Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Thursday, January 22, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1To/26/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8722010503
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Bugeľ

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8722010503.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Bugeľa a sudcov JUDr.

Petra Farkaša a JUDr. Rastislava Vargu, PhD., LL.M., MBA na verejnom zasadnutí konanom dňa
22.01.2025, v trestnej veci proti obž. T. D., pre prečin nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods.
1 písm. a/, b/, c/, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Poprad, sp. zn. 6T/49/2022 zo dňa 05.02.2024, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, e/ ods. 3 Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

Obžalovanému
T. D., nar. XX. XX. XXXX v I. R. C.,
trvale bytom X. XX, okres I. R. C.,

u k l a d á :

Podľa § 360a ods. 2 Tr. zákona s použitím § 37 písm. m/ Tr. zákona, § 38 ods. 2 Tr. zákona trest odňatia
slobody vo výmere 12 (dvanásť) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona obžalovaného na výkon uloženého trestu zaraďuje do ústavu na
výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uznal obžalovaného vinným zo spáchania prečinu nebezpečného
prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. a/, b/, c/, 2 písm. a/ Tr. zákona s poukazom na § 139 ods.
1 písm. c/ Tr. zákona, ktorý spáchal tak, že

v období od mesiaca apríl 2021 do dňa 17. 08. 2021 v rôznych časoch sa opakovane viac ako 60-
krát pokúšal o uskutočnenie telefonického hovoru medzi ním a poškodenou - jeho bývalou družkou K..
A. C., a to prostredníctvom jeho mobilného telefónu, ako aj pomocou mobilných aplikácií Messenger
a WhatsApp, poškodenú následne taktiež kontaktoval pomocou správ (zaslaných celkom 313 správ
použitím aplikácie Messenger a WhatsApp), pomocou emailov (zaslaných 208 mailov z mailových
adries [email protected] a [email protected] na adresu poškodenej [email protected] ),

v ktorých správach sa dožadoval najmä osobných stretnutí s poškodenou, vrátenia dlžných finančných
prostriedkov, riešenia vlastníckych sporov ohľadom hnuteľného aj nehnuteľného majetku a najmä ich
opätovného spolužitia, v presne nešpecifikovanom čase niekedy v mesiaci júl 2021 sa obžalovaný
zároveň zdržiaval neďaleko adresy trvalého pobytu menovanej na Ul. R.. sv. E. č. XXX v N. za účelomdožadovania osobného stretnutia s poškodenou a komunikácie s ňou, čím poškodenej K.. A. C., trvale
bytom R.. sv. E. č. XXX, N., dlhodobým prenasledovaním mohol podstatným spôsobom zhoršiť kvalitu
jej života.

Za to mu uložil podľa § 360a ods. 2 Tr. zákona s použitím § 37 písm. m/, § 38 ods. 2, 4 Tr. zákona trest
odňatia slobody v trvaní 16 (šestnásť) mesiacov a podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona ho pre výkon
uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie obžalovaný, a to proti výroku o vine i treste. Najskôr
vytkol postup tak súdu, ako aj OČTK v rozpore s trestným poriadkom. Vyjadril sa, že od začiatku
považuje vec proti nemu za vykonštruovanú. Zdôraznil, že súd pri rozhodovaní o otázke viny je
povinný vychádzať výlučne z dôkazov, ktoré boli pred ním vykonané a ich vyhodnotenie musí byť
vykonané v súlade so základnými zásadami trestného konania uvedenými v § 2 ods. 10, ods. 12
Tr. poriadku, a že hodnotenie dôkazov súdom podľa svojho vnútorného presvedčenia neznamená

možnosť ľubovôle. Ďalej namietal, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd postupoval
jednostranne, tak ako predtým orgány činné v trestnom konaní, rozsudok je založený na nesprávnom
zistení skutkového stavu, nesprávnom skutkovom posúdení veci ako aj na nesprávnom právnom
posúdení veci, a je nepreskúmateľný. Súd vyhodnotil len tie dôkazy, ktoré mali svedčiť v jeho
neprospech, a skutočnosti, ktoré svedčili v jeho prospech alebo tvrdenia svedkov, ktoré boli rozporuplné,

súd nevyhodnotil. Podľa jeho názoru je skutok konštruovaný tak, aby ho bolo možné kvalifikovať
ako prečin „Nebezpečné prenasledovanie“. Pokračoval, že už prokurátor vychádzal len z absolútne
zaujatej výpovede poškodenej, ktorej výpoveď prešla zásadným vývojom. Poukázal na to, že vo veci
boli predložené prepisy len z aktívneho kontaktovania poškodenej obžalovaným, ako keby spätná
komunikácia poškodenej neexistovala, ani jej odpovede, návrhy. Upriamil pozornosť na to, že z

komunikácie vyplýva, že sa týka nedokončených majetkových sporov, to vyplýva aj z mailov, a aj
predmetom dokazovania bolo, že žiadal vysporiadanie a vyrovnanie z majetkového sporu ohľadne
chalupy v K. a poškodená, aby nemusela ďalej v tomto spore pokračovať, podala trestné oznámenie a
takýmto spôsobom zamedzila riešenie veci v občianskoprávnom konaní. Pokračoval, že pre naplnenie
znakov trestného činu dlhodobé prenasledovanie je nevyhnutné, aby samotné konanie páchateľa

