Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, December 19, 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 8Stk/4/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5021200438
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:5021200438.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej

(sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a zo sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša,
PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): LES-WOOD s.r.o., so sídlom Hriadky 1590/17, 031 01
Liptovský Mikuláš, IČO: 45 896 615, právne zastúpený: JUDr. Juraj Lukáč, advokát so sídlom Námestie
sv. Egídia 11/6, 058 01 Poprad, proti žalovanému: Slovenská inšpekcia životného prostredia, ústredie,
so sídlom Grösslingova 5, 811 09 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
3397001621/6990/25/2021-24525/2021/Ant z 20. júla 2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 30S/162/2021-98 z 20. marca 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a.
II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi verenej správy
1. Slovenská inšpekcia životného prostredia, Inšpektorát životného prostredia Žilina, odbor inšpekcie
ochrany prírody a krajiny (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) začala na základe podnetu na možné
porušenie zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 543/2002 Z. z.“) - nepovolená výstavba lesnej cesty - štátny dozor. Žalobca za účelom
vysvetlenia uviedol, že sa na základe zmluvy o nájme lesných pozemkov v decembri 2017 stal na

obdobie 10 rokov obhospodarovateľom lesných porastov jednotky priestorového rozdelenia lesa (ďalej
len „JPRL“) č. 156, 1157, 157 na lesný celok (ďalej len „LC“) Demänová, kde na susedných lesných
pozemkoch sú postavené chaty, penzióny a iné rekreačné zariadenia, ktorých majitelia začali prejavovať
obavy o svoje životy, zdravie a majetok z dôvodu možného padania stromov pri zlých poveternostných
podmienkach, vzhľadom na vek stromov v lesných porastoch bezprostredne susediacich s týmito
rekreačnými objektmi. V zimnom období na prelome rokov 2018 a 2019 pri silnom vetre došlo k pádu
niekoľkých stromov, jeden z nich zasiahol a poškodil chatu v tejto lokalite. Žalobca uviedol, že došlo len

k miernej úprave a rozšíreniu v teréne už existujúcej starej konskej približovacej linky, ktorá mala šírku
približne 2,5 m. Táto linka predstavovala jediný prístup k časti lesného porastu, ktorý bezprostredne
susedil s rekreačnými objektmi ohrozenými padaním stromov. Žalobca tiež poukázal na § 29 písm. d)
zákona č. 543/2002 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2019, že zákaz činnosti v územiach s druhým až
piatym stupňom ochrany sa nevyžaduje, ak ide o bezprostredné ohrozenie života alebo zdravia človeka
alebo majetku. Prvostupňový správny orgán listom z 13. novembra 2020 ukončil štátny dozor a následne
oznámil žalobcovi začatie konania vo veci iného správneho deliktu podľa § 90 ods. 1 písm. a) zákona

č. 543/2002 Z. z
2. Rozhodnutím č. 3397403821/5375/75/2021-12687/2021 zo 14. apríla 2021 (ďalej len „prvostupňové
rozhodnutie“) uložil prvostupňový správny orgán podľa § 90 ods. 1 písm. a) zákona č. 543/2002 Z. z.
žalobcovi pokutu vo výške 1.200 eur za to, že ako obhospodarovateľ lesa v bližšie nezistených dňoch vobdobí október - november 2019 zrealizoval výstavbu približovacej cesty s dĺžkou 385 m a šírkou 4 m na
pozemku C KN parc. č. XXXX/X v k. ú. X. X., druh pozemku: lesný pozemok, ktorý je umiestnený mimo
zastavaného územia obce, na území ochranného pásma Národného parku Nízke Tatry, v ktorom platí

druhý stupeň ochrany podľa zákona č. 543/2002 Z. z., v lesnom poraste JPRL č. 1157, LC Demänová,
bez súhlasu orgánu ochrany prírody podľa ustanovenia § 13 ods. 2 písm. c) zákona č. 543/2002 Z. z.
v znení účinnom do 31.12.2019, teda za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil tým, že vykonával
činnosť uvedenú v ustanovení § 13 zákona č. 543/2002 Z. z. bez súhlasu príslušného orgánu ochrany
prírody, čím naplnil skutkovú podstatu iného správneho deliktu podľa ustanovenia § 90 ods. 1 písm. a)

zákona č. 543/2002 Z. z.
3. Prvostupňový správny orgán konštatoval, že mal v konaní za preukázané, že žalobca ako
obhospodarovateľ lesa zrealizoval výstavbu lesnej približovacej cesty s dĺžkou 385 m a so šírkou 4-4,5
m a na mieste obratiska so šírkou 12 m, na lesnom pozemku CKN parc. č. XXXX/X v k. ú. X. X., v
lesnom poraste JPRL 1157 na LC Demänová, na území ochranného pásma Národného parku Nízke
Tatry (ďalej len „NAPANT“), v ktorom platí druhy stupeň ochrany podľa zákona č. 543/2002 Z. z. a nemal

na to potrebný súhlas orgánu ochrany prírody.
4. Prvostupňový správny orgán sa v konaní zaoberal aj listinnými podkladmi, ktoré sa týkali realizácie
udržiavacích prác na rozšírení lesného chodníka predchádzajúcim obhospodarovateľom lesa - v
zastúpení R.. R. J.. Ten z dôvodu plánovaného rozšírenia predmetného lesného chodníka pre účely
približovania drevnej hmoty ešte v roku 2006 oslovil vybrané správne orgány. Išlo o nasledovné

podklady:
- súhlasne stanovisko Obce Demänovská Dolina č. j. SÚ-156/2006-DS zo dňa 24.07.2006, ktorým obec
oznamuje žiadateľovi - R.. R. J., že nemá námietky vo veci ohlásenia vykonania udržiavacích prác na
lesnej približovacej ceste v lesnom poraste JPRL č. 1157, pozemok parc. č. KNC XXXX/X. v k. ú. X. X.,
- vyjadrenie Obvodného lesného úradu v Liptovskom Mikuláši č. 0LÚ06/00217-2 zo dňa 03.07.2006 a

- vyjadrenie Obvodného úradu životného prostredia v Liptovskom Mikuláši č. A/2006/01264-002-LV zo
dňa 26.06.2006 (ďalej aj len „vyjadrenie Obvodného úradu životného prostredia“), že nemá námietky ku
rozšíreniu chodníka - približovacej cesty v lesnom poraste JPRL 157 v k. ú. X. X. a že treba dbať na
minimalizáciu negatívnych zásahov na prírodné prostredie dotknutej lokality a širokého okolia.
5. Podľa názoru prvostupňového správneho orgánu z týchto listín vyplýva iba skutočnosť, že správne

orgány reagovali listami na žiadosť Ing. J. vo veci rozšírenia chodníka pre účely približovania drevnej
hmoty. Prvostupňový správny orgán tiež uviedol, že vníma zásadný rozdiel medzi činnosťou, ktorú
zrealizoval žalobca a zámerom predchádzajúceho obhospodarovateľa lesa, a to vo výrazných terénnych
úpravách, pri ktorých došlo k narušeniu vegetačného a pôdneho krytu, materskej horniny, odstráneniu
stromov v trase vybudovanej približovacej lesnej cesty aj pod lesnou cestou.

