Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 7, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9CoCsp/48/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7220205249
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 08. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gizela Majerčák

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7220205249.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gizely Majerčák a členov

senátu JUDr. Dany Popovičovej a JUDr. Aleny Mikovej v právnom spore žalobcu: A. B. C. D. E., F. G., H.:
XX XXX XXX proti žalovanému: I. J., K., L. X, nar. X.X.XXXX, o 185,89 € s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Košice II č. k. 37Csp/159/2020 - 104 zo 17. apríla
2023

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Bývalý Okresný súd Košice II ako súd prvej inštancie (ďalej aj len ako „súd“) rozsudkom označeným
v záhlaví žalovanému uložil žalobcovi zaplatiť 185,89 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi

priznal náhradu trov v plnom rozsahu.

2. Vychádzal zo zistenia, že žalovaný bol evidovaný ako odberateľ elektriny v domácnosti v odbernom
mieste M. XX, ku ktorému odbernému miestu mal uzavretú zmluvu o dodávke elektriny a aplikujúc
ustanovenia zákona č. 340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované D. C. B. A. v znení
k 30.6.2023 (ďalej aj len ako „zákon“) právne preto uzavrel, že žalovaný nepochybne spĺňa definíciu
platiteľa podľa §3 písm. a) zákona a bol preto povinný platiť úhrady za služby verejnosti poskytované

žalobcom, ktorým vtedy bol D. C. B. A. (H.: XX XXX XXX; ďalej aj len ako „RTVS“ a aj len ako „úhrady“).
Pozistení,žežalovanýúhradyriadneavčasneplatil,uzavrel,žetomutozažalovanéobdobieposledných
36 mesiacov do 31.3.2019 vrátane vznikol nedoplatok v celkovej výške 167,04 €. Nárok RTVS posúdil
preto za dôvodný a žalobe o zaplatenie tohto nedoplatku na úhradách preto vyhovel, pričom v zmysle
zákona rozsudkom vo veci samej žalovaného zaviazal aj na zaplatenie pokuty vo výške 17 € a nákladov
1,85 € spojených s uplatnením pohľadávky (§121 ods. 3 o. z.), spolu 185,89 €.

3. S obranou žalovaného v spore, že na odbernom mieste M. XX tento nie je povinný platiť úhrady
argumentujúc, že on úhrady platí na inom odbernom mieste, a to v mieste svojho trvalého bydliska
v Košiciach, s poukazom na §6 ods. 1 zákona sa vysporiadal tak, že jedna a tá istá osoba môže byť
povinná platiť úhrady za služby poskytované D. aj za viacero odberných miest, pričom zo strany D. ako
vyberateľa úhrady, a to aj v prípade žalovaného, pôjde o oprávnený výber, nakoľko žalovaný samotnú
skutočnosť, že je odberateľom na viacerých odberných miestach, vyberateľovi oznámil až 5.2.2020, t.
j. až po uplynutí žalovaného obdobia po tom, čo D. tohto upozornil na existenciu nedoplatku 168,89 €

na úhradách. S ďalšou jeho obranou v spore, že na odbernom mieste M. XX má trvalý pobyt osoba
s ťažkým zdravotným postihnutím, čo žalovaný považoval za dôvod zániku jeho povinnosti platiť úhrady
v prospech D., s poukazom na §5 ods. 1 zákona sa vysporiadal s odôvodnením, že túto skutočnosť
žalovaný D. oznámil až v priebehu tohto sporového konania (13.3.2020) a aplikujúc §5 ods. 2 a §6 ods.2 zákona uzavrel, že žalovanému ako platiteľovi nárok či už na oslobodenie od povinnosti platiť úhrady
v prospech D. alebo na platenie úhrady len za jedno odberné miesto vzniklo preto až od prvého dňa
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom tento ako platiteľ vznik tejto

skutočnosti vyberateľovi tejto úhrady oznámil a preukázal, k čomu v každom prípade jednoznačne došlo
až po uplynutí žalovaného obdobia a preto sa naň nevzťahuje.

