Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, December 30, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Co/20/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2322204339
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2322204339.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a členiek

senátu: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Monika Vozárová, v právnej veci žalobcov: 1. A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX, t.č. E. XX, C., 2. C. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C., t.č. E. XX, C.,
zastúpených spoločnosťou: Advokátska kancelária TIMAR & partners, s.r.o., so sídlom P. Pázmáňa
2367/17A, IČO: 36 866 296, proti žalovanému: Obec Diakovce, so sídlom Diakovce 118, IČO: 00 305
898, zastúpeného spoločnosťou: JUDr. Ing. Ivan Katona, PhD., LL.M.- advokátska kancelária, s.r.o.,
skrátene IKAK, s.r.o., so sídlom G. Czuczora 4, Nové Zámky, IČO: 51 816 865, o určenie času plnenia
záväzku žalovaného doručiť žalobcom písomné vyhlásenie podľa ust. § 712c ods. 3 OZ, o neplatnosť

výpovede z nájmu, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 26C/66/2022-277
zo dňa 21. septembra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II.Žalovanému priznáva vočižalobcomnároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavplnomrozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (prvý výrok v poradí), žalovanému priznal
100 % náhrady trov konania (druhý výrok v poradí).

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 685 ods. 1, § 663, § 676 ods. 1, § 853
ods. 1, § 118 ods. 1 a 2, § 119 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov(ďalejaj„Občianskyzákonník“),§43bods.1až4zákonač.50/1976Zb.oúzemnomplánovaní
a stavebnom poriadku (stavebný zákon), § 2 ods. 1 písm. d) zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov, s poukazom aj na procesné ustanovenia § 137, § 255 ods. 1 a 2 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).

3. Prvoinštančný súd vychádzal zo skutkových zistení, že dňa 17.9.2010 bola medzi žalobcami ako
nájomcami a žalovaným ako prenajímateľom uzatvorená nájomná zmluva, predmetom ktorej bol nájom
rodinného domu súp. č. XX, postaveného na pozemku CKN parc. č. 1168/2, k.ú. C., zapísaného na
LV č. XXX, a to na dobu určitú, za účelom zabezpečenia sociálneho bývania nájomcom zo strany
prenajímateľa, s nájomným dohodnutým na 30,- eur mesačne s tým, že nájomcovia budú náklady
spojené s bývaním uhrádzať na základe osobitnej faktúry vystavenej prenajímateľom. Následnými
Dodatkami č. 1 až 13 k nájomnej zmluve strany sporu menili výlučne doba nájmu, keď Dodatkom č. 13

zo dňa 4.3.2022 bol nájom dohodnutý od 1.4.2022 do 31.3.2023. Listom označeným ako „Vypovedanie
nájomnej zmluvy zo dňa 17.09.2010“ pod číslom 2914/2022, sp. 65/22 zo dňa 15.07.2022 žalovaný
vypovedal nájom s poukazom na čl. II. nájomnej zmluvy s výpovednou lehotou 1 mesiac z dôvodu,
že technický stav prenajatého domu ďalej neumožňuje bezpečné bývanie, nakoľko sa počas rokovstal nespôsobilým na bývanie a je životu nebezpečný. Žalovaný plynutie výpovednej doby ustálil
počínajúc 1.8.2022, ktorá mala uplynúť dňom 31.8.2022. Listom z dňa 15.7.2022 pod č. 2915/2022
sp. 65/22 označeným ako „Poskytnutie náhradného bývania“ žalovaný ponúkol žalobcom náhradný

byt ako garsónku č. C. s rozlohou 29,58 m2 v bytovom dome č. X, súp. č. XXX ako náhradné
bývanie podľa ust. § 712 Občianskeho zákonníka, ktorý list žalobkyňa 1. prevzala 15.7.2022 s tým, že
náhradné bývanie odmietla. Žalobcovia v liste označenom ako „uplatnenie si zákonného práva a snaha
o mimosúdne riešenie sporu“ zo dňa 27.7.2022 (žalovaný prevzal dňa 30.8.2022) uviedli, že majú za to,
že výpovedná doba uvedená vo výpovedi z nájmu zo dňa 15.7.2022 nie je zákonná, má sa aplikovať

ust. § 710 ods. 3 Občianskeho zákonníka, a to v trvaní 3 mesiacov, začína plynúť dňom 1.8.2022 a
uplynie 31.10.2022. Súčasne uviedli, že ponúknutý náhradný byt nespĺňa zákonné podmienky bytovej
náhrady podľa ust. § 712a ods. 1 a ust. § 712 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko jeho výmera
nezodpovedá zákonným nárokom žalobcov. Žalobkyňa 1. sa prostredníctvom právneho zástupcu listom
zo dňa 3.11.2022 označeným ako „pokus o mimosúdne riešenie sporu“ (žalovaný prevzal dňa 3.11.2022
a zostal nečinný), uviedla, že ich situácia je neúnosná, predmet nájmu je v havarijnom stave, žalovaný

si nesplnil zákonnú povinnosť a nezabezpečil im náhradný byt podľa ust. § 712a ods. 1 Občianskeho
zákonníka, žalobca 2. je invalidným dôchodcom s príjmom v sume 147,20 eur mesačne, žalobkyňa 1.
je na rodičovskej dovolenke s mal. F. B. s príjmom titulom rodičovského príspevku 280,- eur mesačne
a poberá rodinné prídavky na 3 deti v sume spolu 90,- eur mesačne, s ktorými deťmi sú odkázaní na
sociálne bývanie, ktoré si sami nedokážu zabezpečiť. Aj po doručení výpovede z nájmu hradia nájomné

vrátane nákladov spojených s užívaním domu. Podľa ust. § 712a ods. 1 Občianskeho zákonníka ak
nájomný pomer skončil z dôvodu podľa ust. § 711 ods. 1 písm. e) Občianskeho zákonníka (predmet
nájmu vyžaduje opravy, pri vykonávaní ktorých ho nemožno najmenej počas 6 mesiacov užívať), majú
žalobcovia právo na náhradný byt, ktorý je veľkosťou obytnej plochy, ..., primeraný bytu, ktorý sa má
vypratať. Ustanovenie § 712 ods. 2 Občianskeho zákonníka definuje pojem náhradného bytu, STN

norma č. 734301 určuje minimálnu rozlohu bytu v danom prípade o výmere min. 39,6 m2.

4. V konaní podľa okresného súdu nebolo sporným, že žalobcovia ako nájomcovia a žalovaný v
pozícii prenajímateľa dňa 17.9.2010 uzatvorili nájomnú zmluvu v písomnej forme, predmetom ktorej
bol v zmysle jej čl. I. rodinný dom súp. č. XX na parcele č. 1168/2 o výmere 1261 m2 v k.ú. C.,

pozostávajúci z troch izieb, kuchyne a príslušenstva, ktorý slúži ako sociálne bývanie, nájomné bolo
dojednané na 30,- eur/mesiac, jeho výška bola podmienená povinnosťou nájomcov starať sa o budovu a
príslušné pozemky. Podľa čl. II. zmluvy bola táto uzatvorená na dobu určitú, do 31.3.2011 s výpovednou
dobou v trvaní jedného mesiaca a aj bez udania dôvodu. Platnosť a účinnosť zmluvy bola opakovane
predlžovaná formou Dodatkov k nájomnej zmluve č. 1 až č. 13, ostatný dodatok trvanie nájomného

vzťahu zmluvou založeného časovo ohraničil do 31.3.2023. Žalovaný listom z 15.7.2022 nájomnú
zmluvu vypovedal s výpovednou dobou 1 mesiac z dôvodu, že technický stav prenajatého domu ďalej
neumožňuje bezpečné bývanie, počas rokov sa stal nespôsobilým na bývanie a je životu nebezpečný.
Žalobcovia výpoveď prevzali 18.7.2022, po uplynutí výpovednej doby sa nevysťahovali, žalovaný žalobu
o vypratanie nehnuteľnosti nepodal. Žalovaný dňa 29.11.2022 písomne opätovne nájomnú zmluvu

vypovedal, ktorú výpoveď žalobcovia prevzali 1.12.2022. Spornými sa v kontexte písomných vyjadrení
strán sporu javili oba čiastkové nároky žalobou v konaní uplatnené vzhľadom na žalovaným tvrdenú
absenciu právneho základu pre ich existenciu a uplatnenie.