6. Ohľadom výšky uloženia pokuty prvostupňový správny orgán prihliadol na závažnosť a rozsah
protiprávneho konania, okolnosti, ktoré viedli k protiprávnemu konaniu a opakovanie protiprávneho
konania. Za priťažujúcu okolnosť prvostupňový správny orgán považoval, že s ohľadom na predmet
činnosti žalobcu - obhospodarovateľ lesa v chránenom území - možno predpokladať znalosť odbornej
problematiky, ako aj právnych predpisov na úseku ochrany životného prostredia. Rovnako za priťažujúcu

okolnosť považoval skutočnosť, že žalobca napriek tomu, že tvrdil, že konal v záujme odvrátenia
bezprostredného ohrozenia zdravia, života a majetku, mal čas a priestor, aby požiadal orgán ochrany
prírody o vydanie súhlasu na výstavbu lesnej cesty a vec mohol konzultovať aj so Správou NAPANT.
Za poľahčujúcu okolnosť považoval prvostupňový správny orgán tú skutočnosť, že k zrealizovaniu
výstavy lesnej približovacej cesty došlo v lesnom poraste, ktorý je v kategórii lesov hospodárskych a

mimo európskej sústavy chránených území NATURA 2000 a mimo maloplošných chránených území
s najprísnejším stupňom ochrany prírody a že sa iného správneho deliktu na úseku ochrany prírody
dopustil po prvýkrát. Zároveň prvostupňový správny orgán zhrnul, že výška pokuty, ktorá bola uložená v
rámci zákonom stanoveného rozpätia do 9.958,17 eur v dolnej hranici sadzby, je po zhodnotení všetkých
kritérií podľa zákona č. 543/2002 Z. z. primeraná, nakoľko plní funkciu výchovnú, aj represívnu.

7. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodol žalovaný, ktorý rozhodnutím č.
3397001621/6990/25/2021-24525/2021/Ant z 20. júla 2021 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“ alebo
„napadnuté rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol, pričom sa
stotožnil so skutkovými zisteniami a právnym posúdením veci prvostupňovým správnym orgánom.
8. V napadnutom rozhodnutí uviedol, že bezprostredné ohrozenie života, zdravia človeka alebo majetku

možno definovať ako stav, resp. vývoj udalostí rýchlo a nevyhnutne smerujúci k nežiaducim následkom
na zdraví človeka alebo majetku. Bezprostredným sa rozumie okamih, tesne po ktorom v danej situácii
môže byť hneď poškodené zdravie, resp. majetok. Bezprostredné ohrozenie zdravia, života či majetku,
označuje priame ohrozenie, ktorého odvrátenie neznesie odklad a naliehavo a hneď si vyžadujevykonanie opatrení na odvrátenie hrozby, pričom v takomto prípade skutočne nie je čas riešiť iné
povinnosti v súvislosti s územnou ochranou, resp. povoľovaním týchto činností v správnom konaní.
V preskúmavanom prípade však, podľa názoru žalovaného, o takýto prípad nešlo a žalovaný mal za

to, že ak by stromy skutočne bezprostredne ohrozovali život, zdravie a majetok takým spôsobom, ako
uvádzal žalobca, mohol a mal danú situáciu hneď a bezprostredne riešiť už na prelome rokov 2018/2019,
resp. hneď po tom, ako sa stal obhospodarovateľom predmetných lesných pozemkov v roku 2017,
napr. urýchleným výrubom problematických stromov, pričom by ich ponechal spílené na mieste. Ak by
stromy predstavovali skutočné a bezprostredné ohrozenie života a majetku, bol žalobca povinný, ako

obhospodarovateľ daných lesných pozemkov, konať ihneď a po odstránení bezprostredného ohrozenia
(spílením problematických stromov) mal riešiť prístup lesných mechanizmov do danej časti porastu za
účelom odvozu dreva v súlade so zákonom č. 543/2002 Z. z., napr. vyvolaním správneho konania o
vydaní súhlasu na stavbu lesnej cesty podľa ustanovenia § 13 ods. 2 písm. c) zákona č. 543/2002 Z. z.,
t. j. riadneho povoľovacieho procesu, v ktorom by mohli byť stanovené aj bližšie podmienky vykonania
danej činnosti v chránenom území. Žalovaný nerozporoval samotný výrub porastu, resp. potrebu

nejakým spôsobom riešiť možné obavy vlastníkov nehnuteľností susediacich s lesnými pozemkami,
predmetom správneho konania však nebol výrub drevín bez povolenia, ale porušenie zákona č.
543/2002 Z. z., pretože žalobca vybudoval lesnú cestu v chránenom území národného parku, pričom na
takúto činnosť nemal vopred vydaný súhlas orgánu ochrany prírody podľa § 13 ods. 2 písm. c) zákona
č. 543/2002 Z. z. S ohľadom na uvedené nepovažoval ani žalovaný vypočutie vlastníkov rekreačných

nehnuteľností, ktorí sa cítili ohrození, za relevantné a pripomenul, že vykonávanie a hodnotenie dôkazov
náleží správnemu orgánu.
9. Ďalej žalovaný uviedol, že podľa jeho názoru nebol ani predošlému obhospodarovateľovi v roku
2006 vydaný súhlas podľa § 13 ods. 2 písm. c) zákona č. 543/2002 Z. z. (aj keď ho tak žalobca
nazýval). Vyjadrenie vecne nepríslušného obvodného úradu životného prostredia (vecne príslušný mal

byť Krajský úrad životného prostredia), vyžiadaného v rámci procesu povoľovania (ohlasovania) činnosti
podľa § 57 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) naviac so zásadnými nedostatkami a z roku 2006
nemožno zamieňať za súhlas na budovanie lesnej cesty podľa § 13 ods. 2 písm. c) zákona č. 543/2002
Z. z. a tiež nemožno zastávať názor, že je možné na jeho základe vykonávať budovanie akejkoľvek

lesnej cesty alebo zvážnice v predmetných JPRL 157 a 1157 v akomkoľvek čase (v preskúmavanom
prípade po 13 rokoch), v akomkoľvek rozsahu a ktorýmkoľvek (aj budúcim) obhospodarovateľom lesa.
Vyjadrenie Obvodného úradu životného prostredia bolo vydané v roku 2006, pričom činnosť účastníka
konania (žalobcu) bola realizovaná po 13 rokoch, t. j. v roku 2019, vyjadrenie bolo vydané inému
subjektu,akotomu,ktoréhočinnosťbolapredmetomsprávnehokonaniaouloženísankcieabolovydané

nepríslušným orgánom, preto nemohlo nahrádzať súhlas podľa ustanovenia § 13 ods. 2 písm. c) zákona
c. 543/2002 Z. z.
10. Žalovaný rovnako ako prvostupňový správny orgán uviedol, že je zásadný rozdiel medzi činnosťou,
ktorú zrealizoval žalobca v lesnom poraste JPRL č. 1157 na LC Demänová na pozemku C KN parc.
č. XXXX/X v k. ú. X. X. v roku 2019, kedy došlo k výrazným terénnym úpravám, pri ktorých došlo

k narušeniu vegetačného a pôdneho krytu a materskej horniny odbagrovaním časti svahu, výraznej
zmene odtokových pomerov a odstráneniu stromov v trase vybudovanej približovacej lesnej cesty (a
to všetko v chránenom území, ktoré je súčasťou národného parku) a zámerom predchádzajúceho
obhospodarovateľa lesa - práce vykonávané ručne (a nie pomocou akýchkoľvek mechanizmov), práce
bez výrazných terénnych úprav, bez výrubu stromov v trase lesnej cesty so šírkou cesty do 3 metrov.

