Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 29, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/42/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3516202716
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marek Anovčin
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3516202716.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Marka Anovčina a členov senátu
JUDr. Aleny Radičovej a JUDr. Denisa Vékonyho, v spore žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.,
D. XX, právne zastúpeného A3 advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Trenčín, Partizánska 25, IČO:
36 735 311, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky,sosídlomBratislava–mestskáčasťStaréMesto,Štúrova2,IČO:00166481,onáhraduškody

spôsobenú nezákonným rozhodnutím, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č. k.
NM-7C/112/2016 – 172 zo dňa 6. decembra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II. p o t v r d z u j e .

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch III. a IV. o náhrade trov konania m e n í tak,
že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 23,36 %.

III. Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v poradí druhým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej (v
napadnutom rozsudku nesprávne uvádzanej ako „žalovaný“) povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 666,22
eur s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 666,22 eur od 30.03.2016 do zaplatenia, a to
všetko do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol, výrokom
III. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 17,30 % a výrokom

IV. priznal žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
%. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť mu náhradu škody vo výške 944,11 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 8 % ročne od 04.02.2016 do zaplatenia, a to z titulu náhrady škody, keď
žalobcom požadovaná suma predstavuje odmenu a náhrady za obhajobu v trestnom konaní, ktoré sa
skončilooslobodenímžalobcuspodobžaloby.Zvykonanéhodokazovaniasúdzistilnasledovnýskutkový
stav: Uznesením vyšetrovateľa odboru kriminálnej polície, oddelenia všeobecnej kriminality Okresného

riaditeľstva Policajného zboru v Novom Meste nad Váhom z 16.04.2014 sp. zn. ČVS: E./F. bolo začaté
trestné stíhanie a voči žalobcovi vznesené obvinenie za zločin znásilnenia podľa § 199
ods. 1 Trestného zákona. Prokurátor Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom podal na žalobcu na
Okresný súd Nové Mesto nad Váhom obžalobou č. D. XXX/XX/XXXX-XX zo dňa 29.01.2015 pre zločin
znásilnenia podľa § 199 ods. 1 Trestného zákona. Rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
zo dňa 04.08.2015 v trestnej veci sp. zn. 1T/14/2015 bol žalobca spod obžaloby Okresnej prokuratúry

Nové Mesto nad Váhom oslobodený, pretože skutok nie je trestným činom. Následne
odvolací Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 2To/157/2015-282 zo dňa 10.12.2015 zamietol
odvolanie prokurátorky, pretože nebolo dôvodné. Žalobca požiadal Ministerstvo vnútra Slovenskejrepublikyopredbežnéprerokovanienárokunanáhraduškodyvrozsahuuplatnenomžalobou,atolistom
z 27.01.2016. Predmetná žiadosť bola Ministerstvom vnútra SR postúpená Generálnej prokuratúre
Slovenskej republiky dňa 10.02.2016. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 1 písm. a), § 3

ods. 1 písm. a), ods. 2, § 4 ods. 1 písm. f), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1,
§ 18 ods. 1, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení rozhodnom pre právne posúdenie veci (ďalej aj len
„zákon č. 514/2003 Z. z.“), § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.
z. V odôvodnení uviedol, že zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby majú vždy bez

ohľadu na dôvody, ktoré k nim viedli z hľadiska ustanovenia § 6 zákona rovnaký význam ako zrušenie
uznesenia o vznesení obvinenia. V danom prípade štát neuspel so svojím sporom v trestnom
konaní vedenom na základe obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom proti
žalobcovi ako obžalovanému zo zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1 Trestného zákona. V
súlade s ustálenou súdnou praxou štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú začatím trestného
stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Uvedená zásada

bola vyjadrená vo viacerých skorších rozhodnutiach (R 35/1991). Ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie
zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený - ako je aj v danom prípade, má pri splnení
ďalších zákonných predpokladov zásadne právo na náhradu škody. Žalobca pred podaním žaloby splnil
podmienky predbežného prerokovania nároku na náhradu škody podľa § 15 ods. 1 a § 17
ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom je preukázané, že jeho nárok na náhradu škody nebol doposiaľ

ani čiastočne uspokojený. Súd považoval žalobu za v esencii uplatneného nároku na náhradu škody
za dôvodnú. V danom prípade ide jednoznačne o nárok na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia
- uznesenia o vznesení obvinenia, pričom tento záver vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 395/2016 - 26 zo dňa 14.09.2016. Zákon č. 514/2003 Z. z. výslovne neupravuje
nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra dospela k

záveru,žeideošpecifickýprípadzodpovednostištátuzaškoduspôsobenúzačatímavedenímtrestného
stíhania, pri ktorom je potrebné vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z
úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie
právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie
trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu

rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody
sa v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom
konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. Zákon č. 514/2003
Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť.
Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu

povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia a vedenia
trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Pokiaľ žalovaná žiadala žalobu zamietnuť z
dôvodu, že žalobca nepodal opravný prostriedok (sťažnosť) proti nezákonnému rozhodnutiu - uzneseniu
vyšetrovateľa ovzneseníobvinenia,atedanesplnilzákonomstanovenépodmienkyprepriznanie
žalobou uplatneného nároku, tak podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR (uznesenie z 29.9.2020 sp. zn.

9Cdo/65/2020, rozsudok z 30.9.2019 sp. zn. 6Cdo/75/2017) nárok na náhradu škody v
prípade oslobodenia spod obžaloby nie je podmienený povinnosťou podať sťažnosť proti rozhodnutiu o
vznesení obvinenia, rozhodujúci je z hľadiska žalobou uplatneného nároku výsledok trestného konania.
Naviac v prejednávanej veci by prichádzala do úvahy aj aplikácia ust. § 6 ods. 2 druhá veta zákona
č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého sa splnenie tejto podmienky nevyžaduje, ak ide o prípady hodné

osobitnéhozreteľa.Súdmázato, ževprejednávanejveciideotakýtoprípad,nakoľkodôvodom
oslobodenia žalobcu spod obžaloby bola právna kvalifikácia skutku, ktorého sa dopustil, teda
odborná otázka, s ktorou sa nesprávne vysporiadal nielen vyšetrovateľ pri vznesení obvinenia,
aleajprokurátorpripodaníobžaloby.Vkontexteuvedenéhobysťažnosťbolaformálna ažalobca
by ňou v danom štádiu trestného konania nezvrátil jeho nasledujúci priebeh. Vzhľadom k uvedenému je

treba považovať uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi a následne podanú obžalobu za
nezákonné rozhodnutia, keďže žalobca bol rozhodnutím súdu oslobodený spod obžaloby. Preto je štát
povinný reparovať žalobcovi následky spôsobené nezákonným rozhodnutím a nahradiť mu vzniknutú
škodu. Pasívne legitimovaným subjektom v spore je štát - Slovenská republika, za ktorú v konaní o
nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím koná v zmysle ustanovenia § 4 ods.

1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. Generálna prokuratúra SR. Žalovaná nedôvodne
namietala, že v konaní nebola splnená hmotnoprávna podmienka vzniku nároku žalobcu na náhradu
škody, ktorou je v prípade, že si uplatňuje nárok z titulu nezákonného rozhodnutia, podanie riadneho
opravného prostriedku proti takémuto rozhodnutiu, ktoré bolo neskôr pre nezákonnosť zrušené. Účinkyzrušenia rozhodnutia, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie, nastali oslobodením žalobcu spod
obžaloby. Tým bola splnená podmienka zrušenia rozhodnutia o vnesení obvinenia ako
nezákonného. V zmysle rozhodnutia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR

zo dňa 24.10.2022 pod sp. zn. 1VCdo/2/2022 sa nevyžaduje splnenie podmienky podať riadny opravný
prostriedok podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ak bol žalobca spod obžaloby v
trestnom konaní oslobodený. Z uvedeného je jasné a zrejmé, že nie je daná potreba podania sťažnosti
proti uzneseniu o vznesení obvinenia a uvedené rozhodnutie je v zmysle zákonného princípu právnej
istoty záväzné aj v tejto veci, v dôsledku čoho potom má žalobca za splnenia ďalších podmienok nárok

na náhradu škody, a to aj v tom prípade, ak nepodal sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia.
V nadväznosti na uvedené je uplatnený nárok čo do základu preukázaný a dôvodný. Súd sa ďalej
zaoberal rozsahom a výškou uplatneného nároku na náhradu škody, ktorý pozostáva
z trov obhajoby, ktoré žalobca zaplatil obhajcovi v trestnom konaní, ktoré sa
skončilo právoplatným oslobodením žalobcu spod obžaloby. Žalobca si v konaní uplatnil náhradu škody
vo výške 944,11 eur, pričom túto zdokladoval faktúrou č. XXXXXXXX vo výške 530,48 eur vystavenou

dňa 29.07.2015, faktúrou č. XXXXXXXX vo výške 173,53 eur vystavenou dňa 04.08.2015 a faktúrou č.
XXXXXXXX vo výške 240,10 eur vystavenou dňa 10.12.2015. Uvedené faktúry žalobca zaplatil na účet
svojho obhajcu vkladmi hotovosti do banky. Právny zástupca žalobcu navrhol na pojednávaní konanom
dňa 06.12.2023 doplnenie dokazovania výsluchom žalobcu a zároveň uviedol, že požiada, aby bol
zbavený mlčanlivosti a seba navrhol ako svedka. Súd na pojednávaní rozhodol, že navrhované dôkazy

nevykoná, pretože trovy úkonov obhajoby v trestnom konaní, ktoré žalovaná namietala, a preto boli
sporné, žalovaná namietala už pred rozhodnutím súdu prvej inštancie na pojednávaní dňa 27.06.2022 a
napriektomužalobcaodvtedynenavrholžiadnedôkazy napreukázaniesvojichtvrdení(existencia
a účelnosť troch úkonov právnej služby), a taktiež súd v predvolaní na pojednávanie obom stranám dal
lehotu 10 dní na oznámenie aké dôkazy navrhujú na pojednávaní vykonať. Právny zástupca žalobcu ani