5. Vec okresný súd uzavrel, že považoval za potrebné vysporiadať sa s tým, či na daný skutkový stav

možno aplikovať ust. §§ 685 - 715 Občianskeho zákonníka osobitne upravujúce nájom bytu, nakoľko
oba čiastkové nároky žalobou uplatnené majú právny základ práve v tzv. chránenom nájme (bytu), prvý
nárok podľa ust. § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka v spojitosti s ust. § 712a ods. 1 Občianskeho
zákonníka, druhý nárok podľa ust. § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že vychádzajúc
z dikcie ust. § 685 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinnej v čase vzniku nájomného vzťahu založeného

nájomnou zmluvou 17.10.2010, tzv. chránený nájom zákon poskytuje nájomnému vzťahu výlučne v
prípade, ak je predmetom nájmu byt. Občiansky zákonník nepozná legálnu definíciu pojmu byt, pričom
však je nesporným, že pojmy nehnuteľnosť - stavba - byt, pričom spôsobilosť bytu byť predmetom
občianskoprávnych vzťahov zakotvuje ust. § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka, kde byt zaujíma
spoločne s nebytovým priestorom špecifickú samostatnú pozíciu, zákonodarca byt nesubsumoval pod

pojem vec, ako to vyplýva z ust. § 119 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, medzi ktoré zaradil ako
vec nehnuteľnú stavbu. Občiansky zákonník ako základný hmotnoprávny prameň občianskoprávnych
vzťahov tak pojem byt evidentne odlišuje od pojmov nehnuteľnosť a stavba. Pojem stavba rovnako nie
je definovaný normami občianskeho práva, počnúc 1.8.2000 nadobudlo účinnosť ust. § 43b z.č. 50/1976Zb. zavádzajúce legálnu definíciu (okrem iného) pojmov bytový dom, rodinný dom, byt. Bytom sa tak
rozumie obytná miestnosť alebo súbor obytných miestností s príslušenstvom usporiadaný do funkčného
celku s vlastným uzavretím, určený na trvalé bývanie. Z uvedenej definície pojmu byt obsiahnutej síce v

právnej norme iného právneho odvetvia/oblasti než občianskeho, a to v norme správneho práva, ktorú
definíciu ako jedinú existujúcu v rámci legislatívnej úpravy účinnej na území SR niet dôvodu ignorovať,
naopak je možné ju aplikovať na právne vzťahy vzniknuté podľa občianskeho práva v súlade s analógiou
iuris. Treba dodať, že legálnu definíciu pojmu byt obsahuje okrem uvedeného aj ust. § 2 ods. 1 písm.
d) zákon č. 182/1993 Z. z., avšak dané ustanovenie explicitne určuje aplikovateľnosť definície len na

účely zákona č. 182/1993 Z. z. Platná legislatíva teda nielen pozná, ale i dôsledne rozlišuje pojmy
podstatné pre účel tohto konania, a to pojem byt a rodinný dom. Vychádzajúc z ich definícií možno
uzavrieť, že základným rozdielom medzi bytom a rodinným domov je ten, že rodinným domom v kontexte
vyššie uvedených nadväzujúcich legálnych definícií nevyhnutne musí byť stavba, definícii bytu zákon
nevyhnutnosť aspektu stavby neukladá. Z legálnych definícií taktiež vyplýva, že rodinný dom musí
obsahovať minimálne jeden byt (najviac tri byty) čo je jedným z rozlišujúcich kritérií rodinného domu v

porovnaní s bytovým domom, ktorý musí pozostávať najmenej zo štyroch bytov. Bytom je tak obytná
miestnosťalebosúborobytnýchmiestnostíspríslušenstvomusporiadanýdofunkčnéhocelkusvlastným
uzavretím, určený na trvalé bývanie, ktorý je umiestnený v rodinnom, bytovom dome alebo ostatnej
budove na bývanie. Strany sporu tak za existencie uvedenej právnej úpravy uzatvorili nájomnú zmluvu,
predmetom ktorej sa v súlade s navonok prejavenou vôľou stal predmet definovaný v čl. I. jej písomného

vyhotovenia v podobe rodinného domu so súpisným číslom XX, na parcele č. 1168/2 o výmere 1261 m2
v katastrálnom území C., pozostávajúci z troch izieb, kuchyne a príslušenstva, ktorý slúži na sociálne
bývanie. Vzhľadom na neexistenciu rozporu vo vzťahu k predmetu nájmu dojednaného v zmluve
medzi stranami sporu možno uzavrieť, že predmetom sporného nájmu je rodinný dom pozostávajúci z
minimálne jedného bytu. Skutočnosť, že predmetom nájmu nebol byt, ale celá stavba rodinného domu

vrátane priľahlých pozemkov, vyplýva rovnako z čl. I. zmluvy, kde nájomné vo výške 30,- eur mesačne
prenajímateľ podmienil povinnosťou starostlivosti nájomcov o budovu a príslušné pozemky (charakter a
rozsah požadovanej starostlivosti z obsahu nevyplýva). Vzhľadom na uvedené okresný súd uzavrel, že
sporný nájomný vzťah nespadá pod aplikáciu ust. § 685 a nasl. Občianskeho zákonníka z dôvodu, že
predmetom sporného nájmu nebol byt, ale rodinný dom s priľahlými pozemkami (vychádzajúc z údajov

LV č. XXX zastavaná plocha a nádvorie). O tzv. chránený nájom by išlo v prípade, ak by bolo preukázané,
že predmetom nájmu bol v zmysle zhodnej vôle zmluvných strán výlučne byt nachádzajúci sa v rodinnom
dome, čo v spore preukázané nebolo (a nebolo to ani tvrdené). Prvoinštančný súd nedisponoval
relevantným dôvodom posúdiť vec inak ako to učinili najvyššie súdne autority, ktorá judikatúra riešiaca
obdobný skutkový stav je k dispozícii, pričom ide o rozhodnutia NS ČR sp. zn. 26Cdo/2431/2009,

sp. zn. 27Cdo/3144/2020, ktoré za obdobných skutkových okolností zhodne konštatovali, že na nájom
rodinného domu prenajatého ako celku sa nevzťahuje ochrana nájmu bytu, t.j. nie je správne aplikovať
naň ust. § 685 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale právny vzťah sa riadi ustanoveniami § 677 a nasl.
Občianskehozákonníka(všeobecnáúpravanájmu).Kuvedenémuokresnýsúduviedol,že vychádzajúc
z legálnych definícií pojmov byt a rodinný dom je nesporné, že determinujúcim kritériom rodinného

domu je existencia jedného (bez explicitného vyjadrenia, avšak vychádzajúc z kontextu úpravy a účelu
užívania rodinného domu) až troch bytov v ňom. V dôsledku uvedeného ako nehospodárny zamietol
návrh na doplnenie dokazovania produkovaný žalobcami - vyžiadanie stavebného a kolaudačného
rozhodnutia k predmetu nájmu - v konaní nebolo sporným, že predmetom nájmu bol rodinný dom,
ktorú skutočnosť potvrdila aj správa z miestnej obhliadky v priebehu konania realizovanej príslušným

stavebným úradom. Nebolo potrebné relevantnými rozhodnutiami preto preukazovať, že rodinný dom
pozostáva aj z bytu, nakoľko existencia maximálne troch bytov v rodinnom dome vyplýva aj z kontextu
zákonných definícií dotknutých pojmov, pričom prípadná preukázaná existencia bytu v rodinnom dome
nemá za následok zmenu skutkového stavu ohľadne predmetu nájmu (zhodná vôľa zmluvných strán
jednoznačne smerovala k nájmu celého rodinného domu ako stavby) a v konečnom dôsledku teda ani

zmenuprávnehorežimunájmu.Argumentáciažalobcov(akjechránenýnájombytu,malbybyťchránený
aj nájom rodinného domu obsahujúceho byt) neobstojí, nakoľko v zmysle tejto logiky by predmetom
nájmu chráneného podľa ust. § 685 ods. 1 Občianskeho zákonníka boli nielen rodinné domy, ale i celé
bytové domy, prípadne aj ostatné budovy na bývanie, čo nie je v korelácii s ustálenou rozhodovacou
činnosťou najvyšších súdnych autorít.

6. Prvoinštančný súd rovnako zamietol aj návrh žalobcov na doplnenie dokazovania nariadením
znaleckého dokazovania za účelom preukázania technického stavu rodinného domu, nakoľko vzhľadom
na štádium konania a uvedené závery by bolo nariadenie znaleckého dokazovania v rozpore so zásadouhospodárnosti konania. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/122/2007 (nebytový priestor),
rozhodnutie III. ÚS 388/2018 (prechod nájmu bytu), na ktoré poukázali žalobcovia rieši skutkovo odlišné
situácie, s predmetom tohto konania priamo nesúvisí.

7. Poukaz žalobcov na potrebu aplikácie § 685 a nasl. Občianskeho zákonníka na daný skutkový
stav v zmysle ust. § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka analógiou legis je podľa názoru okresného
súdu irelevantný. Hypotéza právnej normy zakotvenej v ust. § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka
predpokladá existenciu občianskoprávnych vzťahov týmto (Občianskeho zákonníka) ani iným zákonom

neupravených. Občianskoprávne vzťahy v danom prípade však právnu úpravu majú, pričom ide
o úpravu § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka (všeobecná úprava nájmu), ktorá úprava zrozumiteľným
spôsobom rieši vznik, zánik i nároky z nájomnej zmluvy. Niet zákonného dôvodu cez analógiu legis
aplikovať ustanovenia nájmu bytu. Ustanovenia nájmu bytu predstavujú vo vzťahu k všeobecným
ustanoveniam o nájme osobitnú právnu úpravu nájmu výlučne aplikovateľnú v prípade taxatívne
uvedenom v ust. § 685 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda v prípade, ak je predmetom nájmu byt. V

konaní mal okresný súd za preukázané tvrdenie žalobcov o sociálnom účele alebo charaktere bývania.
Uvedená skutočnosť vyplýva z čl. I. zmluvy, kde je uvedené, že ide o sociálne bývanie. Nestotožnil sa
však s názorom žalobcov o tom, že existencia sociálneho účelu bývania resp. sociálnej odkázanosti
žalobcov by zadávala zákonný dôvod aplikácie ust. § 685 a nasl. Občianskeho zákonníka na sporný
právny vzťah. Sociálny aspekt bývania totiž nepredstavuje kritérium determinujúce aplikáciu chráneného

nájmu, z ust. § 685 ods. Občianskeho zákonníka vyplýva, že chránený nájom sa vzťahuje na nájom bytu
(akéhokoľvek určenia, prípadne bez určenia), hmotná núdza ako objektívne kritérium sa zohľadňuje v
istých nárokoch pri zániku nájmu bytu, rozhodne však nepredstavuje rozhodujúci aspekt vo vzťahu k
aplikácii ustanovení chráneného nájmu na nájomný vzťah vzhľadom na zjavnú absenciu prípadných
sociálnych dôvodov v obsahu ust. § 685 ods. 1 Občianskeho zákonníka; rozhodujúcim kritériom je

predmet nájmu v podobe bytu.