11. Žalovaný považoval uloženie pokuty vo výške 1.200 eur za zákonné a jej výšku za primeranú.
Uviedol, že predmetom prejednávania je správny delikt, ktorý je súčasťou systému zodpovednosti za
tzv. iné správne delikty, pri ktorých sa zásadne uplatňuje koncepcia objektívnej zodpovednosti. Tým,
že žalobca nedisponoval potrebným súhlasom orgánu ochrany prírody, naplnil skutkovú podstatu iného
správneho deliktu podľa ustanovenia § 90 ods. 1 písm. a) zákona č. 543/2002 Z. z.

II. Konanie na správnom súde a jeho rozhodnutie
12. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca na Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako len „správny súd“)
správnu žalobu a domáhal sa jeho zrušenia vrátene zrušenia prvostupňového správneho rozhodnutia.
13. Žalobca namietal, že správny orgán v súlade so zásadou prezumcie neviny môže účastníkovi
konania uložiť pokutu len v prípade, ak zo zisteného skutkového stavu nie sú žiadne pochybnosti o

naplnenívšetkýchzákonnýchznakovsprávnehodeliktu.Vopačnomprípademusírozhodnúťvprospech
obvineného z priestupku (in dubio pro reo).
14. Žalobca poukázal na vyjadrenie Obvodného úradu životného prostredia a tiež na konštatovanie
žalovaného, že v posudzovanom období bol orgánom ochrany prírody, ktorý bol oprávnený rozhodovaťv správnom konaní o súhlase na výstavbu lesných ciest a zvážnic podľa ustanovenia § 13 ods. 2 písm.
c) zákona č. 543/2002 Z. z. Krajský úrad životného prostredia a namietal tiež nedostatočné zistenie
skutkového stavu, keď sa správne orgány nevysporiadali s nasledovnými dôležitými otázkami:

- či žalobca alebo jeho právny predchodca požiadal o súhlas orgán ochrany prírody,
- či Obvodný úrad životného prostredia bol ako nepríslušný orgán ochrany prírody povinný túto žiadosť
bezodkladne odstúpiť Krajskému úradu životného prostredia,
- či v situácii, ak Obvodný úrad životného prostredia žiadosť o udelenie súhlasu neodstúpil príslušnému
orgánu ochrany prírody, ale vydal v uvedenej veci vyjadrenie, že nemá námietky, uviedol žalobcu do

omylu, ktorý nemôže byť v napadnutom konaní žalobcovi na ťarchu.
15. Podľa názoru žalobcu jeho právny predchodca pred započatím prác na danom území o súhlas
požiadal, bola mu poskytnutá kladná odpoveď a procesné pochybenie týkajúce sa postupu Obvodného
úradu životného prostredia, ktorý vec neodstúpil príslušnému Krajskému úradu životného prostredia, ale
vo veci sám vydal stanovisko, nemôžu byť vykladané na ťarchu žalobcu.
16. Žalobca namietal logickosť argumentu žalovaného, že pokiaľ sa k potrebe riešenia situácie

schyľovalo dlhodobo, má táto skutočnosť vyvracať potrebu bezprostrednosti. Namietal aj nevykonanie
výsluchov vlastníkov stavieb susediacich s obhospodarovanými nehnuteľnosťami, čím správne orgány
zabránili žalobcovi v konaní dokázať opodstatnenosť tvrdení o bezprostrednom ohrození života alebo
zdravia človeka alebo majetku. Podľa názoru žalobcu žalovaný v konaní nepreukázal opodstatnenosť
vysloveného záveru o tom, že nešlo o bezprostredné ohrozenie zdravia, života a majetku. Uloženiu

pokuty tak okrem súhlasu bráni aj skutočnosť, že žalobca uvedený súhlas ani nepotreboval, pretože
vykonával činnosť, ktorá bola od povinnosti podľa § 13 ods. 2 písm. c) zákona č. 543/2002 Z. z. v zmysle
§ 29 písm. d) zákona č. 543/2002 Z. z. oslobodená.
17. Žalobca tiež namietal, že prvostupňový správny orgán s poukazom na § 91 zákona č. 543/2002
Z. z. uložil neprimerane vysokú peňažnú sankciu, ktorá je v rozpore so zásadami správneho trestania,

ako aj skutkovými okolnosťami a v rámci svojej diskrečnej právomoci nezohľadnil poľahčujúce okolnosti
na strane žalobcu a ich proporcionalitu k výške uloženej sankcie. Žalobca sa domáhal aj peňažnej
moderácie v zmysle § 192 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „SSP“).
18. Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. 30S/162/2021-98 z 20. marca 2023 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“) správnu žalobu zamietol.
19. Podľa správneho súdu žalovaný správne v konaní vyhodnotil absenciu súhlasu príslušného orgánu
ochrany prírody podľa § 67 písm. e) zákona č. 543/2002 Z. z., ktorým je v zmysle uvedeného
ustanovenia okresný úrad v sídle kraja. Správny súd v zhode s právnym názorom žalovaného dospel
k záveru, že vyjadrenie Obvodného úradu životného prostredia nemožno považovať za súhlas orgánu

ochrany prírody podľa § 13 ods. 2 písm. c) zákona č. 543/2002 Z. z. Podľa názoru správneho súdu
predstavujepredmetnévyjadrenieObvodnéhoúraduživotnéhoprostrediavyjadreniedotknutéhoorgánu
v rámci stavebného konania vo veci ohlásenia udržiavacích prác na lesnej približovacej ceste. Správny
súd uviedol, že predošlému obhospodarovateľovi predmetných lesných pozemkov v roku 2006, resp.
žalobcovi v roku 2019 nepostačovalo splniť požiadavky vyplývajúce zo stavebného zákona, ale zároveň

tiež požiadavky vyplývajúce zo zákona č. 543/2002 Z. z., keďže ide o jednotlivé samostatné individuálne
správne akty vydávané v odlišnom procesnom režime. V prípade rozhodovania orgánu ochrany prírody,
či vydá súhlas na vybudovanie lesnej cesty alebo zvážnice, ide o rozhodnutie orgánu ochrany prírody,
ktorésavydávanazákladežiadostiadresáta,vktoromsprávnyorgánurčí,čimôžeadresáturčitúaktivitu
popísanú v žiadosti na danom území vôbec realizovať a ak áno, tak za akých podmienok. Správny

