutočnosťou, vek žalovanej v čase dedičského konania, žijúca matka, ktorá v rámci dedičstva

pozemky prenechala žalovanej. Žalovaná v konaní ničím nepreukázala, že sa k žalovaným pozemkom
správala ako ku svojim vlastným, v spore nepredložila ani tvrdené údajné nájomné zmluvy, nepreukázala
užívanie pozemkov, nepreukázala žiadnym hodnoverným dôkazom akúkoľvek starostlivosť o pozemky.
Počas celého konania sa vyjadrovala len prostredníctvom právneho zástupcu, nezúčastnila sa ani
jedného súdneho pojednávania, na ktorom by sama tvrdila, že bola dobromyseľná pri nadobúdaní

skonfiškovaného majetku po jej otcovi alebo akým spôsobom nakladala s pozemkami. Uvedomujúc si,
že to nebolo jej povinnosťou, keď v spore bola právne zastúpená, ale práve na preukázanie týchto
skutočností mala, resp. mohla podať aspoň svoje vlastné písomné vyjadrenie vo veci. Žalovaná v
priebehu 10 ročnej vydržacej lehoty musela, resp. mohla objektívne pochybovať o svojom vlastníckom
práve, čím zanikla jej dobromyseľná držba. Tieto skutočnosti pri hodnotení dobrej vôle vzal na zreteľ aj

konajúci súd, ktorý vo svojom písomnom predbežnom právnom názore č.l. 1589 predniesol predbežné
právne posúdenie, z ktorého vyplynulo, že poctivý spôsob nadobudnutia u žalovanej zatiaľ preukázaný
nebol. Od vyslovenia predbežného právneho názoru súdu žalovaná v súdnom spore nepredložila
žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval dobrú vieru žalovanej. V konaní na preukázanie tejto skutočnosti
nebol následne po vyslovení tohto predbežného právneho názoru ani len navrhnutý žalovanou stranou

takýto dôkaz, ktorý by mohol túto skutočnosť preukázať. Žalovaná teda nijakým dôkazom nepreukázala
poctivý spôsob nadobudnutia pozemkov. Žalobkyňa nevylučuje zmenu právneho názoru, avšak ak súd
vysloví svoj predbežný právny názor je povinný v prípade jeho odklonu náležite sa s ním vysporiadať.
Konajúci súd v predmetnom súdnom spore však už v čase vyslovenia svojho predbežného názoru vo
vzťahu k dobromyseľnosti mal k dispozícii všetky dôkazy, skutkové tvrdenia ako aj právnu argumentáciu

žalovanej, preto odklon od neho za daných okolností nebol dôvodný a ani právne opodstatnený. Súd
sa odklonil od svojho predbežnému právnemu názoru bez toho, aby tento odklon bol dôvodný, napr.
vykonaním ďalšieho dokazovania. Tento odklon nebol v rozsudku vôbec vysvetlený, teda ani náležite
odôvodnený tak, ako to vyžaduje ustálená rozhodovacia prax súdov, resp. konajúci súd sa s ním náležite
a riadne v odôvodnení rozsudku nevysporiadal, čím porušil práva žalobcov na spravodlivý súdny proces

s ohľadom na právnu istotu a legitímne očakávania možnosti predikcie ďalšieho postupu konajúceho
súdu a procesné postavenie žalobcov v tomto konaní.
12.4.2 Žalobcovia sa nestotožnili so záverom súdu, že bola splnená aj ďalšia podmienka pre vydržanie,
a to uplynutie vydržacej lehoty. Žalobcovia poukázali na to, že uznesenie o dedičstve bolo opatrené
doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti tak, že právoplatnosť nadobudlo 01.12.2005 a vykonateľnosť

08.12.2005. V tomto smere aj pri predbežnom právnom posúdení súd uviedol, že ak by sa vychádzalo
z toho, že dedičské rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 01.12.2005, premlčacia lehota začala
plynúť od toho dňa, 10 rokov premlčacia lehota by uplynula 01.12.2015. Týmto momentom, t.j. až dňom
02.12.2005 tak žalovaná mohla nadobudnúť presvedčenie, že jej pozemky patria. Aj keby sa prijalnázor o dobromyseľnom uchopení držby v roku 2005, ďalšie roky mohla v tomto presvedčení zotrvať
a vyvodzovať svoje údajné uchopenie dobromyseľnej držby v tomto smere až odo dňa uvedeného v
doložke právoplatnosti dňom 02.12.2005. Konajúci súd na základe podnetu právneho zástupcu zistil

nesprávnosť označenia doložky právoplatnosti a túto chybu odstránil, k oprave doložky právoplatnosti
v časti deň nadobudnutia právoplatnosti 14.11.2005 došlo až dňa 06.02.2024. Napriek takémuto
vyznačeniu právoplatnosti dedičského uznesenia vykonaného súdom až v roku 2024 nemohla žalovaná
spätnenadobudnúťpresvedčenie,žekuchopeniujejdobromyseľnejdržbydošlotýmtodňom14.11.2005
na základe opravenej doložky právoplatnosti, ktorá bola vykonaná až v roku 2024. Pokiaľ by aj uchopila

dobromyseľnú držbu bolo by to až dňom 02.12.2005, keďže v tom čase nevedela, že táto doložka
právoplatnosti bola nesprávne vyznačená. Nemohla tak nadobudnúť toto presvedčenie následne spätne
skoro 20 rokov dozadu. Súd v rozsudku v rozpore s predbežným právnym posúdením dospel k
záveru, že žalovaná uchopila údajnú dobromyseľnú držbu už dňa 23.10.2005, kedy malo dôjsť k
údajnému prejednaniu dedičstva, ktorého sa zúčastnil údajný právny zástupca dedičiek L. M. L.. Tento
skutkový záver nevyplynul zo žiadneho dôkazu, ktorý by bol súčasťou pripojeného dedičského spisu

po poručiteľovi, nakoľko k prejednaniu dedičstva v tento deň, t.j. 23.10.2005 ako uvádza súd nedošlo.
Táto skutočnosť nebola ani preukázateľne jednoznačne žalovanou tvrdená, a to ani v posledných
vyjadreniach, kde právny zástupca žalovanej len polemizoval o tom, kedy asi mohla žalovaná toto
presvedčenie, že jej majetok patrí nadobudnúť. Navyše tieto skutkové tvrdenia boli žalobcami popreté
a žalovaná žiaden dôkaz za účelom preukázania dobromyseľnosti uchopenia oprávnenej držby ku

dňu 23.10.2005 nepredložila. Súčasťou dedičského spisu nebolo riadne udelené splnomocnenie na
zastupovanie. Z predmetného dedičského spisu konajúci súd jednoznačne nevyvodil správne závery,
nakoľko predbežného prejednania sporu sa zúčastnil výlučne len L. M. L., nie konkrétne žalovaná, preto
subjektívne v tento deň 23.10.2005, kedy ani len neprebehlo prejednanie dedičstva nenadobudla, resp.
nebolo v konaní preukázané, že by nadobudla presvedčenie, že jej pozemok patrí a svojej údajnej

oprávnenej držby sa v tento moment ani nemohla ujať. Žalovaná mohla nadobudnúť presvedčenie a
uchopiť dobromyseľnú držbu k pozemkom najskôr až v momente vykonania záznamu jej vlastníckeho
práva do katastra nehnuteľností, resp. až začiatkom roka 2006, kedy sporné pozemky začala údajne
prenajímať. V tomto smere však žalobca opätovne poukazuje na to, že dané tvrdenie žalovanej v
tomto smere bolo účinne popreté a ani na preukázanie tohto skutkového tvrdenia žalovaná doposiaľ

nepredložila v súdnom konaní nijaký dôkaz, t.j. údajné nájomné zmluvy. Túto skutočnosť mala tvrdiť a
preukazovať v spore žalovaná, k čomu zjavne nedošlo. Posúdenie okolnosti, a to momentu uchopenia
oprávnenej držby žalovanej bola pritom pri zmene právneho názoru konajúceho súdu o tom, že žalovaná
bola dobromyseľná veľmi podstatná, keďže sa jednalo skutočne o krátke obdobie pár dní v rámci
uplynutia/neuplynutia zákonnej 10 ročnej lehoty. Súd sa mal otázkou momentu uchopenia držby náležite

zaoberať a precízne túto otázku posudzovať, zaoberať sa s ňou v odôvodnení svojho rozsudku, a to s
ohľadom aj na absolútnu nejednoznačnosť tvrdení právneho zástupcu žalovanej na to, že žalovaná toto
tvrdenie ničím nepreukázala ako s ohľadom aj na tvrdenia žalobcov a popierania skutkových okolností
dobromyseľnosti a uchopenia oprávnenej držby žalovanou.