4. S prihliadnutím najmä na to, že žalovaný „vzájomnou“ žalobou o ochranu osobnosti s náhradou
nemajetkovej ujmy v spore neuplatňuje svoje vzájomné práva voči D. ako voči žalujúcemu subjektu,

ale tieto svoje práva uplatňuje proti zamestnancovi D. H. N. E., F. ako tretiemu subjektu, ešte pred
rozhodnutím vo veci samej usúdil, že nie sú splnené podmienky na spojenie týchto dvoch vecí
a vzájomnú žalobu žalovaného postupom podľa §147 ods. 4 CSP (úpravou sudcu zo 7.11.2022 v spise
na č. l. 72) vylúčil preto na samostatné konanie.

5. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil zásadou úspechu žalobcu v spore, ustanovenou v §255

ods. 1 CSP.

6. Proti tomuto rozsudku žalovaný podáva odvolanie navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V konaní namieta (i)
porušenie práva na spravodlivý proces, ktoré podľa odvolateľa spočívalo v tom, že pred rozhodnutím

súdu v tejto veci mu nebolo doručené vyjadrenie protistrany zo 17.4.2023 (v skutočnosti ide o podanie
zo 6.4.2023 v spise na č. l. 92 a nasl.) a preto (ii) neboli splnené ani procesné podmienky, že (iii)
z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, prečo súd žalobe vyhovel, namietajúc, že súd
rozhodol len na základe nepravdivých vyjadrení žalobcu, ku ktorým (iv) jemu bolo odopreté právo
vyjadriť sa. Ďalej je nespokojný s tým, že (v) v konaní neboli vykonané ním navrhnuté dôkazy a že (vi)

súd neprihliadol na to, že na adrese jeho odberného miesta M. XX má trvalý pobyt osoba s ťažkým
zdravotným postihnutím a tiež (vii) sa nevysporiadal ani s ďalšou v konaní namietanou skutočnosťou,
že na odbernom mieste M. XX žalovaný neodoberal elektrinu pre spotrebu v domácnosti, keďže tam len
kosil trávu. Žalovaný zároveň namietal aj (viii) nedôvodnosť vylúčenia vzájomnej žaloby na samostatné
konanie.

7. Žalobca, ktorému odvolanie žalovaného bolo doručené 19.6.2023, nevyužil svoje zákonné právo
a k odvolaniu procesným postupom sa nevyjadril. Žiadna zo strán ďalšie podanie vo veci neurobila.

8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po kladnom posúdení včasnosti a prípustnosti odvolania
podaného stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a
tiež viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo (§34 a §355

a nasl. CSP o odvolaní) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

9. Rozsudok vo výroku je vecne správny, odvolací súd ho preto postupom podľa §387 ods. 1 CSP
potvrdil.

10.RozsudoknaKrajskomsúdevKošiciachverejnebolvyhlásený7.8.2024o10.00hod.vpojednávacej
miestnosti č. dv. 210/II. poschodie, trakt D. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku od 1.8.2024 boli
zverejnené na úradnej tabuli odvolacieho súdu a na jeho webovej stránke (§219 ods. 1 a 3 za použitia
§378 CSP).

11. Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa §365 ods. 1 písm. b) (súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces) a písm. f) CSP (súd prvej inštancie na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam), o ktorých odvolací súd dospel k záveru, že tieto
nie sú naplnené.

12. Súd prvej inštancie dokazovanie vo veci vykonal v rozsahu potrebnom pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad ustanovených v §191 ods. 1 CSP,
z týchto dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zistenéhoskutkového stavu vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil. V konaní nebola
zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

13. Napadnutý rozsudok z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
je plne akceptovateľný, presvedčivý, jasný a zrozumiteľný. V odôvodnení rozsudku súd dal odpovede
na všetky relevantné otázky, ktoré mali pre vec podstatný význam, správne, podrobne a presvedčivo
nimi objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia. Odvolací súd vychádzajúc z obsahu spisu po
oboznámenísasdôvodminapadnutéhorozsudku,akoajsobsahomadôvodmiodvolanianezistilžiaden

dôvod, aby od týchto sa odchýlil. Naopak odvolací súd s dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie v celom
rozsahu sa stotožnil a v odôvodnení svojho rozsudku v súlade s §387 ods. 2 CSP preto sa obmedzil len
na konštatovanie ich správnosti a tieto v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku nadbytočne už
neopakuje, ale na tieto, ako odvolacím súdom zhora sú reprodukované, v celom rozsahu odkazuje, ako
na odvolaciemu súdu vlastné dôvody vyhovujúceho rozsudku o zaplatenie úhrad za služby verejnosti
poskytované RTVS v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania.