súd ďalej uviedol, že aj keby priznal právne účinky individuálneho správneho aktu listu - predmetnému
vyjadreniu Obvodného úradu životného prostredia v Liptovskom Mikuláši, toto vyjadrenie sa vzťahovalo
na činnosť vykonávanú v roku 2006 a nemá platnosť na každé ďalšie vybudovanie lesnej cesty na
totožnej parcele. Správne tiež žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán, poukázali na zásadný
rozdiel medzi činnosťou, ktorú zrealizoval žalobca v lesnom poraste JPRL č. 1157 na LC Demänová na

pozemku C KN parc. č. XXXX/X v k. ú. X. X. v roku 2019, kedy došlo k výrazným terénnym úpravám,
pri ktorých došlo k narušeniu vegetačného a pôdneho krytu a materskej horniny odbagrovaním časti
svahu, výraznej zmene odtokových pomerov a odstráneniu stromov v trase vybudovanej približovacej
lesnej cesty a zámerom predchádzajúceho obhospodarovateľa lesa, ktorý je popísaný vo vyjadreniach
dotknutých orgánov štátnej správy z roku 2006 v súvislosti s ohlásením podľa ustanovenia § 57

stavebného zákona, a to práce vykonávané ručne (a nie pomocou akýchkoľvek mechanizmov), práce
bez výrazných terénnych úprav, bez výrubu stromov v trase lesnej cesty so šírkou cesty do 3 metrov. Z
priloženej fotodokumentácie bolo podľa správneho súdu jasne viditeľné, že pred začatím výstavby lesnej
cesty (október-november 2019), za ktorú bola žalobcovi uložená sankcia, bol na mieste jej realizácieešte v roku 2019 lesný chodník, určený pre peších, povrch chodníka nebol spevnený, ale porastený
nízkou pokryvnou vegetáciou, po oboch stranách chodníka rástla vegetácia krovinatého a stromovitého
poschodia a tento lesný chodník nebol dimenzovaný na prístup lesnej techniky a dopravu dreva.

20. Správny súd zhrnul, že keďže žalobca nedisponoval potrebným súhlasom orgánu ochrany prírody,
naplnil skutkovú podstatu iného správneho deliktu podľa § 90 ods. 1 písm. a) zákona č. 543/2002 Z.
z. Výstavba lesnej cesty tak, ako ju popísal prvostupňový správny orgán v opise skutku, sa viaže k
výstavbe lesnej cesty s určitými technickými parametrami, ktoré sú odlišné od popisu terénnych uprav
z roku 2006. Aj s odstupom času a z dôvodu, pre ktorý žalobca zrealizoval lesnú cestu, sa jedná o dva

odlišné projekty. Podľa správneho súdu nebol tiež dôvod na to, aby bola aplikovaná zásada in dubio
pro reo, keďže bolo nepochybné, že žalobca vykonal činnosť v chránenom území, na ktorom platí druhý
stupeň ochrany, ktorej rozsah a spôsob vykonania je zrejmý aj z fotodokumentácie, pričom nedisponoval
súhlasom potrebným na túto činnosť.
21. Správny súd sa stotožnil aj s názorom žalovaného, že žalobca nekonal bezprostredne, keď prijal
opatrenia na jej odvrátenie až po siedmych mesiacoch a 41 dňoch. Z vykonaného dokazovania

vyplynulo, že majitelia objektov v blízkosti vybudovanej cesty poukazovali na ohrozenie z možného
padania stromov pri zlých poveternostných podmienkach a podľa vlastného vyjadrenia žalobca túto zlú
situáciu neriešil celý rok 2018 aj z dôvodu vyhovujúceho zdravotného stavu porastov bezprostredne
susediacich s rekreačnými objektami, až do momentu, kedy došlo k spadnutiu niekoľkých stromov z
dôvodu zlých poveternostných podmienok na prelome rokov 2018/2019. Následne, až po viac ako 7

mesiacoch od udalosti, ktorá mala toto bezprostredné ohrozenie zapríčiniť, zvolal rokovanie o spôsobe
riešenia situácie, t. j. o spôsobe odvrátenia tohto bezprostredného ohrozenia, pričom k výrubu stromov,
ktoré mali takto bezprostredne ohrozovať život, zdravie a majetok došlo najskôr po 2. septembri 2019,
t. j. o ďalších 41 dní neskôr, kedy bol vydaný súhlas na ich ťažbu.
22. Námietku neprimerane vysokej pokuty vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. Ukladanie pokút za

správne delikty a teda aj rozhodovanie o ich výške, sa realizuje vo sfére voľného správneho uváženia
(diskrečné právo správneho orgánu). Žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán pri ukladaní pokuty
postupovalivintenciách§91ods.1zákonač.543/2002Z.z.aprihliadlinapoľahčujúce,ajnapriťažujúce
okolnosti. Konštatoval, že správny orgán nemá ani povinnosť v rozhodnutí urobiť analýzu podobných
prípadov. Správny súd pre úplnosť poukázal na obdobnú vec mu známu z jeho rozhodovacej činnosti,

v ktorej bola za výstavbu lesnej cesty v treťom stupni ochrany bez súhlasu príslušného orgánu ochrany
prírody uložená pokuta vo výške 2.000 eur; pokutu uloženú žalovaným tak považoval správny súd za
primeranú a nie svojvoľne uloženú. Ohľadne návrhu žalobcu na aplikáciu peňažnej moderácie v zmysle
§ 192 SSP správny súd uviedol, že žalobca netvrdil, že by mala uložená sankcia pre neho likvidačný
charakter a podľa názoru správneho súdu bola uložená pokuta vzhľadom na všetky okolnosti prípadu

primeraná a plní úlohu výchovnú, ako aj represívnu a taktiež preventívnu, najmä vo vzťahu k ostatným
nositeľom totožných zákonných povinností (generálne pôsobenie), ktorých musí mať silu odradiť od
protiprávneho postupu.
III. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie žalovaného k nej
23. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“) kasačnú

sťažnosť, ktorú odôvodnil v zmysle § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP tým, že správny súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodol na základe nesprávneho
právneho posúdenia veci. Navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu
súdu na ďalšie konanie.

24. Sťažovateľ poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej sa síce
nevyžaduje, aby bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia na každý argument strany, avšak
ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa naňho špecifická odpoveď
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c.