13.1 Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedla, že záver, na ktorý poukazujú žalobcovia
v odôvodnení svojho odvolania ohľadne procesnej subjektivity je plne v súlade s odôvodnením
rozsudku, viď bod 75. Súd správne dospel k záveru, že fikcia nezisteného vlastníka umožňujúca
procesnoprávnezabezpečiťidentituvlastníckehovzťahukukonkrétnejnehnuteľnostiazachovaťveľkosť
podielu zapísaných v KN platí iba dovtedy, kým nezisteného vlastníka možno jednoznačne identifikovať

podľa vykonaných dôkazov. Súd pritom vychádzal z právneho názoru NS SR sp.zn. 7Cdo/238/2021
z 28. februára 2022. V tejto súvislosti žalobcovia v bode 16. odvolania citujú z daného rozsudku,
pričom nimi citovaná časť odôvodnenia len potvrdzuje správnosť záverov súdu a naopak nesprávnosť
právneho názoru žalobkyne. Aj v uvedenom rozhodnutí najvyšší súd jednoznačne ustálil, že pokiaľ
už raz z dôkazov vykonaných v konaní bolo zistené, že žalobcom identifikovaní neznámi vlastníci už

nežijú a prebehlo po nich dedičské konanie, je povinnosťou žalobcov v zastúpení SPF reflektovať na
tieto skutkové zistenia vykonaním zmeny označenia, resp. identifikácie takýchto žalobcov. Zo záveru,
že určitý subjekt má procesnoprávnu subjektivitu nemožno automaticky vyvodiť, že je v spore vecne
legitimovaný. Aj v konaní, pokiaľ môže vystupovať určitý subjekt ako tzv. neznámy vlastník zastúpený
SPF, uvedené automaticky nezakladá existenciu práv tohto subjektu v hmotnoprávnej rovine. Žalovaná

opakovane poukazovala na to, že v tomto sporovom konaní o určenie vlastníckeho práva nemôže súd
nahrádzať osvedčenie nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcami v nesporovom dedičskom konaní.
Ide totiž o situáciu, kedy právna skutočnosť nadobudnutia vlastníckeho práva nastala za života právnych
predchodcov žalobcov, a preto je potrebné uvedený nárok uplatniť žalobou o určenie, že vec patrí dodedičstva po žalobcami tvrdených prídelcoch (porovnaj 7Cdo/238/2021 a uznesenie 6Cdo/90/2019).
Súd v tomto konaní opakovane upozorňoval zástupcu žalobcov, napriek tomu však žalujúca strana
ostala v tejto otázke celkom pasívna a na dané skutočnosti vôbec nereflektovala. V predmetnom

konaní žalobcovia mnohokrát, resp. opakovane menili a upravovali označenie žalobcov, avšak na
pojednávaní 27. marca 2024, na ktorom súd vydal rozsudok, právny zástupca žalobcov uviedol, že trvá
na označení žalobcov 2/ až 149/ tak, ako je uvedené v podaní z 8. júna 2022, čo vyplýva aj zo zápisnice
o pojednávaní z 27. marca 2024. Ide pritom o poslednú vykonanú špecifikáciu označenia žalobcov,
v zmysle ktorej označili žalobcovia bývalých podielnikov (viď označenie žalobcov v ich podaní z 8. júna

2022), pri ktorých však už bolo v konaní preukázané, že už nežijú a pri väčšine boli preukázané aj údaje
o dedičských konaniach, ktoré po nich prebehli. Žalobcovia v odvolaní opomínajú vyššie uvedený ústny
prednes ich právneho zástupcu, ak poukazujú na označenie žalobcov v zmysle ich podaní z 05.12.2023
a 21. februára 2024, pretože toto označenie žalobcov bolo následne opätovne žalobcami zmenené
na pojednávaní 27.03.2024. Súd celkom správne dospel k záveru, že takéto preukázateľne nežijúce
osoby nemohli mať naliehavý právny záujem na požadovanom určení a súčasne, že nemožno žalobou

o určenie vlastníckeho práva obchádzať dedičské konania a do úvahy preto v danej situácii pripadá
žaloba o určenie, že vec patrí do dedičstva. Poukaz žalobcov na uznesenie NS SR sp.zn. 2Cdo/75/2020
nie je v danom prípade namieste, pretože v tamojšom konaní súd riešil procesnú situáciu, kde kvôli
označeniu žalobcov došlo k zastaveniu konania bez meritórneho prejednania veci, čo je diametrálne
odlišná vec. Pokiaľ žalobcovia v odvolaní uvádzajú, že k zisteniu údajov o žalobcoch v rámci súdneho

konania nedošlo, žalovaná poukázala na to, že takéto zistenie nebolo úlohou súdu ani žalovanej, ale
práve žalujúcej strany. V konaní totiž bolo nesporne preukázané, že ňou označení neznámi vlastníci sú
preukázateľne mŕtvi, teda ako nositelia práv a povinností neexistujú. Súčasne bolo preukázané miesto
a dátum ich úmrtia, teda údaje potrebné k tomu, aby SPF ako zákonný zástupca žalobcov mohol riadne
zistiť právnych nástupcov týchto nežijúcich osôb. Nie je pravdou, že takýmto postupom SPF sú chránení

skutoční vlastníci predmetných pozemkov, keď v tomto konaní navrhujú zápis v prospech neznámych
vlastníkov v zastúpení SPF. Právne nesprávne je aj ďalšie tvrdenie uvedené v odvolaní, že v prípade
zistenia dediča niektorého z pôvodných neznámych vlastníkov, v tomto prípade prídelcov, v dedičskom
konaní bude takýto vlastník evidovaný v katastri nehnuteľností a nahradí nezisteného vlastníka. Takýto
dedičia už existujú a dedičské konania už prebehli, a preto konaním o určenie vlastníckeho práva nie

je možné obchádzať dedičské konanie. Je možné iba žalovať o určenie, že vec patrí do dedičstva
a následne vec prejednať v dedičskom konaní, resp. v konaní o novoobjavenom dedičstve o poručiteľovi.
Je zrejmé, že v zmysle tohto právneho názoru mali právni nástupcovia (dedičia) pôvodných prídelcov
žalovať,ževecpatrídodedičstvapotýchtopôvodnýchprídelcochaniepotakýchtodedičochsamotných,
ako to nesprávne dezinterpretujú žalobcovia. Súd prijal správny záver, že samotné osoby prídelcov,

t.j. osoby označené za žalobcov v zmysle ostatného označenia žalobcov vykonaného ich právnym
zástupcom nemôžu byť v tomto pri spore aktívne vecne legitimovaní a ani mať naliehavý právny záujem
na požadovanom určení. V tomto smere žalovaná poukázala na uznesenie KS v Banskej Bystrici sp.zn.
17Co/327/2018 z 27. augusta 2019, podobne rozhodnutie KS v Banskej Bystrici sp.zn. 17Co/19/2020
z 24. februára 2021 s poukazom tiež na rozhodnutie NS SR 8Cdo/31/2018.

13.2 Čo sa týka podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, žalovaná poukázala na ust.
§ 130 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka a uviedla, že ak by aj mala kedykoľvek žalovaná
v minulosti vedomosť o tom, že došlo ku konfiškácii majetku jej otca E. D., čo popiera, následne sa udiali
významné udalosti predstavujúce nepochybne objektívne okolnosti, ktoré najneskôr od dedičského
konania po jej neb. otcovi zakladali dobromyseľnosť žalovanej, že jej vlastnícke právo k predmetným

pozemkom patrí. Tieto okolnosti súviseli predovšetkým so zápisom otca žalovanej E. D. do katastra
nehnuteľností ako výlučného vlastníka predmetných pozemkov už v rokoch 1998 a 1999 na základe
konania o ROEP za účasti samotného SPF. V konaní o ROEP nevzniesol SPF zastupujúci tunajších
žalobcov akékoľvek námietky voči zápisu E. D. ako vlastníka predmetných pozemkov a dôsledkom
tohto jeho konania a na základe v tom čase dostupných informácií a podkladov vydal Okresný úrad

v Trebišove rozhodnutia č. 1a/98 z 01.02.1998 a č. 1/99 z 20.04.1999, ktoré boli následne premietnuté
do katastra nehnuteľností vrátane zápisu vlastníckeho práva k predmetným pozemkom v prospech E.
D., otca žalovanej. S ohľadom na tento postup príslušných orgánov verejnej moci a štátnych inštitúcií
bol E. D. dobromyseľný, resp. jeho právni nástupcovia, že im vlastnícke právo k predmetným pozemkom
patrí. Pokiaľ ide o žalobcami tvrdenú pravdepodobnú vedomosť o konfiškácii v roku 1948, žalovaná túto

vedomosť nemala, navyše po predmetnej konfiškácii bolo obdobie neslobody, počas ktorého najmä po
jeho skončení bolo opätovne vydávané množstvo predpisov vo vzťahu k opätovným zmenám vlastníctva
k v minulosti odnímanému majetku. Navyše bolo a ostalo sporné, či v čase konfiškácie na základe
rozhodnutia konfiškačnej komisie č. 28/1948-6 zo dňa 22.01.1948 bol vôbec E. D. vlastník predmetnýchpozemkov, resp. či nimi nebola spoločnosť Agrilabor. V takomto prípade by nemalo konfiškačné
rozhodnutie vo vzťahu k majetku E. D. žiadne účinky na vlastnícke právo k predmetným pozemkom,
pretože v danom čase nešlo o majetok E. D.. Vzhľadom na dôvody rozsudku však túto otázku súd

z dôvodu hospodárnosti v konaní neriešil, avšak vyplýva z uvedeného záver, že po všetkých tých rokoch
a spletitých a komplikovaných právnych vzťahoch a mnohých postupne prijímaných právnych úpravách
o odnímaní a prinavracaní vlastníctva v súvislosti s obdobiami bývalých totalitných režimov vznikol
pre bežného človeka pomerne neprehľadný stav, ktorý orgány verejnej moci a samotný Slovenský
pozemkový fond uzavreli v roku 1998 a 1999 tak, že ako vlastníka predmetných pozemkov zapísali