žalovaná nenavrhli súdu žiadne dôkazy. Z tohto dôvodu súd nevyhovel žalobcovi a navrhované dôkazy
sa rozhodol nevykonať, a to aj z dôvodu hospodárnosti konania, nakoľko na vykonanie dokazovania
by súd musel pojednávanie odročiť. Právnemu zástupcovi žalobcu boli námietky žalovanej ohľadom
sporných troch úkonov právnej služby známe minimálne od 27.06.2022 a mohol si zabezpečiť,
aby sa dôkazy nim navrhnuté vykonali už na nariadenom pojednávaní. Súdna prax nepovažuje za

opodstatnený návrh na doplnenie dokazovania, ktorý strana mohla a mala navrhnúť už skôr bez toho,
aby súd musel pojednávanie len kvôli vykonaniu týchto dôkazov odročiť. Súd skonštatoval, že žalobca
v konaní nepreukázal dôvodnosť a účelnosť vynaložených troch úkonov trov obhajoby, a to ďalšej
porady pred hlavným pojednávaním presahujúcej 1 hodinu dňa 23.07.2015 vo výške 92,63 eur, ďalšej
porady pred hlavným pojednávaním presahujúcej 1 hodinu dňa 27.07.2015 vo výške 92,63 eur a poradu

pred verejným zasadnutím odvolacieho súdu dňa 10.12.2015 v trvaní cez 1 hodinu vo výške 92,63 eur.
Uvedené úkony právnej služby žalobca nezdokladoval včas a v súlade s koncentráciou
konania, nepredložil žiaden dôkaz o tom, že k vykonaniu uvedených úkonov právnej služby došlo,
pričom tak urobiť mohol a mal od začiatku predmetného sporu datovaného od roku 2016, a naposledy
bol právny zástupca žalobcu na predloženie dôkazov preukazujúcich uplatnený nárok žalobcu vyzvaný

súdom pred pojednávaním dňa 06.12.2023. Realizácia uvedených úkonov právnej služby žiadnym
spôsobom nevyplýva ani z trestného spisu vedeného pod sp. zn. 1T/14/2015. Argument právneho
zástupcu žalobcu, že spokojnosť klienta a plnenie povinnosti advokáta sú vo výške k opodstatnenosti
trov konania, neobstojí, nakoľko z dikcie zákona č. 514/2003 Z. z. nepochybne plynie, že účelnosť trov
konania je kategória, ktorá musí byť objektivizovaná, preto účelnosť nemôže byť funkciou spokojnosti

klienta s advokátom, ani funkciou plnenia povinností advokáta, a preto musí byť účelnosť všetkých
vynaložených trov obhajoby v predmetnom konaní preukázaná, teda nejde o to, či bola daná povinnosť
advokáta vykonať tieto úkony, alebo skutočnosť, či je v zmysle hospodárnosti konania a účelnosti
vynaložených trov konania dôvod na ich náhradu v predmetnom konaní. Ak by aj podľa
tvrdenia právneho zástupcu žalobcu porada s klientom bola obligatórnou povinnosťou advokáta a je

povinnosťou klienta túto hradiť, neznamená to, že náhrada takýchto trov konania je aj účelná. Tvrdenia
právneho zástupcu žalobcu, že predmetné trovy konania vznikli, neverifikujú ich účelnosť,
nakoľko táto musí byť v konaní dôkazne podporená, a teda riadne dôvodne preukázaná.
Žalobca (a ani jeho obhajca, ktorý uvedený úkon právnej služby v trestnej veci žalobcovi fakturoval)
pri úkone označenom ako „porada pred verejným zasadnutím odvolacieho súdu v trvaní cez 1 hod. vo

výške 92,63 eur“ neuviedol, v čom mala spočívať účelnosť jeho realizácie. Predmetný úkon
mal byť realizovaný pred rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorý po podaní odvolania nevykonával ďalšie
dokazovanie, konštatoval právny a skutkový stav zistený v prvostupňovom konaní a zákonnosť
samotného rozhodnutia prvostupňového súdu. Je zrejmé, že žalobca nebol v trestnomkonaní odvolacím súdom uznaný za vinného, nedošlo teda ani k žiadnej zásadnej zmene v intenciách
konečného rozhodnutia súdu. Preto nie je daná a rovnako ani zo strany žalobcu preukázaná dôvodnosť
a účelnosť tohto úkonu advokáta. Súd v nadväznosti na uvedené považoval uvedené 3 úkony

právnej služby za nepreukázané čo do dôvodu, účelnosti aj výšky, a nakoľko ide v predmetnej veci o
kontradiktórne konanie, je vždy na procesnej aktivite strany sporu, aby dostatočne preukázala
a dôkazne podložila to, čoho sa svojím žalobným návrhom domáha, ak taká skutočnosť nevyplýva
priamo zo súdneho spisu, všeobecne známej skutočnosti, dikcie právnych predpisov a pod. v súlade
so zásadou iura novit curia. Na základe uvedeného považoval súd žalobu v časti vyššie uvedených

uplatnených troch úkonov právnej služby za nedôvodnú, a preto ju v časti nároku na náhradu škody v
sume 277,89 eur spolu s prislúchajúcim úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
277,89 eur od 30.03.2016 do zaplatenia zamietol. V časti uplatnenej náhrady škody vo výške 666,22 eur
súd žalobe vyhovel, pričom uvedenú výšku mal za preukázanú, nakoľko je zrejmé, že žalobca zaplatil
svojmu obhajcovi v trestnom konaní trovy obhajoby. V nadväznosti na uvedené súd uložil
žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi náhradu škody vo výške 666,22 eur spolu s úrokom z omeškania

vo výške 5 % ročne zo sumy 666,22 eur od 30.03.2016 do zaplatenia. Žalobca si uplatnil úrok
z omeškania vo výške 5 % ročne zo žalovanej sumy od 30.03.2016 do zaplatenia. Nárok na
úrok z omeškania vyplýva z ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s
§ 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. K prvému dňu omeškania žalovanej platila základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky 0 % a po pripočítaní 5 percentuálnych bodov výška úroku

z omeškania predstavuje 5 % ročne. Žalobca listom zo dňa 27.01.2016 vyzval Ministerstvo vnútra SR na
náhradu škody z nezákonného rozhodnutia, a to v lehote 14 dní odo dňa doručenia tejto výzvy. Uvedená
výzva bola postúpená príslušnému orgánu - Generálnej prokuratúre SR. Dňa 29.03.2016 Generálna
prokuratúra doručila právnemu zástupcovi žalobcu list označený ako „vybavenie žiadosti“ o náhradu
škody,ktorýmoznámilažalobcovi,žejehonároknanáhraduškodyneuspokojí,atedažalobcasvojnárok

správne odvodzuje odo dňa nasledujúceho po doručení uvedeného listu, teda odo dňa 30.03.2016,
kedy bol žalobca oprávnený prijať plnenie náhrady škody od žalovanej. Preto žalobcovi patrí úrok z
omeškania vo výške 5 % ročne z priznanej sumy 666,22 eur od 30.03.2016 do zaplatenia. O trovách
prvoinštančného konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 2 v spojitosti s § 262 ods. 1 CSP tak, že
pomerne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 17,30 %. Toto

percentuálne vyjadrenie zodpovedá čistému úspechu žalobcu v konaní. Základom pre výpočet úspechu
a neúspechu strán sporu bola suma 1 135,85 eur (100 %), ktorá sa skladá zo žalovanej sumy 944,11
eur a vyčísleného úroku z omeškania v sume 191,74 eur (t. j. 8 % z 944,11 eur od 04.02.2016 do
29.03.2016 = 11,17 eur + 3 % z 944,11 eur od 30.03.2016 do 13.08.2022 = 180,57 eur
(teda aj v časti, v ktorej bolo konanie zastavené); teda spolu 191,74 eur). Súd bral pri vyčíslení do úvahy