8. Okresný súd plne rešpektuje nielen žalobcami zvýraznený čl. 21 ods. 1 Ústavy SR zakotvujúci
nedotknuteľnosťobydlia,rovnakoakorešpektujemedzinárodnédohovory,ktorýmijeSRviazanávrátane
rozsudkov ESĽP, ako aj čl. 8 dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Z argumentácie žalobcov

však nebolo zrejmé, aká konkrétna povinnosť by akým konaním v danom kontexte mala byť porušená.
Spoločným menovateľom medzinárodnej úpravy ochrany obydlia je možnosť zasiahnuť do práva na
obydlie výlučne v súlade so zákonom. Ak platná legislatíva upravuje zánik užívania obydlia, postup
a právne úkony realizované na základe a v súlade s platnou legislatívou nemôžu byť vyhodnotené
ako odporujúce inštitútu ochrany obydlia. Súd je orgánom interpretácie a aplikácie právnych noriem,

nepodieľa sa na legislatívnom procese. Žalobcami konštatovaná potreba zosúladenia vnútroštátnej
právnej úpravy s medzinárodnými štandardmi ochrany obydlia nie je v právomoci súdu. Podľa názoru
prvoinštančného súdu, ak by zákonodarca mal úmysel tzv. chráneným nájmom upraviť právne vzťahy
týkajúce sa nájmu obydlia ako takého (vo všeobecnosti), relevantným spôsobom by túto ambíciu pretavil
do účinnej právnej úpravy. Vzhľadom na aktuálne účinné taxatívne vymedzenie predmetu nájmu v

podobe bytu pre tzv. chránený nájom spadajúci pod úpravu ust. § 685 a nasl. Občianskeho zákonníka
ako aj na existenciu legálnej definície pojmu byt a rodinný dom súd nemal zákonný dôvod interpretovať
pre spor relevantné právne normy spôsobom zodpovedajúcim názoru žalobcov. S poukazom na
uvedené závery vo vzťahu k právnemu základu žaloby okresný súd oba čiastkové žalobou uplatnené
nároky zamietol, keď nároky čerpali právny základ a teda dôvodnosť v ustanoveniach upravujúcich

nájom bytu. Pri uložení povinnosti žalovanému doručiť žalobcom písomné vyhlásenie o zabezpečení
náhradnéhobytuakobytovejnáhradyžalobcoviazaložiliprávnydôvodžalobynanárokochvyplývajúcich
z ust. 711 ods. 1 písm. e) Občianskeho zákonníka v spojitosti s ust. § 712 ods. 2 Občianskeho zákonníka
a ust. § 712a ods. 1 Občianskeho zákonníka s poukazom na ust. § 712c ods. 1, ods. 2, ods. 3
Občianskeho zákonníka, pričom súhrnne ide o právnu úpravu nájmu bytu podľa ust. § 685 a nasl.

Občianskeho zákonníka, ktorý právny režim na daný skutkový stav aplikovať nemožno.

9. Sporný nájomný vzťah možno subsumovať pod ust. § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka (všeobecná
úprava nájmu), ktorý nárok v podobe náhradného bytu resp. ubytovania právna úprava ust. § 663 a
nasl. Občianskeho zákonníka nájomcovi v prípade skončenia nájmu nepriznáva, pričom v konaní nebolo

preukázané, že by bol takýto druh nároku zmluvnými stranami v rámci zmluvnej voľnosti dojednaný. V
časti určenie neplatnosti výpovede z nájmu zo dňa 29.11.2022 ide o právny dôvod žalobcami uplatnený
podľa ust. § 711 Občianskeho zákonníka (absencia zákonného dôvodu na ukončenie nájomného
vzťahu), kde existenciu procesnej prípustnosti žaloby podľa ust. § 137 písm. d) CSP pripúšťa ust. § 711ods.6Občianskehozákonníka.Nadanýprávnyvzťahnemožnoaplikovaťust.§685anasl.Občianskeho
zákonníka, pričom obsah ust. § 663 a nasl. nepripúšťa existenciu žaloby podľa ust. § 137 písm. d) CSP a
zároveň nepozná skutkovú podstatu neplatnosti výpovede z nájmu pre absenciu zákonného dôvodu na

ukončenie nájomného vzťahu. Z právnej úpravy všeobecného nájmu ako aj z nájomnej zmluvy vyplýva,
že pre platnosť výpovede nie je potrebné explicitne uviesť konkrétny dôvod výpovede, pričom v rámci
zmluvnej voľnosti si zmluvné strany dojednali možnosť vypovedať zmluvu aj bez udania dôvodu (čl. II.
zmluvy).

10. Nad rámec uvedeného len okrajovo súd prvej inštancie konštatoval, že v prípade subsumovania
posudzovaného skutkového stavu pod ust. § 685 a nasl. Občianskeho zákonníka s poukazom na
obligatórnu podmienku písomného vyhotovenia zmluvy o nájme bytu resp. zachytenia obsahu zmluvy
v zápisnici (§ 686 ods. 1 Občianskeho zákonníka), kde podstatnou náležitosťou je označenie predmetu
a rozsahu užívania, sporná zmluva by bola absolútne neplatná podľa ust. § 40 ods. 1 Občianskeho
zákonníka (ktorú neplatnosť súd skúma ex offo), z dôvodu absencie predmetu a rozsahu užívania tak,

aby predmet nájmu bol konkretizovaný nezameniteľným spôsobom. Z čl. I. (predmet zmluvy) totiž nie je
zrejmé, či a akým spôsobom je príslušným katastrálnym úradom nehnuteľnosť evidovaná, či je založený
list vlastníctva, pričom z LV č. XXX predloženého žalobcami vyplýva pri parc.č. 1168/2 výmera 548 m2,
čo je v rozpore s údajom v čl. I. zmluvy, kde je ako predmet nájmu parcela č. 1168/2 o výmere 1261 m2.

11. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a 2 CSP a procesne
plne úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v plnej miere.

12. Proti tomuto rozsudku žalobcovia podali odvolanie s návrhom na zmenu vyhovením žalobe, resp.
zrušenie a vrátenie súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie s poukazom na ustanovenie §

365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) CSP. Uviedli, že v spore nebol sporným skutkový stav zadefinovaný
okresným súdom v rozsudku (odsek 13). Napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, nakoľko nedostali
relevantnú súdnu odpoveď na otázku poskytnutia ochrany nájmu podľa ust. § 685 ods. 1 v spojení s ust.
§ 853 ods. 2 Občianskeho zákonníka s poukazom na ochranu práva bývania podľa Medzinárodných
zmlúv (napr. čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, čl. 17 Medzinárodného paktu o

občianskych a politických právach, ktorými je Slovenská republika viazaná) v predmete nájmu, ktorým
je rodinným dom, nesporne prenajatý na účely sociálneho bývania, žalovaným (obcou) ako orgánom
verejnej moci, ktorý napriek skutočnosti, že mal reálnu možnosť poskytnúť žalobcom a ich mal.
deťom náhradné bývanie v (sociálnych) nájomných bytoch, v súlade s vyhláškou MZ SR č. 259/2008
Z. z. upravujúcej požiadavky na byty nižšieho štandardu a prístrešky, tak neurobil s odôvodnením,

že predmetom nájmu je rodinným dom, ktorý ochranu nájmu podľa ust. § 685 ods. 1 Občianskeho
zákonníka nepožíva. Okresným súdom poskytnutú odpoveď v odseku 37 odôvodnenia napadnutého
rozsudku, nie je riadna a dostatočná, keď okresný súd sa účelovo vyhol vyriešeniu nastolenej právnej
otázky, čomu zodpovedá aj odkaz na rozhodnutia vyššej súdnej autority, za ktoré označil rozsudky
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 26Cdo/2431/2009 a sp. zn. 27Cdo/3144/2020 (odsek 32 odôvodnenia

napadnutého rozsudku). Pričom NS ČR ani v jednom uvedenom rozsudku neriešil žalobcami nastolenú
právnu otázku ochrany nájmu v skutkovo obdobnom spore, s poukazom na medzinárodné zmluvy,
ale boli výlučne aplikované iba vnútroštátne právne predpisy, a rovnakým spôsobom aj okresný súd
aplikoval výlučne vnútroštátne predpisy. Okresný súd vec nesprávne právne posúdil, keď predmetu
nájmu neposkytol ochranu nájmu (v rozsahu ust. § 685 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s ust.