E. D.. Žalovaná bola dobromyseľná držiteľka so zachovaním náležitej opatrnosti, keďže sa spoliehala
na odborný a kvalifikovaný postup štátu, resp. jeho príslušných orgánov a inštitúcií vrátane okresného
úradu, samotného Slovenského pozemkového fondu, súdu konajúceho o dedičstve po L. D.. Všetky
tieto subjekty konzistentne aprobovali a deklarovali stav, podľa ktorého bol ako vlastník zapísaný E.
D., právny predchodca žalovanej. Na základe právoplatných rozhodnutí vydaných v týchto konaniach
bola žalovaná nepochybne z objektívneho hľadiska v dobrej viere, že jej vlastnícke právo k predmetným

pozemkom patrí.
13.3 Čo sa týka zmeny predbežného právneho posúdenia súdom prvej inštancie od jeho konečného
právneho posúdenia veci, nemá za následok zásah do práva na súdnu ochranu, keďže sporovú
stranu nediskvalifikuje z možnosti uplatňovať svoje procesné práva priznané CSP v ďalšom konaní
pred odvolacím súdom (uznesenie ÚS SR IV. ÚS 374/2022 zo 6. júla 2022). Odchýlenie sa od

predchádzajúcehoprávnehoposúdeniasúdompretonezakladádôvodnosťodvolania.Navyšesúdveľmi
podrobne v odôvodnení rozsudku vysvetlil, z akých skutočností vychádzal, akými úvahami sa spravoval
vo vzťahu k zmenenému právnemu posúdeniu premietnutému v rozsudku.
13.4 Pokiaľ ide o opravu doložky právoplatnosti vo vzťahu k uzneseniu o dedičstve, žalovaná poukázala
na to, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 7. februára 2024 oboznámil obe strany sporu, teda aj

žalobcov s pripojeným dedičským spisom, vrátane opravenej doložky právoplatnosti, vrátane dôvodov
a dôkazov, ktoré boli podkladom pre vykonanú opravu vyznačenia právoplatnosti. Žalobcovia účelovo
opakovane argumentujú, že dňa 23. októbra 2005 neprebehlo žiadne prejednanie dedičstva, pričom im
musí byť zrejmé, že v odôvodnení rozsudku ide o zrejmú chybu v písaní, keď súd namiesto dátumu
27. október 2005 omylom uviedol nesprávny dátum 23. október 2005. Uvedená zrejmá chyba v písaní

a v nadväznosti na to i v počítaní však nie je vadou, ktorá by zakladala dôvodnosť odvolania, nanajvýš
pripadá do úvahy postup podľa § 224 CSP. Táto nesprávnosť nemá ani žiaden vplyv na správny záver
súdu o neprerušenom uplynutí vydržacej doby.
13.5 Žalobcovia v odvolaní uplatňujú neprípustné novoty, kedy prvýkrát v konaní spochybňujú
oprávnenie L. L. zastupovať žalovanú v dedičskom konaní v roku 2005. Tieto oneskorené prostriedky

procesného útoku sú však v odvolacom konaní neprípustné. Z odvolania nie je zrejmé, prečo žalobcovia
zamieňajú plnomocenstvo L. L. na zastupovanie žalovanej v tomto spore s jeho plnomocenstvom na
zastupovanie žalovanej v dedičskom konaní v roku 2005. Z obsahu pripojeného dedičského spisu,
s ktorým boli strany oboznámené najneskôr 7. februára 2024 nevyvstali v konaní pred súdom žiadne
sporné skutočnosti, a to ani pokiaľ ide o oprávnenie L. L. na zastupovanie žalovanej a z uvedeného

dôvodu je potrebné považovať tieto skutočnosti v konaní za nesporné. Ako vyplýva zo zápisnice
z prejednania dedičstva na Notárskom úrade L. M. N. zo dňa 27. októbra 2005, na prejednaní dedičstva
bol prítomný právny zástupca žalovanej a jej matky ako jediných dvoch zistených zákonných dedičiek
po poručiteľovi E. D.. Tieto jediné dve dedičky uzavreli dohodu, ktorú prezentoval ich právny zástupca,
že v celosti dedičstvo nadobudne do svojho výlučného vlastníctva žalovaná oproti povinnosti vyplatenia

svojej matky ako ustupujúcej dedičky. Obe dedičky prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhli
túto dohodu dedičiek schváliť, resp. vydať uznesenie o dedičstve v zmysle tejto dohody. Obe dedičky
sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vzdali odvolania. Z uvedeného vyplýva vzhľadom na
zásadu nadobúdania dedičstva spätne k okamihu smrti poručiteľa, že žalovaná bola nepochybne už
od prejednania dedičstva dobromyseľná v tom, že je jedinou dedičkou po poručiteľovi a že už toho

dňa je vlastníčkou predmetných nehnuteľností, čo bude následne doručeným deklarovaným uznesením
potvrdzujúcim dohodu dedičov už len dodatočne potvrdené, resp. deklarované. Keďže dedičské
uznesenie bolo právnemu zástupcovi dedičiek doručené 14. novembra 2005 a obe sa vzdali práva na
podanie odvolania, uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 14. novembra 2005, preto žalovanú
nemuselo vôbec zaujímať, aký dátum právoplatnosti neskôr zamestnanec súdu nesprávne vyznačil

v rámci doložky právoplatnosti, pretože tento moment právoplatnosti dedičského uznesenia je daný
zákonom a nie doložkou právoplatnosti. Z uvedených dôvodov bola žalovaná dobromyseľná v tom, že
je vlastníčkou majetku prejednávaného ako predmet dedičstva po jej neb. otcovi, najneskôr okamihom,
kedy sa žalovaná dozvedela o tom, že jej aj jej matke bolo doručené dedičské uznesenie. Zápis dokatastra nehnuteľností nemá konštitutívne účinky a vzhľadom na výsledky prejednania dedičstva, ako
aj vzhľadom na dátum doručenia dedičského uznesenia žalovanej je okamih takéhoto deklaratórneho
zápisu do katastra nehnuteľností vo vzťahu k dobromyseľnosti žalovanej celkom irelevantný.

13.6 Záverom žalovaná poukázala na to, že rozhodnutie súdu je podrobné a presvedčivé a súd správne
zistil skutkový stav a právne vec posúdil. V predmetnom konaní sa snaží zákonný zástupca žalobcov
Slovenský pozemkový fond dodatočne sanovať dôsledky svojej pasivity, ku ktorej dochádzalo najneskôr
už od konania o ROEP na Okresnom úrade Trebišov za jeho účasti v roku 1998, ako aj následne
po dedičskom konaní po poručiteľovi E. D. v roku 2005, kedy žalobu podal v mene žalobcov až 26.

novembra 2015. Žalovaná preto poukázala na zásadu vigilantibus iura scripta sunt a na zmysel a účel
inštitútu vydržania. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil ako vecne
správny a priznal žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

14. Žalobcovia v odvolacej replike zotrvali na svojich vyjadreniach uvedených v odvolaní proti
napadnutému rozsudku.

15. Žalovaná v odvolacej duplike zotrvala na vyjadreniach prezentovaných vo vyjadrení k odvolaniu
žalobcov. Odvolacia duplika žalovanej bola žalobcom prostredníctvom právneho zástupcu doručená dňa
31.10.2024. Ďalšie vyjadrenia v spore doručené neboli.

16. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP)
prejednal odvolanie žalobcov ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1
CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených
odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov

nemožno vyhovieť.

17. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd, v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1
CSP potvrdil.

18. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 28.01.2025 o 9.10 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 20.01.2025 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

19. Žalobcovia namietali odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP,
t. j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b/), konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/), súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

20.1 Odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie dôvody uplatnené žalobcami v odvolaní boli naplnené
čiastočne vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcov 2/ - 149/
v konaní ako aj neexistencii ich naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení.

20.2 V otázke posúdenia okolností a platnosti konfiškácie, existencie prídelových listín, nesprávne
zvoleného typu žaloby ako aj nadobudnutia vlastníckeho práva žalovanou vydržaním rozhodnutiu súdu
nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré
z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo,
že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo

že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov
nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 CSP alebo že by
na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia
nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

21. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového
stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia §
191 ods. 1,2 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkovéhostavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd jeho
rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

22. Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku (okrem záverov súdu,
s ktorými sa odvolací súd nestotožňuje viď bod 20.1) s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto
odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné
rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalobcov nemali v konečnom dôsledku vplyv na vecnú
správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

23. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel
k svojmu záveru s poukazom na zistený skutkový stav, a príslušné zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval
v prejednávanej veci.

24. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcov

odvolací súd uvádza nasledovné:

25. Predmetom tohto konania je nárok žalobcu 1/ na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
uvedeným v žalobe, titulom rozhodnutia konfiškačnej komisie č. Kom.28/1948-VI zo dňa 22.11.1948,
na základe ktorého ex lege v súlade s nar. č. 104/1945 Sb. v znení nar. č. 64/1946 Sb. a nariadenia

č. 89/1947 Sb. ku dňu 01.03.1945 sa stal štát vlastníkom tých nehnuteľností, ktoré v žalobe presne
špecifikuje v bode VI. a) a žiada určiť do vlastníctva štátu. U neznámych vlastníkov 2/ až 149/ sú titulom
nadobudnutia ich vlastníckeho práva prídelové listiny - výmery o vlastníctve pôdy vydané podľa § 1 ods.
2 nar. č. 104/46 Sb.n. SNR.

26. V prvom rade odvolací súd považuje za potrebné vyjadriť sa k označeniu strany sporu – žalobcov
2/ až 149/ a v tejto súvislosti aj k petitu žaloby.

27. Ako správne súd prvej inštancie uviedol v bode 75.2 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia,
zástupca žalobcu označenie žalobcov 2/ až 149/ v priebehu konania niekoľkokrát menil a upravoval aj

petit žaloby.

28. Súd dospel k záveru, že žalobcovia 2/ až 149/ označení v podaní 29.05.2023 na čl. 1607 [zástupca
žalobcov zmenil označenie žalobcov 2/ - 149/ špecifikovaných menom, priezviskom, pobytom, t.č. na
neznámom mieste na pôvodné označenie (neznámi vlastníci bez bližšej špecifikácie) a žiadal určiť

vlastnícke právo vymedzené v petite žaloby v celosti do vlastníctva neznámych vlastníkov v správe SPF]
nemajú vecnú aktívnu legitimáciu v konaní.

29. K tomuto záveru dospel preto, že v priebehu konania došlo k jednoznačnému identifikovaniu
neznámeho vlastníka, a to viacerými podaniami žalobcu 2/, ktorými určoval neznámych vlastníkov

menom, priezviskom, ich počty rozširoval, neznámeho vlastníka pomenoval tak, že bolo zrejmé o koho
ide.Vkonaní žalovanápredložiladôkazpreukazujúci,žetakmerkaždýtaktooznačenýneznámyvlastník
neexistuje pretože zomrel, čo preukazuje aj zoznam vystavený obcou vo J. K. nachádzajúci sa na č.l.
522 a že tieto osoby skutočne zomreli preukazuje aj to, že po mnohých z nich prebehlo dedičské konanie
a sú známi ich dedičia (viď bod 57.1.rozsudku.).

30.1 Odvolateľ dôvodne namietal, že žalobcovia 2/ - 149/ boli riadne špecifikovaní v podaní zo dňa
05.12.2023, a to v súlade s požiadavkou konajúceho súdu, keď v uvedenom podaní na čl. 1761 ich
ako stranu sporu síce označil všeobecne ako „neznámi vlastníci zastúpení SPF“ avšak žalobný petit vo
vzťahu k žalobcom 2/ až 149/ formuloval tak, že žiadal určiť, že nehnuteľnosti (konkrétne špecifikované

prikaždomžalobcovi)súvovlastníctveneznámehoprávnehonástupcu/neznámychprávnychnástupcov
ostatných vlastníkov nehnuteľností zapísaných na prídelovej listine ako priezvisko a meno konkrétnej
osoby s bydliskom v zastúpení SPF v podiele 1/1 v správe SPF.
30.2 Aj v podaní zo dňa 21.02.2024 boli žalobcovia 2/ až 149/ ako strana sporu označení všeobecne ako
„neznámi vlastníci zastúpení SPF“ avšak žalobný petit vo vzťahu k žalobcom 2/ až 149/ bol formulovaný

tak, že žiadal určiť, že nehnuteľnosti (konkrétne špecifikované pri každom žalobcovi) sú vo vlastníctve
neznámeho právneho nástupcu/neznámych právnych nástupcov ostatných vlastníkov nehnuteľností
zapísaných na prídelovej listine ako priezvisko a meno konkrétnej osoby s bydliskom v zastúpení SPF
v podiele 1/1 v správe SPF.31. Je síce pravdivá argumentácia žalovanej, že na pojednávaní dňa 27.03.2024 zástupkyňa žalobcov
uviedla, že označuje žalobcov ako neznámi vlastníci resp. neznámi právni nástupcovia po posledných

pozemkovoknižných vlastníkoch zast. SPF s poukazom na špecifikáciu v podaní zo dňa 08.06.2022
(v uvedenom podaní boli žalobcovia špecifikovaní menom, priezviskom, pobytom, t.č. na neznámom
mieste v počte 114 – poznámka odvolacieho súdu), avšak zároveň uviedla, že konkrétne označenie
je presne súladné s tým, ako sú označovaní v petite „právni nástupcovia neznámych vlastníkov
špecifikovaní v petite“.

32. Odvolací súd na tomto mieste zdôrazňuje, že zástupca žalobcov nebol schopný v priebehu súdneho
sporu označiť žalobcov 2/ -149/ ako stranu sporu, odkázal iba na ich špecifikáciu v žalobnom petite,
a keďže uvedená špecifikácia žalobcov 2/ - 149/ nie je úlohou súdu, odvolací súd pri svojej argumentácii
vychádzal z ich označenia podľa žalobného petitu, bez ich číselného označenia ako konkrétneho
žalobcu.

33. Zamietnutie žalobného návrhu totiž iba z tohto dôvodu by predstavovalo prílišný formalizmus zo
strany súdu. Podľa názoru odvolacieho súdu striktné vyžadovanie náležitostí žaloby v podobe uvedenia
identifikačných znakov každého subjektu konania (t. j. každého žalobcu 2/-149/) by mohlo znamenať
porušenie princípu zákazu odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae), a teda porušenie ústavného

práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces. Súdy by mali vždy zohľadňovať okolnosti
konkrétneho prípadu a prihliadať na počet osôb na strane žalobcu, resp. žalovaného.

34. Vychádzajúc z posledného podania žalobcov zo dňa 21.02.2024 preto odvolací súd uzatvára, že
pre označenie žalobcov 2/ - 149/ používa všeobecný pojem „neznámi vlastníci resp. neznámi právni

nástupcovia po posledných pozemkovoknižných vlastníkoch“ a predmetom konania v tejto časti je
určenie, že nehnuteľnosti (konkrétne špecifikované pri každom žalobcovi) sú vo vlastníctve neznámeho
právneho nástupcu/neznámych právnych nástupcov ostatných vlastníkov nehnuteľností zapísaných na
prídelovej listine ako priezvisko a meno konkrétnej osoby s bydliskom v zastúpení SPF v podiele 1/1
v správe SPF.

35. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovia 2/ až 149/ svoj nárok
uplatnili nesprávnym druhom žaloby, keď mali žalovať o určenie, že vec patrí do dedičstva po právnych
predchodcoch žalobcov, v dôsledku čoho uvedenú odvolaciu námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.

36. Odvolací súd opätovne uvádza, že predmetom konania týkajúceho sa žalobcov 2/ - 149/ je
určenie, že nehnuteľnosti (konkrétne špecifikované pri každom vlastníkovi) sú vo vlastníctve neznámeho
právneho nástupcu/neznámych právnych nástupcov ostatných vlastníkov nehnuteľností zapísaných na
prídelovej listine ako priezvisko a meno konkrétnej osoby s bydliskom v zastúpení SPF v podiele 1/1
v správe SPF.

37. Už v uznesení zo 16. decembra 2010 sp. zn. 3 Cdo 154/2010 publikovanom aj v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 3/2011 najvyšší súd sformuloval záver,
podľa ktorého v konaní o žalobe, ktorou sa dedič domáha určenia, že určitá vec patrí do dedičstva
po poručiteľovi, ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. V citovanom

uznesení sa ďalej uvádza, že ak súd vyhovie žalobe požadujúcej uvedené určenie, vec je následne
prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje sa rozhodnutie o dedičstve
(osvedčenie o dedičstve), že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci. Najvyšší súd v ďalšom svojom
uznesení a to z 31. januára 2011 sp. zn. 4 Cdo 267/2009 v závere odôvodnenia konštatoval, že je
potrebné, aby žaloba zodpovedala platnej právnej úprave, ktorá vychádza z princípu úradnej ingerencie

pri nadobudnutí dedičstva. Táto ingerencia znamená, že dedičstvo po každom poručiteľovi musí byť
súdom prejednané a musí byť o ňom rozhodnuté. I keď dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa, až po
skončení dedičského konania sa stane zrejmým, kto v skutočnosti dedičstvo nadobudol. V prípade smrti
účastníka domáhajúceho sa určenia svojho vlastníckeho, resp. spoluvlastníckeho práva a pokračovaní v
konanísjehodedičmi,môžebyťpredmetomkonanialenurčenie,žezomrelýbolvčasesmrtivlastníkom,

resp. spoluvlastníkom označenej veci. Je potrebné uviesť, že určovacou žalobou nemožno obchádzať
dedičské konanie, preto predmetom určovacej žaloby mohlo byť len určenie, že právna predchodkyňa
žalobcov 1/ až 3/ bola ku dňu smrti vlastníčkou/podielovou spoluvlastníčkou označenej nehnuteľnosti
(prípadne ešte, že vec patrí do dedičstva). V sporovom konaní o určenie vlastníckeho práva nemôže súdsubsumovať osvedčenie nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcami v nesporovom dedičskom konaní
( NS SR sp. zn. 6Cdo 90/2019).

38. Rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít je v tejto otázke vzácne jednotná v ustálenom názore,
žeaknebolzachovanýpostupupravenýustanoveniami§175aaž§175zdOSP,nemožnohoobchádzať
žalobou, ktorou sa právny nástupca domáha určenia, že je (spolu)vlastníkom veci patriacej do dedičstva
(viď vyššie citované rozhodnutie NS SR 3 MCdo 4/2013 z 31. marca 2014, ako aj sp. zn. 3 Cdo
332/2007 z 19. septembra 2007, sp. zn. 4Cdo 267/2009 z 31.januára 2011, sp. zn. 1 Cdo 104/2003).V

uvedených rozhodnutiach NS SR konštatoval, že aj keď sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa,
nie sú tým bez ďalšieho určené konkrétne podiely, ktoré jednotliví dedičia nadobúdajú. Právna úprava
dedenia vychádza z uplatnenia úradnej ingerencie pri nadobúdaní dedičstva. Táto ingerencia znamená,
žededičstvopokaždomporučiteľovimusíbyťsúdomprejednanéamusíbyťoňomrozhodnuté.Riešenie
právnych vzťahov, ktoré vznikli v dôsledku smrti poručiteľa, patrí do právomoci súdu, vykonaním
jednotlivých úkonov poveruje notára ako súdneho komisára. Vyporiadanie dedičstva má spätnú účinnosť

a jeho účinky nastávajú už ku dňu smrti poručiteľa. Pokiaľ nie je právoplatným rozhodnutím dedičského
súdu potvrdené, že v dôsledku dedenia dedič nadobudol vec, resp. jej spoluvlastnícky podiel, nemôže
sa dedič domáhať ochrany svojho vlastníctva žalobou o určenie vlastníctva. Takýto dedič je aktívne
legitimovaný len na podanie žaloby o určenie, že vec (spoluvlastnícky podiel) patrí do dedičstva po
poručiteľovi.

39. V prejednávanom spore nebolo spornou skutočnosťou, že ostatní neznámi vlastníci podľa
prídelových výmerov (listín) nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na základe
prídelového výmeru zo dňa 26.07.1948, ktorá skutočnosť nesporne nastala za ich života. Zároveň
z vykonaného dokazovania vyplynulo, že takmer všetci prídelcovia t.č. už nežijú resp. s vysokou

pravdepodobnosťou nežijú. Odvolací súd poznamenáva, že aj samotní žalobcovia tento záver
predpokladajú, keď sú označení ako neznámy právny nástupca/neznámi právni nástupcovia....a žiadajú
ourčenie,ženehnuteľnosti(konkrétnešpecifikovanéprikaždomžalobcovi)súvovlastníctveneznámeho
právneho nástupcu/neznámych právnych nástupcov ostatných vlastníkov nehnuteľností...

40. Z uvedeného vyplýva, že záver súdu prvej inštancie o zvolení nesprávneho typu žaloby je správny.
Aj odvolací súd zastáva názor, že žalobcovia 2/ - 149/ ako neznámi právni nástupcovia sa mali svojho
nároku domáhať žalobou o určenie, že nehnuteľnosti (konkrétne špecifikované pri každom vlastníkovi)
patria do dedičstva po právnych predchodcoch žalobcov – teda, že patria do dedičstva po ostatnom
neznámom vlastníkovi nehnuteľností zapísanom na prídelovej listine ako priezvisko a meno konkrétnej

osoby s bydliskom, resp. že neznámy právny predchodca (=ostatný vlastník nehnuteľnosti zapísaný na
prídelovej listine ako priezvisko a meno konkrétnej osoby s bydliskom) neznámych právnych nástupcov
bol ku dňu smrti vlastníkom/podielovým spoluvlastníkom označenej nehnuteľnosti.

41. Pokiaľ nie je právoplatným rozhodnutím dedičského súdu potvrdené, že v dôsledku dedenia dedič

nadobudol vec, resp. jej spoluvlastnícky podiel, nemôže sa dedič (právny nástupca) domáhať ochrany
svojho vlastníctva žalobou o určenie vlastníctva [o určenie, že nehnuteľnosti (konkrétne špecifikované
prikaždomžalobcovi)súvovlastníctveneznámehoprávnehonástupcu/neznámychprávnychnástupcov
ostatných vlastníkov nehnuteľností]. (Neznámy) právny nástupca poručiteľa (ostatného vlastníka
nehnuteľnosti) by žalobou o určenie, že je (spolu)vlastníkom veci obchádzal zákonom stanovený postup,

že majetok po poručiteľovi musí byť súdom prejednaný a musí byť o ňom rozhodnuté (princíp úradnej
ingerencie pri nadobudnutí dedičstva).

42. Odvolací súd dospel k záveru, že aj keď súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil v otázke
nedostatku aktívnej legitimácie žalobcov 2/ - 149/ a ich naliehavého právneho záujmu na požadovanom

určení, nemalo to za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku a to z nasledujúcich dôvodov:

43.Vecnoulegitimácioujestavvyplývajúcizhmotnéhopráva,kedyjedenúčastníkobčianskehosúdneho
konania (navrhovateľ) je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne
legitimovaný) a účastník na opačnej procesnej strane (odporca) je subjektom hmotnoprávnej povinnosti

(je pasívne vecne legitimovaný). Aktívnu vecnú legitimáciu má zásadne ten, kto je účastníkom právneho
vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní ide. Aktívne legitimovaný k žalobe na určenie môže byť aj subjekt,
ktorý nie je účastníkom právneho vzťahu (práva), ak sa žalovaný právny vzťah (právo) týka priamojeho právnej sféry. Ak žalobca v podanej žalobe žiada určiť, že on sám je subjektom hmotnoprávneho
oprávnenia, o ktoré v konaní ide, je jeho povinnosťou uvedenú skutočnosť preukázať.

44. Zástupca žalobcov 2/ - 149/ listinnými dôkazmi (prídelovými výmermi) preukázal, že žalobcovia
2/-149/(okremPašienkováspoločnosťJ.K.)súsubjektomhmotnoprávnehooprávnenia,oktorévkonaní
ide, nakoľko opierajúc sa o uvedené doklady o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam
žiadali určiť svoje vlastníctvo.

45. Výmery a prídelové listiny ako verejné listiny boli a aj sú v súčasnosti dokladmi o vlastníctve prídelcov
k prideleným nehnuteľnostiam a sú vkladuschopnými listinami, spôsobilými pre zápis vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľnosti (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 123/2003).

46. Z uvedeného dôvodu záver súdu prvej inštancie, že žalobcovia – neznámi vlastníci resp. neznámi
právni nástupcovia posledných neznámych vlastníkov (okrem Pašienková spoločnosť Veľký Kazimír)

nemajú vecnú aktívnu legitimáciu v konaní preto nie je správny. Uvedený záver je dôvodný iba pri
žalobcovi – Pašienková spoločnosť J. K., ktorému nesvedčí žiaden z prídelových výmerov tvoriaci obsah
(rozsiahleho) súdneho spisu.

47. Spôsobilosť byť účastníkom konania treba odlišovať od tzv. vecnej legitimácie účastníka - aktívnej či

pasívnej, ktorá je z hľadiska prípustnosti dovolania irelevantná. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30.
apríla 1992, sp. zn. 4 Cdo 22/92). Vecnú legitimáciu treba odlišovať od podmienok, za ktorých sa niekto
stáva účastníkom konania. Kto je účastníkom konania, vymedzuje právo procesné.

48. Vyriešenie otázky, či žalobcov možno alebo nemožno označiť ako neznámych vlastníkov preto nie je

otázkou aktívnej vecnej legitimácie, ale súvisí so zodpovedaním otázky, či žalobcov aj keď sú neúplne
špecifikovaní príp. zomreli možno subsumovať pod pojem neznámy vlastník.

49. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že SPF môže v konaní zastupovať
aj neznámeho vlastníka. Vychádzajúc z výkladu pojmu „neznámy vlastník“ v rozhodnutiach NS SR sp.

zn. 6Cdo/11/2016, sp. zn. 8Cdo/31/2018 a sp. zn. 7Cdo/238/2021 možno ustáliť, že za neznámeho
vlastníka, ktorého môže v konaní zastupovať SPF možno označiť vlastníka:
- presne označeného (a i v žalobe či v inom podaní určenom súdu prinajmenšom menom a priezviskom
identifikovaného) evidovaného vlastníka len u vlastníkov pozemkov spadajúcich do rámca definície
z ustanovenia čl. I § 8 ods. 1 písm. c/ zákona č. 330/1991 Zb, teda len u tých, o ktorých bolo

nepochybné, že existovali (čo u fyzických osôb znamená, že ešte žili a u právnických osôb, že vznikli
a dosiaľ nezanikli) a znakom ich neznámosti bola neznámosť ich adresy alebo sídla (prinášajúca
problém komunikácie s takýmito vlastníkmi a aj ich bezproblémového zapojenia do súdnych či iných
konaní, týkajúcich sa ich nehnuteľného majetku). Takéto označenie ale naopak nemohlo prichádzať do
úvahy u tých vlastníkov, ktorí neboli známi vôbec, spravidla preto, že pôvodný vlastník už neexistoval

a nebolo zrejmé, kto bol jeho právnym nástupcom. Každý pokus tvrdiť opak by bol pripustením
možnosti vykonania súdneho konania a vydania v ňom i vecného rozhodnutia o predmete sporu aj
za cenu neexistencie jednej z podmienok konania, či presnejšie pri zaťažení konania neodstrániteľnou
prekážkou, brániacou jeho ďalšiemu pokračovaniu a takto tiež popretím jedného zo základov, na ktorých
stojí civilný proces. Je totiž všeobecne známou skutočnosťou bez potreby dokazovania alebo tiež tzv.

notorietou, že mŕtva fyzická osoba ani už zaniknutá osoba právnická nemajú spôsobilosť mať práva
a povinnosti, s nedostatkom takejto spôsobilosti išlo takpovediac ruku v ruke i nedostatok spôsobilosti
byť účastníkom konania (v súčasnosti procesnej subjektivity) a ak takáto skutočnosť tu bola už v čase
začatia konania (na rozdiel od úmrtia fyzickej osoby či zániku osoby právnickej až v jeho priebehu, za
určitých okolností reparovateľných postupmi podľa § 107 O.s.p.), vadu spočívajúcu v snahe o zapojenie

takéhoto „subjektu“ do súdneho konania nešlo napraviť žiadnym spôsobom, ale pri postavení súdu
pred takúto procesnú situáciu muselo dôjsť (bez ďalšieho) v časti dotknutej takouto vadou k zastaveniu
konania (podľa § 19 a § 104 ods. 1 vety prvej O.s.p.). Riešením, ako tento problém preklenúť, sa javilo
len druhové pomenovanie označenia účastníka majúceho byť zastúpeného Slovenským pozemkovým
fondom v takomto prípade, napr. spôsobom „Neznámy (resp. nezistený) vlastník nehnuteľností ...,

zast. Slovenským pozemkovým fondom ...“ alebo „Neznámy (nezistený) právny nástupca ostatného
pozemkovoknižného vlastníka menom ..., zast. Slovenským pozemkovým fondom, ...“(k tomu pozri
rozhodnutie NS SR sp. zn. 6 Cdo 11/2016),- neznámy (nezistený) právny nástupca ostatného pozemkovoknižného vlastníka menom ..., zast.
Slovenským pozemkovým fondom, v prípade, ak bolo zrejmé, že zapísaný vlastník je v čase začatia
konania mŕtvy a nie je známy okruh jeho dedičov. Dovolací súd dodal, že hoci spôsobilosť „neznámeho“,

resp. „nezisteného“ vlastníka byť účastníkom konania je aj pri jeho označení (druhovým pomenovaním)
ako: „neznámy (nezistený) právny nástupca ostatného pozemkovoknižného vlastníka menom ..., zast.
Slovenským pozemkovým fondom“ prinajmenšom diskutabilná, keďže nie je preukázané, či vôbec
nejaký právny nástupca pôvodného vlastníka existuje, t. j. či je ňou označená existujúca fyzická
osoba, zákonodarca mu priznal právnu subjektivitu vytvorením osobitného subjektu „neznámeho“, resp.

„nezisteného vlastníka“, ktorý je vybavený procesnoprávnou subjektivitou, a preto sa bolo potrebné
prikloniť k potrebe žalobu prejednať vecne a meritórne rozhodnúť (NS SR sp. zn. 8Cdo/31/2018),
- pojem „nezistený vlastník" je právna fikcia osoby, ktorej bola zákonom priznaná procesnoprávna
subjektivita. Procesnoprávna subjektivita je priznaná aj fyzickým osobám (nezisteným vlastníkom) u
ktorých možno vzhľadom na dátum ich narodenia logicky predpokladať, že už nežijú (ich spôsobilosť
mať práva a povinnosti zanikla). Zákon vytvorením fikcie ich pretransformoval do samostatného

procesnoprávneho subjektu (nezisteného vlastníka) pri ktorom sa naďalej uvádza meno a priezvisko.
Právna úprava vychádza z princípu, že procesnoprávna subjektivita je širšia ako hmotnoprávna, keďže
podľa § 61 CSP procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len
ten, komu ju zákon priznáva. Fikcia nezisteného vlastníka umožňuje procesnoprávne zabezpečiť
identitu vlastníckeho vzťahu ku konkrétnej nehnuteľnosti a zachovať veľkosť spoluvlastníckych podielov

zapísaných v katastri nehnuteľností. Súčasne umožňuje zabezpečovať procesnoprávnu existenciu
nezisteného vlastníka ako subjektu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností. Fikcia subjektivity
nezisteného vlastníka trvá iba do okamihu, kedy nezisteného vlastníka možno na základe vykonaných
dôkazov (spravidla rodné listy a úmrtné listy prípadne ďalšie verejné listiny) jednoznačne identifikovať
a konštatovať zistenie jeho subjektivity ako fyzickej osoby. V tom prípade dochádza k zmene právneho

subjektu počas konania (NS SR sp. zn. 7Cdo/238/2021).

50. V prejednávanom spore došlo v priebehu sporu k identifikácii žalobcov 2/-149/, ktorú však
nemožno považovať za úplnú u všetkých označených žalobcov, keďže na základe vykonaných dôkazov
nedošlo k jednoznačnej identifikácii a konštatovaniu ich subjektivity ako fyzickej osoby. Podľa spôsobu

identifikácie žalobcov ich možno rozdeliť nasledovne:
A/ vlastníci, u ktorých došlo k identifikácii menom a priezviskom, bydliskom uvedeným v prídelovej listine,
bez zistenia dátumu narodenia a úmrtia,
B/ vlastníci, u ktorých došlo k identifikácii menom a priezviskom, bydliskom uvedeným v prídelovej listine,
dátumom narodenia bez zistenia dátumu úmrtia (vzhľadom na dátum narodenia možno predpokladať,

že už nežijú),
C/vlastníci,uktorýchdošlokidentifikáciimenomapriezviskom,bydliskomuvedenýmvprídelovejlistine,
dátumom narodenia (alebo bez) a zistenia dátumu úmrtia, kde nebol zistený okruh právnych nástupcov,
D/vlastníci,uktorýchdošlokidentifikáciimenomapriezviskom,bydliskomuvedenýmvprídelovejlistine,
dátumom narodenia (alebo bez) a zistenia dátumu úmrtia, pričom súdom bolo zistené, že po týchto

osobách už prebehlo dedičské konanie a teda okruh dedičov je známy,
E/ žalobca - neznámy právny nástupca po vlastníkovi Politická obec J. K., u ktorého nie je zrejmé, o akú
právnickú osobu sa jedná, a či vôbec existuje právny nástupca, pričom zástupca žalobcov k uvedenému
subjektu nepredniesol žiadnu argumentáciu.

51. Podľa názoru odvolacieho súdu možno fikciou subjektivity nezisteného vlastníka označiť vlastníkov
A/, B/, C/, E/, ktorých SPF je oprávnený zastupovať v predmetnom spore.

52. Zároveň sa však nemožno stotožniť s odvolacou námietkou žalobcov, že ani po zistení spisových
značiek dedičských konaní nebolo možné dedičov resp. právnych nástupcov identifikovať. Súd prvej

inštancie totiž vlastným šetrením v archíve tamojšieho súdu ako aj v spolupráci s archívom Trebišov zistil
spisové značky dedičských konaní po niektorých prídelcoch, o čom boli obe strany sporu informované
na pojednávaní dňa 07.02.2024 (čl. 1806 viď zoznam na čl. 1731), a preto nahliadnutím do uvedených
spisov bolo možné ustáliť okruh právnych nástupcov po týchto neznámych prídelcoch, čo však právny
zástupca žalobcov neučinil.

53.Zuvedenýchdôvodovsaodvolacísúdnestotožnilsargumentáciousúduprvejinštancieonedostatku
aktívnej vecnej legitimácie žalobcov 2/ až 149/.54. Odvolací súd sa nestotožnil ani so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovia 2/ - 149/ nemajú
naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Aj keď argumentácia súdu prvej inštancie smeruje
k logickým záverom, odvolací súd poukazuje na to, že naliehavý právny záujem žalobcov – neznámych

vlastníkov resp. neznámych právnych nástupcov na určovacom petite je daný, keď zo zápisu vo
verejnom registri vyplýva, že tvrdené právo patrí žalovanému a len takýmto určením môžu byť
odstránené konštitutívne účinky vkladu do katastra nehnuteľností, resp. možno dosiahnuť zhodu medzi
skutočným vlastníckym stavom a stavom zapísaným v katastri nehnuteľností.

55. Ak je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník spornej nehnuteľnosti, žalobca má
naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva, lebo len také súdne rozhodnutie môže
byť podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností (NS SR sp. zn. 1Cdo/56/2003).