celkovú hodnotu sporu, teda aj časť v ktorej bolo konanie zastavené pre procesné správanie žalobcu
(späťvzatie časti žaloby). Žalobca bol v konaní úspešný v rozsahu 58,65 %, ktorý bol vypočítaný ako
podiel priznanej sumy 666,22 eur a 1 % z celkovej žalovanej sumy 11,3585 eur. Žalovaná bola v
konaní úspešná v rozsahu 41,35 %, ktorý bol vypočítaný ako podiel priznanej sumy 469,63
eur (súčet súdom zamietnutej sumy 277,87 eur a časti zastavenia konania v sume 191,74 eur) a 1 %

z celkovej žalovanej sumy 11,3585 eur (žalobca 58,65 % - žalovaná 41,35 % = 17,30 %).
Čistý úspech žalobcu predstavuje rozdiel úspechu žalobcu a úspechu žalovanej v konaní, teda 58,65
% - 41,35 % = 17,30 %. O trovách odvolacieho konania (prvého odvolacieho konania v tejto veci; pozn.
odvolacieho súdu) súd rozhodol tak, že úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, nakoľko sa svojím odvolaním

proti rozsudku súdu prvej inštancie domohla toho, čo navrhovala, a síce zrušenia rozsudku súdu prvej
inštancie v odvolaním napadnutej časti.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to voči zamietajúcemu výroku II.
a voči výrokom III. a IV o náhrade trov konania, označiac odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b),

d), f) a h) CSP. Uviedol, že zo strany súdu prvej inštancie došlo k nepochopeniu toho, čo je účelnosťou
poskytovania právnych služieb advokátom klientovi podľa zákona o advokácii. Všetky porady, ktoré
boli vykonané pred nastávajúcimi úkonmi na súde, sa k ním účelovo viazali. Už len
ztohtovýchodiskapotomoneúčelnostianinemožnouvažovať,nakoľkokaždáporadapríčinneaúčelovo
smerovala k procesnému úkonu, ktorý mal v trestnom konaní nasledovať. Prípadná nehospodárnosť

týchto úkonov nebola žalovanou nikdy procesne formálnym spôsobom skutkovo namietnutá, a teda sa
nemohla stať spornou. V súvislosti s účelnosťou poskytovania právnych služieb žalobca poukázal na
ustanovenia zákona o advokácii a rozhodnutia disciplinárnych senátov Slovenskej advokátskej komory,
ktoré sú podporným interpretačným prameňom pre všeobecné súdy, čo súd prvej inštancie opomenul.Ak klient advokáta nespochybňoval porady vo vyúčtovaní a za tieto zaplatil, tak je zrejmé, že obsahovo
naplnili svoj účel a neboli ani nehospodárne. Naopak, skôr by nebolo hospodárne a potrebné vypočúvať
žalobcu, nevediac ani presne k akým sporným skutočnostiam. Mimochodom výsluch strán sporu bol

navrhnutý v samotnej žalobe, a preto vytýkať, že výsluchom žalobcu by sa konanie pretiahlo, nebolo
ani korektné a ani správne, keď bol výsluch žalobcu odmietnutý akoby omeškane navrhnutý. Námietka
nehospodárnosti nebola v tomto konaní ani riadne nastolená a zo zrušujúceho uznesenia odvolacieho
súdu priamo nevyplývalo, že by skutočnosť účelnosti bola sporná. Odvolací súd súdu prvej inštancie iba
vytkol, že v odôvodnení presne nevyargumentoval, prečo považoval výšku za nespornú

a upozornil ho, že sa má vysporiadať s námietkami účelnosti. Ak žalovaná svoju frázu obsahovo nijako
nešpecifikovala, tak nemohla účinne nastoliť spornosť výšky. Takto to mal posúdiť aj súd prvej inštancie.
Ak v prvom rozsudku považoval súd prvej inštancie všetky úkony právnej služby za účelné, tak jeho
terajšia zmena názoru musela logicky a chronologicky nastať jedine z toho, že žalovaná nastoľovala
obsah svojich námietok až dodatočne, teda po koncentrácii. Ani z odôvodnenia uznesenia odvolacieho
súdu priamo nevyplýval záväzný právny záver o spornosti. Nanajvýš sa mal súd prvej inštancie podriadiť

jeho názoru v tom, že mal odstrániť nepreskúmateľnosť a prípadne vyvodiť nový záver, že je výška
nesporná práve pre omeškanú obranu žalovanej alebo aj pre jej neúčinné uplatnenie iba
formálnymspôsobom.Vtomtozmyslesaotoviacžiadalprocesnekonformnýpostuppredpojednávaním
v zmysle § 181 CSP, na čo však súd procesne vadným spôsobom rezignoval. Všetky tri úkony právnej
služby, ktoré prvoinštančný súd vylúčil z náhrady, boli účelné. Vzťah klienta a advokáta je založený na

dôvere, a ak má klient pred súdnym pojednávaním, tak je povinnosťou obhajcu právnu službu ďalšej
porady poskytnúť. Súd a najmä žalovaná nahliadali na tieto úkony právnej služby ako dávno minulé
s poznaním, čo po nich nasledovalo. Nepoňali do toho rozhodný čas, kedy sa realizovali, čo deformovalo
ich názor na potrebnosť v rozhodnom čase. Súd sa sám usvedčuje z tohto pokriveného obrazu,
keď uvádza, že úkon uplatnený ako porada s klientom pred verejným zasadnutím odvolacieho súdu

je rovnako neúčelný, keď z rozhodnutia odvolacieho súdu o zamietnutí odvolania prokuratúry proti
oslobodzujúcemu rozsudku plynie, že odvolací súd sa stotožnil s rozsahom vykonaného dokazovania,
so zisteným skutkovým stavom, nevykonal žiadne dokazovanie odchylné od prvostupňového súdu. Súd
prvej inštancie zjavne porovnáva nezrovnateľné, teda jemu dodatočne známe skutočnosti s konaním
žalobcu a obhajcu v čase, kedy im takéto závery vôbec nemohli byť známe. Keď už bolo takto

rozhodnuté, nerobí to poradu pred verejným zasadnutím retroaktívne neúčelnú. Je
nepravdivé aj odôvodnenie napadnutého rozsudku, že právnemu zástupcu žalobcu námietky žalovanej
ohľadom sporných troch úkonov právnej služby známe minimálne od 27.06.2022 a podľa toho sa mal
zariadiť v dokazovaní účelnosti. Spornosť by mohla nastať až momentom, kedy by v primeranom čase,
teda nie až po koncentrácii, ale tiež aj obsahovo žalovaná nastolila to, čo sa zástupca prokuratúry snažil

produkovať až na poslednom pojednávaní dňa 06.12.2023, voči čomu už žalobca nedostal príležitosť
reagovať. Pokiaľ ide o to, či tri úkony právnej služby boli vôbec uskutočnené, tak to už vonkoncom
nebolo sporné, keďže žalovaná sa sporila iba o ich účelnosť. Pod odvolacie dôvody podľa § 365 ods.
1 písm. b), d) a f) CSP možno zahrnúť procesný postup súdu, ktorý akceptoval už dávno zmeškanú
obranu žalovanej. Aby žalovaná mohla výšku nároku zosporniť, mala to urobiť skôr, ako v závere

prvého pojednávania. Zároveň mala uviesť nejaké obsahovo vymedzené opozitum. Do pojednávania
dňa 06.12.2023 však nijaké svoje konkrétne kontra tvrdenie neuviedla. Ak toto neuviedla, je popretie
skutkovej okolnosti o účelnosti porád neúčinné. Všetky námietky zahrnuté pod tzv. neúčelnosť zazneli
na druhom pojednávaní. Odkaz na všeobecnú frázu z prednesu záverečnej reči z prvého pojednávania,
na ktorom sa vydal neskôr zrušený rozsudok, zjavne nepostačuje. Žalovaná nepoukázala ani na nijaký

dôkaznapodporusvojhonázoruoneúčelnosti,čoby saočakávalo.Súdprvejinštanciepozrušení
jeho prvého rozsudku po prednesoch strán v zmysle § 181 ods. 2 CSP nestanovil, čo z obrany žalovanej
považuje za sporné okolnosti, ktoré bude treba osvedčiť. Aj túto okolnosť treba považovať za vadu
konania. Navyše vzápätí, ako žalobca iba z priebehu pojednávania mal možnosť sa nazdávať, že by
otázka účelnosti mala byť predmetom dokazovania, boli mu upreté ďalšie prostriedky procesného útoku

vo forme návrhu na vykonanie dokazovania výsluchom žalobcu a prípadne aj samotného právneho
zástupcu žalobcu ako svedka. Súd tak procesne vadným spôsobom zvýhodnil žalovanú stranu. Žalobca
ďalej namietol nesprávnosť výrokov o trovách konania, ktoré vzhľadom na odvolanie vo veci samej mali
byť celé nahradené žalobcovi. Odhliadnuc od uvedeného je však aj prepočet pomeru
úspechu strán z hľadiska výsledku viac ako podivný, nezrozumiteľný a matematicky nesprávny. Súd na