14. Po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie v priebehu odvolacieho konania s účinnosťou od
1.7.2023 došlo k zrušeniu zákona č. 340/2012 Z. z. a následne, 20.6.2024 Národná rada Slovenskej
republiky sa uzniesla na zákone č. 157/2024 Z. z. o Slovenskej televízii a rozhlase. Pre tento súdny spor,
a to z hľadiska aktívnej vecnej legitimácie súčasného žalobcu v spore, ktorým po zrušení D. O. A. B.

C. D., je relevantné jeho ustanovenie §30 ods. 1 a ods. 18, v zmysle ktorého (1) „Rozhlas a televízia
Slovenska zriadená podľa doterajších predpisov sa ku dňu účinnosti tohto zákona“, t. j. k 1.7.2024
„zrušuje“ a „A. B. C. D. sa ku dňu účinnosti tohto zákona stáva právnym nástupcom Rozhlasu a televízie
Slovenska a preberá všetky jeho práva a povinnosti ku dňu účinnosti tohto zákona“, pričom (18) „výber
a vymáhanie úhrady za služby verejnosti poskytované D. C. B. A. v oblasti rozhlasového vysielania

a televízneho vysielania (ďalej len „úhrada“), ktorú bol platiteľ úhrady podľa zákona č. 340/2012 Z.
z. o úhrade za služby verejnosti poskytované D. C. B. A. a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov v znení účinnom k 30. júnu 2023 povinný zaplatiť do 30. júna 2023,
ako aj vymáhanie iných pohľadávok, ktoré vznikli na základe nezaplatenia tejto úhrady, vykonáva odo
dňa účinnosti tohto zákona A. B. C. D. podľa zákona č. 340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti

poskytované D. C. B. A. a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30. júna 2023
(...).“. Odvolací súd aplikovaním tohto zákonného ustanovenia zákona č. 157/2024 Z. z. v odvolacom
konaní ako so žalobcom konal preto s právnym nástupcom RTVS.

15. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku reagujúc na odvolacie námietky odvolateľa

odvolací súd dopĺňa.

16. V konaní medzi stranami nebolo sporným, že žalovaný v žalovanom období posledných 36 mesiacov
pred 31.3.2019 vrátane bol odberateľom elektriny (minimálne) na dvoch odberných miestach. Jedným

bolo miesto jeho trvalého pobytu v Košiciach na L. X a druhým M. XX; žalovaný o. i. aj o týchto
skutočnostiach v konaní ako prílohu k svojmu odvolaniu predložil potvrdenie dodávateľa elektriny.

17. Vychádzajúc z obrany žalovaného sporným medzi stranami bol účel, na aký odberné miesto
M. XX žalovanému slúžilo v žalovanom období. Kým D. pri vykonávaní kontroly platenia úhrady

spôsobom ustanoveným v zákone na základe oznámenia dodávateľa elektriny zistil, že žalovaný je
odberateľom elektriny na odbernom mieste M. XX, z čoho ako vyberateľ úhrady usúdil, že v zmysle §3
písm. a) zákona tento je platiteľom úhrady, keďže na danom odbernom mieste ako fyzická osoba je
evidovaná dodávateľom elektriny v evidencii odberateľov elektriny v domácnosti ako odberateľ elektriny
v domácnosti v odbernom mieste, pre spotrebu v byte alebo v rodinnom dome, žalovaný v spore sa bránil

tvrdením, že na tomto odbernom mieste neodoberal elektrinu pre spotrebu v domácnosti, ale odoberal
ju len za účelom pokosenia trávy.

18. Podľa §3 zákona č. 340/2012 Z. z. účinného od 1.1.2013, platiteľom úhrady o. i. je a) fyzická
osoba, ktorá je evidovaná dodávateľom elektriny2) v evidencii odberateľov elektriny v domácnosti3) ako

odberateľ elektriny v domácnosti2) v odbernom mieste, 2) pre spotrebu v byte alebo v rodinnom dome.