prebiehalo resp. opakovalo sa po určitý čas. Pod pojmom zhoršenia kvality života v zmysle Trestného
zákona je podľa obžalovaného nevyhnutné rozumieť takú ujmu poškodeného na jeho obvyklom
prežívaní života, ktorá výrazným spôsobom zasahuje do súkromnej sféry poškodeného. V tejto súvislosti
poukázal na vyjadrenie znalkyne K.. D. H. na hlavnom pojednávaní dňa 26.11.2023, kedy aj odpovedala
na otázku, z čoho vychádzala, keď tvrdila, že poškodená v roku 2021 trpela ľahkou depresívnou

poruchou a či táto porucha sa viaže na čas skutku, teda obdobia leta 2021, pričom znalkyňa uviedla,
že v čase jej vyšetrenia v roku 2022 už táto ľahká depresívna porucha nebola prítomná a ľahká
depresívna porucha alebo epizóda vznikla na podklade partnerských nezhôd a prejavovala sa smutnou
náladou ľahkého stupňa, čo bolo potvrdené aj pri psychiatrickom vyšetrení dňa 28.06.2021, kde v
klinickejsymptomatikejeudávanáobčasnáinstabilita,kolízianálady.Podľaobžalovanéhoprepodstatné

zhoršenie kvality života sa podľa trestného zákona vyžaduje, aby zásah do kvality života bol naozaj
výrazný, pričom nepostačuje, aby poškodeného konanie páchateľa iba vyrušovalo alebo znepokojovalo.
Pritom znalkyňa K.. H. sa vyjadrila, že pod vplyvom takejto ľahkej depresívnej poruchy sa kvalita
poškodenej nezmenila, resp. zmenila sa minimálne, pretože poškodená riadne fungovala, chodila do
práce, venovala sa koníčkom a podobne. Zo znaleckého posudku N.. C. a z jej výpovede na hlavnom

pojednávaní dňa 26.11.2023 vyplýva, že známky posttraumatickej stresovej poruchy v dobe vyšetrenia
neboli u poškodenej zistené. K nevyhnutným znakom stíhaného trestného činu uviedol, že vyhrážanie
ublížením na zdraví alebo inou formou sa musí nevyhnutne dostať do sféry poškodenej, samotná
vyhrážka musí byť vážne mienená, pričom sa nevyžaduje, aby chcel páchateľ reálne naplniť to, čím sa
poškodenému vyhráža. Pri pojme vyhľadávania osobnej blízkosti poškodeného je potrebné sa zoberať

tým, aké je konanie páchateľa, či spočíva v aktívnom pričinení páchateľa o naviazanie kontaktu s
poškodeným napr. páchateľ bude čakať pred domom, ktorom poškodený býva každé ráno, alebo bude
poškodeného čakať na zastávke na ktorej poškodený pravidelne čaká na hromadnú dopravu. V tejto veci
z jeho strany neboli preukázané žiadne vyhrážky, nebolo preukázané žiadne vyhľadávanie poškodenej,
jej blízkosti a k výzvam na stretnutie došlo po súhlase samotnej poškodenej. Vyžadovaný úmysel nebol

vo veci preukázaný, chýba motív na spáchanie činu, z jeho strany išlo o snahu vysporiadať majetkové
práva. Záverom namietol konštatovanie prvostupňového súdu v rozsudku, že pre naplnenie následku
prečinu nebezpečného prenasledovania v jeho základnej skutkovej podstate sa nevyžaduje, aby k
podstatnému zhoršeniu kvality života poškodeného došlo, ale že postačuje iba, aby existovala takámožnosť zhoršenia kvality života podstatným spôsobom. Podľa obžalovaného v tomto prípade nie len
že nedošlo ku zhoršeniu kvality života poškodenej nebezpečným prenasledovaním, ale takáto možnosť
z dôkazov ani nevyplýva, a spory medzi partnermi alebo bývalými partnermi nemôžu zakladať trestnú

zodpovednosť ktoréhokoľvek z nich. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok z dôvodov § 321
ods. 1 písm. b/, písm. c/, a písm. d/ Tr. poriadku zrušil a podľa § 322 ods. 1 Tr. poriadku vec vrátil
prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie alternatívne, aby podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku
sám vo veci rozhodol tak, že ho spod obžaloby prokurátora podľa § 285 písm. a/ Tr. poriadku oslobodí,
nakoľko nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý je stíhaný.

Na základe podaného odvolania krajský súd v zmysle § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré týmto výrokom predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané,
prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku. Na základe
preskúmania veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné, čo do viny,

avšak našiel dôvody pre iné rozhodnutie o treste.

Po preskúmaní veci sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil s výrokom napadnutého rozsudku v otázke
viny, s jeho odôvodnením, s argumentáciou súdu prvého stupňa v skutkových i právnych otázkach. Súd
prvého stupňa postupoval tak, že bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti

a v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. Týmto svojím postupom naplnil základnú zásadu trestného
konania vyplývajúcu z ustanovenia § 2 ods. 10 Tr. poriadku.

Súd prvého stupňa hodnotil dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného
presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne,

nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgán činný v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Takýmto
postupom súdu prvého stupňa došlo k naplneniu základnej zásady vyjadrenej v § 2 ods. 12 Tr. poriadku.