Francúzsko z 19. februára 1998). Podľa názoru sťažovateľa sa správny súd nedostatočne vysporiadal
s námietkou nepreukázania neexistencie bezprostredného ohrozenia zdravia, života a majetku. V
odôvodnení napadnutého rozsudku správny súd argumentáciu správnych orgánov len doplnil o
konkretizáciu počtov dní a mesiacov a vytvoril tým len odlišnú variantu formulácie odôvodnenia
žalovaného, ktoré je však založené na nesprávnej logickej úvahe. Sťažovateľ namieta, že časový

odstup medzi subjektívnym pocitom ohrozenia zo strany vlastníkov (ktorí opakovane iniciovali stretnutie
a potrebu riešenia) a vykonaním zásahu zo strany sťažovateľa, ako obhospodarovateľa lesa, nie je
dôkazom, ktorý by bol relevantný k vyhodnoteniu bezprostrednosti ohrozenia zdravia a majetku. Na
preukázanie bezprostrednosti ohrozenia sťažovateľ poukazuje na rokovania s vlastníkmi nehnuteľností(Vila Vista, Chata Žember, Penzión Adriana, Penzión Alfa) a že sa toto rokovanie uskutočnilo za účasti
starostky Obce Demänovská Dolina, čo vníma ako prítomnosť iného správneho orgánu, ktorého závery
bola inšpekcia povinná rešpektovať. Nedostatočnosť zisteného skutočného stavu veci zapríčinil podľa

sťažovateľasamotnýsprávnyorgán,keďodmietolpočaskonaniavypočuťnavrhovanýchsvedkov.Podľa
sťažovateľa bolo nepodstatné, kedy mal prijať opatrenia na odvrátenie, keďže časové údaje žiadnym
spôsobom nie sú spôsobilé dokázať bezprostrednosť ohrozenia života, zdravia alebo majetku, ale na
preukázanie bezprostrednosti ohrozenia je relevantné skúmať, či situácia v čase zásahu mohla spôsobiť
vážnu ujmu na majetku, zdraví alebo živote.

25. Podľa sťažovateľa bolo rozhodnutie správneho súdu nepresvedčivé a nepreskúmateľné, pretože
neobsahuje myšlienkové úvahy a postupy správneho súdu, akými sa vysporiadal s rozhodujúcimi
argumentmi sťažovateľa.
26. Sťažovateľ ďalej namietal zmätočnosť napadnutého rozsudku správneho súdu, keď tento v bode
20 uviedol, že vyjadrenie Obvodného lesného úradu v Liptovskom Mikuláši č. 0LÚ06/00217-2 z 3. júla
2006 (správne asi malo byť uvedené vyjadrenie Obvodného úradu životného prostredia v Liptovskom

Mikuláši č. A/2006/01264-002-LV zo dňa 26.06.2006 - poznámka kasačného súdu) predstavuje
vyjadrenie dotknutého orgánu v rámci stavebného konania vo veci ohlásenia udržiavacích prác na
lesnej približovacej ceste. Podľa sťažovateľa si správny súd protirečí, keď na jednej strane potvrdzuje
správnosť záverov správnych orgánov, že sťažovateľ mal vybudovať lesnú cestu bez súhlasu orgánu
ochrany prírody a na strane druhej konštatuje existenciu dôkazu z roku 2006, ktorým malo dôjsť

k ohláseniu udržiavacích prác, ktoré sa netýkali chodníka, ale lesnej približovacej cesty. Sťažovateľ
potom predmetnú lesnú cestu nemohol vybudovať, ale rekonštruovať a v zmysle právnej úpravy platnej
v čase spáchania správneho deliktu sa takým konaním nemohol dopustiť naplnenia hypotézy § 90
ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z., ktorá súhlas v rámci rekonštrukcie začala vyžadovať až po prijatí
novely s účinnosťou od 1. septembra 2019. Uvedené je navyše, podľa názoru sťažovateľa, dotvorením

rozhodnutí správnych orgánov - takéto úvahy a odlišné hodnotenie dôkazov neboli sťažovateľovi v
administratívnom konaní známe a nemohol tak na ne reagovať. Sťažovateľ nemohol reagovať ani
na argumenty použité správnym súdom, že predošlému obhospodarovateľovi predmetných lesných
pozemkov v roku 2006, resp. sťažovateľovi v roku 2019 nepostačovalo splniť požiadavky vyplývajúce
zo stavebného zákona, ale mal splniť aj požiadavky vyplývajúce zo zákona č. 543/2002 Z. z., keďže

ide o jednotlivé samostatné individuálne správne akty vydávané v odlišnom procesnom režime a že
uvedené vyjadrenie sa vzťahovalo na činnosť vykonávanú v roku 2006 a nemá platnosť na každé ďalšie
vybudovanie lesnej cesty na totožnej parcele.
27. Podľa sťažovateľa sa správny súd nevysporiadal ani s námietkami vo vzťahu k výške uloženej pokuty
- konkrétne, že z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí nie je možné identifikovať reálne zohľadnenie

posudzovania priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností a tvrdenia správneho orgánu.
28. Ku kasačnej sťažnosti sa žalovaný písomne vyjadril, že ide o obsahovo rovnaké argumenty ako
v správnej žalobe a trvá na svojich doterajších právnych názoroch. Uviedol, že fotografiami bolo
preukázané, že v roku 2006 išlo o lesný chodník, ktorý nebol spevnený, ale porastený nízkou vegetáciou,
po oboch stranách chodníka rástla vegetácia krovinatého a stromovitého poschodia a tento lesný

chodník nebol dimenzovaný na prístup lesnej techniky. Taktiež udržiavacie práce ohlásené v roku 2006
sa podstatne odlišovali od činnosti, ktorú v predmetnom území realizoval sťažovateľ v roku 2019.
V prípade činnosti sťažovateľa tak nešlo len o rekonštrukciu, na ktorú v tom čase nebol potrebný
súhlas orgánu ochrany prírody, ale išlo o vybudovanie lesnej cesty. Argumentu o „rekonštrukcii“ lesnej
cesty odporuje aj fakt, uvádzaný v stanovisku Správy NAPANT (list č. NAPANT/816-003/2019 zo dňa

13.12.2019), že na lesníckej porastovej mape pre LC Demänová k platnému Programu starostlivosti o
les 2018 - 2028 je v trase lesnej komunikácie zhotovenej sťažovateľom v predmetných porastoch podľa
značkového kľúča zakreslený chodník (značka „bodky“) a nie napr. lesná cesta (značka „bodkočiarka“);
v zmysle STN 73 61 08 Lesná dopravná sieť príloha G tab. G1 je chodník určený na pešiu chôdzu a
animálne vynášanie sadeníc a nie na prístup lesnej techniky a dopravu dreva.

29. Žalovaný tiež uviedol, že nie je úlohou súdu zdôvodňovať výšku uloženej pokuty, ale skúmať,
či správny orgán nevybočil z medzí a hľadísk pri ukladaní sankcií a či uložil pokutu v rámci svojej
diskrečnej právomoci. Podľa žalovaného správny súd rozhodol v predmetnej právnej veci zákonne a
vecne správne, svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil a žalovaný sa s ním v plnom rozsahu stotožňuje
a navrhuje súdu, aby kasačnú sťažnosť zamietol.