19. V zmysle poznámky 2) odkazujúcej na §3 písm. b) zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike,
odberateľom elektriny v domácnosti na účely daného zákona sa rozumie b) v elektroenergetike 9. fyzickáosoba, ktorá nakupuje elektrinu pre vlastnú spotrebu v domácnosti7), pričom v zmysle poznámky 7)
okrem §2, §13 a §24 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
odkazujúcej aj na §119, §120 ods. 1 a §121 ods. 1 a ods. 2 o. z. pod pojmom domácnosť o. i. je potrebné

rozumieť aj nehnuteľnosti, t. j. pozemky a stavby spojené so zemou pevným základom a ich súčasť
(všetko,čopatríkvecipodľajejpovahyanemôžebyťoddelenébeztoho,žebysatýmvecznehodnotila),
ako aj ich príslušenstvo (veci patriace vlastníkovi hlavnej veci a ním určené na to, aby s hlavnou vecou
sa trvale užívali). V zmysle dôvodovej správy k zákonu č. 251/2012 Z. z. odberateľom elektriny v zmysle
tohto zákona pritom nie je len koncový odberateľ, ale aj osoba, ktorá nakupuje elektrinu na účely jej

ďalšieho predaja a práve z toho dôvodu bolo potrebné fyzickú osobu, ktorá nakupuje elektrinu pre
vlastnú spotrebu v domácnosti, zadefinovať ako odberateľa elektriny v domácnosti. V zmysle poznámky
2) odkazujúcej na §2 písm. b) zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike v znení od 1.1.2014, t. j. za celé
žalované obdobie, odberným miestom na účely daného zákona sa rozumie b) v elektroenergetike 12.
miesto odberu elektriny pozostávajúce z jedného meracieho bodu.

20. Výkladom citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre účely zákona č. 340/2012 Z. z. pre
definovanie, kto je platiteľom úhrady ako odberateľ elektriny v domácnosti v odbernom mieste pre
spotrebu o. i. v rodinnom dome určujúcim nie je to, že odberateľ elektriny elektrinu v danom odbernom
mieste neodoberá na účely spotreby v jeho domácnosti, ale určujúcim je to, že odberateľ elektriny na
danom odbernom mieste elektrinu odoberá (nakupuje) pre vlastnú spotrebu v danej nehnuteľnosti, t. j.

že elektrinu neodoberá za účelom jej ďalšieho predaja.

21. V prejednávanej veci žalovaný pritom ani len netvrdil, že by elektrinu na odbernom mieste M. XX
odoberal za účelom jej ďalšieho predaja, t. j. v konaní sa ani len neukázala potreba o okolnosti odberu
elektriny na danom odbernom mieste za účelom jej ďalšieho predaja vôbec uvažovať. Žalovaný v tomto

smere v konaní sa bránil len tvrdením, že v dotknutej nehnuteľnosti, ktorá je rodinným domom ani len
nemá zriadenú svoju domácnosť a že elektrinu, ktorú tu odoberá, používa len na kosenie trávy, čo
však z hľadiska zhora uvedeného výkladu zákona, pre posúdenie, kto je platiteľom úhrady, je obranou
bezpredmetnou. Naopak práve preto, že z hľadiska úsudku, kto (nie) je platiteľom úhrady, rozhodujúcim
je, že v danom prípade ide o odberné miesto elektriny pre jej spotrebu v rodinnom dome, pre rozhodnutie

v predmetnej veci rozhodujúcim o. i. bolo, že predmetná nehnuteľnosť, ako na to vychádzajúc zo zápisu
v katastri nehnuteľností v konaní poukázal aj žalobca, bezpochyby jednak vôbec je rodinným domom,
a to v podielovom spoluvlastníctve aj žalovaného, ktorý dodávateľom elektriny v evidencii odberateľov
elektriny v domácnosti na odbernom mieste M. XX je evidovaný ako odberateľ elektriny v domácnosti,
čo v konaní nakoniec potvrdil aj samotný žalovaný, a to predložením potvrdenia dodávateľa elektriny

o tejto skutočnosti v odvolacom konaní.