V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa podrobne popísal rozsah vykonaného dokazovania a
následne poukázal na skutočnosti, ktoré vyplývajú z jednotlivých dôkazných prostriedkov a ktoré mal

za preukázané a z ktorých dôkazných prostriedkov vychádzal pri svojom rozhodovaní, pričom náležite
vyjadril konkrétne právne úvahy vedúce k jeho skutkovým i právnym záverom.

Navšetkydetailyapodrobnosti,ktorésúdprvéhostupňakonštatovalkjednotlivýmvykonanýmdôkazom,
odvolací súd odkazuje na podrobné odôvodnenie napadnutého rozsudku, a už len v súvislosti s

najdôležitejšími odvolacími dôvodmi a skutočnosťami uvádza nasledovné.

Obžalovaný na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie, že sa cíti nevinný, a ako v prípravnom konaní,
aj na hlavnom pojednávaní využil svoje právo nevypovedať.

Súd prvého stupňa mal z dokazovania na hlavnom pojednávaní z výpovede poškodenej K.. A.
C. dokázané, že u obžalovaného nastal problém s alkoholom, dochádzalo vo vzťahu k excesom,
incidentom, keď bola v kúpeľoch, po ktorom došlo k odsúdeniu obžalovaného. Obťažovanie jej osoby zo
strany obžalovaného začalo hneď po jeho prepustení z väzby 28. alebo 29.06.2021, keď jej telefonoval.
Mala však zablokované jeho číslo, a tak sa jej zobrazil len odkaz na súkromný hovor. Už počas výkonu

väzby obžalovaného (v predchádzajúcej trestnej veci) boli pokusy o kontaktovanie, pričom mala aj
telefonáty od jeho rodičov, ktorí ju kontaktovali s tým, že obžalovaný sa jej nevie dovolať. Tam sa
uskutočnil hovor s obžalovaným, ktorý bol vo väzbe, naliehal na ňu, aby stiahla trestné oznámenie, s čím
ona nesúhlasila, po prepustení z väzby ju opakovane obťažoval telefonátmi, skúšal to cez Messenger,
písal jej správy, na niektoré potom aj reagovala, začal jej dávať nejaké požiadavky, že mu má niečo

vrátiť, chcel aj nejaké peniaze, mu išlo o chalupu, obťažoval ju nie len na dennej báze, ale na hodinovej
a minútovej báze, neustále, jej prišlo možno 10-15 správ za sebou, po ktorých nasledovali hovory,
potom zase správy a tak sa to opakovalo. Psychicky to ťažko znášala, bolo to obťažujúce, vkuse
bola obžalovaným kontaktovaná, aby sa k nemu vrátila. Po viacerých správach, keď nereagovala, mu
odpísala, aby jej dal pokoj, aby to ukončil, že ju to obťažuje, aby to akceptoval. Asi dvakrát prišiel aj

na parkovisko k bytu, kde býva, zas sa chcel len rozprávať, rozoberať niečo, čo tisíckrát riešili. Zle
psychicky znášala už ich spolužitie, zle na ňu vplývala situácia, keď obžalovaný bol vo väzbe a jeho
rodina na ňu vplývala, aby stiahla oznámenie. Dostávala triašky, odpadla, zobrala ju záchranka, asi
mesiac bola práceneschopná. Potom sa to zlepšilo a keď ho pustili z väzby a začal ju opäť obťažovať,stav sa jej zhoršil, no nemohla si dovoliť byť opäť práceneschopná. Navštívila aj psychiatričku K.. C.,
predpísala jej lieky, mala aj určenú diagnózu, a to akútnu posttraumatickú reakciu. Z obžalovaného mala
strach, že ho stretne, nechcela sa s ním stretnúť. Neskôr ho mala zablokovaného cez všetky aplikácie

a vedela, že ju už kontaktovať nebude, ale bála sa, že ju osobne navštívi. Uviedla, že oni nemali žiadne
spoločné majetkové hodnoty, nijaký hnuteľný ani nehnuteľný majetok, vlastníkom všetkých vecí bola
ona a obžalovaný jej pomáhal pri s tým súvisiacich činnostiach, za čo mu zaplatila. Mali iba spoločné
auto, ktoré bolo písané na jeho otca kvôli nižšej poistke a prihlasovacím poplatkom. Obžalovaný mal
opakované majetkové nároky, naposledy ho vyplatila v septembri 2020, následne mala vyhrážky, že ju

udá, že využíva to auto, tak osobne auto odovzdala a dokonca si podpísali papiere, že sú vysporiadaní
a že nebude si od nej nič nárokovať. Napriek tomu to pokračovalo, dokonca chcel nejaké ročné výnosy z
prenájmu chaty, nevie, z akého dôvodu. K osobným stretnutiam v období od apríla 2021 do 17.08.2021
doplnila, že dvakrát sa stretli pri Bille a dvakrát pri jej byte, stále sa chcel rozprávať ohľadom nejakých
peňazí, ktoré mu mala dať, najprv slušne, potom agresívne. Poukázala na to, že ona obžalovaného
nekontaktovala, ale stále kontaktoval len on ju, stále na ňu naliehal, tak v záujme toho, aby mala