IV. Právne názory kasačného súdu
30. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší
správny súd“ alebo „kasačný súd“) 6. októbra 2023. Vec bola náhodným spôsobom pridelená ôsmemusenátu Najvyššieho správneho súdu a v tomto senáte bola pridelená sudkyni spravodajkyni JUDr. Anite
Filovej.
31. Najvyšší správny súd po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP),

oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439
SSP) a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), pričom dospel k záveru, že
kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
32. Spornou otázkou, k vyriešeniu ktorej bol kasačný súd vyzvaný bolo, či (i) sa sťažovateľ dopustil

protiprávnehokonania,keďbezsúhlasuorgánuochranyprírodyzrealizovalvýstavbulesnejcesty(bližšie
špecifikovanej v bode 2 tohto rozsudku), (ii) boli naplnené zákonné podmienky stanovené v § 29 ods.
1 písm. d) zákona č. 543/2002 Z. z. (išlo o bezprostredné ohrozenie zdravia alebo života človeka),
ktorá skutočnosť by znamenala, že sťažovateľ súhlas orgánu ochrany prírody nepotreboval. Rovnako
bolo potrebné, aby sa kasačný súd venoval aj vyjadreniu Obvodného úradu životného prostredia v
Liptovskom Mikuláši, úseku štátnej správy ochrany prírody a krajiny č. A/2006/01264-002-LV z 26. júna

2006, ktoré bolo vydané bývalému obhospodarovateľovi lesných pozemkov pánovi R.. J., ktorý mal
záujem o rozšírenie lesného chodníka v JPRL č. 157 (pôvodná JPRL pod č. 157 bola neskôr rozdelená
nasúčasnéJPRLč.157ač.1157),konkrétnečipredmetnévyjadreniemožnopovažovaťzapožadovaný
súhlas orgánu ochrany prírody podľa § 13 ods. 2 písm. c) zákona č. 543/2002 Z. z.
33. Úvodom kasačný súd uvádza, že v odôvodnení rozsudku správneho súdu neidentifikoval žiadne

také nedostatky, ktoré by mali vyvolávať stav jeho nepreskúmateľnosti (tak, ako to namietal sťažovateľ).
Odôvodnenie napadnutého rozsudku je jasné, logické a vyčerpávajúce, pričom toto zároveň nevykazuje
žiadny taký vnútorný konflikt právnych úvah správneho súdu, ktoré by dopadali na jeho zrozumiteľnosť.
34. V § 13 zákona č. 543/2002 Z. z., v znení účinnom do 31.12.2019, v ktorom sú stanovené obmedzenia
pre územia, na ktorých platí druhý stupeň ochrany, bolo uvedené, že na týchto územiach sa (okrem

iného) vyžaduje súhlas orgánu ochrany prírody na výstavbu lesných ciest a zvážnic [ods. 2 písm. c)].
35. V § 29 zákona č. 543/2002 Z. z. sú uvedené výnimky z podmienok ochrany chránených území a ich
ochranných pásiem, pričom podľa ods. 1 písm. d) uvedeného ustanovenia sa súhlas na vykonávanie
činnosti v § 13 ods. 2 nevyžaduje, ak ide o bezprostredné ohrozenie života alebo zdravia človeka.
36. V § 90 ods. 1 písm. a) zákona č. 543/2002 Z. z. je stanovené, že orgán ochrany prírody môže uložiť

pokutu do 9 958,17 eura a prepadnutie veci podnikateľovi alebo právnickej osobe, ktorá sa dopustí
protiprávneho konania tým, že vykonáva činnosť uvedenú (okrem iných) v § 13 bez súhlasu príslušného
orgánu ochrany prírody.
37. Kasačný súd poznamenáva, že objektom správneho deliktu uvedeného v § 90 ods. 1 zákona č.
543/2002 Z. z. je ochrana prírody a krajiny. Je zrejmé, že do prírody a krajiny bolo činnosťou sťažovateľa

zasiahnuté, čo nerozporuje ani sťažovateľ. Medzi účastníkmi konania však bolo sporné, či konanie
zo strany sťažovateľa napĺňalo podmienku bezprostrednosti, ktorá skutočnosť by znamenala, že k
protiprávnemu konaniu zo strany sťažovateľa nedošlo, nakoľko by sa v takomto prípade súhlas orgánu
ochrany prírody nevyžadoval.
38. Pojem „bezprostredne“ podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka A - G (2006) znamená,

že ide o činnosť vo veľmi malej priestorovej alebo časovej vzdialenosti. Toto v preskúmavanej veci
splnené nebolo. Kasačný súd sa plne stotožňuje s názorom správneho súdu, že sťažovateľ nekonal
bezprostredne, keď prijal opatrenia na odvrátenie hrozby až najskôr po siedmych mesiacoch a 41
dňoch. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že niektorí majitelia z blízkych chát, penziónov a iných
rekreačných zariadení poukazovali na ohrozenie z možného padania stromov pri zlých poveternostných

podmienkach už skôr - v roku 2017 a sťažovateľ túto situáciu neriešil celý rok 2018, a to až do momentu,
kedydošlokspadnutiuniekoľkýchstromovprisilnomvetrenaprelomerokov2018a2019.Anivtedyvšak
sťažovateľ nekonal okamžite, ale až po viac ako ďalších 7 mesiacoch od tejto udalosti zvolal rokovanie
ku spôsobu riešenia vzniknutej situácie. K reálnemu výrubu stromov, ktoré mali ohrozovať život, zdravie
a majetok, došlo nakoniec až najskôr po 2. septembri 2019, odkedy bol vydaný súhlas na ich ťažbu a

výstavba približovacej cesty bola zrealizovaná až následne v období október - november 2019.
39. Vychádzajúc z vyššie uvedeného zastáva kasačný súd názor, že sťažovateľ sa mohol kedykoľvek
v uvedenom dostatočne dlhom časovom priestore obrátiť na príslušné orgány ochrany prírody a
informovať sa o správnom postupe, resp. konzultovať kroky potrebné a nutné k vyriešeniu danej situácie
vrátane výstavby lesnej cesty. Sťažovateľ sa však - napriek tomu, že ako obhospodarovateľ lesa mal

zákonné podmienky poznať - rozhodol vystavať lesnú cestu bez potrebného súhlasu, čím sa sám
vystavil hrozbe uloženia pokuty zo strany orgánu ochrany prírody podľa § 90 ods. 1 písm. a) zákona
č. 543/2002 Z. z.40. Kasačný súd sa stotožňuje aj s názorom správneho súdu, že ak stromy skutočne bezprostredne
ohrozovali život, zdravie a majetok takým spôsobom, ako uvádzal sťažovateľ, mohol, resp. dokonca mal
danú situáciu hneď a bezprostredne riešiť už na prelome rokov 2018 a 2019, či hneď po tom, ako sa stal