22. V súvislosti s obranou odvolateľa, že on už na základe predchádzajúceho zákona č. 68/2008 Z. z.
upravujúceho úhradu za služby verejnosti poskytované A. B. C. A. D. účinným od 1.3.2008 bol platiteľom
úhrady pre vyberateľa len za jedno odberné miesto, a to napriek tomu, že už aj v tom čase bol koncovým

odberateľom vo viacerých odberných miestach a keďže v tomto jeho postavení sa nič nezmenilo ani
po nadobudnutí účinnosti zákona č. 340/2012 Z. z. dňom 1.1.2013, ani tento nový zákon v smere
oznámenia, či preukázania skutočnosti, že je odberateľom na viacerých odberných miestach, jemu preto
žiadnu povinnosť ani neukladal, je potrebné poukázať na prechodné ustanovenie §12 ods. 4 zákona č.
340/2012 Z. z. V v zmysle tohto platiteľ podľa §3 písm. a) zákona č. 68/2008 Z. z., ktorý dodávateľom

elektriny je evidovaný v evidencii odberateľov elektriny v domácnosti vo viacerých odberných miestach
a k 31.12.2012 mal nárok platiť úhradu len za jedno odberné miesto a ktorý neoznámil a nepreukázal
vyberateľovi úhrady skutočnosti zakladajúce vznik tohto nároku, sa považuje za platiteľa podľa §3 písm.
a), ktorý má nárok na platenie úhrady len za jedno odberné miesto podľa §6 ods. 1 zákona č. 340/2012
Z. z., ak vznik tejto skutočnosti oznámi a preukáže vyberateľovi úhrady v lehote do 31.3.2013.

23. Nemožno preto súhlasiť s obranou odvolateľa, že zákon č. 340/2012 Z. z. jemu ako osobe, ktorá
bola odberateľom elektriny vo viacerých odberných miestach už aj pred účinnosťou tohto zákona a bezo
zmeny ním je aj súčasnosti, žiadne povinnosti v smere oznamovania a preukazovania skutočnosti,
že je odberateľom na viacerých odberných miestach, neukladal. Naopak, ako to nesporne vyplýva

z citovaného zákonného ustanovenia, hoci vo faktickom postavení žalovaného v tomto smere skutočne
k žiadnej zmene nedošlo ani po 1.1.2013, zákon č. 340/2012 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2013 aj jemu ako
osobe dodávateľom elektriny evidovanej ako odberateľ elektriny v domácnosti na viacerých odberných
miestach, výslovne ukladal povinnosť skutočnosť odberu elektriny na viacerých odberných miestachvyberateľovi úhrady oznámiť a preukázať, a to v lehote do 31.3.2013. V danom prípade v konaní nebolo
pritom sporným, že žalovaný túto svoju povinnosť nesplnil, čo tento v konaní potvrdil aj sám svojou
obranou v spore. Z dôvodu, že takto uloženú zákonnú povinnosť žalovaný v zákonnej lehote si nesplnil,

v zmysle uvedeného zákona s účinnosťou od 1.1.2013, a teda ani za žalované obdobie posledných
36 mesiacov do 31.3.2019 vrátane, nebolo ho preto možné považovať za platiteľa podľa §3 písm. a)
zákona č. 340/2012 Z. z. majúceho nárok na platenie úhrady len za jedno odberné miesto podľa §6 ods.
1 daného zákona a tento bol preto povinný platiť úhradu RTVS ako jej vyberateľovi za žalované obdobie
aj za odberné miesto M. XX.

24. Bezpredmetná pritom je obrana žalovaného v spore aj pokiaľ tento tvrdí, že na adrese M. XX má
trvalý pobyt O. J. ako osoba s ťažkým zdravotným postihnutím, a to z dôvodu, že na adrese M. XX
v danej nehnuteľnosti, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve žalovaného a ďalších osôb, a to o. i. aj
osoby menom O. J., sú dve odberné miesta, pričom menovaná je platiteľom úhrady na inom odbernom
mieste, než o ktoré ide v tomto sporovom konaní. V zmysle §5 ods. 1 zákona č. 340/2012 Z. z. žalovaný

od povinnosti platiť úhradu za odberné miesto M. XX by bol oslobodený, len pokiaľ by žil v domácnosti
s fyzickou osobou s ťažkým zdravotným postihnutím majúcou trvalý pobyt na adrese odberného miesta
tohto platiteľa, alebo pokiaľ sám by bol osobou s ťažkým zdravotným postihnutím. Keďže však žalovaný
v konaní ani len netvrdil, že by na adrese odberného miesta M. XX vôbec žil, alebo že by sám bol
osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, pričom O. J. ako osoba s ťažkým zdravotným postihnutím je

platiteľom na inom odbernom mieste na uvedenej adrese, bezpredmetnou je aj táto obrana žalovaného,
a to bez ohľadu na to, či pred podaním žaloby D. ako vyberateľ úhrady vôbec (ne)mal vedomosti o tom,
že na adrese predmetnej nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve žalovaného má trvalý pobyt aj
osoba s ťažkým zdravotným postihnutím.