pokoj, sa s ním párkrát stretla. Zhoršenie kvality života nastalo, keď ju udrel v alkoholovom tranze v
kúpeľoch v T. T., čo sa dovtedy nikdy nestalo. Vtedy dostala skutočný strach, odvtedy to šlo s ňou
psychicky dolu vodou. Keď bol obžalovaný vo väzbe, z jeho strany šlo len o pokusy o telefonáty, aj
keď bolo nejaké zastrašovanie a snahy jeho rodičov zmeniť výpoveď. Keď ho v júni 2021 pustili z
väzby, tak nastal tlak zo strany obžalovaného, to bolo spojené s neustálymi telefonátmi a obťažovaním,

myslela, že to nejako prestane, ale keď nevedela, ako to má zastaviť, tak sa rozhodla a podala trestné
oznámenie, pretože v rámci ochrany svojho psychického zdravia potrebovala kľudne žiť a potrebovala,
aby ju prestal kontaktovať. Vo vzťahu k užívaniu auta doplnila, že toto auto kúpil obžalovaný za svoje
prostriedky, následne mu dala polovicu prostriedkov, a preto užívala vec, v ktorej mala majetkový podiel,
neustále tu však boli nátlaky a vyhrážky, že neoprávnene užíva cudziu vec, nakoniec auto vydala

otcovi obžalovaného a ešte v ten deň skolabovala a odviezla ju záchranka. Ona nemala záujem sa s
obžalovaným súdiť, naopak, obžalovaný sa jej vyhrážal, že ju dá na súd, že nebude užívať jeho mozole,
že jej to tam podpáli, čo prezentoval písomnou aj ústnou formou. Obťažujúce telefonáty a komunikácia
zo strany obžalovaného začala už od apríla 2021, keď bol vo väzbe a skončili až 17.08.2021, kedy
podala vo veci trestné oznámenie. V uvedenom období ona obžalovaného nekontaktovala ani raz.

Z výpovede svedkyne X.. K. D., kamarátky poškodenej, mal zistené, že niekedy v roku 2021 ju
poškodená požiadala, aby šli do X. za rodičmi obžalovaného, kde ona brala auto. Otec obžalovaného
vtedy tlačil na A.u, aby stiahla obvinenie, pričom A. potom prišlo zle, triasla sa, no nechcela ísť
do nemocnice, šli k jej ďalšej kamarátke na byt, ktorá potom zavolala sanitku a hliadku polície.

K partnerskému spolužitiu poškodenej a obžalovaného uviedla, že toto nebolo šťastné, obžalovaný
keď sa nasťahoval do bytu k poškodenej ju v podstate finančne využíval a snažil sa ju odtrhnúť
od priateľov a známych. Poškodená sa snažila ten vzťah ukončiť, s čím obžalovaný nesúhlasil, a
poslednou kvapkou bolo, keď poškodená bola na liečení po operácii, a obžalovaný za ňou tam
pricestovalamaljunapadnúť,začobolajodsúdený.Bolaosobnesvedkom,akoobžalovanýpoškodenej

telefonoval z väzby z neznámeho čísla a žiadal, aby stiahla obvinenie. Poškodená sa vtedy začala
triasť, mala sťažené dýchanie a necítila sa dobre. Vie, že jej písal následne SMS-ky a e-maily, ktoré
si aj čítala, pretože poškodená jej ich predložila. Poškodená toto vnímala negatívne, bála sa, čo by
jej mohol urobiť po prepustení z väzby. Z počutia od poškodenej vie, že ju aj navštívil, nevie, za
akým účelom. Poškodená s obžalovaným síce žili v spoločnej domácnosti, v byte poškodenej, ale

spoločne nehospodárili. Poškodená kúpila nehnuteľnosť v K., s obžalovaným ju prerábali, poškodená
obžalovanému za vykonané práce aj zaplatila. Po rozchode obžalovaný riešil s poškodenou auto, ktoré
napokon ostalo v jeho vlastníctve. Vie, že poškodená sa poistila tým, že disponovala nejakou dohodou
o vysporiadaní nárokov, lebo obžalovaný si stále nárokoval nejaké peniaze.

Ďalej mal súd prvého stupňa zistené z výpovede svedkyne K.. J. S., štatutárky OZ N., že poškodená
v minulosti vyhľadala ich poradenské centrum za účelom pomoci súvisiacej s osobou obžalovaného, a
to prvýkrát v roku 2019 a potom aj v období, keď bol vo väzbe. Priamo od poškodenej má poznatky o
prejavoch prenasledovania súvisiacich so zasielaním správ, e-mailov, ktoré sa niesli v zastrašovacom
duchu a ktoré jej poškodená ukazovala. K počtu týchto správ sa vyjadriť nevie, bolo ich pomerne veľa.

Vie,žeobžalovanýmalmaťajnejakémajetkovénároky,ktorépoškodenánepovažovalazaneoprávnené
a mala za to, že to, čo mala splniť, si splnila. Obsahom správ boli aj vyhrážky voči poškodenej, že ju
spoločensky znemožní, že ju oznámi na Daňovom úrade, polícii a že peniaze, ktoré mu údajne dlhuje od
nej vymôže. S poškodenou sa súkromne nestretávala s výnimkou situácie zo dňa 25.04.2021, keď bolavtedy u kamarátky a kde za nimi prišla poškodená, ktorá bola vtedy značne rozrušená, pretože bola u
rodičov obžalovaného, ktorý bol v tom čase vo väzbe. Vtedy jej aj privolali RZP.