obhospodarovateľom predmetných lesných pozemkov v roku 2017. Mohol tak spraviť napr. urýchleným
výrubom problematických stromov, pričom by ich ponechal spílené na mieste a následne mohol riešiť
prístup lesných mechanizmov do danej časti porastu za účelom odvozu dreva v súlade so zákonom
č. 543/2002 Z. z., a to žiadosťou o vydanie súhlasu na stavbu lesnej cesty podľa § 13 ods. 2 písm. c)
zákona č. 543/2002 Z. z., t. j. prostredníctvom riadneho povoľovacieho procesu upraveného v § 81 a

nasl. zákona č. 543/2002 Z. z.
41. Zákonom stanovený povoľovací proces pritom nie je bezúčelnou administratívnou podmienkou.
Orgánochranyprírodyvrozhodnutí,ktorýmsavydávasúhlasnavýkončinnostialeboktorýmsapovoľuje
výnimka zo zákazu činnosti, určuje podmienky vykonávania činnosti vrátane opatrení na zmiernenie
alebo odvrátenie nepriaznivých účinkov činnosti, ak sú potrebné na zabezpečenie záujmov ochrany
prírody a krajiny (§ 82 ods. 12 zákona č. 543/2002 Z. z.). Účelom tohto povoľovacieho procesu je

minimalizovať škodlivé zásahy v chránených oblastiach.
42. V preskúmavanom prípade došlo k vybudovaniu lesnej cesty bez potrebného súhlasu orgánu
ochrany prírody, pričom podľa vypracovaného inžinierskogeologického posudku zo septembra 2020
(ktorý je súčasťou administratívneho spisu) došlo okrem iného k nepriaznivému ovplyvneniu odtokových
pomerov dotknutého územia. Vybudovaním lesnej cesty na mieste pôvodného lesného chodníka, najmä

však neuskutočnením opatrení potrebných pre stabilizáciu predmetného územia po vybudovaní lesnej
cesty, tu došlo k vytvoreniu podmienok na možný vznik viacerých typov geodynamických javov...
(inžinierskogeologický posudok zo septembra 2020, str. 20)
43. Vychádzajúc z okolností posudzovanej veci, keď sťažovateľ tvrdil, že konal z dôvodu
bezprostredného ohrozenia života a zdravia vlastníkov nehnuteľností v danej lokalite, je namieste

uzavrieť, že ak bezprostrednú hrozbu predstavovalo možné padnutie stromov, tak ich spílením, nie
realizáciou lesnej cesty, by sťažovateľ túto hrozbu reálne bezprostredne odstránil, t. j. táto hrozba by
tak zanikla. Ani kasačný súd preto nevidel potrebu budovania lesnej cesty za účelom odstraňovania
bezprostrednej hrozby, ktorú podľa sťažovateľa predstavovali stromy, resp. ich možný pád, keďže táto
bola potrebná až následne na odvoz už vyťažených stromov a to navyše nie za účelom odvracania

bezprostrednej hrozby. Pri odvracaní hrozieb, a to najmä v chránených oblastiach, je vždy dôležité na
účely ochrany prírody voliť také prostriedky a postupy, ktoré zásah do prírody minimalizujú.
44. S uvedeným záverom korešponduje aj komentár k zákonu č. 543/2002 Z. z., kde je k ustanoveniu
§ 29 písm. d) konštatované nasledovné : Napriek tomu, že príroda a krajina požíva vysokú mieru
ochrany, ochrana života a zdravia človeka je v rámci antropocentrického nazerania na životné prostredie

všeobecne jednou zo spoločensky najvyšších hodnôt a aj zákon týmto záujmom určuje privilegované
postavenie a radí ich nad právnu reguláciu územnej ochrany prírody a krajiny. Vysokú mieru ochrany
požíva aj majetok, no v tomto prípade by skutočne malo ísť len o činnosti, ktoré neznesú odklad.
Činnostismerujúcekochraneživota,zdraviaamajetku,vprospechvykonávaniaktorýchsvedčízákonná
výnimka, zákonodarca síce nijako nepodmieňuje vykonávaním konkrétnou osobou či osobami, no v

zásade by malo ísť najmä o činnosti vykonávané zložkami integrovaného záchranného systému, ktorými
sa podľa § 7 zákona č. 129/2002 Z.z. o integrovanom záchrannom systéme v z. n. p. rozumejú základné
záchranné zložky, ostatné záchranné zložky a útvary PZ. (Múčková, B.; Balog. B; Jenčo, J.; Kiča, M:
Zákon o ochrane prírody a krajiny. Komentár. Bratislava : Wolters Kluwer SK, 2018, 860 s.).
45.Svybudovanímlesnejcestyzaúčelomodvracaniabezprostrednejhrozbycitovanáodbornáliteratúra

počíta skôr pri aktivitách zložiek integrovaného záchranného systému práve v súvislosti so zákonom im
zverenou činnosťou súvisiacou s poskytovaním pomoci, ak je bezprostredne ohrozený život, zdravie,
majetok alebo životné prostredie (§ 1 zákona č. 129/2002 Z. z. o integrovanom záchrannom systéme),
pričom uvedené zložky sú na takéto zásahy aj materiálno-technicky vybavené, aby mohli vzniknuté
bezprostredné hrozby odstrániť.

46. K námietke zmätočnosti napadnutého rozsudku správneho súdu, keď tento v bode 20 uviedol,
že vyjadrenie Obvodného úradu životného prostredia predstavuje vyjadrenie dotknutého orgánu v
rámci stavebného konania, čo bolo dotvorením a novotou, ku ktorej sa nemohol sťažovateľ vyjadriť,
kasačný súd uvádza, že toto tvrdenie sa nezakladá na pravde, keďže už v rozhodnutí žalovaného
boli tieto skutočnosti uvedené (viď. strany 16 a 17 rozhodnutia žalovaného) a naviac na tieto tvrdenia

sťažovateľ reagoval, či už v rámci administratívneho konania, ako aj v správnej žalobe. Žalovaný v
napadnutom rozhodnutí na uvedených stranách podrobne rozoberá skutočnosti, že (i) ani predošlému
obhospodarovateľovi v roku 2006 nebol vydaný súhlas podľa § 13 ods. 2 písm. c) zákona č. 543/2002
Z. z., (ii) vyjadrenie vecne nepríslušného obvodného úradu životného prostredia (vecne príslušnýmal byť Krajský úrad životného prostredia), vyžiadaného v rámci procesu povoľovania (ohlasovania)
činnosti podľa § 57 stavebného zákona, nemožno zamieňať za súhlas na budovanie lesnej cesty
podľa § 13 ods. 2 písm. c) zákona č. 543/2002 Z. z., (iii) nemožno zastávať názor, že je možné

na jeho základe vykonávať budovanie akejkoľvek lesnej cesty alebo zvážnice v predmetných JPRL
157 a 1157 v akomkoľvek čase (v preskúmavanom prípade po 13 rokoch), v akomkoľvek rozsahu
a ktorýmkoľvek (aj budúcim) obhospodarovateľom lesa, (iv) vyjadrenie Obvodného úradu životného
prostredia bolo vydané v roku 2006, pričom činnosť účastníka konania (sťažovateľa) bola realizovaná
až po 13 rokoch, t. j. v roku 2019, (v) vyjadrenie bolo vydané inému subjektu, ako tomu, ktorého činnosť