25. Napokon nemožno súhlasiť ani s odvolacou námietkou odvolateľa, že v dôsledku doručenia podania
protistrany zo 6.4.2023 do jeho vlastných rúk až po meritórnom rozhodnutí súdu prvej inštancie vo veci,
došlo k porušeniu práva odvolateľa na spravodlivý proces namietajúc, že takto mu nebolo umožnené
v konaní riadne sa brániť, nakoľko on obsah tohto podania k 17.4.2023, kedy súd prvej inštancie vo veci
meritórne rozhodol, nepoznal. V danom prípade napriek tomu, že sporné procesné podanie žalobcu

žalovanému skutočne bolo doručené až jeden deň po meritórnom rozhodnutí súdu prvej inštancie
v tejto veci, k porušeniu práva na spravodlivý proces nedošlo. Žalovaný nesporne mal totiž možnosť
s obsahom sporného písomného podania žalobcu podrobne sa oboznámiť, a to ešte pred počatím
plynutia odvolacej lehoty a v rámci svojho odvolania ku všetkým skutočnostiam protistranou v ňom
uvedeným uviesť a namietať v odvolaní všetko, čo z hľadiska svojej procesnej obrany v spore považoval

za dôležité, pričom odvolací súd v odvolacom konaní aj s týmito jeho námietkami sa zaoberal a v
odôvodnení tohto svojho rozsudku aj s týmito sa vysporiadal. Žalovanému v tejto veci tak neboli odňaté
žiadne procesné práva, v odvolacom konaní mu bolo umožnené vyjadriť sa vo veci aj ku skutočnostiam
žalobcom uvedeným v jeho spornom podaní zo 6.4.2023, ktoré po obsahovej stránke v podstatnej časti
mimochodom bolo len opakovaním v konaní aj dovtedy už uplatnených skutkových tvrdení žalobcu

a jeho právnej kvalifikácie veci, pričom túto možnosť žalovaný v podanom odvolaní aj využil, a teda to, čo
mu bez jeho viny nebolo umožnené predniesť v konaní pred súdom prvej inštancie, uplatnil v odvolacom
konaní, pričom odvolací súd aj s týmito jeho námietkami vecne sa vysporiadal. Niet preto dôvodu pre
záver, že by v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu v tejto veci žalovanému ako strane
sporu bolo znemožnené uskutočniť jej patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces a keďže vytýkaný nedostatok v procesnom postupe súdu prvej inštancie
takto bol plne napravený v konaní pred odvolacím súdom, ako dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku
súd prvej inštancie ani táto odvolacia námietka žalovaného neobstojí.

26. Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie o vylúčení vzájomnej žaloby

žalovaného na samostatné konanie ani nerozhodoval, bezpredmetnou je aj odvolacia námietka
žalovaného proti procesnému postupu súdu prvej inštancie úpravou zákonného sudcu zo 7.11.2022
týkajúceho sa vedenia tohto konania, proti ktorému rozhodnutiu súdu prvej inštancie odvolanie
mimochodom ani nie je prípustné (§357 CSP, a contrario).

27. Z týchto podstatných dôvodov žiadna z odvolacích námietok žalovaného nie je spôsobilá spochybniť
vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Odvolací súd postupom podľa §387 ods. 1 a ods. 2 CSP
napadnutý rozsudok preto potvrdil v celom rozsahu ako vecne správny vrátane závisiaceho výrokuo trovách prvoinštančného konania správne a zákone založeného na zásade úspechu žalobcu v spore,
ustanovenej v §255 ods. 1 CSP.

28. Pretože ide o rozhodnutie, ktorým konanie sa končí, odvolací súd postupom podľa §396 ods. 1
CSP rozhodol aj o trovách odvolacieho konania (§262 ods. 1 CSP), a to rovnako v súlade so zásadou
úspechuustanovenouv§255ods.1CSP,pričomúspešnémužalobcovi,ktorývodvolacomkonanízostal
procesne úplne pasívny a žiadne trovy preukázateľne preto mu nevznikli, náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal; neúspešnému odvolateľovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nie je možné

priznať.

29. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e p r í p u s t n é , ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
S výnimkou prípadov ustanovených v §429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní dovolateľ musí byť

zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).