Zo znaleckého dokazovania prvostupňový súd okrem iného zistil zo znaleckého posudku a výpovede
znalkyne z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia psychiatrie K.. D. H., že poškodená netrpí
duševnou poruchou ani chorobou, má plne zachované pamäťové schopnosti, nie sú u nej známky
porúch s vplyvom na kognitívne a pamäťové schopnosti. U poškodenej vplyvom partnerských
nezhôd došlo k rozvoju depresívnej reakcie ľahkého stupňa krátkeho trvania, ktorá si nevyžadovala

psychofarmakologickú liečbu ani psychologickú liečbu či intervenciu. Počas psychiatrického vyšetrenia
u K.. C. udala, že nechce užívať žiadne lieky, že zo situácie sa sama dostáva a ďalšie psychiatrické
kontroly nepovažovala za potrebné. K diagnostikovanej ľahkej depresívnej poruche uviedla, že táto
vznikla na podklade partnerských nezhôd a prejavovala sa smutnou náladou ľahkého stupňa, ktorá bola
spojená so stavmi úzkosti, nespavosťou a obavami, čo bolo potvrdené aj pri psychiatrickom vyšetrení
28.06.2021, kde v klinickej symptomatike sa udáva občasná instabilita, t.j. kolísanie nálady, nálada

spojená so strachom, emočná labilita, osobnosť bola depresívna. Bola diagnostikovaná adaptačná
poruchanadlhodobýstres,ktorámohlavzniknúťnapodkladevonkajšíchfaktorov,ktorýmbolosprávanie
partnera v tom čase. Vplyvom stresu dochádza k poklesom nálady, energie, obavám a strachom z
nadchádzajúcich situácií a keďže bola ľahká, znamená to, že dokázala fungovať, chodiť do práce,
venovať sa iným činnostiam, aj keď to nebolo na 100%. Kvalita života oproti predchádzajúcemu obdobiu

sa nezmenila, respektíve zmenila sa minimálne. Po oboznámení sa so závermi znaleckého posudku č.
16/2022, podaným znalkyňou z odboru psychológie N.. C., znalkyňa doplnila, že v uvedenom znaleckom
posudku je uvádzané, že poškodená má sklony k zvýšenej sebaprezentácii s prítomnosťou schizoidných
rysov a závislejších postojov, čo však nespĺňa kritériá poruchy osobnosti, a preto tieto rysy nemajú
vplyv na vznik depresívnej poruchy. Vo všeobecnosti u každého, u koho na psychologickom znaleckom

testovaní sa môžu prejaviť podobné rysy, no nejedná sa o poruchu osobnosti, t.j. psychopatiu.

Súd prvého stupňa tiež vychádzal zo zistení znalkyne z odboru psychológie N.. J. C. ohľadom
osobnosti poškodenej, že ide o schizoidne štruktúrovanú osobnosť, v celku adaptabilnú, so zachovaním
zmyslu pre objektívnu realitu, so sklonom k nadmernej pozitívnej sebaprezentácii, s nižšou racionálnou

kontrolou správania, ktoré je zúženejšie, sociálne naivnejšie, so subjektivistickým postojom, so sklonom
k impulzivite a možným agresívnym nastavením voči okoliu. Vzťah k bývalému partnerovi poškodená
opisovala spočiatku ako adekvátne fungujúci, neskôr premenlivý, miestami až turbulentný, pričom ako
dôvod uvádzala predovšetkým duševné ochorenie jej ex-partnera, bipolárnu afektívnu poruchu, ktorá
mu bola údajne diagnostikovaná psychiatrom. Vo vzťahových väzbách nie je možné vylúčiť konfliktné

tendencie, pričom v súčasnej dobe poškodená proklamuje neutrálny postoj voči ex-partnerovi, keď
uvádzala, že nepociťuje voči nemu negatívne emócie a bola schopná hovoriť aj o jeho pozitívach
a benefitoch. Vyšetrované udalosti mohli významnou mierou negatívne ovplyvniť jej každodenné
fungovanie v živote a je možné konštatovať, že toto príkorie je vysoko pravdepodobné v príčinnej
súvislosti s konaním jej ex-partnera. V čase vyšetrovanej udalosti mohol byť jej stav akútne a prechodne

dekompenzovaný, nestabilný, s náhlymi emočnými výkyvmi, čo mohlo súvisieť priamo s vyšetrovanou
udalosťou. V dôsledku prežitého skutku u poškodenej pravdepodobne nedošlo k trvalým psychickým
následkom, keď známky posttraumatickej stresovej poruchy neboli u nej v dobe vyšetrenia zistené.
Rozumové schopnosti poškodenej sa pohybujú v pásme ľahkého nadpriemeru. Aj celkové pamäťové
schopnosti sú ľahko nadpriemerné a nebola u nej zistená kvalitatívna porucha pamäti - konfabulácie.