stranu úspechu žalovanej pripočítal aj príslušenstvo vyjadrené v absolútnych číslach vo výške 469,63
eur ako súčet súdom zamietnutej sumy 277,87 eur a časti zastavenia konania v sume 191,74 eur, hoci
výpočet je nesprávny a správne malo byť 469,61 eur. Nevedno prečo potom súd k úspechu žalobcu
666,22 eur už nepriratúval aj absolútnu hodnotu úrokov od 30.03.2016 minimálne do 06.12.2023z úspechu žalobcu zo sumy 666,22 eur, čo tvorilo približne 256,- eur pri 5 % ročnom úroku. Takto by
bol pomer úspechu žalobcu približne 66,3 % : 33,7 % a nie 17,30 %. Navyše je zarážajúce, v čom
videl súd prvej inštancie celkovú úspešnosť skoršieho odvolania žalovanej, keď zaviazal na náhradu

celých trov odvolacieho konania žalobcu, pretože žalovaná bola zjavne neúspešná. Žalovaná pôvodne
vo svojom odvolaní namietala v zásade voči celému nároku, no odvolací súd jej argumenty čo do
základu uplatneného nároku zamietol a zrušujúce rozhodnutie ešte neznamená, že by mala mať celý
úspech strana, ktorá sa odvolala. Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej zamietajúcej časti zmenil tak, že žalovanú zaviaže zaplatiť žalobcovi sumu 277,89 eur

s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 30.03.2016 do zaplatenia a prizná mu náhradu trov celého
konania v rozsahu 100 %.

3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že rozsudok v
odvolaním napadnutej časti považuje za správny a zákonný a má za to, že odvolacie dôvody uvedené
v odvolaní žalobcu nie sú dôvodné a dané. Je pravdou, že žalobca mohol na námietky

žalovanej reagovať už dňa 27.06.2022 na prvom a aj poslednom súdnom pojednávaní pred derogáciou
skoršieho rozsudku zo dňa 27.06.2022 odvolacím súdom, kedy boli tieto žalovanou právne účinne
uplatnené. Na súdnom pojednávaní žalobca na dané námietky žiadnym spôsobom nereagoval, avšak
reagoval vo vyjadrení zo dňa 31.10.2022 k vyjadreniu žalovanej zo dňa 03.10.2022, v ktorom už vtedy,
rovnako ako to opakovane uvádza v podanom odvolaní, namietal porušenie sudcovskej koncentrácie

konania. K uvedenej námietke žalovaná už vo vyjadrení zo dňa 23.11.2022
uviedla, že ide o zjavne nedôvodnú námietku, keďže sudcovská koncentrácia v konaní vo vzťahu
k danej námietke uplatnená konajúcim súdom nebola, čo potvrdzuje s poukazom na neaplikovanie
dikcie § 153 ods. 2 a 3 Civilného sporového poriadku obsah odvolaním napadnutého prvého rozsudku
súdu prvej inštancie. Prípadné uplatňovanie koncentrácie konania sudcom len voči žalovanej by bolo

porušenímprávanaspravodlivýproces,keďžesámžalobcavzastúpeníprávnymzástupcomkrátkopred
skončenímdokazovaniamenilrozsahuplatňovanéhonárokuauvádzalúplnenovéskutočnosti,prektoré
nepodalsťažnosťprotiuzneseniuovzneseníobvinenia.Odvolacísúdprocespredsúdomprvejinštancie
preskúmal a v uznesení č. k. 6Co/97/2022-142 zo dňa 26.06.2023 jednoznačne a správne skonštatoval,
že žalovaná už v konaní pred súdom prvej inštancie namietala účelnosť trov obhajoby v

podobe niektorých úkonov vstupujúcich do nároku na náhradu škody, čím de facto spochybnila výšku
uplatneného nároku a urobila ju spornou. Je potom nesprávny záver súdu prvej inštancie, že rozsah a
výška trov obhajoby neboli sporné. Z uvedeného je zrejmé, že na pravde sa nezakladá konštatovanie
žalobcu v odvolaní, že žalovaná v rozpore s koncentráciou konania uplatnila námietky trov obhajoby
vstupujúcich do uplatneného nároku na náhradu škody, že námietky uplatnila až na ostatnom

pojednávaní dňa 06.12.2023, a že žalobca sa k námietkam nemohol vôbec vyjadriť a jeho návrhy na
doplnenie dokazovania boli zamietnuté. Súd prvej inštancie o námietkach žalovanej konal
správne a zákonne a v súlade s právne záväzným názorom odvolacieho súdu, čo žalobca v odvolaní
nedôvodne a zmätočne spochybňuje. Žalobca, ako aj žalovaná mali vytvorený rovnaký procesný
priestor na vyjadrenie sa k podstate námietok účelnosti trov obhajoby, ktoré žalovaná právne účinne

uplatnila dňa 27.06.2022, a to v nadväznosti na právne záväzný názor odvolacieho súdu,
aj na nariadenom pojednávaní dňa 06.12.2023 po derogácii skoršieho rozsudku súdu prvej inštancie.
Žalovaná sa náležite vyjadrila aj k procesnej obrane žalobcu, ktorý následne, keďže si uvedomil, že
skutočnosti namietané žalovanou žiadnym spôsobom známym pre dokazovanie v civilnom sporovom
procese nepreukázal, začal krátko pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania navrhovať svoj

výsluch v zmysle výsluchu advokáta k poradám s klientom, čo by opakované konanie zaťažilo zjavnou
vadounezákonnosti,keďžeprávnyzástupcanemôževystupovať vkonaníajakosvedok,ajednak
výsluchom žalobcu osobne, na ktorom však už dňa 27.06.2022 netrval, a teda sám právny zástupca vo
veci žalobcu privodil stav nepreukázania účelnosti trov konania a aj veľmi procesne zriedkavý stav, kedy
sa žalobca na civilnom procese vôbec osobne nezúčastňoval, nezúčastňuje a vlastný nárok žiadnym

spôsobom ani neobhajoval. Ak potom súd prvej inštancie uvedené návrhy na doplnenie dokazovania
v danej procesnej situácii zamietol a konal tak vzhľadom aj na skutočnosť, že pri nariadení pojednávania
strany konania písomne vyzval na predloženie a oznámenie navrhovaných dôkazov, postupoval podľa
názoru žalovanej správne a zákonne. Na pravde sa nezakladá tvrdenie žalobcu, že účelnosť trov
obhajoby nemohol preukázať, keď sám žalobca o dokazovanie a preukázanie

nároku dôkaznými prostriedkami od 20.02.2017 do 06.12.2023 nejavil nijaký procesný záujem. Zo strany
súdu prvej inštancie nedošlo k nijakému procesnému zvýhodňovaniu žalovanej a k nijakému porušeniu
procesnýchprávapráva naspravodlivýsúdnyprocesnastranežalobcu,keďžežalobcovineboliv
rozpore s CSP upreté nijaké prostriedky procesného útoku. Naopak, žalobca na prostriedky procesnéhoútoku v označenom rozhodnom období rezignoval. Ak žalobca namietal účelnosť nepriznanej náhrady
škody v rozsahu nepriznaných trov obhajoby a poukazoval na skutočnosť, že žalovaná
nepredložila nijaký dôkaz o účelnosti trov konania, tak judikatúra Najvyššieho súdu SR konštantne

potvrdzuje, že žalobcovi v sporoch o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci patria
v rovine materiálnej škody výhradne účelne vynaložené trovy obhajoby, a to vo výške tarifnej odmeny
advokáta za vykonané úkony právnej služby. Účelnosť trov obhajoby je posudzovaná s ohľadom na
významnosťichvynaloženia prevýsledok,ktorýjesichvynaloženímspojený,pretoajsúdprvej
inštancie postupoval pri posudzovaní účelnosti trov obhajoby vstupujúcich do nároku na náhradu