§ 853 ods. 2 Občianskeho zákonníka a to s poukazom na čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
slobôd a z neho vyplývajúce rozhodnutia ESĽP, ale aj čl. 17 ods. 1 Medzinárodný pakt o občianskych
a politických právach a z neho vyplývajúcich rozhodnutí Výbor OSN pre hospodárske, sociálne a
kultúrne práva, v kontexte (ne) legitímnosti cieľa sledovaného v spore žalovaným. V danej právnej
veci išlo o osobitný právny vzťah, daný jednak stranami sporu (žalobcovia ako fyzické osoby), ktorým

bol poskytnutý predmet nájmu (rodinný dom), za účelom sociálneho bývania, žalovaným ako Obcou
a orgánom verejnej moci, pričom k ukončeniu nájmu prišlo výlučne z dôvodu, že predmet nájmu sa
stal nespôsobilý na bývanie, a to výlučne konaním žalovaného, ktorý sa o majetok (predmet nájmu)
riadne nestaral a dlhodobo porušoval zákonnú povinnosť udržiavať predmet nájmu v stave spôsobilom
na riadne užívanie, pričom pri ukončení predmetného nájomného vzťahu (výpoveďou) ani neposkytol

žalobcom náhradné bývanie v súlade s vyhláškou Ministerstva zdravotníctva SR č. 259/2008 Z. z.
upravujúcou zákonné podmienky na byty nižšieho štandardu a ubytovacie zariadenia. Osobitnosť sporu
bola daná charakterom strán sporu, charakterom nájmu (sociálny nájom), ktorý je žalovaný povinný
zabezpečovať aj podľa osobitného zákona podľa ust. § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 448/2008 Z. z. osociálnych službách, na ktorý výkon verejnoprospešnej služby sú mu poskytované finančné prostriedky
zo straty štátu podľa zákona č. 443/2010 Z. z., v rámci ktorého je žalovaný povinnou osobou, v rámci
prenesených kompetencií štátu (SR), pričom podľa § 21 zákona č. 443/2010 Z. z. sa za sociálne bývanie

sapovažujebývanieobstaranéspoužitímverejnýchprostriedkovurčenénaprimeranéaľudskydôstojné
bývanie fyzických osôb, ktoré si nemôžu obstarať bývanie vlastným pričinením a spĺňajú podmienky
podľa tohto zákona. Žalovaný žalobcom neposkytol náhradné bývanie, napriek tomu, že žalobcovia
sú riadne zapísaní v zozname žiadateľov na pridelenie sociálneho bývania, a voči žalovanému majú
všetky záväzky riadne vysporiadané, pričom jediným argumentom žalovaného v spore bolo, že predmet

nájmu je rodinný dom, a preto sa na neho ochranu nájmu nevzťahuje, a nemá tak zákonnú povinnosť
poskytnúť žalobcom náhradné bývanie (v akejkoľvek forme). Vnútroštátna práva úprava nevylučuje
priamo ex lege poskytnutie ochrany nájmu aj iným stavbám (o zákonodarca v určitom rozsahu
pripúšťa aj v ust. § 717 a ust. § 718 Občianskeho zákonníka), pričom výlučne súdy v rámci rozhodovacej
právomoci, ako orgány výkladu práva, dospeli k určitým záverom, ktoré však nevylučujú poskytnutie
ochrany nájmu aj v danom právnom spore, s ohľadom na ochranu práva bývania, ktoré by vzhľadom

na rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo ochránené vôbec v žiadnom rozsahu, legitimizovalo by
stav, kedy zo žalobcov a ich mal. detí by sa konaním žalovaného stali bezdomovci, hoci žalobcovia
si voči žalovanému splnili (a ako nájomcovia aj dlhodobo plnili svoje povinnosti, o vyplýva aj z toho,
že nájomná zmluva bola opakovane 13 x predlžená, do doby nájmu, a jej ukončenie nebolo dané
konanímžalobcov,alevýlučnezavinenímnastranežalovaného),aprávožalobcovnabývaniebyzostalo

s ohľadom na súdom prvej inštancie bez akejkoľvek ochrany. Doposiaľ žiadne súdne rozhodnutie vyššej
súdnej autority neriešilo ochranu nájmu podľa ust. § 685 ods. 1 v spojení s ust. § 853 ods. 2 Občianskeho
zákonníka aj na rodinný dom, v ktorom je 1 (jedna) bytová jednotka, a ktorý bol prenajatý a nájom v ňom
realizovaný za účelom sociálneho bývania, s poukazom na Medzinárodné zmluvy o ochrane ľudských
práv. Ustanovenie § 685 a nasl. Občianskeho zákonníka, a ochrana nájmu sa môže (a nič tomu

nebráni) vzťahovať na všetky bytové budovy tak ako sú definované v ust. § 43b Stavebného zákona
(teda nielen na byty, ale aj na rodinné domy), ak sú určené na trvalé bývanie a realizuje sa v nich právo
na bývanie. Poukázali na to, že právo nájmu a jeho ochrana je v podmienkach SR zakotvená nielen
v ust. § 685 Občianskeho zákonníka, ale aj v čl. 21 ods. 1 Ústavy SR (obydlie je nedotknuteľné), ale
aj medzinárodných dohovoroch, ktorými je SR viazaná, a to vrátane rozsudkov Európskeho súdu pre

ľudské práva a čl. 8 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ratifikovaný pod
číslom 209/1992 Zb.), aj Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (článok 17 ods. 1),
(ratifikovaný pod číslo 120/1976 Zb.). V Rozhodnutí Výboru OSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne
práva pod označením Mohamed Ben Djazia a Naouel Bellili proti Španielsku zo dňa 20.2.2015, sa výbor
zaoberal základnou otázkou, či vysťahovanie sťažovateľov z ich nájomného bývania, nariadením súdu

z dôvodu, že došlo k ukončeniu nájomnej zmluvy, bez poskytnutia náhradného bývania zo strany
orgánov štátu, predstavovalo porušenie práva na primerané bývanie podľa článku 17 ods. 1 Paktu,
berúc do úvahy skutočnosť, že sťažovatelia zostali bez domova. Podľa prehľadu rozhodnutí Európskeho
súdu pre ľudské práva k čl. 8 Dohovoru a k ochrane obydlia, je možné uviesť všeobecné princípy
ochrany, ktoré tento súd v jednotlivých rozhodnutiach prijal, nasledovne: pojem „domov“ je autonómny

pojem, ktorý nezávisí od klasifikácie podľa vnútroštátneho práva (Chiragov a ďalší proti Arménsku [GC],
2015, § 206). V súlade s tým odpoveď na otázku, i obydlie predstavuje „dom“ pod ochranou článku
8 závisí na skutkových okolnostiach, a to existenciu dostatočných a súvislých väzieb s konkrétnym
miesto (Winterstein a ďalší proti Francúzsku, 2013, § 141 s ďalšími odkazmi v ňom; Prokopovich
proti Rusku, 2004, § 36; McKay-Kopecka v. Poľsko (dec.), 2006, a porovnanie a kontrast, Hasanali

Alijev a ďalší proti Azerbajdžanu, 2022, § 38; pre prípad núteného vysídlenia pozri Chiragov a Iní proti
Arménsku [GC], 2015, § 206-207, a Sargsyan proti Azerbajdžanu [GC], 2015, § 260; pre ľudí nelegálny
pobyt v karavanoch v nepovolenom tábore len šesť mesiacov, pričom im chýba dostatok a súvislé
spojenie s miestom, pozri Hirtu a ďalší proti Francúzsku, 2020, § 65; porovnaj Faulkner a McDonagh
proti Írsku (dec.), 2022, § 91). Okrem toho sa v ňom objavuje slovo „domov“. Ďalej v anglickej verzii

článku 8 je termín, ktorý sa nemá striktne vykladať, nakoľko jemu príslušný francúzsky ekvivalent je
„domicil“, ktorý má širší význam (Niemietz v. Nemecko, 1992, § 30). V rámci rozhodovacej praxe
Európskeho súdu pre ľudské práva a Európskeho výboru pre sociálne práva sa pojem byt a právo
na bývanie nespája iba s bytom tak ako ho vníma žalovaný (teda byt v bytovom dome), ale s
bytovým objektom určeným na bývanie charakterizovaný ako obydlie (dom, byt, prístrešie, ubytovňa a

pod.), ktorý je chránený, pričom národné štáty sú povinné vykonať všetky právne kroky k ochrane
práva na bývanie pod zákazom núteného vysťahovania s povinnosťou zabezpečenia náhradného
bývania. Žalobcovia namietali, že okresný súd nevykonal dôkazy, ktoré predložili v podaniach zo dňa
6.2.2023 a zo dňa 11.9.2023 (bližšie ich nekonkretizoval – pozn. odvolacieho súdu), ktoré považovaliza potrebné za účelom zistenia rozhodujúcich skutočností smerujúcich k preukázaniu nelegitímnosti
konania žalovaného s poukazom na rozhodovaciu prax ESĽP vo vzťahu k čl. 8 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a v napadnutom rozsudku neuviedol ani dôvod ich nevykonania.

13. Žalovaný odvolanie nepodal, k odvolaniu žalobcov uviedol, že napadnutý rozsudok navrhuje ako
vecne správny potvrdiť. Okresný súd uviedol dostatočnú a relevantnú odpoveď na otázku poskytnutia
ochrany nájmu podľa ust. § 685 ods. 1 v spojení s ust. § 853 ods. 2 Občianskeho zákonníka s
poukazom na ochranu práva bývania podľa Medzinárodných zmlúv, konkrétne v odseku 36 odôvodnenia

napadnutého rozsudku argumentoval tým, že „spoločným menovateľom medzinárodnej úpravy ochrany
obydlia je možnosť zasiahnuť do práva na obydlie výlučne v súlade so zákonom; ak platná legislatíva
upravuje zánik užívania obydlia, postup a právne úkony realizované na základe a v súlade splatnou
legislatívou nemôžu byť vyhodnotené ako odporujúce inštitútu ochrany obydlia. Pokiaľ nájomná zmluva
bola skončená v súlade s platným právnym poriadkom, nemôže to byť odporujúce inštitútu ochrany
obydlia. Žalovaný súhlasí v plnom rozsahu s názorom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého ak by

zákonodarca mal úmysel tzv. chráneným nájmom upraviť právne vzťahy týkajúce sa nájmu obydlia ako
takého(vovšeobecnosti),relevantnýmspôsobombytútoambíciupretavildoúčinnejprávnejúpravy.Súd
prvej inštancie posúdil vec tak, ako to učinili najvyššie súdne autority, ktoré za obdobných skutkových
okolností zhodne konštatovali, že na nájom rodinného domu prenajatého ako celku sa nevzťahuje
ochrana nájmu bytu, t.j. nie je správne aplikovať naň ust. § 685 a nasl. Občianskeho zákonníka,