56. NS SR v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/80/2022 z 31.júla 2024 okrem iného konštatoval, že vzhľadom
na to, že odvolací súd rozhodol o zamietnutí žaloby pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na

požadovanom určení, uvádza, že oprávnenie Slovenského pozemkového fondu a LESOV Slovenskej
republiky, štátny podnik zastupovať nezistených vlastníkov, je spojené s ochranou ich ústavou
zaručeného vlastníckeho práva (NS SR z 27. septembra 2023 sp. zn. 5Cdo/206/2022).

57. Cieľom zavedenia špecifického subjektu - „nezisteného“, resp. „neznámeho“ vlastníka bolo

napomôcť pri evidencii a usporiadaní vlastníckych vzťahov, a to aj v súdnych konaniach, pričom
nakladanie s pozemkami nezistených vlastníkov a zastupovanie nezistených vlastníkov pred súdmi
a inými orgánmi zveril zákon výslovne Slovenskému pozemkovému fondu a Lesom SR, š. p..
Týmito špeciálnymi predpismi je tak zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
nezistených vlastníkov, a to aj v konaniach pred súdom, aby sa mohol uskutočniť proces, ktorý sa

priamo týka práv a oprávnených záujmov neznámych vlastníkov (aby táto osobitná skupina osôb
neutrpela ujmu na svojich právach). Slovenský pozemkový fond pri vykonávaní činností zverených mu
osobitnými predpismi postupuje vždy vo verejnom záujme a teda aj ustanovenia, vymedzujúce rozsah
oprávnenia Slovenského pozemkového fondu konať v prípade pozemkov s neznámym vlastníkom, je
potrebné vykladať s prihliadnutím na verejný záujem, ktorým nepochybne je spravodlivé usporiadanie

pozemkového vlastníctva a poskytnutie rovnakej ochrany vlastníckeho práva všetkým vlastníkom
pozemkov (NS SR sp. zn. 8Cdo 31/2018).

58. Na základe vyššie uvedeného, aj keď súd prvej inštancie v otázke nedostatku aktívnej legitimácie
žalobcov 2/ - 149/ a ich naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení dospel k nesprávnemu

právnemu záveru, nemalo to za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nakoľko v prípade
týchto žalobcov bol zvolený nesprávny typ žaloby, ako účinný prostriedok ochrany ich práv.

59. Zároveň odvolací súd zastáva názor, že odvolacia námietka žalobcov týkajúca sa nesprávneho
právneho posúdenia otázky splnenia predpokladov nadobudnutia vlastníctva vydržaním súdom prvej

inštancie nie je dôvodná.

60. Súd prvej inštancie uvedenú otázku posúdil s prihliadnutím na zistený skutkový stav, pričom
posudzoval jednotlivé predpoklady nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním, a to
spôsobilý predmet vydržania, dobromyseľnosť počas celej vydržacej doby a nepretržitú držbu počas

celej vydržacej doby. Pri posúdení otázky dobromyseľnosti vychádzal z aktuálnej rozhodovacej praxe
vyšších súdnych autorít, ktorú podrobným spôsobom špecifikoval v bode 80.4 až 80.8 odôvodnenia
súdneho rozhodnutia.

61. Odvolatelia pri otázke dobromyseľnosti ako podmienky pre vydržanie poukázali na viaceré

rozhodnutia NS ČR. Odvolací súd uvádza, že s prihliadnutím na čl. 3 základných princípov CSP do
pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR
a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie. Rozhodnutia súdov
iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR a Najvyššieho súdu ČR pod tento pojem
nespadajú. (NS SR z 31. októbra 2017, sp. zn. 6Cdo/129/2017). Judikatúra NS SR je v tejto otázke

bohatá a konštantne ustálená.

62. Odvolací súd poznamenáva, že judikatórna línia NS SR bola okrem rozhodnutí špecifikovaných
súdom prvej inštancie v bode 80.4 až 80.8 doplnená o rozhodnutie z 13. mája 2024 sp.zn. 1VCdo/1/2024, ktorého právna veta znie nasledovne: Právny titul je len jedným z dôkazov
preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania
sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo,

teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo
preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.

63. Aj napriek tomu, že v uvedenom rozhodnutí sa dobromyseľnosť titulu odvodzovala od kúpy, možno
otázku poctivosti konania držiteľa posudzovať a analogicky aplikovať aj na prejednávanú vec.

64. Súd prvej inštancie konštatoval, že ak v r. 2005 štátne orgány SR informovali žalovanú (a jej
matku ako ďalšiu, do úvahy prichádzajúcu dedičku), že v KN existuje majetok po neb. E. D., ktorý
nebol prejednaný v dedičskom konaní a tento majetok bol zapísaný v KN, t.j. v štátom zriadenom
a spravovanom registri vlastníkov nehnuteľností, následne osoba poverená štátom - notár v rámci
svojej štátom zverenej kompetencii takýto majetok poručiteľa prejedná v dedičskom konaní, a to na

základe poverenia udeleného mu súdom, súd vydá dedičské rozhodnutie, ktorým ju určí za výlučnú
vlastníčku zdedeného majetku poručiteľa, všetko to v súhrne sú skutočnosti, ktoré mohli dôvodne
vyvolať u žalovanej presvedčenie, že koná v dobrej viere, ak si takýto majetok prisvojuje a uchopí sa
držby. Z ničoho nevyplynulo žiadne jej konanie, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi, preto súd
považoval dobromyseľnosť držby u žalovanej za dostatočne preukázanú. K dobromyseľnosti je potrebné

pripočítať aj stav, kedy bol E. D. zapísaný na podklade Rozhodnutí Okresného úradu Trebišov, odboru
katastrálneho č. 1a/98 a č. 1/999 z 20.4.1999 do KN za vlastníka predmetných nehnuteľností, E. D. bol
zastúpený SPF, ktorý neurobil, nenavrhol nič, čím by tento stav narušil, nabúral, nenamietal, nepopieral
existujúci právny stav vyplývajúci z KN, preto o dobromyseľnosti žalovanej nemožno mať pochybnosti.

65. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že boli preukázané okolnosti
svedčiace o poctivosti nadobudnutia vlastníckeho práva žalovanou k predmetným nehnuteľnostiam, a
tou okolnosťou je vydanie dedičského rozhodnutia na základe údajov z KN, kde bol E. D. zapísaný
ako výlučný vlastník predmetných nehnuteľností a kde samotný štát, prostredníctvom svojich orgánov
a osôb povereným štátom, v rámci svojich kompetencií konštatoval, že mu vlastnícke právo prislúcha a

nakoľko už nežije, tento majetok môže byť predmetom dedičského konania. Žalovaná teda vychádzala
z informácií vyplývajúcich z verejne prístupného registra, ktorým je kataster nehnuteľností, kde táto
skutočnosť bola zaznamenaná ešte na základe v minulosti prebiehajúceho konania o ROEP v roku 1998
a 1999, kde v rámci konania o ROEP jej nebohého otca zastupoval Slovenský pozemkový fond, teda
ten istý subjekt, ktorý vystupuje aj v tomto konaní a zastupuje štát, resp. neznámych vlastníkov. Ak

teda v rámci konania o ROEP Slovenský pozemkový fond nevzniesol námietky voči tomu, že právneho
predchodcu žalovanej nemožno považovať za vlastníka týchto nehnuteľností, nepodal námietky a na
základe toho sa schválil ROEP v konkrétnych k.ú. B. K., J. K. a D. a následne sa vlastnícke právo otca
žalovanej deklarovalo na liste vlastníctva v KN súd konštatoval, že žalovaná zistiac tieto skutočnosti sa
právom považovala za oprávnenú držiteľku nehnuteľností a od tejto skutočnosti si odvodzovala svoje

právo uplatniť si nárok na nehnuteľnosti, ktoré v tom čase boli evidované vo vlastníctve jej nebohého
otca.

66. Súd správne vzal zreteľ aj na to, že konfiškáciou majetku právneho predchodcu žalovanej mal štát
nadobudnúť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam v r. 1945, ale štát 70 r. neurobil nič pre to,

aby svoje vlastnícke právo ochránil, zabezpečil a garantoval zápisom v pozemkovej knihe (hoci v tom
časezápisnebolpovinný)aleanineskôrnepožiadalozápisdoENanidoKN.Žalobcoviasapočastýchto
rokov nesprávali zodpovedne, nestrážili svoje práva a neriadili sa zásadou - práva patria bdelým- to,
že majú právny titul na preukázanie svojho vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam nezistili
ani v r. 1998-1999 počas konania ROEP v dotknutých obciach hoci v konaní SPF zastupoval E. D. a

vedel, že po schválení ROEP bol na list vlastníctva zapísaný za vlastníka predmetných nehnuteľností,
napriek tomu sa voči tomu nebránili, čo poukazuje na to, že o svojom vlastníckom práve vedomosti
nemali alebo tomu nevenovali náležitú pozornosť, čo však nemožno v žiadnom prípade vyhodnotiť na
ťarchu žalovanej.