škody správne a zákonne, keď tieto konfrontoval napríklad s následným rozhodnutím odvolacieho
trestného súdu. Ide o štandardný prístup vyhodnotenia účelnosti trov obhajoby ex post, ktoré tvorí základ
rozhodnutia o ich priznaní v podobe materiálnej náhrady škody v spore o náhradu škody spôsobenej
pri výkone verejnej moci. Žalobca v podanom odvolaní neuviedol nijaké relevantné právne argumenty,
dôvody a skutočnosti, ktoré by mali privodiť zmenu výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie. Žalovaná
nenamieta, že advokát má vykonať a klient zaplatiť úkony, ktoré mu advokát odporučí, na ktorých sa

dohodnú, resp. ktoré klient po poučení nerozporuje, ale namieta skutočnosť, že niektoré z týchto úkonov
môžu byť následne ako pre výsledok neúčelne posúdené podľa kritérií náhrady škody spôsobenej
pri výkone verejnej moci. Ide teda o dve odlišné kategórie právneho posúdenia, kde prvá je subjektívna
a statusovo rámcová, majúca základ v povinnostiach advokáta, a druhá je civilným nárokom z pohľadu
zákonného kritéria účelnosti trov obhajoby objektivizovaná a individualizovaná a súdom následne,

v prípade jej spornosti, judikovaná. Výsledkom uvedeného nerozlišovania žalobcom je odkazovanie
na právne irelevantné rozhodnutia disciplinárnych orgánov advokátskej komory, ktoré nie sú súdnymi
orgánmi, čo predurčuje aj rámec záväznosti ich rozhodnutí. Je potom logické, že klient advokátovi úkon
právnej služby zaplatí, keďže s týmto súhlasil, resp. bol o ňom informovaný, avšak to neznamená, že sa
klientovi advokáta za daný úkon prizná aj náhrada trov konania, ak konajúci súd vykonaný úkon právnej

služby právne posúdi ako neúčelný. Dve porady s klientom vykonané v krátkom časovom odstupe sú aj
s poukazom na argumentáciu žalovanej uvedenú na pojednávaní dňa 27.06.2022 a dňa 06.12.2023 a
pri zohľadnení priebehu trestného konania objektívne neúčelné. Je pritom nepochybné, že účelnosť trov
obhajoby má preukázať a osvedčiť žalobca, a to napríklad výpoveďou v súdnom konaní, na ktorú však
žalobca s právnym zástupcom v plnom rozsahu rezignovali, a nie žalovaná, keďže žalovaná v danej

otázke nároku na náhradu materiálnej škody nenesie nijaké dôkazné bremeno, ako naopak nesprávne
a v rozpore s ustanoveniami CSP tvrdí v odvolaní žalobca. Aj odvolanie žalobcu voči výrokom o náhrade
trov konania je zjavne nedôvodné a výroky III. a IV. rozsudku žalovaná považuje za správne a zákonné.
Výpočet rozsahu náhrady trov prvostupňového konania zohľadňuje úspech žalovanej v časti výroku
skoršieho rozsudku o zastavení konania, v časti výroku I. rozsudku a je stanovený v súlade s judikatúrou

Najvyššieho súdu SR. Žalobcom uvádzaný výpočet, napríklad so zohľadnením výšky
úrokov z omeškania, je pritom neopodstatnený a pre stanovenie úspechu vo veci právne nepodstatný.
Pokiaľ ide o náhradu trov odvolacieho konania v prospech žalovanej (výrok IV. rozsudku),
odvolanie žalobcu a v ňou uvedené skutočnosti sú zjavne nedôvodné. Teória, ktorú v tejto súvislosti
uvádza žalobca nemá oporu v ustanoveniach CSP, keďže pomer úspechu alebo

neúspechu v odvolacom konaní sa neurčuje podľa úspechu (počtu) odvolacích dôvodov,
ale podľa výsledku odvolacieho konania, ktorý privodilo podané odvolanie strany sporu. V tomto zmysle
je nesporné, že na základe odvolania žalovanej došlo k zrušeniu skôr vydaného rozsudku
konajúceho súdu a v novom konaní konajúci súd rozhodol sčasti aj v prospech žalovanej. Je tak
zrejmé, že žalovaná mala v odvolacom konaní vedenom na Krajskom súde v Trenčíne úspech

v plnom rozsahu. Žalovaná navrhla odvolanie žalobcu zamietnuť a priznať jej nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4. Žalobca v písomnej replike k vyjadreniu žalovanej uviedol, že toto vníma ako nepochopenie podstaty
odvolania samého, k čomu prispelo aj nepoznanie vnútorného obsahu kooperácie medzi klientom

a jeho obhajcom v rámci poskytovania právnych služieb pri obhajobe. Žalovaná aj
teraz iba replikuje to, čo uviedol jej zástupca na pojednávaní dňa 06.12.2023, prípadne parafrázuje
jej vyhovujúce výňatky z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Výňatok zo zrušujúceho uznesenia
odvolacieho súdu, ktorý citovala žalovaná, vníma žalobca iba z toho hľadiska, že odvolaciemu súdu
sa javilo ako nepreskúmateľné pôvodné prvoinštančné odôvodnenie uplatnenej výšky nároku čo do

nespornosti. Odvolací súd však nenaoktrojoval súdu prvej inštancie svoj právny názor, teda že je
už tým pádom výška sporná. Nanajvýš sa mal súd prvej inštancie nanovo zaoberať okolnosťou
spochybnenia a potom riadne odôvodniť, či je vôbec sporná, keďže ju iba ako nespornú lakonicky
považovať nemohol, nakoľko k nej žalovaná neuviedla akceptačný postoj. Nech by bol význam tohtospochybnenia akýkoľvek, tak pre moment nastolenia bol aj tak pod ťarchou koncentrácie zmeškaný.
Pojmy niečo spochybniť a niečo poprieť majú diametrálne rozdielne významy. Pre úspech samotné
spochybnenie nepostačuje. Vada postupu súdu prvej inštancie spočívala aj v nedôvodnom podriadení

sa hypotetickému a nezáväznému právnemu názoru súdu nadriadenej inštancie bez toho, aby podľa
vlastnej a nezávislej úvahy vytknuté pochybenie nanovo posúdil. Z napadnutej časti rozsudku sa nateraz
javí, že bezdôvodne a bez kritického náhľadu túto okolnosť prvoinštančný súd neposudzoval, a ani
nezdôvodnil nezávisle, čím poprel charakteristický princíp rozhodovania. Pokiaľ ide o plný úspech
žalovanej v skoršom odvolacom konaní, spočívajúci v zrušení rozsudku, tak takýto zjednodušený prístup

žalobca odmieta. Žalovaná nemala v skoršom odvolacom konaní žiadny úspech. Len zrušenie rozsudku
automaticky jej úspech neprivodzuje. Skoršia nemožnosť potvrdiť rozsudok pre procesnú vadu súdu, po
tom, ako odvolací súd odmietol žalovanej odvolacie námietky vo veci samej čo do vecnej legitimácie,
čo do postupu žalobcu, aj čo do zodpovednosti žalovanej, neimplikuje neúspech žalobcu. Tak
či onak minimálne v kontexte s novým rozhodnutím v časti, ktorá je už medzičasom právoplatná, bol
úspech tak či tak na strane žalobcu, lebo bez tam uvedeného záväzného právneho názoru v ťažiskových

otázkach sporu by nemohol mať žalobca ďalší, hoci nateraz nesprávne iba pomerný úspech. Žalobca
svojim postupom zrušenie rozsudku nezavinil, keď súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil časť
svojho rozhodnutia, a preto je podivné, že na tomto základe sa žalovaná snaží nanútiť žalobcovi
v tejto fáze konania neúspech. Až konečný výsledok sporu je smerodajný pre úspech strany sporu
aj v týchto medzifázach konania, ktoré iba zdanlivo neúspešne pôsobili proti nej. Žalobca zotrval na

prechádzajúcich vyjadreniach a na podanom odvolaní.

5. Žalovaná v písomnej duplike k replike žalobcu uviedla, že považuje tendenčný slovný výklad a
miestami až mimoprávne úvahy žalobcu o správnosti interpretácie vyjadrení žalovanej a názoru senátu
Krajského súdu v Trenčíne vyjadreného v skoršom derogujúcom uznesení č. k. 6Co/97/2022 - 142 zo

dňa 26.06.2023, navyše za stavu opomínania podstatných vyjadrení žalovanej, za redundantné, právne
irelevantné, neosvedčujúce danosť odvolacích dôvodov a nespôsobilé založiť dôvodnosť odvolania.
V súdenej veci je nesporne preukázané, že vecné a odôvodnené námietky žalovanej proti nároku na
náhradu škody v časti uplatnených trov obhajoby boli uplatnené včas, čo uznal aj konajúci Krajský súd
v Trenčíne a následne aj súd prvej inštancie. Po začatí konania sa vo veci (pred vydaním

derogujúceho uznesenia Krajského súdu v Trenčíne) uskutočnilo iba jedno pojednávanie a v súlade s
princípom ústnosti žalovaná námietky uplatnila včas. Zjavne tendenčné a neopodstatnené vyjadrenie
žalobca vo svojom vyjadrení ponúka aj v súvislosti s napádaním rozsudku súdu v časti výroku o trovách
konania a úspechom žalovanej v odvolacom konaní. Je nepochybné, že v poradí prvom odvolacom
konaní mala žalovaná úspech, čo potvrdzuje nielen vyhovenie jej odvolaniu a zrušenie skôr vydaného

rozsudku súdu prvej inštancie, ale aj následne zamietnutie žaloby žalobcu v časti v poradí druhým a toho
času odvolaním napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie, ku ktorého vydaniu by nemohlo dôjsť,
keby žalovaná nemala úspech v skoršom odvolacom konaní potom, ako súd žalobe pôvodne vyhovel.
V horeuvedenom kontexte a v kontexte skoršieho vyjadrenia žalovanej k odvolaniu žalobcu žalovaná
zotrvala na návrhu, aby odvolací súd odvolanie žalobcu zamietol a priznal jej nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

6.KrajskýsúdvTrenčíneakosúdodvolacípozistení,žeodvolaniežalobcubolopodanévčas(§362ods.
1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po

skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 127 a § 363 CSP),
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 385 ods. 1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to
ani dôležitý verejný záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej

inštancie je potrebné v zamietajúcom výroku II. podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť a vo
výrokoch III. a IV. o náhrade trov konania zmeniť podľa § 388 CSP.