ale právny vzťah sa riadi ustanoveniami § 677 a nasl. Občianskeho zákonníka (všeobecná úprava
nájmu). Žalobcovia nerešpektujú rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, ktoré riešili obdobný skutkový stav.
Žalovaný má za to, že „ochrana nájmu“, ktorú bolo treba riešiť v predmetnom konaní a „ochrana obydlia”
v podobe v akej je formulovaná v medzinárodných zmluvách sú dve rôzne veci. Vzhľadom na uvedené
podľa názoru žalovaného nesúlad medzi medzinárodnými zmluvami a zákonom ohľadom „ochrany

nájmu” (čo bolo treba vyriešiť v predmetnom konaní) neexistuje. Okresný súd správne konštatoval,
že poukaz žalobcov na potrebu aplikácie § 685 a nasl. Občianskeho zákonníka na daný skutkový stav
v zmysle ust. § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka analógiou legis je irelevantný. Občianskoprávne
vzťahy v danom prípade majú právnu úpravu, pričom ide o úpravu § 663 a nasl. Občianskeho
zákonníka (všeobecná úprava nájmu), ktorá úprava zrozumiteľným spôsobom rieši vznik, zánik i nároky

z nájomnej zmluvy. Niet teda zákonného dôvodu cez analógiu legis aplikovať ustanovenia nájmu
bytu. Tvrdenie žalobcov, na základe ktorého predmet nájmu sa stal nespôsobilý na bývanie výlučne
konaním žalovaného, ktorý sa o majetok riadne nestaral a dlhodobo porušoval zákonnú povinnosť
udržiavať predmet nájmu v stave spôsobilom na riadne užívanie, žalovaný považuje za absurdné. Je
nesporné, že žalobcovia trvali na obnove nájomného vzťahu a to tak, že každý rok vyhľadali žalovaného

pred uplynutím doby nájmu, aby s nimi bola opätovne predlžená doba nájmu. Žalobcovia netrvali na
odstránení žiadnej nápravy na nehnuteľnosti, nenamietali stav nehnuteľnosti. Boli si vedomí toho, že
nájomné vo výške 30,- eur bolo stanovené aj vzhľadom na povinnosť nájomcov udržiavať nehnuteľnosť
na vlastné náklady. Výška nájomného nebola zvýšená počas uplynulých rokov ani raz, a to práve z
toho dôvodu, že nájomcovia v zmysle nájomnej zmluvy mali povinnosť starať sa o budovu a o príslušné

pozemky. Medzi stranami nebolo sporné, že výška nájomného bola podmienená povinnosťou nájomcov
starať sa o budovu a príslušné pozemky. Žalovaný nemal vedomosť o (nevyhovujúcom technickom)
stave nehnuteľnosti, nakoľko žalobcovia rodinný dom obývajú od roku 2010, keď žalobcovia oznámili
v lete 2022 žalovanému, že im stav nehnuteľnosti nevyhovuje, žalovaný ponúkol jediný voľný byt,
ktorý bol dostupný v obci Diakovce, avšak žalobcovia tento byt odmietli. Žalovaný predmetný byt ale

ponúkol len z toho dôvodu, aby dočasne mali riešenie na bývanie, avšak inak nemal povinnosť poskytnúť
bytovú náhradu. Z vlastnej iniciatívy navrhol žalobcom ubytovanie a to garsónku č. DII s rozlohou 29,58
m2 ako možnosť, ak by si nevedeli zabezpečiť vlastné bývanie a to len na obdobie zabezpečenia
vlastného bývania, hoci takúto povinnosť nemal. Nestotožňuje sa s tvrdeniami žalobcov (odsek 11
odôvodnenia napadnutého rozsudku), ohľadom sociálneho bývania a v súvislosti s tým poukazuje

na odsek 35 napadnutého rozsudku, v ktorom sa okresný súd nestotožnil s názorom žalobcov, že
existencia sociálneho účelu bývania resp. sociálnej odkázanosti žalobcov by zadávala zákonný dôvod
aplikácie ust. § 685 a nasl. Občianskeho zákonníka na sporný právny vzťah. Sociálny aspekt bývania
nepredstavuje kritérium determinujúce aplikáciu chráneného nájmu. Žalobcovia žiadosť o udelenie bytu
podali až 31.1.2023, tzn. v čase vypovedania nájomnej zmluvy zo strany žalovaného, neboli riadne

zapísaní v zozname žiadateľov na pridelenie sociálneho bývania. V tom čase bola riadne zapísaná
len dcéra žalobcov, ktorá podala žiadosť dňa 23.8.2021. Skutočnosť, že ochrana obydlia ako ústavné
právo existuje, žalovaný nepopiera, avšak toto právo nie je bezhraničné, žalovanému ako vlastníkovi
tiež svedčí ústavou garantovaná ochrana vlastníckeho práva a ochrana obydlia sa neprejavuje iba vpovinnosti poskytnutia náhradného ubytovania v prípade ukončenia nájmu, ale treba toto právo vykladať
v širšom rozsahu. Zo strany žalovaného bola poskytnutá jediná voľná nehnuteľnosť v obci Diakovce,
napriek tomu, že zákon neustanovil takúto povinnosť pre obec a žalobcovia nesplnili podmienky na

pridelenienájomnéhobytupodľaVZNobceDiakovce,žalobcoviatútonehnuteľnosťodmietli.Nestotožnil
sa s názorom žalobcov v odsekoch 15 až 19 odvolania. S výkladom pojmov bytu a rodinného domu,
resp. rozdielom medzi nimi poukázal odseky 29 až 32 napadnutého rozsudku, v rámci ktorých súd prvej
inštancie predniesol svoje stanovisko, s ktorým sa žalovaný stotožňuje. Okresný súd správne poukázal
na skutočnosť, že v zmysle 685 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinnej v čase vzniku nájomného vzťahu

založeného nájomnou zmluvou 17.10.2010, tzn. chránený nájom zákon poskytuje nájomnému vzťahu
výlučne v prípade, ak je predmetom nájmu byt. Platná legislatíva nielen pozná, ale i dôsledne rozlišuje
pojmy podstatné pre účel predmetného konania, a to pojem byt a rodinný dom. Ustanovenia o ochrane
nájmu bytu sa nevzťahujú na tento nájom rodinného domu, nakoľko predmetom nájmu nebol byt ako
samostatná bytová jednotka ale rodinný dom ako celok. Poukázal na § 10 ods. 1 ako aj § 10 ods. 2
písm. b) zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, v zmysle ktorých

okresný súd použil správne použil vnútroštátne predpisy. Poprel tvrdenia žalobcov uvedených v bode
28 odvolania, keď okresný súd v odseku 32 napadnutého rozsudku jasne a zrozumiteľne odôvodnil
zamietnutie návrhu na doplnenie dokazovania.

14.Kvyjadreniužalovanéhokodvolaniužalobcovsavyjadriližalobcovia.Poukazovali na Medzinárodné

zmluvy o ochrane ľudských práv a slobôd, ktoré sú pre štáty (teda aj Slovenskú republiku a
žalovaného ako orgán verejnej správy) záväzné a v prípade, ak priznávajú širšiu ochranu práv (na
o žalobcovia poukazovali v spore aj v podanom odvolaní) majú tieto Medzinárodné zmluvy prednosť
pred vnútroštátnou právnou úpravou. Ochrana obydlia tak, ako je vyslovená v rozsudkoch ESĽP,
ale aj Výboru OSN pre hospodárske sociálne a kultúrne práva, je pre Slovenskú republiku záväzná,

bez ohľadu na to, aká je vnútroštátna právna úprava, na ktorú poukazuje žalovaný v spore a v svojom
vyjadrení, nakoľko má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou, a táto prednosť vyplýva priamo
z Ústavy SR. Nepriliehavý je argument žalovaného, že stanovené nájomné v sume 30,- eur/mesačne
malo byť dohodnuté s ohľadom na povinnosť žalobcov ako nájomcov starať sa o predmet nájmu.
Je nesporným a z čl. I. „predmet zmluvy“, pričom je v ňom explicitne uvedené, že predmet nájmu

má slúžiť na sociálne bývanie, a výška mesačného nájmu tak zodpovedá skutočnosti, že ide
o sociálne, a teda regulované bývanie. Povinnosť žalobcov starať sa o predmet nájmu podľa čl. III.
„osobitné ustanovenia“ je dohodnutá ako starostlivosť o predmet nájmu spojenú s bežnou údržbou
a úhradou nákladov spojených s užívaním (teda náklady na služby, ako el. energia, voda a pod.),
ktoré žalobcovia aj riadne hradili a stále hradia, o žalovaný v spore ani nepoprel. Žalobcovia

uvádzajú,žeak je vnájomnejzmluvedohodnutáichpovinnosťhradiťnákladyspojenésbežnouúdržbou
predmetu nájmu, za tieto možno považovať výlučne náklady podľa ust. § 853 ods. 1 Občianskeho
zákonníka k ust. § 5 a ust. § 6 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., pričom je zrejmé, že
hodnota jednej opravy nemôže presiahnuť sumu 6,64 eur, a nie náklady na opravu základov,
i strechy predmetu nájmu. Ako listinný dôkaz bol vykonaný posudok vypracovaný statikom G. H., zo

záverov ktorého vyplýva (bod 6), že „Na základe prehliadky objektu a prehodnotení stavu objektu
hodnotím poruchy na objekte ako staticky nebezpečné, teda objekt je zo statického hľadiska
v nevyhovujúcom stave. Poškodenie objektu je spôsobené podmáčaním základov dažďovou vodou,
intenzívnou dopravou, sadaním základov a následne stien. Aby sa objekt staticky stabilizoval, bolo by
potrebné: podbetónovanie základov, odvedenie dažďovej vody, vyspravenie trhlín, odstránenie stropu

a strechy, realizáciu nového stužujúceho venca a následne realizáciu novej strechy. Tieto všetky
práce sú finančne náročnejšie, ako odstránenie objektu a výstavba nového objektu. Preto odporúčam
objekt odstrániť“. Z uvedeného záveru potom vyplýva nedôvodnosť argumentácie žalovaného, keďže
vady na predmete nájmu nie sú dané tým, že by bol predmet nájmu užívaný žalobcami v rozpore s
jeho účelom (alebo napr. neprimerane obvyklému spôsobu užívania, teda v rozpore so zákonom), o