Nebol u nej preukázaný ani vzťah k fabuláciám. Bola u nej zaznamenaná snaha skresľovať skutočnosti
vosvojprospech,nakoľkolžiskórebolovyššie,čovypovedáosnahejaviťsapredokolímvlepšomsvetle
a o sociálnej naivite. U schizoidne štruktúrovanej osobnosti ide o ľudí, ktorí sú zameraní viac na veci,
ako na ľudí, sú viac introvertne nastavení, nepotrebujú množstvo ľudí k svojmu životu a majú záujmy
vyhovujúce ich spôsobu života. Ohľadom osobnosti obžalovaného mal súd prvého stupňa znaleckým

dokazovaním zistené, že u obžalovaného neboli vykázané známky duševnej poruchy alebo choroby,
vyšetrenie znalcom z odboru psychiatrie sa nejavilo ako potrebné. Ide o hysteroidne štruktúrovanú
osobnosť so zachovaným zmyslom pre objektívnu realitu, v správaní je prítomná nadmerná pozitívna
sebaprezentácia so sklonom k subjektivizmu a disimulácii, vedomá snaha o popieranie agresívnych
impulzov, vo vzťahových väzbách je prítomný egocentrizmus a potreba uznania, pasívna závislosť

a paranoidné nastavenie. V prežívaní sú prítomné znaky emočnej nestability a možný je aj rozvoj
neurotickej symptomatiky. V popredí mohli byť prítomné skôr emocionálne ako rozumové reakcie,
racionálna kontrola správania je u neho oslabená, prítomné sú určité druhy agresívnych prístupov,
najmä nepriama a verbálna agresia, nebol u neho zistený sklon k fabuláciám. Snaha skresľovaťskutočnosti vo svoj prospech je vysoko pravdepodobná, nakoľko bol zistený sklon k nadmerne pozitívnej
sebaprezentácii a snahe javiť sa pred okolím v lepšom svetle a správať sa sociálne žiaducim spôsobom,
čo potvrdzuje aj vyššie lži skóre. Čo sa týka charakteristiky hysteroidnej štruktúrovanej osobnosti, aj v

tomto prípade ide o štandardnú štruktúru osobnosti bez patológie.

Z listinných dôkazov mal zistené, a to z predložených príloh zo strany poškodenej, obsah správ a
komunikácie, ktoré jej v období od mesiaca apríl 2021 až do 17.08.2021 zasielal obžalovaný, z lekárskej
správy K.. C. zo dňa 28.06.2021 o psychiatrickom vyšetrení poškodenej, ktoré absolvovala z dôvodu

situácie súvisiacej s konaním obžalovaného, že u poškodenej je prítomnosť adaptačnej poruchy na
dlhodobý stres - protrahovanej depresívnej reakcie, z rozsudku Okresného súdu Trenčín 1T/59/2021 a
samotného spisu mal zistené skutočnosti týkajúce sa predchádzajúceho odsúdenia obžalovaného.

Ak na podklade takto vykonaného dokazovania, hodnotiac dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti a
s poukazom na to, že v období predchádzajúcom teraz skúmanému obdobiu došlo medzi obžalovaným

a poškodenou v ich spolužití k narušeniu vzájomných vzťahov a toto vyústilo do protiprávneho konania
obžalovaného vo vzťahu k poškodenej (išlo o obdobie od 06.04.2021 do 11.04.2021), ktoré bolo
posúdené ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. b/ Tr.
zákona, za ktorý bol aj právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Trenčín 1T/59/2021 zo dňa
29.06.2021, súd prvého stupňa dospel k záveru o vine obžalovaného zo spáchania trestného činu

nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. a/, b/, c/, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona, pre ktorý
na neho bola podaná obžaloba, rozhodol aj podľa názoru odvolacieho súdu správne a zákonne.

Odvolací súd sa stotožnil so závermi prvostupňového súdu o podstate a povahe konania obžalovaného.
Aj podľa odvolacieho súdu také enormné množstvo, reálne niekoľko stoviek, kontaktov a pokusov

o kontakt telefonickou, či elektronickou formou adresovaných poškodenej s tým obsahom, ako je
špecifikovaný v skutkovej vete, ktorý má podľa vykonaných listinných dôkazov nátlakový, požadovačný,
nútiaci, v niektorých prípadoch agresívny, niekedy vulgárny charakter s obsahom urážok i vyhrážok
(súdmi, políciou, právnymi následkami) s cieľom vyriešiť (tvrdené alebo reálne) nedoriešené vlastnícke,
finančné vzťahy, záväzky medzi obžalovaným a poškodenou, s tými dôsledkami na psychickom,

duševnom stave poškodenej ako vyplynuli nielen z jej výpovede a výpovedí svedkýň, ale aj zo
znaleckého odkazovania, naplnilo aj podľa názoru odvolacieho súdu charakter konania, ktoré má
nepochybne znaky prečinu nebezpečného prenasledovania, pretože takýmto konaním jednoznačne v
dlhodobom horizonte mohlo podstatným spôsobom zhoršiť kvalitu života poškodenej.

Pokiaľ ide o jednotlivé odvolacie námietky, obranné argumenty, podľa odvolacieho súdu nemohli obstáť.

Vzhľadom na obsah a charakter a smerovanie komunikácie takmer výlučne od obžalovaného ku
poškodenej, nemohol obstáť argument o jednostranne vedenom dokazovaní a hodnotení dôkazov, a to
ani z vecného pohľadu, tak ani v otázke vzniknutých následkov, a ani z pohľadu naplnenia objektívnej

stránky predmetného trestného činu, ktorej podstatu tvorili v tejto veci práve výstupy komunikácie
obžalovaného, ktoré boli adresované poškodenej. V týchto bodoch v dokazovaní neboli žiadne rozpory.
V tejto súvislosti prvostupňový súd dôvodne nevyhovel návrhu na vypočutie rodičov obžalovaného,
podľa obžalovaného zrejme v jeho prospech, a priliehavo to odôvodnil absenciou ich poznatkov o konaní
obžalovaného.