7. Odvolaním žalobcu bol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku II. a vo
výrokoch III. a IV. o náhrade trov konania. Vo vyhovujúcom výroku I. rozsudok súdu prvej inštancie

napadnutý nebol, v tejto časti nadobudol právoplatnosť, a preto ho odvolací súd v tejto časti
nepreskúmaval.8. Súd prvej inštancie založil zamietajúci výrok II. napadnutého rozsudku na tom právnom závere, že
hoc žalovaná zodpovedá za škodu spôsobenú žalobcovi nezákonným rozhodnutím, a to uznesením
o vznesení obvinenia, keď žalobca bol oslobodený spod obžaloby, žalobca v konaní nepreukázal

dôvodnosť a účelnosť trov troch úkonov obhajoby v trestnom konaní, keď nepredložil žiaden dôkaz o
tom, že k vykonaniu uvedených úkonov právnej služby došlo a realizácia uvedených úkonov právnej
služby žiadnym spôsobom nevyplýva ani z trestného spisu.
9. Podstata odvolacích argumentov žalobcu bola koncentrovaná na tvrdenia o tom, že
oneúčelnostianinemožnouvažovať,nakoľkokaždáporadapríčinneaúčelovosmerovalakprocesnému

úkonu,ktorýmalvtrestnomkonanínasledovať,tvrdeniaotom,žeobranažalovanejtýkajúcasaúčelnosti
trov troch úkonov obhajoby bola iba formálna, nebola uplatnená včas a spôsobom, ktorý by otázku
účelnosti trov obhajoby urobil spornou a na tvrdenia o tom, že žalobcovi boli upreté
ďalšie prostriedky procesného útoku vo forme návrhu na vykonanie dokazovania výsluchom žalobcu
a prípadne aj samotného právneho zástupcu žalobcu ako svedka.

10. Žalobca v podanom odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h)
CSP spočívajúce v tom, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že

súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Žalobca v podanom odvolaní síce odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) jeho zákonným označením
a pomenovaním neuviedol, avšak odvolací súd, posúdiac odvolanie podľa jeho obsahu (v
súlade s § 124 ods. 1 CSP), z podaného odvolania vyvodil, že žalobca uplatnil vo svojom odvolaní

aj tento odvolací dôvod, keď namietal nevykonanie ním navrhnutých dôkazov, a to výsluchu žalobcu
a výsluchu svedka – právneho zástupcu žalobcu.

11. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných

ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na

relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae
(odmietnutie spravodlivosti).

12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP dopadá na všetky pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu,

že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady
nesprávne realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr.
vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď
apodobne)aleboposúdeniepredbežnejotázkyvrozporesexistujúcimrozhodnutímpríslušnéhoorgánu.

13. V prípade odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP ide o vadu skutkovú, keď strana
navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto
dôkaz nevykonal.

14. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej

inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v
nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je,
že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené,
prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov.
Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s

osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

15. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnuprávnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

16. Žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody, ktorá mu vznikla nezákonným rozhodnutím,
a za ktorú zodpovedá žalovaná. Nezákonným rozhodnutím bolo uznesenie o vznesení obvinenia,
pričom na jeho základe vedené trestné stíhanie sa právoplatne skončilo oslobodením žalobcu spod
obžaloby z dôvodu, že stíhaný skutok nie je trestným činom. Škoda, ktorá mala žalobcovi v dôsledku

nezákonného rozhodnutia vzniknúť, spočíva v úhrade trov obhajoby žalobcom svojmu obhajcovi za
úkony právnej služby poskytnuté v trestnom konaní vedenom na podklade nezákonného rozhodnutia.
Súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti o zaplatenie sumy 277,89 eur s úrokom z omeškania
uplatneným z tejto sumy z dôvodu, že táto suma predstavuje hodnotu troch úkonov obhajoby, a to ďalšej
porady pred hlavným pojednávaním dňa 23.07.2015, ďalšej porady pred hlavným pojednávaním dňa
27.07.2015 a poradu pred verejným zasadnutím odvolacieho súdu dňa 10.12.2015, ktorých účelnosť

adôvodnosťžalobcanepreukázal,uvedenéúkonyprávnejslužbyžalobcanezdokladovalvčasavsúlade
s koncentráciou konania.

17. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého zamietajúceho výroku rozsudku súdu prvej inštancie
v rozsahu a z dôvodov žalobcom podaného odvolania dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie

jepotrebnévnapadnutejčastiakovecnesprávnypodľa§387ods.1CSPpotvrdiťzdôvodu,žesúdmôže
priznať len náhradu účelne vynaložených trov obhajoby (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 28. apríla 2016 sp. zn. 6 Cdo 402/2015) a žalobca v tomto neuniesol dôkazné bremeno
a nepreukázal účelnosť vynaloženia trov obhajoby na vyššie uvedené úkony právnej služby poskytnuté
mu obhajcom. Aby žalobca vôbec preukázal účelnosť vynaloženia trov obhajoby, musí v prvom rade

preukázať účelné vykonanie dotknutých úkonov obhajoby.

18. Uvedené tri úkony porád obhajcu s klientom (so žalobcom) boli vykonané v krátkom čase pred
konaniami na súdoch (pred hlavnými pojednávaniami, resp. pred verejným zasadnutím). Bez poznania
podrobnostíotýchtoúkonoch,tedatoho,akodlhotrvaliačoboloichpredmetom,ichnemožnoobjektívne

vyhodnotiť ako účelné. K tomu nepostačuje ani ten fakt, že sa uskutočnili krátko pred konaniami na
súdoch. Účelnosť úkonu porady obhajcu s klientom je potrebné v kontexte predmetu sporu posudzovať
nie z hľadiska toho, že sa uskutočnili krátko pred konaniami na súdoch, a že sa k ním časovo
viazali, ale z hľadiska toho, či ich obsahom bolo riadne a efektívne uplatňovanie ústavného
práva žalobcu na obhajobu v trestnom konaní. Toto nemožno preukázať len samotným časom vykonania

úkonovkrátkopredkonaniaminasúdochbezpoznaniaobsahuuvedenýchúkonovaoúčelnejviazanosti
porady obhajcu s klientom k nastávajúcemu hlavnému pojednávaniu alebo k verejnému zasadnutiu
možno bez poznania ich trvania a obsahu vysloviť len domnienku o ich smerovaní k procesnému úkonu,
ktorý mal v trestnom konaní nasledovať. Na takejto domnienke však nemožno založiť rozhodnutie
súdu, ktorým by bola priznaná náhrada škody trov takéhoto úkonu. V prípade, že žalovaná namietala

neúčelnosťtýchtoúkonov,bolopovinnosťoužalobcuuviesťkonkrétneskutkovétvrdenia,nielenkedyboli
úkony vykonané, ale aj čo bolo obsahom týchto úkonov a ako dlho trvali, a tieto svoje skutkové tvrdenia
preukázať. Žalobca však neuviedol ani čo bolo obsahom týchto úkonov, ani ako dlho trvali a už vôbec
ich nepreukázal, v dôsledku čoho neuniesol dôkazné bremeno, a preto vzhľadom na spochybnenie ich
účelnosti žalovanou nebolo možné náhradu trov týchto úkonov z titulu náhrady škody žalobcovi priznať.