žalovaný v spore ani netvrdil, o je zrejmé aj z toho, že podľa čl. III. „osobitné ustanovenia“ vyplýva
pre žalovaného osobitné oprávnenie odstúpiť od nájomnej zmluvy, ak by žalobcovia napriek písomnej
výzve predmet nájmu užívali spôsob, ktorý by mal za následok vznik škody na predmete nájmu, a tento
dôvod nebol dôvodom na ukončenie nájomného vzťahu. Za nepriliehavé považujú žalobcovia tvrdenie
žalovaného, že žalovaný ako vlastník predmetu nájmu nemal vedomosť o stave svojho majetku a o

jeho nevyhovujúcom stave. Žalovaný ako vlastník predmetu nájmu je podľa ust. § 664 Občianskeho
zákonníka povinný starať sa o predmet nájmu a zodpovedá za to, že predmet nájmu je v stave
spôsobilom na riadne užívanie. Ak teda žalobcovia žiadali od žalovaného súhlas a materiálnu pomoc
pri oprave predmetu nájmu, robili tak s poukazom na ust. § 667 a ust. § 668 Občianskeho zákonníka,a žalovaný im nemôže vyčítať, že sa o predmet nájmu nestarali. Predmet nájmu sa stal nespôsobilý
na riadne užívanie, výlučne zavinením žalovaného ako vlastníka nehnuteľnosti, a nie žalobcov ako
nájomcov. Žalobcovia sú riadne zapísaní ako čakatelia na nájomný (sociálny) byt v zozname vedenom

žalovaným, avšak žalovaný vždy uprednostnil iné osoby, pričom vždy išlo o slobodných bezdetných
mladých ľudí, ktorý ani nespĺňali podmienku sociálnej odkázanosti, napriek tomu, že žalovaný vedel,
že predmet nájmu nie je spôsobilý na riadne užívanie, čo potvrdil statický posudok. Žalovaný tak mal
reálne podmienky a možnosti bytovú situáciu žalobcov riešiť adekvátne a v zmysle zákonnej úpravy,
čo však odmietol, a pristúpil k tomu, že zo žalobcov a ich mal. detí chce urobiť bezdomovcov, výlučne

na základe obrany v spore, že Občiansky zákonník neukladá žalovanému povinnosť zabezpečiť pre
žalobcov a ich mal. deti primerané náhradné bývanie, keďže predmetom nájmu bol rodinný dom a
nie byt. Ak žalobcovia nedali žiadny dôvod na ukončenie nájomnej zmluvy, voči žalovanému majú
všetky svoje záväzky uhradené, pričom sú riadne vedení v zozname žiadateľov o (sociálny) nájomný
byt, spĺňajú podmienku sociálnej odkázanosti ako podmienku pridelenie (sociálneho) nájomného
bytu, a žalovaný napriek tomu a plne si vedomý toho, že predmet nájmu nie je spôsobilý na riadne

užívanie, uprednostní iné osoby a pridelí im (sociálne) nájomné byty (2 a 3 izbové byty), hoci tieto
osoby nespĺňajú zákonné podmienky podľa zákona o sociálnych službách, nemožno takémuto konaniu
žalovaného poskytnúť právnu ochranu. Neobstojí ani tvrdenie žalovaného, že ponúkol žalobcom ako
5-člennej rodine garsónku o celkovej výmere 29,58 m2 (uvedená výmera je aj s príslušenstvom),
keďže takáto výmera nie je postačujúca (nezodpovedá zákonnej úprave) ani na byty nižšieho

štandardu a ubytovacie zariadenia podľa vyhlášky Ministerstva zdravotníctva SR č. 259/2008 Z. z.,
podľa ktorej musí byť pridelené náhradné bývanie pre rodinu žalobcov v minimálnej výmere 40 m2 (aj s
príslušenstvom). Opakom takéhoto postupu žalovaného je pridelenie 2 a 3 izbových (sociálnych) bytov
slobodným a bezdetným osobám, ktoré ani nespĺňajú podmienky na akékoľvek pridelenie (sociálneho)
nájomného bytu, a kritéria ich pridelenia nie je možné zistiť ani zo zápisníc z Obecného zastupiteľstva

žalovaného, o pridelení týchto bytov.

15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že

podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady
týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým
stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383

CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez potreby
doplnenia dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej
tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k
záveru, že odvolanie nie je dôvodné, preto postupom podľa § 387 CSP napadnutý rozsudku súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdil.

16. Predmetom konania na súde prvej inštancie bolo uloženie povinnosti žalovanému doručiť žalobcom
1. a 2. písomné vyhlásenie o zabezpečení náhradného bytu ako bytovej náhrady o výmere minimálne 40
m2 najneskôr do 3 dní (pôvodne žaloba podaná na okresný súd dňa 15.11.2022), určenie, že výpoveď
z nájmu zo dňa 29.11.2022, založeného nájomnou zmluvou zo dňa 17.9.2010 v znení jej dodatkov číslo

1 až 13, doručená žalobkyni 1. dňa 2.12.2022 a žalobcovi 2. dňa 1.12.2022, je neplatná (žalobcom
podanánaokresnýsúddňa16.12.2022konanievedenépôvodnepodspzn.26C/87/2022).Okresnýsúd
uznesením č. k. 26C/87/2022-99 zo dňa 08.02.2023 spojil na spoločné konanie spor vedený pod sp. zn.
26C/87/2022 a sp. zn. 26C/66/2022 s tým, že spoločné konanie bude vedené pod sp. zn. 26C/66/2022
(právoplatné dňa 21.2.2023).

17. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania bolo posúdiť,
či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu žalobcov zamietol (I. výrok), žalovanému
priznal 100 % náhrady trov konania (II. výrok), a to s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené
odvolateľmi.

18. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovýmzisteniam a vec i správne právne posúdil, rozhodol vecne správne. S poukazom na ustanovenie § 387
ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje teda na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť

v napadnutom rozsahu a nemôže preto dať za pravdu odvolateľom, ktorí vo svojom odvolaní neuvádzajú
žiadnenovépodstatnéskutkovéčiprávneargumentynežtie,ktoréuviedliužpredsúdomprvejinštancie,
ktorý sa s nimi náležite vysporiadal. K veci považuje za potrebné dodať iba nasledovné:

19. Žalobcovia uplatnili odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej

inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).

20. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl
súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne

ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

21. Okresný súd založil svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby na tom, že oba čiastkové nároky čerpali
právny základ a teda dôvodnosť v ustanoveniach upravujúcich nájom bytu (§ 685 a nasl. Občianskeho
zákonníka), ktorý na daný skutkový stav nemožno aplikovať, pričom sporný nájomný vzťah možno

subsumovať pod § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka (všeobecná úprava nájmu), s čím sa odvolací
súd stotožnil.

22. Podľa § 663 Občianskeho zákonníka nájomnou zmluvou prenajímateľ prenecháva za odplatu
nájomcovi vec, aby ju dočasne (v dojednanej dobe) užíval alebo z nej bral aj úžitky.

23. Nájomná zmluva, ktorej právny režim sa spravuje § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka, patrí medzi
najrozšírenejšie zmluvné typy a na jej základe dochádza k odovzdaniu individuálne určenej veci alebo
nehnuteľnosti/í do dočasného užívania. Prenechanie veci do dočasného užívania má pri nájme len
obligačné účinky, nájomca má postavenie detentora, nie držiteľa (§ 129 Občianskeho zákonníka). K

pojmovým znakom nájomnej zmluvy patrí prenechanie užívania a branie úžitkov, užívanie prenechanej
veci, dočasnosť trvania a odplatný charakter, kde odplatou je nájomné. Práve odplatnosťou, odplatou,
sa nájomná zmluva odlišuje od zmluvy o výpožičke, prípadne od zmluvy o pôžičke, ktoré sledujú rovnaký
cieľ ako nájomná zmluva: dať inému vec do užívania. Podstatnými náležitosťami nájomnej zmluvy sú
označenie zmluvných strán, predmet nájmu - právo užívania určitej veci a nájomné - odplata. Okrem

zákonných podstatných náležitostí sa môžu zmluvné strany dohodnúť aj na iných, ďalších náležitostiach,
napr. účel nájmu, výška nájmu alebo spôsob jeho určenia, platobné podmienky, ďalšie práva a povinnosti
zmluvných strán, spôsob kontroly veci, možnosť dať vec do podnájmu ďalšej osobe, poistenie, a pod.
Faktické užívanie veci je realizáciou, výkonom užívacieho práva, ktoré je predmetom nájmu. Majetkovú
hodnotu má samotné užívacie právo. Vo všeobecnosti zákon nevyžaduje na platnosť nájomnej zmluvy

písomnú formu, okrem prípadov, v ktorých to výslovne určuje zákon alebo dohoda zmluvných strán.
Odplata - nájomné sa spravidla dojednáva v peniazoch, nie je však vylúčené, aby sa nájomné hradilo v
nepeňažnej forme v tzv. naturáliách. Nájomné ako odplatu je potrebné odlíšiť od iných plnení, na ktoré
sa zaväzuje nájomca v rámci nájomného pomeru alebo v súvislosti s ním. Tieto plnenia v podobe opráv
prenajatej veci a ich náhrady, poistenia prenajatej veci upravujú § 668 a § 669 Občianskeho zákonníka

a pokiaľ sa zmluvné strany nedohodnú inak, má nájomca nárok na ich náhradu za splnenia zákonných
podmienok.