67. Aj keď odvolatelia argumentujú tým, že žalovaná vzhľadom na svoj vek mohla mať vedomosti
o udalostiach týkajúcich sa dotknutých nehnuteľností, či už z vlastnej iniciatívy alebo od svojej matky,
odvolací súd poznamenáva, že žalovaná v čase konfiškácií mala jeden rok, žila a doposiaľ žijev zahraničí, po predmetnej konfiškácii bolo obdobie neslobody, počas ktorého a najmä po jeho skončení
bolo vydávaných množstvo predpisov o prinavrátení vlastníctva k odnímanému majetku.

68. Ako správne argumentovala žalovaná, po všetkých tých rokoch a spletitých a komplikovaných
právnych vzťahoch a mnohých postupne prijímaných právnych úpravách o odnímaní a prinavracaní
vlastníctva v súvislosti s obdobiami bývalých totalitných režimov vznikol pre bežného človeka (nieto ešte
žijúceho v zahraničí – poznámka odvolacieho súdu) pomerne neprehľadný stav, ktorý orgány verejnej
moci a samotný SPF uzavreli v roku 1998 a 1999 tak, že ako vlastníka predmetných nehnuteľností

zapísali otca žalovanej bez toho, aby ktokoľvek a akokoľvek spochybňoval správnosť zápisu. Tento
stav zostal nezmenený až do roku 2005, keď prebehlo dedičské konanie po otcovi žalovanej, v ktorom
notár ako súdny komisár, následne súd a katastrálny odbor okresného úradu deklarovali nadobudnutie
vlastníckeho práva žalovanou dedením.

69. Miera náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu od

každého subjektu práva vyžadovať, bola teda u žalovanej umocnená konaním orgánov verejnej moci
a samotného SPF, ktorí aprobovali a deklarovali stav, podľa ktorého bol ako vlastník nehnuteľností
zapísaný E. D., otec žalovanej a následne opäť orgánmi verejnej moci, keď prejednali sporný majetok
v dedičskom konaní po menovanom.

70. Preto ak žalovaná nadobudla sporné nehnuteľnosti v dedičskom konaní možno vyvodiť, že
(domnelým) titulom oprávnenej držby žalovanej je rozhodnutie o nadobudnutí dedičstva, a to aj vtedy,
ak poručiteľ v skutočnosti nebol vlastníkom veci.

71. K námietke odvolateľa o ne/uplynutí vydržacej lehoty odvolací súd uvádza, že žalovaná nadobudla

vedomosť o tom, že je tu nehnuteľný majetok a po dohode s matkou, že ona bude dedičom už pri
prejednaní dedičstva, bez ohľadu na to, kedy bola vyznačená právoplatnosť na uvedenom rozhodnutí.
Nesprávnosť uvedenia dátumu právoplatnosti na rozhodnutí je vo vzťahu k momentu nadobudnutia
vedomosti o možnosti držať a nakladať s predmetom držby bez právneho významu.

72. Pokiaľ žalobcovia namietali, že dňa 23.10.2005 nedošlo k prejednaniu dedičstva, odvolací súd
uvádza, že zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 07.02.2024 vyplynulo, že k prejednaniu dedičstva došlo
dňa 27.10.2005, o čom boli strany sporu oboznámené súdom z pripojeného dedičského spisu po
poručiteľovi E. D. sp. zn. 23D/123/2005. Z uvedeného je zrejmé, že sa jedná iba o chybu v písaní pri
vyhotovení rozhodnutia súdu prvej inštancie.

73. Aj keď sa žalovaná osobne predbežného prejednania dedičstva nezúčastnila, o výsledku konania
musela byť informovaná, nakoľko je zrejmé, že s právnym zástupcom komunikovala. Právny zástupca
bol oprávnený zastupovať obe do úvahy prichádzajúce dedičky a bol nimi splnomocnený aj na to,
aby smeroval výsledok dedičského konania k tomu, že žalovaná nadobudne dedičstvo s výplatnou

povinnosťou ustupujúcej dedičke (matke). Zároveň bol splnomocnený aj na vzdanie sa práva na
podanie odvolania. Nič teda nebránilo tomu, aby na základe výsledku predbežného prejednania
dedičstva žalovaná nadobudla presvedčenie, že je oprávnenou dedičkou a mohla sa uchopiť držby
sporných nehnuteľností. Pod pojmom uchopenie sa držby teda nemožno chápať fyzické uchopenie
daných nehnuteľností, jedná sa o fiktívny pojem nadobudnutia vedomosti o možnosti držať a nakladať

s predmetom držby.

74. Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaná sa momentom
predbežného prejednania dedičstva dňa 27.10.2005 uchopila dobromyseľnej držby, že jej predmetné
nehnuteľnosti právom patria a jej dobromyseľnosť bola utvrdená práve rozhodnutím notára ako štátom

poverenou osobou na prejednanie dedičstva a následne súdom, ktorý uznesenie o dedičstve vydal. Boli
tak splnené všetky podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam žalovanou
titulom vydržania.

75. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie sa v otázke splnenia podmienok pre nadobudnutie

vlastníckeho práva žalovanou vydržaním, konkrétne v otázke preukázania dobrej viery žalovanej,
odklonil od vysloveného predbežného právneho názoru, čím došlo k porušeniu práva žalobcov na
spravodlivý proces. Odvolací súd uvedenú odvolaciu námietku považuje za nedôvodnú.76. Postup súdu v zmysle § 181 ods. 2 CSP spočíva v určení, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami
sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná.
Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom

prejednaní sporu.

77. Cieľom ustanovenia § 181 ods. 2 CSP je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré
sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať
rozhodnutie súdu. Okrem toho cieľom je zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali

zbytočnédôkazy,ktorésúdnepovažujezadôležitéanevenovalasapozornosťbezdôvodnýmskutkovým
tvrdeniam,ktorésúpodľanázorusúdubuďnespornéaleboprávnebezvýznamné.Porušenieuvedeného
ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv.

78. Súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu (§ 215 ods. 1 CSP), berie do úvahy iba
skutočnosti, ktoré vyšli najavo počas konania (čl. 11 ods. 4 CSP) a pri zisťovaní skutkového stavu

vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti (§ 186 ods.
2 CSP). Pri výkone spravodlivosti preto súd nesmie byť obmedzovaný tak pôvodnými predbežnými
závermi o skutkovej stránke veci, ako ani prípadným vlastným predbežným právnym posúdením (NS
SR z 28. apríla 2022 sp. zn. 2Obdo/4/2021).

79. Podľa názoru odvolacieho súdu odvolateľ neodôvodnene namietal, že odklonom od predbežného
právneho názoru vysloveného v priebehu sporu súd prvej inštancie porušil jeho právo na spravodlivý
proces. Odvolací súd zastáva názor, že súd musí byť pri svojich právnych záveroch nezávislý a jeho
slobodný myšlienkový postup je limitovaný iba obsahom objektívneho práva, ktoré v konkrétnej veci
interpretuje a aplikuje. Ani prípadné porušenie ustanovenia § 181 ods. 2 CSP žiadnym spôsobom

nediskvalifikovalo žalobcov, napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy,
vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a podobne.
V zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. IV. ÚS 16/2012) sú právny názor a
hodnotiace úsudky súdu vlastné až samotnému rozhodnutiu vo veci, nie však postupu v zmysle ust. §
118 ods. 2 O.s.p. (§ 181 ods. 2 CSP; uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/3/2016 z 22. marca 2017, sp. zn.

5Cdo/211/2013 z 13. mája 2014).

80. Odvolatelia tiež namietali, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnené,
vnútorne rozporné, neudržateľné, postihnuté vadami zmätočnosti.

81. Nepochybne právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 1 CSP patrí
medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu (por. napr. nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 119/03-30, sp. zn. IV. ÚS 115/03) a jednoznačne vyplýva i z ustálenej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, cˇ.
303-A, s. 12, § 29, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, pretože špecifická odpoveď sa vyžaduje
len na argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci (por. Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra
1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-
B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Súd je teda

povinný uviesť dôvody pre svoje rozhodnutie, avšak táto povinnosť nemôže byť chápaná ako príkaz
predložiť detailnú odpoveď na každý argument, ktorý strana sporu v konaní uvedie. Právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia totiž neznamená, že všeobecný súd musí dať podrobnú odpoveď na
každý argument účastníka konania (sp. zn. II. ÚS 76/07). Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, iba
skutočnosť, že sa strana sporu s právnym názorom súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia (por. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. I. ÚS 188/06).

82. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu, s ktorým sa
stotožnil aj odvolací súd, spĺňa vyššie uvedené kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí v zmysle ust.

§ 220 ods. 2 CSP, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku
zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia
a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú
presvedčivosť.Súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobu žalobcovzamietol a závery, ktoré prijal primerane a zrozumiteľne vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Za porušenie základného práva

zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
súd nerozhodol v prospech žalobcov a neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa ich predstáv.

83. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov je rozsudok súdu prvej inštancie vecne správny, preto ho
odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

84. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní boli žalobcovia neúspešní, nemajú preto
nárok na náhradu trov odvolacieho konania a vznikla im povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania
úspešnej žalovanej. Odvolací súd preto priznal žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania
voči žalobcom v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

85. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).