19. Je pravdou, že je povinnosťou advokáta postupovať s odbornou starostlivosťou a dbať na účelnosť
a hospodárnosť poskytovaných služieb, avšak ani tieto jeho všeobecné zákonné povinnosti, ani
akékoľvek rozhodnutia disciplinárnych orgánov advokátskej komory, ani akékoľvek právne názory
v iných veciach nemôžu nahradiť absenciu preukázania skutkových okolností konkrétnych úkonov

v tomto (ale ani v inom) spore. Až v prípade, že by žalobca konkrétne skutkové okolnosti dotknutých
úkonov právnej služby uviedol a preukázal, až potom by súd mohol objektívne vyhodnotiť, či konkrétne
úkony boli vykonané účelne, a to aj za použitia žalobcom uvádzaných právnych argumentov.
Konkrétnu právnu normu totiž možno aplikovať, a to vrátane spôsobu aplikácie a jej interpretácie
obsiahnutých už v existujúcich rozhodnutiach, len na konkrétne zistený skutkový stav. Pokiaľ však

žalobca tvrdený skutkový stav nepreukázal, nemožno na nezistené skutočnosti aplikovať ani konkrétnu
právnu normu, ani ustálenú súdnu prax. Ani úhrada trov obhajoby klientom a ich nespochybňovanie
zjehostranynepreukazujúichobsah.Lenztakéhotokonaniažalobcunemôžesúdobjektívnevyhodnotiť
účelnosť vykonaných úkonov právnej služby.20. Keďže žalobca nepreukázal účelnosť uvedených trov obhajoby, keď v základe nepreukázal účelnosť
vykonania týchto úkonov, súd prvej inštancie správne žalobu v časti zamietol a z týchto dôvodov

odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku ako vecne správny
potvrdil. Pokiaľ ide o prípadnú nehospodárnosť týchto úkonov, resp. že by žalobca vôbec nepreukázal,
že k uvedeným úkonom došlo, tak tieto okolnosti žalovanou namietané neboli, neboli sporné, a preto
z týchto dôvodov nemohla byť žaloba v časti zamietnutá, čo však nič nemení na správnosti napadnutého
zamietajúceho výroku z dôvodov uvedených vyššie. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že námietka

žalobcu ohľadne posudzovania účelnosti vykonaných úkonov zo strany súdu prvej inštancie ex post
už s vedomím výsledku trestného konania je dôvodná a súd prvej inštancie musí posudzovať účelnosť
úkonov vo vzťahu k času, kedy sú vykonané, a nie podľa výsledku konania, ktorý v tom čase známy
nebol. Ani dôvodnosť tejto námietky však nič nemení na správnosti napadnutej časti rozsudku
vo veci samej z dôvodov uvedených vyššie.
21. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobcu spochybňujúce včasnosť a účinnosť popretia skutkových

tvrdení žalobcu zo strany žalovanej v otázke účelnosti vykonaných úkonov a tým aj trov obhajoby
v trestnom konaní, uplatnenie námietok žalovanej v rozpore s princípom koncentrácie konania, ako aj
námietky nevykonania dokazovania navrhnutého žalobcom, vyhodnotil ich odvolací súd ako nedôvodné.

22. Žaloba bola podaná v roku 2016 a je pravdou, že až na prvom pojednávaní dňa 27.06.2022 žalovaná

spochybnila účelnosť úkonov obhajoby, konkrétne troch úkonov porád obhajcu s klientom – žalobcom.
Akokoľvek by sa uvedené mohlo javiť ako oneskorená a neúčinná procesná obrana žalovanej, uplatnená
v rozpore so sudcovskou koncentráciou, nie je tomu tak.

23. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a

rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

24. Podľa § 151 ods. 1, 2 skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za
nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné
tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

25. Žalobca až do pojednávania dňa 27.06.2022 v žiadnom zo svojich podaní neuviedol, v akom
časovom rozsahu sa uvedené tri úkony porád s obhajcom uskutočnili, neuviedol, čo bolo predmetom
porád a ani žiadnu konkrétnu argumentáciu ohľadne ich účelnosti. Pokiaľ bola žaloba podaná ešte za
účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, nebol na strane súdu dôvod vyzývať žalobcu na doplnenie

týchto skutkových tvrdení. Keď za absencie uvedených skutkových tvrdení žalobcu žalovaná hoc aj vo
všeobecnejšej rovine namietla neúčelnosť uvedených troch úkonov obhajoby, nemožno považovať túto
jej obranu za neúčinnú a oneskorenú, keďže otázku posudzovania účelnosti uvedených úkonov nastolila
ako prvá. Keďže relevantné skutkové tvrdenia žalobcu ohľadne uvedeného neboli do pojednávania
dňa 27.06.2022 produkované, nie je podľa názoru odvolacieho súdu potom namieste neprihliadať na

vyjadrenia žalovanej a uplatniť sudcovskú koncentráciu konania. Pokiaľ ide o zákonnú koncentráciu
konania (§ 154 CSP), obrana žalovanej bola produkovaná včas, t. j. do vyhlásenia
uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

26. Žalobca mal možnosť ešte na uvedenom pojednávaní na obranu žalovanej reagovať, a to tak

uvedením relevantných skutkových tvrdení ohľadne uvedených troch úkonov obhajoby, ako aj návrhom
na vykonanie dokazovania na preukázanie ich účelnosti. Žalobca však relevantné skutkové tvrdenia
neuviedol, dôkazy nenavrhol, vyjadril sa len všeobecne a namietal uvedenú obranu ako zmeškanú. Súd
prvej inštancie následne uviedol predbežne právne posúdenie veci a pokiaľ z neho vyplynulo, že žalobu
považoval za dôvodne podanú, nemôže byť postup žalobcu na uvedenom pojednávaní (vyjadrenie

o oneskorenej procesnej obrane žalovanej a následne nevyjadrovanie sa žalobcu a nenavrhnutie
dôkazov) na ujmu žalobcu. Avšak na druhej strane, pokiaľ aj súd prvej inštancie po zrušení jeho prvého
rozsudku po prednesoch strán v zmysle § 181 ods. 2 CSP nestanovil, čo z obrany žalovanej považuje za
sporné okolnosti, nemožno to považovať za vadu konania, keďže už Krajský súd v Trenčíne vo svojom
uznesení č. k. 6Co/97/2022 – 142 zo dňa 26.06.2023, ktorým zrušil prvý vyhovujúci rozsudok súdu prvej

inštancie v tejto veci, výslovne uviedol, že žalovaná už v konaní pred súdom prvej inštancie namietala
účelnosť trov obhajoby v podobe niektorých úkonov vstupujúcich do nároku na náhradu škody, čím
de facto spochybnila výšku uplatneného nároku a urobila ju spornou. Takto vyslovený právny názor
odvolacieho súdu nemožno interpretovať spôsobom, ako to robí žalobca. Z uvedeného je zrejmé, žeodvolací súd nielenže považoval prvý rozsudok súdu prvej inštancie v tejto veci za nepreskúmateľný, ale
aj výšku náhrady škody za spornú z hľadiska účelnosti vynaložených trov obhajoby. V rámci unesenia
dôkazného bremena to bol žalobca, ktorý mal na preukázanie účelnosti vynaloženia trov obhajoby

navrhnúť dôkazy, a nie žalovaná, ktorá účelnosť vykonaných úkonov spochybňovala.

27. Žalobca mal v priebehu ďalšieho konania (po zrušení prvého rozsudku súdu prvej inštancie)
možnosť uvedenú spornosť odstrániť uvedením ďalších skutkových tvrdení a navrhnutím dôkazov na ich
preukázanie. Žalobca bol v priebehu ďalšieho konania súdom prvej inštancie aj vyzvaný (v predvolaní

na pojednávanie zo dňa 10.10.2023, doručené mu toho istého dňa), aby v lehote 10 dní oznámil, aké
dôkazy navrhuje na pojednávaní vykonať. Na túto výzvu však žalobca nereagoval, a preto potom súd
prvej inštancie správne odmietol jeho dôkazné návrhy prednesené až na pojednávaní dňa 06.12.2023
ako podané oneskorene, v rozpore so sudcovskou koncentráciou konania. V súhrne tak žalobca vedel
o námietkach žalovanej včas a po zrušení prvého rozsudku v tejto veci mal vedomosť o sporných
skutočnostiach a mal dostatok času, aby preukázal dôvodnosť svojho nároku, v dôsledku čoho odvolací

súd dospel k záveru, že k porušeniu práv žalobcu na spravodlivý proces nedošlo. Neobstojí tak námietka
žalobcu, že by o spornosti účelnosti trov obhajoby nevedel a bola mu upretá možnosť uplatniť ďalšie
prostriedky procesného útoku vo forme návrhu na vykonanie dokazovania.

28. Pokiaľ žalobca namietal nevykonanie ním navrhnutých dôkazov, tak tieto navrhol vykonať neskoro,

po termíne, ktorý mu určil súd prvej inštancie, pričom už predtým mu bola známa otázka spornosti
účelnosti trov obhajoby minimálne z prvého rozhodnutia odvolacieho súdu v tejto veci, a ak namietal,
že výsluch žalobcu bol navrhnutý už v samotnej žalobe, tak uvedené je pravdou, avšak tento dôkazný
návrh ešte v úvode pojednávania dňa 27.06.2022 vzal späť, a preto nebolo možné tento dôkaz vykonať.
Jeho opätovné navrhnutie bolo realizované po uplynutí lehoty, ktorú súd prvej inštancie určil stranám

na predloženie dôkazných návrhov.

29. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

30. Žalobca podaným odvolaním namietol aj nesprávnosť výrokov o trovách konania. Po
preskúmaní výrokov o náhrade trov konania dospel odvolací súd k záveru, že v tejto časti je odvolanie
žalobcu dôvodné a oba výroky sú nesprávne. Nesprávnosť výrokov súdu prvej inštancie o náhrade
trov konania spočíva jednak v separátnom spôsobe rozhodnutia o trovách konania pred súdom prvej
inštancie a o trovách odvolacieho konania (pozn. predchádzajúceho odvolacieho konania v tejto veci),

a v druhom rade aj v nesprávnom určení pomernej náhrady trov konania z dôvodu nesprávnych
a neúplných výpočtov.