24.Realizujúczákonnúúpravuaprávnudoktrínuvkonkrétnychnáležitostiachzmluvyonájmerodinného
domu zo dňa 17.9.2010 odvolací súd uvádza, že z jednotlivých dojednaní tejto zmluvy, ktoré tvoria

obsah zmluvy, vyplýva označenie a identifikácia prenajímateľa a nájomcov 1. a 2. a určenie predmetu
nájmu (ako rodinný dom súp. č. XX, postaveného na parcele č. 1168/2, k. ú. C., zapísané na LV
č. XXX) podľa článku I. ako aj dohodnuté nájomné na 30,- eur mesačne (podmienené povinnosťou
starostlivosti nájomcov o budovu a priľahlé pozemky (charakter a rozsah starostlivosti z obsahu zmluvy
nevyplýva), ako podstatných náležitostí podľa § 663 Občianskeho zákonníka. Taktiež si účastníci zmluvy

dohodli určitú dobu nájmu, ktorá bola predlžovaná následnými 13 Dodatky (naposledy od 1.4.2022 do
31.3.2023). Zároveň si účastníci zmluvy v článku II. dohodli výpovednú dobu na nehnuteľnosť jeden
mesiac bez uvedenia dôvodu.25. Podľa § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka predmetom občianskoprávnych vzťahov môžu byť tiež
byty alebo nebytové priestory.

26. Podľa § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka nehnuteľnosťami sú pozemky a stavby spojené so
zemou pevným základom.

27. Občiansky zákonník neupravuje definične pojem bytu, spôsobilosť bytu ako predmetu
občianskoprávnych vzťahov vyplýva z § 118 ods. 2, pričom zákonodarca byt nesubsumoval pod pojem

vec, keď pod vec podľa § 119 ods. 2 zaradil nehnuteľnosť a stavbu.

28. Pojmovým znakom bytu, ako predmetu občiansko-právnych vzťahov v zmysle § 118 ods. 2
Občianskeho zákonníka, je účelové určenie miestností, ktoré byt tvoria na trvalé bývanie, dané
právoplatným rozhodnutím stavebného úradu. Existencia takéhoto rozhodnutia je predpokladom toho,
aby určité miestnosti mohli byť predmetom občiansko-právnych vzťahov ako byty (pozri sp. zn.

2Cdo/27/2002 – R 87/2003).

29. Aj podľa odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že predmetom
nájmu je rodinný dom (a priľahlý pozemok) pozostávajúci minimálne z jedného bytu, čo vyplýva aj
z nájomnej zmluvy. Okresný súd správne konštatoval, že o tzv. chránený nájom v zmysle § 685

Občianskehozákonníkabyišlovprípade,akbybolopreukázané,žepredmetomnájmubolpodľadohody
účastníkov zmluvy výlučne byt nachádzajúci sa v rodinnom dome, čo v spore nebolo preukázané (ani
tvrdené). Okresný súd dôvodne poukázal na rozhodnutia NS ČR sp. zn. 26Cdo/2431/2009 a sp. zn.
27Cdo/3144/2020, ktoré vychádzajú z obdobných skutkových okolností, a z ktorých vyplýva záver, že
na nájom rodinného domu prenajatého ako celku sa nevzťahuje ochrana nájmu bytu podľa § 685 a nasl.

Občianskeho zákonníka, ale je treba vychádzať z nájmu v zmysle § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka.

30. Ustanovenie § 853 Občianskeho zákonníka upravuje tzv. analógiu zákona. Týmto spôsobom možno
však postupovať len v prípade, že sa jedná o tzv. medzeru v zákone, ktorá nie je zákonom riešená,
pretože takúto situáciu zákonodarca nepredpokladal, a preto ju v zákone ani nemohol upraviť. V spore

žalobcov však existujú ustanovenia (uvedené vyššie), pod ktoré možno subsumovať prejednávaný spor.
Z uvedeného dôvodu bolo nad rámec zákona, ak by ktorýkoľvek súd v rámci konania hľadal „iné“,
„vhodné“, alebo „vhodnejšie“ normy, ktoré použiť a napasovať na určitý prípad, a teda ak by použil
analógiu zákona aj napriek tomu, že aplikovateľná norma na ten-ktorý prípad existuje.

31. Odvolací súd poukazuje na záver okresného súdu v odseku 34 odôvodnenia napadnutého rozsudku
s ktorým sa stotožňuje, že občianskoprávne vzťahy v danom prípade právnu úpravu majú, konkrétne
ustanovenia § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka (všeobecná úprava nájmu), ktorá rieši vznik, zánik
aj nároky z nájomnej zmluvy, niet preto zákonného dôvodu cez analógiu legis aplikovať ustanovenia
o nájme bytu (§ 685 a nasl. Občianskeho zákonníka), ktoré sú osobitnou právnou úpravou, ak

predmetom nájmu je byt, k všeobecnej úprave nájmu.

32.Žalobcovianamietali,ženapadnutýrozsudokjenepreskúmateľný,nakoľkovodseku37odôvodnenia
napadnutého rozsudku nedostali relevantnú odpoveď na otázku poskytnutia ochrany nájmu podľa ust.
§ 685 ods. 1 v spojení s ust. § 853 ods. 2 Občianskeho v predmete nájmu, ktorým je rodinný dom,

nesporne prenajatý na účely sociálneho bývania.

33. Odvolací súd sa s námietkou v odseku 32 nestotožnil, argumentáciu okresného súdu v napádanom
odseku 37 je potrebné interpretovať aj v spojení s uvedeným v odseku 36 odôvodnenia napadnutého
rozsudku, keď je nutné prisvedčiť tomu záveru, že ak platná legislatíva upravuje zánik užívania obydlia,

postupaprávneúkonyrealizovanénazákladeavsúladesplatnoulegislatívounemôžubyťvyhodnotené
ako odporujúce inštitútu ochrany obydlia, pričom uvedené platí aj vo vzťahu k § 853 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, ktorý vylučuje aplikáciu ustanovenia o ochrane nájmu bytov podľa §§ 711 až 712c a
ustanovenia § 3 na právne vzťahy medzi záložnými veriteľmi a vlastníkom bytu alebo rodinného domu
pri zániku jeho vlastníctva na základe uplatnenia záložného práva postupom podľa ods. 1 § 853

Občianskeho zákonníka. S ohľadom na uvedené nemožno prisvedčiť žalobcom v tom, že napadnutý
rozsudok trpí nepreskúmateľnosťou vo vzťahu k uvedenému.34. Pokiaľ žalobcovia namietajú, že žalovaný im neposkytol náhradné bývanie, napriek tomu, že sú
riadne zapísaní v zozname žiadateľov na pridelenie sociálneho bývania, a voči žalovanému majú všetky
záväzky riadne vysporiadané, odvolací súd konštatuje, že poskytnutie bytovej náhrady (náhradného

bývania) v prípade (iba) chráneného nájmu (§ 685 a nasl. Občianskeho zákonníka) nie je viazané na
podmienku zápisu v zozname žiadateľov na pridelenie sociálneho bývania, ale naplnenie predpokladov
v zmysle § 712a Občianskeho zákonníka. Teda ani prípadný zápis žalobcov v zozname žiadateľov by
nemal vplyv na pridelenie bytovej náhrady podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 712a).

35. Žalovaný žalobcom neposkytol náhradné bývanie, napriek tomu, že žalobcovia sú riadne zapísaní
v zozname žiadateľov na pridelenie sociálneho bývania, a voči žalovanému majú všetky záväzky riadne
vysporiadané, pričom jediným argumentom žalovaného v spore bolo, že predmet nájmu je rodinný dom,
a preto sa na neho ochranu nájmu nevzťahuje, a nemá tak zákonnú povinnosť poskytnúť žalobcom
náhradné bývanie (v akejkoľvek forme).

36. Odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

37. Žalobcovia namietali, že okresný súd nevykonal dôkazy, ktoré predložili v podaniach zo dňa
6.2.2023 a zo dňa 11.9.2023 (bližšie ich nekonkretizoval – pozn. odvolacieho súdu), ktoré považovali

za potrebné za účelom zistenia rozhodujúcich skutočností smerujúcich k preukázaniu nelegitímnosti
konania žalovaného s poukazom na rozhodovaciu prax ESĽP vo vzťahu k čl. 8 Dohovoru o ochrane
ľudských práv, pričom v rozsudku sa žiadnym spôsobom nevysporiadal a neodôvodnil samotný dôvod
ich nevykonania.

38. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia podaním zo dňa 11.9.2023 (na čl. 250) predložili žiadosti
žalobcov zo dňa 21.7.2023, zo dňa 9.8.2023, zo dňa 28.8.2023 o pridelenie nájomných bytov, Zápisnicu
z Obecného zastupiteľstva žalovaného zo dňa 21.6.2023, Zápisnicu z Obecného zastupiteľstva
žalovaného zo dňa 26.7.2023, Zápisnicu z Obecného zastupiteľstva žalovaného zo dňa 28.8.2023.
Podaním zo dňa 6.2.2023 (na čl. 125) predložili Uznesenie č. 2/14122022 zo dňa 14.12.2022,

Uznesenie č. 38/13102021 zo dňa 13.10.2021, Zápisnicu z Obecného zastupiteľstva žalovaného zo dňa
13.10.2021. Z obsahu nahrávky z pojednávania zo dňa 21.9.2023 (ktorú si odvolací súd vypočul) vyplýva
(okrem iného), že okresný súd odôvodnil nevykonanie listinných dôkazov predložených žalobcami tým
právnym posúdením veci, keď listiny sa týkajú systému prideľovania bytov a náhradného bývania alebo
ubytovania a smerujú k preukazovaniu dôvodnosti náhradného bývania, ich vykonanie teda nie je

hospodárne. Podľa obsahu zápisnice z pojednávania zo 21.9.2023 (na čl. 274) okresný súd uznesením
zvyšné (navrhnuté a nevykonané) návrhy PZ žalobcov na doplnenie dokazovania zamietol, zároveň
strany sporu po poučení podľa § 154 CSP zhodne uviedli, že nemajú ďalšie návrhy na doplnenie
dokazovania a na záver okresný súd uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené.

39. Podľa § 185 ods. 2 CSP, súd môže aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov
a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so
skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak, ods. 3 súd aj bez
návrhu môže vykonať dôkazy na zistenie, či sú splnené procesné podmienky, či navrhované rozhodnutie
bude vykonateľné, a na zistenie cudzieho práva.

40. Podľa § 182 veta druhá CSP, ak po vyjadrení strán súd nepovažuje za potrebné vykonať ďalšie
dôkazy, uznesením vyhlási dokazovania za skončené.

41. Odvolací súd poukazuje na to, že súd môže vykonať iba tie dôkazy, ktoré navrhli strany

sporu a proces dokazovania podľa Civilného sporového poriadku je vybudovaný výlučne na princípe
prejednacom, princípe kontradiktórnosti konania a koncentračnej zásade, takže súd má obmedzenú
dôkaznú iniciatívu, ktorá sa presúva na procesné strany. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa
týka povinnosť strany sporu tvrdiť a označiť dôkazy na preukázanie tvrdení, je vždy daný hypotézou
hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje

rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané) a aj nositeľa dôkazného
bremena. V závislosti na hypotéze právnej normy má každá zo strán sporového konania samostatnú
(vlastnú) povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, a teda aj z toho vyplývajúce odlišné a samostatné
bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Pokiaľ strana sporu nerešpektuje bremeno tvrdenia alebodôkazné bremeno, ktoré ju zaťažujú, z hľadiska procesného postupuje vo svoj neprospech. Procesná
nečinnosť strany v tomto smere má (pre ňu) negatívne dôsledky pri hodnotení výsledkov vykonaného
dokazovania, čo sa v konečnom dôsledku prejaví vo vydaní (pre neho) nepriaznivého rozhodnutia.

Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto
právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu
skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho
prerozdeľovaniu. Ďalej, že súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi strán sporu a nemá
povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou

spôsobujúcou strane sporu odňatie možnosti konať pred súdom, pretože je vecou súdu, aby rozhodol,
ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy strán sporu (napr.
uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 153/2011). Ďalej odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky, v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní
prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné
vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strany sporu,

len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav
zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy strán na vykonanie dokazovania sledujúc
tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu
dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.

42. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku označenú v odseku 37 s tým, že okresný súd
postupoval správne, keď nevykonal (listinné) dôkazy žalobcov, o čom boli žalobcovia oboznámení
aj na pojednávaní dňa 21.9.2023 (uvedením aj dôvodu ich nevykonania). Okresný súd výslovne
v napadnutom rozsudku nezdôvodnil nevykonanie predmetných listín založených žalobcami, urobil tak

priamo na pojednávaní, na ktorom vykonanie aj týchto dôkazov (okrem iných) uznesením zamietol.
Uvedená skutočnosť, však nepredstavuje závažné procesné pochybenie, ktoré by znemožnilo strane,
aby uskutočnila jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
V tomto smere odvolací súd dopĺňa odôvodnenie napadnutého rozsudku tak, že vykonanie listinných
dôkazov predložených žalobcom v podaniach zo dňa 6.2.2023 a zo dňa 11.9.2023 nebolo hospodárne,

keďže aj v prípade preukázania skutočnosti, že žalovaný hospodári s nájomnými bytmi bez vopred
známych kritérií a tieto prideľuje osobám, ktoré nie sú na bývanie v nájomných bytoch žalovaného
sociálne odkázané, resp. že žalobcovia podali u žalovaného žiadosť o pridelenie nájomného bytu,
uvedené by nemalo na rozhodnutie vplyv, keď v danej veci strany neuzavreli zmluvu o (chránenom)
nájme bytu, na ktorú dopadá povinnosť poskytnutia bytovej náhradného bytu (bytovej náhrady).

43. Uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. d) CSP, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, predstavuje vady konania, ktoré nie sú subsumované pod
ostatné odvolacie dôvody avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie,
napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť (§ 160), postihujú chybný postup súdu prvej

inštancie pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli
predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie nedostatky v jeho
činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým
odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého
porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom prípade nemusí mať
za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či by obsah výroku
rozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého mu
bola odňatá možnosť konať pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní

súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený z
prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a pod., neposkytnutie odvolateľovi poučenia o povinnosti
tvrdenia (§ 157 ods. 2 CSP), ale aj § 171 ods. 1 CSP alebo poučenia o dôkaznej povinnosti (§ 132 ods.1
CSP), aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania
(§ 177 ods. 2 CSP), i keď pre to neboli splnené podmienky], nesprávne posudzovanie procesných

otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania). Vadnosť konania
môže účastník preukazovať nielen na základe skutkového a dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní
pred súdom, ale tiež s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené. Vadou
konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade spríslušnými ust. CSP, napr. osoba, ktorá mala byť vyslúchaná ako svedok, bola vyslúchnutá ako účastník
konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz bol vykonaný v rozpore
s § 204 CSP a podobne.

44. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku, na
ktorý je poukázané v odvolaní, je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov,
nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel.

45. K odvolacím dôvodom označených v odsekoch 43 a 44 odvolací súd konštatuje, že odvolanie
musí byť vadou (aj) v zmysle odvolacích dôvodov § 365 ods. 1 písm. d), f) CSP odôvodnené (§ 363
CSP), a teda nestačí formálne citovať v zákone uvedený dôvod, tak ako to vyplýva z predmetného
odvolania, ktoré obsahuje iba odkaz (a citáciu) odvolacích dôvodov § 365 ods. 1 písm.
d), f) CSP, ale je potrebné odvolací dôvod riadne identifikovať, t. j. v akom konkrétnom pochybení
(vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho (označeného) dôvodu. Uvedenú požiadavku

však odvolanie nenapĺňa, čím je znemožnené odvolaciemu súdu posúdenie (iba) formálne označených
odvolacím dôvodov.

46. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril

žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej

praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

47. Odôvodnenie rozsudku súdu musí mať náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový
postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného

dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery.
V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných
protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov
aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo
vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené

v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.

48. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva

dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo
aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia
prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

49. Po oboznámení sa s obsahom spisu a odvolaním napadnutým rozhodnutím odvolací súd konštatuje,

že súd prvej inštancie dostatočne zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil rozsudok vo vzťahu k výrokom
I. (II.), primerane, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie,
z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako vec právne posúdil,
čím splnil zákonné kritériá odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Okresný súd sa
v rozsahu postačujúcom pre správne rozhodnutie vo veci samej vysporiadal s námietkami žalobcov

a ich právnou argumentáciou. Podľa odvolacieho súdu v danom prípade neobstojí ani námietka
žalobcov, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný s ohľadom na už vyššie uvedené. Zo strany
súdu prvej inštancie podľa odvolacieho súdu nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu, k absencii
riadneho odôvodnenia rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami (§ 220 ods. 2 CSP) vo
vzťahu k odôvodneniu zamietnutiu žaloby (I. výrok). Zároveň podľa odvolacieho súdu teda nedošlo

ani k znemožneniu stranám realizovať ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej
miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď rozhodnutie okresný súd fakticky v
relevantných záveroch riadne právne aj vecne odôvodnil. S ohľadom na uvedené v odseku 37 odvolacísúd v súvislosti s námietkou žalobcov týkajúcou sa neuvedenia dôvodov nevykonania dôkazov (listín
predložených žalobcami) postupoval v zmysle § 387 ods. 3 CSP a odôvodnenie, k uvedenému doplnil.

50. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v I. a II. výroku podľa § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny potvrdil, čo sa týkalo aj od rozhodnutia vo veci samej závislého, odvolaním
napadnutého (bez uvedenia konkrétnych odvolacím dôvodov) rozhodnutia o náhrade trov konania.

51. Vzhľadom k tomu, že žalovaný bol plne úspešný v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 v spojení s

§ 255 ods. 1 CSP mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol
tak, že žalovaný má voči žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, keď
nezistil v predmetnom spore dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali aplikáciu ust. §
257 CSP. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie do 60 dní
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

52.Ipodľaužkonštantnejjudikatúrytaknárodných,akoajnadnárodnýchsúdovsúdnemusídaťodpoveď
na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú
jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované

na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III.
ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľov, už nespôsobilú ovplyvniť
posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

53. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).