Rovnako obrana obžalovaného, že motívom jeho konania bolo riešiť predovšetkým majetkové
vysporiadanie, nemohla mať vplyv na iné hodnotenie jeho konania, pretože ani samotná povaha
existujúcichmajetkovýchvzťahovmedziobžalovanýmapoškodenou,anipríčinamajetkovýchkonfliktov,
ani konkrétna predstava niektorého z nich o riešení situácie, nemôže byť okolnosťou, ktorá by

obžalovaného oprávňovala ku konaniu, pre ktoré na neho bola podaná obžaloba.

Ďalšia obranná argumentácia obžalovaného spočívajúca v tom, že pod pojmom zhoršenie kvality
života je nutné chápať ujmu poškodeného, ktorú obžalovaný ďalej podľa svojej predstavy opisuje, tiež
nemohla opodstatniť zmenu záverov o jeho vine. Obžalovaný jednoznačne nedôvodne zjednodušil

a zľahčil stav poškodenej, paradoxne s oporou v znaleckých záveroch (ktoré okrem iného priniesli
závery o ľahkej depresívnej poruche, diagnostikovanej adaptačnej poruche na dlhodobý stres), a tým
sa snažil preukázať nesplnenie znaku skutkovej podstaty stíhaného prečinu. Odvolací súd sa však
v tejto súvislosti bez výhrad stotožnil s názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého pre naplnenienásledku prečinu nebezpečného prenasledovania v jeho základnej skutkovej podstate sa nevyžaduje,
abykpodstatnémuzhoršeniukvalityživotapoškodenéhoajdošlo,alepostačuje,abyexistovalamožnosť
zhoršenia kvality života podstatným spôsobom. Z dokazovania toto jednoznačne vyplynulo, vzhľadom

na zistené okolnosti skutku, okolnosti spolužitia obžalovaného a poškodenej, narušenie vzťahov a
predovšetkýmkonanieobžalovaného,takétozhoršeniekvalityživotapoškodenejpodstatnýmspôsobom
bolo naplnené prinajmenšom v rovine možnosti. Preto obžalovaným požadovaná prítomnosť ujmy u
poškodenej, reálneho podstatného zníženia kvality života, nemalo relevanciu, keďže reálne vzniknuté
stavy na psychike poškodenej tohto druhu, teda už podstatné zhoršenie, by už mohlo hraničiť s inými,

prísnejšími skutkovými podstatami.

Napokon ani obhajoba obžalovaného v tom smere, že nevyhnutným znakom stíhaného trestného činu
je, že vyhrážanie ublížením na zdraví alebo inou formou sa musí nevyhnutne dostať do sféry poškodenej
a samotná vyhrážka musí byť vážne mienená, pričom sa nevyžaduje, aby chcel páchateľ reálne naplniť
to, čím sa poškodenému vyhráža, neobstála. Ide o svojvoľné a protirečivé formulácie obžalovaného,

keď na jednej strane požaduje existenciu vážne mienenej vyhrážky, na druhej strane zdôrazňuje, že
nie je potrebné, aby ju páchateľ reálne naplnil, pritom nie je jasné, či podľa obžalovaného má jedno
podmieňovať druhé, alebo jedno má vylučovať druhé. Bez ohľadu na to, medzi znaky skutkovej podstaty
v tomto konaní stíhaného prečinu nie je zaradený iný následok konania páchateľa, ako ten vo forme
možnosti podstatného zhoršenia kvality života poškodenej, ktorý má vyplynúť z úmyselného konania

obžalovaného. Toto bolo v tejto veci dokázané. Úvahy obžalovaného o vážnosti mienenej vyhrážky
(v tomto konaní podľa odvolacieho súdu nebolo potrebné v rámci dokazovania pracovať s nejakou
verziou nevážne myslenej vyhrážky) a pritom o nepotrebnosti dokazovania naplnenia z nej plynúceho
obsahu (táto skutočnosť ani nemusela byť predmetom dokazovania) preto odvolací súd vyhodnotil ako
nedôležité pre rozhodnutie o veci. Pokiaľ ide o námietku obžalovaného, že vyhrážanie sa musí dostať do

sféry poškodeného, odvolací súd uvádza, že poškodenou predložený obsah komunikačných výstupov
obžalovaného adresovaných poškodenej úplne zjavne dokazuje, že sa do sféry poškodenej dostali.

Ani ďalšie ilustratívne príklady konania páchateľa pri tomto prečine, ktoré ponúkol obžalovaný (aktívne
pričinenie páchateľa o naviazanie kontaktu s poškodeným napr. páchateľ čaká pred domom, v ktorom

poškodený býva každé ráno, alebo čakanie poškodeného na zastávke na ktorej poškodený pravidelne
čaká na hromadnú dopravu, vyhľadávanie poškodenej, jej blízkosti) nemali dopad na závery vzhľadom
na vyššie uvedené dokázané znaky skutkovej podstaty stíhaného prečinu v intenciách § 360a ods. 1
písm. a/, b/, c/, ods. 2 Tr. zákona.