31. Vzhľadom k tomu, že prvý rozsudok súdu prvej inštancie v tejto veci bol odvolacím súdom zrušený
a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie rozhodnúť

v zmysle § 396 ods. 3 CSP o trovách celého konania, vrátane trov predchádzajúceho odvolacieho
konania. Uvedené však v neznamená, že súd mal rozhodnúť zvlášť o trovách prvoinštančného konania
a zvlášť o trovách odvolacieho konania. Žiadny relevantný dôvod pre takéto rozhodnutie odvolací súd
nevzhliadol.

32. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

33. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

34. Obe citované zákonné ustanovenia hovoria o priznávaní náhrady trov konania vo vzťahu
k úspechu vo veci, nie vo vzťahu k úspechu v určitej fáze konania. Pokiaľ teda bol na predchádzajúce
odvolanie žalovanej rozsudok súdu prvej inštancie zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie
anovérozhodnutie,nemožnohovoriťoúspechužalovanejvoveci.Bolaúspešnávtom,žeprvýrozsudok
okresného súdu bol zrušený, avšak vec nebola skončená, konalo sa v nej ďalej, a preto jej nebolo

možné priznať náhradu trov predchádzajúceho odvolacieho konania. Žalovaná docielila len to, že sa
vo veci znovu konalo, avšak toto nemožno hodnotiť ako plný úspech v odvolacom konaní, a to aj
vzhľadom na výsledok celého sporu, keď v konečnom dôsledku bola aj po zrušení
prvého rozsudku žalobcu už právoplatne priznaná väčšia časť uplatneného nároku. Súd prvej inštanciemal správne o náhrade trov prvoinštančného konania, ako aj prvého odvolacieho konania rozhodnúť
len jedným výrokom, a to vyslovene podľa pomeru úspechu vo veci, teda priznať žalobcovi pomernú
náhradu trov konania iba vzhľadom na pomer toho, čoho sa domáhal a čo mu bolo priznané, zohľadniac

pomerne v jeho neprospech aj tú časť uplatneného nároku, v ktorom zobral žalobu v časti späť z dôvodu,
že v tej časti zavinil zastavenie konania.

35. Okrem uvedenej nesprávnosti v rozhodnutí o trovách konania súd prvej inštancie nesprávne vyrátal
aj pomer úspechu žalobcu a žalovanej, čo malo za následok aj nesprávnosť rozsahu, v akom priznal

žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

36. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd zmenil oba výroky rozsudku súdu prvej inštancie
onáhradetrovkonaniaajednýmvýrokomrozhodolotrováchceléhokonania,ktorépredchádzalotomuto
odvolaciemu konaniu, t. j. vo výroku II. o náhrade trov konania tohto rozsudku rozhodol odvolací súd
o všetkých trovách konania predchádzajúcich toto odvolacie konania, t. j. tak o trovách konania pred

súdom prvej inštancie, ako aj o trovách prvého odvolacieho konania.

37. O uvedených trovách rozhodol súd podľa pomeru úspechu strán sporu v zmysle § 255 ods. 2
CSP v spojení s ustanovením § 256 ods. 1 CSP, pretože v časti bolo konanie prvým rozsudkom súdu
prvej inštancie právoplatne zastavené zavinením žalobcu, ktorý zobral žalobu v časti späť, v dôsledku

čoho v tejto časti patrí náhrada trov žalovanej. Keďže žalobe však bolo z väčšej časti vyhovené,
zohľadnil súd čiastočné zastavenie konania pri pomernom rozdelení trov ako neúspech žalobcu. Pre
účely posúdenia pomeru úspechu strán sporu bolo pritom potrebné zohľadniť nielen uplatnenú istinu, ale
aj jej príslušenstvo v podobe úroku z omeškania, keď na účely rozhodnutia o trovách konania je potrebné
porovnať celý uplatnený nárok a nárok, ktorý bol priznaný. Na účely skúmania úspechu / neúspechu

a zavinenia zastavenia konania však musel odvolací súd uplatnený a v konečnom dôsledku priznaný
úrok z omeškania kvantifikovať. Pre účely vyčíslenia úroku z omeškania vychádzal odvolací súd zo
sadzby úroku, ktorú si žalobca uplatnil, zo sumy, z ktorej si ho uplatnil, z obdobia, za ktoré si ho uplatnil,
pričom začiatok je daný dňom, od ktorého si ho uplatnil, resp. od ktorého bol priznaný, a za koniec
obdobia odvolací súd považoval vo vzťahu k priznanému, resp. k zamietnutému úroku z omeškania deň

06.12.2023, t. j. deň vyhlásenia napadnutého rozsudku, resp. v prípade späťvzatia žaloby v časti úroku
z omeškania deň, kedy žalobca zobral žalobu späť, t. j. 27.06.2022.

38. V podanej žalobe žiadal žalobca priznať istinu 944,11 eur s úrokom z omeškania z tejto sumy vo
výške 8 % ročne od 04.02.2016 do zaplatenia. Dňa 27.06.2022 zobral žalobca žalobu späť v časti

úroku z omeškania z tejto sumy v sadzbe 8 % ročne od 04.02.2016 do 29.03.2016
a v sadzbe 3 % ročne od 30.03.20116 do zaplatenia. Úrok z omeškania v časti, v ktorej bola žaloba
vzatá späť, potom predstavuje sumu 11,38 eur (8 % ročne zo sumy 944,11 eur od 04.02.2016 do
29.03.2016) a sumu 177,- eur (3 % ročne zo sumy 944,11 eur od 30.03.2016 do dňa späťvzatia
27.06.2022). Žalobcovi bola priznaná suma 666,22 eur s úrokom z omeškania 5 % ročne z tejto sumy od

30.03.2016 do zaplatenia, čo do dňa rozhodnutia súdu prvej inštancie (06.12.2023) predstavuje sumu
úroku z omeškania 256,26 eur. Žaloba bola zamietnutá v časti o zapletenie sumy 277,89 eur
s úrokom z omeškania 5 % ročne z tejto sumy od 30.03.2016 do zaplatenia, čo do dňa rozhodnutia súdu
prvej inštancie (06.12.2023) predstavuje sumu úroku z omeškania 106,89 eur.

39. Žalobcovi bola celkovo priznaná suma (vyčíslená do rozhodnutia súdu prvej inštancie) 922,48 eur
(istina 666,22 eur + úrok z omeškania 256,26 eur) a v tejto časti bol v spore úspešný. Žalobca bol
neúspešný v časti o zaplatenie sumy 573,16 eur, ktorá pozostáva z nepriznanej istiny 277,89 eur, k nej
prislúchajúcemu úroku z omeškania 106,89 eur a zo súm úrokov z omeškania 11,38
eur a 177,- eur, v ktorých bolo zavinením žalobcu konanie zastavené. Súčet sumy žalobcovi priznanej

(922,48 eur) a sumy nepriznanej (573,16 eur) je suma 1 495,64 eur, ktorá predstavuje
predmet sporu, ktorého sa žalobca pôvodne domáhal. Z tejto sumy mu bola priznaná suma 922,48 eur,
t. j. 61,68 %, čo predstavuje úspech žalobcu v spore. Žalobcovi nepriznaná suma 573,16 eur zo sumy
1 495,64 eur predstavuje 38,32 %, čo je úspech žalovanej. Čistý úspech žalobcu v spore predstavuje
rozdiel medzi jeho úspechom a úspechom žalovanej (61,68 % - 38,32 %), čo je 23,36 % a v rozsahu

tohto percentuálneho čistého úspechu v spore priznal odvolací súd žalobcovi voči žalovanej aj nárok na
náhradu všetkých trov konania predchádzajúceho tomuto odvolaciemu konaniu a takto podľa § 388 CSP
výrokom II. tohto rozsudku zmenil výroky III. a IV. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade
trov konania.40. Pokiaľ ide o trovy tohto odvolacieho konania, predmetom odvolania bol celý žalobcovi nepriznaný
nárok, t. j. suma 384,78 eur (istina 277,89 eur + vyčíslený úrok z omeškania 106,89 eur), v ktorej

bol žalobca neúspešný, a náhrada trov konania, v ktorej bol žalobca úspešný. Trovy konania aktuálne
vyčíslené nie sú a ich výška bude predmetom rozhodovania súdu prvej inštancie. Z dôvodu, aby odvolací
súd zachoval rovnosť strán sporu a nevyčísloval trovy za tú – ktorú stranu, resp. ich nevyčíslil v sume
vyššej, než by si tá – ktorá strana uplatnila, a zároveň, aby neprejudikoval rozhodnutie o výške trov,
zohľadnil pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania nie matematicky pomer úspechu –

neúspechu strán v odvolacom konaní vyjadrený v konkrétnych sumách, ktoré boli predmetom odvolania,
ale iba skutočnosť, že predmetom odvolacieho konania boli dva nároky (hoc jeden procesný), pričom
každá zo strán bola úspešná v jednom z nárokov, a preto odvolací súd v súlade s § 396 ods. 1 CSP a
§ 255 ods. 2 CSP vyslovil, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

41. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).