bola predmetom správneho konania o uložení sankcie a (vi) bolo vydané nepríslušným orgánom, preto
nemohlo nahrádzať súhlas okresného úradu v sídle kraja podľa ustanovenia § 13 ods. 2 písm. c) zákona
c. 543/2002 Z. z. V porovnaní s úvahami a tvrdeniami správnych orgánov v tomto smere, správny súd
naviac označil sťažovateľovi známe vyjadrenie Obvodného úradu životného prostredia, vyžiadané v
rámci konania podľa stavebného zákona, za vyjadrenie dotknutého orgánu v rámci stavebného konania,
ktorá skutočnosť však vzhľadom na vyššie opísaný priebeh ohlasovania činnosti podľa § 57 stavebného

zákona, v rámci ktorého sa vyjadrenia dotknutých orgánov vyžadujú, nemala žiaden dosah na už
prijatý záver, že sa nejedná o súhlas podľa § 13 ods. 2 písm. c) zákona č. 543/2002 Z. z. Preto
nešlo o novotu, ktorá by bola relevantná pre právne posúdenie veci a ku ktorej by sťažovateľ nemal
možnosť sa vyjadriť. Naviac sťažovateľ v rámci administratívneho konania ani netvrdil, že malo ísť len
o udržiavacie práce v zmysle už vydaného ohlásenia pánovi R.. J. a tiež tvrdil, že súhlasom orgánu

ochrany prírody disponoval (predmetné vyjadrenie Obvodného úradu životného prostredia). Uvedenú
námietku tak vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodnú.
47. K samotnému vyjadreniu Obvodného úradu životného prostredia v Liptovskom Mikuláši, úseku
štátnej správy ochrany prírody a krajiny č. A/2006/01264-002-LV z 26. júna 2006 kasačný súd v zhode
so závermi konajúcich správnych orgánov, ako aj správneho súdu konštatuje, že sa nejedná o súhlas

orgánu ochrany prírody podľa § 13 ods. 2 písm. c) zákona č. 543/2002 Z. z., ktorý sa vyžaduje na
výstavbu lesných ciest a zvážnic. Ide, tak ako to uviedol správny súd, o vyjadrenie orgánu ochrany
prírody, ako dotknutého orgánu, v konaní - ohlásenie udržiavacích prác na lesnej približovacej ceste
v lesnom poraste JPRL 157, pozemku parc. č. KN-C-XXXX/X v k. ú. X. X., ktoré podal R.. R. J.. Z
uvedeného dôvodu je namieste uzavrieť, že sťažovateľ súhlasom orgánu ochrany prírody podľa § 13

ods. 2 písm. c) zákona č. 543/2002 Z. z. na výstavbu lesnej cesty nedisponoval.
48. K sťažnostnej argumentácii ohľadom rekonštrukcie lesnej cesty, či udržiavacích prác na nej (bližšie
bod 26 tohto rozsudku) kasačný súd uvádza, že táto je v kasačnom konaní neprípustná, keďže túto
argumentáciu sťažovateľ neuplatnil v rámci správnej žaloby (§ 439 ods. 3 písm. b/ SSP), hoci tak urobiť
mohol (mal vedomosť o obsahu listín z roku 2006 pripojených k ohláseniu, bližšie bod 4 tohto rozsudku).

Naviac konajúce orgány verejnej správy, v rámci administratívneho konania za účelom náležitého
zistenia skutkového stavu veci, dopytovali NAPANT, či s poukazom na argument obhospodarovateľa
(sťažovateľa) o „úprave a rozšírení starej konskej približovacej linky“ mohlo ísť v prípade sťažovateľa len
o úpravu/rekonštrukciu existujúcej lesnej komunikácie, pričom NAPANT uviedol, že sa jedná o výstavbu
novej lesnej dopravnej komunikácie. Podľa názoru kasačného súdu tomuto argumentu zodpovedá aj

pripojená fotodokumentácia.
49. Rovnako námietku neprimerane vysokej pokuty vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodnú. Ukladanie
pokút za správne delikty a teda aj rozhodovanie o ich výške, sa realizuje vo sfére voľného správneho
uváženia(diskrečnéprávosprávnehoorgánu).Žalovaný,akoajprvostupňovýsprávnyorgánpriukladaní
pokuty postupovali v intenciách § 91 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z. a prihliadli na poľahčujúce

aj na priťažujúce okolnosti, pričom svoje úvahy náležite zdôvodnili. Sťažovateľ navyše ani neuviedol
konkrétne námietky, ktoré by závery správneho súdu čo do uloženia pokuty a jej výšky spochybňovali.
Nad rámec uvedeného kasačný súd upriamuje pozornosť sťažovateľa na to, že v rámci správneho
trestania má právo uplatňovať si tzv. sankčnú moderáciu podľa § 198 SSP a nie peňažnú moderáciu
podľa § 192 SSP.

50. Vo vzťahu k nedostatočne zistenému skutkovému stavu, ktorý mal byť daný tým, že v
administratívnom konaní neboli vypočutí navrhovaní svedkovia, kasačný súd uvádza, že na účely
prijatého záveru konajúcich orgánov verejnej správy o tom, že sa sťažovateľ dopustil protiprávneho
konania vymedzeného vo výroku prvostupňového správneho rozhodnutia, čím naplnil skutkovú podstatu
iného správneho deliktu podľa § § 90 ods. 1 písm. a) zákona č. 543/2002 Z. z. za čo mu bola uložená

pokutu vo výške 1200 eur, bol skutkový stav zistený náležite. Navrhovaní svedkovia, ako vlastníci
nehnuteľností, mali v administratívnom konaní preukázať, že išlo o bezprostredné ohrozenie života a
zdravia a teda sa súhlas orgánu ochrany prírody na vybudovanie lesnej cesty nevyžadoval. Kasačný
súd sa v tomto zhoduje so správnymi orgánmi ako aj správnym súdom, že navrhované výsluchy bynemohli zvrátiť závery o absencii bezprostrednej hrozby, ktorá absencia vychádzala z jasných faktických
okolností veci. Uvedená námietka tak nebola dôvodná.
V. Záver

51.Vychádzajúczvyššieuvedenýchskutočnostíkasačnýsúduzatvára,ženezistildôvodnosťkasačných
námietok sťažovateľa. Rozsudok správneho súdu považuje za vychádzajúci zo?správneho právneho
posúdenia veci. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP zamietol ako nedôvodnú.
52. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s?§?167
ods. 1 a § 168 SSP spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku. Kasačný súd sťažovateľovi náhradu

trov konania nepriznal, nakoľko tento v kasačnom konaní nebol úspešný. Kasačný súd nepriznal trovy
konania ani žalovanému. Ten bol síce v konaní úspešný, avšak má postavenie orgánu štátnej?správy
a kasačný súd nezistil žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania v zmysle §
168 druhej vety SSP priznané.
53. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0
(§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.