Odvolací súd sa teda stotožnil v plnej miere so závermi a výrokom rozsudku súdu prvého stupňa v
otázke viny obžalovaného.

Pokiaľ však ide o výrok o treste, odvolací súd tento výrok musel zrušiť, a to z dôvodu porušenia
ustanovenia Trestného zákona (§ 321 ods. 1 písm. d/ Tr. zákona) a z dôvodu, že uložený trest je

neprimeraný (písm. e/). Odvolací súd musel zohľadniť novelu Trestného zákona, ktorá nadobudla
účinnosť v čase po vyhlásení napadnutého rozsudku.

Súd prvého stupňa uložil obžalovanému trest podľa § 360a ods. 2 Tr. zákona s použitím § 37 písm. m/
a § 38 ods. 2, 4 Tr. zákona účinného do 05.08.2024.

Pokiaľ ide o skutkovú podstatu stíhaného prečinu podľa § 360a Tr. zákona, ani po novelizácii Trestného
zákona s účinnosťou od 06.08.2024 nedošlo k zmenám ani v otázke znakov skutkovej podstaty, ani v
trestnej sadzbe.

Novelizáciou Trestného zákona však došlo k zmene § 38. Znenie v čase vyhlásenia napadnutého
rozsudku upravovalo v § 38 ods. 2 Tr. zákona, že pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd
prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností, a podľa
odseku 4) ak prevažuje pomer priťažujúcich okolností, zvyšuje sa dolná hranica zákonom ustanovenej
trestnej sadzby o jednu tretinu.

Na základe uvedeného znenia § 360a ods. 2 a § 38 ods. 2, 4 Tr. zákona súd prvého stupňa uložil
obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 16 mesiacov, pričom vychádzal z rozpätia trestnej
sadzby 16 mesiacov až 3 roky, a to vzhľadom na správne zistenú priťažujúcu okolnosť v zmysle § 37písm. m/ Tr. zákona, teda že obžalovaný už bol za trestný čin odsúdený. Ukladal teda trest na samej
spodnej hranici trestnej sadzby.

Novelizáciu Trestného zákona došlo k zmene § 38. Podľa § 38 ods. 2 Tr. zákona v znení účinnom od
06.08.2024 pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti
poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Novelizovaný Trestný zákon však v ods. 4 neobsahuje
pôvodné znenie o zvyšovaní dolnej hranice ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu. (novelizované
znenie ods. 4 upravuje zmenu sadzby pri opätovnom spáchaní obzvlášť závažného zločinu).

S poukazom na toto neskoršie a pre obžalovaného priaznivejšie znenie Trestného zákona, musel
odvolací súd súc viazaný ust.§ 2 ods. 1 Tr. zákona, zrušiť v napadnutom rozsudku výrok o treste.

Odvolací súd pri ukladaní trestu zohľadnil skutočnosti náležite zistené už súdom prvého stupňa, t.j. že v
evidencii priestupkov má obžalovaný iba menej závažné priestupky na úseku bezpečnosti a plynulosti

cestnej premávky, v registri trestov od roku 1995 má celkovo 7 záznamov, z ktorých 6 je spojených s
fikciou neodsúdenia. Naposledy bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Trenčín 1T/59/2021, ktorý
nadobudol právoplatnosť 29.06.2021, a to pre trestný čin nebezpečného vyhrážania podľa § 360
ods. 1, ods. 2, písm. a/, písm. b/, ktorého sa dopustil tiež vo vzťahu k K.. A. C., bol mu uložený
trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov s určením skúšobnej doby v trvaní 12 mesiacov, t.j. do

30.06.2022 s probačným dohľadom, a obmedzenie súvisiace so zákazom požívania alkoholických
nápojov a iných návykových látok, ako aj povinnosť nepriblížiť sa k poškodenej na vzdialenosť menšiu,
ako 5 metrov a nezdržiavať sa v blízkosti jej obydlia, a bolo mu uložené aj ochranné protialkoholické
liečenie ambulantnou formou. Odvolací súd prihliadol na základné kritériá ukladania trestu v zmysle § 34
ods. 1 a nasl. Trestného zákona, zohľadnil represívnu funkciu trestu, funkciu individuálnej a generálnej

prevencie, zaoberal sa druhom trestu a jeho výmerou z pohľadu morálneho odsúdenia páchateľa
spoločnosťou. Pri trestnej sadzbe v rozpätí 6 mesiacov až 3 roky, bez zistenia poľahčujúcich okolností,
pri zistení priťažujúcej okolnosti v zmysle § 37 písm. m/ Tr. zákona, s prihliadnutím na základné kritériá
pre ukladanie trestu odvolací súd dospel k záveru, že jeho účel bude dosiahnutý uložením trestu odňatia
slobody blízko spodnej hranice trestnej sadzby.

Na základe uvedeného odvolací súd podľa § 360a ods. 2 Tr. zákona s použitím § 37 písm. m/ a § 38 ods.
2 Tr. zákona uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm.
a/ Tr. zákona obžalovaného na výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym
stupňom stráženia, keďže obžalovaný nebol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného

činu vo výkone trestu odňatia slobody pre úmyselný trestný čin.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.
jednohlasný

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.